1

ELEKTROMAGNETIZMUS



Doc. RNDr. Andrej TIRPK, CSc.

Katedra rdiofyziky
Fakulta matematiky, fyziky a informatiky
Univerzita Komenskho
Bratislava






2. opraven verzia











Bratislava 2004



2
Kniha bola odmenen prmiou Literrneho fondu SR za rok 1999


This textbook is a comprehensive introduction to the study of electromagnetic phenomena at
the undergraduate level. The book is suitable to students of physics and electrical engineering at
the universities, technological institutes, partly to students in non-technical branches of
universities like the biology, medicine, agriculture, etc. It can also be useful to the postgraduate
students, scientists and to all interested in modern approaches to the electromagnetic theory.
Besides the classical parts of electromagnetism like the electrostatics, magnetostatics and
electrodynamics the book deals with such modern subjects of electromagnetism like the
superconductivity, Josephson effect, quantum Hall-effect, electron-spin resonance (ESR), nuclear
magnetic resonance (NMR) as a modern tool of medical diagnostics. Various older and recent
methods of the measurements of the velocity of the light are described. Special attention is paid to
the magnetism of matter, modern magnetic materials and their applications. In the chapter dealing
with electromagnetic waves the transfer of electromagnetic signals by transmission lines is
described in some detail.
The textbook involves the fundamentals of vector algebra and some differential operations on
scalar and vector fields. Detailed explanation of concept of gradient, divergence and curl are also
given. The essential mathematical prerequisites for the subjects discussed in this book are integral
calculus, linear real and complex algebra. Some acquaintance with differential equations would be
helpful, but not strictly essential.
The textbook includes 326 selected and solved problems.







Recenzenti: Prof. RNDr. Viktor Bezk, DrSc.
Prof. Ing. Matej Rko, DrSc.



Prv knin vydanie 1999



ISBN 80-88780-26-8


Oblku navrhol Doc. RNDr. Andrej Tirpk, CSc. a RNDr. Frantiek Kundracik, CSc.


1999 Doc. RNDr. Andrej Tirpk, Csc.
Rukopis nepreiel jazykovou pravou



3

Vetkm mojim tudentom, minulm aj sasnm,
ktor dvali mojej prci zmysel a robili z nej poteenie
4
Uebnica "Elektromagnetizmus" vznikla z dvoch prin. Prvou je neustly nedostatok
univerzitnch uebnc zkladnho kurzu fyziky, druhou prinou je mj sn nie neskromn
nzor, e v priebehu viac ako dvadsa rokov prednky z elektromagnetizmu som nadobudol
ist pohad na didaktick problmy predmetu. Tento pohad povaujem za pvodn, a na jeho
zklade predkladm pojednanie o elektromagnetizme sn trochu netradin. Nzov
"Elektromagnetizmus" uprednostujem pred doteraz pouvanm nzvom "Elektrina
a magnetizmus" ktor je zastaral a neodra dnen chpanie elektromagnetickch javov
v svojej vntornej nedelitenej jednote. lenenie textu je takmer klasick, teda tak, ktor
sa rokmi z hadiska nvznosti vkladu, a tm aj zrozumitenosti dokonale osvedilo.
Rozsah je limitovan mnostvom informci, ktor uite doke analyzova a tudent
absorbova v rmci zkladnho kurzu fyziky prednanho na matematicko-fyziklnych,
prrodovedeckch a technickch fakultch naich univerzt. Do textu z toho dvodu neboli
zahrnut napr. elektrick meracie prstroje a meracie metdy (s vnimkou merania
magnetickch pol), technolgia vroby elektrotechnickch a elektronickch siastok
a pod. S nimi sa tudent oboznmi v praktickch cvieniach. Terie elektrickej vodivosti
tuhch ltok, kvapaln a plynov s dnes samostatn vedn oblasti. Modern obvodov
elektronika sa stala disciplnou silne poznaenou technologickmi problmami vroby
integrovanch obvodov a jej vklad na niekokch stranch by bol nemon. Na druhej
strane, do textu boli zahrnut niektor modern fyziklne javy, ktor posunuli nae
poznanie sveta dopredu a zsadne ovplyvnili technick rozvoj. Takmi javmi s napr.
jadrov magnetick rezonancia, supravodivos, kvantov Hallov jav, Josephsonov jav
a in. Uebnica obsahuje 326 rieench loh.
Jazyk uebnice nie je strohm rigidnm jazykom vedeckch trakttov a odbornch
publikci, ale skr jazykom fyzika v laboratriu, na seminroch alebo prednkach.
Chcem tm demontrova, e fyzika je humnna a pekn vedeck disciplna, a domnievam
sa, e aj itateom-tudentom bude tento jazyk viac vyhovova. i sa mi to podarilo to
nech u posdia pouvatelia uebnice! Aj pri vonejch jazykovch prstupoch som sa
vak snail o maximlnu presnos formulci pri vyuit tch matematickch prostriedkov,
ktormi mono tvori zkladn uebnicu elektromagnetizmu.
Uebnica by nebola vznikla bez podpory a pomoci mojich spolupracovnkov
a priateov. RNDr. Peter Kohaut cel text poas jeho vzniku priebene tal, upozoroval
ma na jeho odborn a jazykov nedostatky a pomohol mi pri kreslen obrzkov. Patr mu
za to moja najsrdenejia vaka. akujem i kolegom z Katedry rdiofyziky MFF UK
doc. RNDr. Andrejovi Jaroeviovi, CSc., RNDr. Frantikovi Kundracikovi, CSc., a kolegovi
doc. RNDr. Teodorovi Obertovi, CSc. z Katedry chemickej fyziky ChTF STU za ich
ochotu k diskusim. Osobitn poakovanie patr recenzentom Prof. Ing. Matejovi
Rkoovi, DrSc. a Prof. RNDr. Viktorovi Bezkovi, DrSc., ktorch pripomienky k textu
pomohli podstatne zvi kvalitu mojej prce.
*****
V elektronickej verzii tejto uebnice s predovetkm odstrnen zisten chyby,
spresnen niektor formulcie, upresnen fyziklne kontanty poda najnovch dajov,
rozren zoznam pouitch symbolov velin a ich jednotky v SI-sstave. akujem
vetkm kolegom, ale predovetkm doc. RNDr. Frantikovi Kundracikovi, PhD.
a Mgr. Mikulovi Prakovi za pomoc pri objavovan chb v ndeji, e ich poet bude
postupne konvergova k nule.
Mj 2004


5
Obsah
Zoznam symbolov velin a ich jednotky v SI-sstave 10
Tabuka fyziklnych kontnt 11
vod 13
1 Elektrick nboje 15
1.1 Zkladn vlastnosti elektrickch nbojov 15
1.2 Mikroskopick nosie elektrickch nbojov 16
1.3 Pojem bodovho nboja a hustoty nboja v klasickej elektrodynamike 19
2. Elektrostatika nbojov vo vkuu 21
2.1 Silov psobenie nbojov. Coulombov zkon 21
2.2 Elektrick pole. Intenzita elektrickho poa 25
2.3 Intenzita elektrickho poa nbojov spojito rozloench na iarach, plochch a v objeme 33
2.4 Gaussov zkon. Tok vektora plochou 42
2.5 Vpoet intenzt elektrickch pol s vyuitm Gaussovho zkona 48
2.6 Divergencia elektrickho poa. Gaussova veta 56
2.7 Divergencia vektorovho poa v pravouhlch sradniciach 60
2.8 Elektrick potencil 62
2.8.1 Prca v elektrostatickom poli 62
2.8.2 Vpoet potencilovch funkci rznych nbojovch rozloen 66
2.8.3 Gradient skalrnej funkcie.
Vzah medzi intenzitou a potencilom elektrostatickho poa 76
2.9 Pole elektrostatickho diplu a vych multiplov 80
2.9.1 Bodov elektrostatick dipl 80
2.9.2 Energia diplu v elektrostatickom poli 85
2.9.3 Silov inky elektrostatickho poa na dipl 86
2.10 Multiplov rozklad potencilu 87
2.11 Potencil a pole elektrickej dvojvrstvy 89
2.12 Rotcia vektorovej funkcie. Diferencilne opertory pol 93
2.12.1 Rotcia elektrostatickho poa. Stokesova veta 93
2.12.2 Rotcia vektorovej funkcie v pravouhlch sradniciach 97
2.12.3 Diferencilne opertory vektorovch pol. Poissonova a Laplaceova rovnica 100
lohy 1 37 104
3 Elektrostatick pole za prtomnosti vodiov 109
3.1 Nabit vodi a jeho elektrostatick pole 109
3.2 Nenabit vodi v elektrostatickom poli 113
3.3 Experimentlny dkaz platnosti zkona prevrtench kvadrtov v elektrostatike 117
3.4 Vpoet elektrostatickch pol nbojov na vodioch 118
3.5 Kapacita vodiov a kondenztorov 122
3.6 Elektrick obvody s kondenztormi 128
3.7 Energia elektrostatickho poa. Energia nabitho kondenztora 135
3.7.1 Energia sstavy bodovch nbojov 135
3.7.2 Energia elektrostatickho poa 136
3.7.3 Elektrick energia nabitho kondenztora 137
lohy 38 64 139
6
4. Elektrostatick pole v dielektriku 144
4.1 Polarizcia dielektrika. Vektor polarizcie 144
4.2 Gaussov zkon v dielektriku 149
4.2.1 Vektor D 151
4.3 Permitivita a elektrick susceptibilita dielektrika 152
4.4 Dielektrick materily 155
4.5 Elektrick pole na rozhran dvoch prostred. Hranin podmienky 157
4.6 Energia elektrickho poa v dielektriku 159
4.7 Kondenztor s dielektrikom.
Premeny energie v kondenztore a sily psobiace na dielektrikum 161
4.8 Mikrofyziklna podstata polarizcie dielektrika 167
4.8.1 Elektrnov polarizcia 167
4.8.2 Nepolrne plyny a kvapaliny. Clausiusov-Mossottiho vzah 170
4.8.3 Polrne ltky. Orientan polarizcia 172
lohy 65 96 177
5 Elektrick prd 183
5.1 Pohyb elektrickch nbojov. Elektrick prd 183
5.1.1 Vlastnosti elektrickch prdov. Klasifikcia prdov 183
5.1.2 Zkon zachovania elektrickho nboja. Rovnica spojitosti elektrickho prdu 188
5.1.3 Prv Kirchhoffov zkon (Kirchhoffov zkon pre prdy) 189
5.2 Ohmov zkon 190
5.2.1. Zklady terie vodivosti kovov a polovodiov 195
5.3 Elektromotorick naptie zdroja 198
5.4 Jednoduch elektrick obvod 199
5.5 Prenos energie v elektrickom obvode. Joulov zkon 203
5.6 Elektrick sie 207
5.6.1 Ohmov zkon pre as uzavretho obvodu 207
5.6.2 Druh Kirchhoffov zkon (Kirchhoffov zkon pre naptia) 209
5.7 Princpy analzy elektrickch siet 211
5.7.1 Wheatstonov most 211
5.7.2 Metda obvodovch prdov 213
5.7.3 Metda uzlovch potencilov 214
5.7.4 Dve vety z terie elektrickch siet 216
5.8 Elektrick prd v RC obvode. Prechodov jav v RC obvode 219
lohy 97 151 226
6 Magnetizmus elektrickch prdov 236
6.1 Magnetick pole elektrickho prdu 239
6.1.1 Magnetick silov psobenie dvoch bodovch nbojov vo vkuu 239
6.1.2 Magnetick pole prdu elektrickch nbojov 245
6.1.3 Biotov-Savartov-Laplaceov zkon 246
6.1.4 Magnetick indukcia v okol nekonene dlhho priameho prdovodia 247
6.1.5 Divergencia magnetickho poa. Neriedlovos magnetickho poa
ako jedna z jeho zkladnch vlastnost 249
6.1.6 Amprov zkon. Rotcia magnetickho poa.
Vrovos magnetickho poa ako jedna z jeho zkladnch vlastnost 253
6.1.7 Vektorov potencil 255
6.1.8 Vektorov potencil priameho nekonenho prdovodia 257
6.1.9 Vpoet niektorch dleitch magnetickch pol 260
6.2 Intenzita magnetickho poa 272
6.3 Maxwellov posuvn prd 274
6.4 Silov inky magnetickch pol na prdov obvody 277
6.4.1 Prdov sluka v magnetickom poli 278
7
6.4.2 Vzjomn silov psobenie elektrickch prdov. Defincia jednotky ampr (A) 281
6.5 Lorentzove transformcie elektromagnetickch pol 283
lohy 152 193 294
7 Elektromagnetick indukcia 303
7.1 Experimentlne zklady elektromagnetickej indukcie 303
7.2 Lenzov zkon 306
7.3 Teoretick princpy elektromagnetickej indukcie 307
7.4 Zkladn aplikcie zkona elektromagnetickej indukcie 310
7.5 Samoindukcia a vzjomn indukcia. Induknos a vzjomn induknos 314
7.5.1 Vpoet induknost a vzjomnch induknost 321
7.6 Vplyv sekundrneho prdu na pomery v primrnom obvode 326
7.7 Energetick vahy v obvode RL. Energia magnetickho poa 328
7.7.1. Hustota energie magnetickho poa 331
7.8 Elektrick prd v obvode RL. Prechodov jav v obvode RL 332
7.9 Prechodov jav v obvode RLC. Von kmity v obvode RLC 335
7.9.1. Kvalita kmitavho obvodu 343
lohy 194 223 346
8 Magnetizmus ltok 352
8.1 Magnetick vlastnosti atmov 353
8.2 Makroskopick teria magnetizmu ltok 358
8.2.1 Vektor magnetizcie 358
8.2.2 Amprov zkon pre ltkov prostredia 360
8.2.3 Vektor H 362
8.2.4 Magnetick pole na rozhran dvoch prostred. Hranin podmienky 366
8.3 Mikroskopick teria diamagnetizmu a paramagnetizmu 369
8.3.1 Diamagnetizmus 369
8.3.2 Paramagnetizmus 373
8.4 Fenomenologick teria feromagnetizmu 377
8.4.1 Hysterzna sluka 380
8.4.2 Magnetostrikcia a magnetoelastick jav 385
8.4.3 Klasifikcia a vroba feromagnetickch materilov 386
8.4.4 Permanentn magnety 389
8.4.5 Elektromagnety 391
8.4.6 Magnetick obvody 395
8.4.7 Experimentlne snmanie magnetizanch kriviek a hysterznej sluky 397
8.4.7.1 Balistick metda 397
8.4.7.2 Dynamick snmanie hysterznej sluky 399
8.5 Meranie magnetickch pol 399
8.5.1 Indukn metdy 399
8.5.2 Hallov jav 400
8.5.3 Kvantov Hallov jav 403
8.5.4 Jadrov magnetick rezonancia a elektrnov paramagnetick rezonancia 403
8.6 Supravodivos 409
8.6.1 Josephsonov jav 415
8.7 Maxwellove rovnice a klasick elektrodynamika 417
lohy 224 230 419

9 Striedav elektrick prdy 422
9.1 Charakteristiky striedavch elektrickch priebehov 422
9.2 Harmonick naptia a prdy 425
8
9.2.1 Harmonick naptia na prvkoch RLC obvodu 425
9.2.2 Harmonick prd v obvode RLC 427
9.2.3 Harmonick prd v obvodoch RC a RL 429
9.3 Vkon striedavho prdu 431
9.4 Symbolicko-komplexn metda analzy obvodov so striedavmi prdmi 434
9.5 Komplexn vkon 438
9.5.1 Objemov harmonick prdy v nedokonalch dielektrikch
Stratov uhol dielektrika. Objemov hustota vkonu 440
9.6 Striedav elektrick siete. Pojem admitancie a susceptancie 443
9.6.1 Kirchhoffove zkony pre elektrick siete s harmonickmi prdmi 445
9.7 Vynten kmity v RLC obvodoch. Sriov a paraleln rezonancia 447
9.7.1 Sriov rezonann obvod 447
9.7.2 Paraleln rezonann obvod 453
9.7.3 Napjanie rezonannch obvodov a ich pouitie 458
9.8 Frekvenn filtre 459
9.8.1 Dolnofrekvenn R-C priepust 461
9.8.2 Hornofrekvenn R-C priepust 464
9.8.3 Psmov R-C priepust (Wienov deli) 465
9.8.4 Induktvne viazan obvody ako psmov filter 467
lohy 231 276 474
10 Pohyb nabitch astc v elektrickch a magnetickch poliach 486
10.1 Von nabit astica v elektrickom poli 486
10.2 Pohyb nabitch astc v statickch magnetickch poliach 490
10.3 Pohyb astc pod sasnm inkom elektrickch a magnetickch pol 494
10.3.1 Urchovanie nabitch astc. Cyklotrn 495
10.3.2 Hmotnostn spektrograf alebo separtor izotopov 499
lohy 277 292 500
11 Elektromagnetick vlny 505
11.1 Podstata elektromagnetickch vn 505
11.2 Vlnov rovnice 506
11.3 Rovinn elektromagnetick vlna 510
11.4 Tok vkonu v elektromagnetickej vlne. Poyntingov vektor 516
11.5 Povrchov jav (skin-efekt) 520
11.5.1 Jednorozmern rovinn prpad 520
11.5.2 Povrchov jav vo valcovom vodii 524
11.6 Zklady terie dlhch veden 528
11.6.1 Prdov a napov vlny na dvojvodiovch vedeniach 528
11.6.2 Impedancia na veden a koeficient odrazu 534
11.6.3 Bezstratov dlh vedenia 537
11.6.4 Stojat vlny na bezstratovch vedeniach 541
11.7 Meranie rchlosti svetla 545
lohy 293 326 551
Dodatok I: Strun prehad vektorovej analzy 556
Dodatok II: Sradnicov systmy 558
Niekoko literrnych prameov k predmetu "Elektromagnetizmus" 565
Rieenia loh 567
Register 704
9
TABUKY
Tabuka fyziklnych kontnt 11
Tabuka 1: Diplov momenty molekl 81
Tabuka 2: Niektor identity s nabla opertorom 103
Tabuka 3: Koeficient f pre doskov kondenztor 125
Tabuka 4: Typy dielektrk a ich permitivity 156
Tabuka 5: Permitivity a elektrick pevnos vybranch materilov 156
Tabuka 6: Sbor vzahov pre elektrick veliiny kondenztorov 166
Tabuka 7: Rezistivity a tepeln odporov koeficienty vybranch materilov 194
Tabuka 8: Koeficient k pre solenoid 322
Tabuka 9: Susceptibility vybranch materilov 366
Tabuka 10: Vzahy medzi magnetickmi veliinami 367
Tabuka 11: Magneticky mkk materily 388
Tabuka 12: Magneticky tvrd materily 388
Tabuka 13: Koncentrcie vodivostnch elektrnov pre niektor kovy 402
Tabuka 14: Niektor supravodiv prvky 410
Tabuka 15: Niektor supravodiv zliatiny 414
Tabuka 16: Najdleitejie vlastnosti komplexnch sel 436
Tabuka 17: Permitivita a stratov uhol materilov v striedavch poliach 442
Tabuka 18: Terminolgia striedavch prdov 446
Tabuka 19: Decibelov kla 463
Tabuka 20: Spektrum elektromagnetickch vn 507
Tabuka 21: Rchlos svetla vo vkuu 550
Tabuka 22: Diferencilne opercie na skalrnych a vektorovch poliach 564
Tabuka 23: Laplaceov opertor 565
10
Zoznam symbolov velin a ich jednotky v SI-sstave
(Vektorov a komplexn veliiny s tlaen tunou kurzvou)
Symbol Veliina
Jednotka
v SI-sstave
A vektorov potencil Wb/m = T.m
A prca J
B vektor magnetickej indukcie T
B susceptancia, imaginrna as admitancie S
bei u Besselova (funkcia) imaginrna argumentu u
ber u Besselova (funkcia) relna argumentu u
C kapacita F
kapacita na jednotku dky F/m
c rchlos svetla vo vonom priestore (vo vkuu) m/s
D vektor elektrickej indukcie C/m
2
= A.s/m
2

d dka vedenia m
E vektor intenzity elektrickho poa V/m
elektromotorick naptie zdroja V
e elementrny nboj C = A.s
e zklad prirodzench logaritmov
F vektor sily N
f frekvencia Hz
G vodivos, relna as admitancie S
vodivos na jednotku dky dvojvodiovho vedenia S/m
H vektor intenzity magnetickho poa A/m
I stly elektrick prd, amplitda prdu A
I
ef
efektvna hodnota prdu
I
+
, I

amplitda postupujcej a odrazenej prdovej vlny A

i okamit hodnota prdu A
i, j, k jednotkov vektory pravouhlho sradnicovho systmu
J, j prdov hustota, amplitda objemovej prdovej hustoty A/m
2
J
s
amplitda plonej prdovej hustoty A/m
j imaginrna jednotka
K koeficient renia vlny m
1

L induknos H
induknos na jednotku dky dvojvodiovho vedenia H/m
l dka m
ln prirodzen logaritmus
log dekadick logaritmus
M vektor magnetizcie A/m
moment dvojice sl N.m
M vzjomn induknos H
magnetomotorick naptie A, Az
m magnetick moment A.m
2
Np neper* jednotka tlmu *Np nie je SI
jednotkou
n poet
koncentrcia m
3
n
0
jednotkov vektor normly
P vektor elektrickej polarizcie C.m
2
10a
Symbol Veliina
Jednotka
v SI-sstave
p elektrick diplov moment C.m
P elektrick vkon W
P
kompl
komplexn vkon W
p objemov hustota vkonu W.m
3
okamit vkon W
PSV pomer stojatej vlny
Q integrlny elektrick nboj C = A.s
kvalita rezonannho obvodu (faktor kvality)
q elektrick nboj C = A.s
R elektrick odpor (rezistancia), relna as impedancie
odpor na jednotku dky dvojvodiovho vedenia /m
r pomer stojatej vlny
polomer m
r, , z cylindrick (valcov) sradnice m, rad (), m
r, , sfrick (guov) sradnice m, rad (), rad ()
S Poyntingov vektor W/m
2

S plocha m
2

T perida s
absoltna teplota K
t as s
tg inite strt, tangens stratovho uhla dielektrika
U, U
0
stle naptie, amplitda naptia V
U
ef
efektvna hodnota naptia V
U
+
, U

amplitda postupujcej a odrazenej napovej vlny V
V
m
skalrny magnetick potencil pre vektor B Wb/m = T.m
vektor rchlosti m/s

f
fzov rchlos vn m/s

g
grupov (skupinov) rchlos m/s
W elektromagnetick energia J = W.s
w
elmag
hustota energie elektromagnetickho poa J/m
3
X reaktancia, imaginrna as impedancie
x, y, z pravouhl (kartzske) sradnice m
Y komplexn admitancia S
komplexn admitancia na jednotku dky S/m
Y
v
charakteristick admitancia vedenia S
y komplexn konduktivita S/m
Z komplexn impedancia
komplexn impedancia na jednotku dky /m
Z

, Z

charakteristick (vlnov) impedancie TEM-vn

Z
0
charakteristick impedancia neohranienho bezstratovho
dielektrika

Z
00
charakteristick impedancia vonho priestoru
z
min
vzdialenos (kladn alebo zporn) uvaovanej roviny
od minima stojatej vlny
m
koeficient tlmu (tlmenia) m
1
, dB/m
fzov koeficient (fzov kontanta) rad/m, /m

0
fzov koeficient (fzov kontanta) v neohranienom
dielektriku
rad/m, /m
koeficient renia m
1
, dB/m
10b
Symbol Veliina
Jednotka
v SI-sstave
konduktivita S/m
magnetomechanick (gyromagnetick) pomer Hz/T = C/kg
hbka vniku (skinov hbka) m
stratov uhol dielektrika rad,

0
elektrick kontanta F/m
permitivita F/m
* komplexn permitivita F/m

r
relatvna permitivita
innos
uhol rad,
teplota v Celsiovej stupnici C
elektrick susceptibilita
vlnov dka m

kr
kritick (medzn) vlnov dka m

dka vlny vo vlnovode m

0
dka vlny vo vonom priestore (vo vkuu) m
magnetick moment A.m
2

permeabilita H/m

0
magnetick kontanta (permeabilita vonho priestoru) H/m

r
relatvna permeabilita
kruhov kontanta, Ludolfovo slo
koeficient odrazu

U
,
I
koeficient odrazu napovej alebo prdovej vlny
rezistivita .m
objemov hustota nboja C/m
3
= A.s/m
3

konduktivita S/m
plon hustota nboja C/m
2
= A.s/m
2

asov kontanta s
objem m
3
magnetick indukn tok Wb
uhol, fzov uhol rad,

m
skalrny magnetick potencil pre vektor H A
magnetick susceptibilita , m
3
/kg,
m
3
/kmol
tok vektora E alebo D V.m, C
priestorov uhol rad
uhlov frekvencia rad/s
11
Tabuka fyziklnych kontnt
1

Veliina Hodnota v SI sstave
Rchlos svetla vo vonom priestore (vo vkuu) c 299 792 458 m.s
1
(presne)
Magnetick kontanta (permeabilita vkua)
0
4.10
7
H.m
1
(z defincie)
Elektrick kontanta (permitivita vkua)
0
= 1/(
0
c
2
) 8,854 187 817.10
12
F.m
1

Charakteristick impedancia vonho priestoru
Z
00
=
0 0
=
0
c
376,73
Elementrny nboj e 1,602 176 462.10
19
C (A.s)
Elektrnvolt eV 1,602 176 462.10
19
J
Pokojov hmotnos elektrnu m
e
9,109 381 88.10
31
kg
Pokojov hmotnos protnu m
p
1,672 621 58.10
27
kg
Pokojov energia elektrnu m
e
c
2
8,187 104.10
14
J = 0,511.10
6
eV
Pokojov energia protnu m
p
c
2
1,503 277.10
10
J = 0,938.10
9
eV
Planckova kontanta h = 2
6,626 068 76.10
34
J.s
Bohrov polomer a
0
= h
2
/(
0
c
2
e
2
m
e
) 5,291 768 909.10
11
m
Bohrov magnetn
B
= e/(2m
e
)
9,274 008 992.10
24
A.m
2
(J.T
1
)
Jadrov magnetn
J
= e/(2m
p
)
5,050 783 182.10
27
A.m
2
(J.T
1
)
Kvantum elektrickej vodivosti
0
= 2e
2
/h 7,748 091 694.10
5
S
von Klitzingova kontanta
0
= h/e
2
2,581 280 758.10
4

Kvantum induknho toku
0
= h/(2e) 2,067 833 637.10
15
Wb
Josephsonova kontanta K
J
= 2e/h 4,835 978 979.10
14
Hz.V
1
Gravitan kontanta 6,673.10
11
m
3
.kg
1
.s
2

Avogadrova kontanta N
A
6,022 141 99.10
26
kmol
1

Faradayova kontanta F 9,648 534 15.10
7
C.kmol
1

Boltzmannova kontanta k 1,380 650 3.10
23
J.K
1


1
Kontanty boli aktualizovan poda CODATA Internationally recommended values of the Fundamental
Physical Constants (1998) www.physics.nist.gov/constants
12





James Clerk MAXWELL
(1831 Edinburgh 1879 Cambridge)
13

vod
"Pravda je to, o obstoj v skke sksenosti"
Albert Einstein: Ako vidm svet

Predmet "Elektromagnetizmus" sa zaober tdiom sboru javov, ktor vznikaj ako
dsledok pecifickho silovho psobenia medzi tm, o sme sa rozhodli nazva elektrick
nboje. Silov psobenie elektrickch nbojov m dve strnky elektrick a magnetick.
Vzhadom na neodmysliten sptos elektrickch a magnetickch javov a ich spolon
podstatu je vhodnejie tento sbor javov nazva elektromagnetizmus, ako oddelene
elektrina a magnetizmus.
V kontexte fyziky zaujma elektromagnetizmus vrazne popredn postavenie, jednak
pre svoje obrovsk praktick dsledky, ale tie preto, e predstavuje jednu z dleitch
strnok poznania sveta, v ktorom ijeme. Modern, technicky vyspel spolonos tvor
a vyuva technick prostriedky, ktorch podstata spova v zkonoch elektromagnetizmu.
Predovetkm je to elektrick energetika. Dnes najrozrenejia a najistejia forma
energie je elektrick energia, aj ke spsoby jej produkcie nie s vdy ekologicky
najistejie. Na princpoch elektromagnetizmu je zaloen innos takch mdi, ako je
telefn, rdio, televzia, zznam obrazu a zvuku a ich drtov alebo bezdrtov, prakticky
okamit prenos na ubovon miesto na zemeguli alebo do blzkeho kozmickho
priestoru. Pozemn, nmorn a vesmrna navigcia s nemysliten bez existencie
elektromagnetizmu. V dvadsiatom storo bolo vymyslen, skontruovan a do nepredstavitenej
dokonalosti doveden zariadenie, ktor spsobilo revolciu vo vede, v technike
a v ekonomike elektronick pota. Mobiln telefny a internet poskytuj nebval
monosti poskytovania a zskavania informci, o sa tka rchlosti aj objemu. Mono
len kontatova, e pokrok civilizcie spolonosti je determinovan mierou vyuitia
javov elektromagnetickho pvodu.Mono len kontatova, e pokrok civilizcie
spolonosti je determinovan mierou vyuitia javov elektromagnetickho pvodu.
Elektrick silov psobenia maj vak principilnej vznam, pretoe na nich je
zaloen existencia nho materilneho sveta. Vieme, e ltky sa skladaj z atmov,
a z molekl. Naskyt sa otzka, o dr atmy pohromade tak, e ltka je v konenom
dsledku tuh alebo kvapaln? Chemici hovoria, e atmy v ltke s viazan chemickmi
vzbami. no, ale tieto vzby s elektrickho pvodu. Medzi atmami ltky psobia aj
praliv gravitan sily (gravitan interakcie), tie s vak v porovnan s elektrickmi
silami (elektromagnetick interakcie) vemi slab, a tak ich pri interakcii astc mono
v prvom priblen zanedba. Gravitan interakcie s zodpovedn za sily v makrosvete,
s urujce pre vznik a existenciu hviezdnych systmov a galaxi.
A nakoniec, aj na naej biologickej existencii s podpsan zkony elektromagnetizmu.
Nervov vlkna s cestami, po ktorch sa ria elektrick signly od receptorov do
14
mozgu, kde sa vyhodnocuj a s podnetom pre nau biologick a psychick aktivitu.
V istom zmysle je udsk bytos ten najdmyselnej a najvekolepej elektronick
mechanizmus pozostvajci z dokonalho informanho a potaovho systmu, ktor
sa sotva niekedy podar umelo realizova.
Veda o elektromagnetizme sa zaala rozvja asi pred 250-timi rokmi a dnes mono
poveda, e je najucelenejou a najlepie prepracovanou oblasou fyziky. Bola budovan
fenomenologicky bez toho, aby jej tvorcovia poznali atomrnu truktru ltok. Dnes sme
fascinovan skutonosou, e tto teria je konzistentn s modernmi oblasami fyziky,
ako je kvantov mechanika, kvantov teria tuhch ltok, a hlavne teria relativity, po
zroden ktorej zaiatkom dvadsiateho storoia nebolo potrebn na stavbe elektromagnetizmu
ni zsadnho opravova.
Na budovan terie elektromagnetizmu sa podiealo mnoho vynikajcich uencov.
Spomenieme len niekokch, ktorch men s nezmazatene spojen so zkladnmi
zkonmi elektromagnetizmu: Charles Augustin de COULOMB (1736 1806) objavil
a matematicky formuloval zkon o silovom psoben elektrickch nbojov; Andr Marie
AMPRE (1775 1836) vykonal rozsiahle tdie o silovch inkoch elektrickho
prdu; Hans Christian OERSTED (1777 1851) objavil silov psobenia elektrickho
prdu na magnetku, m sa potvrdila jednota elektrickch a magnetickch javov;
Michael FARADAY (1791 1867) objavil slvny zkon o elektromagnetickej indukcii;
Karl Friedrich GAUSS (1777 1855) vykonal a publikoval priekopncke prce
o vlastnostiach potencilovch pol (Gaussov zkon); Georg Simon OHM (1789 1854)
objavil vzah medzi prdom a naptm v linernych vodioch; James Clerk
MAXWELL (1831 1879) vytvoril unifikovan teria elektromagnetizmu aj s ohadom
na optick javy, formuloval tyri zkladn zkony elektromagnetizmu Maxwellove
rovnice; Hendrik Antoon LORENTZ (1853 1928) prispel podstatnou mierou
k objasneniu Maxwellovej terie, k terii elektrnu a k terii relativity; Gustav Robert
KIRCHHOFF (1824 1887) formuloval zkony o elektrickch sieach popri
principilnejch zkonoch iarenia ierneho telesa; Heinrich HERTZ (1857 1894)
experimentlne dokzal existenciu elektromagnetickch vn; Albert EINSTEIN (1879
1955) vypracoval pecilnu a veobecn teriu relativity.

15
1 ELEKTRICK NBOJE
1.1 ZKLADN VLASTNOSTI ELEKTRICKCH NBOJOV
Zkladnm objektom a pojmom elektromagnetizmu, pvodcom vetkch elektromagnetickch
silovch psoben, je elektrick nboj. Nem zmysel kls otzku o nboj je, pretoe na
u nevieme odpove rovnako, ako na otzku o je hmota. Tieto pojmy s natoko
principilne, e ich nememe vyjadri pomocou inch, menej zkladnch pojmov, preto
meme hovori iba o vlastnostiach elektrickch nbojov. Zkladn vlastnosti elektrickch
nbojov boli stanoven zo sksenost a z fyziklnych meran, a na zklade stavu
sasnch poznatkov sme presveden, e s pravdiv. Tieto zkladn vlastnosti mono
zhrn do nasledovnch vpoved:
1. V prrode existuj dva druhy elektrickho nboja nboje kladn, oznaujeme
ich znamienkom "+", a nboje zporn, oznaujeme ich znamienkom "". Ak sa
teles v naom okol javia ako elektricky neutrlne, neznamen to, e na nich nie s
elektrick nboje, ale iba to, e nboje na nich s zkostlivo vykompenzovan, t. j. e je
na nich rovnak mnostvo kladnho aj zpornho nboja. Nevykompenzovanos o i len
zlomkov percenta by viedla k nepredstavitenm silm v telesch alebo medzi telesami.
Pripsanie druhu znamienka elektrickm nbojom bolo historicky nhodn. Dnes vieme,
e nositeom kladnho naboja je protn a nositeom zpornho nboja je elektrn.
2. Nboje psobia na seba silovo nboje rovnakho znamienka (shlasn) sa
odpudzuj, nboje rzneho znamienka (neshlasn) sa priahuj. Tto skutonos
bola znma u starm Grkom. Silov psobenie medzi nbojmi bolo kvantitatvne
skman a v 18. storo lordom Henrym Cavendishom, ktor vak svoje pozorovania
nepublikoval. O 13 rokov neskr v roku 1785 silov psobenie medzi nbojmi vo forme
znmeho zkona zverejnil Ch. A. Coulomb.
3. Elektrick nboje s kvantovan. Existuje najmenie, nedeliten kvantum
elektrickho nboja s absoltnou hodnotou
e = 1,602 176 462.10
19
C (A.s)
Toto kvantum sa nazva elementrny nboj. Nositemi tohoto nboja s elementrne
astice, priom protn m nboj +e a elektrn e. Von zlomky alebo neceloseln
nsobky tohoto nboja neboli v prrode pozorovan.
4. Elektrick nboje sa zachovvaj. Zkon zachovania elektrickho nboja patr
medzi zkladn prrodn zkony. Prleitostn zdanliv vymiznutie elektrickho nboja
je zaprinen kompenzciou nboja jednho znamienka nbojom opanho znamienka.
Celkov (kladn a zporn) nboj vesmru zostva kontantn a s najvou pravdepodobnosou
nulov. Elektrick nboje s invariantn voi Lorentzovm transformcim, t. j. vekos
16
elektrickho nboja nezvis od pohybovho stavu nboja. Tto dleit vlastnos
elektrickch nbojov bola potvrden mnohmi experimentmi.
5. Elektrick nboje s viazan na materilne objekty elementrne astice. Aj
ke v naich vahch budeme asto hovori o sprvan sa elektrickch nbojov, nesmieme
strca zo zretea, e v skutonosti hovorme o sprvan sa elementrnych astc,
molekl, alebo zloitejch hmotnch agregtov. O elementrnych asticiach ako nosioch
elektrickch nbojov je pojednan v nasledujcom odseku.
1.2 MIKROSKOPICK NOSIE ELEKTRICKCH NBOJOV
Mikroskopickmi nosimi elektrickch nbojov s nabit elementrne astice a iny,
na ktorch me by kladn alebo zporn nboj. Tento nboj me by iba celoselnm
nsobkom elementrneho nboja. Napriek vekmu experimentlnemu siliu sa doteraz
nepodarilo objavi von astice s neceloselnm nbojom.
Dnes je znmych asi 200 elementrnych astc a vek mnostvo inov, atmov
a molekl. Vina astc po vzniku existuje ist, nie prli dlh as, po uplynut ktorho
sa rozpadaj na in astice, t. j. astice maj konen dobu ivota. Vo vine prpadov
je tto doba vemi krtka a predstavuje iba nepatrn zlomky sekundy. Niekoko astc
m vak nekonen dobu ivota s to elektrn, protn a ich antiastice pozitrn a antiprotn.
Protny sa podieaj na stavbe atmovch jadier, elektrny tvoria elektrnov obal
atmu. Mono poveda, e prve tieto astice s pvodcami skoro vetkch
elektromagnetickch javov. Na tvorbe atmovch jadier sa podieaj okrem protnov aj
neutrny. Elektricky s neutrlne a ich doba ivota v atmovom jadre je nekonen.
Mimo jadra ij asi 17 mint, potom sa rozpadn na protny, elektrny a antineutrno.
Elektrick nboj inov je podmienen nedostatkom jednho alebo viac elektrnov
v atme (kladn in katin), alebo naopak, prebytkom elektrnov (zporn in anin).
Iny vznikaj obyajne rozpadom molekl alebo ionizciou atmu, t. j. stratou jednho
alebo viac z jeho elektrnov.
Elektrn. Elektrn je materilnym nosiom zpornho elementrneho nboja. Poda
sasnch nzorov je elektrn bodovou beztruktrnou asticou, t. j. cel nboj
elektrnu je sstreden v bode. Takto predstava je vntorne protireiv, pretoe energia
elektrickho poa budenho bodovm nbojom je nekonen, a teda mala by by
nekonen aj zotrvan hmota (hmotnos) bodovho elektrnu. To vak odporuje
sksenosti, pretoe hmotnos elektrnu bola experimentom stanoven na hodnotu
m
e
= 9,109 381 88.10
31
kg
S touto protireivosou sa vak musme zmieri, pretoe neexistuje lepia a menej
rozporn predstava o truktre (alebo o beztruktrnosti) elektrnu. Pri vpotoch sa
nekonen energia elektrnu uvauje ako aditvna kontanta, ktor pri interakcich
astc mono v konenom dsledku ignorova.
Protn. Nositeom kladnho elementrneho nboja je protn astica pribline
1836-krt hmotnejia ako elektrn. Hmotnos protnu
m
p
= 1,672 621 58.10
27
kg
17

Obr. 1.1
Merania potvrdzuj, e na rozdiel od elektrnu, protn nie je bodov astica, ale e
m efektvny priemer rdovo 10
15
m. Taktie sa ukazuje, e elektrick nboj vo vntri
protnu m svoju truktru. Experimentlne je dobre preskman rozloenie elektrickho
nboja vo vntri protnu metdou, ktor na zaiatku dvadsiateho storoia pouil
anglick fyzik Ernest Rutherford (1871 1937) na preskmanie truktry atmov.
Metda spova v ostreovan protnov elektrnmi s vemi vekou energiou (niekoko
GeV) a v pozorovan rozptylu elektrnov na protnoch. Vsledok tchto experimentov
je prekvapiv a je zobrazen na obr. 1.1. Graf znzoruje zvislos sumrneho nboja
protnu 4r
2
v guovej vrstve jednotkovej hrbky polomeru r od stredu protnu.
Z uvedenho grafu vidno, e prakticky cel nboj protnu je sstreden v guli s polomerom
r
0
< 10
15
m. Po prvom maxime 4r
2
nekles so vzdialenosou r monotnne, ale
vykazuje ete jedno maximum.

Obr. 1.2
18
Neutrn. Podobn experimenty ako s protnmi boli uroben aj s rozptylom elektrnov
na neutrnoch. Merania ukzali, e neutrn m tie svoju elektromagnetick truktru,
a nie je bodovou, elektricky neutrlnou asticou.
Rozloenie elektrickho nboja vo vntri neutrnu je graficky znzornen na obr. 1.2.
Ukazuje sa, e neutrn, podobne ako protn, je objemovo nabit blzko jeho stredu je
rozloen kladn elektrick nboj a alej od stredu nboj zporn. Plochy ohranien
nad a pod osou r s rovnak, a teda mnostvo kladnho nboja v neutrne sa rovn
mnostvu zpornho nboja. Objem, v ktorom s kladn a zporn nboje neutrnu
uzavret, je prakticky rovnak ako u protnu.
Je otzkou, ako sa m interpretova spojit rozloenie elektrickho nboja vo vntri
protnu ak jeho nboj je elementrny. Plocha ohranien iarou a osou r na obr. 1.1 sa
selne rovn nboju protnu a zarafovan plocha predstavuje nboj, ktor je uzavret
vo vntri protnu v guovej vrstve s polomerom r a hrbkou dr. Je jasn, e tento nboj
predstavuje iba mal as elementrneho nboja. Teda je namieste otzka, ak vznam
m tvrdenie, e v danom objeme 4r
2
dr sa nachdza nboj men ako elementrny?
Poda sasnch predstv terie elementrnych astc pozostvaj protny a neutrny
z dvoch rznych bodovch objektov, ktor nes spolon nzov kvarky. Jeden z tchto
kvarkov s nbojom +2e/3 sa nazva "up" (u), a druh s nbojom e/3 je "down" (d).
Protn pozostva z dvoch kvarkov u a jednho kvarku d, take celkov nboj protnu je
+e. Kvarky sa v objeme protnu pohybuj a hustota nboja v protne je takto mern
dobe, za ktor kvarky v danom mieste zotrvvaj. Neutrn pozostva z dvoch kvarkov d
a jednho kvarku u, take celkov nboj neutrnu sa rovn nule. Vysvetlenie spojitho
rozloenia nboja v neutrne je analogick ako v protne.
Von kvarky neboli v prrode pozorovan, ich existencia vak bola potvrden
experimentmi na urchovaoch protibench zvzkov protnov a antiprotnov s energiami
do 0,9 TeV. Experimentlne sa dokzalo, e kvark u m pokojov energiu m
q
c
2
rdovo
~5 MeV a kvark d pokojov energiu ~10 MeV. Existencia kvarkov umouje vysvetli
mnoh javy fyziky elementrnych astc.
1

Dleitou charakteristikou elementrnych astc je ich moment hybnosti, alebo spin.
Spin nemono vysvetova ako dsledok rotcie astc, pretoe pri rozumnch
predpokladoch o rozmeroch astc by sa museli pripa oben rchlosti astc vyie
ako rchlos svetla. Preto sa spin uvauje ako vntorn vlastnos astice. So spinom
astice je spojen jej magnetick moment, ktor tie nemono vysvetli ako dsledok
pohybu nboja a treba ho uvaova ako principilnu vlastnos astice.

1
Okrem uvedench kvarkov u a d boli po roku 1964 predpovedan a postupne objaven alie tyri
kvarky: "strange" (s) s nbojom e/3 a s energiou 200 MeV; "charm" (c) [+2e/3, 1 500 MeV];
"bottom" (b) [e/3, 5 000 MeV]; "top" (t) [+2e/3, >100 000 MeV]. Posledn, t kvark, bol objaven
v marci 1995. Tieto kvarky sa podieaj na stavbe exotickejch elementrnych astc ako napr.
meznov. Mylienku o existencii kvarkov prv vyslovil americk teoretick fyzik Murray Gell-Mann,
ktor v roku 1969 dostal za prce v terii elementrnych astc Nobelovu cenu.
19
1.3 POJEM BODOVHO NBOJA A HUSTOTY NBOJA
V KLASICKEJ ELEKTRODYNAMIKE
Pri vpote silovch psoben medzi elektrickmi nbojmi sa asto pracuje s pojmami
"bodov nboj" alebo "hustota nboja". Pojem bodovho nboja bol v klasickej
elektrodynamike zaveden v ase, ke kvantovanie nboja ete nebolo znme. Pod
bodovm nbojom sa rozumel konen nboj lokalizovan v matematickom bode (teda
nboj s nekonenou hustotou). Bodov nboj sa povaoval za uiton fikciu, ktor
umouje analzu interakcie objemnejch nbojovch rozloen umiestnench v relatvne
vekch vzjomnch vzdialenostiach. Poda dnench predstv bodov nboje v prrode
existuj, je to u spomnan elektrn a jeho antiastica pozitrn. V naom texte
budeme bodov nboje oznaova symbolmi q alebo Q.
Popri bodovch nbojoch sa asto uvdza pojem hustoty elektrickho nboja,
priom sa predpoklad, e nboj je v priestore rozloen spojito ako funkcia polohovho
vektora r. Pre opis takho rozloenia zavdzame matematick funkciu (r) nazvan
objemov hustota nboja dan limitnm pomerom nboja q v objeme , ak sa
bli k nule, teda


( ) lim r = =

0
q q d
d
(1.1)
Pri tejto matematickej defincii objemovej hustoty nboja sa samozrejme nevyluuje, e
v objeme sa me nachdza ubovone mal nboj, teda aj nboj men ako je
elementrny. Nboje s vak kvantovan, a preto matematick pojem "nekonene mal
nboj dq" mus fyzik interpretova ako vemi mal nboj, ktor vak ete stle predstavuje
vek mnostvo elementrnych nbojov tak, aby akkovek mal zmeny potu nbojov
bolo mon povaova za takmer spojit. Prsne vzat, relna objemov hustota nboja
neme by matematicky spojitou funkciou polohy, v skutonosti je to funkcia, ktor od
miesta k miestu vykonva jemn skoky. Obrazne povedan, nbojov rozloenie
predstavuje vemi jemn kau.
Okrem objemovej hustoty nbojov sa asto uvdza tie plon hustota nboja
( ) r =
d
d
q
S
(1.2)
kde dS je nekonene mal plon element uvaovanej plochy, na ktorom sa nachdza
nekonene mal nboj dq, a nakoniec tie dkov hustota nboja na iare
( ) r =
d
d
q
l
(1.3)
priom dl je nekonene krtky sek iary, na ktorom sa nachdza nekonene mal nboj
dq. Ak je v objeme , na ploche S, resp. na iare l dan rozloenie nboja ako funkcie
polohy (r), (r), resp. (r), potom celkov nboj v objeme, na ploche, resp. na iare je
dan integrciou prslunch hustt nboja v danej oblasti, teda v objeme celkov
nboj je
20
Q =

( ) r d (1.4)
na ploche S
Q S
S
=

( ) r d (1.5)
a na iare l
Q l
l
=

( ) r d (1.6)
Zavedenie pojmu hustoty elektrickho nboja svis so veobecne platnm a vo
fyzike iroko pouvanm princpom, poda ktorho vsledn fyziklne psobenie
niekokch zdrojov nejakho systmu sa rovn stu (integrlu) psoben jednotlivch
zdrojov. Tento princp sa nazva princpom superpozcie. Tak napr. vsledn sila
psobiaca od niekokch nbojov sa rovn stu jednotlivch sl.

21
2 ELEKTROSTATIKA NBOJOV VO VKUU
2.1 SILOV PSOBENIE NBOJOV. COULOMBOV ZKON
Pri tdiu elektromagnetickch javov je otzkou zsadnho vznamu silov psobenie
medzi elektrickmi nbojmi. Toto silov psobenie je v skutocnosti velmi zloit,
pretoe zvis od mnostva a pohybovho stavu nbojov, ktor s v interakcii, a aj od
rozloenia nbojov v priestore. Jednoduch je iba prpad silovho psobenia dvoch
bodovch nbojov (napr. nabitch elementrnych castc), ktor s vo zvolenom sradnicovom
systme v pokoji a s umiestnen v istej vzjomnej vzdialenosti. Takto systm
nezodpoved relnej situcii, pretoe nboje v pokoji sa v prrode nevyskytuj. Ak hovorme
o nbojoch v pokoji, obycajne mme na mysli velk tatistick sbor elementrnych
nbojov, ktor sce v nejakom objeme mu vykonvat fluktuacn tepeln pohyb, ale
ich pocet v danom objeme sa nemen (napr. nboj na nabitej gulcke).
Silov psobenie medzi dvoma bodovmi nbojmi skmal v polovici 18. storocia
franczsky ucenec Charles Augustin de Coulomb. Coulomb vykonal mnostvo experimentov
na zariaden nazvanom torzn vhy, na ktorch bodov nboje boli modelovan
kovovmi nabitmi gulckami. Z jeho meran vyplynula skutocnost, e bodov nboje
(nabit gulcky) psobia na seba silou, ktor je mern scinu nbojov a nepriamo
mern tvorcu ich vzdialenosti. Sila je odpudiv, ak s nboje rovnakho znamienka
a prtaliv, ak s znamienka opacnho, a psob pozdl spojnice nbojov. Silov psobenie
splna tret Newtonov zkon, t. j. psobiace sily na jednotliv nboje s v absoltnej
hodnote rovnak bez ohladu na velkost jednotlivch nbojov. Tieto experimentlne
zisten skutocnosti mono vyjadrit v nasledovnej matematickej formulcii
F k
q q
r
=
1 2
2
(2.1)
kde F je sila psobiaca medzi nbojmi, q
1
a q
2
s velkosti nbojov, r je vzdialenost
nbojov a k je rozmerov kontanta, ktor zvis od vberu sstavy jednotiek. V sstave
fyziklnych jednotiek SI (Systme International dUnits) je jej cseln hodnota
k = 8,987551786.10
9
kg.m
3
.s
4
.A
2
(2.2)
Hodnota kontanty k vyplynie z dalch naich vah. Z dvodov racionalizcie vztahov
v elektrodynamike je vhodnejie kontantu k psat v tvare
k =
1
4
0

(2.3)
22
kde
0
je univerzlna prrodn kontanta svisiaca s rchlostou svetla vo vkuu a nazva
sa elektrick kontanta (star nzov permitivita vkua). Jej cseln hodnota je

0
= 8,854 187 818.10
12
F.m
1
(2.4)
Sila je ale vektorov velicina, a preto vraz pre nu mus obsahovat aj informciu
o smere jej psobenia. Ak je nboj q
1
vo vektorovej vzdialenosti r
12
od nboja q
2
(pozri
obr. 2.1), potom sila F
12
psobiaca na nboj q
1
od nboja q
2
(nboje s zadan
s prslunm znamienkom) je urcen vektorovm vztahom
F r
12 12
=
1
4
0
1 2
12
3

q q
r
(2.5)

Obr. 2.1
kde r
12
je absoltna vzdialenost nbojov. Ak zavedieme jednotkov vektor r r
12
0
12 12
= / r ,
potom vraz pre silu mono napsat v tvare
F r
12
0
12
0
1
4
=

q q
r
1 2
12
2
(2.6a)
Existuje ete jeden spsob zpisu Coulombovho zkona, pri ktorom sa polohy
nbojov q
1
a q
2
zadaj polohovmi vektormi r
1
a r
2
vzhladom na nejak referencn
bod 0 ako na obr. 2.2. V takom prpade
r r r
12 1 2,
= r
12 1 2
= r r ,
a
r
r r
r r
12
0 1 2
1 2
=

take vraz (2.6a) mono prepsat na tvar

( )
3
2 1
2 1 2 1
0 2 1
2 1
2
2 1
2 1
0
12
4
1
4
1
r r
r r
r r
r r
r r
F

=
q q q q

(2.6b)
Posledn vraz je najveobecnejm matematickm vyjadrenm Coulombovho zkona,
ale aj najzloitejm, a preto ho budeme vyuvat iba vnimocne.
Platnost zkona o silovom psoben bodovch nbojov overoval Coulomb prostriedkami,
ktor mal v jeho dobe k dispozcii. Naa dvera k silovmu zkonu sa vak neme
23
zakladat na experimentoch, pri ktorch je tako merat sily s presnostou vcou ako
niekolko percent. Takto merania ns nemu presvedcit, e zvislost sily od vzdialenosti je
skutocne kvadratick, teda e mocnitel je 2 a nie napr. 2,001. Neskr uvidme, e
platnost Coulombovho zkona mono dokzat nepriamo experimentmi, podla ktorch
mocnitel r sa rovn 2 s presnostou lepou ako 2.10
9
.

Obr. 2.2
Coulombov zkon ako zkladn experimentlny zkon elektrostatiky sa ukazuje ako
mimoriadne vhodnm na stanovenie jednotkovho mnostva elektrickho nboja.
Skutocne, ak vo vztahu (2.1) polome k = 1, potom za jednotkov meme vyhlsit tak
dve mnostv elektrickho nboja, ktor v jednotkovej vzdialenosti psobia na seba
jednotkovou silou. Tak bola urcen jednotka mnostva elektrickho nboja v sstave
jednotiek cgs (Gaussovej sstave), ktor sa dnes v praxi nepouva, v ktorej jednotka
nboja, a nsledne jednotka elektrickho prdu, nie je zkladnou, ale odvodenou
jednotkou. Kede meranie sily medzi nbojmi (gulckami) je obtiane a zataen znacnou
chybou, je v sstave fyziklnych jednotiek SI jednotka nboja urcen inm spsobom.
V SI sstave je zkladnou elektrickou jednotkou jednotka elektrickho prdu ampr (A),
ktor dokeme pohodlne merat zo silovch cinkov medzi prdmi. Kede elektrick
prd I je definovan ako mnostvo elektrickho nboja q, ktor prejde prierezom vodica za
jednotku casu t, teda I = q/t, mono jednotkov nboj definovat ako mnostvo nboja,
ktor pri prde 1 A pretecie prierezom vodica za jednu sekundu (s). Toto jednotkov
mnostvo nboja sa nazva coulomb (C). Teda 1 C = 1 A 1s = 1 A.s. Teraz je jasn
pvod hodnoty kontanty k (2.2) vo vztahu (2.1). Dva bodov nboje, kad velkosti 1 C,
umiestnen vo vzjomnej vzdialenosti 1 m psobia na seba obrovskou silou, ktor sa
cselne (v newtonoch) rovn hodnote kontanty k, danej vyjadrenm (2.2).
Cseln hodnota kontanty k alebo
0
sa vak stanovuje inm spsobom.
V elektromagnetizme sa popri kontante
0
zavdza ete jedna univerzlna kontanta
pola, a to magnetick kontanta
0
(star nzov permeabilita vkua). Jej hodnota

0
= 4.10
7
H/m (2.7)
je dan definitoricky. Obidve kontanty pola svisia s rchlostou c svetla vo vkuu
vztahom
24

1

0 0
= c (2.8)
ktor plynie z vlnovch rovnc elektromagnetickho pola. Z toho elektrick kontanta

0
0
2
1
=
c
(2.9)
s cselnou hodnotou danou vyjadrenm (2.4). Presnost urcenia
0
je dan presnostou,
s ktorou je v scasnosti znma rchlost svetla vo vkuu (pozri odsek 11.7).
Ak je vo vzjomnom silovom psoben n nbojov, potom sila F
i
psobiaca na
vybran i-t nboj podla princpu superpozcie je dan vrazom
F F F F F F F
i i i ii ii in ij
j
n
j i = + + + + + + =
=
1 2 -1 +1
( )
1

Skladanie sl od niekolkch nbojov rovnakho znamienka a rovnakej absoltnej
hodnoty je v proporcionlnej mierke znzornen na obr. 2.3.

Obr. 2.3
Jedna z u uvedench vlastnost elektrickch nbojov hovor o ich vzbe na materilne
objekty, t. j. e nboje s vdy viazan na ist elementrne castice. Medzi casticami ako
nositelmi elementrnych nbojov psobia okrem elektrickch aj gravitacn sily. Je
otzka, akou mierou sa podielaj gravitacn sily v porovnan s elektrickmi silami na
vzjomnom silovom psoben dvoch elementrnych castc. Ako prklad mono posdit
silov psobenie medzi protnom a elektrnom v danej vzdialenosti, naprklad
v klasickom atme vodka. Medzi uvedenmi casticami psob prtaliv sila, ktor je
vsledkom superpozcie prtalivej elektrickej sily medzi dvoma neshlasnmi elementrnymi
nbojmi a gravitacnej prtalivej sily medzi hmotnostami protnu a elektrnu. Ak
uvime, e hmotnost protnu m
p
= 1,67.10
27
kg, hmotnost elektrnu m
e
= 9,11.10
31
kg,
elementrny nboj e = 1,602.10
19
C, gravitacn kontanta = 6,67.10
11
m
3
.kg
1
.s
2

25
a elektrick kontanta pola
0
= 8,854.10
12
F.m
1
, potom pomer elektrickej sily F
e

a gravitacnej F
g
je

F
F
e
m m
e
g p e
=
2
0
39
4
2 2710

, . !!!
Tento prklad svedc o tom, e elektrick sila medzi nabitmi elementrnymi
casticami je mnohokrt vcia ako prtaliv sila medzi hmotnostami castc, a preto
gravitacn psobenie medzi elementrnymi casticami mono vdy zanedbat. Uveden
prklad potvrdzuje ete jednu skutocnost, e sily, ktor dria atmy pohromade, s sily
elektrickho pvodu. V tejto svislosti je namieste otzka, co dr pohromade atmov
jadr? Tie pozostvaj z neutrnov a protnov a medzi protnmi psobia siln elektrick
odpudiv sily. Je zrejm, e ak sa pod cinkom takejto sily atmov jadr nerozletia,
musia medzi ich stavebnmi kamenmi psobit ete in prtaliv sily, ktor musia byt
silnejie ne odpudiv sily protnov. Tmito silami s jadrov sily, sily krtkeho dosahu,
ovela vcie ako gravitacn a elektrick sily, ktor so vzdialenostou velmi rchlo
klesaj. Jadrov sily s zodpovedn za konzistenciu a stabilitu atmovch jadier. Lahk
jadr, ktor obsahuj rovnak pocet protnov a neutrnov, s relatvne stabiln. U takch
jadier je stabilita zaisten vcm poctom neutrnov, ktor zmenuj odpudiv silu
protnov tm, e "zrieduj" protny v jadre. Stabilita takch jadier je vak vratk.
Velmi tak jadr s atmovm cslom vcm ako 83 s nestabiln a pri sebemenej
excitcii sa rozpadaj. Sily medzi nuklenmi (protnmi a neutrnmi) v jadrch atmov
s siln interakcie, zatial co sily medzi jadrom a elektrnmi v atme, prpadne sily medzi
atmami v molekulch a v krytloch patria medzi elektromagnetick interakcie.
Vo svete, ktor ns obklopuje, je elektrick silov psobenie podla Coulombovho
zkona jedno z najdleitejch. Je zodpovedn za existenciu atmov, ale aj molekl,
teda za existenciu ltok tak, ako ich v prrode poznme, so vetkmi ich mechanickmi
vlastnostami. Tieto mechanick vlastnosti s v skutocnosti odrazom psobenia elektrickch
sl medzi zkladnmi stavebnmi kamenmi ltky. Platnost Coulombovho zkona bola
experimentlne overovan a potvrden v irokom rozsahu vzdialenost od rozmerov
atmovho jadra (rdovo 10
15
m) a do vzdialenosti rdovo 10
3
m a niet dvodov
pochybovat, e plat aj pre vcie vzdialenosti.
Na zklade uvedench skutocnost mono Coulombov zkon povaovat za jeden zo
zkladnch experimentlnych zkonov elektromagnetizmu.
2.2 ELEKTRICK POLE. INTENZITA ELEKTRICKHO POA
Vpocet silovho psobenia medzi bodovmi nbojmi je jednoduch, ak ide o interakciu
dvoch nbojov. V systme viacerch nbojov potom mono vyuit princp superpozcie, ale
loha sa stva zloitejou. Ete zloitejou je loha, ak na bodov nboj psob
rozloenie nbojov, ktor meme povaovat za spojit. Je zrejm, e priamy vpocet je
znacne staen, alebo aj nemon. Uvaujme ete raz systm n bodovch nbojov q
1
, q
2
,
, q
n
, ktor silovo psobia na vybran nboj q
j
. Sila F
j
psobiaca na nboj q
j
je podla
Coulombovho zkona a princpu superpozcie
26
F F
j ji
i
n
j i =

=1
( ) (2.10)
kde
F r r
ji
j i
ji
ji j
i
ji
ji
q q
r
q
q
r
j i = =

(
(

1
4
1
4
0
3
0
3

( ) (2.11)
je sila, ktorou i-t nboj psob na j-t nboj. Vsledn sila psobiaca na j-t nboj je
teda
F F r
j ji
i
n
j
i
ji
i
n
ji
q
q
r
j i = =

(
(


=1
0
3
=1
1
4
( ) (2.12)
a je dan scinom nboja q
j
a scinitela v hranatej ztvorke, ktor zvis iba od nbojov
q
1
a q
n
a ich vektorovch vzdialenost k nboju q
j
. Vraz v ztvorke je matematicky
vektorov funkcia polohy (ako uvidme neskr v elektrodynamike, aj funkcia casu)
a fyziklne predstavuje vektorov velicinu, ktor sa cselne a smerom rovn sile
psobiacej na jednotkov kladn nboj q
j
velk 1 C. Tto vektorov velicinu nazvame
intenzita elektrickho poa a oznacujeme ju symbolom E. Priestorov rozloenie
veliciny E nazvame elektrick pole. Podla uvedench vah je formlne intenzita
elektrickho pola dan podielom sily a nboja, na ktor sila psob, teda
E
F
=
q
(2.13)
Intenzita elektrickho pola je dleit fyziklna velicina, pre meranie ktorej treba
urcit jednotku, najvhodnejie priamo zo vztahu (2.13). Vidme, e takou jednotkou je
1 N/C. Castejie sa vak intenzita elektrickho pola urcuje v ekvivalentnch jednotkch
1 V/m = 1 N/C, kde V (volt) je jednotka elektrickho potencilu, alebo elektrickho
naptia. Rozmer jednotky intenzity elektrickho pola v sstave SI jednotiek je
1
V
m
= 1
N
C
= 1 m. kg.s . A
3 1

Ak v nejakom bode priestoru intenzitu elektrickho pola poznme, potom sila psobiaca
na nboj q v danom bode je vyjadren jednoduchm vrazom
F = qE (2.14)
Tento vztah medzi intenzitou elektrickho pola a silou, ktor v danom bode psob na
elektrick nboj, je jednm zo zkladnch vztahov elektrostatiky.
Prv, ne pristpime k vpoctu elektrostatickch pol rznych nbojovch rozloen,
odpovieme na jednu kardinlnu otzku: Co je vlastne elektrick pole? Je to fyziklna
realita alebo iba bezobsan pomocn pojem na popis silovch interakci medzi elektrickmi
nbojmi. Podla spsobu jeho zavedenia sa toti mono domnievat, e elektrick pole je
27
iba pomocn matematick funkcia, iba fikcia, ktor neodra nijak objektvnu realitu.
Ak by to bola pravda, to by znamenalo, e elektrick silov psobenie je okamit
psobenie nbojov na dialku, bez akejkolvek casti priestoru a casu. Takto nzor na
problm sa veobecne povaoval za sprvny alebo aspon logick a do vybudovania
elektromagnetickej terie, a v konecnom dsledku a do vybudovania terie relativity.
1

Silov interakcie elektrickch nbojov sa vak uskutocnuj v priestore a v case, z coho
plynie, e elektrick pole je nositelom energie. O tom sa mono presvedcit nasledovnm
mylienkovm experimentom:
Dva bodov nboje sa nachdzaj vo velkej vzjomnej vzdialenosti. Predstavme si,
e jeden z nbojov v istom okamihu zmenil polohu, "uskocil". Ptame sa: za ak dobu to
pocti druh nboj? Ak by sa informcia o zmene polohy nboja rila okamite s nekonecnou
rchlostou, vtedy by sme mohli vyhlsit, e vzjomn interakcie nbojov s okamit
v case, a teda sa dej bezprostredne, bez casti sprostredkovatela, ktorm je priestor
a cas. Dnes vak vieme, e spomnan informcia o zmene polohy nboja sa ri
konecnou rchlostou, konkrtne vo vkuu rchlostou svetla c. Teda prenos informcie
sa uskutocn v priebehu doby t = l/c, kde l je vzdialenost medzi nbojmi. Pocas tejto
doby informcia o "uskocen" nboja mus byt v niecom zakdovan, a tm niecm je
realita, ktor nazvame elektrick pole.
Na zdvodnenie existencie elektrickho pola netreba nm vak robit nijak mylienkov
experimenty. Dnes nikto nepochybuje o relnej existencii elektromagnetickch vln,
ktor sa iroko vyuvaj na prenos informci a o ktorch vieme, e sa ria konecnou
rchlostou, vo vkuu rchlostou c. Prenos informci je mon iba prenosom energie,
teda elektromagnetick vlny predstavuj toky energie. Elektromagnetickm a tm aj
elektrickm poliam teda musme pripsat energiu, hybnost a dokonca aj moment hybnosti
a povaovat ich za objektvnu realitu, pre ktor s splnen aj zkony zachovania. Treba si
uvedomit, e ak by psobenie nbojov bolo bez casti priestoru a casu, neexistovali by
elektromagnetick vlny. Interakcia elektrickch nbojov teda nie je bezprostredn, nie je
to psobenie na dialku, ale psobenie prostrednctvom relneho elektrickho pola, ktor
je energetickm prejavom nboja.
Intenzita elektrickho poa n bodovch nbojov. V tomto odseku uvedieme
niekolko prkladov na vpocet elektrostatickch pol rznych nbojovch zoskupen.
Jednoduch je vpocet intenzity elektrickho pola skupiny bodovch nbojov, alebo
pecilne jednho bodovho nboja v bode, v ktorom nele iadny in nboj. Intenzita
systmu bodovch nbojov je dan vrazom v ztvorke vztahu (2.12), teda
E r =

1
4
0
3
1

q
r
i
i
i
i
n
=
(2.15)
Intenzita elektrickho poa bodovho nboja. Intenzita elektrickho pola od jedinho
bodovho nboja q vo vektorovej vzdialenosti r
E r =
1
4
0

q
r
3
(2.16)

1
Predstavu o bezprostrednom psoben nbojov na dialku zastval aj vznamn nemeck fyzik
Wilhelm Eduard Weber (1804 1855)
28
Z poslednch dvoch vztahov vidme, e pre intenzitu elektrickho pola, podobne ako
pre elektrick sily, plat princp superpozcie, toti, e intenzita pola sboru bodovch
nbojov sa rovn vektorovmu sctu intenzt jednotlivch bodovch nbojov. O elektrickom
poli bodovho nboja zatial meme povedat iba to, e je to vektorov pole, ktor je
radilne so stredom symetrie v mieste nboja, je priamo mern velkosti nboja
a nepriamo mern druhej mocnine vzdialenosti od nboja, teda je funkciou 1/r
2
.
V mieste nboja m pole singularitu, intenzita pola v absoltnej hodnote tam rastie nad
vetky medze, a naopak, v nekonecne velkch vzdialenostiach od nboja intenzita kles
k nule. Takto informciu nm poskytuje vraz (2.16).
Intenzita elektrickho poa dvojice bodovch nbojov. Druhm dleitm systmom
nbojov je dvojica bodovch nbojov q
1
a q
2
uloench v istej vzjomnej vzdialenosti d.
Intenzita pola v lubovolnom bode priestoru je dan superpozciou pol dvoch nbojov
a matematicky sctom dvoch vrazov typu (2.16). Ak s nboje lubovoln, bliie
neurcen, me byt pole velmi zloit. Polia rznych dvojc maj vak niektor
spolocn crty; v miestach nbojov polia vykazuj singularity (nekonecne velk absoltne
hodnoty), v nekonecne pole zanik, pole m valcov (osov) symetriu okolo osi
prechdzajcej nbojmi. Najjednoduchie pole vytvraj dvojice v absoltnej hodnote
rovnako velkch nbojov, pricom obzvlt dleit je dvojica rovnako velkch nbojov
opacnho znamienka, ktor nazvame elektrick dipl. Pole elektrickho diplu je
vhodnejie analyzovat s vyuitm pojmu elektrickho potencilu, preto na tomto mieste
posdime iba niektor zkladn crty tohto pola.

Obr. 2.4
Na obr. 2.4 je dvojica nbojov +q a q vo vzjomnej vzdialenosti d = 2a. Os x
pravouhlho sradnicovho systmu je toton s osou dvojice nbojov a os y prechdza
symetricky medzi nbojmi. Urcme intenzitu elektrickho pola na dvoch miestach v bode
M(x; 0) na osi x vo vzdialenosti x > a a vo zvolenom bode P(0; y) na osi y. Treba si
vimnt, e pole je osovo symetrick, teda rovnak pole ako v bode P je v kadom bode
na krunici s polomerom y leiacej v rovine kolmej na os x a so stredom na osi x. V bode
M je intenzita elektrickho pola E
M
dan vektorovm sctom pol E
M
+
a E
M

od
jednotlivch bodovch nbojov, teda
29
E E E
M M M
= +
+

kde
( )
E i
M
q
x a
+
=
+
1
4
2

0
a
( )
E i
M
q
x a

1
4
0
2

take
( ) ( )
E i
M
q
x a x a
=
+

(
(
=
4
1 1
0
2 2

( )
=

|
\

|
.
|
4
4
2
4 1
0
2 2
2
0
3
2
2
2
axq
x a
qd
x
a
x

i i (2.17)
Intenzita pola v bode M smeruje proti jednotkovmu vektoru i (do stredu sradnej
sstavy). V symetrickom bode vo vzdialenosti x m intenzita elektrickho pola rovnak
absoltnu hodnotu a smeruje v zpornom smere osi x. So zvcovanm absoltnej
vzdialenosti x kles intenzita v absoltnej hodnote k nule. V bodoch, kde sdlia nboje,
intenzita v absoltnej hodnote rastie nad vetky medze (singulrne body).
V bodoch na osi x pre |x| < a m intenzita smer kladnej osi x a jej velkost je dan
vrazom

( )
E
q x a
a x
x
=
+

2
0
2 2
2 2
2

(2.18)
o com sa citatel me lahko presvedcit. V strede sradnicovej sstavy (x = 0, y = 0),
symetricky medzi nbojmi
E
q
a
x
=
2
0
2

(2.19)
teda intenzita predstavuje dvojnsobok intenzity pola bodovho nboja, co sa dalo
ocakvat.
Vimnime si teraz vlastnosti intenzity pola v bode P na osi y. Aj tam je intenzita
pola E
P
dan superpozciou dvoch vektorov E
P
+
a E
P

, t. j.
E E E
P P P
= +
+

kde
E E
q
r
P P
+
= =
1
4
0
2

a zloky tchto vektorov v smeroch os x a y v bode P s dan vrazmi
30
E E
q
r
Px Px
+
= =
1
4
0
2

cos
E E
q
r
Py Py
+
= =
1
4
0
2

sin
Vsledn intenzita v bode P je dan vektorom
j i j i E E E 0 2 ) ( ) ( + = + + + = + =
+ + + +
Px Py Py Px Px P P P
E E E E E
kde j je jednotkov vektor v smere osi y. Ako vidme z poslednho vrazu, pole v bode
P m tie iba zloku x
E E
q
r
aq
r
Px Px
= = =
+
2 2
1
4 4
2
0
2 3

cos =
1
0


( )
=
+
=
+
|
\

|
.
|
qd
y a
qd
y
a
y
4
4 1
0
2 2
3 2
0
3
2
2
3 2

/ /

kde sme pri prave vyuili skutocnost, e a/r = cos a
r y a = +
2 2

Intenzita elektrickho pola v bode P je teda dan vektorom
E i
P
qd
y
a
y
=
+
|
\

|
.
| 4 1
0
3
2
2
3 2

/
(2.20)
a pre rastce y kles k nule. Pre y = 0, teda v strede symetrie (v zaciatku sradnicovho
systmu)
E i i
P x
E
q
a
= =
2
0
2

co je tak ist vsledok, ak sme dostali pri analze pola na osi dvojice nbojov [na osi
diplu pozri vztah (2.19)].
Obzvlt dleit je pole vo velkej vzdialenosti od dvojice nbojov, teda vo
vzdialenostiach ovela vcch ako je vzdialenost nbojov d = 2a. Takto dvojica
nbojov pozorovan z velmi velkej vzdialenosti sa nazva bodov dipl. Intenzitu pola
bodovho diplu na osiach x a y dostaneme tak, e vo vztahoch (2.17) a (2.20) sa
31
povauje x, y a, take veliciny a
2
/x
2
1 a a
2
/y
2
1 meme zanedbat. Oznacme
p = qd, potom
E i
M
p
x
=
2
4
0
3

(2.21a)
E i
P
p
y
=
4
0
3

(2.21b)
Velicina p je absoltna hodnota diplovho momentu. Vidme, e intenzita pola vo velkej
vzdialenosti na osi diplu (osi x) je v absoltnej hodnote dvakrt vcia ako intenzita
v rovnako velkej vzdialenosti kolmo na os diplu (na osi y).
Vzhladom na velk dleitost diplovho pola vrtime sa k nemu podrobne po
zaveden pojmu elektrickho potencilu. Zatial si vimnime iba to, e diplov pole
v porovnan s polom bodovho nboja je slab a kles s tretou mocninou vzdialenosti
na rozdiel od pola bodovho nboja, ktor, ako vieme, kles s druhou mocninou
vzdialenosti.
V lubovolnch inch bodoch priestoru v okol dvojice nbojov je pole dan vektorovm
sctom pol jednotlivch nbojov. Jeho matematick vyjadrenie me byt zloit
a obycajne neposkytuje nzorn predstavu o priestorovom priebehu pola.
Nzorn predstavu o poli mono zskat, ak ho nejakm spsobom graficky zobrazme.
Podla u uvedench matematickch vyjadren je elektrick pole spojit vektorov
funkcia polohy v priestore, v blzkosti bodovho nboja rastie nad vetky medze a smerom
do nekonecna kles k nule. Tto funkciu by teda bolo mon znzornit pomocou
nejakch ciar. Existuje viacero spsobov ako graficky zobrazit elektrick pole. Najrozrenej
spsob zobrazenia pola je pomocou silociar. Silociary v priestore, kde existuje elektrick
pole, s myslen orientovan ciary, ktor maj nasledovn vlastnosti:
1. V kadom bode pola m vektor intenzity smer dotycnice k silociare. Tto vlastnost
implikuje skutocnost, e silociary sa nemu pretnat.
2. Silociary zacnaj na kladnch a koncia na zpornch nbojoch alebo
v nekonecne.
3. Silociary znzornujeme tak, e ich pocet prenikajci jednotkov plochu je mern
intenzite pola v danom bode. Tam, kde s silociary hustejie, je intenzita pola vcia,
a tam kde s redie, je intenzita menia.
Nie je celkom trivilne, e existuje sbor silociar, ktor maj uveden vlastnosti.
Mono sa presvedcit, e ak by neplatil Coulombov zkon, takto sbor silociar by
neexistoval. Netreba vak zabdat, e elektrick silociary s iba pomocn prostriedok na
zobrazenie pola, e nijak relne ciary v priestore neexistuj.
Na obr. 2.5 s znzornen silociary kladnho a zpornho bodovho nboja.
Z kladnho nboja silociary radilne vychdzaj a strcaj sa v nekonecne. Na zpornom
nboji maj silociary opacn smer. Na obr. 2.6 s silociary dvojice opacnch rovnako
velkch nbojov, na obr. 2.7 s silociary dvojice rovnakch kladnch nbojov a napokon
na obr. 2.8 silociary dvojice opacnch nbojov rznej velkosti. Vidme, e najm posledn
silociary s elegantn a zobrazuj relatvne zloit, v priestore osovo symetrick pole.
32

Obr. 2.5

Obr. 2.6 Obr. 2.7

Obr. 2.8
33
2.3 INTENZITA ELEKTRICKHO POA NBOJOV SPOJITE
ROZLOENCH NA IARACH, PLOCHCH A V OBJEME
V praxi je elektrick nboj casto spojito rozloen na telesch rznych geometrickch
foriem, pricom spojitost musme chpat v uvedenom zmysle rozloenia velkho
mnostva elementrnych nbojov na objektoch konecnch rozmerov. Pod pojmom
rozloen nboj tu rozumieme dodatocn nboj, ktor bol na teleso priveden alebo
z neho odveden vo forme napr. istho poctu elektrnov. Bez tohoto dodatocnho nboja
sa teleso jav ako elektricky nenabit, t. j. cinok nboja vetkch protnov je kompenzovan
cinkom nboja presne rovnakho poctu elektrnov. Je samozrejm, e tto
kompenzciu treba chpat v relatvne velkom objeme, v ktorom velk pocet kladnch
a zpornch nbojov je rovnak. V blzkosti jednotlivch elementrnych nbojov v telese
existuj siln loklne polia, ktor v dsledku chaotickho tepelnho pohybu maj
fluktuacn charakter a ich priestorov a casov stredn hodnota sa rovn nule. Ak teda
privedieme na teleso dodatocn nboj inc povedan, elektricky ho nabijeme zaujm
tieto nboje na telese ist polohy zvisl od truktry a elektrickch vlastnost telesa.
Na tomto mieste treba povedat, e v prrode sa vyskytujce ltky delme z hladiska
ich zkladnch elektrickch vlastnost na:
a) ltky elektricky nevodiv, nazvan nevodie, izolanty, prpadne dielektrik,
b) ltky elektricky vodiv, alebo jednoducho vodie.
Pojem "vodivost ltok" zavedieme neskr ako fyziklnu velicinu, na tomto mieste
definujeme vodivost ako mieru volnosti pohybu nbojov v ltke. V nevodicoch, dielektrikch, sa
priveden nboje nemu pohybovat, teda zotrvvaj na tch miestach, na ktor boli
vonkajmi silami prinesen. Vo vodicoch sa nboje mu pohybovat, take priveden
nboj si na vodivom telese njde sm miesto, na ktorom je ochotn stabilne zotrvat.
Toto rozmiestnenie nbojov na vodivom telese je "kolektvne", po dohode s ostatnmi
nbojmi. D sa ukzat, e rozloenie nbojov na vodivom telese zodpoved princpu
najmenieho cinku nboje sa na vodivom telese rozloia tak, e energia ich
elektrickho pola je minimlna (Thomsonova veta).
Uveden triedenie ltok na vodiv a nevodiv je velmi hrub, pretoe v prrode
v skutocnosti neexistuj idelne ltky, ktor by patrili do jednej alebo druhej skupiny.
Vetky tuh ltky s viac-menej vodiv alebo nevodiv. Naviac, popri tuhch ltkach
existuj aj ltky kvapaln a plynn, ktor maj svoje pecifick zvltnosti, najm plyny,
ktor ked s ionizovan, predstavuj osobitn skupenstvo hmoty nazvan fyziklna
plazma. Kede sa na tomto mieste nemienime zaoberat vntornou truktrou ltok,
uspokojme sa s tmto hrubm triedenm, ktor potrebm elektrostatiky dostatocne
vyhovuje. Ltkov nabit prostredie samo vplva na intenzitu elektrickho pola.
Predbene si vak tento vplyv nebudeme vmat a vsledn elektrick pole budeme
povaovat iba za pole dodatocnch, prinesench nbojov.
Venujme sa teda spsobom vpoctu intenzity pola od rznych nbojovch rozloen.
Vetky tieto vpocty s zaloen na platnosti princpu superpozcie a ved na integrciu
prspevkov k intenzite od jednotlivch elementov nbojovho rozdelenia. Ako prv
preskmame elektrick pole buden nbojom rozloenm na geometrickom tvare,
podobnom matematickej ciare, ktor me modelovat napr. tenk vodiv nabit drt
alebo nabit vlkno z umelej hmoty. Dlka nosica nboja (ciary) nech je l a me byt
konecn alebo nekonecn. Na ciare je rozloen nboj s dlkovou hustotou , pricom
me byt kontanta (kladn alebo zporn), ak je nboj na ciare rozloen rovnomerne,
34
alebo velicina zvisl od polohy na ciare. V takom prpade je matematickou funkciou
polohy, pricom poloha me byt dan rznym spsobom; najcastejie ako prieben bod
v pravouhlch sradniciach (x
0
, y
0
, z
0
), teda vzdialenostou uvaovanho bodu na ciare
od vhodne zvolenho zaciatku 0, pozri obr. 2.9, teda (r
0
). V tomto bode na ciare zvolme
nekonecne krtky sek dl, na ktorom je celkov nekonecne mal nboj dQ(r
0
) = (r
0
)dl.
Tento nboj m vo velkej vzdialenosti r vlastnosti bodovho nboja, teda bud nekonecne
mal pole dE(r) mern dQ a klesajce ako funkcia 1/r
2
so smerom pozdl vektora r.
Pole dE(r) mono vyjadrit matematickmi vztahmi
d ( )
d ( ) ( )
d
( )( )
d E r
r
r
r r r r r
r r
=

1
4
1
4
1
4
0
0
3
0
0
3
0
0 0
0
3

Q
r r
l l (2.22)
kde r = r r
0
(pozri obr. 2.9). Vsledn intenzita pola od celej nabitej ciary je dan
vektorovm sctom nekonecne malch prspevkov dE od jednotlivch nbojovch
elementov pozdl celej ciary l. Matematicky je tento scet dan integrlom prspevkov
(2.22), teda

}

=
l
l
r
d
) (
a 4
1
) (
3
0
0
r r
r E

(2.23)

Obr. 2.9
Vztah (2.23) pre intenzitu elektrickho pola od nabitej priamky m iba formlny
vznam, pretoe nevieme priamo poctat integrly z vektorovch funkci. Ak mme
tastie, e polia od vetkch elementov maj rovnak smer, v takom prpade ide o obycajn
integrciu, ale to je zriedkavost. Vo veobecnosti treba prspevky typu (2.22) rozloit na
vektorov zloky a tieto jednotlivo integrovat. Vsledok dostaneme v tvare troch zloiek
vektora intenzity elektrickho pola. Ciastocne sa vpocet zjednodu aj v prpade, ked je
nbojov hustota kontantn.



35
Intenzita elektrickho poa v okol nabitej priamky. Ako uitocn prklad uvedieme
vpocet intenzity elektrickho pola v okol nekonecne dlhej priamky nabitej nbojom
s kontantnou hustotou . Na obr. 2.10a je znzornen cast nekonecnej nabitej priamky.
V kolmej vzdialenosti r od priamky (bod 0 je vztan bod) v bode P je intenzita
elektrickho pola od kadho z dvoch zvolench elementov dl dan vrazom
d d
d
d = = = E E
l
r
1
4 4
0
2
0

(2.24)
kde sme vyuili skutocnost, e
l r l
r r
= = = tg d
cos cos

2
d

Obr. 2.10
Tieto elementrne prspevky maj smery spojnc a v bode P sa vektorovo sctaj na
vsledn intenzitu dvojice v absoltnej hodnote
d d cos cos d E E
r
r
= = 2
2
0

(2.25)
Smer tohoto prspevku je pozdl spojnice r. Teraz meme integrovat vetky takto
dvojice pozdl nekonecnej priamky, teda
36

}
= =
2 / a
0
0 0
a 2
d cos
a 2
) (
r r
r E
r

(2.26)
Vidme, e pole nbojov rozloench rovnomerne na nekonecnej priamke je radilne
okolo priamky a intenzita pola kles ako funkcia 1/r. Na obr. 2.10b s znzornen
silociary pola v okol nabitej priamky.
Intenzita elektrickho poa od nboja na krunici. Poucnm prkladom je vpocet
intenzity elektrickho pola na osi krunice polomeru R s nbojom Q rovnomerne
rozloenm pozdl nej s dlkovou hustotou = Q/(2R), pozri obr. 2.11a. Intenzitu pola
vypoctame vo vzdialenosti z od stredu krunice. Na krunici zvolme dva proti sebe
leiace nbojov elementy dl, ktor dvaj dva rovnako velk prspevky intenzity
d d
d d
cos = = = E E
l R
z
1
4
1
4
0
2
0
2
2

Obr. 2.11
kde = z/cos a dl = Rd. Tieto dva prspevky sa v bode P vektorovo skladaj a vytvraj
pozdl osi z element intenzity
d d cos
cos
d E E
R
z
z
= = 2
2
0
3
2

Po jednoduchej integrcii elementov d od 0 po dostaneme pre intenzitu pola na osi
kruhu vo vzdialenosti z v mieste, odkial oblky kruhu vidiet pod uhlom , vraz v tvare

( )
E
R
z
Q z
z R
z
= =
+

2 4
0
3
2
0
2 2
3 2
cos
/

(2.27)
37
Z tohoto vrazu meme urobit niektor vpovede o priebehu pola pozdl osi z. Predovetkm
v zaciatku, v strede krunice (z = 0), je intenzita nulov. To sce priamo z poslednho
vrazu nevyplva, pretoe by tam mohli okrem zloky v smere z existovat i nejak
priecne zloky, ale aj tie by sa v dsledku osovej symetrie rozloenia nboja v strede
krunice museli ruit. Pre zporn hodnoty z je intenzita pola na osi zporn, co
znamen, e tam intenzita pola smeruje proti smeru osi z, a v nekonecne velkch
vzdialenostiach napravo a nalavo od stredu 0 sa intenzita pola rovn nule. Posledn
vraz meme psat aj v tvare

2 / 3
2
2
2
0
1
1
a 4
) (
|
|
.
|

\
|
+
=
z
R
z
Q
z E
z

(2.28)
odkial vidme, e vo vzdialenosti z R je pole dan priblinm vrazom

2
0
4
) (
z
Q
z E
z


Vo velkej vzdialenosti od krunice nielen na osi, ale v lubovolnom bode priestoru je
pole dan poslednm vrazom, inak povedan, z velkej vzdialenosti pozorujeme nabit
krunicu ako bodov nboj.
Zistili sme, e intenzita pola v zaciatku a v nekonecne sa rovn nule, mus teda na
osi z existovat miesto, kde intenzita pola m maximum. Mono sa lahko presvedcit,
ked sa vypocta extrm funkcnej zvislosti (2.27), e intenzita nadobda absoltne
maxim vo vzdialenostiach R 2 od stredu krunice, kde dosahuje hodnoty
E
Q
R
max
=
6 3
0
2

Pole silociar v bezprostrednom okol krunice je pomerne zloit. O jeho priebehu si
mono urobit predstavu z obr. 2.11b. N vpocet sa tka iba bodov na osi krunice, vo
vetkch inch bodoch vpocty s zloit a ved na eliptick integrly.
Druhm, v praxi sa casto vyskytujcim nbojovm rozloenm, je spojit rozloenie
nboja na ploche. Na obr. 2.12 je znzornen plocha S, ktor tie me byt konecn
alebo nekonecn, na ktorej je rozloen nboj s plonou hustotou . Vo vektorovej
vzdialenosti r
0
od vztanho bodu 0 je na ploche zvolen elementrna plocha dS, na
ktorej sdli nekonecne mal nboj dQ = dS. Tento nboj produkuje vo vektorovej
vzdialenosti r elementrne mal intenzitu elektrickho pola

3
0
0
d ) (
a 4
1
) ( d
r
S

=
r r
r E

(2.29)
kde r je vektorov vzdialenost bodu P, v ktorom poctame intenzitu. Vsledn intenzita
pola v bode P je dan integrlom vrazu (2.29), teda
38

}

=
S
S
r
d
) (
a 4
1
) (
3
0
0
r r
r E

(2.30)
Integrl v poslednom vraze je vo veobecnosti dvojnm integrlom a spsob jeho
vpoctu zvis od spsobu volby plonho elementu dS.

Obr. 2.12
Intenzita elektrickho poa od nboja na kruhovej ploche. Ako prklad uvedieme
vpocet intenzity elektrickho pola na osi kruhu s polomerom R vo vzdialenosti z od nboja
Q rovnomerne rozloenho s plonou hustotou = Q/(R
2
) na kruhu, pozri obr. 2.13a. Na
kruhu si zvolme koncentrick medzikruie s polomerom r, s prrastkom dr a na nom
vyberieme dva proti sebe leiace plon elementy rdrd, na ktorch s nekonecne mal
nboje dQ = rdrd. Tieto nboje vytvoria v bode P intenzity elektrickho pola
s absoltnymi hodnotami
d d
d d
tg d d = = = E E
r r
1
4 4
0
2
0

kde sme pri zpise vyuili rovnosti

= = =
z
r z r
z
cos
tg d
cos
d
2

Tieto dva prspevky sa v bode P vektorovo skladaj a vytvoria elementrne pole
d d cos tg cos d d sin d d = = = E E 2
2 2
0 0

Po prvej integrcii tohto vrazu cez elementy d od 0 po dostaneme elementrnu
intenzitu od celho medzikruia
d sin d E
z
=

2
0

39
a ak t integrujeme cez uhol od 0 po
0
, dostaneme
E
Q
R
z
= =

2
1
2
1
0
0
0
2
0
( cos ) ( cos )

(2.31)
Pre funkciu cos
0
plat
cos
0
2 2
=
+
z
z R

take
E z
z
z R
Q
R
R
z
z
( ) =
+
|
\

|
.
|
|
=
+
|
\

|
.
|
|
|
|
|

2
1
2
1
1
1
0
2 2
0
2
2
2

(2.32)

Obr. 2.13
Z vrazov (2.31) a (2.32) meme zskat zaujmav informcie o poli. Predovetkm
vidme, e v nekonecne velkej vzdialenosti (pre
0
= 0 alebo z ) pole vymizne
a v strede kruhu (pre
0
= /2, alebo z = 0) m konecn hodnotu
E
Q
R
z
= =

2 2
0 0
2

(2.33)
Vo velkej vzdialenosti od kruhu pre z R, meme prevrten hodnotu odmocniny vo
vraze (2.32) rozvint do mocninovho radu a obmedzit sa na prv dva cleny rozvoja,
teda

1
1
1
1
2
2
2
2
2
+

R
z
R
z

40
a uveden vraz nadobudne tvar
E
Q
z
z

4
0
2

Vidme, e vo velkch vzdialenostiach od kruhu je jeho pole podobn ako pole bodovho
nboja.
Na plon nboj rozloen na kruhovej ploche je mon ete in dleit pohlad.
Predpokladajme, e polomer plochy R budeme zvcovat do nekonecna. Kruhov
plocha prejde na nekonecn rovinu. Ak vo vraze (2.31)
0
/2 alebo vo vraze (2.32)
R , dvaj tieto vrazy intenzitu elektrickho pola pred nekonecnou rovinou v tvare
E
z
=

2
0
(2.34)
Kede nekonecn rovina nem os symetrie, intenzita dan poslednm vrazom je rovnako
velk v kadom bode pred a za rovinou. Ak je kladn, potom pole m smer od roviny
na kad stranu. Ide o homognne polia.
Samozrejme nekonecne rozlahl roviny v praxi nemme, ale nae vahy s platn
pre kad prpad, v ktorom z R, kde R je najmen linerny rozmer rovinnej plochy.
Pole v dostatocne malej blzkosti od stredu nabitej roviny meme povaovat za viac
alebo menej homognne s hodnotou intenzity /(2
0
) podla vrazu (2.34). Silociary
v okol rovnomerne nabitho kruhu s znzornen na obr. 2.13b.

Obr. 2.14
Podobne ako v prpade nabitej ciary a roviny meme vypoctat intenzitu elektrickho
pola aj v prpade nboja rozloenho v objeme s objemovou hustotou v objeme
podla obr. 2.14. Intenzita elektrickho pola v lubovolnom bode P danom polohovm
vektorom r je dan vrazom
E r
r r
( )
( ) d
=

}
1
4
0
0
3

r
(2.35)
41
kde r
0
je polohov vektor nbojovho elementu dQ = (r
0
)d a r je vektorov vzdialenost
bodu P. Bod P pritom me leat mimo objemu , ale me leat aj v tomto objeme
alebo na hranicnej ploche objemu. Je zaujmav, e pole zostane konecn aj v tchto
vntornch bodoch objemu. Takisto pole na ploche s plonou hustotou nboja je konecn,
avak ak s nboje rozloen na ciarach, pole na samotnej ciare m singularitu, co si
mono vimnt naprklad v prpade nekonecne dlhho priamkovho nboja [vraz (2.26)].
Intenzita elektrickho poa od nboja v guli. Uvedieme prklad vpoctu intenzity
elektrickho pola pre nboje rozloen s objemovou hustotou. Ako uvidte, takto
vpocty zacnaj byt neprjemne zloit. Relatvne jednoduch je vpocet intenzity
v okol gule s polomerom R
0
nabitej rovnomerne v objeme celkovm nbojom Q, teda
s kontantnou hustotou nboja = 3Q/( 4
0
3
R ). Vypoctame intenzitu vo vzdialenosti
R > R
0
od stredu gule. Na guli zvolme element objemu d v tvare nekonecne tenkho
rezu tvaru disku podla obr. 2.15, ktorho obsah
d sin d = R
0
3 3


Obr. 2.15
Vznam symbolov je zrejm z obrzku, z ktorho takisto vidme, e
r R =
0
sin l R =
0
cos x R l R R = =
0
cos

x
x r
2 2
+
= cos
Na objemovom elementrnom disku je nboj
d d sin d Q Q = =
3
4
3

ktor v bode P vo vzdialenosti x od neho vytvor osov intenzitu pola velkosti
d
d
( cos ) sin
( cos )sin
cos
d E
Q
r
Q
R
R R
R R RR
= =

+

(
( 2
0

2
0 0
2
0
2
0
2
0
1
3
8
2

42







Karl Friedrich GAUSS
(1777 Braunschweig 1855 Gttingen)

Wilhelm Eduard WEBER
(1804 Wittenberg 1855 Gttingen)

43
Tento vraz sme zskali ako analgiu k vrazu pre intenzitu pola plonho rovinnho
disku [pozri vztah (2.31)]. Vsledn pole dostaneme integrciou cez vetky elementrne
objemov disky, teda v danom vyjadren podla uhla od 0 po , take
E
Q
R
R R
R R RR
Q
R
=

+

(
(
=
}
3
8
2
4
0 0
2
0
2
0
2
0 0
2

sin
( cos )sin
cos
d
0

Pri vpocte integrlu mono s vhodou vyuit substitciu
R R RR t
2
0
2
0
2 + = cos
S prekvapenm zistujeme, e vsledok integrcie je neobycajne jednoduch. Pole
mimo objemu gule je tak ist radilne pole, ako pole rovnako velkho bodovho nboja
umiestnenho v strede gule, teda
E r
Q
r
( ) =
4
0

2
(2.36)
pre vetky r > R
0
. Vo vntri gulovho rozloenia je tie nenulov pole, je takisto
jednoduch, ale jeho vpocet je zloit, a preto ho na tomto mieste neuvdzame.
Uveden ilustrcie svedcia o tom, e vpocet pola zloitejch rozloen nbojov
priamou integrciou je mon, ale je prinajmenom nepohodln. Natastie existuje
metda, ktor, aj ked nie je univerzlna, umonuje v niektorch prpadoch urcit
intenzity pol takmer spamti a uetr citatela od mornch vpoctov. Metda spocva na
jednom zo zkladnch zkonov elektromagnetizmu, ktor dostal nzov podla jeho
objavitela vol sa Gaussov zkon.
2.4 GAUSSOV ZKON. TOK VEKTORA PLOCHOU
Pojem toku vektora je jednm zo zkladnch pojmov terie vektorovho pola. Vo
fyzike sa s nm stretvame casto, naprklad v hydrodynamike. Stavitelov hydrocentrl
samozrejme velmi zaujma, ak mnostvo vody pretecie za jednotku casu prvodnm
potrubm k turbne. Mnostvo pretecenej vody, napr. v m
3
/s, zvis predovetkm od
prierezovej plochy potrubia, ale aj od charakteru prdenia a od rchlosti molekl vody
v jednotlivch bodoch prierezovej plochy. Ak by prdenie bolo laminrne, v tom prpade
loha o mnostve pretecenej vody alebo fyziklne povedan loha o toku vektora
rchlosti by bola velmi jednoduch. Ak vak podmienka laminrnosti prdenia nie je
splnen, loha sa me ukzat nrocn na vpocet.
Druh prklad toku vektorovej veliciny je tok energie elektromagnetickho pola, ak
chcete, tak napr. iarivej elektromagnetickej energie Slnka, ktor prenik cez okno do
Vaej izby. Neskr zavedieme vektorov velicinu, ktor sa nazva Poyntingov vektor
a fyziklne udva mnostvo elektromagnetickej energie prenikajcej kolmo jednotkovou
plochou za jednotku casu alebo vkon prechdzajci kolmo jednotkovou plochou. Ak
44
Poyntingov vektor vhodne integrujeme, dostaneme celkov slnecn vkon cez Vae
okno alebo inak povedan tok Poyntingovho vektora danou plochou.
V uvedench dvoch prkladoch ide o skutocn tok relnej fyziklnej veliciny (hmotnost,
energia). Ukazuje sa vak, e niekedy je vhodn zaviest aj tok vektorovej veliciny, pri
ktorej v znmom zmysle nic netecie. Takmto abstraktnm tokom je napr. tok intenzity
elektrickho pola alebo tok magnetickej indukcie. Ich zavedenie nm umonuje
elegantne sformulovat niektor zkladn zkony elektromagnetizmu. Poksme sa nae
vahy o toku vyjadrit matematicky.

Obr. 2.16
Predstavme si, e v nejakej casti priestoru je dan nejak vektorov pole. Pre jednoznacnost
predpokladajme, e je to pole vektora rchlosti prdiacej kvapaliny ako funkcie
priestorovch sradnc. Pre zaciatok tie predpokladajme, e ide o pole homognne.
Vlome do tejto prdiacej kvapaliny myslen rovinn rmcek s obvodom l, napr.
tvoruholnk ako na obr. 2.16a tak, e vektor je kolm na rovinn plochu S ohranicen
rmcekom. Potom mnostvo kvapaliny, ktor pri rchlosti pretecie plochou S za jednotku
casu je S. Toto mnostvo vyjadren naprklad v m
3
/s nazveme tokom kvapaliny alebo
tokom vektora plochou S a oznacme ho
= S
Ak by plocha rmceka nebola kolm na smer vektora , ale kolmica k ploche by zvierala
s plochou uhol ako na obr. 2.16b, potom tok rmcekom by bol
= Scos (2.37)
pecilne v prpade, ak kolmica zviera s vektorom uhol = 90 ako na obr. 2.16c,
potom tok = 0.
Vo vetkch predolch prpadoch sme predpokladali, e vektor rchlosti je kontantn
vektor, teda jeho pole je homognne. Ak sa rchlost kvapaliny od miesta k miestu men,
v tom prpade vsledn tok cez rovinn plochu bude dan integrlnym sctom
nekonecne malch tokov d cez nekonecne mal plky dS, na ktor musme plochu S
rozloit. Podobne ako vo vztahu (2.37) dostaneme
d = dScos (2.38)
45
kde je uhol medzi vektorom a kolmicou na prslun plku dS. Vznik tu vak
jedna takost, e na jednotlivch plkach je smer vektora rzny, a teda je funkciou
polohy. Pri zpise poslednho vrazu mono s vhodou vyuit pojem plonho vektora
je to vektor, ktorho modul sa rovn velkosti rovinnej plochy a smer je dan smerom
kolmice na plochu. Plocha m vak dve strany, preto v konkrtnom prpade treba
nejakm pravidlom tento smer vybrat. V danom prpade je to smer relneho toku. N
plon element dS budeme teda stotonovat s vektorom dS a kede rchlost je tie
vektor, vraz (2.38) pre d meme napsat ako skalrny scin vektorov a dS, teda
d = .dS (2.39)
Celkov tok udva integrl jednotlivch prspevkov (2.39) po celej ploche S
=
}
.d S
S
(2.40)

Obr. 2.17
Zoveobecnme teraz nae vahy o toku kvapaliny. Plocha S nemus byt rovinn, ale
lubovoln, a dokonca aj rmcek hranicn ciara l, nemus leat v rovine, pozri obr. 2.17a.
Aj v takomto prpade tok kvapaliny je dan integrlom (2.40), hoci jeho praktick
zmysel sa strca, nie vak v prpade inch, abstraktnch vektorovch pol. V abstrakcii
meme pokracovat tak, e hranicn ciaru l budeme skracovat na nulu, a z plochy
s hranicnou ciarou vznikne uzavret plocha S ako na obr. 2.17b, ktor uzatvra nejak
objem . Vypoctajme tok kvapaliny takouto uzavretou plochou. Bezpochyby takto
integrl po uzavretej ploche z rchlosti prdiacej nestlacitelnej kvapaliny sa rovn nule,
co meme matematicky napsat
= =
}
.d S 0
S
(2.41)
Integrl, teda tok vektora , sa rovn nule, pretoe kolko kvapaliny do objemu plochou
zlava na obr. 2.17b vtecie, tolko jej plochou vpravo z objemu vytecie kvapalina sa
toti vo vntri plochy nehromad.
46
Existuje vela vektorovch pol, ktorch integrl toku cez lubovoln uzavret
plochu sa rovn nule, ale aj vela takch, ktorch tok sa nule nerovn. Nulovm je tok
prve diskutovanej nestlacitelnej kvapaliny charakterizovanej jej rchlostnm polom,
dalej tok vektora magnetickej indukcie, na druhej strane, nenulovm je napr. tok
intenzity elektrickho pola, tok intenzity gravitacnho pola a i.
Venujme sa teda toku intenzity elektrickho pola, ktor bude teraz stredobodom
nho zujmu. Analogick postup a argumentciu, ak sme aplikovali pri zaveden toku
rchlosti, meme aplikovat aj pri zaveden toku vektora intenzity elektrickho pola E.
Ak v elektrickom poli intenzity E zvolme uzavret plochu S, formlne je tok vektora E
dan integrciou prspevkov d = E.dS po uzavretej ploche S, teda
=
}
E S .d
S
(2.42)
Polome si teraz zsadn otzku comu sa takto integrl vo veobecnosti rovn,
comu sa rovn tok intenzity elektrickho pola uzavretou plochou, ak zoberieme do
vahy, e v priestore, kde existuj polia, sa nachdzaj aj ich zdroje bodov alebo
nejako rozloen nboje. Predovetkm si treba vimnt, e tok akhokolvek vektorovho
pola je skalrna velicina. Dalej, intuitvne ctime, e hodnota integrlu bude principilne in
cez tak plochy, ktor vo svojom vntri obsahuj nboje, a in v prpade, ak vo vntri
plochy nboje neexistuj. Otzku o toku nemono zodpovedat na zklade iadnych
poznatkov z elektromagnetizmu, to musel niekto prst so spsnou mylienkou hodnou
gnia. Tak gnius sa objavil na konci 18. storocia v Nemecku a volal sa Karl Friedrich
Gauss, ktor vyslovil Zkon. Slvny zkon o toku vak Gauss nesformuloval pre
elektrick, ale pre gravitacn pole, ktor je rovnakho fyziklneho druhu, a ktor v jeho
dobe bolo tudovan intenzvnejie ako vtedy takmer neznme elektrick pole. Gauss vo
svojom zkone predovetkm stanovil, e tok vektora intenzity elektrickho pola je vo
veobecnosti nenulov. Zkon v jeho dnenej formulcii znie:
Gaussov zkon
Tok intenzity elektrickho poa E uzavretou plochou S sa rovn nboju Q
uzavretmu plochou a delenmu elektrickou kontantou poa (permitivitou vkua)

0
. V matematickej formulcii:
E. S d
S
Q
}
=

0
(2.43)
Treba zdraznit, e nboj Q je celkov nboj v objeme uzavretom plochou S bez
ohladu na to, ako je tam rozloen; me to byt jeden bodov nboj q, teda Q = q, alebo
sbor n bodovch nbojov q
i
, teda
Q q
i
i
n
=
=

1

47
alebo nboj rozloen spojito v objeme s objemovou hustotou , t. j.
Q =
}

d
Ak v objeme uzavretom plochou nie s iadne nboje, vtedy sa tok uzavretou plochou
rovn nule, teda
E S .d =
}
0
S

Uveden formulcia Gaussovho zkona (2.43) je znma ako integrlny tvar Gaussovho
zkona, pretoe udva vlastnosti pola vo velkom objeme. Neskr sformulujeme
diferencilny tvar, ktor opisuje vlastnosti pola v bode priestoru.
Vimnime si teraz niektor zkladn vlastnosti elektrickho pola tak, ako plyn
z Gaussovho zkona. Skutocnost, e tok je nenulov, ak plocha obsahuje nboje,
a naopak, je nulov, ak tam nboje nie s, je znakom, e pole je riedlov a riedlami s
elektrick nboje elektrick silociary vystupuj z kladnch nbojov a vstupuj do zpornch.
Takto vlastnost nem napr. magnetick pole, ktorho tok lubovolnou uzavretou
plochou je vdy nulov. Magnetick pole je preto polom neriedlovm, polom vrovm.

Obr. 2.18
Druh zvan skutocnost, ktor plynie z Gaussovho zkona, je intenzita pola bodovho
nboja. Ak okolo bodovho nboja q zvolme Gaussovu plochu v tvare koncentrickej
gulovej plochy s polomerom r (obr. 2.18) a ak urobme jedin predpoklad o poli, e je
radilne, potom vo vraze (2.43) skalrne sciny E.dS s sciny absoltnych hodnt
EdS, pretoe vektory E a dS s vade na uvaovanej gulovej ploche paraleln. Dalej,
E je vade na ploche kontantn, teda ho mono spod integrlu vybrat, a nakoniec,
}
S
S d = obsahu gulovej plochy, teda
48
E S .d d d
S S S
E S E S r E
q
} } }
= = = = 4
2
0

z coho E
q
r
=
4
0
2

To je nm u znmy vraz pre intenzitu elektrickho pola v okol bodovho nboja. Ak
na plochu S umiestnime dal naboj q
0
, potom sila F
0
psobiaca na tento nboj
F q E
q q
r
0 0
0
0
2
1
4
= =

co je Coulombov zkon, ku ktormu sme takto dospeli cisto teoretickmi vahami
z Gaussovho zkona. Mohli by sme vak nae vahy aj obrtit a z Coulombovho zkona
dokzat platnost Gaussovho zkona. Vznik tak bludn kruh circulus vitiosus in
probando! Ak sa mu chceme vyhnt, musme si ujasnit otzku priority a rozhodnt,
ktor z tchto dvoch zkonov je prvotn. Prvotn je tak zkon, ktor logicky nevyplva
z inch zkonov, m neobmedzen platnost a pritom neodporuje iadnemu javu
pozorovanmu v prrode. Takto atribty m Gaussov zkon, a preto ho povaujeme za
prvotn zkon elektrostatiky. Coulombov zkon, ktor plat pre bodov nboje vo vkuu
ho experimentlne potvrdzuje.
2.5 VPOET INTENZT ELEKTRICKCH POL S VYUITM
GAUSSOVHO ZKONA
Gaussov zkon nm v niektorch prpadoch umonuje neobycajne jednoducho a elegantne
vypoctat intenzitu pola. Jeden takto vpocet sme urobili v predchdzajcom odstavci
pre bodov nboj. Ak chceme vyuit Gaussov zkon na vpocet intenzity pol,
potrebujeme iba dve veci. Mat predstavu o priestorovom rozloen pola, t. j. mat predstavu
napr. o priebehu silociar, a na jej zklade njst Gaussovu plochu tak, aby v kadom jej
bode bola intenzita pola rovnak a bola kolm na plochu. V takom prpade integrl
}
S
S E d . prejde na scin plochy S a velkosti intenzity E, teda ES
S
=
}
S E d . . Je zrejm, e
nie vdy vieme njst vhodn plochu, a preto pocet takto rieitelnch loh je obmedzen.
Umenie vhodne zvolit Gaussovu plochu je mierou spenosti rieenia.
Intenzita elektrickho poa v okol nabitej priamky. Vrtme sa teraz znovu
k nekonecne dlhej priamke nabitej nbojom s kontantnou hustotou a vypoctajme
intenzitu elektrickho pola v jej okol ete raz, teraz s vyuitm Gaussovho zkona. Pole
je radilne, lebo je valcovo symetrick s osou symetrie na nabitej priamke. Ak zvolme
ako Gaussovu plochu koaxilny valec s polomerom r a dlkou l ako na obr. 2.19, bude
mat pole na plti valca vade rovnak hodnotu a bude smerovat kolmo na valcov
plochu. Celkov nboj uzavret plochou Q = l a tok valcovou plochou je dan iba
tokom cez plt valca, pretoe tok zkladnami je nulov (vektory intenzity leia v rovine
zkladn). S vyuitm Gaussovho zkona (2.43) dostaneme
49

Obr. 2.19
E S .d = =
}
2
0
rlE
l
S

a odtial E
r
=

2
0

co je ten ist vsledok ako (2.26), ktor sme dostali integrciou. Porovnajte a posdte,
ktor postup je jednoduch.
Intenzita elektrickho poa od nboja rozloenho v nekonene dlhom valci.
Predpokladajme teraz, e nboj je rozloen nie na priamke, ale s nejakou kontantnou
objemovou hustotou v nekonecne dlhom valci s polomerom R (obr. 2.20a). Aj v takom
prpade vpocet intenzity pola je mon priamou integrciou, avak je zloit. Vyuime
k vpoctu Gaussov zkon. Preskmame zvlt pole mimo objemu valca (r > R) a vo valci
(r < R). Zavedieme si dlkov hustotu nboja (nboj na meter dlky valca) = R
2
.

Obr. 2.20
50
V bodoch r > R meme aj teraz ocakvat radilne pole, take Gaussovou plochou
me byt zase koaxilny valec ako v prpade priamkovho nboja. Rovnakmi vahami
dostaneme pre intenzitu pola vraz
E
r
R
r
R
r
= = =

2 2 2
0
2
0
2
0

(2.44)
teda priebeh pola ako funkciu 1/r, podobne ako u priamkovho nboja.
Ak vo vntri valca (pre body r < R) existuje pole, tak z dvodov symetrie mus byt
tie radilne a vyhovujcou Gaussovou plochou je zase koaxilny valec s polomerom r
a dlkou l. Celkov uzavret nboj Q = r
2
l, a teda podla Gaussovho zkona (2.43) plat
2
0
2
0

lE
Q r l
= =

z coho

0
2
r
E = (2.45)
Vidme, e vo vntri valca existuje radilne pole s nulovou hodnotou intenzity na osi
valca, velkost intenzity pola linerne narast a na hodnotu R/(2
0
) a z tejto hodnoty
kles ako funkcia 1/r podla vrazu (2.44). Na obr. 2.20b je graficky znzornen zvislost
absoltnej hodnoty intenzity pola ako funkcie r (vzdialenosti od osi valca).

Obr. 2.21
Intenzita elektrickho poa od nboja na valcovej ploche. Ak je nboj rozloen
s kontantnou plonou hustotou po povrchu valca, meme tie ocakvat, e vo vonkajom
priestore (r > R) bude intenzita smerovat radilne od osi valca, a teda vhodnou
Gaussovou plochou je valec dlky l s polomerom r. Vo vntri valca je uzavret celkov
nboj Q = 2Rl. S vyuitm Gaussovho zkona pre intenzitu pola dostaneme
51
E
R
r
=

0
(2.46)
Ako vidme, pole je tak ist, ako pole nabitej priamky s dlkovou hustotou = 2R.
Zaujmav je otzka o poli vo vntri valcovej plochy, pre r < R. Ak vo vntri valca
zvolme akkolvek uzavret plochu S, nebude obsahovat iadny nboj, pretoe nboj je
uloen s plonou hustotou po povrchu valca. To ale znamen, e E S .d
}
po lubovolnej
ploche vo vntri valca sa rovn nule, teda e samotn integrovan funkcia sa mus
rovnat nule. Vo vntri valca E = 0, o com sa lahko meme presvedcit aj priamou
integrciou. Grafick priebeh absoltnej hodnoty E v zvislosti od r pre nekonecne dlh
valec nabit povrchovo nbojom s hustotou je na obr. 2.21.
Intenzita elektrickho poa od nboja na nekonenej rovine. Dleit je prpad
pola nekonecnej roviny nabitej nbojom s kontantnou hustotou . Je logick predpokladat, e
na obidvoch stranch roviny je homognne elektrick pole E kolm k rovine. Vhodnou
Gaussovou plochou je valec s plochou zkladne S preloen cez nabit rovinu v jeho
polovicnej dlke podla obr. 2.22a. Tok intenzity pltom valca je nulov, pretoe vektor
pola le na ploche plta, take celkov tok valcom je sctom tokov cez dve jeho
zkladne, t. j. 2SE. Celkov nboj obklopen valcom je S, a teda v shlase so vztahom
(2.43)
2
0
SE
S
=

z coho
E =

2
0
(2.47)
Rovnak vraz sme u dostali pri limitnom prechode kruhovej plochy na nekonecn
rovinu [pozri vraz (2.34)]. Pole silociar v okol nekonecnej roviny je na obr. 2.22b.

Obr. 2.22
52
Elektrick pole nbojov na dvoch paralelnch rovinch. Dve paraleln nekonecn
roviny nabit opacnmi plonmi nbojmi vytvoria pole, ktor je superpozciou poli
kadho z nbojov. Medzi rovinami sa intenzity od obidvoch rovn sctavaj na hodnotu
E =

0
(2.48)
so smerom vektora E od kladnej roviny k zpornej. Z vonkajej strany rovn sa intenzita
pola rovn nule, polia sa tam navzjom kompenzuj. Ak s roviny nabite nbojmi
rovnakho znamienka, medzi rovinami sa intenzita rovn nule a z vonkajej strany rovn
m hodnotu /
0
. Polia obidvoch prov rovn s zobrazen silociarami na obr. 2.23a,b.

Obr. 2.23
Intenzita elektrickho poa nboja rozloenho v objeme gule. Dleitm
prpadom objemovo rozloenho nboja je nboj Q rozloen s kontantnou hustotou
= 3Q/(4R
3
) v objeme gule s polomerom R. Pole v okol gule sme u zskali pomerne
zloitou integrciou. Sksme to s Gaussovm zkonom! Rovnomerne rozloen nboj
bude produkovat radilne elektrick pole ako v okol, tak aj vo vntri gule. Oznacme
vzdialenost od stredu gule r. Pre body mimo objemu gule (r > R) je vhodnou Gaussovou
plochou koncentrick gulov plocha s polomerom r. V kadom bode tejto plochy je
intenzita E rovnak a kolm na plochu, teda tok intenzity sa rovn 4R
2
E a podla vztahu
(2.43)
4
2
0
r E
Q
=

z coho
E
Q
r
=
4
0
2

(2.49)
Teda znmy vsledok [pozri vraz (2.36)], teraz zskan neobycajne jednoducho pole
v okol gule je tak ist, ako pole rovnako velkho bodovho nboja umiestnenho
v strede gule. Akkolvek in bodov nboj q
0
opacnho znamienka ako Q nachdzajci
53
sa v okol nabitej gule bude pritahovan do stredu gule podobne, ako s pritahovan
predmety na povrchu Zeme, alebo Mesiac, smerom do stredu Zeme. Tto vlastnost
silovho psobenia Zeme alebo gulovho nboja, dnes pre ns takmer trivilna, nebola
trivilna pre Newtona, ktor sa takmer dvadsat rokov zdrhal skutocnost o centrlnom
silovom psoben Zeme a Mesiaca publikovat, pretoe mu chbal matematick dkaz.

Obr. 2.24
Vo vntri gule pre r < R je Gaussova plocha tie gulov plocha s polomerom r,
avak nboj, ktor uzatvra je Q = (4/3)r
3
= (r
3
/R
3
)Q. Tok plochou je 4r
2
E, take
4
2
0
3
3
0
r E
Q
r
R
Q
=

=


z toho
E
Qr
R
=
4
0
3

(2.50)
Vo vntri gule je teda radilne elektrick pole, ktorho velkost intenzity zvis linerne
od vzdialenosti r a na povrchu gule m hodnotu Q/(4
0
R
2
). Na obr. 2.24 je znzornen
zvislost absoltnej hodnoty intenzity elektrickho pola E od vzdialenosti r od stredu
gule.
Intenzita elektrickho poa nboja rozloenho na guovej ploche. Ak je nboj
Q rozloen na gulovej ploche s polomerom R, pole v okol plochy (r > R) je tak ist
ako v prpade bodovho nboja, teda je dan vrazom (2.49). Vo vntri gulovej plochy sa
intenzita pola rovn nule z tch istch dvodov ako v prpade nekonecne dlhho dutho
54
valca. Ak vo vntri dutej gule vytvorme akkolvek uzavret plochu, nebude obsahovat
iadne nboje, tok kadou takou plochou je nulov, a teda intenzita je nulov.

Obr. 2.25
Pokial je takto vaha nepresvedciv, meme intenzitu pola vo vntri dutej gule
poctat priamou integrciou. Vo vntri gulovej plochy nabitej rovnomerne nbojom
s plonou hustotou zvolme bod P a prelome nm priamku, ktor pretne gulov plochu
v bodoch P
1
a P
2
vo vzdialenostiach r
1
a r
2
od bodu P podla obr. 2.25a. Vytvorme okolo
priamky zky kuel s vrcholom v bode P s priestorovm uhlom d, ktor na gulovej
ploche vytne dve elementrne plky dS
1
a dS
2
, na ktorch s elementrne nbojov
mnostv dS
1
a dS
2
. Nabit plky vytvoria v bode P elementrne intenzity pola
d
d
d E
S
r
1
0
1
1
2
0
4 4
= =

a
d
d
d E
S
r
2
0
2
2
2
0
4 4
= =

Intenzity s co do velkosti rovnak, pretoe dS
1
/r
1
2
= dS
2
/r
2
2
= d a ich smery v bode P
s opacn. Intenzita pola od vybranej dvojice nbojovch elementov v bode P sa teda
rovn nule a nulov bude aj prspevok od vetkch ostatnch dvojc na gulovej ploche.
Skutocnost, e vo vntri gulovej rovnomerne nabitej plochy je intenzita pola nulov, je
dsledkom toho, e pole bodovho nboja kles ako funkcia 1/r
2
, ako to vidiet aj
z poslednch dvoch vrazov. To scasne potvrdzuje aj platnost Gaussovho zkona.
Grafick zvislost intenzity pola nboja rozloenho rovnomerne po gulovej ploche
v zvislosti od vzdialenosti r od stredu gulovej plochy je na obr. 2.25b.
Intenzita elektrickho poa nboja rozloenho s guovou symetriou. Gaussov
zkon umonuje vypoctat intenzitu elektrickho pola nielen nboja rovnomerne rozloenho
na guli, ale aj akhokolvek gulovo symetrickho rozloenia nboja (r) s hustotou
zvislou iba od vzdialenosti r od stredu symetrie 0. Na obr. 2.26a je znzornen prklad
55
gulovo symetrickho rozloenia nboja. Hustota smerom od stredu najprv kles, potom
narast, potom znovu kles a pre vzdialenosti vcie ako r
0
je nulov. Gulovo symetrick
rozloenie nboja mus budit radilne pole so stredom v strede symetrie nboja, teda
Gaussovou plochou je kad koncentrick gulov plocha so stredom v strede 0, teda napr.
plocha S na obr. 2.26b. Nboj uzavret kadou plochou S s polomerom r sa rovn
integrlnemu sctu elementrnych nbojov
d ( )d ( ) d Q r r r r = = 4
2


Obr. 2.26
kde d = 4r
2
dr je elementrny objem nekonecne tenkej gulovej vrstvy s polomerom
r hrbkou dr. Integrovanm od 0 po r dostaneme
Q r Q r r r
S
r
( ) d ( ) d = =
} }
4
2
0

Tok intenzity E(r) plochou S je 4r
2
E, take
4
4
2
0
2
0

r E r
Q r
r r r
r
( )
( )
( ) d
= =

}

0

z coho
E r
r r r
r
r
( )
( )
=

}

2
0
0
2
d
(2.51)
Treba si vimnt, e pre vetky vzdialenosti r < r
0
je pole dan iba tmi nbojmi, ktor
s uzavret v guli s polomerom r; nboje vo vzdialenosti vcej ako r

nemaj vplyv na
pole vo vzdialenosti r.
Ak r > r
0
, napr. r = r
1
na obr. 2.26b, v tom prpade Gaussova S
1
plocha obopna cel
nboj rozloenia
56
Q r r r
r
=
}
4
2
0
0
( ) d
a vo vonkajom priestore je intenzita dan vrazom
E r
Q
r
r r r
r
r
( )
( ) d
= =

}
4
0
2
2
0
0
2
0

(2.52)
teda je tak, ako keby cel nboj bol sstreden v strede gulovej symetrie.
2.6 DIVERGENCIA ELEKTRICKHO POA
Gaussova veta
Gaussov zkon v integrlnom tvare je prostriedkom, ktor z priestorovho rozloenia
nbojov a z priestorovej predstavy o priebehu silociar umonuje prakticky "uhdnut"
truktru pola. Vo vrazoch pre intenzitu pola vystupuje integrlny nboj uzavret
Gaussovou plochou a hodnoty pola sa urcuj na tejto ploche. Pole vo zvolenom bode je
dan nbojmi, ktor sa nachdzaj v inch bodoch priestoru, teda vo vntri plochy. To je
jeden pohlad na svis nbojov a pol z hladiska Gaussovho zkona v integrlnom tvare.
Druh pohlad poskytuje tento zkon sformulovan v diferencilnom tvare. Predpokladajme,
e nboje s rozloen v priestore s objemovou hustotou , ktor je funkciou polohy.
Polome si otzku: "V akom vztahu je intenzita elektrickho pola k objemovej hustote
nboja v danom bode?" Ak je vzjomn vztah E a ? Je nepochybn, e nejakm
spsobom tieto dve veliciny svisia. Uvaujme takto! V okol zvolenho bodu
v priestore, v ktorom je nenulov hustota nboja, zvolme uzavret plochu, ktor budeme
postupne zmenovat. So zmenovanm plochy sa bude zmenovat aj uzavret objem
a s nm aj celkov uzavret nboj. V limite objem kles k nule, teda k bodu, a k nule
bude klesat aj tok vektora E z danho bodu. Tok z bodu v priestore teda nie je tou
velicina, ktor by charakterizovala pole vo vztahu k hustote nboja v uvaovanom bode,
pretoe tok v bode je vdy nulov. K comu ale bude konvergovat pomer toku k objemu ,
ked obidve tieto veliciny konverguj k nule? Tento pomer me za istch okolnost
klesat k nule, ale me konvergovat aj k nejakej nenulovej hodnote. Velicina limitn
pomer toku vektora k objemu vyjadruje teda aksi vlastnost pola, ktor svis
s hustotou nboja v danom bode a ako sa uke, je to vlastnost velmi cenn a dleit.
Meme ju zaviest nielen pre elektrick, ale pre akkolvek vektorov pole.
Poksme sa sformulovat vysloven mylienky matematicky. Predpokladajme, e
v casti priestoru, v objeme uzavretom plochou S, je nboj rozloen s objemovou
hustotou zvislou od polohy. Tok vektora E z objemu plochou S mono formlne
zapsat ako
57

Obr. 2.27
= E S .d
S
}

Rozdelme objem na dve casti
1
a
2
hranicnou plochou (priehradkou) S ako na obr.
2.27a. Jednotliv objemy s uzavret plochami S
1
a S
2
, hranicn plocha S je spolocn
obidvom. Pvodn tok plochou S sa rovn sctu tokov plochami S
1
a S
2
(tok hranicnou
plochou S jednm a druhm smerom je rovnako velk, ale m opacn znamienko), teda
meme napsat
= = + = +
} } }
E S E S E S .d .d .d
S S S
1 2 1 2
2 1

V tomto scte je kad z tokov men ako pvodn a takisto s menie aj odpovedajce
objemy
1
a
2
, pretoe tok zostva rovnak. V delen objemu meme pokracovat
dalmi priehradkami a po n-tom delen mme 2n objemov uzavretch 2n plochami ako
na obr. 2.27b. Celkov tok n plochami

}

}
= =
= = =
n
i
i
S
n
i
S
i
i
1 1
d . d . S E S E (2.53)
je dan konvergujcim radom prspevkov
}
i
s
i
S E d . , ktorch velkost so zvcovanm
n kles k nule. Na tejto rovni vydelme a vynsobme prav stranu poslednho
vrazu postupne objemami
i
, take vyjadrenie toku dostaneme v tvare
58

}

}
=
= =
S
n
i
i
S
i
i
1
i
d .
d .

S E
S E (2.54)
Ak teraz vo vraze (2.54) urobme limitu pre
i
0, po nekonecnom pocte delen
objemu ako na obr. 2.27c, prejd
i
na nekonecne mal objemy d a suma prejde na
objemov integrl cez cel objem . Nu teda
= =

}
} }
E S
E S
.d lim
.d

0
S
S
d (2.55)
Pod objemovm integrlom sme dostali nejak nov skalrnu funkciu polohy v priestore,
ktor oznacme symbolicky ako "div E" a nazveme divergencia intenzity elektrickho
poa E:
div lim
.d
E
E S
=

}
0
S
(2.56)
Vznam slova "divergencia" je "vtok"; div E je teda vtok vektora E z nejakho bodu
v priestore. Pojem divergencie meme tie vyjadrit nasledovnou definciou:
Divergencia vektora E (divE) v nejakom bode priestoru je skalr dan limitnm
pomerom vtoku E S .d
S
}
vektora E uzavretou plochou S okolo uvaovanho
bodu a objemu uzavretmu plochou S, pre 0, teda
div lim
.d
E
E S
=

}
0
S
(2.56)
Za pomoci vrazu (2.56) pre divergenciu mono pre tok intenzity elektrostatickho
pola psat vraz
= =
} }
E S E .d div d
S
(2.57)
Z vrazu (2.57) vidme, e nekonecnm delenm pvodnej uzavretej plochy a nslednmi
matematickmi operciami na vraze pre , sme premenili integrl prspevkov E.dS po
uzavretej ploche S, na integrl prspevkov div Ed v objeme uzavretom plochou S.
Z (2.57) plynie identita
E S E .d div d =
} }

S
(2.58)
59
ktor patr skr do matematiky, pretoe plat pre lubovoln vektorov pole a na jej
odvodenie sme zatial nic "elektrickho" nevyuili. Je to jedna z integrlnych viet terie
vektorovho pola. Na pocest K. F. Gaussa, ktor bol rovnako velkm matematikom ako
fyzikom, nazva sa identita (2.58) Gaussova veta.
Podla Gaussovej vety existuj dva rovnocenn spsoby vpoctu toku intenzity
elektrickho pola uzavretou plochou S z objemu :
1. vychdzajc z hodnt E na ploche S;
2. vychdzajc z div E v objeme .
V tomto zmysle meme div E povaovat za riedlo pola E, za jeho zdroj. O Gaussovej
vete meme tie vyhlsit, e dovoluje premenit plon integrl vektorovho pola na
integrl objemov, a naopak.
Pozrime sa teraz, co nm Gaussova veta poskytuje v svislosti s nbojmi rozloenmi
v objeme. Celkov nboj rozloen v objeme je
Q =
}

d
a podla Gaussovho zkona

0
d .

Q
S
=
}
S E (2.59)
Ak porovnme vrazy (2.58) a (2.59) vidme, e
div d d E

} }
=
0
(2.60)
alebo e objemov integrl z divergencie intenzity elektrickho pola E sa rovn
integrlu cez ten ist objem z veliciny /
0
. Kede vraz (2.60) plat pre lubovoln
objem, potom v kadom bode priestoru je splnen vztah
divE =

0
(2.61)
Vztah (2.61) je Gaussov zkon v diferencilnom tvare je to hladan loklny vztah
medzi intenzitou elektrickho pola a objemovou hustotou nboja. V kadom bode priestoru
je divergencia, vtok vektora E, mern hustote nboja. V miestach, kde sa hustota
nboja rovn nule, rovn sa nule aj divergencia intenzity elektrickho pola.
Vztah (2.61) dva aj presnej zmysel nmu tvrdeniu o zdrojoch alebo riedlch
vektorovho pola. Zdrojmi ci riedlami elektrickho pola s objemov nboje. Elektrick
pole je polom riedlovm, m nenulov divergenciu. Existuj polia, ktorch divergencia
v kadom bode priestoru sa rovn nule. Takm polom je napr. pole prdiacej
nestlacitelnej kvapaliny alebo magnetick pole. Je pochopiteln, e prdiaca nestlaciteln
kvapalina nem riedla, pretoe by to vyadovalo vznik novch molekl v prdovom
poli.
Nakoniec mono poloit ete jednu otzku: "Ako a kedy mono vztah (2.61)
vyuit?" Za predpokladu, e je znma intenzita elektrickho pola ako funkcia polohy,
60
mono pomocou vztahu teoreticky urcit objemov hustotu nboja ako funkciu polohy,
samozrejme za predpokladu, e dokeme prakticky vypoctat divergenciu pola. Teda
zo znmeho priebehu pola by sme urcili nboje, opak toho, co sme robili z integrlneho
tvaru Gaussovho zkona. Zatial vak divergenciu vypoctat nevieme, pretoe vztah
(2.56) je iba definicnm vztahom a monost vpoctu div E neposkytuje. Ak chceme
zskat vztah, ktor umon divergenciu vypoctat, musme zvolit vhodn systm sradnc
a uveden procedru zopakovat.
Vztah (2.61) m vak aj hlb teoretick vznam, pretoe vyjadruje principilnu
vlastnost elektrickho pola jeho riedlovost. Rovnica (2.61) alebo (2.43) je jedna zo
tyroch zkladnch rovnc elektromagnetizmu vo vkuu, ktor v rokoch 1864 a 1873
sformuloval anglicky fyzik James Clerk Maxwell. Na jeho pocest sa nazvaj Maxwellove
rovnice.

Obr. 2.28
2.7 DIVERGENCIA VEKTOROVHO POA V PRAVOUHLCH
SRADNICIACH
Teraz odvodme vraz pre divergenciu vektora v najcastejie pouvanom systme
pravouhlch sradnc x, y, z. V tomto systme zvolme objem uzavret plochou S ako
na obr. 2.28. Predpokladajme, e v uvaovanom priestore existuje nenulov intenzita
elektrickho pola E(x,y,z). Toto pole rozlome na jeho zloky v smere sradnicovch
os E
x
(x,y,z), E
y
(x,y,z) a E
z
(x,y,z). Objem rozdelme na elementrne objemy d =
= dxdydz, jeden z nich je zvcen a zobrazen na obr. 2.28. Kad takto pravouhl
objem je ohranicen troma dvojicami plch dxdy, dxdz, dydz na obrzku ocslovanch
ako 1 a 6. Tok d cez tto uzavret plochu je dan sctom troch tokov d
x
, d
y
, d
z

v smere sradnicovch os, teda
d d d d = + +
x y z

61
Tok d nekonecne malou plochou sa podla Gaussovej vety (2.58) rovn div E d, alebo
div E dxdydz, teda
d = div E dxdydz (2.62)
Jednotliv ciastkov toky sa rovnaj scinom zloky intenzity a prslunej nekonecne
malej plochy pri repektovan znamienka toku. Tak napr. d
x
je dan rozdielom toku
E
x
(x + dx, y, z)dydz cez stenu 2 von z objemu a toku E
x
(x, y, z)dydz cez stenu 1 dovntra
objemu. Prv prspevok je kladn tok z objemu d vytek, druh je zporn tok do
objemu vtek. Tento rozdiel predstavuje nekonecne mal prrastok (E
x
/x)dxdydz toku
v smere osi x. Vyjadren matematicky

[ ] z y x
x
E
z y x
x
E
z y z y x E z y x x E
z y z y x E z y z y x x E
x x
x x
x x x
d d d d d d d d ) , , ( ) , , d (
d d ) , , ( d d ) , , d ( d

=
(

= + =
= + =

Podobne tok v smere osi y

[ ]
d d d d d d d
y y y
y
E x y y z E x y z x z
E
y
x y z = + = ( , , ) ( , , )

a v smere osi z

[ ]
d d d d d d d
z z z
z
E x y z z E x y z x y
E
z
x y z = + = ( , , ) ( , , )

Sctanm tchto prspevkov a s vyuitm (2.62) dostaneme divergenciu vektora E vyjadren
v pravouhlch sradniciach
div ( , , ) E x y z
E
x
E
y
E
z
x
y
z
= + +

(2.63)
S ohladom na vraz (2.61) Gaussov zkon v diferencilnom tvare v pravouhlch
sradniciach nadobudne tvar

E
x
E
y
E
z
x
y
z
+ + =

( , , ) x y z
0
(2.64)
Z matematickho hladiska je posledn rovnica parcilnou diferencilnou rovnicou pre
zloky intenzity elektrickho pola. Pri znmych funkcnch zvislostiach zloiek pola od
sradnc mono z nej vypoctat objemov hustotu ako funkciu pravouhlch sradnc.
ial, rovnica vo veobecnosti neumonuje vypoctat intenzitu pola. To vyaduje zadat
nejak dal vztah. Intenzitu pola mono urcit iba v jednorozmernom prpade, ak je
funkciou iba jednej premennej. Takto prpad m vak nanajv akademick vznam.
62
2.8 ELEKTRICK POTENCIL
2.8.1 Prca v elektrostatickom poli
Intenzita elektrickho pola m z hladiska vpoctov jednu velk nevhodu, e je to
vektorov velicina, a na jej urcenie v kadom bode treba zadat tri csla, tri zloky vektora.
Ani priame silov meranie intenzity pola nie je jednoduch, a preto je namieste otzka:
"Nemono elektrick pole opsat skalrnou velicinou, ktor by pole rovnako dobre
a jednoznacne charakterizovala, a ktor by naviac bola lahko merateln?" Tak velicina
sa skutocne d zaviest a nazva sa elektrick potencil, alebo jednoducho potencil, ci
potencilov funkcia.
S pojmom potencil ste sa stretli v mechanike pri tdiu gravitacnho pola. Gravitacn
potencil bol zaveden ako skalrna funkcia polohy v gravitacnom poli, cselne sa rovn
prci potrebnej na prenesenie jednotkovho bodovho mnostva hmotnosti z referencnho
do danho bodu. Pretoe gravitacn pole aj elektrick pole s polia rovnakho
fyziklneho druhu (konzervatvne polia), zavedieme podobn potencilov funkciu aj
pre elektrick pole.
Predpokladajme, e v elektrickom poli intenzity E sa nachdza kladn nboj q
0
, ktor
chceme premiestnit z bodu a do bodu b (obr. 2.29). Takto prenos sa mus uskutocnit
po nejakej drhe l a mus sa pritom vykonat ist prca W
ba
. Na nboj v kadom bode
drhy psob sila F = q
0
E. Pri prenose nboja q
0
po drhe l vykonaj vonkajie sily
prcu
W q
ba
a l
b
a l
b
= =
} }
F. l E. l d d
( ) ( )
0
(2.65)
Zporn znamienko dokumentuje fakt, e prca sa kon proti silm pola.

Obr. 2.29
Z matematickho hladiska sa vraz (2.65) nazva drhov integrl sily medzi bodmi
a a b. Hodnota takho integrlu sa zska tak, e v kadom bode integracnej drhy vypoctame
skalrne sciny F.dl alebo q
0
E.dl, a tie po drhe sctame. Lene po ktorej drhe?
Body a a b mono predsa spojit nekonecnm mnostvom drh. Na prv pohlad sa zd,
e hodnota drhovho integrlu zvis od drhy, po ktorej prcu konme.
63
Elektrostatick pole m vak t pozoruhodn vlastnost, e prca vykonan
prenosom nboja medzi dvoma bodmi nezvis od drhy, po ktorej nboj prename, ale
iba od zaciatocnej a konecnej polohy prenanho nboja. Je to prve tak dleit
vlastnost elektrostatickho pola, ako fakt, e toto pole je riedlov. Skutocnost, e
hodnota drhovho integrlu nezvis od drhy, nie je trivilna, a neplat pre lubovoln
silov pole (neplat napr. pre sily trenia). Pre elektrostatick pole plynie zo zkona
zachovania energie: Ak je pole vytvoren danm sborom statickch nbojov, museli
byt tieto nboje "dopraven" do svojich polh (napr. z nekonecna), a na to sa musela
vykonat urcit prca zvisl od konecnho rozmiestnenia nbojov. Teda systm nbojov
spolu s nbojom q
0
v bode a m urcit potencilnu energiu W
a
. Ak nboj q
0
prenesieme
do bodu b a vetky ostatn nboje zostan v pvodnch polohch a pri prenose sa prekonva
iba elektrick sila, zmen sa potencilna energia na hodnotu W
b
, ktor zvis iba od
konecnho rozloenia nbojov bez ohladu na spsob, akm sa nboj q
0
do bodu b dostal. Prca
W
ba
vykonan pri prenose nboja q
0
z bodu a do bodu b je dan rozdielom potencilnych
energi W
b
W
a
, a skutocne nezvis od drhy po ktorej bol nboj prenesen. Z toho pre
elektrostatick pole plyn dva dleit zvery:

Obr. 2.30
1) Pri prenose nboja v elektrostatickom poli po uzavretej drhe sa celkov
vykonan prca rovn nule. Ak prenesieme nboj q
0
z bodu a do bodu b po drhe l
1
,
ako na obr. 2.30, vykonme prcu
W q
ba
a l
b
=
}
0
1
E. l d
( )

a ak teraz nboj q
0
z bodu b prenesieme znovu do bodu a po inej drhe l
2
, potom sa
vykon prca
W q
ab
b l
a
=
}
0
2
E. l d
( )

Vykonan prca je v prvom prpade W
ba
= W
b
W
a
a v druhom prpade W
ab
= W
a
W
b
=
= W
ba
, a teda skutocne prca po uzavretej drhe v elektrostatickom poli sa rovn nule,
64
a to po lubovolnej drhe, pretoe naa vaha plat pre lubovoln dvojicu bodov v priestore.
Matematicky tto skutocnost zapisujeme
W W q q
ba ab
a l
b
b l
a
l
+ = +
|
\

|
.
|
|
= =
} } }
0 0
1 2
0 E. l E. l E. l d d d
( ) ( )

Pre nenulov q
0
plynie, e pre lubovoln uzavret drhu l = l
1
+ l
2
v elektrostatickom
poli je
E. l d =
}
0
l
(2.66)
Vztah (2.66) je popri Gaussovom zkone jeden z dvoch zkladnch vztahov elektrostatiky.
Vyjadruje skutocnost, e elektrostatick pole nem uzavret silociary, po ktorch by
integrl intenzity mohol mat nenulov hodnotu. Inak povedan, elektrostatick pole je
nevrov, a teda je riedlov. Casto sa pole s takmi vlastnostami nazva konzervatvne
pole. Vraz (2.66) by si zaslil pomenovanie, podobne ako Gaussov zkon, nem ho vak.
Ete sa k nemu vrtime, ked budeme posudzovat jeho loklny vznam v elektrostatickom
poli.
2) Prca vykonan prenosom nboja v elektrostatickom poli medzi dvoma
bodmi (z bodu a do bodu b) je dan rozdielom potencilnych energi konenho
a zaiatonho stavu. S vyuitm vztahu (2.65) meme teda napsat
W W W q
ba b a
a
b
= =
}
0
E. l d (2.67)
Prav strana vrazu (2.67) je scinom nboja q
0
a veliciny

}
E. l d
a
b

ktor zvis iba od intenzity pola E a od dvoch zvolench bodov a a b v priestore a je
dan rozdielom dvoch csel. Je to skalrna velicina a ak je jeden z bodov (napr. bod a)
pevn, referencn, potom je to bodov funkcia v priestore, v ktorom je pole E definovan.
Ak vraz (2.67) vydelme s q
0
, dostaneme

W
q
W
q
W
q
ba b a
a
b
0 0 0
= =
}
E. l d (2.68)
Podiely W
a
/q
0
a W
b
/q
0
nazvame potencily elektrostatickho pola v bodoch a a b
a budeme ich oznacovat V
a
a V
b
. Podiel prce W
ba
vykonanej pri prenesen nboja q
0

z bodu a do bodu b a tohto nboja nazvame rozdiel potencilov V
b
V
a
alebo elektrick
naptie U
ba
bodu b oproti bodu a. Vraz (2.68) meme prepsat do tvaru
65
U V V
ba b a
a
b
= =
}
E. l d (2.69)
Hodnota elektrickho naptia U
ba
= V
b
V
a
me byt kladn alebo zporn podla toho,
ci sa prca na nboji q
0
pri jeho prenose kon (zvyuje sa jeho potencilna energia),
alebo nboj prcu kon (zniuje sa jeho potencilna energia). Z vrazu (2.69) plynie, e
potencil v bode b je
V V
b a
a
b
=
}
E. l d (2.70)
Ak a je pevn referencn bod, v ktorom je dan hodnota potencilu V(a), potom vraz
(2.70) je bodov funkcia polohy (funkcia bodu b) v elektrostatickom poli, ktor nazvame
potencilovou funkciou.
tudenti casto prijmaj vztah (2.70) s rozpakmi, pretoe evidentne predstavuje
nejednoznacn funkciu, ktorej hodnota zvis od volby referencnho bodu a. Hovorme,
e potencilov funkcia je urcen s presnostou na aditvnu kontantu, a teda ako tak,
nem priamy fyziklny vznam. V praxi sa najcastejie pracuje s potencilovou funkciou
s referencnm bodom v nekonecne, teda a a potencil v nekonecne sa povauje za
nulov, V() = 0. Takto postup je mon, ak sa vetky nboje, ktor sa podielaj na
tvorbe pola, nachdzaj v konecne, co je prakticky vdy splnen. V takom prpade vraz
(2.70) dostane tvar
V
b
b
=

}
E. l d (2.71)
Pomocou tohto vztahu obycajne urcujeme potencilov funkciu zo znmeho pola E.
Ak m teda potencilov funkcia vbec zmysel? Predovetkm ten, e rozdiel jej
hodnt v dvoch bodoch udva elektrick naptie medzi tmito bodmi, a naptie je jedna
z najcastejie meranch velicn v elektromagnetizme. Skutocne, ak urobme rozdiel hodnt
funkcie (2.71) v bodoch b a a, dostaneme vztah (2.69).
Druh, teoretick vznam potencilovej funkcie je ten, e istmi matematickmi
operciami mono z nej urcit intenzitu elektrickho pola, ako sme to na zaciatku tohoto
odstavca slbili, a co aj dokeme.
Jednotkou potencilu, alebo vhodnejie rozdielu potencilov, ci elektrickho
naptia je jeden volt (1 V). K jeho defincii mono vyuit vztah (2.68), podla ktorho:
Medzi dvoma bodmi v priestore je rozdiel potencilov jeden volt (1 V) vtedy, ke
pri prenesen nboja jednho coulomba (1 C) medzi tmito bodmi treba vykona
prcu alebo sa zska kinetick energia jeden joule (1 J). Rozmer jednotky volt plynie
z rozmerovho vrazu

[ ]
[ ]
[ ]
V
J
C
. = =

m kg.s .A
2 3 1

66
Uveden defincia voltu je statick, a nie je pre praktick cely vhodn. Existuje
druh, dynamick defincia, ktor vychdza z elektrickho prdu a z odporu vodica,
alebo z elektrickho vkonu.
Vimnime si ete jeden dleit vznam elektrickho naptia pri urchlovan
elementrnych castc. Ak nejak nboj q (napr. nabit castica) prejde v elektrickom poli
z bodu a do bodu b pod cinkom tohto pola, bude na svojej drhe urchlovan a prrastok
kinetickej energie W podla vztahu (2.68) je dan jednoducho scinom nboja
a prejdenho rozdielu potencilov alebo naptia, teda
W q V V qU
k b a ba
= = ( ) (2.72)
kde scin qU
ba
je kladn. Ak je scin qU
ba
zporn, bude castica na svojej drhe
brzden. Ak casticou je elektrn s nbojom q = e = 1,602.10
19
C, a ak prejde rozdiel
potencilov 1 V v smere nrastu potencilu, zvi sa jeho kinetick energia o hodnotu W
= 1,602.10
19
C . 1 V = 1,602.10
19
J. Toto mnostvo energie sa nazva elektrnvolt (eV),
a teda
1 eV = 1,602.10
19
J
Elektrnvolt je jednotka energie pouvan v atmovej fyzike a fyzike elementrnych
castc.
2.8.2 Vpoet potencilovch funkci rznych
nbojovch rozloen
Ak si zrekapitulujeme postup naich vah zistme, e vlastne doteraz nevieme vypoctat
potencilov funkciu ci rozdiel potencilov, pretoe vztahy (2.69) a (2.71) mu
poslit iba na vpocet potencilu zo znmej intenzity pola. My by sme vak potrebovali njst
spsob vpoctu potencilovej funkcie z rozloenia nbojov. Zacnime najjednoduchm
prpadom a vypoctajme potencil buden jedinm bodovm nbojom.
Potencil od bodovho nboja. Vo vzdialenosti r
0
od bodovho nboja q zvolme
bod b, v ktorom chceme vypoctat hodnotu potencilovej funkcie (pozri obr. 2.31).
Intenzita elektrickho pola bodovho nboja ako funkcia vektorovej vzdialenosti r od
nboja je dan vrazom

3
0
4 r
q r
E

=
Dosadenm za E vo vraze (2.71) dostaneme pre potencil vztah
V r
q
r
r
( )
0
0
3
4
1
0
=

r. l d
Integracn drha l prebieha z nekonecna do bodu b napr. tak, ako na obr. 2.31. V nejakom
bode vo vzdialenosti r od nboja, na drhe l, sa skalrny scin r.dl d v shlase s obr. 2.31
vyjadrit takto:
67
r.dl = r dl cos = rdl
r
= rdr
Po dosaden do vrazu pre potencil dostaneme
V r
q r
r
q
r
q
r
r
r
( )
0
0
2
0 0 0
4 4
1
4
0
0
= = =

}

d

Takto sme dostali potencil vo vzdialenosti r
0
od bodovho nboja q. Potencilov
funkcia v okol bodovho nboja m tvar
V r
q
r
( ) =
1
4
0

(2.73)

Obr. 2.31
Vimnime si vlastnosti tejto funkcie. Je to jednoduch, gulovo symetrick, skalrna
funkcia, tak, e jej hodnota je kontantn na gulovej ploche a men sa s prevrtenou
hodnotou vzdialenosti r od nboja. K potencilu (2.73) meme pripoctat lubovoln
kontantn potencil vraz bude opisovat to ist elektrostatick pole. Plochy kontantnho
potencilu nazvame ekvipotencilne plochy a pre bodov nboj s znzornen na obr. 2.32.
Ekvipotencilne plochy maj zaujmav a dleit vlastnost, e vektory intenzity pola s na
ne kolm. To znamen, e pri akomkolvek pohybe nejakho inho nboja po ekvipotencilnej
68
ploche sa nekon iadna prca, pretoe nboj sa pohybuje kolmo na intenzitu elektrickho
pola, teda kolmo na psobiacu silu. Rozdiel potencilov medzi dvoma bodmi danmi
polomermi r
1
a r
2
dvoch ekvipotencilnych plch (obr. 2.32) dostaneme ako rozdiel
hodnt vztahu (2.73)
U V V
q
r r
12 1 2
0 1 2
4
1 1
= =
|
\

|
.
|

(2.74)
Je zrejm, e rozdiel potencilov alebo naptie je rovnak medzi lubovolnou dvojicou
bodov na dvoch ekvipotencilnych plochch.

Obr. 2.32
Potencil od n bodovch nbojov. Ak sa v priestore nachdza n bodovch nbojov,
potom potencil v nejakom bode danom polohovm vektorom r je dan superpozciou
jednotlivch potencilov prslunch bodovch nbojov, teda
V V
i
i
n
( ) ( ) r r =
=

1

kde V
i
(r) je potencil i-tho nboja q
i
, ktorho poloha je dan polohovm vektorom r
i
,
teda
V
q
i
i
i
( ) r
r r
=

1
4
0

Vsledn potencil je dan vrazom
V
q q
r
i
i
i
n
i
i
i
n
( ) r
r r
=

= =

1
4
1
4
0
1
0
1

(2.75)
kde r
i
= |r r
i
| je vzdialenost nboja od bodu, v ktorom sa potencil pocta. Predpoklad sa,
e v bode, v ktorom sa potencil urcuje, nie je iadny nboj, teda e r
i
r.
69
V prpade, ak je nboj rozloen s nejakou hustotou, mono tie vyuit princp
superpozcie tak, ako vo vraze (2.75) s tm, e sa nboj q
i
nahrad nbojovm elementom
dq, jeho vzdialenost od bodu, v ktorom sa potencil pocta, oznacme r a diskrtna suma
prejde na integrl cez oblast, v ktorej je nboj rozloen.
Ak je nboj rozloen na ciare dlky l ako na obr. 2.9 s dlkovou hustotou (r
0
),
bude potencil v lubovolnom bode mimo ciary dan vrazom
V
q
r r
l
l l
( )
( )
r
r
=

} }
1
4
1
4
0 0
0

d
d (2.76)
V prpade plonho rozloenia nbojov podla obr. 2.12 bude potencil v bode P
V
r
S
S
( )
( )
r
r
=

}
1
4
0
0

d (2.77)
a ak s nboje rozloen priestorovo ako na obr. 2.14, potom v bode P je potencil
V
r
( )
( )
r
r
=

}
1
4
0
0

d (2.78)
Treba upozornit, e vrazy (2.76) a (2.78) sa nedaj pouit pre vpocet potencilu
vo vetkch prpadoch, menovite nie vtedy, ak nbojov rozloenie siaha do nekonecna.
Musme si uvedomit, e uveden vrazy maj pvod v potencili bodovho nboja,
ktorho potencil v nekonecne sme zvolili rovn nule. Tak naprklad, ak by sme chceli
vyuit vztah (2.76) na vpocet potencilovej funkcie nboja rovnomerne rozloenho na
nekonecne dlhej priamke a pouili pritom rutinu podobn tej, ako pri vpocte zodpovedajcej
intenzity pola [pozri obr. 2.10a a vrazy (2.24) a (2.26)], zistili by sme, e prslun
integrl diverguje. Je to z toho fyziklneho dvodu, e v nekonecne, kde u potencil m
byt nulov, sa ete nachdzaj nboje.
Potencil nbojov na nekonene dlhej priamke. Potencil od nekonecne dlhej
nabitej priamky vak meme urcit z vrazu (2.71) s vyuitm vztahu (2.26) pre intenzitu
elektrickho pola v tvare
E r
r
( ) =

2
0
2
r

Dosadenm E do vrazu (2.71) mme

) ( ln
2
ln
2
d
2
d
2
d ) ( ) (
0
0 0
2
0
+

=
=

= =

} } }
C r
r
r
r
r
r V
r
r r r

l . r
l . r E

Pri integrcii sme vyuili skutocnost, e
70
r.dl = rdl = rdr
pretoe vektory r a dl smeruj opacne a dr = dl (prrastok dl znamen bytok dr
nezabdajme, e postupujeme z bodu do bodu r).
Potencilov funkcia obsahuje nekonecne velk kontantu C(), ktorej hodnota je
nepodstatn, pretoe pri vpocte rozdielov potencilov vypadne. Tak teda potencilov
funkcia nekonecne dlhej, rovnomerne nabitej priamky ako funkcia kolmej vzdialenosti r
od priamky m tvar
V r r C ( ) ln = +

2
0

(2.79)
Je to valcovo symetrick funkcia, take ekvipotencilne plochy s valcov plochy
koaxilne s nabitou priamkou.

Obr. 2.33
Rozdiel potencilov (naptie) U
AB
medzi bodmi A a B na dvoch ekvipotencilnych
plochch s polomermi r
A
a r
B
vypoctame ako rozdiel dvoch hodnt vrazu (2.79), teda
U V r V r
r
r
AB A B
B
A
= = ( ) ( ) ln

2
0

(2.80)
Ak je kladn a r
A
< r
B
, rozdiel potencilov je kladn, teda potencil so vzdialenostou r
kles. Na obr. 2.33 s grafick zvislosti dvoch potencilovch funkci s rznymi
kontantami C. Z obrzka vidiet, e obidve funkcie poskytuj rovnak naptie U
AB
pre
pevn hodnoty r
A
a r
B
.
71
Potencil od nbojov na nekonenej valcovej ploche. Ak potencilov funkcia
opisuje pole nboja rozloenho plone a rovnomerne s kontantnou hustotou na ploche
nekonecne dlhho valca polomeru r
0
? Spomenme si, e elektrick pole v okol nabitej
valcovej plochy (r > r
0
) je rovnak ako v prpade priamky nabitej dlkovm nbojom
= 2r
0
, teda aj potencil vo vonkajch bodoch v okol valca bude dan priebehom
(2.79), t. j.
V r
r
r C ( ) ln = +
0
0

(2.81)
Otzkou je, ak bude potencil v dutine valca, kde nie je iadny nboj? Z naej
doterajej sksenosti vyplva, e v dutinch nbojovch rozloen sa intenzita
elektrickho pola rovn nule. Drhov integrl nulovej intenzity medzi dvoma bodmi sa
rovn nule, a teda podla vrazu (2.70) potencil v oblasti s nulovou intenzitou pola je
kontantn. A ako zvolit tto kontantu? Neskr uvidme, e potencilov funkcia mus
byt z fyziklnych dvodov spojit. Ak by v nejakom bode bola nespojit, potom by tam
intenzita elektrickho pola musela byt nekonecn (formlne by prenos nboja na
nulovej vzdialenosti musel byt spojen s nenulovou prcou). Teda v dutine valca pre
r < r
0
je potencil tak ist, ako na jeho nabitom povrchu, t. j.
V r
r
r C ( ) ln = + =
0
0
0

kont. (2.82)
Potencilov funkcia nekonecne dlhej valcovej nbojovej plochy je dleit pre vpocet
elektrickho pola v koaxilnom kbli.
Potencil nbojov na krunici. Vrtme sa vak k monostiam vpoctu dalch
potencilovch funkci podla vztahov (2.76) a (2.78). Vraz (2.76) mono napr. vyuit
pri vpocte potencilu nboja Q rovnomerne rozloenho na krunici s polomerom R
ako na obr. 2.11a. Na osi krunice vo vzdialenosti z od jej stredu je potencil
V z
R
R z
Q
R z
( ) =
+
=
+

2
1
4
1
0
2 2
0
2 2

(2.83)
ktor zskame jednoduchou integrciou elementrnych prspevkov spsobom podobnm
ako pri vpocte intenzity.
Potencil od nbojov na kruhovej ploche. Dalm prkladom je potencil na osi
kruhovej plochy s polomerom R rovnomerne nabitej plonm nbojom = Q/(R
2
)
podla obr. 2.13a. S vyuitm vrazu (2.77) dostaneme
V z R z z
Q
R
R z z ( ) = +
|
\

|
.
| = +
|
\

|
.
|

2 4
0
2 2
0
2
2 2

(2.84)
Potencil od nbojov rozloench v objeme gule. Dleitm prpadom je potencil
nboja Q rovnomerne rozloenho v objeme gule polomeru R, s objemovou hustotou
= 3Q/(4R
3
). Fyziklna intucia nm napoved, e tento potencil vo vzdialenostiach
r > R od stredu je tak ist, ako potencil bodovho nboja Q uloenho v strede symetrie,
teda
72

Obr. 2.34
V r
Q
r
( ) =
4
0

(2.85)
o com sa meme presvedcit priamou, ale neprjemnou integrciou podla vrazu (2.78)
s pouitm podobnho postupu ako pri vpocte intenzity pola ilustrovanho na obr. 2.15.
Podobnou neprjemnou integrciou mono djst k vrazu pre potencil vo vntri gulovho
rozloenia
V r
Q
R
R
r
r R ( ) ( ) =
|
\

|
.
|
3
8 3
0
3
2
2

< (2.86)
Na obr. 2.34 je graficky znzornen zvislost potencilu gulovho rozloenia nboja
v zvislosti od r.
Potencil od nbojov rozloench na guovej ploche. Ak je nboj Q rozloen
rovnomerne plone na gulovej ploche s polomerom R, potom potencil pre r > R je dan
tie vrazom (2.85). Vo vntri gulovej plochy je kontantn a z dvodov spojitosti
rovnak ako na povrchu gule, teda
V r
Q
R
r R ( ) ( ) =
4
0

< (2.87)
Na obr. 2.35 je grafick zvislost potencilu plone rozloenho gulovho nboja.
Potencil od nbojov rozloench s guovou symetriou. Nakoniec, ak je nboj
rozloen v priestore s gulovou symetriou s objemovou hustotou (r) zvislou iba od
73
vzdialenosti r od stredu symetrie (pozri obr. 2.26), potom potencil vo vzdialenosti r je
dan sctom potencilu V
1
(r), ktor vo vzdialenosti r produkuj nboje uzavret v guli
s polomerom r a potencilom V
2
(r), ktor produkuj ostatn nboje mimo objemu gule
s polomerom r, teda nboje vo vzdialenosti vcej ako r, prpadne a do nekonecna.
Celkov nboj uzavret v guli je
Q r r r r r r r
r r
1
2
0
2
0
4 4 ( ) ( ) ( ) = =
} }
d d
take potencil V
1
je
V r
Q r
r r
r r r
r
1
0
1
0
2
0
1
4
1
( )
( )
( ) = =
}

d

Obr. 2.35
Na vpocet potencilu V
2
treba zvolit nekonecne tenk gulov vrstvy s polomerom r > r
a hrbkou dr. Celkov nboj na vrstve
dQ
2
(r) = 4(r)r
2
dr
bud na vrstve a v jej vntri potencil
d
d d
V r
Q r
r
r r r
2
2
0 0
4
( )
( ) ( )
=

Celkov potencil nbojov mimo zvolenej gule dostaneme integrciou tchto prspevkov
od r po , teda
74
V r r r r
r
2
( ) ( ) =

}
1
d
0

Vsledn potencil vo vzdialenosti r je potom
V r V r V r
r
r r r r r r
r
r
( ) ( ) ( ) ( ) ( ) = + = +

} }
1 2
2
0
1
d
1
d
0 0

(2.88)
Ekvipotencilne plochy uvaovanch gulovch rozloen nbojov s gulov plochy
koncentrick so stredom symetrie. V prpade, ak nbojov rozloenie nesiaha do nekonecna,
ale konc pri nejakom polomere r
0
, treba nekonecno nahradit tmto polomerom.
Samozrejme, e vetky tu uveden potencily mono vypoctat aj pomocou vztahu
(2.71) zo znmych intenzt elektrostatickho pola.

Obr. 2.36
Potencil od nboja na nekonenej rovine. Pre nae dalie vahy bude obzvlt
dleit potencilov funkcia v okol nekonecnej rovnomerne nabitej roviny s kontantnou
nbojovou hustotou . Tto potencilov funkciu dostaneme zvcovanm polomeru R
kruhovej plochy a limitnm prechodom vo vraze (2.84) pre R . Takto dostaneme
potencil v okol nekonecnej roviny v tvare

+ = C z z V
0
2
) (

(2.89)
Kontanta C

, zskan limitnm prechodom, je sce nekonecne velk, ale mono ju

nahradit lubovolnou konecnou kontantou. Vidme, e potencil je linerna klesajca
funkcia na obidve strany od roviny (pozri obr. 2.36). Ekvipotencilne plochy s vetky
roviny planparaleln s nbojovou rovinou. Naptie U
BA
medzi dvoma ekvipotencilnymi
plochami vo vzdialenostiach z
B
a z
A
je dan rozdielom prslunch hodnt (2.89), teda

( )
U z z d
AB B A
= =

2 2
0 0
(2.90)
75
kde d = |z
B
| |z
A
| je absoltna vzdialenost potencilnych rovn. Naptie medzi dvoma
ekvipotencilnymi rovinami je mern vzdialenosti rovn. Na obr. 2.37 je znzornen
siet silociar a ekvipotencilnych plch nekonecnej nabitej roviny.

Obr. 2.37
Potencil nbojov na dvoch planparalelnch rovinch. Dleitej ako potencil
osamotenej nabitej roviny je priebeh potencilu v priestore dvoch nekonecne velkch
planparalelnch rovn nabitch plonmi nbojmi , uloench vo vzjomnej vzdialenosti
d (obr. 2.23a). Potencil zskame ako superpozciu potencilov kadej z rovn. Ak os z je
kolm na roviny, a ak rovina s kladnm nbojom je v zaciatku z = 0 (pozri obr. 2.38), potom
potencil medzi rovinami (0 z d) je dan vrazom

Obr. 2.38
V z z C ( ) = +

0
(2.91)
Mimo rovn je potencil kontantn a rovnak ako potencil prilahlej roviny. Ak zvolme
potencil kladnej roviny nulov V(0) = 0, potom nulov bude vade vlavo od nej (pozri
obr. 2.38). Potencil medzi rovinami, pre 0 z d
76
V z z ( ) =

0
(2.92)
Potencil zpornej roviny a priestoru vpravo od nej je kontanta
V z d ( ) =

0

Samozrejme, potencilov funkciu mono posunt nahor o d/
0
, take potencil kladnej
roviny bude d/
0
a potencil zpornej bude nulov. Rozdiel potencilov (naptie) U
kladnej roviny oproti zpornej je
U d =

0
(2.93)
Medzi rovinami je intenzita elektrickho pola E = /
0
a smeruje doprava, z vonkajej
strany rovn je intenzita nulov.
Nbojov roviny v praxi casto predstavuj nabit kovov plochy (kondenztor pozri
odsek 3.5) na ktorch naptie U a ich vzdialenost d mono merat. Zo vztahu (2.93)
potom plynie jednoduch vraz
E
U
d
= (2.94)
ktor umonuje vypoctat intenzitu homognneho elektrickho pola medzi dvoma kovovmi
platnami. Z vrazu (2.94) je jasn, preco v praxi pouvanou jednotku intenzity
elektrickho pola je 1 V/m (= 1 N/C).
2.8.3 Gradient skalrnej funkcie. Vzah medzi intenzitou
a potencilom elektrostatickho poa
Vo fyzike je vela skalrnych pol, ktor z matematickho hladiska predstavuj
funkcie priestorovch sradnc. Takto funkcn vztah me byt zapsan ako skalrna
funkcia polohovho vektora f(r) alebo skalrna funkcia pravouhlch sradnc f(x, y, z).
Budeme predpokladat, e kad takto funkcia je spojit a diferencovateln v nejakej
oblasti alebo v celom priestore, a e je jednoznacn, co plat o prevanej vcine funkci
pouvanch vo fyzike.
Ako prklad takho skalrneho pola meme uviest teplotn pole v nejakom telese,
ktor je v istej oblasti ohrievan a v inej chladen, take po istom case sa v telese ustli
rovnovny stav. Jednotliv body telesa maj ist teplotu T(r), ktor je v case kontantn
a men sa od miesta k miestu. Ak by sme mali monost pohybovat sa v telese
s imaginrnym teplomerom, zistili by sme, e v telese existuj plochy, na ktorch je
teplota rovnak. Takto plochy rovnakej teploty, alebo vo veobecnosti rovnakej
hodnoty skalrnej funkcie, nazvame ekviskalrne plochy.
Inou nzornou ilustrciou ekviskalrnych plch s vrstevnice na geografickch
mapch, ktor udvaj kontantn nadmorsk vku v terne, a tak aj kontantn
77
hodnotu gravitacnho potencilu G. Na obr. 2.39 je znzornen profil hory a jej
vrstevnice, jedna oznacen ako G a druh nekonecne blzka ako G + dG. O vrstevniciach
vieme, e v miestach, kde s hust, je tern strm a naopak, kde s riedke, tam je svah
mierny. Pre pohodlnho turistu me byt dleitou velicina, ktor udva velkost nrastu
vky (gravitacnho potencilu) dG v pomere k prejdenej drhe dl po svahu medzi
dvoma vrstevnicami, teda velicina dG/dl. Prekonat vku dG alebo prejst medzi
vrstevnicami mono rznymi spsobmi. Mono napr. vyjst z bodu M
0
na obr. 2.39
a prejst po drhe dl do bodu M, alebo po drhe dl do bodu M, alebo postupovat
najkratie v smere normly k vrstevnici a prejst drhu dn do bodu M. Pri kadom
z tchto vstupov sa prekonva rovnak vka, ale najvc nrast veliciny dG/dl, teda
najvcie stpanie na svahu, je v smere normly k vrstevnici, teda dG/dn. Tto velicina
m vetky vlastnosti vektora m velkost dG/dn a m smer. Je to smer maximlnej
strmosti funkcie G, ktor meme opsat jednotkovm vektorom n
0
v smere normly
k ekviskalrnej ploche smerujcim na t stranu, na ktor funkcia G narast. Takto
vektorov velicinu nazvame gradient.

Obr. 2.39
Nae vahy meme zoveobecnit na lubovoln skalrnu funkciu f(r) a definovat
gradient nasledovne:
Gradient skalrnej funkcie f(r) [grad f(r)] je vektor, ktor v danom bode
skalrneho poa udva vekos a smer maximlneho nrastu funkcie f(r), teda
grad ( ) f
f
n
r n =
d
d
0
(2.95)
kde dn je prrastok nezvislej premennej pozd normly k ekviskalrnej ploche
a n
0
je jednotkov vektor v smere normly.
Pamtajte si, e gradient v kadom bode priestoru je kolm na ekviskalrnu plochu.
78
Polome si teraz in, matematick otzku: "Comu sa rovn pln diferencil df
funkcie f ?" pln diferencil ako vieme je nekonecne mal zmena funkcie pri
nekonecne malom nraste vetkch nezvislch premennch. Podla defincie gradientu
(2.95) tto nekonecne mal zmena funkcie f mus byt dan scinom absoltnej hodnoty
gradientu a posunutia dn v smere normly k ekviskalrnej ploche, teda
df = |grad f| dn
Lubovoln vzdialenost dl medzi bodmi na dvoch ekviskalrnych plochch meme
zaviest ako vektor dl, pricom dn = dl cos

, kde je uhol medzi smerom dl a normlou.
Teda
d d d f f l f = = grad cos grad . l (2.96)
Vrtme sa teraz ku vztahu (2.69), ktorm sme definovali naptie medzi dvoma bodmi
ako rozdiel hodnt potencilovej funkcie. Z matematiky je znma skutocnost, e ak
hodnota nejakho integrlu je dan rozdielom dvoch hodnt potom integrand je plnm
diferencilom. Skutocne, vztah (2.69) mono prepsat na tvar
V V V
b a
a
b
a
b
= =
} }
d d E. l
z coho plynie, e pln diferencil potencilovej funkcie
d d V = E l . (2.97)
Potencilov funkcia je z matematickho hladiska skalrna funkcia, ktor splna podmienky
pre definciu gradientu, t. j. je spojit a diferencovateln. Pre jej pln diferencil mono
napsat podobn vraz ako (2.96) v tvare
d grad d V V = . l (2.98)
Ak porovnme vrazy (2.97) a (2.98), dostaneme nov vztah medzi potencilom a intenzitou
elektrostatickho pola
E = gradV (2.99)
ktor je inverzn k vrazu (2.71) a umonuje zo znmeho potencilu vypoctat intenzitu.
Zo vztahu (2.99) vidme, e intenzita pola je vektor, ktorho velkost sa rovn prrastku
potencilu na jednotku dlky kolmo na ekvipotencilne plochy a je orientovan v smere
poklesu potencilu, co je v shlase s naou predstavou o elektrickom poli.
Nakoniec treba odpovedat na otzku, ako sa gradienty funkci poctaj, ak je dan
konkrtna funkcn zvislost, pretoe definicn vztah (2.95) tak monost priamo
neposkytuje. Velmi casto s potencily dan ako funkcie pravouhlch sradnc V(x,y,z).
V takom prpade vektor posunutia
d d d d l i j k = + + x y z (2.100)
79
kde i, j, k s jednotkov vektory v smere sradnicovch osi x, y, z. pln diferencil dV
je potom
( ) d d d d d d d V x y z
V
x
x
V
y
y
V
z
z
V
x
V
y
V
z
x y z ( , , ) . = + + = + +
|
\

|
.
| + +

i j k i j k
Ak porovnme tento vraz s vrazom (2.98) s uvenm vrazu (2.100), vidme e vraz
vo velkej ztvorke je gradientom potencilu, teda
gradV x y z
V
x
V
y
V
z
( , , ) = + +

i j k (2.101)
a intenzita elektrostatickho pola v pravouhlch sradniciach je dan vrazom
E i j k ( , , ) grad ( , , ) x y z V x y z
V
x
V
y
V
z
= = + +
|
\

|
.
|

(2.102)
Druhou skupinou casto sa vyskytujcich potencilovch funkci s gulovo a valcovo
symetrick potencily zvisl iba od vzdialenosti r od stredu symetrie, teda potencily
V(r), ktorch ekvipotencilne plochy s gulov alebo valcov plochy. Gradienty takchto
funkci s vektory smerujce radilne od alebo do smeru symetrie s nrastom dV/dr
a intenzity pola mono poctat podla vztahu
E r ( ) ( ) r V r
V
r
= = grad
d
d
0
(2.103)
kde r
0
= r/r je jednotkov vektor v smere nrastu r.
Uvedieme niekolko casto sa vyskytujcich gradientov gulovo a valcovo symetrickch
funkci:
grad ln r
r r
= =
1
0
2
r
r
(nekonecn nabit priamka) (2.104)
grad r
r
= = r
r
0
(nekonecn nabit rovina) (2.105)
grad
1 1 1
2
0
3
r r r
= = r r (bodov nboj) (2.106)
grad
1 2 2
2 3
0
4
r r r
= = r r (bodov dipl) (2.107)
grad
1 3 3
3 4
0
5
r r r
= = r r (bodov kvadrupl) (2.108)
atd.
Mono sa presvedcit, e vetky doteraz vypoctan potencily a im zodpovedajce
intenzity splnaj zkladn vztah (2.99), alebo vztahy (2.102) prpadne (2.103).
80
2.9 POLE ELEKTROSTATICKHO DIPLU A VYCH
MULTIPLOV
2.9.1 Bodov elektrostatick dipl
Elektrostatickm diplom nazvame dvojicu rovnako velkch nbojov opacnho
znamienka q uloench v pevnej vzjomnej vzdialenosti d. Citatela me okamite
napadnt otzka, cm sa tto dvojica li od dvojice nbojov na obr. 2.6 s analzou pola
podla obr. 2.4. Dvojica sa nicm neli, odlin bude prstup k analze. Budeme sa zaujmat
o jej potencil a pole iba v relatvne velkej vzdialenosti r, takej, e r d, alebo d/r 1.
Tto podmienka vysvetluje, preco dipl nazvame bodovm. Z velkej vzdialenosti ho toti
vnmame ako bod. Dleitou charakteristikou bodovho diplu je jeho elektrick diplov
moment (vektorov veliina) p, definovan ako sin kladnho nboja q a vektorovej
vzdialenosti d, orientovanej od zpornho ku kladnmu nboju, teda
p = qd (2.109)
Elektrick diplov moment sa meria v jednotkch coulombmeter (C.m). Z praktickho
hladiska je to jednotka velmi velk, vo fyziklnej chmii a v molekulrnej spektroskopii
sa ete stle pouva vhodnejia jednotka 1 debye (D) = 3,33.10
30
C.m, i ked SI-sstava
jednotiek ju nepripta.
Po takomto vode do problematiky je namieste ete jedna otzka; preco venujeme
a tak velk pozornost elektrickmu polu vo velkej vzdialenosti od dvojice blzkych
rovnako velkch nbojov opacnho znamienka? Ved vo velkej vzdialenosti dvojicu
vidme ako takmer nulov nboj, ktorho pole je nepatrn. Je to pravda, ale prve toto
nepatrn elektrick pole je zodpovedn za silov psobenie medzi molekulami ltok
v prrode. O molekulch vieme, e s elektricky neutrlne, teda e obsahuj rovnak
mnostvo kladnho a zpornho nboja (protnov a elektrnov). Ak v okol molekuly
predsa len existuje elektrick pole, potom nboj v molekule mus byt rozloen tak, e
v nej existuj taisk kladnho a zpornho nboja, ktor nie s toton, ale s
v molekule navzjom posunut. V molekule me byt teoreticky lubovoln pocet prov
takchto task. Ak m molekula dve takto taisk, hovorme o elektrickom diple, ak
ich m tyri (dve kladn a dve zporn) o kvadruple, pri smich o oktuple atd. Kadej
konfigurcii prislcha moment rozloenia. V prpade dvoch nbojov je to u spomnan
diplov moment, v prpade tyroch nbojov kvadruplov moment atd. Pole vych
nplov posdime na inom mieste. Najni v hierarchii nplov je monopl (n = 1),
bodov, alebo gulovo rozloen nboj rovnakho znamienka.
Vhodnm prkladom molekuly s vlastnostami elektrickho diplu je molekula
najrozrenejej a ivotne dleitej tekutiny molekula vody. Molekula pozostva
z jednho atmu kyslka O a z dvoch atmov vodka H, ktor s v kovalentnej vzbe
a vytvraj truktru zobrazen na obr. 2.40a, v ktorej vodkov atmy zvieraj uhol 1053
vzhladom k stredu kyslkovho atmu. Takto konfigurcia atmov nie je vrtochom
prrody, je to energeticky najvhodnejie zoskupenie, co vak mono dokzat iba
prostriedkami kvantovej fyziky. Uveden rozloenie atmov v molekule H
2
O vedie k tomu, e
taisko kladnch nbojov je na obr. 2.40a nad stredom O atmu a taisko zpornch je pod
jeho stredom. Molekula vody je teda elektrickm diplom s diplovm momentom
81
6,14.10
30
C.m. Medzi benmi molekulami v prrode je to molekula s najvcm
diplovm momentom a kede diplov moment urcuje elektrick vlastnosti diplu, je
aj jej elektrick psobenie jedno z najsilnejch. Elektrick diplov momenty
niekolkch molekl s uveden v tabulke 1.

Obr. 2.40
Tabuka 1
Molekula
Diplov moment
p.10
30
(C.m)
H
2
O 6,14
CH
3
OH 5,67
NH
3
4,77
HCl 3,44
CO 0,33

O vode je znme, e je najlepm rozptadlom rznych sol. Ak do nej nasypeme
kuchynsk sol, djde k procesu, ktor chemici nazvaj elektrolytick disocicia.
Molekula NaCl sa rozpadne na iny Na
+
a Cl

. Stane sa tak pod cinkom intenzvneho

chaotickho dorania molekl vody na molekulu soli, ktorej inov vzba nakoniec
povol a molekula sa rozpadne. Vznikl fragmenty s okamite obalen molekulami
vody (diplmi) a vznikn hydrty ako na obr. 2.40b. Diply sa otocia svojimi kladnmi
plmi k inu Cl

a zpornmi k inu Na
+
.
Lekri vystrhaj pacientov s vysokm krvnm tlakom pred prli slanmi jedlami. Sol
v elektrolytoch ludskho tela vyvolva vznik hydratacnch "strapcov" pozostvajcich
z viac ako 30 molekl vody na jeden in Na
+
, co zvyuje prevodnenie organizmu a vedie
nsledne k vysokmu krvnmu tlaku.
Tento vod je dostatocnm motvom k potrebe analzy potencilu a elektrickho
pola diplu. Uvaujme teda elektrick dipl podla obr. 2.41. V bode P bude potencil
dan superpozciou potencilov jednotlivch nbojov, teda
V r
q
r r
( ) =
|
\

|
.
|
4
1 1
0 1 2

(2.110)
82
Pomocou kosnusovej vety meme vzdialenosti r
1
a r
2
na obr. 2.41 vyjadrit vrazmi
r r
d
rd r
d
r
d
r
1
2
2 2
2
1
2
= +
|
\

|
.
|
= +
|
\

|
.
|
cos cos
r r
d
rd r
d
r
d
r
2
2
2 2
2
1
2
= +
|
\

|
.
|
+ = +
|
\

|
.
|
+ cos cos

Obr. 2.41
Ak zoberieme do vahy podmienku velkej vzdialenosti, teda ak

d
r
1
potom clen (d/2r)
2
pod odmocninami poslednch vrazov meme oproti jednotke
zanedbat a pre reciprocn vzdialenosti psat

1 1
1
1
r
r
d
r

cos
(2.111a)

1 1
1
2
r
r
d
r

+ cos
(2.111b)
Vrazy (2.111) rozvinieme do mocninovho MacLaurinovho radu podla mocnn
x = (d/r)cos, t. j.

1
1
1
1
2
3
8
2

= +
x
x x ... (2.112)
a obmedzme sa na prv dva cleny. Takto dostaneme priblin vyjadrenia
83

1 1
1
1
1
2
1
r
r
d
r
r
d
r

+
|
\

|
.
|
cos
cos

1 1
1
1
1
2
2
r
r
d
r
r
d
r

+

|
\

|
.
|
cos
cos

Dosadenm tchto vrazov do (2.110) pre potencil dostaneme
V
qd
r
p
r
( ) r = =
cos cos

4 4
0
2
0
2

(2.113)
alebo v tvare
V
r
( )
.
r
p r
=
4
0
3

(2.114)
Potencil diplu kles so vzdialenostou ako funkcia 1/r
2
a zvis od uhla na rozdiel od
bodovho nboja, kde pokles je 1/r a samozrejme bez uhlovej zvislosti.
Intenzita pola diplu podla vztahu (2.99) je
E r r
p. r
( ) ( ) = =
|
\

|
.
|
grad grad V
r
1
4
0
3

(2.115)
Gradient z vrazu v ztvorke vypoctame tak, e zlomok napeme v tvare scinu
dvoch funkci p.r a 1/r
3
a vyuijeme skutocnost, e
grad grad grad ( ) ab b a a b = +
teda
grad
.
( . ) grad grad( . )
p r
p r p r
r r r
3 3 3
1
= +
1

Gradient v prvom clene je dan vrazom (2.108), v druhom, kde je p = kont. vektor
grad grad( cos grad ( . ) ) p r p = = = p r p r
p

a r
p
= r cos je priemet vektora r do smeru vektora p. Gradient tohto priemetu je
jednotkov vektor v smere diplovho momentu. Po dosaden vo vztahu (2.115)
a elementrnych pravch dostaneme konecn vraz pre intenzitu elektrickho pola
diplu
E r
r p r p
( )
( . )
=

(
1
4
3
0
5 3
r r
(2.116)
Vraz (2.116) je zloit a neprehladn, vidiet z neho iba to, e intenzita kles so
vzdialenostou ako funkcia 1/r
3
, m valcov symetriu a zloit uhlov zvislost. Lepiu
84
predstavu o poli zskame, ak vo zvolenej rovine, v ktorej le dipl, rozlome pole
pozdl dvoch sradnc. Najvhodnejie s polrne sradnice r, , ako na obr. 2.42.
Z obrzka je zrejm, e
r e = r
r

p e e = p p
r
cos sin


p r . = pr cos
kde e
r
a e

s jednotkov vektory v smeroch polrnych sradnc. Dosadenm tchto

vyjadren do vrazu (2.116) a po jeho prave dostaneme
E e e e e ( , ) ( ) ( , ) ( , ) r
p
r
E r E r
r r r

= + = +
4
2
0
3

cos sin
kde
E r
p
r
E r
p
r
r
( , ) ( , )

= =
2
4 4
0
3
0
3
cos sin

(2.117)
Absoltna hodnota intenzity
E E E
p
r
r
= + = +
2 2
0
3
4
3 1

cos
2
(2.118)

Obr. 2.42
Zo vztahov (2.117) a (2.118) vidno, e pre dan vzdialenost je intenzita maximlna
na osi diplu pre = 0, , m smer diplovho momentu a velkost
E E
p
r
E
r
= = =
2
0
0
3

(2.119a)
a v priecnej rovine, pre = /2
85
E E E
p
r
r
= = = 0
4
0
3

(2.119b)
a m smer opacn ako diplov moment [porovnaj vrazy (2.119) s vrazmi (2.21)]. Pole
elektrickho diplu je znzornen silociarami na obr. 2.43. V bezprostrednej blzkosti diplu
vztahy (2.116) a (2.118) samozrejme neplatia, a preto tam pole nie je zobrazen.
V tejto oblasti ho treba poctat ako pole dvojice bodovch nbojov tak, ako to bolo
uroben v odseku 2.2 a zobrazen na obr. 2.6.
Nakoniec treba povedat, e pojem elektrostatick dipl je jednm zo zkladnch
pojmov, na ktorch je vybudovan teria dielektrk.

