Zaklady venosti

JE

PDF vytvoren pomocou open source sady nstrojov mwlib. alie informcie njdete na http://code.pediapress.com/ PDF generated at: Thu, 08 Sep 2011 04:30:03 UTC

Obsah
lnky
HVIEZDA Vvoj
Vvoj hviezdy Vznik hviezdy Hviezda pred hlavnou postupnosou Hlavn postupnos Horizontlna vetva Asymptotick vetva obrov Dredge-up Nestabiln pruh erven skupina Planetrna hmlovina Wolfova-Rayetova hviezda Supernova impostor Supernova Hypernova Hertzsprungov-Russellov diagram 1 2 2 4 6 7 9 10 12 13 14 15 20 21 21 28 28 34 34 35 39 40 40 41 41 43 45 45 46 48 50

Protohviezdy
Molekulrny mrak Herbigov-Harov objekt Hayashiho iara Henyeyho stopa Premenn hviezda typu T Tauri

Typy
Podtrpaslk Podtrpaslk typu B Trpaslk (hviezda) Modr trpaslk Oranov trpaslk erven trpaslk lt trpaslk

Podobor Obor (hviezda) Modr obor erven obor Jasn obor Nadobor Modr nadobor erven nadobor lt nadobor Hyperobor lt hyperobor Modr tulk (hviezda) CH hviezda Hviezda typu S Premenn hviezda Nepravideln premenn hviezda Polopravideln premenn hviezda

51 52 54 54 55 57 58 59 60 61 62 63 64 64 65 69 69 70 70 72 72 73 74 75 75 76 77 78 78 80 80 81 81 82 83

Pozostatky
Biely trpaslk ierny trpaslk Neutrnov hviezda Pulzar Magnetar

Specialna kompaktna hviezda

Q-hviezda Boznov hviezda Gravahviezda

Spadnute hviezdy
Hned trpaslk

Struktura hviezdy
Jadro Slnka Konvektvna zna Oblas iarivej rovnovhy Fotosfra Chromosfra

Korna Slnen vietor

83 85 87 87 88 89 90 92 92 112 112 113 113 117 118 118 118 120 120 121 122 128 129 129 132 132 133 134 135 135 136 139 139

Nukleosynteza
3-alfa reakcia Protn-protnov cyklus Hliov zblesk Uhlkov cyklus

Vlastnosti
Spektrlna klasifikcia Vlastn pohyb Radilna rchlos Hviezdna vekos Absoltna hviezdna vekos Zdanliv hviezdna vekos Hmotnos Slnka Metalicita Planetrna sstava Hviezdna sstava Dvojhviezda Kontaktn dvojhviezda Viacnsobn hviezda UBV systm

GALAXIA
galaxia

Hubblova schema
Eliptick galaxia oovkov galaxia pirlov galaxia pirlov galaxia s priekou Nepravideln galaxia Trpasliia galaxia

Struktura
Supermasvna ierna diera

Aktivna galaxia
Aktvna galaxia Rdiov galaxia Seyfertova galaxia Blazar Kvazar

140 140 140 141 141 142 143 143 144 145 145 148 148 151 152 152 154 154 155 157 158 158 160 162 171 173 175 175 176 178 180 184 186 189 190

Interakcia
Interagujca galaxia Satelitn galaxia Skupina galaxi Przdnota (astronmia)

Zoznam galaxii
Zoznam galaxi Zoznam najblich galaxi Zoznam kvazarov Absoltne ierne teleso Biela diera Chandrasekharova medza Dejiny astronmie Dilatcia asu Fermin Fotn Hubblova schma Hviezda Index lomu Infraerven iarenie Kalibran bozn Kerrova ierna diera Kozmolgia Lorentzova transformcia Maxwellove rovnice Medzihviezdna hmota Metafyzika Occamova britva Priestoroas

Protohviezda Rchlos svetla Schwarzschildov polomer Schwarzschildova metrika Sveteln tok Svetlo Tachyn Teria relativity Teria strn Ultrafialov iarenie Vesmr Veobecn teria relativity ervia diera ierna diera pecilna teria relativity iarenie gama

192 193 201 201 203 203 205 206 207 226 227 232 242 243 252 260

Referencie
Zdroje lnkov a prispievatelia Zdroje obrzkov, licencie a prispievatelia 263 266

Licencie lnkov
Licencia 270

HVIEZDA

Vvoj
Vvoj hviezdy
Vvoj hviezd je proces zmien, ktormi hviezda prejde poas svojej existencie, od svojho vzniku a po znik. Tento proces trv miliny alebo miliardy rokov, poas ktorch hviezda emituje iarenie. V tomto ase m hviezda pomerne rovnovny stav. Hovorme, e hviezda je na hlavnej postupnosti. Hviezdy hlavnej postupnosti vyaruj svoju energiu rovnomerne a v ich jadre dochdza k premene ahkho vodka - prcia na hlium. m je hviezda viac hmotn, tm brlivejie prebiehaj termojadrov reakcie v jej vntri a tm rchlejie spli zsoby vodka vo svojom jadre. Po splen vetkch zsob vodka v jadre sa hviezda zana dramaticky meni. Ak nastane stav, e nem dostaton hmotnos na vytvranie ach prvkov, kon jej produktvna as ivota a nastva pomal uhasnanie. Nie vetky hviezdy vak skonia rovnako. Veobecne sa d poveda, e hviezda me skoni v jednom zo tyroch tdi. Ukonenie ivota hviezdy op zvis od jej hmotnosti.

NGC 604, oblas vzniku hviezd v galaxii M33.

Mlo hmotn hviezdy

Najmenej hmotn hviezdy, hned trpaslci a hviezdy spektrlneho typu R, N a S neprejd nijakm dramatickm gravitanm kolapsom. Po splen zsob vodka jednoducho termojadrov reakcie prestan prebieha. Hviezda sa zana zmrova. To sa skon, ke sa gravitan sila op vyrovn s tlakovou. Z hviezdy sa stane biely trpaslk. Hviezda m tak mal polomer a pomaly chladne, priom men aj svoju farbu a z bieleho trpaslka sa pomaly stva hned trpaslk. Nakoniec sa z nej stane mal, hmotn studen teleso - ierny trpaslk.
erven obor - hviezda Betelgeuse

Stredne hmotn hviezdy

Hviezdy s hmotnosou pribline hmotnosti Slnka (do 1,4 nsobku hmotnosti Slnka) konia fzou ervenho obra, planetrnej hmloviny a bieleho trpaslka. Ke vo hviezde prestane prebieha jadrov fzia, je poruen hydrostatick rovnovha a nastva kontrakcia. Jadro hviezdy sa zane zmrova. Vzrastajca teplota a tlak v jadre si vynti optovn zaplenie termojadrovch reakci, nakoko vak u v jadre nie s zsoby vodka, zane sa termojadrov fzia vzniknutho hlia na kyslk a uhlk. Vo vonkajch vrstvch hviezdy pokrauje syntza vodka. Vonkajie vrstvy sa nafknu, zredn, ochladn a zmenia farbu na erven. Z hviezdy sa stane erven obor. V takomto ustlenom stave hviezda vydr alie miliny rokov. Napokon sa vak min aj zsoby hlia. Jadro op pokrauje v gravitanej kontrakcii a zmen sa na malho a hustho bieleho trpaslka. Vonkajie vrstvy hviezdy sa znova zan rozpna, a sa napokon oddelia od hviezdy a vytvoria planetrnu hmlovinu. Biely trpaslk postupne vychladne a zhasne a planetrna hmlovina sa rozptli a stane sa sasou medzihviezdnej hmoty.

Vvoj hviezdy

Hmotnejie hviezdy
Tret typ smrti sa tka hviezd s hmotnosou od 1,4 do 3 hmotnost Slnka. Zana sa podobne, ako u bieleho trpaslka, kontrakciou. T vak pokrauje a do takej miery, e jadro hviezdy nevydr obrovsk teplotu a nastva jav zvan supernova, pri ktorom hviezda rozmet pribline 95 percent svojej hmoty a vytvor sa hmlovina, zvynch 5 percent ostane v podobe malikho jadra hmloviny, ktor pokrauje v kontrakcii. Elektrny s postupne obrovskm tlakom vtlaen do protnov a vznik ltka zloen prevane z neutrnov. Takto vznikne neutrnov hviezda, prpadne pulzar, ak hviezda rotuje a emituje iarenie. Okolit hmlovina sa niekedy tie nazva planetrna hmlovina, alebo pozostatok po supernove.

Najhmotnejie hviezdy
Najhmotnejie hviezdy zan svoje posledn tdium vvoja podobne, ako v predchdzajcom prpade. Explzia hviezdy sa v takomto prpade nazva supernova (prpadne hypernova ak je hmotnos hviezdy vnimone vek). Po vbuchu supernovy sa jadro dostane do tdia neutrnovej hviezdy. Ak m tto neutrnov hviezda stle hmotnos viac ako 3 hmotnosti Slnka, kontrakcia pokrauje, a prekro kritick hranicu a nastva zrtenie sa hmoty samej do seba a vznikne singularita, ktor m vo svojom okol tak zakriven asopriestor, e ani rchlos svetla nesta na uniknutie z tohto priestoru. Preto sa tento stav nazva aj ierna diera.

Obohacovanie medzihviezdnej hmoty

Vonkajie odhoden vrstvy hviezdy, i u ako planetrna hmlovina, alebo ako pozostatok supernovy, sa naalej rozpnaj a postupne splyn s medzihviezdnou hmotou. Stan sa sasou hmlovn, z ktorch sa znova mu sformova hviezdy. Tto druh genercia hviezd vak m na rozdiel od tej predchdzajcej u vie zastpenie akch prvkov. Takto sa medzihviezdna hmota obohacuje a aie prvky, ktor s nevyhnutn pre vznik pevnch (terestrilnych) plant a prpadnho ivota. Prv hviezdy vo vesmre boli zloen vlune z vodka a hlia. Slnko je u hviezdou druhej alebo tretej genercie, pretoe v jeho chemickom zloen sa objavuj (hoci len v stopovch mnostvch) prvky ako kyslk, uhlk a elezo. Znamen to, e as hmoty Slnka a telies slnenej sstavy pochdza z dvno zaniknutej hviezdy.

Pozri aj
vznik hviezdy zveren tdium vvoja hviezdy
Veobecn odvetvia astronmie Astrometria Astrofyzika Dejiny astronmie Historick astronmia Kozmolgia Galaktick astronmia Extragalaktick astronmia Nebesk mechanika Vznikavvoj galaxi Planetolgia Stelrna astronmia Vznik hviezd Vvoj hviezd Vznik a vvoj slnenej sstavy

Vznik hviezdy

Vznik hviezdy
Tento lnok sa zaober procesom vzniku hviezd. Hviezdy udia dlh tiscroia povaovali za stlice. K tomuto nzoru dospeli kvli tomu, e ich mali monos pozorova iba poas nepatrnho zlomku ich hviezdneho ivota. Ak by sme vak zaali vnma as v mertku ivota hviezd, zistili by sme prav opak: ivotn cyklus hviezd je dynamick a asto a neuveritene dramatick proces.

Vznik hviezdy
Hviezdy vznikaj z chladnch a riedkych prachovch a plynovch mraien. Mranom nemyslme osi ako pozemsk oblaky, v skutonosti s tieto mran nesmierne riedke a predstavuj lepie vkuum, ak sme schopn na Zemi vytvori, ich hustota bva iba niekoko atmov na centimeter kubick. Tieto mran sa nazvaj tie hviezdotvorn hmloviny. Ide prevane o emisn hmloviny. Prkladom takch hmlovn, v ktorch vznikaj hviezdy, je Vek hmlovina v Orine, alebo Orlia hmlovina. Jednotliv molekuly tohto mrana na seba psobia gravitanou silou, o m za nsledok, e sa priahuj a pomaly hbu. Kvli vemi malej hmotnosti jednotlivch astc a obrovskm vzdialenostiam medzi nimi je to vemi dlhodob dej, ktor vak me by vonkajmi vplyvmi urchlen. Naprklad sa me sta, e popri takomto oblaku medzihviezdnej hmoty prejde nejak hviezda a svojou gravitciou spsob pohyb molekl v mrane. Alebo v jeho blzkosti vybuchne supernova a tlakov vlna op mrano premiea. V oboch prpadoch sa daj astice do pohybu a v miestach, kde s zhluky najvie, utvoria sa jednotliv gravitan centr, ktor priahuj al materil. Tieto gravitan centr sa nazvaj globuly. Ide o chladn a v porovnan s okolitm priestorom hust tmav prachoplynov hmloviny pribline guatho tvaru. Typickm prkladom globuly s naprklad Thackerayove globuly v hmlovine IC 2944. Hmota okolo kadho z tchto zhlukov do nich postupne pad, priom jednotlivmi zrkami a premieavanm molekl vzrast aj teplota ltky. T rastie spolu s vekosou zhlukov, a sa za z astronomickho hadiska krtky as z kadho takhoto chuchvalca hmoty vytvor gua zhruba o vekosti slnenej sstavy, ktor nazvame protohviezda.

Hmlovina M42 - hviezdotvorn hmlovina

Globuly v hmlovine IC 2944

mlad hviezdy vzniknut v hmlovine v Orine

Po dosiahnut takejto vekosti sa zane jadro protohviezdy ohrieva, postupne ohrieva aj okolit ltku a premieava ju. Ohriata ltka zo stredu stpa k okrajom, tu sa ochlad a kles k jadru, kde sa znova ohreje, priom tento dej sa vearz opakuje. Hviezda sa nachdza v tzv. Hyashiho tdiu, pri ktorom sa teplota na povrchu men len mlo.Takto gua ete neiari vo viditenom svetle. Je na to prli chladn, nieo cez dvetisc stupov na povrchu. Je to ale dos na to, aby mohla iari v infraervenom obore. Toto tdium predstavuje zrodok budcej hviezdy. Teplota protohviezdy sa postupne zvyuje. Kad pvodn kondenzan centrum nabauje na seba al okolit materil, ktorho je vak v hmlovine stle menej, pretoe jednak sa ma ako ho na seba priahuj budce hviezdy a

Vznik hviezdy jednak je odfukovan hviezdnym vetrom, ktor z novovznikajcich hviezd zana prdi. Medzihviezdny materil sa teda asom nabal alebo odfkne a budca hviezda strat monos zvova svoju hmotnos, v gravitanej kontrakcii a s tm spojenm zahrievanm jadra vak alej pokrauje. Pozorovania naznauj, e aj najvie protohviezdy nemaj viac ako zhruba 60-nsobok hmotnosti Slnka. Pri asi 50% a 70% mladch hviezd s nepriame dkazy o existencii protoplanetrneho disku. Je to disk zvykovho materilu, z ktorho sa mu (ale nemusia) utvori planty. ivotnos protoplanetrneho disku je ohrozen, ak je v okol viacero mladch hviezd. Tie mu svojm hviezdnym vetrom spsobi erziu a postupn znik disku. Doteraz bola zdrojom energie iba gravitan kontrakcia. V uritom tdiu, ke zvyujca sa teplota v jadre dosiahne niekoko milinov stupov, vystpi na scnu al zdroj: termojadrov reakcia. To znamen, e teplota a tlak v jadre s dostatone siln na to, aby dolo k jadrovej premene prvkov. Tento okamih sa povauje za okamih vzniku hviezdy. Gravitan kontrakcia protohviezdy sa zastav, pretoe energia vznikajca termonuklernymi reakciami vyrovn gravitan tlak a zabezpe na dlh obdobie rovnovny stav hviezdy, ktor sa usad na hlavnej postupnosti H-R diagramu. To sa vak podar len protohviezdam s hmotnosou vou ako 0,085 hmotnosti Slnka. Menej hmotn protohviezdy nie s schopn kontrakciou zahria svoje centrlne asti na tak teplotu, aby v nich mohlo djs k jadrovej fzii a stan sa z nich tzv. hned trpaslci iariaci prevane v infraervenom obore, km nevyerpaj svoje obmedzen zdroje. Najprv dochdza k premene ahch prvkov, ako deutrium, ltium, berlium i br. Pri dosiahnut teploty okolo 10 milinov stupov djde k jadrovej reakcii, v ktorej sa uplatuje protn-protnov reakcia (PP cyklus). Dochdza k vytvraniu jadier hlia z jadier vodka. Vytvorenm novho prvku sa uvouje energia potrebn pre ivot hviezdy. Proti tlaku energie vyarovanej hviezdou psob v opanom smere jej gravitan sila, hovorme, e hviezda je v hydrostatickej rovnovhe. Takmto spsobom sa spauje vodk a popolom tejto reakcie je hlium. Cel proces zana v jadre. asom sa vak vetok vodk v jadre minie. Vtedy sa centrlna as hviezdy trochu stla a nan aj vyie vrstvy. Zana sa spotrebva vodk z okolitho pla a cel proces sa postupne posva smerom k povrchu. Po cel ten as kles aie hlium smerom k jadru, kde sa hromad. Pretoe hliov hviezdne jadro je aie ako vodkov, vlastnou vhou sa stla, m sa zvyuje jeho teplota. Po dostatonom zven teploty sa zane alia jadrov reakcia, priom sa zan vytvra alie prvky. Takmto spsobom postupne dochdza k fzim stle ach prvkov, napr. uhlka, duska, kyslka, aj inertnch plynov ako naprklad nenu.

ivotn cyklus hviezdy

Cel ivotn cyklus hviezdy zvis od jej hmotnosti. Hmotn hviezda me postupne zahria svoje jadro na potrebn teplotu, aby tto reaz za sebou idcich jadrovch reakci pokraovala vznikom stle ach prvkov. Z energetickho hadiska je najvdatnejm palivom vodk. Ako hviezda postupne tvor aie prvky, kles aj energia uvonen ich vytvranm. Preto sa palivo spauje oraz rchlejie, a sa postupne zanaj pretvra jednotliv prvky kad mesiac, kad de, kad hodinu a hviezda sa zana podoba cibuli, kde jednotliv vrstvy predstavuj chemick prvky tak, ako boli postupne vytvoren. To, kokokrt sa zane spaova popol z predchdzajcich reakci, zvis od hmotnosti hviezdy. Mlo hmotn hviezdy mu skoni iba pri spaovan vodka na hlium a u nebud dostatone hmotn, aby stlaili svoje jadro tak, e v om zan spaova hlium. Vemi hmotn veobri mu dosiahnu a zveren reakciu, pri ktorej vznik elezo. aie atmy u jadrovou fziou nevznikaj.
Veobecn odvetvia astronmie Astrometria Astrofyzika Dejiny astronmie Historick astronmia Kozmolgia Galaktick astronmia Extragalaktick astronmia Nebesk mechanika Vznikavvoj galaxi Planetolgia Stelrna astronmia Vznik hviezd Vvoj hviezd Vznik a vvoj slnenej sstavy

Hviezda pred hlavnou postupnosou

Hviezda pred hlavnou postupnosou

Hviezda pred hlavnou postupnosou (PMS hviezda alebo PMS objekt) je hviezda v tdiu, ke ete nedosiahla hlavn postupnos. Me tu patri premenn hviezda typu T Tauri, premenen hviezda typu FU Orionis (menej ako 2-nsobok hmoty Slnka) alebo hviezda typu Herbig Ae/Be (2-8 nsobok hmoty Slnka). Zdrojom energie tchto objektov je gravitan zmrovanie. Na Hertzsprungov-Russellovom diagrame, tdium hviezdy pred hlavnou postupnosou s hmotou vou ako 0,5 nsobok hmoty Slnka sa posva na Hayashiho stopu (takmer vertiklne smerom nadol) a neskr na Henyeyho stopu (takmer horizontlne doprava naproti hlavnej postupnosti). PMS hviezdy mu by odlen od trpaslkov hlavnej postupnosti pouitm hviezdneho spektra pri meran korelcie medzi gravitciou a teplotou. PMS hviezda bude ma v polomer ako hviezda hlavnej postupnosti a tm pdom bude ma meniu hustotu a povrchov gravitciu. Ak okolit hmota pad do centrlnej kondenzcie, tak takto hviezda je povaovan za protohviezdu. Ak okolit plynov a prachov obal rozptyuje a tm sa zastavuje rast hviezdy, tak takto sa povauje za hviezdu pred hlavnou postupnosou. Takto hviezdy sa stvaj opticky viditenmi u po ich vzniku. V tdiu pred hlavnou postupnosou existuj po dobu asi 1 % dky ivota hviezdy (80 % existencie s vo forme hviezd hlavnej postupnosti). Predpoklad sa, e vetky hviezdy v tomto tdiu maj hust protoplanetrny disk, ktor je miestom vzniku plant.
Hviezda T Tauri

Pozri aj
Protoplanetrny disk Protohviezda Hertzsprungov-Russellov diagram

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Pre-main sequence star [1] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Apre-main_sequence_star?oldid=374750001

Hlavn postupnos

Hlavn postupnos

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV)

Hlavn postupnos

Hlavn postupnos Hertzsprung-Russellovho diagramu je krivka, okolo ktorej sa v diagrame nachdza vina hviezd. Hviezdy umiestnen na tomto pse sa nazvaj hviezdy hlavnej postupnosti alebo trpasliie hviezdy. Najchladnej trpaslci s erven trpaslci. Tto lnia je zdrazovan, pretoe tak spektrlny typ, ako aj svietivos zvisia na hmotnosti hviezdy iba v nultom rade, ak spauje vodk m takmer vetky hviezdy trvia vinu svojho aktvneho ivota. Pri bliom pohade sa d spozorova, e hlavn postupnos nie je presn iara, ale e je trochu rozptlen. Existuje vea dvodov pre tto neostros, najdleitejm z nich je stle nespoahlivos pozorovan, ktor je ovplyvovan predovetkm vzdialenosou danch hviezd, ale na ktor maj dopad aj na nevysvetlen dvojhviezdy. Dokonca aj dokonal pozorovania by viedli k neostrej hlavnej Hertzsprungov-Russellov diagram postupnosti, pretoe hmotnos napokon nie je jedinou hviezdnou vlastnosou. Chemick zloenie spojen so stupom vvoja tie mierne posvaj hviezdu po hlavnej postupnosti, rovnako ako blzke spolonice, rotcia alebo magnetick polia a alie. V skutonosti existuj hviezdy s vemi nzkym obsahov kovov (podtrpaslci), ktor sa nachdzaj hne pod hlavnou postupnosou, aj ke spauj vodk, a takto vyznauj doln hranicu neostrosti hlavnej postupnosti zsluhou chemickho zloenia. Astronmovia obas hovoria o hlavnej postupnosti nultej ry (alebo ZAMS). Je to iara vypotan potaovmi modelmi, kde sa nachdzaj hviezdy, ke zanaj vlastn vodkov fziu. Hviezdy zvyajne vstpia na hlavn postupnos a vystpia z nej v momente ich zrodu, resp. zaiatku ich zniku. Nae Slnko je hviezda hlavnej postupnosti u asi 4,5 miliardy rokov a zostane ou alch 4,5 milird rokov. Ke sa v jadre min zsoby vodka, zv sa a stane sa z neho erven obor.

daje hlavnej postupnosti

Uveden tabuka uvdza typick hodnoty hviezdy hlavnej postupnosti. Hodnoty svietivosti, polomeru a hmotnosti s v jednotkch Slnka. Skuton hodnoty jednotlivch hviezd sa mu meni v rozmedz 20-30%. Farby hviezdnych tried udvaj priblin reprezentciu fotografickej farby hviezdy.
Spektrlna trieda Polomer Hmotnos Svietivos Teplota R/R O2 O5 B0 B5 A0 A5 F0 F5 G0 G2 16 14 5.7 3.7 2.3 1.8 1.5 1.2 1.05 1.0 M/M 158 58 16 5.4 2.6 1.9 1.6 1.35 1.08 1.0 16,000 750 63 24 9.0 4.0 1.45 1.0 L/L K 54,000 46,000 29,000 15,200 9,600 8,700 7,200 6,400 6,000 5,900

Hlavn postupnos

9
G5 K0 K5 M0 M5 0.98 0.89 0.75 0.64 0.36 0.95 0.83 0.62 0.47 0.25 0.70 0.36 0.18 0.075 5,500 5,150 4,450 3,850 3,200

Pozri aj
Hviezda typu O hlavnej postupnosti Hviezda typu B hlavnej postupnosti Hviezda typu A hlavnej postupnosti Hviezda typu F hlavnej postupnosti Hviezda typu G hlavnej postupnosti Hviezda typu K hlavnej postupnosti Hviezda typu M hlavnej postupnosti

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Main sequence [1] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Amain_sequence?oldid=13090953

Horizontlna vetva
Horizontlna vetva je tdium vvoja hviezd, ktor nasleduje hne po vetve ervench obrov u hviezd, ktorch mnostvo hmoty je podobn Slnku. Horizontlna vetva hviezd je pohan hliovou fziou v jadre cez 3-alfa reakciu a vodkovou fziou v plti okolo jadra. Je pomenovan poda HB hviezd, ktor sa nachdzaj v pribline horizontlnej lnii na HertzsprungovRussellovom diagrame. Mnoh hviezdy tejto vetvy pulzuj a tm s znme ako RR Lyrae hviezdy. Prbuznou triedou hviezd s hviezdy znme ako erven skupina, ktor s relatvne mlad (populcia I) a s nprotivkom HB hviezd (populcia II).

Horizontlna vetva

10

Pozri aj
erven skupina Metalicita Asymptotick vetva obrov

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Horizontal branch [1] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Ahorizontal_branch?oldid=361707322

Asymptotick vetva obrov

Asymptotick vetva obrov je oblas na Hertzsprungov-Russellovom diagrame obsaden malmi a stredne vekmi hviezdami. Tmto tdiom vvoja hiezd prechdzaj vetky mal a stredne vek hviezdy (0,6-10 nsobok hmoty Slnka) v neskorom obdob svojej existencie. Hviezda asymptotickej vetvy obrov (AGB) je erven obor. Vo vntornej truktre je charakteristick centrlnym a nehybnm jadrom z uhlka a kyslka, vrstvou hlia podstupujceho fziu, oho vsledkom je tvorba uhlka (znme ako horenie hlia), alou znou, kde vodk vstupuje do fzie, m sa vytvra hlium (horenie vodka) a vemi vekm obalom z materilu, ktor zloenm pripomna normlne [1] hviezdy.

Hertzsprungov-Russellov diagram znzorujci vvoj hviezd rozdielnej hmoty. Asymptotick vetva obrov je oznaen AGB pre prpad hviezd s dvojnsobnou hmotou Slnka.

Vvoj hviezdy
Ke hviezda spotrebuje zsobu vodka pri jadrovej syntze v jadre, jadro sa zmen a jeho teplota sa zvi, oho vsledkom je expanzia a ochladenie vonkajch vrstiev. Svietivos sa zvi podstatne a z hviezdy sa stva erven obor, m nasleduje trasu vedcu do pravho hornho rohu HR diagramu.[2] Eventulne, a teplota v jadre dosiahne hranicu 3x108 K, zana prebieha horenie hlia. Prudk zaiatok horenia hlia v jadre zastav ochladzovanie hviezdy a zvi svietivos a hviezda sa presunie nazad smerom doava na HR diagrame. Toto je horizontlna vetva (populcia II hviezd) alebo erven skupina (populcia I hviezd). Po ukonen horenia hlia v jadre sa hviezda zase zana posva doprava po HR diagrame, priom pri tejto ceste sa pohybuje

Asymptotick vetva obrov takmer po rovnakej trase ako bola jej trasa ervenho obra. Odtia pochdza nzov asymptotick vetva obrov. Hviezdy v tejto fze svojho vvoja s znme ako AGB hviezdy.

11

AGB fza
AGB fza je rozdelen na dve asti, skor AGB (E-AGB) a tepelne pulzujca AGB (TP-AGB). Poas E-AGB hlavnm zdrojom energie je fzia hlia v oblasti okolo jadra skladajcej sa hlavne z uhlka a kyslka. Poas tejto fzy sa hviezda zvuje do vekosti obra a stva sa z nej erven obor. Polomer hviezdy me ma vekos astronomickej jednotky. Ke v oblasti fzie djde hlium zana TP-AGB fza. V tejto fze hviezda uvouje svoju energiu z fzie vodka v tenkej zne, vo vntri ktorej le teraz u neaktvna oblas hlia. Avak poas doby 10000-100000 rokov oblas zane by zase aktvna, m znova nahrad znu vodka. Tento proces sa nazva hliov zblesk alebo teplotn impulz. Vaka tmto impulzom, ktor prebiehaj iba niekoko tisc rokov, sa materil z jadra zamieava do vonkajch vrstiev, m men ich zloenie. Tento procesa sa nazva dredge-up. Vaka dredge-up, AGB hviezdy maj prvky S-reakcie vo svojich spektrch. alie dredge-upy mu vies k vzniku uhlkatej hviezdy. AGB hviezdy s typick dlhoperiodick premenn hviezdy, priom strcaj obrovsk mnostv hmoty vo forme hviezdneho vetra. Hviezda me v AGB fze strati 50-70 % svojej hmoty.

Protoplanetrne obaly AGB hviezd

Obrovsk strata hmoty AGB hviezd vytvra v ich okol rozren protoplanetrny obal. Pri stanoven dky ivota AGB hviezdy jeden Myr (1 milin rokov) a vonkajej rchlosti 10 km/s, jej maximlny polomer me by vypotan pribline na 31014 km (30 svetelnch rokov). Toto je maximlna hodnota, ke sa materil vaka vetru zane miea s medzihviezdnou hmotou na vemi vekom polomere, priom sa predpoklad, e nie je iaden rozdiel rchlost medzi hviezdou a medzihviezdnou hmotou. Dynamicky najzaujmavejia innos vznika v blzkosti hviezdy, kde vznik vietor a strata hmoty je rozhodujca. Avak vo vonkajch vrstvch protoplanetrneho obalu prebiehaj zaujmav reakcie a vaka vekosti a malej optickej hrbke s jednoduchie na pozorovanie. Teplota obalu je dan zahrievacmi a ochladzujcimi procesmi pre plyn a prach, ale kles so zvujcou sa radilnou vzdialenosou od fotosfry s teplotou 2000-3000 K. Zloenie obalu: 1. 2. 3. 4. 5. fotosfra - termodynamick rovnovha pulzujci hviezdny obal zna formovania prachu chemicky neaktvna oblas medzihviezdna UV radicia - fotolza molekl

V zne formovania prachu sa tzv. refrakn prvky (Fe, Si, Mg, ...) presvaj z fzy prachu do prachovch zrnieok. Novosformovan prach takmer okamite napomha pri povrchovch reakcich. Hviezdne vetry z AGB hviezd s centrami vytvrania medziplanetrneho prachu, a predpoklad sa, e mu by hlavnmi centrami tvorby prachu vo vesmre. Hviezdne vetry AGB hviezd s asto zdrojom maserovho iarenia. Maserov molekuly s SiO, H2O, a OH. Po tom ako tieto hviezdy stratia takmer cel svoj obal a ostva iba jadro, tak sa vyvin do krtko existujcich protoplanetrnych hmlovn. Konenm osudom AGB obalu je fza planetrnej hmloviny.

Asymptotick vetva obrov

12

Referencie
[1] Lattanzio J. and Forestini, M. (1998), Nucleosynthesis in AGB Stars, IAU Symposium on AGB Stars, Montpellier [2] H. J. Habing, Hans Olofsson; Asymptotic Giant Branch Stars, Springer (2004). ISBN 0-387-00880-2.

Pozri aj
Astronomick portl

erven obor Uhlkat hviezda Mira Planetrna hmlovina

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Asymptotic giant branch (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/En:asymptotic_giant_branch?oldid=375419852) na anglickej Wikipdii.

Dredge-up
Dredge-up je perida vo vvoji hviezdy, kde sa povrchov konvektvna zna roziruje nadol do vrstiev s materilom, v ktorom prebieha nukleosyntza. Vsledkom je zamieanie produktov fzie do vonkajch vrstiev atmosfry hviezdy. Takto nuklidy sa mu objavi v spektre hviezdy. Prv dredge-up nastva, ke hviezdy hlavnej postupnosti prechdzaj do vetvy ervench obrov. Vsledkom tohto konvektvneho mixovania je atmosfra indikujca spektrlne stopy vodkovej fzie: 12C/13C a C/N pomery s zmenen a povrchov nadbytok ltia a berlia me by znen. U hviezd 4 a 8-krt hmotnejch ako Slnko, ke sa fzia hlia v jadre bli ku koncu, prdenie premiea produkty uhlkovho cyklu, oho vyvrcholenm je druh dredge-up.[1] Tento druh dredge-up vyvrchol vo zven prebytku povrchovho 4He a 14N, zatia o mnostvo 12C a 16O sa zni.[2] Tret dredge-up nastane po vstupe masvnej hviezdy do asymptotickej vetvy obrov, priom prebehne hliov zblesk zrove s horenm hlia. Tento dredge-up spsobuje vystupovanie hlia, uhlka a produktov s-reakcie na povrch hviezdy. Vsledkom je zvenie prebytku uhlka v pomere ku kyslku, ktor me vytvori uhlkat hviezdu.[2]

Referencie
[1] LAMBERT, D. L. (1992). Observational Effects of Nucleosynthesis in Evolved Stars, Elements and the Cosmos. University of Cambridge, 92109. ISBN 052141475X. [2] KWOK, Sun (2000). The origin and evolution of planetary nebulae. Cambridge University Press. ISBN 0521623138.

Pozri aj
Uhlkov cyklus Nuklid

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Dredge-up (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:dredge-up?oldid=375238766) na anglickej Wikipdii.

Nestabiln pruh

13

Nestabiln pruh
Nestabiln pruh je takmer vertiklna oblas na Hertzsprungov-Russellovom diagrame, v ktorej sa nachdzaj pulzujce premenn hviezdy (patria sem aj premenn hviezda typu RR Lyrae, Cefeida, premenn hviezda typu W Virginis, pulzujci biely trpaslk, premenn hviezda typu RV Tauri, premenn hviezda typu Delta Scuti, premenn hviezda typu SX Phoenicis a rchlo oscilujce Ap hviezdy).[1] Nestabiln pruh pretna hlavn postupnos v oblasti hviezd A a F (1-2 nsobok hmoty Slnka) a roziruje sa vertiklne nahor do vych svetelnost. Doln as pruhu sa jav ako Hertzsprungova medzera na HR diagrame.

Pulzcie
Hviezdy v nestabilnom pruhu pulzuj vaka He III (dvojito ionizovan hlium). U normlnych A-F-G hviezd je vo hviezdnej fotosfre He neutrlne. Hlbie pod fotosfrou v teplote 25000-30000 K zana vrstva He II (prv ionizcia He). Druh ionizcia (He III) zana pri teplote 35000-50000 K. Ke sa hviezda sahuje, hustota a teplota vrstvy He II sa zvuje. He II sa zana transformova na He III (druh ionizcia). Zvyuje sa opacita a nik energie z vntra hviezdy je efektvne absorbovan. Zvyuje sa teplota vrstvy a tm sa zana zvova. Po zven teplota a hustota kles a He III sa zana rekombinova na He II. Vonkajie vrstvy sa sahuj a cyklus zana odznova. Fzov posun medzi radilnou rchlosou hviezdy a jasnosou zvis od vzdialenosti medzi znou He II a hviezdnym povrchom vo hviezdnej atmosfre.

Nestabiln pruh

14

Referencie
[1] Cepheid instability strip (http:/ / www. encyclopedia. com/ doc/ 1O80-Cepheidinstabilitystrip. html). A Dicionary of Astronomy. encyclopedia.com. prstup: 28-03-2010.

Pozri aj
Hertzsprungova medzera Opacita

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Instability strip (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:instability_strip?oldid=366153271) na anglickej Wikipdii.

erven skupina
erven skupina je tvarom v Hertzsprungovom-Russellovom diagrame hviezd. Povauje sa za bohat na kovy, o je protikladom horizontlnej vetvy. Zarauj sa sem jasnejie hviezdy ako hviezdy hlavnej postupnosti pri rovnakej alebo vyej povrchovej teplote (alebo chladnejie hviezdy pri porovnatenej svietivosti). Na Hertzsprungovom-Russellovom diagrame sa nachdzaj vpravo. Toto tdium vvoja hviezdy je fzou horenia hlia, zatia o hlavn postupnos je fzou horenia vodka. Teoreticky s absoltne svietivosti hviezd ervenej skupiny znane nezvisl od zloenia alebo veku hviezdy, take slia ako tandardn svieky na odhadovanie astronomickch vzdialenost vo vntri naej Galaxie, v okolitch galaxich a hviezdokopch.

Hertzsprungov-Russellov diagram znzorujci vvoj hviezd rozdielnej hmoty. erven skupina je oznaen RC na zelenej iare, ktor znzoruje vvoj hviezdy s dvojnsobkom hmotnosti Slnka.

erven skupina

15

Pozri aj
Asymptotick vetva obrov

Extern odkazy
Krzystof Stanek - vyuvanie ervenej skupiny pri odhade vzdialenost [1] (po anglicky)

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Red clump [2] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / cfa-www. harvard. edu/ ~kstanek/ RedClump/ [2] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Ared_clump?oldid=366286858

Planetrna hmlovina
Planetrna hmlovina je astronomick objekt skladajci sa z pribline guovej iariacej zmesi plynov tvorenej niektormi typmi hviezd na konci ich ivota. Tento pojem nem iadnu svislos s plantami: nzov pochdza z v minulosti predpokladanej podobnosti so vzhadom obrch plant. Jav netrv dlho, iba niekoko tisc rokov z typickho ivota hviezdy dosahujceho niekoko milird rokov. V naej Galaxii poznme asi 1500 tchto objektov. Planetrne hmloviny s dleitmi astronomickmi objektami, pretoe hraj kov lohu v chemickom vvoji galaxie. Vracaj toti materil do medzihviezdneho priestoru a obohacuj ho tak o ak prvky, produkty nuklernej syntzy. V inch galaxich s planetrne hmloviny jedinmi pozorovatenmi objektami poskytujcimi informcie o chemickom zloen.

NGC 6543, hmlovina Maacie oko

V poslednch rokoch priniesol Hubblov vesmrny alekohad snmky, ktor odhalili, e mnoho planetrnych hmlovn m vemi zloit a rznorod morfolgiu. Mechanizmus vzniku takej irokej palety tvarov a rysov dosia nebol celkom objasnen.

Pozorovania
Planetrne hmloviny s zvyajne slabo viditen objekty, iadna nie je viditen vonm okom. Prv objaven planetrna hmlovina bola hmlovina inka v shvezd Lky, pozorovan Charlesom Messierom v roku 1764 a zapsan ako M27 v jeho katalgu hmlovn. Prvm objaviteom so slabmi alekohadmi sa zdalo, e sa M27 a in hmloviny podobaj plynovm obrom, preto William Herschel, objavite Urnu, pre nich presadil termn planetrna hmlovina, aj ke, ako teraz vieme, nemaj s plantami ni spolon. Povaha planetrnych hmlovn nebola znma a do prvch spektroskopickch pozorovan v polovici 19. storoia. William Huggins bol jednm z prvch pozorovateov ich optickho spektra. Pre rozklad svetla pouval optick hranol. Jeho pozorovania hviezd ukzali, e maj spojit spektr s mnohmi tmavmi iarami na nich navrstvenmi. Neskr zistil, e mnoho hmlovn ako hmlovina Andromeda maj spektr podobn hviezdnym tieto hmloviny sa neskr ukzali by galaxiami.

Planetrna hmlovina Naopak, pri pozorovan hmloviny Maacie oko, videl vemi odlin spektrum[1] . Skr ako svisl spektrum s navrstvenmi absorpnmi iarami vykazuje hmlovina Maacie oko a in podobn objekty iba mal poet emisnch iar. Najjasnejia z nich m vlnov dku 500,7 nanometrov, o nezodpovedalo iare iadneho znmeho prvku. Najskr si vytvoril hypotzu, e na tejto dke vyaruje dosia neznmy prvok, ktor nazval nebulium podobn vaha viedla k objavu hlia v slnenom spektre v roku 1868. Zatia o hlium sa skoro po objave v slnenom spektru podarilo izolova aj na Zemi, nebulium nie. Na zaiatku 20. storoia Henry Norris Russell predloil hypotzu, e skr ako neznmy prvok, vyaruje s vlnovou dkou 500,7nm znmy prvok, iba za dovtedy neznmych podmienok. V 20. rokoch 20. storoia fyzici ukzali, e v plyne s extrmne nzkou hustotou mu elektrny obsadi excitovan metastabiln energetick rovne v atmoch a iontoch, ktor by inak pri vych hustotch boli vemi rchlo deexcitovan zrkami[2] . Prechody elektrnov z tchto hladn dvaj pri kyslku hodnotu 500,7nm. Tieto spektrlne iary, ktor je mono uvidie iba pri plynoch s vemi nzkou hustotou, sa nazvaj zakzan iary. Spektoskopick pozorovania teda ukazuj, e hmloviny s tvoren extrmne zriedenm plynom. Ako je vysvetlen alej, centrlne hviezdy planetrnych hmlovn s vemi horce. Ich jasnos je ale vemi mal, z oho vyplva, e musia by vemi mal. Iba v okamihu, ke hviezda vyerp vetko svoje nuklerne palivo, sa me zmrti do tak malej vekosti. Planetrne hmloviny teda mono chpa ako zveren fzu vvoja hviezdy. Spektroskopick pozorovania ukazuj, e vetky planetrne hmloviny expanduj, o vyvolva mylienku, e planetrne hmloviny s vonkajie vrstvy hviezdy odhoden do priestoru na konci jej ivota. Na konci 20. storoia technologick pokrok rozril tdium planetrnych hmlovn. Hubbleov teleskop umonil astronmom tudova sveteln emisie mimo viditenho svetla, neviditen z pozemskch observatri. Infraerven a ultrafialov tdie planetrnych hmlovn dovolili omnoho presnejie urenie teploty, hustoty a poetnosti vskytu hmlovn. Technolgia CCD umouje, oproti predchdzajcim monostiam, omnoho presnejie merania aj vemi slabch spektrlnych iar. Hubbleov teleskop tie ukzal, e aj ke sa mnoho hmlovn zo Zeme zd by jednoduchmi a pravidelnmi, pri vemi vysokom optickom rozlen dosiahnutenom nad zemskou atmosfrou boli odhalen aj vemi zloit truktry.

16

Pvod
Planetrne hmloviny s konenm tdiom vvoja viny hviezd. Nae Slnko je vemi priemernou hviezdou a iba mal mnostvo hviezd m omnoho viu hmotnos ako ono. Hviezdy majce viac ako niekoko hmotnost Slnka konia svoj ivot pri dramatickej explzi supernovy, ale priemern a menej hmotn hviezdy na konci vytvraj planetrnu hmlovinu. Typick hviezda viaca menej ako dvojnsobok hmotnosti Slnka strvi vinu svojho ivota iarenm produkovanm nuklernou fziou, ktor premiea vodk na hlium v jej jadre. Energia uvoovan fznymi reakciami zabrauje gravitanmu kolapsu hviezdy a hviezda je preto stabiln. Po niekokch miliardch rokov hviezda vyerp svoje zsoby vodka a v jadre u nie je dos energie, ktor by mohla brni tlaku vonkajch vrstiev. Jadro sa preto zmruje a zahrieva. Dnen slnen jadro m teplotu 15milinovK, no hne ako vyerp svoj vodk, zmrovanie jadra zvi teplotu asi na 100milinovK. Vonkajie vrstvy hviezdy sa naopak vaka vemi vysokej teplote predvanej z jadra zan enormne rozpna a potom sa stan ovea chladnejmi. Hviezda sa zmen na ervenho obra. Jadro hviezdy pokrauje v zmrovan a zahrievan, na hne ako teplota dosiahne 100milinovK, jadr hlia sa zan spja a vznik tak uhlk a kyslk.
Hmlovina Prstenec M57 v shvezd Lra

Planetrna hmlovina Obnovenie fznych reakci zastav kontrakciu jadra hviezdy. Horenie hlia skoro vytvor inertn jadro hviezdy z uhlka a kyslka obklopen upkou hlia. Fzia hlia je extrmne citliv na teplotu s reaknou rchlosou mernou T40. To znamen, e iba 2% nrast teploty viac ako zdvojnsob rchlos reakci. To zapriuje, e hviezda sa stva vemi nestabilnou mal zvenie teploty vedie k prudkmu nrastu rchlosti reakci, o uvon vek mnostv energie alej zvyujce teplotu. Hliov horiaca upka rchlo expanduje a ochlad sa, o op zni rchlos reakci. To vytvra mohutn pulzcie, ktor sa asom stan dostatone mohutnmi na to, aby odhodili cel hviezdnu atmosfru do priestoru.[3] Vyvrhnut plyny sa sformuj do mraku materilov okolo teraz u odhalenho jadra hviezdy. Ako sa stle via a via as atmosfry vzauje od hviezdy, s odhaovan stle hlbie a hlbie vrstvy s vyou a vyou teplotou. Len o obnaen povrch dosiahne teplotu 30000K, zane sa uvoova dos ultrafialovch fotnov, aby dolo k ionizcii vyvrhnutej atmosfry, o spsob jej svit. Mrak sa stane planetrnou hmlovinou.

17

ivotnos hmlovn
Plyny planetrnych hmlovn sa pohybuj od centrlnej hviezdy rchlosou niekokch kilometrov za sekundu. V rovnakej chvli, ke plyny expanduj, sa centrlna hviezda ochladzuje, ako vyaruje svoju energiu fzne reakcie sa zastavuj, pretoe hviezda nie je dostatone hmotn, aby dosiahla teplotu jadra potrebn pre fziu uhlka a kyslka. Nakoniec sa ochlad natoko, e nie je schopn vydva dos ultrafialovho iarenia, aby udrala vzaujce sa plyny ionizovan. Hviezda sa stane bielym trpaslkom a atmy a molekuly plynnho mraku sa rekombinuj, m sa pre ns stan neviditenmi.

Detail plantrnej hmloviny M27 (inka) - tvary nazvan kometrne uzly

Galaktick recyklcia
Planetrne hmloviny hraj vemi dleit lohu v galaktickej evolcii. Ran vesmr bol zloen takmer vlune iba z vodka a hlia, aie prvky je mon vytvori pomocou nuklernej fzie iba vo hviezdach. Plyny z planetrnych hmlovn obsahuj vek podiel prvkov ako uhlk, dusk a kyslk, a len o sa dostatone rozplyn a dostan do medzihviezdneho priestoru, obohacuj ho o aie prvky, astronmami shrnne nazvanmi kovy. Nasledujce genercie hviezd, ktor sa sformovali, obsahovali u od poiatku aie prvky. Aj ke s tieto aie prvky iba malou asou hviezdy, maj vznamn dopad na jej vvoj. Hviezdy vytvoren vemi skoro po zaiatku vesmru, obsahujce extrmne mal mnostv ach prvkov, s znme ako hviezdy populcie II (hviezdy 1.genercie), zatia o mladie hviezdy s vym podielom ach prvkov s znme ako hviezdy populcie I (hviezdy 2.genercie).

Planetrna hmlovina

18

Vlastnosti
Fyziklne vlastnosti
Typick planetrna hmlovina m dku zhruba jeden sveteln rok a obsahuje extrmne zrieden plyn s hustotou zvyajne okolo 1000 astc v cm3 take je asi biliarda-krt red ako zemsk atmosfra. Mladie planetrne hmloviny maj viu hustotu, niekedy aj vyiu ako 106astc na cm3. Ako hmlovina starne, jej rozpnanie spsobuje zniovanie hustoty. iarenie z centrlnej hviezdy ohrieva plyny na teploty asi 10000K. Napriek intucii sa teplota plynov so vzrastajcou vzdialenosou od centrlnej hviezdy zvyuje. m energetickej je fotn, tm je horie absorbovaten a preto s nzkoenergetick fotny prvmi, ktor s absorbovan. Vo vonkajch objemnejch astiach hmloviny s nzkoenergetick fotny u pohlten a zostvajce vysokoenergetick fotny dvaj ovea vyie teploty. Hmloviny mono popisova ako ohranien iarenm alebo ohranien hmotou. V prvom prpade je okolo hviezdy toko hmoty, e vetky jej ultrafialov fotny s absorbovan a viditen hmlovina je obklopen mnostvom neionizovanho plynu. V druhom prpade vyaruje centrlna hviezda dos ultrafialovho iarenia, aby ionizovala vetok okolit plyn.

Poet a rozdelenie
V sasnosti v naej galaxii, ktor sa sklad z viac ako 200milird hviezd, poznme asi 1500 planetrnych hmlovn. Ich vzcnos je dan ich vemi krtkym ivotom v porovnan s celkovou dkou ivota hviezdy. Nachdzaj sa vinou pri rovine Mlienej cesty s najvou koncentrciou blzko galaktickho centra. Iba vemi vnimone je mon ich vidie v hviezdokopch, iba v jednom alebo dvoch prpadoch.
Motlia hmlovina

Aj ke CCD prvky v modernej astronmii takmer plne nahradili fotografick film, posledn prieskumy, ktor vznamne zvili poet znmych planetrnych hmlovn, pouvali film Kodak Technical Pan spolu s vemi kvalitnm filtrom izolujcim najsvetlejie emisn iary vodka, ktor silno emituj takmer vetky planetrne hmloviny.[4]

Morfolgia
Veobecne povedan, planetrne hmloviny by mali by symetrick alebo takmer guov, je vak mon pozorova irok spektrum tvarov a zloitch foriem. Pribline 10 % planetrnych hmlovn s prsne bipolrne a mal mnostvo je asymetrick. Jedna je takmer pravouhl. Priny tak vekho mnostva foriem nie s celkom objasnen, ale me to by spsoben gravitanmi interakciami s hviezdnym sprievodcom, ak je centrlna hviezda zlokou dvojhviezdy. Druhou monosou je naruovanie toku materilu plantami vzdialenejmi od hviezdy vo chvli, ke sa hmlovina formuje.

Planetrna hmlovina

19

Sasn tmy tdia planetrnych hmlovn

Dlho pretrvvajcim problmom tdia planetrnych hmlovn je, rovnako ako v mnohch inch prpadoch, e ich vzdialenosti nie s presne uren. Iba pre vemi mlo blzkych planetrnych hmlovn je mon uri vzdialenosti zmeranm ich expanznej paralaxy: pozorovania s vysokm rozlenm po niekokch rokoch uku expanziu hmloviny kolmo na lniu pohadu, zatia o stroboskopick pozorovania Dopplerovho posunu odhalia rchlos expanzie v lnii pohadu. Porovnanie uhlovej expanzie s odvodenou rchlosou odhal vzdialenos hmloviny.[5] Problm vytvrania irokho spektra rozmanitch tvarov hmlovn je kontroverznou tmou. Vinou sa predpoklad, e interakcie medzi vyvrhnutmi materilmi pohybujcimi sa rozdielnymi rchlosami vysvetuj vinu pozorovanch tvarov. Aj tak niektor astronmovia veria, e dvojica centrlnych hviezd je zodpovedn za prinajmenom niektor z najzloitejch planetrnych hmlovn extrmnych tvarov.[6]

Detail hmloviny NGC 6302 z Hubbleovho vesmrneho alekohadu

Existuj dve odlin cesty urovania poetnosti kovov v hmlovinch, ku ktorm sa vzahuj rzne typy spektrlnych iar, a obas sa vyskytuj vek nezrovnalosti medzi vsledkami odvodenmi z tchto dvoch metd. Niektor astronmovia to pripisuj prtomnosti malch teplotnch fluktuci vo vntri planetrnych hmlovn; in tvrdia, e nezrovnalosti s prli vek na to, aby mohli by vysvetlen pomocou teplotnch vplyvov, a pre vysvetlenie predpokladaj existenciu studench chuchvalcov obsahujcich vemi mal mnostvo vodka. Aj ke iadne takto chuchvalce doteraz neboli pozorovan.[7]

Pozri aj
Hmlovina Medziplanetrny priestor Vvoj hviezdy Biely trpaslk

Referencie
[1] Huggins W., Miller W.A. (1864). On the Spectra of some of the Nebulae, Philosophical Transactions of the Royal Society of London, 154, 437 [2] Bowen, I.S. (1927). The Origin of the Chief Nebular Lines, Publications of the Astronomical Society of the Pacific, 39, 295 [3] Renzini, A. (1987). Thermal pulses and the formation of planetary nebula shells, Proceedings of the 131st symposium of the IAU, Ed S. Torres-Peimbert, 391 [4] Parker Q.A., Hartley M., Russeil D. et al (2003) A Rich New Vein of Planetary Nebulae From the AAO/UKST H Survey, Planetary Nebulae: Their Evolution and Role in the Universe, Eds. Sun Kwok, Michael Dopita, and Ralph Sutherland, 25 [5] Reed, D.S., Balick, B., Hajian, A.R. et al (1999). Hubble Space Telescope Measurements of the Expansion of NGC 6543: Parallax Distance and Nebular Evolution, Astronomical Journal, 118, 2430 [6] Soker N. (2002), Why every bipolar planetary nebula is 'unique', Monthly Notices of the Royal Astronomical Society, 330, 481 [7] Liu X.W., Storey P, Barlow M.J. (2000), NGC 6153: a super-metal-rich planetary nebula?, Monthly Notices of the Royal Astronomical Society, 312, 585

Planetrna hmlovina

20

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Planetrna hmlovina.

Extern odkazy
Server http://www.aldebaran.cz: popis planetrnych hmlovn (http://www.aldebaran.cz/astrofyzika/ mlhoviny/nebul_3.html), fotografie (http://www.aldebaran.cz/fotografie/nebulae_planet_1.html) (po esky) Planetrne hmloviny v galaxich (http://objekty.astro.cz/mlhoviny/planetarnimlhovinygalaxie.html) (po
esky)

Tlaov sprva o poslednch pozorovaniach hmloviny Maacie oko (http://chandra.harvard.edu/photo/cycle1/ 1220/index.html) (po anglicky) Planetrn mlhoviny (http://www.seds.org/messier/planetar.html), strnky SEDS Messier (po anglicky)

Wolfova-Rayetova hviezda
Wolfova-Rayetova hviezda je hmotn hviezda s vemi silnm hviezdnym vetrom. Je to vvojov tdium vemi hmotnch hviezd. V naej Galaxii poznme okolo 150 takchto hviezd.

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Wolfova-Rayetova hviezda

Umelcova predstava Wolf-Rayetovej hviezdy

Supernova impostor

21

Supernova impostor
Supernova impostor je hviezdny vbuch, ktor vyzer ako supernova, ale kmeov hviezdu nezni. Je povaovan za extra siln triedu nov.

