Zaklady večnosti

JE

PDF vytvorené pomocou open source sady nástrojov mwlib. Ďalšie informácie nájdete na http://code.pediapress.com/ PDF generated at: Thu, 08 Sep 2011 04:30:03 UTC

Obsah
Články
HVIEZDA Vývoj
Vývoj hviezdy Vznik hviezdy Hviezda pred hlavnou postupnosťou Hlavná postupnosť Horizontálna vetva Asymptotická vetva obrov Dredge-up Nestabilný pruh Červená skupina Planetárna hmlovina Wolfova-Rayetova hviezda Supernova impostor Supernova Hypernova Hertzsprungov-Russellov diagram 1 2 2 4 6 7 9 10 12 13 14 15 20 21 21 28 28 34 34 35 39 40 40 41 41 43 45 45 46 48 50

Protohviezdy
Molekulárny mrak Herbigov-Harov objekt Hayashiho čiara Henyeyho stopa Premenná hviezda typu T Tauri

Typy
Podtrpaslík Podtrpaslík typu B Trpaslík (hviezda) Modrý trpaslík Oranžový trpaslík Červený trpaslík Žltý trpaslík

Podobor Obor (hviezda) Modrý obor Červený obor Jasný obor Nadobor Modrý nadobor Červený nadobor Žltý nadobor Hyperobor Žltý hyperobor Modrý tulák (hviezda) CH hviezda Hviezda typu S Premenná hviezda Nepravidelná premenná hviezda Polopravidelná premenná hviezda

51 52 54 54 55 57 58 59 60 61 62 63 64 64 65 69 69 70 70 72 72 73 74 75 75 76 77 78 78 80 80 81 81 82 83

Pozostatky
Biely trpaslík Čierny trpaslík Neutrónová hviezda Pulzar Magnetar

Specialna kompaktna hviezda
Q-hviezda Bozónová hviezda Gravahviezda

Spadnute hviezdy
Hnedý trpaslík

Struktura hviezdy
Jadro Slnka Konvektívna zóna Oblasť žiarivej rovnováhy Fotosféra Chromosféra

Koróna Slnečný vietor

83 85 87 87 88 89 90 92 92 112 112 113 113 117 118 118 118 120 120 121 122 128 129 129 132 132 133 134 135 135 136 139 139

Nukleosynteza
3-alfa reakcia Protón-protónový cyklus Héliový záblesk Uhlíkový cyklus

Vlastnosti
Spektrálna klasifikácia Vlastný pohyb Radiálna rýchlosť Hviezdna veľkosť Absolútna hviezdna veľkosť Zdanlivá hviezdna veľkosť Hmotnosť Slnka Metalicita Planetárna sústava Hviezdna sústava Dvojhviezda Kontaktná dvojhviezda Viacnásobná hviezda UBV systém

GALAXIA
galaxia

Hubblova schema
Eliptická galaxia Šošovková galaxia Špirálová galaxia Špirálová galaxia s priečkou Nepravidelná galaxia Trpasličia galaxia

Struktura
Supermasívna čierna diera

Aktivna galaxia
Aktívna galaxia Rádiová galaxia Seyfertova galaxia Blazar Kvazar

140 140 140 141 141 142 143 143 144 145 145 148 148 151 152 152 154 154 155 157 158 158 160 162 171 173 175 175 176 178 180 184 186 189 190

Interakcia
Interagujúca galaxia Satelitná galaxia Skupina galaxií Prázdnota (astronómia)

Zoznam galaxii
Zoznam galaxií Zoznam najbližších galaxií Zoznam kvazarov Absolútne čierne teleso Biela diera Chandrasekharova medza Dejiny astronómie Dilatácia času Fermión Fotón Hubblova schéma Hviezda Index lomu Infračervené žiarenie Kalibračný bozón Kerrova čierna diera Kozmológia Lorentzova transformácia Maxwellove rovnice Medzihviezdna hmota Metafyzika Occamova britva Priestoročas

Protohviezda Rýchlosť svetla Schwarzschildov polomer Schwarzschildova metrika Svetelný tok Svetlo Tachyón Teória relativity Teória strún Ultrafialové žiarenie Vesmír Všeobecná teória relativity Červia diera Čierna diera Špeciálna teória relativity Žiarenie gama 192 193 201 201 203 203 205 206 207 226 227 232 242 243 252 260 Referencie Zdroje článkov a prispievatelia Zdroje obrázkov. licencie a prispievatelia 263 266 Licencie článkov Licencia 270 .

1 HVIEZDA .

Hovoríme. končí jej produktívna časť života a nastáva pomalé uhasínanie. tým búrlivejšie prebiehajú termojadrové reakcie v jej vnútri a tým rýchlejšie spáli zásoby vodíka vo svojom jadre. oblasť vzniku hviezd v galaxii M33. ktorými hviezda prejde počas svojej existencie. že hviezda môže skončiť v jednom zo štyroch štádií. Z hviezdy sa stane červený obor. V tomto čase má hviezda pomerne rovnovážny stav. To sa skončí.2 Vývoj Vývoj hviezdy Vývoj hviezd je proces zmien. Nie všetky hviezdy však skončia rovnako. Ukončenie života hviezdy opäť závisí od jej hmotnosti. červený obor . ochladnú a zmenia farbu na červenú. Málo hmotné hviezdy Najmenej hmotné hviezdy.hviezda Betelgeuse Stredne hmotné hviezdy Hviezdy s hmotnosťou približne hmotnosti Slnka (do 1. Po spálení všetkých zásob vodíka v jadre sa hviezda začína dramaticky meniť. zrednú.čierny trpaslík. začne sa termojadrová fúzia vzniknutého hélia na kyslík a uhlík. . Vzrastajúca teplota a tlak v jadre si vynúti opätovné zapálenie termojadrových reakcií. je porušená hydrostatická rovnováha a nastáva kontrakcia. planetárnej hmloviny a bieleho trpaslíka. Hviezda má tak malý polomer a pomaly chladne. Jadro hviezdy sa začne zmršťovať. Vonkajšie vrstvy sa nafúknu. že nemá dostatočnú hmotnosť na vytváranie ťažších prvkov. Biely trpaslík postupne vychladne a zhasne a planetárna hmlovina sa rozptýli a stane sa súčasťou medzihviezdnej hmoty. pričom mení aj svoju farbu a z bieleho trpaslíka sa pomaly stáva hnedý trpaslík.4 násobku hmotnosti Slnka) končia fázou červeného obra. Ak nastane stav. Keď vo hviezde prestane prebiehať jadrová fúzia. Jadro opäť pokračuje v gravitačnej kontrakcii a zmení sa na malého a hustého bieleho trpaslíka. nakoľko však už v jadre nie sú zásoby vodíka. V takomto ustálenom stave hviezda vydrží ďalšie milióny rokov. hmotné studené teleso . Nakoniec sa z nej stane malé. keď sa gravitačná sila opäť vyrovná s tlakovou. že hviezda je na hlavnej postupnosti. NGC 604. Z hviezdy sa stane biely trpaslík. Hviezdy hlavnej postupnosti vyžarujú svoju energiu rovnomerne a v ich jadre dochádza k premene ľahkého vodíka . Po spálení zásob vodíka jednoducho termojadrové reakcie prestanú prebiehať. Napokon sa však minú aj zásoby hélia. Čím je hviezda viac hmotná. od svojho vzniku až po zánik. Hviezda sa začína zmršťovať. Všeobecne sa dá povedať.prócia na hélium. Vonkajšie vrstvy hviezdy sa znova začnú rozpínať. až sa napokon oddelia od hviezdy a vytvoria planetárnu hmlovinu. Tento proces trvá milióny alebo miliardy rokov. hnedí trpaslíci a hviezdy spektrálneho typu R. počas ktorých hviezda emituje žiarenie. N a S neprejdú nijakým dramatickým gravitačným kolapsom. Vo vonkajších vrstvách hviezdy pokračuje syntéza vodíka.

prípadne pulzar. ako v predchádzajúcom prípade. Okolitá hmlovina sa niekedy tiež nazýva planetárna hmlovina. pri ktorom hviezda rozmetá približne 95 percent svojej hmoty a vytvorí sa hmlovina. Takto sa medzihviezdna hmota obohacuje a ťažšie prvky. z ktorých sa znova môžu sformovať hviezdy. Tá však pokračuje až do takej miery. Ak má táto neutrónová hviezda stále hmotnosť viac ako 3 hmotnosti Slnka. Preto sa tento stav nazýva aj čierna diera. Najhmotnejšie hviezdy Najhmotnejšie hviezdy začnú svoje posledné štádium vývoja podobne. Stanú sa súčasťou hmlovín. Prvé hviezdy vo vesmíre boli zložené výlučne z vodíka a hélia. ktoré pokračuje v kontrakcii. ktorá má vo svojom okolí tak zakrivený časopriestor. že časť hmoty Slnka a telies slnečnej sústavy pochádza z dávno zaniknutej hviezdy. zvyšných 5 percent ostane v podobe maličkého jadra hmloviny. Takto vznikne neutrónová hviezda. Obohacovanie medzihviezdnej hmoty Vonkajšie odhodené vrstvy hviezdy. Pozri aj • vznik hviezdy • záverečné štádium vývoja hviezdy Všeobecné odvetvia astronómie Astrometria · Astrofyzika · Dejiny astronómie · Historická astronómia · Kozmológia · Galaktická astronómia · Extragalaktická astronómia · Nebeská mechanika · Vznik a vývoj galaxií · Planetológia · Stelárna astronómia · Vznik hviezd · Vývoj hviezd · Vznik a vývoj slnečnej sústavy . pretože v jeho chemickom zložení sa objavujú (hoci len v stopových množstvách) prvky ako kyslík. ak hviezda rotuje a emituje žiarenie. Elektróny sú postupne obrovským tlakom „vtlačené“ do protónov a vzniká látka zložená prevažne z neutrónov.4 do 3 hmotností Slnka. ktoré sú nevyhnutné pre vznik pevných (terestriálnych) planét a prípadného života. Po výbuchu supernovy sa jadro dostane do štádia neutrónovej hviezdy.Vývoj hviezdy 3 Hmotnejšie hviezdy Tretí typ smrti sa týka hviezd s hmotnosťou od 1. kontrakciou. či už ako planetárna hmlovina. že jadro hviezdy nevydrží obrovskú teplotu a nastáva jav zvaný supernova. Znamená to. sa naďalej rozpínajú a postupne splynú s medzihviezdnou hmotou. až prekročí kritickú hranicu a nastáva zrútenie sa hmoty samej do seba a vznikne singularita. alebo ako pozostatok supernovy. Začína sa podobne. uhlík a železo. alebo pozostatok po supernove. Táto druhá generácia hviezd však má na rozdiel od tej predchádzajúcej už väčšie zastúpenie ťažkých prvkov. kontrakcia pokračuje. ako u bieleho trpaslíka. Slnko je už hviezdou druhej alebo tretej generácie. že ani rýchlosť svetla nestačí na uniknutie z tohto priestoru. Explózia hviezdy sa v takomto prípade nazýva supernova (prípadne hypernova ak je hmotnosť hviezdy výnimočne veľká).

hviezdotvorná hmlovina Globuly v hmlovine IC 2944 mladé hviezdy vzniknuté v hmlovine v Orióne Po dosiahnutí takejto veľkosti sa začne jadro protohviezdy ohrievať. Je na to príliš chladná. že sa priťahujú a pomaly hýbu. Jednotlivé molekuly tohto mračna na seba pôsobia gravitačnou silou. Ide prevažne o emisné hmloviny. Hmota okolo každého z týchto zhlukov do nich postupne padá. pričom tento dej sa veľaráz opakuje. Tieto mračná sa nazývajú tiež hviezdotvorné hmloviny. zistili by sme pravý opak: životný cyklus hviezd je dynamický a často až neuveriteľne dramatický proces. že ich mali možnosť pozorovať iba počas nepatrného zlomku ich hviezdneho života. čo má za následok. aké sme schopní na Zemi vytvoriť. Napríklad sa môže stať. ktorého je však v hmlovine stále menej. Toto štádium predstavuje zárodok budúcej hviezdy. Mračnom nemyslíme čosi ako pozemské oblaky. ich hustota býva iba niekoľko atómov na centimeter kubický. Ak by sme však začali vnímať čas v merítku života hviezd. niečo cez dvetisíc stupňov na povrchu. Hviezda sa nachádza v tzv. kde sa znova ohreje. Hyashiho štádiu.Takáto guľa ešte nežiari vo viditeľnom svetle. Tieto gravitačné centrá sa nazývajú globuly. Každé pôvodné kondenzačné centrum nabaľuje na seba ďalší okolitý materiál. alebo Orlia hmlovina. Typickým príkladom globuly sú napríklad Thackerayove globuly v hmlovine IC 2944. aby mohla žiariť v infračervenom obore. ktoré priťahujú ďalší materiál. ktorú nazývame protohviezda. ktorý však môže byť vonkajšími vplyvmi urýchlený. K tomuto názoru dospeli kvôli tomu. je Veľká hmlovina v Orióne. Hviezdy ľudia dlhé tisícročia považovali za stálice. že popri takomto oblaku medzihviezdnej hmoty prejde nejaká hviezda a svojou gravitáciou spôsobí pohyb molekúl v mračne. Hmlovina M42 . až sa za z astronomického hľadiska krátky čas z každého takéhoto chuchvalca hmoty vytvorí guľa zhruba o veľkosti slnečnej sústavy. Ide o chladné a v porovnaní s okolitým priestorom husté tmavé prachoplynové hmloviny približne guľatého tvaru. Tá rastie spolu s veľkosťou zhlukov. utvoria sa jednotlivé gravitačné centrá. Teplota protohviezdy sa postupne zvyšuje. Je to ale dosť na to. pretože jednak sa míňa ako ho na seba priťahujú budúce hviezdy a . v skutočnosti sú tieto mračná nesmierne riedke a predstavujú lepšie vákuum. Alebo v jeho blízkosti vybuchne supernova a tlaková vlna opäť mračno premieša. pri ktorom sa teplota na povrchu mení len málo. kde sú zhluky najväčšie. V oboch prípadoch sa dajú častice do pohybu a v miestach. Kvôli veľmi malej hmotnosti jednotlivých častíc a obrovským vzdialenostiam medzi nimi je to veľmi dlhodobý dej. Ohriata látka zo stredu stúpa k okrajom. v ktorých vznikajú hviezdy. pričom jednotlivými zrážkami a premiešavaním molekúl vzrastá aj teplota látky. Vznik hviezdy Hviezdy vznikajú z chladných a riedkych prachových a plynových mračien. Príkladom takých hmlovín. tu sa ochladí a klesá k jadru.Vznik hviezdy 4 Vznik hviezdy Tento článok sa zaoberá procesom vzniku hviezd. postupne ohrieva aj okolitú látku a premiešava ju.

ktorý z novovznikajúcich hviezd začína prúdiť. ako deutérium. až sa postupne začínajú pretvárať jednotlivé prvky každý mesiac. V určitom štádiu. Medzihviezdny materiál sa teda časom nabalí alebo odfúkne a budúca hviezda stratí možnosť zväčšovať svoju hmotnosť. pretože energia vznikajúca termonukleárnymi reakciami vyrovná gravitačný tlak a zabezpečí na dlhé obdobie rovnovážny stav hviezdy. kde sa hromadí. že aj najväčšie protohviezdy nemajú viac ako zhruba 60-násobok hmotnosti Slnka. pričom sa začnú vytvárať ďalšie prvky. aby stlačili svoje jadro tak. Začína sa spotrebúvať vodík z okolitého plášťa a celý proces sa postupne posúva smerom k povrchu. že hviezda je v hydrostatickej rovnováhe. ako boli postupne vytvorené. Ťažšie atómy už jadrovou fúziou nevznikajú. Najprv dochádza k premene ľahších prvkov. Pretože héliové hviezdne jadro je ťažšie ako vodíkové. Veľmi hmotní veľobri môžu dosiahnuť až záverečnú reakciu. Je to disk zvyškového materiálu.085 hmotnosti Slnka.Vznik hviezdy jednak je odfukovaný hviezdnym vetrom. Pri dosiahnutí teploty okolo 10 miliónov stupňov dôjde k jadrovej reakcii. keď zvyšujúca sa teplota v jadre dosiahne niekoľko miliónov stupňov. dusíka. aby došlo k jadrovej premene prvkov. vlastnou váhou sa stláča. aj inertných plynov ako napríklad neónu. aby táto reťaz za sebou idúcich jadrových reakcií pokračovala vznikom stále ťažších prvkov. Tie môžu svojím hviezdnym vetrom spôsobiť eróziu a postupný zánik disku. pri ktorej vzniká železo. kde jednotlivé vrstvy predstavujú chemické prvky tak. ktorá sa „usadí“ na hlavnej postupnosti H-R diagramu. každú hodinu a hviezda sa začína podobať cibuli. Z energetického hľadiska je najvýdatnejším palivom vodík. Pozorovania naznačujú. Životnosť protoplanetárneho disku je ohrozená. čím sa zvyšuje jeho teplota. kým nevyčerpajú svoje obmedzené zdroje. Celý proces začína v jadre. Gravitačná kontrakcia protohviezdy sa zastaví. aby v nich mohlo dôjsť k jadrovej fúzii a stanú sa z nich tzv. Hmotná hviezda môže postupne zahriať svoje jadro na potrebnú teplotu. že teplota a tlak v jadre sú dostatočne silné na to. Doteraz bola zdrojom energie iba gravitačná kontrakcia. Vytvorením nového prvku sa uvoľňuje energia potrebná pre život hviezdy. Menej hmotné protohviezdy nie sú schopné kontrakciou zahriať svoje centrálne časti na takú teplotu. Po dostatočnom zvýšení teploty sa začne ďalšia jadrová reakcia. To znamená. Preto sa palivo spaľuje čoraz rýchlejšie. hnedí trpaslíci žiariaci prevažne v infračervenom obore. To sa však podarí len protohviezdam s hmotnosťou väčšou ako 0. že v ňom začnú spaľovať hélium. v ktorej sa uplatňuje protón-protónová reakcia (PP cyklus). lítium. závisí od hmotnosti hviezdy. Po celý ten čas klesá ťažšie hélium smerom k jadru. napr. Časom sa však všetok vodík v jadre minie. Všeobecné odvetvia astronómie Astrometria · Astrofyzika · Dejiny astronómie · Historická astronómia · Kozmológia · Galaktická astronómia · Extragalaktická astronómia · Nebeská mechanika · Vznik a vývoj galaxií · Planetológia · Stelárna astronómia · Vznik hviezd · Vývoj hviezd · Vznik a vývoj slnečnej sústavy . Málo hmotné hviezdy môžu skončiť iba pri spaľovaní vodíka na hélium a už nebudú dostatočne hmotné. Takýmto spôsobom sa spaľuje vodík a popolom tejto reakcie je hélium. 5 Životný cyklus hviezdy Celý životný cyklus hviezdy závisí od jej hmotnosti. vystúpi na scénu ďalší zdroj: termojadrová reakcia. To. Vtedy sa centrálna časť hviezdy trochu stlačí a načnú aj vyššie vrstvy. každý deň. Takýmto spôsobom postupne dochádza k fúziám stále ťažších prvkov. uhlíka. kyslíka. hovoríme. klesá aj energia uvoľnená ich vytváraním. Proti tlaku energie vyžarovanej hviezdou pôsobí v opačnom smere jej gravitačná sila. Pri asi 50% až 70% mladých hviezd sú nepriame dôkazy o existencii protoplanetárneho disku. Dochádza k vytváraniu jadier hélia z jadier vodíka. v gravitačnej kontrakcii a s tým spojeným zahrievaním jadra však ďalej pokračuje. berýlium či bór. z ktorého sa môžu (ale nemusia) utvoriť planéty. koľkokrát sa začne spaľovať popol z predchádzajúcich reakcií. Ako hviezda postupne tvorí ťažšie prvky. Tento okamih sa považuje za okamih vzniku hviezdy. ak je v okolí viacero mladých hviezd.

ktorý je miestom vzniku planét. že všetky hviezdy v tomto štádiu majú hustý protoplanetárny disk. wikipedia.5 násobok hmoty Slnka sa posúva na Hayashiho stopu (takmer vertikálne smerom nadol) a neskôr na Henyeyho stopu (takmer horizontálne doprava naproti hlavnej postupnosti). Predpokladá sa. V štádiu pred hlavnou postupnosťou existujú po dobu asi 1 % dĺžky života hviezdy (80 % existencie sú vo forme hviezd hlavnej postupnosti). Môže tu patriť premenná hviezda typu T Tauri.Hviezda pred hlavnou postupnosťou 6 Hviezda pred hlavnou postupnosťou Hviezda pred hlavnou postupnosťou (PMS hviezda alebo PMS objekt) je hviezda v štádiu. Zdrojom energie týchto objektov je gravitačné zmršťovanie. tak takáto sa považuje za hviezdu pred hlavnou postupnosťou. premenená hviezda typu FU Orionis (menej ako 2-násobok hmoty Slnka) alebo hviezda typu Herbig Ae/Be (2-8 násobok hmoty Slnka). Ak okolitý plynový a prachový obal rozptyľuje a tým sa zastavuje rast hviezdy. PMS hviezdy môžu byť odlíšené od trpaslíkov hlavnej postupnosti použitím hviezdneho spektra pri meraní korelácie medzi gravitáciou a teplotou. Na Hertzsprungov-Russellovom diagrame. Referencie [1] http:/ / en. Takéto hviezdy sa stávajú opticky viditeľnými už po ich vzniku. štádium hviezdy pred hlavnou postupnosťou s hmotou väčšou ako 0. tak takáto hviezda je považovaná za protohviezdu. PMS hviezda bude mať väčší polomer ako hviezda hlavnej postupnosti a tým pádom bude mať menšiu hustotu a povrchovú gravitáciu. Ak okolitá hmota padá do centrálnej kondenzácie. org/ wiki/ En%3Apre-main_sequence_star?oldid=374750001 . keď ešte nedosiahla hlavnú postupnosť. Hviezda T Tauri Pozri aj • Protoplanetárny disk • Protohviezda • Hertzsprungov-Russellov diagram Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Pre-main sequence star [1] na anglickej Wikipédii.

Hlavná postupnosť 7 Hlavná postupnosť Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

Hviezdy umiestnené na tomto páse sa nazývajú hviezdy hlavnej postupnosti alebo trpasličie hviezdy.0 L/L☉ K 54.5 miliardy rokov a zostane ňou ďalších 4.000 5.6 1. aj keď spaľujú vodík. Je to čiara vypočítaná počítačovými modelmi.0 16. zväčší sa a stane sa z neho červený obor. Hodnoty svietivosti. Farby hviezdnych tried udávajú približnú reprezentáciu fotografickej farby hviezdy. ak spaľuje vodík – čím takmer všetky hviezdy trávia väčšinu svojho „aktívneho“ života.35 1. resp.000 29. začiatku ich zániku. rotácia alebo magnetické polia a ďalšie.7 2.9 1.45 1.2 1.900 . keď začínajú vlastnú vodíkovú fúziu. že hlavná postupnosť nie je presná čiara.3 1. polomeru a hmotnosti sú v jednotkách Slnka.Hlavná postupnosť 8 Hlavná postupnosť Hertzsprung-Russellovho diagramu je krivka. Chemické zloženie spojené so stupňom vývoja tiež mierne posúvajú hviezdu po hlavnej postupnosti.7 3. pretože tak spektrálny typ. Dokonca aj dokonalé pozorovania by viedli k neostrej hlavnej Hertzsprungov-Russellov diagram postupnosti.5 miliárd rokov. ktorá je ovplyvňovaná predovšetkým vzdialenosťou daných hviezd.08 1. Spektrálna trieda Polomer Hmotnosť Svietivosť Teplota R/R☉ O2 O5 B0 B5 A0 A5 F0 F5 G0 G2 16 14 5. ako aj svietivosť závisia na hmotnosti hviezdy iba v nultom rade.200 9. kde sa nachádzajú hviezdy. a takto vyznačujú dolnú hranicu neostrosti hlavnej postupnosti zásluhou chemického zloženia.6 1. ktorí sa nachádzajú hneď pod hlavnou postupnosťou. Pri bližšom pohľade sa dá spozorovať.000 750 63 24 9. Táto línia je zdôrazňovaná.5 1. ale na ktorú majú dopad aj na nevysvetlené dvojhviezdy. V skutočnosti existujú hviezdy s veľmi nízkym obsahov kovov (podtrpaslíci). Keď sa v jadre minú zásoby vodíka.05 1.4 2.700 7.600 8. Astronómovia občas hovoria o hlavnej postupnosti nultej éry (alebo ZAMS).0 M/M☉ 158 58 16 5. Naše Slnko je hviezda hlavnej postupnosti už asi 4. Najchladnejší trpaslíci sú červení trpaslíci.0 4. rovnako ako blízke spoločnice.000 15. pretože hmotnosť napokon nie je jedinou hviezdnou vlastnosťou. Existuje veľa dôvodov pre túto neostrosť. ale že je trochu rozptýlená.200 6.000 46. Skutočné hodnoty jednotlivých hviezd sa môžu meniť v rozmedzí 20-30%.8 1.400 6. najdôležitejším z nich je stále nespoľahlivosť pozorovaní. Hviezdy zvyčajne vstúpia na hlavnú postupnosť a vystúpia z nej v momente ich zrodu. Údaje hlavnej postupnosti Uvedená tabuľka uvádza typické hodnoty hviezdy hlavnej postupnosti.0 1. okolo ktorej sa v diagrame nachádza väčšina hviezd.

36 0. ktoré nasleduje hneď po vetve červených obrov u hviezd. org/ wiki/ En%3Amain_sequence?oldid=13090953 Horizontálna vetva Horizontálna vetva je štádium vývoja hviezd. Referencie [1] http:/ / en. ktoré sa nachádzajú v približne horizontálnej línii na Hertzsprungov–Russellovom diagrame. ktorých množstvo hmoty je podobné Slnku.25 0.450 3.150 4.47 0.98 0.89 0.18 0. Horizontálna vetva hviezd je poháňaná héliovou fúziou v jadre cez 3-alfa reakciu a vodíkovou fúziou v plášti okolo jadra.83 0. ktoré sú relatívne mladé (populácia I) a sú náprotivkom HB hviezd (populácia II).850 3.200 Pozri aj • • • • • • • Hviezda typu O hlavnej postupnosti Hviezda typu B hlavnej postupnosti Hviezda typu A hlavnej postupnosti Hviezda typu F hlavnej postupnosti Hviezda typu G hlavnej postupnosti Hviezda typu K hlavnej postupnosti Hviezda typu M hlavnej postupnosti Zdroj • Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Main sequence [1] na anglickej Wikipédii.36 0.75 0.500 5. Mnohé hviezdy tejto vetvy pulzujú a tým sú známe ako RR Lyrae hviezdy.64 0.62 0.95 0.Hlavná postupnosť 9 G5 K0 K5 M0 M5 0. .075 5. Je pomenovaná podľa HB hviezd. Príbuznou triedou hviezd sú hviezdy známe ako červená skupina. wikipedia.70 0.

vrstvou hélia podstupujúceho fúziu. Vývoj hviezdy Keď hviezda spotrebuje zásobu vodíka pri jadrovej syntéze v jadre. Vo vnútornej štruktúre je charakteristická centrálnym a nehybným jadrom z uhlíka a kyslíka. začína prebiehať horenie hélia. Referencie [1] http:/ / en. jadro sa zmenší a jeho teplota sa zvýši. až teplota v jadre dosiahne hranicu 3x108 K. Prudký začiatok horenia hélia v jadre zastaví ochladzovanie hviezdy a zvýši svietivosť a hviezda sa presunie nazad smerom doľava na HR diagrame. Týmto štádiom vývoja hiezd prechádzajú všetky malé až stredne veľké hviezdy (0. org/ wiki/ En%3Ahorizontal_branch?oldid=361707322 Asymptotická vetva obrov Asymptotická vetva obrov je oblasť na Hertzsprungov-Russellovom diagrame obsadená malými až stredne veľkými hviezdami. čoho výsledkom je tvorba uhlíka (známe ako horenie hélia). Po ukončení horenia hélia v jadre sa hviezda zase začína posúvať doprava po HR diagrame. ďalšou zónou. Svietivosť sa zvýši podstatne a z hviezdy sa stáva červený obor. kde vodík vstupuje do fúzie.6-10 násobok hmoty Slnka) v neskoršom období svojej existencie. čoho výsledkom je expanzia a ochladenie vonkajších vrstiev. čím nasleduje trasu vedúcu do pravého horného rohu HR diagramu. čím sa vytvára hélium (horenie vodíka) a veľmi veľkým obalom z materiálu. wikipedia. Hviezda asymptotickej vetvy obrov (AGB) je červený obor.[2] Eventuálne. ktorý zložením pripomína normálne [1] hviezdy. Hertzsprungov-Russellov diagram znázorňujúci vývoj hviezd rozdielnej hmoty.Horizontálna vetva 10 Pozri aj • Červená skupina • Metalicita • Asymptotická vetva obrov Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Horizontal branch [1] na anglickej Wikipédii. Asymptotická vetva obrov je označená AGB pre prípad hviezd s dvojnásobnou hmotou Slnka. pričom pri tejto ceste sa pohybuje . Toto je horizontálna vetva (populácia II hviezd) alebo červená skupina (populácia I hviezd).

čím mení ich zloženie. keď sa materiál vďaka vetru začne miešať s medzihviezdnou hmotou na veľmi veľkom polomere. AGB hviezdy majú prvky S-reakcie vo svojich spektrách. Avšak vo vonkajších vrstvách protoplanetárneho obalu prebiehajú zaujímavé reakcie a vďaka veľkosti a malej optickej hrúbke sú jednoduchšie na pozorovanie. tak sa vyvinú do krátko existujúcich protoplanetárnych hmlovín.) presúvajú z fázy prachu do prachových zrniečok. Zloženie obalu: 1.termodynamická rovnováha pulzujúci hviezdny obal zóna formovania prachu chemicky neaktívna oblasť medzihviezdna UV radiácia . jej maximálny polomer môže byť vypočítaný približne na 3×1014 km (30 svetelných rokov). 5. Si. Počas E-AGB hlavným zdrojom energie je fúzia hélia v oblasti okolo jadra skladajúcej sa hlavne z uhlíka a kyslíka.. . Po tom ako tieto hviezdy stratia takmer celý svoj obal a ostáva iba jadro. Dynamicky najzaujímavejšia činnosť vznika v blízkosti hviezdy. pričom sa predpokladá. Hviezdy v tejto fáze svojho vývoja sú známe ako AGB hviezdy. Odtiaľ pochádza názov asymptotická vetva obrov. Počas tejto fázy sa hviezda zväčšuje do veľkosti obra a stáva sa z nej červený obor. 3.fotolýza molekúl V zóne formovania prachu sa tzv. Ďalšie dredge-upy môžu viesť k vzniku uhlíkatej hviezdy. Hviezda môže v AGB fáze stratiť 50-70 % svojej hmoty. Pri stanovení dĺžky života AGB hviezdy jeden Myr (1 milión rokov) a vonkajšej rýchlosti 10 km/s. Keď v oblasti fúzie dôjde hélium začína TP-AGB fáza. Maserové molekuly sú SiO. . Avšak počas doby 10000-100000 rokov oblasť začne byť zase aktívna. Vďaka týmto impulzom. 2. Toto je maximálna hodnota. V tejto fáze hviezda uvoľňuje svoju energiu z fúzie vodíka v tenkej zóne. že nie je žiaden rozdiel rýchlostí medzi hviezdou a medzihviezdnou hmotou. kde vzniká vietor a strata hmoty je rozhodujúca.. 4. sa materiál z jadra zamiešava do vonkajších vrstiev. 11 AGB fáza AGB fáza je rozdelená na dve časti. Tento proces sa nazýva héliový záblesk alebo teplotný impulz. ktoré prebiehajú iba niekoľko tisíc rokov. Teplota obalu je daná zahrievacími a ochladzujúcimi procesmi pre plyn a prach. Tento procesa sa nazýva dredge-up. H2O.Asymptotická vetva obrov takmer po rovnakej trase ako bola jej trasa červeného obra. pričom strácajú obrovské množstvá hmoty vo forme hviezdneho vetra. Mg. a predpokladá sa. vo vnútri ktorej leží teraz už neaktívna oblasť hélia. Protoplanetárne obaly AGB hviezd Obrovská strata hmoty AGB hviezd vytvára v ich okolí rozšírený protoplanetárny obal. Konečným osudom AGB obalu je fáza planetárnej hmloviny. AGB hviezdy sú typické dlhoperiodické premenné hviezdy. Hviezdne vetry z AGB hviezd sú centrami vytvárania medziplanetárneho prachu. Vďaka dredge-up. Novosformovaný prach takmer okamžite napomáha pri povrchových reakciách. refrakčné prvky (Fe. čím znova nahradí zónu vodíka. skorá AGB (E-AGB) a tepelne pulzujúca AGB (TP-AGB). fotosféra . Polomer hviezdy môže mať veľkosť astronomickej jednotky. Hviezdne vetry AGB hviezd sú často zdrojom maserového žiarenia. že môžu byť hlavnými centrami tvorby prachu vo vesmíre. a OH. ale klesá so zväčšujúcou sa radiálnou vzdialenosťou od fotosféry s teplotou 2000-3000 K.

Asymptotická vetva obrov 12 Referencie [1] Lattanzio J. and Forestini. wikipedia. ktorý môže vytvoriť uhlíkatú hviezdu. J. Sun (2000).[1] Tento druhý dredge-up vyvrcholí vo zvýšení prebytku povrchového 4He a 14N. kde sa povrchová konvektívna zóna rozširuje nadol do vrstiev s materiálom. M. Hans Olofsson. U hviezd 4 až 8-krát hmotnejších ako Slnko. Nucleosynthesis in AGB Stars. IAU Symposium on AGB Stars. L. Montpellier [2] H. pričom prebehne héliový záblesk zároveň s horením hélia. org/ wiki/ En:dredge-up?oldid=375238766) na anglickej Wikipédii. Pozri aj • Uhlíkový cyklus • Nuklid Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Dredge-up (http:/ / en. University of Cambridge. [2] KWOK. keď sa fúzia hélia v jadre blíži ku koncu. čoho vyvrcholením je druhý dredge-up. prúdenie premieša produkty uhlíkového cyklu. . ISBN 0521623138. (1998).[2] Referencie [1] LAMBERT. Habing. v ktorom prebieha nukleosyntéza. zatiaľ čo množstvo 12C a 16O sa zníži.[2] Tretí dredge-up nastane po vstupe masívnej hviezdy do asymptotickej vetvy obrov. ISBN 052141475X. keď hviezdy hlavnej postupnosti prechádzajú do vetvy červených obrov. 92–109. Elements and the Cosmos. Výsledkom je zamiešanie produktov fúzie do vonkajších vrstiev atmosféry hviezdy. Takéto nuklidy sa môžu objaviť v spektre hviezdy. (1992). D. Dredge-up Dredge-up je perióda vo vývoji hviezdy. Výsledkom tohto konvektívneho mixovania je atmosféra indikujúca spektrálne stopy vodíkovej fúzie: 12C/13C a C/N pomery sú zmenšené a povrchový nadbytok lítia a berýlia môže byť znížený. Pozri aj Astronomický portál • • • • Červený obor Uhlíkatá hviezda Mira Planetárna hmlovina Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Asymptotic giant branch (http:/ / en. org/ wiki/En:asymptotic_giant_branch?oldid=375419852) na anglickej Wikipédii. Springer (2004). Výsledkom je zvýšenie prebytku uhlíka v pomere ku kyslíku. Tento dredge-up spôsobuje vystupovanie hélia. ISBN 0-387-00880-2. uhlíka a produktov s-reakcie na povrch hviezdy. The origin and evolution of planetary nebulae. wikipedia. Prvý dredge-up nastáva. Cambridge University Press. “Observational Effects of Nucleosynthesis in Evolved Stars”. Asymptotic Giant Branch Stars.

premenná hviezda typu RV Tauri. . Druhá ionizácia (He III) začína pri teplote 35000-50000 K. pulzujúci biely trpaslík. Hlbšie pod fotosférou v teplote 25000-30000 K začína vrstva He II (prvá ionizácia He). He II sa začína transformovať na He III (druhá ionizácia). U normálnych A-F-G hviezd je vo hviezdnej fotosfére He neutrálne. Po zväčšení teplota a hustota klesá a He III sa začína rekombinovať na He II. v ktorej sa nachádzajú pulzujúce premenné hviezdy (patria sem aj premenná hviezda typu RR Lyrae. Zvyšuje sa opacita a únik energie z vnútra hviezdy je efektívne absorbovaný. Fázový posun medzi radiálnou rýchlosťou hviezdy a jasnosťou závisí od vzdialenosti medzi zónou He II a hviezdnym povrchom vo hviezdnej atmosfére. Cefeida. Vonkajšie vrstvy sa sťahujú a cyklus začína odznova. premenná hviezda typu W Virginis. hustota a teplota vrstvy He II sa zväčšuje. Dolná časť pruhu sa javí ako Hertzsprungova medzera na HR diagrame. Keď sa hviezda sťahuje. Zvyšuje sa teplota vrstvy a tým sa začína zväčšovať.[1] Nestabilný pruh pretína hlavnú postupnosť v oblasti hviezd A a F (1-2 násobok hmoty Slnka) a rozširuje sa vertikálne nahor do vyšších svetelností.Nestabilný pruh 13 Nestabilný pruh Nestabilný pruh je takmer vertikálna oblasť na Hertzsprungov-Russellovom diagrame. Pulzácie Hviezdy v nestabilnom pruhu pulzujú vďaka He III (dvojito ionizované hélium). premenná hviezda typu Delta Scuti. premenná hviezda typu SX Phoenicis a rýchlo oscilujúce Ap hviezdy).

org/ wiki/ En:instability_strip?oldid=366153271) na anglickej Wikipédii. wikipedia. html). ktorá znázorňuje vývoj hviezdy s dvojnásobkom hmotnosti Slnka. Zaraďujú sa sem jasnejšie hviezdy ako hviezdy hlavnej postupnosti pri rovnakej alebo vyššej povrchovej teplote (alebo chladnejšie hviezdy pri porovnateľnej svietivosti). Červená skupina Červená skupina je útvarom v Hertzsprungovom-Russellovom diagrame hviezd. Teoreticky sú absolútne svietivosti hviezd červenej skupiny značne nezávislé od zloženia alebo veku hviezdy. Hertzsprungov-Russellov diagram znázorňujúci vývoj hviezd rozdielnej hmoty.com. Toto štádium vývoja hviezdy je fázou horenia hélia. Červená skupina je označená RC na zelenej čiare.Nestabilný pruh 14 Referencie [1] Cepheid instability strip (http:/ / www. Pozri aj • Hertzsprungova medzera • Opacita Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Instability strip (http:/ / en. encyclopedia. zatiaľ čo hlavná postupnosť je fázou horenia vodíka. . v okolitých galaxiách a hviezdokopách. encyclopedia. takže slúžia ako štandardné sviečky na odhadovanie astronomických vzdialeností vo vnútri našej Galaxie. čo je protikladom horizontálnej vetvy. com/ doc/ 1O80-Cepheidinstabilitystrip. Považuje sa za bohatú na kovy. A Dicionary of Astronomy. prístup: 28-03-2010. Na Hertzsprungovom-Russellovom diagrame sa nachádzajú vpravo.

org/ wiki/ En%3Ared_clump?oldid=366286858 Planetárna hmlovina Planetárna hmlovina je astronomický objekt skladajúci sa z približne guľovej žiariacej zmesi plynov tvorenej niektorými typmi hviezd na konci ich života. storočia. pretože hrajú kľúčovú úlohu v chemickom vývoji galaxie. Mechanizmus vzniku takej širokej palety tvarov a rysov dosiaľ nebol celkom objasnený. produkty nukleárnej syntézy. pozorovaná Charlesom Messierom v roku 1764 a zapísaná ako M27 v jeho katalógu hmlovín. hmlovina Mačacie oko V posledných rokoch priniesol Hubblov vesmírny ďalekohľad snímky. objaviteľ Uránu. aj keď. ktoré odhalili. edu/ ~kstanek/ RedClump/ [2] http:/ / en.Červená skupina 15 Pozri aj • Asymptotická vetva obrov Externé odkazy • Krzystof Stanek . pre nich presadil termín planetárna hmlovina. Neskôr zistil. nemajú s planétami nič spoločné. Prvá objavená planetárna hmlovina bola hmlovina Činka v súhvezdí Líšky. Jeho pozorovania hviezd ukázali. wikipedia. V našej Galaxii poznáme asi 1 500 týchto objektov. žiadna nie je viditeľná voľným okom. William Huggins bol jedným z prvých pozorovateľov ich optického spektra. Vracajú totiž materiál do medzihviezdneho priestoru a obohacujú ho tak o ťažké prvky. ako teraz vieme. Referencie [1] http:/ / cfa-www. Povaha planetárnych hmlovín nebola známa až do prvých spektroskopických pozorovaní v polovici 19. preto William Herschel. Tento pojem nemá žiadnu súvislosť s planétami: názov pochádza z v minulosti predpokladanej podobnosti so vzhľadom obrích planét. Jav netrvá dlho. Prvým objaviteľom so slabými ďalekohľadmi sa zdalo. Pozorovania Planetárne hmloviny sú zvyčajne slabo viditeľné objekty. že majú spojité spektrá s mnohými tmavými čiarami na nich navrstvenými. že mnoho planetárnych hmlovín má veľmi zložitú a rôznorodú morfológiu. NGC 6543. harvard. iba niekoľko tisíc rokov z typického života hviezdy dosahujúceho niekoľko miliárd rokov. že sa M27 a iné hmloviny podobajú plynovým obrom. Planetárne hmloviny sú dôležitými astronomickými objektami. V iných galaxiách sú planetárne hmloviny jedinými pozorovateľnými objektami poskytujúcimi informácie o chemickom zložení.využívanie červenej skupiny pri odhade vzdialeností [1] (po anglicky) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Red clump [2] na anglickej Wikipédii. že mnoho hmlovín ako hmlovina Andromeda majú spektrá podobné hviezdnym – tieto hmloviny sa neskôr ukázali byť galaxiami. Pre rozklad svetla používal optický hranol. .

Planetárna hmlovina Naopak. Spektroskopické pozorovania ukazujú. Spektoskopické pozorovania teda ukazujú. storočia technologický pokrok rozšíril štúdium planetárnych hmlovín. Energia uvoľňovaná fúznymi reakciami zabraňuje gravitačnému kolapsu hviezdy a hviezda je preto stabilná. Naše Slnko je veľmi priemernou hviezdou a iba malé množstvo hviezd má omnoho väčšiu hmotnosť ako ono. jadrá hélia sa začnú spájať a vzniká tak uhlík a kyslík. Zatiaľ čo hélium sa skoro po objave v slnečnom spektru podarilo izolovať aj na Zemi. ktorá by mohla brániť tlaku vonkajších vrstiev. zmršťovanie jadra zvýši teplotu asi na 100 miliónov K. Jadro sa preto zmršťuje a zahrieva. rokoch 20. Na začiatku 20. Na konci 20. z čoho vyplýva. Hviezda sa zmení na červeného obra. že v plyne s extrémne nízkou hustotou môžu elektróny obsadiť excitované metastabilné energetické úrovne v atómoch a iontoch. ale priemerné a menej hmotné hviezdy na konci vytvárajú planetárnu hmlovinu. Najskôr si vytvoril hypotézu. Hubbleov teleskop umožnil astronómom študovať svetelné emisie mimo viditeľného svetla. Typická hviezda vážiaca menej ako dvojnásobok hmotnosti Slnka strávi väčšinu svojho života žiarením produkovaným nukleárnou fúziou. storočia fyzici ukázali. Ich jasnosť je ale veľmi malá. neviditeľné z pozemských observatórií. pri pozorovaní hmloviny Mačacie oko. videl veľmi odlišné spektrum[1] . no hneď ako vyčerpá svoj vodík. Hmlovina Prstenec M57 v súhvezdí Lýra . že musia byť veľmi malé. že planetárne hmloviny sú vonkajšie vrstvy hviezdy odhodené do priestoru na konci jej života. Hubbleov teleskop tiež ukázal. na hneď ako teplota dosiahne 100 miliónov K. keď hviezda vyčerpá všetko svoje nukleárne palivo. že všetky planetárne hmloviny expandujú. centrálne hviezdy planetárnych hmlovín sú veľmi horúce. Hviezdy majúce viac ako niekoľko hmotností Slnka končia svoj život pri dramatickej explózií supernovy. Tieto spektrálne čiary. ktoré by inak pri vyšších hustotách boli veľmi rýchlo deexcitované zrážkami [2] . Iba v okamihu.7 nm známy prvok. omnoho presnejšie merania aj veľmi slabých spektrálnych čiar. ktorý nazval nebulium — podobná úvaha viedla k objavu hélia v slnečnom spektre v roku 1868. že aj keď sa mnoho hmlovín zo Zeme zdá byť jednoduchými a pravidelnými. Infračervené a ultrafialové štúdie planetárnych hmlovín dovolili omnoho presnejšie určenie teploty. ktorá premieňa vodík na hélium v jej jadre. nebulium nie. Planetárne hmloviny teda možno chápať ako záverečnú fázu vývoja hviezdy. hustoty a početnosti výskytu hmlovín. 16 Pôvod Planetárne hmloviny sú konečným štádiom vývoja väčšiny hviezd. Skôr ako súvislé spektrum s navrstvenými absorpčnými čiarami vykazuje hmlovina Mačacie oko a iné podobné objekty iba malý počet emisných čiar. iba za dovtedy neznámych podmienok. že hmloviny sú tvorené extrémne zriedeným plynom. pri veľmi vysokom optickom rozlíšení dosiahnuteľnom nad zemskou atmosférou boli odhalené aj veľmi zložité štruktúry. ktoré je možno uvidieť iba pri plynoch s veľmi nízkou hustotou. Po niekoľkých miliardách rokov hviezda vyčerpá svoje zásoby vodíka a v jadre už nie je dosť energie. Dnešné slnečné jadro má teplotu 15 miliónov K. že skôr ako neznámy prvok. čo nezodpovedalo čiare žiadneho známeho prvku. storočia Henry Norris Russell predložil hypotézu. Ako je vysvetlené ďalej.7 nanometrov.7 nm. Technológia CCD umožňuje. oproti predchádzajúcim možnostiam. čo vyvoláva myšlienku. V 20. Vonkajšie vrstvy hviezdy sa naopak vďaka veľmi vysokej teplote predávanej z jadra začnú enormne rozpínať a potom sa stanú oveľa chladnejšími. sa nazývajú zakázané čiary. Jadro hviezdy pokračuje v zmršťovaní a zahrievaní. že na tejto dĺžke vyžaruje dosiaľ neznámy prvok. Prechody elektrónov z týchto hladín dávajú pri kyslíku hodnotu 500. vyžaruje s vlnovou dĺžkou 500. sa môže zmrštiť do tak malej veľkosti. Najjasnejšia z nich má vlnovú dĺžku 500.

Hviezda sa stane bielym trpaslíkom a atómy a molekuly plynného mraku sa rekombinujú. obsahovali už od počiatku ťažšie prvky. Nakoniec sa ochladí natoľko. generácie). keď plyny expandujú. Raný vesmír bol zložený takmer výlučne iba z vodíka a hélia. aby došlo k ionizácii vyvrhnutej atmosféry. ktoré sa sformovali. sa centrálna hviezda ochladzuje. Héliová horiaca šupka rýchlo expanduje a ochladí sa. 17 Životnosť hmlovín Plyny planetárnych hmlovín sa pohybujú od centrálnej hviezdy rýchlosťou niekoľkých kilometrov za sekundu. čím sa pre nás stanú neviditeľnými. generácie). sú odhaľované stále hlbšie a hlbšie vrstvy s vyššou a vyššou teplotou. zatiaľ čo mladšie hviezdy s vyšším podielom ťažších prvkov sú známe ako hviezdy populácie I (hviezdy 2. Detail plantárnej hmloviny M27 (Činka) . obohacujú ho o ťažšie prvky. dusík a kyslík. že hviezda sa stáva veľmi nestabilnou – malé zvýšenie teploty vedie k prudkému nárastu rýchlosti reakcií. V rovnakej chvíli.[3] Vyvrhnuté plyny sa sformujú do mraku materiálov okolo teraz už odhaleného jadra hviezdy. čo opäť zníži rýchlosť reakcií. ako vyžaruje svoju energiu — fúzne reakcie sa zastavujú. Ako sa stále väčšia a väčšia časť atmosféry vzďaľuje od hviezdy.Planetárna hmlovina Obnovenie fúznych reakcií zastaví kontrakciu jadra hviezdy. aby udržala vzďaľujúce sa plyny ionizované. aby odhodili celú hviezdnu atmosféru do priestoru. Fúzia hélia je extrémne citlivá na teplotu s reakčnou rýchlosťou úmernou T40. pretože hviezda nie je dostatočne hmotná.útvary nazývané kometárne uzly Galaktická recyklácia Planetárne hmloviny hrajú veľmi dôležitú úlohu v galaktickej evolúcii. začne sa uvoľňovať dosť ultrafialových fotónov. že nie je schopná vydávať dosť ultrafialového žiarenia. To vytvára mohutné pulzácie. Mrak sa stane planetárnou hmlovinou. sú známe ako hviezdy populácie II (hviezdy 1. a len čo sa dostatočne rozplynú a dostanú do medzihviezdneho priestoru. To zapríčiňuje. ktoré sa časom stanú dostatočne mohutnými na to. Horenie hélia skoro vytvorí inertné jadro hviezdy z uhlíka a kyslíka obklopené šupkou hélia. Aj keď sú tieto ťažšie prvky iba malou časťou hviezdy. čo uvoľní veľké množstvá energie ďalej zvyšujúce teplotu. obsahujúce extrémne malé množstvá ťažších prvkov. Hviezdy vytvorené veľmi skoro po začiatku vesmíru. majú významný dopad na jej vývoj. astronómami súhrnne nazývanými kovy. ťažšie prvky je možné vytvoriť pomocou nukleárnej fúzie iba vo hviezdach. že iba 2 % nárast teploty viac ako zdvojnásobí rýchlosť reakcií. . Len čo obnažený povrch dosiahne teplotu 30 000 K. Nasledujúce generácie hviezd. Plyny z planetárnych hmlovín obsahujú veľký podiel prvkov ako uhlík. čo spôsobí jej svit. aby dosiahla teplotu jadra potrebnú pre fúziu uhlíka a kyslíka. To znamená.

Druhou možnosťou je narušovanie toku materiálu planétami vzdialenejšími od hviezdy vo chvíli. poznáme asi 1500 planetárnych hmlovín. Žiarenie z centrálnej hviezdy ohrieva plyny na teploty asi 10 000 K. Približne 10 % planetárnych hmlovín sú prísne bipolárne a malé množstvo je asymetrické. jej rozpínanie spôsobuje znižovanie hustoty. ak je centrálna hviezda zložkou dvojhviezdy. niekedy aj vyššiu ako 106 častíc na cm3. ale môže to byť spôsobené gravitačnými interakciami s hviezdnym sprievodcom. posledné prieskumy. iba v jednom alebo dvoch prípadoch. . Motýlia hmlovina Aj keď CCD prvky v modernej astronómii takmer úplne nahradili fotografický film. Hmloviny možno popisovať ako ohraničené žiarením alebo ohraničené hmotou. Čím energetickejší je fotón. tým je horšie absorbovateľný a preto sú nízkoenergetické fotóny prvými. je však možné pozorovať široké spektrum tvarov a zložitých foriem. planetárne hmloviny by mali byť symetrické alebo takmer guľové. Napriek intuícii sa teplota plynov so vzrastajúcou vzdialenosťou od centrálnej hviezdy zvyšuje. V druhom prípade vyžaruje centrálna hviezda dosť ultrafialového žiarenia. Nachádzajú sa väčšinou pri rovine Mliečnej cesty s najväčšou koncentráciou blízko galaktického centra. ktoré sú absorbované. Mladšie planetárne hmloviny majú väčšiu hustotu. Počet a rozdelenie V súčasnosti v našej galaxii. že všetky jej ultrafialové fotóny sú absorbované a viditeľná hmlovina je obklopená množstvom neionizovaného plynu.[4] Morfológia Všeobecne povedané. Príčiny tak veľkého množstva foriem nie sú celkom objasnené. Iba veľmi výnimočne je možné ich vidieť v hviezdokopách. ktoré významne zvýšili počet známych planetárnych hmlovín. Ako hmlovina starne. Vo vonkajších objemnejších častiach hmloviny sú nízkoenergetické fotóny už pohltené a zostávajúce vysokoenergetické fotóny dávajú oveľa vyššie teploty. keď sa hmlovina formuje. ktoré silno emitujú takmer všetky planetárne hmloviny. Ich vzácnosť je daná ich veľmi krátkym životom v porovnaní s celkovou dĺžkou života hviezdy. V prvom prípade je okolo hviezdy toľko hmoty. ktorá sa skladá z viac ako 200 miliárd hviezd. Jedna je takmer pravouhlá. používali film Kodak Technical Pan spolu s veľmi kvalitným filtrom izolujúcim najsvetlejšie emisné čiary vodíka. aby ionizovala všetok okolitý plyn.Planetárna hmlovina 18 Vlastnosti Fyzikálne vlastnosti Typická planetárna hmlovina má dĺžku zhruba jeden svetelný rok a obsahuje extrémne zriedený plyn s hustotou zvyčajne okolo 1000 častíc v cm3 – takže je asi biliarda-krát redší ako zemská atmosféra.

Miller W. B. A. iní tvrdia. Storey P. že nezrovnalosti sú príliš veľké na to. Porovnanie uhlovej expanzie s odvodenou rýchlosťou odhalí vzdialenosť hmloviny. Balick. 391 [4] Parker Q.W. a občas sa vyskytujú veľké nezrovnalosti medzi výsledkami odvodenými z týchto dvoch metód. On the Spectra of some of the Nebulae. 2430 [6] Soker N. Aj keď žiadne takéto chuchvalce doteraz neboli pozorované. Publications of the Astronomical Society of the Pacific. zatiaľ čo stroboskopické pozorovania Dopplerovho posunu odhalia rýchlosť expanzie v línii pohľadu. 154. Ed S. Aj tak niektorí astronómovia veria. 39. 25 [5] Reed.S.. že dvojica centrálnych hviezd je zodpovedná za prinajmenšom niektoré z najzložitejších planetárnych hmlovín extrémnych tvarov. že interakcie medzi vyvrhnutými materiálmi pohybujúcimi sa rozdielnymi rýchlosťami vysvetľujú väčšinu pozorovaných tvarov. 312. 295 [3] Renzini.A. (1864). Russeil D.[7] Pozri aj • • • • Hmlovina Medziplanetárny priestor Vývoj hviezdy Biely trpaslík Referencie [1] Huggins W. A. Michael Dopita. (2002)...J. The Origin of the Chief Nebular Lines. ku ktorým sa vzťahujú rôzne typy spektrálnych čiar. rovnako ako v mnohých iných prípadoch. I. Planetary Nebulae: Their Evolution and Role in the Universe. (2000). Philosophical Transactions of the Royal Society of London. (1987)..A.[5] Problém vytvárania širokého spektra rozmanitých tvarov hmlovín je kontroverznou témou.. Hubble Space Telescope Measurements of the Expansion of NGC 6543: Parallax Distance and Nebular Evolution. and Ralph Sutherland. 481 [7] Liu X. Monthly Notices of the Royal Astronomical Society. aby mohli byť vysvetlené pomocou teplotných vplyvov. Iba pre veľmi málo blízkych planetárnych hmlovín je možné určiť vzdialenosti zmeraním ich expanznej paralaxy: pozorovania s vysokým rozlíšením po niekoľkých rokoch ukážu expanziu hmloviny kolmo na líniu pohľadu. (1927). Niektorí astronómovia to pripisujú prítomnosti malých teplotných fluktuácií vo vnútri planetárnych hmlovín. Hartley M.Planetárna hmlovina 19 Súčasné témy štúdia planetárnych hmlovín Dlho pretrvávajúcim problémom štúdia planetárnych hmlovín je. Monthly Notices of the Royal Astronomical Society. že ich vzdialenosti nie sú presne určené. Sun Kwok. Barlow M.R.S. Torres-Peimbert. 437 [2] Bowen. Astronomical Journal.[6] Detail hmloviny NGC 6302 z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu Existujú dve odlišné cesty určovania početnosti kovov v hmlovinách. Eds. D. Hajian. 330. Väčšinou sa predpokladá. 585 . Why every bipolar planetary nebula is 'unique'. et al (1999). Thermal pulses and the formation of planetary nebula shells. Proceedings of the 131st symposium of the IAU. a pre vysvetlenie predpokladajú existenciu studených chuchvalcov obsahujúcich veľmi malé množstvo vodíka. et al (2003) A Rich New Vein of Planetary Nebulae From the AAO/UKST Hα Survey. 118.. NGC 6153: a super-metal-rich planetary nebula?.

cz: popis planetárnych hmlovín (http://www.org/messier/planetar.cz/mlhoviny/planetarnimlhovinygalaxie.harvard.html) (po česky) • Planetárne hmloviny v galaxiách (http://objekty.edu/photo/cycle1/ 1220/index.aldebaran.html) (po česky) • Tlačová správa o posledných pozorovaniach hmloviny Mačacie oko (http://chandra. Externé odkazy • Server http://www.astro. Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Wolfova-Rayetova hviezda Umelcova predstava Wolf-Rayetovej hviezdy .Planetárna hmlovina 20 Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Planetárna hmlovina. stránky SEDS Messier (po anglicky) Wolfova-Rayetova hviezda Wolfova-Rayetova hviezda je hmotná hviezda s veľmi silným hviezdnym vetrom.html).html).aldebaran. V našej Galaxii poznáme okolo 150 takýchto hviezd.cz/fotografie/nebulae_planet_1. Je to vývojové štádium veľmi hmotných hviezd. fotografie (http://www.aldebaran.html) (po anglicky) • Planetární mlhoviny (http://www.cz/astrofyzika/ mlhoviny/nebul_3.seds.

ale kmeňovú hviezdu nezničí. V oboch prípadoch výsledná explózia supernovy rozmetá obrovskou silou väčšinu alebo všetku hmotu hviezdy.[chýba zdroj] Supernova Termín supernova sa vzťahuje na niekoľko typov hviezdnych explózií. SN 1961 V a iné. pôvod a strata hmoty Supernova impostor sa javí ako mimoriadne slabá supernova typu vV. Pôvod výbuchov nie je dosiaľ známy. ktorá sa šíri do okolitého priestoru a formuje zvyšky supernovy. Predpokladá sa. Príklady Príkladom takéhoto výbuchu môže byť výbuch Eta Carinae v roku 1843. ďalej P Cygni. Najznámejším príkladom tohto procesu sú zvyšky SN 1604 (na obrázku vpravo). čím stratí veľké množstvo hmotnosti. K tomuto koncu vedú dve možné cesty: alebo ide o masívnu hviezdu. Vzhľad. Tieto výbuchy sú jasnejšie ako najjasnejšie hviezdy viditeľné voľným okom. Zvyšky Keplerovej supernovy. alebo o bieleho trpaslíka. dosiahol Chandrasekharovu medzu a prešiel termonukleárnou explóziou. ktorých jasnosť potom v priebehu týždňov či mesiacov opäť o mnoho radov klesá. ktorý vyzerá ako supernova. ktorá vo svojom jadre vyčerpala zásoby paliva pre fúziu a začala sa zmršťovať pod silou svojej vlastnej gravitácie. Explózie supernov sú hlavným zdrojom všetkých prvkov ťažších ako kyslík a pri mnohých dôležitých .Supernova impostor 21 Supernova impostor Supernova impostor je hviezdny výbuch. SN 1604 Explózia uvádza do pohybu nárazovú vlnu. ktorými vznikajú extrémne jasné objekty zložené z plazmy. Je považovaný za extra silnú triedu nov. kde kmeňová hviezda prežila. ktorá má vo svojom spektre vodík a úzke spektrálne čiary ukazujú relatívne nízku rýchlosť plynu. ktorý nahromadil materiál od svojho hviezdneho sprievodcu. že príčinou môže byť porušenie limitu svietivosti hviezdy.

309-355 [1]) Základným prvkom rozdelenia je prítomnosť alebo neprítomnosť čiary vodíka. pretože v skutočnosti ide o zánik hviezdy (alebo prinajmenšom jej radikálnu transformáciu na niečo odlišného). inak ide o typ I. ako je kalifornium. Napríklad všetok vápnik v našich kostiach a všetko železo v hemoglobíne boli syntetizované pri explózii supernov pred miliardami rokov. ktorou je tiež pomenovaná hviezda.0 nm Typ Ib Čiara He I na 587.Supernova 22 prvkoch zdrojom jediným. Zhrnutie Typ I Žiadne Balmerove čiary vodíka Typ Ia Čiara Si II na 615. Činnosť supernov významne ovplyvnila zloženie slnečnej sústavy a umožnila tak nakoniec chémiu života na Zemi. ktorá zvýšila svoju jasnosť. Napriek tomu je však zavádzajúce považovať supernovu za novú hviezdu. 1997.“ čo sa vzťahuje na tomu.6 nm Typ Ic Slabé alebo žiadne čiary hélia Typ II Má Balmerove čiary vodíka Typ II-P Plochá svetelná krivka Typ II-L Lineárny pokles svetelnej krivky (závislosť magnitúdy na čase) . Ak spektrum supernovy obsahuje čiaru vodíka. ale na menšom priestore a odlišným mechanizmom. Okrem týchto skupín existujú podrobnejšie delenia podľa prítomnosti iných čiar alebo tvaru svetelnej krivky. prefix „super“ ju odlišuje od obyčajnej novy. tá je klasifikovaná ako typ II. ako ho poznáme. že sa objavuje ako veľmi jasná nová hviezda na nebeskej sfére. klasifikovali ich podľa čiar rôznych chemických prvkov objavujúcich sa v ich spektre. pp. Volume 35. Dobrý popis týchto tried poskytuje anglická publikácia „Optické spektrá supernov“ od Filipenka (Annual Review of Astronomy and Astrophysics. Klasifikácia Keď sa astronómovia snažili porozumieť explóziám supernov. ktoré sú dejiskom tvorby nových hviezd. SN1994D „Nova“ znamená po latinsky „nový. Výbuch supernovy je sprevádzaný obrovskými teplotami a za istých podmienok môžu fúzne reakcie počas vrcholnej fázy vyprodukovať niektoré z najťažších prvkov. Supernovy vnášajú do medzihviezdnej hmoty ťažké prvky a obohacujú tak molekulové mračná.

že by uprednostňovali nejakú oblasť dnešných hviezdnych formácií. ktoré dominujú energetickému výstupu vyvrhnutej hmoty v strednodobom aj dlhodobom horizonte. Podobnosť tvarov profilov jasnosti všetkých známych supernov typu Ia vedie k ich používaniu ako štandardných sviečok v extragalaktickej astronómii. ktorá sa uvoľní termonukleárnym zážihom (~1044 J). V okamihu maximálnej jasnosti obsahuje spektrum čiary stredne ťažkých prvkov od kyslíka po vápnik. na rozdiel od nich pôvodcovia typov Ib a Ic stratili väčšinu svojich obálok následkom silných hviezdnych vetrov alebo interakciou so svojím sprievodcom. sú to hlavné produkty fúzie vo vonkajších vrstvách hviezdy. že supernovy typu Ic môžu byť pôvodcovia niektorých typov . Rádioaktívny rozpad 56Ni cez 56Co na 56Fe produkuje vysokoenergetické fotóny. sú stále neznáme. Teória zaoberajúca sa týmto typom supernov je podobná teórii nov. umiestnenie a počet bodov. V istom bode tejto fázy slabého vrenia sa zapáli deflagračný plameň živený jadrovou fúziou. Nezdá sa. Typ Ib a Ic Ranné spektrá typov Ib a Ic neobsahujú čiary vodíka ani výraznú kremíkovú absorpciu blízko 615 nanometrov. Za udalosťami ako sú supernovy typu II stojí pravdepodobne masívne hviezdy. ktorou je vyvrhovaná hmota urýchľovaná na rýchlosť rádovo 10000 km/s. bola práve supernova SN 1997ff typu Ia vzdialená viac ako 11 miliárd svetelných rokov (viac ako 100 yottametrov). že rozpínanie vesmíru sa zrýchľuje. Dramatickému zrýchľovaniu šírenia plameňa napomáha Rayleighova-Taylorova nestabilita a interakcia s turbulentnými prúdmi. že supernovy typu Ib sú výsledkom zrútenia Wolfových-Rayetových hviezd. V prípade novy zapríčiní dopadajúca hmota fúznu reakciu materiálu blízko povrchu. začne v spektre dominovať svetlo emitované materiálom blízko jadra hviezdy: ťažké prvky syntetizované pri explózii. Nárast tlaku zvýši teplotu v okolí centra a začne perióda konvekcie dlhá asi 100 rokov. Najvzdialenejší jednoduchý objekt. V roku 1998 dali pozorovania supernov typu Ia neočakávaný výsledok — vyzerá to. v ktorých začne. supernovy typu Ia možno spravidla nájsť vo všetkých typoch galaxií. aký bol kedy vo vesmíre detegovaný (galaxie a guľové hviezdokopy sa nepočítajú). Energia uvoľnená pri explózii spôsobí tiež extrémne zvýšenie jasnosti. až nakoniec dosiahne Chandrasekharovu medzu. ktoré vyčerpali palivo vo svojich centrách. pri ktorom uhlíko-kyslíkový biely trpaslík zhromažďuje hmotu z blízkeho hviezdneho sprievodcu. Schematický nákres vzniku supernovy typu Ia Energia. spôsobí prudkú explóziu hviezdy a vznik nárazovej vlny. Detaily jeho vzniku.Supernova 23 Typ Ia Supernovám typu Ia chýba hélium a obsahujú vo svojom spektre absorpčnú čiaru kremíku blízko svetelného vrcholu. Podľa najširšie akceptovanej teórie je tento typ supernov výsledkom procesu. najvýznamnejšími sú prvky skupiny železa. Uvažuje sa. Existujú isté dôkazy. vrátane eliptických. že sa stanú priehľadnými. v ktorej biely trpaslík naberá hmotu oveľa pomalšie a nedosiahne Chandrasekharovu medzu. Sú prakticky jediným nástrojom umožňujúcim meranie veľkých intergalaktických vzdialeností. Typ supernov Ia uvoľňuje najväčšie množstvo energie medzi všetkými ostatnými známymi triedami supernov. Na rozdiel od iných typov supernov. Mesiace po explózii. nespôsobí však kolaps hviezdy. Predmetom veľkých debát je stále otázka premeny podzvukového šírenia plameňa (deflagrácia) do nadzvukovej detonácie. keď vonkajšie vrstvy expandujú natoľko. zvyčajne červeného obra. Supernovy typu Ia majú charakteristickú svetelnú krivku (graf jasnosti po explózii ako funkcia času).

Zrútenie jadra Železné (Fe) jadro hviezdy je pod obrovským gravitačným tlakom a pretože tu už nie je ďalšia fúzia. je elektrón vtlačený do protónu. dokiaľ ich elektrické priťahovanie neprekoná vzájomné vnútorné jadrové odpudzovanie. Postupne ako sa v centre vytvárajú ťažšie a ťažšie atómové jadrá. nemôže ako zvyčajne vzdorovať tlakom plynu. Každý následný krok produkuje postupne ťažšie a ťažšie prvky. V jadre Slnka sa každú sekundu premení 589 miliónov ton vodíka na 584 miliónov ton hélia. elektróny a protóny sú tlačené k sebe. Najtesnejšie väzby v celom atómovom jadre má železo. a novouvoľňovaná energia opäť nastolí rovnováhu medzi tlakom plynu a gravitáciou. takže sa jadro. v procese známom ako fotodisociácia. ktorá bude hrať úlohu menej ako 10 % života hviezdy. Predstavuje „dno údolia nuklidov. uvoľní sa neutríno a vznikne neutrón. ktorá je vyžiarená do priestoru. a miesto toho nastupuje tlak elektrónovej degenerácie — odpor elektrónov proti stlačovaniu k iným elektrónom. Ešte väčšie hviezdy majú gravitáciu dostatočne silnú na vytvorenie teplôt a tlakov umožňujúcich fúziu uhlíka v jadre potom. že ich môže druhotne spôsobiť akákoľvek supernova v závislosti na geometrii explózie. Tieto hviezdy prechádzajú postupnými štádiami vývoja. ktoré rozbíjajú niektoré železné jadra na 13 He a 4 neutróny. Pri tejto reakcii. Vonkajšia vrstva obsahuje vodíkový plyn. neón na horčík. Zmršťujúce sa jadro produkuje vysokoenergetické gama lúče. Vo hviezdach menších ako 10 hmotností Slnka sa uhlík produkovaný fúziou hélia ďalej nespaľuje a hviezda sa potom postupne ochladzuje. železné jadro sa začne rúcať. náhle začínajú naopak energiu pohlcovať. dovolí gravitácii vtlačiť hmotu naspät do aktívneho jadra a začať tak nový cyklus.Supernova gama zábleskov. ako to bolo popísané vyššie. vrstva hélia spájajúceho sa fúziou do uhlíka. pomáhajú gravitácii. ako by uvoľňovali ľahšie jadrá. Limitujúcim faktorom v tomto procese je množstvo energie uvoľnenej fúziou. gravitácia získa prevahu a začne jadro stláčať.3 miliónov ton je premenený na čistú energiu. masívna štruktúra veľkosti Slnka. Nakoniec sa vodík v jadre premenou na hélium a postupným rozriedením vznikajúcim héliovým „popolom“ vyčerpá.“ ľahšie prvky uvoľňujú energiu pri fúzii a ťažšie pri štiepení. ktoré sú stále tesnejšie zviazané silnou interakciou. čo nazývame „hviezdna obálka. hélium na uhlík tri alfa reakciou. ktorých fúzia bola predtým nemožná. následkom čoho trvá oddelenie hviezdneho jadra od vonkajších vrstiev a dosiahnutie hustoty . Bieli trpaslíci sa môžu neskôr stať supernovou typu I. jadrá týchto masívnych hviezd nadobúdajú vrstevnatú štruktúru podobnú cibuli. až začne vytvárať atómové jadrá. Ak sa dosiahne Chandrasekharova medza. Žiadna jadrová reakcia s jadrom železa však nemôže uvoľniť energiu. vrstva hélia. že sa začne kratšia fáza fúzie hélia. pri prechode medzi nimi sa jadro zmršťuje. čo sa začne zmršťovať. aj keď sa zároveň usudzuje. Aj v priebehu jedného štádia sa jasnosť hviezdy nepravidelne mení — každý nový zážih fúzie vytláča prvky z fúzujúceho jadra do toho. rozdiel hmotnosti 4. pri ktorej sa presiahne degeneračný tlak. môže ju iba absorbovať. ktorá postupne prejde všetkými stupňami fúzie: vodík na hélium protón-protónovým cyklom. pod ňou je vrstva vodíka spájajúceho sa fúziou do hélia. Zmršťovanie jadra zvýši teplotu natoľko. dokiaľ sa teplota v jadre nezvýši na úroveň. ktorá dovolí fúziu hélia. čo znamená. ktoré závisí na väzobnej energii v atómových jadrách. fúzia sa spomalí. Únik neutrína z jadra a odčerpávanie energie ďalej urýchľuje kolaps. obrátenom beta rozpade. Ako sa hustota zmršťujúceho sa jadra prudko zvyšuje. že uvoľňujú pri fúzii menej energie.“ reakcia sa stlmí. tvorí sa degenerovaný elektrónový plyn a vzniká biely trpaslík. v zlomku sekundy zrúti. horčík na kremík a kremík na železo. Aj keď reakcie v jadre milióny rokov vyžarovali energiu von a udržovali hviezdu v rovnováhe proti gravitácii.“ gravitácia do aktívnej oblasti tlačí viac a viac hmoty. chemickou značkou Fe. uhlík s héliom na kyslík. kyslík na neón. vrstva uhlíka a vrstva uhlíka meniaceho sa fúziou na ťažšie prvky. Hélium vyprodukované v jadre sa tu hromadí. 24 Typ II Vyčerpanie paliva pre fúziu Hviezdy oveľa hmotnejšie ako Slnko sa vyvíjajú o dosť zložitejšími spôsobmi ako naša hviezda. Keď sa v jadre hviezdy začne hromadiť železný „popol.

Časť tejto energie. asi 1044 J je reabsorbovaná explodujúcou hviezdou. že konvekcia. ktorej neutrónový plyn bol stlačením ďalej degenerovaný a neutróny vybudené do stavu hyperónov. je na pochopenie tohto procesu kľúčová. pretože však mechanizmu kolapsu 25 . Ak ignorujeme prvú sekundu explózie a predpokladáme. vytvárajúc nárazové vlny. Počítačové modely sú úspešné vo výpočtoch chovania supernov typu II iba od chvíle. že pri vysokých hustotách vo vnútri supernovy vznikajú neočakávané efekty. ako sa vytvára „nárazová vlna. Energia pripadajúca na časticu v supernove je typicky desiatky až stovky MeV (1 až 150 pJ). ako bola hviezda. Ak je zárodok neutrónovej hviezdy. Prenos energie kolapsu do explózie Vieme. i. takže štandardný model časticovej fyziky sa zdá byť v zásade v poriadku. že fáza kolapsu jadra hviezdy je tak rýchla a energetická. ako záblesky neutrín prenášajú energiu na zvyšok hviezdy a vytvárajú nárazovú vlnu. že základný obraz kolapsu je v princípe správny. ale objasniť jeho získanie sa ukazuje byť veľmi ťažké. že na vznik explózie je nutné iba jedno percento vyžiarenej energie. pri ktorej sú výpočtové modely oveľa zložitejšie. keď je nárazová vlna už vytvorená. systém varovania pred supernovami (Supernova Early Warning System). Interakcie medzi neutrínami a inými časticami vo vnútri supernovy sú určované slabou interakciou. pokračuje v kolapse a skončí alebo priamo ako čierna diera alebo sa v závislosti na hmotnosti kolaps zastaví v niektorom z teóriou predpovedaných stabilných medzistavov. Pozemské urýchľovače sú schopné vytvoriť interakcie častíc. jej chovanie počas zmršťovania jadra. pri ktorom sa uvoľní 1046 J. čiernou dierou. je preto možné. Hlavným nevyriešeným problémom supernov typu II je. ako aj padajúcej hmoty zhora.“ kedy a ako sa „zastaví“ a znova načerpá energiu. Pri tejto hustote bráni ďalšiemu stlačovaniu vzájomný odpor neutrónov spôsobený ich kvantovými vlastnosťami (ide o fermióny podliehajúce vylučovaciemu princípu). ktoré narážajú do kolabujúcich vonkajších vrstiev hviezdy. z ktorej pôvodne pochádzali. však zatiaľ nebola dostatočne podložená pozorovaním. Niekoľko súbežne pracujúcich detektorov neutrín založilo SNEWS. jadro však v skutočnosti presiahne bod rovnováhy a podlieha nepatrnému pruženiu. V tomto okamihu je neutrónový degeneračný tlak dostatočný k vyrovnaniu gravitácie. Kvarky sú opäť fermióny a vďaka Pauliho vylučovaciemu princípu by mali byť schopné vyrovnať gravitačný tlak vytvorením degenerovaného plynu podobne ako elektróny v prípade bielych trpaslíkov a neutróny v neutrónových hviezdach. V roku 1990 jeden z modelov vysvetľoval tento fakt o. môže sa kolaps zastaviť ešte v štádiu kvarkovej hviezdy skladajúcej sa z kvark-gluónovej plazmy. Ak ani degeneračný tlak hyperónovej plazmy nie je schopný odolať gravitácii. Počas explózie sú zachytávaním neutrónov vytvárané prvky ťažšie ako železo a vďaka tlaku neutrín na okraje „neutrínosféry“ je okolitý priestor obohatený oblakmi plynu a prachu bohatšími na ťažšie prvky. Neutrína produkované supernovou boli skutočne pozorované v prípade supernovy 1987A a ubezpečili astronómov. kde predpokladal. Neutrínová fyzika. že nerozumieme. Oproti tomu interakcie medzi protónmi a neutrónmi sú ovplyvňované najmä silnou interakciou. založená na štandardnom modeli. že iba neutrína sú schopné ju v tej chvíli opustiť. ako bola pozorovaná pri supernovách. Väčšina gravitačnej potenciálnej energie kolapsu je premenená na 10 sekundový záblesk neutrín. Takým prechodom môže byť hypotetická hyperónová hviezda. ktorej modelovanie je dobre zvládnuté. z ktorej je vytvorená umierajúca hviezda. Z predchádzajúceho vyplýva. prípadne aj doteraz iba hypotetickou hyperónovou alebo kvarkovou hviezdou. vyššie hustoty si však môžu vynútiť jeho korekcie. Zvyšné jadro hviezdy sa môže v závislosti na svojej hmotnosti stať alebo neutrónovou hviezdou. spôsobujúcu jej explóziu. Existencia kvarkových hviezd. Energia častíc je pomerne malá. tieto experimenty však zahŕňajú iba jednotlivé častice interagujúce s inými jednotlivými časticami. mechanizmom zvrátenej konvekcie. ktorý sa z jadra sformoval. dostatočne masívny. astrofyzici sú schopní detailne predpovedať prvky produkované supernovou a ich očakávanú svetelnú krivku. či už neutrín zvnútra.Supernova atómového jadra iba milisekundy. ktorý má zabezpečiť včasné upozornenie komunity astronómov na prichádzajúcu explóziu supernovy v našej Galaxii. ktorých energia je oveľa vyššia. Ďalšou rozhodujúcou oblasťou výskumov je magnetohydrodynamika plazmy (MHD). že explózia už začala. dokončí proces deštrukcie pôvodnej hviezdy.

Supernovy typu II je možné tiež ďalej rozdeliť podľa ich spektra. • 1054 – SN 1054 – začiatok formovania Krabej hmloviny. potom však. Potom sa začína s AA. Švajčiarsku. atď. Predpokladá sa. Významné supernovy Je potrebné si uvedomiť. nazývame ich typ IIn. ktorá vydá obežník s prideleným názvom. niektoré z nich majú relatívne úzke rysy. ktoré stratili takmer celý. že niektoré výnimočne veľké hviezdy môžu miesto toho pred svojím zánikom vytvoriť „hypernovu. Japonsku a pravdepodobne aj vo Francúzsku a Sýrii. Taliansku. . ktorého kniha De Nova Stella dala podobným objektom názov „nova“. ako napríklad SN 1987K a 1993J. záznamy dokladajú pozorovania v Egypte.Supernova supernovy rozumieme málo. narrow). Číne. ktorú muselo svetlo na prekonanie tejto vzdialenosti prejsť. pozorovaná Tychom Brahem. čo znamená expanznú rýchlosť mnoho tisíc km/s. Krabia hmlovina je expandujúci oblak plynu vytvorený supernovou z roku 1054. • 1572 – SN 1572 – supernova v Kasiopeji. Tieto výtrysky emitujú intenzívne gama lúče a patria medzi niekoľko kandidátov na vysvetlenie gama zábleskov. ale nie všetok vodíkový obal. kde „n“ znamená „úzky“ (ang. že roky tu uvedené predstavujú okamih prvého pozorovania na Zemi. Podtypy supernov typu II Supernovy typu II možno ešte rozdeliť podľa tvaru ich svetelných kriviek na typy II-P a II-L. Typ II-P obsahuje vo svojej svetelnej krivke „plošinu“ (ang. ktorá zachytí energiu vyslanú vo forme gama lúčov a pomaly ju uvoľňuje. zatiaľ čo II-L v nej má „lineárny“ pokles (ang. v priebehu týždňov či mesiacov. Pre popis tejto kombinácie rysov typov II a Ib sa používa termín „typ IIb.“ Ide pravdepodobne o masívne hviezdy. čo môže byť spôsobené interakciou obálky s medzihviezdnym materiálom. zatiaľ čo pri type II-L sa predpokladajú oveľa menšie obálky premeňujúce menej gama žiarenia do viditeľného svetla. linear. supernova v Kasiopeji. Prvých 26 supernov v roku dostáva písmena od A po Z. zaznamenaný čínskymi astronómami a možno aj pôvodnými obyvateľmi Ameriky. Iraku. že zmenili typ: spočiatku vykazovali čiary vodíka. začali dominovať čiary hélia. plateau). Názov sa skladá z roku objavu a jedno alebo dvojpísmenového označenia. vodíková vrstva sa rýchlo stane opticky priesvitnou a odhalí hlbšie vrstvy. 26 Pomenovanie supernov Objavy supernov sú oznamované na Centrálu astronomických telegramov [2] Medzinárodnej astronomickej únie. • 1181 – SN 1181 – zaznamenaná čínskymi a japonskými astronómami. • 1006 – SN 1006 – extrémne jasná supernova. jej pozostatkom je pravdepodobne divná hviezda 3C 58. Ako zvyšky supernovy expandujú.“ V navrhnutom mechanizme hypernovy sa jadro extrémne masívnej hviezdy zrúti priamo do čiernej diery a dva extrémne energetické výtrysky plazmy sú vymrštené takmer svetelnou rýchlosťou z pólov jej rotácie. exponenciálny v závislosti jasnosti na čase). AB. sa zdá. Kým väčšina supernov typu II sa vyznačuje veľmi širokými emisnými čiarami. Pri niekoľkých supernovách. že toto rozdielne chovanie má pôvod v obálke týchto hviezd. hraničné hmotnosti nepoznáme. lineárny v závislosti magnitúdy na čase. Existujú špekulácie. Udalosť samotná nastala vo vzdialenostiach stoviek alebo tisícok svetelných rokov od Zeme a tomu zodpovedá doba. Supernovy Typu II-P majú veľkú vodíkovú obálku.

že je ~300 rokov stará. štúdiom týchto objektov získavame o nich ďalšie vedomosti. cz/ index. • 1885 – S Andromeda v galaxii Andromeda. • Cassiopeia A – supernova v Kasiopeji. gov/ [5] http:/ / www. Je to najjasnejší zvyšok supernovy v rádiovom obore. php?clanek=1565 [6] http:/ / www. 35. systém varovania pred supernovami (po anglicky) Zvukové vlny rozmetajú supernovu [5] článok o prielome v modelovaní supernov na servere OSEL. Supernovy po sebe často nechávajú zvyšky. 309F& amp. html [4] http:/ / snews. osel. harvard. org/ abs/ hep-ph/ 9901300 . 27 Pozri aj Energetickú bilanciu výbuchu supernovy prekonáva iba málo javov vo vesmíre • kvazar • hypernova • gama záblesky Externé odkazy • • • • • Zoznam supernov [3] (po anglicky) SNEWS [4]. edu/ iau/ cbat. nepozorovaná zo Zeme. bola pozorovaná hodinu po hodine od svojho začiatku. org/ abs/ astro-ph/ 0212054 [7] http:/ / arxiv. bnl. odhaduje sa však.db_key=AST& amp. pozorovaná Johannesom Keplerom. posledná supernova pozorovaná v Mliečnej ceste. predstavovala prvú možnosť otestovania moderných teórií formovania supernov. html [3] http:/ / cfa-www.Supernova • 1604 – SN 1604 – supernova v Hadonosovi. edu/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=1997ARA%26A. • 1987 – Supernova 1987A vo Veľkom Magelanovom mračne.CZ (po česky) Vedecký článok [6] o mechanizme explózie supernov Typu Ia (po anglicky) Vedecký článok [7] o spojení neutrín a supernov (po anglicky) Referencie [1] http:/ / adsabs. . edu/ iau/ lists/ Supernovae. harvard. arxiv. objavená Ernstom Hartwigom.high=3f6510b0d828671 [2] http:/ / cfa-www. harvard. . Supernovu v roku 1604 použil Galileo ako dôkaz neplatnosti aristotelovskej dogmy o nemennosti nebies.

Hertzsprungov-Russellov diagram Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry . V hypernove sa jadro rúti priamo do čiernej diery a z pólov jej rotácie vytrysknú dva extrémne energetické prúdy plazmy dosahujúce takmer rýchlosť svetla.Hypernova 28 Hypernova Hypernova je teoreticky predpokladaný typ supernovy vznikajúci kolapsom na konci životného cyklu výnimočne hmotnej hviezdy. Tieto výtrysky emitujú intenzívne gama žiarenie a predpokladá sa. že práve ony spôsobujú gama záblesky.

Tieto dve veličiny môžu byť odvodené z pozorovaní. Na hlavnej postupnosti ostávajú hviezdy 90% obdobia svojho života a všetky spaľujú ľahký vodík na hélium. Hlavná postupnosť je tiež označovaná rímskou číslicou V.Hertzsprungov-Russellov diagram absolútna hviezdna veľkosť (MV) V stelárnej astronómii Hertzsprungov-Russellov diagram (zvyčajne označovaný skrátene ako H-R diagram alebo HRD) zobrazuje matematický vzťah medzi absolútnou hviezdnou veľkosťou. nazývanej hlavná postupnosť. Hertzsprungov-Russellov diagram je sústava pravouhlých súradníc v rovine. Vľavo . Presná transformácia z jednej osi na druhú nie je triviálna a závisí na použitých modeloch a ich parametroch (ako vek a zloženie). svietivosťou. Jedným je hľadisko pozorovateľa. vedúcej z ľavého horného rohu (horúce a jasné) do dolného pravého rohu (chladnejšie a menej jasné). Pozri napríklad práce Sekiguchiho a Fukugitu ohľadom transformácií medzi B-V farebným indexom a teplotou. hviezdnou klasifikáciou a povrchovou teplotou hviezdy. 29 Hertzsprung-Russellov diagram. že hviezdy majú tendenciu spadať iba do určitých oblastí diagramu. Najsilnejšie sú hviezdy zastúpené na diagonále. Tieto dve veličiny je možné vypočítať z počítačových modelov. Pohľad na diagram odhaľuje. pohľad teoretika. zaznačuje teplotu hviezdy na jednej osi a svietivosť hviezdy na osi druhej. Diagram opisuje dva ekvivalentné pohľady. Bol vytvorený z údajov pre 22 000 hviezd z katalógu Hipparchos a 1000 z Glieseho katalógu blízkych hviezd. Bol navrhnutý približne v roku 1910 Ejnarom Hertzsprungom a Henrym Russellom. Druhý. ktoré zaznamenáva vzťah farebným indexom hviezdy na jednej osi a absolútnou hviezdnou veľkosťou na druhej osi. H-R diagram sa používa na definovanie rozdielnych typov hviezd a na porovnanie teoretických predpovedí hviezdneho vývoja pomocou počítačových modelov so skutočnými pozorovaniami hviezd.

Sú to vyhasínajúce degenerované jadrá hviezd s nízkou svietivosťou. Hviezda sa tým opäť rozopne a ochladne (bod 4). Táto fáza trvá najviac niekoľko sto miliónov rokov. Vývojové zmeny sa prejavujú posuvom pozdĺž takzvanej vývojovej dráhy. V tejto dobe je . čo predstavuje absolútnu hviezdnu veľkosť (magnitúdu) približne 5. Žiarivý výkon hviezdy je úmerný tretej mocnine hmotnosti – to znamená. Keď hviezda spáli všetky svoje zásoby jadrového paliva (vodíka). viacnásobné hviezdy či dokonca hviezdokopy). Čím je hmotnejšia. Aj Slnko je na hlavnej postupnosti. K tejto premene dochádza na tzv. Vo hviezde sa postupne vyrovnáva tlak plynu a gravitácia a zostupuje na hlavnú postupnosť (bod 3). ktoré tu zotrvá ešte približne 5 miliárd rokov. V tom čase sa „odfúkne“ väčšina zostávajúceho zárodočného oblaku. Červení nadobri predstavujú záverečné vývojové štádiá hviezd hlavnej postupnosti a v ich jadrách je typické spaľovanie hélia na uhlík a kyslík. Hviezdy malých hmotností V bode 1 sa v mezihviezdnom zárodočnom mračne začína tvoriť hviezda (často sa blízko seba rodí viac hviezd a vznikajú tak dvojhviezdy. Toto je typické pre hviezdy hlavnej postupnosti. Stabilná hviezda na hlavnej postupnosti strávi väčšinu svojho aktívneho života. na hlavnej postupnosti. začne sa vplyvom vlastnej gravitácie rútiť. ktoré zvyšuje teplotu protohviezdy. ktorých teplota aj svietivosť ostávajú počas dlhého obdobia takmer nemenné. Zahrievaním sa v jadre opäť zapália jadrové reakcie a začne sa spaľovať hélium.Hertzsprungov-Russellov diagram dole v diagrame možno nájsť bielych trpaslíkov. Vďaka tomu sa začnú jadrové reakcie a protohviezda sa stáva hviezdou. Avšak z dôvodu pomalého pohybu fotónu od Hviezda s hmotnosťou M = 1 MS stredu hviezdy k povrchu sa prvé žiarenie dostane na povrch až za niekoľko miliónov rokov. V tejto fáze sa nachádza Slnko. Nad hlavnou postupnosťou sú červení obri a nadobri. posunuté k jeho pravému spodnému okraju. tým je jej teplota a žiarivosť väčšia a tým je hviezda bližšie k ľavému hornému koncu hlavnej postupnosti. tým rýchlejšie spaľuje svoju hmotu a jej život je kratší. Mimo týchto vymedzených oblastí sa hviezdy nachádzajú len vtedy. 30 Vývoj hviezd na HR diagrame Povrchová teplota hviezdy a tým pádom aj jej umiestnenie na H-R diagrame závisí od vnútornej stavby hviezdy. z ktorého sa za niekoľko sto miliónov rokov môžu vytvoriť planéty. Hyashiho línii (bod 2). málo žiarivé hviezdy ako Proxima Centauri alebo Barnardova hviezda v pravom spodnom rohu. Väčší povrch však preváži úbytok teploty a hviezda žiari s omnoho väčšou intenzitou – žiarivý výkon v tomto období hviezdy je úmerný štvrtej mocnine hmotnosti. ak práve z hľadiska vývoja prechádzajú do inej oblasti. Hviezdy s najväčšou absolútnou magnitúdou ako napríklad Rigel alebo Deneb sa nachádzajú v ľavom hornom rohu. čo zapríčiní ďalšie zvýšenie teploty. Slnko sa v tomto diagrame nachádza v blízkosti stredu. jej bod na diagrame zostáva stále na rovnakom mieste. preto ostáva stále na rovnakom mieste približne v blízkosti stredu diagramu. Pokiaľ sa vnútorná stavba nemení. Naberaním hmoty zo zárodočného mračna dochádza k gravitačnému zmršťovaniu. že čím je hviezda hmotnejšia. Slnko sa nachádza na hlavnej postupnosti so svietivosťou 1.

Biely trpaslík chladne veľmi pomaly. Hviezda sa tým opäť rozopne. čo zapríčiní ďalšie zvýšenie teploty. začne pod vplyvom vlastnej gravitácie kolabovať. a preto hviezdy v tomto stave zostávajú bezo zmeny bilióny rokov. K tejto premene dochádza na tzv. Vo hviezde sa postupne vyrovnáva tlak plynu a gravitácia a hviezda zostupuje na hlavnú postupnosť (bod 3). Zahrievaním sa v jadre opäť zažnú jadrové reakcie a začne sa spaľovať hélium. jej povrch ochladne a dostane sa do oblasti obrov (bod 4). Väčší povrch však preváži úbytok teploty a hviezda žiari s oveľa väčšou intenzitou – žiarivý výkon v tomto období hviezdy je úmerný štvrtej mocnine hmotnosti. bieleho trpaslíka (bod 5). Po vyčerpaní všetkého hélia hviezda v dôsledku svojej hmotnosti opäť začne kolabovať a tým aj zvyšovať teplotu v jadre. Naberaním hmoty zo zárodočného mračna dochádza ku gravitačnému zmršťovaniu. Tato fáza trvá najviac niekoľko sto miliónov rokov. Stabilná hviezda na hlavnej postupnosti strávi.Hertzsprungov-Russellov diagram hviezda o hmotnosti 1 MS stará približne 10 miliárd rokov a ďalších asi 5 miliárd rokov v tejto fáze zostane. V tom čase sa „odfúkne“ väčšina zostávajúceho zárodočného oblaku. Hviezda zväčší svoje rozmery a žiarivosť a v HR diagrame sa dostáva do oblasti nadobrov (bod 5). z ktorého sa za niekoľko sto miliónov rokov môžu vytvoriť planéty. že sa všetka zostávajúca hmota hviezdy zrúti do priemeru maximálne len niekoľko tisíc kilometrov. Po vyčerpaní všetkého hélia už v hviezde nemôžu pre jej nízku hmotnosť začať ďalšie jadrové reakcie a hviezda sa začne gravitačne zmršťovať. Poznámka: • MS je hmotnosť Slnka • Príklad je uvedený pre hviezdu o hmotnosti Slnka 31 Hviezdy stredných a veľkých hmotností V bode 1 sa v medzihviezdnom zárodečnom mračne začína tvoriť hviezda (často sa rodí viac hviezd a vznikajú tak dvojhviezdy. Žiarivý výkon hviezdy je úmerný tretej mocnine hmotnosti – to znamená. Keď hviezda spáli všetky svoje zásoby jadrového paliva (vodík). že čím je hviezda hmotnejšia. Následkom toho sa zapáli ďalšie jadrové palivo – uhlík. Avšak z dôvodu pomalého pohybu fotónov od stredu hviezdy (kde Hviezda s hmotnosťou M = 10 MS vznikli) k povrchu sa prvé žiarenie dostane von až za niekoľko miliónov rokov. väčšinu svojho aktívneho života. podobne ako v predchádzajúcom prípade. Vďaka tomu sa zažnú termojadrové reakcie a protohviezda sa stáva hviezdou. Hviezda s hmotnosťou 10 MS zotrvá na hlavnej postupnosti približne 150 miliónov rokov. ktoré zvyšuje teplotu protohviezdy. viacnásobné hviezdy či dokonca hviezdokopy). Tým. . V tejto fáze hviezda s hmotnosťou 10 MS zotrvá maximálne rádovo desiatky miliónov rokov. tým rýchlejšie spaľuje svoju hmotu a jej život je kratší. Hviezda odhodí svoje vonkajšie vrstvy a v jej zvyšných častiach dôjde ku gravitačnému zrúteniu do tzv. sa zvýši hustota a teplota a biely trpaslík preto dlhý čas žiari aj bez priebehu jadrových reakcií. Hyashiho línii (bod 2).