Obr. 2.43
2.9.2 Energia diplu v elektrostatickom poli
Odhliadnuc od vlastnej energie diplu, kad zmena jeho orientcie vo vonkajom
elektrickom poli je spojen s vykonanou alebo prijatou prcou. Kadej orientcii diplu
v homognnom elektrostatickom poli prislcha ist potencilna energia. Pri veobecnej
orientcii v poli ako na obr. 2.44 je jeho potencilna energia
W qV q V V q V = = ( )
kde V = Ex = El cos. Z obrzka vidiet, e ql = p, teda
W pE = = cos p E . (2.120)
Dipl m v poli maximlnu energiu s hodnotou W
max
= pE ak mieri proti smeru pola ( = ).
Ak = /2, vtedy W = 0, a ak = 0 energia je minimlna a m hodnotu W
min
= pE. Zo
stavu s maximlnou energiou v labilnej polohe sa voln dipl me preklopit do stavu
s minimlnou energiou a tento stav je pren stabiln.
86

Obr. 2.44
2.9.3 Silov inky elektrostatickho poa na dipl
V homognnom elektrickom poli psob na dipl dvojica sl F = qE na ramene,
ktorho dlka sa rovn dlke diplu podla obr. 2.45, teda silov tociv moment
M Fl qEl pE = = = sin sin sin
alebo vo vektorovom tvare

[ ]
M p E = N. m (2.121)
Na dipl orientovan v smere alebo proti smeru pola ( = 0, ) nepsob iadny tociv
moment, teda M
min
= 0. V kolmej polohe ( = /2, 3/2) na dipl psob maximlny
moment M
max
= pE. Voln dipl sa teda v homognnom poli otoc do smeru tohto pola
a tto poloha je pren stabiln. V homognnom poli na dipl nepsob iadna translacn
sila.

Obr. 2.45
Ak pole, v ktorom sa dipl nachdza, je nehomognne, psob nan okrem tocivho
momentu aj translacn sila, ktor m tendenciu premiestnit ho do miesta, kde je absoltna
hodnota intenzity pola vcia. Ak dipl smeruje pozdl silociary v smere x ako na
obr. 2.46, potom na kad z jeho nbojov psobia dve opacn sily, ktor sa velkostou
nepatrne lia, take vsledn psobiaca sila
87

[ ]
F qE x x qE x q E x x E x q x
E
x
x x x x x
x
= + = + = ( ) ( ) ( ) ( ) d d d
d
d


Obr. 2.46
Sila je mern scinu priemetu diplovho momentu qdx do smeru x a zmene intenzity
na jednotku dlky dE/dx, teda gradientu x-ovej zloky pola. Veobecne mono napsat
F E
x x
= p.grad (2.122)
Podobn vrazy platia aj pre F
y
a F
z
. Vo vektorovom tvare
F p E = ( . ) grad (2.123)
Ak sa voln dipl ocitne v nehomognnom poli, natoc sa do smeru silociary a bude sa
pohybovat pozdl nej, a skonc na zdrojoch pola.
2.10 MULTIPLOV ROZKLAD POTENCILU
Predpokladajme, e v nejakom objeme je rozloen nboj s objemovou hustotou
, celkov integrlny nboj me byt nenulov, ak pocet elektrnov a protnov je
rzny, alebo aj nulov, ak je pocet rovnak. Tak zoskupenie nbojov me predstavovat
chemick radikl alebo zloit molekulu. Budeme sa zaujmat o potencil takho
rozloenia v nejakej vzdialenosti r od zvolenho zaciatku 0 v objeme , alebo aj mimo
objemu. Situcia je ilustrovan na obr. 2.47. Podla veobecnho vztahu (2.78)
s oznacenm podla obrzka potencil v bode P je
V
R
P
=

}
1
4
0

( ) r d

kde vzdialenost R elementu d od bodu P podla kosnusovej vety
R r r rr r
r
r
r
r
= + = +
|
\

|
.
|

(
(
2 2
2
2 1
2
cos cos
Vytvorme prevrten hodnotu R a vraz rozvinme do mocninovho radu podla mocnn
x = (r/r)
2
(2r/r)cos s vyuitm vzorca (2.112)
88
1 1
1
2
1
1
1
2
2 3
8
2
2
2 2
2
R
r
r
r
r
r
r
r
r
r
r
r
r
r
r
=
+
|
\

|
.
|

(
(
=
=
|
\

|
.
|

(
(
+
|
\

|
.
|

(
(

=
cos
cos cos

...


( )
= +
|
\

|
.
|

(
(
1
1
1
2
3 1
2
r
r
r
r
r
cos + cos
2

Ak tento zloit vraz dosadme do vrazu pre V
P
, po usporiadan dostaneme

( )
V
r r
r
r
r r
P
= + +
+ +
} }
}
1
4
1
4
1
4
1
2
3 1
0 0
2
0
3
2

( ) ( )
( )
r r d cos d
cos d
2

(2.124)

Obr. 2.47
Vimnime si zvltnu truktru vrazu (2.124). Je to superpozcia potencilov, ktor so
vzdialenostou r klesaj postupne ako 1/r, 1/r
2
, 1/r
3
atd., teda ako potencil bodovho
nboja, potencil diplu, potencil kvadruplu atd. Integrly vo vraze zvisia iba od
charakteru rozloenia nboja v objeme a nazvaj sa momenty rozloenia. Ak ich
oznacme postupne symbolmi K
1
, K
2
, K
3
atd., mono dat potencilu jednoduchiu formu
V
K
r
K
r
K
r
P
= + + +
|
\

|
.
|
1
4
0
1 2
2
3
3

(2.125)
+ leny vych rdov
89
Prv koeficient (moment) K Q
1
= =
}

( ) r d
je celkov nboj rozloenia, nazvan tie monoplov moment.
Druh koeficient (moment) K r
2
=
}

( ) r cos d
udva relatvne posunutie taiska kladnch a zpornch nbojov pozdl vzdialenosti r
a nazva sa diplov moment rozloenia. Ak sa v objeme nachdzaj iba dva bodov
nboje q, kladn v mieste nbojovho elementu d vo vzdialenosti r = d/2 a zporn
otocen o 180, potom koeficient
K q
d
q
d
qd p
2
2 2
= + = cos cos( + = cos cos ( ) )
Vidme, e v prpade dvoch bodovch nbojov je K
2
priemet diplovho momentu do
smeru r.
Tret koeficient (moment)
( )
K r
3
2
1
2
3 1 =
}

( ) r cos d
2

charakterizuje kvadruplov rozloenie nboja atd.
Ak sa v objeme integrlny nboj rovn nule, teda ak ide napr. o neutrlnu molekulu,
v tom prpade K
1
= Q = 0 a vsledn potencil bude dan radom bez prvho clena.
V prpade, e ns zaujma iba potencil vo velkej vzdialenosti r, mono cleny s mocninami
vymi ako 1/r
2
zanedbat. Pole v tomto priblen je polom diplu. Ak m rozloenie
vy stupen symetrie a jeho diplov moment je nulov, potom nenulov me byt
kvadruplov moment a vo velkej vzdialenosti bude potencil dan zvislostou 1/r
3
atd.
Kvadruplov rozloenie nbojov je napr. tak, e taisk tyroch rovnako velkch
zoskupen so striedavmi znamienkami s rozloen vo vrcholoch tvorca. Kvadruplov
pole a jemu zodpovedajce silov psobenie je u velmi jemn a v mikrosvete
ovplyvnuje tak efekty, ako je napr. hyperjemn truktru spektrlnych ciar pojem,
s ktorm sa citatel stretne v atmovej fyzike, prpadne v kvantovej mechanike.
2.11 POTENCIL A POLE ELEKTRICKEJ DVOJVRSTVY
V praxi sa vyskytuje ete jedno rozloenie elektrickch nbojov, ktor si zasli
nau pozornost. S to dve velmi blzke nbojov vrstvy s rovnako velkou, ale opacnou
plonou hustotou nboja . Ako prklad mono uviest plastov fliu, ktor bola
zelektrizovan tak, e na svojej jednej strane m kladn a na druhej strane zporn
nboj. Lepm a prakticky vznamnejm prkladom je elektrick dvojvrstva, ktor
vznik pri polarizcii elektrd galvanickho zdroja, napr. olovenho akumultora.
90
Bez toho, aby sme na tomto mieste podrobnejie skmali elektrick pochody, ktor
prebiehaj vo vntri akumultora, uvedieme iba, e pri povrchu kladnej PbO
2
elektrdy
nabitho akumultora sa vo vodnom roztoku H
2
SO
4
vytvor monomolekulrna vrstva aninov
SO
4

a pri zpornej Pb elektrde vrstva katinov H

+
tak, ako to vidiet na obr. 2.48a. Takto
vytvoren dvojvrstvy na obidvoch elektrdach vytvraj dva potencilov skoky, ktor
v scte urcuj elektromotorick naptie jednho clnku akumultora. Na obr. 2.48b je
plnou ciarou znzornen priebeh potencilu vo vntri nabitho clnku od jeho kladnej po
zporn elektrdu. Hrbka kadej z dvojvrstiev l je velmi mal, rdovo molekulrnych
rozmerov, take intenzita elektrickho pola E ~ U/l je velmi vysok a dosahuje hodnt
10
5
10
6
V/m. Preruovanou ciarou na obrzku je znzornen priebeh potencilu na
nenabitom clnku v okamihu jeho pripojenia na nabjac zdroj s naptm ~2,1 V.

Obr. 2.48
Venujme sa teraz analze potencilu dvojvrstvy pozostvajcej z dvoch rovnakch
plch S, ktor s umiestnen blzko seba vo vzdialenosti l ovela menej ako linerne
rozmery vrstiev, vid obr. 2.49a. Kad z vrstiev nesie plon nboj (r
0
), kde r
0
je
polohov vektor miesta na vrstve. Podobne ako sme pre dvojicu bodovch nbojov
zaviedli diplov moment, meme pre dvojvrstvu zaviest plon diplov moment
= p r r l r ( ) ( ) ( )
0 0 0
(2.126)
V praxi mme najcastejie docinenia s dvojvrstvami, ktorch absoltna hodnota
diplovho momentu p je kontantn. Takto dvojvrstvy nazvame homognne.
91

Obr. 2.49
Uvaujme element dvojvrstvy s nbojovmi elementmi dS, ktor s zvcene
znzornen na obr. 2.49b. Elementrny prspevok k potencilu vo vzdialenosti r je
d
d d
V
S
r r
S r r
r r
=

|
\

|
.
| =

4
1 1
4
0 1 2 0
2 1
1 2


S vyuitm obr. 2.49b mono pre r l psat
= r r l r r r
2 1 1 2
2
cos a
Ak okrem toho uvime, e dS cos = dS
0
je priemet plky dS do roviny kolmej na
smer r a e

d
d
S
r
0
2

=
je elementrny priestorov uhol, pod ktorm vidiet plku dS, teda uvaovan element
dvojvrstvy, z bodu P vo vzdialenosti r, potom elementrny prspevok k potencilu
d
d d
d V
l S
r
p
S
r
p =

4
1
4
1
4
0
2
0
0
2
0

cos

Vsledok meme integrovat cez cel priestorov uhol , pod ktorm vidme vrstvu
z bodu P danho polohovm vektorom r a vsledok vyjadrit v nasledovnom tvare
V p =
}
1
4
0

(2.127)
Tento nevinne vyzerajci integrl me byt velmi zloit, ak si uvedomme, e diplov
moment p a nsledne aj d' s funkciami polohy r na dvojvrstve. Natastie, v praxi sa
92
vyskytujce dvojvrstvy s vo vcine prpadov homognne s jednoduchou geometriou
(rovina, gulov plocha a pod.). V takch prpadoch mono p spod integrlu vybrat
a dostaneme
V
p
=

}
4
0

Pre ilustrciu uvedieme dve prakticky dleit dvojvrstvy: rovinn, nekonecne velk
dvojvrstva a gulov dvojvrstva, v obidvoch prpadoch je p = l = kont.
Pre rovinn, nekonecne velk dvojvrstvu podla obr. 2.50a v lubovolnom bode
vpravo od nej je potencil
V
p
+
=

2
0

(2.128a)
a v lubovolnom bode vlavo od nej
V
p

=

2
0

(2.128b)

Obr. 2.50
pretoe dvojvrstvu zo vetkch bodov vpravo vidme pod uhlom
+
= 2 a z bodov
vlavo, pod uhlom

= 2. Potencil je teda kontantn vpravo aj vlavo. Rozdiel
potencilov alebo naptie na dvojvrstve
93
U V V
p
l = =

=
+

0 0
(2.129)
To je ale znmy vraz pre naptie medzi dvoma nekonecnmi rovinami nabitmi plonmi
nbojmi . Intenzita pola v dvojvrstve E = /
0
. Vrazy (2.128) a (2.129) platia
pribline aj pre roviny konecnch rozmerov, ak sa zaujmame o potencily bodov blzkych
k dvojvrstve. V bodoch bezprostredne na oboch stranch dvojvrstvy vrazy platia presne
pre lubovoln rozmery a tvar. Pri prechode cez dvojvrstvu sa potencil vdy men
o hodnotu p/
0
.
Gulov dvojvrstvu na obr. 2.50b vidme zo vetkch vonkajch bodov pod
priestorovm uhlom = 0 a zo vetkch vntornch bodov pod priestorovm uhlom
= 4. Potencil z vonkajej strany V
+
= 0 a vo vntri V

= p/
0
. Pri prechode cez
dvojvrstvu sa aj v tomto prpade potencil men o p/
0
, a to je scasne naptie na vrstve.
Takto dvojvrstva modeluje nabit gulov kondenztor, alebo naprklad aj bunecn
membrnu biologickho tkaniva.
Zverom mono povedat, e pojem dvojvrstvy je uitocn v takch prpadoch, ked
pri plonom rozloen opacnch nbojov je dleit potencilov skok medzi plochami,
a nie elektrick pole.
2.12 ROTCIA VEKTOROVEJ FUNKCIE.
DIFERENCILNE OPERTORY POL
2.12.1 Rotcia elektrostatickho poa. Stokesova veta
Pri definovan potencilu elektrostatickho pola sme zistili zvan vlastnost
elektrostatickho pola, e prca pri prenose nboja po lubovolnej uzavretej drhe l
v elektrostatickom poli sa rovn nule, teda e integrl intenzity pola po tejto drhe sa
rovn nule
E l .d
l
}
= 0 (2.130)
O tejto skutocnosti sme vyhlsili, e vyjadruje zkladn vlastnost elektrostatickho pola
a jej zvanost je porovnateln s Gaussovm zkonom. Meme si poloit rovnak
otzku ako pri zaveden divergencie pola, ci vraz (2.130) nevyjadruje nejak loklnu
vlastnost pola v lubovolnom jeho bode. Vraz skutocne vyjadruje jednu vlastnost pola,
ktor svis s jeho rotciou. Prv ne ju sformulujeme, posdime niektor dleit
vlastnosti drhovch integrlov typu (2.130), pre lubovoln vektorov pole.
Predpokladajme, e v priestore je definovan nejak vektorov funkcia E(r), pricom
tento symbol nemus vyjadrovat intenzitu elektrostatickho pola, ale lubovoln
matematick funkciu, ktor splna tandardn podmienky poadovan vo fyzike spojitost
a diferencovatelnost. Drhov integrl typu (2.130) sa v matematickej literatre nazva
cirkulciou vektora E a budeme ho oznacovat C, teda
94

Obr. 2.51
C
l
=
}
E l .d (2.131)
Hodnotu cirkulcie meme vypoctat aj tak, e drhu l premostme spojkou l
12
, ako na
obr. 2.51a, take vznikn dve uzavret drhy l
1
a l
2
. Treba si uvedomit, e ani drha l,
ani premostenie nemusia leat v rovine nkresne. Po kadej z takto vzniklch uzavretch
drh meme vypoctat cirkulciu pri zachovan smeru obehu. Scet cirkulci
C
l
1 1
1
=
}
E l .d a
}
=
2
2 2
d .
l
C l E
sa rovn cirkulcii C, teda
C C C
l l
= + = +
} }
1 2 1 2
1 2
E l E l . . d d
Na spolocnom seku l
12
integrcie jednm a druhm smerom sa tieto prspevky
k jednotlivm integrlom navzjom ruia. V delen meme pokracovat dalm
premostenm ako na obr. 2.51b, cm vznikn tyri uzavret drhy, po ktorch sa scet
95
cirkulci tie rovn C atd. Po dostatocne velkom mnostve (n) delen vznikne siet ako
na obr. 2.51c a cirkulcia
C
i
l
i
n
i
=
}

=
E l .d
1
(2.132)
Cleny tohto radu sa zmenuj so zvyovanm n, pretoe scet sa rovn C. Vimnite si, e
postupn delenie drh prebieha na nejakej ploche S, ktor m t vlastnost, e jej hranicu
tvor uzavret krivka l, ale inc m plocha v priestore lubovoln formu a velkost, pretoe
vznikla ako dsledok istho, v podstate lubovolnho, spsobu nho delenia. Kad
uzavret drha l
i
obopna plku S
i
s nejakou orientciou v priestore a tto orientciu
meme vyjadrit plonm vektorom S
i
.
Ak budeme v delen pokracovat do nekonecna, jednotliv drhy sa skracuj na nulu
a obopnaj stle lepie definovan bod. ial, aj zodpovedajce cirkulcie bud klesat
k nule, a teda nepredstavuj t informciu, po ktorej ptrame. K nule vak klesaj aj
plky, ktor drhy obopnaj, to znamen, e hladanou velicinou by mohol byt limitn
pomer cirkulcie a plochy, pri scasnom poklese obidvoch velicn k nule. Vynsobme
a scasne vydelme teda jednotliv cleny radu (2.131) plochami S
i
, take dostaneme
C
S
S
i
l
i
i
i
n
i
=
}

=
E l .d
1

Ak v tomto vraze urcme limitu pre nekonecn pocet delen, teda pre S
i
0, resp.
k nekonecne malej velicine dS, prejde suma na plon integrl po ploche S, teda
C
S
S
S
l
S
=

}
}
lim
.
0
E l d
d (2.133)
Pri interpretcii tohoto vrazu nm me poslit obr. 2.51d, na ktorom je zobrazen
vybran plon element dS po nekonecnom delen plochy S. Jemu odpoved vektor
dS = n
0
dS, kde n
0
je jednotkov vektor normly k plke v orientcii pravotocivej
skrutky. Zloit funkcia pod integrlom mus byt v skutocnosti priemetom nejakho
vektora do smeru normly n
0
. Tto vektorov funkciu nazvame rotciou vektorovej
funkcie E, oznacujeme "rot E" a jej definicnm vrazom je
n . E
E. l
0
0
rot lim =

}
S
l
S
d
(2.134)
Na zklade uvedench vah, meme vyslovit nasledovn definciu rotcie vektorovej
funkcie:
96
Rotcia vektorovej funkcie E (rot E) v nejakom bode priestoru je vektor, ktorho
priemet do smeru jednotkovho vektora n
0
je dan limitnm pomerom cirkulcie
vektora E (drhovho integrlu E. l d
l
}
) po obvode l ubovonej plochy S kolmej
na n
0
a vekosti plochy S, ak S 0, teda
n . E
E. l
0
0
rot lim =

}
S
l
S
d
(2.134)
Uveden defincia m nedostatok, pretoe neudva ani smer, ani velkost vektora
rotcie, iba jeho priemet do smeru normly k zvolenej plke. Tento priemet je viac-
menej lubovoln, pretoe zvis od naej volby orientcie plochy. Ak budeme vo
vraze (2.134) menit smer vektora n
0
, teda v skutocnosti menit orientciu plky S, a
tm aj priestorov orientciu jej hranicnej ciary l, bude integrl pod limitou nadobdat
rzne hodnoty, pricom existuje jedna tak orientcia, e limita vrazu je maximlna. Priemet je
najvc, ak je uhol medzi oboma vektormi na lavej strane rovnice (2.134) nulov (cos 0 = 1),
teda smer vektora rotcie je rovnak ako n
0
(|n
0
| = 1) a velkost jeho priemetu sa rovn
velkosti vektora rotcie.
Ak teraz vraz (2.134) vynsobme s dS, prejde na tvar
rot . lim E S
E. l
d
d
d =

}
S
l
S
S
0

a po jeho integrcii na ploche S dostaneme
C
S
S
S
S
l
S
= =
}
}
}

rot lim E. S
E. l
d
d
d
0
(2.135)
Porovnanm poslednho vrazu s vrazom (2.131) dostaneme jednu z integrlnych viet
terie vektorovho pola
E. l E. S d d
l S
} }
= rot (2.136)
ktor sa nazva Stokesova veta [Sir Georg Gabriel Stokes (1819 1903) anglick
matematik a fyzik]. Podla Stokesovej vety existuj dva rovnocenn spsoby vpoctu
cirkulcie vektora E po uzavretej drhe l:
1. vychdzajc z hodnt funkcie E na ciare l;
2. vychdzajc z "vrovosti" funkcie E (rotE) na lubovolnej ploche S ohranicenej
ciarou l.
Casto sa tie hovor, e pouitm Stokesovej vety mono premenit drhov integrl
pola na plon a naopak.
97
V priebehu mnohch rokov prednok som dospel k poznaniu, e tudenti maj takosti
s chpanm pojmov ako s rotcia, divergencia a gradient, a nerobm si ilzie, e po ctan tohto
textu to bude inak, a e vetko bude okamite jasn. Je vak jasn, e vztah (2.134) nie je vhodn
na priamy vpocet rotcie vektorovej funkcie. Na to treba cel vahu urobit znovu pre funkciu
zadan v konkrtnom sradnicovom systme. ial, nepoznm matematick prrucku, v ktorej by
problm diferencilnych operci typu divergencie, prpadne rotcie, bol na rovni zkladnho
kurzu fyziky uspokojivo podan a bolo by zohladnen fyziklne chpanie matematiky. Elegantn
vklad pojmov divergencia a rotcia mono njst v ucebnici "Electricity and Magnetism
Berkeley Physics Course" od nositela Nobelovej ceny Edwarda Millsa Purcella citovanej
v zvere tejto ucebnice.
Nu ale vrtme sa k fyzike! Ak plat vztah (2.130), potom zo Stokesovej vety
plynie, e
rot E. S d
S
}
= 0
a to po lubovolnej ploche S s jedinou hranicnou ciarou l. To je mon iba vtedy, ak
rot E = 0 (2.137)
v kadom bode priestoru, v ktorom je elektrostatick pole definovan. Vraz (2.137) je
hladan loklny vztah, ktor hovor, e elektrostatick pole m nulov rotciu, je to pole
gradientov, pole riedlov, ktor nem uzavret silociary. Treba povedat, e elektrick
pole ktor vznikne pri elektromagnetickej indukcii opsanej v kapitole 7 u nebude
polom riedlovm, jeho rotcia je toti nenulov. Gravitacn pole je polom s nulovou
rotciou. Naopak, magnetick pole je typickm vrovm polom, polom s nenulovou
rotciou. Drhov integrl takho pola sa nerovn nule. Viac sa problematike pol s nenulovou
rotciou budeme venovat v kapitole o magnetizme a elektromagnetickej indukcii.
Rovnica (2.137) je tie jednou z Maxwellovch rovnc pre statick elektrick pole.
2.12.2 Rotcia vektorovej funkcie
v pravouhlch sradniciach
Predpokladajme, e vektorov pole je urcen funkciou E(x, y, z) a v pravouhlch
sradniciach je dan ciara l ohranicujca nejak veobecn plochu S podla obr. 2.52, na
ktorej je definovan funkcia rot E. Rozlome tto funkciu do zloiek
rot E = rot
x
E i + rot
y
E j + rot
z
E k
Vektorov plon element dS rozlome takisto do zloiek
dS = dS
x
i + dS
y
j + dS
z
k
Vytvorme skalrny scin
rot E.dS = rot
x
E dS
x
+ rot
y
E dS
y
+ rot
z
E dS
z

98
premietneme plochu S do rovn yz, xz a xy, ako na obr. 2.52 a priemety plochy oznacme
postupne S
x
, S
y
a S
z
. Z obrzka vidme, e
dS
x
= dy dz dS
y
= dx dz dS
z
= dx dy
Cirkulciu vektora E po drhe l meme na jednej strane vyjadrit ako integrl rotcie
vektora E po ploche S, teda
C S S S
S
x x
S
y y
S
z z
S
x y z
= = + +
} } } }
rot rot rot rot E. S E E E d d d d

Obr. 2.52
a na druhej strane ako scet troch cirkulci po obvodovch ciarach l
x
, l
y
, l
z
jednotlivch
priemetov S, t. j.
C C C C
x
l
y
l
z
l
x y z
= + +
} } }
d d d
Elementrne cirkulcie dC
x
, dC
y
, dC
z
s cirkulcie po nekonecne malch obdlnikoch
dydz, dzdx, dxdy, z ktorch prv je zvcene zobrazen na obr. 2.52. Porovnanm poslednch
dvoch vrazov vidme, e plat
rot
x
E dS
x
= dC
x
(2.138a)
rot
y
E dS
y
= dC
y
(2.138b)
rot
z
E dS
z
= dC
z
(2.138c)
99
Vypoctajme elementrnu cirkulciu dC
x
. Z obr. 2.52 vidme, e
dC
x
= [E
z
(x, y + dy, z) E
z
(x, y, z)]dz [E
y
(x, y, z + dz) E
y
(x, y, z)]dy
Vrazy v hranatch ztvorkch s nekonecn mal prrastky z-ovej zloky E v smere
y a y-ovej zloky E v smere z, teda
d d d d d d C
E
y
y z
E
z
z y
E
y
E
z
S
x
z
y
z
y
x
=
|
\

|
.
| =
|
\

|
.
|

Ak porovnme tento vraz s vrazom (2.138a). Vidme, e x-ov zloka rotcie vektora
E m tvar
rot
x
z
y E
y
E
z
E =

(2.139a)
Ak t ist vahu urobme pre cirkulcie vo zvynch dvoch sradnch rovinch alebo
cyklickou zmenou sradnc, dostaneme y-ov a z-ov zloku rotcie E v tvaroch
rot
y
x z
E
z
E
x
E =

(2.139b)
rot
z
y
x
E
x
E
y
E =

(2.139c)
Vektor rotcie intenzity elektrickho pola v pravouhlch sradniciach m teda tvar
rot ( , , ) E i j k x y z
E
y
E
z
E
z
E
x
E
x
E
y
z
y
x z
y
x
=
|
\

|
.
| +
|
\

|
.
|
+
|
\

|
.
|

(2.140)
Vraz pre rotciu sa casto zapisuje vo formlnom tvare determinantu
rot ( , , ) E
i j k
x y z
x y z
E E E
x y z
=

(2.141)
Skutocnost, e rotcia elektrostatickho pola sa rovn nule, vyjadren rovnicou (2.137),
me teraz byt pre pole dan v pravouhlch sradniciach vyjadren vrazom

E
y
E
z
E
z
E
x
E
x
E
y
z
y
x z
y
x

|
\

|
.
| +
|
\

|
.
|
+
|
\

|
.
| = i j k 0 (2.142)
alebo vo formlnom tvare
100

i j k

x y z
E E E
x y z
= 0 (2.143)
Diferencilne opercie gradient, divergencia a rotcia v skalrnom a vektorovom
poli v pravouhlch, cylindrickch a sfrickch sradniciach s zhrnut v tabulke 22.
2.12.3 Diferencilne opertory vektorovch pol.
Poissonova a Laplaceova rovnica
Pri odvodzovan takch zkladnch vztahov elektrostatiky, ako je vztah intenzity
elektrickho pola a potencilu, Gaussov zkon v diferencilnom tvare a rotcie
elektrostatickho pola v pravouhlch sradniciach, sme definovali diferencilne opercie
gradient [pozri vztah (2.101)], divergenciu [vztah (2.63)] a rotciu [vztahy (2.140), resp.
(2.141)]. Vetky tieto opercie maj jeden spolocn rys, e s vytvoren parcilnymi
derivciami potencilu, resp. zloiek intenzity pola podla sradnc x, y, z. Kad
parcilnu derivciu tchto funkci (t. j. potencilu alebo zloky pola) mono formlne
povaovat za scin predpisu o opercii na funkcii (opertora) a samotnej funkcie.
V tomto odstavci opertormi s symboly derivci podla sradnc

x y z
, a , ktor
mono "nsobit" skalrnymi funkciami ako s V(x, y, z) alebo napr. E
x
(x, y, z). Opercie
nsobenia nie s komutatvne napr. vraz

V
x
m vznam x-ovej zloky intenzity
pola, ale samostatne stojaci vraz V
x

m vznam iba dalieho opertora. Zo

spomnanch opertorov mono vytvorit symbolick vektor, ak kad zo symbolov
derivci postupne vynsobme jednotkovmi vektormi i, j, k v smeroch sradnicovch
os a vsledky sctame. Dostaneme tak vektorov opertor
= + +

x y z
i j k (2.144)
kde symbol sa cta ako "opertor nabla" a bol nazvan podla starohebrejskho
(podla niektorch autorov fenickho) strunovho hudobnho nstroja podobnho tvaru.
V literatre sa tento opertor uvdza aj pod nzvom Hamiltonov opertor.
Vynsobme teraz opertor nabla potencilovou funkciou V sprava. Vidme, e tento
scin je vlastne gradient potencilu, t. j.
V = grad V (2.145)
Podobne, ak opertor nabla vynsobme skalrne sprava s intenzitou elektrostatickho pola
E a vsledok porovnme s vrazom (2.63) vidme, e je to divergencia vektora E, teda
101
. E = div E (2.146)
a nakoniec, ak opertor nabla vynsobme vektorovo sprava s intenzitou pola E, porovnanm
vsledku s vrazom (2.140) alebo (2.141) sa presvedcme, e ide o rotciu vektora E,
teda
E = rot E (2.147)
Na zklade vztahov (2.145) a (2.147) sa mu zkladn zkony elektrostatiky nbojov
vo vkuu napsat vo forme
= . E

0
(2.148)
co je vztah (2.61) a
E = 0 (2.149)
co je zase vraz (2.137). Vztah intenzity elektrostatickho pola a potencilu (2.99)
prijme formlny tvar
E = V (2.150)
Vrtme sa vak ete raz k vrazom (2.61) a (2.99), z ktorch mono zskat dleit
loklny vztah medzi objemovou hustotou nboja a potencilom V v okol nejakho
bodu. Ak do vrazu pre Gaussov zkon dosadme za intenzitu pola jeho vyjadrenie cez
potencil podla vztahu (2.99), dostaneme
div( grad V) =

0

Po prave s vyuitm vztahov (2.145) a (2.146) dostaneme vraz
(.)V =

0
(2.151)
v ktorom sa objavil dal diferencilny opertor
. = div grad =
2
= (2.152)
vzniknut skalrnym scinom opertora nabla samho so sebou, take
. =

2
2
2
2
2
2
2
x y z
+ + = = (2.153)
Tento skalrny opertor sa nazva Laplaceov opertor. Treba vak podotknt, e
opertorov identita (2.152) plat iba pre opertory v pravouhlch sradniciach. Pre
funkcie dan v inch sradnicovch systmoch treba namiesto opertora . =
pouvat jednoducho postupn operciu div(grad). V tabulke 23 je uveden Laplaceov
opertor aj v cylindrickch a sfrickch sradniciach.
102
Pomocou Laplaceovho opertora mono rovnicu (2.151) prepsat do tvaru

2
2
2
2
2
2
V
x
V
y
V
z
+ + =

0
(2.154a)
alebo jednoducho
V =

0
(1.154b)
Rovnica (2.154) sa nazva Poissonova rovnica. V oblastiach, v ktorch nie s
makroskopick nboje, teda tam, kde = 0, rovnica prejde na tvar
V = 0 (2.155)
a nazva sa Laplaceova rovnica.
Poissonovej a Laplaceovej rovnici vzhladom na ich dleitost a komplexnost je
venovan velk mnostvo vedeckch prc a monografi a tvor podstatn cast matematickej
fyziky. Z matematickho pohladu s to linerne parcilne diferencilne rovnice druhho
rdu, prv je nehomognna a druh homognna. Poissonova rovnica pri znmej
potencilovej funkcii umonuje njst priestorov rozloenie elektrickho nboja. Opacn
loha njst potencil zo znmeho rozloenia nbojov je na prv pohlad zloit. Na
nae prekvapenie, my toto rieenie u dvno poznme. Je to integrlny vraz (2.78) pre
vpocet potencilu nboja rozloenho spojito v priestore. S vyuitm Greenovej vety sa
d dokzat, e integrl (2.78) je skutocne rieenm Poissonovej rovnice.
1

Poissonova rovnica vystupuje pri rieen mnohch praktickch problmov fyziklnej
elektroniky svisiacich s priestorovm nbojom produkovanm katdou elektrno-
vkuovch zariaden. Vyuva sa aj v tatistickej terii atmu.
Laplaceova rovnica m vo fyzike ete irie uplatnenie a neobmedzuje sa iba na
elektrick javy. Vystupuje naprklad aj pri tdiu elastickch kmitov, pri stacionrnom
prden tepla, pri difzii a i. Vlnov rovnica a Schrdingerova rovnice v kvantovej mechanike
s z matematickho hladiska vlastne iba casovm rozrenm Laplaceovej rovnice.
Na zver tohto odseku uvdzame v tabulke 2 niekolko matematickch vektorovch
identt s nabla opertorom, ktor sa casto vyskytuj vo fyzike. Symboly T a V tu predstavuj
skalrne a A, B vektorov funkcie sradnc.
Okrem identt uvedench v tabulke 2, pre lubovoln funkcie V a A vdy plat
(V) = rot(gradV) = 0 (2.156)
a
.( A) = div(rotA) = 0 (2.157)
pretoe v prvom prpade formlny vektorov scin = 0, a v druhom prpade
skalrny scin -opertora s vektorom A, ktor je nan kolm sa tie rovn nule.
Z tchto cisto matematickch vztahov priamo plyn fyziklne zkony:

1
Pozri napr. Jackson, J. D.: Classical Electrodynamics, J. Wiley and Sons, Inc. New York London
1962
103
1. v elektrostatike rot E = E = 0, pretoe E = V = grad V
2. v magnetizme div B = . B = 0, za predpokladu, e B = A = rot A.
Vektor B je citatelovi u urcite znmy vektor magnetickej indukcie a A je vektorov
potencil. K poslednmu vak ete vedie dlh cesta.
Tabuka 2
(T, V skalrne funkcie, A, B vektorov funkcie)
(TV) = TV + VT
= Tgrad V + Vgrad T
= grad(VT)
. (VA) = V( . A) + A . (V)
= Vdiv A + A . grad V
= div(VA)
(VA) = V( A) A (V)
= Vrot A A grad V
= rot(VA)
. (A B) = B . ( A) A. ( B)
= B. rot A A . rot B
= div(A B)
(A B) = A( . B) B( . A) + (B.)A (A .)B =
= Adiv B Bdiv A + (B.grad)A (A . grad)B
= rot(A B)
(A . B) = A ( B) + B ( A) + (B.)A + (A .)B
= A rotB + B rotA + (B .grad)A + (A . grad)B
= grad(A . B)
. (V) = (.)V
= (grad . grad)V
= div(grad V)
=
2
V
= V
( A) = ( . A) (.) A
= ( . A) A
= grad(div A)
2
A
= rot(rot A)

104
lohy 1 37
1. Dva bodov nboje q1 a q2 s umiestnen vo vzjomnej vzdialenosti d. Njdite miesto na
priamke prechdzajcej nbojmi, v ktorom sila psobiaca na tret naboj q0 je nulov.
2. Vypoctajte prtaliv silu medzi jadrom a elektrnom v atme vodka! Za polomer atmu
povaujte hodnotu 5.10
11
m! Nboj protnu a elektrnu v absoltnej hodnote je 1,6.10
19
C.
3. Vypoctajte klasick oben rchlost elektrnu okolo jadra v atme vodka! Hmotnost
elektrnu je 9,1.10
31
kg.
4. Thomsonov model atmu predstavuje rovnomerne rozloen kladn nboj v gulovom
objeme s bodovmi elektrnmi rozloenmi vo vntri gule. Ukte, e elektrn vo vntri takejto
gule vykonva jednoduch harmonick kmitav pohyb okolo stredu atmu! Vypoctajte cselne
frekvenciu oscilci elektrnu vo vodkovom atme a porovnajte ju s frekvenciami spektrlnych
ciar vodka! Za polomer Thomsonovho vodkovho atmu povaujte hodnotu R = 5.10
11
m.
5. Povaujte atmov jadro za rovnomerne nabit gulu a njdite maximlnu hodnotu intenzity
elektrickho pola! Polomer jadra R = 1,5.10
15
A
1/3
m, nboj Q = Ze (A atmov hmotnost, Z
atmov cslo, e elementrny nboj).
6. Dan je vektorov funkcia so zlokami v pravouhlch sradniciach Ex = Ky, Ey = Kx,
Ez = 0, K = kont.
a) Vypoctajte divergenciu a rotciu tejto funkcie a rozhodnite, ci me predstavovat
elektrostatick pole.
b) Vypoctajte drhov integrl }E.dl medzi bodmi (0; 0) a (1; 1) po niekolkch jednoduchch
drhach! Zvis hodnota integrlu od volby drhy?
c) Njdite potencilov funkciu k danmu vektorovmu polu.
7. Priestor medzi dvoma koncentrickmi gulovmi plochami s polomermi R1 a R2 (R1 > R2) je
nabit priestorovm nbojom

( ) = r
Q
R R r 4
1 2
2
( )

kde Q je kontanta. Vypoctajte:
a) celkov nboj medzi gulovmi plochami,
b) intenzitu elektrickho pola ako funkciu vzdialenosti r od stredu symetrie,
c) potencil ako funkciu r.
8. Ist gulovo symetrick rozloenie nboja vytvra potencil

V r
q
r
ar
( ) =
e

4
0

kde q a a s kontanty. Njdite rozloenie nboja, ktormu zodpoved tento potencil dleit
vo fyzike elementrnych castc a v jadrovej fyzike nazvan Yukawov potencil! Hladan
priestorov rozloenie nboja zodpoved rozloeniu nboja v atme.
9. Podla kvantovej mechaniky atm vodka v zkladnom stave m zporn nboj rozloen
gulovo symetricky okolo kladnho jadra s hustotou

( ) = r
e
a
r
a

e
2
0
3
0

105
kde e je elementrny nboj, a0 = 5,29.10
11
m je Bohrov polomer a e je zklad prirodzench logaritmov.
(V skutocnosti (r) predstavuje hustotu pravdepodobnosti vskytu elektrnu vo vzdialenosti r od
jadra).
a) Dokte, e celkov zporn nboj v celom priestore je e.
b) Vypoctajte intenzitu elektrickho pola buden atmom ako funkciu vzdialenosti r od stredu
symetrie za predpokladu, e protn predstavuje bodov nboj v strede symetrie.
c) Vypoctajte potencil ako funkciu r.
d) Znzornite priebehy intenzity a potencilu graficky.
10. Molekulu vody mono povaovat za elektrick dipl s momentom p = 6,14.10
30
C.m:
a) Za predpokladu, e takto dipl je tvoren bodovmi nbojmi e, njdite jeho dlku.
b) Njdite intenzitu elektrickho pola takho diplu vo vzdialenosti 3.10
9
m na osi diplu
a kolmo na jeho os.
c) Njdite maximlnu silu, ktorou dipl psob na vodkov in vo vzdialenosti 3.10
8
m.
d) Njdite elektrick silu medzi dvoma molekulami vody, ktorch elektrick diplov
momenty leia na priamke spjajcej stredy molekl. Vzdialenost diplov je 5.10
10
m.
11. Tri nboje q s umiestnen vo vrcholoch rovnostrannho trojuholnka s dlkami strn a
a nboj Q je v jeho taisku.
a) Odvodte vraz pre silu, ktor psob na jeden z nbojov q. Urcte smer tejto sily.
b) Odvodte vraz pre interakcn energiu tejto sstavy nbojov.
c) Ak mus byt vztah medzi hodnotami q a Q, aby sila psobiaca na nboj q bola nulov?
Je tento systm elektrickch nbojov stabiln?
12. Nboj q = 5.10
9
C je rovnomerne rozloen na krunici s polomerom R = 10 cm.
Vypoctajte vzdialenost na osi krunice, v ktorej je intenzita elektrickho pola maximlna. Ak je
intenzita v tejto vzdialenosti?
13. Dva bodov nboje Q a Q s umiestnen vo vzjomnej vzdialenosti 2a. Vypoctajte tok
intenzity elektrickho pola kruhovou plochou polomeru R, ktorej stred le na polovicnej vzdialenosti
nbojov a plocha je kolm na spojnicu nbojov.
14. Vypoctajte potencil v strede tvorcovej dosky so stranou a, nabitej plonm nbojom
= kont.
15. Potencil vo sfrickch sradniciach je dan vrazom

V
a
r
b
r
( , , ) =
cos
2
+

nezvis od sradnice , a a b s kontanty. Njdite zloky intenzity elektrickho pola.
16. Nekonecn rovinn vrstva hrbky a je nabit objemovm nbojom = kont. Vypoctajte
intenzitu elektrickho pola a potencil v lubovolnom bode priestoru. Znzornite priebehy potencilu
a intenzity graficky.
17. Na nekonecnej rovinnej ploche nabitej plonm nbojom = kont. je nekonecn vrstva
hrbky a nabit objemovm nbojom = kont. Vypoctajte intenzitu elektrickho pola a potencil
v lubovolnom bode. Znzornite priebehy potencilu a intenzity graficky.
18. Plon hustota nboja na tenkom kruhovom disku s polomerom R je dan funkciou
= Ar, kde A je kontanta a r je vzdialenost od stredu disku. Vypoctajte intenzitu elektrickho
pola a potencil na osi disku.
19. Njdite potencil na okraji tenkho dielektrickho disku nabitho plonm nbojom
= kont. Polomer disku je R.
106
20. Dan je sfricky symetrick rozloenie objemovho nboja s hustotou
= Ar pre 0 r R
= 0 pre r > R
Njdite potencil a intenzitu elektrickho pola ako funkciu vzdialenosti od stredu symetrie.
21. Dan je potencilov funkcia

V
A
r
=
4
0

kde A a s kontanty, r je vzdialenost od stredu symetrie. Njdite objemov rozloenie nboja,
ktor bud takto potencil.
22. Potencil elektrickho pola vo vntri nabitej gule je dan vrazom V = ar
2
+ b, kde r je
vzdialenost od stredu gule, a, b s kontanty. Njdite objemov hustotu nboja v guli.
23. Potencil nejakho elektrickho pola je dan vrazom
V = (xy z
2
)
Njdite priemet vektora intenzity elektrickho pola E do smeru vektora a = i + 3k v bode
M(2; 1; 3).
24. Dva nboje q1 a +q2 (|q1| < |q2|) s rovnomerne rozloen na koncentrickch gulovch
plochch s polomermi r1 a r2 (r1 < r2). Vypoctajte intenzitu elektrickho pola a potencil ako
funkcie vzdialenosti od stredu symetrie. Ak bude potencil vo velkej vzdialenosti r r1, r2, ak sa
gula s polomerom r2 posunie o mal vzdialenost x v smere osi x?
25. Dva nekonecne dlh priamkov nboje s uloen paralelne vo vzjomnej vzdialenosti d.
Hustoty nbojov na priamkach s . Njdite potencil v kolmej vzdialenosti r od osi
priamkovch nbojov pre r d. Vypoctajte intenzitu elektrickho pola vo vzdialenosti r.
Uveden rozloenie nbojov sa nazva priamkov dipl.
26. V cylindrickch sradniciach je dan priestorov hustota nboja
= 0 pre r < a
(r) = k/r pre r > a
kde k a a s kontanty. Hustota nboja nezvis od sradnc a z. Rieenm Poissonovej rovnice
urcite potencil ako funkciu r.
27. Nekonecne dlh psik rky 2a je nabit plonm nbojom tak, e velkost nboja zvis
iba od sradnice paralelnej so rkou psika (obr. 27), teda = (y). Njdite vrazy pre zloky
vektora intenzity elektrickho pola v lubovolnom bode. Uvaujte dva prpady:
a) = 0 = kont.,
b) = 0 sin(2/)y, kde 0 a s kontanty a a .
28. Dve nekonecn kovov roviny s umiestnen planparalelne. Na rovinch s nboje q1 a q2
na jednotku plochy (obr. 28). Njdite plon hustoty nbojov a intenzity elektrickho pola.
29. V rovine xy (z = 0) je dan potencil ako periodick obdlnikov funkcia podla obr. 29.
Rieenm Laplaceovej rovnice njdite potencil ako funkciu sradnc. Hladan potencil nezvis
od z a pre y kles k nule.
107

Obr. 27 Obr. 28
30. Molekula kyseliny solnej je umiestnen v zaciatku sradnc tak, e os HCl je toton
s osou y (obr. 30). Ak je smer a velkost intenzity elektrickho pola v bode A na osi x vo
vzdialenosti 10
9
m a v bode B na osi y v tej istej vzdialenosti od zaciatku sradnc? Diplov
moment molekuly HCl je 3,44.10
30
C.m a smeruje od Cl k H.

Obr. 29 Obr. 30
31. Elektrick dipl s momentom p1 sa nachdza vo vzdialenosti r od diplu s momentom p2
(obr. 31). Vypoctajte vzjomn (interakcn) energiu obidvoch diplov.

Obr. 31 Obr. 33
108
32. Molekula s diplovm momentom p je vo vzdialenosti r od nekonecne dlhej priamky
nabitej dlkovm nbojom . Vypoctajte silu a moment sily psobiace na dipl, ak:
a) vektor p je kolm na priamku,
b) vektor p je s priamkou paraleln.
33. Dan je konfigurcia nbojov na obr. 33, nazvan linerny kvadrupl. Njdite potencil
vo vzdialenosti r od centrlneho nboja v lubovolnom smere. Plat: r d.
34. Dvojvrstva v tvare kruhu s polomerom R m diplov moment p = kont. vektor v smere
rotacnej osi kruhu. Vypoctajte potencil a intenzitu elektrickho pola na osi kruhu.
35. Polpriamka je nabit nbojom na jednotku dlky. Njdite velkost a smer intenzity
elektrickho pola v kolmej vzdialenosti d od konca priamky.

Obr. 36
36. V gulovom objeme s polomerom R je rovnomerne rozloen nboj s hustotou , a na
gulov dutinu s polomerom R, v ktorej je = 0. Stred dutiny je vo vzdialenosti r od stredu gule
(obr. 36).
a) Pouitm zkona superpozcie vypoctajte intenzitu elektrickho pola v dutine. Vimnite si,
e pole v dutine je homognne.
b) Ako treba zvolit pomer polomerov R/R, aby pri danom R bol scin intenzity elektrickho
pola v dutine a objemu dutiny maximlny?
37. Dva bodov nboje Q1 a Q2 s umiestnen vo vzjomnej vzdialenosti 2d. Njdite plochu
nulovho potencilu.

109
3 ELEKTROSTATICK POLE
ZA PRTOMNOSTI VODIOV
3.1 NABIT VODI A JEHO ELEKTROSTATICK POLE
Nae doterajie vahy, napriek ich zvanm teoretickm dsledkom, nezodpove-
daj relnym nbojovm rozloeniam. Ak naprklad hovorme o nboji rozloenom
homognne v objeme gule, obycajne mme na mysli nejak gulu z dielektrickho
materilu, ktor sme priestorovo nabili, t. j. dopravili sme na nu dodatocn nboje k tm,
ktor predstavuj protny a elektrny atmov, z ktorch sa gula sklad, a ktorch je
rovnak pocet kadho druhu. Bez tohto dielektrickho "nosica" si iadne dalie zosku-
penie protnov alebo elektrnov nevieme predstavit. Musme teda rozliovat protny
a elektrny nenabitej ltky, ktorch makroskopick psobenie sa kompenzuje, pretoe je
ich rovnak pocet, a nboje, ktor sme na teleso priviedli, aby sme ho elektricky nabili.
V prpade tuhch ltok meme na teleso preniest elektrny, a tm ho nabit zporne,
alebo nejak mnostvo elektrnov z nenabitho telesa odviest, cm ich mnostvo z hla-
diska rovnovhy bude nedostatocn a teleso bude nabit kladne. Prenos protnov
v tuhch ltkach je ovela zloitej, a preto, ak budeme hovorit o nabitom tuhom telese,
budeme mat obycajne na mysli prebytok alebo nedostatok elektrnov oproti jeho
neutrlnemu stavu. Takto elektrick stav meme dosiahnut naprklad trenm telesa.
Pri kvapalinch a plynoch je situcia podstatne zloitejia, a preto ich ako modelov
ltky v naich analzach zatial neuvaujeme.
Interakcia prebytocnch nbojov s ltkou m cel rad svojich zvltnost, s ktormi
sa teraz chceme zaoberat. Najprv sa budeme venovat elektrickm javom, ktor vznikaj,
ak sa nboje nachdzaj na vodicoch alebo v ich okol. Prsne vzat, v elektrostatike sa
ako vodice javia vetky ltky a lia sa iba charakteristickou relaxacnou dobou, ktor
je mierou casu, za ktor sa v systme "ltka priveden nboje" ustli rovnovny stav.
Pre kovy, ako vynikajce vodice, je tto doba neobycajne krtka, pre izolanty (dielektrik)
me byt velmi dlh, avak nie nekonecn. Kovy s mimoriadne vhodnmi modelovmi
ltkami pre nae dalie vahy, pretoe obsahuj v svojej krytalickej mrieke voln
elektrny, ktor sa pod cinkom vonkajch pol a nbojov mu v objeme kovovho
telesa pohybovat.
Po priveden nboja na vodiv teleso sa vytvor na nom a v jeho okol ist elektrick
stav, ktor mono opsat radom zkonitost, a to:
1. Integrlny nboj priveden na vodiv teleso sa rozlo plone na jeho povr-
chu. V jeho vntri sa stredn tatistick objemov hustota nbojov rovn nule. Tto
skutocnost je vcelku prirodzen, ak si uvedomme, e priveden nboje rovnakho
znamienka sa v objeme telesa bud odpudzovat a vo vodivom prostred sa mu
pohybovat a na povrchov plochu telesa. Na nik z tejto povrchovej vrstvy by
110
potrebovali dodatocn energiu rovn vstupnej prci, napr. elektrnov, z kovu. Tto
problematika vak ide za rmec naich vah, a na tomto mieste iba kontatujeme, e vo
vodivom nabitom telese je objemov hustota nbojov int = 0 a na jeho povrchu plon
hustota 0.
2. Intenzita elektrostatickho poa vo vntri nabitho vodivho telesa sa rovn
nule. Tto skutocnost plynie priamo z Gaussovho zkona. Z lubovolnho objemu vo
vntri telesa sa tok intenzity elektrickho pola rovn nule, pretoe v kadom z takchto
objemov uzavretch plochou S sa celkov integrlny nboj rovn nule
E. S d
S
}
= 0
z coho plynie, e vo vntri telesa stredn tatistick hodnota intenzity pola sa vade rov-
n nule (E = 0). Na druhej strane, podla Gaussovho zkona v diferencilnom tvare, vo
vntri vodivho telesa
div E = 0
pretoe int = 0. Z poslednho vrazu plynie, e intenzita pola vo vntri telesa sa alebo
rovn nule, alebo je dan rotciou nejakho dalieho vektora T, teda E = rot T. Plat
toti, e divergencia rotcie akhokolvek vektora sa rovn nule. To vak nie je mon,
pretoe elektrostatick pole je polom gradientovm (riedlovm), z coho plynie, e
E = 0 vade vo vntri objemu telesa.
Na dkaz uvedenho tvrdenia netreba robit iadne zloit teoretick vahy, ak si
uvedomme, e v prpade nenulovho pola by sa vo vntri vodica museli pod jeho cin-
kom premiestnovat prtomn voln nboje, teda by musel vodicom stle tiect elektrick
prd. K tomu by vak boli potrebn vonkajie elektromotorick zdroje, cm by sa statick
problm zmenil na dynamick.
3. Vektor intenzity elektrostatickho poa na povrchu vodivho nabitho telesa
m v kadom bode povrchu smer normly. Ak by to nebola pravda, potom tangen-
cilna zloka intenzity pola Et by na povrchu vyvolvala tangencilnu silu, ktor by
ntila nboje k pohybu po povrchu, teda po povrchu by tiekol elektrick prd. Takto
prd tam tecie iba pocas zaciatocnho preusporiadavania nbojov.
4. Povrch vodivho telesa je ekvipotencilnou plochou. Tento fakt vyplva zo
skutocnosti, e silociary s kolm na ekvipotencilne plochy, a teda aj na povrch vodica
v kadom jeho bode.
5. V kadom bode objemu telesa je potencil V
0
rovnak. Kontantn potencil
vo vntri telesa je spsoben nulovou intenzitou pola. Hovorme, e vodiv teleso je
ekvipotencilnym telesom. Rozdiel potencilov (naptie) medzi jeho dvoma lubovol-
nmi bodmi sa rovn nule. Avak medzi povrchom a vntrajkom telesa je mal poten-
cilov skok V (pozri obr. 3.1), ktor zabrni elektrnom uniknt z povrchu kovu,
a ktor je v kadom bode povrchu rovnak za predpokladu, e vodic je homognny.
Tto skutocnost vysvetluje teria tuhch ltok.
6. Normlov intenzita elektrostatickho poa E
n
na povrchu vodivho telesa
(pri E
t
= 0) je dan vrazom
E
n
=

0
(3.1)
111
kde je plon hustota nboja v danom bode povrchu. Vztah sa nazva Coulombova
veta a mono ho jednoducho dokzat s vyuitm Gaussovho zkona. V okol vybranho
bodu na povrchu telesa, v ktorom je plon nboj , zvolme nekonecne nzky valcek
s plochou zkladne dS ako na obr. 3.1. Tok intenzity pola plochou valceka je EdS,
pretoe intenzita vo vntri telesa sa rovn nule. Nboj uzavret vo valceku je dQ = dS.
Podla Gaussovho zkona EdS = dS/0, z coho okamite plynie vztah (3.1). Vztah
vyjadruje priamu mernost medzi hustotou nboja vo zvolenom bode a intenzitou pola.
Velk intenzity pola s v povrchovch miestach vodica, v ktorch je velk hustota
nboja, a naopak.

Obr. 3.1
7. Intenzita elektrostatickho poa v danom bode povrchu nabitho vodivho
telesa je nepriamo mern polomeru krivosti povrchovej plochy. Ak m teleso ostr
vcnelky a preliaciny, potom na vcnelkoch (miesto s malm polomerom krivosti) me
intenzita pola nadobdat velmi vysokch hodnt, takch e djde k ionizcii okolitho
vzduchu, co sa prejav iskrenm (pozri obr. 3.2). V preliacinch je naopak intenzita pola
niia ako napr. na rovnch plochch. O tejto vlastnosti zelektrizovanch telies sa me-
me presvedcit nasledujcou vahou.

Obr. 3.2
Nech je vodiv teleso vytvoren dvoma vodivmi gulami s polomermi R a r (R > r)
spojenmi tenkm dlhm vodivm drtom ako na obr. 3.3. Ak na takto teleso privedie-
me nejak nboj, rozlo sa na telese prakticky iba na guliach, kde bud nboje Q a q
(predpokladme, e spojovac drtik m nepatrn kapacitu). Obidve gule bud na rovna-
kom potencili V, pretoe ide o jedin vodiv teleso. Bude teda platit
112
V
Q
R
q
r
= =
4 4
0 0



Obr. 3.3
z coho plynie, e pomer nbojov na guliach sa rovn pomeru ich polomerov, teda
Q/q = R/r. Ak sa gule nachdzaj v dostatocne velkej vzdialenosti od seba, bud inten-
zity elektrickho pola na kadej guli rzne, s hodnotami
E
Q
R
R
=
4
0
2

E
q
r
r
=
4
0
2

Pre pomer intenzt plat

E
E
Q
q
r
R
r
R
R
r
= =
2
2

z coho plynie nae tvrdenie. V lubovolnom bode povrchu vodivho nabitho telesa
normlov intenzita pola En je nepriamo mern polomeru krivosti povrchu r, teda
E
r
n
~
1
(3.2)
Skutocnost, e intenzita elektrickho pola je nepriamo mern polomeru krivosti
povrchovej plochy vodica, musia mat na pamti predovetkm kontruktri vysokonap-
tovch elektrickch zariaden (elektrostatickch genertorov, urchlovacov, vysokona-
ptovch rozvodn a pod.). Ak sa treba vyvarovat nebezpeciu elektrickho prierazu
a srania na aktvnych castiach zariaden, nesm mat tieto casti iadne ostr vcnelky,
ale musia byt zaoblen. Naopak, ak treba vytvorit iskrite, opatr sa tak aktvna cast
vodivm hrotom nasmerovanm proti uzemnenej kovovej platni.
113
3.2 NENABIT VODI V ELEKTROSTATICKOM POLI
Ak sa na nenabit vodic nalo elektrostatick pole, vznikaj zaujmav efekty, kto-
r podliehaj zkonitostiam uvedenm v prechdzajcom odseku. Bezprostredne po
naloen pola djde vo vntri vodivho telesa k posvaniu nbojov, obycajne elektr-
nov, pod cinkom naloenho pola takm spsobom a dovtedy, km sa pole vo vntri
objemu telesa nestane nulovm. Na povrchu vodica, ktor bol pvodne neutrlny, sa
vytvoria kladn a zporn plon nboje, ktorch integrlny scet sa rovn nule. Tento
jav je znmy pod nzvom elektrostatick indukcia. Vznikl plon nboje a ich vonkaj-
ie polia splnaj Coulombovu vetu a splnen s aj vetky ostatn zkonitosti 1 a 7
odseku 3.1. Pri elektrostatickej indukcii vznikaj na vodivom nenabitom telese nboje
tm, e sa na nom pod cinkom vonkajieho pola oddelia kladn a zporn nboje, ich
scet vak zostane rovn nule.

Obr. 3.4
Ako prklad je na obr. 3.4b znzornen vodiv nenabit gula vloen do pvodne
homognneho elektrickho pola, na obr. 3.4a vytvorenho velkmi planparalelnmi rovin-
nmi plochami s pevnmi kontantnmi plonmi hustotami nbojov opacnho znamien-
ka . Po vloen gule do pola dolo v nej k elektrostatickej indukcii, pricom na lavej
polovici gule sa naindukoval zporn nboj, na pravej polovici kladn, rovnako velk
nboj. Pvodne homognne pole sa zdeformovalo tak, e jeho silociary vstupuj a vystu-
puj kolmo na gulov plochu. Normlov intenzita pola na guli v kadom bode splna
Coulombovu vetu. Makroskopick nboj a intenzita pola vo vntri gule sa rovnaj nule.
D sa ukzat (pozri lohu 75), e vsledn elektrick pole je dan superpozciou homo-
114
gnneho elektrickho pola a pola elektrickho diplu, ktor modeluje polarizovan
gulu.

Obr. 3.5
Zaujmav zvery s praktickm dosahom mono urobit o vodivch telesch s duti-
nou. Ak sa tak teleso nabije, v jeho vonkajom okol bude nenulov intenzita elektrosta-
tickho pola. Ak sa nenabit vlo do vonkajieho pola, na povrchu telesa sa naindukuje
nboj a vonkajie pole sa zdeformuje z dvodov, ktor sme u uviedli. Ak je ale
situcia v dutine? Je alebo nie je v nej elektrick pole? Uvaujme teleso podla obr. 3.5.
Vloen do pola alebo nabit m vo vntri materilu nulov intenzitu, a teda integrl
z intenzity pola po lubovolnej uzavretej ploche S
m
prechdzajcej materilom sa rovn
nule, z coho plynie, e makroskopick nboj uzavret plochou je nulov. To vak
nevylucuje, e napr. v dvoch plonch oblastiach S
d
+
a S
d

dutiny sa nachdzaj opacn

plon nboje, ktorch integrlna suma sa rovn nule, ako na obr. 3.5, a tak nboje by
potom produkovali pole v dutine. Takto pole je vak zakzan druhm zkladnm
zkonom elektrostatiky, zkonom o drhovom integrle pola. Ak zvolme uzavret
drhu l pozostvajcu z casti l
m
, ktor prechdza materilom a z casti l
d
prechdzajcej
dutinou, integrl pola po tejto drhe sa mus rovnat nule, t. j.
E. l E l E l d
l l l
m d
} } }
= + = .d .d 0
Na drhe l
m
vo vntri materilu sa integrl rovn nule, pretoe tam sa intenzita rovn
nule. Na zvyku l
d
uzavretej drhy l v dutine sa hodnota integrlu rovn nule bez ohladu
na to, ak m drha l
d
v dutine tvar. Z toho plynie, e v dutine je vdy nulov pole du-
tina je od vonkajieho priestoru elektricky odtienen, dokonca aj v prpade, ak pole vo
vonkajom priestore nie je statick, ale casovo premenn.
115
Monosti elektrickho tienenia maj velk praktick vznam v elektrickej meracej
technike a v kblovej telekomunikcii, ale aj pre cely elektrickej bezpecnosti. Citliv
elektrick snmace a casti elektronickch meracch prstrojov sa pre ich normlnu cin-
nost musia chrnit pred ruivmi elektrickmi signlmi a poliami tak, e sa uzatvraj
do kovovch obalov, ci skriniek. Uzavret plechov klietky dobre chrnia pred razom
vysokm elektrickm naptm (znma Faradayova klietka). Klietka pritom nemus byt
vyroben z celokovovho materilu, ale me byt naprklad z vodivej kovovej sietoviny
s neprli velkmi okami. Kovov karosria automobila tie nie je plne uzavret, a na-
priek tomu relatvne dobre chrni cestujcich pred elektrickm bleskom.

Obr. 3.6
A nakoniec meme uviest ete jeden teoretick argument o tom, e elektrick pole
v kovovej dutine je vdy nulov. Pole v dutine mus byt dan rieenm Laplaceovej rov-
nice (pozri odsek 2.12.3)
V = 0
Rieenie tejto rovnice je jednoznacn, ak jeho hodnota je dan v nejakej uzavretej oblasti,
napr. na stene dutiny. Potencil na stene je kontantn s hodnotou V
0
. Vhodnm rieenm
vo vntri dutiny je teda potencil V = V
0
= kont. vade (kontanta je rieenm
Laplaceovej rovnice), a je to scasne jedin mon potencil. Z toho plynie, e pole vo
vntri dutiny je nulov, t. j. E = 0, pretoe E = grad V.
A teraz si polome opacn otzku. Funguje tienenie obojsmerne, t. j. vytvraj
nboje, uloen v dutine, pole z vonkajej strany vodivho telesa, alebo nie? Napodiv
tienenie nefunguje obojstranne. Ak sa v dutine nachdzaj nboje, potom v okol nena-
bitho telesa existuje elektrostatick pole. Tento fakt si nevimol ani profesor Richard P.
Feynman,
1
ked vo svojej ucebnici (R. P. Feynman, R. B. Leighton, M. Sands: Feyn-

1
Richard P. Feynman (1918 1988) americk teoretick fyzik dostal spolu s J. Schwingerom
a s S. I. Tomonagom v roku 1965 Nobelovu cenu za rozvoj kvantovej elektrodynamiky
116
manove prednky z fyziky 3, Alfa Bratislava 1988, str. 116) tvrd, e "tienenie funguje
v oboch smeroch". Hovor sa, e aj majster tesr sa obcas sekne!
Dkaz toho, e v okol neutrlneho telesa s dutinou, v ktorej sa nachdzaj nboje je
elektrick pole, je velmi jednoduch. Na obr. 3.6 je nenabit teleso s dutinou, v ktorej sa
nachdza celkov nboj +Q, bez ohladu na jeho vntorn rozloenie. Je zrejm, e v du-
tine bude elektrick pole, ktorho silociary bud koncit kolmo na stench dutiny a podla
Coulombovej vety koncia na nbojoch. Teda na stene dutiny mus byt plon nboj,
ktor je integrlne rovnako velk ako +Q, ale opacnho znamienka, teda Q. Kde sa ale
tento nboj na neutrlnom telese zobral? No predsa v samotnom telese, ktor je vodiv,
a v ktorom takto nboje k dispozcii s. Na povrch dutiny sa dostan elektrostatickou
indukciou, ale scasne rovnako velk nboj opacnho znamienka (teda rovnak ako
nboj +Q v dutine) sa kvli kompenzcii usad na povrchu telesa. Prve tento nboj
vytvor vonkajie elektrick pole.
Dkaz vyplva bezprostredne aj z Gaussovho zkona aplikovanho v integrlnom
tvare. Ak okolo nboja +Q vytvorme Gaussovu plochu (plocha S
1
na obr. 3.6), je zrejm,
e tok intenzity nou je nenulov, teda v dutine je nenulov pole. Ak Gaussova plocha
le v materile telesa (plocha S
2
), tok intenzity je nulov, pretoe intenzita v materile je
nulov. Uzavret nboj je nulov, teda nboj +Q v dutine mus byt kompenzovan rov-
nako velkm nbojom opacnho znamienka indukovanm v stene dutiny. A nakoniec,
ak Gaussova plocha obopna cel teleso (plocha S
3
), celkov uzavret nboj je +Q (nboj
+Q v dutine plus neutrlne teleso), teda vonkaj tok intenzity je nenulov a v okol
telesa je nenulov pole.
Vntorn a vonkajie pole vodivho telesa maj jednu zaujmav vlastnost ak raz
vznikn, potom s navzjom nezvisl. Ak sa bude menit pole v dutine premiestnovanm
nboja v rmci dutiny (ale pritom jeho celkov velkost zostane kontantn), pole v okol
telesa zostane rovnak. Na obr. 3.7a,b je zobrazen gulov vodiv vrstva a v dutine je
uloen bodov nboj. Vonkajie pole je radilne pole bodovho nboja bez ohladu na
to, kde sa nboj v dutine nachdza. Vntorn pole sa pritom me drasticky menit, ako
to vidme porovnanm obr. 3.7a a 3.7b.

Obr. 3.7
V svislosti s elektrickmi vodicmi sa casto vyskytuje technicky dleit pojem
elektrickho uzemnenia. Pod uzemnenm rozumieme vodiv spojenie nejakho vodi-
vho (kovovho) telesa so Zemou. Masa Zeme aj ked nie je homognna, me sa
povaovat za relatvne dobr vodic, ktor m obrovsk rozlahlost s velkou povrchovou
117
plochou a velk hmotnost. S velkmi rozmermi Zeme svis jej velk elektrick kapa-
cita, t. j. schopnost pojat velk nboj bez toho, aby sa pritom znatelne zmenil jej
elektrick potencil. Ak nejak vodic uzemnme, tm vyrovnme jeho potencil s poten-
cilom Zeme. Ak sa na uvaovanom telese bude menit celkov nboj, tento nboj sa
roztek po celej Zemi a prakticky neovplyvn potencil Zeme ani intenzitu elektrickho
pola na nej. Ak Feynman tvrd, e "tienenie funguje obojsmerne", potom zrejme mal na
mysli uzemnen teleso, na ktorom naindukovan nboj skutocne vytvor iba zanedba-
teln dodatocn intenzitu, pretoe sa takmer plne roztecie uzemnenm do Zeme.
V praxi m uzemnenie dvojak funkciu: Ochrann so Zemou sa vodivo spjaj
vetky vodiv casti (kryty) elektrickch zariaden, ktor by sa mohli ocitnt pod naptm
ohrozujcim pouvatela. V kblovej telekomunikcii pln uzemnenie pracovn lohu
tm, e umonuje vyuit Zem ako sptn vodic prenosovho dvojvodicovho vedenia.
Tto monost sa dnes kvli monmu rueniu prakticky nevyuva.
3.3 EXPERIMENTLNY DKAZ PLATNOSTI ZKONA
PREVRTENCH KVADRTOV V ELEKTROSTATIKE
Elektrostatick javy, vznikajce na vodicoch s dutinami, poskytuj presvedciv mo-
nosti experimentlneho dkazu platnosti Coulombovho zkona, menovite skutocnosti, e
elektrick sila je nepriamo mern druhej mocnine vzdialenosti nbojov. O priamy dkaz
zvislosti 1/r
2
sa poksil meranm sily medzi dvoma nabitmi gulckami H. Cavendish
(1731 1810). Zistil, e hodnota exponentu le s najvcou pravdepodobnostou v hra-
niciach od 1,98 do 2,02. Cavendish vak svoje pozorovania nepublikoval, take o tejto
skutocnosti okrem niekolkch jeho scasnkov takmer nikto nevedel. Neskr, v druhej
polovici 19. storocia, J. C. Maxwell meranm stanovil v zkone prevrtench kvadrtov
exponent 2 s presnostou 5.10
5
. Avak ani tto relatvne vysok presnost nedva prvo
vyhlsit zkon prevrtench kvadrtov v elektrostatike za jednoznacne platn.
Ukzalo sa, e ovela vciu presnost experimentlneho dkazu uvedenho zkona
mono dosiahnut skmanm intenzity elektrickho pola v dutine vodica. Podla teoretic-
kch vah predchdzajceho odstavca, zaloench na predpokladoch o platnosti
Gaussovho zkona, sa intenzita elektrickho pola v uzavretej dutine vodivho telesa, bez
ohladu na jej geometrick tvar, rovn nule. Naviac, v odseku 2.5 bolo ukzan, e vo
vntri gulovej plochy, na ktorej je rovnomerne rozloen nboj, sa intenzita pola rovn
nule za predpokladu, e intenzita sa riadi zkonom prevrtench kvadrtov. Platnost
zkona prevrtench kvadrtov bude teda experimentlne dokzan, ak sa pokusmi potvr-
d, e v uzavretej dutine lubovolnho tvaru (napr. v gulovej), sa intenzita pola rovn
nule. Takto experimentlny dkaz podali Plimpton a Lawton
1
v roku 1936 preskma-
nm intenzity elektrostatickho pola vo vntri kovovej gule, pripojenej na zdroj vyso-
kho potencilu.
Usporiadanie experimentu je zrejm z obr. 3.8. V uzavretej kovovej guli A s prieme-
rom asi 150 cm je koncentricky na izolacnch oporch umiestnen druh kovov gula B
a v nej citliv galvanometer G (prstroj, na meranie velmi malch prdovch impulzov).
Vstup galvanometra je pripojen medzi vonkajiu a vntorn gulu, take me regist-

1
Plimpton, S. J., Lawton, W. E.: Phys. Rev. 50, 1066 (1936)
118
rovat nboj, ktor preiel medzi gulami. Prpadn vchylka galvanometra sa pozoruje
opticky pomocou dalekohladu D a zrkadl Z cez velmi mal otvory O v gulovch
stench. Ku guli A sa oproti izolovanej vodivej uzemnenej podloke pomocou prepnaca
S striedavo pripja zdroj vysokho naptia VN a skrat na zem. Po pripnut zdroja sa gula
A istm nbojom nabije. Ak by cast tohto nboja prela na gulu B, galvanometer by to
musel registrovat ako prdov impulz. Po prepnut spnaca sa gula A cez skrat vybije,
a ak by gula B bola nabit, musela by sa tie vybit, co by galvanometer registroval ako
opacn prdov impulz. Experimenttori vak nic podobnho nepozorovali! Galvano-
meter neukzal vchylku ani pri nabjan, ani pri vybjan systmu. Aby zvili citlivost
metdy, Plimpton a Lawton pouili netlmen galvanometrick systm s frekvenciou
vlastnch kmitov asi 2 Hz a systm napjali striedavm naptm rovnakej frekvencie.
Ocakvali rezonancn zvraznenie efektu ak by bol velmi slab, ale ani tto modifikcia
neviedla k meratelnm prdovm impulzom. Na zklade tohto experimentu Plimpton
a Lawton usdili, e exponent v Coulombovom zkone sa od hodnoty 2 neme lit
o viac ako 2.10
9
.

Obr. 3.8
3.4 VPOET ELEKTROSTATICKCH POL
NBOJOV NA VODIOCH
Vpocet elektrostatickch pol nbojov rozloench na vodicoch m svoje zvlt-
nosti a skalia, ktor spsobuj, e lohy o poliach vodicov sa mu casto velmi kom-
plikovat. Tieto komplikcie svisia so pecifickmi elektrickmi javmi, ktor odliuj
vodice od dielektrk. S to nasledovn skutocnosti:
119
Na vodicoch sa nboje mu pohybovat. To znamen, e ak sa k nabitmu
izolovanmu vodivmu telesu pribli in nabit alebo nenabit vodic, v dsledku
elektrickej indukcie djde k premiestneniu nbojov na obidvoch telesch, a tm aj k zmene
pol telies oproti poliam, ktor by produkovali izolovane. Inc povedan, pri priblen
telies nedochdza k jednoduchej superpozcii pvodnch pol izolovanch telies, ale
nboje na telesch sa preskupuj tak, aby systm mal minimlnu elektrostatick energiu
(Thomsonova veta).
Povrch telesa je ekvipotencilnou plochou, co naopak me niekedy situciu
zjednoduit. Vodiv teles, nabit alebo nenabit, predstavuj uzavret plochy
kontantnho potencilu. Vo veobecnosti lohy, v ktorch s zadan oblasti kontantnho
alebo nulovho potencilu, patria do skupiny okrajovch loh, ktorch rieenia vyhovuj
Laplaceovej rovnici (2.155). Tieto lohy sa vo vcine prpadov nedaj analyticky rieit.
Dnes, v dobe poctacov, ich vak mono s lubovolnou presnostou rieit numericky.
Existuje skupina loh, pri rieen ktorch sa vyuva fakt, e povrch vodivho telesa je
ekvipotencilnou plochou. Metda rieenia je velmi poucn a nazva sa metdou
elektrickch zrkadiel. Spocva v tom, e k vodivm telesm s danou geometriou, ktorch
potencily s znme, sa hladaj tak jednoduch rozloenia bodovch nbojov, ktorch
niektor ekvipotencilne plochy s identick s povrchovmi plochami uvedench telies.
Na ilustrciu mono uviest lohu, z ktorej je zrejm pvod nzvu metdy:
Pred nekonenou vodivou uzemnenou rovinou je v kolmej vzdialenosti a umiestnen
bodov nboj +q. Ak elektrick pole vytvor nboj v svojom okol? Ak sila psob na
nboj? Ak prcu treba vykona pri prenesen nboja +q do nekonena? Ak je rozloenie
plonho indukovanho nboja na rovine? Ak je celkov indukovan nboj na celej
nekonenej rovine?

Obr. 3.9
Na prv pohlad sa poloen otzky zdaj zloit, a dokial si neuvedomme
npadn podobnost tejto lohy s lohou o dvojici bodovch nbojov q, uloench vo
vzjomnej vzdialenosti d = 2a, podla obr. 3.9a. Tto loha bola rieen v odseku 2.2.
o elektrickom poli. Pole na osi dvojice a v rovine prechdzajcej symetricky medzi
nbojmi je dan vrazmi (2.17), (2.18) a (2.20). Silociary pola s znzornen na obr.
3.9a, plocha nulovho potencilu je nekonecn rovina umiestnen v strede medzi
120
nbojmi. Ak sa do tejto roviny umiestni vodiv rovinn nenabit plocha, pole dvojice
nbojov sa vbec nezmen, avak u nebude produktom dvojice bodovch nbojov.
Vpravo od roviny bude polom bodovho nboja +q a zpornho indukovanho nboja
na pravom povrchu vodivej roviny. Celkov indukovan nboj na rovine Q = q, co
vyplva naprklad zo skutocnosti, e vetky silociary bodovho nboja koncia kolmo na
rovine, na ktorej naviac plat Coulombova veta. O tchto skutocnostiach sa citatel me
presvedcit jednoduchou integrciou intenzity podla vrazu (2.20) cez cel nekonecn
rovinu (s volbou plonch elementov dS = 2ydy v tvare medzikru, v integracnch
hraniciach y od 0 po ), teda Q =
0
}
S
E(y)dS. Vlavo od roviny je pole bodovho
nboja q a celkovho indukovanho nboja +q s rovnakmi vlastnostami. Tieto dve
polia na kadej strane roviny s navzjom plne nezvisl. Ak by sa napr. bodov nboj
q odstrnil, indukovan nboj +q na rovine vlavo by zostal, ale by sa na nej rozloil
rovnomerne, take vlavo od roviny by vzniklo homognne pole. Ak sa rovina nakoniec
uzemn, nboj +q bude odveden do Zeme, nboj q na rovine zostane, a spolu s +q
vytvra pole v pravom polpriestore. Toto pole je ale rieenm naej pvodnej lohy
a cel situcia je znzornen na obr. 3.9b.
Na otzky naej lohy meme teda dat tieto odpovede:
Pole nboja a uzemnenej roviny je na strane nboja tak ist ako pole relneho nboja
+q a "zrkadlovho" nboja q umiestnenho za rovinou (zrkadlom) vo vzdialenosti a. Za
rovinou je pole nulov.
Na nboj q psob tak ist prtaliv sila, ako sila medzi nbojom a jeho obrazom
vzdialenm 2a, teda

2
0
2
a 16 a
q
f

=
Na prenesenie nboja +q z nekonecna do vzdialenosti a treba vykonat prcu

a
q
a f A
a
0
2
16
d

= =
}

Na rovine je rozloen indukovan nboj s plonou hustotou

( )
2 / 3
2 2
0
a 2
) ( ) (
a y
qa
y E y
+
= =
kde E(y) je intenzita pola na povrchu roviny vo vzdialenosti y od stredu symetrie 0 dan
vyjadrenm (2.20).
Celkov indukovan nboj na nekonecnej rovine je q a mono ho dostat
integrciou poslednho vrazu po celej rovine u spomnanm spsobom.
Uvedieme ete jednu lohu, v ktorej zrkadlov nboj vystupuje v trochu inom
ponat:
Vo vzdialenosti l od stredu vodivej uzemnenej gule polomeru R (R < l) sa nachdza
bodov nboj q (obr. 3.10b). Njdite intenzitu poa vo vonkajom priestore gule
(vo vntri gule sa intenzita samozrejme rovn nule).
121
Citatelovi predovetkm prenechme na dkaz tvrdenie, e plocha nulovho poten-
cilu dvoch bodovch nbojov +q a q (q > q), uloench vo vzdialenosti 2d, je gulov
plocha s polomerom
R d
qq
q q
=


2
2 2
(3.3)

Obr. 3.10
a so vzdialenostou jej stredu
r d
q q
q q
0
2 2
2 2
=
+

(3.4)
od stredu symetrie 0 na obr. 3.10a. (Odporcam vyjadrit vzdialenosti r
1
, r
2
pomocou
kosnusovej vety a vyuit skutocnost, e na gulovej ploche V = 0, teda qr
2
= qr
1
. Nako-
niec napsat rovnicu krunice v polrnych sradniciach r, ).
Ak porovnme obr. 3.10a a 3.10b vidme, e naa loha bude v podstate vyrieen,
ak v obr. 3.10b urcme velkost "zrkadlovho" nboja q a jeho polohu, napr. jeho vzdia-
lenost od stredu vodivej gule. Pri takomto oznacen porovnanm obidvoch obrzkov
vidme, e 2d = l a r
0
= d + . Dosadenm tchto rovnost do vrazov (3.3) a (3.4)
dostaneme nov vrazy
R l
qq
q q
=


( )
2 2
(3.5)
=

l
q
q
2
2
(3.6)
Rieenia tchto rovnc pre q a dvaj hladan veliciny
= q
R
l
q a =
R
l
2
(3.7)
122
A tak meme zhrnt: Pole vo vonkajom okol vodivej uzemnenej gule za prtom-
nosti bodovho nboja je tak ist, ako pole dvojice nbojov: nboja +q a zrkadlovho
nboja q = Rq/l, uloench vo vzjomnej vzdialenosti l = (l
2
R
2
)/l.
Jednoduchmi vahami sa okrem toho d ukzat, e celkov relny indukovan
nboj na uzemnenej guli sa rovn zrkadlovmu nboju q = qR/l. Nboj je rozloen
tak, e jeho hustota v absoltnej hodnote je najvcia na prilahlom priesecnku spojnice
nboja q so stredom gule, a najmenia je na opacnej strane gulovej plochy.
Ak je gulov plocha neuzemnen a nenabit, jej vonkajie pole je dan uvedenou
dvojicou nbojov +q a q, plus pole bodovho nboja +q umiestnenho v strede gulo-
vej plochy.
Ak je gulov plocha neuzemnen, a naviac nabit nbojom q
0
, treba k predchdza-
jcim nbojom ete pridat nboj q
0
do stredu gulovej plochy.
Metda elektrickch zrkadiel dovoluje jednoducho rieit aj lohu o elektrickom poli
bodovho nboja umiestnenho necentrlne vo vntri gulovej plochy (obr. 3.7b). Riee-
nie tejto lohy prenechvame citatelovi.
1

3.5 KAPACITA VODIOV A KONDENZTOROV
Vodice a sstavy vodicov maj jednu, z praktickho hladiska velmi dleit,
elektrick vlastnost, a to schopnost prijat elektrick nboj, co vedie k zveniu jeho
elektrickho potencilu ako celku. Potencil vodivho telesa pritom linerne zvis od
nboja na nom. Ak na telese zvcme nboj o hodnotu q, vzrastie jeho potencil o zod-
povedajcu hodnotu V, podla vztahu
q = CV (3.8)
kde kontanta mernosti C sa nazva kapacita vodica. Kapacita osamotenho vodica
zvis iba od velkosti povrchovej plochy vodica a velmi zloitm spsobom od jej tvaru.
Zleitost je natolko komplikovan, e nakoniec jedinm vodivm telesom, pre ktor
vieme jednoducho vypoctat pomer nboja a potencilu, teda jeho kapacitu, je gulov
teleso. Ak na vodivej guli s polomerom R zvcme nboj o q, zvi sa jej potencil o


V
q
R
=
4
0

S vyuitm vztahu (3.8) dostaneme pre kapacitu vodivej gule vraz
C =

q
V
= 4
0
R (3.9)
z ktorho vidme, e kapacita vodivej gule je priamo mern jej polomeru R, co sa vlast-
ne dalo ocakvat.

1
Je zaujmav pripoment, e metda elektrickch zrkadiel bola znma u tvorcovi elektromagnetickej
terie J. C. Maxwellovi.
123
Kapacita je dleit elektrotechnick parameter vodicov, ktor treba poctat, resp.
merat. Jednotku kapacity mono stanovit zo vztahov (3.8), alebo (3.9). Podla tchto vzta-
hov jednotkov kapacitu m vodic, ktorho potencil sa zvi o jeden volt, ak nan prive-
dieme nboj jeden coulomb. Tto jednotka m nzov farad s oznacenm a rozmerom
1 F =
1
1
C
V
= 1 m
2
.kg
1
.s
4
.A
2

Z vrazu (3.9) vidno, preco sa elektrick kontanta pola
0
udva v jednotkch F/m.
Jednotka 1 F je velmi velk. Takto kapacitu osamotenmi vodicmi nemono prak-
ticky realizovat. Ak by napr. osamoten kovov gula mala mat kapacitu 1 F, musela by
podla vrazu (3.9) mat polomer
R =
1
4
0
F

9.10
9
m
ktor je asi 1400-krt vc ako polomer Zeme. Elektrotechnick prax vak vyaduje
kapacity a 10
3
F pri rozumne malch rozmeroch, co vylucuje ich realizciu osamo-
tenmi vodicmi. Avak z dvoch vodicov mono vytvorit velmi velk kapacity pri
takch rozmeroch, e sa pohodlne zmestia do dlane. Sstava dvoch vodicov vhodnho
tvaru a vhodne usporiadanch sa nazva kondenztor.

Obr. 3.11
K pojmu kondenztor sa meme dopracovat nasledovnou vahou. Predpokladajme,
e nad velkou vodivou uzemnenou platnou sa nachdza planparalelne in vodiv platna
s nbojom Q a s plonm obsahom S na jednej strane, (pozri obr. 3.11a). Hrbka platn
je na obrzku kvli kresleniu prehnane velk, avak pre funkcnost systmu nepodstatn;
obycajne ide o tenk kovov flie. Nbojom Q indukovan zporn nboj Q na uzem-
nenej platni je v absoltnej hodnote men ako Q. Sstava nbojov vytvor elektro-
124
statick pole, ktor pri velkej vzdialenosti platn bude pomerne zloit a jeho silociary
bud mat priebeh ako na obr. 3.11a. Horn platna je na istom potencili V oproti Zemi,
a tento potencil (alebo naptie medzi rovinami U = V) mono teoreticky vypoctat
integrciou intenzity od Zeme a po nabit platnu po ktorejkolvek silociare (samozrejme
kad takto integrl } E.dl d rovnak hodnotu naptia U). Bez ohladu na to, e
vpocet integrlu je v analytickom tvare zloit alebo nemon, naptie U zvis iba od
velkosti nboja Q, velkosti nabitej plochy a jej vzdialenosti d od uzemnenej platne.
Pomer nboja a naptia Q/U medzi platnami takto definuje kapacitu C sstavy nabit
platna a uzemnen platna spolu so Zemou. Nevhodou tejto sstavy mu byt jej ete
stle velk rozmery, ale hlavne nejednoznacnost potencilu V (a teda aj kapacity), ktor
zvis od prpadnej prtomnosti inch vodivch aj nevodivch predmetov v okol.
Situcia sa stane prehladnejou, ak nabit platnu zacneme pribliovat k uzemnenej.
Elektrick pole sa zacne sstredovat medzi platnami a bude stle viac podobn
homognnemu polu medzi dvoma nekonecnmi rovinami, nabitmi kontantnou
plonou hustotou nboja, pretoe aj nboj Q sa bude stle rovnomernejie rozkladat na
dolnej, privrtenej ploche nabitej platne. Pri istej, dostatocne malej vzdialenosti, je
situcia zobrazen na obr. 3.11b. Elektrick pole je u relatvne dobre uzavret medzi
platnami a na mal okrajov efekty. Kladn nboj Q a prakticky rovnako velk opacn
nboj Q s rozloen rovnomerne s hustotami = Q/S a medzi rovinami S vytvraj
takmer homognne pole
E =

0 0
=
Q
S

Naptie medzi rovinami sa pri tomto homognnom poli rovn scinu intenzity
a vzdialenosti rovn
U = Ed =
Qd
S
0

Sstava prve uvaovanch planparalelnch vodivch platn, kad s privrtenou
plochou S, uloench velmi blzko seba (mal d), take pole je dostatocne dobre
uzavret medzi platnami, sa nazva platov (doskov) alebo rovinn kondenztor.
Pre jeho kapacitu dan pomerom Q/U z poslednho vztahu plynie
C =

0
S
d
(3.10)
Kapacita opsanho doskovho kondenztora je teda priamo mern ploche S jednej
roviny a nepriamo mern vzdialenosti rovn d. Roviny mu predstavovat napr. tenk
hlinkov flie oddelen izolacnou dielektrickou fliou, ktor zabezpecuje kontantn
vzdialenost d, izoluje vodiv flie a scasne zvyuje kapacitu kondenztora o faktor
r
1,
ktor je bezrozmernou materilovou kontantou izolacnej flie a nazva sa relatvna
permitivita dielektrika. Pvod a vznam pojmu permitivity bude vysvetlen v odseku
4.3 o dielektrikch. Kapacita doskovho kondenztora s dielektrikom je teda dan vra-
zom
125
C =

0 r
S
d
(3.11)
Treba vak mat na pamti, e vraz (3.11) plat pribline, pretoe sa pri jeho odvoden
predpokladalo, e cel nboje Q s rozloen striktne rovnomerne na privrtench
plochch kondenztora a pole je idelne homognne (inak povedan zanedbali sme
okrajov efekty). V skutocnosti kapacita bude vdy vcia ako t, ktor udva vraz
(3.11), pretoe celkov nboje v interakcii s vcie o tie, ktor sa nachdzaj na okra-
joch a vonkajch stranch dosiek kondenztora. Ak m kondenztor kruhov dosky
s polomerom R, take S = R
2
(pozri obr. 3.12), potom skutocn kapacita takho kon-
denztora je dan vrazom
C =

0 0
2
r r
S
d
f
R
d
f =

(3.12)

Obr. 3.12
kde f je korekcn faktor zvisl od pomeru d/R, zskan numerickm modelovanm
relneho pola doskovho kondenztora. Pre dostatocne mal pomer d/R je hodnota f
blzka jednotke. Niekolko hodnt f je uvedench v tabulke 3.
Tabuka 3
d/R 0,2 0,1 0,05 0,02 0,01
f 1,286 1,167 1,094 1,042 1,023
Doskov kondenztor je objemovo podstatne vhodnej ako osamoten gula rovna-
kej kapacity. Ak porovnme vztahy (3.9) a (3.11) dostaneme svis medzi polomerom
gule R a pomerom S/d kondenztora s rovnakmi kapacitami v tvare
R
S
d
r
=

4
(3.13)
Ak mme napr. kondenztor s plochou dosiek 1 m
2
vzdialench 1 mm vo vkuu (
r
= 1),
potom m podla vztahu (3.13) rovnak kapacitu, ako gula s polomerom R 80 m. Tu je
kad komentr zbytocn! Kondenztor danch rozmerov meme urobit z dvoch hlin-
kovch pskovch fli (elektrd kondenztora) oddelench izolacnou fliou a zvinutch
do malho valceka (ak je asi jeho kapacita?).
126
Poucn je vpocet kapacity gulovho kondenztora, aj ked sm kondenztor nem
velk praktick hodnotu. Guov kondenztor pozostva z dvoch koncentrickch
gulovch vodivch plch s polomermi a a b (nech a < b). Ak vntorn gulu nabijeme
napr. nbojom Q (ale ako?), vznikne v gulovej vrstve medzi polomermi a a b radilne
elektrick pole s intenzitou
E(r) =
Q
r 4
0
2

pre a < r < b. Tm istm vrazom bude dan aj pole v okol kondenztora, teda pre
b < r < , pretoe na vntornej ploche vcej gule je naindukovan nboj +Q a na jej
vonkajej strane nboj Q. Ak na vonkajiu gulu privedieme kompenzacn nboj +Q
alebo ju uzemnme, kondenztor ako celok bude nenabit a v jeho uvaovanej gulovej
vrstve bude idelne uzavret pole, ktorho intenzita je dan poslednm vrazom. Nap-
tie U na kondenztore dostaneme integrciou intenzity E(r) od a po b, teda
U E r r
Q r
r
Q b a
ab
a
b
a
b
= = =

} }
( )d
d
4 4
0
2
0


z coho kapacita Q/U gulovho kondenztora je dan vyjadrenm
C = 4
0

ab
b a
(3.14)
Kapacita gulovho kondenztora je vrazom (3.14) dan presne, pretoe pole kondenz-
tora je uzavret. Ak gulov vrstva kondenztora je tenk, meme polomer b vyjadrit ako
b = a + , kde a, b. V takom prpade b a = a ab = a
2
+ a a
2
, dalej 4a
2
= S
ef
je
efektvna plocha gulovho kondenztora, take za danch podmienok vraz (3.14) m-
eme napsat v tvare
C

0
S
ef
(3.15)
co je formlne rovnak vraz ako (3.10) pre doskov kondenztor. Gulov kondenztor
nem velk praktick hodnotu, pretoe nan nemono pripojit kontakty bez poruenia
gulovej symetrie a m nepriaznivo nzky pomer kapacita/objem.
Ovela vc praktick vznam m valcov kondenztor sstava dvoch koaxil-
nych valcovch vodivch plch s polomermi a a b (a < b) vyobrazench na obr. 3.13.
Predpokladajme, e kondenztor je dostatocne dlh, take po jeho nabit okrajov efekty
mono zanedbat. Privedme na vntorn valec kondenztora nboj +Q a na vonkaj
nboj Q. Vo vntri kondenztora (t. j. vo valcovej vrstve a < r < b) je osovo radilne
elektrick pole s intenzitou
E(r) =

2
0
r

127
kde = Q/l je dlkov hustota nboja na kondenztore. Vo vonkajom okol konden-
ztora je elektrick pole nulov. Naptie na kondenztore
a
b
r
r
r r E V V U
b
a
a
b
b a
ln
2
d
2
d ) (
0 0

= = =
} }

a kapacita C jednotkovej dlky kondenztora dan pomerom /U je podla tohto vztahu
C =
2
0

ln
b
a
[F/m] (3.16)

Obr. 3.13
Ak je vntrajok kondenztora vyplnen tuhm dielektrikom, treba posledn vraz
vynsobit jeho relatvnou permitivitou
r
. Valcov kondenztory sa dnes vyrbaj zried-
kavo, napriek tomu vraz (3.16) m velk vznam. V telekomunikcii sa na prenos sign-
lov na velk vzdialenosti pouvaj koaxilne kble, ktor mono povaovat za velmi
dlh valcov kondenztory. Jeden meter ich dlky m kapacitu dan poslednm vra-
zom. Kapacita na jednotku dlky kbla je jednm s primrnych parametrov koaxilneho
vedenia. Spolu s jeho dalm primrnym parametrom, a to indukcnostou na jednotku
dlky, udva vlnov impedanciu (vlnov odpor) kbla, ale o tom pojednme a neskr.
V starch ucebniciach elektromagnetizmu sa venoval priestor aj technickm otz-
kam vroby rznych typov kondenztorov. Domnievam sa, e pri dnenom stave rozvoja
elektrotechnickch technolgi by na obmedzenom priestore nebolo mon kvalifikovane
popsat vrobu kondenztorov, co ani nie je nam cielom, a preto citatelov odkazujem
na technick a firemn literatru, prpadne katalgy elektrotechnickch sciastok.
Spolocn pre vetky typy vyrbanch kondenztorov je skutocnost, e s tvoren syst-
mom dvoch vodivch plch oddelench dielektrikom (alebo uloench vo vkuu) v takej
tesnej vzdialenosti, e elektrick pole nabitho kondenztore je v nom plne uzavret.
Dva typy kondenztorov mu poslit ako prklad pozoruhodnej invencie modernch
technolgov a vrobcov je to kapacitn polovodiov dida (varikap, alebo varaktor)
a tantalov kondenztor s tuhm elektrolytom.
128
Kapacitn dida je v podstate polovodicov dida pripojen na naptie v zvernom
smere. V takomto zapojen je nevodiv a medzi svojimi prvodmi predstavuje konden-
ztor, ktorho kapacita je dan rkou PN prechodu (elektrdy kondenztora). Zmenou
naptia mono menit rku PN prechodu, a tm aj kapacitu didy. Varikap je teda nzko-
kapacitn kondenztor s premennou kapacitou riadenou naptm.
Tantalov kondenztor je rafinovanm typom vysokokapacitnho kondenztora vel-
mi malch rozmerov. M kvapkov tvar priemeru rdu milimetrov pri kapacitch a
desiatok mikrofaradov (1 F = 10
6
F). "Kvapku" tvor vysokoporzny sintrovan oxid
tantalu Ta
2
O
5
, ktor m obrovsk efektvnu povrchov plochu a tvor jednu elektrdu
kondenztora. Druhou elektrdou je do truktry vbudovan oxid mangnu MnO
2
. Hrb-
ka oxidovej vrstvy urcuje vzdialenost elektrd kondenztora a je rdu niekolko desiatok
a stoviek nanometrov. Velk pomer S/d zarucuje vysok kapacitu kondenztora.
V technickej praxi sa pouvaj kondenztory s kapacitou od jednotiek pikofaradov
pF (1 pF = 10
12
F), cez nanofarady nF (1 nF = 10
9
F) a mikrofarady F (1 F = 10
6
F),
a po milifarady mF (1 mF = 10
3
F).
Druhm technickm parametrom kondenztora, popri jeho kapacite, je pracovn
alebo maximlne prpustn naptie, ktor spolu s kapacitou obycajne bva vyznacen
na kondenztore. Pracovn naptie zvis od pouitho dielektrika a jeho hrbky medzi
elektrdami kondenztora. Kondenztory s vysokou kapacitou urcen na vysok naptie
musia mat dostatocne velk hrbku dielektrika pri scasne velkej ploche medzi elektr-
dami, co determinuje jeho velk objem, teda velk objem kondenztora. S tm musia
kontruktri vysokonaptovch elektrickch zariaden poctat. Prekrocenie maximlne-
ho naptia na kondenztore me mat za nsledok jeho elektrick prieraz a znicenie.
Maximlne prpustn intenzity elektrickch pol v rznych dielektrickch materiloch s
uveden v odseku 4.4 (tabulka 5).
3.6 ELEKTRICK OBVODY S KONDENZTORMI
Kondenztor je jeden z pocetnch elektrickch prvkov, ktor spolu s dalmi prvka-
mi, ako s rezistory, cievky, didy, tranzistory atd. me byt scastou zloitch elektro-
nickch zapojen. Tieto zapojenia graficky znzornujeme ich schmami. Na kreslenie
schm s dohodnut symboly, ktormi sa prvky zobrazuj. Pre jednoduch kondenztor
je takmto medzinrodne dohodnutm symbolom znak alebo pre polarizovan
elektrolytick kondenztor (nesmie sa v zapojen pripojit s opacnou polaritou).
Nam dalm cielom bude posdit elektrick vlastnosti rznych spojen kondenz-
torov, ak sa tak spojenie pripoj na jeden alebo viac zdrojov pevnch napt. Takto
zdroje (ako napr. ploch batria troch 1,5 V suchch clnkov) budeme v schmach
zobrazovat dohodnutm symbolom a ich elektromotorick naptia (pozri odsek
5.3) oznacovat (kladn hodnota). Kondenztory mono celne spjat, napr. zaradit za
sebou (sriovo) a spolu so zdrojom vytvorit uzavret slucku alebo ich spojit vedla seba
(paralelne), prpadne vytvrat kombincie oboch predchdzajcich. Mono tie vytvrat
spojenia vyej zloitosti, nazvan mostkov, ktor nie s kombinciou predchdza-
jcich. Takto mu vzniknt zloit siete pozostvajce z kondenztorov a zdrojov
elektromotorickch napt. Kondenztory a zdroje vytvraj v sietach uzavret obvody
129
a v uzloch sa tieto sciastky spjaj. Ak s v lubovolnom takom zapojen znme kapa-
city kondenztorov C
j
a naptia zdrojov
k
, potom analzou zapojenia mono urcit
nboje Q
j
a naptia U
j
na jednotlivch kondenztoroch.
Analzou elektrickch obvodov sa v celej rke zaober teoretick elektrotechnika,
jej zber vak presahuje rmec naich vah a potrieb. Cel tto analza sa vak zaklad
na dvoch nm u znmych princpoch:
1. Integrl intenzity elektrostatickho pola E po uzavretej drhe l prechdzajcej
prvodnmi vodicmi, kondenztormi a zdrojmi sa rovn nule, t. j.
E l E l E l E l . .d .d .d d = + + =
} } } }
i j k
l l l l
0 (3.17)
kde E
i
, E
j
a E
k
s postupne intenzity elektrickho pola vo vodicoch, v kondenztoroch
a v zdrojoch. Drha l prechdza sciastkami v nejakej uzavretej slucke uvaovanej elek-
trickej siete. Orientcia slucky je lubovoln (napr. v rovine pravotociv pozri obr.
3.14). Posdme teraz prspevky troch integrlov v rovnici (3.17):
a) Integrly intenzity E
i
pozdl spojovacch vodicov v obvode. Kede vo vodicoch
E
i
= 0, vetky takto integrly s nulov, a teda casti drhy l pozdl spojovacch vodicov
k hodnote integrlu (3.17) neprispievaj.
b) Integrly typu }

E
j
.dr
j
poctan cez j-t kondenztor v obvode. Vektor E
j
je inten-
zita elektrickho pola v j-tom kondenztore a dr
j
je vektorov element drhy v kon-
denztore. Posledn dva vektory s kolinerne, intenzita pola m kontantn hodnotu
E
j
= U
j
/d
j
, kde U
j
= Q
j
/C
j
je naptie na j-tom kondenztore a d
j
je vzdialenost dosiek
kondenztora. Absoltna hodnota integrlu je teda
E r
j j
d
j
j
j
d
j
j j
U
d
r U .d = =
} }
0 0
d (3.18)

Obr. 3.14
Znamienko naptia U
j
na kondenztore v obvode zvis od smeru intenzity pola v kon-
denztore je kladn ak v kondenztore vektory E
j
a dr
j
maj rovnak smer a zporn,
ak vektory maj opacn smer. Kede naptia na kondenztoroch s pri analze
neznme, znamienko vyjde ako scast vsledku rieenia.
130
c) Integrly typu }

E
k
.dr
k
cez zdroje napt, kde E
k
je stacionrne pole v zdroji (sme-
rujce od kladnho plu k zpornmu). Fyziklne procesy v zdrojoch bud predmetom
analzy v elektrodynamike. Pre cely tohto odseku je dleit, e elektromotorick nap-
tie k-tho zdroja
k
mono opsat formlnou vntenou (hnacou) intenzitou E
emn
= E
k

neelektrickho pvodu v zdroji, ktor smeruje od zpornho plu zdroja ku kladnmu
a v zdroji vykonva prcu. Formlne meme napsat
}

E
k
.dr
k
= }E
emn
. dr
k
=
k
(3.19)
Ak je zdroj zapojen tak, e integracn drha prechdza od zpornho plu cez zdroj ku
kladnmu, teda proti smeru E
k
, vystupuje
k
v rovnici (3.17) so zpornm znamienkom,
v opacnom prpade s kladnm.
Lav strana rovnice (3.17) je dan sctom napt U
j
na n kondenztoroch podla
vrazov (3.18) a elektromotorickch napt
k
od p zdrojov podla vrazu (3.19) v uzav-
retej slucke a s ohladom na znamienka. Plat teda
E l .d = =
}

= =
l
j
j
n
k
k
p
U
1 1
0
alebo

k j
j
j
j
n
j
n
k
p
U
Q
C
= =
= = =

1 1 1
(3.20)
pretoe U
j
= Q
j
/C
j
. Tvrdenie (3.17), e integrl intenzity elektrickho pola po uzavretej
drhe v obvode zloenom z kondenztorov a zdrojov sa rovn nule, je ekvivalentn
tvrdeniam (3.20), e algebraick set elektromotorickch napt zdrojov sa rovn
stu napt na kondenztoroch v uzavretej sluke.
2. Druh princp, ktor sa vyuva pri analze siet s kondenztormi, je v podstate
zkon zachovania elektrickho nboja, presnejie skutocnost, e na nenabitom vodivom
telese sa celkov indukovan nboj rovn nule. "Nenabitm vodicom v obvode" je vodiv
spojenie dvoch alebo viac elektrd kondenztora v uzle, pricom v ceste vodivho spoje-
nia me byt aj zdroj, pretoe jeho celkov kladn aj zporn nboj sa rovn nule (pozri
obr. 3.15). Na jednotlivch elektrdach spojench do uzla sa nachdzaj indukovan nbo-
je. Ak je takto spojench l elektrd, potom scet vetkch ich nbojov sa rovn nule,
teda
Q U C
i
i
l
i i
i
l
= =

= =
1 1
0 (3.21)

Obr. 3.15
131
kde Q
i
je nboj na i-tej elektrde spojenia, U
i
je naptie prslunho kondenztora a C
i
je
jeho kapacita. Na rovnicu (3.21) existuje ete jeden zaujmav pohlad, ktor potvrdzuje
jej principilnost. Naptie na i-tom kondenztore U
i
= E
i
d
i
, kde E
i
je intenzita elektric-
kho pola v kondenztore a d
i
je vzdialenost jeho elektrd. Kapacita i-tho kondenztora
C
i
=
0
S
i
/d
i
, kde S
i
je jeho efektvna plocha. Dosadenm tchto vyjadren do (3.21) dosta-
neme zaujmav vztah
E S
i i
i
l
=

1
= 0
Suma predstavuje scet parcilnych tokov intenzity pola cez jednotliv kondenztory
zapojen v uzle a tto suma sa rovn nule. Je to vlastne Gaussov zkon aplikovan na l
kondenztorov zapojench v uzle, ktor hovor, e celkov nboj spojench elektrd
kondenztorov sa rovn nule.
Sstavy rovnc typu (3.20) a (3.21) umonuj analzu akhokolvek zapojenia
kondenztorov a zdrojov v elektrickej sieti. Kad elektrick siet pozostva z vetiev
pospjanch v uzloch. Vetvy predstavuj kondenztory, alebo zdroje, alebo ich sriov
spojenia. Pre cely naej analzy s uzlami v sieti miesta, v ktorch s spojen vdy
najmenej tri vetvy. Uzol s dvoma vetvami (s dvoma elektrdami) je degenerovan,
pretoe poskytuje jedin informciu, e prslun spojen elektrdy maj rovnako velk
nboj opacnho znamienka. Ak siet s p uzlami obsahuje zdroje so znmymi elektro-
motorickmi naptiami a n znmych kondenztorov, potom analzou siete treba njst
n napt U
i
, alebo n nbojov Q
i
= C
i
U
i
na jednotlivch kondenztoroch. K tejto analze
treba zostavit n linerne nezvislch rovnc typu (3.20) a (3.21). Spsob vberu rovnc
je nasledovn: V sieti mono njst m nezvislch sluciek takch, e iadna z nich
nepozostva z u vytvorench sluciek (inc povedan kad zo sluciek obsahuje jednu
vetvu ktor nie je v iadnej inej slucke). Pre tchto m sluciek mono napsat m rovnc
podla (3.20), ktor s linerne nezvisl, t. j. tak, e iadna z nich nie je linernou
kombinciou ostatnch. Zostvajcich n m rovnc mono napsat pre nezvisl uzly,
v ktorch s spojen elektrdy so svojimi nbojmi, teda rovnice podla (3.21). Takch
nezvislch uzlov v sieti je p 1. V terii elektrickch sieti sa dokazuje, e pocet rovnc
potrebnch pre analzu je prve m + p 1 = n.
Citatelia, ktor poznaj formalizmus analzy odporovch alebo impedancnch elek-
trickch siet pomocou Kirchhoffovch zkonov, si urcite vimli, e tu prezentovan
formalizmus je pozoruhodnou elektrostatickou analgiou Kirchhoffovch zkonov.
Z matematickho hladiska dan loha vedie na rieenie sstavy linernych algeb-
raickch rovnc pre neznme U
i
alebo Q
i
= C
i
U
i
. Ak citatelovi-tudentovi nie je znmy
spsob rieenia takchto loh, nech sa porad so svojim ucitelom algebry.
Na ilustrciu analzy elektrickej siete s kondenztormi zostavme sstavu potrebnch
rovnc pre velmi zaujmav a v praxi dleit zapojenie znme pod nzvom kapacitn
most. Zapojenie je zrejm z obr. 3.16. tvorica kondenztorov C
1
C
2
a C
1
C
2
je
v strede "premosten" kondenztorom C* a cel systm zlava i sprava je pripojen
k zdroju elektromotorickho naptia . Naou lohou je pri znmom elektromotorickom
napt zdroja , njst naptia U
1
, U
2
, U
1
, U
2
a U* (alebo im zodpovedajce nboje) na
piatich znmych kondenztoroch. Na rieenie lohy treba vyie opsanm spsobom
zostavit pt linerne nezvislch rovnc. V zapojen mono zostrojit tri (ale nie viac)
132
nezvisl uzavret slucky, naprklad slucky 1, 2 a 3 tak, ako na obrzku. Treba povedat,
e to nie je jedin mon spsob vberu sluciek v danej lohe existuje celkove 16
spsobov vberu. Pre vybran slucky mono podla vztahov (3.20) napsat rovnice

U U
U U U
U U U
1 2
1 1
2 2
0
0
+ =
+ =
=

*
*
(3.22)

Obr. 3.16
Volba polarity napt na kondenztoroch je ponechan na lubovlu rieitela. Ak je
numerick vsledok rieenia kladn, volba bola sprvna, ak vsledok je zporn, pola-
rita naptia je opacn. Systm rovnc je nepln, treba ho doplnit dvoma rovnicami typu
(3.21) pre nezvisl uzly. Podla naej defincie dan siet m tyri uzly. Naptie medzi
uzlami A a B je znme (U
AB
= ). Z troch zvynch uzlov dva nezvisl I a II, s
vyznacen na obrzku. Pre tieto uzly platia rovnice

+ + =
+ =

U C U C U C
U C U C U C
1 1 2 2
1 1 2 2
0
0
* *
* *
(3.23)
Dvojicu rovnc sme mohli vybrat aj inc, napr. jedna z uvedench rovnc a k nej rovnica
pre zvyn uzol (vpravo, alebo vlavo). Rovnica pre tento uzol m tvar
U C U C U C U C
1 1 1 1 2 2 2 2
0 + =
Tto rovnicu vak dostaneme sctanm rovnc systmu (3.23) a vynsobenm vsledku
s ( 1). Rovnica je teda linernou kombinciou predchdzajcich dvoch a do systmu
(3.23) u nepatr. Rieenie systmu (3.22) a (3.23) poskytuje hladan naptia. Z fyzikl-
133
neho hladiska je loha vyrieen a zvis iba od citatelovej matematickej erudcie
a trpezlivosti, ako rchlo sa dopracuje k vrazom pre hladan naptia.
Vo vcine prpadov s zaujmav iba niektor naptia, napr. naptie na priecnej
vetve mosta, teda na kondenztore C*. Toto naptie je dan vrazom
U* =
C C C C
C C C C C C C C C
1 2 1 2
1 2 1 2 1 2 1 2

+ + + + + + ( )( ) ( )
*
(3.24)
Z vsledku vidme, e naptie na kondenztore C* me byt kladn (s polaritou vyzna-
cenou na obrzku) alebo zporn, zvisl od numerickch hodnt kapact ostatnch
kondenztorov. Me byt aj nulov vtedy, ak C
1
C
2
= C
1
C
2
alebo ak pre pomer kapact
plat

C
C
C
C
1
1
2
2

(3.25)
Ak plat podmienka (3.25) hovorme, e most je v rovnovhe, co mono dosiahnut zme-
nou kapacity jednho z kondenztorov. Pri znmych hodnotch kapact troch kondenz-
torov mono z poslednho vztahu urcit kapacitu tvrtho kondenztora.
Tieto vahy maj do istej miery akademick charakter, pretoe v praxi sotva niekto
vyvauje kapacitn most pri kontantnom napt zdroja. Elektrostatick naptia sa toti
dost obtane meraj a vyuitie mosta pre elektrostatick cely je minimlne. Kapacitn
most m ovela vc vznam pri pouit striedavch ci harmonickch napt. V takom
prpade je analza mostu formlne rovnak, iba e sa nepracuje s pojmami kapact, ale
kapacitnch reaktanci alebo susceptanci (zdanlivch kapacitnch odporov alebo
vodivost) a hladaj sa amplitdy napt, resp. prdov. Takto mono most pouit na
meranie kapact kondenztorov, alebo naprklad ako posvac fze, ak sa do jeho jednho
ramena namiesto kapacity zarad premenn odpor (pozri alternatvnu lohu 245).
Analza napt mostu umonuje tie vypoctat jeho kapacitu C
AB
na svorkch AB
pripojenho zdroja. Ako si mono vimnt, tto kapacita nie je vsledkom jednoduchch
sriovo-paralelnch raden jednotlivch kapact, a teda pri jej vpocte nemono pouit
osvedcen pravidl pre sriov a paraleln spjanie kondenztorov znme zo strednej
koly. Podla defincie je kapacita C
AB
na svorkch zdroja dan podielom nboja Q prive-
denho na svorku A zapojenia a naptia U
AB
medzi svorkami, teda
C
AB
=
Q
U
AB

Kede U
AB
= a podla obr. 3.16 Q = Q
1
+ Q
1
= C
1
U
1
+ C
1
U
1
, potom
C
C U C U
AB
=
+
1 1 1 1

(3.26)
Ak s znme naptia U
1
a U
1
, posledn vraz poskytne zloit vyjadrenie kapacity
mostu v tvare
C
AB
=
C C C C C C C C C C C C C
C C C C C C C C C
1 2 1 2 1 2 1 2 1 1 2 2
1 2 1 2 1 2 1 2
( ) ( ) ( )( )
( )( ) ( )
*
*
+ + + + + +
+ + + + + +
(3.27)
134
V prpade, e most je vyven, naptie na kondenztore C* je nulov, kondenztor
mono v zapojen vynechat (alebo ho skratovat) a v poslednom vraze poloit C* = 0
(alebo C* = ). Most prejde na jednoduch zapojenie tyroch sriovo-paralelne zapoje-
nch kondenztorov, ktorch kapacita s uvenm podmienky rovnovhy (3.25) sa d
vyjadrit vrazmi
C C
C C
C C
C
C C
C C
AB
=
+
+
=
+
+
1
2 2
1 2
2
1 1
1 2

Nakoniec uvedieme ete jeden jednoduch, ale dleit obvod, kapacitn napo-
v deli. Jeho zapojenie je na obr. 3.17 a analza velmi jednoduch. Obvod m iba
degenerovan uzly, t. j. tak, ktor spjaj iba dva prvky. Na obidvoch kondenztoroch
s rovnak nboje, take pre jedin uzavret obvod (slucku) plat
= Q
C C
1 1
1 2
+
|
\

|
.
|
z coho Q =
C C
C C
1 2
1 2
+


Obr. 3.17
a vstupn naptie
U
vst
=
Q
C
2
=
C
C C
1
1 2
+
< (3.28)
Vstupn naptie delica, ako vidiet, je vdy menie ako naptie zdroja a je nepriamo
mern kapacite C
2
medzi vstupnmi svorkami. Ak je kapacita nulov (C
2
= 0), vstup-
n naptie sa rovn elektromotorickmu naptiu zdroja (U
vst
= ), ak je kapacita neko-
necn (C
2
= ), vstupn naptie sa rovn nule (U
vst
= 0). Nulov kapacitu predstavuje
neprtomnost kondenztora v obvode, nekonecn predstavuje galvanick skrat. Obidve
extrmne hodnoty kapact s v praxi problematick, a preto posledn tvrdenie treba brat
ako dobr priblenie ku skutocnosti. Kapacitn delic sa takisto ako kapacitn most
135
zriedkavo pouva so statickmi naptiami. Ovela castejie je jeho pouitie v obvodoch
striedavch napt, v obvodovej elektronike.
3.7 ENERGIA ELEKTROSTATICKHO POA.
ENERGIA NABITHO KONDENZTORA
3.7.1 Energia sstavy bodovch nbojov
Ak sa dva bodov nboje q
1
a q
2
nachdzaj v nejakej vzdialenosti r
12
, maj ist
vzjomn potencilnu energiu W, pretoe na vytvorenie tejto konfigurcie musela byt
vykonan prca prenesenm nbojov z nekonecna, kde ich energia sa konvencne pova-
uje za nulov.
Podla odseku 2.8.1. prca vykonan pri prenesen nboja q
1
v poli inho nboja q
2

na ich vzjomn konecn vzdialenost r
12
sa rovn scinu nboja q
1
a potencilu V
1
bu-
denho nbojom q
2
v mieste svojho suseda. Tto prca vo vkuu sa rovn nadobudnutej
vzjomnej potencilnej energii W dvojice, pretoe je q
1
V
1
= q
2
V
2
mono pre energiu
dvojice napsat vztah
W = =
q q
r
1 2
0 12
4
1
2
(q
1
V
1
+ q
2
V
2
)
kde V
1
a V
2
s vzjomn potencily jednotlivch nbojov v mieste druhho nboja
V
q
r
V
q
r
1
0
2
12
2
0
1
21
1
4
1
4
= =

a
(r
12
= r
21
). Ak je v interakcii n nbojov, potom matematickou indukciou dostaneme
vraz pre ich vzjomn energiu v tvare
W =
1
2
(q
1
V
1
+ q
2
V
2
+ q
3
V
3
+ + q
n
V
n
) =
1
2
1
q V
i i
i
n
=

(3.29)
kde V
i
je potencil v mieste i-tho nboja buden vetkmi n 1 nbojmi s vnimkou
i-tho, teda

=
n
j ij
j
i
r
q
V
1 0
4
1

(j i) (3.30)
Pomocou vrazov (3.29) a (3.30) mono vyjadrit vzjomn potencilnu elektrosta-
tick energiu n bodovch nbojov v tvare
136
W qV
q q
r
i i
i
n
i j
ij
i
n
j
j i
n
= =
= = =

1
2
1
8
1
0
1 1

(j i) (3.31)
Treba upozornit, e kad bodov nboj m ete vlastn energiu, ktor je nekonecn
(sstredit nboj do bodu vyaduje nekonecn prcu). Tto energia, naprklad v prpade
elektrnu, rob velk problmy teoretickm fyzikom. Pri vpoctoch energi ju mono
brat ako aditvnu kontantu, ktor nakoniec mono ignorovat.
3.7.2 Energia elektrostatickho poa
Vztah (3.31), ktor sme odvodili, m skr teoretick vznam, pretoe zriedkakedy
potrebujeme poctat statick energiu sstavy bodovch nbojov. Me vak poslit na
odvodenie dleitejieho vrazu pre energiu nbojov rozloench spojito v priestore,
a hlavne vrazu pre energiu elektrostatickho pola takhoto rozloenia.
Predpokladajme teda, e v nejakej casti priestoru s nboje rozloen spojito s obje-
movou hustotou , ktor je funkciou sradnc. V nekonecne malom objeme d je uloe-
n nboj dQ = d

. Vraz (3.31) vyuijeme na vyjadrenie energie spojitho rozloenia
nbojov tak, e bodov nboj q
i
nahradme nekonecne malm nbojom dQ a potencil V
i

potencilom V v objemovom elemente d. Sciny VdQ = Vd potom integrujeme cez
cel objem , v ktorom sa nboje nachdzaj. Tak dostaneme vyjadrenie energie spojit-
ho rozloenia nbojov v tvare
W V =
}
1
2

d (3.32)
Tento spsob vyjadrenia energie spojitho rozloenia nbojov nie je vak vhodn, pre-
toe zriedkakedy poznme a V, castejie poznme intenzitu pola E. Vztah upravme
tak, e objemov hustotu nboja vyjadrme diferencilnym tvarom Gaussovho zkona
=
0
divE
Vraz (3.32) pre energiu prejde takto na tvar
W V =

0
2
div Ed
Vimnite si, e v poslednom vraze sme hranicu integrcie rozrili na cel nekonecn
objem, pretoe pokial nie s in obmedzenia, pole tch nbojov, ktor s v konecne, sa
me rozprestierat do nekonecna. Vraz pod integrlom sa d upravit vyuitm operto-
rovej identity (pozri tabulku 2)
div(VE) = VdivE + E.gradV = VdivE E
2

z coho V div E = div(VE) + E
2

137
kde sme vyuili skutocnost, e gradV = E. Dosadenm vo vraze pre energiu dostane-
me vyjadrenie
W V E = +

(
(

} }

0 2
2
div( ) E d d (3.33)
Prv integrl mono pomocou Gaussovej vety vyjadrit ako integrl po uzavretej
ploche S v limite idcej do nekonecna, teda
div( ) V V
S
E E. S d d

} }
=
Hodnota tohto integrlu sa rovn nule a plynie to z nasledovnej vahy: Na velmi velkej
ploche tvaru gule s polomerom r potencil nbojov umiestnench okolo stredu gule kles
ako potencil bodovho nboja teda merne ~1/r a intenzita kles merne ~1/r
2
. Element
plochy dS na guli viden zo zaciatku pod priestorovm uhlom d naopak, rastie s r
merne ~r
2
, menovite dS = r
2
d. Scin VE.dS = VEdS ~ 1/r a pre r kles k nule,
teda aj uvaovan integrl na nekonecnej ploche vymizne. Energiu vyjadren vrazom
(3.33) treba interpretovat ako energiu elektrostatickho pola v priestore nenulovej
hustoty nbojov, ale aj mimo nbojovho rozloenia a do nekonecna. Jej hodnota je
dan integrlom
W E w
el
= =

} }

0 2
2
d d (3.34)
Velicina
w
E
el
=

0
2
2
(3.35)
sa nazva objemov hustota energie elektrostatickho pola vo vkuu a meria sa v jednot-
kch J/m
3
. Vraz (3.35) patr medzi zkladn vrazy terie elektrostatickho pola. Jeho
integrciou cez objem dostaneme celkov elektrostatick energiu v danom objeme.
3.7.3 Elektrick energia nabitho kondenztora
Odvodenie vrazu (3.35) vyaduje ist teoretick predstavivost, a preto ho odvod-
me ete raz a jednoduchie, hoci menej veobecne. Idelny doskov kondenztor (plocha
jednej dosky S, vzdialenost dosiek h), bez okrajovch efektov budeme nabjat tak, e
nboj rovnakho znamienka v nekonecne malch mnostvch dq (napr. v dvkach istho
poctu elektrnov) budeme prenat z jednej dosky na druh, pozri obr. 3.18. V istom
tdiu je na doskch nboj q a prenesenie kadho dalieho mnostva dq je spojen
s vykonanm prce dA proti elektrickmu polu
138

Obr. 3.18
E
q
S
= =

0 0

ktor u v kondenztore existuje. Elementrna prca, vykonan vonkajou silou, je dan
vrazom
dA = hEdq =
h
S
0
qdq (3.36)
Ak celkov prenesen nboj je Q, potom prca A, potrebn na jeho transport, je dan
integrlom prspevkov (3.36) od nulovho, po konecn nboj Q. Teda
A
h
S
q q
h
S
Q Q
C
hSE CU
Q
= = = = =
}


0
0
0
2 2
0
2 2
2
1
2
1
2
1
2
d
kde C =
0
S/h je kapacita kondenztora a U = Eh = Q/C je naptie na nom.
Vykonan prca na kondenztore sa premen na jeho potencilnu energiu

2
2
2
1
2
1
2
1
CU QU
C
Q
A W = = = = (3.37)
Z tohoto vrazu meme vypoctat hustotu elektrostatickej energie v nabitom kondenz-
tore, v ktorom je intenzita E kontantn vektor. Hustota energie elektrostatickho pola
w
el
je dan podielom energie W a objemu kondenztora = hS, teda
w
W CU
hS
E
el
= = =

2
0
2
2 2

co je tak ist vsledok ako (3.35).
139
lohy 38 64
38. Ako zvolit polomer a vntornej gule v gulovom kondenztore s vonkajm polomerom b,
aby pri danom potencilovom rozdiele U bola intenzita elektrickho pola na povrchu vntornej
gule minimlna? Vypoctajte kapacitu takho kondenztora.

Obr. 39
39. Pri prenose velkch elektrickch vkonov koaxilnym kblom treba volit polomery val-
covch vodicov kbla tak, aby pri danom potencilovom rozdiele U na kbli bola intenzita
elektrickho pola na povrchu vntornho vodica minimlna. Ak bude v takom prpade polomer
vntornho vodica v koaxilnom kbli na obr. 39?
40. Dan s tri paraleln roviny A, B, C na obr. 40. Rovina A je uzemnen, rovina B vo
vzdialenosti a od roviny A je nenabit a rovina C vo vzdialenosti b od roviny A je nabit plonm
nbojom . Roviny s vodiv a ich rozmery s ovela vcie ako vzjomn vzdialenosti. Vypoc-
tajte potencily rovn B a C.

Obr. 40 Obr. 41
41. tyri rovnak vodiv roviny A, B, C, D, s umiestnen paralelne v rovnakej vzdialenosti a
(obr. 41). Roviny A a D s udriavan na nulovom potencili, rovina B je nabit plonm nbojom
a rovina C m plon nboj . Urcite potencily rovn B a C a intenzity elektrickho pola medzi
rovinami. Okrajov efekty mono zanedbat.
42. Tri paraleln vodiv roviny A, B, C, s umiestnen podla obr. 42. Na rovine B je plon
nboj . Roviny A a C s vodivo spojen a nenabit. Urcite plon nboje na vntornch plochch
rovn A a C.
43. Dve velmi velk paraleln vodiv roviny s umiestnen blzko seba vo vzdialenosti d.
Roviny s vodivo spojen. Medzi rovinami vo vzdialenosti x < d od jednej z nich je umiestnen
nboj q (obr. 43). Vypoctajte celkov indukovan nboje na vntornch stranch obidvoch rovn.
140
Poznmka: Pri rieen mono vyuit fakt, e ak v myslenej paralelnej rovine nboja q umies-
tnime n bodovch nbojov, zvi sa celkov indukovan nboj na obidvoch rovinch n-krt,
a jeho celkov hodnota bude nq. Myslen rovinu teda mono nabit plonm nbojom nq a pri
rieen postupovat ako v lohe 42, pricom sa vyuije zkon superpozcie. lohu mono rieit aj
pomocou nekonecnch zrkadlovch zobrazen nboja, co je vak ovela zloitejie.

Obr. 42 Obr. 43
44. Bodov nboj q sa nachdza medzi dvoma koncentrickmi plochami s polomermi a a b
vo vzdialenosti r od stredu, pricom je splnen podmienka: a < r < b. Vypoctajte indukovan
nboje q
a
a q
b
na gulovch plochch.
45. Bodov nboj q je umiestnen vo vzdialenosti l od stredu vodivej gulovej plochy s polo-
merom a (a < l). Vypoctajte:
a) potencil v okol gulovej plochy, ak je tto uzemnen,
b) potencil, ak gulov plocha je nenabit a izolovan,
c) potencil, ak gulov plocha je izolovan a m nboj q
0
.
46. V kovovej dutej guli, ktor je izolovan a nenabit, je umiestnen bodov nboj q vo
vzdialenosti od jej stredu (obr. 46). Vypoctajte silu, ktorou gula psob na nboj. Ak bude tto
sila, ak sa gula uzemn?

Obr. 46
47. Bodov nboj q = 10
9
C je umiestnen vo vzdialenosti l = 20 cm od stredu vodivej
nenabitej gule polomeru R = 10 cm. Njdite intenzitu elektrickho pola na guli v bode najbliom
k nboju a v bode najvzdialenejom od nboja.
48. Nboj q je umiestnen vo vzdialenosti l od stredu uzemnenej vodivej gule s polomerom a.
Njdite plon hustotu indukovanho nboja na guli ako funkciu uhlu , ktor zviera spojnica
nboja a stredu gule s lubovolnm polomerom gule. Ak je celkov nboj na guli? Ak je nboj
na casti gulovej plochy, ktor vidiet z miesta nboja q?
49. Vodiv gula s polomerom r1 je umiestnen v strede vodivej gulovej vrstvy s vntornm
polomerom r
2
a vonkajm polomerom r
3
(r
1
< r
2
< r
3
). Na guli je nboj q a na gulovej vrstve
141
nboj q. Njdite intenzitu elektrickho pola a potencil v celom priestore a rozloenie elektric-
kho nboja.
50. Doskov kondenztor s vkuom m kapacitu 1 000 pF. Na kadej doske je nboj s abso-
ltnou hodnotou 10
6
C. Dosky s vzdialen o d = 1 mm.
a) Ak je naptie medzi doskami?
b) Ak sila psob medzi doskami?
c) Ak bude naptie, ak sa vzdialenost dosiek zdvojnsob?
d) Ak prcu treba vykonat pri oddialen dosiek na dvojnsobn vzdialenost?
51. Dva kondenztory, ktorch kapacity s v pomere C1/C2 = k, boli spojen do srie a nabit
na potencilov rozdiel U. Potom boli spojen paralelne a bolo zisten, e na kondenztor C1
preiel nboj q. Urcte hodnoty C1 a C2.

Obr. 52
52. Dva kondenztory C1 a C2 s spojen do srie a kad je nabit na potencilov rozdiel U
(obr. 52). Ak naptie bude na paralelnej dvojici, ktor vznikne spojenm svoriek A a B. Ak
nboje bud na jednotlivch kondenztoroch? Ako sa zmen energia kondenztorov?
53. Dva paraleln valcov vodice s polomermi a maj osov vzdialenost 2d. Vypoctajte
kapacitu na jednotku dlky tchto vodicov. Njdite priblin vraz pre kapacitu, ak a d.
Poznmka: Najprv dokte, e ekvipotencilne plochy dvoch paralelnch priamok s dlkov-
mi hustotami nbojov s valcov plochy a potom pouite metdu elektrickch zrkadiel.

Obr. 54 Obr. 55
54. Trojvodicov kbel na obr. 54 m kapacity jednotlivch vodicov oproti pltu C1, C2, C3.
Kapacity medzi vodicmi aj plta voci zemi mono zanedbat. Naptia jednotlivch vodicov oproti
zemi s U1, U2, U3 (uzemnovac vodic nie je na obrzku zobrazen). Plt je neuzemnen.
Stanovte potencil plta voci zemi.
55. Stanovte naptia na kondenztoroch v schme na obr. 55. U1, U2, U3 predstavuj zdroje
pevnch napt.
142
56. Tri rovnak kovov dosky s plochou S s uloen planparalelne vo vzjomnej vzdialenosti
h. Dosky s vodivo spojen na svorky A a B podla obr. 56. Vypoctajte kapacitu medzi svorkami
A a B.
57. tyri rovnak kovov dosky s plochou S s uloen planparalelne vo vzjomnej vzdia-
lenosti h (obr. 57), ktor je mal vzhladom na rozmery dosiek. Vonkajie dosky s vodivo
spojen. Njdite kapacitu tejto sstavy vzhladom na svorky A a B.

Obr. 56 Obr. 57
58. tyri rovnak kovov dosky s plochou S s uloen planparalelne vo vzjomnej vzdia-
lenosti h, ktor je mal vzhladom na rozmery dosiek. Dosky s vodivo prepojen podla obr. 58.
Njdite kapacitu sstavy medzi svorkami A a B.
59. Dve dvojice planparalelnch vodivch dosiek AB a CD, kad dvojica vo vzdialenosti d,
s zasunut medzi seba a pripojen na zdroje pevnch napt
1
a
2
, podla obr. 59. Njdite
naptie medzi doskami B a C a jeho polaritu. Elektrick pole medzi doskami je homognne,
okrajov efekty mono zanedbat.

Obr. 58 Obr. 59
60. Tri kondenztory C1, C2 a C3 zapojen do trojuholnka podla obr. 60a. Njdite kapacity
kondenztorov C1, C2 a C3 zapojench do hviezdy podla obr. 60b tak, aby vsledn kapacity
medzi uzlami T1, T2 a T3 boli v obidvoch prpadoch rovnak.

Obr.60
61. Vypoctajte elektrostatick energiu nboja Q rovnomerne rozloenho v objeme gule
s polomerom R.
143
62. Jadr takch atmov maj nboj rozloen pribline rovnomerne v gulovom objeme
s polomerom a (a je polomer jadra) a s objemovou hustotou nboja = 1,33.10
25
C/cm
3
. Comu sa
rovn zmena energie jadra urnu s celkovm nbojom 92e (e nboj protnu), ak sa pvodn
jadro rozpadne na dve jadr s rovnakmi polomermi a s rovnakmi nbojmi? Po rozpade sa jadr
vzdialia na velmi velk (nekonecn) vzdialenost. Toto je energia, ktor sa uvoln z jadra U
235
pri
vbuchu atmovej bomby. Odhadnite energiu uvolnen na jeden kilogram tiepneho materilu.
63. Vypoctajte polomer -meznu vyuijc informciu, e rozdiel energi nabitho a neutrl-
neho -meznu je mc
2
= 4,6 MeV. Tento rozdiel energi predstavuje elektrostatick energiu
nabitho -meznu. Predpokladajte, e nboj meznu je rozloen na jeho povrchu a jeho
celkov hodnota je 1,6.10
19
C.

Obr. 64
64. Linerna inov molekula pozostva z inov e uloench v rovnakej vzdialenosti a po-
dla obr. 64. Vypoctajte energiu na jeden in molekuly.

144
4 ELEKTROSTATICK POLE V DIELEKTRIKU
4.1 POLARIZCIA DIELEKTRIKA. VEKTOR POLARIZCIE
Popri vodivch ltkach sa v prrode nachdzaj ltky nevodiv, ktor nazvame
izolanty alebo dielektrik. S to ltky, v ktorch sa nboje pod cinkom elektrickch
pol nemu pohybovat. Takmito ltkami s mnoh prrodn materily, rzne minerly
v krytalickej aj amorfnej forme, ako napr. kremen a jantr. Dalej biologick materily,
ako napr. such drevo, z plynnch ltok s to naprklad inertn plyny a nakoniec ltky,
ktor s cielenmi produktmi ludskej cinnosti s dobre definovanou atmovou truktrou,
ako napr. rozmanit organick aj neorganick umel hmoty. Najmenej polovica predmetov,
ktor ns obklopuj a tvoria nae ivotn prostredie, s nevodiv.
Ak hovorme o izolantoch, musme podobne ako pri vodicoch mat na pamti, e
idelne nevodice prakticky neexistuj. K velmi dobrm izolacnm prrodnm materilom
patria napr. kremen alebo sluda, z umelch hmt napr. teflon a in polymry. Ako model pre
nau analzu s najvhodnejie prve tuh polymrne materily, ktor s elektricky
homognne a izotropn (maj rovnak elektrick vlastnosti v kadom bode objemu a vo
vetkch smeroch). Okrem takchto bench materilov existuje cel kla velmi
exotickch ltok, ktor sa v praxi vyuvaj na pecilnejie ne izolacn cely. S to
naprklad piezoelektrik, feroelektrik, pyroelektrik a i.
Skr, ako sa zacneme hlbie zaoberat elektrickmi pochodmi v dielektrikch, polome
si otzku: "Ak do elektrickho pola vlome dielektrick materil, ovplyvn pole jeho
elektrick stav? A naopak, ovplyvn dielektrikum konfigurciu elektrickho pola?"
Samozrejme, odpoved je kladn. Dielektrick ltka je systmom nbojov, ktor s
v zloitch atomrnych a molekulrnych vzbch. Elektrick pole bude na tieto vzby
psobit silami a bude nejakm spsobom deformovat rovnovnu konfigurciu atmov.
Ak je skmanou dielektrickou ltkou naprklad inertn plyn, co je v podstate sbor
navzjom takmer neinteragujcich gulovo symetrickch neutrlnych atmov (obr. 4.1a),
elektrick pole spsob, e sa taisko kladnho jadra nepatrne posunie v smere pola
a taisko zpornho elektrnovho obalu proti smeru pola; vzjomn posunutie je .
Z atmu, ktor je bez vonkajieho pola neutrlny, vznikne takto dipl s nenulovm vonkajm
elektrickm polom (obr. 4.1b). Vznik diplu z neutrlneho gulovosymetrickho atmu
v elektrickom poli nazvame elektrnovou polarizciou atmu. Tento proces v celom
makroskopickom objeme nazvame elektrnov polarizcia ltky.
Existuj vak ltky, ktorch stavebn kamene s z elektrickho hladiska diply aj
bez prtomnosti elektrickho pola. Takouto ltkou je naprklad destilovan voda. Jej
molekuly H2O, ako sme sa dozvedeli v odseku 2.9.1, s siln elektrick diply. Bez
vonkajieho elektrickho pola jednotliv diply vody vykonvaj intenzvny chaotick
tepeln pohyb, take v kadom bode objemu vody a v kadom case sa stredn hodnota
145
elektrickho pola rovn nule a makroskopick objem vody sa jav elektricky neutrlny.
Ak ampulku s vodou ulome do elektrickho pola, jednotliv diply maj tendenciu
pod vplyvom tocivho cinku pola natocit sa do smeru tohto pola (pozri odsek 2.9.3).
Ak by medzi diplmi nebolo tepeln psobenie, kad dipl by sa otocil do smeru
vonkajieho pola a ltka by bola idelne polarizovan vetky diply by "pozerali"
rovnakm smerom. Takto stav pri izbovej teplote vak zdaleka nenastane a pole vnesie
do tepelnho chaosu diplov len velmi mlo poriadku. Stane sa tak len v tej miere,
v akej je pomer energie p.E diplu s momentom p v elektrickom poli intenzity E,
k energii jeho tepelnho pohybu kT, kde k je Boltzmannova kontanta a T je absoltna
teplota. Presvedcte sa vpoctom, e pre relne hodnoty intenzt elektrickho pola pri
izbovch teplotch je skutocne

pE
kT
1

Obr. 4.1
V makroskopickom objeme ltky sa pod cinkom pola prejav ist polarizcia ako
vsledok ciastocnho pootocenia casti diplov do smeru elektrickho pola. Tento jav sa
nazva orientan polarizcia ltky. Ltka je po polarizcii v inom elektrickom stave
ako pred nou, a sptne vplva aj na elektrick pole v svojom okol.
Podla charakteru polarizcie delme ltky na nepolrne a polrne. Nepolrne ltky
s tie, ktorch stavebn kamene bez vonkajieho pola nepredstavuj elektrick diply,
a naopak, polrne ltky s tie, ktor elektrick diply obsahuj aj bez prtomnosti pola.
V prvej skupine ltok je polarizcia elektrnov, u druhch predovetkm orientacn,
pricom me dochdzat aj k elektrnovej, prpadne atmovej polarizcii, co sa prejav
deformciou diplov a zmenou vzjomnej vzdialenosti ich nbojovch centier. Vimnite
146
si zsadn rozdiel medzi nenabitm vodicom a nenabitm dielektrikom v elektrickom
poli: zatial co vo vodici elektrny pod cinkom elektrickho pola optaj svoje miesta
v mrieke a usdzaj sa na povrchu vodica (jav elektrickej indukcie), v dielektriku vznikaj
alebo sa orientuj diply (jav polarizcie), ale k presunu nbojov v makroskopickch
objemoch nedochdza, pretoe nboje nie s voln.
Uveden polarizacn javy v dielektrikch s iba kvalitatvnym opisom na takej
rovni, ktor umon zaviest niektor makroskopick elektrick charakteristiky
dielektrickch materilov. Podrobnejie sa k nim vrtime v casti 4.8 pojednvajcej
o mikrofyziklnej podstate polarizcie dielektrk. Venujme sa teda najprv makroskopickmu
pohladu na elektrick pole v dielektriku.
Polarizacn stav ltky, spsoben cinkom elektrickho pola, treba najprv kvantitatvne
opsat. Na tento opis sa zavdza vektorov velicina, ktor nazvame vektor elektrickej
polarizcie a budeme ho oznacovat symbolom P. Vektor elektrickej polarizcie je
definovan ako diplov moment jednotky objemu polarizovanej ltky a matematicky
ho mono vyjadrit vrazom
P
p
=

lim
0
i
i
[C.m
2
] (4.1)
kde i pi je celkov diplov moment objemu a objem sa v limite bli k nule. Vektor
polarizcie P je teda funkcia sradnc v objeme dielektrika. Ak i pi = 0, co me byt
spsoben tm, e dielektrikum nie je pod vplyvom elektrickho pola, potom vektor
polarizcie P = 0, t. j. dielektrikum je nepolarizovan. U bench ltok podmienkou ich
polarizcie je teda prtomnost elektrickho pola a vektor P je tomu polu mern. Existuj
vak ltky, v ktorch sa polarizcia udr aj bez prtomnosti elektrickho pola. S to
napr. feroelektrick, vysoko nelinerne ltky s permanentnmi diplovmi momentami,
ktor sa naej linernej analze vymykaj.
Existuj aj in spsoby matematickho vyjadrenia vektora polarizcie. Ak ltka
obsahuje identick diplov momenty p a ich objemov koncentrcia je n, potom vektor
polarizcie
P = np (4.2)
alebo v diferencilnom tvare
P
p
=
d
d
(4.3)
Vimnime si, e vetky tri vyjadrenia vektora polarizcie skutocne udvaj objemov
hustotu elektrickch diplovch momentov v ltke.
Vektor polarizcie je velicina, ktor nie je priamo prstupn meraniu, a preto sa
poksime o jej vyjadrenie pomocou dalch velicn. Prvou z nich je pojem viazanho
nboja. Pod viazanmi nbojmi budeme rozumiet tie nboje, ktor s scastami atmov
alebo molekl dielektrika, ktor sa podielaj na tvorbe jeho diplov, a ktor bez potrhania
atmovch alebo molekulrnych vzieb nemono z dielektrika odviest. Uvaovan nboje
vo vntri dielektrika s rozloen s nejakou objemovou hustotou
v
a na lubovolnej
147
vntornej, ale hlavne povrchovej ploche dielektrika s plonou hustotou
v
. Plon hustota
v

je v jednoduchom vztahu s vektorom polarizcie.
Pre posdenie svisu P a
v
uvaujme najprv dielektrikum tvaru kvdra na obr. 4.2
homognne polarizovan pozdl jednej z jeho hrn napr. tak, e vektor P smeruje zlava
doprava. Objem spolarizovanho dielektrika je pln rovnomerne rozloench rovnakch
diplov, pricom kladn picky diplov na pravej povrchovej ploche vytvoria na nej kladn
plon nboj s hustotou +
v
. Zporn nboj "chvostkov" diplov vo vntri objemu bude
kompenzovan inmi kladnmi pickami vo vntri, take homognne polarizovan
dielektrikum vo vntri nevykazuje nijak viazan objemov nboj. Na protilahlej ploche
vlavo, kde koncia chvostky rovnakho mnostva diplov ako vpravo, sa vytvor
zporn viazan plon nboj
v
. Polarizcia materilu sa teda prejav vznikom plonch
nbojov na povrchu telesa. S to celkom relne nboje so znmymi silovmi cinkami,
avak tak, e ich nemono z telesa "snat". Kvder by svojimi koncami pritahoval
"ksky papyrusu, alebo ebonitov tyc". Tak sa skutocne sprva relny dielektrick materil
nazvan elektret, ak sa v nom vytvor a "zmraz" permanentn elektrick diplov
moment, teda elektrick polarizcia. Tak polarizcia je, ial, velmi rchlo zamaskovan
nachytanou "inovou pinou" z ovzduia. Ns ale na naom skobnom dielektriku
zaujmaj in veci.

Obr. 4.2
Vo vntri dielektrika sa polarizciou na prv pohlad nic nestalo. Ak ale myslenmi
ortogonlnymi rovinami dielektrikum rozreeme, vznikn vcie alebo menie kvdriky,
ktor s tie polarizovan a na ich protilahlch plochch s plon nboje
v
. Pri
pohlade na jeden takto vybran kvdrik na obr. 4.2 vidme, e z elektrickho hladiska
je to vlastne dipl smerujci zlava doprava (v smere polarizcie), s diplovm momentom
velkosti p = lS
v
. Vektor polarizcie v danom kvdriku objemu = lS m velkost
P
p
v
= =

(4.4)
148
Kede kvder meme delit na lubovolne mal ksky, vektor polarizcie v lubovolnom
bode objemu m velkost P =
v
a m tak smer, e vystupuje z objemu na tej strane,
kde je nboj kladn a vstupuje tam, kde je nboj zporn.

Obr. 4.3
Ak by uvaovan polarizovan teleso malo nepravideln tvar, treba urobit veobecnejiu
vahu. Nech nepravideln teleso na obr. 4.3 je polarizovan (nie nutne homognne)
horizontlne smerom doprava. Vyreme v tomto telese nekonecne mal objem tvaru
skosenho nekonecne malho valceka objemu d = dldS cos

, kde je uhol medzi
smerom polarizcie (a scasne osou valceka) a smerom vonkajej normly k plke dS.
Na celnch plkach vyrezanho valceka s plon nboje
v
. Valcek je tie "elektrick
dipl" smerujci doprava s diplovm momentom velkosti dp = dldS
v
. V mieste
elementrneho objemu je teda polarizcia velkosti
P
p
v
= =
d
d

cos
(4.5)
Rovnicu (4.5) je vhodnejie prepsat na tvar

v
= P cos

= P
n
= P. n
0
(4.6)
kde P
n
je priemet vektora P do smeru normly k plke dS, presnejie do smeru vektora
dS, alebo jednotkovho vektora normly n
0
.
Co vak rovnica (4.6) vyjadruje a ak m zmysel? Rovnica hovor, e v kadom
bode dielektrika, ktorm prelome nejak rovinn plochu, sa plon hustota viazanho
nboja rovn normlovej zloke vektora polarizcie. Lene normla k rovine m dva
smery a na jednej strane myslenej plochy, ktor je reznou plochou dielektrika je nboj
kladn a na druhej nboj zporn. Podla obr. 4.4 vektor normly n
0
smeruje od kladne
149
nabitej strany k zpornej. Na povrchu polarizovanho telesa normla vystupuje z telesa
tam, kde je viazan nboj kladn a vstupuje do neho tam, kde je zporn. Na obr. 4.5 je
znzornen homognne polarizovan gula s vektorom polarizcie P, s osou polarizcie
OO. Viazan nboj na povrchu gule je dan funkcnou zvislostou
v
= P

cos

, pre
hodnoty od 0 a po . Na ploch gule s plon nboje
v
= P, na rovnku gule nie je
iadny nboj. Citatelovi odporcam vypoctat elektrick pole takejto homognne
polarizovanej gule v jej okol a vo vntri (pozri lohu 73). Bude mono prekvapen, e
pole v okol gule je polom elektrickho diplu a loha sa prakticky redukuje na vpocet
ekvivalentnho diplovho momentu. Vo vntri gule, podla ocakvania, je pole homognne
a smeruje sprava dolava (proti smeru vektora P).

Obr. 4.4 Obr. 4.5
Rovnica (4.6) nem velk praktick vznam, pretoe tak, ako vektor polarizcie, ani
viazan nboje nie s merateln. M vak teoretick vznam, pretoe umonuje sformulovat
zkladn zkon elektrostatiky pre dielektrik. Tmto zkonom je Gaussov zoveobecnen
zkon.
4.2 GAUSSOV ZKON V DIELEKTRIKU
Teraz sme konecne pripraven odpovedat na otzku, ako dielektrikum ovplyvn
elektrick pole, ktor nm prenik. Predpokladajme, e nejak teleso je nabit nbojom
+Q (zdraznujeme, e ide o voln nboj) a ponoren do dielektrika. Pod cinkom
elektrickho pola sa dielektrikum polarizuje tak, e vetky jeho diply bud mierit od
nabitho telesa. Najprehladnejia je situcia bezprostredne v okol telesa v prvej
diplovej vrstve, ktor je schematicky zobrazen na obr. 4.6. Ak okolo telesa zvolme
Gaussovu plochu S tak, e bude pretnat kad vzpriamen dipl v polovici, celkov
uzavret nboj bude: voln nboj Q plus celkov viazan nboj Q
v
zpornch
diplovch koncov obopnutch plochou S. Tieto zvyky diplov vytvraj na ploche
150
nbojov hustotu
v
. Tok intenzity elektrickho pola E plochou S je viazan podla
vztahu (2.43) s celkov nbojom volnm aj viazanm, teda
E. S d
S
v
Q Q

=
+

0
(4.7)
kde
Q S
v v
S
=

d (4.8)
je celkov viazan nboj dan integrciou
v
po ploche S. Celkov nboj uzavret
plochou S je men ako nboj Q a m velkost
Q
celk
= Q S Q
v
S
+

<

d

Obr. 4.6
Tok intenzity elektrickho pola plochou S z nboja Q
celk
podla vrazu (4.7) je v dielektriku
men, ako by bol z volnho nboja Q rovnakou plochou S vo vkuu. Intenzita
elektrickho poa v dielektriku za inak rovnakch podmienok je menia ako vo
vkuu. Rovnicu (4.7) meme prepsat v tvare
E. S d
d
S
v
S
Q S

0

alebo s ohladom na (4.6) a (4.8) do tvaru
151
E. S
P. S
d
d
S
S
Q

0

Vzhladom na to, e obidva integrly v poslednom vraze s cez rovnak integracn
obor, mono tto rovnicu upravit na tvar
( )
0
E P . S + =

d
S
Q (4.9)
4.2.1 Vektor D
Rovnica (4.9) je zjednoduenm zpisom predchdzajcich dvoch vrazov, teda aj
vrazu (4.7), a v tom je vlastne jej najvc vznam. Vektor pod integrlom sa oznacuje
symbolom D a v naej literatre sa nazva vektor elektrickej indukcie D, v anglickej
"electric displacement D" a v nemeckej "der elektrische Verschiebungsvektor D", teda
D =

0
E + P [C.m
2
] (4.10)
Rozpaky, ktor uveden nzvy vyvolvaj, s plne oprvnen. Vektor D je sctom vektora
polarizcie P a vektora intenzity pola E vynsobenho elektrickou kontantou pola
0
.
Aj sksenmu fyzikovi spsobuje takosti si pod tmto vektorom nieco konkrtneho
predstavit. Anglick nzov, ktor zaviedol ete Maxwell, a podobne aj nemeck, vyjadruj
skutocnost, e pri polarizcii dielektrika dochdza k "posunu" nbojov v rmci jednho
atmu alebo molekuly v smere psobiaceho pola. V starch ucebniciach njdete porn
snahy autorov vysvetlovat fyziklny zmysel D pomocou rznych "ihlovch" a "diskovch"
dutn v dielektriku, avak bez presvedcivho spechu. Jedno vak tomuto vektoru
nemono upriet, a to fakt, e pomocou neho sa d napsat jednoduch rovnica
Q
S

= S D d . (4.11)
ktor hovor, e tok vektora elektrickej indukcie D uzavretou plochou S sa rovn jednoducho
tomu volnmu nboju, ktor plocha uzatvra. Rovnica (4.11) je zoveobecnen
Gaussov zkon pre dielektrikum v integrlnom tvare. Vo vkuu, kde sa nem co
posvat, ani polarizovat, P = 0 a
D =

0
E (4.12)
Tam prejde vraz (4.11) a odpovedajce predchdzajce vrazy na Gaussov zkon
vo vkuu. Coskoro tie ukeme, e v jednoduchch bench dielektrikch sa vektory E
a D lia iba kontantnm rozmerovm scinitelom. Rozmer vektora D je C.m
2
= A.m
2
.s
a scasne je to jeho meracia jednotka. Vidme, e je to rozmer plonej hustoty nbojov.
152
Na margo uitocnosti vektora D treba povedat, e on iba umonuje opsat zkladn
zkony elektromagnetizmu jednoduchmi rovnicami, a preto mu netreba pripisovat vc
fyziklny vznam, ne si zasli.
Rovnica (4.11) spolu s Gaussovou matematickou vetou nm ponka monost vyjadrenia
loklnej vlastnosti pola vektora D, teda jeho divergenciu. Ak pripustme, e nboj Q
me byt v objeme uzavretom plochou S (teda aj v dielektriku) rozloen s nejakou
priestorovou hustotou , take Q =

d, potom uitm Gaussovej vety dostaneme

hladan loklny vztah
div D = (4.13)
Je to zoveobecnen Gaussov zkon v dielektriku, jeho diferencilna forma. Spolu
s rovnicou (4.11) predstavuje jeden zo tyroch zkladnch zkonov elektromagnetizmu,
je to jedna z Maxwellovch rovnc v najveobecnejom tvare.
Dosadme teraz sptne do poslednho vrazu vyjadrenie vektora D podla (4.10)
a vypoctajme z neho divergenciu vektora E. Po prave dostaneme
div
div
E
P
=

0

Podla rozmeru citatela na pravej strane vidme, e popri objemovej hustote volnho
nboja tu vystupuje nejak objemov hustota nbojov div

P. Nenulov divergenciu
vektora polarizcie mu vyvolat iba viazan objemov nboje v nehomognnom
dielektriku (pozri lohu 68), teda uvaovan clen mus predstavovat objemov hustotu
viazanho nboja
v
, take

v
= div

P (4.14)
V bench dielektrikch sa objemov hustota viazanho nboja rovn nule, o com sa
citatel me presvedcit napr. vyrieenm loh 69 alebo 72.
4.3 PERMITIVITA A ELEKTRICK SUSCEPTIBILITA
DIELEKTRIKA
V predchdzajcich odsekoch sme zaviedli dve nov vektorov veliciny pre opis
elektrickch vlastnost dielektrk vektor P a vektor D. Naou dalou lohou je njst
vzjomn svis medzi troma velicinami P, D a E. Pre tento cel preskmame elektrick
pole v doskovom kondenztore, do ktorho je zasunut doska dielektrika so symetrickmi
vkuovmi, prpadne vzduchovmi trbinami, ako na obr. 4.7. Predpokladajme, e
kondenztor bol nabit a na jeho doskch je plon hustota nbojov . Ak zanedbme
okrajov efekty, potom v kondenztore s tri homognne elektrick polia kolm na
roviny dosiek. Predovetkm je to pole E
0
v trbine, ktor budia nboje rozloen na
kovovch doskch kondenztora. Smeruje na obrzku dole a jeho velkost
153
E
0
0
=

(4.15)
plynie z aplikcie Gaussovho zkona na valcov uzavret plochu I. Tak ist pole by
bolo aj v przdnom kondenztore. Pod cinkom tohto pola sa dielektrikum spolarizuje,
vektor polarizcie P v dielektriku smeruje dole (v trbine P = 0), a na povrchu dielektrickej
dosky vznikn viazan nboje
v
. Viazan nboje vytvoria v dielektriku polarizacn
pole E
p
, ktorho velkost plynie z aplikcie Gaussovho zkona na valcov uzavret
plochu II, smeruje nahor a m hodnotu
E
p
v
=

0
(4.16)
Vsledn elektrick pole E v dielektriku je dan superpozciou pol podla vrazov (4.15)
a (4.16). Aplikciou Gaussovho zkona na uzavret plochu III dostaneme
E = E
0
E
p
=

v
0
< E
0
(4.17)

Obr. 4.7
Vidme, e intenzita elektrickho poa v dielektriku je skutone menia ako vo
vkuu, v shlase s nam tvrdenm v predchdzajcom odseku. Tto skutocnost zistil u
M. Faraday v roku 1837, pri meran naptia na kondenztore s dielektrikom a bez neho.
Pomer intenzity pola vo vkuu a v dielektriku



r
v
E
E
= =

0
> 1 (4.18)
je pre obycajn linerne homognne a izotropn dielektrik bezrozmern makroskopick
"kontanta" zvisl od mnohch faktorov, ako je teplota, frekvencia pola, tlak atd.
a nazva sa relatvna permitivita dielektrika. Zavedenm relatvnej permitivity, ako
154
materilovej kontanty dielektrk, sa analza pol v ltkach neobycajne zjednoduuje.
Pole v dielektriku
E
E
r r
= =
0
0

(4.19)
ako vidme, mono vyjadrit iba pomocou volnch nbojov, ak elektrick kontantu pola

0
nahradme kontantou
=

0

r
[F.m
1
] (4.20)
ktor nazvame permitivita dielektrika. Teda
E =

(4.21)
co je vztah formlne podobn vztahu (4.15). Pomocou permitivity konecne mono
vyjadrit aj vektor polarizcie prostrednctvom intenzity pola. Vyuitm vztahov (4.6),
(4.18) a (4.19) dostaneme pre vektor polarizcie velkost
P E E
v
r
r
= =

= =

1
1
1
0 0
( ) ( )
Vektor polarizcie P m smer budiaceho pola E, take mono napsat aj vektorov
vztah
P = (
0
)E =

0
E (4.22)
kde
=

r
1 (4.23)
je dalia bezrozmern materilov kontanta nazvan elektrick susceptibilita, ktor
v prpade homognnych izotropnch materilov je kladn cslo. Podla vztahu (4.22) je
vektor polarizcie mern vektoru intenzity elektrickho pola, a to plat pre ben
dielektrik a takmer po hranicu ich elektrickej pevnosti (po hranicu elektrickho
prierazu).
Nakoniec aj vektor elektrickej indukcie mono vyjadrit cez intenzitu budiaceho
pola. Ak vo vraze (4.10) dosadme za P podla vrazu (4.22) dostaneme
D =
0

r
E = E (4.24)
V obycajnch dielektrikch vztah medzi E a D je skutocne neobycajne jednoduch
linerny vztah. Stoj za povimnutie, e v uvaovanom kondenztore vektor elektrickej
indukcie m vade velkost
D =
teda aj v trbine, aj v dielektriku, a smeruje od kladnej kovovej dosky k zpornej. Vektor
D vytvra v jednoduchom dielektriku formlne rovnak pole ako pole vektora E. Tak
155
naprklad na rozhran vodica s dielektrikom je vektor D kolm na povrch vodica a jeho
velkost je D
n
= , kde je plon hustota volnho nboja na vodivej ploche. Z toho
plynie, e aj vektor E je kolm na povrch a jeho hodnota na povrchu je
E
n
=

(4.25)
co je vlastne Coulombova veta pre nabit vodic ponoren v dielektriku. V spomnanch
obycajnch dielektrikch aj Gaussov zkon mono napsat pre tok intenzity pola E
v dverne znmom integrlnom tvare
E. S d
S
Q

(4.26)
alebo v diferencilnom tvare
div

E =

(4.27)
Tieto vrazy sa odliuj od vrazov pre vkuum iba vzjomnou zmenou
0
a

.
4.4 DIELEKTRICK MATERILY
Prroda nm v svojej nekonecnej mnohotvrnosti poskytuje aj materily, ktor nie s
tak jednoduch (a to je na nej fascinujce!). Citatelovi je mono znme, e najprirodzenej
stav cistch minerlnych ltok v prrode je krytalick stav, na ktor sa ltky menia
v priebehu vekov. Sklenen vzy z staroegyptskch hrobiek sa v priebehu tiscroc zmenili
na krytlov. Ocarvaj ns krsne krytly kremka SiO
2
nazvan kremen, ktor v podzem
rstli do svojich bizarnch tvarov miliny rokov. Okrem neho s znme nespocetn
mnostv inch krytalickch nerastov, a dnes aj umelo pestovanch krytlov. Tieto
dielektrick ltky s vysoko anizotropn v svojich mechanickch, ale aj v elektrickch
vlastnostiach, take maj v rznych smeroch rzne polarizacn vlastnosti. Je len
prirodzen, e elektrick vlastnosti takch ltok nemu byt vyjadren phym cslom.
Smerov zvislost (anizotropia) elektrickch vlastnost sa namiesto csla vyjadruje
tenzorom permitivity (alebo susceptibility) druhho rdu.
Niektor ltky maj objemov nehomogenitu a t sa prejav funkcnou priestorovou
zvislostou permitivity. S aj tak ltky, ktorch permitivita zvis od intenzity elektrickho
pola, nazvan nelinerne, a nakoniec ltky s elektrickou hysterzou, tak, e ich
polarizacn stav pri rovnakom budiacom elektrickom poli me byt rzny. Pre tak
ltky napr. div(

E) nie je to ist ako divE, t. j.
div D div E
Vztahy (4.25) a (4.27) pre takto ltky samozrejme neplatia alebo platia obmedzene.
Pri nich treba vychdzat zo veobecnch formulci Gaussovho zkona (4.11) a (4.13).
V tabulke 4 uvdzame klasifikciu dielektrk podla truktry a typu polarizcie.
156
Tabuka 4
Typ dielektrika Permitivita
r
Typ polarizcie
1. Plynn dielektrik 1,000 2 1,006 elektrnov
2. Nepolrne kvapaliny
a tuh dielektrik
neobsahujce iny
1,8 2,3 detto
3. Polrne kvapaliny
polrne polymry
3 81 elektrnov
a orientacn
4. Skl 3 20 elektrnov,
Inov krytly 4 300 inov prun polarizcia,
Diplov krytly 10 300 elektrnov a orientacn
5. Inov krytly
s poruchami
600 3 000 elektrnov,
inov prun polarizcia
6. Feroelektrik
(seignetoelektrik)
200 100 000 spontnna
polarizcia
Komentr k tabuke 4: Inov krytly s krytly s prevane inovm charakterom
chemickch vzieb. Typickmi reprezentantmi s halogenidy prechodnch prvkov, ako napr.
NaCl, LiCl, KBr a in. Inov krytly s poruchami maj poruen krytalick mrieku
chbajcimi alebo cudzmi atmami. Seignetoelektrik, alebo dnes castejie nazvan feroelektrik, s
materily s vysokou relatvnou permitivitou spsobenou prtomnostou samovolne (spontnne)
spolarizovanch oblast (domn) existujcich bez prtomnosti elektrickho pola. V tomto ohlade
sa feroelektrik podobaj na feromagnetik. O typoch polarizcie uvedench v tabulke bude
pojednan v odseku 4.8.
Tabuka 5
Materil
Permitivita


r

Elektrick pevnos
10
6
V/m
Vkuum 1

Vzduch 1,00059 3
Voda 81
Etylalkohol 26
Papier 3,5 14
Sluda 5,4 160
Jantr 2,7 90
Porceln 6,5 4
Mramor 7 8 3,5 16
Kremen (taven) 3,8 47 67
Sklo (pyrex) 4,5 13
Bakelit 4,8 12
PMMA (plexisklo) 2,7 3,2 11 13
Polyetyln 2,3 50
Polystyrn 2,6 25
Teflon 2,1 60
Neoprn 6,9 12
Krytl NaCl 5,9 15
TiO 100 6

157
V tabulke 5 s uveden vybran dielektrick materily, ich relatvne permitivity
a elektrick pevnosti. Pod elektrickou pevnostou materilu rozumieme maximlnu
prpustn intenzitu elektrickho pola, nad ktorou sa v materile zvyuje nebezpecie
elektrickho prierazu. daje platia pre izbov teplotu (cca pre 300 K), pre statick polia
a boli prevzat z Handbook of Chemistry and Physics, Cleveland (Ohio), 1955. Permitivity
niektorch materilov v striedavch elektrickch poliach s uveden v tabulke 17.
4.5 ELEKTRICK POLE NA ROZHRAN DVOCH PROSTRED.
HRANIN PODMIENKY
Pri vpocte elektrostatickho pola v dielektriku treba zvltnu pozornost venovat
polu na rozhran dvoch dielektrk a na rozhran vodica s dielektrikom. Tieto okrajov
alebo hranicn podmienky, treba stanovit aj s ohladom na rieenie zloitch teoretickch
problmov elektrostatiky s vyuitm Laplaceovej rovnice. Pri prechode z jednho
prostredia do druhho, ked sa skokom men relatvna permitivita materilu z hodnoty

r1

na hodnotu

r2
, sa bud skokom menit aj vektory E, P a D, a to ich velkosti aj smery.

Obr. 4.8
Uvaujme rozhranie dvoch dielektrk v bode 0 a v jeho nekonecne malom okol na
obr. 4.8a, v ktorom je nenulov elektrick pole dan vektormi E
1
, E
2
na jednej a druhej
strane rozhrania, a im zodpovedajce vektory P
1
, P
2
a D
1
, D
2
. Pre veobecnost
predpokladajme, e na rozhran je rozloen voln plon nboj s hustotou . Nech je n
normla k rozhraniu a n
0
jednotkov vektor normly smerujci z prostredia I do
prostredia II. Rozlome v bode 0 v oblasti I vektor D
1
na normlov zloku D
1n
pozdl
normly k rozhraniu a tangencilnu zloku D
1t
. Podobne v tom istom bode sprava,
v oblasti II, rozlome D
2
na zloky D
2n
a D
2t
. Ak okolo bodu 0 vytvorme nekonecne
158
mal valcek so zkladnami dS (valcek m nulov dlku), meme nan aplikovat
zoveobecnen Gaussov zkon. Pre normlov zloku vektora D zskame vztah
D
2n
dS D
1n
dS = dS
alebo jednoducho
D
2n
D
1n
= (4.28)
Aplikcia rovnakho postupu na tangencilnu zloku nevedie k vsledku, treba sa poksit
o drhov integrl po uzavretej drhe. Lene drhov integrl pre vektor D nie je urcen.
Natastie, drhov integrl intenzity elektrickho pola E po uzavretej drhe nezvis od
prostredia, a aj v dielektriku sa rovn nule. Aplikujme teda tento princp na nekonecne
mal obdlnikov slucku na obr. 4.8b s vkou dl tesne na rozhran. Pre tangencilne
zloky vektora E po uzavretej slucke (ktorej rka je v skutocnosti nulov) meme
napsat
E
2t
dl E
1t
dl = 0
alebo
E
2t
E
1t
= 0 (4.29)
Pretoe rovnice (4.28) a (4.29) patria spolu, napeme ich ete raz
D
2n
D
1n
=
(4.30)
E
2t
E
1t
= 0
a nazveme ich hranin alebo okrajov podmienky pre vektory elektrickho pola. Ich
zvltnostou je, e platia plne univerzlne v lubovolnom elektromagnetickom poli.
Podla nich sa rozdiel normlovch (kolmch) zloiek vektora elektrickej indukcie rovn
plonmu volnmu nboju na rozhran a tangencilne (dotycnicov) zloky s na
oboch stranch rozhrania rovnak. Coskoro preskmame niektor zaujmav pecilne
prpady.
Nu, a ako sa sprva na rozhran dvoch dielektrk vektor polarizcie? Tto otzku
sme vlastne zodpovedali v odseku 4.1, vztahom (4.6). Ak reznou plochou v dielektriku
je skutocn rozhranie dvoch prostred, ako napr. na obr. 4.9, potom s vyuitm vztahu
(4.6) pre normlov zloky vektora polarizcie plat
P
2n
P
1n
=
v1

v2
=
v
(4.31)
kde
v
=
v2

v1
je vsledn plon hustota viazanho nboja na rozhran. Vidme, e
ak
v1
=
v2
, potom aj P
1n
= P
2n
, a teda nejde o skutocn dielektrick rozhranie, ide iba
o myslen rezn plochu dielektrikom.
Posdme dva pecilne prpady:
1. Na rozhran nie s iadne von nboje, teda = 0. V tom prpade prv
z okrajovch podmienok meme napsat v tvare

r2
E
2n
=
r1
E
1n

Ak druh okrajov podmienku vydelme touto rovnicou a uvime, e
159

Obr. 4.9

E
E
t
n
1
1
1
= tg
E
E
t
n
2
2
2
= tg
meme napsat

tg
tg

1
2
1
2
=
r
r
(4.32)
Rovnica (4.32) sa nazva rovnica lomu elektrickch siloiar. V danom prostred uhol
lomu je mern relatvnej permitivite dielektrika (tg ~
r
).
2. Jedno z prostred, napr. prostredie I, je vodi. Vo vodici sa intenzita pola rovn
nule, teda D = E = 0 a tie E
1t
= 0. Z toho okamite plynie, e E
2t
= 0, t. j. na povrchu
vodica sa tangencilna zloka intenzity pola rovn nule. Je to znmy fakt z kapitoly 3
venovanej vodicom. Z prvej okrajovej podmienky plynie, e
D
2n
= (4.33)
co vak tie nie je nic novho je to Coulombova veta v dielektriku [pozri vztah (4.25)].
Tieto zvan fakty a ich svis s hranicnmi podmienkami svedcia o tom, e hranicn
podmienky s efektvnym nstrojom terie elektromagnetickho pola.
4.6 ENERGIA ELEKTRICKHO POA V DIELEKTRIKU
Pri vpocte energie nbojov v dielektriku a energie elektrickho pola si treba vimnt
niektor skutocnosti, ktor vpocet energie komplikuj. Najprv treba posdit otzku sl,
ktor psobia medzi dvoma bodovmi nbojmi v dielektriku. Treba si uvedomit, e
dielektrikum pozostva tie z nbojov, a preto otzka o silovom psoben dvoch vybranch
nbojov sa stva velmi problematickou. V mnohch knihch sa pre silov psobenie
takchto nbojov bez uvenia nape modifikovan Coulombov zkon
F r =
1
4
0
1 2
3

r
q q
r

160
v ktorom
r
m charakterizovat prtomnost prostredia. Autori casto zabudn na skutocnost,
e
r
je makroskopick kontanta, ktor v mikrosvete nem nijak vznam. Tak zkon
nemono pouit napr. pre silov psobenie dvoch blzkych inov v ltke. Mono ho
snd pouit pre nejak relatvne velk nabit gule ponoren v kvapalnom dielektriku
a umiestnen vo velkej vzdialenosti od seba, inak povedan, pre makroskopick
systmy. Sila vzjomnho psobenia medzi gulami je potom
r
-krt menia ako sila
medzi tmi istmi gulovmi nbojmi vo vkuu. V tuhch ltkach Coulombov zkon
vbec nevystihuje silov psobenie medzi gulami, pretoe neberie do vahy rzne
mechanick tlaky, prpadne tociv momenty.
Podobn, nic nehovoriaci vztah, je aj vraz pre energiu dvoch bodovch nbojov
v dielektriku. V interakcii nie s iba dva vybran nboje, ale vetky nboje v okol bez
ohladu na to, ci ich povaujeme za voln, alebo tie, ktor patria dielektriku. Vetky
vrazy, ktor sme napsali pre energiu sstavy bodovch nbojov platia vtedy, ak do
vpoctu zahrnieme aj tie nboje, ktor patria k dielektriku, a samozrejme vztahy u
netreba korigovat iadnou kontantou
r
.
Kede otzka energie nabitho telesa na mikroskopickej rovni je velmi zloit,
radej sa vzdme presnho vyjadrenia energie sstavy bodovch nbojov v ltke a poksime
sa o in prstup. Budeme predpokladat, e dielektrikum je spojit kontinuum, v ktorom
je definovan objemov hustota volnch nbojov rozloench v nejakom objeme .
Pri takomto pohlade na dielektrikum ho mono charakterizovat permitivitou ako
tatistickou velicinou, ktor je zviazan so strednou intenzitou pola volnch nbojov
v ltke. Vyjdeme zo vztahu (3.32) pre energiu spojitho rozloenia nbojov, ktor plat
aj v dielektriku. Nech V je stredn potencil v uvaovanom bode objemu , potom
W V =

1
2

d
kde je hustota volnch nbojov.
Hustotu volnch nbojov vyjadrme zoveobecnenm Gaussovm zkonom = divD
a vyuijeme opertorov identitu
div(VD) = V div

D + (grad

V). D
Postupom podobnm ako v odseku 3.7.2 dostaneme pre energiu vraz
W V
S
= +

1
2
D. S E. D d d

Prv integrl sa rovn nule z rovnakch dvodov ako vo vkuu, take konecn
vraz pre energiu je tvaru
W w
el
= =


1
2
E. Dd d

(4.34)
161
Velicina w
el
=
E. D
2
[J.m
3
] (4.35)
je hustota energie elektrickho pola volnch nbojov v dielektriku, aj mimo neho. Vraz
plat veobecne pre vetky prostredia vctane vkua. Vo vkuu, kde D =
0
E, prejde na
tvar (3.35). V prpade linernych izotropnch a homognnych dielektrk, v ktorch
D = E, nadobudne tvar
w
el
=
E
2
2
(4.36)
V tomto tvare sa hustota energie vyjadruje najcastejie, pretoe vcina v praxi sa
vyskytujcich dielektrk s jednoduch materily. Avak vraz (4.35) je najveobecnej,
pretoe plat ako pre ben, tak aj pre nelinerne a anizotropn ltky, v ktorch vektory
E a D nemusia mat rovnak smer.
Na energiu elektrickho pola v dielektriku je mon ete in pohlad, ktor zahrna aj
nboje samotnho dielektrika, teda vetky nboje, uloen vo vkuu. V tom prpade
analza, podobn u uvedenej, vedie k vrazu pre hustotu energie v tvare
w
el
=

0
2
2
E
cel

kde E
cel
je celkov intenzita pola v priestore buden volnmi aj viazanmi nbojmi
jednoducho vetkmi nbojmi v priestore. Je zrejm, e tto hustota energie je vcia
ako hustota dan vrazmi (4.35) alebo (4.36), pretoe zahrna aj vntorn energiu skryt
v samotnom dielektriku.

4.7 KONDENZTOR S DIELEKTRIKOM. PREMENY ENERGIE
V KONDENZTORE A SILY PSOBIACE NA DIELEKTRIKUM
Nabjanie kondenztora zo zdroja elektromotorickho naptia je zloit proces, na
ktorom sa zcastnuje odpor spojovacch vodicov, ich indukcnost, ako aj vodivostn
vlastnosti dielektrika medzi doskami kondenztora. Takto proces sa vyznacuje strmm
casovm nbehom naptia na kondenztore a nslednm oscilacnm priebehom s rchlym
tlmom na hodnotu naptia zdroja. Tento proces nazvame prechodov jav a budeme sa
nm zaoberat neskr. V tomto odseku ns bud zaujmat zmeny energie kondenztora,
ku ktorm djde v prpade, ak sa dielektrikum z kondenztora vytiahne (odstrni), alebo
naopak, sa do neho vlo.
Predpokladajme teda, e nejak kondenztor, najlepie doskov, ktor m bez
dielektrika kapacitu C
0
, bol naplnen homognnym dielektrikom s permitivitou
r
a bol
nabit do ustlenho stavu zo zdroja elektromotorickho naptia = U. Budeme sledovat,
ako sa men energia kondenztora, ak dielektrikum spomedzi dosiek vyberieme. Pritom
budeme rozliovat dva prpady, ktor s zobrazen na obr. 4.10 a,b.
162

a) b)
Obr. 4.10
Prpad prv je znzornen na obr. 4.10a. Kondenztor bol zo zdroja nabit a zdroj
bol potom od neho spnacom S odpojen. Na kondenztore, ktorho kapacita C =
r
C
0
je
nboj velkosti Q, ktor zostva kontantn, bez ohladu na to, ci sa dielektrikum medzi
doskami nachdza, alebo nie. Naptie na kondenztore sa vak bude menit. Ak je na
zaciatku na kondenztore naptie
U =
Q
C
r

0

po odstrnen dielektrika kapacita kondenztora klesne na hodnotu C
0
a pri kontantnom
nboji mus naptie stpnut na hodnotu
U =
Q
C
0
=
r
U > U
Zaciatocn energia kondenztora s dielektrikom sa d vyjadrit vrazmi
W
za
=
1
2
1
2
1
2
2 2
0
Q
C
Q
C
r
= =

r
C
0
U
2

a jeho konecn energia po vytiahnut dielektrika
W
kon
=
1
2
1
2
2
0
Q
C
=
r
CU
2
=
1
2
2

r
C
0
U
2

Rozdiel konecnej a zaciatocnej energie W v shlase so zkonom zachovania energie
udva prcu, ktor bola na kondenztore vykonan. Tento rozdiel je dan vrazom
W = W
kon
W
za
=

r
r
Q
C
1 1
2
2
0
=
r
(
r
1)
1
2
C
0
U
2
> 0 (4.37)
Kladn rozdiel konecnej a zaciatocnej energie svedc o tom, e pri vyberan dielektrika
z kondenztora bola na nom vonkajou silou vykonan prca.
Prpad druh je znzornen na obr. 4.10b. Pri vyberan dielektrika je zdroj trvale
pripojen ku kondenztoru. Na kondenztore zostva stle rovnak naptie U = , avak
nboj na nom sa bude menit. Na zaciatku je na kondenztore nboj
163
Q =
r
C
0
U
a na konci, po odstrnen dielektrika, nboj
Q = C
0
U =
Q
r

< Q
Zaciatocn energia kondenztora
W
za
=
1
2
CU
2
=
1
2
1
2
0
2
2
0

r
r
C U
Q
C
=
a konecn, po vybrat dielektrika
W C U
CU Q
C
W
kon
r r
za
r
= = = =
1
2
1
2
1
2
0
2
2 2
2
0

Rozdiel konecnej a zaciatocnej energie
W = W
kon
W
za
=
1 1
2
2

r
r
CU =
r
(1
r
)
1
2
C
0
U
2
< 0
Napodiv, po vybrat dielektrika je energia kondenztora niia ako na zaciatku, a na prv
pohlad sa zd, e kondenztor vykonal prcu W tm, e dielektrikum "vypudil".
Experiment vak ukazuje, e dielektrikum je do kondenztora vtahovan! Ak sa na n
systm pozrieme pozornejie, vidme, e je tu ete jeden objekt, ktor sa podiela na
energetickch premench, a tm je zdroj. Pocas vyberania dielektrika sa na doskch
kondenztora zmenuje nboj tm, e prechdza znovu do zdroja. Celkov nboj, ktor
v procese odstranovania dielektrika prejde do zdroja je
Q = Q Q = (
r
1)C
0
U
Ak je zdrojom akumultor, tak tmto nbojom sa akumultor pri kontantnom napt U
nabije, a vykon sa na nom prca
A = QU = (
r
1)C
0
U
2

Tto prcu vykonva:
1. vybjajci sa kondenztor (na cet poklesu jeho energie W),
2. vonkajia sila, ktor vytahuje dielektrikum a vykon prcu A
v
.
Rovnica energetickej rovnovhy teda znie:
W + A
v
= A
z coho prca vonkajej sily
A
v
= A W = (
r
1)
1
2
C
0
U
2
=

r
r
CU
1 1
2
2
> 0 (4.38)
Kondenztor naozaj vykonal prcu spolu s vonkajou silou nabili zdroj.
164

Obr. 4.11
Na zver naich energetickch vah sa natska otzka o silch, ktor psobia na
dielektrikum pri jeho vytahovan z kondenztora. Tto otzka sa ukazuje ako neobycajne
zloit. Silu psobiacu na dielektrikum mono interpretovat ako silu, ktor psob na
diply dielektrika. V odseku 2.9.3 sme ukzali, e na dipl psob translacn sila, ak sa
nachdza v nehomognnom elektrickom poli [pozri vraz (2.122), prpadne (2.123)].
Teda na dielektrikum psob sila iba vtedy, ak sa nachdza v nehomognnom poli. Ak sa
pozrieme na obr. 4.11, na ktorom je dielektrikum z kondenztora povytiahnut, vidme,
e na cast dielektrika medzi doskami kondenztora pole nepsob iadnou silou, lebo je
homognne. Na cast dielektrika vonku, daleko od okraja kondenztora, elektrick sila
takisto nepsob, pretoe tam je pole nulov. Oblast dielektrika na hrane dosiek kondenztora
sa nachdza v silne nehomognnom poli, a prve toto pole, ktor sme doteraz ignorovali
ako podrun okrajov efekt, m silov cinok na dielektrikum. Samozrejme, e ak je
cel dielektrikum medzi doskami kondenztora, iadna sila nan nepsob. Teraz vidme,
preco vznikaj tak velk problmy pri urcen sily, ktor vtahuje dielektrikum medzi
dosky kondenztora ved nevieme urcit ani jej psobisko. Natastie v takomto
geometricky jednoduchom a definovanom prpade vieme silu urcit z princpu virtulnej
prce diferenciciou energie podla sradnc. Ukeme ako!

Obr. 4.12
Na obr. 4.12 je zobrazen doskov kondenztor s plochou dosiek S = a
2
, a ich
vzdialenostou d, ktor m bez dielektrika kapacitu C
0
=
0
a
2
/d. Kondenztor je nabit
nbojom Q a od zdroja odpojen. Medzi jeho dosky mono zasvat dielektrikum. Ak
je dielektrikum s permitivitou
r
zasunut medzi doskami do hlbky a x, jeho kapacita
165
C(x) =
[ ] [ ]

0 0
1 ax a a x
d
a x a
d
r r r
+
=
+ ( ) ( )

Energia kondenztora ako funkcia x je potom

( )
[ ]
( )
[ ]
W x
Q
C x
Q d
a x a
Q a
C x a
r r r r
( )
( )
= =
+
=
+
1
2 2 1 2 1
2 2
0
2
0


Sila psobiaca na dielektrikum je dan zpornou derivciou energie podla sradnice x,
teda

( )
( )
[ ]
F
W x
x
Q a
C x a
x
r
r r
= =

+
<
d
d
( )
2
0
2
1
2 1
0

(4.39)
Celkov vykonan prca A proti elektrickej sile F
x
pri vyberan dielektrika z kondenztora je
dan integrlom sily F
x
= F
x
pre x od 0 (dielektrikum je vo vntri) po a (dielektrikum
je vonku), teda

( )
( )
[ ]
A F x
Q a
C
x
x a
Q
C
x
r
r r
r
r
a a
= =

+
=


d
2
0
2
2
0
0 0
1
2
1
1 1
2

d

co sa zhoduje s rozdielom konecnej a zaciatocnej energie kondenztora podla vrazu
(4.37).
Citatel si urcite vimol ist slabiny naej analzy. Vraz (4.39) pre silu, ako je zjavn,
je nenulov aj pre x = 0, t. j. v prpade, ked dielektrikum je plne zasunut medzi dosky.
Tto anomliu mono vysvetlit matematickou nespojitostou vrazu C(x) v bode x = 0,
kde nemme prvo poctat derivciu zadanej funkcie W(x), a teda ani silu F
x
zo vztahu
(4.39). Rovnak problm vznik pri x = a, kde je sce sila naozaj nenulov, pretoe aj na
okraji kondenztora a za nm je nenulov a nehomognne pole, ale sila nie je dan
hodnotou plyncou z vrazu (4.39). Ten plat iba pre 0 < x < a.
V svislosti s analyzovanou problematikou nakoniec odporcam citatelovi rieit
lohy 77 a 86.
Na zver tohoto odseku s v tabulke 6 uveden vetky vrazy, ktor sa mu
vyskytnt v svislosti s elektrickmi poliami v doskovch kondenztoroch s dielektrikami,
alebo bez nich. Kondenztory maj plochy dosiek S a vzdialenost dosiek d, dielektrikum
m relatvnu permitivitu
r
. V lavej casti tabulky dvojica kondenztorov nesie
kontantn nboj, vpravo je dvojica s kontantnm naptm. Na konci tabulky s
uveden dva cseln prklady, ktor maj citatelovi priblit numerick svislosti.
Vetky vektory pola (E, D, P) v kondenztoroch maj rovnak smer od kladnej
elektrdy k zpornej.