Vzhad, pvod a strata hmoty

Supernova impostor sa jav ako mimoriadne slab supernova typu vV, ktor m vo svojom spektre vodk a zke spektrlne iary ukazuj relatvne nzku rchlos plynu. Tieto vbuchy s jasnejie ako najjasnejie hviezdy viditen vonm okom. Pvod vbuchov nie je dosia znmy. Predpoklad sa, e prinou me by poruenie limitu svietivosti hviezdy, m strat vek mnostvo hmotnosti.

Prklady
Prkladom takhoto vbuchu me by vbuch Eta Carinae v roku 1843, alej P Cygni, SN 1961 V a in, kde kmeov hviezda preila.[chba zdroj]

Supernova
Termn supernova sa vzahuje na niekoko typov hviezdnych explzi, ktormi vznikaj extrmne jasn objekty zloen z plazmy, ktorch jasnos potom v priebehu tdov i mesiacov op o mnoho radov kles. K tomuto koncu ved dve mon cesty: alebo ide o masvnu hviezdu, ktor vo svojom jadre vyerpala zsoby paliva pre fziu a zaala sa zmrova pod silou svojej vlastnej gravitcie, alebo o bieleho trpaslka, ktor nahromadil materil od svojho hviezdneho sprievodcu, dosiahol Chandrasekharovu medzu a preiel termonuklernou explziou. V oboch prpadoch vsledn explzia supernovy rozmet obrovskou silou vinu alebo vetku hmotu hviezdy.

Zvyky Keplerovej supernovy, SN 1604

Explzia uvdza do pohybu nrazov vlnu, ktor sa ri do okolitho priestoru a formuje zvyky supernovy. Najznmejm prkladom tohto procesu s zvyky SN 1604 (na obrzku vpravo). Explzie supernov s hlavnm zdrojom vetkch prvkov ach ako kyslk a pri mnohch dleitch

Supernova

22

prvkoch zdrojom jedinm. Naprklad vetok vpnik v naich kostiach a vetko elezo v hemoglobne boli syntetizovan pri explzii supernov pred miliardami rokov. Supernovy vnaj do medzihviezdnej hmoty ak prvky a obohacuj tak molekulov mran, ktor s dejiskom tvorby novch hviezd. innos supernov vznamne ovplyvnila zloenie slnenej sstavy a umonila tak nakoniec chmiu ivota na Zemi, ako ho poznme. Vbuch supernovy je sprevdzan obrovskmi teplotami a za istch podmienok mu fzne reakcie poas vrcholnej fzy vyprodukova niektor z najach prvkov, ako je kalifornium.
SN1994D

Nova znamen po latinsky nov, o sa vzahuje na tomu, e sa objavuje ako vemi jasn nov hviezda na nebeskej sfre; prefix super ju odliuje od obyajnej novy, ktorou je tie pomenovan hviezda, ktor zvila svoju jasnos, ale na menom priestore a odlinm mechanizmom. Napriek tomu je vak zavdzajce povaova supernovu za nov hviezdu, pretoe v skutonosti ide o znik hviezdy (alebo prinajmenom jej radiklnu transformciu na nieo odlinho).

Klasifikcia
Ke sa astronmovia snaili porozumie explzim supernov, klasifikovali ich poda iar rznych chemickch prvkov objavujcich sa v ich spektre. Dobr popis tchto tried poskytuje anglick publikcia Optick spektr supernov od Filipenka (Annual Review of Astronomy and Astrophysics, Volume 35, 1997, pp. 309-355 [1]) Zkladnm prvkom rozdelenia je prtomnos alebo neprtomnos iary vodka. Ak spektrum supernovy obsahuje iaru vodka, t je klasifikovan ako typ II, inak ide o typ I. Okrem tchto skupn existuj podrobnejie delenia poda prtomnosti inch iar alebo tvaru svetelnej krivky.

Zhrnutie
Typ I iadne Balmerove iary vodka Typ Ia iara Si II na 615,0nm Typ Ib iara He I na 587,6nm Typ Ic Slab alebo iadne iary hlia Typ II M Balmerove iary vodka Typ II-P Ploch sveteln krivka Typ II-L Linerny pokles svetelnej krivky (zvislos magnitdy na ase)

Supernova

23

Typ Ia
Supernovm typu Ia chba hlium a obsahuj vo svojom spektre absorpn iaru kremku blzko svetelnho vrcholu. Poda najirie akceptovanej terie je tento typ supernov vsledkom procesu, pri ktorom uhlko-kyslkov biely trpaslk zhromauje hmotu z blzkeho hviezdneho sprievodcu, zvyajne ervenho obra, a nakoniec dosiahne Chandrasekharovu medzu. Nrast tlaku zvi teplotu v okol centra a zane perida konvekcie dlh asi 100 rokov. V istom bode tejto fzy slabho vrenia sa zapli deflagran plame iven jadrovou fziou. Detaily jeho vzniku, umiestnenie a poet bodov, v ktorch zane, s stle neznme. Dramatickmu zrchovaniu renia plamea napomha Rayleighova-Taylorova nestabilita a interakcia s turbulentnmi prdmi. Predmetom vekch debt je stle otzka premeny podzvukovho renia plamea (deflagrcia) do nadzvukovej detoncie.

Schematick nkres vzniku supernovy typu Ia

Energia, ktor sa uvon termonuklernym zihom (~1044 J), spsob prudk explziu hviezdy a vznik nrazovej vlny, ktorou je vyvrhovan hmota urchovan na rchlos rdovo 10000km/s. Energia uvonen pri explzii spsob tie extrmne zvenie jasnosti. Teria zaoberajca sa tmto typom supernov je podobn terii nov, v ktorej biely trpaslk naber hmotu ovea pomalie a nedosiahne Chandrasekharovu medzu. V prpade novy zaprin dopadajca hmota fznu reakciu materilu blzko povrchu, nespsob vak kolaps hviezdy. Supernovy typu Ia maj charakteristick sveteln krivku (graf jasnosti po explzii ako funkcia asu). V okamihu maximlnej jasnosti obsahuje spektrum iary stredne akch prvkov od kyslka po vpnik; s to hlavn produkty fzie vo vonkajch vrstvch hviezdy. Mesiace po explzii, ke vonkajie vrstvy expanduj natoko, e sa stan priehadnmi, zane v spektre dominova svetlo emitovan materilom blzko jadra hviezdy: ak prvky syntetizovan pri explzii, najvznamnejmi s prvky skupiny eleza. Rdioaktvny rozpad 56Ni cez 56Co na 56Fe produkuje vysokoenergetick fotny, ktor dominuj energetickmu vstupu vyvrhnutej hmoty v strednodobom aj dlhodobom horizonte. Typ supernov Ia uvouje najvie mnostvo energie medzi vetkmi ostatnmi znmymi triedami supernov. Najvzdialenej jednoduch objekt, ak bol kedy vo vesmre detegovan (galaxie a guov hviezdokopy sa nepotaj), bola prve supernova SN 1997ff typu Ia vzdialen viac ako 11 milird svetelnch rokov (viac ako 100 yottametrov). Na rozdiel od inch typov supernov, supernovy typu Ia mono spravidla njs vo vetkch typoch galaxi, vrtane eliptickch. Nezd sa, e by uprednostovali nejak oblas dnench hviezdnych formci. Podobnos tvarov profilov jasnosti vetkch znmych supernov typu Ia vedie k ich pouvaniu ako tandardnch svieok v extragalaktickej astronmii. S prakticky jedinm nstrojom umoujcim meranie vekch intergalaktickch vzdialenost. V roku 1998 dali pozorovania supernov typu Ia neoakvan vsledok vyzer to, e rozpnanie vesmru sa zrchuje.

Typ Ib a Ic
Rann spektr typov Ib a Ic neobsahuj iary vodka ani vrazn kremkov absorpciu blzko 615 nanometrov. Za udalosami ako s supernovy typu II stoj pravdepodobne masvne hviezdy, ktor vyerpali palivo vo svojich centrch; na rozdiel od nich pvodcovia typov Ib a Ic stratili vinu svojich oblok nsledkom silnch hviezdnych vetrov alebo interakciou so svojm sprievodcom. Uvauje sa, e supernovy typu Ib s vsledkom zrtenia Wolfovch-Rayetovch hviezd. Existuj ist dkazy, e supernovy typu Ic mu by pvodcovia niektorch typov

Supernova gama zbleskov, aj ke sa zrove usudzuje, e ich me druhotne spsobi akkovek supernova v zvislosti na geometrii explzie.

24

Typ II
Vyerpanie paliva pre fziu Hviezdy ovea hmotnejie ako Slnko sa vyvjaj o dos zloitejmi spsobmi ako naa hviezda. V jadre Slnka sa kad sekundu premen 589 milinov ton vodka na 584 milinov ton hlia, rozdiel hmotnosti 4,3 milinov ton je premenen na ist energiu, ktor je vyiaren do priestoru. Hlium vyprodukovan v jadre sa tu hromad, dokia sa teplota v jadre nezvi na rove, ktor dovol fziu hlia. Nakoniec sa vodk v jadre premenou na hlium a postupnm rozriedenm vznikajcim hliovm popolom vyerp, fzia sa spomal, gravitcia zska prevahu a zane jadro stla. Zmrovanie jadra zvi teplotu natoko, e sa zane kratia fza fzie hlia, ktor bude hra lohu menej ako 10 % ivota hviezdy. Vo hviezdach mench ako 10 hmotnost Slnka sa uhlk produkovan fziou hlia alej nespauje a hviezda sa potom postupne ochladzuje, tvor sa degenerovan elektrnov plyn a vznik biely trpaslk. Bieli trpaslci sa mu neskr sta supernovou typu I, ako to bolo popsan vyie. Ete vie hviezdy maj gravitciu dostatone siln na vytvorenie teplt a tlakov umoujcich fziu uhlka v jadre potom, o sa zane zmrova. Postupne ako sa v centre vytvraj aie a aie atmov jadr, jadr tchto masvnych hviezd nadobdaj vrstevnat truktru podobn cibuli. Vonkajia vrstva obsahuje vodkov plyn, pod ou je vrstva vodka spjajceho sa fziou do hlia, vrstva hlia, vrstva hlia spjajceho sa fziou do uhlka, vrstva uhlka a vrstva uhlka meniaceho sa fziou na aie prvky. Tieto hviezdy prechdzaj postupnmi tdiami vvoja, pri prechode medzi nimi sa jadro zmruje, a zane vytvra atmov jadr, ktorch fzia bola predtm nemon, a novouvoovan energia op nastol rovnovhu medzi tlakom plynu a gravitciou. Aj v priebehu jednho tdia sa jasnos hviezdy nepravidelne men kad nov zih fzie vytla prvky z fzujceho jadra do toho, o nazvame hviezdna oblka, reakcia sa stlm, dovol gravitcii vtlai hmotu naspt do aktvneho jadra a zaa tak nov cyklus. Limitujcim faktorom v tomto procese je mnostvo energie uvonenej fziou, ktor zvis na vzobnej energii v atmovch jadrch. Kad nsledn krok produkuje postupne aie a aie prvky, ktor s stle tesnejie zviazan silnou interakciou, o znamen, e uvouj pri fzii menej energie, ako by uvoovali ahie jadr. Najtesnejie vzby v celom atmovom jadre m elezo, chemickou znakou Fe. Predstavuje dno dolia nuklidov, ahie prvky uvouj energiu pri fzii a aie pri tiepen. Ke sa v jadre hviezdy zane hromadi elezn popol, gravitcia do aktvnej oblasti tla viac a viac hmoty, ktor postupne prejde vetkmi stupami fzie: vodk na hlium protn-protnovm cyklom, hlium na uhlk tri alfa reakciou, uhlk s hliom na kyslk, kyslk na nen, nen na hork, hork na kremk a kremk na elezo. Zrtenie jadra elezn (Fe) jadro hviezdy je pod obrovskm gravitanm tlakom a pretoe tu u nie je alia fzia, neme ako zvyajne vzdorova tlakom plynu, a miesto toho nastupuje tlak elektrnovej degenercie odpor elektrnov proti stlaovaniu k inm elektrnom. Ak sa dosiahne Chandrasekharova medza, pri ktorej sa presiahne degeneran tlak, elezn jadro sa zane rca. Zmrujce sa jadro produkuje vysokoenergetick gama le, ktor rozbjaj niektor elezn jadra na 13 He a 4 neutrny, v procese znmom ako fotodisocicia. iadna jadrov reakcia s jadrom eleza vak neme uvoni energiu; me ju iba absorbova. Aj ke reakcie v jadre miliny rokov vyarovali energiu von a udrovali hviezdu v rovnovhe proti gravitcii, nhle zanaj naopak energiu pohlcova, pomhaj gravitcii, take sa jadro, masvna truktra vekosti Slnka, v zlomku sekundy zrti. Ako sa hustota zmrujceho sa jadra prudko zvyuje, elektrny a protny s tlaen k sebe, dokia ich elektrick priahovanie neprekon vzjomn vntorn jadrov odpudzovanie. Pri tejto reakcii, obrtenom beta rozpade, je elektrn vtlaen do protnu, uvon sa neutrno a vznikne neutrn. nik neutrna z jadra a oderpvanie energie alej urchuje kolaps, nsledkom oho trv oddelenie hviezdneho jadra od vonkajch vrstiev a dosiahnutie hustoty

Supernova atmovho jadra iba milisekundy. Pri tejto hustote brni aliemu stlaovaniu vzjomn odpor neutrnov spsoben ich kvantovmi vlastnosami (ide o ferminy podliehajce vyluovaciemu princpu). V tomto okamihu je neutrnov degeneran tlak dostaton k vyrovnaniu gravitcie; jadro vak v skutonosti presiahne bod rovnovhy a podlieha nepatrnmu prueniu, vytvrajc nrazov vlny, ktor naraj do kolabujcich vonkajch vrstiev hviezdy. Ak je zrodok neutrnovej hviezdy, ktor sa z jadra sformoval, dostatone masvny, pokrauje v kolapse a skon alebo priamo ako ierna diera alebo sa v zvislosti na hmotnosti kolaps zastav v niektorom z teriou predpovedanch stabilnch medzistavov. Takm prechodom me by hypotetick hypernov hviezda, ktorej neutrnov plyn bol stlaenm alej degenerovan a neutrny vybuden do stavu hypernov. Ak ani degeneran tlak hypernovej plazmy nie je schopn odola gravitcii, me sa kolaps zastavi ete v tdiu kvarkovej hviezdy skladajcej sa z kvark-glunovej plazmy. Kvarky s op ferminy a vaka Pauliho vyluovaciemu princpu by mali by schopn vyrovna gravitan tlak vytvorenm degenerovanho plynu podobne ako elektrny v prpade bielych trpaslkov a neutrny v neutrnovch hviezdach. Existencia kvarkovch hviezd, vak zatia nebola dostatone podloen pozorovanm. Prenos energie kolapsu do explzie Vieme, e fza kolapsu jadra hviezdy je tak rchla a energetick, e iba neutrna s schopn ju v tej chvli opusti. Vina gravitanej potencilnej energie kolapsu je premenen na 10 sekundov zblesk neutrn, pri ktorom sa uvon 1046J. as tejto energie, asi 1044J je reabsorbovan explodujcou hviezdou. Energia pripadajca na asticu v supernove je typicky desiatky a stovky MeV (1 a 150pJ). Neutrna produkovan supernovou boli skutone pozorovan v prpade supernovy 1987A a ubezpeili astronmov, e zkladn obraz kolapsu je v princpe sprvny. Niekoko sbene pracujcich detektorov neutrn zaloilo SNEWS, systm varovania pred supernovami (Supernova Early Warning System), ktor m zabezpei vasn upozornenie komunity astronmov na prichdzajcu explziu supernovy v naej Galaxii. Energia astc je pomerne mal, take tandardn model asticovej fyziky sa zd by v zsade v poriadku, vyie hustoty si vak mu vynti jeho korekcie. Pozemsk urchovae s schopn vytvori interakcie astc, ktorch energia je ovea vyia, ako bola pozorovan pri supernovch, tieto experimenty vak zahaj iba jednotliv astice interagujce s inmi jednotlivmi asticami, je preto mon, e pri vysokch hustotch vo vntri supernovy vznikaj neoakvan efekty. Interakcie medzi neutrnami a inmi asticami vo vntri supernovy s urovan slabou interakciou, ktorej modelovanie je dobre zvldnut. Oproti tomu interakcie medzi protnmi a neutrnmi s ovplyvovan najm silnou interakciou, pri ktorej s vpotov modely ovea zloitejie. Hlavnm nevyrieenm problmom supernov typu II je, e nerozumieme, ako zblesky neutrn prenaj energiu na zvyok hviezdy a vytvraj nrazov vlnu, spsobujcu jej explziu. Z predchdzajceho vyplva, e na vznik explzie je nutn iba jedno percento vyiarenej energie, ale objasni jeho zskanie sa ukazuje by vemi ak. V roku 1990 jeden z modelov vysvetoval tento fakt o. i. mechanizmom zvrtenej konvekcie, kde predpokladal, e konvekcia, i u neutrn zvntra, ako aj padajcej hmoty zhora, dokon proces detrukcie pvodnej hviezdy. Poas explzie s zachytvanm neutrnov vytvran prvky aie ako elezo a vaka tlaku neutrn na okraje neutrnosfry je okolit priestor obohaten oblakmi plynu a prachu bohatmi na aie prvky, ako bola hviezda, z ktorej pvodne pochdzali. Neutrnov fyzika, zaloen na tandardnom modeli, je na pochopenie tohto procesu kov. alou rozhodujcou oblasou vskumov je magnetohydrodynamika plazmy (MHD), z ktorej je vytvoren umierajca hviezda, jej chovanie poas zmrovania jadra, ako sa vytvra nrazov vlna, kedy a ako sa zastav a znova naerp energiu. Potaov modely s spen vo vpotoch chovania supernov typu II iba od chvle, ke je nrazov vlna u vytvoren. Ak ignorujeme prv sekundu explzie a predpokladme, e explzia u zaala, astrofyzici s schopn detailne predpoveda prvky produkovan supernovou a ich oakvan sveteln krivku. Zvyn jadro hviezdy sa me v zvislosti na svojej hmotnosti sta alebo neutrnovou hviezdou, iernou dierou, prpadne aj doteraz iba hypotetickou hypernovou alebo kvarkovou hviezdou, pretoe vak mechanizmu kolapsu

25

Supernova supernovy rozumieme mlo, hranin hmotnosti nepoznme. Podtypy supernov typu II Supernovy typu II mono ete rozdeli poda tvaru ich svetelnch kriviek na typy II-P a II-L. Typ II-P obsahuje vo svojej svetelnej krivke ploinu (ang. plateau), zatia o II-L v nej m linerny pokles (ang. linear, linerny v zvislosti magnitdy na ase, exponencilny v zvislosti jasnosti na ase). Predpoklad sa, e toto rozdielne chovanie m pvod v oblke tchto hviezd. Supernovy Typu II-P maj vek vodkov oblku, ktor zachyt energiu vyslan vo forme gama lov a pomaly ju uvouje, zatia o pri type II-L sa predpokladaj ovea menie oblky premeujce menej gama iarenia do viditenho svetla. Supernovy typu II je mon tie alej rozdeli poda ich spektra. Km vina supernov typu II sa vyznauje vemi irokmi emisnmi iarami, o znamen expanzn rchlos mnoho tisc km/s, niektor z nich maj relatvne zke rysy, o me by spsoben interakciou oblky s medzihviezdnym materilom; nazvame ich typ IIn, kde n znamen zky (ang. narrow). Pri niekokch supernovch, ako naprklad SN 1987K a 1993J, sa zd, e zmenili typ: spoiatku vykazovali iary vodka, potom vak, v priebehu tdov i mesiacov, zaali dominova iary hlia. Pre popis tejto kombincie rysov typov II a Ib sa pouva termn typ IIb. Ide pravdepodobne o masvne hviezdy, ktor stratili takmer cel, ale nie vetok vodkov obal. Ako zvyky supernovy expanduj, vodkov vrstva sa rchlo stane opticky priesvitnou a odhal hlbie vrstvy. Existuj pekulcie, e niektor vnimone vek hviezdy mu miesto toho pred svojm znikom vytvori hypernovu. V navrhnutom mechanizme hypernovy sa jadro extrmne masvnej hviezdy zrti priamo do iernej diery a dva extrmne energetick vtrysky plazmy s vymrten takmer svetelnou rchlosou z plov jej rotcie. Tieto vtrysky emituj intenzvne gama le a patria medzi niekoko kandidtov na vysvetlenie gama zbleskov.

26

Pomenovanie supernov
Objavy supernov s oznamovan na Centrlu astronomickch telegramov [2] Medzinrodnej astronomickej nie, ktor vyd obenk s pridelenm nzvom. Nzov sa sklad z roku objavu a jedno alebo dvojpsmenovho oznaenia. Prvch 26 supernov v roku dostva psmena od A po Z. Potom sa zana s AA, AB, at.

Vznamn supernovy
Je potrebn si uvedomi, e roky tu uveden predstavuj okamih prvho pozorovania na Zemi. Udalos samotn nastala vo vzdialenostiach stoviek alebo tiscok svetelnch rokov od Zeme a tomu zodpoved doba, ktor muselo svetlo na prekonanie tejto vzdialenosti prejs. 1006 SN 1006 extrmne jasn supernova; zznamy dokladaj pozorovania v Egypte, Iraku, Taliansku, vajiarsku, ne, Japonsku a pravdepodobne aj vo Franczsku a Srii. 1054 SN 1054 zaiatok formovania Krabej hmloviny, zaznamenan nskymi astronmami a mono aj pvodnmi obyvatemi Ameriky.
Krabia hmlovina je expandujci oblak plynu vytvoren supernovou z roku 1054.

1181 SN 1181 zaznamenan nskymi a japonskmi astronmami, supernova v Kasiopeji, jej pozostatkom je pravdepodobne divn hviezda 3C 58. 1572 SN 1572 supernova v Kasiopeji, pozorovan Tychom Brahem, ktorho kniha De Nova Stella dala podobnm objektom nzov nova.

Supernova 1604 SN 1604 supernova v Hadonosovi, pozorovan Johannesom Keplerom; posledn supernova pozorovan v Mlienej ceste. 1885 S Andromeda v galaxii Andromeda, objaven Ernstom Hartwigom. 1987 Supernova 1987A vo Vekom Magelanovom mrane, bola pozorovan hodinu po hodine od svojho zaiatku, predstavovala prv monos otestovania modernch teri formovania supernov. Cassiopeia A supernova v Kasiopeji, nepozorovan zo Zeme, odhaduje sa vak, e je ~300 rokov star. Je to najjasnej zvyok supernovy v rdiovom obore. Supernovu v roku 1604 pouil Galileo ako dkaz neplatnosti aristotelovskej dogmy o nemennosti nebies. Supernovy po sebe asto nechvaj zvyky; tdiom tchto objektov zskavame o nich alie vedomosti.

27

Pozri aj
Energetick bilanciu vbuchu supernovy prekonva iba mlo javov vo vesmre kvazar hypernova gama zblesky

Extern odkazy
Zoznam supernov [3] (po anglicky) SNEWS [4], systm varovania pred supernovami (po anglicky) Zvukov vlny rozmetaj supernovu [5] lnok o prielome v modelovan supernov na servere OSEL.CZ (po esky) Vedeck lnok [6] o mechanizme explzie supernov Typu Ia (po anglicky) Vedeck lnok [7] o spojen neutrn a supernov (po anglicky)

Referencie
[1] http:/ / adsabs. harvard. edu/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=1997ARA%26A. . 35. . 309F& amp;db_key=AST& amp;high=3f6510b0d828671 [2] http:/ / cfa-www. harvard. edu/ iau/ cbat. html [3] http:/ / cfa-www. harvard. edu/ iau/ lists/ Supernovae. html [4] http:/ / snews. bnl. gov/ [5] http:/ / www. osel. cz/ index. php?clanek=1565 [6] http:/ / www. arxiv. org/ abs/ astro-ph/ 0212054 [7] http:/ / arxiv. org/ abs/ hep-ph/ 9901300

Hypernova

28

Hypernova
Hypernova je teoreticky predpokladan typ supernovy vznikajci kolapsom na konci ivotnho cyklu vnimone hmotnej hviezdy. V hypernove sa jadro rti priamo do iernej diery a z plov jej rotcie vytryskn dva extrmne energetick prdy plazmy dosahujce takmer rchlos svetla. Tieto vtrysky emituj intenzvne gama iarenie a predpoklad sa, e prve ony spsobuj gama zblesky.

Hertzsprungov-Russellov diagram

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry

Hertzsprungov-Russellov diagram absoltna hviezdna vekos (MV) V stelrnej astronmii Hertzsprungov-Russellov diagram (zvyajne oznaovan skrtene ako H-R diagram alebo HRD) zobrazuje matematick vzah medzi absoltnou hviezdnou vekosou, svietivosou, hviezdnou klasifikciou a povrchovou teplotou hviezdy. Bol navrhnut pribline v roku 1910 Ejnarom Hertzsprungom a Henrym Russellom. Hertzsprungov-Russellov diagram je sstava pravouhlch sradnc v rovine. Diagram opisuje dva ekvivalentn pohady. Jednm je hadisko pozorovatea, ktor zaznamenva vzah farebnm indexom hviezdy na jednej osi a absoltnou hviezdnou vekosou na druhej osi. Tieto dve veliiny mu by odvoden z pozorovan. Druh, pohad teoretika, zaznauje teplotu hviezdy na jednej osi a svietivos hviezdy na osi druhej. Tieto dve veliiny je mon vypota z potaovch modelov. Presn transformcia z jednej osi na druh nie je trivilna a zvis na pouitch modeloch a ich parametroch (ako vek a zloenie). Pozri naprklad prce Sekiguchiho a Fukugitu ohadom transformci medzi B-V farebnm indexom a teplotou. H-R diagram sa pouva na definovanie rozdielnych typov hviezd a na porovnanie teoretickch predpoved hviezdneho vvoja pomocou potaovch modelov so skutonmi pozorovaniami hviezd.

29

Hertzsprung-Russellov diagram. Bol vytvoren z dajov pre 22 000 hviezd z katalgu Hipparchos a 1000 z Glieseho katalgu blzkych hviezd.

Pohad na diagram odhauje, e hviezdy maj tendenciu spada iba do uritch oblast diagramu. Najsilnejie s hviezdy zastpen na diagonle, vedcej z avho hornho rohu (horce a jasn) do dolnho pravho rohu (chladnejie a menej jasn), nazvanej hlavn postupnos. Hlavn postupnos je tie oznaovan rmskou slicou V. Na hlavnej postupnosti ostvaj hviezdy 90% obdobia svojho ivota a vetky spauj ahk vodk na hlium. Vavo

Hertzsprungov-Russellov diagram dole v diagrame mono njs bielych trpaslkov. S to vyhasnajce degenerovan jadr hviezd s nzkou svietivosou. Nad hlavnou postupnosou s erven obri a nadobri. erven nadobri predstavuj zveren vvojov tdi hviezd hlavnej postupnosti a v ich jadrch je typick spaovanie hlia na uhlk a kyslk. Slnko sa nachdza na hlavnej postupnosti so svietivosou 1, o predstavuje absoltnu hviezdnu vekos (magnitdu) pribline 5. Mimo tchto vymedzench oblast sa hviezdy nachdzaj len vtedy, ak prve z hadiska vvoja prechdzaj do inej oblasti. Slnko sa v tomto diagrame nachdza v blzkosti stredu, na hlavnej postupnosti. Hviezdy s najvou absoltnou magnitdou ako naprklad Rigel alebo Deneb sa nachdzaj v avom hornom rohu, mlo iariv hviezdy ako Proxima Centauri alebo Barnardova hviezda v pravom spodnom rohu.

30

Vvoj hviezd na HR diagrame

Povrchov teplota hviezdy a tm pdom aj jej umiestnenie na H-R diagrame zvis od vntornej stavby hviezdy. Pokia sa vntorn stavba nemen, jej bod na diagrame zostva stle na rovnakom mieste. Toto je typick pre hviezdy hlavnej postupnosti, ktorch teplota aj svietivos ostvaj poas dlhho obdobia takmer nemenn. Aj Slnko je na hlavnej postupnosti, preto ostva stle na rovnakom mieste pribline v blzkosti stredu diagramu, posunut k jeho pravmu spodnmu okraju. Vvojov zmeny sa prejavuj posuvom pozd takzvanej vvojovej drhy.

Hviezdy malch hmotnost

V bode 1 sa v mezihviezdnom zrodonom mrane zana tvori hviezda (asto sa blzko seba rod viac hviezd a vznikaj tak dvojhviezdy, viacnsobn hviezdy i dokonca hviezdokopy). Tto fza trv najviac niekoko sto milinov rokov. Naberanm hmoty zo zrodonho mrana dochdza k gravitanmu zmrovaniu, ktor zvyuje teplotu protohviezdy. Vaka tomu sa zan jadrov reakcie a protohviezda sa stva hviezdou. K tejto premene dochdza na tzv. Hyashiho lnii (bod 2). Avak z dvodu pomalho pohybu fotnu od Hviezda s hmotnosou M = 1 MS stredu hviezdy k povrchu sa prv iarenie dostane na povrch a za niekoko milinov rokov. V tom ase sa odfkne vina zostvajceho zrodonho oblaku, z ktorho sa za niekoko sto milinov rokov mu vytvori planty. Vo hviezde sa postupne vyrovnva tlak plynu a gravitcia a zostupuje na hlavn postupnos (bod 3). Stabiln hviezda na hlavnej postupnosti strvi vinu svojho aktvneho ivota. iariv vkon hviezdy je mern tretej mocnine hmotnosti to znamen, e m je hviezda hmotnejia, tm rchlejie spauje svoju hmotu a jej ivot je krat. m je hmotnejia, tm je jej teplota a iarivos via a tm je hviezda bliie k avmu hornmu koncu hlavnej postupnosti. V tejto fze sa nachdza Slnko, ktor tu zotrv ete pribline 5 milird rokov. Ke hviezda spli vetky svoje zsoby jadrovho paliva (vodka), zane sa vplyvom vlastnej gravitcie rti, o zaprin alie zvenie teploty. Zahrievanm sa v jadre op zaplia jadrov reakcie a zane sa spaova hlium. Hviezda sa tm op rozopne a ochladne (bod 4). V povrch vak previ bytok teploty a hviezda iari s omnoho vou intenzitou iariv vkon v tomto obdob hviezdy je mern tvrtej mocnine hmotnosti. V tejto dobe je

Hertzsprungov-Russellov diagram hviezda o hmotnosti 1 MS star pribline 10 milird rokov a alch asi 5 milird rokov v tejto fze zostane. Po vyerpan vetkho hlia u v hviezde nemu pre jej nzku hmotnos zaa alie jadrov reakcie a hviezda sa zane gravitane zmrova. Hviezda odhod svoje vonkajie vrstvy a v jej zvynch astiach djde ku gravitanmu zrteniu do tzv. bieleho trpaslka (bod 5). Tm, e sa vetka zostvajca hmota hviezdy zrti do priemeru maximlne len niekoko tisc kilometrov, sa zvi hustota a teplota a biely trpaslk preto dlh as iari aj bez priebehu jadrovch reakci. Biely trpaslk chladne vemi pomaly, a preto hviezdy v tomto stave zostvaj bezo zmeny biliny rokov. Poznmka: MS je hmotnos Slnka Prklad je uveden pre hviezdu o hmotnosti Slnka

31

Hviezdy strednch a vekch hmotnost

V bode 1 sa v medzihviezdnom zrodenom mrane zana tvori hviezda (asto sa rod viac hviezd a vznikaj tak dvojhviezdy, viacnsobn hviezdy i dokonca hviezdokopy). Tato fza trv najviac niekoko sto milinov rokov. Naberanm hmoty zo zrodonho mrana dochdza ku gravitanmu zmrovaniu, ktor zvyuje teplotu protohviezdy. Vaka tomu sa zan termojadrov reakcie a protohviezda sa stva hviezdou. K tejto premene dochdza na tzv. Hyashiho lnii (bod 2). Avak z dvodu pomalho pohybu fotnov od stredu hviezdy (kde Hviezda s hmotnosou M = 10 MS vznikli) k povrchu sa prv iarenie dostane von a za niekoko milinov rokov. V tom ase sa odfkne vina zostvajceho zrodonho oblaku, z ktorho sa za niekoko sto milinov rokov mu vytvori planty. Vo hviezde sa postupne vyrovnva tlak plynu a gravitcia a hviezda zostupuje na hlavn postupnos (bod 3). Stabiln hviezda na hlavnej postupnosti strvi, podobne ako v predchdzajcom prpade, vinu svojho aktvneho ivota. iariv vkon hviezdy je mern tretej mocnine hmotnosti to znamen, e m je hviezda hmotnejia, tm rchlejie spauje svoju hmotu a jej ivot je krat. Hviezda s hmotnosou 10 MS zotrv na hlavnej postupnosti pribline 150 milinov rokov. Ke hviezda spli vetky svoje zsoby jadrovho paliva (vodk), zane pod vplyvom vlastnej gravitcie kolabova, o zaprin alie zvenie teploty. Zahrievanm sa v jadre op zan jadrov reakcie a zane sa spaova hlium. Hviezda sa tm op rozopne, jej povrch ochladne a dostane sa do oblasti obrov (bod 4). V povrch vak previ bytok teploty a hviezda iari s ovea vou intenzitou iariv vkon v tomto obdob hviezdy je mern tvrtej mocnine hmotnosti. V tejto fze hviezda s hmotnosou 10 MS zotrv maximlne rdovo desiatky milinov rokov. Po vyerpan vetkho hlia hviezda v dsledku svojej hmotnosti op zane kolabova a tm aj zvyova teplotu v jadre. Nsledkom toho sa zapli alie jadrov palivo uhlk. Hviezda zv svoje rozmery a iarivos a v HR diagrame sa dostva do oblasti nadobrov (bod 5).

Hertzsprungov-Russellov diagram Po vyerpan uhlkovho jadrovho paliva hviezda zane znova gravitane kolabova. Rzov vlna vak naraz na mal jadro a odraz sa sp. Obrovsk sily rozmetaj plynn atmosfru hviezdy a hviezda opa hranice HR diagramu a stva sa tzv. supernovou (bod 6) intenzitou iarenia rovnej niekokm milinom snk. Po niekokch rokoch zostane na mieste hviezdy zrten jadro s vekosou len niekoko kilometrov s hmotnosou minimlne 1,4 MS. Hustota takhoto jadra je obrovsk rdovo 1017 kg/m3. Takto obrovsk hustota rozdrv aj jadr atmov a vznik tak tzv. neutrnov hviezda obklopen medzihviezdnym mranom, pozostatkom supernovy, ktor bolo v predchdzajcich fzach rozmetan do okolia. Niektor neutrnov hviezdy s vekm magnetickm poom a vysokmi otkami s pozorovateln ako tzv. pulzary. Km od zrodu hviezdy do tejto fzy uplynulo pribline 250 milinov rokov, neutrnov hviezda zostane v tomto stave niekoko trilinov rokov. Poznmka: MS je hmotnos Slnka Prklad je uveden pre hviezdu s hmotnosou M = 10 MS

32

Najhmotnejie hviezdy
V bode 1 sa v medzihviezdnom zrodonom mrane zana tvori hviezda (asto sa rod viac hviezd a vznikaj tak dvojhviezdy, viacnsobn hviezdy i dokonca hviezdokopy). Tato fza trv najviac niekoko sto milinov rokov. al vvoj je rovnak ako v predchdzajcich dvoch prpadoch. Naberanm hmoty sa zvyuje teplota protohviezdy a napokon djde k zapleniu termojadrovch reakci (bod 2) a hviezda zostpi na hlavn postupnos (bod 3). Hviezda s hmotnosou 50 MS zotrv na hlavnej postupnosti pribline 100 milinov rokov.

Hviezda s hmotnosou M = 50 MS

Ke hviezda spli vetky svoje zsoby jadrovho paliva (vodk), zane pod vplyvom vlastnej gravitcie kolabova, o zaprin alie zvenie teploty. Zahrievanm sa v jadre op zan jadrov reakcie a zane sa spaova hlium. Hviezda sa tm op rozopne, jej povrch ochladne a dostane sa do oblasti obrov (bod 4). V povrch vak previ bytok teploty a hviezda iari s ovea vou intenzitou iariv vkon v tomto obdob hviezdy je mern tvrtej mocnine hmotnosti. V tejto fze hviezda s hmotnosou 10 MS zotrv maximlne rdovo desiatky milinov rokov. Po vyerpan vetkho hlia hviezda v dsledku svojej hmotnosti op zane kolabova a tm aj zvyova teplotu v jadre. Nsledkom toho sa zapli alie jadrov palivo uhlk. Hviezda zv svoje rozmery a iarivos a v HR diagrame sa dostva do oblasti nadobrov (bod 5). Po vyerpan uhlkovho jadrovho paliva hviezda zane znova gravitane kolabova. Pretoe hmotnos hviezdy je vek, zan sa alie jadrov reakcie ach prvkov, ako je uhlk. Hviezda ete zv svoj objem a posva sa na HR diagrame do bodu 6. Kolobeh jadrovch reakci prestane a vznikom eleznho jadra (elezn jadro m toti najspornejie rieen stavbu atmovho jadra a neme by zapojen do iadnej termojadrovej reakcie). Tento stav nastva pre hviezdu s hmotnosou 50 MS vo veku pribline 180 milinov rokov.

Hertzsprungov-Russellov diagram Gravitan kolaps, ktor nasleduje po vyplen vetkho jadrovho paliva, je ukonen pribline po alch 20 milinoch rokov. Kvli obrovskej hmotnosti hviezdy previa gravitan sily nad ostatnmi silami driacimi hmotu pohromade a hviezda sa zrti sama do seba a opa HR diagram ako ierna diera (bod 7). V tejto fze ierna diera vydr mnoho milird rokov, teoreticky a do chvle, km za Hawkingovm procesom plne nevypar (o by vak nastalo za ovea dlhiu dobu, ne je predpokladan dka existencie vesmru). Poznmky: MS je hmotnos Slnka Prklad je uveden pre hviezdu s hmotnosou M = 50 MS Ete hmotnejie hviezdy (viac ako 120 MS hmotnost Slnka) by boli nestabiln a vo vesmre sa nevyskytuj

33

Pozri aj
Hviezda Hviezdna klasifikcia Hlavn postupnos Obor (hviezda) Nadobor

Vznik hviezdy Vvoj hviezd

Extern odkazy
Sekiguchi and Fukugita, AJ 120, 1072 (2000) [1] (v anglitine)

Referencie
[1] http:/ / www. journals. uchicago. edu/ AJ/ journal/ issues/ v120n2/ 990160/ 990160. html

34

Protohviezdy
Molekulrny mrak
Molekulrny mrak (bohemizmus molekulrny oblak) alebo molekulrne mrano je typ medzihviezdneho oblaku, ktorho hustota a vekos umouje vznik molekl, hlavne molekulrneho vodka H2. Tieto molekuly s ako detekovaten a na zistenie ich prtomnosti sa pouvaj molekuly oxidu uhonatho. Pomer medzi svietivosou molekl CO a hmotnosou molekl molekulrneho vodka je pribline kontantn, hoci existuj dvody pochybova o tomto predpoklade, ktor vyplvaj z pozorovan niektorch galaxi.
Hmlovina Eta Carinae

Herbigov-Harov objekt

35

Herbigov-Harov objekt
Herbigove-Harove objekty s mal hmlovinm podobn objekty, ktor vznikli v dsledku krtkej, len niekoko tisc rokov trvajcej etapy ivota mladej hviezdy. Tvoria sa, ke hviezda z oblast plov vyvrhuje plyn s hmotnosou niekokch Zem pri rchlosti niekoko stoviek kilometrov za sekundu rovnobene s rotanou osou. Herbigove-Harove objekty sa hojne vyskytuj v oblastiach tvorby hviezd a okolo jednej hviezdy je asto vidno viac ako jeden. HH objekty s prechodnm javom, trvaj najviac niekoko stoviek rokov. Viditene sa vyvjaj poas pomerne krtkych asovch obdob ako sa pohybuj alej od svojej rodiovskej hviezdy do oblakov plynu a medzihviezdneho priestoru (medzihviezdne mdium). Pozorovania Hubbleovho vesmrneho teleskopu odhauj komplexn vvoj HH objektov v priebehu niekokch rokov, ako ich asti tmavn, km in zosvetlievaj poas kolzi s koncentrovanm materilom v medzihviezdnom mdiu. Objekty prvkrt pozoroval v neskorom 19. storo Sherburne Wesley Burnham, ale do tyridsiatych rokov neboli rozpoznan ako samostatn typ emisnej hmloviny . Prv astronmovia, ktor ich podrobne tudovali boli George Herbig a Guillermo Haro, po ktorch boli pomenovan. Herbig a Haro pracovali nezvisle na tdich tvorby hviezd, ke prv krt analyzovali Herbigove-Harove onjekty a zistili, e s vedajm produktom procesu tvorby hviezd.

Objav a histria pozorovan

Prv Herbigov-Harov objekt pozoroval v neskorom 19. storo Burnham, ke sa pozrel na hviezdu T Tauri pomocou 36-palcovho refraknho teleskopu na Lickovom observatriu a vimol si mal trok hmloviny nealeko. Bol vak katalogizovan iba ako emisn hmlovina, neskr sa stala znmou ako Burnhamova hmlovina, nezaradili ju teda do odlinej triedy objektov. Zistilo sa vak, e T Tauri je vemi mlad a premenliv hviezda a je prototypom triedy podobnch telies znmych ako T Tauri hviezdy, ktor ete len dosiahnu stav rovnovhy medzi gravitanm kolapsom a tvorbou energie jadrovou fziou v jadre.
Herbigov-Harov objekt HH47, odfoten pomocou HST. Mierka predstavuje 1000AU, ekvivalent asi 20-nsobku vekosti naej slnenej sstavy alebo 1000-nsobku vzdialenosti Zeme od Slnka.

Pdesiat rokov po Burnhamovom objave bolo objavench niekoko podobnch hmlovn, ktor boli tak mal, e takmer vyzerali ako hviezdy. Haro aj Herbig urobili nezvisl pozorovania niekokch z tchto telies v priebehu tyridsiatych rokov. Herbig sa tie pozeral na Burnhamovu hmlovinu a zistil, e vyarovala nezvyajn elektromagnetick spektrum s vraznmi emisnmi iarami vodka, sry a kyslka. Haro zistil, e vetky objekty tohto typu s neviditen v infraervenej asti spektra.

Herbigov-Harov objekt

36 Nsledne po ich nezvislch objavoch sa Herbig a Haro stretli na astronomickej konferencii v Tucsone v Arizone. Herbig spoiatku neprikladal vek vznam telesm, ktor objavil, kee sa primrne zaoberal blzkymi hviezdami, ale ke sa dopoul o Harovych zisteniach, urobil podrobnejie tdie. Sovietsky astronm Viktor Ambartsumian teles pomenoval a na zklade ich vskytu v blzkosti mladch hviezd (starch niekoko stoviek tisc rokov) navrhol, e by mohli predstavova ran tdium tvorby hviezd typu T Tauri. tdie ukzali, e HH objekty s vysoko ionizovan a ran teoretici pekulovali, e mu obsahova horce hviezdy s vysokou svietivosou. Avak absencia infraervenho iarenia z hmlovn znamenala, e v nich nemohli by hviezdy, pretoe tieto by hojne vyarovali infraerven svetlo. Neskorie tdie naznaovali, e hmloviny mu obsahova protohviezdy, ale nakoniec HH objekty boli pochopen ako materil vyvrhnut blzkymi mladmi hviezdami a kolidujci pri nadzvukovej rchlosti s medzihviezdnym mdiom, priom vsledn rzov vlny tvoria viditen svetlo [1].

V ranch osemdesiatych rokoch 20. storoia pozorovania odhalili prvkrt tryskovit podstatu viny HH objektov. Toto viedlo k pochopeniu, e vyvrhnut materil HH objektov je koncentrovan do zkych tryskajcich zvzkov. Hviezdy s asto obkolesen akrenmi diskami poas prvch niekokch stoviek tiscov rokov svojej Schematick diagram vzniku HH objektov existencie, ktor sa tvor tm, e do nich pad plyn. Rchla rotcia vntornch ast tchto diskov vedie k emisii zkych zvzkov iastone ionizovanej plazmy kolmo na rovinu disku, ktor s znme ako polrne vtrysky. Ke tieto zvzky koliduj s medzihviezdnym mdiom, s prinou vzniku malch trkov svetlho iarenia, ktor tvor HH objekty [2].

Fyziklna charakteristika
Emisia z HH objektov je spsoben rzovmi vlnami, ktor vznikaj kolziou s medzihviezdnym mdiom, ale ich pohyby s zloit. Spektroskopick pozorovania ich Dopplerovho posunu hovoria o rchlosti niekoko stoviek kilometrov za hodinu, ale emisn iary spektra HH objektov s prli slab na to, aby mohli by vytvoren pri kolzich s takou vysokou rchlosou. To pravdepodobne znamen, e nejak z materilov s ktorm koliduj sa tie pohybuje smerom pre, hoci menou rchlosou [3].
HH objekty HH1 a HH2 leia od seba asi jeden Celkov vyvrhnut hmota typickho HH objektu sa odhaduje na 1-20 sveteln rok, symetricky oproti mladej hviezde, hmotnost Zeme, o je vemi mal mnostvo materilu v porovnan so ktor vyvrhuje materil pozd svojej polrnej osi samotnou hmotou hviezdy [4]. Teploty pozorovan v HH objektoch s typicky okolo 8000-12000K, podobne ako tie, podobne ako teploty inch ionizovanch hmlovn ako Oblas H II a planetrne hmloviny. Zvyajne s celkom hust s hustotou od niekoko tisc do niekoko desiatok tisc astc na cm3, v porovnan s priemerne 1000/cm3 v oblastiach H II a planetrnych hmlovinch [5]. HH objekty pozostvaj prevane z vodka a hlia, ktor tvoria 75% a 25% ich hmotnosti. Menej ako 1 % hmotnosti HH objektov je tvoren ami chemickmi prvkami a ich mnostvo je vo veobecnosti podobn ako pri mladch hviezdach [4].

Herbigov-Harov objekt V blzkosti zdrojovej hviezdy je okolo 20-30% plynu HH objektov ionizovanho, ale tento pomer sa zniuje nepriamo merne so vzdialenosou. To znamen, e materil je ionizovan v polrnych vtryskoch a rekombinuje sa pohybom od hviezdy namiesto aby bol ionizovan pri neskorch kolzich. Nrazy na konci trysky vak mu znova ionizova as materilu, o sa prejavuje ako svetl apiky na konci trysiek.

37

Mnostvo a rozloenie
Dnes je znmych viac ako 400 jednotlivch HH objektov alebo ich skupn. S prevane prtomn v oblastiach tvorby hviezd H II a asto sa vyskytuj vo vekch skupinch. Zvyajne je mon ich pozorova blzko Bokovej globule (tmav hmlovina obsahujca vemi mlad hviezdy) a asto z nich iaria. asto mono pozorova niekoko HH objektov, tvoriacich reazec objektov pozd polrnej osi rodiovskej hviezdy, takmer ako jedin zdroj energie. Poet znmych HH objektov sa v poslednch rokoch rchlo zvyoval, ale stle sa povauje za vemi mal v porovnan s celkovm potom hviezd v Galaxii. Odhady hovoria o pote do 150000 [6], z oho vina je prli aleko aby boli rozliten pri technickch schopnostiach sasnch alekohadov. Vina HH objektov le do 1/2parseku od svojej rodiovskej hviezdy, len vemi mlo ich je vzdialench 1pc. Niektor s vak viditen vo vzdialenosti niekoko parsekov, o by mohlo naznaova, e medzihviezdne mdium v ich blzkosti nie je vemi hust a tak im umouje cestova alej od zdroja predtm, ako sa rozptlia.

Vlastn pohyb a variabilita

Spektroskopick pozorovania HH objektov ukazuj, e sa pohybuj od rodiovskch hviezd rchlosami pribline 100-1000km/s. V poslednch rokoch pozorovania pri vysokom optickom rozlen Hubbleovho vesmrneho teleskopu odhalili vlastn pohyb mnohch HH objektov pozorovanch v odstupe niekokch rokov. Tieto pozorovania tie umonili odhad vzdialenost niektorch HH objektov pomocou metdy expanzvnej paralaxy. Pri svojom pohybe od rodiovskej hviezdy sa HH objekty vrazne vyvjaj a ich jasnos sa v priebehu niekokch rokov men. Jednotliv uzly v rmci objektu mu zvyova alebo zniova jas i sa dokonca celkom strati, zatiao sa objavuj nov uzly. Popri zmench spsobench interakciami s medzihviezdnym mdiom spsobuj varicie aj interakcie medzi vtryskami pohybujcimi sa rozlinmi rchlosami v rmci HH objektu. Erupcie vtryskov z rodiovskej hviezdy nastvaj skr v pulzoch ako v stabilnom prde. Pulzy mu tvori vtrysky plynu pohybujce sa rovnakm smerom, ale rozlinmi rchlosami a interakcie medzi rozlinmi tryskami vytvraj tzv. pracovn povrchy, kde sa stretvaj prdy plynov a tvoria nov razov vlny.
Obrzky v odstupe piatich rokov odhauj pohyb materilu v HH objekte HH47. zobraz detail.

Herbigov-Harov objekt

38

Rodiovsk hviezdy
Hviezdy stojace v pozad tvorby Herbigovch-Harovch objektov s vetky vemi mlad, najmladie z nich s ete protohviezdy v procese formovania sa z okolitho plynu. Astronmovia delia tieto hviezdy do tried 0, I, II a III, poda mnostva vyarovanho infraervenho iarenia [7]. Vie mnostvo infraervenho iarenia znamen vie mnostvo horceho materilu obklopujceho hviezdu, o naznauje, e sa stle zra. Triedy s slovan preto, lebo objekty triedy 0 (najmladie) ete neboli objaven, km triedy I, II a III u boli definovan. Objekty triedy 0 s star iba niekoko tisc rokov, tak mlad, e v ich jadrch ete nenastala jadrov fzia. Namiesto toho ich energia Herbigov-Harov objekt HH32 je jednm z pochdza iba z gravitanho potencilu, ktor sa uvouje ako do nich najjasnejch HH objektov pad materil [8]. Jadrov fzia zaala v jadrch objektov triedy I, ale plyn a prach ete stle padaj na ich povrch z okolitej hmloviny. S vo veobecnosti stle zoskupen v hustch oblakoch prachu a plynu, ktor zakrvaj vetko ich viditen svetlo a spsobuj, e s pozorovaten iba na infraervench a rdiovch frekvencich. Padanie plynu a prachu u do vekej miery ustalo v objektoch triedy II, ale ete stle ich obklopuje disk plynu a prachu, km objekty triedy III maj u iba stopov pozostatky pvodnho akrenho disku. tdie ukzali, e okolo 80% hviezd, ktor produkuj HH objekty s v skutonosti binrne alebo viacnsobn hviezdne systmy (dve alebo viac hviezd navzjom sa obiehajcich), o je omnoho vy pomer ako sa vyskytuje pri hviezdach hlavnej postupnosti s nimi hmotnosami. To me naznaova, e binrne systmy pravdepodobnejie spsobuj vtrysky tvoriace HH objekty, a dkazy nasveduj, e najvie HH vtoky sa mu tvori pri dezintegrcii viacerch systmov. Predpoklad sa, e vina hviezd vznik formou viachviezdnych systmov, ale e via as sa rozbije predtm ako dosiahnu hlavn postupnos gravitanmi interakciami s blzkymi hviezdami a hustmi mrakmi plynu [9].

Referencie
1. Reipurth B., Heathcote S. (1997), 50 Years of Herbig-Haro Research. From discovery to HST, Herbig-Haro Flows and the Birth of Stars; IAU Symposium No. 182, Edited by Bo Reipurth and Claude Bertout. Kluwer Academic Publishers, 1997, p. 3-18 2. Bally J., Morse J., Reipurth B. (1995), The Birth of Stars: Herbig-Haro Jets, Accretion and Proto-Planetary Disks, Science with the Hubble Space Telescope -- II, Eds: P. Benvenuti, F. D. Macchetto, and E. J. Schreier 3. Dopita, M. (1978), The Herbig-Haro objects in the GUM Nebula, Astronomy and Astrophysics, vol. 63, no. 1-2, Feb. 1978, p. 237-241 4. Brugel E.W., Boehm K.H., Mannery E. (1981), Emission line spectra of Herbig-Haro objects, Astrophysical Journal Supplement Series, vol. 47, p. 117-138 5. Bacciotti F., Eislffel J., (1999), Ionization and density along the beams of Herbig-Haro jets, Astronomy and Astrophysics, v.342, p.717-735 6. Giulbudagian, A. L. (1984), On a connection between Herbig-Haro objects and flare stars in the neighborhood of the sun, Astrofizika, vol. 20, Mar.-Apr. 1984, p. 277-281 7. Lada C.J. (1987), Star formation - From OB associations to protostars, in Star forming regions; Proceedings of the Symposium, Tokio, Japan, Nov. 11-15, 1985 (A87-45601 20-90). Dordrecht, D. Reidel Publishing Co., 1987, p. 1-17

Herbigov-Harov objekt 8. Andre P., Ward-Thompson D., Barsony M. (1993), Submillimeter continuum observations of Rho Ophiuchi A The candidate protostar VLA 1623 and prestellar clumps, Astrophysical Journal, vol. 406, p. 122-141 9. Reipurth B., Rodrguez L.F., Anglada G., Bally J. (2004), Radio Continuum Jets from Protostellar Objects, Astronomical Journal, v. 127, p. 1736-1746

39

Extern odkazy
Comprehensive catalogue of HH objects at the University of Colorado [10] HH objects in the Encyclopedia of Astrobiology, Astronomy, and Spaceflight [11] Animations of HH object jets from HST observations [12]

Referencie
[1] [2] [3] [4] [5] [6] [7] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Reipurth http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Bally http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Dopita http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Brugel http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Bacciotti http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Giuldbudagian http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Lada

[8] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Andre [9] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_reipurth2 [10] http:/ / casa. colorado. edu/ hhcat/ [11] http:/ / www. daviddarling. info/ encyclopedia/ H/ Herbig-Haro_object. html [12] http:/ / sparky. rice. edu/ ~hartigan/ movies. html

Hayashiho iara
Hayashiho iara (Hayashiho medza, Hayashiho stopa, Hayashiho vvojov stopa, Hayashiho drha) fzy vzniku hviezdy, je takmer zvisl iara v Hertzsprungovom-Russelovom diagrame, ktor predstavuje vvoj svietivosti a teploty protohviezdy pri kontrakcii smerom k hlavnej postupnosti. Oddeuje oblas vznikajcich nestabilnch protohviezd (na diagame vpravo od Hayasiho iary) od oblasti u vzniknutch stabilnch hviezd v mechanickej rovnovhe (vavo od Hayasiho iary). Chushiro Hayashi ju (v r. 1965) potal pre hviezdy, ktor s celkom v rovnovhe o protohviezdy s. Svietivos na poiatku Hayashiho iary je vemi vysok, priom s kontrakciou rchlo kles, avak povrchov teplota stpa.