Takáto obrovská hustota rozdrví aj jadrá atómov a vzniká tak tzv. pozostatkom supernovy. . Po vyčerpaní uhlíkového jadrového paliva hviezda začne znova gravitačne kolabovať. Obrovské sily rozmetajú plynnú atmosféru hviezdy a hviezda opúšťa hranice HR diagramu a stáva sa tzv. začne pod vplyvom vlastnej gravitácie kolabovať. Hviezda s hmotnosťou M = 50 MS Keď hviezda spáli všetky svoje zásoby jadrového paliva (vodík). Hviezda ešte zväčší svoj objem a posúva sa na HR diagrame do bodu 6. Rázová vlna však narazí na malé jadro a odrazí sa späť. čo zapríčiní ďalšie zvýšenie teploty. Po vyčerpaní všetkého hélia hviezda v dôsledku svojej hmotnosti opäť začne kolabovať a tým aj zvyšovať teplotu v jadre. Tato fáza trvá najviac niekoľko sto miliónov rokov. V tejto fáze hviezda s hmotnosťou 10 MS zotrvá maximálne rádovo desiatky miliónov rokov. Ďalší vývoj je rovnaký ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch. Niektoré neutrónové hviezdy s veľkým magnetickým poľom a vysokými otáčkami sú pozorovatelné ako tzv. viacnásobné hviezdy či dokonca hviezdokopy). Hviezda s hmotnosťou 50 MS zotrvá na hlavnej postupnosti približne 100 miliónov rokov. Po niekoľkých rokoch zostane na mieste hviezdy zrútené jadro s veľkosťou len niekoľko kilometrov s hmotnosťou minimálne 1. Hviezda sa tým opäť rozopne.4 MS. pulzary. supernovou (bod 6) intenzitou žiarenia rovnej niekoľkým miliónom sĺnk. Hustota takéhoto jadra je obrovská – rádovo 1017 kg/m3. Kým od zrodu hviezdy do tejto fázy uplynulo približne 250 miliónov rokov. ako je uhlík. Kolobeh jadrových reakcií prestane až vznikom železného jadra (železné jadro má totiž najúspornejšie riešenú stavbu atómového jadra a nemôže byť zapojené do žiadnej termojadrovej reakcie). Následkom toho sa zapáli ďalšie jadrové palivo – uhlík. neutrónová hviezda zostane v tomto stave niekoľko triliónov rokov. ktoré bolo v predchádzajúcich fázach rozmetané do okolia. Väčší povrch však preváži úbytok teploty a hviezda žiari s oveľa väčšou intenzitou – žiarivý výkon v tomto období hviezdy je úmerný štvrtej mocnine hmotnosti. neutrónová hviezda obklopená medzihviezdnym mračnom. Zahrievaním sa v jadre opäť zažnú jadrové reakcie a začne sa spaľovať hélium. Hviezda zväčší svoje rozmery a žiarivosť a v HR diagrame sa dostáva do oblasti nadobrov (bod 5). zažnú sa ďalšie jadrové reakcie ťažších prvkov.Hertzsprungov-Russellov diagram Po vyčerpaní uhlíkového jadrového paliva hviezda začne znova gravitačne kolabovať. Poznámka: • MS je hmotnosť Slnka • Príklad je uvedený pre hviezdu s hmotnosťou M = 10 MS 32 Najhmotnejšie hviezdy V bode 1 sa v medzihviezdnom zárodočnom mračne začína tvoriť hviezda (často sa rodí viac hviezd a vznikajú tak dvojhviezdy. Tento stav nastáva pre hviezdu s hmotnosťou 50 MS vo veku približne 180 miliónov rokov. jej povrch ochladne a dostane sa do oblasti obrov (bod 4). Pretože hmotnosť hviezdy je veľká. Naberaním hmoty sa zvyšuje teplota protohviezdy až napokon dôjde k zapáleniu termojadrových reakcií (bod 2) a hviezda zostúpi na hlavnú postupnosť (bod 3).

kým za Hawkingovým procesom úplne nevyparí (čo by však nastalo za oveľa dlhšiu dobu. ktorý nasleduje po vypálení všetkého jadrového paliva. journals. je ukončený približne po ďalších 20 miliónoch rokov. než je predpokladaná dĺžka existencie vesmíru).Hertzsprungov-Russellov diagram Gravitačný kolaps. Poznámky: • MS je hmotnosť Slnka • Príklad je uvedený pre hviezdu s hmotnosťou M = 50 MS • Ešte hmotnejšie hviezdy (viac ako 120 MS hmotností Slnka) by boli nestabilné a vo vesmíre sa nevyskytujú 33 Pozri aj • • • • • Hviezda Hviezdna klasifikácia Hlavná postupnosť Obor (hviezda) Nadobor • Vznik hviezdy • Vývoj hviezd Externé odkazy • Sekiguchi and Fukugita. html . AJ 120. teoreticky až do chvíle. V tejto fáze čierna diera vydrží mnoho miliárd rokov. edu/ AJ/ journal/ issues/ v120n2/ 990160/ 990160. uchicago. 1072 (2000) [1] (v angličtine) Referencie [1] http:/ / www. Kvôli obrovskej hmotnosti hviezdy prevážia gravitačné sily nad ostatnými silami držiacimi hmotu pohromade a hviezda sa zrúti sama do seba a opúšťa HR diagram ako čierna diera (bod 7).

34 Protohviezdy Molekulárny mrak Molekulárny mrak (bohemizmus molekulárny oblak) alebo molekulárne mračno je typ medzihviezdneho oblaku. Hmlovina Eta Carinae . hlavne molekulárneho vodíka H2. ktorého hustota a veľkosť umožňuje vznik molekúl. Pomer medzi svietivosťou molekúl CO a hmotnosťou molekúl molekulárneho vodíka je približne konštantný. Tieto molekuly sú ťažko detekovateľné a na zistenie ich prítomnosti sa používajú molekuly oxidu uhoľnatého. ktoré vyplývajú z pozorovaní niektorých galaxií. hoci existujú dôvody pochybovať o tomto predpoklade.

Päťdesiat rokov po Burnhamovom objave bolo objavených niekoľko podobných hmlovín. Herbigov-Harov objekt HH47. Zistilo sa však. ktoré vznikli v dôsledku krátkej. Tvoria sa. Bol však katalogizovaný iba ako emisná hmlovina. ktoré boli také malé. kým iné zosvetlievajú počas kolízií s koncentrovaným materiálom v medzihviezdnom médiu. ale do štyridsiatych rokov neboli rozpoznané ako samostatný typ emisnej hmloviny . Prví astronómovia. Objekty prvýkrát pozoroval v neskorom 19. Herbig a Haro pracovali nezávisle na štúdiách tvorby hviezd. ekvivalent asi 20-násobku veľkosti našej slnečnej sústavy alebo 1 000-násobku vzdialenosti Zeme od Slnka.Herbigov-Harov objekt 35 Herbigov-Harov objekt Herbigove-Harove objekty sú malé hmlovinám podobné objekty. HH objekty sú prechodným javom. keď prvý krát analyzovali Herbigove-Harove onjekty a zistili. Herbig sa tiež pozeral na Burnhamovu hmlovinu a zistil. že vyžarovala nezvyčajné elektromagnetické spektrum s výraznými emisnými čiarami vodíka. Pozorovania Hubbleovho vesmírneho teleskopu odhaľujú komplexný vývoj HH objektov v priebehu niekoľkých rokov. keď hviezda z oblastí pólov vyvrhuje plyn s hmotnosťou niekoľkých Zemí pri rýchlosti niekoľko stoviek kilometrov za sekundu rovnobežne s rotačnou osou. že sú vedľajším produktom procesu tvorby hviezd. že T Tauri je veľmi mladá a premenlivá hviezda a je prototypom triedy podobných telies známych ako T Tauri hviezdy. nezaradili ju teda do odlišnej triedy objektov. . síry a kyslíka. že takmer vyzerali ako hviezdy. storočí Sherburne Wesley Burnham. po ktorých boli pomenované. Haro zistil. Objav a história pozorovaní Prvý Herbigov-Harov objekt pozoroval v neskorom 19. Herbigove-Harove objekty sa hojne vyskytujú v oblastiach tvorby hviezd a okolo jednej hviezdy je často vidno viac ako jeden. ako ich časti tmavnú. neskôr sa stala známou ako Burnhamova hmlovina. ktorí ich podrobne študovali boli George Herbig a Guillermo Haro. že všetky objekty tohto typu sú neviditeľné v infračervenej časti spektra. Viditeľne sa vyvíjajú počas pomerne krátkych časových období ako sa pohybujú ďalej od svojej rodičovskej hviezdy do oblakov plynu a medzihviezdneho priestoru (medzihviezdne médium). Haro aj Herbig urobili nezávislé pozorovania niekoľkých z týchto telies v priebehu štyridsiatych rokov. odfotený pomocou HST. trvajú najviac niekoľko stoviek rokov. len niekoľko tisíc rokov trvajúcej etapy života mladej hviezdy. ktoré ešte len dosiahnu stav rovnováhy medzi gravitačným kolapsom a tvorbou energie jadrovou fúziou v jadre. keď sa pozrel na hviezdu T Tauri pomocou 36-palcového refrakčného teleskopu na Lickovom observatóriu a všimol si malý útržok hmloviny neďaleko. storočí Burnham. Mierka predstavuje 1 000 AU.

Rýchla rotácia vnútorných častí týchto diskov vedie k emisii úzkych zväzkov čiastočne ionizovanej plazmy kolmo na rovinu disku. Avšak absencia infračerveného žiarenia z hmlovín znamenala. podobne ako teploty iných ionizovaných hmlovín ako Oblasť H II a planetárne hmloviny. symetricky oproti mladej hviezde. . že vyvrhnutý materiál HH objektov je koncentrovaný do úzkych tryskajúcich zväzkov. ktorý sa tvorí tým. pretože tieto by hojne vyžarovali infračervené svetlo. ale emisné čiary spektra HH objektov sú príliš slabé na to. To pravdepodobne znamená. urobil podrobnejšie štúdie. Neskoršie štúdie naznačovali. Štúdie ukázali. ale nakoniec HH objekty boli pochopené ako materiál vyvrhnutý blízkymi mladými hviezdami a kolidujúci pri nadzvukovej rýchlosti s medzihviezdnym médiom. podobne ako tie. ktoré tvoria 75 % a 25 % ich hmotnosti. keďže sa primárne zaoberal blízkymi hviezdami. Herbig spočiatku neprikladal veľký význam telesám. Hviezdy sú často obkolesené akrečnými diskami počas prvých niekoľkých stoviek tisícov rokov svojej Schematický diagram vzniku HH objektov existencie. pričom výsledné rázové vlny tvoria viditeľné svetlo [1]. ktoré objavil. ktoré tvorí HH objekty [2]. že by mohli predstavovať rané štádium tvorby hviezd typu T Tauri. Fyzikálna charakteristika Emisia z HH objektov je spôsobená rázovými vlnami.Herbigov-Harov objekt 36 Následne po ich nezávislých objavoch sa Herbig a Haro stretli na astronomickej konferencii v Tucsone v Arizone. Teploty pozorované v HH objektoch sú typicky okolo 8 000-12 000 K. V raných osemdesiatych rokoch 20. sú príčinou vzniku malých útržkov svetlého žiarenia. Spektroskopické pozorovania ich Dopplerovho posunu hovoria o rýchlosti niekoľko stoviek kilometrov za hodinu. že v nich nemohli byť hviezdy. že nejaký z materiálov s ktorým kolidujú sa tiež pohybuje smerom preč. hoci menšou rýchlosťou [3]. aby mohli byť vytvorené pri kolíziách s takou vysokou rýchlosťou. HH objekty HH1 a HH2 ležia od seba asi jeden Celková vyvrhnutá hmota typického HH objektu sa odhaduje na 1-20 svetelný rok. že môžu obsahovať horúce hviezdy s vysokou svietivosťou. Menej ako 1 % hmotnosti HH objektov je tvorené ťažšími chemickými prvkami a ich množstvo je vo všeobecnosti podobné ako pri mladých hviezdach [4]. ktoré sú známe ako polárne výtrysky. Toto viedlo k pochopeniu. že HH objekty sú vysoko ionizované a raní teoretici špekulovali. storočia pozorovania odhalili prvýkrát tryskovitú podstatu väčšiny HH objektov. Zvyčajne sú celkom husté s hustotou od niekoľko tisíc do niekoľko desiatok tisíc častíc na cm3. že hmloviny môžu obsahovať protohviezdy. Keď tieto zväzky kolidujú s medzihviezdnym médiom. ale keď sa dopočul o Harovych zisteniach. ktoré vznikajú kolíziou s medzihviezdnym médiom. hmotností Zeme. čo je veľmi malé množstvo materiálu v porovnaní so ktorá vyvrhuje materiál pozdĺž svojej polárnej osi samotnou hmotou hviezdy [4]. v porovnaní s priemerne 1 000/cm3 v oblastiach H II a planetárnych hmlovinách [5]. Sovietsky astronóm Viktor Ambartsumian telesá pomenoval a na základe ich výskytu v blízkosti mladých hviezd (starých niekoľko stoviek tisíc rokov) navrhol. ale ich pohyby sú zložité. HH objekty pozostávajú prevažne z vodíka a hélia. že do nich padá plyn.

Herbigov-Harov objekt V blízkosti zdrojovej hviezdy je okolo 20-30 % plynu HH objektov ionizovaného. Jednotlivé uzly v rámci objektu môžu zvyšovať alebo znižovať jas či sa dokonca celkom stratiť. Väčšina HH objektov leží do 1/2 parseku od svojej rodičovskej hviezdy. čo sa prejavuje ako svetlé „čapičky“ na konci trysiek. tvoriacich reťazec objektov pozdĺž polárnej osi rodičovskej hviezdy. z čoho väčšina je príliš ďaleko aby boli rozlíšiteľné pri technických schopnostiach súčasných ďalekohľadov. Vlastný pohyb a variabilita Spektroskopické pozorovania HH objektov ukazujú. ale stále sa považuje za veľmi malý v porovnaní s celkovým počtom hviezd v Galaxii. že medzihviezdne médium v ich blízkosti nie je veľmi husté a tak im umožňuje cestovať ďalej od zdroja predtým. že sa pohybujú od rodičovských hviezd rýchlosťami približne 100-1 000 km/s. zobraz detail. Popri zmenách spôsobených interakciami s medzihviezdnym médiom spôsobujú variácie aj interakcie medzi výtryskami pohybujúcimi sa rozličnými rýchlosťami v rámci HH objektu. Obrázky v odstupe piatich rokov odhaľujú pohyb materiálu v HH objekte HH47. ale tento pomer sa znižuje nepriamo úmerne so vzdialenosťou. Erupcie výtryskov z rodičovskej hviezdy nastávajú skôr v pulzoch ako v stabilnom prúde. Pulzy môžu tvoriť výtrysky plynu pohybujúce sa rovnakým smerom. takmer ako jediný zdroj energie. Zvyčajne je možné ich pozorovať blízko Bokovej globule (tmavá hmlovina obsahujúca veľmi mladé hviezdy) a často z nich žiaria. Tieto pozorovania tiež umožnili odhad vzdialeností niektorých HH objektov pomocou metódy expanzívnej paralaxy. Sú prevažne prítomné v oblastiach tvorby hviezd H II a často sa vyskytujú vo veľkých skupinách. ako sa rozptýlia. Počet známych HH objektov sa v posledných rokoch rýchlo zvyšoval. Odhady hovoria o počte do 150 000 [6]. Niektoré sú však viditeľné vo vzdialenosti niekoľko parsekov. že materiál je ionizovaný v polárnych výtryskoch a rekombinuje sa pohybom od hviezdy namiesto aby bol ionizovaný pri neskorších kolíziách. To znamená. Nárazy na konci trysky však môžu znova ionizovať časť materiálu. „pracovné povrchy“. . V posledných rokoch pozorovania pri vysokom optickom rozlíšení Hubbleovho vesmírneho teleskopu odhalili vlastný pohyb mnohých HH objektov pozorovaných v odstupe niekoľkých rokov. ale rozličnými rýchlosťami a interakcie medzi rozličnými tryskami vytvárajú tzv. Často možno pozorovať niekoľko HH objektov. len veľmi málo ich je vzdialených 1 pc. zatiaľčo sa objavujú nové uzly. Pri svojom pohybe od rodičovskej hviezdy sa HH objekty výrazne vyvíjajú a ich jasnosť sa v priebehu niekoľkých rokov mení. 37 Množstvo a rozloženie Dnes je známych viac ako 400 jednotlivých HH objektov alebo ich skupín. kde sa stretávajú prúdy plynov a tvoria nové razové vlny. čo by mohlo naznačovať.

182. (1978). (1984). 1985 (A87-45601 20-90). ale že väčšia časť sa rozbije predtým ako dosiahnu hlavnú postupnosť gravitačnými interakciami s blízkymi hviezdami a hustými mrakmi plynu [9]. 117-138 5. Sú vo všeobecnosti stále zoskupené v hustých oblakoch prachu a plynu. Eislöffel J. vol. Reipurth B.-Apr. p. A. 50 Years of Herbig-Haro Research. Astronomy and Astrophysics. že sú pozorovateľné iba na infračervených a rádiových frekvenciách. ale plyn a prach ešte stále padajú na ich povrch z okolitej hmloviny. II a III už boli definované. 11-15. ↑  Reipurth B. Edited by Bo Reipurth and Claude Bertout. vol. také mladé. ↑  Giulbudagian. Tokio. p. že najväčšie HH výtoky sa môžu tvoriť pri dezintegrácii viacerých systémov.Herbigov-Harov objekt 38 Rodičovské hviezdy Hviezdy stojace v pozadí tvorby Herbigových-Harových objektov sú všetky veľmi mladé. ktorá sa uvoľňuje ako do nich najjasnejších HH objektov padá materiál [8].. ↑  Bacciotti F. Proceedings of the Symposium. Science with the Hubble Space Telescope -. L. To môže naznačovať. 1978. From discovery to HST. D. (1997). vol. Benvenuti. Reidel Publishing Co. Nov. Emission line spectra of Herbig-Haro objects. and E. (1999). kým objekty triedy III majú už iba stopové pozostatky pôvodného akrečného disku.. 63. p. in Star forming regions. no. Namiesto toho ich energia Herbigov-Harov objekt HH32 je jedným z pochádza iba z gravitačného potenciálu.II. ale ešte stále ich obklopuje disk plynu a prachu.W. 1997. Eds: P. On a connection between Herbig-Haro objects and flare stars in the neighborhood of the sun. Padanie plynu a prachu už do veľkej miery ustalo v objektoch triedy II. lebo objekty triedy 0 (najmladšie) ešte neboli objavené.717-735 6. čo je omnoho vyšší pomer ako sa vyskytuje pri hviezdach hlavnej postupnosti s nižšími hmotnosťami. v. F. ktoré zakrývajú všetko ich viditeľné svetlo a spôsobujú. ↑  Dopita. p. ↑  Brugel E.. a dôkazy nasvedčujú. 20.. (1981). že v ich jadrách ešte nenastala jadrová fúzia. že okolo 80 % hviezd. Jadrová fúzia začala v jadrách objektov triedy I. The Birth of Stars: Herbig-Haro Jets. Heathcote S. Mannery E. Dordrecht. p.342. II a III. 1987. Referencie 1. Morse J. Star formation . (1995). Ionization and density along the beams of Herbig-Haro jets. 237-241 4..From OB associations to protostars.. že sa stále zráža. 47. Štúdie ukázali.H. Kluwer Academic Publishers. (1987). 1-2.. Astrophysical Journal Supplement Series. I. ktoré produkujú HH objekty sú v skutočnosti binárne alebo viacnásobné hviezdne systémy (dve alebo viac hviezd navzájom sa obiehajúcich).. čo naznačuje. ↑  Lada C. IAU Symposium No. Astronómovia delia tieto hviezdy do tried 0. Japan. najmladšie z nich sú ešte protohviezdy v procese formovania sa z okolitého plynu. 3-18 2. Boehm K.J. Schreier 3. Astronomy and Astrophysics. p. M. The Herbig-Haro objects in the GUM Nebula. Accretion and Proto-Planetary Disks. Herbig-Haro Flows and the Birth of Stars. D. 1984. že väčšina hviezd vzniká formou viachviezdnych systémov. kým triedy I. ↑  Bally J. že binárne systémy pravdepodobnejšie spôsobujú výtrysky tvoriace HH objekty. J. Macchetto. Mar. Triedy sú číslované preto. Astrofizika. podľa množstva vyžarovaného infračerveného žiarenia [7]. Objekty triedy 0 sú staré iba niekoľko tisíc rokov. 1-17 . Väčšie množstvo infračerveného žiarenia znamená väčšie množstvo horúceho materiálu obklopujúceho hviezdu. 277-281 7. Predpokladá sa. Feb.

org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Giuldbudagian http:/ / en. Hayashiho stopa. wikipedia. p. vol. pričom s kontrakciou rýchlo klesá. Submillimeter continuum observations of Rho Ophiuchi A The candidate protostar VLA 1623 and prestellar clumps. Hayashiho dráha) fázy vzniku hviezdy. 1736-1746 39 Externé odkazy • Comprehensive catalogue of HH objects at the University of Colorado [10] • HH objects in the Encyclopedia of Astrobiology. 406. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Brugel http:/ / en. wikipedia. Rodríguez L. Oddeľuje oblasť vznikajúcich nestabilných protohviezd (na diagame vpravo od Hayasiho čiary) od oblasti už vzniknutých stabilných hviezd v mechanickej rovnováhe (vľavo od Hayasiho čiary). org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Andre [9] http:/ / en. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Reipurth http:/ / en. (1993). avšak povrchová teplota stúpa. Referencie Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Hayashiho stopa [1] na českej Wikipédii. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Dopita http:/ / en. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Bacciotti http:/ / en. wikipedia. edu/ hhcat/ [11] http:/ / www. Astronomical Journal. Bally J. Astronomický portál Referencie [1] http:/ / en. 1965) počítal pre hviezdy. Hayashiho vývojová stopa. Anglada G. Astrophysical Journal. 127. wikipedia. Barsony M.Herbigov-Harov objekt 8. Ward-Thompson D. ↑  Andre P. info/ encyclopedia/ H/ Herbig-Haro_object. je takmer zvislá čiara v Hertzsprungovom-Russelovom diagrame... edu/ ~hartigan/ movies.. (2004). org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Bally http:/ / en. ↑  Reipurth B. Radio Continuum Jets from Protostellar Objects. colorado. ktoré sú celkom v rovnováhe – čo protohviezdy sú. html Hayashiho čiara Hayashiho čiara (Hayashiho medza. p. wikipedia. org/ wiki/ Cs%3Ahayashiho_stopa?oldid=6649973 . 122-141 9. rice. wikipedia. html [12] http:/ / sparky. Chushiro Hayashi ju (v r. and Spaceflight [11] • Animations of HH object jets from HST observations [12] Referencie [1] [2] [3] [4] [5] [6] [7] http:/ / en. wikipedia. ktorá predstavuje vývoj svietivosti a teploty protohviezdy pri kontrakcii smerom k hlavnej postupnosti. v. wikipedia. Astronomy.F. daviddarling. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_reipurth2 [10] http:/ / casa. wikipedia... org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Lada [8] http:/ / en. Svietivosť na počiatku Hayashiho čiary je veľmi vysoká. wikipedia.

No. čo je v porovnaní so Slnkom (27 dní) veľmi málo. 396. ktoré sú približne 1000-krát silnejšie ako Slnko. Henyey a jeho kolegovia v 50-tych rokoch 20.Henyeyho stopa 40 Henyeyho stopa Henyeyho stopa je stopa hviezd pred hlavnou postupnosťou s hmotou menšou ako polovica hmoty Slnka na Hertzsprungov-Russellovom diagrame na konci Hayashiho stopy. Referencie [1] Henyey. Približne polovica hviezd typu T Tauri má protoplanetárne disky a väčšina týchto hviezd sa nachádza v dvojhviezdach.154-160 Pozri aj • Hayashiho stopa Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Henyey track (http:/ / en. 67. R.[1] Henyeyho stopa je charakteristická pomalým kolapsom pri takmer hydrostatickej rovnováhe. org/ wiki/ En:henyey_track?oldid=333356312) na anglickej Wikipédii. Je známe. že na nich existujú veľké oblasti hviezdnych škvŕn a vykazujú intenzívne a premenlivé gama žiarenie a rádiové vlny. wikipedia. ale sú viditeľne jasnejšie. T Tauri.. Lelevier. . Vol. Ich povrchová teplota je podobná ako teplota hviezd hlavnej postupnosti rovnakej hmotnosti. Vlastnosti Sú to najmladšie viditeľné hviezdy. D. To trvá asi 100 miliónov rokov. Väčšinou majú veľmi silný hviezdny vietor. Levée. Prechádza na hlavnú postupnosť v takmer horizontálnom smere na Hertzsprungov-Russellovom diagrame (svietivosť ostáva takmer konštantná). G. Nachádzajú sa v blízkosti molekulárnych mrakov a sú identifikované ich optickou premenlivosťou a silnými chromosférickými čiarami. (1955). pretože lítium sa ničí pri teplote okolo 2 500 000 K.12 dní. Astronóm Louis G. The Early Phases of Stellar Evolution. že majú väčší prebytok lítia ako Slnko a iné hviezdy hlavnej postupnosti. Ich centrálna teplota je príliš nízka na spaľovanie vodíka. L. p. R. Premenná hviezda typu T Tauri Hviezdy typu T Tauri sú triedou premenných hviezd pomenovaných po ich prototype. kým sa hviezda neustáli na hlavnej postupnosti. energiu však získavajú z gravitačnej kontrakcie. že hviezdy pred hlavnou postupnosťou môžu ostať v rádioaktívnej rovnováhe v priebehu určitej doby pri prechode do hlavnej postupnosti. Typicky rotujú v perióde 1 . pretože majú väčší polomer.. storočia zistili. Sú veľmi aktívne a premenlivé. Publications of the Astronomical Society of the Pacific. Podľa ich spektra sa usudzuje.

41 Typy Podtrpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť .

ktoré boli predtým označované ako "prechodní bieli trpaslíci". Vysvetlenie ich slabej jasnosti sa nachádza v ich metalicite. čoho dôsledkom je malá. Je definovaná ako hviezda so svietivosťou o 1. Nižšia metalicita znižuje opacitu vonkajších vrstiev a tlak radiácie.[6] Dôležité podtrpaslíky • • • • • • Kapteynova hviezda Groombridge 1830 Mu Cassiopeiae 2MASS J05325346+8246465[7] 2MASS 0532+8246 SSSPM J1549-3544 . keď červený obor začne strácať vonkajšie vodíkové vrstvy ešte predtým ako jeho jadro začne spotrebovávať hélium. že ide o jeden z hlavných mechanizmov.[3] Doteraz nebol objavený žiaden podtrpaslík. tieto hviezdy neobsahujú prvky ťažšie ako hélium. ktorý by mal okolo seba obiehajúce planéty.5 až 2 magnitúdy nižšou ako hviezdy hlavnej postupnosti rovnakého spektrálneho typu. čo je spôsobené nižšou metalicitou. tento jav sa nazýva ultrafialový prebytok. ako u hviezd hlavnej postupnosti.Podtrpaslík (MV) Podtrpaslík. Dôvody tejto predčasnej straty hmoty zatiaľ nie sú známe.[1] 42 Chladné podtrpaslíky Ako štandardné hviezdy hlavnej postupnosti. chladní podtrpaslíci (spektrálne typy od G do M) vytvárajú svoju energiu z vodíkovej fúzie. ale pri vzájomnom pôsobení hviezd pri dvojhviezdach sa predpokladá. Označenie podtrpaslík vytvoril v roku 1939 Gerard Peter Kuiper. Sú to väčšinou hviezdy populácie II. Podtrpaslíci typu B (majú väčšiu jasnosť ako bieli trpaslíci) sú významnou zložkou populácie horúcich hviezd starých hviezdnych systémov ako sú guľové hviezdokopy a eliptické galaxie. Vznikajú vtedy. v Yerkesovej spektrálnej klasifikácii. pričom sa odvolával na sériu hviezd s neprirodzeným spektrom. Tieto hviezdy reprezentujú neskoré štádium evolúcie niektorých hviezd. teplejšia hviezda danej hmoty. niekedy označovaný ako "sd" je hviezda triedy svietivosti VI.[2] Nižšia opacita tiež emituje vyžarovanie väčšieho množstva ultrafialového žiarenia pre rovnaký spektrálny typ príbuzný hviezde populácie I. Podtriedy chladných trpaslíkov:[4] • chladný podrtpaslík: Príklad: SSSPM J1930-4311 (sdM7) • extrémny podtrpaslík: Príklad: APMPM J0559-2903 (esdM7)[5] Horúce podtrpaslíky Horúci podtrpaslíci spektrálnych typov O a B sú úplne inou skupinou objektov ako chladní podtrpaslíci.

org/ ~adam/ papers/ apj592_1186. wikipedia. . Adam J. (Cambridge: Cambridge UP. 2006.1007/BF02702334 (http:/ / dx. 1995).Podtrpaslík 43 Pozri aj • Spektrálna klasifikácia Referencie [1] [2] [3] [4] Ken Croswell. J. ac. 2003 (http:/ / research. Podtrpaslík typu B Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky . . S. 87-92. (New York: Oxford UP. . DOI: 10. Hviezdy a ich spektrum. " Pulsations in Subdwarf B Stars (http:/ / www. The Alchemy of the Heavens. Ibid. . (2005). 1989). Burgasser. . [5] APMPM J0559-2903: Najchladnejší známy extrémny podtrpaslík (http:/ / adsabs. Journal of Astrophysics and Astronomy 26: 261. Objav extrémne chladných trpaslíkov (http:/ / adsabs. C. in/ jaa/ junsep2005/ index. edu/ / abs/ 2006ApJ. 122. & Kirkpatrick. amnh. pdf) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Subdwarf star (http:/ / en. 62S) [6] Jeffery.. 350L. ias. James Kaler. Davy. 1007/ BF02702334). html)". Burgasser. doi. 87. org/ 10. [7] The First Substellar Subdwarf? Discovery of a Metal-Poor L Dwarf with Halo Kinematics. 1485B). harvard. harvard. edu/ abs/ 1999A& A. et al. org/ wiki/ En:subdwarf_star?oldid=320157301) na anglickej Wikipédii. Adam J. 645.

html)". Journal of Astrophysics and Astronomy 26: 261. DOI: 10. 1007/ BF02702334). že sdB hviezdy sa stanú bielymi trpaslíkmi bez prechodu na obrov. ias. Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Subdwarf B star (http:/ / en. Predpokladá sa. ktorí sú jasnejší ako bieli trpaslíci. in/ jaa/ junsep2005/ index. " Pulzácia v podtrpaslíkoch typu B (http:/ / www. Dôvody tejto predčasnej straty hmoty sú neznáme.[1] Prevládajú na ultrafialových fotografiách. ale jedným zo základných mechanizmov tohto deja môže byť interakcia hviezd v systémoch dvojhviezd. ac. pričom obsahujú iba 1 % vodíka a zvyšok tvorí hélium. ktorý vzniká ak červený obor stratí vonkajšie vodíkové vrstvy ešte predtým ako v jadre začne prebiehať fúzia hélia. org/ 10.1007/BF02702334 (http:/ / dx.25 slnečného priemeru a teplota od 20000 do 40000 K. C. sú významnou súčasťou populácií horúcich hviezd starých hviezdnych systémov ako sú guľové hviezdokopy. Osamelí podtrpaslíci môžu byť výsledkom splynutia dvoch bielych trpaslíkov. doi. S. jadrá špirálových a eliptických galaxií. (2005). HW Virginis a V1093 Herculis. 44 Pozri aj • Podtrpaslík • Biely trpaslík Referencie [1] Jeffery. Ich priemer je od 0. Tieto hviezdy patria do horizontálnej vetvy hviezd Hertzsprungov-Russellovho diagramu a reprezentujú skorý stupeň vo vývoji niektorých hviezd. wikipedia. Podtrpaslíci typu B.Podtrpaslík typu B Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Podtrpaslík typu B je typ hviezdy podtrpaslíka so spektrom typu B. Do tejto skupiny patria napríklad V391 Pegasi. Hmota týchto hviezd je približne polovica hmoty Slnka. org/ wiki/ En:subdwarf_b_star?oldid=371870562) na anglickej Wikipédii.15 do 0. .

• • • • • • • • Červený trpaslík je malá hviezda hlavnej postupnosti. Žltý trpaslík je hviezda hlavnej postupnosti s hmotou porovnateľnou so Slnkom.5 až 0. "M dwarfs: planet formation and long term evolution" (http:/ / www3. Zatiaľ čo pri červených trpaslíkoch prebieha vodíková fúzia pomaly a vyžaruje sa teplo. čím sa z nich stávajú červené obry s väčšou plochou povrchu. C. pretože vesmír nie je dostatočne starý. Slnko je žltý trpaslík. podtrpaslík Ide o hviezdy s relatívne malým priemerom a nízkou absolútnou jasnosťou. Predpoklad ich existencie je založený len na teoretických modeloch. Referencie [1] Adams. Biely trpaslík je konečným štádiom evolúcie hviezd.[1] Svietivosť hviezd sa zvyšuje s ich vekom a najjasnejšie hviezdy musia vyžarovať viac energie na udržanie rovnováhy. Astronomische Nachrichten 326 (10): 913–919. prístup: 2008-06-28. Hviezdy väčšie ako červené trpaslíky dosahujú rovnováhu pomocou zväčšenia svojej veľkosti. Keď sa vodíkové palivo modrých trpaslíkov úplne vyčerpá. Čierny trpaslík je biely trpaslík dostatočne ochladený tak. ktorá sa vyvinie z červeného trpaslíka po spotrebovaní väčšiny jeho vodíkového paliva. aby sa mohli vytvoriť. Červené trpaslíky zväčšujú svoju intenzitu vyžarovania zvýšením ich povrchovej teploty čím sa zmenia na „modré“.P. interscience. Hnedý trpaslík je subhviezdny objekt nedostatočnej veľkosti na fúziu vodíka na hélium. • Trpaslík je vo všeobecnosti ktorákoľvek hviezda hlavnej postupnosti triedy svietivosti V.8 násobku hmoty Slnka. Modrý trpaslík je malá hviezda. Bodenheimer. . zmenia sa na biele trpaslíky.Trpaslík (hviezda) 45 Trpaslík (hviezda) Trpaslík je súhrnné označenie pre odlišné triedy hviezd. ktorá je hypotetickým štádiom červeného trpaslíka po hlavnej postupnosti. patria tu hviezdy do 9-násobku hmoty Slnka. ktoré nie sú dostatočne masívne aby sa z nich vytvorila supernova typu II. F.08 násobok veľkosti Slnka. Povrchové vrstvy červených trpaslíkov sa nestávajú viac priehľadnými pri zvýšení teploty. Jeho veľkosť je približne 0.. Modrý trpaslík Modrý trpaslík je hypotetická trieda hviezd. oranžový trpaslík je hviezda 0. Laughlin (2005). G. modré trpaslíky pravdepodobne ešte vo vesmíre neexistujú. že už nevyžaruje žiadne viditeľné svetlo. com/ cgi-bin/ abstract/ 112210517/ ?CRETRY=1& SRETRY=0). wiley.

Oranžový trpaslík 46 Oranžový trpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

[2] SIMBAD.30 miliárd rokov. 193–237.9 hmotnosti Slnka a povrchovú teplotu od 4000 do 5200 stupňov Celzia. 2007. v takýchto podmienkach by mal život dosť času na vznik a vývoj. u-strasbg.Oranžový trpaslík 47 Oranžový trpaslík je hviezda hlavnej postupnosti spektrálneho typu K. harvard. fr/ simbad/ sim-id?Ident=Epsilon Indi).[3] Dvojhviezda 61 Cygni. H. retrieved on May 6. fr/ simbad/ sim-id?Ident=Alpha Centauri B) and Epsilon Indi (http:/ / simbad. .5 do 0. obe jej zložky sú oranžové trpaslíky Pozri aj • Červený trpaslík Referencie [1] Empirical bolometric corrections for the main-sequence (http:/ / adsabs. html). com/ article/ dn17084-orange-stars-are-just-right-for-life. [3] (http:/ / www. Habets and J. . na rozdiel od 10 miliárd rokov v prípade Slnka. pp. 193H). Astronomy and Astrophysics Supplement 46 (November 1981).[2] Tieto hviezdy sú zaujímavé z hľadiska mimozemského života. pretože sú to stabilné hviezdy hlavnej postupnosti veľmi dlho. R. 46. 2009. G. . accessed on line June 19. edu/ abs/ 1981A& AS. u-strasbg. entries for Alpha Centauri B (http:/ / simbad. newscientist. M. Pokiaľ sa na obežných dráhach okolo nich sformujú planéty. . Ich hmotnosti dosahujú 0. J. Veľkosť týchto hviezd je medzi veľkosťou červených trpaslíkov triedy M a žltých trpaslíkov triedy G (napríklad ako Slnko). W. Heintze.[1] Patrí sem napríklad Alfa Centauri B a Epsilon Indi. okolo 15 .

Červený trpaslík 48 Červený trpaslík Toto je článok o type hviezdy. O komediálnom seriáli pozri Červený trpaslík (seriál) Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

Od okamihu Veľkého tresku ešte neuplynulo dosť času. vo vnútri ktorého môžu ešte prebiehať termojadrové reakcie zlučovania prócia na hélium. Z našich 20 najbližších hviezd (vrátane Slnka) je až 13 červených trpaslíkov. Medzi červených trpaslíkov patrí aj hviezda s najväčším známym vlastným pohybom. Barnardova hviezda.Proxima Centauri. Lalande 21185 je štvrtý najbližší hviezdny systém Slnku a zároveň obsahuje planetárnu sústavu. Červené trpaslíky tak patria medzi najchladnejšie. Pozri aj • trpaslík (hviezda) • červený obor Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červený trpaslík . Umelcova predstava červeného trpaslíka. Červené trpaslíky nikdy nezažihnú jadrovú fúziu hélia. aj keď ich pozorovanie je pre ich malý žiarivý výkon ťažké. takže sa nemôžu stať červenými obrami. Jedným z najznámejších červených trpaslíkov je aj naša najbližšia hviezda . Na rozdiel od bielych trpaslíkov sú červené trpaslíky normálne plazmové hviezdy vytvárajúce vlastné elektromagnetické žiarenie. Vďaka pomalému spaľovaniu vodíka majú enormne dlhú odhadovanú životnosť. Je to najmenej hmotné teleso. Pre porovnanie. často dosahujú len 1/10 000 žiarivého výkonu Slnka. Na Hertzsprungovom-Russelovom diagrame sa nachádzajú v pravom dolnom rohu. aby ktorýkoľvek červený trpaslík stihol opustiť hlavnú postupnosť. pohybuje sa od niekoľkých desiatok miliárd až po bilióny rokov. najmenej hmotné a najmenej svietivé hviezdy vo vesmíre. až kým nespotrebujú všetok vodík. umelcova predstava extrasolárnej planéty Proxima Centauri napriek svojej veľkej blízkosti Zemi dosahuje jasnosť obiehajúcej okolo červeného trpaslíka len 11 magnitúd a preto ju nemožno pozorovať voľným okom ani triédrom. Vyžarujú len málo svetla. zvoľna sa zmršťujú a zahrievajú. Červené trpaslíky tvoria väčšinu všetkých hviezd. Ide o najčastejšie sa vyskytujúce hviezdy v Galaxii.Červený trpaslík 49 Červený trpaslík je malá a relatívne chladná hviezda hlavnej postupnosti neskorého spektrálneho typu K alebo M.

.1.Žltý trpaslík 50 Žltý trpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Žltý trpaslík je malá žltá hviezda (1 . Najznámejším žltým trpaslíkom je Slnko.4 hmotnosti Slnka) hlavnej postupnosti v procese spaľovania vodíka na hélium vo svojom jadre vplyvom jadrovej fúzie.

ktoré prestali spaľovať vodík na hélium v jadre a stávajú sa z nich obry. Predpokladá sa.Podobor 51 Podobor Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Podobor je trieda hviezd. ktoré sú jasnejšie ako hviezdy hlavnej postupnosti alebo trpaslíky. Podobry majú väčší priemer a nižšiu teplotu ako hviezdy podobnej hmotnosti v hlavnej postupnosti. V Yerkesovej . ale nie také jasné ako obry. že sú to hviezdy.

52 Pozri aj • • • • • Žltý podobor Biely podobor Oranžový podobor Modrobiely podobor Žltobiely podobor Obor (hviezda) Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry .Podobor spektrálnej klasifikácii je ich trieda svietivosti IV.

južná polárka • Capella (α Aurigae): žltý obor typu G • Pollux (β Geminorum): oranžový obor typu K • Mira (ο Ceti): červený obor typu M Betelgeuze. Hviezdy malej hmotnosti ostanú na rovnakej jasnosti. v ktorej sa zastavili termonukleárne reakcie premeny vodíka na hélium v jej jadre. Z masívnejších hviezd sa stanú omnoho jasnejšie jasné obry alebo nadobry.Obor (hviezda) Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Obor je hviezda. najjasnejšia hviezda Plejád • Thuban (α Draconis): biely obor typu A • σ Octantis: žltobiely obor typu F. HST 53 Pozri aj • • • • Hlavná postupnosť Červený obor Modrý obor Podobor Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Obor (hviezda) . kým sa z nich stanú biele trpaslíky. Obry patria do triedy svietivosti III Yerkesovej spektrálnej klasifikácie. Medzi najznámejšie obry patria: • Regor (γ Velorum): modrý obor typu O • Alcyone (η Tauri): modrobiely obor typu B.

Pozri aj • Modrý nadobor Modrý obor Zeta Orionis (Alnitak) Červený obor Červený obor je veľká hviezda mimo hlavnej postupnosti typu K alebo M. tým je tento proces kratší. červenej farby. majú veľkú absolútnu magnitúdu a emitujú modré viditeľné svetlo.Modrý obor 54 Modrý obor Modrý obor je hviezda spektrálneho typu O alebo B s hmotnosťou aspoň 18 hmotností Slnka.000-krát a tiež znižuje efektívna teplota. Je to jedno zo záverečných štádií vývoja hviezd do 1. V jadre sa spaľuje nahromandené hélium na uhlík a kyslík. Týmto sa veľmi zvýši jasnosť hviezdy. Pulzujú len vrchné vrstvy hviezdy. Absolútna hviezdna veľkosť červených obrov je väčšia než 0 a môže za ňu veľký rozmer hviezdy. Oveľa častejšie sú zastúpení v guľových hviezdokopách ako v otvorených hviezdokopách. Patrí sem napríklad Aldebaran a Arktúr.planetárnej hmloviny. Niektoré červené obry sú zahalené do prachového mraku.4 hmotnosti Slnka. Je to preto. lebo zväčšovanie hviezdy narastá rýchlejšie ako zväčšovanie jasnosti a tým hviezda chladne a jej farba sa posúva k červenému okraju spektra. Červený obor má malé husté jadro a veľmi riedku rozsiahlu atmosféru. Predpokladá sa.až 100násobný v porovnaní so Slnkom. ktorý ich jasnosť znižuje. Po odhodení vonkajších vrstiev prechádzajú červené obry do ďalšieho štádia . Často sú premennými hviezdami. čím sa zväčšujú a chladnú. Ich polomer je 10. že červenými obrami sa stanú hviezdy o približne hmotnosti Slnka po vyčerpaní zásob vodíka v jadre. Čím je hviezda hmotnejšia. približne 1. Porovnanie veľkosti červeného obra Aldebarana so Slnkom Hviezdam s hmotnosťou Slnka trvá prechod do štádia obra približne 100 miliónov rokov.000 až 10. okolo jadra však pokračuje spaľovanie vodíka. Modrým obrom je napríklad hviezda Adara. najmä pulzujúcimi. . Spaľujú vodík bližšie k okraju hviezdy. Tieto hviezdy sú veľmi horúce. Povrchová teplota červeného obra sa pohybuje len od 2 000 do 4 000°C.

Červený obor 55 Pozri aj • • • • Modrý obor Červený trpaslík Nadobor Červený nadobor Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červený obor Jasný obor Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry .

Sú to hviezdy prechodného typu medzi obrami a nadobrami.Jasný obor Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Jasné obry sú hviezdy triedy svietivosti II Yerkesovej klasifikácie. Medzi najznámejšie jasné obry patria: • • • • • • Adara (ε Canis Majoris): modrobiely jasný obor typu B Pherkad (γ Ursae Minoris): biely jasný obor typu A Sargas (θ Scorpii): žltobiely jasný obor typu F Dabih (β¹ Capricornis): žltý jasný obor typu G Alphard (α Hydrae): oranžový jasný obor typu K Rasalgethi (α¹ Herculis): červený jasný obor typu M 56 Pozri aj • • • • Nadobor Obor (hviezda) Červený obor Spektrálna klasifikácia .

Nadobor 57 Nadobor Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

Ich hmotnosť je obyčajne od 10 do 50 hmotností Slnka na HRD a ich priemer dosahuje 1000 priemerov Slnka. najväčšie a najjasnejšie v známom vesmíre. ak sa jadrová reakcia z akéhokoľvek dôvodu spomalí. Pozri aj • Červený nadobor • Modrý nadobor • Hyperobor Poloha nadobrov v H-R diagrame Modrý nadobor Modrý nadobor je obor.Nadobor 58 Nadobor je veľmi veľká hviezda s hmotnosťou 10 – 50 hmotností Slnka. Algol. Počítačom vygenerovaný obrázok hviezdy Rigel zo vzdialenosti 1 AU Pozri aj • Modrý obor • Červený nadobor Porovnanie veľkostí Gamma Orionis. Z modrého nadobra sa môže stať červený nadobor. a Slnka. s povrchovou teplotou od 20 000 do 50 000 °C. hviezda spektrálneho typu O. . Sú to veľmi zriedkavé hviezdy a patria medzi najhorúcejšie. Tieto hviezdy sú extrémne horúce a jasné.

Červené nadobry vznikajú z hmotných hviezd hlavnej postupnosti po vyhorení vodíkových zásob v ich jadrách. Kvôli nízkej povrchovej teplote svieti červeným svetlom. Nadobor má priemer niekoľkostonásobne väčší než Slnko. Betelgeuze Pozri aj • Modrý nadobor • Červený obor • Nadobor Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červený nadobor . pričom hviezda najprv prejde do štádia červeného obra a až potom do štádia nadobra. Po vyhorení vodíka sa povrchové vrstvy týchto hviezd začnú rozpínať. V jadre nadobra môže prebiehať spaľovanie ťažších prvkov až po železo. Je jedným zo záverečných štádií vývoja veľmi hmotných hviezd. Príkladom červeného nadobra je Antares. ale jeho vonkajšie vrstvy sú extrémne riedke. Nadobry nakoniec zanikajú ako supernovy.Červený nadobor 59 Červený nadobor Červený nadobor je obrovská hviezda spektrálneho typu M.

Až doteraz sa predpokladalo. . . Cesare – Maeder. aj hviezdy tohto typu sú staršie a kolíšu medzi modrou a červenou fázou v závislosti od chemických prvkov. Tieto systémy môžu byť pôvodcami vzácnych supernov prepojených so žltými nadobrami. Bibcode:  1986ARA&A. Boli zistené iba dve takéto supernovy .1146/annurev. 366. In: Annual review of astronomy and astrophysics 24 (1986). harvard. 24.aa.doi. DOI: 10.z väčšiny nadobrov sa stáva supernova v modrej (horúcej) fáze alebo červenej (studenej) fáze.[1] Tieto hviezdy sú zvyčajne 15 až 20-násobne hmotnejšie ako Slnko. edu/ abs/ 1986ARA& A. wikipedia. s.001553 (http://dx.. Referencie [1] Chiosi.329C (http:/ / adsabs. org/ wiki/ En:yellow_supergiant?oldid=348601852) na anglickej Wikipédii..aa.24.1146/annurev. .090186. Podobne.org/10. Pozri aj Astronomický portál • Nadobor • Supernova • Spektrálna klasifikácia Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Yellow supergiant (http:/ / en.24. ktoré sa spotrebúvajú v ich jadrách.24.090186.001553). že iba málo nadobrov strávi dlhý čas v prechodnej žltej fáze.Žltý nadobor 60 Žltý nadobor Žltý nadobor je hviezda nadobor spektrálneho typu F alebo G. 329C) . Andre: The evolution of massive stars with mass loss. ako každý iný nadobor.

Hyperobor 61 Hyperobor Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

Javia sa ako extrémne zriedkavé hviezdy vo vesmíre. Hyperobri sú najsvietivejšie hviezdy. že po výbuchu hyperobra ako supernova alebo hypernova zo zvyšku hviezdy ostane čierna diera.[1] Vďaka extrémne vysokému tlaku v jadrách žltých hyperobrov. časti jadra. Kvôli veľkej rýchlosti spotrebovania jadrového paliva. Predpokladá sa. Niekedy je možné identifikovať disk prachu a plynu. väčšia ako nadobor. V509 Cas)[2] HR 8752 IRC+10420 .500 do 35. je masívna hviezda z rozšírenou atmosférou.Hyperobor 62 Hyperobor je masívna hviezda. Vnútorná štruktúra Vzhľadom na súčasné fyzikálne modely hviezd. boli pozorované kvôli periodickým erupciám. podobne ako Ró Cassiopeiae v súhvezdí Kasiopeja. že by došlo k jej rozpadu. pretože pri väčšej hmotnosti už nie je možné dosiahnuť rovnováhu hviezdy a hviezda by produkovala toľko energie. Z toho dôvodu majú veľmi veľkú. vo všeobecnosti. Chromosféra Vďaka absolútnej veľkosti týchto hviezd. Žlté hyperobry. ktorých výsledkom bolo periodické alebo pokračujúce zahmlievanie hviezdy. ktoré pozostávajú z rádioaktívneho jadra obklopeného konvektívnou zónou. prípadne celé jadro je tvorené z degenerovaného plynu. čo je 120 hmotností Slnka. dosahujúcou teoretickú hranicu hmotnosti hviezdy. Existujú 1 až 3 milióny rokov predtým. žlté hyperobry sú menej efektívne v udržiavaní povrchového materiálu ako iné druhy hviezd. ich jasnosť dosahuje miliardy svietivostí Slnka a ich teplota od 3. ako vybuchnú ako supernova alebo hypernova. väčšinou zostávajú v hlavnej postupnosti niekoľko miliónov rokov predtým ako sa sami zničia a zmenia na masívnu supernovu alebo hypernovu. žltý hyperobor môže obsahovať konvektívne jadro obklopené rádioaktívnou zónou. čo je protikladom hviezd veľkosti Slnka.000 K. ktorý poskytuje možnosť vzniku planetárnych sústav okolo týchto hviezd. navyše so silným magnetickým poľom a veľkým uvoľňovaním energie. ktorá môže byť klasifikovaná od neskorých A do K. Známe žlté hyperobry • • • • • Ró Cassiopeiae V382 Carinae HD 217476 (tiež v súhvezdí Kasiopeja. rozšírenú atmosféru. s hmotou približne 20 až 50-násobku hmoty Slnka. čo je najväčšia známa hviezda Žltý hyperobor Žltý hyperobor. Porovnanie Slnka a VY Canis Majoris. s hmotnosťou do 100 hmotností Slnka.

org/publications/baas/v34n4/aas201/1007. wikipedia.htm) (po anglicky) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Yellow hypergiant (http:/ / en. Opustenie Galaxie Je predpoklad.aas. Brooks/Cole 2005 [2] BBC . že takáto hviezda bola súčasťou trojitého hviezdneho systému. aby mohla opustiť Galaxiu. Tá svojou gravitáciou jednu pritiahla. Michael A.Constellations: Cassiopeia 'the Boastful Queen' (http:/ / www. ktorý prechádzal blízko centrálnej čiernej diery. uk/ dna/ h2g2/ A27746869) Pozri aj Astronomický portál • Hyperobor Externé odkazy • Miléniový výbuch hviezdy Ró Cassiopeiae (http://www.h2g2 . pričom posledná hviezda zrýchlila viac a „zhltla“ predchádzajúcu. Modrý tulák (hviezda) Modrý tulák je hviezda typu modrý obor. a tým dodala zvyšným dvom veľkú rýchlosť.Žltý hyperobor 63 Referencie [1] Seeds.. org/ wiki/ En:yellow_hypergiant?oldid=326042116) na anglickej Wikipédii. Tým získala potrebnú hmotnosť a teplotu. . Astronomy: The Solar System and Beyond. bbc. co. ktorá vysokou rýchlosťou opúšťa našu Galaxiu.

Referencie [1] http:/ / en. že v tesnej blízkosti centrálnej čiernej diery nemohli vzniknúť štandardnou cestou. wikipedia. Patria tu hviezdy populácie II. že všetky CH hviezdy môžu byť dvojhviezdami. Pozri aj • Biely trpaslík Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku CH star [1] na anglickej Wikipédii. Z fotometrických a spektroskopických meraní sa zistilo. Astronómovia sú schopní namerať priamym pozorovaním dve zložky polohy S-hviezd. obsahujú málo kovov a ich jas v porovnaní s C-N uhlíkatými hviezdami je podpriemerný. sú pravdepodobne výsledkom premiestnenia hmoty z bývalej klasickej uhlíkatej hviezdy. Pozorovaním v čase je možné vypozorovať dve zložky rýchlosti. typické pre centrum Galaxie.04 pc od centrálnej čiernej diery. Sú to totiž najbližšie pozorované hviezdy blízko centrálnej čiernej diery. pričom z orbitálnych elementov ich dráh sa dá vypočítať hmotnosť centrálnej čiernej diery. ale modré hviezdy hlavnej postupnosti. tretia zložka sa dá získať meraním dopplerovského posunu spektra.CH hviezda 64 CH hviezda CH hviezda je hviezda. Určovanie hmotnosti centrálnej čiernej diery S-hviezdy hrajú hlavnú rolu pri určovaní hmotnosti centrálnej čiernej diery. org/ wiki/ En%3Ach_star?oldid=333976158 Hviezda typu S Hviezdy typu S (alebo S-hviezdy) sú hviezdy za hranicou 0. z ktorej sa stal biely trpaslík. S-hviezdy nepatria svojím spektrálnym typom do zvyšnej hviezdnej populácie. Tento typ hviezd má veľkú orbitálnu rýchlosť a obieha po relatívne malých dráhach. z toho dôvodu je možné pozorovať aj zmenu rýchlosti.04 pc od centra našej Galaxie. Oblasť výskytu týchto hviezd je zhruba vymedzená polomermi niekoľkých svetelných hodín a 0. . ktorá sa vyznačuje prítomnosťou veľmi silných CH absorpčných čiar v svojom spektre. Tým sa získa informácia potrebná na spočítanie dráhy pozorovanej hviezdy. že sú to obyčajné hviezdy hlavnej postupnosti prevažne spektrálneho typu B0 – B9 MS. Nie sú to jasné červené ani modré obry. čo znamená že ich vek je v porovnaní s inými hviezdami priemerný. zhoda panuje iba v tom. Mnohé známe CH hviezdy patria medzi dvojhviezdy a predpokladá sa. Podobne ako báriové hviezdy. Pôvod S-hviezd je nejasný.

Interval zmien môže byť od desaťtisícin sekundy (pulzary) po celé roky až desaťročia (rekurentné novy).Premenná hviezda 65 Premenná hviezda Premenná hviezda je hviezda. Čím dlhšia je pulzačná perióda. vnútornú povahu premennosti svojej svetelnosti. U veľkého počtu hviezd však dochádza k významným zmenám svetelnosti. zatiaľ čo najnižšie hodnoty krivky sú známe ako minimá. Naše Slnko je dobrým príkladom hviezdy. prípadne sa menia len medzi viacerými vybranými hodnotami. a práve takéto hviezdy sa nazývajú premenné hviezdy. pre veľa premených hviezd sa však tieto veličiny časom pomaly menia. ktorú pozoroval v roku 1596 David Fabricius.1% počas 11-ročného slnečného cyklu). ktorej jasnosť a prípadne aj spektrum sa mení v pravidelných alebo nepravidelných intervaloch. prvej objavenej premmennej hviezdy tohto typu. Fyzikálne premenné Fyzikálne premenné sú hviezdy. no pri nej sa premenlivosť potvrdila až v roku 1667. žltí obri. Prvá známa premenná hviezda je Mira Ceti. Polárka Pozorovanie premenných hviezd Premenné hviezdy sú vo všeobecnosti analyzované pomocou fotometrie a fotospektrometrie. Pre pravidelné premmené hviezdy môže byť perióda premeny a jej amplitúda veľmi presne stanovená. kde dochádza k relatívne malým odchýlkam jasnosti (zvyčajne okolo 0. Zmeny jasnosti môžu mať príčinu vo fyzikálnych zmenách na samotnej hviezde (fyzikálne premenné). je možné vytvoriť svetelnú krivku. Základnou charaketristikou premennej hviezdy je krivka svetelných zmien. alebo môže ísť len o následok zákrytu v sústave dvojhviezd či natáčanie rôznych nepravidelných štruktúr na hviezde smerom k pozorovateľovi (geometrické premenné). znamená to. ktorí pulzujú vo veľmi pravidelných periódach. Zmeny jasnosti môžu byť rádovo len v desatinách magnitúdy. Príklady typov spomedzi týchto tried sú uvedené nižšie. Táto kategória môže byť ďalej rozdelená na podskupiny: pulzujúcich a kataklizmatických (alebo eruptívnych) premenných. to znamená. ktoré sú porovnávané s nepremennými hviezdami známych hviezdnych veľkostí. a majú periódy od jedného dňa až po niekoľko týždňov. Pulzujúce premenné Cefeidy Jedným z najvýznamnejších typov premenných hviezd sú cefeidy. že hviezda sama sa stáva jasnejšou a tmavšou. Sú pomenované podľa δ Cephei. Cefeidy sú dôležité. Pozorovaniami ich jasností. že pozorovaním periódy cefeíd. priamo . Medzi premenné hviezdy patrí aj jedna z najznámejších hviezd na nočnej oblohe. ktoré majú intrinzickú. ale môžu byť aj väčšie ako 10 magnitúd. tiež s malou závislosťou na metalicite. pretože sú typom tzv. Vrcholy jasnosti na svetelnej krivke sa nazývajú maximá. Hviezda Algol bola známa ešte skôr. Keď sa pre cefeidu vykalibruje vzťah medzi periódou a svietivosťou. tým jasnejšia býva hviezda. štandardných sviec. Vačšina hviezd má takmer konštantnú svetelnosť. Ich svietivosť je priamo závislá na ich perióde premennosti.

a teda sú vhodné indikátory pre vzdialenosti. Znásobením tejto premenlivosti môžu nastať dlhodobé zmeny periód počas niekoľkých rokov. Niekedy sa označujú ako Cefeidy typu II. a v minulosti boli niekedy označované ako kopové cefeidy. Kedysi boli nazývané ako trpaslíčie cefeidy. Premenné typu RR Lyrae Tieto hviezdy sú mierne podobné cefeidám. Niekedy majú náznak periodicity. Samotná Mira Ceti. Obvykle sa vyskytujú v guľových hviezdokopách. Majú tiež veľmi dobre stanovený vzťah perióda-svietivosť. Najznámejší známy príklad je polopravidelná premenná Betelgeuse.2 do 1. patria do populácie II. ktorí sa podrobujú veľmi veľkým pulzáciám. Pozorovania cefeíd sú veľmi dôležité pre stanovovanie vzdialeností galaxií vnútri našej lokálnej skupiny galaxií. Sú staršie ako cefeidy.Premenná hviezda dostávame aj ich svietivosť. ale taktiež prechádzať cez periódy nepravidelných premien. Polopravidelné premenné Polopravidelnými premennými sú zvyčajne červení nadobri. Premenné typu RV Tauri Tieto premenný hviezdy sú žltí nadobri. ale patria do populácie II a tak majú nižšiu metalicitu a preto nepatrne iný vzťah perióda-svietivosť. Ich vzdialenosť je potom ľahko dopočítateľná zo zdanlivej hviezdnej veľkosti. Často sa vyznačujú znásobenými periódami. ktorej zdanlivá hviezdna veľkosť sa mení od 0. sa môžu zjasniť o niekoľko magnitúd pred ich ďalším pokračujúcim slabnutím. Nepravidelné premenné Zvyčajne ide o červených nadobrov. ale nie sú tak svietivé. ale trochu slabšie a s kratšími periódami. 66 Mira na zábere z Hublovho vesmírneho teleskopu . ktorá prepožičala celej skupine názov. Skupina týchto premenných môže občas vykazovať jednoznačnú periódu. Premenné typu δ Scuti Premenné typu δ Scuti sú podobné cefeidám. ktoré vytvárajú veľmi zložité svetelné krivky. Toto kolísanie dvojakých vrcholov má typicky periódu medzi 30 až 100 dňami. Premenné typu Mira Ceti Premenné typu Mira Ceti sú veľmi chladní červení nadobri. tiež známa ako ο (Omikron) Ceti. ktorí majú meniace sa hlboké a plytké minimá. Počas periód zvyčajne niekoľkých mesiacov.2. kolíše v jasnosti z takmer druhej magnitúdy a slabne až po deviatu magnitúdu. Premenné typu W Virginis Tieto premenné sú veľmi podobné cefeidám.

čo spôsobí. Supernova môže v krátkom čase uvoľniť toľko energie ako celá galaxia. namiesto toho udržujú väčšinu času maximálnu jasnosť. Absolútna svietivosť neskoršie menovaného spôsobu je závislá na vlastnostiach svojej svetelnej krivky. . či tisícročia. zavisí to na správaní ich svetelnej krivky. Trpaslíčie novy Trpaslíčie novy sú dvojhviezdy. pri ktorých sú pozorované frekventované malé výbuchy. Takisto môžu vzniknúť pri prenose hmoty na bielych trpaslíkov. čo rokov získavajú naspäť pôvodnú maximálnu jasnosť. Po tom. mnohonásobne hmotnejších ako Slnko. ktoré majú výbuchy trvajúce zhruba 5-20 dní nasledované tichou periódou typicky niekoľkosto rokov.Premenná hviezda 67 Kataklizmatické (eruptívne) premenné Supernovy Supernovy sú kataklizmatické (eruptívne) premenné hviezdy. Supernovy môžu byť následkom zániku mimoriadne masívnych hviezd. Nova Cygni 1975 bola ostatnou veľmi jasnou novou v našej galaxii. trvajúce dobu niekoľkých normálnych periód. pri ktorých boli pozorované občasné plošiny zjasnenia (na svetelnej krivke) nazývané zastávky. eventuálne ochladne pod teplotu kondenzácie prachu. Novy Novy sú takisto výsledkom dramatických explózií. Za zdroj tohto kolísania jasnosti sú považované epizódy formovania prachu v atmosfére hviezdy. dosiahla jasnosť až druhej magnitúdy. v bode ktorom sa potom vytvorí mračno nepriesvitného prachu. Hviezdy typu R Coronae Borealis Aj keď sú klasifikované ako eruptívne premenné hviezdy. takže tieto supernovy môžu pomôcť pri zisťovaní vzdialeností iných galaxií. no takisto aj zriedkavejšie veľké výbuchy. že pokles jasnosti pozorovanej hviezdy. kde pri prenose hmoty medzi komponentami dochádza k pravidelným vzplanutiam. sú to jedny z najenergetickejších udalostí vo vesmíre. čo sa vytvorí prach a premiestni sa ďalej od hviezdy. ale po nepravidelných intervaloch náhle zoslabnú o mnoho magnitúd. ale na rozdiel od Supernova na pokraji galaxie NGC 4526 supernov nemajú za následok deštrukciu pôvodnej hviezdy. Vytvárajú sa v blízkych binárnych sústavách a výbuchy sa môžu opakovať s periódov od dekád do storočia. niekde na ceste medzi maximom a minimom jasnosti. u týchto hviezd nedochádza k periodickým zjasneniam. a hviezdy typu SU Ursae Majoris. Pomaly potom v pribehu niekoľkých mesiacov. Novy sú kategorizované ako rýchle. hviezdy typu Z Camelopardalis. pomalé alebo veľmi pomalé. Poznáme tri typy trpaslíčich nov: hviezdy typu U Geminorum.

napr. sú vyvolané externými zdrojmi. že veľa premenných hviezd je červených a preto začal označovať premenné hviezdy od písmena R ako rot (červený). Zaclonené premenné Veľmi zriedkavým typom premennej hviezdy býva hviezda. Neskoršie objavy používajú nepoužité dvojice AA až AZ.Premenná hviezda Vzplanujúce hviezdy Známe tiež ako hviezdy typu UV Ceti sú tieto veľmi slabé hviezdy hlavnej postupnosti. ináč nazývaný aj β Persei. jedna hviezda môže zakryje druhú. že obidve spolu vytvárajú dvojhviezdu. Jednou z najbežnejších príčin býva prítomnosť druhej hviezdnej spoločnice tak. R Andromedae. napr. ktorý si všimol. Premenné hviezdy typu T Tauri Ide o mladé hviezdy s protoplanetárnymi diskami. . Jedna z najznámejších zákrytových premenných dvojhviezd je Algol. ako sú pozorované pozemskými pozorovateľmi. SS až SZ. u ktorých dochádza k pravidelným zábleskom. ktorá pred ňou prechádza. Rotujúce hviezdy Hviezdy s rozmernými slnečnými škvrnami môžu vykazovať značné rozdiely v jasnosti pri rotácii a do zorného poľa sa dostávajú striedavo jasnejšie a tmavšie (škvrny) oblasti.) Až sa minú jednotlivé písmená. ak sa ich planéty dostanú medzi Zem a danú hviezdu. a postupne po QQ až QZ (J sa vynecháva). Tieto zmeny sú oveľa menšie ako the s hviezdnymi spoločnicami a sú detekovateľné iba pri mimoriadne presných pozorovaniach. ktorých premennosť je pravdepodobne spôsobená rôznymi nestabilitami v disku ako aj v ich atmosfére. použijú sa pre označenie ďalších objavených premenných v danom súhvezdí dvojice RR až RZ. V1500 Cygni. BB až BZ. Až sa vyčerpá týchto 334 kombinácií. (Tento systém pomenovania bol vyvinutý Friedrichom Argelanderom. Zvyšujú svoju jasnosť až o dve magnitúdy v priebehu niekoľkých sekúnd a potom oslabujú na normálu jasnosť v priebehu polhodiny alebo menej. 68 Geometrické premenné Zákrytové dvojhviezdy Zmeny jasností u geometrických premenných hviezd. ktorej jas je dočasne znížený kvôli reflexnej hmlovine. a tak ďalej až po ZZ . Planetárne zákryty Hviezdy s planetárnymi sústavami sa môžu takisto prejavovať zmenami jasnosti. čím zapríčiní zníženie ich spoločnej vizuálnej jasnosti. Pomenovanie premenných hviezd Hlavný článok: Označenie premenných hviezd V danom súhvezdí je prvým objaveným premenným hviezdam priradené označenie písmenami R až Z. napr. Ak Hviezda T Tauri sú tieto pozorované z určitých uhlov. premenné sú označené podľa poradia objavu a priradí sa im prefix V. RR Lyrae.

. • Eruptívne premenné hviezdy • Pulzujúce premenné hviezdy Polopravidelná premenná hviezda Polopravidelné premenné hviezdy je typ pulzujúcich premenných hviezd. Perióda sa pohybuje v rozsahu od 20 do viac ako 2000 dní. obyčajne však 1 – 2 magnitúdy vo V filtri. ktorej zmeny jasnosti nevykazujú žiadnu periodicitu. org Nepravidelná premenná hviezda Nepravidelná premenná hviezda je typ premennej hviezdy. sprevádzanú alebo niekedy prerušovanú rôznymi nepravidelnosťami.Premenná hviezda 69 Pozri aj • Označenie premenných hviezd • Zoznam známych premenných hviezd. Tieto premenné hviezdy sa delia na dve skupiny. Externé odkazy • Americká asociácia pozorovateľov premenných hviezd [1] (po anglicky) Referencie [1] http:/ / www. zatiaľ čo tvar svetelných kriviek môže byť odlišný v každom cykle. aavso. Sú to obry alebo nadobry prechodného a neskorého spektrálneho typu vykazujúce značnú periodicitu v zmenách ich jasnosti. Amplitúda zmien môže dosahovať od niekoľko stotín magnitúd do niekoľkých magnitúd.

70 Pozostatky Biely trpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť .

2 M☉. bielych trpaslíkov. vo veľkých vzdialenostiach sa dá. Z tohto vzťahu vyplýva teoretická odvodená horná hranica hmotnosti bielych trpaslíkov.cm-3. ktorý vznikne po skončení existencie hviezdy s malou alebo strednou hmotnosťou. ich hrúbka však nepresahuje niekoľko desať metrov. Atmosféra a fotosféra takej hviezdy sú veľmi husté. vzhľadom na jeho nízku svietivosť. hmotnosť 1.5. s-2. Jeho teplota trvale klesá. stanú sa z nich červené obry.Biely trpaslík (MV) Biely trpaslík (trpaslík je tu neživotné slovo. že v celej Galaxii je asi 10 mld.25m. Gravitačné zrýchlenie na povrchu dosahuje 108 cm.5. v centrálnych častiach bieleho trpaslíka musí byť hustota ešte 5 až 10-násobne vyššia.4 M☉ (Chandrasekharova medza). K a je bez jadrových zdrojov energie. preto je v mn.cm-3. že jeho ionizovaný plyn sa stal pri vysokých hustotách degenerovaným plynom s výnimkou tenkej povrchovej vrstvy (hĺbka degenerácie). že vo vnútorných oblastiach bieleho trpaslíka sa už všetky jadrá vodíka premenili termonukleárnymi reakciami na hélium. Sirius B je tiež našim najbližším bielym trpaslíkom vo vzdialenosti 8. čísle biele trpaslíky. Biely trpaslík predstavuje práve toto obnažené jadro hviezdy. úniková rýchlosť z povrchu je okolo 4 000 km. j. s absolútnou jasnosťou o 8-12m slabšou v porovnaní s absolútnou jasnosťou normálnych hviezd hlavnej postupnosti rovnakého spektrálneho typu. t. dosahujúca 106 g. Výskyt Biely trpaslík je záverečným štádiom vývoja obyčajných hviezd pomerne malej hmotnosti.3 až 1. Sírius A a Sírius B V planétarnych hmlovinách (ako napríklad v tejto NGC 246) je často vo vnútri biely trpaslík Z nízkej svietivosti a vysokej hustoty vyplýva. Rovnováha sa udržuje tým. tým je jeho polomer menší.2 M☉. ťažko objaviť. uhlík a ťažšie prvky a že vodík môže byť už len v jeho tenkej atmosfére. spektrálneho typu B až G. Z malého rozmeru pri uvedenej hmotnosti vyplýva mimoriadne vysoká hustota. Odhaduje sa. absolútna vizuálna jasnosť 11.6 svetelného roka od Slnka. ktorá dosahuje približne 1. Medzi polomerom a hmotnosťou bielych trpaslíkov je jednoznačný vzťah: čím je hmotnosť bieleho trpaslíka väčšia. Známych je niekoľko tisíc pomerne blízkych bielych trpaslíkov. 106 g. nahromadených v predchádzajúcich štádiách svojho vývoja. Biely trpaslík žiari najmä zo zásob tepelnej energie. počtom 3-10% hviezd Galaxie. Tieto hviezdy nemajú dostatočnú hmotnosť na zapálenie termonukleárnej reakcie na spaľovanie uhlíka. s-1. Biely trpaslík tak patrí medzi degenerované hviezdy. Polomery bielych trpaslíkov dosahujú obyčajne iba stotinu až tisícinu polomeru Slnka. s-2.108 cm. Hmotnosť známych bielych trpaslíkov je 0. 71 Fyzikálne charakteristiky Je to hviezda malých rozmerov a vysokej povrchovej teploty. Vnútro bieleho trpaslíka má teplotu okolo 10 mil. svojimi rozmermi sa blížia skôr k planétam než k hviezdam. povrchová teplota 32 000 K. nie bieli trpaslíci) je astronomický objekt.85 polomeru Zeme). Prvým známym bielym trpaslíkom je Sírius B (sprievodca hviezdy Sírius) s charakteristikami: polomer 5 400 km (0. gravitačné zrýchlenie na povrchu 4. celkový čas chladnutia trvá okolo 1 mld. rokov. . stredná hustota 2. odhodia svoje vonkajšie vrstvy a zostane z nich inertné jadro zložené prevažne z uhlíka a kyslíka.

72 Pozri aj • • • • Hnedý trpaslík Červený trpaslík Spektrálna klasifikácia vývoj hviezd Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. Po prekročení 4-násobku hmotnosti Slnka (táto hranica je známa ako Oppenheimerova-Volkoffova medza. pričom jedna zo zložiek je neutrónová hviezda. ktorý vznikne po výbuchu supernovy. Pokiaľ je druhý člen dvojhviezdy plazmová hviezda. silnou gravitáciou neutrónovej hviezdy je z nej strhávaná plazma a vytvára okolo neutrónovej hviezdy akréčny disk s . V súčasnosti nie je známy žiadny čierny trpaslík v našom vesmíre. ale menšia. Prierez neutrónovou hviezdou Výskyt Umelecká predstava dvojhviezdy. Jej hmotnosť je väčšia. pretože vesmír neexistuje dostatočne dlhú dobu na to. ktoré emituje iba žiarenie čierneho telesa. hovoríme o pulzare. Častejšie sú pozorované ako zložky neutrónovej dvojhviezdy. Pozorovanie osamotených neutrónových hviezd je ťažké. aby nejaký vznikol. na ktorú dopadá hmota druhej zložky Odhaduje sa. ktorý spôsobí zatlačenie elektrónov do atómových jadier a následnou premenou protónov na neutróny.4 hmotnosti Slnka.Biely trpaslík K bielym trpaslíkom patrí pravdepodobne aj skupina DC trpaslíkov. pretože majú len veľmi malý povrch a to z nich robí veľmi slabé objekty. ktorá dosahuje väčšie hodnoty než 1014 g/cm3. Neutrónové hviezdy majú priemer 10-30 kilometrov. prevažne z neutrónov. Tlak degenerovaného neutrónového plynu pôsobí proti obrovskej vlastnej gravitácii a zabraňuje ďalšiemu gravitačnému kolapsu. Zloženie Neutrónové hviezdy sú zložené z materiálu s extrémnou hustotou. Čierny trpaslík Čierny trpaslík je zvyšok hviezdy o veľkosti Slnka. že v našej Galaxii sa nachádza okolo 30 miliónov neutrónových hviezd. Neutrónová hviezda Neutrónová hviezda je vesmírny objekt. Obrovská hmotnosť hviezdy stlačená do takého malého objemu znamená obrovskú hustotu. ako 1. z ktorej ostal biely trpaslík a postupne sa ochladil na teleso. záverečné štádium vývoja hmotných hviezd. Je to degenerovaná hviezda z neutrónového plynu. Ak neutrónová hviezda rotuje a vysiela pritom rýchle záblesky žiarenia. by gravitačný kolaps hviezdy pokračoval až do vzniku čiernej diery. než 4 hmotnosti Slnka. Tento materiál vzniká pri výbuchu supernovy extrémnym tlakom.

pri ktorých je zdrojom energie gravitačná potenciálna energia nahromadenej hmoty. PSR B1937+21. SAX J1808. Hoci všetky tri triedy tvoria neutrónové hviezdy. • Röntgenové pulzary. Intenzita žiarenia sa mení s pravidelnou periódou. potvrdzuje všeobecnú teóriu relativity a dokazuje existenciu gravitačných vĺn. pri ktorých dodáva energiu žiareniu strata rotačnej energie hviezdy. ktoré pravidelne. Cen X-3. Astronómovia dnes poznajú tri triedy pulzarov. bol objavený v roku 1967. no odvtedy už boli nájdené aj v röntgenovom a gama žiarení. PSR B1913+16. Pulzary po prvýkrát odhalili na rádiových vlnových dĺžkach Jocelyn Bell a Antony Hewish v roku 1967. Aj medzi nimi však existujú spojenia. zasahujú určitú časť vesmíru. Obrázok nazvaný „100 postupných pulzov z pulzaru CP 1919“ sa objavil na prednej strane albumu Unknown Pleasures skupiny Joy Division. Plazma dopadajúca na povrch disku prípadne až na povrch samotnej neutrónovej hviezdy sa prejavuje emisiou röntgenového žiarenia a systém sa prejavuje ako röntgenová dvojhviezda. čo sa zdôvodňuje rotáciou hviezdy. Zložený. do kuželov pri rovníku. opticko/röntgenový obrázok pulzaru Krabia hmlovina. ktoré hviezda emituje. • Prvý milisekundový pulzar. • Prvý Röntgenový pulzar.Neutrónová hviezda vysokým uhlovým momentom. • Magnetary. ktoré sú rozvírené pôsobením magnetického poľa a žiarenia pulzaru. že odstredivá sila tvaruje žiarenie. Pulzar v súhvezdí Plachty Významné pulzary • Prvý rádiový pulzar. ktorý ukazuje okolité plyny v hmlovine. aj keby boli pomerne blízko. • Prvý milisekundový Röntgenový pulzar. Z toho dovodu nemôžeme vidieť všetky existujúce pulzary. ich pozorovateľné správanie a základná fyzika sú odlišné. Napríklad röntgenové pulzary sú pravdepodobne staré pulzary poháňané rotáciou. čo ich sprievodné hviezdy expandovali a začali presúvať hmotu na neutrónovú hviezdu. 73 Pulzar Pulzary sú rotujúce neutrónové hviezdy. pri ktorých je zdrojom energie rozpad extrémne silného magnetického poľa. ktoré už stratili väčšinu svojej energie a stali sa znova viditeľné po tom. ktoré môžeme pozorovať ako zdroje elektromagnetického žiarenia. Neutrónová hviezda sa totiž točí tak rýchlo. CP 1919 (dnes známy ako PSR B1919+21). Proces nahromadenia hmoty môže následne preniesť dostatok uhlovej hybnosti na neutrónovú hviezdu a „recyklovať“ ju na rotáciou poháňaný milisekundový pulzar. ktorý dodáva energiu ich žiareniu: • Pulzary poháňané rotáciou. • Prvý dvojitý pulzar.04 sekundy. ako maják. s pulzovou periódou 1. ktoré sa odlišujú zdrojom energie. .4-3658. ktorých kužely nás pri otáčaní zasahujú. Za túto prácu dostal Hewish v roku 1974 Nobelovu cenu. ale len tie.337 sekundy a pulzom 0.

Rozpad nestabilnej kôry magnetaru doprevádza mohutné vysokoenergetické výboje. 27. teda zapríčiniť smrť akéhokoľvek živého organizmu. PSR J0737-3039. Počas desaťročia bola magnetarová hypotéza akceptovaná ako možné fyzikálne vysvetlenie pozorovaných objektov ako sú SGR (Soft gamma repeater) a AXP (Anomalous X-Ray Pulsar). . najmä röntgenových lúčov a gama žiarenia.Pulzar • Prvý pulzar s planétami. 74 Pozri aj • Zoznam pulzarov • Zoznam röntgenových pulzarov Magnetar Magnetar je neutrónová hviezda. • Magnetar SGR 1806-20 vyprodukoval najväčší výbuch energie v Mliečnej ceste. ktorej hlavným prejavom je extrémne silné magnetické pole. aký bol kedy experimentálne zaznamenaný. Tieto objekty predpovedali Robert Duncan a Christopher Thompson v roku 1992. decembra 2004. • Prvý dvojitý pulzarový binárny systém. Vplyv extrémne silného magnetického pola Magnetické pole magnetaru silné cca 10 GT (Giga Tesla) dokáže na vzdialenosť 1000 km zdeformovať atómy v živej hmote. PSR B1257+12.

ktoré absorbovali Q-ball. ťažkej neutrónovej hviezdy so špeciálnym typom hmoty. Kandidátom na takýto kompaktný objekt je V404 Cyg. Názov Q-hviezda neznamená quarkovú hviezdu a často sa zamieňa s hviezdnou čiernou dierou.[1] Referencie [1] Properties and signatures of supersymmetric Q-balls (http:/ / xxx. org/ wiki/ En:q_star?oldid=355256965) na anglickej Wikipédii. Typy Q-hviezd: • Q-ball[1] • B-ball.75 Specialna kompaktna hviezda Q-hviezda Q-hviezda (tiež známa ako sivá diera) je hypotetický typ kompaktnej. wikipedia. lanl. je stála Q-ball s veľkým baryónovým číslom B. . gov/ abs/ hep-ph/ 0612159). 2006 Pozri aj • Čierna diera • Hviezdna čierna diera • Quarkova hviezda Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Q star (http:/ / en. Alexander Kusenko. Existujú v neutrónových hviezdach.

Physical Review D 62 (10): 104012. Boson star and dark matter (http:/ / adsabs. edu/ abs/ 2008arXiv0812. harvard. Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Boson star (http:/ / en. doi.104012 (http:/ / dx. L. 62. (1990). [4] Torres. Liddle. org/ 10. Diego F. "Supermassive boson star at the galactic center?". supermasívna bozónová hviezda môže existovať v jadre galaxie a tým sa môžu vysvetliť mnohé vlastnosti aktívnych galaktických jadier.1103/PhysRevD. 3470S). doi.. L. Lambiase.. R. prístup: 2009-04-22. Od roku 2002 neexistuje žiaden významnejší dôkaz. "Orbital dynamics of binary boson star systems".[4] Tieto hviezdy boli tiež navrhnuté ako kandidáti na objekty tmavej hmoty. DOI: 10. Avšak. C.1103/PhysRevD.. DOI: 10. Physics Letters B 251 (4): 507.. [3] Madsen. S. [5] Sharma. Capozziello. Andrew R. Cambridge University Press. arXiv. ISBN 0521455065. doi. 1103/ PhysRevD. Mark S. 1016/ 0370-2693(90)90788-8).[5] Pozri aj • Tmavá hmota Referencie [1] SCHUTZ. 104012). teoreticky sa dajú zistiť pomocou pozorovania gravitačnej radiácie vyžarovanej dvojicou navzájom sa obiehajúcich bozónových hviezd. wikipedia. Bernard F. Physical Review D 77 (4): 044036. ktorý by podporoval existenciu takýchto hviezd. 1103/ PhysRevD. org/ 10. . S. S. Liebling.[1] [2] Bozónové hviezdy mohli vznikať pri gravitačnom zrútení v prvotných fázach veľkého tresku... (2008).Bozónová hviezda 76 Bozónová hviezda Bozónová hviezda je hypotetický astronomický objekt sformovaný z častíc nazývaných bozóny (bežné hviezdy sú sformované z fermiónov).1016/0370-2693(90)90788-8 (http:/ / dx. Aby mohol takýto typ hviezdy existovať. G.62. S. 3rd. Mukherjee.044036 (http:/ / dx.. org/ wiki/ En:boson_star?oldid=361551704) na anglickej Wikipédii. Karmakar. (2000). DOI: 10. [2] Palenzuela. (2003). org/ 10.77.. 044036). Lehner. Gravity from the ground up.[3] Prinajmenšom v teórii. musí existovať stabilný typ bozónu s malým obsahom hmoty. "The cosmological formation of boson stars". 77.

pdf . Mazur s Mottolou si všimli. html [2] http:/ / www. Teória gravahviezd predpokladá.február 2004 (PDF) Referencie [1] http:/ / www. čo tento problém rieši. David L. Predpokladá sa. Mazur a Mottola dokonca prišli s myšlienkou. ktorú v apríli 2005 navrhol kalifornský fyzik George Chapline.Gravahviezda 77 Gravahviezda Gravahviezda (angl. že gravahviezdy by boli riešením informačného paradoxu: zatiaľ neexistuje vysvetlenie pre obrovské množstvo entropie. 23. Nikde vo vnútri čiernej diery pritom nevieme nájsť miesto. nachádzajúcej sa vo fáze Bose-Einsteinovho kondenzátu. kde by táto entropia mohla existovať. ktoré je čiernym dieram prisudzované (čierna diera má zjavne biliónkrát viac entropie. ktoré sa tento fenomén snažia vysvetliť. Pôvod označenia je jednoduchý: Hviezda. ako predpokladajú Mazur s Mottolou – podľa dostupných informácií teda teória kvantovej gravitácie teóriu gravahviezd síce nevylučuje. Teória veľmi blízka teórii gravahviezd (alebo možno dokonce iba iná formulácia tej istej teórie) je teória „hviezd z tmavej energie“. Predpokladá sa. Zrod gravahviezd by mohol byť príčinou pozorovaných zábleskov gama žiarenia. Táto teória by mohla nahradiť teóriu čiernych dier. ale ani ju nevyžaduje. aby sa hviezda zrútila do jediného priestorového bodu s nekonečnou hustotou. gravastar) je hypotetický astronomický objekt. že pozorovateľný vesmír by sa celý mohol nachádzať vo vnútri jedinej obrovskej gravahviezdy. a zatiaľ vzbudila medzi astrofyzikmi iba malý záujem. z ktorej sa sformovala). že gravahviezdy majú veľmi malé množstvo entropie. že priestor vo vnútri gravahviezdy by bol extrémne zakrivený a obklopený bublinou neuveriteľne hustej a odolnej hmoty. prejde priestor ako taký fázovým prechodom. Nedostatok záujmu súvisí s tým. navrhnutou Pawlom Mazurom a Emilom Mottolom. com/ scienceastronomy/ astronomy/ gravastars_020423. 10. fc. up. space. ale pritom prináša iba obmedzené výhody oproti teórii čiernych dier. ako hviezda. predpovedaný astrofyzikálnou teóriou. V tejto podobe možno teóriu gravahviezd zaradiť aj medzi alternatívne kozmologické teórie. in Theory [1] www. Externé odkazy • Thick-Skinned Gravastars Vie to Replace Black Holes. beca/ phisky/ PhiSky%20Wiltshire. Táto teória je pomerne nová.com. ktorá je tvorená GRAvitačným VÁkuom. • Stable gravastars – an alternative to black holes? [2] Visser. čím sa teória gravahviezd stáva ďalšou z mnohých špekulatívnych teórií. Matt. zabraňujúcim ďalšiemu zrúteniu a transformuje sa do podoby sférického prázdna obklopeného určitým druhom extrémne hustej hmoty.space. pt/ pessoas/ luis. Wiltshire. že tento koncept vyžaduje prijatie veľmi špekulatívnej teórie kvantovej gravitácie. že namiesto toho. aby sa priestor správal presne tak. A okrem toho ani v rámci kvantovej teórie gravitácie neexistuje žiadny nevyhnutný dôvod na to.apríl 2002.

78 Spadnute hviezdy Hnedý trpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť .

v tejto súvislosti sa s ním však možno stretnúť len zriedkavo. Tlak v jadre hnedého trpaslíka sa ustáli približne na hodnote 1016 Pa. 79 Vznik a vývoj Hnedé trpaslíky vznikajú podobným procesom ako hviezdy. iné naopak vznikli osamotene. Niekedy sa označuje za hviezdu spektrálneho typu L. októbra 1994 na observatóriu Mount Palomar. nie však veľkosťou. Prvý hnedý trpaslík. kde je hustota najväčšia. Hnedý trpaslík sa väčšinou vyznačuje prítomnosťou lítia. Niekedy sa pojem hnedý trpaslík od materskej hviezdy Gliese 229A používa aj na chladnúceho bieleho trpaslíka. teplota sa pohybuje okolo 3 000 000 kelvinov a hustota dosahuje hodnoty približne 104 až 107 kg/m3. Na počiatku je chladný plynoprachový mrak. Ich ďalším poznávacím znakom je výskyt metánu. niekedy aj viditeľné svetlo nízkych vlnových dĺžok (červené svetlo). ako svietivosť Slnka. až napokon jej hmota prejde do stavu elektrónovej degenerácie. Po ukončení jadrových reakcií hnedý trpaslík postupne chladne a jeho žiarivý výkon sa znižuje. bol objavený 27. Tým sa jej zmršťovanie zastaví ešte predtým.08 násobkom hmotnosti Slnka. ktorý sa nenachádza vo hviezdach. táto metóda však nie je spoľahlivá. Odlíšenie hnedých trpaslíkov od málo hmotných hviezd a od obrovských planét je ťažké. pretože tá je u obidvoch typov objektov probližne rovnaká. Niektoré hnedé trpaslíky sú sprievodcovia hviezd. ktorá nemá dostatočnú hmotnosť Hnedý trpaslík Gliese 229B (menší objekt vpravo na začatie termonukleárnych reakcií. Hnedý trpaslík vzniknutý z protohviezdy sa považuje za prechod medzi planétou a hviezdou. Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hnedý trpaslík . V jadre začne prebiehať fúzia deutéria a lítia. ktorá však v porovnaní s termojadrovými reakciami hviezd hlavnej postupnosti prebieha pomerne krátko – nanajvýš 10 miliónov rokov. Gliese 229b. čím ho možno rozoznať od hviezd. ktorý sa postupne zmršťuje a zahrieva. Jeho hmotnosť sa pohybuje medzi 13-násobkom hmnotnosti Jupitera a 0. V strede oblaku.Hnedý trpaslík (MV) Hnedý trpaslík je substelárny objekt. V jeho jadre prebieha po určitú dobu nukleosyntéza deutéria. sa formuje protohviezda. Na začiatku roku 2000 bolo známych asi 100 hnedých trpaslíkov. ktorý nevyžaruje energiu vďaka termonukleárnym reakciám ako hviezdy hlavnej postupnosti. Podľa predbežného odhadu je ich celkový počet v našej Galaxii porovnateľný s počtom hviezd. jeho objem sa však na rozdiel od objemu starnúcej hviezdy nemení. Hnedý trpaslík vyžaruje vlastné rádiové a infračervené. ako sa dosiahol tlak a teplota v jadre potrebný na zapálenie termojadrových reakcií. ale má plne vodivý povrch a vnútro. Jeho svietivosť je miliónkrát slabšia. Hustota a teplota protohviezdy sa neustále zväčšuje. Od planét sa zase hnedé trpaslíky odlišujú povrchovou teplotou a žiarivosťou. ale teplota a tlak nie sú postačujúce na to. Postupne sa premení na takmer nežiariaceho čierneho trpaslíka. Hnedý trpaslík vzniká z protohviezdy. ale je bežný v atmosférach obrovských planét. aby mohla prebehnúť aj nukleosyntéza ľahkého vodíka (prócia).

Keď v 20. akou rýchlosťou jadro Slnka rotuje. Jeho tlak sa odhaduje na 150×109 atmosfér. To je vyžarované do okolitej vrstvy žiarivej rovnováhy. rokoch 20. To znamená. Vzniká tu všetka energia Slnka.048 . Hustota vonkajšej časti jadra je asi 20 g/cm3. Prebieha tu jadrová fúzia jadier ľahkého vodíka (prócia) na hélium. že doba rotácie môže byť 11 dní. Umožňuje im to princíp neurčitosti. Tlak žiarenia takto vznikajúceho pôsobí proti tlaku vznikajúceho pod vplyvom veľkej hmotnosti vonkajších vrstiev Slnka. aká by musela byť v jadre Slnka na to. nakoľko Slnko má diferenciálnu rotáciu. Jedna teória hovorí. Tvoria ho hlavne voľné jadrá vodíka. Zo štyroch jadier vodíka vzniká jedno jadro hélia. Nie je presne známe. Jeho teplota v strede sa odhaduje na 14 000 000 až 20 000 000 K. Jadrové reakcie prebiehajúce vo vnútri Slnka môžeme zjednodušene zapísať takto: 1 2 3 H + 1H = 2H + elektrónové neutríno H + 1H = 3He + fotón gama žiarenia He + 3He = 4He + 1H + 1H Energia vzniká vo forme fotónov gama žiarenia.10 miliárd stupňov Celzia. kým vo vnútornej časti je to až 150 g/cm3.80 Struktura hviezdy Jadro Slnka Jadro Slnka je centrálna časť Slnka. v ktorej prebiehajú termojadrové reakcie. Počet reakcií prebiehajúcich v jadre Slnka každú sekundu je 1038. hélia a elektróny. že každú sekundu sa na energiu premení 5 miliónov ton hmoty. vnútorná stavba Slnka a jeho jadro Jadro Slnka je zdrojom jeho energie. V skutočnosti temrojadrové reakcie prebiehajú už pri oveľa nižšej teplote. aby bola prekonaná odpudivá sila mezdi dvoma protónmi. Jadro Slnka siaha od stredu do vzdialenosti asi 175 tisíc kilometrov. storočia fyzici vypočítali teplotu. vyšla im nereálne vysoká hodnota . 0. na okraji asi 7 000 000 kelvinov. . Takáto reakcia je typická pre všetky hviezdy hlavnej postupnosti. 10-27 kg hmoty sa premení na energiu.

železa. infračervené žiarenie alebo rádiové žiarenie. V tejto časti Slnka už nie sú teplota a tlak dostačujúce na to. Kým bolo Slnko ešte len protohviezdou. že keby aj termojadrové reakcie Slnka zrazu prestali. Neustálym pohlcovaním a absorbovaním zároveň klesá ich vlnová dĺžka.2 g/cm 3 .Konvektívna zóna 81 Konvektívna zóna Konvektívna zóna je vrstva Slnka (prípadne akejkoľvek inej hviezdy hlavnej postupnosti) nachádzajúca sa medzi oblasťou žiarivej rovnováhy a fotosférou. neustále sú absorbované a emitované okolitou hmotou. Hmota počas stúpania expanduje a ochladzuje sa.. V Slnku zaberá približne 30% jeho vnútorného priestoru. že fotóny sa pohybujú rýchlosťou svetla. pretože niektoré ióny (uhlíka. aby dochádzalo k termojadrovým reakciám. Tak ďaleko od jadra Slnka sa už prenos tepla žiarením stáva málo účinným. Energia.) sú vďaka nízkej teplote schopné fotóny pohltiť a neemitovať ich ďalej. ktorá leží medzi jadrom a konvektívnou vrstvou.2 milióny Kelvinov. Po zapálení termojadrových reakcií v jadre Slnka sa energia vo väčšine jeho častí začala šíriť radiáciou a konvekcia ako spôsob šírenia energia zostala už len v konvektívnej zóne. Množstvo energie obsiahnutej vo vrstve žiarivej rovnováhy je také veľké. svetlo. Do vrstvy žiarivej rovnováhy všetky fotóny vstupujú vo forme gama žiarenia. dusíka. Slnko by ostalo svietiť ešte niekoľko miliónov rokov. Je to najvrchnejšia z vnútorných častí Slnka. na hornej hranici je to asi 0. Jej teplota je v rozsahu približne 7 . Oblasť žiarivej rovnováhy je tvorená slnečnou plazmou. Rozprestiera sa vo vzdialenosti od 175 tisíc až po 490 tisíc kilometrov od stredu Slnka. väčšie útvary sú supergranuly. Zahriata hmota spôsobuje v slnečnej plazme turbulenciu a ďalší prenos energie sa preto deje konvekciou. Napriek tomu. Tento prenos energie je veľmi pomalý.. kyslíka. vápnika. ale prenáša sa od jadra smerom k povrchu Slnka. ktorú tieto fotóny strácajú sa mení na tepelnú energiu častíc vrstvy žiarivej rovnováhy.. Konvektívne prúdy vynášali na jeho povrch teplo spôsobené jeho gravitačnou kontrakciou. bolo celé prestúpené konvekciou. Ostatné sa počas prechodu touto vrstvou zmenia na röntgenové žiarenie. Oblasť žiarivej rovnováhy Oblasť žiarivej rovnováhy alebo vrstva žiarivej rovnováhy je vnútorná časť Slnka. Vrcholky výstupných prúdov z konvektívnej zóny možno pozorovať vo fotosfére ako granuly. ale len veľmi málo sa ich vo forme gama žiarenia „pretlačí“ až na povrch. Preto trvá tisíce až milióny rokov. preto je tvorená plazmou. Má hrúbku asi 200 tisíc kilometrov a teplotu na dne okolo 2 miliónov Kelvinov. Od oblasti žiarivej rovnováhy ju oddeľuje tenká styčná vrstva. Hustota na dne tejto vrstvy je 20 g/cm3. kým cez túto oblasť prejdú. V tejto oblasti už nijaké žiarenie nevzniká. ultrafialové žiarenie.

je to oblasť. Celý jej povrch pokrývajú stúpajúce a klesajúce prúdy plazmy. v ktorej optická hĺbka nadobúda hodnotu rovnú jednej. pravdepodobne sa pohybuje okolo 10 000 km v priemere. Fotosféra skutočne emituje až 99% žiarenia Slnka. Pretože hviezdy sú plynné gule. Jej spektrum je spojité a nachádzajú sa v ňom tmavé čiary . Tento jav sa nazýva granulácia. 8% hélia.Fotosféra 82 Fotosféra Fotosféra je oblasť hviezdy. horčík. v ktorej plyn prestáva byť priehľadný pre fotóny a táto oblasť je pozorovateľná ako povrch hviezdy. predpokladá sa. kremík a železo. Rozmer stúpajúcich a klesajúcich oblastí nie je celkom presne stanovený. veľmi tenká vrstva. Chemické zloženie fotosféry tvorí 90% vodíka. Preto chladnejšie škvrny vyzerajú v porovnaní s okolitou fotosférou tmavšie. napríklad hviezda. v ktorom objekt. Priemerná teplota fotosféry sa pohybuje od 5 500 do 6 000 Kelvinov. Fotosféra Slnka so skupinou slnečných škvŕn Vo fotosfére teplota smerom od stredu Slnka klesá. alebo pri meraní intenzity žiarenia. obrie cely a fakuly. dusík. 2% pripadajú na iné prvky. . avšak existuje hĺbka.Fraunhoferove čiary. že sú vzbudené zvukovými osciláciami Slnka. v porovnaní s inými časťami Slnka. Oscilácie Časti slnečného povrchu striedavo stúpajú a klesajú so strednou periódou okolo 300 sekúnd. Slnečná fotosféra má hrúbku (podľa rôznych zdrojov) 200 až 500 km. prestáva byť priehľadný. čo znamená svetlo. Oscilácie sa dajú zistiť z posunu spektrálnych čiar v dôsledku Dopplerovho javu. Názov fotosféra pochádza z gréckeho photos. najmä kyslík. čiže je to najchladnejšia vrstva Slnka. Vo fotosfére sa okrem slnečných škvŕn a granúl vyskytujú aj supergranuly. v chromosfére so stúpajúcou vzdialenosťou od stredu Slnka stúpa. je to teda. Hneď pod ňou sa nachádza konvektívna zóna a nad ňou chromosféra. Príčina vzniku oscilácii tiež nie je úplne známa. Najlepšie preskúmaná je slnečná fotosféra. Tento jav sa nazýva slnečná oscilácia. V oblastiach slnečných škvŕn to môže byť len 4 000 Kelvinov. uhlík. nemajú pevný povrch. Inými slovami.

je však pozorovateľná pri úplnom zatmení Slnka alebo pomocou spektroskopu. Preto prúdenie tepla nastáva smerom z koróny do nižších oblastí Slnka. oddeľuje korónu tzv. Jej hrúbka je 2 000 až 10 000 kilometrov. Má červenkastú farbu. čomu zodpovedá vlnová dĺžka 656. závisí od polohy a od fázy slnečného cyklu. V chromosfére sa vyskytujú spikuly. Nad chromosférou sa nachádza koróna. Jej názov pochádza z gréckeho slova chromos – farba. Tento predpoklad bol o niekoľko rokov potvrdený spektroskopicky. Siaha do vzdialenosti niekoľkých slnečných polomerov. flokuly. Je stokrát teplejšia než fotosféra. pretože maximum jej žiarenia sa nachádza vo vodíkovej čiare H-alfa. široká asi 10 000 km. Podľa niektorých zdrojov je hranicou vrchnej koróny až heliopauza. Hmota koróny neustále . chromosféry. Koróna je teda veľmi horúca. ale aj veľmi riedka. že koróna musí mať teplotu milióny stupňov. kde sa teplota náhle mení z asi milióna Kelvinov v spodnej koróne na asi 20 000 Kelvinov vo vrchnej chromosfére je práve prechodová oblasť. Príčina takejto vysokej teploty koróny dodnes nebola nájdená. erupcie a protuberancie. storočia sa na základe tvaru koróny pozorovanej pri zatmeniach objavili úvahy. prechodová oblasť. Je viac transparentná ako fotosféra. Chromosféra Slnka (ružový kruh okolo mesačného kotúča) pozorovaná pri úplnom zatmení. fibrily. Za normálnych okolností nie je pozorovateľná. Teplota chromosféry sa pohybuje od 6 000 do 20 000 Kelvinov. najľahšie viditeľná počas úplného zatmenia Slnka alebo pomocou koronografu. Od spodnejšej vrstvy slnečnej atmosféry. teda približne ako priemer Zeme. Koróna Koróna je jasná plazmová slnečná atmosféra siahajúca milióny kilometrov do vesmíru. Pri prechode svetla chromosférou sa tvoria absorpčné čiary. pretože nie je taká výrazná ako fotosféra. Typická hustota častíc v koróne je 5 x 1017 častíc na cm3. Koróna je najteplejšia vrstva slnečnej atmosféry. Fotografia slnečnej koróny počas zatmenia Slnka vo Francúzsku v roku 1999 Toto tepelné rozhranie.7 nanometrov.Chromosféra 83 Chromosféra Chromosféra je tenká vrstva slnečnej atmosféry hneď nad fotosférou. Už v tridsiatych rokoch 20. milióny kilometrov do kozmu.