Tabuka 6
Kondenztor bez dielektrika Kondenztor s dielektrikom Kondenztor bez dielektrika Kondenztor s dielektrikom
Q = kont. U = kont.
D
Q
S
0
= D
Q
S
D = =
0
E
U
d
0
= E
U
d
= = E
0

E
D Q
S
0
0
0 0
= =

E
D Q
S
E
E
r r
= = = <

0
0
0

D E
U
d
0 0 0 0
= = D E
U
d
D D
r r r
= = = >
0 0 0 0

U E d
Q
S
d
0 0
0
= =

U Ed
Q
S
U
U
r r
= = = <

0
0
0

Q D S
U
d
S
0 0 0
= = Q DS
U
d
S Q Q
r r
= = = >
0 0 0

C
Q
U
S
d
0
0
0
= =

C
Q
U
S
d
C C
r r
= = = >
0 0 0
C
Q
U
S
d
0
0
0
= = C
Q
U
S
d
C C
r r
= = = >
0 0 0

Polarizcia nulov ( ) P E
Q
S
r
r
= = =

0
1 1
1

Polarizcia nulov ( ) ( ) P E
U
d
r r
= = =
0 0
1 1
Viazan nboj nulov Q S Q Q
r

= =

<

1
1

Viazan nboj nulov ( ) Q S
U
d
S Q
r
= = <
0
1
Numerick hodnoty pre: S = 1 m
2
, d = 1 mm,
r
= 2
Q = 8,854.10
7
C U = 100 V
D
0
= 8,854.10
7
C.m
2
D = 8,854.10
7
C.m
2
E
0
= 10
5
V.m
1
E = 10
5
V.m
1

E
0
= 10
5
V.m
1
E = 5.10
4
V.m
1
D
0
= 8,854.10
7
C.m
2
D = 17,71.10
7
C.m
2

U
0
= 100 V U = 50 V Q
0
= 8,854.10
7
C Q = 17,71.10
7
C
C
0
= 8,854 nF C = 17,71 nF C
0
= 8,854 nF C = 17,71 nF
P
0
= 0 P = 4,43.10
7
C.m
2
P
0
= 0 P = 8,854.10
7
C.m
2

Q
0
= 0 Q

= 4,43.10
2
C Q
0
= 0 Q

= 8,854.10
7
C
167
4.8 MIKROFYZIKLNA PODSTATA
POLARIZCIE DIELEKTRIKA
V naom doterajom vklade elektrickch vlastnost ltok sme mono mlo
zdraznovali skutocnost, e elektrick polia v ltkach, ktor sme povaovali za statick,
s v skutocnosti stredn hodnoty priestorovo a casovo velmi zloitch a rchlo sa
meniacich pol, zodpovedajcich atomrnej, resp. molekulrnej truktre prostredia.
Ltku sme povaovali za kontinuum, ktorho elektrick makroskopick vlastnosti sme
opsali permitivitou a susceptibilitou. Tieto parametre ltok s dnes dobre merateln,
ved stac iba zmerat kapacitu kondenztora naplnenho dielektrikom a bez neho,
a podiel vsledkov merania dva relatvnu permitivitu dielektrika. Ak by sme poznali
teoretick svislost tchto parametrov s mikrofyziklnymi truktrnymi charakteristikami
ltok, porovnanie nameranch vsledkov s teoretickmi predpovedami by mohlo rozhodnt
o sprvnosti naich predstv o mechanizmoch, ktor ved k polarizcii ltok, a tak
prispiet k poznaniu jednej strnky sveta v ktorom ijeme. Prve o to sa chceme v tomto
odseku poksit.
Videli sme, e vektor polarizcie vciny ltok je v irokom intervale elektrickch
pol velicina mern intenzite elektrickho pola, a tento vztah je linerny. Tto skutocnost
znacne zjednoduuje n pohlad na ltku v elektrickom poli.
4.8.1 Elektrnov polarizcia
Zacneme analzou najjednoduchieho prpadu, akm je nepolrny inertn plyn.
Kad atm plynu v hrubom priblen zaber gulov objem, v ktorom je polarizovan
a vznik z neho dipl. Atmy meme povaovat za viac-menej voln a na kad psob
iba vonkajie elektrick pole s intenzitou E. Vzhladom na to, e polarizcia v systme
identickch diplov je mern koncentrcii, mono ocakvat, e jednotliv diplov
momenty p, ktor vznikn v ltke v dsledku elektrnovej polarizcie, bud mern
intenzite elektrickho pola, ktor gulovo symetrick atm polarizuje. Tto mernost
zvykneme psat v tvare
p =
0
E (4.40)
kde je kontanta, ktor sa nazva polarizovatelnost atmu. lohou terie je sprvne
urcit , aby zodpovedalo experimentlnym pozorovaniam. Vyjdime z predstavy, e
atm s atmovm cslom Z je tvoren bodovm nbojom jadra Q
+
= Ze a zpornm
nbojom elektrnov Q

= Ze rozloenm spojito v objeme gule s polomerom R. Ak sa

atm ocitne v elektrickom poli s intenzitou E, bude na jadro psobit extern sila (pozri
obr. 4.13, ako aj obr. 4.1)
F
ext
= ZeE
s tendenciou vychlit jadro zo stredu atmu. Na vychlen jadro okamite psob sptn
centrlna sila F
int
od elektrnovho obalu s velkostou
F
int
= ZeE
int

168

Obr. 4.13
kde E
Zer
R
int
=
4
0
3

je vntorn intenzita elektrickho pola vo vzdialenosti r od stredu gulovho rovnomerne
rozloenho nboja Q

= Ze [pozri vztah (2.50)]. Treba povedat, e atm je natolko

odoln, e ben, v praxi sa vyskytujce polia, nie s schopn vytrhnt jadro zo stredu
atmu (totlne ho ionizovat) a mu spsobit iba to, e jadro a obal sa navzjom nepatrne
posun. Tento posun r = pri rovnovhe sl F
ext
a F
int
plynie z podmienky
F
ext
= F
int

alebo
ZeE
Z e
R
=
2 2
0
3
4

a z toho


=
4
0
3
R E
Ze

Posun je dlka vzniklho diplu tvorenho nbojmi Q

= Ze. Jeho diplov moment

m velkost
p Q Ze R E = = = 4
0
3
(4.41)
a smeruje v smere intenzity polarizujceho pola E. Ak porovnme tento vsledok so
vztahom (4.40), vidme e podla naich teoretickch predstv polarizcia je skutocne
linerna, a e polarizovatelnost nepolrneho atmu
= 4R
3
[m
3
] (4.42)
co je vsledok vcelku pochopiteln, avak neocakvane jednoduch. Polarizovatelnost
atmu je mern tretej mocnine jeho polomeru (objemu) vc atm sa lepie a viac
polarizuje! Makroskopick velicina polarizcia je podla vztahov (4.2) a (4.22)
169
P = np =
0
(
r
1)E = n
0
E
z coho elektrick susceptibilita ltky
= = =
r
n nR 1 4
3
(4.43)
alebo relatvna permitivita

r
nR = + 1 4
3
(4.44)
Bude zaujmav porovnat tieto teoretick vsledky pre susceptibilitu a permitivitu
s experimentlnymi dajmi. Meraniami bolo zisten, e vodk pri atmosfrickom tlaku
a teplote 0 C (koncentrcia atmov n = 2,69.10
25
m
3
) m susceptibilitu

exp
= 0,000 26
a relatvnu permitivitu

r exp
=
exp
+ 1 = 1,000 26
Na druhej strane, ak za polomer vodkovho atmu budeme povaovat jeho klasick
(Bohrov) polomer R = a
0
= 0,53.10
10
m a dosadme do vztahu (4.43) dostaneme
teoretick hodnotu susceptibility

teor
= 4.2,69.10
25
.(0,53.10
10
)
3
= 0,000 050 3
co je vsledok len asi 5-krt men, ako experimentlne zisten hodnota. Takto zhoda
experimentlnych a teoretickch vsledkov sa v atmovej fyzike povauje za velmi
dobr, a vyvolva podozrenie, e je to iba vec nhody; ved to, co sme urobili, e sme
jedin vodkov elektrn na klasickej Bohrovej drhe aproximovali jeho spojitm rozloenm
v guli rovnakho (Bohrovho) polomeru, je prlin opovlivost. Lene v atme nijak
klasick drhy neexistuj. Vodkov elektrn sa me s istou pravdepodobnostou
nachdzat v celom gulovom okol jadra (protnu), najpravdepodobnej pre jeho pobyt
je vak pobyt na gulovej ploche s Bohrovm polomerom. Feynman vo svojej u citovanej
ucebnici uvdza kvantovomechanick vsledok pre koeficient polarizovatelnosti
vodkovho atmu
16a
0
3

kde
m 10 . 18 529 , 0
a
10
2
2
0
0

= =
e
m e
h
a


je polomer zkladnej Bohrovej orbity atmu ( je Planckova kontanta, m
e
je hmotnost
elektrnu). Tento vraz dva pre teoretick susceptibilitu vsledok tyrikrt vc ako
n, a teda takmer zhodn s experimentlnym vsledkom, ak naviac zoberieme do
vahy, e permitivita bola meran pre molekulrny, a nie pre atomrny vodk.
170
Vsledok naich vah je poucn z dvoch dvodov: predovetkm je to potvrdenie
sprvnosti naich predstv o rozloen elektrnovho nboja v atme a za druh, e pole,
ktor polarizuje atm v plyne, je vonkajie pole bez vplyvu pol susedov, pretoe sa
predpokladalo, e koncentrcia atmov je nzka.
4.8.2 Nepolrne plyny a kvapaliny.
Clausiusov-Mossottiho vzah
N vklad polarizcie plynov bol uroben za predpokladu, e jednotliv atmy,
resp. diply, s tak daleko od seba, e ich vzjomn psobenie meme zanedbat. Inak
povedan, kad dipl sa nachdza iba vo vonkajom poli, alebo e vonkajie pole je
scasne vntornm polom v ltke. V plynoch pri vysokch tlakoch s vysokou koncentrciou
atmov alebo v kvapalnch ltkach tento predpoklad nie je splnen a skutocn pole,
ktor polarizuje vybran atmu, je superpozciou strednho pola v ltke E a pola E
najbliieho atomrneho okolia. Toto pole me velmi komplikovat vpocet, pretoe
zvis od vntornej truktry ltky. Lorentz ukzal, e dobr vsledky pre nepolrne
plyny a kvapaliny sa daj dosiahnut, ak sa za vntorn pole intenzity E v mieste
polarizovanho atmu povauje pole v gulovej dutine homognneho polarizovanho
dielektrika s makroskopickou polarizciou P =
0
(
r
1)E, podla obr. 4.14. Pri vpocte
intenzity pola E v dutine homognne polarizovanho dielektrika mono vyuit vsledok
rieenia lohy 37, prpadne 73. Z tchto loh sa dozviete, e elektrick intenzita E
g
vo
vntri homognne polarizovanej gule s polarizciou P je tie homognne pole dan
vrazom (pozri aj obr. 4.5)
E
P
g
=
3
0

Elektrick pole v dutine dielektrika je vlastne akmsi "negatvom" pola v guli, take
meme napsat
= = E E
P
g
3
0

Vsledn loklne pole E
lok
, ktor polarizuje jednotliv atm
E E E E
P
lok
= + = +
3
0

Polarizcia v ltke je potom
P E E
P
= = +

n n
lok

0 0
0
3

z coho plynie vraz
( ) 1
3
1
0 0

=
n
n
r

E E
171
Po prave poslednho vrazu dostaneme vztah

r
n
n
=

1
1
3
(4.45a)
alebo vztah v tvare

Obr. 4.14

r
r
n
+
=
1
2 3
(4.45b)
Vztah (4.45) prv raz odvodili R. Clausius a O. F. Mossotti a je veobecne znmy
pod ich menami. Clausiusov-Mossottiho vzah udva svis medzi permitivitou
dielektrika (makroskopickou velicinou) a polarizovatelnostou nepolrnych molekl
(mikroskopick velicina) v plynoch a kvapalinch. Pri nzkych tlakoch je n/3 1
z dvodov nzkej koncentrcie a vraz (4.45) pre susceptibilitu sa redukuje na tvar

r
n = 1
zhodn s vrazom (4.43) pre susceptibilitu volnch atmov alebo molekl plynu, bez
Lorentzovej korekcie.
Clausiusov-Mossottiho vztah bol experimentlne overovan v irokom rozsahu
tlakov a do 10
8
Pa na plynnom CO
2
,
1
pricom sa preukzala vborn zhoda experimentlnych
vsledkov s vsledkami vypoctanmi podla vztahov (4.45).
Pre polrne a tuh ltky, v ktorch n/3 > 1, dvaj rovnice (4.45) zporn hodnoty
susceptibilt a
r
menie ako jedna. Pre tak ltky Clausiusov-Mossottiho vztah neplat.

1
Michels, A., Michels, C., Phil. Trans. R. Soc. A231, 409 (1932)
172
4.8.3 Polrne ltky. Orientan polarizcia
Polrne ltky, ktor z elektrickho hladiska pozostvaj z diplov aj bez prtomnosti
vonkajieho elektrickho pola, vykazuj principilne in proces polarizcie. Pod cinkom
vonkajieho elektrickho pola snaia sa diply polrnej ltky zaujat smer tohto pola,
avak chaotick tepeln pohyb jednotlivch molekulrnych diplov brni tomuto
usporiadaniu, a pokial vonkajie elektrick pole nie je extrmne vysok, dochdza
k tatistickej strednej polarizcii P v smere intenzity pola E, pricom vztah medzi velicinami
je v irokom rozsahu pol linerny. Pri danej hodnote pola je polarizcia nepriamo
mern teplote v dsledku depolarizacnho cinku teploty.

Obr. 4.15
Predpokladajme, e v jednotke objemu dielektrika sa nachdza n
0
molekl s diplovmi
momentami velkosti p. Kad dipl v ltke me zaujmat tatisticky lubovoln
orientciu vzhladom k smeru vonkajieho elektrickho pola. Ak smer intenzity pola E
stotonme so smerom polrnej osi sfrickho sradnicovho systmu, mono potencilnu
energiu jednotlivch diplov vyjadrit vrazom (pozri odsek 2.9.2)
W = p.E = pE cos (4.46)
kde polrny uhol je tatistick, nhodn velicina. Bez pola by jednotliv diply boli
rovnomerne rozloen do vetkch smerov pre uhly od 0 po a azimutlny uhol od
0 po 2. V ltke by neexistovala v iadnom smere vsledn nenulov polarizcia. Ak
vak je pole nenulov, bude jeho smer tatisticky vznamn, pretoe jednotliv
momenty bud mat tendenciu zaujat prve tento smer (pozri obr. 4.15). Ak chceme
urcit rozloenie os diplov za prtomnosti orientujceho pola E, treba vyuit zkony
tatistickej mechaniky. Pre tatistick rozdelenie diplov podla energi sa hod
Boltzmannovo tatistick rozdelenie, podla ktorho:
v podmienkach termodynamickej rovnovhy (inak povedan v tepelne ustlenom
systme) sa zkon rozdelenia molekl (diplov) poda energi za prtomnosti konzervatvneho
poa (v naom prpade elektrostatickho poa) odliuje od zkona ich rozdelenia bez
toho poa siniteom
e

W
kT
(4.47)
173
kde W je potencilna energia molekuly v uvaovanom silovom poli, T je absoltna teplota
a k je univerzlna kontanta nazvan Boltzmannovou kontantou.
V naom prpade potencilna energia W je energia diplu (4.46) v elektrickom poli.
Kede energia diplu zvis od polrneho uhla pre lubovoln hodnotu azimutlneho
uhlu , treba nm teraz vyjadrit pocet diplov dn na jednotku objemu, ktor smerovo
leia medzi knickmi plochami s uhlami a + d podla obr. 4.16. Tento pocet
s vyuitm Boltzmannovho rozdelenia (4.47) je dan vrazom
d e d n A
W
kT
=

(4.48)
kde A je kontanta, ktor treba urcit normovanm a d je elementrny priestorov uhol
vymedzen knickmi plochami na obr. 4.16. Jeho velkost je dan vrazom
d
d
d = =
S
r
2
2sin (4.49)
Dosadenm vrazu (4.49) do (4.48) dostaneme pre pocet diplov vraz
d d n A
pE
kT
= e sin
cos
2 (4.50)

Obr. 4.16
Vidme, e odchlka rozloenia od rovnomernho je dan faktorom
e
cos
pE
kT


a je tm vcia, cm je vcia intenzita E a cm je niia teplota T. To je pochopiteln,
pretoe so zvyovanm teploty rastie energia tepelnho pohybu, ktor nara usporiadanie
diplov.
Teraz nm treba predovetkm urcit kontantu A normovanm. Normovanie je
matematick postup, pri ktorom treba zvolit tak hodnotu A, aby sa po integrovan
vrazu (4.50) cez vetky mon hodnoty od 0 po vsledok rovnal poctu diplov n
0
na jednotku objemu, t. j. koncentrcii diplov. Nech teda
174
n n A
pE
kT
0
0
2 = =

d d

e sin
cos
(4.51)
Spsob vpoctu integrlu zvis od hodnoty exponentu e-funkcie. Pre vcinu ltok
z uvaovanej skupiny je pomer pE/(kT) 1 aj pre velmi vysok hodnoty intenzt pol.
V takom prpade mono exponencilnu funkciu aproximovat dvojclenom
e cos
cos
pE
kT
pE
kT

+ 1
a vraz (4.51) prejde na tvar
n A
pE
kT
A
0
0
2 1 2 = +

cos sin d
Z neho pre kontantu A dostvame hodnotu
A
n
=
0
4

Konecne meme napsat vraz pre pocet diplov v jednotkovom objeme, ktorch energia
je z intervalu uhlov a + d
d sin cos 1
2
d
0

+ =
kT
pE n
n
Tento pocet diplov prispieva k polarizcii dP priemetom diplovho momentu do smeru
vonkajieho pola (p cos), teda
d cos sin cos 1
2
d cos d
0

+ = =
kT
pE p n
n p P
Po integrcii tohto vrazu pre od 0 po
E
kT
p n
kT
pE p n
P
3
d cos sin cos 1
2
2
0
a
0
0
=

+ =

konecne dostvame vraz pre orientacn polarizciu dielektrika v tvare
P E =
n p
kT
0
2
3
(4.52)
a z neho vraz pre susceptibilitu v tvare
175


= = =
r
P
E
n p
kT
1
3
0
0
2
0
(4.53)
Nakoniec treba znovu zdraznit, e vrazy (4.52) a (4.53) platia iba v prpade, ak

pE
kT
1
Pri poruen tejto podmienky napr. vo velmi silnch poliach alebo pri velmi nzkych
teplotch prestane polarizcia P vzrastat linerne s E a rastie k maximlnej monej
hodnote odpovedajcej orientcii vetkch diplov do smeru vektora E. Velkost tejto
"saturacnej polarizcie" je dan vrazom
P n p
sat
=
0

Na orientacnej polarizcii je pozoruhodn jej zvislost od teploty. Bola meran
zvislost susceptibility od prevrtenej hodnoty teploty a vsledkom je linerny graf, co
potvrdzuje platnost vrazu (4. 53). Na druhej strane, polarizcia nepolrnych dielektrk
je jav, ktor od teploty takmer nezvis. Vraz (4.53) sa casto pe v tvare
= =
r
C
T
1 (4.54)
a nazva sa Curieho zkon, na pocest franczskeho fyzika P. Curie, ktor v roku 1895
objavil formlne rovnak zkon pre magnetick susceptibilitu paramagnetickch ltok,
zatial co vztah (4.53) pre orientacn polarizciu dielektrk objavil P. Debye v roku
1912. Kontanta
C
n p
k
=
0
2
0
3

sa nazva Curieho kontanta.
Orientacn polarizcia m ete jednu zvltnost oproti elektrnovej, a to je jej
frekvencn zvislost. Pri praktickom vyuvan dielektrk je dleit, ako sa dielektrik
sprvaj nie v kontantnch, ale v casovo premennch, naprklad striedavch (snusovo
sa meniacich) poliach. Schopnost polarizcie je obmedzen relaxacnou dobou prslunou
istmu druhu pohybu. Deformcia atmu, ktor nastva pri elektrnovej polarizcii, je
proces, ktor nastane za dobu rdovo 10
16
s. To znamen, e nepolrne ltky s schopn
polarizcie striedavm elektrickm polom a do frekvenci rdovo 10
16
Hz, teda od
nulovej frekvencie statickho pola a po sveteln frekvencie elektromagnetickho pola.
In je situcia u polrnych ltok. Pohyblivost diplov alebo monost ich rotcie v ltke
zvis od mnohch faktorov, predovetkm od teploty a tlaku. Tieto faktory ovplyvnuj
vntorn trenie v ltke, ktor brni periodickmu preklpaniu diplov pod cinkom
striedavho elektrickho pola. So zvyovanm frekvencie tto schopnost diplov kles,
a pri urcitej frekvencii plne zanikne. Diply sa prestan preklpat a v ltke sa zachov
iba elektrnov polarizcia, ktor existuje samozrejme aj u polrnych ltok, len je
podstatne slabia.
176
Ako prklad mono uviest pozorovania frekvencnch zvislost permitivity pre
polrne molekuly vody. Pri izbovej teplote a normlnom tlaku v statickom poli m voda
medzi benmi ltkami jednu z najvcch relatvnych permitivt, cca 81. Svis to s velkm
diplovm momentom molekuly H
2
O (pozri tabulku 1). Ak na vzorku vody nalome
striedav pole a zacneme frekvenciu zvyovat, zostane hodnota permitivity rovnak a
do frekvenci cca 10
9
Hz, teda do psma, ktor zvykneme nazvat mikrovlny. Pri
dalom zvyovan frekvencie permitivita prudko kles na hodnotu zodpovedajcu
elektrnovej polarizcii vody a zostva kontantn a po sveteln frekvencie. Ak ale
budeme merat permitivitu vody v tuhom stave, teda permitivitu ladu, zistme, e
zaciatocn permitivita zacne klesat u pri frekvencich 10 resp. 1000 Hz a potom
zostva kontantn. Na obr. 4.17 s znzornen experimentlne zskan frekvencn
zvislosti permitivity vody pri troch rznych teplotch, ktor potvrdzuj sprvnost
naich teoretickch predstv.
1


Obr. 4.17
* * * * *
Na zver nho pojednania o elektrostatike je na mieste otzka o vzname elektrostatiky
v irom koncepte elektromagnetizmu. Meme na nu odpovedat z dvoch hladsk:
z hladiska teoretickho poznvania a z hladiska cisto utilitrneho. Predovetkm si treba
znovu uvedomit, e nijak statick elektrick polia v prrode v skutocnosti neexistuj
to co v praxi prehlasujeme za statick, s v skutocnosti stredn hodnoty elektrickch
velicn, ktorch pvodcom s elektrick nboje v ltkach alebo vo vkuu vo svojom
chaotickom tepelnom pohybe. Zkladn zkony elektrostatiky, ktor sme v priebehu
naich doterajch vah sformulovali, v skutocnosti platia pre stredn hodnoty velicn. Tto
skutocnost vak nezniuje dleitost samotnch zkonov, pretoe tie tvoria teoretick
zklad pre elektrodynamiku.
Elektrostatika zdaleka nem tak praktick vyuitie ako elektrodynamika. V benom
ivote elektrostatick efekty najcastejie vnmame ako neprjemn cinky nbojov
nahromadench na izolacnch materiloch (tkaniny z umelch hmt, podlahy, plastikov
flie a in) teoreticky tako opsatelnm trenm (triboelektrina). V styku s ludskm telom

1
Grafick priebehy s z knihy Smyth, C. P.: "Dielectric Behaviour and Structure", McGraw-Hill, New
York 1955 a z clnku Auty, R. P., Cole, R. H., J. Chem. Phys. 20, 1309 (1952)
177
dochdza k vybjaniu tchto nbojov preskokom elektrickch iskier. Impozantnm, ale aj
nebezpecnm prrodnm kazom je elektrick blesk vboj "statickej" elektriny v atmosfre,
pocas ktorho sa nboj v priemere asi 20 C neutralizuje pri napt rdovo 10
9
V = 1 GV
elektrickm prdom a 20 000 A.
Priame bezprostredn priemyseln vyuitie elektrostatickch javov je ako u bolo
povedan relatvne chudobn: s to napr. elektrostatick odlucovace tuhch castc
z plynu a priemyselnch splodn, xerografick zariadenia, rzne typy elektrostatickch
chytov a in. Vo fyzike elementrnych castc sa na ich urchlovanie vyuvaj elektrostatick
genertory naptia, napr. znmy Van de Graaffov genertor, ktor dosahuje naptia a
niekolko milinov voltov, a ktorho stoln verziu urcen na demontracn cely vlastn
takmer kad gymnzium. Statick elektrina v praxi je jav skr neelateln, ci neuitocn,
ba a kodliv, a treba s nou casto bojovat (vvoj rznych typov antistatickch materilov
prpadne nterov). Napriek tmto mlo povzbudivm zverom je elektrostatika
neodmyslitelnou teoretickou castou elektromagnetizmu, bez ktorej by sme museli zacat
budovat elektrodynamiku "na zelenej lke".
lohy 65 96
65. Dve rovnak gulcky s hmotnostou m a polomerom R s nabit nbojmi Q a zavesen na
nitiach rovnakej dlky. V dsledku odpudivej sily medzi nbojmi rozostpia sa gulcky tak, e
nite zvieraj uhol . Tento systm nbojov je ponoren do dielektrickej kvapaliny s hustotou
a relatvnou permitivitou
r
. Ak mus byt hustota kvapaliny, aby sa uhol medzi nitami po
ponoren gulcok do kvapaliny nezmenil?
66. Gulov kondenztor je tvoren dvoma vodivmi gulovmi plochami s polomermi R
1

a R
2
. Vntorn gula je obalen vrstvou dielektrika s hrbkou h a permitivitou
r1
(obr. 66). Zvyok
priestoru je vyplnen dielektrikom s permitivitou
r2
. Vypoctajte kapacitu kondenztora.

Obr. 66 Obr. 67
67. Doskov kondenztor s plochou dosiek S a ich vzdialenostou d je vyplnen dvoma
vrstvami dielektrk hrubmi h a d h a s permitivitami
r1
a
r2
(obr. 67). Vypoctajte kapacitu
kondenztora.
68. Doskov kondenztor je zaplnen dielektrikom, ktorho permitivita sa men podla vztahu


( )
( )
x
x a
a
=
+
0

178
kde a je vzdialenost dosiek a x je os kolm na rovinu dosiek. Plocha kadej dosky je S. Vypoctajte
kapacitu kondenztora a rozdelenie viazanho plonho a priestorovho nboja v dielektriku, ak je
kondenztor udriavan na napt U.
69. Na dvoch koncentrickch gulovch plochch s polomermi a a b s rozloen nboje Q
podla obr. 69. Priestor v gulovej vrstve medzi elektrdami kondenztora je do polovice vyplnen
dielektrikom s permitivitou , v druhej polovici je vkuum.
a) Njdite priebeh vektora elektrickej indukcie v kondenztore.
b) Vypoctajte rozloenie intenzity elektrickho pola v kondenztore.
c) Njdite plon rozloenie nbojov na elektrdach kondenztora.
d) Vypoctajte hustotu viazanch nbojov na povrchovch plochch dielektrika a v jeho
objeme.
e) Vypoctajte kapacitu takho kondenztora.
70. Gulov kondenztor na obr. 70 je ciastocne vyplnen dielektrikom s permitivitou .
Dielektrikum vymedzuje priestorov uhol s vrcholom v strede gulovch plch kondenztora.
Vypoctajte kapacitu kondenztora.

Obr. 69 Obr. 70
71. Gulov kondenztor s polomermi gulovch elektrd a a b (a > b) je vyplnen
dielektrikom, ktorho permitivita sa s polomerom r men podla vztahu

( ) r
a
r
=
0
2
2

Vypoctajte kapacitu kondenztora.
72. Vodiv gula s polomerom R, s celkovm nbojom Q je obalen gulovou vrstvou dielektrika
s hrbkou h a permitivitou
r
(obr. 72). Vypoctajte:
a) hustotu plonho viazanho nboja na vonkajej a vntornej ploche dielektrika,
b) hustotu viazanho priestorovho nboja v dielektriku,
c) celkov viazan nboj na vonkajej a vntornej ploche dielektrika,
d) vektory E, D, P ako funkcie vzdialenosti r od stredu symetrie.
73. Dielektrick gula s polomerom R je homognne polarizovan v celom objeme (vektor
polarizcie v celom objeme je kontantn). Vypoctajte potencil v okol gule a v jej vntri.
Nakreslite priebeh silociar vo vntri gule a v jej okol.
74. Dielektrick gula s polomerom R a permitivitou
r
je umiestnen v homognnom elektrickom
poli intenzity E
0
. Vypoctajte intenzitu elektrickho pola, vektor polarizcie a potencil vo vntri
gule a v jej okol.
179

Obr. 72
75. Vodiv uzemnen gula s polomerom R je vloen do homognneho elektrickho pola
intenzity E
0
. Vypoctajte potencil v okol gule a v jej vntre.
Poznmka: Riete ako limitn prpad predchdzajcej lohy.
76. Bodov nboj Q je umiestnen na rovinnom rozhran dvoch dielektrk s permitivitami
1

a
2
, vyplnujcich cel priestor. Odvodte vrazy pre vektor intenzity elektrickho pola, vektor
elektrickej indukcie a potencil ako funkcie vzdialenosti od nboja.
77. Doskov kondenztor s dielektrikom je nabit na ist potencilov rozdiel U, pricom jeho
energia je 3.10
5
J. Na vybratie dielektrika z kondenztora treba vynaloit prcu 5.10
5
J. Ak je
relatvna permitivita dielektrika?
78. Doskov kondenztor s plochou dosiek S a ich vzdialenostou d je vyplnen pevnm
dielektrikom s relatvnou permitivitou
r
a nabit na potencilov rozdiel U. Vypoctajte prcu,
ktor treba vynaloit na vybratie dielektrika z kondenztora.

Obr. 79
79. Priestor medzi cylindrickmi vodicmi koaxilneho kbla je vyplnen dvoma koaxilnymi
vrstvami dielektrk 1 a 2 s permitivitami
r1
= 6 a
r2
= 3. Dielektrick pevnost dielektrika 1 je
E
max1
= 6000 kV/m a dielektrika 2 je E
max2
= 4000 kV/m. Polomer vntornho vodica je a = 1 cm
a vonkajieho b = 5 cm (obr. 79).
a) Ako treba volit polomer rozhrania dielektrk, aby pri intenzite elektrickho pola na povrchu
vntornho vodica E
max1
nepresiahla intenzita elektrickho pola v dielektriku 2 hodnotu E
max2
?
b) Ak je maximlne dovolen naptie na kbli?
c) Ak je kapacita kbla na meter dlky?
d) Ak maximlna energia me byt nazhromaden v jednom metri kbla?
180
80. Horn hranica prpustnho naptia na kondenztore zvis od dielektrickej pevnosti jeho
dielektrika. Dielektrick pevnost materilu je dan maximlnou prpustnou hodnotou intenzity
elektrickho pola v materile. Nad touto hranicou nastva prieraz kondenztora. Dielektrick
pevnost kvalitnch dielektrk predstavuje hodnoty okolo 10
7
V/m. Vypoctajte maximlnu
elektrick energiu, ktor mono uskladnit v jednom kilograme kondenztora naplnenho
kvalitnm dielektrikom s permitivitou 2,3 a mernou hustotou 10
3
kg/m
3
. Hmotnost elektrd mono
zanedbat. Porovnajte vsledok s mernou energiou (J/kg) olovench a Ni-Cd akumultorov.
Parametre autoakumultorov udvan vrobcami podla casopisu Svt motoru 21/75 s:
vkon/kg energia/kg
Pb aku. 36 160 W/kg 10 40 Wh/kg
Ni-Cd aku. 100 200 W/kg 30 50 Wh/kg
81. a) Akou silou f sa navzjom pritahuj dosky rovinnho kondenztora, ak medzi doskami
je kontantn naptie U a dosky s vo vzdialenosti a od seba?
b) Ak bude sila f, ak sa nabit kondenztor odpoj od zdroja, a potom sa napln tekutm
dielektrikom s relatvnou permitivitou
r
?
c) Ak bude sila f, ak sa nabit kondenztor odpoj od zdroja naptia, a potom sa napln
tuhm dielektrikom s permitivitou
r
a s hrbkou troku menou ako je vzdialenost dosiek a, take
dielektrikum sa dosiek nedotka?
d) Ak bude sila f, ak sa najprv kondenztor zaleje tekutm dielektrikom permitivity
r
,
a potom sa nabije na potencilov rozdiel U?
e) Ak bude sila f, ak sa najprv kondenztor napln tuhm dielektrikom ako v prpade c),
a potom sa nabije na potencilov rozdiel U?

Obr. 82
82. V cylindrickom kondenztore dlky l so strednm polomerom elektrd R a ich
vzdialenostou d (d R) podla obr. 82 sa me volne pohybovat dielektrick trubica permitivity
r
s hrbkou d, take pri plnom zasunut vyplnuje cel aktvny objem kondenztora.
a) Vypoctajte kapacitu kondenztora bez dielektrika a s dielektrikom.
b) Kondenztor bez dielektrika je pripojen na zdroj naptia U. Ak je jeho energia?
c) Dielektrikum sa zacne zasvat do kondenztora pri kontantnom napt zdroja. Ak sila
psob na dielektrikum? Ak prca sa vykon pri plnom zasunut dielektrika?
d) Dielektrikum je plne zasunut pri napt U. Ak je energia kondenztora?
e) Pri zasunutom dielektriku sa zdroj naptia od kondenztora odpoj a dielektrikum zacneme
vytahovat. Ak sila nan psob? Ak prcu treba vykonat na pln vytiahnutie dielektrika
z kondenztora?
f) Ak je energia kondenztora po vytiahnut dielektrika?
83. Valcov kondenztor s polomermi elektrd a a b (a < b) a vzduchovm dielektrikom je
ponoren do dielektrickej kvapaliny s hustotou a relatvnou permitivitou
r
podla obr. 83.
181
Vypoctajte do akej vky vystpi kvapalina medzi elektrdy kondenztora, ak je tento udriavan
na kontantnom napt U.

Obr. 83 Obr. 84
84. Doskov kondenztor je ponoren do dielektrickej kvapaliny s hustotou a permitivitou

r
podla obr. 84. Kondenztor je udriavan na napt U. Vypoctajte vku, do ktorej vystpi
kvapalina medzi dosky kondenztora.
85. Vypoctajte silu, ktorou je vtahovan dielektrikum s permitivitou
r
medzi dosky
kondenztora na obr. 85. Na kondenztore je kontantn naptie U.
86. Doskov kondenztor pozostva z dvoch tvorcovch elektrd so stranami a = 15 cm
vzdialenmi d = 3 mm. Medzi elektrdy kondenztora je zasunut sklenen doska s relatvnou
permitivitou
r
= 6 tak, e vyplnuje tretinu objemu kondenztora. Vo zvyku objemu je vkuum,
alebo vzduch (obr. 86). Na kondenztor je pripojen naptie U = 600 V.
a) Vypoctajte kapacitu kondenztora.
b) Stanovte celkov nboj na kondenztore a jeho plon rozloenie.
c) Vypoctajte energiu kondenztora.

Obr. 85 Obr. 86
87. Nekonecne dlh dielektrick valec polomeru R je homognne polarizovan (P je
kontantn vektor polarizcie) v smere osi z kolmej na os valca. Vypoctajte potencil a intenzitu
elektrickho pola vo vntri valca a v jeho okol.
88. Nekonecne dlh dielektrick valec s polomerom R a relatvnou permitivitou
r
je vloen
do homognneho elektrickho pola intenzity E tak, e os valca je kolm na smer pola E. Vypoctajte
potencil vo vntri a v okol valca.
89. Nekonecne dlh kovov valec polomeru R je vloen do homognneho elektrickho pola
intenzity E tak, e os valca je kolm na smer pola E. Vypoctajte potencil vo vntri a v okol
valca. (Riete ako limitn prpad predchdzajceho prkladu.)
90. Vypoctajte kapacitu gulovho kondenztora, ktorho polomer vntornej elektrdy je R
1
,
polomer vonkajej elektrdy R
2
a aktvny objem kondenztora je vyplnen dielektrikom, ktorho
permitivita je dan vrazom =
0
+
1
cos
2
, kde je polrny uhol.
182
91. Kondenztor pozostva z dvoch pevnch polkruhovch platn polomeru R a pohyblivej
platne polkruhovho dielektrika s permitivitou . Dielektrick platna sa me otcat okolo osi O
(obr. 91). Hrbka dielektrickej platne h sa rovn vzdialenosti elektrd kondenztora. Na kondenztore
je naptie U. Njdite moment sily vzhladom na os O, ktor psob na dielektrikum v polohe podla
obrzku.

Obr. 91
92. Voln bodov nboj q sa nachdza v dielektrickom prostred, ktorho permitivita je dan
vrazom = /r ( je kontanta, r je vzdialenost od nboja). Njdite vektory E, D, P a objemov
viazan nboj v dielektriku ako funkciu r.
93. Nekonecne velk vrstva homognneho dielektrika s permitivitou je nabit volnm
objemovm nbojom s kontantnou hustotou. Hrbka vrstvy je a. Njdite:
a) intenzitu elektrickho pola a potencil ako funkciu vzdialenosti x od stredu vrstvy (potencil
v strede vrstvy nech sa rovn nule); znzornite intenzitu elektrickho pola a potencil ako funkcie
vzdialenosti stredu vrstvy;
b) plon a objemov hustotu viazanch nbojov.
94. Homognne dielektrikum m tvar gulovej vrstvy s vntornm polomerom a a vonkajm
b. Njdite a graficky znzornite zvislost intenzity elektrickho pola E a potencilu V ako funkcie
vzdialenosti r od stredu systmu, ak nboj Q je rozloen rovnomerne
a) na vntornej ploche dielektrika,
b) v objeme dielektrika.
95. Voln nboj Q je rozloen rovnomerne v objeme gule polomeru R z homognneho
dielektrika permitivity
r
. Njdite a graficky znzornite intenzitu elektrickho pola E a potencil V
ako funkcie vzdialenosti r od stredu gule. Njdite plon a objemov hustotu viazanch nbojov.
96. V kolmej vzdialenosti d od rovinnho rozhrania dvoch dielektrk s permitivitami
r1
a
r2

sa nachdza bodov nboj Q. Njdite plon hustotu viazanho nboja na rozhran ako funkciu
vzdialenosti r od nboja a celkov viazan nboj.

183
5 ELEKTRICK PRD
5.1 POHYB ELEKTRICKCH NBOJOV. ELEKTRICK PRD
5.1.1 Vlastnosti elektrickch prdov, klasifikcia prdov
Pod pojmom "elektrick prd" rozumieme usmernen kolektvny pohyb elektrickch
nbojov, pricom pohybovat sa mu elektrny, menej casto protny, prpadne in elementrne
castice, alebo aj kladn, resp. zporn iny. Nboje sa mu pohybovat vo vkuu, alebo
v materilnom prostred tvorenom tuhou, kvapalnou, alebo plynnou ltkou. V polovodicoch sa
mu popri elektrnoch pohybovat aj diery kladn vakancie nenastench vzieb. Pri
takej rozmanitosti prdiacich nabitch objektov v rznych prostrediach je len
prirodzen, e elektrick prd me mat mnostvo charakteristickch vlastnost. Prv ne
sa nimi zacneme zaoberat, zavedieme niektor veobecn veliciny, ktor elektrick prd
charakterizuj.

Obr. 5.1
Pre opis prdovho pola identickch elektrickch nbojov q sa zavdza vektorov
velicina nazvan objemov prdov hustota (mikroskopick defincia), dan vrazom
J = nq = [A.m
2
] (5.1)
kde n je koncentrcia pohybujcich sa nabitch objektov (elektrnov, inov a i.), je ich
rchlost v prdovom poli, a = nq je objemov hustota nboja. Treba si vimnt, e
184







Georg Simon OHM
(1789 Erlangen 1854 Mnchov)

185
prdov hustota kladnch nbojov m rovnak smer ako smer ich rchlosti, pre zporn
nboje s obidva vektory navzjom opacn. Podla uvedenej defincie je velkost prdovej
hustoty v nejakom bode prdovho pola dan nbojom, ktor prejde za jednotku casu
jednotkovou plochou kolmou na smer rchlosti. Ciary, ku ktorm vektor prdovej
hustoty m smer dotycnice, sa nazvaj prdociary (pozri obr. 5.1). Ak si v prdovom
poli vymedzme nejak plochu S s hranicnou ciarou l, potom celkov tok nbojov cez
tto plochu je dan integrlom prdovej hustoty plochou S, teda
I
S
=
}
J S .d [A] (5.2)
Tok nbojov vymedzen plochou S a dan vrazom (5.2) sa nazva elektrick prd I.
Vztah (5.2) umonuje zaviest in, makroskopick definciu prdovej hustoty, ako
pomer nekonecne malho prdu dI, ktor pretecie plkou dS kolmou na smer prdenia
kladnch nbojov, teda
] A.m [
d
d
2 -
0
n J
S
I
= (5.3)
kde n
0
je jednotkov vektor v smere prdenia kladnch nbojov.

Obr. 5.2
V praxi je cast prpad, e prd tecie vymedzenou prdovou trubicou prierezu S,
napr. prierezom relatvne tenkho vodica (pozri obr. 5.2), a na tomto priereze m
kontantn prdov hustotu, kolm na prierez. Ak vyjadrme rchlost pohybujcich sa
nbojov ako = dl/dt, kde dl je posunutie nboja v trubici za cas dt a d = Sdl elementrny
objem, v ktorom sa nboj dQ = nqd za cas dt posunie o dl, potom velkost prelho
prdu v uvaovanej prdovej trubici s ohladom na vraz (5.2)
I JS nq S nq
S l
t
nq
t
Q
t
= = = = =
d
d
d
d
d
d

(5.4)
V niektorch prpadoch tec elektrick prdy po povrchoch vodivch telies, maj
teda plon charakter. Takmi s napr. vysokofrekvencn prdy so skinefektom, ked
amplitda prdu smerom do vntra vodica rapdne ubda a prd mono povaovat za
povrchov, teda plon. Plon prdov hustota sa d zaviest vrazom
J n
s
I
l
= =
d
d
0
[A.m
1
]
kde je plon hustota nboja pohybujceho sa rchlostou , dl je rka elementrnej
prdnice na psiku, ktorm tecie prd dI a n
0
je jednotkov vektor v smere pohybu kladnch
186
nbojov. Celkov prd tecci psikom rky l je dan integrlom tejto prdovej hustoty
po rke psika, teda
I J l
s
l
=
}
d
Podla vrazu (5.4) elektrick prd meme definovat ako mnostvo nboja, ktor
pretecie prierezom prdovej trubice (prierezom vodica) za jednotku casu. Z danej defincie
vidme, e elektrick prd je skalrna velicina, avak vzhladom na dva druhy elektrickho
nboja me mat dve znamienka podla znamienka nbojov teccich v danom smere.
V shlase s konvenciou za kladn povaujeme prd kladnch nbojov. V kovoch sa
mu pohybovat iba (zporn) elektrny, no napriek tomu za kladn povaujeme prd
neskutocnch kladnch nbojov teccich v opacnom smere. Ak sa v uvaovanom priestore
pohybuj kladn aj zporn nboje (napr. v elektrolytoch kladn a zporn iny),
vsledn prd je dan algebraickm sctom prtomnch prdov.
Ak prierezom vodica pretecie za rovnak cas rovnak mnostvo nboja, je prd v case
kontantn alebo stly, v opacnom prpade je casovopremenn. Vznacnou skupinou
prdov s v case periodick harmonick prdov priebehy, ktor sa nazvaj striedav
prdy. S dleit v elektrickej energetike, v nzkofrekvencnej i vysokofrekvencnej elektronike.
Z casovopremennch prdov si pozornost zasluhuj tie rzne nestacionrne, prechodov
prdy. V tejto casti sa budeme zaoberat predovetkm vlastnostami v case stlych,
kontantnch prdov a v zvere opeme nestacionrny, prechodov prd v RC-obvode.
Striedavm harmonickm prdom sa budeme venovat neskr v osobitnej kapitole.
Z praktickho hladiska je dleit otzka merania elektrickch prdov. Jednotka
prdu by sa dala stanovit pomocou doteraz zavedench jednotiek pre nboj a cas, teda
za jednotkov by sa mohol povaovat prd mnostva nbojov 1 coulomb (C) za jednu
sekundu, teda 1 C.s
1
, samozrejme za predpokladu, e by sme tieto veliciny dokzali
jednoducho a presne merat. Aj ked cas vieme merat s velmi vysokou presnostou,
nememe to ist povedat o mnostve pretecenho nboja prierezom vodica. Do
zavedenia sstavy jednotiek SI sa urcoval jednotkov nboj ako nboj potrebn na
vylcenie istho mnostva ltky (striebra) pri elektrolze, avak pre nepresnost
a nepohodlnost urcovania nboja sa od takho stanovenia jednotky nakoniec upustilo
a dnes sa jednotka prdu urcuje zo pecifickho silovho psobenia pohybujcich
sa nbojov, ktor nazvame magnetickm silovm psobenm. Sila medzi dvoma
elektrickmi prdmi sa d merat s vysokou presnostou, a tak nakoniec etalnom
v elektrickej meracej technike nie je etaln nboja, ale elektrickho prdu. Jednotkou
elektrickho prdu je 1 ampr (1 A) a jej stanovenie bude vysvetlen v casti 6.4.2.
Ampr patr medzi zkladn meracie jednotky SI-sstavy a a na jej zklade je urcen
jednotka elektrickho nboja 1 C = 1 A.s, hoci nboj je primrnym pojmom
elektromagnetizmu. Na tto skutocnost sme upozornili u na zaciatku tejto ucebnice,
v odseku 2.1.
Pohyb elektrickch nbojov, teda elektrick prd, m v zvislosti od svojho charakteru
rzne fyziklne cinky. Je veobecne znme, e ak nedokonalm vodicom tecie
elektrick prd, vodic sa ohrieva. Tto skutocnost meme vysvetlit tm, e pohybujce
sa nosice elektrickho nboja, ktormi v prpade kovov s elektrny, naraj na iny
kovovej mrieky, tm zvyuj jej energiu, co sa prejav vyou teplotou materilu. V danom
prpade prd m tepeln cinky. Prechod prdu odporovm vodicom je najbenej
spsob premeny elektrickej energie na teplo. Samotn skutocnost, e nosicmi elektrickho
187
prdu v kovoch s elektrny, experimentlne dokzali v roku 1917 Tolman a Stewart
1

a neskr, v roku 1944 Kettering a Scott
2
. Meranm na medi a hlinku sa takto zistilo, e
pre obidva materily pohybliv nosice nboja maj mern nboj 1,757.10
11
C.kg
1
, co
je vo velmi dobrom shlase s najpresnejmi meraniami mernho nboja elektrnu
e/m
e
= 1,758 820 174.10
11
C.kg
1
.
Elektrick prd elektrnov, prpadne inch nabitch castc vo vkuu sa li od prdu
vo vodicoch naprklad tm, e rchlost prdiacich castc me dosahovat hodnt
blzkych rchlosti svetla (napr. prdy castc v urchlovacoch), zatial co vo vodicoch s
tieto rchlosti aj pri velmi vysokch prdovch hustotch zriedka vcie ako cca 1 cm/s.
Svis to s enormne vysokou koncentrciou prdiacich nbojov vo vodicoch. K energetickm
premenm v prdovom zvzku vo vkuu nedochdza, iba pri prechode prdu do vodivho
prostredia do elektrdy sa odovzdva vysok kinetick energia elektrnov vo forme
tepla.
In charakter m elektrick prd v elektrolytoch. V nich s pohyblivmi nosicmi
elektrickho nboja iny a pri ich prenose sa prena aj ltka, ktor sa na elektrdach
vylucuje vo forme galvanickch povlakov. Mnostvo vylcenej ltky na elektrde zvis
od prejdenho nboja, od mocenstva a molekulovej hmotnosti vylucovanej ltky. Tieto
zkonitosti sformuloval Faraday a vo fyziklnej chmii s znme ako zkony o elektrolze.
Modern pohlad na problematiku mono njst v literatre
3
.
Prenos elektrickho nboja v plynoch m tie svoje osobitosti a jeho opis je velmi
zloit. Vodiv ionizovan plyn sa nazva fyziklnou plazmou a predstavuje zmes inov
obidvoch druhov, prpadne aj volnch elektrnov a protnov. Prdy v takchto prostrediach
s vysoko nelinerne a podliehaj zvltnym zkonitostiam. Ich tdiom sa zaober fyzika
plazmy.
4

Vetky druhy elektrickch prdov maj jednu spolocn vlastnost. V priestore,
v ktorom tec, vytvraj zvltny typ silovho pola, ktor nazvame magnetick pole.
Tomuto polu budeme venovat velk cast naich neskorch vah.
Na vytvoren magnetickho pola sa podiela ete jeden prd, ktor v skutocnosti ani
nie je prdom, pretoe ho necharakterizuje prenos elektrickch nbojov. Nazva sa
posuvn prd a spja sa s posvanm nbojovch centier v rmci jednho elektrickho
diplu (v rmci jednej molekuly alebo atmu). Existuje aj vo vkuu, kde sa vak nic
neposva. Jeho prdov hustota J
p
je dan vrazom
J
D
p
t
=

[A.m
2
]
kde D je vektor elektrickej indukcie. Vidme, e J
p
neme existovat v statickch
elektrickch poliach. Tento prd je zodpovedn za existenciu elektromagnetickch vln.
Nzov "posuvn prd" (displacement current) zaviedol tvorca elektromagnetickej terie
James Clerk Maxwell. Je znmy tie pod nzvom "Maxwellov prd". Jeho podstata bude
objasnen v odseku 6.3.

1
Tolman, R. C., Stewart, T. D., Phys. Rev., 9, 64 (1917)
2
Kettering, C. F., Scott, G. C., Phys. Rev., 66, 257 (1944)
3
Atkins, P. W.: Fyziklna chmia 3, Vydavatelstvo STU Bratislava 1999
4
Chen, F. F.: vod do fyziky plazmatu, Academia Praha 1984
Lieberman, M. A., Lichtenberg, A.. J.: Principles of Plasma Discharges and Materials Processing, J.Wiley,
New York 1994
188
5.1.2 Zkon zachovania elektrickho nboja.
Rovnica spojitosti elektrickho prdu
Predpokladajme, e v nejakej oblasti priestoru existuje prdov pole dan
vektorom prdovej hustoty J ako funkcia polohy. Vypoctajme tok nbojov nejakou
uzavretou plochou S, teda v podstate elektrick prd uzavretou plochou. Ak si spomnate,
otzkou toku vektorovej veliciny uzavretou plochou sme sa zaoberali u pri formulcii
Gaussovho zkona, kde sme kontatovali, e tok intenzity elektrickho pola je ist
uitocn matematick fikcia. Tok vektora prdovej hustoty ale nie je fikcia. Je to relny
prenos nbojov ako materilnych objektov a cez uzavret plochu me byt nulov, ale
aj nenulov. Nulov je vtedy, ak vo zvolench casovch intervaloch vtecie do objemu
rovnak mnostvo nbojov, ako z neho vytecie, pricom predpokladme, e nboje sa
zachovvaj. V tomto stacionrnom prpade na zklade vztahu (5.2) plat
I
S
= =
}
J S .d 0 (5.5)
Ak je tok nenulov, tak pri jeho kladnej hodnote mus celkov nboj Q v objeme uzavretom
plochou S s casom ubdat, a naopak, ak celkov tok je zporn, mus nboj v objeme s
casom narastat. V takomto veobecnom a nestacionrnom prpade mus teda pre tok
platit

dt
dQ
S
d .
}
= S J (5.6)
Rovnica (5.6) je jednou zo zkladnch rovnc elektromagnetizmu a nazva sa rovnica
spojitosti (kontinuity) elektrickho prdu napsan v integrlnom tvare. V podstate
vyjadruje zkon zachovania elektrickho nboja. Matematicky plynie z Maxwellovch
rovnc, ale pre jej principilny vznam zkona zachovania hovorme, e je s tmito
rovnicami konzistentn. Z rovnice (5.6) pri dQ/dt = 0, teda pre Q = kont. plynie stacionrny
tvar rovnice spojitosti (5.5).
Ak uvime, e celkov nboj uzavret plochou S v objeme je objemovm integrlom
nbojovej hustoty v priestore, teda
Q =
}

d
potom rovnicu (5.6) pri casovo nepremennej ploche S mono prepsat do tvaru
J S .d d =
} }

t
S

Integrl na lavej strane vrazu mono pomocou Gaussovej vety premenit na objemov
integrl divergencie prdovej hustoty a posledn rovnicu prepsat do tvaru
189
div d d

} }
= J

t

Vzhladom na rovnak obor integrcie na obidvoch stranch mus platit

t
J

=

div (5.6)
Vraz (5.7) je rovnica spojitosti v diferencilnom tvare. Jej stacionrna podoba,
v prpade ked /t = 0, m tvar
div J = 0 (5.8)
5.1.3 Prv Kirchhoffov zkon (Kirchhoffov zkon pre prdy)
Rovnica spojitosti okrem svojho principilneho vyjadrenia zkona zachovania
elektrickho nboja umonuje sformulovat jedno z dvoch praktickch pravidiel, na
ktorch je zaloen analza elektrickch obvodov. V elektrickej sieti, ktor je istm
celnm spojenm elektrickch prvkov, ako s zdroje, rezistory, kondenztory a cievky
(indukcnosti), s miesta, v ktorch sa spojovacie vodice prvkov stretaj v uzloch, a tam
sa prdy do jednotlivch vodicov vetvia. Svis medzi rozvetvenmi prdmi plynie
z rovnice spojitosti. Predpokladajme, e sa v nejakom mieste siete spjaj viac ako dva
vodice (drty), ktormi tec prdy, ako na obr. 5.3. Obalme uzol vodicov myslenou
uzavretou plochou S, ktor na prierezoch jednotlivch vodicov vytna plky S
1
, S
2
, S
3

a S
4
. Prierezom kadho z vodicov tec odpovedajce prdy I
1
a I
4
ako integrly
prdovej hustoty cez jednotliv plky. Tok nbojov uzavretou plochou S je dan
algebraickm sctom tokov cez jednotliv plky, teda sctom prdov. Pri stacionrnom
prden na zklade vztahu (5.5) je celkov tok nulov, teda scet jednotlivch prdov
do uzla a von z uzla sa rovn nule. Matematicky

Obr. 5.3

190
I I I I I
S S S
= = + + = + + + =
} } }
J S J S J S .d .d ... .d
1 1 4 4 1 2 3 4
1 4
0
Na zklade uvedenho mono sformulovat veobecn pravidlo pre n stacionrnych prdov:
algebraick set vetkch prdov v uzle elektrickej siete sa rovn nule, teda
I
i
i
n
=
=

0
1
(5.9)
pre i = 1, 2, 3, ... n. Pravidlo (5.9) je znme ako prv Kirchhoffov zkon (Kirchhoffov
zkon pre prdy). Zrejme pri nenulovch hodnotch prdov niektor musia tiect z uzla,
a in naopak. Je zvykom povaovat prdy, ktor z uzla vytekaj za kladn a naopak,
prdy vtekajce do uzla za zporn. Treba zdraznit, e prv Kirchhoffov zkon plat
iba pre stacionrne prdy, ked sa nboj v uzle nehromad alebo z neho neubda.
5.2 OHMOV ZKON
V rokoch 1825 1827 uverejnil nemeck fyzik Georg Simon Ohm sriu prc
s strednm nzvom "Stanovenie zkona, podla ktorho kovy ved elektrinu",
1
v ktorch
opsal vsledky experimentov s elektrickmi prdmi v najcastejie pouvanch kovovch
vodicoch. Pri meran rozdielu potencilov (naptia) U na definovanom seku vodica v
zvislosti od pretekanho prdu I zistil, e pri danej teplote a pre dan materil je
zvislost naptia U od prdu I vodicom linerna, a mono ju napsat jednoduchm
vztahom
U = RI (5.10)
kde R je koeficient mernosti, zvisl od druhu materilu, od teploty, od dlky seku,
jeho priecnej geometrie a nazva sa odpor (rezistancia) vodica. Vztah (5.10) je jednm
z najznmejch vztahov elektrodynamiky a nazva sa podla svojho objavitela Ohmov
zkon (vo svojej integrlnej forme). Casto sa tie zapisuje v tvare
I = GU (5.11)
kde G = 1/R je vodivos (konduktancia) vodica. Odpor alebo vodivost je integrlna
vlastnost vodica. Pre potreby elektrotechniky a elektroniky sa priemyselne vyrbaj
elektrotechnick sciastky s odporovmi vlastnostami, pre ktor slovensk terminologick
komisia pred niekolkmi rokmi vymyslela kurizny nzov "odpornk", a ktor odborn
komunita dodnes neakceptovala. V praxi len zriedkavo pocujete elektroininiera alebo
fyzika hovorit o odpornkoch, najcastejie pre sciastku a jej elektrick vlastnost
pouvaj ten ist nzov "odpor". Vhodnej je asi cudz nzov "rezistor", ktor jazykov
norma tie pripta. Podrobnosti o priemyselnej vrobe odpornkov alebo rezistorov sa

1
Ohm, G. S.: Vorlufige Anzeige des Gesetzes nach welchem die Metalle die Kontakt-Elektrizitt
leiten, Schweizer Jour. (1825) Bestimmung dieses Gesetzes nebst einem Entwurfe zu einer Theorie
des Voltaischen Apparats, tamtie (1826) Die Galvanische Kette mathematisch bearbeitet, Berlin
(1826)
191
mono dozvediet z firemnej a elektrotechnickej literatry. Podla naich noriem sa
v elektrickch schmach rezistory kreslia symbolom
R
s vyznacenm hodnoty odporu prpadne aj prpustnho tepelnho vkonu (na vyznacenie
hodnoty odporu, jej tolerancie a vkonu sa pouva aj farebn kd). Jednotkou elektrickho
odporu vodica je 1 ohm (1 ). Je to odpor vodica medzi jeho koncami, na ktorom pri
prde 1 A vznikne naptie (potencilov spd) 1 V, teda
1
1
1
1
3 2
= =

V
A
. . . m kg s A
2

Jednotkou elektrickej vodivosti je reciprocn ohm (
1
). Tto jednotka v sstave SI m
nzov siemens (S).
1
Teda 1 S = 1
1
.
Existuje in, plnejia, diferencilna formulcia Ohmovho zkona, podla ktorej
v linernom prostred pod cinkom prdovej hustoty J v kadom bode priestoru je
nenulov intenzita elektrickho pola E, a tieto veliciny svisia vztahom
E = J (5.12)
kde je bodov charakteristika odporovho prostredia nazvan rezistivita (star nzov
mern odpor). Rezistivita je materilov kontanta prostredia a zo vztahu (5.12) plynie
pre nu rozmer a jednotka 1 .m.
Druh spsob diferencilnej formulcie Ohmovho zkona je vraz
J = E (5.13)
kde = 1/ sa nazva konduktivita (star nzov mern vodivost)
2
a meria sa
v jednotkch S.m
1
.
Diferencilne formulcie Ohmovho zkona s oproti integrlnym veobecnejie,
pretoe nezvisia od objemu a tvaru uvaovanho vodivho objektu. Treba si vimnt,
e vektory prdovej hustoty a intenzity elektrickho pola v odporovo linernom
prostred maj rovnak smery, co v niektorch prpadoch umonuje modelovat prdov
pole polom silociar vhodnho elektrostatickho problmu. Toto tvrdenie mono podporit aj
cisto teoretickou vahou: V stacionrnom prpade, vo vodivom prostred, v ktorom
konduktivita je kontantn, div J = divE = 0 a E = grad V. Vyuitm vztahov
medzi diferencilnymi opertormi zistme e pre potencil vo vodivom prostred plat
znma Laplaceova rovnica
V = 0
podobne ako v elektrostatickom prpade v nevodivom prostred, alebo vo vkuu. Ak dve
dokonale vodiv elektrdy ponorme do prostredia s konecnou vodivostou a budeme ich

1
Jednotka pomenovan podla nemeckho elektroininiera Wernera von Siemensa (1816 1892), vynlezcu
elektrickho stroja dynama.
2
Doteraz sme symbolmi a oznacovali objemov a plon hustotu elektrickch nbojov. V dalom
texte budeme tieto symboly pouvat aj na oznacenie rezistivt a konduktivt. Z kontextu bude jasn,
o ktor veliciny pjde. Tto symbolika sa zvykne rovnako pouvat aj v inch ucebniciach.
192






Werner von SIEMENS
(1816 Lenthe 1892 Charlottenburg)

193
udriavat na kontantnom potencilovom rozdiele, bude rozloenie potencilu a intenzity
v priestore tak ist ako rozloenie pre tieto elektrdy vo vkuu.
Z diferencilneho tvaru Ohmovho zkona mono jednoducho zskat jeho integrlny
tvar. Na obr. 5.4 je zobrazen sek prdovej trubice tvorenej elektricky vodivm materilom
s kontantnou rezistivitou . Predpoklad sa, e celou plochou S
1
do trubice vstupuje
elektrick prd I = J
1
S
1
a plochou S
2
ten ist prd I = J
2
S
2
vystupuje. Vo vntri trubice sa
vytvor elektrick pole intenzity E = J, ktor pri homognnom materili m t
vlastnost, e na lubovolnej prierezovej ploche m kontantn hodnotu zvisl iba od
vzdialenosti od vstupnej plochy S
1
. Kad prierezov plocha je ekvipotencilnou plochou,
a na nekonecne krtkom seku dr medzi dvoma ekvipotencilnymi plochami vznikne
spd naptia

Obr. 5.4
dU = Edr = Jdr
Prdov hustota J sa pozdl trubice men, na priereze v lubovolnej rovine vak zostva
kontantn, pretoe materil prdovej trubice je homognny. V lubovolnej prierezovej
rovine je teda prdov hustota nepriamo mern prierezovej ploche S v danej vzdialenosti
a pri kontantnom integrlnom prde I je J = I/S. Po dosaden v poslednom vztahu pre
elementrny naptov spd dU dostaneme
dU
r
S
I =
d

Celkov spd naptia pozdl prdovej trubice, teda naptie na nej je
U I
r
S
IR
l
= =
}

d
0
(5.14)
Vraz (5.14) je integrlny tvar Ohmovho zkona pre prdov trubicu tvoren vodivm
materilom, do ktorej prd I plochou S
1
vstupuje a S
2
vystupuje a na trubici vznikne
bytok naptia U. Odpor uvaovanej trubice
194
R
r
S
l
=
}

d
0
[] (5.15)
V prpade, ak trubicou je valec dlky l s kontantnou prierezovou plochou S, dostaneme
pre jeho odpor znmy jednoduch vraz
R
l
S
= []
Rezistivita a konduktivita s materilov kontanty, ktor s pre elektricky izotropn
prostredia rozmerov cseln kontanty, pre anizotropn prostredia s rozmerov tenzorov
veliciny. Rozsah hodnt tchto kontnt pre rzne ltky v prrode je obrovsk a prekrva
viac ako dvadsat rdov. Konduktivita dobrch vodicov (striebra, medi, hlinka a i.) je rdu
10
8
S/m, konduktivita kvalitnch izolantov, ako naprklad taven kremen, je rdu 10
17

S/m, co predstavuje odstup a dvadsatpt rdov.
Tabuka 7
Materil
Rezistivita pri
20 C [.m]
Teplotn odporov
scinitel pri 20 C
[C
1
]
Cist kovy
Striebro 1,63.10
8
3,8.10
3

Med 1,72.10
8
3,9.10
3

Zlato 2,35.10
8
4,0.10
3

Hlink 2,83.10
8
3,9.10
3

Wolfram 5,60.10
8
4,5.10
3

Nikel 7,80.10
8
6,0.10
3

Cn 1,15.10
7
4,2.10
3

Platina 1,09.10
7
3,9.10
3

elezo 0,98.10
7
6,0.10
3

Zliatiny Mosadz 0,75.10
7
~ 10
3

Kontantn 0,44.10
6
~ 10
6

Mangann 0,48.10
6
~ 10
6

Nichrm 0,11.10
5
~ 10
4

Polovodice Germnium ~0,5.10
0
zporn
Kremk ~2.10
3
zporn
Dielektrik Sklo 2.10
11

(izoltory) Pecatn vosk ~10
14

Sra ~10
15

Taven kremen >5.10
16


Odpor a rezistivita materilov zvisia od teploty. U vciny materilov ich odpor
s teplotou vzrast, u amorfnho uhlka (grafitu) kles, a kles aj u zvltnej skupiny materilov,
ktor sa nazvaj polovodice. Pre neprli velk teplotn zmeny v okol 0 C zmena
odporu materilov je linerna a teplotn zvislost odporu je tvaru
195
R = R
0
(1 + ) [] (5.16)
podobne pre rezistivitu
=
0
(1 + ) [.m] (5.17)
R
0
a
0
s odpor, resp. rezistivita pri 0 C (prpadne pri inej referencnej teplote), je teplota
v Celsiovej stupnici a

d
d 1
0
= [C
1
] (5.18)
je pomern zmena rezistivity (d/
0
) na jednotkov zmenu teploty a nazva sa tepeln
odporov scinitel. Pre kovy a ich zliatiny je kladn, pre uhlk (grafit) a polovodice
zporn. V tabulke 7 s uveden niektor typick materily, orientacn hodnoty ich
rezistivt = 1/ a tepelnch odporovch scinitelov .

Obr. 5.5
Popri linernych odporovch materiloch a z nich vyrobench rezistorov sa v praxi
stretvame s elektrickmi prvkami, ktor s nelinerne, a ktorch je hlavne v elektronike
podstatne viac ako linernych. Na nelinernych elektrickch prvkoch je zaloen cel
obvodov elektronika. Takmi prvkami s vetky polovodicov sciastky, z ktorch
najbenejie s didy a tranzistory. Linearita prvku sa posudzuje podla jeho voltamprovej
(VA) charakteristiky. Voltamprov charakteristika prvku, ktor splna Ohmov zkon, je
priamka prechdzajca zaciatkom sradnc I U ako na obr. 5.5a a smernica I/U je
kontantn vodivost prvku. Na obr. 5.5b je znzornen silne nelinerna VA-charakteristika
stabilizacnej Zenerovej didy.
5.2.1 Zklady terie vodivosti kovov a polovodiov
Zklady elektrnovej terie vodivosti kovov poloili v roku 1900 P. Drude a H. A. Lorentz
vyslovenm predstavy, e kovy s polykrytalick ltky s kovovou vzbou. Valencn
elektrny s len velmi slabo viazan k ich atmom, a vytvorenm krytalickej mrieky
kovu z kladnch ionizovanch atmov sa tieto elektrny uvolnia a pohybuj sa chaoticky
s vysokmi rchlostami. Sbor tchto volnch alebo vodivostnch elektrnov tvor
elektrnov plyn. V medi, ktorej atmy maj 29 elektrnov, jeden elektrn je valencn
196
a vstupuje do elektrnovho plynu, zostvajcich 28 elektrnov spolu s jadrom tvoria kladn
in, ktor je scastou krytalickej mrieky medi.
Elektrnov plyn m niektor vlastnosti relnych plynov a mono pren zaviest
klasick pojem strednej volnej drhy, ktor elektrn uraz medzi dvoma zrkami
s mriekou. Pri zvyovan teploty kovov sa zvyuje frekvencia zrok elektrnov, teda
skracuje sa doba medzi zrkami. Plyn takmer neprijma energiu, pri izbovch teplotch
je elektrnov mern teplo mal oproti mernmu teplu svisiacemu s kmitanm krytalickej
mrieky kovu. Toto vysvetlila a Sommerfeldova kvantov elektrnov teria. Klasick
teriu pozmenil Sommerfeld predpokladmi, e energia valencnch elektrnov sa nemen
spojito a e hladiny ich energi s v monokrytli obsadzovan v zhode s Pauliho vylucovacm
princpom. Dokonal opis vodivostnch vlastnosti kovov, ale hlavne polovodicov, vak
nepodala ani Sommerfeldova terie, a preto v tridsiatych rokoch minulho storocia
vznikla psov teria tuhch ltok.
1

Kede na tejto rovni nie je mon podat presn kvantov teriu elektrickej vodivosti
kovov, uspokojme sa s toriou Drudeho a Lorentza (sprvnou pre niektor typy
polovodicov), ktor vychdza z predstavy klasickho elektrnovho plynu, pre ktor
plat Maxwellovo-Boltzmannovo energetick rozloenie so strednou hodnotou energie
W kT
m
e
= =
( ) 3
2 2
2

(5.19)
kde m
e
je hmotnost elektrnov a () je ich stredn tepeln rchlost v plyne; pri izbovch
teplotch (T ~ 300 K) dosahuje hodnt ~ 10
5
m/s. Podobne, ako pri molekulrnych
zrkach, aj tu meme opsat elektrnovo-mriekov zrky pomocou strednej volnej
drhy , ako strednej vzdialenosti, ktor elektrn prejde medzi dvoma zrkami. (Vzjomn
zrky elektrnov s zriedkav a prakticky nemaj vplyv na vodivost materilu).
Ak sa v kove alebo v polovodici vytvor elektrick pole, zmen sa chaotick pohyb
elektrnov tak, e cel sbor volnch elektrnov sa zacne pomaly, driftovou (unavou)
rchlostou
d
, pohybovat proti smeru vonkajieho elektrickho pola pri scasnom
zachovan chaotickho pohybu. Driftov rchlost je mnohokrt menia ako spomnan
stredn tepeln rchlost elektrnov a pri bench prdoch dosahuje hodnt rdu 10
2
cm/s
(pozri napr. lohu 97). Ak sa obmedzme na klasick predstavy, mono driftov rchlost
vypoctat jednoducho. Ak je v materile stredn intenzita elektrickho pola E, potom na
kad elektrn psob sila eE, a tto sila bude podla druhho Newtonovho zkona
udelovat elektrnom zrchlenie
a
eE
m
e
=
Driftov rchlost meme vypoctat ako scin tohoto zrchlenia a strednej doby medzi
zrkami =/(), teda
E
m
e
a
e
d
) (
= =

1
Sommerfeld, A., Bethe, H.: Elektronentheorie der Metalle, Handbuch der Physik, Band XXIV/II,
Springer Verlag, Berlin 1933
197
Driftov rchlost nie je nic in ako rchlost, ktor vystupuje v definicnom vztahu (5.1)
pre prdov hustotu, a ktor pre nae cely meme prepsat do tvaru J = ne
d
. Ak sem
dosadme posledn vraz, dostaneme
J
ne
m
E
e
=
( )
2

Porovnanm tohto vrazu s vrazom (5.13) pre Ohmov zkon v diferencilnom tvare,
dostaneme vyjadrenie konduktivity kovu v tvare


=
( )
ne
m
e
2

(5.20)
Vraz (5.20) by sme mohli povaovat za potvrdenie, e kovy splnaj Ohmov zkon za
predpokladu, e a () nezvisia od psobiaceho elektrickho pola E. Je celkom prirodzen
predpokladat, e je to pravda, pretoe a () zvisia od rchlostnho rozloenia vodivostnch
elektrnov a toto rozloenie sa nemen ani vo velmi silnch, prakticky realizovatelnch
poliach, o com svedc skutocnost, e driftov a tepeln rchlost elektrnov sa lia asi
o desat rdov. Inak povedan, meme si byt ist, e hodnoty a (), napr. pre med pri
teplote 20 C, bez prtomnosti pola zostan nezmenen aj v prpade, ak v medi
vybudme elektrick pole. Teda vraz (5.20) nezvis od E a kovov materil splna
Ohmov zkon. Numerick vpocty konduktivt zo vztahu (5.20) s obtan, pretoe je
tak stanovit , avak takto vpocty boli predsa len pre mnoh materily uroben
a v prpade niektorch kovov, ale hlavne polovodicov vsledky potvrdili pouitelnost aj
tejto klasickej terie.
Napriek tomu e Drudeho teria zaloen na Maxwellovej-Boltzmannovej tatistike
doke pomerne spene vysvetlit elektrick vodivost kovov a polovodicov, plne
zlyhva pri vysvetlovan mernho tepla kovov. Molov mern teplo mrieky kovu pri
izbovch teplotch dan Dulongovm-Petitovm zkonom je 3R (R = 8,314 J.K
1
.mol
1

je plynov kontanta) a na zklade strednej energie W danej vrazom (5.19) voln elektrny
prispievaj k mernmu teplu kovu ete prspevkom 3R/2. Takto by bolo mern teplo
kovu asi o 50 % vcie ako mern teplo dielektrika, avak merania tento rozdiel
nepotvrdzuj a mern tepl kovu a dielektrika sa podstatne nelia. Tto takost sa dala
odstrnit a predpokladom, e pre elektrnov sbor (plyn) v kove nemono pouit
klasick Maxwellovu-Boltzmannovu tatistiku, ale mus sa pouit kvantov Fermiho-
Diracova tatistika s rozdelenm podla energi W tvaru
1

f
FD
W W
kT
F
=
+

1
1 e
(5.21)
kde k je Boltzmannova kontanta, T je absoltna teplota a W
F
je Fermiho hladina
(najvyia energia, ktor mu elektrny dosiahnut pri teplote T = 0 K). Elektrn m

1
Pozri napr. Hrivnk, L., Bezk, V., Foltn, J., Ovold, M.: Teria tuhch ltok, VEDA Vydavatelstvo
SAV Bratislava 1985
198
toti vlastn moment hybnosti (spin) velkosti /2 a iba rozdelenie typu (5.21) mu nleito
vyhovuje.
Kvantovomechanick vpocty mernho tepla C

vodivostnch elektrnov v kove

s vyuitm Fermiho-Diracovho rozdelenia (5.21) ved k hodnote
1

C R
kT
W
F

=
1
2
2

Kede kT W
F
pri izbovch teplotch, je elektrnov mern teplo iba zlomok predpovedanej
klasickej hodnoty 3R/2. Takosti s velkm mernm teplom elektrnov v klasickej
Drudeho terii s tmto odstrnen.
5.3 ELEKTROMOTORICK NAPTIE ZDROJA
V naich vahch o elektrickch prdoch sme zatial nepoloili otzku o prcinch
pohybu elektrickch nbojov. Okrem trivilneho, v praxi zriedkavho prpadu, ked sa
nboj ako hmotn objekt pohybuje zotrvacnostou bez vonkajieho psobenia, je k pohybu
nboja potrebn vonkajia hnacia sila, bez ktorej, hlavne v ltkovom prostred, kad
pohyb elektrickch nbojov velmi rchle ustva. Pre lepie pochopenie problematiky si
predstavme dve kovov vodiv teles, jedno nenabit a druh nabit zporne (elektrnmi).
Prv, nenabit teleso, sa oproti druhmu nachdza na nejakom kladnom potencili
(napt) U
0
. Spojme tieto teles tenkm vodivm drtom. Je zrejm, e zporn nboj
z druhho telesa potecie na prv, nenabit, a teda drtom tecie elektrick prd (podla
dohody opacn ako prd elektrnov). Fyziklne mono tento prd vysvetlit tm, e
bezprostredne po pripojen drtu vznikne v nom, v dsledku naptia U
0
, nenulov elektrick
pole, ktor nti elektrny k pohybu vo vodici. Kede prenosom nbojov bude zaciatocn
rozdiel potencilov velmi rchle klesat k nule, bude k nule klesat aj intenzita elektrickho
pola v drte a v dsledku toho prd v drte velmi rchle zanikne. Tento nestacionrny
proces charakterizuje vybjanie telies, alebo prerozdelovanie nboja na nich, a vo
vcine prpadov predstavuje v case jednoduch exponencilny priebeh.
Ak by mal prd spojovacm vodicom zostat stacionrny, zaciatocn potencilov
rozdiel U
0
by sa musel udriavat, a to tak, e elektrny, ktor preli drtom by sa po inej
drhe (mimo drtu) prenali znovu na pvodne nabit teleso. Je len samozrejm, e tto
prcu neme vykonat vlastn elektrick pole, ale iba nejak vonkajia sila. Zariadenia,
ktor s schopn prenat nboj proti elektrickmu polu, a tak udriavat stly rozdiel
potencilov medzi svojimi vstupnmi svorkami aj v prpade, ak cez tie svorky tecie
elektrick prd, sa nazvaj zdroje elektromotorickch napt (EMN). Toto naptie sa
zvykne oznacovat symbolom . Elektromotorick naptie zdroja mono opsat
formlnou vntenou intenzitou E
emn
smerujcou v zdroji od zpornej svorky ku kladnej,
ktor je v rovnovhe so skutocnou intenzitou pola v zdroji E
i
, teda E
emn
= E
i
(pozri tie
odsek 2.11). Velmi ilustratvnym, v zmysle uvedenej defincie zdroja EMN, je znmy
Van de Graaffov genertor, v ktorom sa snma z jednej elektrdy nboj a mechanicky,

1
Kittel, C.: Elementary statistical physics, New York J. Wiley & Sons, Inc., London Chapman & Hall,
Ltd. 1960
199
transmisnm izolacnm psom, sa prena proti sile pola na druh elektrdu. In prklad
prenosu elektrickho nboja proti silm pola je galvanick clnok, alebo sekundrny
clnok (akumultor), v ktorom sa potencilov rozdiel na elektrdach udruje vdaka
elektrochemickm pochodom na elektrdach ponorench v elektrolyte. Vkonovmi
zdrojmi EMN s rzne druhy jednosmernch, ale hlavne striedavch genertorov
urcench na vrobu elektrickej energie v elektrrniach.
5.4 JEDNODUCH ELEKTRICK OBVOD
Kad zdroj elektromotorickho naptia charakterizuj dva parametre; je to jeho
elektromotorick naptie a jeho vntorn odpor. Pod elektromotorickm naptm
rozumieme naptie na svorkch nezataenho zdroja, teda v prpade, ked zdroj nedodva
do vonkajej ztae elektrick prd. Elektromotorick naptie zdroja mono vyjadrit
integrlom formlnej intenzity E
emn
vo vntri zdroja od jeho zpornej svorky ku kladnej,
teda

( )
( )
=

+
}
E l
emn
.d (5.22)

Obr. 5.6
Vntorn odpor zdroja R
i
je ten odpor, ktor zdroj kladie vlastnmu prdu, alebo aj prdu
inch zdrojov, ktor s zapojen v okruhu. Na obr. 5.6a je znzornen jednoduch
elektrick obvod, v ktorom zdroj elektromotorickho naptia s vntornm odporom R
i

je pripojen k ztai reprezentovanej odporom R. Na obr. 5.6b je znzornen nhradn
obvod zapojenia, v ktorom zdroj medzi svorkami AB je nahraden sriovm spojenm
idelneho bezodporovho zdroja a jeho vntornho odporu R
i
. V zdroji a v rezistoroch
obvodu s nenulov intenzity elektrickho pola, a pre tieto intenzity plat, e integrl po
uzavretej drhe pozdl obvodu sa z nich rovn nule, teda
E l E l E l E l .d .d .d .d = + + =

} } } }
ri
A
A
r
A
B
i
B
A
0 (5.23)
200
kde E
ri
, E
r
a E
i
s postupne intenzity vo vntornom odpore zdroja, v ztaovom odpore
a intenzita pola medzi svorkami idelneho zdroja. Prv integrl v scte predstavuje
naptie U
AA
na vntornom odpore zdroja R
i
a podla Ohmovho zkona
E l
ri A A i
A
A
U R I .d = =

}

kde I je prd, ktor tecie v obvode. Podobne druh integrl predstavuje spd naptia U
AB

na odpore ztae R, teda
E l
r AB
A
B
U RI .d = =
}

Nakoniec tret integrl predstavuje pozitvny skok naptia vo vntri zdroja spsoben
spomnanmi vntenmi silami, ktor udruj potencilny rozdiel na svorkch zdroja,
a v obvode elektrick prd. Intenzita E
i
= E
emn
je intenzita smerujca v zdroji od kladnej
elektrdy k zpornej, teda od A k B na obr. 5.6b, take prslun integrl d zporn
hodnotu elektromotorickho naptia zdroja
E l E l
i
B
A
emn
B
A
.d .d

} }
= =
Ak dosadme tieto vyjadrenia integrlov do (5.23) dostaneme jednoduch vztah medzi
elektromotorickm naptm zdroja a potencilovmi spdmi U
AA
a U
AB
na odporoch
v obvode
U U
A A AB
+ = 0
alebo po dosaden a prave
= RI + R
i
I (5.24)
Vztah (5.24) vyjadruje Ohmov zkon pre jednoduch uzavret obvod so zdrojom
a odporom. Na obr. 5.7 je priebeh naptia na jednotlivch prvkoch znzornen graficky
v cykle pozdl obvodu. Priebeh naptia zdroja v jeho vntri nemus byt nutne linerny
ako na obrzku to zvis od charakteru a vntornej truktry zdroja (pozri obr. 2.48).
Naptie
U
AB
= R
i
I < (5.25)
sa nazva svorkov naptie zdroja a je vdy menie ako EMN zdroja (v danom prpade
sa scasne rovn naptiu na ztaovom odpore R). Podla (5.24) v obvode tecie prd
I
R R
i
=
+

(5.26)
201
Podla vntornho odporu sa zdroje delia na tvrd a mkk zdroje. Tvrd zdroj je
tak, ktor m mal vntorn odpor vo vztahu k monm ztaovm odporom. V takom
zdroji spd naptia R
i
I na jeho vntornom odpore je mal v porovnan s a svorkov
naptie zdroja zostva aj pri jeho velkom zataen (velkom prde) blzke EMN zdroja,
co vidme zo vztahu (5.25). Tvrdm zdrojom je napr. akumultorov batria pouvan
v automobiloch. Jej vntorn odpor v dobrom stave je rdovo R
i
~ 10
3
. Ak zoberieme
do vahy, e sptac automobila potrebuje prd I ~ 200 A, je pri tarte spd naptia na
vntornom odpore zdroja R
i
I ~ 0,2 V, co pri 12 V-ovej batrii predstavuje pokles jej
svorkovho naptia asi na 11,8 V, teda asi o 1,7 %. Takto pokles neovplyvn cinnost
sptaca. Ak je batria zle oetrovan, me jej vntorn odpor vzrst o jeden alebo
viac rdov, teda na hodnotu ~10
2
alebo aj viac, co by pri rovnakom prde znamenalo
pokles svorkovho naptia o 2 V, teda na 10 V, a to by u nemuselo stacit na roztocenie
sptaca.

Obr. 5.7
Tvrdm zdrojom je z hladiska spotrebitela aj bytov prpojka (zsuvka) k energetickej
sieti 220 V, 50 Hz. Aj pri velkom zataen zsuvky toto naptie, presnejie jeho
amplitda, resp. efektvna hodnota, zostva relatvne stle. Proti neprimeranmu pretaeniu
je elektrren chrnen systmom poistiek a isticov po celej rozvodovej trase. Naptie
220 V je tvrd a pri skrate napr. cez ludsk telo neklesne, ale elektrickm prdom
zabja!
Idelnym naptovm zdrojom je hypotetick zdroj s nulovm vntornm odporom.
Jeho svorkov naptie zostva stle pri lubovolnom zataen a rovn sa EMN zdroja.
Medzi mkk naptov zdroje patr napr. Van de Graaffov genertor a vbec vetky
elektrostatick genertory naptia. Aj ked ich EMN me dosahovat stotisce a miliny
voltov, vzhladom na ich vysok vntorn odpor toto naptie pri sebemenom zataen
prudko kles a k nule.
Zdroje EMN mono spjat sriovo a paralelne. Sriov spojenie zdrojov poskytne
zdroj, ktorho EMN sa rovn sctu jednotlivch EMN castnch zdrojov, teda
=
j
j

202
a vsledn vntorn odpor zdroja je scet sriovo zapojench vntornch odporov
R R
i ij
j
=

Sriovm spojenm dostaneme zdroj s vym EMN, ale aj s vcm vntornm odporom,
teda zdroj mk. Prklad sriovho spojenia zdrojov je u spomnan akumultorov
batria 6 clnkov, kad s EMN cca 2 V.
Paraleln spojenie zdrojov je technicky prpustn iba pre identick zdroje, a samozrejme
spjaj sa svorky s rovnakou polaritou. Vsledn EMN spojenia je rovnak ako jednho
zdroja, ale vsledn vntorn odpor R
i
je vsledkom paralelnho radenia rovnakch
vntornch odporov R
i
jednotlivch zdrojov, teda
R
R
n
i
i

=
kde n je pocet zaradench zdrojov. Vhodou takho spojenia je ni vntorn odpor
vslednho zdroja, teda tvrd zdroj. Energetick kapacity zdrojov sa u obidvoch zapojen
sctavaj, nbojov kapacity sa obycajne udvaj v amprhodinch (Ah).
V teoretickej elektrotechnike sa popri pojme "zdroj naptia" casto pracuje s pojmom
"zdroj prdu". Treba povedat, e nejde o nejak zvltny zdroj, ide iba o in, dulny
pohlad na zdroj elektrickej energie. Podobne, ako sa elektromotorick naptie zdroja
rovn sctu naptia na vntornom odpore zdroja a ztai podla vztahu (5.23), tak prd

0
"prdovho zdroja" sa rovn sctu prdu I
i
cez vntorn odpor R
i
(alebo vodivost
G
i
= 1/R
i
) a prdu I cez zta R (alebo G = 1/R), teda

0
= I
i
+ I (5.27)

Obr. 5.8
Kede v tomto "zapojen" s obidva odpory paraleln, musia na nich byt naptia
rovnak, teda I
i
R
i
= IR, alebo I
i
/G
i
= I/G. Podla povedanho vhodnm schematickm
znzornenm zapojenia prdovho zdroja a ztae je schma na obr. 5.8. Schmy na
obr. 5.6b a 5.8 bud z hladiska ztae R ekvivalentn, ked medzi prdom
0
a EMN
bude jednoduch vztah

0
= =
R
G
i
i

203
a obidva vntorn odpory bud rovnak, teda R
i
= 1/G
i
. Na obr. 5.9 s znzornen
ekvivalentn zdroje naptia a prdu.
V analgii s idelnym naptovm zdrojom je idelny prdov zdroj tak, ktorho
prd nezvis od ztae. Takm vak v praxi me byt iba naptov zdroj, ktorho
vntorn odpor je nekonecn. Je to kurizna poiadavka, pretoe takto zdroj s konecnm
EMN, by do ztae nedodval iadny prd. Aby vak pojem idelneho prdovho zdroja
mal predsa nejak relnu hodnotu, rozumieme pod nm tak zdroj, ktorho vntorn
odpor je podstatne vc ako odpor kadej do vahy prichdzajcej ztae (R
i
R).

Obr. 5.9
5.5 PRENOS ENERGIE V ELEKTRICKOM OBVODE.
JOULOV ZKON
Ak k zdroju EMN pripojme nejak spotrebic (pozri obr. 5.10), ako je napr. rezistor,
elektrick motor, akumultor a i., potecie vytvorenm elektrickm obvodom prd,
pricom kladn alebo zporn nboje prechodom medzi svorkami A a B cez spotrebic
strcaj svoju zaciatocn potencilnu energiu, ktor sa v dsledku platnosti zkona
zachovania men na in formy energie. V elektrickom motore sa energia men na mechanick
prcu, v akumultore sa hromad ako chemick energia a v rezistore sa energia men na
teplo. Vo vetkch prpadoch zdroj kon prcu, ktorej nekonecne mal mnostvo dA,
vykonan tm, e zdroj "pretlac" spotrebicom nboj dQ, sa rovn
dA = UdQ

Obr. 5.10

204
kde U je naptie na spotrebici. Nekonecne mal nboj dQ je dan prdom I v spotrebici
a casovm intervalom dt, pocas ktorho prd spotrebicom tecie, teda dQ = Idt a vykonan
prca
dA = UIdt (5.29)
Celkov vykonan prca za cas t sa zska integrciou poslednho vrazu. Dleitejou
velicinou je vak prca vykonan za jednotku casu, t. j. vkon
P
A
t
UI = =
d
d
[W] (5.30)
Vkon v ztai je teda dan scinom naptia a prdu v nej a me to byt velicina stla, ak prd
a naptie s stle, alebo casovo premenn, ako napr. v prpade striedavch
harmonickch prdov. Jednotkou vkonu, ako je znme, je watt (W), pricom
v elektromagnetizme 1 W = 1 V 1 A.
Ak je ztaou spotrebic s odporom R, ktor splna Ohmov zkon (5.10), resp. (5.11),
mono vkon v odpore R, resp. vo vodivosti G = 1/R vyjadrit vrazmi
P I R
U
R
U G
I
G
= = = =
2
2
2
2
(5.31)
Vraz (5.31) pre tepeln, termodynamicky ireverzibiln vkon v odporoch sa nazva
Joulov zkon (integrlny tvar).

Obr. 5.11
V odporovom linernom prostred s konduktivitou = 1/, v ktorom tecie prd,
mono vybrat elementrny objem d = dldS pozdl prdociary, ako na obr. 5.11.
Elementrny vkon dP v objeme d v shlase s (5.30) je dan vrazom
dP = dUdI = (Edl)(JdS) = JE d
kde dU je nekonecne mal naptie medzi celnmi plochami vybranho valcovho objemu
a dI je nekonecne mal prd tecci kolmo plkou dS. Integrciou poslednho vrazu cez
cel uvaovan objem dostaneme cel spotrebovan vkon P. Velicina JE m vznam
objemovej hustoty vkonu. Vyuitm Ohmovho zkona v diferencilnom tvare mono
pre objemov hustotu vkonu p napsat vrazy
205
p
P
JE E
J
J
E
= = = = = =
d
d

2
2
2
2
[W.m
3
] (5.32)
Vrazy (5.32) s diferencilnymi formulciami Joulovho zkona. Ich objemovou
integrciou dostaneme cel vkon v danom objeme.
Objemov hustotu vkonu mono zskat aj na zklade mikrofyziklnych predstv.
Ak je n koncentrcia identickch nbojov q v priestore, a ak sa tieto nboje pohybuj
rchlostou v poli intenzity E, potom na kad nboj psob sila F = qE a vkon tejto
sily (na jednotku objemu) je
p = nF. = nqE. = E.J (5.33)
kde J = nq je prdov hustota. Vraz (5.33) je veobecnej ako (5.32), pretoe plat aj
pre anizotropn prostredia (krytly), kde smery vektorov E a J nemusia byt toton,
dokonca vektory E a J mu mat aj opacn smer. V takom prpade objemov hustota je
zporn, co znamen, e v danej oblasti sa nachdzaj zdroje energie a vkon sa tam
generuje.
Vrtme sa teraz k obr. 5.6 a posdme problm prenosu energie v obvode z inej
strany z hladiska energetickej bilancie v obvode. Zdroj energie v obvode m nejak
nenulov vntorn odpor a na nom vznikaj tie ist energetick straty. Ak rovnicu
(5.24) vynsobme s prdom I, dostaneme vraz
I = R
i
I
2
+ RI
2

ktor je energetickou bilanciou obvodu: celkov odovzdvan vkon P
c
= I zdrojom
EMN je sctom vkonu spotrebovanho samotnm zdrojom P
i
= R
i
I
2
a uitocnho vkonu
spotrebovanho vonkajou ztaou P = RI
2
, teda
P
c
= P
i
+ P
Vyuijeme vraz (5.26) a pre uitocn vkon P meme napsat vyjadrenie

( )
P RI
R
R R
i
= =
+
2
2
2

(5.34)
Ak mono menit ztaov odpor, vidme, e vkon sa v nom men a je nulov, ak R = 0
a tie pre R = . Existuje teda tak hodnota odporu ztae, pre ktor je vkon extremlny
(v danom prpade maximlny). Preskmanm extrmu poslednho vrazu pre R zistme,
e zdroj odovzdva do ztae maximlny vkon vtedy, ak jej odpor sa rovn
vntornmu odporu zdroja, teda pre
R = R
i
(5.35)
Zta, ktor splna podmienku (5.35) sa nazva prispsoben za (podla angl. nzvu
matched load). Do nej sa odovzdva vkon
P
R
P
max
c
= =

2
4 2
(5.36)
206
teda iba polovica toho vkonu, ktor produkuje zdroj. Ak uvime, e cinnost zdroja je
dan vrazom
=
+
=
+
P
P P
R
R
i
i
1
1
(5.37)
potom v reime prispsobenia dodva zdroj do ztae iba 50 % produkovanho vkonu,
a teda aj energie. Druh polovica vkonu ohrieva zdroj svojm Joulovm teplom. Je
zrejm, e takto reim cinnosti zdroja by bol vrcholne neekonomick, a preto napr.
v energetike neprichdza do vahy. Tam sa vyaduje vysok cinnost energetickej sstavy,
teda 1, co podla vrazu (5.37) vyaduje ztaov odpor R R
i
. V reime
prispsobenia pracuj zdroje, ktor pocas krtkeho casu maj dodat do spotrebica velk
energiu. Je to napr. spomnan akumultor pracujci do sptaca automobila. V elektronike
velmi vysokch frekvenci sa vo vcine prpadov vyaduje prispsoben zta vedenia
nielen z vkonovch dvodov, ale predovetkm kvli zamedzeniu odrazu signlov, ktor
maj za nsledok neiadce interferencie a vznik stojatch vln na dlhch prenosovch
vedeniach. Na obr. 5.12 s graficky znzornen zvislosti elektrickho vkonu v ztai
a cinnosti od pomeru R/R
i
.

Obr. 5.12
207
5.6 ELEKTRICK SIE
5.6.1 Ohmov zkon pre as uzavretho obvodu
Zdroje EMN a rezistory mono istm celnm spsobom spjat a vytvrat zapojenia,
ktor sa v teoretickej elektrotechnike nazvaj elektrick siete. Elektrick siet me vo
veobecnosti obsahovat okrem rezistorov a zdrojov EMN aj dalie elektrotechnick
prvky, ako s kondenztory, cievky, prpadne induktvne viazan cievky (vzjomn
indukcnosti). Siete so zdrojmi stlych napt vak mu obsahovat iba rezistory (tzv.
galvanick alebo odporov siete). Prklad takejto odporovej siete je na obr. 5.13 znmy
Kelvinov dvojit most.

Obr. 5.13
S pojmom elektrickej siete sme sa stretli u aj v odseku 3.6., kde sme analyzovali
zapojenia pozostvajce zo zdrojov a kondenztorov. Aj v odporovej sieti za uzol budeme
povaovat miesto spojenia najmenej troch vodicov a za vetvu siete vodiv spojenie
medzi dvoma uzlami. Siet na obr. 5.13 m est uzlov a tie s pospjan deviatimi vetvami.
Vetva me obsahovat zdroj alebo niekolko sriovo spojench zdrojov EMN so svojimi
(sriovmi) vntornmi odpormi a jeden alebo niekolko sriovo spojench rezistorov.
Ak vyuijeme pravidl o sriovom spjan zdrojov a rezistorov, meme kad vetvu
charakterizovat jednm vslednm zdrojom EMN a jednm vslednm odporom R,
ako vsledkom sriovho spojenia uvaovanch prvkov. Ak s v sieti dan vetky prvky,
mono siet analyzovat. Pod analzou elektrickej siete rozumieme vpocet prdov vo
vetkch jej vetvch alebo stanovenie potencilov vetkch jej uzlov. Prv ne k takejto
analze pristpime, treba stanovit veobecn svis medzi prdom a koncovmi
potencilmi v jednej vybranej vetve. Takto vetva je zobrazen na obr. 5.14a. Potencily
uzlov vetvy s oznacen V
1
a V
2
, medzi bodmi A-B je zdroj EMN a medzi bodmi C-D
je homognne rozloen odpor R. Potencil vo vntri zdroja (medzi bodmi A-B) nemus
prebiehat od V
A
po V
B
linerne, ako na obrzku, priebeh zvis od charakteru a truktry
zdroja (pozri odsek 2.11). seky 1-A, B-C a D-2 s tvoren bezodporovmi vodicmi, na
ktorch sa potencil nemen. Cel priebeh potencilu pozdl vetvy je znzornen na obr. 5.14b.
Vidme, e pre rozdiely potencilov jednotlivch bodov pozdl vetvy platia vztahy



208






Gustav Robert KIRCHHOFF
(1824 Knigsberg 1887 Berln)
209

Obr. 5.14
V
1
V
A
= 0
V
A
V
B
=
V
B
V
C
= 0
V
C
V
D
= RI
V
D
V
2
= 0
Ak tieto rovnice sctame, dostaneme vraz
V
1
V
2
= RI (5.38)
podla ktorho rozdiel potencilov na svorkch vybranej vetvy sa rovn algebraickmu
sctu naptia a potencilovho spdu RI. Znamienka pri RI a zvisia od smeru prdu
vo vetve a od polarity zdroja. Prslun znamienka vo vztahu (5.38) zodpovedaj situcii
na obr. 5.14. Ak s potencily na koncoch vetvy rovnak, teda ak V
1
= V
2
, vtedy = RI,
t. j. ide o vetvu, ktor nijako neovplyvnuje elektrick pomery vo zvyku siete a me byt
zo siete vypusten alebo nahraden skratom. Vztah (5.38) sa nazva Ohmov zkon pre
cast uzavretho obvodu. Vyuijeme ho pri formulcii druhho Kirchhoffovho zkona.
5.6.2 Druh Kirchhoffov zkon
(Kirchhoffov zkon pre naptia)
Druh Kirchhoffov zkon je v podstate vyjadrenm skutocnosti, e integrl intenzity
elektrickho pola po uzavretej drhe, ktor prebieha v sieti pozdl vetiev lubovolnho
vybranho okruhu sa rovn nule. Na obr. 5.15 je znzornen takto okruh pozostvajci
z n vetiev, pricom k-t vetva (k = 1, 2, 3, ..., n) vo veobecnosti obsahuje zdroj
k

a odpor R
k
(v odpore R
k
s zahrnut aj vntorn odpory zdrojov v uvaovanej vetve). Vo
vetve tecie prd I
k
a na jej prilahlch uzloch s potencily V
k1
a V
k
. Potencilov rozdiely
medzi uzlami v uzavretom obvode, poctan v smere vyznacenej drhy, s v shlase
s vrazom (5.38) dan vztahmi:
210

Obr. 5.15

V V R I
V V R I
V V R I
V V R I
k k k k k
n n n n n
0 1 1 1 1
1 2 2 2 2
1
1
= +
= +
= +
= +

Ak tieto rovnice sctame a uvime, e V
0
= V
n
je potencil toho istho uzla, dostaneme
po prave rovnicu

k
k
n
k k
k
n
R I
= =

=
1 1
(5.39)
Rovnica (5.39) je matematickm vyjadrenm druhho Kirchhoffovho zkona,
1
ktor
mono vyjadrit slovne:
Algebraick set elektromotorickch napt zdrojov
k
v uzavretom obvode
elektrickej siete sa rovn stu potencilnych spdov R
k
I
k
na jednotlivch odporoch
obvodu.
Toto vyjadrenie je ekvivalentn tvrdeniu, e algebraick scet vetkch napt
(napt zdrojov a naptovch spdov na odporoch) v uzavretom obvode sa rovn nule
a odpoved formlnemu tvrdeniu, e integrl intenzity pola po uzavretej drhe vybranho
obvodu sa rovn nule.


1
Kirchhoff formuloval svoje zkony v roku 1845 ete ako mlad 21 rocn tudent na univerzite
v Knigsbergu (teraj Kaliningrad)
211
5.7 PRINCPY ANALZY ELEKTRICKCH SIET
Kad elektrick siet z topologickho hladiska pozostva z m vetiev (vetiev v zmysle
defincie), ktor s pospjan p uzlami. V kadej vetve tecie ist prd a kad uzol m
ist potencil. Pri analze elektrickej siete treba urcit m vetvovch prdov alebo p uzlovch
potencilov. Priamociary, aj ked nie najjednoduch spsob analzy siete je vpocet jej
m vetvovch prdov s vyuitm I. a II. Kirchhoffovho zkona. Kirchhoffove zkony
(5.9) a (5.39) s z matematickho hladiska linerne vztahy medzi vetvovmi prdmi,
naptiami zdrojov a odpormi siete. Pre m prdov vo vetvch treba zostavit m takchto
linernych rovnc a umenie analzy spocva vo vbere rovnc tak, aby systm bol pln,
linerne nezvisl a spsob rieenia bol co najjednoduch. Pri vbere rovnc sa
odporca dodrovat nasledovn pravidl, ktor plyn z teoretickej elektrotechniky:
1. V analyzovanej sieti lubovolnm spsobom zvolme smery prdov v jednotlivch
vetvch. Ak bude na konci analzy cseln hodnota prdu kladn, smer prslunho
prdu bol zvolen sprvne, ak hodnota je zporn, skutocn prd m opacn smer.
2. Pre lubovolnch p 1 uzlov napeme rovnice dvajce do svisu prdy podla
prvho Kirchhoffovho zkona, pricom repektujeme zvolen smery prdov (vytekajce
prdy s kladn, vtekajce zporn). Dalia rovnica pre p-t uzol by u bola linernou
kombinciou predchdzajcich, a preto do systmu nepatr.
3. V sieti njdeme nezvisl uzavret obvody, ktorch pocet je
n = m (p 1) = m p + 1
Tento pocet je jednoznacn, avak spsobov vberu obvodov je viac. Kad nov obvod
je nezvisl, ak sa ned vytvorit z u zostavench nezvislch obvodov. Nezvisl
obvody mono vytvrat napr. tak, e kad nov mus obsahovat jednu nov vetvu. Pre
zloit siete boli vypracovan pecilne metdy vberu nezvislch obvodov, z ktorch
najznmejia je metda nazvan "metda plnho stromu".
4. V kadom nezvislom obvode zvolme smer obehu, alebo "smer integrcie". Tento
smer je lubovoln, a to v rovine pravotociv alebo lavotociv. Je vak dobre dodrat
jeden zvolen smer.
5. Pre kad z n = m p + 1 nezvislch obvodov napeme rovnice podla druhho
Kirchhoffovho zkona, a to tak, e na jednej strane rovnice je scet napt zdrojov
v obvode (s kladnm znamienkom v scte bud tie naptia, kde smer obehu smeruje od
ku +), a na druhej strane rovnice sa sctavaj prspevky RI, ktor s kladn, ak
vyznacen smer prdu a smer obehu s rovnak. V opacnom prpade s zporn.
6. Zskan systm p 1 + n = m rovnc pre neznme prdy rieime benmi metdami
linernej algebry.
5.7.1 Wheatstonov most
Na ilustrciu uvedenej procedry analyzujme zariadenie, znme z oblasti elektrickej
meracej techniky, nazvan Wheatstonov most. Elektrick schma jeho zapojenia je
znzornen na obr. 5.16. Zariadenie sa pouva na meranie neznmych odporov
a v elektrickej regulacnej technike. Zklad mostu tvoria tyri odpory R
1
a R
4
, ktor s
premosten indiktorom (napr. galvanometrom), v schme reprezentovanm jeho vntornm
212
odporom R
G
. Ak jeden zo tvorice odporov R
1
R
4
je premenn a kalibrovan, potom
jeho nastavenm meme dosiahnut toho, e potencily uzlov 1 a 2 bud rovnak,
a vetvou indiktora prd nepotecie. Tento stav nastane, ak bude splnen podmienka
R
1
R
4
= R
2
R
3
(5.40)
Ak jeden z dalch troch odporov je neznmy, jeho hodnotu mono urcit z rovnice
(5.40). Dkaz podmienky (5.40), ktor nazvame podmienkou rovnovhy mostu, plynie
z vsledkov analzy mostu.

Obr. 5.16
Ako vidme z obr. 5.16, most pozostva zo iestich vetiev, ktor s pospjan tyrmi
uzlami. Pri danej volbe smerov prdov mono pre tri uzly (napr. uzly 1, 2 a 3) napsat
rovnice
I
1
+ I
3
+ I
G
= 0
I
2
+ I
4
I
G
= 0 (5.41a)
I
0
+ I
1
+ I
2
= 0
Rovnica pre uzol 0
I
0
I
3
I
4
= 0
je viditelne linernou kombinciou rovnc (5.41a), a preto do danho systmu nepatr.
Samozrejme systm rovnc mono vybrat aj inc, napr. pre uzly 0, 1 a 2.
Pocet nezvislch obvodov v sieti je
n = 6 (4 1) = 3,
a mono ich vybrat naprklad tak, ako je to vyznacen na obrzku. S to obvody
prechdzajce uzlami 123, 102 a 032. Odpovedajce rovnice podla druhho
Kirchhoffovho zkona maj tvar
R
1
I
1
+ R
G
I
G
R
2
I
2
= 0
R
3
I
3
R
4
I
4
R
G
I
G
= 0 (5.41b)
R
0
I
0
+ R
2
I
2
+ R
4
I
4
=
213
Obvody mono samozrejme vybrat aj inak, naprklad prechodom uzlami 0132
a napsat pre obvod rovnicu
R
3
I
3
R
1
I
1
+ R
2
I
2
+ R
4
I
4
= 0
ale tto rovnica je evidentne sctom prvch dvoch rovnc systmu (5.41b) a vsledok je
vynsoben s 1. V danej sieti mono vybrat trojice nezvislch obvodov celkove
estnstimi spsobmi.
Systm rovnc (5.41) pre 6 neznmych prdov je pln a linerne nezvisl.
Teoreticky umonuje vypoctat lubovoln prd, prakticky je najzaujmavej prd I
G

indiktorom mostu, z ktorho pri podmienke I
G
= 0 mono dostat podmienku rovnovhy
mostu (5.40). V prpade, ked sa m urcit odpor Wheatstonovho mostu zo strany
napjacieho zdroja, potom treba vypoctat prd I
0
a odpor mosta R
03
medzi uzlami 0 a 3
sa vypocta z vrazu
R
I
R
03
0
0
=

Je zrejm, e odpor mosta R
03
sa ned urcit s vyuitm jednoduchch pravidiel o
sriovom a paralelnom raden odporov.
Uveden prklad dokazuje, e elektrick siet mono analyzovat s priamym vyuitm
Kirchhoffovch zkonov, ale ako z postupu vidiet, je to metda velmi prcna, pretoe aj
pri takej relatvne jednoduchej sieti, akou je Wheatstonov most treba rieit systm iestich
algebraickch rovnc. Existuj vak dve dulne metdy analzy siet, z ktorch jedna sa
nazva metda obvodovch prdov a druh metda uzlovch potencilov. Kad
z tchto metd zniuje pocet rovnc, ktor treba pri analze elektrickej siete rieit. iadna
z metd nem osobitn priority; metda uzlovch potencilov obycajne vyaduje menej
vchodzch rovnc pre potencily, ale ak z tch treba nakoniec urcit vetvov prdy,
potom prednost metdy me byt iba zdanliv.
5.7.2 Metda obvodovch prdov
Metda obvodovch prdov spocva vo vyuit druhho Kirchhoffovho zkona pre
pecilne volen prdy v sieti tak, e prv Kirchhoffov zkon je pre ne automaticky
splnen. Takmito prdmi s formlne cirkulujce prdy v nezvislch obvodoch siete.
Skutocn prd vo vetve je dan algebraickm sctom vetkch prtomnch obvodovch
prdov. Pocet potrebnch rovnc systmu sa rovn poctu nezvislch obvodov, teda
n = m p + 1
Obvodov prdy pre Wheatstonov most mono zvolit tak, ako je to na obr. 5.17. Pre
slucky s obvodovmi prdmi I
0
, I
1
a I
2
mono potom psat rovnice
R
0
I
0
+ R
2
(I
0
I
2
) + R
4
(I
0
I
1
) =
R
3
I
1
+ R
4
(I
1
I
0
) + R
G
(I
1
I
2
) = 0 (5.42)
R
1
I
2
+ R
G
(I
2
I
1
) + R
2
(I
2
I
0
) = 0
214

Obr. 5.17
Po prave mono sstavu rovnc vyrieit pre obvodov prdy. Z obr. 5.17 vidiet, e
prdy v odporoch R
0
, R
1
a R
3
sa rovnaj prslunm obvodovm prdom, skutocn prd
indiktorom (odporom R
G
) je
I
G
= I
2
I
1
(5.43)
5.7.3 Metda uzlovch potencilov
Metda uzlovch potencilov je alternatvnou k metde obvodovch prdov a je
zaloen na platnosti prvho Kirchhoffovho zkona. V sieti s p uzlami sa potencil jednho
lubovolnho uzla (napr. uzla s oznacenm 0) polo rovn nule, teda V
0
= 0. Tento uzol
je referencn a potencily ostatnch p 1 uzlov s v skutocnosti naptia tchto uzlov
oproti referencnmu a bud vsledkom analzy siete.
Na obr. 5.18 je znzornen cast siete s vybranm uzlom k. Pre tento uzol podla
prvho Kirchhoffovho zkona plat, e
I
kj
j
p
=
=

0
0
1
j k (5.44)

Obr. 5.18
215
kde I
kj


je prd, ktor tecie vetvou z uzla k do uzla j (plat I
jk
= I
kj
). Potencily uzlov
k a j s V
k
a V
j
. Pre uvaovan vetvu v shlase s rovnicou (5.38) mono napsat
V
k
V
j
= R
kj
I
kj

kj
j k
kde R
kj
je celkov odpor vetvy a
kj
je celkov elektromotorick naptie sriovch zdrojov
vo vetve. Z tejto rovnice plynie pre prd vo vetve vraz
I
V V
R
G V V
kj
k j kj
kj
kj k j kj
=
+
= +

( ) j k (5.45)
kde G
kj
= 1/R
kj
je vodivost uvaovanej vetvy. Prd I
kj
z uzla k vytek. Ak vrazy (5.45)
dosadme do (5.44), dostaneme linerny matematick vztah

( )
V V G
k j kj kj
j
j k
p
+ =
=

0
0
1
(5.46)
v ktorom s neznmymi velicinami potencily V
1
a V
p1
. Takch linerne
nezvislch rovnc mono napsat p 1. Rovnica pre posledn, p-t uzol by u bola
linernou kombinciou predchdzajcich. Matematickm rieenm systmu je analza
siete metdou uzlovch potencilov ukoncen. Ak treba vypoctat prdy vo vetvch, tie
poskytuje vraz (5.45) zo znmych uzlovch potencilov. V prpadoch, v ktorch
numerick hodnota prdu je zporn, prd tecie do uzla.

Obr. 5.19
Na ilustrciu pouitia metdy uzlovch potencilov budeme analyzovat Wheatstonov
most ete raz. Na obr. 5.19 s vyznacen uzlov potencily V
0
= 0, V
1
a V
3
, odpory
vetiev s nahraden ich vodivostami. Pre uzly 1 a 3 meme postupne psat rovnice
G
3
V
1
+ G
1
(V
1
V
3
) + G
G
(V
1
V
2
) = 0
G
4
V
2
+ G
2
(V
2
V
3
) + G
G
(V
2
V
1
) = 0 (5.47)
G
1
(V
3
V
1
) + G
2
(V
3
V
2
) + G
0
(V
3
) = 0
216
Mono napsat rovnicu aj pre uzol 0, ktor v danom prpade m tvar
G
3
V
1
+ G
4
V
2
+ G
0
(V
3
+ ) = 0
ale t je linernou kombinciou (tu sctom) rovnc systmu (5.47). Prd I
G
indiktorom
podla vztahu (5.45) je
( ) I G V V
V V
R
G G
G
= =

1 2
1 2
(5.48)
V naom strucnom prehlade metd analzy elektrickch odporovch siet boli
uveden iba tie, ktor sa najcastejie pouvaj. Vetky boli ilustrovan myselne jedinou
elektrickou sietou Wheatstonovm mostom. Trpezliv citatel sa me presvedcit, e
metda Kirchhoffovch zkonov rieenm rovnc (5.41), metda obvodovch prdov
rieenm rovnc (5.42) s pouitm vrazu (5.43) a metda uzlovch potencilov rieenm
rovnc (5.47) s vyuitm vrazu (5.48) poskytuj pre prd I
G
indiktorom mosta rovnak
vsledok, ktor m takto elegantn tvar:
)] )( ( ) ( [ ) )( ( ) ( ) (
4 3 2 1 4 3 2 1 0 4 3 2 1 0 2 1 4 3 4 3 2 1
4 1 3 2
R R R R R R R R R R R R R R R R R R R R R R R
R R R R
I
G
G
+ + + + + + + + + + + + +

=
(5.49)
(vraz sa znacne zjednodu ak R
0
= 0, cm sa fyziklne vlastnosti mostu nezmenia).
Z vrazu (5.49) vidiet, e prd indiktorom sa bude rovnat nule vtedy, ked bude splnen
podmienka
R
2
R
3
R
1
R
4
= 0
co je podmienka rovnovhy mostu (5.40). Podmienka rovnovhy plynie aj z porovnania
potencilov uzlov 1 a 2. Ak s odpory mostu volen tak, e
V
1
= V
2

vtedy je podla (5.48) I
G
= 0, a teda plat vztah (5.40).
5.7.4 Dve vety z terie elektrickch siet
Thveninova veta (veta o ekvivalentnom naptovom zdroji):
"ubovon elektrick sie pozostvajcu zo zdrojov a rezistorov mono vzhadom
k dvom vybranm uzlom AB (pozri obr. 5.20) nahradi ekvivalentnm zdrojom, ktorho
EMN
T
sa rovn naptiu medzi uzlami naprzdno (t. j. vetva spjajca uzly je vybran),
a ktorho vntorn odpor R
T
sa rovn odporu medzi uvaovanmi uzlami, ak vetky
zdroje v sieti s vybran a nahraden iba ich vntornmi odpormi".
Thveninova veta sa d s vhodou pouit v sietach, v ktorch je predmetom zujmu
iba jedna vybran vetva a elektrick pomery na nej. Ako prklad jej pouitia uvedieme
analzu cinnosti jednoduchej siete, nazvanej odporov napov deli s odporovou
ztaou, ktorho zapojenie je zobrazen na obr. 5.21. Podla svojho nzvu sa tak zariadenie
pouva na zskanie casti naptia danho zdroja. Rezistory R
1
a R
2
v praxi casto tvoria
217
jeden rezistor s odporom R
p
= R
1
+ R
2
a spolocn uzol X rezistorov predstavuje klzn
vodiv kontakt tak, e pomer odporov R
1
/R
2
mono spojito menit. Takto elektrick
prvok je vlastne premenn odporov delic a je znmy pod nzvom potenciometer (pozri
obr. 5.22).

Obr. 5.20
V jednoduchej elektrickej sieti na obr. 5.21 je obycajne predmetom zujmu iba
naptie na svorkch ztaovho odporu R, prpadne prd ztaou. Tieto veliciny mono
samozrejme zskat pouitm niektorej z uvedench metd terie siet, jednoduchie je
vak vyuit Thveninovu vetu. Podla nej treba vypoctat ekvivalentn naptie
T
na
svorkch AB, ak je odpor R odpojen (pozri obr. 5.23a), a odpor R
T
medzi tmito
svorkami, ak sa idelny zdroj nahrad skratom (ako na obr. 5.23b). Prd tecci obvodom
zdroja na obr. 5.23a ak odpor R je odpojen je

Obr. 5.21 Obr. 5.22
I
R R R
i
=
+ +

1 2

a naptie na svorkch AB (na odpore R
2
)

T
i
R I
R
R R R
= =
+ +
2
2
1 2

Vntorn odpor ekvivalentnho zdroja R
T
plynie zo zapojenia na obr. 5.23b a jeho
hodnota je

218

Obr. 5.23

( )
R
R R R
R R R
T
i
i
=
+
+ +
1 2
1 2

Prd ztaovm odporom R je teda
I
R R
z
T
T
=
+

(5.50a)
a naptie na nom
U U RI
R
R R
z AB z T
T
= = =
+
(5.50b)
Nortonova veta (veta o ekvivalentnom prdovom zdroji):
"ubovon elektrick sie pozostvajcu zo zdrojov a rezistorov mono z hadiska
jej dvoch vybranch uzlov AB (obr. 5.24) nahradi ekvivalentnm prdovm zdrojom,
ktorho menovit prd
N
sa rovn skratovmu prdu medzi uzlami AB a vntorn vodivos
sa rovn celkovej vodivosti G
N
medzi uzlami, ak sa vetky zdroje vyradia, a na ich
miestach zostan v sieti iba ich vntorn vodivosti."

Obr. 5.24
Ako prklad pouitia Nortonovej vety vypoctame prd ekvivalentnho prdovho
zdroja a jeho vntorn vodivost pre naptov delic na obr. 5.21. Ekvivalentn prdov
genertor bude dodvat prd, ktor sa rovn skratovmu prdu cez svorky AB na obr. 5.23a
a ten je


N
i
R R
=
+
1


219
a ekvivalentn vodivost G
R
N
T
=
1

Naptie na ztaovej vodivosti G (ztaovom odpore R)
U
G G
z
N
N
=
+

(5.51a)
a prd ztaou
I GU
G
G G
z z N
N
= =
+
(5.51b)
Citatelovi odporcam dokzat, e vrazy (5.50) a (5.51) poskytuj rovnak vsledky.
Thveninovu a Nortonovu vetu mono sformulovat i pre harmonick striedav siete
pozostvajce zo zdrojov a impedanci (pozri cast 9.6).
5.8 ELEKTRICK PRD V RC OBVODE.
PRECHODOV JAV V RC OBVODE
Nae doterajie pojednania o elektrickch prdoch sa tkali stacionrnych a predovetkm
casovo stlych elektrickch prdov, ktor mu tiect iba v odporovch obvodoch alebo
sietach. Ak je v obvode zaraden kondenztor, tak sa situcia dramaticky men. Na prv
pohlad sa zd, e jednoduchm obvodom pozostvajcim zo zdroja, odporu R
a kondenztora kapacity C, elektrick prd netecie, pretoe obvod nie je galvanicky
uzavret. Na druhej strane o kondenztore u vieme, e ak sa pripoj na zdroj
elektrickho vkonu, nabije sa elektrickm nbojom a bude nositelom elektrickej energie.
Ak sa teda obvod vytvoren zo zdroja, odporu a nenabitho kondenztora elektricky
uzavrie, bude sa kondenztor nabjat, take zdrojom a odporom mus tiect elektrick
prd. Tento prd je vak nestacionrny, a tak, ako sa kondenztor postupne nabja, mus
prd v case klesat. Ak naopak, nabit kondenztor pripojme paralelne k rezistoru, bude
sa kondenztor vybjat a obvodom tie potecie v case klesajci elektrick prd. Pretoe
uveden procesy maj zsadn vznam v obvodovej elektronike a objavuj sa pri kadom
zopnut spnaca, v ktorho obvode je kondenztor, posdime ich podrobnejie.
Na obr. 5.25 je zapojenie pozostvajce z bezodporovho idelneho naptovho
zdroja , odporu R v srii s kondenztorom C, ktor mono pomocou trojpolohovho
prepnaca P pripojit bud k zdroju (poloha 1), alebo sriov spojenie RC skratovat
(poloha 2). Budeme pre jednoznacnost predpokladat, e na zaciatku je kondenztor
vybit, teda je na nom nulov naptie. V case t = 0 prepnac zapneme do polohy 1. Od
tohto okamihu sa kondenztor zacna nabjat, narast na nom naptie a odporom tecie
elektrick prd. Po istom case t je na kondenztore nboj Q(t) a odporom tecie prd I(t).
V tomto case je na kondenztore naptie
U t
Q t
C
C
( )
( )
=
220

Obr. 5.25
a na odpore naptov spd
U t RI t
R
( ) ( ) =
Aj v takomto obvode sa scet vetkch napt mus rovnat nule, teda mus platit
U U RI
Q
C
R C
+ = + = (5.52)
Kede prd v obvode sa podla defincie rovn casovmu prrastku nboja Q na kondenztore,
t. j. I = dQ/dt, mono v poslednej rovnici urobit prslun substitciu, cm rovnica prejde
na tvar
R
Q
t
Q
C
d
d
+ = (5.53)
Je to rovnica pre neznmy nboj Q na kondenztore, ktorho velkost je funkciou casu.
Nie je to algebraick rovnica, ale ako ju matematici nazvaj obycajn diferencilna
rovnica s kontantnmi koeficientmi R, 1/C a s pravou stranou . Jej rieenie je jednoduch;
ak v case t = 0 je na kondenztore nulov nboj Q(0) = 0, rieenie m tvar
Q t C
t
RC
( ) e =
|
\

|
.
|
|

1 (5.54)
O sprvnosti rieenia sa mono presvedcit jeho dosadenm do rovnice (5.53). Na
kondenztore je ale zaujmavejie naptie U
C
, ktor je mern nboju a m vyjadrenie
U t
Q t
C
C
t
RC
( )
( )
e = =
|
\

|
.
|
|

1 (5.55)
Prd cez rezistor R je dan vrazom
I t
Q t
t R
t
RC
( )
d ( )
d
e = =

(5.56)
a naptie na nom
U t RI t
R
t
RC
( ) ( ) e = =

(5.57)
221

Obr. 5.26

Obr. 5.27
Vrazy (5.54) a (5.57) predstavuj pln fyziklny opis elektrickch procesov pri
nabjan kondenztora cez odpor. Tieto procesy sa casto nazvaj prechodov javy
z dvodov ich nestacionarity. Na obr. 5.26 a 5.27 s graficky znzornen zvislosti
naptia a prdu ako funkcie casu pre ist hodnoty velicn , R a C. Vidiet, e nboj
a naptie na kondenztore v procese jeho nabjania exponencilne narastaj, pre t
sa nboj bli asymptoticky k hodnote C a naptie k hodnote EMN zdroja . Prd
a naptie na odpore, naopak, exponencilne klesaj, pre t sa obidve veliciny
asymptoticky blia k nule. Je dobre si tie vimnt, e zaciatocn prd v obvode je /R,
222
t. j. tak, ak by tiekol v obvode pri skratovanom kondenztore (nenabit kondenztor sa
v zaciatocnom okamihu prechodovho javu sprva ako skrat). Dleitm parametrom
obvodu je scin RC velicina, ktor vystupuje v menovateli exponentu e-funkcie. Tto
velicina m ocividne rozmer casu (u aj preto, e exponent mus byt bezrozmern),
a preto sa nazva casov kontanta obvodu
= RC [s] (5.58)
Tto kontanta urcuje charakter casovho priebehu elektrickch velicn v obvode. Obvody
s velkmi hodnotami R a C, teda s velkmi casovmi kontantami s "pomal",
priebehy nboja, naptia a prdu s casovo pozvoln a naopak, pre obvody s malmi
casovmi kontantami s priebehy velmi prudk. Za cas rovnajci sa casovej kontante
obvodu klesne prd v obvode na
e
1
0,368 = 36,8 %
jej zaciatocnej hodnoty a naptie vzrastie na
1 e
1
0,632 = 63,2 %
asymptotickej hodnoty naptia (hodnoty EMN zdroja). Prechodov jav sa povauje
prakticky za ukoncen po uplynut ptnsobku casu casovej kontanty, kedy prd
v obvode poklesne na e
5
0,007 teda asi na 7 promile svojej zaciatocnej hodnoty.
Je zaujmav posdit energetick pomery v RC-obvode. Vynsobenm rovnice
(5.52) s prdom I dostaneme rovnicu
I RI
Q
C
I = +
2

ktor je vkonovou bilanciou RC-obvodu. Scin I predstavuje celkov vkon P dodvan
zdrojom, teda
P = I
Prv clen na pravej strane
P
R
= RI
2

je disipatvny vkon, s ktorm sa energia zdroja men na teplo v odpore R a druh clen
P
Q
C
I
C
=
je vkon, s ktorm sa energia uklad v kondenztore C. Prechodov jav teoreticky trv
nekonecne dlho, citatel sa me presvedcit, e za tento nekonecn cas zdroj dod celkov
energiu
W P t
R
t C
t
RC
= = =

} }
d e d
0
2
2
0

(5.59)
223
ktorej polovica sa ulo v elektrickom poli kondenztora a druh polovica sa spotrebuje
na teplo v odpore (pozri tie lohu 143), teda
W W C
R C
= =
1
2
2
(5.60)
Predpokladajme teraz, e po dostatocne dlhom (teoreticky nekonecnom) case, ked
naptie na kondenztore dosiahlo hodnoty EMN zdroja (ked U
C
= ), sme prepli prepnac
do polohy 2. Vznikol tak jednoduch uzavret obvod z rezistora a nabitho kondenztora,
v ktorom teraz potecie vybjac prd kondenztora opacnm smerom. Pre obvod plat
naptov rovnica U
R
+ U
C
= 0, alebo
R
Q
t
Q
C
d
d
+ = 0 (5.61)
Tto jednoduch diferencilna rovnica pre nboj Q na kondenztore dva pri zaciatocnej
podmienke pre t = 0, Q(0) = C nasledovn rieenie
Q t C
t
RC
( ) e =

(5.62)
Naptie na kondenztore
U t
Q t
C
C
t
RC
( )
( )
e = =

(5.63)
a prd v odpore
I t
Q t
t R
t
RC
( )
d ( )
d
e = =

(5.64)
Vidme, e naptie a nboj na kondenztore exponencilne klesaj podobne ako prd na
obr. 5.27; takisto kles v absoltnej hodnote aj prd, ale jeho smer je opacn ako na
obr. 5.27, pretoe kondenztor sa vybja. Akumulovan elektrick energia (5.60) sa cel
premen na teplo v odpore.
Periodick nabjanie a vybjanie kondenztora mono pozorovat na osciloskope, ak
namiesto zdroja kontantnho naptia s prepnacom pouijeme genertor obdlnikovho
naptia s malm vntornm odporom (R
gen
R). Casov priebeh naptia na vstupe
takho genertora je znzornen na obr. 5.28. Peridu T priebehu naptia genertora
treba zvolit dostatocne dlh, aby v polovici kadho cyklu genertora na odpore
a kondenztore bol stav, ktor u mono povaovat za ustlen (kondenztor je plne nabit
alebo vybit, prd cez odpor je nulov). To vyaduje, aby bola splnen podmienka

T
RC
2
5 5 =
Obvod vhodn na osciloskopick pozorovanie casovch priebehov napt je znzornen
na obr. 5.29. Svorky aa, bb a cc meme postupne pripjat na vertiklny vstup
osciloskopu (alebo pripojit scasne na vstup mnohokanlovho osciloskopu) a na jeho
obrazovke budeme pozorovat priebehy, ktor s znzornen na obr. 5.30. Pocas prvej
224

Obr. 5.28

Obr. 5.29

Obr. 5.30
225
polperidy naptia genertora naptie na kondenztore exponencilne narast a na
odpore kles, podobne ako na obr. 5.26 a 5.27. Obraz naptia na odpore je scasne aj
obrazom prdu v nom. V druhej polperide sa kondenztor vybja a dalej sa cel cyklus
opakuje. Scet napt na odpore a kondenztore je na obr. 5.30c a je skutocne naptm
genertora.
Na zver tohto odseku venujme ete pozornost prechodovmu javu, ktor vznikne
v nabitom kondenztore s ciastocne vodivm dielektrikom (kondenztor so zvodom). Na
obr. 5.31a je znzornen doskov kondenztor s plochou dosiek S a vzdialenostou d
medzi nimi, ktor je naplnen ciastocne vodivm dielektrikom s permitivitou
a s konduktivitou = 1/ ( je rezistivita dielektrika). Kondenztor m kapacitu C = S/d
a odpor dielektrika medzi elektrdami kondenztora R = d/S. Pre takto kondenztor
mono nakreslit nhradn obvod podla obr. 5.31b. Ak je v case t = 0 kondenztor nabit
nbojom Q
0
, bude sa samovolne vybjat a casov priebeh nboja na nom bude tvaru
Q t Q
t
RC
( ) e =

0

Nboj na kondenztore teda kles k nule s casovou kontantou
= RC = = / (5.65)
ktor sa nazva Maxwellov relaxan as.

Obr. 5.31
Vidme, e kondenztor s kvalitnm dielektrikom ( 0) m casov kontantu ,
t. j. po nabit si nboj udr velmi dlho, a naopak kondenztor so zvodom sa skr alebo
neskr vybije. Je zaujmav, e casov kontanta kondenztora so zvodom nezvis od
jeho geometrie, iba od elektrickch parametrov prostredia. Mono teda ocakvat, e ak
v lubovolnom objeme materilu je v case t = 0 nerovnomerne rozloen nboj +Q a Q,
bude zaciatocn objemov hustota nboja
0

v lubovolnom bode materilu klesat

s casom podla vrazu



= ( ) e t
t
0

Toto tvrdenie plynie zo veobecnch rovnc elektromagnetickho pola a je vsledkom
rieenia lohy 104.
226
Obvody s odpormi a kondenztormi maj dleit vznam v obvodovej elektronike,
kde slia ako rzne vzobn cleny, casti elektrickch filtrov a s zkladom pre derivacn
a integracn obvody hojne pouvan v impulznch a v poctacovch zapojeniach.
lohy 97 151
97. Medenm valcovm vodicom s priemerom 1 mm tecie prd 1 A.
a) Ak je hustota prdu a driftov rchlost vodivostnch elektrnov, ak ich koncentrcia
v medi je 8,5.10
28
m
3

b) Ak je intenzita elektrickho pola v medi, ak rezistivita medi je 1,72.10
8
.m?
c) Ak nboj prejde prierezom vodica za 20 s? Kolko je to elektrnov?
d) Ak je naptie medzi dvoma prierezmi vodica vzdialenmi 100 m od seba?
98. V synchrotrne pre urchlovanie elektrnov na energiu 6 GeV sa asi 10
11
elektrnov
pohybuje prakticky rchlostou svetla po 240 metrovej kruhovej drhe. Vypoctajte elektrick prd
v synchrotrne.
99. Sklenen trubica s prierezom 0,5 cm je naplnen roztokom NaCl a tecie nou elektrick
prd. Pod vplyvom elektrickho pola sa pohybuj iny Na
+
rchlostou 0,045 cm/s a iny Cl

rchlostou 0,0677 cm/s.
a) Ak elektrick prd tecie trubicou, ak v kadom cm
3
je 10
20
inov kadho druhu?
b) Kolko sodkovch inov prejde na katdu za jednu mintu? Atmov hmotnost sodka je
22,99. Kolko sodka (vo vhovom mnostve) prejde na katdu?
100. Doskov kondenztor s plochou dosiek S = 10 cm a ich vzdialenostou d = 2 mm je
vyplnen dielektrikom, ktorho permitivita linerne narast z hodnoty
r1
= 3 pri jednej doske, na
hodnotu
r2
= 4 pri druhej doske. Podobne vodivost dielektrika narast z hodnoty
1
= 10
7
S/m na
hodnotu
2
= 5.10
7
S/m v tom istom smere. Vypoctajte celkov voln nboj v objeme kondenztora,
ak nm tecie prd I = 10
7
A v smere nrastu permitivity. Zmen sa nboj, ak ten ist prd tecie
v opacnom smere? Vypoctajte tepeln straty (vkon) v kondenztore.
101. Rovinn rozhranie dvoch vodivch prostred, z ktorch jedno m konduktivitu a druh
nekonecn vodivost, tecie prd s prdovou hustotou J = Jn
0
, kde n
0
je jednotkov vektor normly
k rozhraniu a smeruje do vodica s konduktivitou . Vypoctajte plon nboj na rozhran.
102. Vzduch v priestore doskovho kondenztora objemu 10 cm 10 cm 2 cm je ionizovan
rntgenovmi lcmi tak, e v 1 cm
3
za 1 s vznik 10
9
inov a rovnak pocet volnch elektrnov.
Dosky kondenztora s pripojen na zdroj EMN = 1 300 V cez odpor R = 10
10
a ku
kondenztoru je paralelne pripojen odpor R = 10
10
(obr. 102). Ak prd tecie cez odpor R?
Predpokladajte, e iny a elektrny pri pohybe medzi doskami nestacia rekombinovat a e nboj
kadho inu je v absoltnej hodnote rovnak ako nboj elektrnu.

Obr. 102 Obr. 103
227
103. Priestor medzi rovinnmi doskami kondenztora je vyplnen ciastocne vodivmi
materilmi s konduktivitami
1
a
2
a permitivitami
1
a
2
. Materily tvoria dve vrstvy s hrbkami
h
1
a h
2
a vyplnuj cel objem kondenztora (obr. 103). Kondenztor je udriavan na kontantnom
napt U. Vypoctajte intenzitu elektrickho pola, elektrick indukciu a prdov hustotu v obidvoch
materiloch. Vypoctajte hustoty volnch a viazanch nbojov na vetkch rozhraniach a vo
vntri materilov. Urcite smery vektorov E, D, J. Okrajov efekty mono zanedbat.

Obr. 105
104. Pouitm Ohmovho zkona, Gaussovho zkona a rovnice kontinuity dokte, e ak
v izolovanom vodici existuje v case t = 0 nenulov objemov hustota nbojov
0
, potom tto
hustota v case exponencilne zanik (rozptylom nboja na hranicn plochy vodica) s charakteristickm
(relaxacnm) casom, ktor zvis od permitivity vodica a jeho konduktivity.
105. Na obr. 105 je cast elektrickej schmy, v ktorej R
1
= 20 , R
2
= 15 , R
3
= 10 ,
I
3
= 10 A a naptie na odpore R
2
je 45 V. Vypoctajte odpor R
x
.

Obr. 106 Obr. 107
106. V elektrickom zapojen na obr. 106 njdite hodnotu naptia medzi svorkami A a B. Ak
prd tecie 12-voltovm zdrojom, ak svorky A a B s skratovan?
107. V zapojen podla obr. 107 treba vypoctat naptia na kondenztoroch v ustlenom stave
v nasledujcich prpadoch:
a) spnace S a S s zopnut,
b) spnac S je zopnut a spnac S rozopnut,
c) spnac S je rozopnut a spnac S zopnut.
108. Ak sa ku svorkm A-B na obr. 108 pripoj zdroj EMN, nboj na kondenztore C sa rovn
nule. Ak je hodnota odporu R
x
?
228

Obr. 108 Obr. 109
109. Ak hodnoty naptia ukazuj voltmetre v zapojen podla obr. 109? R
1
a R
2
s vntorn
odpory voltmetrov, R = 50 k.
110. Telegrafn kbel dlh 50 km spjajci telegrafn stanice A a B je na istom mieste
poruen zvodom (v danom mieste sa zni priecny elektrick odpor). Treba urcit vzdialenost
miesta poruchy od stanice A. Za tm celom v stanici A bol pripojen ku kblu zdroj naptia
200 V so zanedbatelnm vntornm odporom a v stanici B bolo na kbli nameran 40 V. Potom
v stanici B bol ku kblu pripojen 300 V zdroj a v stanici A namerali tie 40 V. Z tchto dajov
vypoctajte vzdialenost miesta poruchy od stanice A. Materil kbla m nenulov, kontantn
odpor na jednotku dlky.
111. Akumultorov batria s elektromotorickm naptm
0
a s malm vntornm odporom
R
i
m dodvat pocas dlhej doby kontantn prd do spotrebica s odporom R
z
. Aby sa batria
etrila, pripoj sa paralelne so spotrebicom cez odpor R ku genertoru jednosmernho naptia .
Avak elektromotorick naptie genertora kole v medziach od
1
do
2
(
1
>
2
>
0
).
Hodnota odporu R sa vol tak, e pri napt genertora =
1
batria nedodva prd.
a) Nakreslite schmu opsanho zapojenia.
b) Ak prd bude odoberan z batrie pri napt genertora =
2
?
c) Ak prdy tec spotrebicom pri obidvoch krajnch hodnotch napt genertora
1
a
2
?
d) Riete numericky pre
0
= 6 V, R
i
= 0,1 , R
z
= 10 ,
1
= 120 V,
2
= 100 V.

Obr. 112 Obr. 113
112. Ak je v zapojen na obr. 112 prepnac P v polohe 1, potom amprmeter registruje 60 mA.
Po prepnut prepnaca do polohy 2 prd amprmetrom je 40 mA. Ak prd tecie amprmetrom, ak sa
prepnac prepne do polohy 3?
2
= 4 V,
3
= 6 V.
113. V meracej technike je niekedy potrebn atenutor (zoslabovac) elektrickho naptia, ktor
m kontantn vstupn a vstupn odpor nezvisl od zoslabenia. Takto poiadavky splnuje
zapojenie na obr. 113 (tzv. premosten T-clnok). Predpokladajte, e vstup T-clnku je zataen
odporom R. Ak vztah mus platit medzi odpormi R
1
a R
2
, aby vstupn odpor bol tie R?
229
114. Elektrick stoiar vysokho naptia U = 400 kV je uzemnen vodivou gulou do polovice
zakopanou v zemi. Polomer gule je r
0
= 30 cm. Na veden vznikla porucha tak, e nastal skrat medzi
stoiarom a vedenm. Vypoctajte pod akm naptm sa ocitne clovek, ktor urob 80 cm krok vo
vzdialenosti a) 100 m, b) 25 m od stoiara (smerom k nemu, alebo od neho). Toto naptie sa nazva
krokovm naptm. Konduktivita zeme je 10
2
S/m.
115. Gulov kondenztor s polomermi elektrd R
1
a R
2
(R
1
< R
2
) je vyplnen ciastocne vodivm
dielektrikom s rezistivitou = kont. Vypoctajte priecny odpor kondenztora.
116. Uzemnenie pozostva z vodivej gule s polomerom a, ktor je do polovice zakopan v zemi
(obr. 116). Vrstva zeme polomeru b okolo gule m umele zven konduktivitu
1
>
2
, kde
2
je
konduktivita zeme. Njdite odpor uzemnenia.

Obr. 116 Obr. 117
117. Kostra kocky sa sklad z rovnakch 1-ohmovch odporov pozdl kadej hrany (obr. 117).
Vyuitm symetrie zapojenia vypoctajte odpor medzi protilahlmi vrcholmi A-B.
118. Vypoctajte vstupn odpor nekonecnho odporovho retazca na obr. 118. Mete napr.
vyuit skutocnost, e odpor retazca sa nezmen, ak sa k jeho vstupnm svorkm pripoj jedna
dvojica R
1
-R
2
. Dokte, e naptia pozdl retazca (U
1
, U
2
, U
3
, ...) tvoria geometrick postupnost.
Ako volit pomer R
1
/R
2
, aby naptia klesali s kvocientom 1/2?

Obr. 118
119. Vypoctajte vstupn odpory zapojen podla obr. 119a, b. Urcite naptia U
1
, U
2
, U
3
, ak
vstupn naptia v obidvoch zapojeniach s U
0
. Matematickou indukciou njdite vstupn odpor
retazca na obr. 119c a naptia U
i
(i = 1, 2, 3, ... , n). Porovnajte rieenia s vsledkami lohy 118.
120. Podzemn kbel m kontantn odpor R na jednotku dlky. Izolcia kbla je nedokonal
a m priecnu vodivost G na jednotku dlky. lohu sptnho vodica kbla hr okolit zem. Napte
diferencilnu rovnicu, ktor opisuje zvislost prdu v kbli na vzdialenosti od zdroja. Njdite
svislost medzi prdom v kbli a jeho naptm oproti zemi.
121. Kondenztor s kapacitou C = 10 F s dielektrikom s permitivitou
r
= 4 a konduktivitou
= 10
14
S/m je pripojen na zdroj naptia U = 1 000 V. Vypoctajte zvodov prd kondenztora.
230

Obr. 119
122. Dva kondenztory s kapacitami C
1
= 0,2 F a C
2
= 0,5 F s dielektrikami, ktor maj
relatvne permitivity
r1
= 2,4,
r2
= 4 a konduktivity
1
= 2.10
10
S/m,
2
= 5.10
9
S/m, s spojen
do srie a pripojen na zdroj naptia U = 1200 V. Vypoctajte naptia na kondenztoroch
v ustlenom stave.
123. Dve kovov gule s polomermi a
1
a a
2
s ponoren do vody vo velkej vzdialenosti od
seba. Ak sa na gule pripoj pomocou izolovanch kblov zdroj naptia U, potecie obvodom prd I,
ktorho velkost je nepriamo mern elektrickmu odporu vodnho prostredia, v ktorom s gule
ponoren. Tento odpor zvis od vodivosti vody a od rozmerov gul. Njdite vztah, ktor
z nameranho odporu medzi gulami (pomeru U/I) a zo znmych polomerov gul dva monost
vypoctat konduktivitu vody.
124. Nekonecn tvorcov siet je zostaven z rovnakch odporov R medzi susednmi uzlami
(obr. 124). Vyuitm symetrie zapojenia a zkona superpozcie njdite odpor siete medzi dvoma
susednmi uzlami.

Obr.124 Obr. 125
125. Nekonecn kubick mrieka pozostva z odporov R medzi susednmi uzlami (obr. 125).
Njdite celkov odpor medzi susednmi uzlami A-B.
126. V priestore je danch n bodov (uzlov). Vetky uzly s pospjan odpormi R, kad
s kadm. Njdite odpor medzi dvoma uzlami.
127. Desat uzlov je prepojench odpormi R = 40 , kad s kadm. K dvom uzlom je
pripojen zdroj EMN = 10 V s vntornm odporom R
i
= 2 . Ak prdy tec jednotlivmi
odpormi?
231
128. Na kondenztor premennej kapacity je pripojen zdroj EMN = 10 V. Ak prd dodva
zdroj, ak sa kapacita kondenztora men rchlostou C
t
= 1 000 pF/s?

Obr. 129 Obr. 130
129. Kapacita kondenztora na obr. 129 sa zvcuje tak, e nabjac prd kondenztora je
kontantn. Vypoctajte zmenu energie kondenztora po case t a energiu dodan zdrojom. Vysvetlite
prpadn rozdiel medzi energiou kondenztora a energiou dodanej zdrojom.
130. Ak mus byt vzjomn svis medzi odpormi R
1
, R
2
, R
3
v zapojen na obr. 130, aby
vkon v odpore R
3
nezvisel od malch zmien tohoto odporu?
131. Pre ohrev miestnosti sa pouva elektrick pec na 220 V. V miestnosti sa rozptyluje
8,65.10
7
J tepla za 24 hodn. Vypoctajte:
a) odpor pece,
b) dlku odporovho drtu s priemerom 1 mm a s rezistivitou 10
6
.m potrebnho na
kontrukciu pece,
c) vkon pece.

Obr. 133 Obr. 134
132. Koaxilny kbel s polomerom vntornho vodica 4 mm a vonkajieho vodica 8 mm je
vyplnen dielektrikom s konduktivitou 10
9
S/m. Kbel je dlh 10 km. Ku kblu je na jeho jednom
konci pripojen naptie U = 600 V a druh koniec je nezataen. Vypoctajte:
a) prd dodvan zdrojom,
b) hustotu prdu v dielektriku ako funkciu vzdialenosti od osi kbla,
c) hustotu tepelnho vkonu v dielektriku,
d) celkov tepeln straty v dielektriku kbla vo wattoch.
133. V zapojen na obr. 133 s
1
a
2
genertory elektromotorickch napt s nulovm
vntornm odporom. Ak pracuje genertor
1
a
2
= 0, potom vkon dodvan do zapojenia je
55 W. Ak pracuje genertor
2
a
1
= 0, potom dodvan vkon je 176 W. Ak vkon je
dodvan do zapojenia, ak obidva genertory pracuj scasne?
134. V zapojen podla obr. 134 njdite nboje na kondenztoroch C
1
, C
2
a C
3
. V akom vztahu
musia byt R
1
, R
2
, C
1
, C
2
, aby naptie na kondenztore C
3
bolo nulov? lohu riete pre ustlen
stav.
232
135. Dlh valcov vodic s polomerom a je vyhotoven z materilu, ktorho rezistivita je dan
vrazom = /r
2
, kde r je vzdialenost od osi vodica a je kontanta. Vodicom tecie prd I.
Vypoctajte intenzitu elektrickho pola vo vodici a odpor R na jednotku dlky valca.

Obr. 136
136. Na obr. 136 je znzornen voltamprov charakteristika iarovky zapojenej v obvode na
obrzku. EMN zdroja = 4 V, odpor R = 10 , celkov odpor potenciometra R = 40 . Njdite
graficky prd v iarovke. V akej polohe mus byt beec potenciometra, aby sa naptie medzi
svorkami A a B rovnalo nule?
137. V zemskej atmosfre dochdza za kad sekundu v priemere k asi sto elektrickm vbojom
(bleskom). Kad blesk trv v priemere 10
3
s. Blesk nastva pri potencilovom rozdiele okolo 10
9

V a zodpovedajci prd blesku je 20 kA. Odhadnite celkov rocn energiu bleskov na zemeguli a
porovnajte ju celkovou rocnou produkciou elektrickej energie na svete, ktor je asi 9,6.10
19
J.
138. Nelinerny odporov prvok m voltamprov charakteristiku dan vrazom I = kU
2
, kde
k = 0,02 A/V
2
. Tento prvok je spojen do srie s odporom R = 100 a dvojica je pripojen na
zdroj EMN = 12 V so zanedbatelnm vntornm odporom. Vypoctajte vkon v odpore
a v nelinernom prvku.

Obr. 139 Obr. 140
139. Zenerova dida KZ 721 m byt pouit ako stabiliztor naptia na odpore R
0
v obvode
podla obr. 139. V katalgu sciastok je uveden, e maximlny prpustn vkon na dide je
P
z
= 280 mW a jej stabilizacn naptie U
z
= 7,8 V. Vypoctajte minimlnu hodnotu odporu R, pre
ktor prpustn vkon na dide ete nebude prekrocen. Predpokladajte, e U
z
je kontantn pre
cel pracovn interval didy.
233
140. V zapojen podla obr. 140 je nelinerny element, ktorho voltamprov charakteristika
je dan vztahom I = 0,02 U
2
[A, V]. Galvanometrom G netecie prd. Vypoctajte vkon dodvan
zdrojom
1
.
141. Vypoctajte casov priebeh prdu v obvode na obr. 141 a priebeh napt na kondenztoroch C
1

a C
2
po zopnut obvodu. Zaciatocn naptie na kondenztore C
1
je U
0
a kondenztor C
2
je pred
zopnutm nenabit.

Obr. 141 Obr. 142
142. RC dvojici na obr. 142 je dodvan kontantn prd 3 A. Za ak cas sa kondenztor
nabije na 500 V?
143. Dokte, e energia kondenztora nabitho na potencilny rozdiel U sa pri vybit
kondenztora cez odpor R premen na teplo v tomto odpore.
144. Doskov kondenztor s plochou dosiek S a ich vzdialenostou d m ciastocne vodiv
dielektrikum s permitivitou a konduktivitou . Ak je takto kondenztor nabit, potom sa
samovolne vybja. Vypoctajte casov kontantu kondenztora.
145. V obvode na obr. 145 je kondenztor C
1
nabit na potencilov rozdiel 3 V a C
2
, C
3
s
nenabit. V case t = 0 sa klc zopne.
a) Njdite casov zvislost prdu v obvode.
b) Ak bud naptia na jednotlivch kondenztoroch po ustlen?
c) Ak celkov nboj prejde odporom R?

Obr. 145 Obr. 146
146. V obvode na obr. 146 m kondenztor zaciatocn hodnotu kapacity C = 1 000 pF, po
zopnut spnaca a po dostatocne dlhom case sa elektrick pomery v obvode ustlia. Za casov
interval t = 10
2
s sa kapacita zmen na hodnotu C, ktor zodpoved polovicnej vzdialenosti
dosiek pvodnho kondenztora.
1. Ak je hodnota C?
2. Ak mus byt hodnota odporu R, aby v casovom intervale t nboj na kondenztore zostal
prakticky kontantn?
3. Ak energia sa vyiari na odpore R vo forme tepla od okamihu zmeny kapacity na hodnotu
C a po cas, ktor zodpoved novmu ustlenmu stavu?
147. V zapojen podla obr. 147 vypoctajte prdy jednotlivmi vetvami a naptia na jednotlivch
prvkoch ako funkcie casu po zopnut spnaca S.
234

Obr. 147
148. Na kondenztore C v obvode podla obr. 148a m byt casov priebeh naptia podla obr. 148b.
Ak mus byt casov priebeh vstupnho naptia? Znzornite graficky.

Obr. 148
149. Na obr. 149a a 149b s znzornen dva obvody pozostvajce z odporov a kondenztorov.
Pri vhodne zvolench hodnotch odporov a kondenztorov s obidva obvody vzhladom na ich
vstupn svorky elektricky identick. Svis medzi prvkami obvodov pre identick vlastnosti mono
zskat z porovnania ich impedanci, avak takto spsob je takopdny. Jednoduchie je porovnat
odozvy obvodov na velmi krtky naptov impulz (obr. 149c) z genertora s nulovm vntornm
odporom. Tvar prdovej odozvy v obidvoch obvodoch je na obr. 149d. Obvody bud identick, ak
v obidvoch prpadoch I
max
a I
min
, ako aj casov kontanty s rovnak. Na zklade analzy odozvy
na naptov impulz njdite vztahy medzi prvkami obvodov pre ich elektrick identitu.


Obr. 149
235
150. Jednoduch relaxacn genertor periodickch casovch priebehov je na obr. 150. Vo
funkcii klca K me slit napr. nenov vbojka so zpalnm naptm U
1
a zhacm naptm
U
2
. Po pripojen zdroja U
0
k obvodu sa kondenztor zacne nabjat a v okamihu, ked naptie na
kondenztore dosiahne hodnotu U
2
, klc sa zopne a kondenztor sa rchle vybije na hodnotu
naptia U
1
, pri ktorom sa klc rozopne. Kondenztor sa z hodnoty naptia U
1
zacne znovu nabjat
a na hodnotu U
2
a cel proces sa opakuje. Naptie zdroja U
0
mus byt vdy vyie ako U
2
. Vypoctajte
peridu kmitov takho genertora, pricom cas, za ktor sa kondenztor vybja cez klc, povaujte
za nulov. Casov priebehy kmitov znzornite graficky.

Obr. 150
151. Biologick bunku mono v istom zmysle povaovat za kondenztor tvoren bunecnou
membrnou (dielektrikum kondenztora), ktor oddeluje dve vodiv kvapaliny (elektrdy kondenztora).
Elektrick vlastnosti nervovch buniek s zvlt dleit, pretoe renie nervovho impulzu je
doprevdzan rchlymi zmenami rozdielu potencilov medzi vntrom bunky a prostredm, ktor
ju obklopuje. Je znme, e kapacita bunecnej membrny je C' = 10
2
F.m
2
a jej relatvna
permitivita je
r
= 3. Ak je hrbka bunecnej membrny? In elektrick merania ukazuj, e
bunecn membrna nie je dokonal izoltor. Priecna vodivost bunecnej membrny je G' = 1/R' =
= 10 S.m
2
. Bunecn membrna je teda kondenztorom so zvodom, co je ekvivalentn kondenztoru
s idelnym dielektrikom, ku ktormu je pripojen paralelne odpor. Ak je casov kontanta takho
"bunecnho kondenztora" (ktor je mimochodom mierou rchlosti reakcie nervovho systmu na
nervov impulz)? Zvis tto casov kontanta od rozmerov kondenztora? Ak je rezistivita
bunecnej membrny?

236
6 MAGNETIZMUS ELEKTRICKCH PRDOV
Few subjects in science are more difficult
to understand than magnetism

Encyclopedia Britannica, Ptnste vydanie 1989

Mloktor z fyziklnych javov fascinuje cloveka tak, ako magnetizmus. U v dvnej
minulosti pastier z okolia antickho mesta Magnsia (dnen Manisa v Turecku) s asom
pozoroval cudesn ksky minerlov, ktor sa niekedy pritahovali, inokedy sa porne
odpudzovali. Starogrcky filozof Thales z Miltu u v 6. storoc pred nam letopoctom
napsal, e "tieto podivn predmety (ilo o prrodne sa vyskytujce kyslicnky eleza
FeO a Fe
2
O
3
dnes znme pod menom magnetit alebo magnetovec) maj silu pritahovat
elezo". Uvdza sa, e Cnania u v 3. tiscroc pred n. l. v nejakej podobe poznali a na
pozemn navigciu pouvali najjednoduch magnetick prstroj magnetku. Prv
predmety v histrii, na ktor clovek potreboval elezo, bola zrejme magnetka a mec.
Sokrates sa vo svojich filozofickch dielach zmienuje, e "s v prrode tak predmety
(ide o magnetit), ktor maj schopnost vyvolat v eleze vlastnost pritahovat in elezn
predmety", t. j. indukovat v nom magnetick vlastnosti. Permanentn (stly) a indukovan
(vyvolan) magnetizmus teda patria medzi prv vedeck objavy v histrii ludstva.

Obr. 6.1. Vplyv slnenho vetra na magnetosfru Zeme
Hoci sa star grcki filozofi domnievali, e elektrick a magnetick sily maj spolocn
podstatu, ich domnienka sa dlh strocia ignorovala. Mono to sviselo s tm, e zujem
o magnetick javy sa obmedzoval iba potrebami svisiacimi s kontrukciou magnetickch
237
kompasov pre nmorn plavbu. Samotn princp cinnosti kompasov bol ich tvorcom
absoltne neznmy. Dkazom toho je skutocnost, e zemsk magnetizmus bol objaven
a v 16. storoc anglickm ucencom Wiliamom Gilbertom (1564 1603) v case, ked sa
kompas u dlh strocia pouval. Gilbert svoje magnetick experimenty a pozorovania publikoval
v roku 1600 v rozsiahlom estzvzkovom diele "De Magnete
1
" (O magnete), ktor
na dlh roky upadlo do zabudnutia, a v tom case veda o magnetizme nepokrocila ani
o krok. K dielu Gilberta sa a o viac ako 200 rokov neskr vrtili Gauss a Ampre, ktorm
poslilo ako zklad pre stavbu modernej terie magnetizmu.
Druhm faktorom, ktor nepriaznivo ovplyvnoval rozvoj nuky o magnetizme bola
skutocnost, e magnetick javy sa tvrdoijne oddelovali od javov elektrickch. Bdatelia
16. storocia svojm scholastickm hodnotenm pozorovanch prrodnch javov usdili,
e elektrina a magnetizmus navzjom nesvisia, pretoe elektricky nabit predmet silovo
nepsob na permanentn magnet ("magnet a elektrizovan jantr na seba silovo
nepsobia"). Tento svis prostrednctvom silovho psobenia medzi pohybujcimi sa
(a pohyb je tu zleitost zsadnho vznamu) elektrickmi nbojmi a magnetom sa viac-
menej nhodne podarilo objavit a v roku 1820 dnskemu profesorovi fyziky Hansovi
Christianovi Oerstedovi (1777 1851).
2

Oersted na konci jednej zo svojich prednok z fyziky konanch v zime rokov 1819/20 na
Kodanskej univerzite chcel predviest tudentom experiment o tepelnch cinkoch elektrickho
prdu. Vimol si pritom, e magnetka nachdzajca sa v blzkosti prdom rozeravenho drtu sa
pod cinkom prdu pohla. Zo zaciatku to pripisoval tepelnmu cinku, neskr nad magnetku,
kolmo na jej smer umiestnil prdovodic a cakal co sa stane, ci elektrick prd nhodou neotoc
magnetku do svojho smeru. Po zapnut prdu vodicom sa ocakvan cinok na magnetku neobjavil.
Pred odchodom z prednky nieco Oersteda napadlo a otocil prdovodic nad magnetkou do jej
smeru. Podla slov jednho z jeho iakov "po zapnut prdu v okruhu bol Oersted doslova okovan,
ked uvidel ako magnetka pri zapnan a vypnan prdu vykonvala velk kmity a pri stlom prde
sa ustlila kolmo na smer prdu, pricom sa otocila o 180
o
, ak sa smer prdu zmenil".
Dnes sme presvedcen, e vetky magnetick efekty s dsledkom usmernenho
pohybu elektrickch nbojov, teda prdov, bez ohladu na to, ci ide o prdy v tuhch
ltkach, kvapalinch, plynoch, alebo vo vkuu. Magnetizmus je len jednou neoddelitelnou
castou veobecnejieho prrodnho fenomnu elektromagnetizmu. Siln magnetizmus
permanentnch magnetov (feromagnetizmus) je tie spsoben pohybom elektrnov
v atme eleza po orbitch, ale hlavne ich rotacnm pohybom okolo vlastnej osi ich
spinom, teda ich momentom hybnosti. (Tto interpretcia spinu elektrnu ako bodovho
objektu nezodpoved predstavm kvantovej fyziky, umonuje vak vysvetlit dostatocne
presne mnoh atmov javy). Feromagnetizmus je natolko tajupln a zloit jav, e ani
dodnes jeho teria nie je uzavret. Vysvetlenie javov feromagnetizmu v svojej podstate
spad do oblasti tatistickej a kvantovej fyziky.
Ete zhadnejie s pre ns cinky magnetickch pol na biologick objekty.
Experimentlne bolo zisten, e siln nehomognne magnetick pole ovplyvnuje rast
rastln, avak prcina a mechanizmy psobenia s zatial neznme. Takmer nic nevieme
naprklad o fyziologickch cinkoch magnetizmu a o magnetickch poliach produkovanch
bioprdmi.

1
De Magnete, Magneticisque Corporibus, et de Magno Magnete Tellure O magnete, magnetickch
telesch a velkom magnete Zeme
2
Oersted, H. C.: Experiment on the effects of a current on the magnetic needle, Annals of Philosophy 16
(1820)
238







Hans Christian OERSTED
(1777 Rudkjbing v Dnsku 1851 Kodan)
239
Nedostatok exaktnch vedomost o tajoch magnetizmu okamite zneuvaj rzni podvodnci
a arlatni, ktor slubuj dvercivm ludom svojm "magnetickm" psobenm odstrnit ich telesn
trpenia. Doba im praje svojho casu boli naprklad velmi populrne "lieciv" magnetick nramky.
Pojem "magnetizmus" sa takto zneuva na podvod, ale mnoh ludia potrebuj byt klaman.
Z toho mla, co sme doteraz o magnetizme povedali, me ns znepokojit tvrdenie,
e magnetizmus je atribt pohybu nbojov, teda e zvis od ich rchlosti. Kede
rchlost je relatvna velicina a vztahuje sa vdy k istmu pozorovatelovi (k istej vztanej
sstave), vznik otzka, ci aj magnetick cinky s relatvne. Odpoved je mono
prekvapujca, ale je kladn magnetick cinky s skutocne relatvne, teda rzne pre
rznych pozorovatelov. Magnetizmus je teda jav relativistick a jeho vysvetlenie treba
hladat v terii relativity. Z tohoto pohladu nie je prekvapujce, e teria relativity naopak,
m svoje korene v elektromagnetizme. Priekopncka prca v tejto oblasti publikovan
Einsteinom
1
v roku 1905 sa nenazva teriou relativity, ale "Zur Elektrodynamik bewegter
Krper" (K elektrodynamike pohybujcich sa telies), a dnes je len tako posdit, ci by
bola mohla vzniknt pred vznikom terie elektromagnetickho pola.
Kede kad fyziklna teria mus byt relativisticky invariantn (nezvisl od vberu
vztanej sstavy), mono sa domnievat, e na zklade povedanho tento princp pre
magnetick javy neplat. Je to pravda, ale magnetick javy s len jednou strnkou celkovho
elektromagnetickho cinku spojenho s elektrickmi nbojmi. Druhou strnkou s
u opisovan elektrick javy, ktor logicky musia byt tie relativistick. Celkov
elektromagnetick cinok je vak relativisticky invariantn a odpoved zsade ak sa
na jednej strane nieco uberie, na druhej strane to treba pridat. Tieto otzky podrobnejie
posdime v odseku o Lorentzovch transformcich elektromagnetickch pol (odsek 6.5).
Teraz chceme iba zdraznit, e elektromagnetick teria je relativisticky invariantn teria
a vznikla skr ako teria relativity.
Pri naom vklade magnetickch javov nezachovme historick princp, pretoe to,
co bolo znme na zaciatku, menovite feromagnetizmus, sa vysvetluje najtaie. Nae
vahy o magnetizme a magnetickch silovch cinkoch zacneme opisom magnetickho
pola elektrickch prdov.
6.1 MAGNETICK POLE ELEKTRICKHO PRDU
6.1.1 Magnetick silov psobenie dvoch bodovch nbojov
vo vkuu
Pred zaciatkom ctania tohto a dalch odsekov o magnetickch javoch odporcam
citatelovi zopakovat a ujasnit si vznam a vlastnosti vektorovej opercie "vektorov
scin": Vektorovm scinom dvoch vektorov v porad A B je vektor C = A B,
ktorho velkost je C = AB sin ( je uhol medzi vektormi A a B) a smer je dan
pravidlom pravotocivej skrutky (obr. 6.2a), alebo pravidlom pravej ruky (obr. 6.2b).
Vektorov scin zmen znamienko, ak sa zmen poradie vektorov (obr. 6.2c), teda plat
C = B A = A B = C.

1
Einstein, A., Ann. d. Physik, Bd. 17 (1905) S. 891
240

Obr. 6.2
Na obr. 6.3 je zobrazen dvojica bodovch nbojov q
1
a q
2
rovnakho znamienka,
ktor v istej sradnicovej sstave spojenej s pozorovatelom, a v istom case, s vo
vzjomnej vektorovej vzdialenosti r
12
. Nboje sa pohybuj vo vkuu rchlostami
1

a
2
. Z elektrostatiky je znme, e medzi nbojmi psob sila, ktor splna Coulombov
zkon. Praktick sksenost ukazuje, e pozorovate vo zvolenej sstave pozoruje ete
jednu zvltnu silu, ktor svis s pohybom nbojov v danej vzanej sstave. Nov
sila F
12
psobiaca na nboj q
1
od nboja q
2
tie zvis priamo merne od velkosti
nbojov a nepriamo merne od tvorca vzdialenosti r
12
(teda podobne ako elektrick sila
podla Coulombovho zkona), ale okrem toho jej velkost a smer zvisia od obidvoch
rchlosti spsobom, ktor sa d matematicky vyjadrit prostrednctvom vektorovej veliciny

1 2
12
12

|
\

|
.
|
r
r


Obr. 6.3
Tieto experimentlne sksenosti potvrden mnohmi pokusmi a kadodennou praxou
nm poslia ako zklad pre budovanie terie magnetizmu.


241
Silu F
12
mono teda vyjadrit vztahom
F
r
12
1 2
12
2
1 2
12
12
=
|
\

|
.
| k
q q
r r
(6.1a)
Podobne na nboj q
2
od nboja q
1
psob sila
F
r
21
2 1
21
2
2 1
21
21
=
|
\

|
.
| k
q q
r r
(6.1b)
kde r
21
= r
12
(r
21
= r
12
). Kontanta k v sstave jednotiek SI sa pe v tvare
k =

0
4
(6.2)
kde
0
je rozmerov kontanta, ktorej hodnota je dan definitoricky, urcenm jednotky prdu
ako jednej zo zkladnch jednotiek sstavy SI (pozri odsek 6.4.2). Kontanta m presn
hodnotu

0
= 4.10
7
H/m (6.3)
a nazva sa magnetick kontanta (permeabilita vkua). K jej urceniu sa vrtime pri
defincii jednotky elektrickho prdu.
Vrtme sa vak k vrazom (6.1) pre sily psobiace na nboje pri ich pohybe. Tieto
sily maj dve zvltnosti, ktor ich odliuj od doteraz znmych sl psobiacich medzi
materilnymi objektami. Predovetkm tieto sily zvisia od rchlost obidvoch nbojov.
Je zvltne, e sily vymizn, ak hoci len jedna z rchlosti sa rovn nule, inc povedan,
ak je pozorovatel pevne spojen s jednm z nbojov. V tom spocva relativita tchto sl.
Druhou zvltnostou sl je skutocnost, e na prv pohlad nesplnaj tret Newtonov
zkon ich velkost je rzna a nepsobia pozdl spojnice nbojov.
1
(Citatelovi
odporcam dokzat, e iba v prpade rovnakch nbojov pohybujcich sa rovnakmi
rchlostami v jednej rovine s obidve sily rovnako velk a psobia na spojnici nbojov
smerom k sebe. Ak s nboje opacnho znamienka, sily psobia od seba). Mono ocakvat,
e takto sily, ktor nazvame magnetick sily, bud mat na nabit pohybujce sa
objekty podivuhodn cinky, coho svedkom sa staneme v dalch castiach tejto knihy.
Pre nae dalie cely je vhodn sily (6.1) prepsat do tvaru
F
r
12 1 1
2 2 12
12
3
=

|
\

|
.
| q k
q
r


(6.4a)
F
r
21 2 2
1 1 21
21
3
=

|
\

|
.
| q k
q
r


(6.4b)

1
Zdanliv poruenie tretieho Newtonovho zkona vyvolalo medzi fyzikmi zdesenie a vela diskusi.
V roku 1945 Page a Adams (Page, L., Adams, N. I., Am. J. Phys. 13, (1945) str. 141) vak dokzali, e
v skutocnosti tret Newtonov zkon nie je poruen, pretoe elektromagnetick pole dvojice bodovch
nbojov una so sebou hybnost, ktorej casov zmena sa rovn prve rozdielu obidvoch sl. Pozri tie
Tamm, I. J.:"Osnovy teorii elektricestva", Gostechizdat Moskva 1957
242
Z tohoto zpisu vidme, e kad zo sl na vybran nboj zvis od jeho hodnoty, jeho
rchlosti a od veliciny v ztvorke, ktor vyjadruje vlastnosti druhho nboja v interakcii
(jeho velkost, znamienko, rchlost a vektorov vzdialenost k prvmu nboju). Tto
velicina vytvra vektorov pole v priestore, m silov charakter, pretoe urcuje silu na
in nboj a nazva sa magnetick indukcia alebo presnejie vektor magnetickej
indukcie a spravidla sa oznacuje symbolom B. Ztvorka vo vraze (6.4a) predstavuje
teda vektor magnetickej indukcie nboja q
2
v mieste nboja q
1
a podla uvedenho mu
mono priradit symbol B
1
. Podobne ztvorka vo vraze (6.4b) je magnetick indukcia B
2

v mieste nboja q
2
. Vo veobecnosti nboj q pohybujci sa v priestore rchlostou vytvra
vo vektorovej vzdialenosti r v bode P na obr. 6.4 magnetick pole s magnetickou indukciou
B
r
=

0
3
4
q
r

(6.5)

Obr. 6.4
kde kontanta k bola vyjadren pomocou vrazu (6.2). Vektor magnetickej indukcie B je
kolm na obidva vektory a r, m velkost
B
q
r
=

0
2
4

sin
a smer vektorovho scinu q r (obr. 6.4). Pre magnetick indukciu plat zkon
superpozcie, to znamen e magnetick cinky viacerch pohybujcich sa nbojov sa
vektorovo sctavaj. Ak sa teraz vo vzdialenosti r od nboja nachdza in vybran
nboj q a jeho rchlost je tam , bude nan pole B podla vrazov (6.4) a (6.5) psobit
magnetickou silou
F
mag
= q B (6.6)
Tto sila psob na nboj q popri elektrickej sile F
el
= qE, kde E je intenzita elektrickho
pola. Celkov elektromagnetick sila, ktor psob na nboj q pohybujci sa rchlostou
v elektrickom poli E a magnetickom poli B, je dan vrazom
F
elmag
= F
el
+ F
magn
= qE + q B (6.7)
243
Tento vraz sformuloval v roku 1909 holandsk teoretick fyzik Hendrik Antoon Lorentz
1

(1853 1928) a podla neho sa nazva Lorentzova sila. Je to jedin sila, ktor psob na
nboje v elektromagnetickom poli, a vraz (6.7) je jeden zo zkladnch vrazov terie
elektromagnetickho pola. In sily v elektromagnetizme nepoznme.
Vrtme sa vak k opisu vlastnost magnetickch pol. Toto vektorov pole mono
podobne ako elektrick pole graficky mapovat sstavou ciar, ktor nazvame indukn
iary. S to ciary, ku ktorm m vektor magnetickej indukcie v kadom bode pola smer
dotycnice. Ak sa nejak nboj q v magnetickom poli pohybuje pozdl indukcnej ciary
(vektory a B s paraleln, alebo antiparaleln), v tom prpade magnetick sila na nboj
je nulov (pozri obr. 6.5a). Ak rchlost zviera so smerom vektora B uhol , sila m
velkost F
magn
= qB sin a m smer vektorovho scinu q B (pozri obr. 6.5b). Ak s
vektory a B navzjom kolm, sila je maximlna a m velkost F
magn
= qB. Sila je vdy
kolm na obidva vektory a B, a preto nie je sprvne zamienat pojem "magnetick
indukcn ciary" pojmom "magnetick silociary", pretoe sila nem smer dotycnc k tmto
ciaram, ale naopak, je na ne kolm.

Obr. 6.5
Dleitm pojmom a velicinou v magnetickom poli je pojem toku vektora magnetickej
indukcie , ktor je formlne definovan podobne ako tok intenzity elektrickho pola,
teda tok vektora magnetickej indukcie zvolenou neuzavretou plochou S v priestore je
(obr. 6.6)
=
}
B S .d
S
(6.8)
kde dS je vektorov element na ploche S. Tento pojem hr zsadn lohu pri takom
dleitom jave ako je elektromagnetick indukcia, ktor bude predmetom naich vah
v kapitole 7.

1
Lorentz, H. A.: The Theory of Electrons, New York, 1909
244
Meracia jednotka pre magnetick indukciu plynie z vrazu (6.6) pre magnetick
silu. Vyuitm vrazu mono napsat rozmerov rovnicu pre jednotku magnetickej
indukcie

[ ]
[ ]
[ ][ ]
B
F
q
= = =

N.s
C.m
kg.s .A
2 1
(6.9)
Jednotkou magnetickej indukcie v sstave SI je 1 tesla (T) pomenovanej po americkom
ininierovi chorvtskeho pvodu Nikola Teslovi (1856 1943). Jej defincia spocva na
vztahoch (6.6) a (6.9), a znie: Magnetick indukcia v nejakom bode priestoru,
v ktorom je magnetick pole, m hodnotu 1 tesla (T), ak na nboj 1 coulombu (C),
ktor sa v danom bode pohybuje rchlosou 1 m/s kolmo na indukn iary, psob
magnetick sila 1 newton (N). Podla (6.9)
1 1 1 1 T
N.s
C. m
V.s
m
kg.s . A
2
2 1
= = =

(6.10)

Obr. 6.6
Ak si vimneme vraz (6.8) pre indukcn tok, vidme, e jeho jednotkou mus byt
1 T.m
2
, co na druhej strane podla (6.10) sa rovn 1 V.s. Jednotka pre indukcn tok m
vak svoje vlastn meno a nazva sa weber (Wb) na pocest nemeckho fyzika
Wilhelma Eduarda Webera (1804 1891) profesora na Univerzite v Gttingene,
scasnka a spolupracovnka K. F. Gaussa, teda
1 Wb = 1 T.m
2
= 1 V.s = 1 m
2
.kg.s
2
.A
1
(6.11)
Jeden weber (1 Wb) je tok magnetickej indukcie vekosti 1 tesla homognne
a kolmo plochou 1 m
2
.
V niektorch starch ucebniciach, ale tie vo vedeckej a technickej praxi hlavne
v USA a v zpadnej Eurpe, sa ete dnes casto pouva pre jednotku magnetickej indukcie
245
oznacenie Wb/m
2
, ktor plynie zo vztahu (6.11) a samotn vektor B sa oprvnene
nazva hustota magnetickho induknho toku (magnetic flux density).
Magnetick indukcia 1 T predstavuje velmi siln magnetick pole produkovan napr.
velkm elektromagnetom. Pre porovnanie mono uviest, e prirodzen magnetick pole
na povrchu Zeme dosahuje absoltnych maximlnych hodnt iba cca 6,2.10
5
T (na
zemskch magnetickch ploch).
6.1.2 Magnetick pole prdu elektrickch nbojov
V praxi dleitejie ako magnetick pole bodovho nboja je pole sboru pohybujcich
sa nbojov, teda magnetick pole elektrickho prdu. Prd vak nemus byt lokalizovan na
tenk prdovodic (drt), ale me mat priestorov charakter. Predpokladajme teda, e
v priestore sa pohybuj identick nboje q rozloen s koncentrciou n, take v nekonecne
malom objeme d je nekonecne mal nboj dQ = nqd, ktor sa v priestore pohybuje
rchlostou (obr. 6.7). Nekonecne mal prspevok k magnetickej indukcii dB, ktor
tento nboj bud vo vektorovej vzdialenosti r v bode P, mus byt podla princpu
superpozcie dan formlne rovnakm vrazom ako je (6.5), teda
d
d
B
r
=

0
3
4
Q
r



Obr. 6.7
Ak uvime, e
dQ = nq d = Jd
kde J je prdov hustota, mono poslednmu vrazu dat tvar
d d B
J r
=

0
3
4 r
(6.12)
246
Vztah (6.12) me aspon formlne poslit k vpoctu magnetickch pol za predpokladu,
e je zadan prdov hustota ako funkcia polohy v priestore. Vraz (6.12) treba
integrovat cez cel objem , v ktorom prdy tec. Takto dostaneme vraz
B
J r
=

}

0
3
4 r
d (6.13)
Vo vcine praktickch prpadov vak je vpocet integrlu vo vraze (6.13) velmi
zloit.
6.1.3 Biotov-Savartov-Laplaceov zkon
Elektrick prdy, ktor produkuj magnetick polia, casto tec relatvne tenkmi
vodicmi (drtmi), ktor s v inak nevodivom prostred nejakm spsobom rozloen,
velmi casto navinut do tvaru jednovrstvovch husto vinutch cievok (solenoidov) alebo
toroidlnych cievok. Magnetick polia v okol prdovodicov experimentlne bezprostredne
po Oerstedovom objave v roku 1820 skmali J. B. Biot a F. Savart a na zklade svojich
meran spolu s P. S. Laplaceom sformulovali zkon, podla ktorho magnetick indukcia,
ktor bud dostatocne krtka cast prdovodica dlky l s prdom I vytvra vo vzdialenosti
r (r l) magnetick indukciu velkosti


B
I l
r
=

0
2
4
sin
(6.14)
kde je uhol medzi smerom r a smerom prdovho elementu Il. Pri takom vyjadren
magnetickej indukcie sa smer vektora B urcuje takopdne, napr. pomocou pravidla
pravej ruky. Ak vak vyuijeme monosti, ktor poskytuje diferencilny a vektorov pocet,
mono vztah (6.14) napsat pre elementrne mal prspevok dB k magnetickej indukcii
od nekonecne krtkeho prdovho elementu Idl (vektor dl m smer pohybu kladnch
nbojov) vo vektorovej vzdialenosti r (pozri obr. 6.8). Biotov-Savartov-Laplaceov zkon,
ktor udva vektorov prspevok dB k magnetickej indukcii mono napsat v tvare

3
0
d
4
d
r
I
r l
B

=

(6.15)
Prdov element Idl je castou nejakho uzavretho prdovho obvodu, v ktorom s
zaraden zdroje elektromotorickch napt udrujce prd v obvode, ale iadne kondenztory.
Prpad s kondenztorom vyaduje zvltny prstup a bude predmetom naich vah
neskr. Ak chceme vypoctat vsledn magnetick indukciu B od celho uzavretho
obvodu, treba prspevky (6.15) integrovat pozdl celho obvodu. Vsledn indukcia bude
potom dan vrazom
B
l r
=

}

0
3
4
I
r
l
d
(6.16)
247
kde l je uzavret ciara pozdl prdovho obvodu. Treba si vimnt, e vraz (6.15)
a nsledne aj (6.16) plyn zo veobecnejch vrazov (6.12) a (6.13) pre magnetick
indukciu spojitho rozloenia prdov s prdovou hustotou J. Ak prdov pole obmedzme
na vntrajok tenkho vodica prierezu S, potom elementrne objemy d na vodici
meme vytvorit ako krtke seky dlky dl pozdl vodica, teda

Obr. 6.8
d = Sdl
pricom sa predpoklad, e prdov hustota na priereze vodica je kontantn, take prd
vo vodici
I = JS
Na zklade uvedenho mono vo vraze (6.12) urobit zmenu
J l d d I
a tm prejde na tvar (6.15).
Biotov-Savartov-Laplaceov zkon umonuje vypoctat magnetick indukciu v okol
vodicov, ktormi pretek elektrick prd. V samotnom vodici, kde pole je tie nenulov,
tento zkon zlyh. Tam treba pouit in prstup.
6.1.4 Magnetick indukcia v okol nekonene dlhho
priameho prdovodia
Predovetkm treba povedat, e nekonecne dlh priamy prdovodic je z praktickho
hladiska fikcia, pretoe kad prdov obvod mus byt uzavret. Mu vak existovat
obvody, v ktorch nejak relatvne dlh sek je priamociary a ns me zaujmat magnetick
pole v jeho blzkom okol. V tom prpade meme pouit priblenie nekonecne dlhho
prdovodica. loha je vak dleit aj z inho teoretickho hladiska, pretoe jej rieenie
dokazuje, e magnetick indukcn ciary s uzavret a my ho pouijeme pri formulcii
jednej zo zkladnch rovnc magnetostatiky.
248
Predpokladajme teda, e v nekonecne dlhom tenkom a priamom prdovodici
tecie stly elektrick prd I (pozri obr. 6.9a). Naou lohou je vypoctat velkost
a smer magnetickej indukcie v kolmej radilnej vzdialenosti r od prdovodica.
Na vodici vo vzdialenostiach l zvolme dva prdov elementy Idl, ktor s v rovnakej
vzdialenosti od bodu P, v ktorom treba urcit magnetick indukciu. Prspevok dB od
hornho prdovho elementu m velkost
d
sin
= B I
dl

0
2
4

Z obrzka plynie, e = + /2, take plat sin = sin ' = cos . Smer vektora dB
v bode P je za nkresnu. V dsledku symetrie druh prspevok dB od spodnho elementu
m rovnak velkost a vektor dB v bode P smeruje tie za nkresnu. Prspevky sa teda
sctavaj a vsledn prspevok od dvoch elementov m velkost
d d d B B B I
l
= + =

0
2
2
d cos
(6.17)

Obr. 6.9
Takto elementy treba pozdl prdovodica integrovat od 0 po . Je vak vhodn integrovat
nie cez dlku l, ale cez uhol od 0 po /2. Preto dlku
l = r tg
diferencujeme podla a dostaneme
d
cos
l
r
=
2

d
249
Dalej vyjadrme

=
r
cos

a vrazy pre dl a dosadme do (6.17). Pre dB dostaneme vraz
d d B
I
r
=


0
2
cos
ktor zvis iba od . Po jeho integrcii od 0 po /2 dostaneme
B
I
r
I
r
= =
}

0
0
2
0
2 2

cos
/
d
Na zklade uvedench vah meme prehlsit, e vektor magnetickej indukcie od nekonecne
dlhho priameho prdovodica le v rovine kolmej na prdovodic, jeho velkost zvis
iba od prdu I a vzdialenosti r podla vztahu
B
I
r

=
0
2
(6.18)
Na kruniciach polomeru r m B

kontantn hodnotu a vektor magnetickej indukcie

B

m azimutlny smer dotycnice ku krunici v smere vektorovho scinu dl r (pozri

obr. 6.9b). Vetky sstredn krunice okolo prdovodica s teda uzavret indukcn
ciary.
Vo vntri prdovodica je tie nenulov magnetick pole, ktor vak nemono vypoctat
priamou aplikciou Biotovho-Savartovho-Laplaceovho zkona.
Dalie aplikcie Biotovho-Savartovho-Laplaceovho zkona uvedieme v odseku 6.1.9.
6.1.5 Divergencia magnetickho poa.
Neriedlovos magnetickho poa ako jedna z jeho
zkladnch vlastnost
Pri tdiu vlastnost elektrostatickch pol sme sa po rozsiahlych analzach dopracovali
k poznaniu, e vlastnosti pola s urcen jeho divergenciou (Gaussov zkon) a rotciou
(nulovou prcou po uzavretej drhe). Pouime tieto princpy aj pre magnetick pole
a vypoctajme jeho divergenciu s tm, e vyuijeme vraz (6.5) pre magnetick indukciu
a princp superpozcie. Pre nae dalie cely napeme vraz (6.5) pre vektor B v trochu
neobvyklom tvare
B =
|
\

|
.
|

0
4
1

q
r
grad (6.19)
co je skutocne pravda, pretoe
250
= = grad
1 1
3
r r r
r
(6.20)
[pozri vraz (2.106)]. Divergencia vektora B sa potom d napsat v tvare
div div grad B =
|
\

|
.
|

0
4
1 q
r

Ak na tento vraz pouijeme opertorov identitu
div(A B) = B.rotA A.rotB
(pozri tabulku 2), potom prejde na tvar
div .rot .rot grad B r = +
|
\

|
.
|

0
3
4
1 1 q
r r
(6.21)
Rotcia gradientu lubovolnej skalrnej funkcie sa rovn nule [pozri vraz (2.156)], teda
druh clen v ztvorke vrazu (6.21) sa rovn nule. Hodnotu divergencie B urcuje teda
scin r.rot Ak rozlome rchlost na zloku
||
pozdl vektora r a zloku

priecnu
k r vidme, e
r.rot = r.rot (
||
+

) = r.rot
||
+ r.rot

= 0
pretoe rot
||
= 0 a rot

je kolm na r. Ztvorka vo vraze (6.21) sa teda rovn nule,

take meme prehlsit, e divergencia vektora magnetickej indukcie pohybujceho
sa bodovho nboja sa rovn nule (div B = 0). Na zklade princpu superpozcie
mono toto tvrdenie rozrit na lubovoln systm nbojov a tvrdit, e divergencia
kadho magnetickho pola sa rovn nule, co okrem toho plat nielen pre statick
magnetick polia, ale dokonca aj pre polia zvisl od casu. Teda
div B = 0 (6.22)
vdy a vade aj vo vntri atmov! Rovnica (6.22) je jednou zo zkladnch rovnc
elektromagnetickho pola, jednou z Maxwellovch rovnc v diferencilnom tvare vo
svojej konecnej podobe. Skutocnost, e magnetick pole m nulov divergenciu znamen,
e neexistuj analogick zdroje ci riedla tohto pola, ako s elektrick nboje zdrojmi
a riedlami elektrickho pola. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storocia anglick
teoretick fyzik Paul Adrien Maurice Dirac (1902 1984) vyslovil podivn hypotzu
o existencii "magnetickho nboja" alebo "magnetickho monoplu" v snahe o symetrizciu
rovnc elektromagnetickho pola
1
. Velk fyziklne vskumn centr na svete sa
desiatky rokov snaili o experimentlny dkaz existencie "magnetickho monoplu",
avak vetky tieto pokusy skoncili s nespechom. Existencia magnetickho monoplu by
nevyhnutne viedla k zsadnej revzii dnenej elektromagnetickej terie.