Referencie
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Hayashiho stopa [1] na eskej Wikipdii.
Astronomick portl

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Cs%3Ahayashiho_stopa?oldid=6649973

Henyeyho stopa

40

Henyeyho stopa
Henyeyho stopa je stopa hviezd pred hlavnou postupnosou s hmotou menou ako polovica hmoty Slnka na Hertzsprungov-Russellovom diagrame na konci Hayashiho stopy. Astronm Louis G. Henyey a jeho kolegovia v 50-tych rokoch 20. storoia zistili, e hviezdy pred hlavnou postupnosou mu osta v rdioaktvnej rovnovhe v priebehu uritej doby pri prechode do hlavnej postupnosti.[1] Henyeyho stopa je charakteristick pomalm kolapsom pri takmer hydrostatickej rovnovhe. Prechdza na hlavn postupnos v takmer horizontlnom smere na Hertzsprungov-Russellovom diagrame (svietivos ostva takmer kontantn).

Referencie
[1] Henyey, L. G., Lelevier, R., Leve, R. D. (1955), The Early Phases of Stellar Evolution, Publications of the Astronomical Society of the Pacific, Vol. 67, No. 396, p.154-160

Pozri aj
Hayashiho stopa

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Henyey track (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:henyey_track?oldid=333356312) na anglickej Wikipdii.

Premenn hviezda typu T Tauri

Hviezdy typu T Tauri s triedou premennch hviezd pomenovanch po ich prototype, T Tauri. Nachdzaj sa v blzkosti molekulrnych mrakov a s identifikovan ich optickou premenlivosou a silnmi chromosfrickmi iarami.

Vlastnosti
S to najmladie viditen hviezdy. Ich povrchov teplota je podobn ako teplota hviezd hlavnej postupnosti rovnakej hmotnosti, ale s viditene jasnejie, pretoe maj v polomer. Ich centrlna teplota je prli nzka na spaovanie vodka, energiu vak zskavaj z gravitanej kontrakcie, km sa hviezda neustli na hlavnej postupnosti. To trv asi 100 milinov rokov. Typicky rotuj v peride 1 - 12 dn, o je v porovnan so Slnkom (27 dn) vemi mlo. S vemi aktvne a premenliv. Je znme, e na nich existuj vek oblasti hviezdnych kvn a vykazuj intenzvne a premenliv gama iarenie a rdiov vlny, ktor s pribline 1000-krt silnejie ako Slnko. Vinou maj vemi siln hviezdny vietor. Poda ich spektra sa usudzuje, e maj v prebytok ltia ako Slnko a in hviezdy hlavnej postupnosti, pretoe ltium sa ni pri teplote okolo 2 500 000 K. Pribline polovica hviezd typu T Tauri m protoplanetrne disky a vina tchto hviezd sa nachdza v dvojhviezdach.

41

Typy
Podtrpaslk

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos

Podtrpaslk (MV) Podtrpaslk, niekedy oznaovan ako "sd" je hviezda triedy svietivosti VI. v Yerkesovej spektrlnej klasifikcii. Je definovan ako hviezda so svietivosou o 1,5 a 2 magnitdy niou ako hviezdy hlavnej postupnosti rovnakho spektrlneho typu, o je spsoben niou metalicitou, ako u hviezd hlavnej postupnosti. S to vinou hviezdy populcie II. Oznaenie podtrpaslk vytvoril v roku 1939 Gerard Peter Kuiper, priom sa odvolval na sriu hviezd s neprirodzenm spektrom, ktor boli predtm oznaovan ako "prechodn bieli trpaslci".[1]

42

Chladn podtrpaslky
Ako tandardn hviezdy hlavnej postupnosti, chladn podtrpaslci (spektrlne typy od G do M) vytvraj svoju energiu z vodkovej fzie. Vysvetlenie ich slabej jasnosti sa nachdza v ich metalicite, tieto hviezdy neobsahuj prvky aie ako hlium. Niia metalicita zniuje opacitu vonkajch vrstiev a tlak radicie, oho dsledkom je mal, teplejia hviezda danej hmoty.[2] Niia opacita tie emituje vyarovanie vieho mnostva ultrafialovho iarenia pre rovnak spektrlny typ prbuzn hviezde populcie I, tento jav sa nazva ultrafialov prebytok.[3] Doteraz nebol objaven iaden podtrpaslk, ktor by mal okolo seba obiehajce planty. Podtriedy chladnch trpaslkov:[4] chladn podrtpaslk: Prklad: SSSPM J1930-4311 (sdM7) extrmny podtrpaslk: Prklad: APMPM J0559-2903 (esdM7)[5]

Horce podtrpaslky
Horci podtrpaslci spektrlnych typov O a B s plne inou skupinou objektov ako chladn podtrpaslci. Tieto hviezdy reprezentuj neskor tdium evolcie niektorch hviezd. Vznikaj vtedy, ke erven obor zane strca vonkajie vodkov vrstvy ete predtm ako jeho jadro zane spotrebovva hlium. Dvody tejto predasnej straty hmoty zatia nie s znme, ale pri vzjomnom psoben hviezd pri dvojhviezdach sa predpoklad, e ide o jeden z hlavnch mechanizmov. Podtrpaslci typu B (maj viu jasnos ako bieli trpaslci) s vznamnou zlokou populcie horcich hviezd starch hviezdnych systmov ako s guov hviezdokopy a eliptick galaxie.[6]

Dleit podtrpaslky
Kapteynova hviezda Groombridge 1830 Mu Cassiopeiae 2MASS J05325346+8246465[7] 2MASS 0532+8246 SSSPM J1549-3544

Podtrpaslk

43

Pozri aj
Spektrlna klasifikcia

Referencie
[1] [2] [3] [4] Ken Croswell, The Alchemy of the Heavens, (New York: Oxford UP, 1995), 87. James Kaler, Hviezdy a ich spektrum, (Cambridge: Cambridge UP, 1989), 122. Ibid., 87-92. Objav extrmne chladnch trpaslkov (http:/ / adsabs. harvard. edu/ / abs/ 2006ApJ. . . 645. 1485B), Burgasser, Adam J. & Kirkpatrick, J. Davy, 2006. [5] APMPM J0559-2903: Najchladnej znmy extrmny podtrpaslk (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1999A& A. . . 350L. . 62S) [6] Jeffery, C. S. (2005). " Pulsations in Subdwarf B Stars (http:/ / www. ias. ac. in/ jaa/ junsep2005/ index. html)". Journal of Astrophysics and Astronomy 26: 261. DOI: 10.1007/BF02702334 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1007/ BF02702334). [7] The First Substellar Subdwarf? Discovery of a Metal-Poor L Dwarf with Halo Kinematics, Adam J. Burgasser, et al. 2003 (http:/ / research. amnh. org/ ~adam/ papers/ apj592_1186. pdf)

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Subdwarf star (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:subdwarf_star?oldid=320157301) na anglickej Wikipdii.

Podtrpaslk typu B

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky

Podtrpaslk typu B erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV) Podtrpaslk typu B je typ hviezdy podtrpaslka so spektrom typu B. Tieto hviezdy patria do horizontlnej vetvy hviezd Hertzsprungov-Russellovho diagramu a reprezentuj skor stupe vo vvoji niektorch hviezd, ktor vznik ak erven obor strat vonkajie vodkov vrstvy ete predtm ako v jadre zane prebieha fzia hlia. Dvody tejto predasnej straty hmoty s neznme, ale jednm zo zkladnch mechanizmov tohto deja me by interakcia hviezd v systmoch dvojhviezd. Osamel podtrpaslci mu by vsledkom splynutia dvoch bielych trpaslkov. Podtrpaslci typu B, ktor s jasnej ako bieli trpaslci, s vznamnou sasou populci horcich hviezd starch hviezdnych systmov ako s guov hviezdokopy, jadr pirlovch a eliptickch galaxi.[1] Prevldaj na ultrafialovch fotografich. Predpoklad sa, e sdB hviezdy sa stan bielymi trpaslkmi bez prechodu na obrov. Hmota tchto hviezd je pribline polovica hmoty Slnka, priom obsahuj iba 1 % vodka a zvyok tvor hlium. Ich priemer je od 0,15 do 0,25 slnenho priemeru a teplota od 20000 do 40000 K. Do tejto skupiny patria naprklad V391 Pegasi, HW Virginis a V1093 Herculis.

44

Pozri aj
Podtrpaslk Biely trpaslk

Referencie
[1] Jeffery, C. S. (2005). " Pulzcia v podtrpaslkoch typu B (http:/ / www. ias. ac. in/ jaa/ junsep2005/ index. html)". Journal of Astrophysics and Astronomy 26: 261. DOI: 10.1007/BF02702334 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1007/ BF02702334).

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Subdwarf B star (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:subdwarf_b_star?oldid=371870562) na anglickej Wikipdii.

Trpaslk (hviezda)

45

Trpaslk (hviezda)
Trpaslk je shrnn oznaenie pre odlin triedy hviezd. Trpaslk je vo veobecnosti ktorkovek hviezda hlavnej postupnosti triedy svietivosti V. erven trpaslk je mal hviezda hlavnej postupnosti. lt trpaslk je hviezda hlavnej postupnosti s hmotou porovnatenou so Slnkom. Slnko je lt trpaslk. Modr trpaslk je mal hviezda, ktor je hypotetickm tdiom ervenho trpaslka po hlavnej postupnosti. Biely trpaslk je konenm tdiom evolcie hviezd, ktor nie s dostatone masvne aby sa z nich vytvorila supernova typu II, patria tu hviezdy do 9-nsobku hmoty Slnka. ierny trpaslk je biely trpaslk dostatone ochladen tak, e u nevyaruje iadne viditen svetlo. Hned trpaslk je subhviezdny objekt nedostatonej vekosti na fziu vodka na hlium. Jeho vekos je pribline 0,08 nsobok vekosti Slnka. oranov trpaslk je hviezda 0,5 a 0,8 nsobku hmoty Slnka. podtrpaslk

Ide o hviezdy s relatvne malm priemerom a nzkou absoltnou jasnosou.

Modr trpaslk
Modr trpaslk je hypotetick trieda hviezd, ktor sa vyvinie z ervenho trpaslka po spotrebovan viny jeho vodkovho paliva. Zatia o pri ervench trpaslkoch prebieha vodkov fzia pomaly a vyaruje sa teplo, modr trpaslky pravdepodobne ete vo vesmre neexistuj, pretoe vesmr nie je dostatone star, aby sa mohli vytvori. Predpoklad ich existencie je zaloen len na teoretickch modeloch.[1] Svietivos hviezd sa zvyuje s ich vekom a najjasnejie hviezdy musia vyarova viac energie na udranie rovnovhy. Hviezdy vie ako erven trpaslky dosahuj rovnovhu pomocou zvenia svojej vekosti, m sa z nich stvaj erven obry s vou plochou povrchu. erven trpaslky zvuj svoju intenzitu vyarovania zvenm ich povrchovej teploty m sa zmenia na modr. Povrchov vrstvy ervench trpaslkov sa nestvaj viac priehadnmi pri zven teploty. Ke sa vodkov palivo modrch trpaslkov plne vyerp, zmenia sa na biele trpaslky.

Referencie
[1] Adams, F. C.;P. Bodenheimer, G. Laughlin (2005). "M dwarfs: planet formation and long term evolution" (http:/ / www3. interscience. wiley. com/ cgi-bin/ abstract/ 112210517/ ?CRETRY=1& SRETRY=0). Astronomische Nachrichten 326 (10): 913919. prstup: 2008-06-28.

Oranov trpaslk

46

Oranov trpaslk

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV)

Oranov trpaslk

47 Oranov trpaslk je hviezda hlavnej postupnosti spektrlneho typu K. Vekos tchto hviezd je medzi vekosou ervench trpaslkov triedy M a ltch trpaslkov triedy G (naprklad ako Slnko). Ich hmotnosti dosahuj 0,5 do 0,9 hmotnosti Slnka a povrchov teplotu od 4000 do 5200 stupov Celzia.[1] Patr sem naprklad Alfa Centauri B a Epsilon Indi.[2] Tieto hviezdy s zaujmav z hadiska mimozemskho ivota, pretoe s to stabiln hviezdy hlavnej postupnosti vemi dlho, okolo 15 - 30 milird rokov, na rozdiel od 10 milird rokov v prpade Slnka. Pokia sa na obench drhach okolo nich sformuj planty, v takchto podmienkach by mal ivot dos asu na vznik a vvoj.[3]

Dvojhviezda 61 Cygni, obe jej zloky s oranov trpaslky

Pozri aj

erven trpaslk

Referencie
[1] Empirical bolometric corrections for the main-sequence (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1981A& AS. . . 46. . 193H), G. M. H. J. Habets and J. R. W. Heintze, Astronomy and Astrophysics Supplement 46 (November 1981), pp. 193237. [2] SIMBAD, entries for Alpha Centauri B (http:/ / simbad. u-strasbg. fr/ simbad/ sim-id?Ident=Alpha Centauri B) and Epsilon Indi (http:/ / simbad. u-strasbg. fr/ simbad/ sim-id?Ident=Epsilon Indi), accessed on line June 19, 2007. [3] (http:/ / www. newscientist. com/ article/ dn17084-orange-stars-are-just-right-for-life. html), retrieved on May 6, 2009.

erven trpaslk

48

erven trpaslk
Toto je lnok o type hviezdy. O komedilnom serili pozri erven trpaslk (seril)

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV)

erven trpaslk

49

erven trpaslk je mal a relatvne chladn hviezda hlavnej postupnosti neskorho spektrlneho typu K alebo M. Je to najmenej hmotn teleso, vo vntri ktorho mu ete prebieha termojadrov reakcie zluovania prcia na hlium. erven trpaslky tak patria medzi najchladnejie, najmenej hmotn a najmenej svietiv hviezdy vo vesmre. Jednm z najznmejch ervench trpaslkov je aj naa najbliia hviezda - Proxima Centauri. Vyaruj len mlo svetla, asto dosahuj len 1/10 000 iarivho vkonu Slnka. Na Hertzsprungovom-Russelovom diagrame sa nachdzaj v pravom dolnom rohu. Na rozdiel od bielych trpaslkov s erven trpaslky normlne plazmov hviezdy vytvrajce vlastn elektromagnetick iarenie. Vaka pomalmu spaovaniu vodka maj enormne dlh odhadovan ivotnos, pohybuje sa od niekokch desiatok milird a po biliny rokov. erven trpaslky nikdy nezaihn jadrov fziu hlia, take sa nemu sta ervenmi obrami; zvona sa zmruj a zahrievaj, a km nespotrebuj vetok vodk. Od okamihu Vekho tresku ete neuplynulo dos asu, aby ktorkovek erven trpaslk stihol opusti hlavn postupnos.

Umelcova predstava ervenho trpaslka. erven trpaslky tvoria vinu vetkch hviezd.

Ide o najastejie sa vyskytujce hviezdy v Galaxii, aj ke ich pozorovanie je pre ich mal iariv vkon ak. Pre porovnanie, umelcova predstava extrasolrnej planty Proxima Centauri napriek svojej vekej blzkosti Zemi dosahuje jasnos obiehajcej okolo ervenho trpaslka len 11 magnitd a preto ju nemono pozorova vonm okom ani tridrom. Z naich 20 najblich hviezd (vrtane Slnka) je a 13 ervench trpaslkov. Medzi ervench trpaslkov patr aj hviezda s najvm znmym vlastnm pohybom, Barnardova hviezda. Lalande 21185 je tvrt najbli hviezdny systm Slnku a zrove obsahuje planetrnu sstavu.

Pozri aj
trpaslk (hviezda) erven obor

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu erven trpaslk

lt trpaslk

50

lt trpaslk

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV) lt trpaslk je mal lt hviezda (1 - 1,4 hmotnosti Slnka) hlavnej postupnosti v procese spaovania vodka na hlium vo svojom jadre vplyvom jadrovej fzie. Najznmejm ltm trpaslkom je Slnko.

Podobor

51

Podobor

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV) Podobor je trieda hviezd, ktor s jasnejie ako hviezdy hlavnej postupnosti alebo trpaslky, ale nie tak jasn ako obry. Predpoklad sa, e s to hviezdy, ktor prestali spaova vodk na hlium v jadre a stvaj sa z nich obry. Podobry maj v priemer a niiu teplotu ako hviezdy podobnej hmotnosti v hlavnej postupnosti. V Yerkesovej

Podobor spektrlnej klasifikcii je ich trieda svietivosti IV.

52

Pozri aj
lt podobor Biely podobor Oranov podobor Modrobiely podobor ltobiely podobor

Obor (hviezda)

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry

Obor (hviezda) Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV) Obor je hviezda, v ktorej sa zastavili termonuklerne reakcie premeny vodka na hlium v jej jadre. Obry patria do triedy svietivosti III Yerkesovej spektrlnej klasifikcie. Hviezdy malej hmotnosti ostan na rovnakej jasnosti, km sa z nich stan biele trpaslky. Z masvnejch hviezd sa stan omnoho jasnejie jasn obry alebo nadobry. Medzi najznmejie obry patria: Regor ( Velorum): modr obor typu O Alcyone ( Tauri): modrobiely obor typu B, najjasnejia hviezda Plejd Thuban ( Draconis): biely obor typu A Octantis: ltobiely obor typu F, jun polrka Capella ( Aurigae): lt obor typu G Pollux ( Geminorum): oranov obor typu K Mira ( Ceti): erven obor typu M
Betelgeuze, HST

53

Pozri aj
Hlavn postupnos erven obor Modr obor Podobor

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Obor (hviezda)

Modr obor

54

Modr obor
Modr obor je hviezda spektrlneho typu O alebo B s hmotnosou aspo 18 hmotnost Slnka. Tieto hviezdy s vemi horce, maj vek absoltnu magnitdu a emituj modr viditen svetlo. Modrm obrom je naprklad hviezda Adara.

Pozri aj
Modr nadobor

Modr obor Zeta Orionis (Alnitak)

erven obor
erven obor je vek hviezda mimo hlavnej postupnosti typu K alebo M, ervenej farby. Patr sem naprklad Aldebaran a Arktr. Je to jedno zo zverench tdi vvoja hviezd do 1,4 hmotnosti Slnka. Predpoklad sa, e ervenmi obrami sa stan hviezdy o pribline hmotnosti Slnka po vyerpan zsob vodka v jadre. Spauj vodk bliie k okraju hviezdy, m sa zvuj a chladn. Tmto sa vemi zvi jasnos hviezdy, pribline 1.000 a 10.000-krt a tie zniuje efektvna teplota. Je to preto, lebo zvovanie hviezdy narast rchlejie ako zvovanie jasnosti a tm hviezda chladne a jej farba sa posva k ervenmu okraju spektra. Povrchov teplota ervenho obra sa pohybuje len od 2 000 do 4 000C. Ich polomer je 10- a 100nsobn v porovnan so Slnkom. Absoltna hviezdna vekos ervench obrov je via ne 0 a me za u vek rozmer hviezdy.

Porovnanie vekosti ervenho obra Aldebarana so Slnkom

Hviezdam s hmotnosou Slnka trv prechod do tdia obra pribline 100 milinov rokov. m je hviezda hmotnejia, tm je tento proces krat. erven obor m mal hust jadro a vemi riedku rozsiahlu atmosfru. V jadre sa spauje nahromanden hlium na uhlk a kyslk, okolo jadra vak pokrauje spaovanie vodka. Niektor erven obry s zahalen do prachovho mraku, ktor ich jasnos zniuje. asto s premennmi hviezdami, najm pulzujcimi. Pulzuj len vrchn vrstvy hviezdy. Ovea astejie s zastpen v guovch hviezdokopch ako v otvorench hviezdokopch. Po odhoden vonkajch vrstiev prechdzaj erven obry do alieho tdia - planetrnej hmloviny.

erven obor

55

Pozri aj
Modr obor erven trpaslk Nadobor erven nadobor

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu erven obor

Jasn obor

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry

Jasn obor Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV) Jasn obry s hviezdy triedy svietivosti II Yerkesovej klasifikcie. S to hviezdy prechodnho typu medzi obrami a nadobrami. Medzi najznmejie jasn obry patria: Adara ( Canis Majoris): modrobiely jasn obor typu B Pherkad ( Ursae Minoris): biely jasn obor typu A Sargas ( Scorpii): ltobiely jasn obor typu F Dabih ( Capricornis): lt jasn obor typu G Alphard ( Hydrae): oranov jasn obor typu K Rasalgethi ( Herculis): erven jasn obor typu M

56

Pozri aj
Nadobor Obor (hviezda) erven obor Spektrlna klasifikcia

Nadobor

57

Nadobor

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV)

Nadobor

58

Nadobor je vemi vek hviezda s hmotnosou 10 50 hmotnost Slnka.

Pozri aj
erven nadobor Modr nadobor Hyperobor

Poloha nadobrov v H-R diagrame

Modr nadobor
Modr nadobor je obor, hviezda spektrlneho typu O. Tieto hviezdy s extrmne horce a jasn, s povrchovou teplotou od 20000 do 50000C. Ich hmotnos je obyajne od 10 do 50hmotnost Slnka na HRD a ich priemer dosahuje 1000priemerov Slnka. S to vemi zriedkav hviezdy a patria medzi najhorcejie, najvie a najjasnejie v znmom vesmre. Z modrho nadobra sa me sta erven nadobor, ak sa jadrov reakcia z akhokovek dvodu spomal.

Potaom vygenerovan obrzok hviezdy Rigel zo vzdialenosti 1 AU

Pozri aj
Modr obor erven nadobor

Porovnanie vekost Gamma Orionis, Algol, a Slnka.

erven nadobor

59

erven nadobor
erven nadobor je obrovsk hviezda spektrlneho typu M. Je jednm zo zverench tdi vvoja vemi hmotnch hviezd. Prkladom ervenho nadobra je Antares. erven nadobry vznikaj z hmotnch hviezd hlavnej postupnosti po vyhoren vodkovch zsob v ich jadrch. Po vyhoren vodka sa povrchov vrstvy tchto hviezd zan rozpna, priom hviezda najprv prejde do tdia ervenho obra a a potom do tdia nadobra. Nadobor m priemer niekokostonsobne v ne Slnko, ale jeho vonkajie vrstvy s extrmne riedke. Kvli nzkej povrchovej teplote svieti ervenm svetlom. V jadre nadobra me prebieha spaovanie ach prvkov a po elezo. Nadobry nakoniec zanikaj ako supernovy.

Betelgeuze

Pozri aj
Modr nadobor erven obor Nadobor

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu erven nadobor

lt nadobor

60

lt nadobor
lt nadobor je hviezda nadobor spektrlneho typu F alebo G.[1] Tieto hviezdy s zvyajne 15 a 20-nsobne hmotnejie ako Slnko. Podobne, ako kad in nadobor, aj hviezdy tohto typu s starie a kolu medzi modrou a ervenou fzou v zvislosti od chemickch prvkov, ktor sa spotrebvaj v ich jadrch. A doteraz sa predpokladalo, e iba mlo nadobrov strvi dlh as v prechodnej ltej fze. Tieto systmy mu by pvodcami vzcnych supernov prepojench so ltmi nadobrami. Boli zisten iba dve takto supernovy - z viny nadobrov sa stva supernova v modrej (horcej) fze alebo ervenej (studenej) fze.

Referencie
[1] Chiosi, Cesare Maeder, Andre: The evolution of massive stars with mass loss. In: Annual review of astronomy and astrophysics 24 (1986), s. 366. Bibcode: 1986ARA&A..24..329C (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1986ARA& A. . 24. . 329C)

. DOI: 10.1146/annurev.aa.24.090186.001553 (http://dx.doi.org/10.1146/annurev.aa.24.090186.001553).

Pozri aj
Astronomick portl

Nadobor Supernova Spektrlna klasifikcia

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Yellow supergiant (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:yellow_supergiant?oldid=348601852) na anglickej Wikipdii.

Hyperobor

61

Hyperobor

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV)

Hyperobor

62

Hyperobor je masvna hviezda, via ako nadobor, s hmotnosou do 100 hmotnost Slnka, dosahujcou teoretick hranicu hmotnosti hviezdy, o je 120 hmotnost Slnka, pretoe pri vej hmotnosti u nie je mon dosiahnu rovnovhu hviezdy a hviezda by produkovala toko energie, e by dolo k jej rozpadu. Hyperobri s najsvietivejie hviezdy, ich jasnos dosahuje miliardy svietivost Slnka a ich teplota od 3.500 do 35.000 K. Existuj 1 a 3 miliny rokov predtm, ako vybuchn ako supernova alebo hypernova. Predpoklad sa, e po vbuchu hyperobra ako supernova alebo hypernova zo zvyku hviezdy ostane ierna diera.

Porovnanie Slnka a VY Canis Majoris, o je najvia znma hviezda

lt hyperobor
lt hyperobor, vo veobecnosti, je masvna hviezda z rozrenou atmosfrou, ktor me by klasifikovan od neskorch A do K, s hmotou pribline 20 a 50-nsobku hmoty Slnka. lt hyperobry, podobne ako R Cassiopeiae v shvezd Kasiopeja, boli pozorovan kvli periodickm erupcim, ktorch vsledkom bolo periodick alebo pokraujce zahmlievanie hviezdy. Javia sa ako extrmne zriedkav hviezdy vo vesmre. Kvli vekej rchlosti spotrebovania jadrovho paliva, vinou zostvaj v hlavnej postupnosti niekoko milinov rokov predtm ako sa sami zniia a zmenia na masvnu supernovu alebo hypernovu.

Vntorn truktra
Vzhadom na sasn fyziklne modely hviezd, lt hyperobor me obsahova konvektvne jadro obklopen rdioaktvnou znou, o je protikladom hviezd vekosti Slnka, ktor pozostvaj z rdioaktvneho jadra obklopenho konvektvnou znou.[1] Vaka extrmne vysokmu tlaku v jadrch ltch hyperobrov, asti jadra, prpadne cel jadro je tvoren z degenerovanho plynu.

Chromosfra
Vaka absoltnej vekosti tchto hviezd, navye so silnm magnetickm poom a vekm uvoovanm energie, lt hyperobry s menej efektvne v udriavan povrchovho materilu ako in druhy hviezd. Z toho dvodu maj vemi vek, rozren atmosfru. Niekedy je mon identifikova disk prachu a plynu, ktor poskytuje monos vzniku planetrnych sstav okolo tchto hviezd.

Znme lt hyperobry
R Cassiopeiae V382 Carinae HD 217476 (tie v shvezd Kasiopeja, V509 Cas)[2] HR 8752 IRC+10420

lt hyperobor

63

Referencie
[1] Seeds, Michael A., Astronomy: The Solar System and Beyond, Brooks/Cole 2005 [2] BBC - h2g2 - Constellations: Cassiopeia 'the Boastful Queen' (http:/ / www. bbc. co. uk/ dna/ h2g2/ A27746869)

Pozri aj
Astronomick portl

Hyperobor

Extern odkazy
Milniov vbuch hviezdy R Cassiopeiae (http://www.aas.org/publications/baas/v34n4/aas201/1007.htm)
(po anglicky)

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Yellow hypergiant (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:yellow_hypergiant?oldid=326042116) na anglickej Wikipdii.

Modr tulk (hviezda)

Modr tulk je hviezda typu modr obor, ktor vysokou rchlosou opa nau Galaxiu.

Opustenie Galaxie
Je predpoklad, e takto hviezda bola sasou trojitho hviezdneho systmu, ktor prechdzal blzko centrlnej iernej diery. T svojou gravitciou jednu pritiahla, a tm dodala zvynm dvom vek rchlos, priom posledn hviezda zrchlila viac a zhltla predchdzajcu. Tm zskala potrebn hmotnos a teplotu, aby mohla opusti Galaxiu.

CH hviezda

64

CH hviezda
CH hviezda je hviezda, ktor sa vyznauje prtomnosou vemi silnch CH absorpnch iar v svojom spektre. Patria tu hviezdy populcie II, o znamen e ich vek je v porovnan s inmi hviezdami priemern, obsahuj mlo kovov a ich jas v porovnan s C-N uhlkatmi hviezdami je podpriemern. Mnoh znme CH hviezdy patria medzi dvojhviezdy a predpoklad sa, e vetky CH hviezdy mu by dvojhviezdami. Podobne ako briov hviezdy, s pravdepodobne vsledkom premiestnenia hmoty z bvalej klasickej uhlkatej hviezdy, z ktorej sa stal biely trpaslk.

Pozri aj
Biely trpaslk

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku CH star [1] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Ach_star?oldid=333976158

Hviezda typu S
Hviezdy typu S (alebo S-hviezdy) s hviezdy za hranicou 0,04pc od centra naej Galaxie. S-hviezdy nepatria svojm spektrlnym typom do zvynej hviezdnej populcie. Nie s to jasn erven ani modr obry, typick pre centrum Galaxie, ale modr hviezdy hlavnej postupnosti. Z fotometrickch a spektroskopickch meran sa zistilo, e s to obyajn hviezdy hlavnej postupnosti prevane spektrlneho typu B0B9 MS.

Urovanie hmotnosti centrlnej iernej diery

S-hviezdy hraj hlavn rolu pri urovan hmotnosti centrlnej iernej diery. S to toti najbliie pozorovan hviezdy blzko centrlnej iernej diery, priom z orbitlnych elementov ich drh sa d vypota hmotnos centrlnej iernej diery. Astronmovia s schopn namera priamym pozorovanm dve zloky polohy S-hviezd. Pozorovanm v ase je mon vypozorova dve zloky rchlosti, tretia zloka sa d zska meranm dopplerovskho posunu spektra. Tento typ hviezd m vek orbitlnu rchlos a obieha po relatvne malch drhach, z toho dvodu je mon pozorova aj zmenu rchlosti. Tm sa zska informcia potrebn na spotanie drhy pozorovanej hviezdy. Oblas vskytu tchto hviezd je zhruba vymedzen polomermi niekokch svetelnch hodn a 0,04pc od centrlnej iernej diery. Pvod S-hviezd je nejasn, zhoda panuje iba v tom, e v tesnej blzkosti centrlnej iernej diery nemohli vznikn tandardnou cestou.

Premenn hviezda

65

Premenn hviezda
Premenn hviezda je hviezda, ktorej jasnos a prpadne aj spektrum sa men v pravidelnch alebo nepravidelnch intervaloch. Zmeny jasnosti mu ma prinu vo fyziklnych zmench na samotnej hviezde (fyziklne premenn), alebo me s len o nsledok zkrytu v sstave dvojhviezd i natanie rznych nepravidelnch truktr na hviezde smerom k pozorovateovi (geometrick premenn). Prv znma premenn hviezda je Mira Ceti, ktor pozoroval v roku 1596 David Fabricius. Hviezda Algol bola znma ete skr, no pri nej sa premenlivos potvrdila a v roku 1667. Vaina hviezd m takmer kontantn svetelnos. Nae Slnko je dobrm prkladom hviezdy, kde dochdza k relatvne malm odchlkam jasnosti (zvyajne okolo 0.1% poas 11-ronho slnenho cyklu). U vekho potu hviezd vak dochdza k vznamnm zmenm svetelnosti, a prve takto hviezdy sa nazvaj premenn hviezdy.

Zkladnou charaketristikou premennej hviezdy je krivka svetelnch zmien. Zmeny jasnosti mu by rdovo len v desatinch magnitdy, ale mu by aj vie ako 10 magnitd. Interval zmien me by od desatiscin sekundy (pulzary) po cel roky a desaroia (rekurentn novy).

Medzi premenn hviezdy patr aj jedna z najznmejch hviezd na nonej oblohe, Polrka

Pozorovanie premennch hviezd

Premenn hviezdy s vo veobecnosti analyzovan pomocou fotometrie a fotospektrometrie. Pozorovaniami ich jasnost, ktor s porovnvan s nepremennmi hviezdami znmych hviezdnych vekost, je mon vytvori sveteln krivku. Pre pravideln premmen hviezdy me by perida premeny a jej amplitda vemi presne stanoven; pre vea premench hviezd sa vak tieto veliiny asom pomaly menia, prpadne sa menia len medzi viacermi vybranmi hodnotami. Vrcholy jasnosti na svetelnej krivke sa nazvaj maxim, zatia o najniie hodnoty krivky s znme ako minim.

Fyziklne premenn
Fyziklne premenn s hviezdy, ktor maj intrinzick, vntorn povahu premennosti svojej svetelnosti, to znamen, e hviezda sama sa stva jasnejou a tmavou. Tto kategria me by alej rozdelen na podskupiny: pulzujcich a kataklizmatickch (alebo eruptvnych) premennch. Prklady typov spomedzi tchto tried s uveden niie.

Pulzujce premenn
Cefeidy Jednm z najvznamnejch typov premennch hviezd s cefeidy, lt obri, ktor pulzuj vo vemi pravidelnch peridach. S pomenovan poda Cephei, prvej objavenej premmennej hviezdy tohto typu, a maj peridy od jednho da a po niekoko tdov. Cefeidy s dleit, pretoe s typom tzv. tandardnch sviec. Ich svietivos je priamo zvisl na ich peride premennosti, tie s malou zvislosou na metalicite. m dlhia je pulzan perida, tm jasnejia bva hviezda. Ke sa pre cefeidu vykalibruje vzah medzi peridou a svietivosou, znamen to, e pozorovanm peridy cefed, priamo

Premenn hviezda dostvame aj ich svietivos. Ich vzdialenos je potom ahko dopotaten zo zdanlivej hviezdnej vekosti. Pozorovania cefed s vemi dleit pre stanovovanie vzdialenost galaxi vntri naej loklnej skupiny galaxi. Premenn typu W Virginis Tieto premenn s vemi podobn cefeidm, ale patria do populcie II a tak maj niiu metalicitu a preto nepatrne in vzah perida-svietivos. Niekedy sa oznauj ako Cefeidy typu II. Premenn typu Scuti Premenn typu Scuti s podobn cefeidm, ale trochu slabie a s kratmi peridami. Kedysi boli nazvan ako trpaslie cefeidy. asto sa vyznauj znsobenmi peridami, ktor vytvraj vemi zloit sveteln krivky. Premenn typu RR Lyrae Tieto hviezdy s mierne podobn cefeidm, ale nie s tak svietiv. S starie ako cefeidy, patria do populcie II. Obvykle sa vyskytuj v guovch hviezdokopch, a v minulosti boli niekedy oznaovan ako kopov cefeidy. Maj tie vemi dobre stanoven vzah perida-svietivos, a teda s vhodn indiktory pre vzdialenosti. Premenn typu RV Tauri Tieto premenn hviezdy s lt nadobri, ktor maj meniace sa hlbok a plytk minim. Toto kolsanie dvojakch vrcholov m typicky peridu medzi 30 a 100 dami. Znsobenm tejto premenlivosti mu nasta dlhodob zmeny perid poas niekokch rokov. Premenn typu Mira Ceti Premenn typu Mira Ceti s vemi chladn erven nadobri, ktor sa podrobuj vemi vekm pulzcim. Poas perid zvyajne niekokch mesiacov, sa mu zjasni o niekoko magnitd pred ich alm pokraujcim slabnutm. Samotn Mira Ceti, tie znma ako (Omikron) Ceti, ktor prepoiala celej skupine nzov, kole v jasnosti z takmer druhej magnitdy a slabne a po deviatu magnitdu. Polopravideln premenn Polopravidelnmi premennmi s zvyajne erven nadobri. Skupina tchto premennch me obas vykazova jednoznan peridu, ale taktie prechdza cez peridy nepravidelnch premien. Najznmej znmy prklad je polopravideln premenn Betelgeuse, ktorej zdanliv hviezdna vekos sa men od 0.2 do 1.2. Nepravideln premenn Zvyajne ide o ervench nadobrov. Niekedy maj nznak periodicity.

66

Mira na zbere z Hublovho vesmrneho teleskopu

Premenn hviezda

67

Kataklizmatick (eruptvne) premenn

Supernovy Supernovy s kataklizmatick (eruptvne) premenn hviezdy, s to jedny z najenergetickejch udalost vo vesmre. Supernova me v krtkom ase uvoni toko energie ako cel galaxia. Supernovy mu by nsledkom zniku mimoriadne masvnych hviezd, mnohonsobne hmotnejch ako Slnko. Takisto mu vznikn pri prenose hmoty na bielych trpaslkov. Absoltna svietivos neskorie menovanho spsobu je zvisl na vlastnostiach svojej svetelnej krivky, take tieto supernovy mu pomc pri zisovan vzdialenost inch galaxi. Novy Novy s takisto vsledkom dramatickch explzi, ale na rozdiel od Supernova na pokraji galaxie NGC 4526 supernov nemaj za nsledok detrukciu pvodnej hviezdy. Vytvraj sa v blzkych binrnych sstavch a vbuchy sa mu opakova s peridov od dekd do storoia, i tiscroia. Nova Cygni 1975 bola ostatnou vemi jasnou novou v naej galaxii, dosiahla jasnos a druhej magnitdy. Novy s kategorizovan ako rchle, pomal alebo vemi pomal, zavis to na sprvan ich svetelnej krivky. Trpaslie novy Trpaslie novy s dvojhviezdy, kde pri prenose hmoty medzi komponentami dochdza k pravidelnm vzplanutiam. Poznme tri typy trpaslich nov: hviezdy typu U Geminorum, ktor maj vbuchy trvajce zhruba 5-20 dn nasledovan tichou peridou typicky niekokosto rokov; hviezdy typu Z Camelopardalis, pri ktorch boli pozorovan obasn ploiny zjasnenia (na svetelnej krivke) nazvan zastvky, trvajce dobu niekokch normlnych perid, niekde na ceste medzi maximom a minimom jasnosti; a hviezdy typu SU Ursae Majoris, pri ktorch s pozorovan frekventovan mal vbuchy, no takisto aj zriedkavejie vek vbuchy. Hviezdy typu R Coronae Borealis Aj ke s klasifikovan ako eruptvne premenn hviezdy, u tchto hviezd nedochdza k periodickm zjasneniam; namiesto toho udruj vinu asu maximlnu jasnos, ale po nepravidelnch intervaloch nhle zoslabn o mnoho magnitd. Pomaly potom v pribehu niekokch mesiacov, o rokov zskavaj nasp pvodn maximlnu jasnos. Za zdroj tohto kolsania jasnosti s povaovan epizdy formovania prachu v atmosfre hviezdy. Po tom, o sa vytvor prach a premiestni sa alej od hviezdy, eventulne ochladne pod teplotu kondenzcie prachu, v bode ktorom sa potom vytvor mrano nepriesvitnho prachu, o spsob, e pokles jasnosti pozorovanej hviezdy.

Premenn hviezda Vzplanujce hviezdy Znme tie ako hviezdy typu UV Ceti s tieto vemi slab hviezdy hlavnej postupnosti, u ktorch dochdza k pravidelnm zbleskom. Zvyuj svoju jasnos a o dve magnitdy v priebehu niekokch seknd a potom oslabuj na normlu jasnos v priebehu polhodiny alebo menej. Premenn hviezdy typu T Tauri Ide o mlad hviezdy s protoplanetrnymi diskami, ktorch premennos je pravdepodobne spsoben rznymi nestabilitami v disku ako aj v ich atmosfre.

68

Geometrick premenn
Zkrytov dvojhviezdy
Zmeny jasnost u geometrickch premennch hviezd, ako s pozorovan pozemskmi pozorovatemi, s vyvolan externmi zdrojmi. Jednou z najbenejch prin bva prtomnos druhej hviezdnej spolonice tak, e obidve spolu vytvraj dvojhviezdu. Ak Hviezda T Tauri s tieto pozorovan z uritch uhlov, jedna hviezda me zakryje druh, m zaprin znenie ich spolonej vizulnej jasnosti. Jedna z najznmejch zkrytovch premennch dvojhviezd je Algol, in nazvan aj Persei.

Planetrne zkryty
Hviezdy s planetrnymi sstavami sa mu takisto prejavova zmenami jasnosti, ak sa ich planty dostan medzi Zem a dan hviezdu. Tieto zmeny s ovea menie ako the s hviezdnymi spolonicami a s detekovaten iba pri mimoriadne presnch pozorovaniach.

Rotujce hviezdy
Hviezdy s rozmernmi slnenmi kvrnami mu vykazova znan rozdiely v jasnosti pri rotcii a do zornho poa sa dostvaj striedavo jasnejie a tmavie (kvrny) oblasti.

Zaclonen premenn
Vemi zriedkavm typom premennej hviezdy bva hviezda, ktorej jas je doasne znen kvli reflexnej hmlovine, ktor pred ou prechdza.

Pomenovanie premennch hviezd

Hlavn lnok: Oznaenie premennch hviezd V danom shvezd je prvm objavenm premennm hviezdam priraden oznaenie psmenami R a Z, napr. R Andromedae. (Tento systm pomenovania bol vyvinut Friedrichom Argelanderom, ktor si vimol, e vea premennch hviezd je ervench a preto zaal oznaova premenn hviezdy od psmena R ako rot (erven).) A sa min jednotliv psmen, pouij sa pre oznaenie alch objavench premennch v danom shvezd dvojice RR a RZ, SS a SZ, a tak alej a po ZZ , napr. RR Lyrae. Neskorie objavy pouvaj nepouit dvojice AA a AZ, BB a BZ, a postupne po QQ a QZ (J sa vynechva). A sa vyerp tchto 334 kombinci, premenn s oznaen poda poradia objavu a prirad sa im prefix V, napr. V1500 Cygni.

Premenn hviezda

69

Pozri aj
Oznaenie premennch hviezd Zoznam znmych premennch hviezd.

Extern odkazy
Americk asocicia pozorovateov premennch hviezd [1] (po anglicky)

Referencie
[1] http:/ / www. aavso. org

Nepravideln premenn hviezda

Nepravideln premenn hviezda je typ premennej hviezdy, ktorej zmeny jasnosti nevykazuj iadnu periodicitu. Tieto premenn hviezdy sa delia na dve skupiny. Eruptvne premenn hviezdy Pulzujce premenn hviezdy

Polopravideln premenn hviezda

Polopravideln premenn hviezdy je typ pulzujcich premennch hviezd. S to obry alebo nadobry prechodnho a neskorho spektrlneho typu vykazujce znan periodicitu v zmench ich jasnosti, sprevdzan alebo niekedy preruovan rznymi nepravidelnosami. Perida sa pohybuje v rozsahu od 20 do viac ako 2000 dn, zatia o tvar svetelnch kriviek me by odlin v kadom cykle. Amplitda zmien me dosahova od niekoko stotn magnitd do niekokch magnitd, obyajne vak 1 2 magnitdy vo V filtri.

70

Pozostatky
Biely trpaslk

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos

Biely trpaslk (MV) Biely trpaslk (trpaslk je tu neivotn slovo, preto je v mn. sle biele trpaslky, nie bieli trpaslci) je astronomick objekt, ktor vznikne po skonen existencie hviezdy s malou alebo strednou hmotnosou. Tieto hviezdy nemaj dostaton hmotnos na zaplenie termonuklernej reakcie na spaovanie uhlka, stan sa z nich erven obry, odhodia svoje vonkajie vrstvy a zostane z nich inertn jadro zloen prevane z uhlka a kyslka. Biely trpaslk predstavuje prve toto obnaen jadro hviezdy.

71

Fyziklne charakteristiky
Je to hviezda malch rozmerov a vysokej povrchovej teploty, spektrlneho typu B a G, s absoltnou jasnosou o 8-12m slabou v porovnan s absoltnou jasnosou normlnych hviezd hlavnej postupnosti rovnakho spektrlneho typu. Polomery bielych trpaslkov dosahuj obyajne iba stotinu a tiscinu polomeru Slnka; svojimi rozmermi sa blia skr k plantam ne k hviezdam. Hmotnos znmych bielych trpaslkov je 0,3 a 1,2 M. Medzi polomerom a hmotnosou bielych trpaslkov je jednoznan vzah: m je hmotnos bieleho trpaslka via, tm je jeho polomer men. Z tohto vzahu vyplva teoretick odvoden horn hranica hmotnosti bielych trpaslkov, ktor dosahuje pribline 1,4 M (Chandrasekharova medza). Z malho rozmeru pri uvedenej hmotnosti vyplva mimoriadne vysok hustota, dosahujca 106 g.cm-3; v centrlnych astiach bieleho trpaslka mus by hustota ete 5 a 10-nsobne vyia. Gravitan zrchlenie na povrchu dosahuje 108 cm. s-2, nikov rchlos z povrchu je okolo 4000 km. s-1. Atmosfra a fotosfra takej hviezdy s vemi hust, ich hrbka vak nepresahuje niekoko desa metrov.
Srius A a Srius B

V plantarnych hmlovinch (ako naprklad v tejto NGC 246) je asto vo vntri biely trpaslk

Z nzkej svietivosti a vysokej hustoty vyplva, e vo vntornch oblastiach bieleho trpaslka sa u vetky jadr vodka premenili termonuklernymi reakciami na hlium, uhlk a aie prvky a e vodk me by u len v jeho tenkej atmosfre. Vntro bieleho trpaslka m teplotu okolo 10 mil. K a je bez jadrovch zdrojov energie. Rovnovha sa udruje tm, e jeho ionizovan plyn sa stal pri vysokch hustotch degenerovanm plynom s vnimkou tenkej povrchovej vrstvy (hbka degenercie). Biely trpaslk tak patr medzi degenerovan hviezdy. Biely trpaslk iari najm zo zsob tepelnej energie, nahromadench v predchdzajcich tdich svojho vvoja. Jeho teplota trvale kles, celkov as chladnutia trv okolo 1 mld. rokov.

Vskyt
Biely trpaslk je zverenm tdiom vvoja obyajnch hviezd pomerne malej hmotnosti. Znmych je niekoko tisc pomerne blzkych bielych trpaslkov; vo vekch vzdialenostiach sa d, vzhadom na jeho nzku svietivos, ako objavi. Odhaduje sa, e v celej Galaxii je asi 10 mld. bielych trpaslkov, t. j. potom 3-10% hviezd Galaxie. Prvm znmym bielym trpaslkom je Srius B (sprievodca hviezdy Srius) s charakteristikami: polomer 5400 km (0,85 polomeru Zeme), hmotnos 1,2 M, absoltna vizulna jasnos 11,25m, stredn hustota 2,5. 106 g.cm-3, povrchov teplota 32000 K, gravitan zrchlenie na povrchu 4,5.108 cm. s-2. Sirius B je tie naim najblim bielym trpaslkom vo vzdialenosti 8,6 svetelnho roka od Slnka.

Biely trpaslk K bielym trpaslkom patr pravdepodobne aj skupina DC trpaslkov.

72

Pozri aj
Hned trpaslk erven trpaslk Spektrlna klasifikcia vvoj hviezd
Tento lnok alebo jeho as obsahuje heslo z Encyklopdie astronmie s lskavm dovolenm autorov a podporou SZAA.

ierny trpaslk
ierny trpaslk je zvyok hviezdy o vekosti Slnka, z ktorej ostal biely trpaslk a postupne sa ochladil na teleso, ktor emituje iba iarenie ierneho telesa. V sasnosti nie je znmy iadny ierny trpaslk v naom vesmre, pretoe vesmr neexistuje dostatone dlh dobu na to, aby nejak vznikol.

Neutrnov hviezda
Neutrnov hviezda je vesmrny objekt, ktor vznikne po vbuchu supernovy. Je to degenerovan hviezda z neutrnovho plynu, zveren tdium vvoja hmotnch hviezd. Ak neutrnov hviezda rotuje a vysiela pritom rchle zblesky iarenia, hovorme o pulzare. Jej hmotnos je via, ako 1,4 hmotnosti Slnka, ale menia, ne 4 hmotnosti Slnka. Po prekroen 4-nsobku hmotnosti Slnka (tto hranica je znma ako Oppenheimerova-Volkoffova medza, by gravitan kolaps hviezdy pokraoval a do vzniku iernej diery.

Zloenie
Neutrnov hviezdy s zloen z materilu s extrmnou hustotou, prevane z neutrnov. Tento materil vznik pri vbuchu supernovy extrmnym tlakom, ktor spsob zatlaenie elektrnov do atmovch jadier a nslednou premenou protnov na neutrny. Neutrnov hviezdy maj priemer 10-30kilometrov. Obrovsk hmotnos hviezdy stlaen do takho malho objemu znamen obrovsk hustotu, ktor dosahuje vie hodnoty ne 1014 g/cm3. Tlak degenerovanho neutrnovho plynu psob proti obrovskej vlastnej gravitcii a zabrauje aliemu gravitanmu kolapsu.

Prierez neutrnovou hviezdou

Vskyt

Umeleck predstava dvojhviezdy, priom jedna zo zloiek je neutrnov hviezda, na ktor dopad hmota druhej zloky

Odhaduje sa, e v naej Galaxii sa nachdza okolo 30 milinov neutrnovch hviezd. Pozorovanie osamotench neutrnovch hviezd je ak, pretoe maj len vemi mal povrch a to z nich rob vemi slab objekty. astejie s pozorovan ako zloky neutrnovej dvojhviezdy. Pokia je druh len dvojhviezdy plazmov hviezda, silnou gravitciou neutrnovej hviezdy je z nej strhvan plazma a vytvra okolo neutrnovej hviezdy akrny disk s

Neutrnov hviezda vysokm uhlovm momentom. Plazma dopadajca na povrch disku prpadne a na povrch samotnej neutrnovej hviezdy sa prejavuje emisiou rntgenovho iarenia a systm sa prejavuje ako rntgenov dvojhviezda.

73

Pulzar
Pulzary s rotujce neutrnov hviezdy, ktor meme pozorova ako zdroje elektromagnetickho iarenia. Intenzita iarenia sa men s pravidelnou peridou, o sa zdvoduje rotciou hviezdy. Neutrnov hviezda sa toti to tak rchlo, e odstrediv sila tvaruje iarenie, ktor hviezda emituje, do kuelov pri rovnku, ktor pravidelne, ako majk, zasahuj urit as vesmru. Z toho dovodu nememe vidie vetky existujce pulzary, aj keby boli pomerne blzko, ale len tie, ktorch kuely ns pri otan zasahuj. Pulzary po prvkrt odhalili na rdiovch vlnovch dkach Jocelyn Bell a Antony Hewish v roku 1967, no odvtedy u boli njden aj v rntgenovom a gama iaren. Za tto prcu dostal Hewish v roku 1974 Nobelovu cenu. Astronmovia dnes poznaj tri triedy pulzarov, ktor sa odliuj zdrojom energie, ktor dodva energiu ich iareniu: Pulzary pohan rotciou, pri ktorch dodva energiu iareniu strata rotanej energie hviezdy. Rntgenov pulzary, pri ktorch je zdrojom energie gravitan potencilna energia nahromadenej hmoty. Magnetary, pri ktorch je zdrojom energie rozpad extrmne silnho magnetickho poa. Hoci vetky tri triedy tvoria neutrnov hviezdy, ich pozorovaten sprvanie a zkladn fyzika s odlin. Aj medzi nimi vak existuj spojenia. Naprklad rntgenov pulzary s pravdepodobne star pulzary pohan rotciou, ktor u stratili vinu svojej energie a stali sa znova viditen po tom, o ich sprievodn hviezdy expandovali a zaali presva hmotu na neutrnov hviezdu. Proces nahromadenia hmoty me nsledne prenies dostatok uhlovej hybnosti na neutrnov hviezdu a recyklova ju na rotciou pohan milisekundov pulzar.

Zloen, opticko/rntgenov obrzok pulzaru Krabia hmlovina, ktor ukazuje okolit plyny v hmlovine, ktor s rozvren psobenm magnetickho poa a iarenia pulzaru.

Pulzar v shvezd Plachty

Vznamn pulzary
Prv rdiov pulzar, CP 1919 (dnes znmy ako PSR B1919+21), s pulzovou peridou 1,337 sekundy a pulzom 0,04 sekundy, bol objaven v roku 1967. Obrzok nazvan 100 postupnch pulzov z pulzaru CP 1919 sa objavil na prednej strane albumu Unknown Pleasures skupiny Joy Division. Prv dvojit pulzar, PSR B1913+16, potvrdzuje veobecn teriu relativity a dokazuje existenciu gravitanch vn. Prv milisekundov pulzar, PSR B1937+21. Prv Rntgenov pulzar, Cen X-3. Prv milisekundov Rntgenov pulzar, SAX J1808,4-3658.

Pulzar Prv pulzar s plantami, PSR B1257+12. Prv dvojit pulzarov binrny systm, PSR J0737-3039. Magnetar SGR 1806-20 vyprodukoval najv vbuch energie v Mlienej ceste, ak bol kedy experimentlne zaznamenan, 27. decembra 2004.

74

Pozri aj
Zoznam pulzarov Zoznam rntgenovch pulzarov

Magnetar
Magnetar je neutrnov hviezda, ktorej hlavnm prejavom je extrmne siln magnetick pole. Rozpad nestabilnej kry magnetaru doprevdza mohutn vysokoenergetick vboje, najm rntgenovch lov a gama iarenia. Tieto objekty predpovedali Robert Duncan a Christopher Thompson v roku 1992. Poas desaroia bola magnetarov hypotza akceptovan ako mon fyziklne vysvetlenie pozorovanch objektov ako s SGR (Soft gamma repeater) a AXP (Anomalous X-Ray Pulsar).

Vplyv extrmne silnho magnetickho pola

Magnetick pole magnetaru siln cca 10 GT (Giga Tesla) doke na vzdialenos 1000 km zdeformova atmy v ivej hmote, teda zaprini smr akhokovek ivho organizmu.