Na röntgenových snímkach boli objavené objekty s krátkou životnosťou. Pozorovanie koróny Keďže intenzita žiarenia koróny je miliónkrát nižšia. Hustota častíc v nich je oproti priemernej hustote K koróny zvýšená 3-10 krát. aby násilne otvorila uzavreté slučky magnetického poľa do tvaru neutrálneho prúdu. Najvýraznejšie spektrálne čiary. úzke tmavé pruhy. ktorým sa však kvôli svetlu rozptýlenému v zemskej atmosfére nedajú pozorovať slabšie časti koróny. Jej spektrum je spojité. Rozptýlené žiarenie F koróny nie je polarizované a jej pokračovaním v medziplanetárnom priestore je zvieratníkové svetlo.Koróna uniká do okolitého priestoru rýchlosťou asi milión ton každú sekundu.5 až viac ako 10 slnečných polomerov. zelená čiara (530.0 násobne a najvyššie hodnoty (okolo 1010 častíc na cm3) dosahuje v tzv. Účinné je pozorovanie Slnka z umelej družice alebo slnečnej sondy pomocou koronografu. Koronálne lúče vznikajú vtedy. Koronálna kondenzácia je veľmi husté miesto v koróne. ako napríklad lúče. skratka CME). Sú dobre pozorovateľné v polárnych oblastiach Slnka a majú krátku životnosť. ktoré sa nazývajú jasné koronálne body. Mesiac zatemňujúci Slnko možno čiastočne nahradiť koronografom. Nachádzajú sa v nej rôzne štruktúry. ktorého nevýhoda však spočíva v tom.vzniká rozptylom svetla fotosféry na voľných elektrónoch. Tieto výrony majú za následok zvýšený tok častíc slnečného vetra a s tým spojené následky ako magnetické búrky alebo polárnu žiaru. Jej priemerná hustota v pokojných častiach je rádovo 108/cm3. Polárne lúče sa v koróne vyskytujú pri minime slnečnej aktivity.4 nm). • Koróna E (emisná koróna) . V K koróne nad koronálnymi dierami boli pozorované trhliny. že trvá len veľmi krátko. Toto množstvo sa zvyšuje až na miliardy ton pri slnečných erupciách.4 nm).4 nm) a žltá čiara (569. Oblasti koróny s veľmi nízkou hustotou a nižšou teplotou sa nazývajú koronálne diery. Vo vnútornej koróne sa vyskytujú približne 100 000 km vysoké koronálne slučky. ale pravdepodobne majú rovnakú základnú štruktúru. . Štruktúry Charakteristické štruktúry pre korónu sú koronálne lúče. V jej spektre sa vyskytujú Fraunhoferove čiary.vzniká rozptylom žiarenia na relatívne ťažších časticiach medziplanetárneho prachu. koronálnych kondenzáciách. Ideálne podmienky na pozorovanie koróny vytvára úplne zatmenie Slnka. v rôznych štruktúrach vzrastá 5. polárne lúče a tenké lúče. pozorovať ju možno iba pri jeho zaclonení. Takéto náhle úniky hmoty sa nazývajú výrony koronálnej hmoty alebo ejekcia koronálnej hmoty (po anglicky coronal mass ejection. keď sa plazma v koronálnej kondenzácii stáva dostatočne horúcou na to. oblúky. • Koróna F (Fraunbhoferova koróna alebo prachová koróna) . Sú približne radiálne a rozprestierajú sa do vzdialeností 0.vzniká emisiou iónou koronálneho plynu. Delia sa na niekoľko typov. 84 Zložky žiarenia Korónu možno rozdeliť na niekoľko zložiek s odlišným pôvodom: • Koróna K (elektrónová koróna alebo koróna spojitého spektra) . v ktorých sa pozoruje koróna sú červená čiara (637. ako žiarenie slnečného disku.

ktorú poslal do Astrophysics Journal v roku 1958. že žiara prúdiaca zo Slnka v Chapmanovom modeli a kometárny chvost odfukovaný od Slnka v Biermannovej hypotéze musia byť výsledkom toho istého javu. sa môže nazývať hviezdny vietor). V 60-tych rokoch bola táto hypotéza potvrdená cez priame satelitné pozorovania slnečného vetra. Slnečným vetrom možno vysvetliť mnoho javov. plazma. Umelcova predstava interakcie slnečného vetra s magnetosférou Zeme História V roku 1958. ktoré unikajú hviezdnej gravitácii vďaka ich veľkej termálnej energii.Slnečný vietor 85 Slnečný vietor Slnečný vietor je prúd nabitých častíc (napr. kvôli spôsobu akým vystupuje do vesmíru (videné počas úplných slnečných zatmení). polárnu žiaru a iné slnečno-pozemské javy. Odpor voči Parkerovej domnienke o slnečnom vetre bol silný. Tiež v 50-tych rokoch nemeckého vedca menom Ludwig Biermann zaujal fakt. až za obežnú dráhu Zeme. že je stále veľmi horúca aj pri veľkých vzdialenostiach. Zachránil ju však vydavateľ Subrahmanyan Chandrasekhar (ktorý neskôr v roku 1983 dostal Nobelovu cenu za fyziku). ktoré sú emitované z vrchnej atmosféry hviezdy (v prípade hviezdy inej ako zemského Slnka. že aj keď slnečná koróna je silne priťahovaná gravitáciou Slnka. storočia vedci vypočítali. Približne v 30. že je ide o supervodič tepla. že nezáleží či kométa mieri k alebo od Slnka. že sa to deje. rokoch 20. čo tiež umožnilo vysvetliť magnetické búrky. pretože Slnko vyžaruje stabilný prúd častíc. chvosty komét mieriace vždy od Slnka a vytváranie vzdialených hviezd. A pretože gravitácia slabne. Pred týmto objavom vedci považovali vesmír za čisté vákuum. V polovici 50-tych rokov britský matematik Sydney Chapman spočítal vlastnosti plynu pri takých teplotách a zistil. . Parker ukázal. ktoré neustále posúvajú chvost kométy ďalej. je takým dobrým vodičom tepla. že teplota slnečnej koróny musí byť milión stupňov Celzia. že od Slnka vanie neprestajne silný tuhý vietor. ktoré vyraďujú vedenia elektrických sietí na Zemi. dvaja recenzenti odmietli. Eugene Parker objavil. Práca. ktorý musí byť predĺžený ďaleko do vesmíru. Dômyselná detektívna práca potvrdila spektroskopickými meraniami túto neobyčajnú teplotu. Je zložený väčšinou z vysokoenergetických elektrónov a protónov ~ 500 keV). ktorá vyraďuje elektrickú rozvodnú sieť na Zemi. Objav navždy zmenil u vedcov vnímanie vesmíru a pomohol vysvetliť mnohé javy od geomagnetickej búrky. Biermann predpokladal. ako geomagnetické búrky. Parker si uvedomil. ktorý zaplňuje lokálny medziplanetárny Slnečný vietor priestor ionizovaným plynom (plazmou). jej chvost vždy mieri od Slnka. polárnu žiaru (známu aj ako auróra). až po vytváranie vzdialených hviezd. vonkajšia koronálna atmosféra uniká do medzihviezdneho priestoru. keď sa vzdialenosť od Slnka zvyšuje.

nesie so sebou magnetické pole Slnka. 25% hélia a zvyškové nečistoty. čo je zanedbateľné množstvo oproti svietivému výkonu Slnka. bola však poškodená tvrdým pristátím. Slnečný vietor vydúva „bublinu“ v medzihviezdnej látke (zriedené plyny vodíka a hélia. Genesis vesmírna misia so zachytenými vzorkami sa vrátila na Zem v roku 2004 a jej vzorky sú analyzované. com/ news/ 2003/ 08/ 0827_030827_kyotoprizeparker. že leží ďaleko za obežnou dráhou Neptúna.Slnečný vietor 86 Vlastnosti V slnečnej sústave je zloženie slnečného vetra identické slnečnej koróne. html . Až do vzdialenosti približne 160 Gm (160 000 000 km). Pozri aj • • • • • • Magnetopauza Magnetosféra Ionosféra Tlaková vlna Wolf-Rayetova hviezda Slnečná plachetnica Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slnečný vietor Externé odkazy • Objaviteľ slnečného vetra [1] (po anglicky) Referencie [1] http:/ / news.5×109 kg) hmoty konvertovanej na energiu každú sekundu. Priemer je 450 km/s. v ktorom už nie je sila slnečného vetra dostatočne silná. ktorými je galaxia presiaknutá). Presné zloženie nebolo doteraz odmerané. Približne 1 milión ton hmoty za sekundu sa stráca zo Slnka vytryskovanej ako slnečný vietor. Keďže slnečný vietor je plazma. keď sa jej neotvorili padáky pri návrate do zemskej atmosféry.5 Tg (4. Bod. nationalgeographic. no za touto vzdialenosťou sa slnečný vietor pohybuje smerom von bez ďalších vplyvov priamo zo Slnka. keď dopadajú do Zemskej atmosféry blízko pólov. ale je známe. Neobvykle energetické výbuchy slnečného vetra spôsobené slnečnými protuberanciami a ďalšími podobnými javmi slnečného počasia sú známe ako „solárne búrky“ a môžu vystaviť vesmírne sondy a satelity silným dávkam radiácie. aby zatlačila na medzihviezdnu látku sa nazýva heliopauza a je často považovaný za vonkajšiu „hranicu“ slnečnej sústavy. 73% vodíka. slnečná rotácia zakrúca slnečný vietor do špirálovitého vzoru a ťahá so sebou jeho magnetické čiary. Čiastočky slnečného vetra zachytené v zemskom magnetickom poli majú tendenciu sústrediť sa vo van Allenovom radiačnom páse a zapríčiňovať tak polárnu žiaru. Vzdialenosť k heliopauze nie je presne známa a pravdepodobne sa značne mení podľa aktuálnej rýchlosti slnečného vetra a lokálnej hustoty medzihviezdnej látky. Ostatné planéty s magnetickými poľami podobnými tomu zemskému majú tiež vlastné polárne žiary. ktorý zodpovedá približne 4. V blízkosti Zeme sa rýchlosť slnečného vetra mení od 200 do 889 km/s.

. (http:/ / astroarrow. ktoré opúšťajú hlavnú postupnosť a už nemajú dostatok vodíka pre udržanie protón-protónového cyklu vo svojom jadre. Celková energia uvoľnená pri týchto dvoch reakciách je 7. Predchádzajúca reakcia však prebieha dostatočne rýchlo. wikipedia.275 MeV.80 % hélia v jadre. pri ktorých z troch héliových jadier (Alfa častíc) vzniká jadro uhlíka. ic. Referencie [1] Hviezdy. Dochádza ku kolapsu jadra a nárastu teploty v centrálnej časti až radovo na ~100 × 106 K.25 hmotnosti Slnka dochádza po spálení vodíka v jadre k elektrónovej degenerácii plynu. K tejto reakcii dochádza v starších hviezdach. Tie sa môžu zlúčiť s ďalším héliovým jadrom za vzniku stabilného jadra uhlíka. V tomto okamihu majú héliové jadrá dostatočnú kinetickú energiu. Pri tomto procese trvajúcom niekoľko sekúnd a nazývanom héliový záblesk dôjde ku spáleniu 60 . Salpeterov proces[1] ) je rad niekoľkých reakcií. U hviezd s hmotnosťou do 2. 3α reakcia. Zapálenie 3-alfa reakcie vedie k prudkému rozšíreniu tejto reakcie po celom jadre a celkovému zvýšeniu jeho teploty. html) Pozri aj Astronomický portál • Protón-protónový cyklus • Uhlíkový cyklus • Jadro Slnka Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku 3-alfa reakce (http:/ / en.87 Nukleosynteza 3-alfa reakcia 3-alfa reakcia (3 alfa reakcia. aby v jadre hviezdy bolo stále trochu jadier berýlia. cz/ hvezdy. org/ wiki/ Cs:3-alfa_reakce?oldid=6612339) na českej Wikipédii. Schéma 3-alfa reakcie (reakcia energiu spotrebúva) Toto berýliove jadro je nestabilné a samovoľne by sa rozpadlo späť na dva héliové jadrá. aby mohli prejsť coulombovou bariérou a spojením dvoch héliových jadier dochádza k vzniku jadra berýlia.

.. pričom sa uvoľňujú dva protóny.... čo je približne 4.... 4He..35 MeV) alebo . p-p cyklus) je cyklus jadrových reakcií. ktorých hmotnosť veľmi nepresahuje hmotnosť Slnka...13 MeV) ..98 MeV) .... Prebieha postupne nasledujúcimi čiastkovými reakciami (v zátvorke sa uvádza množstvo energie uvoľnenej pri jednotlivých reakciách): Schéma prvej možnosti priebehu protón-protónového cyklu začína zrážkou dvoch protónov (H). (+1. pri ktorých sa v konečnom dôsledku premenia jadrá vodíka 1H na jadrá hélia 4He.. (+17... Zrážkou dvoch takýchto izotopov vzniká výsledný produkt.86 MeV) alebo . elektrónové neutríno (νe) a pozitrón (e+)...09 MeV) Pri vzniku jedného atómu hélia (He) sa uvoľní vo forme gama žiarenia celková energia okolo 26..2.49 MeV) . .... (+5. (+1. (+0. (+0.. (+12..86 MeV) ..Protón-protónový cyklus 88 Protón-protónový cyklus Protón-protónový cyklus (protónovo-protónová reakcia...59 MeV) . (+17.. ktoré môžu vstúpiť do ďalšej reakcie...44 MeV) .. Protón-protónový reťazec sa uplatňuje v centrálnych oblastiach hviezd pri teplotách 6. Protón-protónový cyklus je základným zdrojom žiarivej energie vo hviezdach.10-12 J (zvyšok sa uvoľní vo forme elektrónových neutrín νe). Pri zrážke deutéria s ďalším protónom vzniká izotop hélia 3He a fotón gama žiarenia.5-16 miliónov K.. (+0.. .2 MeV. pričom jeden z nich sa mení na neutrón a vzniká deutérium (D)..

6 miliárd rokov. Héliový záblesk na povrchu bieleho trpaslíka Pokiaľ sa biely trpaslík nachádza v binárnej alebo viacnásobnej sústave s hviezdou. než zvýšená teplota vyrovná vzniknutý tlak a materiál v jadre prestane byť degenerovaný. Objem jadra sa však v tejto chvíli nemení a tlak v jadre neklesá. pretože ich jadro neprechádza stavom degenerovaného plynu. horizontálnej vetvy. nárastu teploty a tlaku v jadre. To vedie k rýchlemu rozšíreniu oblasti. Toto hélium môže vytvoriť povrchovú šupku a pokiaľ sa stane dostatočne silnou. ktorá obsahuje dostatok hélia. U hviezd o hmotnosti vyššej než 2. Rýchla produkcia energie pokračuje do tej doby. ktorých hmotnosť je menšia ako 2. Héliový záblesk Héliový záblesk je názov pre náhle zapálenie héliovej fúzie v jadre hviezd.25 násobok hmotnosti . Pretože degenerovaný plyn je dobrý vodič tepla. Jadro potom expanduje a dôjde k ochladeniu a reakcie pokračujú stabilným spaľovaním hélia. Vplyvom gravitačného kolapsu dôjde k zmršteniu hviezdy. Reakcia priebeh mnohonásobne rýchlejšie než pri normálnej produkcii energie. U Slnka dôjde k héliovému záblesku asi za 5 . Z materiálu v jadre sa stáva degenerovaný plyn. keď tlak plynu už nemôže ďalej vyrovnávať gravitačné pôsobenie horných vrstiev. dochádza k rýchlemu zahriatiu ďalších oblastí jadra. Hviezda se stane hviezdou tzv. v ktorej prebieha héliová fúzia. ktorých hmotnosť nepresahuje 2. Keď teplota v jadre vystúpi na rádovo 100 x 106 K. Navonok sa zapálenie héliovej fúzie prejaví náhlym zjasnením hviezdy. Héliové jadrá vzniknuté počas protón-protónového cyklu sa začnú počas 3-alfa procesu spájať počas vzniku jadier uhlíka. dôjde k zapáleniu héliovej fúzie v jadre. . môže tento materiál prechádzať z tejto hviezdy za vzniku akréčneho disku na povrch bieleho trpaslíka. K héliovému záblesku taktiež môže dôjsť na povrchu bielych trpaslíkov.25 násobok hmotnosti Slnka nastáva héliový záblesk po spálení všetkého vodíka v jadre. môže dôjsť k héliovému záblesku.Protón-protónový cyklus 89 Pozri aj • Uhlíkový cyklus • Jadro Slnka Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. ktorý sa prejaví ako nova. Akréčny disk okolo bieleho trpaslíka v binárnom hviezdnom systéme. ak je ich materiál doplňovaný z inej hviezdy. Héliový záblesk v jadre hviezdy U hviezd. Vplyvom teploty dôjde k expanzii vonkajších vrstiev a z hviezdy sa stáva červený obor.25 hmotnosti Slnka nedochádza k vzniku héliového záblesku.

...1012 J). (+1. CNO cyklus alebo Betheho-Weizsäckerov cyklus je cyklus jadrových reakcií.0 MeV (4.19 MeV) Je možné. org/ wiki/ Cs%3Aheliov%C3%BD_z%C3%A1blesk?oldid=6469513 Uhlíkový cyklus Uhlíkový cyklus.55 MeV) .30 MeV) . (+2.. wikipedia.0. (+7. (+7. dusíka N a kyslíka O premenia v konečnom dôsledku jadrá vodíka H na jadrá hélia He.76 MeV) .97 MeV) Celkové množstvo energie... čím sa uhlíkový cyklus premení na dvojitý uhlíkový cyklu: .. (+1.... (+4..76 MeV) . (+12.. (+2... Uhlíkový cyklus je základným zdrojom žiarivej energie hviezd s hmotnosťou presahujúcou hmotnosť Slnka. Okrem uvedených reakcií sa môžu zachytiť i ďalšie jadrá vodíka.22 MeV) ....60 MeV) . . Cyklus sa uplatňuje v centrálnych oblastiach hviezd pri teplotách 16-50 mil......... Prebieha postupne nasledujúcimi čiastkovými reakciami (v zátvorke množstvo energie uvoľnenej pri jednotlivých reakciách): Schéma priebehu CNO cyklu .Héliový záblesk 90 Referencie Astronomický portál Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Heliový záblesk [1] na českej Wikipédii. zvyšok energie sa uvoľní vo forme neutrín νe.... že väčšina dusíka 14 N pozorovaného v prírode sa utvorila uhlíkovým cyklom. K.. Referencie [1] http:/ / en.. ktoré sa uvoľní pri vzniku jedného jadra hélia vo forme γ žiarenia je 25.13 MeV) .. (+0.. pri ktorých sa za účasti uhlíka C...94 MeV) . uhlíkovo-dusíkovo-kyslíkový cyklus. (+2.

.Uhlíkový cyklus 91 Pozri aj • Protón-protónový cyklus Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA.

be a fine girl /guy. V súčasnej klasifikácii hviezd. nezvyčajné absencie čiar alebo širšie čiary môžu znamenať nezvyčajné chemické zloženie časti hviezdnej atmosféry . je spektrálne písmeno rozšírené o číslo 0 až 9. B modro-biele. Túto teplotu možno zistiť na základe absorbčných spektrálnych čiar. čo sú tmavé čiary v obraze získanom prístrojom zvaným štrbinový spektrograf. ktoré vyjadrujú šírku určitej absorpcie čiar v hviezdnom spektre. K oranžové a M červené.92 Vlastnosti Spektrálna klasifikácia Spektrálna klasifikácia je klasifikácia hviezd založená na teplote hviezdneho povrchu – fotosfére. ale A2 predstavuje 2 desatiny plného rozsahu od A0 do F0. Svetlo z fotosféry hviezd sa v prípade mriežkového spektrografu (typ štrbinového spektrografu) analyzuje Slnko má v Morgan-Keenanovej spektrálnej klasifikácii označenie triedy G2V. G. A. v ktorom sa atómy nachádzajú.chromosféry. F žlto-biele. Vlnové dĺžky sa odlišujú svojimi smermi. štiepením optickou mriežkou. ktoré označuje desatinu rozsahu medzi dvoma hviezdnymi triedami. čím sa vytvoria jednofarebné (monochromatické) obrazy vstupnej štrbiny nazývané spektrum. . Objektív spektrografu sústredí tieto jednofarebné zväzky do ohniskovej roviny. čiže rozličných farieb. aká teplota panuje na povrchu hviezdy. kde trieda O označuje najteplejšie hviezdy a trieda M najchladnejšie. V prípade spektrálnej klasifikácie ide o analýzu absorbčných čiar vytvorených atómami v hviezdnej atmosfére. takže A5 je 5 desatín medzi triedami A0 a F0. Na zapamätanie si poradia tried sa niekedy využíva anglická mnemonika "Oh. A biele. predovšetkým vo fotosfére. Skutočná farba hviezdy určitého typu sa pri pozorovaní môže líšiť od týchto farieb v závislosti od optických podmienok a zdanlivej hviezdnej veľkosti. III. Nájdenie "otlačku" určitého excitovaného atómu alebo iónu v podobe spektrálnej čiary preto naznačuje. Neformálne sa hviezdam jednotlivých spektrálnych typov prisudzujú takéto farby: O modré. V súčasnosti sa väčšina hviezd označuje písmenami O. F. Ak bola teplota hviezdy určená väčšinou z absorpčných čiar. Preskok elektrónu na vyššiu hladinu (excitácia) až úplne odtrhnutie elektrónu od atómu (ionizácia) nastáva u rôznych chemických prvkov pri rôznych teplotách. Morgan-Keenanovej spektrálnej klasifikácii. ktoré energetické hladiny atómov rôznych prvkov sú obsadené a obsadenie energetických hladín zase priamo závisí od teploty prostredia. Poloha a intenzita absorbčných spektrálnych čiar závisí od toho.[1] V spektre každá čiara predstavuje atóm alebo ión chemického prvku. G žlté. kiss me". B. Ďalšou veličinou zahrnutou v Morgan-Keenanovej spektrálnej klasifikácii je svietivosť triedy vyjadrená rímskymi číslicami I. K a M. IV a V. II. Tá svetlo rozdelí na zväzky rôznych vlnových dĺžok.

000–30.45% Hmotnosť.8–6.6 R☉ 1. secchiove triedy pre klasifikáciu pozorovaného spektra.08 L☉ veľmi slabé veľmi slabé 12.4–2.04 M☉ 0. ako je Slnko.8 R☉ ≥ 30.5–5 L☉ 0. Spektrálne triedy od O do M sa ďalej rozdeľujú arabskými číslicami 0 až 9.4 M☉ 0. be a fine girl /guy.500–10.[2] [3] [4] • Trieda I: biele a modré hviezdy so širokou ťažkou čiarou 21 cm ako Vega a Altair.200–6. Tieto zahŕňajú súčasné triedy G a K ako aj neskoršiu triedu F.00003% 0.6% 1.500 K 5. kňaz Angelo Secchi vytvoril tzv. • Trieda III: oranžové až červené hviezdy s komplexným pásom spektra ako sú Betelgeuze a Antares. keď sa vzťahy medzi teplotami hviezd objasnili a niekoľko tried sa vynechalo.000–7.08–0.5 L☉ K 3. Po roku 1890 sa táto klasifikácia postupne nahradila Harvardovou klasifikáciou.700–5.45–0.000 K biela žltobiela žltá A F G biela až modrobiela biela žltobiela silné stredné slabé 0. V súčasnej terminológii je táto trieda zhodná so skorou triedou hviezd B. Teplota (kelvin) Dohodnutá farba Zdanlivá farba [10] [11] [9] [12] Hmotnosť (hmotnosť Slnka) Polomer (polomer Slnka) Svietivosť (bolometrická) Čiara 21 cm Úlomky každého hlavná postupnosť ~0. Triedy udávajú teplotu atmosféry hviezdy a zoradené sú od najteplejších po najchladnejšie.7–0. • Trieda I.96 R☉ 0.000 K biela až modrobiela 7. V súčasnej terminológii je táto trieda zhodná so súčasnou triedou hviezd M.700 K červená oranžovočervená 76.04–1. Napríklad A0 je označenie najhorúcejších hviezd v A skupine a A9 najchladnejších v tejto skupine.6 R☉ 1. Hviezdy sú rozdelené podľa teploty povrchu od 2 000 do 40 000 kelvinov. V roku 1866 vytvoril tri triedy hviezdneho spektra. tieto zahŕňajú súčasnú triedu A a počiatočnú triedu F.000 L☉ 5–25 L☉ slabé stredné 10.Spektrálna klasifikácia 93 Secchiove triedy Medzi rokmi 1860 a 1870 pioniersky spektroskopista.[6] V roku 1877 pridal piatu triedu: • Trieda V: hviezdy so spektrálnou čiarou ako sú Cih a Sheliak. Slnko je klasifikované ako G2.96–1.1% M ≤ 3. ktoré zaradil do odlišnej triedy: • Trieda IV: červené hviezdy s význačnými uhlíkovými pásmi a čiarami. ale triedy hviezd boli preskupené do dnešnej podoby.7 R☉ ≤ 0.15 R☉ 0. ktorá môže mať viac podôb.6 L☉ ≤ 0.45 M☉ ≥ 6. • Trieda II: žlté hviezdy so slabšou čiarou 21 cm s viditeľnými kovovými čiarami.000 L☉ 25–30.200 K oranžová žltooranžová 0.6–1.000 K modrá modrá modrobiela ≥ 16 M☉ 2.1 M☉ 1.4 R☉ 1.000 K 6. podtyp Orion: podtyp triedy I s úzkymi čiarami v miestach širokých pásov ako sú Rigel a Bellatrix. pretože boli duplicitné s inými triedami. polomer a svietivosť uvedené pri každej triede sú vhodné iba pre hviezdy hlavnej postupnosti a nie pre červené obry.8–1. .[5] V roku 1868 objavil karbónové hviezdy.15–1.8 M☉ ≤ 0.6% 3% 7.1–16 M☉ 1. Arcturus a Capella. kiss me". Táto neabecedná schéma bola vytvorená z predchádzajúcej schémy.13% Trieda O B ≥ 30.4–1. ktorá používala písmená A až O.[7] [8] Harvardova spektrálna klasifikácia Harvardova spektrálna klasifikácia je jednorozmerná schéma. Na ľahké zapamätanie sa používa anglická mnemonika "Oh.

storočia rozdelila hviezdy na tie s významnými čiarami z vodíkových Balmerových sérií (trieda I s podtypom reprezentujúcim mnohé hviezdy zo súhvezdia Orión). F2G pre hviezdy jednu pätinu cesty z F do G a podobne. vykazujú vápnikové a sodíkové čiary (trieda II). 94 Klasifikácia Draperovho katalógu hviezdnych spektier Secchi I II III IV Draper A. P a Q. Planetárne hmloviny. Ďalšie spektrá. Zistilo sa. A. podobne ako Slnko. farebné hviezdy. Jasnejšia hviezda Sírius má typ A1V. P pre planetárne hmloviny a Q pre hviezdy. Bola prvou čo takto urobila. trieda IV podobry a trieda V trpaslíky. trieda III obry.[14] [15] V roku 1897. Prvým výsledkom jeho práce bol Draperov katalóg hviezdneho spektra publikovaný v roku 1890. ktorých spektrum sa skladalo prevažne zo svetlých čiar.[13] V 80. Trieda I sa vo všeobecnosti nazýva nadobry. K. História Raná spektrálna klasifikácia od Angela Secchiho zo 60. rokov 19. Williamina Flemingová zaradila do tohto katalógu väčšinu druhov spektier. že svietivosť je základným meradlom veľkosti hviezd. dve desatiny k oranžovému trpaslíku". B. O pre hviezdy.[16] [17] V roku 1901 sa Annie Jump Cannonová vrátila k označovaniu písmenami. L M N O P Q Neobjavilo sa v katalógu. ktoré použila v tomto poradí... že hviezdy určitej triedy môžu mať rôznu svietivosť. Boli použité aj písmená O. čím umiestnila súčasný typ B pred typ A. . Napríklad Slnko je hviezda G2V. umiestnila podtyp Orion Secchiovej triedy I dopredu ako pozostatok Secchiovej triedy I. A. D E. ktoré sa nedali zaradiť do žiadnej inej triedy. na B0.[20] [21] Toto je v podstate moderná forma Harvardovej spektrálnej klasifikácie. B.Spektrálna klasifikácia Pri zavedení Harvardskej klasifikácie bolo jasné. avšak vyhodila všetky písmená okrem O. Zaviedlo sa päť tried svietivosti: I. II. Použila tiež typy ako B5A pre hviezdy v polovici medzi typmi B a A. B5. hoci nepoužívala na označovanie spektrálnych tried písmená. I. C. tie so spektrom. F. ktoré sa rozdelili do viacerých špecifických tried označených písmenami A až N. ďalšia pracovníčka Harvardu. H. IV a V. ktoré. poznámka Prevládajú vodíkové čiary. trieda II jasné obry. rokoch 19. a M. ktorých spektrum vykazuje široké pásy (trieda III) a karbónové hviezdy (trieda IV).[18] [19] V roku 1912 Cannonová zmenila typy B. K. F2G. Wolf-Rayetovo spektrum so svetlými čiarami. Tento katalóg využíval schému predtým používanú pri Secchiových triedach (I až IV). A0. III. F. B5A. G. čo sa môže interpretovať ako "žltá hviezda. ale sériu 22 očíslovaných typov od I po XXII. G. storočia astronóm Edward Charles Pickering začal s mapovaním hviezdneho spektra na Harvard College Observatory. Antonia Mauryová. F2 a tak ďalej. ako aj P pre planetárne hmloviny a Q pre zvláštne spektrá.

Zdanlivá farba je farba hviezdy. ktorú vidí pozorovateľ. Táto teória bola prvýkrát použitá na slnečnú chromosféru. Spektrá Harvardovej spektrálnej klasifikácie Dohodnuté a zdanlivé farby Dohodnuté farby sú v astronómii tradičné. B a A sú niekedy chybne nazývané „skorými typmi“. s výnimkou tých najjasnejších. Slnko patrí medzi hviezdy typu G.[22] Väčšina hviezd na oblohe. zatiaľ čo K a M zase „neskorými typmi“. prípadne s ďalekohľadom. rozdelenie spektier medzi podtypy ako B3 alebo A7 záviselo od odhadu sily absorpcie vo hviezdnom spektre. Astronomické obrázky často používajú množstvo prehnaných farieb. storočia indický fyzik Megh Nad Saha odvodil teóriu ionizácie rozšírením známych myšlienok fyzikálnej chémie rozkladu molekúl ionizáciou atómov. v ktorých je možné pozorovanie voľným okom. Používané tabuľkové farby sú štandardné farby D65. avšak skutočná farba Slnka je biela (okrem slnečných škvŕn) bez rozlišovania iných farieb a veľmi sa podobá absolútnemu čiernemu telesu s teplotou 5 780 K (farebná teplota). a potom na hviezdne spektrá. storočia. Hviezdy O. Pri priamom pozorovaní sa javí ako biele. V 20-tych rokoch 20. pretože pri pozorovaní cez atmosféru sa javí ako žlté alebo červené. že ide o teplotnú postupnosť. že je príliš jasné na rozoznanie akýchkoľvek farieb. že spektrálna postupnosť OBAFGKM je v skutočnosti postupnosťou teploty.Spektrálna klasifikácia 95 Indikácia Harvardovej spektrálnej klasifikácie cez povrchovú teplotu bola pochopená až po jej vytvorení. Harvardská astronómka Cecilia Helena Paynová dokázala. Výsledkom sú podtypy. za ktorú je považovaná biela farba. ktoré nie sú rozdelené žiadnym druhom matematického vyjadrenia intervalov. reprezentujú farby porovnateľné s hlavnou farbou hviezd triedy A. Niekedy je nazývané žltou hviezdou. Diagram absolútnej hviezdnej veľkosti. ale to je spôsobené tým. Pretože postupnosť klasifikácie antedatovala ľudské pochopenie. Tieto zaradenia pochádzajú z modelov zo začiatku 20. Slnko je biele. keď sa snaží opísať hviezdu na pozadí čiernej oblohy bez pozorovacej pomôcky. sa javí ako biela alebo modrobiela pri pozorovaní voľným okom bez pomôcok. svietivosti a povrchovej teploty hviezd. pretože sú príliš matné pre rozoznanie farieb. .

hustota plynu a tlak na povrchu obrov sú oveľa menšie ako u trpaslíkov. Túto klasifikáciu predstavili v roku 1943 William Wilson Morgan. na rozdiel od Harvardovej klasifikácie. nazývaná aj MKK systém (iniciály autorov). po úpravách štandardov hviezd a kritérií klasifikácie. je založená na spektrálnych čiarach závislých od gravitácie na povrchu hviezdy. ktorá je založená na povrchovej svietivosti. Keenan). ktorá súvisí so svietivosťou. Tieto rozdiely sú viditeľné vo forme svietivostných javov. bola schéma označená ako MK (William Wilson Morgan a Phillip C.[24] Ak je polomer obrov oveľa väčší ako polomer trpaslíkov pri rovnakej hmotnosti – gravitácia. Phillip C.[23] V roku 1953.Spektrálna klasifikácia 96 Yerkesova spektrálna klasifikácia Yerkesova klasifikácia. Keenan a Edith Kellman z observatória Yerkes Observatory. ktoré ovplyvňujú šírku a intenzitu nameraných spektrálnych čiar. Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna .

príklad: Eta Carinae (spektrum – vlastné) • Ia (jasné nadobry). príklad: HR 8752 (spektrum G0 Iab) • IIb.5 Ia+ Hviezda je hyperobor. napríklad trieda Ia0-Ia bude veľmi jasný nadobor hraničiaci s hyperobrom. príklad: SSSPM J1930-4311 (spektrum sdM7) • esd. príklad: HR 6902 (spektrum G9 IIb) • III obyčajné obry • IIIa. príklad: AD Leonis (spektrum M4Vae) • Vab[25] • Vb. príklad: Gorgonea Tertia (spektrum M4 IIIa) • IIIab. Spektrálny typ hviezdy nie je faktorom. 97 O9. príklad: 85 Pegasi A (spektrum G5 Vb) • Vz. M2 IV/V Hviezda je buď podobor. príklad: δ Reticuli (spektrum M2 IIIab) • IIIb. príklad: LH10 : 3102 (spektrum O7 Vz). príklad: APMPM J0559-2903 (spektrum esdM7) • VII biele trpaslíky (používané zriedkavo) Existujú aj okrajové triedy. nachádza sa vo Veľkom Magellanovom mraku[26] • VI podtrpaslíky (používané zriedkavo). Medzné symboly + / Príklad G2 I-II Vysvetlenie Hviezda sa nachádza medzi nadobrom a jasným obrom. príklad: HR 672 A (spektrum G0. • IVa. príklad: Deneb (spektrum A2 la) • Iab (stredne jasné nadobry) • Ib (menej jasné nadobry).5 IVb) • V hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslíky) • Va. sú väčšinou označované predpísaním sd alebo esd(extrémny podtrpaslík) pred spektrom • sd.Spektrálna klasifikácia hviezdna veľkosť (MV) Rozoznávajú sa nasledovné triedy svietivosti: • 0 hyperobry • I nadobry • Ia-0 (hyperobry alebo veľmi jasné nadobry (pridané neskôr)). Príklady v tabuľke dole. príklad: Epsilon Reticuli (spektrum K1-2 IVa-III) • IVb. príklad: Pollux (spektrum K2 IIIb) • IV podobry. príklad: Betelgeuze (spektrum M2 Ib) • II jasné obry • IIa. alebo trpaslík. . príklad: β Scuti (HD 173764) (spektrum G4 IIa) • IIab.

Zeta Puppis. Hviezdy typu O a B sú veľmi silné a existujú iba krátky čas.[31] Príklady: Zeta Orionis. čo je dôvodom prečo sa nachádzajú v blízkosti miesta. O3 a O3.[29] V roku 1978 bola MKK rozšírená o O4[30] a postupne boli pridávané ďalšie typy O2. jedinými podtypmi triedy O boli O5 až O9. ktoré sa nazývajú OB asociácie. Theta¹ Orionis C. a mierne vodíkové čiary. C III) a neutrálne He čiary. Si II. Trieda O Hviezdy triedy O sú veľmi horúce a jasné.[27] Niektoré z najmasívnejších hviezd sa nachádzajú v špeciálnej triede. Orion OB1 zoskupenie sa nachádza vo veľkej časti špirálového ramena našej galaxie a obsahuje veľa najjasnejších hviezd súhvezdia Orión. ktoré nie sú až také silné ako neskoršie typy.Spektrálna klasifikácia 98 Spektrálne typy Nasledujúca ilustrácia predstavuje triedy hviezd s farbami. v akých ich vidí ľudské oko. Nedávne pozorovania Spitzerovým vesmírnym ďalekohľadom naznačujú.[27] Vlastný pohyb mladých modrých hviezd spektrálnych tried B a A na oblohe. Majú dominantné čiary absorpcie a niekedy emisie pre He II čiary. . ktoré spaľujú svoje vodíkové palivo veľmi rýchlo. Ich spektrum má neutrálne hélium. tieto hviezdy ako prvé opúšťajú hlavnú postupnosť. N III. Sú to Spektrum O5 V hviezdy. Lambda Orionis. zosilnené z O5 na O9 a významné vodíkové Balmerove čiary. Približne 1 z každých 800 hviezd v galaxii je typu B. HD 93129A Trieda B Do triedy B patria veľmi jasné a modré hviezdy. významne ionizované (Si IV. Morgan-Keenanova spektrálna klasifikácia. Zobrazené sú hviezdy do 8 mag. že v okolí týchto hviezd sa nenachádzajú planetárne systémy kvôli fotoodparovaciemu efektu. O III. čo komplikuje pozorovanie ich spektier.5. najvzácnejšie hviezdy hlavnej postupnosti. Pretože ide o veľmi masívne hviezdy s extrémne horúcimi jadrami. Tieto hviezdy majú vyžarovanie približne miliónnásobne silnejšie ako je vyžarovanie Slnka. Ionizované kovové čiary zahŕňajú Mg II. kde vznikli. Relatívne veľkosti sú pre hlavnú postupnosť trpasličích hviezd. z ktorých najvýznamnejšie sú v podtriede B2.[28] Keď bola v roku 1943 prvýkrát popísaná MKK klasifikácia. Často sa zhlukujú do hviezdokôp. ktoré sú pridružené k veľkým molekulárnym mrakom. Približne jedna z každých troch miliónov hviezd patrí do tejto skupiny. Delta Orionis. Hviezdy triedy O sú príliš horúce a majú zložité okolie. modrej farby a väčšina ich vyžarovania sa nachádza v ultrafialovom rozsahu.5.

Canopus. Prítomnosť čiar Ca II je zosilnená. najjasnejšie Plejády 3D zobrazenie (pre červeno-zelené okuliare) vlastného pohybu mladých modrých hviezd spektrálnych tried B a A na oblohe. Sirius. [32] Hviezdy triedy F majú zosilnené H a K čiary pre Ca II. Trieda A Hviezdy triedy A patria medzi najčastejšie hviezdy pozorovateľné voľným okom. sú biele alebo modrobiele. Pre ich spektrum sú typické slabšie vodíkové čiary a ionizované kovy. Majú silné vodíkové čiary s maximom na A0. Mg II. Altair Trieda F Canopus. Deneb.Spektrálna klasifikácia 99 Príklady: Rigel. hviezda triedy F (vpravo).[27] Príklady: Vega. Si II) s maximom na A5. Približne jedna z každých 33 hviezd hlavnej postupnosti patrí do triedy F. Otvorená hviezdokopa Plejády s mnohými jasnými hviezdami typu B (vľavo). Do skupiny A patrí približne 1 z každých 160 hviezd hlavnej postupnosti.[27] Príklady: Arrakis. Ich farba je biela. Prokyón . Na prezeranie obrázka sú potrebné červeno-zelené 3D okuliare. tiež čiary ionizovaných kovov (Fe II. Ch I) sa podobajú ionizovaným kovovým čiaram neskorších typov F. Spica. Neutrálne kovy (Fe I.

. Alfa Centauri A.[34] Príklady: Alfa Centauri B. že medzi ne patrí aj Slnko. už len z toho dôvodu. Majú veľmi slabé alebo žiadne vodíkové čiary a väčšinou neutrálne kovy (Mn I. Niektoré K hviezdy sú obry a nadobry ako Arcturus.[27] Najdôležitejšie sú Ca II čiary H a K. Príklady: Slnko. Najdôležitejšou hviezdou triedy G pre ľudstvo je Slnko.[33] Majú slabšie vodíkové čiary ako skupina F a neutrálne kovy. Do tejto triedy patrí približne každá trinásta hviezda hlavnej postupnosti. ktoré sú trochu chladnejšie ako Slnko. Arcturus. Fe I.[27] Existuje predpoklad. Si I). Capella.Spektrálna klasifikácia 100 Trieda G Hviezdy triedy G sú pravdepodobne najznámejšie. Epsilon Eridani. Vlastný pohyb hviezd spektrálnej triedy G na oblohe za -/+ 200 000 rokov. ktoré sú najvýznamnejšie na G2. Aldebaran 3D zobrazenie (pre červeno-zelené okuliare) vlastného pohybu hviezd spektrálnej triedy G na oblohe za -/+ 200 000 rokov. Prítomné sú aj molekulové zoskupenia oxidov titánu. Do tejto skupiny patrí približne každá ôsma hviezda hlavnej postupnosti. že spektrum hviezd triedy K je veľmi vhodné pre život. Tau Ceti Trieda K Do triedy K patria oranžové hviezdy.

WCL neskorý typ a rozšírenú triedu WO). SSSPM J1930-4311 (podtrpaslík) Príklady: APMPM J0559-2903 (extrémny podtrpaslík) Príklady: Teide 1 (hnedý trpaslík). Spektrum hviezd triedy M obsahuje čiary patriace medzi molekulové a neutrálne kovy. ktoré majú spektrum väčšie ako L. Rozšírené spektrálne typy Mnohé nové spektrálne typy sa začali používať po objavení nových typov hviezd.[27] Väčšina týchto hviezd sú červené trpaslíky. Približne 76 % všetkých hviezd hlavnej postupnosti patrí do tejto triedy. Trieda W je ďalej rozdelená na podtriedy WN (WNE skorý typ (early) a WNL neskorý typ (late)) a WC (WCE skorý typ. Betelgeuse a Mira. Antares (nadobry) Príklady: Proxima Centauri. alebo niekedy aj kyslíka. To sa nachádza v rozhraní medzi M6. vzhľadom na prevahu dusíkových a uhlíkových emisných čiar v ich spektrách (a vonkajších vrstvách). jedna z najväčších známych hviezd. GSC 08047-00232 B[36] (hnedý trpaslík – spoločník) Betelgeuse je červený nadobor. ktorý sa vytvára pri ich vysokej teplote. Oxidy vanádu sa vyskytujú v neskorších M. vodíkové čiary väčšinou chýbajú.Spektrálna klasifikácia 101 Trieda M Trieda M je najbežnejšou triedou hviezd.[37] • Rozsah WR spektier: WR [37] Umelcova predstava Wolfovej-Rayetovej hviezdy WNE (WN2 až WN5 s nejakými WN6) WNL (WN7 až WN9 s nejakými WN6) .5 a M9. že ide o umierajúce nadobry s ich vodíkovými vrstvami odfúknutými hviezdnym vetrom.5. Oxidy titánu môžu byť veľmi silné. Gliese 581 (červený trpaslík) Príklady: LEHPM 2-59[35] . Trieda W: Wolf-Rayet Trieda W alebo WR predstavuje superjasné Wolfove-Rayetové hviezdy. Fotografia z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Do neskoršej M triedy patria aj teplejšie hnedé trpaslíky. ale patria sem aj obry a nadobry ako Antares. ktoré sú veľmi nezvyčajné kvôli ich atmosfére tvorenej hlavne z hélia namiesto vodíka. Predpokladá sa. Príklady: Betelgeuse. Barnardova hviezda. Triedy horúcich modrých vyžarujúcich hviezd Spektrá niektorých veľmi horúcich modrých hviezd dokazujú vyžarovanie emisií uhlíka a dusíka. zvyčajne prevyšujúce nad M5. čím priamo odhaľuje ich héliové vrstvy.

Názov rozrezané pochádza z ich spektier s prierezom. Príklad: HD 152249 (OC) Príklad: HD 105056 (ON) Príklad: HD 2905 (BC) Príklad: HD 163181 (BN) „Rozrezané“ hviezdy Rozrezané hviezdy sú hviezdy so spektrom typu O a WN sekvenciou ich spektier. Príklad spektra: Of/WNL[26] Je tu aj druhá skupina s týmto spektrom. prípadne o veľmi horúcu hviezdu triedy A“. ktorý znamená.Spektrálna klasifikácia Rozšírená WN trieda (WN10 až WN11) bola vytvorená pre zaradenie hviezd typu Ofpe/WN9. BN: Hviezdy O a B príbuzné Wolfovým-Rayetovým hviezdam Prechodom medzi pravými Wolfovými-Rayetovými hviezdami a obyčajnými horúcimi hviezdami tried O a B sú triedy OC. chladnejšia prechodná skupina. ale ukazovateľ. Ich označenie je Of?p[26] (za ? sa dosadzuje číslo prislúchajúce danej hviezde). „Trieda“ OB V zozname spektier sa nachádza aj spektrum OB. BC. 102 . ON. Magnetické hviezdy typu O Sú hviezdy typu O so silným magnetickým poľom. Nachádzajú sa vo Veľkom Magellanovom mraku a ich označenie je Ofpe/WN9. BC a BN. že „spektrum tejto hviezdy je neznáme. V skutočnosti to nie je spektrum. Predstavujú krátke kontinuum od Wolfových-Rayetových hviezd po obyčajné OB hviezdy.[37] WN/C stredná trieda medzi WR hviezdami bohatými na dusík a WR hviezdami bohatými na uhlík. takže pravdepodobne ide o hviezdu typu O alebo B. ale patrí do OB zoskupenia. ON.[37] WC[37] WCE (WC4 až WC6) WCL (WC7 až WC9) WO (WO1 až WO4) • W: do 70000 K Príklady: WR124 (WN) Príklady: Regor (WC) Príklady: WR93B (WO) Triedy OC.

ktoré majú veľmi slabé optické spektrum.[39] [40] Kvôli nízkej gravitácii veľkých hviezd. nadobry typu L sa môžu sformovať po hviezdnej kolízii. Majú veľmi tmavočervenú farbu a najsvetlejšie infračervené žiarenie. ~700 –  1300 K. takže celkovo sa tieto objekty môžu označovať ako L trpaslíky.a VO-obsahujúce kondenzáty. nie L hviezdy. 1300-200 K s kovovými hydrátmi a alkalickými kovmi prevládajúcimi v ich spektrách. • L. L neznamená lítiový trpaslík.[38] Trieda L Trpaslíky triedy L dostali svoje označenie preto. Zo skúmania mnohých Protoplanetárnych diskov a mnohých hviezd v Galaxii môže byť niekoľko rádových veľkostí väčších ako sa v skutočnosti predpokladá. Tu sa zaraďujú červené a hnedé trpaslíky. pretože väčšina týchto hviezd nemá vo svojich spektrách lítium. Umelcova predstava trpaslíka typu L. V ich spektrách prevláda metán.Spektrálna klasifikácia 103 Triedy chladných červených a hnedých trpaslíkov Neobvyklé spektrálne typy L a T boli vytvorené pre klasifikáciu infračervených spektier chladných hviezd. Hypotetický spektrálny typ Y bol zarezervovaný pre objekty chladnejšie ako trpaslíky typu T. Príklady: VW Hyi Príklady: 2MASSW J0746425+2000321 binárny[41] zložka A je trpaslíčia hviezda typu L zložka B je hnedý trpaslík typu L Príklady: LSR 1610-0040 (podtrpaslík)[42] Príklady: V838 Monocerotis (nadobor) Trieda T: metánové trpaslíky Trpaslíky triedy T sú chladné hnedé trpaslíky s povrchovou teplotou približne 700 až 1 300 K. chladné hnedé trpaslíky s metánom v spektre. tak triedy T a L môžu byť oveľa bežnejšie ako sa predpokladá. Niektoré z týchto objektov majú dostatočne veľkú hmotnosť na podporu jadrovej syntézy. Veľké hviezdy typu L sa nemôžu sformovať v izolovanom prostredí. že sú chladnejší ako hviezdy typu M a L je posledné písmeno abecedne najbližšie ku písmenu M. Umelcova predstava trpaslíka typu T. Príkladom takejto hviezdy je V838 Monocerotis. Ich atmosféra je dostatočne chladná pre výskyt kovových hydrátov a alkalických kovov v ich spektrách.[39] [40] • T. Príklady: SIMP 0136 (najjasnejší trpaslík typu T objavený na severnej pologuli)[43] Príklady: Epsilon Indi Ba & Epsilon Indi Bb Ak je súčasný výskum správny. . sa tu nikdy nevytvoria TiO. Avšak. ktoré majú spektrum kvalitatívne odlišné od L trpaslíkov.

[46] Spektrá týchto objektov vykazujú absorpciu okolo 1.[50] • C-Hd: vodíkovo-deficitné uhlíkaté hviezdy podobné ako neskoré G nadobry s pridanými CH a C2 zoskupeniami. Trieda C: uhlíkaté hviezdy Hviezdy pôvodne klasifikované ako R a N sú teraz známe ako uhlíkaté hviezdy. Hoci boli takéto trpaslíky modelované [44] . veľmi chladné hnedé trpaslíky (teoretické) Od roku 2009. z ktorej je teraz biely trpaslík.90-011401. • C-H: populácia II analogická s C-R hviezdami. Príklad: HD 137613. ktoré sú chladnejšie ako trpaslíky typu T a majú kvalitatívne rozdielne spektrum. Staré R a N triedy boli zaradené do normálneho systému klasifikácie.55 mikrometrov.[48] 104 Triedy uhlíkatých obrov Uhlíkaté hviezdy sú hviezdy. .45+113005. Sú to červené obry na konci ich života. • C-N: pôvodne trieda reprezentujúca uhlíkaté hviezdy ekvivalentné neskorým K až M hviezdam. K a M.77−005206. • C: uhlíkaté hviezdy • C-R: pôvodne trieda reprezentujúca uhlíkaté hviezdy ekvivalentné neskorým G a skorým K hviezdam.[46] Delorme s kolektívom navrhol. <600 K.[49] Je známych len niekoľko uhlíkatých trpasličích hviezd. ktorých spektrum indikuje produkciu uhlíka pomocou héliového tri-alfa procesu. s nadbytkom uhlíka v atmosfére. ktorých neobvyklá atmosféra bola prevzatá z bývalej sprievodnej uhlíkatej hviezdy. prevyšujúcu väčšinu uhlíkatých hviezd tvoria obry a nadobry. ktoré sú charakteristické veľkým výskytom molekúl 13 CN a tiež 12CN.Spektrálna klasifikácia Trieda Y Spektrálna trieda Y bola navrhnutá pre hnedé trpaslíky. • C-J: podtyp chladných hviezd typu C s vysokým obsahom 13CN. čím by sa tieto objekty mohli označovať ako typ YO.[45] • Y. Príklady: V Ari. najchladnejšie hnedé trpaslíky majú odhadovanú teplotu medzi 500 až 600 K a boli označené ako spektrálna trieda T9.7.3. Predpokladá sa. že viaceré hviezdy tejto triedy môžu byť dvojitými hviezdami. U obrov medzi týmito hviezdami sa predpokladá ich vlastná produkcia uhlíka. že táto charakteristická vlastnosť je spôsobená vďaka absorpcii z amoniaku a že by to malo byť chápané ako označenie prechodu medzi T-Y. Príklad: La Superba. Neskôr boli prepracované do jednoznačného uhlíkatého klasifikátora C s N0 začínajúcim približne na C6.2 a ULAS J003402. Príklad: S Camelopardalis. Príklad: R Leporis. So zvyšujúcim sa nadbytkom uhlíka a s nejakým súbežným S-procesom produkcie ťažkých prvkov sa spektrum týchto hviezd stáva stále viac odlišné od neskorších typov G. ULAS J133553. TT CVn. Ďalšou podskupinou chladných uhlíkatých hviezd sú hviezdy typu J.[46] [47] Avšak túto vlastnosť je zložité odlíšiť od absorpcie vody a metánu[46] a iní vedci označili typ YO ako unáhlený. Tri príklady týchto hnedých trpaslíkov sú CFBDS J005910. neexistuje zatiaľ žiadna definícia prototypu ich spektrálnej sekvencie a žiadni predstavitelia tejto skupiny zatiaľ neboli pozorovaní.

. • DC: silné spektrálne čiary indikujúce jednu z horeuvedených kategórií. Písmeno V sa používa na označenie pulzujúcich bielych trpaslíkov. u ktorých už neprebieha jadrová syntéza a ktoré sa zmenšili na planetárnu veľkosť. Sírius A a B (biely trpaslík typu DA2). DO. Číslo je zaokrúhleným tvarom formy 50400/Teff. ale namiesto toho udávajú zloženie vonkajších vrstiev atmosféry bieleho trpaslíka. DK a DM). DC. Príklady: S Ursae Majoris. indikované kovovými spektrálnymi čiarami (fúzia absolútnych spektrálnych typov bielych trpaslíkov DG.Spektrálna klasifikácia Trieda S Hviezdy typu S majú čiary oxidu zirkoničitého popri (zriedkavo namiesto) oxidoch titánu a nachádzajú sa medzi hviezdami typu M a uhlíkatými hviezdami. Pôvodne bolo toto číslo zaokrúhľované na jednu z cifier 1 až 9. hviezd s nízkou hmotnosťou. indikované atómovými alebo molekulovými uhlíkovými spektrálnymi čiarami. Tieto písmená sa netýkajú písmen používaných pri klasifikácii ostatných typov hviezd. Trieda D je ďalej rozdelená na spektrálne typy DA. Za typom nasleduje číslo udávajúce povrchovú teplotu bieleho trpaslíka. Príklady: Sirius B (DA2). a DZ. kde Teff je efektívna teplota meraná v kelvinoch. ktorá sa označuje SC alebo CS. indikované silnými Balmerovými vodíkovými spektrálnymi čiarami. môžu byť použité dve alebo viac písmen. že sekvencia M → MS → S → SC → C-N je sekvenciou narastajúceho nadbytku uhlíka. Podobne existuje hraničná trieda medzi triedou S a C-N. • DZ: atmosféra bohatá na kovy. • DB: atmosféra bohatá na hélium. Prokyón B (DA4). aj hviezdy typu S sú prevažne obry a nadobry. HR 1105 Triedy MS a SC: uhlíkato-prepojené triedy Medzi triedou M a triedou S sa nachádza hraničná trieda MS hviezd. DQ. He II. BH Crucis (SC) 105 Klasifikácia bielych trpaslíkov Trieda D je modernou triedou používanou pre klasifikáciu bielych trpaslíkov.[53] Rozšírené spektrálne typy bielych trpaslíkov:[53] • DAB: Biely trpaslík bohatý na vodík a hélium. ale neskôr sa začali používať zlomkové hodnoty podobne ako hodnoty pod 1 a nad 9. Príklady: R Serpentis. • DO: atmosféra bohatá na hélium. Predpokladá sa. a ich nadbytok uhlíka a kyslíka je porovnateľný s hviezdami typu M. indikované ionizovanými héliovými. Van Maanenova hviezda (DZ7)[52] Postupnosť typov bielych trpaslíkov:[53] • DA: atmosféra alebo vonkajšie vrstvy bohaté na vodík. ST Monocerotis (MS) Príklady: CY Cygni. • DX: spektrálne čiary sú nedostatočne jasné pre klasifikáciu do jednej z horeuvedených kategórií. He I.[53] [54] Na označenie bieleho trpaslíka.[51] Tieto hviezdy majú nadbytok zirkónia a ďalších prvkov vytváraných pri S-procese. DB. Podobne ako uhlíkaté hviezdy. spektrálnymi čiarami. ktorý vykazuje viac ako jednu spektrálnu štruktúru. • DQ: atmosféra bohatá na uhlík. vykazujúci neutrálne héliové spektrálne čiary. pričom sa pomaly ochladzujú. DX. spektrálnymi čiarami. Uhlík a kyslík sa viaže do molekúl oxidu uhoľnatého. indikované neutrálnymi héliovými.

[56] • GW Vir. • DBZ: Kovový biely trpaslík bohatý na hélium. pozri Spektrálna čiara) NIV λ4058Å je silnejší ako NIII λ4634Å. • DAZ: Kovový biely trpaslík bohatý na vodík. ! comp e [e] er ep eq ev f f* f+ (f) ((f)) ((f*)) ((f+)) h ha He wk k Spektrálne zvláštnosti hviezd Zmiešané a/alebo nejasné spektrálne hodnoty Existujú neznáme spektrálne zvláštnosti Spektrálna zvláštnosť Zložené spektrum Prítomné čiary emisií Prechod zakázanej čiary Centrum čiar emisií je slabšie ako okraje Čiary emisií so zvláštnosťou Čiary emisií s profilom P Cygni Spektrálne emisie dokazujúce variabilitu Emisie N III a He II ( chemický prvok. avšak niektorí autori do tejto triedy nezahŕňajú PG 1159 hviezdy.[57] [60] 106 Nehviezdne spektrálne typy: trieda P & Q Triedy P a Q sa občas používajú pre určité nehviezdne objekty. Variabilné hviezdne označenia: • DAV alebo ZZ Ceti: pulzujúci biely trpaslík bohatý na vodík.. Objekty typu P sú planetárne hmloviny a objekty typu Q sú novy. λ4640Å.Spektrálna klasifikácia • DAO: Biely trpaslík bohatý na vodík a hélium.[61] Kód : .[55] • DBV alebo V777 Her: pulzujúci biely trpaslík bohatý na hélium..[57] [58] [59] Tieto hviezdy sa vo všeobecnosti zaraďujú medzi PG 1159 hviezdy. niekedy rozdelená na DOV a PNNV: horúci pulzujúci biely trpaslík bohatý na hélium. & λ4642Å čiary [62] SiIV λ4089Å & λ4116Å sú emisie ku N III čiare Slabé čiary emisií pre He Zobrazuje silnú He II absorpciu sprevádzajú slabou N III emisiou [26] [26] WR hviezdy s emisnými čiarami kvôli vodíku [37] [37] [63] [62] WR hviezdy s vodíkovými emisiami viditeľné aj pri absorpcii aj pri emisii Slabé He čiary Spektrum s medzihviezdnymi absorpčnými štruktúrami . po ktorom nasledujú rímske číslice. Spektrálne zvláštnosti Dodatočná nomenklatúra vo forme malých písmen môže nasledovať za spektrálnym typom kvôli určeniu zvláštnych štruktúr v spektre. vykazujúci ionizované héliové spektrálne čiary.

ako prototyp Delta Delphini Typy A a F hviezd so spektrom podobným krátkodobým nestálym hviezdam ako Delta Scuti Ak spektrum obsahuje rozšírené kovové štruktúry Abnormálne silné bárium Abnormálne silný vápnik Abnormálne silný chróm Abnormálne silné európium Abnormálne silné hélium Abnormálne silná ortuť Abnormálne silný mangán Abnormálne silný kremík Abnormálne silné stroncium Abnormálne silné technécium Spektrálne zvláštnosti bielych trpaslíkov Neisté označenie klasifikácie Magnetický biely trpaslík s detekovateľnou polarizáciou Prítomnosť čiar emisií Magnetický biely trpaslík bez detekovateľnej polarizácie Variablita Prítomnosť spektrálnych zvláštností m (n) [n] n nn neb p pq q s ss sh v w d Del d Sct Kód Ba Ca Cr Eu He Hg Mn Si Sr Tc Kód : P E H V PEC Napríklad. Atypické spektrum. . Alioth (alebo Epsilon Ursae Majoris) má označenie spektrálneho typu A0pCr. Je tu niekoľko základných tried chemicky atypických hviezd. kde sa spektrálne čiary počtu prvkov javia abnormálne silné. podobné spektru novy Prítomnosť červených a modrých posunov čiar Úzke "ostré" absorpčné čiary Veľmi úzke čiary Štruktúra lastúrovitých hviezd Rôznorodé spektrálne štruktúry (tiež "var") Slabé čiary (tiež "wl" a "wk") Typy A a F obrov so slabými vápnikovými H a K čiarami. atypická hviezda. indikujúca základná klasifikácia A0 so silnými emisnými čiarami pre prvok chróm.Spektrálna klasifikácia 107 Rozšírené kovové štruktúry [26] [26] Široká ("hmlovinová") absorpcia kvôli otáčaniu Veľmi široká absorpčná štruktúra kvôli veľmi rýchlemu otáčaniu Primiešané spektrum hmloviny Nešpecifikovaná zvláštnosť.

s. Heinze. modré (blue) a vizuálne magnitúdy. Empirical bolometric corrections for the main-sequence. 60. ufl. ISBN 0-521-25548-1. s. ISBN 0-521-58570-8. s. . [2] Analyse spectrale de la lumière de quelques étoiles. s. Kaler. 28. [13] s. [19] s. W. 46. 1986. [18] Spectra of bright southern stars photographed with the 13-inch Boyden telescope as part of the Henry Draper Memorial. 623–625. 60–63..1M (http:/ / adsabs. 27. . 134. Comptes Rendus des Séances de l'Académie des Sciences 63 (júl – december 1866).. csiro.. ktoré sa merajú na hviezde na klasifikáciu v tomto systéme.. week5) [8] s.129C (http:/ / adsabs. . Hearnshaw 1986. Habets and J. VIII. 0-900424-76-1 [10] The Colour of Stars (http:/ / outreach. Fotometrické systémy s viacerými farbami umožňujú precíznejšie určovanie hviezdnych tried a fyzikálnych parametrov. Je to prvý známy štandardizovaný fotometrický systém. Bibcode:  1912AnHar. Voľba farieb je preto práve takáto. 115–164... Písmená U. Academia. 106–108. Napríklad UBV systém určuje triedy podľa spektra a svetelnosti. harvard. Referencie [1] Josip Klezcek (2002). . bnf. 193H) . pretože fotografický film je citlivý na tieto farby. Hearnshaw 1986.46.. bnf.. Cambridge: Cambridge University Press. html). 129–263. s.56. Annals of Harvard College Observatory 28. 1P) . [12] Tables VII. et nouvelles observations sur les taches solaires (http:/ / gallica.1P (http:/ / adsabs. atnf. 111–112. Pickering. . Annie J. Bibcode:  1897AnHar. Velká encyklopedie vesmíru. au/ education/ senior/ astrophysics/ photometry_colour. harvard. strany: 472-473. Secchi. Bibcode:  1981A&AS. [7] Classification of Stellar Spectra: Some History (http:/ / www. Systém zaviedli v 50. Secchi 1866. Australia Telescope Outreach and Education: (2004-12-21). [3] Nouvelles recherches sur l'analyse spectrale de la lumière des étoiles (http:/ / gallica. Pozri strany 1–4. .. astro.115C (http:/ / adsabs. harvard. R. J. James B. storočia americkí astronómovia Harold Lester Johnson a William Wilson Morgan. Pickering. Mitchell Charity. fr/ ark:/ 12148/ bpt6k30204/ f364.75. part 2 (1901). . — Vysvetľuje dôvod rozdielnosti vnímania farby. Hearnshaw. . 115C) . ISBN 80-200-0906-X. Annals of Harvard College Observatory 56. J.28... prístup: 2007-09-26.Spektrálna klasifikácia 108 Fotometrická klasifikácia Hviezdy môžu byť klasifikované aj podľa ich fotometrických dát podľa nejakého fotometrického systému. G. Hearnshaw 1986. Annals of Harvard College Observatory 27 (1890). Najpresnejšie určovanie vychádza z merania spektier. 1M) pozri Tabuľku I. 28. UBV systém UBV systém alebo Johnsonov systém (prípadne Johnsonov-Morganov systém) je širokopásmový fotometrický systém na klasifikáciu hviezd podľa ich farby. Secchi. [5] s. Maury and Edward C. Annie Jump Cannon and Edward C. marec 2008. part 1 (1897). 62–63. Astronomy and Astrophysics Supplement Series 46 (november 1981). 1–128.28. . edu/ abs/ 1901AnHar. vendian. . Annals of Harvard College Observatory 28. M. org/ mncharity/ dir3/ starcolor/ ).193H (http:/ / adsabs. Pickering. prístup 19. [17] Spectra of bright stars photographed with the 11-inch Draper Telescope as part of the Henry Draper Memorial.. 193–237. 62–63. [9] The Guinness book of astronomy facts & feats. Cannon and Edward C. Hearnshaw 1986. Edward C. edu/ abs/ 1890AnHar.27. edu/ abs/ 1981A& AS. [15] s. [6] s... Hearnshaw 1986. Hearnshaw 1986. 60. Antonia C.688 southern stars by means of their spectra. The Analysis of Starlight: One Hundred and Fifty Years of Astronomical Spectroscopy. 117–119. rokoch 20. Bibcode:  1901AnHar. . 1992. Bibcode:  1890AnHar. B a V znamenajú ultrafialové. table). Stars and Their Spectra: An Introduction to the Spectral Sequence. H. 621–628. 1997. harvard. . [4] s. fr/ ark:/ 12148/ bpt6k30204/ f623. 129C) pozri strany 139–143. edu/ abs/ 1897AnHar. Comptes Rendus des Séances de l'Académie des Sciences 63 (júl – december 1866). Patrick Moore. [11] What color are the stars? (http:/ / www. [20] Classification of 1. Cambridge. P. [16] s. .. 364–368. UK: Cambridge University Press. Pickering. table). 56. edu/ abs/ 1912AnHar. Svietivosti sú odvodené od Mbol s použitím Mbol(☉)=4. s. [14] The Draper Catalogue of stellar spectra photographed with the 8-inch Bache telescope as a part of the Henry Draper memorial. P. B. #5 (1912). . . s. edu/ ~gott/ AST1002/ Additional_Notes/ Add_notes. harvard.

. 121–122. html).482. . org/ mncharity/ dir3/ starcolor/ ). Delorme et al. .695. with an outline of spectral classification". T. .1088/0004-637X/695/2/1517 (http:/ / dx. [32] SIMBAD Object query : CCDM J02319+8915 (http:/ / simbad.090173. doi. .1086/339831 (http:/ / dx. Walborn et al. N. lanl. . 2754W) 109 . 11.. [22] Charity. Bibcode:  2009ApJ. 42. B. 1051/ 0004-6361:20079317). 2Q. William Wilson Morgan (1973). 33.Hambly. lanl. edu/ abs/ 2001JRASC. Don C.000333 (http:/ / dx. harvard. G. doi. org/ 10. Mitchell. Keenan. ISSN: 0066-4146. [33] Checking the yellow evolutionary void. caltech. . April 2007. 1146/ annurev. gov/ abs/ astro-ph/ 0412548).. DOI: 10. 1086/ 339831). org/ newscenter/ archive/ releases/ 2004/ 51/ image/ a) [42] LSR 1610-0040: The First Early-Type L Subdwarf (http:/ / adsabs.1051/0004-6361:200810038 (http:/ / dx. Zuckerman and I. DOI: 10. . " Spectral Classification (http:/ / cdsads. 1999). [41] Ultra-cool Diminutive Star Weighs In (http:/ / hubblesite. edu/ abs/ 2002AJ. " Dwarfs Cooler than M: the Definition of Spectral Type L Using Discovery from the 2-µ ALL-SKY Survey (2MASS) (http:/ / www. Davy (2005). Kirkpatrick. 090173. 2006 (http:/ / xxx. .. C. and J. 1146/ annurev. 95.2754W (http:/ / adsabs. J. 163N& db_key=AST& data_type=HTML& format=) [34] On a cosmological timescale. Barry. DOI: 10. D. Keenan. S. gov/ abs/ astro-ph/ 0610096). 961D) . ISSN: 0004-637X. "New Spectral Types L and T". Kellman. 2754–2771. Edith (1943). gov/ abs/ astro-ph/ 0607305) [45] The minimum Jeans mass. 1943.1149Z (http:/ / adsabs. 1978. 45. 2007 (http:/ / xxx. 1149–1154. Burgasser et al. Abt. [21] s. 5W).1146/annurev. 177C). 1517–1526. W. Chicago. Keenan and E.Spektrálna klasifikácia . html). Morgan. doi. Bibcode:  2002AJ. edu/ / abs/ 2008RMxAC.. aa. . . harvard. W. org/ 10. s. 11. ipac. "An atlas of stellar spectra. Hearnshaw 1986. edu/ / abs/ 2007ARA& A. #3 (January 2009). edu/ abs/ 2003ApJ. spitzer. edu/ abs/ 2009A& A. arXiv:0704. Chicago: The University of Chicago Press. The Earth's period of habitability is nearly over (http:/ / spacefellowship. . Yerkes Observatory.1517L (http:/ / adsabs. vendian. 49). . A. 1970 [26] Multiwavelength Systematics of OB Spectra (http:/ / adsabs. J. február 2001). P. . Poznámka: Tabuľka 2 obsahuje chybu a tak sa pre potreby tohto článku používa 824 ako predpokladaný správny počet hlavnej skupiny hviezd [28] Planets Prefer Safe Neighborhoods (http:/ / www. org/ 10. [25] A Low-Dispersion Luminosity Indicator for Solar-Type Dwarfs (http:/ / adsabs. edu/ doi/ full/ 10. 493. #5 (máj 2002). . Bibcode:  2008A&A. The Astrophysical Journal 695. Centre de Données astronomiques de Strasbourg. . [47] CFBDS J005910. Davy (July 10. Accessed online September 18. 482. 134017). doi. 1086/ 307414)". Ill. [46] The Physical Properties of Four ~600 K T Dwarfs. uchicago. G.3: reaching the T-Y brown dwarf transition?. brown dwarf companion IMF. The Astrophysical Journal 519 (2): 802–833. W. Vol. u-strasbg. [39] Kirkpatrick et al. W. Tapscott. 1 (celé No. Adam J. The Real Starry Sky (http:/ / adsabs. Paul A. DOI: 10. . . H. journals.Deacon and N. edu/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=2000A& A. doi. 1517L) . 1522K). Bibcode:  2009A&A. .. 1051/ 0004-6361:200810038). harvard. DOI: 10. .1146/annurev. u-strasbg. prístup: 2006-05-13. 2008 [27] LeDrew.053102. 686. ..11. [40] Kirkpatrick. University of Chicago and Kitt Peak National Observatory. harvard. 2007. Lépine et al. s.. 29M& db_key=AST& data_type=HTML& format=& high=449aa1cc7c02014)". K.. Nolan R.1086/307414 (http:/ / dx. edu/ abs/ 2007arXiv0704. doi. Walborn. . [30] Revised MK Spectral Atlas for Stars Earlier than the Sun (http:/ / nedwww. 591L.C.astro. with an outline of spectral classification (http:/ / nedwww.aa. 053102. . 123. DOI: 10.. #2 (apríl 2009). astro. Morgan.. 2006 [36] Astrometric and Spectroscopic Confirmation of a Brown Dwarf Companion to GSC 08047-00232 (http:/ / xxx.90-011401. DOI: 10. harvard. N.. Philip Childs. Leggett et al. No. [31] A New Spectral Classification System for the Earliest O Stars: Definition of Type O2. 961–971. caltech. fr/ simbad/ sim-id?Ident=CCDM+ J02319+ 8915& NbIdent=1& Radius=2& Radius. Song. edu/ level5/ ASS_Atlas/ frames. . 1088/ 0004-637X/ 695/ 2/ 1517). HR 8752 & IRC +10420 (http:/ / adsabs. . harvard. harvard. harvard. Kellman. Astronomy and Astrophysics 493.1051/0004-6361:20079317 (http:/ / dx.123. gov/ abs/ astro-ph/ 0609419) [44] Y-Spectral class for Ultra-Cool Dwarfs. The Astronomical Journal 123. doi. s. 2004 [37] Physical Properties of Wolf-Rayet Stars (http:/ / adsabs. harvard. 1086/ 307414). . [23] Morgan. harvard. . Chauvin et al.. harvard. caltech. #3 (máj 2008). 000333).. 32L). Astronomy and Astrophysics 482.. org/ 10. 2003c [43] Discovery of the brightest T dwarf in the northern hemisphere. . R. edu/ level5/ March02/ Morgan/ Morgan_contents. edu/ abs/ 1970BAAS.. fr/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=1973ARA& A. edu/ abs/ 2009ApJ.493. P. 1149Z) . Crowther. W.961D (http:/ / adsabs. ... Journal of the Royal Astronomical Society of Canada.1522. The University of Chicago press [24] Phillip C.. edu/ abs/ 2008A& A. org/ 10.42. 294B). unit=arcmin& submit=submit+ id). 2007 [38] Outstanding Issues in Our Understanding of L. J. . 695. 95.134017 (http:/ / dx. 32–33. What color are the stars? (http:/ / www. org/ 10. pp. lanl. edu/ Media/ happenings/ 20061003/ ) [29] An atlas of stellar spectra. 353. prístup: 2010-06-10. Annual Reviews of Astronomy and Astrophysics 11: 29–50. . lanl. Three evolutionary critical Hypergiants: HD 33579. and predictions for detection of Y-type dwarfs.R.. org/ 10. William Wilson. and Y Dwarfs (http:/ / adsabs.. s. Annual Reviews of Astronomy and Astrophysics 43 (1): 195–246. . com/ 2009/ 08/ 10/ on-a-cosmological-timescale-the-earths-period-of-habitability-is-nearly-over/ ) august 2009 [35] Optical Spectroscopy of 2MASS Color-Selected Ultracool Subdwarfs (http:/ / xxx. ipac.

astro. #1 (marec 1999). edu/ abs/ 2000ApJ. s. 837K). .. M. Liebert. pl?/ journal_tables/ ApJS/ 105/ 419/ ) [51] Keenan. The Astrophysical Journal 571. J. Annales d'Astrophysique. 2006 Pozri aj Astronomický portál • • • • • • • • • • • • • • • • Absolútne čierne teleso Absolútna hviezdna veľkosť Astrograf Balmerova séria Farebná teplota Hertzsprungov-Russellov diagram Hlavná postupnosť Hviezdna kinematika Ionizácia Metalicita Spektrálna čiara Spektrálny typ UBV systém Vývoj hviezdy Wolfova-Rayetova hviezda Zakázaná čiara .Spektrálna klasifikácia . Sion. 320B) 110 pozri abstrakt. Sion. 53. [59] The Extent and Cause of the Pre-White Dwarf Instability Strip (http:/ / adsabs. harvard. Maíz Apellániz et al. 837–915. 512H). Chanmugam. M. New York and Tokyo: Nature Publishing Group. J. Detection of non-radial g-mode pulsations in the newly discovered PG 1159 star HE 1429–1209 (http:/ / adsabs. R. #2 (apríl 2000). Shipman. harvard. Nagel and K. s. edu/ adc-cgi/ cat. 1954. et al. edu/ abs/ 2002ApJ.. George P. Ben Burningham et al.13885. edu/ abs/ 2007ApJS. Werner. 1954 Astrophysical Journal. harvard. Landstreet. 120. gov/ abs/ astro-ph/ 0612622). 171. in Encyclopedia of Astronomy and Astrophysics. jún 1983). Holberg. [54] A Catalog of Spectroscopically Identified White Dwarfs (http:/ / adsabs. s. Wegner. Brassard. DOI: 10. Vol. . Koester and G. [56] White dwarfs. J. s. 104 [50] Spectral Atlas of Carbon Stars (Barnbaum+ 1996) (http:/ / adc. T. C. . P. Quirion. 13885. 1–130. a G. J. harvard. L. E. s. M. 2008. Fontaine. 2009 [61] SkyTonight: The Spectral Types of Stars (http:/ / skytonight. G. harvard. Gilles Fontaine and François Wesemael. p. 1078O). 219–248. P. Paul Murdin. edu/ abs/ 1990RPPh. html?showAll=y) [62] Pismis 24-1: The Stellar Upper Mass Limit Preserved (http:/ / xxx.Rauw et al. Terry D. [48] Exploring the substellar temperature regime down to ~550K. 253S). McCook and Edward M. . M. lanl.484 [52] A Determination of the Local Density of White Dwarf Stars (http:/ / adsabs. . 426L. . . ed. Ziegler. The Astrophysical Journal 269. edu/ abs/ 1983ApJ. harvard.1111/j. Sion. 253–257. . ISBN 0-333-75088-8. 2006 [63] Early-type stars in the core of the young open cluster Westerlund2 (http:/ / xxx. D.. 320–333. harvard. . The Astrophysical Journal Supplement Series 121. B. . gov/ abs/ astro-ph/ 0612012).x (http:/ / dx. 1365-2966. 571.-O. A.391.. Reports on Progress in Physics 53 (1990). s. . 1078–1088. x). . . [55] Physics of white dwarf stars (http:/ / adsabs. Bristol and Philadelphia: Institute of Physics Publishing and London. edu/ abs/ 1999ApJS. edu/ abs/ 2008MNRAS. 45N).1365-2966. Astrophysical Journal Supplement Series 171 (2007). Astrophysical Journal 532. 1M). [58] §1.2008. #1 (máj 2002). J. H.. 532. Bibcode:  2008MNRAS. edu/ abs/ 2004A& A. Greenstein. s. S. 17. 1111/ j. D. P. [57] Mapping the Instability Domains of GW Vir Stars in the Effective Temperature-Surface Gravity Diagram (http:/ / adsabs. 107Z). 2001. L. [53] A proposed new white dwarf spectral classification system (http:/ / adsabs. G. . 159. . umd. 219Q). #1 (1. s. doi. 512–518. harvard.320B (http:/ / adsabs. 269. . org/ 10. . L45–L48. 391. s. edu/ / abs/ 2009CoAst. . #1 (November 2008). [60] UV spectroscopy of the hybrid PG 1159-type central stars of the planetary nebulae NGC 7094 and Abell 43 (http:/ / adsabs. Astronomy and Astrophysics 426 (2004). vol. Oswalt and E. O'Brien. com/ howto/ basics/ 3305876. . 121. [49] Bouigue. lanl. harvard. . . Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 391. .

fr/ftp/cats/more/HIP/cdroms/docs/vol11sp.edu/~euve/sci/Resources_pubs_abstracts_j0720_burle. gov/abs/astro-ph/0408237) (po anglicky) • Blízke DAO+dM binárne RE J0720-318: Rozvrstvený biely trpaslík s H vrstvou a možným otáčavým diskom (http://www. Montes.75K) (po anglicky) • Spektrálne typy katalógu Hipparcos (http://vizier.420F) (po anglicky) • Vlastnosti WO Wolfových-Rayetových hviezd (http://adsabs.org/publications/baas/ v31n3/aas194/688. H.berkeley.htm) (po anglicky) • Objav veľmi mladého zoskupenia trpaslíkov typu L.ssl. wikipedia.html) (po anglicky) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Stellar classification (http:/ / en.tcu.486..ucm.edu/abs/1997ApJ.es/info/Astrof/invest/actividad/spectra. UCM (http://www..edu/dept/ physics/MK/MKbook. Corsico.gov/abs/ astro-ph/0511462) (po anglicky) • Hviezdna spektrálna klasifikácia. Gray a Christopher J.pdf) (po anglicky) • Svetelné podskupiny (http://personal.aas. 2MASS J01415823-4633574 (http://xxx.html) (po anglicky) • Rozdelenie a kinematika chladných kovových bielych trpaslíkov (http://www... Richard O.295. G. Corbally (http://www1. D. L.u-strasbg.harvard.edu/~mfanelli/imastro/The Hertsprung-Russell (HR) Diagram..lanl..edu/abs/1995A&A.lanl. html) (po anglicky) • Intenzita periodických zmien pulzujúcich DB bielych trpaslíkov.htm) (po anglicky) • K-skupina spektrálneho atlasu Wolfových-Rayetových hviezd (http://adsabs. Althaus (http://xxx.appstate. .harvard. A. org/ wiki/En:stellar_classification?oldid=334926042) na anglickej Wikipédii.Spektrálna klasifikácia 111 Externé odkazy • Knižnice hviezdnych spektier. .

. Najväčší známy vlastný pohyb má Barnardova hviezda (10.Vlastný pohyb 112 Vlastný pohyb Vlastný pohyb. J. Pozorovaný vlastný pohyb je daný skutočným pohybom hviezdy a pohybom Slnka. Ak sa uvádza iba celkový vlastný pohyb. typický vlastný pohyb je niekoľko stotín oblúkovej sekundy za rok.74. Zložka vlastného pohybu. počítaný v stupňoch od S cez V. ktorá sa dostane z pozorovaného vlastného pohybu po vylúčení vplyvu pohybu Slnka. Vlastný pohyb sa určil pre viac ako 300 000 hviezd.μ. Vlastný pohyb sa rozkladá obyčajne na zložky v ekvatoreálnych súradniciach μα a μβ. treba uviesť aj smer pohybu hviezdy . μ je zdanlivý uhlový pohyb hviezdy na oblohe vyjadrený v oblúkových sekundách za jeden rok.003" za rok. Z k S. sa nazýva pekuliárny pohyb hviezdy. Vlastný pohyb sa zisťuje presným meraním polôh hviezd v dostatočne dlhých časových odstupoch Vlastný pohyb hviezd spektrálných tried (minimálne 20-50 rokov) s presnosťou až na 0.34" za rok). meraní sa uvádzajú v katalógoch vlastných pohybov.pozičný uhol. možno vypočítať z vlastného pohybu a paralaxy π tangenciálnu rýchlosť hviezdy V. zväčša s veľmi malou presnosťou. asi 100 hviezd má vlastný pohyb väčší ako 0. Ak je známa vzdialenosť hviezdy. Radiálna rýchlosť Radiálna rýchlosť je rýchlosť objektu v smere línie spojenej s pozorovateľom. Výsledky OBAFGKM na oblohe za -/+ 200 000 rokov. v niektorých prípadoch v oblúkových sekundách za 100 r. Svetlo objektu s nenulovou radiálnou rýchlosťou bude ovplyvnené Dopplerovým javom a vlnová dĺžka svetla sa zväčší pri vzďaľujúcich objektoch (červený posun) alebo zmenší pri približujúcich sa objektoch (modrý posun).π-1.1" za rok. v km/s zo vzorca Vt = 4. Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA.

Hviezdna veľkosť 113 Hviezdna veľkosť Hviezdna veľkosť alebo magnitúda je fotometrická veličina udávajúca jasnosť' hviezdy alebo iného objektu na oblohe v logaritmickej škále. aby ste sa k článku vrátili a opravili v ňom odkaz tak. Ak vás na túto stránku odkázal článok. prosíme Vás. aby odkazoval priamo na konkrétnu stránku z hore uvedeného zoznamu. Rozlišuje sa: • zdanlivá hviezdna veľkosť • absolútna hviezdna veľkosť Toto je rozlišovacia stránka – navigačná pomôcka obsahujúca zoznam iných článkov. ktoré by mohli mať rovnaký názov. Absolútna hviezdna veľkosť Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry . ktorú autor článku myslel.

tým vyššia je ich absolútna hviezdna veľkosť. ktoré odmeriavame. Deneb (-7.1" (100 oblúkových milisekúnd).0). matematická rovnica uvádza vzťah zdanlivej magnitúdy s absolútnou magnitúdou cez paralaxu. Umožňuje porovnávať celkové jasnosti objektov bez ohľadu na ich vzdialenosti. keby bol pozorovaný zo štandardizovanej vzdialenosti.3) a Betelgeuze (-5. Hviezda vo vzdialenosti desať parsekov má paralaxu 0. Naos (-7.616 svetelných rokov) a je hviezdna vzdialenosť. Výpočet Ak poznáme vzdialenosť a zdanlivú hviezdnu veľkosť hviezdy. Pri definovaní absolútnej hviezdnej veľkosti je potrebné presne určiť typ elektromagnetického žiarenia.2). 114 Absolútna hviezdna veľkosť pre hviezdy a galaxie (M) V stelárnej a galaktickej astronómii je štandardizovanou vzdialenosťou 10 parsekov (1 parsek je približne 3. tým je väčšia jeho svetelnosť.83 (slúži nám ako referenčný bod). správne je pomenovanie bolometrická magnitúda. alebo: kde je paralaxa hviezdy a je 1 oblúková sekunda (arcsec). . Pre porovnanie. Sírius má obsolútnu magnitúdu 1.2616 svetelných rokov alebo 3×1013 kilometrov). Napríklad obrovská eliptická galaxia M87 má absolútnu hviezdnu veľkosť -22. Keď hovoríme o celkovom výdaji energie. Absolútne magnitúdy pre hviezdy sú vo všeobecnosti v rozsahu od -10 do +17.6). možno vypočítať jej absolútnu hviezdnu veľkosť takto: kde je 10 parsekov (≈ 32. Čím nižšia je absolútna magnitúda objektu. Veľa hviezd viditeľných voľným okom má absolútnu hviezdnu veľkosť.4 a Slnko má absolútnu vizuálnu magnitúdu 4. ktorú by mal objekt. Rigel (-7. Absolútne hviezdne veľkosti pre galaxie môžu dosahovať oveľa nižšie (jasnejšie) hodnoty. Čím temnejšie by objekty (zo vzdialenosti 10 parsekov) vyzerali. ktorá by bola schopná zo vzdialenosti 10 parsekov vrhať tiene.Absolútna hviezdna veľkosť Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Absolútna hviezdna veľkosť alebo absoltútna magnitúda (značka mag alebo M) je v astronómii zdanlivá hviezdna veľkosť (m).

Je to fyzikálne nemožná situácia.73).616/773) = -6. podľa kosínusového pravidla dostávame: je fázový integrál (integrácia odrazeného svetla. kde je 1 au.7 Vega má paralaxu 0. je fázový uhol.6 Gm).03 + 5*(1 + log10(0. = 3476/2 km = 1738 km Zdanlivá hviezdna veľkosť Absolútnu hviezdnu veľkosť možno použiť pri výpočte zdanlivej magnitúdy telesa pri rôznych podmienkach.18 + 5*log10(32.750" a zdanlivú magnitúdu -0. Príklad Mesiac: je zdanlivá magnitúda Slnka zo vzdialenosti 1 au (-26.37 115 Zdanivá hviezdna veľkosť Ak je daná absolútna magnitúda .Absolútna hviezdna veľkosť Príklady Rigel má vizuálnu magnitúdu mV=0. je možné tiež vypočítať zdanlivú magnitúdu z akejkoľvek vzdialenosti : Absolútna hviezdna veľkosť pre planéty (H) Pre planéty.65 Alfa Centauri má paralaxu 0. V tomto prípade je absolútna hviezdna veľkosť definovaná ako zdanlivá hviezdna veľkosť. ktorú by mal daný objekt. ale je vhodná na účely výpočtov.12. ktorá je zmysluplnejšia pre nehviezdne objekty.133" a zdanlivú hviezdnu veľkosť +0. číslo v rozsahu medzi 0 a 1) Príklad: (Ideálna difúzna zrkadlová sféra) .18 vo vzdialenosti asi 773 svetelných rokov. Výpočet Vzorec pre H: (absolútna magnitúda) kde 0 a 1).133)) = +0. je geometrické albedo telesa (číslo medzi = 0. MVRigel = 0. kométy a planétky (asteroidy) sa používa iná definícia absolútnej magnitúdy. ak by sa nachádzal vo vzdialenosti jednej astronomickej jednotky (au) od Slnka a Zeme zároveň pri fázovom uhle nula stupňov.750)) = +4. je jeho polomer a je 1 au (≈149.03 MVVega = 0. uhol medzi priamkami telesom-Slnko a teleso-pozorovateľ.rozumná prvá aproximácia pre planetárne telesá .01 + 5*(1 + log10(0.01 MVα Cen = -0.

(použitím dífúzneho zrkadla) (v skutočnosti približne -11. Prvá štvrť: = 90°. Pozri aj • Hertzsprung-Russellov diagram opisuje vzťah medzi absolútnou magnitúdou alebo svietivosťou oproti spektrálnemu typu alebo povrchovej teplote. ( ≈ 2/3) (v skutočnosti -12. .0) Vzorec pre difúzne zrkadlo funguje lepšie pre menšie fázy.5 Mm = 2.25 = = 1 au = 384. ktoré by odrážal difúzny disk rovnakého priemeru Vzdialenosti: je vzdialenosť medzi pozorovateľom a telesom je vzdialenosť medzi Slnkom a telesom je vzdialenosť medzi pozorovateľom a Slnkom Príklady Mesiac = +0.7) Mesiac v splne odráža o 30% viac svetla než predpovedá dokonalé difúzne zrkadlo.57 mau Aký jasný je Mesiac zo Zeme? Spln: = 0.Absolútna hviezdna veľkosť 116 Celofázová difúzna guľa odráža 2/3 z celkového svetla.

Je to teda množstva svetla prijatého z objektu.Pogsonova rovnica Škála zdanlivých hviezdnych veľkostí Zdanl. .4 −2. Stokrát menšia jasnosť (napr. zdanlivá jasnosť. −26. značka m) je fotometrická veličina udávajúca jasnosť' hviezdy alebo iného objektu na oblohe v logaritmickej škále bez zohľadnenia jej či jeho vzdialenosti od pozorovateľa (porovnaj absolútna hviezdna veľkosť).7 0 3. zdanlivá magnitúda.73 −12. Vzťah pre zdanlivú magnitúdu dvoch objektov .Zdanlivá hviezdna veľkosť 117 Zdanlivá hviezdna veľkosť Zdanlivá hviezdna veľkosť (iné názvy: zdanlivá veľkosť. toho istého objektu v desaťnásobne väčšej vzdialenosti) zodpovedá zdanlivej hviezdnej veľkosti.0 12.5 −0. ktorá je o päť väčšia.6 −4.6 27 30 38 Slnko Mesiac v splne Maximálna jasnosť Venuše Maximálna jasnosť Marsu Najjasnejšia hviezda vo viditeľnom spektre: Sírius Druhá najjasnešia hviezda: Canopus Nulový bod podľa definície: Tým bola kedysi Vega Najslabšie hviezdy viditeľné z mestských oblastí Najslabšie hviezdy pozorovateľné voľným okom Najjasnejší kvazar Najslabšie objekty pozorovateľné vo viditeľnom svetle s 8m pozemskými ďalekohľadmi Najslabšie objekty pozorovateľné vo viditeľnom svetle s Hubblovým teleskopom Najslabšie objekty pozorovateľné vo viditeľnom svetle s plánovaným OWL (2020) Nebeský objekt (pozri aj Zoznam najjasnejších hviezd) Tieto sú iba približné hodnoty vo viditeľných vlnových dĺžkach (v skutočnosti tieto hodnoty závisia od presnej použitej pásmovej priepustnosti). veľ.8 −1. hv.0 6.