1
Dirac, P. A. M.: Proc. Roy. Soc. A 133, 60 (1931)
Dirac, P. A. M.: Phys. Rev. 74, 817 (1948)
251
Existuje ete in spsob dkazu toho, e magnetick pole m nulov divergenciu,
pri ktorom mono vyuit vztah (6.13), a netreba vyuvat princp superpozcie. Naviac
poskytuje vraz pre daliu, ete nezaveden velicinu. Vraz (6.13) s vyuitm (6.20)
mono napsat v tvare

B J
J J
J
A A
=
|
\

|
.
|
= = =
= = =
} } }
}

0 0 0
0
4
1
4 4
4

r r r
r
d d d
d rot
(6.23)
kde bola vyuit skutocnost, e vo vodivom prostred, kde J ~ E, je rot J = 0. Podla
vrazu (6.23) je vektor magnetickej indukcie dan rotciou nejakho novho vektora
A
J
=
}

0
4 r
d [Wb.m
1
= T.m] (6.24)
zvislho iba od prdovej hustoty J a jej rozloenia v priestore. Tento vektor sa nazva
vektorov potencil A a m podobn vznam ako skalrny potencil V v elektrickom
poli. Vsledkom naich vah s dve zvan skutocnosti:
1. Magnetick indukcia B je vdy rotciou dalieho vektora A, teda
B = rot A (6.25)
Ak vieme vypoctat vektor A pomocou vztahu (6.24), co je vak skr vnimocn prpad,
meme z neho pomocou vztahu (6.25) vypoctat vektor B.
2. Ak vdy plat vraz (6.25), potom div B = 0, pretoe pre lubovoln vektor plat
div rot A = .( A) = 0
[pozri vraz (2.157)]. K vektorovmu potencilu sa vrtime v osobitnom odseku.
Skutocnost, e magnetick pole m nulov divergenciu alebo inak povedan, e nem
"riedla" (neexistuj magnetick monoply), logicky vedie k zveru, e pole vektora
magnetickej indukcie m charakter vrovho pola. Jeho rotcia bude vo veobecnosti
nenulov, co dokeme neskr. Rovnicu (6.22) meme integrovat cez lubovoln
objem , teda
div d B

}
= 0
a aplikovat na nu Gaussovu vetu. Dostaneme tak integrlny prepis zkladnej rovnice
magnetickho pola (6.22) v tvare
B S .d =
}
S
0 (6.26)
252






Andr Marie AMPRE
(1775 Polmieux pri Lyone 1836 Marseille)
253
kde S je plocha, ktor uzatvra objem . Z matematickho hladiska m vraz (6.26)
vznam toku vektorovej veliciny B z objemu uzavretou plochou S.
Tento tok je vak v kadom prpade nulov. Pokial B 0, je to mon iba vtedy, ak
tok do vntra objemu sa rovn toku von. Z hladiska magnetickch indukcnch ciar to
znamen, e tieto ciary musia byt vdy uzavret, o com sa presvedcme pri vpocte rznych
magnetickch pol. Vraz (6.26) sa pre svoju formlnu podobu na Gaussov zkon pre
elektrick pole nazva tie Gaussov zkon v magnetizme.

Obr. 6.10
6.1.6 Amprov zkon. Rotcia magnetickho poa.
Vrovos magnetickho poa ako jedna z jeho
zkladnch vlastnost
Teraz sme pripraven odvodit druh zkladn zkon magnetostatiky, ktor svis
s cinkom vektora magnetickej indukcie B na uzavretej drhe. Predpokladajme, e
v priestore sa nachdza nekonecn priamy prdovodic s prdom I. Zvolme v priecnej
rovine lubovoln uzavret drhu l, ktor obopna vodic (pozri obr. 6.10) a polome si
otzku, ak je hodnota integrlu
B l .d
l
}

po tejto drhe? Podobn otzka o hodnote integrlu E l .d
}
v elektrickom poli poskytla
dleit teoretick informcie o vlastnostiach toho pola. Na obrzku je zvolen bod vo
vzdialenosti r od vodica, v ktorom je zvolen element drhy dl, ktor v danom bode
s vektorom B zviera uhol , take
B.dl = Bdl cos = Bdl
B

254
kde dl
B
= dl cos je priemet elementu dl do smeru magnetickej indukcie, teda na kruhov
indukcn ciaru. Ak uvime, e v danom bode P je velkost magnetickej indukcie dan
vztahom (6.18), meme posledn vraz napsat v tvare
B l .d
d
d = =

0 0
2 2
I l
r
I
B


Takto vraz meme napsat pre lubovoln element drhy, pricom je dleit vimnt
si, e lubovoln scin B.dl na drhe nezvis od polomeru r, na ktorom sa element
nachdza, ale je mern uhlovmu elementu d, pod ktorm vidiet element dl z miesta,
kde sa nachdza prdovodic. Integrl drhovch prspevkov B.dl je mern integrlnemu
sctu d od 0 po 2, teda
B l .d d = =
} }

0
0
2
0
2
I
I
l

(6.27)
Drhov integrl magnetickej indukcie B po uzavretej drhe, na rozdiel od podobnho
integrlu v elektrickom poli, sa teda nerovn nule, ale je mern tomu prdu, ktor
drha obopna. Ak by drha neobopnala iadny prd, uvaovan integrl by sa rovnal
nule, o com sa citatel me lahko presvedcit. Naopak, ak drha obopna n prdov I
1
a
I
n
, potom s vyuitm princpu superpozcie meme ocakvat, e drhov integrl bude
mern algebraickmu sctu tchto prdov, teda
B l .d =
=

}

0
1
I
k
k
n
l
(6.28)
Svis drhovho integrlu s obopnutmi prdmi (6.28) je jedna z monch formulci
Amprovho zkona (integrlny tvar). Vraz mono zoveobecnit na prdy, ktor
netec diskrtnymi prdovodicmi, ale s rozloen v priestore spojito s prdovou
hustotou J ako funkciou polohy v priestore. Ak v prdovom poli J zvolme uzavret
ciaru l, ktor obopna plochu S, potom drhov integrl B po uzavretej drhe l mus byt,
s ohladom na vraz (6.28), mern prdu
I
S
=
}
J S .d
ktor drha l obopna. Meme teda vraz pre Amprov zkon napsat aj v tvare
B l J S .d .d =
} }

0
S l
(6.29)
Ak na lavej strane poslednho vrazu aplikujeme Stokesovu vetu [pozri vraz (2.136)],
prejde vraz na tvar
rot . B. S J S d d =
} }
S S

0

255
Integracn plocha S je rovnak na obidvoch stranch rovnice a mus splnat jedin
podmienku, e je "pripnut" na svoju hranicn ciaru l, inak je lubovoln. Z toho plynie,
e integrandy rovnice musia byt rovnak, teda mus platit
rot B =
0
J (6.30)
Rovnica (6.30) je Amprov zkon v diferencilnom tvare a vyjadruje loklnu vlastnost
magnetickho pola jeho vrovost. Vade tam, kde tec prdy, vytvra magnetick pole
vry. V takomto poli nemono vo veobecnosti definovat skalrnu funkciu podobn
skalrnemu potencilu v elektrickom poli, z ktorej by sa magnetick indukcia poctala
ako zporn gradient. Plat toti, e rot grad = 0 pre kad skalrnu funkciu, co by viedlo
k sporu s vrazom (6.30). Skalrny magnetick potencil V
m
vak mono zaviest vade
tam, kde netec prdy (J = 0, resp. I = 0). V tch miestach B = grad V
m
. Citatelovi
v tejto svislosti odporcam rieit lohu 162, z ktorej sa dozvie, ako vyzer V
m
pre
jednoduch prdov okruh. Pre vpocet magnetickej indukcie sa vak skalrny potencil
vyuva zriedkavo.
Velicinou zsadnejieho vznamu v magnetickom poli je ale vektorov potencil A,
ktorho vyjadrenie (6.24) sme zskali ako "medziprodukt" pri dkaze nulovej divergencie
magnetickho pola. Venujme teraz pozornost niektorm jeho vlastnostiam!
6.1.7 Vektorov potencil
Spsob, ktorm sme zskali vraz (6.24) mono nazvat "experimentlny", pretoe
jeho zkladom je experimentom potvrden vraz pre magnetick silu (6.1), ktor mete
zmerat naprklad z pohybu elektrnu v obrazovke Vho televzora. V terii
elektromagnetickho pola sa casto postupuje naopak, e sa postuluj zkladn rovnice
pola (Maxwellove rovnice) a skmaj sa ich dsledky. Takm spsobom sa postuluje aj
rovnica
div B = 0
a skma sa, ak m vlastnosti pole vektora B. Ak rovnica plat veobecne, potom B mus
byt rotciou inho, u spomnanho vektora A, teda
B = rot A (6.31)
pretoe
div (rot A) = 0
vdy. Okrem toho podla vztahu (6.30) mus platit, e
rot B = rot (rot A) =
0
J (6.32)
Ak uvime opertorov identitu
rot rot grad div
(pozri tabulku 2), tak rovnicu (6.32) meme prepsat do tvaru
256
grad (div A) A =
0
J (6.33)
Z matematickho hladiska je to zloit parcilna diferencilna rovnica pre neznmy vektor
A pri znmom rozloen prdovej hustoty J. Bez ujmy na veobecnosti mono rovnicu
zjednoduit. Ak uvime, e A je zdrojom vektora B prostrednctvom vztahu (6.31),
potom v urcen A je velk volnost bez toho, aby sa zmenilo B. K vektoru A mono napr.
pripoctat lubovoln kontantn vektor a rotcia vsledku, teda B, sa nezmen (spomente
si na lubovoln aditvnu kontantu pri skalrnom elektrickom potencili). S vektorovm
potencilom si meme dovolit ete viac; meme k nemu dokonca pridat gradient
lubovolnej skalrnej funkcie a jeho rotcia zostane rovnak, t. j.
B = rot (A + grad ) = rot A + rot grad = rot A
pretoe rot grad = 0. Takto velk volnost vo vbere A urcite ho dovoluje vybrat tak,
aby bola splnen podmienka
div A = 0
1
(6.34)
Ak je podmienka (6.34) splnen, potom sa rovnica (6.33) zjednodu na tvar
A =
0
J (6.35)
Rovnica (6.35) je parcilna diferencilna rovnica Poissonovho typu pre vektorov
velicinu A (v skutocnosti tri diferencilne rovnice pre tri zloky vektora A), podobn
rovnici (2.154b) pre skalrny potencil V. Meme ocakvat, e ak vraz (2.78) je
rieenm rovnice (2.154b), bude rieenm (6.35) formlne rovnak vraz pre A, menovite
A
J
=
}

0
4 r
d (6.36)
Lene vraz (6.36) pre ns nie je novm, pretoe sme ho zskali u pri dkaze nulovej
divergencie magnetickho pola [pozri vztah (6.24)].
Ak elektrick prd I tecie uzavretm prdovodicom malho prierezu S, dlky l
s kontantnou prdovou hustotou J, potom na prdovodici mono volit prdov elementy
Idl = Jd a vraz (6.36) pre vektorov potencil A v okol vodica prejde na tvar
A
l
=
}

0
4
I
r
l

d
(6.37)
a napr. v zlokch pravouhlho sradnicovho systmu
A
I x
r
A
I y
r
A
I z
r
x
l
y
l
z
l
= = =
} } }

0 0 0
4 4 4
d d d
(6.38)

1
Ak by bola div A 0, potom nevrov vektor A by sa skladal z vrovej zloky A a nevrovej (riedlovej)
zloky A, teda A = A + A. Potom by ale platilo: div A = 0 a rot A = 0, a tak B = rot A. Zloka A
by nevplvala na B, teda by bolo mon poloit A = 0 a tak teda plat: div A = div A= 0.
257
kde r x y z = + +
2 2 2
.
Nakoniec nm zostva odpovedat na dleit otzku: Ak je vlastne vznam vektorovho
potencilu. Ponka sa odpoved, e rovnak, ako je vznam skalrneho potencilu
pomocou neho vypoctat magnetick indukciu. Avak A je vektor, teda nem t vhodu
ak m skalr V, naviac vrazy pre vektorov potencil s nezriedka zloitejie ako
vrazy pre samotn magnetick indukciu. Vektorov potencil me mat dokonca
nenulov hodnotu tam, kde samotn magnetick indukcia je nulov (napr. v okol
nekonecne dlhho solenoidu pozri lohu 178). Teda ponkan odpoved znie dost
nepresvedcivo. Avak existuje velmi dleit loha, ktorej jednoduch rieenie bez
vektorovho, alebo aspon skalrneho magnetickho potencilu si neviem predstavit. Je to
loha o magnetickej indukcii v okol velmi malej prdovej slucky (napr. podla klasickej
predstavy magnetick indukcia od cirkulujceho elektrnu v atme). Vektorov potencil
pomha hlavne v zloitejch lohch magnetickch pol, umonuje prehladnej prstup
k energetickm otzkam magnetickch pol. Jeho vznam sa ocen hlavne v casovo
premennch elektromagnetickch poliach a m priamy fyziklny vznam v rznych
problmoch kvantovej terie.
1
Vektorov potencil je dleitou velicinou elektromagnetickej
terie.
6.1.8 Vektorov potencil priameho nekonenho
prdovodia
S akmi zludnostami sa mono stretnt pri vpocte vektorovho potencilu budeme
ilustrovat na nekonecne dlhom priamom prdovodici. Predpokladajme, e prdovodic
m polomer a, a tecie nm prd I s kontantnou prdovou hustotou J
z
= I/(a
2
) v smere
osi z pravouhlho sradnicovho systmu x, y, z (pozri obr. 6.11a). Poksime sa o vpocet
vektorovho potencilu vo vzdialenosti
r x y = +
2 2

od osi prdovodica najprv pre r > a. Pri zvolenom smere prdu m vektorov potencil
nenulov iba zloku A
z
v smere osi z, zvyn zloky A
x
= A
y
= 0. K vpoctu A
z
sa ponka
tret z vrazov (6.38), v ktorom treba integrovat elementy dz od po +, teda
A
I z
r z
z
=
+

+
}

0
2 2
4
d

Takto integrl diverguje, to nie je schodn cesta k vsledku.
In monost ponka priamo rovnica (6.35), ktor pre jedin zloku vektora A prejde
na tvar
A J
I
a
z z
= =
0 0
2

(6.39)

1
Pozri napr. Feynman, R. P., Leighton, R. B., Sands, M.: Feynmanove prednky z fyziky 3, str. 333,
Alfa Bratislava 1988
258
vo vntri prdovodica, teda pre r < a. Vzhladom na to, e problm m osov symetriu,
je vhodn ho rieit v cylindrickch sradniciach r, , z. Zloka A
z
zvis iba od r, preto
nan psob iba cast Laplaceovho opertora zvisl od r a rovnica nadobudne tvar (pozri
tabulku 23)

1
0
2
r r
r
A
r
I
a
z
d
d
d
d
|
\

|
.
|
=

(6.40)
Po vynsoben s r a prvej integrcii dostaneme vraz

2
2
0
a 2
d
d
a
Ir
r
A
r
z
=
Integracn kontantu sme poloili rovn nule, pretoe vraz mus platit aj pre r = 0.
Vydelenm s r a druhou integrciou dostaneme vraz pre A
z
vo vntri vodica v tvare
A
I r
a
z
=
|
\

|
.
|

0
2
2
4
1

(6.41)
pricom druh integracn kontanta bola zvolen tak, e A
z
= 0 pre r = a.

Obr. 6.11
Pre okolie vodica (r > a) prejde rovnica (6.40) na tvar

1
0
r r
r
A
r
z
d
d
d
d
|
\

|
.
|
= (6.42)
vynsobenm s r a po prvej integrcii dostaneme vraz
259

1
d
d
C
r
A
r
z
=
kde C
1
je integracn kontanta. Vydelenm s r a dalou integrciou poslednho vrazu
dostaneme
A
z
= C
1
ln r + C
2
(6.43)
kde C
2
je dalia integracn kontanta. Integracn kontanty C
1
a C
2
treba zvolit tak, aby
vektorov potencil a tm aj magnetick indukcia boli spojit na povrchu prdovodica.
To vyaduje, aby platilo
C
2
= C
1
ln a
cm vraz (6.43) nadobudne tvar
A C
r
a
z
=
1
ln (6.44)
Z vrazu (6.44) vidiet, e pre r = a je A
z
= 0, vraz (6.41) pre r = a dva tie nulov
hodnotu vektorovho potencilu, teda A
z
je na povrchu prdovodica spojit. Ak tam m
byt spojit aj magnetick indukcia, potom pri r = a mus byt spojit aj prv derivcia A
z
.
To vyaduje volit C
1
=
0
I/(2) a vraz (6.44) nadobudne konecn tvar pre okolie
vodica
A
I r
a
z
=

0
2
ln (6.45)
Ak zhrnieme nae poznatky o vektorovom potencili priameho velmi dlhho prdu
vidme, e vektorov potencil m smer osi prdu. Na kruniciach polomeru r koncentrickch
s osou prdu m pre r < a rovnak hodnoty dan vrazom (6.41), a pre r > a vrazom
(6.45). Citatel sa me presvedcit, e vpocet rot(A
z
e
z
) s vyuitm vrazu (6.45) vedie
na vraz (6.18) pre magnetick indukciu v okol prdovodica. Na druhej strane, vo
vntri vodica je magnetick indukcia dan rotciou vrazu (6.41), teda
( )

e e e B
2
0
2
d
d
rot
a
Ir
r
A
A
z
z z

= = = (6.46)
Vimnite si tie, e vraz (6.45) je formlne podobn vrazu pre skalrny potencil

a
r
V ln
2
0

=
v okol nekonecne dlhho priamkovho nboja, ktor bol odvoden v elektrostatike [pozri vraz (2.79)].
Analogicky s vrazom (6.41) mono tie sptne pre skalrny potencil vo vntri nekonecne dlhho valca
polomeru a nabitho objemovm nbojom = /(a
2
) napsat vraz

|
|
.
|

\
|
=
|
|
.
|

\
|

=
2
2
0
2
2
2
0
1
4
1
4 a
r a
a
r
V

Zloka vektorovho potencilu A
z
m kontantn hodnoty na kruniciach ktor
splvaj s magnetickmi indukcnmi ciarami (pozri obr. 6.11a). Radilna zvislost
A
z
(r) je graficky znzornen na obr. 6.11b.
260
6.1.9 Vpoet niektorch dleitch magnetickch pol
Na vpocet magnetickch pol sme v predchdzajcich odsekoch vypracovali
niekolko metd, ktor v krtkosti zrekapitulujeme. S to:
a) Biotov-Savartov-Laplaceov zkon (BSL zkon), ktor dva monost vypoctat
magnetick indukciu prdov, ktor tec v objeme s prdovou hustotou J [vraz (6.13)]
alebo prdy I tec v prdovodicoch [vraz (6.15)]. V poslednom prpade nemono
poctat magnetick indukciu vo vntri prdovodica, o ktorom sa predpoklad, e je
nekonecne tenk.
b) Amprov zkon v tvare (6.28) alebo (6.29) umonuje rieit niektor, na prv
pohlad zloit lohy za predpokladu, e pole m vysok stupen symetrie a je znmy
priebeh magnetickch indukcnch ciar. V tomto ohlade je aplikcia Amprovho zkona
analogick aplikcii Gaussovho zkona pri vpocte elektrickch pol. Teoreticky je
prostriedkom pre vpocet pol aj Amprov zkon v diferencilnom tvare (6.30).
V skutocnosti s to ale tri zloit diferencilne rovnice pre zloky vektora B, pre ktor
treba zadat aj okrajov podmienky.
c) Vpoet magnetickch pol z vektorovho potencilu danho rovnicami (6.35)
alebo (6.36) a (6.38). Zo znmeho vektorovho potencilu sa magnetick indukcia urc
za pomoci vrazu (6.31).
d) Skalrny magnetick potencil
V
I
m
=

0
4
[Wb.m
1
= T.m] (6.47a)
ktor bud jednoduch prdov obvod (prdov slucka) v bode P, z ktorho obvod
vidme pod priestorovm uhlom . Magnetick indukcia v bode P sa vypocta podla
vztahu
B = grad V
m
(6.47b)
Vrazy (6.47a,b) s predmetom dkazu v lohe 162.
V dalom uvedieme niekolko prkladov na vpocet magnetickch pol prdov
jednoduchch konfigurci:
1. Magnetick pole kruhovho prdu. Dleitm magnetickm polom je pole
buden prdom I, ktor tecie po obvode krunice polomeru R. Prdov drhu me
tvorit jeden kruhov zvit drtu polomeru R, prpadne tenk prstencov cievka n zvitov
tenkho drtu (cinn prd je potom nI), alebo stredn prd elektrnu na obenej drhe
okolo jadra atmu. Ukazuje sa, e pole takho jednoduchho prdu je vo veobecnosti
zloit. Magnetick indukcia je jednoduch na osi zvitu (pozri obr. 6.12a), kde ju
mono urcit pomocou skalrneho alebo vektorovho potencilu, avak najjednoduchie
priamou aplikciou BSL zkona. Ak na priemere prdovej krunice zvolme dva
elementy Idl, kad vo vzdialenosti , v bode P na osi z vyvol magnetick indukciu
velkosti
d d
d
= = B B
I l

0
2
4

261
Priemety tchto prspevkov na os z sa vektorovo sctavaj a priemety do roviny kolmej
na os z sa ruia. Vsledn prspevok
d d d
d
B B B
I l
= + = ( )sin sin

0
2
2


Obr. 6.12
smeruje pozdl osi z. Ak uvime, e dl = Rd a = R/sin, meme prspevky integrovat
po polkrunici (uhol od 0 po ) a dostaneme
B
I
R
I
R
= =
}

0
3
0
0 3
2 2

sin
sin d (6.48)
Magnetick indukcia je tu vyjadren ako funkcia uhla , ktor sa me menit od = 0
(z = +, B = 0) cez = /2 [z = 0, B =
0
I/(2R)] po = (z = , B = 0). Magnetick
indukcia m vade smer kladnej osi z a predstavuje priamkov magnetick indukcn
ciaru od po + (pozri obr. 6.12b). Ak uvime, e
sin =
+
R
R z
2 2

mono vraz (6.48) napsat v tvare

( )
B
I R
R z
I
R
z
R
=
+
=
+
|
\

|
.
|

0
2
2 2
3 2
0
2
2
3 2
2 2
1
1
/ /

262
V priestore mimo osi zvitu je vpocet magnetickej indukcie zloit a vedie na
eliptick integrly (pozri lohu 177). Pre dalie cely vypoctame vak namiesto B
vektorov potencil A v okol kruhovho zvitu. Na obr. 6.13 je znzornen zvit
s prdom I a bod P, v ktorom chceme urcit vektorov potencil. Dva vybran prdov
elementy Idl s v rovine zvitu rozloen na zloky Idx a Idy = Idl

. Kede vybran
elementy Idx s protiben, ich prspevok k vektorovmu potencilu je nulov a v bode
P bud prispievat iba zloky Idl

kad s prspevkom
d
d
A
I
l
r

0
4


Obr. 6.13
Vsledn hodnotu A

zskame integrciou danch prspevkov pozdl celho zvitu, teda

A
I
l
r
l

}
0
4
d
(6.49)
Hladan vektorov potencil le v paralelnej rovine nad zvitom vo vke z a tvor
dotycnicu ku krunici s polomerom . Na vpocet integrlu s potrebn vyjadrenia
263

2 2 2 2 2
cos 2
d cos d
z R R z d r
R l
+ + = + =
=

(6.50)
okrem toho polome
= + 2
take d = 2d a cos = 2 sin
2
1. Po takchto substitcich vraz (6.49) prejde na
tvar

}
}
/2
/2

+ +

=
=
+ +

2 2 2
2
0
2
0
2 2 2
0
sin 4 ) (
d ) 1 sin 2 (
2
cos 2
d cos
4

R z R
IR
R z R
IR
A

Po dalej substitcii

( )
k
R
R z
2
2
2
4
=
+ +

prejde posledn integrl do tvaru

(
(

|
|
.
|

\
|
=
=

=
}
E K
2
1
a
sin 1
d ) 1 sin 2 (
4
a
2
0
2 / a
0
2 2
2
0
k R
k
I
k
R
k IR
A

(6.51)
kde

}

= |
.
|

\
|
=
2 / a
0
2 2
sin 1
d
2
a
, K

k
k K (6.52a)
je pln eliptick integrl prvho druhu a
d sin 1
2
a
, E
2 / a
0
2 2
}
= |
.
|

\
|
= k k E (6.52b)
je pln eliptick integrl druhho druhu.
1
Numerick hodnoty integrlov (6.52) s
pre rzne hodnoty parametra k tabulovan v pecializovanch matematickch

1
Pozri napr. Rektorys, K.: Prehled uit matematiky, str. 490, SNTL Praha 1981
264
prruckch.
1
Magnetick indukcia v okol prdovho zvitu sa "vypocta" ako rotcia
azimutlneho vektorovho potencilu A

danho vrazom (6.51). Magnetick pole

v okol zvitu je znzornen na obr. 6.12b.
V praxi je velmi dleit prpad vpoctu magnetickej indukcie vo velkej vzdialenosti
od zvitu, alebo ak je polomer zvitu velmi mal, t. j. je splnen podmienka
R r (6.53)
Vtedy do vrazu (6.49) s ohladom na podmienku (6.53) mono dosadit

1 1
2
1
2
1
1
2 2 2 2 2

=
+ +
=
+

+
|
\

|
.
|
r
R z R R r Rr
r
R
r


cos cos sin
cos sin

cm vraz (6.49) prejde na tvar

A
IR
r
R
r
IR
r
R
r
I R
r

= +
|
\

|
.
|
=
= +
|
\

|
.
|
=
}
}
2
4
1
2 4
0
0
0 2
0
0
2
2

sin cos cos

cos sin cos sin
d
d
(6.54)
V poslednom vraze R
2
= S je plocha kruhu, ktor je po obvode obtekan prdom I. Je
vhodn tto plochu zaviest ako plon vektor S, ktor je kolm na plochu S a smeruje
na t stranu plochy, z ktorej vidiet tiect prd proti smeru hodinovch ruciciek.
Vektorov velicina
m = IS [A.m
2
] (6.55)
sa nazva magnetick moment prdovej sluky. Uvaovan vektorov potencil m
podla vztahu (6.54) tvar
A e e
m r
= = =

A
m
r r

0
2
0
3
4 4
sin (6.56)
kde e

je jednotkov vektor v azimutlnom smere sfrickch sradnc, je polrny uhol

a r je polohov vektor bodu P vzhladom na stred zvitu.
Poucn je tie vpocet skalrneho magnetickho potencilu v okol malej prdovej
slucky (pozri obr. 6.14). Z bodu P vo vzdialenosti r R vidiet slucku pod priestorovm
uhlom
= =
S
r
S
r
0
2 2
cos

1
Pozri napr. Jahnke, E., Emde, F., Lsch, F.: Tafeln hherer Funktionen, B. G. Teubner Verlagsgesellschaft,
Stuttgart 1960
265
Skalrny potencil dan vrazom (6.47a) nadobudne tvar
V
I IS
r
m
r r
m
= = = =

0 0
2
0
2
0
3
4 4 4 4
cos cos
. m r
(6.57)
Vimnite si, e skalrny magnetick potencil prdovho zvitu je svojou matematickou
truktrou rovnak ako vraz pre skalrny potencil elektrickho diplu [pozri vraz
(2.114), v ktorom mono urobit zmeny 1/
0

0
a p m, a prejde na vraz (6.57)].

Obr. 6.14
Vrazy (6.56) a (6.57) mono konecne vyuit na vpocet magnetickej indukcie vo
velkej vzdialenosti od malej prdovej slucky v lubovolnom smere. Vpoctom mono
ukzat, e magnetick indukcia v okol prdovej slucky je dan vrazom

B A
m r m r
r m r m
= = =

= =
=

(
rot grad rot grad
.
( . )
V
r r
r r
m

0
3
0
3
0
5 3
4 4
4
3

(6.58)
Vraz (6.58) sa svojou truktrou podob na vraz (2.116), ktor opisuje pole
elektrickho diplu. Mal prdov slucka sa preto casto nazva magnetick dipl
napriek tomu, e nejde o nijak dvojplov objekt. Toto treba mat na pamt vade, kde
v budcnosti pouijeme pojem "magnetick dipl". Robme tak len z cty k histrii
sm pojem prina do elektromagnetizmu viac kody ako osohu, pretoe je tendencia
spjat ho s neexistujcimi magnetickmi nbojmi. Magnetick pole vo vcom okol
slucky (magnetickho diplu) vyzer formlne presne tak, ako elektrick pole elektrickho
diplu (pozri obr. 6.15 a porovnaj s obr. 2.43) a jeho zloky v sfrickch sradniciach s
B
m
r
B B
m
r
r
= = =

0
3
0
3
2
0
4
cos sin (6.59)
Absoltna hodnota magnetickej indukcie ako funkcia r a je dan vrazom
B B B
m
r
r
= + = +
2 2 0
3
2
4
3 1

cos (6.60)
266
Magnetick pole v bezprostrednom okol slucky nie je na obr. 6.15 zobrazen, pretoe
tam nie je dan vrazmi (6.58). Tam na jeho vpocet treba vyuit vektorov potencil
podla vrazu (6.51). Grafick priebeh pola v blzkom okol slucky je na obr. 6.12b.

Obr. 6.15
Pojem magnetickho momentu m rozhodujcu lohu pri tdiu mikroskopickch
magnetickch vlastnost ltok. Ako je znme, atmy, z ktorch sa ltky skladaj, s
dynamick systmy zloen z elementrnych castc. Tieto elektricky nabit castice
vykonvaj v atmoch zloit cirkulacn a rotacn pohyby, sprvaj sa ako magnetick
diply. K tmto otzkam sa vrtime v casti o magnetickch vlastnostiach ltok.

Obr. 6.16
2. Magnetick indukcia na osi solenoidu. Solenoid je husto vinut jednovrstvov
valcov cievka polomeru R a dlky l s hustotou n zvitov na jednotku dlky (pozri obr. 6.16).
Ak vodicom solenoidu tecie prd I, vznik v jeho dutine a v okol magnetick pole.
Jednoducho sa pole analyzuje iba na osi solenoidu, kde indukcia m smer pozdl osi x,
a v bode 0 mono velkost vektora magnetickej indukcie vypoctat ako superpozciu pol
nekonecne krtkych prstencovch cievok dlky dx. Kad takto prstenec m ndx
zvitov a tecie nm prd nIdx, podobne ako v jedinom zvite v predchdzajcej lohe.
267
Prstenec vo vzdialenosti x od bodu 0, ktor z tohto bodu vidiet pod uhlom , vytvor
v bode 0 prspevok k magnetickej indukcii [pozri vztah (6.48)]
dB
nI x
R
=

0 3
2
d
sin (6.61)
Tieto prspevky treba integrovat pozdl celho solenoidu. K tomu treba elementy dx
vyjadrit prostrednctvom uhlov a d. Z obrzka vidiet, e
x = R cotg
a
d d = x
R
sin
2

Dosadenm za dx vo vraze (6.61) po prave dostaneme vraz
dB
nI
=

0
2
sin
Takto prspevky treba integrovat pre vetky prstence pozdl solenoidu, vymedzen
uhlami
2
a
1
, take nakoniec dostaneme
( ) B
nI nI
= =
}

0 0
1 2
2 2
2
1
sin cos cos d (6.62)
Ak uvime, e

2 2
2
2 2
1
) (
cos cos
x l R
x l
x R
x
+

=
+
=
mono vraz pre magnetick indukciu napsat v tvare

(
(

+
+
=
2 2 2 2
0
) (
2
x l R
x l
x R
x nI
B

(6.63)
Magnetick indukcia na osi solenoidu je najvcia v strede solenoidu (x = l/2) a kles
k nule pre x . Mimo osi solenoidu je vpocet magnetickej indukcie zloit a vedie
k podobnm matematickm problmom ako v prpade jedinho zvitu.
Ak je solenoid velmi dlh a tenk, teda ak plat l R, mono pre vntorn body
okolo stredu poloit
1
= 0,
2
= . Pre tto oblast podla (6.62) m magnetick indukcia
jednoduch vraz
B =
0
nI (6.64)
268

Obr. 6.17
Cm je solenoid dlh, tm presnejie plat vraz (6.64) a pole v dutine solenoidu sa stva
homognnejm. Pre nekonecne dlh solenoid vraz (6.64) plat presne a dokonca nielen
na osi, ale vade v dutine. Pole je homognne, hoci to z naej doterajej analzy
nevyplva. Na vpocet magnetickej indukcie v nekonecne dlhom solenoide mono
vyuit Amprov zkon (metda b), ak prijmeme logick predpoklad, e pole vo vntri
nekonecnho solenoidu je homognne, s priamkovmi indukcnmi ciarami pozdl osi
solenoidu zacnajcimi a konciacimi v nekonecnch. Z vonkajej strany solenoidu mus
byt pole nulov. Za tchto okolnost mono pre integrl B l .d
}
na solenoide vybrat
integracn drhu po obdlniku ABCD podla obr. 6.17. Drha obopna nl zvitov a hodnota
integrlu je
B l .d
ABCD
Bl nlI
}
= =
0

z coho plynie vraz (6.64).
Cievky v tvare solenoidov s velmi castm prdovm zdrojom magnetickch pol.

Obr. 6.18
3. Magnetick pole toroidlnej cievky. Toroidlna cievka (toroid) je husto a radilne
navinut cievka na prstenci lubovolnho, obycajne vak kruhovho prierezu. V priecnom
reze je takto toroid zobrazen na obr. 6.18, rozmery s zrejm z obrzka. V naich
vahch budeme predpokladat, e dutina toroidu je przdna.
Na prv pohlad sa zd, e vpocet magnetickho pola je loha velmi zloit, najm
ak by sa mala rieit pomocou BSL zkona. Avak magnetick pole toroidu je cel uzavret
269
v dutine toroidu, indukcn ciary s koncentrick krunice s osou toroidu a ich polomery r
splnaj podmienku
R < r < R + d
a to umonuje na rieenie problmu vyuit Amprov zkon. Pre kad indukcn ciaru
s polomerom r a s dlkou l = 2r meme podla Amprovho zkona psat
B l .d
l
rB NI
}
= = 2
0

N je celkov pocet zvitov toroidu, take obopnut prd kadou indukcnou ciarou je NI.
Magnetick indukcia v dutine toroidu podla poslednho vztahu je teda
B
NI
r
=

0
2
(6.65)
V okol toroidu je prsne vzat tie magnetick pole spsoben pohybom nbojov po
obvode toroidu v dsledku pirlovho stpania zvitov (pozri lohu 159). Toto pole je
podobn ako pole jednho zvitu, avak v porovnan s polom v dutine je velmi slab.

Obr. 6.19
4. Magnetick pole vo vntri valcovho prdovodia. Pretoe prdov hustota je
vo vntri prdovodica nenulov, mono ocakvat, e tam bude nenulov aj magnetick
pole. V priamom vodici polomeru a, v ktorom tecie prd I s prdovou hustotou J = I/(a
2
),
a ktorho cast je zobrazen na obr. 6.19a, bud magnetick indukcn ciary koncentrick
krunice s polomerom r < a. Amprov zkon aplikovan na takto krunicu vedie
k vrazu
B l .d
}
= = 2
0
rB I

270
kde I je prd obopnut uvaovanou indukcnou ciarou a jeho velkost je
= = I r J
r
a
I
2
2
2

Dosadenm do predchdzajceho vrazu dostaneme
B
Ir
a

=
0
2
2
(6.66)
Vo vntri prdovodica je teda azimutlne magnetick pole, ktorho velkost narast na
osi vodica od nuly k hodnote B =
0
I/(2a). Vraz (6.66) sme u zskali ako rotciou
vektorovho potencilu (6.41) v odseku 6.1.8. Na obr. 6.19b je graficky zobrazen
zvislost B

od r v celom priestore vo vntri prdovodica a v jeho okol.

Zaujmav a dleit je prpad, ak prdovodic m vo svojom vntri koaxilnu
dutinu polomeru a
0
< a. Ak vodicom tecie prd I, bude v jeho okol magnetick indukcia
podobne ako v prpade plnho vodica, vo vodici bude indukcia klesat a na nulov
hodnotu pre r = a, a v dutine je magnetick indukcia rovn nule. Plynie to napr.
z Amprovho zkona, pretoe ak zvolme akkolvek uzavret drhu l v dutine, drha
neobopne iadny prd a
B l .d =
}
0
l

pre kad l. To je mon iba vtedy, ak v dutine B = 0.

Obr. 6.20
5. Magnetick pole v dutine koaxilneho kbla. Ak sa do cylindrickej dutiny
polomeru b prdovodica koaxilne vlo druh valcov vodic polomeru a, vznikne
koaxilny kbel alebo koaxilne vedenie (pozri obr. 6.20a), ktor sa dnes pouva na
prenos elektrickch signlov do frekvenci a takmer 100 GHz (1 GHz = 10
9
Hz). Ak na
vstupe kbla je pripojen idelny zdroj EMN a na jeho vzdialenom konci odpor R,
potecie kblom prd I = /R, naprklad tak, ako je to na obr. 6.20a. Okolo vntornho
vodica v dutine vznikne azimutlne magnetick pole s indukciou
271
B
I
r

=
0
2
(6.67)
a v dsledku rozdielu potencilov valcov, ktor je rovn naptiu IR, aj radilne elektrick
pole intenzity (obr. 6.20b).
E
r
b
a
r
=

ln

(pozri lohu 39).
Z vonkajej strany koaxilneho kbla neexistuje ani elektrick ani magnetick pole,
co je dsledok platnosti Gaussovho a Amprovho zkona. Koaxilny kbel je vhodnm
prostriedkom na prenos signlov bez vyarovania, pretoe elektromagnetick pole je
uzavret v dutine kbla, a takisto vonkajie ruiv elektromagnetick polia nemu
ovplyvnit signly v dutine kbla.
6. Magnetick pole v okol nekonenej prdovej roviny a pole dvoch prdovch
planparalelnch rovn. Ak v rovine xz (y = 0) pravouhlho sradnicovho systmu
tecie plon prd J
x
(v A/m) v smere osi x (pozri obr. 6.21a), v okol roviny bude
homognne magnetick pole v smere osi +z pre y kladn a v smere osi z pre y zporn.

Obr. 6.21
Na toto pole mono aplikovat Amprov zkon s uzavretou obdlnikovou drhou ABCD
podla obrzka. K integrlu B l .d
}
prispievaj iba strany AB a CD obdlnika, teda
B l .d
ABCD
z z x
B l B l J l
}
= + =
0

z coho
272
B J
z x
=

0
2

a vo vektorovom tvare
B k =

0
2
J y
y
x
(6.68)
kde k je jednotkov vektor v smere osi z. Takto pole je homognne na obidvoch
stranch prdovej roviny. Ak vo vzdialenosti d od tejto roviny (d > 0) umiestnime
planparalelne druh rovinu s plonou hustotou prdu J
x
(pozri obr. 6.21b), bude tento prd
prispievat tie svojm magnetickm polom a vsledn pole medzi rovinami (0 < y < d)
bude
B =
0
J
x
k (6.69a)
a v okol dvojice bude pole nulov. Ak prdy v obidvoch rovinch maj rovnak smer,
medzi rovinami je pole nulov a v okol dvojice je pole s velkostou danou vrazom
(6.69a), smery pola na oboch stranch dvojice s opacn. Kede plon prd J
x
=
x
,
kde je plon nboj na rovine a
x
jeho rchlost pozdl osi x, tie plat
B =
0

x
k (9.69b)
Mono si poloit otzku, ak m tto vaha zmysel, ved nekonecn prdov roviny
neexistuj. Odpoved je rovnak ako v mnohch inch podobnch prpadoch. Vraz
(6.68) plat pribline aj pre prdov roviny konecnch rozmerov, ak sa zaujmame o pole
blzko roviny a daleko od jej okrajov. V prpade dvoch rovn konecnej rky uloench
velmi blzko seba je magnetick indukcia v strednej oblasti dan pribline vrazom
(6.69). Ako prklad meme uviest tzv. pskov vedenie (dva rovnoben kovov
psiky s dielektrikom uprostred) urcen na prenos signlov velmi vysokch frekvenci
a do mikrovlnovej oblasti (rdovo do 10 GHz). Mono ho vyrobit z obojstranne pltovanej
dosky plonch spojov. Ak je pomer rky k hrbke pskovho vedenia dostatocne
velk, magnetick pole v jeho vntri je pribline homognne a dan vrazmi (6.69).
Pole le v rovine dosky a je kolm na smer prdov vo veden.
6.2 INTENZITA MAGNETICKHO POA
Pre opis magnetickho pola sa zavdza ete jedna vektorov velicina vektor
intenzity magnetickho poa H. Tto velicina sa dlh cas vydvala za zkladn
magnetick vektor (namiesto vektora B). Dvodom takho prstupu bolo dobov
chpanie magnetickch javov, ked bola snaha vysvetlovat magnetick pole ako produkt
"magnetickch nbojov". Istm dvodom takho chpania bola aj star, Gaussova
sstava meracch jednotiek, v ktorej vektory B a H maj rovnak rozmer, a nakoniec aj
skutocnost, e najviac tudovanmi magnetickmi javmi bol magnetizmus permanentnch
magnetov, ktorch vonkajie polia maj vela spolocnho s elektrostatickmi poliami.
Dnes vektor H povaujeme za pomocn magnetick vektor, vhodn a uitocn pri opise
magnetickch javov predovetkm v ltkovch prostrediach, hlavne vo feromagnetikch.
273
Pojem intenzity magnetickho pola je pracovnm pojmom predovetkm feromagnetikov
technolgov.
Pozrime sa na logick dvody, ktor ved k zavedeniu vektora intenzity magnetickho
pola H. Z Amprovho zkona v jeho integrlnej formulcii (6.27) a (6.29) plynie, e
drhov integrl magnetickej indukcie je mern iba drhou obopnutmu prdu, kde
kontanta mernosti je magnetick kontanta pola (permeabilita vkua). Ak napr.
rovnicu (6.27) vydelme s
0
, dostaneme vraz

B
l

0
.d =
}
I
l

Drhov integrl novho vektora intenzity magnetickho poa (nzov m historick
korene)
H
B
=

0
[A.m
1
]
(6.70)
(a nie B =
0
H, ako sa to casto pe), sa skutocne rovn iba obopnutmu prdu. Mono
teda za definicn vztah pre vektor intenzity magnetickho pola povaovat vraz
H l .d
l
I
}
= (6.71)
kde I je algebraick scet vetkch prdov vo vodicoch obopnutch drhou l, prpadne
integrlny prd prdovej hustoty prenikajcej plochou S ohranicenou ciarou l (pozri obr. 6.11).
Vraz (6.71) sa niekedy nazva zkon celkovho prdu, pretoe prd I v najveobecnejom
prpade zahrna aj spomnan, ale zatial nezaveden posuvn prd. Zkonu mono dat aj
diferencilny tvar
rot H = J (6.72)
kde J je hustota celkovho prdu. Rozmer a jednotka A.m
1
pre vektor H plynie z vrazu
(6.71). Vo vkuu sa vektory B a H lia iba multiplikatvnou rozmerovou kontantou

0
= 4.10
7
H/m a preto je na mieste otzka, ak je vbec zmysel vektora H. Vo vkuu
v statickch poliach, pravdu povediac, iadny! Zatial co B je silov vektor, fyziklny
vznam vektora H nie je na prv pohlad jasn. V tejto svislosti si spomente, e
s podobnmi rozpakmi sme zavdzali v elektrostatike vektor elektrickej indukcie D
(pozri odsek 4.2). S interpretciou vektora H vznikaj vne problmy v permanentnch
magnetoch, kde I = 0. Vektor H zavdzame na tomto mieste iba kvli kontinuite
vkladu. Magnetick intenzitu doteraz analyzovanch pol meme zska, ak
vetky odvoden vrazy pre magnetick indukciu jednoducho vydelme s
0
.
In situcia je v ltkovch prostrediach. Amprov zkon (6.29) a (6.30)
aplikovan v ltkovom prostred mus svojou pravou stranou odrat aj magnetick
vlastnosti uvaovanho prostredia. Vlastnosti prostred mu byt mnohorak. V takom
prostred je dobre definovat vektor, ktor zvis iba od magnetizujceho (volnho)
prdu, teda vektor H. Makroskopick parameter, ktor odra magnetick vlastnosti
ltky, sa nazva permeabilita prostredia
274
=
0

r
(6.73)
kde
r
je relatvna permeabilita, ktor me byt cselnou bezrozmernou kontantou,
tenzorom, me zvisiet od B resp. H, prpadne me byt aj funkciou sradnc a casu.
Zvis to od druhu ltky a od jej magnetickho stavu. V ltkovom prostred m Amprov
zkon tvar
I
l
}
= l
B
d .

(6.74)
a vektor intenzity magnetickho pola
H
B
=

(6.75)
Vrazom (6.74) a (6.75) bude venovan vcia pozornost v kapitole 8 o magnetizme
ltkovch prostred. Rovnice (6.71) a (6.72) platia univerzlne, bez ohladu na prostredie,
H teda zvis od prdu a veliciny B a zvisia od magnetickch vlastnost prostredia.
Pod uvaovanm prdom sa tu rozumie iba nami kontrolovan (voln) prd, prpadne aj
posuvn prd a nie naprklad atomrne, prpadne molekulrne (viazan) prdy v ltkach.
V tom spocva vznam vektora intenzity magnetickho pola v ltkovch prostrediach.
6.3 MAXWELLOV POSUVN PRD
Pri tvorbe jednotnej terie elektromagnetickho pola v estdesiatych rokoch minulho
storocia si jej tvorca James Clerk Maxwell vimol, e Amprov zkon pre statick prdy
vyjadren vo vkuu napr. rovnicou
rot B =
0
J (6.76)
(pozri odsek 6.1.6) nie je konzistentn so zkonom zachovania elektrickho nboja,
ktor mono vyjadrit rovnicou spojitosti elektrickho prdu
div J =

t
(6.77)
(pozri odsek 5.1.2). Ak sa toti na rovnicu (6.76) aplikuje divergencia, vsledok je
v rozpore s rovnicou (6.77). Plat toti
div rot B =
0
div J = 0 (6.78)
pretoe divergencia rotcie akhokolvek vektora sa rovn nule. Rovnica (6.78) plat
iba pre stacionrne prdy. Maxwell intuitvne ctil, e na pravej strane rovnice (6.76)
k prdovej hustote J treba pripoctat nejak rozmerovo rovnak velicinu, a a
divergencia sctu tchto velicn sa rovn nule. Takto monost sa ponkla, ked uvil,
e podla Gaussovho zkona
= div D (6.79)
275
(pozri odsek 4.2). Vyjadrenie (6.79) dosadil do (6.77) a dostal
div div div J D
D
= =

t t

alebo po prave
div J
D
+
|
\

|
.
|
=

t
0 (6.80)
Vraz v ztvorke je tou hladanou velicinou je to celkov prdov hustota
J J
D
J J
c p
t
= + = +

(6.81)
ktor mus v rovnici (6.76) nahradit prdov hustotu J. Velicina
J
D
p
t
=

(6.82)
sa nazva hustota posuvnho (Maxwellovho) prdu. Ak dosadme vyjadrenie (6.81)
do (6.76), dostaneme
rot B J
D
= +
|
\

|
.
|

t
(6.83)
Ak sa divergencia aplikuje na tto rovnicu, bude splnen zkon zachovania nboja, a aj
Gaussov zkon. Rovnica (6.83) sa obycajne pe pre vektor intenzity magnetickho pola
H, teda
rot H J
D
= +

t
(6.84)
a casto sa nazva zkon celkovho prdu v diferencilnom tvare. Je to dalia zo srie
Maxwellovch rovnc vo svojom konecnom tvare. Mono ju prepsat do integrlneho
tvaru, ak vraz (6.84) integrujeme po ploche S ohranicenej ciarou l a pouijeme
Stokesovu vetu. Dostaneme
H l J S
D
t
S . . . d d d = + = +
} } }

S S l
p
I I (6.85)
Prd I je celkov prd elektrickch nbojov prenikajci plochou S a ohranicen ciarou l.
Podobne
I
t
p
S
=
}

D
S .d (6.86)
je posuvn prd. Ako u bolo spomnan, pojem "posuvn prd" m historick pvod.
Zaviedol ho ete Maxwell na vyjadrenie posuvu nbojovch centier diplov pri polarizcii
276
dielektrk. Vznam pojmu sa vak strca vo vkuu, kde niet diplov, ale napriek tomu
me existovat nenulov D/t =
0
E/t.
Z rovnice (6.84) vidme, e na produkcii magnetickho pola sa v istom pomere
zcastnuj obidve prdov hustoty. Vo vkuu, bez prtomnosti nbojov, je magnetick
pole zvisl iba od D/t, naopak, v dobrch vodicoch je elektrick indukcia D obycajne
mal, a ak jej casov zmeny s pomal, mono posuvn prd oproti vodivmu zanedbat.
V ostatnch prpadoch maj obidve prdov hustoty porovnateln podiel na tvorbe
magnetickho pola.

Obr. 6.22
Poksime sa teraz Maxwellov predpoklad o existencii posuvnho prdu dokzat
myslenm experimentom. Na obr. 6.22 je znzornen jednoduch obvod pozostvajci
z kondenztora C a rezistora R. Kondenztor pozostva z masvnych rozmernch idelne
vodivch dosiek s celnou plochou S
0
uloench v istej vzdialenosti. Cel elektrick
odpor obvodu je sstreden v rezistore R. V case t = 0 je na kondenztore nejak nboj
a zopne sa spnac P. V obvode zacne tiect casovo premenn, exponencilne zanikajci
prd
I t
Q t
t
S
t
t
( )
( ) ( )
= =
d
d
d
d
0

kde Q(t) = S
0
(t) je okamit nboj na kondenztore a (t) je plon hustota nboja na
celnch plochch kondenztora. Prd v obvode vytvor v celom priestore, v prdovodici,
v masvnych doskch (predpokladme, e nie s feromagnetick), aj v priestore medzi
doskami magnetick pole, ktor bude s casom takisto zanikat. Vytvorme okolo prdovodica
uzavret drhu l v tvare krunice a polome si otzku, cm je dan hodnota integrlu
l H
}
l
d . po drhe l. Podla vrazu (6.85) je jeho hodnota dan celkovm obopnutm prdom,
presnejie tm prdom, ktor pretek plochou S napnutou na ciaru l. Lene takch plch
je lubovoln mnostvo. Me to byt kruhov plocha S
1
, ktorou prechdza prdovodic
alebo plocha S
2
prechdzajca masou dosky kondenztora, ale nie je vylcen ani plocha
277
S
3
prechdzajca vntrom kondenztora, a t iadny vodiv prd nepretna. Plochou S
1

pretek prd
I
Q
t
=
d
d

plochou S
2
rovnak prd
I S
t
Q
t
= =
0
d
d
d
d

V tretom prpade plochou S
3
mus tiect velicina, ktor s plonou hustotou nboja priamo
svis. V dutine kondenztora elektrick je indukcia D = , take plochou S
3
tecie
velicina
I S
D
t
S
t
Q
t
I
p
= = = =
0 0
d
d
d
d
d
d

Treba si vimnt, e zatial co vektor D smeruje sprava dolava (od kladnej elektrdy
k zpornej), dD/dt smeruje naopak, pretoe prd I, plon hustota nboja a tm aj D
s casom klesaj. Smer dD/dt je teda tak ist ako smer prdu kladnch nbojov v obvode.
Hodnota integrlu l H
}
l
d . me byt skutocne dan bud integrlom prdovej hustoty
vodivho prdu J = d/dt vo vodicoch, alebo prdovej hustoty posuvnho prdu
J
p
= dD/dt v dielektriku alebo vo vkuu. Ak tieto prostredia nie s oddelen (ako je to
v uvaovanom obvode), potom sa na tvorbe integrlu podielaj scasne obidva prdy,
tak ako to stanovuje rovnica (6.84) alebo rovnica (6.85).
Dleit vznam posuvnho prdu ako veliciny mernej D/t spocva v tom, e je
spolu s elektromagnetickou indukciou predpokladom pre vznik elektromagnetickch vln,
ktorch existenciu predpovedal Maxwell v roku 1864.
1
Tie krtko po vzniku Maxwellovej
terie v roku 1888 objavil experimentlne nemeck fyzik H. Hertz.
2

6.4 SILOV INKY MAGNETICKCH POL
NA PRDOV OBVODY
V odseku 6.1.1 sme kontatovali, e v magnetickom poli psob na pohybujci sa nboj
sila. Z praktickho hladiska s neobycajne dleit sily, ktormi magnetick pole psob na
nboje pohybujce sa v prdovodicoch (drtoch), teda sily psobiace na elektrick prdy.
Takto silov psobenie je toti zkladom funkcie kadho elektrickho motora,
magnetoelektrickch a elektrodynamickch meracch prstrojov, rznych servoelementov
a i. Sila psobiaca na nboje sa prena na ich nosice, teda na prdovodice. Silov
psobenie na vodic me byt velmi zloit, zvisl od konfigurcie magnetickho pola
a od prdovej cesty, ktorou je obycajne uzavret prdov obvod.

1
Maxwell, J. C., Phil. Magazine 155 (1864)
2
Hertz, H.: Krfte elektrischer Schwingungen behandelt nach Maxwellschen Theorie, Ann. d. Physik
(1888)
278

Obr. 6.23
Na obr. 6.23 je znzornen element prdovodica Idl, ktor je v magnetickom poli
indukcie B. Na kad nboj prdovho elementu psob magnetick sila dan vrazom
(6.6), a ak je v elemente celkov nboj dQ = Idt, ktor m rchlost = dl/dt, elemen-
trna sila psobiaca na element je
dF = dQ B
alebo
dF = Idl B (6.87)
s velkostou dF = IBdl sin , kde je uhol medzi dl a B. Ako vidme, magnetick sila na
vodic je mern prdu I, magnetickej indukcii B v mieste elementu a rozhodujcim
spsobom zvis od uhla medzi dl a B. Ak element dl je kolm na B ( = /2) sila je
v danom mieste maximlna, m velkost dF = IBdl a smeruje kolmo na rovinu vektorov
dl a B v smere vektorovho scinu dl B. Ak prdov element smeruje pozdl magnetickej
indukcnej ciary, sila je nulov (pozri tie obr. 6.5 a,b).
Silov psobenie magnetickho pola na elektrick prd a jeho prostrednctvom na
prdovodic objavil A. M. Ampre takmer scasne s Oerstedovmi objavmi, a preto sa
vraz (6.87) niekedy nazva Amprov silov zkon.
6.4.1 Prdov sluka v magnetickom poli
Na kruhovej prdovej slucke budeme ilustrovat silov cinky magnetickho pola na
prdov obvod. Vsledky, ktor dosiahneme, maj vznam pre pochopenie vlastnosti
sily (6.87), ale scasne poskytuj informciu o cinkoch magnetickho pola na magnetick
dipl. Najprv predpokladajme, e v homognnom magnetickom poli indukcie B sa
nachdza jednoduch kruhov prdovodic polomeru R s prdom I ako na obr. 6.24,
pricom os zvitu splva so smerom vektora B. Ak na obvode zvitu vyznacme dva
prdov elementy Idl, potom na kad element psob radilna sila dF = Idl B vade
rovnako velk, teda dF = IBdl. Vsledn translacn sila na zvit je nulov a silov cinok
pola sa prejav iba radilnym napnanm prdovej drhy (napnanm prdovodica).
279
Prdov zvit v homognnom poli mono povaovat za "magnetick dipl"
s magnetickm momentom velkosti m = IS = R
2
I, ktor pri danej orientcii prdu
smeruje nahor, teda v smere vektora magnetickej indukcie B (vyznacen plnmi pkami).
Magnetick pole m tendenciu zvcit magnetick moment, teda zvcit plochu S
(podobne ako elektrick pole m tendenciu zvcit moment elektrickho diplu, t. j.
zvcit jeho dlku d). Ak sa zmen smer prdu alebo pola (preruovan pky), zmen sa
smer sily (zvit bude stlcan). Je zaujmav, e radilna sila bude psobit na zvit aj vtedy,
ak vonkajie pole neexistuje. Vtedy je zvit napnan vlastnm magnetickm polom. Mono
povedat, e prdov zvit (magnetick dipl) m svoju vlastn vntorn energiu.

Obr. 6.24
Ete zaujmavej je prpad, ak os zvitu (teda jeho magnetick moment m) zviera
s vektorom B nenulov uhol (pozri obr. 6.25). Jednoduchm vpoctom pomocou
vztahu (6.87) mono dokzat, e v takom prpade na zvit psob magnetick pole
silovm tocivm momentom

Obr. 6.25
M = m B (6.88)
s velkostou M = mB sin, kde je uhol medzi m a B. Vraz (6.88) meme napsat
priamo, pretoe magnetick pole "magnetickho diplu" je formlne rovnak ako pole
280
elektrickho diplu. Vraz (6.88) je analgom vrazu (2.121). Tociv moment (6.88) je
maximlny M
max
= mB vtedy, ked je diplov moment kolm na smer pola a m tendenciu
natocit dipl do smeru magnetickej indukcie B tak, e vektory m a B bud mat rovnak
smer. Vtedy tociv moment (6.88) vymizne ( = 0, M
min
= 0) a dipl je v stabilnej
polohe.
Vo vyuvan analgi mono pokracovat a napsat vraz pre translacn silu F, ktorou
na magnetick moment psob nehomognne magnetick pole
F = (m.grad)B (6.89)
alebo v zlokch
F
x
= m.grad B
x

F
y
= m.grad B
y
(6.90)
F
z
= m.grad B
z

[porovnaj s vrazom (2.122)]. Takto sila m tendenciu posvat dipl do miest, kde je
pole homognne, teda tam, kde sa gradienty zloiek indukcie B rovnaj nule. Tam sa
dipl otoc do smeru B, a to je jeho stabiln poloha.
Analogickou velicinou je aj potencilna energia magnetickho diplu v magnetickom
poli
W = m.B = mB cos (6.91)
[porovnaj s vrazom (2.120)]. Podobne ako v elektrickom poli, dipl v magnetickom
poli m maximlnu potencilnu energiu W
max
= mB ak je otocen proti smeru pola ( = );
nulov W = 0 ak dipl le v poli kolmo na smer B ( = /2); a minimlnu W
min
= mB
ak je otocen v smere pola ( = 0). Odporcam citatelovi do pozornosti skutocnost, e
ak sa na dipl dvame ako na prdov slucku s prdom I, m v magnetickom poli
potencilnu energiu
W = I (6.92)
kde
}
=
S
S B d . je indukcn tok prenikajci plochou S obopnutou prdom I.
Pojem magnetickho momentu je zkladnm pojmom, na ktorom je zaloen
mikroskopick teria magnetizmu ltok. Spolu s pojmom elektrickho diplu umonuj
vytvorit celkov elektromagnetick obraz neivej aj ivej prrody, pritom tento obraz je
dvojjedin, zvisl od uhla pohladu na prrodu.

281
6.4.2 Vzjomn silov psobenie elektrickch prdov
Defincia jednotky ampr (A)
Dleit prpad silovho psobenia je vzjomn psobenie prdov, ak magnetick
indukcia vo vraze (6.87) je dan inm prdom, teccim v nejakom uzavretom elektrickom
obvode l
2
(pozri obr. 6.26). Magnetick indukcia B
1
v mieste prdovho elementu I
1
dl
1

od prdovho obvodu l
2
sa d vypoctat vyuitm BSL zkona. Spojenm vrazov (6.16)
a (6.87) dostaneme vraz pre elementrnu silu dF
1
psobiacu na prdov element I
1
dl
1

obvodu l
1
v tvare
d d d
d
F l B l
l r
1 1 1 1 1 1
0 2 2 21
21
3
4
2
= =

}
I I
I
r
l

(6.93)
kde vznam symbolov plynie z obr. 6.26. Dalia integrcia cez obvod l
1
sa obycajne
nerob, pretoe v pevnom obvode l
1
by sa sctavali silov cinky s rznymi psobiskami
bez uvenia silovch momentov na slucku.
Dleitm prpadom je silov psobenie medzi nekonecne dlhmi priamymi paralelnmi
prdovodicmi s rovnakmi prdmi I
1
= I
2
= I, uloenmi vo vzjomnej vzdialenosti a.
Podla vrazu (6.18) magnetick indukcia od jednho v mieste druhho prdovodica je
B
I
a
=

0
2


Obr. 6.26
Tto magnetick indukcia vyvol na dlku l druhho vodica magnetick silu
F I lB
I
a
l = =

0
2
2

Sila na jednotku dlky prdovodica m velkost

F
l
I
a
=

0
2
2
(6.94)
282
m prtaliv alebo odpudiv charakter podla vzjomnej orientcie prdov vo vodicoch
a zvis iba od velkosti prdov I a vzjomnej vzdialenosti prdovodicov a. Tento vztah
sli na definciu jedinej elektromagnetickej zkladnej jednotky sstavy SI, jednotky pre
elektrick prd. Ak vzdialenost medzi vodicmi zvolme pevn, velkosti a = 1 m, tak vo
vztahu medzi silou a prdom vystupuje jedin, zatial neurcen kontanta
0
, ktorej
hodnotu mono vybrat lubovolne, naprklad tak, aby zohladnovala predtm pouvan
jednotky prdu, poiadavky praxe a aby pri celocselnch hodnotch sily mal prd
takisto celocseln hodnotu. S uvenm tchto poiadaviek mono cseln hodnotu
0

vybrat takto

0
= 4.10
7
H.m
1
(6.95)
kde H je jednotka indukcnosti, ktor bude urcen neskr. Potom mono vraz (6.94)
prepsat na cseln vztah

F
l
I =

2 10
7 2
.
z ktorho vidiet, e ak sila na jednotku dlky medzi prdovodicmi m hodnotu F/l =
= 2.10
7
newtonov na jednotku dlky (N.m
1
), treba hodnotu prdu povaovat za
jednotkov, teda I = 1 jednotka. Tto jednotka bola na pocest franczskeho fyzika
a ucenca Andr Marie Ampre nazvan ampr (A).

Obr. 6.27
283
Na zklade uvedench vah meme vyslovit definciu jednotky elektrickho
prdu:
Jeden ampr (1 A) je elektrick prd, ktor pri stlom prietoku dvoma paralelnmi
priamymi nekonene dlhmi vodimi zanedbatenho kruhovho prierezu, umiestnenmi
vo vkuu vo vzdialenosti 1 m, vyvol medzi vodimi silu 2.10
7
N na jeden meter dky.
Meranie sily medzi priamymi velmi dlhmi vodicmi je nepraktick, a preto ako
tandard alebo etaln prdu, boli vyvinut preczne prdov (Amprove) vhy, urcen
na kalibrciu prdovch meracch prstrojov (amprmetrov). Na obr. 6.27 s znzornen
vhy, ktor sa na meranie prdu pouvaj v metrologickch centrch na celom svete.
Zklad vh tvor trojica preczne vinutch prstencovch cievok. Dve cievky s pevn,
uchyten na masvnom mramorovom stole, tretia pohybliv je zavesen na vahadle
dvojramennch vh a zasahuje medzi dve predchdzajce. Cievky s zapojen tak, e
meran prd je spolocn vetkm trom. Vhy sa vyvauj bene zvaiami a prd sa
z nameranej sily vypoctava zloitmi vpoctami.
6.5 LORENTZOVE TRANSFORMCIE
ELEKTROMAGNETICKCH POL
Nae vahy o magnetickch poliach sme zacali prekvapujcim zistenm, e magnetick
silov psobenie m relativistick charakter, e pozorovatelia v rznych pohybovch
stavoch pozoruj rzne silov cinky. Z toho vyplva, e aj samotn magnetick polia
maj relativistick charakter, a pojalo ns podozrenie, e relativistick je aj elektrick
pole. Bude preto nanajv uitocn podrobnejie preskmat, ak polia pozoruj dvaja
pozorovatelia jeden spojen s pevnou sstavou S pravouhlch sradnc x, y, z, a druh
spojen so sstavou S (ciarkovanch sradnc), ktor sa voci sstave S pohybuje
rchlostou
x
pozdl sradnice x podla obr. 6.28. Budeme vychdzat zo veobecnej
platnosti Lorentzovch relativistickch transformacnch vztahov medzi sradnicami
pevnej a pohyblivej sstavy. Ak zavedieme oznacenie =
x
/c (c je rchlost svetla vo
vkuu), transformacn vztahy medzi sradnicami bud mat tvar
=

= = x
x t
y y z z
x

1
2

(6.96a)

Obr. 6.28
284
a cas sa transformuje podla vztahu
=

t
t
c
x

1
2
(6.96b)
Je dobre si uvedomit, e ak sa zmen
x
na
x
, zmenia sa ciarkovan sradnice a cas na
neciarkovan, a naopak.
Lorentzove transformcie maj tri zaujmav a velmi dleit dsledky:
1. Vektorov sctavanie rchlosti je neplatn a mus byt nahraden zloitejm vztahom.
Ak sa v sstave S pohybuje objekt P (castica, bodov nboj a pod., pozri obr. 6.28)
rchlostou u
x
, potom v sstave S sa ten ist objekt P pohybuje rchlostou
u
u
u
c
u
x
x x
x x
x x
u
=
+
+

=
+
+

1
1
2

(6.97)
kde
u
= u
x
/c. (Ak u
x
= c, potom aj u
x
= c, zatial co pri Galileiho transformcii
u
x
= c +
x
).
2. Dlka objektu (drhy) pre pozorovatela, ktor sa pohybuje, je vdy kratia, ako
pre pozorovatela v systme spojenom s objektom, teda
l l l = < 1
2
(6.98)
(Lorentzova-FitzGeraldova kontrakcia dlok).
3. Casov seky pre pozorovatela v pevnej sstave s vdy dlhie ako pre pozorovatela
v pohybujcej sa sstave, teda
t
t
t >

=
2
1
(6.99)
(Einsteinova dilatcia casu).
Tieto zkladn princpy terie relativity a skutocnost e elektrick nboj je relativistick
invariant vyuijeme pri hladan odpovede na otzku: Ak elektrick a magnetick polia
E a B bude pozorovat pozorovatel v sstave S, ak pozorovatel v sstave S pozoruje
polia E a B?
Pre nae vahy vyuijeme najjednoduchie typy homognnych elektrickch
a magnetickch pol, ktor sme spoznali v naich doterajch vahch. Je to elektrick
pole medzi homognne plone nabitmi, nekonecne velkmi rovinami, dan vrazom
(2.48) a magnetick indukcia medzi tmito rovinami dan vrazom (6.69), ak sa nboje
pohybuj vybranm smerom. Naprklad
E j j B k k k = = = = = E B J
y z x x

0
0 0
(6.100)
285
kde je plon hustota nboja
x
je jeho rchlost, j je jednotkov vektor v smere osi y
a k jednotkov vektor v smere osi z. V danom prpade je dvojica nabitch rovn
planparaleln s rovinou xz. Vyuitm tchto jednoduchch pol a zkona superpozcie
mono dokzat transformacn vztahy medzi zlokami pol v sstavch S a S, ktor s
inc vsledkom nie jednoduchch vah terie elektromagnetickho pola. Vyuijeme
pritom tie skutocnost, e nboj je relativistick invariant, t. j. jeho velkost nezvis od
pohybovho stavu.
Predpokladajme, e na nekonecnch planparalelnch rovinch s rozloen nboje
s plonou hustotou . V S sstave vyjadrme tto hustotu ako pomer nboja Q, ktor
je rozloen na ploche tvorca so stranou a, teda
=
Q
a
2
(6.101)
V dalom budeme pracovat s tmto vybranm tvorcovm "kondenztorom" s plochou
A = a
2
v S-sstave. "Kondenztor" budeme otcat do troch navzjom kolmch smerov,
cm budeme postupne vytvrat polia pozdl jednotlivch sradnc x, y, z. Na obr. 6.29a
je kondenztor svojimi plochami uloen v rovine yz a vytvra elektrick pole
E
x
=

0
(6.102)

Obr. 6.29
V sstave S je nboj na kondenztore v pokoji, a preto tento pozorovatel nepozoruje
iadne magnetick pole, teda
B = 0 (6.103)
Pre pozorovatela v sstave S sa skracuj dlky v smere osi x, teda nabit plochy sa
pribliuj. Kede pole nekonecnho kondenztora nezvis od vzdialenosti nabitch
rovn, bude aj tento pozorovatel pozorovat rovnak pole, teda
E
x
= E
x
(6.104)
V smere pohybu obidvaja pozorovatelia vidia rovnak elektrick a iadne magnetick
pole.
286
Otocme teraz kondenztor do roviny xz ako na obr. 6.29b. V S sstave teraz existuje
elektrick pole
E
y
=

0
(6.105)
a iadne magnetick pole. In situcia vak nastala pre pozorovatela S. Pre neho sa
v smere osi x dlky skracuj a pvodn vybran tvorec z nekonecnho kondenztora sa
redukuje na obdlnik s plochou
= A a
2 2
1
Kede nboj je invariantn, mus sa pre pozorovatela v S zvit hustota nboja na
hodnotu
=

Q
a
2 2 2
1 1

a pozorovatel vid v kondenztore elektrick pole intenzity
=

=

E
E
y
y

0
0
2 2
1 1
(6.106a)
ktor je vcie ako to, co vid pozorovatel v S. Zaujmav je, e pozorovatel v S pozoruje aj
magnetick pole, pretoe z jeho hladiska sa nboje pohybuj rchlostou
x
a na
rovinch vytvraj plon prd J
x
=
x
. Medzi rovinami v S je s ohladom na (6.100)
magnetick pole indukcie
= = =

B J
E
z x x
x
y x

0 0
0
2
0 0
2
1 1

Ak uvime, e
0

0
= 1/c
2
, mono pre magnetick indukciu napsat konecn vraz
=

B
E
c
z
x y

2
2
1
(6.106b)
Nakoniec otocme kondenztor do roviny xy a urobme podobn vahy pre nov
situciu. Citatel sa me presvedcit, e pozorovatelia v S a S pozoruj nasledovn
elektrick a magnetick polia:
v S sstave
E B
z
= =

0
0 (6.107)
287
v S sstave
=

E
E
B
E
c
z
z
y
x z
1 1
2
2
2

(6.108)
Zavedme oznacenie
E
||
= E
x
i E
||
= E
x
i
(6.109)
B
||

= B
x
i B
||

= B
x
i
pre zloky pola pozdlne so sradnicou x, resp. x, a oznacenie
E

= E
y
j + E
z
k = +

E j k E E
y z
(6.110a)
B

= B
y
j + B
z
k = +

B j k B B
y z
(6.110b)
pre zloky pola priecne k sradnici x (vo veobecnosti priecne k tej sradnici, pozdl
ktorej sa sstava S pohybuje). S vyuitm tchto oznacen pri superpozcii zskanch
zloiek pol dostaneme vrazy, podla ktorch sa elektrostatick pole pevnho pozorovatela
v sstave S transformuje na polia pohyblivho v sstave S. Tieto vrazy s

( )
= = =
=

|| || || ||

E E B B
E
E
B
E
0
1 1
2
2
2

c
(6.111)
Vidme, e v tomto najjednoduchom prpade, ak pevn pozorovatel v S-sstave pozoruje
iba elektrostatick pole, pohybliv spojen so sstavou S pozoruje okrem elektrickho
aj magnetick pole. Toto magnetick pole ako dsledok pohybu v elektrickom poli spjame
s pojmom posuvnho prdu.
Zaujmav a dleitej je prpad, ak magnetick pole existuje aj v pevnej sstave S,
t. j. v pevnej sstave tec elektrick prdy. Vytvoren kondenztor umiestnime v rovine
xz tak, ako na obr. 6.30 a plon nboj v pevnej sstave S nechme na nom tiect
v smere osi x rchlostou u
x
. V priestore kondenztora bude elektrick pole
E
y
=

0
(6.112)
a magnetick pole
B u
u
c
E
z x
x
y
= =
0
2
(6.113)
288
V sstave S s elektrick a magnetick polia dan vrazmi
=

= E B u
y z x

0
0
(6.114a,b)
kde a u
x
je plon nboj a jeho rchlost v sstave S. Ciarkovan veliciny treba teraz
vyjadrit cez neciarkovan. Zavedme oznacenia

u
x
u
x
u
c
u
c
= =

(6.115)

Obr. 6.30
V pevnej sstave sa pre nboje dlka v smere osi x skracuje, a teda plat
Q a
u
=
2 2
1
a v ciarkovanej sa takisto skracuje dlka x, teda
Q a
u
=
2 2
1
Porovnanm tchto vrazov dostaneme plon hustotu nboja v sstave S
=

1
1
2
2
u
u
(6.116)
ktor sa tam pohybuje rchlostou u
x
, a pre ktor podla vztahu (6.97) plat
289

2
1
c
u
u
u
x x
x x
x

= (6.117)
Rchlostn faktor
u
= u
x
/c mono pomocou (6.115) a (6.117) vyjadrit v tvare
=

u
u
u
1
(6.118)
a nakoniec plon hustotu nboja v sstave S vrazom

2
2
2 2
2
1
1
1
1
1
1
1

=
|
|
.
|

\
|

=
c
u
x x
u
u
u
u

(6.119)
Ak teraz vraz (6.119) pre dosadme do (6.114a) dostaneme pre y-ov zloku intenzity
elektrickho pola v sstave S vraz
=

=

E
u
c
E
u
c
E B
y
x x
y
x x
y x z

0 0
2
2
2
2 2
1
1
1
1 1

(6.120a)
kde bol tie vyuit vztah (6.113). Zloku magnetickej indukcie B
y
dostaneme dosadenm
vrazov (6.117) a (6.119) pre u
x
a do vrazu (6.114b), teda
= =

B u
u
z x
x x

0 0
2
1

Ak zase vyuijeme vztahy (6.112) a (6.113), vraz pre magnetick zloku pola dostane
konecn tvar
=

B
B
E
c
z
z
x y

2
2
1
(6.120b)
Cel vahu mono zopakovat pre kondenztor, ktorho roviny s planparaleln
s rovinou xy a prdy maj v sstave S plon hustoty u
x
. Citatel sa me presvedcit,
e transformacn vztahy pre existujce priecne zloky pol s tvaru
=
+

E
E B
B
B
E
c
z
z x y
y
y
x z

1 1
2
2
2

(6.121)
290
Nakoniec, ak kondenztor otocme do roviny yz, vznikne v nom elektrick pole
v smere osi x, ktor je rovnak pre obidvoch pozorovatelov z dvodov uvedench u
skr. V tomto prpade plat
E
x
= E
x
(6.122a)
Treba ete ukzat, e aj zloky magnetickho pola v smere pohybu s pre obidvoch
pozorovatelov rovnak. Za tm celom mono uvaovat pskov vedenie rky a uloen
v smere osi y v rovine xy, ktorm tecie prd I
y
pozdl sradnice y ako na obr. 6.31.
Magnetick indukcia od takho prdu m medzi pskami smer osi x. Prd vo veden
I
Q
t
a
y y
= =
d
d

a zloka magnetickej indukcie v S sstave je
B
I
a a
Q
t
x y
y
= = =
0 0 0
1

d
d

Pozorovatel v sstave S pozoruje magnetick pole
=

B
a
Q
t
x

0
1 d
d


Obr. 6.31
Pre neho sa ale dlka a skracuje na velkost
= a a 1
2

a casov interval dt sa predluje na
d
d
=

t
t
1
2

take adt = adt a teda
B
x
= B
x
(6.122b)
291
Odvoden vrazy mono teraz vyjadrit ako pozdlne a priecne zloky pola pomocou
vyjadren (6.109) a (6.110). Tak pre pozdlne zloky elektrickho a magnetickho pola
dan vrazmi (6.122) plat
E
||
= E
||
B
||
= B
||
(6.123)
Priecna zloka elektrickho pola s vyuitm vrazov (6.120) a (6.121) je tvaru

2 2
1
) (
1
) (

+
=

+ + +
= + =

B E
k j k j
k j E
y x z x z y
z y
B B E E
E E

(6.124a)
a podobne priecna zloka magnetickho pola
=

B
B
E ( )
c
2
2
1
(6.124b)
Nakoniec prepeme transformacn vztahy do formy:
E|| = E|| B|| = B||
(6.125)

( )
=
+

E
E B
1
2

B
B
E ( )
c
2
2
1

Vrazy (6.125) s najveobecnejie transformacn vztahy medzi poliami v pevnej
a v pohyblivej sstave. Mono si vimnt, e ak B = B
||
+ B

= 0, prechdzaj na vrazy
(6.111), ked v pevnej sstave S niet magnetickho pola.
Nechcem, aby u citatela vznikol myln dojem, e tieto transformcie s dleit iba
pri extrmne vysokch t. j. relativistickch alebo ultrarelativistickch rchlostiach blzkych
rchlostiam svetla, s ktormi sa teria relativity obycajne spja. Takto rchlosti, cast
vo fyzike elementrnych castc, sa v benom ivote nevyskytuj. Vztahy vak platia
a maj zvan dsledky aj v relnom svete bench nzkych rchlost. Ak c, tak 0
a menovatele transformacnch vztahov mono povaovat za jednotky. V tom prpade
E

= E

+ ( B)

(6.126)
Celkov pole v priestore je sctom pozdlnej a priecnej zloky (E = E
||
+ E

, atd.),
a tak meme tie napsat
E = E + B (6.127)
Ak sa v ciarkovanej sstave nachdza napr. bodov nboj q, bude nan psobit sila
F = qE = qE + q B (6.128)
292
Vraz (6.129) je nm u znma Lorentzova sila, teraz zskan ako dsledok relativistickej
transformcie.
Mon je aj in velmi dleit pohlad na vraz (6.126), resp. (6.127). V ciarkovanej
sstave pozorovatel vid dve intenzity elektrickho pola. Jednu obycajn E, ktor
pozoruje aj pozorovatel v pevnej sstave, a druh "neobycajn" B, ktor svis
s magnetickm polom a pohybom. Ak sa naprklad pozorovatel posad do ciarkovanej
sstavy na obr. 6.30 s kovovou tycou v ruke v smere osi y, vznikne podla vztahu
(6.120a) pozdl tyce popri intenzite E
y
dodatocn intenzita elektrickho pola
x
B
z
,
ktor na tyci dlky l vytvor elektrick naptie velkosti
x
B
z
l. Pretoe citatel u nejak
fyziklnu prpravu m, vznik naptia cinkom magnetickho pola a pohybu, mus v nom
evokovat spomienky na elektromagnetick indukciu. Druh clen vo vraze pre E je
skutocne magnetickm polom indukovan intenzita elektrickho pola a keby ju nebol
v roku 1831 svojimi experimentmi objavil Michael Faraday, bol by ju mono zhruba
o tridsat rokov neskr objavil na psacom stole James C. Maxwell, alebo o dalie polstorocie
neskr Albert Einstein.
Vimnime si teraz druh priecny vraz pre B

. Ak 0, potom

2
) (
c

=
E
B B

(6.129)
a pre celkov magnetick indukciu

2
c
E
B B

=

(6.130)
Ako vidiet, aj magnetick indukcia v pohyblivej sstave sa sklad z dvoch cast.
Z obycajnej B a zo "zhadnej" casti ( E)/c
2
. Na prv pohlad by sa zdalo, e vzhladom
na prtomnost c
2
v menovateli je to bezvznamn prspevok k magnetickej indukcii. Ak
si ale uvedomme, e v naom "kondenztore" rdov velkost intenzity elektrickho
pola E je /
0
, potom rdov velkost tejto indukcie je
0
, co u neznie tak
presvedcivo o jeho bezvznamnosti, pretoe je velkost plonho prdu na doskch.
Co teda mono povedat o jeho fyziklnom vzname? Dleit je, e podla toho clena
elektrick pole me by prinou vzniku magnetickho poa. Ak zroven vezmeme
do vahy jav elektromagnetickej indukcie, potom me vzniknt svojrzny kolotoc
magnetick pole produkuje elektrick pole, to znovu produkuje magnetick pole, to
znovu produkuje elektrick , co v konecnom dsledku vedie na vznik elektromagnetickch
vln.
V odseku 6.3 sme zaviedli pojem posuvnho prdu, ktorho hustota vo vkuu je
dan vrazom
J
E
p
t
=
0

Je to nejoulovsk prd, ktor sa spolu s vodivm prdom podiela na tvorbe magnetickho
pola a jeho cinok je vyjadren zkonom celkovho prdu. Druh clen na pravej strane
293
vrazu (6.130) je prve vyjadrenm cinku tohto posuvnho prdu, o com sa mono
presvedcit podrobnejou analzou.
Na ilustrciu Lorentzovch transformci posdime elektromagnetick polia zkladnho
elektrickho objektu polia bodovho nboja q. Predpokladajme, e v sstave S sa nboj
pohybuje rchlostou
x
spolu so sstavou S a v case t = 0 zaciatky sradnc splvaj.
V sstave S je nboj nepohybliv a pozorovatel v nej vid iba radilne elektrick pole
=

E
r q
r 4
0
3

ktor mono rozloit na tri rovnako velk zloky v smere sradnicovch os x, y, z,
a iadne magnetick pole. V pevnej sstave pozoruje pozorovatel podla vztahov (6.111)
v smere osi x elektrick pole velkosti
E E
q
x
x x
= =
1
4
0
2

a v priecnych smeroch y a z polia
E
E
y
y
=

1
2

E
E
z
z
=

1
2

Obidve tieto zloky s rovnak a vcie ako E
x
, take pvodne gulov pole radilnych
silociar v sstave S sa zmen na elipsoidlne pole v sstave S ako na obr. 6.32.
V sstave S pozorovatel vid podla vztahov (6.111) aj magnetick pole
B E =

1
2
c


Obr. 6.32 Obr. 6.33
294
kde =
x
i je rchlost, ktorou sa nboj q pohybuje v sstave S a E

= E
y
j + E
z
k je
priecne elektrick pole v sstave S. Magnetick pole je v tejto sstave tie priecne
a indukcn ciary maj tvar koaxilnych krunc s osou v smere pohybu nboja (pozri
obr. 6.33). V svislosti s tmto prkladom citatelovi odporcam rieit tie lohu 187.
Zverom meme kontatovat, e Lorentzove transformcie pol, okrem inho
pohladu na elektrodynamiku ns doviedli k dvom zkladnm princpom elektromagnetizmu
k elektromagnetickej indukcii a k posuvnmu prdu, bez ktorch si nevieme predstavit
dnen elektrick energetiku a modern komunikciu prostrednctvom elektromagnetickch
vln. Nepouili sme pri tom nic in, iba Gaussov a Amprov zkon na vyjadrenie
elektrickho a magnetickho pola dvojice nbojovch plch a samozrejme Lorentzove
transformacn vztahy pre sradnice a cas.
lohy 152 193
152. Nekonecn priamy vodic vytvra v istom mieste polkrunicu s polomerom a podla obr. 152.
Vodicom tecie prd I. Vypoctajte magnetick indukciu v strede polkrunice.

Obr. 152 Obr. 153
153. Nekonecn vodic je ohnut do tvaru U podla obr. 153. Polomer ohybu je R. Vodicom
tecie prd I. Vypoctajte magnetick indukciu v bode P (v strede ohybovej krunice) a urcite jej
smer.
154. Vypoctajte magnetick indukciu buden prdom I v tvorcovej slucke so stranou a,
v bode P na osi slucky vo vzdialenosti d od jej stredu (obr. 154).
155. V laboratrnej praxi je casto potrebn vysokohomognne magnetick pole v relatvne
velkom objeme. Takto pole mono vytvorit vo velmi dlhom solenoide, avak velmi dlh solenoid je
nepraktick a okrem toho priestor, kde je maximlna homogenita pola (stred solenoidu) je zle
prstupn. Vysokohomognne pole mono vytvorit aj sstavou dvoch tenkch axilnych cievok
(paralelnch kruhovch prdov), ktor sa nazvaj Helmholtzovmi cievkami (obr. 155). Kad
z cievok m n zvitov. Preskmajte magnetick pole v polovicnej vzdialenosti cievok na ich osi
(bod O). Za tm celom:
a) napte vraz pre magnetick indukciu na osi cievok vo vzdialenosti x od bodu O,
b) predpokladajte, e x a, b (a polomer cievok, b vzdialenost cievok). Rozvinte vraz pre
magnetick indukciu do MacLaurinovho radu, v ktorom zanedbajte cleny s mocninami vymi
ako x
2
,
c) zistite ako treba volit vzjomn svis medzi a a b, aby v danom priblen pole nezviselo
od x,
d) napte vraz pre magnetick indukciu v bode O (a v jeho blzkom okol).
295

Obr. 154 Obr. 155
156. Tenk dielektrick disk (Rowlandov disk
1
) s polomerom R, nabit plonm nbojom
sa otca okolo svojej rotacnej osi uhlovou rchlostou . Vypoctajte magnetick indukciu na osi
rotcie vo vzdialenosti z od stredu disku.
157. Vypoctajte magnetick indukciu B v okol dvoch priamych, paralelnch, nekonecne
dlhch vodicov vo vzjomnej vzdialenosti 2a, ktormi tecie prd I:
a) v obidvoch vodicoch v shlasnom smere,
b) v obidvoch vodicoch v opacnom smere.
158. Koaxilny kbel pozostva z vntornho valcovho vodica s polomerom a a hrubho
plta s vntornm polomerom b a s hrbkou d (obr. 158). Materil vodicov m permeabilitu
=
r

0
, dutina kbla m permeabilitu =
0
. Kblom tecie prd I (vo vntornom vodici
a v plti v navzjom opacnch smeroch). Vypoctajte magnetick indukciu ako funkciu vzdialenosti
od osi kbla.

Obr. 158
159. V okol nekonecnho solenoidu sa magnetick pole obycajne povauje za nulov. V skutocnosti
v dsledku pirlovho stpania zvitov existuje pozdlna zloka prdu v solenoide, ktor
vytvra v okol solenoidu slab magnetick pole. Predpokladajte, e solenoid s polomerom a je
navinut z drtu s polomerom , pricom a. Odhadnite pomer magnetickej indukcie na povrchu
solenoidu a v jeho vntri za predpokladu, e solenoidom tecie prd I.
160. Solenoid dlh 30 cm je zhotoven z drtu s priemerom 0,2 mm s odporom 0,65 /m. Na
jeden milimeter pripad 5 zvitov a priemer solenoidu je 6 cm. Solenoid je pripojen na 24 V
zdroj so zanedbatelnm vntornm odporom. Vypoctajte magnetick indukciu v strede solenoidu
a rozptlen tepeln vkon v solenoide.

1
Rowland, H. A., Amer. Journ. of Science 3, XV, 30 38, 1878

296
161. V nekonecnom vodivom valci s polomerom a je vyvrtan valcov dutina, ktorej os je
paraleln s osou valca (obr. 161). Valcom tecie prd s kontantnou hustotou J. Vypoctajte
magnetick indukciu v dutine.
162. Vychdzajc z Biotovho-Savartovho-Laplaceovho zkona

d
d
B
l r
=

0
3
4
I
r

dokte, e v lubovolnom bode P v okol uzavretej prdovej slucky l s prdom I, mono
magnetick indukciu vyjadrit v tvare

B = =
|
\

|
.
| =

0 0
4 4
I I
V
m

grad grad grad

kde je priestorov uhol, pod ktorm slucku vidiet z bodu P.

Obr. 161 Obr. 163
163. V uzavretom obvode tvorenom castou krunice s polomerom R a priamym sekom pod
uhlom 2
0
vzhladom na stred krunice (obr. 163) tecie prd I
2
. Kolmo na rovinu obvodu a stredom
krunice prechdza priamy vodic, ktorm tecie prd I
1
. Vypoctajte moment dvojice sl, psobiaci
na obvod.
164. Vypoctajte magnetick moment dutej gule s polomerom R a s nbojom Q rovnomerne
rozloenm na jej povrchu, ak sa gula otca s uhlovou rchlostou . Vypoctajte gyromagnetick
pomer gule, t. j. pomer magnetickho momentu k mechanickmu momentu (moment hybnosti), ak
celkov hmotnost gule je M.
165. Vypoctajte magnetick moment rotujcej dielektrickej gule s polomerom R a s nbojom
Q, rovnomerne rozloenm v objeme gule. Uhlov rchlost rotcie je . Vypoctajte gyromagnetick
pomer gule, ak jej hmotnost je M.
166. Zemsk magnetick pole m vlastnosti magnetickho pola diplu. Vypoctajte magnetick
moment zemskho magnetickho diplu, ak je znme, e na severnom magnetickom ple je
magnetick indukcia 0,62.10
4
T. Ak ekvivalentn prd by musel tiect na rovnku pre dipl
s vypoctanm momentom? Za polomer Zeme povaujte hodnotu 6.10
6
m.
167. Podla jednej zo zavrhnutch hypotz o pvode zemskho magnetizmu je magnetick
pole Zeme dsledkom rovnomerne rozloenho nboja v celom objeme Zeme. Vychdzajc z tejto
hypotzy, vypoctajte objemov hustotu nboja vo vntri Zeme, ak magnetick pole na ple m
vertiklny smer a velkost 0,62.10
4
T. Polomer Zeme je pribline 6.10
6
m. Kolko neskompenzovanch
297
elementrnych nbojov by obsahoval 1 m
3
? Ak by bola intenzita elektrickho pola na povrchu Zeme
v dsledku existencie takchto nbojov?
168. Koaxilny kbel pozostva z vntornho dutho vodica s polomerom D/2 = 1 cm
a vonkajieho vodica s polomerom a = 5 cm. Hrbka stien vodicov je zanedbatelne mal.
Vntorn vodic je obalen feritovou vrstvou hrubou d = 1 cm s relatvnou permeabilitou
r

= /
0
= 50. Zvyok vntra koaxilneho kbla je vyplnen materilom s permeabilitou
r
= 1
(obr. 168). Koaxilnym kblom tecie prd 1 A. Vypoctajte energiu magnetickho pola na meter
dlky kbla. Kolko percent energie je uskladnench vo ferite? Takto prava kbla feritom zvyuje
jeho charakteristick impedanciu (vlnov odpor).
169. Vypoctajte energiu magnetickho pola Zeme v celom jej nekonecnom okol. Predpokladajte,
e magnetick pole Zeme je polom magnetickho diplu s indukciou na rovnku 3,1.10
5
T. Posdte,
ci by vbuch atmovej bomby s energiou 1 megatony trinitrotolunu (~ 4,2.10
15
J) vo vysokch
vrstvch atmosfry mohol ovplyvnit magnetick pole Zeme.
170. Podla Bohrovej terie obieha elektrn v atme vodka po kruhovej drhe s polomerom
a = 2 2
0
2
a e m c
h
e

= 0,529.10
10
m
a s obenou rchlostou
=
h
e c
2
2 2
0

= 2,187.10
6
m/s
kde e je nboj a m
e
je hmotnost elektrnu, h = 6,626.10
34
J.s je Planckova kontanta,
0
je magnetick
kontanta (permeabilita vkua) a c je rchlost svetla vo vkuu. Vypoctajte:
a) ak ekvivalentn prd zodpoved obiehajcemu elektrnu v atme,
b) ak je magnetick indukcia v mieste protnu,
c) ak je orbitlny (zviazan s pohybom elektrnu okolo jadra) magnetick moment elektrnu,
ktor je atomrnou jednotkou magnetickho momentu a nazva sa Bohrov magnetn.

Obr. 168 Obr. 171
171. Hrub cievka m p vrstiev drtu, pricom v kadej vrstve je n zvitov. Cievka m dlku l,
vntorn polomer a, vonkaj polomer b (obr. 171). Vypoctajte magnetick indukciu na osi
cievky v bode P, vo vzdialenosti z od jej stredu.
172. Velmi dlh solenoid m n zvitov na jednotku dlky. Njdite miesto na osi solenoidu,
v ktorom sila psobiaca na mal objem slabomagnetickho materilu je maximlna.
173. Vektor magnetickej indukcie je dan vrazom

B
J r
=

k
r
z
3

298
kde J
z
je kontantn vektor v smere osi z, r je vektor kolm na os z a k je kontanta. Vypoctajte
rotciu vektora B.
174. Vektor magnetickej indukcie v cylindrickch sradniciach je dan vrazom
B = kJ
z
r
kde J
z
je kontantn vektor v smere osi z a k je kontanta. Vypoctajte rotciu vektora B.
175. Velmi dlh (nekonecne) solenoid s polomerom 3 cm je navinut z tenkho drtu
s priemerom 0,3 mm tak, e zvity s tesne vedla seba. Vypoctajte ak magnetick pole
v solenoide spsob roztrhnutie drtu, ak je znme, e materil, z ktorho je drt vyroben m
pevnost v tahu 2.10
8
N/mm
2
.
176. Dielektrick gula s hmotnostou M nabit rovnomerne v celom objeme nbojom Q sa
otca okolo jednho zo svojich priemerov uhlovou rchlostou . Gula je umiestnen v magnetickom
poli s indukciou B tak, e smer pola zviera s osou rotcie uhol . Pod cinkom magnetickho pola
bude gula vykonvat precesn pohyb okolo smeru magnetickho pola, podobne ako gyroskop
v gravitacnom poli. Vypoctajte uhlov rchlost precesie gule. Pri vpocte vyuite skutocnost, e
magnetick moment m rotujcej gule je zviazan s jej momentom hybnosti L vztahom m = L,
kde je gyromagnetick pomer (pozri lohu 165).

Obr. 177
177. Vypoctajte magnetick indukciu ako funkciu vzdialenosti r od stredu kruhovho zvitu,
v ktorom tecie prd I (obr. 177). Porovnajte vypoctan magnetick indukciu s indukciou v strede
zvitu (
0
I/2R).
178. Vektorov potencil A formlne rovnako svis s magnetickou indukciou B, ako magnetick
indukcia s prdovou hustotou J, t. j. rotA = B a rotB =
0
J. Ak tvrdenie tkajce sa A zodpoved
tvrdeniu, e integrl po uzavretej drhe l z magnetickej indukcie B sa rovn
0
-nsobku celkovho
prdu ohranicenho ciarou l? Preskmajte magnetick indukciu od prdu v nekonecne dlhom
valcovom vodici pri kontantnej prdovej hustote vo vodici. Na zklade uvedenej analgie njdite
vektorov potencil nekonecne dlhho solenoidu, v ktorom B = kont. vektor ako funkciu vzdialenosti
od osi solenoidu. Vimnite si, e vektorov potencil sa nerovn nule v oblasti, kde B = 0 (v okol
solenoidu).
179. Dvojvodicov vedenie podla obr. 179 je zakoncen odporom R (polomer vodicov je a,
osov vzdialenost d, a d). Na vstup vedenia je pripojen zdroj s naptm U. Ak mus byt odpor
R, aby magnetick sila medzi vodicmi bola kompenzovan elektrickou silou?
180. V magnetickom poli velmi dlhho priameho vodica s prdom I
0
sa nachdza obvod
s prdom I podla obr. 180. Rovina obvodu je kolm na vodic. Njdite moment dvojice sl psobiaci na
tento obvod.
299

Obr. 179 Obr. 180
181. Bodov nboj q sa pohybuje vo vkuu priamociaro rovnomerne s rchlostou . Vyuitm
Maxwellovej rovnice pre cirkulciu vektora H njdite intenzitu magnetickho pola H v lubovolnom
bode P. Plat: c.
182. Doskov kondenztor s doskami v tvare kruhov s polomerom b a vzdialenostou dosiek l
je nabit na potencilov rozdiel U a v case t = 0 je prepojen odporom R (obr. 182).
a) Njdite casov zvislost naptia na kondenztore.
b) Urcite casov zvislost intenzity elektrickho pola medzi doskami.
c) Urcite casov zvislost intenzity magnetickho pola medzi doskami vo vzdialenosti r od
spojnice stredov dosiek, pricom r < b. Vpocet urobte z posuvnho prdu. Systm je vo vkuu
a plat b l.
183. Kondenztor pozostvajci z dvoch kruhovch planparalelnch dosiek polomeru a je
nabit nbojmi Q
0
. V case t = 0 sa stredy dosiek prepoja tenkm vodicom (obr. 183), ktorho
odpor R je tak velk, e mono zanedbat indukcnost systmu. Njdite casov a priestorov
zvislosti:
a) plonej hustoty nbojov na doskch kondenztora,
b) celkovho nboja,
c) prdu vodicom,
d) posuvnho prdu,
e) magnetickej indukcie.

Obr. 182 Obr. 183
184. Kondenztor pozostva z dvoch tvorcovch dosiek so stranami dlhmi a = 20 cm, uloench
planparalelne s rovinou xz pravouhlho sradnicovho systmu podla obr. 184. Vzdialenost
dosiek je d = 2 mm a kondenztor je nabit na potencilny rozdiel U = 300 V.
a) Vypoctajte pocet elektrnov na zpornej doske kondenztora.
b) Pozorovatel sa pohybuje rchlostou 0,6c v smere osi x. Vypoctajte v jeho sstave:
rozmery kondenztora, pocet elektrnov na zpornej doske a intenzitu elektrickho pola
v kondenztore.
c) Odpovedzte na otzky bodu b) ak sa pozorovatel pohybuje rchlostou 0,6c v smere osi y.
300

Obr. 184
185. Elektrick pole v laboratrnej sstave m zloky
E
x
= E
0
cos

E
y
= E
0
sin

E
z
= 0
Njdite elektrick a magnetick polia v sstave, ktor sa pohybuje v smere osi y rchlostou .
Riete numericky pre: E
0
= 33 V/m, = 30, = 0,6c.
186. Dva elektrny sa pohybuj po paralelnch drhach vo vzdialenosti r rchlostou na
jednej rovni podla obr. 186. Vypoctajte:
a) silu, ktorou elektrny na seba psobia v sstave pohybujcej sa spolu s nimi,
b) silu, ktorou na seba psobia v laboratrnej sstave.
Pretransformujte priamo silu vypoctan podla bodu a) do laboratrnej sstavy a porovnajte
ju s vsledkom podla bodu b). Ak bude sila v laboratrnej sstave pri malch rchlostiach elektrnov
ak c?
187. Pri ultrarelativistickch rchlostiach elektrnov, t. j. ak

1
1
2
>> 1

je elektrick pole elektrnu prakticky cel sstreden v rovine kolmej k smeru pohybu a v jeho
blzkom okol podla obr. 187. Vo vraze pre elektrick pole pohybujceho sa elektrnu

Obr. 186 Obr. 187

=

|
\

|
.
|

|
\

|
.
|

(
(
E
e
r
c
c
4
1
1
0
2
2
2
2
3 2

sin
/
{1}
301
mono v tomto prpade poloit
= /2
kde | | 1. Dokte, e v ultrarelativistickom prpade vztah {1} prejde na tvar

=
+
E
e
r 4 1
0
2 2 2 3 2

( )
/
{2}

Obr. 188 Obr. 192
188. Mierou relativistickho "stlacenia" silociar elektrickho pola pohybujceho sa nboja je
uhol medzi dvoma knickmi plochami podla obr. 188, vymedzujcimi polovicu toku elektrickho
pola. Vyuitm vrazu {2} vypoctajte uhol v ultrarelativistickom prpade.
189. V sstave xyz je dan elektrick pole a magnetick pole so zlokami E
y
a B
z
. Njdite
inercilnu sstavu, v ktorej je:
a) elektrick pole nulov,
b) magnetick pole nulov.
Vypoctajte zloky pol v tchto sstavch.
190. Bodov nboj q je umiestnen vo vzdialenosti a od nekonecnej priamky nabitej dlkovm
nbojom . Vypoctajte silu, ktor psob na nboj v laboratrnej sstave, v ktorej je nboj i priamka
v pokoji a v sstave, ktor sa pohybuje pozdl priamky rchlostou . Nboje q a s rovnakho
znamienka.
191. Dokte, e veliciny
a) E.B,
b) E
2
c
2
B
2

s invariantn k pecilnym Lorentzovm transformcim.
192. Dva elektrny sa pohybuj rchlostou vo vzdialenosti a po oboch stranch nekonecnej
roviny nabitej plonm nbojom + (obr. 192). Vypoctajte:
a) velkost plonho nboja, pri ktorom sila psobiaca na elektrny je nulov,
b) pomer plonch nbojov z prpadu a) pre elektrny s energiou 500 MeV a elektrny
v pokoji.
193. Dve nekonecne dlh paraleln tyce s nabit nbojom s hustotou na jednotku dlky
a umiestnen vo vzdialenosti d. Vypoctajte silu, ktorou na seba tyce psobia:
a) v sstave spojenej s tycami,
b) v sstave pohybujcej sa rchlostou pozdl tyc.

302







Michael FARADAY
(1791 Newington pri Londne 1867 Hampton Court)

303
7 ELEKTROMAGNETICK INDUKCIA
7.1 EXPERIMENTLNE ZKLADY
ELEKTROMAGNETICKEJ INDUKCIE
"Geheimnisvoll am lichten Tag
Lsst sich Natur des Schleiers nicht berauben,
Und was sie deinem Geist nicht offenbaren mag,
Das zwingst du ihr nicht ab mit Hebeln und mit Schrauben"
Goethe: "Faust"
1


V roku 1831 vykonal anglick ucenec Michael Faraday sriu pokusov, ktor nadvzovali
na pokusy jeho franczskeho scasnka Andr Marie Ampre, a ktorch cielom bol
vskum vzjomnch svislost medzi prdmi a magnetickmi poliami. Ampre a pred
nm aj Oersted svojimi experimentmi dokzali, e elektrick prd je zdrojom magnetickho
pola. Faraday ako sksen experimenttor logicky ocakval, e magnetick pole by
mohlo byt zdrojom elektrickho prdu. S takmto ocakvanm vykonal mnostvo
experimentov, ktorch spolocn idea plynie z obr. 7.1. Na eleznom prstenci s navinut
dve cievky, z ktorch jedna je pripojen cez spnac S ku zdroju naptia a druh ku
galvanometru citlivmu zariadeniu na meranie elektrickch prdov. Vo Faradayovch
experimentoch ako galvanometer slila mal dvojit cievocka so zavesenou magnetkou
v jej trbine. Po zopnut spnaca tecie primrnou cievkou stly elektrick prd, ktor
v cievke vytvor magnetick pole. elezn prstenec "prenesie" prakticky cel indukcn
tok prvej cievky do druhej, sekundrnej, a dalo by sa ocakvat, e sa objav "zrkadlov
efekt" a v sekundrnej cievke vznikne elektrick prd, ktor galvanometer

Obr. 7.1

1
Bo pretajomn prroda
si ani za dna zvoj strhnt ned,
co duchu tvojmu sama zjavne nepod,
to heverom a skrutkou nevyrve jej, beda
Preloil M. M. Dedinsk, 1966
304
bude registrovat. Prroda sa vak nezachovala podla ucencovho ocakvania a predpokladan
prd v sekundrnej cievke sa neobjavil. Faraday si ale vimol, e v okamihu zopnutia
spnaca galvanometer zareagoval krtkou vchylkou a pri vypnut vchylkou opacnho
smeru. Tento okamih mono povaovat za zrod velkho objavu s obrovskm praktickm
dosahom objav elektromagnetickej indukcie.
Po uvedenom pozorovan urobil Faraday mnostvo dalch pokusov, ktorch vsledky
mono zatriedit do nasledujcich vpoved:
1. V sekundrnom obvode na obr. 7.1 bude tiec prd vtedy, ak sa kontantn
prd v primrnom obvode nahrad asovopremennm prdom, co mono dosiahnut
napr. casovopremennm odporom R(t) alebo jednoducho nhradou zdroja stleho naptia,
zdrojom s casovopremennm EMN (t). V takch prpadoch bude indukcn tok
eleznm prstencom casovopremenn, teda = (t).
2. Ak sa eleznm prstencom pevne viazan obvody nahradia volne viazanmi
obvodmi ako na obr. 7.2, bude indukcn tok obvodom s galvanometrom sce podstatne
slab, ale v obvode bude mono pozorovat mnostvo dalch prdovch efektov a to aj
v prpade, ak zdroj EMN je v case kontantn.
Prd v obvode galvanometra poteie aj vtedy, ak
obvody sa bud osovo vzaova, alebo pribliova;
obvody sa bud pohybova priene, prpadne navzjom ota;
jeden alebo obidva obvody sa bud deformova tak, e sa bud meni ich efektvne
plochy S.

Obr. 7.2 Obr. 7.3
3. Najzvanejia je skutonos, e v obvode s galvanometrom me vznikn
prd aj bez prtomnosti primrneho prdovho obvodu. Na obr. 7.3 je znzornen
obvod s galvanometrom v blzkosti ktorho sa pohybuje tycov permanentn magnet.
1

Aj takto magnet vytvra casovopremenn indukcn tok rovinou zvitu a v zvite vznikne
elektrick prd.
Vetky uveden prpady vzniku prdu v sekundrnom obvode maj jeden spolocn
znak a to prtomnost casovopremennho indukcnho toku
( ) t
S
=
}
B S d (7.1)

1
Tycov magnet je svojm magnetickm polom ekvivalentn solenoidu s prdom. Z jeho N konca
(severn pl) magnetick indukcn ciary vystupuj a do S konca (jun pl) indukcn ciary vstupuj.
305
kde S je efektvna plocha obvodu s galvanometrom. Casov zvislost indukcnho toku
(t) me byt spsoben niekolkmi faktormi. Me to byt casovo premenn indukcia
B(t), prpadne casovopremenn prspevok B.dS = BdS cos zaprcinen premennm
uhlom (t) medzi vektormi B a dS alebo casovopremenn plocha S(t) (tm, e sa obvod
a nsledne aj jeho plocha v case deformuje). Nie je vylcen ani situcia, ked na zmenu
indukcnho toku psobia vetky faktory scasne.
Faraday si tie vimol, e velkost prdu je mern rchlosti casovej zmeny indukcnho
toku, teda velicine d(t)/dt. Kede prd v kovovom prdovodici je mern psobiacemu
naptiu v obvode, mono psobenie casovej zmeny indukcnho toku vyjadrit ekvivalentnm
indukovanm elektromotorickm naptm
i
v obvode, teda

i
=
d
d

t
(7.2)
Vraz (7.2) je jednou z monch formulci Faradayovho zkona elektromagnetickej
indukcie, ktor mono vyjadrit slovne:
Indukovan elektromotorick naptie vo vodivom elektrickom obvode sa svojou
vekosou rovn asovej zmene induknho toku cez obvod a m smer dan Lenzovm
zkonom.
Uveden slovn defincia zkona m dva nedostatky. Nepodva presnejiu informciu
o "vodivom elektrickom obvode" a viae sa na zatial nevysloven Lenzov zkon.
Defincia elektrickho obvodu pre cely elektromagnetickej indukcie je jedna
z najoemetnejch loh spojench s indukovanmi naptiami a treba sa jej venovat na
osobitnom mieste. Jednoduchch prpadov je mlo: naprklad je to kruhov rovinn
zvit, v ktorom indukovan naptie svis s casovou zmenou indukcnho toku
kruhovou plochou obopnutou zvitom. Ak sa zvit nahrad prstencovou cievkou s N
zvitmi, indukovan naptie je N-nsobne vcie ako v jednom zvite, pretoe efektvna
plocha je N-krt vcia a teda

i
= N
t
d
d

Podobn naptie sa indukuje v solenoide s N zvitmi, ak sa nachdza v homognnom
magnetickom poli a pritom sa zanedb vplyv indukcnho toku vytvranho prvodmi
k cievke. Aj v sekundrnom obvode na obr. 7.1 sa indukuje naptie podla vyie uvedenho
vztahu, ak m sekundrny obvod N zvitov.
Vo vetkch ostatnch prpadoch, ked geometria obvodu a magnetick pole s
zloit funkcie sradnc, vznikaj problmy pri stanoven toho indukcnho toku, ktor je
spojen so vznikajcim indukovanm naptm a prdom v obvode. Prve z tchto
dvodov sa elektromagnetick vlastnosti obvodov vyjadruj parametrom "indukcnost"
prpadne "vzjomn indukcnost", ktor s vzdialenm analgom pojmu kapacity. Vpocet
indukcnost nie je o nic jednoduch ako vpocet indukcnho toku, ale s to veliciny,
ktor aspon vieme spolahlivo merat. Pojmy indukcnosti zavedieme neskr.
Z uvedench dvodov treba vraz (7.2) chpat a interpretovat ako vyjadrenie
fyziklneho zkona, a nie ako vzorec, z ktorho mono nieco bezprostredne vypoctat.
306
7.2 LENZOV ZKON
Sbene s Faradayom a nezvisle od neho robil vskumy vedce k elektromagnetickej
indukcii profesor Heinrich Friedrich Lenz (1804 1865) na petrohradskej akadmii.
Lenzova najvcia zsluha spocva v tom, e jasne vyjadril smer psobenia indukovanho
naptia v obvode.
1
Tento princp je v podstate vyjadrenm platnosti zkona zachovania
energie v elektrodynamike a formlne vysvetluje prtomnost zpornho znamienka
v zkone elektromagnetickej indukcie. Lenzov zkon mono sformulovat takto:
Indukovan prd v obvode svojm magnetickm inkom psob proti zmene
induknho toku, ktor ho vyvolala.
Zkon v uvedenom znen sa vztahuje na indukovan prd, t. j. na uzavret vodiv
obvod. V prpade, ak je obvod otvoren, vyjadruje polaritu (smer psobenia) indukovanho
naptia. Tto polarita urcuje smer prdu, ktor by v obvode vznikol, ak by sa obvod
uzavrel.

Obr. 7.4
Preskmajme bliie podstatu Lenzovho zkona s vyuitm ilustrci na obr. 7.4a, b.
Na obr. 7.4a je tycov magnet, ktorho smer indukcnch ciar ukazuje palec ruky
(porovnaj s obr. 7.4b) a prsty ruky ukazuj smer prdu v ekvivalentom solenoide, ktor
by nahradil magnet. Ak sa magnet bude pohybovat smerom k zvitu, bude indukcn tok
zvitom vzrastat a podla Faradayovho aj Lenzovho zkona mus v zvite tiect prd i,
ktorho smer je zrejm z obidvoch obrzkov. S tmto prdom je spojen magnetick pole
zvitu, ktor smeruje proti polu magnetu. Cirkulacn prd v ekvivalentnom solenoide
m opacn smer ako prd v zvite, take zvit mus na magnet (solenoid) pri jeho
pohybe psobit odpudivou silou F
m
. Zasvanie magnetu do zvitu je teda spojen s prcou
vonkajej sily, pricom sa tto prca premen na teplo v elektrickom odpore zvitu. Zkon
zachovania energie je pritom splnen.

1
Faraday poznal tie spsob urcenia smeru psobenia indukovanho naptia, ale jeho spsob formulcie
nebol tak jadrn ako Lenzov. Okrem uvedench dvoch ucencov sa na objave elektromagnetickej
indukcie zaslil aj americk fyzik Joseph Henry (1797 1878), ktor vak vsledky svojho vskumu
nepublikoval.
307
Na proces vzniku indukovanho naptia a prdu v zvite sa mono dvat aj z hladiska
indukcnho toku plochou zvitu. Tento tok m tendenciu sa zachovvat, teda ak na
zaciatku je nulov (vzdialen magnet), bude sa snait zostat nulov pri akejkolvek
manipulcii s magnetom a pri pribliovan magnetu zvit bude cez svoju plochu vytvrat
protitok (pozri obr. 7.4a) ako produkt vlastnho prdu.
Ak sa magnet bude zo zvitu vytahovat, indukcn tok zvitom pochdzajci od
magnetu sa zacne zmenovat, to vak vyvol protitok plochou zvitu (pole opacn ako
na obr. 7.4a) a nsledne opacn prd v zvite. Odpudiv sila magnetu a zvitu sa zmen
na prtaliv a prca vykonan pri vytahovan magnetu sa znovu premen na teplo v odpore
zvitu. Pri tejto analze Lenzovho zkona si mono citatel uvedomil, e sme scasne
analyzovali cinnost najjednoduchieho indukcnho stroja, v ktorom sa mechanick prca
men na elektrick prd a scasne na teplo.
1

Kurizne javy by v systme magnet zvit vznikli vtedy, ak by Lenzov zkon neplatil, teda ak by
vo vraze (7.2) bolo znamienko plus (+). Pri pribliovan magnetu by vznikol zvitom indukcn tok
v smere toku magnetu. Tento tok by v zvite vyvolal prd opacnho smeru ako na obr. 7.4a,b a magnet
by bol do zvitu vtahovan. To by nsledne viedlo k daliemu zvceniu indukcnho toku atd.
Vznikla by tzv. kladn sptn vzba, v dsledku ktorej by sa systm energeticky zrtil. Zkon zachovania
energie by bol v takom prpade poruen.
7.3 TEORETICK PRINCPY ELEKTROMAGNETICKEJ
INDUKCIE
Nae doterajie vahy o zkone elektromagnetickej indukcie sa zakladaj na
experimentlnom pozorovan Faradaya, Lenza a Henryho. Zkon vak mono teoreticky
zdvodnit aj pomocou vrazu pre Lorentzovu silu [pozri vraz (6.7)] alebo z Lorentzovch
transformacnch vztahov pre elektromagnetick polia [vraz (6.128)]. Tieto vrazy
poskytuj ekvivalentn intenzitu elektrickho pola, ktor psob na nboje pohybujce
sa v magnetickom poli. Ekvivalentn intenzita (ktor meme nazvat vntenou indukovanou
intenzitou) v lubovolnom bode priestoru je dan vrazom
E
i
= B (7.3)
kde je vektor rchlosti nboja v danom bode priestoru a B je magnetick indukcia.
Predpokladajme, e v takom magnetickom poli sa pohybuje vodiv kovov slucka l
(pozri obr. 7.5). Slucka obsahuje elektrny, ktor sa pod cinkom elektrickho pola
danho vrazom (7.3) bud pohybovat, a vo vodici vznikne elektrick prd. V kadom
elementrnom seku slucky dl vznikne indukovan naptie
d
i
= E
i
.dl = E
i
dl cos

= ( B).dl = B.( dl)

1
V roku 1884 zkon podobn Lenzovmu vyslovil Henri L. Le Chatelier (1850 1936) pre termodynamick
procesy, ktor vak m veobecnejiu platnost a tm zahrnuje aj Lenzov zkon. Formulcia zkona je
nasledovn: "Kad vonkajie psobenie, ktor vyvdza termodynamick systm z rovnovhy
stimuluje v nom tak procesy, ktor toto psobenie zoslabuj" (Comptes rendus, 99, 786 (1884)).
Zkon teoreticky zdvodnil v roku 1887 K. Braun. Pozri knihu Landau, L., Lific, E.: Statisticeskaja
fizika, M.-L., 1964 (Teoret. fizika, tom 5)
308
Na obr. 7.5 s znzornen dva elementy dl na rznych miestach slucky so
zodpovedajcimi polaritami prspevkov d
i
. V celej uzavretej (alebo aj neuzavretej)
slucke l indukovan naptie

i
=
}
B. l ( ) d
l
(7.4)

Obr. 7.5 Obr. 7.6
Vraz (7.4) sa vak vbec nepodob na vyjadrenie indukovanho naptia vztahom
(7.2). Treba si vak uvedomit, e vztah (7.2) udva indukovan naptie ako dsledok
zmeny indukcnho toku cez obvod, zatial co posledn vztah udva indukovan naptie
ako dsledok pohybu obvodu (slucky) v magnetickom poli. Avak aj v tomto prpade sa
v case men indukcn tok sluckou, a teda obidva vrazy vyjadruj rovnak prcinu
vzniku indukovanho naptia. Na dkaz toho uvaujme ten ist obvod teraz vak z inho
pohladu. Na obr. 7.6 je obvod zobrazen v dvoch nekonecne blzkych casovch
okamihoch t a t + dt. V case t je obvod v nejakej pozcii, prenik nm indukcn tok
a obvod ohranicuje plochu S. V case t + dt prenik obvodom tok + d a obopnut
plocha sa zmenila na S + dS. Zmenu dS predstavuj vyrafovan psiky. Vektorovou
plkou dt dl, na ktorej psob vektor magnetickej indukcie B, prenik indukcn tok
B.( dt dl) = B.( dl)dt = B| dldt| cos
Celkov zmena indukcnho toku d je dan integrlom takch prspevkov pozdl celho
obvodu l, teda
309

}
= =
l
t d ) d ( d l B.
i
dt
kde sme vyuili vraz (7.4). Z tohto vztahu priamo plynie vraz (7.2).
Indukovan elektromotorick naptie
i
mono tie zapsat ako integrl indukovanej
intenzity E
i
= E pozdl obvodu l, teda

i
= =
} }
E . l E. l
i
l l
d d
a indukcn tok
=
}
B. S d
S

kde S je plocha ohranicen ciarou (obvodom) l. S vyuitm takchto zpisov mono
zkonu elektromagnetickej indukcie (7.2) dat najveobecnej tvar
E l B. S .d
l S
t
} }
=
d
d
d (7.5)
Dleit je upozornit, e vztah (7.5) plat nielen vo vodivom prostred obvodu, ale aj
v dielektriku, prpadne vo vkuu, kde ciara l je lubovoln myslen ciara. Vraz (7.5) je
integrlna forma zkona elektromagnetickej indukcie. V dielektriku a vo vkuu mono
odvodit diferencilny vztah. Na lavej strane vztahu (7.5) pouijeme Stokesovu vetu
a na pravej strane derivciu vlome pod integrl, co je mon, ak sa plocha S s casom
nemen. Dostaneme rovnicu
rot E. S
B
. S d d
S S
t
} }
=

Kede integrcia na obidvoch stranch rovnice sa rob na tej istej hranicnej ploche S
a rovnica plat pre lubovoln S, musia sa rovnat integrandy rovnice, teda mus platit
rot E
B
=

t
(7.6)
Vraz (7.6) je diferencilna forma zkona elektromagnetickej indukcie. Existuje ete
jedna, menej casto uvdzan forma zkona elektromagnetickej indukcie, ktor spocva
na vyjadren vektora magnetickej indukcie prostrednctvom vektorovho potencilu.
Kede B = rot A, mono rovnicu (7.6) uviest na tvar
rot E
A
+
|
\

|
.
| =

t
0 (7.7)
Rotcia vrazu (7.7) sa rovn nule, ak sa naprklad vraz v ztvorke rovn nule, t. j. ak
310
E
A
=

t
(7.8)
Indukovan intenzita v priestore je teda dan casovou derivciou vektorovho potencilu. Tu
vak vektorov potencil nie je dan rieenm Poissonovej rovnice ako v magnetostatike
(pozri odsek 2.12.3), ale rieenm prslunch vlnovch rovnc. Tieto vahy vak patria
do inej casti elektromagnetizmu, a preto ich tu dalej nebudeme rozvjat. Citatelovi sa v
svislosti s vrazom (7.8) odporca vyrieit lohu 218.
Rovnica (7.7) m vak ete jedno rieenie. Rotcia vrazu v ztvorke (7.7) sa bude
rovnat nule aj vtedy, ak vraz v ztvorke bude mern gradientu nejakej skalrnej
funkcie, v tomto prpade skalrneho elektrickho potencilu V, teda ak
E
A
+ =

t
V grad
alebo
E
A
= gradV
t

(7.9)
Vraz (7.9) udva celkov intenzitu elektrickho pola E vyjadren pomocou
elektromagnetickch potencilov V a A. Vo veobecnosti m intenzita dve zloky
gradientov, s ktorou sme sa oboznmili v elektrostatike a jej prcinou je samotn
prtomnost nbojov. Druh zloka je indukovan intenzita vyjadren casovou zmenou
vektora A, ktorej pvod treba vidiet v pohybe nbojov. Elektromagnetick potencily s
dan rieenm prslunch vlnovch rovnc a tvoria obsah terie elektromagnetickho
pola. Magnetick indukcia je pritom dan u znmym vztahom
B = rot A
7.4 ZKLADN APLIKCIE ZKONA
ELEKTROMAGNETICKEJ INDUKCIE
Hovor sa, e ked Faraday predloil vsledky svojich pokusov britskej krlovskej
spolocnosti (British Royal Society), ucen clenovia spolocnosti mu poloili otzku: "Ak
je z toho itok?" Faraday odpovedal protiotzkou: "A ak je itok z prve narodenho
dietata?"
V scasnosti sa na svete rocne vyrob (podla dajov z roku 1992) asi 9,512.10
19

joulov (J), co je asi 2,642.10
7
gigawatthodn (GWh) elektrickej energie, na princpe platnosti
zkona elektromagnetickej indukcie
1
. Je to takmer cel svetov produkcia elektrickej
energie, pretoe vetky ostatn elektrick zdroje (galvanick clnky, akumultory,
slnecn batrie atd.) s v tomto porovnan energeticky bezvznamn.

1
Zdroj informcie: ABB, Asea Brown Boveri Ltd., Power Generation Segment, Marketing Department,
1000 Prospect Hill Road, Windsor, CT 06095-0500, USA
311
Zkladnm objektom kadej elektrrne je zloit a vkonn genertor indukovanho
elektromotorickho naptia, pohnan mechanickm, vodnm alebo tepelnm strojom.
Princp cinnosti genertora je neobycajne jednoduch a mono ho pochopit z obr. 7.7a.
V magnetickom poli indukcie B sa okolo zvolenej osi otca kontantnou uhlovou
frekvenciou = 2f (f je frekvencia) prstencov cievka s N zvitmi a s plochou jednho
zvitu S. V istom okamihu t zviera normla k ploche cievky s vektorom magnetickej
indukcie B uhol (t) = t. Indukcn tok prenikajci cievkou je v kadom okamihu t
dan vrazom
(t) = NBS cos t
a na prvodoch k cievke sa podla zkona elektromagnetickej indukcie (7.2) indukuje
casovopremenn (striedav) EMN
u t
t
t
NBS t U t ( )
( )
sin sin = = =
d
d

0
(7.10)

a) b)
Obr. 7.7
Ako vidme, casov priebeh naptia na cievke je snusov, s amplitdou U
0
= NBS
a okamitou fzou = t a je graficky znzornen na obr. 7.7b. Opsan zariadenie
predstavuje najjednoduch genertor striedavho naptia.
Pokial vstupn svorky genertora nie s zataen iadnym odporom, teoreticky
netreba na vrobu takho naptia iadnu vonkajiu energiu. In situcia nastane, ak sa
genertor zata odporom R (pozri nhradn obvod na obr. 7.8). Vo vinut sa objav
casovopremenn striedav elektrick prd dan podla Ohmovho zkona vrazom
i t
u t
R
U
R
t I t ( )
( )
sin sin = = =
0
0
(7.11)
kde v R je zahrnut aj vntorn odpor zdroja, ktorm v tomto prpade je odpor vinutia
cievky. Tento prd vo vinut treba udriavat vonkajm tocivm momentom
M(t) = Bm(t) sin

(t) = BNSi(t) sin

t =
R
U

2
0
sin
2
t
kde m(t) = NSi(t) je magnetick moment prstencovej cievky [pozri vraz (6.88)]. Tociv
stroj dodvajci energiu mus teda pracovat s okamitm mechanickm vkonom
312
p t M t
U
R
t
NBS
R
t
m
( ) ( ) sin
( )
sin = = =

0
2
2
2
2
(7.12a)
alebo so strednm vkonom za jednu peridu T = 2/
P
T
p t t
U
R
NBS
R
m m
T
= = =
}
1
2 2
0
0
2 2
( )
( )
d

(7.12b)
Na druhej strane okamit elektrick vkon p
e
(t) v odpore je dan Joulovm zkonom
[pozri vrazy (5.30) a (5.33)], napr. vrazom
p t u t i t
U
R
t
e
( ) ( ) ( ) sin = =
0
2
2
(7.13a)
alebo stredn vkon
P
T
p t t
U
R
e e
T
= =
}
1
2
0
0
2
( )d (7.13b)
Vidme, e vrazy (7.12) a (7.13) dvaj rovnak hodnoty pre dodvan mechanick
vkon a odoberan elektrick vkon, co je v shlase so zkonom zachovania energie
a zvermi plyncimi z Lenzovho zkona. Skutocn uitocn elektrick vkon je vak
men, pretoe zariadenie, ako kad in stroj, pracuje s cinnostou, ktor je vdy niia
ako 1. Energetick siete v Eurpe pracuj na frekvencii f = 50 Hz s amplitdou naptia
jednej fze na strane spotrebitela U
0
= 2 . 220 V 311,1 V.

Obr. 7.8 Obr. 7.9
Druhm dleitm zariadenm pracujcim na princpe elektromagnetickej indukcie
je elektrick vkonov transformtor. Transformtorom sa premiena primrne (vstupn)
naptie alebo prd zdroja na sekundrnu (vstupn) hodnotu po transformcii. Transformtor
(obr. 7.9) pozostva z dvoch cievok, primrnej a sekundrnej s poctami zvitov N
1
a N
2
.
Cievky maj spolocn feromagnetick alebo feritov jadro, ktor zarucuje, e prakticky
cel indukcn tok
12
=
21
produkovan jednou cievkou sa prena do druhej cievky.
To je idelny transformtor. V relnom transformtore sa vdy nejak indukcn tok
rozptyluje a cast energie sa spotrebuje na indukcn ohrev a hysterzne straty. Ak na
313
vstupe idelneho transformtora psob casovo premenn naptie u(t), vytvor na svorkch
primrnej cievky rovnako velk protinaptie N
1
d
1
/dt, teda
u t N
t
u t
1 1
12
( ) ( ) = =
d
d

Spolocn indukcn tok prenik N
2
zvitov sekundrnej cievky a vytvor na jeho svorkch
naptie
u t N
t
2 2
21
( ) =
d
d

Vydelenm tchto vrazov dostaneme vztah

u t
u t
N
N
1
2
1
2
( )
( )
= (7.14)
podla ktorho pomer primrneho a sekundrneho okamitho naptia na nezataenom
transformtore sa rovn pomeru poctu zvitov na primrnej a sekundrnej strane. Ak je
budiace naptie snusov, dan vrazom (7.10), potom pre pomer amplitd U
1
a U
2

primrneho a sekundrneho naptia plat

U
U
N
N
p
1
2
1
2
= = (7.15)
Ak je idelny transformtor na svojom sekundri uzavret, potom vkon v primrnom
obvode sa rovn vkonu v sekundrnom obvode, t. j. U
1
I
1
= U
2
I
2
a pre amplitdy prdov
na vstupnej a vstupnej strane plat

I
I
U
U
N
N p
1
2
2
1
2
1
1
= = = (7.16)
Vrazy (7.15) a (7.16) platia iba pre idelny transformtor. V relnom transformtore
s nenulovou veobecnou ztaou je analza zloitejia.
Priamym dsledkom zkona elektromagnetickej indukcie a Lenzovho zkona s vriv
(Foucaultove) prdy, vznikajce v masvnych vodicoch, ktor s v casovo premennom
magnetickom poli alebo sa pohybuj v kontantnom magnetickom poli. Na obr. 7.10 sa
kovov vodiv lita vytahuje z priestoru, v ktorom je magnetick pole. V oblasti zobrazenej
slucky sa zmenuje indukcn tok, v dsledku coho v slucke tecie prd, ktorho
magnetick pole brni zmenovaniu pvodnho pola. Na prdov drhu (a teda aj na
kovov litu) psob sila F
m
smerujca proti smeru pohybu.
cinky vrivch prdov s mnohorak a maj irok technick vyuitie. Znmy
je indukcn ohrev vodivch materilov, rzne systmy tlmenia meracch prstrojov,
elektromagnetick brzdy a i. Vriv prdy vo feromagnetickch jadrch transformtorov
spsobuj ich neiadci ohrev. Aby sa vriv prdy obmedzili na minimlnu mieru,
vyrbaj sa jadr z izolovanch eleznch plechov, co zabrni vzniku velkch sluciek
vrivch prdov (pozri obr. 7.9).
314
Uveden prklady ani zdaleka nevycerpvaj vetky monosti aplikcie zkona
elektromagnetickej indukcie. Dalie s predmetom analzy pocetnch ininiersko-technickch
monografi.

Obr. 7.10
7.5 SAMOINDUKCIA A VZJOMN INDUKCIA.
INDUKNOS A VZJOMN INDUKNOS
Pri formulcii zkona elektromagnetickej indukcie sme kontatovali, e indukcn
tok, ktor je prcinou vzniku indukovanho naptia v obvode, sa vo vcine prpadov
tako pocta. Problm spocva v tom, e pri zloitch prdovch obvodoch lohu vpoctu
magnetickho indukcnho toku nevieme ani matematicky sformulovat. Posdme teraz
vpocet indukcnho toku z inej strany.

Obr. 7.11
Na obr. 7.11 je znzornen jednoduch prdov obvod dlky l, v ktorom zdroj EMN
, vytvra prd I. Tento prd bud v kadom bode priestoru magnetick pole indukcie B,
ktor mono vyjadrit Biotovm-Savartovm-Laplaceovm zkonom (pozri odsek 6.1.3).
315
Ak v priestore zvolme plochu S, ktorej hranicu tvor obvod l, potom magnetick
indukcia v lubovolnom bode plochy je dan vrazom
B
l r
=

}

0
3
4
I
r
l

d

kde vznam symbolov je jasn z obr. 7.11. Indukcn tok plochou S, ktor vytvra toto
magnetick pole, je podla defincie toku
=
}
B. S d
S

po dosaden a prave
=

|
\

|
.
|
|
} }

0
3
4
d
d
l r
. S
r
I
l S
(7.17)
Vpocet indukcnho toku vyaduje vykonat integrcie v ztvorke, ktor mu byt pri
geometricky zloitejch obvodoch (toroidlnych a inch cievkach a pod.) velmi zloit.
Dleit vak je, e vraz (7.17) je jednoduch linerny vztah medzi indukcnm tokom
a prdom I, ktor ho produkuje. Koeficient mernosti
L
r
l S
=

} }

0
3
4
d
d
l r
. S (7.18)
sa nazva induknos obvodu. Je zvisl iba od geometrie rozloenia prdovodica
a vlastnost prostredia, v ktorom je obvod "ponoren". V danom prpade je uvaovan
obvod vo vkuu, co vyjadruje kontanta
0
. S uvenm vrazu (7.18) mono pre indukcn
tok obvodom napsat na prv pohlad jednoduch vztah
= LI (7.19)
v ktorom je celkov indukcn tok viazan s prdom I. Pre obvody, ktorch geometria
sa s casom nemen je L nezvisl od casu, co je velmi dleit, pretoe v takom prpade
casov zmena indukcnho toku je dan jedine casovou zmenou prdu v obvode.
Indukcnost obvodu je jeho dleit elektrotechnick parameter a podla vrazu
(7.19) ju mono vyjadrit pomerom
L
I
=

[H] (7.20)
Meracou jednotkou indukcnosti je 1 henry (H), nazvanou na pocest americkho fyzika
J. Henryho, pritom podla poslednho vztahu
1
1
1
1
1
1 1
2 2 2
H
Wb
A
V.s
A
.s m .kg.s .A = = = =


316
Defincia indukcnosti (7.20) je statick, a nem velk praktick vznam, pretoe statick
indukcn toky obvodov sa nedaj jednoducho merat, a okrem toho tak toky nie s
v praxi velmi dleit. Ovela dleitejie s casovo premenn toky, ktor maj za nsledok
vznik indukovanch EMN v obvode. Ak sa teda v obvode men s casom indukcn tok
ako dsledok casovch zmien prdu, vznikne v obvode indukovan protinaptie

i
t t
LI L
I
t
= = =
d
d
d
d
d
d

( ) (7.21)
ak L = kont. Naptie
i
sa nazva samoindukovan naptie a samotn jav, s ktorm
svis, sa nazva samoindukciou. Samoindukovan naptie vznik v kadom elektrickom
obvode, ak sa v nom s casom men elektrick prd.
Na zklade vrazu (7.21) mono napsat dynamick definciu indukcnosti
] H [
d
d
t
I
L
i

=
Podla tejto defincie sa indukcnost obvodu cselne rovn absoltnej hodnote samoindukovanho
naptia na nom, ak sa v nom men prd absoltnou rchlostou 1 A/s.
Praktick elektronika a elektrotechnika pracuje s indukcnostami od zlomkov mikrohenry
(H), akmi s vysokofrekvencn cievky, a do desiatok henry, ktor predstavuj vinutia
vkonnch genertorov a elektrickch motorov, prpadne takch elektromagnetov.
Indukcnosti s spravidla realizovan zvinutmi prdovodicmi, teda cievkami, avak
indukcnost predstavuje kad ksok aj nezvinutho prdovodica (pozri lohu 205). Vo
vysokofrekvencnej prenosovej elektrotechnike maj osobitn vznam indukcnosti (na
jednotku dlky) dlhch dvojvodicovch prenosovch veden, ktor spolu s ich kapacitami
(na jednotku dlky) urcuj zkladn prenosov parametre vedenia (pre koaxilny kbel
bude indukcnost vypoctan v nasledujcom odseku). Indukcnosti s scastou kadho
rezonancnho LC obvodu a s dleitou scastou elektrickch filtrov.
Druhm dleitm javom, ktor treba osobitne analyzovat, je vzjomn indukcia.
Na obr. 7.12 s znzornen dva obvody I a II, ktor s vo vzjomnej magnetickej vzbe.
V obvode I psob zdroj EMN , ktor vytvra prd I
1
a nsledne indukcn tok
1
. Cast

21
tohto toku prenik druhm obvodom II. Na ploche S druhho obvodu je magnetick
indukcia B
1
dan integrciou podla Biotovho-Savartovho-Laplaceovho zkona. Indukcn
tok
21
, ktor prenik plochou S obvodu II je potom

21 1 2
0 1 12
12
3
2 1
4
1 2 2
= =

|
\

|
.
|
| } } }
B . S
l r
. S d
d
d

r
I
l S S
(7.22a)
kde vznam symbolov je jasn z obr. 7.12. Rovnak vahu mono urobit, ak naptov
zdroj prelome z obvodu I do obvodu II. Prd I
2
v obvode II vyvol podobn
indukcn tok
12
v obvode I
317

12 2 1
0 2 21
21
3
1 2
4
2 1 2
= =

|
\

|
.
|
| } } }
B . S
l r
. S d
d
d

r
I
l S S
(7.22b)

Obr. 7.12
Vrazy pre indukcn toky s na vpocet takisto velmi zloit, ale tie maj jednoduch
vntorn truktru.
1
Indukcn tok
21
druhm obvodom je priamo mern prdu I
1

v prvom obvode a podobne tok
12
prvm obvodom je mern prdu I
2
v druhom obvode.
Kontanty mernosti v ztvorkch zvisia iba od formy a vzjomnho rozloenia vodicov
prvho a druhho obvodu, t. j. od dlky obvodov, od plch obvodov a vzdialenost r
elementov dl a dS, ako aj vlastnost prostredia, v ktorom s obvody uloen (v danom
prpade vkua s tieto vlastnosti vyjadren kontantou
0
). Ak oznacme
L
r
l S
21
0 1 12
12
3
2
4
1 2
=

} }

d
d
l r
. S (7.23a)
L
r
l S
12
0 2 21
21
3
1
4
2 1
=

} }

d
d
l r
. S (7.23b)
potom vrazy pre toky prijm jednoduch tvary

21
= L
21
I
1
(7.24a)

12
= L
12
I
2
(7.24b)
Ukazuje sa, e koeficienty mernosti L
21
a L
12
s rovnak. Meme sa o tom presvedcit
jednoduchou vahou. Ak vyjadrme magnetick indukciu B
1
pomocou vektorovho
potencilu, mono pre indukcn tok
21
napsat

1
V relnych magneticky viazanch obvodoch sa vpocet toku komplikuje aj skutocnostou, e "cesty"
pre indukcn toky s tvoren feromagnetickmi materilmi, take
0
treba nahradit s
0

r
, kde
r

(relatvna permeabilita) je velicina silne nelinerna a zvisl od intenzity magnetickho pola H (pozri
napr. obr. 7.1 a odsek 8.4 o feromagnetizme).
318

21 1 2 1 2 1 2
2 2 2
= = =
} } }
B . S A . S A . l d d d
S S l
rot
kde sme vyuili Stokesovu vetu. Citatelovi odporcame do pozornosti skutocnost vyjadren
poslednm vrazom, e dleit fyziklna velicina magnetick indukcn tok plochou S
sa d vyjadrit aj pomocou vektorovho potencilu ako jeho drhov integrl po
obvode l plochy S, teda
=
}
A. l d
l
(7.25)
Vektorov potencil A
1
mono s ohladom na vraz (6.37) vyjadrit tvarom
A
l
1
0 1 1
21
4
1
=
}
I
r
l

d

take

21
0 1 2
21
1
4
1 2
=
|
\

|
.
|
| } }

d d l . l
r
I
l l
(7.26)
Vraz (7.26) je inm vyjadrenm indukcnho toku podla (7.22a). Ztvorka vrazu (7.26)
mus predstavovat koeficient L
21
, ale vzhladom na jej pln matematick symetriu
vzhladom na obvody I a II mus scasne predstavovat aj L
12
, teda


0 2 1
12
0 1 2
21
21 12
4 4
2 1 1 2

d d d d l . l l . l
r r
L L M
l l l l
} } } }
= = = = (7.27)
Koeficient L
21
= L
12
= M sa nazva koeficient vzjomnej indukcie alebo jednoducho
vzjomn induknos. Vrazy (7.19) pre indukcn tok mono teda napsat v tvaroch

21
= MI
1
(7.28a)

12
= MI
2
(7.28b)
Vzjomn indukcnost obvodov je rovnako dleit elektrotechnick parameter
obvodov ako je indukcnost samostatnho obvodu. Jej statick definicn vztah je
M
I I
= =

21
1
12
2
(7.29)
Podla tejto defincie dva magneticky viazan obvody maj vzjomn indukcnost M
dan vrazom (7.29), ak prd I jednm z obvodov vytvor magnetick indukcn tok
druhm obvodom. V praxi s viazan obvody vcinou statick, t. j. M nezvis od casu
a je pre obvody kontantnou kladnou velicinou. Vzjomn indukcnost sa rovnako ako
indukcnost meria v jednotkch henry.
319
Ak prd I
1
je casovo premenn a obvod II je otvoren, potom sa v nom indukuje
naptie

21
= = =
d
d
d
d
d
d

21
1
1
t t
MI M
I
t
( ) (7.30)
Vraz (7.30) umonuje napsat dynamick definciu vzjomnej indukcnosti vrazom
M
I
t
=

21
1
d
d
[H] (7.31)
Typickmi vzjomnmi indukcnostami s v praxi rzne typy transformtorov.
V elektrotechnickch schmach sa indukcnosti L a vzjomn indukcnosti M zakresluj
symbolmi podla obr. 7.13.

Obr. 7.13
Na zver tohto odseku dokeme vzjomnost koeficientov L
21
a L
12
na jednoduchom
prklade. Na obr. 7.14a,b s znzornen dva prdovodice v tvare kruhovch koncentrickch
zvitov I a II leiacich v jednej rovine. Zvity maj polomery R
1
a R
2
, pricom plat e
R
1
R
2
. Prd I
1
zvitom I (obr. 7.14a) vytvor na osi v jeho strede a blzkom okol
magnetick indukciu
B
I
R
1
0 1
1
2
=


Magnetick indukcn tok malm zvitom polomeru R
2
s plochou S
2
= R
2
2
je

21 1 2
0 2
2
1
1
2
= B S
R
R
I


Z tohto vrazu vidme, e
L
I
R
R
21
21
1
0 2
2
1
2
= =


Ak tecie prd I
2
v zvite II (obr. 7.14b) je situcia pri urcen toku zvitom I trochu
zloitejia. Na zvit II sa vak z velkej dialky r R
1
mono dvat ako na prdov zvit
s magnetickm momentom
m R I =
2
2
2

320
Indukcn tok rovinou zvitov mono rozdelit na dve casti. Prv cast toku tvoria
indukcn ciary, ktor sa uzatvraj vo vntri zvitu I (pozri obr. 7.14b), neobopnaj
zvit I, a preto sa nepodielaj na celkovom hladanom toku
12
. Druh cast toku tvoria
indukcn ciary, ktor obopnaj zvit I, teda indukcn ciary, ktor rovinu zvitov
pretnaj vo vzdialenostiach r R
1
. Je to diplov pole v jeho ekvatorilnej rovine
B
m
r
R I
r

= =
0
3
0 2
2
2
3
4 4

Obr. 7.14a Obr. 7.14b
pre = /2 [pozri vrazy (6.59)]. Toto pole treba integrovat po medzikruiach
dS = 2rdr v hraniciach R
1
r a dostaneme hladan indukcn tok, teda

} }

= = =
1 1
2
1
2
2 0
2
2
2
2 0
1 12
2
d
2
d
R S
I
R
R
r
r I R
S B

Z tohto vrazu plynie, e

21
1
2
2 0
2
12
12
2
L
R
R
I
L =

=


Vzjomn indukcnost dvoch prdovodicov v tvare koplanrnych koncentrickch kruhovch
zvitov, ktorch polomery splnaj podmienku R
1
R
2
je teda

1
2
2 0
2R
R
M

=

(7.32)
321
7.5.1 Vpoet induknost a vzjomnch induknost
K vpoctu indukcnosti mono vyuit vztahy (7.18) a (7.20), k vpoctu vzjomnch
indukcnosti vztahy (7.27) a (7.29). Monost vyuitia vztahov (7.18) a (7.27) je vo
vcine prpadov iba teoretick, pretoe nevieme vypoctat prslun integrly. Druhm
problmom je otzka relevantnho indukcnho toku. Vrazy (7.18) a (7.27) v podstate
vychdzaj z BSL zkona a ten je formulovan pre nekonecne tenk vodice, take
magnetick indukcia priamo na povrchu takho vodica je nekonecne velk. Relne
prdovodice vak maj nenulov polomer, co znamen, e prd je rozloen na priereze
vodica a magnetick pole vo vntri nie je nekonecn, ale narast linerne od nuly na osi
vodica k jeho konecnej hodnote na povrchu [pozri vraz (6.66)]. Indukcn tok potrebn
na vpocet indukcnosti je potom dan tokom vo vonkajom priestore a tokom vo vntri
vodica. Vntorn tok vo vntri prdovodica je vo vcine prpadov nepatrn, a preto sa
casto zanedbva. Pri vpocte toku sa vntrajok vodica vylucuje, a tm sa scasne vylci
problm singularity pola na osi.
Indukcnosti a vzjomn indukcnosti sa najcastejie poctaj z vrazov (7.20) a (7.29) tak,
e sa urc tok zo znmeho priebehu magnetickej indukcie a vsledok sa vydel budiacim
prdom. Uvedieme niekolko prkladov:
1. Induknos na jednotku dky nekonenho solenoidu s hustotou zvitov n
a polomerom R. V nekonecnom solenoide je magnetick pole homognne s indukciou
B =
0
nI
Tto indukcia prenik prierezovou plochou solenoidu S = R
2
, take indukcn tok
solenoidom je
= BS =
0
nR
2
I
Tento indukcn tok prenik kadm z n zvitov jednotkovej dlky solenoidu, teda
n = LI
z coho indukcnost na jednotku dlky solenoidu
= = L
n
I
n R

0
2 2
[H/m] (7.33)
Nekonecn solenoidy v praxi samozrejme neexistuj, vraz vak mono s istou
presnostou pouit aj v prpade konecnho dlhho a tenkho solenoidu. Ak m solenoid
dlku l a celkov pocet zvitov N = nl pricom R l, potom jeho indukcnost
L L l
N R
l
=

0
2 2
(7.34)
Pre lubovolne dlh solenoid je indukcnost dan vrazom
L k
N R
l
=

0
2 2
(7.35)
kde koeficient k pre rzne hodnoty l/(2R) je dan v tabulke 8.
322
Tabuka 8
l/(2R) 0,1 0,2 0,3 0,5 0,7 1 2 3 5 50
k 0,200 0,315 0,405 0,525 0,605 0,685 0,82 0,87 0,92 0,99

2. Induknos kruhovho zvitu. Na prv pohlad jednoduch prdov obvod
kruhov rovinn zvit polomeru R vyroben z valcovho vodica polomeru a
predstavuje pri vpocte jeho vlastnej indukcnosti velk matematick problmy. Pre
R/a 1 je indukcnost zvitu dan sctom vntornej indukcnosti kruhovho vodica, ktor
podla rieenia lohy 205 m hodnotu
L RL
R
1 0
2
4
= = (7.36)
a indukcnosti spsobenej indukcnm tokom plochou S kruhu polomeru R a, teda
indukcnosti
L
I I
B S
z
S
2
1
= =
}

d
kde I je prd v zvite a
B
IR
R r
k
z
=

0
2 2
2

( )
E( , )
je magnetick indukcia v rovine zvitu ako funkcia vzdialenosti r od stredu zvitu.
E(k,/2) je pln eliptick integrl druhho druhu, kde k = r/R (pozri rieenie lohy 177).
Indukcnost L
2
potom mono formlne vyjadrit v tvare
L R
r
R r
k r
R a
2 0
2 2
0
2 2 =

}
E( , ) d (7.37)
Vpocet poslednho integrlu je mon iba v numerickom tvare. V literatre
1
sa vak
uvdza priblin empirick vraz pre vpocet indukcnosti kruhovho zvitu v tvare
L R
R
a
2 0
0 329 = +
|
\

|
.
|
ln , (7.38)
Vrazy (7.36) a (7.38) platia iba pre nzke frekvencie a pre neferomagnetick vodic, ak
mono zanedbat skinefekt.
3. Induknos toroidlnej cievky s pravouhlou dutinou. Magnetick indukcia
v dutine toroidlnej cievky s N zvitmi a s prdom I, ktorej rez je znzornen na obr. 7.15 je
dan vrazom

1
Napr. Rint, C.: Handbuch fr Hochfrequenz- und Elektro-Techniker, Verlag fr Radio-Foto-Kinotechnik
GMBH Berlin-Borsigwalde 1952
323
B =

0
2
NI
r

pre R
1
< r < R
2
. Indukcn tok "okienkom" h (R
2
R
1
) toroidu sa vypocta integrciou
prspevkov d = BdS, kde dS = hdr, teda
= = =
} }
B S
NhI r
r
Nh
I
R
R
S R
R
d
d
0 0 2
1
2 2
1
2

ln
Indukcnost toroidlnej cievky je potom
L N
I
N h R
R
= =

0
2
2
1
2
ln (7.39)
Citatelovi odporcam vpoctom dokzat, e indukcnost toroidlnej cievky s N zvitmi,
s polomerom toroidu R a s kruhovou dutinou polomeru R
0
, ako na obr. 7.16, je dan
vrazom
L N R R R
2 0
2 2
0
2
=
|
\

|
.
| (7.40)

Obr. 7.15 Obr. 7.16
4. Induknos koaxilneho kbla. Koaxilny kbel je dvojvodicov vedenie urcen
predovetkm na prenos elektromagnetickch signlov pre potreby telekomunikcie.
Pozostva z centrlneho valcovho vodica a koaxilneho plta, v ktorch tecie prd I
v protibench smeroch. S prdom je spojen indukcn tok v dutine kbla, teda kbel
m indukcnost, ktor je jednm z jeho urcujcich prenosovch parametrov (druhm
parametrom je jeho kapacita). Magnetick pole v dutine kbla (pozri odsek 6.1.9) je
jednoduch azimutlne pole s kruhovmi indukcnmi ciarami a je dan vrazom
B
I
r

=
0
2

324
Tok tohto pola v dutine kbla urcuje jeho indukcnost. Na obr. 7.17 je znzornen sek
koaxilneho kbla s vyznacenou plochou S obdlnika ABCD, ktorou treba indukcn tok
poctat. Tok vo vntri centrlneho vodica a v plti kbla sa pritom zanedbva. Integrciou
indukcie plochou S obdlnika ABCD dostaneme pre tok vraz
= =
}

0 0
2 2
I r
r
I
b
a
a
b

d
ln

Obr. 7.17
z coho indukcnost koaxilneho kbla na jednotku jeho dlky
L
I
b
a
= =

0
2
ln [H/m] (7.41)
Treba si ete uvedomit, e z mechanickch dvodov mus byt dutina kbla vyplnen
tuhm nevodivm materilom s relatvnou permitivitou
r
a relatvnou permeabilitou
r
.
Magnetick vlastnosti neferomagnetickch materilov s v prevanej miere porovnateln
s vlastnostami vkua, preto relatvnu permeabilitu pouitch materilov v koaxilnom
kbli mono s dobrou presnostou povaovat za rovn 1 a teda =
0

r

0
.
5. Vzjomn induknos dvoch koaxilnych solenoidov. Vzjomn indukcnosti
sa najcastejie poctaj tak, e sa vypocta tok jednej cievky prenikajci druhou a vsledok sa
vynsob poctom zvitov druhej cievky. Ak napr. v nekonecne dlhom solenoide
s polomerom R a s poctom n
1
zvitov na jednotku dlky tecie prd I
1
, potom tok
1
jednm
zvitom druhho koaxilneho solenoidu s rovnakm polomerom a s n
2
zvitmi na
jednotku dlky je

1
=
0
n
1
R
2
I
1

a tok n
2
zvitmi druhho solenoidu
325

21
= n
2

1
=
0
n
2
n
1
R
2
I
1
= L
21
I
1
= MI
1

z coho vzjomn indukcnost dvojice na jednotku dlky
M =
0
n
2
n
1
R
2
(7.42)
Vraz (7.42) mono vyuit na vpocet vzjomnej indukcnosti dvojice konecnej dlky
rovnako, ako pri vpocte indukcnosti jednho solenoidu. Mono si pritom vimnt, e
M L L =
1 2
(7.43)
kde L
1
, L
2
s indukcnosti jednotlivch solenoidov.
6. Vzjomn induknos dvoch toroidlnych cievok. Ak dve cievky s poctami
zvitov N
1
, N
2
s rovnomerne navinut na spolocnom toroide ako na obr. 7.15, potom
maj vzjomn indukcnost
M
N N h R
R
=

0 1 2 2
1
2
ln (7.44)
k comu ved vahy podobn ako v bode 3. tohto odseku.
7. Transformtor ako vzjomn induknos. Ak primrnym obvodom
transformtora na obr. 7.9 tecie prd I
1
, potom pre pomer tokov viazanch s primrnymi
N
1
a sekundrnymi N
2
zvitmi plat

1
21
1 1
1
1
2
= =
L I
MI
N
N

Podobne, ak prd I
2
tecie sekundrnym vinutm, plat

2
12
2 2
2
2
1
= =
L I
MI
N
N

Z porovnania tchto vrazov plyn pre vzjomn indukcnost transformtora zaujmav
a v praxi uitocn vztahy
M L
N
N
L
N
N
= =
1
2
1
2
1
2
(7.45)
a tie vztah

L
L
N
N
1
2
1
2
2
2
= (7.46)
Vrazy (7.45) a (7.46) bud vyuit pri analze transformtora elektrickho naptia ako
transformtora odporu alebo presnejie, impedancie. Treba zdraznit, e vrazy platia
iba vtedy, ak cievky transformtora maj skutocne spolocn celkov indukcn tok. Ak
326
vak tok jednej cievky neprenik cel zvitmi druhej cievky, vzjomn indukcnost je
menia ako t, dan vrazom (7.43), a je
M k L L k =
1 2
0 1 (7.47)
kde k je koeficient vzby. Koeficient vzby sietovch vkonovch transformtorov je
blzky 1, pre vysokofrekvencn transformtory napr. v psmovch filtroch m hodnoty
cca 0,01, prpadne aj menej.
Obvody s indukcnostami a vzjomnmi indukcnostami mono spjat. Spojenia
mu byt velmi zloit, ak popri galvanickom spojen obvodov dochdza aj k ich
magnetickej vzbe. Jednoduch spojenia mono urobit s indukcnostami, ktor s
navzjom magneticky izolovan (naprklad toroidlne cievky). Jednoduch vahy
ukazuj, e vsledn indukcnost L
s
sriovho spojenia n indukcnost m hodnotu
L L
s i
i
n
=
=

1
(7.48a)
a pre indukcnost L
p
paralelnho spojenia plat

1 1
1
L L
p i
i
n
=
=

(7.48b)
7.6 VPLYV SEKUNDRNEHO PRDU NA POMERY
V PRIMRNOM OBVODE
Pri analze vzjomnej indukcie sme sa doteraz zkostlivo vyhbali prpadu, ked
sekundrny obvod, v ktorom sa indukuje naptie z primrneho obvodu, je vodivo
uzavret. A takto prpad plne preuke cinok zkona elektromagnetickej indukcie,
Lenzovho zkona a princpov vzjomnej indukcie.
Uvaujme dva obvody s indukcnostami L
1
a L
2
v magnetickej vzbe vyjadrenej
koeficientom M (pozri obr. 7.18). V sekundrnom obvode je spnac P.
Ak je spnac rozopnut a v primrnom obvode je zapojen zdroj casovopremennho
naptia (t), potecie v primrnom obvode prd I
1
, ktor na svorkch zdroja vytvor
protinaptie

i1
= L
I
t
1
1
d
d

V sekundrnom obvode na kontaktoch spnaca je indukovan naptie z primrneho
obvodu

i2
= M
I
t
d
d
1

In situcia nastane, ak spnac P zapneme (tak ako na obr. 7.18; pky indukovanch
prdov a polarity indukovanch napt pozdl obvodov zobrazuj okamit stav pre
327
dI
1
/dt > 0). V sekundrnom obvode potecie prd I
2
, ktor podla Lenzovho pravidla
vyvol v obvode protinaptie
L
I
t
2
2
d
d

a v primrnom obvode indukovan naptie
M
I
t
d
d
2


Obr. 7.18
Vsledn indukovan naptie na svorkch primrneho obvodu

i1
= + L
I
t
M
I
t
1
1 2
d
d
d
d
(7.49a)
a "vstupn naptie" na skratovanch kontaktoch spnaca P

i2
= = L
I
t
M
I
t
2
2 1
0
d
d
d
d
(7.49b)
Z rovnice (7.49b) dostaneme

d
d
d
d
I
t
M
L
I
t
2
2
1
=
a po dosaden do (7.49a) mme

i1
= + =
|
\

|
.
| L
I
t
M
L
I
t
L
M
L
I
t
1
1
2
2
1
1
2
2
1
d
d
d
d
d
d

328
alebo
i1
= L
I
t
1
1
d
d
(7.50)

kde =
|
\

|
.
| = < L L
M
L L
L k L
1 1
2
1 2
1
2
1
1 1 ( ) (7.51)
a k je koeficient vzby obvodov. Zaujmav vrazy (7.50) a (7.51) mono interpretovat
nasledovne: Ak sa jeden z magneticky viazanch obvodov skratuje, indukcnost druhho sa
zmen faktorom (1 k
2
), t. j. zmenia sa jeho induktvne schopnosti, a ak je vzba totlna
(k = 1), druh obvod plne strat indukcnost a stane sa z neho obycajn bezindukcn
skrat alebo odpor. Takto stav me nastat napr. v sietovom transformtore, ak vo vinut
vznikne medzizvitov skrat (elektrotechnici poznaj tento stav ako "zvit nakrtko").
V skratovanom zvite vznikne velk indukovan prd a vzrastie tie prd vo zvyku
vinutia, pretoe jeho indukcnost, a tm aj indukovan protinaptie sa znia prakticky na
nulu. To vedie k tepelnmu pretaeniu a zniceniu transformtora.
V relnych viazanch obvodoch sekundrny obvod samozrejme nebva skratovan,
ale je do neho zaraden nejak odpor, prpadne dalie prvky (kapacity, in indukcnosti
a pod.). Aj samotn vinutia maj ist nenulov odpor. Analza cinnosti obvodov je potom
zloitejia a pre harmonick striedav prdy bude jeden z prpadov predmetom odseku
9.8.4. V tejto svislosti pozri tie prklad 223.
7.7 ENERGETICK VAHY V OBVODE RL.
ENERGIA MAGNETICKHO POA
Magnetick pole je nositelom energie, co plynie z jednoduchho faktu, e silovm
psobenm na magnety, solenoidy s prdom, prpadne na in cievky, magnetick pole kon
prcu. Uvaujme jednoduch obvod na obr. 7.19, v ktorom je zdroj EMN zapojen
v srii s odporom R a cievkou (indukcnostou) L. V case t = 0 sa v obvode zapne spnac K,
cm sa okruh galvanicky uzavrie a v obvode zacne tiect casovopremenn elektrick prd
I = I(t). Na indukcnosti L vznikne samoindukovan naptie

i
= L
I
t
d
d

ktor spolu s naptm psob v obvode. Podla II. Kirchhoffovho zkona scet
elektromotorickch napt v obvode sa rovn sctu potencilovch spdov na odporoch
(vntorn odpor zdroja a odpor spojovacch vodicov zanedbme), take jednoducho
+
i
= L
d
d
I
t
= RI
alebo po prave
= RI + L
d
d
I
t
(7.52)
329
Vraz (7.52) je diferencilnou rovnicou pre prd v obvode, ale ten nie je predbene
predmetom nho zujmu. Najprv sa budeme zaujmat o energetick bilanciu v obvode,
t. j. o to, ako sa v obvode spotrebuje energia zdroja. Za tm celom rovnicu (7.52)
vynsobme s Idt, kde dt je nekonecne krtky casov element. Tak dostaneme
Idt = RI
2
dt + LIdI (7.53)
Lav strana rovnice udva energiu dodan zdrojom do obvodu za cas dt, teda
dW = Idt
Prv clen na pravej strane rovnice (7.53)
dW
R
= RI
2
dt

Obr. 7.19
predstavuje energiu, ktor sa za cas dt spotrebuje v odpore R na teplo. Nakoniec druh
clen na pravej strane rovnice
dW
m
= LIdI
je cast energie, ktor sa akumuluje v indukcnosti L vo forme magnetickho pola. Energia
magnetickho pola zvis iba od indukcnosti (za predpokladu, e neexistuje magnetick
vzba s inmi indukcnostami) a od prdu v nej. Celkov konecn energia je dan integrlom
prspevkov dW
m
od nulovho prdu, po konecn prd I
0
, teda
W L I I LI
m
I
= =
}
d
0
0
2
0
1
2

Ak vyuijeme skutocnost, e LI
0
= , potom energia magnetickho pola sa d vyjadrit
vrazmi
1

W LI I
m
= =
1
2
1
2
0
2
0
(7.54)

1
Citatela upozornujeme na formlnu podobnost vrazu (7.54) a vrazu pre elektrick energiu nabitho
kondenztora (3.37)
2
2
1
2
1
CU QU W
e
= = . Stoj za povimnutie formlna analgia LC, I
0
U ,
Q.
330
Platnost poslednho vrazu neskr dokeme ete raz "vybjanm" magnetickej energie
cievky do odporu pri analze prechodovho javu v RL obvode.
Vraz (7.54) mono zoveobecnit pre viac obvodov, ktor s magneticky zviazan.
Uvaujme najprv dva obvody schematicky znzornen na obr. 7.20. Oznacme indukcnosti
obvodov postupne L
1
= L
11
a L
2
= L
22
, vzjomn indukcnost M = L
12
= L
21
. Predpokladajme,
e obvodmi tec prdy I
1
a I
2
. Tieto prdy vytvoria jednotlivmi obvodmi indukcn
toky, menovite prvm obvodom indukcn tok

1
=
11
+
12
= L
11
I
1
+ L
12
I
2

a podobne druhm obvodom tok

2
=
22
+
21
= L
22
I
2
+ L
21
I
1


Obr. 7.20
Na zklade vrazu (7.54) a platnosti zkona superpozcie celkov magnetick energiu
dvoch obvodov so vzjomnou magnetickou vzbou mono vyjadrit vrazom

( )
W I I
L I L I I L I I L I
L I I
ij i j
j i
2 1 1 2 2
11 1
2
12 1 2 21 2 1 22 2
2
1
2
1
2
1
2
1
2
1
2
1
2
= + =
= + + + =
=
= =


(7.55)
Vraz (7.55) mono zoveobecnit na n obvodov, teda
W L I I I
n ij i j
j
n
i
n
i i
i
n
= =
= = =

1
2
1
2
1 1 1
(7.56)
kde koeficient L
ii
je indukcnost i-tho obvodu, L
ij
= L
ji
s vzjomn indukcnosti i-tho
a j-tho obvodu a

i ij j
j
n
L I =
=

1
(7.57)
331
je celkov indukcn tok i-tm obvodom od vlastnho prdu I
i
a ostatnch n 1 prdov
susednch obvodov. (Citatel si me vimnt formlnu podobnost vrazov (7.56),
(7.57) a zodpovedajcich vrazov pre elektrick energiu a potencil sstavy bodovch
nbojov v odseku 3.7.1).
7.7.1 Hustota energie magnetickho poa
Podobne ako v elektrickom poli mono vyjadrit aj objemov hustotu energie
magnetickho pola v priestore. Na tento cel vyuijeme indukcnost a magnetick
indukciu nekonecne dlhho solenoidu. Indukcnost dlky l solenoidu prierezu S a hustoty
n zvitov je podla vrazu (7.33)
L =
0
n
2
Sl
a magnetick indukcia v dutine solenoidu pri prde I je
B =
0
nI
z coho prd v solenoide
I
B
n
=

0

Energia magnetickho pola v objeme = Sl solenoidu je

m m
w
B
LI W = = =
0
2
2
2 2
1

z coho hustota energie magnetickho pola
w
B H BH
m
= = =
2
0
0
2
2 2 2

(7.58)
Magnetick vlastnosti ltkovch prostred s vyjadren ich permeabilitou , ktor me
byt tenzorom a zvisiet od intenzity magnetickho pola H, prpadne aj od dalch
vplyvov (pozri odsek 6.2). Pre takto prostredia je hustota energie magnetickho pola
dan vrazom
[ ]
3
J.m
2
.H B
=
m
w (7.59)
Vraz (7.59) pre hustotu energie magnetickho pola je najveobecnej, pretoe plat
dokonca aj pre ltky s anizotropnmi vlastnostami a samozrejme aj pre vkuum. Svojou
formou je podobn vrazu pre hustotu energie elektrickho pola
w
e
=
E. D
2

332
a obidve hustoty v scte udvaj hustotu energie elektromagnetickho pola, teda
w
elmag
= +
E. D B. H
2 2
(7.60)
7.8 ELEKTRICK PRD V OBVODE RL.
PRECHODOV JAV V OBVODE RL
V obvodoch, ktor obsahuj popri odporoch aj indukcnosti, psobia tieto svojm
indukovanm naptm proti psobiacim naptovm zdrojom, a tak aj v prpade, ak je
v obvode zaraden zdroj kontantnho naptia , prd v obvode po jeho zopnut nie je
v case kontantn, ale k svojej stacionrnej hodnote sa bli asymptoticky, a dosiahne ju
teoreticky po nekonecne dlhom case. Takto proces sa nazva prechodov jav RL.
Uvaujme obvod podla obr. 7.21, v ktorom odpor R v srii s indukcnostou L mono
prepnacom P pripojit na zdroj kontantnho naptia . Ak sa prepnac z polohy 0 prepne
do polohy 1, zapoj sa do obvodu odporu a cievky zdroj, ak sa prepne do polohy 2,
vyrad sa zdroj a obvod sa skratuje.

Obr. 7.21
Ak sa v case t = 0 prepne prepnac z polohy 0 do polohy 1, obvodom zacne tiect
prd, pre ktor podla II. Kirchhoffovho zkona vyjadrenho rovnicou (7.52), plat vztah
L
I
t
RI
d
d
+ = (7.61)
Z rovnice (7.61) pri zadanch pevnch hodnotch L, R a mono vypoctat prd I ako funkciu
casu. V matematickej terminolgii je (7.61) obycajnou nehomognnou diferencilnou
rovnicou prvho rdu s kontantnmi koeficientmi. K rieeniu treba zadat zaciatocn
podmienku pre prd. V okamihu zopnutia obvodu, pre t = 0, na indukcnosti vznikne
protinaptie, ktor je velkostou rovn a prd v prvom okamihu v obvode netecie.
Metdou varicie kontnt dostaneme rieenie v tvare
I t
R
R
L
t
R
t
( ) e e =
|
\

|
.
|

(
=
|
\

|
.
|

(

1 1 xp xp

(7.62)
kde
333
=
L
R
(7.63)
je casov kontanta obvodu zvisl od jeho parametrov R a L. Cselne udva cas, za
ktor prd v obvode vzrastie z nulovej hodnoty na (1 e
1
) 0,632-tinu svojej ustlenej
hodnoty, ktor teoreticky dosiahne v case t . Velk casov kontanty maj cievky
(indukcnosti) spojen s malmi odpormi, do ktorch treba zahrnt aj odpor prdovodica,
z ktorho je cievka navinut.
Na odpore a indukcnosti (cievke) s pritom naptia
U
R
(t) = RI(t) = 1
|
\

|
.
|

(
e xp
t

(7.64)
U
L
(t) = L
d
d
I
t
= e xp
|
\

|
.
|
t

(7.65)

Obr. 7.22
Casov priebehy prdu v obvode a naptia na cievke s graficky znzornen na obr. 7.22.
Cseln hodnoty parametrov R a L s udan v grafe, EMN zdroja = U(0) = 1 V.
Casov kontanta obvodu.
= =

L
R
10
3
s
334
Z grafov vidme, e prd I(t) v obvode s casom exponencilne stpa s casovou kontantou
= 1 ms a podobne stpa aj naptie U
R
(v grafe neznzornen). Naptie na indukcnosti
U
L
exponencilne kles s tou istou casovou kontantou. Asymptotou prdu I(t) je
kontantn prd I
0
= /R = 10 mA, ak sa v obvode ustli teoreticky po nekonecne
dlhom case, prakticky vak u po case 5 = 5 ms. Naptie na indukcnosti U
L
sa asymptoticky
bli k nule. (V tejto svislosti citatela upozornujeme na alternatvny prechodov jav v
obvode pozostvajcom z odporu a kondenztora prechodov jav RC, ktor m vela
formlnych podobnost, a ktor sme analyzovali v odseku 5.8).
Predpokladajme teraz, e obvod bol zopnut podstatne dlhie, ako je cas 5, ked
prechodov jav prakticky doznel a prd dosiahol svoju stacionrnu hodnotu I
st
= /R.
Prepnime v takomto case prepnac P do polohy 2. V praxi me viest proces prepnania
k neiadcim a tragickm dsledkom.
1
V procese prepnania, po rozopnut prdu I
v obvode a pred zopnutm obvodu do skratu, sa na cievke indukuje teoreticky nekonecne
vysok naptie mern dI/dt . Prakticky vak pri rozopnan vznikne medzi
kontaktmi spnaca elektrick oblk, ktor naptie obmedz na ist konecn hodnotu,
zvisl od velkosti indukcnosti L. Toto naptie me byt ete stle tak vysok, e sa
cievka s velkou indukcnostou znic elektrickm prierazom vinutia.
Nech v okamihu prepnutia prepnaca t = 0. Okamite po zopnut obvodu magnetick
pole cievky (ktor zacna klesat) sa sna udrat prd v obvode na rovnakej hodnote ako
pred prepnutm. Nov zaciatocn hodnota prdu I
0
= I
st
= /R, a prd v obvode sa riadi
rovnicou
L
I
t
RI
d
d
+ = 0 (7.66)
Rieenie tejto diferencilnej s uvedenou zaciatocnou podmienkou rovnice je jednoduch
I t I
t
R
t
( ) exp exp =
|
\

|
.
|
=
|
\

|
.
|
0

(7.67)
Prd v obvode exponencilne kles s casovou kontantou , a naptie na odpore
U t RI t RI
t t
R
( ) ( ) exp exp = =
|
\

|
.
|
=
|
\

|
.
|
0

(7.68)
kles takisto. Naptie U
L
na indukcnosti sa rovn zpornmu indukovanmu naptiu,
teda
U
L
=
i
= L
d
d
I
t
RI
t t
=
|
\

|
.
|
=
|
\

|
.
|
0
exp exp

(7.69)
Vidme, e v kadom case U
R
+ U
L
= 0.
Prd v obvode, v ktorom niet evidentnch zdrojov elektromotorickch napt,
okamite vyvolva otzku pvodu energie, ktor tento prd vyvolva. Zdrojom energie
tu me byt jedine magnetick pole, ktorho vonkajm prejavom je zaciatocn prd

1
Purcell vo svojej ucebnici dramaticky kontatuje: "... ludia casto zomierali pri vypnan obvodov
s velkmi indukcnostami".
335
I
0
= /R v case t = 0. Tak, ako s casom zanik prd v obvode podla vrazu (7.67), tak postupne
zanik aj s nm zviazan magnetick pole. Svoju energiu odovzdva prostrednctvom prdu do
odporu R vo forme tepla. Presvedcme sa o tom integrciou vkonu RI
2
v case od t = 0
a do t . Energia spotrebovan v odpore R na teplo je
W RI t t
R
t
t
R
LI
R
= =
|
\

|
.
|
= =

} }
2
0
2
0
2
0
2
2
2
1
2
( )d e d

xp

Vidme, e je to t ist energia, ktor malo magnetick pole na zaciatku procesu, v case
t = 0.

Obr. 7.23
Na obr. 7.23 s znzornen oscilografick zznamy napt U
R
, U
L
a U
R
+ U
L
na
prvkoch obvodu podla obr. 7.21, ak zdroj jednosmernho naptia je nahraden genertorom
obdlnikovho naptia (pozri tie odsek 5.8 a obr. 5.29, resp. 5.30).
RL obvody sa podobne ako obvody RC vyuvaj v elektrotechnike predovetkm
ako sekcie retazcovch filtrov, menej casto ako vzbov cleny, integracn, resp. derivacn
obvody a i. Treba mat na pamti, e kad, hlavne vcia indukcnost, je navinut dlhm
prdovodicom (drtom), ktor predstavuje i nezanedbateln odpor a treba ju povaovat
za sriov spojenie R a L.
7.9 PRECHODOV JAV V OBVODE RLC.
VON KMITY V OBVODE RLC
Zaujmav a z praktickho hladiska zvan elektrick javy vznikn v obvode zostavenom
sriovm spojenm kapacity C, indukcnosti L a odporu R ako na obr. 7.24. Odpor me
byt do obvodu zaraden, ale castejie predstavuje odpor vinutia cievky. Dielektrikum
336
kondenztora m tie nejak konecn nenulov vodivost, obycajne je vak tak mal, e
ju povaujeme za nulov. Ak je to vak potrebn, vodivostn vlastnosti dielektrika sa
vyznacuj paralelnm odporom ku kondenztoru, co vak rieenie obvodu skomplikuje.

Obr. 7.24
Predpokladajme, e kondenztor C je pred zopnutm spnaca K nabit na naptie U
0
.
Ak v case t = 0 zopneme spnac, zacne sa v obvode rozvjat prd I(t) a na jednotlivch
prvkoch obvodu vznikaj naptov spdy (oznacen polarita napt na obr. 7.24 zodpoved
stavu ihned po zapnut spnaca):
na kondenztore je nboj
Q(t) = U
0
C I t
t
d
0
}

ktor bezprostredne po zopnut zacna klesat a na kondenztore je naptie
U t
Q t
C
U
C
I t t
C
t
( )
( )
( ) = =
}
0
0
1
d
na indukcnosti sa zacna indukovat naptie a naptov spd na nej je
U
L
(t) = L
d
d
I
t

na odpore je naptov spd podla Ohmovho zkona
U
R
(t) = RI
Algebraick scet tchto napt v obvode sa mus podla II. Kirchhoffovho zkona rovnat
nule, pretoe v obvode nepsob nijak zdroj naptia, teda
U
C
U
L
U
R
= 0 (7.70)
alebo
U
C
I t L
I
t
RI
t
0
0
1
0 =
}
d
d
d

337
Po jednej casovej derivcii a po prave rovnica nadobudne tvar

d
d
d
d
2
I
t
R
L
I
t LC
I
2
1
0 + + = (7.71)
Je to rovnica pre prd I(t) v obvode po zopnut klca K. Zavedme v rovnici (7.71)
substitcie

R
L LC
= = 2
1
0
2

cm prejde do tvaru

d
d
d
d
2
I
t
I
t
I
2
0
2
2 0 + + = (7.72)
Rovnice (7.71), resp. (7.72) s obycajn homognne diferencilne rovnice druhho rdu
s kontantnmi koeficientmi a rieenie poslednej mono hladat v tvare
I(t) = Ae

t

kde A je integracn kontanta a je rieenie charakteristickej rovnice

2
+ 2 +
0
2
= 0
t. j.

1, 2
=
2
0
2
= (7.73)
kde
=
2
0
2
2
2
4
1
=
R
L LC
(7.74)
Veobecn rieenie rovnice (7.72) m tvar
I t A A
t t
( ) e e = +
1 2
1 2

(7.75)
kde A
1
a A
2
s integracn kontanty, ktor treba urcit zo zaciatocnch podmienok. V case
t = 0 je
I(0) = A
1
+ A
2
= 0 (7.76)
a tie U
R
= 0, take podla rovnice (7.70)
U L
I
t
U U
L
t
C
( ) ( ) 0 0
0
0
=
|
\

|
.
|
= =
=
d
d

z coho

d
d
I
t
A A
U
L
= + =
1 1 2 2
0
(7.77)
338
Rieenm rovnc (7.76) a (7.77) s ohladom na vrazy (7.73) a (7.74) pre integracn
kontanty dostaneme
A
2
= A
1
=
U
L
0
2

a rieenie (7.75) prijme tvar
I(t) =
U
L
t
t t
0
2

e
e e

(7.78)
Charakter prdu I(t) zvis od vzjomnho pomeru parametrov R, L a C obvodu. Podla
toho treba rozliovat tri pecilne prpady:
1. Prpad, ak odpor R v obvode je velk, tak e
R
L
C
R
kr
> = 2
co zodpoved podmienke
>
0

a je relne, kladn. V takom prpade sa vraz pre prd I(t) d napsat v tvare
I(t) =
U
L
t
t 0

e sinh

(7.79)
2. Prpad, ak odpor splna podmienku
R
L
C
R
kr
= = 2
alebo ak =
0
, t. j. = 0. Limitnm prechodom 0 vo vraze (7.78) dostaneme pre
prd vraz
I(t) =
U
L
t 0

t (7.80)
Prpady 1. a 2. prdovch priebehov, ked R R
kr
sa nazvaj aperiodick (neperiodick)
a aperiodick kritick priebeh. Vyznacuj sa prdovm nbehom s maximom prdu
a nslednm relaxacnm tlmom prdu k jeho nulovej hodnote. Na obr. 7.25 s pre dan
cseln hodnoty parametrov C, L a zaciatocnho naptia na kondenztore U
C
(0) = 1
V graficky znzornen casov priebehy prdu pre R = 2R
kr
(aperiodick) a R = R
kr

(aperiodick kritick). Vidiet, e kritick priebeh je priebeh s najrchlejm tlmom bez
toho, aby prd zmenil smer. V grafe je aj priebeh prdu pre R = 0,5R
k
, ktor u nie je
dan vrazmi (7.79), resp. (7.80), pretoe pren R < R
kr
. Vyznacuje sa prdovm
prekmitom v opacnom smere.
3. Posledn, najdleitej prpad nastva, ak odpor R je tak mal, e je splnen
podmienka
R R
L
C
kr
< = 2
339

Obr. 7.25
take <
0
, a tm pdom je imaginrne cslo, teda
= = j
0
2 2
j
V takom prpade prd v obvode je dan vrazom
I(t) =
U
L
U
L
t
t
t t
t 0 0

e
e e
e sin

=
j j
2j
(7.81)
kde
=
1
4
2
2
LC
R
L
(7.82)
Podla vztahu (7.81) prd m charakter tlmench kmitov s kruhovou frekvenciou
danou zloitou zvislostou (7.82) od vetkch parametrov obvodu. Je to periodick
priebeh prdu v obvode. Na obr. 7.26 s znzornen casov priebehy prdov v obvode
pre niekolko hodnt odporu R. Dva priebehy pre odpory R = 0,5R
kr
a R = 0,05R
kr
s
periodick priebehy s exponencilne zanikajcou amplitdou, zvyn dva s aperiodick,
u analyzovan v predchdzajcom bode.
340

Obr. 7.26
Velicina
=
R
L 2
[s
1
] (7.83)
sa nazva kontanta tlmu a urcuje rchlost zniku kmitov v obvode.
Venujme teraz pozornost limitnmu prpadu prdu, ak R 0. Zo vztahu (7.83)
vidiet, e tlm kles k nule a tlmen periodick priebeh prdu v obvode sa zmen na
netlmen. Aj ked takto prpad je prakticky nerelny, vyetrme ho podrobnejie,
pretoe pome pochopit fyziklne procesy, ktor v obvode prebiehaj.
Kruhov frekvencia kmitov v netlmenom obvode je dan jednoduchm vrazom
=
0
=
1
LC
[rad.s
1
] (7.84)
alebo frekvencia
f
T LC
0
0
1
2
1
2
= = =

[Hz] (7.85)
kde T je perida kmitov. Posledn vraz je znmy Thomsonov vzorec. Vztah pre prd
(7.81) prejde na jednoduch tvar
I(t) =
U
L
0
0

sin

0
t =
0
CU
0
sin

0
t = I
0
sin

0
t (7.86)
341
kde I
0
=
U
L
0
0

=
0
CU
0
(7.87)
je amplitda prdu v obvode. Naptie na indukcnosti
U t L
I
t
LI t U t U t
T
L
( ) cos sin sin = = = +
|
\

|
.
|
= +
|
\

|
.
|
d
d

0 0 0 0 0 0 0
2 4

(7.88a)
a na kapacite

U t U
C
I t
C
I t
U t U t
T
U t
C
t
L
( ) cos
sin sin ( )
= = =
= +
|
\

|
.
|
= +
|
\

|
.
|
=
}
0
0
0
0 0
0 0 0 0
1 1
2 4
d

(7.88b)
kde U
0
, t. j. zaciatocn naptie na kondenztore, je scasne amplitdou naptia na
kondenztore aj cievke. Pomer amplitdy naptia U
0
a amplitdy prdu I
0
je charakteristick
parameter obvodu
R
U
I
L
C
L
C
R
kr
0
0
0
0
0
1
2
= = = = =

(7.89)
ktor sa nazva charakteristick odpor obvodu.
1

Sledujme teraz fzov pomery napt a prdu v obvode. Vidme, e snusov prd
I(t) (7.86) zaostva za naptiami U
L
na indukcnosti (7.88a) a U
C
na kapacite (7.88b) vo
fze o /2, take fzov posuv naptia oproti prdu je
L
=
C
= /2, alebo v case
o tvrtperidu, teda t
L
= t
C
= T/4. Casov priebehy prdu I(t) (7.86) a napt U
L
= U
C

(7.88) s graficky znzornen na obr. 7.27. Pre dan hodnoty parametrov v grafe je
perida kmitov
T = 2 LC = 10
3
s = 1 ms
take casov posuv priebehov je t
L
= t
C
= 250 s.
Zaujmav je tie analza energetickej bilancie v obvode. Periodickm prdom cez
indukcnost sa bude kondenztor periodicky nabjat a vybjat. Energia sa teda bude
"prelievat" z kondenztora do cievky a naopak. Energia magnetickho pola cievky je
dan vrazom
W
L
(t) =
1
2
LI
2
(t) =
1
2
L I
0
2
sin
2

0
t = W
0
sin
2

0
t (7.90a)
a energia elektrickho pola kondenztora
W
C
(t) =
1
2
CU
2
(t) =
1
2
CU
0
2
cos
2

0
t = W
0
cos
2

0
t (7.90b)

1
Pojem "charakteristick odpor" sa casto nesprvne zamiena s pojmom "vlnov odpor" dlhho vedenia,
ktor je vyjadren formlne rovnakm vrazom [pozri odsek 11.6.3, vraz (11.98)].
342

Obr. 7.27
kde U(t) = U
L
(t) = U
C
(t) a
W
0
=
1
2
L I
0
2
=
1
2
CU
0
2

je maximlna hodnota (amplitda) energie v cievke a v kondenztore. Z vrazov (7.90)
vidno, e energia sa skutocne kad tvrtperidu "prelieva" z kondenztora do cievky
a naopak. Energia sa v obvode nespotrebuje a obvod kmit teoreticky nekonecne
dlho. Pre hodnoty parametrov L = 25,33 mH a C = 1 F a so zaciatocnm naptm
na kondenztore U
C
= 1 V s casov priebehy energi na kondenztore a cievke graficky
znzornen na obr. 7.28. Maximlne hodnoty energi na jednotlivch prvkoch s
W
0
= 5.10
7
J = 0,5 J.