75

Specialna kompaktna hviezda

Q-hviezda
Q-hviezda (tie znma ako siv diera) je hypotetick typ kompaktnej, akej neutrnovej hviezdy so pecilnym typom hmoty. Nzov Q-hviezda neznamen quarkov hviezdu a asto sa zamiea s hviezdnou iernou dierou. Kandidtom na takto kompaktn objekt je V404 Cyg. Typy Q-hviezd: Q-ball[1] B-ball, je stla Q-ball s vekm barynovm slom B. Existuj v neutrnovch hviezdach, ktor absorbovali Q-ball.[1]

Referencie
[1] Properties and signatures of supersymmetric Q-balls (http:/ / xxx. lanl. gov/ abs/ hep-ph/ 0612159), Alexander Kusenko, 2006

Pozri aj
ierna diera Hviezdna ierna diera Quarkova hviezda

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Q star (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:q_star?oldid=355256965) na anglickej Wikipdii.

Boznov hviezda

76

Boznov hviezda
Boznov hviezda je hypotetick astronomick objekt sformovan z astc nazvanch bozny (ben hviezdy s sformovan z ferminov). Aby mohol takto typ hviezdy existova, mus existova stabiln typ boznu s malm obsahom hmoty. Od roku 2002 neexistuje iaden vznamnej dkaz, ktor by podporoval existenciu takchto hviezd. Avak, teoreticky sa daj zisti pomocou pozorovania gravitanej radicie vyarovanej dvojicou navzjom sa obiehajcich boznovch hviezd.[1] [2] Boznov hviezdy mohli vznika pri gravitanom zrten v prvotnch fzach vekho tresku.[3] Prinajmenom v terii, supermasvna boznov hviezda me existova v jadre galaxie a tm sa mu vysvetli mnoh vlastnosti aktvnych galaktickch jadier.[4] Tieto hviezdy boli tie navrhnut ako kandidti na objekty tmavej hmoty.[5]

Pozri aj
Tmav hmota

Referencie
[1] SCHUTZ, Bernard F. (2003). Gravity from the ground up, 3rd, Cambridge University Press. ISBN 0521455065. [2] Palenzuela, C.; Lehner, L.; Liebling, S. L. (2008). "Orbital dynamics of binary boson star systems". Physical Review D 77 (4): 044036. DOI: 10.1103/PhysRevD.77.044036 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1103/ PhysRevD. 77. 044036). [3] Madsen, Mark S.; Liddle, Andrew R. (1990). "The cosmological formation of boson stars". Physics Letters B 251 (4): 507. DOI: 10.1016/0370-2693(90)90788-8 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1016/ 0370-2693(90)90788-8). [4] Torres, Diego F.; Capozziello, S.; Lambiase, G. (2000). "Supermassive boson star at the galactic center?". Physical Review D 62 (10): 104012. DOI: 10.1103/PhysRevD.62.104012 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1103/ PhysRevD. 62. 104012). [5] Sharma, R.; Karmakar, S.; Mukherjee, S.. Boson star and dark matter (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2008arXiv0812. 3470S). arXiv. prstup: 2009-04-22.

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Boson star (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:boson_star?oldid=361551704) na anglickej Wikipdii.

Gravahviezda

77

Gravahviezda
Gravahviezda (angl. gravastar) je hypotetick astronomick objekt, predpovedan astrofyziklnou teriou, navrhnutou Pawlom Mazurom a Emilom Mottolom. Tto teria by mohla nahradi teriu iernych dier. Teria gravahviezd predpoklad, e namiesto toho, aby sa hviezda zrtila do jedinho priestorovho bodu s nekonenou hustotou, prejde priestor ako tak fzovm prechodom, zabraujcim aliemu zrteniu a transformuje sa do podoby sfrickho przdna obklopenho uritm druhom extrmne hustej hmoty. Tto teria je pomerne nov, a zatia vzbudila medzi astrofyzikmi iba mal zujem. Nedostatok zujmu svis s tm, e tento koncept vyaduje prijatie vemi pekulatvnej terie kvantovej gravitcie, ale pritom prina iba obmedzen vhody oproti terii iernych dier. A okrem toho ani v rmci kvantovej terie gravitcie neexistuje iadny nevyhnutn dvod na to, aby sa priestor sprval presne tak, ako predpokladaj Mazur s Mottolou poda dostupnch informci teda teria kvantovej gravitcie teriu gravahviezd sce nevyluuje, ale ani ju nevyaduje. Pvod oznaenia je jednoduch: Hviezda, ktor je tvoren GRAvitanm Vkuom. Mazur s Mottolou si vimli, e gravahviezdy by boli rieenm informanho paradoxu: zatia neexistuje vysvetlenie pre obrovsk mnostvo entropie, ktor je iernym dieram prisudzovan (ierna diera m zjavne bilinkrt viac entropie, ako hviezda, z ktorej sa sformovala). Nikde vo vntri iernej diery pritom nevieme njs miesto, kde by tto entropia mohla existova. Predpoklad sa, e gravahviezdy maj vemi mal mnostvo entropie, o tento problm riei. Zrod gravahviezd by mohol by prinou pozorovanch zbleskov gama iarenia, m sa teria gravahviezd stva alou z mnohch pekulatvnych teri, ktor sa tento fenomn snaia vysvetli. Predpoklad sa, e priestor vo vntri gravahviezdy by bol extrmne zakriven a obklopen bublinou neuveritene hustej a odolnej hmoty, nachdzajcej sa vo fze Bose-Einsteinovho kondenztu. Mazur a Mottola dokonca prili s mylienkou, e pozorovaten vesmr by sa cel mohol nachdza vo vntri jedinej obrovskej gravahviezdy. V tejto podobe mono teriu gravahviezd zaradi aj medzi alternatvne kozmologick terie. Teria vemi blzka terii gravahviezd (alebo mono dokonce iba in formulcia tej istej terie) je teria hviezd z tmavej energie, ktor v aprli 2005 navrhol kalifornsk fyzik George Chapline.

Extern odkazy
Thick-Skinned Gravastars Vie to Replace Black Holes, in Theory [1] www.space.com, 23.aprl 2002. Stable gravastars an alternative to black holes? [2] Visser, Matt; Wiltshire, David L. 10.februr 2004 (PDF)

Referencie
[1] http:/ / www. space. com/ scienceastronomy/ astronomy/ gravastars_020423. html [2] http:/ / www. fc. up. pt/ pessoas/ luis. beca/ phisky/ PhiSky%20Wiltshire. pdf

78

Spadnute hviezdy
Hned trpaslk

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos

Hned trpaslk (MV) Hned trpaslk je substelrny objekt, ktor nevyaruje energiu vaka termonuklernym reakcim ako hviezdy hlavnej postupnosti, ale m plne vodiv povrch a vntro. V jeho jadre prebieha po urit dobu nukleosyntza deutria, ale teplota a tlak nie s postaujce na to, aby mohla prebehn aj nukleosyntza ahkho vodka (prcia). Hned trpaslk vyaruje vlastn rdiov a infraerven, niekedy aj viditen svetlo nzkych vlnovch dok (erven svetlo). Hned trpaslk vznik z protohviezdy, ktor nem dostaton hmotnos Hned trpaslk Gliese 229B (men objekt vpravo na zaatie termonuklernych reakci. Niekedy sa pojem hned trpaslk od materskej hviezdy Gliese 229A pouva aj na chladnceho bieleho trpaslka, v tejto svislosti sa s nm vak mono stretn len zriedkavo. Hned trpaslk vzniknut z protohviezdy sa povauje za prechod medzi plantou a hviezdou. Niekedy sa oznauje za hviezdu spektrlneho typu L. Jeho hmotnos sa pohybuje medzi 13-nsobkom hmnotnosti Jupitera a 0,08 nsobkom hmotnosti Slnka. Odlenie hnedch trpaslkov od mlo hmotnch hviezd a od obrovskch plant je ak. Hned trpaslk sa vinou vyznauje prtomnosou ltia, m ho mono rozozna od hviezd, tto metda vak nie je spoahliv. Od plant sa zase hned trpaslky odliuj povrchovou teplotou a iarivosou, nie vak vekosou, pretoe t je u obidvoch typov objektov probline rovnak. Ich alm poznvacm znakom je vskyt metnu, ktor sa nenachdza vo hviezdach, ale je ben v atmosfrach obrovskch plant. Prv hned trpaslk, Gliese 229b, bol objaven 27. oktbra 1994 na observatriu Mount Palomar. Jeho svietivos je milinkrt slabia, ako svietivos Slnka. Na zaiatku roku 2000 bolo znmych asi 100 hnedch trpaslkov. Poda predbenho odhadu je ich celkov poet v naej Galaxii porovnaten s potom hviezd.

79

Vznik a vvoj
Hned trpaslky vznikaj podobnm procesom ako hviezdy. Na poiatku je chladn plynoprachov mrak, ktor sa postupne zmruje a zahrieva. V strede oblaku, kde je hustota najvia, sa formuje protohviezda. Hustota a teplota protohviezdy sa neustle zvuje, a napokon jej hmota prejde do stavu elektrnovej degenercie. Tm sa jej zmrovanie zastav ete predtm, ako sa dosiahol tlak a teplota v jadre potrebn na zaplenie termojadrovch reakci. Tlak v jadre hnedho trpaslka sa ustli pribline na hodnote 1016 Pa, teplota sa pohybuje okolo 3000000kelvinov a hustota dosahuje hodnoty pribline 104 a 107kg/m3. V jadre zane prebieha fzia deutria a ltia, ktor vak v porovnan s termojadrovmi reakciami hviezd hlavnej postupnosti prebieha pomerne krtko nanajv 10milinovrokov. Niektor hned trpaslky s sprievodcovia hviezd, in naopak vznikli osamotene. Po ukonen jadrovch reakci hned trpaslk postupne chladne a jeho iariv vkon sa zniuje, jeho objem sa vak na rozdiel od objemu starncej hviezdy nemen. Postupne sa premen na takmer neiariaceho ierneho trpaslka.

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Hned trpaslk

80

Struktura hviezdy
Jadro Slnka
Jadro Slnka je centrlna as Slnka, v ktorej prebiehaj termojadrov reakcie. Vznik tu vetka energia Slnka. Jadro Slnka siaha od stredu do vzdialenosti asi 175 tisc kilometrov. Jeho teplota v strede sa odhaduje na 14 000 000 a 20 000 000 K, na okraji asi 7 000 000 kelvinov. Jeho tlak sa odhaduje na 150109 atmosfr. Hustota vonkajej asti jadra je asi 20 g/cm3, km vo vntornej asti je to a 150 g/cm3. Tvoria ho hlavne von jadr vodka, hlia a elektrny. Nie je presne znme, akou rchlosou jadro Slnka rotuje, nakoko Slnko m diferencilnu rotciu. Jedna teria hovor, e doba rotcie me by 11 dn.

vntorn stavba Slnka a jeho jadro

Jadro Slnka je zdrojom jeho energie. Prebieha tu jadrov fzia jadier ahkho vodka (prcia) na hlium. Takto reakcia je typick pre vetky hviezdy hlavnej postupnosti. Zo tyroch jadier vodka vznik jedno jadro hlia. 0,048 . 10-27 kg hmoty sa premen na energiu. Poet reakci prebiehajcich v jadre Slnka kad sekundu je 1038. To znamen, e kad sekundu sa na energiu premen 5 milinov ton hmoty. Tlak iarenia takto vznikajceho psob proti tlaku vznikajceho pod vplyvom vekej hmotnosti vonkajch vrstiev Slnka. Jadrov reakcie prebiehajce vo vntri Slnka meme zjednoduene zapsa takto:
1 2 3

H + 1H = 2H + elektrnov neutrno H + 1H = 3He + fotn gama iarenia He + 3He = 4He + 1H + 1H

Energia vznik vo forme fotnov gama iarenia. To je vyarovan do okolitej vrstvy iarivej rovnovhy. Ke v 20. rokoch 20. storoia fyzici vypotali teplotu, ak by musela by v jadre Slnka na to, aby bola prekonan odpudiv sila mezdi dvoma protnmi, vyla im nerelne vysok hodnota - 10 milird stupov Celzia. V skutonosti temrojadrov reakcie prebiehaj u pri ovea niej teplote. Umouje im to princp neuritosti.

Konvektvna zna

81

Konvektvna zna
Konvektvna zna je vrstva Slnka (prpadne akejkovek inej hviezdy hlavnej postupnosti) nachdzajca sa medzi oblasou iarivej rovnovhy a fotosfrou. Je to najvrchnejia z vntornch ast Slnka. M hrbku asi 200 tisc kilometrov a teplotu na dne okolo 2 milinov Kelvinov, preto je tvoren plazmou. Od oblasti iarivej rovnovhy ju oddeuje tenk styn vrstva. V Slnku zaber pribline 30% jeho vntornho priestoru. Tak aleko od jadra Slnka sa u prenos tepla iarenm stva mlo innm, pretoe niektor iny (uhlka, duska, kyslka, vpnika, eleza,...) s vaka nzkej teplote schopn fotny pohlti a neemitova ich alej. Zahriata hmota spsobuje v slnenej plazme turbulenciu a al prenos energie sa preto deje konvekciou. Hmota poas stpania expanduje a ochladzuje sa. Vrcholky vstupnch prdov z konvektvnej zny mono pozorova vo fotosfre ako granuly; vie tvary s supergranuly. Km bolo Slnko ete len protohviezdou, bolo cel prestpen konvekciou. Konvektvne prdy vynali na jeho povrch teplo spsoben jeho gravitanou kontrakciou. Po zaplen termojadrovch reakci v jadre Slnka sa energia vo vine jeho ast zaala ri radiciou a konvekcia ako spsob renia energia zostala u len v konvektvnej zne.

Oblas iarivej rovnovhy

Oblas iarivej rovnovhy alebo vrstva iarivej rovnovhy je vntorn as Slnka, ktor le medzi jadrom a konvektvnou vrstvou. Rozprestiera sa vo vzdialenosti od 175 tisc a po 490 tisc kilometrov od stredu Slnka. Jej teplota je v rozsahu pribline 7 - 2 miliny Kelvinov. Oblas iarivej rovnovhy je tvoren slnenou plazmou. V tejto asti Slnka u nie s teplota a tlak dostaujce na to, aby dochdzalo k termojadrovm reakcim. V tejto oblasti u nijak iarenie nevznik, ale prena sa od jadra smerom k povrchu Slnka. Tento prenos energie je vemi pomal. Napriek tomu, e fotny sa pohybuj rchlosou svetla, neustle s absorbovan a emitovan okolitou hmotou. Preto trv tisce a miliny rokov, km cez tto oblas prejd. Neustlym pohlcovanm a absorbovanm zrove kles ich vlnov dka. Do vrstvy iarivej rovnovhy vetky fotny vstupuj vo forme gama iarenia, ale len vemi mlo sa ich vo forme gama iarenia pretla a na povrch. Ostatn sa poas prechodu touto vrstvou zmenia na rntgenov iarenie, ultrafialov iarenie, svetlo, infraerven iarenie alebo rdiov iarenie. Energia, ktor tieto fotny strcaj sa men na tepeln energiu astc vrstvy iarivej rovnovhy. Mnostvo energie obsiahnutej vo vrstve iarivej rovnovhy je tak vek, e keby aj termojadrov reakcie Slnka zrazu prestali, Slnko by ostalo svieti ete niekoko milinov rokov. Hustota na dne tejto vrstvy je 20 g/cm3, na hornej hranici je to asi 0,2 g/cm 3

Fotosfra

82

Fotosfra
Fotosfra je oblas hviezdy, v ktorej optick hbka nadobda hodnotu rovn jednej. Inmi slovami, je to oblas, v ktorom objekt, naprklad hviezda, prestva by priehadn. Pretoe hviezdy s plynn gule, nemaj pevn povrch, avak existuje hbka, v ktorej plyn prestva by priehadn pre fotny a tto oblas je pozorovaten ako povrch hviezdy. Najlepie preskman je slnen fotosfra. Cel jej povrch pokrvaj stpajce a klesajce prdy plazmy. Tento jav sa nazva granulcia. Slnen fotosfra m hrbku (poda rznych zdrojov) 200 a 500 km, je to teda, v porovnan s inmi asami Slnka, vemi tenk vrstva. Hne pod ou sa nachdza konvektvna zna a nad ou chromosfra. Fotosfra Slnka so skupinou slnench kvn Vo fotosfre teplota smerom od stredu Slnka kles, v chromosfre so stpajcou vzdialenosou od stredu Slnka stpa. Priemern teplota fotosfry sa pohybuje od 5 500 do 6 000 Kelvinov, ie je to najchladnejia vrstva Slnka. V oblastiach slnench kvn to me by len 4 000 Kelvinov. Preto chladnejie kvrny vyzeraj v porovnan s okolitou fotosfrou tmavie. Vo fotosfre sa okrem slnench kvn a granl vyskytuj aj supergranuly, obrie cely a fakuly. Chemick zloenie fotosfry tvor 90% vodka, 8% hlia, 2% pripadaj na in prvky, najm kyslk, uhlk, dusk, hork, kremk a elezo. Nzov fotosfra pochdza z grckeho photos, o znamen svetlo. Fotosfra skutone emituje a 99% iarenia Slnka. Jej spektrum je spojit a nachdzaj sa v om tmav iary - Fraunhoferove iary.

Oscilcie
asti slnenho povrchu striedavo stpaj a klesaj so strednou peridou okolo 300 seknd. Rozmer stpajcich a klesajcich oblast nie je celkom presne stanoven, pravdepodobne sa pohybuje okolo 10 000 km v priemere. Tento jav sa nazva slnen oscilcia. Prina vzniku oscilcii tie nie je plne znma, predpoklad sa, e s vzbuden zvukovmi oscilciami Slnka. Oscilcie sa daj zisti z posunu spektrlnych iar v dsledku Dopplerovho javu, alebo pri meran intenzity iarenia.

Chromosfra

83

Chromosfra
Chromosfra je tenk vrstva slnenej atmosfry hne nad fotosfrou, irok asi 10000 km, teda pribline ako priemer Zeme. Je viac transparentn ako fotosfra. Za normlnych okolnost nie je pozorovaten, pretoe nie je tak vrazn ako fotosfra, je vak pozorovaten pri plnom zatmen Slnka alebo pomocou spektroskopu. Jej nzov pochdza z grckeho slova chromos farba. M ervenkast farbu, pretoe maximum jej iarenia sa nachdza vo vodkovej iare H-alfa, omu zodpoved vlnov dka 656,7 nanometrov. Pri prechode svetla chromosfrou sa tvoria absorpn iary. Teplota chromosfry sa pohybuje od 6000 do 20000 Kelvinov. Jej hrbka je 2000 a 10000 kilometrov, zvis od polohy a od fzy slnenho cyklu. V chromosfre sa vyskytuj spikuly, flokuly, fibrily, erupcie a protuberancie. Nad chromosfrou sa nachdza korna.

Chromosfra Slnka (ruov kruh okolo mesanho kota) pozorovan pri plnom zatmen.

Korna
Korna je jasn plazmov slnen atmosfra siahajca miliny kilometrov do vesmru, najahie viditen poas plnho zatmenia Slnka alebo pomocou koronografu. U v tridsiatych rokoch 20. storoia sa na zklade tvaru korny pozorovanej pri zatmeniach objavili vahy, e korna mus ma teplotu miliny stupov. Tento predpoklad bol o niekoko rokov potvrden spektroskopicky. Od spodnejej vrstvy slnenej atmosfry, chromosfry, oddeuje kornu tzv. prechodov oblas. Korna je najteplejia vrstva slnenej atmosfry. Je stokrt teplejia ne fotosfra. Prina takejto vysokej teploty korny dodnes nebola njden. Preto prdenie tepla nastva smerom z korny do nich oblast Slnka. Fotografia slnenej korny poas zatmenia Slnka vo Franczsku v roku 1999 Toto tepeln rozhranie, kde sa teplota nhle men z asi milina Kelvinov v spodnej korne na asi 20 000 Kelvinov vo vrchnej chromosfre je prve prechodov oblas. Typick hustota astc v korne je 5 x 1017 astc na cm3. Korna je teda vemi horca, ale aj vemi riedka. Siaha do vzdialenosti niekokch slnench polomerov, miliny kilometrov do kozmu. Poda niektorch zdrojov je hranicou vrchnej korny a heliopauza. Hmota korny neustle

Korna unik do okolitho priestoru rchlosou asi milin ton kad sekundu. Toto mnostvo sa zvyuje a na miliardy ton pri slnench erupcich. Takto nhle niky hmoty sa nazvaj vrony koronlnej hmoty alebo ejekcia koronlnej hmoty (po anglicky coronal mass ejection, skratka CME). Tieto vrony maj za nsledok zven tok astc slnenho vetra a s tm spojen nsledky ako magnetick brky alebo polrnu iaru.

84

Zloky iarenia
Kornu mono rozdeli na niekoko zloiek s odlinm pvodom: Korna K (elektrnov korna alebo korna spojitho spektra) - vznik rozptylom svetla fotosfry na vonch elektrnoch. Jej spektrum je spojit. Nachdzaj sa v nej rzne truktry, ako naprklad le, oblky, polrne le a tenk le. Jej priemern hustota v pokojnch astiach je rdovo 108/cm3, v rznych truktrach vzrast 5,0 nsobne a najvyie hodnoty (okolo 1010 astc na cm3) dosahuje v tzv. koronlnych kondenzcich. Koronlna kondenzcia je vemi hust miesto v korne. Korna F (Fraunbhoferova korna alebo prachov korna) - vznik rozptylom iarenia na relatvne ach asticiach medziplanetrneho prachu. V jej spektre sa vyskytuj Fraunhoferove iary. Rozptlen iarenie F korny nie je polarizovan a jej pokraovanm v medziplanetrnom priestore je zvieratnkov svetlo. Korna E (emisn korna) - vznik emisiou inou koronlneho plynu.

truktry
Charakteristick truktry pre kornu s koronlne le. S pribline radilne a rozprestieraj sa do vzdialenost 0,5 a viac ako 10 slnench polomerov. Hustota astc v nich je oproti priemernej hustote K korny zven 3-10 krt. Delia sa na niekoko typov, ale pravdepodobne maj rovnak zkladn truktru. Koronlne le vznikaj vtedy, ke sa plazma v koronlnej kondenzcii stva dostatone horcou na to, aby nsilne otvorila uzavret sluky magnetickho poa do tvaru neutrlneho prdu. Polrne le sa v korne vyskytuj pri minime slnenej aktivity. S dobre pozorovaten v polrnych oblastiach Slnka a maj krtku ivotnos. Oblasti korny s vemi nzkou hustotou a niou teplotou sa nazvaj koronlne diery. V K korne nad koronlnymi dierami boli pozorovan trhliny, zke tmav pruhy. Vo vntornej korne sa vyskytuj pribline 100 000 km vysok koronlne sluky. Na rntgenovch snmkach boli objaven objekty s krtkou ivotnosou, ktor sa nazvaj jasn koronlne body.

Pozorovanie korny
Kee intenzita iarenia korny je milinkrt niia, ako iarenie slnenho disku, pozorova ju mono iba pri jeho zaclonen. Idelne podmienky na pozorovanie korny vytvra plne zatmenie Slnka, ktorho nevhoda vak spova v tom, e trv len vemi krtko. Mesiac zatemujci Slnko mono iastone nahradi koronografom, ktorm sa vak kvli svetlu rozptlenmu v zemskej atmosfre nedaj pozorova slabie asti korny. inn je pozorovanie Slnka z umelej druice alebo slnenej sondy pomocou koronografu. Najvraznejie spektrlne iary, v ktorch sa pozoruje korna s erven iara (637,4 nm), zelen iara (530,4 nm) a lt iara (569,4 nm).

Slnen vietor

85

Slnen vietor
Slnen vietor je prd nabitch astc (napr. plazma, ktor s emitovan z vrchnej atmosfry hviezdy (v prpade hviezdy inej ako zemskho Slnka, sa me nazva hviezdny vietor). Je zloen vinou z vysokoenergetickch elektrnov a protnov ~ 500 keV), ktor unikaj hviezdnej gravitcii vaka ich vekej termlnej energii. Slnenm vetrom mono vysvetli mnoho javov, ako geomagnetick brky, ktor vyrauj vedenia elektrickch siet na Zemi, polrnu iaru (znmu aj ako aurra), chvosty komt mieriace vdy od Slnka a vytvranie vzdialench hviezd.

Umelcova predstava interakcie slnenho vetra s magnetosfrou Zeme

Histria
V roku 1958, Eugene Parker objavil, e od Slnka vanie neprestajne siln tuh vietor, ktor zapluje loklny medziplanetrny Slnen vietor priestor ionizovanm plynom (plazmou). Pred tmto objavom vedci povaovali vesmr za ist vkuum. Objav navdy zmenil u vedcov vnmanie vesmru a pomohol vysvetli mnoh javy od geomagnetickej brky, ktor vyrauje elektrick rozvodn sie na Zemi, a po vytvranie vzdialench hviezd. Pribline v 30. rokoch 20. storoia vedci vypotali, e teplota slnenej korny mus by milin stupov Celzia, kvli spsobu akm vystupuje do vesmru (viden poas plnch slnench zatmen). Dmyseln detektvna prca potvrdila spektroskopickmi meraniami tto neobyajn teplotu. V polovici 50-tych rokov britsk matematik Sydney Chapman spotal vlastnosti plynu pri takch teplotch a zistil, e je ide o supervodi tepla, ktor mus by preden aleko do vesmru, a za oben drhu Zeme. Tie v 50-tych rokoch nemeckho vedca menom Ludwig Biermann zaujal fakt, e nezle i komta mieri k alebo od Slnka, jej chvost vdy mieri od Slnka. Biermann predpokladal, e sa to deje, pretoe Slnko vyaruje stabiln prd astc, ktor neustle posvaj chvost komty alej. Parker si uvedomil, e iara prdiaca zo Slnka v Chapmanovom modeli a kometrny chvost odfukovan od Slnka v Biermannovej hypotze musia by vsledkom toho istho javu. Parker ukzal, e aj ke slnen korna je silne priahovan gravitciou Slnka, je takm dobrm vodiom tepla, e je stle vemi horca aj pri vekch vzdialenostiach. A pretoe gravitcia slabne, ke sa vzdialenos od Slnka zvyuje, vonkajia koronlna atmosfra unik do medzihviezdneho priestoru. Odpor voi Parkerovej domnienke o slnenom vetre bol siln. Prca, ktor poslal do Astrophysics Journal v roku 1958, dvaja recenzenti odmietli. Zachrnil ju vak vydavate Subrahmanyan Chandrasekhar (ktor neskr v roku 1983 dostal Nobelovu cenu za fyziku). V 60-tych rokoch bola tto hypotza potvrden cez priame satelitn pozorovania slnenho vetra, o tie umonilo vysvetli magnetick brky, polrnu iaru a in slneno-pozemsk javy.

Slnen vietor

86

Vlastnosti
V slnenej sstave je zloenie slnenho vetra identick slnenej korne, 73% vodka, 25% hlia a zvykov neistoty. Presn zloenie nebolo doteraz odmeran. Genesis vesmrna misia so zachytenmi vzorkami sa vrtila na Zem v roku 2004 a jej vzorky s analyzovan, bola vak pokoden tvrdm pristtm, ke sa jej neotvorili padky pri nvrate do zemskej atmosfry. V blzkosti Zeme sa rchlos slnenho vetra men od 200 do 889 km/s. Priemer je 450 km/s. Pribline 1 milin ton hmoty za sekundu sa strca zo Slnka vytryskovanej ako slnen vietor, o je zanedbaten mnostvo oproti svietivmu vkonu Slnka, ktor zodpoved pribline 4,5 Tg (4.5109 kg) hmoty konvertovanej na energiu kad sekundu. Kee slnen vietor je plazma, nesie so sebou magnetick pole Slnka. A do vzdialenosti pribline 160 Gm (160 000 000 km), slnen rotcia zakrca slnen vietor do pirlovitho vzoru a ah so sebou jeho magnetick iary, no za touto vzdialenosou sa slnen vietor pohybuje smerom von bez alch vplyvov priamo zo Slnka. Neobvykle energetick vbuchy slnenho vetra spsoben slnenmi protuberanciami a almi podobnmi javmi slnenho poasia s znme ako solrne brky a mu vystavi vesmrne sondy a satelity silnm dvkam radicie. iastoky slnenho vetra zachyten v zemskom magnetickom poli maj tendenciu sstredi sa vo van Allenovom radianom pse a zapriova tak polrnu iaru, ke dopadaj do Zemskej atmosfry blzko plov. Ostatn planty s magnetickmi poami podobnmi tomu zemskmu maj tie vlastn polrne iary. Slnen vietor vydva bublinu v medzihviezdnej ltke (zrieden plyny vodka a hlia, ktormi je galaxia presiaknut). Bod, v ktorom u nie je sila slnenho vetra dostatone siln, aby zatlaila na medzihviezdnu ltku sa nazva heliopauza a je asto povaovan za vonkajiu hranicu slnenej sstavy. Vzdialenos k heliopauze nie je presne znma a pravdepodobne sa znane men poda aktulnej rchlosti slnenho vetra a loklnej hustoty medzihviezdnej ltky, ale je znme, e le aleko za obenou drhou Neptna.

Pozri aj
Magnetopauza Magnetosfra Ionosfra Tlakov vlna Wolf-Rayetova hviezda Slnen plachetnica

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Slnen vietor

Extern odkazy
Objavite slnenho vetra [1] (po anglicky)

Referencie
[1] http:/ / news. nationalgeographic. com/ news/ 2003/ 08/ 0827_030827_kyotoprizeparker. html

87

Nukleosynteza
3-alfa reakcia
3-alfa reakcia (3 alfa reakcia, 3 reakcia, Salpeterov proces[1] ) je rad niekokch reakci, pri ktorch z troch hliovch jadier (Alfa astc) vznik jadro uhlka. K tejto reakcii dochdza v starch hviezdach, ktor opaj hlavn postupnos a u nemaj dostatok vodka pre udranie protn-protnovho cyklu vo svojom jadre. Dochdza ku kolapsu jadra a nrastu teploty v centrlnej asti a radovo na ~100 106 K. V tomto okamihu maj hliov jadr dostaton kinetick energiu, aby mohli prejs coulombovou barirou a spojenm dvoch hliovch jadier dochdza k vzniku jadra berlia.

Schma 3-alfa reakcie

(reakcia energiu spotrebva) Toto berliove jadro je nestabiln a samovone by sa rozpadlo sp na dva hliov jadr. Predchdzajca reakcia vak prebieha dostatone rchlo, aby v jadre hviezdy bolo stle trochu jadier berlia. Tie sa mu zli s alm hliovm jadrom za vzniku stabilnho jadra uhlka.

Celkov energia uvonen pri tchto dvoch reakcich je 7,275 MeV. U hviezd s hmotnosou do 2,25 hmotnosti Slnka dochdza po splen vodka v jadre k elektrnovej degenercii plynu. Zaplenie 3-alfa reakcie vedie k prudkmu rozreniu tejto reakcie po celom jadre a celkovmu zveniu jeho teploty. Pri tomto procese trvajcom niekoko seknd a nazvanom hliov zblesk djde ku spleniu 60 - 80 % hlia v jadre.

Referencie
[1] Hviezdy. (http:/ / astroarrow. ic. cz/ hvezdy. html)

Pozri aj
Astronomick portl

Protn-protnov cyklus Uhlkov cyklus Jadro Slnka

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku 3-alfa reakce (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Cs:3-alfa_reakce?oldid=6612339) na eskej Wikipdii.

Protn-protnov cyklus

88

Protn-protnov cyklus
Protn-protnov cyklus (protnovo-protnov reakcia, p-p cyklus) je cyklus jadrovch reakci, pri ktorch sa v konenom dsledku premenia jadr vodka 1H na jadr hlia 4He. Protn-protnov cyklus je zkladnm zdrojom iarivej energie vo hviezdach, ktorch hmotnos vemi nepresahuje hmotnos Slnka. Prebieha postupne nasledujcimi iastkovmi reakciami (v ztvorke sa uvdza mnostvo energie uvonenej pri jednotlivch reakcich):

Schma prvej monosti priebehu protn-protnovho cyklu zana zrkou dvoch protnov (H), priom jeden z nich sa men na neutrn a vznik deutrium (D), elektrnov neutrno (e) a pozitrn (e+). Pri zrke deutria s alm protnom vznik izotop hlia 3He a fotn gama iarenia. Zrkou dvoch takchto izotopov vznik vsledn produkt, 4He, priom sa uvouj dva protny, ktor mu vstpi do alej reakcie.

..... (+1,44 MeV) ..... (+5,49 MeV) ..... (+12,86 MeV) alebo ..... (+1,59 MeV) ..... (+0,86 MeV) ..... (+17,35 MeV) alebo ..... (+0,13 MeV) ..... (+17,98 MeV) ..... (+0,09 MeV) Pri vzniku jednho atmu hlia (He) sa uvon vo forme gama iarenia celkov energia okolo 26,2 MeV, o je pribline 4,2.10-12 J (zvyok sa uvon vo forme elektrnovch neutrn e). Protn-protnov reazec sa uplatuje v centrlnych oblastiach hviezd pri teplotch 6,5-16 milinov K.

Protn-protnov cyklus

89

Pozri aj
Uhlkov cyklus Jadro Slnka
Tento lnok alebo jeho as obsahuje heslo z Encyklopdie astronmie s lskavm dovolenm autorov a podporou SZAA.

Hliov zblesk
Hliov zblesk je nzov pre nhle zaplenie hliovej fzie v jadre hviezd, ktorch hmotnos nepresahuje 2,25 nsobok hmotnosti . K hliovmu zblesku taktie me djs na povrchu bielych trpaslkov, ak je ich materil doplovan z inej hviezdy.

Hliov zblesk v jadre hviezdy

U hviezd, ktorch hmotnos je menia ako 2,25 nsobok hmotnosti Slnka nastva hliov zblesk po splen vetkho vodka v jadre, ke tlak plynu u neme alej vyrovnva gravitan psobenie hornch vrstiev. Vplyvom gravitanho kolapsu djde k zmrteniu hviezdy, nrastu teploty a tlaku v jadre. Z materilu v jadre sa stva degenerovan plyn. Vplyvom teploty djde k expanzii vonkajch vrstiev a z hviezdy sa stva erven obor. Ke teplota v jadre vystpi na rdovo 100 x 106 K, djde k zapleniu hliovej fzie v jadre. Hliov jadr vzniknut poas protn-protnovho cyklu sa zan poas 3-alfa procesu spja poas vzniku jadier uhlka. Pretoe degenerovan plyn je dobr vodi tepla, dochdza k rchlemu zahriatiu alch oblast jadra. To vedie k rchlemu rozreniu oblasti, v ktorej prebieha hliov fzia. Objem jadra sa vak v tejto chvli nemen a tlak v jadre nekles. Reakcia priebeh mnohonsobne rchlejie ne pri normlnej produkcii energie. Navonok sa zaplenie hliovej fzie prejav nhlym zjasnenm hviezdy. Rchla produkcia energie pokrauje do tej doby, ne zven teplota vyrovn vzniknut tlak a materil v jadre prestane by degenerovan. Jadro potom expanduje a djde k ochladeniu a reakcie pokrauj stabilnm spaovanm hlia. Hviezda se stane hviezdou tzv. horizontlnej vetvy. U Slnka djde k hliovmu zblesku asi za 5 - 6 milird rokov. U hviezd o hmotnosti vyej ne 2,25 hmotnosti Slnka nedochdza k vzniku hliovho zblesku, pretoe ich jadro neprechdza stavom degenerovanho plynu.

Hliov zblesk na povrchu bieleho trpaslka

Pokia sa biely trpaslk nachdza v binrnej alebo viacnsobnej sstave s hviezdou, ktor obsahuje dostatok hlia, me tento materil prechdza z tejto hviezdy za vzniku akrneho disku na povrch bieleho trpaslka. Toto hlium me vytvori povrchov upku a pokia sa stane dostatone silnou, me djs k hliovmu zblesku, ktor sa prejav ako nova.

Akrny disk okolo bieleho trpaslka v binrnom hviezdnom systme.

Hliov zblesk

90

Referencie
Astronomick portl

Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Heliov zblesk [1] na eskej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Cs%3Aheliov%C3%BD_z%C3%A1blesk?oldid=6469513

Uhlkov cyklus
Uhlkov cyklus, uhlkovo-duskovo-kyslkov cyklus, CNO cyklus alebo Betheho-Weizsckerov cyklus je cyklus jadrovch reakci, pri ktorch sa za asti uhlka C, duska N a kyslka O premenia v konenom dsledku jadr vodka H na jadr hlia He. Uhlkov cyklus je zkladnm zdrojom iarivej energie hviezd s hmotnosou presahujcou hmotnos Slnka. Prebieha postupne nasledujcimi iastkovmi reakciami (v ztvorke mnostvo energie uvonenej pri jednotlivch reakcich):

Schma priebehu CNO cyklu

..... (+1,94 MeV) ..... (+2,22 MeV) ..... (+7,55 MeV) ..... (+7,30 MeV) ..... (+2,76 MeV) .. (+4,97 MeV) Celkov mnostvo energie, ktor sa uvon pri vzniku jednho jadra hlia vo forme iarenia je 25,0 MeV (4,0.1012 J), zvyok energie sa uvon vo forme neutrn e. Cyklus sa uplatuje v centrlnych oblastiach hviezd pri teplotch 16-50 mil. K. Okrem uvedench reakci sa mu zachyti i alie jadr vodka, m sa uhlkov cyklus premen na dvojit uhlkov cyklu: ..... (+12,13 MeV) ..... (+0,60 MeV) ..... (+2,76 MeV) .. (+1,19 MeV) Je mon, e vina duska
14

N pozorovanho v prrode sa utvorila uhlkovm cyklom.

Uhlkov cyklus

91

Pozri aj
Protn-protnov cyklus
Tento lnok alebo jeho as obsahuje heslo z Encyklopdie astronmie s lskavm dovolenm autorov a podporou SZAA.

92

Vlastnosti
Spektrlna klasifikcia
Spektrlna klasifikcia je klasifikcia hviezd zaloen na teplote hviezdneho povrchu fotosfre. Tto teplotu mono zisti na zklade absorbnch spektrlnych iar, o s tmav iary v obraze zskanom prstrojom zvanm trbinov spektrograf. Poloha a intenzita absorbnch spektrlnych iar zvis od toho, ktor energetick hladiny atmov rznych prvkov s obsaden a obsadenie energetickch hladn zase priamo zvis od teploty prostredia, v ktorom sa atmy nachdzaj. V prpade spektrlnej klasifikcie ide o analzu absorbnch iar vytvorench atmami v hviezdnej atmosfre, predovetkm vo fotosfre. Svetlo z fotosfry hviezd sa v prpade mriekovho spektrografu (typ trbinovho spektrografu) analyzuje Slnko m v Morgan-Keenanovej spektrlnej klasifikcii oznaenie triedy G2V. tiepenm optickou mriekou. T svetlo rozdel na zvzky rznych vlnovch dok, ie rozlinch farieb. Vlnov dky sa odliuj svojimi smermi. Objektv spektrografu sstred tieto jednofarebn zvzky do ohniskovej roviny, m sa vytvoria jednofarebn (monochromatick) obrazy vstupnej trbiny nazvan spektrum.[1] V spektre kad iara predstavuje atm alebo in chemickho prvku. Preskok elektrnu na vyiu hladinu (excitcia) a plne odtrhnutie elektrnu od atmu (ionizcia) nastva u rznych chemickch prvkov pri rznych teplotch. Njdenie "otlaku" uritho excitovanho atmu alebo inu v podobe spektrlnej iary preto naznauje, ak teplota panuje na povrchu hviezdy. Ak bola teplota hviezdy uren vinou z absorpnch iar, nezvyajn absencie iar alebo irie iary mu znamena nezvyajn chemick zloenie asti hviezdnej atmosfry - chromosfry. V sasnosti sa vina hviezd oznauje psmenami O, B, A, F, G, K a M, kde trieda O oznauje najteplejie hviezdy a trieda M najchladnejie. Na zapamtanie si poradia tried sa niekedy vyuva anglick mnemonika "Oh, be a fine girl /guy, kiss me". Neformlne sa hviezdam jednotlivch spektrlnych typov prisudzuj takto farby: O modr, B modro-biele, A biele, F lto-biele, G lt, K oranov a M erven. Skuton farba hviezdy uritho typu sa pri pozorovan me li od tchto farieb v zvislosti od optickch podmienok a zdanlivej hviezdnej vekosti. V sasnej klasifikcii hviezd, Morgan-Keenanovej spektrlnej klasifikcii, je spektrlne psmeno rozren o slo 0 a 9, ktor oznauje desatinu rozsahu medzi dvoma hviezdnymi triedami, take A5 je 5 desatn medzi triedami A0 a F0, ale A2 predstavuje 2 desatiny plnho rozsahu od A0 do F0. alou veliinou zahrnutou v Morgan-Keenanovej spektrlnej klasifikcii je svietivos triedy vyjadren rmskymi slicami I, II, III, IV a V, ktor vyjadruj rku uritej absorpcie iar v hviezdnom spektre.

Spektrlna klasifikcia

93

Secchiove triedy
Medzi rokmi 1860 a 1870 pioniersky spektroskopista, kaz Angelo Secchi vytvoril tzv. secchiove triedy pre klasifikciu pozorovanho spektra. V roku 1866 vytvoril tri triedy hviezdneho spektra.[2] [3] [4] Trieda I: biele a modr hviezdy so irokou akou iarou 21 cm ako Vega a Altair, tieto zahaj sasn triedu A a poiaton triedu F. Trieda I, podtyp Orion: podtyp triedy I s zkymi iarami v miestach irokch psov ako s Rigel a Bellatrix. V sasnej terminolgii je tto trieda zhodn so skorou triedou hviezd B. Trieda II: lt hviezdy so slabou iarou 21 cm s viditenmi kovovmi iarami, ako je Slnko, Arcturus a Capella. Tieto zahaj sasn triedy G a K ako aj neskoriu triedu F. Trieda III: oranov a erven hviezdy s komplexnm psom spektra ako s Betelgeuze a Antares. V sasnej terminolgii je tto trieda zhodn so sasnou triedou hviezd M.[5] V roku 1868 objavil karbnov hviezdy, ktor zaradil do odlinej triedy: Trieda IV: erven hviezdy s vznanmi uhlkovmi psmi a iarami.[6] V roku 1877 pridal piatu triedu: Trieda V: hviezdy so spektrlnou iarou ako s Cih a Sheliak. Po roku 1890 sa tto klasifikcia postupne nahradila Harvardovou klasifikciou.[7] [8]

Harvardova spektrlna klasifikcia

Harvardova spektrlna klasifikcia je jednorozmern schma. Hviezdy s rozdelen poda teploty povrchu od 2000 do 40000kelvinov. Triedy udvaj teplotu atmosfry hviezdy a zoraden s od najteplejch po najchladnejie.
Teplota (kelvin) Dohodnut farba Zdanliv farba [10] [11] [9] [12] Hmotnos (hmotnos Slnka) Polomer (polomer Slnka) Svietivos (bolometrick) iara 21 cm lomky kadho hlavn postupnos ~0.00003% 0.13%

Trieda

O B

30,000K

modr

modr modrobiela

16 M 2.116 M 1.42.1 M 1.041.4 M 0.81.04 M 0.450.8 M 0.45 M

6.6 R 1.86.6 R 1.41.8 R

30,000 L 2530,000 L 525 L

slab stredn

10,00030,000K biela a modrobiela 7,50010,000K 6,0007,500K 5,2006,000K biela ltobiela lt

A F G

biela a modrobiela biela ltobiela

siln stredn slab

0.6% 3% 7.6%

1.151.4 R 1.55 L 0.961.15 R 0.61.5 L

3,7005,200K

oranov

ltooranov

0.70.96 R 0.080.6 L 0.7 R 0.08 L

vemi slab vemi slab

12.1%

3,700K

erven

oranovoerven

76.45%

Hmotnos, polomer a svietivos uveden pri kadej triede s vhodn iba pre hviezdy hlavnej postupnosti a nie pre erven obry. Na ahk zapamtanie sa pouva anglick mnemonika "Oh, be a fine girl /guy, kiss me", ktor me ma viac podb. Tto neabecedn schma bola vytvoren z predchdzajcej schmy, ktor pouvala psmen A a O, ale triedy hviezd boli preskupen do dnenej podoby, ke sa vzahy medzi teplotami hviezd objasnili a niekoko tried sa vynechalo, pretoe boli duplicitn s inmi triedami. Spektrlne triedy od O do M sa alej rozdeuj arabskmi slicami 0 a 9. Naprklad A0 je oznaenie najhorcejch hviezd v A skupine a A9 najchladnejch v tejto skupine. Slnko je klasifikovan ako G2.

Spektrlna klasifikcia Pri zaveden Harvardskej klasifikcie bolo jasn, e hviezdy uritej triedy mu ma rznu svietivos. Zistilo sa, e svietivos je zkladnm meradlom vekosti hviezd. Zaviedlo sa p tried svietivosti: I, II, III, IV a V. Trieda I sa vo veobecnosti nazva nadobry, trieda II jasn obry, trieda III obry, trieda IV podobry a trieda V trpaslky. Naprklad Slnko je hviezda G2V, o sa me interpretova ako "lt hviezda, dve desatiny k oranovmu trpaslku". Jasnejia hviezda Srius m typ A1V.

94

Klasifikcia Draperovho katalgu hviezdnych spektier

Secchi I II III IV Draper A, B, C, D E, F, G, H, I, K, L M N O P Q Neobjavilo sa v katalgu. Wolf-Rayetovo spektrum so svetlmi iarami. Planetrne hmloviny. alie spektr. poznmka Prevldaj vodkov iary.

Histria
Ran spektrlna klasifikcia od Angela Secchiho zo 60. rokov 19. storoia rozdelila hviezdy na tie s vznamnmi iarami z vodkovch Balmerovch sri (trieda I s podtypom reprezentujcim mnoh hviezdy zo shvezdia Orin), tie so spektrom, ktor, podobne ako Slnko, vykazuj vpnikov a sodkov iary (trieda II), farebn hviezdy, ktorch spektrum vykazuje irok psy (trieda III) a karbnov hviezdy (trieda IV).[13] V 80. rokoch 19. storoia astronm Edward Charles Pickering zaal s mapovanm hviezdneho spektra na Harvard College Observatory. Prvm vsledkom jeho prce bol Draperov katalg hviezdneho spektra publikovan v roku 1890. Williamina Flemingov zaradila do tohto katalgu vinu druhov spektier. Tento katalg vyuval schmu predtm pouvan pri Secchiovch triedach (I a IV), ktor sa rozdelili do viacerch pecifickch tried oznaench psmenami A a N. Boli pouit aj psmen O, P a Q; O pre hviezdy, ktorch spektrum sa skladalo prevane zo svetlch iar, P pre planetrne hmloviny a Q pre hviezdy, ktor sa nedali zaradi do iadnej inej triedy.[14] [15] V roku 1897, alia pracovnka Harvardu, Antonia Mauryov, umiestnila podtyp Orion Secchiovej triedy I dopredu ako pozostatok Secchiovej triedy I, m umiestnila sasn typ B pred typ A. Bola prvou o takto urobila, hoci nepouvala na oznaovanie spektrlnych tried psmen, ale sriu 22 oslovanch typov od I po XXII.[16] [17] V roku 1901 sa Annie Jump Cannonov vrtila k oznaovaniu psmenami, avak vyhodila vetky psmen okrem O, B, A, F, G, K, a M, ktor pouila v tomto porad, ako aj P pre planetrne hmloviny a Q pre zvltne spektr. Pouila tie typy ako B5A pre hviezdy v polovici medzi typmi B a A, F2G pre hviezdy jednu ptinu cesty z F do G a podobne.[18] [19] V roku 1912 Cannonov zmenila typy B, A, B5A, F2G... na B0, A0, B5, F2 a tak alej.[20] [21] Toto je v podstate modern forma Harvardovej spektrlnej klasifikcie.

Spektrlna klasifikcia

95

Indikcia Harvardovej spektrlnej klasifikcie cez povrchov teplotu bola pochopen a po jej vytvoren. V 20-tych rokoch 20. storoia indick fyzik Megh Nad Saha odvodil teriu ionizcie rozrenm znmych mylienok fyziklnej chmie rozkladu molekl ionizciou atmov. Tto teria bola prvkrt pouit na slnen chromosfru, a potom na hviezdne spektr. Harvardsk astronmka Cecilia Helena Paynov dokzala, e spektrlna postupnos OBAFGKM je v skutonosti postupnosou teploty. Pretoe postupnos klasifikcie antedatovala udsk pochopenie, e ide o teplotn postupnos, rozdelenie spektier medzi podtypy ako B3 alebo A7 zviselo od odhadu sily absorpcie vo hviezdnom spektre. Vsledkom s podtypy, ktor nie s rozdelen iadnym druhom matematickho vyjadrenia intervalov. Hviezdy O, B a A s niekedy chybne nazvan skormi typmi, zatia o K a M zase neskormi typmi. Tieto zaradenia pochdzaj z modelov zo zaiatku 20. storoia.

Diagram absoltnej hviezdnej vekosti, svietivosti a povrchovej teploty hviezd.

Spektr Harvardovej spektrlnej klasifikcie

Dohodnut a zdanliv farby

Dohodnut farby s v astronmii tradin, reprezentuj farby porovnaten s hlavnou farbou hviezd triedy A, za ktor je povaovan biela farba. Zdanliv farba je farba hviezdy, ktor vid pozorovate, ke sa sna opsa hviezdu na pozad iernej oblohy bez pozorovacej pomcky, prpadne s alekohadom. Pouvan tabukov farby s tandardn farby D65, v ktorch je mon pozorovanie vonm okom.[22] Vina hviezd na oblohe, s vnimkou tch najjasnejch, sa jav ako biela alebo modrobiela pri pozorovan vonm okom bez pomcok, pretoe s prli matn pre rozoznanie farieb. Slnko je biele. Niekedy je nazvan ltou hviezdou, pretoe pri pozorovan cez atmosfru sa jav ako lt alebo erven. Pri priamom pozorovan sa jav ako biele, ale to je spsoben tm, e je prli jasn na rozoznanie akchkovek farieb. Astronomick obrzky asto pouvaj mnostvo prehnanch farieb, avak skuton farba Slnka je biela (okrem slnench kvn) bez rozliovania inch farieb a vemi sa podob absoltnemu iernemu telesu s teplotou 5780K (farebn teplota). Slnko patr medzi hviezdy typu G.

Spektrlna klasifikcia

96

Yerkesova spektrlna klasifikcia

Yerkesova klasifikcia, nazvan aj MKK systm (inicily autorov), je zaloen na spektrlnych iarach zvislch od gravitcie na povrchu hviezdy, ktor svis so svietivosou, na rozdiel od Harvardovej klasifikcie, ktor je zaloen na povrchovej svietivosti. Tto klasifikciu predstavili v roku 1943 William Wilson Morgan, Phillip C. Keenan a Edith Kellman z observatria Yerkes Observatory.[23] V roku 1953, po pravch tandardov hviezd a kritri klasifikcie, bola schma oznaen ako MK (William Wilson Morgan a Phillip C. Keenan).[24] Ak je polomer obrov ovea v ako polomer trpaslkov pri rovnakej hmotnosti gravitcia, hustota plynu a tlak na povrchu obrov s ovea menie ako u trpaslkov. Tieto rozdiely s viditen vo forme svietivostnch javov, ktor ovplyvuj rku a intenzitu nameranch spektrlnych iar.

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna

Spektrlna klasifikcia hviezdna vekos (MV) Rozoznvaj sa nasledovn triedy svietivosti: 0 hyperobry I nadobry Ia-0 (hyperobry alebo vemi jasn nadobry (pridan neskr)), prklad: Eta Carinae (spektrum vlastn) Ia (jasn nadobry), prklad: Deneb (spektrum A2 la) Iab (stredne jasn nadobry) Ib (menej jasn nadobry), prklad: Betelgeuze (spektrum M2 Ib) II jasn obry IIa, prklad: Scuti (HD 173764) (spektrum G4 IIa) IIab, prklad: HR 8752 (spektrum G0 Iab) IIb, prklad: HR 6902 (spektrum G9 IIb) III obyajn obry IIIa, prklad: Gorgonea Tertia (spektrum M4 IIIa) IIIab, prklad: Reticuli (spektrum M2 IIIab) IIIb, prklad: Pollux (spektrum K2 IIIb) IV podobry, IVa, prklad: Epsilon Reticuli (spektrum K1-2 IVa-III) IVb, prklad: HR 672 A (spektrum G0.5 IVb) V hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Va, prklad: AD Leonis (spektrum M4Vae) Vab[25] Vb, prklad: 85 Pegasi A (spektrum G5 Vb) Vz, prklad: LH10 : 3102 (spektrum O7 Vz), nachdza sa vo Vekom Magellanovom mraku[26] VI podtrpaslky (pouvan zriedkavo), s vinou oznaovan predpsanm sd alebo esd(extrmny podtrpaslk) pred spektrom sd, prklad: SSSPM J1930-4311 (spektrum sdM7) esd, prklad: APMPM J0559-2903 (spektrum esdM7) VII biele trpaslky (pouvan zriedkavo) Existuj aj okrajov triedy, naprklad trieda Ia0-Ia bude vemi jasn nadobor hraniiaci s hyperobrom. Prklady v tabuke dole. Spektrlny typ hviezdy nie je faktorom.
Medzn symboly + / Prklad G2 I-II Vysvetlenie Hviezda sa nachdza medzi nadobrom a jasnm obrom.

97

O9.5 Ia+ Hviezda je hyperobor. M2 IV/V Hviezda je bu podobor, alebo trpaslk.

Spektrlna klasifikcia

98

Spektrlne typy
Nasledujca ilustrcia predstavuje triedy hviezd s farbami, v akch ich vid udsk oko. Relatvne vekosti s pre hlavn postupnos trpaslich hviezd.

Morgan-Keenanova spektrlna klasifikcia.