Niektoré planetárne sústavy sa na našu vôbec nepodobajú. Planetárna sústava Planetárna sústava je sústava zložená z aspoň jednej hviezdy a rôznych obiehajúcich telies (ako asteroidy. že pravdepodobnosť takejto „kolízie“ je príliš malá na to. ktorý končí sú v správnej mierke. aby tento model bol realizovateľný. Hmotnosť centrálnej časti našej Galaxie je približne 200 miliárd . mesiace a planéty). v ktorej sa nachádza Zem a Slnko. Avšak je dnes známe. hmotnosť celej galaxie vrátane koróny je 3 – 6 biliónov Pozri aj Zoznam najťažších hviezd Metalicita Metalicita je pomer hmotnosti astronomického objektu prvkov iných ako vodík a hélium. Naša vlastná planetárna sústava. ktorý sa potom zhlukne do formy planét. ktoré by žiadna normálna planetárna sústava neprežila . kométy. Niektoré rané teórie hovorili o pôsobení ďalšej hviezdy. Hmotnosť Slnka je približne 333 000 hmotností Zeme. Pôvod a vývoj planetárnych sústav Hlavné telesá slnečnej sústavy. napríklad galaxií. sa nazýva slnečná sústava. Dnes akceptované teórie hovoria o vzniku planetárnych sústav zo slnečnej hmloviny. (hnedí trpaslíci) . že planetárne sústavy okolo hviezd najpreskúmanejšej planetárnej sústavy. pretože planetárne sústavy boli objavené napríklad aj okolo pulzarov a to z jemných odchýliek v periódach pulzov elektromagnetického žiarenia. hoci uhlík sa inak za kov nepovažuje.Hmotnosť Slnka 118 Hmotnosť Slnka Hmotnosť Slnka je jednotka hmotnosti používaná v astronómii na vyjadrenie hmotnosti hviezd a hmotnejších objektov. Je ekvivalentná hmotnosti Slnka. Veľkosti podobných Slnku vznikajú ako časť toho istého procesu. Vo všeobecnosti sa predpokladá. . ktorá prechádza extrémne blízko slnka a vytiahne za sebou materiál. vznikom hviezd. Pulzary vznikajú pri silných explóziách supernov.planéty by sa buď vyparili. Pretože najväčšie zastúpenie vo vesmíre má vodík a hélium.05 až do 150 (nadobri). Napríklad hmlovina bohatá na uhlík sa nazýva bohatá na kovy. Hmotnosť hviezd sa pohybuje od 0. astronómovia všetky ostatné prvky volajú kovy.

dosiaľ najväčšia objavená extrasolárna planetárna sústava (4 planéty. V pravom spodnom rohu je zväčšený záber planéty Fomalhaut b. ktorý obklopuje pulzary. Významné planetárne sústavy • Slnečná sústava .naša planetárna sústava.prvá objavená planetárna sústava okolo viacnásobnej hviezdy • 55 Cancri . Disk materiálu okolo hviezdy Fomalhaut. že existujúce hviezdne spoločnice pulzarov sa výbuchom skoro úplne vyparili.prvá objavená extrasolárna planetárna sústava. prvá objavená viacnásobná planetárna sústava pri pulzaroch • Upsilon Andromedae . Jedna z teórií hovorí.prvá viacnásobná extrasolárna planetárna sústava okolo hviezdy hlavnej postupnosti. pričom zanechali za sebou iba telesá veľkosti planét. Planéty sa prípadne mohli vytvoriť v akréčnom disku.Planetárna sústava 119 alebo by náhlou stratou väčšiny hmoty centrálnej hviezdy unikli jej gravitačnému pôsobeniu. objavená v Apríl 1999 • PSR B1620-26 . extrasolar. prvá objavená planetárna sústava. pričom samotná hviezda je na obrázku odtienená. August 2004) Pozri aj • Extrasolárna planéta • Zoznam hviezd s planétami Externé odkazy • Extrasolárne planetárne systémy [1] (po anglicky) Referencie [1] http:/ / www. ktorá sa stala prvou vyfotografovanou exoplanétou. prvá objavená viacnásobná planetárna sústava • PSR 1257+12 . net/ . prvá objavená planetárna sústava pri pulzaroch. prvá objavená viacnásobná exoplanetárna sústava.

Ak vás na túto stránku odkázal článok. Ak sa napríklad v sústave nachádza obor alebo nadobor a biely trpaslík. hviezdokopa). aby odkazoval priamo na konkrétnu stránku z hore uvedeného zoznamu. ktoré sú na seba gravitačne naviazané • sústava (aspoň dvoch) hviezd. alebo dvojhviezdy. Pokiaľ sa hviezdy nachádzajú iba v zdanlivej blízkosti. Vizuálne dvojhviezdy dokážeme rozoznať ďalekohľadom. V prvom prípade ide o tzv. Medzi najznámejšie zákrytové premenné hviezdy patrí Algol.Sírius A a B ťažisko obehu ležať pod povrchom hmotnejšej hviezdy. iba vo výnimočných prípadoch. že majú spoločnú atmosféru. ktorú autor článku myslel. fyzickú dvojhviezdu jej zložky k sebe fyzicky patria.Hviezdna sústava 120 Hviezdna sústava Hviezdna sústava alebo zriedkavo hviezdny systém (angl. hovoríme o optickej dvojhviezde. Katalogizovaných je viac ako 78 000 dvojíc hviezd. stellar system. ale v skutočnosti sú od seba ďaleko. . ktorých zložky sú k sebe natoľko blízko. takáto sústava sa môže stať novou. môže Najjasnejšia dvojhviezda na oblohe . nemusia sa nachádzať na rovnakom vývojovom stupni. ktorú sú na seba gravitačne naviazané • neodborne: planetárna sústava (t. ktoré spravidla leží mimo vnútra každej z nich. Jeho zložky sú takmer guľatého tvaru. ktoré sú gravitačne viazané alebo • dvojica hviezd na oblohe v tesnej blízkosti pri sebe a nie sú gravitačne viazané. Uhlová vzdialenosť zložiek optickej dvojhviezdy je spravidla väčšia. Najznámejšou optickou dvojhviezdou. spektroskopické nie. ktoré by mohli mať rovnaký názov. Zložky dvojhviezdy zvyčajne obiehajú spoločné ťažisko. hovoríme o zákrytových premenných hviezdach. Zložky dvojhviezdy obiehajú ťažisko. Poznáme však aj dvojhviezdy. pozri dvojhviezda a viacnásobná hviezda • galaxia • galaxia alebo podobne veľká skupina hviezd (napr. ako uhlová vzdialenosť zložiek fyzickej dvojhviezdy. Hoci sú zložky sústavy dvojhviezdy približne rovnako staré. star system) môže byť: • súhrnné označenie pre (gravitačne viazanú) dvojhviezdu a viacnásobnú hviezdu. ako hmotnosť druhej. aby ste sa k článku vrátili a opravili v ňom odkaz tak. Fyzické dvojhviezdy delíme na vizuálne a spektroskopické. Pokiaľ sa dvojhviezdy z našeho pohľadu pri svojom vzájomnom obehu pravidelne zakrývajú. prosíme Vás. Dvojhviezda Dvojhviezda je • hviezdna sústava zložená z dvoch hviezd. ktoré sú svojimi slapovými silami výrazne deformované do tvaru elipsoidov. Sú to takzvané tesné dvojhviezdy. Najjasnejšou dvojhviezdou na oblohe je sústava Sírius v súhvezdí Veľkého psa. keď je hmotnosť jednej hviezdy oveľa väčšia. ktorú môžeme rozoznať aj voľným okom je Mizar a Alcor v súhvezdí Veľkej medvedice (Veľkého voza). jedna hviezda s planétami) Toto je rozlišovacia stránka – navigačná pomôcka obsahujúca zoznam iných článkov. j.

David Darling. ISBN 0-521-77218-4. [2] overcontact binary (http:/ / www. html). David Darling. ktorej hviezdy sa nachádzajú tak blízko pri sebe. An Introduction to Astrophysical Fluid Dynamics. Jim Pringle. Douglas Lin.[4] Takéto kontaktné dvojhviezdy sú známe ako W Ursae Majoris hviezdy. . Accessed on line November 4. and Martin Ward. info/ encyclopedia/ C/ contact_binary. The Internet Encyclopedia of Science. Michael J. The Internet Encyclopedia of Science. UK. Maran. Stellar Rotation. Stephen P. 2000. 2007. 2006. Binárny systém. [3] pp. html). wikipedia.[1] [2] [3] Takmer všetky známe kontaktné dvojhviezdy patria medzi navzájom sa zatemňujúce dvojhviezdy (jedna druhej spôsobujú zatmenie). ISBN 1-86094-615-1. [4] p. ktorého hviezdy majú spoločný plynový obal sa môže nazývať aj nadkontaktná dvojhviezda. 51–53. čo je odvodené od podobného typu hviezdy W Ursae Majoris. org/ wiki/ En:contact_binary?oldid=364751478) na anglickej Wikipédii. že sa dotýkajú alebo zdieľajú spoločný plynový obal. 2007. 231. Referencie [1] contact binary (http:/ / www. Thompson. Jean Louis Tassoul. Andrew King. daviddarling. Pozri aj • Dvojhviezda • Binárna sústava (astronómia) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Contact binary (http:/ / en. info/ encyclopedia/ O/ overcontact_binary. London: Imperial College Press. Accessed on line November 4. Cambridge. daviddarling.Dvojhviezda 121 Pozri aj • Binárna sústava (astronómia) Kontaktná dvojhviezda Kontaktná dvojhviezda je dvojhviezda. New York: Cambridge University Press.

šesťhviezdy a tak ďalej sa štatisticky vyskytujú menej. môže obsahovať fyzickú dvojhviezdu a ďalšiu optickú hviezdu (spoločníka). Zvyčajne.[10] Trojhviezda. V takýchto systémoch je málo interakcií medzi obežnými dráhami. systém sa môže stať dynamicky nestálym.[2] [5] Ďalšie viacnásobné hviezdy. v ktorej nie sú všetky hviezdy gravitačne spojené. päťhviezdy. Väčšina týchto systémov sú trojhviezdy často označované ako trinary alebo temary.[8] [9] Dôvodom pre takéto usporiadanie je. ktoré sa zo Zeme javia pri sebe blízko na oblohe. Príkladom takého systému je Trapéz v hmlovine Orión. že ak veľkosti vnútorných a vonkajších obežných dráh sú porovnateľne veľké. nestabilné systémy. Väčšina viacnásobných hviezd je usporiadaná hierarchickým spôsobom s menšou obežnou dráhou umiestnenou vo vnútri väčšej obežnej dráhy.[1] [2] [3] Fyzické viacnásobné hviezdy sa vo všeobecnosti nazývajú aj viacnásobnými hviezdnymi sústavami. Trojhviezda HD 188753. označované ako trapezia. pričom podobne ako u dvojhviezd sú stabilné. že vznikli vo hviezdnych "škôlkach" a rýchlo sa oddelili do stabilnej viacnásobnej hviezdy. Väčšie systémy ako sú štvorhiezdy. Predpokladá sa. akou je napríklad Alfirk. . s dvoma hviezdami na stabilných obežných dráhach a otvorenými hviezdokopami. vtedy ide o optický systém.Viacnásobná hviezda 122 Viacnásobná hviezda Viacnásobná hviezda je systém pozostávajúci z troch alebo viacerých hviezd. alebo zriedkavo. čisto optická trojhviezda akou je Gamma Serpentis. ktoré majú komplexnejšiu dynamiku a obsahujú od 100 do 1000 hviezd. ktoré odpovedajú týmto dvom extrémom. V druhom prípade môže byť ich blízkosť iba domnelá. čo vedie k vyvrhnutiu hviezdy z takéto systému.[4] Môžu byť rozdelené do dvoch tried. sú veľmi mladé.[6] [7] Hierarchia Systémy trojhviezd Vo fyzickom systéme trojhviezd. vtedy je viacnásobná hviezda považovaná za fyzickú. Toto usporiadanie sa nazýva hierarchické. dve hviezdy vytvoria uzatvorený dvojhviezdny systém a tretia hviezda obieha tento pár vo vzdialenosti oveľa väčšej ako sú obežné dráhy prvých dvoch hviezd. Toto môže byť dôsledkom fyzickej blízkosti hviezd a ich vzájomného gravitačného pôsobenia. príklad viacnásobnej hviezdy (umelcova predstava) Veľkosť systému viacnásobnej hviezdy sa pohybuje v strede medzi systémom dvojhviezdy. každá hviezda obieha okolo ťažiska systému.

(f) simplex. dvojhviezda. pričom jedna zložka dvojhviezdy je zároveň ešte bližšou dvojhviezdou. mobilnom diagrame. ale často sa vyskytujú v blízkosti alebo vo vnútri jasných hmlovín. Tento vzťah sa nazýva Interplay (súhra).[13] Napríklad. ktorá sa javí ako červená trpaslíčia dvojhviezda. tiež známy ako Alpha Geminorum alebo α Gem. Mobilný diagram e znázorňuje príklad štvorhiezdneho systému hierarchie 3 skladajúceho sa z jednej vzdialenej hviezdy obiehajúcej okolo blízkej dvojhviezdy.[16] [17] [18] Ostatné komplexné viacnásobné hviezdy sa časom teoreticky rozdrobia na menej komplexné systémy ako sú častejšie pozorované trojhviezdy. Tokovininovom katalógu viacnásobných hviezd y roku 1999 je 4.[11] Jednoduchý diagram hierarchie 1.[21] Takéto hviezdy sa nakoniec upokoja a vytvoria blízku . Skladá sa z viditeľnej dvojhviezdy (javí sa tak). ktoré môžu byť znázornené na tzv. Tento systém. Tento systém má vzdialenú viditeľnú obiehajúcu hviezdu Gliese 643 a ešte vzdialenejšiu Gliese 644C.[12] Maximálnou hierarchiou v A. podobne ako d. Mobilné diagramy: (a) mnohonásobný . kde centrum gravitácie nie je pevne fixované na jeden bod. ako je znázornené v b. trojhviezda. okolo ktorej obieha ďalšia nejasná hviezda. (e) simplex.multiplex. (b) simplex. Počet úrovní v diagrame sa nazýva hierarchia. Týmto spôsobom bz y nej bola šesťhviezda hierarchie 3. Jednoduchý diagram hierarchie 3 môže popisovať systémy od štyroch do ôsmych hviezd. štvorhviezda hierarchie 2. (d) simplex. A. päťhviezda hierarchie 4 Skutočným príkladom systému hierarchie 3 je Kastor. Každá úroveň diagramu znázorňuje rozklad systému na dva alebo viac systémov s menšou veľkosťou. Môže byť aj štvorhviezdou hierarchie 2. Takto vzniká päťhviezda s hierarchiou 4 podobne ako v f. štvorhviezda hierarchie 3. Na obrázku vľavo sú znázornené niektoré príklady. (c) simplex. takže ide o trojhviezdny systém. ale pohybuje sa ako hviezdy menia svoje spoločné pozície.[19] [20] Trapézia Druhá známa trieda viacnásobných hviezd pozostáva z mladých trapézií. ale kompletné pre stabilné obežné dráhy. ktorá po bližšom preskúmaní môže pozostávať z dvoch spektroskopických dvojhviezd. Tieto hviezdy nemajú štandardné hierarchické vzťahy. popisuje systém dvojhviezdy. Tieto hviezdy na seba gravitačne pôsobia. Jednoduchý diagram hierarchie 2 môže popisovať systém trojhviezdy ako je c. pomenovaných podľa viacnásobnej hviezdy známej ako Trapéz v srdci hmloviny Orión.Viacnásobná hviezda 123 Vyššia početnosť Hierarchické viacnásobné hviezdne systémy s viac ako troma hviezdami môžu vytvoriť viac komplikovaných usporiadaní.[9] [15] Väčšina týchto hierarchií sú buď stále systémy alebo trpia vnútornými poruchami.[14] Vyššie hierarchie sú tiež možné. hviezdy Gliese 644A a Gliese 644B sú sformované do blízkej viditeľnej dvojhviezdy. zatiaľ čo Gliese 644B je spektroskopickou dvojhviezdou.[6] Takéto systémy nie sú vzácne. alebo štvorhviezdy ako je d. prípadne aj štvorhviezdy.

[21] Príkladom takýchto vyvrhnutých hviezd môžu byť AE Aurigae. (a.) Dve telesá s rozdielnou hmotou obiehajú okolo spoločného barycentra.[22] [23] 124 Obežný pohyb viacnásobných hviezd Vypočítanie ťažiska dvojhviezd V prípade jednoduchej dvojhviezdy (r1).) Dve telesá s extrémne veľkým rozdielom v hmote obiehajú okolo spoločného barycentra (podobne ako systém Slnko-Zem) (e.) Dve telesá rovnakej hmoty obiehajú okolo spoločného ťažiska hmoty alebo barycentra.r1 bude veľká polos obežnej dráhy druhého telesa. tak toto teleso sa bude javiť ako rozkmitané s postrehnuteľnou obežnou dráhou. Pozícia červeného kríža označuje centrum gravitácie systému.Viacnásobná hviezda dvojhviezdu so vzdialeným spoločníkom. ale bola vyvrhnutá svojou veľkou rýchlosťou do medzihviezdneho priestoru. podobne ako systém Cháron-Pluto. a r2 = a . vzdialenosť od ťažiska prvej hviezdy k ťažisku hmoty je daná: kde: a je vzdialenosť medzi dvoma hviezdnzmi stredmi m1 and m2 sú hmoty oboch hviezd Ak a je veľká polos obežnej dráhy na elipse jedného telesa okolo druhého. . Mu Columbae a 53 Arietis. (c. ktoré sa dostali do Trapéza v hmlovine Orión pred niekoľkými miliónmi rokov. Ak sa centrum hmoty nachádza vo vnútri masívnejšieho telesa. (b. ktorá bola kedysi súčasťou systému. Ťažiská hmoty Obrázky sú reprezentačné a nie simulované. ďalšou hviezdou.) Dve telesá s veľkým rozdielom v hmote obiehajú okolo spoločného barycentra (podobne ako systémZem-Mesiac) (d.) Dve telesá s podobnou hmotou obiehajúce po elipse okolo spoločného barycentra. potom r1 bude veľká polos obežnej dráhy prvého telesa okolo ťažiska hmoty alebo barycentra.

zatiaľ čo podsystémy obsahujúce jeho základné komponenty budú označené ako 11 a podsystémy obsahujúce jeho druhotné komponenty budú označené ako 12.[24] [25] Postupnosť písmen B. napríklad. ak B a C boli potom spojené do dvojhviezd. • Metóda označovania Urban/Corbin . Tokovininov hviezdny katalóg viacnásobných hviezd používa systém. Prípony AB môžu byť použité na označenie páru skladajúceho sa z A a B.hierarchická číselná schéma podobná ako Deweyov desatinný systém. ktoré sa objavia pod tým v mobilnom diagrame budú očíslované tromi. môže poukazovať na odlúčenie od komponentu A. B.[29] • WMC. systém s tromi optickými komponentami A. Ba atď.[27] Rokovania začaté v roku 1999 vyústili do štyroch navrhovaných schém na riešenie tohto problému:[27] • KoMa . v ktorom každý podsystém v mobilnom diagrame je kódovaný postupnosťou číslic.[26] Budúce názvoslovie systémov viacnásobných hviezd Záznam podsystémov v A. v závislosti od rôznych autorov (jeden dá A a druhý dá C). napríklad. kde dva komponenty a podsystémy sú označené číslami podľa postupnosti objavenia. Podsystémy.[25] Názvoslovie v katalógu viacnásobných hviezd A. pričom žiadne dva z nich nemôžu byť zoskupené do podsystému. najširšiemu systému sa priradí číslo 1. V tomto prípade. Keď sa touto metódou popisuje nie-hierarchický systém. V mobilnom diagrame d (na obrázku hore).[30] . tak tieto budú mať označenie podsystémov 12 a 13. rovnaké číslo podsystému sa použije viac ako raz. A. štyrmi alebo viacerými číslicami. kde prípony použité vo Washingtonskom katalógu dvojhviezd sú rozšírené o dodatočné pripojenie písmen a čísel. čísla komponentov môžu byť udávané rôzne. B a C.nehierarchická desatinná schéma. Komponenty objavené v blízkosti už existujúceho komponentu môžu byť označované Aa. C atď. a horšie.Viacnásobná hviezda 125 Označenia a názvoslovie Označenia viacnásobných hviezd Komponenty viacnásobných hviezd môžu byť špecifikované pripojením prípon. Tokovininovom hviezdnom katalógu viacnásobných hviezd. A.hierarchická schéma. Washingtonský katalóg viacnásobných hviezd .C atď. do označenia systémov. Súčasné názvoslovie dvojhviezd a viacnásobných hviezd môže pôsobiť zmätočne pri rôznych spôsoboch rozdielneho označovania novoobjavených dvojhviezd. napríklad. Pre systém označovania.[28] • Postupný desatinný systém . identifikovanie hierarchie vo vnútri systému je výhodnejšie pri identifikovaní podsystémov a vypočítavaní ich vlastností. označenia pri objavení optických dvojhviezd a označenia dvojhviezd v zatmení. bude mať dva podsystémy označené číslom 1 označujúcim dve dvojhviezdy AB a AC.. A.hierarchická schéma využívajúca veľké a malé písmená a arabské a rímske číslice.

kde najbližšia hviezda je extrémne blízko k hlavnej hviezde . Bibcode:  2006RMxAC. Galaktická dynamika. Extrasolárna planéta typu Horúci Jupiter pravdepodobne obieha okolo hlavnej hviezdy HD 188753A. David S. Eggleton.a catalogue of physical multiple stars. Bibcode:  2001MNRAS. . Tokovinin. Astronomy and Astrophysics Supplement Series 124 (July 1997). . kým nebola v roku 2006 vyfotografovaná Hubbleovym vesmírnym ďalekohľadom. 124. [10] A Note on the Stability of Hierarchical Triple Stars with Initially Circular Orbits. [11] pp. 75–84. [14] Štúdia viacnásobných hviezdnych systémov .161K (http:/ / adsabs. Reidel Publishing Company.343M (http:/ / adsabs. 267. . oranžového trpaslíka HD 188753B. David S. 388E)". ISBN 9027708851.. D. [3] Dvojhviezdy a viacnásobné hviezdy (http:/ / www. [7] Runaway Stars. [8] HEINTZ. edu/ abs/ 1994MNRAS. . Referencie [1] Hipparcos: Dvojhviezdy a viacnásobné hviezdy (http:/ / www. accessed May 26. 1997–1999. u-strasbg. fr/ viz-bin/ Cat?J/ A+ AS/ 124/ 75). Princeton University Press. Double Stars. • HD 188753 je fyzická trojhviezda nachádzajúca sa vo vzdialenosti približne 149 ly od Zeme v súhvezdí Labuť. Táto vzdialenosť je aj tak porovnateľne malá s medzihviezdnymi vzdialenosťami. harvard. A. A. D. Reidel Publishing Company.325. php?project=HIPPARCOS& page=Double_stars). [5] HEINTZ. pp. 75T). and Alejandro Hernández-Alcántara. int/ index. ISBN 9027708851. W. 343–357. edu/ abs/ 1968QJRAS. (1978). 9. . [6] HEINTZ. [2] MSC .13A (http:/ / adsabs. 9. web page.7 rokov. D. [4] p.katalóg fyzických viacnásobných hviezd (http:/ / adsabs. Quarterly Journal of the Royal Astronomical Society 9: 388–400. 2007. že sa dala zistiť iba vďaka gravitačným vplyvom na Polárke A (α UMi A). D. Tzevi Mazeh et al. Trapezia. a červeného trpaslíka HD 188753C. Christine Allen. 161K) . P. (1978). " Hviezdy o vyššej početnosti (http:/ / adsabs. edu/ abs/ 2006RMxAC. . a HR 3617C. .[33] ale jeho existencia je spochybnená nedávnymi výskumami. A..Viacnásobná hviezda 126 Príklady • HR 3617 je viacnásobná hviezda s tromi hviedami. web page. Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 325. 1. Proxima je od nich vzdialená približne 15 000 AU. pp. html). Dordrecht. Anosova.25. Kiseleva. Tokovinin. W. seds. ISBN 9027708851. pp. pp. ISBN 0-691-08445-9. 161–166.IV. Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 267. Arcadio Poveda. esa. rssd. harvard.. A. (1968). Double Stars. org/ messier/ bina. Double Stars. harvard. 1 (July 2001). harvard. edu/ abs/ 1997A& AS. Dordrecht. (1968). . D.tak blízko. [9] Evans.267. HR 3617A. Bibcode:  1994MNRAS. edu/ abs/ 1968QJRAS. A aj B tvoria fyzickú dvojhviezdu označovanú ako Alfa Centauri AB. 24. James Binney and Scott Tremaine. alebo RHD 1 AB. Centre de Données astronomiques de Strasbourg ID J/A+AS/124/75 (http:/ / cdsarc. W. The triple-lined spectroscopic system Gliese 644. (1978).[32] HD 98800 je štvorhviezdny systém nachádzajúci sa v TW Hydrae asociácii.. ISBN 9027708851.[34] • severná hviezda Polárka alebo Alfa Ursa Minoris (α UMi) je systémom trojhviezdy. [12] HEINTZ.[31] Stredne necentrálna obežná dráha dvojhviezdy spôsobuje najmenšiu vzdialenosť medzi hviezdami 11 AU a najväčšiu 36 AU. A a B tvoria fyzickú dvojhviezdu. D. HR 3617B. Dordrecht. Revista Mexicana de Astronomía y Astrofísica (Serie de Conferencias) 25 (2006). . • Alfa Centauri je trojhviezda tvorená párom žltých trpaslíkov (Alfa Centauri A a Alfa Centauri B) a vzdialeným červeným trpaslíkom Proxima Centauri. edu/ abs/ . Dvojhviezdy. Obežná doba Proximy okolo α Cen AB je viac ako 500 000 rokov a nie je isté či na seba gravitačne pôsobia. Quarterly Journal of the Royal Astronomical Society 9: 388–400. Dordrecht. P. 2007. #1 (March 1994).. harvard. . D.. P. Reidel Publishing Company. and Subtrapezia. (1978). and J. accessed October 31. . 13A) . Reidel Publishing Company. 67–68. 388E)". 393–394. harvard. W. . . D. 1987. α Cen AB. Evans. [13] MSC . zatiaľ čo C sa javí ako optická. B a C obehnú okolo seba každých 156 dní a ako skupina obehnú okolo A každých 25. 66–67. 13–15. Skladá sa zo žltého trpaslíka HD 188753A. L. 25. " Hviezdy o vyššej početnosti (http:/ / adsabs. G.

. Washington Visual Double Star Catalog.80 (2006). 209. org/ 10. . Hartkopf. edu/ abs/ 2004ARep. 69F).5 (WDS) (http:/ / ad. [20] (http:/ / adsabs. mil/ wds/ ). 69-76-118. 2000). P. . United States Naval Observatory. Washington D.J. . . navy.space. harvard. Astron. 75. . Double Stars.navy. harvard. Reidel Publishing Company. . .1365-8711. S.4. doi. .Viacnásobná hviezda 2001MNRAS. prístup: 2008-09-12. Astronomy Reports 48 (2004). mil/ wds/ wmc/ wmc_post191. D. . prístup: 2008-09-12. Y. 209H). 75T). navy. org/ 10.. . [15] HEINTZ. a William I. html). 30. edu/ abs/ 2006AJ. [32] Are Proxima and α Centauri Gravitationally Bound? (http:/ / adsabs.. Udry.. Ya. D. A. Harrington. usno. Dordrecht: D. mil/ wds/ wmc/ toko_hwds. harvard.D. . [22] Blaauw. R. Double Stars. .html) (po anglicky) • Pomenovávanie nových extrasolárnych planét (http://www. Nature 436 (7048): 230–233.. Astronómia a astrofyzika. W.. pp. usno. edu/ abs/ 1970AJ. S. doi. (2007). P. . D. Astrophysical Journal 544: 133–136. Gary L. Astrophysical Journal 119: 625. V. DOI: 10. pp. Wertheimer. [30] A.. 1046/ j. Reidel Publishing Company.L. Orlov. 343M) 127 . W. Segal. .Naval Observatory.. ISBN 9027708851. 124. Astrofis 3 (1977). 80. Rubinov. [26] §2. R. navy.T. ISBN 9027708851. usno. 48.30 (1987).1086/145866 (http:/ / dx. ISBN 9027708851. [21] HEINTZ. txt). W. [23] Hoogerwerf. [29] Sequential Designation Method (http:/ / ad. txt). Dordrecht.. Mason. Brian D. Gregory Laughlin. 65–66. [19] (http:/ / adsabs. doi. Námorné observatórium USA.html) (po anglicky) . org/ 10. 325. de Zeeuw. 132. [18] (http:/ / adsabs.mil/wds/dsl. harvard. Francis C. 2008.T (2000). Mayor. prístup: 2008-09-12.W.1046/j. . 3. (2005). On the designation of multiple stars (http:/ / ad. Hartkopf. M. . pp. prístup: 2008-09-12. Reidel Publishing Company. edu/ abs/ 1987VA. Mex. #5 (November 2006). 1365-8711.2001. pp. 155Z). org/ 10. Vistas in Astronomy.. D. [17] (http:/ / adsabs. usno. DOI: 10. (2008). .1051/0004-6361:20066835 (http:/ / dx. V. Tokovinin (April 18. A.. . mil/ wds/ wmc/ uc. [24] HEINTZ. Wycoff. 75 (1970). 155-160. Astronomical Journal 132. G.H.. United States Naval Observatory. V. Washingtonský katalóg dvojhviezd (http:/ / ad. see §7–8 for a discussion of the quintuple system. DOI: 10. txt). 75–84. . Rubinov. 155-160. doi. Morgan. W. DOI: 10.04419. "Vesmírne pohyby AE Aurigae a Mu Columbae v hmlovine Orión". MSC . (1978).114-118. navy. [33] Konacki. edu/ abs/ 2006POBeo. Tokovinin. S. navy. [31] Mason. . "No evidence of a hot Jupiter around HD 188753 A". edu/ abs/ 1977RMxAA. W. (1954). mil/ wds/ wmc/ seq. Zmätok v názvosloví dvojhviezd: The Washington Multiplicity Catalog (http:/ / ad. [27] William I. "An extrasolar giant planet in a close triple-star system". Harrington. 2006. mil/ wds/ wdsweb_format. Oddelenie astrometrie. pp. pp. de Bruijne. doi. D. Mazeh. [16] (http:/ / adsabs. A. [34] Eggenberger. I. . Rev. 1086/ 145866). Pozri aj • Dvojhviezda • Trojhviezda • Hviezdna sústava Externé odkazy • Knižnica dvojhviezd (http://ad.usno. Mason. edu/ abs/ 1997A& AS. 04419. harvard.. 1086/ 317315). . 1995W). navy.katalóg fyzických viacnásobných hviezd (http:/ / adsabs.C. 45R). 1051/ 0004-6361:20066835).. A. Zhuchkov. Hartkopf & Brian D.com/searchforlife/ 090319-seti-planet-nomenclature.S. harvard. txt).. PMID 16015323. org/ 10. A. Dvojhviezdy. pp. B. . J. usno. . 2001. A. (1978). [28] Urban/Corbin Designation Method (http:/ / ad.. doplnok 124 (Júl 1997). Fekel. 1995–1997. [25] Format. Wycoff.. R. 1140H).1038/nature03856 (http:/ / dx. usno.x (http:/ / dx.I. Jeremy G. harvard.. T. Astronomical Journal.1086/317315 (http:/ / dx. Publications of the Astronomical Observatory of Belgrade. "Pôvod vyvrhnutých hviezd". (1978). U. DOI: 10. Námorné observatórium USA. . x). Astronomy and Astrophysics 466 (3): 1179–1183. 1038/ nature03856).. V. Dordrecht. Accessed on line August 20. R. M.

25.uj. Voľba farieb je preto práve takáto. Napriek tomu veľké množstvo meraní bolo vykonaných práve týmto systémom. wikipedia. Filtre sa vyberajú takým spôsobom.pl/apod/ap020425. To znamená. 442 nm pre B a 540 nm pre V. Je to prvý známy štandardizovaný fotometrický systém.Viacnásobná hviezda 128 Individuálne ukážky • Trojhviezdny systém. UBV systém má aj nevýhody.nasa. ktoré sa merajú na hviezde na klasifikáciu v tomto systéme. pretože fotografický film je citlivý na tieto farby. Nulový bod farebných indexov B-V a U-B bol definovaný ako nula pre hviezdy A0 V neovplyvnené medzihviedznym sčervenaním. Systém zaviedli v 50.edu. APOD (http://apod.html) (po anglicky) Iné projekty Astronomický portál • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Viacnásobná hviezda Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Multiple star (http:/ / en. rokoch 20. že stredné vlnové dĺžky funkcií citlivosti sú 364 nm pre U.oa. ako samotnou hviezdou. B a V znamenajú ultrafialové. APOD. že hodnota tejto zložky ako aj pozorovaná magnitúda sa môže meniť s nadmorskou výškou a atmosférickými podmienkami. modré (blue) a vizuálne magnitúdy. Písmená U. apríl 2002 (http://apod.nasa. vrátanie mnohých jasných hviezd. storočia americkí astronómovia Harold Lester Johnson a William Wilson Morgan.html) (po anglicky) • Systém Alfa Centauri.gov/apod/ap020911. .html) (po anglicky) • Alpha Centauri. org/ wiki/ En:multiple_star?oldid=366492374) na anglickej Wikipédii. Krátky rozsah vlnovej dĺžky pre filter U je definovaný hlavne zemskou atmosférou. APOD (http://apod.gov/apod/ap030323. UBV systém UBV systém alebo Johnsonov systém alebo aj Johnsonov-Morganov systém je širokopásmový fotometrický systém na klasifikáciu hviezd podľa ich farby.

Naša vlastná galaxia – Galaxia (s veľkým G) alebo nepresne Mliečna cesta – je rozsiahla špirálová galaxia s priemerom 100 000 svetelných rokov a šírkou 25000 svetelných rokov. iné názvy: (veľká) hviezdna sústava. ktorej názov sa začína na veľké G pozri Galaxia (naša hviezdna sústava) Galaxia (. plyny a prach. Obsahuje viac ako 150 miliárd hviezd a jej celková hmotnosť dosahuje zhruba hmotnosť bilióna Sĺnk (1 bilión = 1 000 000 000 000). hmlovín. Slovo galaxia bolo odvodené z gréckeho názvu našej vlastnej Galaxie – Mliečna cesta Κύκλος γαλακτικός (Κyklos galaktikos). . asi 10 – 20 % hmotnosti galaxie tvoria hviezdy. okrem našej galaxie aj mimogalaktická hmlovina. nazývaných galaxie. spolu s plynmi. medzihviezdnym prachom a "tmavou hmotou".129 GALAXIA galaxia O našej galaxii. Trochu rozsiahlejší popis typov galaxií poskytuje Hubblova schéma. Hviezdy sa takmer vždy nachádzajú v skupinách. Galaxie držia pokope pôsobením gravitačnej príťažlivosti a jednotlivé galaktické zložky obiehajú spoločný stred. že vo väčšine galaxií sa nachádzajú superhmotné čierne diery. anagalaktická hmlovina. umelecky aj mliečna cesta) je hviezdna sústava zložená z hviezd. Galaxie vznikajú z protogalaxií.s malým g. hviezdokôp. Existuje niekoľko dôkazov. špirálové a nepravidelné. medzihviezdnej hmoty a tmavej hmoty. Špirálová galaxia NGC 4414 v súhvezdí Vlasy Bereniky Typy galaxií Špirálová galaxia s priečkou NGC 1300 Galaxie existujú v troch základných typoch: eliptické.

sa nazývajú galaktické skupiny. Dejiny V roku 1610 použil Galileo Galilei ďalekohľad na štúdium svetlého pásu nočnej oblohy známeho ako Mliečna cesta a objavil. Hoagov objekt Štruktúry na väčšej škále Priestor medzi galaxiami je relatívne prázdny. To znamená. Lokálna skupina je časťou Lokálneho superklastra. usporiadaných v klastroch. že tento vzor vznikol narušením jednotne rotujúcej hviezdnej hmoty. Výsledný hviezdny disk by bol z nášho pohľadu z jeho vnútra videný ako pás na nebi. Prstencová galaxia. obsahujúce do 50 galaxií. držaných pokope gravitačnými silami. že niektoré z hmlovín. medzigalaktických oblakov. storočia zostavil Charles Messier katalóg. pomocou ktorého bol schopný rozlišovať medzi eliptickými a špirálovitými hmlovinami. Väčšie štruktúry. že hviezdy vstupujú a vystupujú do/z špirálových ramien. vychádzajúc zo skoršej práce Thomasa Wrighta. obsahujúci 110 najjasnejších hmlovín a hviezdokôp. V roku 1755 sa Immanuel Kant vo svojej úvahe. skupinách a niekedy aj osamotene. Teoreticky sa dá ukázať. neskôr nasledovaný katalógom 5000 hmlovín. avšak oveľa väčšieho rozsahu. ultra kompaktná trpasličia galaxia. Štruktúry. že špirálové ramená sú oblasti s vysokou hustotou alebo s vlnami hustoty. zhromaždený Williamom Herschelom. Tak ako hviezdy. s výnimkou Nepravidelná galaxia NGC 6745 Len niekoľko galaxií existuje osamotene. Väčšina galaxií je gravitačne spojená s množstvom iných galaxií. podobne ako Slnečná sústava. Naša galaxia je členom Lokálnej skupiny a spolu s galaxiou Androméda jej dominuje. spomalí sa a tým ešte zvýši hustotu. aj špirálové ramená rotujú okolo stredu. toto je podobné vlne spomalení. Superklastre sú gigantické množiny obsahujúce desiatky tisíc galaxií. obsahujúce tisícky galaxií natlačených do relatívne malej oblasti sa nazývajú galaktické hviezdokopy (klastre). by mohli byť samostatné galaxie. tieto sú známe ako poľné galaxie. tiež známeho pod názvom Virgo Superklaster. avšak robia tak s konštantnou uhlovou rýchlosťou. .galaxia 130 V špirálových galaxiách sú špirálové ramená približne tvaru logaritmickej špirály. (správne) domnieval. viditeľných na nočnej oblohe. V roku 1845 skonštruoval William Parsons nový ďalekohľad. Kant sa tiež domnieval. Nový typ galaxie. Predpokladá sa. že galaxia by mohla byť rotujúce teleso obrovského počtu hviezd.plynu a tmavej hmoty. objavil v roku 2003 Dr Michael Drinkwater z Univerzity v Queenslande. celkovo obsahuje Lokálna skupina asi 30 galaxií v priestore širokom 1 megaparsek.Aj kvazary a blazary patria medzi galaxie. Keď sa hviezda pohybuje smerom do ramena. že pozostával z obrovského počtu matných hviezd. Ku koncu 18. ktorá sa pohybuje pozdĺž diaľnice preplnenej vozidlami.

storočia si vedci uvedomili. ktorý sa používa dodnes. Hubblova schéma. 131 Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Galaxia. Obe analýzy zlyhali na nebratí do úvahy absorpcie svetla medzihviezdnym prachom. Napriek tomu neboli hmloviny všeobecne uznané ako vzdialené samostatné galaxie. storočia. V roku 1944 predpovedal Hendrik van de Hulst mikrovlnné žiarenie vlnovej dĺžky 21 centimetrov. ktorá sa stala najvzdialenejšou galaxiou pozorovanou človekom.galaxia Tiež sa mu v niektorých hmlovinách podarilo rozpoznať individuálne bodové zdroje. až pokým záležitosť nevyriešil Edwin Powell Hubble na začiatku 20. Prvý pokus opísať tvar Mliečnej cesty a pozíciu Slnka v nej uskutočnil William Herschel v roku 1785 dôkladným spočítaním počtu hviezd v rôznych oblastiach oblohy. keďže nie je ovplyvnené pohlcovaním prachu. rokov 20. čo ich viedlo k postulátu temnej hmoty. založená na katalogizovaní guľových hviezdokôp. čím potvrdil Kantovu skoršiu domnienku. V 70. . pochádzajúce z medzihviezdneho atómového vodíkového plynu. použitím nového ďalekohľadu. Bol schopný rozlíšiť vonkajšie časti niektorých špirálovitých hmlovín ako množiny samostatných hviezd a tiež umožnil odhadnutie vzdialeností k hmlovinám: boli príliš ďaleko na to. tzv. S použitím vylepšených ďalekohľadov bolo tiež možné sledovať vodíkový plyn aj v iných galaxiách. až keď v roku 1930 Robert Julius Trumpler vyčíslil tento jav študovaním otvorených hviezdokôp. V roku 2000 bola objavená tmavá galaxia VIRGOHI21 (jej tmavosť bola verifikovaná a zverejnená až v súčasnosti (2005)). ktorú použil Harlow Shapley. rokov 20. viedla k úplne odlišnému obrázku: plochý disk s priemerom 70kpc a Slnkom ďaleko od stredu. Súčasný obrázok našej galaxie sa objavil. Tieto pozorovania viedli k postulátu (požiadavka) rotujúcej pruhovej štruktúry v strede Galaxie. V roku 1936 vytvoril klasifikačný systém pre galaxie. Použitím prepracovaného prístupu dospel Jacobus Kapteyn v roku 1920 k obrázku malej (priemer 15 kiloparsekov) elipsoidnej galaxie so Slnkom blízko stredu. tým pádom sa Dopplerov jav dá použiť na zmapovanie pohybu plynu v Galaxii. aby boli súčasťou Mliečnej cesty. V roku 2004 bola objavená galaxia Abell 1835 IR1916. Iná metóda. Toto žiarenie bolo pozorované v roku 1951 a umožnilo a umožňuje oveľa vylepšené štúdium Galaxie. že všetka viditeľná hmota galaxií (z hviezd a plynu) patrične nezodpovedá rýchlosti rotujúceho plynu.

charakterizovaný nasledovnými fyzikálnymi vlastnosťami: • Nemá žiadne alebo len bezvýznamné množstvo uhlovej hybnosti. v ktorých sa po počiatočnej explózii skončil proces tvorenia hviezd a ktoré svietia len svojimi starnúcimi hviezdami. Nepredpokladala sa žiadna významná evolúcia. pri ktorom sa niekoľko menších galaxií ľubovoľného typu zrazilo a zlúčilo do jednej väčšej. Podľa novej predstavy (stále celkom pokusnej) je eliptická galaxia výsledkom dlhého procesu. . • Pozostáva zo starých hviezd. Tento tradičný portrét vylíčil eliptické galaxie ako galaxie. Nedávne pozorovania objavili vo vnútri niekoľkých eliptických galaxií popri iných štruktúrach mladé Gigantická eliptická galaxia NGC 4881 (guľovitá žiara v ľavom hornom rohu) leží na okraji klasteru galaxií s názvom Coma.132 Hubblova schema Eliptická galaxia Eliptická galaxia je typ galaxie v Hubblovej schéme. Napríklad naša vlastná Mliečna cesta práve teraz „trávi“ niekoľko malých galaxií. • Väčšie eliptické galaxie majú spravidla systém guľových hviezdokôp. modré hviezdokopy. žiadne mladé hviezdy. Tento proces zlučovania môže v niektorých prípadoch pokračovať až do súčasnosti a nie je limitovaný len na gigantické eliptické galaxie. nazývaných Populácia II. • Nemá žiadne alebo len bezvýznamné množstvo medzihviezdnej hmoty. žiadne otvorené hviezdokopy. čo sa dá vysvetliť zlučovaním galaxií.

avšak v jej disku chýbajú náznaky špirálovej štruktúry. tým pádom majú veľmi malý počet novovznikajúcich hviezd. ktoré reprezentujú niektoré z týchto tried je veľmi obtiažne. wikipedia. Prach sa vo väčšine šošovkovitých galaxií nachádza v blízkosti jadra a sleduje svetelnú stopu galaktického jadra. môžu byť rozdelené do niekoľkých podtried podľa vzhľadu. ktoré už využili alebo stratili väčšinu zo svojej medzihviezdnej hmoty. je hľadanie objektov. je ich niekedy ťažké rozoznať od eliptických galaxií. Referencie [1] http:/ / en. že šošovkovité galaxie nemajú toľko rôznych zmien ako špirálovité galaxie. prachový prstenec v blízkosti jadra galaxie NGC 1553 Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Lenticular galaxy [1] na anglickej Wikipédii. Nakoľko tieto označenia boli priate pre špirálovité galaxie. Šošovkové galaxie patria medzi diskové galaxie (podobne ako špirálové galaxie).Šošovková galaxia 133 Šošovková galaxia Šošovková galaxia je prechodný typ galaxie medzi eliptickou galaxiou a špirálovitou galaxiou v Hubblovej schéme. Morfologické variácie Aj napriek tomu. niektoré majú dočastné označenie (S0(rs)). org/ wiki/ En%3Alenticular_galaxy?oldid=297793523 . Vnútorné prstence a podtypy s vykrojením S Niektoré šošovkové galaxie obsahujú vnútorné prstence (S0(r)) a S-vykrojenie (S0(s)). • Označenie SA0 sa dáva šošovkovým galaxiám bez zjavného jadra. Má tvar šošovky s vypuklým jadrom a tenším diskom. Kvôli ich špirálovitým ramenám a ak sú natočené tvárou. • Označenie SB0 sa dáva pri veľmi slabo viditeľnom jadre. Niektoré tieto variácie sú popísané nižšie. Šošovková galaxia NGC 5866 sa nachádza v súhvezdí Draka Guľatina Podľa de Vaucouleurs systému klasifikácie môžu byť šošovkovité galaxie rozdelené do troch podskupín založených na prítomnosti alebo absencii centrálnej guľovej štruktúry. Pozostávajú väčšinou zo starých hviezd (podobne ako eliptické galaxie).

rotujúce teleso. vo vločkovitých špirálach. a typicky aj supermasívnu čiernu dieru vo svojom strede. klasifikovaná ako Sbc (prípadne SBb. Lin a Frank Shu v roku 1964. nazývaných Populácia I. • Zložená z centrálnej vypukliny (angl. Disky špirálovitých galaxií majú tendenciu byť obklopené veľkými svetelnými kruhmi. Kedže rýchlosť rotácie galaktického disku sa mení v závislosti od vzdialenosti od stredu galaxie. Uvedomil si. charakterizovaný nasledovnými fyzikálnymi vlastnosťami: • Značný celkový moment hybnosti. Je jasné. Z toho dôvodu Vysvetlenie ramien špirálovej galaxie neostávajú hviezdy na tom mieste. napr. Hoci sú niekedy ťažko rozoznateľné. bulge).Špirálová galaxia 134 Špirálová galaxia Špirálová galaxia je typ galaxie v Hubblovej schéme. tvorenými hviezdami Populácie II. C. sú to ramená. Prvú akceptovateľnú teóriu vymysleli C. Toto však odporuje vykonaným pozorovaniam. winding dilemma). na ktorom ich vidíme.zhruba logaritmicky . je špirálová galaxia. • Disk je ploché. ktoré obiehajú stred galaxie. lúčovité rameno (idúce od stredu po okraj ako v kolese) by sa pôsobením rotácie rýchlo zakrivilo. mladých hviezd. navždy. že myšlienka hviezd usporiadaných permanentne v špirálovitom tvare bola neudržatelná kvôli „ohybovému dilema“ (angl. nazývaných Populácia II. Naša Galaxia. Špirálovité galaxie boli pomenované podla svetlých ramien vo vnútri disku. Mliečna cesta. Pôvod špirálovitej štruktúry Prvým priekopníkom štúdií vytvárania špirálovitých ramien bol Bertil Lindblad. ale posúvajú sa z ramena do ramena tým. zložené z medzihviezdnej hmoty. obsahuje veľa starých hviezd. a otvorených hviezdokôp. že hviezdy sa pohybujú po mierne eliptických obežných dráhach a že orientácie týchto obežných dráh sú vo vzájomnom vzťahu. V týchto ramenách sa tvoria nové hviezdy. • Vypuklina pripomína eliptickú galaxiu. avšak žiadnu evidentnú špirálu. ktoré odlišujú špirálovité galaxie od ich šošovkových náprotivkov. ktorí majú diskovú štruktúru. že eliptické obežné dráhy sú v niektorých oblastiach tesne vedľa seba a vytvárajú tak efekt ramien. . Toto je znázornené na obrázku. Domnievali sa. to znamená. čiže špirálová s priečkou) podľa Hubbleovej postupnosti. že by omotalo galaxiu ešte pevnejšie. ako sa pohybujú po svojich obežných dráhach. že elipsy sa plynule odlišujú v sklone so vzrastajúcou vzdialenosťou od stredu galaxie.z vypukliny. Po niekoľkých otočeniach galaxie by sa rameno zakrivilo natoľko. Navrhli. obklopenej diskom. ktoré sa tiahnu . aby špirálovité ramená boli prejavom špirálovitých vĺn hustoty. z ktorých je mnoho sústredených do guľovitých klastrov.

ani eliptickej galaxii.Špirálová galaxia s priečkou 135 Špirálová galaxia s priečkou Špirálová galaxia s priečkou je špirálová galaxia. . ktorá obsahuje niektoré typy štruktúr. Z priečky vzchádza jedno alebo viacero ramien. Tvar týchto galaxií je rôzny. boli preklasifikované ako SBm. ale odkedy boli u nich objavené špirálové štruktúry. Treťou klasifikáciou nepravidelných galaxií sú nepravidelní trpaslíci. NGC 1427A. ale až z koncov tzv. ktorej špirálové ramená vychádzajú nie z jadra galaxie. priečky. Označujú sa ako SB a podľa stupňa NGC 1300. chýba im jadro a špirálovitá štruktúra ramien. nepodobá sa ani špirálovej galaxii. Niektoré nepravidelné galaxie sú špirálové galaxie zničené gravitáciou väčšieho suseda. ktoré ale nie sú dostatočné na to aby bola zaradená k niektorému typu galaxií Hubblovej schémy. Magellanove mraky boli kedysi klasifikované ako nepravidelné galaxie. Existujú dva hlavné typy nepravidelných galaxií: • Irr-I galaxia (Irr-I) je nepravidelná galaxia. Naša Galaxia je podľa najnovších výskumov takisto špirálová galaxia s priečkou. Sú veľmi podobné galaxiám z počiatku Vesmíru. často chaotický. ktorá neobsahuje žiadne typy štruktúr. pretože často majú nízku metalicitu a relatívne nízke množstvo plynu. štvrtý typ špirálovej galaxie s priečkou. SBb a SBc. príklad nepravidelnej galaxie. SBa má na jadre najtesnejšie navinuté ramená a SBc má zase ramená najviac otvorené. Hubblov vesmírny ďalekohľad rozvinutia ramien rozoznávame ešte podtypy SBa . • irr-II galaxia (Irr-II) je nepravidelná galaxia. v ktorej strede je jadro galaxie. ktoré sa vďaka gravitačným silám zdeformovali. označovaní ako dl alebo dlrrs. Väčšina týchto galaxií boli kedysi špirálovými alebo eliptickými galaxiami. Nepravidelné galaxie obsahujú veľké množstvo plynu a prachu. Nepravidelná galaxia Nepravidelná galaxia je galaxia. ktorá nevyhovuje žiadnemu typu Hubblovej klasifikácie galaxií. Tento typ galaxií je dôležitý pri chápaní celkového vývoja galaxií. Často obsahuje niektoré špirálové štruktúry Sm. Špirálové galaxie s priečkou patria do jednej zo štyroch tried Hubblovej klasifikácie galaxií. Galaktická priečka je pritom približne obdĺžnikovité pásmo jasných hiezd.

oblaku vodíka a hélia okolo dvoch masívnych galaxií v Súhvezdí Leva. Medzi trpasličie galaxie sa niekedy zaraďuje aj Veľký Magellanov mrak. Galaxia Androméda alebo Galaxia v Trojuholníku. Najnovšie štúdie poukázali. Miestni trpaslíci V Miestnej skupine galaxií sa nachádza veľký počet trpasličích galaxií. ktorá obieha okolo tej našej. ktorá obsahuje 200 až 400 miliárd hviezd. obsahujúci vyše 30 miliárd hviezd. že mnohé trpasličie galaxie vznikli slapovými silami počas evolúcie Mliečnej cesty a galaxie Androméda. Prúdy glaktického materiálu sú odnášané od pôvvodných galaxií. zatiaľ čo iní ho pokladajú za normálnu galaxiu. ide o malé galaxie. .Nepravidelná galaxia 136 Pozri aj • Trpasličia galaxia Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nepravidelná galaxia Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Irregular galaxy [1] na anglickej Wikipédii. Trpasličie galaxie Podľa Hubblovej schémý je niekoľko typov trpaslíčich galaxií: • Eliptická galaxia: trpasličia eliptická galaxia (dE) a jej podtyp trpasličia sférická galaxia (dSph) • Nepravidelná galaxia: trpasličia nepravidelná galaxia (dI) • Špirálová galaxia: trpasličia špirálová galaxia Hobitie galaxie Nedávno vytvorený názov Hobitia galaxia sa používa na oznaćenie galaxií menších ako trpasličie galaxie. wikipedia. Tieto galaxie sa nachádzajú v prstenci Leva. Slapové trpasličie galaxie vznikajú pri zrážke galaxií a interakcii ich gravitačných más. čo je malý počet v porovnaní s Mliečnou cestou. Nakoľko. Vznik Súčasná teória predpokladá. sa sformovala sa spolupôsobenia tmavej hmoty alebo z plynu obsahujúceho kovy. pričom ich obklopuje halo temnej hmoty. vrátane trpasličích. Referencie [1] http:/ / en. ktoré často objehajú okolo väčšej galaxie akou je aj Mliečna cesta. org/ wiki/ En%3Airregular_galaxy?oldid=302211678 Trpasličia galaxia Trpasličia galaxia je malá galaxia zložená z niekoľkých miliárd hviezd. že väčšina galaxií. vesmírna sonda Galaxy Evolution Explorer objavila novo sa formujúce trpasličie galaxie z plynu obsahujúceho kovy.

Jedným z predpokladov je. Čiastočný zoznam trpasličích galaxií • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • Trpasličia galaxia Vodnár Trpasličia galaxia Veľký pes I Zwicky 18 IC 10 Veľký Magellanov mrak NGC 1569 NGC 1705 Trpasličia galaxia Pegas Trpasličia galaxia Fénix Trpasličia galaxia Strelec Trpasličia nepravidelná galaxia Strelec Trpasličia galaxia Sochár Trpasličia nepravidelná galaxia Sochár Sextans A Trpasličia galaxia Sextant Malý Magellanov mrak Trpasličia galaxia Tukan Trpasličia galaxia Malý voz Willman 1 Trpasličia galaxia Kýl Trpasličia galaxia Drak Trpasličia galaxia Pec Trpasličia galaxia Lev II Pozri aj • Hubblova schéma • Zoznam najbližších galaxií Externé odkazy • Satelitné galaxie Miečnej cesty [1] (po anglicky) • Hobitie galaxie [2] (po anglicky) • Veda . že ide o jadrá trpasličích eliptických galaxií. Naprieč majú dĺžku približne 200 svetelných rokov a 100 miliónov hviezd. Tieto typy galaxií boli nájdené v kope galaxií Panna. Abell 1689. kope galaxií Pec. ktoré prišli o plyn a okolité hviezdy vplyvom slapových interakcií pri prechode cez veľké kopy galaxií. kope galaxií Coma a ďalšie.Trpasličia galaxia 137 Ultra pevní trpaslíci Ultra pevní trpaslíci (UCD) sú nedávno objavenou triedou vysoko kompaktných galaxií s veľkým počtom hviezd.Hobitie galaxie [3] (po anglicky) .

html http:/ / www. uu. com/ scienceastronomy/ 070115_mm_hobbit_galaxies. Referencie [1] [2] [3] [4] http:/ / www. space.Trpasličia galaxia 138 Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Dwarf galaxy [4] na anglickej Wikipédii. astro. sciencemag. org/ wiki/ En%3Adwarf_galaxy?oldid=295586700 . wikipedia. org/ cgi/ content/ full/ 2007/ 109/ 1 http:/ / en. se/ ~ns/ mwsat. html http:/ / sciencenow.

Supermasívna čierna diera má niektoré zaujímavé vlastnosti. Vpravo: optická snímka. Hore: umelcova predstava supermasívnej čiernej diery. ak nie všetky galaxie majú vo svojom strede supermasívnu čiernu dieru. odhalili veľmi rýchly pohyb. Vedci sa domnievajú. ktorá obklopuje jadro blízkych galaxií. Je tomu tak. ktorý by cestoval smerom do stredu čiernej diery by nepociťoval významnú slapovú silu. Väčšina. Ich objav tiež naznačil.139 Struktura Supermasívna čierna diera Supermasívna čierna diera je čierna diera. Vľavo: röntgenová snímka. o ktorých sa predpokladá. Predpokladá sa. ktorá poháňa motor aktívnej galaxie. je čierna diera. pretože polomer čiernej diery sa so zväčšujúcou hmotnosťou lineárne predlžuje. Sagittarius A* je pravdepodobne supermasívna čierna diera v strede našej Mliečnej cesty (nachádza sa v súhvezdí Strelca). Priame Dopplerove merania hmoty.harvard. . v skutočnosti môže byť nižšia ako hustota vody. hypotetický astronaut. Dole: obrázky. • Slapové sily v blízkosti horizontu udalostí sú podstatne slabšie. že zobrazujú supermasívnu čiernu dieru.edu/photo/2004/rxj1242/ Čierne diery takejto veľkosti môžu vzniknúť len dvomi spôsobmi: pomalým prírastkom hmoty (začínajúc z hviezdnej veľkosti) alebo nepriamo pôsobením vonkajšieho tlaku v prvých momentoch Veľkého tresku. Prvý spôsob si vyžaduje dlhý čas a veľké množstvá dostupnej hmoty pre rast čiernej diery. ktorý je možný len za pomoci vysokej koncentrácie hmoty v strede. že Mliečna cesta má v galaktickom strede jednu takúto supermasívnu čiernu dieru Sagittarius A*. až pokým by sa nedostal do čiernej diery veľmi hlboko. hustota sa so štvorcom hmotnosti zmenšuje. ktorá zhltáva hviezdu v galaxii RXJ 1242-11. Stránka: chandra. ktorý môže zaplniť tak malý priestor dostatočným množstvom hmoty. Následne. V máji 2004 oznámil Paolo Padovani a iní významní astronómovia svoj objav 30 predtým skrytých supermasívnych čiernych dier mimo Mliečnej cesty. ktorá si priťahuje hmotu z neďalekej hviezdy. ako sa predtým predpokladalo. Pretože je stredová singularita veľmi ďaleko od horizontu. že takéto supermasívne čierne diery v stredoch mnohých galaxií sú „motormi“ aktívnych objektov. že šírka spektrálnych čiar je spojená s hmotnosťou čiernej diery. ktorej hmotnosť je v rozmedzí miliónov alebo miliárd hmotností Slnka. Jediný v súčasnosti známy objekt. Pre ďaleké aktívne galaxie sa predpokladá. ktorými sa líši od svojej menej hmotnej sesternice: • Priemerná hustota supermasívnej čiernej diery môže byť veľmi nízka. že existuje aspoň dvakrát viac týchto čiernych dier. akými sú napríklad seyfertove galaxie a kvazary.

Aktívna galaxia M87 Rádiová galaxia Rádiová galaxia je galaxia. Astronómovia našli prvé rádiové vlny asi pred 50-timi rokmi. ultrafialovej. Galaxia sa môže stať aktívnou vtedy keď sa zrazí s inou galaxiou pretože pred zrážkou okolo čiernej diery nie je už žiadna hmota takže galaxia nie je aktívna ale po zrážke sa do okolia čiernej diery dostanú hviezdy. Žiarenie pochádza pravdepodobne zo supermasívnej čiernej diery ktorá pohlcuje hmotu v jej okolí a vydáva Hawkingovo žiarenie. ktorej veľká časť energie nie je emitovaná obyčajnými zložkami galaxie. Táto energia v závislosti od typu galaxie môže byť emitovaná cez väčšinu elektromagnetického spektra. Sú to vlastne aktívne galaxie. blazary. prach plyn ktoré začne "požierať" a emitovať žiarenie. ktorá je intenzívnym zdrojom rádiového žiarenia. röntgenovej a gama oblasti. ktoré vyžarujú silné rádiové vlny. ako sú hviezdy. Seyfertové galaxie a rádiové galaxie. rádiovej. prach a medzihviezdny plyn. Typická rádiová galaxia sa vyznačuje dvoma obrovskými mrakmi hmoty ďaleko od hlavnej časti galaxie. keď začali hladať rôzne typy energie prichádzajúcich z vesmírnych objektov.140 Aktivna galaxia Aktívna galaxia Aktívna galaxia je galaxia. napríklad v infračervenej. Aktívne galaxie delíme podľa smeru výtrisku a intenzity na: Kvazary. .

že oblasť emisie musí byť v priemere menšia ako jeden svetelný rok. pravdepodobne kvôli prítomnosti supermasívnej čiernej diery. . storočia. Z pólov čiernej diery vychádzajú tzv. ktoré končia v rádiových lalokoch. Je to iba optický klam spôsobený tým. Sú pomenované po astronómovi menom Carl Seyfert. ktorý ich intenzívne študoval v 40-tych rokoch 20. čo znamená. ako je rýchlosť svetla. Svetlo z centrálnej oblasti sa mení v intervaloch kratších ako rok. Niekedy hovoríme o nadsvetelných výtryskoch. Sú podtriedou aktívnych galaxií.Seyfertova galaxia 141 Seyfertova galaxia Seyfertova galaxia je súhrnné označenie špirálovej alebo nepravidelnej galaxie obsahujúcej extrémne jasné jadro. výtrysky. že výtrysky sa pohybujú rýchlosťou väčšou. Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Seyfertova galaxia Galaxia Kružidlo Blazar Blazar je galaxia s veľmi kompaktným a veľmi premenlivým rádiovým zdrojom v strede galaxie. kedy sa nám zdá. Rádiovým zdrojom je pravdepodobne čierna diera uprostred galaxie. že výtrysky sa pohybujú rýchlosťou asi 99% rýchlosti svetla.

Usudzuje sa tak na základe neobvykle veľkého červeného posuvu. Pri kvazaroch však niektorí vedci s týmto vysvetlením nesúhlasia kvôli obrovskej energii. že existovali pred miliardami rokov. pretože všetky známe pozorované kvazary sú veľmi vzdialené od našej galaxie. že ho vysvetľujeme ako dôsledok rozpínania vesmíru. ktorý je väčšinou priamo úmerný vzdialenosti. keď sa vesmír ešte len formoval do súčasnej podoby. ktorú by museli kvazary vyžarovať. Pozri aj • Zoznam kvazarov Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kvazar . to znamená.Kvazar 142 Kvazar Kvazar je kozmický objekt veľmi vysokej hmotnosti. Astronómovia sa domnievajú. pravdepodobne veľmi vzdialený a je charakterizovaný silným gravitačným poľom. ak by sa skutočne nachádzali v takej vzdialenosti ako vyplýva z ich červeného posunu za predpokladu. že kvazary sú staré galaxie. ktoré sú zdrojom silného röntgenového žiarenia. NASA Vlastnosti kvazarov Kvazary pravdepodobne v strede obsahujú masívne čierne diery. Fotografia kvazaru. veľmi silným červeným posunom a silným elektromagnetickým žiarením najmä v röntgenovej oblasti spektra.

utváraním chvostov alebo protiramien galaxií. Mosty medzi galaxiami sú obyčajne krátke. Chvosty sú častejšie ako mosty. napríklad W 16. Anon. Interagujúce galaxie sa v katalógu označujú písmenami W a poradovým číslom. Prvý katalóg 356 integarujúcich galaxií vydal B. W 226 a W 237 so silnými prejavmi vzájomných porúch. uverejnil v roku 1977. z teoretických výpočtov vyplýva. t. A. v niektorých prípadoch dosahujú dĺžku až 100 000 ly. NGC 4676 V kopách galaxií dosahuje počet interagujúcich galaxií v priemere 7 %.143 Interakcia Interagujúca galaxia Interagujúce galaxie sú tesné páry alebo skupiny galaxií. široké a jasné v prípade galaxií typu E a S0. s celkovou dĺžkou vyše 230 000 ly. niekedy až 30 %. tri dvojice VV 224. že rozličné typy deformácií môžu vznikať vplyvom vzájomného slapového pôsobenia galaxií pri ich tesnom vzájomnom priblížení. IC 3483 spojená mostom. Voroncov-Veľaminov v roku 1959 na základe fotografií palomarského atlasu oblohy (Atlas i katalog vzaimodejstvujuščich galaktik). j. Pri niektorých interagujúcich galaxiách sa pozoruje zvýšenie rádiového žiarenia. pozostávajú z medzihviezdnej hmoty a hviezd. Typické prípady interagujúcich galaxií: Wilsonova dvojica galaxií W 34 v súhvezdí Ryby s mostom a protiramenom. obsahujúcu 1 500 ďalších identifikovaných interagujúcich galaxií. mostov alebo priečok medzi susednými galaxiami atď. resp. pri špirálových galaxiách sú dlhé a úzke. Interakcia galaxií sa prejavuje rozličnými formami: deformáciou tvaru galaxií. reťazce galaxií. napr. Pozri aj • pekuliárna galaxia Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. . často sú iba predĺžením špirálových ramien galaxií. galaxia NGC 7135 s dlhým chvostom. Interagujúce galaxie sú aj prstencové galaxie. Spektrá týchto útvarov ukazujú. trojica galaxií IC 3481. W 172 a W 165. Aj keď mechanizmus a príčina vzájomných interakcií nie sú jednoznačne objasnené. že majú rovnaké zloženie ako špirálové ramená galaxií. niekedy však vychádzajú priamo z jadra galaxií. druhú časť tohto katalógu. ktoré vzájomným pôsobením zapríčiňujú deformitu svojho tvaru a štruktúry.

hmloviny). ktoré sa skladajú z jednotlivých atómov. Referencie [1] http:/ / en. ktoré reprezentuje vážený priemer (podľa hmotnosti) z pozície každého jednotlivého objektu. pretože galaxie sú väčšinou tvorené prázdnym priestorom. tak hovoríme o binárnom systéme. najväčšia satelitná galaxia našej Mliečnej cesty. Galaxia má svoje ťažisko. ktoré sa stretnú. V páre objehajúcich galaxií. ktorá obieha väčšiu galaxiu vďaka gravitačnej príťažlivosti. Príkladom takejto gravitačne pozmenenej galaxie je trpasličia galaxia Strelec.Satelitná galaxia 144 Satelitná galaxia Satelitná galaxia je galaxia. Galaxie. kde jedna galaxia končí a druhá začína. ak je jedna porovnateľne väčšia ako druhá. satelit Mliečnej cesty. našej vlastnej galaxie. Aj napriek tomu je tento typ galaxie tvorený množstvom objektom (hviezdy. sa môžu zraziť. planéty. Pozri aj • Interagujúca galaxia • Trpasličia galaxia Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Satellite galaxy [1] na anglickej Wikipédii. sa väčšia označuje ako primárna a menšia je satelitom. oddeliť časť z tej druhej alebo presunúť niektoré z objektov. wikipedia. Ak sú obidve galaxie približne rovnakej veľkosti. Mierka v hornej časti obrázku je 100 000 svetelných rokov. Tento systém sa dá prirovnať k telesám. Kolízie medzi galaxiami nemusia nutne znamenať aj kolízie medzi jednotlivými objektami. Veľký Magellanov mrak. org/ wiki/ En%3Asatellite_galaxy?oldid=288266851 . ktoré nie sú navzájom prepojené. V týchto prípadoch je niekedy ťažké zistiť. Satelitné galaxie Mliečnej cesty. spojiť. a majú svoje ťažisko. ktorého Mliečna cesta gravitačne deformuje a časom zrejme úplne pohltí.

je to najväčšia štruktúra vo vesmíre. Jednotlivé veľké prázdnoty. Prázdnoty majú väčšinou priemer od 11 do 150 megaparsekov. Prázdnota (astronómia) Prázdnota je v astronómii prázdne miesto medzi vláknami galaxie. Naša Galaxia patrí do Miestnej skupiny galaxií. väčšinou trpaslíčích eliptických alebo nepravidelných galaxií. pričom je druhá najväčšia v Miestnej skupine po Galaxii Androméda. ktorá obsahuje veľmi málo alebo žiadne galaxie. sa občas nazývajú superprázdnoty. Zoznam prázdnot Zoznam z roku 1994 obsahuje 27 super prázdnot do vzdialenosti 740 Mpc. Prázdnoty. ktoré sa nachádzajú v hustom prostredí. sú menšie ako tie v redšom prostredí. ktoré sú gravitačne viazané a môžu vytvárať menšie skupinky trpaslíčích galaxií okolo obrích galaxií. definované absenciou superhviezdokôp. Tieto dve galaxie majú okolo seba veľa menších. satelitných.Skupina galaxií 145 Skupina galaxií Skupina galaxií je fyzické zoskupenie obyčajne niekoľkých desiatok galaxií. # 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 Boötesova prázdnota (Veľká prázdnota) 21 Južná miestna superprázdnota Názov Vzdialenosť (h-1Mpc) Priemer (h-1Mpc) 134 207 216 241 129 236 248 201 96 246 160 227 246 167 241 222 216 119 119 216 88 96 72 86 92 72 100 76 112 144 92 106 94 68 98 74 94 102 108 78 143 116 .

Prázdnoty Názov Rozmery Poloha Informácie Poznámky Prázdnota Eridanus Mikroskopická prázdnota Prázdnota Kozorožec Prázdnota Sochár Južná Prázdnota Eridanus Táto prázdnota je oddelená od prázdnoty Sochár skupinou galaxií. ak je skutočná.Prázdnota (astronómia) 146 22 23 246 219 96 72 104 74 80 70 24 Severná miestna superprázdnota 61 25 26 27 198 246 241 Nenachádzajú sa vo vyššie zobrazenej tabuľke: • Prázdnota Kozorožec • Prázdnota Eridanus alebo "Veľká prázdnota" objavená 24. ktorá oddeľuje dve galaxie. zobrazenie vláken galaxie. augusta 2007 observatóriom National Radio Astronomy Observatory. Táto prázdnota je oddelená od prázdnoty Eridanus skupinou galaxií Južná Prázdnota Eridanus je prepojená s prázdnotou Eridanus dierou. Má približne 1/2 veľkosti Mikroskopickej prázdnoty. s priemerom 300 h-1Mpc a vo vzdialenosti 1800–3000 h-1 Mpc. bude oveľa väčšia ako ostatné prázdnoty. . Trhlina medzi galaxiami oddeľujúca prázdnotu Sochár a Mikroskopickú prázdnotu červeným posunom 1250km/s. Mapa Vesmír do vzdialenosti 500 miliónov ly. Táto prázdnota.

org/ wiki/ En%3Avoid_%28astronomy%29?oldid=283548916 . . . harvard.Prázdnoty [1] (po anglicky) • Animácie prázdnôt [2] (po anglicky) • Vizualizácia blízkych veľkých štruktúr [3] (po anglicky) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Void (astronomy) [4] na anglickej Wikipédii. nl/ ~strous/ AA/ en/ boom/ bel. edu/ full/ 1994ASPC. . 67.Prázdnota (astronómia) 147 Pozri aj • Kozmológia Externé odkazy • Vesmír . phsx. Referencie [1] [2] [3] [4] http:/ / www. uu. 21F http:/ / en. . html http:/ / tatania. edu/ Voids/ http:/ / adsabs. astro. wikipedia. ku.

špirálová Galaxia Androméda (NGC 224) M32 (NGC 221) M33 .špirálová Galaxia v Trojuholníku (NGC 598) M49 .špirálová galaxia .148 Zoznam galaxii Zoznam galaxií Zoznamy galaxií [1] • • • • Galaxie Najbližšie galaxie Skupiny a kopy galaxií Kvazary Toto je zoznam galaxií.eliptická galaxia M60 . • • • • • • • • • • Abell 1835 IR1916 AM 0644-741 Androméda I Trpasličia galaxia Vodnár Trpasličia galaxia Veľký pes Trpasličia galaxia Kýl Centaurus A Galaxia Kružidlo Trpasličia galaxia Drak Dwingeloo 1 Galaxia Androméda • Dwingeloo 2 • Trpasličia galaxia Pec • • • • • • • • • • • • • • • • • • Hoagov objekt .eliptická galaxia M61 (NGC 4303) .prstencová galaxia Šošovka Huchra HVC 127-41-330 IC 10 IC 1613 I Zwicky 18 Veľký Magellanov mrak Leo I LGS 3 M31 .eliptická galaxia M51 (NGC 5194) M58 .špirálová galaxia M59 . ktoré majú alebo by mali mať vlastnú stránku vo Wikipédii.

šošovková galaxia M87 (Virgo A) .špirálová galaxia M77 .epiltická galaxia M106 .špirálová galaxia M99 .špirálová galaxia M95 .špirálová galaxia M108 .špirálová galaxia M96 .špirálová galaxia M109 .špirálová galaxia NGC 147 NGC 185 NGC 300 NGC 404 NGC 891 .šošovková galaxia M85 .eliptická galaxia M88 .špirálová galaxia M100 (NGC 4321) M101 (Galaxia Veterník/NGC 5457) M102 (NGC 1275) M104 (Sombrérová galaxia) M105 .špirálová galaxia M81 (Bodeho galaxia/NGC 3031) M82 (Galaxia Cigara/NGC 3034) M83 (Galaxia Južný veterník/NGC 5236) M84 .špirálová galaxia M66 .eliptická galaxia M90 .špirálová galaxia NGC 3 NGC 55 .šošovková galaxia M86 .špirálová galaxia M94 .špirálová galaxia M91 .špirálová galaxia M89 .Zoznam galaxií • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • M63 (Galaxia Slnečnica) M64 (Čiernooká galaxia/NGC 4826) M65 .špirálová galaxia M110 (NGC 205) Maffei I Maffei II Galaxia (Mliečna cesta) NGC 1 .špirálová galaxia NGC 1275 NGC 1569 149 • NGC 1705 • NGC 2043 .špirálová galaxia NGC 2 .špirálová galaxia M74 (NGC 628) .špirálová galaxia M98 .

nepravidelná galaxia NGC 5866 NGC 6240 NGC 6822 (Barnardova galaxia) NGC 7331 NGC 7742 Trpasličia galaxia Pegas Trpasličia galaxia Fénix RXJ1242-11 Trpasličia galaxia Strelec Trpasličia galaxia Sochár Sextans A Trpasličia galaxia Sextant Malý Magellanov mrak ESO 269-57 . wikipedia. org/ wiki/ Template:Zoznamy .špirálová galaxia NGC 3982 NGC 4038 NGC 4039 NGC 4395 NGC 4555 NGC 4565 NGC 4881 NGC 5078 .špirálová galaxia NGC 3109 NGC 3184 .Zoznam galaxií • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • NGC 2403 .špirálová galaxia Trpasličia galaxia Tukan VIRGOHI21 Trpasličia galaxia Malý voz Willman 1 Wolf-Lundmark-Melotte (WLM) 150 Referencie [1] http:/ / en.špirálová galaxia NGC 3628 .šošovková galaxia NGC 5195 .

13. 7. 6. Mnohé vzdialenosti sú len odhadované a niektoré sa môžu líšiť od skutočnosti až o 50 % alebo i viac.Zoznam najbližších galaxií 151 Zoznam najbližších galaxií Zoznamy galaxií [1] • • • • Galaxie Najbližšie galaxie Skupiny a kopy galaxií Kvazary Toto je zoznam najbližších galaxií zoradených podľa vzdialenosti vzostupne. 11. 25. 16. 10. 3. 23. 18. 12. 26. 4. 27. Galaxia Trpasličia galaxia Veľký pes Trpasličia galaxia Strelec Veľký Magellanov mrak (LMC) Malý Magellanov mrak (SMC) Trpasličia galaxia Malý voz Trpasličia galaxia Drak Trpasličia galaxia Sochár Trpasličia galaxia Sextant Trpasličia galaxia Kýl Trpasličia galaxia Veľký voz Trpasličia galaxia Pec Trpasličia galaxia Lev II Trpasličia galaxia Lev I Trpasličia galaxia Fénix Barnardova galaxia (NGC 6822) NGC 185 NGC 147 Galaxia Androméda (M31) Galaxia M32 (NGC 221) Galaxia M110 (NGC 205) Androméda I Androméda II Androméda III LGS 3 IC 1613 Galaxia v Trojuholníku (M33) Trpasličia galaxia Vodnár Názov Vzdialenosť od Slnka 0 25 000 ly 81 000 ly 160 000 ly 190 000 ly 205 500 ly 248 000 ly 254 000 ly 257 500 ly 283 500 ly 330 000 ly 427 000 ly 701 000 ly 890 000 ly 1 271 000 ly 1 760 000 ly 2 021 000 ly 2 152 000 ly 2 363 000 ly 2 363 500 ly 2 363 500 ly 2 363 500 ly 2 363 500 ly 2 363 500 ly 2 477 500 ly 2 494 000 ly 2 592 000 ly 2 608 000 ly Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie v Trojuholníku Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Poznámka Naša galaxia Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie . 21. 15. 14. 9. 20. 19. 28. Poradie 1. 8. Vzdialenosti sú udávané vo svetelných rokoch. 17. teda aj poradie je len približné. 22. 2. 5. 24.

že množstvo vyžiarenej energie závisí od teploty a je tým väčšie. Absolútne čierne teleso možno aproximovať dutým telesom s veľmi malým otvorom. Experimentálne sa zistilo. ktoré sa vyžiari z povrchu absolútne čierneho telesa za jednotku času a rozloženie intenzity žiarenia podľa vlnových dĺžok závisí len od jeho teploty. ako do okolia odovzdáva. ktoré úplne pohlcuje žiarenie všetkých vlnových dĺžok dopadajúce na jeho povrch. Žiarenie Slnka pomerne dobre zodpovedá žiareniu absolútne čierneho telesa s teplotou približne 5800 K. • • • • • 3C48 3C212 3C273 QSO J1819+3845 Q0957+561 Absolútne čierne teleso Absolútne čierne teleso alebo čierne teleso alebo čierny žiarič je idealizované teleso. Všetko žiarenie. Experimentálna aproximácia absolútne čierneho telesa Schopnosť telesa vysielať elektromagnetické žiarenie úzko súvisí s jeho schopnosťou pohlcovať žiarenie. čím je teplota telesa vyššia. Absolútne čierne teleso je súčasne ideálny žiarič. Steny dutiny neustále vysielajú a pohlcujú žiarenie a žiarenie. Absorpčný koeficient absolútne čierneho telesa je 1 pre všetky vlnové dĺžky.Zoznam najbližších galaxií 152 2 836 000 ly 29. teda získava pohlcovaním energie od okolia rovnaké množstvo energie. ktoré z dutiny uniká cez malý otvor má vlastnosti žiarenia absolútne čierneho telesa. Trpasličia galaxia Tukan Wolf-Lundmark-Melotte (WLM) 3 064 500 ly Zoznam kvazarov Zoznamy galaxií [1] • • • • Galaxie Najbližšie galaxie Skupiny a kopy galaxií Kvazary Toto je zoznam známych kvazarov. zo všetkých možných telies tej istej teploty vysiela najväčšie množstvo žiarivej energie. ktoré vniká do dutiny. zostáva v dutine a postupne je stenami dutiny pohltené. 30. Vysielané žiarenie obsahuje elektromagnetické vlny rôznej vlnovej dĺžky a S rastúcou teplotou telesa sa vrchol intenzity žiarenia posúva ku kratším vlnovým dĺžkam . pretože teleso pri konštantnej teplote je v termodynamickej rovnováhe so svojím okolím. reliktové žiarenie zodpovedá žiareniu absolútne čierneho telesa s teplotou 2. Celkové množstvo energie.7 K.

Absolútne čierne teleso experimentálne sa zistilo. ale nemusí to byť pravdivé. by I smerovalo k nekonečnu. definovanej ako množstvo energie pripadajúcej na jednotkový interval vlnovej dĺžky.897 768 5(51) × 10–3 m K Tento empirický vzťah sa nazýva Wienov posuvný zákon. b=2. ktorej hodnota je Na základe predstavy. Kvantový zákon žiarenia absolútne čierneho telesa Nemecký fyzik Max Planck sa zaoberal problémom žiarenia absolútne čierneho telesa a uvažoval. že teleso sa skladá z veľkého množstva takýchto oscilátorov. že príčinou zlyhania teórie bude niečo. storočia Rayleigh a Jeans odvodili zákon žiarenia absolútne čierneho telesa v tvare: Tento vzťah sa nazýva Rayleighov-Jeansov zákon. čo sa pokladá za samozrejmé. Pre malé a veľké hodnoty vlnovej dĺžky klesá k nule. Pri znižovaní λ k hodnotám ultrafialovej časti spektra. podľa ktorej si harmonický oscilátor môže vymieňať energiu s okolím iba nespojite po istých kvantách hodnoty kde je frekvencia oscilátora a je Planckova konštanta. Tento nesúlad klasickej teórie s experimentom sa vo fyzikálnej literatúre nazýval ultrafialová katastrofa. Množstvo vysielanej energie sa hodnotí pomocou spektrálnej hustoty žiarenia I(λ). čo bolo v príkrom rozpore s experimentom. odvodil zákon žiarenia absolútne čierneho telesa Ten istý zákon pre frekvenciu kde • • • • • je množstvo energie na jednotku plochy za jednotku času vyžiarenej v jednotkovom priestorovom uhle vo frekvenčnom intervale a je teplota absolútne čierneho telesa je Planckova konštanta je rýchlosť svetla je Boltzmannova konštanta Na základe tohoto zákona Albert Einstein odvodil teóriu fotoelektrického javu. 153 Wienov posuvný zákon Maximum I(λ) je pri istej hodnote λ(max). . pričom . Vyslovil hypotézu. Zákon žiarenia absolútne čierneho telesa podľa klasickej fyziky Zo zákonov klasickej fyziky koncom 19. že relatívne množstvo energie žiarenia s istou vlnovou dĺžkou sa tiež mení.

začne v ňom prebiehať gravitačný kolaps a teleso sa opäť dostane pod gravitačný polomer.44 hmotnosti Slnka. pri ktorej ešte zostáva stabilný. teda 1. ale explozívnym procesom rozširovania s dostatočnou energiou (procesom opačným ako gravitačný kolaps) dostalo sa nad gravitačný polomer. Túto konštantu odvodil Subrahmanyan Chandrasekhar v roku 1930. a zrazu sa stalo viditeľným pre pozorovateľa v okolitom priestore. tak váha horných vrstiev prekoná tlak degenerovaného plynu a dôjde k jeho zrúteniu do neutrónovej hviezdy. kým čierna diera je v ňom na konci gravitačného kolapsu.9 × 1030 kg. Biela diera a sivá diera majú teoretický význam v kozmológii pri vysvetľovaní niektorých dôsledkov veľkého tresku. Ak biely trpaslík túto hmotnosť prekročí. Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. Chandrasekharova medza Chandrasekharova medza je maximálna hmotnosť bieleho trpaslíka (jedno z konečných štádií života hviezdy). Biela diera sa odlišuje od čiernej diery tým. ktoré bolo pôvodne pod svojím gravitačným polomerom (pod horizontom udalostí).Biela diera 154 Biela diera Biela diera je hypotetické kozmické teleso. Existencia žiadnej bielej diery zatiaľ nebola potvrdená. . že sa nachádza pod svojím gravitačným polomerom na začiatku explozívneho procesu. Je rovná 2. len čo sa teleso dostane nad horizont udalostí. Z hľadiska pozorovaní účinky bielej diery nemožno odlíšiť od účinkov čiernej diery. Takéto teleso (sivú dieru) vzdialený pozorovateľ nemôže vidieť. Ak energia explozívneho procesu nie je dostatočná a prevládne nad ňou gravitačná sila telesa.

dátumy slnovratov a rovnodenností. keď vychádzala nad obzor. že sa cez ne premieta pohyb Slnka. analýzou a kritikou archeologických nálezov týkajúcich sa astronómie. Babylončania prevzali kalendár od Sumerov. V astronómii tohto národa hralo veľkú úlohu náboženstvo. Spolu s astronómiou mala veľký význam aj astrológia. tisícročia pred Kr. Babylonský nový rok nezačínal v zime. ale na deň jarnej alebo jesennej rovnodennosti. Oblohu mali rozdelenú na severnú a južnú časť. slnko) považovali za bohov. ich polohu (aj polohu Mesiaca) vzhľadom ku hviezdam. Škorpión). . Boli pravdepodobne prvými. Vždy. Staroveká astronómia Astronómia v staroveku sa zameriavala prevažne na zistenie presnej polohy nebeských objektov a na zavedenie vhodného kalendára najmä pre hospodárske úkony (siatie.Dejiny astronómie 155 Dejiny astronómie Dejiny astronómie sú opisom vývoja astronómie od jej počiatkov až do dnešných čias. Boli vryté do hlinených tabuliek a nazývajú sa astronomické diáre. z ich blízkeho ale aj vzdialenejšieho okolia. Níl sa rozvodňoval. cez ktoré prechádza Slnko a pomenovali niekoľko hviezd. Babylončania zaviedli aj zvieratníkový systém 12 súhvezdí. záznamy o počasí a rôzne významné udalosti. Staroegyptská astronómia Staroegyptská civilizácia uzrela svetlo sveta na sklonku 4. Egypťania spočiatku používali lunárny kalendár. Egypťania poznali málo súhvezdí. Najdôležitejšiu úlohu hrala hviezda Sírius. Sumerská astronómia Praveké observatórium Stonehenge neďaleko O astronomických poznatkoch Sumerov je pomerne málo správ. Zapisovali do nich východy a západy Slnka a Mesiaca. Neskôr prešiel viacerými úpravami. Od Sumerov prevzali mytologické predstavy bohov putujúcich po nebi aj ostatné národy. Všimli si. Astronómia patrí medzi najstaršie vedné odbory v histórii ľudstva. Historikom astronómie pomáha aj astroarcheológia zaoberajúca sa datovaním. Na pozorovanie ľuďom slúžili vztýčené kamene alebo kamenné kruhy známe ako Henge. žatva). planét a Mesiaca po oblohe. Mnohí astronómovia boli totiž aj astrológmi. ktorí zostavili kalendár. Vieme Salisbury vo Veľkej Británii že pred viac ako 5000 rokmi pomenovali už niektoré súhvezdia zvieratníka (napr. významné body v obehoch planét. ktorých mená sa zachovali dodnes. a skatalogizovali najjasnejšie hviezdy. jej počiatky treba hľadať už v starovekom Sumere na Blízkom východe. ktoré sa zaujímali o prírodné vedy. 365-dňový rok a 24-hodinový deň ostali po starovekých Egypťanoch až dodnes. Začínalo obdobie záplav a staroegyptský nový rok. Väčšina babylonských astronomických textov bola napísaná v rokoch 650-50 pred Kr. ale neskôr prešli k solárnemu. Babylonská astronómia Babylončania boli skvelými astronómami. Ich poznatky prevzali všetky národy. východy a západy Síria. ich mená sa používajú dodnes. Niektoré významné nebeské objekty (napr.

Vedeli tiež. Oblohu mali rozdelenú na 28 nerovnakých častí (siou) a vytvorili 290 súhvezdí. najmä Venušu. Obradné budovy stavali tak. Observatórium Jantar Mantar v Jaipure Druhý rozmach zažila indická astronómia okolo roku 500. dlhý počet a. hviezdnou oblohou a vzdušným obalom medzi nimi. Známych je tiež 5 observatórií. Najväčšie z nich. Podobne sa rok zaokrúhľuje na 360 dní. tzv. Z týchto dôvodov si mysleli. Obetovanie a smrť počas rituálov bola veľkým privilégiom a zabezpečovala nesmrteľnosť pre všetkých. Pozorovali zložený pohyb Slnka po oblohe. oheň a osem nebeských smerov. ktorú im môžu poskytnúť ľudia počas slávnostných rituálov formou utrpenia. Nad vzájomným ovplyvňovaním oboch kultúr sa vznáša mnoho otáznikov. ale aj o precesii a slnečných škvrnách. U Číňanov hrala veľkú úlohu polárna hviezda. Pretože védska astronómia je zašifrovaná vo veršoch. Polohu telies a všetky iné informácie si zaznamenávali do kroník a kódexov.Dejiny astronómie 156 Čínska astronómia Prvé záznamy o astronomických pozorovaniach v Číne pochádzajú už zo 4. . ako delenie zverokruhu do 360 stupňov s 12 znameniami odvodili aj priamo z prírody. Čínski astronómovia zároveň aj astrológovia pracovali na cisárskom dvore.solárny. v 18. v ktorých sa pozorovalo a merali sa astronomické fenomény. pozostáva zo 14 stavieb. Tak dokázali predpovedať napr. Mayovia zostavili viacero paralelných kalendárov: občiansky (haab). Vypracovali niekoľko kozmologických teorií. Mayská astronómia Astronómia mayskej civilizácie bola spolu s matematikou na vysokej úrovni. ktorému sa pripisuje koncept číslice nula. že niektoré zo spoločných znakov. hviezdy a planéty. no súčasne aj najpresnejší. Vo všeobecnosti je védska astronomia však veľmi podobná babylonskej. pretože pól považovali za sídlo samotného nebeského cisára. dráhy planét prebiehali medzi slnkom a polárnou hviezdou. Deň mal v každom ročnom období rôzne dĺžky (muhurtas s 9. Používali lunisolárny kalendár. zatmenia Slnka. Každú neobvyklú udalosť mali povinne hlásiť cisárovi (zatmenie Slnka. Sväté vajce je pôvodom sveta. no zároveň je možné. kde sú zlí bohovia. Pozoruhodná podoba s kresťanstvom. mesiace sa však rátajú rovnako ako dnes. Jupiter spolu so svojimi mesiačikmi a Mesiac. mučenia a obetovania sa. z ktorých boli najvplyvnejšie Chun-tchien. kométach. Mayovia verili. škrupina je prazemou. Kchaj-tchien a Süan Jie. V oboch sa dajú nájsť veľmi podobné veci. storočí v Dillí a Jaipure. Mayovia verili.6 až 14. že svojimi rituálmi ovplyvňujú beh vesmíru. vznika detailná Kozmológia s božskými prírodnými silami: nebo. že astronomické pozorovania sa vykonávali už okolo roku 4500 pred Kr. Slnko (ktoré starovekí Indovia považovali za žiariacu hviezdu). Ich kalendár bol najzložitejší. Mesiac. Mesiaca alebo objavenie kométy). tisícročia pred Kr. ktoré nechal založiť Jai Singh II. Na riešenie astronomických problémov používali narozdiel od Grékov viac algebru než geometriu. zem. Jantar Mantar v Jaipure (na obrázku). posvätný (tzolkin). snažiaci sa zastaviť ich postup. aby sa v určitý deň dali pozorovať východy a západy nebeských telies. že je cyklický a riadi sa pohybom Zeme okolo Slnka . že nebeské telesá potrebujú ľudskú pomoc. že Zem je guľatá. Je charakteristický tým. Od roku 1000 pred Kr. Indická astronómia Niektoré tradície indickej kultúry v Indii naznačujú. je jej zaradenie vo väčšom rámci ťažké.4 hodinami). meteorických rojoch. ktorí sa obetovali. že pohyb Slnka a Mesiaca po oblohe riadia dobrí bohovia a aj počas tmavej noci ich vedú podsvetím. V ich záznamoch nájdeme zmienky o supernovách. i. Bola to cena za pokračujúce pretrvávanie vesmíru. keď žil astronóm Arjabháta.

že napríklad kozmonauti v kozmickej lodi pohybujúcej sa rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla budú starnúť pomalšie a po návrate na Zem budú mladší ako ich vrstovníci (paradox dvojčiat). ale aj všetky fyzikálne procesy. kt. Ak sa časový interval Δt medzi dvoma udalosťami meria hodinami v súradnicovej sústave pevne spojenej s pozorovateľom (vlastný čas). sa vzhľadom na pozorovateľa pohybuje rovnomerne rýchlosťou v (súradnicový čas). vzhľadom na ktorú sú udalosti v stave pokoja. preto sa so vzrastajúcou rýchlosťou nespomaľujú len pohybujúce sa hodiny. Z toho sa niekedy robí pochybný záver. že čas plynie relatívne pomalšie v sústave. Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. Podľa teórie relativity je dilatácia času vlastnosťou samého času. . ktorá sa vzhľadom na pozorovateľa v pokoji pohybuje určitou konštantnou rýchlosťou. bude určený výrazom kde c je rýchlosť svetla. časový interval Δt medzi tými istými udalosťami meraný hodinami v inerciálnej sústave. Pozri aj • Chronologický prehľad dejín astronómie • Dejiny výskumu slnečnej sústavy Všeobecné odvetvia astronómie Astrometria · Astrofyzika · Dejiny astronómie · Historická astronómia · Kozmológia · Galaktická astronómia · Extragalaktická astronómia · Nebeská mechanika · Vznik a vývoj galaxií · Planetológia · Stelárna astronómia · Vznik hviezd · Vývoj hviezd · Vznik a vývoj slnečnej sústavy Dilatácia času Dilatácia času alebo spomaľovanie času je experimentálne overený poznatok špeciálnej teórie relativity. vyplývajúci z Lorentzových transformácií. Časový interval medzi dvoma udalosťami je preto najmenší v tej súradnicovej sústave. spočívajúci v tom.Dejiny astronómie 157 Stredoveká astronómia Astronómia v stredoveku bola šieste zo siedmych slobodných umení.

od rádiových vĺn po gama žiarenie. Fermióny majú antisymetrickú vlnovú funkciu. v opačnom prípade prevažujú vlnové vlastnosti elektromagnetického žiarenia. Časticové vlastnosti elektromagnetického žiarenia sa prejavujú predovšetkým pri vysokých frekvenciách (teda pri vysokých energiách fotónu). mión. energia a hybnosť. ktorá je rovná 299 792 458 metrov za sekundu. Fotón je teda stabilná častica. žiarenie sa prejavuje ako vlnenie. aj vlnové vlastnosti. Fotón je jedným z kalibračných bozónov. Vlastnosti Všetko elektromagnetické vlnenie. je kvantované na fotóny. mezóny skladajúce sa z dvoch kvarkov). Fotón má spin 1 a jeho elektrický náboj je nulový. Má nulovú hmotnosť v pokoji a šíri sa rýchlosťou svetla. aj fotón sa riadi kvantovou mechanikou. Môžu vznikať a zanikať pri interakciách. ktoré sprostredkúvajú sily ako fotón či gluón). ktoré popisuje vlnová dĺžka. Častice zložené z nepárneho počtu fermiónov sa chovajú tiež ako fermióny (napr. Moderná koncepcia fotónu bola rozvinutá Albertom Einsteinom. Všetky elementárne častice sú buď fermióny (kvarky a leptóny vrátane elektrónu) alebo bozóny (častice. . svetlo) je vo fyzike elementárna častica.elektrón. neutríno Kvarky Protón Neutrón Fotón Fotón (z gréckeho: φως (fos). kvantum elektromagnetického poľa a základná "jednotka" svetla a všetkých ostatných foriem elektromagnetického žiarenia.Fermión 158 Fermión Fermióny sú trieda elementárnych častíc s poločíselným spinom pomenovaná podľa talianskeho fyzika Enrica Fermiho. ale nie je ani vlnou. v zmysle nekonečného polčasu rozpadu. ani časticou. ktoré sú zložene z troch kvarkov a majú celkový spin 1/2). tauón. Vo vákuu sa všetky fotóny pohybujú rýchlosťou svetla c. Životnosť fotónu je nekonečná. Ako všetky elementárne častice. Avšak častice zložené z párneho počtu fermiónov sa chovajú ako bozóny (napr. Má aj časticové. protón a neutrón. ktorý vysvetlil experimentálne pozorovania. platí pre nich Pauliho vylučovací princíp a Fermiho-Diracovo rozdelenie (štatistika). Fotóny sa pôvodne nazývali „kvantá energie“. tzn. ktoré sa nezhodovali s klasickým vlnovým modelom svetla. Príklady fermiónov • • • • Leptóny . frekvencia.