Obr. 7.28
343
7.9.1 Kvalita kmitavho obvodu
Ak je odpor R nenulov, analza procesov v RLC obvode je zloitejia. Amplitda
prdu v obvode a amplitdy napt na jeho prvkoch exponencilne klesaj v dsledku
postupnej disipatvnej nevratnej premeny casti energie na teplo v odpore. Fzov posuv
medzi prdom a naptiami v obvode u nie je /2 a zvis od vetkch parametrov
obvodu. V tejto svislosti odporcam citatelovi analyzovat lohu 221.
Dleitm druhotnm parametrom RLC obvodu popri jeho frekvencii danej vrazom
(7.82) a kontante tlmu podla vrazu (7.83) je bezrozmern parameter Q, ktor sa nazva
inite akosti alebo faktor kvality obvodu (casto nazvan jednoducho kvalita). Tieto
parametre plne opisuj vlastnosti RLC obvodu a ich vznam spocva v tom, e ich
mono elektrotechnickmi, resp. elektronickmi metdami merat. Kvalita kmitavho
obvodu je definovan ako 2-nsobok pomeru energie W akumulovanej v obvode (v jeho
indukcnosti a kapacite) v istej peride k energii W
R
rozptlenej vo forme tepla vo vetkch
odporoch obvodu pocas tej istej peridy T, teda
Q = 2
W
W
R
(7.91)
Ak uvime, e tepeln energia W
R
= P
R
T, kde P
R
je stredn tepeln vkon v odpore R,
mono vraz pre kvalitu napsat v tvare
Q =
2
T
W
P
R
=
W
P
R
(7.92)
Kvalita obvodu je priamo mern frekvencii kmitov , akumulovanej energii W v obvode
a nepriamo mern strednmu stratovmu vkonu P
R
v obvode. Tto defincia kvality
ns stavia pred niekolko problmov, pri rieen ktorch nm pome obr. 7.29. Na
obrzku s pre u analyzovan obvod z obr. 7.24 pri hodnote odporu R = 0,05R
kr
= 15,9
znzornen casov zvislosti akumulovanej celkovej energie W(t) = W
C
(t) + W
L
(t)
a stratovho vkonu p(t) = RI
2
(t). Pri pohlade na grafy citatela urcite napadne otzka:
Ktor hodnotu energie W treba dosadit do vrazu pre Q, ked sa tto pozdl peridy
zloito men? Stredn vkon P
R
za peridu je tie velicina zvisl od casu a pocta sa
integrciou okamitho vkonu p(t) zvislho od prdu, ktorho amplitda kles a za
peridu m dve rzne velk absoltne maxim. Vidme vak, e amplitda prdu
v obvode kles ako funkcia e

t
, amplitda akumulovanej energie mus klesat ako e
2

t
.
Pomer W/P
R
vo vraze (7.92) sa bude s dobrou presnostou rovnat casu t, za ktor
akumulovan energia W v obvode klesne na 1/e-tinu, teda

W
P
t
R
= =
1
2

take kvalita
Q
W
P
t
L
R
r
= = = =

2
(7.93)
344
Aj ked takto postup nezodpoved celkom presne defincii kvality, umonuje ju pomerne
jednoducho vyjadrit pomocou primrnych parametrov L, C, R a vo vetkch relnych
prpadoch, ked je R dostatocne mal, zskat dobr vsledky.
Ak vo vraze (7.93) za dosadme podla (7.82) a vyuijeme (7.89), dostaneme pre
kvalitu vraz

4
1
4
1
2
2
0
2
= = =
R
R
CR
L
R
L
Q (7.94)

Obr. 7.29
Pomer charakteristickho odporu R
0
k relnemu odporu obvodu R

R
R R
L
C
L
R CR
Q
0
0
0
0
1 1
= = = =

(7.95)
je kvalita vztiahnut na frekvenciu kmitov netlmenho obvodu
0
= 1/ LC, take
Q Q =
0
2
1
4
(7.96)
Na zklade defincie (7.92) hornou hranicou kvality Q je jej nekonecn hodnota, ked R 0,
pritom aj Q
0
. Tak obvod je netlmen a kmity sa v nom zachovvaj nekonecne dlho.
345
Dolnou hranicou kvality je nula, vtedy Q
0
= 1/2 a R = 2R
0
= R
kr
. Je to kritick hodnota
odporu, nad ktorou obvod prestva kmitat. Popri kvalite sa niekedy zavdza aj jej
prevrten hodnota
d =
1
Q
(7.97)
nazvan stratov faktor obvodu. Kontanta tlmu obvodu sa pomocou kvality d
vyjadrit vrazmi


= = = =
R
L Q Q
d
2 2 2 2
0
0
(7.98)
Zo vztahu vidiet, e kontanta tlmu kles k nule vtedy, ak kvalita rastie do nekonecna
a naopak, rastie nad vetky medze, ak kvalita kles k nule.
Obvody LCR sa pouvaj v elektronike ako rezonancn systmy v osciltoroch
kmitov vysokch a velmi vysokch frekvenci, s scastami rznych filtrov, ich kvality
mu byt do 4.10
2
. V oblasti centimetrovch elektromagnetickch vln, ktorm
zodpovedaj frekvencie z psma okolo f 10
10
Hz = 10 GHz sa ako kmitav systmy
pouvaj dutinov rezontory s kvalitami a niekolko tisc.
Ako prklad vypoctame kvalitu a frekvenciu obvodu na obr. 7.24. Pre cseln
hodnotu
R = 0,05R
kr
= 0,05 . 2 .
L
C
= 0,05 . 318 = 15,91
m obvod kvalitu zodpovedajcu frekvencii kmitom netlmenho obvodu
Q
0
=
1
R
L
C
= 10
a skutocn kvalitu
Q = Q
0
2 2
1
4
10 0 25 9 991 = = , , Q
0

Frekvencia kmitov netlmenho obvodu
f
0
=
1
2 LC
= 1 000 Hz
a frekvencia relneho obvodu
f =
1
2
1
4
2
2
LC
R
L
= 998,76 Hz
346
V elektronike sa zriedkakedy pracuje z obvodmi, ktorch kvalita je niia ako vypoctanch
10. Na zklade vztahov (7.94) a (7.96), ako aj poslednho cselnho prkladu v takch
prpadoch s dobrou presnostou plat

R
L
Q Q
0 0
= (7.99)
Frekvencia kmitov obvodu je pritom
0
.
lohy 194 223
194. Kovov tyc dlky l = 1 m sa otca okolo osi, ktor je kolm na tyc a prechdza 1/3-nou
jej dlky, uhlovou rchlostou = 4 rad/s. V smere osi otcania je naloen magnetick pole
s indukciou B = 0,1 T. Vypoctajte indukovan naptie medzi koncami tyce.
195. Kovov tyc dlky l
0
upevnen na jednom konci, vykonva precesn pohyb s kruhovou
frekvenciou okolo smeru homognneho magnetickho pola indukcie B, pod uhlom precesie .
Vypoctajte indukovan elektromotorick naptie medzi koncami tyce.
196. Kovov tyc s hmotnostou m sa me bez trenia pohybovat po dvoch paralelnch vodicoch
uloench vo vzdialenosti b a na jednom konci spojench odporom R (obr. 196). Odpor vodicov
a tyce je zanedbateln. Kolmo k rovine vodicov je naloen homognne magnetick pole indukcie B.
V case t = 0 je tyci udelen rchlost
0
.
a) Urcite dobu, pocas ktorej sa tyc bude pohybovat.
b) Ak drhu pritom tyc prejde?
c) Na co sa premen zaciatocn kinetick energia tyce? Riete cselne pre m = 0,01 kg,
b = 0,1 m, R = 10 , B = 1 T,
0
= 0,1 m/s.

Obr. 196 Obr. 197
197. tvorcov kovov rmcek so stranou a a nekonecne dlh vodic s prdom I leia v jednej
rovine ako na obr. 197. Rmcek sa otocil okolo osi OO o 180. Njdite celkov nboj Q, ktor
pretecie rmcekom, ak jeho odpor je R.
198. Meden prstenec s polomerom a je uloen v stlom magnetickom poli s indukciou B
(obr. 198). V case t = 0 bola prstencu udelen uhlov rchlost
0
. Njdite cas, za ktor uhlov
rchlost prstenca klesne na 1/e-tinu zaciatocnej hodnoty! Konduktivita medi je = 5,8.10
7
S/m,
jej hustota = 8 900 kg/m
3
, magnetick indukcia B = 2.10
2
T.
199. tvorcov kovov rmcek so stranou a sa nachdza medzi plmi magnetu v magnetickom
poli indukcie B podla obr. 199. Spodn strana rmceka je mimo magnetickho pola. V istom
347
okamihu je rmcek uvolnen a zacne padat smerom dole. Njdite casov zvislost rchlosti
rmceka. Ak rchlost bude zvisiet exponencilne od casu, njdite charakteristick cas zvislosti
a limitn hodnotu rchlosti, ktorou by sa rmcek pohyboval po nekonecne dlhom case. Vimnite
si, e rchlost nezvis od geometrickch rozmerov rmceka, iba od jeho konduktivity, hustoty
a magnetickej indukcie B. Riete cselne pre rmcek z hlinka s konduktivitou = 3,5.10
7
S/m
a hustotou = 2 700 kg/m
3
v magnetickom poli B = 1 T.
200. Morsk prd m rchlost 2 uzlov (pribline 1 m/s) v miestach, kde vertiklna zloka
magnetickho pola Zeme je 0,35.10
4
T. Konduktivita vody v tchto miestach je 0,4 S/m. Predpokladajte,
e okrem elektrickho pola viazanho na pohyb vodnej masy inej horizontlnej zloky elektrickho
pola vo vode niet. Vypoctajte velkost horizontlnej zloky hustoty prdu vo vode.

Obr. 198 Obr. 199
201. Nekonecnm priamym vodicom na obr. 201 tecie prd I. Od vodica sa kontantnou
rchlostou
0
vzdaluje tvoruholnkov slucka o stranch a a b. Za predpokladu, e odpor slucky
je dost velk, take prd v nej mono zanedbat, vypoctajte indukovan elektromotorick naptie
v slucke ako funkciu vzdialenosti r. Urcite smer indukovanho elektromotorickho naptia.

Obr. 201 Obr. 202
202. Kruhovou sluckou na obr. 202 z odporovo homognneho materilu s celkovm odporom R
prenik casovopremenn indukcn tok = t ( kontanta, t cas). Mimo slucky je indukcn
tok nulov. Ak naptie sa nameria idelnym voltmetrom na oblku medzi bodmi A a B?
348
203. Vypoctajte vzjomn indukcnost dvoch kruhovch zvitov s polomermi a, uloench
paralelne so stredmi na jednej osi vo vzdialenosti b (obr. 203). Predpokladajte, e a b.

Obr. 203
204. Rovinn zvit s plochou S uzavret galvanometrom s vntornm odporom R
i
sa
v homognnom magnetickom poli indukcie B otoc tak, e plon vektor S pvodne v smere pola
bude smerovat kolmo na smer pola. Ak nboj pretecie galvanometrom pri tomto otcan?
205. Vypoctajte vntorn indukcnost na jednotku dlky valcovho priameho vodica
s permeabilitou =
0
.

Obr. 206 Obr. 207
206. Pskov vedenie pozostva z dvoch vodivch tenkch psikov so rkou w, uloench
paralelne vo vzdialenosti d, pricom w d (obr. 206). Vypoctajte indukcnost na jednotku dlky
takho vedenia.
207. Vypoctajte indukcnost na jednotku dlky dvojlinky podla obr. 207 za predpokladu, e
d a, take mono zanedbat indukcn tok vo vntri vodicov.
208. Vypoctajte indukcnost na jednotku dlky vedenia pozostvajceho z valcovho vodica
o polomere R, umiestnenho nad nekonecnou vodivou rovinou vo vke d R (obr. 208). Rovina
sli ako sptn vodic. (Poznmka: pouite metdu zrkadiel podobn ako v elektrickom poli.)

Obr. 208 Obr. 209
209. Na obr. 209 je znzornen solenoid s polomerom a
1
a dlkou b
1
vloen do velmi
dlhho solenoidu s polomerom a
2
a dlkou b
2
. Vntorn solenoid m N
1
zvitov a vonkaj N
2

zvitov. Vypoctajte vzjomn indukcnost solenoidov.
349
210. Vypoctajte vzjomn indukcnost nekonecnho priameho vodica a tvoruholnkovej
slucky, ktorej rozmery a uloenie s zrejm z obr. 210.

Obr. 210 Obr. 211
211. Vypoctajte vzjomn indukcnost nekonecnho priameho vodica a kruhovho zvitu
s polomerom R. Priamy vodic a zvit leia v jednej rovine, pricom kolm vzdialenost stredu zvitu
od vodica je p > R (obr. 211).

Obr. 212
212. V kruhovom zvite 1 s polomerom a tecie prd I (obr. 212). Druh tak ist zvit 2 je
umiestnen na osi prvho vo vzdialenosti d, pricom d a. Roviny zvitov s paraleln. Druh
zvit sa otca okolo jednho zo svojich priemerov uhlovou rchlostou . Vypoctajte indukovan
elektromotorick naptie v druhom zvite za predpokladu, e tento je rozpojen.
213. Po dvoch vertiklnych vodicoch spojench dole odporom R = 2 a hore zdrojom EMN
= 1,9 V s vntornm odporom R
i
= 2 kle bez trenia vodic AB, ktorho dlka je l = 10 cm
a hmotnost m = 10 g (obr. 213). Sstava sa nachdza v magnetickom poli indukcie B = 1 T,
kolmom na rovinu obrazca. Njdite ustlen rchlost vodica AB v gravitacnom poli zanedbajc
trenie a odpor pohybujceho sa vodica.

Obr. 213 Obr. 214
350
214. Po dvoch vertiklnych vodicoch spojench hore a dole odpormi R = 0,01 me bez
trenia klzat vodic AB, ktorho dlka je l = 100 cm, hmotnost m = 100 g a odpor R = 0,01 (obr. 214).
Sstava sa nachdza v magnetickom poli s indukciou B = 1 T. Njdite maximlnu rchlost, ktor
nadobudne vodic pri svojom pde v gravitacnom poli Zeme.
215. Dlh kovov pska z neferomagnetickho materilu sa pohybuje rovnomerne v magnetickom
poli indukcie B = 0,18 T rchlostou = 6,28.10
5
m/s. Vektory a B s navzjom kolm a leia
v rovine psky. Vypoctajte plon hustotu nbojov na pske, ktor vznikn v dsledku jej pohybu
v magnetickom poli.
216. Dut dielektrick valec s vntornm polomerom r
1
a vonkajm polomerom r
2
sa
rovnomerne otca uhlovou rchlostou okolo svojej geometrickej osi. V smere tejto osi je
naloen magnetick pole indukcie B. Relatvna permitivita materilu valca je
r
. Vypoctajte:
a) objemov hustotu viazanch nbojov vo valci,
b) celkov objemov viazan nboj na jednotku dlky valca,
c) hustotu plonch viazanch nbojov na vntornej a vonkajej ploche valca,
d) celkov plon viazan nboj na jednotku dlky,
e) scet nbojov z bodu b) a d).
217. Vo vntri velmi dlhho solenoidu je sosovo vloen mal plon cievocka s poctom
zvitov N = 400 a plochou zvitu S = 10 cm
2
, v ktorej tecie prd i = 0,5 sint [A], = 500 rad/s.
Dlkov hustota zvitov solenoidu je n = 5 000 m
1
. Vypoctajte naptie indukovan v solenoide.
218. Elektrny v betatrne sa pohybuj po kruhovej drhe s polomerom R pod vplyvom
cylindricky symetrickho magnetickho pola, kolmho na rovinu drhy elektrnov. Os symetrie
magnetickho pola je toton s osou symetrie drhy elektrnov. Elektrny s urchlovan zvyovanm
hodnoty magnetickej indukcie.
a) Njdite indukovan elektrick pole na kruhovej drhe elektrnov pri casovej zmene
magnetickho pola dB/dt. Pre tento prpad povaujte magnetick pole za homognne.
b) Dokte, e k tomu, aby polomer drhy elektrnov zostal kontantn, je potrebn, aby
zmena pola dB
R
na polomere R bola rovn d B /2, kde B je stredn hodnota magnetickej indukcie
na ploche obopnutej drhou elektrnov.
219. Cievka, ktor m odpor 0,01 a indukcnost 0,5 mH je v istom okamihu pripojen na
12 V batriu so zanedbatelnm vntornm odporom.
a) Za ak cas prd v tomto obvode dosiahne 90 % svojej maximlnej hodnoty?
b) Ak energia je v tom case nazhromaden v magnetickom poli cievky?
c) Ak celkov energia bola do tohto casu dodan zdrojom?
220. Vypoctajte celkov nboj, ktor prejde odporom R v zapojen na obr. 220 po zapnut
klca K.

Obr. 220
221. Elektromagnet s indukcnostou L = 1 H je napjan prdom I = 10 A. Aby sa predilo
elektrickmu prierazu izolcie vinutia (a prpadnmu smrtelnmu ohrozeniu osb v blzkosti)
v dsledku vysokho indukovanho elektromotorickho naptia, ktor vznikne pri nhodnom
preruen prdovho obvodu elektromagnetu, pripja sa paralelne k vinutiu magnetu kondenztor,
351
ktor stlm zaciatocn naptov nraz pri preruen obvodu. Vypoctajte kapacitu kondenztora,
ktor stlm zaciatocn naptov nraz na svorkch elektromagnetu na 10 kV, za predpokladu, e
odpor vinutia mono zanedbat. Ak bude indukovan naptie na svorkch elektromagnetu pri
danej kapacite, ak odpor vinutia je R = 1 ?

Obr. 222
222. Z dvodov uvedench v lohe 221 sa niekedy velk indukcnosti reprezentovan cistou
indukcnostou L a jej odporom R
L
premostuj na svorkch zdroja odporom R (obr. 222), ktor
stlm zaciatocn naptie na indukcnosti v prpade odopnutia zdroja. Vypoctajte kolkokrt previ
maximlne naptie na indukcnosti U
max
naptie zdroja U
0
v prpade jeho odpojenia.

Obr. 223
223. V zapojen podla obr. 223 vypoctajte casov zvislosti prdov I
1
a I
2
v primrnom
a sekundrnom obvode po zopnut klca K. Sekundrny obvod m nulov odpor.
352
8 MAGNETIZMUS LTOK
Vid Boie dielo,
lebo kto me narovnat to,
co On skrivil?
Kazatel 7, 13

Pojednanie o magnetizme ltok by sme mohli zacat podobnou otzkou, ak sme
poloili v vode 4. kapitoly o elektrickch vlastnostiach dielektrk, ci toti magnetick
pole interaguje s ltkami, a odpoved by bola tie pozitvna: "Pole, v tomto prpade magnetick,
vplva na magnetick stav ltok, a naopak, ltky ovplyvnuj magnetick pole". Tto
vzjomn interakcia je vak, oproti elektrickmu psobeniu, ovela zloitejia a to vyaduje
rozdelit magnetick javy na viacero skupn. S to: diamagnetizmus, paramagnetizmus,
feromagnetizmus, ferimagnetizmus a antiferomagnetizmus. Ltky, ktor sme doteraz
nazvali vodice a dielektrik, treba teda podla ich magnetickch vlastnost rozdelit na
ltky diamagnetick, paramagnetick, feromagnetick, ferimagnetick a antiferomagnetick.
Z magnetickho pohladu maj spolocn nzov magnetik.
Jednotliv typy magnetizmu budeme analyzovat v osobitnch odsekoch. Aby sme si
vak uvedomili rozsah a hlbku problematiky, uvedieme hned na vod zkladn
charakteristick crty jednotlivch typov magnetizmu.
Diamagnetick s tak ltky, ktor "sa brnia" vplyvu vonkajieho magnetickho
pola. V ich truktre s mechanizmy vyvolvajce vznik protipola, take vsledn
magnetick indukcia v nich je menia ako indukcia tch istch zdrojov (teda tch istch
prdov) vo vkuu. Mono teda ocakvat, e jav diamagnetizmu nejakm spsobom
svis s elektromagnetickou indukciou a s Lenzovm zkonom.
Paramagnetick ltky sa vyznacuj tm, e v svojej truktre maj elementrne
magnetky na atomrnej rovni, inc povedan, ltka obsahuje elementrne magnetick
diply, ktor sa vo vonkajom poli orientuj do jeho smeru.
1
Tto skupina ltok nm
pripomna dielektrik s orientacnou polarizciou, lene zatial co v dielektriku sa
elektrick pole orientciou diplov zoslab, v paramagnetiku sa magnetick indukcia
naopak, zosiln. Z toho plynie, e nem zmysel hladat analgiu medzi elektrickm
a magnetickm polom, pretoe t nie je vcia ako je analgia medzi elektrickm a
magnetickm diplom maj sce niektor formlne podobn vonkajie prejavy, ale to
je vetko.
Interakcia magnetickho pola s paramagnetikami a s diamagnetikami je slab, co sa
kvantitatvne vyjadruje ako velmi mal absoltna hodnota magnetickej susceptibility ,
ktor je mierou magnetickej polarizovatelnosti ltky. Z tchto dvodov sa niekedy
paramagnetik a diamagnetik oznacuj spolocnm nzvom slabomagnetick ltky.
Vraznej paramagnetizmus prejavuje iba kvapaln kyslk pri teplote 90 K = 183 C,
vtedy je vak ltka v nezvycajnch termodynamickch podmienkach.

1
Treba znovu zdraznit, e magnetick dipl je v skutocnosti mal kruhov prd.
353
Dleitou vlastnostou slabomagnetickch ltok je linearita ich magnetickch prejavov.
Vztah medzi budiacim polom, ktorm je intenzita magnetickho pola H, a magnetickou
indukciou B v ltke, je v irokom rozsahu dosiahnutelnch hodnt linerny. Ak je
slabomagnetick ltka trukturlne, a tm aj magneticky izotropn, mono jej magnetick
vlastnosti vyjadrit phym cslom. Analza makroskopickch magnetickch pol v takch
prostrediach sa nijako neli od analzy vo vkuu a vsledky sa lia iba cselnm bezrozmernm
scinitelom.
Z hladiska praktickho vyuitia slabomagnetickch ltok, napr. v elektrotechnike, sa
ich magnetick vlastnosti takmer vdy ignoruj a vlastnosti ltky sa nahradzuj magnetickmi
vlastnostami vkua.
Diamagnetick zloku m permeabilita vetkch ltok. Zle iba na tom, ci v prtomnosti
napr. paramagnetickch prmes v danej ltke nakoniec neprevi paramagnetizmus nad
diamagnetizmom.
Feromagnetick ltky sa svojimi magnetickmi vlastnostami diametrlne odliuj
od diamagnetk a paramagnetk. Z prrodnch ltok k nim patr est prvkov, z toho tri
kovy elezo (Fe), kobalt (Co) a nikel (Ni) a pri nzkych teplotch tri vzcne zeminy
gadolnium (Gd), dysprzium (Dy) a samrium (Sm). Okrem nich bolo pripravench
velk mnostvo zliatin so pecilnymi feromagnetickmi vlastnostami. Existuje ete
jedna skupina ltok s podobnmi vlastnostami ako feromagnetik s to ferimagnetick
ltky (nazvan tie ferity), umelo vyroben keramiky na bze oxidov eleza. Vetky
tieto ltky sa vyznauj vemi silnou magnetizciou a zachovvaj si magnetick
stav aj bez vonkajieho poa. Pre tieto ich vlastnosti sa nazvaj tie silnomagnetick
ltky. Feromagnetik a ferimagnetik s ltky magneticky velmi nelinerne, a naviac
vykazuj hysterzu nejednoznacn zvislost magnetizcie od budiaceho pola.
Tieto neobycajn fyziklne vlastnosti feromagnetk vyvolvaj tuenie, e teoretick
analza feromagnetizmu je velmi zloit, co je pravda, a problematika patr v skutocnosti
do oblasti kvantovej a tatistickej fyziky. Na druhej strane, a na rozdiel od slabomagnetickch
ltok, s feromagnetik dleit technick materily. Ich existencia je predpokladom pre
priemyseln vrobu elektrickej energie na princpe elektromagnetickej indukcie, vyuvaj
sa v elektronike, pri vrobe rznych elektronickch sciastok a zariaden, ako s
reproduktory, rel, magnetick pamti, tvoria zklad pre vrobu mdi na zznam obrazu,
zvuku a v inch oblastiach ludskej cinnosti. Bez feromagnetk si elektrotechniku
a elektroniku jednoducho nevieme predstavit.
Fyziklnu podstatu makroskopickho magnetizmu ltok treba hladat v magnetizme
zkladnch stavebnch kamenov ltok v atmoch, a preto dal odsek venujeme
magnetickm vlastnostiam atmov.
8.1 MAGNETICK VLASTNOSTI ATMOV
Elementrnymi nositelmi magnetickch vlastnost v ltkach s atmy. Z magnetickho
hladiska s atmy zloit elektrodynamick systmy, ktorch vlastnosti mono
dostatocne presne opsat iba metdami kvantovej terie. My pri naich vahch budeme
vychdzat z predstavy, ktor zaciatkom minulho storocia v rmci svojej poloklasickej
a polokvantovej terie atmu vyslovil dnsky teoretick fyzik Niels Bohr (1885 1962).
Je to predstava o planetrnom modeli atmu. Podla tejto predstavy atm pozostva
354
z relatvne masvneho, elektricky kladne nabitho jadra tvorenho protnmi a neutrnmi
s celkovm nbojom Ze (Z atmov cslo, e nboj protnu), a zo Z zpornch elektrnov
s nbojmi e obiehajcich okolo jadra po uzavretch stabilnch drhach (orbitch)
kontantnou obenou rchlostou podobne, ako planty okolo Slnka. Nebudeme ptrat
po tom, preco je to tak, na tieto otzky odpoved atmov fyzika.
Voln atm je elektricky neutrlny, pretoe jeho celkov nboj je nulov a voln
atm nevykazuje ani elektrick diplov moment. O tejto skutocnosti sme hovorili na
zaciatku 4. kapitoly o dielektrickch vlastnostiach materilov. In je situcia v atme
z hladiska jeho magnetickho pola. Elektricky neutrlny atm vytvra v svojom okol
magnetick pole a toto pole m diplov charakter. Elektrny obiehajce okolo jadra
predstavuj sluckov prdy a pohybujci sa elektrn na jednej elektrnovej drhe
s polomerom r vytvra elektrick prd so strednou hodnotou
I
e
T
e
r
= =

2


Obr. 8.1
kde T = 2r/ je perida obehu elektrnu okolo jadra po kruhovej drhe s polomerom r.
Atm s jednm elektrnom (vodkov atm) je znzornen na obr. 8.1. S takmto
kruhovm prdom sa spja magnetick dipl, ktor m magnetick moment velkosti
m IS I r
e r
= = =
2
2

[A.m
2
] (8.1)
Na druhej strane, s pohybom elektrnu po kruhovej drhe je spojen tie moment
hybnosti L alebo mechanick moment velkosti
L = m
e
r [m
2
.kg.s
1
= J.s] (8.2)
kde m
e
je hmotnost elektrnu. Magnetick moment mono potom vyjadrit pomocou
jeho momentu hybnosti v tvare
m
e
m
L
e
=
2
(8.3)
Kede magnetick moment a moment hybnosti s vektory m a L, mono pre ne napsat
aj vektorov vztah
355
m L L = =
e
m
e
2
(8.4)
kde
= =
m
L
e
m
e
2
(8.5)
je pomer magnetickho a mechanickho momentu nazvan magnetomechanick pomer
(niekedy menej vstine nazvan gyromagnetick pomer). Vidme, e magnetick
a mechanick moment s navzjom opacn a smeruj kolmo na rovinu elektrnovej drhy
(pozri obr. 8.2a). Mono si vimnt, e kontanta mernosti medzi mechanickm
a magnetickm momentom atmu vo vztahu (8.3) obsahuje iba univerzlne kontanty,
teda aj magnetomechanick pomer podla (8.5) je univerzlnou kontantou. V tejto
svislosti je pozoruhodn, e vztah (8.4) odvoden na zklade klasickch predstv je
rovnak, ako vztah, ktor plynie z kvantovej mechaniky. Lene tu sa konc vetka zhoda
klasickej a kvantovej fyziky.

Obr. 8.2
Experimenty a kvantov teria ukazuj, e mechanick moment elektrnu na
atmovej drhe neme byt dan klasickm vrazom (8.2), podla ktorho sa me
spojito menit so zmenou rchlosti . Na elektrn v atme sa nemono pozerat ako na
klasick objekt s definovanou rchlostou. Moment hybnosti je v skutocnosti kvantovan
velicina, ktor me nadobdat iba diskrtne hodnoty dan vrazom
) 1 ( + = l l L
l
(8.6)
kde = h/(2) = 1,055.10
34
J.s je Planckova kontanta (kvantum momentu hybnosti)
a l je bezrozmern celocseln orbitlne kvantov cslo, ktor me nadobdat hodnoty
0, 1, 2,
Nie je mon na tomto mieste zachdzat do kvantovej fyziky, a preto sa tu obmedzme
iba na uvedenie tch faktov, ktor s bezprostredne potrebn pre pochopenie atmovho
magnetizmu. Tieto fakty Vm bud zdvodnen neskr, a dkladnejie. Ak dosadme
vraz (8.6) do vrazu (8.3), potom pre velkost magnetickho momentu elektrnovej
orbity dostaneme vraz
356
) 1 ( ) 1 (
2
+ = + = l l l l
m
e
m
B
e
l

(8.7)
z ktorho vidiet, e aj magnetick moment elektrnovej drhy je kvantovan. Najmenie
kvantum elektrnovho magnetickho momentu

B
=
e
m
e

2
= 9,274 041.10
24
A.m
2

sa vol Bohrov magnetn.
Orbitlnym pohybom elektrnov okolo jadra atmov magnetizmus zdaleka nie je
vycerpan. Elektrn na atmovej drhe m ete vlastn magnetick moment m
s
, ktor
svis s jeho vlastnm momentom hybnosti L
s
, ktor sa nazva spin (anglick nzov pre
"vrtenie, otcanie"). Podla klasickch predstv spin je rotacn moment hybnosti elektrnu.
Klasick predstava spinu vak plne zlyhva, ak pripustme, e elektrn je bodov
castica (pozri odsek 1.2). Spin elektrnu preto treba povaovat za cisto kvantovomechanick
vlastnost, ktor nem v klasickej fyzike vysvetlenie. Teria a experimenty ukazuj, e
spinov moment je
) 1 ( + = s s L
s
(8.8)
kde s je bezrozmern spinov kvantov cslo, ktor me nadobudnt iba jednu hodnotu
s =
1
2
(8.9)
Vztah medzi spinovm a magnetickm momentom plynie z kvantovej fyziky a je tvaru
3 ) 1 (
B
e
s
e
s
s s
m
e
L
m
e
m = + = =

(8.10)
Aj spinov magnetick moment elektrnu smeruje proti momentu hybnosti (spinu)
(pozri obr. 8.2b).
Ak si uvedomme, e atm vo veobecnosti obsahuje viac elektrnov, potom jeho
vsledn magnetick moment mus byt vsledkom vektorovho zloenia spinovch
i orbitlnych momentov a vsledok tohto zloenia sa v kvantovej mechanike vyjadruje
bezrozmernm Landho g-faktorom alebo jednoducho g-faktorom. Vsledn elektrnov
magnetick moment atmu je vyjadren vrazom

ls
e
ls
m
e
g L m
2
= (8.11)
Landho faktor me nadobdat hodnoty od 1 pre ciste orbitlny magnetick moment
atmu, ak sa spinov moment ru po 2, ak magnetick moment atmu je vlucne
spinov.
Ani tm vak magnetick vlastnosti atmu nie s vycerpan. Ukazuje sa, e aj
atmov jadro (v prpade vodka protn) m rotacn moment hybnosti (spin) L
j
, a kede
357
je to elektricky nabit objekt, mus mat aj magnetick moment m
j
. ial, aj tento moment
mono opsat iba kvantovomechanickmi prostriedkami a pre vodkov jadro (protn) je
dan vrazom
m L
j j
p
j
g
e
m
=
2
(8.12)
kde g
j
= 5,585 54 je g-faktor pre protn a m
p
je hmotnost protnu. Jadrov magnetick
moment na rozdiel od elektrnovho m rovnak smer ako jeho spin (pozri obr. 8.2c).
V analgii s Bohrovm magnetnom mono aj pre protn definovat atmov jednotku
magnetickho momentu
J
. Jej cseln hodnota je

J
=
e
m
p

2
= 5,050 804.10
27
A.m
2
(8.13)
a nazva sa jadrov magnetn. Vidme, e jadrov magnetn je zhruba 1836 krt men
ako Bohrov magnetn, pretoe o tolkokrt je vcia hmotnost protnu oproti hmotnosti
elektrnu. Jadrov magnetizmus v atme je teda velmi slab a na celkovej elektromagnetickej
energii atmu sa prejav iba nepatrnmi kvantovmi skokmi. Aj slab jadrov magnetizmus sa
d dnes efektvne skmat metdou, ktor sa nazva metda jadrovej magnetickej rezonancie,
znma pod skratkou JMR, alebo NMR (nuclear magnetic resonance) a pritom je len
mlo slabch kvantovomechanickch efektov, ktor maj tak obrovsk praktick
vznam, ako prve jadrov magnetizmus. Na princpe NMR boli vyvinut zariadenia
potaov NMR tomografy, ktormi mono neinvazvne vyetrovat tkaniv ludskho
tela in vivo neporovnatelne precznejie ako metdami RTG, a bez kodlivho
rntgenovho iarenia. O jadrovej magnetickej rezonancii bude podrobnejie pojednan
v odseku 8.5.4.
Ak m byt magnetick obraz atmu pln, treba s pocudovanm povedat, e aj
neutrn m magnetick moment
m L
n n
n
n
g
e
m
=
2
(8.14)
kde g
n
= 3,86 je neutrnov g-faktor, m
n
m
p
je hmotnost neutrnu a L
n
je moment
hybnosti (spin) neutrnu. Mono, e tto skutocnost nie je a tak prekvapujca, ak si
uvedomme, e neutrn m svoju elektromagnetick truktru, a teda nie je to nijak
elektricky neutrlna castica (pozri odsek 1.2, obr. 1.2).
Ak zhrnieme nae poznatky o magnetickch vlastnostiach atmu vidme, e atm je
velmi zloit dynamick systm so zloitm vntornm magnetickm polom. Treba
tie pripoment, e v svislosti s Pauliho princpom maj drhov a spinov momenty
v atme tendenciu navzjom sa kompenzovat. Preto iba niektor atmy s paramagnetick.
Paramagnetick neme byt napr. atm, ktor m prny pocet elektrnov, pretoe jeho
drhov a spinov momenty sa kompenzuj. Tak atm me prejavovat iba diamagnetizmus
a slab jadrov paramagnetizmus, hoci aj tu s vnimky. Treba si tie uvedomit, e nae
vahy sa tkali izolovanho atmu, co je neprirodzen stav, pretoe atmy v prrode
(s vnimkou inertnch plynov) vstupuj do vzjomnch vzieb a vytvraj molekuly.
358
V nasledujcom odseku budeme tvorit makroskopick teriu magnetizmu ltok.
Z naich vah o magnetizme atmov bude dleit iba skutocnost, e na kad atm,
molekulu, prpadne in agregt v ltke, sa mono pozerat ako na jeden sluckov prd,
teda jeden magnetick dipl, lepie povedan, jeden magnetick moment.
8.2 MAKROSKOPICK TERIA MAGNETIZMU LTOK
8.2.1 Vektor magnetizcie
V tomto odseku budeme predpokladat makroskopick objem spojitho magnetika,
ktor pozostva z elementrnych magnetickch "diplov" dostatocne malch tak, e
lubovolne mal objem d obsahuje dostatocne velk pocet sluciek (diplov) s momentom m
a v ltke sa neprejavuje jej magnetick "zrnitost". Za predpokladu, e materil nem
iadnu magnetick predhistriu a nenachdza sa vo vonkajom magnetickom poli, nebude
navonok prejavovat iadne magnetick vlastnosti, pretoe mono predpokladat, e
momenty v ltke s rozloen tatisticky rovnomerne do vetkch smerov a ich cinky
sa v priestore aj v case navzjom kompenzuj v dsledku tepelnho pohybu.
Citatel me namietat, e z naej analzy takm postupom vylcime diamagnetick
ltky, ktor sme v vode nespjali s pojmom magnetickch momentov. V makroskopickej
terii vak zmenenie magnetickho pola v diamagnetikch meme vyjadrit prtomnostou
magnetickch momentov nasmerovanch proti vektoru magnetickej indukcie.
Ak vlome ltku do magnetickho pola s indukciou B, bud mat jej diply pod
cinkom tocivho momentu m B tendenciu natocit sa do smeru vektora B.
1
Miera
usporiadania momentov do smeru pola bude zvisiet od velkosti pola B v ltke.
V konecnom dsledku sa v ltke vytvor ist "polarizcia" momentov mern mnostvu
a velkosti jednotlivch momentov a objemu. Vektorov scet magnetickch momentov
na jednotku objemu definuje vektorov velicinu


=

i
i
m
M
0
lim [A.m
1
] (8.15)
ktor sa nazva magnetizcia alebo vektor magnetizcie M. Vidno, e vraz (8.15) vlastne
udva vektorov objemov hustotu magnetickch momentov. V nezmagnetizovanom
prostred s jednotliv momenty tatisticky nasmerovan do vetkch monch smerov,
a v tom prpade M = 0. V prpade identickch momentov m vo zvolenom smere
s objemovou koncentrciou n mono magnetizciu vyjadrit jednoducho ako
M = nm (8.16)
a v prpade spojitho rozloenia momentov tie

1
Situcia je podobn ako pri vloen ltky do elektrickho pola E, ked na diply s elektrickm
momentom p psob tociv moment p E.
359
M =
d
d
m

(8.17)
Predpokladajme, e zo zmagnetizovanho materilu bol "vyrezan" elementrny
valcek ako na obr. 8.3. Vka valceka je dl a prierez dS, take jeho objem je d = dSdl.
Vektor magnetizcie M splva s osou valceka. Valcek obsahuje elementrne (atomrne)
sluckov prdy, ktor pri danej orientcii vektora M tec v priecnej (azimutlnej) rovine
valceka proti smeru hodinovch ruciciek. V objeme valceka sa tieto prdy navzjom
ruia a na plti valceka tecie plon prd J
M
. Tento atomrny cirkulacn prd
v zmagnetizovanch ltkach predpokladal u Ampre v case, ked o ltkach ete neexistovala
atomrna predstava. Je to celkom relny prd, ktor vak nie je prstupn meraniu, a tak,
ako sme v dielektriku definovali pojem viazanch nbojov, pre cirkulacn Amprove
prdy v ltke definujeme pojem viazan prdy. Velicina J
M
m teda vznam plonej
hustoty viazanch prdov v jednotkch A/m. Dme tento prd do svisu s vektorom
magnetizcie M. Na zmagnetovan valcek sa mono pozerat ako na magnetick dipl
s momentom velkosti dm = dI

dS = J
M
dl

dS. Podla vrazu (8.17) velkost vektora
magnetizcie v nekonecne malom objeme d = dS

dl je
M
m J l S
l S
J
M
M
= = =
d
d
d d
d d
(8.18)

Obr. 8.3
Vektor magnetizcie sa teda velkostou rovn plonej hustote cirkulacnho viazanho
prdu, ktor valcek azimutlne obtek.
1
Pre lepie pochopenie svisu (8.18) me
pomct nasledovn prklad: Nekonene dlh ty (napr. vemi dlh feromagnetick prt)
bola zmagnetizovan tak, e vo vntri je kontantn magnetizcia M v smere osi tye.
Treba uri magnetick indukciu v tyi.
Rieenie je velmi jednoduch. Na zmagnetizovanej tyci tecie priecne po jej povrchu
cirkulacn viazan plon prd J
M
= M. Mono sa na nu teda dvat ako na nekonecne
dlh solenoid s plonm prdom nI = J
M
= M (n je pocet zvitov na jednotku dlky
solenoidu, I je prd v jeho vinut). Magnetick indukcia v tyci je teda

1
Podobnm spsobom bol zaveden svis medzi objemovou hustotou viazanch nbojov

a vektorom
polarizcie P (Pn =

).
360
B =
0
nI =
0
M
Ak by bolo na tyci ete vinutie s prdom, magnetick indukcia by sa zvcila o prspevok
od tohto prdu. V prpade feromagnetickho prta by sa ale situcia velmi skomplikovala,
pretoe prd by nelinerne ovplyvnil aj magnetizciu M.
8.2.2 Amprov zkon pre ltkov prostredie
Dospeli sme do situcie, ked mono odpovedat na otzku, ak magnetick indukciu
mono ocakvat v ltkovom prostred, ktor je pod cinkom magnetickho pola volnch
(prstupnch, meratelnch) prdov. Pri odpovedi mono vychdzat z platnosti Amprovho
zkona (pozri odsek 6.1.6), podla ktorho drhov integrl po uzavretej drhe
z magnetickej indukcie B je mern prdu I, ktor drha obopna, teda
B. l d
l
}
=
0
I (8.19)
Pri jeho odvoden sme prdy nijako nepecifikovali, ani neobmedzovali. Dleit bolo
iba to, e predstavuj pohyb nbojov. V ltkovom prostred existuj aj viazan atmov
prdy, ktor sa musia tie podielat na tvorbe magnetickej indukcie. K prdu I na pravej
strane rovnice (8.19) treba pripoctat aj celkov viazan prd I
M
, ktor je tie obopnut
ciarou l, a ktor svis s vektorom magnetizcie M v ltke. Rovnica (8.19) prijme teda
tvar
B. l d
l
}
=
0
(I + I
M
) (8.20)
Toto je Amprov zkon pre ltkov prostredia. V tomto tvare m skr teoretick vznam,
pretoe prd I
M
je nemerateln viazan prd. Na vyjadrenie I
M
vyuijeme vahy
predchdzajceho odseku a magnetick obvod s prdom na obr. 8.4a. Dutina toroidlnej
cievky s prdom I
0
a poctom zvitov N je naplnen homognnym izotropnm magnetikom.
Stredn dlka toroidu je l = 2r
0
. V magnetiku vznikne magnetick indukcia B
s indukcnmi ciarami v tvare krunc. Obopnut prd stojaci na pravej strane poslednej
rovnice je N zvitov s prdom I
0
, teda
I = NI
0

a viazan prd I
M
, ktor s nejakou plonou hustotou J
M
obtek toroidlne magnetikum
po jeho plti podobne ako relny prd v zvitoch vinutia a po celej dlke l toroidu.
Tento prd sa zrejme d vyjadrit integrlom
I J l
M M
l
=
}
d
Ak uvime, e J
M
dl = Mdl = M.dl (pozri obr. 8.4b, kde je zobrazen nekonecne krtky
sek dl oblku toroidu), potom vraz pre I
M
nadobudne tvar
361
I
M
l
=
}
M. l d
Po dosaden tohto vyjadrenia do vrazu (8.20) dostaneme Amprov zkon (integrlny
tvar) pre magnetikum
B. l M. l d d
l l
I
} }
= +
|
\

|
.
|
|

0
(8.21)

Obr. 8.4
Rovnicu mono prepsat do veobecnejieho diferencilneho tvaru, ak voln prd I
vyjadrme integrlom prdovej hustoty J cez cel plochu S ohranicen ciarou l, t. j.
I
S
=
}
J. S d
a na drhov integrly pouijeme Stokesovu vetu. Po prave dostaneme diferencilny
tvar Amprovho zkona pre magnetikum
rot ( rot ) B J M = +
0
(8.22)
V ztvorke na pravej strane je scet objemovej prdovej hustoty J volnch prdov
a objemovej prdovej hustoty
J M
M
= rot (8.23)
viazanch prdov
1
.

1
V dielektriku bola vyjadren objemov hustotu viazanch nbojov v = div P, ale to nie s tie nboje,
ktor vytvraj viazan prdy.
362
8.2.3 Vektor H
Amprov zkon (8.21) mono upravit na in dleit tvar

B
M . l

|
\

|
.
| =
}
l
I d (8.24)
Zvltnost vrazu (8.24) spocva v tom, e integrl po uzavretej drhe nejakho
magnetickho vektora (v ztvorke) sa nerovn nicomu inmu, iba volnmu (prstupnmu)
prdu I v magnetickom prostred, a nezvis od prostredia. Oznacme tento vektor
symbolom H, teda
H
B
M =

0
(8.25)
Vektor sa nazva vektor intenzity magnetickho poa H, a zaviedli sme ho u
v odseku 6.2 pre vkuum (kde M = 0). Ak vo vraze (8.24) urobme nhradu podla
(8.25) dostaneme Amprov zkon vo formlne jednoduchom tvare
H. l d
l
I
}
= (8.26)
Interpretcia vektora H rob rovnak problmy ako vektora D. Mono mat k nemu
podobn vhrady, ak sme vzniesli v terii dielektrk proti vektoru D (odsek 4.2). Aj
tento vektor je vsledkom zloenia dvoch inch vektorov a jeho fyziklny vznam nie je
okamite zrejm. Jeho rozmer a jednotka je A/m, co je rozmer a jednotka plonho prdu.
Napriek vetkm vhradm, praktick vznam vektora H je neporovnatelne vc ako
vektora D. Integrl H po uzavretej drhe podla rovnice (8.26) zvis iba od volnch
drhou obopnutch prdov teccich napr. vo vinutiach cievok, a tie dokeme merat
amprmetrami. Vektor D takto vlastnost nem, pretoe hustotu volnch nbojov ,
ktor s nm svis, merat nevieme.
Ako prklad vypoctame intenzitu magnetickho pola v toroidlnej cievke na obr. 8.4a.
Intenzita H m smer pozdl B, resp. M a na polomere r
0
m hodnotu plyncu z (8.26)
H
NI
l
I
l
= =
0

Vo vntri toroidlnej cievky, v magnetiku, podla vztahu (8.25) teda plat
H
NI
l
B
M = =
0
0

Pokial sa urc svis magnetizcie M s H, resp. B, dokeme odpovedat na otzku, ak je
magnetick indukcia v toroide.
363
Uveden prklad svedc o tom, e ak je magnetick pole v ltke dsledkom vonkajch
magnetizacnch prdov, vektor H je velmi uitocn, a natolko, e vztah (8.25) sa
casto pe v tvare
B =
0
(H + M) (8.27)
ako keby nie vektor B, ale vektor H bol zkladnm vektorom magnetizmu. Ak niekedy
hovorme e "vektor B zvis od H" obycajne mme na mysli skutocnost, e magnetick
indukcia B je produkovan volnmi prdmi, ktor s zdrojom vektora H. Okrem toho
magnetizcia M v ltke sa nespja s vektorom B, ale sa predpoklad, e ju indukuje
vektor H, teda v skutocnosti magnetizujce vonkajie prdy, co je vcelku logick prstup.
Preto sa zavdza vztah
M = H (8.28)
kde je bezrozmern koeficient nazvan magnetick susceptibilita. Takto vztah vak
musme hodnotit ako empirick a treba sa k nemu ete vrtit. Ak vak vraz (8.28)
dosadme do (8.27) dostaneme nov empirick vztah
B =
0
(1 + ) H =
0

r
H = H (8.29)
kde

r
= 1 + (8.30)
je bezrozmern relatvna permeabilita magnetika a
=
0

r
[H.m
1
] (8.31)
permeabilita magnetika. Aj posledn vrazy potrebuj komentr.
Posdme teraz vlastnosti vektora intenzity magnetickho pola H v spontnne
zmagnetizovanom prostred, ktor je bez prtomnosti vonkajch magnetizujcich prdov.
Takmto prostredm je naprklad permanentn magnet, feromagnetick alebo ferimagnetick
materil, v ktorom bol vybuden stly magnetick moment. Je zrejm, e v takom
prpade v rovnici (8.26) I = 0 a rovnica m tvar
H. l d
l
}
= 0 (8.32)
Ak nejde o trivilny prpad, ked H = 0 vade, potom tak pole mus mat vlastnosti
elektrostatickho pola s intenzitou E, pre ktor plat
E. l d
l
}
= 0
Lene elektrostatick pole je potencilov pole, ktor m svoje zdroje v elektrickch
nbojoch. Magnetick pole tak zdroje nem, pretoe iadne magnetick nboje neexistuj.
V prpade permanentnch magnetov sa teda fyziklny vznam vektora H plne strca
a m vznam iba formlnej veliciny podla vztahu (8.25).
364
Aby sme toto tvrdenie dokzali, uvaujme tycov permanentn magnet, ktor je
zdrojom nenulovho magnetickho pola indukcie B znzornenho indukcnmi ciarami
vo vntri a v okol magnetu, ako na obr. 8.5a. Treba zdraznit, e zdrojom tohto pola
nie je voln prd, ale viazan atomrne prdy v magnete. Indukcn ciary B s uzavret,
spojit a zachovvaj jeden smer obehu. Pole indukcie B je presne tak, ako pole
krtkeho solenoidu s plonm prdom nI
0
rovnm plonej hustote cirkulacnho prdu v
truktre ltky. Integrl po uzavretej (ciarkovanej) drhe je nenulov a je mern
obopnutmu viazanmu cirkulacnmu prdu. In je situcia s polom H. Pre pole H mus
platit rovnica (8.32), co vyaduje aby na uzavretej ciare na obr. 8.5b vektor H menil
smer. Skutocne vo vonkajom priestore (vo vkuu v bode p), kde M = 0 je H = B/
0
,
teda H m smer vektora B a vo vntri magnetu (v bode q) H = B/
0
M a m smer proti
vektoru B (pozri tie diagramy na obr. 8.5c,d). Vo vonkajom priestore je pole vektora
H podobn ako pole B a jednoducho B =
0
H. Ale vo vntri magnetu sa polia B a H
diametrlne lia, u naprklad len tm, e maj opacn smer. Zatial co pole B je tam
fyziklnou realitou, pole H nem priamy fyziklny obsah.
1


Obr. 8.5
Co sa tka "magnetickch nbojov", ak by existovali, potom by museli byt plone
rozloen na celch magnetu a z nich by vystupovali alebo do nich vstupovali
magnetick silociary H. loha vpoctu pola H by bola formlne rovnak ako lohy
v elektrostatike spojen s vpoctom E. Magnetick indukcia B v okol magnetu (vo vkuu
alebo vo vzduchu) sa potom urc ako B =
0
H. Skutocne sa takm spsobom formlne
rieia magnetostatick problmy spojen s vonkajmi poliami permanentnch
magnetov. Mono ukzat, e ak plat rovnica (8.32), potom intenzita magnetickho pola
mus byt dan vrazom
H = grad

m

kde
m
= V
m
/
0

2
(v jednotkch [A]) je magnetick skalrny potencil pre intenzitu pola
H, ktor je dan rieenm Laplaceovej rovnice

m
= 0

1
Pomocou experimentov pri ktorch rchle nabit castice alebo pomal neutrny prenikali zmagnetizovanm
elezom sa dokzalo, e ich pohyb sa tam riadi cinkom pola B a nie 0H (pozri ucebnicu [5]).
2
Pozri tie vrazy (6.47a,b).
365
pri danch hranicnch podmienkach pre
m
. Tieto okolnosti vysvetluj, preco zaciatky
terie magnetizmu boli spojen s magnetickm polom H. Aj dnes odbornci, ktor
pracuj v problematike permanentnch magnetov, uprednostnuj tento praxou osvedcen
postup. Napriek tomu, e vektor H je takto rozporne hodnoten, vystupuje v jednej
z Maxwellovch rovnc [pozri dalej rovnicu (8.37)]
V prpade, ked s voln prdy v magnetiku rozloen objemovo s hustotou J,
mono dat vrazu (8.26) diferencilnu formu. U viackrt pouitou matematickou
procedrou dostaneme diferencilnu rovnicu
rot H = J (8.33)
V prpade, ak sa v ltkovom prostred s casom men elektrick pole, treba k pravej strane
rovnice pridat hustotu posuvnho prdu (pozri odsek 6.3)
J
D E P
J
p pol
t t t
E
t
= = + = +

0 0
(8.34)
kde
J
P
pol
t
=

(8.35)
je objemov hustota polarizacnho prdu v prostred spojen s posvanm elektrickch
diplovch centier v ltke. Na pravej strane rovnice (8.33) treba nahradit prdov hustotu J
celkovou hustotou prdu
J J J J
D
c p
t
= + = +

(8.36)
a rovnica (8.33) prejde na tvar
rot H J
D
= +

t
(8.37)
Niekedy sa nazva zkon celkovho prdu, a ako sme u uviedli v odseku 6.3, je to
posledn zo srie Maxwellovch rovnc.
Vrtme sa teraz k empirickm vztahom (8.28) a (8.29) pre vektory magnetizcie M
a magnetick indukciu B. Scinitele ,
r
a urcuj magnetick vlastnosti ltok. Podla
hodnt tchto scinitelov delme ltky na:
a) diamagnetick ltky, pre ne < 0,
r
< 1. Pre velk vcinu tchto ltok je
r

velmi blzke jednotke, a v irokom rozsahu magnetickch indukci je to kontanta;
b) paramagnetick ltky, pre ne > 0,
r
> 1. Aj pre tieto ltky je
r
blzke
jednotke, zvisl od teploty a v irokom rozsahu magnetickch indukci zostva
kontantou.
Vo vkuu = 0,
r
= 1 a =
0
.
Vcina slabomagnetickch ltok z bodov a) a b) maj magnetick vlastnosti blzke
vlastnostiam vkua, a preto pri ich elektrotechnickch aplikcich sa takmer vdy
predpoklad, e ich relatvna permeabilita sa s dobrou presnostou rovn 1.
V tabulke 9 je na ilustrciu uvedench niekolko slabomagnetickch ltok s ich
magnetickmi susceptibilitami .
366
Tabuka 9
Diamagnetik .10
6
Paramagnetik . .. .10
6

Voda
9 Hlink 24
Kuchynsk sol 14 Titn 71
Ortut 29 Platina 264
Zlato 36 Urn 400
Bizmut 166 Kyslk (kvapaln) 3 620

Najzloitejia je tretia skupina ltok. S to:
c) feromagnetick ltky, ktorch 1,
r
1 a mu dosahovat hodnt rdu 10
3

a 10
5
. Okrem toho a v celom rozsahu magnetizcie silne zvisia od magnetujceho
pola H, od teploty, a ich momentlny stav zvis od predchdzajceho stavu. Tto vlastnost
feromagnetk sa nazva hysterza. Vpoctov lohy spojen s feromagnetikami sa
takmer nikdy nedaj rieit analyticky, ale iba priblinmi numerickmi metdami
s vyuitm siete ich hysterznych sluciek. Teria feromagnetizmu patr do oblasti kvantovej
fyziky a fyziky tuhch ltok. Do irej skupiny feromagnetk mono zahrnt aj
ferimagnetik, ktor maj podobn magnetick vlastnosti s tm rozdielom, e z elektrickho
hladiska s to polovodice alebo dielektrik. Prklady feromagnetickch a ferimagnetickch
ltok uvedieme v odseku venovanom feromagnetizmu.
Na zver tohto odseku s v tabulke 10 sumarizovan zkladn vztahy medzi
magnetickmi vektormi B, M a H.
1

8.2.4 Magnetick pole na rozhran dvoch prostred.
Hranin podmienky
Pri rieen praktickch problmov spojench s magnetickmi poliami treba zodpovedat
na otzku, ak vlastnosti maj vektory magnetickho pola na rozhran dvoch magnetk.
Ak sa vo veobecnosti hladaj rieenia Maxwellovch rovnc, alebo rieenia Laplaceovej
rovnice pri magnetostatickch problmoch, ktor s z matematickho hladiska diferencilnymi
rovnicami, jednoznacnost rieenia predpoklad znalost vlastnost rieenia na danch
hranicnch plochch.
Predpokladajme teda, e magnetick pole existuje v priestore, v ktorom dve ltky
s rznymi magnetickmi vlastnostami tvoria rozhranie. Relatvne permeability ltok s

r1
a
r2
, rozhranm pre veobecnost tecie voln plon prd J
s
kolmo za nkresnu (pozri

1
V casti odbornej literatry sa popri vektore magnetizcie M (alebo namiesto neho) zavdza dal
magnetizacn vektor J, ktor sa nazva vektor magnetickej polarizcie a s vektorom M svis
vztahom J = 0M. Jeho jednotkou je tesla (T). S vektorom J sa potom spja magnetick diplov
moment (podla Coulomba) mC = 0IS, ktor sa meria v jednotkch Wb.m (!), kde jednotka
magnetickho indukcnho toku Wb predstavuje jednotku "magnetickho nboja". Vektor J teda udva
objemov hustotu diplovch momentov mC. Kede nevidm osobitn dvod na pouvanie tchto
vektorov, v mojom pojednan ich nezavdzam. Fyziklny vznam vektora J je sporn a vektor mC je
vysloven anachronizmus. Dnes platn norma STN ISO 31-5 z roku 1997 vektor mC medzi velicinami
SI-sstavy u neuvdza.
367
obr. 8.6), n
0
je jednotkov vektor normly k rozhraniu. Oznacme vektory magnetickej
indukcie bezprostredne na rozhran zhora a zdola v bode 0 symbolmi B
1
a B
2
, vektory
Tabuka 10
Nzov Symbol Pvod
Magnetick indukcia B vetky prdy
Intenzita magnetickho pola H iba voln prdy
Magnetizcia M iba viazan prdy

Definicn vraz pre B
F = q B
alebo dF = Idl B
(6.6)
(6.87)
Veobecn vztah
medzi troma vektormi
B =
0
H +
0
M (8.27)
Amprov zkon
pre ltkov prostredie
H. l d I
l
}
=
(8.26)
Empirick vztahy
pre niektor ltky
*

B =
0

r
H = H
M = H = (
r
1)H
(8.29)
(8.28)
*
Iba pre diamagnetick a paramagnetick ltky, pre ktor s a
r
kontanty nezvisl od H.
intenzity magnetickho pola H
1
a H
2
. Pre vektory pola na rozhran nevieme zadat nijak
podmienky, meme to vak urobit pre ich zloky. Rozlome preto vektory magnetickej
indukcie na normlov zloky B
n1
a B
n2
a ich tangencilne zloky B
t1
a B
t2
. Okolo bodu 0
mono zvolit nekonecne nzky valec s osou kolmo na rozhranie a s podstavou dS. Zo
veobecnej platnosti rovnice

}
=
S
0 dS B.
plynie, e tok plochou valceka sa rovn nule, co pre normlov zloky znamen, e
B
n2
dS B
n1
dS = 0
alebo
B
n2
B
n1
= 0 (8.38)

Obr. 8.6
Normlov zloka vektora B je teda na rozhran spojit, bez ohladu na to, ci rozhranm
tecie prd alebo nie.
368
Podobne rozlome na rozhran vektor H na normlov a tangencilnu zloku.
V dsledku veobecnej platnosti rovnice
H l .d = I
l
}

na nekonecne malom obdlniku so stranami dl pozdl rozhrania (pozri obr. 8.6) plat
H
t1
dl H
t2
dl = J
s
dl
alebo
H
t1
H
t2
= J
s
1
(8.39)
Rozdiel tangencilnych zloiek intenzity magnetickho pola sa rovn plonej hustote
prdu na rozhran, ktor je na zloky pola kolm. Ak prd rozhranm netecie, s tangencilne
zloky na rozhran spojit, t.j. ak J
s
= 0, potom
H
t1
H
t2
= 0 (8.40)
Vztahy (8.38) a (8.39) s hladan hranin podmienky ktor mono uviest vo
veobecnom vektorovom tvare
n
0
.(B
2
B
1
) = 0 (8.41a)
n
0
(H
2
H
1
) = J
s
(8.41b)
Uveden hranicn podmienky platia ako pre statick, tak aj pre casovopremenn magnetick
polia a vo veobecnosti sa povauj za scast sstavy Maxwellovch rovnc.
Ak na rozhran netecie prd (J
s
= 0), potom pre indukcn ciary mono odvodit
zkon ich lomu podobne, ako sme to urobili pre elektrick silociary na rozhran dvoch
dielektrk (odsek 4.5).
Jedno z prakticky dleitch rozhran je rovinn alebo mierne zakriven rozhranie
medzi nevodivm neferomagnetickm magnetikom (napr. vzduchom alebo aj vkuom)
a dobre vodivm neferomagnetickm kovom, v ktorom tec elektrick prdy velmi
vysokej frekvencie. Z terie elektromagnetickch vln plynie, e v dobre vodivom
prostred (napr. v medenom drte) vysokofrekvencn prd tecie prakticky iba vo velmi
tenkej vrstve pri povrchu a do vntra vodica prdov hustota rapdne kles. Tento jav sa
nazva povrchov jav alebo skinefekt a bude analyzovan v odseku 11.5. Z praktickho
hladiska mono tento prd nahradit povrchovm plonm prdom J
s
. Vo vodici je
prdov hustota nulov, a nulov je tam aj magnetick pole. Ak tmto dobre vodivm
prostredm je na obr. 8.6 prostredie 1, potom v rovniciach (8.41) je
B
1
= 0 H
1
= 0

1
Prsne vzat, pri odvoden druhej hranicnej podmienky treba vychdzat z rovnice
p
l
I I + =
}
l H d . , kde Ip
je posuvn prd. Hustota posuvnho prdu m vak objemov charakter a kede zvolen obdlnik
limitne obopna nulov plochu, posuvn prd sa neuplatn.
369
a rovnice prijm tvar n
0
.B
2
= 0 (8.42a)
n
0
H
2
= J
s
(8.42b)
alebo
B
n2
= 0 (8.43a)
H
t2
= J
s
(8.43b)
Podla tchto rovnc vysokofrekvencn magnetick pole na povrchu dobrho vodica m
iba tangencilnu zloku a jeho intenzita H
t
sa rovn plonmu prdu J
s
. Vektory H
t
a J
s

s navzjom na seba kolm a splnaj vztah (8.42b). Tieto skutocnosti s velmi dleit
pre kontruktrov rznych mikrovlnnch zariaden.
8.3 MIKROSKOPICK TERIA DIAMAGNETIZMU
A PARAMAGNETIZMU
8.3.1 Diamagnetizmus
K pochopeniu fyziklnej podstaty diamagnetizmu sa musme znovu obrtit k atmovej
truktre ltok. Budeme si vmat, ako psob vonkajie magnetick pole na atm,
presnejie na jeho jednu vybran elektrnov orbitu zobrazen na obr. 8.7. Predpokladajme,
e v priestore atmu vznik magnetick indukcia, ktor zo svojej zaciatocnej nulovej
hodnoty dosiahne hodnotu B v smere rotacnej osi z vybranej obenej drhy elektrnu
s polomerom r. V procese narastania magnetickej indukcie rastie aj indukcn tok = BS
kruhovou plochou obopnutou atmovou drhou S = r
2
. Rchlost nrastu toku plochou
S je teda

d
d
d
d
d
d

t t
r B r
B
t
= = ( )
2 2
(8.44)

Obr. 8.7
Takto zmena indukcnho toku plochou drhy mus podla zkona elektromagnetickej
indukcie indukovat pozdl drhy intenzitu elektrickho pola E vyznacen na obrzku
pkami a dan vrazom
370
E. l d
d
d
l
t
}
=


Smer intenzity E plynie z Lenzovho pravidla. Posledn vraz meme prepsat na tvar
2rE = r
2
d
d
B
t

z coho
E =
r B
t 2
d
d
(8.45)
Intenzita dan vrazom (8.45) bude na elektrn psobit silou F = eE (pri danom
smere intenzity bude elektrn silou spomalovan). Sila svis s casovou zmenou hybnosti,
teda
m
t
er B
t
e
d
d
d
d

=
2

z coho
d d =
er
m
B
e
2

Vidme, e zmena rchlosti d elektrnu na jeho drhe je mern zmene magnetickej
indukcie dB a nezvis od casovho intervalu v akom zmeny prebiehaj. Ak integrujeme
obidve strany rovnice
d d

=
} }

er
m
B
e
B
2
0

dostaneme vraz
=
er
m
B
e
2
(8.46)
ktorho fyziklny zmysel je nasledovn: Ak plochou ohranicenou drhou elektrnu
vznikne indukcn tok s konecnou hodnotou magnetickej indukcie B, potom rchlost
elektrnu klesne o hodnotu dan vrazom (8.46). S tmto znenm rchlosti meme
spojit indukovan moment m v opacnom smere ako je smer vektora m. Indukovan
moment m hodnotu


m
er e r
m
B
e
= =

2 4
2 2
(8.47)
a smeruje vdy proti smeru vektora B (dokonca pre lubovoln znamienko nboja). Toto
je podstata diamagnetizmu! Ltky s takmi atmami bud z nehomognneho magnetickho
pola vytlcan. Prve toto pozoroval Faraday v roku 1846 na prvku bizmut (Bi) a ltky
s podobnmi vlastnostami nazval diamagnetick.
371
Mono namietat, e pri odvoden vrazu pre E sme vo vztahu (8.44) neoprvnene
vybrali spod derivcie polomer r. D sa vak dokzat, e ak (co je pri dosiahnutelnch
B dobre splnen), polomer r sa pri naloen pola B nezmen, pretoe odstrediv sila od
zmeny rchlosti elektrnu a dostrediv magnetick sila na elektrn spsoben
indukciou B sa navzjom kompenzuj (dkaz tejto skutocnosti nechme na citatela).
Skutocn "diamagnetick" moment m pre cel atm bude zrejme in (ale nie
principilne in) ako udva vraz (8.47). Atm m Z elektrnov s rznymi polomermi
atmovch drh a meme predpokladat gulov symetriu rozloenia orientcie os drh.
Presn vztah pre diamagnetick moment atmu sa od uvedenho vrazu li iba tm, e
r
2
treba nahradit s
( )

r
Z
2

kde (r
2
) je stredn kvadratick polomer atmovej drhy a sctava sa cez Z elektrnov
atmu. V menovateli treba 4 nahradit s 6, co plynie zo stredovania. Presn vraz pre
dodatocn diamagnetick moment atmu je tvaru
m B = ( )

e
m
r
e
Z
2
2
6
(8.48)
Rovnak vraz poskytuje aj kvantov teria, ak sa (r
2
) interpretuje ako stredn kvadratick
vzdialenost od stredu atmu pre dan pravdepodobnostn rozdelenie elektrnovej
hustoty.
Ak koncentrcia atmov v ltke je n, potom magnetizcia spojen s momentami
podla (8.48) je
M m B H = = ( ) = ( )

n
ne
m
r
ne
m
r
e
Z
e
Z

2
2 0
2
2
6 6

Z coho bezrozmern velicina diamagnetick susceptibilita je dan vrazom


= = ( ) = ( )

M
H
ne
m
r n r
e
Z Z
0
2
2 15 2
6
5 910 , . (8.49)
Z vrazu (8.49) vidiet, e diamagnetizmus ltok je jav univerzlny pre vetky atmy
ltky, zvis od teploty cez koncentrciu atmov n.
Zaveden susceptibilita je bezrozmern, ale je mern objemovej koncentrcii atmov, a preto
sa vraz (8.50) interpretuje ako objemov susceptibilita. Vydelenm hustotou ltky dostaneme
hmotov susceptibilitu
m
= / v jednotkch m
3
/kg, pretoe jednotka hmotnosti (1 kg) zaber
objem (1/) m
3
. Podobne molrna susceptibilita
M
= 10
3
M
m
v jednotkch m
3
/kilomol. M je
atmov alebo molekulrna hmotnost v gramoch. Faktor 10
3
je z dvodu, e sa vztahuje na
kilomol ltky.
Aby bol zmtok dokonal, v niektorch tabulkch s susceptibility ete stle udvan v cgsm
jednotkch, pricom v tuhch ltkach a v kvapalinch dosahuj objemov susceptibility (na cm
3
)
hodnoty rdu 10
6
(v plynoch ovela menie pre ovela ni pocet atmov na jednotku objemu).
372
V SI-sstave je objemov susceptibilita (na m
3
) vcia o faktor 4, a teda je rdu 10
5
. Hodnoty
susceptibilt v tabulke 9 s objemov susceptibility v SI-sstave.
V kovoch, v ktorch s prtomn voln elektrny je situcia zloitejia, pretoe
v magnetickom poli Lorentzova sila ovplyvnuje translacn pohyb elektrnov a to vedie
k dodatocnej diamagnetickej susceptibilite, ktor pri bench magnetickch poliach je
kontantn. Vraz pre tto dodatocn susceptibilitu odvodil rusk teoretick fyzik Lev
D. Landau (1908 1968)
1
v tvare

3 1
2
0
a
3
a 12
|
.
|

\
|
=

n
m
e
d
(8.50)
kde m
*
je efektvna hmotnost vodivostnch elektrnov a n je ich koncentrcia. Tento typ
diamagnetizmu sa nazva Landauov diamagnetizmus a je znmy aj v polovodicoch.
Tie ist vodivostn elektrny v kove maj aj paramagnetick prspevok k susceptibilite.
Ak uvime, e voln elektrn m moment hybnosti (spin) a jemu zodpovedajci
magnetick moment velkosti Bohrovho magnetnu
B
(pozri odsek 8.1), bud sa tieto
momenty podla pravidiel kvantovej mechaniky orientovat pozdl smeru magnetickho
pola a bud prispievat k paramagnetickej susceptibilite ltky clenom, ktor je dan
vrazom
2


F
B
p
W
ng
8
3
2 2
0

= (8.51)
kde g je Landho g-faktor a W
F
je Fermiho hladina. Tento typ magnetizmu sa nazva
Pauliho paramagnetizmus [Wolfgang Pauli (1900 1958) raksky teoretick fyzik]
a d sa experimentlne skmat metdou elektrnovej paramagnetickej rezonancie
(EPR), o ktorej sa krtko zmienime v odseku 8.5.4.
Pre voln elektrny v kovoch m
*
= m
e
, g = 2 a W
F
= (3
2
n)
2/3

2
/(2m
e
). V takom
prpade sa Pauliho susceptibilita rovn trojnsobku absoltnej hodnoty Landauovej
susceptibility, teda
p
= 3
d
.
Na zver tohto odseku ako prklad uvedieme vpocet objemovej susceptibility zlata
s vyuitm vrazov (8.49) a (8.51). Hustota zlata = 19 320 kg/m
3
, Avogadrovo cslo
N
A
= 6,022 5.10
26
kmol
1
, atmov hmotnost zlata m
m
= 196,966 5 kg/kmol, take
koncentrcia atmov v zlate
n N
m
A
m
= =

5 906 84 10
28
, . m
3

Atmov cslo zlata Z = 79 a ako odhad pre (r
2
) zoberieme hodnotu blzku kvadrtu
Bohrovho polomeru, konkrtne 0,75a
0
, teda
( ) = ( )

r Z r
Z
2 2
. = 79 . (0,75a
0
)
2
= 1,244 . 10
19
m
2


1
Landau, L. D., Z. Phys., Bd. 64, N. 7 8, S. 629 (1930)
2
Pozri napr. Kittel, C.: Introduction to solid state physics, J. Wiley and Sons, New York 1971
373
Dosadenm tchto hodnt do vrazu (8.49) dostaneme pre elektrnov objemov
diamagnetick susceptibilitu zlata hodnotu = 43,36.10
6
. Prspevok Landauovho
diamagnetizmu vypoctan podla vrazu (8.50) je
d
= 3,6.10
-6
a od Pauliho
paramagnetizmu podla vrazu (8.51)
p
= 3
d
= 10,8.10
-6
. Celkov susceptibilita
zlata je teda

c d p
= + + =

3616 10
6
, .
Vsledok, ktor sme dostali, sa prakticky rovn experimentlnej hodnote v tabulke 9.
Zhoda experimentlnych a teoretickch vsledkov svedc o tom, e naa predstava o jave
diamagnetizmu odpoved realite. Je tie znme, e magnetick merania susceptibilt s
najpresnejou metdou experimentlneho stanovenia strednej hodnoty (r
2
). V uvedenom
prklade je touto hodnotou (0,75a
0
)
2
.
8.3.2 Paramagnetizmus
Ako sme u kontatovali, paramagnetizmus (odhliadnuc od Pauliho paramagnetizmu
vodivostnch elektrnov) prejavuj tak ltky, ktorch atmy, iny alebo molekuly maj
nenulov permanentn magnetick moment. Takch ltok je vela, rovnako ako tch, ktor
moment nemaj, a s teda diamagnetick. Prcina paramagnetizmu me byt rzna.
Jednm z dvodov me byt neprny pocet elektrnov v atme, take je v nom nespren,
teda nevykompenzovan orbitlny alebo spinov moment, a tak je prvok paramagnetick.
Toto vak nemus byt pravidlom, pretoe napr. niektor dvojatmov molekuly zloen
s atmov s prnym poctom elektrnov s napriek tomu paramagnetick, ako napr. kyslk
O
2
. Paramagnetick s napr. iny prechodnch prvkov ako Mn
2+
, vzcnych zemn ako
Gd
3+
, aktinidov ako U
4+
a i. U vciny kovov vonkajie elektrny optaj jednotliv
atmy, cm z nich vznikn diamagnetick iny. Uvolnen elektrny sa mu volne
pohybovat a nazvaj sa vodivostn elektrny. Ich paramagnetizmus a diamagnetizmus
sme analyzovali v predchdzajcom odseku.
1
Niekolko typickch paramagnetk je
uvedench v tabulke 9.
Bez vonkajieho magnetickho pola s magnetick momenty paramagnetickej ltky,
v dsledku chaotickho tepelnho pohybu, vystredovan na nulu, a teda stredn magnetizcia
v ltke je nulov. Energia tepelnho pohybu pri absoltnej teplote T sa rdovo rovn
hodnote kT (k je Boltzmannova kontanta). Ked sa na ltku nalo vonkajie magnetick
pole s indukciou B, maj diply ltky pod cinkom tocivho momentu tendenciu zaujat
smer pola zodpovedajci jeho minimlnej potencilnej energii. Potencilna energia
diplu s momentom m v poli magnetickej indukcie B je m.B (pozri odsek 6.4.1). Tto
energia je v porovnan s tepelnou energiou velmi mal, napriek tomu vak djde
k istmu usporiadaniu diplov do smeru pola B. V ltke vznikne nenulov magnetizcia
M v smere B, co zodpoved kladnej magnetickej susceptibilite. Ukeme neskr, e
v bench poliach pri teplote blzkej izbovej, teda pre pomer B/T dostatocne mal, je

1
V tomto odseku budeme hovorit iba o elektrnovom paramagnetizme. Jadrov paramagnetizmus ako
velmi slab efekt (rdovo tisckrt slab ako elektrnov para- a diamagnetizmus) nebudeme uvaovat
(pozri tie odsek 8.5.4). Treba si uvedomit, e ltka s jadrovm paramagnetizmom me byt
diamagnetick (ako prklad me poslit voda H2O, kde paramagnetick s dva vodkov protny).
374
magnetizcia nepriamo mern teplote. Tto skutocnost experimentlne potvrdil v roku
1895 franczsky fyzik Pierre Curie (1859 1906), ktor zistil, e v bench poliach B
a pri teplotch T blzkych izbovm, je magnetizcia M mern magnetickej indukcii
B = H a nepriamo mern teplote, teda
M B H H =

= =
C
T
C
T

kde C' a C s kontanty. Rovnica je znma ako Curieho zkon, a casto sa pe v tvare
pre susceptibilitu
=
C
T
(8.52)
Pre velmi siln polia a nzke teploty, ked pomer B/T je velk, vztah medzi intenzitou
magnetickho pola a magnetizciou nezostva linerny. V ltke dochdza postupne
k nasteniu a magnetizcia M speje ku kontantnej maximlnej hodnote M
max
, kedy
vetky magnetick momenty smeruj pozdl magnetizujceho pola B, resp. H.
Teoretick vklad Curieho zkona podal v roku 1905 Paul Langevin (1872 1946)
na zklade klasickej Boltzmannovej tatistiky. Matematick postup, ktor pri tom vyuil,
je ten ist, ktor sme uviedli pri vpocte elektrickej susceptibility dielektrk s orientacnou
polarizciou (odsek 4.8.3), a preto ho tu uvedieme iba skrtene. Magnetick dipl
s momentom m nachdzajci sa v magnetickom poli B m potencilnu energiu W = m.B =
= mB

cos, kde je uhol, ktor zvieraj vektory m a B. Podla klasickej tatistiky pocet
momentov s energiou W zodpovedajcou uhlom z intervalu od po + d je
d d n b
W
kT
=

e sin (8.53)
kde b je kontanta, ktor mono urcit normovanm, t. j. integrciou vrazu (8.53) cez
vetky mon hodnoty energie. Tto integrcia mus dat pocet momentov n na jednotku
objemu (koncentrciu diplov). Pre n prpad
d d n b
mB
kT
= e sin
cos
(8.54)
a integrciou tohto vrazu od 0 po dostaneme hodnotu n. Zloka diplovho momentu
do smeru B na kad atm je m

cos , a teda stredn komponenta na atm je m.
Magnetizcia jednotkovho objemu paramagnetika je potom dan vrazom

}
= =
a
0
d cos n m m n M
Z toho vrazu meme vyjadrit

m
m
M
nm
b
b
mB
kT
mB
kT
= =
}
}
cos e sin
e sin
cos
cos

d
d
0
0

375
zaviest substitciu
mB
kT
= a a cos = x
take nakoniec dostaneme vraz

M
nm
x x
x
a
a
L a
ax
ax
= = =

+
}
}
e
e
cotgh ( )
d
d
1
1
1
1
1
(8.55)

Obr. 8.8
Vsledkom integrcie je Langevinova funkcia L(a), ktorej priebeh v zvislosti od a je
graficky znzornen na obr. 8.8. Pre velk hodnoty a (velk pomer B/T) sa hodnota
funkcie bli k jednotke, t. j. stredn moment m v smere pola sa rovn hodnote
individulneho momentu m. Je to stav nastenia (saturcie), ked s vetky diply
nasmerovan pozdl vektora B. V prpade, e a 1, t. j. ak mB kT, mono
Langevinovu funkciu nahradit linernym vrazom
L(a)
a
3

Z vrazu (8.55) plynie, e

M
nm
L a
mB
kT
= ( )
3

alebo
376
M
nm
kT
B
nm
kT
H = =
2
0
2
3 3

(8.56)
Vraz (8.56) udva magnetizciu paramagnetickej ltky umiestnenej v slabom poli
pri izbovch teplotch. Z tohoto vrazu pre bezrozmern velicinu paramagnetick
susceptibilitu plynie


= =
M
H
nm
kT
0
2
3
(8.57)
Je to t ist susceptibilita, ktor objavil P. Curie, a ktor je dan vrazom (8.52), ak
vezmeme do vahy, e Curieho kontanta je
C =

0
2
3
nm
k

Vo vraze (8.57) je jedinou atomrnou neznmou magnetick moment m, ktor mono
urcit meranm susceptibility v zvislosti od 1/T v oblasti, kde a je mal. Vo veobecnosti
s magnetick momenty paramagnetk rdu 10
23
A.m
2
, s teda rdovo rovn Bohrovmu
magnetnu. Objemov susceptibility (na m
3
) paramagnetickch tuhch ltok pri izbovch
teplotch, tch, ktor splnaj Curieho zkon, s +10
3
. Paramagnetizmus je teda
podstatne silnej, ako diamagnetizmus, ktor je vak v ltke vdy prtomn.
Prsne vzat, Langevinova teria je pouiteln iba pre plyny, v ktorch diply s
dostatocne daleko od seba, take mono zanedbat ich vzjomn interakciu. V tuhch
ltkach me byt tto interakcia znacn a mnoh ltky vyhovuj modifikovanmu
Curie-Weissovmu vztahu
=

C
T
(8.58)
kde je Weissova kontanta charakteristick pre t-ktor ltku; me byt kladn alebo
zporn. Rovnica (8.58) plat iba pre T > || a pre mnoh ltky niet jednoduchho vztahu,
ktor by opisoval varicie susceptibility v irokom rozsahu teplt.
Na zver tohto odseku je na obr. 8.9 znzornen zaujmav grafick zvislost M/M
max

od pomeru B/T pre rzne teploty u paramagnetickej soli CrK(SO
4
)
2
.12H
2
O (krytalick
sran draselno chromit).
1
U tejto ltky nositelom paramagnetizmu s iny chrmu Cr
3+
,
ostatn iny (K
+
, SO
4
2
) a molekuly vody s diamagnetick. 99,5 %-n nastenie nastane
v obrovskom poli B = 5 T pri extrmne nzkej teplote T = 1,3 K. Pre lahie dosiahnuteln
podmienky B = 1 T a teplotu T = 10 K je pomer B/T = 0,1 [T/K]. Pre tento a men
pomer B/T je Curieho zkon dobre splnen. Krivka, ktor prechdza experimentlnymi
bodmi na obrzku, bola vypoctan na zklade modernej kvantovej terie. Vidme, e
vborne shlas s experimentom.

1
Z meran W. E. Henryho podla knihy: Resnick, R. Halliday, D.: Physics, J. Wiley & Sons, Inc. New
York, London, Sydney 1966.
377

Obr. 8.9
8.4 FENOMENOLOGICK TERIA FEROMAGNETIZMU
Prv, co treba v svislosti s feromagnetizmom povedat je, e je to kooperatvny
jav a vznik v ltke (a nie v jej atmoch) ako dsledok pecifickho psobenia
medzi paramagnetickmi atmami alebo aj inmi prmesami v krytalickej mrieke.
Svedc o tom aj t skutocnost, e feromagnetick ltky zahriate nad kritick Curieho
teplotu T
C
prechdzaj do paramagnetickho stavu. Ich susceptibilita pre teploty T > T
C

je dan vrazom
=

C
T T
C
(8.59)
(Curieho-Weissov zkon). Pre reprezentanta tejto skupiny elezo je Curieho teplota
T
C
= 1 043 K = 773 C. Pod touto teplotou je elezo feromagnetick, nad nou paramagnetick.
Vo feromagnetickom stave sa medzi magnetickmi momentmi atmov ltky objavuje
zvltny typ vzby nazvanej vmenn vzba, ktor printi magnetick momenty
v relatvne velkej, a makroskopickej oblasti orientovat sa do jednho smeru. Tieto oblasti
spontnnej magnetizcie sa nazvaj magnetick domny. V magnetickch domnach s
vetky elementrne momenty usporiadan a vytvraj jeden relatvne velk magnetick
moment celej domny. Dleit je, e k spontnnej magnetizcii a vzniku domn dochdza
bez akhokolvek vplyvu vonkajieho magnetickho pola. Vmenn vzba zodpovedn za
vznik a existenciu domn je vlucne kvantov efekt a ned sa vysvetlit pomocou
klasickej fyziky.
Ak teplota feromagnetickho materilu klesne pod Curieho bod T
C
, prestva pren platit
vraz (8.59) a jeho sprvanie sa diametrlne men. Psobenm spomnanch kvantovch
efektov vzjomnej vmeny vznikaj magnetick domny. Magnetick momenty domn
378
bez prtomnosti vonkajieho magnetickho pola s tatisticky rozloen do vetkch
smerov, a ltka, pokial predtm nebola vystaven psobeniu magnetickch pol, zostva
makroskopicky nezmagnetizovan. Na obr. 8.10 je schematicky znzornen domnov
truktra nezmagnetizovanho feromagnetika, pkami s vyznacen smery magnetizcie
domn. Rozmery domn s v rozsahu 10
4
a 10
1
mm.

Obr. 8.10
Bude ns zaujmat, ako sa vzorka feromagnetickho materilu bude sprvat, ak ju
budeme magnetizovat. Predpokladajme, e vzorka je toroidlneho tvaru a je na nej
navinut cievka ako na obr. 8.4a, ktorou tecie prd, ktor mono menit. Prd vytvor
v toroide magnetizujce pole intenzity H, v dsledku ktorho vznikne vo feromagnetiku
magnetizcia M a v konecnom dsledku magnetick indukcia B.
1
Zvislosti magnetickej
indukcie B alebo magnetizcie M od intenzity magnetickho pola H sa nazvaj
magnetizan krivky a poskytuj pln informciu o technickch vlastnostiach feromagnetk.
Experimentlne snmanie magnetizacnch kriviek opeme inde, tu sa poksime o ich
fyziklnu interpretciu.
Na obr. 8.11 je schematicky ilustrovan zmena domnovej truktry feromagnetika
v procese jeho prvotnho magnetovania. Zodpovedajca zvislost zobrazen na obrzku
je magnetizacn krivka M H, krivka prvotnej magnetizcie. Zvislost M od H, je
silne nelinerna a formlne ju mono zapsat v tvare
M = M(H)
Magnetizujce pole H sa ovlda magnetizujcim prdom. Priebeh magnetickej indukcie
B je potom tie dan formlnym vztahom
B =
0
H +
0
M(H) (8.60)
Pre feromagnetikum je charakteristick, e prv clen
0
H na pravej strane je vo vcine
prpadov v oblasti technickho stenia (velkch zmien magnetizcie podmienench

1
Budeme predpokladat, e makroskopick vektory B, M a H vo feromagnetiku leia pozdl jednej
priamky, a v dalom budeme udvat iba ich absoltne hodnoty.
379
magnetizacnm prdom) zanedbateln a cel magnetick indukcia je dan druhm cle-
nom
0
M(H), ktor je velk a silne nelinerny. Mono teda pribline napsat
B
0
M(H) (8.61)

Obr. 8.11
Krivka na obr. 8.11 je teda scasne obrazom zvislosti B od H. Vrtme sa vak na
zaciatok zvislosti do bodu 0. V tomto bode m feromagnetick vzorka formlne tyri
rovnak domny, ktorch magnetick momenty sa navzjom ruia, teda M = 0 a aj B = 0.
So zvyovanm H sa domny postupne "zlievaj" (odborne sa to nazva "posuv domnovch
stien"), a v celej vzorke zostane iba jedna domna, ktor sa nakoniec plne natoc do
smeru pola H. V tom okamihu je proces technickho stenia vzorky ukoncen,
magnetizcia dosahuje hodnotu technickho nastenia M
s
a dalej nerastie. Pre ilustrciu
mono uviest, e v typickch feromagnetickch materiloch sa hodnota indukcie nastenia
B ~ 1,5 T dosiahne v poli H niekolkch stoviek A/m, ktor by vo vkuu alebo v paramagnetiku,
resp. diamagnetiku, vytvorilo indukciu len rdovo 10
4
T.
Po skoncen technickho stenia je dal rast magnetizcie v materili spojen u
iba s orientciou atmovch alebo inovch momentov, ktor v dsledku chaotickho
tepelnho pohybu ete neboli zorientovan do smeru M, teda proces podobn ako
v paramagnetikch. Takto magnetizcia je fyziklna a mono ju dalej zvyovat
zniovanm teploty k velmi nzkym hodnotm. Konc sa teoreticky pri teplote absoltnej
nuly. Nrast M touto procedrou je vak tak mal, e v praktickch aplikcich feromagnetk
nehr iadnu lohu. Hodnota M
s
na magnetizacnej krivke nezostane kontantn, ale bude
mierne narastat.
Magnetick indukcia B v oblasti nastenia je dan predovetkm velkou hodnotou

0
M
s
a malm prspevkom
0
H. Ak sa H bude dalej zvyovat, bude nepatrne a linerne
narastat prspevok
0
H a magnetizcia M rastie v tej miere, v ktorej ete H me ovplyvnit
orientciu atmovch momentov.
380
8.4.1 Hysterzna sluka
Obrtme teraz smer magnetizcie a zniujme hodnotu H. Objavme pri tom daliu
zvltnost feromagnetizmu, e magnetizcia M, prpadne magnetick indukcia B, nebud
pri sptnom chode sledovat krivku prvotnej magnetizcie.
Na obr. 8.12 je znzornen zvislost magnetickej indukcie B vo vzorke od intenzity
H, ak sa vzorka magnetuje cyklicky z bodu P do bodu Q a naspt do bodu P. Krivka 1
zodpoved krivke prvotnej magnetizcie vzorky od nuly a do stavu nastenia B
s
. Pri
zniovan hodnoty H k nule kles magnetick indukcia po novej magnetizacnej krivke 2
a po dosiahnut H = 0, ked sa prd vo vinut rovn nule, je vo vzorke zvykov (remanentn)
indukcia B
r
, ktor me byt ete stle blzka hodnote saturcie B
s
. V tejto situcii by
sme mohli z toroidu odstrnit vinutie a mali by sme kruhov permanentn magnet. Ak
sa teraz zmen smer magnetizacnho prdu a H sa bude zvyovat v zpornom smere,
bude indukcia klesat po krivke 2 k nulovej hodnote. T dosiahne, ked je intenzita pola
H = H
c
. Je to koercitvna intenzita, pri ktorej vo vzorke zanikne predchdzajca
magnetick indukcia. Permanentn magnety musia mat vysok koercitvnu intenzitu,
aby bol magnet odoln proti demagnetizovaniu. Dalie zvyovanie H v opacnom smere
vedie k nrastu indukcie do saturcie, ale v opacnom smere. Ak sa v bode Q smer chodu
H znovu zmen, bude indukcia rst pozdl krivky 3 a do vchodiskovej zaciatocnej
saturcie v bode P. Cel uzavret krivka 2 3 sa nazva hysterzna slucka. Vidno z nej,
e zmeny magnetickej indukcie B vo feromagnetiku zaostvaj za zmenami magnetujceho
pola H.

Obr. 8.12
Zvislost prvotnej magnetizcie a s nou spojen zvislost indukcie od intenzity
magnetickho pola sa casto vyjadruj kontradikcnmi vztahmi
M = H
r
H
resp.
B =
0

r
H (8.62)
Vetka nelinearita materilu je teraz skryt v relatvnej permeabilite
r
, ktor je zloitou
funkciou H. Z poslednch dvoch vrazov vyplva, e
381

r

M
H
(8.63)
alebo

r
=
B
H
0
(8.64)
Na obr. 8.12 s znzornen dve priamky, ktorch smernice
0

r
= B/H udvaj hodnoty

r
. Ploch priamka dva zaciatocn minimlnu hodnotu relatvnej permeability
0

r

v bode 0 krivky 1, druh, strm priamka, udva permeabilitu v bode jej dotycnice ku
krivke 1. Je to maximlny pomer B/H, a teda v tomto bode je maximlna aj permeabilita

rm
. Pri dalom zvyovan H bude
r
klesat ku hodnote 1.
Je zrejm, e v mnohch dynamickch aplikcich feromagnetk, ked sa hodnoty
H a B menia v malch intervaloch, takto zaveden relatvna permeabilita neodra
zodpovedajco vlastnosti materilu. Pre takto pouitie feromagnetk treba zaviest
pojem diferencilnej (dynamickej) permeability, definovanej vrazom

rd
B
H
=
1
0
d
d
(8.65)

Obr. 8.13
Jej hodnotu mono dostat grafickm alebo numerickm derivovanm krivky 1 na obr. 8.12.
Zvislost
rd
od H je znzornen na obr. 8.13. Zacna pri hodnote blzkej nule,
prechdza maximom pri maximlnej strmosti krivky 1 a potom kles k nule. Zaciatocn
hodnota permeability
r0
je tie dan vrazom (8.65). Pre cist elezo maximum
rm

dosahuje hodnt blzkych 10
4
. Na obr. 8.14 s znzornen experimentlne zskan
zvislosti
rd
od magnetizujceho pola H, pre rzne teploty v stavebnej oceli.
1


1
Zvislosti na obr. 8.14 a 8.16 boli zskan pri experimenlnom skman magnetoelastickho javu
v stavebnej oceli na Katedre rdiofyziky MFF UK Bratislava (Jaroevic, A. Magnetoelastic Method of
Stress Measurement in Steel, J. Holnicki-Szulc and J. Rodellar (eds.), Smart Structures, 107-114).
382
Zobrazen hysterzna slucka na obr. 8.12 je v skutocnosti iba limita tch sluciek,
ktor by vznikli, ak by sa vzorka magnetizovala neplne, t. j. magnetizcia a indukcia by
nedosahovali saturacnch hodnt. Na obr. 8.15 je zobrazen dynamicky snman zvislost
indukcie B od intenzity H v stavebnom eleze tak, e magnetick intenzita sa menila
periodicky a jej amplitda sa zvcovala z nulovej hodnoty a do stavu technickho
nastenia. Magnetizcia je nereverzibiln a krivka sa nikde nepretna.

Obr. 8.14
Zaveden permeability nemaj velk praktick hodnotu, pretoe zriedkakedy sa
pracuje s feromagnetickm materilom v oblasti jeho krivky prvotnej magnetizcie. Castejie
sa materil magnetuje striedavm polom vcej alebo menej amplitdy a magnetizcia
prebieha pozdl "minoritnch" hysterznych sluciek posadench na ist statick hodnotu
intenzity alebo indukcie. Strmost tchto sluciek je menia ako strmost krivky prvotnej
magnetizcie. Tieto slucky mono vidiet na obr. 8.16 a vznikaj tak, e hodnota
intenzity sa v nejakom bode vrti spt o hodnotu H
1
, resp. H
2
. Magnetick indukcia
sa tmto vrti o hodnotu B
1
, prpadne o B
2
. Prrastky B/H definuj inkrementlnu
permeabilitu
1


H
B
ir r ink

= + =
0
1

(8.66)
kde

je reverzibiln (vratn) a

je ireverzibiln (nevratn) cast inkrementlnej

permeability. Pre mal H nenastvaj nevratn zmeny v magnetickej domnovej
truktre a
ink
sa rovn

. Prve tto inkrementlna permeabilita urcuje napr. indukcnost

tlmiviek s feromagnetickm jadrom.

1
Jiles, D. C.: Introduction to Magnetism and Magnetic Materials, Chapman & Hall 1995
383

Obr. 8.15

Obr. 8.16
384
Ak je feromagnetick materil podroben premagnetizovvaniu, je tento proces
spojen so spotrebou energie zdroja magnetizacnho prdu. Meme to ukzat na
magnetizovan feromagnetickho toroidlneho prstenca, na ktorom je toroidlne navinut
cievka s N zvitmi (pozri naprklad obr. 8.4). Ak je stredn dlka prstenca l, potom prd
I v cievke je viazan s intenzitou magnetickho pola H podla Amprovho zkona
vztahom
I
Hl
N
=
V prpade, e sa prd s casom men, bude sa menit aj intenzita magnetickho pola
v prstenci a nsledne aj magnetick indukcia B. V dsledku takejto zmeny bude sa
v prstenci s casom menit indukcn tok a na svorkch cievky vznikne indukovan
protinaptie velkosti
U
t
NS
B
t
ind
= =
d
d
d
d

kde S je prierezov plocha prstenca. Scin prdu a indukovanho naptia udva elektrick
vkon P zdroja, s ktorm sa jeho energia W
e
spotrebuje na magnetizciu prstenca, teda
P
W
t
IU SlH
B
t
e
ind
= = =
d
d
d
d

Ak oznacme Sl = objem prstencovej feromagnetickej vzorky, potom mal zmena
magnetizacnej energie je dan vrazom
dW
e
= Pdt = HdB
a objemov hustota tejto energie
d
d
d W
W
H B
e
= =

Integrciou tchto prspevkov po uzavretej hysterznej slucke z bodu Q (B
max
) na obr.
8.12 do bodu P (+B
max
) a spt do bodu Q dostaneme celkov energetick straty (hysterzne
straty) na jednotku objemu a na jeden magnetizacn cyklus

max
max
d
B
B
B H W
+

}
= [J.m
3
] (8.67)
Hodnota integrlu (8.67) je dan prve plochou hysterznej slucky v jednotkch
B a H. Hysterzne straty s vcie u magneticky tvrdch materilov, ktor maj irok
hysterzne slucky, oproti stratm v magneticky mkkch materiloch, ktorch slucky s
zke. To je v shlase s tm, co sme u povedali o fyziklnych vlastnostiach magneticky
tvrdch a mkkch materilov. Kede slucky s cyklovan raz za peridu, hysterzne
straty rast linerne s frekvenciou prdu.
385
Okrem hysterznych strt vo feromagnetickch materiloch vznikaj pri striedavom
magnetovan aj straty spojen s vrivmi prdmi, ktor boli analyzovan v casti 7.4. Tam
bolo tie povedan, ak opatrenia treba urobit na ich znenie. Problm vrivch prdov
neexistuje vo feritoch, ktor s nevodiv.
8.4.2 Magnetostrikcia a magnetoelastick jav
Proces magnetizovania feromagnetk je spojen so zmenami ich linernych rozmerov
a objemu. Tento jav sa nazva magnetostrikcia. Pozoroval ju u v roku 1841 anglick
fyzik James P. Joule
1
(1818 1889), k jeho podrobnejiemu skmaniu vak dolo a
v ptdesiatych rokoch tohto storocia. Ukazuje sa, e vo feromagnetickej ltke ochladenej
pod Curieho teplotu T
C
vznikn okrem spontnnej magnetizcie aj spontnne mriekov
mechanick naptia, ktor sa nazvaj spontnna magnetostrikcia. Mriekov deformcie
spsoben "feromagnetickm poriadkom" s podla Joula zdrojom rozmerovch zmien
feromagnetika. Tak, ako sa pod cinkom magnetizujceho pola men smer magnetizcie,
men sa aj smer mriekovch deformci. Zmena linernych rozmerov feromagnetika sa
vyjadruje saturacnou magnetostrikcnou kontantou
si
, ktor je mierou relatvneho predlenia
alebo skrtenia i-tho rozmeru vzorky pri jej zmagnetizovan od nuly a po stav jej
magnetickej saturcie. Typick hodnoty pozdl krytalografickch os s
2

pre Fe
100
= 20,7.10
6
a
111
= 21,2.10
6

pre Ni
100
= 45,9.10
6
a
111
= 24,3.10
6

S magnetostrikciou s spojen mnoh javy, ktor sa prejavuj zmenou tvaru
hysterznej slucky, a ktor vplvaj na magnetick prspevok k volnej energii, resp.
ovplyvnuj tak technologick parametre ltky, ako s magnetick straty a i. Dnes s
znme materily, ktorch magnetostrikcn kontanta
si
dosahuje hodnt a 1600.10
6
.
Na princpe magnetostrikcie sa vyrbaj magnetostrikcn filtre a hyperzvukov menice.
Magnetostrikcia sa d vyuit v spojen s optickmi metdami na velmi presn meranie
magnetickej indukcie (a do presnosti rdu pT = 10
12
T).
K magnetostrikcii obrten jav dostal nzov magnetoelastick jav. Mechanick
naptia psobiace na zmagnetovan feromagnetikum ovplyvnia magnetick parametre
materilu (jeho magnetizciu, magnetick straty a i.), co sa tie prejav na tvare hysterznej
slucky, teda na magnetizacnch krivkch. Dnes s vyvinut vysokocitliv a presn
metdy merania zmien tchto magnetickch parametrov, co sptne umonuje nedetruktvne
merat mechanick naptia v rznych castiach strojnch zariaden, stavebnch
kontrukci, v prostriedkoch cestnej, eleznicnej a leteckej dopravy a i.
3
Nezanedbateln
je aj vedeck prnos poznvania takch trukturlne zloitch materilov, ako s
feromagnetik.


1
Joule, J. P., Sturgeon's Annals of Electricity 8, 219 (1842); Joule, J. P., Phil. Mag. 30, 76 (1847)
2
Lee, E. W., Rep. Prog. Phys. 18, 184 (1955)
3
Jaroevic, A., Fabo, P., Kyka, R., Hatala, M. (1992) Vorspannungmessungen an Baukonstruktion,
Braunschweiger Bauseminar, Braunschweig, Germany November 1992, Heft 97, 71-82
386
8.4.3 Klasifikcia feromagnetickch materilov a ich vroba
Feromagnetick materily sa podla technickho pouitia delia na dve skupiny:
1. magneticky mkk materily, ktor maj vysok permeabilitu, lahko sa
magnetizuj aj demagnetizuj, to znamen, e ich koercitvna intenzita je relatvne nzka
a hysterzna slucka je zka;
2. magneticky tvrd materily s relatvne nzkou permeabilitou, ktor sa tako
magnetizuj aj demagnetizuj, maj teda vysok koercitvnu intenzitu a irok, takmer
obdlnikov hysterznu slucku.
Ltky z prvej skupiny sa pouvaj hlavne pri vrobe elektrickch motorov a transformtorov,
z druhej pri vrobe permanentnch magnetov. V magneticky mkkch feromagnetickch
materiloch sa domnov steny posvaj a preklpaj pomerne lahko, take magnetizcia
sa me znacne menit pri malch zmench magnetizujceho pola. Tak materil mus
byt velmi cist a co najhomognnej, bez nepravidelnost v krytalickej truktre. Mus
byt tie zbaven vetkch vntornch mechanickch napt. Technolgia spracovania
materilov spocva v han materilu a v jeho pomalom ochladzovan tak, aby sa atmy
ltky usadili v zodpovedajcich polohch krytalickej mrieky.
Na druhej strane, magneticky tvrd materily musia mat pevn domnov steny,
odoln proti posvaniu a rotcii, co sa d dosiahnut vytvorenm mriekovch porch
a necistotami. Feromagnetick materily s prsadami sa nahrievaj na vysok teplotu
a prudko sa v oleji ochladzuj, cm sa v truktre vytvoria potrebn vntorn mechanick
naptia. Zsadn obrat vo vrobe tvrdch feromagnetickch materilov nastal v roku
1932, ked japonsk technolg T. Mishima
1
tepelnm opracovanm zliatiny eleza, niklu,
hlinka a kobaltu pripravil tvrd feromagnetick materil znmy pod nzvom ALNICO
(pozri tabulku 12 a obr. 8.18). Tento materil v jeho mnohch varicich sa pouva
dodnes na vrobu permanentnch magnetov.
Permanentn magnety sa vyrbaj tie zlisovanm velmi jemnch feromagnetickch
prkov. Ak s castice prku dostatocne mal, potom kad castica je jednou domnou
bez vntornch domnovch stien. Magnet mono magnetizovat a demagnetizovat iba
rotciou magnetickho momentu celej castice. Vhodnm tvarom a vntornou truktrou
castc sa d dosiahnut tak anizotropia vlastnost, e rotcia magnetizcie je mon iba
o 180. To je spojen s vyou koercitvnou intenzitou v materile. Dobr permanentn
magnet vyaduje prky s vysokou saturacnou magnetizciou M
s
a usporiadan tak, aby
"lahk" smery magnetizcie boli paraleln. Vyaduje sa tie vysok Curieho teplota.
S feromagnetizmom s zko spojen dalie dva u spomnan typy magnetizmu,
a to antiferomagnetizmus a ferimagnetizmus. V antiferomagnetickch ltkach, akou je
napr. MnO
2
, u spomnan vmenn vzba spsobuje antiparaleln zoskupovanie
magnetickch momentov zobrazen na obr. 8.17b (pre porovnanie je na obr. 8.17a
zobrazen zorientovan feromagnetikum). Tak ltky vykazuj navonok velmi mal
vsledn magnetizmus. Ak sa nahrej nad ist Nelovu teplotu, vmenn vzba
vymizne a ltky sa stvaj paramagnetick.
Ferimagnetick ltky, ktorch reprezentantom je elezn ferit, obsahuj dva rzne
magnetick iny (v danom prpade Fe
2+
a Fe
3+
). Vmenn vzba vedie k takmu usporiadaniu
inov, ak je znzornen na obr. 8.17c. Vonkajie magnetick vlastnosti ferimagnetk
leia medzi vlastnostami feromagnetk a antiferomagnetk. Pri zvyovan teploty

1
Mishima, T., U.S. Patent 2 027 966, Ohm, 19, 353 (1932)
387
ferimagnetika vmenn vzba pri istej teplote vymizne a ltka strat makroskopick
magnetick vlastnosti. Ferimagnetik maj jednu vynikajcu elektrick vlastnost, e s
prakticky nevodiv, s to teda velmi dobr dielektrik. Tto ich vlastnost ich predurcuje
na pouitie v striedavch, hlavne vysokofrekvencnch magnetickch poliach, bez nebezpecia
vzniku indukovanch prdov a neiaducich Jouleovch strt vo ferimagnetiku.

Obr. 8.17
V tabulke 11 je uvedench niekolko vybranch magneticky mkkch materilov
s ich zloenm a magnetickmi parametrami. Vetky, okrem feritov, s pripravovan
hanm pri teplotch v rozsahu 800 C a 1 300 C, supermalloy vo vodkovej atmosfre,
a presne kontrolovanm ochladzovanm. Permalloy a supermalloy sa po magnetickej
prprave nesm mechanicky opracovvat (napr. ohbat). S to mimoriadne magneticky
mkk materily. K ich magnetickmu nasteniu dochdza u pri desatinch A/m.
Pouvaj sa v malch jadrch elektromagnetickch mechanizmov (nzkoprdovch
transformtoroch, magnetickch zosilnovacoch, krokovch motoroch a i.) pracujcich
na nzkych frekvencich do rdu 10 kHz pri slabch magnetickch poliach.
Magneticky mkk ferity s pripravovan spekanm kyslicnkov eleza s prmesami
a maj zku, takmer obdlnikov hysterznu slucku. S to vlastne keramiky a ich rezistivita je
velmi vysok.
Magneticky tvrd materily sa takmer vlucne pouvaj na vrobu permanentnch
magnetov. Permanentn magnety umonuj zskat stabiln magnetick polia, casto
s vcou indukciou a pri menom objeme ako pomocou elektromagnetov.
V tabulke 12 s uveden parametre niektorch typickch magneticky tvrdch materilov.
Niekolko zvislost B H v druhom kvadrante hysterznych sluciek, nazvanch
demagnetizacn krivky (pozri obr. 8.12), pre vybran materily je zobrazench na obr. 8.18.
1








1
Dta (s vnimkou Nd-Fe-B magnetu) s prevzat z knihy Nesbitt, E. A., Wernick, J. H.: Rare Earth
Permanent Magnets, Bell Laboratories Murray Hill, New Jersey, Academic Press New York and
London 1973
388
Tabuka 11
Magneticky mkk materily
Nzov zloenie (%) B
s
[T]
ro

rm
H
c
[A/m]

1
[.cm]
Technick elezo armco
(prmes 0,2, zvyok Fe)
2,16 150 5 000 80 10
Kremicit elezo
(4 Si, zvyok Fe)
1,97 500 7 000 40 60
Permalloy
(68 Ni, zvyok Fe)
1,30 1 200 2,5.10
3
2,4 20
Supermalloy
(5 Mo, 79 Ni, zvyok Fe)
0,79 10
5
10
6
0,16 60
Permendur V
(49 Co, 2 V, zvyok Fe)
2,40 800 4 500 140 26
Ni-Zn ferit
(48,5 Fe
2
O
3
, 35,5 ZnO, 16,0 NiO)
0,1965 5 000 7 560 4,0 10
8

Mn-Mg ferit
(37,8 Fe
2
O
3
, 28,1 MgO, 34,1 MnO)
0,19 4,8 500 110 10
12

1
je rezistivita materilov


Tabuka 12
Magneticky tvrd materily
Nzov zloenie (%) B
r
[T] H
c
[kA/m]
(BH)
max
[kJ/m
3
]
Chrmov ocel
(3,5 Cr, 1 C, 0,5 Mn, zvyok Fe)
0,95 5,30 2,30
Kobaltov ocel
(40Co, 0,7 C, 5 W, 4,25 Cr, zvyok Fe)
1,0 19,30 8,20
Alnico 5
(8 Al, 15 Ni, 24 Co, 3 Cu, zvyok Fe)
1,2 57,30 39,80
Alnico 9
(7Al, 15Ni, 35 Co, 4 Cu, 5 Ti, zvyok Fe)
1,04 127,40 67,60
Platina kobalt
(76,7 Pt, 23,3 Co)
0,6 342,30 75,60
Lisovan Fe mikroprok 0,45 37,80 6,80
Bryov ferit orientovan
(BaO.6Fe
2
O
3
)
0,37 195,50 27,90
Samrium kobalt
(prok Co
5
Sm,
spekanie 60 hm. % Sm + 40 hm. % Co)
0,84 557,00 127,30
Sintrovan Nd-Fe-B magnet 1,27 940,00 300,00

389

Obr. 8.18
8.4.4 Permanentn magnety
Popri remanentnej indukcii B
r
a koercitvnej intenzite H
c
sa materil hodnot
pomocou akostnho faktoru (BH)
max
, ktor zodpoved bodu na hysterznej slucke v jej
druhom kvadrante (pozri obr. 8.12). Tento bod udva maximlnu hustotu magnetickej
energie v zmagnetovanom materile. Pre hlbie pochopenie tohto pojmu treba urobit
veobecnejiu vahu o magnetickch poliach produkovanch permanentnmi magnetmi.
Permanentn magnet, podobne ako elektromagnet, sli na produkciu silnch magnetickch
pol v definovanom volne prstupnom objeme v priestore magnetu, napr. v trbine medzi
plmi magnetu na obr. 8.19 (uzavret elezn toroid zmagnetovan pozdl jeho
kruhovej osi by asi nemal velk praktick vznam). V praxi poadovan magnetick
indukcie bvaj v rozsahu 0,1 a 10 T v objeme, ktor sa men od 10
4
m
3
a do mnohch
kubickch metrov, napr. vo velkch urchlovacoch alebo v zariadeniach vysokoteplotnej
plazmy. Hustota energie magnetickho pola v trbine magnetu je podla odseku 7.7.1
dan vrazom
w =
1
2
B
0
.H
0

a podobne v jadre magnetu
w =
1
2
B.H
Energia magnetickho pola v trbine magnetu je
390

1
2
0 0 0
B H
|
\

|
.
|

kde
0
= Sl
0
je objem trbiny. Predpoklad sa, e vektory B
0
a H
0
s paraleln a pole
nem rozptyl. Energia trbiny svis s magnetickou energiou magnetickch momentov
feromagnetika, teda s energiou magnetizovanho feromagnetika. Svis energi mono
zskat jednoduchou vahou. Z hranicnch podmienok plynie, e na celnej ploche S
plovho nadstavca plat
B
0
S = BS
a pre uzavret drhu v magnete, vyznacen ciarkovane, podla Amprovho zkona plat
H. l d
l
}
= H
0
l
0
+ Hl = 0
kde l
0
je cast drhy v trbine a l je drha v jadre magnetu. Prav strana rovnice sa rovn
nule, pretoe I = 0. Kombinciou poslednch dvoch rovnc dostaneme

1
2
1
2
0 0 0
B H BH
|
\

|
.
|
=
|
\

|
.
|
(8.68)
kde = Sl je objem jadra magnetu. Tento dleit vztah udva, e pri danom objeme
magnetu bude energia v trbine maximlna, ak scin BH m maximlnu hodnotu.

Obr. 8.19
Zvislost scinu BH v magnete od indukcie B pre typick materil Alnico 5 je
znzornen na obr. 8.20 spolu s demagnetizanou krivkou. Vo vntri magnetu m
intenzita magnetickho pola H opacn smer ako indukcia B, preto je na pravej strane
vztahu (8.68) znamienko mnus. Velkost demagnetizacnho pola zvis od tvaru
magnetu a rky jeho trbiny, ktor musia byt zvolen tak, aby sa materil nachdzal
v bode, v ktorom je BH maximlne. Spravidla je tento bod blzky hodnote B
r
H
c
.
V praxi je energia magnetu vdy menia ako hodnota dan vrazom (8.68) pretoe
magnet m vdy ist rozptyl indukcie. Najlep tvar magnetu je tak, ktor zarucuje, e
scin BH v kadom jeho bode je blzky k maximlnej hodnote. Kede scin BH je pre
materil charakteristick, magnetick energia v trbine je mern objemu magnetu.
391
Modern magnetick materily maj velmi vysok faktor (BH)
max
a vysok koercitvnu
intenzitu, co vidiet z tabulky 12 alebo z obr. 8.18. Takmi s najm magnety na bze
vzcnych zemn (napr. Co
5
Sm). Vynikajcim materilom je aj zliatina Pt-Co, je vak
velmi drah, a preto sa pouva iba na pecilne cely (napr. na fokusciu elektrnovho
zvzku v permaktrnoch a p.). Vvoj materilov na permanentn magnety pokracuje.
V roku 1985 prili na trh sintrovan vysokokvalitn magnety zloenia neodm-elezo-
br s parametrami H
c
= 940 kA/m a (BH)
max
= 300 kJ/m
3
.
1
Tieto magnety predstavuj
scasn picku v technolgii vroby magnetov.

Obr. 8.20
8.4.5 Elektromagnety
Ak treba dosiahnut magnetick pole vcie, ako umonuj permanentn magnety
alebo sa vyaduje monost menit indukciu, pouvaj sa elektromagnety. Elektromagnet
pozostva z feromagnetickho jadra a z vinutia s velkm poctom zvitov medenho drtu,
ktorm pretek elektrick prd. Vinutia elektromagnetov s velkmi prdmi s casto
chladen vodou. Elektromagnetom mono dosiahnut indukcie do cca 2,5 T. Indukcia je
obmedzen saturacnou magnetizciou M
s
pouitho feromagnetika, z ktorho je vyroben
jarmo elektromagnetu. Na vrobu jarma elektromagnetu sa pouvaj magneticky mkk
materily s vysokou hodnotou M
s
. Plov nadstavce elektromagnetu (feromagnetick
zakoncenie magnetickho obvodu smerom do trbiny) s vyroben z ulachtilch
homognnych mkkch ocel (napr. permendur, pozri tab. 11). Na obr. 8.21 je znzornen
laboratrny elektromagnet typu Weiss, s premennou vzdialenostou plovch nadstavcov
P a vinutm rozdelenm do dvoch velkch cievok C.
Pozrime sa teraz, ako mono urcit magnetick indukciu v trbine elektromagnetu
v zvislosti od prdu vo vinut, od geometrie magnetu a magnetickch vlastnost jadra.
Na obr. 8.22 je znzornen jednoduch elektromagnet pozostvajci z mkkho
feromagnetickho jadra podobnho tvaru ako permanentn magnet na obr. 8.19, na ktorom
je navinut cievka s N zvitmi. Budeme predpokladat, e trbina magnetu je tak zka, e
je splnen podmienka l
0
l, okrem toho priemer plovch nadstavcov D l
0
. V takom
prpade magnetick indukcia B
0
aj B je kolm na cel plovch nadstavcov a jej rozptyl

1
Magnetic Development Ltd, Magnet House, Blackworth Industrial Estate, Highworth, Swindon, UK
392

a) b)
Obr. 8.21
zo trbiny mono zanedbat (pole indukcie B v trbine i v jadre je homognne a jadro tvor
tokov trubicu). Pre uzavret drhu po preruovanej ciare cez jadro a trbinu mono podla
Amprovho zkona psat
H. l d
l
C
}
= H
0
l
0
+ Hl = NI (8.69)

Obr. 8.22
kde l
c
= l
0
+ l je celkov dlka uzavretej drhy, I je prd vo vinut elektromagnetu. Na
celch plovch nadstavcov je splnen hranicn podmienka pre normlov magnetick
indukcie B a B
0
, teda
B = B
0

V trbine magnetu je vzduch, a preto tam plat
B
0
=
0
H
0
= B
Ak v rovnici (8.69) dosadme za H
0
, dostaneme
393

l
0
0

B + lH = NI (8.70)
V rovnici (8.70) s dve neznme B a H v jadre magnetu, ostatn veliciny s znme.
K rieeniu rovnice potrebujeme dal vztah medzi B a H. Takto analytick vztah vak
neexistuje. Ak sa mono uspokojit s nejakou strednou kontantnou permeabilitou
0

r
=
= B/H na nejakom intervale magnetovania materilu, potom tmto vztahom je
B =
0

r
H (8.71)
a rieenie sstavy rovnc (8.70) a (8.71) je algebraick tvaru
B =
0

r
H =
0
0
0
B
l l
NI
r
r
=
+

(8.72)
a

l l
NI B
H
r r
+
= =

0 0
(8.73a)
V trbine je intenzita magnetickho pola
H
0
= =
+
B NI
l l
r
r

0 0
(8.73b)
Magnetick indukcia v trbine a v jadre elektromagnetu je teda rovnak (B
0
= B), zatial
co intenzita magnetickho pola v trbine je
r
-krt vcia ako v jadre (H
0
=
r
H).
V prpade, ak sa vyaduje vyia presnost, funkcnm vztahom medzi B a H v jadre
s magnetizacn krivky, resp. hysterzna slucka a problm pola v jadre a v trbine treba
rieit graficky. Na obr. 8.23 je znzornen hysterzna slucka v sradniciach B H
a linerny vztah (8.70) medzi B a H pre kontantn kladn prd I. Je to priamka so
smernicou l/l
0
. Monmi rieeniami nho problmu s vetky body, v ktorch sa
priamka pretna so vetkmi monmi magnetizacnmi a hysterznymi krivkami. Na
obrzku je znzornen krivka prvotnej magnetizcie a limitn hysterzna slucka zskan
premagnetovanm jadra do nastenia. Ak je jadro prve vyroben, bez magnetickej
predhistrie, pri prvotnom zven prdu na hodnotu I vzrastie H a B v jadre na hodnotu
urcen priesecnkom a. Ak zvime prd dostatocne vysoko, tak aby sa materil dostal
do nastenia v bode P, a potom ho znovu znime na hodnotu I, dostaneme sa do bodu b,
ktormu zodpoved in dvojica B a H. Ak prd znime na nulu, bude v materile
a v trbine magnetu magnetick indukcia dan hodnotou B v bode c. Je to bod, v ktorom
by sme vinutie z magnetu mohli odstrnit a mali by sme slab permanentn magnet
s hodnotou indukcie B < B
r
a zodpovedajcim demagnetizacnm polom H. Ak by mal
magnet nulov trbinu l
0
= 0, indukcia v jadre by bola B
r
a intenzita H = 0. Ak zmenme
smer prdu a budeme jeho hodnotu zvyovat, dostaneme sa do nastenia v opacnom
smere v bode Q. Znenm prdu na nulu sa dostaneme do bodu d, ked je elektromagnet
znovu permanentnm magnetom, ale opacne magnetovanm. Dalm zvenm prdu na
pvodn zaciatocn hodnotu I sa dostaneme do bodu e, ktormu zodpoved dalia
394
mon dvojica hodnt B a H. Vidme, e rznym spsobom magnetovania jadra meme
v elektromagnete dosiahnut mnostvo hodnt indukci pri tom istom prde. Magnetizcia
a indukcia je jednoznacn iba v oblastiach nastenia nad bodmi P a Q. Mono si tie
vimnt, e ak je prd kontantn, magnetick indukcia je v istom rozsahu nepriamo
mern rke trbiny.

Obr. 8.23
Na koniec tohto odseku sa treba ete dotknt otzky maximlnych magnetickch
indukci, ktor mono dosiahnut v permanentnch magnetoch a v elektromagnetoch
s feromagnetickm jadrom. Tieto maximlne magnetick indukcie s obmedzen maximlnou
magnetizciou v oblasti nastenia M
s
a im zodpovedajcim saturacnm magnetickm
indukcim B
s
~
0
M
s
. Ako vidiet z tabuliek 11 a 12, neexistuj prirodzen ani pripraven
feromagnetik, ktor by mali vyie B
s
ako cca 2,5 T, a to je aj medza najvych
magnetickch indukci vo feromagnetikch. Ak treba vytvorit vyie magnetick indukcie,
d sa to teoreticky iba vo vzduchovch cievkach, napr. vo vntri solenoidu, v ktorom
magnetick indukcia je (v prpade dlhho solenoidu) dan vrazom
B =
0
nI
kde I je prd v solenoide a n je pocet zvitov na jednotku jeho dlky. Magnetick indukcia
v solenoide je priamo mern prdu vo vinut, ten je vak obmedzen maximlnou
prpustnou prdovou hustotou, nad ktorou sa vinutie zacne neprpustne zohrievat. Spravidla
sa v solenoide prve z tchto dvodov nedaj dosiahnut tak statick magnetick indukcie
ako vo feromagnetoch. Mono v nich vak dosiahnut velmi vysok impulzn indukcie.
Vysok statick magnetick indukcie, a cca 20 T, mono dosiahnut v supravodivch
magnetoch, ktorch podstatu tvor supravodiv solenoid s velkm prdom udriavanm
velmi nzkou teplotou supravodica (pozri odsek 8.5).
395
8.4.6 Magnetick obvody
V prpade, ked je pre feromagnetick materil prijateln linerne priblenie dan
vrazom (8.71), mono vztah (8.69) prepsat do tvaru
H. l d
l
r
c
NI B
l l
}
= = +
|
\

|
.
|
0
0 0


alebo
H. l d
l
r
c
NI
l
S
l
S
}
= = +
|
\

|
.
|
0
0 0

(8.74)
= BS je indukcn tok prierezom S. Veliciny v poslednej ztvorke maj rozmer
reciprocnho henry (H
1
) a svojou truktrou sa podobaj na vraz pre elektrick odpor
seku l vodica s prierezom S, ak sa urob zmena . Mono teda definovat velicinu
R
l
S
m
=

[H
1
] (8.75)
ktor sa nazva magnetick odpor alebo reluktancia casti magnetickho obvodu, ktorm
tecie indukcn tok = BS. Prevrten hodnota magnetickho odporu G
m
= 1/R
m
[H] sa
nazva magnetick vodivos, alebo permeancia. V analgii s elektrickmi obvodmi
mono sciny typu R
m
nazvat "magnetick naptie", a sciny NI magnetomotorick
naptie (MMN) s jednotkou A.
1
Lav strana rovnice (8.74) je teda magnetomotorick
naptie v magnetickom obvode
= =
}
H. l d
l
c
NI [A] (8.76)
ktor psob v uzavretom magnetickom obvode pozdl ciary l
c
. Rovnicu (8.74) mono
teda napsat v tvare
= (R
m0
+ R
m
) = R
mc
(8.77)
ktor sa formlne podob na Ohmov zkon pre uzavret obvod. Rovnicu (8.77) odvodili
v roku 1886 bratia J. a E. Hopkinson a po nich sa nazva zkon Hopkinsonovcov.
Lubovolne zloit systm magnetickch tokov mono na zklade vrazu (8.77) modelovat
elektrickou sietou a pri formlnej analgii s Ohmovm zkonom vyuit na rieenie
metdy elektrickej obvodovej analzy. Treba pri tom urobit zmeny:
EMN zdroja MMN zdroja
elektrick odpor R =
l
S
magnetick odpor R
m
=
l
S


1
V MKSA sstave jednotiek bol jednotkou magnetomotorickho naptia amprzvit [Az] = [A], ktor
vstine vyjadroval velkost veliciny NI. S tmto pojmom sa stretneme aj dnes vo vrobe transformtorov,
tlmiviek alebo elektrickch motorov. SI sstava vak tento uitocn pojem a jednotku nepozn.
396
elektrick prd I indukcn tok
Na ilustrciu metdy me poslit nasledujci prklad:
Na obr. 8.24 je znzornen magnetick obvod, pre ktor s dan tieto numerick
daje: poet zvitov N = 150, prd vo vinut I = 1 A, rozmery jadra l
1
= l
2
= 10 cm, dka
trbiny l
3
= 1 cm, permeabilita materilu = 3 000
0
. Treba vypota magnetick
indukciu v trbine. Okrajov efekty a rozptyl magnetickej indukcie mono zanedba.

Obr. 8.24 Obr. 8.25
Rieenie: Magnetick obvod mono modelovat elektrickm zapojenm podla obr. 8.25,
kde
= NI
R R
m
=
2
1 2
l l
S
+

R
1
R
m 1
=
l l
S
2 3

R
0
R
m0
=
l
S
3
0

Pre prd I
0
odpormi R
1
a R
0
(ktor modeluj magnetick odpory obidvoch plovch
nadstavcov a trbiny) plat
I
R R R
0
1 0
2 2
=

+ +

take analogick indukcn tok plovmi nadstavcami a trbinou je
= BS =

R R R
m m
+ + 2 2
1 0

alebo
B =
3 000
2 3 2 6 000
0
1 2 3 3
NI
l l l l + +
= 9,35.10
3
T
Treba si vimnt, e v magnetickch obvodoch najvcie magnetick odpory maj
neferomagnetick (vzduchov a in) trbiny, ktor rozhodujcim spsobom obmedzuj
indukcn toky. Naopak, feromagnetik maj najmenie odpory. Tak napr. v poslednom
397
vraze mono prv tri cleny v menovateli (svisiace s odpormi R
m
a R
m1
) zanedbat, co
podstatne neovplyvn vsledok. Magnetick odpory R
m
a R
m1
s toti ovela menie ako
odpor R
m0
.
8.4.7 Experimentlne snmanie magnetizanch kriviek
a hysterznej sluky
8.4.7.1 Balistick metda
Pre zobrazenie magnetizacnch a hysterznych kriviek materilu treba urcit v jeho
vntri veliciny B a H v zvislosti od magnetizujceho prdu a potom zvislost B na H
znzornit graficky. Na tieto cely sa ako vzorka feromagnetickho materilu najlepie
hod tenk prstenec alebo toroid, ktorho stredn priemer je podstatne vc ako rozdiel
vonkajieho a vntornho priemeru. Ak je toroid magnetovan pozdl jeho vytvrajcej
krunice, neexistuje v nom demagnetizujce pole (nem otvoren konce), a preto je tento
tvar vzorky na meranie najvhodnej. Absoltne merania magnetizacnch kriviek na
toroidlnej vzorke robil u v roku 1873 americk fyzik H. A. Rowland.
1
Elektrick zapojenie
na meranie je znzornen na obr. 8.26. Zkladnm prvkom zapojenia je prstencov
(toroidlna) vzorka, na ktorej je tesne a rovnomerne navinut sekundrna cievka s velkm
poctom zvitov N
s
a na nej primrna magnetizacn cievka s N
p
zvitmi hrubieho
medenho drtu. Primrna cievka sa cez komuttor K, premenn odpor R
p
a amprmeter
A pripja k regulovatelnmu jednosmernmu napjaciemu zdroju. Regulovateln zdroj
umonuje nastavit lubovoln magnetizacn prd I kontrolovan amprmetrom a komuttorom
mono menit smer prdu v primrnej cievke. Ak primrnou cievkou tecie prd I,
v toroide je intenzita magnetickho pola
H =
NI
l


Obr. 8.26
kde l je dlka stredovej krunice prstenca. Spnacom S
1
mono menit prd v skokoch I
pri predchdzajcom vhodnom nastaven hodnoty odporu R
p
, a tm menit aj intenzitu
pola o hodnotu H. Pri komutcii prdu sa men H na H, teda o H = 2H. K sekundrnej
cievke je pripojen fluxmeter alebo balistick galvanometer BG kalibrovan na meranie

1
Rowland, H. A., Amer. Journ. of Science 30 (1878)
398
impulznho nboja. Kvli ochrane mono galvanometer spnacom S
2
kedykolvek
skratovat. Princp merania spocva v tom, e kad zmena intenzity pola H v toroide
vedie k zmene indukcnho toku . Zmena indukuje v sekundrnej cievke naptie
a nsledne impulzn prd I cez galvanometer. Galvanometer meria integrlny nboj
Q I t
R
t
R t
t
R R R
ind
t
ind
t t t
= = = = =

=
} } } }
d d
d
d
d d
0 0 0 0
1 2
1 1

(8.78)
kde R je celkov odpor obvodu sekundrnej cievky a
=
1

2
= N
s
SB
je celkov zmena indukcnho toku N
s
zvitmi sekundrnej cievky s prierezom S. B je
zmena indukcie zodpovedajca zmene H. Kombinciou poslednch dvoch vrazov
dostaneme pre zmenu indukcie vraz
B =
R
N S
Q
s
= kQ (8.79)
kde k je kontanta zariadenia.

Obr. 8.27
Samotn postup merania je nasledujci: Vzorku treba najprv dkladne demagnetizovat,
pretoe balistick metda je zaloen na meran zmien indukcie B. Najvhodnejie je
pre tento cel nahradit jednosmern zdroj zdrojom striedavm, skratovat galvanometer
spnacom S
2
, zvit v obvode striedav prd a do oblasti nastenia a z tejto hodnoty ho
pozvolne znit na nulu. Sksenosti ukazuj, e takto demagnetizcia nemus viest
vdy k plnmu potlaceniu remanentnho magnetizmu. Spolahliv demagnetizciu mono
dosiahnut iba nahriatm vzorky nad Curieho teplotu. Po demagnetizovan vzorky sa
k zariadeniu pripoj jednosmern zdroj a nastav sa intenzita pola na hodnotu H
1

zodpovedajcu bodu M na obr. 8.27. Komuttorom sa zmen smer intenzity H a na
galvanometri sa odcta daj mern zmene magnetickej indukcie, teda hodnota 2B
1
,
z coho sa urc B
1
. Tm s urcen body M a M' na obr. 8.27. Na urcenie bodu N sa zmen
399
hodnota H
1
komutciou prdu pri vhodnej hodnote odporu R
p
na hodnotu H
2
a
zodpovedajci daj galvanometra sa odcta od hodnoty B
1
, cm dostaneme hodnotu B
2

v bode N. Takto postupne, zmenou H
2
, mono zskat potrebn pocet bodov hysterznej
slucky. Podla literrnych pramenov mono pri balistickej metde dosiahnut presnost
merania 0,1 %.

Obr. 8.28
8.4.7.2 Dynamick snmanie hysterznej sluky
Na rchle orientacn snmanie hysterznej slucky sli dynamick metda, pri ktorej
sa vyuva zapojenie zobrazen na obr. 8.28. Primrna cievka na feromagnetickej vzorke
sa napja striedavm prdom vhodnej amplitdy cez odpor R
1
. Striedav naptie z odporu
sa privdza na horizontlny vstup osciloskopu. Zo sekundrnej cievky sa indukovan
naptie cez jednoduch R
2
C integrtor privdza na vertiklny vstup osciloskopu. Na
obrazovke osciloskopu sa takto zobraz kompletn hysterzna slucka. Test magnetickho
materilu touto metdou nie je tak presn ako pri predchdzajcej metde, je vak rchly,
a preto sa vyuva hlavne pri priemyselnej kontrole vroby feromagnetk.
8.5 Meranie magnetickch pol
8.5.1 Indukn metdy
Aj ked sme sa v naom pojednan nevenovali meraniu a meracm metdam elektrickch
velicn, domnievam sa, e meranie magnetickej indukcie si zasli pozornost, pretoe ide
o fyziklne meranie vyadujce dostatocne velk experimentlnu zrucnost, co je zrejm
najm z opisu snmania hysterznych sluciek.
Pomerne jednoduch je meranie striedavch harmonickch magnetickch pol, na
ktor mono vyuit zkon elektromagnetickej indukcie. K meraniu je potrebn mal
ploch prstencov cievocka s N zvitmi a s definovanou plochou zvitu S. Cievocka sa
pripoj k voltmetru s vysokm vstupnm odporom (elektronick voltmeter) a vlo sa do
priestoru magnetickho pola tak, aby os cievky bola paraleln so smerom vektora magnetickej
indukcie B. Ak magnetick pole m amplitdu B a casov priebeh B = B
0
cos

t so
znmou kruhovou frekvenciou , indukcn tok cievkou je = NSB = NSB
0
cos

t
a indukovan naptie v cievke, meran voltmetrom je
400

ind
= =
d
d
d
d

t
NS
B
t
= SNB
0
sin

t = U
0
sin

t
kde U
0
je amplitda naptia meran voltmetrom. Amplitda magnetickej indukcie je teda
B
U
SN
0
0
=

(8.80)
To ist experimentlne usporiadanie mono pouit aj na meranie casovo stlych magnetickch
pol B, ak vhodnm spsobom zaistme, aby sa indukcn tok NS.B v case menil. Ak sa
cievocka v poli otca so znmou uhlovou rchlostou
0
okolo niektorho z jej priemerov,
potom scin NS.B = NSB

cos

0
t a voltmeter bude merat striedav naptie s amplitdou U
0
.
Magnetick indukcia bude dan podobnm vrazom ako (8.80), teda
B
U
SN
=
0
0

(8.81)
Dalia metda merania B vyuva balistick galvanometer alebo fluxmeter a m vela
spolocnho s metdou snmania hysterznej slucky. Ak u opsan cievocku pripojme
k balistickmu galvanometru a presunieme ju z miesta, kde s magnetick indukcia, a teda
aj indukcn tok nulov, do miesta, kde magnetick indukcia je B a indukcn tok cievkou
je = NSB, pretecie balistickm galvanometrom nboj Q dan podobnm vrazom ako
je (8.78), teda
Q I t
R
t
R t
t
R R
ind
t
ind
t t
= = = = =
} } } }
d d
d
d
d d
0 0 0 0
1 1

kde R je celkov odpor uzavretho obvodu galvanometra, teda jeho vstupn odpor plus
v srii odpor cievky s prvodnmi vodicmi. Z tejto rovnice pre absoltnu hodnotu
magnetickej indukcie dostaneme
B
QR
NS
= (8.82)
Treba pripoment, e vzhladom na nenulov plochu zvitov cievky S, a nie plne
homognne magnetick pole, s nameran hodnoty B pri vetkch metdach strednmi
hodnotami indukcie na ploche S.
8.5.2 Hallov jav
Pohodln a presn metda na meranie magnetickch pol je zaloen na jave, ktor
v roku 1879 objavil americk fyzik, Rowlandov iak, E. H. Hall. Jav je zaujmav
a dleit nielen z hladiska merania magnetickch pol, ale aj preto, e v case ked bol
objaven, nebol znmy ani elektrn a pritom podstata javu spocva na elektrnovej, resp.
dierovej vodivosti kovov a polovodicov.
401

Obr. 8.29
Na obr. 8.29 je k platnicke z vodivho materilu danch rozmerov cez dobre vodiv
plon kontakty pripojen cez amprmeter zdroj naptia . Platnicka me byt z kovu
alebo polovodica (napr. indium antimonid alebo indium arzenid znme n-typy polovodicov),
jej rdov rozmery s 1 mm 1 mm. Na bocnch stench platnicky s naspjkovan
naptov kontakty, ku ktorm sa pripja citliv voltmeter. Platnicka je uloen
v magnetickom poli s indukciou B, ktorho smer je znzornen na obrzku. Ak platnickou
tecie prd elektrnov I, potom jeho hustota je
J = ne =
I
ab

kde n je koncentrcia nosicov nboja (v danom prpade elektrnov), e je elementrny
nboj, je driftov rchlost nosicov a ab je priecny prierez platnicky. Prdov hustota
m smer kladnej osi y, nosice nboja sa vak pohybuj v smere y. Rchlost nosicov
nboja
=
I
neab

je mern prdu platnickou. Okrem sily pozdl osi y, ktorou na elektrn psob elektrick
pole zdroja naptia , bude nan psobit aj magnetick sila
F = eB
smerujca v kladnom smere osi x, ktor bude elektrny zatlcat k prednej stene platnicky.
V rovnovnom stave bude hustota elektrnov vcia pri prednej stene ako pri zadnej,
kde vznikne nedostatok elektrnov (a teda vznikne kladn nboj). V dsledku takho
rozloenia nboja vznikne v objeme platnicky intenzita elektrickho pola E
H
v smere osi x,
ktor sa rovn B, teda
E
H
= B
Pole E
H
sa nazva Hallovm polom a kompenzuje cinok magnetickej sily F na elektrny.
Medzi prednou a zadnou stenou platnicky na rke b vznikne Hallovo naptie U
H
,
402
ktorho velkost je
U
H
= bE
H
=
I
nea
B R
I
a
B
H
= (8.83)
Toto naptie meria voltmeter v obvode. R
H
= 1/ne je Hallova kontanta, velicina
charakteristick pre konkrtny materil. Kontanta R
H
me byt kladn alebo zporn
v zvislosti od toho, ci je materilom vodic typu n (teda obycajn vodic, prpadne
polovodic typu n) alebo polovodic typu p, v ktorom nosicmi volnch nbojov s kladn
diery. Polarita Hallovho naptia takto zvis od typu polovodica a Hallov jav me slit
k experimentlnemu urceniu typu vodivosti polovodivej ltky.
Z vrazu (8.83) plynie, e koncentrcia volnch nosicov nboja je
n
IB
eaU
H
= (8.84)
Veliciny na pravej strane vrazu (8.84) s merateln, take vraz umonuje urcit koncentrciu
volnch elektrnov v kove. V tabulke 13 s uveden koncentrcie vodivostnch
elektrnov pre niektor kovy. daje boli vypoctan z nameranho Hallovho naptia
s vyuitm vrazu (8.84) v znmom magnetickom poli B. Koncentrcie boli urcen aj
inmi, teoretickmi metdami. Z tabulky vidno, e pre jednomocn kovy je zhoda
experimentlnych a teoretickch dajov dost dobr.
Pre viacmocn kovy, elezo a in silnomagnetick materily je vraz (8.84) nepouiteln.
Pre takto materily treba Hallov jav interpretovat na zklade kvantovej terie, ktor
dva vsledky porovnateln s experimentom.
Tabuka 13
Kov
Koncentrcia
n [10
28
m
3
]
experiment teria
*

Li 3,7 4,8
Na 2,5 2,6
K 1,5 1,3
Cs 0,80 0,85
Cu 11 8,4
Ag 7,4 6,0
Au 8,7 5,9
*
predpoklad sa jeden voln elektrn na atm
Vyuitie Hallovho javu na meranie magnetickch pol sa zaklad na vyuit vrazu
(8.83). Ak je znma kontanta R
H
pre pouit vzorku (platnicku) a jej rozmery, zmeranm
prdu I vzorkou a Hallovho naptia U
H
hodnota magnetickej indukcie plynie z vrazu
B
aU
R I
H
H
= (8.85)
403
8.5.3 Kvantov Hallov jav
V roku 1980 objavil Klaus von Klitzing kvantov Hallov jav.
1
Ako Hallove vzorky
pouil von Klitzing polovodicov heterotruktry, konkrtne kremkov FET v poliach
s vysokou indukciou B a 20 T pri velmi nzkych teplotch T cca 1,5 K a menej a pri
prde I = 1 A. Ukzalo sa, e za takch extrmnych podmienok Hallovo naptie U
H

nerastie s magnetickou indukciou B linerne podla vrazu (8.83), ale vykazuje plat, na
ktorch U
H
zostva kontantn. Ete prekvapujcejie je, e Hallov odpor
H
definovan
vrazom

H
=
U
I
H

je na tchto platch kvantovan. Odpovedajca Hallova vodivost
H
= 1/
H
je dan
kvantami vodivosti e
2
/h, take

H
=
e
h
i
2

kde h je Planckova kontanta a i je cel cslo nadobdajce hodnoty i = 1, 2, 3,
Existuje teda kvantum elektrickho odporu s velkostou

0
=
h
e
2
= 25 812,807 58
ktor sa od roku 1990 povauje za norml odporu. V roku 1982 dostal K. von Klitzing za
svoj objav Hewlet-Packardovu cenu a v roku 1985 Nobelovu cenu.
8.5.4 Jadrov magnetick rezonancia
a elektrnov paramagnetick rezonancia
Jedna z najpresnejch dnes znmych metd merania magnetickch pol je metda
zaloen na kvantovomechanickom jave, ktor sa nazva jadrov magnetick rezonancia
(v skratke JMR, alebo NMR nuclear magnetic resonance).
2
Treba hned na zaciatok
povedat, e meranie magnetickch pol metdou NMR je iba jej "vedlajm produktom",
pretoe m ovela zvanejie pouitie vo fyziklnom, chemickom a biologickom vskume,
ale predovetkm v medicne, kde potaov NMR-tomografy spsobili revolciu
v diagnostike rznych onemocnen. Technika jadrovej magnetickej rezonancie bola vyvinut
v roku 1946 nezvisle dvoma skupinami americkch fyzikov. Boli to F. Bloch, W. W.
Hansen, M. E. Packard zo Stanfordskej univerzity a E. M. Purcell, H. C. Torrey, R. V.
Pound z Harvardskej univerzity v USA.
3
O neobycajnom vzname NMR svedc aj
skutocnost, e Bloch a Purcell dostali za svoje objavn prce u v roku 1952 Nobelovu
cenu.

1
Von Klitzing, K., Dorda, G., Pepper, M., Phys. Rev. Lett. 45, 494 (1980)
2
Pozri napr. Rko, M.: Rdiospektroskopick metdy, Alfa Bratislava 1988
3
Bloch, F., Hansen, W. W., Packard, M. E., Phys. Rev. 70, 474 (1946)
Purcell, E. M., Torrey, H. C., Pound, R. V., Phys. Rev. 69, 37 (1946)
404
Ako u bolo povedan na zaciatku tejto kapitoly, jadrov magnetizmus (presnejie
povedan jadrov paramagnetizmus) je jav velmi slab, a natolko, e sa ned statickmi
metdami pozorovat, a to ani pri velmi nzkych teplotch. Je to mon iba rezonancnm
zvraznenm efektu.
JMR jednou vetou povedan je selektvna rezonancn absorpcia vysokofrekvencnej
elektromagnetickej energie sborom jadrovch magnetickch momentov (spinov)
uloench v stlom silnom magnetickom poli s indukciou B. Podla tejto defincie ltka
prostrednctvom svojich atmovch jadier (ako prklad mu slit protny vodkov
v obycajnej vode), je schopn prijat (absorbovat) energiu elektromagnetickho pola
selektvne pri istej frekvencii zvislej od B. lohou experimentu je tieto frekvencie
a absorpciu merat.
Predpokladajme teda, e medzi plmi silnho permanentnho magnetu alebo
elektromagnetu s magnetickou indukciou B sa nachdza ltka s paramagnetickmi jadrami
(pozri odsek 8.1). Nech touto ltkou je obycajn, chemicky trochu upraven voda
v ampulke, a uvaovanmi jadrami s vodkov jadr, teda protny. Z magnetickho
hladiska sa kad takto protn sprva ako magnetick dipl s magnetickm momentom
m
j
= , ktor podla vrazu (8.12) svis s mechanickm momentom (momentom
hybnosti) L
j
vztahom
= g
j
e
m
p
2
L
j
(8.86)
Keby bol protn klasickm malm magnetkom, v danom magnetickom poli by sa
snail nasmerovat pozdl tohto pola tak, e uhol medzi vektormi B a by bol nulov
( = 0 na obr. 8.30a smerom dole). Vonkajm psobenm by sme mohli uhol zvcovat,
a tak spojito menit a zvcovat aj potencilnu energiu diplu podla vztahu
W = . B = B cos

(8.87)
z hodnoty W
min
= B ( = 0) a po hodnotu W
max
= B ( = ).

Obr. 8.30
Protn vak nie je klasickm magnetkom. S nm spojen mechanick moment L
j
je
kvantovan, jeho velkost je dan hodnotou
L
j
= I I ( ) +1
405
kde I vo veobecnosti je celocseln alebo polocseln spinov kvantov slo, ktor
v prpade protnu m hodnotou I = 1/2. Nekladieme si za lohu pokat sa vysvetlit preco je
to tak. Spomnali sme to u na zaciatku tejto kapitoly, a ak sa citatel s tmto faktom
nestretol v stredokolskej fyzike, stretne sa s nm pri tdiu jadrovej fyziky, alebo kvantovej
mechaniky. Magnetick moment protnu m potom podla vrazu (8.86) velkost
= + = + = g
e
m
I I g I I g
j
p
j J j J

2
1 1
3
2
( ) ( )
kde
J


= e/(2m
p
) je u spomnan jadrov magnetn. Voln protn me zaujat
v priestore lubovoln smer, nie vak n protn v magnetickom poli. Ten me a to je
dalie prekvapenie kvantovej mechaniky v tomto poli zaujat iba dve orientcie, a to
tak, e priemet magnetickho momentu do smeru pola m dve hodnoty

+
= = + g m g
j J j J
1
2
(8.88a)
alebo

= = g m g
j J j J
1
2
(8.88b)
kde m

= 1/2 a m
+
= + 1/2 s dve mon hodnoty magnetickho kvantovho sla m.
Orientcie magnetickho momentu zodpovedajce projekcim

s znzornen
na obr. 8.30b.
Vzhladom na dve mon orientcie magnetickho momentu me mat protn
v magnetickom poli tie iba dve hodnoty potencilnej energie dan vrazmi
W B g B
j J +

= = +
1
2
(8.89a)
W B g B
j J
= =
1
2
(8.89b)
ktor s znzornen hladinami energie na obr. 8.30b. Prechod diplu z jednej energetickej
hladiny na druh vyaduje zmenu energie diplu o hodnotu W = W
+
W

a je mon
iba prijatm (absorpciou) alebo vyslanm (emisiou) elektromagnetickho kvanta , cie
mus platit
W
+
W

= W = g
j

J
B =
Z vrazu plynie, e iarenie mus mat kruhov frekvenciu


= =
g
B B
j J
p

(8.90)
kde

p
j J
j
p
g
g
e
m
= =
2
= 2,675 136 61.10
8
T
1
.s
1
(8.91)
406
je magnetomechanick (gyromagnetick) pomer protnu (g
j
= 5,585 54). Jednoduch
vraz (8.90) je zkladnm vztahom, ktor vystupuje pri jadrovej magnetickej rezonancii
a jeho interpretcia je nasledovn:
Absorbcia (alebo emisia) elektromagnetickho iarenia systmom identickch
neinteragujcich jadrovch magnetickch momentov me nastat iba na rezonancnej
kruhovej frekvencii , danej vrazom (8.90), ktor linerne zvis od magnetickej
indukcie B a od vlastnost jadier (v danom prpade protnov). Pri inej frekvencii iarenie
s protnmi prakticky neinteraguje. Rezonancn frekvencia iarenia je pomerne nzka
a napr. v poli B = 1 T bude v systme uvaovanch protnov indukovat prechody medzi
energetickmi hladinami elektromagnetick pole s frekvenciou
f
B
p
= =

2 2
= 42,577 MHz (8.92)
Veda, ktor sa zaober skmanm energetickch prechodov medzi energetickmi
hladinami elektrnov, atmov a molekl a vyuva vztah W = sa nazva spektroskopia.
Podla frekvencie sa spektroskopia del na gama, UF, optick, IC, mikrovlnov
a vysokofrekvencn spektroskopiu. Jednotlivm frekvencnm psmam zodpovedaj
stle menie rozdiely W, a teda niie frekvencie. Vidme, e aj JMR patr do spektroskopie
a podla vztahu (8.92) je scastou vysokofrekvencnej spektroskopie, kde sa skmaj
najjemnejie energetick prechody atmov.

Obr. 8.31
Najjednoduchie zariadenie na experimentlne pozorovanie JMR je spektrometer JMR
znzornen na obr. 8.31. Pozostva zo silnho magnetu, z genertora elektromagnetickch
kmitov (obycajn LC-osciltor) v oblasti desiatok a stoviek MHz, detektora a registracnho
zariadenia. Kmity osciltora treba vhodne naviazat na ampulku s vodou. Obycajne sa na
ampulku ako je to znzornen na obrzku navinie cievka L, ktor je scastou
rezonancnho LC obvodu osciltora, a vlo sa do pola B tak, aby os cievky bola kolm
na smer magnetickej indukcie B. V experimente sa men frekvencia f genertora (alebo
hodnota indukcie B) dovtedy, km pre protny nie je splnen rezonancn podmienka
(8.90) alebo (8.92). V okamihu rezonancie sa zni kvalita rezonancnho obvodu, co m
za nsledok pokles amplitdy naptia genertora. Pokles je na druhej strane mern
absorbovanej elektromagnetickej energii protnmi vody. Tento absorbovan vkon
mono elektronicky pohodlne registrovat. Vstupnm registracnm zariadenm me
byt osciloskop alebo zapisovac.
407

Obr. 8.32
Na obr. 8.32 je osciloskopick zznam signlu JMR vo vode s prdavkom paramagnetickch
inov Fe
3+
. Oscilogram pochdza od Bloembergena a i.
1
z prvch prc o JMR.
Paramagnetick iny vo vzorke vody skracuj relaxacn casy protnov, aby v systme
jadrovch momentov nedochdzalo k saturcii, pretoe inak by sa absorpcia elektromagnetickej
energie zastavila a signl by zanikol.
2
Absorbcia v osciloskopickom zzname je funkciou
frekvencie a vidno, e nenastva pri jedinej frekvencii danej vrazom (8.92), ale v istom
konecnom psme (rezonancn krivka m konecn nenulov rku). Trivilnou prcinou
toho je nedokonal homogenita vonkajieho magnetickho pola cez objem ampulky,
take jednotliv protny sa nachdzaj v rznom poli B a rezonancn podmienka je
rozmazan. Zvanejie prciny pre konecn rku ciary s vntorn magnetick polia
v ltke od inch susedov protnu a interakcie medzi nimi, ako aj relaxcia, bez ktorej by
pozorovanie JMR nebolo mon.
JMR je velmi efektvna vskumn metda. U krtko po jej objave boli pomocou
nej zmeran magnetick momenty mnohch atmovch jadier. Naprklad magnetick
moment protnu sa zmeria tak, e sa urc rezonancn frekvencia protnov a nezvislm
meranm (napr. Hallovou sondou) sa zmeria magnetick indukcia B. Zo vztahu (8.90) sa
vypocta gyromagnetick pomer
p
a pomocou neho s vyuitm vrazov (8.91) a (8.88),
sa vypocta projekcia momentu do smeru pola
|

| = |

| =
1
2

p
= 1,410 44.10
26
A.m
2

(8.93)
V kontexte experimentlnych skman JMR je meranie magnetickch pol, kvli
ktormu sme vlastne jav JMR analyzovali, takmer trivilne. V rezonancii protnov vo
vode treba iba zmerat frekvenciu f genertora a magnetick indukciu B vypoctame zo
vztahu
B =
2

p
f = 2,348 665 725.10
2
f [T; MHz] (8.94)

1
Bloembergen, N., Purcell, E. M., Pound, R. V., Phys. Rev. 73, 679 (1948)
2
Prve tto okolnost zabrnila C. J. Gorterovi objavit JMR o niekolko rokov skr. Pozri Gorter, C. J.,
Miglckter Versuch zur Kerninduktion (Absorption), Physica 3, 995 (1936); Gorter, C. J., Broer, L. F.,
Negative result of an attempt to observe nuclear magnetic resonance in solids, Physica 9, 591 (1942)
408
ktor plynie zo vztahu (8.90). Pri danej presnosti
p
, presnost merania B zvis iba od
presnosti merania frekvencie, ktor je dnes velmi vysok.
*****
Rezonanciu podobnho charakteru ako JMR mono pozorovat aj na elektrnoch
v ltkach. Jav je znmy pod menom elektrnov paramagnetick rezonancia (EPR),
alebo elektrnov spinov rezonancia (ESR). EPR experimentlne objavil v roku 1944
rusk vedec E. K. Zavojskij.
1
Rezonanciu mono pozorovat iba na nesprench elektrnoch,
takch, ktorch spinov magnetick moment nie je vykompenzovan momentom inho
elektrnu. Bez ohladu na toto ohranicenie existuje mnostvo ltok, v ktorch rezonancia
je mon. S to napr. iny prechodnch prvkov, prmesi v polovodicoch, poruchy
krytalickej mrieky (farebn centr), vodivostn elektrny v kovoch, voln radikly
v organickch zlceninch a mnoh in. EPR je podobne ako JMR selektvna (rezonann)
absorpcia elektromagnetickej energie systmom elektrnovch spinov v magnetickom
poli. Rezonancn podmienka je rovnak ako pri JMR, teda je to podmienka typu (8.90),
kde vak gyromagnetick pomer protnu
p
treba nahradit gyromagnetickm pomerom
volnho elektrnu s faktorom g = 2, teda

1 1 11
s . T 10 . 756 , 1
2

= =
e
e
m
e
g
V magnetickom poli indukcie B = 1 T rezonancia podla vrazu (8.92) nastane pri
frekvencii
f
B
e
= =

2 2
= 27,95 GHz
teda v oblasti, ktor nazvame mikrovlnov oblast elektromagnetickho spektra. Tto
skutocnost vyaduje aj celkom odlin experimentlnu metodiku zatial co pri JMR sa
vyuvaj elektronick zariadenia s obvodmi so sstredenmi parametrami, v metodike
EPR sa pouvaj vlnovody, dutinov rezontory, mikrovlnov detektory a pod. Ako
genertory sa zvycajne pouvaj reflexn klystrny.
Vyuitie EPR je mnohostrann v chmii napr. umonuje truktrnu analzu, v biolgii
a v medicne sa vyuva pri vskume karcinognnych ltok (voln radikly!) a i. EPR
mono vyuit podobne ako JMR na meranie magnetickch pol, avak presnost merania
je ovela niia ako pri JMR v dsledku ovela vcej rky rezonancnej ciary EPR.
Nemenej dleit je aj to, e JMR-magnetometer je mal a jednoduch prstroj oproti
odpovedajcemu robustnmu mikrovlnovmu EPR zariadeniu.

1
Zavojskij, E. K., Doktorskaja dissertacija, Moskva, FIAN, 1944; J. Phys. USSR 9, 245, 1945

409
8.6 SUPRAVODIVOS
V roku 1911, tri roky po skvapalnen hlia, objavil holandsk fyzik H. Kamerlingh-
-Onnes
1
supravodivost. Tento neocakvan a fascinujci jav, ktor sa pozoruje na
niektorch kovoch a zliatinch, vyvolal velk zujem vedeckej komunity a mal za
nsledok intenzvny teoretick a experimentlny vskum.

Obr. 8.33
Meranm elektrickho odporu ortuti pri teplote niekolkch kelvinov Kamerlingh-
-Onnes zistil, e pri kritickej teplote T
c
= 4,15 K klesne zrazu elektrick odpor ortuti na
nulu. Na obr. 8.33 je graficky znzornen zvislost elektrickho odporu ortuti v okol jej
kritickej teploty. Dal vskum ukzal, e prechod do supravodivho stavu vykazuj aj
dalie kovy a zliatiny. Nejde pri tom o nejak pokles odporu k malm nemeratelnm
hodnotm, ale o vymiznutie odporu pri zmene teploty menej ako desattiscina stupna
(pre monokrytly). Merania ukzali, e ak supravodic pod kritickou teplotou m nejak
odpor, mus byt jeho rezistivita menia ako 10
25
.m, co je o mnoho rdov niie, ako
napr. rezistivita vysoko cistej medi (~10
12
.m) pri rovnakej teplote. Med vak nie je
supravodicom. Kritick teploty T
c
, pri ktorch klasick supravodice prechdzaj do
supravodivho stavu s charakteristick kontanty a s v rozsahu 0,5 K a 20 K. Ak sa
zo supravodivho materilu vyrob prstenec a ochlad sa pod kritick teplotu, mono
v nom elektromagnetickou indukciou vybudit elektrick prd, ktor v nom bude cirkulovat
aj niekolko rokov.
Kamerlingh-Onnes predpovedal, e vlastnost nulovho odporu bude mon vyuit
na vrobu supravodivch cievok vhodnch na produkciu velmi silnch magnetickch
pol, rdovo a desiatok tesla (T). V roku 1914 objavil dal efekt, e supravodivost sa
rozru prtomnostou magnetickho pola, ak je magnetick indukcia vcia ako ist kritick
hodnota B
c
zvisl od materilu a jeho teploty. Pre vcinu materilov zvislost B
c
od
teploty T je s presnostou na niekolko percent dan vrazom

1
Kamerlingh-Onnes, H., Comm. Phys. Lab., Univ. Leyden, No. 119, 120, 122 (1911)
410

Obr. 8.34
B B
T
T
c
c
=
|
\

|
.
|

(
(
0
2
1 (8.95)
Tto zvislost je znzornen grafom na obr. 8.34. Pri hodnote (T/T
c
) = 0,5 je
hodnota B
c
pre olovo asi o 2,2 % vyia a pre cn asi o 3 % niia, ako udva zvislost
na obrzku. Pod parabolou na obr. 8.34 sa ltky nachdzaj v supravodivom stave a nad
nou v normlnom vodivom stave. Fzov prechod medzi normlnym a supravodivm
stavom, ktor je pre B = 0 v cistch vzorkch velmi ostr, zvis od tvaru a orientcie
vzorky v nenulovom magnetickom poli. Je to dsledok demagnetizacnch efektov.
Prechod zostva ostrm, ak je magnetick pole vo vzorke homognne.
Tabuka 14
Prvok Teplota T
c

[K]
Magnetick indukcia B
0

[T]
Zn 0,875 0,005 4
Cd 0,56 0,003 0
Hg 4,15 0,041 2
Al 1,18 0,010 5
Ga 1,09 0,005 1
In 3,40 0,029 3
Tl 2,39 0,017 1
Sn (biely) 3,72 0,030 9
Pb 7,19 0,080 3

Je zaujmav, e supravodiv stav sa zru aj vlastnm magnetickm polom prdu,
ktor tecie supravodicom, ak tento dosiahne ist prahov hodnotu. Naopak, kadej hodnote
teploty T < T
c
zodpoved maximlny prpustn prd, ktor ete nezmen supravodiv
stav materilu na normlny vodiv stav. Tto okolnost sa mus brat do vahy pri
kontrukcii supravodivch magnetov.
V tabulke 14 s uveden niektor prvky vykazujce supravodivost s ich kritickmi
teplotami T
c
a kritickmi magnetickmi indukciami B
0
pre T 0.
411
Dvadsatdva rokov po objave supravodivosti Meissner a Ochsenfeld
1
v roku 1933
experimentlne dokzali, e supravodice s scasne idelne diamagnetik, e zo svojho
vntra "vytlcaj" magnetick pole. Tento jav je ilustrovan na obr. 8.35 a nazva sa
Meissnerov jav. Ak sa na vzorku supravodica pri teplote T > T
c
nalo magnetick pole
B, napr. prechodom z bodu P do bodu Q na obr. 8.34, bude pole prenikat materilom
ako na obr. 8.35a. Ak sa teraz vzorka ochlad a prejde z bodu Q do bodu R, pri dosiahnut
kritickej teploty bude pole zo vzorky plne vytlacen ako na obr. 8.35b. Intern pole B
i

sa teda rovn nule, take

0
H +
0
M = B
i
= 0
z coho

M
H
= = 1 (8.96)
H je intenzita magnetizujceho pola a M je magnetizcia. Vidme, e v supravodivom
stave je vzorka skutocne perfektnm diamagnetikom so susceptibilitou = 1. Treba
zdraznit, e tto principilne nov vlastnost supravodicov nie je dsledkom idelnej
elektrickej vodivosti materilu, pretoe ak vo vntri materilu je intenzita elektrickho
pola E = 0, z Maxwellovej rovnice rot E = B
i
/t plynie iba to, e magnetick indukcia
B
i
= kont., avak v supravodici je magnetick indukcia nulov. Maxwellove rovnice
samy osebe nestacia na pln opis supravodica.

Obr. 8.35
In spsob prechodu z bodu P do bodu R je cez bod S, pricom sa vzorka najprv
ochlad do bodu S a potom sa zvi magnetick pole do bodu R, teda na hodnotu meniu
ako B
c
. Indukcia vo vntri zostane nulov. Mono teda kontatovat, e pri akomkolvek
prechode z bodu P do bodu R bude magnetick indukcia v supravodici nulov.

1
Meissner, W., Ochsenfeld, R., Naturwiss. 21, 787 (1933)
412
In nzorn prklad Meissnerovho javu je demontrovan na obr. 8.36. Dut valec
(v Meissnerovom a Ochsenfeldovom experimente z olova) sa umiestn do magnetickho
pola indukcie B
e
paralelnho s osou valca. Ak sa zmenou teploty alebo pola dosiahne
supravodiv stav, vymizne pole v telese valca a v jeho dutine "zamrzne" pole B = B
c

zodpovedajce bodu prechodu valca do supravodivho stavu (stav na obr. 8.36a). Ak sa
vak valec najprv ochlad pod bod prechodu a potom sa nan nalo pole B, zostane vntrajok
valca a jeho dutina bez magnetickho pola (stav na obr. 8.36b). Tieto dva procesy
zodpovedaj prechodom PQR a PSR v diagrame na obr. 8.34.

Obr. 8.36
Aj ked sa supravodic povauje za perfektn diamagnetikum, jeho diamagnetizmus
nem atomrny pvod ako v normlnych diamagnetikch, ale je to dsledok elektrnovch
prdov v supravodici. Tieto prdy vyvolaj v jeho vntri tak pole, ktor kompenzuje
vplyv vonkajieho magnetickho pola. "Vytlcanie" magnetickho pola zo supravodica
je v skutocnosti jeho kompenzcia polom prdov v supravodici. Tak naprklad, ak m
byt pole vo vntri vzorky a v dutine na obr. 8.36b nulov, potom po obvode valca mus
tiect plon prd (pozri odsek 6.1.9)
J
B
e
2
0
=

ktor zru extern pole B
e
vo valci a v dutine. Podobne v situcii na obr. 8.36a po
vntornom obvode valca tecie plon prd s hustotou
J
B
c
1
0
= +

Ak sa dut valec ochlad do supravodivho stavu za prtomnosti magnetickej indukcie
velkosti B
c
a extern pole sa potom zru, vznikne situcia znzornen na obr. 8.36c.
V dutine B = B
c
, zatial co vade inde B = 0. Pole v dutine je prve tak velk, ak by
produkoval plon prd J
1
. Tento prd sa nazva "perzistentn (trval) prd".
Skutocnost, e magnetick indukcia vo valci zostva v supravodivom stave kontantn
bez ohladu na zmeny vonkajch pol, svedc o tom, e supravodic perfektne odtienuje
ako magnetick, tak aj elektrick polia.
Povrchov plon prdy v supravodicoch s analogick viazanm prdom v obycajnch
magnetikch, ktor boli diskutovan v odseku 8.2, s tm rozdielom, e s to relne
413
prdy. O viazanch prdoch sme predpokladali, e maj plon charakter, teda tec
v nekonecne tenkej vrstve. Relne prdy na povrchu supravodica v nekonecne tenkej
vrstve by museli mat nekonecn povrchov plon hustotu, co je neprijateln. Bratia
F. a H. London dokzali,
1
e prd v supravodici tecie s objemovou hustotou, ktor s hlbkou
exponencilne kles do vntra supravodica. Takisto kles smerom do supravodica aj
magnetick indukcia. Charakteristick hlbky s poklesom prdu a magnetickho pola na
1/e-tinu povrchovej hodnoty s napr. rdu 10
8
m.
Fyziklnu teriu supravodivosti vytvorili americk fyzici J. Bardeen, L. M. Cooper
a J. R. Schrieffer
2
na Univerzite v Illinois v roku 1956 a tto teria je dnes znma pod
skratkou BCS. Autori za jej vytvorenie dostali v roku 1972 Nobelovu cenu za fyziku.
3


Obr. 8.37
BCS teria supravodivosti vychdza z experimentlneho faktu perfektnej vodivosti
a perfektnho diamagnetizmu supravodicov. Je to kvantovo-tatistick teria zaloen na
kooperatvnom sprvan sa elektrnovej "kvapaliny" v supravodici. Zkladnm predpokladom
supravodivosti je tvorba viazanch elektrnovch dvojc (Cooperovch prov),
v dsledku ktorch elektrnov kvapalina nadobda vlastnosti supratekutosti. Pry sa
tvoria psobenm zvltnych prtalivch sl medzi elektrnmi. Zvycajne sa tieto sily
spjaj s kmitmi krytalickej mrieky, ktor existuj aj pri nulovej absoltnej teplote
(T = 0). Vdaka elektrostatickej interakcii nbojov elektrnu a inov mrieky v okol
kadho elektrnu sa reim kmitov mrieky men, co vyvolva dodatocn silu psobiacu
na druh elektrn. Z hladiska kvantovej terie sa tieto sily objavuj v dsledku vmeny
elektrnov s fonnmi kvantami kmitov mrieky. Sily s vdy prtaliv a mu prevyovat
bezprostredn coulombovsk odpudzovanie elektrnov. V takom prpade materil me
vykazovat supravodivost.
Doteraz sme analyzovali vlastnosti supravodivch materilov, v ktorch je magnetick
indukcia nulov a po bod prechodu B
c
. Vztah medzi naloenm polom a "magnetizciou"
je v nich dan vrazom (8.96), z ktorho plynie, e

0
M = B (8.97)
Tto zvislost je graficky znzornen na obr. 8.37a a materily s danm sprvanm sa
nazvaj supravodice typu I na rozdiel od skupiny materilov predovetkm zliatin, ktorch

1
London, F., London, H., Proc. R. Soc., A139, 71 (1935); Physica 2, 341 (1935)
2
Bardeen, J., Cooper, L. N., Schrieffer, J. R., Phys. Rev. 108, 1175 (1957)
3
Bardeen spolu s Brattainom a Shockleym dostali v roku 1956 Nobelovu cenu aj za objav a vvoj
tranzistora.
414
sprvanie ilustruje obr. 8.37b. S to supravodice typu II. Aj v tchto supravodicoch je
magnetick indukcia nulov a po prv kritick hodnotu indukcie B
c1
; nad touto hodnotou
zacna pole prenikat do materilu, ale vzorka zostva supravodiv a po druh kritick
hodnotu indukcie B
c2
. Nad touto hodnotou pole plne prenik do materilu, ktor sa
stva normlnym vodicom. Prechodov kritick teploty T
c
a kritick magnetick
indukcie B
c2
niektorch vybranch supravodicov typu II s uveden v tabulke 15.
Mnoh zliatiny maj znacn technick vznam, pretoe ich kritick teploty s relatvne
vysok a kritick magnetick indukcie velmi vysok, ako to vidiet z tabulky 15. Niektor
z nich (Nb
3
Sn) sa pouvaj na kontrukciu supravodivch magnetov, v ktorch mono
udriavat vysok magnetick polia pri relatvne nzkych nkladoch.
Tabuka 15
Materil Teplota T
c

[K]
Magnetick indukcia B
c2

[T]
V 5,4 0,14
Nb 9,5 0,19
NbTi 16,0 12
Nb
3
Sn 18,1 22,5
V
3
Ga 14,0 19,5
V
3
Si 16,8 22,5

V estdesiatych rokoch pri pokusoch vyrobit vodiv keramiky sa zistilo, e
niektor keramiky po ochladen na teplotu kvapalnho duska (78 K) vykazuj
perfektn diamagnetizmus (co sa prejavuje naprklad aj tak, e sa mal vzorky vznaj
levituj v magnetickom poli). Tento poznatok viedol k domnienke, e vzorky s pri
tejto relatvne vysokej teplote supravodiv. Dalie vskumy, hlavne v osemdesiatych
rokoch a a doteraz ukzali, e niektor keramiky, ako napr. Y
1
Ba
2
Cu
3
O
7
(0 0,3)
s skutocne supravodiv, aj ked typ a charakter vodivosti je stle predmetom vskumu.
0 10 20 30 40 50 60
0
1
2
3
4
Cu
keramika Y
1
Ba
2
Cu
3
O
7
O
d
p
o
r

/

m

T / K

Obr. 8.38
415
Takto materily sa nazvaj vysokoteplotn supravodice. Na obr. 8.38 je graficky
znzornen zvislost odporu vzorky keramiky Y
1
Ba
2
Cu
3
O
7
od teploty.
1
Z teplotnej
zvislosti odporu keramiky vidiet, e jej odpor pri teplote T = 78 + T = 88 K kles
k nule (v danch experimentoch s rozlenm na 10
6
). Pre porovnanie je v grafe
vynesen aj teplotn zvislost odporu medenej vzorky (s normlnou vodivostou) v rovnakom
teplotnom intervale. Vidiet, e obidve vzorky sa sprvaj plne rozdielne. Na obr. 8.39
je grafick zvislost kritickho prdu I
c
supravodivou keramikou od naloenej intenzity
magnetickho pola H
ext
.
Aj ked zaciatocn eufria vo vskume vysokoteplotnch supravodicov opadla,
vskum je stle intenzvny, a hladaj sa materily s vysokou kritickou teplotou.
0 500 1000 1500 2000
0
50
100
150
200
250
300
I

c

/

m
A
H
ext
/ [A/m]

Obr. 8.39
8.6.1 Josephsonov jav
Ak s dve vrstvy supravodicov oddelen tenkou izolacnou oxidovou vrstvou (hrubou
asi 2 nm) a na truktru sa pripoj zdroj elektrickho naptia (obr. 8.40), vznikne
v elektrickom obvode neocakvan prdov kvantov jav, ktor v roku 1962 predpovedal
a v roku 1963 objavil anglick fyzik Brian D. Josephson a podla neho sa nazva
Josephsonov jav
2
(v roku 1973 dostal za svoj objav Nobelovu cenu). Napriek tomu, e
je v obvode izolacn vrstva, ktor tvor mostk, tecie obvodom jednosmern prd so
striedavou zlokou, ktorej frekvencia je
f
e
h
= =
2
0

(8.98)

1
Grafick zvislosti zobrazen na obr. 8.38 a 8.39 boli zskan pri skman vysokoteplotnej supravodivosti
(Jaroevic, A., Kundracik, F. nepublikovan, Katedra rdiofyziky MFF UK Bratislava)
2
Josephson, B. D., Physics Letters, 1, 251 (1962)
416

Obr. 8.40
Frekvencia nezvis od druhu supravodica ani oxidu, iba od naloenho naptia . Kede
frekvenciu mono merat s vysokou relatvnou presnostou (cca 10
12
), umonuje jav
velmi presne definovat naptov tandard. Velicina
Wb 10 . 637 833 067 , 2
2
15
0

= =
e
h
(8.99)
je elementrne kvantum magnetickho toku.

Obr. 8.41
Ak sa dva Josephsonove mostky zapoja paralelne a v oblasti medzi mostkmi sa
vybud magnetick pole, vznikne zariadenie ktor je znme pod nzvom SQUID
(superconducting quantum interference device). Prdy obidvoch vetiev spolu interferuj
a priebeh vslednho prdu v zvislosti od magnetickej indukcie je graficky znzornen
na obr. 8.41.
1
Vidme, e amplitda prdu v rozsahu magnetickch pol cca 3.10
5
T
velmi citlivo reaguje na zmeny magnetickho pola. Takmto spsobom mono registrovat
zmeny magnetickej indukcie velkosti ~10
10
T. SQUID je dnes najcitlivej znmy
magnetometer.

1
Jaklevic, R. C., Lambe, J., Silver, A. H., Mercereau, J. E., Phys. Rev. Letters 12, 159 (1964)
417
8.7 MAXWELLOVE ROVNICE
A KLASICK ELEKTRODYNAMIKA
"Formulcia tchto rovnc bola vo fyzike
najvcou udalostou od Newtonovch cias"
Albert Einstein: Evolcia fyziky
"Bol to Boh, co psal tieto riadky "
L. Boltzmann: Prednky o Maxwellovej
terii elektriny a svetla.
Analzou magnetizmu ltok sme dospeli k vrcholnmu bodu naej terie
elektromagnetizmu, sme pripraven sumarizovat vsledky jednotlivch odsekov, a znovu
poukzat na vzjomn svislosti, ktor platia medzi jednotlivmi velicinami klasickej
elektromagnetickej terie.
V elektromagnetizme sa definuj tyri vektory elektromagnetickho pola. S to:
E vektor intenzity elektrickho pola v jednotkch V. m
1
,
B vektor magnetickej indukcie v jednotkch T,
D vektor elektrickej indukcie v jednotkch A . s . m
2
,
H vektor intenzity magnetickho pola v jednotkch A . m
1
.
Tieto tyri vektory spolu s objemovou hustotou nboja (A . s . m
3
) a prdovou
hustotou J (A . m
2
) s zviazan tyrmi Maxwellovmi rovnicami, ktor predstavuj
tyri zkladn zkony elektromagnetizmu. Na tchto zkonoch stoj cel stavba klasickej
elektrodynamiky. S to nasledovn v integrlnom a diferencilnom tvare napsan
zkony:
I. Faradayov zkon: Indukovan elektromotorick naptie na uzavretej
krivke l v dielektriku alebo vo vodii sa rovn zpornej asovej zmene induknho
toku ubovonou plochou S ohranienou krivkou l. Loklnou vlastnosou poa je
skutonos, e rotcia intenzity elektrickho poa E v ubovonom bode
priestoru sa rovn zpornej asovej zmene vektora magnetickej indukcie B.
Matematicky s tieto vlastnosti elektromagnetickho poa vyjadren rovnicami
E. l B. S d
d
d
l S
t
d
} }
= rot E
B
=

t

II. Amprov zkon: Magnetomotorick naptie na uzavretej krivke l
v priestore s magnetikami sa rovn celkovmu vonmu prdu I nbojov pretekanch
ubovonou plochou S ohranienou krivkou l a celkovmu posuvnmu prdu
reprezentovanmu plonm integrlom asovej zmeny vektora elektrickej indukcie
D na ploche S. Loklnou vlastnosou poa je skutonos, e rotcia vektora
intenzity magnetickho poa H v ubovonom bode priestoru sa rovn stu
vektora prdovej hustoty J tecich nbojov a prdovej hustoty posuvnho prdu
D/t. Matematicky s tieto vlastnosti elektromagnetickho poa vyjadren
rovnicami
H. l
D
. S d d
l S
I
t
} }
= +

rot H J
D
= +

t

418
III. Gaussov zkon v elektrine: Tok vektora elektrickej indukcie D uzavretou
plochou S sa rovn celkovmu vonmu nboju Q uzavretmu plochou S.
Loklnou vlastnosou vektora D je skutonos, e jeho divergencia v ubovonom
bode priestoru sa rovn objemovej hustote vonho nboja v tomto bode.
Matematicky s tieto vlastnosti elektrickho poa vyjadren rovnicami
D. S d
S
Q
}
= div D =
IV. Gaussov zkon v magnetizme: Tok vektora magnetickej indukcie B
uzavretou plochou S sa vdy rovn nule. Loklnou vlastnosou magnetickho
poa je skutonos, e jeho divergencia z ubovonho bodu priestoru sa rovn
nule. Matematicky s tieto vlastnosti magnetickho poa vyjadren rovnicami
B S .d =
}
0
S
div B = 0
Vektory E a B s zviazan s elektromagnetickmi potencilmi V a A vztahmi
E
A
= gradV
t

B = rot A
V elektrostatike a v magnetostatike s vetky casov derivcie rovn nule.
Zkladnmi vektormi elektromagnetickho pola s vektory E a B, pretoe tie urcuj
elektromagnetick (Lorentzovu) silu
F
elmag
= qE + q B
kde je rchlost pohybujceho sa nboja q. Castica s relativistickou hmotnostou m sa
v takomto silovom pol bude pohybovat podla Newtonovej pohybovej rovnice
B v E
p
+ = q q
t d
d

kde p = mv je hybnost castice.
Na rozhran dvoch prostred 1 a 2 platia pre vektory E
1,2
, D
1,2
, B
1,2
, a H
1,2
hranicn
podmienky
n
0
(E
2
E
1
) = 0 n
0
(B
2
B
1
) = 0
n
0
(D
2
D
1
) = n
0
(H
2
H
1
) = J
s

kde je plon nboj na rozhran v jednotkch C/m
2
, J
s
plon prd rozhranm v jednotkch
A/m a n
0
je jednotkov vektor smerujci kolmo z prostredia 1 do prostredia 2.
V ltkovch prostrediach s vektory E, D, B a H viazan materilovmi vztahmi
419
D E =
0 r
H
B
=

0 r

r
je relatvna permitivita a
r
je relatvna permeabilita. S to bezrozmern ltkov parametre
a mu byt cslami (pre linerne, izotropn materily), tenzormi (pre anizotropn
materily), alebo mu zvisiet od E, prp. B (v nelinernych materiloch).
Velicina
0
je magnetick kontanta (permeabilita vkua) a m presn, definicn
hodnotu

0
= 4.10
7
H.m
1

Velicina
0
je elektrick kontanta (permitivita vkua) a m hodnotu

0
=
1
0
2
c
8,854.10
12
F.m
1

kde
c = 299 792 458 m.s
1

je rchlost svetla vo vkuu.
V elektromagnetickom poli sa materil elektricky a magneticky polarizuje. Vektor
elektrickej polarizcie P a vektor magnetizcie M s dan vrazmi
P =
0
E M = H
kde
=
r
1 =
r
1
s bezrozmern elektrick a magnetick susceptibilita. V odporovo linernych prostrediach
plat Ohmov zkon (diferencilny tvar)
J = E alebo E = J
kde je konduktivita a = 1/ je rezistivita materilu.
Elektrick nboje sa v prrode zachovvaj, coho matematickm vyjadrenm je rovnica
kontinuity elektrickho prdu
J. S d
d
d
S
Q
t
}
= alebo div J =

t

Podla rovnice kontinuity prd tecci uzavretou plochou S sa rovn casovmu bytku
nboja Q uzavretho plochou alebo v lubovolnom bode prdovho pola sa divergencia
prdovej hustoty rovn casovmu bytku hustoty nboja .
V elektromagnetickom poli je sstreden energia s objemovou hustotou

2 2
B.H E.D
+ = + =
mag el
w w w
420
lohy 224 230
224. Susceptibilita jednho kilomolu hlia je 2,4.10
8
. Dokte, e to zodpoved hodnote
strednho kvadratickho polomeru 1,22 a
0
2
kadej orbity v hliovom atme, kde a
0
je polomer
prvej Bohrovej drhy vo vodkovom atme.
225. Susceptibilita jednho kilomolu ltky NiK
2
(SO
4
)
2
.6H
2
O je
= 1,6.10
2
. 1/T
Za predpokladu, e diamagnetick prspevok je zanedbateln a paramagnetick prspevky s
iba od inov Ni
2+
, vypoctajte permanentn diplov moment pripadajci na kad Ni
2+
in.
226. Na prstenci z mkkho eleza podla obr. 226 je navinutch N = 150 zvitov drtu, ktorm
tecie prd I = 5 A. Prstenec m trbinu irok l
0
= 5 mm a stredn obvod prstenca je l = 25 cm. Pri
danom sten je permeabilita materilu prstenca 3 000

0
. Vypoctajte B a H v trbine prstenca.
Rozptyl indukcnho toku je zanedbateln.