Trieda O
Hviezdy triedy O s vemi horce a jasn, modrej farby a vina ich vyarovania sa nachdza v ultrafialovom rozsahu. S to Spektrum O5 V hviezdy. najvzcnejie hviezdy hlavnej postupnosti. Pribline jedna z kadch troch milinov hviezd patr do tejto skupiny.[27] Niektor z najmasvnejch hviezd sa nachdzaj v pecilnej triede. Hviezdy triedy O s prli horce a maj zloit okolie, o komplikuje pozorovanie ich spektier. Tieto hviezdy maj vyarovanie pribline milinnsobne silnejie ako je vyarovanie Slnka. Maj dominantn iary absorpcie a niekedy emisie pre He II iary, vznamne ionizovan (Si IV, O III, N III, C III) a neutrlne He iary, zosilnen z O5 na O9 a vznamn vodkov Balmerove iary, ktor nie s a tak siln ako neskorie typy. Pretoe ide o vemi masvne hviezdy s extrmne horcimi jadrami, ktor spauj svoje vodkov palivo vemi rchlo, tieto hviezdy ako prv opaj hlavn postupnos. Nedvne pozorovania Spitzerovm vesmrnym alekohadom naznauj, e v okol tchto hviezd sa nenachdzaj planetrne systmy kvli fotoodparovaciemu efektu.[28] Ke bola v roku 1943 prvkrt popsan MKK klasifikcia, jedinmi podtypmi triedy O boli O5 a O9.5.[29] V roku 1978 bola MKK rozren o O4[30] a postupne boli pridvan alie typy O2, O3 a O3.5.[31] Prklady: Zeta Orionis, Zeta Puppis, Lambda Orionis, Delta Orionis, Theta Orionis C, HD 93129A

Trieda B
Do triedy B patria vemi jasn a modr hviezdy. Ich spektrum m neutrlne hlium, z ktorch najvznamnejie s v podtriede B2, a mierne vodkov iary. Ionizovan kovov iary zahaj Mg II, Si II. Hviezdy typu O a B s vemi siln a existuj iba krtky as, o je dvodom preo sa nachdzaj v blzkosti miesta, kde vznikli. asto sa zhlukuj do hviezdokp, ktor sa nazvaj OB asocicie, ktor s pridruen k vekm molekulrnym mrakom. Orion OB1 zoskupenie sa nachdza vo vekej asti pirlovho ramena naej galaxie a obsahuje vea najjasnejch hviezd shvezdia Orin. Pribline 1 z kadch 800 hviezd v galaxii je typu B.[27]

Vlastn pohyb mladch modrch hviezd spektrlnych tried B a A na oblohe. Zobrazen s hviezdy do 8 mag.

Spektrlna klasifikcia

99 Prklady: Rigel, Spica, najjasnejie Plejdy

3D zobrazenie (pre erveno-zelen okuliare) vlastnho pohybu mladch modrch hviezd spektrlnych tried B a A na oblohe. Na prezeranie obrzka s potrebn erveno-zelen 3D okuliare.

Otvoren hviezdokopa Plejdy s mnohmi jasnmi hviezdami typu B (vavo).

Trieda A
Hviezdy triedy A patria medzi najastejie hviezdy pozorovaten vonm okom, s biele alebo modrobiele. Maj siln vodkov iary s maximom na A0, tie iary ionizovanch kovov (Fe II, Mg II, Si II) s maximom na A5. Prtomnos iar Ca II je zosilnen. Do skupiny A patr pribline 1 z kadch 160 hviezd hlavnej postupnosti.[27] Prklady: Vega, Sirius, Deneb, Altair

Trieda F
Canopus, hviezda triedy F (vpravo).

[32]

Hviezdy triedy F maj zosilnen H a K iary pre Ca II. Neutrlne kovy (Fe I, Ch I) sa podobaj ionizovanm kovovm iaram neskorch typov F. Pre ich spektrum s typick slabie vodkov iary a ionizovan kovy. Ich farba je biela. Pribline jedna z kadch 33 hviezd hlavnej postupnosti patr do triedy F.[27] Prklady: Arrakis, Canopus, Prokyn

Spektrlna klasifikcia

100

Trieda G
Hviezdy triedy G s pravdepodobne najznmejie, u len z toho dvodu, e medzi ne patr aj Slnko. Do tejto triedy patr pribline kad trinsta hviezda hlavnej postupnosti.[27] Najdleitejie s Ca II iary H a K, ktor s najvznamnejie na G2.[33] Maj slabie vodkov iary ako skupina F a neutrlne kovy.
Vlastn pohyb hviezd spektrlnej triedy G na oblohe za -/+ 200 000 rokov.

Prklady: Slnko, Alfa Centauri A, Capella, Tau Ceti

Trieda K
Do triedy K patria oranov hviezdy, ktor s trochu chladnejie ako Slnko. Niektor K hviezdy s obry a nadobry ako Arcturus. Maj vemi slab alebo iadne vodkov iary a vinou neutrlne kovy (Mn I, Fe I, Si I). Prtomn s aj molekulov zoskupenia oxidov titnu. Do tejto skupiny patr pribline kad sma hviezda hlavnej postupnosti.[27] Existuje predpoklad, e spektrum hviezd triedy K je vemi vhodn pre ivot.[34] Prklady: Alfa Centauri B, Epsilon Eridani, Arcturus, Aldebaran

3D zobrazenie (pre erveno-zelen okuliare) vlastnho pohybu hviezd spektrlnej triedy G na oblohe za -/+ 200 000 rokov.

Najdleitejou hviezdou triedy G pre udstvo je Slnko.

Spektrlna klasifikcia

101

Trieda M
Trieda M je najbenejou triedou hviezd. Pribline 76 % vetkch hviezd hlavnej postupnosti patr do tejto triedy.[27] Vina tchto hviezd s erven trpaslky, ale patria sem aj obry a nadobry ako Antares, Betelgeuse a Mira. Do neskorej M triedy patria aj teplejie hned trpaslky, ktor maj spektrum vie ako L. To sa nachdza v rozhran medzi M6,5 a M9,5. Spektrum hviezd triedy M obsahuje iary patriace medzi molekulov a neutrlne kovy, vodkov iary vinou chbaj. Oxidy titnu mu by vemi siln, zvyajne prevyujce nad M5. Oxidy vandu sa vyskytuj v neskorch M. Prklady: Betelgeuse, Antares (nadobry) Prklady: Proxima Centauri, Barnardova hviezda, Gliese 581 (erven trpaslk) Prklady: LEHPM 2-59[35] , SSSPM J1930-4311 (podtrpaslk) Prklady: APMPM J0559-2903 (extrmny podtrpaslk) Prklady: Teide 1 (hned trpaslk), GSC 08047-00232 B[36] (hned trpaslk spolonk)
Betelgeuse je erven nadobor, jedna z najvch znmych hviezd. Fotografia z Hubblovho vesmrneho alekohadu.

Rozren spektrlne typy

Mnoh nov spektrlne typy sa zaali pouva po objaven novch typov hviezd.

Triedy horcich modrch vyarujcich hviezd

Spektr niektorch vemi horcich modrch hviezd dokazuj vyarovanie emisi uhlka a duska, alebo niekedy aj kyslka. Trieda W: Wolf-Rayet Trieda W alebo WR predstavuje superjasn Wolfove-Rayetov hviezdy, ktor s vemi nezvyajn kvli ich atmosfre tvorenej hlavne z hlia namiesto vodka. Predpoklad sa, e ide o umierajce nadobry s ich vodkovmi vrstvami odfknutmi hviezdnym vetrom, ktor sa vytvra pri ich vysokej teplote, m priamo odhauje ich hliov vrstvy. Trieda W je alej rozdelen na podtriedy WN (WNE skor typ (early) a WNL neskor typ (late)) a WC (WCE skor typ, WCL neskor typ a rozren triedu WO), vzhadom na prevahu duskovch a uhlkovch emisnch iar v ich spektrch (a vonkajch vrstvch).[37] Rozsah WR spektier: WR
[37] Umelcova predstava Wolfovej-Rayetovej hviezdy

WNE (WN2 a WN5 s nejakmi WN6) WNL (WN7 a WN9 s nejakmi WN6)

Spektrlna klasifikcia Rozren WN trieda (WN10 a WN11) bola vytvoren pre zaradenie hviezd typu Ofpe/WN9.[37] WN/C stredn trieda medzi WR hviezdami bohatmi na dusk a WR hviezdami bohatmi na uhlk.[37] WC[37] WCE (WC4 a WC6) WCL (WC7 a WC9) WO (WO1 a WO4) W: do 70000 K Prklady: WR124 (WN) Prklady: Regor (WC) Prklady: WR93B (WO) Triedy OC, ON, BC, BN: Hviezdy O a B prbuzn Wolfovm-Rayetovm hviezdam Prechodom medzi pravmi Wolfovmi-Rayetovmi hviezdami a obyajnmi horcimi hviezdami tried O a B s triedy OC, ON, BC a BN. Predstavuj krtke kontinuum od Wolfovch-Rayetovch hviezd po obyajn OB hviezdy. Prklad: HD 152249 (OC) Prklad: HD 105056 (ON) Prklad: HD 2905 (BC) Prklad: HD 163181 (BN) Rozrezan hviezdy Rozrezan hviezdy s hviezdy so spektrom typu O a WN sekvenciou ich spektier. Nzov rozrezan pochdza z ich spektier s prierezom. Prklad spektra: Of/WNL[26] Je tu aj druh skupina s tmto spektrom, chladnejia prechodn skupina. Nachdzaj sa vo Vekom Magellanovom mraku a ich oznaenie je Ofpe/WN9. Magnetick hviezdy typu O S hviezdy typu O so silnm magnetickm poom. Ich oznaenie je Of?p[26] (za ? sa dosadzuje slo prislchajce danej hviezde). Trieda OB V zozname spektier sa nachdza aj spektrum OB. V skutonosti to nie je spektrum, ale ukazovate, ktor znamen, e spektrum tejto hviezdy je neznme, ale patr do OB zoskupenia, take pravdepodobne ide o hviezdu typu O alebo B, prpadne o vemi horcu hviezdu triedy A.

102

Spektrlna klasifikcia

103

Triedy chladnch ervench a hnedch trpaslkov

Neobvykl spektrlne typy L a T boli vytvoren pre klasifikciu infraervench spektier chladnch hviezd. Tu sa zarauj erven a hned trpaslky, ktor maj vemi slab optick spektrum. Hypotetick spektrlny typ Y bol zarezervovan pre objekty chladnejie ako trpaslky typu T, ktor maj spektrum kvalitatvne odlin od L trpaslkov.[38] Trieda L Trpaslky triedy L dostali svoje oznaenie preto, e s chladnej ako hviezdy typu M a L je posledn psmeno abecedne najbliie ku psmenu M. L neznamen ltiov trpaslk, pretoe vina tchto hviezd nem vo svojich spektrch ltium. Niektor z tchto objektov maj dostatone vek hmotnos na podporu jadrovej syntzy, take celkovo sa tieto objekty mu oznaova ako L trpaslky, nie L hviezdy. Maj vemi tmavoerven farbu a najsvetlejie infraerven iarenie. Ich atmosfra je dostatone chladn pre vskyt kovovch hydrtov a alkalickch kovov v ich spektrch.[39] [40] Kvli nzkej gravitcii vekch hviezd, sa tu nikdy nevytvoria TiO- a VO-obsahujce kondenzty. Vek hviezdy typu L sa nemu sformova v izolovanom prostred. Avak, nadobry typu L sa mu sformova po hviezdnej kolzii. Prkladom takejto hviezdy je V838 Monocerotis.

Umelcova predstava trpaslka typu L.

L, 1300-200 K s kovovmi hydrtmi a alkalickmi kovmi prevldajcimi v ich spektrch. Prklady: VW Hyi Prklady: 2MASSW J0746425+2000321 binrny[41] zloka A je trpaslia hviezda typu L zloka B je hned trpaslk typu L Prklady: LSR 1610-0040 (podtrpaslk)[42] Prklady: V838 Monocerotis (nadobor) Trieda T: metnov trpaslky Trpaslky triedy T s chladn hned trpaslky s povrchovou teplotou pribline 700 a 1300K. V ich spektrch prevlda metn.[39] [40] T, ~700 1300K, chladn hned trpaslky s metnom v spektre. Prklady: SIMP 0136 (najjasnej trpaslk typu T objaven na severnej pologuli)[43] Prklady: Epsilon Indi Ba & Epsilon Indi Bb Ak je sasn vskum sprvny, tak triedy T a L mu by ovea benejie ako sa predpoklad. Zo skmania mnohch Protoplanetrnych diskov a mnohch hviezd v Galaxii me by niekoko rdovch vekost vch ako sa v skutonosti predpoklad.

Umelcova predstava trpaslka typu T.

Spektrlna klasifikcia Trieda Y Spektrlna trieda Y bola navrhnut pre hned trpaslky, ktor s chladnejie ako trpaslky typu T a maj kvalitatvne rozdielne spektrum. Hoci boli takto trpaslky modelovan [44] , neexistuje zatia iadna defincia prototypu ich spektrlnej sekvencie a iadni predstavitelia tejto skupiny zatia neboli pozorovan.[45] Y, <600 K, vemi chladn hned trpaslky (teoretick) Od roku 2009, najchladnejie hned trpaslky maj odhadovan teplotu medzi 500 a 600K a boli oznaen ako spektrlna trieda T9. Tri prklady tchto hnedch trpaslkov s CFBDS J005910.90-011401.3, ULAS J133553.45+113005.2 a ULAS J003402.77005206.7.[46] Spektr tchto objektov vykazuj absorpciu okolo 1,55 mikrometrov.[46] Delorme s kolektvom navrhol, e tto charakteristick vlastnos je spsoben vaka absorpcii z amoniaku a e by to malo by chpan ako oznaenie prechodu medzi T-Y, m by sa tieto objekty mohli oznaova ako typ YO.[46] [47] Avak tto vlastnos je zloit odli od absorpcie vody a metnu[46] a in vedci oznaili typ YO ako unhlen.[48]

104

Triedy uhlkatch obrov

Uhlkat hviezdy s hviezdy, ktorch spektrum indikuje produkciu uhlka pomocou hliovho tri-alfa procesu. So zvyujcim sa nadbytkom uhlka a s nejakm sbenm S-procesom produkcie akch prvkov sa spektrum tchto hviezd stva stle viac odlin od neskorch typov G, K a M. U obrov medzi tmito hviezdami sa predpoklad ich vlastn produkcia uhlka. Predpoklad sa, e viacer hviezdy tejto triedy mu by dvojitmi hviezdami, ktorch neobvykl atmosfra bola prevzat z bvalej sprievodnej uhlkatej hviezdy, z ktorej je teraz biely trpaslk. Trieda C: uhlkat hviezdy Hviezdy pvodne klasifikovan ako R a N s teraz znme ako uhlkat hviezdy. S to erven obry na konci ich ivota, s nadbytkom uhlka v atmosfre. Star R a N triedy boli zaraden do normlneho systmu klasifikcie. Neskr boli prepracovan do jednoznanho uhlkatho klasifiktora C s N0 zanajcim pribline na C6. alou podskupinou chladnch uhlkatch hviezd s hviezdy typu J, ktor s charakteristick vekm vskytom molekl 13 CN a tie 12CN.[49] Je znmych len niekoko uhlkatch trpaslich hviezd, prevyujcu vinu uhlkatch hviezd tvoria obry a nadobry. C: uhlkat hviezdy C-R: pvodne trieda reprezentujca uhlkat hviezdy ekvivalentn neskorm G a skorm K hviezdam. Prklad: S Camelopardalis. C-N: pvodne trieda reprezentujca uhlkat hviezdy ekvivalentn neskorm K a M hviezdam. Prklad: R Leporis. C-J: podtyp chladnch hviezd typu C s vysokm obsahom 13CN. Prklad: La Superba. C-H: populcia II analogick s C-R hviezdami. Prklady: V Ari, TT CVn.[50] C-Hd: vodkovo-deficitn uhlkat hviezdy podobn ako neskor G nadobry s pridanmi CH a C2 zoskupeniami. Prklad: HD 137613.

Spektrlna klasifikcia Trieda S Hviezdy typu S maj iary oxidu zirkoniitho popri (zriedkavo namiesto) oxidoch titnu a nachdzaj sa medzi hviezdami typu M a uhlkatmi hviezdami.[51] Tieto hviezdy maj nadbytok zirknia a alch prvkov vytvranch pri S-procese, a ich nadbytok uhlka a kyslka je porovnaten s hviezdami typu M. Uhlk a kyslk sa viae do molekl oxidu uhonatho. Podobne ako uhlkat hviezdy, aj hviezdy typu S s prevane obry a nadobry. Prklady: S Ursae Majoris, HR 1105 Triedy MS a SC: uhlkato-prepojen triedy Medzi triedou M a triedou S sa nachdza hranin trieda MS hviezd. Podobne existuje hranin trieda medzi triedou S a C-N, ktor sa oznauje SC alebo CS. Predpoklad sa, e sekvencia M MS S SC C-N je sekvenciou narastajceho nadbytku uhlka. Prklady: R Serpentis, ST Monocerotis (MS) Prklady: CY Cygni, BH Crucis (SC)

105

Klasifikcia bielych trpaslkov

Trieda D je modernou triedou pouvanou pre klasifikciu bielych trpaslkov, hviezd s nzkou hmotnosou, u ktorch u neprebieha jadrov syntza a ktor sa zmenili na planetrnu vekos, priom sa pomaly ochladzuj. Trieda D je alej rozdelen na spektrlne typy DA, DB, DC, DO, DQ, DX, a DZ. Tieto psmen sa netkaj psmen pouvanch pri klasifikcii ostatnch typov hviezd, ale namiesto toho udvaj zloenie vonkajch vrstiev atmosfry bieleho trpaslka. Prklady: Sirius B (DA2), Prokyn B (DA4), Van Maanenova hviezda (DZ7)[52] Postupnos typov bielych trpaslkov:[53] DA: atmosfra alebo vonkajie vrstvy bohat na vodk, indikovan silnmi Balmerovmi vodkovmi spektrlnymi iarami. DB: atmosfra bohat na hlium, indikovan neutrlnymi hliovmi, He I, spektrlnymi iarami.
Srius A a B (biely trpaslk typu DA2).

DO: atmosfra bohat na hlium, indikovan ionizovanmi hliovmi, He II, spektrlnymi iarami. DQ: atmosfra bohat na uhlk, indikovan atmovmi alebo molekulovmi uhlkovmi spektrlnymi iarami. DZ: atmosfra bohat na kovy, indikovan kovovmi spektrlnymi iarami (fzia absoltnych spektrlnych typov bielych trpaslkov DG, DK a DM). DC: siln spektrlne iary indikujce jednu z horeuvedench kategri. DX: spektrlne iary s nedostatone jasn pre klasifikciu do jednej z horeuvedench kategri. Za typom nasleduje slo udvajce povrchov teplotu bieleho trpaslka. slo je zaokrhlenm tvarom formy 50400/Teff, kde Teff je efektvna teplota meran v kelvinoch. Pvodne bolo toto slo zaokrhovan na jednu z cifier 1 a 9, ale neskr sa zaali pouva zlomkov hodnoty podobne ako hodnoty pod 1 a nad 9.[53] [54] Na oznaenie bieleho trpaslka, ktor vykazuje viac ako jednu spektrlnu truktru, mu by pouit dve alebo viac psmen. Psmeno V sa pouva na oznaenie pulzujcich bielych trpaslkov.[53] Rozren spektrlne typy bielych trpaslkov:[53] DAB: Biely trpaslk bohat na vodk a hlium, vykazujci neutrlne hliov spektrlne iary.

Spektrlna klasifikcia DAO: Biely trpaslk bohat na vodk a hlium, vykazujci ionizovan hliov spektrlne iary. DAZ: Kovov biely trpaslk bohat na vodk. DBZ: Kovov biely trpaslk bohat na hlium. Variabiln hviezdne oznaenia: DAV alebo ZZ Ceti: pulzujci biely trpaslk bohat na vodk.[55] DBV alebo V777 Her: pulzujci biely trpaslk bohat na hlium.[56] GW Vir, niekedy rozdelen na DOV a PNNV: horci pulzujci biely trpaslk bohat na hlium.[57] [58] [59] Tieto hviezdy sa vo veobecnosti zarauj medzi PG 1159 hviezdy, avak niektor autori do tejto triedy nezahaj PG 1159 hviezdy.[57] [60]

106

Nehviezdne spektrlne typy: trieda P & Q

Triedy P a Q sa obas pouvaj pre urit nehviezdne objekty. Objekty typu P s planetrne hmloviny a objekty typu Q s novy.

Spektrlne zvltnosti
Dodaton nomenklatra vo forme malch psmen me nasledova za spektrlnym typom kvli ureniu zvltnych truktr v spektre.[61]
Kd : ... ! comp e [e] er ep eq ev f f* f+ (f) ((f)) ((f*)) ((f+)) h ha He wk k Spektrlne zvltnosti hviezd Zmiean a/alebo nejasn spektrlne hodnoty Existuj neznme spektrlne zvltnosti Spektrlna zvltnos Zloen spektrum Prtomn iary emisi Prechod zakzanej iary Centrum iar emisi je slabie ako okraje iary emisi so zvltnosou iary emisi s profilom P Cygni Spektrlne emisie dokazujce variabilitu Emisie N III a He II ( chemick prvok, po ktorom nasleduj rmske slice, pozri Spektrlna iara) NIV 4058 je silnej ako NIII 4634, 4640, & 4642 iary [62] SiIV 4089 & 4116 s emisie ku N III iare Slab iary emisi pre He Zobrazuje siln He II absorpciu sprevdzaj slabou N III emisiou [26] [26] WR hviezdy s emisnmi iarami kvli vodku [37] [37] [63] [62]

WR hviezdy s vodkovmi emisiami viditen aj pri absorpcii aj pri emisii Slab He iary Spektrum s medzihviezdnymi absorpnmi truktrami

Spektrlna klasifikcia

107
Rozren kovov truktry [26] [26] irok ("hmlovinov") absorpcia kvli otaniu Vemi irok absorpn truktra kvli vemi rchlemu otaniu Primiean spektrum hmloviny Nepecifikovan zvltnos, atypick hviezda. Atypick spektrum, podobn spektru novy Prtomnos ervench a modrch posunov iar zke "ostr" absorpn iary Vemi zke iary truktra lastrovitch hviezd Rznorod spektrlne truktry (tie "var") Slab iary (tie "wl" a "wk") Typy A a F obrov so slabmi vpnikovmi H a K iarami, ako prototyp Delta Delphini Typy A a F hviezd so spektrom podobnm krtkodobm nestlym hviezdam ako Delta Scuti Ak spektrum obsahuje rozren kovov truktry Abnormlne siln brium Abnormlne siln vpnik Abnormlne siln chrm Abnormlne siln eurpium Abnormlne siln hlium Abnormlne siln ortu Abnormlne siln mangn Abnormlne siln kremk Abnormlne siln stroncium Abnormlne siln techncium Spektrlne zvltnosti bielych trpaslkov Neist oznaenie klasifikcie Magnetick biely trpaslk s detekovatenou polarizciou Prtomnos iar emisi Magnetick biely trpaslk bez detekovatenej polarizcie Variablita Prtomnos spektrlnych zvltnost

m (n) [n] n nn neb p pq q s ss sh v w d Del d Sct Kd Ba Ca Cr Eu He Hg Mn Si Sr Tc Kd : P E H V PEC

Naprklad, Alioth (alebo Epsilon Ursae Majoris) m oznaenie spektrlneho typu A0pCr, indikujca zkladn klasifikcia A0 so silnmi emisnmi iarami pre prvok chrm. Je tu niekoko zkladnch tried chemicky atypickch hviezd, kde sa spektrlne iary potu prvkov javia abnormlne siln.

Spektrlna klasifikcia

108

Fotometrick klasifikcia
Hviezdy mu by klasifikovan aj poda ich fotometrickch dt poda nejakho fotometrickho systmu. Naprklad UBV systm uruje triedy poda spektra a svetelnosti. Fotometrick systmy s viacermi farbami umouj precznejie urovanie hviezdnych tried a fyziklnych parametrov. Najpresnejie urovanie vychdza z merania spektier.

UBV systm
UBV systm alebo Johnsonov systm (prpadne Johnsonov-Morganov systm) je irokopsmov fotometrick systm na klasifikciu hviezd poda ich farby. Je to prv znmy tandardizovan fotometrick systm. Psmen U, B a V znamenaj ultrafialov, modr (blue) a vizulne magnitdy, ktor sa meraj na hviezde na klasifikciu v tomto systme. Voba farieb je preto prve takto, pretoe fotografick film je citliv na tieto farby. Systm zaviedli v 50. rokoch 20. storoia americk astronmovia Harold Lester Johnson a William Wilson Morgan.

Referencie
[1] Josip Klezcek (2002). Velk encyklopedie vesmru. Academia, strany: 472-473. ISBN 80-200-0906-X. [2] Analyse spectrale de la lumire de quelques toiles, et nouvelles observations sur les taches solaires (http:/ / gallica. bnf. fr/ ark:/ 12148/ bpt6k30204/ f364. table), P. Secchi, Comptes Rendus des Sances de l'Acadmie des Sciences 63 (jl december 1866), s. 364368. [3] Nouvelles recherches sur l'analyse spectrale de la lumire des toiles (http:/ / gallica. bnf. fr/ ark:/ 12148/ bpt6k30204/ f623. table), P. Secchi, Comptes Rendus des Sances de l'Acadmie des Sciences 63 (jl december 1866), s. 621628. [4] s. 60, 134, The Analysis of Starlight: One Hundred and Fifty Years of Astronomical Spectroscopy, J. B. Hearnshaw, Cambridge, UK: Cambridge University Press, 1986, ISBN 0-521-25548-1. [5] s. 6263, Hearnshaw 1986. [6] s. 60, Hearnshaw 1986. [7] Classification of Stellar Spectra: Some History (http:/ / www. astro. ufl. edu/ ~gott/ AST1002/ Additional_Notes/ Add_notes. week5) [8] s. 6263, Stars and Their Spectra: An Introduction to the Spectral Sequence, James B. Kaler, Cambridge: Cambridge University Press, 1997, ISBN 0-521-58570-8. [9] The Guinness book of astronomy facts & feats, Patrick Moore, 1992, 0-900424-76-1 [10] The Colour of Stars (http:/ / outreach. atnf. csiro. au/ education/ senior/ astrophysics/ photometry_colour. html). Australia Telescope Outreach and Education: (2004-12-21). prstup: 2007-09-26. Vysvetuje dvod rozdielnosti vnmania farby. [11] What color are the stars? (http:/ / www. vendian. org/ mncharity/ dir3/ starcolor/ ), Mitchell Charity. prstup 19. marec 2008. [12] Tables VII, VIII, Empirical bolometric corrections for the main-sequence, G. M. H. J. Habets and J. R. W. Heinze, Astronomy and Astrophysics Supplement Series 46 (november 1981), s. 193237, Bibcode: 1981A&AS...46..193H (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1981A& AS. . . 46. . 193H)

. Svietivosti s odvoden od Mbol s pouitm Mbol()=4.75.

[13] s. 6063, Hearnshaw 1986; s. 623625, Secchi 1866. [14] The Draper Catalogue of stellar spectra photographed with the 8-inch Bache telescope as a part of the Henry Draper memorial, Edward C. Pickering, Annals of Harvard College Observatory 27 (1890), Bibcode: 1890AnHar..27....1P (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1890AnHar. . 27. . . . 1P)

. Pozri strany 14.

[15] s. 106108, Hearnshaw 1986. [16] s. 111112, Hearnshaw 1986. [17] Spectra of bright stars photographed with the 11-inch Draper Telescope as part of the Henry Draper Memorial, Antonia C. Maury and Edward C. Pickering, Annals of Harvard College Observatory 28, part 1 (1897), s. 1128, Bibcode: 1897AnHar..28....1M (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1897AnHar. . 28. . . . 1M)

pozri Tabuku I.
[18] Spectra of bright southern stars photographed with the 13-inch Boyden telescope as part of the Henry Draper Memorial, Annie J. Cannon and Edward C. Pickering, Annals of Harvard College Observatory 28, part 2 (1901), s. 129263, Bibcode: 1901AnHar..28..129C (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1901AnHar. . 28. . 129C)

pozri strany 139143.

[19] s. 117119, Hearnshaw 1986. [20] Classification of 1,688 southern stars by means of their spectra, Annie Jump Cannon and Edward C. Pickering, Annals of Harvard College Observatory 56, #5 (1912), s. 115164, Bibcode: 1912AnHar..56..115C (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1912AnHar. . 56. . 115C)

Spektrlna klasifikcia .
[21] s. 121122, Hearnshaw 1986. [22] Charity, Mitchell. What color are the stars? (http:/ / www. vendian. org/ mncharity/ dir3/ starcolor/ ). prstup: 2006-05-13. [23] Morgan, William Wilson; Keenan, Philip Childs; Kellman, Edith (1943), "An atlas of stellar spectra, with an outline of spectral classification", Chicago, Ill., The University of Chicago press [24] Phillip C. Keenan, William Wilson Morgan (1973). " Spectral Classification (http:/ / cdsads. u-strasbg. fr/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=1973ARA& A. . 11. . . 29M& db_key=AST& data_type=HTML& format=& high=449aa1cc7c02014)". Annual Reviews of Astronomy and Astrophysics 11: 2950. DOI: 10.1146/annurev.aa.11.090173.000333 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1146/ annurev. aa. 11. 090173. 000333). [25] A Low-Dispersion Luminosity Indicator for Solar-Type Dwarfs (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1970BAAS. . . . 2Q. 294B), Barry, Don C. 1970 [26] Multiwavelength Systematics of OB Spectra (http:/ / adsabs. harvard. edu/ / abs/ 2008RMxAC. . 33. . . . 5W), Walborn, N. R., 2008 [27] LeDrew, G.; The Real Starry Sky (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2001JRASC. . 95. . . 32L), Journal of the Royal Astronomical Society of Canada, Vol. 95, No. 1 (cel No. 686, februr 2001), s. 3233. Poznmka: Tabuka 2 obsahuje chybu a tak sa pre potreby tohto lnku pouva 824 ako predpokladan sprvny poet hlavnej skupiny hviezd [28] Planets Prefer Safe Neighborhoods (http:/ / www. spitzer. caltech. edu/ Media/ happenings/ 20061003/ ) [29] An atlas of stellar spectra, with an outline of spectral classification (http:/ / nedwww. ipac. caltech. edu/ level5/ ASS_Atlas/ frames. html), W. W. Morgan, P. C. Keenan and E. Kellman, Chicago: The University of Chicago Press, 1943. [30] Revised MK Spectral Atlas for Stars Earlier than the Sun (http:/ / nedwww. ipac. caltech. edu/ level5/ March02/ Morgan/ Morgan_contents. html), W. W. Morgan, H. A. Abt, and J. W. Tapscott, Yerkes Observatory, University of Chicago and Kitt Peak National Observatory, 1978. [31] A New Spectral Classification System for the Earliest O Stars: Definition of Type O2, Nolan R. Walborn et al., The Astronomical Journal 123, #5 (mj 2002), s. 27542771, DOI: 10.1086/339831 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1086/ 339831), Bibcode: 2002AJ....123.2754W (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2002AJ. . . . 123. 2754W)

109

.
[32] SIMBAD Object query : CCDM J02319+8915 (http:/ / simbad. u-strasbg. fr/ simbad/ sim-id?Ident=CCDM+ J02319+ 8915& NbIdent=1& Radius=2& Radius. unit=arcmin& submit=submit+ id). Centre de Donnes astronomiques de Strasbourg. prstup: 2010-06-10. [33] Checking the yellow evolutionary void. Three evolutionary critical Hypergiants: HD 33579, HR 8752 & IRC +10420 (http:/ / adsabs. harvard. edu/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=2000A& A. . . 353. . 163N& db_key=AST& data_type=HTML& format=) [34] On a cosmological timescale, The Earth's period of habitability is nearly over (http:/ / spacefellowship. com/ 2009/ 08/ 10/ on-a-cosmological-timescale-the-earths-period-of-habitability-is-nearly-over/ ) august 2009 [35] Optical Spectroscopy of 2MASS Color-Selected Ultracool Subdwarfs (http:/ / xxx. lanl. gov/ abs/ astro-ph/ 0610096), Adam J. Burgasser et al., 2006 [36] Astrometric and Spectroscopic Confirmation of a Brown Dwarf Companion to GSC 08047-00232 (http:/ / xxx. lanl. gov/ abs/ astro-ph/ 0412548), G. Chauvin et al., 2004 [37] Physical Properties of Wolf-Rayet Stars (http:/ / adsabs. harvard. edu/ / abs/ 2007ARA& A. . 45. . 177C), Crowther, Paul A., 2007 [38] Outstanding Issues in Our Understanding of L, T, and Y Dwarfs (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2007arXiv0704. 1522K), J. D. Kirkpatrick, April 2007, arXiv:0704.1522. Accessed online September 18, 2007. [39] Kirkpatrick et al., J. Davy (July 10, 1999). " Dwarfs Cooler than M: the Definition of Spectral Type L Using Discovery from the 2- ALL-SKY Survey (2MASS) (http:/ / www. journals. uchicago. edu/ doi/ full/ 10. 1086/ 307414)". The Astrophysical Journal 519 (2): 802833. DOI: 10.1086/307414 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1086/ 307414). ISSN: 0004-637X. [40] Kirkpatrick, J. Davy (2005). "New Spectral Types L and T". Annual Reviews of Astronomy and Astrophysics 43 (1): 195246. DOI: 10.1146/annurev.astro.42.053102.134017 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1146/ annurev. astro. 42. 053102. 134017). ISSN: 0066-4146. [41] Ultra-cool Diminutive Star Weighs In (http:/ / hubblesite. org/ newscenter/ archive/ releases/ 2004/ 51/ image/ a) [42] LSR 1610-0040: The First Early-Type L Subdwarf (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2003ApJ. . . 591L. . . 49), Lpine et al. 2003c [43] Discovery of the brightest T dwarf in the northern hemisphere, 2007 (http:/ / xxx. lanl. gov/ abs/ astro-ph/ 0609419) [44] Y-Spectral class for Ultra-Cool Dwarfs, N.R.Deacon and N.C.Hambly, 2006 (http:/ / xxx. lanl. gov/ abs/ astro-ph/ 0607305) [45] The minimum Jeans mass, brown dwarf companion IMF, and predictions for detection of Y-type dwarfs, B. Zuckerman and I. Song, Astronomy and Astrophysics 493, #3 (January 2009), pp. 11491154, DOI: 10.1051/0004-6361:200810038 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1051/ 0004-6361:200810038), Bibcode: 2009A&A...493.1149Z (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2009A& A. . . 493. 1149Z)

.
[46] The Physical Properties of Four ~600 K T Dwarfs, S. K. Leggett et al., The Astrophysical Journal 695, #2 (aprl 2009), s. 15171526, DOI: 10.1088/0004-637X/695/2/1517 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1088/ 0004-637X/ 695/ 2/ 1517), Bibcode: 2009ApJ...695.1517L (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2009ApJ. . . 695. 1517L)

.
[47] CFBDS J005910.90-011401.3: reaching the T-Y brown dwarf transition?, P. Delorme et al., Astronomy and Astrophysics 482, #3 (mj 2008), s. 961971, DOI: 10.1051/0004-6361:20079317 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1051/ 0004-6361:20079317), Bibcode: 2008A&A...482..961D (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2008A& A. . . 482. . 961D)

Spektrlna klasifikcia .
[48] Exploring the substellar temperature regime down to ~550K, Ben Burningham et al., Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 391, #1 (November 2008), s. 320333, DOI: 10.1111/j.1365-2966.2008.13885.x (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1111/ j. 1365-2966. 2008. 13885. x), Bibcode: 2008MNRAS.391..320B (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2008MNRAS. 391. . 320B)

110

pozri abstrakt.
[49] Bouigue, R. 1954, Annales d'Astrophysique, Vol. 17, s. 104 [50] Spectral Atlas of Carbon Stars (Barnbaum+ 1996) (http:/ / adc. astro. umd. edu/ adc-cgi/ cat. pl?/ journal_tables/ ApJS/ 105/ 419/ ) [51] Keenan, P. C. 1954 Astrophysical Journal, vol. 120, p.484 [52] A Determination of the Local Density of White Dwarf Stars (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2002ApJ. . . 571. . 512H), J. B. Holberg, Terry D. Oswalt and E. M. Sion, The Astrophysical Journal 571, #1 (mj 2002), s. 512518. [53] A proposed new white dwarf spectral classification system (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1983ApJ. . . 269. . 253S), E. M. Sion, J. L. Greenstein, J. D. Landstreet, J. Liebert, H. L. Shipman, a G. A. Wegner, The Astrophysical Journal 269, #1 (1. jn 1983), s. 253257. [54] A Catalog of Spectroscopically Identified White Dwarfs (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1999ApJS. . 121. . . . 1M), George P. McCook and Edward M. Sion, The Astrophysical Journal Supplement Series 121, #1 (marec 1999), s. 1130. [55] Physics of white dwarf stars (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1990RPPh. . . 53. . 837K), D. Koester and G. Chanmugam, Reports on Progress in Physics 53 (1990), s. 837915. [56] White dwarfs, Gilles Fontaine and Franois Wesemael, in Encyclopedia of Astronomy and Astrophysics, ed. Paul Murdin, Bristol and Philadelphia: Institute of Physics Publishing and London, New York and Tokyo: Nature Publishing Group, 2001. ISBN 0-333-75088-8. [57] Mapping the Instability Domains of GW Vir Stars in the Effective Temperature-Surface Gravity Diagram (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2007ApJS. . 171. . 219Q), Quirion, P.-O., Fontaine, G., Brassard, P., Astrophysical Journal Supplement Series 171 (2007), s. 219248. [58] 1, Detection of non-radial g-mode pulsations in the newly discovered PG 1159 star HE 14291209 (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2004A& A. . . 426L. . 45N), T. Nagel and K. Werner, Astronomy and Astrophysics 426 (2004), s. L45L48. [59] The Extent and Cause of the Pre-White Dwarf Instability Strip (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2000ApJ. . . 532. 1078O), M. S. O'Brien, Astrophysical Journal 532, #2 (aprl 2000), s. 10781088. [60] UV spectroscopy of the hybrid PG 1159-type central stars of the planetary nebulae NGC 7094 and Abell 43 (http:/ / adsabs. harvard. edu/ / abs/ 2009CoAst. 159. . 107Z), Ziegler, M. et al. 2009 [61] SkyTonight: The Spectral Types of Stars (http:/ / skytonight. com/ howto/ basics/ 3305876. html?showAll=y) [62] Pismis 24-1: The Stellar Upper Mass Limit Preserved (http:/ / xxx. lanl. gov/ abs/ astro-ph/ 0612012), J. Maz Apellniz et al. 2006 [63] Early-type stars in the core of the young open cluster Westerlund2 (http:/ / xxx. lanl. gov/ abs/ astro-ph/ 0612622), G.Rauw et al. 2006

Pozri aj
Astronomick portl

Absoltne ierne teleso Absoltna hviezdna vekos Astrograf Balmerova sria Farebn teplota Hertzsprungov-Russellov diagram Hlavn postupnos Hviezdna kinematika Ionizcia Metalicita Spektrlna iara Spektrlny typ UBV systm Vvoj hviezdy Wolfova-Rayetova hviezda Zakzan iara

Spektrlna klasifikcia

111

Extern odkazy
Kninice hviezdnych spektier, D. Montes, UCM (http://www.ucm.es/info/Astrof/invest/actividad/spectra. html) (po anglicky) Intenzita periodickch zmien pulzujcich DB bielych trpaslkov, A. H. Corsico, L. G. Althaus (http://xxx.lanl. gov/abs/astro-ph/0408237) (po anglicky) Blzke DAO+dM binrne RE J0720-318: Rozvrstven biely trpaslk s H vrstvou a monm otavm diskom (http://www.ssl.berkeley.edu/~euve/sci/Resources_pubs_abstracts_j0720_burle.html) (po anglicky) Rozdelenie a kinematika chladnch kovovch bielych trpaslkov (http://www.aas.org/publications/baas/ v31n3/aas194/688.htm) (po anglicky) K-skupina spektrlneho atlasu Wolfovch-Rayetovch hviezd (http://adsabs.harvard.edu/abs/1997ApJ...486. .420F) (po anglicky) Vlastnosti WO Wolfovch-Rayetovch hviezd (http://adsabs.harvard.edu/abs/1995A&A...295...75K) (po
anglicky)

Spektrlne typy katalgu Hipparcos (http://vizier.u-strasbg.fr/ftp/cats/more/HIP/cdroms/docs/vol11sp.pdf)

(po anglicky)

Sveteln podskupiny (http://personal.tcu.edu/~mfanelli/imastro/The Hertsprung-Russell (HR) Diagram.htm)

(po anglicky)

Objav vemi mladho zoskupenia trpaslkov typu L, 2MASS J01415823-4633574 (http://xxx.lanl.gov/abs/ astro-ph/0511462) (po anglicky) Hviezdna spektrlna klasifikcia, Richard O. Gray a Christopher J. Corbally (http://www1.appstate.edu/dept/ physics/MK/MKbook.html) (po anglicky)

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Stellar classification (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/En:stellar_classification?oldid=334926042) na anglickej Wikipdii.

Vlastn pohyb

112

Vlastn pohyb
Vlastn pohyb, je zdanliv uhlov pohyb hviezdy na oblohe vyjadren v oblkovch sekundch za jeden rok, v niektorch prpadoch v oblkovch sekundch za 100 r. Vlastn pohyb sa rozklad obyajne na zloky v ekvatorelnych sradniciach a . Ak sa uvdza iba celkov vlastn pohyb, treba uvies aj smer pohybu hviezdy - pozin uhol, potan v stupoch od S cez V, J, Z k S. Ak je znma vzdialenos hviezdy, mono vypota z vlastnho pohybu a paralaxy tangencilnu rchlos hviezdy V, v km/s zo vzorca Vt = 4,74..-1. Vlastn pohyb sa zisuje presnm meranm polh hviezd v dostatone dlhch asovch odstupoch Vlastn pohyb hviezd spektrlnch tried (minimlne 20-50 rokov) s presnosou a na 0,003" za rok. Vsledky OBAFGKM na oblohe za -/+ 200 000 rokov. meran sa uvdzaj v katalgoch vlastnch pohybov. Najv znmy vlastn pohyb m Barnardova hviezda (10,34" za rok), asi 100 hviezd m vlastn pohyb v ako 0,1" za rok, typick vlastn pohyb je niekoko stotn oblkovej sekundy za rok. Vlastn pohyb sa uril pre viac ako 300 000 hviezd, zva s vemi malou presnosou. Pozorovan vlastn pohyb je dan skutonm pohybom hviezdy a pohybom Slnka. Zloka vlastnho pohybu, ktor sa dostane z pozorovanho vlastnho pohybu po vylen vplyvu pohybu Slnka, sa nazva pekulirny pohyb hviezdy.
Tento lnok alebo jeho as obsahuje heslo z Encyklopdie astronmie s lskavm dovolenm autorov a podporou SZAA.

Radilna rchlos
Radilna rchlos je rchlos objektu v smere lnie spojenej s pozorovateom. Svetlo objektu s nenulovou radilnou rchlosou bude ovplyvnen Dopplerovm javom a vlnov dka svetla sa zv pri vzaujcich objektoch (erven posun) alebo zmen pri pribliujcich sa objektoch (modr posun).

Hviezdna vekos

113

Hviezdna vekos
Hviezdna vekos alebo magnitda je fotometrick veliina udvajca jasnos' hviezdy alebo inho objektu na oblohe v logaritmickej kle. Rozliuje sa: zdanliv hviezdna vekos absoltna hviezdna vekos Toto je rozliovacia strnka navigan pomcka obsahujca zoznam inch lnkov, ktor by mohli ma rovnak nzov.
Ak vs na tto strnku odkzal lnok, prosme Vs, aby ste sa k lnku vrtili a opravili v om odkaz tak, aby odkazoval priamo na konkrtnu strnku z hore uvedenho zoznamu, ktor autor lnku myslel.

Absoltna hviezdna vekos

Hertzsprungov-Russellov diagram

Spektrlne typy
Hned trpaslky Biele trpaslky erven trpaslky Podtrpaslky Hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslky) Podobry

Absoltna hviezdna vekos Obry Jasn obry Nadobry Hyperobry absoltna hviezdna vekos (MV) Absoltna hviezdna vekos alebo absolttna magnitda (znaka mag alebo M) je v astronmii zdanliv hviezdna vekos (m), ktor by mal objekt, keby bol pozorovan zo tandardizovanej vzdialenosti. Umouje porovnva celkov jasnosti objektov bez ohadu na ich vzdialenosti.

114

Absoltna hviezdna vekos pre hviezdy a galaxie (M)

V stelrnej a galaktickej astronmii je tandardizovanou vzdialenosou 10 parsekov (1 parsek je pribline 3,2616 svetelnch rokov alebo 31013 kilometrov). Hviezda vo vzdialenosti desa parsekov m paralaxu 0,1" (100 oblkovch miliseknd). Pri definovan absoltnej hviezdnej vekosti je potrebn presne uri typ elektromagnetickho iarenia, ktor odmeriavame. Ke hovorme o celkovom vdaji energie, sprvne je pomenovanie bolometrick magnitda. m temnejie by objekty (zo vzdialenosti 10 parsekov) vyzerali, tm vyia je ich absoltna hviezdna vekos. m niia je absoltna magnitda objektu, tm je via jeho svetelnos. matematick rovnica uvdza vzah zdanlivej magnitdy s absoltnou magnitdou cez paralaxu. Vea hviezd viditench vonm okom m absoltnu hviezdnu vekos, ktor by bola schopn zo vzdialenosti 10 parsekov vrha tiene; Rigel (-7,0), Deneb (-7,2), Naos (-7,3) a Betelgeuze (-5,6). Pre porovnanie, Srius m obsoltnu magnitdu 1,4 a Slnko m absoltnu vizulnu magnitdu 4,83 (sli nm ako referenn bod). Absoltne magnitdy pre hviezdy s vo veobecnosti v rozsahu od -10 do +17. Absoltne hviezdne vekosti pre galaxie mu dosahova ovea niie (jasnejie) hodnoty. Naprklad obrovsk eliptick galaxia M87 m absoltnu hviezdnu vekos -22.

Vpoet
Ak poznme vzdialenos a zdanliv hviezdnu vekos hviezdy, mono vypota jej absoltnu hviezdnu vekos takto:

kde

je 10 parsekov ( 32,616 svetelnch rokov) a

je hviezdna vzdialenos; alebo:

kde

je paralaxa hviezdy a

je 1 oblkov sekunda (arcsec).

Absoltna hviezdna vekos Prklady Rigel m vizulnu magnitdu mV=0,18 vo vzdialenosti asi 773 svetelnch rokov. MVRigel = 0,18 + 5*log10(32,616/773) = -6,7 Vega m paralaxu 0,133" a zdanliv hviezdnu vekos +0,03 MVVega = 0,03 + 5*(1 + log10(0,133)) = +0,65 Alfa Centauri m paralaxu 0,750" a zdanliv magnitdu -0,01 MV Cen = -0,01 + 5*(1 + log10(0,750)) = +4,37

115

Zdaniv hviezdna vekos

Ak je dan absoltna magnitda , je mon tie vypota zdanliv magnitdu z akejkovek vzdialenosti :

Absoltna hviezdna vekos pre planty (H)

Pre planty, komty a plantky (asteroidy) sa pouva in defincia absoltnej magnitdy, ktor je zmysluplnejia pre nehviezdne objekty. V tomto prpade je absoltna hviezdna vekos definovan ako zdanliv hviezdna vekos, ktor by mal dan objekt, ak by sa nachdzal vo vzdialenosti jednej astronomickej jednotky (au) od Slnka a Zeme zrove pri fzovom uhle nula stupov. Je to fyziklne nemon situcia, ale je vhodn na ely vpotov.

Vpoet
Vzorec pre H: (absoltna magnitda)

kde 0 a 1), Prklad Mesiac:

je zdanliv magnitda Slnka zo vzdialenosti 1 au (-26,73), je jeho polomer a je 1 au (149,6 Gm).

je geometrick albedo telesa (slo medzi

= 0,12,

= 3476/2 km = 1738 km

Zdanliv hviezdna vekos

Absoltnu hviezdnu vekos mono poui pri vpote zdanlivej magnitdy telesa pri rznych podmienkach.

kde je 1 au, je fzov uhol, uhol medzi priamkami telesom-Slnko a teleso-pozorovate; poda kosnusovho pravidla dostvame:

je fzov integrl (integrcia odrazenho svetla; slo v rozsahu medzi 0 a 1) Prklad: (Idelna difzna zrkadlov sfra) - rozumn prv aproximcia pre planetrne teles

Absoltna hviezdna vekos

116

Celofzov difzna gua odra 2/3 z celkovho svetla, ktor by odral difzny disk rovnakho priemeru Vzdialenosti: je vzdialenos medzi pozorovateom a telesom je vzdialenos medzi Slnkom a telesom je vzdialenos medzi pozorovateom a Slnkom Prklady Mesiac = +0,25 = = 1 au

= 384,5 Mm = 2,57 mau Ak jasn je Mesiac zo Zeme? Spln: = 0, ( 2/3)

(v skutonosti -12,7) Mesiac v splne odra o 30% viac svetla ne predpoved dokonal difzne zrkadlo. Prv tvr: = 90, (pouitm dfzneho zrkadla)

(v skutonosti pribline -11.0) Vzorec pre difzne zrkadlo funguje lepie pre menie fzy.

Pozri aj
Hertzsprung-Russellov diagram opisuje vzah medzi absoltnou magnitdou alebo svietivosou oproti spektrlnemu typu alebo povrchovej teplote.

Zdanliv hviezdna vekos

117

Zdanliv hviezdna vekos

Zdanliv hviezdna vekos (in nzvy: zdanliv vekos, zdanliv magnitda, zdanliv jasnos; znaka m) je fotometrick veliina udvajca jasnos' hviezdy alebo inho objektu na oblohe v logaritmickej kle bez zohadnenia jej i jeho vzdialenosti od pozorovatea (porovnaj absoltna hviezdna vekos). Je to teda mnostva svetla prijatho z objektu. Stokrt menia jasnos (napr. toho istho objektu v desansobne vej vzdialenosti) zodpoved zdanlivej hviezdnej vekosti, ktor je o p via. Vzah pre zdanliv magnitdu dvoch objektov - Pogsonova rovnica

kla zdanlivch hviezdnych vekost Zdanl. hv. ve. 26,73 12,6 4,4 2,8 1,5 0,7 0 3,0 6,0 12,6 27 30 38 Slnko Mesiac v splne Maximlna jasnos Venue Maximlna jasnos Marsu Najjasnejia hviezda vo viditenom spektre: Srius Druh najjasneia hviezda: Canopus Nulov bod poda defincie: Tm bola kedysi Vega Najslabie hviezdy viditen z mestskch oblast Najslabie hviezdy pozorovaten vonm okom Najjasnej kvazar Najslabie objekty pozorovaten vo viditenom svetle s 8m pozemskmi alekohadmi Najslabie objekty pozorovaten vo viditenom svetle s Hubblovm teleskopom Najslabie objekty pozorovaten vo viditenom svetle s plnovanm OWL (2020) Nebesk objekt

(pozri aj Zoznam najjasnejch hviezd)

Tieto s iba priblin hodnoty vo viditench vlnovch dkach (v skutonosti tieto hodnoty zvisia od presnej pouitej psmovej priepustnosti).

Hmotnos Slnka

118

Hmotnos Slnka
Hmotnos Slnka je jednotka hmotnosti pouvan v astronmii na vyjadrenie hmotnosti hviezd a hmotnejch objektov, naprklad galaxi. Je ekvivalentn hmotnosti Slnka.

Hmotnos Slnka je pribline 333000 hmotnost Zeme. Hmotnos hviezd sa pohybuje od 0,05 a do 150 (nadobri). Hmotnos centrlnej asti naej Galaxie je pribline 200 milird .

(hned trpaslci) , hmotnos celej

galaxie vrtane korny je 36 bilinov

Pozri aj
Zoznam najach hviezd

Metalicita
Metalicita je pomer hmotnosti astronomickho objektu prvkov inch ako vodk a hlium. Pretoe najvie zastpenie vo vesmre m vodk a hlium, astronmovia vetky ostatn prvky volaj kovy. Naprklad hmlovina bohat na uhlk sa nazva bohat na kovy, hoci uhlk sa inak za kov nepovauje.

Planetrna sstava
Planetrna sstava je sstava zloen z aspo jednej hviezdy a rznych obiehajcich telies (ako asteroidy, komty, mesiace a planty). Naa vlastn planetrna sstava, v ktorej sa nachdza Zem a Slnko, sa nazva slnen sstava.

Pvod a vvoj planetrnych sstav

Hlavn teles slnenej sstavy, Vo veobecnosti sa predpoklad, e planetrne sstavy okolo hviezd najpreskmanejej planetrnej sstavy. Vekosti podobnch Slnku vznikaj ako as toho istho procesu, ktor kon s v sprvnej mierke. vznikom hviezd. Niektor ran terie hovorili o psoben alej hviezdy, ktor prechdza extrmne blzko slnka a vytiahne za sebou materil, ktor sa potom zhlukne do formy plant. Avak je dnes znme, e pravdepodobnos takejto kolzie je prli mal na to, aby tento model bol realizovaten. Dnes akceptovan terie hovoria o vzniku planetrnych sstav zo slnenej hmloviny.

Niektor planetrne sstavy sa na nau vbec nepodobaj, pretoe planetrne sstavy boli objaven naprklad aj okolo pulzarov a to z jemnch odchliek v peridach pulzov elektromagnetickho iarenia. Pulzary vznikaj pri silnch explzich supernov, ktor by iadna normlna planetrna sstava nepreila - planty by sa bu vyparili,

Planetrna sstava

119

alebo by nhlou stratou viny hmoty centrlnej hviezdy unikli jej gravitanmu psobeniu. Jedna z teri hovor, e existujce hviezdne spolonice pulzarov sa vbuchom skoro plne vyparili, priom zanechali za sebou iba teles vekosti plant. Planty sa prpadne mohli vytvori v akrnom disku, ktor obklopuje pulzary.

Disk materilu okolo hviezdy Fomalhaut, priom samotn hviezda je na obrzku odtienen. V pravom spodnom rohu je zven zber planty Fomalhaut b, ktor sa stala prvou vyfotografovanou exoplantou.