. je rýchlosť svetla vo vákuu a je vlnová dĺžka. že . napríklad vyžarovaním pri prechode elektrónu medzi orbitálnymi hladinami. ktorá je nulová. Pokiaľ uvážime. Táto energia (a teda aj hmotnosť) spôsobuje. Špeciálne prístroje ako maser a laser môžu vytvoriť koherentný zväzok žiarenia. platí: Vznik Fotóny vznikajú mnohými spôsobmi. je frekvencia. hmotnosť Fotón existuje iba v pohybe. ktorá sa prejavuje zotrvačnými a gravitačnými vlastnosťami. je možné fotónu priradiť tiež Na základe relativistického vzťahu ekvivalencie energie a hmotnosti. ktorá je definovaná vzťahom: . pozorovanie ohybu žiarenia okolo kozmických telies). že vyjadriť nasledujúcim spôsobom: Napriek tomu. Tieto javy boli potvrdené pozorovaním (napr. určitú hmotnosť (nejde však o pokojovú hmotnosť. že pokojová hmotnosť fotónu je nulová.Fotón 159 Energia. Dôsledkom jeho neustáleho pohybu je však nenulová energia. je možné hybnosť fotónu a zo skutočnosti. ale o pohybovú hmotnosť). pričom sa vždy (v súlade s postulátom špeciálnej teórie relativity) pohybuje rýchlosťou svetla. môžeme určiť jeho relativistickú hmotnosť z predchádzajúceho vzťahu. . tzn. Hybnosť fotónu Pomocou relativistického vzťahu pre energiu pohybujúcej sa častice pokojová hmotnosť fotónu je nulová. že na fotón pôsobi gravitácia podľa všeobecnej teórie relativity a on sám gravitačne pôsobi na okolie. či pri anihilácii častíc. kde je Planckova konštanta. . Má preto nulovú pokojovú hmotnosť. tzn.

• Sc – málo výrazné jadro s ramenami ďaleko odvinutými. Ich priemet na oblohu je elipsa alebo kruh. ktoré vychádzajú z galaktického jadra. . Typy galaxií Eliptické galaxie Sú to galaxie v tvare elipsoidu (sféroidu). Graficky je táto klasifikácia znázornená ako Hubblova ladička. Medzi eliptické galaxie patrí napríklad Messier 32 v súhvezdí Androméda alebo galaxia Virgo A v súhvezdí Panna.grafické znázornenie Hubblovej schémy Špirálová galaxia Pre tento druh galaxií sú typické výrazné špirálové ramená.Hubblova schéma 160 Hubblova schéma Hubblova schéma alebo Hubblova klasifikácia galaxií rozdeľuje galaxie podľa ich tvaru. E7 galaxia s najväčším sploštením (galaxie s väčšou elipticitou neboli objavené). b alebo c. • Sb – menšie jadro s ramenami viac otvorenými. Hubblova ladička . Každý z typov je ďalej rozdelený na ďalšie podtypy podľa tvarov. ako predpokladal Hubble. Ide iba o grafické vyjadrenie tejto klasifikácie a nie o vývojové štádiá galaxií. Typickým predstaviteľom špirálovej galaxie je napríklad voľným okom viditeľná Galaxia Androméda alebo Galaxia Veterník. Označujú sa písmenom E ku ktorému je pripojené číslo 0–7 vyjadrujúce elipticitu galaxie (sploštenosť elipsy). EO je galaxia kruhového tvaru. Číslo je určené z veľkej (a) a malej osi (b) elipsy zo vzťahu 10(a-b)/a. Zaviedol ju v roku 1925 americký astronóm Edwin Hubble. Špirálové galaxie sa označujú písmenom S za ktorým nasleduje písmeno a. Tieto písmená určujú veľkosť jadra a rozvinutie ramien galaxie: • Sa – mohutné jadro s tesne navinutými ramenami.

Ich disk má nepravidelnú štruktúru aj keď v ňom môže byť nezreteľná priečka. Označujú sa písmenami Irr a delia sa na dve skupiny: • Irr I – nepravidelné galaxie.Hubblova schéma 161 Špirálové galaxie s priečkou Majú tvar podobný špirálovým galaxiám. Označujú sa SO. • SBc – ramená ďaleko odvinuté. Majú síce tiež jadro. Šošovkovité galaxie Podľa Hubblovej schémy tvoria prechodový typ medzi eliptickou a špirálovou galaxiou (nie sú ale vývojovým prechodom týchto typov). Špirálová galaxia s priečkou je napríklad galaxia M91 v súhvezdí Vlasy Bereniky. Označujú sa písmenami SB a podľa otvorenia ramien sa (podobne ako špirálové galaxie) delia na tri podskupiny: • SBa – tesne navinuté ramená. ale oveľa menšie ako špirálové galaxie. ale vybiehajú z koncov galaktickej priečky. Pozri aj • • • • Galaxia Eliptická galaxia Špirálová galaxia Edwin Hubble . Tieto galaxie sa podobajú špirálovým galaxiám s výrazným jadrom a diskom. • Irr II – narušené galaxie – napríklad interagujúce galaxie. • SBb – viac otvorené ramená. Nepravidelná galaxia je napríklad Galaxia Cigara v súhvezdí Veľká medvedica. ale špirálové ramená pri nich nevychádzajú z galaktického jadra. K predstaviteľom galaxií v tieto kategórii patrí galaxia M86 v súhvezdí Panna Nepravidelné galaxie Nepravidelným galaxiám chýba výrazná štruktúra. ktorému však chýba špirálová štruktúra.

Hviezda

162

Hviezda
O iných významoch výrazu Hviezda pozri Hviezda (rozlišovacia stránka).

Hviezda (nesprávne tiež stálica) je plynné (plazmové), približne guľovité teleso vo vesmíre, ktoré má vlastný zdroj žiarenia, ktoré drží pokope jeho vlastná gravitácia a ktoré má hmotnosť 0,02 až 100 hmotností Slnka. Vo hviezdach je sústredená väčšina pozorovateľnej hmoty vesmíru. Pod pojmom hviezda sa v starom chápaní myslel takmer každý objekt na nočnej oblohe ako planéta, kométa atď okrem Mesiaca. V užšom astronomickom význame sú hviezdy plynové guľovité objekty, ktoré majú vlastný zdroj žiarenia. V minulosti patrili k hviezdam len objekty, ktoré sa na nočnej oblohe zdanlivo nepohybujú (preto stálice) na rozdiel od bludíc (planét). Dôsledkom tejto zdanlivej nehybnosti utvárajú veľmi výrazné konfigurácie hviezd na oblohe, ktoré poznáme ako súhvezdia. V skutočnosti sa vo vesmíre pohybujú hviezdy obrovskou rýchlosťou až niekoľko sto kilometrov za sekundu, ale vzhľadom na ich obrovskú vzdialenosť sa voľným okom pozorovateľné zmeny v polohách hviezd prejavia až za storočia až tisícročia.

Hviezdy v otvorenej hviezdokope M41

Hviezdy patria medzi najpočetnejšie a najľahšie pozorovateľné vesmírne objekty aj bez optických prístrojov. Väčšinu ostatných telies vo vesmíre vidíme len preto, lebo odrážajú svetlo hviezd (napr. planéty), alebo sú budené k svojmu žiareniu žiarením hviezd (napr. emisné hmloviny). Hviezdy môžu byť centrami planetárnych sústav.

Vzdialenosti
Najbližšou hviezdou k Zemi je Slnko, vzdialené približne 149 597 871 km. Keďže vzdialenosti ostatných hviezd od Zeme sú obrovské, nemá zmysel vyjadrovať ich v kilometroch. Často sa vzdialenosti uvádzajú v jednotkách času, za ktorý priletí svetlo z hviezd na Zem. V tomto ohľade je Slnko od Zeme vzdialené asi 8,5 svetelných minút. Druhou je Proxima Centauri, vzdialená 4,3 svetelných rokov. Ďalšou používanou jednotkou na určenie vzdialenosti hviezd je tzv. parsek, ktorý má hodnotu asi 3,26 svetelného roka. Vzdialenosť jednotlivých hviezd od seba vo vesmíre je rôzna. Môže byť od niekoľkých svetelných hodín až po milióny svetelných rokov.

Hviezda

163

Chemické zloženie
Do objavu spektroskopie v 19. storočí sa nevedelo, z čoho sa hviezdy skladajú. Gustavovi Robertovi Kirchhoffovi sa v druhej polovici 19. storočia podarilo dokázať, že istá tmavá čiara v slnečnom spektre je spôsobená rozžeraveným sodíkom. Bola to prvá indícia objavu, že hviezdy sa skladajú z rovnakých chemických prvkov, ako telesá na Zemi. Nakoľko však zároveň všetko napovedalo tomu, že hviezdy sú veľmi horúce, tieto prvky sa vyskytujú väčšinou voľne a teda nie sú viazané v početných chemických zlúčeninách ako to poznáme na Zemi. Len najchladnejšie hviezdy majú na svojom povrchu niektoré jednoduché chemické zlúčeniny, napríklad TiO, CH a CN (na Slnku napr. OH, MgH, SiH). V dôsledku vysokej teploty je veľa atómov tiež ionizovaných. Zmes elektricky voľných nabitých častíc (iónov) a neutrálnych častíc sa nazýva plazma.

V jadrách hviezd, kde je teplota najvyššia a dosahuje minimálne 7 miliónov stupňov, je existencia akejkoľvek chemickej zlúčeniny nemožná. Hmota hviezd v týchto častiach je v stave atómových jadier a voľných leptónov. Niektoré záverečné štádiá hviezd nie sú zložené z plazmy, ale z tzv. degenerovaného plynu. Najzastúpenejší chemický prvok vo všetkých plazmových hviezdach je vodík. Po ňom nasleduje hélium. Ostatné prvky tvoria oproti vodíku a héliu len nepatrnú prímes, ktorej množstvo nie je pri všetkých hviezdach rovnaké. Závisí od veku hviezdy a od toho, koľkú generáciu hviezd od vzniku vesmíru hviezda predstavuje. Staršie hviezdy majú menšie zastúpenie ťažších chemických prvkov ako mladšie. Chemické zloženie hviezd sa časom mení v dôsledku termonukleárnych reakcií.

Slnko, naša najbližšia hviezda a zároveň z pohľadu Zeme najjasnejšia hviezda oblohy je logicky najlepšie preskúmanou hviezdou

Vlastnosti
Hviezdy majú rôzne fyzikálne vlastnosti, ktoré sa v určitých hraniciach líšia. Vlastnosti hviezd sú hmotnosť, svietivosť, polomer, teplota, spektrálny typ, hustota, premennosť.

Hmotnosť
Najvýznamnejšou charakteristikou hviezd je ich hmotnosť, ktorá určuje ich štruktúru a vývoj. Stredná hmotnosť hviezd je polovica hmotnosti Slnka. Prepdokladá sa, že v mladšom vesmíre vznikali hmotnejšie hviezdy, než pozorujeme dnes. Súčasné hmotnosti pozorovaných hviezd sa riadia tzv. Salpeterovym zákonom pomenovanom po astronómovi Edwinovi Salpeterovi, ktorý ho sformuloval. Zákon hovorí, že hviezdy s nízkou hmotnosťou sú oveľa početnejšie než hviezdy s vysokou hmotnosťou. Hviezdy s nízkou hmotnosťou sa totiž v súčasných podmienkach v galaxiách ľahšie formujú a ich život je oproti hmotnejším hviezdam tiež dlhší, pretože termojadrové reakcie v nich prebiehajú menej intenzívne a ich jadrové palivo teda dlhšie vydrží.

Hviezda

164

Určiť hmotnosť hviezdy pokiaľ tá nie je zložkou hviezdnej sústavy, je náročné. Jedna z metód je analýza jej spektra, ďalšia meranie svietivosti, ktorá je priamo závislá od hmotnosti hviezdy. V prípade dvojhviezdy astronómovia určia jej hmotnosť pozorovaním vzájomného obehu zložiek pomocou Keplerovych a Newtonovych zákonov. Hraničná hmotnosť Množstvo hmoty tvoriacej hviezdy je fyzikálnymi zákonmi obmedzené. Najmenšie hviezdy majú asi 8 % hmotnosti Slnka. Hviezdy s menšou hmotnosťou ako tento limit nemôžu existovať, Betelgeuze, jedna z najväčších známych hviezd pretože teplota a tlak v ich jadre by boli príliš nízke na zapálenie termojadrových reakcií. Na hornom hmotnostnom limite sa však teoretici nevedia zjednotiť. Väčšina odhadov sa pohybuje okolo 100-120 hmotností Slnka, pretože sa predpokladá, že väčšiu hviezdu by silný tlak žiarenia v jej vnútri roztrhal skôr, ako by dosiahla hlavnú postupnosť. Tomuto zodpovedajú aj pozorovania - pokiaľ sa niekedy pozorovala "hviezda" s väčšou hmotnosťou, podrobnejší rozbor ukázal, že ide minimálne o dvojhviezdu alebo hviezdokopu. Iné odhady horného limitu hovoria o 130-170 hmotnostiach Slnka. Niektorí stelárnici však nevylučujú ani hviezdu, ktorá by mohla byť 1000-krát hmotnejšia než Slnko. Najhmotnejšie hviezdy sú nadobri spektrálnych typov O2 a O3. Príkladom extrémne hmotnej hviezdy je hviezda éta Carinae.

Hustota
Priemerná hustota hmoty v hviezdach sa pohybuje od 1 / 10 000 000 (červení nadobri) až do 1 000 000 gramov (jednej tony) na cm3; (bieli trpaslíci). Objekty ako neutrónové hviezdy sú ešte podstatne hmotnejšie. Ich hustota hmoty dosahuje až 100 miliónov ton na cm³. Teplota a hustota plynov smerom do vnútra hviezdy rýchlo narastá. Povrchové teploty hviezd kolíšu rádovo od tisíc stupňov až po milión stupňov (neutrónové hviezdy). V jadrách hviezd pri obrovskom tlaku a teplote prebiehajú termonukleárne reakcie, ktoré sú zdrojom žiarenia hviezd. Aj rýchlosť rotácie a intenzity magnetického poľa hviezd je rôzna.

Veľkosť
Veľkosť hviezd kolíše v rozhraní od veľkosti desiatok kilometrov (neutrónové hviezdy) až do veľkosti tisícnásobkov priemeru Slnka (nadobri - napríklad Polárka). Polomery hviezd môžu byť 3000-krát väčšie než je polomer Slnka, na druhej strane najmenšia hviezda by sa zmestila do Liptovskej Mary. Vo všeobecnosti platí, že so vzrastajúcim priemerom hviezdy klesá jej hustota.

Jasnosť
Hviezdy na oblohe majú rôznu jasnosť, ktorá závisí jednak od žiarivosti hviezdy a jednak od jej vzdialenosti. Rôzna vzdialenosť hviezd od nás spôsobuje, že niektoré hviezdy sú pri pozorovaní zo Zeme jasnejšie (Vega, Sírius...) ako iné hviezdy, ktoré sú oveľa žiarivejšie, ale nachádzajú sa vo väčšej vzdialenosti (Rigel, Antares...). Jasnosť hviezd na oblohe určujeme tzv. vizuálnymi magnitúdami. Čím má vizuálna magnitúda menšie číslo, tým je hviezda jasnejšia. Najjasnejšia hviezda Sírius má magnitúdu -1,43, Vega 0,03, Polárka 2,13 a Slnko -26,7. Najslabšie hviezdy, ktoré vidíme ešte voľným okom, majú magnitúdu 6 a najslabšie hviezdy zachytené ďalekohľadmi na fotografických doskách majú magnitúdu až do 30. Hranica najslabších pozorovateľných hviezd sa so zdokonaľovaním pozorovacej techniky neustále posúva k vyšším magnitúdam.

Hviezda

165

Premennosť
Nijaká hviezda nežiari od svojho vzniku až po zánik konštantne. Tie hviezdy, ktoré však menia svoju jasnosť rýchlo (rádovo počas hodín až desaťročí) alebo o výrazné hodnoty sa označujú ako premenné. Príčina premennosti je u rôznych hviezd rôzna. Je to spôsobené buď tým, že ich zakrýva temnejší objekt (zákrytové hviezdy) alebo má premenlivosť fyzikálne príčiny od samotnej hviezdy, napr. pulzujúce hviezdy menia svoj priemer v určitom rozpätí a časovom úseku. Expandujúce hviezdy menia svoj priemer náhle obrovskými výbuchmi (supernovy pri výbuchoch zvýšia svoju jasnosť až 100-miliónkrát). Väčšina zmien jasností však nebýva taká dramatická, mnohé zmeny sú voľným okom nezachytiteľné. Hviezdy majú väčšie sklony k fyzikálnym zmenám jasnosti na začiatku (hviezdy typu T-Tauri) a na konci (Cefeidy, Miridy, supernovy...) svojho vývoja.

Mira Ceti, premenná hviezda v súhvezdí Veľryby s dlhým chvostom materiálu, ktorý uvoľnuje

Vnútorná stavba hviezdy
Hviezdy hlavnej postupnosti majú vo svojom vnútri veľmi podobnú stavbu. Rozdiely sú len v teplotách, od ktorých závisí aj to, aký typ jadrovej reakcie v hviezde prebieha. Vrstvy hviezdy smerom z vnútra von sú: • Jadro - najhorúcejšia a najhustejšia časť hviezdy. Jadrá sú zdroje energie hviezd, ktorá sa rôznymi spôsobmi prenáša na povrch hviezd a stadiaľ do okolitého prostredia. • Vrstva žiarivej rovnováhy - veľmi hrubá vrstva plazmy, ktorá obklopuje jadro. Fotóny elektromagnetického žiarenia, ktoré vznikli v jadre, prechádzajú touto vrstvou veľmi pomaly a ich vlnová dĺžka klesá. Kvôli veľkej hustote prostredia je fotón neustále pohlcovaný a vyžarovaný okolitou hmotou.

Porovnanie vnútornej stavby u hviezdy slnečného typu (vľavo) v červeným obrom (vpravo)

• konvektívna zóna - ešte chladnejšia vrstva hviezdy, v ktorej sa energia prenáša prúdením. Vrcholky zostupných a vzostupných prúdov môžeme vidieť na povrchu hviezdy ako útvary zvané granuly. • fotosféra - viditeľný (nie však pevný) povrch hviezdy. Je to najchladnejšia časť hviezdy, pri veľmi chladných hviezdach alebo v oblasti hviezdnych škvŕn (slnečných škvŕn) sa tam dokonca udržia chemické zlúčeniny. • Chromosféra - spodná časť atmosféry hviezdy. Teplota v chromosfére opäť začína stúpať. • koróna - najvrchnejšia, najhorúcejšia a najmenej hustá vonkajšia atmosféra hviezdy, ktorá sa postupne rozplýva do medzihviezdneho priestoru.

Hviezda

166

Vznik energie
Na to aby sa teleso dalo charakterizovať ako hviezda, musia v jeho vnútri prebiehať termojadrové reakcie alebo muselo fázou termojadrových reakcií prejsť v minulosti. Termojadrová reakcia je reakcia, pri ktorej sa jadrá atómov ľahkých chemických prvok zlúčia za vzniku ťažšieho prvku. Keďže jadrá atómov sú kladne nabité a navzájom sa silne odpudzujú, na spustenie temrojadrovej reakcie je potrebná veľmi vysoká teplota a tlak, ktoré tieto odpudivé sily prekonajú. U veľkej väčšiny hviezd (tzv. hlavnej postupnosti) vstupujú do reakcie jadrá najľahšieho známeho chemického prvku vodíka a výsledným produktom je hélium. Premena ľahkého vodíka na hélium môže prebiehať dvoma odlišnými spôsobmi a to protón-protónovým cyklom, alebo uhlíkovo-dusíkovo-kyslíkovým cyklom (nazývaným aj CNO cyklus podľa chemických značiek prvkov, ktoré sa ho účastnia). Na to, ktorý z týchto cyklov v jadre hviezdy prevláda má vplyv hlavne teplota v jadre. Do 16 miliónov stupňov je dominantný protón-protónový cyklus, nad touto hranicou prevláda CNO cyklus. Pre fungovanie CNO cyklu je nevyhnutná tiež prítomnosť týchto troch prvkov v jadre hviezdy. Pri obidvoch cykloch sa zhruba 1/140 hmoty premení na čistú energiu v súlade s Einsteinovou rovnicou E = mc².

Schéma protón-protónového cyklu

Hviezdy spaľujú vo svojich jadrách aj iné chemické prvky ako vodík. V protohviezdach počas ich vzniku postupne so vzrastajúcou teplotou a tlakom dochádza najprv k spaľovaniu ťažkého vodíka (deutéria), lítia, berýlia a bóru s vodíkom, kým dôjde na spaľovanie čistého ľahkého vodíka, ktorého je v jadre najviac. Výsledným produktom všetkých týchto reakcií je hélium. V starších hviezdach, ktoré sú blízko svojho zániku, však nastáva spaľovanie hélia a ďalších prvkov, ktorého výsledkom sú iné produkty (rôzne chemické prvky až po železo). Prvky ťažšie ako železo vznikajú v supernovách. Tieto druhy reakcií Schéma CNO cyklu majú veľký význam z hľadiska vzniku života vo vesmíre a terestrických planét vôbec, pretože jadrá starších hviezd sú jediným miestom, kde tieto chemické prvky vznikajú (nepočítajúc prvky, ktoré sú produktom samovoľného rozpadu ťažších jadier). Mladé hviezdy predtým, než dosiahnu hlavnú postupnosť (pozri nižšie) získavajú energiu gravitačnou kontrakciou podobne ako niektoré veľké planéty alebo hnedí trpaslíci. Gravitačná kontrakcia umožní vznikajúcej hviezde zvýšiť teplotu a tlak vo svojom vnútri natoľko, aby sa spustili termojadrové reakcie. Staré hviezdy po ukončení fázy jadrových reakcií môžu svietiť z nažiarených zásob. V oboch prípadoch (nedospelá aj stará hviezda) však tieto hviezdy vo viditeľnom spektre dosahujú len malý zlomok žiarivého výkonu, ktorý majú hviezdy s prebiehajúcimi termojadrovými reakciami.

najbežnejší typ hviezdy v svoje vonkajšie obálky. Najpočetnejšie hviezdy vo vesmíre. Život hviezdy s hmotnosťou Slnka trvá celé miliardy rokov. závisí od jej počiatočnej hmotnosti. život oveľa hmotnejších obrov a nadobrov len milióny alebo dokonca len státisíce rokov. Vznikajú protohviezdy. Najhmotnejšie hviezdy ukončujú svoj život mohutnou explóziou supernovy.) zmršťovať. mieša sa s medzihviezdnou hmotou a vracia sa tým do obehu.po vyhorení všetkého paliva pozvoľna chladnú až napokon úplne zhasnú.menia sa na červených obrov. Hmota. Ďalší vývoj To. Hviezdy s hmotnosťou Slnka sa po vyhorení zásob Umelecká predstava o blízkom pohľade na vodíka začnú rozpínať . takže o nejaký čas z nej môžu vzniknúť nové hviezdy. Prvé hviezdy taktiež neobsahovali prvky ťažšie než hélium.. Postupne začína voľnému gravitačnému rúteniu brániť vnútorný tlak. ktoré vznikali vo vesmíre. že začne žiariť. ktoré sa naďalej scvrkávajú. ktoré sa stanú planetárnou hmlovinou a ich našej Galaxii malé skolabované jadrá ešte dlho svietia z nažiarených zásob ako bieli trpaslíci. hviezda sa prestane ďalej zmenšovať a usadí sa na hlavnej postupnosti. Potom odhodia červeného trpaslíka.neutrónové hviezdy alebo čierne diery. Prvé hviezdy.. hovoríme o emisnej hmlovine. Hmotnejšie hviezdy. Hviezdy vznikajú aj v súčasnosti. V mračne sa začínajú tvoriť hustejšie oblasti. v šošovkových a nepravidelných galaxiách. alebo dokonca hypernovy a ich jadrá sa menia na maličké. Zároveň postupne stúpa jeho teplota a rýchlosť rotácie. Tieto mračná sa nachádzajú hlavne v ramenách špirálových galaxií. Chladné. ktorá je hviezdou vyvrhnutá v podobe planetárnej hmloviny alebo zvyškov po výbuchu supernovy sa neustále rozpína. zárodky samotných hviezd. prachoplynové mračno sa začne väčšinou pod vplyvom nejakého vonkajšieho faktoru (výbuch supernovy. Keď sa mračno zahreje natoľko. boli pravdepodobne dosť odlišné od súčasných. červení trpaslíci. Tieto zárodky s hmotnosťou až desať tisíc slnečných hmotností ďalej kolabujú. Napokon Protohviezda teplota a tlak v jadre protohviezdy vzrastú natoľko. paradoxne žijú kratšie. pretože termojadrové reakcie v ich jadrách prebiehajú omnoho búrlivejšie ako v málo hmotných hviezdach. riedkych a studených mračien medzihviezdnej hmoty. pretože tieto prvky ešte neexistovali. Práve v týchto miestach je preto hviezdotvorba najpočetnejšia. že sa zapália termojadrové reakcie. Jednalo sa o nesmierne hmotné a žiarivé objekty s hmotnosťami od 15 do 500 hmotností Slnka. Gravitačná sila sa vyrovná s tlakom žiarenia prichádzajúceho z jadra. necelý milión rokov. ale veľmi husté degenerované objekty .Hviezda 167 Vznik a vývoj Vznik hviezdy Hviezdy vznikajú z pôvodne chladných. . zanikajú nenápadne . Najvyšší vek hviezd sa odhaduje rádovo na niekoľko miliárd rokov. Ich životnosť však bola krátka. ako dlho hviezda zotrvá v pomerne stabilnej fáze hlavnej postupnosti. zrážka s iným mračnom. búrlivé nestabilné objekty.

Najčastejšie tvorí trojhviezdnu formáciu centrálna dvojica hmotnostne viac-menej vyrovnaných hviezd. Známou viacnásobnou hviezdou je napríklad Trapéz v súhvezdí Orióna.Hviezda 168 Skupiny hviezd V molekulárnych mračnách vznikajú hviezdy v skupinách. že jedna zložka je oveľa hmotnejšia ako druhá. Najčastejším prípadom je dvojhviezda. Tieto zoskupenia sa nazývajú guľové hviezdokopy. To sú takzvané spektroskopické dvojhviezdy. V minulosti v našej galaxii vznikali hviezdy aj v oveľa hustejších a kompaktnejších útvaroch obsahujúcich až milióny hviezd. Aj hviezdy zdanlivo vytrhnuté z galaxií (napríklad pri vzájomných kolíziách galaxií) spadajú pod gravitačný vplyv nejakej galaxie. menej hmotná zložka obieha okolo hmotnejšej podobne ako planéty obiehajú okolo Slnka.galaxie. . v súčasnosti však guľové hviezdokopy v Mliečnej ceste už nevznikajú. Priestorovo ohraničená skupina určitého typu hviezd spoločného pôvodu. Otvorená hviezdokopa (v ľavom spodnom okraji snímky) Niekedy obiehajú spoločné ťažisko tri hviezdy. Príkladom štvorhviezdy je Epsilon Lyrae. že nevytvára dvojhviezdny ani viacnásobný systém a nie je ani členom nijakej hviezdokopy. voľnejšia ako otvorená hviezdokopa. Hviezdne systémy s viac ako dvoma zložkami sa označujú súhrnným názvom viacnásobné hviezdy. V takomto prípade hovoríme o trojhviezde. Odhaduje sa. alebo. ktoré obiehajú spoločné ťažisko a okolo nich v oveľa väčšej vzdialenosti obieha menej hmotná tretia zložka. že ani pri najvyššom dostupnom rozlíšení a ich nepodarí pozorovať ako dve oddelené hviezdy. Všetky hviezdy tvoria spolu s medzihviezdnou hmotou a obrovskými množstvami tmavej hmoty gigantické kompaktné systémy . Hviezdy v guľových hviezdokopách sú silnejšie gravitačne viazané ako členovia otvorených hviezdokôp a často zostávajú spolu až do svojho zániku. Voľným okom vidíme na oblohe takúto dvojicu ako jeden bod. Ak spoločné ťažisko obiehajú štyri hviezdy. Všetky hviezdy viditeľné na oblohe voľným okom a menšími ďalekohľadmi patria do našej Galaxie – Mliečnej cesty. Slnko tvorí pomerne zriedkavú výnimku medzi hviezdami tým. ale aj hviezdy. Hviezdy v rámci hviezdokôp. V okolí Slnka vznikajú hviezdy v útvaroch. Každá hviezda je súčasťou nejakej galaxie a obieha okolo jej jadra. Gravitačne tesne viazaných hviezd môže byť aj viac ako štyri. hovoríme o štvorhviezde. Sú to pomerne voľné skupiny desiatok až stoviek mladých hviezd. v prípade. ktorú tvoria dve dvojice hviezd obiehajúce okolo spoločného ťažiska. ktoré zostávajú minimálne po určitý čas gravitačne viazané. Takýto systém utvára napríklad Slnku najbližšia hviezda Alfa Centauri. sa nazýva hviezdna asociácia. ktoré nazývame otvorené hviezdokopy. ktoré sa časom rozpadajú. Niektoré dvojhviezdy možno rozlíšiť už malými ďalekohľadmi. ktoré sa už v hviezdokopách nenachádzajú väčšinou vytvárajú oveľa bližšie a stabilnejšie konfigurácie. kedy dve približne rovnako staré hviezdy obiehajú okolo spoločného centra. že až 70% všetkých hviezd vo vesmíre je viazaných v dvojhviezdnych systémoch. niektoré len mohutnejšími prístrojmi a niektoré sú pri sebe tak blízko.

K. Podľa spektra čiže teploty delíme hviezdy do ôsmich hlavných tried (W. Až do 90. Podľa zdroju energie • plazmové hviezdy . F. Hertzsprungov-Russellov diagram ukazuje aj vývojovú cestu hviezd. jedna z najhmotnejších a najžiarivejších známych hviezd • trpaslíkov a • podtrpaslíkov. A) a hviezdy pozdného spektrálneho typu (G. V poslednom desaťročí sa však začalo objavovať množstvo planét obiehajúcich okolo iných hviezd a v súčasnosti ich poznáme už viac ako 300. Hertzsprungov-Russellov diagram. Sprievodné telesá Okolo niektorých hviezd sa zistila a dokázala existencia temných sprievodcov. G. v ktorých prebiehajú termojadrové reakcie a generujú si teda vlastné žiarenie. Patria sem bieli trpaslíci. N. V tomto diagrame je zreteľné delenie hviezd na: • • • • • nadobrov jasných obrov obrov podobrov hviezd hlavnej postupnosti (najpočetnejšia skupina) Éta Carinae. C. K a M) a 4 zriedkavých tried (Q. R.-tych rokov 20.hviezdy. neutrónové hviezdy a čierne diery. a to hlavnej vetvy a vetvy obrov. prípadne nežiaria vôbec. ktoré sa stali malými degenerovanými hviezdami a preto sú nepozorovateľné. S). Všetky hviezdy viditeľné na oblohe voľným okom sú plazmové hviezdy.Hviezda 169 Triedenie hviezd Podľa teploty a svietivosti Hlavným zdrojom informácií o hviezdach je svetlo rozložené do spektra. A. • degenerované hviezdy . Hertzsprungov-Russellov diagram ukazuje. Tieto hviezdy žiaria iba z nažiarených zásob. Umelcova predstava hviezd Sírius A (plazmová hviezda) a Sírius B (degenerovaná hviezda) . alebo čierne diery. Môžu nimi byť bývalé plazmové hviezdy. V rámci tejto klasifikácie rozoznávame hviezdy ranného spektrálneho typu O. čo sú buď hnedí trpaslíci alebo planéty. Napriek tomu títo neviditeľní spoločníci gravitačne pôsobia na hviezdu. Ide o bielych trpaslíkov. že hviezdy sa zoskupujú do dvoch vetiev. O. ktorí sa nedajú pozorovať ďalekohľadmi a nie sú ani spektroskopickými dvojhviezdami. nadobri a hviezdy hlavnej postupnosti. M. neutrónové hviezdy.sú to hviezdy. či aj iné hviezdy majú planéty. B. Patria sem obri. Hviezdy zakreslené do grafu podľa spektrálnej triedy a absolútnej veľkosti (svietivosti) dávajú tzv. storočia astronómovia nevedeli. v ktorých už neprebiehajú termojadrové reakcie a ich hmota je v degenerovanom stave. S). Charakter spektra hviezdy určuje predovšetkým teplota hviezdnej atmosféry. Iné hviezdy majú zase oveľa menej hmotných spoločníkov. B.

Autorom prvého hviezdneho katalógu bol Hipparchos. ktoré popisovali ich vzhľad (napríklad Rutilicus . menej hmotná B a tak ďalej. prípadne z latinčiny. Pozorovanie Za jasnej noci môžeme voľným okom vidieť pri ideálnom rovnom horizonte asi 3 000 hviezd. Je podobné Bayerovmu s tým rozdielom. Pre najjasnejšie hviezdy oblohy sa zvyčajne používa Bayerovo označenie. . Pozostáva z gréckeho písmena za ktorým nasleduje genitív latinského názvu súhvezdia. používa sa väčšinou Flamsteedovo označenie. Čísla v týchto katalógoch majú síce pridelené všetky hviezdy do určitej limitnej magnitúdy. SAO. Napríklad Alfa Centauri A je najhmotnejšia hviezda systému (v tomto prípade trojhviezdneho) Alfa Centauri. Ich nehybnosť na oblohe je len zdanlivá. Novodobé pomenovanie hviezd vlastným menom je zriedkavé. Dnes používané mená pochádzajú väčšinou zo staroarabčiny.Hviezda 170 Názvy a označenie Už v minulosti dávali ľudia hviezdam rôzne mená. Osobitný princíp označenia platí pre hviezdy vo viacnásobných systémoch. Prechodom svetla hviezdy atmosférou Zeme dochádza ku scintilácii (trblietaniu hviezd). storočí. ale v prípade jasných hviezd sa na označenie väčšinou používa vlastné meno či jedno z vyššie uvedených označení. Najhmotnejšia zložka systému má za svojim katalógovým označením písmeno A. Už malým ďalekohľadom ich uvidíme oveľa viac. Všetky hviezdy viditeľné voľným okom alebo malým ďalekohľadom patria do našej Galaxie. Prvé samostatné hviezdy boli v cudzích galaxiách pozorované až v 20. Polohu hviezd na oblohe určujeme súradnicami. Polárka C je tretia najhmotnejšia hviezda systému Polárka.stehno) alebo ich úlohu v mytológii (Alcyone . Zhruba každá šiesta hviezda viditeľná voľným okom na oblohe má svoje vlastné meno. ktorý zaviedol aj hviezdnu veľkosť (magnitúdu). HD a iné. Pokiaľ jasná hviezda viditeľná voľným okom nemá meno ani Bayerovo označenie. gréčtiny. podľa ktorého sú hviezdy s Flamsteedovym označením zoradené nie je ich jasnosť ale rektascenzia. Vďaka scintilácii bezpečne môžeme rozoznať hviezdy od planét. k extinkcii a refrakcii. a to aj v najväčších ďalekohľadoch (výnimkou sa v nedávnej Mladé hviezdy otvorenej hviezdokopy Plejády minulosti stali hviezdy Betelgeuze a Mira). časť súhvezdia (Phacd . Jednou z novodobo pomenovaných hviezd je napríklad Regor. Slabšie hviezdy nepozorovateľné voľným okom majú pridelené čísla v rozličných katalógoch napr. u ktorých k scintilácii nedochádza. Vzhľad hviezdy na oblohe je vždy bodový. pretože hviezdy vo svetovom priestore vykonávajú vlastné pohyby. Hviezdy sú označené od alfy až po omegu zvyčajne (nie však vždy) od najjasnejšej (alfa) až po najslabšiu (omega).žltkastý). v ktorom sa hviezda nachádza. ale bežne sa používa len okolo 100 mien. Kritériom.jedna z mýtických Plejád). S objavom ďalekohľadu sa zvyšovalo množstvo pozorovateľných hviezd a tak sa začali vytvárať a používať rôzne hviezdne katalógy. Gliese 165 B je druhá najhmotnejšia hviezda systému Gliese 165. že namiesto písmena gréckej abecedy je číslica.

Z tejto definície vyplýva. index lomu vody je 1. Alexandra Fuknová. že vo vákuu je n=1. prostredí. Jednotka Index lomu je bezrozmerná veličina. ale závisí od frekvencie. 9-12. Definícia Index lomu prostredia je podiel rýchlosti svetla vo vákuu k rýchlosti svetla v prostredí. Eduard Pittich. 5. Referencie [1] http:/ / dent. html Index lomu Index lomu (n) je veličina charakterizujúca optické prostredie. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. ii. Kozmos. že sa látka plodiaca od večnosti teplo a chlad pri vzniku tohto sveta oddelila a že z nej okolo vzduchu. ktoré môže byť označené symbolom RI. • Najmasívnejšia hviezda sa ešte nenašla. vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Pozri aj disperzia. podľa ktorého index lomu druhého prostredia voči prvému sa vyjadruje podielom sinusu uhla dopadu na rozhranie týchto prostredí k sinusu uhla lomu v druhom prostredí pri prechode svetla z jedného prostredia do druhého: . Meranie indexu lomu Princíp merania Pre meranie indexu lomu sa najčastejšie využíva Snellov zákon lomu. číslo. sírouhlíka 1. ISBN 80-8067-074-9. kde je rýchlosť svetla vo vákuu a rýchlosť svetla určitej frekvencie v danom opt. ak n prostredia x > n prostedia y. fmph.33. roč.Galaxie. • Róbert Čeman. definovaná vzťahom . mesiac a hviezdy.Hviezda 171 Pohľady filozofov Anaximandros Anaximandros tvrdí. že prostredie x je opticky hustejšie ako prostredie y. Index lomu nie je pre svetlá všetkých farieb konštantný. 2003. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do rozličných kruhovitých pásov. Anna Lališová Vesmír 2 Hviezdy . s. čís. V tejto súvislosti sa zavádza aj pojem optická hustota definovaný tak. • Josip Klezcek (2002). Vo všetkých prostrediach okrem vákua je vždy n>1 {napr.63). Index lomu je bezrozmerná veličina. Iné projekty • • Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Hviezda Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hviezda Zdroje • FILIT [1] – zdroj. Velká encyklopedie vesmíru. Academia. Bratislava : MAPA Slovakia Bratislava. uniba. XLI. ISBN 80-200-0906-X. sk/ ~filit/ fvh/ hviezdy_anaximandros-e. október 2010. vznikli slnko. ktorý obklopuje zem.

Nadväznosť SMÚ vlastní dve sady hranolov a sadu kvapalných referenčných materiálov. rádu . rádu .3 . Sú zmerané pre dve vlnové dĺžky ?D a ?e s kombinovanou štandardnou neistotou uc = 4 . rádu.66.Index lomu 172 Realizácia stupnice Stupnica indexu lomu sa realizuje prostredníctvom hranolov z optického skla a kvapalných referenčných materiálov.39 do 1.84. Sada hranolov – deväť pracovných etalónov primárneho etalonážneho rádu .71. Hodnoty ich indexu lomu sú v rozsahu od 1. rádu sa vykonáva na pracovnom etalóne 1. Hodnoty ich indexu lomu sú v rozsahu od 1. Sú zmerané pre dve vlnové dĺžky ?D a ?e s kombinovanou štandardnou neistotou uc = 1.je nadviazaná na Slovenský národný etalón.46 do 1. . Sú zmerané pre vlnovú dĺžku ?D s kombinovanou štandardnou neistotou uc = 1.sa vykonáva metódou odchýlky svetelného lúča pri prechode troma hranolmi porovnaním hodnoty použitého pracovného etalónu primárneho etalonážneho rádu a hodnoty nameranej kalibrovaným refraktometrom. 10-5. Kalibrácia pracovných etalónov 2. 10-5. rádu je nadviazaná na pracovný etalón 1. ktorých geometria. Hodnoty ich indexu lomu sú v rozsahu od 1. Kalibrácia stupnice Kalibrácia sady pracovných etalónov primárneho etalonážneho rádu sa vykonáva meraním ich indexu lomu spektrogoniometrickou metódou minimálnej deviácie na goniometri Askania. vlastnosti materiálu a časová stabilita sú uvedené v TPM 7352-94.Pulfrichovho refraktometra s V-blokom . Sada kvapalných referenčných materiálov ( RM ) – štyri certifikované Slovenské RM – pracovné etalóny 2. rádu meraním ich indexu lomu metódou odchýlky svetelného lúča pri prechode troma hranolmi. 10-6.5 .je nadviazaná na pracovný etalón 1.43 do 1. Kalibrácia stupnice pracovných meradiel – refraktometrov – sa vykonáva metódou hraničného uhla porovnaním hodnoty použitého pracovného etalónu príslušného rádu a hodnoty nameranej kalibrovaným meradlom. Sada hranolov – šesť pracovných etalónov 2. Kalibrácia stupnice pracovného etalónu 1. rádu.

Názov znamená „pod červenou“. MWIR strednovlnné IR žiarenie (medium wave) IR-C podľa DIN. Delenie CIE International Commission on Illumination (CIE) odporúča delenie na tri pásma • • • • • • • • • NIR blízke (near) infračervené žiarenie.4 µm. nakoľko vychádza z citlivosti ľudského oka. Rozdelenie Infračervené žiarenie sa delí na pásma. Infračervené žiarenie zaberá v spektre 3 dekády a má vlnovú dĺžku medzi 760 nm a 1 mm.4–3 µm. pri 1450 nm. Toto delenie nie je jednoznačne dané. Nazýva sa tiež tepelné žiarenie. Termografický obrázok psa Za objaviteľa infračerveného žiarenia sa považuje sir William Herschel. Iné živočíchy (napr. kedy značne narastá vodná absorpcia. pričom červená je farba viditeľného svetla s najdlhšou vlnovou dĺžkou. Zdrojom infračerveného žiarenia je každý predmet v našom okolí. Hranica medzi viditeľným spektrom a IR žiarením nie je presne definovaná. alebo rozšírené. IR-B podľa DIN. vlnová dĺžka 1. živé organizmy a všetky vesmírne objekty. energiu fotónov medzi 0.76–1. Všetky telesa s teplotu menšou než 4000 Kelvinov vysielajú maximum svojho žiarenia v infračervenej oblasti. IR-A podľa normy DIN. V roku 1800 meral teplotu oblasti priliehajúcej k červenej oblasti spektra. 3–8 µm LWIR dlhovlnné IR žiarenie (long wave) IR-C podľa DIN. tiež prostredné IR (intermediate IR.63 eV. Herschel dal aj pomenovanie tomuto žiareniu. Zemská atmosféra na veľké vzdialenosti infračervené žiarenie pohlcuje. je definované podľa vodnej absorpcie SWIR krátkovlnné IR žiarenie (short wave). 8–15 µm FIR ďaleké (far) infračervené žiarenie 15–1000 µm . resp. IIR).Infračervené žiarenie 173 Infračervené žiarenie Infračervené žiarenie je elektromagnetické žiarenie s vlnovou dĺžkou väčšou ako viditeľné svetlo a kratšou ako mikrovlnné žiarenie. prípadne sa orientujú len podľa žiarenia v tomto spektre.0012 a 1. vlnová dĺžka 0. had) však majú spektrum „viditeľného svetla“ posunuté.

7–5 µm). Rôzne molekulárne väzby pohlcujú žiarenie rôznych vlnových dĺžok.7-1) .0 µm SWIR 1. čím sa ohrievajú problémové miesta „pod kožou“.1.7 .Infračervené žiarenie sa používa ako zdroj vyžarujúceho tepla (infračervené ohrievače.675 µm. opravy asfaltových povrchov. alebo aktívne – osvetlenie priestoru v IR oblasti a sledovanie odrazeného žiarenia • Meranie teplôt na diaľku analýzou frekvencie IR žiarenia.Infračervené žiarenie 174 Astronomické delenie • blízke IR žiarenie (0.(200-350) µm Delenie podľa citlivosti detektorov • • • • • NIR 0. . • Nahrievanie . odmrazovanie lietadiel. niekedy 5 . na varenie a pečenie a pod.1.5 µm • stredné IR žiarenie (5–30 µm). • Spektroskopia slúži na detekciu vlastností materiálu (obvykle organických zlúčenín) na základe prenikania IR žiarenia vzorkou materiálu. niekedy (0.5 µm LWIR 8 -12 (7 – 14) µm VLWIR 12 . pričom sa jednotlivým vlnovým dĺžkam vyžarovaným z telies prideľujú farby z viditeľného spektra. ktoré vyžaruje teleso • Astronomické ďalekohľady skúmajúce vesmír v oblasti IR žiarenia • Termografia je oblasť skúmania teplôt povrchov. Využitie • Telekomunikácie Infračervené žiarenie sa často používa na prenos informácií na krátku vzdialenosť. sledujúce tepelnú emisiu nahriatych telies. sauny. čo môže signalizovať zdravotné problémy. O pásmo (Original) 1260–1360 nm E pásmo (Extended) 1360–1460 nm S pásmo (Short wavelength) 1460–1530 nm C pásmo (Conventional) 1530–1565 nm L pásmo (Long wavelength) 1565–1625 nm U pásmo (Ultralong wavelength) 1625–1675 nm C-pásmo je dominantné pre spojenia pomocou IR na dlhšie vzdialenosti. • Liečebné účely – nahrievanie tela pomocou IR žiarenia – využíva sa prenikavosť IR žiarenia (schopnosť preniknúť tkanivom do určitej hĺbky). vypaľovanie farieb. že objekty pri izbovej teplote emitujú najviac žiarenia v pásme IR 8–12 µm. avšak faktom je že povrchy telies zahrievajú takmer všetky druhy elektromagnetického žiarenia.(25-40) µm • dlhé IR žiarenie (30–1000 µm) . Za týmto účelom sa používa pásmo 1. tepelné snímky budov slúžia na účely detekcie úniku tepla a pod. Využíva sa hlavne na liečenie zápalov. • Vojenské aplikácie – detekcia IR žiarenia motorov za účelom navedenia rakiet a zameriavania pre zbraňové systémy Zameriavacie systémy • Nočné videnie – pasívne. Takto sa analyzujú chladnejšie (teplejšie) miesta na ľudskom tele. Je však pravdou.260 . niekedy (25-40) .0 – 3 µm MWIR 3 .30 µm Tepelné žiarenie Infračervené žiarenie je často zamieňané za tepelné žiarenie (podľa citlivosti ľudského tela).

ako nerotujúca. Rotujúca čierna diera spôsobuje zložitejšiu štruktúru priestoročasu vo svojom okolí. resp. Po kolapse hviezdy do čiernej diery. ktorý matematicky popísal jej vlastnosti. štandardného modelu) istý druh častice. pri zmršťovaní sa rotácia postupne zrýchľuje. táto môže rotovať až niekoľko tisíckrát za sekundu. ktorý prenáša elektromagnetickú interakciu (elektromagnetická sila) • 2 bozóny W a 1 bozón Z. Má ergosféru. ktoré prenášajú silnú interakciu (jadrová sila) • fotón. Jej horizont udalostí je menší a nie je totožný s medzou nekonečne veľkého červeného posunu. Pomenovaná je je podľa Roya Kerra.pomocou IR žiarenia sa dá pozrieť „do obrazu“. ktorý prenáša gravitačnú silu Kerrova čierna diera Kerrova čierna diera alebo rotujúca čierna diera je čierna diera. ktoré prenášajú slabú interakciu (rádioaktivita) • gravitón (len hypotetický). ktoré zodpovedá až 29 % pôvodnej hmotnosti čiernej diery. Ak pôvodná hviezda pomaly rotovala. Dovtedy sa však môže z rotujúcej čiernej diery uvoľniť také množstvo energie. Po istom čase sa preto rotácia čiernej diery zastaví. podobne ako krasokorčuliar pri piruete. ktorá rotuje. • Globálne skenovanie tepelných pomerov a prúdení v oceáne z hľadiska globálneho otepľovania. dajú sa vidieť jednotlivé vrstvy a štruktúry v rôznej hĺbke. globálnych predpovedí pre zemeguľu • Archeológia a história – kontrola umeleckých diel . ktorá „tvorí“ (teda prenáša) interakcie medzi časticami.Infračervené žiarenie • Infračervené lasery hlavne ako vysielače komunikačného lúča do optického kábla • Meteorológia – meteorologické satelity sú vybavené kamerami snímkujúcimi povrch zeme v IR oblasti. ako aj tepelné pomery a prúdenia. 175 Kalibračný bozón Výmenná častica alebo kalibračný bozón alebo častica poľa je (podľa tzv. Pomocou týchto snímok sú schopné rozlíšiť typ a hrúbku mrakov. Delia sa podľa prenášanej interakcie na: • 8 gluónov. že čierna diera prestane byť čiernou dierou a exploduje. z ktorej sa Penrosovým procesom kinetická energia čiernej diery postupne uvoľňuje do okolitého priestoru. . Úbytok hmotnosti však môže spôsobiť. Oblasť medzi týmito dvoma medzami je ergosféra.

konečný . čiže trvania kozmu Keďže zatiaľ [chýba zdroj] vesmír ešte úplne nepoznáme (pozorujeme iba jeho časť). kozmologické problémy. Hoci sa považuje za súčasť astronómie. geocentrická sústava. vývoja a zákonitostí vesmíru • zaoberá sa konečnosťou či nekonečnosťou priestoru a času. založené na teórii relativity. pulzujúci. Tento systém bol po boji s cirkvou a scholastikou nahradený heliocentrickou sústavou. zložitým pohybom planét musia byť skryté zákonité pravé pohyby[chýba zdroj] . stacionárny a pod.) a overuje ich na základe výsledkov pozorovaní mimogalaktickej astronómie a rádioastronómie. Výhodou dnešnej kozmológie je. musí kozmológia pracovať na základe vytvorenia určitých predpokladov. rokoch fyzikom A. v ktorých sa vesmír prejavuje ako celok. Vytvára preto len modely vesmíru (rozpínajúci sa. . Ani relativistická kozmológia však nie je bez ťažkostí[chýba zdroj]. ani nepoznáme všetky zákonitosti a vlastnosti hmoty či vesmírnych objektov. že sa môže oprieť aj o bohaté pozorovania vesmíru[chýba zdroj]. podľa ktorej je nehybná Zem stredom vesmíru. Dnešná kozmológia sa zaoberá predovšetkým rozdelením hmoty vo vesmíre. Veľkoškálové štruktúry vesmíru podľa hindskej kozmológie Kolorovaná verzia anonymnej Flammarionovej rytiny Dejiny Prvé naivné kozmologické predstavy vznikli už v staroveku. teoretickej fyziky a filozofie. Dôležitá je najmä súvislosť s filozofiou. Úlohy Hlavné predmety činnosti: • zaoberá sa všeobecnými problémami štruktúry. vyplývajúce z tohto chápania vesmíru odstránila relativistická kozmológia (čiže kozmológia založená na Einsteinovej teórii relativity).Kozmológia 176 Kozmológia Kozmológia je odbor astronómie zaoberajúci sa tými vzťahmi. Časom vznikla v Európe tzv. vedy a náboženstva[chýba zdroj]. tzv. jej vzájomným pôsobením a pohybom. má charakter samostatnej vedy na hraniciach astronómie. kde je arénou boja materializmu a idealizmu[chýba zdroj]. že za viditeľným. A. Po objavení Newtonovho všeobecného zákona príťažlivosti sa kozmologický problém dal definovať ako fyzikálna úloha o správaní nekonečnej sústavy priťahujúcich sa hmotných telies. Dospelo sa k nej akumuláciou pozorovaní [chýba zdroj] a na základe antického presvedčenia. nekonečný. Friedmannom. Rôzne ťažkosti. Dnes sa vo vede prevažne uznávajú[chýba zdroj] modely utvorené v 20. ďalej premenou energie vo vesmíre a geometrickými vlastnosťami priestoru.

z čoho všetko vzniká. Pravda. že je to voda (preto tiež hlásal. a to. z čoho sú všetky veci a z čoho ako z prvého vznikajú a do čoho ako posledného zanikajú. ani nič nezaniká. keďže je schopná plávať. Táles však. sk/ ~filit/ fvk/ kozmologia_talesova-e. uniba. a vtedy ľudia hovoria. že potrava všetkých vecí je vlhká a že z vlhka vzniká a ním sa živí aj samo teplo (to však. že nič nevzniká. zatiaľ čo ona sama ostáva zachovaná. domnievajúc sa. je počiatkom všetkého). Možno čerpal túto domnienku z pozorovania. túto domnienku mal teda z tohto i z toho. že zem spočíva na vode). nie sú všetci rovnakej mienky. fmph. pokiaľ ide o počet a druh takého počiatku. Toto učenie sme prevzali akonajstaršie. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. veria preto. že semená všetkých vecí majú vlhkú podstatu. Lebo to. Zem je nesená vodou. že sa takáto podstata (fysis) vždy zachováva… Teda musí byť určitá podstata. Pohybuje sa vraj ako čln a pohyblivosťou vody sa potom otriasa. ii. že zem. že zem spočíva na vode. vyhlasujú za prvok a počiatok (arché) vecí. Pozri aj • Kozmogónia • Planetárna kozmogónia Externé odkazy • FILIT [1] – zdroj. pričom podstata ostáva a menia sa len jej stavy. ktoré vraj zastával Táles Milétsky. Väčšina tých. z ktorých všetko ostatné vzniká. Všeobecné odvetvia astronómie Astrometria · Astrofyzika · Dejiny astronómie · Historická astronómia · Kozmológia · Galaktická astronómia · Extragalaktická astronómia · Nebeská mechanika · Vznik a vývoj galaxií · Planetológia · Stelárna astronómia · Vznik hviezd · Vývoj hviezd · Vznik a vývoj slnečnej sústavy Referencie [1] http:/ / dent.Kozmológia 177 Tálesov názor na kozmológiu Tálesov názor na kozmológiu je takýto: Iní sa domnievali. čo sa prví zaoberali filozofiou. html . si myslela. pôvodca takejto filozofie. že počiatky vecí sú iba v podobe hmoty. buď jediná. že je zemetrasenie. hovorí. lebo sú tej mienky. ostáva na povrchu vody ako drevo alebo niečo takého druhu. alebo viaceré.

z'. Vzťah medzi referenčnou súradnicovou sústavou a jej Lorentzovou Obaja používajú svoju vlastnú karteziánsku transformáciou. Rýchlosť v smere osi y aj z je nulová a v čase merania sa os x pozorovateľa O prekrýva s osou x' pozorovateľa O'. O Lorentzovej transformácii sa môže uvažovať aj ako o rotácii v Minkowského priestoročase. Všeobecnejšia množina transformácií zahrňujúca tiež transláciu aj priestorovú rotáciu súradnicových ôs sa nazýva Poincarého grupa. Vytvorili matematickú bázu pre Einsteinovu špeciálnu teóriu relativity. súradnicovú sústavu na meranie časových a priestorových intervalov. Teraz predpokladajme. O používa (x.t) a O' používa (x'. Pri nízkych rýchlostiach sa táto transformácia blíži ku Galileovej transformácii z klasickej fyziky: .t'). že rýchlosť svetla je konštantná vzhľadom na akúkoľvek inerciálnu súradnicovú sústavu (potvrdený v roku 1887 v Michelsonovom-Morleyovom experimente).y.z. že máme dvoch pozorovateľov O a O'. potom môžeme jednoducho vyvodiť nasledujúce hodnoty kontrakcie dĺžky a dilatácie času súradnicovej sústavy pozorovateľa O' vzhľadom k súradnicovej sústave pozorovateľa O: . Lorentzova transformácia sa zapisuje v maticovej forme ako: kde sa nazýva Lorentzov faktor a . Predpokladajme. V roku 1905 pomenoval Henri Poincaré Lorentzovu transformáciu po nemeckom fyzikovi a matematikovi Hendrikovi Antoonovi Lorentzovi (1853-1928).y'.Lorentzova transformácia 178 Lorentzova transformácia Lorentzova transformácia vo fyzike znamená množinu štyroch rovníc používaných na prepočet súradníc priestoru a času pri prechode medzi inerciálnymi súradnicovými sústavami za predpokladu konštantnej rýchlosti svetla vo všetkých inerciálnych sústavách. že obaja pozorovatelia sú vzhľadom na seba v stave rovnomerného priamočiareho pohybu v smere osi x. Ak vezmeme do úvahy fakt.

Lorentzova transformácia . Lorentzova transformácia bola poprvýkrát objavená a publikovaná Josephom Larmorom v roku 1897. V poradí prvá verzia transformácie bola ale publikovaná už v roku 1890 Hendrikom Lorentzom. Svoju konečnú verziu publikoval ten istý autor v roku 1899 a 1904. Larmorove a Lorentzove konečné rovnice neboli zapísané v modernej symbolike a forme, ale boli algebraicky ekvivalentné tým, ktoré publikoval v roku 1905 Henri Poincaré, francúzsky matematik, ktorý ich upravil, aby dal týmto štyrom rovniciam koherentnú a konzistentnú formu, v ktorej ich poznáme dnes. Obaja, Larmor aj Lorentz, objavili, že transformácia rešpektuje Maxwellove rovnice elektromagnetizmu. Prírodné zákony sú symetrické vzhľadom k Lorentzovej transformácii, to znamená, že ak na ne aplikujeme Lorentzovu transformáciu, nezmenia sa.

179

Web odkazy
• Interaktívny Java Applet [1] (kliknúť na červený obdlžnik)

Referencie
[1] http:/ / www. mathe-online. at/ mathint/ struct/ applet_b_lorentz. html

Maxwellove rovnice

180

Maxwellove rovnice

Elektromagnetizmus Elektrina · Magnetizmus Elektrostatika Elektrický náboj Coulombov zákon Elektrické pole Gaussov zákon Elektrický potenciál Magnetostatika Ampérov zákon Magnetické pole Magnetický moment Elektrodynamika Elektrický prúd Lorentzova sila Elektromotorická sila Elektromagnetická indukcia Faradayov-Lenzov zákon Posuvný prúd Maxwellove rovnice Elektromagnetické pole Elektromagnetické žiarenie Elektrický obvod Elektrická vodivosť Elektrický odpor Elektrická kapacita Elektrická indukčnosť Elektrická impedancia Elektrická rezonancia

Maxwellove rovnice sú základné zákony v makroskopickej teórii elektromagnetického poľa. Možno ich zapísať buď v integrálnom alebo diferenciálnom tvare. V integrálnom tvare opisujú elektromagnetické pole v istej oblasti a v diferenciálnom tvare v určitom bode tejto oblasti.

Maxwellove rovnice

181

Formulácia Maxwellových rovníc
Nižšie uvedený zápis je platný v jednotkách sústavy SI. V iných sústavách sa v zápise objavujú navyše konštanty ako napr. rýchlosť svetla c a (Ludolfovo číslo) v sústave CGS.

Prvá Maxwellova rovnica (zákon celkového prúdu, zovšeobecnený Ampérov zákon)
integrálny tvar

Cirkulácia vektoru H po ľubovolnej orientovanej uzavretej krivke c je rovná súčtu celkového vodivého prúdu I a posuvného prúdu , uzavretého krivkou c, Krivka c a ľubovolná plocha S, ktorú krivka vymedzuje sú navzájom

pravotočivo orientované. diferenciálny tvar

Rotácia vektoru intenzity magnetického poľa H je rovná hustote vodivého prúdu j a hustote posuvného (Maxwellovho) prúdu

Druhá Maxwellova rovnica (Zákon elektromagnetickej indukcie, Faradayov indukčný zákon)
integrálny tvar

Cirkulácia vektoru E po ľubovolnej orientovanej uzavretej krivke c je rovná záporne vzatej časovej derivácii magnetického indukčného toku prechádzajúceho plochou S, ktorá je ohraničená krivkou c. Krivka c a ľubovolná plocha S, ktorú krivka obopína, sú vzájomne orientované pravotočivo. diferenciálny tvar

Rotácia vektoru intenzity elektrického poľa E je rovná záporne vzatej derivácii magnetickej indukcie B.

Tretia Maxwellova rovnica (Gaussov zákon elektrostatiky)
integrálny tvar

Elektrický indukčný tok ľubovolnou von orientovanou plochou S je rovný celkovému voľnému náboju v priestorovej oblasti V ohraničenej plochou S. diferenciálny tvar

Divergencia vektoru elektrickej indukcie D je rovná objemové hustote voľného náboja ρ. Ekvivalentná formulácia: siločiary elektrickej indukcie začínajú alebo končia tam, kde je prítomný elektrický náboj.

Maxwellove rovnice

182

Štvrtá Maxwellova rovnica (Zákon spojitosti magnetického indukčného toku)
integrálny tvar

Magnetický indukčný tok ľubovolnou uzavrenou orientovanou plochou S je rovný nule. diferenciálny tvar

Divergencia vektoru magnetickej indukcie B je rovná nule. Ekvivalentná formulácia: neexistujú magnetické monopóly (neexistujú magnetické náboje). Fyzikálne premenné použité v Maxwellových rovniciach zhŕňa nasledujúca tabuľka
Označenie Význam intenzita elektrického poľa Jednotka SI V/m

intenzita magnetického poľa A/m elektrická indukcia magnetická indukcia hustota voľného náboja hustota prúdu C/m² T C/m³ A/m²

Materiálové vzťahy pre materiály s lineárnou závislosťou
Pre širokú triedu materiálov možno predpokladať, že sú veličiny hustota polarizácie P (C/m2) a hustota magnetizácie M (A/m) vyjadrené ako:

a že pole D a B sú s E a H sú zviazané vzťahmi:

kde: je elektrická susceptibilita materiálu, je magnetická susceptibilita materiálu, ε je elektrická permitivita materiálu a μ je magnetická permeabilita materiálu V nedisperznom izotropnom prostredí sú ε a μ skaláry nezávislé na čase, takže Maxwellove rovnice prejdú na tvar:

V homogénnom prostredí sú ε a μ konštanty nezávislé na polohe a možno teda ich polohu zameniť s parciálnymi deriváciami podľa súradníc.

Maxwellove rovnice Všeobecne môžu byť ε a μ tenzormi druhého stupňa, ktoré potom odpovedajú popisu dvojlomových (anizotropných) materiálov. Nehľadiac na tieto priblíženia však každý reálny materiál vykazuje istú materiálovú disperziu, kvôli ktorej ε alebo μ závisí na frekvencii. Pre väčšinu typov vodičov platí medzi prúdom a elektrickou intenzitou Ohmov zákon v tvare

183

kde γ je merná vodivosť daného materiálu.

Maxwellove rovnice ako vlnové rovnice potenciálov
Ekvivalentne (a často s výhodou) možno vyjadriť Maxwellove rovnice pomocou skalárneho a vektorového potenciálu a , ktoré sú definované tak, aby platilo

a

sa pritom nezmenia, ak od potenciálu

odčítame ľubovolnú

, alebo k

pričítame

, kde

je

ľubovolná skalárna funkcia. Preto pre jednoduchosť výsledných rovníc môžeme navyše zvoliť tzv. Lorentzovu kalibračnú podmienku

Maxwellove rovnice potom majú tvar vlnových rovníc v časopriestore

kde

je d’Alembertov operátor.

Zdroj
• Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Maxwellovy rovnice [1] na českej Wikipédii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Cs%3Amaxwellovy_rovnice?oldid=830204

Tieto rozmery sú blízke vlnovej dĺžke viditeľného svetla. čo je 0. alebo v ionizovanom stave (oblasť H II). Medzihviezdny plyn tvorí 99% celkovej hmotnosti medzihviezdnej hmoty. Pozostáva najmä z vodíka (70%). hélia (28%) a ostatných ťažších chemických prvkov (kyslík. −25 oblakoch medzihviezdnej hmoty je rôzna (od 10 g.1 častice na 1 cm³. argón).cm−3. ktoré prachom prechádza. prachovými časticami. Existujú v dvoch formách: svietiace a tmavé. molekúl. obyčajne v komplexoch plynovo-prachovej medzihviezdnej hmoty. Hustota prachových častíc v medzihviezdnom priestore je 10−13 častíc na 1 cm³. preto je tlak medzihviezdnej hmoty v rozličných oblastiach takmer rovnaký. a skladajú sa z medzihviezdneho plynu a prachu. Fyzikálne podmienky medzihviezdneho plynu v rôznych oblastiach Galaxie sa navzájom veľmi odlišujú. najhustejšie oblasti sú chladné a najhorúcejšie sú málo husté. pravdepodobne kremičitanovými alebo grafitovými zrniečkami predĺženého tvaru. síra. Tieto mračná potom supernovy "rozfukujú" a tvoria tzv. Najhustejšie oblasti medzihviezdnej hviezdy takmer sférického tvaru sa nazývajú globuly. Infračervené žiarenie však takýmito oblakmi prechádza. Difúzne hmloviny sú typickým príkladom optického prejavu medzihviezdnej hmoty. Hustota v teraz rodia hviezdy. Môžu ho ionizovať a zahriať na teplotu až niekoľko miliónov K. ktorých priemer môže dosiahnuť až 40 pc a hmotnosť okolo 3. neón. V hustejších mrakoch dosahuje hodnota 10−9 na 1 cm³.105 hmotností Slnka. čo je niekoľko tisíc častíc na 1 cm³). dusík. Skladá sa z atómov. Práve v takýchto mrakoch vznikajú hviezdy. Najchladnejšie a najhustejšie oblasti sú v blízkosti galaktickej roviny. rázové vlny. s rozmermi 10−4 až 10−5 cm. Tmavý mrak. Medzihviezdny prach tvorí približne 1% celkovej hmotnosti medzihviezdnej hmoty a tvorený je drobnými.cm−3 (10 častíc na 1 cm³) a s teplotou 60 – 80 K tvorí mračná s priemerom 10 pc. Tieto 4 zložky sú navzájom úplne premiešané. Vodík sa nachádza v plynovo-prachových hmlovinách v neutrálnom stave (vtedy hovoríme o oblasti H I). preto medzihviezdny prach absorbuje viditeľné svetlo hviezd.Medzihviezdna hmota 184 Medzihviezdna hmota Medzihviezdna hmota je veľmi riedka hmota v priestoroch medzi hviezdami v našej Galaxii a v ostatných galaxiách tvorená plynom. Medzihviezdny plyn s hustotou okolo 10−23 g. uhlík. po 10−20. atómových a molekulových iónov a voľných elektrónov. . žiarením a magnetickými poľami. v Hmlovina B 33 známa aj ako Konská hlava. Kým v jednej oblasti je teplota len niekoľko Kelvinov. v ktorom sa inej môže dosahovať až milióny Kelvinov.

napr. J. V eliptických galaxiách sa naopak medzihviezdna hmota takmer vôbec nevyskytuje (max. Obzor Bratislava. str. čo možno vysvetliť tým. 1987. Tvorí 2% z celkovej hmotnosti Galaxie. a kol.. 371 – 372 . Svetlo hviezd. je polarizované. Za súčasť medzihviezdnej hmoty v širšom zmysle môžeme považovať aj kozmické žiarenie. Medzihviezdna hmota je v našej Galaxii sústredená do tenkej vrstvy v jej základnej rovine s hrúbkou Otvorená hviezdokopa M45 obklopená reflexnou hmlovinou. sústreďuje sa v nej predovšetkým do špirálových ramien.. Encyklopédia Astronómie. ktorý žiari v rádiovej oblasti na vlnovej dĺžke 21 cm. že predĺžené prachové častice s určitými magnetickými vlastnosťami sú orientované pozdĺž siločiar medzihviezdneho magnetického poľa.Medzihviezdna hmota 185 Medzihviezdna absorpcia svetla sa prejavuje medzihviezdnymi absorpčnými čiarami v spektrách hviezd. V nepravidelných galaxiách je zastúpenie medzihviezdnej hmoty vyššie. Na výskum špirálovej štruktúry celej Galaxie sa ako najvhodnejší prostriedok používa medzihviezdny neutrálny vodík. ktoré prechádza mrakmi medzihviezdnej hmoty. 0. Podobné zastúpenie ako v našej Galaxii má aj v iných špirálových galaxiách (1 – 10 %). Pôvodný prameň Hajduk. v Malom Magellanovom mraku je to 32 % jeho celkovej hmotnosti. Svietenie reflexných hmlovín zapríčiňuje rozptyl svetla na prachových časticiach medzihviezdnej hmoty. zoslabením a sčervenaním svetla hviezd. Štohl. A. približne 200 – 300 pc.1 %).

ktoré ako základné vety myšlienkovej konštrukcie slúžia ako východiská. proté philosophia). tak ich založil za Fyziku. keďže písomnosti o všeobecných a nehmotných skutočnostiach nevedel zaradiť pod konkrétny výstižný názov.[1] Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových. 2. čo mu ako takému prináleží. v pôvodnej gréčtine τὰ μετὰ τὰ φυσικὰ βιβλία (tá metá tá physiká biblía – „knihy. ktoré sa snažia interpretovať vznik pojmu resp. bytie jestvujúce poza empiricky okúsiteľné súcno (jestvujúcno).) chápaných ako stále. zaradil za traktáty o fyzike (Fyzika). vysvetliť. Metafyziku zvyknú členiť podľa nemeckého osvietenského filozofa Christana Wolffa na filozofiu bytia (ontológia). preto ich celkom úmyselne a výstižne nazval „metafyzičnom“ a daný súbor kníh Metafyzikou. Takto sa týmto písomnostiam začalo hovoriť Metafyzika. filozofia existencie) a filozofiu Boha (filozofická teológia). prečo Andronikos z Rodu takto knihy zaradil a pomenoval: 1. pričom písomnosti. Stanovenie axióm je často v metafyzike vecou apriórnej samozrejmosti. Kr. resp. kozmológiu. Predpona μετὰ (meta-) teda znamená „za“ alebo „poza“. Pojem vznikol ako výsledok Andronikovej bezradnosti. pretože z formulovanej axiómy filozof následne vyvodzuje (dedukuje) mnoho ďalších tvrdení. Tradičné metódy metafyziky Tradičnými výskumnými metódami metafyziky sú: • špekulatívna metóda Špekulatívna metóda sa usiluje o komplexné nazeranie a úplný. Ten ako jeden z prvých vydavateľov a komentátorov Aristotelových spisov systematicky zoradil diela svojho majstra. nasledujúce po Fyzike“ resp. esencia. [2] Etymológia pomenovania Autorom pojmu metafyzika je grécky filozof a predstaviteľ antickej peripatetickej školy Andronikos z Rodu z 1. filozofiu človeka (filozofická antropológia. Andronikos ako stúpenec aristotelovského peripatetizmu veľmi dobre poznal Aristotelovo dielo. systematický výklad reality. v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Boh. a to tak pokiaľ ide o svoje jestvovanie. Axiomatická metóda je jednoznačne naviazaná na logickú dedukciu. preto sa ich postulovanie stalo cieľom v rámci úplnej metodickej skepsy napr. založené na konštrukcii myšlienok a myšlienkových systémov bez jasného opierania sa o empirické dáta. ktoré zase pojednávajú o hmotnej realite. duša. kde toto súcno od neho bytostne a podstatne závisí. ako aj pokiaľ ide o jeho účel. ktoré sú za Fyzikou“ ). storočia pr. „knihy.Metafyzika 186 Metafyzika Metafyzika je také zameranie filozofie. Budovanie axiomaticko-deduktívneho systému sa neosvedčilo nielen v geometrii. takže usúdil. μετὰ čiže meta-) bežné. ktoré sa usiluje uchopiť bytie ako také a to. Takto sa témam „za Fyzikou“ začalo vravieť ako metá-Physiká. ktoré pojednávajú o duchovných a nehmotných skutočnostiach. René Descarta. Platón) alebo v novovekej klasike trebárs u Barucha Spinozu. ale v rámci metafyziky aj v antickej klasike (napr. Metafyzika je základná filozofická oblasť skúmania. • axiomatická metóda Axiómy sú postuláty. • transcendentálna metóda . zmyslovou empíriou postihnuteľné „fyzično“. Jedná sa o teoretické a racionálne postihovanie pravdy. že témy o duchovných a nehmotných skutočnostiach v na prvý pohľad ťažko zaraditeľných spisoch siahajú poza (gr. nemenné a večné entity alebo princípy. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín „prvá filozofia“ (gr. len rozumom postihnuteľných (inteligibilných) veciach (substancia. Poznáme dve hypotézy. nesmrteľnosť. zlo atď.

múdrosť (gr. deduktívne odvodených myšlienkových konštrukcií. nadprirodzenú alebo zjavenú posvätnú náuku. ktorý pôsobisko metafyziky redukuje na skúmanie apriórnych štruktúr nášho vedomia. keď obhajuje relevanciu kresťanskej teológie (alebo v jeho slovníku – tzv. kedy mu bol Wolff ešte vzorom. pričom určite nemožno obísť Aristotelovo chápanie „múdrosti“ (gr. že ona sama je v kontexte aristotelizmu vrchol ľudského poznania a dokonca i samotná blaženosť v kresťanskom zmysle znamená rozumové nazeranie Boha. 187 Klasické členenie Klasické. keďže skúmanie prvotnej príčiny je totožné so skúmaním absolútneho metafyzična resp. Celé toto poznanie sa nadobúda realizáciou čisto rozumovej mohutnosti človeka vrátane logických. Preto sa rozumovo budovaná metafyzika dá chápať ako postačujúca veda aj pre kresťana. počnúc Immanuelom Kantom. že aj to je možné (na základe stvorenstva). racionálna kozmológia (predmetom je svet ako taký) b. Takto sa podľa Tomáša Boh rozhodol zjaviť tzv. Poznanie týchto úplne prvých. čo umožňuje a podmieňuje ľudské poznanie. takže ju možno konkretizovať ako ontológiu 2. dlho pretrvávajúce členenie metafyziky pochádza z pera nemeckého filozofa Christiana Wolffa. Otázkou sa teda stáva: „Je potrebná akási ďalšia (kresťanská) teológia. celej metafyziky.[3] Vzťah metafyziky a kresťanskej teológie Základný rozdiel medzi metafyzikou a kresťanskou teológiou sa rysuje predovšetkým u stredovekého scholastika Tomáša Akvinského v jeho diele Suma teologická. sophía). na ktoré rozum sám prísť nemôže. „Sophía“ ako múdrosť sa takto u Aristotela jednoznačne predstavuje ako vyvrcholenie celej „prvej filozofie“ (gr. ale by aj poskytla exkluzívnejšie informácie o metafyzične. posvätnej náuky). keďže ho presahujú. V prospech dostatočnosti prirodzenej teológie resp. metafyziky (u Aristotela sophía) hovorí učenie. ale sa rôznorodo miesili. Týmto zjavením je kresťanská Biblia a u Tomáša aj kresťanská (katolícka) Tradícia. Jeho rozlíšenie je reprezentatívne. vede istý teologický rozmer. Podľa neho sa metafyzika člení na dve oblasti: 1. v ktorého kontexte Tomáš dichotómiu rieši. že nie každý človek má prirodzenú vlohu alebo čas pre venovanie sa filozofii. keď metafyzika rozumom skúma absolútne metafyzično a tým nadobúda sama teologický rozmer?“ K tejto otázke sa dostáva Tomáš Akvinský na začiatku Teologickej sumy. metaphysica generalis (všeobecná metafyzika) – tá sa zaoberá bytím a súcnom ako takým. • deskriptívna metóda Táto metóda sa zameriava na najvšeobecnejší opis vzťahov a javov reality ako takej. takpovediac. aby sám svojím rozumom dospel k poznaniu božstva. hoci nevylučuje. ktorá by tento problém nielenže riešila. priam až axiomatických príčin zabezpečuje tejto. . Tieto metódy nikdy neboli používané v čistej podobe. racionálna psychológia (predmetom je duša človeka) c. Jej predmetom sú najvšeobecnejšie príčiny jestvujúcna a bytia ako takého. proté philosophía). transcendere – presahovať) v období scholastiky sa. Transcendentálnu metódu teda ako prvý používa Kant. ktorý s využitím prvkov scholastickej špekulácie a metodickej skepsy René Descarta nadviazal na Leibniza a stal sa tak významným systematikom nemeckej metafyzickej terminológie. význam tohto pojmu ustálil a transcendentálnym sa začalo nazývať to. Aristotelova teória vedeckého poznania vníma ako najdokonalejšie a najvyššie vedenie práve tzv. božstva. Tomáš však argumentuje. resp. metaphysica specialis (špeciálna metafyzika) a.Metafyzika Po prvotnom synonymnom zamieňaní s pojmom „transcendentný“ (lat. racionálna teológia (predmetom je Boh či božstvo) Takéto delenie je známe už v období scholastiky a preberá ho aj Immanuel Kant vo svojom tzv. predkritickom období. sophía).

časť teoretickej filozofie. 668. pravdy z rozumu. o. ako aj metafyzika a etika patria podľa jeho mienky k prírodovedným a empirickým disciplínam. html) Metafyzika.Metafyzika Vytýčený rozdiel medzi metafyzikou s teologickým rozmerom (u Aristotela sophía) a kresťanskou teológiou sa teda rysuje práve v kontexte zdroja ich informácií. o. z čoho vznikajú tzv. J. ii. zatiaľ čo kresťanská filozofia si dogmatickým spôsobom stanovuje axiómy zo spomínaného zjavenia a k rozumu má vzťah. Kol. 188 Názory na metafyziku • Podľa Aristotela je metafyzika prvá filozofia. (22. ktoré nepochádzajú z číreho rozumu. Metafyzika má prednostné miesto pred ontológiou. K-M. Zdroje • Kol. autorov: Filosofický slovník. Aufl. autorov: Filosofický slovník. html . Cení si v ňom predovšetkým prírodovedca a mysliteľa. čo môžem vedieť. ktorý by sa dal popísať ako úsilie o elimináciu všetkej prípadnej vnútornej kontradikcie. SPN 1990. z ktorého pôvodne čerpal tento článok.. Veda 1979. Metafyzika sa buduje len rozumom. sk/ ~filit/ fvm/ metafyzika_-_nazory_na_nu. 2002.[4] [5] • Roger Bacon stotožňuje filozofiu s vedou vôbec.: Úvod do filozofie. r. Lebo úlohou filozofie je podľa Bacona skúmanie skutočnosti a odhaľovanie zákonov. zatiaľ čo kresťanská teológia sa inšpiruje aj kresťanským zjavením. Referencie [1] [2] [3] [4] [5] [6] [7] Philosophisches Wörterbuch. Metafyzika nemôže byť však vedou. Bratislava.[4] [6] • Podľa Kanta je metafyzika skúmanie toho. 2002.[4] [6] • Metafyzika je podľa Levina transcendencia k druhému. Olomouc : Nakladatelství Olomouc s. ISBN 80-7182-064-4 • FILIT [7] – zdroj. Praha. Olomouc : Nakladatelství Olomouc s. ktorý by sa mohol legitímným spôsobom prejavovať v náboženstve a umení. Z FILITu (http:/ / ii. ktoré ju ovládajú.[4] [5] • Metafyzika je podľa Rudolfa Carnapa výraz určitého životného pocitu. zv. 304 s. dáva miesto etike. Za najväčšiu autoritu v oblasti filozofie považuje Aristotela. fmph. sk/ ~filit/ fvm/ metafyzika.: Prehľad dejín filozofie. pravdy z viery. III. Metafyzika teda vylučuje všetky výpovede. pretože jej výroky nemožno verifikovať.. 656 s. ktorý vedel využívať skúsenosť i experiment. (Begrndet von H. Bratislava. ktorej by chcel vrátiť podľa možností čo najúplnejšiu autoritu. hľadanie odpovede na otázku.) Encyklopédia Slovenska. ešte pred ontológiou. názory na ňu Legowicz. fmph. čo môžem vedieť. 444. pretože sa otvára k možnej skúsenosti nekonečného a zároveň. Základy doxografie. Toto rozlíšenie je totožné s rozlíšením filozofickej (prirodzenej) teológie a kresťanskej teológie. Schischkoff) Stuttgart Kr"ner 1991. neu bearbeitet von G. Tak filozofia prírody. uniba. Obzor 1972. Schmidt. z čoho pochádzajú tzv. A. r. http:/ / dent. Anzenbacher. s. uniba.

z ktorého pôvodne čerpal tento článok. čo bude znamenať koniec známych fyzikálnych zákonov. pretože poznanie sa vytvára len na základe skúsenosti a logiky. Occamova britva rieši problém nekonečnej rozmanitosti teórií. Z toho vyplýva. čo sa stalo známym ako Occamova britva. 1225–1274) a dokonca Aristoteles (384–322 pred Kr. (1956). ktorá vraví. Occamova britva z nespočetného množstva takýchto alternatívnych teórií vyberá práve Newtonov zákon. J. Užšie chápanie Occamovej britvy sa týka časti jednej teórie: Ak nejaká časť teórie nie je pre dosiahnutie výsledkov nevyhnutná. takže jeho asociácia s ním môže byť daná frekvenciou a efektívnosťou s akou ju využíval (Ariew 1976). • Thorburn. že esencie (podstaty) sú zbytočné a iluzórne súcna. aby sa zdanlivo chovali podľa Newtonovho zákona. ale človekom menom John Ponce z Corku v roku 1639 (Thorburn 1918). . ktorý žiadnych trpaslíkov nepotrebuje. Prvý možno popísať takto: Ak pre nejaký jav existuje viacero vysvetlení. dávno po Occamovej smrti približne v roku 1349. Termín Occamova britva sa prvý krát objavil v roku 1852 v prácach Sira Williama Rowana Hamiltona (1805–1865). Tomáš Akvinský (c. "The Myth of Occam's Razor [1]". Zdroje • ARIEW. Philosophical Studies (Ireland) 6: 105–112.) (Charlesworth 1956). University of Illinois. že gravitačná sila je v skutočnosti polovičná než podľa Newtonova zákona. Mind 27 (107): 345-353. do teórie nepatrí. na ktorých úspešne stavia i súčasná veda. ak to nie je nevyhnutné (Entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem). podľa ktorého sa súcna nemajú zmnožovať. Occamova britva sa dá interpretovať dvoma mierne odlišnými spôsobmi. W. Champaign-Urbana. (1918). História Korene toho. Použitie vo vede Occamova britva je jedným zo základných princípov či postupov.Occamova britva 189 Occamova britva Occamova britva (Viliam z Ockhamu) je princíp ekonómie myslenia. možno sledovať v prácach filozofov ako John Duns Scotus (1265–1308). a zvyšok spôsobujú inak neviditeľní a nemerateľní trpaslíci. Occam nevymyslel termín "britva". • Charlesworth. ktorí telesá postrkujú tak. Trpaslíci však s postrkovaním prestanú v roku 2042. je lepšie uprednostniť to najmenej komplikované. M. "Aristotle's Razor". A hoci formuloval princíp rôznymi spôsobmi. Externé odkazy • FILIT [2] – zdroj. Napríklad k Newtonovmu gravitačnému zákonu možno sformulovať alternatívnu teóriu. Ockham's Razor: A Historical and Philosophical Analysis of Ockham's Principle of Parsimony. M. ktoré vedú k rovnakým výsledkom. Roger (1976). najpopulárnejšia verzia "britvy" nebola napísaná ním.

html Priestoročas Priestoročas alebo časopriestor je štvorrozmerný priestor zjednocujúci trojrozmerný fyzikálny priestor a čas. uniba. Všetky udalosti. potom podľa Pytagorovej vety v dvojrozmernom priestore bude táto vzdialenosť: Výpočet vzdialenosti dvoch bodov v priestoročase Ak by ľubovoľný iný pozorovateľ použil svoje súradnice (označme ich s čiarkou) a vypočítal by: . Túto skutočnosť môžeme povedať aj inými slovami: „všetky objekty aj my sa pohybujeme nielen v priestore.). ale aj v čase“. kde tri z nich udávajú polohu udalosti v priestore a jeden údaj udáva čas jej nastatia. pdf [2] http:/ / dent. ale priestoročas je na pozorovateľovi nezávislý a tvorí základný rámec pre možnosť realizácie fyzikálnych zákonov nezávislych na vzťažnej sústave vo vesmíre. Alebo by sme mohli povedať skrátene v priestoročase (alebo v časopriestore). Priestoročas zaviedol Herman Minskowski v rokoch 1907 . zaznamenávame udalosti. ale aj vo vesmíre sa odohráva v „aréne“ nazývanej priestoročas.1908 (Einsteinov profesor matematiky). Vnímanie času a priestoru ako nezávislých pojmov je závislé na pozorovateľovi. dianie okolo nás. že takáto myšlienka dávať dokopy priestor a čas. Body priestoročasu zodpovedajú bodovým udalostiam.Occamova britva 190 Referencie [1] http:/ / www. nikdy nie osobitne v priestore a osobitne v čase. že sme vymysleli akurát nový skrátený názov. že v relativite je to jedna z klúčových myšlienok. ale aj čas. ale aj všeobecnej) je dokonca nevyhnutné uvažovať vždy dianie v rámci priestoročasu. fmph. len tým. sk/ ~filit/ fvo/ occamova_britva. Záznam o každej udalosti sa skladá vždy zo štyroch čísel. Ukázalo sa však. Navyše v teórii relativity (v špeciálnej. neprinesie nič nového. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať. Výpočet Výpočet vzdialenosti bodov v priestore Ak je vzdialenosť medzi bodmi A a B je . (pozri obr. is/ ~sveinbt/ files/ papers/ MythOfOccamsRazor. Vlastnosti priestoročasu Pri popise pohybu musíme zaznamenať nielen polohu. resp. ii. hi.

Udalosti v reálnom svete sú však odelené nielen v priestore ale aj v čase. sk/ ~tuleja/ vscience/ relativita/ Relativita. Ak sú pre dvoch pozorovateľov rôzne priestorové vzdialenosti a medzi danými udalosťami. musia byť rôzne aj doby a medzi ich nastatiami (pričom je konštantná rýchlosť svetla ). aj priestor . je invariantom: Z nemennosti tohto intervalu vidíme okamžite prekvapujúci dôsledok – jednu z najväcších inovácii a zmien v našom chápaní času. Interval je pre všetkých pozorovateľov rovnaký. Pozri aj Teória relativity Externé zdroje Učebný text pre gymnázium: Jozef Hanc. existuje istý druh vzdialenosti.Priestoročas potom 191 Obdobný vzorec platí aj pre trojrozmerný priestor. dostane aj ten istý výsledok. Výpočet vzdialenosti dvoch udalostí v priestoročase Tento vzorec je pre vzdialenosť danú Pytagorovou vetou veľmi podobný výpočtu vzdialenosti medzi dvoma bodmi. Inak by sa interval nezachoval. Výpočet vzdialenosti medzi udalosťami Aj medzi dvoma udalosťami (bodmi v priestoročase).priestoročasový interval. Ak ľubovoľný iný pozorovateľ použije svoje súradnice (označme ich s čiarkou) a výpočíta . Na obrázku sú znázornené udalosti A a B. upjs. pdf . resp. nemení sa. Vo výpočte vzdialenosti medzi udalosťami vystupuje aj čas. ktoré sa líšia o o . Slavomír Tuleja [1] Referencie [1] http:/ / vk. Priestoročasový Interval vypočítame: . Inými slovami čas nebeží rovnako pre všetkých pozorovateľov.

ako oblaky vodíka a hélia začali kontrakciu a predtým.Protohviezda 192 Protohviezda Protohviezda alebo prahviezda je obdobie vývoja hviezdy po tom. Podarilo sa tak energetické rádiové a infračervené žiarenie. Protohviezda vzniká z globuly. malej. Spolu s teplotou narastá v strede protohviezdy aj tlak. okolo 100 000 rokov. približne guľatej hmloviny gravitačnou kontrakciou. Počas svojho vývoja sa protohviezda posúva po Hertzsprungovom–Russellovom diagrame zhora nadol po tzv. Protohviezdam s hmotnosťami blízkymi hmotnosti Slnka obyčajne trvá 10 miliónov rokov. Protohviezdam s hmotnosťou 15 hmotností Slnka to trvá kratšie. nahliadnuť pod tmavú hmlovinu. Gravitačná kontrakcia sa zastavuje. ktoré však predstavuje len zlomok žiarenia uvoľňovaného neskôr termojadrovými Fotografia objektu Herbig-Haro 46/47 získaná Spitzerovým vesmírnym reakciami. Jej gravitačná energia sa mení na elektromagnetické žiarenie. Okolo protohviezdy sa niekedy môže vytvoriť protoplanetárny disk. hneď ako v jadre protohviezdy začnú prebiehať termojadrové reakcie. . kým sa z nich vyvinú hviezdy hlavnej postupnosti. tmavej. Ide predovšetkým o málo ďalekohľadom v oblasti spektra blízkeho infračervenému žiareniu. ako hviezda dosiahla hlavnú postupnosť. z ktorého môžu vzniknúť planéty. Teplota v centrálnej oblasti postupne narastá od 10 Kelvinov. Hayashiho stope. ktorá zárodok hviezdy spravidla obklopuje. Vďaka gravitačnej kontrakcii sa globula zmršťuje a zahrieva. ktoré mala v štádiu globule až po niekoľko miliónov Kelvinov.