Obr. 226 Obr. 227
227. Pre magnetick obvod podla obr. 227 plat: pocet zvitov N = 150, prd vo vinut I = 1 A,
rka trbiny l
3
= 1 cm, = 1 000

0
, rozmery obvodu l
1
= l
2
= 10 cm. Vypoctajte B a H v trbine.
Rozptyl magnetickho indukcnho toku je zanedbateln.
228. Na elezn prstenec s vntornm polomerom R = 10 cm a vonkajm polomerom R
1
=
= 12 cm je navinutch 20 zvitov drtu. Vyuitm magnetizacnej krivky BH materilu prstenca
podla obr. 228 vypoctajte velkost prdu vo vinut, potrebnho pre vytvorenie magnetickej indukcie
B = 1,2 T v strede prierezu prstenca.
229. Anglick fyzik Lord Rayleigh (1842 1919) ukzal, e pre nzke hodnoty magnetickej
indukcie je hysterzna slucka s koncovmi bodmi B
0
, H
0
dan rovnicami

B H H H = +
1
2
0
2 2
( )
(horn polovica slucky)

B H H H =
1
2
0
2 2
( )
(doln polovica slucky)
kde = B
0
/H
0
. Dokte, e hysterzne straty na jednotku objemu vzorky a na jeden magnetizacn
cyklus (reprezentovan plochou slucky) s
421
W aH =
4
3
0
3

Tento vraz plat iba pre nzke hodnoty B
0
(v eleze pod hodnotou asi 0,05 T). Pri vych
hodnotch W sa men pribline s mocninou B
0
1 6 ,
, podla Steinmetzovho empirickho vztahu.

Obr. 228
230. Pri meran Hallovho naptia v kovovom sodku sa ukzalo, e intenzita Hallovho
elektrickho pola je 2 500 V/m pri hustote prdu v sodku 10
7
A/m
2
a kolmom magnetickom
poli 1 T. Urcite objemov hustotu vodivostnch elektrnov v sodku a porovnajte ju s poctom
atmov sodka na jednotku objemu. Hustota sodka je = 970 kg/m
3
a atmov hmotnost M = 23.

422
9 STRIEDAV ELEKTRICK PRDY
9.1 CHARAKTERISTIKY STRIEDAVCH ELEKTRICKCH
PRIEBEHOV
V tejto kapitole sa budeme zaoberat vlastnostami elektrickch napt a prdov,
ktor sa menia v case. Trieda takchto elektrickch priebehov je velmi irok, budeme
sa preto zaoberat iba niektormi vybranmi prdovmi a naptovmi priebehmi, ktor
maj najvc technick vznam. S niektormi casovopremennmi priebehmi sme sa
zoznmili u v predchdzajcich castiach nho pojednania. Boli to naprklad prechodov
javy v obvode, v ktorom sa nabja, prpadne vybja kondenztor (prechodov jav v RC
obvode pozri odsek 5.8) alebo prechodov javy v RL, prpadne RLC obvodoch (pozri
odseky 7.8 a 7.9). Spolocnm znakom tchto casovch priebehov bola ich nestacionrnost
prdy a naptia sa exponencilne blili k nejakej stacionrnej hodnote.
Dleitou triedou casovopremennch napt a prdov s periodick naptov a prdov
priebehy, ktor s z matematickho hladiska periodick funkcie casu y(t). Periodickou je
tak funkcia casu, ktorej hodnoty sa v casovch intervaloch T pravidelne opakuj. Pre
takto funkciu teda plat
y(t) = y(t + nT) (9.1)
kde n je cel cslo. Casov interval T sa nazva perida funkcie. Periodick prdy
a naptia maj velk technicky vznam, pretoe s periodickmi striedavmi prdmi pracuje
naprklad elektrick energetika. Rovnako dleit s periodick elektrick procesy
v obvodovej elektronike, ktor sa zase vyuva v telekomunikcii, regulacnej technike,
v poctacovch obvodoch a inde. Zkladn frekvencia (kmitocet) takch prdov zacna
pri nule (kontantn prdy a naptia) a konc v infracervenej oblasti, pri frekvencich
~10
12
Hz. Pri vych frekvencich strca pojem elektrickho prdu fyziklny zmysel.
Prklady periodickch funkci s znzornen na obr. 9.1.
Dleitou matematickou vlastnostou periodickch casovch priebehov je monost
ich rozloenia do nekonecnho radu trigonometrickch funkci, ktor sa nazva
Fourierov rad a pre funkciu y(t) m tvar
[ ]

=
+ + =
1
0
sin cos
2
) (
n
n n
t n b t n a
a
t y (9.2)
kde a
n
, b
n
s Fourierove koeficienty, dan vrazmi
423

}
=
T
n
t t n t y
T
a
0
d cos ) (
2
n = 0, 1, 2, (9.3a)

}
=
T
n
t t n t y
T
b
0
d sin ) (
2
n = 1, 2, 3, (9.3b)
a
=
2
T
[rad.s
1
] (9.4)

Obr. 9.1
Periodick casov priebeh (v elektronike ho nazvame tie naptov alebo prdov signl)
sa teda pre cely jeho analzy d rozloit na nekonecn rad snusovch a kosnusovch
funkci uhlovho argumentu

n
= nt = 2n
t
T
[rad] (9.5)
Velicina
n
sa nazva fza a dan vrazom (9.4) je uhlov frekvencia zkladnej snusovej
alebo kosnusovej zloky, n s kruhov frekvencie vych harmonickch zloiek.
Okrem kruhovej frekvencie sa pri opise pouva linerna frekvencia f, ktor s kruhovou
frekvenciou a s peridou T svis vztahom
f
T
= =

2
1

[Hz = s
1
] (9.6)
Frekvencia f v hertzoch (Hz) udva pocet kmitov harmonickho priebehu za sekundu.
Rozklad periodickho priebehu na jeho frekvencn zloky sa nazva harmonick
(Fourierova) analza. Opacn proces skladanie jednotlivch harmonickch zloiek so
zodpovedajcimi amplitdami podla vrazov (9.2) a (9.3), ktor vedie k vytvoreniu
424
periodickej funkcie y(t), nazva sa Fourierova harmonick syntza. Koeficienty a
n
, b
n

predstavuj amplitdy jednotlivch zloiek signlu, ktor s rastcim n klesaj. Existuj
aj in monosti rozvinutia periodickej funkcie do nekonecnho radu, avak je zaujmav,
e zo vetkch monch rozloen signlu Fourierove koeficienty klesaj najrchlejie,
co znamen, e matematick rad (9.2) Fourierov rad konverguje najrchlejie.
Prv clen radu a
0
/2 je kontantn, nezvisl od casu, predstavuje kontantn naptie
alebo prd. V mnohch prpadoch je tento clen nulov (a
0
= 0). V takom prpade hovorme,
e priebeh y(t) nem jednosmern zloku, a prve takto priebeh nazvame striedav. M
dleit vlastnost, e jeho stredn hodnota
y t
T
f t t
T
( ) ( ) =
}
1
0
d (9.7)
sa rovn nule. Skutocne, ak do vrazu (9.7) dosadme vraz (9.2) pri a
0
= 0, dostaneme
0 d sin d cos
1
) (
1
0 0
=
(
(

+ =

} }

= n
T T
n n
t t n b t t n a
T
t y (9.8)
pretoe pre vetky cel n
0 d cos d sin
0 0
= =
} }
T T
t t n t t n
Priebehy na obr. 9.1a, b maj nenulov jednosmern zloku, priebehy na obr. 9.1c, d
jednosmern zloku nemaj s to striedav priebehy.
Inou dleitou hodnotou periodickej funkcie je odmocnina jej strednej kvadratickej
hodnoty alebo efektvna hodnota (angl. root mean square value RMS value)

( )
y y t t a b
ef
T
n n
n
=
1
T
d
1
2
> 0
2
0
2 2
1
( )
}

= +
=

(9.9)
ktor je vdy nenulov a kladn. Stredn kvadratick hodnota m vznam najm pri
vpocte strednej hodnoty vkonu striedavho prdu.
Nemienime sa tu podrobne zaoberat harmonickou analzou alebo syntzou elektrickch
signlov, pre ns je dleit skutocnost, e relne periodick elektrick signly, napr.
v elektronike, alebo prdy a naptia v elektrickej energetike, sa daj vyjadrit ako
superpozcia jednoduchch harmonickch priebehov ~ sinnt alebo ~cosnt. Vlastnosti
akhokolvek periodickho priebehu s teda dan vlastnostami jednoduchch
harmonickch elektrickch priebehov. Treba zdraznit, e Fourierova analza, prpadne
syntza, nie je iba matematick formalizmus, ale je to aj fyziklny proces, ktor mono
pomocou elektrickch filtrov (spektrlnych analyztorov), prpadne rznych elektrickch
425
synteztorov aj prakticky realizovat. Naa analza striedavch prdov (a napt) bude
teda zaloen na analze vlastnost harmonickch priebehov.
1

9.2 HARMONICK NAPTIA A PRDY
9.2.1 Harmonick naptia na prvkoch RLC obvodu
S harmonickmi naptiami a prdmi sme sa v naom pojednan stretli u dvakrt.
Boli to naptia a prdy, ktor vznikaj v cievke rotujcej v statickom magnetickom poli
v dsledku psobenia zkona elektromagnetickej indukcie (odsek 7.4), a prdy tecce
v RLC obvode v dsledku periodickho vybjania a nabjania kondenztora pre kritick
prpad nulovho odporu obvodu R 0 (odsek 7.9). Bude preto urcite dleit hlbie
analyzovat javy spojen so striedavmi prdmi.
Harmonick naptia a prdy sa vyjadruj casovmi zvislostami
u(t) = U
0
cos(t
u
) (9.10a)
i(t) = I
0
cos(t
i
) (9.10b)
kde u a i s okamit hodnoty naptia a prdu, U
0
a I
0
s ich amplitdy,
u
a
i
s
fzov posuny naptia a prdu voci referencnm naptovm alebo prdovm priebehom
s tou istou frekvenciou a s nulovm fzovm posunom. Ak je takmto referencnm
priebehom naprklad naptie
u
0
(t) = U
0
cost
potom naptie u fzovo predbieha naptie u
0
, ak jeho fzov posun je +
u
a fzovo
zaostva za u
0
, ak jeho fzov posun je
u
. To ist mono povedat o prde i a jeho
fzovom vztahu k u
0
. K vyjadreniu harmonickch priebehov mono rovnako vyuit aj
funkciu snus, cm sa do vyjadren (9.10) zavedie iba kontantn fzov posun /2,
pretoe napr.
sin(t +



2
) = cos(t +

) (9.11a)
a naopak
cos(t +

2
) = sin(t +

) (9.11b)
Striedav harmonick prdy tec v obvodoch, ktor pozostvaj z odporov R, kapact C,
indukcnost L a tie mu byt viazan vzjomnmi indukcnostami M do zloitch
striedavch elektrickch siet. Na jednotlivch prvkoch siete vznikaj striedav naptia

1
V prpade neperiodickch casovch priebehov mono funkciu y(t) namiesto Fourierovm radom
vyjadrit Fourierovm integrlom. Diskrtne amplitdy Fourierovho rozvoja sa v nom nahradia
spojitou funkciou frekvencie J(), ktor sa nazva spektrlna hustota. Takmito neperiodickmi
priebehmi sa nebudeme zaoberat.
426
s istmi amplitdami a fzovmi vztahmi k inm naptiam alebo prdom siete. Ako
jednoduch prklad urcme naptia na prvkoch R, L a C, ktor s zapojen sriovo
v jednej vetve, ktorou tecie harmonick prd
i = I
0
cos

t (9.12)
(pozri obr. 9.2). Na odpore R podla Ohmovho zkona vznikne naptie
u
R
= Ri = RI
0
cos

t = U
0R
cos

t (9.13)

Obr. 9.2
Vidme, e harmonick prd a naptie na odpore nie s fzovo posunut, inak povedan,
naptie a prd v odpore R s vo fze (
R
= 0) a amplitda naptia U
0R
= RI
0
.
V plne inom fzovom vztahu s prdy a naptia na kondenztore a cievke. Ak sa
striedavm prdom (9.12) nabja kondenztor C (pvodne nenabit), potom naptie na
nom je dan vrazom
u
Q t
C C
i t
I
C
t U t
C C
= = = =
}
( )
sin cos( )
1
2
0
0
d

(9.14)
t. j. naptie na kondenztore zaostva za prdom vo fze o
C
= /2 a amplitda
naptia U
0C
= I
0
/C. Vo vraze (9.14) bol vyuit vztah (9.11b). Velicina
X
U
I C
C
C
= =
0
0
1

[] (9.15)
dan pomerom amplitd naptia a prdu, ktor m rozmer odporu sa nazva kapacitn
reaktancia.
Nakoniec, ak prd (9.12) tecie indukcnostou L, samoindukciou na nej vznikne naptie
u L
i
t
LI t U t
L L
= = = +
d
d

0 0
2
sin cos( )

teda naptie na induknosti predbieha prd vo fze o
L
= /2 a amplitda naptia
U
L
= LI
0
. Velicina
X
U
I
L
L
L
= =
0
0
[] (9.16)
sa nazva induktvna reaktancia a m rozmer odporu. Na obr. 9.3 s zobrazen casov
priebehy vetkch napt u
R
, u
C
a u
L
vo svojom vzjomnom fzovom vztahu pre konkrtne
numerick hodnoty R-L-C prvkov, frekvencie a amplitdy prdu.
427

Obr. 9.3
9.2.2 Harmonick prd v obvode RLC
Pozrime sa teraz na problm z inej strany. Na obr. 9.4 je jednoduch sriov obvod
RLC, ktor je uzavret zdrojom striedavho naptia
u = U
0
cos

t (9.17)

Obr. 9.4
Polome si otzku ak prd tecie takmto obvodom? Pre obvod mus platit obvodov
rovnica, podla ktorej scet vetkch napt, teda napt zdrojov u, indukovanch napt
na indukcnostiach Ldi/dt, odporovch ohmickch spdov Ri a napt nabitch
kondenztorov Q/C v uzavretom obvode sa mus rovnat nule (samozrejme s ohladom na
znamienka). Mus teda platit
u L
i
t
Ri
Q
C
= +
d
d
(9.18)
428
Po prave rovnice a jej derivcii, s uvenm, e

d
d
Q
t
i =
dostaneme diferencilnu rovnicu pre prd i v tvare
L
i
t
R
i
t
i
C
U t
d
d
d
d
2
2
0
+ + = sin (9.19)
Z matematickho hladiska je to obycajn nehomognna diferencilna rovnica
druhho rdu s kontantnmi koeficientmi, a ako je znme, m rieenie pozostvajce
z dvoch cast je to superpozcia veobecnho rieenia homognnej rovnice a jednho
partikulrneho rieenia nehomognnej rovnice. Takto stroh je rec matematiky.
Fyziklny pohlad na problm je ovela zaujmavej. Predovetkm - homognnu
rovnicu sme u rieili v odseku 7.9 [pozri rovnicu (7.71)]. Rieenm je nestacionrny
prechodov prd, ktor s casom (a pomerne rchle) vymizne. Potom zostane nenulov
iba druh, kvzistacionrna cast rieenia, ktor je obycajne predmetom zujmu. Fyzik,
na rozdiel od matematika, vie charakter tohto rieenia posdit a vie navrhnt aj jeho tvar
bez toho, aby diferencilnu rovnicu rieil. Mono ocakvat, e rieenie, teda prd, bude
tie harmonickou funkciou, naprklad tvaru
i = I
0
cos(t ) (9.20)
Takto navrhnut rieenie sa dosad do rovnice (9.19) a z tej sa urcia neznma amplitda
prdu I
0
a fzov posun prdu oproti naptiu. Po dosaden rieenia (9.20) do rovnice
(9.19) dostaneme
+ =
2
0 0
0
0
LI t RI t
I
C
t U t cos( ) sin( ) cos( ) sin
Dal postup je nasledovn: kosnusov a snusov funkcie rozdielovho uhla t na
lavej strane rovnice sa vyjadria pomocou prslunch trigonometrickch vztahov.
Rovnost sa uprav na tvar
A cost + B sint = 0
Rovnica bude platit pre vetky t vtedy, ak
A = 0 B = 0
Po vykonan uvedenej procedry dostaneme dve podmienky

A L
C
R
B L
C
I RI U
=
|
\

|
.
|
=
=
|
\

|
.
|
=

1
0
1
0
0 0 0
cos sin
sin cos

429
Rieenm tchto rovnc dostaneme amplitdu prdu v obvode I
0
a jeho fzov posun
v tvare
I
U
R L
C
U
Z
L
C
R
0
0
2
2
0
1
1
=
+
|
\

|
.
|
= =

tg (9.21)
Vrazy (9.21) s odpovedou na nau otzku o prde v sriovom RLC obvode na obr. 9.4.
Vidme, e ako amplitda prdu, tak aj jeho fzov posun oproti naptiu s funkciami
frekvencie a vykazuj od frekvencie dost zvltnu zvislost. Prd me podla hodnoty
frekvencie naptie vo fze predbiehat alebo za nm zaostvat. Pri istej frekvencii je
amplitda prdu maximlna a scasne je pri tejto frekvencii fzov posun nulov. Je to
stav rezonancie v obvode, budeme sa mu vak venovat v osobitnom odseku. Velicina
( ) Z
U
I
R L
C
R X X
L C
= = +
|
\

|
.
|
= +
0
0
2
2
2
2 1

[] (9.22)
sa nazva impedancia (zdanliv odpor) sriovho RLC obvodu a je dan pomerom
amplitd naptia a prdu v obvode. Pojem impedancie je klcovm pojmom terie
striedavch elektrickch obvodov a siet a m podobn, ale veobecnej vznam ako
pojem odporu v jednosmernch elektrickch sietach. Spolu s fzovm posunom plne
urcuje elektrick vlastnosti danej vetvy obvodu. Neskr bude jeho vznam ete rozren
tak, e bude zahrnat aj fzov vlastnosti obvodu. V elektrotechnickch zapojeniach
predstavuje impedancia dvojpl a zakresluje sa symbolom
Z
9.2.3 Harmonick prd v obvodoch RC a RL
Pozrime sa teraz na uvaovan obvod v dvoch pecilnych prpadoch:
a) Indukcnost v obvode nie je, teda L = 0. Obvod tvor sriov dvojica RC. V takom
prpade vrazy (9.21) pre amplitdu a fzov posun prejd na tvar
I
U
R
C
U
Z CR
RC 0
0
2
2
0
1
1
=
+
|
\

|
.
|
= =

tg (9.23)
a impedancia obvodu je
Z
U
I
R
C
R X
C
= = +
|
\

|
.
|
= +
0
0
2
2
2 2
1

[] (9.24)
430
b) Kapacita v obvode nie je, teda C a na mieste kondenztora je skrat. Obvod
tvor sriov dvojica RL a na zklade vrazov (9.21) amplitda prdu a fzov posun s
dan vrazmi

( )
I
U
R L
U
Z
L
R
RL 0
0
2
2
0
=
+
= =

tg (9.25)
a impedancia
( ) Z
U
I
R L R X
L
= = + = +
0
0
2
2
2 2
[] (9.26)
Vidme, e v prpade a), obvodu RC, prd predbieha naptie [pozri tie vraz (9.20)] vo
fze o uhol
RC
= arctg(1/RC) > /2 v celom psme monch frekvenci
od 0 a po . V prpade b), obvodu RL, prd naopak zaostva za naptm vo fze o uhol

RL
= arctg(L/R) < /2 takisto v celom frekvencnom psme. Impedancia (teda aj pomer
U
0
/I
0
) v prpade a) kles z nekonecnej hodnoty pri = 0 na hodnotu R pri teoreticky
nekonecnej frekvencii. V prpade b) rastie z hodnoty R pri nulovej frekvencii na
nekonecn hodnotu pri nekonecnej frekvencii. Frekvencn zvislosti reaktanci X
L
()
a X
C
() a fzov posuvy
RC
(),
RL
() pre obvody RC a RL s graficky znzornen
na obr. 9.5.

Obr. 9.5
431
9.3 VKON STRIEDAVHO PRDU
Ak striedav prd tecie v obvode, ktor pozostva z prvkov R, C a L, dochdza
k zloitejej vmene energie medzi obvodom a zdrojom, ne v prpade stleho prdu
a odporovho spotrebica. V striedavom obvode sa ist cast energie zdroja nevratne
spotrebuje na teplo v odpore R. Prvky L a C naproti tomu psobia ako zsobnky energie,
ktor vo forme elektrickho a magnetickho pola putuje do tchto zsobnkov a z nich
naspt do zdroja, pricom sa energia vymiena aj medzi tmito zsobnkmi. Z toho vidiet,
e nie vetka energia, ktor by bol zdroj schopn do odporu R odovzdat, sa do neho aj
dostane. Presvedcme sa o tom jednoduchou vahou. Predpokladajme, e zdroj s naptm
u = U
0
cos

t
dodva striedav prd do obvodu s impedanciou Z na obr. 9.6. Prd tecci v obvode je
dan vrazom (9.20). Amplitda I
0
a fzov posuv s dan vrazmi (9.21). Obvodu sa
bude odovzdvat elektrick energia W s okamitm vkonom (pozri odsek 5.5)
p(t) =
d
d
W
t
= ui = U
0
I
0
cost cos(t ) (9.27)

Obr. 9.6

Vraz s vyuitm trigonometrickho vztahu pre kosnus rozdielovho uhla a vztahu
sint cost =
1
2
sin2t
mono upravit na tvar
p(t) = U
0
I
0
[cos
2
t

cos + cost

sint

sin ] =
= U
0
I
0
cos cos
2
t +
1
2
U
0
I
0
sin sin2t =
= p
akt
(t) + p
reakt
(t) (9.28)
Vidme, e okamit vkon je periodick funkcia casu s dvojnsobnou frekvenciou 2
a pozostva z dvoch cast:

432
Z aktvneho (innho) vkonu
p
akt
(t) = U
0
I
0
cos cos
2
t (9.29a)
a z reaktvneho (jalovho) vkonu
p
reakt
(t) =
1
2
U
0
I
0
sin sin2t (9.29b)
Casov priebehy tchto vkonov s znzornen spolu s priebehmi naptia u a prdu
i na obr. 9.7. Casov stredn hodnota aktvneho okamitho vkonu je nenulov,
dan vrazom
P
akt
=
1
0
T
p t
akt
T
d
}
=
1
2
U
0
I
0
cos [W] (9.30)

Obr. 9.7
Hodnota strednho aktvneho vkonu sa d tie zskat ako grafick stredn hodnota
zvislosti p
akt
na obr. 9.7. Vpocet aktvneho vkonu svis s vpoctom odmocniny
strednej kvadratickej (efektvnej) hodnoty funkcie ~ cost alebo ~ sint s vsledkom
1/2 [pozri vraz (9.9)]. Na zklade toho mono vkon (9.30) napsat tie v tvare
P
akt
= U
ef
I
ef
cos (9.31)
kde
U
U
ef
=
0
2
I
I
ef
=
0
2

433
s efektvne hodnoty naptia a prdu. V energetickej spotrebitelskej sieti efektvna hodnota
naptia jednej fze je U
ef
= 220 V, amplitda tohto naptia je U
0
= 2U
ef
311,1 V.
Velicina
cos =
P
U I
akt
ef ef
(9.32)
sa nazva vkonov faktor alebo innk. Me nadobdat hodnoty od 1 (pre = 0) a
po 0 (pre = /2) a je mu mern stredn aktvny vkon. Ak obvod pozostva iba
z aktvneho odporu, cinnk sa rovn 1 (fzov posuv na odpore je nula, cos 0 = 1)
a vkon pri danch U
ef
a I
ef
je maximlny. Ak naopak, obvod je reaktvny (vlucne
kapacitn alebo induktvny), odovzdvan vkon sa rovn nule, pretoe = /2
a cos(/2) = 0.

Obr. 9.8
Druh, reaktvna cast okamitho vkonu (9.28)
p
reakt
(t) =
1
2
U
0
I
0
sin sin2

t (9.33)
je striedav velicina a m stredn hodnotu rovn nule, co vidiet aj z grafu na obr. 9.7.
Jej amplitda
P
reakt
=
1
2
U
0
I
0
sin [var]
sa udva v reaktvnych voltamproch (var) a me nadobdat hodnoty od 0 pre =
= 0 po hodnotu U
ef
I
ef
, ak = /2. Fyziklne je to vkon, s ktorm energia
osciluje bez akhokolvek itku medzi zdrojom a reaktvnymi prvkami obvodu. Tento
434
vkon zaujma predovetkm energetikov, ktor sa ho snaia redukovat na najmeniu
mon mieru.
Velicina
P
s
= U
ef
I
ef
[VA]
sa nazva zdanliv vkon, ktor by zdroj dodal do vlucne odporovej ztae pri
rovnakom efektvnom napt a prde. Udva sa vo voltamproch (VA). Tento vkon sa
obycajne udva na spotrebicoch pre obchodn siet, pretoe tie s dimenzovan na ist
hodnotu naptia a prdu. Je zrejm, e aktvny vkon je vdy men, nanajv rovn
zdanlivmu vkonu. Na obr. 9.8 je grafom znzornen casov zvislost celkovho
okamitho vkonu p(t) podla vztahu (9.28) spolu s priebehom prdu a naptia.
Ak uvime, e impedancia Z sa d vyjadrit podielom
Z
U
I
U
I
ef
ef
= =
0
0

potom stredn aktvny vkon (9.29) v impedancii Z sa d vyjadrit nasledovnmi uitocnmi
vrazmi
P
akt
= ZI
U
Z
ef
ef 2
2
cos cos =
Okrem toho z vrazov (9.21) a (9.22) plynie, e
cos =
R
Z

take aktvny vkon mono vyjadrit aj vrazmi
P
akt
= RI
U
Z
R
ef
ef 2
2
2
=
9.4 SYMBOLICKO-KOMPLEXN METDA ANALZY
OBVODOV S HARMONICKMI STRIEDAVMI PRDMI
1

Analza obvodov striedavch prdov s vyuitm trigonometrickch funkci je pri zloitch
obvodoch velmi nepraktick a takopdna, pretoe vedie k velmi komplikovanm
a neprehladnm vrazom. Tieto nedostatky odstranuje elegantn symbolicko-komplexn
metda, ktorej prednost je aj v tom, e vetky vpocty redukuje na algebraick opercie
s komplexnmi cslami.

1
Pred ctanm tohto odseku citatelovi odporcam zopakovat si poznatky o komplexnch cslach. Ich
najdleitejie vlastnosti s zhrnut v tabulke 16.
435

Symbolick-komplexn metda spocva na jednoduchch mylienkach, ktor mono
sformulovat takto:
Striedav prd
i = I
0
cos(t + ) alebo i = I
0
sin(t + )
mono pre ely analzy nahradi komplexnm slom (obrazom)
i = I
0
cos(t + ) + jI
0
sin(t + ) = I
0
e
j(

t + )
= (I
0
e
j
)e
j

t
= I
0
e
j

t

t. j. slom, ktorho relna as je
I
0
cos(t + )
a imaginrna as
I
0
sin(t + )
Naopak, ak komplexn slo

( )
i I = = = = +
+
I I I jI
j t j j t j t
re im
j t
0 0 0 0 0
e e e e
( )
e

predstavuje komplexn prd, potom skuton prd je jeho relnou
alebo imaginrnou asou
V dalom sa poksime zdvodnit oprvnenie takhoto postupu.
Citatel, ktor pozn komplexn csla a opercie s nimi, si urcite vimol, e impedancia
sriovho RLC obvodu dan vrazom (9.22) a jej fzov uhol podla (9.21) m charakter
amplitdy a fzy komplexnho csla. Takto komplexn cslo mono napsat v tvare
Z = R + j(L
1
C
) = R + j(X
L
X
C
) (9.34)
alebo
Z = |Z|e
j
(9.35)
kde skutocne
|Z| = Z = R L
C
2
2
1
+
|
\

|
.
|

(9.36)
je absoltna hodnota komplexnho csla, teda impedancia a
= arctg
{ }
{ }
Im
Re
Z
Z
= arctg

L
C
R

1
(9.37)
je jeho fza, teda fzov posuv.
436

Tabuka 16
Najdleitejie vlastnosti komplexnch sel
Komplexnm cslom nazvame vraz tvaru
z = a + jb = Re{z} + j

Im{z},

)
(algebraick tvar komplexnho sla), kde a a b s relne csla (kladn alebo zporn) a j je
imaginrna jednotka definovan ako
j = 1
Re(z) = a je relna cast komplexnho csla a jIm(z) = jb je jeho imaginrna cast. Graficky
mono komplexn cslo znzornit ako bod z v komplexnej (Gaussovej) rovine podla obrzka.
Pre imaginrnu jednotku plat
j
2
= 1, j
3
= j, j
4
= +1 a dalej j
4n+k
= j
k

kde n a k s cel kladn csla. Tie plat

1
j
j =

Trigonometrick (polrny) tvar komplexnho sla
z = |z|(cos

+ j

sin

), kde |z| = a b
2 2
+
je absoltna hodnota komplexnho csla a je jeho fza
alebo argument. Plat (pozri obrzok)
a = |z|cos

b = |z|sin


= arctg
{ }
{ }
Im
Re
z
z
= arctg
b
a

Exponencilny tvar komplexnho sla
z = |z|e
j

kde e je zklad prirodzench logaritmov a
e
j
= cos

+ j

sin


je Eulerov vztah, z ktorho plynie
e
j0
=1 e j
j
2

=
j
1 e j
j
2

=
3

e
j
=
2
1

a tie e
jm
= (cos

+ j

sin

)
m
= cos

m + j

sin

m
(Moivreov vzorec). Dve komplexn csla s komplexne zdruen, ak sa ich relne casti rovnaj
a imaginrne casti sa lia znamienkom. K cslu z je komplexne zdruen cslo z
*
dan vrazom
z
*
= a jb = |z|(cos

j

sin

) = |z|e
j

a v obrzku je graficky znzornen bodom z
*
. Plat
z.z = |z|
2
a
z
z
z
z
*
=

Derivcia a integrl komplexnej funkcie casu I(t) = I
0
e
jt


d
d
I
I
t
= j
I I dt
}
=
1
j

) Komplexn csla s psan tucnmi psmenami podobne ako vektory.

437
Predpokladajme teraz, e pre nejak vetvu obvodu s zadan komplexn naptie
a prd v tvare
u = U
0
e
j

t
a i = I
0
e
j

t
(9.38)
kde
U
0
= |U
0
| e
j
u
a I
0
= |I
0
| e
j
i
(9.39)
s ich komplexn amplitdy a
u
,
i
s fzov posuvy od nejakho referencnho priebehu.
Absoltne hodnoty komplexnch amplitd s relne amplitdy naptia a prdu, teda
|U
0
| = U
0
a |I
0
| = I
0

Vydelme teraz komplexn naptie komplexnm prdom. Dostaneme podiel

u
i
U
I
U
I
Z = = = = =
0
0
0
0
0
0
e
e
e
e
e
j
j
j
j
j( )

t
t
U
I
Z
u
i
u i
(9.40)
ktor je komplexnm cslom Z a jeho absoltna hodnota
Z =
0
0
I
U

udva prve impedanciu tej casti obvodu, v ktorej pri napt u tecie prd i. Fza
u

i

komplexnho csla Z je prve fzov posuv prdu oproti naptiu z vrazov (9.38) a (9.39).
Komplexn veliina Z dan veobecnm vrazom (9.40) sa nazva komplexn
impedancia, ktor plne charakterizuje vybran vetvu obvodu.
Tto vlastnost komplexnch vrazov (9.38) a (9.40) si na konci 19. storocia
v roku 1893 vimol anglick elektrotechnick ininier Oliver Heaviside (1850 1925),
ktor sa povauje za pvodcu symbolicko-komplexnej metdy.
Na ilustrciu vypoctame teraz komplexn impedanciu (9.34) RLC obvodu na obr. 9.4.
Rovnicu (9.18) prepeme do tvaru
Ri +
1
C
i t d
}
+ L
i
t
d
d
= u
Relne naptie a prd nahradme komplexnmi vrazmi podla (9.38), vykonme integrciu
a derivciu (pozri tabulku 16) a dostaneme algebraick rovnicu
RI
0
e
j

t
j
1
C
I
0
e
j

t
+ jLI
0
e
j

t
= U
0
e
j

t

po prave
I
0
R L
C
+
|
\

|
.
|

(
j

1
= U
0

alebo

U
I
0
0
= Z = R L
C
+
|
\

|
.
|
j

1

438
9.5 KOMPLEXN VKON
Pri prci s komplexnmi obrazmi napt a prdov je vhodn zaviest komplexn
velicinu, ktor sa nazva komplexn vkon. Samotn velicina nem fyziklny vznam,
lebo vetky formy elektrickho vkonu (aktvny, reaktvny, zdanliv) s matematicky aj
fyziklne relne veliciny. Komplexn vkon m t vhodu, e je vyjadren prostrednctvom
komplexnch amplitd prdu a naptia, pricom jeho relna cast priamo udva stredn
aktvny vkon.
Nech teda na nejakej impedancii naptie a prd maj obrazy
u = U
0
e
j

t
= (U
re
+ jU
im
)e
j

t

i = I
0
e
j

t
= (I
re
+ jI
im
)e
j

t

kde
e
j

t
= cost + j sint
Na impedancii je relne naptie
u = Re{u} = U
re
cost U
im
sint
a tecie nou relny prd
i = Re{i} = I
re
cost I
im
sint
Okamit vkon v impedancii je dan scinom poslednch dvoch vrazov, teda
p = ui = Re{u}Re{i} = U
re
I
re
cos
2
t + U
im
I
im
sin
2
t (U
re
I
re
+ U
im
I
im
)cost sint
Stredovanm okamitho vkonu za peridu dostaneme stredn aktvny vkon v tvare
P
str
=
1 1
2
0
T
p t
T
d
}
= ( U
re
I
re
+ U
im
I
im
)
pretoe stredn hodnota funkci cos
2
t a sin
2
t sa rovn 1/2 a stredn hodnota funkcie
cost sint je nula. Mono sa presvedcit, e vsledok integrcie je relnou castou
komplexnho vrazu
P
kompl
=
1
2
0 0
U I U I
* *
=
ef ef
(9.41)
alebo jeho komplexne zdruenho vrazu
P U I U I
kompl ef ef
* * *
= =
1
2
0 0
(9.42)
Stredn vkon teda udva relna cast komplexnho vkonu danho vrazmi (9.41)
alebo (9.42)
439
P
str
= Re{ P
kompl
} = Re{ P
kompl
*
} (9.43)
Z uvedenho postupu a vsledku vidme, e ak s prd a naptie dan ich obrazmi,
netreba pri vpocte vkonu poctat najprv relne veliciny a z nich vkon, ale mono
pouit priamo vrazy (9.41) a (9.43).
Ak si uvedomme, e komplexn impedancia je
Z =
U
I
0
0

tak vrazy pre komplexn vkon meme napsat niekolkmi dalmi spsobmi, a to
P
kompl
=
1
2
1
2
0
2 0
2
2
2
I Z
U
Z
I Z
U
Z
= = =
ef
ef
(9.44)
Na ilustrciu vpoctu vkonu rznymi spsobmi vypoctame nasledovn prklad:
V nejakej impedancii teie striedav prd
|
.
|

\
|
=
6
sin 2 , 0 t i [A]
a naptie na nej je
|
.
|

\
|
8

+ = t u cos 10 [V]
a) Vypotajte okamit vkon v impedancii v ase t = 0,
b) vypotajte stredn vkon v impedancii,
c) vytvorte komplexn amplitdy naptia a prdu
1
, vypotajte komplexn vkon
a stredn vkon.
Rieenie:
a) Okamit vkon v case t = 0 je
( ) W 924 , 0 sin 2 , 0 cos 10
0
= |
.
|

\
|
6

|
.
|

\
|
8

= =
= t
ui p
a vidme, e prve vtedy impedancia odovzdva zdroju energiu s vkonom 0,924 W.
b) Stredn vkon spotrebovan v impedancii (v ztai)
= |
.
|

\
|
+

= |
.
|

\
|
|
.
|

\
|
+ = =
} }
W
6 8
cos d
6
sin
8
cos
1
2 d
1
0 0
T T
str
t t t
T
t ui
T
P 0,61 W

1
V elektrotechnickej literatre sa komplexn amplitdy naptia a prdu nazvaj aj fzory a zobrazuj
sa pkami podobne ako vektory.
440
c) Komplexn amplitdy naptia a prdu (fzory) s
U
0
= 10 e
j

8
V I
0
= 0,2 e
j

6
A
a komplexne zdruen prd
I
0
6
0 2
*
j
, e =

A
Komplexn vkon
P U I
kompl
= =
+
|
\

|
.
|
1
2
0 0
8 6 *
j
e

W
z coho stredn vkon
P
str
= Re{ P
kompl
} = cos

8 6
+
|
\

|
.
|
W = 0,61 W
9.5.1 Objemov harmonick prdy v nedokonalch
dielektrikch. Stratov uhol dielektrika.
Objemov hustota vkonu
Ak sa v nedokonalom dielektriku (alebo v nedokonalom vodici) s vodivostou
a permitivitou vytvor harmonick elektrick pole s intenzitou
E = E
0
cost
bude v nom pod cinkom tohto pola tiect harmonick elektrick prd, ktorho hustota
pozostva z dvoch cast: z hustoty ohmickho prdu E a z hustoty posuvnho prdu
D/t, kde D =
0

r
E je elektrick indukcia (pozri odseky 6.3 a 8.2.3). Celkov prdov
hustota je dan sctom tchto hustt. Kede hustota vodivho prdu je mern cos

t
a hustota posuvnho prdu je mern sin

t, s tieto hustoty posunut vo fze o /2,
a preto sa na vyjadrenie ich sctu vnimocne dobre hodia komplexn veliciny. Nech teda
obrazom intenzity elektrickho pola je komplexn velicina
E = E
0
e
j

t
(9.45)
Ak symbolom J
v
oznacme amplitdu prdovej hustoty vodivho prdu, potom mono
napsat
J
v
e
j

t
= E = E
0
e
j

t

a podobne, ak J
p
je komplexn amplitda prdovej hustoty posuvnho prdu, potom
J
p
e
j

t
=

E
t
= jE = jE
0
e
j

t

Obidve hustoty s fzovo posunut o /2 (J
p
predbieha J
v
) podla obr. 9.9 a ich absoltne
velkosti s
441
J
v
= E
0
a J
p
= E
0

Komplexn amplitda celkovej hustoty prdu J
c
v dielektriku (ktor napr. vytvra
magnetick pole) je dan vrazom
J
c
= J
v
+ J
p
= E
0
+ jE
0
= ( + j)E
0
[A.m
2
] (9.46)

Obr. 9.9
Komplexn vraz v ztvorke m charakter komplexnej konduktivity materilu pri
frekvencii
y = + j (9.47)
Je to jedna z dleitch elektrickch charakteristk materilu. Pre dobre vodiv materily
pri neprli vysokch frekvencich je relna cast podstatne vcia ako imaginrna, teda

V takch materiloch (patr k nm vcina kovov) je posuvn prd zanedbateln.
Naopak, v dobrch dielektrikch je konduktivita nzka oproti "vodivosti posuvnho
prdu" , teda

Vodiv prd je mal, a tm s mal aj ohmick straty. S to vhodn materily na izolacn
cely a ako dielektrik v kondenztoroch.
Na charakteristiku stratovch vlastnost ltok sa zavdza uhol = /2 , kde je
fza komplexnho csla (9.47). Uhol sa nazva stratov uhol dielektrika (pozri tie
odsek 11.2). Tangens tohto uhla je dan pomerom velkosti vodivho a posuvnho prdu
alebo relnej konduktivity a "konduktivity" posuvnho prdu , teda
tg =
J
v
p
J
=

(9.48)
(pozri obr. 9.9). Dobr vodice maj tg velmi velk, dobr dielektrik ho maj naopak
velmi mal. Pre posdenie velkosti tg urcme jeho velkost pre med ako vynikajci
vodic a taven kremen ako vynikajci izolant (dielektrikum). Med m konduktivitu
= 5,8.10
7
S/m a relatvnu permitivitu blzku 1, take
tg =

6 5 10
19
, .

442
Tento vraz je pre vetky do vahy prichdzajce frekvencie striedavch prdov velmi
velk. Taven kremen m konduktivitu < 10
17
S/m a relatvnu permitivitu
r
4.
Tangens je teda
tg =

2 8 10
7
, .

a je naopak, pre vetky frekvencie urcite ovela men ako 1, teda kremen je materil,
ktor prakticky v celom psme frekvenci vykazuje iba vodivost posuvnho prdu. Skutocn
straty dielektrk s vak vdy vcie ako teoretick, pretoe vodivost je ovplyvnen
mnohmi dalmi faktormi. Tangens stratovho uhla dielektrk je zriedkakedy men ako
cca 10
4
. V tabulke 17 s uveden niektor materily, ich permitivity a tg pre vybran
frekvencie pri teplote blzkej izbovej. Straty dielektrk sa meraj pecilnym
(Scheringovm) mostom, v ktorom jednu z vetiev tvor kondenztor naplnen skmanm
stratovm dielektrikom (pozri lohu 248).
Tabuka 17
1

Ltka
r
10
4
.tg
Frekvencia
[Hz]
Voda 78,2 400 10
6

Etylalkohol 24,5 900 10
6

Jantr 2,65 56 10
6

Parafn 2,25 2 10
6

Kremen (taven) 3,8 1 10
10

Sluda 7 2 10
10

Polyetyln 2,26 2 10
6

Polystyrn 2,56 0,7 10
6

Teflon* 2,02 3,7 10
10

PMMA* 2,6 140 10
10

PVC* 2,75 120 10
10

Ebonit* 4,0 250 10
10

BaTiO
3
2 820 40 10
6


Prd, ktor tecie vodivm prostredm, toto prostredie ohrieva, teda do neho dodva
energiu s istm vkonom. Stredn komplexn objemov hustota vkonu je dan jednou
polovicou scinu amplitdy intenzity E
0
[vraz (9.45)] a komplexnej amplitdy celkovej
prdovej hustoty J
c
[vraz (9.46)], teda
p
kompl
=
E
c 0
2
J
= E
ef
J
ef
[W.m
3
] (9.49a)
alebo komplexn velicina

1
Dta pouit v tabulke boli prevzat z knihy Hippel, A. R. von: Dielectric Materials and Applications,
Cambridge, Mass. 1954. Dta oznacen hviezdickou pochdzaj z autorovch meran (Tirpk, A.
nepublikovan, Katedra rdiofyziky MFF UK Bratislava).
443
p
J
J
komp
c
ef ef l
E
E
*
*
= =
0
2
(9.49b)
Predpokladme pritom, e materil je izotropn, e vektory prdovej hustoty a intenzity
elektrickho pola s kolinerne, pretoe v opacnom prpade by sciny boli skalrne. Ak
vezmeme do vahy rovnicu (9.46), t.j. e
J
c
= yE
0
= ( + j)E
0

potom vrazy (9.49) mono prepsat tvarmi
p
y
y
J
y
J
y
kompl ef
c
ef E
E = = = =
0
2
2
2
2
2 2
(9.50a)

*
2
*
2 *
* 2
* 2
0 *
2
2
y
J
y
J
y
y
p

= = = =
ef
c
ef
kompl
E
E
(9.50b)
Alebo po dosaden y = + j
p
kompl
E
j = +
0
2
2
( ) p
kompl
E
j
*
( ) =
0
2
2

Relna objemov hustota vkonu je dan relnymi castami poslednch dvoch vrazov,
teda
p =
E
0
2
2

= E
ef
2
[W.m
3
] (9.51)
Ak je posuvn prd zanedbateln, t. j. materil je dobr vodic a , potom
y , J
c
J
v
E
0
, a objemov hustota vkonu je relna, dan tie vrazom (9.51).
9.6 STRIEDAV ELEKTRICK SIETE.
POJEM ADMITANCIE A SUSCEPTANCIE
Z prvkov R, L, C, M a zdrojov harmonickch alebo periodickch napt a prdov
mono pre cely elektronickej a elektrotechnickej praxe zostavovat elektrick siete,
ktor maj podobn topologick vlastnosti ako jednosmern siete zostaven z odporov
a jednosmernch zdrojov EMN. Analza jednosmernch a analza striedavch elektrickch
siet maj mnoho spolocnch znakov. Pre cely analzy mono uveden prvky formlne
spjat do dvojplov (vetiev), ktorch obrazmi s ich komplexn impedancie Z. V rmci
dvojplu mu byt prvky zapojen sriovo, paralelne alebo sriovo-paralelne, prpadne
aj zloitejie (mostky). Impedancia Z v striedavej sieti zodpoved odporu R
v jednosmernej. Ako u bolo skr zaveden, komplexn impedancia Z udva pomer
444
komplexnch amplitd naptia a prdu a plne opisuje vlastnosti vetvy, ktor reprezentuje.
Vo veobecnosti pozostva z dvoch cast
Z = R jX (9.52)
pricom prv, relna cast, je odpor (rezistancia) R, ktor je v linernej terii vdy kladn.
Druh, imaginrna cast, sa nazva reaktancia jX. Ak je kladn (+jX), vtedy fza
impedancie je kladn, t. j.
Z =
U
I
0
0
= Ze
j
(9.53)
co znamen, e naptie predbieha prd (alebo prd zaostva za naptm) vo fze o uhol
na danej impedancii. T mus pozostvat z odporu a zo sriovej induktvnej reaktancie.
Me nou byt naprklad cievka s indukcnostou L a jej imaginrnou induktvnou
reaktanciou X
L
= jL = jX
L
, ale aj naprklad sriov kombincia cievky a kondenztora
s kapacitou C a celkovou induktvnou reaktanciou sriovho spojenia
X
ind
= j

L
C

|
\

|
.
|
1
= j(X
L
X
C
)
ak X
C
= 1/C < X
L
.
V prpade, ak je reaktancia zporn (jX), je fza impedancie zporn, t. j.
Z =
U
I
0
0
= Ze
j
(9.54)
a naptie na impedancii zaostva za prdom (alebo prd predbieha naptie) vo fze
o uhol . Obvod pozostva z odporu a zo sriovej kapacitnej reaktancie, naprklad sriovho
kondenztora s kapacitou C a jeho reaktanciou X
C
=
1 1
j
j j
C C
C
X = = . Me to vak
byt aj spomnan sriov kombincia L-C s reaktanciou
X
kap
= j

L
C

|
\

|
.
|
1
= j(X
C
X
L
)
ak X
C
> X
L
.
Impedancie mono spjat podobne ako rezistory. Pri sriovom spojen n impedanci
Z
i
(i = 1, 2, 3. n) je vsledn impedancia Z dan sctom vetkch impedanci, teda
Z = Z
1
+ Z
2
+ + Z
n
(9.55)
Pri paralelnom spjan impedanci sa sctavaj ich prevrten hodnoty. Prevrtenou
hodnotou impedancie Z je komplexn velicina
Y =
1
0
0
Z
I
U
= [S] (9.56)
445
ktor sa nazva admitancia. Paraleln spojenie n impedanci (admitanci) predstavuje
vsledn admitanciu
Y = Y
1
+ Y
2
+ + Y
n
(9.57)
Podobne ako impedancia, aj admitancia pozostva z dvoch cast, a mono ju vyjadrit
ako scet
Y = G jB (9.58)
kde G je relna vodivos alebo konduktancia a jB je imaginrna susceptancia.
Susceptancia so zpornm znamienkom m induktvny charakter a s kladnm znamienkom
m kapacitn charakter.
1
Relna vodivost a imaginrna susceptancia sa chpu zapojen
paralelne. Kondenztor s kapacitou C m kapacitn susceptanciu B
C
= jC = jB
C
, cievka
s indukcnostou L m induktvnu susceptanciu B
L
=
L
L L
B j j
1
j
1
= =

. Vo veobecnosti
medzi Z a Y plat vztah

1 1
2 2 2 2
Z
=

=
+ + R X
R
R X
X
R X j
j = G jB = Y (9.59)
z coho
G =
R
R X
2 2
+
B =
X
R X
2 2
+
(9.60a)
a podobne
R =
G
G B
2 2
+
X =
B
G B
2 2
+
(9.60b)
9.6.1 Kirchhoffove zkony pre elektrick siete
s harmonickmi prdmi
Analza striedavch elektrickch siet sa zaklad na pouit Ohmovho zkona
v symbolickom tvare
U = ZI (9.61)
a Kirchhoffovch zkonov pre komplexn amplitdy prdov a napt. Ich matematick
vyjadrenia pre uzly v sieti a slucky s dan vrazmi
I
i
i
n
=
=

0
1
(9.62)

1
Citatela chcem upozornit, e v obvodovej elektronike sa pojem "induktvny" alebo "kapacitn"
charakter reaktancie, ci susceptancie nemus nutne spjat s cievkami a kondenztormi, ktor
akumuluj magnetick resp. elektrick energiu a scasne posvaj fzu medzi naptm a prdom.
V elektronike mono realizovat syntetick induknosti, ktor posvaj fzu podobne ako indukcnost,
ale fyziklne sa v nich nehromad energia vo forme magnetickho pola. V elektronickch zapojeniach
sa tak mono vyhnt cievkam ako technologicky neprjemnm sciastkam.
446
Tabuka 18
Terminolgia
Cast obvodu (prvok alebo vetva zloen z prvkov) medzi dvoma uzlami je plne
charakterizovan komplexnou impedanciou
Z
U
I
= = R X j []
cie

L
C
X
X
R
reaktancia induktvna
reaktancia kapacitn
odpor
) a rezistanci (
impedancia j
+

= Z
schematick znacka pre impedanciu:
Z
Reciprocn hodnota komplexnej impedancie sa nazva komplexn admitancia Y
a plat
Y = = =
+ +
=
1
2 2 2 2 2
Z
Z
Z
*
R
R X
X
R X
j G jB
teda
Y = G jB [S]
alebo

L
C
B
B
G
ia susceptanc vna indukt
ia susceptanc kapacitn
vodivost
) ia konduktanc (
admitancia j

+
= Y
Schematick znacka pre admitanciu je rovnak ako pre impedanciu

pre n prdov v uzle a
U I Z
k
k
j j
j

= (9.63)
pre komplexn amplitdy napt U
k
zdrojov v slucke a zodpovedajce amplitdy prdov
I
j
a impedancie Z
j
v jednotlivch vetvch slucky.
Spsob pouitia Kirchhoffovch zkonov na striedav siete je formlne plne rovnak
ako v prpade jednosmernch siet (pozri kapitolu 5.7). Vnimku tvoria siete so vzjomnmi
indukcnostami, kde treba pouit zvltny prstup, ktor bude opsan dalej. Rovnako
mono pouit metdy obvodovch prdov a uzlovch potencilov. Treba vak upozornit na
dve dleit odlinosti striedavch siet:
447
1. Veliciny, ktor vystupuj v rovniciach, s komplexn csla. Podla pravidla, e dve
komplexn csla sa sebe rovnaj vtedy a len vtedy, ak sa rovnaj zvlt relne a zvlt
imaginrne casti, plynie, e kad komplexn rovnica predstavuje v skutocnosti dve rovnice,
z ktorch sa vypocta relna i imaginrna cast veliciny alebo jej amplitda a fza.
2. Pri analze jednosmernch siet sa na zaciatku zadvaj smery prdov. Ak je
numerick vsledok rieenia kladn, prd m zvolen smer, ak je vsledok zporn,
prd m opacn smer. V striedavch obvodoch sa smer prdu a psobiaceho naptia
periodicky men, a preto lubovla ich smeru svis s vberom ich fze. Zmena
vybranho okamitho smeru prdu na opacn men fzu o , co zodpoved zmene
znamienka fze komplexnho csla.
1

V svislosti s analzou striedavch elektrickch siet odporcam citatelovi rieit
lohy 245 a 253 tkajce sa niektorch striedavch mostkov a inch zariaden, ktor
mono povaovat za jednoduch elektrick siete. V tabulke 18 je zhrnut terminolgia
pouvan v terii striedavch elektrickch siet.
9.7 VYNTEN KMITY V RLC OBVODOCH.
SRIOV A PARALELN REZONANCIA
9.7.1 Sriov rezonann obvod
Ak sa k sriovmu spojeniu prvkov R, L, C pripoj zdroj harmonickho naptia, pri
istej frekvencii vznikne v obvode zvltny naptov jav, ktor sa nazva naptov alebo
sriov rezonancia. Slovo "rezonancia" je latinskho pvodu a znamen "ozvuk" alebo
"ozvena". Vo fyzike je nm vo veobecnosti pomenovan sbor javov (mechanickch,
akustickch, elektrickch, kvantovomechanickch a i.), ktor spocvaj v periodickej
vmene kinetickej a potencilnej energie v nejakom systme za cinku periodickej sily
s istou, pre systm charakteristickou, rezonancnou frekvenciou
0
. Pri tejto frekvencii je
vmena energie obzvlt intenzvna, najm vo "vysokokvalitnch" systmoch. Na
druhej strane, systm schopn rezonancie me vykonvat energetick kmity (tlmen
alebo v idelnom prpade netlmen) aj bez cinku vonkajej sily so svojou
charakteristickou frekvenciou (ako prklad me slit kyvadlo, zvaie na pruine a i.).
Takto vlastn elektrick kmity v RLC obvode sme skmali v odseku 7.9.
Na obr. 9.10 je znzornen sriov RLC obvod so zdrojom striedavho naptia
u = U
0
cost alebo s jeho obrazom u = U
0
e
j

t
. Volba relnej amplitdy naptia znamen,
e fzy vetkch velicn bud vztahovan na nulov fzov posuv naptia (
u
= 0).
Naptovm zdrojom je najcastejie laditeln genertor harmonickho naptovho
signlu. RLC obvod sme u skmali v odsekoch 9.2 a 9.4, kde sme vypoctali amplitdu
prdu a jeho fzov posuv oproti naptiu [vrazy (9.21)]. Prv ne pristpime k analze
frekvencnch vlastnost obvodu, treba urobit poznmku k odporu obvodu a k vlastnostiam
zdroja. Odpor R
s
v obvode najcastejie predstavuje sriov odpor vinutia cievky,
zriedkakedy sa do obvodu umelo pridva. Kede sa ned od indukcnosti fyzicky

1
Takto zmena znamienka zmenou fze o je mon iba u prsne harmonickch priebehov, u ktorch
casov posuv o T/2 nevedie k zmene absoltnej hodnoty veliciny. Zmena sa ned urobit naprklad
u tlmench periodickch (prechodovch) priebehov.
448
oddelit, nemono oddelene merat naptie na odpore a indukcnosti. Hodnota odporu je
zvycajne velmi mal v porovnan s induktvnou reaktanciou pri rezonancii
0
L, alebo
kapacitnou reaktanciou 1/
0
C. V odseku 7.9.1 sme ako charakteristiku kmitavch
vlastnosti RLC obvodu zaviedli kvalitu obvodu dan vrazom (7.99). Tto velicina hr
dleit lohu aj pri vyntench kmitoch v obvode, je dan vrazom
Q
0
=
0
L
R
s
(9.64)
a pri urobench predpokladoch je ovela vcia ako 1.

Obr. 9.10
Druh poznmku treba urobit k vlastnostiam pouitho zdroja naptia. Popri jeho
amplitde naptia a frekvencii urcuje jeho vlastnosti aj vntorn odpor, presnejie vntorn
impedancia. Ak m obvod vykazovat dobr rezonancn vlastnosti, mus byt tto
impedancia v absoltnej hodnote ovela menia ako R
s
. Budeme predpokladat, e vntorn
impedanciu zdroja reprezentuje odpor R
i
R
s
, ktor v naej analze mono zanedbat.
V opacnom prpade analza vlastnost obvodu sa stva neprehladn, a pritom
neposkytuje primeran praktick osoh.
Impedancia RLC vetvy obvodu je
Z = R
s
+ j

L
C

|
\

|
.
|
1

a pre dan komplexn naptie genertora je komplexn amplitda prdu v obvode dan
vrazom
I =
+
|
\

|
.
|
U
R L
C
s
0
1
j

(9.65)
Z tohoto vrazu alebo z jemu zodpovedajcich relnych velicn vidme, e v prpade
kontantnej amplitdy U
0
a premennej frekvencie sa bude s frekvenciou menit amplitda
prdu a aj jeho fzov posuv oproti naptiu. Mimoriadne vrazn je tto zmena v okol
449
frekvencie
0
, pri ktorej m amplitda prdu maximlnu hodnotu. Je to vtedy, ked
imaginrna cast menovatela poslednho vrazu sa rovn nule, t. j. pri frekvencii
0
, pre
ktor plat

0
L
1
0
C
= 0
Zodpovedajca frekvencia

0
=
1
LC
(9.66)
je znma Thomsonova frekvencia vlastnch kmitov vysokokvalitnho RLC obvodu.
Pomocou tejto frekvencie mono impedanciu vyjadrit vrazom
Z = R
s
+ j
0
L
(
(

|
|
.
|

\
|
+ =
|
|
.
|

\
|

0
0
0
0
0
j 1 Q R
s
(9.67)
Vidme, e pre =
0
je Z = R
s
. Ak frekvencia rastie alebo kles z hodnoty
0
,
absoltna hodnota imaginrnej casti impedancie rapdne rastie, ak je kvalita Q
0
velk, co sme
predpokladali. Amplitda prdu naopak, bude dosahovat velk hodnoty iba pri rezonancnej
frekvencii a v jej tesnom okol a so zvcovanm frekvencnej odchlky =
0
na
obidve strany bude rapdne klesat (pozri obr 9.11). Za takchto predpokladov mono
impedanciu (9.67) pre blzke okolie
0
vyjadrit vrazom
Z = R
s
1 2
0
0
+
|
\

|
.
| j Q

= R
s
+ j2L (9.68)
Tto impedancia urcuje vlastnosti sriovho RLC obvodu v okol frekvencie
0
, a na
zklade jej vyie uvedench vlastnost meme kontatovat, e:
a) Pri frekvencii =
0
( = 0) impedancia Z je minimlna a relna. M velkost
Z = R
s

a fzu = 0. Amplitda prdu je maximlna, m velkost
I
0
=
U
R
s
0

a fzov posuv naptia a prdu sa rovn nule, t. j. prd a naptie s vo fze. To je stav
sriovej rezonancie v obvode. Ak by odpor R
s
klesal k nule, rstla by za rezonancie
amplitda prdu nad vetky medze.
b) Pre frekvencie <
0
( < 0) m impedancia obvodu kapacitn charakter
s fzou < 0. S klesajcou frekvenciou pre 0 rastie impedancia Z nad vetky
medze a jej fza /2. Amplitda prdu kles k nule a prd fzovo predbieha
naptie.
c) Pre frekvencie >
0
( > 0) m impedancia obvodu induktvny charakter
a fza > 0. S rastcou frekvenciou pre impedancia Z rastie nad vetky medze
a fza +/2. Amplitda prdu kles k nule a prd fzovo zaostva za naptm.
450
Vetky uveden vlastnosti RLC obvodu v okol rezonancie s graficky ilustrovan
na obr. 9.11.
Za rezonancie vznikaj na prvkoch obvodu zaujmav naptov javy. Na odpore je
amplitda naptia
U
R
= R
s
I
0
= U
0

na kapacite je komplexn amplitda naptia
U
C
= jX
C
I
0
= j
1
0
C
I
0
= j
U
CR
s
0
0

= jQ
0
U
0
(9.69)
a na indukcnosti
U
L
= jX
L
I
0
= j
0
LI
0
= j
0
0
U
R
L
s

= jQ
0
U
0
(9.70)

Obr. 9.11
Vidme, e za rezonancie naptie na kapacite U
C
fzovo zaostva o
C
= /2 za
naptm genertora U
0
a naptie na induknosti U
L
ho fzovo predbieha o
L
= + /2,
451
take vzjomn fzov posuv oboch napt je . Hovor sa, e naptia s v protifze,
kmitaj na obidvoch prvkoch v protitakte, take vsledn naptie na L-C dvojici je za
rezonancie nulov. Kad z amplitd napt je pritom Q
0
-krt vcia ako amplitdy napt
genertora U
0
a naptovho spdu na odpore R
s
. Tieto naptov efekty s hlavnmi
znakmi sriovej rezonancie, ktor sa preto nazva aj napov rezonancia (pozri obr. 9.10).
Frekvencn zvislost relatvnej (normovanej) amplitdy prdu I/I
0
, zobrazen na
obr. 9.11 sa nazva rezonann krivka Lorentzovho typu
1
. Jej frekvencn priebeh je
dan vrazom

I
I
R
Z
Q
s
0
0
2
2
0
2
1
1 4
= =
+

(9.71)
a ako vidme, jej tvar zvis nielen od rezonancnej frekvencie, ale aj od kvality obvodu Q
0
.
Pre mal hodnoty Q
0
je krivka ploch, pre vysok hodnoty naopak, velmi ostr a pre kvality
idce do nekonecna (pre R
s
0) nadobda tvar "normovanej" Diracovej -funkcie.
2

Tvar normovanej rezonancnej krivky pre dve hodnoty kvality je znovu znzornen na
obr. 9.12.

Obr. 9.12
Na rezonancnej krivke mono definovat jej rku frekvencnho psma =
1

2
,
v ktorom normovan amplitda prdu neklesne pod hodnotu 1/2. Body A a B na
obr. 9.12 sa nazvaj "body polovicnho vkonu", pretoe v nich obvod absorbuje
polovicu rezonancnho vkonu. Vidme, e vraz (9.71) bude mat hodnotu 1/2 vtedy,
ak pod odmocninou je hodnota

1
Lorentz, H. A., Proc. Amst. Akad. Sc. 8, 591, 1906
2
Diracova -funkcia je definovan ako funkcia (x), ktor m hodnotu 0 pre vetky hodnoty x s vnimkou
x = 0, kde nadobda nekonecne velk hodnotu +, pricom je normovan tak, e ( ) x x d

+
=
}
1 .
452
2Q
0

0
= Q
0

0
= 1 (9.72)
Z poslednho vrazu vidme, e kvalita rezonannho obvodu je nepriamo mern
rke jeho frekvennho psma na rovni polovinho vkonu, teda
Q
0
=

(9.73)
Je to nov defincia kvality rezonancnho obvodu, obzvlt vhodn na urcenie kvality
meranm. Meranie frekvencie je toti jedno z najpresnejch meran v oblasti striedavch
prdov.
Kvalita je velicina mern rezonancnej frekvencii. Kede efektvny odpor drtovho
vodica z ktorho je vinut cievka je v dsledku povrchovho javu (skinefektu) pozri
odsek 11.5 zvisl od frekvencie a m hodnotu R
s
~
0
, potom v shlase s vrazom
(9.64) kvalita
Q
0
~
0

t. j. s frekvenciou mierne rastie. Pri akustickch frekvencich s realizovateln rezonancn
obvody s kvalitou ~ 20, pri frekvencich ~ 1 MHz s ben kvality ~ 100 200, v psme
frekvenci ~ 10
3
10
5
MHz s rezonancnmi systmami laden seky prenosovch veden
a dutinov rezontory, ktorch kvality dosahuj hodnt ~ 1 000 a ~ 10 000. V optickej
oblasti elektromagnetickho spektra slia ako rezonancn systmy optick interferometre
(napr. znmy Fabryho-Perotov interferometer) s kvalitami 10
5
a 10
6
.
Podla veobecnej defincie kvality v odseku 7.9.1 je kvalita nepriamo mern stratm
rezonancnho systmu, ktor v naom prpade s stratami v odpore cievky R
s
, ale ist
straty mu nastvat aj v dielektriku kondenztora, a nakoniec, pri dost vysokch
frekvencich nemusia byt zanedbateln ani straty vyarovanm elektromagnetickej energie
zo systmu. Preto nameran kvality mu byt menie ako tie, ktor plyn z vrazu
(9.64). Mono ukzat, e s uvenm strt v dielektriku kondenztora celkov kvalita Q
c

obvodu RLC klesne a je dan vrazom

1 1
0
Q Q
c
= + tg (9.74)
kde je stratov uhol dielektrika. Ak vak uvime, e pre vetky do vahy prichdzajce
dielektrik kondenztorov v megahertzovej oblasti je tg < 10
3
(pozri tabulku 17),
pritom 1/Q
0
10
2
a vcie, mono straty kondenztorov zanedbat.
Na zver analzy sriovho rezonancnho obvodu uvedieme cseln prklad pre
pochopenie kvantitatvnych svislost:
Sriov obvod RLC s prvkami C = 2 533 pF, L = 10 H s odporom cievky R
s
= 1
je za rezonancie napjan z idelneho naptovho genertora s amplitdou U
0
= 1 V.
Kondenztor je bezstratov. Treba vypoctat rezonancn frekvenciu f
0
, kvalitu obvodu
Q
0
, amplitdu prdu v obvode za rezonancie I
0
a amplitdy napt na cievke U
L
a kon-
denztore U
C
.
453
Rezonancn frekvencia
f
0
=

0
2
1
2
=
LC
10
6
Hz = 1 MHz
kvalita obvodu
Q
0
=
0
L
R
s
= 2f
0
L
R
s
62,8
amplitda prdu v obvode za rezonancie
I
0
=
U
R
s
0
= 1 A
a amplitdy napt na cievke a kondenztore

0 0 0
0
0 0
1
U Q I
C
LI U U
C L
= = = =

62,8 V
Na odpore je amplitda naptia U
R
= U
0
= 1 V a naptie je vo fze s naptm genertora.
Naptie na cievke ho predbieha vo fze o +/2, zatial co naptie na kondenztore za nm
zaostva o /2. Vsledn naptie na sriovej dvojici L-C je nulov.
9.7.2 Paraleln rezonann obvod
Paraleln rezonancn obvod vznikne paralelnm spojenm troch idelnych prvkov
L, C, R. Tak spojenie sa, ial, v praxi ned realizovat, pretoe odpor a indukcnost
tvoria sriov dvojicu L a R, ktor nemono fyzicky rozdelit. V praxi teda mono spojit
paralelne iba relnu cievku a viac alebo menej idelny kondenztor. Takto spojenie sa
pripoj na prdov zdroj (genertor), o ktorom budeme predpokladat, e je idelny, t. j.
jeho vntorn admitancia je nulov (Y
i
G
i
= 0). Zapojenie je schematicky znzornen
na obr. 9.13. Prdov genertor dodva do obvodu prd s kontantnou relnou amplitdou
I
0
, frekvencia genertora je premenn. Paraleln spojenie RLC mono na svorkch
genertora charakterizovat admitanciou
Y =
+
+ =
+
+
+
|
\

|
.
|
1
2 2 2 2 2 2
R L
C
R
R L
C
L
R L
s
s
s s
j
j j

(9.75)
ktor podobne ako impedancia sriovho obvodu urcuje frekvencn priebeh komplexnej
amplitdy naptia na obvode U, prpadne prd v RLC slucke. Tieto veliciny maj rezonancn
charakter a rezonancia nastva pri takej frekvencii
r
, pri ktorej je admitancia relna. Ak
sa teda imaginrna cast vrazu (9.75) rovn nule, t. j. ak

r
r
s r
C
L
R L

+
2 2 2
= 0
454
dostaneme pre rezonancn frekvenciu vraz
R L
L
C
s r
2 2 2
+ =
z coho

r
s
LC
R C
L
=
1
1
2
(9.76)
Ak vezmeme do vahy, e

L
CR
Q
s
2
0
2
= (9.77)
(pozri tie odsek 7.9.1), mono vraz pre rezonancn frekvenciu paralelnho rezonancnho
obvodu napsat v tvare

r
Q
=
0
0
2
1
1
(9.78)

Obr. 9.13
Vidme, e zatial co sriov rezonancn obvod je v rezonancii pri Thomsonovej frekvencii

0
a pri tejto frekvencii m prd aj maximum (impedancia minimum), paraleln rezonancn
obvod sa sprva inc. Rezonancia v zmysle defincie (nulov fza impedancie, resp.
admitancie) nastva u neho pri inej frekvencii, menovite pri frekvencii danej vrazom
(9.78) a amplitda naptia U nadobda maximum pri dalej frekvencii

m
=
0 1
2 1
0
2
0
2
+
Q Q

(9.79)
o com sa citatel me presvedcit, ak vypocta extrm (minimum) funkcie |Y()| [amplitda
vrazu (9.75)]. Okrem toho kvalita obvodu je dan frekvenciou
r
a nie
0
, take m
hodnotu
Q
r
=
r
L
R
Q
s
=
0
2
1
(9.80)
455
Vidme, e sa dostvame do rovnakch takost s definciou kvality ako pri volnch
kmitoch v RLC obvode v odseku 7.9.1. Treba teda rozhodnt, co povaovat za prznak
rezonancie paralelnho obvodu: ci nulov fzu admitancie (exaktn, jednoduch defincia,
ale zloit meranie) alebo extrm impedancie ci admitancie (zloit vyjadrenie
m
, avak
jednoduch a pohodln "vyladenie" minima ci maxima amplitdy prdu alebo naptia).
Zd sa, e odpoved na tto dilemu nie je veobecne jednoduch. Natastie takmer vo
vetkch relnych prpadoch je napordzi jednoduch odpoved: Ak je kvalita obvodu
vek (a nemus by ani prli vek) je jedno, o budeme povaova za rezonann
frekvenciu i
0
,
r
alebo
m
pretoe tieto frekvencie s takmer rovnak a
existujci frekvenn rozdiel je prakticky bezvznamn. Ak je naprklad Q
0
len 10,
potom z vrazu (9.80) plynie, e relatvny rozdiel

Q Q
Q Q
r 0
0 0
2
1
2

= 0,005
teda Q
r
= 9,95. Ak Q
0
= 100, potom uvaovan relatvny rozdiel je iba 5.10
5

a Q
r
= 99,995. Dleit vak je, e aj relatvny rozdiel frekvenci je rovnako velmi mal,
t. j.

0
0 0
2
1
2

r
Q

a relatvny rozdiel

0
0 0
4
1
4

m
Q

je skutocne zanedbateln, pretoe
m
a
0
prakticky splvaj.
Ak teda prijmeme predpoklad, e kvalita je velk, e teda
Q
0
=
0
L
R
s
1
potom sa situcia velmi zjednodu. Predovetkm mono poloit
Q
r
Q
0

tie plat, e

0
L R
s

a

r

m

0

Vraz (9.75) pre admitanciu mono napsat v jednoduchom tvare

|
|
.
|

\
|
+ = |
.
|

\
|
+ =

0
0
0
2 2 2 2
j
1
j C
L
R
L
C
L
R
s s
Y
Ak je kvalita paralelnho rezonancnho obvodu velk, m obvod ete jednu dleit
vlastnost, a to, e jeho admitancia sa rapdne men iba v blzkej frekvencnej oblasti okolo
frekvencie
0
, a vade inde rchle rastie v absoltnej hodnote (naptie U naopak kles
456
k nule pozri obr. 9.14). Mono teda podobne ako u sriovho rezonancnho obvodu
zaviest frekvencn odchlku (rozladenie) =
0
, pricom
0
a dosadit v poslednom
vraze =
0
+ , tak vraz pre admitanciu prejde na tvar
Y + = +
|
\

|
.
| = +
|
\

|
.
|
R C
L
C
R C
L
Q
Q R
Q
s s
s
j j j 2 1 2
1
1 2
0
0 0
2
0
0

(9.81)
Za rezonancie ( = 0) je admitancia na svorkch obvodu minimlna a relna s hodnotou
Y
Q R
CR
L
G
R
s
s
p
p
= = = =
1 1
0
2

kde G
p
je vodivost obvodu za rezonancie. Odpor R
p
= 1/G
p
obvodu za rezonancie je
Q
0
2
-nsobkom sriovho odporu cievky R
s
(cm men je odpor R
s
, tm vc je rezonancn
odpor R
p
).
Ak porovnme vraz (9.81) s podobnm vrazom (9.68) pre impedanciu sriovho
rezonancnho obvodu, vidme, e v istom zmysle s sriov a paraleln obvod dulne,
vlastnosti jednho mono zskat z druhho zmenou Z Y a I U. Ich impedancie
a admitancie s vyjadren formlne rovnakmi vrazmi a formlne rovnakmi bud aj
amplitda prdu v sriovom obvode a amplitda naptia na paralelnom obvode, ktor
m tvar
U
Y
= =
+
=
+
I Q R I
Q
U
Q
s 0 0
2
0
0
0
0
0
0
1 2 1 2 j j

(9.82)
kde
U
0
= Q
0
2
R
s
I
0
(9.83)
je maximlna (rezonancn) amplitda naptia na obvode. Normovan naptov rezonancn
krivka obvodu je dan vrazom

U
U Q R Y
Q
s 0 0
2
0
2
2
0
2
1 1
1 4
= =
+

(9.84)
a je formlne rovnak ako prdov rezonancn krivka (9.71) pre sriov rezonancn obvod.
Frekvencn zvislost normovanej amplitdy naptia (9.84) je graficky znzornen na
obr. 9.14. Na obrzku je znzornen aj frekvencn zvislost fze admitancie.
Fyziklne procesy prebiehajce v paralelnom obvode za rezonancie mono dokonale
pochopit a po preskman prdu, ktor tecie v uzavretej slucke R
s
LC v zvislosti od
frekvencie. Tento prd je za rezonancie maximlny a v slucke cirkuluje. Ak teda = 0,
na obvode je naptie U
0
a amplitda prdu v kondenztore je
I
C
= jB
C
U
0
= j
0
CQ
0
2
R
s
I
0
= jQ
0
I
0

457
kde B
C
=
0
C je susceptancia kapacity za rezonancie. Vidme, e prd v kondenztore
je za rezonancie Q
0
-krt v ako prd genertora a predbieha ho vo fze o + /2.

Obr. 9.14
V cievke je situcia zloitejia, pretoe naptie U
0
nie je na samotnej indukcnosti,
ale na RL sriovej dvojici, ktor fyzicky nemono rozdelit. Ak je vak splnen podmienka

0
L R
s
, potom odpor R
s
mono zanedbat a
I
L
jB
L
U
0
= j
Q R
L
s 0
2
0

I
0
= jQ
0
I
0

kde B
L
= 1/
0
L je susceptancia indukcnosti za rezonancie. Prd v cievke je teda tie
pribline Q
0
-krt v ako prd genertora a zaostva za nm vo fze o /2.
V slucke teda skutocne cirkuluje Q
0
-krt vc prd ako dodva do obvodu genertor,
a preto sa paraleln rezonancia nazva tie prdov rezonancia (pozri obr. 9.13).
1


1
Velk rezonancn prdy a naptia v RLC obvodoch vyaduj napr. vo vkonovch vysokofrekvencnch
obvodoch vysielacov pouvat kondenztory s velmi kvalitnmi dielektrikami a vysokou dielektrickou
pevnostou. S znme prpady havrie vysielacov prve v dsledku nedodrania tchto poiadaviek.
458
Priebeh naptovej rezonancnej krivky na obr. 9.14 svis s kvalitou podobne ako
prdov krivka sriovho obvodu je thla pre obvody s vysokou kvalitou a naopak
ploch pre nzke kvality. Mono na nej definovat body polovicnho vkonu so rkou
psma a vyjadrit kvalitu vrazom Q
0
=
0
/.
9.7.3 Napjanie rezonannch obvodov a ich pouitie
Aj ked sriov a paraleln rezonancia v RLC obvodoch s v mnohch ohladoch
analogick, treba si uvedomit dva dleit rozdiely: charakter rezonancie a vlastnosti
napjacch zdrojov. Zatial co v sriovom obvode s napovou rezonanciou na obr. 9.10
sme pouili genertor naptia s kontantnou amplitdou U
0
a malm (nulovm)
vntornm odporom R
i
, pre paraleln obvod s prdovou rezonanciou na obr. 9.13 sme
bez komentra pouili genertor prdu s kontantnou amplitdou prdu I
0
a s malou
(nulovou) vntornou vodivostou G
i
. Jedine pri takom napjan mono vyui rezonann
vlastnosti obidvoch obvodov. Ak by sme toti napjali paraleln rezonancn obvod
naptovm genertorom (s kontantnm U
0
), naptie na obvode by zostvalo prakticky
kontantn a rezonancia by sa prejavila iba minimom prdu genertora, lebo impedancia
paralelnho rezonancnho obvodu je za rezonancie maximlna. Podobne, ak by sme
sriov rezonancn obvod napjali z prdovho genertora (s kontantnm I
0
), prd
v obvode by bol pri vetkch frekvencich takmer kontantn a pri frekvencii
0
by
naptie na svorkch prdovho zdroja bolo minimlne, pretoe impedancia sriovho
obvodu je za rezonancie minimlna. V obidvoch prpadoch by sa rezonancn vlastnosti
obvodov prejavili iba vplyvom na svorkov naptie, resp. svorkov prd napjacch
genertorov, ktor nie s nikdy idelne, teda vdy je R
i
> 0 resp. G
i
> 0. V prpade
idelnych zdrojov by sme v takch nevhodnch zapojeniach dokonca nepozorovali iadne
rezonancn efekty.
Spsob napjania rezonancnch obvodov mono posdit aj z hladiska ich kvalt.
Doteraz uvaovan kvality Q
0
s vlastn kvality obvodov dan ich vlastnmi stratami.
Ak genertory nie s idelne, vznikaj ist straty aj na ich vntornch odporoch, resp.
vodivostiach a celkov straty s potom vyie. Kvalita obvodu zataenho vonkajmi
stratami sa nazva kvalita zaaenho obvodu. Tak naprklad ak naptov genertor
na obr. 9.10 nie je idelny (t. j. ak R
i
> 0), potom kvalita zataenho obvodu
Q
L
R R
Q
R
R
s
s i
i
s
=
+
=
+

0
0
1
1

Ak genertor nem prli ovplyvnovat rezonancn vlastnosti obvodu (nem velmi
vplvat na kvalitu), mus mat mal vntorn odpor (R
i
R
s
), teda mus to byt naptov
genertor blzky idelnemu. Podobn vahu mono urobit pre paraleln obvod, pre
ktor je vak vhodnejie vyjadrit kvalitu Q
0
z defincie vrazom
Q
CU
G U
C
G
p
p
0 0
0
2
0
2
0
1
2
1
2
= =


459
kde G
p
= 1/R
p
je rezonancn vodivost obvodu. Kvalita zataenho obvodu vodivostou
G
i
prdovho genertora je dan vrazom
Q
C
G G
Q
G
G
p
p i
i
p
=
+
=
+

0
0
1
1

a nebude genertorom podstatne ovplyvnen, ak jeho vntorn vodivost bude mal
(G
i
G
p
), teda ak genertor bude mat vlastnosti blzke idelnemu prdovmu
genertoru.
Prdov genertory (zdroje) vak v praxi neexistuj a vznik otzka, z coho sa vlastne
paraleln rezonancn obvody napjaj? Odpoved je jednoduch. Vhodnm genertorom
pre napjanie paralelnho rezonannho obvodu je napov genertor, ktorho
vntorn odpor R
i
je podstatne v ako rezonann odpor obvodu R
p
= Q
0
2
R
s
. Je to
teda genertor, pre ktor plat
R
i

L
CR
s
= Q
0
2
R
s

Rezonancn obvody predstavuj zklad obvodovej vysokofrekvencnej elektroniky.
Tvoria scast osciltorov, reprezentuj najjednoduchie frekvencn priepusty a zdre,
s scastou ladench viazanch obvodov, psmovch zosilnovacov a pod.
9.8 FREKVENN FILTRE
V obvodovej elektronike casto treba zo zmesi signlov (napt alebo prdov) rznych
frekvenci vybrat signl s jednou frekvenciou alebo signly v nejakom frekvencnom
intervale (vo frekvencnom psme). Inokedy treba oddelit jednosmern zloku naptia
a potlacit striedav zloky ako je to v usmernovacoch striedavho prdu. Elektrick
zariadenia sliace na tieto cely sa nazvaj spolocnm nzvom "frekvencn filtre".
V tomto odseku sa budeme zaoberat iba pasvnymi frekvencnmi filtrami pozostvajcimi
z pasvnych elektrickch prvkov R, L a C bez aktvnych polovodicovch sciastok.
Podla psma priepustnosti sa filtre delia na frekvenn priepusty preptajce
signly v istom definovanom psme frekvenci a frekvenn zdre, ktor naopak,
v nejakom psme signly potlcaj. Jednoduchmi prkladmi nie velmi dokonalch
frekvencnch priepustov a zdr s v predchdzajcich odsekoch analyzovan sriov
a paraleln rezonancn obvody, ktor preptaj alebo zadriavaj signly v zkom
psme okolo rezonancnej frekvencie
0
= 1/ L C .
In druhy filtrov preptaj signly s frekvenciami v psme od 0 po ist, kritick
frekvenciu
kr
, nad ktorou preptaj signly s velkm tlmom alebo nepreptaj
vbec. Filter s takmi vlastnostami sa nazva dolnofrekvenn priepust. Filter, ktor
naopak, silne potlca signly s frekvenciami menmi ako
kr
a prepta signly nad
kr

sa nazva hornofrekvenn priepust.
460

Obr. 9.15
Na obr. 9.15 je znzornen pecilny filter, ktor sa casto pouva na "vyhladenie"
pulzujceho naptia z vstupu napr. dvojcestnho usmernovaca striedavho naptia
sietovej frekvencie f = 50 Hz. Od takho filtra sa ocakva, e prepust jednosmern
naptie, teda naptov zloku s frekvenciou f = 0 Hz a potlac zloku s frekvenciou 100
Hz (dvojcestn usmernenie) a vyie harmonick zloky. Pomer efektvnej hodnoty
striedavej zloky naptia na vstupe filtra k jeho kontantnej, jednosmernej zloke sa
nazva inite zvlnenia . Na filter sa mono pozerat ako na delic tvoren reaktanciami
X
L
= L a X
C
= 1/C, pricom sa vol X
L
X
C
. Pre frekvenciu je pomer frekvencnch
zloiek naptia U
vst
/U
vst
dan pribline deliacim pomerom reaktanci, teda

U
U
X
X X
X
X LC
vst
vst
C
L C
C
L
( )
( )

1
2

(za predpokladu, e vstup filtra nie je zataen). Naptov prenos na vstup je teda
nepriamo mern
2
. Ak napr. L = 25 H a C = 10 F, potom pri frekvencii f = 100 Hz je

U
U LC
vst
vst
( )
( )

1
2
10
2

Vidiet, e aj ked striedav zloka naptia nie je dokonale potlacen, je zvlnenie pri
zkladnej frekvencii mal, a pre vyie harmonick zloky je ete menie. Na druhej
strane, ak kondenztory nemaj zvody, prenesie sa na vstup filtra pln jednosmern
naptie. V prpadoch, ked sa vyaduje vcie potlacenie striedavej zloky (menie
zvlnenie), zapoj sa niekolko takch filtrov za sebou.
Filtre zostaven z iba reaktancnch prvkov L a C sa pouvaj hlavne pre energetick
cely a pre pecilne poiadavky vysokofrekvencnej elektroniky, pretoe vroba najm
velkch indukcnost, so eleznm prpadne feritovm jadrom, je nkladn. V prpadoch,
ked netreba prenat velk vkony, nahrdzaj sa kombincie L-C kombinciami R-C.
Takto kombincia m ist vkonov straty na odpore R a to obmedzuje jej pouitie pri
velkch prdoch.
Prv, ne pristpime k analze vlastnost niektorch pasvnych R-C filtrov, zavedieme
niekolko veobecnch pojmov, ktor vystupuj v terii filtrov. Pre nae cely budeme
pod pojmom pasvny frekvencn filter rozumiet elektrick zapojenie z odporov a
kondenztorov, ktor je schematicky znzornen na obr. 9.16. Svorky AB s vstupn, CD
vstupn. Prenosov vlastnosti filtra s plne opsan jeho komplexnm koeficientom
prenosu K() definovanm ako pomer komplexnch amplitd vstupnho a vstupnho
naptia pri frekvencii , teda
461
K() =
U
U
vst
vst
( )
( )

= K()e
j
(9.85)
kde K() je bezrozmern absoltna hodnota koeficientu prenosu a je jeho fza. Pre
pasvne filtre typu R-C a R-L je koeficient prenosu K() vdy men, nanajv sa rovn 1.
V dalom preskmame vlastnosti niektorch R-C filtrov z hladiska ich prenosovej funkcie.

Obr. 9.16
9.8.1 Dolnofrekvenn R-C priepust
Zapojenie jednoduchho R-C filtra s vlastnostami dolnofrekvencnho priepustu je na
obr. 9.17. Ak je na vstupe naptie, ktorho komplexn amplitda je U
vst
() a na vstupe
komplexn amplitda U
vst
(), potom komplexn koeficient prenosu je dan vrazom
K() = =

=
+
U
U
vst
vst
C
C
X
R X RC
( )
( )
j
j j

1
1
(9.86)
Amplitda a fza koeficientu prenosu (amplitdovo-frekvencn a fzovo-frekvencn
charakteristiky) s dan vrazmi
K() =
+
1
1
2 2 2
R C
() = arctg

RC (9.87)
Vidme, e koeficient prenosu m hodnotu 1 pri nulovej frekvencii a s rastcou frekvenciou
kles k nule. Filter teda dobre prena jednosmern signl a signly pri nzkych
frekvencich a potlca signly s vysokmi frekvenciami. Za hranicn alebo kritick
frekvenciu
kr
v spektre prenanho signlu mono povaovat frekvenciu, pri ktorej
koeficient prenosu K() klesne z hodnoty 1 na hodnotu 1/2. Z vrazu (9.87) vidiet, e
je to frekvencia, ktor splna podmienku

kr
RC = 1

Obr. 9.17
462
z coho
kr
=
1
RC
(9.88)
Vidme, e hranicn frekvencia je prevrtenou hodnotou casovej kontanty obvodu = RC,
ktor sme zaviedli pri analze prechodovch javov v RC obvode. Mono ocakvat, e
frekvencn vlastnosti RC obvodu nejako hlbie svisia s jeho prechodovmi vlastnostami.
Mono dokzat, e prechodov (casov) charakteristika je Fourierovou transformciou
frekvencnej charakteristiky.
Ak vyuijeme vztah (9.88), mono vo vrazoch (9.87) zaviest bezrozmern normovan
frekvenciu
=

kr
= RC
ktor nadobda hodnoty od 0 po . Hodnotu 1 dosahuje pri =
kr
= 1/RC. Vrazy
(9.87) prejd potom na tvar
K() =
+
1
1
2

() = arctg

(9.89)
Vlastnosti dolnofrekvencnho priepustu mono lepie pochopit, ak sa graficky znzorn
frekvencn zvislost koeficientu prenosu K() a jeho fzy (). Linerne zobrazenie
v zvislosti od frekvencie nem velk praktick osoh, pretoe sprvanie sa filtra je
zaujmav nie pri malch zmench frekvencie, ale pri zmench rdovch (cez dekdy
frekvenci ako to hovoria elektrotechnici). Pri takchto zmench frekvenci sa aj koeficient
prenosu men rdovo, a to vedie k mylienke, vyjadrovat uvaovan veliciny ich
logaritmami [logaritmick spsob vyjadrovania pomernch velicn navrhol u pvodca
prirodzench logaritmov ktsky matematik John Napier (1550 1617)]. A tak namiesto
pomeru dvoch velicn, ktor s v nejakom prcinnom vztahu (ako naprklad vstupn
a vstupn naptie, prd alebo vkon v nejakej dvojbrne) berie sa podla dohody dekadick
logaritmus uvaovanho pomeru. Tak naprklad v prpade dvoch vkonov P
vst
a P
vst

mono namiesto ich pomeru A = P
vst
/P
vst
, ktor predstavuje zosilnenie alebo tlm
vkonu, pracovat s velicinou
A = log
P
P
vst
vst
(9.90)
ktor v prpade zosilnenia je kladn a v prpade tlmu zporn. Velicina A je bezrozmern,
napriek tomu m jednotku nazvan bel (B), ktor nesie nzov po americkom fyzikovi
a fyziolgovi ktskeho pvodu Alexandrovi Grahamovi Bellovi (1847 1922). Jednotka
bola pvodne zaveden na vyjadrenie akustickho tlaku, resp. vkonu. Hodnota 1 B
predstavuje desatnsobn zosilnenie alebo desatnsobn tlm vkonu. V prpade, ak je
porovnvanou velicinou naptie alebo prd, treba prav stranu vrazu (9.90) vynsobit
s faktorom 2, pretoe vkon je mern druhej mocnine naptia alebo prdu.
Jednotka bel je prli velk, a preto sa v praxi castejie pracuje s jej desatinou, ktor
sa nazva decibel (dB). V takom prpade treba prav stranu vrazu (9.90) vynsobit
scinitelom 10 a v prpade naptovch alebo prdovch velicn scinitelom 20. Podla
uvedenho mono teda koeficient prenosu vyjadrit
463
K() = 20

log

K() = 20

log
U
U
vst
vst
[dB] (9.90a)
Vidme, e filtre RC, prpadne RL, pre ktor je K < 1, maj K < 0. Zporn koeficient
prenosu v dB predstavuje tlm. Zosilnovace, pre ktor je K > 1, maj K > 0. V tabulke 19
je uvedench niekolko typickch hodnt koeficientu prenosu a zodpovedajce hodnoty
v dB.
1

Tabuka 19
K 10
3

1
2

1
2

1
2
2 10 10
3

K[dB] 60 6 3 0 3 6 20 60

Ako referencn vkon vo vraze (9.90) sa niekedy berie P
vst
= 1 mW. V takom prpade
vstupn vkon udva vkonov roven v dBm vrazom
P(dBm) = 10 log P
vst
(mW)
take napr. vstupnmu vkonu 1 mW zodpoved roven 0 dBm, 2 mW zodpoved
3 dBm, 10 mW zodpoved 10 dBm atd. dBm kla sa pouva hlavne v telekomunikcii.
Na obr. 9.18a je znzornen logaritmick zvislost K od pomernej frekvencie
a na obr. 9.18b je zvislost fzy . Zvislosti mono aproximovat asymptotami, ktor
vytvraj Bodeho diagram.
2
Vidiet, e zvislost K je ohranicen dvoma asymptotami:
a) Pre < 1 je asymptotou K = 0 dB. Pre frekvencie <
kr
je priepust
"priezracn".
b) Pre > 1, teda pre >
kr
je asymptotou priamka so smernicou 20 dB/dekdu,
alebo 6 dB/oktvu.
3

c) Pri frekvencii = 1, teda pri =
kr
je
K = 20
1
2
3 log dB
Fza koeficientu prenosu sa men od 0 pri = 0, po /2 ( 90) pre . Pri
= 1 ( =
kr
) je = /4 (45).

1
V literatre sa mono stretnt s vyjadrenm naptovho zosilnenia alebo tlmu aj prostrednctvom
prirodzench logaritmov. Koeficient prenosu mono vyjadrit vrazom A(Np) = ln(U2/U1). Jednotkou
takto definovanho prenosu je neper (Np). Je zrejm, e 1 Np je zosilnenie alebo tlm napt v pomere
U2/U1 = e = 2,718 281 8. Plat A(dB) = 20

(log

e)

A(Np) = 8,686 A(Np), take 1 Np = 8,686 dB a 1 dB
= 0,1151 Np. V SI-sstave je neper zakzanou jednotkou.
2
Pozri Bode, H. W.: Network Analysis and Feedback Amplifier Design, Princeton, D. Van Nostrand
Co., 1945
3
V elektrotechnike je oktvou frekvencn interval v pomere frekvenci 1:2. Pojem je prebran
z hudobnckej terminolgie.
464

Obr. 9.18
9.8.2 Hornofrekvenn R-C priepust
Hornofrekvencn R-C priepust vznikne z dolnofrekvencnho vmenou kondenztora
za odpor a naopak. Jeho zapojenie je znzornen na obr. 9.19. Koeficient prenosu takho
filtra je dan vrazom
K() = =

=
+
=
+
U
U
R
R X
RC
RC
vst
vst C
( )
( ) j
j
j
j
j

1 1

(9.91)
kde = RC je normovan frekvencia definovan v predchdzajcom odseku. Amplitdovo-
-frekvencn a fzovo-frekvencn charakteristiky s dan vrazmi

Obr. 9.19
K() =

1
2
+
() = arctg
1

(9.92)
Tieto charakteristiky s graficky znzornen na obr. 9.20a,b. Vidme, e:
a) na nzkych frekvencich pre < 1 ( <
kr
) je asymptotou k logaritmickmu
priebehu K priamka so smernicou +20 dB/dekdu alebo +6 dB/oktvu, t. j. filter potlca
signly v tomto psme.
b) pri vysokch frekvencich, pre > 1 ( >
kr
) je asymptotou k amplitdovo-
-frekvencnej charakteristike priamka K = 0 dB. Filter je v tomto psme "priezracn".
465
c) Pre =
kr
je podobne ako pre dolnofrekvencn priepust
K 3 dB

Obr. 9.20
Priebeh fze koeficientu prenosu v zvislosti od , resp. od log je vidno na obr. 9.20b.
Pri =
kr
je = +/4 (+45).
Dolnofrekvencn a hornofrekvencn priepust maj ete jednu zaujmav vlastnost,
e za istch okolnost elektricky "diferencuj" alebo "integruj" prechdzajci signl.
Ukazuje sa, e dolnofrekvencn priepust v psme potlacenia signlov (
kr
) psob
ako "integracn" obvod, a hornofrekvencn priepust v psme jeho potlacenia signlov
(
kr
) naopak signl "derivuje". Citatel sa me o tom presvedcit rieenm lohy 254.
9.8.3 Psmov R-C priepust (Wienov deli)
Syntzou dvoch predchdzajcich priepustov (dolnofrekvencnho a hornofrekvencnho)
vznikne psmov priepust. Jeho zapojenie je na obr. 9.21. Na urcenie komplexnho
koeficientu prenosu oznacme impedanciu sriovej dvojice RC ako
Z
s
R
C
RC
C
= =

j
j 1

a impedanciu paralelnej dvojice RC ako
Z
p
C
C
RX
R X
R
RC
=

=
+
j
j j 1

Tieto impedancie predstavuj delic pre vstupn naptie, take koeficient prenosu
466

Obr. 9.21
K()
[ ]
= =
+
=
+
U
U
Z
Z Z
vst
vst
p
s p
RC
RC RC
( )
( )
j ( )

3 1
2

Pouitm substitcie = RC mono koeficient K() vyjadrit v tvare
K() =
1
3
1
+
|
\

|
.
| j

(9.93)
Z vrazu (9.93) plyn pre amplitdov a fzov charakteristiku vrazy
K() =
1
9
1
2
+
|
\

|
.
|

() = arctg
1
2

(9.94)
a ich grafick zobrazenia s na obr. 9.22. Z priebehu amplitdovej charakteristiky vidme,
e m extrm (maximum) pri normovanej frekvencii = 1 alebo pri frekvencii
=
1
RC


Obr. 9.22
467
kedy koeficient prenosu m maximum s hodnotou
K
max
=
1
3

a jeho fza sa rovn nule ( = 0). Obvod sa do istej miery podob na rezonancn, nejde
v nom vak o fyziklnu rezonanciu, pretoe chbaj dva zsobnky, medzi ktormi by
energia mohla vykonvat kmity premenou z potencilnej (elektrickej) na kinetick
(magnetick) formu. Obvod sa pouva ako selektvny sptnovzobn prvok v RC-osciltoroch.
Niekedy sa nazva Wienov delic, pretoe predstavuje frekvencne zvisl cast Wienovho
mostu, ktorho vlastnosti s predmetom analzy v lohe 247.
9.8.4 Induktvne viazan obvody ako psmov filter
Vo vysokofrekvencnej elektronike sa ako psmov filter casto pouvaj dva induktvne
viazan laden RLC obvody, ktorch zapojenie je znzornen na obr. 9.23. Oproti
jednoduchmu rezonancnmu obvodu maj viazan obvody vhodu vyej selektivity,
vcej rky psma a vcej ekvivalentnej kvality. Prvky RLC v primrnom a sekundrnom
obvode mu byt vo veobecnosti rzne, v naej analze kvli jednoduchosti vak
budeme predpokladat, e s rovnak. O vzbe medzi obvodmi budeme predpokladat, e
je premenn, t. j. e koeficient vzby k = M/L (pozri odsek 7.5.1) mono menit, napr.
zmenou vzdialenosti cievok. Viazan obvody s svojm vstupom obycajne pripojen na
vstup nejakho aktvneho prvku (tranzistora, prpadne operacnho zosilnovaca) a spolu
tvoria laden psmov zosilnovac. V prpade operacnho zosilnovaca, ktorho vstupn
odpor je mal, mono ho priamo pripojit k vstupu primrneho sriovho RLC obvodu.
V prpade tranzistora, ktorho vstupn odpor je velk, treba primrny sriov obvod
nahradit paralelnm RLC obvodom, tranzistor pripojit k paralelnej dvojici a uvaovat
zdroj ako prdov. Analza paralelnch induktvne viazanch RLC obvodov napjanch
prdovm genertorom je vak zloitejia a fyziklne neprina nic novho.

Obr. 9.23
Pri analze obvodu je predmetom zujmu naptie na kondenztore sekundrneho
obvodu U
vst
a pri kontantnej amplitde vstupnho naptia je ciel zmenou parametrov
obvodu (obycajne zmenou kapacity kondenztorov) dosiahnut maximum amplitdy
vstupnho naptia. Maximum mono dosiahnut bud zmenou iba parametrov primrneho
obvodu (prv ciastkov rezonancia) alebo zmenou iba parametrov sekundrneho obvodu
(druh ciastkov rezonancia). Okrem toho mono naladit jeden z obvodov a nastavit
vzbu na maximum (zloen rezonancia) alebo naladit obidva obvody zvlt pri ich
nulovej vzbe, a potom nastavit vzbu na maximum (pln rezonancia). Ak sa pri
468
naladench obvodoch men frekvencia genertora, potom podla velkosti vzby k vstupn
naptie vykazuje jedno maximum pri slabej vzbe alebo dve maxim pri silnej vzbe.
Frekvencn vzdialenost maxm rastie s koeficientom vzby.
Vidme, e aj v takej relatvne jednoduchej dvojici obvodov ako je na obr. 9.23
vznikaj zloit rezonancn javy, ktorch niektor strnky posdime nasledujcou
analzou. Pre primrny a sekundrny obvod dvojice mono na zklade II. Kirchhoffovho
zkona napsat obvodov rovnice
1

R L
C
+ +
|
\

|
.
| j
j

1
I
1
jMI
2
= U
vst
(9.95a)
R L
C
+ +
|
\

|
.
| j
j

1
I
2
jMI
1
= 0 (9.95b)
Rieenm sstavy (9.95) pre prd I
2
dostaneme vraz
I
2
2
2 2
1
=
+ +
|
\

|
.
| +
j
j
j

MU
R L
C
M
vst

z ktorho vstupn naptie
U
vst
= jX
C
I
2
=
M
C
U
R L
C
M
vst
+ +
|
\

|
.
| + j
j

1
2
2 2
(9.96)
Komplexn koeficient prenosu je potom dan vrazom
K() = =
+ +
|
\

|
.
|
+
U
U
vst
vst
M
C
R L
C
M
1
1
2
2 2
j
j

(9.97)
Vo vraze (9.97) mono zaviest niekolko substitci a to: koeficient vzby cievok viazanch
obvodov
k =
M
L

rezonancn frekvencia obvodov

0
=
1
LC

a tlmenie obvodov definovan ako reciprocn hodnota ich kvality, teda

1
Bodky pri svorkch vzjomnej indukcnosti oznacuj relatvne polarity na indukcnostiach. Ak v jednej
cievke prd vzrast v smere od zdroja k oznacenej bodke ako na obr. 9.23, v druhej cievke je indukovan
naptie takej polarity, e svorka oznacen bodkou je kladn oproti druhej jej svorke.
469
d =
1
0
Q
=
R
L
0
=
0
RC
Vraz (9.97) mono potom prepsat do tvaru
K() =
k
d k d
2
0
2
2
0
0
2
0
0
2 +
|
\

|
.
|
|
\

|
.
| +
|
\

|
.
|

j
(9.98)
Pre dal postup treba vo vraze (9.98) predovetkm urobit niektor zjednoduenia.
Budeme predpokladat, podobne ako u rezonancnch obvodov, e k interakcii obvodov
dochdza iba v zkom psme frekvenci okolo hodnoty
0
, inak povedan, e rezonancia je
"ostr". Ak zavedieme pomern rozladenie
=

0
0

potom za uvedench predpokladov plat, e

0
1 a

0
0
2
a prenosov funkciu mono prepsat do tvaru
K( ) =
k
d k d
2 2 2
4 4 + + j
(9.99)
Amplitda koeficientu prenosu alebo amplitdov charakteristika induktvne viazanch
obvodov je
K( ) =
k
d k d ( )
2 2 2 2 2 2
4 16 + +
(9.100)
Vidme, e charakteristika zvis od dvoch parametrov k, d a od pomernho rozladenia .
Preskmame jej priebeh pre rzne situcie. Predovetkm zistme jej extrmy rieenm
podmienky
d
d
K

= 0. Dostaneme dve rovnice urcujce polohy troch extremlnych bodov

na osi frekvenci:
= 0 a k
2
d
2
4
2
= 0
Prv rovnica urcuje extrm pri =
0
. Druh rovnica m dve rieenia

1 2
2 2
1
2
,
= k d
470
ktorm zodpovedaj dve frekvencie extrmov

1,

2
=
0
(1 +
1,

2
) =
0 1
1
2
2 2
k d
|
\

|
.
|

Meme teda zhrnt, e vo veobecnosti amplitdov charakteristika viazanch
obvodov m nasledovn tri frekvencie extrmov:




= =
|
\

|
.
|
=
= =
|
\

|
.
|

1 0
2 2
0
2 0
2 2
1
1
2
1+
1
2
k d
k d
(9.101)
Tri "rezonancn" frekvencie s najdleitejou vlastnostou viazanch obvodov. Bocn
frekvencie
1,2
zvisia od koeficientu vzby k (v dalom budeme predpokladat, e tlmenie
obvodov d je kontantn). Podla velkosti vzby k mu nastat tri prpady:
a) Podkritick vzba k < d. V takch prpadoch existuje iba jedna extremlna
frekvencia
0
( = 0), pri ktorej m amplitdov charakteristika maximum s hodnotou
K
k
k d
max
=
+
2 2
(9.102)
a m podobn priebeh ako rezonancn krivky jednoduchch RLC obvodov. S rastom
k rastie aj K
max
ku svojej kritickej hodnote. Priebeh amplitdovej charakteristiky je pre
podkritick hodnotu k = 0,5d znzornen na obr. 9.24. Lepiu predstavu o priebehoch si
mono vytvorit z priestorovej projekcie takch kriviek na obr. 9.25.

Obr. 9.24
b) Kritick vzba k = k
kr
= d. V tomto prpade vetky tri frekvencie splvaj, t. j.

1
=
0
=
2
(9.103)
471
Amplitdov charakteristika m priebeh dan vrazom
K() =
d
d 2 4
4 4
+
(9.104)
a dosahuje absoltne maximum pri = 0 ( =
0
) s hodnotou
K
d
Q
max
max
= =
1
2 2
0
(9.105)
Priebeh tejto charakteristiky je podobn priebehu rezonancnej krivky jednoduchho RLC
obvodu (na obr. 9.24 nakreslenej ciarkovane), avak je ovela strm, teda bli k idelnej
obdlnikovej charakteristike psmovho priepustu. rka psma kriticky viazanch
obvodov na rovni 1/2 maxima charakteristiky je


= =
2
2
0
0
0
Q
d (9.106)

Obr. 9.25
teda 2-krt vcia ako rka psma jednoduchho rezonancnho obvodu s rovnakou
kvalitou [pozri vraz (9.73)].
c) Nadkritick vzba k > d. V tchto prpadoch stredn frekvencia
0
odpoved
loklnemu minimu amplitdovej charakteristiky [o tom sa mono presvedcit preskmanm
priebehu zvislosti (9.100)] a bocn frekvencie maximm ako to vidiet z kriviek na obr. 9.24
a 9.25. Frekvencn odstup maxm je
=
2

1
=
0
k d
2 2

(9.107)
472
a ako vidme rastie s koeficientom vzby. V bocnch maximch m amplitda koeficientu
prenosu rovnak hodnoty
K
d
Q
max
1 2
0
1
2 2
,
= = (9.108)
a v strede m minimum s hodnotou
K
k
k d
min
=
+
2 2
(9.109)

Obr. 9.26
Na zver treba povedat, e uveden priblin analza viazanch obvodov zaloen
na predpoklade vysokch kvalt jednotlivch obvodov v praxi obycajne plne postacuje.
Dnes, v dobe poctacovej techniky, vak nie je problm presne analyzovat koeficient
prenosu viazanch obvodov podla vrazu (9.97), a to ako z hladiska amplitdovej, tak
aj fzovej charakteristiky. Vsledkom takejto analzy s ako prklad na obr. 9.26 a 9.27
zobrazen dve sstavy amplitdovch charakteristk.
1
Na obrzkoch s zadan cseln
parametre obvodov ako aj koeficienty vzby (ako parameter). Obvody sa lia odpormi
R
1
= R
2
= R, v pomere 1:10. Odpor R = 10 obvodov na obr. 9.26 zodpoved kvalite
Q
0
= ( L C / )/R 80, co je ben kvalita obvodov v megahertzovej oblasti, obvody na
druhom obrzku s odpormi R = 100 s u silne tlmen a ich kvalita je iba Q 8.

1
Grafick priebehy na obr. 9.26 a 9.27 boli zskan simulciou vyuitm programu PSPICE
fy MicroSim Corporation, Fairbanks, Irvine, Ca 92718.
473

Obr. 9.27
Pozrime sa, cm sa vsledky presnej analzy tchto obvodov lia od vsledkov
priblinej, a cm sa lia navzjom! Predovetkm si na obrzkoch mono vimnt, e
frekvencia
0
obvodov nezostva pri zmene vzby kontantn, ale sa men pri kvalitnejom
obvode menej a pri menej kvalitnom viac. V prpade na obr. 9.26 sa pri zmene
koeficientu vzby z hodnoty 0,002 5 na hodnotu 0,025 posunie frekvencia z hodnoty cca
1,3 MHz o asi 17 kHz smerom k nim frekvencim, co predstavuje relatvnu zmenu asi
o 1,3 %. Takto vsledok ns vo vcine praktickch prpadov oprvnuje pouit
vsledky priblinej analzy. V druhom obvode na obr. 9.27 pri desatnsobnej zmene
vzby z hodnoty k = 0,025 na hodnotu k = 0,25 posunie sa stredn frekvencia z hodnoty
1,3 MHz o asi 120 kHz smerom k nim frekvencim, co predstavuje znacn relatvnu
zmenu asi 9 %. V praxi treba uvit, ci sa s takou odchlkou vsledku priblinej analzy
mono ete uspokojit. Dalej si mono vimnt, e zatial co priblin analza dva
rovnak absoltnu hodnotu koeficientu prenosu v bocnch maximch [pozri vraz
(9.108) a obr. 9.24 prpadne obr. 9.25], pri presnej analze maj nerovnak hodnotu
a rozdiel rastie s hodnotou odporov obvodov. Na obr. 9.26 je rozdiel pozorovateln, ale
prakticky nemerateln, na obr. 9.27 k = 0,25 cin rozdiel maxima a minima cca 1,4 dB.
Z porovnania grafov na obidvoch obrzkoch vidiet, e hodnoty koeficientu prenosu s
nepriamo mern hodnotm odporov R, co plynie aj z vrazu (9.97). V konkrtnych
prpadoch na obr. 9.26 a 9.27 je R v pomere 1:10 a K sa redukuje pribline 10:1.
Induktvne viazan obvody sa pouvaj najm vo vysokofrekvencnch castiach
rznych telekomunikacnch zariaden, ako s rdiov a televzne vysielace a prijmace,
a v meracch zariadeniach vysokofrekvencnej elektroniky. Dnes sa casto nahrdzaj
keramickmi filtrami.
474
lohy 231 276
231. Stredn hodnota periodickej funkcie (t) s peridou T je dan vrazom

=
}
1
0
T
t t
T
( )d

a efektvna (stredn kvadratick) hodnota je dan vrazom

u
T
u t t
ef
T
=
}
1
2
0
( )d

Vypoctajte stredn a efektvne hodnoty funkci zobrazench na obr. 231.

Obr. 231
232. Rozhodnite, z ktorch dvoch elementov pozostva sriov obvod, v ktorom prd a naptie
s dan casovmi zvislostami
u = 150 sin (500t + 10) [V]
i = 13,42 sin (500t 53,4) [A]
Vypoctajte hodnoty tchto elementov.
475
233. V sriovom RLC obvode prd a naptie s dan vztahmi
i = 12,5 cos

(3

000t 45) [A]
u = 353,5 cos

(3

000t) [V]
Indukcnost v obvode m hodnotu 10 mH. Vypoctajte hodnoty odporu a kapacity.
234. Ak je k sriovmu RLC obvodu na obr. 234 pripojen striedav naptie
u
1
= 100 cos

(1

000t) V, potom amplitda prdu v obvode je 5 A. V prpade, e k obvodu je pripojen
naptie u
2
= 80 cos

(500t) V, potom stredn vkon v odpore R je 200 W a cinnk sa rovn jednej.
Vypoctajte hodnoty odporu, indukcnosti a kapacity.
235. V zapojen podla obr. 235 vypoctajte:
a) efektvnu hodnotu naptia na vstupnch svorkch,
b) hodnotu odporu R a reaktancie X,
c) celkov cinn vkon v obvode,
d) komplexn impedanciu obvodu.

Obr. 234 Obr. 235
236. Urcite amplitdu prdu dodvanho zdrojom do obvodu podla obr. 236. Zdroj m efektvne
naptie 100 V s frekvenciou 1,59 MHz.
237. V obvode na obr. 237 vypoctajte:
a) efektvnu hodnotu prdu dodvanho zdrojom,
b) maximlny nboj na kondenztore (jeho amplitdu),
c) celkov cinn vkon v obvode.

Obr. 236 Obr. 237
238. Odpor R = 10 k a kondenztor C = 0,2 F s spojen v srii a pripojen na zdroj
striedavho efektvneho naptia 220 V s frekvenciou 50 Hz. Vypoctajte:
a) impedanciu obvodu,
b) efektvnu hodnotu prdu dodvanho zdrojom,
c) cinn vkon v obvode,
d) efektvne hodnoty napt na odpore a kondenztore.
Vypoctajte veliciny podla bodov a), b), c) pre paraleln spojenie danch elementov. Urcite
efektvne hodnoty prdov v odpore a kondenztore.
239. Cierna skrinka m dve svorky. Ak sa na svorky pripoj jednosmern naptie 100 V,
potom v obvode tecie prd 0,01 A. Pri pripojen sietovho efektvneho naptia (220 V, 50 Hz)
476
tecie v obvode efektvny prd 2 A. Ak sa amplitda naptia udruje kontantnou a men sa
frekvencia, pri f
0
= 1 kHz m amplitda prdu maximum. Co obsahuje skrinka?
240. Priestor medzi kruhovmi elektrdami doskovho kondenztora je vyplnen slabo vodivm
dielektrikom s mernou vodivostou a permitivitou . Njdite intenzitu magnetickho pola
v kondenztore, ak intenzita elektrickho pola medzi doskami je
E = E
m
cos

t

Obr. 241
241. Kondenztor je vyplnen dielektrikom s relatvnou permitivitou

r
p
=

1
2
( j )

(ionizovan plyn, plazma,
p
je plazmov frekvencia). Kapacita nevyplnenho kondenztora je C
0
.
Dokte, e impedancia takho kondenztora je rovnak ako impedancia dvojplu podla obr. 241,
ak sa jeho prvky vyber zodpovedajcim spsobom. Vypoctajte hodnoty R, L, C.
242. Je dan obvod podla obr. 242. Vypoctajte prd odporom, ak L = 1/C. Obvod si dal
patentovat ako jednoduch stabiliztor striedavho prdu americk elektrotechnik Charles
Steinmetz (1865 1923).

Obr. 242 Obr. 243
243. Je dan obvod podla obr. 243. Vypoctajte prd odporom, ak L = 1/C.
244. Principilne zapojenie reproduktorovch sstav pre Hi-Fi zosilnovace je znzornen na
obr. 244. Aktvny odpor kadho reproduktora je R.
a) Ukte, e impedancia na vstupnch svorkch je relna pri frekvencii

LC
1
0
=

b) Ako treba zvolit pomer L/C, aby vstupn odpor pri frekvencii
0
bol rovn prve hodnote R?
c) Ako sa v tomto prpade del vstupn vkon medzi jednotlivmi reproduktormi?
477
245. V obvodovej elektronike niekedy treba posvat fzu naptia, ktorho amplitda mus
pritom zostat kontantn. Na nzkych frekvencich takmu celu sli fzov posvac na obr. 245.
Dokte, e ak je na vstup fzovho posvaca pripojen striedav naptie s amplitdou U
0
, potom
pri zmene odporu R' od nuly do nekonecna zostva amplitda vstupnho naptia u kontantn
a rovn U
0
/2 a fza sa oproti vstupnmu naptiu men v intervale od 0 do 180.

Obr. 244 Obr. 245
246. Zapojenie na obr. 246 je Owenov most, vhodn na meranie indukcnost a odporov cievok.
Zistite ak vztahy musia platit medzi elementmi mostu, aby bol vyven, t. j. aby prd
indiktorom bol nulov. Zvis vyvenie mostu od frekvencie napjacieho naptia?
247. Na meranie nzkych frekvenci a tie ako selektvny sptnovzobn prvok v RC-
genertoroch sa pouva Wienov most podla obr. 247. Njdite podmienky rovnovhy tohoto mostu.
Ak s podmienky rovnovhy, ak R
1
= R
3
= R, C
1
= C
3
= C, R
2
= R
4
/2 = R
0
?

Obr. 246 Obr. 247
248. Na meranie kapact a dielektrickch vlastnost materilov sa pouva Scheringov most
v zapojen podla obr. 248. Njdite podmienky rovnovhy tohoto mostu. Zvis rovnovha mostu
od frekvencie napjacieho naptia?
249. Na meranie indukcnost a odporov cievok sa pouva aj Maxwellov most, ktorho zapojenie
je na obr. 249. Njdite podmienky rovnovhy mostu. Je tento most frekvencne zvisl?
478

Obr. 248 Obr. 249
250. Pri analze elektrickch siet je niekedy uitocn urobit transformciu "trojuholnkovho"
zapojenia impedanci na "trojcpu hviezdu" impedanci a naopak. Takto transformcia casti
elektrickej siete je znzornen na obr. 250. Hodnoty elementov vo hviezde a trojuholnku mono
vybrat tak, e obidva obvody bud elektricky ekvivalentn, t. j. ich impedancie, resp. admitancie
z lubovolnej strany bud rovnak. Njdite vztahy medzi Z
1
, Z
2
, Z
3
a Z
A
, Z
B
, Z
C
, pre identick
vlastnosti obidvoch zapojen.

Obr. 250
251. V genertoroch nzkych frekvenci sa na otocenie fze naptia o 180 pouva zapojenie
podla obr. 251. Dokte, e v takomto zapojen pri frekvencii =
1
6RC
je U U
vst vst
=
1
29
.

Obr. 251
252. Na meranie parametrov cievok (r
L
, X
L
) me slit obvod podla obr. 252. Kapacita C
v obvode sa pri meran nastav tak, aby efektvna hodnota prdu v obvode bola rovnak pri
zopnutom a rozopnutom spnaci S. Vypoctajte ohmick odpor indukcnosti r
L
a jej reaktanciu X
L
,
479
ak pri efektvnom napt 220 V a reaktancii kondenztora X
C
= 48 bola efektvna hodnota prdu
v obvode pri rozopnutom a zopnutom spnaci 5,6 A.

Obr. 252
253. V zapojen na obr. 253 treba vypoctat komplexn amplitdy (fzory) prdov v jednotlivch
odporoch. Hodnoty jednotlivch elementov s: R
1
= R
2
= R
3
= 1 , C = 3,183 F. Zdroj m
amplitdu naptia U
0
= 10 e
j0
V a frekvenciu f = 50 kHz. Ak je fzov posuv medzi prdmi
v odporoch R
2
a R
3
?

Obr. 253
254. Obvod na obr. 254a sa za istch podmienok sprva ako "derivacn", t. j. jeho vstupn
naptie je mern casovej derivcii vstupnho naptia. Podobne obvod na obr. 254b sa sprva ako
"integracn". Zistite za akch podmienok plat (v prvom prpade)
u
vst
~
d
dt
u
vst

resp. (v druhom prpade)
u
vst
~ u t
vst
d
}

Nech u
vst
= U
0
cost. Ako volit hodnoty R a C v obvodoch, aby vstupn naptie bolo mern
derivcii (integrlu) vstupnho naptia?

Obr. 254
255. Rezonancn obvod kmit bez tlmenia na frekvencii
0
= 1/ LC . O kolko sa zmen
rezonancn frekvencia (v percentch), ak sa obvod zatlm sriovm odporom, ktorho velkost je
tak, e obvod m kvalitu 200?
480
256. Zistite, v ktorom z obvodov na obr. 256a,b mu po zapnut spnaca vzniknt tlmen
kmity.

Obr. 256
257. Na obr. 257a,b s dva rezonancn obvody RLC a R'LC. Odpor R je tak mal, e R
0
L,
kde
0
= 1/ LC . Ako treba volit odpor R', aby obidva obvody boli v okol rezonancie ekviva-
lentn?

Obr. 257
258. V elektrickom zapojen na obr. 258 mono k sriovej dvojici RL pripjat prepnacom
sriovo raden kondenztory C.

Obr. 258
a) Njdite stredn vkon v odpore R, ak je prepnac v lubovolnej polohe m (0 < m < n).
b) Nech R = 1

000 , L = 10 H, C = 20 F, = 100 rad/s. Pre ak hodnotu m je stredn
vkon v odpore maximlny?
c) Ak je amplitda naptia na sriovej dvojici RL, ak je prepnac v polohe 2 a U
0
= 100 V?
Ak je amplitda naptia na odpore?
259. Rezonancn dutina na obr. 259 je podstatnou castou genertora velmi vysokch frek-
venci klystrnu. Takto dutinu mono povaovat za paraleln LC obvod. Jeho indukcnost tvor
toroid s jednm zvitom (cylindrick cast dutiny) a paraleln plochy uzatvrajce toroid
(vyrafovan cast) predstavuj kapacitu obvodu. Njdite vraz pre rezonancn frekvenciu dutiny,
481
pricom predpokladajte, e steny dutiny s idelne vodiv! Riete numericky pre a = 1 cm, b = 2 cm,
h = 1 cm, d = 1 mm. V dutine je vkuum.

Obr. 259
260. Podstatnou castou magnetrnu (genertora velmi vysokch frekvenci) je masvny
andov blok (obr. 260a) s vyfrzovanmi rezonancnmi dutinami, z ktorch jedna je zobrazen
na obr. 260b. Dutinu mono povaovat za paraleln rezonancn LC obvod, ktorho indukcnost je
tvoren valcovou castou a kapacitu predstavuj paraleln rovinn plochy. Rezonancn frekvencia
dutiny je v prvom priblen frekvenciou, na ktorej magnetrn kmit, pricom pocet dutn len mlo
ovplyvnuje vsledn frekvenciu.
a) Vypoctajte rezonancn frekvenciu dutiny za predpokladu, e b a a s w.
b) Prv magnetrn vyroben v USA pocas druhej svetovej vojny pre radarov cely mal
parametre: a = 3 mm, s = 1 mm, w = 3 mm. Vypoctajte cselne rezonancn frekvenciu a vlnov
dlku kmitov magnetrnu. V dutine je vkuum.

Obr. 260
261. Pri prenose velkch elektrickch vkonov na dialku sa primrne naptie elektrrne
najprv transformuje na vysok naptie (rdovo stovky kilovoltov) a na strane spotrebitela sa znovu

Obr. 261
482
transformuje na nzke naptie (napr. 220 V). Tto transformcia sa rob kvli zneniu tepelnch
(ohmickch) strt vo veden. Na obr. 261a je obvod, v ktorom genertor a spotrebic R s priamo
spojen vedenm o celkovom odpore R
0
. Na obr. 261b je spojenie genertor spotrebic uroben
idelnymi transformtormi s prevodom 1 : n a n : 1, pricom samotn vedenie m ten ist odpor R
0
.
Vypoctajte pomer celkovho prenanho vkonu k tepelnm stratm v prvom a druhom prpade.
262. V obvode na obr. 262 njdite efektvnu hodnotu naptia zdroja U
ef
, ak na sriovej dvojici
R
1
C
1
bolo nameran efektvne naptie U = 24 V.

Obr. 262
263. V obvodoch podla obr. 263a,b njdite casov zvislost prdu i(t), ak u(t) = U
0
cos

t.

Obr. 263
264. Cievka a znmy odpor R s spojen v srii (obr. 264) a pripojen na zdroj striedavho
naptia s efektvnou hodnotou U. Na odpore bolo nameran efektvne naptie U
1
a na cievke U
2
.
Vypoctajte stredn vkon na cievke (na jej cinnom odpore).

Obr. 264
265. Viazan obvody na obr. 265a sa pre vpoctov cely daj nahradit zapojenm podla
obr. 265b. Ako treba volit hodnoty indukcnost L L L
1 2 3
, , a aby obvody boli elektricky ekvivalentn?
483

Obr. 265
266. Dve cievky s indukcnostami L
1
a L
2
maj vzjomn indukcnost M.
a) Vypoctajte dve mon hodnoty indukcnosti cievok spojench do srie.
b) Vypoctajte dve mon hodnoty indukcnosti, ak s cievky spojen paralelne.
c) Ak indukcnost je medzi svorkami kadej cievky, ak je druh cievka skratovan?
Riete cselne pre L
1
= 6 H, L
2
= 4 H, M = 3 H.
267. V zapojen na obr. 267 njdite amplitdu a fzu vstupnho naptia.

Obr. 267
268. V obvode na obr. 268 njdite amplitdu a fzov posuv vstupnho naptia. Riete pre
cseln hodnoty R = 1 , X
C
= 8 , X
L1
= 16 , X
L2
= 4 , k = 1/2.

Obr. 268
269. Vypoctajte vstupn impedanciu obvodov na obr. 269a, b pri frekvencii .

Obr. 269
484
270. Pre obvod podla obr. 270 njdite:
a) Vstupn naptie (amplitdu a fzov posuv) medzi svorkami ab.
b) Prd, ktor tecie sekundrnym obvodom ak svorky ab s skratovan.

Obr. 270
271. V zapojen na obr. 271 njdite amplitdu a fzov posuv vstupnho naptia.

Obr. 271
272. a) V obvode na obr. 272 njdite tak hodnotu C, pri ktorej vsledn reaktancia primrneho
obvodu bude nulov (sriov rezonancia). b) Pre tto hodnotu C njdite amplitdu a fzov posuv
vstupnho naptia. Ukte, e amplitda vstupnho naptia je maximlna pri zvolenej hodnote C.

Obr. 272
273. Vypoctajte vstupn impedanciu nekonecnho LC retazca podla obr. 273 (pouite postup
uveden v lohe 118). Vstupn impedancia zapojenia na obrzku me byt relna alebo imaginrna.
V akom psme frekvenci je tto impedancia relna?

Obr. 273
485
Relna impedancia (ohmick odpor) pripojen k zdroju naptia odober zo zdroja energiu,
ktor sa v prpade zapojenia zostavenho z cisto reaktancnch prvkov neme menit na teplo, ale
iba postupovat pozdl nekonecnho retazca (nekonecn retazec sa me nahradit konecnm, ak
sa na jeho vstup pripoj vhodn tzv. charakteristick odpor). Retazec sa teda sprva ako frekvencn filter
prepust signly s frekvenciou, pre ktor je vstupn impedancia relna a zadr signly s frekvenciou,
pre ktor vstupn impedancia retazca je imaginrna. V akom psme frekvenci je uveden filter
"priezracn"? Opsan zapojenie predstavuje oneskorovacie vedenie, casto pouvan v impulzovej
technike.
274. Podobne ako v lohe 273 analyzujte nekonecn retazec, ktorho zapojenie je na obr. 274.

Obr. 274
275. Usmernovac s idelnou didou (idelna dida je v priepustnom smere dokonale vodiv
a v zvernom smere dokonale nevodiv) je pripojen na zdroj striedavho naptia U
ef

s frekvenciou f podla obr. 275. Kolkokrt sa zmen stredn vkon v odpore R, ak sa zopne spnac
S, ked je znme, e za jednu peridu naptie na kondenztore zostva prakticky kontantn?
V akom vztahu musia byt R, C a f ?

Obr. 275
276. V obvodoch na obr. 276a,b vypoctajte stredn vkon. Didy s idelne.

a) b)
Obr. 276

486
10 POHYB NABITCH ASTC V ELEKTRICKCH
A MAGNETICKCH POLIACH
Riadenie pohybu astc elektrickm a magnetickm poom je predmetom tdia
vedeckch discipln znmych pod menami "fyziklna elektronika" a "elektrnov a inov
optika" a vyuva sa v mnohch zariadeniach spotrebnej a priemyselnej elektroniky.
Okrem toho je znme, e vea principilnych experimentov fyziky svis s pohybom
elektrickch nbojov v elektromagnetickch poliach. Je to napr. znma Thomsonova
metda merania mernho nboja elektrnu e/m,
1
Franckov-Hertzov experiment
2

a Sternov-Gerlachov experiment,
3
ktor potvrdzuj platnos niektorch zkonov kvantovej
mechaniky, Rabiho metda molekulrnych zvzkov
4
na urenie magnetickho momentu
elementrnych astc a mnoh in. Aj Rutherfordov rozptylov vzorec odra pohyb
elektrnu v guovo symetrickom elektrickom poli.
5
Obzvl dleitm prkladom je
urchovanie nabitch astc v rznych druhoch urchovaov (cyklotrn, betatrn,
synchrotrn a. i.) pre potreby fyziky vemi vysokch energi, alej hmotnostn
spektrografy na separciu izotopov, katdov (Braunova) trubica, z ktorej sa vyvinuli
dnen obrazovky s elektrickm a magnetickm vychyovanm pouvan napr.
V osciloskopoch, v monitoroch potaov a v TV prijmaoch, vkuov elektrnky, genertory
a zosilovae signlov vemi vysokch frekvenci (klystrny, magnetrny, karcinotrny,
permaktrny a i.). V alom budeme analyzova niektor zkladn rty pohybov nabitch
astc v elektromagnetickch poliach.
10.1 VON NABIT ASTICA V ELEKTRICKOM POLI
Ak sa nabit astica s nbojom q (kladnm alebo zpornm) ocitne v elektrickom
poli intenzity E, bude na u psobi sila
F
el
= qE (10.1)
V prpade, e astica je von, zane sa pod inkom tejto sily pohybova, priom pohyb
je dan Newtonovou pohybovou rovnicou

d
d
p
t
= F
el
(10.2)

1
Thomson, J. J., Phil. Mag. 5, 11, 227 (1881)
2
Franck, J., Hertz, G.: Verhandlungen der Deutschen Phys. Gesellschaft, 15, 1914
3
Stern, O., Gerlach, W., Z. f. Physik 8, 991 (1921)
4
Rabi, I. I. et al., Phys. Rev. 50 (1936): 56 (1939)
5
Rutherford, E., Phil. Mag. 21, 669 (1911)
487
kde p je hybnos astice. Ak je hmotnos astice m a jej rchlos je , potom hybnos
p = m (10.3)
Rchlosti, ktor me nabit astica v elektromagnetickch poliach dosiahnu, s nezriedka
relativistick, teda blzke rchlostiam svetla c ( c), take m vo vraze (10.3) je
relativistick hmotnos zvisl od okamitej rchlosti poda znmeho vzahu
m =
m
c
0
2
2
1

(10.4)
kde m
0
je pokojov hmotnos astice. Takto prpad nastva napr. v betatrne urenom
na urchovanie elektrnov.
Ak vak c, mono hmotnos m povaova za relativisticky nezvisl, teda
poloi
m m
0
(10.5)
a pohybov rovnicu (10.2) s ohadom na (10.1) a (10.3) napsa v tvare
m
t
q
d
d

= E (10.6)
Rchlos mono vyjadri ako asov derivciu polohovho vektora r, teda
= =
d
d
r
r
t

a rovnica (10.6) prejde na diferencilnu rovnicu pre polohov vektor v tvare
m
d
d
2
r
t
2
= qE (10.7)
V pravouhlom sradnicovom systme x, y, z je polohov vektor
r = xi + yj + zk
a pomocou neho mono vektorov pohybov rovnicu (10.7) prepsa na tri zlokov
rovnice

mx qE
my qE
mz qE
x
y
z

=
=
=

(10.8)
Bodky nad sradnicami znamenaj ich asov derivcie. Rovnice (10.8) pri danch
zlokch intenzity poa E
x
, E
y
, E
z
a pri udanch zaiatonch podmienkach (zaiaton
488
poloha x
0
, y
0
, z
0
a zaiaton rchlos
0x
,
0y
,
0z
v ase t = 0) umouj njs polohu
astice ako funkciu asu t.
Vidme, e loha o pohybe nabitej nerelativistickej astice v elektrickom poli je ben
kinematick problm, v ktorom charakter pohybu astice uruj vlastnosti poa, ktor
me zvisie nielen od sradnc, ale aj od asu.
V praxi s najdleitejie pohyby astc v homognnych a valcovo symetrickch
elektrickch poliach. Homognne polia sa vyuvaj na urchovanie astc alebo na
vychlenie zvzku nabitch astc, napr. systmom dvoch rovinnch planparalelnch
elektrd v obrazovke osciloskopu. Valcovo symetrick elektrick polia sa pouvaj na
vytvorenie elektrostatickch ooviek, ktor slia na fokusciu elektrnovch a inovch
zvzkov.
Najjednoduch je pohyb astc v homognnych elektrickch poliach, ktor svojm
charakterom pripomna pohyb hmotnho bodu v gravitanom poli. Predpokladajme, e
homognne elektrick pole m smer osi x a intenzitu E
x
(E
y
= E
z
= 0). Sstava rovnc
(10.8) prejde na tvar

mx qE
y z
x

=
= =

0
(10.9)
z ktorho vidme, e v smeroch os y a z sa astica me pohybova kontantnou zaiatonou
rchlosou (s nulovm zrchlenm) alebo je v pokoji. V smere osi x sa pohybuje
s kontantnm zrchlenm
a x
q
m
E
x x
= = (10.10)

Obr. 10.1
ktor me by kladn alebo zporn, poda znamienka nboja. V smere osi x sa teda
astica pohybuje rovnomerne zrchlene alebo spomalene v zvislosti od znamienka
nboja astice. Ak sa astica s nbojom q = +e (napr. protn) v ase t
0
= 0 nachdza
v zaiatonom bode x
0
= 0 s nulovou rchlosou
0
= 0, potom za as t prejde v elektrickom
poli intenzity E
x
drhu (pozri obr. 10.1)
d =
1
2
a
x
t
2
=
eE
m
x
2
t
2
(10.11)
489
a jej rchlos dosiahne hodnotu

d
= a
x
t =
eE
m
x
t (10.12)
Vyjadrenm asu t z vrazu (10.11) a dosadenm do (10.12) dostaneme rchlos ako
funkciu prejdenej vzdialenosti v poli v tvare

d
x
eE d
m
=
2
(10.13)
Ak uvime, e E
x
d = U je rozdiel potencilov zaiatonho a konenho bodu (naptie),
mono vraz (10.13) napsa v tvare

d
eU
m
=
2
(10.14)
V prpade, e urchovanou asticou je elektrn, ktorho mern nboj m vekos |e/m
e
| =
= 1,758 8.10
11
C.kg
1
, jeho rchlos je dan vrazom

d
= 5,93.10
5
U [m.s
1
; V] (10.14a)
Vidme, e ak elektrn zo stavu pokoja prejde potencilov rozdiel iba 1 V, vzrastie jeho
rchlos na 593 km/s. Ak prejde potencilov rozdiel 2,5 kV, dosiahne rchlos
2,97.10
7
m/s, o je jedna desatina rchlosti svetla.
Kinetick energia, ktor astica na drhe d dosiahne, je
W
k
=
1
2
2
m
d
= eU (10.15)
a ako vidme, rovn sa zmene potencilnej energie eU na prejdenej drhe.
Ak astica vlet do homognneho elektrickho poa kolmo na jeho smer, jej vsledn
pohyb v poli je superpozciou rovnomernho pohybu v smere zaiatonej rchlosti
a rovnomerne zrchlenho pohybu v smere alebo proti smeru elektrickho poa v zvislosti
od znamienka nboja. Vsledn pohyb je potom pohybom astice po sekoch paraboly.
V svislosti s pohybom astc v elektrickom poli odporam itateovi riei lohy 279,
280 a 282.
Na zver tohto odseku treba poveda, e nae vahy o pohybe astice v elektrickom
poli platia iba pre osamoten asticu. V prpade dvoch a viac astc treba uvi aj vzjomn
elektrick a magnetick silov psobenie astc. Dva nerelativistick elektrny vo
vzdialenosti r psobia na seba odpudivou silou poda Coulombovho zkona
F
e
r
el
=
1
4
0
2
2

a ak sa pohybuj rchlosou kolmo na ich spojnicu jednm smerom a v jednej lnii
psobia na seba dodatonou magnetickou pralivou silou
490
F e B
e
r
e
r c
F
c
mag el
= = = =

0
2
2
2
0
2
2
2
2
2
2
4
1
4
F
el

Tieto sily bud do istej miery ovplyvova pohyb elektrnov napr. v elektrnovom
zvzku tak, e bud spsobova jeho defokusciu.
10.2 POHYB NABITCH ASTC V STATICKCH
MAGNETICKCH POLIACH
Na rozdiel od elektrickho poa, ktor nabit asticu urchuje pozd svojich siloiar,
psobenie magnetickho poa na pohyb astice je ovea zaujmavejie. Pohyb astice
s nbojom e v magnetickom poli indukcie B sa deje pod inkom znmej magnetickej
zloky Lorentzovej sily
F
mag
= e B (10.16)
Takto sila neme astici udeova drhov zrchlenie v smere rchlosti . Pre rchlosti
c pohybov rovnica astice s hmotnosou m je tvaru
m
d
d

t
= e B (10.17)
a z nej predovetkm vidie, e ak sa astica ocitne v poli B v pokoji, pole nem na u
iadny pohybov inok. Ani v prpade pohybu astice pozd induknch iar nem
magnetick pole vplyv na jej pohyb. Ak vak rchlos B, potom pole B nti asticu
pohybova sa so zrchlenm, ktor je kolm na obidva vektory aj B. Je to dostrediv
zrchlenie vekosti
2
/R, ktor v homognnom magnetickom poli spsob pohyb astice
po krunici polomeru R (pozri obr. 10.2). V takom prpade rovnica (10.17) udva rovnos
dostredivej sily
F = m

2
R

a magnetickej sily vekosti
F
mag
= eB
take plat
m

2
R
= eB (10.18)
Z rovnice (10.18) plynie polomer R krunice, po ktorej sa astica v magnetickom poli
pohybuje
R =
m
eB

(10.19)
491

Obr. 10.2
Polomer je, ako vidme, priamo mern hmotnosti a rchlosti astice a nepriamo mern
vekosti magnetickej indukcie. ak astice (napr. protny, prpadne nabit mezny) sa
bud s danou rchlosou a v danom poli pohybova po kruniciach s vm polomerom
ako napr. rovnako rchle elektrny. Nzornm a pounm prkladom pohybu nabitch
urchlench astc v magnetickom poli je fotografick zber z bublinovej komory na
obr. 10.3.

Magnetick pole B smeruje pred rovinu obrzku. V bode P vznikol pr elektrn-pozitrn a vznikl astice
sa pohybuj rchlosami a + pod inkom magnetickch sl F a F+. pirly S s stopy troch
nzkoenergetickch elektrnov. (E. O. Lawrence Radiation Laboratory, University of California)
Obr. 10.3
492
Frekvencia obehov astice po krunici je dan vrazom

c
= =

R
e
m
B (10.20)
a zvis iba od druhu astice (od jej mernho nboja e/m) a od hodnoty magnetickej
indukcie. Tto skutonos sa vyuva v urchovai astc nazvanom cyklotrn, ktorho
innos bude opsan alej. Frekvencia
c
sa nazva cyklotrnov frekvencia.

Obr. 10.4
Ak m astica v magnetickom poli zaiaton rchlos , ktor nie je kolm na vektor
magnetickej indukcie, mono ju rozloi na zloku
b
pozd induknej iary a zloku
k

na u kolm (pozri obr. 10.4a). V smere induknej iary sa astica bude pohybova
rovnomerne a v prienej rovine po krunici. Vsledn pohyb je pohybom po skrutkovici
s polomerom
R =
m
eB
k

(10.21)
a s kontantnm stpanm
p =
b
T = 2

b
c

= 2
m
eB
b

(10.22)
poda obr. 10.4b. m vyia je magnetick indukcia, tm men je polomer skrutkovice.
Magnetick pole m na mrak pohybujcich sa astc "kompresn inok" okolo induknch
iar. Podobn princp zvan "pinch efekt"
1
sa pouva na udriavanie horcich astc
vysokoteplotnej plazmy v strede dutiny toroidu sliaceho na experimenty s riadenou
termonuklernou reakciou. Takto zariadenie vyvinut v bvalom ZSSR sa nazva
tokamak
2
.

1
Kolb, A.: Magnetic compression of plasma, Rev. Mod. Phys. 32, 748 (1960)
2
Skratka ruskho nzvu toroidanaja kamera s magnitnymi katukami (toroidlna komora s magnetickmi
cievkami).
493

Obr. 10.5
Zvltny inok na asticu m magnetick pole, ktorho vekos pozd vybranej
induknej iary narast ako na obr. 10.5. Skrutkovica, po ktorej sa astica pohybuje
v smere osi z, m stle men polomer, pretoe magnetick indukcia narast a oben
rchlos astice na skrutkovici rastie. Sila F
m
m zloku proti smeru osi z, take rchlos
astice v smere induknej iary (v smere osi z) kles a na nulu a nakoniec zmen smer.
astica sa "odraz" a miesto odrazu sa nazva magnetick zrkadlo. Ak s na opanom
konci magnetick indukn iary rovnako zhusten, astica sa znovu odraz a bude vykonva
kmity medzi dvoma magnetickmi zrkadlami. Takto sa pohybuj elektrny a protny zo
Slnka zachyten v magnetickom poli Zeme v dvoch oblastiach magnetosfry. Tieto
oblasti vekej koncentrcie astc a silnej radicie sa nazvaj Van Allenove psy
1

(obr. 10.6). Elektrny a protny vekou rchlosou prelietavaj zo severnej do junej
oblasti magnetosfry a maj nepriazniv vplyv na innos slnench batri, ako aj na
posdky umelch druc Zeme.

Obr. 10.6

1
James Alfred van Allen, nar. 1914, americk fyzik a raketov odbornk, objavil v roku 1958 na zklade
dajov z druice Explorer 1 vntorn radian ps elektrnov a protnov vo vke 1 000 a 6 000 km
v ekvatorilnej oblasti. Vonkaj radian ps zloen takmer vlune z elektrnov vo vke 15 000 a
25 000 km objavil rusk fyzik S. N. Vernov v roku 1962.
494
Magnetick pole Zeme zobrazen na obr. 10.6 m diplov charakter, avak tak je iba
v relatvne malch vzdialenostiach od Zeme. Vo vekch vzdialenostiach je deformovan
magnetickm poom slnenho vetra tokom elektrnov a protnov zo Slnka. Vsledn
magnetick pole Zeme vo vekch dimenzich je znzornen na obr. 10.7 (pozri tie
ilustran obr. 6.1). Vidme, e zo slnenej strany je "stlan" slnenm vetrom a na
opanej strane vytvra charakteristick chvost. Pvod magnetickho poa Zeme a niektorch
inch plant slnenej sstavy dodnes nie je presne znmy. Existuje mnoho hypotz o pvode
zemskho magnetizmu, pozri napr. lohu 167. Nepochybne je dsledkom nejakch
elektrickch prdov, ktor maj pravdepodobne pvod v magnetohydrodynamickch
procesoch v jadre Zeme. Na obr. 10.6 a 10.7 je zdroj magnetickho poa Zeme
modelovan prdovou slukou vo vntri zemegule.

Obr. 10.7
10.3 POHYB ASTC POD SASNM INKOM
ELEKTRICKCH A MAGNETICKCH POL
V prpade, ak sa astica s nbojom e pohybuje pod inkom elektrickho aj magnetickho
poa, vslednou psobiacou silou je Lorentzova sila
F
elmag
= F
el
+ F
mag
= e(E + B)
a pohybov rovnica m tvar

d
d
p
t
= e(E + B)
495
Kombinciou elektrickch a magnetickch pol mono vemi efektvne riadi pohyb astc,
o sa vyuva v mnohch zariadeniach vysokofrekvennej a jadrovej, ale aj spotrebnej
elektroniky. Uvedieme niekoko prkladov:
Ak oblasou so skrenm homognnym elektrickm E a magnetickm B poom
pretek kolmo na obidve polia prd nabitch astc, potom v priamom smere prejd iba
astice s rchlosou
=
E
B
(10.23)
Ostatn bud vychlen elektrickm alebo magnetickm poom. Na tomto princpe pracuje
rchlostn selektor v Bainbridgeovom hmotnostnom spektrografe (pozri odsek 10.3.2
a lohu 285).
Ak sa nabit astica ocitne v skrenom elektrickom a magnetickom poli s nulovou
rchlosou, zane sa pohybova "skackavm" cykloidlnym pohybom v rovine kolmej
na smer magnetickho poa (pozri lohu 288). Tento princp sa vyuva na budenie kmitov
vo vkonnom genertore kmitov vemi vysokch frekvenci (rdovo GHz) nazvanom
magnetrn, ktor je zkladnou sasou radaru a mikrovlnovch pec.
V skrenom statickom magnetickom poli a vysokofrekvennom elektrickom poli sa
nabit astica me za istch okolnost pohybova v rovine kolmej na smer magnetickho
poa po zvujcej sa pirle, priom sa zvuje aj jej rchlos, resp. energia. Tento
spsob sa vyuva na urchlenie astc v cyklotrne (pozri lohu 292). innos tohto
zariadenia je opsan v nasledujcom odstavci.

Obr. 10.8
10.3.1 Urchovanie nabitch astc. Cyklotrn
Urchovanie nabitch elementrnych astc a inov je jeden zo zkladnch technickch
problmov fyziky elementrnych astc a fyziky vysokch energi. V odseku 10.1 sme
videli, e priamym spsobom urchlenia astice je jej prechod elektrickm poom, m
astica zska energiu eU, kde e je nboj astice a U je potencilov rozdiel (naptie) na
seku, ktor astica prela. Vidme, e m via je poadovan energia, tm vyie
mus by urchujce naptie. Sasn experimenty s elementrnymi asticami vyaduj
astice s energiami rdovo MeV = 10
6
eV a TeV = 10
12
eV. Linerne urchlenie astc
naptm na tak vysok energie nie je mon, pretoe by to vyadovalo urchujce
naptia rdovo 10
6
a 10
12
V. Potrebu vysokho naptia mono obs v sekciovanom
linernom urchovai,
1
v ktorom sa astica urchuje striedavm vysokofrekvennm
naptm u niej amplitdy, ktor je pripojen na rad valcovch dutch elektrd poda

1
Lawrence, E. O., Sloan, O. H., Proc. Nat. Acad. Sci. U.S. 17, 64 (1931)
496
obr. 10.8. astica sa urchuje naptm jednej polarity a poas opanej polarity prechdza
vntrajkom valcovej elektrdy, v ktorej je elektrick pole nulov. Takto urchlenie je
spojen s vekmi priestorovmi problmami a akosami synchronizcie rchlosti
a poa, a neumouje zska astice s energiami viac ne 1 MeV. V roku 1930 americk
fyzici Lawrence a Livingstone
1
vytvorili prv cyklick urchova inov, v ktorom
v podstate vyuili princp sekciovanho linerneho urchovaa s tm rozdielom, e
urchovan asticu poas nevhodnej polperidy naptia vysokofrekvennho genertora
"ukryli" v elektricky tienenej oblasti a tam magnetickm poom zmenili smer jej pohybu
na opan. Tento urchova nazvali cyklotrn. Schematicky je cyklotrn znzornen
na obr. 10.9. Jeho zkladnm prvkom je dvojica dutch nzkych medench polvalcov
v tvare psmen "D". Tieto polvalce sa nazvaj "duanty" a s umiestnen v homognnom
magnetickom poli indukcie B vekho elektromagnetu. V strede kruhovej symetrie sa
nachdza zdroj urchovanch astc, ktormi mu by protny, deuterny, -astice,
prpadne in iny. Cel zariadenie medzi plmi elektromagnetu je vkuovotesne uzavret
a vyerpan na vysok vkuum, k duantom je pripojen genertor vysokofrekvennho
naptia.

Obr. 10.9
Predpokladajme, e v istom okamihu sa v strede cyklotrnu v bode P ocitne kladn
in. Ak je prav duant v tom okamihu zporn, bude in elektrickm poom medzi duantami
urchovan doprava, do dutiny duantu, kde m ist kontantn rchlos. V dutine na
neho psob iba magnetick pole, ktor ho nti pohybova sa po krunici s malm
polomerom r poda vzahu (10.19) a po prebehnut polkrunice sa vrti znovu do trbiny

1
Lawrence, E. O., Livingstone, M. S., Phys. Rev. 37, 1707 (1931)
497
medzi duantami. Ak sa medzitm zmen polarita naptia medzi duantami, in bude v trbine
elektrickm poom znovu urchlen a vlet do dutiny avho duantu s vou rchlosou, tam
prejde po polkrunici s vm polomerom, at. Ak kruhov frekvencia vysokofrekvennho
zdroja sa rovn cyklotrnovej frekvencii
c
inu v danom magnetickom poli poda vzahu
(10.20), bude in pri kadom obehu synchrnne urchovan, a bude sa pohybova po
pirle so stle vou rchlosou. Na polomere R, ktor predstavuje efektvny polomer
cyklotrnu, je rchlos a energia inu maximlna. Tam je in vychlen vysokm
zpornm potencilom vychovacej elektrdy a otvorom v duante nasmerovan na
terk.
innos cyklotrnu je podmienen splnenm dvoch podmienok. Prvou podmienkou
je vzah (10.20), teda frekvencia f genertora pre dan in s mernm nbojom q/m
a v danom poli B mus ma hodnotu
f =
q
m 2
B (10.24)
Cyklotrn sa teda mus "naladi". Obyajne je frekvencia genertora pevn a nastavuje
sa hodnota magnetickej indukcie poda vzahu (10.24). Druhou podmienkou je zachovanie
nerelativistickch pomerov v cyklotrne, t. j. rchlos astice nesmie nars na tak
hodnoty, pri ktorch sa u prejavuje zvislos jej hmotnosti od rchlosti, in povedan,
hmotnos m vo vraze (10.24) mus zosta kontantn pre vetky astice v cyklotrne.
V opanom prpade sa poru synchronizcia, astice nebud v trbine urchovan, ale
mu by prpadne brzden. Z toho vyplva, e cyklotrn sa nehod na urchovanie
ahkch astc, ako s napr. elektrny, ale na protny, prpadne aie astice.
Konen kinetick energia astice je dan efektvnym polomerom cyklotrnu R
a magnetickou indukciou B. Poda vzahu (10.19) je rchlos urchlenej astice na
konci jej pohybu
=
q
m
RB
a kinetick energia
W
k
=
1
2 2
2
2
m
qRB
m
=
( )
(10.25)
Bude zaujmav vypota selne energiu astice urchlenej cyklotrnom s benmi
parametrami. Predpokladajme, e efektvny polomer cyklotrnu je R = 0,5 m a magnetick
indukcia B = 1,5 T. Nech urchovanmi inmi s jadr deutria s hmotnosou m 2m
p

3,34 .10
27
kg a s nbojom q = e 1,6 .10
19
C. Dosadenm tchto hodnt do vrazu
(10.25) dostaneme
W
k
= 2,16.10
12
J
Ak uvime, e 1 J = 6,24.10
18
eV, dostaneme energiu deuternu v elektrnvoltoch
W
k
= 13,5 MeV
Vidme, e pri linernom urchovan by na zskanie tejto kinetickej energie musel
deutern prejs potencilny rozdiel 13,5 milinov voltov! Frekvencia kmitov vysokofrekvennho
genertora pritom je
498
f =
q
m
B
2
11,44 MHz
Amplitda urchujceho vysokofrekvennho naptia U genertora teoreticky nem
vplyv na konen energiu astice, pretoe ona uruje iba vekos energetickch prrastkov
qU astice v trbine medzi duantami. Pri kadom obehu zska astica energiu 2qU. Ak
ozname poet obehov astice v cyklotrne n, potom konen kinetick energia astice
je
W
k
= 2nqU (10.26)
a v cyklotrne astica vykon
n
W
qU
k
=
2
(10.27)
obehov. Vidme, e n je nepriamo mern U. Poet obehov sa vak nem voli prli
vek, pretoe to zvyuje disperziu urchovanho zvzku astc.
Cyklotrn je iba jeden z mnohch cyklickch urchovaov astc, v ktorch je astica
elektrickm poom urchlen a magnetickm poom vychyovan.
K urchleniu ahkch astc, ako s elektrny, sli urchova, ktor v roku 1940
skontruoval a jeho innos publikoval D. W. Kerst.
1
Nazval ho betatrn. Je to tie
cyklick urchova, ale urchlenie elektrnu nastva na princpe elektromagnetickej
indukcie zvyovanm induknho toku na kruhu, po obvode ktorho elektrn obieha.
Zvltnym tvarovanm plovch nstavcov elektromagnetu sa dosiahne kontantn polomer
drhy elektrnu.
Cyklotrnom mono urchova aj relativistick astice, ak sa pri zvyovan ich
hmotnosti poda vzahu (10.4) bude sasne zniova frekvencia f, aby pri kontantnom
B zostal vzah (10.24) v platnosti. Takto synchronizovan cyklotrn sa nazva
synchrocyklotrn.
Ak sa so zmenou frekvencie bude sasne meni aj magnetick indukcia, mono
dosiahnu to, e polomer drhy urchovanej astice R zostane kontantn, take bude
splnen rovnica (10.24), pri platnosti rovnice
= 2fR
0
(10.28)
Rchlos astice sa bude zvyova na jednej kruhovej drhe polomeru R
0
, o si iada
magnetick pole iba na prstenci s polomerom R
0
. Je to dleit u vekch urchovaov
s polomerom drhy a niekoko sto metrov, na ktorej sa magnetick pole vytvra prstencovou
sstavou magnetov, pretoe jedin magnet s polomerom R
0
by sa nedal realizova.
Zariadenie pracujce na tomto princpe bolo opsan Mc Millanom a Vekslerom
2

v tyridsiatych rokoch tohto storoia a nazva sa synchrotrn. Elektrny urchlen cyklickmi
urchovami na rchlosti blzke rchlosti svetla vyaruj zvltny druh iarenia, ktor sa
nazva synchrotrnov iarenie.

1
Kerst, D. W., Phys. Rev. 58 (1940); 60 (1941)
2
Mc Millan, E. M., Phys. Rev. 69, 534 (1946); 80, 493 (1950)
Veksler, V., Journ. Phys. (SSSR) 9, 153 (1945)
Veksler, V., Phys. Rev. 69, 244 (1946)
499
10.3.2 Hmotnostn spektrograf alebo separtor izotopov
Ako je znme, izotopy vybranho prvku sa nedaj separova iadnou z chemickch
metd. Takto metdu ponka fyzika preskmanm pohybu inov izotopov prvku v elektrickch
a magnetickch poliach. Zariadenie sliace na takto vskum sa nazva hmotnostn
spektrograf. Schma jednho z existujcich typov hmotnostnch spektrografov (Bainbridgeov
hmotnostn spektrograf) je znzornen na obr. 10.10. Zdroj kladnch jednomocnch inov
s nbojom q = +e produkuje zmes izotopov skmanho prvku. Iny s urchlen
elektrdou s naptm U oproti zdroju a na vstupe zo trbiny je zvzok inov
s rchlosami v intervale . Tento zvzok prechdza rchlostnm selektorom, ktor
prepust v priamom smere iba iny, ktorch rchlos spa podmienku

E
B
1
1
= (10.29)

Obr. 10.10
kde E
1
a B
1
s intenzita elektrickho poa a magnetick indukcia v rchlostnom selektore.
Ostatn iny bud selektorom vychlen, a neprejd druhou trbinou do priestoru
magnetickho poa B. V tomto priestore sa bud iny pohybova po kruniciach
s polomerom R danm vrazom (10.19). V kontantnom poli B bude polomer drhy
jednomocnch inov zvisie iba od hmotnosti inu. Na obrzku s znzornen drhy
dvoch izotopov prvku s hmotnosami m
1
a m
2
(m
2
> m
1
). Tieto drhy s polkruhov
a konia na tienidle T, kde vytvoria stopu. Hmotnos inov plynie zo vzahu
m =
eRB

(10.30)
500
Rozdiel hmotnost dvoch izotopov, ktorch stopy s znzornen na obr. 10.10, je potom
dan vrazom
m
2
m
1
=
eBd
2
(10.31)
kde d/2 = R
2
R
1
.
lohy 277 292
277. -astica prechdza vekou rchlosou cez geometrick stred molekuly vodka H
2

a pohybuje sa po priamke kolmej k osi molekuly (obr. 277). Vzdialenos protnov v molekule je b.
Urite bod na drhe -astice, kde sila psobiaca na u je maximlna. Predpoklad sa, e vzdialenos
protnov sa pri prechode -astice molekulou nemen. Tento predpoklad je prpustn, pretoe
rchlos -astice je vek. Pri vpote sa zanedbva tie vplyv elektrnov v molekule, o je hrub
priblenie, pretoe v centrlnej asti molekuly H
2
je znan koncentrcia zpornho nboja.

Obr. 277
278. Jednomocn in czia je urchovan pozd drhy dlhej d = 3,3 mm elektrickm poom
o intenzite E = 3.10
4
V/m zo stavu pokoja. Vo vkuu bez prtomnosti poa prejde potom urchlen
in drhu o dke s = 1 mm za as t = 8,7.10
8
s. Z uvedench dajov urite hmotnos inu Cs
+
.
279. V katdovej trubici na obr. 279 s elektrny urchovan naptm U a po urchlen
prechdzaj medzi vychyovacmi doskami v tvare doskovho kondenztora. Po prechode
vychyovacm priestorom dopadaj elektrny na fluorescenn tienidlo, kde vytvraj sveteln
stopu. Odvote vraz pre odchlku h elektrnovho la na tienidle, ak naptie na vychyovacch
doskch je U'. Riete numericky pre: U = 500 V, U' = 100 V, l = 2 cm, D = 0,5 cm, d = 8 cm.

Obr. 279
501
280. Dva rovnak doskov kondenztory 1 a 2 (dka dosiek l, vzdialenos dosiek d) s zapojen
ku zdroju EMN poda obr. 280, priom kondenztory s tesne veda seba. Do oblasti kondenztora 1
(v bode 0 na osi 0x) vlet elektrn rchlosou
0
v smere osi x.

Obr. 280
a) Vypotajte vekos a smer rchlosti, s ktorou elektrn opust kondenztor 2 (v rovine AA')
pri veobecne zadanch hodnotch l, d, a odporov R a R
0
. Predpoklad sa, e vetky parametre
s zvolen tak, e elektrn pri pohybe medzi doskami kondenztora nenaraz na dosky.
b) V akej vzdialenosti od osi 0x v rovine AA' opust elektrn kondenztor 2?
c) Ako mus by zvolen odpor R (pri kontantnej hodnote odporu R
0
), aby elektrn opustil
kondenztor 2 rchlosou paralelnou s osou 0x? Ak vek je tto rchlos? V akej vzdialenosti od
osi 0x vystpi elektrn z kondenztora 2?
d) Ak mus by hodnota EMN zdroja, aby elektrn vyletel z kondenztora 2 tesne popri
pravej hrane jeho dolnej dosky (bodom A
0
) rchlosou paralelnou s osou 0x? Tento prpad riete
numericky pre: Energia elektrnu na vstupe kondenztora 1 je W
k
= 10 keV a jeho rchlos je
paraleln s osou 0x, l = 10 cm, d = 2 cm.
e) Kde je v prpade d) energia elektrnu medzi doskami kondenztorov maximlna? Ak je jej
hodnota?
281. Dve vemi vek paraleln vodiv roviny uloen vo vzdialenosti d = 2 mm s spojen
vodivm skratom poda obr. 281. V istom okamihu je z jednej roviny uvonen elektrn, ktor sa
kontantnou rchlosou = 10
6
m/s pohybuje kolmo k druhej rovine a dopadne na u. Njdite
vekos prdu, ktor poteie skratom v ase pohybu elektrnu medzi rovinami. Ako dlho trv
tento prdov impulz? Jednoduch vraz, ktor dostanete pre prd je pecilnym prpadom vety
o indukovanch prdoch (Shockleyho-Ramova veta) asto pouvanej v terii genertorov kmitov
vemi vysokch frekvenci. Pri rieen vyuite vsledok rieenia lohy 43.

Obr. 281 Obr. 282
282. Elektrn s rchlosou = 10
7
m/s vlieta do priestoru doskovho kondenztora so
vzdialenosou dosiek d = 1 cm, ktor je pod naptm U = 425 V (obr. 282). Uhol dopadu
elektrnu vzhadom na kolmicu k doske kondenztora = 30. Vypotajte hbku preniku
elektrnu do kondenztora, ak horn doska kondenztora je zporn. Njdite vzdialenos miesta
dopadu elektrnu od kolmice na hornej doske, ak polarita naptia na doskch je opan.
502
283. Zvzok elektrnov urchlench naptm U = 300V prechdza priestorom s homognnym
magnetickm poom s indukciou B = 1,46.10
2
T, ktor smeruje na obr. 283 pred nkresu.
Magnetick pole psob na dke l = 2,5 cm. Bez prtomnosti magnetickho poa zvzok dopad do
bodu F na fluorescennom tienidle, ktor sa nachdza vo vzdialenosti d = 5 cm od pravej hranice
magnetickho poa. Za prtomnosti magnetickho poa zvzok dopad do bodu F

' na tienidle.
Vypotajte odchlku h = FF' elektrnovho zvzku.

Obr. 283
284. -astica vlet do homognneho magnetickho poa s indukciou B = 2,5.10
2
T, priom
jej rchlos je kolm na smer magnetickho poa. Moment hybnosti astice v danom poli je L =
= 1,33.10
22
m
2
.kg.s
1
. Vypotajte kinetick energiu astice a jej cyklotrnov frekvenciu. Hmotnos
protnu, prp. neutrnu je m = 1,67.10
27
kg.
285. Nabit astica sa pohybuje rchlosou
x
v smere osi x v navzjom kolmch elektrickch
a magnetickch poliach E
y
a B
z
. V akom vzahu mus by rchlos astice
x
k poliam E
x
a B
z
, aby
polia neovplyvnili smer pohybu astice? Na princpe dvoch kolmch pol, ktor s kolm na rchlos
astice sa zaklad innos rchlostnho selektora v Bainbridgeovom hmotnostnom spektrografe.
286. V elektrnovom mikroskope prechdza zvzok elektrnov s vekou energiou veda
tenkho priameho drtu, ktor je uloen kolmo k zaiatonmu smeru elektrnov vo vzdialenosti
s od tohoto smeru poda obr. 286. Drt je nabit zpornm nbojom na jednotku dky. Elektrick
pole drtu je slab, take mlo ovplyvn drhu elektrnov. Ukte, e v takomto prpade uhol
odchlky elektrnovho zvzku v nezvis od vzdialenosti s, t. j. rovnoben zvzok zostva
rovnobenm aj po odklone od prvotnho smeru! Nabit drt psob v tomto prpade na elektrnov
zvzok podobne ako Fresnelov dvojhranol na sveteln zvzok.

Obr. 286
287. Vkuov dida m cylindrick andu s polomerom R a katdou vemi malho polomeru
r na osi andy. Anda je udriavan na potencile V oproti katde. V smere osi cylindra je naloen
homognne magnetick pole B. Bez prtomnosti magnetickho poa by sa elektrny emitovan
katdou pohybovali radilne k ande. V dsledku psobenia magnetickho poa sa elektrny pohybuj
po zakrivench drhach s polomermi zakrivenia zvislmi od vekosti magnetickej indukcie. Pri
503
istej hodnote magnetickej indukcie B elektrny vbec nedosiahnu andu a vracaj sa na katdu.
Vypotajte tto najmeniu kritick hodnotu magnetickej indukcie, pri ktorej prd didou prestva
tiec! Pri vpote predpokladajte, e rchlos elektrnov je kontantn a dan vrazom

0
=
2eV
m

o je skutone dobre splnen, ak r R (preo?). Na opsanom princpe pracuje genertor vemi
vysokch frekvenci nazvan magnetrn.
288. Elektrn sa pohybuje v elektrickom a magnetickom poli, ktor m v pravouhlom
sradnicovom systme zloky
(0, E
y
, 0)
(0, 0, B
z
)
V ase t = 0 sa elektrn nachdza v zaiatku sradnc, kde je jeho rchlos nulov. Vypotajte:
a) tvar drhy elektrnu,
b) zloky rchlosti elektrnu ako funkcie asu,
c) unav (driftov) rchlos elektrnu.
289. Frekvencia elektrickho poa na urchlenie protnov v cyklotrne s magnetickou indukciou B
je = 10
7
rad/s. Ak frekvencia je potrebn na urchlenie
a) deuternov,
b) inov He
+
,
c) -astc?
290. V cyklotrne s polomerom R = 0,35 m je na duantoch naloen vysokofrekvenn elektrick
pole s frekvenciou f = 13,8 MHz. Vypotajte:
a) magnetick indukciu B potrebn pre synchrnnu innos cyklotrnu pri urchovan
protnov,
b) maximlnu energiu urchlench protnov.
291. Elektrn a protn s urchovan zo stavu pokoja po drhe d = 10 cm elektrickm poom
intenzity E = 3.10
4
V/m a potom vnikn do magnetickho poa s indukciou B = 1 T, ktor smeruje
kolmo na rchlos astc. Vypotajte cyklotrnov frekvencie a polomery kruhovch drh astc
v magnetickom poli.
292. Elektrick a magnetick pole v cyklotrne m zloky
E
x
= E

cost E
y
= E

sint E
z
= 0 B
x
= B
y
= 0 B
z
= B
kde

c
qB
m
=
Os z je toton s osou cyklotrnu. Vypotajte zloky drhy ako funkcie asu pre nabit asticu
s nbojom q a hmotnosou m za predpokladu, e v ase t = 0 je astica v zaiatku sradnc
(v strede cyklotrnu) v pokoji. Nakreslite tvar drhy astice.

504






Heinrich HERTZ
(1857 Hamburg 1894 Bonn)

505
11 ELEKTROMAGNETICK VLNY
Z pohladu dalekej budcnosti ludstva povedzme
desattisc rokov bude Maxwellov objav zkonov
elektrodynamiky hodnoten ako najvc objav
19. storocia. Americk obcianska vojna veden v tom
istom desatroc bude v porovnan s touto dleitou
vedeckou udalostou hodnoten ako bezvznamn
provincilna arvtka.
"Feynmanove prednky z fyziky"
11.1 PODSTATA ELEKTROMAGNETICKCH VN
Ak sa elektrick nboje pohybuj v priestore tak, e ich rchlost je periodickou
funkciou casu, vytvraj v svojom okol elektromagnetick pole, ktor m vlnov charakter,
t. j. je periodick v case i v priestore a ri sa v priestore istou konecnou rchlostou.
Konecn rchlost, ktorou sa elektromagnetick rozruchy vo vkuu ria, zvykneme nazvat
rchlostou svetla, oznacujeme ju univerzlne psmenom c
1
a je predpokladom pre
existenciu elektromagnetickch vln (nekonecn rchlost by vznik vlny neumonovala).
Kad vlnu, a teda aj elektromagnetick, charakterizuj dva parametre: frekvencia jej
kmitov f = /(2) a jej vlnov dlka . Tieto parametre s navzjom viazan vztahom
=
c
f
(11.1)
Rchlost svetla c je jedna z univerzlnych prrodnch kontnt a jej meraniu sa budeme
venovat v odseku 11.7.
Mylienku o existencii elektromagnetickch vln a monosti ich renia v priestore
vyslovil u Faraday a o niekolko desatroc neskr, v rokoch 1864 a 1873 anglick fyzik
James Clerk Maxwell, tieto mylienky svojimi teoretickmi prcami zdvodnil. Maxwellova
teria elektromagnetizmu umonuje na zklade jej zkonov napsat diferencilne
rovnice vlnov rovnice, ktorch rieenie v neohranicenom priestore predstavuje
elektromagnetick vlny, a ktorch rchlost renia vo vkuu sa rovn prve rchlosti
svetla. Dalie teoretick prce ukzali, e vlastnosti elektromagnetickch vln odraz,
lom, prpadne rozptyl s rovnak, ak boli experimentlne zisten pre sveteln vlny.
Na zklade tchto sksenost Maxwell usdil, e sveteln vlny s tie elektromagnetick
vlny, ibae velmi krtkych vlnovch dlok, ktorm zodpovedaj extrmne vysok
frekvencie. Na rozdiel od inch vlnovch procesov (akustickch, gravitacnch)
elektromagnetick vlny pozostvaj z dvoch vlnovch pol, ktor s nerozlucne spojen
a nemu existovat oddelene. V neohranicenom vkuu s obidve tieto dielcie vlny
priecne (transverzlne) k smeru ich renia a roviny kmitov ich vektorov elektrickho

1
Podla latinskho slova "celeritas" = rchlost.
506
a magnetickho pola s tie navzjom kolm. Kolmost vektorov me byt poruen
v anizotropnch ltkovch prostrediach. V ohranicench prostrediach, napr. v trubicovch
vlnovodoch, mu vzniknt aj pozdlne (longitudinlne) vlny. V smere renia vlny sa
prena aj jej elektromagnetick energia resp. hybnost. V bezstratovch prostrediach
zostvaj amplitdy pol rovnak v celom priestore, v stratovch prostrediach amplitdy
v smere renia klesaj tak, ako sa cast energie vlny premiena na teplo v prostred. Treba
vak pripoment, e bezstratovch prostred takmer niet, pretoe aj v prostrediach bez
joulovskch strt existuj vdy dielektrick straty spojen s periodickou zmenou polarizcie
materilu.
Vznam elektromagnetickch vln je obrovsk. Na nich je zaloen prakticky vetka
dialkov komunikcia, ktor sa uskutocnuje v obrovskom intervale frekvenci. Doslova
sme ponoren v "mori" signlov vetkch monch frekvenci produkovanch umelmi
aj prirodzenmi zdrojmi, ako to vidiet z tabulky 20. Z nej si mono urobit predstavu
o rke celho, dnes znmeho elektromagnetickho spektra. Dolnou hranicou pouitelnch
kmitov s frekvencie okolo 10 Hz a najvyie dnes detegovan frekvencie s rdu 10
22
Hz.
Pomer tchto frekvenci cin 10
21
2
70
, teda elektromagnetick spektrum pokrva 70
oktv. Z tchto 70 oktv viditeln svetlo s frekvenciami od cca 3,9.10
14
Hz ( = 769 nm)
do 7,7.10
14
Hz ( = 389 nm) nepokrva ani cel jednu oktvu, pricom tto necel oktva
m rozhodujci vznam pre ivot na Zemi. Na jednej strane je ludsk oko citliv iba na
nu, a na druhej strane, sveteln iarenie zo Slnka je podmienkou pre proces tvorby
uhlovodkov z kyslicnka uhlicitho a vody v rastlinnej ri. Tento proces sa nazva
fotosyntza. Energie E = hf uveden v prvom stlpci tabulky s energie fotnov
odpovedajcich danm frekvencim, pricom h je Planckova kontanta.
Elektromagnetick vlny experimentlne objavil na univerzite v Karlsruhe v roku 1887
nemeck fyzik Heinrich Hertz, iak a chrnenec fyzika, fyziolga, filozofa a znalca umenia
Hermanna von Helmholtza (1821 1894). Hertz prv urcil aj vlnov dlku meranm
vzdialenosti susednch minm vybudenej stojatej vlny. Z vlnovej dlky a znmej frekvencie
(urcenej z hodnt L a C rezonancnho obvodu) vyuitm vrazu (11.1) stanovil rchlost
danej elektromagnetickej vlny na hodnotu 3,2.10
8
m/s. Sm o tomto vsledku skepticky
vyhlsil, e ho treba povaovat iba za rdov odhad. Vidme vak, e jeho odhad bol
blzky k dnes pouvanej hodnote rchlosti svetla c, a to bola podpora Maxwellovej terie,
podla ktorej elektromagnetick vlny a svetlo maj rovnak podstatu a v neohranicenom
volnom priestore (vo vkuu) sa ria rovnakou rchlostou.
11.2 VLNOV ROVNICE
Po tomto vode o podstate a niektorch vlastnostiach elektromagnetickch vln sa
poksime matematicky preskmat ich vlastnosti tak, ako plyn z Maxwellovej terie
elektromagnetizmu. Predpokladajme, e v neohranicenom, elektricky homognnom
a izotropnom prostred (s kontantnmi cselnmi hodnotami a ) existuj nenulov
intenzita elektrickho pola E a magnetick indukcia B. Vektory E a B s vo veobecnosti
funkciami polohy a casu. Dalej budeme predpokladat, e prostredie je linerne, t. j. tak,
e v nom plat Ohmov zkon, a hustota nboja sa rovn nule. Tieto predpoklady s
takmer vo vetkch praktickch prpadoch splnen. lohou v tomto odseku je na zklade
507

508
Maxwellovch rovnc napsat diferencilne rovnice pre vektory E a H = B/.
1
tyri
Maxwellove rovnice formulovan v odseku 8.6 za uvedench predpokladov nadobudn
tvar
rot E =

H
t
(11.2a)
rot H = E +

E
t
(11.2b)
div E = 0 (11.2c)
div H = 0 (11.2d)
V tchto rovniciach treba separovat vektory E a H. Najjednoduchie sa to d urobit tak,
e napr. na rovnicu (11.2a) aplikujeme ete raz operciu rotcie, take dostaneme rovnicu
rot rot E =

t
rotH (11.3)
Pre operciu rot rot na lavej strane tejto rovnice podla tabulky 2 plat identita
rot rot grad div
a s jej vyuitm mono rovnicu (11.3) prepsat do tvaru
grad

div

E

E =

E
t

2
2
E
t

Rovnicu, ak vezmeme do vahy rovnicu (11.2c), mono ete zjednoduit a napsat
v konecnom tvare
E

E
t

2
2
E
t
= 0 (11.4a)
Formlne plne rovnakmi operciami na rovnici (11.2b) vyuitm vyie uvedenej
opertorovej identity a rovnc (11.2a) a (11.2d) dostaneme rovnicu pre vektor H vo
formlne rovnakom tvare
H

H
t

2
2
H
t
= 0 (11.4b)

1
Me vzniknt oprvnen otzka, preco sa chystme vyjadrovat elektromagnetick vlny vektormi E
a H, a nie vektormi E a B. Prcinou toho, na prv pohlad paradoxnho prstupu je skutocnost, e teraz
predmetom zujmu nebude silov psobenie pol na nboje, ale tok vkonu v elektromagnetickej vlne,
ktor je dan prve vektorovm scinom vektorov E a H (pozri dalej Poyntingov vektor).
509
Parcilne diferencilne rovnice (11.4a,b) sa nazvaj vlnov rovnice pre vektory E a H.
Na rovni zkladnho kurzu elektromagnetizmu mono o nich povedat iba tolko, e ich
monm rieenm s elektrick a magnetick vlny, ktor v case a v priestore zanikaj.
Budeme sa zaoberat niektormi jednoduchmi prpadmi vlnovch pol. Predovetkm
sa obmedzme na v case harmonick vlny, pre ktor meme s vhodou vyuit
symbolicko-komplexn metdu znmu z terie striedavch prdov. Tto metdu mono
vyuit pre vetky periodick vlny, pretoe s superpozciou harmonickch vln. Zobrazme
teda trigonometrick funkcie sint, resp. cost v komplexnej reprezentcii komplexnm
casovm faktorom e
j

t
vlny, kde je frekvencia ocakvanej vlny a komplexn amplitdy
zvisl od polohy danej polohovm vektorom r bud potom E(r) a H(r) (pozor s to
komplexn vektory!). Obrazmi pola s teda komplexn vektory
E(r, t) = E(r)e
j

t
(11.5a)
H(r, t) = H(r)e
j

t
(11.5b)
ktor mono dosadit do rovnc (11.4a,b). Po ich prave a vydelenm s e
jt
dostaneme
rovnice pre komplexn amplitdy pol v tvare
E(r) j( + j)E(r) = 0 (11.6a)
H(r) j( + j)H(r) = 0 (11.6b)
S to Helmholtzove parcilne diferencilne rovnice pre komplexn amplitdy
elektromagnetickej vlny v stratovom prostred ( 0). Castejie sa zapisuj v tvare
E(r) + K
2
E(r) = 0 (11.6a)
H(r) + K
2
H(r) = 0 (11.6b)
kde K je koeficient renia vlny dan vrazom
K
2
= j( + j) (11.8)
Mono si vimnt, e vraz v ztvorke je komplexn konduktivita y prostredia definovan
u v odseku 9.5.1 vztah (9.47). Vraz (11.8) mono napsat aj v tvare
K
2
= jy =
2

*

kde

*
= +

j
= (1 j

tg) = ' j " (11.9)
je v elektrotechnickej literatre casto uvdzan komplexn permitivita materilu, ktor
opisuje dielektrick a vodivostn vlastnosti materilu v zvislosti od frekvencie.
Analza harmonickch vln sa znacne zjednodu v bezstratovch prostrediach,
prpadne vo vkuu (alebo i vo vzduchu). V takch prostrediach = 0, a teda aj tg = 0,
" = 0,
*
= a
510
K
2
=
2
=
2
(11.10)
Kontanta
=

[ ]
1
rad.m (11.11)
je fzov koeficient vlny. V prpade bezstratovho prostredia sa zjednoduia aj
Helmholtzove rovnice na tvar
E(r) +
2
E(r) = 0 (11.12a)
H(r) +
2
H(r) = 0 (11.12b)
Tieto rovnice sa nazvaj tie rovnicami membrny, pretoe ak je dvojrozmern
Laplaceov opertor, opisuj aj kmity prunch bln (membrn).
11.3 ROVINN ELEKTROMAGNETICK VLNA
Najcastejie v praxi sa vyskytujce vlnov polia s gulov vlny a rovinn vlny.
Gulov vlna sa vytvra v blzkom okol zdroja vlnovho pola, ktorm me byt elektrick
vibrtor (dipl), prpadne mal prdov slucka. Toto pole vo velmi velkej vzdialenosti r
od zdroja prechdza na pole rovinnej vlny. Pod rovinnou elektromagnetickou vlnou
budeme rozumiet vlnov pole, v ktorom vektory intenzt pola zvisia iba od jednej
sradnice a casu. Budeme tie predpokladat, e prostredie je homognne, izotropn
a neohranicen a pre jednoduchost budeme tie predpokladat, e je aj bezstratov, teda
jeho konduktivita je nulov ( = 0). Nech v pravouhlom sradnicovom systme xyz
zvisia vektory intenzt pola iba od sradnice z, take
E(r, t) = E
x
(z, t)i + E
y
(z, t)j + E
z
(z, t)k = E
T
(z, t) + E
z
(z, t)k (11.13a)
H(r, t) = H
x
(z, t)i + H
y
(z, t)j + H
z
(z, t)k = H
T
(z, t) + H
z
(z, t)k (11.13b)
kde
E
T
(z, t) = E
x
(z, t)i + E
y
(z, t)j
H
T
(z, t) = H
x
(z, t)i + H
y
(z, t)j
s vektorov zloky elektrickho a magnetickho pola priecne na smer sradnice z (dalej
u funkcn zvislost od z nebudeme vypisovat).
Prv, ne sa poksime njst vrazy pre vektory intenzt pola (11.13) rieenm rovnc
(11.12), posdime niektor ich vlastnosti priamym vyuitm Maxwellovch rovnc (11.2).
Zistme, e ocakvan rieenia bud mat velmi zaujmav a dleit vlastnosti. Pre tieto
cely predovetkm prepeme rovnice (11.2c) a (11.2d) do opertorovho tvaru
. E = 0 (11.14a)
. H = 0 (11.14b)
511
a opertor nabla napeme v tvare sctu priecneho opertora
T
a jeho pozdlnej zloky
(/z)k, teda
=

x
i +

y
j +

z
k =
T
+

z
k (11.15)
Ak dosadme (11.15) a vrazy (11.13) do (11.14), po vykonan formlnych skalrnych
scinov dostaneme rovnice

0
0
=

+
=

+
t
H
t
E
z
T T
z
T T
H
E

Prv cleny tchto rovnc sa identicky rovnaj nule, lebo elektrick a magnetick pole
zvis od z a
T
je opertor priecnych sradnc x a y. Plat teda

E
z
z
= 0

H
z
z
= 0 (11.16)
t. j. z-ov zloky elektrickho a magnetickho pola nezvisia od sradnice z a v tomto
ohlade s kontanty.
Ak podobne prepeme rovnice (11.2a) a (11.2b) do formlneho tvaru (pre = 0)
E =

H
t

H =

E
t

a dosadme sem vyjadrenia (11.13) a (11.15), po prave dostaneme rovnice
k

E
T
z
=

H
T
t

H
t
z
k (11.17)
k

H
T
z
=

E
T
t
+

E
t
z
k (11.18)
Rovnice (11.17) a (11.18) maj zvltnu truktru. Vektory na ich lavch stranch s
priecne, pretoe s vsledkom vektorovho scinu pozdlneho vektora k a priecneho
vektora E
T
/z, resp. H
T
/z. Prv cleny na pravch stranch s priecne vektory, ktor
sa musia rovnat lavm stranm, pretoe druh cleny s pozdlne vektory, ktor sa tm
pdom musia rovnat nule. Takto sa kad z uvaovanch rovnc rozpadne na dve rovnice
nasledovnch tvarov

512
k

E
T
z
=

H
T
t
(11.19a)

H
t
z
= 0 (11.19b)
k

H
T
z
=

E
T
t
(11.20a)

E
t
z
= 0 (11.20b)
Z rovnc (11.19b) a (11.20b) vidme, e z-ov zloky pola s nezvisl nielen od sradnice,
ale aj od casu. S to teda statick elektrick a magnetick polia v smere osi z, t. j.
E
z
= kont. H
z
= kont. (11.21)
Vznik otzka, ako interpretovat takto na prv pohlad prekvapujci vsledok naej
analzy.
Z matematickho hladiska je tak vsledok prpustn, pretoe ak sa pozrieme na
rovnice (11.2), nulov a statick priestorovo homognne polia tmto rovniciam pri = 0
vyhovuj. Z fyziklneho hladiska im vyhovuj aj superpozcie statickch a inch, nestatickch
im vyhovujcich pol. Statick rieenia (11.21) teda mono povaovat za superpozciu
navzjom nesvisiacich statickch pol "obrovskho kondenztora so statickm nbojom
a obrovskej cievky so stlym prdom". Pri analze iba vlnovch procesov meme tieto
polia z analzy vylcit.
Z tchto zvanch vah plynie, e v naom zpise vektorov elektrickho a magnetickho
pola (11.13) rovinnou elektromagnetickou vlnou musia byt vektory E
T
a H
T
, a teda
mono vyhlsit, e:
rovinn elektromagnetick vlna je prienou (transverzlnou) elektromagnetickou vlnou,
pretoe jej vektory E
T
a H
T
kmitaj v rovine prienej (v rovine xy) k smeru jej renia z.
V literatre sa asto oznauje ako TEM-vlna (transverzlne elektromagnetick vlna).
Vyuitm vlnovch rovnc (11.12) njdeme teraz amplitdy rovinnej vlny E
T
(z)
a H
T
(z), ak casov zvislost je harmonick, teda e
j

t
. Kede rovnice s symetrick, stac
rieit prv, pricom laplacin mono nahradit obycajnou druhou derivciou podla
sradnice z, teda

d
d
2
2
E
T
z
+
2
E
T
= 0
Rieenie tejto rovnice mono napsat v tvare
E
T
(z) = E
T
e
j

z
+ E
T
e
+j

z

a podobne pre magnetick zloku pola
513
H
T
(z) = H
T
e
j

z
+ H
T
e
+j

z

Ak napokon posledn dva vrazy vynsobme faktorom e
j

t
, dostaneme kompletn
hladan rieenie vlnovch rovnc pre rovinn elektromagnetick vlnu v tvare
E
T
(z, t) = E
T
e
j(

t

z)
+ E
T
e
j(

t +

z)
(11.22a)
H
T
(z, t) = H
T
e
j(

t

z)
+ H
T
e
j(

t +

z)
(11.22b)
Kad z tchto rieen pozostva z dvoch cast s vlnovmi (casovo-pozdlnymi)
faktormi e
j(

t

z)
a so zaciatocnmi amplitdami E
T
, E
T
, resp. H
T
, H
T
. Vlna, ktor
postupuje v zpornom smere osi z s vlnovm faktorom e
j(

t +

z)
sa zvykne nazvat
odrazenou vlnou a v praxi me skutocne predstavovat odrazen signl od nejakej
prekky. Odrazen vlnu bez ujmy na veobecnosti meme z naich vah vylcit
a rieenia (11.22) iba pre postupujcu vlnu napeme v tvare
E
T
(z, t) = E
T
e
j(

t

z)
(11.23a)
H
T
(z, t) = H
T
e
j(

t

z)
(11.23b)
Argument exponencilnych funkci v poslednch vrazoch mono vyuit na urcenie
fzovej rchlosti vlny
f
. Ak argument (fzu) polome rovn kontante a zdiferencujeme


dt

dz = 0
dostaneme pre fzov rchlost

= = =
d
d
z
t

1

Vo vkuu, kde =
0
a =
0
je fzov rchlost

f 0
=
1
0 0

= c (11.24)
teda velkostou sa rovn rchlosti svetla c. Rchlost c je maximlna limitn rchlost
pohybu fze v neohranicenom vkuu. V ltkovom neohranicenom prostred pre vlnu
postupujcu v kladnom smere osi z plat, e

f
=
c
r r

< c (11.25)
kde
r
a
r
s relatvna permitivita a permeabilita prostredia.
1


1
V ohranicenom vkuu, napr. v trubicovch vlnovodoch, je fzov rchlost vdy vcia ako c a me
dosahovat nekonecnch hodnt. Tto skutocnost nie je v rozpore s teriou relativity, pretoe fzovou
rchlostou sa prena iba tvar vlny. Informcia, teda energia vlny, sa prena grupovou rchlostou,
ktor je naopak vdy menia ako c (pozri napr. Tirpk, A.: Elektronika velmi vysokch frekvenci,
Vydavatelstvo UK Bratislava 2001)
514
Elektromagnetick vlny s dan relnymi alebo imaginrnymi castami vrazov
(11.23), teda napr.
E
T
(z,t) = E
T
sin(t z) (11.26a)
H
T
(z,t) = H
T
sin(t z) (11.26b)
Ak na okamih zmrazme cas, vrazy (11.26) predstavuj snusov funkcie pozdl osi z
s dlkou jednej peridy z plyncej z vrazu z = 2. Dlka jednej peridy je vlnovou
dlkou = z, z coho


= = =
2
2

f f
f

S vyuitm fzovej rchlosti, resp. vlnovej dlky, mono vlnov faktor napsat v troch
tvaroch
e e e
j( )
j
j

t z
t
z
t z
f

|
\

|
.
|
|
|
\

|
.
|
= =

2
(11.27)
Nakoniec zostva zodpovedat ete na jednu otzku: V akom vzjomnom vztahu s
amplitdy elektrickej a magnetickej zloky elektromagnetickej vlny? Zatial vieme, e
obidva vektory leia v priecnej rovine. Vzjomn vztah tchto vektorov udvaj rovnice
(11.19a) a (11.20a). Ak do nich dosadme vrazy (11.23) dostaneme vztahy
k E
T
= H
T
(11.28a)
H
T
k = E
T
(11.28b)
Ak si uvedomme, e

= =
potom vrazy (11.28) mono prepsat na tvary
k E
T
=

H
T

H
T
k = E
T

Vidme, e obidve rovnice poskytuj rovnak informciu: priecne vektory E
T
, H
T
spolu
s pozdlnym jednotkovm vektorom k s navzjom kolm a sleduj pravotociv sradnicov
systm. Pomer priecnych zloiek E H
T T
/ je relna velicina
Z
E
H
T
T
=

[] (11.29)
515
a nazva sa charakteristick (vlnov) impedancia prostredia. Relna hodnota tejto
veliciny znamen, e elektrick a magnetick vektor v rovinnej elektromagnetickej vlne
v bezstratovom prostred s vo fze. Charakteristick impedancia vkua
Z
00
=

0
0
=
0
c = 376,73
je podobne ako c jedna z prrodnch kontnt. Ak v priestorovo neohranicenom vkuu
existuje elektromagnetick vlna s amplitdou magnetickej zloky H
T
= 1 A/m, potom jej
elektrick zloka m amplitdu E
T
= Z
0
H
T
= 376,73 V/m. Rovinn elektromagnetick
vlna aj s jej parametrami je schematicky znzornen na obr. 11.1.