Vznamn planetrne sstavy

Slnen sstava - naa planetrna sstava, prv objaven planetrna sstava, prv objaven viacnsobn planetrna sstava PSR 1257+12 - prv objaven extrasolrna planetrna sstava, prv objaven planetrna sstava pri pulzaroch, prv objaven viacnsobn exoplanetrna sstava, prv objaven viacnsobn planetrna sstava pri pulzaroch Upsilon Andromedae - prv viacnsobn extrasolrna planetrna sstava okolo hviezdy hlavnej postupnosti, objaven v Aprl 1999 PSR B1620-26 - prv objaven planetrna sstava okolo viacnsobnej hviezdy 55 Cancri - dosia najvia objaven extrasolrna planetrna sstava (4 planty, August 2004)

Pozri aj
Extrasolrna planta Zoznam hviezd s plantami

Extern odkazy
Extrasolrne planetrne systmy [1] (po anglicky)

Referencie
[1] http:/ / www. extrasolar. net/

Hviezdna sstava

120

Hviezdna sstava
Hviezdna sstava alebo zriedkavo hviezdny systm (angl. stellar system, star system) me by: shrnn oznaenie pre (gravitane viazan) dvojhviezdu a viacnsobn hviezdu, pozri dvojhviezda a viacnsobn hviezda galaxia galaxia alebo podobne vek skupina hviezd (napr. hviezdokopa), ktor s na seba gravitane naviazan sstava (aspo dvoch) hviezd, ktor s na seba gravitane naviazan neodborne: planetrna sstava (t. j. jedna hviezda s plantami) Toto je rozliovacia strnka navigan pomcka obsahujca zoznam inch lnkov, ktor by mohli ma rovnak nzov.
Ak vs na tto strnku odkzal lnok, prosme Vs, aby ste sa k lnku vrtili a opravili v om odkaz tak, aby odkazoval priamo na konkrtnu strnku z hore uvedenho zoznamu, ktor autor lnku myslel.

Dvojhviezda
Dvojhviezda je hviezdna sstava zloen z dvoch hviezd, ktor s gravitane viazan alebo dvojica hviezd na oblohe v tesnej blzkosti pri sebe a nie s gravitane viazan. V prvom prpade ide o tzv. fyzick dvojhviezdu jej zloky k sebe fyzicky patria. Fyzick dvojhviezdy delme na vizulne a spektroskopick. Vizulne dvojhviezdy dokeme rozozna alekohadom, spektroskopick nie. Zloky dvojhviezdy zvyajne obiehaj spolon aisko, iba vo vnimonch prpadoch, ke je hmotnos jednej hviezdy ovea via, ako hmotnos druhej, me Najjasnejia dvojhviezda na oblohe - Srius A a B aisko obehu lea pod povrchom hmotnejej hviezdy. Hoci s zloky sstavy dvojhviezdy pribline rovnako star, nemusia sa nachdza na rovnakom vvojovom stupni. Ak sa naprklad v sstave nachdza obor alebo nadobor a biely trpaslk, takto sstava sa me sta novou. Najjasnejou dvojhviezdou na oblohe je sstava Srius v shvezd Vekho psa. Pokia sa hviezdy nachdzaj iba v zdanlivej blzkosti, ale v skutonosti s od seba aleko, hovorme o optickej dvojhviezde. Uhlov vzdialenos zloiek optickej dvojhviezdy je spravidla via, ako uhlov vzdialenos zloiek fyzickej dvojhviezdy. Najznmejou optickou dvojhviezdou, ktor meme rozozna aj vonm okom je Mizar a Alcor v shvezd Vekej medvedice (Vekho voza). Zloky dvojhviezdy obiehaj aisko, ktor spravidla le mimo vntra kadej z nich. Pokia sa dvojhviezdy z naeho pohadu pri svojom vzjomnom obehu pravidelne zakrvaj, hovorme o zkrytovch premennch hviezdach. Medzi najznmejie zkrytov premenn hviezdy patr Algol. Jeho zloky s takmer guatho tvaru. Poznme vak aj dvojhviezdy, ktor s svojimi slapovmi silami vrazne deformovan do tvaru elipsoidov, alebo dvojhviezdy, ktorch zloky s k sebe natoko blzko, e maj spolon atmosfru. S to takzvan tesn dvojhviezdy. Katalogizovanch je viac ako 78 000 dvojc hviezd.

Dvojhviezda

121

Pozri aj
Binrna sstava (astronmia)

Kontaktn dvojhviezda
Kontaktn dvojhviezda je dvojhviezda, ktorej hviezdy sa nachdzaj tak blzko pri sebe, e sa dotkaj alebo zdieaj spolon plynov obal. Binrny systm, ktorho hviezdy maj spolon plynov obal sa me nazva aj nadkontaktn dvojhviezda.[1] [2] [3] Takmer vetky znme kontaktn dvojhviezdy patria medzi navzjom sa zatemujce dvojhviezdy (jedna druhej spsobuj zatmenie).[4] Takto kontaktn dvojhviezdy s znme ako W Ursae Majoris hviezdy, o je odvoden od podobnho typu hviezdy W Ursae Majoris.

Referencie
[1] contact binary (http:/ / www. daviddarling. info/ encyclopedia/ C/ contact_binary. html), David Darling, The Internet Encyclopedia of Science. Accessed on line November 4, 2007. [2] overcontact binary (http:/ / www. daviddarling. info/ encyclopedia/ O/ overcontact_binary. html), David Darling, The Internet Encyclopedia of Science. Accessed on line November 4, 2007. [3] pp. 5153, An Introduction to Astrophysical Fluid Dynamics, Michael J. Thompson, London: Imperial College Press, 2006. ISBN 1-86094-615-1. [4] p. 231, Stellar Rotation, Jean Louis Tassoul, Andrew King, Douglas Lin, Stephen P. Maran, Jim Pringle, and Martin Ward, Cambridge, UK, New York: Cambridge University Press, 2000. ISBN 0-521-77218-4.

Pozri aj
Dvojhviezda Binrna sstava (astronmia)

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Contact binary (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:contact_binary?oldid=364751478) na anglickej Wikipdii.

Viacnsobn hviezda

122

Viacnsobn hviezda
Viacnsobn hviezda je systm pozostvajci z troch alebo viacerch hviezd, ktor sa zo Zeme javia pri sebe blzko na oblohe. Toto me by dsledkom fyzickej blzkosti hviezd a ich vzjomnho gravitanho psobenia, vtedy je viacnsobn hviezda povaovan za fyzick. V druhom prpade me by ich blzkos iba domnel, vtedy ide o optick systm.[1] [2] [3] Fyzick viacnsobn hviezdy sa vo veobecnosti nazvaj aj viacnsobnmi hviezdnymi sstavami. Vina tchto systmov s trojhviezdy asto oznaovan ako trinary alebo temary. Vie systmy ako s tvorhiezdy, phviezdy, eshviezdy a tak alej sa tatisticky vyskytuj menej.

Trojhviezda HD 188753, prklad viacnsobnej hviezdy (umelcova predstava)

Vekos systmu viacnsobnej hviezdy sa pohybuje v strede medzi systmom dvojhviezdy, s dvoma hviezdami na stabilnch obench drhach a otvorenmi hviezdokopami, ktor maj komplexnejiu dynamiku a obsahuj od 100 do 1000 hviezd.[4] Mu by rozdelen do dvoch tried, ktor odpovedaj tmto dvom extrmom. Vina viacnsobnch hviezd je usporiadan hierarchickm spsobom s menou obenou drhou umiestnenou vo vntri vej obenej drhy. V takchto systmoch je mlo interakci medzi obenmi drhami, priom podobne ako u dvojhviezd s stabiln.[2] [5] alie viacnsobn hviezdy, oznaovan ako trapezia, s vemi mlad, nestabiln systmy. Predpoklad sa, e vznikli vo hviezdnych "klkach" a rchlo sa oddelili do stabilnej viacnsobnej hviezdy. Prkladom takho systmu je Trapz v hmlovine Orin.[6] [7]

Hierarchia
Systmy trojhviezd
Vo fyzickom systme trojhviezd, kad hviezda obieha okolo aiska systmu. Zvyajne, dve hviezdy vytvoria uzatvoren dvojhviezdny systm a tretia hviezda obieha tento pr vo vzdialenosti ovea vej ako s oben drhy prvch dvoch hviezd. Toto usporiadanie sa nazva hierarchick.[8] [9] Dvodom pre takto usporiadanie je, e ak vekosti vntornch a vonkajch obench drh s porovnatene vek, systm sa me sta dynamicky nestlym, o vedie k vyvrhnutiu hviezdy z takto systmu.[10] Trojhviezda, v ktorej nie s vetky hviezdy gravitane spojen, me obsahova fyzick dvojhviezdu a aliu optick hviezdu (spolonka), akou je naprklad Alfirk, alebo zriedkavo, isto optick trojhviezda akou je Gamma Serpentis.

Viacnsobn hviezda

123

Vyia poetnos
Hierarchick viacnsobn hviezdne systmy s viac ako troma hviezdami mu vytvori viac komplikovanch usporiadan, ktor mu by znzornen na tzv. mobilnom diagrame. Na obrzku vavo s znzornen niektor prklady. Kad rove diagramu znzoruje rozklad systmu na dva alebo viac systmov s menou vekosou. Poet rovn v diagrame sa nazva hierarchia.[11] Jednoduch diagram hierarchie 1, ako je znzornen v b, popisuje systm dvojhviezdy. Jednoduch diagram hierarchie 2 me popisova systm trojhviezdy ako je c, alebo tvorhviezdy ako je d. Jednoduch diagram hierarchie 3 me popisova systmy od tyroch do smych hviezd. Mobiln diagram e znzoruje prklad tvorhiezdneho systmu hierarchie 3 skladajceho sa z jednej vzdialenej hviezdy obiehajcej okolo blzkej dvojhviezdy, priom jedna zloka dvojhviezdy je zrove ete bliou dvojhviezdou.

Mobiln diagramy: (a) mnohonsobn - multiplex, (b) simplex, dvojhviezda, (c) simplex, trojhviezda, (d) simplex, tvorhviezda hierarchie 2, (e) simplex, tvorhviezda hierarchie 3, (f) simplex, phviezda hierarchie 4

Skutonm prkladom systmu hierarchie 3 je Kastor, tie znmy ako Alpha Geminorum alebo Gem. Sklad sa z viditenej dvojhviezdy (jav sa tak), ktor po bliom preskman me pozostva z dvoch spektroskopickch dvojhviezd. Me by aj tvorhviezdou hierarchie 2, podobne ako d, okolo ktorej obieha alia nejasn hviezda, ktor sa jav ako erven trpaslia dvojhviezda. Tmto spsobom bz y nej bola eshviezda hierarchie 3.[12] Maximlnou hierarchiou v A. A. Tokovininovom katalgu viacnsobnch hviezd y roku 1999 je 4.[13] Naprklad, hviezdy Gliese 644A a Gliese 644B s sformovan do blzkej viditenej dvojhviezdy, zatia o Gliese 644B je spektroskopickou dvojhviezdou, take ide o trojhviezdny systm. Tento systm. Tento systm m vzdialen viditen obiehajcu hviezdu Gliese 643 a ete vzdialenejiu Gliese 644C. Tieto hviezdy na seba gravitane psobia. Takto vznik phviezda s hierarchiou 4 podobne ako v f.[14] Vyie hierarchie s tie mon.[9] [15] Vina tchto hierarchi s bu stle systmy alebo trpia vntornmi poruchami.[16] [17] [18] Ostatn komplexn viacnsobn hviezdy sa asom teoreticky rozdrobia na menej komplexn systmy ako s astejie pozorovan trojhviezdy, prpadne aj tvorhviezdy.[19] [20]

Trapzia
Druh znma trieda viacnsobnch hviezd pozostva z mladch trapzi, pomenovanch poda viacnsobnej hviezdy znmej ako Trapz v srdci hmloviny Orin.[6] Takto systmy nie s vzcne, ale asto sa vyskytuj v blzkosti alebo vo vntri jasnch hmlovn. Tieto hviezdy nemaj tandardn hierarchick vzahy, ale kompletn pre stabiln oben drhy, kde centrum gravitcie nie je pevne fixovan na jeden bod, ale pohybuje sa ako hviezdy menia svoje spolon pozcie. Tento vzah sa nazva Interplay (shra).[21] Takto hviezdy sa nakoniec upokoja a vytvoria blzku

Viacnsobn hviezda dvojhviezdu so vzdialenm spolonkom, alou hviezdou, ktor bola kedysi sasou systmu, ale bola vyvrhnut svojou vekou rchlosou do medzihviezdneho priestoru.[21] Prkladom takchto vyvrhnutch hviezd mu by AE Aurigae, Mu Columbae a 53 Arietis, ktor sa dostali do Trapza v hmlovine Orin pred niekokmi milinmi rokov.[22] [23]

124

Oben pohyb viacnsobnch hviezd

Vypotanie aiska dvojhviezd
V prpade jednoduchej dvojhviezdy (r1), vzdialenos od aiska prvej hviezdy k aisku hmoty je dan:

kde: a je vzdialenos medzi dvoma hviezdnzmi stredmi m1 and m2 s hmoty oboch hviezd Ak a je vek polos obenej drhy na elipse jednho telesa okolo druhho, potom r1 bude vek polos obenej drhy prvho telesa okolo aiska hmoty alebo barycentra, a r2 = a - r1 bude vek polos obenej drhy druhho telesa. Ak sa centrum hmoty nachdza vo vntri masvnejieho telesa, tak toto teleso sa bude javi ako rozkmitan s postrehnutenou obenou drhou.

aisk hmoty
Obrzky s reprezentan a nie simulovan. Pozcia ervenho kra oznauje centrum gravitcie systmu.

(a.) Dve teles rovnakej hmoty obiehaj okolo spolonho aiska hmoty alebo barycentra.

(b.) Dve teles s rozdielnou hmotou obiehaj okolo spolonho barycentra, podobne ako systm Chron-Pluto.

(c.) Dve teles s vekm rozdielom v hmote obiehaj okolo spolonho barycentra (podobne ako systmZem-Mesiac)

(d.) Dve teles s extrmne vekm rozdielom v hmote obiehaj okolo spolonho barycentra (podobne ako systm Slnko-Zem) (e.) Dve teles s podobnou hmotou obiehajce po elipse okolo spolonho barycentra.

Viacnsobn hviezda

125

Oznaenia a nzvoslovie
Oznaenia viacnsobnch hviezd
Komponenty viacnsobnch hviezd mu by pecifikovan pripojenm prpon, A, B, C at., do oznaenia systmov. Prpony AB mu by pouit na oznaenie pru skladajceho sa z A a B.[24] [25] Postupnos psmen B,C at. me poukazova na odlenie od komponentu A. Komponenty objaven v blzkosti u existujceho komponentu mu by oznaovan Aa, Ba at.[25]

Nzvoslovie v katalgu viacnsobnch hviezd

A. A. Tokovininov hviezdny katalg viacnsobnch hviezd pouva systm, v ktorom kad podsystm v mobilnom diagrame je kdovan postupnosou slic. V mobilnom diagrame d (na obrzku hore), naprklad, najiriemu systmu sa prirad slo 1, zatia o podsystmy obsahujce jeho zkladn komponenty bud oznaen ako 11 a podsystmy obsahujce jeho druhotn komponenty bud oznaen ako 12. Podsystmy, ktor sa objavia pod tm v mobilnom diagrame bud oslovan tromi, tyrmi alebo viacermi slicami. Ke sa touto metdou popisuje nie-hierarchick systm, rovnak slo podsystmu sa pouije viac ako raz, naprklad, systm s tromi optickmi komponentami A, B a C, priom iadne dva z nich nemu by zoskupen do podsystmu, bude ma dva podsystmy oznaen slom 1 oznaujcim dve dvojhviezdy AB a AC. V tomto prpade, ak B a C boli potom spojen do dvojhviezd, tak tieto bud ma oznaenie podsystmov 12 a 13.[26]

Budce nzvoslovie systmov viacnsobnch hviezd

Zznam podsystmov v A. A. Tokovininovom hviezdnom katalgu viacnsobnch hviezd.

Sasn nzvoslovie dvojhviezd a viacnsobnch hviezd me psobi zmtone pri rznych spsoboch rozdielneho oznaovania novoobjavench dvojhviezd, naprklad, oznaenia pri objaven optickch dvojhviezd a oznaenia dvojhviezd v zatmen, a horie, sla komponentov mu by udvan rzne, v zvislosti od rznych autorov (jeden d A a druh d C).[27] Rokovania zaat v roku 1999 vystili do tyroch navrhovanch schm na rieenie tohto problmu:[27] KoMa - hierarchick schma vyuvajca vek a mal psmen a arabsk a rmske slice. Metda oznaovania Urban/Corbin - hierarchick seln schma podobn ako Deweyov desatinn systm.[28] Postupn desatinn systm - nehierarchick desatinn schma, kde dva komponenty a podsystmy s oznaen slami poda postupnosti objavenia.[29] WMC, Washingtonsk katalg viacnsobnch hviezd - hierarchick schma, kde prpony pouit vo Washingtonskom katalgu dvojhviezd s rozren o dodaton pripojenie psmen a sel. Pre systm oznaovania, identifikovanie hierarchie vo vntri systmu je vhodnejie pri identifikovan podsystmov a vypotavan ich vlastnost.[30]

Viacnsobn hviezda

126

Prklady
HR 3617 je viacnsobn hviezda s tromi hviedami, HR 3617A, HR 3617B, a HR 3617C. A a B tvoria fyzick dvojhviezdu, zatia o C sa jav ako optick. Alfa Centauri je trojhviezda tvoren prom ltch trpaslkov (Alfa Centauri A a Alfa Centauri B) a vzdialenm ervenm trpaslkom Proxima Centauri. A aj B tvoria fyzick dvojhviezdu oznaovan ako Alfa Centauri AB, Cen AB, alebo RHD 1 AB.[31] Stredne necentrlna oben drha dvojhviezdy spsobuje najmeniu vzdialenos medzi hviezdami 11 AU a najviu 36 AU. Proxima je od nich vzdialen pribline 15 000 AU. Tto vzdialenos je aj tak porovnatene mal s medzihviezdnymi vzdialenosami. Oben doba Proximy okolo Cen AB je viac ako 500 000 rokov a nie je ist i na seba gravitane psobia.[32]

HD 98800 je tvorhviezdny systm nachdzajci sa v TW Hydrae asocicii.

HD 188753 je fyzick trojhviezda nachdzajca sa vo vzdialenosti pribline 149 ly od Zeme v shvezd Labu. Sklad sa zo ltho trpaslka HD 188753A, oranovho trpaslka HD 188753B, a ervenho trpaslka HD 188753C. B a C obehn okolo seba kadch 156 dn a ako skupina obehn okolo A kadch 25,7 rokov. Extrasolrna planta typu Horci Jupiter pravdepodobne obieha okolo hlavnej hviezdy HD 188753A,[33] ale jeho existencia je spochybnen nedvnymi vskumami.[34] severn hviezda Polrka alebo Alfa Ursa Minoris ( UMi) je systmom trojhviezdy, kde najbliia hviezda je extrmne blzko k hlavnej hviezde - tak blzko, e sa dala zisti iba vaka gravitanm vplyvom na Polrke A ( UMi A), km nebola v roku 2006 vyfotografovan Hubbleovym vesmrnym alekohadom.

Referencie
[1] Hipparcos: Dvojhviezdy a viacnsobn hviezdy (http:/ / www. rssd. esa. int/ index. php?project=HIPPARCOS& page=Double_stars), web page, accessed October 31, 2007. [2] MSC - katalg fyzickch viacnsobnch hviezd (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1997A& AS. . 124. . . 75T), A. A. Tokovinin, Astronomy and Astrophysics Supplement Series 124 (July 1997), pp. 7584. [3] Dvojhviezdy a viacnsobn hviezdy (http:/ / www. seds. org/ messier/ bina. html), web page, accessed May 26, 2007. [4] p. 24, Galaktick dynamika, James Binney and Scott Tremaine, Princeton University Press, 1987, ISBN 0-691-08445-9. [5] HEINTZ, W. D. (1978). Double Stars. D. Reidel Publishing Company, Dordrecht, 1. ISBN 9027708851. [6] HEINTZ, W. D. (1978). Double Stars. D. Reidel Publishing Company, Dordrecht, 6768. ISBN 9027708851. [7] Runaway Stars, Trapezia, and Subtrapezia, Christine Allen, Arcadio Poveda, and Alejandro Hernndez-Alcntara, Revista Mexicana de Astronoma y Astrofsica (Serie de Conferencias) 25 (2006), pp. 1315, Bibcode: 2006RMxAC..25...13A (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2006RMxAC. . 25. . . 13A)

.
[8] HEINTZ, W. D. (1978). Double Stars. D. Reidel Publishing Company, Dordrecht, 6667. ISBN 9027708851. [9] Evans, David S. (1968). " Hviezdy o vyej poetnosti (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1968QJRAS. . . 9. . 388E)". Quarterly Journal of the Royal Astronomical Society 9: 388400. [10] A Note on the Stability of Hierarchical Triple Stars with Initially Circular Orbits, L. G. Kiseleva, P. P. Eggleton, and J. P. Anosova, Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 267, #1 (March 1994), pp. 161166, Bibcode: 1994MNRAS.267..161K (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1994MNRAS. 267. . 161K)

.
[11] pp. 393394, Evans, David S. (1968). " Hviezdy o vyej poetnosti (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1968QJRAS. . . 9. . 388E)". Quarterly Journal of the Royal Astronomical Society 9: 388400. [12] HEINTZ, W. D. (1978). Dvojhviezdy. D. Reidel Publishing Company, Dordrecht. ISBN 9027708851. [13] MSC - a catalogue of physical multiple stars, A. A. Tokovinin, 19971999, Centre de Donnes astronomiques de Strasbourg ID J/A+AS/124/75 (http:/ / cdsarc. u-strasbg. fr/ viz-bin/ Cat?J/ A+ AS/ 124/ 75). [14] tdia viacnsobnch hviezdnych systmov - IV. The triple-lined spectroscopic system Gliese 644, Tzevi Mazeh et al., Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 325, 1 (July 2001), pp. 343357, Bibcode: 2001MNRAS.325..343M (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/

Viacnsobn hviezda
2001MNRAS. 325. . 343M)

127

, DOI: 10.1046/j.1365-8711.2001.04419.x (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1046/ j. 1365-8711. 2001. 04419. x); see 78 for a discussion of the quintuple system.
[15] HEINTZ, W. D. (1978). Double Stars. D. Reidel Publishing Company, Dordrecht, 6566. ISBN 9027708851. [16] (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1970AJ. . . . . 75. 1140H), Harrington, R.S., Astronomical Journal, 75 (1970), pp.114-118. [17] (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1987VA. . . . . 30. . . 69F), Fekel, Francis C., Vistas in Astronomy,30 (1987), pp. 69-76-118. [18] (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2006POBeo. . 80. . 155Z), Zhuchkov, R. Ya.; Orlov, V. V.; Rubinov, A. V., Publications of the Astronomical Observatory of Belgrade,,80 (2006), pp. 155-160. [19] (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2004ARep. . . 48. . . 45R), Rubinov, A. V., Astronomy Reports 48 (2004), pp. 155-160. [20] (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1977RMxAA. . . 3. . 209H), Harrington, R. S., Rev. Mex. Astron. Astrofis 3 (1977), pp. 209. [21] HEINTZ, W. D. (1978). Double Stars. D. Reidel Publishing Company, Dordrecht. ISBN 9027708851. [22] Blaauw, A., Morgan, W.W. (1954). "Vesmrne pohyby AE Aurigae a Mu Columbae v hmlovine Orin". Astrophysical Journal 119: 625. DOI: 10.1086/145866 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1086/ 145866). [23] Hoogerwerf, R., de Bruijne, J.H.J., P.T. de Zeeuw, P.T (2000). "Pvod vyvrhnutch hviezd". Astrophysical Journal 544: 133136. DOI: 10.1086/317315 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1086/ 317315). [24] HEINTZ, W. D. (1978). Dvojhviezdy. Dordrecht: D. Reidel Publishing Company. ISBN 9027708851. [25] Format, Washingtonsk katalg dvojhviezd (http:/ / ad. usno. navy. mil/ wds/ wdsweb_format. txt), Brian D. Mason, Gary L. Wycoff, a William I. Hartkopf, Oddelenie astrometrie, Nmorn observatrium USA. Accessed on line August 20, 2008. [26] 2.4, MSC - katalg fyzickch viacnsobnch hviezd (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 1997A& AS. . 124. . . 75T), A. A. Tokovinin, Astronmia a astrofyzika, doplnok 124 (Jl 1997), pp. 7584. [27] William I. Hartkopf & Brian D. Mason. Zmtok v nzvoslov dvojhviezd: The Washington Multiplicity Catalog (http:/ / ad. usno. navy. mil/ wds/ wmc/ wmc_post191. html). Nmorn observatrium USA. prstup: 2008-09-12. [28] Urban/Corbin Designation Method (http:/ / ad. usno. navy. mil/ wds/ wmc/ uc. txt). United States Naval Observatory. prstup: 2008-09-12. [29] Sequential Designation Method (http:/ / ad. usno. navy. mil/ wds/ wmc/ seq. txt). United States Naval Observatory. prstup: 2008-09-12. [30] A. Tokovinin (April 18, 2000). On the designation of multiple stars (http:/ / ad. usno. navy. mil/ wds/ wmc/ toko_hwds. txt). prstup: 2008-09-12. [31] Mason, B.D.; Wycoff, G.L. I. Hartkopf, W.I.. (2008). Washington Visual Double Star Catalog, 2006.5 (WDS) (http:/ / ad. usno. navy. mil/ wds/ ). U. S.Naval Observatory, Washington D.C.. [32] Are Proxima and Centauri Gravitationally Bound? (http:/ / adsabs. harvard. edu/ abs/ 2006AJ. . . . 132. 1995W), Jeremy G. Wertheimer, Gregory Laughlin, Astronomical Journal 132, #5 (November 2006), pp. 19951997. [33] Konacki, M. (2005). "An extrasolar giant planet in a close triple-star system". Nature 436 (7048): 230233. DOI: 10.1038/nature03856 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1038/ nature03856). PMID 16015323. [34] Eggenberger, A.; Udry, S.; Mazeh, T.; Segal, Y.; Mayor, M. (2007). "No evidence of a hot Jupiter around HD 188753 A". Astronomy and Astrophysics 466 (3): 11791183. DOI: 10.1051/0004-6361:20066835 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1051/ 0004-6361:20066835).

Pozri aj
Dvojhviezda Trojhviezda Hviezdna sstava

Extern odkazy
Kninica dvojhviezd (http://ad.usno.navy.mil/wds/dsl.html) (po anglicky) Pomenovvanie novch extrasolrnych plant (http://www.space.com/searchforlife/ 090319-seti-planet-nomenclature.html) (po anglicky)

Viacnsobn hviezda

128

Individulne ukky
Trojhviezdny systm, APOD (http://apod.nasa.gov/apod/ap020911.html) (po anglicky) Systm Alfa Centauri, APOD (http://apod.nasa.gov/apod/ap030323.html) (po anglicky) Alpha Centauri, APOD, 25. aprl 2002 (http://apod.oa.uj.edu.pl/apod/ap020425.html) (po anglicky)

In projekty
Astronomick portl

Commons ponka multimedilne sbory na tmu Viacnsobn hviezda

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Multiple star (http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En:multiple_star?oldid=366492374) na anglickej Wikipdii.

UBV systm
UBV systm alebo Johnsonov systm alebo aj Johnsonov-Morganov systm je irokopsmov fotometrick systm na klasifikciu hviezd poda ich farby. Je to prv znmy tandardizovan fotometrick systm. Psmen U, B a V znamenaj ultrafialov, modr (blue) a vizulne magnitdy, ktor sa meraj na hviezde na klasifikciu v tomto systme. Voba farieb je preto prve takto, pretoe fotografick film je citliv na tieto farby. Systm zaviedli v 50. rokoch 20. storoia americk astronmovia Harold Lester Johnson a William Wilson Morgan. Filtre sa vyberaj takm spsobom, e stredn vlnov dky funkci citlivosti s 364 nm pre U, 442 nm pre B a 540 nm pre V. Nulov bod farebnch indexov B-V a U-B bol definovan ako nula pre hviezdy A0 V neovplyvnen medzihviedznym servenanm. UBV systm m aj nevhody. Krtky rozsah vlnovej dky pre filter U je definovan hlavne zemskou atmosfrou, ako samotnou hviezdou. To znamen, e hodnota tejto zloky ako aj pozorovan magnitda sa me meni s nadmorskou vkou a atmosfrickmi podmienkami. Napriek tomu vek mnostvo meran bolo vykonanch prve tmto systmom, vrtanie mnohch jasnch hviezd.

129

GALAXIA
galaxia
O naej galaxii, ktorej nzov sa zana na vek G pozri Galaxia (naa hviezdna sstava) Galaxia (- s malm g; in nzvy: (vek) hviezdna sstava, okrem naej galaxie aj mimogalaktick hmlovina, anagalaktick hmlovina, umelecky aj mliena cesta) je hviezdna sstava zloen z hviezd, hmlovn, hviezdokp, medzihviezdnej hmoty a tmavej hmoty. Slovo galaxia bolo odvoden z grckeho nzvu naej vlastnej GalaxieMliena cesta (yklos galaktikos). Hviezdy sa takmer vdy nachdzaj v skupinch, nazvanch galaxie, spolu s plynmi, medzihviezdnym prachom a "tmavou hmotou"; asi 1020% hmotnosti galaxie tvoria hviezdy, plyny a prach. Galaxie dria pokope psobenm gravitanej pralivosti a jednotliv galaktick zloky obiehaj spolon stred. Existuje niekoko dkazov, e vo vine galaxi sa nachdzaj superhmotn ierne diery. Galaxie vznikaj z protogalaxi.

pirlov galaxia NGC 4414 v shvezd Vlasy Bereniky

Typy galaxi

pirlov galaxia s priekou NGC 1300

Galaxie existuj v troch zkladnch typoch: eliptick, pirlov a nepravideln. Trochu rozsiahlej popis typov galaxi poskytuje Hubblova schma. Naa vlastn galaxiaGalaxia (s vekm G) alebo nepresne Mliena cestaje rozsiahla pirlov galaxia s priemerom 100 000 svetelnch rokov a rkou 25000 svetelnch rokov. Obsahuje viac ako 150 milird hviezd a jej celkov hmotnos dosahuje zhruba hmotnos bilina Snk (1 bilin = 1 000 000 000 000).

galaxia

130

V pirlovch galaxich s pirlov ramen pribline tvaru logaritmickej pirly. Teoreticky sa d ukza, e tento vzor vznikol naruenm jednotne rotujcej hviezdnej hmoty. Tak ako hviezdy, aj pirlov ramen rotuj okolo stredu, avak robia tak s kontantnou uhlovou rchlosou. To znamen, e hviezdy vstupuj a vystupuj do/z pirlovch ramien. Predpoklad sa, e pirlov ramen s oblasti s vysokou hustotou alebo s vlnami hustoty. Ke sa hviezda pohybuje smerom do ramena, spomal sa a tm ete zvi hustotu; toto je podobn vlne spomalen, ktor sa pohybuje pozd dianice preplnenej vozidlami. Nov typ galaxie, ultra kompaktn trpasliia galaxia, objavil v roku 2003 Dr Michael Drinkwater z Univerzity v Queenslande.Aj kvazary a blazary patria medzi galaxie.
Prstencov galaxia, Hoagov objekt

truktry na vej kle

Priestor medzi galaxiami je relatvne przdny, medzigalaktickch oblakov,plynu a tmavej hmoty. s vnimkou

Nepravideln galaxia NGC 6745

Len niekoko galaxi existuje osamotene; tieto s znme ako pon galaxie. Vina galaxi je gravitane spojen s mnostvom inch galaxi. truktry, obsahujce do 50 galaxi, sa nazvaj galaktick skupiny. Vie truktry, obsahujce tiscky galaxi natlaench do relatvne malej oblasti sa nazvaj galaktick hviezdokopy (klastre). Superklastre s gigantick mnoiny obsahujce desiatky tisc galaxi, usporiadanch v klastroch, skupinch a niekedy aj osamotene. Naa galaxia je lenom Loklnej skupiny a spolu s galaxiou Andromda jej dominuje; celkovo obsahuje Loklna skupina asi 30 galaxi v priestore irokom 1 megaparsek. Loklna skupina je asou Loklneho superklastra, tie znmeho pod nzvom Virgo Superklaster.

Dejiny
V roku 1610 pouil Galileo Galilei alekohad na tdium svetlho psu nonej oblohy znmeho ako Mliena cesta a objavil, e pozostval z obrovskho potu matnch hviezd. V roku 1755 sa Immanuel Kant vo svojej vahe, vychdzajc zo skorej prce Thomasa Wrighta, (sprvne) domnieval, e galaxia by mohla by rotujce teleso obrovskho potu hviezd, dranch pokope gravitanmi silami, podobne ako Slnen sstava, avak ovea vieho rozsahu. Vsledn hviezdny disk by bol z nho pohadu z jeho vntra viden ako ps na nebi. Kant sa tie domnieval, e niektor z hmlovn, viditench na nonej oblohe, by mohli by samostatn galaxie. Ku koncu 18. storoia zostavil Charles Messier katalg, obsahujci 110 najjasnejch hmlovn a hviezdokp, neskr nasledovan katalgom 5000 hmlovn, zhromaden Williamom Herschelom. V roku 1845 skontruoval William Parsons nov alekohad, pomocou ktorho bol schopn rozliova medzi eliptickmi a pirlovitmi hmlovinami.

galaxia Tie sa mu v niektorch hmlovinch podarilo rozpozna individulne bodov zdroje, m potvrdil Kantovu skoriu domnienku. Napriek tomu neboli hmloviny veobecne uznan ako vzdialen samostatn galaxie, a pokm zleitos nevyrieil Edwin Powell Hubble na zaiatku 20. rokov 20. storoia, pouitm novho alekohadu. Bol schopn rozli vonkajie asti niektorch pirlovitch hmlovn ako mnoiny samostatnch hviezd a tie umonil odhadnutie vzdialenost k hmlovinm: boli prli aleko na to, aby boli sasou Mlienej cesty. V roku 1936 vytvoril klasifikan systm pre galaxie, ktor sa pouva dodnes, tzv. Hubblova schma. Prv pokus opsa tvar Mlienej cesty a pozciu Slnka v nej uskutonil William Herschel v roku 1785 dkladnm spotanm potu hviezd v rznych oblastiach oblohy. Pouitm prepracovanho prstupu dospel Jacobus Kapteyn v roku 1920 k obrzku malej (priemer 15 kiloparsekov) elipsoidnej galaxie so Slnkom blzko stredu. In metda, ktor pouil Harlow Shapley, zaloen na katalogizovan guovch hviezdokp, viedla k plne odlinmu obrzku: ploch disk s priemerom 70kpc a Slnkom aleko od stredu. Obe analzy zlyhali na nebrat do vahy absorpcie svetla medzihviezdnym prachom. Sasn obrzok naej galaxie sa objavil, a ke v roku 1930 Robert Julius Trumpler vyslil tento jav tudovanm otvorench hviezdokp. V roku 1944 predpovedal Hendrik van de Hulst mikrovlnn iarenie vlnovej dky 21 centimetrov, pochdzajce z medzihviezdneho atmovho vodkovho plynu. Toto iarenie bolo pozorovan v roku 1951 a umonilo a umouje ovea vylepen tdium Galaxie, kee nie je ovplyvnen pohlcovanm prachu, tm pdom sa Dopplerov jav d poui na zmapovanie pohybu plynu v Galaxii. Tieto pozorovania viedli k postultu (poiadavka) rotujcej pruhovej truktry v strede Galaxie. S pouitm vylepench alekohadov bolo tie mon sledova vodkov plyn aj v inch galaxich. V 70. rokov 20. storoia si vedci uvedomili, e vetka viditen hmota galaxi (z hviezd a plynu) patrine nezodpoved rchlosti rotujceho plynu, o ich viedlo k postultu temnej hmoty. V roku 2004 bola objaven galaxia Abell 1835 IR1916, ktor sa stala najvzdialenejou galaxiou pozorovanou lovekom. V roku 2000 bola objaven tmav galaxia VIRGOHI21 (jej tmavos bola verifikovan a zverejnen a v sasnosti (2005)).

131

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Galaxia.

132

Hubblova schema
Eliptick galaxia
Eliptick galaxia je typ galaxie v Hubblovej schme, charakterizovan nasledovnmi fyziklnymi vlastnosami: Nem iadne alebo len bezvznamn mnostvo uhlovej hybnosti. Nem iadne alebo len bezvznamn mnostvo medzihviezdnej hmoty, iadne mlad hviezdy, iadne otvoren hviezdokopy. Pozostva zo starch hviezd, nazvanch Populcia II. Vie eliptick galaxie maj spravidla systm guovch hviezdokp. Tento tradin portrt vylil eliptick galaxie ako galaxie, v ktorch sa po poiatonej explzii skonil proces tvorenia hviezd a ktor svietia len svojimi starncimi hviezdami. Nepredpokladala sa iadna vznamn evolcia. Nedvne pozorovania objavili vo vntri niekokch eliptickch galaxi popri inch truktrach mlad Gigantick eliptick galaxia NGC 4881 (guovit iara v avom hornom rohu) le na okraji klasteru galaxi s nzvom Coma. modr hviezdokopy, o sa d vysvetli zluovanm galaxi. Poda novej predstavy (stle celkom pokusnej) je eliptick galaxia vsledkom dlhho procesu, pri ktorom sa niekoko mench galaxi ubovonho typu zrazilo a zlilo do jednej vej. Tento proces zluovania me v niektorch prpadoch pokraova a do sasnosti a nie je limitovan len na gigantick eliptick galaxie. Naprklad naa vlastn Mliena cesta prve teraz trvi niekoko malch galaxi.

oovkov galaxia

133

oovkov galaxia
oovkov galaxia je prechodn typ galaxie medzi eliptickou galaxiou a pirlovitou galaxiou v Hubblovej schme. M tvar oovky s vypuklm jadrom a tenm diskom, avak v jej disku chbaj nznaky pirlovej truktry. oovkov galaxie patria medzi diskov galaxie (podobne ako pirlov galaxie), ktor u vyuili alebo stratili vinu zo svojej medzihviezdnej hmoty, tm pdom maj vemi mal poet novovznikajcich hviezd. Pozostvaj vinou zo starch hviezd (podobne ako eliptick galaxie). Prach sa vo vine oovkovitch galaxi nachdza v blzkosti jadra a sleduje sveteln stopu galaktickho jadra. Kvli ich pirlovitm ramenm a ak s natoen tvrou, je ich niekedy ak rozozna od eliptickch galaxi.

Morfologick varicie
Aj napriek tomu, e oovkovit galaxie nemaj toko rznych zmien ako pirlovit galaxie, mu by rozdelen do niekokch podtried poda vzhadu. Niektor tieto varicie s popsan niie.
oovkov galaxia NGC 5866 sa nachdza v shvezd Draka

Guatina
Poda de Vaucouleurs systmu klasifikcie mu by oovkovit galaxie rozdelen do troch podskupn zaloench na prtomnosti alebo absencii centrlnej guovej truktry. Oznaenie SA0 sa dva oovkovm galaxim bez zjavnho jadra. Oznaenie SB0 sa dva pri vemi slabo viditenom jadre.

Vntorn prstence a podtypy s vykrojenm S

Niektor oovkov galaxie obsahuj vntorn prstence (S0(r)) a S-vykrojenie (S0(s)), niektor maj doastn oznaenie (S0(rs)). Nakoko tieto oznaenia boli priate pre pirlovit galaxie, je hadanie objektov, ktor reprezentuj niektor z tchto tried je vemi obtiane.
prachov prstenec v blzkosti jadra galaxie NGC 1553

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Lenticular galaxy [1] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Alenticular_galaxy?oldid=297793523

pirlov galaxia

134

pirlov galaxia
pirlov galaxia je typ galaxie v Hubblovej schme, charakterizovan nasledovnmi fyziklnymi vlastnosami: Znan celkov moment hybnosti. Zloen z centrlnej vypukliny (angl. bulge), obklopenej diskom. Vypuklina pripomna eliptick galaxiu, obsahuje vea starch hviezd, nazvanch Populcia II, a typicky aj supermasvnu iernu dieru vo svojom strede. Disk je ploch, rotujce teleso, zloen z medzihviezdnej hmoty, mladch hviezd, nazvanch Populcia I, a otvorench hviezdokp. pirlovit galaxie boli pomenovan podla svetlch ramien vo vntri disku, ktor sa tiahnu - zhruba logaritmicky - z vypukliny. V tchto ramench sa tvoria nov hviezdy. Hoci s niekedy ako rozoznaten, napr. vo vlokovitch pirlach, s to ramen, ktor odliuj pirlovit galaxie od ich oovkovch nprotivkov, ktor maj diskov truktru, avak iadnu evidentn pirlu. Disky pirlovitch galaxi maj tendenciu by obklopen vekmi svetelnmi kruhmi, tvorenmi hviezdami Populcie II, z ktorch je mnoho sstredench do guovitch klastrov, ktor obiehaj stred galaxie. Naa Galaxia, Mliena cesta, je pirlov galaxia, klasifikovan ako Sbc (prpadne SBb, ie pirlov s priekou) poda Hubbleovej postupnosti.

Pvod pirlovitej truktry

Prvm priekopnkom tdi vytvrania pirlovitch ramien bol Bertil Lindblad. Uvedomil si, e mylienka hviezd usporiadanch permanentne v pirlovitom tvare bola neudrateln kvli ohybovmu dilema (angl. winding dilemma). Kede rchlos rotcie galaktickho disku sa men v zvislosti od vzdialenosti od stredu galaxie, lovit rameno (idce od stredu po okraj ako v kolese) by sa psobenm rotcie rchlo zakrivilo. Po niekokch otoeniach galaxie by sa rameno zakrivilo natoko, e by omotalo galaxiu ete pevnejie. Toto vak odporuje vykonanm pozorovaniam. Prv akceptovaten teriu vymysleli C. C. Lin a Frank Shu v roku 1964. Navrhli, aby pirlovit ramen boli prejavom pirlovitch vn hustoty. Domnievali sa, e hviezdy sa pohybuj po mierne eliptickch obench drhach a e orientcie tchto obench drh s vo vzjomnom vzahu, to znamen, e elipsy sa plynule odliuj v sklone so vzrastajcou vzdialenosou od stredu galaxie. Toto je znzornen na obrzku. Je jasn, e eliptick oben drhy s v niektorch oblastiach tesne veda seba a vytvraj tak efekt ramien. Z toho dvodu Vysvetlenie ramien pirlovej galaxie neostvaj hviezdy na tom mieste, na ktorom ich vidme, navdy, ale posvaj sa z ramena do ramena tm, ako sa pohybuj po svojich obench drhach.

pirlov galaxia s priekou

135

pirlov galaxia s priekou

pirlov galaxia s priekou je pirlov galaxia, ktorej pirlov ramen vychdzaj nie z jadra galaxie, ale a z koncov tzv. prieky, v ktorej strede je jadro galaxie. Galaktick prieka je pritom pribline obdnikovit psmo jasnch hiezd. Z prieky vzchdza jedno alebo viacero ramien. pirlov galaxie s priekou patria do jednej zo tyroch tried Hubblovej klasifikcie galaxi. Oznauj sa ako SB a poda stupa NGC 1300, Hubblov vesmrny alekohad rozvinutia ramien rozoznvame ete podtypy SBa , SBb a SBc. SBa m na jadre najtesnejie navinut ramen a SBc m zase ramen najviac otvoren. Naa Galaxia je poda najnovch vskumov takisto pirlov galaxia s priekou.

Nepravideln galaxia
Nepravideln galaxia je galaxia, ktor nevyhovuje iadnemu typu Hubblovej klasifikcie galaxi, nepodob sa ani pirlovej galaxii, ani eliptickej galaxii. Tvar tchto galaxi je rzny, asto chaotick, chba im jadro a pirlovit truktra ramien. Vina tchto galaxi boli kedysi pirlovmi alebo eliptickmi galaxiami, ktor sa vaka gravitanm silm zdeformovali. Nepravideln galaxie obsahuj vek mnostvo plynu a prachu. Existuj dva hlavn typy nepravidelnch galaxi: Irr-I galaxia (Irr-I) je nepravideln galaxia, ktor obsahuje niektor typy truktr, ktor ale nie s dostaton na to aby bola zaraden k niektormu typu galaxi Hubblovej schmy. asto obsahuje niektor pirlov truktry Sm. irr-II galaxia (Irr-II) je nepravideln galaxia, ktor neobsahuje iadne typy truktr.
NGC 1427A, prklad nepravidelnej galaxie.

Treou klasifikciou nepravidelnch galaxi s nepravideln trpaslci, oznaovan ako dl alebo dlrrs. Tento typ galaxi je dleit pri chpan celkovho vvoja galaxi, pretoe asto maj nzku metalicitu a relatvne nzke mnostvo plynu. S vemi podobn galaxim z poiatku Vesmru. Niektor nepravideln galaxie s pirlov galaxie znien gravitciou vieho suseda. Magellanove mraky boli kedysi klasifikovan ako nepravideln galaxie, ale odkedy boli u nich objaven pirlov truktry, boli preklasifikovan ako SBm, tvrt typ pirlovej galaxie s priekou.

Nepravideln galaxia

136

Pozri aj
Trpasliia galaxia

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Nepravideln galaxia

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Irregular galaxy [1] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Airregular_galaxy?oldid=302211678

Trpasliia galaxia
Trpasliia galaxia je mal galaxia zloen z niekokch milird hviezd, o je mal poet v porovnan s Mlienou cestou, ktor obsahuje 200 a 400 milird hviezd. Medzi trpasliie galaxie sa niekedy zarauje aj Vek Magellanov mrak, obsahujci vye 30 milird hviezd, zatia o in ho pokladaj za normlnu galaxiu, ktor obieha okolo tej naej.

Vznik
Sasn teria predpoklad, e vina galaxi, vrtane trpaslich, sa sformovala sa spolupsobenia tmavej hmoty alebo z plynu obsahujceho kovy. Nakoko, vesmrna sonda Galaxy Evolution Explorer objavila novo sa formujce trpasliie galaxie z plynu obsahujceho kovy. Tieto galaxie sa nachdzaj v prstenci Leva, oblaku vodka a hlia okolo dvoch masvnych galaxi v Shvezd Leva.

Miestni trpaslci
V Miestnej skupine galaxi sa nachdza vek poet trpaslich galaxi, ide o mal galaxie, ktor asto objehaj okolo vej galaxie akou je aj Mliena cesta, Galaxia Andromda alebo Galaxia v Trojuholnku. Najnovie tdie poukzali, e mnoh trpasliie galaxie vznikli slapovmi silami poas evolcie Mlienej cesty a galaxie Andromda. Slapov trpasliie galaxie vznikaj pri zrke galaxi a interakcii ich gravitanch ms. Prdy glaktickho materilu s odnan od pvvodnch galaxi, priom ich obklopuje halo temnej hmoty.

Trpasliie galaxie
Poda Hubblovej schm je niekoko typov trpaslich galaxi: Eliptick galaxia: trpasliia eliptick galaxia (dE) a jej podtyp trpasliia sfrick galaxia (dSph) Nepravideln galaxia: trpasliia nepravideln galaxia (dI) pirlov galaxia: trpasliia pirlov galaxia

Hobitie galaxie
Nedvno vytvoren nzov Hobitia galaxia sa pouva na oznaenie galaxi mench ako trpasliie galaxie.

Trpasliia galaxia

137

Ultra pevn trpaslci

Ultra pevn trpaslci (UCD) s nedvno objavenou triedou vysoko kompaktnch galaxi s vekm potom hviezd. Naprie maj dku pribline 200 svetelnch rokov a 100 milinov hviezd. Jednm z predpokladov je, e ide o jadr trpaslich eliptickch galaxi, ktor prili o plyn a okolit hviezdy vplyvom slapovch interakci pri prechode cez vek kopy galaxi. Tieto typy galaxi boli njden v kope galaxi Panna, kope galaxi Pec, Abell 1689, kope galaxi Coma a alie.

iaston zoznam trpaslich galaxi

Trpasliia galaxia Vodnr Trpasliia galaxia Vek pes I Zwicky 18 IC 10 Vek Magellanov mrak NGC 1569 NGC 1705 Trpasliia galaxia Pegas Trpasliia galaxia Fnix Trpasliia galaxia Strelec Trpasliia nepravideln galaxia Strelec Trpasliia galaxia Sochr Trpasliia nepravideln galaxia Sochr Sextans A Trpasliia galaxia Sextant Mal Magellanov mrak Trpasliia galaxia Tukan Trpasliia galaxia Mal voz Willman 1 Trpasliia galaxia Kl Trpasliia galaxia Drak Trpasliia galaxia Pec Trpasliia galaxia Lev II

Pozri aj
Hubblova schma Zoznam najblich galaxi

Extern odkazy
Satelitn galaxie Mienej cesty [1] (po anglicky) Hobitie galaxie [2] (po anglicky) Veda - Hobitie galaxie [3] (po anglicky)

Trpasliia galaxia

138

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Dwarf galaxy [4] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] [2] [3] [4] http:/ / www. astro. uu. se/ ~ns/ mwsat. html http:/ / www. space. com/ scienceastronomy/ 070115_mm_hobbit_galaxies. html http:/ / sciencenow. sciencemag. org/ cgi/ content/ full/ 2007/ 109/ 1 http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Adwarf_galaxy?oldid=295586700

139

Struktura
Supermasvna ierna diera
Supermasvna ierna diera je ierna diera, ktorej hmotnos je v rozmedz milinov alebo milird hmotnost Slnka. Predpoklad sa, e Mliena cesta m v galaktickom strede jednu takto supermasvnu iernu dieru Sagittarius A*. Supermasvna ierna diera m niektor zaujmav vlastnosti, ktormi sa li od svojej menej hmotnej sesternice: Priemern hustota supermasvnej iernej diery me by vemi nzka, v skutonosti me by niia ako hustota vody. Je tomu tak, pretoe polomer iernej diery sa so zvujcou hmotnosou linerne predluje. Nsledne, hustota sa so tvorcom hmotnosti zmenuje. Slapov sily v blzkosti horizontu udalost s podstatne slabie. Pretoe je stredov singularita vemi aleko od horizontu, hypotetick astronaut, ktor by cestoval smerom do stredu iernej diery by nepocioval vznamn slapov silu, a pokm by sa nedostal do iernej diery vemi hlboko.

Hore: umelcova predstava supermasvnej iernej diery, ktor si priahuje hmotu z nealekej hviezdy. Dole: obrzky, o ktorch sa predpoklad, e zobrazuj supermasvnu iernu dieru, ktor zhltva hviezdu v galaxii RXJ 1242-11. Vavo: rntgenov snmka. Vpravo: optick snmka. Strnka: chandra.harvard.edu/photo/2004/rxj1242/

ierne diery takejto vekosti mu vznikn len dvomi spsobmi: pomalm prrastkom hmoty (zanajc z hviezdnej vekosti) alebo nepriamo psobenm vonkajieho tlaku v prvch momentoch Vekho tresku. Prv spsob si vyaduje dlh as a vek mnostv dostupnej hmoty pre rast iernej diery. Vina, ak nie vetky galaxie maj vo svojom strede supermasvnu iernu dieru. Priame Dopplerove merania hmoty, ktor obklopuje jadro blzkych galaxi, odhalili vemi rchly pohyb, ktor je mon len za pomoci vysokej koncentrcie hmoty v strede. Jedin v sasnosti znmy objekt, ktor me zaplni tak mal priestor dostatonm mnostvom hmoty, je ierna diera. Pre alek aktvne galaxie sa predpoklad, e rka spektrlnych iar je spojen s hmotnosou iernej diery, ktor poha motor aktvnej galaxie. Vedci sa domnievaj, e takto supermasvne ierne diery v stredoch mnohch galaxi s motormi aktvnych objektov, akmi s naprklad seyfertove galaxie a kvazary. Sagittarius A* je pravdepodobne supermasvna ierna diera v strede naej Mlienej cesty (nachdza sa v shvezd Strelca). V mji 2004 oznmil Paolo Padovani a in vznamn astronmovia svoj objav 30 predtm skrytch supermasvnych iernych dier mimo Mlienej cesty. Ich objav tie naznail, e existuje aspo dvakrt viac tchto iernych dier, ako sa predtm predpokladalo.

140

Aktivna galaxia
Aktvna galaxia
Aktvna galaxia je galaxia, ktorej vek as energie nie je emitovan obyajnmi zlokami galaxie, ako s hviezdy, prach a medzihviezdny plyn. Tto energia v zvislosti od typu galaxie me by emitovan cez vinu elektromagnetickho spektra, naprklad v infraervenej, rdiovej, ultrafialovej, rntgenovej a gama oblasti. iarenie pochdza pravdepodobne zo supermasvnej iernej diery ktor pohlcuje hmotu v jej okol a vydva Hawkingovo iarenie. Galaxia sa me sta aktvnou vtedy ke sa zraz s inou galaxiou pretoe pred zrkou okolo iernej diery nie je u iadna hmota take galaxia nie je aktvna ale po zrke sa do okolia iernej diery dostan hviezdy, prach plyn ktor zane "poiera" a emitova iarenie. Aktvne galaxie delme poda smeru vtrisku a intenzity na: Kvazary, blazary, Seyfertov galaxie a rdiov galaxie.
Aktvna galaxia M87

Rdiov galaxia
Rdiov galaxia je galaxia, ktor je intenzvnym zdrojom rdiovho iarenia. Typick rdiov galaxia sa vyznauje dvoma obrovskmi mrakmi hmoty aleko od hlavnej asti galaxie. S to vlastne aktvne galaxie, ktor vyaruj siln rdiov vlny. Astronmovia nali prv rdiov vlny asi pred 50-timi rokmi, ke zaali hlada rzne typy energie prichdzajcich z vesmrnych objektov.

Seyfertova galaxia

141

Seyfertova galaxia
Seyfertova galaxia je shrnn oznaenie pirlovej alebo nepravidelnej galaxie obsahujcej extrmne jasn jadro, pravdepodobne kvli prtomnosti supermasvnej iernej diery. Svetlo z centrlnej oblasti sa men v intervaloch kratch ako rok, o znamen, e oblas emisie mus by v priemere menia ako jeden sveteln rok. S pomenovan po astronmovi menom Carl Seyfert, ktor ich intenzvne tudoval v 40-tych rokoch 20. storoia. S podtriedou aktvnych galaxi.