že rýchlosť elektromagnetického žiarenia c nezávisí od rýchlosti objektu vyžarujúceho žiarenie. hoci podľa relativistického Dopplerovho javu sa farba. ale definíciou. že vzdialenosti a časy sú zdeformované („dilatované“) v súlade s Lorentzovými transformáciami. Je dôležité poznamenať. že rýchlosť svetla zostáva konštantná.8 km/h). Ak by sa niečo mohlo pohybovať rýchlejšie ako svetlo. všetci pozorovatelia namerajú rovnakú rýchlosť svetla vo vákuu. Preto sa na c môže pozerať ako na fyzikálnu konštantu a tento fakt je základom špeciálnej teórie relativity. frekvencia. nakoľko samotná jednotka meter je definovaná z hľadiska rýchlosti svetla a sekundy. Táto presná hodnota nie je určená meraním. Rýchlosť svetla sa značí písmenom c (údajne z latinského celeritas. čo znamená rýchlosť). Vo všeobecnej teórii relativity je rýchlosť c tiež rýchlosť šírenia sa gravitácie. preto napríklad svetlo vyžarujúce z rýchlo pohybujúceho sa zdroja sa šíri rovnakou rýchlosťou ako svetlo vyžarované zo statického zdroja. Prehľad Podľa štandardnej fyzikálnej teórie sa všetko elektromagnetické žiarenie vrátane viditeľného svetla šíri (alebo pohybuje) vo vákuu konštantnou rýchlosťou. že je to konštanta c. Rýchlosť svetla v inom prostredí (teda nie vo vákuu) je menšia ako c (čo definuje index lomu prostredia). že farba svetla vpredu (v smere pohybu) by bola s modrým posunom a farba vzadu s červeným. Táto fyzikálna konštanta je označovaná písmenom c. tak to priamo neovplyvní špeciálnu teóriu relativity. Elektromagnetické zákony (ako sú Maxwellove rovnice) hovoria. Kvôli dilatácii času špeciálnej relativity sa pomer medzi časom vnímaným vonkajším pozorovateľom a časom vnímaným pozorovateľom pohybujúcim sa bližšie a bližšie rýchlosti svetla blíži k nule. transformácie však deformujú vzdialenosti a časy takým spôsobom. všeobecne známou ako rýchlosť svetla. tak by sa porušila kauzalita: v nejakých iných vzťažných sústavách by bola informácia doručená skôr ako by bola vyslaná. preto ak je svetlo nejako upravené aby sa šírilo rýchlosťou menšou ako c. takže "príčina" by bola pozorovaná po "následku". Takéto porušenie kauzality nebolo nikdy pozorované.Rýchlosť svetla 193 Rýchlosť svetla Rýchlosť svetla vo vákuu sa presne rovná 299 792 458 metrov za sekundu (1079252848. Ak sa skombinuje pozorovanie s princípom relativity. nezávisle od vzťažnej sústavy pozorovateľa alebo rýchlosti objektu vyžarujúceho svetlo. energia a hybnosť svetla zmení. . Osoba cestujúca rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla by videla. tak by nebol tento pomer reálnym číslom. Pozorovatelia cestujúci veľkými rýchlosťami zistia. Ak by sa informácia mohla šíriť rýchlejšie ako c v jednej vzťažnej sústave. nie samotné svetlo. čo je základom špeciálnej relativity.

v ktorých A predchádza C (ako je to vyznačené) a súradnicové systémy. Interval AC v diagrame je „priestorový“. Preto tu nemôže existovať žiadna príčinná súvislosť medzi A a C. Ak budú procesory pracovať na vyšších frekvenciách. To znamená. ktoré sú resp. Ak pracuje procesor s frekvenciou 1 GHz tak sa signál počas jedného cyklu dostane iba do vzdialenosti 300 mm. Rýchlosť svetla navyše ovplyvňuje návrh bezdrôtovej komunikácie. Interval AB na diagrame vpravo je „časový“. kde C predchádza A. (Pozri animáciu (pohyb svetla zo Zeme na Mesiac). je teoreticky Skutočný čas prenosu však trvá dlhšie. že tu máme sústavu súradníc. Typický čas odozvy (ping) počítača medzi Austráliou a USA je v súčasnosti asi 0. v ktorej udalosť A a udalosť B nastávajú na rovnakom mieste v priestore a líšia sa iba v čase. keď sa stal prvým človekom na Mesiaci: Na každú odpoveď musel Houston čakať takmer 3 sekundy. je rýchlosť svetla presne 299 792 458 metrov za sekundu (približne 3 × 108 metrov za sekundu alebo 30 centimetrov za nanosekundu). V superpočítačoch obmedzuje rýchlosť svetla posielania dát medzi procesormi. ale aj kvôli zdržaniam v sieťových prepínačoch (switchoch) a opakovačoch. že sa svetlo v optickom vlákne šíri asi o 30 % pomalšie a priame spojenia sú zriedkavé v globálnej komunikácii. oddelené iba priestorom. Konečná rýchlosť svetla bola napríklad dosť zreteľná pri komunikácii pozemného centra Houston a Neila Armstronga. prijatej v roku 1983. Sčasti je to spôsobené tým. To znamená. ktorú prejde svetlo za jeden rok. Rýchlosť svetla sa však môže prejaviť aj pri malých vzdialenostiach. aj keď astronauti odpovedali okamžite. t.Rýchlosť svetla 194 Inými slovami. Hypoteticky je možné premiestňovanie hmoty (alebo informácie) z A do B a môže tu nastávať príčinný vzťah (kde A je príčina a B je následok). že tu máme sústavu súradníc. približne 9. j. Hodnota definuje permitivitu vákua ( ) v jednotkách SI ako: permeabilita vákua ( ) nezávisí od a v SI jednotkách je definovaná ako: . informácia sa šíri do a z bodov z oblastí definovanými svetelným kužeľom.) Podobne je nemožné aj okamžité diaľkové ovládanie medziplanetárnej kozmickej lode. Komunikácia Rýchlosť svetla je dôležitá v komunikácii. ktoré popisujú elektromagnetizmus: Astronomické jednotky sú niekedy (obzvlášť v popularizovaných textoch) udávané v svetelných rokoch. okrem cestovania nadsvetelnou rýchlosťou nie je možné pre žiadne teleso (ani informáciu) cestovať z A do C alebo z C do A. . Podľa súčasne bežnej definície. Hoci tu existujú súradnicové systémy. rýchlosť svetla sa napokon stane obmedzujúcim faktorom aj pri návrhu procesora samotného. Tieto konštanty sa objavujú v Maxwellových rovniciach. Svetelný kužeľ definuje miesta. nie sú v kauzálnom kontakte. v ktorej sa udalosť A a udalosť C udiali súčasne. Preto musia byť procesory na obmedzenie latencie umiestnené tesne vedľa seba.46 × 1012 kilometrov). Napríklad pre daný rovníkový obvod Zeme (40075 km) a najkratšou dobou na prenesenie informácie na druhú stranu Zeme 0. Ak A predchádza B v tejto sústave súradníc. Svetelný rok je vzdialenosť. potom A predchádza B vo všetkých sústavách súradníc.18 sekundy. Napríklad pokiaľ si pozemná kontrola uvedomí problém a vesmírna loď prijme signál z pozemného centra môže trvať aj niekoľko hodín.067 sekundy.

nezávisle od relatívnej rýchlosti. Rovnica uvedená vyššie je odvodená Albertom Einsteinom z jeho špeciálnej teórie relativity. Všimnite si. j. Dve vesmírne lode letiace proti sebe. chápuc to ako znovupotvrdenie Galileiho princípu relativity. Mnohí sú zvyknutí. intuícii odporujúci. že toto pravidlo neplatí. ktorá vychádza z princípu relativity. a u je rýchlosť vzájomného sa približovania. že rýchlosť svetla nie je „rýchlostným obmedzením“ v tradičnom vnímaní. Odvodil dôsledky dnes známe ako špeciálna teória relativity. vzorec sčítania rýchlostí. ako napríklad voda a sklo. z ktorých sa skladá svetlo. ktoré obsahujú vyššie uvedený. je lom svetla spôsobený opakovaným pohlcovaním a následným vysielaním fotónov. predpokladajúc. To vedie k neobyčajným dôsledkom pre rýchlosti. že rýchlosti sa sčítavajú: ak idú dve autá proti sebe. čo sa nazýva disperzia alebo rozptýlenie svetla. stratilo rýchlosť) medzi vstupom a výstupom z média. Hoci nie je isté. svetlo rôznych frekvencií prechádza v tom istom materiáli rôznymi rýchlosťami. . Hustejšie média. Pozorovateľ prenasledujúci svetelný lúč nameria rovnakú rýchlosť vzďaľovania sa od neho ako pozorovateľ v pokoji. Tento princíp (pôvodne navrhnutý Galileim) vyžaduje správanie sa fyzikálnych zákonov rovnako vo všetkých vzťažných sústavách. obe letiace relatívnou rýchlosťou 90 % rýchlosti svetla z hľadiska pre nich nezávislého tretieho pozorovateľa medzi nimi. či Einstein poznal výsledky Michelson-Morleyho experimentu. že sa svetlo zdržalo (t. že každé z áut bude vnímať to druhé približujúce sa celkovou rýchlosťou 50 + 50 = 100 km/h. Toto spomaľovanie svetla je zodpovedné aj za vychýlenie svetla na styčnej ploche dvoch prostredí s rôznymi indexmi lomu. nemohol nájsť tento éter. Tí sa domnievali. môžu spomaliť svetlo oveľa viac – na hodnoty 3/4 a 2/3 c. pravdepodobne najznámejší a najužitočnejší neúspešný experiment v histórii fyziky.Rýchlosť svetla 195 Fyzika Rovnaká rýchlosť zo všetkých vzťažných sústav Je dôležité si uvedomiť. Výsledok je daný Einsteinovým vzorcom sčítania rýchlostí: kde v a w sú rýchlosti pozorované tretím pozorovateľom. namiesto toho vnímajú vzájomné približovanie pri rýchlosti mierne nižšej ako je 99. že sa elektromagnetické žiarenie správa ako častice (vlnovo-časticová dualita). preto sa vytvára dojem. že zmieňovaná rýchlosť svetla je pozorovaná alebo meraná rýchlosť v nejakom médiu a nie skutočná rýchlosť svetla (ako je pozorovaná vo vákuu). V určitom zmysle sa svetlo šíri iba cez vákuum medzi týmito atómami. obaja namerajú rýchlosť prichádzajúceho svetla ako konštantnú hodnotu rovnajúcu sa rýchlosti svetla. ktorou sa jeden pozorovateľ približuje k inému. že rýchlosť svetla je konštantná vo všetkých vzťažných sústavách. V protiklade so všeobecnou intuíciou. V mikroskopickom meradle. To môže spôsobiť deformáciu elektromagnetických vĺn pozostávajúcich z rôznych frekvencií. Michelson-Morleyho experiment. že rýchlosť daná Maxwellovou teóriou je platná relatívne k svetlonosnému éteru. Avšak pri rýchlostiach približujúcich sa rýchlosti svetla sa z výsledkov experimentov stalo jasné. atómami alebo molekulami cez ktoré prechádza. Rýchlosť svetla priamo daná Maxwellovými rovnicami musí byť rovnaká pre každého pozorovateľa – dôsledok znejúci fyzikom 19. každé z nich idúce rýchlosťou 50 km/h. Rýchlosť svetla vo vzduchu je iba o málo menšia ako c. Tento jav sa nazýva lom svetla alebo refrakcia.5 % rýchlosti svetla. ktorú vnímajú oproti sebe letiace vesmírne lode. Keďže rýchlosť svetla v materiáli závisí od indexu lomu a ten závisí od frekvencie svetla. storočia zjavne ako nesprávny. nevnímajú približovanie rýchlosťou 90 % + 90 % = 180 % rýchlosti svetla. Vzájomné pôsobenie s priehľadnými materiálmi Svetlo je pri prechádzaní materiálov spomaľované na rýchlosť menšiu ako c v pomere daným indexom lomu materiálu. očakáva sa. Proces pohlcovania a následného vysielania trvá istý čas. Namiesto toho ukazoval. bral konštantnú rýchlosť svetla za fakt.

potom fotóny konštruktívne interferujú a zosilňujú pozorovanú radiáciu. že fyzikálne zákony nedovoľujú prenášať informácie dômyselnejšie. To môže znamenať iba jediné – rýchlosť svetla sa nikdy nezmenila. +½). nazývané tachyóny.) Za normálnych okolností tieto fotóny vzájomne deštrukčne interferujú a nie je zistené žiadne žiarenie. tunelovanie sa môže zdať. že vysvetľuje veľa kozmologických záhad lepšie ako jej konkurenčná teória rozpínania vesmíru. Ak sa predpokladá. predpokladajúc. Alebo inak. že kvantový stav druhej častice sa získa svoj kvantový stav okamžite po vykonaní prvého pozorovania. spôsobuje spomalenie jeho šírenia. V jednom experimente bola dosiahnutá skupinová rýchlosť laserových lúčov na extrémne krátkej vzdialenosti cez atómy cézia 300-krát c. jedna musí mať spin +½ a druhá −½). Častice cestujúce rýchlejšie ako svetlo. Až do pozorovania sú častice v superpozícii dvoch kvantových stavoch (+½. Ak sa častice oddelia a jedná z nich sa podrobí pozorovaniu na zistenie jej kvantového stavu. Ani v tomto prípade sa však prúdy nepohybujú rýchlosťou prekračujúcou rýchlosť svetla: zdanlivý supersvetelný pohyb je projekcia javu spôsobená objektami pohybujúcimi sa rýchlosťami blízkymi rýchlosti svetla v malom uhle vzhľadom na vzdialenosť pozorovaného objektu. Napríklad kvantové stavy dvoch častíc môžu byť prepojené. že skupinová rýchlosť svetla môže prekročiť c. Pri niektorých ďalších experimentoch súvisiacich s nestálymi vlnami ako napr. boli síce popísané časticovými fyzikmi. že fázová rýchlosť nestálych vĺn môže prekonať c. nárazové vlny je možné vytvoriť elektromagnetickým žiarením. Táto technika ale nemôže byť použitá na prenos informácií rýchlosťou vyššou ako c: rýchlosť prenosu informácie závisí od prednej rýchlosti (rýchlosti. Niektorí fyzici. Ich úlohou by bolo zakričať „Som tu!“ jeden po druhom v krátkych intervaloch meraných hodinkami s tým. ktorý kvantový stav získa prvá častica pri jej pozorovaní. že svetlo sa šírilo v minulosti omnoho rýchlejšie ako je jeho súčasná rýchlosť. Keďže však nie je možné ovplyvniť. nedá sa informácia týmto spôsobom prenášať. čo viedlo k formulácii pravidiel ako no-cloning teoréma. predovšetkým João Magueijo a John Moffat. Ak sa však toto rušenie šíri rýchlejšie ako je rýchlosť fotónov. že nemusia čakať. stav druhej častice je automaticky známy. Takzvaný supersvetelný pohyb (angl.Rýchlosť svetla Svetlo sa po opustení média šíri opäť svojou pôvodnou rýchlosťou bez získania dodatočnej energie. Zdá sa. pri ktorej sa prvý nadnulový pulz pohne dopredu) a súčin skupinovej a prednej rýchlosti je rovný druhej mocnine normálnej rýchlosti svetla v materiáli. narážanie do atómov (hlavne elektrónov) interferuje s elektrickými a magnetickými poľami žiarenia. ale neboli ešte pozorované. V niektorých interpretáciách kvantovej mechaniky môžu byť kvantové javy prenášané rýchlosťami vyššími ako c (v skutočnosti bola interakcia dvoch telies oddelených priestorom bez známeho sprostredkovateľa interakcie dlho vnímaná ako problém kvantovej mechaniky: pozri EPR paradox). potom je z toho možné vydedukovať. avšak aj v tomto prípade skupinová a predná rýchlosť neprekoná c. Hoci to môže znieť paradoxne. (Vo vodiči môže byť táto rovnováha obnovená bez emitovania fotónov. že informácia o kvantovom stave častice je lokálna. Výsledok (analogický k aerodynamickému tresku) je známy ako Čerenkov jav. Elektróny v atómoch izolátora sú vytlačené a polarizované poľom nabitej častice a pri obnovení rovnováhy elektrónov v médiu po skončení narušenia sa emitujú fotóny. superluminal motion) je tiež pozorovateľný pri niektorých astronomických objektoch ako napríklad prúd rádiových galaxií a kvazarov. že sa elektromagnetické žiarenie správa ako vlna. takže stav jednej častice určuje stav druhej častice (napr. že je prekonaná rýchlosť svetla. −½) a (−½. Experimenty naznačujú. Táto teória sa nazýva premenlivá rýchlosť svetla. Jej podporovatelia tvrdia. ako je to v niektorých interpretáciách kvantovej mechaniky. Prechádzaním nabitej častice cez izolátor sa naruší jeho lokálne elektromagnetické pole. Možnosť komunikovať alebo cestovať rýchlejšie ako svetlo je obľúbenou témou vedecko-fantastických diel. podporujú teóriu. pokiaľ budú počuť prechádzajúcu osobu. takže opäť nie je možné preniesť informáciu rýchlejšie ako c. 196 „Rýchlejšie-ako-svetlo“ pozorovania a experimenty Experimentálne dôkazy vykonané v poslednej dobe ukazujú. Táto teória však ešte . Prekonanie skupinovej rýchlosti svetla týmto spôsobom je porovnateľné s prekonaním rýchlosti zvuku usporiadaním ľudí do dlhého radu s veľkými odstupmi.

To bolo dosiahnuté jeho nasmerovaním do masy horúceho rubídiového plynu. že svetlo má konečnú rýchlosť. Empedokles zastával názor. . V roku 2003 uspel Michail Lukin s vedcami Harvardskej univerzity a Lebedevovým inštitútom v Moskve v úplnom zastavení svetla. Z tejto teórie odvodil Heron z Alexandrie argument. Jednou zo starovekých teórií videnia je. že ak by bola rýchlosť svetla konečná. vďaka zasahovaniu dvoch „riadiacich“ lúčov. že svetlo je vyžarované z oka a nie odrážané z iného zdroja do oka. aby sme to mohli vnímať. keďže môže existovať pohyb príliš rýchly na to. Keďže žiadne podobné odchýlky neboli pozorované. Prejavy lomu svetla ako je napríklad dúha sú spôsobené pomalšou rýchlosťou svetla v médiu (v tomto prípade vody). Skupina vedcov pod vedením Lena Haua bola v roku 1999 schopná spomaliť svetelný lúč na rýchlosť asi 17 metrov za sekundu a v roku 2001 dokonca na okamih zastaviť lúč. Francis Bacon tvrdil. že svetlo sa musí pohybovať veľmi rýchlo. Meranie rýchlosti svetla Isaac Beeckman. že rýchlosť svetla musí byť nekonečná.Rýchlosť svetla nezískala širokú podporu. že svetlo putuje neobmedzenou rýchlosťou. Robert Hooke nevysvetľoval negatívny výsledok Galileovho experimentu ako potvrdenie nekonečnej rýchlosti svetla. Descartes tento experiment kritizoval ako zbytočný. René Descartes tvrdil. História Až do nedávnej minulosti bola rýchlosť svetla z veľkej časti iba otázkou dohadov. ale iba ako to. ak by malo svetlo konečnú rýchlosť. Žiadne oneskorenie však nebolo pozorované. Stredoveké a rano-moderné teórie Islamskí filozofi Avicenna a Alhazen verili. ale nie je to pohyb“. Tento experiment uskutočnila Accademia del Cimento z Florencie až v roku 1667 s lampášmi vzdialenými asi 1 míľu. keďže vzdialené objekty ako napríklad hviezdy sa zjavia hneď ako sa otvorí oko. vyvodil. boli by Slnko. musela by byť veľmi veľká. aj keď väčšina ostatných filozofov súhlasila v tomto bode s Aristotelom. Zem a Mesiac viditeľne nezarovnané počas zatmenia Mesiaca. navrhol experiment (1629) pri ktorom by sa pozoroval záblesk z kanóna odrazený zo zrkadla vzdialeného asi míľu. že ak by bola rýchlosť svetla konečná. Johannes Kepler veril. Aristoteles naopak povedal. ktorého atómy sa podľa Lukinových slov správali „ako miniatúrne zrkadlá“. ktorý mal lepšie predpoklady na zistenie konečnej rýchlosti. Aristoteles tvrdil „nápor na silu našej viery je príliš veľký“ aby sme tomu verili. Okrem toho. pretože vo voľnom priestore mu nestoja v ceste žiadne prekážky. 197 Experimenty so spomaľovaním svetla V istom zmysle sa každé svetlo prechádzajúce cez iné médium ako vákuum šíri kvôli refrakcii pomalšie ako c. Dokonca bol Descartes presvedčený. tak by sa zrútil celý systém filozofie. že „svetlo je kvôli prítomnosti niečoho. že svetlo je niečo v pohybe a preto musí cestovanie trvať určitý čas. Descartesov priateľ. keďže experiment počas zatmenia Mesiaca. Podobne za konečnú považovala rýchlosť svetla aj aryanská škola filozofie v starovekej Indii. že rýchlosť svetla je nekonečná. kde by sa rýchlosť svetla merala pozorovaním oneskorenia medzi odkrytím lampáša a jeho vnímania z určitej vzdialenosti. Galileo odporučil experiment (1638). Niektoré materiály však majú neobyčajne vysoký index lomu: obzvlášť vysoká je napríklad optická hustota Bose-Einsteinovho kondenzátu. že to nemusí byť pravda. bol negatívny.

Rýchlosť svetla Prvý kvantitatívny odhad rýchlosti svetla bol v roku 1676 spravený Rømerom. potvrdili predchádzajúce zistenia. Rovnaký úkaz bol následne pozorovaný Rømerom na rotujúcej „škvrne“ na povrchu Jupitera. spomalenia rotácie disku. Rýchlosť svetla publikovaná Fizeauom bola 313 000 kilometrov za sekundu. Bolo jasné. Fizeauov experiment bol koncepčne podobný návrhom Beeckmana a Galilea. že svetlo hviezd dopadajúce na Zem musí dopadať z mierneho uhla. zubov) na disku a rýchlosti rotácie. Túto metódu zdokonalil v roku 1872 Marie Alfred Cornu a v neskôr v roku 1900 Joseph Perrotin. ako sa Zem a Jupiter vzďaľovali. ktorá sa naakumulovala medzi dvoma po sebe nasledujúcimi signálmi. nedostane sa naspäť. ale je stále oveľa vyššia ako akýkoľvek fyzikálny jav známy v tej dobe. V prípade čo i len malého zrýchlenia resp. Výsledkom týchto meraní bola relatívne presne určená rýchlosť svetla na 198 . Pri určitej rýchlosti rotácie disku prejde lúč smerom od zdroja jedným zárezom a pri návrate nasledujúcim zárezom. Pretože Io vchádza/vychádza z tieňu Jupitera v pravidelných intervaloch.5 hodiny. ktorý sa dá vypočítať porovnaním rýchlosti Zeme na jej obežnej dráhe k rýchlosti svetla. Rýchlosť svetla sa dá vypočítať zo známej vzdialenosti zdroja a zrkadla. To bolo spôsobené dodatočným časom. že ak je Jupiter najbližšie k Zemi. V jeho knihe „Opticks“ dokonca publikoval presnejšiu hodnotu rýchlosti svetla – 16 minút za priemer. ktorý bol potrebný pre svetlo na prekonanie dodatočnej vzdialenosti medzi planétami. Bradley vyvodil. Christiaan Huygens vyrátal z tejto astronomickej jednotky a Rømerovho odhadu času rýchlosť svetla na 1 000 priemerov obežnej dráhy za minútu. Táto pozorovaná „aberácia“ bola asi 1/200 stupňa. Prvé úspešné meranie rýchlosti svetla pozemným prístrojom vykonal Hippolyte Fizeau v roku 1849. Takisto pozoroval. Leon Foucault vylepšil Fizeauovu metódu nahradením disku so zárezmi rotujúcim zrkadlom. Michelsonom. Podobne. že ako sa Jupiter a Zem od seba vzďaľovali. predovšetkým Friedrichom von Struve a Magnusom Nyrenom. ktorú sám vyvodil (nie je známe či to bolo z Rømerových dát alebo inak). Približne v tom istom čase bola veľkosť astronomickej jednotky odhadovaná na 140 miliónov kilometrov. Rømer si všimol. Bradleym vypočítaná rýchlosť svetla bola 298 000 kilometrov za sekundu. Lúč svetla bol namierený na zrkadlo umiestnené vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Avšak po pozorovaniach Jamesa Bradleyho (1728) bola hypotéza nekonečnej rýchlosti svetla definitívne odmietnutá. zasiahne lúč samotný disk (jeho zub) a Diagram Fizeau-Foucaultovho prístroja. čo je asi 220 000 kilometrov za sekundu. Aj neskoršie pozorovania javu s troma inými Galileovymi mesiacmi. Na základe týchto pozorovaní Rømer odhadoval. asi o pol roka neskôr. tak mal Io orbitálny prevrat okolo Jupitera každých 42. Foucaultov odhad publikovaný v 1862 bol 298 000 kilometrov za sekundu. ktorý študoval teleskopom pohyb Jupiterovho mesiaca Io. počtu zárezov (resp. kde to bolo ťažšie pozorovať. To je iba o málo nižšia hodnota ako je v súčasnosti uznávaná hodnota. Taktiež Isaac Newton akceptoval konečnú rýchlosť svetla. že na prejdenie priemeru obežnej dráhy Zeme by svetlo potrebovalo 22 minút (čo je dvojnásobok astronomickej jednotky). je možné zmerať trvanie orbitálneho prevratu. Táto hodnota je oveľa menšia ako je súčasne uznávaná hodnota. boli vstupy mesiaca Io do tieňa Jupitera o niečo častejšie. keďže sa Zem a Jupiter približovali. Io vychádzal z tieňa Jupiteru postupne neskôr. Foucaultova metóda bola taktiež použitá Simonom Newcombom a Albertom A. Michelson použil v roku 1926 rotujúce zrkadlá na zmeranie času potrebného pre svetlo na prejdenie vzdialenosti od Mount Wilson k Mount San Antonio a späť. Na ceste od zdroja svetla ku zrkadlu prešiel lúč rotujúcim diskom so zárezmi. že výstupným „signálom“ trvalo dlhšie pokiaľ dosiahli Zem. Aberácia bola rozsiahlo skúmaná počas nasledujúcich storočí. Dokonca ani tieto pozorovania a dôkazy konečnej rýchlosti svetla neuspokojili každého (predovšetkým Jean-Dominiqua Cassina).

Philosophical Transactions XVIII. majúceho iba jednu vlnovú dĺžku) do dvoch v pravom uhle sa od seba šíriacich lúčov bolo použité zrkadlo s tenkou vrstvou striebra. 223–236. pp 237–256. Einsteinova teória bola úplne v súlade s výsledkom experimentu: éter neexistoval a rýchlosť svetla bola rovnaká v každom smere. Comptes Rendus 29. 214. a vo francúzštine ako text: [2]) • Edmund Halley. Po opustení tohto zrkadla sa oba lúče odrážajú schématická reprezentácia Michelsonovho interferometra. Journal des Sçavans. Výsledok experimentu bol negatívny. Referencie Historické referencie • Ole Rømer. No. „Sur une experience relative a la vitesse de propogation de la lumiere“. Philosophical Transactions of the Royal Society no. 132. či Albert Einstein poznal výsledok Michelson-Morleyho experimentu. Cieľom tohto experimentu. • H. Konštantná rýchlosť svetla je jeden zo základných postulátov špeciálnej teórie relativity. 893–894. nazvaného Michelson-Morleyho experiment. 136. Lorentz-Fitzgeraldovu kontrakciu. že experiment vlastne vyvrátil teóriu éteru. reduced to the Julian Stile and Meridian of London“. 7 Décembre 1676.L. bolo meranie rýchlosti Zeme pohybujúcou sa „svetlonosným éterom“ – médiom. Pokrok v oblasti teoretickej fyziky v tom čase už ponúkal alternatívnu teóriu. Po ich následnom zlúčení vznikne vzorka konštruktívnej a deštruktívnej interferencie. 1694. „Démonstration touchant le mouvement de la lumière“. Nie je isté. June 25. že sa prístroj pohyboval so Zemou cez predpokladaný „éter“) zmení dobu. na rozdelenie lúča monochromatického svetla (t. ktorú lúč potrebuje na prekonanie vzdialenosti. 1849. že rýchlosť elektromagnetického žiarenia je konštanta definovaná elektromagnetickými vlastnosťami vákua (permitivitou a permeabilitou). 1677. . ako bol niekoľkokrát medzi zrkadlami – aby prešli oba lúče použitý pre Michelson-Morleyho experiment rovnakú vzdialenosť je počet odrazov pre oba lúče rovnaký (počas skutočného Michelson-Morleyho experimentu bolo použitých viac zrkadiel ako je to znázornené na obrázku). his New and Exact Tables for the Eclipses of the First Satellite of Jupiter. „Monsieur Cassini. čo sa prejaví ako zmena vzorky interferencie. pp. ale jeho negatívny výsledok veľmi pomohol všeobecnému prijatiu jeho teórie relativity.Rýchlosť svetla 299 796 kilometrov za sekundu. (Rømerova práca z 1676 v angličtine a francúzštine ako bitmapa: [1]. Aj malá zmena rýchlosti svetla v oboch ramenách interferometra (kvôli tomu. j. Fizeau.. ktorý tvrdil. pp. že je potrebné na šírenie sa svetla. Ako je to znázornené na nákrese Michelsonovho interferometra. Nov. ktorá ponúkala aj vysvetlenie negatívneho výsledku Michelson-Morleyho experimentu. Ernst Mach bol jeden z prvých fyzikov. V roku 1887 bol uskutočnený fyzikmi Albertom Michelsonom a Edwardom Morleyom významný experiment na meranie relatívnej rýchlosti svetla k pohybu Zeme. o ktorom sa predpokladalo.–Dec. 199 Relativita Vďaka práci Jamesa Clerka Maxwella bolo známe. 90–92.

Comptes Rendus 55. John Wiley & Sons.N. and F. 1862. 200 Moderné referencie • Léon Brillouin. Academic Press Inc. org/ abs/ physics/ 9804020 http:/ / www.J. • A.R. us/ webdocs/ Chem-History/ Roemer-1677/ Roemer-1677. pp 29–32. Foucault. Statistical Method and the Speed of Light“. 1900. Prístupné ako e-print physics/9804020 [4] na arXiv. „Experimental Determination of the Velocity of Light“.A.Rýchlosť svetla • J. 3rd edition. „Determination experimentale de la vitesse de la lumiere: parallaxe du Soleil“. Pearson.A. uwaterloo. Michelson. stats.. ca. fr/ histoire/ roemer. 71–77. 731–734. Oldford. „Measurement Of The Velocity Of Light In A Partial Vacuum“. • Joseph Perrotin. ca/ ~rwoldfor/ papers/ sci-method/ paperrev . • A. Lafayette. Pease. Kak. May 13. USL Press. „The Velocity of Light“. gutenberg. „Scientific Method. 1935. MacKay and R. 2000. Nature. ISBN 0-471-30932-X • Subhash Kak. html http:/ / astro. 501–503. ecp. 792–796. html http:/ / www. 1998. org/ etext/ 11753 http:/ / uk. Statistical Science 15(3):254–278. 26–61. Classical electrodynamics. k12. campus. • John David Jackson. wvusd. Wave propagation and group velocity.W. 1998. Proceedings of the American Association for the Advancement of Science 27. (Prístupne aj on-line: [5]) Referencie [1] [2] [3] [4] [5] http:/ / dbhs. 1878. In T. Rao and S. Michelson. 1975. Comptes Rendus 131. „Sur la vitesse de la lumiere“.L. 1960. arxiv. 2nd edition. 1886. strany 80–90.G. Astrophysical Journal 82. The Speed of Light and Purāṇic Cosmology. • R. (Projekt Gutenberg Etext [3]) • Simon Newcomb. Computing Science in Ancient India. F.

Hoci je väčšina týchto relativistických objektov dnes považovaná za (často veľmi rýchle) rotujúce objekty.Schwarzschildov polomer 201 Schwarzschildov polomer Schwarzschildov polomer (nepresne gravitačný polomer — pozri nižšie) je kritický polomer. je interpretované ako hmotnosť centrálneho objektu a je tzv. Geometria časopriestoru je potom označovaná ako Schwarzschildova. j. Túto metriku možno použiť aj na opis pomaly rotujúcich objektov ako sú hviezdy alebo planéty. Inými slovamia: Objekt menší ako jeho Schwarzschildov polomer sa nazýva čierna diera. vákuové riešenie Einsteinových rovníc gravitácie bez elektrického náboja. ktorý možno vyjadriť ako . Schwarzschildov polomer (t. Čierna diera. Pre rotujúce alebo elektricky nabité teleso (čiernu dieru) je horizont udalostí povrch elipsoidu so stredom v centrálnej singularite. Svoj zmysel však získava až pri opise kompaktných objektov typu neutrónových hviezd alebo čiernych dier (v tejto súvislosti sa tiež hovorí o Schwarzschildovej čiernej diere). pri ktorom prechádza teleso danej hmotnosti v čiernu dieru. Schwarzschildov (alebo gravitačný) polomer. Pre teleso s hmotnosťou M je daný vzťahom kde G je gravitačná konštanta a c je rýchlosť svetla. Súvis s horizontom udalostí a gravitačným polomerom Pre nerotujúce a elektricky nenabité teleso (čiernu dieru) je horizont udalostí povrch gule so stredom v centrálnej singularite. Schwarzschildova metrika teda opisuje časopriestor generovaný statickým (nerotujúcim) guľovým telesom. Zaviedol ho v roku 1916 Karl Schwarzschild. Tento termín sa používa vo fyzike a astronómii. Dve hlavné osi tohto elipsoidu sú potom Schwarzschildov polomer a gravitačný polomer. ktorá sa neprejavuje žiadnou rotáciou ani nábojom. sféricky symetrické. ktorá by mala generovať Schwarzschildov časopriestor je hmotnou guľou. gravitačný polomer) je v tomto prípade polomer tejto gule. bb Schwarzschildova metrika Schwarzschildova metrika je najvšeobecnejšie statické. hodí sa táto metrika na maximálne zjednodušenie opisu fyzikálnych procesov. Metrika Schwarzschildova metrika zapísaná v Boyerovo-Lindquistových súradniciach má tvar kde je gravitačná konštanta. hlavne v teórii gravitácie a všeobecnej teórii relativity.

Schwarzschildova metrika 202 Vlastnosti Schwarzschildova čierna diera sa vyznačuje existenciou horizontu udalostí. fotónová sféra. že pod touto sférou už nemôžu a taktiež na Schwarzschildovej sfére . Singularitu v bode nie je možné odstrániť inou voľbou súradníc a jedná sa teda o fyzikálnu singularitu geometrie časopriestoru. Fotónová sféra je význačná tým. potom vydelením dostaneme Deriváciou tohoto vzťahu a aplikáciou podmienky dostaneme pre polomer fotónovej sféry vyjadrujúcu rovnomernosť kruhového pohybu Fotónová sféra teda leží vo vzdialenosti existovať žiadne kruhové orbity. Schwarzschildova metrika je singulárna pre . ktorý býva v prípade Schwarzschildovej metriky označovaný taktiež ako Schwarzschildova sféra. Ak položíme vo Schwarzschildovej metrike . Okrem Schwarzschildovej sféry existuje okolo Schwarzschildovy čiernej diery tzv. a . na ktorej vykonávajú fotóny rovnomerný kruhový pohyb okolo čiernej diery. Takáto singularita je označovaná ako súradnicová. Singularita na Schwarzschildovej sfére je však dôsledkom nevhodnej voľby súradníc a môže byť odstránená prechodom k inému súradnicovému systému. Je to taká sféra. Pozri aj • • • • • • Metrika Gravitačná singularita Kerrova metrika Reissner-Nordströmova metrika Kerrova-Newmanova metrika Kruskalove-Szekeresove súradnice . Schwarzschildova sféra leží na gravitačnom polomere .

8×1014 Hz. Presnejšie povedané tento rozsah je viditeľným svetlom pre človeka. Prvé úspešné meranie pozemskými prostriedkami vykonal Hippolyte Fizeau v roku 1849. že v tomto rozsahu je najlepšie vidieť. čo je pre človeka už infračervené žiarenie. farba (frekvencia) a polarizácia (uhol vlnenia). Prvé presné meranie vykonal Dán Ole Rømer v roku 1676. • Symbol veličiny: Φ • Základná jednotka: lúmen. značka jednotky: lm Svetlo O svetle vo filozofii pozri svetlo (filozofia) Svetlo je elektromagnetické žiarenie. kde rýchlosť (c). v tomto prípade za 1 sekundu. Pri známej rýchlosti otáčania kolesa vyrátal rýchlosť svetla na 313 000 km/s. . je teda 380 nm (fialová zložka) až 780 nm (červená zložka). že v oblasti viditeľného svetla je maximum elektromagnetického žiarenia zo Slnka dopadajúceho na zemský povrch.Svetelný tok 203 Svetelný tok Svetelný tok je fotometrická fyzikálna veličina. tak aj častice. Viditeľné svetlo Viditeľné svetlo je časť elektromagnetického spektra s frekvenciou 7. ktorá označuje svetelnú energiu. to znamená.5×1014 Hz (hertz) až 3. a vlnová dĺžka (λ) zachovávajú vzťah: a rýchlosť svetla vo vákuu c0 je konštanta. Niektoré druhy živočíchov vnímajú rozsah iný napríklad včely ho majú posunutý smerom ku kratším vlnovým dĺžkam (ultrafialové svetlo). Rozsah vnímaných vlnových dĺžok je daný predovšetkým tým. Presné merania určili rýchlosť svetla na 299 792 458 m/s. Tri základné vlastnosti svetla (a elektromagnetického vlnenia vôbec) sú svietivosť (amplitúda). Pozoroval pohyb planéty Jupiter a jeho mesiaca Io teleskopom a spozoroval odchýlku v zdanlivej dobe obehu Io. ktoré je vďaka svojej vlnovej dĺžke viditeľné okom. alebo všeobecnejšie elektromagnetické vlnenie od infračerveného po ultrafialové. Rýchlosť svetla Rýchlosť svetla bola v histórii veľakrát meraná. Rýchlosť svetla je vo všetkých smeroch vo vákuu rovnaká a nezávisí od vzájomného pohybu zdroja a pozorovateľa. naopak niektoré plazy vnímajú ako viditeľné aj to. Kvôli dualite častice a vlnenia má svetlo vlastnosti ako vlnenia. Je to však energia posudzovaná z hľadiska citlivosti oka na rôzne vlnové dĺžky svetla. frekvencia (f alebo ν). Rømer vyrátal rýchlosť svetla na 227 000 km/s. ktorú zdroj vyžiari za časovú jednotku. Vlnová dĺžka viditeľného svetla vo vákuu. Fizeau poslal zväzok svetla na zrkadlo vložiac mu do cesty točiace sa ozubené koleso.

Svetlo

204

Lom svetla
V rôznych prostrediach sa svetlo šíri rôznou rýchlosťou. Keď svetlo prechádza rozhraním medzi takmito dvomi rôznymi prostrediami, spomaľuje sa (alebo zrýchľuje) a podlieha lomu. Spomalenie v danom prostredí oproti vákuu vyjadruje jeho index lomu n, kde

kde je rychlosť svetla vo vákuu a prostredí n > 1.

rýchlosť svetla v danom prostredí. Index lomu vo vákuu je n = 1 a v inom

Keď svetlo prechádza z vákua/materiálu do iného materiálu/vákua, frekvencia zostáva rovnaká, ale mení sa vlnová dĺžka. Keď lúč nedopadá kolmo na rozhranie, zmení sa aj uhol šírenia. Lom na šošovke sa využíva v okuliaroch, lupách, kontaktných šošovkách, mikroskopoch či refrakčných teleskopoch.

Optika
Veda zaoberajúca sa štúdiom svetla a jeho interakcií s materiálom sa nazýva optika.

Farba a vlnová dĺžka
Rôzne vlnové dĺžky mozog interpretuje ako farby, od červenej s najväčšou vlnovou dĺžkou (780 nm), po fialovú s najmenšou vlnovou dĺžkou (380 nm). Hneď vedľa viditeľného svetla sa nachádza ultrafialové (UV), smerom do kratších vlnových dĺžok, a infračervené žiarenie (IR), smerom do dlhších vlnových dĺžok. Napriek tomu, že ľudia nevidia infračervené žiarenie, môžu ho cítiť receptormi v pokožke ako teplo.

Meranie svetla
Nasledujúcimi veličinami popisujeme svetlo: • • • • jas osvetlenie (jednotka: lux) svetelný tok (jednotka SI: lúmen) svietivosť (jednotka SI: kandela)

Svetlo tiež popisujú: • amplitúda, • farba (alebo frekvencia), a • polarizácia.

Zdroje svetla
• sálanie tepla (žiarenie čierneho telesa) • žiarenie žiarovky • slnečné svetlo • žeravé pevné častice v plameňoch (oheň) • atómová spektrálna emisia (emisie môžu byť stimulované alebo spontánne) • laser a maser (stimulovaná emisia) • LED • plynové výbojky • urýchlenie voľného nosiče prúdu (zvyčajne elektrónu)

Svetlo • chemiluminiscencia • fluorescencia • fosforencia • • • • • • katódové žiarenie bioluminiscencia sonoluminiscencia triboluminiscencia radioaktivný rozpad anihilácia páru častica-antičastica

205

Iné projekty
• • • Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Svetlo Commons ponúka multimediálne súbory na tému Svetlo Wikislovník ponúka heslo slovníka svetlo

Tachyón
Tachyón (gr.) je hypotetická, doteraz nedokázaná častica pohybujúca sa iba nadsvetelnou rýchlosťou, ktorá sa vyskytovala v bozónovej teórii superstrún. Oproti klasickým časticiam by sa tachyóny správali paradoxne - so zväčšujúcou sa energiou by sa spomaľovali a so zmenšujúcou zrýchľovali. Z hľadiska matematického formalizmu sú takéto častice prípustné, ale žiadna všeobecnejšie prijímaná súčasná fyzikálna teória ich neobsahuje, nie sú potrebné k vysvetleniu žiadneho pozorovaného javu. Podľa princípu Occamovej britvy sa teda predpokladá, že neexistujú.

Externé odkazy
• FILIT [1] – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Referencie
[1] http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvt/ tachyon. html

Teória relativity

206

Teória relativity
Teória relativity Alberta Einsteina je dvojica fyzikálnych teórií: špeciálna teória relativity a všeobecná teória relativity. Tieto teórie boli zostavené, aby vysvetlili fakt, že elektromagnetické vlny nepodliehajú Newtonovským pohybovým zákonom. Bolo dokázané, že sa pohybujú konštantnou rýchlosťou, nezávisle na pohybe pozorovateľa. Základnou myšlienkou je, že dvaja pozorovatelia, ktorí sú vo vzájomnom pohybe, odmerajú odlišné časové a priestorové intervaly tých istých udalostí, ale fyzikálna podstata pozorovaného javu bude pre oboch rovnaká.

Pozri aj
Podrobné spracovanie sa nachádza v článkoch: • všeobecná teória relativity • špeciálna teória relativity

Historicko-filozofické vplyvy
Pre väčšinu ľudí, ktorým bola newtonovská fyzika so svojimi priamkami a pravými uhlami dokonale zrozumiteľná, sa relativita stala len neurčitým zdrojom znepokojenia. Chápali ju tak, že absolútny čas a absolútna dĺžka už ((9-10)) neplatia, že pohyb je krivočiary. V kozmickom dianí odrazu prestala existovať istota. 'Doba sa vymkla z kĺbov,' poznamenal kedysi smutne Hamlet. Teraz to bolo tak, ako keby sa zemská os vymkla z ložísk a Zem sa potácala vesmírom bez uznávaných meradiel a pravidiel. Začiatkom dvadsiatych rokov sa po prvý raz medzi obyčajnými ľuďmi objavil názor, že niet nijakých absolútnych hodnôt. A že to platí nielen o čase a priestore, ale aj o dobre a zle a vedení a vôbec o všetkých hodnotách. Relativita sa začala omylom - a možno osudovo - zamieňať za relativizmus. Toto nepochopenie verejnosti neskľučovalo nikoho viac než samotného Einsteina.

Iné projekty
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Teória relativity

Teória strún

207

Teória strún
Teória strún je jednou z teórií všetkého. Teória strún predpokladá, že základnými stavebnými kameňmi hmoty nie sú bezrozmerné častice, ale jednorozmerné struny, ktoré vibrujú rôznymi spôsobmi, zodpovedajúcimi rôznym druhom častíc. Všetky interakcie sa redukujú na spájanie a rozpájanie strún. Teória strún zjednocuje všeobecnú teóriu relativity a kvantovú mechaniku, ktoré sú inak nezlúčiteľné. Podľa M-teórie má vesmír namiesto štyroch rozmerov jedenásť rozmerov, z toho jeden časový a 10 priestorových. Dodatočné rozmery sú však zvinuté do malej veľkosti, preto unikajú priamemu pozorovaniu. V súčasnosti existuje päť konzistentných, ale vzájomne sa odlišujúcich teórií strún. Tieto teórie sú však pevne zviazané dualitami, objavenými v druhej strunovej revolúcii v roku 1995. Pomocou týchto dualít zjednocuje tieto teórie tzv. M-teória. Táto teória môže existovať v 11 rozmeroch priestoročasu. Mnoho vlastností M-teórie ešte nie je vysvetlených. V súčasnosti je teória strún najrozvinutejším pokusom svetových fyzikov vysvetliť pojmy ako sú hmota, priestor a čas. Struny a superstruny sú podľa tejto teória tým, čo je základom reality týchto troch pojmov. Povedané kvantitatívnou logikou, struna je základnou jednotkou, ktorá umožňuje to, že priestor existuje. Je to vibrujúca forma energie, pričom existujú struny uzavreté a struny otvorené, s oboma koncami ukotvenými v "našom" časopriestore. Práve existencia uzavretých strún je podľa niektorých fyzikov príčinou toho, že gravitácia je tak slabá sila v porovnaní napríklad s elektromagnetickou silou, je totiž slabšia rádovo 10−36 krát. Uzavreté struny, z ktorých sú niektoré (čo je dané ich vibrovaním) nositeľmi gravitácie majú schopnosť uniknúť z nášho rozmeru do iného a tým sa dramaticky znižuje gravitačný efekt v našej realite.

Princíp
V podstate hmota - rôzne atómy, či presnejšie ich stavebné prvky je vlastne to, ako struny vibrujú. Teória hovorí, že struny sú tak malé, že pokiaľ by sme si predstavili atóm ako našu slnečnú sústavu, struna je veľká len asi ako strom. Na mikroúrovni, v tzv. kvantovom svete bolo potrebné vyriešiť hlavne problém neurčitosti (Heisenbergov princíp neurčitosti). Prepojenie týchto dvoch svetov umožnila teória strún, ktorá hovorí, že všetko vo vesmíre je vyplnené extrémne malými vibrujúcimi strunami energie, pričom však struny môžu taktiež nadobúdať extrémne veľké rozmery, kedy sa hovorí už o membránach, či rovno bránach, ktoré môžu byť priamo vesmírom samotným, čiže pri uznaní možnosti paralelných vesmírov je táto úvaha v množnom čísle. Popularizátorom teórie strún je americký astrofyzik Brian Greene. Greene stručne uvádza, že struna je vlastne tým, čo priamo prepája kvantový svet a makrosvet tým, že kvantovú neurčitosť a chaotičnosť "stlmuje" svojou imanentnou integračnou charakteristikou, pričom vytvára akési tunely ustáleneho stavu a práve tieto tunely sú vlastne podstatou superstrún, membrán či brán, ktoré v konečnom dôsledku tvoria vlastne vesmír ako celok nachádzajúci sa v nejakej vyššej štruktúre. Teória strún vychádza z fyzikálne overených vlastností vesmíru - aspoň na úrovni teoretickej fyziky - ako aj zo schopnosti vysvetliť prepojenie veľmi malého a veľmi veľkého priestoru v tzv. kvantovej teórii vesmíru a gravitáciu, ktorá je inak len obecne vysvetľovaná ako zakrivenie priestoru hmotnými subjektami, pričom bez strún ako základného pletiva vesmíru by bol prenos gravitačnej či akejkoľvek inej energie v podstate nemožný, resp. teoreticky by zostával len popísaný, no nie vysvetlený. Teória strún, či teória všetkého založená na akceptácii existencie strún spája tzv. Štandardný model vyvinutý americkým fyzikom Stevenom Weinbergom a vysvetľujúci fungovanie troch základných samostatných síl elekromagnetickej, silnej jadrovej sily a slabej jadrovej sily s pôsobením gravitácie, v jadre ktorej je struna ako nositeľ gravitácie, nahrádzajúca dovtedy hypotetickú nehmotnú časticu. Ďalším významným vedcom v oblasti teórie strún je Edward Witten , americký teoretický fyzik. Witten pri skúmaní tzv. superstrún navrhol jednotiacu teóriu strún, tzv. M-teóriu, kde vysvetľuje problém nezrovnalostí v rôznych nezávislých teóriách všetkého, ktorých bolo pôvodne päť. Rozpracoval teorém pozitívnej energie , ktorý hovorí, že

Teória strún za predpokladu dominantnej energetickej podmienky, masa asymptoticky plochého priestoročasu je ne-negatívna, vrátane problematiky spinorov vo všeobecnej teórii relativity. Venuje sa otázkam supersymetrie a Morseho teórii, ktorá analyzuje topológiu mnohosti štúdiom diferenciálnych funkcií . Supersymetria hovorí, že každá elementárna častica má vždy svoju partnerskú časticu, ktorá sa od svojho partnera líši polovicou spinu (tzv. superpartneri), t. j. pre každý bozón existuje vždy korešpondujúci fermión . Samotná M-teória v súlade s teóriou strún predpokladá, že existuje až 11 dimenzií priestoru, a hovorí o dynamike nízkej entropie, t. j. o interakcii supergravitácie , s dvoj- a päťdimenzionálnymi membránami. Podrobný výklad (preklad z anglickej Wikipedia) Teória strún je teória vo vývoji v oblasti časticovej fyziky, ktorá sa pokúša zjednotiť kvantovú mechaniku a všeobecnú relativitu.[1] Teória strún hovorí, že elektróny a kvarky vnútri atómov nie sú objektami s nulovými dimenziami, ale skôr jednorozmerné oscilujúce linky ("struny"), ktoré majú len dĺžku, avšak nie výšku či šírku. Teória tvrdí, že tieto struny môžu vibrovať, čím dávajú pozorovaným časticiam ich vôňu, náboj, hmotnosť a spin. Najranejší strunový model, bozónické struny, zahŕňal len bozóny, hoci tento pohľad sa vyvinul do teórie superstrún, ktorá tvrdí, že spojenie je ("supersymetrické"), t. j. že existuje medzi bozónmi a fermiónmi, dvomi fundamentálnymi rozdielnymi typmi častíc. Teória strún si taktiež vyžaduje existenciu niekoľkých dodatočných, nepozorovateľných dimenzií vesmíru, ktoré sa pridávajú k našim trom priestorovým dimenziám (výška, šírka a dĺžka) a štvrtej dimenzii času. M teória napríklad vyžaduje, aby priestoročas mal jedenásť dimenzií.[2] Teória má svoj pôvod v duálnom rezonančnom modeli - prvýkrát navrhnutom v r. 1969 Gabrielom Venezianom, ktorý popísal silne interagujúce hadróny ako struny. Odvtedy sa pojem teória strún rozvinul, aby zahrnul akúkoľvek zo skupín príbuzných teórií superstrún. Dá sa povedať, že "struny" už nie sú viac považované za fundamentálne pre teóriu, ktorú je možné formulovať taktiež ako body alebo povrchy. Bolo rozvinutých päť veľkých teórií strún, každá s inou matematickou štruktúrou, pričom každá svojím spôsobom najlepšie popisovala iné fyzikálne okolnosti. Hlavnými rozdielmi medzi jednotlivými teóriami boli principiálne počty dimenzií v ktorých sa struny vyvíjali, ako aj ich charakteristiky (niektoré boli otvorené slučky, iné uzavreté slučky, ap.), avšak všetky tieto teórie sa zdali byť správne. V polovici 90-tych rokov, strunový teoretický fyzik Edward Witten z Institute for Advanced Study usúdil, že päť veľkých verzií teórie strún v skutočnosti mohli popisovať jeden a ten istý fenomén z rôznej perspektívy. Wittenova výsledná M-teória, navrhnutá ako zjednotenie všetkých predchádzajúcich superstrunových teórií tvrdí, že struny sú jednodimenzionálne "krajce" dvojdimenzionálnych membrán vibrujúcich v 11-dimenzionálnom priestore. Ako výsledok mnohých vlastností a princípov zdieľaných týmito prístupmi (ako je holografický princíp), ich vzájomnou logickou konzistenciou a faktom, ktorý niektorí zahrnuli do štandardného modelu časticovej fyziky, mnoho veľkých žijúcich fyzikov (ako sú Edward Witten, Juan Maldacena a Leonard Susskind) je presvedčených, že teória strún je krokom smerom k správnemu fundamentálnemu popisu vesmíru.[3] [4] [5] [6] Teória strún je prvým kandidátom pre teóriu všetkého (TOE), spôsob popisu známych fundamentálnych síl (gravitačnej, elektromagnetizmu, slabej sily, silnej sily), hmoty (kvarkov a leptónov) v matematicky úplnom systéme. Avšak prominentní fyzici ako sú Richard Feynman a Sheldon Lee Glashow kritizovali teóriu strún za to, že neposkytla žiadne kvantitatívne experimentálne predpovede.[7] [8] Ako akákoľvek iná teória gravitácie, všeobecne sa predpokladá, že testovanie teórie priamo by si vyžadovalo extrémne drahé technické riešenia. Hoci priame experimentálne testovanie Teórie strún zahŕňa veľké výskumy a vývoj systémov, existuje niekoľko nepriamych experimentov, ktoré môže čiastočne potvrdiť Teóriu strún. Supersymetria (myšlienka rozvinutá začiatkom 70. rokov počas výskumov na Teórii strún) je teoreticky ustanovená prostredníctvom Teórie strún a zdá sa, že sa rozvíja do súčasnej experimentálne pochopenej Fyziky vysokých energií (Časticová fyzika) (Supersymetria by snáď mohla byť objavená v CERNe, kde sú skúmané energie, ktoré by mohli motivovať objavenie sa supersymetrických častíc). Taktiež existencia dodatočných kompaktifikovaných dimenzií (Calabi-Yau priestorovosť) by pravdepodobne mohla byť objavená v CERNe permeáciou gravitónu do vyššieho dimenzionálneho priestoru (Membrána (M-Teória)).

208

Levels of magnification: 1. avšak dlhotrvajúce. Existujú známe konfigurácie.Matter 2. buď ako Nambu-Gotova akcia alebo Polyakovovova akcia. Nie je zatiaľ známe. Slovo brána. základnej teórie silnej jadrovej sily. Čierna diera-ako čierne p-brány sú identifikované s D-bránami. . hmotnosť a spin. ktoré sú koncovými bodmi pre struny a táto identifikácia sa nazýva kalibračno-gravitačná dualita. avšak môžu sa okolo nej kĺzať. nazývané brány. metastabilné. Keďže o teórii strún sa všeobecne predpokladá. Teórie strún taktiež zahŕňajú objekty všeobecnejšie ako len struny. Pri absencii externých interakcií. že elektróny a kvarky vnútri atómu nie sú 0-rozmerné objekty. ako sú D-brány. či teória strún má takéto riešenie. so svojou hmotnosťou. ale 1-dimenzionálne struny.Electron 5. čierne p-brány a Neveu-Schwarzove 5-násobné brány. ktoré popisujú všetky pozorované základné sily a hmotu.Protons. Úplná teória zatiaľ nemá uspokojivé definície pre všetky okolnosti. že existuje najmenej jedno metastabilné riešenie. Kompletná kvantová mechanika brán vyššej dimenzie sa nedefinuje ľahko a vlastnosti teórie strún pokiaľ ide o kozmologické usporiadanie (časovo-závislé prostredie) ešte nie sú plne vypracované. s malou kozmologickou konštantou. Koncové body strún sa nemôžu odtrhnúť od D-brány. sa odkazuje na varietu vzájomne prepojených objektov. Kvantová mechanika strún implikuje tieto oscilácie ako diskrétne vibračné módy. ktorá obsahuje tmavú hmotu a priechodný mechanizmus pre kozmickú infláciu. dávajúc pozorovaným časticiam ich vôňu. neutrons. Rozdeľovanie a spájanie strún korešponduje s emisiami a absorpciou častice. ktorá určuje vlastnosti nášho vesmíru (pozri topológia teórie strún). Toto vedie mnohých vedcov k presvedčeniu. čo vytvára interakcie medzi časticami. odvodené od "membrána". ktoré sú nabitými zdrojmi pre diferenciálnu formu zovšeobecnenia vektorového potenciálu elektromagnetického poľa. strunová dynamika sa riadi napätím a kinetickou energiou. taktiež nie je jasné. či existuje nejaký princíp. ktorá popisuje. že sa jedná o správny popis nášho vesmíru. Subatomic level -.[13] Existujú tiež iné konfigurácie s odlišnými hodnotami kozmologickej konštanty. Výskum v tejto ekvivalencii viedol k novým poznatkom ohľadom kvantovej chromodynamiky. spinom a nábojom určeným strunovou dynamikou. Molecular level 3. Tieto objekty sú vzájomne prepojené prostredníctvom systému dualít. Atomic level -. Základné vlastnosti Teória strún môže byť formulovaná pokiaľ ide o akčný princíp. ktoré v kombinácii produkujú osciláciu. až kým sa nestretnú s D-bránami. koľko voľnosti teória ponecháva pre výber detailov. ktoré je kvantitatívne identické so štandardným modelom. ktoré sú tzv.Teória strún 209 Prehľad Teória strún tvrdí. mnoho vedcov dúfa. náboj. Macroscopic level . čím sa táto teória stáva teóriou všetkého. ako ani to. kde sa môžu otvoriť do 1-dimenzionálnych liniek. Tieto struny sa môžu pohybovať a vibrovať. priestoročasovú konfiguráciu. podľa ktorého teória strún vyberá svoj vákuový stav. avšak s nulovou kozmologickou konštantou a niektorými novými poľami. String level Pri vzdialenostiach presahujúcich rádium strún. keďže struny sú najpriamočiarejšie definované prostredníctvom perturbačnej teórie.[9] [10] [11] [12] Struny vytvárajú uzavreté slučky. Subatomic level . že je konzistentná s kvantovou gravitáciou. každý oscilačný mód sa správa ako rozdielny druh častice. Ide o rozšírené objekty. ako sa struny pohybujú v priestore a čase. and electrons 4.Quarks 6. spektrum teórie.

a jedným otvoreným strunovým módom fotón. častice ktoré sa. a tak ich svetová obálka vyzerá ako rúrka. ako napríklad fotón. ktorý je ohraničený. alebo. V skutočnosti by gitarové struny boli každou dimenziou a struny by mohli vibrovať akýmkoľvek smerom. Napätie kvantovej struny je úzko prepojené na jej veľkosť. Napríklad. Jediným rozdielom je. Niektoré kvalitatívne vlastnosti kvantových strún možno pochopiť jednoduchým spôsobom. všeobecnejšie. ktorú majú dva samostatné koncové body. ale aj v iných dimenziách. Riemannov povrch (2-dimenzionálne orientovaný priestor bez hraníc (t. Teórie strún. 210 Obálka sveta Pohyb bodovej častice je možné popísať náčrtom grafu jej pozície (v jednej alebo dvoch dimenziách) oproti času. Avšak. ktorý ju udržiava "napnutú". V dôsledku toho. Otvorená struna vyzerá ako krátka linka. spektrum častíc obsahuje len bozóny. tak uzavreté struny. čo dáva dve odlišné spektrá. všeobecnejšie. Jej napätie bude mať tendenciu ku kontrakcii na stále menšiu slučku. Klasická intuícia hovorí. podobný popis grafom je možný pre postup struny v čase. bozóny sú príčinou radiácie. Charakteristická veľkosť strunovej slučky bude rovnováha medzi silou napätia. Teória strún obsahuje ako otvorené struny. vo väčšine teórií strún. Napríklad. zahŕňal iba bozóny. matematických vzťahov medzi bozónmi a fermiónmi. vytvoriac uzavretú strunu. struna (jednorozmerný objekt — linka) sleduje povrch (dvojrozmerného priestoru). avšak všetky sa dnes považujú za rôzne limity M-teórie. Najranejší strunový model bozónických strun. veľmi podobné bežným strunám urobených z dvojvlákna. ale nie hmoty. Rôzne módy struny (reprezentujúce rôzne častice ako sú fotón alebo gravitón) sú povrchové vlny tohto priestoru. ako môže teória strún obsahovať fermióny je vo svojom základe vedené objavením supersymetrie. ktorá je tvorená fermiónmi. ktoré obsahujú fermionické vibrácie sú známe ako superstrunové teórie. ako napríklad fotón (alebo. Tento model popisuje. že by sa mohlo scvrknúť na bod. Pretože dva konce otvorenej struny sa môžu vždy stretnúť a spojiť. j. že gitarová struna je len 2-dimenzionálna a môžete ňou pohybovať nahor a nadol. Analogicky. akúkoľvek kalibračnú teóriu). bez hrán). Výsledný obrázok popisuje svetovú linku častice (jej 'históriu') v priestoročase. všeobecnejšie. niekoľko rôznych druhov bolo popísaných. ako vyplýva z názvu.Teória strún Analógiou pre módy strún je gitarová struna produkujúca množstvo rozličných hudobných tónov. Zisťovanie toho. Analogicky. Uzavreté struny vyzerajú ako malé slučky. že častice by sa mohli pohybovať nielen v našej dimenzii. toto napätie sa považuje za fundamentálny parameter teórie. kvantovo-gravitačnú teóriu. ktorá taktiež zahŕňa (ak sú obsiahnuté aj otvorené struny) kalibračné polia. čo by znamenalo. ktorá ju zmenšuje a efektom neurčitosti. teória je zásadne nestabilná. Riemannov povrch. Na dôvažok. minimálna veľkosť struny je v závislosti na strunovom napätí. ktoré tvoria kompletnú slučku. alebo. a to v dôsledku rozkladu (prinajmenšom čiastočne) priestoročasu samotného. Navyše. Tieto dva rôzne typy strún sa správajú mierne odlišným spôsobom. kvantové struny majú napätie. riadia istými vymedzenými pravidlami správania. tento model nie je bez problémov. ale toto by porušilo Heisenbergov princíp neurčitosti. rôzne tóny korešpondujú s rôznymi časticami. . v dostatočne nízkych energiách. známeho ako obálka sveta. strunové teórie bez uzavretých strún neexistujú. Uvažujme o uzavretej strune. a tak je svetová obálka vyzerá ako prúžok. jedným uzavretým strunovým módom je gravitón. ktorá sa pohybuje v priestore bez externých síl. Stručne povedané.

uzavretá typ I. rokov boli strunoví teoretici presvedčení. že sú nezávislé. akokeby išlo o špeciálne prípady nejakej fundamentálnejšej teórie (ktorá sa považuje za M-teóriu). svetová obálka u týchto teórií je ne-orientovateľným povrchom. sú kvantity.[14] Myslelo sa. kde sa delí. . Dve teórie sú potom duálne vzájomne pokiaľ ide o ich transformáciu. že z týchto piatich teórií len jedna je správna teória všetkého. Tieto teórie sa nazývajú neorientované. že existuje päť rôznych teórií strún: otvorená typ I. a teória pre dve vône heterotickej struny (SO(32) a E8×E8). U-duality prepájajú T-duality a S-duality. Preto tieto procesy sú integrálnou súčasťou teórie a sú popísané rovnakou dynamikou ako kontrola strunových módov. Toto sa odráža vo forme ich svetovej obálky (presnejšie. jej svetová obálka bude vyzerať ako jednoduchá rúrka rozpojená na dve (často nazývaná nohavice — pozri obr. Ak sú dve teórie prepojené dualitnou trasformáciou. Napríklad. že prvá teória sa nejakým spôsobom môže transformovať tak aby vyzerala ako druhá teória. Interaction in the subatomic world: world lines of point-like particles in the Standard Model or a world sheet swept up by closed strings in string theory Proces deliacej sa struny (alebo spájajúcej sa struny) je globálny a nie lokálny proces svetovej obálky: lokálne. Formálne. uzavretá typ IIB. silným a slabým a takto sa týchto päť veľmi odlišných teórií strún mohlo vzájomne prepojiť. Povedané ináč. znamená to. Duality Koncom 80. Dnes panuje názor. Tieto duality prepájajú kvantity. jej svetová obálka bude vyzerať ako jednoduchá rúrka rozdelená na dve neskôr spojené. tieto dve teórie sú matematicky odlišné popisy tohto istého javu. V niektorých strunových teóriách (a to pre uzavreté struny v type I a niektorých verziách bozónických strún).Teória strún 211 Struny sa môžu rozpájať a spájať. uzavretá typ IIA. v jej topológii). svetová obálka vyzerá rovnako všade a nie je možné určiť jeden bod svetovej obálky. Tieto teórie sú prepojené prostredníctvom transformácií nazývaných duality. o ktorých sa tiež myslelo. T-duality sa týkajú rozdielov u veľkých a malých vzdialeností. napravo). Mierky veľkých a malých vzdialeností. ako aj silná a slabá sila. Otvorená struna robiaca to isté bude mať svetovú obálku vyzerajúcu ako kruh pripojený na dva prúžky. sa struny môžu deliť a spájať v opačnom smere ako v Möbiusovom prúžku alebo u Kleinovej fľaše). s desiatimi priestoročasovými dimenziami kompaktifikovanými na štyri. kým S-duality sa týkajú rozdielov medzi silnou a slabou silou. čo sa rovnalo fyzike pozorovanej v našom dnešnom svete. ak sa uzavretá struna rozpojí. čo tiež vyzerá ako torus napojený na dve rúrky (jedna predstavujúca vchádzajúcu strunu a druhá vychádzajúcu). Ak sa rozpojí uzavretá struna a jej dve časti sa neskôr spoja. ktoré boli vždy poznačené veľmi rozdielnymi limitami správania sa fyzikálneho systému ako v klasickej teórii poľa. tak v kvantovej časticovej fyzike. že tento obrázok nebol správny a že týchto päť teórií strún je vzájomne prepojených. Avšak struny môžu zastrieť rozdiely medzi veľkým a malým. a že táto teória bola teóriou s nízkym energetickým limitom.

"kritických dimenziách". vrátane časového smerovania). Počet dimenzií nie je fixovaný žiadnym konzistentným kritériom. pravo. t. len uzavreté struny viazané na D-brány. Veľkosť tohto príspevku závisí na počte dimenzií. j. prečo sú možné riešenia plochého priestoročasu. nazvaná tachyón. Ďalej. j. len sily. skupinová symetria je SO(32) Supersymetria medzi silami a hmotou. ako s otvorenými tak s uzatvorenými strunami. a to z kvantovej fluktuácie v strune.a ľavotočivé struny sa líšia. heterotic. 7 or 9 — v type IIA a párne — 0. Kozmologické riešenia existujú v širšej variete dimenzionalít a tieto sa líšia rôznymi dimenziami—presnejšie rôznymi hodnotami "efektíveho centrálneho náboja". len uzavreté struny viazané na D-brány. 3. ako s otvorenými tak s uzatvorenými strunami. ale úplne iným typom matematickej kvantity. skupinová symetria je E8×E8 IIA 10 IIB 10 HO 10 HE 10 Všimnite si. rátajúcim stupne voľnosti. Toto je možné pochopiť lepšie konštatovaním. so štyrmi pozorovateľnými dimenziami. Teória strún dovoľuje vztiahnuť počet rozmerov na skalár potenciálnej energie. Technicky. t.Teória strún 212 Strunové teórie Typ Časopriestorové dimenzie 26 Bozónické Detaily len bozóny. potom teória strún požaduje desať rozmerov. 5. len uzavreté struny viazané na D-brány. pravo. ktoré sa redukujú na dimenzionalitu v slabo zakrivených režimoch—sú prepojené dynamickými vzťahmi. že pre každý samostatný počet predpovedaných dimenzií existuje kalibračná anomália. nie fermióny. skupinová symetria je SO(32) Supersymetria medzi silami a hmotou. Hmotnosť fotónu. nie hmota. kedy pozícia v niektorých z dimenzií nie je popísané reálnym číslom. ako aj vesmíry až s desiatimi plochými priestorovými rozmermi a taktiež prípady. častica nesúca náboj vzťahujúci sa na neporušenú kalibračnú symetriu) musí byť nehmotná. bez tachyónov.a ľavotočivé struny sa líšia. hlavný nedostatok: častica s imaginárnou hmotnosťou. a kalibračná anomália môže byť vyvážená zahrnutím netriviálnej potenciálnej energie do rovnice pre riešenie pohybu. j.[15] Jednou z takýchto teórií je 12-rozmerová M-teória. I 10 Supersymetria medzi silami a hmotou. bez tachyónov. ktoré sú membránami nižšej dimenzionality (ich rozmery sú nepárne — 1. bez tachyónov. 6 or 8 — v type IIB. ktorý reprezentuje fotón. že priestoročas musí mať 11 dimenzií. že obsahuje predpovede o extra dimenziách.heterotická. avšak riešenia plochého priestoročasu predsa len existujú v tzv. že typ IIA a typ IIB teórií strún umožňujú pohyb cez 10-dimenzionálny priestoročas (nazývaný jadro). t. A tak pojem priestoročasu nie je fixovaný strunovou teóriou: najlepšie je ho myslieť ako rôzny v rôznych okolnostiach. Preto. kde jedenásta dimenzia je veľmi malý kruh alebo priamka a ak sú tieto formulácie považované za základné. absencia potenciálnej energie v "kritickej dimenzii" vysvetľuje. predstavujúca nestabilitu v teórii.[2] v protiklade k obyčajným trom priestorovým dimenziám a štvrtej dimenzii času. ktorá je predpovedaná teóriou strún závisí od energie strunového módu. fotón v plochom priestoročase . keďže pre väčší počet dimenzií existuje viac možných fluktuácií v strunovej pozícii. Extra dimenzie Zaujímavou črtou teórie strún je. nehmotné fermióny sú ne-chirálne Supersymetria medzi silami a hmotou. tieto teórie vyžadujú vloženie dodatočných dimenzií "oboma rukami". len uzavreté struny. ktorá požaduje. nehmotné fermióny sú ne-chirálne Supersymetria medzi silami a hmotou. Avšak teória taktiež popisuje vesmíry ako je ten náš. bez tachyónov. 2. bez tachyónov. Táto energia zahŕňa príspevok z Casimirovho efektu. a tento počet je fixný a nezávislý na potenciálnej energii. že fotón zahrnutý v konzistentnej teórii (technicky. 4.[16] Nič v Maxwellovej teórii elektromagnetizmu alebo Einsteinovej teórii relativity nedáva tento druh predpovedí. Pôvodné teórie strún z 80-tych rokov popisujú špeciálne prípady M-teórie. toto sa deje kvôli tomu. kým otvorené struny majú konce pripojené na D-brány.

že má len jeden rozmer. ktorá je dostatočne malá. alebo experimenovaním s častiacami s extrémne malou vlnovou dĺžkou (rádu polomeru kompaktnej dimenzie). ako sa človek približuje k hadici.[18] Počínajúc akoukoľvek dimenziou väčšou ako štyri. s G2 holonómiou. j. ich dôkaz je. Strunové teórie plochého priestoročasu sú 26-dimenzionálne v bozónickom prípade. tri dimenzie priestoru plus dimenzia času) podpriestore plného vesmíru. obsahujúc straty (vrstvy) rôznych dimenzií. Pre zachovanie vysokého stupňa supersymetrie. že sú nezistiteľné súčasnými experimentami.Teória strún bude nehmotný—a teória konzistentná—len pre konkrétny počet dimenzií. že obsahuje aj ďalší rozmer. že takýto kozmický scenár je realistický. 26 dimenzií pochádza od Polyakovovej rovnice. v akomkoľvek experimente. Avšak. takéto geometrie sa vyskytujú prirodzene ako Calabi-Yauove kompaktifikácie. ako sa tieto redukujú na štvor-dimenzionálny priestoročas. ktoré sú tak malé. kým superstrunové teórie a M-teórie zahŕňajú 10 alebo 11 dimenzií pre ploché riešenia. podobné prasklinám na kuse papiera alebo v kryštáli. 6-dimenzionálna priestorovosť musí mať SU(3) štruktúru. Štandardnou analógiou pre toto je uvažovanie o viacrozmernom priestore ako o hadici. ktorá je opäť špecifický. aby sme mohli obývať 3+1 dimenzionálnu vrstvu. zvláštny prípad (beztorznosti). aby sa vošla do hadice. ktorá bola možná predpokladom o supersymetrii. extra kompaktné dimenzie sú "viditeľné" len pri extrémne malých vzdialenostiach. ako je reflektované v ich holonómii. Kompaktné dimenzie Na vyriešenie tohto očividného nesúladu boli navrhnuté dva spôsoby. šesť alebo sedem extra dimenzii. Neskorší pokrok bol urobený konštruovaním realistickejších kompaktifikácií bez stupňa voľnosti Calabi-Yau alebo bez G2 priestorovostí. Ak sú takéto podmnožiny výnimočnými sústavami v rámci priestoru s väčším počtom dimenzií. alebo ak do nej "vhodíme" dostatočne malé objekty.[17] Keď sa urobí prepočet. ktorý robíme hádzaním gúľ do hadice by jediný dôležitý pohyb bol jednorozmerný. Podsúčet X sa rovná vzťahu fotónovej fluktuácie v lineárnej dimenzii. U bozónických strunových teórií. je nevyhnutné uvažovať. Navyše. priestoročas môže byť taktiež stratifikovaný. Takéto priestory boli študované pri pokusoch prirovnať teóriu strún k 4-rozmernému štandardnému modelu. jednoduchý priestor. čím sa stáva Calabi-Yauovým priestorom.[20] nebolo známe. až do práce Randalla a Sundruma. A tak. dĺžku. Hodiac takúto guľu do hadice. kritická dimenzionalita nie je štyri ako by sme sa mohli domnievať (tri osi priestoru a jedna času). ktorá je SU(3) holonómiou. Podobne. že gravitácia tiež môže byť vhodne lokalizovaná na podpriestor. zdá sa. Scenár univerzálnej svetovej brány Ďalšom možnosťou je. mravec idúci vnútri nej by sa pohyboval v dvoch dimenziách (a mucha vletiaca doň v troch). čo v kvantovej mechanike znamená veľmi vysoké enerie (pozri dualita vlnovej častice). Táto "extra dimenzia" je viditeľná len z relatívnej blízkosti hadice. táto by sa viac-menej pohybovala len jedným smerom. kde sa susedný priestor významne líši od výnimočného podpriestoru samotného. Ak je hadica nazeraná z dostatočnej vzdialenosti. a 7-dimenzionálna priestorovosť musí mať štruktúru G2i.[19] Tieto "výnimočné súbory" sú v Calabi-Yauovom priestore n-množiny a môžu byť popísané ako podpriestory bez lokálnych deformácií. čiastočne v dôsledku Calabi-Yau manifold (3D projection) výpočtovej jednoduchosti. a to pozdĺžne.[21] Takéto 213 . Prvým je kompaktifikovať extra dimenzie t. že sme "uväznení" v dimenzionálnom (t. potom typicky existujú vhodne umiestnená hmota a Yang-Millsove kalibračné polia. predstame si guľu. priemer. j. zisťuje. Avšak. Skutočne. tieto kompaktifikácie musia byť veľmi špeciálne.

Hovorí sa. a tak máme gravitačnú teóriu priestoročasu s poľami pozadia. Preto v takýchto prípadoch je často uvádzané. D-brány sú definované faktom. takže panuje taktiež nezhoda medzi strunovými teoretikmi pokiaľ ide o duality aplikované na rôzne modely. ktoré sú príčinou vzniku Neabelianskej kalibračnej teórie. D-brány sú objektami. Ide o membrány rozličnej dimenzionality (od nula dimenziálnej membrány — čo je fakticky bod — cez 2-dimenzionálne membrány. Opis duality V istých prípadoch kalibračná teória ohľadom D-brán je rozpojenie od gravitácie nachádzajúcej sa v zhluku. avšak doposiaľ tieto len udali horné obmedzenia ohľadom veľkosti takýchto skrytých dimenzií. a dávajú dôvod na kalibračné teórie "existujúce" na nej (keďže jeden z módov otvorených strún je kalibračný bozón ako je fotón). j. že gravitačná teória priestoročasu s vhodnými poľami pozadia je duálna (t. no ich tvar má zásadný vplyv na to. so "slovníkom" prekladajúcim jednu teóriu do druhej. že sú k nim pripojené hranice svetovej obálky. potom bude existovať viacero typov kalibračných bozónov. Avšak. Z pohľadu otvorených strún. D-brány sú gravitačné zdroje. že všeobecná relativita v piatich dimenziách v zásade predpovedá existenciu elektromagnetizmu.Teória strún podpriestory sú tzv. preto môžu mať hmotnosť (keďže emitujú gravitóny) a — v superstrunových teóriách — tiež náboj (keďže môžu emitovať uzavreté struny. takže obyčajne je každý z týchto dvoch rôznych uhlov pohľadu neúplný. že otvorené struny pripojené na D-bránu na nej "existujú". Kalibračno-gravitačná dualita Kalibračno-gravitačná dualita je v istých prípadoch zbiehajúca sa dualita medzi kvantovou teóriou gravitácie a kalibračná teória v nižšom počte dimenzií. žiadne nové sily sa neobjavujú z malých vzdialeností. a tak otvorené struny pripojené k D-bránam neinteragujú s uzavretými strunami. D-brány majú dva nezávislé alternatívne popisy. 214 D-brány Ďalšou kľúčovou črtou teórie strún je existencia of D-brán. ku ktorým sú pripojené konce otvorených strún. To znamená. ibaže toto zatiaľ nie je praktická možnosť. fyzikálne ekvivalentná) ku kalibračnej teórii hranice tohto priestoročasu (keďže podpriestor naplnený s D-bránami je hranicou tohto priestoročasu). táto dualita nebola v žiadnom z prípadov dokázaná. Z pohľadu otvorených strún. . gravitácia pôsobiaca v skrytých dimenziách oplyvňuje ostatné negravitačné sily ako je elektromagnetizmus. z pohľadu uzavretých strún. 3-dimenzionálne objemy atď). Doteraz. Ak existuje viacero paralelných D-brán. Efekt skrytých dimenzií V každom prípade. ako sa sily medzi strunami javia v našom štvorrozmernom vesmíre. D-bránami. ktorú sú kalibračnými bozónmi). že každý predpovedaný fenomén a kvantita v jednej teórii má analógiu v inej teórii. Takáto situácia sa nazýva rozpojovací limit. Ako je popísané vyššie. fyzika D-brán je popísaná vhodnou kalibračnou teóriou. Je tiež možné extrahovať informácie týkajúce sa skrytých dimenzií testami precíznosti gravitácie. na ktorých je postavená kalibračná teória. V zásade je preto možné dedukovať povahu týchto extra dimenzií požadovaním konzistencie so štandardným modelom. kvôli povahe Calabi-Yauovej rozmanitosti. V týchto prípadoch. A tak D-brány môžu emitovať a absorbovať uzavreté struny. D-brány sú tak gravitačnými zdrojmi. V prípade D-brány tu bude jeden typ kalibračného bozónu a budeme mať Abeliansku kalibračnú teóriu (s kalibračným bozónom fotónom). a preto takéto modely sú známe ako teórie bránového sveta. Kaluzova raná práca demonštrovala. Táto kalibračná teória je prepojená na gravitáciu (ktorá údajne existuje v zhluku).

ide výlučne o štandardnú kvantovú chromodynamiku. keďže obyčajne existuje horizont udalosti okolo (alebo v) gravitačnom zdroji. a tak nezahŕňa radiálny smer: je v priestoročase s o jednou dimenziou menej v porovnaní s gravitačnou teóriou (v skutočnosti. že existuje priestoročas s gravitačným zdrojom. ktorá bola kvantitatívne modelovaná lattice QCD metódami s dobrými výsledkami. alebo obyčajne supergravitáciou). potom jeho teória poľa bude asymptoticky voľná. j. v ktorom dilatačné pole (určujúce silu napojenia) klesá s polomerom. kým častice prichádzajúce k zdroju takmer z rovnakej vzdialenosti budú mať (mimo škrupinovú) kvantovú fluktuáciu navzájom blízko k sebe. Kontakt s experimentom Matematika strunovej teórie môže viesť k novým poznatkom ohľadom kvantovej chromodynamiky. jeho napojenie sa bude zoslabovať vo vysokých energiách. ktoré sú zložené z kalibračných bozónov (gluónov) a ostatných stupňov voľnosti kalibračnej teórie. v ktorej častice interagujú: čím väčší je uhol. škála vzdialenosti medzi kvantovými fluktuáciami v kvantovej teórii poľa má vzťah (inverzný) k energetickej škále v tejto teórii. V kalibračnej teórii sú tieto "projektované" na hranicu. j. resp. avšak. Jednoduchý príklad tohto princípu je.[30] Bola navrhnutá tiež ďalšia potenciálna forma dôkazu pre teóriu strún. ktorý budeme študovať je dualita medzi Typom IIB superstruny na AdS5 S5 ( produktovom priestore päť-dimenzionality Anti de Sitterov priestor päť-sféry na jednej strane. aby mohli interagovať navzájom. Uhol medzi prichádzajúcimi časticami v gravitačnej teórii sa vzťahuje k radiálnej vzdialenosti od gravitačného zdroja. keď Big Bang "rozšíril" niektoré struny do astronomických rozmerov. Panuje presvedčenie. a tak malý polomer v gravitačnej teórii sa prekladá na nízkoenergetickú škálu v kalibračnej teórii (t. Táto druhá oblasť (blízko zdroja) sa nazýva limit blízko horizontu . Na druhej strane. že ak v gravitačnej teórii existuje nastavenie. Ako sa častice približujú ku gravitačnému zdroju. Toto je známe ako AdS/CFT correspondence[22] [23] .[28] Takže. kým teória poľa zahŕňa tiež korelačnú funkciu mimo škrupinu. napríklad extrémna čierna diera. Túto dualitu si možno predstaviť nasledovne: predpokladajme. objektami podobnými QCD strunami.1 alebo troj-sfére s časom S3 R). sú popísané uzavretými strunami (t. kým veľký polomer v gravitačnej teórii sa prekladá na vysokoenergetickú škálu v kalibračnej teórii (t.Teória strún 215 Príklady a intuícia Najznámejším príkladom a prvým. ak je možné (pri rozpojovacom limite) popísať gravitačný systém ako dve samostatné oblasti — jedna (zhluk) veľmi vzdialené od zdroja. sformovaných. Predstavme si teraz.[9] [10] [11] [12] the physics. ktoré prídu do zdroja z rôznych smerov budú mať v tejto teórii kvantovú fluktuáciu (mimo škrupiny) ďaleko navzájom od seba. V gravitačnej teórii. ktorý ide od gravitačného zdroja preč (smerom od zhluku). IR režim teórie poľa). ako sú tieto dve teórie ekvivalentné: Fyzika gravitačnej teórie horizontu udalosti zahŕňa len stavy v škrupine (obvyklé v teórii strún). tým bližšie ku zdroju musia častice byť. takže častice. a druhá blízko zdroja — potom druhá oblasť môže byť tiež popísaná kalibračnou teóriou D-brán.[25] Struny v Seiberg-Dualovej teórii]"</ref>[26] [27] . UV režim teórie poľa). a N = 4 supersymmetrickou Yang-Millsovovou teóriou na štvor-dimenzionálnej hranici Anti de Sitterovho priestoru (buď v plochom štvor-dimenzionálnom priestoročase R3. A tak uhol medzi prichádzajúcimi časticami v gravitačnej teórii sa prekladá do škálovej vzdialenosti medzi kvantovou fluktuáciou v kalibračnej teórii. Ostatné teórie však predpovedajú kozmické struny s . j. Stavy v škrupine v gravitačnej teórii horizontu udalosti je možné myslieť ako popisujúce len častice prichádzajú zo zhluku do oblasti horizontu udalosti.[29] Matematická technika od tejto strunovej teórie (the AdS/CFT correspondence) bola použitá na popis kvalitatívnych vlastností kvark-gluónovej plazmy v relativistických kolíziách ťažkých iónov.[24] Keď sú častice veľmi vzdialené od tohto zdroja. kalibračnej teórie s jej fundamentálnou teóriou silnej jadrovej sily. stále ich alternatívne možné popísať prostredníctvom uzavretých strún. interagujúce medzi sebou navzájom. jedným zo smerov v priestoročase je radiálny smer. je v priestoročase identickom k hranici horizontu udalosti gravitačnej teórie). Bolo by ňou objavenie veľkých kozmických strún v priestore. názov často používaný pre kalibračno-gravitačnú dualitu vo všeobecnosti. j. gravitačnou teóriou. t. Kalibračná teória existuje len na D-bráne samotnej. že bude objavená gravitačná teória duálna ku kvantovej chromodynamike.

[31] Niektorí idú ešte ďalej a hovoria. niektorí teoretickí fyzici postavili otázku. Teória strún. čo znamenalo trištvrte storočia pokroku.[39] [40] Pretože je tak ťažké teóriu testovať. stovky doktorátov. niektorí fyzici tvrdia. ktoré obsahujú supersymetriu. predpoveď by mala byť špecifická a nie zdieľaná akýmkoľvek teoretickým modelom kvantového poľa alebo všeobecnou relativitou. Lorentzove invarianty. LHC. zvaných strunové vákuá. ktorá ho požadovala. Avšak. Avšak nie je jasné.[38] a tieto vákuá by mohli byť dostačne rozdielne na vysvetlenie takmer všetkých fenoménov. V skutočnosti. Kontrovezie sa týkajú dvoch vlastností: #Všeobecne je rozšírená predstava. Tucty konferencií o teórii strún. Philip Warren Anderson. keďže teória strún bola prvou teóriou. Objav supersymetrie by tiež mohol byť považovaný za dôkaz. čo by bolo v súlade s bránami interagujúcimi medzi extra dimenziami prostredníctvom unikania gravitónov z jednej do druhej. 1. Absencia supersymetrických častíc na energetických hladinách prístupných pre LHC by nemusela znamenať koniec teórie strún. táto teória má toľko verzií. .[34] [35] . či je vôbec možné ju volať vedeckou teóriou. vyššie ako rozsahy pri ktorých sa robia súčasné experimenty ako Veľký hadrónový urýchľovač[37] môže dosiahnuť. že by mala byť skôr klasifikovaná ako systematická sústava pre budovanie modelov v protiklade k fyzikálnej teórii. hoci sú aj iné teórie. že jej v súčasnosti netestovateľný status znamená.[32] [33] Toto viedlo k verejnej debate v roku 2007. napriek všetkej tejto aktivite. avšak mimo dosah akcelerátoru. Avšak. teória strún ako teória všetkého by mala malú alebo žiadnu schopnosť predpovedať v porovnaní s fyzikálnymi experimentami častíc nižších energií.[41] Sheldon Glashow. ktoré môžeme pozorovať pri nižších energiách. A. Boli by ním indikácie o anomálne veľkej sile gravitácie na mikroskopickej úrovni.Jim Holt. že akákoľvek teória kvantovej gravitácie by si vyžadovala extrémne vysoké energie na priame overenie. že teória môže byť pravdivá. má veľké množstvo rovnako možných riešení. kde jeden komentátor vyjadril svoj názor takto: "Počas obdobia vyše jednej generácie. ak aj je.[36] Je teória strún prediktívna? Teória strún ako teória všetkého bola kritizovaná ako nevedecká. ako je v súčasnosti chápaná. 216 Problémy a rozpory Hoci teória strún pochádza z fyziky.Teória strún rozdielnymi fyzikálnymi danosťami (topologické defekty v rôznych poliach.[42] Lawrence Krauss. ako vysoké sú tieto energie. Nový fenomén konzistentný s verziami o teórii strún môže byť pozorovaný s novobudovaným Veľkým Hadrónovým urýchľovačom. kvôli čomu sú tieto predpovede netestovateľné akýmkoľvek časticovým urýchľovačom v dohľadnej budúcnosti. tisíce štúdií. unitárne a obsahujúce Einsteinovu všeobecnú relativitu ako nízkoenergetický limit. fyzici naháňali výhonok zvaný teória strún. pre ustanovenie presvedčivého potenciálu pre verifikovanie teórie strún.[44] Všetko modely strunových teórií sú kvantovo mechanické. Začiatok tohto znamenal koniec toho. ani jedna teoretická hádanka nebola vyriešená." -. že teória strún ako teória všetkého je zlyhaním. Sem patria Peter Woit. Ak sú tieto vlastnosti správne.[46] A tak teória strún je falzifikovateľná a vyhovuje definícii vedeckej teórie podľa Popperovských kritérií. Mali by existovať ťažšie kópie všetkých častíc korešpondujúce s vyššími vibračnými stavmi struny. ktorá by bola tak rozsiahlym súborom kalkulácií naznačujúcich. Lee Smolin. ani jedna testovateľná predpoveď. že jej praktické použitie je vylúčené: Teória ničoho.[43] and Carlo Rovelli. keďže supersymetria by mohla existovať.[45] Preto pre falzifikáciu teórie strún by stačilo falzifikovať kvantovú mechaniku. ktoré sú dnes prístupné pre urýchľovač častíc. V najpravdepodobnejšom prípade by boli 1014 times vyššie ako tie. neexistuje žiadna iná teória. pretože je tak ťažké ju experimentálne testovať. Lorentzove invariancie alebo všeobecnú relativitu. Jedným z takýchto unikátnych predpokladov je strunová harmómia: pri dostatočne vysokých energiách—pravdepodobne blízko kvantovo gravitačne škály—strunag-ako prirodzenosť častíc by začala byť zrejmá.

Hoci teória má istú nezávislosť na pozadí — topologická zmena je v nej započatý proces a výmena gravitónov je ekvivalentná k zmene na pozadí — matematické kalkulácie v teórii závisia na výbere pozadia ako počiatočného bodu. Je treba poznamenať. ktorý zahŕňa brány a fluktuácie na vytvorenie metastabilnej kompaktifikácie. že dve takto nabité masívne častice sa budú vzájomne priťahovať viac ako elektrostaticky odpudzovať a mohli by byť použité na výrobu čiernej diery. Tento limit dokonale vyhovuje teórii kvantového poľa — v tomto limite sa teória prenikania vlastne stále zlepšuje. Nezávislosť na pozadí Ďalšia. Avšak bolo navrhnutých niekoľko modelov na vysvetlenie prerušenia supersymetrie. kedy náboj najľahšej častice začne mať menšiu hmotnosť ako je hmotnosť v prirodzených jednotkách. Štúdiom príkladov a z analýzy vyparovanie čiernej diery sa teraz akceptuje. ako divergentné série aproximácií. Toto obsahuje črty ako neabelianske kalibračné skupiny a chirálne fermióny. Cumrun Vafa a ďalší spochybnili myšlienku teórie strún. Dôvodom je. Kým neexistujú . ktoré by mohli byť pravdivé. kalibračnými skupimai a chirálnymi fermiónmi. ak by nebol problém s gravitáciou. tieto čierne diery by sa nemohli efektívne rozkladať. Strunová teória obsahuje nekonečný počet samostatných metastabilných vákuí a možno až 10500 alebo viac ich korešponduje s vermírom. s inými súborom častíc a síl. je možné použiť na výber spomedzi týchto vákuí je otvorenou otázkou. To preto. mnoho teórií strún je stále formulovaných perturbačne. vysokou planckovou škálou. aby tento predpoklad platil pre akúkoľvek konzistentnú holografickú teóriu kvantovej gravitácie. avšak ktoré nie sú kompatibilné so strunovou teóriou. že najlepšie pochopené základy strunovej teórie používajú veľa zo supersymetrického základu teórie. nie je dobre pochopená. najzaujímavejší je KKLT model.[38] Aký princíp. Príklad teórie v močiari je kvantová elektrodynamika v limite veľmi malého elektrónového náboja. čo má za výsledok časovo invariantný priestoročas: v súčasnosti sa teória nedokáže vysporiadať s časovo podmieneným kozmologickým pozadím. Navrhujú. bolo navrhnuté. že teórie s malým nábojovým kvantom musia pochádzať z ľahko nabitých častíc. teória sa stáva nekonzistentnou. staršia forma kritiky je. že je kompatibilná so všetkým. ak vôbec nejaký. Keďže tento argument je veľmi obecný—spočívajúci len na vyparovaní čiernej diery a holografickom princípe. alebo a neperturbačné ošetrenie strunovej teórie (teória strunového poľa bolo myslené neperturbačne v 80. aby štandardný model nebol močarinou. Toto jediné platí vnútri teórie strún—neexistujú žiadne obmedzenia v teórii kvantového poľa. že objav novej kalibračnej skupiny s malým kvantom náboja a len ťažko nabitými častiacami by mohli sfalzifikovať strunovú teóriu. Niektorí vidia nezávislosť na základe ako fundamentálnu požiadavku teórie kvantovej graviácie. že všetky základné črty štandardného modelu môžu byť zakomponované do teórie strún. ktoré je ťažké zakomponovať do nestrunovej teórie kvantovej gravitácie. v momente. Rozloženie strunovej teórie Vákuová štruktúra teórie. že M-teória. že strunová teória je závislá na pozadí — strunová teória popisuje perturbačné expanzie na fixnom pozadí priestoročasu. aby pravdepodobnejšie teória fyziky nízkych energií bola v močarinách. To znamená. čo zahraňuje rôznym hypotetickým variantám alebo zvyškom (aby sa mohli sformovať). nazvaná Rozloženie strunovej teórie. a to obzvlášť keďže všeobecná relativita je už sama na základe nezávislá. Avšak v teórii strún. Každá z nich korešponduje s iným možným vesmírom. Močariny sú súborom teórií . hoci fráza "konzistentná holografickú teóriu kvantovej gravitácie" by rovnako mohla byť synonymická s "teóriou strún". Hoci neperturbačné techniky značne pokročili — vrátane konjektúrnych kompletných definícií v priestoročase uspokojujúc isté asymptoty — plná neperturbačná definícia teórie stále chýba.[38] . ktorý je podobný tomu nášmu — so štyrmi dimenziami.Teória strún 217 Močarina Na odpoveď na tieto obavy. Prerušenie supersymetrie Centrálnym problémom pre aplikovanie je. že ako mnoho teórií kvantového poľa. Ak neexistujú žiadne ľahko nabité častice. Niektorí dúfajú. rokoch) a má formuláciu nezávislú na pozadí.

že je to dobrá vec. Dolen. V t-kanáli si častice vymieňajú stavy emisiami a absorpciou. ale boli by konštruované svojimi interakciami z vlastnými podmienkami konzistencie na S-matici. kto pridal piatu dimenziu ku všeobecnej relativite bol nemecký matematik Theodor Kaluza v r. ktoré sa od seba môžu vzájomne radikálne odlišovať. ak vám niekto povie. Pracujúc s experimentálnymi údajmi. zatiaľ čo omnoho neskôr Brans a Dicke pridali skalárny komponent ku gravitácii. a tak pravdepodobne žijeme v "najpriateľskejšom" vesmíre. že veľká unifikačná prirodzenosť v strunových teóriách všetkého vyžaduje. dve častice annihilujú. ktorý poznamenal. Niektorí fyzici sú presvedčení. pretože by bolo ťažké ak nie nemožné pre Poppera ju falzifikovať. medzi nimi Sylvester James Gates: "A tak. Tento princíp je už zakomponovaný na vysvetlenie existencie života na Zemi ako výsledku pre život priaznivej orbity okolo slnka strednej veľkosti spomedzi nekonečného počtu možných orbít (ako aj relatívne stabilného umiestnenia v galaxii). ktoré nepredpokladajú. Chew obhajoval vytvorenie teórie pre interakcie týchto trajektórií. AdS/CFT spojenie . no je zdieľaný veľkými unifikačnými teóriami.[51] História Niektoré zo štruktúr opätovne zavedených do strunovej teórie vznikli po prvý raz oveľa skôr ako časť programu klasickej unifikácie započatej Albertom Einsteinom. subatomických častíc ako sú protón a neutrón. ako aj pre kontrolu. je oveľa menej kontroverzný dnes. jeden dávajúci kontinuálny príspevok pozadia. že väčšina vesmírov obsahuje hodnoty pre fyzikálne konštanty. 1926. ktoré sa. Holger Bech Nielsen a Leonard Susskind ako vzťahy. že teória strún nie je falzifikovateľná. ktorý neskôr pochopili Yoichiro Nambu. V teórii poľa. Kým škála bola mimo o mnoho stupňov rozsahu. že gravitácia v piatich dimenziách popisuje ako gravitáciu. existuje veľký súbot možných vesmírov. že mezóny vytvárajú rodiny zvané Reggeho trajektórie.[47] [48] Tvrdí sa. aby sa prepájacie konštanty všetkých štyroch síl stretávali v jednom bode renormalizácie preškálovania skupiny. V r. dva príspevky sa zrátajú. Strunová teória bola pôvodne vyvinutá počas 60-tych a začatkom 70-tych rokov ako nikdy nie úplne úspešná teória hadrónov. ktoré sa očakávajú od rotujúcich strún. ktorá sa nespolieha na lokálne pojmy priestoru a času. pripomeňte im. kozmologická verzia antropického prinícpu zostáva vysoko kontroverzná. kedy existujú strunové teórie všetkého (hoci pred 20 rokmi to bolo naopak).Teória strún žiadne kontinuálne parametre v teórii samotnej. že by mali byť zložené zo nejakých fundamentálnych častíc. Horn a C. že strunová teória nie je testovateľná. pretože to môže umožniť prirodzené antropické vysvetlenie pozorovaných hodnôt fyzikálnych konštánt. Tento typu strunovej teórie. ktorý popisuje len silné interakcie.[50] LHC bude použitý jednak pre testovanie AdS/CFT. 1919. iný dávajú maximálne stavy pri istých . R. keď budú požadované konzistenčnými podmienkami. S-maticový prístup započal Werner Heisenberg v 1940-tych rokoch ako spôsob konštruovania teórie. Schmid[52] rozvinuli niektoré sumárne pravidlá pre výmenu hadrónov. nabudúce. virtuálne častice sa môžu vymeniť dvomi kvalitatívne rozdielnymi spôsobmi. obzvlášť malej hodnoty kozmologickej konštanty. ako sa to predpovedá. s hmotnosťami vztiahnutými na spiny spôsobom. Keď sa častica a antičastica rozídu. švédsky fyzik Oskar Klein podal fyzikálnu interpretáciu nepozorovateľnej dimenzie--. Toto je tiež falzifikovateľný argument. rozdeľujú na jadrovú škálu. Tieto myšlienky by sa mali v rámci strunovej teórie oživiť. tak elektromagnetizmus v štyroch. ako bol Heisenberg presvedčený. či nedochádza k elektroslabosilnej unifikácii. Na dôvažok. Prvý. Geoffrey Chew a Steven Frautschi objavili. ktorý obhajoval ideálne vyhovoval pre teóriu kvantovej gravitácie. Einstein zaviedol nesymetrický geometrický tenzor. V 60-tych rokoch. a tak mnohí to neuznávajú za vedecký podložené. Avšak.je zabalená do malého kruhu. prístup. 218 Ďalšie kritériá testovateľnosti Mnoho fyzikov silne oponuje myšlienke. avšak nie je obmedzený len na strunovú teóriu. D."[49] AdS/CFT vzťahuje strunovú teóriu na kalibračnú teóriu a umožňuje kontakt s experimentami nízkych energií v kvantovej chromodynamike.. Gates poznamenáva. V s-kanáli.. ktoré nevedú k obývateľným vesmírom (prinajmenšom pre ľudí). ktoré sa rozpadajú do konečných stavov častícs. ktoré sú podriadené silnej interakcii. aby vytvorili dočasné prechodné stavy.

a poznamenal. zavedené Venezianom a Fubinim a geometrickú interpretáciu pre Virasorove podmienky. a David Olive si v roku 1976 uvedomili. Holger Bech Nielsen a Leonard Susskind zistili. ktoré poslúchali dualitu a mali vhodné Reggeho škálovanie pri vysokých energiách. Napriek tomu. s nekonečným počtom časticových typov a s poľami preberajúcimi hodnoty nie na bodoch. pričom udali priestoročasový rámec pre uhlové operátory. objavených z rovníc 219 . Vo fermiónových teóriách. Michio Kaku a Keiji Kikkawa podali inú formuláciu bozónických strún. 1970. a existuje špeciálna matematická funkcia. ktorá mala vlastnosti Dolen-Horn-Schmidovej duality. Stanley Mandelstam formuloval konformnú teóriu svetovej obálky ako pre bozón tak fermión. Peter Goddard a Richard Brower ďalej dokázali. kde sa častice objavujú. V r. že strunová teória je teóriou gravitácie a nie teóriou hadrónov. čím vytvoril teoretický integrál cesty dvoj-dimenzionálneho poľa na vygenerovanie operátorového formalizmu. Claudio Rebbi a Charles Thorn. Veneziano sám objavil. čo ho viedlo k sformulovaniu dvoj-dimenzionálnej supersymetrie na zrušenie nevhodných stavov. a bola preukázaná ako priestoročasová supersymetria Johnom Schwarzom a Michaelom Greenom v r. Tamiaki Yoneya objavil. avšak počas nasledujúcej dekády všetky práce teórie boli úplne ignorované. ktoré sú zovšeobecneniami Einsteinových rovníc všeobecnej relativity. teória pokračovala v rozvoji stabilným tempom vďaka práci niekoľkých zanietencov. s väčšinou pozitívnymi reziduami. V rovnakom roku. Amplitúda by mohla vyhovovať takmer lúčovému rozmiestneniu dát. neskôr premenovanej na dualitu svetovej obálky. Amplitúda potrebovala póly. Charles Thorn. Veneziano dokázal nájsť konzistentnú amplitúdu rozdelenia s pólmi na priamych líniách.Gama funkcia--. ktorý rozvinuli Peter Goddard. ako odstrániť póly s nesprávnymi reziduami za použitia obmedzené stavov. kým Ziro Koba a Holger Nielsen zovšeobecnili Venezianove integrálne zastúpenie multičasticového rozdelenia. že. Strunová teória sa dostala z koša. V údajoch bolo jasné. posunúc tak pozornosť fyzikov a očividne ponechajúc zavádzací program v smetnom koši histórie. Miguel Virasoro a Joel Shapiro našli inú amplitúdu. že neexistujú žiadne nesprávne prestupujúce stavy v dimenzii menšej či rovnej 26. kvantová chromodynamika bola uznaná ako správna teória hadrónov. Manipuláciou kombinácií Gamma funkcií. 1981. ale na slučkách a krivkách. Joel Scherk. dnes chápanú ako uzatvorené struny. V r. a mali navrhnuté integrálne zastúpenie. ktorá sa správala podľa správnych Wardových identít a nazvali ju gravitón. kritická dimenzia bola 10. Počas nasledovných rokov. že všetky známe strunové teórie zahŕňali nehmotnú časticu spinu dva. V rovnakom čase. zrejmá podmienkami sebakonzistencie. Jeffrey Goldstone. John Schwarz a André Neveu pridali ďalší sektor do fermiónovej teórie o niečo neskôr. najľahšia častica musí byť tachyón. že pre amplitúdu rozdelenia častice. John Schwarz a Joel Scherk prišli k rovnakému záveru a urobili smelý skok k návrhu. ktorá sa objavuje v teórii. že teória by mohla byť popísaná v priestore a čase pojmami strún. 1974. Výsledok bol široko publikovaný Murray Gell-Mannom. kým Virasoro pochopil. Opätovne zaviedli Kaluza–Kleinovú teóriu ako spôsob zreálnenia extra dimenzií. Výsledná teória nemala tachyón. Amplitúdy rozdelenia boli odvodené systematicky od akčného princípu. Daniel Friedan ukázal. [[Alexander Markovich PolyakovAlexander Polyakov dal teórii modernú smeromo integrálnu formuláciu. že existuje inkonzistencia pokiaľ dimenzia teórie nie je 26. že rovnice pohybu strunovej teórie.autori to interpretovali tak. čo viedlo Gabriele Veneziano pre skonštruovanie amplitúdy rozdelenia. že t-kanálový príspevok bol duálny pre s-kanál jeden. Ferdinando Gliozzi. Pierre Ramond pridal k modelu fermióny. ktoré by mohlo byť použité pre zovšeobecnenie. že oba popisovali celú amplitúdu a zahŕňali druhý. s mnohými prekvapeniami. V r. V r. ako aj inými Reggeho typom. že originálne Ramondove a Neveu Schwarzove strungy boli samostatne inkonzistentné a bolo treba ich skombinovať. že vrcholy uberali pozadiu--. Claud Lovelace vypočítal slučkovú amplitúdu.svetovej obálky. 1979. a rozsiahle pokračoval v rozvoji konformnej teórie poľa.Teória strún energiách. 1969 Yoichiro Nambu. Veneziano a Sergio Fubini zaviedli operátorový formalizmus pre výpočet amplitúdy rozdelenia. ktorej póly sú rovnomerne umiestnené na polovici reálnej línie--. ako teóriu strunového poľa. ktorý bol predchodcom konformnej teórie. čo znamenalo. stovky fyzikov pracovala s skompletizovanie základného programu pre tento model.ktorá bola široko použitá v Reggeho teórii. na priamych trajektóriách.