Obr. 11.1
Ak je prostredie stratov, vpocet vlnovho pola sa stva zloitm. Amplitdy pol
v smere renia bud vo veobecnosti klesat, elektrick a magnetick vlna nebud vo
fze a charakteristick impedancia bude komplexn, dan vrazom
Z =

(11.30)
kde

je komplexn permitivita prostredia definovan vrazom (11.9). Relatvne jednoduch

je prpad malch strt (kvalitn dielektrik) alebo naopak, prpad prostred s velkmi
stratami (dobr vodice), ktor vedie na povrchov jav, alebo skinefekt. Budeme sa nm
zaoberat v odseku 11.5.
516
11.4 TOK VKONU V ELEKTROMAGNETICKEJ VLNE.
POYNTINGOV VEKTOR
Pri prci so stlymi jednosmernmi prpadne nzkofrekvencnmi prdmi je zvykom
spjat prenos elektrickej energie s prdom, ktor tecie vodicmi medzi zdrojom a spotrebicom.
Na vysokch a velmi vysokch frekvencich tto koncepcia prenosu zlyhva, pretoe
vysokofrekvencn prdy sa riadia svojimi zkonitostami a ich smery nemusia vdy
udvat smer prenosu energie. Okrem toho, tak prdy maj vo vcine prpadov zloit
plon prpadne objemov charakter a s prakticky nemerateln. Prenan energiu
treba teda poctat z elektromagnetickch pol, ktor s dsledkom tchto prdov. Mono
teda povedat, e energia sa prena "bezdrtovo" prostrednctvom pola. Tento prstup
k prenosu elektromagnetickej energie nie je nijako prekvapiv celkom prirodzene
prijmame elektromagnetick energiu zo Slnka, tepeln i sveteln, bez akhokolvek
vodivho spojenia zdroja (Slnka) a spotrebica (Zeme).
K posdeniu otzky prenosu elektromagnetickej energie v priestore treba urobit
energetick bilanciu pola na zklade Maxwellovch rovnc. Predpokladajme teda, e
v nejakom objeme priestoru uzavretom plochou A s nenulov elektrick a magnetick
polia dan svojimi vektormi E a H, ktor s funkciami polohy a casu. Tieto polia vyhovuj
Maxwellovm rovniciam
rot

E =

H
t
rot

H = J +

E
t

Vynsobme skalrne prv rovnicu s H a druh s E a odctajme druhu od prvej.
Dostaneme
H . rot

E E. rot

H = E

E
t
H

H
t
J . E =

t
E H
2 2
2 2
+
|
\

|
.
| J . E (11.31)
Lav strana vrazu (11.31) sa d vyjadrit ako div

(E H) (pozri tabulku 2), teda
div

(E H) =

t
E H
2 2
2 2
+
|
\

|
.
| J . E (11.32)
Vraz v ztvorke na pravej strane rovnice je objemov hustota energie elektromagnetickho
pola
w
elmag
=
E H
2 2
2 2
+
ktor sme u predtm zskali zvlt pre statick elektrick a statick magnetick polia.
Teraz vidme, e plat aj pre casovopremenn polia. Druh clen J . E na pravej strane
vrazu (11.32) je objemov hustota tepelnho (Joulovho) vkonu, s ktorm sa
elektromagnetick energia men na teplo v prostred.
517
Ak vraz (11.32) integrujeme cez objem a na integrl na lavej strane rovnice
pouijeme Gaussovu vetu, ktorou sa objemov integrl premen na plon, po prave
dostaneme rovnicu
= +
} }
d
d
d d
W
t
A
( ) E H . A J. E

(11.33)
kde
W = w
elmag
d

}

je celkov elektromagnetick energia uzavret v objeme . Rovnica (11.33) udva
energetick bilanciu pola v objeme a nazva sa Poyntingova veta.
1
Podla Poyntingovej
vety sa casov bytok elektromagnetickej energie W v objeme rovn sctu energie
vyiarenej z objemu plochou A (prv integrl na pravej strane rovnice) a energie
spotrebovanej na teplo v objeme (druh integrl na pravej strane rovnice). Hodnota
druhho integrlu me byt kladn, ak vektory J a E maj rovnak smer, ale aj zporn,
ak J a E maj opacn smer (co je napr. v zdrojoch elektrickej energie). Vektorov scin
E H v prvom clene na pravej strane rovnice, ktor sa integruje po uzavretej ploche A,
je dleitou vkonovou velicinou pola
S = E H [W.m
2
] (11.34)
ktor sa nazva Poyntingov vektor S,
2
a ktor udva plon hustotu toku vkonu (alebo
hustotu toku energie jednotkovou plochou za jednotku casu). Smer renia energie alebo
vkonu je kolm na rovinu, v ktorej leia vektory E a H. V rovinnej elektromagnetickej
vlne je tento smer toton so smerom renia vlny, teda je to smer fzovej rchlosti
f
.
Neskr uvidme, e ak sa vlna ri pozdl nejakho vedenia (koaxilny kbel, dvojvodicov
vedenie alebo trubicov vlnovod), Poyntingov vektor m smer osi vedenia.
Na Poyntingovom vektore je kurizne to, e jeho koncepcia nezlyhva ani v prpade
navzjom nezvislch statickch elektrickch a magnetickch pol, ktor s dsledkom
casovo stlych prdov a otvra nm nov neobvykl pohlady na toky elektromagnetickej
energie. Spomente si na kondenztor, ktor sme nabjali v odseku 3.7.3, a tm zvyovali
jeho energiu. Zopakujme tento postup a pomaly nabjajme kondenztor na obr. 11.2
postupnm prenosom nbojov dq. Pri kadom prenesen nboja dq sa zvi energia
kondenztora s kapacitou C =
0
a
2
/h na obr. 11.2 o hodnotu
dW = hEdq = h
2
CEdE
[pozri tie vraz (3.36)]. Energia kondenztora narast s vkonom
P
W
t
hE
q
t
h CE
E
t
= = =
d
d
d
d
d
d
2
(11.35)

1
Podla americkho fyzika Johna Henryho Poyntinga (1852 1914).
2
Oznacenie S pochdza z nemeckho nzvu Strahlungsvektor vektor iarenia.
518
Pvod tohto vkonu je v prci sily, ktor prena nboje medzi doskami. Dalo by sa teda
povedat, e energia postupuje prvodnmi vodicmi tak, ako sa kondenztor postupne
nabja. Pozrime sa vak, co nm prina Poyntingova veta. Predovetkm v kondenztore
je J = 0, teda aj Joulov tepeln vkon J.E = 0. Elektrick pole s intenzitou E, smeruje na
obrzku zhora nadol, a pocas nabjania kondenztora je v nom aj magnetick pole, ktorho
intenzita H na okraji kondenztora m azimutlny smer a jej velkost plynie z Amprovho
zkona
H. l d
l
p
I
}
= (11.36)

Obr. 11.2
pricom sa integruje po kruhovom obvode kondenztora na polomere r = a. Velicina
I
p
= a
2

0

d
d
E
t

je celkov posuvn prd v kondenztore. Po dosaden do (11.36) dostaneme vraz
2aH = a
2

0

d
d
E
t

z coho intenzita magnetickho pola m velkost
H =

0
2
a E
t
d
d

a smeruje azimutlne s orientciou ako na obrzku. Vektory E a H s navzjom kolm
a vektorov scin E H, teda Poyntingov vektor, smeruje zo vetkch strn do vntra
kondenztora. Jeho velkost je na obvode kondenztora vade rovnak s hodnotou
S = EH =

0
2
a
E
E
t
d
d

519
Celkov tok Poyntingovho vektora t. j. vkon vstupujci do kondenztora sa rovn scinu
S a obvodovej plochy 2ah, teda
P = 2ahS =
0
a
2
hE
d
d
E
t
= h
2
CE
d
d
E
t

Vsledok je fascinujci energia vstupuje do kondenztora trbinou zo vetkch strn
a rastie rovnako rchlo ako udva vraz (11.35), len nepostupuje vodicmi, ale vstupuje
do kondenztora jeho obvodom.
Inm prkladom je vkon casovo stleho prdu spotrebovan na teplo v odpore. Ak
m odporov vodic valcov tvar a prd tecie pozdl jeho osi, na jednej strane sa energia
prena "tlacenm" elektrnov pozdl osi, ale na druhej strane, podla Poyntingovej koncepcie,
vstupuje do vodica jeho pltom a vo vntri sa men na teplo. Citatel sa o tom me
presvedcit rieenm lohy 297 a v lohe 298 sa dozvie, e v koaxilnom kbli energia
nepostupuje vodicmi prostrednctvom prdu, ale dutinou kbla, resp. jeho dielektrikom
vo forme elektromagnetickho pola smerom k ztai.
Naskyt sa otzka, ako sa vlastne prena elektromagnetick energia. Mono iba
povedat, e pri statickch poliach a pri nzkych frekvencich je otzka spsobu prenosu
energie otzkou vkusu. V takch prpadoch je vak prirodzenejie viazat prenos energie
na prd, lebo vtedy aj podla Feynmana je "Poyntingov prstup prli blzniv". Pri velmi
vysokch frekvencich sa naopak Poyntingovmu vektoru nemono vyhnt.
Ak je elektromagnetick pole harmonick pole, potom jeho vektory mono vyjadrit
jeho komplexnmi obrazmi
E(r, t) = E(r)e
j

t
H(r, t) = H(r)e
j

t

a zaviest komplexn Poyntingov vektor
S
kompl
(r) =
1
2
E(r) H
*
(r) (11.37)
ku ktormu sa mono formlne dopracovat rovnako, ako k pojmu komplexn vkon
v odseku 9.5. Velicina H
*
(r) je komplexne zdruen amplitda intenzity magnetickho
pola. Relna as vrazu (11.37) udva stredn hodnotu Poyntingovho vektora,
teda stredn hodnotu toku vkonu v harmonickej elektromagnetickej vlne.
V rovinnej elektromagnetickej vlne v bezstratovom prostred elektrick a magnetick
vektory E
T
a H
T
s priecne, navzjom kolm, vo fze a navzjom viazan vlnovou
impedanciou Z. Stredn Poyntingov vektor takho pola je
S S E H E k H k = = = =

kompl T T T T
Z
Z
1
2
1
2
1
2
2 2

Vkon v rovinnej elektromagnetickej vlne sa ri v smere osi z a je mern tvorcu
amplitdy elektrickho alebo magnetickho pola.
520
11.5 POVRCHOV JAV (SKINEFEKT)
11.5.1 Jednorozmern rovinn prpad
Teraz sa budeme zaoberat renm elektromagnetickch vln v prostred, ktor je na
rozdiel od dobrch dielektrk vysoko vodiv, ako je naprklad vcina kovov. Na zklade
jednoduchch energetickch vah mono ocakvat, e elektromagnetick vlna bude
v takomto prostred v smere svojho renia silne tlmen v dsledku strt energie premenou
na teplo. Pod cinkom elektromagnetickej vlny bud toti v takom prostred tiect
elektrick prdy. Ich prdov hustota J(r, t) v izotropnom vodivom prostred s konduktivitou
na zklade Ohmovho zkona je
J(r, t) = E(r, t) (11.38)
Elektrick pole je teda mern prdovej hustote v prostred. Ak je prd harmonick, je
harmonick aj elektromagnetick pole a vraz (11.38) mono prepsat pre komplexn
amplitdy zvisl od sradnc, teda
J(r) = E(r)
Vidme, e elektrick vlna kopruje prdov vlnu v prostred, take Helmholtzovu rovnicu
(11.6a) mono prepsat pre vlnu prdovej hustoty do tvaru
J(r) j( + j)J(r) = 0 (11.39)
Ak je prostredie vysoko vodiv, tak, e

mono v rovnici (11.39) konduktivitu posuvnho prdu zanedbat a prepsat rovnicu
do tvaru
J(r) jJ(r) = 0 (11.40a)
Podobnm spsobom mono prepsat aj rovnicu (11.6b)
H(r) jH(r) = 0 (11.40b)
Veobecn rieenia tchto rovnc s formlne rovnak a lia sa iba charakterom
hranicnch podmienok. Budeme sa zaoberat rieenm prvej z rovnc. Najjednoduch je
prpad, ak prdov hustota zvis iba od jednej z pravouhlch sradnc, naprklad od
sradnice x. Vodiv prostredie neme byt v celom nekonecnom priestore, ale mus mat
nejak hranicu v konecne. Nech je rozhranm rovina yz pre x = 0 a vodiv prostredie je
nekonecn polpriestor x 0. Nech naviac m prdov hustota smer osi z, potom
J(r) = J
z
(x)k a rovnica (11.40a) prejde na tvar
521

d
d
2
J
J
z
z
x
x
x
( )
j ( )
2
= 0 (11.41)
Substitciou

2
= j (11.42)
prejde rovnica (11.41) na konecn tvar
) (
d
) ( d
2
2
2
x
x
x
z
z
J
J
= 0 (11.43)
Rovnica (11.43) m tvar rovnice vedenia tepla alebo rovnice difzie (v stacionrnom
prpade), a preto aj jej rieenie mus mat charakter funkcie, ktor so sradnicou x
exponencilne kles. Veobecn rieenie rovnice mono napsat v tvare
J
z
(x) = J

z0
e


x
+ J'
z0
e
+

x
(11.44)
kde J
z0
a J'
z0
s integracn kontanty a fyziklne predstavuj hranicn hodnoty (pre x = 0)
dvoch amplitd prdovej hustoty, z ktorch jedna smerom do vodica kles a druh
rastie. Je prirodzen ocakvat, e celkov prdov hustota mus smerom do vntra
materilu klesat, co znamen, e druh integracn kontanta J'
z0
= 0. Rieenie (11.44)
mono teda zapsat v tvare
J
z
(x) = J
z0
e


x
(11.44a)
Komplexn kontanta renia sa d napsat v tvare
= + j = j
j j

=
+
=
+ 1
2
1
(11.45)
kde je koeficient tlmu udvan v m
1
, alebo v neperoch na meter (Np/m jednotku
vak SI-sstava nepripta), prpadne v decibeloch na meter (dB/m) a je u zaveden
fzov koeficient udvan v radinoch na meter (rad/m). Velicina


= = =
1 1 2
[m] (11.46)
je hlbka vniku (skinov hlbka skin depth
1
). Je to charakteristick hlbka, s ktorou
prdov hustota a scasne elektrick aj magnetick pole exponencilne klesaj smerom
do vntra prostredia (materilu). V hlbke poklesn amplitdy vetkch troch velicn na
1/e-tinu ich povrchovch hodnt. Tento jav sa nazva povrchovm javom alebo skin-
efektom.
Na zklade uvedenej analzy mono napsat rieenie pre prdov harmonick vlnu
vynsobenm vrazu (11.44a) s faktorom e
j

t
a vyuitm substitci (11.45), (11.46)
takto

1
Skin je anglick nzov pre "kou" alebo "upku".
522
J
z
(x, t) = J
z0
e e
j

|
\

|
.
|
x
t
x

(11.47)
Skutocn prdov hustota v prostred je relnou castou vrazu (11.47), teda
J
z
(x, t) = J
z0
e cos

|
\

|
.
|
x
t
x

(11.48)
Z vrazu (11.48) vidme, e ide o silne tlmen vlnu prdovej hustoty, ktor postupuje do
vntra materilu. Prdov hustota v case kmit s frekvenciou .
Pre dobr vodice je hlbka vniku velmi mal a zvis od frekvencie. V medi
( = 5,8.10
7
S/m,
0
= 4.10
7
H/m) u pri pomerne nzkej frekvencii f = 1 MHz je
iba
6,6.10
5
m

Obr. 11.3
Vidme, e vysokofrekvencn prdy tec iba vo velmi tenkej vrstve (upke) pod povrchom
vodica a smerom do jeho vntra sa velmi rchlo exponencilne tlmia. Na obr. 11.3 je
znzornen zvislost normovanej prdovej hustoty od pomeru x/ pre niekolko vybranch
zlomkov peridy T. Je to silne tlmen prdov vlna.
Nakoniec treba zodpovedat otzku, ak je elektromagnetick pole v prostred. Jeho
elektrick zloka je formlne dan rovnakmi vrazmi ako (11.47), resp. (11.48), v ktorch
treba zamenit J E. Magnetick zloku pola mono principilne zskat rieenm
rovnice (11.40b), jednoduchie a poucnejie je vak jej vyjadrenie cez impedanciu
prostredia. Podla vrazu (11.30) impedancia Z
s
vodivho (stratovho) prostredia je dan
vztahom
523

Z

s

kde
*
je komplexn permitivita stratovho materilu dan vrazom (11.9), teda

*
= j

Pre vysokovodiv prostredia , take komplexn permitivita je dan priblinm
vrazom

*
j

Dosadenm do vrazu pre impedanciu dostaneme

4
j
4
j
e e
2 1
j) 1 (
2
j 1
j

s s
Z = = + =
+
= = Z
kde
Z
s
=
2

=
je absoltna hodnota stratovej impedancie. Magnetick zloku pola mono potom na
zklade vztahu (11.29) napsat v tvare
H
E
Z
E
= =

s s
Z
e
j

4

Vyuitm tohto vztahu a vztahov (11.38), (11.47) a (11.48) mono vrazy pre harmonick
elektromagnetick vlnu v dobre vodivom prostred napsat v tvare

E E
z z
x
t
x
x t ( , ) e e
j
=


|
\

|
.
|
0

(11.49a)

H
E
y
z
s
x
t
x
x t
Z
( , ) e e
j
=


|
\

|
.
|
0 4

(11.49b)
alebo pomocou relnych funkci
E
z
(x, t) = E
z0 e cos

|
\

|
.
|
x
t
x

(11.50a)
H
y
(x, t) =
E
Z
t
x
z
s
x
0
4
e cos
|
\

|
.
|
|

(11.50b)
524
Vidme, e elektrick a magnetick vektory leia v priecnej rovine, smerom do
vntra vodica s tlmen s charakteristickou hlbkou a s fzovo navzjom posunut
o uhol /4 = 45.
11.5.2 Povrchov jav vo valcovom vodii
Analza jednorozmernho povrchovho javu s rovinnm nekonecnm rozhranm
nezodpoved relnym prdovm rozloeniam, je vak matematicky jednoduch. Prakticky
dleitej je prpad prdu valcovm vodicom umiestnenm v dielektriku (vo vzduchu),
alebo prdu v dutej kovovej trubici s vntornm vodicom (koaxilny kbel), prpadne
bez vntornho vodica (trubicov cylindrick vlnovod).

Obr. 11.4
Naznacme preto rieenie problmu vysokofrekvencnho prdu vo valcovom vodici
s polomerom a, ak prd tecie v smere osi vodica z. Problm treba rieit v cylindrickch
sradniciach r, , z. Nech m ocakvan prdov hustota komplexn amplitdu J
z
(r),
kde r je vzdialenost od osi vodica (pozri obr. 11.4). V takomto prpade treba rovnicu
(11.40a) napsat pre cylindrick sradnicu r (problm nezvis od ani od z), pre ktor
m Laplaceov opertor tvar (pozri tabulku 23)

r
r r
r
r r r r
=
|
\

|
.
|
= +
1 1
2
2

Ak prdov hustotu oznacme J
z
(r), prejde rovnica (11.40a) na tvar

d
d
d
d
2
2
J J
J
z z
z
r
r r
r
r
r
( ) ( )
j ( ) + =
1
0
a li sa formlne od rovnice (11.41) iba clenom (1/r)dJ
z
(r)/dr, ktor vak spsob, e jej
rieenie sa ned vyjadrit pomocou elementrnych funkci. Po prave rovnica nadobudne
tvar
525
r
r
r
r
r
r
r r
z z
z
2 2 2
0
d
d
d
d
2
2
J J
k J
( ) ( )
( ) + + = (11.51)
kde
k
2
2
2
= = j j

Rovnica (11.51) je v matematickej literatre znma ako Besselova diferencilna rovnica
1

nultho rdu. Jej rieenie je dan nekonecnmi radmi nazvanmi Besselove funkcie
prvho a druhho druhu komplexnho argumentu kr. Funkcia druhho druhu ale diverguje
pre r 0, take sa v rieen neobjav. Prdov hustota je potom dan Besselovou
funkciou prvho druhu nultho rdu a m veobecn tvar nekonecnho radu
J
z
(r) = J
z
(kr) = J
00
1
2 2 4 2 4 6
2
2
4
2 2
6
2 2 2
+ +
|
\

|
.
|
( ) ( )
.
( )
. .
k k k r r r
(11.52)
Vraz v ztvorke (11.52) konverguje pre vetky konecn relne aj komplexn hodnoty
argumentu kr. Hodnotu J
00
treba urcit z hranicnej podmienky na povrchu vodica. Ak
zavedieme daliu substitciu
kr = = j j
2

r u
kde
u =
2

r
rozpadne sa rieenie (11.52) na dva nekonecn rady, ktor s relnou a imaginrnou castou
komplexnej funkcie prdovej hustoty argumentu u. Rieenie m tvar
J
z
= J
00 1
2 4 2 4 6 8 2 2 4 6 2 4 6 8 10
4
2 2
8
2 2 2 2
2
2
6
2 2 2
10
2 2 2 2 2
+

(
(
+ +

(
(

u u u u u
. . . .
j
. . . . . .

(11.53)
Funkcie v hranatch ztvorkch vrazu (11.53) maj pecilne men a ich tabulky sa
nachdzaj vo vybranch matematickch prruckch.
2
Prv sa vol
ber u Besselova (funkcia) relna argumentu u
a druh
bei u Besselova (funkcia) imaginrna argumentu u
teda
ber u =
1
2 4 2 4 6 8
4
2 2
8
2 2 2 2
+
u u
. . . .

(11.54a)

1
Pozri napr. Rektorys, K.: Prehled uit matematiky, SNTL Praha 1981
2
Pozri napr. Jahnke, E., Emde, F., Lsch, F.: Tafeln hherer Funktionen, B. G. Teubner Verlagsgesellschaft,
Stuttgart, 1960
526
bei u =
u u u
2
2
6
2 2 2
10
2 2 2 2 2
2 2 4 6 2 4 6 8 10
+
. . . . . .

(11.54b)
Vraz pre amplitdu prdovej hustoty v cylindrickom vodici mono teda napsat v tvare
J
z
= J
00
(ber u + j bei u) (11.55)
alebo
J
z
(r) = J
00 ber j bei
2 2 r r

+
|
\

|
.
|
|
(11.56)
Na povrchu vodica pre r = a je amplitda prdovej hustoty
J
z
(a) = J
za
= J
00 ber j bei
2 2 a a

+
|
\

|
.
|
|

take rieenie (11.56) mono nakoniec vyjadrit v tvare
J
z
(r) = J
za
ber j bei
ber j bei
2 2
2 2
r r
a a


+
+
(11.57)
Relna amplitda prdovej hustoty normovan k jej povrchovej hodnote je dan
vrazom

J r
J
r r
a a
z
za
( )
ber bei
ber bei
=
+
+
|
\

|
.
|
|
|
|
2 2
2 2
1
2
2 2
2 2


(11.58)
Vraz je implicitne funkciou parametrov a vodica, frekvencie prdu f = /(2)
a explicitne funkciou vzdialenosti r od osi vodica. Numerick analza takho vrazu je
loha pre poctac. Pre meden valcov vodic s polomerom a = 2 mm a pre tri frekvencie
900 Hz, 6,4 kHz a 90 kHz boli poctacom spracovan a na obr. 11.5 grafmi znzornen
normovan prdov hustoty podla vrazu (11.58). Ciarkovane s v obrzku nakreslen
zvislosti amplitd prdovej hustoty pre tie ist frekvencie, ale v rovinnom prpade, pre
ktor s prdov hustoty dan vrazom (11.48).
Z obrzka predovetkm vidiet, e so zvyovanm frekvencie je prienik prdu do vntra
valcovho vodica stle men a prd tecie pod povrchom vodica v stle menej hlbke.
Zatial co pri pomere a/ = 0,9 (f = 900 Hz) je prd rozloen na priereze vodica prakticky
rovnomerne, pri a/ = 9 (f = 90 kHz) prdov hustota kles pribline na 1/e-tinu (0,368)
povrchovej hodnoty pod povrchom u v hlbke cca 0,22 mm. Je zrejm, e vntrajok
vodica je pri tchto a vych frekvencich plne nevyuit, co zvyuje efektvny odpor
vodica. Ak sa m efektvny odpor znit, potom namiesto jednho hrubho vodica treba
527
pouit zvzok navzjom izolovanch tench vodicov, cm sa zvi efektvna prierezov
plocha a zni sa vysokofrekvencn odpor. Tak zvzok vodicov sa nazva
"vysokofrekvencn lanko" a pouva sa napr. na vinutie cievok pre vysokokvalitn LC
obvody. Hrub vodice na vysokch frekvencich by sa teoreticky mohli tie nahradit
rrkami kvli spore materilu.

Obr. 11.5
Druh vec, ktor si mono na obrzku vimnt, je hlbka vniku prdu v rovinnom
prpade v porovnan s valcovm prpadom. Ak je pomer a/ ~ 1 a menej (nzka frekvencia),
prd efektvnejie prenik do valcovho vodica ako do rovinnho. Ak je pomer a/
podstatne vc ako 1, ako je to v prpade f = 90 kHz na obrzku, ked a/ 9, zvislost
prdovej hustoty od hlbky r je prakticky rovnak pre rovinn aj valcov prpad.
V takch prpadoch zloit analzu valcovho prpadu mono nahradit jednoduchm
rovinnm prpadom.
528
11.6 ZKLADY TERIE DLHCH VEDEN
11.6.1 Prdov a napov vlny na dvojvodiovch vedeniach
Pod pojmom "dvojvodicov vedenie" mme na mysli signlov alebo energetick
prenosov systm pozostvajci z dvoch vodicov spjajcich zdroj signlu (genertor)
a spotrebic (zta), pricom v istom okamihu a v istej priecnej rovine prd jednm vodicom
tecie k ztai a druhm naopak, ku genertoru. Jednoduchmi prkladmi dvojvodicovch
veden, analyzovanmi u pri inej prleitosti, s dvojvodicov symetrick kbel
(dvojlinka) a koaxilny kbel. Pri prenose jednosmernch a nzkofrekvencnch elektrickch
signlov resp. vkonov s takto vedenia jedinmi a vhradnmi prenosovmi mdiami
a mu slit na prenos signlov a do frekvenci desiatok gigahertzov (GHz).
Menej jednoznacnm je pojem "dlh vedenie", pretoe tento svis s frekvenciou
prenanho signlu. Ak na vstupe vedenia istej dlky l psob genertor signlu
s frekvenciou f, bude sa tento naptovo-prdov signl rit pozdl vedenia s istou konecnou
rchlostou rovnou fzovej rchlosti
f
elektromagnetickej vlny v danom dielektrickom
prostred kbla, pretoe s naptm a prdom s nerozlucne spojen ich elektrick a
magnetick polia. Pri danej frekvencii vznikne na veden okrem elektromagnetickej aj
prdov a naptov vlna s vlnovou dlkou =
f
/f. Ak je dlka l vedenia ovela vcia ako
vlnov dlka , vedenie nazvame dlhm. V praxi sa za dlh povauj u vedenia, pre
ktor je splnen podmienka
l /4
Vidme, e pojem "dlh vedenie" je relatvny. Naprklad vedenie vysokho naptia
v energetickej sieti je dlhm a pri dlke rdovo tiscov kilometrov, co svis s nzkou
frekvenciou naptia energetickej siete (50 Hz). Na druhej strane, sek kbla urcenho na
prenos televzneho signlu pri frekvencii 1000 MHz je u "dlh" ked m iba 10 centimetrov.
Pri dlhom veden sa scasne vyaduje, aby jeho priecne rozmery boli menie ako tvrtina
pracovnej vlnovej dlky.
Dlh vedenia sa niekedy nazvaj aj vedenia s rozloenmi parametrami. Pri prenose
signlov sa toti okrem ich pozdlneho odporu a priecnej vodivosti uplatnuj aj pozdlna
reaktancia a priecna susceptancia, ktor mono chpat ako spojito rozloen pozdl
vedenia, na rozdiel od sstredench parametrov, akmi s odpory rezistorov, indukcnosti
cievok a kapacity kondenztorov, z ktorch pozostvaj diskrtne obvody na nzkych
frekvencich. Rozloen parametre vedenia sa uplatnuj pri velkej dlke vedenia alebo pri
vysokej frekvencii prenanho signlu.
Kad dvojvodicov vedenie charakterizuj tyri primrne parametre:
a) pozdlny odpor vedenia na jednotku dlky R [/m] spsoben nenulovou
vodivostou vodica a skin efektom;
b) pozdlna indukcnost vedenia na jednotku jeho dlky L [H/m] spsoben
induktvnymi vlastnostami vodica;
c) priecna vodivost vedenia na jednotku dlky G [S/m] spsoben neidelnym
dielektrikom, ktor tvor izolciu medzi vodicmi;
d) priecna kapacita vedenia na jednotku dlky C [F/m] predstavujca kapacitn
vlastnosti dvojice vodicov.
529
Nekonecne krtky sek vedenia dz m potom pozdlny odpor jednho vodica Rdz,
priecnu vodivost Gdz, pri frekvencii pozdlnu induktvnu reaktanciu Ldz a priecnu
kapacitn susceptanciu Cdz. Treba mat na pamti, e v dsledku skinefektu s aj
pozdlny odpor aj priecna vodivost zvisl od frekvencie.
Vedenie, ktorho parametre pozdl jeho dlky zostvaj kontantn, sa nazva homognne
alebo regulrne. V naej terii sa budeme zaoberat iba vlastnostami homognnych
veden. Z nehomognnych veden je dleit najm exponencilne vedenie, ktorho seky
sa casto pouvaj ako spojovacie clnky medzi vedeniami s rznymi parametrami.

Obr. 11.6
Na obr. 11.6 je zobrazen infinitezimlny sek vedenia dlky dz. Predpokladajme,
e na vstup vedenia je pripojen genertor naptia, ktor zvis od casu, a nemus byt
nevyhnutne harmonick. Pozdl vedenia sa vytvor naptie zvisl od casu t a vzdialenosti z.
Funkcn zvislosti naptia a prdu pozdl vedenia oznacme u = u(z, t) a i = i(z, t). Na
vybran sek vedenia meme aplikovat Kirchhoffove zkony. Na vstupe medzi bodmi
A a B vybranho seku vedenia je naptie u a prd v bode B pozdl vedenia je i. Na jeho
vstupe medzi bodmi C a D je naptie u + (u/z)dz, v bode C je pozdlny prd
i + (i/z)dz. Bez ujmy na veobecnosti meme odpor a indukcnost sptnho, spodnho
vodica sstredit do hornho a spodn povaovat za bezodporov a bezindukcn. Podla
druhho Kirchhoffovho zkona pre uzavret obvod ABCDA plat
0 d d = |
.
|

\
|

+ |
.
|

\
|

+ z
z
u
u z
t
i
L Ri u
Podla prvho Kirchhoffovho zkona rozdiel prdov v bode B a C sa rovn zvodovmu
prdu cez vodivost G a kapacitu C na dlke seku dz, teda
0 d d = |
.
|

\
|

+ |
.
|

\
|

+ z
z
i
i z
t
u
C Gu i
Z tchto rovnc po prave dostaneme
= +

u
z
Ri L
i
t
(11.59a)
= +

i
z
Gu C
u
t
(11.59b)
V rovniciach (11.59) mono separovat u a i. Derivujme rovnicu (11.59a) podla sradnice z
a dosadme za i/z z rovnice (11.59b). Dostaneme
530
= + = +

2
2
2 2
u
z
R
i
z
L
i
z t
RGu RC
u
t
L
i
z t
(11.60)
Derivujme dalej rovnicu (11.59b) podla casu
= +

2 2
2
i
z t
G
u
t
C
u
t

a dosadme do rovnice (11.60). Po prave dostaneme diferencilnu rovnicu pre naptie u
v tvare

2
2
2
2
) (
t
u
LC
t
u
GL RC RGu
z
u

+ + =

(11.61a)
Podobnm postupom dostaneme symetrick rovnicu pre prd i

2
2
2
2
) (
t
i
LC
t
i
GL RC RGi
z
i

+ + =

(11.61b)
Z historickch dvodov sa rovnice (11.59), resp. (11.61) nazvaj telegrafn rovnice,
pretoe boli odvoden a analyzovan v case vzniku drtovej telegrafie.
1
Ich rieenm pri
zadanch zaciatocnch a hranicnch podmienkach dostaneme naptia a prdy na veden
pre lubovoln casov priebehy vstupnho naptia.
V praxi s najdleitejie periodick alebo jednoduch harmonick naptov a prdov
priebehy, ktor v komplexnom vyjadren maj tvar U(z)e
jt
a I(z)e
jt
, kde U(z) a I(z) s
komplexn amplitdy naptia a prdu na veden. Ak v rovniciach (11.59) nahradme
prd a naptie uvedenmi komplexnmi obrazmi, dostaneme po prave diferencilne
rovnice pre komplexn amplitdy v tvare

d
d
U
z
= (R + jL)I = ZI (11.62a)

d
d
I
z
= (G + jC)U = YU (11.62b)
kde Z = R + jL je pozdlna impedancia vedenia na jednotku jeho dlky a Y = G + jC
je jeho priecna admitancia na jednotku dlky. V rovniciach (11.62) mono tie separovat
premenn. Ich derivovanm podla z a kombinciou vsledku derivcie s pvodnmi
rovnicami dostaneme rovnice

d
d
2
U
z
2
=
2
U (11.63a)

d
d
2
I
z
2
=
2
I (11.63b)

1
Kirchhoff, G. R.: ber die Bewegung der Elektrizitt in Drhten, Pogg. Ann., Bd. 100 (1857)
Heaviside, O.: On the Extra Current, Phil. Mag., vol. 2 (1876), p. 53
Poincar, H.: Sur la propagation de lelectricit, Comptes rendus, vol. 17 (1897), p. 1027
531
kde = = + + ZY ( j )( j ) R L G C (11.64)
je kontanta renia napovch a prdovch vn. Rovnice (11.63) s telegrafn
rovnice pre harmonick naptov a prdov priebehy. Z matematickho hladiska s to
obycajn diferencilne rovnice druhho rdu, ktorch veobecn rieenia maj tvar
U(z) =
+
0
U e


z
+

0
U e


z
(11.65a)
I(z) =
+
0
I e


z
+

0
I e


z
(11.65b)
Vzhladom na to, e kontanta renia je vo veobecnosti komplexn cslo a casov
faktor je e
j

t
, kad z rieen predstavuje tlmen naptov resp. prdov vlnu ako superpozciu
dvoch komponent riacich sa v navzjom opacnch smeroch pozdl osi vedenia (osi z).
Integracn kontanty
+ +
0 0 0 0
, , , I I U U predstavuj komplexn amplitdy postupujcich
a odrazench naptovch a prdovch vln v referencnej rovine z = 0 a treba ich urcit
z hranicnch podmienok, naprklad z prdu a naptia na vstupe a vstupe vedenia.
Natastie pocet integracnch kontnt mono redukovat na polovicu, pretoe prdy
a naptie nie s nezvisl, ale s viazan rovnicami (11.62). Skutocne, vyuitm rovnice
(11.62a) meme napsat
I(z) =
1
Z
U d
dz
=

Z
(
+
0
U e


z

0
U e


z
) =
1
Z
v
(
+
0
U e


z

0
U e


z
)
a rieenia (11.65) nadobudn tvar
U(z) =
+
0
U e


z
+

0
U e


z
(11.66a)
I(z) =
v
Z
U
+
0
e


z

v
Z
U

0
e


z
(11.66b)
Velicina
Z
Z Z
Y
v
R L
G C
= = =
+
+
j
j

(11.67)
je charakteristick (vlnov) impedancia vedenia, ktor, ako vidme, zvis iba od
primrnych parametrov vedenia a od frekvencie . Neskr uvidme, e udva pomer
komplexnch amplitd naptia a prdu iba postupujcej vlny od zdroja k ztai.
Integracn kontanty
+
0 0
a U U treba urcit z okrajovch podmienok. Ako okrajov
podmienky mono zvolit naprklad vstupn naptie U
vst
a vstupn prd I
vst
. Nech sa teda
vstup vedenia nachdza v rovine z = 0 ako na obr. 11.7, kde U = U
vst
a I = I
vst
. Z vrazov
(11.66) plynie, e
U
vst
=
+
+
0 0
U U a Z
v
I
vst
=
+
0 0
U U
Rieenm tejto sstavy rovnc pre kontanty
+
0 0
a U U dostaneme
532

2
0
vst v vst
I Z U
U
+
=
+

2
0
vst v vst
I Z U
U

=

(11.68)
Dosadenm za integracn kontanty vo vrazoch (11.66) a vyuitm hyperbolickch
funkci
sinh

z =
e e
z z

2
cosh

z =
e e
z z
+

2
(11.69)
dostaneme vrazy pre komplexn amplitdy naptia a prdu v tvare
U(z) = U
vst
cosh

z Z
v
I
vst
sinh

z (11.70a)
I(z) = I
vst
cosh

z
U
Z
vst
v
sinh

z (11.70b)

Obr. 11.7
Druh monost volby hranicnch podmienok je vybrat ich ako vstupn veliciny na
konci vedenia dlky l (pozri obr. 11.7). Nech teda pre z = l je U = U
vst
a I = I
vst
. Vyuitm
vrazov (11.66) dostaneme pre kontanty

0 0
a U U
+
systm rovnc
U
vst
=
+
0
U e


l
+

0
U e


l

Z
v
I
vst
=
+
0
U e


l

0
U e


l

z coho

l vst v vst
e
2
0
I Z U
U
+
=
+

l vst v vst

= e
2
0
I Z U
U (11.71)
Dosadenm kontnt do vrazov (11.66) dostaneme pre amplitdy naptia a prdu
vrazy
U(z) = U
vst
cosh



(l z) + Z
v
I
vst
sinh



(l z) (11.72a)
I(z) = I
vst
cosh



(l z) +
U
Z
vst
v

sinh



(l z) (11.72b)
Namiesto vzdialenosti od zaciatku vedenia je v tomto prpade vhodnejie merat
vzdialenost d od konca vedenia, teda d = l z, (pozri obr. 11.7) a vrazy (11.72)
prepsat do tvaru
533
U(d) = U
vst
cosh



d + Z
v
I
vst
sinh



d (11.73a)
I(d) = I
vst
cosh

d +
U
Z
vst
v
sinh

d (11.73b)
Vimnime si ete kontantu renia (11.64), ktor zvis od primrnych parametrov
vedenia a od frekvencie . Je to sekundrny parameter vedenia, vo veobecnosti komplexn
cslo, ktor mono napsat v tvare
= + j (11.74)
kde [m
1
] je koeficient tlmu a [rad.m
1
] je fzov koeficient. Porovnanm (11.64)
a (11.74) dostaneme vztah
+ j = ( j )( j ) R L G C + +
z ktorho meme vypoctat a . Umocnme rovnicu na druh a oddelme relne
a imaginrne casti. Zskame systm dvoch rovnc, ktorch rieenm dostaneme zloit
vrazy pre koeficient tlmu a fzov koeficient
=
1
2
2 2 2 2 2 2 2
( )( ) ( ) R L G C RG LC + + +

(
(11.75a)
=
1
2
2 2 2 2 2 2 2
( )( ) ( ) R L G C RG LC + +

(
(11.75b)
Ak frekvencia kles k nule, t. j. ak
= 0 (11.76)
potom limitn hodnota koeficientu tlmu
= RG (11.77a)
a fzov koeficient
= 0 (11.77b)
Je to prpad prenosovho vedenia pracujceho s kontantnm naptm, ktor u bol
analyzovan v kapitole 5 (pozri lohu 120).
Ak naopak, frekvencia rastie a plat, e
L R a C G (11.78)
s vyuitm Newtonovho binomickho vzorca mono psat

2 2 2
2
1
2
L R L
R
L
+ +

2 2 2
2
1
2
C G C
G
C
+ +
534
Dosadenm tchto vrazov do vztahov (11.75) a zanedbanm clenov so scinmi RG
dostaneme vrazy pre vysokofrekvencn hodnoty koeficientu tlmu a fzovho koeficientu
v tvaroch
+
R C
L
G L
C 2 2
(11.79a)
LC (11.79b)
V limitnom prpade bezstratovho vedenia, ak
R = 0 G = 0
je
= 0 (11.80a)
= LC (11.80b)
Tento prpad dleit pre prax bude analyzovan v odseku 11.6.3.
11.6.2 Impedancia na veden a koeficient odrazu
Dleit velicina na veden je impedancia. Impedancia v ubovonej prienej
rovine vedenia udva pomer komplexnch amplitd naptia U(z) a prdu I(z). Na
vstupe a vstupe vedenia je impedancia dan vrazmi
Z
U
I
vst
vst
vst
= (11.81a)
Z
U
I
vst
vst
vst
= (11.81b)
Ak je dan vstupn impedancia, potom impedanciu Z(z) v lubovolnej rovine vo vzdialenosti
z od vstupu vedenia dostaneme delenm vrazu (11.70a) s (11.70b), pricom vyuijeme
vztahy (11.81a). Dostaneme
Z Z
Z Z
Z Z
( )
tgh
tgh
z
z
z
v
vst v
v vst
=

(11.82)
V prpade, e je dan vstupn impedancia, vydelme vztah (11.73a) vrazom (11.73b)
a vyuijeme vztah (11.81b), cm dostaneme vraz pre impedanciu vo vzdialenosti d = l z
od konca vedenia v tvare
Z Z
Z Z
Z Z
( )
tgh
tgh
d
d
d
v
vst v
v vst
=
+
+


(11.83)
535
Vrazy (11.82) a (11.83) umonuj zskat transformacn vztahy medzi vstupnou a vstupnou
impedanciou na veden. Ak vo vzorci (11.82) polome z = l, dostaneme vstupn
impedanciu na veden v tvare
Z Z
Z Z
Z Z
vst v
vst v
v vst
l
l
=

tgh
tgh


(11.84)
alebo z vrazu (11.83) pre d = l vraz pre vstupn impedanciu
Z Z
Z Z
Z Z
vst v
vst v
v vst
l
l
=
+
+
tgh
tgh


(11.85)
Pri analze dlhch veden sa popri pojme impedancie casto pracuje s jej prevrtenou
hodnotou, admitanciou Y. Je to vhodn najm vtedy, ak je na dlhom veden zapojench
viac elektrickch prvkov paralelne. Admitancn vztahy zskan ako podiel komplexnch
amplitd prdu a naptia s formlne zhodn s vrazmi (11.82) a (11.85), ak v nich
urobme zmenu
Y
Z

1

Pre opis vlnovho pola na veden je vhodn zaviest komplexn velicinu zvisl od polohy
na veden nazvan koeficient odrazu. Koeficienty odrazu sa definuj zvlt pre
naptov a zvlt pre prdov vlnu, lia sa vak iba znamienkom.
Uvaujme rieenia (11.65) telegrafnch rovnc, ktor s superpozciou postupujcej
(+) a odrazenej () vlny a mono ich napsat v tvare
U(z) = U
+
(z) + U

(z) =
+
0
U e


z
+

0
U e


z
(11.86a)
I(z) = I
+
(z) + I

(z) =
v
Z
U
+
0
e


z

v
Z
U

0
e


z
(11.86b)
kde
U
+
(z) =
+
0
U e


z
I
+
(z) =
v
Z
U
+
0
e


z
(11.87)
s amplitdy postupujcej naptovej a prdovej vlny a
U

(z) =

0
U e


z
I

(z) =
v
Z
U

0
e


z
(11.88)
s amplitdy odrazench vln. Napov koeficient odrazu
u
(z) na veden definujeme
ako pomer odrazenej a postupujcej naptovej vlny, teda

+

= =
0
0
) (
) (
) (
U
U
U
U
z
z
z
u
e
2

z
=
0u
e
2

z
(11.89)
kde
536
+

=
0
0
0
U
U
u

je naptov koeficient odrazu v referencnej rovine z = 0. Podobne mono pre prdov
vlnu definovat prdov koeficient odrazu

i
(z)
+

= =
0
0
) (
) (
U
U
I
I
z
z
e
2

z
=
0u
e
2

z
=
u
(z) (11.90)
ktor sa od naptovho koeficientu odrazu skutocne li iba znamienkom. Treba si
uvedomit, e s pojmom odraz elektromagnetickch alebo prdovo naptovch vln je
spojen relny odraz casti energie smerom ku genertoru.
Pre obidva koeficienty odrazu je vhodn zaviest spolocn oznacenie (z) vztahom
(z) =
u
(z) =
i
(z)
Ak s kontanty
+
0 0
, U U dan vstupnmi amplitdami naptia a prdu, teda vrazmi
(11.68), potom

0u
=
+

= =
+

v vst
v vst
Z Z
Z Z
U
U
0
0

vst
(11.91)
a dalej
(z)
v vst
v vst
Z Z
Z Z
+

= e
2

z
=
vst
e
2

z
(11.92)
Z vrazu (11.91) vidiet, e koeficient odrazu na vstupe vedenia svis so vstupnou
impedanciou a podla vrazu (11.92) sa transformuje pozdl vedenia. Netreba zvlt
zdraznovat, e koeficient odrazu je bezrozmern komplexn cslo definovan v komplexnej
rovine na kruhu s polomerom 1.
S vyuitm vrazov (11.86) mono njst veobecn vztahy medzi impedanciou
a koeficientom odrazu v lubovolnej rovine z na veden. Plat toti
Z
U
I
U U
I I
U
I
U
U
I
I
( )
( )
( )
( ) ( )
( ) ( )
( )
( )
( )
( )
( )
( )
z
z
z
z z
z z
z
z
z
z
z
z
= =
+
+
=
+
+
+
+
+
+

+
1
1

Z vrazov (11.87) plynie, e

U
I
+
+
( )
( )
z
z
= Z
v
(11.93)
a s pouitm vrazov (11.89) a (11.90) meme vztah pre impedanciu napsat v tvare
Z(z) = Z
v
1
1
+

( )
( )
z
z
(11.94)
z coho koeficient odrazu
537
( )
( )
( )
z
z
z
v
v
=

+
Z Z
Z Z
(11.95)
Z vrazu (11.95) plynie zaujmav a dleit skutocnost: na veden v rovine z nebud
iadne odrazy, teda koeficienty odrazu sa bud rovnat nule [ (z) = 0] vtedy, ak sa bude
v danej rovine impedancia Z(z) rovnat charakteristickej impedancii vedenia Z
v
, t. j. ak
Z(z) = Z
v

V takom prpade hovorme o reime prispsobenia na veden, kedy cel vkon bez
odrazov postupuje v rovine z od genertora smerom k ztai. Vo vetkch ostatnch
prpadoch na veden existuje postupujca aj odrazen vlna, ktor spolu interferuj
a vytvraj charakteristick konfigurcie naptovch a prdovch vln, ktor sa nazvaj
stojat vlny. Ich vlastnosti budeme analyzovat v odseku 11.6.4.
11.6.3 Bezstratov dlh vedenia
Bezstratov vedenia s tak, ktorch pozdlny odpor R a priecna vodivost G s
nulov, teda R = 0, G = 0. Relne vedenia maj vdy urcit straty, ale v mnohch prpadoch s
tak mal, e ich mono zanedbat, cm sa teoretick analza veden znacne zjednodu.
Kontanta renia dan vrazom (11.64) sa na bezstratovom veden redukuje na tvar
= = =
2
LC LC j j
z coho vyplva, e koeficient tlmu
= 0 (11.96a)
a fzov koeficient


= =

f
LC (11.96b)
Fzov rchlost prdovo-naptovch vln na vedeniach je teda dan vrazom

f
LC
=
1
[m.s
1
] (11.97)
Charakteristick impedancia definovan vrazom (11.67) sa stva relnou a prejde na
jednoduch tvar
Z
L
C
v
= [] (11.98)
Z vrazov (11.96) plynie, e postupujca aj odrazen prdovo-naptov vlna maj
kontantn amplitdy nezvisl od sradnice z a z vrazu (11.98) vidiet, e prdy
a naptia tchto vln s vo fze vzhladom na relnost Z
v
. Relna velicina Z
v
dan
538
vrazom (11.98) sa casto nazva vlnov odpor vedenia a zvis iba od geometrie vedenia
a elektrickch vlastnost prostredia vyplnajceho vedenie. Tak napr. koaxilne vedenie s
polomerom vntornho vodica a a s vntornm polomerom plta b, ktor je naplnen
neferomagnetickm dielektrikom (
r
= 1) s relatvnou permitivitou
r
, m kapacitu
C
b
a
r
=
2
0

ln
[F.m
1
]
a indukcnost
L
b
a
=

0
2
ln [H.m
1
]
[pozri odsek 3.5 vraz (3.16) a odsek 7.5.1 vraz (7.38)]. Dosadenm do vrazu (11.98)
pre vlnov odpor koaxilneho kbla dostaneme
Z
Z b
a
b
a
v
r
=
0
2
60

ln ln

[] (11.99)
kde
Z
r r
0
0
0
376 73
=

,
[]
je charakteristick impedancia neohranicenho dielektrika. Koaxilne kble sa vyrbaj
s vlnovmi odpormi v rozsahu 50 a 75 . D sa ukzat, e v tomto intervale hodnt Z
v

maj koaxilne kble s malmi stratami ploch minimum tlmu a minimlnu intenzitu
elektrickho pola na povrchu vntornho vodica (pozri lohu 39).
Vlnov odpor dvojvodicovho symetrickho netienenho kbla (dvojlinky) je dan
vrazom
Z
v
=
Z d a
a
0

ln

(11.100)
kde d je osov vzdialenost vodicov a a je polomer vodica. Typick hodnota vlnovch
odporov vyrbanch dvojliniek je 300 .
Vrazy (11.70) pre komplexn amplitdy naptia a prdu na bezstratovom veden
mono s vyuitm vztahov
cosh

(j z) = cos

z sinh

(j z) = j sin

z
prepsat do tvaru
U(z) = U
vst
cos

z j Z
v
I
vst
sin

z (11.101a)
I(z) = I
vst
cos

z j
U
vst
v
Z
sin

z (11.101b)
Ak s dan vstupn amplitdy napt a prdov, potom tieto amplitdy vo vzdialenosti d
od konca vedenia bud podla vztahov (11.73) dan vrazmi
539
U(d) = U
vst
cos

d + j Z
v
I
vst
sin

d (11.102a)
I(d) = I
vst
cos

d + j
U
vst
v
Z
sin

d (11.102b)
Impedancn vztahy (11.82), (11.83) a (11.85) prejd pre bezstratov vedenie na tvary
Z
Z
Z
( )
tg
tg
z Z
Z z
Z z
v
vst v
v vst
=

j
j

(11.103)
Z
Z
Z
( )
j tg
j tg
d Z
Z d
Z d
v
vst v
v vst
=
+
+

(11.104)
Z
Z
Z
vst v
vst v
v vst
Z
Z l
Z l
=
+
+
j tg
j tg

(11.105)
Jednou z najcastejch loh pri analze dlhch prenosovch veden je transformcia
impedancie medzi vstupom, vstupom alebo lubovolnou rovinou na veden podla
vrazov (11.103) a (11.105). V praxi sa k tmto vypoctom pouvaj rzne diagramy,
z ktorch najznmej je impedann kruhov diagram (Smithov diagram).
1

Nakoniec uvedieme niekolko pecilnych, v praxi dleitch prpadov transformcie
impedancie podla vztahu (11.105):
1. Vedenie, ktorho dlka l = n/2, kde n = 1, 2, 3, Fza l = (2/).n/2 = n
a tgn = 0. Ak n = 1 vedenie sa vol polvlnov vedenie. Podla vztahu (11.105)
Z
vst
= Z
vst
(11.106)
Impedancia sa transformuje v pomere 1 : 1. Pri analze prenosovch vlastnost bezstratovho
vedenia kad jeho homognny sek dlky n/2 mono ignorovat (obr. 11.8a).

Obr. 11.8
2. Vedenie, ktorho dlka l = (2n + 1)/4, pre n = 0, 1, 2, 3, Fza l = (n + 1/2) a
tg(n + 1/2) = . Ak n = 0, ide o tvrvlnov vedenie (obr. 11.8b). Podla vztahu (11.105)

1
Smith, P.H.: Transmission Line Calculator, Electronics 12, 29 (1939).
Pozri tie: Tirpk, A.: Elektronika velmi vysokch frekvenci, Vydavatelstvo UK Bratislava 2001
Tysl, V., Ruicka, V.: Teoretick zklady mikrovlnn techniky, SNTL Praha 1989
540
Z
Z
vst
v
vst
Z
=
2
(11.107)
Na takom seku vedenia dochdza k inverznej transformcii impedancie. tvrtvlnov
vedenia m velk vznam v prenosovej technike. Predovetkm sa casto vyuva na
prispsobenie, pretoe pri poadovanej vstupnej impedancii mono vstupn impedanciu
nastavit vhodnou volbou Z
v
. Ak je tvrtvlnov vedenie na konci skratovan, jeho vstupn
impedancia je pri danej vlnovej dlke (danej frekvencii) nekonecn. Na vstupnch
svorkch sa tak vedenie sprva ako idelny paraleln rezonancn obvod, ktor mono
okrem inho vyuit aj na mechanick fixciu vedenia ako tvrvlnov izoltor podla
obr. 11.9, ial, iba pri jednej vlnovej dlke, resp. frekvencii.

Obr. 11.9
3. Bezstratov vedenie dlky l na konci skratovan (Z = 0) pri inch dlkach ako /4
m v shlase s vrazom (11.105) vstupn impedanciu
Z
vst
= j

Z
v
tg

l (11.108)
Tto impedancia je vlucne induktvna alebo kapacitn reaktancia zvisl od dlky vedenia l
(obr. 11.10a).
4. Bezstratov vedenie dlky l, na konci otvoren (Z
vst
= ) m pri inch dlkach
ako /4 v shlase s vrazom (11.105) vstupn impedanciu
Z
vst
= j

Z
v
cotg

l (11.109)
ktor je len kapacitn alebo len induktvna reaktancia (obr. 11.10b).

Obr. 11.10
541
Skratovanmi alebo otvorenmi vedeniami mono na velmi vysokch frekvencich
realizovat kapacitn alebo induktvne reaktancie, ktor vyaduj mal kapacity alebo
indukcnosti, a neboli by realizovateln sstredenmi kondenztormi, prpadne cievkami.
Na obr. 11.11. je symbolicky znzornen zvislost vstupnej reaktancie vedenia, ktor je
na konci otvoren (Z
vst
= ) od jeho dlky l = z.

Obr. 11.11
11.6.4 Stojat vlny na bezstratovch vedeniach
Stojat vlny na vedeniach s dsledkom interferencie postupujcej a odrazenej vlny
a vznikaj vdy, ked sa ztaov impedancia vedenia nerovn jeho vlnovej impedancii.
Tvar a poloha stojatej vlny na veden tesne svis s koeficientmi odrazu. Koeficient
odrazu na bezstratovom veden sa na zklade vrazu (11.92) d napsat v tvare
(z) =
0
e
j2

z
= |
0
| e
j(z)
(11.110)
kde

0
= |
0
| e
j
0
(11.111)
je koeficient odrazu v referencnej rovine (z = 0) s referencnou fzou
0
. Fza koeficientu
odrazu je dan vrazom
(z) = 2 z +
0
(11.112)
Na bezstratovom veden je modul koeficientu odrazu | | kontantn a me nadobdat
hodnoty v rozsahu od 0 po 1. Pri | | = 0, t. j. vtedy, ked Z
vst
= Z
v
odrazy na veden nenastvaj.
Ak je naopak, | | = 1, odraz je totlny a nastva vtedy, ked je vstupn impedancia
nulov Z
vst
= 0 (t. j. vedenie je skratovan) alebo nekonecn Z
vst
= (t. j. vedenie je
otvoren). Z vrazov (11.110) a (11.112) vidme, e na bezstratovom veden sa hodnoty
koeficientov odrazu periodicky opakuj vo vzdialenostiach
542
z =
2
2 2

= (11.113)
Koeficient odrazu mono vyuit na opis vlnovho pola postupujcej a odrazenej
vlny. Ak naprklad vo vztahu (11.86a) dosadme za U

(z) podla (11.89), dostaneme pre
amplitdu vslednho naptia na veden vraz
U(z) = U
+
(z) + U

(z) = U
+
(z) + (z)U
+
(z) = U
+
(z)[1 + (z)] =
= U
+
(z)
[ ]
1
0
2
0
+
+
e
j( ) z
(11.114)
Prav strana tohto vrazu je sctom dvoch "komplexnch vektorov" (fzorov) U
+
(z)
a (z)U
+
(z), pricom velkost vektora U
+
(z) zostva pozdl bezstratovho vedenia
kontantn. Ak vektor U
+
vezmeme za vztan a bez ujmy na veobecnosti polome
0
= 0,
mono scet (11.114) znzornit graficky podla obr. 11.12a. Vidme, e pri zmene
polohy z na veden o vzdialenost z sa otoc vektor (z)U
+
(z) okolo picky vektora
U
+
(z) o uhol 2z. Velkost vektora U
+
(z) plynie z kosnusovej vety a je dan vrazom
|U(z)| = |U
+
| 1 2 2
2
+ cos z (11.115)

Obr. 11.12
Zvislost amplitdy naptia od vzdialenosti pozdl vedenia (11.115) je graficky
znzornen na obr. 11.12b. Podobn zvislost, len posunut vo fze o uhol =
alebo o vzdialenost z =

/4 mono nakreslit pre amplitdu prdu. Takto zvislosti
opisuj stojat vlnu na veden. Pre niekolko hodnt || je priebeh stojatej vlny graficky
znzornen na obr. 11.13. Vidme, e stojat vlna je plne urcen koeficientom odrazu, je
to vak parameter, ktor sa ned bezprostredne merat. Na tieto cely sa zavdza relna,
lahko merateln velicina, ktor sa nazva pomer stojatej vlny (PSV) r (angl. SWR
Standing Wave Ratio). Tto velicina je definovan vrazom
r =
min
max
U
U
(11.116)
kde U
max
a U
min
s absoltne amplitdy naptia v maxime a v minime stojatej vlny dan
vrazmi (pozri obr. 11.12)
543

Obr. 11.13
U
max
= |U
+
| + |U

|
a
U
min
= |U
+
| |U

|
Po dosaden tchto vrazov do (11.116) dostaneme vraz pre PSV v tvare
r =
1
1
+

(11.117)
a z toho velkost koeficientu odrazu
| | =
r
r

+
1
1
(11.118)
PSV me nadobdat relne hodnoty od 1, pre ktor je | | = 0, a po +

, pri ktorom je
| | = 1. PSV na vedeniach mono merat zariadenm, ktor sa nazva meracie vedenie.
Je to v podstate sek vedenia, na ktorom sa pomocou sondy d velmi presne zmerat
pomer naptia v maxime a minime stojatej vlny a tie poloha sondy. PSV je kontrukcn
parameter zariaden, ktor pracuj na velmi vysokch frekvencich.
Fza koeficientu odrazu sa vol vhodnm vberom referencnej hodnoty
0
tak, e
v maxime stojatej vlny m hodnotu 0 a v prilahlch minimch hodnoty

. Tmto
poiadavkm vyhovuje zvislost
= + 2

(z z
min
) (11.119)
kde z
min
je poloha minima stojatej vlny.
Najvcia stojat vlna vznik na otvorenom veden alebo veden zakoncenom skratom,
ked || = 1, teda pri totlnom odraze. Zo vztahu (11.115) vidiet, e v minime takejto
naptovej stojatej vlny je uzol (U = 0), a v maxime je kmitna (|U| = 2|U
+
|). Na konci
skratovanho vedenia je naptov uzol a na otvorenom veden naptov kmitna. Obidva
prpady s graficky znzornen na obr. 11.14 a, b.
Zverom naej analzy vlastnost dvojvodicovch prenosovch veden sa naskyt
otzka: ak je rka frekvencnho psma, v ktorom sa dvojvodicov vedenia daj pouit na
efektvny prenos elektromagnetickch signlov? Doln hranica frekvencie neexistuje, teda
vedenia mono pouit od jednosmernch prdov resp. napt. Horn hranica frekvencie
544
svis s nosnmi stratami, ktor s ete prpustn pri spolahlivom prenose informcie.
Straty s dvojakho druhu tie, ktor vznikaj vo vodicoch a dielektrikch, z ktorch je
vedenie vyroben, a straty vyarovanm. Straty vyarovanm sa daj vylcit tm, e sa
na prenos pouvaj vedenia uzavretho typu, ako je koaxilny kbel, v ktorom je
elektromagnetick pole uzavret vonkajm dutm valcovm vodicom. Tepeln
(ohmick) a dielektrick straty mono obmedzit vberom kvalitnch dielektrk a vodicov
a zvcovanm priecnych rozmerov koaxilneho kbla, co vak nie je ekonomick, a m
tie svoje hranice. Dnes sa vak vyrbaj tak kvalitn dielektrik, e modern koaxilne
kble s pouiteln a do frekvenci 100 GHz. Ete donedvna sa na prenos signlov
nad 10 GHz pouvali vlucne dut kovov trubice, ktor sa nazvaj trubicov vlnovody
a ktor mono pouit a po optick frekvencie. Ich teria vak siaha za hranice zkladnho
kurzu elektromagnetizmu.

Obr. 11.14
545
11.7 MERANIE RCHLOSTI SVETLA
E io rispondo: Io credo in uno Dio
solo ed etterno, che tutto l ciel move,
non moto, con amore e con disio;
e a tal creder non ho io pur prove
fisice e metafisice, ma dalmi
anche la verit che quinci piove ...
1

Dante Alighieri: La Divina Commedia,
Paradiso: Canto XXIV, 130-135
Meranie rchlosti svetla patr medzi zkladn lohy experimentlnej fyziky, pretoe
je skobnm kamenom platnosti Maxwellovej elektromagnetickej terie a Einsteinovej
terie relativity, odhliadnuc od praktickch potrieb poznania rchlosti svetla.
Sprvnejie by mal tento odsek niest nzov "meranie rchlosti renie elektromagnetickch
vln", pretoe to, co nazvame "rchlostou svetla vo vkuu", je v skutocnosti univerzlna
prrodn rchlostn kontanta, ktor udva rchlost renia signlov v celom frekvencnom
psme elektromagnetickho spektra. Tto rchlost je nezvisl od frekvencie a m
rovnak hodnotu v kadej vztanej sstave, nie je teda v pravom zmysle kinematickou
velicinou. Ak ju nazvame "rchlostou svetla", robme tak z historickch dvodov,
pretoe jej prv merania boli uroben v tom psme spektra, ktor vnma ludsk oko.
Dvno pred Maxwellom a Einsteinom si otzku o rchlosti svetla poloil taliansky
ucenec Galileo Galilei, ktor sa okolo roku 1600 poksil rchlost svetla aj zmerat ako
pomer svetlom prejdenej drhy s a na to potrebnho casu t. Pri Galileovch technickch
monostiach je len samozrejm, e takto pokus skoncil nespechom. Aj Galileovi bolo
jasn, e na meranie takchto nevdanch rchlost treba spolahlivo merat velmi velk
vzdialenosti a velmi krtke casov intervaly. Bolo teda len logick ocakvat od astronmie, e
bude tou vedou, ktor poskytne vhodn metdy na meranie rchlosti svetla. V roku 1675
dnsky astronm Olaf Rmer na zklade pozorovania zatmen Jupiterovch mesiacov
stanovil rchlost svetla na hodnotu 2.10
8
m.s
1
. O ptdesiat rokov neskr anglick
astronm James Bradley ju stanovil plne inou metdou na 3.10
8
m.s
1
.
V roku 1849 franczsky fyzik Armand Hipolyte Louis Fizeau (1819 1896) zmeral
rchlost svetla nie astronomickou metdou. Fizeauova aparatra na meranie rchlosti
svetla je znzornen na obr. 11.15. Svetlo zo zdroja po odraze na polopriepustnom zrkadle
prechdza prvou oovkou. Za oovkou v jej ohniskovej rovine 0 rotuje ozuben kotc
s poctom zubov N, ktorho kruhov frekvenciu = 2f mono menit. Kotc "rozsek"
sveteln zvzok na sled svetelnch zbleskov, ktor rchlostou c prekonvaj drhu l
(vo Fizeauovch pokusoch 8630 m) k zrkadlu a spt ku kotcu. Ak sa zvol kruhov
frekvencia otcok kotca tak, e za cas potrebn na prelet zblesku k zrkadlu a spt sa

1
Nu vravm: Verm v jedinho Boha
a vecnho, co hbe nebo cel,
sm nehnut tak pl v nom lska mnoh!
K tej miere nielen Fyzika mi stelie
s Metafyzikou dkazy; ich dal mi
i pravdy jas, co pr v boskom diele ...
Preklad: Viliam Turcny, 1986
546
koleso pootoc tak, e nasledujci zub zblesk zatieni, pozorovatel neuvid iadne odrazen
svetlo a obraz zdroja zmizne z jeho zornho pola. Je zrejm, e zatemnenie zornho pola
nastane vtedy, ak sa za uveden cas kotc pootoc o uhol = /N. Z podmienky
rovnakho casu potrebnho na prelet svetla po drhe 2l a pootocenia kotca o uhol
plynie, e mus platit

=
2l
c

z coho rchlost svetla
c =
2l

= 4lfN (11.120)
Kotc vo Fizeauovom experimente mal N = 720 zubov a otcal sa s frekvenciou f = 12,6 Hz.
Zo vztahu (11.120) plynie pre rchlost svetla hodnota 3,13.10
8
m.s
1
, co je hodnota asi
o 5 % vcia ako poskytuj scasn merania. Chyba merania je spsoben hlavne
nepresnostou stanovenia okamihu zatemnenia zornho pola.

Obr. 11.15
Fizeauov experiment zdokonalil v roku 1862 franczsky fyzik Jean Bernard Lon
Foucault (1819 1868) tm, e rotujci kotc nahradil rotujcim zrkadlom. Metdou
rotujceho zrkadla vykonal v rokoch 1878 a 1930 mnoho meran rchlosti svetla znmy
americk fyzik Albert Abraham Michelson (1852 1931), ktor v roku 1926 stanovil
rchlost svetla na hodnotu 299 796 km.s
1
s neistotou

4 km.s
1
. Nie je nezaujmav
uviest, e Michelsonovi sa metdou rotujceho zrkadla podarilo zmerat 35 kilometrov
vzdialenost vrcholov kalifornskch hr Mount Wilson a Mount San Antonio s presnostou
lepou ako 2,54 cm (

1 inch).
Michelsonovu metdu modifikoval v roku 1950 vdsky fyzik Bergstrand, ktor
nahradil rotujce zrkadlo elektronickm zariadenm pozostvajcim z pulznho zdroja
a detektora. Zmenou frekvencie pulzov mono dosiahnut maximum daja detektora.
Zariadenie m komercn nzov geodimeter a pomocou neho bola urcen hodnota
rchlosti svetla (299 792,7 0,25) km.s
1
. Geodimeter sa dnes pouva na rutinn
merania velkch vzdialenost na zklade znmej rchlosti svetla.
Vetky doteraz uveden metdy sa zakladaj na meran dlok a casu a s pouiteln
skutocne iba na meranie rchlosti svetla. Ovela presnejie vsledky merania poskytuj
metdy zaloen na pozorovan stojatch vln, pri ktorch sa experimentlne urcuje vlnov
547
dlka a frekvencia f elektromagnetickej vlny. Rchlost svetla sa potom vypocta zo
znmeho vztahu
c = f
Vlnov dlky a frekvencie sa dnes meraj s vysokou presnostou v celom
elektromagnetickom psme a presnost stpa s frekvenciou. Na urcenie dlky vlny ako
dvojnsobnej vzdialenosti medzi minimami stojatej vlny sa pouvaj rzne druhy
interferometrov resp. rezontorov, ktor maj rzne kontrukcie podla pouitej frekvencie.
Prv merania rchlosti c na rdiovch frekvencich vykonal J. Mercier
1
v roku 1924
meranm stojatch vln na dvojvodicovch vedeniach opsanch v predchdzajcich odsekoch.
V mikrovlnovom psme prvkrt merali rchlost c roku 1950 Essen
2
a dvojica
vskumnkov Bol a Hansen. Essen meral rezonancn vlnov dlku v cylindrickom dutinovom
rezontore na frekvencii
f = 9,498 300.10
9
Hz
Pre polomer rezontora R = 3,258 76 cm a jeho dlku l = 15,645 74 cm zistil v rezontore
n = 8 pozdlnych polvln, z coho stanovil dlku vlny v rezontore na hodnotu

=
2l
n
3,911 44 cm
Dlka vlny

v rezontore svis s dlkou vlny v neohranicenom vkuu podla vztahu

3

1
2

|
\

|
.
|
kr
(11.121)
kde

kr
= 1,639 662

R = 5,343 27 cm
je kritick vlnov dlka vo vlnovode s danm polomerom. Po dosaden za

a
kr
do
vrazu (11.121) dostal pre vlnov dlku v neohranicenom vkuu hodnotu
= 3,156 159 cm
Nakoniec pre rchlost svetla dospel k hodnote
c = f = 2,997 814 5.10
8
m.s
1

Essen vykonal mnostvo experimentov za rznych podmienok a po starostlivom vbere
vsledkov uviedol ako najpravdepodobnejiu hodnotu s udanm neistoty
c = (2,997 925 0,000 030).10
8
m.s
1


1
Mercier, J., J. Phys. Radium 5, 168 (1924)
2
Essen, L., Proc. R. Soc. A204, 260 (1950)
3
Pozri napr.: Tirpk, A.: Elektronika velmi vysokch frekvenci, Vydavatelstvo UK Bratislava 2001;
Tysl, V., Ruicka, V.: Teoretick zklady mikrovlnn techniky, SNTL Praha 1989
548
Mikrovlnov interferometer so tyrmi lievikovmi antnami pouil v rokoch 1952
a 1958 na urcenie c Anglican K. D. Froome najprv na frekvencii f = 25 000 MHz s vlnovou
dlkou = 1,2 cm a neskr na frekvencii f = 72 006 MHz s vlnovou dlkou = 4,16 mm.
1

Frekvencia bola meran s mimoriadnou presnostou metdami mikrovlnovej techniky.
Schma zariadenia na meranie je znzornen na obr. 11.16. Vkon mikrovlnovho
zdroja je rozvetven do dvoch zvzkov, pomocou vlnovodov a lievikovch antn
vyiaren z dvoch strn proti detektoru namontovanmu na pohyblivom vozku. Pri
pohybe vozka detektor registruje interferencn minim a maxim (vzdialenost
susednch minm je /2), pricom na 8-metrovej dlke sa registruje velk pocet vlnovch
dlok, co znacne zvyuje presnost merania . Vsledky Froomovch meran viedli
k hodnote
c = f = (299 792,5 0,10) km.s
1

cm sa zlepila presnost a precznost Bergstrandovch meran.

Obr. 11.16
Najpresnejie merania rchlosti svetla boli vykonan v 70-tch rokoch minulho
storocia v americkom Nrodnom rade tandardov (National Bureau of Standards,
Gaithersburg, Maryland) a vo Velkej Britnii v nrodnom fyziklnom laboratriu
(National Physical Laboratory). Po Froomovch experimentoch bolo fyzikom jasn, e
efektvnym spsobom zvenia presnosti merania rchlosti c je rozrenie Froomovej
metodiky z mikrovlnovej do infracervenej a viditelnej oblasti elektromagnetickho
spektra. Presnost merania c v tom obdob posunuli vrazne dopredu dva objavy:
vysokofrekvencn spektroskopia a vynlez laseru. Tieto vynlezy poskytli frekvencne
velmi stabiln koherentn zdroje signlov v infracervenej a viditelnej oblasti a metdy
velmi presnho stanovenia frekvencie. Meranie frekvencie sa stalo mimoriadne presnm
vdaka vvoju cziovho (Cs) frekvencnho tandardu s relatvnou presnostou 10
13
.
Meranie frekvencie a casu vo fyzike patria dnes k najpresnejm meraniam. V roku 1967
stanovila XIII. Generlna konferencia pre miery a vhy nov definciu sekundy, podla
ktorej:
Jedna sekunda (1 s) je asov interval, ktor sa rovn 9 192 631 770 peridam
elektromagnetickho iarenia emitovanho pri prechode medzi obidvomi hyper-
jemnmi hladinami zkladnho stavu atmu czia 133 v nulovom magnetickom poli.

1
Froome, K. D., Proc. R. Soc. A247, 109 (1958)
549
V novembri roku 1983 prijala XVII. Generlna konferencia pre miery a vhy aj nov
definciu jednotky dlky metra, podla ktorej:
Jeden meter (1 m) je vzdialenos, ktor prejde svetlo vo vkuu za 1/299 792 458
sekundy.
Vysok presnost merania frekvencie a vlnovej dlky umonili v sedemdesiatych
rokoch 20. storocia spresnit meranie rchlosti svetla asi stokrt. Cziov tandard
umonil presne merat frekvenciu stabilizovanch klystrnov, generovanch harmonk
hrotovch did a Josephsonovskch mostkov a sri spektrlnych ciar laserov, ako s
HCN f = 890 GHz = 337,0 m
H
2
O f = 10 700 GHz = 28,0 m
CO
2
f = 32 176 GHz = 9,3 m
Najpresnejie autorovi znme merania rchlosti svetla s vyuitm stabilizovanch
laserov vykonali v roku 1972 Evenson a i.
1
s nameranou hodnotou rchlosti svetla
c = (299 792,456 2 0,001 1) km.s
1

a v roku 1974 Blaney a i.
2
s hodnotou
c = (299 792,459 0 0,000 8) km.s
1

Presnost merania rchlosti svetla c s odchlkou iba 80 cm.s
1
, ktor dosiahol Blaney
predstavuje percentulnu odchlku iba 0,000 000 267 % od najpravdepodobnejej hodnoty,
cm sa rchlost svetla rad skutocne medzi prrodn kontanty, ktor s znme s najvyou
presnostou.
V roku 1975 na XV. Generlnej konferencii pre miery a vhy bola na zklade starostlivho
a kritickho posdenia vetkch znmych vsledkov merania stanoven rchlost svetla
vo vkuu na hodnotu
c = 299 792 458 m/s (11.122)
Tto hodnota dnes sli za zklad defincie metra, a je tie zkladom na urcenie dalch
cselnch kontnt v SI-sstave, ako s elektrick kontanta (permitivita vkua)

0
= 1/
0
c
2
, charakteristick impedancia vkua Z
0
=
0
c, pokojov energie elementrnych
castc mc
2
a i. Hodnota c podla (11.122) nie je samozrejme definitvna. Ak sa zvi presnost
merania rchlosti svetla bude aj tto numerick hodnota podroben revzii.
V tabulke 21 s uveden vybran merania rchlosti svetla vykonan od Galileovch
dn. Tabulka je dkazom velkosti, vytrvalosti a dmyslu ludskho ducha. Vidiet z nej,
ako sa s rokmi zvyovala presnost merania, ak irok paleta meracch metd bola pritom
vyuvan a medzinrodn zastpenie vedcov na meran rchlosti svetla.

1
Evenson, K, M., Wells, J. S., Petersen, F. R., Danielson, B. L., Day, G. W.,
Berger, R. L., Hall, J. L. Phys. Rev. Lett. 29, 1346 (1972)
2
Blaney, T. G., Bradley, C. C., Edwards, G. J., Jolliffe, B. W., Knight, D. J. E.,
Rowley, W. R. C., Shotton, K. C., and Woods, P. T., Nature, Lond. 251, 46 (1974)
550
Tabuka 21
Rchlost svetla vo vkuu
Rok Autor Krajina Metda
Rchlost svetla
vo vkuu
km/s
Nepresnost
merania
km/s
1600(?) Galileo Galilei Taliansko Lampe a sveteln
zklopky
"Nie je nekonecn, ale velmi
vysok"
1675 Rmer Franczsko Astronomick 200 000
1792 Bradley Anglicko Astronomick 304 000
1849 Fizeau Franczsko Rotujci kotc 313 300
1862 Foucault Franczsko Rotujce zrkadlo 298 000 500
1876 Cornu Franczsko Rotujci kotc 299 990 200
1880 Michelson USA Rotujce zrkadlo 299 910 50
1883 Newcomb Anglicko Rotujce zrkadlo 299 860 30
1883 Michelson USA Rotujce zrkadlo 299 853 60
1923 Mercier Franczsko Stojat vlny na
vedeniach
299 782 15
1926 Michelson USA Rotujce zrkadlo 299 796 4
1928 Karolus
a Mittelstdt
Nemecko Kerrova cela 299 778 10
1940 Httel Nemecko Kerrova cela 299 768 10
1941 Anderson USA Kerrova cela 299 776 14
1950 Bergstrand vdsko Geodimeter 299 792,7 0,25
1950 Essen Anglicko Mikrovlnov
rezontor
299 792,5 3
1950 Houston ktsko Kmity kryt. mrieky 299 775 9
1950 Bol, Hansen USA Mikrovlnov
rezontor
299 789,3 0,4
1950 Rank, Ruth,
Van der Sluis
USA Molekulrne spektr 299 776 7
1954 Florman USA Rdio-interferometer 299 795,1 3,1
1954 Rank, Shearer,
Wiggins
USA Molekulrne spektr 299 789,8 3,0
1956 Edge vdsko Geodimeter 299 792,9 0,2
1958 Froome USA Mikrovlnov
interferometer
299 792,5 0,1
1972 Bay, Luther,
White
USA a f-merania
0,633-m ciary
He-Ne lasera
299 792,462 0,018
1973 Evenson a i. USA a f-merania
3,39-m ciary
He-Ne lasera
299 792,457 4 0,001 1
1974 Blaney a i. Anglicko a f-merania
9,32-m ciary
CO
2
lasera
299 792,459 0 0,000 8
551
lohy 293 326
293. Dokte, e kad funkcia tvaru f(x, t) = f(x ct) vyhovuje vlnovej rovnici

2
2 2
2
2
1 f
x c
f
t
=

294. Dokte, e monochromatick vlny f(x, t) = Ce
j(

t

x)
(C je kontanta) s rieeniami
vlnovej rovnice pri hodnote = /c.
295. Dokte, e elektromagnetick pole dan vrazmi
E
x
= E
0
cos(z ct) B
y
=
E
c
0
cos(z ct) E
y
= E
z
= B
x
= B
z
= 0
vyhovuje Maxwellovm rovniciam.
296. Scin kapacity na jednotku dlky a indukcnosti na jednotku dlky prenosovch veden je
velicina kontantn a rovn sa prevrtenej hodnote tvorca rchlosti renia elektromagnetickho
pola v danom prostred. Dokte to na prklade koaxilneho kbla a dvojlinky.
297. Valcovm vodicom s polomerom R a mernou vodivostou tecie kontantn prd I.
Vypoctajte velkost Poyntingovho vektora na povrchu vodica a urcite jeho smer. Dokte, e
energia elektromagnetickho pola tecie do vodica s vkonom

P
I
R
=
2
2

na jednotku dlky, t. j. s tm vkonom, s ktorm sa v nom men na teplo.
298. Koaxilny kbel pozostva z dvoch dutch, idelne vodivch valcov s polomermi a a b
(a < b). Na jednom konci je zakoncen odporom R (obr. 298). Na vstup kbla je pripojen zdroj
elektromotorickho naptia s nulovm vntornm odporom. Vypoctajte Poyntingov vektor vo
vntri kbla. Pomocou Poyntingovho vektora dokte, e energia postupuje kblom s vkonom


I
R
=
2

pozdl jeho osi, t. j. s tm vkonom, s ktorm sa men na teplo v odpore R.

Obr. 298
299. Vypoctajte rchlost prenosu energie pozdl koaxilneho kbla podla predchdzajcej
lohy. V akom vztahu je rchlost prenosu k rchlosti svetla?
Poznmka: Rchlost prenosu energie vedenm je zaveden podobne ako rchlost prdenia
kvapaliny v hydrodynamike a je definovan vztahom
552

p
S
w
=
kde S je tok energie jednotkou plochy za jednotku casu (Poyntingov vektor) a w je objemov
hustota energie.
300. Rovinn elektromagnetick vlna sa ri vo vkuu v kladnom smere osi z a jej elektrick
zloka je dan vrazom

) j(
0
) , (
z
c
t
x x
E t z E

=

kde E
x0
je amplitda x-ovej zloky pola. E
y
= E
z
= 0.
a) Vypoctajte rchlost renia fzy vlny (fzov rchlost).
b) Pomocou Maxwellovch rovnc njdite magnetick zloku vlny.
c) Vypoctajte pomer amplitd elektrickej a magnetickej zloky vlny vo vkuu.
d) Vypoctajte stredn hodnotu hustoty toku energie v elektromagnetickej vlne ako relnu
cast komplexnho Poyntingovho vektora
S
E H
=


2

kde H
*
je vektor komplexne zdruen k vektoru H.
301. Charakteristick impedancia Z prenosovho vedenia je definovan ako pomer priecnej
zloky elektrickho pola k priecnej zloke magnetickho pola, pricom sa ukazuje, e

Z
L
C
=

kde L', C' s indukcnost a kapacita na jednotku dlky vedenia. Vypoctajte Z pre pskov vedenie
vo vkuu z lohy 206.
302. Sveteln vlna m frekvenciu f = 4.10
14
Hz a dlku vlny = 5.10
7
m. Ak je rchlost
renia tejto vlny? Ak je permitivita prostredia, v ktorom sa vlna ri a jeho index lomu? Permeabilita
prostredia je =
0
. Ak je dlka danej vlny vo vkuu?
303. Vzduch sa zacna ionizovat pri intenzite elektrickho pola E 3.10
6
V/m (pozri tabulku 5).
Pri akej strednej hustote toku vkonu elektromagnetickch vln dostatocne nzkej frekvencie me
vo vzduchu nastat ionizcia?
304. Rovinn elektromagnetick vlna s frekvenciou = 10
6
rad/s dopad na vodiv rmcek
tak, e vektor H je kolm na rovinu rmceka. Rozmery rmceka s mal v porovnan s dlkou
vlny. Plocha rmceka S = 100 cm
2
, stredn vkon v elektromagnetickej vlneP = 1 W/m
2
. Njdite
amplitdu indukovanho EMN v rmceku.

Obr. 305
553
305. Na obr. 305 je znzornen sek dvojvodicovho vedenia s udanmi smermi prdov vo
vodicoch a potencilmi V
1
a V
2
(V
1
> V
2
) v tej istej priecnej rovine. Podla smeru Poyntingovho
vektora rozhodnite, kde sa nachdza zdroj vpravo, ci vlavo?.
306. Nekonecne dlh dvojvodicov vedenie je v istej rovine premosten impedanciou Z (obr. 306).
Vlnov impedancia vedenia nalavo od Z je Z
1
a napravo Z
2
. Z lavej strany sa po veden ri
naptov vln s amplitdou U
+
. Njdite amplitdu U

odrazenej a amplitdu U
+
' postupujcej
vlny v rovine premostenia a amplitdy prdov v impedancii Z a vo veden s vlnovou impedanciou
Z
2
.

Obr. 306
307. lohu 306 riete pre Z
1
= Z
2
= Z = R (R je cinn odpor). Ak cast vkonu naptovej
vlny U
+
sa spotrebuje v impedancii Z = R? Ak cast vkonu postupuje vedenm s impedanciou
Z
2
= R a ak cast vkonu sa odraz?
308. Riete lohu 307 pre Z
1
= R, Z
2
= Z = 2R.
309. Dvojvodicov vedenie s vlnovm odporom Z
0
je v prvom prpade zakoncen
impedanciou Z = 0 (skratom) a v druhom prpade Z = (otvoren vedenie). Po veden postupuje
naptov vlna s amplitdou U
+
. Njdite amplitdu odrazenej vlny U

v koncovej rovine vedenia.
Cm sa bud lit vzniknut stojat vlny na veden v prvom a v druhom prpade?
310. Dvojvodicov symetrick kbel m pri frekvencii f = 1000 Hz takto parametre:
R = 6,55.10
3
/m, L = 1,36.10
6
H/m, C = 8,84.10
12
F/m, G zanedbateln. Na frekvencii
f = 100 MHz je: R = 0,606 /m, L = 1,26.10
6
H/m, C = 8,84.10
12
F/m, G zanedbateln. Vypoctajte
pre obe frekvencie vlnov impedanciu kbla, tlm v dB/m, straty na vlnov dlku a fzov rchlost
vlny v kbli. Porovnajte vsledky pre obidve frekvencie.
311. Koaxilny kbel pre televzny rozvod podla dajov vrobcu m polomer vntornho
vodica a = 0,575 mm a vntorn polomer plta b = 3,625 mm. Kbel je vyplnen polyetylnom
s relatvnou permitivitou
r
= 2,25. Kapacita kbla C = 67 pF/m. Vypoctajte:
a) vlnov impedanciu kbla,
b) indukcnost na jednotku dlky kbla,
c) fzov rchlost vlny na kbli.

Obr. 312
312. Ak musia byt hodnoty odporov R
1
a R
2
, aby na veden podla obr. 312 nevznikla stojat
vlna?
554
313. Ak musia byt vlnov impedancie veden AB, BC a CD na obr. 313, aby pozdl celho
vedenia nevznikali odrazy?

Obr. 313
314. Vedenie dlh l m vlnov impedanciu Z
v
a kontantu renia . Na vstupe vedenia je
naptie s amplitdou U
vst
a prd s amplitdou I
vst
. Vypoctajte amplitdu vstupnho naptia,
prdu a vstupn impedanciu.
315. K vedeniu dlhmu l = 20 m je na vstupe pripojen genertor pracujci na frekvencii
f = 3 MHz. Vedenie je na vstupe otvoren. Njdite amplitdu vstupnho naptia, ak amplitda
vstupnho naptia U
vst
= 20 V.
316. Amplitda naptia na konci otvorenho vedenia s vlnovou impedanciou Z
v
= 300 je
U
vst
= 600 V. Njdite amplitdu naptia a prdu vo vzdialenosti l = 40 m od konca vedenia. Dlka
vlny na veden = 300 m.
317. Na konci otvorenho vedenia pracujceho na vlnovej dlke = 20 m bola nameran
amplitda naptia U
vst
= 200 V a vo vzdialenosti l = 2 m od konca vedenia amplitda prdu
I
m
= 0,5 A. Njdite vlnov impedanciu vedenia. Ak je amplitda prdu v maxime prdovej stojatej
vlny?
318. Vedenie so vzduchovou izolciou m vlnov impedanciu Z
v
= 400 a je dlh 75 cm. Na
vstup vedenia je pripojen reaktancia Z
r
= j

400 . Vedenie pracuje na frekvencii f = 150 MHz
a amplitda naptia na jeho vstupe je U
vst
= 50 V.
a) Vypoctajte vstupn impedanciu vedenia,
b) nacrtnite naptov a prdov stojat vlnu,
c) vypoctajte amplitdy naptia a prdu na vstupe a v maximch stojatch vln.

Obr. 319
319. Na veden zobrazenom na obr. 319 treba njst amplitdu vstupnho a vstupnho naptia,
prdu, vstupn a vstupn vkon, dalej cinitel stojatej vlny, koeficient odrazu na vstupe a vstupe
vedenia, amplitdy naptia a prdu v minimch a v maximch stojatch vln a polohy minm
a maxm stojatch vln. Nacrtnite naptov a prdov stojat vlnu.
320. Vedenie dlh l = 120 km je urcen na prenos jednosmernho vkonu. Jeho parametre s:
R = 53,45 /km, G = 1,55.10
6
S/km. Naptie na vstupe vedenia U
vst
= 24 V, na vstupe vedenia
je skrat. Vypoctajte vstupn a vstupn prd a vstupn odpor vedenia.
555
321. Dvojvodicov telefnne vedenie m pri frekvencii f = 1 kHz vlnov impedanciu Z
v
=
= 615 j

78 a kontantu renia = 3,05 + j

2,18.10
2
km
1
. Vedenie je dlh l = 240 km a je
zakoncen ztaou rovnou vlnovej impedancii vedenia. Na vstup je pripojen genertor pracujci
na frekvencii f = 1 kHz, ktor zabezpecuje vstupn naptie s amplitdou U
vst
= 5 V. Vypoctajte:
a) fzov rchlost na veden a vlnov dlku,
b) amplitdu vstupnho prdu, vstupnho naptia vstupn a vstupn vkon.
322. Njdite vlnov impedanciu vedenia, ktor pozostva z dvoch paralelnch vodicov
priemeru D = 4 mm uloench vo vzduchu v osovej vzdialenosti l = 13,54 cm. Vypoctajte
vstupn impedanciu takho vedenia, ak je dlh d = 35 m (16 m) a na konci skratovan (otvoren).
Pracovn vlnov dlka = 50 m. Ak indukcnost, resp. kapacitu predstavuje vedenie z hladiska
jeho vstupnch svoriek?
323. Vedenie s vlnovou impedanciou Z
v
= 70 je na jednom konci skratovan a na druhom
konci premosten kapacitou C = 10 pF. Systm m predstavovat rezontor na frekvencii f = 100 MHz.
Ak mus byt dlka vedenia?
324. Paraleln LC obvod s indukcnostou L = 125 H kmit na frekvencii f = 2 MHz. Pre cely
merania je k nemu pripojen paralelne jeden koniec koaxilneho vedenia, ktorho druh koniec je
pripojen k meraciemu prstroju s nekonecnou vntornou impedanciou. Podla dajov vrobcu m
kbel vlnov impedanciu Z
v
= 52 a kapacitu C = 93,5 pF/m. Kbel m dlku d = 76 cm. Ako sa
zmen rezonancn frekvencia obvodu po pripojen kbla?
325. 70-ohmov dipl treba prispsobit k 300-ohmovmu symetrickmu zvodu sekom
tvrtvlnovho vedenia pri vlnovej dlke = 4,84 m (f = 62 MHz) Njdite vlnov impedanciu
a dlku tohoto vedenia.

Obr. 326
326. Na obr. 326 je znzornen prenosov systm s dvoma ztaami a genertorom.
a) Urcite Z
1
, Z
2
a Z
3
, ak je spnac S
1
zopnut a S
2
rozopnut. Kam postupuje vkon?
b) Odpovedzte na otzky bodu a) ak je spnac S
1
rozopnut a S
2
je zopnut.
c) Kam postupuje vkon, ak s obidva spnace rozopnut (zopnut)?

556
DODATOK I
STRUN PREHAD VEKTOROVEJ ANALZY
1 Stavanie vektorov a nsobenie vektora skalrom
Vektor A je fyziklna veliina, ktor m udan vekos (modul, absoltnu hodnotu)
A a smer. Mono ho vyjadri naprklad v zlokch pozd os kartzskeho sradnicovho
systmu x, y, z
A = A
x
i + A
y
j + A
z
k
kde i, j, k s jednotkov vektory s modulom 1 v smere sradnicovch os (pozri Dodatok II).
Vektory mono stava. Set dvoch vektorov A a B je vektor
C = A + B = (A
x
+ B
x
)i + (A
y
+ B
y
)j + (A
z
+ B
z
)k
Pre stavanie vektorov plat komutatvny zkon
A + B = B + A
a asociatvny zkon
(A+ B) + C = A + (B + C)
Vdy plat
A + B A + B
Rozdiel dvoch vektorov
A B = A + (B)
je vektor, ktor sa rovn stu vektora A s vektorom B (vektor s rovnakm modulom
ako B, ale opanho smeru).
Sin skalra s vektorom A je vektor, ktorho modul je A a smer je shlasn
so smerom vektora A ak > 0, alebo opan smeru A, ak < 0.
2 Nsobenie vektorov
S definovan dva siny vektorov:
a) Skalrny sin dvoch vektorov A. B je skalr s hodnotou AB cos, kde je
uhol, ktor vektory A a B zvieraj, teda
A. B = AB cos
Skalrny sin dvoch navzjom kolmch vektorov ( = /2) sa rovn nule. Skalrny
sin dvoch paralelnch, resp. antiparalelnch vektorov ( = 0, )
A. B = AB
Pre skalrny sin vektorov plat komutatvny zkon a distributvny zkon, t. j.
557
A. B = B. A
(A + B) . C = A. C + B. C
avak neplat asociatvny zkon, pretoe
A(B. C) (A. B)C
Pre jednotkov vektory pravouhlho sradnicovho systmu platia vrazy
i.j = j.i = i.k = k.i = j.k = k.j = 0
i.i = j.j = k.k = 1
Skalrny sin vektorov v zlokch pravouhlch sradnc
A. B = A
x
B
x
+ A
y
B
y
+ A
z
B
z
Ak A = B, potom
A. A = A
2
= A
x
2
+ A
y
2
+ A
z
2
b) Vektorov sin dvoch vektorov A B je vektor, ktorho modul je
A B = AB sin
( je uhol medzi vektormi A a B) a smer vektora A B je tak, e vektory A, B a A B
tvoria pravotoiv sradnicov systm. Vektorov sin dvoch paralelnch vektorov
( = 0, ) sa rovn nule. Vektorov sin dvoch navzjom kolmch vektorov ( = /2)
je vektor s modulom AB.
Pre vektorov sin dvoch vektorov plat distributvny zkon, t. j.
(A + B) C = A C + B C
avak neplat komutatvny zkon. Plat antikomutatvny zkon, t. j.
A B = B A
a neplat ani asociatvny zkon, pretoe
A (B C) (A B) C
Vektorov siny jednotkovch vektorov i, j, k s
i i = j j = k k = 0
i j = k j k = i k i = j
j i = k k j = i i k = j
Vektorov sin dvoch vektorov v zlokch pravouhlho sradnicovho systmu
558
A B
i j k
= = A A A
B B B
x y z
x y z
(A
y
B
z
A
z
B
y
)i + (A
z
B
x
A
x
B
z
)j + (A
x
B
y
A
y
B
x
)k
Dvojnsobn vektorov sin A (B C) je vektor koplanrny s vektormi B a C,
a je dan vrazom
A (B C) = B(A. C) C(A. B)
Zmiean vektorov sin
A.(B C) = B.(C A) = C.(A B)
je skalr, ktorho vekos sa rovn objemu rovnobenostena urenho vektormi A, B
a C. V zlokch pravouhlho sradnicovho systmu
A. B C ( ) =
A A A
B B B
C C C
x y z
x y z
x y z

alej platia vzahy
(A B).(C D) = (A.C)(B.D) (A.D)(B.C)
(A B) (C D) = [A.(B D)]C [A.(B C)]D = [A.(C D)]B [B.(C D)]A
DODATOK II
SRADNICOV SYSTMY
1 Dvojrozmern sradnicov systmy
Na urenie polohy bodu v rovine treba zada dve sla (sradnice), priom spsob
zadania polohy (sradnc) zvis od povahy problmu, v ktorom bod vystupuje. Na tento
el slia sradnicov systmy, ktor musia ma zadan zaiatok, smer (+/) sradnicovch
os a mierku (klu). Najastejie pouvan sradnicov systmy v rovine s:
pravouhl (kartzsky) systm x, y
polrny systm sradnc , .
1.1 Pravouhl (kartzsky) dvojrozmern systm sradnc
Pravouhl systm sradnc v rovine je sstava dvoch navzjom pravouhlch (ortogonlnych)
os poda obr. I. Zaiatkom (plom alebo nulovm bodom) 0 je priesenk os.
559
Vzdialenosti na horizontlnej osi sa zadvaj hodnotami x vzhadom na zaiatok, na
vertiklnej osi y od zaiatku. Poloha bodu P v rovine je potom uren dvojicou sel x,
y, o oznaujeme P(x, y).
Vzdialenos OP bodu P(x, y) od zaiatku 0 je dan Pytagorovou vetou:
OP x y = +
2 2

Vzdialenos d medzi dvoma bodmi P
1
(x
1
, y
1
)

a P
2
(x
2
, y
2
):
d PP x x y y = = +
1 2 1 2
2
1 2
2
( ) ( )

Obr. I
1.2 Systm polrnych sradnc
Polrne sradnice sa pouvaj pri analze problmov so stredovou symetriou v rovine.
Poloha bodu P sa zadva (pozri obr. II):
1) vzdialenosou (polomerom alebo dkou polohovho vektora) = OP,
2) smerovm uhlom (polrny uhol, uhlov sradnica alebo argument) medzi spojnicou
OP a polrnou osou. Polrny uhol je kladn pri otan proti smeru hodinovch
ruiiek a zporn pri otan v smere pohybovch ruiiek. Pretoe uhol sa v rovine
v oblkovej miere opakuje po hodnotch 2, najastejie sa pri jeho zadvan obmedzujeme
na interval hodnt 0 < 2 alebo v stupovej miere 0 < 360. Nazvame ich
hlavn hodnoty.

Obr. II
560
Vzdialenos d dvoch bodov P
1
(
1
,
1
) a P
2
(
2
,
2
) v polrnych sradniciach
d = +
1
2
2
2
1 2 2 1
2 cos( )
je dan kosnusovou vetou.
1.3 Konverzie v dvojrozmernch sradnicovch systmoch
Prechod od polrnych sradnc (, ) k pravouhlm sradniciam (x, y) sa vykon
pomocou vzahov
x r y r = = cos sin
a prechod od pravouhlch sradnc (x, y) k polrnym (, ) je dan vzahmi
r x y
y
x
= + =
2 2
arctg
2 Trojrozmern sradnicov systmy
Trojrozmern sradnicov systmy sa pouvaj na urenie polohy bodu v priestore.
Poda povahy problmu mono poui niektor z nasledovnch najastejie pouvanch
sradnicovch systmov:
pravouhl (kartzsky) systm x, y, z
cylindrick (valcov) systm , , z
sfrick (guov) systm r, , .
Kad zo systmov mus ma uren zaiatok 0 (pre cylindrick systm je zaiatkom
bod na osi z), smer (+/) a mierka.
2.1 Pravouhl trojrozmern systm sradnc
Tento systm predstavuje tri navzjom ortogonlne (pravouhl) sradnice, ktor
nazvame os x, os y a os z (pozri obr. III).
Vzdialenos bodu P(x, y, z) od zaiatku 0
OP x y z = + +
2 2 2

Najkratia vzdialenos d medzi dvoma bodmi P
1
(x
1
, y
1
, z
1
) a P
2
(x
2
, y
2
, z
2
)
d PP x x y y z z = = + +
1 2 1 2
2
1 2
2
1 2
2
( ) ( ) ( )
Jednotkov vektory v porad i j k tvoria pravotoiv systm.
561

Obr. III
2.2 Cylindrick systm sradnc
Polrne sradnice sa pouvaj v problmoch s osovou (cylindrickou) symetriou
a rotanou symetriou.
Poloha bodu v cylindrickom systme je dan sradnicami (, , z), kde z je
cylindrick os, je kolm vzdialenos bodu P od osi z (pozor nie od zaiatku na osi z)
a je azimutlny uhol medzi referennou rovinou prechdzajcou osou z a rovinou
v ktorej le bod P (pozri obr. IV). Definin oblasti:
pre je 0
pre je 0 2
pre z je z +

Obr. IV
Pre z = 0 prechdza cylindrick systm na systm polrnych sradnc. Jednotkov
vektory v porad e

e
z
tvoria pravotoiv systm.
562
2.3 Sfrick systm sradnc
Sfrick sradnice sa pouvaj pri problmoch so stredovou symetriou, napr. v geografii,
pri opise diplovch pol, v kvantovej mechanike pri opise energetickch stavov atmov
a p.
Bod P v sfrickch sradniciach je dan trojicou sel (r, , ) na obr. V, kde
r je vzdialenos bodu P od zaiatku 0 a m hodnoty r 0,
je polrny uhol (geografick dkov sradnica) medzi polrnou osou (napr. osou z)
a smerom vektora r. Nadobda hodnoty z intervalu 0 .
je azimutlny uhol (geografick rkov sradnica v rovnkovej rovine) medzi
priemetom vektora r do roviny kolmej na polrnu os (na obr. V os z) a zvolenou osou
v tejto rovine (napr. os x). Uhol nadobda hodnoty z intervalu 0 < 2.
Jednotkov vektory v porad e
r
e

tvoria pravotoiv systm.

Obr. V
2.4 Konverzie medzi trojrozmernmi
sradnicovmi systmami
Prechod cylindrickch sradnc (, , z ) na kartzske sradnice (x, y, z) umouj
vzahy
x y z z = = = cos sin
Prechod kartzskych sradnc (x, y, z) na cylindrick sradnice (, , z ) umouj
vzahy
r x y
x
x y
y
x
z z = + =
+
= =
2 2
2 2
arccos arctg
Prechod sfrickch sradnc (r, , ) na kartzske sradnice (x, y, z) umouj
vzahy
563

x r
y r
z r
= <
=
=
sin cos
sin sin
cos

0 2
0

Prechod kartzskych sradnc (x, y, z) na sfrick sradnice (r, , ) umouj
vzahy
) (
2 2 2
plochy ovej gu rovnica z y x r + + =

x
y
y x
y
y x
x
=
+
=
+
= tg sin cos
2 2 2 2


2 2 2
cos
z y x
z
r
z
+ +
= =
Prechod sfrickch sradnc (r, , ) na cylindrick sradnice (, , z) umouj
vzahy




=
= <
=
r
z r
sin
cos
0 2
0

Prechod cylindrickch sradnc (, , z) na sfrick sradnice (r, , ) umouj
vzahy
r z
z
= + = =


2 2
arctg

564
Tabuka 22
Diferencilne opercie na skalrnych a vektorovch poliach
Gradient (grad) V:
Pravouhl sradnice (x, y, z) Cylindrick sradnice (, , z)
gradV
V
x
V
y
V
z
= + +

i j k gradV
V V V
z
z
= + +

e e e
1

Sfrick sradnice (r, , )
gradV
V
r r
V
r
V
r
= + +

e e e
1 1


sin

Divergencia (div) E:
Pravouhl sradnice (x, y, z) Cylindrick sradnice (, , z)
div E = + +

E
x
E
y
E
z
x
y
z

( )
div E = + +
1 1

E
E
E
z
z

Sfrick sradnice (r, , )
( ) ( ) div E = + +
1 1 1
2
2
r r
r E
r
E
r
E
r

sin
sin
sin




Rotcia (rot) E:
Pravouhl sradnice (x, y, z)
rot E i j k
i j k
=

E
y
E
z
E
z
E
x
E
x
E
y x y z
E E E
z
y
x z
y
x
x y z

Cylindrick sradnice (, , z)
rot E e e e
e e e
=

=
1 1 1

E
E
z
E
z
E
E E
z
E E E
z z
z
z
z
Sfrick sradnice (r, , )

E r rE E
r
r r
r
E
r
rE
r r
rE
E
r
E
E
r
r
r
r r
r
sin
sin
sin
1
1
sin
1 1
sin
sin
1
rot
2

=
=

=
e e e
e e e E

565

Tabuka 23
Laplaceov opertor
Pravouhl sradnice (x, y, z)
= = + + .

2
2
2
2
2
2
x y z

Cylindrick sradnice (, , z)
=

+ +
1 1
2
2
2
2
2

z

Sfrick sradnice (r, , )
2
2
2 2 2
2
2
sin
1
sin
sin
1 1

=
r r
r
r
r
r


NIEKOKO LITERRNYCH PRAMEOV K PREDMETU
"ELEKTROMAGNETIZMUS"
O elektromagnetizme bolo napsanch vemi vea vynikajcich diel. Medzi prv,
ktorch rove zodpoved dnenm teoretickm predstavm patr Maxwellova monografia
"Treatise on Electricity and Magnetism" (Pojednanie o elektrine a magnetizme) prv
raz vydan v roku 1873. Jej tretie vydanie vylo u v roku 1891 (3d ed., Oxford
University Press, 1891; reprint ed., Dover, New York 1954) a posledn v jni 1998 vo
vydavatestve Oxford University Press. Maxwell v nej na zklade Amprovch a Faradayovch
experimentlnych poznatkov predloil jednotn teriu elektromagnetizmu vtane
svetelnch javov.
Nepokladm za eln predklada tu rozsiahly zoznam uebnc, ktor boli napsan
potom, a ktor sa dnes len ako obstarvaj, nemem vak nespomen aspo niektor,
ktor si zasluhuj mimoriadnu pozornos a obdiv. S to naprklad:
1. Stratton, J.: "Electromagnetic Theory", McGraw Hill Book Co., Inc., New York
1941 existuje esk preklad z roku 1961,
2. Sommerfeld, A.: "Elektrodynamik", Akademische Verlagsgessellschaft Geest &
Portig K.-G., Leipzig 1949,
3. Tamm, I. J.: "Osnovy teoriji elektriestva", GITTL, Moskva 1957,
4. Jackson, J. D.: "Classical Electrodynamics", J. Wiley and Sons, Inc. New York,
London 1962.
566
V roku 1961 vznikla na Univerzite v Berkley v Kalifornii, USA pecilna komisia
zloen z renomovanch vedcov a pedaggov, aj nositeov Nobelovej ceny za fyziku,
ktor dostala za lohu koordinova tvorbu novch modernch uebnc zkladnho kurzu
fyziky, ktor by odrali vtedaj stav fyziklnych poznatkov a pokroky v technike.
Druh, u spomnan diel tohto pdielneho kurzu je venovan elektromagnetizmu
a vyiel v roku 1965. Je to kniha:
5. Purcell, E. M.: "Electricity and Magnetism", Berkley Physics Course, Vol. 2,
McGraw Hill Book Comp., New York 1965.
"Berkleysk kurz" je jedno z najdokonalejch diel z fyziklnej uebnicovej tvorby. Je
napsan na vysokej odbornej rovni a s takm pedagogickm majstrovstvom, e ho me
ta kad, kto m aspo priemern matematick prpravu zodpovedajcu gymnazilnej
rovni. S nm mono porovnva iba alej citovan a tie u spomnan uebnice
Richarda P. Feynmana. Edward Mills Purcell, autor uvedenej uebnice, dostal spolu
s Felixom Blochom v roku 1952 Nobelovu cenu za vskumy vo vysokofrekvennej
spektroskopii (jadrov magnetick rezonancia).
V sasnosti okrem tejto knihy existuj u ns pomerne nedvne vydania osvedench
uebnc, na ktor s tudenti obyajne odkazovan. S to naprklad knihy:
6. Feynman, R. P., Leighton, R. B., Sands, M.: "Feynmanove prednky z fyziky 3",
Alfa Bratislava 1988
7. Sedlk, B., toll, J.: "Elektina a magnetismus", Academia Praha Vydavatelstv
Karolinum 1993
8. imanec, P.: "Veobecn fyzika 2 Elektrina a magnetizmus", Vydavatestvo
UK Bratislava 2002
Dfajme, e aj dielo, na konci ktorho ste sa prve ocitli, Vm pomohlo odhali
a pochopi niektor taje sveta, v ktorom ijeme a ktorho sme neoddelitenou sasou.


567
RIEENIA LOH
Fyziklne lohy a ich postavenie pri tdiu fyziky
Tto zverecn cast mjho pojednania o elektromagnetizme je venovan rieeniu loh, ktor
som citatelovi-tudentovi predkladal za kadou kapitolou. Nrocnost loh je rzna: niektor s
velmi jednoduch a ich rieenia s udan iba numerickmi vsledkami, in, nrocnejie, vyaduj
hlb analytick rozbor. Niekolko loh vyaduje mimoriadne dobr prpravu a patria skr do vkladovej
casti. Takto paletu loh som zvolil na zklade sksenosti, e potencilni rieitelia-tudenti maj
rznu roven teoretickej prpravy, a teda aby aj menej erudovan mali ancu spene rieit
prslun pocet loh. Na druhej strane, aby sa t ambiciznej pri rieen nenudili.
Najvc problm pre rieitela lohy je obvykle odpoved na otzku: "Ako zacat?" Niet na nu
jednoznacnej odpovede. spech sa dostav a po tvrdej a systematickej prci s lohami a zskanm
dostatocnej sksenosti. Ako pri skutocnom fyziklnom vskume, ani pri rieen lohy nie je vdy
od zaciatku jasn, ak je optimlna postupnost krokov pre dosiahnutie vsledku. Ak mono nieco
poradit tak potom popri pecilnych zkonoch tkajcich sa priamo zloitho problmu, treba sa
pri jeho rieen poksit vyuit fundamentlne fyziklne zkony, ako s napr. zkony zachovania
a princp superpozcie. Ete vy stupen chpania problmu predpoklad schopnost vyuvania
metodologickch princpov fyziky, ako s: princp prcinnosti, symetrie, relativity a ekvivalencie.
Niekedy sa treba tie povzniest nad priehradky, ktor sme vo fyzike narobili. Fyziklny svet je
zloit a mnohotvrny a casto sa treba na problm vediet pozriet aj z inej, nielen "elektromagnetickej",
ale napr. aj z mechanickej, ci termodynamickej strnky.
Umenie rieenia loh spocva tie v schopnosti odlit podstatn strnky problmu od menej
podstatnch, ci nepodstatnch. Takto schopnost sa pri rieen prejav schopnostou zanedbvat tak,
e sa vpocty stan matematicky jednoduchie, pricom vsledok rieenia problmu zostva pre prax
dostatocne presn. Dobrm prkladom je zanedbanie gravitacnho psobenia pri elektromagnetickej
interakcii elementrnych castc.
U vciny predkladanch loh sa vyaduje numerick vsledok. Nie je mojm zujmom trat
tudentov bezduchmi numerickmi cviceniami, skr mm mysel poukzat na konkrtne kvantitatvne
svislosti, ktor mu byt pre budceho profesionlneho fyzika velmi poucn. Ved dozvediet sa
numerickm vpoctom napr. to, e vo vntri vodkovho atmu je intenzita elektrickho pola vcia
ako 10
12
V/m a rastie smerom do vntra k neznmym hodnotm, e magnetick indukcia pritom tie
dosahuje extrmne vysokch hodnt cca 12 T, je poznanie velmi vzruujce a okujce zroven.
Atm takto predstavuje singularitu hustoty elektromagnetickej energie.
V dnenej dobe pri scasnch monostiach vpoctovej techniky nepredstavuj numerick
vpocty loh nijak mimoriadne problmy. Mnoh z uvedench loh autor numericky rieil
v case, ked mal k dispozcii ako jedin vpoctov techniku logaritmick pravtko, k tomu
matematicko-fyziklne tabulky, papier a ceruzku.
Rieen zbierka loh m svoje vhody, ale aj nevhody. Vhodou je, e zbavuje tudenta
pochybnost pri hodnoten svojho rieenia, nevhodou je, e zvdza na "odpisovanie". Fyziklne
lohy maj predovetkm preverit hlbku a rozsah teoretickej prpravy tudenta a jeho schopnost
568
samostatne rieit lohy fyziklnej praxe. Mali by byt preto rieen samostatne, bez pomoci nejakch
vzorovch rieen, ak naviac uvime, e lohy mu mat niekolko sprvnych spsobov rieenia
obvykle iba s jednm sprvnym vsledkom. tudent by po rieeniach mal siahnut iba pri
konfrontcii vlastnho postupu a dosiahnutho rieenia. Ak si mus nimi pomhat pred dosiahnutm
vlastnho vsledku, znamen to, e jeho prprava nebola dostatocn, alebo nem dost trpezlivosti.
V takom prpade rieenia s tie uitocn, ale iba ako dodatocn tudijn literatra (potom vak
treba siahnut aj po inej dostupnej zbierke loh).
Napriek argumentom pre a proti si myslm, e rieen lohy mu byt uitocnou pomckou,
ak sa rieenia bud pouvat v rozumnej miere. Domnievam sa, e ich treba zaradit aj kvli
ucelenosti predkladanho diela.
2 Elektrostatika nbojov vo vkuu
1. Vsledn sila psobiaca na nboj q
0
na obr. R1 me byt nulov iba vtedy, ak sily od
nbojov q
1
a q
2
s opacnho znamienka. To me nastat vtedy ak:
a) q
1
a q
2
s opacnho znamienka, pritom x > d alebo x < 0,
b) q
1
a q
2
s rovnakho znamienka, pricom 0 < x < d.

Obr. R1
Podmienka rovnovhy sl je

( )
F
q q
x
q q
x d
=

|
\

|
.
|
|
=
1
4
0
0
1 0
2
2 0
2

z coho pre x plynie kvadratick rovnica
(1 p)x
2
2dx + d
2
= 0
kde p = |q
2
|/|q
1
|. Korene tejto rovnice s

x d
p
p
d
p
1 2
1
1 1
,
=

a udvaj polohy nboja q
0
, v ktorch je tento nboj v rovnovhe. Pritom mu nastat tieto prpady:
) ak 0 < p < 1 (|q
2
| < |q
1
|), potom
x
1
> d a 0 < x
2
< d
Prv koren zodpoved nbojom opacnho znamienka a druh nbojom rovnakho znamienka.
) ak p > 1 (|q
2
| > |q
1
|), potom
x
1
< 0 a 0 < x
2
< d
Prv koren zodpoved nbojom opacnho znamienka a druh nbojom rovnakho znamienka.
) ak p = 1 (|q
2
| = |q
1
|), potom pre nboje rovnakho znamienka je rovnovna poloha medzi
nbojmi vo vzdialenosti x = d/2. Pre nboje opacnho znamienka rovnovna poloha neexistuje,
resp. je v .

569
2. f = 9,2.10
8
N.
3. Dostrediv sila sa rovn Coulombovej sile a plat

m
r
e
r
e

2 2
0
2
4
=

z coho plynie pre rchlost hodnota = 2,25.10
6
m/s.
4. Vyuitm Gaussovho zkona dostaneme pre intenzitu elektrickho pola vo vntri rovnomerne
nabitej gule vraz

( ) E r
Qr
R
=
4
0
3

pre r < R
Elektrn m rovnovnu polohu v strede gule. Ak sa vychli z jej stredu do vzdialenosti r, bude
nan psobit centrlna sila

( ) ( ) F r eE r
eQr
R
= =
4
0
3

Pohybov rovnica pre elektrn bude tvaru

( ) m
r
t
F r
eQr
R
e
d
d
2
2
0
3
4
= =

Je to diferencilna rovnica pre netlmen harmonick pohyb s frekvenciou

f
eQ
m R
e
= =

2
1
2 4
0
3


Pre vodk (m
e
= 9,1.10
31
kg, Q = 1,6.10
19
C) f = 7.10
15
Hz. Tto frekvencia spad do dalekej UV
oblasti (pozri tab. 20) za hranou Lymanovej srie pojem z atmovej fyziky.
5. E = 6,4.10
20
Z/A
3/2
[V/m].
6. a) div E = 0, rot E = 0. Pretoe rot E = 0, dan funkcia me predstavovat relne
elektrostatick pole.
b) Integrl E l .d
}
po drhe 1 na obr. R6 je

( ) ( ) ( )
( )
( )
( )
( )
I K y x x y K y x x y K K
1
0 1
11
0 0
0 1
0 1 = + + + = + =
} }
d d d d
,
,
,
,

Integrl po drhe 2

( )
( )
( )
( ) ( )
( )
( )
I K y x x y K y x x y K K
2
0 0
1 0
0 1
11
0 1 = + + + = + =
} }
d d d d
,
,
,
,

Drhu 3 predstavuje priamka y = x, pricom vzdialenost l od zaciatku sradnc sa d vyjadrit ako
l x y = +
2 2

570

Obr. R6
Na drhe 3 m intenzita elektrickho pola velkost
E E E K x y Kl
x y
= + = + =
2 2 2 2

a smeruje pozdl priamky, take integrl po drhe 3

I K l l K
P
3
0 0
2
= = =
} }
E l .d d

Vetky tri integrly maj rovnak hodnotu K, teda hodnota integrlu E l .d
}
nezvis od zvolench
drh.
c) Potencilov funkcia je tvaru
V = Kxy + kont.
7. a) Celkov nboj v gulovej vrstve q = Q
b) Pre r < R
2
je E = 0. Pre R
2
< r < R
1
z Gaussovho zkona pre intenzitu plynie

( )
( )
( )
E r
Q r R
R R r
=

2
0 1 2
2
4

Pre r > R
1
je

( ) E r
Q
r
=
4
0
2

c) Potencil pre r > R
1


( ) V r
Q
r
=
4
0

Pre R
2
< r < R
1


( )
( )
V r
Q
R R
r R
r
R
r
=

+
|
\

|
.
|
4
0 1 2
2 1

ln

a pre r < R
2
je potencil kontantn a z dvodov spojitosti rovnak ako pri r = R
2
, teda
571
2
1
2 1 0
ln
) ( a 4 R
R
R R
Q
V

= kont.
8. Ak napeme dan potencil v tvare

r
q
r
q
V
r
0
-
0
a 4
1 e
a 4

=
vidme, e je superpozciou potencilu bodovho nboja q a potencilu

r
q
V
r
1 e
a 4
-
0

na ktor treba aplikovat Poissonovu rovnicu v sfrickch sradniciach (pozri tabulku 23)

0 0
2
2
2
) (
a 4
e 2
) (

r
r
qa
r
V
r r
V
r V
ar
r

= =

z coho hustota nboja zodpovedajca potencilu V'(r) je

r
qa
r
ar
a 4
e
) (
2
=
Ak hustotu bodovho nboja vyjadrme pomocou Diracovej -funkcie

0
= (r)q
potom vsledn hustota nboja je superpozciou
0
a '(r), teda
(r) =
0
+ '(r)
Yukawov potencil je teda buden bodovm nbojom q a zpornm nbojom, ktor je rozloen
so sfrickou symetriou okolo nboja q s hustotou '(r). Celkov nboj rozloenia '(r) je

q r r qa r r r
ar
= =
} }

0 0
2 2
d e d a 4 ) (

Rovnica pre Yukawov potencil sa d napsat v tvare

0
2
) (

r q
V a V =

v ktorom je znma z literatry.
9. a) Celkov nboj

Q d
e
a
r
r
a
r e = =
|
\

|
.
| =

} }

4 2
0
3
2
0
0
exp d

b) Intenzita elektrickho pola buden elektrnovm mrakom

( )
|
|
.
|

\
|

+
(
(

|
|
.
|

\
|
|
|
.
|

\
|
+

=
=
|
|
.
|

\
|

=
}
0
2
0 0 0 0
2 3
0 0
2
0
0
3
0
2
0
2
exp
2
2
exp
2
1 1
4
d 4
2
exp
a 4
1
a
r
a
e
a
r
a
r
r a
e
r r
a
r
a
e
r
r E
r
e

572
Protn nachdzajci sa v strede symetrie bud v svojom okol elektrick pole s intenzitou

2
0
a 4
) (
r
e
r E
p

=
take vsledn intenzita elektrickho pola vodkovho atmu je
E(r) = E
e
(r) + E
p
(r)
Zvislost intenzity pola od argumentu r/a
0
je graficky znzornen na obr. R9a (Bohrov polomer
a
0
= 5,29.10
11
m, nboj protnu a elektrnu e = 1,602.10
19
C). Z grafu vidme, e intenzita
elektrickho pola vo vntri atmu je obrovsk a ned sa porovnat so iadnym makroskopickm
polom v benom ivote.

Obr. R9a
c) Podla vrazu (2.88) potencil sfricky symetrickho rozloenia nboja je dan vrazom

} }

|
.
|

\
|
+ = + =
r
r
e
I I
r a
e
r r r r r r
r
r V
2 1
3
0 0 0
0
2
0
1
a
d ) (
1
d ) (
1
) (

kde

I
r
a
r r
a r
a
r
a
r
a
r
1
0
2 0
3
0
0
2
0
2
0
2
4
1 1
2 2 2
=
|
\

|
.
| = + +
|
\

|
.
|
|
\

|
.
|

(
(
}
exp exp d


I
r
a
r r
a r
a
r
a
r
2
0
0
2
0 0
2
4
1
2 2
=
|
\

|
.
| = +
|
\

|
.
|
|
\

|
.
|

}
exp exp d

take

( ) V r
e
r
r
a
e
a
r
a
e
=
|
\

|
.
|

(
(
+
|
\

|
.
|
4
1
2
4
2
0 0 0 0 0

exp exp

Potencil od celho vodkovho atmu je
573
V(r) = V
e
(r) + V
p
(r)
kde

V r
e
r
p
( ) =
4
0

je potencil jadra (protnu). Zvislost potencilu od argumentu r/a
0
je pre uveden numerick
hodnoty e a a
0
graficky znzornen na obr. R9b.

Obr. R9b
10. a) Dlka diplu d = p/e = 3,85.10
11
m. b) Intenzita pola na osi diplu je 4,1.10
6
V/m,
kolmo na os diplu je 2,05.10
6
V/m. c) Maximlna sila, ktorou dipl psob na vodkov in
je 6,55.10
13
N. d) Elektrick sila medzi dvoma molekulami vody je 3,27.10
11
N.

Obr. R11
11. a) Z obr. R11 vidiet, e vsledn sila psobiaca na jeden z nbojov q je

( )
f f f
q
a
q Q = = 2 30
3
4
3
1 2
0
2
cos

Ak q Q > 3 , sila psob von z trojuholnka, ak q Q < 3 , potom sila psob dovntra.
574
b) Energia sstavy

( )
W
q
a
q Q =
3
4
3
0

c) Sila psobiaca na nboj q bude nulov, ak q Q = 3 . Energia sstavy je vtedy nulov.
Systm je nestabiln, pretoe akkolvek zmena polohy jednho z nbojov vedie k vzniku nenulovej
sily psobiacej na nboj Q, cm sa cel systm zrti. Elektrostatick systm volnch nbojov je
vdy nestabiln (Earnshawova veta).
12. Intenzita bude maximlna vo vzdialenosti x = 7,1.10
2
m od stredu krunice na jej osi a jej
hodnota je E
max
= 1,73.10
3
V/m.
13. Podla obr. R13 je v rovine symetrie nbojov intenzita elektrickho pola dan vrazom

( )
E E
Qa
r a
= =
+
2
2
0
2 2
3 2
cos
/

a je kolm na rovinu symetrie nbojov. Tok vektora intenzity elektrickho pola je

( )
= =
+
=
+
|
\

|
.
|
| } }
E S .
/
d d
Qa
r a
r r
Q a
R a
R
2
2 1
0
2 2
3 2
0
0
2 2

Obr. R13
14. Dosku mono rozloit na prky podla obr. R14, pricom potencil od jednho prku
v strede dosky je

( )
d
d
2
d
2
0 0
=
+
= + V
x x x
x
x

ln ln
2
1 2

Potencil od trojuholnkovej casti OAB

( )
( )
=
+
= +
}
V x
a
a

ln
ln
/
1 2
2
1 2
0
0
2

d
4
0

a od celej dosky

( )
V V
a
= = + 4 1 2
0

ln

575

Obr. R14
15. Z vyjadrenia intenzity elektrickho pola v sfrickch sradniciach (pozri tabulku 22)



e e e E

= =
V
r
V
r r
V
V
r
sin
1 1
grad
dostaneme pre zloky pola vrazy

E
V
r
a
r
b
r
r
= = +

2
3 2
cos

E
r
V

= =
1
0
sin

E
r
V a
r

= =
1
2

sin


Obr. R16
16. Nech os x smeruje kolmo na vrstvu, pricom x = 0 v strede vrstvy. Pouitm Gaussovho
zkona:
pre |x| < a/2

E i = =

0 0
2
2
x V x

pre |x| > a/2

E i = = +

a x
x
V
a
x
a
2 2 8
0 0
2
0

576
i je jednotkov vektor v smere osi x. V rovine x = 0 je V = 0. Grafick zvislosti E a V od x s na
obr. R16.
17. Nech os x smeruje kolmo na vrstvu, pricom x = 0 v strede vrstvy a nekonecn rovina
nabit plonm nbojom je vo vzdialenosti a/2 na vrstve vpravo. Potom:
pre |x| < a/2

E i =

=
2
2 2
0
2
0

x
V
x x


Obr. R17
pre |x| > a/2

E i =
+
=
+
+ + +
|
\

|
.
|

a x
x
V
a
x
a a x
x 2 2 8 4
1
0 0
2
0 0

i je jednotkov vektor v smere osi x. Pre x = 0 je V = 0. Priebehy E a V v zvislosti od x s pre
= a/2 zobrazen na obr. R17.
18. Intenzita elektrickho pola na osi disku vo vzdialenosti z od jeho stredu

E
Az R R z
z
R
R z
=
+ +

+
|
\

|
.
|
|
2
0
2 2
2 2

ln

a potencil
V
A
R R z z
R R z
z
= +
+ +
|
\

|
.
|
|
4
0
2 2 2
2 2

ln

19. Na disku mono zvolit nekonecne tenk kruhov prky podla obr. R19 s plochou
dS = 2rdr, pricom r = 2R cos a dr = 2R sin d, take dS = 8R sin cos d. Potencil,
ktor bud nboj na prku v bode 0 je

d
d
d V
S
r
R
= =
1
4
0 0

sin

577
a od celho disku
V
R R
= =
}

0
2
0
0
sin
/
d

V strede disku je potencil [pozri vraz (2.84), pri z = 0]

V
R
V
stred
= >

2
0
take pomer
V
V
stred
= >

2
1
Potencil na disku teda smerom od stredu disku k jeho okraju kles.

Obr. R19
20. Vyuitm vrazu (2.88) dostaneme potencil a intenzitu elektrickho pola pre 0 < r < R
v tvare

( )
V
A R r
=
4
12
3 3
0

E
Ar
=
2
0
4

Pre r > R

V
AR
r
=
4
0
4

E
AR
r
=
4
0
2
4

Intenzita m radilny smer zo stredu symetrie.
21. Pouitm Poissonovej rovnice dostaneme pre hladan nbojov rozloenie vraz

=
|
\

|
.
|

A
r
ar
4
2

e

22. = 6
0
a; nboj na guli je rovnomerne rozloen.
23. Intenzita elektrickho pola
E = V = (yi + xj 2zk)
kde i, j, k s jednotkov vektory v smeroch sradnicovch os. Priemet E do smeru vektora a je
dan vrazom

( )
E
z y
a
= =

E.
a
a
6
10

V bode M je
( )
E
a
= 19 10 / .
578
24. Pre r < r
1

E = 0
V
q
r
q
r
=
|
\

|
.
|
1
4
0
2
2
1
1

pre r
1
< r < r
2


E e =
1
4
0
1
2

q
r
r

V
q
r
q
r
=
|
\

|
.
|
1
4
0
2
2
1

a pre r > r
2


E e =
1
4
0
2 1
2

q q
r
r

V
q q
r
=
1
4
0
2 1

e
r
je jednotkov vektor v radilnom smere zo stredu symetrie. Ak sa gule navzjom posun, potencil
vo vzdialenom bode bude superpozciou potencilu bodovho nboja velkosti q
2
q
1
a potencilu
diplu s momentom p = q
2
x.

Obr. R25
25. Z obr. R25 plynie pre potencil vo velkej vzdialenosti r (v rovine kolmej na dvojicu
priamok)

( ) V r r
r
r
= =

2 2
0
1 2
0
1
2

ln ln ln

pricom pre r d

ln ln ln
cos
ln cos cos
r
r
r
r r
r
d
rd
r
d
r
d
r
1
2
1
2
1 2
2
2
2
2
1 =
+
|
\

|
.
| +
+
|
\

|
.
|

Potencil priamkovho diplu je teda

V
d
r r
= =


cos
2 2
0 0
2

p .r

579
kde p' = d je moment priamkovho diplu. Intenzita elektrickho pola

E
r r p p
= =

(
gradV
r r
1
2
2
0
4 2

( . )

26. Pre r > a je hladan potencil rieenm Poissonovej rovnice, ktor m v cylindrickch
sradniciach pri osovej symetrii tvar (pozri tabulku 23)

( ) 1
0 0
r r
r
V
r
r k
r
d
d
d
d
|
\

|
.
|
= =

Po prave rovnice a prvej integrcii dostaneme

d
d
V
r
E
k C
r
= = +

0
1

kde C
1
je prv integracn kontanta. V oblasti r a je intenzita elektrickho pola nulov, a teda
pre r = a

d
d
V
r
k C
r
= + =

0
1
0

odkial pre integracn kontantu plynie hodnota

C a
k
1
0
=

Potencil dostaneme dalou integrciou vrazu dV/dr v tvare

( ) V
k
r C r C
k
a r r C = + + = +

0
1 2
0
ln ln

kde C
2
= C je druh integracn kontanta. V oblasti r < a je potencil kontantn a rovn jeho
hodnote pri r = a, teda

( ) V
k
a a a C = +

0
ln

27. Umiestnime psik symetricky okolo osi x pravouhlho sradnicovho systmu podla obr. R27.
Nekonecne zky prok dy s dlkovm nbojom d = (y)dy vytvor v bode M(y
0
, z
0
) elementrnu
intenzitu

( )
( )
d
d d
E
r
y y
y y z
= =
+

2
2
0
0 0
2
0
2

Priemety intenzity do smerov os y a z s

( )( )
( )
( )
( )
E E
y y y y
y y z
E E
y z y
y y z
y
a
a
z
a
a
= =

+
= =
+

} }
} }
d
d
d
d
0
cos
sin

1
2
1
2
0
0
0
2
0
2
0
0
2
0
2

580

Obr. R27
a) Ak =
0
= kont., integrciou poslednch vrazov dostaneme

( )
( )
E
y a z
y a z
y
=
+
+ +

0
0
0
2
0
2
0
2
0
2
4
ln

E
a y
z
a y
z
z
= +
|
\

|
.
|

0
0
0
0
2
arctg
+
arctg
0
0

b) V tomto prpade integrcia vedie na tvary

E z y
y
=
|
\

|
.
|

0
0
0 0
2
2 2
exp cos

E z
z
z
y
z
=
|
\

|
.
|

0
0
0
0
0
0
2
2 2
exp sin

Poznmka: V prpade b) treba vyuit integrl

( ) ( ) ( )
b cy
p qy y
ay y a p q
cq b
p q
aq c aq
+
+ +
=
|
\

|
.
|

(
(

}
2
2
2
2
sin exp sin cos d

28. E
e
= (q
1
+ q
2
)/(2
0
), E
i
= (q
1
q
2
)/(2
0
),
1
=
2
= (q
1
+ q
2
)/2,
1
' =
2
' = (q
1
q
2
)/2.
29. Hladan potencil je rieenm Laplaceovej rovnice

2
2
2
2
0
V
x
V
y
+ =

a v rovine y = 0 predstavuje periodick obdlnikov funkciu, ktor mono rozvint do Fourierovho
radu

( ) V x
V
n
n
a
x
n
, sin 0
4 1
0
=

kde n = 1, 3, 5, ... s vetky neprne kladn csla. Rieenie Laplaceovej rovnice mono hladat
v tvare
V(x,y) = X(x).Y(y)
Dosadenm tohto vrazu do Laplaceovej rovnice a po jej prave dostaneme rovnicu

1 1
0
2
2
2
2
X
X
x Y
Y
y
d
d
d
d
+ =

581
Prv clen tejto rovnice zvis iba od x a druh iba od y. Aby rovnica bola splnen pre vetky x a y
treba, aby sa jednotliv cleny rovnali kontantm. Polome teda

2
2
2
2
2
2
d
d 1
d
d 1
y x
k
y
Y
Y
k
x
X
X
= =

kde
k
x
2
= k
y
2
= k
2

je predbene lubovoln kontanta. Rieenia tchto rovnc s
X = A sinkx + B coskx Y = C e
ky
+ D e
ky

take
V(x,y) = X.Y = (A sinkx + B coskx).( C e
ky
+ D e
ky
)
kde A, B, C, D s integracn kontanty. Rieenm Laplaceovej rovnice bude aj superpozcia
takchto rieen, teda

( ) ( )( )

+ + =
n
y k
n
y k
n n n n n
n n
D C x k B x k A y x V e e cos sin ,

pre n neprne. Hodnoty kontnt A, B, C, D treba urcit z okrajovch podmienok. Pre |y|
potencil mus klesat k nule, z coho plynie, e mus platit
C
n
= 0 pre y > 0 a D
n
= 0 pre y < 0
Tie B
n
= 0, pretoe rieenie v rovine y = 0 neobsahuje cleny s kosnusmi. Pre kontanty A
n
a k
n

z vrazu pre potencil v rovine y = 0 plynie
A
V
n
k
n
a
n n
= =
4
0

Hladan potencil je teda tvaru

( )
( )
V x y
V
n
n
a
y
n
a
x y
V x y
V
n
n
a
y
n
a
x y
n
n
, exp sin
, exp sin
=
|
\

|
.
|

= +
|
\

|
.
|

4 1
0
4 1
0
0
0

pre
pre

Jednotliv cleny potencilu (harmonick zloky) klesaj exponencilne s nrastom |y|. n-t
harmonick klesne na 1/e-tinu vo vzdialenosti y
n
= a/(n). Amplitdy harmonickch zloiek klesaj
velmi rchle, take u pre |y| a/ mono potencil vyjadrit priblinmi vrazmi

( )
( )
V x y
V
a
y
a
x y a
V x y
V
a
y
a
x y a
, exp sin
, exp sin

|
\

|
.
|

|
\

|
.
|

4
4
0
0

pre
pre

30. Z vrazov (2.21) alebo (2.119) plynie pre intenzity v bode A hodnota E
y
= 3,1.10
7
V/m,
a v bode B hodnota E
y
= 6,2.10
7
V/m.
31. Energia diplu p
1
v elektrickom poli E
2
diplu p
2
je W = p
1
.E
2
, pricom
582

(

=
3
2
5
2
0
2
) . ( 3
a 4
1
r r
p r p r
E

take
W
r r
=

(
1
4
3
0
1 2
3
1 2
5

p p p r p r . ( . )( . )

Vraz pre energiu je symetrick vzhladom na p
1
a p
2
ide o vzjomn (interakcn) energiu.
32. Vo vzdialenosti r od priamky je intenzita elektrickho pola

E e
r r
r
=

2
0

kde e
r
je jednotkov vektor v smere vzdialenosti r.
a) Vektory p, e
r
resp. E
r
s kolinerne. Velkost sily psobiacej na dipl je dan vrazom

F E
E
r
p
r
r r
r
r
= = = p p e . . grad
d
d

2
0
2

a smeruje k priamke alebo od nej podla orientcie diplu. Moment sily
M = p E
r
= 0
b) Vektory p a E
r
s navzjom kolm. Sila F
r
= 0 a moment sily
M = p E
r
=

p
r 2
0

e
kde e

je jednotkov vektor v azimutlnom smere.

Obr. R33
33. Potencil v bode P na obr. R33 je dan superpozciou potencilov od jednotlivch nbojov,
teda

V
q
r r r
= +
|
\

|
.
|
4
1 1 2
0 1 2

pricom

r r d rd r p p
r r d rd r p p
1
2 2 2
2
2 2 2
2 1 2
2 1 2
= + + = + +
= + = +
cos cos
cos cos



583
kde p = d/r. Vraz pre potencil mono teda napsat v tvare

V
q
r
p p p p
=
+ +
+
+

|
\

|
.
|
|
4
1
1 2
1
1 2
2
0
2 2

cos cos

Kede p 1, mono prv dva cleny v ztvorke rozvint do mocninnho MacLaurinovho radu
podla mocnn p s vyuitm rozvoja

1
1
1
1
2
3
8
2
+
= +

kde v naom prpade = p
2
2p cos
take dostaneme

( )
1
1 2
1
2
3 1
2
2
2
+
= +
p p
p
p
cos
cos cos

leny vych rdov

Ak sa obmedzme na cleny s mocninami najviac p
2
, potom pre potencil dostaneme vraz

( )
V
qd
r
=
2
0
3
2
4
3 1

cos

34. Podla obr. R34 a vrazu (2.127) je potencil na osi kruhovej dvojvrstvy vo vzdialenosti
z dan vrazom

V
p
=

}
4
0
0

kde d = 2 sin d je element priestorovho uhlu
0
, take

( ) V
p p
=

=

}
4
2
2
1
0
0
0
0
0

sin cos d

Kede cos /
0
2 2
= + z R z mono vraz pre potencil napsat v tvare

V
p z
R z
z
z
=

+
|
\

|
.
|
|
2
1
0
2 2

Obr. R34
584
Intenzita elektrickho pola v bode P je

( )
E E
V
z
p R
R z
z
z
z
= = =

+
d
d
2
0
2 2
3 2
2
/

35. Intenzita elektrickho pola od nbojovho elementu dx (obr. R35) vo vzdialenosti r je
dan vrazom

d
d
E
x
r
=

4
0
2

a zloky v smeroch os x a y

d
d
d
d
E
x
r
E
x
r
x y
= =

4 4
0
2
0
2

sin cos


Obr. R35
Ak vezmeme do vahy, e x = d tg, dx = (d/cos
2
)d a r = d/cos, mono posledn vrazy uviest
na tvar

d d E
d
x
=

4
0

sin

d d E
d
y
=

4
0

cos

Integrciou tchto vrazov podla od 0 po /2 dostaneme

E
d
x
=

4
0

E
d
y
=

4
0

Velkost vektora intenzity elektrickho pola

E E E
d
x y
= + =
2 2
0
2
4

a uhol, ktor zviera vektor E s osou x

0
45 = = arctg
E
E
y
x

585
36. Pole v dutine mono povaovat za superpozciu pola od nboja rovnomerne rozloenho
v celom objeme gule s hustotou + a pola nboja rovnomerne rozloenho s hustotou v gulovom
objeme s polomerom R '. V dutine bude teda platit (obr. R36):

Obr. R36
a)
( ) E r r r r r = = =

3 3 3 3
0 0 0 0
0

Je dobre vimnt si, e elektrick pole v dutine je homognne a pre kladn m smer vektora r
0
.
b) Pri danom R bude elektrick pole v dutine maximlne, ak bude r
0
maximlne, a teda ak
r
0
= R R', t. j. ak sa dutina svojm okrajom bude dotkat vonkajej gulovej plochy. Objem dutiny
= 4R'
3
/3. Scin

( )

E RR R =
4
9
0
3 4

bude maximlny pre tak R', ktor splna podmienku

( )

E
R
RR R

= =
4
9
3 4 0
0
2 3
a teda ak R '/R = 3/4
37. Z vrazu pre nulov potencil

V
Q
r
Q
r
=
|
\

|
.
| =
1
4
0
0
1
1
2
2

plynie vztah medzi vzdialenostami r
1
a r
2
nbojov od lubovolnho bodu na ploche nulovho
potencilu (pozri obr. R37)
Q
1
r
2
= Q
2
r
1

Podla kosnusovej vety

r r d rd
r r d rd
1
2 2 2
2
2 2 2
2
2
= + +
= +
cos
cos

586

Obr. R37
take rovnicu pre plochu nulovho potencilu mono napsat v tvare

r d rd
Q Q
Q Q
2 2 1
2
2
2
1
2
2
2
2 0 +
+

= cos

V polrnych sradniciach je to rovnica krunice s polomerom

2
2
2
1
2 1
2
Q Q
Q Q
d R

=

a stredom leiacim na polrnej osi vo vzdialenosti od bodu 0

r d
Q Q
Q Q
0
1
2
2
2
1
2
2
2
=
+

Plocha nulovho potencilu je teda gulov plocha s polomerom R a vzdialenostou stredu r
0

od zaciatku zvolenej sradnej sstavy.
3 Elektrostatick pole za prtomnosti vodiov
38. Intenzita elektrickho pola v gulovom kondenztore podla obr. R38 (pre a < r < b) je

( ) E r
q
r
=
4
0
2

a na povrchu vntornej gule

( ) E a
q
a
=
4
0
2

Rozdiel potencilov gul je

U
q
a b
=
|
\

|
.
|
4
1 1
0

z coho q U
ab
b a
=

4
0

take intenzitu elektrickho pola na povrchu vntornej gule mono vyjadrit ako

( ) E a
bU
a b a
=
( )

Intenzita bude mat extrm (v tomto prpade minimum) pre tak hodnotu a, pre ktor plat
587

0
) (
2 ) (
2 2
=

a b a
b a
bU
a
a E

odkial pre polomer vntornej gule s minimlnou intenzitou plynie hodnota a = b/2. Kondenztor
bude mat pritom kapacitu
C
ab
b a
b =

=
4
4
0
0

Obr. R38
39. Intenzita elektrickho pola v koaxilnom kbli je

E r
r
( ) =

2
0

a na povrchu vntornho vodica s polomerom a

E a
a
( ) =

2
0

kde je nboj na jednotku dlky vodica. Naptie na kbli mono vyjadrit ako

U
b
a
=

2
0

ln
z coho

=
2
0
U
b
a
ln

take
E a
U
a
b
a
( )
ln
=

Intenzita bude minimlna pre tak polomer vntornho vodica a
0
, pre ktor plat

( )

E a
a
U
b
a
a
b
a
a a
|
\

|
.
| =

=
=
0
1
0
0
0
2 2
0
ln
ln

z coho pre polomer vntornho vodica plynie hodnota a
0
= b/e, kde e je zklad prirodzench
logaritmov.
588
40. Roviny B a C s na potenciloch

V a V b
B C
= =

0 0

oproti zemi.

Obr. R41
41. lohu mono rieit naprklad s vyuitm zkona superpozcie. Mono vybrat dosku C
a poctat intenzitu elektrickho pola od nboja na doske B. Pre tento prpad plat (pozri obr. R41)
E
B
a = E
B
2a a z Gaussovho zkona
E E
B B
+ =

0

take
E E
B B
= =
2
3 3
0 0

Podobne, ak sa odstrni doska B, potom intenzity elektrickho pola od nbojov na doske C s

E E
C C
=

=

3
2
3
0 0

Podla obr. R41 s vsledn intenzity

E E E
BA B C
= + = +
1
3
2
0

( )

E E E
CD B C
= + = +
1
3
2
0

( )


E E E
BC B C
= =
1
3
0

( )

Potencily rovn B a C oproti zemi s

V E a
a
B BA
= = +
3
2
0

( )

V E a
a
C CD
= = +
3
2
0

( )

a naptie medzi rovinami B a C

U V V
a
BC B C
= =
3
0

( )

42. Plat (pozri obr. R42)

E d E d E E
1 1 2 2 1 2
0
= + =

z coho
589

E
d
d d
E
d
d d
A C
1
2
0 1 2 0
2
1
0 1 2 0
=
+
= =
+
=

( ) ( )

kde
A
a
C
s plon nboje na rovinch A a C, take

A C
d
d d
d
d d
=
+
=
+
2
1 2
1
1 2


Obr. R42
43. Nboje na rovinch A a B s

q
x
d
q q
x
d
q
A B
=
|
\

|
.
| = 1

44. Pouitm podobnho postupu ako v predchdzajcej lohe dostaneme

a b
a r
r
b
q q
a b
r b
r
a
q q
b a

= ;

Obr. R45
45. Podla lohy 37 dva bodov nboje +Q
1
a Q
2
budia vo svojom okol elektrostatick pole
s gulovou plochou nulovho potencilu. Polomer tejto plochy a poloha jej stredu je rieenm
spomnanej lohy. Elektrostatick pole takejto dvojice z vonkajej strany gulovej plochy sa
nezmen, ak sa plocha nahrad gulovou vodivou uzemnenou plochou, pricom vntorn nboj sa
odstrni, pretoe ho nahrad indukovan nboj na ploche.
Potencil gulovej uzemnenej plochy a bodovho nboja podla obr. R45 mono teda
modelovat dvoma nbojmi relnym nbojom +q a "zrkadlovm" nbojom q', ktorho velkost
590
a uloenie mono urcit pomocou vsledkov lohy 37 s uvenm oznacen na obr. R45. Pre
polomer gulovej plochy plat

a l
qq
q q
=


( )
2 2

a vzdialenost jej stredu od nboja q'

=


( ) l
q
q q
2
2 2

Rieenm poslednch dvoch rovnc pre q' a dostaneme
= = q
a
l
q
a
l

2

a) Potencil v oblasti r > a (mimo gule) bude superpozciou potencilu od nbojov q a q',
teda vzhladom na obr. R45

V
q
l
q
l
=

|
\

|
.
|
1
4
0

kde
= + = + l r l rl l r r
2 2 2 2
2 2 cos cos
take

V r
q
r l rl
a
l r
a
l
r
a
l
( , )
cos
cos

=
+

+
|
\

|
.
|
|
|
|
|
4
1
2
2
0
2 2
2
4
2
2

b) Ak je gulov plocha izolovan nenabit, potom k potencilu vypoctanmu v bode a) treba
superponovat potencil bodovho nboja +q
0
', umiestnenho v strede gulovej plochy.
c) Ak je gulov plocha izolovan a nabit nbojom q
0
, treba k potencilu z bodu b)
superponovat potencil bodovho nboja q
0
umiestnenho v strede gule.
Vo vntri gulovej plochy je potencil v prpadoch a) nulov, b)
V
q
a
q
l
=

=
4 4
0 0

= kont. a v prpade c) V
q q
a
=
+
4
0

= kont.
46. Podobne ako v lohe 45 mono njst "zrkadlov" nboj q' (z vonkajej strany gulovej
plochy), ktorho velkost je q' = (a/)q a je umiestnen vo vzdialenosti d = a
2
/ od stredu gulo-
vej plochy. Nboj q bude pritahovan ku gulovej ploche silou

( )
( )
f
qq
d
q a
a
=

1
4 4
0
2
2
0
2 2
2

ktor nezvis od elektrickho stavu gule, t. j. ci je gula uzemnen, izolovan, nabit alebo
nenabit.
47. Nenabit kovov gulu mono podla lohy 45 modelovat dvoma nbojmi q' = (R/l)q a q''
= q', pricom q'' je umiestnen v strede gule a q' vo vzdialenosti = R
2
/l od stredu gule smerom
k nboju q (pozri obr. R47). Intenzita tchto troch nbojov v bode A (najbli k nboju q) je
591

( ) ( )
E
q
R l
q
R
q
R
q l R
l l R
A
=

(
(
=

1
4 4
3
0
2 2 2
0
2


( )

a v bode B (najvzdialenej od nboja q)

( ) ( )
E
q
R l
q
R
q
R
q l R
l l R
B
=
+
+

+
+

(
(
=
+
+
1
4 4
3
0
2 2 2
0
2


( )

Po dosaden cselnch hodnt dostaneme E
A
= 2 246,9 V/m, E
B
= 349,5 V/m. Intenzity
v oboch bodoch smeruj na obr. R47 dolava.

Obr. R47
48. Pri vpocte plonej hustoty nboja na uzemnenej guli v prtomnosti bodovho nboja q
mono vychdzat zo skutocnost, e
a) intenzita elektrickho pola na povrchu gulovej plochy m smer normly (smeruje do vntra
gulovej plochy),

Obr. R48
b) plon hustota nboja na guli je viazan s intenzitou pola podla Coulombovej vety.
Intenzitu elektrickho pola na povrchu gule mono vypoctat ako priemet intenzt elektrickho
pola od nboja q a zrkadlovho nboja q' = (a/l)q na polomer gule podla obr. R48. Zavedme
oznacenie p = a/l, take zrkadlov nboj q' = pq a jeho vzdialenost od stredu gulovej plochy
= pa. Z obr. R48 dalej plynie, e
592

r l a al l p p
r a a a p p pr
= + = +
= + = + =
2 2 2
2 2 2
2 1 2
2 1 2
cos cos
cos cos



Intenzita pola v bode P na obr. R48 je
E = E 'cos + E ''cos
kde

= =

= E
q
r
E
q
r
q
pr 4 4 4
0
2
0
2
0
2


Ak dalej uvime, e
= + a tie =
co plynie z podobnosti trojuholnkov OAP a OPB, mono djst k vrazu pre intenzitu elektrickho
pola na gulovej ploche v tvare

( )
E
q
la
p
p p
=

+
4
1
1 2
0
2
2
3 2

cos
/

Podla Coulombovej vety je na povrchu gule zporn plon nboj s hustotou

( )
( )

= =

+
0
2
2
3 2
4
1
1 2
E
q
la
p
p p

cos
/

Celkov nboj na guli dostaneme integrciou po celej gulovej ploche. Ako plon elementy na
guli zvolme psiky s plkami dS = 2a
2
sin d. Celkov nboj na guli

Q a
a
l
q q = = =
}
2
2
0

sin d

Z bodu A vidiet cast gulovej plochy, ktor je na obr. R48 vymedzen uhlom
0
, pre ktor
plat
cos
0
= =
a
l
p
take nboj na tejto casti plochy je

Q a
q
l
p p = =

+
|
\

|
.
|
}
2 1 1
2 2
0
0

sin d

49. Intenzity a potencily elektrickho pola s

E
q q
r
V
q q
r
pre r r
E V
q q
r
pre r r r
E
q
r
V
q
r
q q
r
q
r
pre r r r
E V
q
r
q q
r
q
r
pre r r
=
+
=
+
>
= =
+
> >
= = +
+

|
\

|
.
| > >
= = +
+

|
\

|
.
| <
4 4
0
4
4
1
4
0
1
4
0
2
0
3
0 3
3 2
0
2
0 3 2
2 1
0 1 3 2
1

Intenzity elektrickho pola maj radilny smer.
593
Z Coulombovej vety plyn pre plon nboje na jednotlivch gulovch plochch vrazy

( ) ( ) ( ) r
q
r
r
q
r
r
q q
r
1
1
2
2
2
2
3
3
2
4 4 4
= = =
+


50. a) 10
3
V, b) f
U S
d
CU
d
= = =

0
2
2
2
2
1
2
0 5 , N
c) 2.10
3
V, d) 5.10
4
J
51.
( ) ( )
C
q
U
k
k
C
q
U
k
k k
1
2
2
2
2
1
1
1
=
+

=
+

52.
=
+
=

+
U
Q
C C
C C
C C
U
1 2
1 2
1 2


=

+
=

+
Q C
C C
C C
U Q C
C C
C C
U
1 1
1 2
1 2
2 2
1 2
1 2

Po spojen svoriek A a B dochdza k bytku energie kondenztora o

W
C C
C C
U =
+
2
1 2
1 2
2

v dsledku tepelnch strt vo vodicoch a vyiarenia elektromagnetickho impulzu.

Obr. R53
53. Najprv ukeme, e ekvipotencilne plochy dvoch paralelnch priamkovch nbojov
s hustotou (C/m) umiestnench paralelne vo vzdialenosti 2l (pozri obr. R53) s valcov
plochy. Pre potencil v bode P plat
V
r
r
= +

2
0
1
2

ln kont.
Na ploche kontantnho potencilu

r
r
1
2
= kont. = k alebo r k r
1
2 2
2
2
=
594
Ak do poslednho vztahu s vyuitm kosnusovej vety dosadme
r r l rl
1
2 2 2
2 = + + cos a r r l rl
2
2 2 2
2 = + cos
po prave dostaneme rovnicu

0 cos
1
1
2
2
2
2 2
=

+
+ +
k
k
rl l r

Tto rovnica je rovnicou prierezovej krivky ekvipotencilnych plch v polrnych sradniciach je
to rovnica krunice, ktorej polomer a a vzdialenost d jej stredu od zaciatku 0 na polrnej osi
splnaj vztahy

d a l d l
k
k
2 2 2
2
2
1
1
= =
+

z coho

a l
k
k
d l
k
k
=

=
+

2
1
1
1
2
2
2

Ekvipotencilne plochy s teda valcov plochy obopnajce nboje , pricom valcov plochy
rovnakho polomeru s na potenciloch, ktor s v absoltnej hodnote rovnak a lia sa znamienkom.
Ekvipotencilne plochy mono nahradit vodivmi valcami a nboje preniest na ne pole v okol
valcov bude tak ist ako pole priamkovch nbojov umiestnench vo vzjomnej vzdialenosti

2 2
a d l =
K vpoctu kapacity valcov treba poznat rozdiel ich potencilov (naptie). Pre lubovoln bod P na
valci s nbojom + a symetricky na valci s nbojom v bode P ' s potencily

V
r
r
1 2
0
1
2
2
,
ln =

+

kont.
take rozdiel potencilov (naptie) valcov

U V V
r
r
= =
1 2
0
1
2

ln

Tento vraz plat pre lubovoln dva body na valcoch, a preto tieto body mono zvolit na priesecnkoch
spojnice os valcov s valcovmi plochami (body P
0
a P
0
' na obr. R53). Tam plat

U
r
r
d a l
a d l
d a d a
a d d a
d
a
d
a
= =
+
+
=
+
+
= +
|
\

|
.
|
|

0
1
2 0 0
2 2
2 2
0
2
2
1 ln ln ln ln

take kapacita na jednotku dlky dvojice valcov

[ ]
= =
+
|
\

|
.
|
|
= C
U
d
a
d
a
d
a

0
2
2
0
1 ln
argcosh
F m

V praxi s polomery a valcov mal oproti vzdialenosti ich os 2d, t. j. d/a 1. V takch prpadoch
argcosh
d
a
d
a
ln
2

595
a kapacita
C
d
a

0
2
ln
[F/m]
Posledn vraz udva kapacitu na jednotku dlky technicky dleitho dvojvodicovho symetrickho
vedenia (znmeho tie pod nzvom "dvojlinka"). Spolu s indukcnostou na jednotku dlky udvaj
tieto parametre dleit elektrotechnick velicinu vedenia vlnov impedanciu (vlnov odpor)
vedenia.
54. Potencil plta voci zemi je

U
CU C U C U
C C C
0
1 1 2 2 3 3
1 2 3
=
+ +
+ +

55. Naptia na jednotlivch kondenztoroch s

( ) = + + U
C
C
U U U
1
1
1 2 3

( ) = + + U
C
C
U U U
2
2
1 2 3

( ) = + + U
C
C
U U U
3
3
1 2 3

kde

1 1 1 1
1 2 3
C C C C
= + +

56. Ak privedieme na svorky A a B nboje Q, rozloia sa tieto nboje na doskch tak, ako je
to znzornen na obr. R56. Plon nboje s = Q/(2S) a intenzita elektrickho pola E = /
0
.
Medzi svorkami A a B je naptie

U Eh h
Qh
S
AB
= = =

0 0
2
a kapacita
C
Q
U
S
h
C
AB
AB
= = = 2 2
0

Obr. R56
Uvaovan systm dosiek predstavuje dva rovnak kondenztory s kapacitami C =
0
S/h zapojen
paralelne.
57. Nboje Q priveden na svorky A a B sa rozloia na doskch tak ako na obr. R57a. Pre
plon hustoty a intenzity platia vztahy

1 2
0
2 0 + = = + = =
Q
S
E E E h Eh

Z tchto rovnc dostaneme intenzitu

E
Q
S
= =
2
3
2
3
0 0

a naptie medzi svorkami A a B
U Eh
Qh
S
AB
= =
2
3
0

596
z coho kapacita
C
Q
U
S
h
C
AB
AB
= = =
3
2
3
2
0

C =
0
S/h je kapacita susednch dvoch dosiek. Vsledok mono dostat priamo, ak si uvedomme,
e sstava dosiek predstavuje sriovo-paraleln spojenie troch rovnakch kondenztorov podla
obr. R57b.

Obr. R57
58. C
AB
= 3C, kde C =
0
S/h
59. Integrciou napt po uzavretch drhach na obr. R59a dostaneme dve rovnice

Obr. R59
E
1
(d a) + E
21
a =
1
E
21
a + E
2
(d a) =
2

a z porovnania nbojovch hustt rovnicu
E
21
= E
1
+ E
2

Rieenm tohto systmu rovnc pre E
21
dostaneme
E
d a
21
1
=

2
+

Naptie medzi doskami C a B je
597

( ) U E a
a
d a
CB
= =
21 1

2
+

Kladn je doska C.
In spsob rieenia plynie zo zapojenia na obr. R59b, ktor je elektrotechnickou obvodovou
nhradou sstavy dosiek a zdrojov na obr. R59a. Hodnoty kapact kondenztorov s
C C
S
d a
a C
S
a
AC BD CB
= =

=

0 0

a pre obvod na obr. R59b platia rovnice [pozri vrazy (3.20) a (3.21)]


1 2
0 = + = + + =
Q
C
Q
C
Q
C
Q
C
Q Q Q
AC
AC
CB
CB
CB
CB
BD
BD
AC CB BD

kde Q
AC
, Q
CB
, Q
BD
s nboje na jednotlivch kondenztoroch. Rieenm tchto rovnc dostaneme
naptie U
CB
na kondenztore C
CB
v tvare

( ) U
Q
C
C C
C C C
a
d a
CB
CB
CB
AC BD
AC CB BD
= =
+
+ +
= +
+


1 2
1 2

60. Medzi kapacitami v trojuholnku a vo hviezde platia vztahy

C
C C
C C
C C
C C
2
1 3
1 3
1 3
1 3
+
+
=

+

C
C C
C C
C C
C C
1
2 3
2 3
2 3
2 3
+
+
=

+


C
C C
C C
C C
C C
3
1 2
1 2
1 2
1 2
+
+
=

+

Rieenm tchto rovnc pre C
1
', C
2
', C
3
' dostaneme

= C
C
C
1
2
1

= C
C
C
2
2
2

= C
C
C
3
2
3

kde
C
2
= C
1
C
2
+ C
1
C
3
+ C
2
C
3

alebo pre C
1
, C
2
, C
3

C
C C
C
1
2 3
=

C
C C
C
2
1 3
=

C
C C
C
3
1 2
=

kde
C ' = C
1
' + C
2
' + C
3
'
61. lohu mono rieit dvoma spsobmi:
a) pouitm vrazu pre energiu v tvare [pozri vraz (3.32)]

W V =
}
1
2

d

kde je objem gule a d je elementrny objem, ktor v prpade sfrickej symetrie rozloenia nboja
mono volit v tvare gulovch vrstiev, teda d = 4r
2
dr. Ak uvime, e hustota nboja v guli
= Q/ =3Q/(4a
3
) a potencil v guli

V r
Q
a
a r
( ) =
|
\

|
.
|
3
4 2 6
0
3
2 2

598
[mono ho vypoctat vyuitm vrazu (2.88)], potom dosadenm do vrazu pre energiu dostaneme

W V r r r
Q
a
a
= =
}
2
3
20
2
2
0
0

( ) d

b) z vrazu pre energiu v tvare

W E E E W W = = + = +

} } }

0 2 0
1
2 0
2
2
1 2
2 2 2
d d d

kde je cel priestor mimo objemu gule. Intenzita elektrickho pola vo vntri gule

E
Qr
a
1
0
3
4
=

a mimo gule
E
Q
r
2
0
2
4
=

take jednotliv prspevky k energii s

W
Q
a
r r
Q
a
a
1
2
0
6
4
2
0
0
8 40
= =
}

d
a
W
Q r
r
Q
a
a
2
2
0
2
2
0
0
8 8
= =
}

d

Celkov energia je znovu
W W W
Q
a
= + =
1 2
2
0
3
20

62. Zmena energie jadier po rozpade
W = W 2W' kde
W
Q
a
=
3
20
2
0

je energia jadra pred rozpadom (pozri lohu 61) a

=

W
Q
a
3
20
2
0

je energia kadho z jadier s polomerom a' s celkovm nbojom Q' po rozpade, pricom
Q ' = Q/2 a a' = a/(2
1/3
)
take
W = W(1 2
2/3
) = 6,8.10
11
J = 425 MeV
Pre hrub odhad uvolnenej jadrovej energie budeme predpokladat, e kilogram tiepneho materilu
obsahuje

n
m
p
= =

1
235
2 55 10
24
, . kg
1

jadier U
235
. Uvolnen energia z jednho kilogramu tiepneho materilu je
W
kg
= Wn = 1,73.10
14
J.kg
1

Explozvna energia vbunn sa udva v mnostve uvolnenej energie na jednu tonu trinitrotolunu
(1 t TNT), pricom 1 t TNT 4,2.10
9
J. Uvolnen jadrov energia na jeden kilogram tiepneho
materilu je
W = 41 254 t TNT.kg
1
41 kiloton TNT.kg
1
!!!
Pre porovnanie, tto energia sa rovn tepelnej energii zskanej splenm pribline 6000 ton kvalitnho
cierneho uhlia.
599
63. Intenzita elektrickho pola nboja rovnomerne rozloenho na guli s polomerom a je pre
r a

E
Q
r
=
4
0
2

a pre r a sa rovn nule. Energiu takhoto nbojovho rozloenia mono vypoctat pouitm
vrazu
W E =
}

0 2
2
d
integrciou cez cel objem okrem objemu gule, v ktorom je intenzita pola nulov. Ak zvolme
objemov elementy d = 4r
2
dr potom

W
Q r
r
Q
a
a
= =

}
2
0
2
2
0
8 8
d

z coho pre polomer gule plynie

a
Q
W
=
2
0
8

Dosadenm cselnch hodnt dostaneme pre polomer -meznu hodnotu a = 1,56.10
16
m.
64. Energia molekuly (na jeden in) je

W
e
a
e
a
e
a
e
a
e
a
= + +
|
\

|
.
| = + +
|
\

|
.
| =
1
4
2 2
2
2
3 2
1
1
2
1
3
1
4 2
2
0
2 2 2 2
0
2
0

ln

Energia je zporn, co znamen, e na rozloenie molekuly na iny treba vynaloit prcu.
4 Elektrostatick pole v dielektriku
65. Uhol sa nezmen, ak hustota kvapaliny bude

=
|
\

|
.
| 1
1
0
r

kde
0
= 3m/(4R
3
) je hustota materilu gulcok.
66. Ak sa na gulov plochy prived nboje Q, potom naptie medzi nimi bude

U E r E r
R
R h
R h
R
= +
+
+
} }
1 2
1
1
1
2
d d

kde
E
Q
r
r
1
0 1
2
4
=

a
E
Q
r
r
2
0 2
2
4
=


s intenzity elektrickho pola v dielektrikch s permitivitami
r1
a
r2
. Integrciou dostaneme pre
naptie vraz

U
Q
R R R h
r r r r
=
+

|
\

|
.
|

(
(
4
1 1 1 1 1
0 1 1 2 2 1 1 1


600
a pre kapacitu

C
Q
U
R R R h
R R R R R h
r r
r r r
= =
+
+
4
0 1 2 1 2 1
1 2 1 1 2 2 1 1


( )
( ) ( )

67. Ak sa na doskch nachdzaj nboje Q, potom na kondenztore je naptie

( ) [ ]
U
Q
S
h d h Q
S
d h
r r r r
r r r
= +
|
\

|
.
| = +


0 1 2 0 1 2
1 2 1

a kapacita kondenztora

( )
C
Q
U
S
d h
r r
r r r
= =
+


0 1 2
1 2 1

68. Ak je na kondenztore nboj Q, potom je na nom naptie

( )
U
Q
S
x
x
Qa
S
x
x a
Qa
S
a a
= =
+
=
} }
d d

0
0
0
0
2 ln

z coho kapacita
C
Q
U
S
a
= =

0
2 ln

Intenzita elektrickho pola vo vzdialenosti x od kladnej elektrdy (pozri obr. R68)

( ) ( )
E
x
a
x a
= =
+

0
a polarizcia
( ) P x E
x
x a
( ) = =
+

0


Obr. R68
kde

= = =
Q
S
CU
S
U
a
0
2 ln

(vektor polarizcie smeruje doprava). Pre hustoty plonch viazanch nbojov dostvame vrazy

v
(0) = P(0) = 0
v
(a) = P(a) = /2
Priestorov hustota viazanho nboja v dielektriku je

( )
( )

v
x
P
x
a
x a
= = =
+
div
d
d
P
2

Pri kladnej doske sa teda plon hustota viazanho nboja rovn nule a pri zpornej je
v
(a) =
= /2 =
0
U/(2a ln2). Priestorov viazan nboj v dielektriku je zporn a jeho celkov hodnota je
601

Q S x S
v v
a
= =
}
d
0
2

Je to nboj, ktor kompenzuje kladn viazan plon nboj S/2 na povrchu dielektrika pri zpornej
elektrde.
69. a) Pretoe pole vektorov D a E v priestore ohranicenom gulovmi plochami je radilne,
mono zvolit gulov Gaussovu plochu s polomerom a < r < b, na ktorej plat (D
1
+ D
2
)2r
2
= Q,
kde D
1
je elektrick indukcia vo vkuovej casti objemu a D
2
v casti s dielektrikom. Na rozhran
vkuum-dielektrikum plat hranicn podmienka D
1
/
0
=D
2
/. Z poslednch dvoch vrazov plynie,
e

D
Q
r
1
0
0
2
2
=
+

D
Q
r
2
0
2
2
=
+

b) Pre intenzity elektrickho pola plat

E
D
1
1
0
=

E
D
2
2
=

take

E E
Q
r
1 2
0
2
1
2
= =
+

c) Na vntornej gulovej ploche v casti kde je vkuum bude rozloen plon nboj s hustotou



1 0 1
0
0
2
1
2
= =
+
= E
Q
a
D a

( ) a v casti s dielektrikom


2 2
0
2
2
2
= =
+
= E
Q
a
D a

( )
Na vonkajej gulovej ploche bud nboje s hustotami = D
1
(b) vo vkuu a = D
2
(b)
v dielektriku.
d) Na vntornej ploche dielektrika bude viazan nboj

( )


v
P a E a
Q
a
= = =

+
( ) ( )
0
0
0
2
2

a na vonkajej ploche

( )


v
P b E b
Q
b
= = =

+
( ) ( )
0
0
0
2
2

Priestorov viazan nboj v dielektriku nie je.
e) Naptie medzi gulovmi plochami

( )
U E r
Q
a b
a
b
= =
+

|
\

|
.
|
}
d
2
1 1
0

a kapacita
( )
C
Q
U
ab
b a
= =
+

2
0


70. Pole v kondenztore je radilne, a tak mono zvolit gulov Gaussovu plochu s polomerom
a < r < b, na ktorej plat
Q =
0
r
2
E + (4 )
0
r
2
E
z coho intenzita elektrickho pola je

( )
E
Q
r
=
+ 4
0

0
2
1

602
Naptie na kondenztore

( )
U E r
Q
a b
a
b
= =
+

|
\

|
.
|
}
d
4
0

0
1 1

a jeho kapacita

( ) [ ]
C
Q
U
ab
b a
= = +

4
0

0

71. Pole v kondenztore je centrlne symetrick, take pri vpocte elektrickej indukcie
v kondenztore mono zvolit gulov Gaussovu plochu, na ktorej elektrick indukcia

D
Q
r
=
4
2

Intenzita elektrickho pola v kondenztore

E
D
r
Q
a
= =
( ) 4
0
2

a naptie
U E r
Q
a
a b
a
b
= =
}
d
4
0
2

( )

take kapacita kondenztora
C
Q
U
a
a b
= =

4
0
2

72. a) Na vntornej ploche dielektrika je plon hustota viazanho nboja

( )

v
r
r
R
Q
R
=
1
4
2

a na vonkajej ploche
( )
( )

v
r
r
R h
Q
R h
+ =

+
1
4
2

b) Priestorov nboj v dielektriku nie je.
c) Celkov viazan nboj v dielektriku

( ) ( ) ( ) Q R h R h R h Q Q R
v v
r
r
v
+ = + + =

=

4
1
2
( )

d) Vo vntri vodivej gule je D = 0, E = 0 aj P = 0. V dielektriku, t. j. pre R < r < R + h je

D
Q
r
=
4
2

E
Q
r
r
=
4
0
2


P
Q
r
r
r
=

1
4
2

a vo vonkajom priestore (r > R + h)

D
Q
r
=
4
2

E
Q
r
=
4
0
2

P = 0
Vetky vektory pola maj radilny smer.
73. Homognne polarizovan gula (pozri obr. R73a) m na svojom povrchu viazan plon
nboj s hustotou, ktor zvis od uhla podla vztahu

= P cos
Takto rozloenie nboja mono modelovat dvoma rovnomerne nabitmi gulami, s kontantnmi
objemovmi hustotami nboja . Gule s preloen cez seba tak, e ich stredy s posunut
o mal vzdialenost d podla obr. R73b. Kede kad gula vytvra v svojom okol potencil rovn
603
potencilu celkovho nboja gule koncentrovanho do jej stredu, mono gule (z hladiska ich
vonkajieho potencilu) nahradit bodovmi nbojmi umiestnenmi vo vzdialenosti d. Vsledn
pole v okol gule je teda polom elektrickho diplu, ktorho moment treba urcit zo znmej
polarizcie gule. Ak koncentrcia elementrnych diplov v guli je n a moment jednho diplu je
p
0
= q
0
d, potom polarizcia

Obr. R73
P = np
0
= nq
0
d = d
kde je objemov hustota nbojov v guli. Kad gula m celkov nboj s absoltnou hodnotou
Q R R
P
d
= =
4
3
4
3
3 3

a celkov diplov moment polarizovanej gule je
p d P = = Q R
4
3
3


Obr. R73c
604
Potencil v okol takho diplu (teda v okol polarizovanej gule)

V
r
R
r
= =
p r
P r
.
.
4 3
0
3
3
0
3


Na povrchu gule je potencil

V
PR Pz
= = =
P R . cos
3 3 3
0 0 0

Vo vntri gule V Pz = / ( ) 3
0
a zvis iba od vzdialenosti z od stredu gule v smere jej polarizcie.
Intenzita elektrickho pola vo vntri gule je kontantn a antiparaleln s osou z. Je dan vrazom

E e
P
= =
dV
dz
z
3
0

kde e
z
je jednotkov vektor v smere osi z. V okol gule je intenzita elektrickho pola intenzitou
elektrickho diplu s momentom 4R
3
P/3. Silociary elektrickho pola rovnomerne polarizovanej
gule s znzornen na obr. R73c.
74. a) Elektrick pole vo vntri gule E
v
je superpozciou pola E
0
a pola E
p
, ktor je od
polarizcie gule, teda
E
v
= E
0
+ E
p

Vektor polarizcie v guli je dan vrazom
P =
0
(
r
1)E
v
a
E
P
p
=

3
0

co plynie z predchdzajcej lohy. Z poslednch troch rovnc plynie, e

E E
v
r
=
+
3
2
0

a polarizcia
( )
P E =

+
3 1
2
0
0

r
r

Potencil na povrchu gule a v jej vntri

V E z
r r
=

+
=

+
3
2
3
2
0 0

E r .

b) Vo vonkajom priestore je potencil superpozciou potencilu homognneho elektrickho
pola intenzity E
0
, teda V
0
= E
0
.r a potencilu od polarizovanej gule V
g
. Potencil od polarizovanej gule
je potencil diplu, a teda podla predchdzajcej lohy

V
R
r
R
r
g
r
r
= =

+
3
0
3
3
3
0
3
1
2
P r
E r
.
.

take vsledn potencil v okol gule

V V V
R
r
vonk g
r
r
= + = +

+
0 0
3
3
0
1
2
E r E r . .

Intenzita vonkajieho elektrickho pola
E E E
vonk g g
V V = = + grad grad
0 0

kde E
g
je intenzita pola od polarizovanej gule. Ide o superpozciu homognneho pola E
0
a pola
E
g
, ktor m charakter pola diplu.
605
75. Limitnm prechodom
r
vo vraze pre potencil v okol dielektrickej gule
v predchdzajcej lohe plynie

V
R
r
vonk
= + E r E r
0
3
3
0
. .

Na povrchu gule (r = R) a v jej vntri je potencil kontantn (nulov).
76. Pole je centrlne symetrick, mono teda zvolit gulov Gaussovu plochu s polomerom r,
na ktorej plat
(D
1
+ D
2
)2r
2
= Q
Na rozhran plat D
1
/
1
= D
2
/
2
, take

D
Q
r
1
1
1 2
2
2
=
+

D
Q
r
2
2
1 2
2
2
=
+

Elektrick pole a potencil

E E
Q
r
1 2
1 2
2
1
2
= =
+

V V
Q
r
1 2
1 2
1
2
= =
+

77.
r
= 2,66
78.
( ) ( ) W
SU
d
CU
r
r r
= =


0
2 2
2
1
2
1
79. Oznacme: r
1
= 1 cm polomer vntornho vodica, r
2
= 5 cm polomer plta, r
0
polomer
rozhrania medzi dielektrikami. Pretoe intenzita elektrickho pola v okol valcovho vodica
s dlkovm nbojom je

E
r
=

2

bude elektrick pole maximlne na vntornch plochch dielektrk.
a) Bude teda platit

E
r
max
r
1
0 1 1
2
=



E
r
max
r
2
0 2 0
2
=



z coho pre polomer rozhrania plynie

r
E
E
r
max r
max r
0
1 1
2 2
1
3 = =

cm

b) Maximlne povolen naptie na kbli je

U
r
r
r
r
r E
r
r
r E
r
r
max
r r
max max
= + = + =

2 2
127 2
0 2
2
0 0 1
0
1
0 2
2
0
1 1
0
1

ln ln ln ln , kV

c) Kapacita kbla

C
U
r
r
r
r
r r
r r
= =
+
=


2
157
0 1 2
2
0
1
1
2
0

ln ln
pF m

d) Maximlna energia v kbli
W
CU
max
= =
2
2
1 27 , J m
606
80. Maximlna hustota energie nahromadenej v dielektriku
w
E
max
= =

2
3
2
10 J m
3

a mnostvo energie na kilogram dielektrika

= = w
w
10
1
3
J kg

Pre oloven akumultory je w' = (36 144).10
3
J/kg a pre Ni-Cd akumultory w' = (108 a
180).10
3
J/kg (Svt motoru, 21/75). Vidiet, e energia nahromaden v kilograme akumultorov je
ovela (o pt rdov) vcia ako energia, ktor mono uskladnit v ekvivalentnej hmotnosti
dielektrika.
81. a) Na dosky psobia prtaliv sily
f C
U
a
f = =
0
2
0
2

C
0
je kapacita kondenztora bez dielektrika.
b) Intenzita elektrickho pola v kondenztore naplnenom dielektrikom je
r
-krt menia ako
v kondenztore bez dielektrika, a preto aj sila bude
r
-krt menia, teda f = f
0
/
r
.
c) Intenzita elektrickho pola v trbine medzi doskou a dielektrikom je tak ist ako
v kondenztore bez dielektrika, preto aj sila bude rovnak ako v prpade a), teda f = f
0
.
d) Na kondenztor pritecie
r
-krt vc nboj ako v prpade a) a sila bude f =
r
f
0
.
e) Na kondenztor pritecie
r
-krt vc nboj ako v prpade a) a intenzita elektrickho pola
v trbine bude tie
r
-krt vcia, teda sila f =
r
2
f
0

82. a) Kapacita kondenztora bez dielektrika
C
Rl
d
0
0
2

a s dielektrikom C
Rl
d
C
r
r
=
2
0
0


b) W C U
0 0
2
1
2
=
c) Kapacita kondenztora s rrkou zasunutou do hlbky x

C x C
x
l
r
( ) ( ) = +

(
0
1 1

a jeho energia

W x C x U C
x
l
U
r
( ) ( ) ( ) = = +

(
1
2
1
2
1 1
2
0
2

Sila psobiaca na dielektrikum
f
W
x
C
l
U
x
r
= =
d
d
1
2
1
0
2

Sila smeruje do kondenztora (kondenztor "nasva" dielektrikum). Celkov prca

( ) ( ) A f l C U W
x r r 1 0
2
0
1
2
1 1 = = =
Tto prcu vykonva zdroj tm, e nabja kondenztor.
607
d) W
C U
W W A
r r 1
0
2
0 0 1
2
= = = +
e) V tomto stave je na kondenztore nboj Q =
r
C
0
U a energia kondenztora s povytiahnutm
dielektrikom je

W x
Q
C x
Q
C
x
l
W
l
x l
r
r
r
2
2 2
0
2
0
2 2
1
1 1
1
( )
( )
( )
( )
= =
+

(
=
+

Sila
f
W
x
W
l
x l
x r
r
r
= =

+
d
d
2 2
0
1
1

( )
( )
a prca
A f x W A
x r r r
l
2 0 1
0
1 = = =
}
d ( )

Tto prcu konaj vonkajie neelektrick sily.
f) Energia kondenztora bez dielektrika

W
Q
C
W W W A W A
r r r 2
2
0
2
0 1 0 1 1 2
2
= = = = + = + ( )

V celom cykle b) a f) sa energia kondenztora zvi
r
2
-krt.
83. Kapacita valcovho kondenztora bez dielektrika

C
l
b
a
=
2
0

ln
a jeho energia
W
l
b
a
U =

0 2
ln

Ak kvapalina medzi valcami vystpi o dl, vzrastie energia kondenztora o

( ) d d W
b
a
U l
r
=

0 2
1
ln

a sila, ktorou je dielektrikum (kvapalina) vtahovan do kondenztora

( ) f
W
l
b
a
U
e r
= =
d
d

0 2
1
ln

Na stlpec kvapaliny vky h psob gravitacn sila
f
g
= mg = (b
2
a
2
)hg
Kvapalina v kondenztore vystpi do vky h, pri ktorej f
g
= f
e
, z coho pre h plynie

( )
( )
a
b
a b g
U
h
r
ln
1
2 2
2
0

84.
( )
h
U
d g
r
=

0
2
2
1
2

85. Pri vsunut dielektrika medzi dosky kondenztora o dl zvi sa jeho energia o

( ) d
d
2
W
aU l
d
r
=

0
2
1
608
Sila, ktorou je dielektrikum vtahovan medzi dosky m velkost

( ) f
W
l
aU
d
r
= =
d
d 2

0
2
1
86. a) C = 177 pF,
b) Q = CU = 1,06.10
7
C = Q
1
+ Q
2
, kde Q
1
= 2,66.10
8
C v casti so vzduchovm dielektrikom
a Q
2
= 7,96.10
8
C v casti so sklenenm dielektrikom,
c) W = 3,17.10
5
J.
87. Podobnm postupom ako pri rieen lohy 73 dostaneme pre potencil v okol valca vraz

V r
R
r
( ) . =
2
0
2
2
P r

kde r je polohov vektor so zaciatkom na osi valca a kolm na nu. Vo vntri valca

V
Pz
=
2
0

Intenzita elektrickho pola vo vntri valca

E
P
=
2
0

V okol valca je intenzita elektrickho pola intenzitou priamkovho diplu (pozri lohu 25)
s momentom
= p P R
2

88. Analogicky ako v lohe 74 intenzita elektrickho pola E
v
vo vntri valca je vektorovm
sctom intenzity E a intenzity E
p
od polarizcie valca P, teda E
v
= E + E
p
, kde

E
P
p
=
2
0

a P =
0
(
r
1)E
v

Z tchto vrazov dostaneme

E E
v
r
=
+
2
1
a
( )
P E =

+
2 1
1
0

r
r

Potencil na povrchu valca a v jeho vntri

V Ez
r r
=
+
=
+
2
1
2
1
E r .