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Seyfertova galaxia
Galaxia Kruidlo

Blazar
Blazar je galaxia s vemi kompaktnm a vemi premenlivm rdiovm zdrojom v strede galaxie. Rdiovm zdrojom je pravdepodobne ierna diera uprostred galaxie. Z plov iernej diery vychdzaj tzv. vtrysky, ktor konia v rdiovch lalokoch. Niekedy hovorme o nadsvetelnch vtryskoch, kedy sa nm zd, e vtrysky sa pohybuj rchlosou vou, ako je rchlos svetla. Je to iba optick klam spsoben tm, e vtrysky sa pohybuj rchlosou asi 99% rchlosti svetla.

Kvazar

142

Kvazar
Kvazar je kozmick objekt vemi vysokej hmotnosti, pravdepodobne vemi vzdialen a je charakterizovan silnm gravitanm poom, vemi silnm ervenm posunom a silnm elektromagnetickm iarenm najm v rntgenovej oblasti spektra. Astronmovia sa domnievaj, e kvazary s star galaxie, pretoe vetky znme pozorovan kvazary s vemi vzdialen od naej galaxie, to znamen, e existovali pred miliardami rokov, ke sa vesmr ete len formoval do sasnej podoby. Usudzuje sa tak na zklade neobvykle vekho ervenho posuvu, ktor je vinou priamo mern vzdialenosti. Pri kvazaroch vak niektor vedci s tmto vysvetlenm neshlasia kvli obrovskej energii, ktor by museli kvazary vyarova, ak by sa skutone nachdzali v takej vzdialenosti ako vyplva z ich ervenho posunu za predpokladu, e ho vysvetujeme ako dsledok rozpnania vesmru.

Fotografia kvazaru, NASA

Vlastnosti kvazarov
Kvazary pravdepodobne v strede obsahuj masvne ierne diery, ktor s zdrojom silnho rntgenovho iarenia.

Pozri aj
Zoznam kvazarov

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Kvazar

143

Interakcia
Interagujca galaxia
Interagujce galaxie s tesn pry alebo skupiny galaxi, ktor vzjomnm psobenm zapriuj deformitu svojho tvaru a truktry. Prv katalg 356 integarujcich galaxi vydal B. A. Voroncov-Veaminov v roku 1959 na zklade fotografi palomarskho atlasu oblohy (Atlas i katalog vzaimodejstvujuich galaktik); druh as tohto katalgu, obsahujcu 1 500 alch identifikovanch interagujcich galaxi, uverejnil v roku 1977. Interagujce galaxie sa v katalgu oznauj psmenami W a poradovm slom, naprklad W 16.

NGC 4676

V kopch galaxi dosahuje poet interagujcich galaxi v priemere 7 %, niekedy a 30 %. Interakcia galaxi sa prejavuje rozlinmi formami: deformciou tvaru galaxi, utvranm chvostov alebo protiramien galaxi, mostov alebo prieok medzi susednmi galaxiami at. Pri niektorch interagujcich galaxich sa pozoruje zvenie rdiovho iarenia. Mosty medzi galaxiami s obyajne krtke, irok a jasn v prpade galaxi typu E a S0, pri pirlovch galaxich s dlh a zke; asto s iba predenm pirlovch ramien galaxi, niekedy vak vychdzaj priamo z jadra galaxi. Chvosty s astejie ako mosty, v niektorch prpadoch dosahuj dku a 100 000 ly. Spektr tchto tvarov ukazuj, e maj rovnak zloenie ako pirlov ramen galaxi, t. j. pozostvaj z medzihviezdnej hmoty a hviezd. Typick prpady interagujcich galaxi: Wilsonova dvojica galaxi W 34 v shvezd Ryby s mostom a protiramenom, s celkovou dkou vye 230 000 ly; galaxia NGC 7135 s dlhm chvostom; trojica galaxi IC 3481, Anon, IC 3483 spojen mostom; tri dvojice VV 224, W 226 a W 237 so silnmi prejavmi vzjomnch porch. Interagujce galaxie s aj prstencov galaxie, resp. reazce galaxi, napr. W 172 a W 165. Aj ke mechanizmus a prina vzjomnch interakci nie s jednoznane objasnen, z teoretickch vpotov vyplva, e rozlin typy deformci mu vznika vplyvom vzjomnho slapovho psobenia galaxi pri ich tesnom vzjomnom priblen.

Pozri aj
pekulirna galaxia
Tento lnok alebo jeho as obsahuje heslo z Encyklopdie astronmie s lskavm dovolenm autorov a podporou SZAA.

Satelitn galaxia

144

Satelitn galaxia
Satelitn galaxia je galaxia, ktor obieha viu galaxiu vaka gravitanej pralivosti. Aj napriek tomu je tento typ galaxie tvoren mnostvom objektom (hviezdy, planty, hmloviny), ktor nie s navzjom prepojen. Galaxia m svoje aisko, ktor reprezentuje ven priemer (poda hmotnosti) z pozcie kadho jednotlivho objektu. Tento systm sa d prirovna k telesm, ktor sa skladaj z jednotlivch atmov, a maj svoje aisko. V pre objehajcich galaxi, ak je jedna porovnatene via ako druh, sa via oznauje ako primrna a menia je satelitom. Ak s obidve galaxie pribline rovnakej vekosti, tak hovorme o binrnom systme.
Vek Magellanov mrak, najvia satelitn galaxia naej Mlienej cesty.

Galaxie, ktor sa stretn, sa mu zrazi, spoji, oddeli as z tej druhej alebo presun niektor z objektov. Prkladom takejto gravitane pozmenenej galaxie je trpasliia galaxia Strelec, satelit Mlienej cesty, ktorho Mliena cesta gravitane deformuje a asom zrejme plne pohlt. V tchto prpadoch je niekedy ak zisti, kde jedna galaxia kon a druh zana. Kolzie medzi galaxiami nemusia nutne znamena aj kolzie medzi jednotlivmi objektami, pretoe galaxie s vinou tvoren przdnym priestorom.

Satelitn galaxie Mlienej cesty, naej vlastnej galaxie. Mierka v hornej asti obrzku je 100000svetelnch rokov.

Pozri aj
Interagujca galaxia Trpasliia galaxia

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Satellite galaxy [1] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Asatellite_galaxy?oldid=288266851

Skupina galaxi

145

Skupina galaxi
Skupina galaxi je fyzick zoskupenie obyajne niekokch desiatok galaxi, ktor s gravitane viazan a mu vytvra menie skupinky trpaslch galaxi okolo obrch galaxi. Naa Galaxia patr do Miestnej skupiny galaxi, priom je druh najvia v Miestnej skupine po Galaxii Andromda. Tieto dve galaxie maj okolo seba vea mench, satelitnch, vinou trpaslch eliptickch alebo nepravidelnch galaxi.

Przdnota (astronmia)
Przdnota je v astronmii przdne miesto medzi vlknami galaxie, je to najvia truktra vo vesmre, ktor obsahuje vemi mlo alebo iadne galaxie. Przdnoty maj vinou priemer od 11 do 150 megaparsekov. Jednotliv vek przdnoty, definovan absenciou superhviezdokp, sa obas nazvaj superprzdnoty. Przdnoty, ktor sa nachdzaj v hustom prostred, s menie ako tie v redom prostred.

Zoznam przdnot
Zoznam z roku 1994 obsahuje 27 super przdnot do vzdialenosti 740 Mpc.
# 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 Botesova przdnota (Vek przdnota) 21 Jun miestna superprzdnota Nzov Vzdialenos (h-1Mpc) Priemer (h-1Mpc) 134 207 216 241 129 236 248 201 96 246 160 227 246 167 241 222 216 119 119 216 88 96 72 86 92 72 100 76 112 144 92 106 94 68 98 74 94 102 108 78

143

116

Przdnota (astronmia)

146
22 23 246 219 96 72 104 74 80 70

24 Severn miestna superprzdnota 61 25 26 27 198 246 241

Nenachdzaj sa vo vyie zobrazenej tabuke: Przdnota Kozoroec Przdnota Eridanus alebo "Vek przdnota" objaven 24. augusta 2007 observatriom National Radio Astronomy Observatory. Tto przdnota, ak je skuton, bude ovea via ako ostatn przdnoty, s priemerom 300 h-1Mpc a vo vzdialenosti 18003000 h-1 Mpc.

Przdnoty
Nzov Rozmery Poloha Informcie Poznmky

Przdnota Eridanus Mikroskopick przdnota Przdnota Kozoroec Przdnota Sochr Jun Przdnota Eridanus

Tto przdnota je oddelen od przdnoty Sochr skupinou galaxi. Trhlina medzi galaxiami oddeujca przdnotu Sochr a Mikroskopick przdnotu ervenm posunom 1250km/s. M pribline 1/2 vekosti Mikroskopickej przdnoty.

Tto przdnota je oddelen od przdnoty Eridanus skupinou galaxi Jun Przdnota Eridanus je prepojen s przdnotou Eridanus dierou, ktor oddeuje dve galaxie.

Mapa

Vesmr do vzdialenosti 500 milinov ly, zobrazenie vlken galaxie.

Przdnota (astronmia)

147

Pozri aj
Kozmolgia

Extern odkazy
Vesmr - Przdnoty [1] (po anglicky) Animcie przdnt [2] (po anglicky) Vizualizcia blzkych vekch truktr [3] (po anglicky)

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Void (astronomy) [4] na anglickej Wikipdii.

Referencie
[1] [2] [3] [4] http:/ / www. astro. uu. nl/ ~strous/ AA/ en/ boom/ bel. html http:/ / tatania. phsx. ku. edu/ Voids/ http:/ / adsabs. harvard. edu/ full/ 1994ASPC. . . 67. . . 21F http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ En%3Avoid_%28astronomy%29?oldid=283548916

148

Zoznam galaxii
Zoznam galaxi
Zoznamy galaxi [1] Galaxie Najbliie galaxie Skupiny a kopy galaxi Kvazary

Toto je zoznam galaxi, ktor maj alebo by mali ma vlastn strnku vo Wikipdii. Abell 1835 IR1916 AM 0644-741 Andromda I Trpasliia galaxia Vodnr Trpasliia galaxia Vek pes Trpasliia galaxia Kl Centaurus A Galaxia Kruidlo Trpasliia galaxia Drak Dwingeloo 1

Galaxia Andromda

Dwingeloo 2 Trpasliia galaxia Pec Hoagov objekt - prstencov galaxia oovka Huchra HVC 127-41-330 IC 10 IC 1613 I Zwicky 18 Vek Magellanov mrak Leo I LGS 3 M31 - pirlov Galaxia Andromda (NGC 224) M32 (NGC 221) M33 - pirlov Galaxia v Trojuholnku (NGC 598) M49 - eliptick galaxia M51 (NGC 5194) M58 - pirlov galaxia M59 - eliptick galaxia M60 - eliptick galaxia M61 (NGC 4303) - pirlov galaxia

Zoznam galaxi M63 (Galaxia Slnenica) M64 (iernook galaxia/NGC 4826) M65 - pirlov galaxia M66 - pirlov galaxia M74 (NGC 628) - pirlov galaxia M77 - pirlov galaxia M81 (Bodeho galaxia/NGC 3031) M82 (Galaxia Cigara/NGC 3034) M83 (Galaxia Jun veternk/NGC 5236) M84 - oovkov galaxia M85 - oovkov galaxia M86 - oovkov galaxia M87 (Virgo A) - eliptick galaxia M88 - pirlov galaxia M89 - eliptick galaxia M90 - pirlov galaxia M91 - pirlov galaxia M94 - pirlov galaxia M95 - pirlov galaxia M96 - pirlov galaxia M98 - pirlov galaxia M99 - pirlov galaxia M100 (NGC 4321) M101 (Galaxia Veternk/NGC 5457) M102 (NGC 1275) M104 (Sombrrov galaxia) M105 - epiltick galaxia M106 - pirlov galaxia M108 - pirlov galaxia M109 - pirlov galaxia M110 (NGC 205) Maffei I Maffei II Galaxia (Mliena cesta) NGC 1 - pirlov galaxia NGC 2 - pirlov galaxia NGC 3 NGC 55 - pirlov galaxia NGC 147 NGC 185 NGC 300 NGC 404 NGC 891 - pirlov galaxia NGC 1275 NGC 1569

149

NGC 1705 NGC 2043

Zoznam galaxi NGC 2403 - pirlov galaxia NGC 3109 NGC 3184 - pirlov galaxia NGC 3628 - pirlov galaxia NGC 3982 NGC 4038 NGC 4039 NGC 4395 NGC 4555 NGC 4565 NGC 4881 NGC 5078 - oovkov galaxia NGC 5195 - nepravideln galaxia NGC 5866 NGC 6240 NGC 6822 (Barnardova galaxia) NGC 7331 NGC 7742 Trpasliia galaxia Pegas Trpasliia galaxia Fnix RXJ1242-11 Trpasliia galaxia Strelec Trpasliia galaxia Sochr Sextans A Trpasliia galaxia Sextant Mal Magellanov mrak ESO 269-57 - pirlov galaxia Trpasliia galaxia Tukan VIRGOHI21 Trpasliia galaxia Mal voz Willman 1 Wolf-Lundmark-Melotte (WLM)

150

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Template:Zoznamy

Zoznam najblich galaxi

151

Zoznam najblich galaxi

Zoznamy galaxi [1] Galaxie Najbliie galaxie Skupiny a kopy galaxi Kvazary

Toto je zoznam najblich galaxi zoradench poda vzdialenosti vzostupne. Mnoh vzdialenosti s len odhadovan a niektor sa mu li od skutonosti a o 50% alebo i viac, teda aj poradie je len priblin. Vzdialenosti s udvan vo svetelnch rokoch.
Poradie 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 20. 21. 22. 23. 24. 25. 26. 27. 28. Galaxia Trpasliia galaxia Vek pes Trpasliia galaxia Strelec Vek Magellanov mrak (LMC) Mal Magellanov mrak (SMC) Trpasliia galaxia Mal voz Trpasliia galaxia Drak Trpasliia galaxia Sochr Trpasliia galaxia Sextant Trpasliia galaxia Kl Trpasliia galaxia Vek voz Trpasliia galaxia Pec Trpasliia galaxia Lev II Trpasliia galaxia Lev I Trpasliia galaxia Fnix Barnardova galaxia (NGC 6822) NGC 185 NGC 147 Galaxia Andromda (M31) Galaxia M32 (NGC 221) Galaxia M110 (NGC 205) Andromda I Andromda II Andromda III LGS 3 IC 1613 Galaxia v Trojuholnku (M33) Trpasliia galaxia Vodnr Nzov Vzdialenos od Slnka 0 25000ly 81000ly 160000ly 190000ly 205500ly 248000ly 254000ly 257500ly 283500ly 330000ly 427000ly 701000ly 890000ly 1271000ly 1760000ly 2021000ly 2152000ly 2363000ly 2363500ly 2363500ly 2363500ly 2363500ly 2363500ly 2477500ly 2494000ly 2592000ly 2608000ly Satelit Galaxie Andromda Satelit Galaxie Andromda Satelit Galaxie Andromda Satelit Galaxie Andromda Satelit Galaxie Andromda Satelit Galaxie v Trojuholnku Satelit Galaxie Andromda Satelit Galaxie Andromda Poznmka Naa galaxia Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie

Zoznam najblich galaxi

152
2836000ly

29. 30.

Trpasliia galaxia Tukan

Wolf-Lundmark-Melotte (WLM) 3064500ly

Zoznam kvazarov
Zoznamy galaxi [1] Galaxie Najbliie galaxie Skupiny a kopy galaxi Kvazary

Toto je zoznam znmych kvazarov. 3C48 3C212 3C273 QSO J1819+3845 Q0957+561

Absoltne ierne teleso

Absoltne ierne teleso alebo ierne teleso alebo ierny iari je idealizovan teleso, ktor plne pohlcuje iarenie vetkch vlnovch dok dopadajce na jeho povrch. Absorpn koeficient absoltne ierneho telesa je 1 pre vetky vlnov dky. Absoltne ierne teleso je sasne idelny iari, zo vetkch monch telies tej istej teploty vysiela najvie mnostvo iarivej energie. Celkov mnostvo energie, ktor sa vyiari z povrchu absoltne ierneho telesa za jednotku asu a rozloenie intenzity iarenia poda vlnovch dok zvis len od jeho teploty. iarenie Slnka pomerne dobre zodpoved iareniu absoltne ierneho telesa s teplotou pribline 5800 K, reliktov iarenie zodpoved iareniu absoltne ierneho telesa s teplotou 2,7 K.

Experimentlna aproximcia absoltne ierneho telesa

Schopnos telesa vysiela elektromagnetick iarenie zko svis s jeho schopnosou pohlcova iarenie, pretoe teleso pri kontantnej teplote je v termodynamickej rovnovhe so svojm okolm, teda zskava pohlcovanm energie od okolia rovnak mnostvo energie, ako do okolia odovzdva. Absoltne ierne teleso mono aproximova dutm telesom s vemi malm otvorom. Vetko iarenie, ktor vnik do dutiny, zostva v dutine a postupne je stenami dutiny pohlten. Steny dutiny neustle vysielaj a pohlcuj iarenie a iarenie, ktor z dutiny unik cez mal otvor m vlastnosti iarenia absoltne ierneho telesa. Experimentlne sa zistilo, e mnostvo vyiarenej energie zvis od teploty a je tm vie, m je teplota telesa vyia. Vysielan iarenie obsahuje elektromagnetick vlny rznej vlnovej dky a

S rastcou teplotou telesa sa vrchol intenzity iarenia posva ku kratm vlnovm dkam

Absoltne ierne teleso experimentlne sa zistilo, e relatvne mnostvo energie iarenia s istou vlnovou dkou sa tie men. Mnostvo vysielanej energie sa hodnot pomocou spektrlnej hustoty iarenia I(), definovanej ako mnostvo energie pripadajcej na jednotkov interval vlnovej dky. Pre mal a vek hodnoty vlnovej dky kles k nule.

153

Wienov posuvn zkon

Maximum I() je pri istej hodnote (max), priom , b=2.897 768 5(51) 103 m K Tento empirick vzah sa nazva Wienov posuvn zkon.

Zkon iarenia absoltne ierneho telesa poda klasickej fyziky

Zo zkonov klasickej fyziky koncom 19. storoia Rayleigh a Jeans odvodili zkon iarenia absoltne ierneho telesa v tvare:

Tento vzah sa nazva Rayleighov-Jeansov zkon. Pri zniovan k hodnotm ultrafialovej asti spektra, by I smerovalo k nekonenu, o bolo v prkrom rozpore s experimentom. Tento neslad klasickej terie s experimentom sa vo fyziklnej literatre nazval ultrafialov katastrofa.

Kvantov zkon iarenia absoltne ierneho telesa

Nemeck fyzik Max Planck sa zaoberal problmom iarenia absoltne ierneho telesa a uvaoval, e prinou zlyhania terie bude nieo, o sa poklad za samozrejm, ale nemus to by pravdiv. Vyslovil hypotzu, poda ktorej si harmonick osciltor me vymiea energiu s okolm iba nespojite po istch kvantch hodnoty

kde

je frekvencia osciltora a

je Planckova kontanta, ktorej hodnota je

Na zklade predstavy, e teleso sa sklad z vekho mnostva takchto osciltorov, odvodil zkon iarenia absoltne ierneho telesa

Ten ist zkon pre frekvenciu

kde je mnostvo energie na jednotku plochy za jednotku asu vyiarenej v jednotkovom priestorovom uhle vo frekvennom intervale a je teplota absoltne ierneho telesa je Planckova kontanta je rchlos svetla je Boltzmannova kontanta

Na zklade tohoto zkona Albert Einstein odvodil teriu fotoelektrickho javu.

Biela diera

154

Biela diera
Biela diera je hypotetick kozmick teleso, ktor bolo pvodne pod svojm gravitanm polomerom (pod horizontom udalost), ale explozvnym procesom rozirovania s dostatonou energiou (procesom opanm ako gravitan kolaps) dostalo sa nad gravitan polomer, a zrazu sa stalo viditenm pre pozorovatea v okolitom priestore. Biela diera sa odliuje od iernej diery tm, e sa nachdza pod svojm gravitanm polomerom na zaiatku explozvneho procesu, km ierna diera je v om na konci gravitanho kolapsu. Z hadiska pozorovan inky bielej diery nemono odli od inkov iernej diery. Ak energia explozvneho procesu nie je dostaton a prevldne nad ou gravitan sila telesa, len o sa teleso dostane nad horizont udalost, zane v om prebieha gravitan kolaps a teleso sa op dostane pod gravitan polomer. Takto teleso (siv dieru) vzdialen pozorovate neme vidie. Biela diera a siv diera maj teoretick vznam v kozmolgii pri vysvetovan niektorch dsledkov vekho tresku. Existencia iadnej bielej diery zatia nebola potvrden.
Tento lnok alebo jeho as obsahuje heslo z Encyklopdie astronmie s lskavm dovolenm autorov a podporou SZAA.

Chandrasekharova medza
Chandrasekharova medza je maximlna hmotnos bieleho trpaslka (jedno z konench tdi ivota hviezdy), pri ktorej ete zostva stabiln. Je rovn 2,9 1030 kg, teda 1,44 hmotnosti Slnka. Ak biely trpaslk tto hmotnos prekro, tak vha hornch vrstiev prekon tlak degenerovanho plynu a djde k jeho zrteniu do neutrnovej hviezdy. Tto kontantu odvodil Subrahmanyan Chandrasekhar v roku 1930.

Dejiny astronmie

155

Dejiny astronmie
Dejiny astronmie s opisom vvoja astronmie od jej poiatkov a do dnench ias. Astronmia patr medzi najstarie vedn odbory v histrii udstva, jej poiatky treba hada u v starovekom Sumere na Blzkom vchode. Historikom astronmie pomha aj astroarcheolgia zaoberajca sa datovanm, analzou a kritikou archeologickch nlezov tkajcich sa astronmie.

Starovek astronmia
Astronmia v staroveku sa zameriavala prevane na zistenie presnej polohy nebeskch objektov a na zavedenie vhodnho kalendra najm pre hospodrske kony (siatie, atva). Na pozorovanie uom slili vzten kamene alebo kamenn kruhy znme ako Henge. Spolu s astronmiou mala vek vznam aj astrolgia. Mnoh astronmovia boli toti aj astrolgmi.

Sumersk astronmia
Pravek observatrium Stonehenge nealeko O astronomickch poznatkoch Sumerov je pomerne mlo sprv. Vieme Salisbury vo Vekej Britnii e pred viac ako 5000 rokmi pomenovali u niektor shvezdia zvieratnka (napr. korpin), ich men sa pouvaj dodnes, a skatalogizovali najjasnejie hviezdy. Vimli si, e sa cez ne premieta pohyb Slnka, plant a Mesiaca po oblohe. Boli pravdepodobne prvmi, ktor zostavili kalendr. Od Sumerov prevzali mytologick predstavy bohov putujcich po nebi aj ostatn nrody.

Staroegyptsk astronmia
Staroegyptsk civilizcia uzrela svetlo sveta na sklonku 4. tiscroia pred Kr. V astronmii tohto nroda hralo vek lohu nboenstvo. Niektor vznamn nebesk objekty (napr. slnko) povaovali za bohov. Egypania spoiatku pouvali lunrny kalendr, ale neskr preli k solrnemu. Najdleitejiu lohu hrala hviezda Srius. Vdy, ke vychdzala nad obzor, Nl sa rozvodoval. Zanalo obdobie zplav a staroegyptsk nov rok. Egypania poznali mlo shvezd. Oblohu mali rozdelen na severn a jun as. 365-dov rok a 24-hodinov de ostali po starovekch Egypanoch a dodnes.

Babylonsk astronmia
Babylonania boli skvelmi astronmami. Ich poznatky prevzali vetky nrody, ktor sa zaujmali o prrodn vedy, z ich blzkeho ale aj vzdialenejieho okolia. Vina babylonskch astronomickch textov bola napsan v rokoch 650-50 pred Kr. Boli vryt do hlinench tabuliek a nazvaj sa astronomick dire. Zapisovali do nich vchody a zpady Slnka a Mesiaca, vznamn body v obehoch plant, ich polohu (aj polohu Mesiaca) vzhadom ku hviezdam, vchody a zpady Sria, dtumy slnovratov a rovnodennost, zznamy o poas a rzne vznamn udalosti. Babylonania prevzali kalendr od Sumerov. Neskr preiel viacermi pravami. Babylonsk nov rok nezanal v zime, ale na de jarnej alebo jesennej rovnodennosti. Babylonania zaviedli aj zvieratnkov systm 12 shvezd, cez ktor prechdza Slnko a pomenovali niekoko hviezd, ktorch men sa zachovali dodnes.

Dejiny astronmie

156

nska astronmia
Prv zznamy o astronomickch pozorovaniach v ne pochdzaj u zo 4. tiscroia pred Kr. nski astronmovia zrove aj astrolgovia pracovali na cisrskom dvore. Kad neobvykl udalos mali povinne hlsi cisrovi (zatmenie Slnka, Mesiaca alebo objavenie komty). U anov hrala vek lohu polrna hviezda, pretoe pl povaovali za sdlo samotnho nebeskho cisra. V ich zznamoch njdeme zmienky o supernovch, komtach, meteorickch rojoch, ale aj o precesii a slnench kvrnch. Na rieenie astronomickch problmov pouvali narozdiel od Grkov viac algebru ne geometriu. Oblohu mali rozdelen na 28 nerovnakch ast (siou) a vytvorili 290 shvezd. Pouvali lunisolrny kalendr. Vypracovali niekoko kozmologickch teori, z ktorch boli najvplyvnejie Chun-tchien, Kchaj-tchien a San Jie.

Indick astronmia
Niektor tradcie indickej kultry v Indii naznauj, e astronomick pozorovania sa vykonvali u okolo roku 4500 pred Kr. Od roku 1000 pred Kr. vznika detailn Kozmolgia s boskmi prrodnmi silami: nebo, zem, Slnko (ktor starovek Indovia povaovali za iariacu hviezdu), Mesiac, ohe a osem nebeskch smerov. Svt vajce je pvodom sveta, krupina je prazemou, hviezdnou oblohou a vzdunm obalom medzi nimi. Pretoe vdska astronmia je zaifrovan vo veroch, je jej zaradenie vo vom rmci ak. Vo veobecnosti je vdska astronomia vak vemi podobn babylonskej. V oboch sa daj njs vemi podobn veci. Nad vzjomnm ovplyvovanm oboch kultr sa vzna mnoho otznikov, no zrove je mon, e niektor zo spolonch znakov, ako delenie zverokruhu do 360 stupov s 12 znameniami odvodili aj priamo z prrody. Podobne sa rok zaokrhuje na 360 dn, mesiace sa vak rtaj rovnako ako dnes. De mal v kadom ronom obdob rzne dky (muhurtas s 9,6 a 14,4 hodinami), drhy plant prebiehali medzi slnkom a polrnou hviezdou. Pozoruhodn podoba s kresanstvom.
Observatrium Jantar Mantar v Jaipure

Druh rozmach zaila indick astronmia okolo roku 500, ke il astronm Arjabhta, ktormu sa pripisuje koncept slice nula. Znmych je tie 5 observatri, ktor nechal zaloi Jai Singh II. v 18. storo v Dill a Jaipure. Najvie z nich, Jantar Mantar v Jaipure (na obrzku), pozostva zo 14 stavieb, v ktorch sa pozorovalo a merali sa astronomick fenomny.

Maysk astronmia
Astronmia mayskej civilizcie bola spolu s matematikou na vysokej rovni. Pozorovali zloen pohyb Slnka po oblohe, hviezdy a planty, najm Venuu, Jupiter spolu so svojimi mesiaikmi a Mesiac. Polohu telies a vetky in informcie si zaznamenvali do kronk a kdexov. Tak dokzali predpoveda napr. zatmenia Slnka. Vedeli tie, e Zem je guat. Obradn budovy stavali tak, aby sa v urit de dali pozorova vchody a zpady nebeskch telies. Mayovia zostavili viacero paralelnch kalendrov: obiansky (haab), posvtn (tzolkin), tzv. dlh poet a. i. Ich kalendr bol najzloitej, no sasne aj najpresnej. Je charakteristick tm, e je cyklick a riadi sa pohybom Zeme okolo Slnka - solrny. Mayovia verili, e pohyb Slnka a Mesiaca po oblohe riadia dobr bohovia a aj poas tmavej noci ich ved podsvetm, kde s zl bohovia, snaiaci sa zastavi ich postup. Z tchto dvodov si mysleli, e nebesk teles potrebuj udsk pomoc, ktor im mu poskytn udia poas slvnostnch ritulov formou utrpenia, muenia a obetovania sa. Bola to cena za pokraujce pretrvvanie vesmru. Obetovanie a smr poas ritulov bola vekm privilgiom a zabezpeovala nesmrtenos pre vetkch, ktor sa obetovali. Mayovia verili, e svojimi ritulmi ovplyvuj beh vesmru.

Dejiny astronmie

157

Stredovek astronmia
Astronmia v stredoveku bola ieste zo siedmych slobodnch umen.

Pozri aj
Chronologick prehad dejn astronmie Dejiny vskumu slnenej sstavy
Veobecn odvetvia astronmie Astrometria Astrofyzika Dejiny astronmie Historick astronmia Kozmolgia Galaktick astronmia Extragalaktick astronmia Nebesk mechanika Vznikavvoj galaxi Planetolgia Stelrna astronmia Vznik hviezd Vvoj hviezd Vznik a vvoj slnenej sstavy

Dilatcia asu
Dilatcia asu alebo spomaovanie asu je experimentlne overen poznatok pecilnej terie relativity, vyplvajci z Lorentzovch transformci, spovajci v tom, e as plynie relatvne pomalie v sstave, ktor sa vzhadom na pozorovatea v pokoji pohybuje uritou kontantnou rchlosou. Ak sa asov interval t medzi dvoma udalosami meria hodinami v sradnicovej sstave pevne spojenej s pozorovateom (vlastn as), asov interval t medzi tmi istmi udalosami meran hodinami v inercilnej sstave, kt. sa vzhadom na pozorovatea pohybuje rovnomerne rchlosou v (sradnicov as), bude uren vrazom

kde c je rchlos svetla. asov interval medzi dvoma udalosami je preto najmen v tej sradnicovej sstave, vzhadom na ktor s udalosti v stave pokoja. Poda terie relativity je dilatcia asu vlastnosou samho asu, preto sa so vzrastajcou rchlosou nespomauj len pohybujce sa hodiny, ale aj vetky fyziklne procesy. Z toho sa niekedy rob pochybn zver, e naprklad kozmonauti v kozmickej lodi pohybujcej sa rchlosou blzkou rchlosti svetla bud starn pomalie a po nvrate na Zem bud mlad ako ich vrstovnci (paradox dvojiat).
Tento lnok alebo jeho as obsahuje heslo z Encyklopdie astronmie s lskavm dovolenm autorov a podporou SZAA.

Fermin

158

Fermin
Ferminy s trieda elementrnych astc s poloselnm spinom pomenovan poda talianskeho fyzika Enrica Fermiho. Ferminy maj antisymetrick vlnov funkciu, plat pre nich Pauliho vyluovac princp a Fermiho-Diracovo rozdelenie (tatistika). Vetky elementrne astice s bu ferminy (kvarky a leptny vrtane elektrnu) alebo bozny (astice, ktor sprostredkvaj sily ako fotn i glun). astice zloen z neprneho potu ferminov sa chovaj tie ako ferminy (napr. protn a neutrn, ktor s zloene z troch kvarkov a maj celkov spin 1/2). Avak astice zloen z prneho potu ferminov sa chovaj ako bozny (napr. mezny skladajce sa z dvoch kvarkov).

Prklady ferminov
Leptny - elektrn, min, taun, neutrno Kvarky Protn Neutrn

Fotn
Fotn (z grckeho: (fos), svetlo) je vo fyzike elementrna astica, kvantum elektromagnetickho poa a zkladn "jednotka" svetla a vetkch ostatnch foriem elektromagnetickho iarenia. Fotn je jednm z kalibranch boznov. M nulov hmotnos v pokoji a ri sa rchlosou svetla. M aj asticov, aj vlnov vlastnosti, ale nie je ani vlnou, ani asticou. Fotny sa pvodne nazvali kvant energie.

Vlastnosti
Vetko elektromagnetick vlnenie, od rdiovch vn po gama iarenie, je kvantovan na fotny, ktor popisuje vlnov dka, frekvencia, energia a hybnos. ivotnos fotnu je nekonen, v zmysle nekonenho polasu rozpadu. Fotn je teda stabiln astica. Mu vznika a zanika pri interakcich. Fotn m spin 1 a jeho elektrick nboj je nulov. Vo vkuu sa vetky fotny pohybuj rchlosou svetla c, ktor je rovn 299 792 458 metrov za sekundu. Ako vetky elementrne astice, aj fotn sa riadi kvantovou mechanikou. Modern koncepcia fotnu bola rozvinut Albertom Einsteinom, ktor vysvetlil experimentlne pozorovania, ktor sa nezhodovali s klasickm vlnovm modelom svetla. asticov vlastnosti elektromagnetickho iarenia sa prejavuj predovetkm pri vysokch frekvencich (teda pri vysokch energich fotnu), v opanom prpade prevauj vlnov vlastnosti elektromagnetickho iarenia, tzn. iarenie sa prejavuje ako vlnenie.

Fotn

159

Energia, hmotnos
Fotn existuje iba v pohybe, priom sa vdy (v slade s postultom pecilnej terie relativity) pohybuje rchlosou svetla. M preto nulov pokojov hmotnos. Dsledkom jeho neustleho pohybu je vak nenulov energia, ktor je definovan vzahom: , kde je Planckova kontanta, je frekvencia, je rchlos svetla vo vkuu a je vlnov dka. , je mon fotnu priradi tie

Na zklade relativistickho vzahu ekvivalencie energie a hmotnosti, tzn.

urit hmotnos (nejde vak o pokojov hmotnos, ktor je nulov, ale o pohybov hmotnos), ktor sa prejavuje zotrvanmi a gravitanmi vlastnosami. Tto energia (a teda aj hmotnos) spsobuje, e na fotn psobi gravitcia poda veobecnej terie relativity a on sm gravitane psobi na okolie. Tieto javy boli potvrden pozorovanm (napr. pozorovanie ohybu iarenia okolo kozmickch telies).

Hybnos fotnu
Pomocou relativistickho vzahu pre energiu pohybujcej sa astice pokojov hmotnos fotnu je nulov, tzn. , je mon hybnos fotnu a zo skutonosti, e vyjadri nasledujcim spsobom:

Napriek tomu, e pokojov hmotnos fotnu je nulov, meme uri jeho relativistick hmotnos z predchdzajceho vzahu. Pokia uvime, e , plat:

Vznik
Fotny vznikaj mnohmi spsobmi, naprklad vyarovanm pri prechode elektrnu medzi orbitlnymi hladinami, i pri anihilcii astc. pecilne prstroje ako maser a laser mu vytvori koherentn zvzok iarenia.

Hubblova schma

160

Hubblova schma
Hubblova schma alebo Hubblova klasifikcia galaxi rozdeuje galaxie poda ich tvaru. Zaviedol ju v roku 1925 americk astronm Edwin Hubble. Graficky je tto klasifikcia znzornen ako Hubblova ladika. Ide iba o grafick vyjadrenie tejto klasifikcie a nie o vvojov tdi galaxi, ako predpokladal Hubble. Kad z typov je alej rozdelen na alie podtypy poda tvarov.

Typy galaxi
Eliptick galaxie
S to galaxie v tvare elipsoidu (sfroidu). Ich priemet na oblohu je elipsa alebo kruh. Oznauj sa psmenom E ku ktormu je pripojen slo 07 vyjadrujce elipticitu galaxie (splotenos elipsy). slo je uren z vekej (a) a malej osi (b) elipsy zo vzahu 10(a-b)/a. EO je galaxia kruhovho tvaru, E7 galaxia s najvm splotenm (galaxie s vou elipticitou neboli objaven). Medzi eliptick galaxie patr naprklad Messier 32 v shvezd Andromda alebo galaxia Virgo A v shvezd Panna.
Hubblova ladika - grafick znzornenie Hubblovej schmy

pirlov galaxia
Pre tento druh galaxi s typick vrazn pirlov ramen, ktor vychdzaj z galaktickho jadra. pirlov galaxie sa oznauj psmenom S za ktorm nasleduje psmeno a, b alebo c. Tieto psmen uruj vekos jadra a rozvinutie ramien galaxie: Sa mohutn jadro s tesne navinutmi ramenami. Sb menie jadro s ramenami viac otvorenmi. Sc mlo vrazn jadro s ramenami aleko odvinutmi. Typickm predstaviteom pirlovej galaxie je naprklad vonm okom viditen Galaxia Andromda alebo Galaxia Veternk.

Hubblova schma

161

pirlov galaxie s priekou

Maj tvar podobn pirlovm galaxim, ale pirlov ramen pri nich nevychdzaj z galaktickho jadra, ale vybiehaj z koncov galaktickej prieky. Oznauj sa psmenami SB a poda otvorenia ramien sa (podobne ako pirlov galaxie) delia na tri podskupiny: SBa tesne navinut ramen. SBb viac otvoren ramen. SBc ramen aleko odvinut. pirlov galaxia s priekou je naprklad galaxia M91 v shvezd Vlasy Bereniky.

oovkovit galaxie
Poda Hubblovej schmy tvoria prechodov typ medzi eliptickou a pirlovou galaxiou (nie s ale vvojovm prechodom tchto typov). Tieto galaxie sa podobaj pirlovm galaxim s vraznm jadrom a diskom, ktormu vak chba pirlov truktra. Oznauj sa SO. K predstaviteom galaxi v tieto kategrii patr galaxia M86 v shvezd Panna

Nepravideln galaxie
Nepravidelnm galaxim chba vrazn truktra. Maj sce tie jadro, ale ovea menie ako pirlov galaxie. Ich disk m nepravideln truktru aj ke v om me by nezreten prieka. Oznauj sa psmenami Irr a delia sa na dve skupiny: Irr I nepravideln galaxie. Irr II naruen galaxie naprklad interagujce galaxie. Nepravideln galaxia je naprklad Galaxia Cigara v shvezd Vek medvedica.

Pozri aj
Galaxia Eliptick galaxia pirlov galaxia Edwin Hubble

Hviezda

162

Hviezda
O inch vznamoch vrazu Hviezda pozri Hviezda (rozliovacia strnka).

Hviezda (nesprvne tie stlica) je plynn (plazmov), pribline guovit teleso vo vesmre, ktor m vlastn zdroj iarenia, ktor dr pokope jeho vlastn gravitcia a ktor m hmotnos 0,02 a 100 hmotnost Slnka. Vo hviezdach je sstreden vina pozorovatenej hmoty vesmru. Pod pojmom hviezda sa v starom chpan myslel takmer kad objekt na nonej oblohe ako planta, komta at okrem Mesiaca. V uom astronomickom vzname s hviezdy plynov guovit objekty, ktor maj vlastn zdroj iarenia. V minulosti patrili k hviezdam len objekty, ktor sa na nonej oblohe zdanlivo nepohybuj (preto stlice) na rozdiel od bludc (plant). Dsledkom tejto zdanlivej nehybnosti utvraj vemi vrazn konfigurcie hviezd na oblohe, ktor poznme ako shvezdia. V skutonosti sa vo vesmre pohybuj hviezdy obrovskou rchlosou a niekoko sto kilometrov za sekundu, ale vzhadom na ich obrovsk vzdialenos sa vonm okom pozorovaten zmeny v polohch hviezd prejavia a za storoia a tiscroia.

Hviezdy v otvorenej hviezdokope M41

Hviezdy patria medzi najpoetnejie a najahie pozorovaten vesmrne objekty aj bez optickch prstrojov. Vinu ostatnch telies vo vesmre vidme len preto, lebo odraj svetlo hviezd (napr. planty), alebo s buden k svojmu iareniu iarenm hviezd (napr. emisn hmloviny). Hviezdy mu by centrami planetrnych sstav.

Vzdialenosti
Najbliou hviezdou k Zemi je Slnko, vzdialen pribline 149597871km. Kee vzdialenosti ostatnch hviezd od Zeme s obrovsk, nem zmysel vyjadrova ich v kilometroch. asto sa vzdialenosti uvdzaj v jednotkch asu, za ktor prilet svetlo z hviezd na Zem. V tomto ohade je Slnko od Zeme vzdialen asi 8,5 svetelnch mint. Druhou je Proxima Centauri, vzdialen 4,3 svetelnch rokov. alou pouvanou jednotkou na urenie vzdialenosti hviezd je tzv. parsek, ktor m hodnotu asi 3,26 svetelnho roka. Vzdialenos jednotlivch hviezd od seba vo vesmre je rzna. Me by od niekokch svetelnch hodn a po miliny svetelnch rokov.

Hviezda

163

Chemick zloenie
Do objavu spektroskopie v 19. storo sa nevedelo, z oho sa hviezdy skladaj. Gustavovi Robertovi Kirchhoffovi sa v druhej polovici 19. storoia podarilo dokza, e ist tmav iara v slnenom spektre je spsoben rozeravenm sodkom. Bola to prv indcia objavu, e hviezdy sa skladaj z rovnakch chemickch prvkov, ako teles na Zemi. Nakoko vak zrove vetko napovedalo tomu, e hviezdy s vemi horce, tieto prvky sa vyskytuj vinou vone a teda nie s viazan v poetnch chemickch zleninch ako to poznme na Zemi. Len najchladnejie hviezdy maj na svojom povrchu niektor jednoduch chemick zleniny, naprklad TiO, CH a CN (na Slnku napr. OH, MgH, SiH). V dsledku vysokej teploty je vea atmov tie ionizovanch. Zmes elektricky vonch nabitch astc (inov) a neutrlnych astc sa nazva plazma.

V jadrch hviezd, kde je teplota najvyia a dosahuje minimlne 7 milinov stupov, je existencia akejkovek chemickej zleniny nemon. Hmota hviezd v tchto astiach je v stave atmovch jadier a vonch leptnov. Niektor zveren tdi hviezd nie s zloen z plazmy, ale z tzv. degenerovanho plynu. Najzastpenej chemick prvok vo vetkch plazmovch hviezdach je vodk. Po om nasleduje hlium. Ostatn prvky tvoria oproti vodku a hliu len nepatrn prmes, ktorej mnostvo nie je pri vetkch hviezdach rovnak. Zvis od veku hviezdy a od toho, kok generciu hviezd od vzniku vesmru hviezda predstavuje. Starie hviezdy maj menie zastpenie ach chemickch prvkov ako mladie. Chemick zloenie hviezd sa asom men v dsledku termonuklernych reakci.

Slnko, naa najbliia hviezda a zrove z pohadu Zeme najjasnejia hviezda oblohy je logicky najlepie preskmanou hviezdou

Vlastnosti
Hviezdy maj rzne fyziklne vlastnosti, ktor sa v uritch hraniciach lia. Vlastnosti hviezd s hmotnos, svietivos, polomer, teplota, spektrlny typ, hustota, premennos.

Hmotnos
Najvznamnejou charakteristikou hviezd je ich hmotnos, ktor uruje ich truktru a vvoj. Stredn hmotnos hviezd je polovica hmotnosti Slnka. Prepdoklad sa, e v mladom vesmre vznikali hmotnejie hviezdy, ne pozorujeme dnes. Sasn hmotnosti pozorovanch hviezd sa riadia tzv. Salpeterovym zkonom pomenovanom po astronmovi Edwinovi Salpeterovi, ktor ho sformuloval. Zkon hovor, e hviezdy s nzkou hmotnosou s ovea poetnejie ne hviezdy s vysokou hmotnosou. Hviezdy s nzkou hmotnosou sa toti v sasnch podmienkach v galaxich ahie formuj a ich ivot je oproti hmotnejm hviezdam tie dlh, pretoe termojadrov reakcie v nich prebiehaj menej intenzvne a ich jadrov palivo teda dlhie vydr.

Hviezda

164

Uri hmotnos hviezdy pokia t nie je zlokou hviezdnej sstavy, je nron. Jedna z metd je analza jej spektra, alia meranie svietivosti, ktor je priamo zvisl od hmotnosti hviezdy. V prpade dvojhviezdy astronmovia uria jej hmotnos pozorovanm vzjomnho obehu zloiek pomocou Keplerovych a Newtonovych zkonov. Hranin hmotnos Mnostvo hmoty tvoriacej hviezdy je fyziklnymi zkonmi obmedzen. Najmenie hviezdy maj asi 8 % hmotnosti Slnka. Hviezdy s menou hmotnosou ako tento limit nemu existova, Betelgeuze, jedna z najvch znmych hviezd pretoe teplota a tlak v ich jadre by boli prli nzke na zaplenie termojadrovch reakci. Na hornom hmotnostnom limite sa vak teoretici nevedia zjednoti. Vina odhadov sa pohybuje okolo 100-120 hmotnost Slnka, pretoe sa predpoklad, e viu hviezdu by siln tlak iarenia v jej vntri roztrhal skr, ako by dosiahla hlavn postupnos. Tomuto zodpovedaj aj pozorovania - pokia sa niekedy pozorovala "hviezda" s vou hmotnosou, podrobnej rozbor ukzal, e ide minimlne o dvojhviezdu alebo hviezdokopu. In odhady hornho limitu hovoria o 130-170 hmotnostiach Slnka. Niektor stelrnici vak nevyluuj ani hviezdu, ktor by mohla by 1000-krt hmotnejia ne Slnko. Najhmotnejie hviezdy s nadobri spektrlnych typov O2 a O3. Prkladom extrmne hmotnej hviezdy je hviezda ta Carinae.

Hustota
Priemern hustota hmoty v hviezdach sa pohybuje od 1 / 10000000 (erven nadobri) a do 1000000 gramov (jednej tony) na cm3; (bieli trpaslci). Objekty ako neutrnov hviezdy s ete podstatne hmotnejie. Ich hustota hmoty dosahuje a 100 milinov ton na cm. Teplota a hustota plynov smerom do vntra hviezdy rchlo narast. Povrchov teploty hviezd kolu rdovo od tisc stupov a po milin stupov (neutrnov hviezdy). V jadrch hviezd pri obrovskom tlaku a teplote prebiehaj termonuklerne reakcie, ktor s zdrojom iarenia hviezd. Aj rchlos rotcie a intenzity magnetickho poa hviezd je rzna.

Vekos
Vekos hviezd kole v rozhran od vekosti desiatok kilometrov (neutrnov hviezdy) a do vekosti tiscnsobkov priemeru Slnka (nadobri - naprklad Polrka). Polomery hviezd mu by 3000-krt vie ne je polomer Slnka, na druhej strane najmenia hviezda by sa zmestila do Liptovskej Mary. Vo veobecnosti plat, e so vzrastajcim priemerom hviezdy kles jej hustota.

Jasnos
Hviezdy na oblohe maj rznu jasnos, ktor zvis jednak od iarivosti hviezdy a jednak od jej vzdialenosti. Rzna vzdialenos hviezd od ns spsobuje, e niektor hviezdy s pri pozorovan zo Zeme jasnejie (Vega, Srius...) ako in hviezdy, ktor s ovea iarivejie, ale nachdzaj sa vo vej vzdialenosti (Rigel, Antares...). Jasnos hviezd na oblohe urujeme tzv. vizulnymi magnitdami. m m vizulna magnitda menie slo, tm je hviezda jasnejia. Najjasnejia hviezda Srius m magnitdu -1,43, Vega 0,03, Polrka 2,13 a Slnko -26,7. Najslabie hviezdy, ktor vidme ete vonm okom, maj magnitdu 6 a najslabie hviezdy zachyten alekohadmi na fotografickch doskch maj magnitdu a do 30. Hranica najslabch pozorovatench hviezd sa so zdokonaovanm pozorovacej techniky neustle posva k vym magnitdam.

Hviezda

165

Premennos
Nijak hviezda neiari od svojho vzniku a po znik kontantne. Tie hviezdy, ktor vak menia svoju jasnos rchlo (rdovo poas hodn a desaro) alebo o vrazn hodnoty sa oznauj ako premenn. Prina premennosti je u rznych hviezd rzna. Je to spsoben bu tm, e ich zakrva temnej objekt (zkrytov hviezdy) alebo m premenlivos fyziklne priny od samotnej hviezdy, napr. pulzujce hviezdy menia svoj priemer v uritom rozpt a asovom seku. Expandujce hviezdy menia svoj priemer nhle obrovskmi vbuchmi (supernovy pri vbuchoch zvia svoju jasnos a 100-milinkrt). Vina zmien jasnost vak nebva tak dramatick, mnoh zmeny s vonm okom nezachytiten. Hviezdy maj vie sklony k fyziklnym zmenm jasnosti na zaiatku (hviezdy typu T-Tauri) a na konci (Cefeidy, Miridy, supernovy...) svojho vvoja.

Mira Ceti, premenn hviezda v shvezd Veryby s dlhm chvostom materilu, ktor uvonuje

Vntorn stavba hviezdy

Hviezdy hlavnej postupnosti maj vo svojom vntri vemi podobn stavbu. Rozdiely s len v teplotch, od ktorch zvis aj to, ak typ jadrovej reakcie v hviezde prebieha. Vrstvy hviezdy smerom z vntra von s: Jadro - najhorcejia a najhustejia as hviezdy. Jadr s zdroje energie hviezd, ktor sa rznymi spsobmi prena na povrch hviezd a stadia do okolitho prostredia. Vrstva iarivej rovnovhy - vemi hrub vrstva plazmy, ktor obklopuje jadro. Fotny elektromagnetickho iarenia, ktor vznikli v jadre, prechdzaj touto vrstvou vemi pomaly a ich vlnov dka kles. Kvli vekej hustote prostredia je fotn neustle pohlcovan a vyarovan okolitou hmotou.

Porovnanie vntornej stavby u hviezdy slnenho typu (vavo) v ervenm obrom (vpravo)

konvektvna zna - ete chladnejia vrstva hviezdy, v ktorej sa energia prena prdenm. Vrcholky zostupnch a vzostupnch prdov meme vidie na povrchu hviezdy ako tvary zvan granuly. fotosfra - viditen (nie vak pevn) povrch hviezdy. Je to najchladnejia as hviezdy, pri vemi chladnch hviezdach alebo v oblasti hviezdnych kvn (slnench kvn) sa tam dokonca udria chemick zleniny. Chromosfra - spodn as atmosfry hviezdy. Teplota v chromosfre op zana stpa. korna - najvrchnejia, najhorcejia a najmenej hust vonkajia atmosfra hviezdy, ktor sa postupne rozplva do medzihviezdneho priestoru.

Hviezda

166

Vznik energie
Na to aby sa teleso dalo charakterizova ako hviezda, musia v jeho vntri prebieha termojadrov reakcie alebo muselo fzou termojadrovch reakci prejs v minulosti. Termojadrov reakcia je reakcia, pri ktorej sa jadr atmov ahkch chemickch prvok zlia za vzniku aieho prvku. Kee jadr atmov s kladne nabit a navzjom sa silne odpudzuj, na spustenie temrojadrovej reakcie je potrebn vemi vysok teplota a tlak, ktor tieto odpudiv sily prekonaj. U vekej viny hviezd (tzv. hlavnej postupnosti) vstupuj do reakcie jadr najahieho znmeho chemickho prvku vodka a vslednm produktom je hlium. Premena ahkho vodka na hlium me prebieha dvoma odlinmi spsobmi a to protn-protnovm cyklom, alebo uhlkovo-duskovo-kyslkovm cyklom (nazvanm aj CNO cyklus poda chemickch znaiek prvkov, ktor sa ho astnia). Na to, ktor z tchto cyklov v jadre hviezdy prevlda m vplyv hlavne teplota v jadre. Do 16 milinov stupov je dominantn protn-protnov cyklus, nad touto hranicou prevlda CNO cyklus. Pre fungovanie CNO cyklu je nevyhnutn tie prtomnos tchto troch prvkov v jadre hviezdy. Pri obidvoch cykloch sa zhruba 1/140 hmoty premen na ist energiu v slade s Einsteinovou rovnicou E=mc.

Schma protn-protnovho cyklu

Hviezdy spauj vo svojich jadrch aj in chemick prvky ako vodk. V protohviezdach poas ich vzniku postupne so vzrastajcou teplotou a tlakom dochdza najprv k spaovaniu akho vodka (deutria), ltia, berlia a bru s vodkom, km djde na spaovanie istho ahkho vodka, ktorho je v jadre najviac. Vslednm produktom vetkch tchto reakci je hlium. V starch hviezdach, ktor s blzko svojho zniku, vak nastva spaovanie hlia a alch prvkov, ktorho vsledkom s in produkty (rzne chemick prvky a po elezo). Prvky aie ako elezo vznikaj v supernovch. Tieto druhy reakci Schma CNO cyklu maj vek vznam z hadiska vzniku ivota vo vesmre a terestrickch plant vbec, pretoe jadr starch hviezd s jedinm miestom, kde tieto chemick prvky vznikaj (nepotajc prvky, ktor s produktom samovonho rozpadu ach jadier). Mlad hviezdy predtm, ne dosiahnu hlavn postupnos (pozri niie) zskavaj energiu gravitanou kontrakciou podobne ako niektor vek planty alebo hned trpaslci. Gravitan kontrakcia umon vznikajcej hviezde zvi teplotu a tlak vo svojom vntri natoko, aby sa spustili termojadrov reakcie. Star hviezdy po ukonen fzy jadrovch reakci mu svieti z naiarench zsob. V oboch prpadoch (nedospel aj star hviezda) vak tieto hviezdy vo viditenom spektre dosahuj len mal zlomok iarivho vkonu, ktor maj hviezdy s prebiehajcimi termojadrovmi reakciami.