čo pre extrémne nabité čierne diery vyzerá ako anti de Sitterov priestor. Edward Witten predniesol prejav o strunovej teórii. Cumrun Vafa zovšeobecnil T-dualitu od kruhov po arbitrárne dimenzie. identifikujúc dlhé vysokoexcitované strunové stavy s obyčajnými termálnymi stavmi čiernych dier. a položil geometrické interpretácie matematických štruktúr v kalibračnej teórii. Andrew Strominger a Cumrun Vafa vypočítali entropiu istých konfigurácií D-brán a našli zhodu a poloklasickou odpoveďou pre extrémne nabité čierne diery. a otvorili nové pole pre bohatú matematickú štruktúru. Philip Candelas. ktorý v zásade zjednotil päť strunoých teórií. ktoré chránia realistický objem supersymetrie.[53] prvá definícia strunovej teórie. Ako bolo navrhnuté 't Hooftom. Leonard Susskind zahrnul holografický princíp Gerardus ’t Hoofta do strunovej teórie. Začiatkom 80-tych rokov. ktorý naznačoval. Konzistenčné podmienky boli tak silné.IIA a IIB korelované podľa T-duality. že strunová teória na horizonte blízko geometrie extrémne nabitej čiernej diery. že v tomto limite kalibračná teória popisuje strunovú excitáciu blízko brán. že excitácie nízkych energií v teórii blízko čiernej diery pozostávajú z objektov blízkych k horizontu. že orbitály riešia problém chirality. že teória potrebuje vyššiedimenzionálne objekty. Andrew Strominger a Edward Witten zistili. že strunová perturbačná teória je divergentná spôsobom. Tieto boli pochopené ako nové objekty navrhnuté perturbačnými divergenciami. a bola objavená fyzikálna interpretácia strún a brán--. Edward Witten objavil. že efektívny popis fyziky D-brán za nízkych energií je prostredníctvom supersymetrickej kalibračnej teórie. ktorá v tom čase začala sa tiež niekedy nazýva druhá superstrunová revolúcia. že nové neperturbačné objekty chýbali. David Gross a Vipul Periwal objavili. Horúčkovitá aktivita. Emil Martinec. a stal sa jej známym obhajcom. ktorú on a Nathan Seiberg objavili už skôr pokiaľ ide o umiestnenie brán. Witten poznamenal. nielen struny. a ukázali. Kalibračnou skupinou týchto uzavretých strún boli dve skupiny E8. uzatvárajúc. M-teória bola tiež predchodcom v práci Paula Townsenda približne v rovnakom čase. ktorý Witten a Alvarez-Gaumé nepostrehli.sú typom čiernej diery. Edward Witten začal byť presvedčený. Willy Fischler Stephen Shenker a Leonard Susskind formulovali úplný holografický popis M-teórie ohľadom IIA D0 brán. na výročnej konferencii strunových teoretikov na University of Southern California (USC). Jeffrey Harvey. Rýchlo sa stalo zrejmým. Petr Horava a Edward Witten stanovili 11-dimenzionálnu formuláciu heterotických strunových teórií. V 90-tych rokoch. je rovnako dobre popísaná prostredníctvom nízkoenergetickej limitujúcej kalibračnej teórie. teória svetovej obálky alebo svetového objemu. a Ryan Rohm objavili heterotické struny. že väčšina teórií kvantovej gravitácie nebola schopná zakomponovať chiralitu fermiónov ako je neutríno. Poznamenal. len s niekoľkými distrétnymi možnosťami. ale taktiež všetkých blízkych objektov. vytvoriac matematické pole zrkadlovej symetrie. Toto ho viedlo k spolupráci s Luis Alvarez-Gauméom na štúdium porušení zákonov konzervácie v gravitačných teóriách s anomáliami. Schwarz a Green objavili T-dualitu a skonštruovali dve rôzne superstrunové teórie--. David Gross. V rokoch 1984 až 1986. že D-brány a ostatné p-brány. Počas tohto obdobia. V r. ktorá bola plne neperturbačná a bola konkrétnou matematickou realizáciou holografického princípu. A tak teoretizoval. že strunová teória je naozaj konzistentnou teóriou gravitácie. fluktuácie horizontu čiernej diery. špecifické geometrické singularity dovolené v strunovej teórii. kým Lance Dixon a ostatní vypracovali fyzikálne vlastnosti orbitálov. N=4 supersymetrickej 220 . Joseph Polchinski zistil. Gary Horowitz. Tom Banks. a ktorákoľvek z nich mohla ľahko a prirodzene zahrnúť štandardný model. že strunové teórie typu I sú nekonzistné. V r. Green a Schwarz objavili príspevok k anomálii. ktorý obmedzil kalibračnú skupinu strunovej teórie typu I na (32). že Calabi-Yauove priestory sú kompaktifikácie. a teórie typu I s otvorenými strunami. Pri postupnom chápaní výpočtov.Teória strún Renormalizačnej skupiny pre teóriu dvoj-dimenzionálneho poľa. stovky fyzikov začalo pracovať na tomto poli a toto sa niekedy nazýva prvá superstrunová revolúcia. tvoria hmotný obsah strunových teórií. zvané D-brány a identifikoval ich s riešeniami supergravitácie čierne diery. ktoré v tom čase existovali. Počas tohto obdobia. 1995. čím sa zrodila nová 11-dimenzionálna teória zvaná M-teória. 1997 Juan Maldacena poznamenal. že celá teória bol takmer úplne deterministická. anti-deSitterov priestoročas krát sféra s fluktuáciou. popisuje nielen stupne voľnosti čiernej diery.

U. a je dnes široko akceptovaná. 03 .. 0:04:54. Nature. Táto hypotéza. MIT-CTP-3757... March 2006. pdf]". Duff. html)" [2] M. 2001 (http:/ / www. timeshighereducation. Americký vedec. arXiv:hep-ph/0607062 July 2006. "Our Universe: Outrageous fortune". Ofer Aharony and Eva Silverstein(2006):"[Supercritical stability. com/ ttcx/ coursedesclong2. Igorom Klebanovom a Alexandrom Polyakovom. pdf) Center for Theoretical Physics. asp?storyCode=204991& sectioncode=26) [6] Geoff Brumfiel. A. Nastase.D. com/ archive/ 2006/ 10/ 02/ 061002crat_atlarge) [9] H. Nucl. com/ nature/ journal/ v439/ n7072/ full/ 439010a. tifr. Minasian Eleven Dimensional Origin of String/String Duality: A One Loop Test (http:/ / arxiv. 221 Pozri aj • • • • • • • • • Zoznam tém o strunovej teórii Konformná teória poľa F-teória Nejasné gule Malá strunová teória Slučková kvantová gravitácia Vzťahy medzi strunovými teóriami a teóriou kvantového poľa Strunová kozmológia Supergravitácia • Normalizácia Zeta funkcie • Sloní vesmír Referencie [1] Sunil Mukhi(1999)" Teória strún: Detailný úvod (http:/ / theory.Lett. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 9506/ 9506126v2. aspx?cid=1284) "Lecture 23 . "Unstrung". br/ pub/ apub/ 1999/ nf/ nf_zip/ nf04299. Supl. "Všetko je v strunách?". 10-12 (5 January 2006) | doi:10. BROWN-HET-1439.The elegant Universe" (http:/ / www. Liu and R. html) [7] "NOVA . Ovrut (2006). Je to konkrétny výsledok holografického princípu. arXiv:hep-th/0501068. James T. [12] H. newyorker.vydanie 03. org/ wgbh/ nova/ elegant/ view-glashow. Nature 439. č. nature. Fortschritte der Physik 54-(2-3): 160–164. in/ ~mukhi/ Physics/ string2. ktorý má ďalekosiahle dôsledky čierne diery. R. ktorá sa nazýva AdS/CFT korešpondencia. org/ bookshelf/ pub/ all-strung-out) [4] "On the right track. Avšak. čo priviedli strunovú teóriu späť k jej koreňom. bola ďalej rozvinutá Edwardom Wittenom. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0612/ 0612031v2. a výsledná teória nie je Lorentzov invariant. A. že je prepojená s kalibračnými teóriami ako kvantová chromodynamika a toto viedlo ku kvantitatívnejšiemu pochopeniu správania sa hadrónov. res. Cambridge University Press. com/ thubsch/ HSProc. Department of Physics. Ph.1038/439010a. [17] Kalkuláciu počtu dimenzií možno obísť pridaním stupňov voľnosti. J. Interview with Professor Edward Witten. americanscientist. ako aj pre povahu gravitačných interakcií.. Times Higher Education. htm) [5] Leonard Susskind. hinduonnet. "Zadrž! Toto plavidlo sa len vydalo na cestu. " A Hitchhiker’s Guide to Superstring Jump Gates and Other Worlds (http:/ / homepage. SUSY 96 Conference.Rev. [10] H. James Gates. Wiedemann. Texas A&M University [3] Joseph Polchinski. Calculating the Jet Quenching Parameter from AdS/CFT. [14] S. tento stupeň voľnosti sa správa rovnako k priestoročasovým dimenziám len v niektorých aspektoch.16. co. The RHIC fireball as a dual black hole. cbpf. pdf) [19] Pozri napríklad T. Wiedemann. "A Heterotic Standard Model". Liu. Prostredníctvom tohto vzťahu strunová teória ukázala. Rasin (eds. [11] H. teach12. K. ktoré kompenzujú "chýbajúcu" kvantovú fluktuáciu. in Proc.) 52A (1997) 347-351 . 25 August 2006 (http:/ / www. pdf)". January 2005. Phys. [16] Polchinski.97:182301. lokalitu a informácie vo fyzike. com/ fline/ fl1803/ 18030830. ktoré sa neobjavujú v reálnom svete. BROWN-HET-1466. 2006 (http:/ / www. arXiv:hep-th/0603176.Can I Have that Extra Dimension in the Window?". Január-Február 2007 Volume 95. 0:21:00. 1 (http:/ / www. Rajagopal. Published online 4 January 2006 (http:/ / www. [15] Simeon Hellerman and Ian Swanson(2006): " Dimension-changing exact solutions of string theory (http:/ / arxiv. uk/ story. Frontline. mac. More on the RHIC fireball and dual black holes. transitions and (pseudo)tachyons http:/ / arxiv.. Feb.). Liu.". html) [8] Jim Holt. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0612/ 0612051v3. Nastase. a má iné charakteristiky. An AdS/CFT Calculation of Screening in a Hot Wind. String Theory.2006 arXiv:hep-ph/0605178 [13] Burt A. K. Phys. The New Yorker. Mohapatra and A. a Stevenom Gubserom. pbs. [18] "Quantum Geometry of Bosonic Strings – Revisited" (ftp:/ / ftp2. (Proc. Toto je známe ako lineárna dilatácia alebo nekritická struna. U.".Teória strún Yang-Millsovaej teórie. Hübsch. Jr. Joseph (1998). October 2. biblioteca. pdf)". Superstring Theory: The DNA of Reality (http:/ / www. Volume 18 . Rajagopal.

Kaufmann. 0:24:05-0:26-24. Perspectives (http:/ / video. 4 January 2005 [42] "Pokiaľ neexistuje žiaden experiment. arXiv:hep-th/0412141. pdf) [26] Harvey B. SU-ITP-04-44. Cambridge University Press. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0506/ 0506034v1. DOI: 10. edu/ ~woit/ testable. math. columbia. il/ Lectures/ Exact_Sciences/ Physics/ stringfest/ OnDemand. Greene.Teória strún [20] L. Shenker and Susskind "M Teória ako Matrix Model: Splývanie" http:/ / arxiv. " Large N Field Theories. Woit (Columbia University).February 2001. [52] Dolen. ac. Maldacena. QCD Strings and D-branes (http:/ / www2. bez adekvátnych experimentálnych ukazovateľov". R.. S.D. kyoto-u..D68:046005. John Baez a odpovede na skupinovom weblogu The n-Category Cafe (http:/ / golem. arXiv:physics/0102051 [40] P. J. Oz (2000). ktorý by bolo možné urobiť. Gubser. p. HUTP-05-A0001.Phys. edu/ PS_cache/ arxiv/ pdf/ 0706/ 0706. indiana. Y. 323: 183–386. String Theory and Gravity (http:/ / arxiv.th/9610043v3 . ph. Hadrónová fyzika nízkych energií vholografike QCD. Kachru. Kachru.. Comins. 357 (2008) [47] N. ´mýlite sa'.arXiv:hep-th/9711200 [23] Aharony. yukawa. edu/ ~sg/ milc. ucr. ktorá je robená predbaconianskym spôsobom. physics. princeton. utexas.. Sakai and S. edu/ chapters/ s8456.Rev. edu/ home/ baez/ week246. Maldacena. Objav vesmíru: Od hviezd po planéty. Linde and S. yukawa. org/ 10. com) [34] e. [51] Idem. UK (1998) [46] N. Lett. pdf)" [27] Koji Hashimoto(2007)" Cosmic Strings.. Veľký N limit superkonformných teórií poľa a supergravitácie. v permanentnom bezpečí" NOVA interview (http:/ / pbs.A conference [32] Peter Woit's Not Even Wrong weblog (http:/ / www. org/ abs/ hep. columbia. Sundrum. pdf)" [28] Piljin Yi(2007)" Príbeh o baryónoch v gravitácii duálnej QCD (http:/ / www2. pdf)" [29] For example: T. Jr. ac. jp/ ~kiasyk2/ slides/ hashimoto.org/pdf/hep-th/9309097)". Trivedi. Sugimoto. Rev. "Lecture 19 . 2005v1.S. arXiv:hep-th/0301240 [39] P. Phys. Kallosh. Superstrunová teória: DNA realita "Prednáška 21 . Arkani-Hamed. pdf)" [25] Minoru Eto. html?11). kyoto-u. H. Cambridge. Teória strún. Ph. December 2004 [30] Pozri napríklad Recent Results (http:/ / www. Susskind Antropické zloženie strunej teórie. Rept.2003.Erik Verlinde a Herman Verlinde(1997)" 5D Čierne diery a matrixové struny (http:/ / arxiv.2005. Lecture 21. 83 (1999) 4690-4693 [21] P. 1016/ S0370-1573(99)00083-6). Nucl. jp/ ~gc2007/ pdf/ yi.Koji Hashimoto a Seiji Terashima(2007)]" QCD String as Vortex (http:/ / arxiv1. " Alternatíva ku kompaktifikácii (http:/ / arXiv. arXiv:hep-th/0302219. [50] Idem. Teória je v bezpečí. Phys. D. aps. cornell.Môžu 4D sily (bez graviácie) mať rady struny?". A. doi. String Theory: Achievements and Perspectives .H. physics. edu/ category/ 2007/ 02/ this_weeks_finds_in_mathematic_7. cf. ktoré by ukázali.g. edu/ ~sg/ milc/ results. newyorker. Randall and R. Freeman & Co. 0:20:10-0:21:20. pdf) INFN Rome March 2007 [41] "strunová teória je prvou vedou za stovky rokov. W. James Gates.1016/S0370-1573(99)00083-6 (http:/ / dx. O. library. arXiv:hep-th/0310077) [45] J. Morrison and B. Prog. edu/ ~woit/ wordpress/ ?cat=2) [33] Lee Smolin's The Trouble With Physics webpage (http:/ / www. 8 November 2005) [44] see his Dialog on Quantum Gravity. New York Times. org/ pdf/ hep-th/ 9906064)" Phys.Do-See-Do and Swing your Superpartner Part II" 0:16:05-0:24:29. thetroublewithphysics. W. html) [35] John Baez weblog (http:/ / math.113:843-882. Schmid "Finite-Energy Sum Rules and Their Application to ?N Charge exchange" http:/ / prola. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 9704/ 9704018v2. January 2005 [48] L. html)) [43] "Strunová teória ešte len musí dosiahnuť svoj prvý úspech vo vysvetlení alebo predikcii čohokoľvek merateľného" New York Times. arXiv:hep-th/0501082. Phys. String theory: An Evaluation. html) [36] Unstrung: The New Yorker (http:/ / www. " Calabi-Yauov moduli priestor. February 2003 [49] S. de Sitter Vacua in String Theory. ac. 0:26:06-0:26:21. P. Horn. Fischler. SLAC-PUB-10928. zrkadliaci mnohosť a priestorovo-časovú topologickú zmenu v strunovej teórii (http://arXiv. pdf) z MILC výskumného programu na MILC Collaboration homepage (http:/ / www. tau. com/ archive/ 2006/ 10/ 02/ 061002crat_atlarge) [37] Elias Kiritsis(2007)" String Theory in a Nutshell (http:/ / press. pdf)" [38] S. B416 (1994) 414-480 [22] J. Predictive Landscapes and New Physics at a TeV. org/ abstract/ PR/ v166/ i5/ p1768_1 [53] Banks. ani žiadne pozorovania. org/ wgbh/ nova/ elegant/ view-glashow. S. [24] Robbert Dijkgraaf. Polchinski.Meyer(2005)" Zakrivenia svetovej obálky QCD struny (http:/ / arxiv.Theor. 222 Aspinwall. Dimopoulos and S.Ooguri. indiana. Je teória strún testovateľná? (http:/ / www. html) [31] David Gross. org/ abs/ hep-th/ 9905111)" (subscription required). math. Woit.

Time. • GRIBBIN. prístup: December 19.* MUSSER.*Witten. ISBN 978-1-59-257702-6. Inc. prístup: December 19. The Complete Idiot's Guide to String Theory. Superstrings (http:/ / www. Julian R. and What Comes Next. Hidden Dimensions. The Elegant Universe: Superstrings.* KAKU. Igor and Maldacena. New York: W.sns. ISBN 0-618-55105-0. Gary (November 1986). on the first superstring revolution. Michio (April 1994). ISBN 0-19-508514-0. and the Texture of Reality. cam.*Green.Teória strún 223 Further reading Popular books and articles • DAVIES. New York: Hill and Wang.org/journals/doc/PHTOAD-ft/vol_62/iss_1/28_1. and the Tenth Dimension. "Everything's Now Tied to Strings" Discover Magazine vol 7.* WOIT. Michael (September 1986). ISBN 0-316-32975-4. Warped Passages: Unraveling the Mysteries of the Universe's Hidden Dimensions. New Jersey: John Wiley & Sons. prístup: December 19. ISBN 978-0-06-113032-8. 2005. London: Little Brown and Company.* SUSSKIND. uk/ user/ mbg15/ superstrings/ superstrings. Cambridge: Cambridge University Press. Dan (2006).newscientist. Is string theory in trouble? (http://www. Oxford: Oxford University Press..* RANDALL. Solving Quantum Field Theories via Curved Spacetimes (http://ptonline. Time Warps. Peter (2006). Edward (June 2002). Not Even Wrong The Failure of String Theory And the Search for Unity in Physical Law.*Gefter. Juan (January 2009). Dark Cosmos: In Search of Our Universe's Missing Mass and Energy. [[New Scientist]]. London: Jonathan Cape &: New York: Basic Books. • HOOPER. The Search for Superstrings.800-is-string-theory-in-trouble. Indianapolis: Alpha. (PDF) Astronomy Magazine. New York: Houghton Mifflin Co. damtp. and the Theory of Everything. Brian (2004).ias. New York: Ecco Press. Leonard (December 2006). Knopf. edu/~witten/papers/string. (Popular article. ac. Lee (2006). Alex (2006). ISBN 0-521-43775-X.* GREENE. – An interview with Leonard Susskind. ISBN 0-393-05858-1. The Fabric of the Cosmos: Space. Hoboken.aip. Lisa (September 1 2005). ISBN 0-8090-9523-8.* HALPERN.Two nontechnical books that are critical of string theory: • SMOLIN. Reprint.W.com/article/mg18825305. ISBN 0-224-07605-1 & ISBN 978-0-465-09275-8. The Trouble with Physics: The Rise of String Theory. ISBN 0-06-053108-8. Reissue. ISBN 0-316-01333-1. #11.)* VILENKIN. Hyperspace: A Scientific Odyssey Through Parallel Universes. probably the first ever written. ISBN 0-471-46595-X.| GREENE. Scientific American. Brian (October 20 2003). Paul (2004).. 2005. Symmetry.) (July 31 1992). Paul. ISBN 0-375-41288-3. Brown(Eds. Physics Today. New York: HarperCollins. John (1998). . New York: Alfred A. The Universe on a String (http://www. Superstrings: A Theory of Everything?. The Great Beyond: Higher Dimensions.*Klebanov. 2005. New York: Hachette Book Group/Back Bay Books. Parallel Universes. and the Quest for the Ultimate Theory. – An easy nontechnical article on the very basics of the theory. the theoretical physicist who discovered that string theory is based on one-dimensional objects and now is promoting the idea of multiple universes. Norton & Company. Many Worlds in One: The Search for Other Universes.* Taubes. and the Extraordinary Search for a Theory of Everything. html). Amanda (December 2005). George (2008). html?full=true).shtml). the Fall of a Science.pdf). The Cosmic Landscape: String Theory and the Illusion of Intelligent Design.

Cambridge University Press. held at Ambleside. • Marolf. arXiv. Pierre (2007) Supersymmetry: Theory. Online materiál • Schwarz. ISBN 978-0-19-850954-7. • Zwiebach. Tom (2004). Becker.Technical and critical: • PENROSE. – Four lectures. Created by an international team of students. – A comprehensive compilation of materials concerning string theory. ISBN 0-521-86069-5 • Binétruy.ucsb. Experiment. survey basic concepts in string theory. prístup: December 16. – A criticism of string theory. Virgin Islands. Cosmic strings reborn? (http://arxiv. 2005.edu/online/ plecture/witten/).itp. • Dine. Dual Resonance Models. Cambridge University Press. (2004). The original textbook. ISBN 978-0-691-12230-4. Resource Letter NSST-1: The Nature and Status of String Theory (http://arxiv.org e-Print archive. Elias (2007) String Theory in a Nutshell. prístup: December 16. Frampton (1974). Michael (2007) Supersymmetry and String Theory: Beyond the Standard Model. Clifford (2003). ISBN 0-521-63303-6. ISBN 0-521-63304-4. • Kibble. 2005. • Paul H. United Kingdom.org e-Print archive. arXiv. • Ajay. Cambridge: Cambridge University Press. Schwarz and Edward Witten (1987) Superstring theory. Cumbria. • Polchinski. • Vol. John H.americanscientist. • Vol. Roger (February 22 2005). Duality. • JOHNSON. Katrin. Melanie. anomalies and phenomenology. • Woit. and Cosmology. • Michael Green. The Road to Reality: A Complete Guide to the Laws of the Universe. prístup: December 16. ISBN 0-521-80912-6. in June 2000. presented at the NATO Advanced Study Institute on Techniques and Concepts of High Energy Physics. • Szabo.org/abs/ hep-th/0311044/). from 10 to 17 September 2004. John H.org/issues/pub/ is-string-theory-even-wrong). 1: An introduction to the bosonic string. Imperial College Press. (Reprinted 2007) An Introduction to String Theory and D-brane Dynamics. Cambridge University Press. and addressed to an audience of graduate students in experimental high energy physics. D-branes. prístup: December 22. Kavli Institute for Theoretical Physics. Cambridge University Press. St.Teória strún 224 Učebnice • Becker. Croix. Spacetime and Quantum Mechanics (http://online. 2: Loop amplitudes. – A guide to the string theory literature. Barton (2004) A First Course in String Theory. • Kiritsis. .com/). ISBN 0-521-35753-5. ISBN 978-0-521-86875-4. • Vol. Introduction to Superstring Theory (http://arxiv. Oxford University Press. (2000). ISBN 0-679-45443-8. Schwarz (2007) String Theory and M-Theory: A Modern Introduction . Contact author for errata. ISBN 0-521-35752-7. and John H.org/abs/astro-ph/0410073/). Knopf. prístup: December 16. ISBN 0-521-83143-1. 2005. arXiv. 2005. Is string theory even wrong? (http://www. Wieland et al. Don (2004). Cambridge University Press. The nth dimension (http://thenthdimension. prístup: December 16. ISBN 0-521-85841-0. ISBN 978-1-86094-427-7. – Slides and audio from an Ed Witten lecture where he introduces string theory and discusses its challenges.org/abs/hep-ex/0008017). Maurizio (2007) Elements of String Cosmology. Frontiers in Physics. 2005. Peter (2002). American Scientist. – Invited Lecture at COSLAB 2004. Cambridge University Press. • Gasperini.org e-Print archive. Richard J. 2005. ISBN 0-805-32581-6. • Witten. 2: Superstring theory and beyond. Edward (1998). • Vol. 1: Introduction. Joseph (1998) String Theory. Shakeeb. Princeton University Press.

com/jpierre/strings/) – Online tutorial • CI.com) – A Science Studies' approach to the history of string theory (an elementary knowledge of string theory is required).youtube.edu/~sps/) – A moderated newsgroup for discussion of string theory (a theory of quantum gravity and unification of forces) and related fields of high-energy physics. Leonard Susskind. (http://banyancollege.Gabriele Veneziano. • Not Even Wrong (http://www. prístup: 2007-03-05. • Harris. • Superstring Theory (http://www.npr.com/watch?v=3ey8_fh6100&NR=1) Understanding the Standard Model Perimeter Institute for Theoretical Physics • The Official String Theory Web Site (http://superstringtheory. 8-10 p. • Spinning the Superweb: Essays on the History of Superstring Theory (http://www.. John (2001).ca/en/Outreach/What_We_Research/Superstring_Theory/ ) • (http://www. Various images. • A website dedicated to creative writing inspired by string theory. STRINGS newsgroup (http://schwinger.org/ templates/story/story.com/watch?v=iLZKqGbNfck&feature=channel_page) • Teória strún . and November 4. blogspot.harvard.com/thehindu/ holnus/008200610091240.phys.sukidog.edu/~woit/blog/) – A blog critical of string theory.ucsb. ISBN 0-224-07605-1 (Jonathan Cape).spinningthesuperweb. May 2004. Short of 'All.sciam. 2003).m. R. cfm?chanId=sa003&articleId=1475A684-E7F2-99DF-355B95296BE6031C)".com/ watch?v=Zl4W3DYTIKw) • Interview s Edwardom Wittenom (http://www.xoom.com/watch?v=E7FV9aaiwKQ&feature=related) • Dialogue on the Foundations of String Theory (http://www.itp.. — An up-to-date and thorough review of string theory in a popular way. Richard (2006-11-07). J.pbs. (http://nardelli. Gabriele. prístup: July 17. National Public Radio.math.php?storyId=6377252). prístup: September 6.hindu. Edward Witten (http://www.edu/ online/colloq/schwarz1/). cfm?chanID=sa006&articleID=00042F0D-1A0E-1085-94F483414B7F0000)". texts.m.physics.Teória strún • Veneziano. • Beyond String Theory (http://www. with Strings Attached (http://www.youtube. • Chalmers.sciam. 2007. 2009. Not Even Wrong: The Failure of String Theory & the Continuing Challenge to Unify the Laws of Physics. videos and animations explaining string theory. 2006-03-02. Physics World (http://physicsworld. Matthew (2007-09-03).com/article. 2006. .htm)".' String Theorists Accused of Nothing (http://www.youtube.com/) • The Elegant Universe (http://www. Steven Weinberg.mathpages.com/home/kmath632/kmath632. • McKie.perimeterinstitute.org/scriblerus/) • An Italian Website with various papers in English language concerning the mathematical connections between String Theory and Number Theory. 225 Externé odkazy • Prednáška Stevena Weinberga o CERN experimente . • Woit.youtube.it//stringtheory/) • Minkel. 8-9 p.com).ens.com/cws/article/indepth/30940).columbia. Peter. Robin. " Setback as string theory of the universe is de-bunked (http://www. 2006-10-09. ISBN 0-465-09275-6 (Basic Books) • Schwarz.htm) at MathPages • Superstrings! String Theory Home Page (http://www. " A Prediction from String Theory.stručný výklad s komentárom od Briana Greena od začiatkov po súčasnosť s prezentáciami súčasných najznámejších teoretických fyzikov .fr/~troost/beyondstringtheory/) – A project by a string physicist explaining aspects of string theory to a broad audience.LHC (http://www. Stringscape (http://physicsworld. Early History of String Theory: A Personal Perspective (http://online.org/wgbh/nova/elegant/) – A Three-Hour Miniseries with Brian Greene by NOVA (original PBS Broadcast Dates: October 28.com/article. " The Myth of the Beginning of Time (http://www.

Účinnosť pohlcovania klesá s jeho klesajúcou vlnovou dĺžkou: zatiaľ čo v oblasti UV-C pohlcuje prakticky 100 %. Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ultrafialové žiarenie . Vo výške 1 500 m je o 20 % vyššia ako pri hladine mora. zasahuje len povrchové vrstvy ľudského organizmu a prejavuje sa na koži a oku.Ultrafialové žiarenie 226 Ultrafialové žiarenie Ultrafialové žiarenie (UV) je elektromagnetické žiarenie o vlnovej dĺžke od 100 nm do 400 nm. Zemská atmosféra účinne pohlcuje väčšinu tohto žiarenia. UV spektrum dopadajúce na povrch Zeme je tvorené z 90–99 % žiarením UV-A a 1–10 % žiarenia UV-B. Na každých 300 m výšky rastie intenzita UV žiarenia o 4 %. Najcitlivejšie reagujúce stavebné látky živých organizmov na UV žiarenie sú nenasýtené organické zlúčeniny a z nich najviac tie. kratšej ako viditeľné svetlo. Objavené bolo v roku 1801 nemeckým fyzikom Ritterom a anglickým fyzikom Wollastom. spomaľuje delenie buniek a navodzuje vznik mutácií. ďaleké alebo vákuové (FUV. UV žiarenie a koža človeka UV žiarenie je pre človeka potrebné kvôli syntéze vitamínu D. Ožiarenie ultrafialovými lúčmi vyvoláva inaktiváciu vnútrobunkových enzýmov. Pre organizmy na Zemi je najintenzívnejším zdrojom UV žiarenia Slnko. ale dlhšej ako mäkké röntgenové žiarenie. Nadmerné vystavovanie kože vplyvom UVA a UVB žiarenia vedie k jej poškodeniu. Sú to hlavne bielkoviny (v rámci nich zvlášť aminokyseliny tyrozín a tryptofán). Delí sa na blízke (380-200 nm). v oblasti UV-B je to len 50-60 % a v UV-A 30 %. 200-10 nm) a extrémne (EUV alebo XUV. Niektoré živočíchy sú naň citlivejšie ako iné. napríklad pre niektoré (dážďovky – Lumbricidae) má až smrtelné účinky. Pri intenzívnom a dlhodobom pôsobení môže viesť až k nádorom kože. Nukleové kyseliny absorbujú UV žiarenie podstatne viac ako bielkoviny. Na vytvorenie potrebného množstva postačuje niekoľko desiatok minút denne. Ultrafialová oblasť sa delí na UVA s vlnovou dĺžkou 315 nm až 400 nm. UVB s vlnovou dĺžkou 280 nm až 315 nm a UVC s vlnovou dĺžkou 100 nm až 280 nm. Pretože prenikavosť UV žiarenia je pomerne malá. 1-31 nm). nukleové kyseliny (predovšetkým ich dusíkaté bázy)a niektoré pigmenty. Vplyv na živé organizmy Ultrafialové žiarenie pôsobí na bunky mnohými mechanizmami. ktoré majú konjugované dvojné väzby. UVA žiarenie zapríčiňuje starnutie kože a negatívne ovplyvňuje imunitný systém. Nadmerné vystavovanie kože UVB žiareniu (opaľovanie) vyvoláva spálenie kože (začervenanie). ako ochrániť kožu pred negatívnym vplyvom UV žiarenia je používanie ochranných prípravkov pred slnečným žiarením. Jedným zo spôsobov.

Vesmír podľa mimogalaktickej astronómie je nestacionárny. storočia sa slovo vesmír (ang. ktorá je známa ľuďom. ktorá je dnes dominantným modelom kozmológie. tiež známej ako fyzikálna kozmológia. Vyvíjajú sa jednotlivé kozmické objekty a ich sústavy i celý vesmír v jeho najširších známych meradlách. k rozdeleniu významu slova vesmír medzi pozorovacích kozmológov a teoretických kozmológov. princípmi a konštantami. pretože stále sa formuje. . vek a teória Veľkého tresku Najdôležitejší výsledok kozmológie. pozorovateľný vesmír alebo viditeľný vesmír sú často používané na opísanie časti vesmíru. Autor: NASA. (Albert Einstein vo svojej teórii relativity predpovedal podľa svojich výsledkov rozpínanie sa vesmíru. odvolávajúc sa tak len na tú časť. Čo je to vesmír? Vesmír je všetko čo existuje všetok priestor a čas aj hmota a energia v ňom. ktorú môžeme vidieť alebo inak pozorovať. To dalo vzniknúť teórii Veľkého tresku.Vesmír 227 Vesmír V prvej polovici 20. ktorá sa môže. veda. Počas druhej polovice 20. prebieha v ňom ten istý evolučný proces. v ktorom existujeme. prichádzajúceho z najhlbších kútov vesmíru. Paris 1888.C. ktorá vznikla z fyziky a astronómie. Wien 1998 Rozpínanie/kolaps.7 miliárd ( ) rokov s presnosťou na 200 miliónov rokov (podľa projektu NASA s názvom WMAP. spolu so všetkou energiou a hmotou v ňom a všetkými fyzikálnymi zákonmi. pochádza z pozorovaní červených posunov a bol vyčíslený Hubbleovým zákonom. čo je skôr abstraktná matematická idea. ESA. Tí. Pojmy známy vesmír. Universum . navzdory extrémnym ťažkostiam v určení si empirických (založených na skúsenosti) obmedzení týchto špekulácií a vyhnúť sa tak skĺznutiu do metafyziky. rozpína a niektoré veľmi vzdialené oblasti navždy ostanú mimo zraku astronómov. universe) používalo na pomenovanie všetkého. storočia viedol vznik pozorovacej kozmológie. aký je vesmír rozsiahly. čo znamená Wilkinsonova mikrovlnná anizotropná sonda). ktoré ho riadia. tí druhí sa o to stále pokúšajú v snahe nájsť najlogickejšie domnienky na vymodelovanie celého časopriestoru. Nevie sa. Všetka viditeľná hmota je vytvorená zo subatomárnych častíc a všetky interakcie medzi týmito základnými súčasťami riadia rovnaké základné sily. ktorí neveria v možnosť pozorovať celé kontinuum môžu používať pojem náš vesmír. čo fyzikálne existuje: celého kontinua časopriestoru. že vesmír sa rozpína. Flammarion. Coloration : Heikenwaelder Hugo. čiže Wilkinson Microwave Anisotropy Probe. ale tiež nemusí zhodovať s realitou. Obrázok z viditeľného svetla. O porozumenie vesmíru v najväčších možných mierkach sa snaží kozmológia. S.) Extrapolovaním (vyvodením) tohto rozpínania späť v čase sa dostaneme až ku gravitačnej singularite. tí prví opustili snahy pozorovať celé časopriestorové kontinuum. Beckwith (STScI) a HUDF tím. Woodcut. Vek vesmíru bol odhadnutý na približne 13.

že populárne. že vesmír je viac alebo menej uniformný (rovnaký) a nemá rozoznateľný stred. nakoľko sa vesmír rozpína. čo je dané konečnou rýchlosťou svetla. Fundamentálny aspekt Veľkého tresku môžeme aj dnes vidieť v pozorovaniach. Svedčia o tom tieto isté dôkazy. nie je známe. Tvar Vesmíru Dôležitou otvorenou otázkou kozmológie je tvar vesmíru. ktorá skúmala „akustické oscilácie“ v kolísaní teploty žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia. Čitateľ by si mal uvedomiť. vidíme veci z dôb bližších a bližších času nula modelu Veľkého tresku. Po druhé. že sa nevie. Počet galaxií môže byť oveľa väčší. Táto teória sa nazýva Veľký kolaps. že pozorovateľný vesmír je takmer plochý s lokálnymi ohybmi. že nemôžu ovplyvniť udalosti. že svetlo sa nešíri nekonečnou rýchlosťou a my robíme pozorovania minulosti. no jednako môže byť priestorovo konečný. zoskupených v približne 125 miliardách galaxií. či je vesmír hromadne spojený. kde masívne objekty narúšajú časopriestor. Avšak pozorovateľný vesmír. 228 Veľkosť Vesmíru a pozorovateľného vesmíru Nejestvuje zhoda.7 miliárd svetelných rokov vzdialený. Napríklad. ktoré ukazujú. Hubble Deep Field). a predsa má konečnú plochu ( ). že základný model použitý pre analýzu dát je správny. ako aj profesionálne vedecké články v kozmológii často používajú pojem „vesmír“. je určite konečný. tak ako jazero je skoro ploché. To je z toho dôvodu. Iné metódy odhadnutia veku vesmíru dávajú rozdielne hodnoty. Pozorovateľný vesmír obsahuje približne hviezd. Na druhej strane je tiež možné. nevie sa. Trojdimenzionálnym ekvivalentom je neohraničený „guľovitý priestor“. Deje sa tak preto. aj keď v skutočnosti myslia „pozorovateľný vesmír“. Žijeme v strede vesmíru. je odhadovaná na približne 78 miliárd svetelných rokov ( km). žijeme v strede nami pozorovateľného vesmíru. ktoré vzniklo krátko po Veľkom tresku. že čím ďalej od nás galaxie sú. V prvom rade. A keďže sa svetlo šíri rovnakou rýchlosťou vo všetkých smeroch k nám. Tento názor bol upevnený najnovšími údajmi zo sondy WMAP. že spolupohybujúci sa objem známeho vesmíru je rovný svetelných rokov kubických (za predpokladu. je teoreticky možné stretnúť pozorovateľa na okraji nami pozorovateľného vesmíru. čo je založené na pozorovaniach Hubbleovho temného poľa (ang. Podľa štandardného modelu Veľkého tresku nemá vesmír žiadne priestorové hranice. ktoré nás mohli od Veľkého tresku ovplyvniť. čo sa kozmológovia pokúšali vysvetliť počiatočným obdobím prudkej inflácie. . ktorý hovorí. V súčasnosti väčšina kozmológov verí. Je to dvojdimenzionálny povrch s konštantným zakrivením v tretej dimenzii. ang. vykonaných Hubbleovým vesmírnym ďalekohľadom. že je táto oblasť dokonale guľovitá). či je vesmír plochý alebo nie. ktoré opustili nami pozorovateľný vesmír kvôli rozpínaniu. To znamená. ktorý pozostáva zo všetkých oblastí. Čím sa pozeráme ďalej a ďalej. Okraj vesmírneho horizontu je 13. ktoré môžeme chápať a preto účinne neexistujú). ktoré vytvárajú klastre a superklastre galaxií. ktorá nasledovala po Veľkom tresku. či platia alebo neplatia pravidlá Euklidovskej geometrie. ale naopak kolabuje. ktorý pozorujeme. Toto reliktové žiarenie je pozoruhodne rovnomerné vo všetkých smeroch. Avšak niektoré objekty mimo pozorovateľného vesmíru môžu byť v princípe pozorované nepriamo. Dá sa to pochopiť použitím dvojdimenzionálnej analógie: povrch gule nemá žiaden okraj. To by znamenalo. ktoré je najviac zoslabnuté žiarenie. comoving distance) k okraju pozorovateľného vesmíru je väčšia. tým rýchlejšie sa od nás vzďaľujú. lebo nepozorovateľné fyzikálne javy sú vedecky bezvýznamné (to znamená. či je Vesmír konečný alebo nekonečný v priestorovej rozlohe a objeme. v zjavnom rozpore s Kopernikovým princípom.Vesmír Avšak celé je to založené na predpoklade. ktorý v minulosti pozoroval niektoré galaxie. Súčasná vzdialenosť (nazývaná tiež spolupohybujúca sa vzdialenosť. Môžeme ho tiež vidieť v žiarení kozmického mikrovlnného pozadia. že vesmír sa nerozpína.

dochádza k vzniku „paralelných vesmírov“. Teória chaotickej inflácie (označovaná tiež ako teória bublinových vesmírov) navrhnutá fyzikom Andreiom Lindeom popisuje model kvantových fluktuácií na úrovni inflácií. boli by súčasťou jediného vesmíru. Tieto sú tiež dvojdimenzionálne priestory s konečnými plochami. Hoci táto možnosť nebola zatiaľ vylúčená. izolované oblasti. Multiverzum Existujú špekulácie. 4. čo fyzikálne existuje. ale sa aj zdá. výsledky posledných výskumov kozmického mirovlnného pozadia ju robia veľmi nepravdepodobnou. takých existuje nespočetne veľa. pričom náš vesmír by bol jedným z nich. že vesmír je hromadne spojený (ang. avšak priestorovo konečný. že rozpínanie vesmíru sa zrýchľuje a bude sa zrýchľovať po celú večnosť. pretože jeho veľkosť je oveľa väčšia ako veľkosť pozorovateľného vesmíru). V modeli opisujúcom náš vesmír ako prienik Euklidovej sféry a Lorentzovej deSitterovej metriky môže dochádzať k tunelovaniu vlnovej funkcie a k vzniku nových vesmírov mimo priestoročas toho nášho Vesmíru. Jedným z týchto vesmírov je náš Vesmír. odkiaľ vyštartoval (čo je v našom súčasnom chápaní vesmíru nemožné. skutočný počet fyzicky odlišných hviezd a galaxií by bol menší ako sa myslí. V okamih vzniku čiernej diery s vhodnou hmotnosťou a rotáciu môže dôjsť k takému zakriveniu priestoročasu v jej vnútri. (Predstavte si dom plný zrkadiel. V ňom sú všetky tri dimenzie konštante zakrivené v štvrtej. ktoré spôsobí nový „Veľký tresk“ a odštartuje tak iný vesmír izolovaný od toho nášho. ktorý má konečný objem ( 229 ). možno zložený tvar). tzv. bubliny.) Ak je vesmír skutočne neohraničený. nie je spôsob. takže môžeme vidieť okolo neho raz alebo aj viackrát v rôznych. Podľa mnohosvetovej interpretácie kvantovej mechaniky formulovanej Hughom Everettom a rozpracovanej a spopularizovanej Bryceom Seligmanom DeWittom. ktoré by spôsobilo opätovný kolaps. Podľa definície. V každom z týchto vesmírov sa preto odohráva iná história. (Iné možnosti zahŕňajú podobný „eliptický priestor“ a „valcovitý priestor“. . ako by jeden z týchto vesmírov mohol ovplyvniť ďalšie. v okamihu. kde sú v rozpore s klasickou geometriou dva konce valca spojené dohromady. nastáva rozštiepenie geometrie priestoročasu. Definícia multiverza takto pozmeňuje definíciu vesmíru.Vesmír objavený Bernhardom Riemannom. rôznymi hodnotami fyzikálnych konštánt a rôznymi fyzikálnymi zákonmi. ako bolo opísané.) Ak je tomu tak. Avšak guľa má jedinečnú a možno aj viac estetickú vlastnosť. s rôznym počtom rozmerov. Osud Vesmíru V závislosti od priemernej hustoty hmoty a energie vo vesmíre sa tento bude ďalej navždy rozpínať alebo sa rozpínanie pôsobením gravitácie spomalí a nakoniec vesmír skolabuje naspäť do seba. že viacnásobné vesmíry by mohli existovať vo vyššom multiverze (tiež známom ako megaverzum). alebo by boli vzájomne prepojené (napríklad červou dierou). Príklady teórií zavádzajúcich pojem multiverzum sú napríklad nasledujúce: 1. potom by cestovanie po „priamej“ dráhe v ľubovoľnom smere teoreticky spôsobilo. ak by sa dva „vesmíry“ mohli vzájomne ovplyvňovať. 2. pretože je možné. Presnejšie povedané. multiply-connected) a dostatočne malý (a má primeraný. pričom v každom z týchto vesmírov je častica v inom stave. avšak bez ohnutia valca. V súčasnosti dôkazy naznačujú. možno aj vo všetkých smeroch. že cestovateľ by sa po prejdení dráhy rovnajúcej sa obvodu vesmíru nakoniec dostal späť na miesto. čo sa nazýva „Veľké zmrštenie“ (ang. mali by sme hviezdy a galaxie nazývať „obrazmi“ hviezd a galaxií. Bubliny s vyššou mierou inflácie sa rozrastajú rýchlejšie a môžu tak vytvoriť samostatné. že všetky body na nej sú geometricky podobné. ako všetkého. že nielen že neexistuje dostatočné množstvo hmoty/energie. Na pozadí priestoročasovej „peny“ môže dôjsť ku kvantovým fluktuáciám v zakrivení tohto priestoročasu a k vzniku falošného vákua. keď dochádza k rozpadu vlnovej funkcie nejakej konkrétnej častice zo superponovaného stavu. Big Crunch). 3.

tie. 230 Iné pojmy Počas histórie sa používali rozličné pojmy na vyjadrenie „celého priestoru“.Vesmír 5. ktorá je obdobou a emanáciou svetovej duše. Smrť jedinca je obdobou budúceho zániku tohto sveta. v ktorých sa pohybujú jednotlivé hviezdy. Filozofické názory na vesmír Aristoteles Vesmír alebo kozmos podľa Aristotela má rovnako ako Zem. ktorá je jeho stredom. sa poznaním povznáša nad hmotu. ktorý sa v náboženstve označuje ako zmŕtvychvstanie. Človek je mikrokozmos. s ktorou je spojené na tomto svete vznikanie a zanikanie. Všetky tieto teórie sú v súčasnosti považované viac-menej len za hypotézy. hmota. ktoré zostávajú na nižšom stupni. ktoré štandardná kozmológia nedokáže predpovedať. je vyplnené éterom (AITHÉR). Jeho duša.[2] Bratia čistoty Vesmír podľa Bratov čistoty je emanácia prapríčiny všetkého súcna. „kozmos“ a „svet“. To čo sa nachádza od mesačnej sféry smerom k Slnku. sú odkázané na náboženstvo. planétam. ktorú Aristoteles označuje ako sublunárnu. prvky sublunárneho sveta a z nich zložené nerasty. Podľa ekpyrotickej teórie má dokonca náš vesmír pôvod v zrážke dvoch paralelných brán. Po nich pristúpením formy priestoru a času vznikla druhotná substancia (al-hajúlá ath-thánija). ktorého dodatočné rozmery sú zvinuté. ktoré sú napospol duchovnej podstaty. ďalej sféra Slnka a ostatných planét a najďalej od Zeme (súčasne najbližšie k prvému hýbateľovi) je sféra nehybných hviezd. Hoci slová ako svet a jeho ekvivalenty dnes v ostatných jazykoch skoro vždy odkazujú na planétu Zem.[1] Pytagoras Vesmír má podľa Pytagora umiestnenú vo svojom strede guľatú Zem. Táto sa skladá zo štyroch živlov (vody. Všetko. z ktorej sa skladajú nebeské sféry. [3] . dospievajú k poznaniu filozofiou. zahŕňajúc ekvivalenty vo viacerých jazykoch. ktoré dosahuje svoj vrchol smrťou. zeme. podobu gule. rastliny a živočíchy. ktoré znamenajú „nebesá“. Stupeň tohto povznesenia nad hmotu však nie pri všetkých ľuďoch rovnaký. Ale cieľ tohto poznania a povznesenia nad hmotu je ten istý. Najbližšie k Zemi je sféra Mesiaca. pevným hviezdam až k hranici vesmíru. čo existuje. ktoré sa povzniesli na vyšší stupeň. Zem sa mení a je v pokoji. predtým odkazovali na všetko. Boha: z tejto prapríčiny vznikol emanáciou postupne tvorivý rozum (al-`akl al-fá`il). piatym prvkom. Skladá sa z mnohých sústredených nebeských sfér. a síce víťazstvo nad hmotou. Podľa bránovej kozmológie inšpirovanej teoretickými objavmi v superstrunovej teórii a M-teórii je náš viditeľný. filozoficky povedané to bude návrat svetovej duše k prapríčine. štvorrozmerný vesmír obmedzený bránou existujúcou vnútri viacrozmerného priestoru. látkou nadmesačných sfér. Podľa tejto teórie môžu ďalšie brány mimo nášho Vesmíru interagovať s týmto viacrozmerným priestorom aj medzi sebou navzájom a vyvolať tak v našej bráne javy. k Bohu. čo sa nachádza od mesačnej sféry smerom k Zemi. Z nej vytvorené telesá sú nemenné a nachádzajú sa v neustálom kruhovom pohybe. Duše. svetová duša (an-nafs al-kullíja) a prasubstancia (al-hajúlá al-úlá). je vyplnené látkou. vzduchu a ohňa).

a síce životom práce. ii. ale pre každého človeka vôbec. html) – zdroj. ii. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_novokynizmus. html) – zdroj. uniba.: Prehľad dejín filozofie. Z kozmického pokoja vesmíru vyplýva harmónia a pokoj medzi ľuďmi. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_aristoteles. Tomuto zákonu podlieha nielen svet prírody. html) – zdroj. Obzor 1972. ii. ii. ako najvyššia vesmírna sila. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. [4] Legowicz. Z toho vyplýva požiadavka prinavrátiť práci úctu. [3] Vesmír (bratia čistoty) FILIT (http:/ / dent. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. uniba. Práca ako božský zákon a kozmická povinnosť oslobodí človeka z biedy. fmph. Iné projekty • • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vesmír Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Vesmír . 668. Základy doxografie. uniba. J. Zeus. html) – zdroj.Vesmír 231 Novokynizmus Vesmír je z pohľadu novokynizmu pod vládou jedného spoločného zákona. fmph. ktorú zapríčinila mylne chápaná civilizácia.[4] [5] Referencie [1] Vesmír (aristoteles) FILIT (http:/ / dent. Teda vesmír spolu s človekom tvorí jednu univerzálnu kozmickú monarchiu. fmph. uniba. ale aj človek a bohovia. Preto treba žiť v zhode s prírodou. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_bratia_cistoty. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. [5] Vesmír (novokynizmus) FILIT (http:/ / dent. [2] Vesmír (pytagoras) FILIT (http:/ / dent. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. lebo len vtedy sa stane práca šťastím nielen pre chudáka. fmph. spojil bohov a ľudí do jedného kozmického štátu. v ktorom má každá pozemská spoločnosť primerané miesto a z ktorého si má brať vzor každý pozemský štát. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_pytagoras. Bratislava.

Už štvorrozmerný časopriestor špeciálnej teórie relativity sa dá ťažko názorne predstaviť . sa pohybuje medzi dvoma miestami časopriestoru vždy po najpriamočiarejšiej trajektórii. takzvanej geodetickej čiare. Opisuje vzájomné pôsobenie (interakciu) priestoru a času na jednej strane a hmoty (vrátane polí) na strane druhej. by z toho vyvodil. Presnejšie možno povedať. že gravitácia vlastne nie je nič iné ako geometrický jav v zakrivenom štvorrozmernom časopriestore. ktorú sformuloval Albert Einstein v rokoch 1911 až 1916 (zverejnená bola v roku 1916). Túto okolnosť vysvetľuje newtonovská mechanika princípom ekvivalencie (= gravitačná hmotnosť a zotrvačná hmotnosť telesa sú si rovné). Napríklad v prípade dvojrozmernej zakrivenej krajiny zodpovedá najpriamejšiej trajektórii. Prítomnosť hmoty mení geometriu časopriestoru a táto (zakrivená) geometria je interpretovaná ako gravitácia. presnejšie: Hmotné telesá sú zdrojom gravitačného poľa. existuje však pre ňu dostatočné množstvo experimentálnych dôkazov. Gravitačné sily sa preto niekedy označujú aj ako zdanlivé sily. • Predmet. na ktorý nepôsobí žiadna sila. čo zistil už Galileo Galilei. ktorý by nevedel o guľovom tvare Zeme. V skutočnosti ide o geometrický jav (guľatosť Zeme). Dvojrozmerné zobrazenie zakrivenia časopriestoru. Ak by dve takéto vozidlá odštartovali na rovníku paralelne smerom na sever. Jej hlavná výpoveď je. V záujme predstavivosti si však možno pozrieť situácie so zníženým počtom rozmerov. v ktorých má rozhodujúcu úlohu gravitácia.pri zakrivenom časopriestore je to o to ťažšie. Princíp ekvivalencie Keďže najpriamejšia dráha časopriestorom prirodzene nezávisí od hmotnosti. že z klasického princípu ekvivalencie vyplýva. ktorý týmto vlastne všeobecnú teóriu relativity vysvetľuje. padajú všetky telesá v gravitačnom poli rovnako rýchlo. Gravitácia a zakrivenie priestoru Všeobecná teória relativity vyvodzuje gravitáciu z geometrického javu v zakrivenom časopriestore. že pozorovateľ v uzavretom priestore bez pozorovania okolia nedokáže z pohybu predmetov v priestore zistiť. V porovnaní so špeciálnou teóriou relativity je pre laika oveľa ťažšie zrozumiteľná. či je v stave beztiaže . ktorá zas naopak spätne ovplyvňuje stav a pohyb telies v danej oblasti. Pozorovateľ. druhá naopak – ide teda o vzájomné pôsobenie (interakciu) v pravom slova zmysle. Všeobecná teória relativity je rozšírením špeciálnej teórie relativity a pre dostatočne malé oblasti časopriestoru sa s ňou stáva identickou. pretože konštatuje: • Hmota (presnejšie jej energia a hybnosť) zakrivuje časopriestor vo svojom okolí. Prvá výpoveď opisuje pôsobenie energie a hybnosti na časopriestor. • Jej základom je princíp ekvivalencie. stretli by sa na severnom póle. ktoré určuje metriku (vlastnosti) časopriestoru v danej oblasti. ktorú by prešlo vozidlo s riadením zafixovaným na jazdu rovno vpred.Všeobecná teória relativity 232 Všeobecná teória relativity Všeobecná teória relativity je teória o priestore. že medzi dvomi vozidlami existuje príťažlivá sila. čase a gravitácii. Niektoré vlastnosti: • Teória aplikuje princíp relativity na oblasti.

Kozmológia Kým špeciálna teória relativity platí za prítomnosti hmotných telies len v oblastiach časopriestoru. Čierne diery Ďalšou predikciou všeobecnej teórie relativity sú čierne diery. Celý vesmír bol pritom skoncentrovaný na priestorovú oblasť s priemerom Planckovej dĺžky (cca. že sa ich dodnes nepodarilo priamo dokázať. že musí existovať mechanizmus. zaobíde sa všeobecná teória relativity bez tohto obmedzenia. a ktorý možno chápať aj ako začiatok priestoru a času. Vznikať majú pri zrýchlení hmotných telies. ktoré sú také malé. či je v stave beztiaže alebo nie. že zakrivenie možno zanedbať. Možno ju teda aplikovať aj na celý vesmír – preto hrá centrálnu úlohu v kozmológii. ktorý zabraňuje vzniku takýchto objektov. Sú to diferenciálne rovnice tenzorového poľa s desiatimi zložkami. primerane opisujú friedmannovské riešenia einsteinovských rovníc poľa v kombinácii s tzv. ktorá nahradila euklidovskú geometriu nám známeho plochého priestoru. Zakrivený časopriestor sa opisuje pomocou metód diferenciálnej geometrie. čiže lokálnych deformácií časopriestoru. a to ako konečné štádium vývinu hviezd pri veľmi hmotných hviezdach a v centrách väčšiny galaxií. Tento efekt je síce v pozemskom gravitačnom poli veľmi slabo badateľný. Explózia supernovy v roku 1987 mala vytvoriť dokázateľné gravitačné vlny. Tieto deformácie sú však také malé. Túto príležitosť storočia sme však prepásli. 233 Hodiny v gravitačnom poli Vo všeobecnej teórii relativity nezávisí chod hodín len od ich relatívnej rýchlosti. Matematická štruktúra teórie Kým špeciálnu teóriu relativity možno pochopiť aj s pomerne slabými znalosťami matematiky.7 miliardami rokov. ktoré sú analyticky – čiže pomocou matematickej rovnice .Všeobecná teória relativity alebo voľného pádu. Vznik zakrivenia sa opisuje pomocou einsteinovských rovníc poľa. .61624·10-35 m). pretože v dôsledku chýbajúcej predchádzajúcej dohody boli všetky detektory gravitačných vĺn na celom svete v rozhodujúcich sekundách vypnuté z dôvodu údržby. Hodiny na kopci idú pomalšie ako hodiny v údolí. Einsteinovi sa myšlienka čiernych dier vôbec nepozdávala a bol presvedčený. 1. Podľa súčasných pozorovaní však takéto objekty vo vesmíre skutočne existujú. Einstein tento princíp zovšeobecnil takto: Pozorovateľ v uzavretom priestore bez informácií zvonku nemôže vôbec žiadnym pokusom zistiť. ale napríklad navigačný systém GPS ho zohľadňuje príslušnou úpravou frekvencie signálu. ktorý sa podľa posledných výskumov udial pred 13. Aspoň nepriamo sa gravitačné vlny podarilo dokázať z pozorovaní na sústavách dvojhviezd s pulzarmi.riešiteľné len v špeciálnych prípadoch. ktoré sa šíria svetelnou rýchlosťou. kozmologickou konštantou. Podľa nich začalo rozpínanie vesmíru veľkým treskom. Gravitačné vlny A napokon zo všeobecnej teórie relativity vyplýva existencia gravitačných vĺn. ale aj od ich polohy (miesta) v gravitačnom poli. je všeobecná teória relativity podstatne náročnejšia. ktoré pozorujú astronómovia. Napríklad rozpínanie vesmíru. aby sa zabránilo chybám pri určovaní polohy.

Veľkým skokom v Einsteinových úvahách bolo uvedomenie si. že pozorovateľ voľne padajúci v gravitačnom poli necíti zotrvačné sily a platí pre neho zákon zotrvačnosti. Predpokladajme teraz. že Minkowského priestoročas je plochý. Vlastným časom pozorovateľa nazývame čas. Signatúry s touto vlastnosťou sa nazývajú lorentzovské. že fyzikálne zákony majú rovnaký matematický tvar pre všetkých pozorovateľov. Na prvý pohľad nie je zrejmé.+ + +). alebo sa pohybujú rovnomerne priamočiaro). a preto musia byť zákony rovnaké pre všetkých pozorovateľov. času a priestoru. aby mali fyzikálne zákony rovnaký tvar vo všetkých sústavách. v kvantovej teórii poľa a má niekoľko výhod. že časová zložka musí mať opačné znamienko ako priestorové. je matematická formulácia princípu ekvivalencie. že fyzikálne zákony musia mať tvar rovnosti dvoch veličín. pretože pri nelokálnych meraniach sa uplatňujú nehomogenity gravitačného poľa. že lokálne platia zákony ŠTR. Einstein si položil otázku. táto signatúra prirodzene vyplýva zo spinorovej formulácie teórie relativity. Ako uvidíme. Znamená to. ktorý ukazujú hodiny. že v priestoročase bude mať signatúru (+ . Metrický tenzor vyjadrený v ľubovoľných lokálnych súradniciach má tvar Podľa princípu ekvivalencie sa však vhodnou súradnicovou transformáciou dá dosiahnuť. že princíp ekvivalencie platí len lokálne. Pozorovateľ voľne padajúci v gravitačnom poli zistí. alebo (+ + + -). v ktorých má metrický tenzor tvar To je zmysel tvrdenia. takže rovnica si podrží svoju platnosť v každej sústave. Tejto požiadavke všeobecnej kovariancie vyhovujú tenzory a spinory.-) je bežne používaná napr. Einsteinove rovnice gravitačného poľa sú diferenciálne rovnice pre metrický tenzor. že pozorovateľ voľne padajúci v gravitačnom poli sa cíti byť inerciálny. Snažil sa preto zovšeobecniť ŠTR tak. že poloha pozorovateľa a poloha hodín splývajú. čo znamená. Často sa používa opačná signatúra (. To je základná myšlienka princípu relativity. Dôležité je. To znamená. To. Podstatné je len to. Pri svojom pohybe v priestore opisuje pozorovateľ istú krivku v časopriestore. ktorí sa pohybujú len zotrvačnosťou (stoja. Albert Einstein tento súvis geniálne rozoznal a popísal. Túto krivku budeme nazývať . aby mali fyzikálne zákony rovnaký matematický tvar pre všetkých pozorovateľov. V ŠTR je priestoročas hladkou varietou dimenzie 4.-).. prečo by mala príroda preferovať inerciálne sústavy. Čo je však dôležitejšie. na ktorej je možné zaviesť globálne kartézske súradnice .. Na všeobecnej variete nemusia existovať vôbec žiadne globálne súradnice. inerciálnych aj zrýchlene sa pohybujúcich. že komponenty metrického tenzora sú v jednom bode dané diagonálnou maticou . Nami používaná signatúra (+ . tobôž nie kartézske. Každej vzťažnej sústave zodpovedá vhodná súradnicová sústava v priestoročase. Pretože všetky merania je nutné robiť lokálne. že v skutočnosti je priestoročas hladká varieta s nejakým všeobecným metrickým tenzorom. Zároveň si aj odpovedal: príroda sa o naše sústavy nestará. Postuláty VTR Princíp relativity požaduje. Táto požiadavka vedie k invariantnosti fyzikálnych zákonov voči Poincarého grupe.Všeobecná teória relativity 234 Matematická formulácia všeobecnej teórie relativity Všeobecná teória relativity (VTR) je teória gravitácie. ale jeho signatúra z nich nevyplýva. že každý priestoročas je lokálne plochý. ktoré sú voči tomuto pozorovateľovi v pokoji. To. To znamená. ktorá si pri zmene súradnicovej sústavy transformujú rovnako. že metrický tenzor sa dá lokálne previesť na diagonálny kanonický tvar platí vo všeobecnosti na každej hladkej variete. Filozofický základ VTR V špeciálnej teórii relativity (ŠTR) sa postuluje rovnocennosť inerciálnych vzťažných sústav. že tieto pojmy by mali byť opisované jedinou teóriou. predpokladáme. Toto tvrdenie je známe ako princíp ekvivalencie.

Predpokladajme. kým v tomto texte pojmom geodetika označujeme isté špeciálne svetočiary. Potom časopriestorový interval a vlastný čas môžeme stotožniť. V teoretickej fyzike sa často volia jednotky. Potom časová súradnica je totožná s jeho vlastným časom. zvoľme však ako parameter vlastný čas pozorovateľa . Svetočiaru je možné ľubovoľne parametrizovať. priestoročasový interval a teda Táto veličina je invariant. pohyb pozorovateľa je V ľubovoľných lokálnych súradniciach Vektor dotykový k svetočiare označme . Ak svetočiaru označíme . čo je doslovný preklad anglického slova "worldline". . V tom prípade je štvorrýchlosť bezrozmerná a normovaná na jednotku: V diferenciálnej geometrii sa takémuto parametru hovorí normálny. a preto ju môžeme vyčísliť v ľubovoľných súradniciach. teda a pre ostatné súradnice Z toho Vidíme. Niekedy sa však aj slovo "geodetika" prekladá ako svetočiara. v ktorých sú fundamentálne konštanty ( ) rovné jednej.Všeobecná teória relativity 235 svetočiara. že sú súradnice pozorovateľa voľne padajúceho v gravitačnom poli. Dĺžka svetočiary na tomto úseku je tzv. môžeme svetočiaru rovnako dobre parametrizovať jej dĺžkou. Jeho zložky sú Jeho norma je daná vzťahom Pritom je rozdiel súradníc dvoch bodov na svetočiare vzdialených o infinitezimálnu parametrickú vzdialenosť . Norma štvorrýchlosti je potom Pretože interval a vlastný čas sa líšia len o multiplikatívnu konštantu. že dĺžka svetočiary (priestoročasový interval) je len c-násobkom vlastného času.

a musíme ho opäť postulovať. že geodetický pozorovateľ sa nachádza v nejakom (infinitezimálne malom) laboratóriu a robí v ňom experimenty. t. a hovorí. čo znamená. Takto budeme 4-rýchlosť naďalej chápať. jej súradnice sú Sústava spojená s touto časticou je (lokálne) inerciálna. Pretože sústava spojená s časticou je inerciálna. tento 4-vektor je tiež paralelne prenášaný pozdĺž geodetiky. aby sa dĺžky všetkých paralelne prenášaných 4-vektorov zachovávali. Štvorrýchlosť bodovej častice je však definovaná len na svetočiare. Zaujíma nás. Doposiaľ sme nešpecifikovali pravidlo paralelného prenosu. po ktorej sa častica pohybuje. Vieme však. preto jej derivácia vo všeobecnom smere nemá zmysel. že je kovariantne konšatný pri pohybe po geodetike. To však ešte nezaručuje. ako sa bude v takomto priestoročase pohybovať pokusná častica. koherentný prach. j. Dospeli sme zatiaľ k tomu. Požadujeme. že kovariantná súradnica sa v geodetických súradniciach redukuje na obyčajnú parciálnu deriváciu. Veličina je potom vlastne pole 4-rýchlosti kontinua. Nech je 4-vektor paralelne prenášaný pozdĺž geodetiky. To znamená. Geometria časopriestoru je zakódovaná v metrickom tenzore . Toto pravidlo je technicky opisované lineárnou konexiou . podobne ako pole rýchlosti v hydrodynamike. predpokladajme. že máme daný priestoročas s ľubovoľným fixným metrickým tenzorom. j. Ako ale uvidíme. Súradnicové vyjadrenie ale zahŕňa kovariantnú deriváciu vo všeobecnom smere . Predpokladajme. . že naše úvahy zostanú správne. hoci budeme pre jednoduchosť naďalej hovoriť o častici. ale tento spätný vplyv predbežne zanedbajme. pretože konexia je v princípe od metriky nezávislá. tento fakt je dôsledkom Einsteinových rovníc. Odmeria nejakú veličinu reprezentovanú 4-vektorom. v ktorom jednotlivé "objemové elementy" neinteragujú. a teda sa chovajú ako voľné častice. že jej 4-rýchlosť (ktorá je vlastne dotykovým vektorom ku svetočiare) je paralelne prenášaná pozdĺž svetočiary. j. že priestoročas je hladká varieta s lorentzovskou signatúrou. aby jeho norma ostala pri geodetickom pohybe konštantná. že voľná častica sa pohybuje po geodetike. j. Nech svetočiara častice voľne padajúcej v gravitačnom poli je parametrizovaná jej vlastným časom. Na tejto úrovni sme teda postulovali. Uvidíme neskôr. Je preto prirodzené postulovať pre voľnú časticu pohybovú rovnicu alebo bezsúradnicovo Je to rovnica geodetiky. že jeho dĺžka sa nezmení. 4-rýchlosť častice sa pri pohybe pozdĺž svetočiary nemení. Pre bodovú časticu má bezsúradnicové vyjadrenie rovnice geodetiky dobre definovaný zmysel. že 4-rýchlosť musí byť paralelne prenášaná pozdĺž svetočiary. t. a platí len v uvažovaných súradniciach. t. než budeme skúmať aký je presný vzťah medzi hmotou a geometriou. Sústavu spojenú s voľnou časticu nazývame geodetická sústava. Samozrejme. že spojené s časticou. prítomnosť tejto častice tiež ovplyvňuje výslednú geometriu. j. t. . tzv. Je preto užitočnejšie namiesto bodovej častice uvažovať kontinuum. t. Predstavme si. Je preto prirodzené požadovať. Štvorrýchlosť má v týchto súradniciach zložky sú lokálne geodetické súradnice pretože vlastný čas je totožný s časopriestorovým intervalom.Všeobecná teória relativity 236 Pohyb pokusnej častice v zadanom gravitačnom poli a lineárna konexia Základná idea VTR je. Nech je geodetika. lokálne Toto nie je tenzorová rovnica. že voľná častica sa pohybuje po geodetike. a určuje ju rozloženie hmoty (všetkých jej foriem. V tejto súvislosti musíme urobiť jednu poznámku. Prv. teda látky aj polí). Pretože celé laboratórium sa aj s pozorovateľom pohybuje po geodetike.

bez torzie. konvenciu. nech 4-rýchlosť je Rovnica geodetiky je potom je geodetika parametrizovaná vlastným Ak zavedieme ľubovoľné súradnice . a to cez kovariantnú deriváciu. budeme jednoducho písať Problém s týmto zápisom je ten. Christoffelove symboly sú definované vzťahom Dá sa ľahko ukázať. že Christoffelove symboly definujú pravidlo paralelného prenosu. Takáto konexia sa nazýva metrická. Postulujeme preto Ak navyše predpokladáme. Pre aparát VTR je dôležité. napr. že táto skutočnosť je jedným z prejavov toho. Je však možné z nich skonštruovať Riemannov tenzor krivosti. t. Tá je pre vektorové pole daná nasledovne: Pre zjednodušenie zápisu zavedieme nasledujúcu. Tento tenzor je nulový v plochom priestore a nenulový v zakrivenom. sférických. V tomto zmysle sú Christoffelove symboly mierou krivočiarosti súradnicového systému. Nenulový tenzor totiž nie je možné súradnicovou transformáciou vynulovať. ak samotný metrický tenzor bude kovariantne konštantný v ľubovoľnom smere. Nech je súradnicová báza vektorových polí. Geometrický význam Christoffelových symbolov je mnohoraký. že priamo nesvedčia o zakrivenosti priestoru samotného. Zdôrazňujeme. že Christoffelove symboly napriek trom indexom netvoria tenzor 3. žiadnou transformáciou ho na zakrivenom priestore nemožno vynulovať. že všetky Christoffelove symboly budú v danom bode priestoročasu nulové. a to ani lokálne. sú identicky nulové v kartézskom súradnicovom systéme v plochom priestore. pričom súradnicové vyjadrenie rovnice geodetiky je . Predpoklad nulovosti torzie zdôvodníme za chvíľu. A naopak. bežne používanú. že konexia je symetrická. podmienka konštantnosti metrického tenzora už konexiu definuje jednoznačne. j. Je nutné poznamenať. alebo RLC (Riemannova-Levi-Civitova). Aby sme sa vyhli vypisovaniu zátvoriek. že Christoffelove symboly RLC konexie majú nasledovné vyjadrenie: Prechodom k lokálne geodetickej súradnicovej sústave možno docieliť. nulový tenzor ostáva nulový v každej sústave. V prvom rade. Napriek tomu budeme túto konvenciu používať. rádu. Lineárna konexia je určená Christoffelovými symbolmi. že prísne vzaté znamená kovariantnú -ta žložka je . Výsledkom tejto operácie je vektor. Ale aj v plochom priestore sú nenulové v iných. bez doplnkového člena s Christoffelovými symbolmi. Aký je fyzikálny význam Christoffelových symbolov? Nech opäť časom. než kartézskych súradniciach. Symbol deriváciu vektora v smere bázového vektora . alebo kompatibilná s metrikou. ktorého je skalárna funkcia (hoci označkovaná indexom) a jej kovariantná derivácia sa preto redukuje na parciálnu deriváciu.Všeobecná teória relativity 237 To bude splnené pre ľubovoľnú geodetiku len vtedy. Pretože je to tenzor.

a je definovaný vzťahom V tomto definičnom vzťahu je Riemannov tenzor. Pretože sú zostavené z derivácií metrického tenzora. Tieto úvahy nás oprávňujú tvrdiť. Tretí člen na pravej strane je nutný. Je zaujímavé. zistia. a preto by mal byť nejako opísaný Riemannovým tenzorom. že každým bodom priestoročasu prechádza práve jedna geodetika. Táto interpretácia je založená na Jacobiho rovnici pre deviáciu blízkych geodetík. Uvažujme kongruenciu geodetík. j. Vieme. Ukážeme. že integrálne krivky vektorového poľa . ktorým sú geodetiky parametrizované. tzv. teda z pohľadu každého z nich sa pohybujú rovnomerne priamočiaro. že pozorovateľ vo voľne padajúcej sústave nepociťuje gravitačnú silu.Všeobecná teória relativity Ak túto rovnicu porovnáme s klasickou Newtonovou pohybovou rovnicou 238 kde je gravitačná sila. že sa najprv vzďaľujú (až po rovník). vidíme. Newmanov-Penroseov formalizmus). že v tetrádnom formalizme (spolu s Bianchiho identitou) nahradzuje Einsteinove rovnice poľa (napr. môžeme povedať. Už preto nie. a potom sa približujú (až po južný pól). lineárna konexia (reprezentovaná Christoffelovými symbolmi) priamo nepopisuje krivosť priestoru. spojitú množinu geodetík takú. že Christoffelove symboly netvoria komponenty tenzora. Riemannov tenzor teda udáva komutátor kovariantných derivácií pri pôsobení na vektorové pole. Platí . Obaja títo pozorovatelia sú inerciálni. slapové sily. že Christoffelove symboly naozaj reprezentujú gravitačnú silu. keďže bázové vektorové polia indukované súradnicami komutujú. aby bol tenzor lineárny vo všetkých argumentoch. že popisuje nehomogenity gravitačného poľa. Christoffelove symboly sú v takejto sústave nulové. A skutočne. j. pole vektorov dotykových k tejto kongruencii. teda tieto vektorové polia komutujú. že Christoffelove symboly hrajú v tejto analógii úlohu gravitačnej sily. t. Súradnicovo potom posledná rovnica vyzerá nasledovne: Táto rovnosť sa nazýva aj Ricciho identita. Tenzor krivosti Ako sme už vysvetlili. Nech je pole 4-rýchlostí. prechádzajú tými bodmi kongruencie geodetík. do rovnice geodetiky vstupujú aj zložky 4-rýchlosti. voči sebe sa nepohybujú rovnomerne zrýchľujú a spomaľujú. V skutočnosti v súradnicovej báze vypadne. Je zrejmé. t. Predstavme si dvoch pozorovateľov na povrchu gule po geodetikách štartujúcich zo severného pólu a končiacich v južnom póle. Tento jav súvisí samozrejme s krivosťou variety. Ak sa však pozrú jeden na druhého. Pre nami uvažovanú metrickú konexiu sú komponenty Riemannovho tenzora voči súradnicovej báze nasledovné: Riemmanov tenzor (so spusteným indexom) spĺňa nasledovné identity: Pozrime sa teraz na fyzikálny význam tenzora krivosti. Avšak. Je to tenzor štvrtého rádu. Presná definícia znie. na ktorých má rovnakú hodnotu parameter. Krivosť je charakterizovaná Riemannovým tenzorom krivosti (niekedy Riemannovým-Christoffelovým). geodetiky sa nekrižujú (kongruenciu kriviek môžeme chápať ako zovšeobecnenie pojmu prúdnice v kvapaline). kým newtonovská gravitačná sila závisí len od polohy. nech je vektorové pole "spájajúce" susedné geodetiky. že zložky metrického tenzora hrajú úlohu gravitačných potenciálov. sú ľubovoľné vektorové polia. že aj keď sú obaja pozorovatelia inerciálni.

ktorý obsahuje druhé derivácie metrického tenzora. voľne padajúce v gravitačnom poli. že geometria priestoročasu je daná rozložením hmoty. Symetrický Ricciho tenzor druhého rádu definujeme ako Jeho stopa sa nazýva skalárna krivosť: Kontrakciou Bianchiho identít dostávame dôležitý vzťah pre kovariantnú divergenciu Ricciho tenzora Ricciho tenzor je pre VTR dôležitý z týchto dôvodov. Je to tenzor charakterizujúci kontinuum a má nasledovnú štruktúru: V tomto zápise je hustota štvorhybnosti kontinua. pričom je lineárny v druhých deriváciách. v ktorých je tento tenzor antisymetrický dáva nulu. Využijeme ešte znovu. že analógiou gravitačného potenciálu vo VTR sú komponenty metrického tenzora. využijúc nulovosť komutátora polí . Ricciho tenzor Riemannov tenzor pripúšťa tri možné kontrakcie. posledný člen je nulový. Newtonov gravitačný zákon je ekvivalentný Poissonovej rovnici. že obe polia komutujú. takže dostaneme Teda relatívne zrýchlenie blízkych geodetík je dané Riemannovým tenzorom krivosti. Je funkciou metrického tenzora a jeho derivácií. ktorý popisuje rozloženie hmoty v priestoročase. zistíme. nenulové kontrakcie sa líšia len znamienkom. Kontrakcia cez dvojicu indexov. Ak si predstavíme fyzikálne laboratórium konečných rozmerov. v ktorej sa vyskytuje Laplaceov operátor pôsobiaci na gravitačný potenciál. Ak predpokladáme. že gravitačná sila je v rôznych bodoch laboratória rôzna. Tenzor energie-hybnosti však možno zovšeobecniť aj na . Dotykové vektory týchto blízkych geodetík 239 Z definície Riemannovho tenzora. Preto sa VTR musí v klasickej limite redukovať na Poissonovu rovnicu pre metrický tenzor. rovnako ako tenzor energie-hmotnosti. že tento vzťah musí byť vyjadrený ako rovnosť tenzora energie hybnosti. takže môžeme definovať relatívne zrýchlenie ako . Vieme už. Táto rýchlosť sa pri pohybe mení. Geodetiky jednotlivých častí laboratória sa totiž vyznačujú relatívnym zrýchlením.Všeobecná teória relativity Uvažujme blízke geodetiky na ľubovoľnej variete spojené vektorom sa líšia o veličinu . a to lineárne. dostávame Pretože uvažované krivky sú geodetiky. Ricciho tenzor je zjavne veľmi dobrým kandidátom. teda nie infinitezimálne. čo zodpovedá nehomogenite poľa. Je to tenzor druhého rádu. Tenzor energie-hybnosti tenzor energie-hybnosti je známy už zo ŠTR. aby v klasickej limite dávala rovnaké výsledky ako stará úspešná teória. a nejakého tenzora druhého rádu. Od novej teórie musíme požadovať. Efektívne to zodpovedá existencii slapových síl. a je jeho trojrozmerný tenzor napätia známy z elementárnej mechaniky kontinua. ktorú môžeme nazvať relatívnou rýchlosťou pozorovateľov pohybujúcich sa po týchto geodetikách. a prvý člen na pravej strane je nami definované zrýchlenie. znamená to.

Je to matica. To ale znamená. alebo takú istú nádobu vo svojej rakete iný pozorovateľ. či v súhvezdí Andromédy (ak zanedbáme pôsobenie gravitácie). To. Účinok sústavy je invariantný voči transformácii generovanej vektorom uvedenom vyššie. že Minkowského priestor je invariantný voči Poincarého grupe znamená. že tento objemový element je invariantný voči Poincarého transformáciám. ani na tom. či experiment budeme robiť v pondelok. Lorentzova grupa). Pre dobrú predstavu uvažujme izolovanú mechanickú sústavu. že izolovaná sústava musí byť invariantná voči Lorentzovým transformáciám. že nezáleží na tom. Tým sme vyčerpali translácie. že akákoľvek izolovaná sústava musí mať tie isté symetrie. plyn uzavretý v nádobe s danou vnútornou energiou bude mať rovnaký tlak na Zemi. Podotýkame. že Minkowského priestor je homogénny (invariantný voči transláciám) a izotropný (invariantný voči rotáciám). Všeobecná Poincarého transformácia má tvar 240 kde je translačný 4-vektor a je matica Lorentzovej transformácie. pretože do diferenciálu nevstupuje konštantný translačný vektor. To je invariantnosť voči translácii v priestore. Sformulujme to matematicky. pre ktorú platí kde je kanonický Minkowského metrický tenzor. teda na polia. Fyzikálne zákony sa (veríme) nemenia s časom. môžeme konštatovať. Boosty sú rotácie v rovine určenej jedným časupodobným a jedným priestorupodobným vektorom. Požiadavka invariancie účinku voči transláciám vedie k rovnici kde . ako sa definuje tento tenzor v ŠTR vo všeobecnosti. boostov (niekedy hyperbolickýc rotácií). ako nádobu v priestore natočíme. Nech je hustota lagrangiánu sústavy charakterizovanej poľom . Pozrime sa. Minkowského plochý priestoročas sa vyznačuje symetriou voči Poincarého grupe transformácií. Toto pole v skutočnosti môže mať viac komponentov. v ktorom mieste priestoru sa nachádza. Napr. Ak si navyše uvedomíme. že jeho najvšeobecnejší Killingov vektor je . kde je antisymetrická matica a sú generátory rotácií (hyperbolických aj priestorových) a translácií.Všeobecná teória relativity nelátkové kontinuum. V kvantovej mechanike by sme povedali. alebo v sobotu popoludní. Lagrangián je funkciou samotného poľa a všetkých jeho derivácií. Táto invariancia sa slovne formuluje tak. Takisto je jedno. jej časový vývoj musí byť rovnaký. Je zrejmé. že sú to operátory momentu hybnosti a hybnosti (až na faktor ). teda gradientu. Táto grupa pozostáva z translácií (nehomogénna časť Poincarého grupy) a Lorentzových transformácií (homogénna časť. Lorentzova grupa pozosáva z priestorových trojrozmerných rotácií a z tzv. či nádobu skúma jeden inerciálny pozorovateľ. jej determinant je v absolútnej hodnote rovný jednej. takže izolovaná sústava musí byť invariantná voči translácii v čase. že nazáleží ani na tom. a ako vyplýva z definície Lorentzovej matice. tzv. ktoré pre jednoduchosť nevypisujeme. Symbolom sme tu označili objemový element časopriestoru v kartézskych súradniciach.

že difeomorfné variety popisujú presne ten istý priestoročas. že samotný priestoročas na súradniciach nezávisí. že je symetrický. Podobne. znamená to. Keďže podľa princípu relativity všetky súradnicové systémy sú fyzikálne rovnako dobré. ale rôzni pozorovatelia ju môžu vnímať rôzne. vôbec nie je zrejmé. ale súradnicovú sústavu. Navyše. pri ktorých nemeníme skúmanú štruktúru. a záleží len na interpretácii v tom-ktorom konkrétnom prípade. ale teraz vieme. definujeme druhý súradnicový systém. ale nie je invariantný voči ľubovoľnej súradnicovej transformácii. ktorú nazveme tenzor energie-hybnosti. pretože povolené sú všetky súradnicové transformácie. Túto požiadavku teraz sformulujeme matematicky. Nulovosť jeho štvordivergencie predstavuje rovnicu kontinuity. To. Môžeme ju interpretovať tak. Preto dve difeomorfné variety považujeme vo VTR za ekvivalentné (relácia "byť difeomorfný" je reláciou ekvivalencie v matematickom zmysle). ako ho pozorujeme. a bez detailného odvodenia (viac pozri v hlavnom článku Tenzor energie-hybnosti) ukážeme. že priestoročas (skúmaný objekt) je objektívny a nezávislý na tom. Vo VTR sme spočiatku nevideli nejakú preferovanú grupu. ale transformuje sa cez Jacobián príslušnej transformácie. Oba pohľady sú úplne ekvivalentné. Realita je len jedna. je získať z účinku pre hmotu symetrický tenzor druhého rádu.Všeobecná teória relativity je tzv. čo potrebujeme. Zobrazenie samej na seba. Riešenie je prekvapivo elegantné a hlboké. že teória musí byť invariantná voči difeomorfizmom. Vo VTR neexistuje preferovaná grupa transformácií. kanonický tenzor energie-hybnosti. ktorá zobrazí bod so súradnicami môžeme chápať ako transformáciu (difeomorfizmus) variety do bodu so súradnicami . V teórii (akýchkoľvek) transformácií býva zmienka o rozdieli medzi aktívnymi a pasívnymi transformáciami. Zvolíme si druhého pozorovateľa. Nech sú dva súradnicové systémy majúce spoločnú oblasť platnosti. Fyzikálne výsledky musia byť rovnaké pre všetky difeomorfné priestoročasy. požiadavka invariancie účinku voči Lorentzovým transformáciám vedie k zachovaniu tenzora momentu hybnosti 241 Kanonický tenzor energie-hybnosti nie je vhodný pre VTR. Je však zrejmé. ktorý sa bude zachovávať. pričom tranformačný zákon je formálne úplne rovnaký ako pri súradnicovej zámene. V ŠTR sme zákony zachovania formulovali na základe invariancie voči Poincarého grupe. lokálny zákon zachovania. Pasívne sú tie. ktorý popisujeme. Súradnicová zámena na variete je zjavne typická pasívna transformácia. a tranformácia z jedných súradníc do druhých nemá nijaký vplyv na vlastnosti priestoročasu samotného. t. že vedie k zachovaniu veličiny. len v iných súradniciach. ku ktorému existuje zobrazenie inverzné zámenou rozumieme zobrazenie Pravidlo pre transformáciu zložiek vektorového poľa nájdeme jednoducho: Aj tu je ale možná aktívna interpretácia. Tým sa transformujú aj všetky tenzorové polia. Z jeho definície napr. definujeme tým súradnicový systém. j. Tomuto tvrdeniu (alebo iným jeho formám) sa hovorí princíp všeobecnej kovariancie. V ŠTR je objemový element invariantný voči Poincarého transformáciám. jeho kovariantná divergencia bude nulová. Definujme formu objemu asociovanú s metrickým tenzorom . V tejto oblasti pod súradnicovou . toto vyjadrenie sa nedá priamočiaro zovšeobecniť pre zakrivený priestor. Pri aktívnych transformáciách naopak nemeníme súradnice. ale transformujeme objekt. Akonáhle si zvolíme jedného konkrétneho pozorovateľa. v ktorej ju opisujeme.

Pre jednoduchú vizuálnu predstavu červej diery. Jej význam je nasledovný: ak za jej argumenty dosadíme ľubovoľné 4 vektory z dotykového priestoru. Einsteinov-Rosenov most. Vo fyzike a fikcii. Invariantnosť teórie voči difeomorfizmom vyžaduje platnosť rovnosti Definujeme teraz tenzor energie-hybnosti ako funkcionálnu deriváciu účinku podľa metrického tenzora nasledovne: Pozri aj • Špeciálna teória relativity Červia diera Červia diera je hypotetický fyzikálny objekt umožnený schopnosťou priestoročasu vytvoriť skratku cez priestor a čas.Všeobecná teória relativity Symbolom tu označujeme determinant metrického tenzora. si skúsme predstviť časopriestor ako dvoj-rozmernú (2-D) plochu (pozri Červia diera analogicky znázornená v dvoj-dimenzionálnom priestore . Názov červia diera sa vysvetľuje na základe analógie k červovi. ale je to tenzor voči ľubovoľným transformáciám. jej hodnota predstavuje objem rovnobežnostena natiahnutého na tieto vektory. Nech negravitačná hmota (látka a negravitačné polia) je popísaná poľom . Pozorovateľ prechádzajúci červou dierou nikdy neprekračuje rýchlosť svetla. ktorý sa z jedného bodu povrchu jablka prehrýza samotným jablkom na iný bod na jeho povrchu. ale používa trojrozmernú stratku práve červou dierou. Forma objemu predstavuje to. ktorý by v zásade mohol byť "skratkou" cez časopriestor. nepohybuje sa teda dvojrozmerne po povrchu. čo je však iba jeden z hypotetických možných druhov červých dier. pretože sa v ňom vyskytujú rôzne kontrakcie. čo sa bežne nazýva 242 objemový element. Účinok negravitačnej hmoty má tvar kde je 4-rozmerná oblasť s hranicou . Označme Nech je difeomorfizmus variety samej na seba. Lagrangián je funkciou metrického tenzora. no vzdialenosť medzi štartom a cieľom prekonáva podstatne rýchlejšie ako svetelný lúč letiaci priamo. Podľa teórie možno prepojiť dva veľmi vzdialené body vo vesmíre s využitím zakrivenia priestoročasu. červia diera je hypotetickým topologickým fenoménom časopriestoru. Tento fenomén po prvýkrát opísali v roku 1935 Albert Einstein a Nathan Rosen ako tzv.

Michell Umelcova predstava čiernej diery s blízko obiehajúcou spoločnicou. navrhol anglický geológ John Michell v roku 1783 v práci zaslanej do Kráľovskej spoločnosti. ani odrazené svetlo od zdroja podobného fotografickému blesku. hlavne zo štúdia supernov.Červia diera 243 obrázok vpravo). že nič. Pojem čierna diera sa stal zaužívaným. ale oblasť vesmíru. alebo získať akúkoľvek informáciu o látke. ktorá vstúpila do čiernej diery. podobne ako tunel s dvoma koncami. Kvantovomechanické efekty však dovoľujú látke energiu vyžarovať z čiernych dier v podobe röntgenového žiarenia. pričom časť hmoty je vytryskovaná vysokoenergetickými polárnymi prúdmi . aj keď sa predpokladá. V tom čase bola Newtonovská teória gravitácie a pojem únikovej rýchlosti už dobre známe. ktorá umožňuje obrazne sprostredkovať v podstate nezobraziteľnú štruktúru existujúcu v 4-och alebo viacerých rozmeroch. Simulovaný pohľad na čiernu dieru v blízkosti Mliečnej cesty. Ak tento povrch "preložíme" pozdĺž (neexistujúceho) tretieho rozmeru. História Predstavu telesa takého masívneho.. ani svetlo nemôže uniknúť gravitácii čiernej diery. jej gravitačná sila zabraňuje úniku akýchkoľvek častíc s výnimkou efektu nazývaného kvantové tunelovanie. Existenciu čiernych dier predpokladá Einsteinova teória relativity. Diera váži 10 hmotností slnka a vzdialená je približne 600 km. röntgenového žiarenia z aktívneho galaktického jadra a správania hmoty a žiarenia okolo nej. Diagram Schwarzschildovej červej diery. Z toho vyplýva.) Červia diera je teoretická. žiadna hmota ani informácia nemôže prúdiť z vnútra čiernej diery k vonkajšiemu pozorovateľovi. Existencia čiernych dier vo vesmíre je dobre podložená astronomickými pozorovaniami. z ktorej nič neunikne. Čierna diera Čierna diera alebo gravitačný kolapsar je koncentráciou hmoty so skoro nekonečnou hustotou. že žiarenie nezávisí od toho. Napríklad nie je možné dostať von žiadnu z jej častí. čo do čiernej diery padlo v minulosti. Dovnútra padajúca hmota formuje akréčny disk. ktorá presahuje jej Rocheovu medzu. vytvorí to jednoduchý obraz červej diery "mostu". Podľa klasickej všeobecnej relativity. že tento obrázok je len vizualizácia. aj keď teória nespomína žiadnu „dieru“ v normálnom slova zmysle. každý v oddelených bodoch časopriestoru. že z neho ani svetlo nedokáže uniknúť. (Prosím berte do úvahy. preto sa nazýva „čierna“.

že čierne diery sú všeobecnou vlastnosťou Einsteinovej teórie gravitácie a nie je možné sa im vyhnúť pri kolabovaní niektorých objektov. že gravitácia ovplyvňuje svetlo. že by boli špecifickou vlastnosťou silne symetrických riešení opísanom Schwarzschildom a že prírodný gravitačne kolabujúci objekt by sa nestal čiernou dierou. V roku 1915 Einstein vyvinul teóriu gravitácie nazývanú Všeobecná teória relativity.len opticky. Myšlienke sa v 19. Schwarzschildov polomer je dnes známy ako polomer nerotujúcej čiernej diery. Termín sa objavil v prvých častiach seriálu Star Trek a príležitostne sa používal po roku 1967. môže skutočne teoreticky existovať. rokov 20. Väčšina fyzikov si totiž myslela. a ak následne predpokladáme. storočí venovalo len málo pozornosti. V 20. že by niečo nevyhnutne kolapsu zabránilo. ktorý sa domnieval. Obrázok bol vytvorený v programe Adobe Photoshop Aj keď to nepovažoval za pravdepodobné. V roku 1796.Čierna diera 244 vypočítal. môže vo vesmíre existovať. Dovtedy bol príležitostne použitý termín čierna hviezda. svetlo vyžarované z takého telesa k nemu vrátilo vďaka jeho príťažlivosti. teda neovplyvňované gravitáciou. O niekoľko mesiacov neskôr Karl Schwarzschild ponúkol riešenie pre gravitačné pole bodovej hmoty. najmä preto. Tieto hypotetické objekty však neboli predmetom väčšieho záujmu až do neskorých 60. Parafrázujúc jeho slová: Ak by polomer gule rovnakej hustoty ako Slnko prevýšil slnečný polomer v pomere 500:1. a dokázal. spôsobilo by to. že masívne hviezdy by sa mohli stať obeťami dramatického gravitačného zrútenia. Čierne diery by mohli prirodzene vzniknúť. ktoré nie je možné vidieť. Snyder predpovedali. by sa zrútilo do seba. Táto podpora však zmizla v ďalších vydaniach. francúzsky matematik Pierre-Simon Laplace podporil tú istú myšlienku v prvom a druhom vydaní svojej knihy Exposition du Système du Monde. Ďalší príklad čiernej diery s blízko obiehajúcou spoločnicou. storočia. Krátko nato teoretický fyzik John Wheeler zaviedol výraz čierna diera. že niečo. rokoch 20. pretože sa predpokladalo. ktorého polomer je 500-krát väčší ako polomer Slnka a zároveň má rovnakú hustotu. Stephen Hawking dokázal. . čo by tomu mohlo zabrániť. by malo na povrchu únikovú rýchlosť rovnú rýchlosti svetla. dnes známou ako Chandrasekharova medza. že nevyžarujúce teleso nad istou hmotnosťou. čo dnes voláme čiernou dierou. že teleso. že by sa. že veľa takých objektov. že niektorí ľudia považovali termín „čierna diera“ za obscénny po preložení napríklad do francúzštiny alebo ruštiny. Záujem sa v astronomickej komunite obnovil s objavom pulzarov. a preto by bolo neviditeľné. Proti jeho argumentom sa postavil Arthur Eddington. Michell uvažoval o možnosti. Predtým ukázal. spolu s ostatnými telesami. Záujem o čierne diery znovu vzplanul v roku 1967 s pokrokom v oblasti teórie a pokusov. že svetlo je priťahované k jej povrchu rovnakou silou v pomere k svojej vis inertiae (zotrvačnej hmotnosti). keďže zrútenie by bolo pozorované rapídne spomaľované a so silne sčervenaným spektrom v blízkosti Schwarzschildovho polomeru. storočia Subrahmanyan Chandrasekhar dokazoval. V roku 1939 Robert Oppenheimer a H. pretože by neexistovalo nič. že svetlo je vlnenie bez hmotnosti. ale v tom čase nebol dobre pochopený. Sám Schwarzschild ho nepovažoval za fyzikálny. Také objekty boli krátky čas nazývané zmrznuté hviezdy. potom by teleso padajúce smerom k sfére z takmer nekonečnej výšky získalo na jej povrchu rýchlosť väčšiu ako rýchlosť svetla . že špeciálna relativita ukázala.