Vo vonkajom priestore (r > R) je potencil superpozciou potencilu intenzity pola E, teda potencilu
V
0
= E.r a potencilu V
v
polarizovanho valca s polarizciou P. Podla predchdzajcej lohy

V
R
r
R
r
v
r
r
= =

+
2
0
2
2
2
2
1
1

P r E r . .

Vsledn potencil v okol valca

r E r E .
1
1
.
2
2
0
r
R
V V V
r
r
v vonk
+

+ = + =

Intenzita vonkajieho elektrickho pola je gradientom uvedenho potencilu.
609
89. Limitnm prechodom
r
vo vraze pre potencil v okol dielektrickho valca
z predchdzajcej lohy dostaneme

r E r E r E . . .
2
2 2
2
2
r
R r
r
R
V
vonk

= + =

Na povrchu valca (r = R) a v jeho vntri V = 0.

Obr. R90
90. Zvolme si gulov plochu s polomerom r (R
1
< r < R
2
) a na nej psik podla obr. R90,
ktorho plocha dS = 2r
2
sin d. Vypoctame tok vektora D zvolenou gulovou plochou, ak je na
kondenztore nboj Q:

( )
( )
( )
D S Q E S r E
r E
r E
S S
d d d
d(cos
= = = + =
= + =
+
} } }
}
+

2
2
4 3
3
2
0 1
2
0
2
0 1
2 0 1
2
1
1

cos sin
cos )

z coho intenzita pola

( )
E
Q
r
=
+
3
4 3
0 1
2


Naptie na kondenztore
( )
U E r
Q R R
R R
R
R
= =
+

}
d
2
1
3
4 3
0 1
2 1
1 2

a jeho kapacita
( )
C
Q
U
R R
R R
= =
+

4 3
3
0 1 1 2
2 1

( )

91. Predovetkm vypoctame kapacitu kondenztora ako funkciu uhla podla obr. 91. Tto
kapacita je

[ ]
C
R
h
( ) ( ) = +
0
2
2

Ak je na kondenztore naptie U, potom jeho energia je

( ) ( ) [ ]
W C U
R U
h
= = +
1
2 4
2
0
2 2
( )
610
Moment sily psobiacej na dielektrick platnu je

( ) M
W R U
h
= =
d
d

0
2 2
4

Moment m tak smer, e sa sna vtiahnut dielektrikum do kondenztora a nezvis od uhla .
Avak pre = 0, je M = 0, pretoe v tomto prpade posledn vraz neplat (pozri tie vahy
v odseku 4.7)
92.
D
q
r
=
4
2

E
q
r
=
4

P
q
r
q
r
=
4 4
2
0

( )

v
r r
r P
q
r
= = = divP
1
4
2
2 0
2

Vetky vektory maj radilny smer.

Obr. R93
93. a) Nech os x smeruje kolmo na vrstvu, pricom x = 0 v strede vrstvy. Potom:
pre |x| < a/2 E i =

x V x =

2
2

pre |x| > a/2
E i =

a x
x 2
0

V
a
x
a
= +
|
\

|
.
|

2 8
2 1
0
2
0

kde i je jednotkov vektor v smere osi x. Grafick zvislosti E a V od x s znzornen na obr. R93.
b) Vektor polarizcie pre |x| < a/2

( ) P i =

0
x
a pre |x| > a/2 je P = 0. Na povrchu vrstvy s viazan plon nboje

v
a
a
= =

P( / ) 2
2
0

611
a vo vntri vrstvy je kontantn viazan objemov nboj

v
= =

div P
0

94. a) Ak je nboj rozloen na vntornej ploche dielektrickej gulovej vrstvy, potom
pre r < a
E = 0
V
Q
a b
= +
|
\

|
.
|

(
(
4
1 1 1 1
0


pre a < r < b

E
Q
r
=
4
2

V
Q
r b
= +
|
\

|
.
|

(
(
4
1 1 1 1
0


pre r > b

E
Q
r
=
4
0
2

V
Q
r
=
4
0

Grafy zvislost E a V od r s znzornen na obr. R94a.

Obr. R94a

Obr. R94b
612
b) Ak je nboj rozloen rovnomerne v objeme dielektrika, potom
pre r < a
E = 0
( )
V
Q
b
b a
b a
b
a = +

|
\

|
.
|

(
( 4
1 1
2
2
3
0
3 3
3 3
2



pre a < r < b

( )
( )
E
Q r a
b a r
=

3 3
3 3 2
4

( )
V
Q
b
b a
b a
b
r a
r
= +

+
|
\

|
.
|

(
( 4
1 1
2
2 2
0
3 3
3 3 3 3



pre r > b
E
Q
r
=
4
0
2

V
Q
r
=
4
0

Grafy zvislost E a V od r s znzornen na obr. R94b.

Obr. R95
95. Intenzita elektrickho pola E a potencil V pre r < R s

E
Qr
R
r
=
4
0
3


V
Q
R R
r
R
= +
|
\

|
.
|
4
1 1
2 2
0
2
3


Pre r > R

E
Q
r
=
4
0
2

V
Q
r
=
4
0

Grafick zvislosti E a V od r s na obr. R95. Na povrchu gule je viazan plon nboj

v
= Q/(4R
2
), objemov viazan nboj je nulov (
v
= divP = 0).
96. Na rozhran plat pre normlov zloku vektora elektrickej indukcie (pozri obr. R96)
D
n1
= D
n2
, alebo
r1
E
n1
=
r2
E
n2
. Normlov zloky elektrickch pol E
n1
a E
n2
s suporpozciami
normlovch zloiek pola bodovho nboja a pola
v
/2
0
od viazanch nbojov na rozhran. Plat
teda

r
r
v
r
r
v
Q
r
Q
r
1
0 1
2
0
2
0 1
2
0
1
4 2
1
4 2
cos cos
|
\

|
.
| = +
|
\

|
.
|

613
Ak uvime, e cos = d/r, dostaneme vraz pre plon viazan nboj

v
r
r r
r r
Qd
r
=

+
1
2
1
1 2
1 2
3

Ak d = 0, potom
v
= 0. Ak sa nboj Q nachdza na rozhran, potom viazan nboje na rozhran
nie s. Integrciou
v
po celom nekonecnom rozhran dostaneme celkov viazan nboj

Q Q
v
r
r r
r r
=

+
1
1
1 2
1 2

Obr. R96
5 Elektrick prd
97. a) J = 1,27.10
6
A/m
2
, = 9,36.10
5
m/s; b) E = 2,2.10
2
V/m;
c) Q = 20 C, n = 1,25.10
20
elektrnov; d) U = 2,2 V
98. I = 20 mA
99. a) I = 0,90 A; b) n = 1,35.10
20
inov, m = 5,19 mg
100. Ak kondenztorom tecie prd I, potom intenzita elektrickho pola v dielektriku
kondenztora je E = I/(S) a elektrick indukcia D = I/(S), kde

( )

x
d
x = +

1
2 1

( )

x
d
x = +

1
2 1


Obr. R100
Celkov nboj v objeme dielektrika kondenztora vypoctame integrciou vektora D po povrchu
dielektrika (obr. R100)
614

( ) Q D S D D S I I
r r
= = =
|
\

|
.
| =
|
\

|
.
| =
}

d C
2 1
2
2
1
1
0
2
2
1
1
12
19 5 10

, .

Ak sa zmen smer prdu, zmen sa aj znamienko nboja. Odpor kondenztora

( )
R
x
S
d
S
d
= =

=
}
d

0
2 1
2
1
6
8 10 ln .

Vkon spotrebovan v kondenztore
P = RI
2
= 8.10
8
W

Obr. R101
101. Ak zvolme na rozhran Gaussovu plochu v tvare valca podla obr. R101, potom tok
intenzity elektrickho pola touto plochou je
ES
S
=

kde S je plocha zkladne valca, je permitivita prostredia s konecnou vodivostou , je plon
hustota nboja na rozhran. Podla Ohmovho zkona E = J/, take pre plon hustota nboja na
rozhran plynie

=
J

102. Kondenztorom tecie prd I
C
= ne, kde n je pocet inov (alebo elektrnov) vznikajcich
v jednotkovom objeme za jednotku casu, e je elementrny nboj, je objem kondenztora. Pre
obvod na obr. R102 plat
= RI + R'I' I = I' + I
C

z coho I
ne R
R R
=
+
+
=


81 10
8
, . A

Obr. R102
615
103. Z princpu kontinuity prdu a z geometrie kondenztora plynie, e prdov hustoty
v obidvoch prostrediach s rovnak, teda J
1
= J
2
, alebo vyuitm Ohmovho zkona plat
1
E
1
=

2
E
2
. Naptia na jednotlivch vrstvch dielektrk s
U
1
= E
1
h
1
U
2
= E
2
h
2

kde E
1
a E
2
s intenzity elektrickch pol v jednotlivch vrstvch dielektrk. Naptie na
kondenztore
U = U
1
+ U
2
= E
1
h
1
+ E
2
h
2

Z uvedench rovnc dostaneme pre intenzity elektrickch pol vrazy

E
U
h h
1
2
1 2 2 1
=
+

E
U
h h
2
1
1 2 2 1
=
+

Prdov hustoty v dielektrikch

J J
U
h h
1 2
1 2
1 2 2 1
= =
+



a elektrick indukcie

D
U
h h
1
1 2
1 2 2 1
=
+



D
U
h h
2
2 1
1 2 2 1
=
+



Vetky vektory pola smeruj od kladnej elektrdy k zpornej. Na rozhran dielektrk je voln
plon nboj s hustotou

( )

= =
+
D D
U
h h
2 1 2 1 1 2
1 2 2 1

a viazan plon nboj s hustotou

[ ]


v
P P
U
h h
= =
+
2 1 2 0 1 1 0 2
1 2 2 1
( ) ( )

Na rozhran dielektrika s kladnou elektrdou je

v
E = ( )
1 0 1
a = D
1

a na rozhran dielektrika so zpornou elektrdou je

v
E = ( )
2 0 2
a = D
2

Voln a viazan nboje s priestorovou hustotou v dielektriku nie s.
104. Intenzita elektrickho pola vo vodici svis s prdovou hustotou podla Ohmovho zkona
E = J/, kde je konduktivita. Z Gaussovho zkona dalej plynie, e

div div E
J
= =

( ) t
alebo divJ =

( ) t

Porovnanm poslednho vrazu s rovnicou kontinuity (pri zachovan homognneho rozloenia
nboja)
div
d
d
J =
( ) t
t

dostaneme diferencilnu rovnicu
616

( )
d
d

( ) t
t
t = ktorej rieenm je
( )

t t =
|
\

|
.
|
0
exp

Hustota nboja vo vodici s casom exponencilne kles. Casov kontanta procesu je = / .
105. R
x
= 220
106. U
ab
= 0,22 V, I = 0,46 A
107. Ak oznacme naptia na kondenztoroch 2C a C postupne U
1
a U
2
, potom:
a) U
1
= 45 V, U
2
= 15 V; b) U
1
= 20 V, U
2
= 40 V; c) U
1
= 60 V, U
2
= 0 V
108. R
x
= R/4
109. U
1
= 55,1 V, U
2
= 44,9 V
110. Nhradn schma kbla so zvodom je na obr. R110, kde R
1
~ l
1
je odpor kbla od stanice
A po miesto zvodu (vzdialenost l
1
). Podobne R
2
~ l
2
je odpor druhej casti kbla, mern vzdialenosti
stanice B od miesta zvodu. R je odpor zvodu. Ak sa v stanici A pripoj kbel na naptie
1
, potom
v stanici B sa bezprdovo meria naptie

U
R
R R
1
1
1
=

a pri meran v opacnom smere (zdroj
2
v stanici B) je v stanici A naptie

U
R
R R
2
2
2
=

Obr. R110
Tieto vrazy mono upravit na tvar
U
1
R
1
= (
1
U
1
)R U
2
R
2
= (
2
U
2
)R
Vzjomnm delenm obidvoch rovnc a dalou pravou s uvenm, e R
1
/R
2
= l
1
/l
2
dostaneme

l
l
U
U
U
U
1
2
2
1
=

1 1
2 2



Kede dlka celho kbla je l = l
1
+ l
2
, pre l
1
dostaneme

( )
l
U U l
U U U U
1
2
2 1 1 2 1 2
2
=

+

1 1


Ak dosadme cseln hodnoty, potom pre vzdialenost miesta zvodu od stanice A dostaneme
hodnotu l
1
= 19,047 km.
617
111. a) Schma zapojenia je na obr. R111.

Obr. R111
b) Ak zvolme prdy podla obr. R111, potom rieenm zodpovedajcich Kirchhoffovch rovnc
pre prd I
1
dostaneme

I
R R R
R R R R RR
z z
i i z z
1
0
=
+
+ +
( )

Ak =
1
, potom I
1
= 0, z coho plynie, e R mus splnat podmienku

R R
z
=
|
\

|
.
|

1
0
1

Dosadenm za R vo vraze pre I
1
dostaneme

( )
( )
I
R R R
i z z
1
1 0
1 0
=

+



Ak =
2
, potom

( )
( )
I
R R R
i z z
1
1 2 0
1 0
=

+



c) Rieenm Kirchhoffovch rovnc pre prd spotrebicom R
z
dostaneme

( ) [ ]
( )
I
R R
R R R
i z
i z z
3
0 1 0
1
2
1 0
=
+
+



d) Numericky: Prd odoberan z batrie pri
2
= 100 V m hodnotu I
1
= 104,17 mA.
Prd tecci spotrebicom pri
2
= 100 V m hodnotu I
3
= 598,96 mA a pri
1
= 120 V hodnotu
I
3
= 600 mA. Prdy spotrebicom sa teda pri krajnch hodnotch naptia lia velmi mlo.
112. Zapojenie na obr. 112 v zadan lohy sa pre cely rieenia d prekreslit na tvar podla
obr. R112, kde zdroj naptia U predstavuje postupne zdroje 0, +
2
,
3
. Pre prd I rieenm
prslunch Kirchhoffovch rovnc dostaneme

I
R UR
R
=

1 2 1
2

kde R
2
= R
1
R
2
+ R
1
R
3
+ R
2
R
3
. Oznacme postupne prdy pri jednotlivch polohch prepnaca
I
1
= 60 mA, I
2
= 40 mA a I
3
neznmy prd. V jednotlivch polohch prepnaca bude postupne platit
618

( )
( )
( )
I
R
R
U
I
R R
R
U
I
R R
R
U
1
1 2
2
2
1 2 2 1
2
2
3
1 2 3 1
2
3
0 = =
=

=
=
+
=

Rieenm uvedenho systmu rovnc pre prd I
3
dostaneme

( ) I I I I
3 1
3
2
1 2
90 = + =

mA


Obr. R112
113. Zapojenie na obr. 113 v zadan lohy sa d prekreslit na tvar podla obr. R113. Odpor
medzi svorkami A-B tohoto zapojenia vypoctan napr. pomocou transformcie hviezda trojuholnk
(pozri lohu 250) alebo pomocou Kirchhoffovch zkonov je

( )
( )
R
RR R R R R R
R R R R R R
AB
=
+ + +
+ + +
3 2
2 3
1 2
2
1 2
3
1 2 1 2
2

pricom mus platit R
AB
= R, co je splnen, ak R
1
R
2
= R
2


Obr. R113
114. Najprv vypoctame odpor uzemnenia integrciou odporov pologulovch vrstiev v pde
od r
0
= 30 cm do nekonecna, teda
619

R
r
r r
r
= = =

}
1
2
1
2
55
2
0
0

d



Celkov prd tecci do uzemnenia je
I
U
R
r U = = = 2 7 547
0
A
Tento prd sa radilne roztek do "nekonecnho polopriestoru Zeme", a teda aj po povrchu Zeme.
Vo vzdialenosti r od stoiara bude prdov hustota

J
I
r
r U
r
= =
2
2
0
2

a intenzita elektrickho pola na povrchu Zeme

E
J r U
r
= =

0
2

Krokov naptie vo vzdialenosti r od stoiara bude

U E r r U
dr
r
r lU
r r l
k
r
r l
r
r l
= = =
+
+ +
} }
d
0
2
0
( )

kde l = 80 cm je dlka kroku.
a) Pre r = 100 m je U
k
= 9,5 V.
b) Pre r = 25 m je U
k
= 149 V. Takto naptie by mohlo vne ohrozit ivot cloveka idceho
priamu ku stoiaru.
115. Integrciou elementrnych odporov gulovch vrstiev s hrbkou dr dostaneme pre odpor
gulovho kondenztora

( )
R
R R
R R
=

2 1
1 2
4

116.
R
a b b
=
|
\

|
.
| +
1
2
1 1 1
2
1 2


117. Ak medzi vrcholmi A a B kocky prechdza prd, potom vrcholy prilahl k vrcholu A s
na rovnakom potencili a vrcholy prilahl k B s tie na rovnakom potencili. Pre cely urcenia
celkovho odporu mono vrcholy s rovnakm potencilom bezodporovo spojit, cm vznikne
zapojenie podla obr. R117. Vsledn odpor takho zapojenia je R
AB
= 5/6 .

Obr. R117
620
118. a) Kede odpor retazca na obr. 118 v zadan lohy sa pridanm jednej dvojice R
1
R
2

nezmen, potom pre retazec mono nakreslit nhradn zapojenie podla obr. R118a. Pre vstupn
odpor tohoto zapojenia plat

R
R R
R R
R
vst
vst
vst
=
+
+
2
2
1
z coho
R R
R
R V
I
vst
i
i
=
+ +
=
1
2
1
1 1 4
2

kde V
i
je potencil i-tho uzla a I
i
je prd tecci medzi uzlami s potencilmi V
i
a V
i+1
(pozri
obr. R118b). Pre vetvu s prdom I
i
plat
V
i
V
i+1
= R
1
I
i
alebo
V
V
R
I
V
R
R
q
i
i
i
i vst
+
= = =
1
1
1
1 1

a) b)
Obr. R118
Postupnost potencilov V
0
, V
1
, V
2
, je skutocne geometrick, klesajca s kvocientom

q
R
R
vst
= < 1 1
1

pretoe R
vst
> R
1
. Ak m postupnost klesat s kvocientom q = 1/2, potom mus platit

R
R
vst
1
1
2
= co bude splnen vtedy, ak
R
R
1
2
1
2
=
Z rieenia lohy vidme, e kad nekonecn retazec podla obr. 118 mono nahradit relnym
konecnm retazcom zakoncenm odporom, ktorho hodnota sa rovn vstupnmu odporu R
vst

nekonecnho retazca. Elektrick vlastnosti konecnho a nekonecnho retazca zo strany vstupnch
svoriek bud rovnak. Podobne sa uvauje aj pri analze dlhch prenosovch veden elektromagnetickch
signlov, kde ekvivalentom vstupnho odporu R
vst
nekonecnho retazca je vlnov odpor (vlnov
impedancia) vedenia (pozri cast 11.6).
119. Obvody na obr. 119a,b v zadan lohy maj rovnak vstupn odpory R
vst
= 2R. Naptia
U
1
= U
0
/2, U
2
= U
0
/4, U
3
= U
0
/8. Vstupn odpor retazca na obr. 119c v zadan lohy je tie 2R
a naptie v i-tom uzle je U
i
= U
0
/2
i
. Vsledky s v shlase s vsledkami lohy 118.
120. Na obr. R120 je znzornen elementrny sek kbla dlh dz s pozdlnym odporom Rdz
a priecnou vodivostou Gdz. Pre zmeny naptia a prdu v danom seku platia vztahy
dU = RIdz dI = GUdz
alebo

d
d
U
z
RI =
d
d
I
z
GU =
621

Obr. R120
Derivovanm druhej rovnice a dosadenm do prvej dostaneme diferencilnu rovnicu pre prd
v tvare

d
d
2
I
z
RGI
2
=

ktorej veobecn rieenie je

( ) ( )
I z A RGz A RGz ( ) exp exp = + +
1 2

a naptie na kbli je dan funkciou

( ) ( )
[ ]
U z
G
I
z
R
G
A RGz A RGz ( ) exp exp = = +
1
1 2
d
d

A
1
a A
2
s integracn kontanty, ktor mono urcit z okrajovch podmienok (napr. zadanm prdu
a naptia na vstupe kbla pre z = 0).
Podobn, ale dleitejie lohy pre casovopremenn naptia a prdy s analyzovan v casti 11.6.
121. Odpor kondenztora
R
d
S C
r
= = =

0 8
3 54 10 , . a prd I = U/R = 2,82 A
122. Odpory kondenztorov

R
C
r
1
0 1
1 1
=

R
C
r
2
0 2
2 2
=

s spojen v srii a pripojen na zdroj. Naptia na jednotlivch kondenztoroch s

U U
R
R R
U
C
C C
V
r
r r
1
1
1 2
2 1 2
2 1 2 1 2 1
1169 =
+
=
+
=




U U
R
R R
U
C
C C
V
r
r r
2
2
1 2
1 2 1
1 2 1 2 1 2
31 =
+
=
+
=



123. Elektrick odpory jednotlivch gul vo vodnom prostred s

R
r
r a
a
1
2
1
1
4
1
4
1
= =

}

d

podobne
R
a
2
2
1
4
=

Odpor medzi gulami je
R R R
a a
a a
U
I
= + =
+
=
1 2
1 2
1 2
4

622
z coho vodivost vody
( )
=
+ a a I
a a U
1 2
1 2
4


Obr. R124
124. Predpokladajme, e k nekonecnej sieti na obr. R124 s pripojen dva rovnak prdov
zdroje I, a to tak, e k uzlu A je pripojen kladn pl jednho zdroja a k uzlu B je pripojen zporn
pl druhho zdroja. Zostvajce dva ply obidvoch zdrojov s k sieti pripojen formlne
v nekonecne. Prv zdroj dodva do siete prd I, ktor sa symetricky roztek do tyroch vetiev okolo
uzla A. Do uzla B sa podobnm spsobom stekaj tak ist prdy. Z hladiska uzlov A a B psob
v sieti prdov zdroj I, ktorho polovica prdu tecie vetvou medzi uzlami A a B a druh polovica
celou nekonecnou sietou. Odpor vetvy R a odpor zvyku siete s teda rovnak a s zapojen paralelne.
Z toho plynie, e odpor celej siete medzi uzlami A a B je R
AB
= R/2.

a) b)
Obr. R125
125. Dva prdov zdroje s prdmi I pripojen k sieti podobnm spsobom ako v lohe 124
dodvaj do siete rovnak prdy opacnch smerov, ktor sa vetvia do iestich prilahlch vetiev
podla obr. R125a. Z hladiska uzlov A B je k sieti pripojen prdov zdroj I, ktor do vetvy medzi
uzlami A a B dodva prd I/6 + I/6 = I/3 a zvykom siete tecie prd 2I/3. Cel siet mono teda
nahradit zapojenm podla obr. R125b, kde R' je odpor siete bez odporu vetvy A B. Z obr. R125b
je zrejm, e

= =
R
R
I
I
/
/
3
2 3
1
2
z coho R' = R/2 a odpor celej siete R
RR
R R
R
AB
=

+
=
3

623
126. Body treba usporiadat tak, ako na obr. R126. Ak sa k bodom 1 2 pripoj zdroj EMN,
potom body 3 a n s v dsledku symetrie zapojenia na rovnakom potencili a mono ich bezodporovo
spojit. Vsledn odpor medzi bodmi 1 a 2 je teda

R
R
n
R
R
n
c
=
+

=
1
1 2
2
2


Obr. R126 Obr. R127
127. Desat bodov je navzjom prepojench 45 odpormi R. Ak k dvom bodom pripojme zdroj
EMN , celkov prd dodvan zdrojom bude

I
R R
i c
=
+

kde R
c
je celkov odpor siete medzi uvaovanmi bodmi. Podla predchdzajcej lohy

R
R R
R
c
=
+
=
1
1 4
5

Odpor R
c
je teda vsledkom paralelnho radenia odporu R medzi uvaovanmi bodmi a odporu
R/4, ktor je dvojnsobkom odporu vzniknutho paralelnm spojenm smich odporov R (obr. R127).
Pre prdy na obrzku plat
I I I = +
1 2

I
I
1
2
1
4
=

z coho I I
1
1
5
= a I I
2
4
5
=
Prd I
1
tecie odporom R, ktor je paraleln k svorkm zdroja. Jeho velkost je

I I
R R
i
1
1
5 5
0 2 = =
+
=

, A

624
Prd I
2
sa rovnakm dielom roztek do smich odporov, ktor s jednm koncom pripojen ku
kladnej svorke zdroja EMN a stek smimi odpormi, ktor s pripojen jednm koncom k zpornej
svorke zdroja. Teda prd I'
2
kadm z tchto estnstich odporov je

= = =
+
= I
I
I
R R
i
2
2
8
1
10 10 2
01

, A

Ostatnmi odpormi prd netecie.
128. I
Q
t
C
t
= = =

d
d
A 10
8

129. Zmena energie kondenztora po dobe t je
W Q It
C
=
1
2
1
2

a energia dodan zdrojom W = It. Zdroj dodva dvojnsobn energiu ako je energia kondenztora.
Rozdiel energie sa spotrebuje na mechanick prcu spojen so zmenou kapacity kondenztora.
130. Vkon v odpore R
3


( ) [ ]
P I R
R R
R R R R R
3 3
2
3
2
2
3
1 2 3 1 2
2
= =
+ +

2

nezvis od malch zmien R
3
v maxime funkcie P
3
(R
3
). Derivovanm tejto funkcie podla R
3
a z podmienky
pre jej maximum P R
3 3
0 / = dostaneme hladan vztah medzi odpormi

R
R R
R R
3
1 2
1 2
=
+

131. a) R = 48,4 ; b) l = 38 cm; c) P = 1 kW
132. Zvodov prd v kbli tecie radilne medzi vntornm vodicom a pltom. Priecny odpor
kbla je

= = =
}
78 , 031 11 ln
a 2
1
a 2
d 1
1
2
2
1
r
r
l r
r
l
R
r
r


kde r
1
je polomer vntornho vodica, r
2
je polomer plta a l je dlka kbla.
a) Zvodov prd kbla je

mA 39 , 54
ln
a 2
1
2
= = =
r
r
lU
R
U
I


b) Hustota prdu v dielektriku kbla

[ ] m ; A/m
10 . 656 , 8
ln
a 2
2
7
1
2
r
r
r
r
U
rl
I
J = = =


c) Hustota tepelnho vkonu v dielektriku

[ ] m ; W/m
10 . 493 , 7
ln
3
2
4
1
2 2 2
2 2
r
r
r
r
U J
JE p = = = =

625
d) Celkov tepeln straty v kbli

P l pr r
lU
r
r
r
r
= = =
}
2
2
32 6
1
2
2
2
1

d W

ln
,

133. Celkov odpor zapojenia zo svoriek zdroja
1
(pri skratovanom
2
) je R' = 11R/5 a zo
svoriek zdroja
2
(pri skratovanom
1
) R'' = 11R/4, take hodnoty elektromotorickch napt mono
vyjadrit vztahmi

, 11
5
11
1
1 1
R
RP
P R = = =
[V; ]
R
RP
P R 22
4
11
2
2 2
= = =
, [V; ]
kde P
1
a P
2
s vkony, ktor dodvaj zdroje
1
a
2
samostatne. Pre vpocet vkonu dodvanho
do odporov zapojenia obidvoma zdrojmi scasne treba njst prdy v jednotlivch odporoch.
Pomocou Kirchhoffovch zkonov dostaneme pre prdy v jednotlivch odporoch vrazy

R
P P
R
R
I
R
1
5
5
2
3
11
1
11
5 3
1 2 1 2
=
|
|
.
|

\
|
=

=

, [A; ]

R
P
P
R
R
I
R
5
5
3 2
11
1
11
3 4
1
2
1 2
2
=
|
|
.
|

\
|
=

=

, [A; ]

R
P P
R
R
I
R
4
2 5
2
11
1
11
2
2 1 2 1
3
=
|
|
.
|

\
|
+ =
+
=

. [A; ]
Celkov vkon dodvan do zapojenia obidvoma zdrojmi je
P = RI
R
2
+ 2RI
2R
2
+ 3RI
3R
2
= 99 W
alebo

P P P
PP
= + =
1 2
1 2
6
20
99 W


Obr. R134
134. Ak oznacme nboje na kondenztoroch tak, ako na obr. R134, potom platia rovnice

Q
C
Q
C
1
1
2
2
+ =
Q Q Q
1 2 3
0 =
Q
C
Q
C
R
R R
2
2
3
3
2
1 2
+ =
+

626
Rieenm tchto rovnc pre nboje dostaneme

( )
( )( )
Q
C C R C R C R
R R C C C
1
1 2 1 2 2 3 1
1 2 1 2 3
=
+ +
+ + +

( )
( )( )
Q
C C R C R C R
R R C C C
2
2 1 1 1 2 3 1
1 2 1 2 3
=
+ +
+ + +

( )
( )( )
Q Q Q
C C R C R
R R C C C
3 2 1
3 2 2 1 1
1 2 1 2 3
= =

+ + +

Nboj a naptie na kondenztore C
3
bud nulov, ked bude splnen podmienka
C
2
R
2
C
1
R
1
= 0
135. Prdov hustota vo vodici je

J
E r E
= =

2

a celkov prd vodicom

I J r r
E
r r
Ea
a a
= = =
} }
2
2
2
0
3
4
0

d d

z coho
E
I
a
=
2
4

Elementrna vodivost dG' nekonecne tenkej valcovej vrstvy s plochou dS = 2rdr jednotkovej
dlky je

d
d d
= = G
S r r

2
3

a celkov vodivost na jednotku dlky

= =
}
G r r
a
a
2
2
3
4
0


d

Odpor na jednotku dlky valca

=

= R
G a
1 2
4

Vidme, e intenzita elektrickho pola vo vodici je dan scinom prdu a odporu na jednotku
dlky vodica, teda E = IR'.
136. V grafe voltamprovej charakteristiky iarovky zostrojme zataovaciu charakteristiku
odporu R (obr. R136), t. j. zvislost
U = RI
Je to priamka prechdzajca bodmi I = 0,4 A, U = 0 V a I = 0 A, U = 4 V. Priesecnk tejto priamky
s charakteristikou iarovky dva prd v obvode s odporom R a iarovkou I = 0,24 A a naptie na
iarovke U

= 1,6 V. Naptie na odpore R je teda U

R
= RI = U

= 2,4 V. Zapojenie predstavuje

mostk, v ktorom, ak m byt vyven, t. j. ak naptie medzi svorkami A a B m byt nulov, mus
byt odpor potenciometra R' = R
1
+ R
2
delen v pomere

R
R
1
2
2 4
1 6
15 = =
,
,
,

627
Casti potenciometra nad a pod becom maj hodnoty odporov R
1
= 24 a R
2
= 16 .

Obr. R136
137. Energia uvolnen pri jednom blesku je W
0
= UIt = 2.10
10
J a celkov rocn energia bleskov
W 6.10
19
J. Ak s vstupn daje lohy vieryhodn (s prebran z Feynmanovej ucebnice), potom
rocn energia bleskov je porovnateln s rocnou celosvetovou produkciou elektrickej energie
(porovnaj daj v odseku 7.4).
138. Pre obvod plat rovnica

= + RI
I
k

ktorej vyhovuje prd I = 0,0979 A. Vkon v odpore R
P = RI
2
= 0,958 W
Naptie a vkon na nelinernom prvku s

U
I
k
= = 2 2 , V
P = UI = 0,215 W
Treba pripoment, e pre nelinerny prvok neexistuje pojem odporu v obycajnom zmysle, teda
ako pomer U/I, preto vrazy pre vkon tvaru P = RI
2
= U
2
/R s pre neho nepouiteln.
139. Pre prdy v obvode na obr. 139 v zadan lohy plat

I
P
U
z
z
1
36 = = mA

I
U
R
z
2
0
39 = = mA

Naptie na odpore R je U
R
= (I
1
+ I
2
)R = U U
z
= 4,2 V, z coho R = 56 .
140. P = 6,4 W
628
141. Pre obvod na obr. R141a plat rovnica
U
C1
+ U
C2
+ RI = 0 alebo
1 1
0
1 2
C C
I t RI +
|
\

|
.
| + =
}
d

Obr. R141a
Derivciou poslednej rovnice podla casu a s oznacenm

1 1 1
1 2
C C C
+ =

dostaneme diferencilnu rovnicu pre prd v obvode
R
I
t
I
C
d
d
+ = 0
ktorej rieenie so zaciatocnou podmienkou I
0
= U
0
/R v case t
0
= 0 je

( )
I
U
R
t
RC
U
R
C C t
RC C
=
|
\

|
.
|
=
+

(
(
0 0 1 2
1 2
exp exp

Naptie na kondenztore C
U
C
Idt
U
RC
t
RC
t
U C
C
t
RC
C2
2
0
2
0
2
1
= =
|
\

|
.
| =
|
\

|
.
| +
} }
exp exp d kont.
Hodnota integracnej kontanty plynie zo zaciatocnej podmienky. V case t = 0 je U
C2
= 0, a tak
z poslednho vrazu plynie, e
kont. =
U C
C
0
2

Naptie na kondenztore C
2
je teda

( )
U
U C
C
t
RC
U C
C C
C C t
RC C
C2
0
2
0 1
1 2
1 2
1 2
1 1 =
|
\

|
.
|

(
=
+

+

exp exp

Naptie na kondenztore C
1
je

( )
U RI U
U
C C
C C
C C t
RC C
C C 1 2
0
1 2
1 2
1 2
1 2
= + =
+
+
+

exp

Priebehy napt na kondenztoroch s znzornen na obr. R141b.
629

Obr. R141b
142. Pre prdy v obvode na obr. R142 plat
I
C
+ I
R
= I alebo C
U
t
U
R
I
C C
d
d
+ =
Rieenie tejto rovnice pre naptie na kondenztore U
C
so zaciatocnou podmienkou U
c
= 0 v case
t = 0 je

U IR
t
RC
C
=
|
\

|
.
|

(
1 exp

Na kondenztore bude naptie U
C0
= 500 V v case t
0
, pre ktor z poslednho vrazu plynie

t RC
IR
IR U
C
0
0
=

ln

Dosadenm cselnch hodnt R = 200 M, C = 5 F, I = 3 A a U
C0
= 500 V dostaneme pre cas
hodnotu t
0
= 1 792 s.

Obr. R142
143. Kondenztor s kapacitou C nabit na potencilov rozdiel U m energiu
W
CU
=
2
2

630

Obr. R143
Po pripojen kondenztora na odpor R v kadom okamihu plat rovnica (obr. R143) U
C
+ U
R
= 0,
alebo

1
0
C
I t RI d + =
}

Derivovanm tejto rovnice dostaneme diferencilnu rovnicu pre prd v obvode
R
I
t C
I
d
d
+ =
1
0
ktorej rieenie s pociatocnou podmienkou I
0
= U/R pre t = 0 je

I
U
R
t
RC
=
|
\

|
.
| exp

Pri vybjan kondenztora sa odporom vyiari tepeln energia

W RI t
U
R
t
RC
t
CU
= =
|
\

|
.
| =

} }
2
2
0 0
2
2
2
d d exp

ktor sa rovn energii kondenztora pred zaciatkom vybjania. Pri vybjan kondenztora sa
v skutocnosti vdy vyiari nejak cast energie vo forme elektromagnetickho impulzu do okolia
(v okamihu zopnutia obvodu), co v rieen nebolo vzat do vahy.
144. Casov kontanta = RC = / zvis iba od vlastnosti dielektrika a nezvis od geometrie
kondenztora
145. a) I(t) = 0,003 e
3 000t
A; b) U
C1
= 2 V, U
C2
= U
C3
= 1 V; c) Q = 1 C
146. 1. C ' = 2 000 pF
2. Ak sa nem v casovom intervale t nboj na kondenztore podstatne zmenit, mus byt
casov kontanta obvodu ovela vcia ako t, t. j. mus platit RC t, teda R 10
7
.
3. Po zmene kapacity na hodnotu C ' = 2C je prd v obvode

|
.
|

\
|
= |
.
|

\
|
=
RC
t
R RC
t
I t I
2
exp
2 2
exp ) (
0

a energia spotrebovan v odpore

W R I t t C = =

}
2
0
2
1
4
( )d

631
147. Pre prdy I, I
C
a I
R
v obvode podla obr. 147a po zopnut spnaca S platia rovnice
R
0
I + RI
R
= RI
C
I t
R C
=
}
1
0 d I = I
C
+ I
R


Obr. R147a
Rieenm tohoto systmu rovnc so zaciatocnou podmienkou t = 0, I
R
= 0, I = I
C
= /R
0
, dostaneme
pre prdy vrazy

I
R R
R
R
t
=
+
+
|
\

|
.
|

0 0
1 exp

I
R
t
C
=
|
\

|
.
|

0
exp

I
R R
t
R
=
+

|
\

|
.
|

0
1 exp

kde
=
+
R R
R R
0
0

je casov kontanta obvodu. Grafy zvislost prdov od casu s znzornen na obr. R147b.

Obr. R147b
148. Graf zvislosti na obr. 148 v zadan lohy je dan vrazmi

U
U
T
t t T
U U
t
T
T t T
C
C
= < <
=
|
\

|
.
| < <
0
0
0
2 2
pre
pre

Pre 0 < t < T mus platit
U RI
C
I t = +
}
1
d kde
1
C
I t U
C
d =
}

632
a I C
U
t
U C
T
C
= =
d
d
0
teda
U U
t
T
RC
T
=
|
\

|
.
|
0

Pre T < t < 2T podobne mus platit

U RI
C
I t = +
}
1
d
kde I C
U
t
U C
T
C
= =
d
d
0

take
U U
RC
T
t
T
=
|
\

|
.
|
0
2

Graf zvislosti vstupnho naptia od casu je na obr. R148.

Obr. R148
149. Podla obr. 149a v zadan lohy v okamihu nstupu cela impulzu (t = 0) je kondenztor C
nenabit a sprva sa ako skrat. Prd dodvan do obvodu je limitovan paralelnou dvojicou R
1
R
2

a m maximlnu hodnotu

I U
R R
R R
max
=
+
0
1 2
1 2

kde U
0
je amplitda impulzu genertora. V tom istom okamihu v obvode na obr. 149b je

I
U
R
max
=

0
1

pretoe kondenztor C ' predstavuje skrat. V case t = t je na kondenztore C nboj I
C
t, kde
I
C
= U
0
/R
1
je nabjac prd kondenztora. Naptie na kondenztore

U
I t
C
U t
CR
C
C
= =

0
1

V case t = t sa kondenztor cez skratovan genertor zacne vybjat so zaciatocnm prdom

I
U
R
U t
CR
min
C
= =
1
0
1
2

V obvode na obr. 149b je v case t = t kondenztor C' nabit na naptie

=

U
U t
C R
C
0
1

633
a zacne sa cez genertor vybjat so zaciatocnm prdom

I
U
R
U t
C R
min
C
=

=

1
0
1
2

Casov kontanta vybjania kondenztora C cez skratovan genertor je = CR
1
a kondenztora C '

=

+

R R
R R
C
1 2
1 2

Porovnanm vrazov pre I
max
, I
min
a obidvoch obvodov dostaneme rovnice

R R
R R
R
1 2
1 2
1
+
=
CR C R
1
2
1
2
=
CR
R R
R R
C =

+

1 2
1 2

z ktorch plynie, e obvody bud identick, ak

=
+ |
\

|
.
| C C
R R
R
1 2
2
2

=
+
R R
R
R R
1 1
2
1 2

=
+
R
R
R R
2
2
2
1 2

alebo

C C
R
R R
=

+
|
\

|
.
|
2
1 2
2

R R
R R
R
1 1
1 2
2
=
+

R R R
2 1 2
= +

Obr. R150
150. Naptie na kondenztore m casov priebeh

U U
t
RC
=
|
\

|
.
|

( 0
1 exp

a v case t
1
dosiahne hodnotu

U U
t
RC
1 0
1
1 =
|
\

|
.
|

(
exp

co je minimlna roven naptia genertora. Maximlna hodnota naptia na kondenztore je v case
t
2
, kedy

U U
t
RC
2 0
2
1 =
|
\

|
.
|

(
exp

634
Z poslednch dvoch vrazov mono vyjadrit casy t
1
a t
2


t RC
U
U
1
1
0
1 =
|
\

|
.
| ln

t RC
U
U
2
2
0
1 =
|
\

|
.
| ln

Perida kmitov relaxacnho genertora

T t t RC
U U
U U
= =

2 1
0 1
0 2
ln

Casov priebeh naptia relaxacnho genertora je znzornen na obr. R150.
151. Ak oznacme C' = 10
2
F/m
2
kapacitu bunecnej membrny na jednotku plochy, tak hrbku
bunecnej membrny mono urcit zo vztahu
d
C
r
=

=


0 9
2 65 10 , . m
casov kontanta bunecnho kondenztora
= R'C' = = 1 ms
kde R' je priecny odpor jednotkovej plochy bunecnej membrny (v jednotkch .m
2
), je rezistivita
bunecnej membrny a je jej permitivita. Rezistivitu mono urcit zo vztahu
=

=
R
d
3 76 10
7
, . . m
co je velk hodnota v porovnan s rezistivitou dobrch izolantov.
6 Magnetizmus elektrickch prdov
152. Priame casti vodica s prdom k magnetickej indukcii v strede polkrunice neprispievaj,
pretoe smer prdu je paraleln, resp. antiparaleln so sprievodicom k stredu polkrunice. K magnetickej
indukcii prispieva iba cast prdu tecceho polkruhovm vodicom. Hodnota tohto prspevku je
B
I
a
=

0
4

153. Magnetick indukcia v bode P je superpozciou indukcie B' od prdu v polkrunici a B''
od prdu v dvojici paralelnch nekonecnch vodicov (obr. R153). Magnetick indukcia od
elementu prdu na polkrunici je

d
d
= B
I l
R

0
2
4

a celkov prspevok od prdu v polkruhovej casti je

= B
I
R

0
4

Pri danom smere prdu vektor B' smeruje pred nkresnu. Od dvoch symetrickch elementov dl na
paralelnch castiach vodica magnetick indukcia je

R
I l I
B
a 2
d sin
a 2
sin d
d
0
2
0

= = a
R
I
R
I
B
a 2
d sin
a 2
0
2 /
0
0

= =
}

635

Obr. R153
Vektor B'' smeruje tie pred nkresnu. Od dvoch symetrickch elementov dl na paralelnch castiach
vodica magnetick indukcia je

( )
B B B
I
R
= + =
+
0
2
4

154.
( )( )
B
Ia
a d a d
=
+ +
4
4 2 4
0
2
2 2 2 2
1 2

/

155. a) Pole v bode x bude superpozciou pol dvoch kruhovch prdov nI, teda

( )
[ ]
( )
[ ]
B
nIa
a b x a b x
=
+ +
+
+

0
2
2
2
3 2
2
2
3 2
2
1
2
1
2 / /
/ /

b) Rozvinieme vraz pre B do mocninnho radu podla mocnn x. Pretoe x a, b obmedzme
sa na prv tri cleny rozvoja, take

B x B
B
x
x
B
x
x
x
x
( ) ( ) = +
|
\

|
.
|
+
|
\

|
.
|
=
=
0
1
2
0
2
0
2
d
d
d
d
2

Funkcia B(x) takto nadobudne tvar

B
nIa b
r r
x
= +
|
\

|
.
|

(
(

0
2 2
0
4
0
2
2
3
1
15
4
3
2
kde
r a
b
0
2
2
4
= +

c) Pri danej presnosti nebude B zvisiet od x, ak

15
4
3
0
2
0
4
0
2
b
r r
=

co je splnen pri a = b, pritom r a
0
5 4 = .
636
d) V bode 0 m magnetick indukcia hodnotu

[ ]
B
nIa
r
nI
a
nI
a
( ) , , . ; ; 0 0 715541 0 899176 10
0
2
0
3
0 6
= = =


T A m

156. Disk mono rozloit na medzikruia s polomerom r a rkou dr, pricom prspevok k magnetickej
indukcii od jednho medzikruia podla obr. R156 je

( )
d
d d
B
I
r
I r
r z
= =
+

0 3 0
2
2 2
3 2
2 2
sin
/

kde dI = rdr. Celkov magnetick indukcia v bode z je

( )
B
r r
r z
z R
z R
z
R
=
+
=
+
+

|
\

|
.
|
| }

0
3
2 2
3 2
0
0
2 2
2 2
2 2
2
2
d
/


Obr. R156
alebo vo vektorovom tvare

B =
+
+

|
\

|
.
|
|

0
2 2
2 2
2
2
2
z R
z R
z


157. a) Magnetick indukcia bude mat zloky iba v rovine kolmej na vodice (rovina yz podla
obr. R157). Prdy I tec za nkresnu obr. R157 a magnetick indukcie od jednotlivch prdov
v bode (y, z) s

Obr. R157
637

( )
=
+ +
B
I
a y z

0
2
2
2

( )
=
+
B
I
a y z

0
2
2
2

Zloky magnetickej indukcie v smere sradnch os s

( )
[ ]
= =
+ +
B B
Iz
a y z
y
sin

0
2 2
2

( )
[ ]
= =
+
B B
Iz
a y z
y
sin

0
2 2
2


( )
[ ]
= =
+
+ +
B B
I a y
a y z
z
cos
( )

0
2 2
2

( )
[ ]
= =

+
B B
I a y
a y z
y
cos
( )

0
2 2
2

a vsledn zloky magnetickej indukcie od oboch prdov

( ) ( )
B B B
Iz
a y z a y z
y y y
= + =
+
+
+ +

(
(

0
2
2
2
2
2
1 1


( ) ( )
B B B
I a y
a y z
a y
a y z
z z z
= + =

+
+
+
+ +

(
(

0
2
2
2
2
2

b) V prpade, ak prd vlavo od osi z na obr. R157 tecie pred nkresnu, zloky magnetickej
indukcie bud
B B B
y y y
= + B B B
z z z
= +
158. Pouitm zkona celkovho prdu dostvame pre magnetick indukciu vrazy:
pre r < a

B
Ir
a
=

2
2

pre a < r < b
B
I
r
=

2

pre b < r < b + d

( )
[ ]
( )
B
I b d r
r bd d
=
+
+

2
2
2
2 2

pre r > b + d
B = 0
159. Podla obr. R159 plat pre pomer priecnej zloky prdu I
p
k pozdlnej I
z


I
I
a p
z
=
2

Magnetick indukcia vo vntri solenoidu je
B I n
I
int p
p
= =

0
0
2

638
kde n = 1/(2) je pocet zvitov na jednotku dlky solenoidu. Na povrchu solenoidu
B
I
a
ext
z
=

0
2

Pre pomer tchto indukci plat

B
B
a
int
ext
= 2
2
2

Obr. R159
160. Odpor vinutia solenoidu R = 184 . Tepeln vkon
P
U
R
= =
2
313 , W a prd v solenoide I
P
U
= =131 mA
Magnetick indukcia v strede solenoidu s dlkou d, polomerom r a s poctom zvitov n na jednotku
dlky pri prde I je

B
Ind
d
r
=
+
=

0
2
2
4
2
4
8 0510 , . T


Obr. R161
161. Dan prdov rozloenie mono povaovat za superpozciu prdovej hustoty J v celom
valci a prdovej hustoty J v dutine valca. Podla obr. R161 intenzita magnetickho pola v bode
danom polohovm vektorom r, spsoben prdovou hustotou J bude
639

= B
Jr

0
2
alebo vo vektorovom vyjadren
=

B
J r

0
2

Intenzita pola od prdu s hustotou J v tom istom bode je

=

B
J r

0
2

Vsledn pole v dutine je

( )
B B B
J r r J r
= + =

=


0 0
0
2 2

kde r
0
= r r' je polohov vektor stredu dutiny vzhladom na stred valca. Pole v dutine je
homognne.
162. Podla obr. R162 priestorov uhol, v ktorom vidno prdov slucku l z bodu P je . Pri
zmene polohy bodu P o du sa zmen priestorov uhol o d. Posunutie bodu P o du je ekvivalentn
posunutiu slucky o du. Zmena priestorovho uhla d je rovn sctu elementrnych priestorovch
uhlov malch rovnobenkov tvorench vektormi dl a du. Plocha takho rovnobenka je
d d d S = u l
a plon vektor rovnobenka
dS = du dl
ktorho priemet do smeru vektora r delen s r
2
dva elementrny priestorov uhol

u
r l
r
l u
d .
d
.
d d
3 3
|
|
.
|

\
|
=
|
|
.
|

\
|

r r

Integrciou poslednho vrazu pozdl celej slucky l dostaneme zmenu d v tvare

}

=
l
r
3
d
. d d
r l
u


Obr. R162
640
avak d = grad .du, take

}


l
r
3
d
= grad
r l

Magnetick indukcia prdovej slucky sa teda v bode P d vyjadrit vrazom

m
l
V
I I
r
I
B grad
a 4
grad = grad
a 4

d
a 4
0 0
3
0
=

=
}
r l

kde
V
I
m
=

0
4

je skalrny magnetick potencil.
163. Valcovo symetrick pole od priameho vodica
B
I
r
=

0 1
2

bude psobit iba na priamy sek uzavretho okruhu, pretoe na jeho kruhovej casti je magnetick
indukcia paraleln s prdovmi elementmi. Podla obr. R163 elementrny moment dvojice sl
psobiaci na dva symetrick prdov elementy I
2
dl je

d d d
d
tg d
2
2
M l F lI B l
I I l l
r
I I R
= = = = 2 2
2
0 1 2
2
0 1 2 0
sin
cos

Celkov moment

( ) M
I I R I I R
= =
}

0 1 2 0 2
0
0 1 2
0 0 0
0
cos
sin cos

tg d

smeruje na obr. R163 dolava.

Obr. R163 Obr. R164
164. Magnetick moment dutej gule mono vypoctat integrciou elementrnych magnetickch
momentov prkov na gulovej ploche podla obr. R164. Oznacme: = Q/(4R
2
) plon
hustotu nboja na gulovej ploche, ds = 2Rd plochu prka, dI = dQ/(2) = ds/(2) prd
641
vznikl otcanm prka s nbojom dQ uhlovou rchlostou , S =
2
plochu obopnut prdom
dI. Pre magnetick moment prka plat
d d d m S I
Q
R = =
4
2 3
sin
Celkov magnetick moment dutej gule dostaneme integrciou prspevkov dm v intervale uhlov
od = 0 po = , teda

2
a
0
3 2
3
d sin
4
R
Q
R
Q
m = =
}

Moment hybnosti otcajcej sa dutej gule s hmotnostou M je ( ) L MR = 2 3
2
, take gyromagnetick
(magnetomechanick) pomer (pozri odsek 8.1)
= =
m
L
Q
M 2

165. Gulu mono rozloit na objemov elementy d = r
2
sin d d dr vo sfrickch
sradniciach podla obr. R165. Objemov hustota nboja v guli je = 3 4
3
Q R ( ) a nboj
v objemovom elemente d

d d d d d Q
Q
R
r r = =
3
4
3
2

sin

Tento nboj sa otca okolo osi rotcie gule uhlovou rchlostou a vytvra tak kruhov prd
I Q = d / ( ) 2 s polomerom l = r sin. Elementrny magnetick moment tohoto prdu je

d d d d d m l I
Q
R
r r = =

2
3
4 3
3
8

sin


Obr. R165
642
Celkov magnetick moment gule dostaneme integrciou tchto prspevkov cez od 0 po 2, cez
od 0 po a cez r od 0 po R, teda

m
Q
R
r r
QR
R
= =
} } }
3
8 5
3
4 3
0 0 0
2
2

sin d d d

Moment hybnosti plnej gule s polomerom R a hmotnostou M je L = 2MR
2
/5 a gyromagnetick
pomer
= =
m
L
Q
M 2

Vektor magnetickho momentu m smer vektora uhlovej rchlosti.
166. Podla vztahu (6.59) z odseku 6.1.9 magnetick indukcia na osi diplu vo vzdialenosti R
je dan vrazom

B
m
R
=

0
3
2
z coho magnetick moment
m
R B
=
2
3
0

Dosadenm hodnt R = 6 .10
6
m a B = 0,62 .10
4
T dostaneme pre magnetick moment zemskho
diplu hodnotu m = 6,7.10
22
A.m
2
.
Ekvivalentn prd na rovnku by bol obrovsk a mal by hodnotu

I
m
R
= =

2
8
5 92 10 , . A

167. Podla vsledku lohy 165 magnetick moment plnej gule s nbojom Q a polomerom R
rotujcej uhlovou rchlostou je rovn m = QR
2
/5, pricom podla vztahu (6.59) z odseku 6.1.9
magnetick indukcia vo vzdialenosti R v smere magnetickho momentu je

B
m
R
Q
R
= =

0
3
0
2 10
z coho
Q
RB
=
10
0

a objemov hustota nboja

= =
3
4
15
2
3
0
2
Q
R
B
R

Dosadenm hodnt B = 0,62.10
4
T, R = 6.10
6
m a = 2/(24.60.60) = 7,3.10
5
rad/s, dostaneme
objemov hustotu nboja v Zemi = 1,41.10
7
C/m
3
, co zodpoved koncentrcii n = /e = 8,8.10
11

elementrnych nbojov na 1 m
3
. Na povrchu Zeme by bola intenzita elektrickho pola

E
Q
R
R
= = =
4 3
318 10
0
2
0
10

, . V/ m

Q je celkov nboj a R je polomer Zeme. Je to obrovsk nerelna intenzita elektrickho pola,
a preto uvaovan hypotza je neprijateln.
168. Intenzita magnetickho pola vo vntri kbla je
H
I
r
=
2

Zvolme objemov element d s jednotkovou dlkou v dutine kbla d = 2rdr, potom energia
nahromaden vo ferite na jednotku dlky kbla je
643

} }

= = = =
2
1
6
2
0
2
0 2 0
1
m J 10 . 465 , 3 2 ln
a 4
d
a 4
dt
2
I
r
r I
H

W
r r r

a energia vo zvyku dutiny kbla na jednotku dlky

}

= = =
5
2
8
2
0
2
0
2
m J 10 . 1 , 9 5 , 2 ln
a 4
d
a 4
I
r
r I
W


Celkov energia na jednotku dlky kbla
W = W
1
+ W
2
= 3,556.10
6
J/m
Percentulny podiel energie vo ferite

=
+
=
W
W W
1
1 2
100 97 6 % , %

169. Celkov magnetick indukcia diplu je dan vrazom (6.60) z odseku 6.1.9

2
3
3
0
2
3
0 2 2
cos 3 1 cos 3 1
4
+ = +

= + =
r
R
B
r
m
B B B
r

kde
T 10 . 1 , 3
4
5
3
0
0

=
R
m
B


je magnetick indukcia na rovnku. Energiu magnetickho pola Zeme dostaneme integrciou

W
B
=
|
\

|
.
|

0
0
2
2
d

cez cel nekonecn priestor mimo objemu Zeme. Integrovat je najvhodnejie v sfrickch sradniciach
s objemovmi elementmi d = r
2
sin d d dr take
TNT megaton 165 J 10 . 9 , 6
3
4
d d d sin
cos 3 1
2
17
2
0 0
0
3 2
0
4
2
0
6 2
0
=

=
+
=
} } }

R B
r
r
R B
W
R

1 tona TNT = 4,2.10
9
J. Z vsledku je zrejm, e vbuch atmovej bomby s energiou jednej
megatony TNT neme podstatne ovplyvnit magnetick pole Zeme. Aj odpovede na takto otzky
trpili kontruktrov prvej atmovej bomby v Los Alamos National Laboratory, New Mexico, USA,
na jar v roku 1945.
170. a) A 10 . 05 , 1
2
3
=

=
a
e
I


b) Magnetick indukcia v strede atmu
T 5168 , 12
2
0
= =
a
I
B


Je to obrovsk indukcia, ktor nemono dosiahnut benmi prostriedkami experimentlnej fyziky,
ale iba v solenoidoch v impulznom reime prpadne v supravodivch magnetoch.
644
c) Magnetick moment (Bohrov magnetn)
2 24
A.m 10 . 274 , 9
4 2

= =
B
e
m
eh
a
e
m
je jedna z dleitch fyziklnych kontnt.
171. Hrub cievku mono rozloit na nekonecne tenk valcov prdy (solenoidy) podla obr. R171,
pricom magnetick indukcia od takho solenoidu vo vzdialenosti z od stredu cievky je

( ) ( )
(
(

+ +
+
+
+

=
2 2 2 2
0
2 /
2 /
2 /
2 /
2
d
d
z l r
z l
z l r
z l
l
I n
B


kde
d
d
I
pI r
b a
=

Obr. R171
je prd v elementrnom solenoide s hrbkou dr. Integrciou dB cez r od a po b dostaneme celkov
magnetick indukciu

( )
( )
( )
( )
(
(

+ +
+ +
+
+ +
+ +

=
=
(
(

+ +
+ +
+

=
} }
2 2
2 2
2 2
2 2
0
2 2 2 2
0
ln ln
) ( 2
2 /
d
2
2 /
d
2
) ( 2
g a a
g b b
g
f a a
f b b
f
a b l
npI
r z l
r
z l
r z l
r
z l
a b l
npI
B
b
a
b
a

kde f = l/2 z a g = l/2 + z.

Obr. R172
172. Velmi dlh solenoid mono povaovat za "polonekonecn" s jednm koncom
v nekonecne (obr. R172). Magnetick indukcia v bode P vo vzdialenosti z od cela solenoidu je
dan vrazom
645

( ) B
nI nI z
R z
= =
+
+
|
\

|
.
|
|

0 0
2 2
2 2
1 cos cos

Sila psobiaca na paramagnetick vzorku bude maximlna v tom mieste, kde

d
d
d
d z
B
B
z
|
\

|
.
| = 0

co je splnen vo vzdialenosti z = R/15 od cela solenoidu.
173. Vyuitm vektorovej identity (pozri tabulku 2)
rot(a b) = a div b b div a + (b.)a (a.)b
dostaneme
rot div B J
r J
= = k
r
k
r
z
z
3 3

Prklad mono rieit aj inak. Vektor B m iba azimutlnu zloku

B
kJ
r
z

=
2

take v cylindrickch sradniciach (pozri tabulku 22)

( )
rot B e
J
= =
1
3
r
rB
r
k
r
z
z

174. rot B = kJ
z
div r kr div J
z
= 2kJ
z

Obr. R175
175. Na kad element zvitu psob sila (obr. R175)
d d F IB l =
1
2

ktorej zloka kolm na rovinu AA' je
d d d = = F IB l IBR
1
2
1
2
sin sin
646
Integrciou cez od 0 po dostaneme celkov silu

= =
}
F IBR IBR
1
2
0
sin d

ktor napna zvit v miestach P a P'. Zvit sa zacne trhat, ked sila F' dosiahne hodnotu F' = 2a
2
,
kde je pevnost v tahu materilu zvitu a a je polomer drtu. Porovnanm poslednch vrazov
a uvenm, e

I
B
n
Ba
= =

0 0
2

dostaneme vraz pre kritick magnetick indukciu v tvare

B
a
R
krit
=

0

Dosadenm numerickch hodnt a = 0,15 mm, = 2.10
8
N/m
2
a R = 3 cm dostaneme B
krit
= 1,98 T.
176. Pohybov rovnica pre vektor momentu hybnosti gule je tvaru

d
d
L
m B
t
= alebo
d
d
L
L B
t
=
Zavedme sradnicov systm xyz tak, e B m iba z-ov zloku B
z
. V tom prpade mono posledn
rovnicu napsat v zlokovom tvare

d
d
L
t
L B
x
y
=
d
d
L
t
L B
y
x
=
d
d
L
t
z
= 0
Rieenie tohto systmu mono hladat tak, e si zavedieme komplexn velicinu
L
kompl
= L
x
jL
y

a od prvej rovnice odpoctame druh, nsoben imaginrnou jednotkou j. Tak dostaneme
diferencilnu rovnicu

d
d
j
L
L
kompl
kompl
t
B =
ktorej rieenie je tvaru
L
kompl
= Ae
jBt
= A(cosBt + j sinBt)
Z coho
L
x
= A cosBt L
y
= A sinBt
Rieenie tretej rovnice je
L
z
= kont.
Z tchto rieen vidiet, e vektor L (viazan s osou otcania gule) skutocne vykonva precesn
pohyb okolo smeru magnetickej indukcie B s uhlovou rchlostou

L
B
Q
m
B = =
2

177. Magnetick indukcia v rovine kruhovho zvitu m iba zloku B
z
kolm na rovinu
zvitu. V bode P (obr. R177) vo vzdialenosti r od stredu zvitu prspevok k magnetickej indukcii
od prdovho elementu Idl je
647

d
d
B
I l
z
=

0
2
4
sin

a indukcia od celho zvitu s prdom I

B
I l
z
=
}

0
2
4
d sin


Obr. R177
pricom integrujeme po dlke celho zvitu 2R. Z obrzka vidiet, e dl sin = AB = d a

( ) = + = +
|
\

|
.
| R r r R k k
2 2 2 2
1 sin cos sin cos

kde k = r/R < 1. Dosadenm za dl sin a vo vraze pre B
z
dostvame

|
|
|
.
|

\
|

(1
=
} }
a 2
0
a 2
0
2 2
2
0
d cos d sin 1
) a 4

k k
R k
I
B
z

Druh integrl sa rovn nule. Hodnota sin
2
sa opakuje v kadom zo tyroch kvadrantov zvitu,
take

) ( E
)
d sin 1
)
2
0
0
2 2
2
0
k
R k
I
k
R k
I
B
z
(1
=
(1
=
}
2

kde

}
2
=
0
2 2
d sin 1 ) ( E k k

je pln eliptick integrl druhho druhu. Niekolko jeho hodnt je uvedench v nasledujcej
tabulke:

k 0 0,1 0,2 0,3 0,4 0,5 0,6 0,7 0,8 0,9 1,0
E(k) 1,571 1,567 1,554 1,534 1,504 1,467 1,416 1,351 1,277 1,165 1,000

Hodnoty magnetickej indukcie mimo stredu zvitu s vyie ako v strede. Tak napr. vo vzdialenosti
r = R/2 (k = 0,5)
648

( )
B
I
R
I
R
z
=

=
2 1 467
1 0 5
2
1 245
2
2
0 0
. ,
,
,

co je hodnota o 24,5 % vcia ako hodnota B
0
=
0
I/(2R) v strede zvitu.
178. Uvaujme integrlnu identitu

rot d d d A S A l B S . . . = = =
} } }

S l S

kde S je lubovoln plocha ohranicen krivkou l a je indukcn tok plochou S. Plat teda

A l .d
l
}
=

t. j. integrl z vektorovho potencilu A po uzavretej krivke l sa rovn celkovmu indukcnmu toku
plochou S. Meme teda vedla seba napsat dva integrlne vrazy

B l J S . . d d
l S
I
} }
= =
0 0

A l B S . . d d
l S
} }
= =

Analogickmi velicinami s teda
0
I a , alebo
0
J a B. Zvolme cylindrick sradnicov systm
r, , z, v ktorom pozdl osi z me byt uloen valcov vodic alebo solenoid rovnakho polomeru
R. Vo vodici existuje z-ov zloka prdovej hustoty a z-ov zloka vektorovho potencilu (pozri
odsek 6.1.8), zatial co magnetick indukcia m azimutlny smer. V solenoide existuje z-ov zloka
magnetickej indukcie a teda indukcnho toku, zatial co vektorov potencil m iba azimutlnu
zloku (pozri odsek 6.1.9.1). Analogickmi velicinami s teda
0
I a , kde I je prd tecci pozdl
osi vodica (v smere osi z) a je indukcn tok priecnym prierezom solenoidu, alebo zloky vektorov

0
J
z
a B
z
.
Pre magnetick indukciu vo vntri valcovho vodica s polomerom R (pre r < R) plat

B
Ir
R
J
r
z

= =
0
2
0
2 2

a analogicky pre vektorov potencil v solenoide polomeru R pre r < R

A
r
R
B
r
z

= =

2 2
2

Pre r > R v okol valcovho vodica
B
I
r
J R
r
z

= =
0 0
2
2 2
a v okol solenoidu A
r
B R
r
z

= =

2 2
2

Ak vypoctame rotciu vektorovho potencilu, dostaneme pre r < R
rot (A

) = B
z
e
z
a pre r > R rot (A

) = 0
e

a e
z
s jednotkov vektory v smeroch sradnc a z.
179. Ak je vedenie pod naptm U, potom na vodicoch vznikaj nboje s dlkovou hustotou
. Jeden vodic psob na druh prtalivou silou

F E
d
e
= =

2
0
2

649
na jednotku dlky vedenia. Podla lohy 53 mono vyjadrit ako

= = C U
d
a
U

0
ln

kde C' je kapacita na jednotku dlky vedenia. Po dosaden za vo vraze pre F
e
dostaneme

2
2
0
ln 2
U
a
d
d
F
e

=

Magnetick sila medzi vodicmi je odpudiv a vyplva z Amprovho zkona:
F
I
d
m
=

0
2
2

na jednotku dlky vedenia. Pre pomer tchto sl plat

F
F
d
a
R
m
e
=

0
0
2
2 2
ln

kde R = U/I je odpor ztae vedenia. Vsledn sila psobiaca medzi vodicmi vedenia me byt
prtaliv (ak F
e
> F
m
) alebo odpudiv (ak F
e
< F
m
). Tvrdenie, e dva vodice, ktormi tecie ten
ist elektrick prd v opacnch smeroch sa odpudzuj, plat iba vtedy, ak elektrick psobenie je
zanedbateln, t. j. ak odpor R je dostatocne mal. Sily sa kompenzuj vtedy, ak F
e
/F
m
= 1, t. j. pri
hodnote odporu

[ ] R
d
a
d
a
=
1
120
0
0

ln ln

Je zaujmav, e je to hodnota, ktor sa rovn vlnovmu odporu L C vedenia, kde L' a C' s
indukcnost a kapacita na jednotku dlky vedenia (pozri lohy 53 a 207 a tie odsek 11.6.3).
180. M
II
b a =

0 0

( )sin . Pri danom smere prdov vektor M smeruje na obrzku doprava.

181. Ciara, po ktorej sa m poctat cirkulcia vektora H, je krunica so stredom na osi pohybu
nboja q a prechdzajca bodom P (pozri obr. R181a). Oznacme polomer krunice R. Teda

2

RH
t
S
=
}
D. S d

Plocha S je lubovoln plocha napnut na zvolenej krunici. Pre vpocet toku vektora elektrickej
indukcie D je najvhodnejie vziat gulov plochu s polomerom r. Na tejto ploche zvolme elementrne
kruhov prky s plochou dS = 2r
2
sin 'd'. Elementrny tok

D s
q
r
r
q
d d d = =
4
2
2
2
2

sin sin

a tok celou plochou

( ) DdS
q q
S
} }
= =
2 2
1
2
sin cos
/

650

a) b)
Obr. R181
Derivujme tento vraz podla casu:

t
D S
q
t
S
d
d
d
}
=
2
sin


Pri premiestnen nboja z bodu 1 do bodu 2 (obr. R181b) na vzdialenost dt je dt sin = rd,
z coho

d
d

t r
=
sin

Dosadenm vsledku do predchdzajceho a potom do prvho vztahu dostaneme

H
q
r
=

4
2

sin

pricom sme vyuili skutocnost, e R = r sin. Vo vektorovom tvare

H
r
=
1
4
3

q
r

alebo
B
r
=

0
3
4
q
r


co je rovnak vsledok ako udva vraz (6.5) zskan z experimentlnej sksenosti.
182. a) Naptie na kondenztore

U U
t
RC
C
=
|
\

|
.
|
0
exp

kde C =
0
b
2
/l.
b) Intenzita elektrickho pola medzi doskami kondenztora

E
U
l
U
l
t
RC
C
C
= =
|
\

|
.
|
0
exp

c) Pri osovej symetrii kondenztora m posuvn prd medzi doskami kondenztora hustotu
J
D
t
E
t
E
RC
pos
C C
= = =
d
d
d
d

0 0

paraleln s osou symetrie kondenztora. Silociary magnetickho pola bud sstredn krunice so
stredmi na osi symetrie. Zo zkona celkovho prdu aplikovanho na krunicu s polomerom r plynie
pre intenzitu magnetickho pola H
651
2
2 0
2


rH r J
r E
RC
pos
C
= =

z coho H
rE
RC
lr
RS
E
C
C
= =

0
2 2

183. Oznacme zaciatocn plon hustotu nboja na doske kondenztora
0
= Q
0
/S, kde
S = a
2
je plocha dosky kondenztora a C =
0
S/d je kapacita kondenztora. Potom:
a)
=
|
\

|
.
|
0
exp
t
RC
b)
Q Q
t
RC
=
|
\

|
.
|
0
exp
c)
I
Q
t
S
RC
t
RC
= =
|
\

|
.
|
d
d

0
exp

d) Hustota posuvnho prdu v kondenztore

J
E
t t RC
t
RC
pos
= = =
|
\

|
.
|

0
0
d
d
d
d
exp

a celkov posuvn prd ako funkcia vzdialenosti d od osi kondenztora a od casu

I J r
r
RC
t
RC
pos pos
= =
|
\

|
.
|

2 0
2

exp

e) Magnetick indukcia m v kondenztore iba azimutlnu zloku B

, pre ktor plat

( )
2
0
rB I I
pos
= +
z coho
B
Q
RC r
r
a
t
RC

=
|
\

|
.
|
|
\

|
.
|
0 0
2
2
1

exp

184. a) n = 3,32.10
11
;
b) 16 20 cm
2
, vzdialenost dosiek d = 2 mm, n = 3,32.10
11
, E = 1,875.10
5
V/m;
c) 20 20 cm
2
, d = 1,6 mm, n = 3,32.10
11
, E = 1,5.10
5
V/m.
185. V pohybujcej sa (ciarkovanej) sstave polia s dan vrazmi
E
||
' = E
||
B
||
'= B
||


=

E
E
1
2
( ) c

=

B
E
c c
2 2
1 ( )

kde zloky s oznacenm || s paraleln so smerom rchlosti sstavy a zloky s oznacenm s kolm
na jej rchlost. Pre zloky pol v smere sradnch os z tchto vrazov plynie

=

E
E
c
E
c
x
x
1 1
2
0
2
( )
cos
( )

= = E E E
y y 0
sin
E
z
' = B
x
' = B
y
' = 0

=

B
E
c c
E
c c
z
x

2 2
0
2 2
1 1 ( )
cos
( )

Cselne: E
x
' = 35,72 V/m, E
y
' = 16,5 V/m, E
z
' = B
x
' = B
y
' = 0, B
z
' = 7,15.10
8
T.
186. a) V sstave, v ktorej s elektrny v pokoji, psobia na seba iba elektrostatickou
odpudivou silou
652

F e E = =
e
r
e
r
2
0
2
4
kde
E e =
e
r
r
4
0
2

je intenzita elektrickho pola vytvoren prvm elektrnom v mieste druhho elektrnu a e
r
je
jednotkov vektor v smere od prvho ku druhmu elektrnu.
b) V laboratrnej sstave, v ktorej sa elektrny pohybuj rchlostou , odpudiv sila medzi
elektrnmi je

( ) = +

F E B e
kde

=

E
E
1
2
( ) c

=

B
E E
c c
c
2 2
2
1 ( )

s elektrick a magnetick polia elektrnu v laboratrnej sstave. Sila F

' je potom

[ ]
= +
|
\

|
.
|
= = =



F E
E
E E F e
c
e c e c c

2
2 2 2
1 1 1 ( ) ( ) ( )

Priecna sila k smeru pohybu sa do laboratrnej sstavy transformuje vztahom

F
F

=

1
2
( ) c

co dva tak ist vsledok ako v predchdzajcom prpade. Pre mal rchlosti F'

= F

. Ak ,
potom F

0.
187. Ak | | 1, potom

sin sin cos = +
|
\

|
.
|

2
a kede

2
2
2
2
1
c
=

mono vraz pre intenzitu elektrickho pola elektrnu napsat v tvare

( )
=

+
E
e
r 4
0
2
2 2 2
3 2

sin cos
/

Ak dosadme sin
2

2
, cos
2
1, potom

( )

+
E
e
r 4
1 0
2
2 2
3 2

/

188. Polovica toku intenzity elektrickho pola elektrnu je e/(2
0
) a je dan vrazom

( )
e
E S
e r
r
e
2 4
2
1
2
2
4 0 0
2
2 2 2
3 2
0
2 2
2
2

= =

+
=
+
} }

+
d
d

cos
/
/
/

z coho

= =
1 2
2
3
/

653
189. Z transformacnch vztahov pre polia
E
||
' = E
||
B
||
'= B
||


( )
=
+

E
E B
1
2
( ) c

( )
=

B
B E /
( )
c
c
2
2
1

plynie, e sstavy, v ktorch je elektrick alebo magnetick pole nulov, sa musia pohybovat kolmo
na E
y
a B
z
, teda pozdl sradnice x. V takchto sstavch m elektrick a magnetick pole zloky

=

E
E B
c
y
y z

1
2
( )

=

B
c B E
c c
z
z y
2
2 2
1

( )

a) Elektrick pole E
y
' bude nulov v sstave, ktor sa pohybuje v smere osi x rchlostou
= E
y
/B
z
pricom mus platit cB
z
> E
y
. Magnetick pole m v tomto prpade zloku

= B B
E
c
z z
y 2
2
2

V prpade ak cB
z
< E
y
, potom neexistuje sstava s nulovm elektrickm polom.
b) Magnetick pole B
z
' bude nulov v sstave, ktor sa pohybuje v smere osi x rchlostou

= c
B
E
z
y
2

za predpokladu, e cB
z
< E
y
. Elektrick pole m pritom zloku
= E E c B
y y z
2 2 2

190. V sstave, v ktorej je nboj a priamka v pokoji, psob na nboj odpudiv sila

F e E = =

q
a
q
r
2
0

kde e
r
je jednotkov vektor kolm na priamku a smerujci k nboju q. V pohybujcej sa sstave
psob na nboj elektrick pole dan vrazom

=

E e

2
0
a
r
kde
=

1
2
( ) c

je dlkov nboj pohybujcej sa priamky, u ktorej dochdza k relativistickej kontrakcii, take

=

E
e E

r
a c c 2 1 1
0
2 2
( ) ( )

Okrem elektrickho pola psob na nboj magnetick pole

=

=

=

=

B e e e e

0 0
2
0
2
2
2 2 2
1
I
a a c a c
E
c


( )

kde e

je jednotkov vektor. V pohybujcej sa sstave psob na nboj q celkov sila

654

= + =

= F E B
E E
E q
q
c
c
q
c
q c ( )
( ) ( )
( )
1 1
1
2
2
2
2
2

191. a) Vektory elektrickho a magnetickho pola mono rozloit na zloky paraleln a kolm
na smer pohybu sstavy, teda
E' = E
||
' + E

' B' = B
||
' + B

'
Skalrny scin je
E'.B' = E
||
'.B
||
' + E

'.B

'
Z transformacnch vztahov pre polia plynie, e
E'.B' = E
||
'.B
||
'
Pre kolm zloky plat

( )
[ ]
( )
[ ]
( )
( ) ( ) ( )
=
+

=
=

(
(

E B
E B B E
E B B B E
E B E
.
. /
( )
( )
. . .
.



c
c
c c c
2
2
2 2 2
1
1
1

Druh clen v hranatej ztvorke sa rovn nule pretoe vektor ( )

B je kolm na B

, takisto tret
clen sa rovn nule, lebo ( )

E je kolm na E

. tvrt clen mono napsat v tvare

2
2
c
E B .

take E

'.B

' = E

.B

, z coho plynie, e
E'.B' = E
||
.B
||
+ E

.B

= E.B
Scin E.B je teda relativistick invariant.
b) Pri dkaze mono postupovat podobnm spsobom.
192. a) Na kad elektrn psob prtaliv sila od roviny

F
e

=
2
0

a v laboratrnej sstave tie odpudiv sila medzi elektrnmi (pozri lohu 186)

F
e
a
c
e
=
2
0
2
2
16
1

( )

Tieto sily bud v rovnovhe (F

= F
e
), ak

=
e
a
c
8
1
2
2

( )

b) Plon nboj, ktor bude kompenzovat odpudiv silu medzi elektrnmi v pokoji, je

0
2
8
=
e
a
take

0
2
1 = ( ) c

655
Pokojov energia elektrnu je W
0
= m
0
c
2
a energia pohybujceho sa elektrnu

W
m c
c
=

0
2
2
1 ( )
a teda
W
W
c
0 2
0
1 = = ( )

Pre cseln hodnoty W
0
= 0,5 MeV a W = 500 MeV je

0
3
10 =


193. a) V sstave spojenej s tycami psob na tyce prtaliv sila elektrickho pvodu

F E
d
e
= =

2
0
2

kde E = /(2
0
d) je intenzita elektrickho pola v kolmej vzdialenosti d od tyce.
b) V pohybujcej sa sstave existuje elektrick pole E' a magnetick pole

=

B
E
c
2

take vsledn sila psobiaca medzi tycami je

( ) = + =
|
\

|
.
| F E B E 1
2
2

c

Avak E' = '/(2
0
d) a ' = / 1
2
( ) c , take F' = F
e
.
7 Elektromagnetick indukcia
194. Intenzita indukovanho elektrickho pola v tyci je
E = B = rB
a naptie medzi koncami tyce

U B r r r r
Bl
l l
=
|
\

|
.
|
|
= =
} }


d d mV
0
3
0
2 3
2
6
66 7
/ /
,

195. Z obr. R195 je zrejm, e indukovan naptie d v elemente dl precesujcej tyce je
d = Bdl cos = Bdl sin
kde = r = l sin je obvodov rchlost elementu dl. Teda
d = lB sin
2
dl a


B l l
Bl
l
sin sin
2
0
0
2
2
0
2
d
}
=

656

Obr. R195
196. a) Pri pohybe tyce vznik v nej elektromotorick naptie
ind
= bB a v obvode tecie
prd
I
R
bB
R
ind
= =


Na tyc bude psobit sila
F bIB
b B
R
= =

2 2

smerujca proti smeru pohybu tyce. Tto sila je zviazan s rchlostou tyce pohybovou rovnicou
m
t
b B
R
F
d
d

= =
2 2

Rieenm tejto diferencilnej rovnice so zaciatocnou podmienkou =
0
v case t = 0 dostaneme
pre rchlost tyce vraz

( ) exp t
b B t
mR
=
|
\

|
.
|
0
2 2

Tyc sa bude pohybovat nekonecne dlho s exponencilne klesajcou rchlostou v case.
b) Drha, ktor tyc prejde, je

s t t
mR
b B
= =

( )d
0
0
2 2

c) Pohybujca sa tyc vykonva prcu proti psobiacej sile od magnetickho pola. Tto prca
sa vznikom elektrickho prdu v obvode men na Joulovo teplo v odpore R. Energia premenen na
teplo

W R I t
b B
R
t t
m
T
= = =

} }
2
2 2
2
0 0
0
2
2
d d

( )

je rovn zaciatocnej kinetickej energii tyce. Cselne: W
T
= 5.10
5
J, s = 1 m.
657
197. V case, ked sa rmcek pohybuje, tecie nm prd I =
ind
/R, kde
ind
= d/dt. Nboj,
ktor pretecie rmcekom, je

Q I t
R
t
R R
t
t
ind
t
t
= = = =

} } }
d d d
1
2
1
2
1
2
1
1 2

Velkost pretecenho nboja zvis teda iba od zaciatocnho a konecnho indukcnho toku. Tieto
toky s

1
0 0
2 2
= =

}
Ia
r
r
Ia b
b a
b a
b

d ln

2
0
2
=
+ Ia b a
b
ln

take
Q
Ia
R
b a
b a
=
+

0
2
ln
198. Indukovan EMN v prstenci v dsledku jeho otcania v magnetickom poli je

ind
t
=
d
d

kde = BS cost = a
2
B cost je magnetick indukcn tok plochou ohranicenou prstencom. Po
dosaden dostaneme

ind
= Ba
2
sint = U
m
sint
Stredn tepeln vkon v prstenci je
P
U
R
B a
R
m
= =
2 2 2 2 4
2 2


kde R je celkov elektrick odpor prstenca. Jedinm zdrojom tohoto tepelnho vkonu je kinetick
energia prstenca W =
2
J/2, kde J = ma
2
/2 je moment zotrvacnosti prstenca vzhladom na os otcania
(m je hmotnost prstenca). Podla zkona zachovania energie

d
d
W
t
P = teda
d
dt
ma B a
R
2 2 2 2 2 4
4 2

|
\

|
.
| =


Rieenie tejto diferencilnej rovnice je

=
|
\

|
.
|
0
exp
t

kde je hladan charakteristick cas, za ktor kruhov frekvencia poklesne na 1/e-tinu zaciatocnej
hodnoty
0
. Tento cas je dan vrazom

=
mR
B a
2 2 2

Ak si uvedomme, e hmotnost prstenca m = 2aS, odpor R = 2a/(S) (S je prierezov plocha
prstenca), potom

= =
4
15
2
B
, s

658
199. V padajcom rmceku sa indukuje prd
I
R
aB
R
ind
= =


kde je rchlost rmceka a R jeho elektrick odpor. Sila psobiaca na rmcek je
F mg aIB mg
a b
R
= =
2 2

kde m je hmotnost rmceka a g je gravitacn zrchlenie. Pohybov rovnica pre rmcek je
m
t
F mg
a B
R
d
d

= =
2 2
ktorej rieenie je
( ) exp t
t
=
|
\

|
.
|

( 0
1

kde

0
2 2 2
16
12 = = =
gRm
a B
g
B

mm s

= = =

Rm
a B B
2 2 2
3
16
1 23 10 , . s

200. Intenzita elektrickho pola vo vode E = B a prdov hustota
J = E = B = 0,14.10
4
A/m
2

201. Magnetick indukcia v okol priameho vodica
B
I
r
=

0
2

je kolm na rovinu slucky. Indukovan naptie v slucke

[ ] = + =
+
a B r B r b
Iab
r r b

0
0 0
2
( ) ( )
( )

202. V obvode sa indukuje elektromotorick naptie

( )
ind
t t
t = = = =
}
E l .d
d
d
d
d

Toto naptie spsob prd v slucke I = /R. Oznacme R
1
odpor kratieho oblka AB, dlh oblk
BA m odpor R R
1
. Vsledok merania naptia zvis od spsobu pripojenia voltmetra. Ak sa
voltmeter pripoj vodicmi pozdl kratieho oblka AB, nameria sa naptie U
AB
= IR
1
= R
1
/R, ak
sa pripoj pozdl dlhieho oblka BA, nameria sa naptie U
BA
= I(R R
1
) = (R R
1
)/R.
Predpoklad sa, e spojovacie vodice nepretnaj indukcn tok. Medzi dvoma bodmi A a B
nameria teda voltmeter dve rzne hodnoty naptia.
Tento na prv pohlad paradoxn vsledok svis so skutocnostou, e elektrick pole v zvite
je vrovm polom a drhov integrl jeho intenzity je nenulov, na rozdiel od elektrostatickch
prpadov. Scet napt v obvode je teda tie nenulov a v danom prpade
U
AB
+ U
BA
= 0
203. Vo velkej vzdialenosti od zvitu je magnetick pole polom diplu a magnetick indukcia
na jeho osi je

B
m
r
Ia
r
= =

0
3
0
2
3
2 2

659
kde m = a
2
I je magnetick moment zvitu. Magnetick tok pretnajci druh zvit je

2
2 0
4
3
2
= =

a B b
Ia
b
( )

take vzjomn indukcnost
M
I
a
b
= =

2 0
4
3
2


204.
i
R
SB
Q =

205. Ak je prd vo valcovom vodici rozloen homognne, potom vo zvolenej valcovej casti
vodica o polomere r < R tecie cast prdu I' = r
2
I/R
2
ktor vytvra vo vzdialenosti r od osi valca
magnetick indukciu

B
Ir
R
=

0
2
2

Elementrny indukcn tok v dutine vymedzenej valcami s polomermi r a r + dr a s jednotkovou
dlkou viazan s prdom I' je

d d d = = B
r
R
r
Ir
R
r
2
2
0
3
4
2

a celkov tok
= =
}

0
4
0
2 8
I
R
r r
I

3
0
R
d

z coho indukcnost na jednotku dlky

= L

0
8

Vraz plat iba pre jednosmern a nzkofrekvencn prdy, ked mono zanedbat skinefekt.
206. Ak pskovm vedenm tecie prd I v navzjom opacnch smeroch, potom magnetick
indukcia medzi pskami je (pozri odsek 6.1.9, bod 6.)
B J
I
w
= =

0
0

a indukcn tok medzi pskami na jednotku dlky vedenia je
= = Bd
Id
w

0

take indukcnost na jednotku dlky vedenia je

= = L
I
d
w

0

207. Ak vodicmi tecie prd I v navzjom opacnch smeroch, potom kad z vodicov bud vo
svojom okol magnetick indukciu

B
I
r
=

0
2

a celkov tok medzi vodicmi na jednotku dlky vedenia je

= =

}
2
2
0 0
I r
r
I d a
a
a
d a

d
ln

660
Indukcnost na jednotku dlky vedenia

= =

L
I
d a
a

0

ln a ak d a, potom
L
d
a

ln
208. Systm valcov vodic rovina sa d pre potreby vpoctu indukcnosti nahradit dvojicou
paralelnch valcovch vodicov uloench vo vzdialenosti 2d, ktormi tec prdy I v navzjom
opacnch smeroch. Indukcn tok medzi vodicom a rovinou je rovn polovici indukcnho toku
medzi vodicmi, teda indukcnost systmu valcov vodic rovina bude rovn polovici indukcnosti
dvojlinky. Vyuijc vsledok predchdzajcej lohy dostaneme

=

L
d R
R

0
2
2

ln alebo pribline
L
d
R

0
2
2

ln
209. Ak vonkajm solenoidom tecie prd I
1
, potom magnetick indukcia v jeho vntri je

B
I N
b
=

0 1 2
2

a pretna N
1
zvitov vntornho solenoidu s celkovou plochou N
1
a
1
2
. Indukcn tok vntornm
solenoidom je teda

2 0 1 1 2
1
2
2
= I N N
a
b
a vzjomn indukcnost
M
I
N N
a
b
= =

2
1
0 1 2
1
2
2

210. Magnetick indukcia v okol priameho vodica s prdom I
1
je
B
I
r
=

0 1
2

a tok tvoruholnkovou sluckou podla obr. R210

2
0 1 0 1
2 2
= =
+
+
}
I a r
r
I a c b
c
c
c b

d
ln

z coho vzjomn indukcnost

M
I
a c b
c
= =
+
2
1
0
2

ln


Obr. R210
661
211. M p
R
p
=
|
\

|
.
|
|

0
2
2
1 1
212. Pole zvitu 1 vo velkej vzdialenosti d je polom magnetickho diplu. Na osi diplu je
magnetick indukcia

B
Ia
d
=

0
2
3
2

Indukovan elektromotorick naptie v zvite 2 je
= =
d
d
d
d

t
B
S
t

kde S = a
2
cost, take

=

0
4
4
2
Ia
d
t sin


Obr. R213
213. Predovetkm treba vypoctat prd, ktor tecie pohybujcim sa vodicom AB. Tento prd
je dan zdrojom EMN a indukovanm EMN
ind
= lB, zvislm od rchlosti vodica. Pre
sstavu mono nakreslit nhradn obvod podla obr. R213, v ktorom prd vodicom AB je

I
R R
l B
R R
ind
i i
=

+ =

+


kde R' = R
i
R/(R
i
+ R). Sila psobiaca na vodic v gravitacnom a magnetickom poli B je vslednicou
gravitacnej sily mg smerujcej nadol a magnetickej sily lIB smerujcej nahor, teda

F mg lIB mg
lB
R
l B
R
i
= =

2 2

Pre pohyb vodica AB plat pohybov rovnica

m
t
F mg
lB
R
l B
R
i
d
d

= =

2 2

Rieenie tejto diferencilnej rovnice pre je tvaru

( ) exp t
t
=
|
\

|
.
|

( 0
1

kde
( )
( )

0
2 2
0 31 =

+
=
mgR lB R
R R l B
i
i

, m s

je hladan ustlen rchlost vodica. Casov kontanta pohybu
662

( )
=
+
=
mR R
R R l B
i
i
2 2
1s

Doba, po ktorej mono rchlost povaovat za ustlen, je vcia ako 5.
214. Vodicom AB pri jeho pohybe rchlostou nadol tecie prd
I
R
lB
R
ind
= =
2
3
2
3


Na vodic psob vsledn sila smerom nadol
F mg
l B
R
=
2
3
2 2

Rieenm pohybovej rovnice pre rchlost vodica
m
t
mg
l B
R
d
d

=
2
3
2 2

dostaneme rieenie v tvare ( ) exp t
t
=
|
\

|
.
|

( 0
1

kde
s cm 47 , 1
2
3
2 2
0
= =
B l
mgR

je hladan rchlost (bez zapoctania odporu vzduchu).
215. Na obidvoch stranch psky bud plon nboje velkosti =
0
B = 10
6
C/m
2
. Kladn
nboje na pske sa posun v smere vektora B a zporn v opacnom smere.
216. V otcajcom sa valci psob na viazan nboje Lorentzova sila, ktorej je ekvivalentn
intenzita elektrickho pola
E
0
= B = ( r) B = Br
ak vektory a B maj rovnak smer. Vzniknut viazan nboje znia tto intenzitu
r
-krt, take
vsledn intenzita E v objeme valca bude dan vrazom

E
E
r = =
0
1


r r
B

Vektor polarizcie P v objeme valca (pre r
1
< r < r
2
) je dan vrazom

( ) P E r = =
|
\

|
.
|

0 0
1 1
1
r
r
B

a)

v
r
B = =
|
\

|
.
| div P 2 1
1
0

b) B r r r r Q
r
v

|
|
.
|

\
|
= =
1
1 ) a( 2 ) a(
0
2
1
2
2
2
1
2
2

c)
1 0 1 1
1
1 ) ( ) ( Br r P r
r
v

|
|
.
|

\
|
= =

2 0 2 2
1
1 ) ( ) ( Br r P r
r
v

|
|
.
|

\
|
= =

663
d) B r r r r r r Q
r
v v v

|
|
.
|

\
|
= =
1
1 ) a( 2 ) ( a 2 ) ( a 2
0
1
1
2
2 1 1 2 2

e) Q
v
+ Q
v
' = 0
217. V shlase s vsledkom lohy 209 vzjomn indukcnost cievocky a solenoidu je
H 10
2
0

= = nNS M
a naptie indukovan v solenoide

[ ] = = = M
i
t
MI t t
d
d
V cos , cos 2 5
Znamienko zvis od vzjomnho smeru vinut.
218. a) Casov zmena indukcnho toku na kruhu s polomerom R je

d
d
d
d

t
R
B
t
=
2

pricom indukovan elektrick pole na krunici s polomerom R je dan vrazom
E l .d
d
d
}
= = 2RE
t

z coho plynie, e
t
B R
E
d
d
2
=
b) Zmena hybnosti elektrnu spsoben zmenou magnetickej indukcie na polomere R je
md = eRdB
R
a mus byt rovn zmene hybnosti od cinku intenzity elektrickho pola E, teda
B
eR
t eE m d
2
d d = =
Z poslednch dvoch vrazov plynie, e 2 d d B B
R
= .

Obr. R219
219. a) Nhradn obvod cievky a zdroja je na obr. R219. Pre prd I v obvode plat diferencilna
rovnica
L
I
t
RI
d
d
+ =
ktorej rieenie so zaciatocnou podmienkou I = 0 pre t = 0 je

I
R
R
L
t =
|
\

|
.
|

1 exp

664
Prd dosiahne maximlnu hodnotu I
max
= /R po nekonecnej dobe. Pre cas t
0
, v ktorom prd
dosiahne 90 % maximlnej hodnoty, t. j. I = 0,9I
max
, z poslednho vrazu plynie

t
L
R
I
I I
L
R
max
max max
0
0 9
10 0115 =

= = ln
,
ln , s

b) Energia magnetickho pola v case t = t
0
je

( ) W
L
I
mag max
= =
2
0 9 2915
2
, , J
c) Celkov energia odobrat zo zdroja v case t = t
0
je

W I t
R
R
L
t t
R
t
L
R
R
L
zdroj
t t
= =
|
\

|
.
|

(
=
|
\

|
.
|

`
)
=
} }

d d J
0
2
0
2
0
0 0
1 1 1010 exp exp

220. Pre prdy v zapojen na obr. R220 platia rovnice
I I I
1 2
+ = L
I
t
R I
i
d
d
2
+ = RI L
I
t
1
2
0 =
d
d

Postupnmi substitciami v druhej rovnici a jej pravou dostaneme rovnicu

d
d
I
t
R
kL
I
kL
i 2
2
+ =


kde k = (1 + R
i
/R). V case t = 0 je I
2
= 0, a v case t = je I
2
= /R
i
. Rieenie poslednej rovnice je
potom tvaru

I
R
R
kL
t
i
i
2
1 =
|
\

|
.
|

exp
a prd odporom R
I
L
R
I
t kR
R
kL
t
i
1
2
= =
|
\

|
.
|
d
d

exp

Celkov nboj Q
R
, ktor pretecie odporom R dostaneme integrciou tohto prdu v casovom intervale
t = 0 a po t = , teda

Q I t
L
RR
R
i
= =

}
1
0
d



Obr. R220
lohu vak mono rieit ovela jednoduchie. Pre prdy I
1
a I
2
v zapojen podla obr. R220
plat
RI L
I
t
1
2
=
d
d

665
Prd I
1
= dQ
R
/dt, kde Q
R
je nboj tecci odporom R. Po dosaden do poslednej rovnice dostaneme
rovnicu
R
Q
t
L
I
t
R
d
d
d
d
=
2
a jej integrciou dostaneme
Q
L
R
I
L
R
I
R
I
= =

}
d
2
0

Prd indukcnostou v okamihu zopnutia klca sa rovn nule. Prd I

= /R
i
je prd po nekonecne
dlhom case (ustlen prd v indukcnosti). Teda

Q
L
RR
R
i
=


221. Uvaujme najprv elektromagnet s nulovm odporom, premosten kapacitou C a napjan
kontantnm prdom I
0
podla obr. R221a. Po preruen prdu bude pre obvod v kadom okamihu
platit rovnica
U
L
+ U
C
= 0 alebo L
I
t C
I t
d
d
d + =
}
1
0
Derivovanm tejto rovnice podla casu dostaneme diferencilnu rovnicu pre prd v obvode

L
I
t
I
C
d
d
2
2
0 + =

ktorej rieenie so zaciatocnou podmienkou I = I
0
v case t = 0 (v okamihu preruenia prdu dodvanho
do elektromagnetu) je
I = I
0
cost
kde =1 LC. Naptie na indukcnosti reprezentovanej elektromagnetom je
U L
I
t
LI t
L
= =
d
d

0
sin
Z tohoto vrazu vidiet, e naptie na indukcnosti m periodick priebeh s amplitdou

U LI I
L
C
m
= =
0 0

Pri poiadavke U
m
= 10 000 V plynie pre kapacitu hodnota

C
LI
U
m
= =
0
2
2
6
10 F =1 F


Obr. R221
666
Ak odpor vinutia elektromagnetu je R = 1 , mono indukovan naptie odhadnt nasledovnm
spsobom: Stacionrny prd v indukcnosti je 10 A a pri preruen obvodu sa skokom nezmen. Na
odpore je v zaciatocnom okamihu naptie I
0
R = 10 V, ktor sa odcta od indukovanho naptia
10 000 V. Teda na vinut elektromagnetu bude naptie asi 9 990 V.
Pri presnejom vpocte mono postupovat nasledovne: Nhradn obvod pre elektromagnet
s nenulovm odporom a paralelnm kondenztorom je na obr. R221b. Pre tento obvod plat rovnica

L
I
t
R
I
t
I
C
d
d
d
d
2
2
0 + + =

ktorej veobecn rieenie je
I = Ke
t
sin(t + )
kde K a s kontanty, ktor sa urcia zo zaciatocnch podmienok. a s dan vrazmi
=
R
L 2

=
|
\

|
.
|
1
2
2
LC
R
L

Naptie na kondenztore (a teda aj na svorkch elektromagnetu) je

( ) ( ) [ ]
( ) ( ) [ ]
U
C
I t
K
C
t t
KL t t
C
t
t
= =
+
+ + + =
= + + +
}

1
2 2
d
e
e

sin cos
sin cos

Z vrazu vidno, e naptie na svorkch elektromagnetu m po preruen prdovho obvodu periodick
priebeh, ktorho amplitda exponencilne kles s faktorom e
t
.
V dalom treba urcit extrmy naptia na svorkch elektromagnetu. Casy t
n
, v ktorch naptie
na svorkch elektromagnetu dosahuje extremlne hodnoty, sa urcia z podmienky

( ) ( )
d
d
e +
U
t
KL t
C t
= + =

sin 0
co je splnen, ak t
n
+ = n, (n = 0, 1, 2, ...). Pretoe faktor e
t
so zvyovanm casu kles, naptie
bude najvcie pre najmen cas t
0
, pre ktor plat
t
0
+ = 0 z coho t
0
=

Maximlne naptie na svorkch elektromagnetu sa urc z vrazu pre U
C
v case t = t
0
. Jeho hodnota je
U KL
Cmax
t
=

e
0

Na vpocet tohto naptia ete treba urcit kontanty K a . V case t = 0 prd v obvode m hodnotu
I
0
= 10 A a naptie na kondenztore sa rovn naptovmu spdu na odpore elektromagnetu, teda
U
C0
= RI
0
= 10 V. Z vrazov pre I a U
C
v case t = 0 plynie
I
0
= K sin U
C0
= KL( sin + cos)
Rieenm tchto rovnc pre K a dostaneme

K I
U
LI
C
= + +
|
\

|
.
|
0
0
0
2
1

= =
+ +
|
\

|
.
|
arcsin arcsin
I
K
U
LI
C
0
0
0
2
1
1

667

Obr. R221c
Dosadenm cselnch hodnt dostaneme K = +

10 1 2 225 10 10
6
, . A A a /2. Pretoe
t
0
mus byt kladn (cas po preruen obvodu), treba volit
= /2 K = +10 A
take

t
0
2
=

Dosadenm cselnch hodnt do vrazu pre U
C max
dostaneme

U K L
Cmax
=
|
\

|
.
|
=

exp

2
9 992 V

Znamienko "" vo vsledku vyjadruje skutocnost, e polarita prvho maxima naptia na kondenztore
je opacn ako polarita naptia v ustlenom stave (pred rozopnutm obvodu). Priebeh naptia na
svorkch elektromagnetu je znzornen na obr. R221c.
222. V ustlenom stave tecie indukcnostou prd I = U
0
/R
L
za predpokladu, e vntorn odpor
zdroja je zanedbateln. V okamihu odpojenia zdroja prd v indukcnosti m hodnotu I, ale uzatvra
sa cez odpor R. Naptie na odpore R (teda na svorkch indukcnosti) je vtedy maximlne a m
hodnotu

U RI U
R
R
max
L
= =
0

teda naptie na svorkch indukcnosti po odopnut zdroja je R/R
L
-krt vcie ako naptie zdroja.
223. Pre obvod na obr. 223 v zadan lohy platia rovnice podla II. Kirchhoffovho zkona
RI L
I
t
M
I
t
1
1 2
+ =
d
d
d
d
L
I
t
M
I
t
d
d
d
d
2 1
0 =
Substitciou dI
2
/dt v prvej rovnici z druhej dostaneme rovnicu

= L
I
t
RI
d
d
1
1
kde
=
|
\

|
.
| = L L
M
L
L 1 0 64
2
2
,

668
Rieenm rovnice pre I
1
so zaciatocnou podmienkou I
1
= 0 v case t = 0 dostaneme vrazy pre
prdy v primrnom obvode

I
R
R
L
t
1
1 156 =
|
\

|
.
|

exp ,

a v sekundrnom obvode
I
M
L
I
t
t I
2
1
1
0 6 = =
}
d
d
d , + kont.
Hodnotu integracnej kontanty urcme zo zaciatocnej podmienky. V case t = 0 je I
2
= 0, z coho
plynie, e kont. = 0, teda

I I
R
R
L
t
2 1
0 6 0 6 1 156 = =
|
\

|
.
|

(
, , exp ,

Vsledok rieenia je na prv pohlad prekvapiv, pretoe po ustlen prechodovho javu (po
case vcom ako 5 = 5L/1,56R) tecie v sekundrnom obvode prakticky stly prd s asymptotickou
hodnotou
I
R
02
0 6 = ,

a v primrnom obvode prd I
R
01
=


Tento stav sa zachov dovtedy, dokial sa nerozopne spnac v primrnom obvode. Samozrejme takto
situcia je mon iba vtedy, ak sekundrny obvod je supravodiv (pozri odsek 8.5), teda ak jeho
odpor je nulov. V opacnom prpade by prd v sekundrnom obvode exponencilne klesal k nule.
Takto princp sa vyuva pre pociatocn vzbudenie prdu v cievkach supravodivch magnetov.
8 Magnetizmus ltok
224. Ak vo vraze (8.50) pre diamagnetick susceptibilitu dosadme n = N
A
(Avogadrovo cslo)
dostaneme vraz pre susceptibilitu vztiahnut na kilomol, teda

M A
Z Z
N r r = ( ) = ( )

5 9 10 3 553 10
15 2 12 2
, . , .

Kede susceptibilita jednho kilomolu hlia je

= 2,4.10
8
, z poslednho vrazu vyplva, e

( ) = =

r a
Z
2 21
0
2 2
2
6 755 10 2 423 , . , [ ] m

z coho na jednu elektrnov drhu (dva elektrny hlia) pripad hodnota strednho kvadratickho
polomeru 1,21 a
0
2
.
225. Ak vo vraze (8.57) pre paramagnetick susceptibilitu urobme zmenu n N
A
(Avogadrovo
cslo) dostaneme vraz pre susceptibilitu na kilomol v tvare


= =
0
2
43
2
3
1827 10
N m
kT
m
T
A
, .
Porovnanm tejto hodnoty s hodnotou uvedenou v zadan lohy dostvame pre permanentn diplov
moment pripadajci na jeden in Ni
2+
za uvedench predpokladov hodnotu
m = 2,96.10
23
A.m
2

669
226. Oznacme magnetick pole v prstenci B, H a pole v trbine B
0
, H
0
. Potom plat
Hl + H
0
l
0
= NI
B = B
0
alebo H =
0
H
0

Rieenm tchto rovnc pre H a H
0
a dosadenm numerickch hodnt dostaneme

H
NI
l l
=
+
=

0
0 0
49 2 , A m

H H
0
0
5
1 475 10 = =

, . A m

B B H H = = = =
0 0 0
0 185 , T
227. Magnetick odpory (reluktancie) jednotlivch cast magnetickho obvodu na obr. 227
v zadan lohy s: od bodu 0 po bod P doprava

R
l l
S
m
=
+ 2
1 2

a rovnak reluktancia je od bodu 0 k P smerom dolava. Od 0 po P cez trbinu je reluktancia

R
l l
S
l
S
m1
2 3 3
0
=

+



Obr. R227
Uvaovan magnetick obvod mono modelovat elektrickm obvodom podla obr. R227, v ktorom
prd

I
R R
1
1
2
2
=

Pre magnetick obvod treba urobit nhradu I
1
(magnetick indukcn tok v trbine), NI
(magnetomotorick naptie psobiace v obvode), R R
m
a R
1
R
m1
. Potom dostaneme

=
+
2
2
1
NI
R R
m m

Magnetick indukcia v trbine

B
S
NI
l l l
= =
+ +
|
\

|
.
|
=

2
2 3 2 1
187 10
1 2 3
0
2

, . T

a intenzita magnetickho pola v trbine

H
B
= =

0
14 880 A m

670
228. Pre magnetick obvod prstenca plat 2RH = NI, kde R = (R
1
+ R
2
)/2 = 11 cm je stredn
polomer prstenca. Prd vo vinut
I
R
N
H H = =
2
0 0346

, [A; A/m]
Z magnetizacnej krivky na obr. 228 v zadan lohy zistme, e na vytvorenie magnetickej indukcie
B = 1,2 T je potrebn intenzita magnetickho pola H = 130 A/m. Dosadenm tejto hodnoty do
poslednho vrazu dostaneme magnetizacn prd I = 4,5 A.
229. Hysterzne straty na jednotku objemu a pocas jednho magnetizacnho cyklu s dan
vrazom

W H B
B B
=
+
}
d
0 0

a graficky predstavuj plochu ohranicen hysterznou sluckou. Tto plocha sa rovn integrlu
z rozdielu funkci B
+
a B

v hraniciach od H
0
, po +H
0
, teda

( ) ( )
W B B H a H H H aH
H
H
H
H
= = =
+

+
} }
d d
0
0
0
0
0
2 2
0
3
4
3

230. Z vrazu pre intenzitu Hallovho elektrickho pola
E
JB
ne
H
=
dostaneme pocet vodivostnch elektrnov na jednotku objemu

n
JB
eE
H
= =

2 5 10
28 3
, . m

Pocet atmov sodka na jednotku objemu
n
N
M
at
A
= =

2 5 10
28 3
, . m
kde N
A
je Avogadrovo cslo. Na jeden atm sodka pripad jeden vodivostn elektrn.
9 Striedav elektrick prdy
231. Stredn hodnoty priebehov na obr. 231 v zadan lohy s:
a) 0, b) U
m
/, c) U
m
/2, d) 2U
m
/, e) 0, f) U
m
/2, g) 0, h) U
m
/2.
Efektvne hodnoty:
a) U
m
/2, b) U
m
/2, c) U
m
/3, d) U
m
/2, e)U
m
, f) U
m
/3, g) U
m
/3, h) U
m
/2.
232. Prd zaostva za naptm vo fze o = 63,4, teda obvod pozostva z odporu a indukcnosti.
Kruhov frekvencia = 500 rad/s. Pre pomer amplitd naptia a prdu plat

( )
U
I
R L
m
m
= +
2 2

a pre fzu tg =
L
R

671
z coho
R
U
I
m
m
=
+ 1 tg
2

a L
R
=

tg
Dosadenm cselnch hodnt U
m
= 150 V, I
m
= 13,42 A, = 63,4 dostaneme
R = 5 L = 20 mH
233. R = 20 , C = 33,3 F
234. R = 16 , L = 16 mH, C = 250 F
235. a) Naptie na vstupnch svorkch U
ef
= R
2
I
3ef
= 120 V.
b) Dalej plat

I
U R X
ef
ef L
2
2
2 2
1 1
=
|
\

|
.
| +
|
\

|
.
|
z coho
X
U R
I R U
L
ef
ef ef
=

=
2
2
2
2
2 2
5 76 ,

Odpor R
1
mono urcit zo vztahu

I
U R R X
ef
ef L
1
2
2
1 2
2
2
1 1 1
= +
|
\

|
.
| +
teda
R
U
I I I I
ef
ef ef ef ef
1
1
2
2
2
3
2
3
8 82 =
+
= ,

c) Aktvny vkon v obvode je sctom vkonov v jednotlivch odporoch, teda

P P P
U
R
I R
ef
ef
= + = + =
1 2
2
1
3
2
2
2 592 W

d) Pre komplexn impedanciu obvodu plat

1 1 1 1
018 017
1 2
Z
= + + =
R R X
L
j
j S , ,
alebo Z = 2,88 + j2,77 .
Absoltna hodnota impedancie Z = Z = 4 .
236. Obvod m impedanciu Z, ktorej absoltna hodnota splna vztah

1 1
Z
=
+
+
R L
C
j
j

z coho
( )
Z = =
+
+
= Z
R L
C R LC
2 2 2
2 2 2 2
2
1
282 8

,

Amplitda prdu je
I
U
Z
m
m
= = 0 5 , A
237. a) Impedancia obvodu

Z = +

= + R X
R X
R X
L
C
C
1
2
2
70 10 j
j
j

m absoltnu hodnotu Z = 70,71 , take efektvna hodnota prdu v obvode
I
U
Z
ef
ef
= = 3 39 , A
672
b) Absoltna hodnota impedancie paralelnej RC dvojice

Z
R X
R X
RC
C
C
=
+
=
2
2
2 2
70 71 ,

a amplitda naptia na kondenztore U
m
= 2I
ef
Z
RC
= 339,4 V. Nboj na kondenztore m
amplitdu

Q CU
U
X
m m
m
C
= = =

10
2
C

c) Celkov cinn vkon v obvode

P I R
U
R
W
ef
ef
= + =
2
1
2
2
805 8 ,

238. Pre sriov RC dvojicu je: Pre paraleln RC dvojicu je:
a) Z = 10
4
(1 j1,59) , a) Z = 10
3
(7,17 j4,50) ,
b) I
ef
= 11,7 mA, b) I
ef
= 26 mA,
c) P = 1,37 W, c) P = 4,84 W,
d) U
efR
= 117 V, U
efC
= 186 V d) I
efR
= 22 mA, I
efC
= 13,82 mA
239. Rezonancn maximum prdu napoved, e v skrinke je sriovo spojen indukcnost L
a kapacita C. Obvod je vodiv pre jednosmern prd, teda k sriovej LC dvojici je paralelne
pripojen odpor R. Skrinka obsahuje obvod podla obr. R239. Treba vypoctat hodnoty R, L, C.
Oznacme U
0
= 100 V, I
0
= 0,01 A, U
ef
= 220 V, I
ef
= 2 A, f = /2 = 50 Hz a f
0
=
0
/2 = 1 kHz.
Hodnota odporu je

R
U
I
= =
0
0
10 000


Obr. R239
Absoltna hodnota impedancie obvodu je dan vrazom

( )
( )
( )
Z
R LC
LC RC
U
I
ef
ef
=

+
= =

2
2
2
2
1
1
110

Ak uvime, e LC = 1/
0
2
, potom pre C z poslednho vrazu dostaneme
C
R I
U
R
ef
ef
=

|
\

|
.
|
|

|
\

|
.
|
=
2 2
2
2
0
2
2
1 1
28 86

, F
673
Hodnota indukcnosti je dan vrazom

L
C
= =
1
0 878
0
2

, mH

240. Na krunici s polomerom r a so stredom na osi kondenztora podla zkona celkovho
prdu plat

2
2

rH i
E
t
r = +
|
\

|
.
|

kde i = E je prdov hustota v dielektriku kondenztora. Z poslednho vrazu dostaneme

( ) ( ) H
r
E
E
t
E
r t t
E
r t
m m
= +
|
\

|
.
| = = + +
2 2 2
1

cos sin cos tg

2

kde tg = /.
241. Admitancia kondenztora s danm dielektrikom je

Y
C r
p p
C C
C C
= = +
+
j j
j

0 0
2
0
2
0
1

Admitancia obvodu podla obr. 241 v zadan lohy je

Y = +
+
j
j

C
R L
1

Porovnanm Y s Y
C
dostaneme
C = C
0
L
C
p
=
1
2
0

R
C
p
=

2
0

242. Oznacme X
L
= L a X
C
= 1/C. Pre komplexn amplitdy prdov na obr. R242 plat
j(X
L
X
C
)I
1
+ jX
C
I
2
= U (R jX
C
)I
2
+ jX
C
I
1
= 0
Ak X
L
= X
C
= X, potom z prvej rovnice plynie pre prd odporom

I I
U
U
U
R
C
X
C
L
= = = =
2
j j j

Obr. R242
Prd tecci cez odpor zaostva vo fze o /2 za naptm a nezvis od velkosti odporu R.
Vsledok je platn iba v prpade idelnych prvkov L, C a naptovho zdroja s nulovou vntornou
impedanciou.
674
243. I
R
= jCU = jU/L. Prd predbieha vo fze naptie zdroja o /2 a nezvis od velkosti
odporu R.
244. a) Zapojenie podla obr. 244 v zadan lohy mono znzornit nhradnou schmou na
obr. R244a, kde X
L
= L a X
C
= 1/C. Impedancia zapojenia na vstupnch svorkch je

( )
( )
Z =
+
+
X X R X X
R X X
L C L C
L C
j
j 2

Tto impedancia bude relna, ak X
L
= X
C
, co bude splnen pri frekvencii

0
1
=
LC

b) Pri frekvencii
0
je
Z
X X
R
L
RC
L C
= =
2 2


Obr. R244
Impedancia Z sa bude rovnat R vtedy, ak

L
C
R = 2
2

c) Ak s splnen body a) a b), potom pre dan obvod mono nakreslit nhradn schmu obr. R244b,
kde
( ) 2 j 1
3
2
=
R
Z a ( ) 2 j 1
3
2
+ =
R
Z
take
R
3
2
= = Z Z
co znamen, e vkon vo vetvch sa bude delit na polovice.
245. Komplexn amplitda prdu, ktor tecie vetvou OAO ' je

I
U
A
vst
C
CR
=
+
j
j

1
a prdu vetvou OBO ' I
U
B
vst
R
=
2

Komplexn amplitdy napt uzlov A a B vzhladom k uzlu O' s

U
U
A
vst
CR
=
+ 1 j
U
U
B
vst
=
2

675
Naptie na vstupe fzovho posvaca je

U U U
U U

= =

+
=

A B
vst vst
j CR
j CR 2
1
1 2
e
j2

kde = arctg(CR'). Z poslednch dvoch vrazov vidno, e amplitda naptia fzovho posvaca
je kontantn a rovn U
0
/2 a fza naptia sa pri zmene R od 0 do nekonecna men v intervale od
0 po .
246. Impedancie jednotlivch vetiev Owenovho mostu s:
Z
1
= 1/jC
1
Z
2
= R
2
Z
3
= (1 + jC
3
R
3
)/(jC
3
)

Z
x
= R
x
+ jL
x

Podmienka rovnovhy mostu je

Z
Z
Z
Z
1
2
3
=
x

co je splnen, ak

R
C R
C
x
=
1 2
3
a L C R R
x
=
1 2 3

247. Podmienky rovnovhy Wienovho mostu s:

2
1 3 1 3
1 C C R R = a
C
C
R
R
R
R
1
3
4
2
3
1
=

Ak R
1
= R
3
= R, C
1
= C
3
= C a R
2
= R
4
/2 = R
0
, potom druh podmienka je splnen automaticky
a prv nadobudne tvar
RC = 1
248. Podmienky rovnovhy Scheringovho mostu s:

R
C
R
C
1
4
2
3
=
a
C
R
C
R
1
4
3
2
=

Most je frekvencne nezvisl.
249. Podmienky rovnovhy Maxwellovho mostu:

R
R R
R
4
2 3
1
=
a L C R R
4 1 2 3
=
Most je frekvencne nezvisl.
250. Impedancia trojuholnkovho zapojenia zo strany 1 2 mus byt rovn impedancii
hviezdy z tej istej strany, teda mus platit

( ) Z Z Z
Z
Z Z
B A C
+
= +
1 2
kde Z Z Z Z = + +
A B C

Podobne z ostatnch strn

( ) Z Z Z
Z
Z Z
C A B
+
= +
2 3

( ) Z Z Z
Z
Z Z
A B C
+
= +
1 3

676
Rieenm tchto rovnc pre Z
1
, Z
2
a Z
3
dostaneme pre ekvivalentn impedancie trojuholnka
vrazy
Z
Z Z
Z
1
=
A B
Z
Z Z
Z
2
=
B C
Z
Z Z
Z
3
=
A C

Pre rovnost admitanci z kadej strany trojuholnka a hviezdy podobne plat

( )
Y Y
Y Y Y
Y
B C
+ =
+
2 3 1

( )
Y Y
Y Y Y
Y
A B
+ =
+
1 2 3

( )
Y Y
Y Y Y
Y
C A
+ =
+
3 1 2

kde Y = Y
1
+ Y
2
+ Y
3
.
Rieenm tchto rovnc pre admitancie trojuholnka dostaneme
Y
YY
Y
A
=
1 3
Y
YY
Y
B
=
1 2
Y
Y Y
Y
C
=
2 3

alebo pre impedancie

Z Z Z
Z Z
Z
A
= + +
1 3
1 3
2

Z Z Z
Z Z
Z
B
= + +
1 2
1 2
3

Z Z Z
Z Z
Z
C
= + +
2 3
2 3
1


Obr. R251
251. Podla obr. R251 pre komplexn amplitdu naptia U
3
= U
vst
plat
U
3
= I
3
R a pre amplitdu U
2 U U
I
U
2 3
3
3
1
1
= + = +
|
\

|
.
|
j j C RC

Dalej
I
U
I U
2
2
3 3
2
2 1
= + = +
|
\

|
.
|
R R R C j

a
U U
I
U
1 2
2
3
2 2 2
1
1 2 1
= + = + +
|
\

|
.
|
j j j C RC RC R C

Nakoniec I
U
I
1
1
2
= +
R

a
U U
I
U
0 1
1
3
2 2 2 3 3 3
1
6 5 1
= + = +
|
\

|
.
|
j j j C RC R C R C

Ak v poslednom vraze dosadme =1 6 / RC , dostaneme U
0
= U
vst
= 29U
3
= 29U
vst
, alebo
U U
vst vst
=
1
29

677
252. Ak efektvna hodnota prdu v obvode je rovnak pri zopnutom aj rozopnutom klci,
potom absoltna hodnota impedancie obvodu je v obidvoch prpadoch rovnak, teda plat

( ) r X r X X
L L L L C
2 2 2
2
+ = +
z coho pre hodnotu induktvnej reaktancie plynie
X
X
L
C
= =
2
24
Z rovnosti
U I r X
ef ef L L
= +
2 2

vyplva pre odpor indukcnosti hodnota

r
U
I
X
L
ef
ef
L
=
|
\

|
.
|
|
=
2
2
311 ,

253. Pre dve vhodne zvolen slucky mono napsat rovnice pre komplexn obvodov amplitdy
prdov v tvare

R R U
R R
C
1 1 2 1 2 0
2 2 1 3 2
0
I I I
I I I
+ =
+ =
( )
( ) ( ) j
1

Po prave a dosadenm numerickch hodnt dostaneme sstavu rovnc

2 10
2 0
1 2
1 2
I I
I I
=
+ = ( j)

Rieenm tchto rovnc dostaneme komplexn amplitdy obvodovch prdov v tvare

I
I I
2
1 2
10
3 2
2 77
2 6 20
=

=
= =
j
e A
j e A
j33 41'
j7 7'
,
( ) ,

Komplexn amplitdy prdov jednotlivmi odpormi
I I I
R1 1 2
2 6 20 = = = ( ) , j e A
j7 7'

I I I
I I
R
R
2 2 1
3 2
3 92
10
3 2
2 77
= =
= =

,
,
e A
j
e A
j11 19'
j33 41'

Fzov uhly prdov sa vztahuj k nulovmu fzovmu uhlu naptia. Fzov posuv prdu
v odpore R
2
oproti prdu v odpore R
3
je
=
R3

R2
= 3341 + 1119 = 45
Posledn vsledok mono zskat aj ako rozdiel fz impedanci vetvy R
2
( = 0) a vetvy
R
3
j/(C) = 1 j = 2 e
j45
.
678
254. Podla II. Kirchhoffovho zkona plat v prpade:
a) u
C
i t iR
vst
= +
}
1
d kde iR u
vst
=
teda
u u
RC
u t
vst vst vst
= +
}
1
d
Po derivovan tejto rovnice podla casu dostaneme rovnicu

d
d
d
d t
u
t
u
u
RC
vst vst
vst
= +
z ktorej vidiet, e ak

d
dt
u
u
RC
vst
vst

potom u RC
t
u
vst vst

d
d

b) u
C
i t iR
vst
= +
}
1
d kde
1
C
i t u
vst
d
}
=
take
u RC
t
u u
vst vst vst
= +
d
d

Ak

RC
t
u u t
vst vst
d
d
d <<
}
potom u
RC
u t
vst vst

}
1
d
Nech u
vst
= U
0
cost alebo v komplexnej forme u
0
= U
0
e
j

t
. Vstupn naptie bude
u
vst
= Ue
j(

t + )
pricom
d
dt
u u
vst vst
=

take z podmienky a) pre derivacn obvod plynie
<<
1
RC

Obvod na obr. 254a v zadan lohy bude teda derivacnm pre signly, ktorch frekvencie s ovela
menie ako 1/(RC).
V prpade b)

1

u u t
vst vst
=
}
d
a z podmienky pre integracn obvod plynie, e
>>
1
RC

Obvod na obr. 254b bude integracnm pre signly, ktorch frekvencie s ovela vcie ako 1/(RC).
255. Rezonancn frekvencia obvodu tlmenho sriovm odporom R
L
je

=
1
4
2
2
LC
R
L
L

679
a kvalita obvodu
Q
L
R
0
=

take


=
0
2 0
2
0
2
4Q

z coho

=
|
\

|
.
| =

0
0
2
0
2
0
6
0
1
1
4
1
1
8
1 3125 10
Q Q
( , . )

Zmena rezonancnej frekvencie (pokles)

= = =

0
0
2
0
6
0
1
8
3125 10
Q
, .

co predstavuje 3,125.10
4
% rezonancnej frekvencie
0
obvodu bez tlmenia.
256. V obvode na obr. 256b mu vzniknt tlmen kmity s frekvenciou f = 3 082 Hz.
257. Vstupn impedancia obvodu na obr. 257a je

Z
a
L
LC RC

+
j
j

1
2

a impedancia obvodu na obr. 257b

Z
b
L
LC
L
R
=
+

j
j

1
2

Impedancie Z
a
a Z
b
bud rovnak, ak imaginrne casti menovatelov bud rovnak, t. j. ak


RC
L
R
=

alebo
= R
L
RC

258. Kapacita m sriovo zapojench kondenztorov je C
m
= C/m
a) Impedancia sriovo zapojenho odporu, indukcnosti a m kondenztorov je

Z R L
m
C
= +
|
\

|
.
| j

a cinn vkon na odpore R

P
RU
Z
RU
R L
m
C
= =
+
|
\

|
.
|

(
(
0
2
2
0
2
2
2
2
2

b) Vkon v odpore bude maximlny, ked je obvod v rezonancii, t. j. ak

L
m
C
= 0
Pre dan cseln hodnoty je obvod v rezonancii pri m = 2. Vtedy
P P
U
R
max
= =
0
2
2

680
c) Amplitda prdu v obvode, ked je obvod v rezonancii, je I = U
0
/R. Amplitda naptia na
sriovej RL-dvojici U I R L
RL
= + =
0
2 2 2
141 4 , V a amplitda naptia na odpore U
R
= I
0
R =
= U
0
= 100 V.
259. Magnetick indukcia B v toroidlnej dutine rezontora je dan vrazom
B
I
r
=

0
2

a indukcn tok priecnym rezom S dutiny

= = = =
} }
B S
Ih r
r
I
h b
a
LI
S a
b
d
d
0 0
2 2
ln

z coho indukcnost toroidu
L
h b
a
=

0
2
ln
Kapacita vyrafovanej casti rezonancnej dutiny na obr. 259 v zadan lohy je
C
a
d
=

0
2

a rezonancn frekvencia dutiny

f
LC
c
a
d
h
b
a
rez
= =
1
2 2
2

ln

kde c =1
0 0
je rchlost svetla vo vkuu. Dosadenm cselnch hodnt dostaneme pre
rezonancn frekvenciu dutiny hodnotu f
rez
= 2 565 MHz = 2,565 GHz. Je to oblast decimetrovch
elektromagnetickch vln.
260. a) Ak po povrchu velmi dlhho valca tecie, vzhladom k jeho osi priecne, prd s plonou
prdovou hustotou J
s
, potom vo vntri valca je osov magnetick pole s indukciou B =
0
J
s

a indukcn tok prierezom valca
= =

0
2 0
2
J a
Ia
b
s

kde I = bJ
s
je celkov prd tecci po povrchu valca. Indukcnost valca
L
I
a
b
= =

0
2

a kapacita rovinnch plch C

wb
s
=

0

take rezonancn frekvencia

f
LC
c
a
s
w
rez
= =
1
2 2

kde c =1
0 0
.
b) f
rez
= 8 979 MHz = 8,979 GHz. Je to mikrovlnov oblast elektromagnetickho spektra
261. Vkon v spotrebici v prvom obvode

( )
P
U R
R R
s
ef
=
+
2
0
2
a vo veden
( )
P
U R
R R
v
ef
=
+
2
0
0
2

take
P
P
R
R
s
v
=
0

681

Obr. R261
V druhom prpade mono pretransformovat ztaov odpor na vstup druhho transformtora,
cm vznikne nhradn obvod podla obr. R261a. Dalou transformciou odporov R
0
a n
2
R na vstup
prvho transformtora dostaneme nhradn obvod podla obr. R261b. Vkon v ztaovom odpore
tohoto obvodu je

=
+
|
\

|
.
|
P
U R
R
n
R
s
ef
2
0
2
2
a stratov vkon vo veden
=
+
|
\

|
.
|
P
U R
n
R
n
R
v
ef
2
0
2 0
2
2

Pomer vkonov v spotrebici a vo veden

=
P
P
n
R
R
s
v
2
0

Vidme, e v druhom prpade je cinnost prenosu energie do spotrebica n
2
-krt vcia.
262. Absoltna hodnota impedancie medzi bodmi A a B je
Z R
C
AB
= + =
1
2
2
1
2
1
50

a efektvna hodnota prdu v obvode

I
U
Z
ef
AB
AB
= = 0 48 , A

Absoltna hodnota celkovej impedancie obvodu je

( ) Z R R
C C
= + + +
|
\

|
.
| =
1 2
2
2
1 2
2
1 1 1
250

a efektvna hodnota naptie zdroja U
ef
= I
ef
Z = 120 V.
263. Vstupn impedancie obvodov na obr. 263a,b v zadan lohy s

Z
a
L
LC
LC
=

2
1
2
2

Z
b
C
LC
LC
=

j
1

1 2
1
2
2

a komplexn amplitdy prdov v obvodoch

I
Z
a
a
U U
L
LC
LC
= =

0 0
2
2
1
2
j

I
b
CU
LC
LC
=

0
2
2
1
1 2

682

Obr. R263
Zodpovedajce casov zvislosti prdov v obvodoch s

i t
U
L
LC
LC
t I t
a a
( ) sin ( )sin =

=
0
2
2
0
1
2

i t CU
LC
LC
t I t
b b
( ) sin ( )sin =

0
2
2
0
1
1 2

Amplitdy I
0a
() a I
0b
() v zvislosti od LC s grafmi znzornen na obr. R263.
264. Pre efektvne hodnoty napt v obvode mono nakreslit vektorov diagram podla obr. R264,
z ktorho plynie
U U U U U U U U U
L L
2
1
2
2
2
1 2 1
2
2
2
1 2
2 2 = + = + + cos( ) cos
Vkon v indukcnosti je dan vrazom
P IU
U U
R
L L
= =
2
1 2
cos cos

Obr. R264
683
Dosadenm za U
1
U
2
cos z prvho vrazu dostaneme
P
U U U
R
=

2
1
2
2
2
2

265. Pripojme k obidvom obvodom dva zdroje s komplexnmi amplitdami U
1
a U
2
a spodn
konce indukcnost L
1
a L
2
spojme. Vznikn obvody podla obr. R265a,b. Pre prdy v obvode na
obr. R265a platia Kirchhoffove rovnice
U
1
= jL
1
I
1
jMI
2
U
2
= jL
2
I
2
jMI
1

Obr. R265
Ak uvime, e I
1
+ I
2
= I
3
, mono rovnice prepsat do tvaru
U
1
= j(L
1
M)I
1
jMI
3
U
2
= j(L
2
M)I
2
jMI
3

Pre obvod na obr. R265b platia rovnice
U I I
1 1 1 3 3
= + j j L L U I I
2 2 2 3 3
= + j j L L
Ak maj byt obvody elektricky ekvivalentn, potom aj sstavy rovnc musia byt ekvivalentn,
teda mus platit
= L L M
1 1
= L L M
2 2
= L M
3

Znamienka zvisia od magnetickej vzby medzi indukcnostami.
266. a) Sriov spojenie indukcnost dva vsledn indukcnost
L
s
= L
1
+ L
2
2M
Cselne: 16 H a 4 H.
b) Paraleln spojenie indukcnost dva vsledn indukcnost

L
L L M
L L M
p
=

+
1 2
1 2
2

Cselne: 0,9375 H a 3,75 H.
c) Ak sa jedna cievka skratuje, potom indukcnost na svorkch druhej cievky je dan vrazom
[pozri odsek 7.6, vraz (7.51)]

L L
M
L
c
=
1 2
2
2 1
,
,

Cselne: 3,75 H a 2,5 H.
684
267. Pre zapojenie na obr. 267 mono psat rovnice
(R
1
+ jX
L1
)I
1
jX
M
I
2
= U
1
(R
2
+ jX
L2
)I
2
jX
M
I
1
= 0
kde I
1
a I
2
s komplexn amplitdy prdy v primrnom a sekundrnom obvode. Rieenm tejto
sstavy pre prd I
2
dostaneme

( )( )
I U
2
1 1 2 2
2
1
=
+ + +
j
j j
X
R X R X X
M
L L M

Komplexn amplitda vstupnho naptia je

( )( )
U I U
2 2 2 2
1 1 2 2
2
1
= =
+ + +
R R
X
R X R X X
M
L L M
j
j j

Po dosaden cselnch hodnt dostaneme
U
2
= 3,922 e
j11,3
V
Vstupn naptie m teda amplitdu 3,922 V a zaostva za vstupnm naptm vo fze o 11,3.
268. U
vst
= 8,22 e
j99,5
V
269. Vstupn impedancia obvodu na obr. 269a v zadan lohy je

( )
Z Z
Z
Z
vst
L
M
L
= +
+
+
j
j
j

1
2
2
a na obr. 269b
( )
( )
Z
Z
Z
vst
L M L L
L L M
=
+
+ +
j
j

1
2 2
1 2
1 2
2

270. a) U
ab
= 14,14 e
+j45
V, b) I
ab
= 1,67e
j0
A.
271. Podla obr. 271 v zadan lohy mono pre zapojenie napsat rovnice podla II. Kirchhoffovho
zkona
[R + j(X
L
X
C
)]I
1
jX
M
I
2
= U
1
[R + j(X
L
X
C
)]I
2
jX
M
I
1
= 0
kde I
1
a I
2
s komplexn amplitdy prdov v obvode a U
1
je komplexn amplitda vstupnho
naptia. Rieenm tejto sstavy pre prd I
2
dostaneme

( ) ( )
I
U
2
1
2
2 2
2
=


j
j
X
X X X R R X X
M
L C M L C

Komplexn amplitda vstupnho naptia je

( ) ( )
U I
U
2 2
1
2
2 2
2
19 23 = =


=

j
j
e V
j 0
X
X X
X X X R R X X
C
C M
L C M L C
,

Vstupn naptie je vo fze so vstupnm naptm.
272. a) C
X
L
= =
1
50
1

F
b) Pri sriovej rezonancii tecie v primrnom obvode prd s amplitdou
I
U
R
1
1
10 = = A
a v sekundrnom obvode sa indukuje naptie s komplexnou amplitdou
685
U
2 1
100 = =

j e V
j 90
X I
M

Vstupn naptie m amplitdu 100 V a predbieha vstupn naptie vo fze o 90.
273. Impedancia nekonecnho retazca podla obr. 273 v zadan lohy sa nezmen, ak ku vstupu
retazca reprezentovanho vstupnou impedanciou Z
vst
sa pripoj jeden clnok L/2-C podla obr. R273.
Pre zapojenie na obr. R273 plat
Z Z
vst
L
= +
j
2


Obr. R273
kde Z' je impedancia paralelnej dvojice 1/jC a Z
vst
+ jL/2, teda

=
+
+
Z
Z
Z
2
2 2
2
vst
vst
L
LC C
j
j

take

Z
Z
Z
vst
vst
vst
L L
LC C
= +
+
+
j j
j

2
2
2 2
2

z coho vstupn impedancia retazca

4
2 2
L
C
L
vst

= Z

Tto impedancia je relna pre vetky frekvencie, ktor splnaj podmienku

<
2
LC

Retazec je dolnofrekvencn priepust.
274. Vstupn impedancia retazca na obr. 274 v zadan lohy je

Z
vst
L
C C
=
1
4
2 2

ktor je relna pre vetky frekvencie, ktor splnaj podmienku

>
1
2 LC

Retazec je hornofrekvencn priepust.
275. Vkon v odpore po zopnut spnaca stpne tyrikrt. Aby sa kondenztor pocas jednej
peridy nestacil znatelne vybit, treba jeho hodnotu volit tak, e casov kontanta RC 1/f.
686
276. Vkon v obvode na obr. 276a v zadan lohy je
P
U
R
ef
=
7
4
2
a v obvode na obr. 276b P
U
R
ef
=
5
3
2

10 Pohyb nabitch astc v elektrickch a magnetickch poliach
277. Podla obr. R277 na -casticu psob odpudiv sila

F
e d
d
b
=
+
|
\

|
.
|
2
0
2
2
3 2
4

/

ktor je maximlna vo vzdialenosti

d
b
0
8
=


Obr. R277
278. m = 2,39.10
25
kg.
279. Elektrny urchlen naptm U na rchlost (obr. R279)

x
e
eU
m
=
2

sa bud medzi doskami pohybovat pod vplyvom sily kolmej na
x

F eE e
U
D
= =


Pohybov rovnica pre elektrn medzi doskami je

D
U
e
t
m
y
e

=
d
d
a jej rieenie je

y
e
eU
m D
t =


687
pretoe v case vstupu elektrnov medzi dosky je ich priecna rchlost nulov. Medzi doskami sa
bud elektrny pohybovat po dobu t
0
= l/
x
,

take pri vstupe z priestoru dosiek ich priecna rchlost
bude

y
e e x
eU
m D
t
eU l
m D
0 0
=

=


V smere y prejd elektrny drhu

DU
U l
D m
l U e
y
x e
4 2
2
2
2
0

Obr. R279
Po vstupe z priestoru medzi doskami sa bud elektrny pohybovat pod uhlom , pre ktor plat

tg = =

y
x
y
d
0
z coho
y
lU d
DU
y
x
= =

0
2

Odchlka elektrnovho lca na tienidle

h y y
lU
DU
l
d = + =

+
|
\

|
.
|
0
2 2

Cselne: h = 3,6 cm.
280. a) Elektrn opust kondenztor 2 rchlostou



= +
|
\

|
.
|
+
|
\

|
.
|
0
2
0
2
0
2
el
m d
R
R R
e

pod uhlom
=
+
|
\

|
.
| arctg
el
m d
R
R R
e

0
2
0

b) Elektrn opust kondenztor 2 vo vzdialenosti

y
el
m d
R R
R R
e
0
2
0
2
0
0
2
2
=

+

od osi Ox v rovine AA'.
c) Elektrn opust kondenztor 2 rchlostou rovnobenou s osou Ox, ak R = 0. Rchlost
elektrnu je
x
=
0
, a vystpi z kondenztora 2 vo vzdialenosti

y
el
m d
e
0
2
0
2
=

od osi Ox v rovine AA'.
688
d) = =
W d
el
k
2
2
400 V
e) Energia elektrnu je najvcia pri jeho prechode z kondenztora 1 do kondenztora 2. Jej
hodnota

W W
W
el
d
k
k
= +
|
\

|
.
|
=
1
2
101
2

, keV

281. Ak sa elektrn s nbojom e nachdza vo vzdialenosti x od jednej z rovn, potom na
druhej rovine podla lohy 43 je indukovan nboj q = ex/d. Ak sa v case dt elektrn premiestni
o dx, potom sa na druhej rovine zvi nboj o
d
d
q e
x
d
=
Vytvorenm casovch zmien a s uvenm, e dq/dt = I je prd v skrate a dx/dt = je rchlost
elektrnu, dostaneme jednoduch vraz
I e
d
=


co je pecilny tvar vety o indukovanch prdoch (Shockleyho Ramova veta z oblasti fyziklnej
a katdovej elektroniky). Indukovan prd v skrate tecie iba v case pohybu elektrnu medzi rovinami.
Smer prdu v skrate je toton so smerom pohybu elektrnu. Dosadenm cselnch hodnt
dostaneme: I = 8.10
11
A, dlka prdovho impulzu t = d/ = 2.10
9
s.
282. Ak je horn doska kondenztora zporn, elektrn vnikne do kondenztora do hlbky
h = 5 mm. Ak je polarita opacn, elektrn dopadne na horn dosku vo vzdialenosti l = 4,23 mm od
kolmice.
283. Pod cinkom naptia U nadobudn elektrny rchlost

=
2eU
m
e

a v priestore magnetickho pola sa bud pohybovat po krunici s polomerom r (obr. R283), pre
ktor plat

r
m
eB B
eU
m
e
e
= =
1 2


Obr. R283
689
Vo vertiklnom smere prejd elektrny v magnetickom poli drhu
h r r r r l
0 0
2 2
= =
Po vstupe z priestoru magnetickho pola sa elektrny pohybuj pod uhlom , pre ktor plat

tg =

=

h
d
l
r l
2 2
z coho
=

h
l
r l
d
2 2

Odchlka lca na tienidle

h FF h h r r l
l
r l
d = = + = +

0
2 2
2 2

Cselne: h = 9,2 mm.
284. W
k
= 8.10
17
J = 500 eV,
c
= 1,2.10
6
rad/s.
285. E
y
=
x
B
z
.

Obr. R286
286. Na pohybujci sa elektrn psob sila (obr. R286)

F
e
s x
=
+

2
0
2 2

ktorej zloka kolm na smer pohybu je

( )
F
e s
s x
y
=
+

2
0
2 2

Zloka hybnosti v pozdlnom smere p
x
= m
0
sa nemen a zloku hybnosti v priecnom smere mono
vypoctat z rovnice

d
d
p
t
F
y
y
= teda
p F t
e s t
s t
e
y y
= =
+
=

} }
d
d
0
0
2
0
2 2
0
0 0
2 4

Pre uhol odchlky lca plat
690

tg

= =
p
p
e
m
y
x
4
0 0

= kont.
Uhol odchlky teda nezvis od s.
287. Ak je polomer katdy zanedbatelne mal oproti polomeru andy (obr. R287), potom
intenzita elektrickho pola v blzkosti katdy je velmi velk a potencil narast so vzdialenostou
od katdy velmi rchlo, take nadobda u v malch vzdialenostiach od katdy hodnotu prakticky
rovn potencilu andy. Elektrny nadobdaj rchlost

0
2
=
eV
m
e


Obr. R287
u vo velmi malej vzdialenosti od katdy a vo zvynom priestore medzi andou a katdou sa pohybuj
prakticky kontantnou rchlostou. Pod cinkom magnetickho pola indukcie B sa pohybuj po
kruniciach s polomerom
r
m
eB
e
=

0

Prd didou prestane tiect vtedy, ked elektrny pri svojom kruhovom pohybe u nedosiahnu andu
(obr. R287), t. j. vtedy, ked polomer drhy elektrnu bude r = R/2. Tomuto polomeru zodpoved
hodnota kritickej magnetickej indukcie

B
m
eR R
m V
e
krit
e e
= =

0
1 8

288. a) Pohybov rovnica elektrnu v danom elektrickom a magnetickom poli je
m
t
e e
e
d
d

= E B ( )
alebo v zlokch pravouhlho sradnicovho systmu (bodkami s vyznacen casov derivcie)
m x eBy
e
= m y eE eBx
e
= m z
e
= 0
V case t = 0 je x y z x y z = = = = = = . 0 Z rovnice m z
e
= 0 plynie, e z = kont. = 0, take elektrn
sa pohybuje v rovine xy. Derivciou druhej rovnice podla casu dostaneme
691
m y eBx
e
=
a dosadenm za x z prvej rovnice prejde posledn rovnica na tvar
y y
c
=
2

kde
c
= eB/m
e
je cyklotrnov frekvencia. Veobecn rieenie tejto rovnice m tvar

y
A
t C
c
c
= +

cos

kde A a C s kontanty, ktor sa urcia zo zaciatocnch podmienok. V case t = 0 je y = 0,
/ y eE m
e
= . Uvenm tchto podmienok dostaneme pre integracn kontanty hodnoty

A C
eE
m
e c
= =

2
take
( ) y
eE
m
t
e c
c
=

2
1 cos

Derivovanm rieenia pre y a dosadenm do prvej zlokovej rovnice dostaneme rovnicu
sin x
eE
m
t
e
c
=

ktorej dvojnsobnou integrciou dostaneme veobecn rieenie v tvare

x
eE
m
t Dt F
e c
c
= + +

2
sin

D a F s integracn kontanty. V case t = 0 je x = 0, x = 0 , z coho plyn pre integracn kontanty
hodnoty

D
eE
m
F
e c
= =

0


Obr. R288
Rieenie pre x je teda

( ) x
eE
m
t t
e c
c c
=

2
sin

692
Elektrn sa bude pohybovat po drhe danej vrazmi

( ) x
eE
m
t t
e c
c c
=

2
sin

( ) y
eE
m
t
e c
c
=

2
1 cos

Z tchto vrazov vidno, e drha je cykloida (obr. R288) s vytvrajcou krunicou s polomerom

r
eE
m
e c
0
2
=

b) Zloky rchlosti elektrnu s

( )
cos sin x
E
B
t y
E
B
t
c c
= = 1
c) Elektrn sa pohybuje unavou (driftovou) rchlostou

u
E
B
=
pozdl osi x.
289. a) 0,5.10
7
rad/s, b) 0,25.10
7
rad/s, c) 0,5.10
7
rad/s.
290. a) 0,9 T, b) 7,6.10
13
J = 4,7 MeV.
291.
ce
= 1,76.10
11
rad/s,
cp
= 9,59.10
7
rad/s, R
e
= 0,184 mm, R
p
= 7,91 mm.
292. Pohybov rovnica castice v cyklotrne je tvaru
m
t
q q
d
d

= + E B

Obr. R292
alebo v zlokovom tvare
mx qE t qyB
c
cos = + my qE t qxB
c
sin = mz = 0
693
V case t = 0 je x y z x y z = = = = = = 0. Z rovnice mz = 0 plynie, e z z = = 0 take castica sa
pohybuje v rovine xy. Derivciou prvej zlokovej rovnice a dosadenm za y z druhej rovnice
dostaneme diferencilnu rovnicu
sin x x
qE
m
t
c
c
c
+ =

2
2

a podobne derivciou druhej zlokovej rovnice s dosadenm za x z prvej rovnice dostaneme
cos y y
qE
m
t
c
c
c
+ =

2
2

Rieenia tchto diferencilnych rovnc pri zadanch zaciatocnch podmienkach s

( ) x
qE
m
t t t
c
c c c
= +

2
1 sin cos

( ) y
qE
m
t t t
c
c c c
=

2
cos sin

Pohyb castice opsan tmito vrazmi je pohybom po pirle podla obr. R292.
11 Elektromagnetick vlny
297. Vo vodici tecie prd s hustotou (obr. R297)

J e =
I
R
z

2

kde e
z
je jednotkov vektor v smere osi vodica. Elektrick pole vo vodici a na jeho povrchu je

E
J
e = =

I
R
z

2


Obr. R297
694
Intenzita magnetickho pola na povrchu vodica je
H e =
I
R 2


kde e

je jednotkov vektor na valci kolm na os z. Pretoe elektrick a magnetick polia s navzjom

kolm, Poyntingov vektor S smeruje od povrchu vodica k jeho osi a jeho velkost je

S EH
I
R
= =
2
2 3
2

Vkon vstupujci do valca na jednotku jeho dlky je

= = = P RS
I
R
R I 2
2
2
0
2

kde R
0
= 1/(R
2
) je odpor jednotkovej dlky valca.
298. Elektrick a magnetick polia v dutine koaxilneho kbla s dan vrazmi

E
r
b
a
=

ln
H
I
r rR
= =
2 2

pricom vektory pol s na seba kolm, a to tak, e vektorov scin E H smeruje pozdl osi kbla
od zdroja k ztai. Poyntingov vektor m velkost

S EH
r R
b
a
= =

2
2
2 ln

a vkon postupujci pozdl osi kbla

P rS r
R
a
b
= =
}
2
2
d


299. Podla vsledkov predchdzajcej lohy je velkost Poyntingovho vektora v koaxilnom
kbli

S EH
r R
b
a
= =

2
2
2 ln

a hustota energie elektromagnetickho pola

( )
w E H
r
R
b
a
R
b
a
= + =
+
1
2 2
4
4
0
2
0
2
2
2
2
0
2
0
2
2 2 2

ln
ln

take

p
S
w
R
R
b
a
b
a
= =
+
2
2
2
2 0 0

ln
ln

695
Ak uvime, e kapacita jednotky dlky kbla je

= C
b
a
2
0

ln
a jeho indukcnost na jednotku dlky je
= L
b
a

0
2
ln
potom vraz pre
p
mono psat v tvare

p
R
R C L
=
+
2
2

Ak vezmeme do vahy tie, e L'C' = 1/c
2
, potom

p
c
=
+ 1
2

kde
=

|
\

|
.
|
|
1
2
1
R
C
L R
L
C

Z tchto vrazov vidno, e rchlost prenosu energie kblom je vdy menia ako rchlost svetla,
s vnimkou ked = 0, kedy

R Z
L
C
v
= =

V tom prpade
p
= c. Hodnota Z
v
je charakteristick velicina pre kbel a nazva sa vlnov
impedancia (vlnov odpor) kbla.
300. a)
f
= c
b) Z prvej Maxwellovej rovnice plynie, e

rot j
0
E j j H = = =

E
z c
E
x
x

kde j je jednotkov vektor v smere osi y. Z rovnice vyplva, e magnetick pole m iba y-ov
zloku s velkostou

H H
E
c
E
Z
E
y
x
x x
= = = =

0
0
0 0
1

c) Pre pomer elektrickej a magnetickej zloky vlny z poslednho vrazu plynie

E
H
Z
x
y
= = =

0
0
0
376 73 ,

Velicina Z
0
je jednou z univerzlnych kontnt a nazva sa charakteristick impedancia vkua.
d) { } S S k k = = = Re
k
x x
E
Z
H Z
0
2
0
0
2
0
2 2

kde H
y0
je amplitda magnetickho pola a k je jednotkov vektor v smere osi z.
301. Z = 376,73 d/w [].
302. Fzov rchlost vlny
f
= f = 2.10
8
m/s.
Relatvna permitivita prostredia
r
= c
2
/
f
2
= 2,25.
Index lomu prostredia n = c/
f
= 1,5.
Dlka vlny vo vkuu
0
= c/f = 7,5.10

7
m.
696
303. P = E
2
/(2Z
0
) 1,2.10
10
W/m
2
, kde Z
0 0 0
= = 376,73 je charakteristick
impedancia vkua (pribline aj vzduchu).
304. ( )
ind
P S = 2
0 0 0
1 4

/
= 9,15.10
4
V.
305. Intenzita elektrickho pola medzi vodicmi na obr. 305 v zadan lohy smeruje dolu
a intenzita magnetickho pola smeruje za rovinu nkresu. Poyntingov vektor smeruje doprava,
teda zdroj je vlavo.
306. V rovine impedancie Z je koeficient odrazu

( )
( )
= =

+
=

+ +

+
U
U
Z Z
Z Z
Z Z Z Z Z
Z Z Z Z Z
1
1
2 1 1 2
2 1 1 2

kde Z' = ZZ
2
/(Z + Z
2
). Amplitda odrazenej vlny

( )
( )
U U
Z Z Z Z Z
Z Z Z Z Z
U
+ +
= =

+ +

2 1 1 2
2 1 1 2

a amplitda postupujcej vlny

( )
( )
U U
ZZ
Z Z Z Z Z
U
+ + +
= + =
+ +
1
2
2
2 1 1 2


Amplitda prdu v impedancii Z

( )
I
U
Z
Z
Z Z Z Z Z
U
Z
= =
+ +
+
+
2
2
2 1 1 2

a v impedancii Z
2


( )
I
U
Z
Z
Z Z Z Z Z
U
Z2
2 2 1 1 2
2
= =
+ +
+
+

307. Ak Z
1
= Z
2
= Z = R, potom podla predchdzajcej lohy
U U
+
=
1
3
U U
+ +
=
2
3

a amplitdy prdov
I I
U
R
Z Z
= =
+
2
2
3

Oznacme vkon postupujcej naptovej vlny ako

( )
P
U
R
+
+
=
2
2

Vkon spotrebovan v impedancii Z a vkon postupujci po veden s vlnovm odporom Z
2
je rovnak
a je dan vrazom

( ) ( )
P P
U
R
U
R
P
Z Z
= = = =
+ +
+
2
2 2
2
2
9
4
9

697
Vkon odrazenej vlny

( ) ( )
P
U
R
U
R
P

+
+
= = =
2 2
2 18
1
9

Teda 4/9-tiny vkonu zdroja vlny U
+
sa spotrebuj v impedancii Z = R, 4/9-tiny vkonu postupuj
po veden s vlnovm odporom Z
2
= R a 1/9-tina vkonu sa odraz a postupuje spt k zdroju.
308. Ak Z
1
= R, Z
2
= Z = 2R, potom podla lohy 306
U

= 0 U
+
' = U
+

Amplitdy prdov v Z
1
a Z
2

I I
U
R
Z Z
= =
+
2
2

Vkon sa del rovnakm dielom do impedancie Z a Z
2
s hodnotou

( )
P P
U
R
Z Z
= =
+
2
2
4

Odrazen vkon je nulov. Zdroj pracuje do prispsobenej ztae.
309. Ak Z = 0, potom v rovine skratu
U

= U
+

a ak Z = , potom v rovine otvorenho konca vedenia
U

= U
+

V prvom prpade je v rovine skratu vsledn amplitda naptovej stojatej vlny
U = U
+
+ U

= 0
V rovine skratu je uzol naptovej stojatej vlny. V druhom prpade v rovine otvorenho konca
vedenia je amplitda naptovej stojatej vlny
U = U
+
+ U

= 2U
+

t. j. v rovine otvorenho konca vedenia je kmitna stojatej vlny. Stojat vlny v skratovanom
a otvorenom veden s posunut o /4.
310. Pri frekvencii f = 1 000 Hz vlnov impedancia kbla

Z
v
R L
C
=
+
=
j
j
j

4619 141 4 , ,

Kontanta renia

( ) = + = + R L C j j j = 7,8.10
6
+ j2,3.10
5
m
1

z coho kontanta tlmu je
' = 20 log e = 8,686 = 6,77.10
5
dB/m
fzov rchlost

f
= / = 2,732.10
8
m/s a vlnov dlka = 2/ = 273 182 m
698
Straty na vlnov dlku s
'' = ' = 18,5 dB
Pri frekvencii f = 100 MHz je Z
v
= 377,5 j0,14 , = 8.10
4
m
1
= 6,97.10
3
dB/m,
= 2,096 966 rad/m,
f
= 2,996 32.10
8
m/s, = 2,996 3 m, '' = 2,08.10
1
dB.
311. a) Z
b
a
v
r
=
60

ln = 73,65 b) L = Z
v
2
C = 3,63.10
7
H/m.
312. R
1
= 150 , R
2
= 100 .
313. Z
v1
= 80 , Z
v2
= 120 , Z
v3
= 240 .
314. Rieenie lohy je dan vrazmi (11.70 a,b) pre z = l, teda
U(l) = U
vst
= U
vst
cosh l Z
v
I
vst
sinh l I(l) = I
vst
= I
vst
cosh l (U
vst
/Z
v
)sinh l
Vstupn impedancia

Z
U
I
Z
Z Z
Z Z
vst
vst
vst
v
vst v
v vst
l
l
= =

tgh
tgh

kde Z
vst
= U
vst
/I
vst
[pozri tie odsek 11.6.2 vraz (11.84)].
315. Vedenie je bezstratov, take kontanta renia = j, kde = /c je fzov kontanta.
Vyuitm vrazov pre amplitdy naptia a prdu zskanch v predchdzajcom prklade dostaneme
vztahy
U
vst
= U
vst
cosl jZ
v
I
vst
sinl 0 = I
vst
cosl j(U
vst
/Z
v
)sinl
Rieenm tchto rovnc dostaneme pre vstupn naptie vraz a hodnotu
U
U
vst
vst
l
=
cos
= 64,72 V
316. Rieenm telegrafnch rovnc s uvenm, e I
vst
= 0 dostaneme pre amplitdy naptia
a prdu hodnoty
U
m
(l) = U
vst
cosl = 401,5 V I
m
(l) = j(U
vst
/Z
v
)sinl = j1,486 A
kde = 2/ = 0,0209 rad/m.
317. Vedenie je na konci otvoren, teda I
vst
= 0. Amplitda prdu vo vzdialenosti z od konca
vedenia je

I
U
m
vst
v
z
Z
z ( ) sin = j

kde = 2/ = 0,314 rad/m. Pre z = l = 2 m je I
m
(l) = 0,5 A, teda

Z
l
l
v
vst
m
= =
U
I ( )
sin 235

Amplitda prdu v maxime prdovej stojatej vlny je

I
U
Z
mmax
vst
v
= = 0 85 , A

699
318. a) Vlnov dlka = c/f = 2 m, l = 2l/ = 0,75 rad. Vstupn impedancia

Z
Z
Z
vst v
vst v
v vst
Z
Z l
Z l
=
+
+
=
j tg
j tg

b) Naptov a prdov stojat vlna s znzornen na obr. R318.

Obr. R318
c) Na vstupe vedenia je kmitna naptovej stojatej vlny a uzol prdovej stojatej vlny (I
vst
= 0).
Amplitda naptia na vstupe
U
vst
= U
vst
cosl = 35,35 V
a amplitda prdu na vstupe
I
vst
= j(U
vst
/Z
v
)sinl = j88,39 mA
Amplitda prdu v maxime prdovej stojatej vlny
I
max
= jU
vst
/Z
v
= j125 mA
319. Vlnov dlka na veden je =

/f = 1,9 m a pocet vlnovch dlok pozdl vedenia

l/ = 1,184. Fzov kontanta = 2/ = 3,307 rad/m, fzov uhol vstupnch velicn l = 7,44 rad.
Vstupn impedancia vedenia

Z
Z
Z
vst v
vst v
v vst
Z
Z l
Z l
=
+
+
= =

j tg
j tg
j e
j53,72

26 23 35 73 44 32 , , ,

Koeficient odrazu na vstupe


vst
vst v
vst v
Z
Z
=

+
Z
Z
= 0,459 + j0,237 = 0,517e
j27,31

a na vstupe


vst
vst v
vst v
Z
Z
=

+
Z
Z
= 0,134 j0,499 = 0,517e
j105,03

Pomer stojatej vlny (PSV) na veden

r =
+

=
1
1
314


,

700
Komplexn amplitda vstupnho prdu

I
U
Z
vst
g
g vst
Z
=
+
= 1,17 + j0,631 A = 1,329e
j28,34
A
a vstupnho naptia
U
vst
= I
vst
Z
vst
= 53,2 j25,2 V = 58,90e
j25,35
V
Komplexn amplitda vstupnho prdu
I
vst
= I
vst
cosl j(U
vst
/Z
v
)sinl = 0,052 j0,631 A = 0,635e
j87,29
A
a vstupnho naptia
U
vst
= U
vst
cosl jZ
v
I
vst
sinl = 53,20 j69,05 V = 87,13e
j52,39
V =Z
vst
I
vst
Vstupn a vstupn vkon
P P P R R
vst vst vst vst vst vst
= = = = =
1
2
1
2
2316
2
2
I I , W

Obr. R319
V minimch a maximch stojatch vln pre prenan vkon plat
P U I U I
max min min max
= =
1
2
1
2

Ak uvime, e

U
I
rZ
max
min
v
=
a
U
I
Z
r
min
max
v
=

potom mono napsat

I
P
Z
r
max
v
= =
2
1 62 , A

I
P
rZ
min
v
= =
2
0 52 , A

U rZ I
max v min
= = 89 44 , V U
Z I
r
v max
min
= = 28 48 , V
701
Prv naptov maximum (prdov minimum) sa od konca vedenia nachdza vo vzdialenosti
x
0
, pre ktor plat

Z
Z
vst v
v vst
max
v
Z x
Z x
Z
Z
r
+
+
= =
j tg
j tg
0

0

pretoe Z
max
= rZ
v
. Rieenm tejto rovnice pre x
0
dostaneme
x
0
= 7,2 cm
Vyuitm tejto hodnoty a skutocnosti, e = 1,9 m mono graficky znzornit prdov a naptov
stojat vlnu pozdl vedenia (pozri obr. R319).
320. Kontanta renia na danom veden = = RG = 9,11.10
3
km
1
a charakteristick
odpor vedenia Z R G
v
= / = 5 865 . tlm celho vedenia l = 1,09, kde l = 120 km je dlka
vedenia. Medzi vstupnmi a vstupnmi velicinami platia vztahy
U
vst
= U
vst
coshl I
vst
Z
v
sinhl = 0 I
vst
= I
vst
coshl (U
vst
/Z
v
) sinhl
Rieenm rovnc pre I
vst
a I
vst
dostaneme

I
U
Z l
vst
vst
v
= =
tgh
mA

513 ,

I
U
Z l
vst
vst
v
= =
sinh
,

310 mA

Vstupn odpor vedenia

Z
U
I
Z l
vst
vst
vst
v
= = = tgh 4674

321. a) Fzov rchlost vlny na veden
f
= / = 288 219 km/s ( = 2,18.10
2
rad/km)
a vlnov dlka =
f
/f = 288,219 km.
b) Vzhladom na to, e zta tvor impedancia rovn vlnovej impedancii vedenia, plat
Z
vst
= Z
vst
= Z
v
= 615 j78
take amplitda vstupnho prdu

I
U
Z
vst
vst
vst
= =
8,00 + j1,015 mA = 8,064e
j7,228
mA
a vstupn vkon
P R
vst vst vst
= =
1
2
20
2
I W
Amplitda prdu na vstupe vedenia
I
vst
= I
vst
e
l
= 3,878e
j67,46
mA = 1,487 + j3,582 mA
a naptie na vstupe vedenia
U
vst
= Z
vst
I
vst
= 2,404e
j60,23
V = 1,194 + j2,087 V
Vstupn vkon
P R P
vst vst vst vst
l
= = =

1
2
4 62
2
I e mW
2
,

702
322. Vlnov odpor vedenia
Z
l D
D
v
=

= 120
2
504 ln
Vstupn reaktancia 35-metrovho vedenia:
a) na konci skratovanho
Z
vst v
Z d = j tg
2

= j1551 = jX
L

b) na konci otvorenho

Z
vst v
Z d = = j cotg j
2
163

Vstupn reaktancia 16-metrovho vedenia
c) na konci skratovanho Z
vst
= j1071 ,
d) na konci otvorenho Z
vst
= j237 .
V prpade a) vedenie predstavuje ekvivalentn indukcnost
L
X
c
L
= =

2
41

H
v prpade b) ekvivalentn kapacitu

C
cX
C
= =

2
163

pF

v prpade c) C = 25 pF,
v prpade d) L = 6,3 H.
323. Paraleln spojenie bezstratovho, na konci skratovanho vedenia so vstupnou susceptanciou Y
ved

a kondenztora so susceptanciou Y
C
= jC bude predstavovat paraleln rezonancn obvod
(rezontor), ak:
a) vstupn susceptancia vedenia Y
ved
bude mat induktvny charakter, teda

Y
ved
v
Z c
l = j cotg
1

b) celkov vsledn susceptancia bude nulov, teda
Y
C
+ Y
ved
= 0
Mus teda platit

j j cotg

C
Z c
l
v
=
1
0

z coho hladan dlka vedenia je

l
c
CZ
v
= =

arctg cm
1
55 2 ,

324. V LC-obvode hodnota kapacity kondenztora je C = 1/(
0
2
L) = 50 pF. Fzov kontanta
kbla pri frekvencii je dan vrazom

= = =

f
v v v v
L C Z C

Vstupn susceptancia kbla (na druhom konci otvorenho) je
703

( )
Y
vst
v
v v
v
d
Z
Z C d
Z
= = j
tg
j
tg

Po pripojen kbla k rezonancnmu obvodu bude mat cel systm nov rezonancn frekvenciu

0
', ktor mono zskat z podmienky nulovej vslednej susceptancie systmu

( )
j
tg
j
j

+ +

0
0
0
1
0
Z C d
Z
C
L
v v
v
alebo
( ) tg
+

0
0
0
1
0
Z C d
Z
C
L
v v
v

Posledn rovnica pre
0
' je transcendentn a mono ju rieit graficky. Ak uvime, e v danom
prpade mono ocakvat
0
'Z
v
C
v
d 1, potom pribline plat tg(
0
'Z
v
C
v
d)
0
'Z
v
C
v
d, a teda
rovnicu mono prepsat do tvaru

+

0 0
0
1
0 C d C
L
v

z coho

( )
=
+
=
0
6
1
8129 10
L C C d
v
, . rad / s
alebo
=

= f
0
0
2
1 294

, MHz
325. Oznacme Z
vst
= 70 impedanciu diplu, Z
vst
= 300 vlnov impedanciu zvodu. Vlnov
impedancia tvrtvlnovho vedenia
Z Z Z
v vst vst
= =145 a jeho dlka d =

4
= 1,21 m
326. a) Z
1
= Z
v
, Z
2
= , Z
3
= Z
v
. Cel vkon postupuje do ztae Z
R
.
b) Z
1
= , Z
2
= Z
v
, Z
3
= Z
v
. Cel vkon postupuje do ztae Z
R
.
c) Ak s obidva spnace zapnut, potom Z
1
= Z
v
, Z
2
= Z
v
, Z
3
= Z
v
/2.
Koeficient odrazu v rovine AA' je = 1/3, 1/9-ina vkonu sa v danej rovine odra spt ku
zdroju a do kadej jednotlivej ztae postupuj 4/9-iny vkonu.
Ak s obidva spnace rozopnut, potom Z
1
= Z
2
= Z
3
= . Vkon do zta nepostupuje,
medzi rovinami spnacov je naptov stojat vlna s uzlami v rovinch spnacov.


705
Register
A
admitancia 443, 445, 446, 453
akumultor 199
akumultorov batria 201
alnico 386, 388
Ampre, A. M. 14, 247, 282
ampr (A) 23, 282, 283
Amprov silov zkon 278
Amprov zkon 253, 254, 255
amprzvit 395
amplitda 425, 428, 429, 437, 438
anin 16
antiferomagnetizmus 352, 387, 386
antiprotn 16
antineutrino 16
armco 388
atenutor 228
B
Bardeen, J. 414
bei funkcia 525
bel (B) 462
Bell, A. G. 462
ber funkcia 525
Besselova diferencilna rovnica 525
Besselova funkcia 525
betatrn 498
Biot, J. B. 246
Biotov-Savart-Laplaceov zkon 246, 260
blesk elektrick 177, 232
Bloembergen, N. 407
Bloch, F. 403, 566
Bodeho diagram 463
Bohr, N. 353
Bohrov polomer 11, 105
Boltzmann, L. 417
Boltzmannovo rozdelenie 172
Braunova trubica 486
BSC teria 413
C
Cavendish, Lord H. 15
cievka 266, 305, 311, 328, 332
cievka toroidlna 268, 322, 323
Clausiusov Mossottiho vzah 170, 171
Cooper, L. M. 413
coulomb 23
Coulomb, Ch. 14, 21
Coulombov zkon 21, 22
Coulombova veta 111, 159
Curie, P. 175
Curieho-Weissov zkon 376
Curieho bod 377
Curieho kontanta 175
Curieho teplota 377, 386
Curieho zkon 175, 374, 376
cyklotrn 495, 496, 503
cyklotrnov frekvencia 492

asov kontanta 222, 333
imanec, P. 566
inite akosti 343
inite zvlnenia 460
D
dBm 463
Debye, P. 175
debye (D) 80
decibel (dB, dBm) 462
diamagnetizmus 352, 369, 371
dielektrikum 33, 144, 150, 155, 156, 159,
160 165, 177 182
dilatcia asu (Einsteinova), 284
dida 128, 195, 231
dipl elektrick 28, 80, 144, 145, 249, 250
dipl magnetick (prdov sluka), 265, 278
Dirac, P. A. M. 250
Diracova -funkcia 451, 571
divergencia 56, 58 60, 100
domny 377, 378
Drude, P. 195
duant 496
dvojlinka 528, 538
dvojvodiov vedenie 528
dvojvrstva elektrick 89
dysprzium 353
706
E
Earnshawova veta 574
efektvna hodnota 424
Einstein, A. 14, 239, 292
elektret 147
elektrick kontanta 11, 22, 24
elektrick pevnos 156
elektrick sie 131, 207, 211
elektrick susceptibilita 154
elektrick pole 26, 27 31, 33 40, 46 59
elektrick obvod 199, 200
elektrick potencil 62, 64
elektrick prd 23, 110, 183 187
elektrolytick disocicia 81
elektromagnet 391, 392
elektrn 15, 16, 19, 104
elektrnov paramagnetick rezonancia
(EPR) 408
elektrnvolt (eV) 66
elektrostatick indukcia 113
eliptick integrly 37, 263
energia elektrickho poa 136, 137, 138
energia magnetickho poa 328, 329
F
faktor kvality 343
farad (F) 123
Faraday, M. 14, 187, 303
Faradayova klietka 115
fza 423,429, 435
fzor 439, 542
fzov koeficient 510, 533
fzov posuv 425, 428, 429, 430, 435, 436
fzov posva 133, 478
ferimagnetizmus 352
ferit 386, 388, 389
Fermiho-Diracovo rozdelenie 197
Fermiho hladina (energia) 197, 372
feromagnetizmus 237, 377
Feynman, R. P. 115, 169, 257
Fizeau, A. H. L. 545
fluxmeter 398, 400
fotosyntza 506
Foucault, J. B. L. 546
Fourierov rad 422
Franckov-Hertzov experiment 486
frekvencia cyklotrnov 492
frekvencia 423, 506
frekvenn filter 459
G
gadolnium 353
Galilei, G. 545
galvanometer 117, 118
Gauss, K. F. 14, 46, 237
Gaussov zkon 43, 46
Gaussov zkon v magnetizme 253, 418
Gaussova veta 59
Gell-Mann, M. 18
geodimeter 546
Gilbert, W. 237
Gorter, C. J. 407
gradient 76, 77, 78, 79
gravitan kontanta 11, 25
gyromagnetick pomer 355, 406, 408
H
Hansen, W. W. 403
Hall, E. H. 400
Hallov jav 400
Hallov jav kvantov 403
Hallova kontanta 402
Hallovo naptie 402
Hamiltonov opertor 100
harmonick prd 425, 478, 429
Heaviside, O. 437
Helmholtz, H. von 506
Helmholtzova rovnica 509
Helmholtzove cievky 294
henry (H) 315
Henry, J. 306
hertz (Hz) 423
Hertz, H. 14, 506
hbka vniku 521
hmotnostn spektrograf (Bainbridgeov) 499
hodnota efektvna 424
hustota nboja dkov 19, 34, 36
hustota nboja objemov 19, 40
hustota nboja plon 19, 37, 38, 105
hydrty 81
hysterza 353
hysterzna sluka 380
hysterzne straty 384
I
impedancia 429, 435, 437, 443, 444, 446
impedancia vkua charakteristick 11, 515
707
impedancia vedenia charakteristick (vlnov)
531
impedann kruhov diagram 539
index lomu 552
indukn iary 243, 244, 253
induknos 305, 315, 321, 322, 323
induknos syntetick 445
induknos vzjomn 305, 318, 319, 320,
324, 325,
intenzita elektrickho poa 25, 26 40,
48 54
intenzita magnetickho poa 272, 274
izolant 33
J
Jackson, J. D. 102
jadrov magnetick rezonancia (JMR), 357,
403, 404, 406, 407
Josephson, B. D. 415
Josephsonov jav 415
Joule, J. P. 385
Joulov zkon 204, 205
K
Kammerlingh-Onnes, H. 409
kapacita kondenztora 123, 124
kapacita vodia 122
kapacitn polovodiov dida 127
karcinotrn 486
katin 16
Kelvinov dvojit most 207
Kirchhoff, G. R. 14, 210
Kirchhoffove zkony 190, 210
Klitzing, K. von 403
klystrn 408, 480, 486
koaxilny kbel 127, 270
koeficient odrazu 535
koeficient odrazu napov 535
koeficient odrazu prdov 536
koeficient renia 511
koeficient tlmu 534, 535
koeficient vzby 326, 328
koercitvna intenzita 380
kondenztor 123
kondenztor doskov 123
kondenztor elektrolytick 128
kondenztor guov 126
kondenztor tantalov 127
kondenztor valcov 126
konduktancia 190
konduktivita 191
kontanta Avogadrova 11
kontanta Boltzmannova 11
kontrakcia dok (Lorentzova-FitzGeraldova)
284
krivka prvotnej magnetizcie 378
kvadrupl 80,108
kvalita 343, 448, 452, 454, 455, 458
kvantum elektrickho odporu 11, 403
kvark 18
L
Landau, L. D. 307, 372
Landauov diamagnetizmus 372
Landho faktor 356
Langevin, P. 374
Langevinova funkcia 375
Laplace, P. 246
Laplaceov opertor 101
Laplaceova rovnica 102
Lawton, W. E. 117
Le Chatelier, H. L. 307
Lenz, H. F. 306
Lenzov zkon 305, 306, 352, 370
Lorentz, H. A. 14, 243
Lorentzova krivka 452
Lorentzova sila 242, 291, 418
Lorentzove transformcie 283, 294
M
magnetick indukcia 46, 242, 244
magnetick kontanta 11, 23, 241, 282
magnetick susceptibilita 352, 363,
magnetick pole 187, 239, 260, 268, 270,
271, 272, 277
magneticky mkk materily 386, 388
magneticky tvrd materily 386, 388
magnetick monopl 250
magnetikum 352
magnetit 236
magnetizcia 358, 359
magnetizan krivky 358
magnetoelastick jav 385
magnetomechanick pomer 355, 406
magnetn Bohrov 11, 297, 356
magnetn jadrov 357, 405
magnetopauza 494
magnetostrikcia 385
708
magnetovec 236
magnetrn 481, 495, 503
Maxwell J. C., 14, 60, 121, 187, 292
Maxwellov most 477
Maxwellov relaxan as 225
Meissner, W. 411
Meissnerov jav 411, 412
meracie vedenie 543
metda elektrickch zrkadiel 119
metda obvodovch prdov 213
metda uzlovch potencilov 214
Michelson, A. A. 546
Mishima, T. 386
moment diplov elektrick 80
moment hybnosti 18
moment kvadruplov 80, 89
moment magnetick 18, 264, 354
N
nabla opertor 100
nboj bodov 16, 19, 21, 27
nboj elektrick 15, 16, 17, 18
nboj elementrny 11, 15
nboj mern 187, 491
naptie elektrick 65, 200
naptie elektromotorick (EMN) 198, 201,
202
naptie magnetomotorick (MMN) 395
naptie svorkov 200
Napier, J. 462
neper (Np) 463
nepolrne ltky 145
neutrn 16, 18
Nelova teplota 386
NMR 357, 403
NMR-tomograf 357, 403
Nortonova veta 218
O
objemov hustota vkonu 204
obvod derivan 335, 465, 679
obvod integran 335, 465, 679
obvod magnetick 395, 396
Ochsenfeld, R. 411
odpor elektrick 190, 201, 202
odpor magnetick 395, 396, 397
odpornk 190
Oersted, H. Ch. 14, 237, 238
Ohm, G. S. 14, 190
ohm () 191
Ohmov zkon 190, 191 193
oktva 463
Owenov most 477
P
Packard, M. E. 403
paraleln rezonann obvod 453, 458
paramagnetizmus 352, 373
psmov filter 460
Pauliho paramagnetizmus 372
Pauliho princp 357
perida 422
permaktrn 486
permalloy 387, 388
permanentn magnet 386, 389, 391
permeabilita 273, 363
permeabilita prostredia 273, 363
permeabilita relatvna 274, 363
permeancia 395
permendur 388, 391
permitivita 124, 153, 156
permitivita komplexn 509
permitivita prostredia 153
permitivita relatvna 124, 153, 156
pinch efekt 492
Planckova kontanta 11
Plimpton, S. J. 117
plynov kontanta 197
PN prechod 128
Poissonova rovnica 102, 106
polarizcia elektrnov 144, 167
polarizcia orientan,145, 172
polrne polymry 156
polovodi 195, 196, 197
posuvn prd 187, 274, 276
potenciometer 217
Pound, R. V. 403
povrchov jav (skinefekt) 368, 453, 521,
524
Poynting, J. H. 517
Poyntingov vektor komplexn 519
Poyntingov vektor 517
Poyntingova veta 517
pozitrn 16, 19
prechodov jav RC 219
prechodov jav RL 332
prechodov jav RLC 335
priepust dolnofrekvenn 459, 461
priepust hornofrekvenn 459, 464
priepust psmov 465
709
princp superpozcie 20, 24, 25, 254
prispsoben za 205
protn 15, 16, 17, 18, 105
prdov hustota 184, 185, 187
PSV 545
Purcell, E. M. 97, 566
R
Rabiho metda 486
Rko, M. 403
Rayleigh, Lord 420
reaktancia 444
reaktancia induktvna 426, 444, 446
reaktancia kapacitn 426, 444, 446
relaxan genertor 235
reluktancia 395
rezistancia 190
rezistivita 191, 194
rezistor 190, 199
rezonann krivka 451, 456
rezonann odpor obvodu 456
Rmer, O. 545, 550
rotcia 93, 95, 96, 97, 99, 100, 253
rovinn elektromagnetick vlna 512, 512
rovnica spojitosti 188, 189
Rowland, H. A. 295
Rowlandov disk 295
Rutherfordov rozptylov vzorec 486
rchlos fzov 513
rchlos grupov 513
rchlos svetla 11, 545, 549
rchlostn selektor 495, 499
S
samrium 353
Savart, F. 246
Shockleyho-Ramova veta 501, 688
Scheringov most 442, 477
Schrieffer, J. R. 413
Sedlk, B. 566
sriov rezonann obvod 447, 452, 458
SI sstava 11, 21
siemens (S) 191
Siemens, W. von 191
silnomagnetick ltky 353
siloiary 31
skalrny magnetick potencil 264, 265
skinefekt 251, 520
slabomagnetick ltky 352
Smithov diagram 539
solenoid 266, 267, 294, 295, 297, 298
Sommerfeld, A. 196
spektroskopia 406
spin 18, 198
spa automobila 201
SQUID 416
Steinmetz, Ch. 421, 476
Sternov-Gerlachov experiment 486
Stewart, T. D. 187
stojat vlny 537, 541
Stokes, G. G. 96
Stokesova veta 96
stratov uhol 441
Stratton, J. 565
striedav prd 422
supermalloy 387, 388
supravodivos 409
sradnice cylindrick 561
sradnice polrne 559
sradnice pravouhl 558, 560
sradnice sfrick 562
susceptancia 445
susceptancia induktvna 445, 446
susceptancia kapacitn 445, 446
synchrocyklotrn 498
synchrotrn 498
synchrotrnov iarenie 498
syntetick induknos 445

toll, J. 568
T
Tamm, I. J. 241
tangens , 441, 442
telegrafn rovnice 530
TEM-vlna 512
tepeln odporov sinite 194, 195
tesla (T) 244
Tesla, N. 244
Thales z Miltu 236
Thveninova veta 216
Thomsonov model atmu 104
Thomsonova frekvencia 340
Thomsonova metda 486
Thomsonova veta 33
tienenie elektrick 114, 115
TNT tona 599, 644
710
tok vektora 43, 44, 45, 151
tokamak 492
Tolman, R. C. 187
transformtor 312
tyov magnet 304
U
innk 433
innos 206
uhlov frekvencia 423
uhlov rchlos 346
urchova 495
tlm 533
uzemnenie 116, 117
V
Van Allen, J. 493
Van Allenove psy 493
Van de Graaffov genertor 177, 201
varikap 127
varaktor 127
vektor elektrickej indukcie 151, 178, 276
vektor elektrickej polarizcie 146, 154, 158
vektor intenzity elektrickho poa 26, 31,
191
vektor intenzity magnetickho poa 272, 274
vektor magnetickej indukcie 103, 242, 243,
250
vektor magnetickej polarizcie 366
vektor magnetizcie 358
vektorov potencil 103, 251, 255,
257 260, 317, 318
viazan obvody 468
vriv (Foucaultove) prdy 313
vlnov dka 505, 514
vlnov rovnice 506, 509
vlnovod 524, 544
vlnov odpor 341, 538
vodi 33, 109, 116, 122
vodivos 190, 191, 195, 197
vodivos magnetick 396
volt (V) 26, 65
voltampr (VA), 435
voltamprov charakteristika 195
vrstevnice 77
vkon aktvny (inn), 432
vkon elektrick 204, 205, 206, 312
vkon jalov 432
vkon komplexn 438
vkon okamit 312, 431
vkon stredn 312, 432
vkon striedavho prdu 431
vkon zdanliv 434
vkonov faktor 433
vysokofrekvenn lanko 527
vzjomn indukcia 314, 316, 318
vzjomn induknos 314, 318, 319, 321,
324 326
W
watt (W) 204
weber (Wb) 244
Weber, W. E. 27, 244
Wheatstonov most 211, 213, 215, 216
Wienov deli 465
Wienov most 477
Y
Yukawov potencil 104, 571
Z
zdr frekvenn 459
zkon celkovho prdu 273, 365
zkon elektromagnetickej indukcie
Faradayov 305
zkon Hopkinsonovcov 395
zkony o elektrolze 187
zsuvka elektrick 201
zvit nakrtko 328
Zavojskij, E. K. 408
zdroj mkk 201
zdroj prdu 202
zdroj tvrd 201
Zenerova dida 159, 232
zrkadlo elektrick 119
zrkadlo magnetick 493
zvykov (remanentn) indukcia 380
711