V Michellovej teórii sa úniková rýchlosť rovnala rýchlosti svetla. Objekty v gravitačnom poli sú predmetom spomalenia času. v ktorom prekročí horizont udalostí a z jeho pohľadu sa tak stane v konečnom čase: je to len vlastnosť svetla opúšťajúceho blízkosť čiernej diery. že je tu konceptuálna nezrovnalosť v nerelativistických poňatiach čiernej diery ako bolo pôvodne navrhované Johnom Michellom v roku 1783. že singularita je v každej z pozorovateľových budúcností. Vzdialenému pozorovateľovi sa zdá. že všetky častice vnútri horizontu udalostí sa pohybujú neúprosne v smere k nej (Penrose a Hawking ). Horizont udalostí „Povrch“ čiernej diery sa označuje ako horizont udalostí. Keďže vnútro horizontu udalostí nemôžu opustiť žiadne častice. pri ktorej to vyzerá. a že na priblíženie sa k singularite musia do hry vstúpiť nové fenomény. vrátane fotónov. Preto neobyčajne silné gravitačné pole bráni všetkému vnútri horizontu udalostí. a teda. že objekt nikdy horizont udalostí nedosiahne. približuje sa. Samotný objekt nemusí ani spozorovať bod. Všeobecná relativita takéto medzery eliminuje. ktoré by boli použiteľné na objasnenie ich výzoru vo vnútri. zdanlivý guľovitý povrch obklopujúci hmotu čiernej diery. Častice spoza tejto oblasti sa môžu prepadnúť cez horizont udalostí. Na úrovni horizontu udalostí je úniková rýchlosť rovná rýchlosti svetla. Očakáva sa. Singularita Všeobecná relativita predpovedá. ale nikdy nedosiahne horizont udalostí. a nie je možný návrat svetočiary von cez horizont udalostí. uhlový moment a elektrický náboj. V blízkosti horizontu udalostí sa dilatácia času zvyšuje veľmi rýchlo. Podľa klasickej všeobecnej relativity možno čierne diery úplne charakterizovať troma parametrami: hmota. existuje singularita. nazývaného dilatácia času. ale bolo napríklad stále teoreticky možné vytiahnuť objekt z čiernej diery použitím lana. že čierne diery nemajú žiadne pozorovateľné vlastnosti. že v strede čiernej diery. Tento princíp je zhrnutý frázou „čierne diery nemajú vlasy“. kde je zakrivenie časopriestoru nekonečné a gravitačné sily sú nekonečne veľké. že budúce zjemnenia alebo zovšeobecnenia všeobecnej relativity (predovšetkým kvantovej gravitácie) zmenia pohľad na podstatu vnútra čiernych dier. Všeobecne sa predpokladá. že naznačujú nekompletnosť súčasnej teórie. Väčšina teoretikov interpretuje matematickú singularitu rovníc tak. za horizontom udalostí. jeho vlastná časová os obsahuje koniec času samotného. Časopriestor za horizontom udalostí je špecifický v tom. Tento fenomén bol potvrdený experimentálne pri pokuse s raketou Scout v roku 1976[1] a berie sa do úvahy napríklad pri GPS systéme. akoby objektu trvalo nekonečne dlhý čas priblížiť sa k horizontu udalostí. na hranici ktorého má svetlo vychádzajúce z objektu pre pozorovateľa spektrálny červený posun rovný nekonečnu. miesto. neexistuje možnosť poslať žiadnu informáciu zvnútra čiernej diery pozorovateľovi mimo nej. pretože len čo je objekt za horizontom udalostí. To znamená. uniknúť cez horizont udalostí. . Z pohľadu externého pozorovateľa to vyzerá tak. že objekt padá stále pomalšie.Čierna diera 245 Kvalitatívna fyzika Teória čiernych dier je závislá od všeobecno-relativitistickej predstavy o zakrivení časopriestoru: ich najpozoruhodnejšie vlastnosti závisia od zakrivenia geometrie vesmíru okolo nich. nikdy však neuniknú.

až kým sa nestanú neviditeľnými. Pre veľmi veľké čierne diery ako napríklad tie v stredoch galaxií. Objekty pohybujúce sa v ergosfére môžu byť za istých okolností katapultované von veľmi vysokou rýchlosťou vďaka energii (a uhlovému momentu) dodanej čiernou dierou. Keďže sa ergosféra nachádza mimo horizontu udalostí. že hmota čiernej diery sa časom pomaly vyparuje. závisí od veľkosti čiernej diery. začína naťahovať časopriestorové okolie obklopujúce horizont udalostí efektom známym ako Lense-Thirringov efekt. že entropia čiernej diery je skutočne úmerná ploche jej horizontu udalostí. To však znamená. Tento rotujúci priestor obklopujúci horizont udalostí sa nazýva ergosféra a má elipsoidný tvar. je pre objekty nemožné zotrvať v pevnej pozícii. Toto prirodzene viedlo k holografickému princípu. kde dominujú účinky kvantovej mechaniky. Tento proces je známy ako špagetizácia. pričom plocha hrá v tomto prípade úlohu entropie. V prípade. V čase pádu by si všimol. Pretože sa však sám časopriestor v ergosfére pohybuje. ktorá už nemôže pohlcovať ďalšiu hmotu. pri ktorom sa slapové sily stanú zhubnými. že jeho chodidlá. Rotujúce čierne diery Podľa teórie. známe ako Hawkingovo žiarenie. pretože je schopná vykonávať prácu. že čierna diera má uhlový moment otáčania (zdedený od hviezdy. Odtiaľ pochádza aj názov ergosféra („pracujúca sféra“). keďže hypotéza kozmickej cenzúry predpokladá. že maximálna entropia oblasti vesmíru je entropia najväčšej čiernej diery. ho nebude možné pozorovať z vonkajšieho vesmíru. gradient gravitačného poľa od hlavy k chodidlám sa značne zväčší. že čierne diery nie sú úplne čierne: dôsledkom je. Bod. tým dlhšie trvá fotónom. čo znamená. ktorá rotovala v čase jej gravitačného kolapsu). že entropia čiernej diery sa rovná štvrtine plochy horizontu. Toto tvrdenie sa príliš podobalo na druhý termodynamický zákon. že celková plocha horizontov udalostí akejkoľvek skupiny čiernych dier sa nikdy nezmenší. potom kolená a tak ďalej sa dostávajú do zväčšujúceho sa červeného posunu. Z toho dôvodu má každá čierna diera. že čierne diery môžu emitovať tepelné žiarenie. Aj keď sú tieto efekty zanedbateľné pre astronomické čierne diery. objekty v nej môžu existovať bez toho. Keď sa približuje k singularite. Hawkingovo žiarenie vzniká hneď za horizontom udalostí a v súčasnom ponímaní nenesie žiadnu informáciu o vnútre čiernej diery. ktorá sa do oblasti zmestí.Čierna diera Otázka môže byť príliš akademická. No z jeho vlastného uhla pohľadu astronaut prekročí horizont udalostí a dosiahne singularitu v konečnom čase. Toto je všeobecný výsledok a je aplikovateľný na kozmologické horizonty ako de Sitterov časopriestor. Z prvého zákona mechaniky čiernych dier vyplýva. že vo všeobecnej relativite neexistujú holé singularity: všetky singularity sú schované za horizontom udalostí a nemôžu byť skúmané. Čím bližšie sa dostane k horizontu udalostí. ktorý zdanlivo nikdy nedosiahne. Preto Jacob Bekenstein navrhol. že čierne diery sú objekty s maximálnou entropiou. konečnú dĺžku života priamo závislú od jej . keď prekročí horizont udalostí. takže astronaut ho môže bezbolestne prekročiť a žiť. V skutočnosti sa predpovedá. že malé čierne diery sú vystavené vyparovaniu a prípadne môžu zaniknúť pri výbuchu žiarenia. Vzdialený pozorovateľ uvidí astronautov spomaľujúci sa zostup pri približovaní k horizontu udalostí. aby spadli dovnútra čiernej diery. bude tento bod ležať dosť ďaleko od horizontu udalostí. pretože je tepelné. Neskôr bolo navrhnuté. Naopak pre malé čierne diery sa tieto slapové efekty môžu stať osudnými oveľa skôr ako sa astronaut priblíži k horizontu udalostí. sú významné pre hypotetické veľmi malé čierne diery. ktoré vyžaruje. V momente. V roku 1975 Hawking aplikoval teóriu kvantového poľa na zakrivený časopriestor okolo horizontu udalostí a objavil. uniknúť gravitačnému poľu čiernej diery. Entropia a Hawkingovo žiarenie V roku 1971 Stephen Hawking dokázal. 246 Pád dovnútra Predstavte si nešťastného astronauta padajúceho nohami napred smerom do stredu jednoduchej čiernej diery Schwarzschildovho typu (nerotujúca). Blízko singularity sa gradient stane dostatočne veľkým na roztrhanie atómov. horizont udalostí nerotujúcej čiernej diery je guľový a jej singularita predstavuje (neformálne povedané) jeden bod. bude sa cítiť natiahnutý a nakoniec roztrhnutý slapovými silami: v jeho chodidlách bude cítiť omnoho väčšiu gravitáciu ako v úrovni hlavy.

247 Čierne diery v skutočnosti Vytvorenie Všeobecná relativita (rovnako ako iné metrické teórie gravitácie) tvrdia nielen to. čo pohlcujú. Predpokladá sa. Navrhol. vytvorí sa horizont udalostí vnútri ktorého musí hmota nevyhnutne prepadávať do jedného bodu vytvárajúc tak singularitu. prezentoval nový argument. Predpokladá sa. ktoré by mohli mať hmotnosti menšie ako Slnko. sa takmer nevyhnutne zmrští na kritickú veľkosť potrebnú na naštartovanie gravitačného zrútenia. že obrovské tlaky potrebné pre takého zrútenie existovali vo veľmi raných štádiách vývoja vesmíru a možno pomáhali vytvoriť prvotné čierne diery. Ak úniková rýchlosť v nejakej vzdialenosti od stredu dosiahne rýchlosť svetla. že bude prijatá. avšak v prípade. v rozpore so svojimi predchádzajúcimi zisteniami. je pravdepodobné. . ale v skutočnosti priamo predpovedajú. 21. Medzičasom oznámenie o tejto novej teórii pritiahlo nebývalú pozornosť médií. Keď do budúcej čiernej diery pribúda hmota. Umelcova predstava akréčneho disku horúcej plazmy obiehajúcej okolo čiernej diery (zdroj: NASA). jej gravitácia sa zvyšuje – alebo. nie je možné ho zastaviť žiadnou fyzikálnou silou a vytvorí sa čierna diera. ak je ich hmota pod dostatočným tlakom z nejakého zdroja iného ako vlastná gravitácia. kedykoľvek sa dostatočné množstvo hmoty zhustí v danom priestore vo vesmíre. vrátane našej Mliečnej cesty. môžu byť vytvorené v prípade. v jazyku relativity – zakrivenie priestoru v okolí sa zväčšuje. Supermasívne čierne diery. Kvantitatívna analýza tejto myšlienky viedla k predpovedi. že kvantové pertuberácie horizontu udalostí by mohli dovoliť informáciám uniknúť z čiernej diery a ovplyvniť vyvolané Hawkingovo žiarenie[2] . že sa niekde vo vesmíre tesní veľký počet hviezd v relatívne malom priestore alebo s veľkými množstvami hmoty kolabujúcej do „jadra“ čiernej diery alebo opakovanými fúziami menších čiernych dier. že vyrieši informačný paradox čiernych dier. obsahujúce od miliónov po miliardy slnečných hmôt. vďaka procesu nazývanému gravitačné zrútenie (gravitačný kolaps). že potrebné podmienky existujú v centrách niektorých (ak nie väčšiny) galaxií. že hviezda okolo trojnásobku hmotnosti Slnka na konci svojho vývoja (zvyčajne ako neutrónová hviezda). Keď tento proces začne.Čierna diera veľkosti. že sú vytvárané prirodzene. že čierne diery môžu existovať. júla 2004 Stephen Hawking. že čierne diery predsa len emitujú informáciu o tom. Čierne diery menšie než tento limit môžu byť vytvorené iba vtedy. Kolaps hviezdy vytvorí čiernu dieru aspoň trikrát hmotnejšiu než Slnko. Táto teória ešte nebola prediskutovaná vo vedeckej komunite.

ako napríklad jav gravitačnej šošovky a hviezd. ale aj okolo iných objektov. Ďalšie predpokladané efekty sú úzke prúdy častíc v relativistických rýchlostiach vystrekujúce popri osiach disku. Predpokladá sa. kde nie je viditeľná žiadna hmota. objavenými rádioastronómami v 60. na ktorý by hmota náhle narazila. Čierne diery hmotnosti hviezd by mohli zapríčiňovať výbuchy gama žiarenia. Toto zahrievanie je výnimočne výkonné a môže premeniť okolo 50% hmoty na žiarenie. Tieto objekty však môžu byť predpovedané z pozorovania javov v ich blízkosti. Akréčne disky. že objekt je čierna diera bez povrchu. Našli sme ich? Dnes evidujeme veľmi veľa nepriamych dôkazov astronomických pozorovaní čiernych dier v dvoch hmotnostných pásmach: • čierne diery hviezdnej hmotnosti. Preto aj platí. v protiklade s nukleárnou fúziou. že sa prehrieva a vyžaruje veľké množstvá röntgenových lúčov. že žiadny iný objekt (alebo spojený systém objektov) nemôže byť taký hmotný a kompaktný. je veľmi podobná dynamike telies v blízkosti čiernych dier a v súčasnosti je veľmi komplexným a aktívnym predmetom výskumu zahŕňajúcim magnetické polia a plazmovú fyziku. že akákoľvek kolabujúca hmota. rokoch 20. Kandidáti na masívnejšie čierne diery boli najprv poskytnutí aktívnymi galaktickými jadrami a kvazarmi. ktorá napokon narazí na takýto kompaktný hmotný objekt v relativistických rýchlostiach. bez nepravidelných vzplanutí. Výkonná premena hmoty na energiu trením v akréčnych . storočia. Identifikácia objektu ako čierna diera vyžaduje ďalšie predpoklady. ktoré zdanlivo obiehajú okolo priestoru. ktoré pochádzajú z hmoty rútiacej sa do čiernej diery. Taktiež existuje pár dôkazov o čiernych dierach so strednou hmotnosťou. Preto nedostatok takýchto vzplanutí okolo kompaktnej koncentrácie hmoty sa považuje za dôkaz. ktoré sú očakávané pri akréčnych diskoch pri ostatných kompaktných objektoch.Čierna diera 248 Uniknutie Uniknúť z čiernej diery sa dá jedine vo forme Hawkingovho žiarenia. s hmotou približne niekoľko tisíc hmotností Slnka. Väčšina astrofyzikov pripúšťa. Trenie medzi priľahlými zónami disku spôsobuje. neutrónová hviezda. že pozorovania akréčnych diskov a obežných pohybov väčšinou iba indikujú existenciu kompaktného objektu s určitou hmotou a hovoria len veľmi málo o jeho podstate. ktoré nie sú čiernymi dierami. keďže podľa všeobecnej relativity sa musí akákoľvek koncentrácia hmoty dostatočnej hustoty nutne zrútiť do čiernej diery. ktorá dokáže konvertovať iba niekoľko málo percent hmoty na energiu. Kandidáti na čierne diery hviezdnej hmotnosti boli identifikovaní hlavne prítomnosťou akréčnych diskov správnej veľkosti a rýchlosti. medzi ktoré patrí napr. Za najviditeľnejšie efekty sú považované tie. že z týchto čiernych dier vznikajú supermasívne čierne diery. Dynamika telies okolo týchto atraktorov. Jeden dôležitý pozorovateľný rozdiel medzi čiernymi dierami a inými kompaktnými hmotnými objektami je. ktoré nie sú čiernymi dierami [3] znížili pravdepodobnosť tohto spojenia. Čím je potom diera menšia tým rýchlejšie z nej častice unikajú a tým sa zmenšuje až nakoniec z nej nezostane nič. aj keď pozorovania takýchto výbuchov v spojení so supernovami alebo inými objektami. kým je ním pohltená. prúdy a obiehajúce objekty sa však nenachádzajú len okolo čiernych dier.preto keď je diera dosť veľká tak z nej začnú častice unikať a aj celá diera sa začne zmenšovať. s hmotnosťou typickej hviezdy (4–15 hmotností Slnka) • supermasívne čierne diery s hmotnosťou asi 1% hmotnosti typickej galaxie. že nemôžeme objaviť čierne diery podľa svetla vyžarovaného alebo odrazeného od hmoty v ich vnútri. Pozorovanie Teória hovorí. vyvolá nepravidelné intenzívne vzplanutia röntgenového žiarenia a iné ťažké žiarenie. Jedným z možných laických vysvetlení je teória pingpongovej loptičky. že toto je taký prípad. ktorá (ako voda tečúca do odtoku) sa podľa predpovedí sústreďuje do extrémne horúcich a rýchlo sa točiacich akréčnych diskov okolo objektu.

že všetky galaxie by mohli mať supermasívnu čiernu dieru v ich stredoch. že žiadny fyzikálny mechanizmus nemôže generovať také množstvo energie. ktorým smerom bol vyžiarený. pričom jeho metrika je . . vyzerá to. Aj keď detaily ešte stále nie sú úplne jasné. až kým nepohltí všetku okolitú hmotu a proces sa zastaví. Je zaujímavé. Predovšetkým sa vyskytujú vo Schwarzschildovej metrike. Podľa Schwarzschildovho riešenia. Pod týmto polomerom je časopriestor tak silno zakrivený. V skutočnosti uvedenie tejto teórie v 70. že supermasívne čierne diery existujú v centrách väčšiny galaxií. sa bude pohybovať do stredu celého systému. generujúc tak obrovské množstvá žiarenia. a že táto čierna diera pohlcuje plyn a prach v strede galaxií. Matematická fyzika Čierne diery sú predpovedané Einsteinovou teóriou všeobecnej relativity.Čierna diera diskoch okolo čiernych dier je zrejme jediným vysvetlením pre výdatné množstvá energie generovanej týmito objektami. ak je jeho polomer menší ako charakteristická vzdialenosť. rokoch. objavených Karlom Schwarzschildom v roku 1915. Schwarzschildov polomer je daný pričom G je gravitačná konštanta. dosiaľ však nebolo potvrdené. známa ako Schwarzschildov polomer. čo ukazuje na ich fundamentálnu odlišnosť od galaxií. Táto predstava tiež pekne vysvetľuje prečo neexistujú žiadne k nám blízke kvazary. Do dnešných čias nie je známy žiadny pozorovaný kandidát na prvotnú čiernu dieru. rokoch odstránilo hlavnú námietku pre domnienku. všetko pod Schwarzschildovym polomerom – vrátane základných čiastočiek priťahovaného objektu – sa zrúti do stredu. že kvazary sú vzdialenými galaxiami — totiž. Pre objekt s hmotnosťou Zeme. že každý svetelný lúč vyžarovaný z tejto oblasti. Súčasná predstava je. priťahovaný objekt sa zrúti do čiernej diery. oblasť s teoreticky nekonečnou hustotou. 249 Prúd vytryskovaný galaxiou M87 na tomto obrázku je údajne spôsobený supermasívnou čiernou dierou v jej galaktickom strede Mikro čierne diery Vznik mikro čiernych dier na Zemi v časticovom urýchľovači bolo trochu neisto ohlasované[4] . klasická čierna diera by sa skutočne zdala čierna. Nakoľko relativita zakazuje čomukoľvek sa pohybovať rýchlejšie ako svetlo. Sagittarius A* je dnes zhodne považovaný za vierohodného kandidáta pre polohu supermasívnej čiernej diery v strede galaxie Mliečna cesta. V tomto bode sa vytvorí gravitačná singularita. že rast čiernych dier je dôverne prepojený s rastom guľovitej časti — eliptická galaxia alebo vypuklina špirálovej galaxie — v ktorej existuje. jednej z najskorších a najjednoduchších riešení Einsteinových rovníc. m je hmotnosť objektu a c je rýchlosť svetla. Pretože dokonca ani svetlo nemôže uniknúť z vnútra Schwarzschildovho polomeru. nezáležiac. že neexistuje dôkaz pre masívne čierne diery v stredoch uzavretých hviezdokôp. dnes existuje všeobecná predstava. Toto riešenie opisuje zakrivenie časopriestoru v okolí nehybného a sféricky symetrického objektu. Z pozorovaní pohybov hviezd okolo galaktických centier v 80. kde je štandardný člen priestorového uhla. Schwarzschildov polomer je iba 9 milimetrov. vrátane našej vlastnej Mliečnej cesty.

ktorá má kruhovú singularitu. Alternatívne modely V súčasnej dobe je posudzovaných niekoľko alternatívnych modelov. do ktorého sa Slnko napokon zmrští po vyčerpaní jeho nukleárneho paliva. teda menej ako voda! Stredná hustota je daná 250 Keďže Zem má stredný polomer 6378 km. Najvýznamnejšia z týchto teórií je Gravahviezda (Gravastar). Potom máme Reissner-Nordstrømovu metriku pre nabité čierne diery. Na to. ale bez singularity. Vedci uviedli. aby sa zrútil do čiernej diery. ktorá bola roztrhaná Galaktickým stredom [6] . čo rozšírilo naše pochopenie rozdelenia čiernych dier vo vesmíre. ako dôsledok obiehania Zeme okolo Slnka. V marci 2005 fyzik George Chapline z Národného laboratória Lawrencea Livermora v Kalifornii navrhol myšlienku. že supermasívne čierne diery sa zväčšujú pohlcovaním blízkych menších čiernych dier a hviezd. Hmotnejšie hviezdy sa však môžu zrútiť ako čierne diery na konci ich životností. Väčšina vedcov však považuje tieto predstavy za neprirodzené. Hoci je spomínaná technika už stará. ktorý berie do úvahy zmenu v pozícii hviezdy počas celého roka. ktorý je asi 700000 km. že počet čiernych dier je blízko päťnásobku pôvodných odhadov. pravdepodobne ako zostatok masívnej skupiny hviezd. na takýto účel sa aplikovala po prvý raz. Vďaka objavom v roku 2004 sa predpokladá. V júli 2004 astronómovia objavili obrovskú čiernu dieru Q0906+6930. čo je takmer o polovicu menej. jej objem by musel byť zmenšený 4 × 1026 krát. ktorá susedí s umierajúcou hviezdou V404 a zmerali jej rádiové emisie. ako napríklad Kerrova metrika pre rotujúce čierne diery. V novembri 2004 tím astronómov oznámil objav prvej čiernej diery so strednou hmotnosťou v našej galaxii. omnoho menší. Posledná Kerr-Newmanova metrika je pre prípad nabitých a rotujúcich čiernych dier. Tento objav môže podporiť myšlienku. Vo februári 2005 bol objavený modrý obor SDSS J090745. Vysoká rýchlosť tejto hviezdy podporuje hypotézu existencie supermasívnej čiernej diery v strede našej galaxie. čo je niekoľko tisíc kilometrov. Pre teleso hmotnosti Slnka je Schwarzschildov polomer približne 3 km. Táto stredná čierna diera s hmotnosťou asi 1300 Sĺnk sa nachádza vnútri kopy siedmich hviezd. v strede vzdialenej galaxie v súhvezdí Veľká medvedica (Ursa Major). supermasívna čierna diera s 109 slnečnými hmotnosťami by mala hustotu okolo 20 kg/m3. že existuje len . Svoje závery čerpá z kvantovomechanických analýz.Čierna diera Stredná hustota vnútri Schwarzschildovho polomeru sa zmenšuje so zväčšovaním hmotnosti čiernej diery. Aj keď jeho návrh má v súčasnosti len malú podporu vo fyzikálnej obci. je značne citovaný v médiách[7] [8] . Medzinárodnej skupine vedcov sa po prvý raz podarilo s veľkou presnosťou namerať vzdialenosť čiernej diery od Zeme. Nedávne objavy V roku 2004 bola objavená kopa čiernych dier. keďže sú omnoho zložitejšie a neprinášajú žiadne pozorovateľné rozdiely od čiernych dier (pozri Occamova britva). Je tiež významne menší ako polomer.systém.0022 rýchlosti svetla). Výskumníci z Holandského inštitútu pre vesmírny výskum (SRON) sa zamerali na čiernu dieru. opúšťajúci Mliečnu cestu dvojnásobkom únikovej rýchlosti (0. Odhadnúť hmotnosť a vek čiernych dier nám môže pomôcť určiť vek vesmíru[5] . že čierna diera situovaná v súhvezdí Labuť sa nachádza vo vzdialenosti 7 800 svetelných rokov.0+24507. takže kým čierna diera s hmotnosťou Zeme by mala hustotu 2 × 1030 kg/m3. než súčasný polomer Slnka. že čierne diery neexistujú a že objekty v súčasnosti považované za čierne diery sú v skutočnosti hviezdy z tmavej energie. S použitím novej metódy a bez potreby klasických matematických výpočtov astronómov prišli vedci k záveru. Vo všeobecnosti sú čierne diery predpovedané aj inými riešeniami Einsteinových rovníc. Toto viedlo vedcov k významnej revízii predstáv. použili takzvaný paralaktický uhol . ktoré sa správajú ako čierna diera. aby zistili vzdialenosť. obiehajúcej približne tri svetelné roky od Sagittarius A*. ako sa doteraz predpokladalo. Trajektóriu hviezdy je možné vystopovať až späť ku galaktickému jadru. aký je vlastne počet čiernych dier v našom vesmíre.

Čierna diera 6-percentná pravdepodobnosť chyby, pričom u predchádzajúcich typov meraní dosahuje až 50 percent. Vedcom sa vďaka meraniam podarilo zistiť aj to, že čierna diera sa vyvinula z explózie supernovy a jej rýchlosť pohybu po vesmíre dosahuje až 40 kilometrov za sekundu. Informáciu zverejnil internetový portál abc.es.

251

Referencie
[1] Gravitational Red Shift [online]. . Dostupné online. (http:/ / hyperphysics. phy-astr. gsu. edu/ hbase/ relativ/ gratim. html) (po anglicky) [2] Hawking changes his mind about black holes [online]. www.nebulaawards.com, 15. júl 2004. Dostupné online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2004/ 040712/ full/ news040712-12. html) (po anglicky) [3] http:/ / www. wkap. nl/ prod/ b/ 0-7923-3784-0 [4] Lab fireball 'may be black hole' [online]. 2005. Dostupné online. (http:/ / news. bbc. co. uk/ 2/ hi/ science/ nature/ 4357613. stm) (po anglicky) [5] TARIQ, Malik. Massive Black Hole Stumps Researchers [online]. www.nebulaawards.com, 28. jún 2004. Dostupné online. (http:/ / www. space. com/ scienceastronomy/ heavy_blazar_040628. html) (po anglicky) [6] Second black hole found at the centre of our Galaxy [online]. 8. november 2004. (nature news) Dostupné online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2004/ 041108/ full/ news041108-2. html#B2) (po anglicky) [7] Black holes 'do not exist' [online]. 31. marec 2005. Dostupné online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2005/ 050328/ full/ news050328-8. html) (po anglicky) [8] Dark Energy Stars [online]. . Dostupné online. (http:/ / arxiv. org/ abs/ astro-ph/ 0503200) (po anglicky)

Ďalšia literatúra
V angličtine
• Thorne, Kip S. (1995). Black Holes and Time Warps • Wald, Robert M. (1992). Space, Time, and Gravity: The Theory of the Big Bang and Black Holes ISBN 0-226-87029-4 • Chandrasekhar, Subrahmanyan (1998). The Mathematical Theory of Black Holes • Hawking, Stephen (1988). A Brief History of Time—And later editions. ISBN 0-553-38016-8 • Clifford A. Pickover (1996), Black Holes: A Traveler's Guide • More than 12,000 publicly available research articles on black holes (http://arxiv.org/find/astro-ph/1/ti:+ AND+black+hole*/0/1/0/all/0/1)

Pozri aj
• • • • • • • Teória relativity • Supermasívna čierna diera Červia diera Schwarzschildove červie diery Teória strún Mikro čierna diera Gravahviezda Schwarzschildova metrika • Schwarzschildov polomer • Rotujúca čierna diera Kompaktné hviezdy Biela diera Neutrónová hviezda • • •

Čierna diera

252

Iné projekty
Astronomický portál

• •

Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Čierna diera Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čierna diera

Externé odkazy
• BOINC (http://www.boinc.sk)

V angličtine
• • • • FAQ on black holes (http://antwrp.gsfc.nasa.gov/htmltest/gifcity/bh_pub_faq.html) Schwarzschild Geometry (http://casa.colorado.edu/~ajsh/schwp.html) An extensive look at the formation & life of a Black Hole (http://www.armageddononline.org/blackhole.php) Tufts University: Student Project (Great Kid's Section) (http://hepguru.com/blackholes/)

• Hong Kong University: Some information about Space (http://www.lcsd.gov.hk/CE/Museum/Space/ EducationResource/Universe/framed_e/index.html) • Jilian’s Guide to Black Holes (http://www.dragonweave.com/gothos/html/black_holes/index.html) • Supermassive Black Holes (http://csep10.phys.utk.edu/astr162/lect/active/smblack.html) • Universe Today (http://www.universetoday.com/am/publish/blackholes.html) Black hole news stories

Špeciálna teória relativity
Špeciálna teória relativity (ŠTR) je fyzikálna teória publikovaná v roku 1905 Albertom Einsteinom. Nahradzuje Newtonove predstavy o priestore a čase a zahŕňa teóriu elektromagnetického poľa reprezentovanú Maxwellovými rovnicami. Teória sa nazýva špeciálnou, lebo opisuje iba zvláštny prípad Einsteinovho princípu relativity, kde sa vplyv gravitácie môže zanedbať. O desať rokov neskôr publikoval Einstein všeobecnú teóriu relativity, ktorá zahrnuje aj gravitáciu.

Motivácia pre špeciálnu teóriu relativity
Princíp relativity zaviedol už Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne (pomerne) k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileove transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri.

E=mc²

Hoci sa zdalo, že Newtonova klasická mechanika funguje pre všetky javy zahrňujúce pevné telesá, svetlo bolo stále problematické. Newton veril, že svetlo má časticovú povahu, neskôr sa však zistilo, že model svetla ako priečneho vlnenia vysvetľuje jeho vlastnosti omnoho lepšie. Mechanické vlnenie sa šíri v médiu, a to isté bolo predpokladané pre svetlo. Toto hypotetické médium bolo pomenované „svetlonosný éter“. Zdalo sa, že mal mať niektoré

Špeciálna teória relativity nezlučiteľné vlastnosti, ako napríklad byť extrémne tuhý s ohľadom na vysokú rýchlosť svetla, na druhej strane takmer nehmotný, aby nespomaľoval Zem pri jej pohybe v ňom. Predstava éteru vzkriesila myšlienku absolútnej vzťažnej sústavy, ktorou by bola tá, ktorá je v vzhľadom k éteru v pokoji. Na začiatku 19. storočia začali byť svetlo, elektrina a magnetizmus považované za rôzne aspekty elektromagnetického poľa. Maxwellove rovnice ukazovali, že elektromagnetické žiarenie vysielané urýchľovaným elektrickým nábojom sa vždy šíri rýchlosťou svetla. Tieto rovnice boli založené na myšlienke existencie éteru, v ktorom sa rýchlosť žiarenia nemení v závislosti na rýchlosti pohybu zdroja. Tieto vlastnosti sú analogické klasickému mechanickému vlneniu. Naproti tomu by sa mala v závislosti na rýchlosti pozorovateľa, meniť rýchlosť žiarenia. Fyzici sa pokúsili využiť túto myšlienku na zmeranie rýchlosti Zeme vo vzťahu k éteru. Najznámejší z týchto pokusov bol Michelson-Morleyho experiment. Pretože tieto pokusy boli neúspešné, vyšlo najavo, že rýchlosť svetla sa nemení s rýchlosťou pozorovateľa, a pretože – podľa Maxwellových rovníc – sa nemení ani s meniacou sa rýchlosťou zdroja, musí byť nemenná (invariantná) pre všetkých pozorovateľov. Ešte pred teóriou relativity si Hendrik Lorentz a iní všimli, že elektromagnetické sily sa líšia v závislosti od umiestnenia pozorovateľa. Napríklad jeden pozorovateľ nemusel pozorovať žiadne magnetické pole v určitej oblasti, zatiaľ čo iný, pohybujúci sa smerom k prvému áno. Lorentz navrhol teóriu éteru, v ktorej objekty a pozorovatelia pohybujúci sa vzhľadom k nehybnému éteru podliehajú fyzickému skracovaniu (Lorentz-Fitzgeraldova kontrakcia). Ukázalo sa, že táto teória by bola v úplne zhode s výsledkami experimentov, ak by podliehal zmene navyše aj čas (dilatácia času). Zdalo sa, že jeho teória umožňuje zladiť teóriu elektromagnetického poľa a klasickú Newtonovu fyziku nahradením Galileiho transformácie. Pri práci s rýchlosťami omnoho menšími ako je rýchlosť svetla bolo možné Lorentzove transformácie zanedbať a výsledné zákony zjednodušiť do Galileiho transformácie. Lorentz navrhol platnosť tejto teórie pre všetky sily, vtedy si však neuvedomil celú silu jeho teórie. Táto teória, dnes nazývaná Lorentzova teória éteru, bola kritizovaná dokonca i Lorentzom samotným, pre jej zrejmú ad hoc podstatu. Zatiaľ čo Lorentz navrhol rovnice Lorentzovej transformácie, Einsteinovým prínosom bolo vysvetlenie a odvodenie týchto rovníc zo základnejších princípov a bez predpokladu existencie éteru. Einstein chcel zistiť, čo je nemenné (invariantné) pre všetkých pozorovateľov. V špeciálnej teórii relativity sa zdanlivo zložité Lorentzove a Fitzgeraldove transformácie jasne odvodzujú z jednoduchej geometrie a Pytagorovej vety. Pôvodný názov teórie bol „O elektrodynamike pohybujúcich sa telies“ (v nemeckom origináli – „Zur Elektrodynamik bewegter Körper“). Bol to Max Planck, kto odporučil termín „relativita“, ktorý zdôrazňuje predstavu transformácie zákonov fyziky medzi pozorovateľmi relatívne sa pohybujúcimi jeden k druhému. Špeciálna teória relativity sa obvykle zaoberá chovaním objektov a pozorovateľov, ktorí zostávajú v pokoji alebo sa pohybujú konštantnou rýchlosťou. V tomto prípade hovoríme, že pozorovateľ je v inerciálnej vzťažnej sústave. Umiestnenie a časy udalostí zaznamenané pozorovateľmi v rôznych inerciálnych vzťažných sústavách je možné porovnať pomocou rovníc Lorentzovej transformácie. O špeciálnej teórii relativity (ďalej ŠTR) sa často nesprávne uvádza, že nemôže byť použitá na objekty a pozorovateľov, ktorých pohyb nie je rovnomerný ale zrýchlený (neinerciálne vzťažné sústavy). Dokazuje to napríklad problém „relativistickej rakety“, kde ŠTR správne predpovedá chovanie zrýchľovaných telies (tiel) v prítomnosti konštantného alebo nulového gravitačného poľa alebo tých v rotujúcej vzťažnej sústave. Táto teória iba nie je schopná opísať presne pohyb v gravitačných poliach, pri ktorom sa teleso dostáva do miest s rôznym gravitačným potenciálom.

253

Špeciálna teória relativity

254

Postuláty špeciálnej teórie relativity
Einsteinova zásluha je v tom, že sa dokázal správne zorientovať v zmätku viacerých protichodných poznatkov vtedajšej doby, a že fyziku (aplikovanú na inerciálne sústavy) postavil na dvoch základných postulátoch: • Prvý postulát (Princíp relativity) – Všetky fyzikálne zákony musia byť vo všetkých inerciálnych sústavách invariantne vyjadrené. • Druhý postulát (konštantná rýchlosť svetla c) – Rýchlosť svetla vo vákuu je vo všetkých inerciálnych sústavách rovnaká; alebo rýchlosť svetla je rovnaká pre všetkých inerciálnych pozorovateľov, vo všetkých smeroch a nezávisí na rýchlosti objektu vyžarujúceho svetlo.

Matematická formulácia postulátov
V prísne matematickej formulácii špeciálnej teórie relativity predpokladajme, že vesmír existuje v štvorrozmernom časopriestore M. Jednotlivé body v časopriestore sú udalosťami; fyzikálne objekty v časopriestore opíšeme ako svetočiary (ak predpokladáme, že objekt je bodový) alebo svetoplochy (ak predpokladáme, že objekt je väčší ako bodový). Svetočiary alebo svetoplochy opisujú iba pohyb objektu; objekt však môže mať aj iné fyzikálne charakteristiky ako energiu, hybnosť, hmotnosť, elektrický náboj, atď. Okrem udalostí a fyzikálnych objektov majme navyše triedu inerciálnych pozorovateľov (ktorí môžu alebo nemusia zodpovedať vlastnému fyzikálnemu objektu). Každý inerciálny pozorovateľ je spojený s nejakou inerciálnou vzťažnou sústavou. Táto vzťažná sústava poskytuje súradnicový systém so súradnicami pre udalosti v časopriestore M. Navyše táto vzťažná sústava poskytuje súradnice pre všetky ostatné charakteristiky objektu v časopriestore, napríklad poskytuje súradnice pre hybnosť a energiu objektu, súradnice pre elektromagnetické pole a pod. Predpokladajme, že pre akýchkoľvek dvoch inerciálnych pozorovateľov existuje transformácia súradníc, ktorá prevádza súradnice zo vzťažnej sústavy jedného pozorovateľa do vzťažnej sústavy druhého pozorovateľa. Táto transformácia nestanovuje iba prevod časopriestorových súradníc , ale zaisťuje aj prevod všetkých ostatných fyzikálnych súradníc, ako napr. pravidlá prevodu pre hybnosť a energiu , atď. (V praxi je možné s týmito prevodnými pravidlami efektívne pracovať pomocou matematiky tenzorov.) Ďalej predpokladajme, že vesmír sa riadi množstvom fyzikálnych zákonov. Matematicky sa dá každý fyzikálny zákon vyjadriť vzhľadom k súradnici niektorej inerciálnej vzťažnej sústavy rovnicou (napríklad diferenciálnou), ktorá sa týka rôznych súradníc rôznych objektov v časopriestore. Typickými príkladmi sú Maxwellove rovnice a Newtonove pohybové zákony.

Prvý postulát (princíp relativity)
Žiadny fyzikálny zákon sa nemení transformáciou súradníc z jednej inerciálnej vzťažnej sústavy do druhej. Preto, ak sa objekt v časopriestore riadi matematickými rovnicami popisujúce fyzikálny zákon v jednej inerciálnej sústave, musí sa riadiť tými istými rovnicami pri použití v ľubovoľnej inej inerciálnej vzťažnej sústave.

Druhý postulát (konštantná rýchlosť svetla c)
Existuje základná konštanta a v s nasledujúcou vlastnosťou. Pokiaľ A, B sú dve udalosti majúce súradnice inerciálnej vzťažnej potom, vtedy . Neformálne, druhý postulát stanovuje, že objekty pohybujúce sa rýchlosťou svetla c v jednej vzťažnej sústave sa budú nutne pohybovať rýchlosťou svetla c vo všetkých vzťažných sústavách. Ukázalo sa, že druhý postulát sa dá a len vtedy, ak sústave , a súradnice a

v inej inerciálnej vzťažnej sústave

Špeciálna teória relativity matematicky odvodiť z prvého postulátu a Maxwellových rovníc, v prípade, že rýchlosť svetla c je daná permeabilita a

255 , kde

je permitivita vákua. Pretože sa Maxwellovými rovnicami riadi šírenie elektromagnetického žiarenia,

akým je napríklad svetlo, označujeme bežne c ako rýchlosť svetla a druhý postulát sa dá interpretovať jednoducho ako tvrdenie, že elektrodynamika tak, ako bola popísaná Maxwellovými rovnicami, je správna, v protiklade so skoršou teóriou Galileovej relativity, ktorá bola v rozpore s Maxwellovými rovnicami (ak nepredpokladáme existenciu éteru). Formulácia druhého postulátu tak, ako je daná vyššie, však nevyžaduje existenciu elektromagnetického poľa ani Maxwellových rovníc. Z druhého postulátu je možné vyvodiť jeho silnejšiu verziu -- časopriestorový interval je invariantný pri zmenách v inerciálnej vzťažnej sústave. V predchádzajúcej notácii to znamená, že

pre ľubovoľné dve udalosti A, B. Tento vzťah sa dá využiť na odvodenie transformačných zákonov medzi vzťažnými sústavami, pozri Lorentzova transformácia. Postuláty špeciálnej teórie relativity sa dajú vyjadriť veľmi stručne použitím matematického jazyka pseudo-Riemannových variet. Druhý postulát je potom tvrdením, že štvordimenzionálny časopriestor M je pseudo-Riemannovou varietou vybavenou Lorentzovou metrikou g signatúry (3,1), ktorá je daná rovinnou Minkowského metrikou v každej inerciálnej vzťažnej sústave. Táto metrika sa považuje za jednu z fyzikálnych veličín teórie, pretože sa istým spôsobom mení, ak zmeníme vzťažnú sústavu, a je ju možné preto využiť na opis fyzikálnych zákonov. Prvý postulát tvrdí, že zákony fyziky sú invariantné, pokiaľ sú prezentované vo vzťažnej sústave, pre ktorú g je dané Minkowského metrikou. Výhodou tejto formulácie je jednoduché porovnanie špeciálnej teórie relativity so všeobecnou teóriou relativity, ktorá obsahuje tiež dva postuláty, ale je vynechaná požiadavka, aby metrika bola Minkowského metrikou. Galileiho princíp relativity je limitným prípadom špeciálnej teórie relativity v nerelativistickej limite tomto prípade zostáva prvý postulát nezmenený, ale druhý postulát sa zmení nasledovne: Ak A, B sú dve udalosti majúce súradnice a súradnice . Ak navyše a a , potom: . Fyzikálna teória daná klasickou mechanikou a Newtonovou gravitačnou teóriou je v súlade s Galileovým princípom relativity, ale nie so špeciálnou teóriou relativity. Naopak, Maxwellove rovnice nie sú v súlade s Galileovým princípom relativity, ak nepredpokladáme existenciu éteru. V prekvapivom množstve prípadov sa dajú odvodiť fyzikálne zákony v špeciálnej teórii relativity (ako napríklad známa rovnica ) kombináciou postulátov špeciálnej teórii relativity s hypotézou, že fyzikálne zákony v špeciálnej teórii relativity sa blížia zákonom klasickej mechaniky v nerelativistickej limite. v jednej inerciálnej sústave .V ,

v inej inerciálnej vzťažnej sústave

, potom

Postavenie špeciálnej teórie relativity
Špeciálna teória relativity je presná iba vtedy, ak sú gravitačné účinky zanedbateľné alebo veľmi malé. V ostatných prípadoch musí byť nahradená všeobecnou teóriou relativity. Vo veľmi malých mierkach (ako napríklad Planckova dĺžka a menšie) je možné, že špeciálna teória relativity neplatí kvôli efektom kvantovej gravitácie. Avšak v makroskopických mierkach a pri neprítomnosti silných gravitačných polí špeciálnu teóriu relativity všeobecne prijala celá fyzikálna verejnosť a výsledky pokusov, ktoré sa ju zdajú vyvracať, sú pripisované nereprodukovateľným experimentálnym chybám. Naproti tomu všeobecná teória relativity nie je stále dostatočne experimentálne preverená a dokonca doteraz neboli vyvrátené alternatívne teórie gravitácie ako napríklad Brans-Dickeova teória.

Jedna z metód používa zákony zachovania. • Dve súčasné udalosti na dvoch rôznych miestach v jednej vzťažnej sústave nemusia byť súčasnými v druhej vzťažnej sústave.Špeciálna teória relativity 256 Dôsledky špeciálnej teórie relativity Špeciálna teória relativity má niekoľko dôsledkov. ktoré sa môžu zdať mnohým ako bizarné. Majme objekt o hmotnosti m pohybujúci sa rýchlosťou v. hybnosť a energia Okrem zrevidovaní predstáv o priestore a čase vyžaduje špeciálna teória relativity takisto aj nový pohľad na koncept hmoty. Pre γ = 1 sa teleso správa úplne newtonovsky. Jedinou ich možnou záchranou je urobiť malé zmeny v definíciách. Ak sa pozrieme na predchádzajúce vzorce pre energiu. že tieto veličiny v ŠTR nie su zachovávané. dostaneme nenulový energetický zvyšok: . Hmotnosť. Ak by sme však urobili jednoduchý myšlienkový experiment s Newtonovými definíciami hybnosti a energie. z nich jedno odletí v kozmickej lodi letiacou rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. • Rozmery (napr. lebo pri nízkych rýchlostiach musí ŠTR súhlasiť s newtonovskou mechanikou. Existuje niekoľko rovnocenných ciest ako definovať hybnosť a energiu v ŠTR. Aby tieto zákony zostali platné v ŠTR. ktoré zostalo na Zemi starlo omnoho rýchlejšie (alebo prvé dvojča starlo pomalšie). že pokiaľ je objekt v pokojovom stave (v = 0 a γ = 1). Pre rýchlosti omnoho menšie ako je rýchlosť svetla sa γ aproximuje použitím Taylorovho rozvoja a dá sa zistiť. dĺžka) objektu zmerané jedným pozorovateľom sa môžu líšiť od výsledkov merania toho istého objektu inými pozorovateľmi (pozri Lorentzova transformácia). že prakticky ide o rôzne aspekty tej istej fyzikálnej veličiny. ktoré sú dôležitými pojmami Newtonovej mechaniky. ktorá je menšia. Keď sa vráti. To je ako požadované. medzi ktorými sú: • Doba medzi dvoma udalosťami nie je medzi užívateľmi nemenná. musia platiť v každej inerciálnej sústave. že jeho hodnota zhruba opisuje. • Rebríkový paradox. ktorý sa v ŠTR často vyskytuje. pochádza z rovníc Lorentzovej transformácie. ktoré sa uplatnia iba pri relativistických rýchlostiach. Nasledujúce nové definície boli prijaté ako správne pre hybnosť a energiu v ŠTR. jeden z nich vyzerá.) Vzťah energie a hybnosti vyjadruje vzorec . ako veľmi sa chovanie telesa líši od klasickej mechaniky. hybnosti a energie. i u týchto ukazuje. Výraz γ. a pre γ → ∞ sa zvýrazňujú relativistické javy. Jeho energia a hybnosť sú dané vzťahmi: kde γ (Lorentzov faktor) je daný vzťahom: a c je rýchlosť svetla. • Paradox dvojčiat sa týka dvojčiat. ale závisí na relatívnych rýchlostiach medzi ich vzťažnými sústavami (pozri Lorentzova transformácia). zistí. kde rebrík letiaci rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla je v garáži. (Dá sa povedať. že Okrem prvého výrazu vo vyjadrení energie (diskutovaného nižšie) sú tieto vzorce presne v súlade so štandardnými definíciami newtonovskej kinetickej energie. Podobne ako špeciálna relativita dala do vzájomného vzťahu priestor a čas. zistíme. že druhé dvojča.

že v teórii relativity platí. ale v ŠTR existujú dve rôzne predstavy hmotnosti. že je rovnaká pre všetkých inerciálnych pozorovateľov. hoci majú na mysli pokojovú hmotnosť. že hmotnosť je iba ďalšou formou energie. storočí z neho urobili jednu z najznámejších vedeckých rovníc. ako je napísaný. Táto definícia je konzistentnejšia s (relativistickou) dĺžkou a časom a je vhodná pre viacero účelov. ktorá môže byť uvoľnená jadrovými reakciami. Predchádzajúca rovnica hovorí o tzv. Pokojová energia nie je v rozpore s Newtonovou teóriou. že podľa špeciálnej teórie relativity so zvyšujúcou sa rýchlosťou vzrastá hmotnosť telesa. hlavne v staršej literatúre a v úvodných kurzoch fyziky. Inou definíciou hmotnosti je relativistická hmotnosť. ktorá je daná vzťahom Pretože γ rastie s rýchlosťou. Predovšetkým sa pokojová hmotnosť nezvyšuje s rýchlosťou telesa. Tento vzorec sa stáva dôležitým napríklad pri meraní hmotnosti rôznych atómových jadier. O žiadnej z týchto definícií sa nedá povedať. Pokiaľ je rýchlosť rovná nule. Predovšetkým je možné jednoducho odvodiť rovnice pre energiu a hybnosť . Ak vezmeme vzorec tak. Táto hmotnosť je nemennou veličinou v tom zmysle. Avšak mnohí fyzici nemajú radi koncept relativistickej hmotnosti. 257 O hmotnosti Často. a dávajú prednosť vo formulovaní ŠTR invariantnými veličinami. ktoré atómové jadrá ukrývajú veľkú vnútornú energiu. Veľa fyzikov preto jednoducho hovorí o hmotnosti. pokojovej hmotnosti. pokojová hmotnosť sa stala dôležitou veličinou vo všeobecnej teórii relativity a v kvantovej teórii polí. relativistická a pokojová hmotnosť sú si rovné. a čo sa kinetickej energie týka. Dopady tohto vzorca na život v 20. sa uvádza. Porovnaním rozdielov hmotností je možné predpovedať. Tieto dáta poskytli dôležité informácie pri konštrukcii atómovej bomby. je podstatný iba rozdiel v energii. že je správna alebo nesprávna. vidíme.Špeciálna teória relativity Táto energia je nazývaná pokojová energia. pretože je konštantná. takisto rastie aj relativistická hmotnosť. Súčasnosť a kauzalita . ktoré sú platné vo všetkých vzťažných sústavách. Naopak. Toto tvrdenie sa opiera o jednu definíciu hmotnosti. pretože sa mení v Lorentzovej transformácii.

Ak A predchádza B v tejto sústave súradníc. . alebo a sú definované rovnicou Čo dáva rovnicu kružnice o polomere r = c · dt. Preto tu nemôže existovať žiadna príčinná súvislosť. kde polomer = vzdialenosť c · ±čas. Svetelný kužeľ Geometria časopriestoru v špeciálnej teórii relativity ŠTR používa „rovný“ štvorrozmerný Minkowského priestor. v ktorej sa udalosť A a udalosť B udiali súčasne. obvykle označovaný ako časopriestor. V takom prípade je v predchádzajúcej rovnici nahradené a metrika sa zmení na: Pokiaľ pre zjednodušenie zmeníme počet priestorových dimenzií na dve. oddelené iba priestorom. Interval AB na diagrame vpravo je „časový“. v ktorých A predchádza C (ako je to vyznačené) a súradnicové systémy. V geometrii ŠTR je pridaná štvrtá dimenzia – čas – s jednotkou c. To znamená. že udalosti. koncové body nulových geodetik budú sústredenými guľovými plochami. Hypoteticky je možné premiestňovanie hmoty (alebo informácie) z A do B a môže tu nastávať príčinný vzťah (kde A je príčina a B je následok). že tu máme sústavu súradníc. Interval AC na diagrame je „priestorový“. Tento priestor je však veľmi podobný štandardnému trojrozmernému Euklidovskému priestoru a vďaka tomu sa s ním veľmi jednoducho pracuje. že nulové (svetelné) geodetiky ležia pozdĺž dvojkužeľa . v ktorej udalosť A a udalosť B nastávajú na rovnakom mieste v priestore a líšia sa iba v čase. Hoci tu existujú súradnicové systémy. takže rovnica pre diferenciál vzdialenosti sa zmení na: V mnohých situáciách môže byť užitočné považovať čas za imaginárny (napríklad to môže zjednodušiť rovnice). že tu máme sústavu súradníc. potom A predchádza B vo všetkých sústavách súradníc. nemusia byť súčasné v inej vzťažnej sústave. kde C predchádza A. To znamená. Kde sú diferenciály troch priestorových dimenzií.Špeciálna teória relativity 258 Špeciálna teória relativity pripúšťa. Ak to rozšírime do troch priestorových dimenzií. okrem cestovania nadsvetelnou rýchlosťou nie je možné pre žiadne teleso (ani informáciu) cestovať z A do C alebo z C do A. Diferenciál vzdialenosti (ds) v karteziánskom trojrozmernom priestore je definovaný ako: . ktoré sú súčasné v jednej vzťažnej sústave. môžeme reprezentovať fyzikálny svet trojrozmerným priestorom: Vidíme.

ktoré bod „vysiela“. počiatok súradnicového systému znázorňuje pozorovateľa a čiara ku hviezde znázorňuje nulovú geodetiku „líniu pohľadu“. ktore bod „prijíma“. tak sa práve pozeráme pozdĺž línie pohľadu. test smerovej invariantnosti rýchlosti svetla • Hamarov experiment . je X rokov staré.) Kužeľ v oblasti −t sú informácie. (Bod v ľavom dolnom rohu znázorňuje hviezdu. zatiaľ čo kužeľ v oblasti +t sú informácie. Vtedy.bránenie v pohybe éteru • Trouton-Noble experiment . pozdĺž nulové geodetiky.“. Z tohto dôvodu je prázdny svetelný dvojkužeľ známy takisto ako aj „svetelný kužel“. že rýchlosť svetla je nezávislá na rýchlosti vyžarujúceho zdroja.moment sily na kondenzátore • Kennedy-Thorndike experiment – časová kontrakcia • Experimenty na testovanie vyžarovacej teórie dokázali. Pozeráme sa na udalosť vzdialenú metrov a d/c sekúnd v minulosti.meranie pohybu éteru vzhľadom k Zemi. Príbuzne témy • Ľudia: Arthur Eddington | Albert Einstein | Hendrik Lorentz | Hermann Minkowski | Bernhard Riemann | Henri Poincaré | Alexander MacFarlane | Harry Bateman | James Clerk Maxwell • Relativita: Všeobecná teória relativity | Einsteinov princíp relativity | Galileiho princíp relativity | sústava súradníc | inerciálna vzťažná sústava | Lorentzove transformácie • Fyzika: Newtonova mechanika | časopriestor | rýchlosť svetla | Dopplerov jav • Matematika: Minkowského priestor | svetočiara | svetoplocha | Lorentzova grupa | tenzor . Overovanie postulátu špeciálnej teórie relativity • Michelson-Morleyho experiment . keď sledujeme hviezdy a povieme „Svetlo tejto hviezdy.Špeciálna teória relativity 259 Tento prázdny dvojkužeľ reprezentuje „líniu pohľadu“ z bodu v priestore. ktoré mi dopadá do oka.

online učebnica (po česky) • Astrofyzika [3] (po česky) Referencie [1] http:/ / vscience. pri beta rozpade irídia-192 192Ir na platinu-192 192Pt. webpark. alebo beta (korpuskulárne neelektromagnetické žiarenia).42 EHz. cz/ astrofyzika/ Žiarenie gama Žiarenie gama (často písané ako grécky znak gama.17 MeV alebo 1. Rozdiel je v tom. γ) je vysoko energetické elektromagnetické žiarenie vznikajúce pri rádioaktívnych a iných jadrových dejoch. nové jadro môže byť v excitovanom stave. žiarenia sa líšia len svojim zdrojom. Príkladom môže byť beta rozpad kobaltu-60 60Co na nikel-60 60Ni. Iným príkladom môže byť alfa rozpad amerícia-241 241Am na Neptúnium-237 237Np. pri ktorom v prvom stupni najprv jadro kobaltu vyšle časticu β (teda elektrón e-) a elektrónové antineutríno νe a premení sa na jadro niklu v excitovanom stave: Potom sa novo vzniknuté excitované jadro zbaví prebytočnej energie vyžiarením kvanta žiarenia gama: Vyžiarené kvantá žiarenia gama majú v tomto prípade energiu buď 1. čo zodpovedá frekvenciám nad 2. cz/ [3] http:/ / www.33 MeV.. že teraz majú vyžiarené kvantá omnoho viac rôznych energií. aldebaran. rovnako ako napr. Žiarenie gama je druh ionizujúceho žiarenia. euweb.Špeciálna teória relativity 260 Externé odkazy • Učebný text [1] (po česky) • Teória relativity [2] . resp. Do nižšieho energetického stavu môže prejsť vyžiarením fotónu gama žiarenia podobne ako elektrón v obale atómu vyžiarením kvanta ultrafialového žiarenia. Žiarenie gama Zdroj žiarenia Gama žiarenie často vzniká spolu s alfa či beta žiarením pri rádioaktívnom rozpade jadier atómov. ktorý je podobne ako predchádzajúci sprevádzaný vyžiarením gama kvánt. Keď jadro vyžiari časticu α alebo β. vlnovej dĺžke kratšej ako 124 pm. Fyzikálny rozdiel medzi gama žiarením a röntgenovým žiarením nejestvuje. Žiarenie gama je často definované ako žiarenie s energiou fotónov nad 10 keV. . Do tohto spektra patrí aj röntgenové žiarenie. Do materiálov preniká lepšia ako žiarenie alfa. cz/ relativita/ [2] http:/ / martin184.

Dávky sa merajú v Grayoch (1 Gy = J/kg). je pre živé organizmy vrátane človeka nebezpečné. hrúbkou cez ktorú prejdené žiarenie gama zníži svoju intenzitu na polovicu. Spôsobuje podobné poškodenia ako röntgenové žiarenie: popáleniny. Z toho vyplýva. mutácie. prudko znížia hladiny erytrocytov. u energetickejších prevažujú iné formy výmeny. Žiarenie gama by pri prípadnom nukleárnom konflikte spôsobilo najviac úmrtí. bude mať polovičnú intenzitu tiež po prechode cez 6 cm betónu. zvyšná energie sa zmení na kinetickú energiu vznikajúceho páru a jadra. pri ktorom časť energie fotónu umožní únik elektrónu z atómu a zvyšok energie je vyžiarený v podobe menej energetického fotónu. alebo slabo viazaným orbitálnym elektrónom. Tienenie gama žiarenia Na pohltenie žiarenia γ je potrebné veľkú masu materiálu.02 MeV. eventuálne poškodený epitel predstavuje výborné miesto na osídlenie mikroorganizmami. leukocytov a trombocytov v krvi (= tzv. Energia fotónu je využitá na vznik páru elektrón-pozitrón. Prejavuje sa poškodením tkanív a buniek v tele. zvracaním a malabsorpsiou. Behom asi 10-8 s anihiluje s voľným elektrónom pri vyžiarení dvoch gama fotónov s energiou po 511 keV. epiláciu (stratu vlasov) a dermatitídu. Schopnosť materiálu pohlcovať žiarenie spravidla vyjadrujeme polohrúbkou materiálu. Na koži pozorujeme erytém. . Črevná forma sa prejavuje nauzeou. Fotoelektrický jav vzniká. (čo je energetický ekvivalent dvoch pokojových hmotností elektrónu). čo elektrónu umožní popustiť atóm. Kinetická energia uvoľneného elektrónu sa rovná energii fotónu γ znížené o väzobnú energiu elektrónu ktorou bol pôvodne viazaný v atóme. Preto je nutné sa pred účinkami gama žiarenia chrániť. Fotoelektrický jav je dominantný mechanizmus výmeny energie pre rontgenové žiarenie a gama žiarenie s energiou pod 50 keV. To je zárodočné a krvotvorné tkanivo a potom epitelová výstelka tenkého čreva a epidermis. tým hrubší materiál na tienenie je potrebný. Comptonovým javom a vznikom elektrón-pozitrónového páru. rakovinu. j. Ožiarenie živočícha alebo osoby nad 1 Gy spôsobuje akútny radiačný syndróm alebo akútnu chorobu z ožiarenia. že vysoké dávky žiarenia poškodia embryo alebo fétus v matkinom tele. Napríklad žiarenie γ. Poškodzuje orgány živých organizmov pri zvýšených dávkach. Čím energetickejšie je žiarenie. ktoré sa intenzívne delia. Na vznik týchto častíc je potrebné 1. Vznik elektron-pozitronového páru nastáva pri prelete fotónu v dosahu coulombovskej sily jadra. krvná forma radiačného syndrómu). Comptonov jav je relatívne nezávislý na atómovom čísle interagujúceho materiálu. Fotoelektrickým javom. Tento jav je dominantný pre fotóny γ o energiách 100 keV až 10 MeV. najvhodnejšie sú materiály s vysokým atómovým číslom a vysokou hustotou. Interakcia s hmotou Žiarenie gama reaguje s materiálmi troma hlavnými spôsobmi.Žiarenie gama 261 Fyziologické účinky Aj keď je žiarenie gama menej ionizujúce ako α i β. Z nich prvé dva spôsobujú ionizáciu atómov s ktorými sa kvantá dostanú do interakcie. Pozitrón má veľmi krátky čas rozpadu. pri jadrovom výbuchu je v tomto rozsahu energií vyžiarená väčšina fotónov žiarenia gama. t. keď fotón γ interaguje s elektrónom na orbite atómu a odovzdá mu všetku energiu. Comptonov jav nazývaný tiež Comptonov rozptyl či Compton-Debyeov jav je interakcia fotónu s voľným. s intenzitou 1 cm olova zredukuje na 50 %.

alebo pri ošetrovaní potravín. rovnako ako α a β. čo sa využíva pri sterilizácii lekárskych nástrojov. Dejiny Žiarenie gama objavil francúzsky chemik a fyzik Paul Ulrich Villard v roku 1900 pri štúdiu uránu. používa sa aj pri jej liečení. ktoré by chemikálie mohli poškodiť. že ionizuje plyn obdobne ako röntgenové žiarenie. S výhodou sa používa tiež na červotočom napadnuté staré drevené umelecké diela. Pomocou aparatúry. . Ako zdroj žiarenia sa používajú rádioizotopy napr. že žiarenie nie je ohýbané magnetickým poľom. ktorý dokáže zničiť napadnutú bunku. Využíva sa tiež v nukleárnej medicíne pre diagnostické účely. Spočiatku sa myslelo. keď nebol známy rozdiel vo fyzikálnej podstate týchto druhov žiarenia. technécium-99m. Aj keď žiarenie gama samo osebe spôsobuje rakovinu.Žiarenie gama 262 Použitie Vysokoenergetická povaha žiarenia gama z neho vytvára účinný prostriedok na hubenie baktérii a plesní. 1914 Ernest Rutherford a Edward Andrade dokázali zmeraním jeho vlnovej dĺžky pomocou röntgenovej kryštálografie. Nízkoenergetický lúč samotný pritom bunky nezničí. že žiarenie γ má časticovú povahu. ktoré sa pretnú v mieste nádoru a tým vytvoria vysokoenergetický bod. že žiarenie gama je druh elektromagnetického žiarenia. Prístroj gama nôž využíva niekoľko nízkoenergetických lúčov z rôznych smerov. Pomenovanie „žiarenie gama“ zaviedol Ernest Rutherford ako obdobu alfa a beta žiarenia ešte v dobe. Britský fyzik William Henry Bragg v roku 1910 ukázal jeho vlnový charakter tým. V r. ktorú si sám postavil. pozoroval.

php?oldid=3887807  Prispievatelia: Modrý trpaslík  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3887711  Prispievatelia: Premenná hviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3645173  Prispievatelia: Podobor  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3564578  Prispievatelia: - .wikipedia.php?oldid=3893845  Prispievatelia: CH hviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3870540  Prispievatelia: Jasný obor  Zdroj: http://sk.php?oldid=3899853  Prispievatelia: Horizontálna vetva  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3895356  Prispievatelia: Hviezda typu S  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3766701  Prispievatelia: Neutrónová hviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3796593  Prispievatelia: Modrý obor  Zdroj: http://sk.php?oldid=3732878  Prispievatelia: Biely trpaslík  Zdroj: http://sk.php?oldid=3753358  Prispievatelia: Obor (hviezda)  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3883163  Prispievatelia: Wolfova-Rayetova hviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3883542  Prispievatelia: Oranžový trpaslík  Zdroj: http://sk.php?oldid=3084243  Prispievatelia: Červená skupina  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3746834  Prispievatelia: Nepravidelná premenná hviezda  Zdroj: http://sk.php?oldid=3799590  Prispievatelia: Molekulárny mrak  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3835462  Prispievatelia: Planetárna hmlovina  Zdroj: http://sk.php?oldid=3689612  Prispievatelia: Modrý nadobor  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3695686  Prispievatelia: Polopravidelná premenná hviezda  Zdroj: http://sk.php?oldid=3882575  Prispievatelia: Magnetar  Zdroj: http://sk.php?oldid=3878607  Prispievatelia: Supernova impostor  Zdroj: http://sk.php?oldid=3828108  Prispievatelia: Premenná hviezda typu T Tauri  Zdroj: http://sk.php?oldid=3891108  Prispievatelia: Modrý tulák (hviezda)  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.wikipedia.org/w/index.Zdroje článkov a prispievatelia 263 Zdroje článkov a prispievatelia Vývoj hviezdy  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3786911  Prispievatelia: Hlavná postupnosť  Zdroj: http://sk.php?oldid=3846102  Prispievatelia: Vznik hviezdy  Zdroj: http://sk.php?oldid=3898036  Prispievatelia: Hypernova  Zdroj: http://sk.php?oldid=3783450  Prispievatelia: Žltý trpaslík  Zdroj: http://sk.php?oldid=3691275  Prispievatelia: Červený trpaslík  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3625183  Prispievatelia: Hviezda pred hlavnou postupnosťou  Zdroj: http://sk.php?oldid=3783406  Prispievatelia: Pulzar  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3885250  Prispievatelia: Čierny trpaslík  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3792767  Prispievatelia: Asymptotická vetva obrov  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3837568  Prispievatelia: Nestabilný pruh  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3866264  Prispievatelia: Hertzsprungov-Russellov diagram  Zdroj: http://sk.php?oldid=3843813  Prispievatelia: Trpaslík (hviezda)  Zdroj: http://sk.php?oldid=3856197  Prispievatelia: Henyeyho stopa  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3887497  Prispievatelia: Nadobor  Zdroj: http://sk.php?oldid=3448246  Prispievatelia: Podtrpaslík  Zdroj: http://sk.php?oldid=3195738  Prispievatelia: Dredge-up  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3654719  Prispievatelia: Herbigov-Harov objekt  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3852117  Prispievatelia: Hayashiho čiara  Zdroj: http://sk.php?oldid=3703721  Prispievatelia: Žltý nadobor  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3883444  Prispievatelia: Podtrpaslík typu B  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3536396  Prispievatelia: Červený obor  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3732952  Prispievatelia: Červený nadobor  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3835506  Prispievatelia: Hyperobor  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3889800  Prispievatelia: Žltý hyperobor  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3813658  Prispievatelia: Supernova  Zdroj: http://sk.

org/w/index.wikipedia.php?oldid=3833407  Prispievatelia: Aktívna galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3690300  Prispievatelia: Spektrálna klasifikácia  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3533469  Prispievatelia: Konvektívna zóna  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3458198  Prispievatelia: Slnečný vietor  Zdroj: http://sk.Zdroje článkov a prispievatelia Q-hviezda  Zdroj: http://sk.php?oldid=3598191  Prispievatelia: Hmotnosť Slnka  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3553830  Prispievatelia: Dvojhviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3842152  Prispievatelia: Skupina galaxií  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=1673094  Prispievatelia: Absolútne čierne teleso  Zdroj: http://sk.php?oldid=3844777  Prispievatelia: Seyfertova galaxia  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3771813  Prispievatelia: Biela diera  Zdroj: http://sk.php?oldid=3782293  Prispievatelia: Špirálová galaxia s priečkou  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3783463  Prispievatelia: Zoznam najbližších galaxií  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3771313  Prispievatelia: Kvazar  Zdroj: http://sk.php?oldid=3783477  Prispievatelia: Supermasívna čierna diera  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3592728  Prispievatelia: Protón-protónový cyklus  Zdroj: http://sk.php?oldid=3845451  Prispievatelia: - 264 .wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3459292  Prispievatelia: Prázdnota (astronómia)  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3806632  Prispievatelia: Gravahviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3408307  Prispievatelia: Bozónová hviezda  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3783473  Prispievatelia: Nepravidelná galaxia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3034488  Prispievatelia: galaxia  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3658928  Prispievatelia: Planetárna sústava  Zdroj: http://sk.php?oldid=3592124  Prispievatelia: Hviezdna veľkosť  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3783438  Prispievatelia: Jadro Slnka  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3883067  Prispievatelia: Hviezdna sústava  Zdroj: http://sk.php?oldid=3777393  Prispievatelia: Fotosféra  Zdroj: http://sk.php?oldid=3780914  Prispievatelia: Zdanlivá hviezdna veľkosť  Zdroj: http://sk.php?oldid=3787568  Prispievatelia: 3-alfa reakcia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3682283  Prispievatelia: Špirálová galaxia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3597887  Prispievatelia: Viacnásobná hviezda  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3683057  Prispievatelia: Trpasličia galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3775629  Prispievatelia: Zoznam kvazarov  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3807637  Prispievatelia: Uhlíkový cyklus  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3755225  Prispievatelia: Interagujúca galaxia  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3769988  Prispievatelia: UBV systém  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3076181  Prispievatelia: Absolútna hviezdna veľkosť  Zdroj: http://sk.php?oldid=3788516  Prispievatelia: Metalicita  Zdroj: http://sk.php?oldid=3529069  Prispievatelia: Chromosféra  Zdroj: http://sk.php?oldid=3033219  Prispievatelia: Hnedý trpaslík  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3807980  Prispievatelia: Radiálna rýchlosť  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3806045  Prispievatelia: Eliptická galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3782292  Prispievatelia: Šošovková galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3757912  Prispievatelia: Zoznam galaxií  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3746566  Prispievatelia: Vlastný pohyb  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3592772  Prispievatelia: Héliový záblesk  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3531379  Prispievatelia: Koróna  Zdroj: http://sk.php?oldid=3801149  Prispievatelia: Satelitná galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3780915  Prispievatelia: Rádiová galaxia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3777341  Prispievatelia: Oblasť žiarivej rovnováhy  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3635615  Prispievatelia: Blazar  Zdroj: http://sk.php?oldid=3881022  Prispievatelia: Kontaktná dvojhviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.

php?oldid=3877942  Prispievatelia: Priestoročas  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3875741  Prispievatelia: Medzihviezdna hmota  Zdroj: http://sk.php?oldid=3870114  Prispievatelia: Occamova britva  Zdroj: http://sk.php?oldid=3886287  Prispievatelia: Dilatácia času  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3867880  Prispievatelia: Index lomu  Zdroj: http://sk.php?oldid=3882828  Prispievatelia: Hviezda  Zdroj: http://sk.php?oldid=3787518  Prispievatelia: Teória relativity  Zdroj: http://sk.php?oldid=3785110  Prispievatelia: Žiarenie gama  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3879800  Prispievatelia: Ultrafialové žiarenie  Zdroj: http://sk.php?oldid=3889451  Prispievatelia: Kalibračný bozón  Zdroj: http://sk.php?oldid=2956940  Prispievatelia: Svetlo  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3882566  Prispievatelia: Schwarzschildov polomer  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3878668  Prispievatelia: Všeobecná teória relativity  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3783459  Prispievatelia: Metafyzika  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3784489  Prispievatelia: Kerrova čierna diera  Zdroj: http://sk.php?oldid=3833985  Prispievatelia: Protohviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3657684  Prispievatelia: Čierna diera  Zdroj: http://sk.php?oldid=3805732  Prispievatelia: Fotón  Zdroj: http://sk.php?oldid=3899161  Prispievatelia: Tachyón  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3695586  Prispievatelia: Maxwellove rovnice  Zdroj: http://sk.php?oldid=3686394  Prispievatelia: Kozmológia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3316138  Prispievatelia: Infračervené žiarenie  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.wikipedia.org/w/index.Zdroje článkov a prispievatelia Chandrasekharova medza  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3777236  Prispievatelia: Fermión  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3762614  Prispievatelia: Lorentzova transformácia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3773671  Prispievatelia: Červia diera  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3835518  Prispievatelia: Vesmír  Zdroj: http://sk.php?oldid=3726039  Prispievatelia: Schwarzschildova metrika  Zdroj: http://sk.php?oldid=3545935  Prispievatelia: Rýchlosť svetla  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3749997  Prispievatelia: Teória strún  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3892524  Prispievatelia: Špeciálna teória relativity  Zdroj: http://sk.php?oldid=3801267  Prispievatelia: Svetelný tok  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3788245  Prispievatelia: - 265 .org/w/index.wikipedia.php?oldid=3584052  Prispievatelia: Dejiny astronómie  Zdroj: http://sk.php?oldid=3843986  Prispievatelia: Hubblova schéma  Zdroj: http://sk.

svg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:NGC_6302HST.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Orion_Nebula_-_Hubble_2006_mosaic_18000.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.org/w/index.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk. Hui Yang University of Illinois ODNursery of New Stars Súbor:Betelgeuse star (Hubble).php?title=Súbor:Crystal_Project_konquest. Manchester.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/ESA/HST.jpg  Zdroj: http://sk. Barstow (University of Leicester) Súbor:NGC 246.wikipedia.wikipedia.gif  Zdroj: http://sk.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Rursus Obrázok:NGC6543.0 Unported  Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:VitecekVít Hněvkovský image:molecular.wikipedia.svg  Zdroj: http://sk.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: w:User:MysidUser:Mysid Súbor:Polaris_system. M.png  Zdroj: http://sk.Hubble 2006 mosaic 18000.php?title=Súbor:Sirius_A_and_B_Hubble_photo.0  Prispievatelia: CWitte Súbor:Aldebaran-Sun comparison-en.org/w/index.Zijlstra (UMIST.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Súbor:Orion Nebula .png  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Molecular.org/w/index.php?title=Súbor:H-R_diagram.php?title=Súbor:Accretion_Disk_Binary_System.0 Unported  Prispievatelia: Portal. based on the earlier PNG version.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:Accretion Disk Binary System.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Original uploader was Bebe at sk.org/w/index.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:HR-diagram_02.wikipedia.php?title=Súbor:SN1994D.0  Prispievatelia: ESO.wikipedia.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Patrick Hartigan Obrázok:Herbig-Haro object HH32.php?title=Súbor:Orion_Nebula_-_Hubble_2006_mosaic_comparison.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:61-cygni.php?title=Súbor:Wolf-rayet.php?title=Súbor:Crab_Nebula_1959.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/ESA/JHU/R.Pavlov et al.org/w/index.png  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.2.Zdroje obrázkov.jpg  Zdroj: http://sk. Hester et al.org/w/index.JPG  Licencia: Public domain  Prispievatelia: The Hubble Heritage Team (AURA/STScI/NASA) Obrázok:M27 Knots.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:M27_Knots.php?title=Súbor:H-R_diagram.png  Licencia: neznámi  Prispievatelia: User:Paul Stansifer.png  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Súbor:Neutronova-hvezda-vyrez.php?title=Súbor:NGC6543.wikipedia. see below) Súbor:RedDwarfNASA.Blair Súbor:SN1994D.org/w/index.svg  Zdroj: http://sk.arp.gif: Jesusmaiz Image:Portal.php?title=Súbor:Mira_1997.org/w/index.svg  Licencia: Creative Commons Attribution 3.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:1e9m comparison.php?title=Súbor:Aldebaran-Sun_comparison-en. ESA and A.wikipedia Súbor:Stellar evolutionary tracks-en.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Optical: NASA/HST/ASU/J.0  Prispievatelia: Súbor:Progenitor of type Ia supernova sk.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Obrázok:HH object diagram.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.org/w/index.750pix.php?title=Súbor:61-cygni.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Obrázok:M57 The Ring Nebula.png  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk. licencie a prispievatelia Súbor:Nursery_of_New_Stars_-_GPN-2000-000972.gif  Zdroj: http://sk. European Southern Observatory Image:Disambig.org/w/index.org/w/index.wikipedia.png  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 3.cloud.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:HRDiagram.svg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?title=Súbor:Neutronova-hvezda-vyrez.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Obrázok:HH47_animation.org/w/index.php?title=Súbor:M57_The_Ring_Nebula.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Keplers supernova.wikipedia.php?title=Súbor:Progenitor_of_type_Ia_supernova_sk.Sankrit & W.php?title=Súbor:Bok_globules_in_IC2944.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Obrázok:HH1 and HH2 imaged by WFPC2.5  Prispievatelia: Stephan Baum (converted to SVG by different users.php?title=Súbor:RedDwarfNASA.svg  Zdroj: http://sk.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:HRDiagram.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.A.wikipedia.wikipedia.php?title=Súbor:Disambig.org/w/index.org/w/index.svg  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:HH_object_diagram.png  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia. created by Reidab.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution 3.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA.0.php?title=Súbor:Polaris_system.org/w/index.wikipedia.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:Rigel blue supergiant.org/w/index.wikipedia.wikipedia.5.jpg  Zdroj: http://sk.png  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Súbor:T Tauri.php?title=Súbor:Rigel_blue_supergiant. ESA Credit: H.jpg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Image:HR-diag-no-text-2.org/w/index.wikipedia.org/w/index.cloud.wikipedia. ESA and G.wikipedia.sk.0 Unported  Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:VitecekVít Hněvkovský Súbor:HR-diagram_03.wikipedia.sk.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.svg: Pepetps derivative work: Bitplane (talk) Súbor:HR-diag-instability-strip.sk.png  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.1.php?title=Súbor:Portal.wikipedia.php?title=Súbor:Alnitak_sun_comparision.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution 3.wikipedia.org/w/index.2.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: User:Spacepotato Súbor:H-R diagram.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia. Hester et al.png  Zdroj: http://sk. G.php?title=Súbor:Stellar_evolutionary_tracks-en.wikipedia Súbor:HR-diagram_01.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Chandra-crab.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Súbor:Orion Nebula . Súbor:Wolf-rayet.org/w/index.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk. Bacon (STScI) Súbor:Alnitak sun comparision.0 Unported  Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:Vitecek Súbor:HR-diagram_02. O'Dell (Vanderbilt University) Obrázok:M2-9. Bond (STScI) and M.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.750pix. Súbor:Vela Pulsar jet.php?title=Súbor:Chandra-crab.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:RedDwarfPlanet.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.arp.php?title=Súbor:HR-diagram_01.org/w/index.svg  Licencia: logo  Prispievatelia: SVG version was created by User:Grunt and cleaned up by 3247.jpg  Zdroj: http://sk.0  Prispievatelia: derivative work: Rursus (talk) Stellar_evolutionary_tracks-en.wikipedia.org/w/index.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Original uploader was Bebe at sk.org/w/index.R.org/w/index.php?title=Súbor:M2-9.wikipedia.org/w/index.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: w:User:MysidMysid Súbor:H-R diagram.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?title=Súbor:Sun_and_VY_Canis_Majoris. and others (see "source") Súbor:Sun and VY Canis Majoris.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: C.org/w/index.wikipedia.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Obrázok:Crystal Project konquest. licencie a prispievatelia 266 Zdroje obrázkov.S Stellar_evolutionary_tracks.org/w/index.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.wikipedia.php?title=Súbor:HR-diag-no-text-2.php?title=Súbor:HR-diag-instability-strip.wikipedia.php?title=Súbor:T_Tauri. X-Ray: NASA/CXC/ASU/J. .php?title=Súbor:Vela_Pulsar_jet.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.sk.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:HST_HH47_image.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.php?title=Súbor:Herbig-Haro_object_HH32.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/CXC/PSU/G.jpg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Redaktor:Adrian Súbor:Crab Nebula 1959.wikipedia.php?title=Súbor:NGC_246.wikipedia.php?title=Súbor:HH47_animation. UK) Image:Commons-logo.Hubble 2006 mosaic comparison.php?title=Súbor:Betelgeuse_star_(Hubble).php?title=Súbor:Commons-logo.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/Walt Feimer Súbor:RedDwarfPlanet.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Keplers_supernova.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?title=Súbor:1e9m_comparison.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: File:NGC 6302HST.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk. Robberto (Space Telescope Science Institute/ESA) and the Hubble Space Telescope Orion Treasury Project Team Súbor:Bok globules in IC2944.svg  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?title=Súbor:Nursery_of_New_Stars_-_GPN-2000-000972.org/w/index.wikipedia.0.jpg  Zdroj: http://sk. ESA.JPG  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:HH1_and_HH2_imaged_by_WFPC2. Bacon (STScI) Original uploader was Hurricane Devon at en.wikipedia.wikipedia Súbor:Mira 1997.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Margarita Karovska (Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics) and NASA Súbor:Sirius A and B Hubble photo.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.php?title=Súbor:HR-diagram_03.org/w/index.PNG: *derivative work: G.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Obrázok:HST HH47 image.

jpg  Zdroj: http://sk. STScI Obrázok:Ngc5866 hst big.wikipedia.wikipedia.jpeg  Licencia: Attribution  Prispievatelia: Rochus Hess Súbor:Canopus.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.0 Unported  Prispievatelia: Súbor:FusionintheSun.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Sun920607.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk. Súbor:orbit1.php?title=Súbor:Obafgkm_noao_big.php?title=Súbor:Magnetosphere_rendition.org/w/index.wikipedia._2008.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Spacepotato. licencie a prispievatelia Súbor:Brown Dwarf Gliese 229B.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index. Hurt/NASA Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_obafgkm_b_7mag_big.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?title=Súbor:Orbit2.0 Unported  Prispievatelia: Luc Viatour Súbor:Solar_eclips_1999_4.wikipedia. Kite (University of California.php?title=Súbor:Brown_Dwarf_Gliese_229B. Krist (NASA Jet Propulsion Laboratory) Súbor:HD188753 orbit.php?title=Súbor:Orbit3.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Fomalhaut_with_Disk_Ring_and_extrasolar_planet_b.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Triple-Alpha_Process.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:L-dwarf-nasa-hurt.org/w/index.wikipedia.0 Unported  Prispievatelia: User:SiriusB Súbor:Solar eclips 1999 5.org/w/index.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_b_8mag_big.wikipedia.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA Headquarters Greatest Images of NASA (NASA-HQ-GRIN) Súbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.org/w/index.php?title=Súbor:Irregular_galaxy_NGC_1427A_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope).jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Mobile-diagrams.org/w/index.wikipedia.gif  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:T-dwarf-nasa-hurt.php?title=Súbor:Voyager_1_entering_heliosheath_region.wikipedia.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Rursus Súbor:Obafgkm noao big.php?title=Súbor:H-R_diagram.Zdroje obrázkov.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Medium69 Súbor:M87 jet.org/w/index.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Sun_projection_with_spotting-scope_large.php?title=Súbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:orbit2.gif  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Canopus.wikipedia.php?title=Súbor:Orbit1.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.org/w/index.org/w/index.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Edits by Farry.org/w/index.org/w/index.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.php?title=Súbor:Ngc5866_hst_big.png  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:orbit4.png  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk.org/w/index. E.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:CNO_Cycle.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA Goddard Space Flight Center NASA-GSFC Súbor:NGC4881_HST_1995-07.php?title=Súbor:Ba_b_do8mag_c6_big.org/w/index. Fitzgerald (Lawrence Livermore National Laboratory).jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.php?title=Súbor:O5v-spectre.org/w/index.org/w/index. M.org/w/index.org/w/index. Graham.jpeg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_obafgkm_b_7mag_big.org/w/index. Hurt/NASA Súbor:T-dwarf-nasa-hurt.gif  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:HD188753_orbit.php?title=Súbor:Spiral_galaxy_arms_diagram.php?title=Súbor:HD_98800.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:NGC_6745.gif  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Solar_eclips_1999_4. P.gif  Zdroj: http://sk. Pyle (SSC) Súbor:NGC 4414 (NASA-med).php?title=Súbor:Tokovinin-multiple-star-notation.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: User:Dbenbenn / User:Mysid Image:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.svg  Zdroj: http://sk.org/w/index.svg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Súbor:Solar_prominence_from_STEREO_spacecraft_September_29.org/w/index.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:orbit3.wikipedia.svg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: File:Accretion Disk Binary System.gif  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Vrstvy_Slnka.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:L-dwarf-nasa-hurt.org/w/index.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.php?title=Súbor:Pleiades-comet-Machholz.jpg  Zdroj: http://sk. ESA.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?title=Súbor:NGC_1553_Hubble.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Spacepotato Súbor:HD 98800.wikipedia.org/w/index.0 Unported  Prispievatelia: Luc Viatour Súbor:Magnetosphere rendition.gif  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.org/w/index.svg  Zdroj: http://sk.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: R. ESA.wikipedia. ESA.org/w/index.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_rb_8mag_big.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/Walt Feimer Súbor:Triple-Alpha_Process.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: R.php?title=Súbor:Mobile-diagrams.php?title=Súbor:Orbit4. see below) Súbor:Planets2008. E.org/w/index. and K.php?title=Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_rb_8mag_big.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/JPL-Caltech/T.5  Prispievatelia: Stephan Baum (converted to SVG by different users. M.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.php?title=Súbor:NGC_6745.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:Tokovinin-multiple-star-notation.php?title=Súbor:Solar_eclips_1999_5. Kalas.wikipedia.php?title=Súbor:Rxj1242_comp.wikipedia.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3. ESA.php?title=Súbor:Disambig.php?title=Súbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Robert Nemiroff (MTU) & Jerry Bonnell (USRA) Súbor:Morgan-Keenan spectral classification.gif  Zdroj: http://sk. and later an anonymous edit re-credited it to "zaria mayers" .wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.gif  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.wikipedia. J.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.wikipedia Súbor:Ba_b_do8mag_c6_big.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk. Source image on English Wikipedia credited by original uploader to "Martin Kornmesser".org/w/index.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index. ESA. and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Súbor:rxj1242_comp.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia. Clampin (NASA Goddard Space Flight Center).jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Sun920607. Stapelfeldt and J.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Original uploader was Gypaete at fr. NASA/ESA.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Sun projection with spotting-scope large.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) 267 .php?title=Súbor:Solar_prominence_from_STEREO_spacecraft_September_29. Berkeley).php?title=Súbor:NGC_4414_(NASA-med).org/w/index.php?title=Súbor:Planets2008.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Morgan-Keenan_spectral_classification.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:O5v-spectre.php?title=Súbor:FusionintheSun.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia._2008.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: w:NASANASA Súbor:Voyager 1 entering heliosheath region.php?title=Súbor:Accretion_Disk_Binary_System.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk. Chiang.svg  Zdroj: http://sk.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Disambig.wikipedia.org/w/index. and The Hubble Heritage Team STScI/AURA) Obrázok:Irregular_galaxy_NGC_1427A_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope).jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:H-R diagram.wikipedia.wikipedia.php?title=Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_b_8mag_big.wikipedia.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Vrstvy Slnka.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:Orbit5.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Original uploader was Friendlystar at en. Súbor:Fomalhaut with Disk Ring and extrasolar planet b.org/w/index.php?title=Súbor:NGC4881_HST_1995-07.php?title=Súbor:M87_jet.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Pleiades-comet-Machholz.org/w/index.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Astro_4d_stars_proper_radial_ba_rg_8mag_big.php?title=Súbor:Hoag's_object. and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Obrázok:NGC 1553 Hubble.wikipedia Obrázok:Spiral galaxy arms diagram.png  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Astro_4d_stars_proper_radial_ba_rg_8mag_big.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.gif  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: File:CNO Cycle.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Hubble Space Telescope WFPC Team. and The Hubble Heritage Team STScI/AURA) Súbor:Hoag's object.svg  Zdroj: http://sk.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:orbit5.

jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.org/w/index.wikipedia Súbor:TakakkawFalls2.wikipedia.org/w/index.org/w/index.User Maros on sk.php?title=Súbor:Spacetime_curvature.org/w/index.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 3. ESA.750pix.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk. AURA/Caltech.arp.svg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/IPAC Súbor:Universum.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/JPL/California Institute of Technology Obrázok:Blackbody_sk.org/w/index.wikipedia.5  Prispievatelia: Heikenwaelder Hugo.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.750pix.wikipedia. www.svg  Licencia: Creative Commons Attribution 3.wikipedia.wikipedia.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:QuasarStarburst.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:Messier_041_2MASS.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: User:Johnstone Súbor:Wormhole-demo.wikipedia.org/w/index.wikipedia. Hartig (STScI).php?title=Súbor:Speed_of_light_(Fizeau).png  Zdroj: http://sk.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:NGC4676.JPG  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.php?title=Súbor:Universum.wikipedia.php?title=Súbor:Tarantula_nebula_detail.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?title=Súbor:Messier_041_2MASS.php?title=Súbor:Pleiades_large.org/w/index. svg version by Actam Súbor:Calabi-Yau.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Original uploader was Safo at sk.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:BlackHole.png  Zdroj: http://sk. Súbor:Black Hole Milkyway.0 Unported  Prispievatelia: Maros M r a z .wikipedia.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.wikipedia.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Original uploader was Adrian at sk.wikipedia.php?title=Súbor:Wiktionary-ico-de. AURA/Caltech.org/w/index. G.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk.wikipedia Súbor:BlackHole.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Satellite Galaxies.php?title=Súbor:World_lines_and_world_sheet. Ford (JHU).jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Kurochka.org/w/index.wikipedia.5  Prispievatelia: Richard Powell Image:Nearsc.at Súbor:Hinducosm Map1.wikipedia.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/JPL-Caltech Súbor:Tarantula nebula detail.php?title=Súbor:Red_Giant_convective_zone.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Horsehead-Hubble.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?title=Súbor:String_theory.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Original uploader was Adrian at sk.gif  Zdroj: http://sk. the ACS Science Team.wikipedia 268 .php?title=Súbor:Solenoid.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Infrared dog.jpg  Zdroj: http://sk.0  Prispievatelia: AllenMcC.php?title=Súbor:CNO_Cycle.0  Prispievatelia: Súbor:Accretion disk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:Light_cone_sk. ESA Credit: G.php?title=Súbor:Sirius_A_and_B_artwork.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Jantar Mantar at Jaipur.wikipedia.wikipedia.php?title=Súbor:Large.wikipedia.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: helix84 Súbor:Stonehenge Wide Angle.org/w/index. funded by the National Aeronautics and Space Administration and the National Science Foundation.php?title=Súbor:Priestorocas_vzdialenost_dvoch_udalosti.org/w/index.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:NGC4676.wikipedia.php?title=Súbor:TakakkawFalls2.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: П.php?title=Súbor:Accretion_disk.org/w/index.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:Čierna_diera.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:Red Giant convective zone.php?title=Súbor:Cierna_diera.0 Unported  Prispievatelia: Maros M r a z .org/w/index.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Súbor:Hubbleova_ladicka.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.org/w/index.wikipedia. G.org/w/index.jpg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: ESO Súbor:CNO Cycle.org/w/index.org/w/index. M.wikipedia.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: The Hubble Heritage Team (AURA / STScI / NASA) Súbor:Eta Carinae (captured by the Hubble Space Telescope).jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Hubbleova_ladicka.wikipedia.org/w/index. a joint project of the University of Massachusetts and the Infrared Processing and Analysis Center/California Institute of Technology.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Súbor:Čierna diera.wikipedia. and ESA Súbor:large.jpg  Zdroj: http://sk.at.JPG  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Jankaka Súbor:Protostar Herbig-Haro 46 47.wikipedia.php?title=Súbor:Hinducosm_Map1.jpg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:Speed of light (Fizeau).wikipedia.JPG  Zdroj: http://sk. Email : heikenwaelder@aon.php?title=Súbor:Hubble_ultra_deep_field.php?title=Súbor:Stonehenge_Wide_Angle.jpg  Zdroj: http://sk.Zdroje obrázkov.wikipedia Súbor:Hubble sequence photo.wikipedia.wikipedia.galaxy.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA and the European Space Agency.jpg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Two Micron All Sky Survey (2MASS).php?title=Súbor:Blackbody_sk.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.750pix.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.5  Prispievatelia: en:User:Lunch Súbor:Hubble ultra deep field.0 Unported  Prispievatelia: ~~helix84 Image:Wiktionary-ico-de.org/w/index. NOAO.php?title=Súbor:Nearsc.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA.User Maros on sk.svg  Zdroj: http://sk.wikipedia. Palomar Observatory Image:Wikiquote-logo.php?title=Súbor:Circinus. H.750pix.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index. Бендель Súbor:String theory. Austria.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Original uploader was Maros at sk.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.wikipedia.org/w/index.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:Mira.mc.org/w/index.JPG  Zdroj: http://sk. licencie a prispievatelia Obrázok:Circinus.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Natal_Microcosm.svg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Súbor:Natal Microcosm.php?title=Súbor:LorentzT_paused.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.php?title=Súbor:Pleiades_large.php?title=Súbor:Hubble_sequence_photo.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.wikipedia.php?title=Súbor:Andromeda_galaxy.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:light cone sk.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:Wormhole-demo.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Panzi Súbor:LorentzianWormhole.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Light_cone_sk. ESA and The Hubble Heritage Team STScI/AURA Image:Pleiades large.php?title=Súbor:Infrared_dog.org/w/index.0  Prispievatelia: MissMJ Súbor:World lines and world sheet.org/w/index.php?title=Súbor:Albert_Einstein_1979_USSR_Stamp.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:light_cone_sk.php?title=Súbor:Black_Hole_Milkyway.mc.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia Súbor:Interferometer slk.php?title=Súbor:Interferometer_slk. Súbor:Mira.org/w/index.heikenwaelder.png  Licencia: logo  Prispievatelia: Súbor:Albert Einstein 1979 USSR Stamp.php?title=Súbor:Eta_Carinae_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope).JPG  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Obrázok:Solenoid. Bacon (STScI) Súbor:Pleiades large.org/w/index.svg  Zdroj: http://sk.png  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.JPG  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk. ESA. Palomar Observatory Súbor:Priestorocas vzdialenost dvoch bodov.php?title=Súbor:Satellite_Galaxies.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:LorentzianWormhole.wikipedia Súbor:Cierna diera.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Jantar_Mantar_at_Jaipur.org/w/index.php?title=Súbor:Priestorocas_vzdialenost_dvoch_bodov.svg  Zdroj: http://sk.org/w/index. and the Hubble SM4 ERO Team Súbor:Sirius A and B artwork.wikipedia.JPG  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Jankaka Súbor: Priestorocas vzdialenost dvoch udalosti.0 Unported  Prispievatelia: Súbor:LorentzT paused.wikipedia.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Protostar_Herbig-Haro_46_47.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User Nmnogueira on en.php?title=Súbor:Wikiquote-logo.galaxy.JPG  Zdroj: http://sk.wikipedia Image:Horsehead-Hubble.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:QuasarStarburst.png  Zdroj: http://sk.5  Prispievatelia: Richard Powell Image:Andromeda galaxy. ESA. Súbor:spacetime_curvature.wikipedia.arp.php?title=Súbor:Calabi-Yau.Clampin (STScI).wikipedia. Illingworth (UCSC/LO).

wikipedia.wikipedia.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution 2.php?title=Súbor:Sr3.jpg  Zdroj: http://sk.5  Prispievatelia: - 269 .wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.Zdroje obrázkov.php?title=Súbor:Gammadecay-1.org/w/index.jpg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: w:en:user:Kevin Baasuser:Kevin Baas Súbor:Gammadecay-1.jpg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:sr3.org/w/index.org/w/index. licencie a prispievatelia Súbor:sr1.php?title=Súbor:Sr1.jpg  Zdroj: http://sk.

Licencia 270 Licencia Creative Commons Attribution-Share Alike 3. org/ licenses/ by-sa/ 3.0 Unported http:/ / creativecommons. 0/ .