Hviezda

167

Vznik a vvoj
Vznik hviezdy
Hviezdy vznikaj z pvodne chladnch, riedkych a studench mraien medzihviezdnej hmoty. Tieto mran sa nachdzaj hlavne v ramench pirlovch galaxi, v oovkovch a nepravidelnch galaxich. Prve v tchto miestach je preto hviezdotvorba najpoetnejia. Chladn, prachoplynov mrano sa zane vinou pod vplyvom nejakho vonkajieho faktoru (vbuch supernovy, zrka s inm mranom...) zmrova. Zrove postupne stpa jeho teplota a rchlos rotcie. Ke sa mrano zahreje natoko, e zane iari, hovorme o emisnej hmlovine. V mrane sa zanaj tvori hustejie oblasti, zrodky samotnch hviezd. Tieto zrodky s hmotnosou a desa tisc slnench hmotnost alej kolabuj. Postupne zana vonmu gravitanmu rteniu brni vntorn tlak. Vznikaj protohviezdy, brliv nestabiln objekty, ktor sa naalej scvrkvaj. Napokon Protohviezda teplota a tlak v jadre protohviezdy vzrast natoko, e sa zaplia termojadrov reakcie. Gravitan sila sa vyrovn s tlakom iarenia prichdzajceho z jadra, hviezda sa prestane alej zmenova a usad sa na hlavnej postupnosti. Prv hviezdy, ktor vznikali vo vesmre, boli pravdepodobne dos odlin od sasnch. Jednalo sa o nesmierne hmotn a iariv objekty s hmotnosami od 15 do 500 hmotnost Slnka. Prv hviezdy taktie neobsahovali prvky aie ne hlium, pretoe tieto prvky ete neexistovali. Ich ivotnos vak bola krtka, necel milin rokov. Hviezdy vznikaj aj v sasnosti. Najvy vek hviezd sa odhaduje rdovo na niekoko milird rokov.

al vvoj
To, ako dlho hviezda zotrv v pomerne stabilnej fze hlavnej postupnosti, zvis od jej poiatonej hmotnosti. Hmotnejie hviezdy, paradoxne ij kratie, pretoe termojadrov reakcie v ich jadrch prebiehaj omnoho brlivejie ako v mlo hmotnch hviezdach. ivot hviezdy s hmotnosou Slnka trv cel miliardy rokov, ivot ovea hmotnejch obrov a nadobrov len miliny alebo dokonca len sttisce rokov. Najpoetnejie hviezdy vo vesmre, erven trpaslci, zanikaj nenpadne - po vyhoren vetkho paliva pozvona chladn a napokon plne zhasn. Hviezdy s hmotnosou Slnka sa po vyhoren zsob Umeleck predstava o blzkom pohade na vodka zan rozpna - menia sa na ervench obrov. Potom odhodia ervenho trpaslka, najbenej typ hviezdy v svoje vonkajie oblky, ktor sa stan planetrnou hmlovinou a ich naej Galaxii mal skolabovan jadr ete dlho svietia z naiarench zsob ako bieli trpaslci. Najhmotnejie hviezdy ukonuj svoj ivot mohutnou explziou supernovy, alebo dokonca hypernovy a ich jadr sa menia na malik, ale vemi hust degenerovan objekty - neutrnov hviezdy alebo ierne diery. Hmota, ktor je hviezdou vyvrhnut v podobe planetrnej hmloviny alebo zvykov po vbuchu supernovy sa neustle rozpna, miea sa s medzihviezdnou hmotou a vracia sa tm do obehu, take o nejak as z nej mu vznikn nov hviezdy.

Hviezda

168

Skupiny hviezd
V molekulrnych mranch vznikaj hviezdy v skupinch, ktor zostvaj minimlne po urit as gravitane viazan. V okol Slnka vznikaj hviezdy v tvaroch, ktor nazvame otvoren hviezdokopy. S to pomerne von skupiny desiatok a stoviek mladch hviezd, ktor sa asom rozpadaj. V minulosti v naej galaxii vznikali hviezdy aj v ovea hustejch a kompaktnejch tvaroch obsahujcich a miliny hviezd. Tieto zoskupenia sa nazvaj guov hviezdokopy, v sasnosti vak guov hviezdokopy v Mlienej ceste u nevznikaj. Hviezdy v guovch hviezdokopch s silnejie gravitane viazan ako lenovia otvorench hviezdokp a asto zostvaj spolu a do svojho zniku. Priestorovo ohranien skupina uritho typu hviezd spolonho pvodu, vonejia ako otvoren hviezdokopa, sa nazva hviezdna asocicia. Hviezdy v rmci hviezdokp, ale aj hviezdy, ktor sa u v hviezdokopch nenachdzaj vinou vytvraj ovea bliie a stabilnejie konfigurcie. Najastejm prpadom je dvojhviezda, kedy dve pribline rovnako star hviezdy obiehaj okolo spolonho centra, alebo, v prpade, e jedna zloka je ovea hmotnejia ako druh, menej hmotn zloka obieha okolo hmotnejej podobne ako planty obiehaj okolo Slnka. Vonm okom vidme na oblohe takto dvojicu ako jeden bod. Niektor dvojhviezdy mono rozli u malmi alekohadmi, niektor len mohutnejmi prstrojmi a niektor s pri sebe tak blzko, e ani pri najvyom dostupnom rozlen a ich nepodar pozorova ako dve oddelen hviezdy. To s takzvan spektroskopick dvojhviezdy. Odhaduje sa, e a 70% vetkch hviezd vo vesmre je viazanch v dvojhviezdnych systmoch.

Otvoren hviezdokopa (v avom spodnom okraji snmky)

Niekedy obiehaj spolon aisko tri hviezdy. V takomto prpade hovorme o trojhviezde. Najastejie tvor trojhviezdnu formciu centrlna dvojica hmotnostne viac-menej vyrovnanch hviezd, ktor obiehaj spolon aisko a okolo nich v ovea vej vzdialenosti obieha menej hmotn tretia zloka. Takto systm utvra naprklad Slnku najbliia hviezda Alfa Centauri. Ak spolon aisko obiehaj tyri hviezdy, hovorme o tvorhviezde. Prkladom tvorhviezdy je Epsilon Lyrae, ktor tvoria dve dvojice hviezd obiehajce okolo spolonho aiska. Gravitane tesne viazanch hviezd me by aj viac ako tyri. Hviezdne systmy s viac ako dvoma zlokami sa oznauj shrnnm nzvom viacnsobn hviezdy. Znmou viacnsobnou hviezdou je naprklad Trapz v shvezd Orina. Slnko tvor pomerne zriedkav vnimku medzi hviezdami tm, e nevytvra dvojhviezdny ani viacnsobn systm a nie je ani lenom nijakej hviezdokopy. Vetky hviezdy tvoria spolu s medzihviezdnou hmotou a obrovskmi mnostvami tmavej hmoty gigantick kompaktn systmy - galaxie. Kad hviezda je sasou nejakej galaxie a obieha okolo jej jadra. Aj hviezdy zdanlivo vytrhnut z galaxi (naprklad pri vzjomnch kolzich galaxi) spadaj pod gravitan vplyv nejakej galaxie. Vetky hviezdy viditen na oblohe vonm okom a menmi alekohadmi patria do naej GalaxieMlienej cesty.

Hviezda

169

Triedenie hviezd
Poda teploty a svietivosti
Hlavnm zdrojom informci o hviezdach je svetlo rozloen do spektra. Charakter spektra hviezdy uruje predovetkm teplota hviezdnej atmosfry. Poda spektra ie teploty delme hviezdy do smich hlavnch tried (W, O, B, A, F, G, K a M) a 4 zriedkavch tried (Q, R, N, S). V rmci tejto klasifikcie rozoznvame hviezdy rannho spektrlneho typu O, B, A) a hviezdy pozdnho spektrlneho typu (G, K, M, C, S). Hviezdy zakreslen do grafu poda spektrlnej triedy a absoltnej vekosti (svietivosti) dvaj tzv. Hertzsprungov-Russellov diagram. Hertzsprungov-Russellov diagram ukazuje, e hviezdy sa zoskupuj do dvoch vetiev, a to hlavnej vetvy a vetvy obrov. V tomto diagrame je zreten delenie hviezd na: nadobrov jasnch obrov obrov podobrov hviezd hlavnej postupnosti (najpoetnejia skupina)
ta Carinae, jedna z najhmotnejch a najiarivejch znmych hviezd

trpaslkov a podtrpaslkov. Hertzsprungov-Russellov diagram ukazuje aj vvojov cestu hviezd.

Poda zdroju energie

plazmov hviezdy - s to hviezdy, v ktorch prebiehaj termojadrov reakcie a generuj si teda vlastn iarenie. Patria sem obri, nadobri a hviezdy hlavnej postupnosti. Vetky hviezdy viditen na oblohe vonm okom s plazmov hviezdy. degenerovan hviezdy - hviezdy, v ktorch u neprebiehaj termojadrov reakcie a ich hmota je v degenerovanom stave. Patria sem bieli trpaslci, neutrnov hviezdy a ierne diery. Tieto hviezdy iaria iba z naiarench zsob, prpadne neiaria vbec.

Sprievodn teles
Okolo niektorch hviezd sa zistila a dokzala existencia temnch sprievodcov, ktor sa nedaj pozorova alekohadmi a nie s ani spektroskopickmi dvojhviezdami. Napriek tomu tto neviditen spolonci gravitane psobia na hviezdu. Mu nimi by bval plazmov hviezdy, ktor sa stali malmi degenerovanmi hviezdami a preto s nepozorovaten. Ide o bielych trpaslkov, neutrnov hviezdy, alebo ierne diery. In hviezdy maj zase ovea menej hmotnch spolonkov, o s bu hned trpaslci alebo planty. A do 90.-tych rokov 20. storoia astronmovia nevedeli, i aj in hviezdy maj planty. V poslednom desaro sa vak zaalo objavova mnostvo plant obiehajcich okolo inch hviezd a v sasnosti ich poznme u viac ako 300.

Umelcova predstava hviezd Srius A (plazmov hviezda) a Srius B (degenerovan hviezda)

Hviezda

170

Nzvy a oznaenie
U v minulosti dvali udia hviezdam rzne men, ktor popisovali ich vzhad (naprklad Rutilicus - ltkast), as shvezdia (Phacd - stehno) alebo ich lohu v mytolgii (Alcyone - jedna z mtickch Plejd). Dnes pouvan men pochdzaj vinou zo staroarabiny, grtiny, prpadne z latininy. Zhruba kad iesta hviezda viditen vonm okom na oblohe m svoje vlastn meno, ale bene sa pouva len okolo 100 mien. Novodob pomenovanie hviezd vlastnm menom je zriedkav. Jednou z novodobo pomenovanch hviezd je naprklad Regor. S objavom alekohadu sa zvyovalo mnostvo pozorovatench hviezd a tak sa zaali vytvra a pouva rzne hviezdne katalgy. Autorom prvho hviezdneho katalgu bol Hipparchos, ktor zaviedol aj hviezdnu vekos (magnitdu). Pre najjasnejie hviezdy oblohy sa zvyajne pouva Bayerovo oznaenie. Pozostva z grckeho psmena za ktorm nasleduje genitv latinskho nzvu shvezdia, v ktorom sa hviezda nachdza. Hviezdy s oznaen od alfy a po omegu zvyajne (nie vak vdy) od najjasnejej (alfa) a po najslabiu (omega). Pokia jasn hviezda viditen vonm okom nem meno ani Bayerovo oznaenie, pouva sa vinou Flamsteedovo oznaenie. Je podobn Bayerovmu s tm rozdielom, e namiesto psmena grckej abecedy je slica. Kritriom, poda ktorho s hviezdy s Flamsteedovym oznaenm zoraden nie je ich jasnos ale rektascenzia. Slabie hviezdy nepozorovaten vonm okom maj pridelen sla v rozlinch katalgoch napr. SAO, HD a in. sla v tchto katalgoch maj sce pridelen vetky hviezdy do uritej limitnej magnitdy, ale v prpade jasnch hviezd sa na oznaenie vinou pouva vlastn meno i jedno z vyie uvedench oznaen. Osobitn princp oznaenia plat pre hviezdy vo viacnsobnch systmoch. Najhmotnejia zloka systmu m za svojim katalgovm oznaenm psmeno A, menej hmotn B a tak alej. Naprklad Alfa Centauri A je najhmotnejia hviezda systmu (v tomto prpade trojhviezdneho) Alfa Centauri, Gliese 165 B je druh najhmotnejia hviezda systmu Gliese 165, Polrka C je tretia najhmotnejia hviezda systmu Polrka.

Pozorovanie
Za jasnej noci meme vonm okom vidie pri idelnom rovnom horizonte asi 3000 hviezd. U malm alekohadom ich uvidme ovea viac. Vetky hviezdy viditen vonm okom alebo malm alekohadom patria do naej Galaxie. Prv samostatn hviezdy boli v cudzch galaxich pozorovan a v 20. storo. Polohu hviezd na oblohe urujeme sradnicami. Ich nehybnos na oblohe je len zdanliv, pretoe hviezdy vo svetovom priestore vykonvaj vlastn pohyby. Vzhad hviezdy na oblohe je vdy bodov, a to aj v najvch alekohadoch (vnimkou sa v nedvnej Mlad hviezdy otvorenej hviezdokopy Plejdy minulosti stali hviezdy Betelgeuze a Mira). Prechodom svetla hviezdy atmosfrou Zeme dochdza ku scintilcii (trblietaniu hviezd), k extinkcii a refrakcii. Vaka scintilcii bezpene meme rozozna hviezdy od plant, u ktorch k scintilcii nedochdza.

Hviezda

171

Pohady filozofov
Anaximandros
Anaximandros tvrd, e sa ltka plodiaca od venosti teplo a chlad pri vzniku tohto sveta oddelila a e z nej okolo vzduchu, ktor obklopuje zem, vyrstla aksi ohniv gua ako kra okolo stromu. Ke sa potom tto gua roztrhla a rozdelila do rozlinch kruhovitch psov, vznikli slnko, mesiac a hviezdy.

In projekty
Wikicitty ponka citty od alebo o Hviezda Commons ponka multimedilne sbory na tmu Hviezda

Zdroje
FILIT [1] zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok. Josip Klezcek (2002). Velk encyklopedie vesmru. Academia. ISBN 80-200-0906-X. Rbert eman; Eduard Pittich, Alexandra Fuknov, Anna Laliov Vesmr 2 Hviezdy - Galaxie. Bratislava : MAPA Slovakia Bratislava, 2003. ISBN 80-8067-074-9. Najmasvnejia hviezda sa ete nenala. Kozmos, oktber 2010, ro.XLI, s.5, s.9-12.

Referencie
[1] http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvh/ hviezdy_anaximandros-e. html

Index lomu
Index lomu (n) je veliina charakterizujca optick prostredie, definovan vzahom , kde je rchlos svetla vo vkuu a rchlos svetla uritej frekvencie v danom opt. prostred. Index lomu je bezrozmern veliina. Z tejto defincie vyplva, e vo vkuu je n=1. Vo vetkch prostrediach okrem vkua je vdy n>1 {napr. index lomu vody je 1.33, srouhlka 1.63). Index lomu nie je pre svetl vetkch farieb kontantn, ale zvis od frekvencie. Pozri aj disperzia. V tejto svislosti sa zavdza aj pojem optick hustota definovan tak, e prostredie x je opticky hustejie ako prostredie y, ak n prostredia x > n prostedia y.

Defincia
Index lomu prostredia je podiel rchlosti svetla vo vkuu k rchlosti svetla v prostred.

Jednotka
Index lomu je bezrozmern veliina, slo, ktor me by oznaen symbolom RI.

Meranie indexu lomu

Princp merania
Pre meranie indexu lomu sa najastejie vyuva Snellov zkon lomu, poda ktorho index lomu druhho prostredia voi prvmu sa vyjadruje podielom sinusu uhla dopadu na rozhranie tchto prostred k sinusu uhla lomu v druhom prostred pri prechode svetla z jednho prostredia do druhho:

Index lomu

172

Realizcia stupnice
Stupnica indexu lomu sa realizuje prostrednctvom hranolov z optickho skla a kvapalnch referennch materilov, ktorch geometria, vlastnosti materilu a asov stabilita s uveden v TPM 7352-94.

Nadvznos
SM vlastn dve sady hranolov a sadu kvapalnch referennch materilov. Sada hranolov dev pracovnch etalnov primrneho etalonneho rdu - je nadviazan na Slovensk nrodn etaln. Hodnoty ich indexu lomu s v rozsahu od 1,46 do 1,84. S zmeran pre dve vlnov dky ?D a ?e s kombinovanou tandardnou neistotou uc = 4 . 10-6. Sada hranolov es pracovnch etalnov 2. rdu - je nadviazan na pracovn etaln 1. rdu. Hodnoty ich indexu lomu s v rozsahu od 1,43 do 1,71. S zmeran pre dve vlnov dky ?D a ?e s kombinovanou tandardnou neistotou uc = 1,3 . 10-5. Sada kvapalnch referennch materilov ( RM ) tyri certifikovan Slovensk RM pracovn etalny 2. rdu je nadviazan na pracovn etaln 1. rdu. Hodnoty ich indexu lomu s v rozsahu od 1,39 do 1,66. S zmeran pre vlnov dku ?D s kombinovanou tandardnou neistotou uc = 1,5 . 10-5.

Kalibrcia stupnice
Kalibrcia sady pracovnch etalnov primrneho etalonneho rdu sa vykonva meranm ich indexu lomu spektrogoniometrickou metdou minimlnej devicie na goniometri Askania. Kalibrcia stupnice pracovnho etalnu 1. rdu - Pulfrichovho refraktometra s V-blokom - sa vykonva metdou odchlky svetelnho la pri prechode troma hranolmi porovnanm hodnoty pouitho pracovnho etalnu primrneho etalonneho rdu a hodnoty nameranej kalibrovanm refraktometrom. Kalibrcia pracovnch etalnov 2. rdu sa vykonva na pracovnom etalne 1. rdu meranm ich indexu lomu metdou odchlky svetelnho la pri prechode troma hranolmi. Kalibrcia stupnice pracovnch meradiel refraktometrov sa vykonva metdou hraninho uhla porovnanm hodnoty pouitho pracovnho etalnu prslunho rdu a hodnoty nameranej kalibrovanm meradlom.

Infraerven iarenie

173

Infraerven iarenie
Infraerven iarenie je elektromagnetick iarenie s vlnovou dkou vou ako viditen svetlo a kratou ako mikrovlnn iarenie. Nzov znamen pod ervenou, priom erven je farba viditenho svetla s najdlhou vlnovou dkou. Infraerven iarenie zaber v spektre 3 dekdy a m vlnov dku medzi 760 nm a 1 mm, resp. energiu fotnov medzi 0,0012 a 1,63 eV. Nazva sa tie tepeln iarenie.
Termografick obrzok psa

Za objavitea infraervenho iarenia sa povauje sir William Herschel. V roku 1800 meral teplotu oblasti priliehajcej k ervenej oblasti spektra. Herschel dal aj pomenovanie tomuto iareniu. Zdrojom infraervenho iarenia je kad predmet v naom okol, iv organizmy a vetky vesmrne objekty. Vetky telesa s teplotu menou ne 4000 Kelvinov vysielaj maximum svojho iarenia v infraervenej oblasti. Zemsk atmosfra na vek vzdialenosti infraerven iarenie pohlcuje. Hranica medzi viditenm spektrom a IR iarenm nie je presne definovan, nakoko vychdza z citlivosti udskho oka. In ivochy (napr. had) vak maj spektrum viditenho svetla posunut, alebo rozren, prpadne sa orientuj len poda iarenia v tomto spektre.

Rozdelenie
Infraerven iarenie sa del na psma. Toto delenie nie je jednoznane dan.

Delenie CIE
International Commission on Illumination (CIE) odpora delenie na tri psma NIR blzke (near) infraerven iarenie. IR-A poda normy DIN, vlnov dka 0,761,4 m, je definovan poda vodnej absorpcie SWIR krtkovlnn IR iarenie (short wave). IR-B poda DIN, vlnov dka 1,43 m, pri 1450 nm, kedy znane narast vodn absorpcia. MWIR strednovlnn IR iarenie (medium wave) IR-C poda DIN, tie prostredn IR (intermediate IR, IIR), 38 m LWIR dlhovlnn IR iarenie (long wave) IR-C poda DIN, 815 m FIR alek (far) infraerven iarenie 151000 m

Infraerven iarenie

174

Astronomick delenie
blzke IR iarenie (0,75 m), niekedy (0.7-1) - 5 m stredn IR iarenie (530 m), niekedy 5 - (25-40) m dlh IR iarenie (301000 m) , niekedy (25-40) - (200-350) m

Delenie poda citlivosti detektorov

NIR 0.7 - 1.0 m SWIR 1.0 3 m MWIR 3 - 5 m LWIR 8 -12 (7 14) m VLWIR 12 - 30 m

Tepeln iarenie
Infraerven iarenie je asto zamiean za tepeln iarenie (poda citlivosti udskho tela), avak faktom je e povrchy telies zahrievaj takmer vetky druhy elektromagnetickho iarenia. Je vak pravdou, e objekty pri izbovej teplote emituj najviac iarenia v psme IR 812 m.

Vyuitie
Telekomunikcie Infraerven iarenie sa asto pouva na prenos informci na krtku vzdialenos. Za tmto elom sa pouva psmo 1,260 - 1,675 m. O psmo (Original) 12601360 nm E psmo (Extended) 13601460 nm S psmo (Short wavelength) 14601530 nm C psmo (Conventional) 15301565 nm L psmo (Long wavelength) 15651625 nm U psmo (Ultralong wavelength) 16251675 nm C-psmo je dominantn pre spojenia pomocou IR na dlhie vzdialenosti. Spektroskopia sli na detekciu vlastnost materilu (obvykle organickch zlenn) na zklade prenikania IR iarenia vzorkou materilu. Rzne molekulrne vzby pohlcuj iarenie rznych vlnovch dok. Vojensk aplikcie detekcia IR iarenia motorov za elom navedenia rakiet a zameriavania pre zbraov systmy Zameriavacie systmy Non videnie pasvne, sledujce tepeln emisiu nahriatych telies, alebo aktvne osvetlenie priestoru v IR oblasti a sledovanie odrazenho iarenia Meranie teplt na diaku analzou frekvencie IR iarenia, ktor vyaruje teleso Astronomick alekohady skmajce vesmr v oblasti IR iarenia Termografia je oblas skmania teplt povrchov, priom sa jednotlivm vlnovm dkam vyarovanm z telies prideuj farby z viditenho spektra. Takto sa analyzuj chladnejie (teplejie) miesta na udskom tele, o me signalizova zdravotn problmy, tepeln snmky budov slia na ely detekcie niku tepla a pod. Nahrievanie - Infraerven iarenie sa pouva ako zdroj vyarujceho tepla (infraerven ohrievae, sauny, vypaovanie farieb, odmrazovanie lietadiel, opravy asfaltovch povrchov, na varenie a peenie a pod. Lieebn ely nahrievanie tela pomocou IR iarenia vyuva sa prenikavos IR iarenia (schopnos prenikn tkanivom do uritej hbky), m sa ohrievaj problmov miesta pod koou. Vyuva sa hlavne na lieenie zpalov.

Infraerven iarenie Infraerven lasery hlavne ako vysielae komunikanho la do optickho kbla Meteorolgia meteorologick satelity s vybaven kamerami snmkujcimi povrch zeme v IR oblasti. Pomocou tchto snmok s schopn rozli typ a hrbku mrakov, ako aj tepeln pomery a prdenia. Globlne skenovanie tepelnch pomerov a prden v ocene z hadiska globlneho otepovania, resp. globlnych predpoved pre zemeguu Archeolgia a histria kontrola umeleckch diel - pomocou IR iarenia sa d pozrie do obrazu, daj sa vidie jednotliv vrstvy a truktry v rznej hbke.

175

Kalibran bozn
Vmenn astica alebo kalibran bozn alebo astica poa je (poda tzv. tandardnho modelu) ist druh astice, ktor tvor (teda prena) interakcie medzi asticami. Delia sa poda prenanej interakcie na: 8 glunov, ktor prenaj siln interakciu (jadrov sila) fotn, ktor prena elektromagnetick interakciu (elektromagnetick sila) 2 bozny W a 1 bozn Z, ktor prenaj slab interakciu (rdioaktivita) gravitn (len hypotetick), ktor prena gravitan silu

Kerrova ierna diera

Kerrova ierna diera alebo rotujca ierna diera je ierna diera, ktor rotuje. M ergosfru. Pomenovan je je poda Roya Kerra, ktor matematicky popsal jej vlastnosti. Ak pvodn hviezda pomaly rotovala, pri zmrovan sa rotcia postupne zrchuje, podobne ako krasokoruliar pri piruete. Po kolapse hviezdy do iernej diery, tto me rotova a niekoko tisckrt za sekundu. Rotujca ierna diera spsobuje zloitejiu truktru priestoroasu vo svojom okol, ako nerotujca. Jej horizont udalost je men a nie je toton s medzou nekonene vekho ervenho posunu. Oblas medzi tmito dvoma medzami je ergosfra, z ktorej sa Penrosovm procesom kinetick energia iernej diery postupne uvouje do okolitho priestoru. Po istom ase sa preto rotcia iernej diery zastav. Dovtedy sa vak me z rotujcej iernej diery uvoni tak mnostvo energie, ktor zodpoved a 29 % pvodnej hmotnosti iernej diery. bytok hmotnosti vak me spsobi, e ierna diera prestane by iernou dierou a exploduje.

Kozmolgia

176

Kozmolgia
Kozmolgia je odbor astronmie zaoberajci sa tmi vzahmi, v ktorch sa vesmr prejavuje ako celok. Hoci sa povauje za sas astronmie, m charakter samostatnej vedy na hraniciach astronmie, teoretickej fyziky a filozofie. Dleit je najm svislos s filozofiou, kde je arnou boja materializmu a idealizmu[chba zdroj], vedy a nboenstva[chba zdroj].

lohy
Hlavn predmety innosti: zaober sa veobecnmi problmami truktry, vvoja a zkonitost vesmru zaober sa konenosou i nekonenosou priestoru a asu, ie trvania kozmu Kee zatia [chba zdroj] vesmr ete plne nepoznme (pozorujeme iba jeho as), ani nepoznme vetky zkonitosti a vlastnosti hmoty i vesmrnych objektov, mus kozmolgia pracova na zklade vytvorenia uritch predpokladov. Vytvra preto len modely vesmru (rozpnajci sa, konen , nekonen, pulzujci, stacionrny a pod.) a overuje ich na zklade vsledkov pozorovan mimogalaktickej astronmie a rdioastronmie. Dnen kozmolgia sa zaober predovetkm rozdelenm hmoty vo vesmre, jej vzjomnm psobenm a pohybom, alej premenou energie vo vesmre a geometrickmi vlastnosami priestoru.
Vekoklov truktry vesmru poda hindskej kozmolgie Kolorovan verzia anonymnej Flammarionovej rytiny

Dejiny
Prv naivn kozmologick predstavy vznikli u v staroveku. asom vznikla v Eurpe tzv. geocentrick sstava, poda ktorej je nehybn Zem stredom vesmru. Dospelo sa k nej akumulciou pozorovan [chba zdroj] a na zklade antickho presvedenia, e za viditenm, zloitm pohybom plant musia by skryt zkonit prav pohyby[chba zdroj] . Tento systm bol po boji s cirkvou a scholastikou nahraden heliocentrickou sstavou. Po objaven Newtonovho veobecnho zkona pralivosti sa kozmologick problm dal definova ako fyziklna loha o sprvan nekonenej sstavy priahujcich sa hmotnch telies. Rzne akosti, tzv. kozmologick problmy, vyplvajce z tohto chpania vesmru odstrnila relativistick kozmolgia (ie kozmolgia zaloen na Einsteinovej terii relativity). Dnes sa vo vede prevane uznvaj[chba zdroj] modely utvoren v 20. rokoch fyzikom A. A. Friedmannom, zaloen na terii relativity. Ani relativistick kozmolgia vak nie je bez akost[chba zdroj]. Vhodou dnenej kozmolgie je, e sa me oprie aj o bohat pozorovania vesmru[chba zdroj].

Kozmolgia

177

Tlesov nzor na kozmolgiu

Tlesov nzor na kozmolgiu je takto: In sa domnievali, e zem spova na vode. Toto uenie sme prevzali akonajstarie, ktor vraj zastval Tles Miltsky, domnievajc sa, e zem, kee je schopn plva, ostva na povrchu vody ako drevo alebo nieo takho druhu. Vina tch, o sa prv zaoberali filozofiou, si myslela, e poiatky vec s iba v podobe hmoty. Lebo to, z oho s vetky veci a z oho ako z prvho vznikaj a do oho ako poslednho zanikaj, priom podstata ostva a menia sa len jej stavy, vyhlasuj za prvok a poiatok (arch) vec, a to, e ni nevznik, ani ni nezanik, veria preto, lebo s tej mienky, e sa takto podstata (fysis) vdy zachovva Teda mus by urit podstata, bu jedin, alebo viacer, z ktorch vetko ostatn vznik, zatia o ona sama ostva zachovan. Pravda, pokia ide o poet a druh takho poiatku, nie s vetci rovnakej mienky, Tles vak, pvodca takejto filozofie, hovor, e je to voda (preto tie hlsal, e zem spova na vode). Mono erpal tto domnienku z pozorovania, e potrava vetkch vec je vlhk a e z vlhka vznik a nm sa iv aj samo teplo (to vak, z oho vetko vznik, je poiatkom vetkho); tto domnienku mal teda z tohto i z toho, e semen vetkch vec maj vlhk podstatu. Zem je nesen vodou. Pohybuje sa vraj ako ln a pohyblivosou vody sa potom otriasa, a vtedy udia hovoria, e je zemetrasenie.

Pozri aj
Kozmognia Planetrna kozmognia

Extern odkazy
FILIT [1] zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok.
Veobecn odvetvia astronmie Astrometria Astrofyzika Dejiny astronmie Historick astronmia Kozmolgia Galaktick astronmia Extragalaktick astronmia Nebesk mechanika Vznikavvoj galaxi Planetolgia Stelrna astronmia Vznik hviezd Vvoj hviezd Vznik a vvoj slnenej sstavy

Referencie
[1] http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvk/ kozmologia_talesova-e. html

Lorentzova transformcia

178

Lorentzova transformcia
Lorentzova transformcia vo fyzike znamen mnoinu tyroch rovnc pouvanch na prepoet sradnc priestoru a asu pri prechode medzi inercilnymi sradnicovmi sstavami za predpokladu kontantnej rchlosti svetla vo vetkch inercilnych sstavch. V roku 1905 pomenoval Henri Poincar Lorentzovu transformciu po nemeckom fyzikovi a matematikovi Hendrikovi Antoonovi Lorentzovi (1853-1928). Vytvorili matematick bzu pre Einsteinovu pecilnu teriu relativity. O Lorentzovej transformcii sa me uvaova aj ako o rotcii v Minkowskho priestoroase. Veobecnejia mnoina transformci zahrujca tie translciu aj priestorov rotciu sradnicovch s sa nazva Poincarho grupa. Predpokladajme, e mme dvoch pozorovateov O a O'. Vzah medzi referennou sradnicovou sstavou a jej Lorentzovou Obaja pouvaj svoju vlastn kartezinsku transformciou. sradnicov sstavu na meranie asovch a priestorovch intervalov. O pouva (x,y,z,t) a O' pouva (x',y',z',t'). Teraz predpokladajme, e obaja pozorovatelia s vzhadom na seba v stave rovnomernho priamoiareho pohybu v smere osi x. Rchlos v smere osi y aj z je nulov a v ase merania sa os x pozorovatea O prekrva s osou x' pozorovatea O'. Ak vezmeme do vahy fakt, e rchlos svetla je kontantn vzhadom na akkovek inercilnu sradnicov sstavu (potvrden v roku 1887 v Michelsonovom-Morleyovom experimente), potom meme jednoducho vyvodi nasledujce hodnoty kontrakcie dky a dilatcie asu sradnicovej sstavy pozorovatea O' vzhadom k sradnicovej sstave pozorovatea O:

. Lorentzova transformcia sa zapisuje v maticovej forme ako:

kde

sa nazva Lorentzov faktor a

Pri nzkych rchlostiach sa tto transformcia bli ku Galileovej transformcii z klasickej fyziky:

Lorentzova transformcia . Lorentzova transformcia bola poprvkrt objaven a publikovan Josephom Larmorom v roku 1897. V porad prv verzia transformcie bola ale publikovan u v roku 1890 Hendrikom Lorentzom. Svoju konen verziu publikoval ten ist autor v roku 1899 a 1904. Larmorove a Lorentzove konen rovnice neboli zapsan v modernej symbolike a forme, ale boli algebraicky ekvivalentn tm, ktor publikoval v roku 1905 Henri Poincar, franczsky matematik, ktor ich upravil, aby dal tmto tyrom rovniciam koherentn a konzistentn formu, v ktorej ich poznme dnes. Obaja, Larmor aj Lorentz, objavili, e transformcia repektuje Maxwellove rovnice elektromagnetizmu. Prrodn zkony s symetrick vzhadom k Lorentzovej transformcii, to znamen, e ak na ne aplikujeme Lorentzovu transformciu, nezmenia sa.

179

Web odkazy
Interaktvny Java Applet [1] (klikn na erven obdlnik)

Referencie
[1] http:/ / www. mathe-online. at/ mathint/ struct/ applet_b_lorentz. html

Maxwellove rovnice

180

Maxwellove rovnice

Elektromagnetizmus Elektrina Magnetizmus Elektrostatika Elektrick nboj Coulombov zkon Elektrick pole Gaussov zkon Elektrick potencil Magnetostatika Amprov zkon Magnetick pole Magnetick moment Elektrodynamika Elektrick prd Lorentzova sila Elektromotorick sila Elektromagnetick indukcia Faradayov-Lenzov zkon Posuvn prd Maxwellove rovnice Elektromagnetick pole Elektromagnetick iarenie Elektrick obvod Elektrick vodivos Elektrick odpor Elektrick kapacita Elektrick induknos Elektrick impedancia Elektrick rezonancia

Maxwellove rovnice s zkladn zkony v makroskopickej terii elektromagnetickho poa. Mono ich zapsa bu v integrlnom alebo diferencilnom tvare. V integrlnom tvare opisuj elektromagnetick pole v istej oblasti a v diferencilnom tvare v uritom bode tejto oblasti.

Maxwellove rovnice

181

Formulcia Maxwellovch rovnc

Niie uveden zpis je platn v jednotkch sstavy SI. V inch sstavch sa v zpise objavuj navye kontanty ako napr. rchlos svetla c a (Ludolfovo slo) v sstave CGS.

Prv Maxwellova rovnica (zkon celkovho prdu, zoveobecnen Amprov zkon)

integrlny tvar

Cirkulcia vektoru H po ubovolnej orientovanej uzavretej krivke c je rovn stu celkovho vodivho prdu I a posuvnho prdu , uzavretho krivkou c, Krivka c a ubovoln plocha S, ktor krivka vymedzuje s navzjom

pravotoivo orientovan. diferencilny tvar

Rotcia vektoru intenzity magnetickho poa H je rovn hustote vodivho prdu j a hustote posuvnho (Maxwellovho) prdu

Druh Maxwellova rovnica (Zkon elektromagnetickej indukcie, Faradayov indukn zkon)

integrlny tvar

Cirkulcia vektoru E po ubovolnej orientovanej uzavretej krivke c je rovn zporne vzatej asovej derivcii magnetickho induknho toku prechdzajceho plochou S, ktor je ohranien krivkou c. Krivka c a ubovoln plocha S, ktor krivka obopna, s vzjomne orientovan pravotoivo. diferencilny tvar

Rotcia vektoru intenzity elektrickho poa E je rovn zporne vzatej derivcii magnetickej indukcie B.

Tretia Maxwellova rovnica (Gaussov zkon elektrostatiky)

integrlny tvar

Elektrick indukn tok ubovolnou von orientovanou plochou S je rovn celkovmu vonmu nboju v priestorovej oblasti V ohranienej plochou S. diferencilny tvar

Divergencia vektoru elektrickej indukcie D je rovn objemov hustote vonho nboja . Ekvivalentn formulcia: siloiary elektrickej indukcie zanaj alebo konia tam, kde je prtomn elektrick nboj.

Maxwellove rovnice

182

tvrt Maxwellova rovnica (Zkon spojitosti magnetickho induknho toku)

integrlny tvar

Magnetick indukn tok ubovolnou uzavrenou orientovanou plochou S je rovn nule. diferencilny tvar

Divergencia vektoru magnetickej indukcie B je rovn nule. Ekvivalentn formulcia: neexistuj magnetick monoply (neexistuj magnetick nboje). Fyziklne premenn pouit v Maxwellovch rovniciach zha nasledujca tabuka
Oznaenie Vznam intenzita elektrickho poa Jednotka SI V/m

intenzita magnetickho poa A/m elektrick indukcia magnetick indukcia hustota vonho nboja hustota prdu C/m T C/m A/m

Materilov vzahy pre materily s linernou zvislosou

Pre irok triedu materilov mono predpoklada, e s veliiny hustota polarizcie P (C/m2) a hustota magnetizcie M (A/m) vyjadren ako:

a e pole D a B s s E a H s zviazan vzahmi:

kde: je elektrick susceptibilita materilu, je magnetick susceptibilita materilu, je elektrick permitivita materilu a je magnetick permeabilita materilu V nedisperznom izotropnom prostred s a skalry nezvisl na ase, take Maxwellove rovnice prejd na tvar:

V homognnom prostred s a kontanty nezvisl na polohe a mono teda ich polohu zameni s parcilnymi derivciami poda sradnc.

Maxwellove rovnice Veobecne mu by a tenzormi druhho stupa, ktor potom odpovedaj popisu dvojlomovch (anizotropnch) materilov. Nehadiac na tieto priblenia vak kad relny materil vykazuje ist materilov disperziu, kvli ktorej alebo zvis na frekvencii. Pre vinu typov vodiov plat medzi prdom a elektrickou intenzitou Ohmov zkon v tvare

183

kde je mern vodivos danho materilu.

Maxwellove rovnice ako vlnov rovnice potencilov

Ekvivalentne (a asto s vhodou) mono vyjadri Maxwellove rovnice pomocou skalrneho a vektorovho potencilu a , ktor s definovan tak, aby platilo

sa pritom nezmenia, ak od potencilu

odtame ubovoln

, alebo k

pritame

, kde

je

ubovoln skalrna funkcia. Preto pre jednoduchos vslednch rovnc meme navye zvoli tzv. Lorentzovu kalibran podmienku

Maxwellove rovnice potom maj tvar vlnovch rovnc v asopriestore

kde

je dAlembertov opertor.

Zdroj
Tento lnok je sasti alebo plne zaloen na preklade lnku Maxwellovy rovnice [1] na eskej Wikipdii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Cs%3Amaxwellovy_rovnice?oldid=830204

Medzihviezdna hmota

184

Medzihviezdna hmota
Medzihviezdna hmota je vemi riedka hmota v priestoroch medzi hviezdami v naej Galaxii a v ostatnch galaxich tvoren plynom, prachovmi asticami, iarenm a magnetickmi poami. Tieto 4 zloky s navzjom plne premiean. Difzne hmloviny s typickm prkladom optickho prejavu medzihviezdnej hmoty. Existuj v dvoch formch: svietiace a tmav; a skladaj sa z medzihviezdneho plynu a prachu. Medzihviezdny plyn tvor 99% celkovej hmotnosti medzihviezdnej hmoty. Sklad sa z atmov, molekl, atmovch a molekulovch inov a vonch elektrnov. Pozostva najm z vodka (70%), hlia (28%) a ostatnch ach chemickch prvkov (kyslk, uhlk, dusk, nen, sra, argn). Vodk sa nachdza v plynovo-prachovch hmlovinch v neutrlnom stave (vtedy hovorme o oblasti H I), alebo v ionizovanom stave (oblas H II). Fyziklne podmienky medzihviezdneho plynu v rznych oblastiach Galaxie sa navzjom vemi odliuj. Km v jednej oblasti je teplota len niekoko Kelvinov, v Hmlovina B 33 znma aj ako Konsk hlava. Tmav mrak, v ktorom sa inej me dosahova a miliny Kelvinov. Hustota v teraz rodia hviezdy. 25 oblakoch medzihviezdnej hmoty je rzna (od 10 g.cm3, o je 0,1 astice na 1cm; po 1020, o je niekoko tisc astc na 1cm); najhustejie oblasti s chladn a najhorcejie s mlo hust, preto je tlak medzihviezdnej hmoty v rozlinch oblastiach takmer rovnak. Najchladnejie a najhustejie oblasti s v blzkosti galaktickej roviny, obyajne v komplexoch plynovo-prachovej medzihviezdnej hmoty, ktorch priemer me dosiahnu a 40 pc a hmotnos okolo 3.105 hmotnost Slnka. Prve v takchto mrakoch vznikaj hviezdy. Medzihviezdny plyn s hustotou okolo 1023 g.cm3 (10 astc na 1cm) a s teplotou 6080 K tvor mran s priemerom 10 pc. Tieto mran potom supernovy "rozfukuj" a tvoria tzv. rzov vlny. Mu ho ionizova a zahria na teplotu a niekoko milinov K. Medzihviezdny prach tvor pribline 1% celkovej hmotnosti medzihviezdnej hmoty a tvoren je drobnmi, pravdepodobne kremiitanovmi alebo grafitovmi zrniekami predenho tvaru, s rozmermi 104 a 105 cm. Tieto rozmery s blzke vlnovej dke viditenho svetla, preto medzihviezdny prach absorbuje viditen svetlo hviezd, ktor prachom prechdza. Infraerven iarenie vak takmito oblakmi prechdza. Hustota prachovch astc v medzihviezdnom priestore je 1013 astc na 1cm. V hustejch mrakoch dosahuje hodnota 109 na 1cm. Najhustejie oblasti medzihviezdnej hviezdy takmer sfrickho tvaru sa nazvaj globuly.

Medzihviezdna hmota

185 Medzihviezdna absorpcia svetla sa prejavuje medzihviezdnymi absorpnmi iarami v spektrch hviezd, zoslabenm a servenanm svetla hviezd. Svietenie reflexnch hmlovn zapriuje rozptyl svetla na prachovch asticiach medzihviezdnej hmoty. Svetlo hviezd, ktor prechdza mrakmi medzihviezdnej hmoty, je polarizovan, o mono vysvetli tm, e preden prachov astice s uritmi magnetickmi vlastnosami s orientovan pozd siloiar medzihviezdneho magnetickho poa.

Medzihviezdna hmota je v naej Galaxii sstreden do tenkej vrstvy v jej zkladnej rovine s hrbkou Otvoren hviezdokopa M45 obklopen reflexnou hmlovinou. pribline 200300 pc; sstreuje sa v nej predovetkm do pirlovch ramien. Tvor 2% z celkovej hmotnosti Galaxie. Podobn zastpenie ako v naej Galaxii m aj v inch pirlovch galaxich (110 %). V nepravidelnch galaxich je zastpenie medzihviezdnej hmoty vyie, napr. v Malom Magellanovom mraku je to 32 % jeho celkovej hmotnosti. V eliptickch galaxich sa naopak medzihviezdna hmota takmer vbec nevyskytuje (max. 0,1 %). Na vskum pirlovej truktry celej Galaxie sa ako najvhodnej prostriedok pouva medzihviezdny neutrlny vodk, ktor iari v rdiovej oblasti na vlnovej dke 21cm. Za sas medzihviezdnej hmoty v irom zmysle meme povaova aj kozmick iarenie.

Pvodn prame
Hajduk, A., tohl, J. a kol., Encyklopdia Astronmie, Obzor Bratislava, 1987, str. 371372

Metafyzika

186

Metafyzika
Metafyzika je tak zameranie filozofie, ktor sa usiluje uchopi bytie ako tak a to, o mu ako takmu prinle, bytie jestvujce poza empiricky oksiten scno (jestvujcno), kde toto scno od neho bytostne a podstatne zvis, a to tak pokia ide o svoje jestvovanie, ako aj pokia ide o jeho el. Aristoteles pouval na oznaenie takhoto skmania termn prv filozofia (gr. prot philosophia). Metafyzika je zkladn filozofick oblas skmania, v ktorej korenia vetky filozofick disciplny. Metafyziku zvykn leni poda nemeckho osvietenskho filozofa Christana Wolffa na filozofiu bytia (ontolgia), kozmolgiu, filozofiu loveka (filozofick antropolgia, filozofia existencie) a filozofiu Boha (filozofick teolgia).[1] Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplny o nadzmyslovch, len rozumom postihnutench (inteligibilnch) veciach (substancia, esencia, Boh, dua, nesmrtenos, zlo at.) chpanch ako stle, nemenn a ven entity alebo princpy. [2]

Etymolgia pomenovania
Autorom pojmu metafyzika je grcky filozof a predstavite antickej peripatetickej koly Andronikos z Rodu z 1. storoia pr. Kr. Ten ako jeden z prvch vydavateov a komenttorov Aristotelovch spisov systematicky zoradil diela svojho majstra, priom psomnosti, ktor pojednvaj o duchovnch a nehmotnch skutonostiach, zaradil za traktty o fyzike (Fyzika), ktor zase pojednvaj o hmotnej realite. Takto sa tmto psomnostiam zaalo hovori Metafyzika, resp. v pvodnej grtine (t met t physik bibla knihy, nasledujce po Fyzike resp. knihy, ktor s za Fyzikou ). Predpona (meta-) teda znamen za alebo poza. Poznme dve hypotzy, ktor sa snaia interpretova vznik pojmu resp. vysvetli, preo Andronikos z Rodu takto knihy zaradil a pomenoval: 1. Pojem vznikol ako vsledok Andronikovej bezradnosti, kee psomnosti o veobecnch a nehmotnch skutonostiach nevedel zaradi pod konkrtny vstin nzov, tak ich zaloil za Fyziku. Takto sa tmam za Fyzikou zaalo vravie ako met-Physik. 2. Andronikos ako stpenec aristotelovskho peripatetizmu vemi dobre poznal Aristotelovo dielo, take usdil, e tmy o duchovnch a nehmotnch skutonostiach v na prv pohad ako zaraditench spisoch siahaj poza (gr. ie meta-) ben, zmyslovou empriou postihnuten fyzino, preto ich celkom myselne a vstine nazval metafyzinom a dan sbor knh Metafyzikou.

Tradin metdy metafyziky

Tradinmi vskumnmi metdami metafyziky s: pekulatvna metda pekulatvna metda sa usiluje o komplexn nazeranie a pln, systematick vklad reality. Jedn sa o teoretick a racionlne postihovanie pravdy, zaloen na kontrukcii mylienok a mylienkovch systmov bez jasnho opierania sa o empirick dta. axiomatick metda Aximy s postulty, ktor ako zkladn vety mylienkovej kontrukcie slia ako vchodisk. Stanovenie axim je asto v metafyzike vecou aprirnej samozrejmosti, preto sa ich postulovanie stalo cieom v rmci plnej metodickej skepsy napr. Ren Descarta. Axiomatick metda je jednoznane naviazan na logick dedukciu, pretoe z formulovanej aximy filozof nsledne vyvodzuje (dedukuje) mnoho alch tvrden. Budovanie axiomaticko-deduktvneho systmu sa neosvedilo nielen v geometrii, ale v rmci metafyziky aj v antickej klasike (napr. Platn) alebo v novovekej klasike trebrs u Barucha Spinozu. transcendentlna metda

Metafyzika Po prvotnom synonymnom zamiean s pojmom transcendentn (lat. transcendere presahova) v obdob scholastiky sa, ponc Immanuelom Kantom, vznam tohto pojmu ustlil a transcendentlnym sa zaalo nazva to, o umouje a podmieuje udsk poznanie. Transcendentlnu metdu teda ako prv pouva Kant, ktor psobisko metafyziky redukuje na skmanie aprirnych truktr nho vedomia. deskriptvna metda Tto metda sa zameriava na najveobecnej opis vzahov a javov reality ako takej. Tieto metdy nikdy neboli pouvan v istej podobe, ale sa rznorodo miesili.

187

Klasick lenenie
Klasick, dlho pretrvvajce lenenie metafyziky pochdza z pera nemeckho filozofa Christiana Wolffa, ktor s vyuitm prvkov scholastickej pekulcie a metodickej skepsy Ren Descarta nadviazal na Leibniza a stal sa tak vznamnm systematikom nemeckej metafyzickej terminolgie. Poda neho sa metafyzika len na dve oblasti: 1. metaphysica generalis (veobecn metafyzika) t sa zaober bytm a scnom ako takm, take ju mono konkretizova ako ontolgiu 2. metaphysica specialis (pecilna metafyzika) a. racionlna kozmolgia (predmetom je svet ako tak) b. racionlna psycholgia (predmetom je dua loveka) c. racionlna teolgia (predmetom je Boh i bostvo) Takto delenie je znme u v obdob scholastiky a preber ho aj Immanuel Kant vo svojom tzv. predkritickom obdob, kedy mu bol Wolff ete vzorom.[3]

Vzah metafyziky a kresanskej teolgie

Zkladn rozdiel medzi metafyzikou a kresanskou teolgiou sa rysuje predovetkm u stredovekho scholastika Toma Akvinskho v jeho diele Suma teologick. Jeho rozlenie je reprezentatvne, priom urite nemono obs Aristotelovo chpanie mdrosti (gr. sopha), v ktorho kontexte Tom dichotmiu riei. Aristotelova teria vedeckho poznania vnma ako najdokonalejie a najvyie vedenie prve tzv. mdros (gr. sopha). Jej predmetom s najveobecnejie priny jestvujcna a bytia ako takho. Poznanie tchto plne prvch, priam a axiomatickch prin zabezpeuje tejto, takpovediac, vede ist teologick rozmer, kee skmanie prvotnej priny je toton so skmanm absoltneho metafyzina resp. bostva. Cel toto poznanie sa nadobda realizciou isto rozumovej mohutnosti loveka vrtane logickch, deduktvne odvodench mylienkovch kontrukci. Sopha ako mdros sa takto u Aristotela jednoznane predstavuje ako vyvrcholenie celej prvej filozofie (gr. prot philosopha), resp. celej metafyziky. Otzkou sa teda stva: Je potrebn aksi alia (kresansk) teolgia, ke metafyzika rozumom skma absoltne metafyzino a tm nadobda sama teologick rozmer? K tejto otzke sa dostva Tom Akvinsk na zaiatku Teologickej sumy, ke obhajuje relevanciu kresanskej teolgie (alebo v jeho slovnku tzv. posvtnej nuky). V prospech dostatonosti prirodzenej teolgie resp. metafyziky (u Aristotela sopha) hovor uenie, e ona sama je v kontexte aristotelizmu vrchol udskho poznania a dokonca i samotn blaenos v kresanskom zmysle znamen rozumov nazeranie Boha. Preto sa rozumovo budovan metafyzika d chpa ako postaujca veda aj pre kresana. Tom vak argumentuje, e nie kad lovek m prirodzen vlohu alebo as pre venovanie sa filozofii, aby sm svojm rozumom dospel k poznaniu bostva, hoci nevyluuje, e aj to je mon (na zklade stvorenstva). Takto sa poda Toma Boh rozhodol zjavi tzv. nadprirodzen alebo zjaven posvtn nuku, ktor by tento problm nielene rieila, ale by aj poskytla exkluzvnejie informcie o metafyzine, na ktor rozum sm prs neme, kee ho presahuj. Tmto zjavenm je kresansk Biblia a u Toma aj kresansk (katolcka) Tradcia.

Metafyzika Vyten rozdiel medzi metafyzikou s teologickm rozmerom (u Aristotela sopha) a kresanskou teolgiou sa teda rysuje prve v kontexte zdroja ich informci. Metafyzika sa buduje len rozumom, z oho vznikaj tzv. pravdy z rozumu, zatia o kresansk teolgia sa inpiruje aj kresanskm zjavenm, z oho pochdzaj tzv. pravdy z viery. Toto rozlenie je toton s rozlenm filozofickej (prirodzenej) teolgie a kresanskej teolgie. Metafyzika teda vyluuje vetky vpovede, ktor nepochdzaj z reho rozumu, zatia o kresansk filozofia si dogmatickm spsobom stanovuje aximy zo spomnanho zjavenia a k rozumu m vzah, ktor by sa dal popsa ako silie o eliminciu vetkej prpadnej vntornej kontradikcie.

188

Nzory na metafyziku
Poda Aristotela je metafyzika prv filozofia, as teoretickej filozofie.[4] [5] Roger Bacon stotouje filozofiu s vedou vbec, ktorej by chcel vrti poda monost o najplnejiu autoritu. Tak filozofia prrody, ako aj metafyzika a etika patria poda jeho mienky k prrodovednm a empirickm disciplnam. Za najviu autoritu v oblasti filozofie povauje Aristotela. Cen si v om predovetkm prrodovedca a myslitea, ktor vedel vyuva sksenos i experiment. Lebo lohou filozofie je poda Bacona skmanie skutonosti a odhaovanie zkonov, ktor ju ovldaj.[4] [5] Metafyzika je poda Rudolfa Carnapa vraz uritho ivotnho pocitu, ktor by sa mohol legitmnm spsobom prejavova v nboenstve a umen. Metafyzika neme by vak vedou, pretoe jej vroky nemono verifikova.[4] [6] Poda Kanta je metafyzika skmanie toho, o mem vedie, hadanie odpovede na otzku, o mem vedie.[4]
[6]

Metafyzika je poda Levina transcendencia k druhmu. Metafyzika m prednostn miesto pred ontolgiou, pretoe sa otvra k monej sksenosti nekonenho a zrove, ete pred ontolgiou, dva miesto etike.

Zdroje
Kol. autorov: Filosofick slovnk. Olomouc : Nakladatelstv Olomouc s. r. o., 2002. ISBN 80-7182-064-4 FILIT [7] zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok.

Referencie
[1] [2] [3] [4] [5] [6] [7] Philosophisches Wrterbuch. (Begrndet von H. Schmidt, neu bearbeitet von G. Schischkoff) Stuttgart Kr"ner 1991. (22. Aufl.) Encyklopdia Slovenska. III. zv. K-M. Bratislava, Veda 1979. 656 s. Kol. autorov: Filosofick slovnk. Olomouc : Nakladatelstv Olomouc s. r. o., 2002, s. 444. Z FILITu (http:/ / ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvm/ metafyzika_-_nazory_na_nu. html) Metafyzika, nzory na u Legowicz, J.: Prehad dejn filozofie. Zklady doxografie. Bratislava, Obzor 1972. 668. Anzenbacher, A.: vod do filozofie. Praha, SPN 1990. 304 s. http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvm/ metafyzika. html

Occamova britva

189

Occamova britva
Occamova britva (Viliam z Ockhamu) je princp ekonmie myslenia, poda ktorho sa scna nemaj zmnoova, ak to nie je nevyhnutn (Entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem). Z toho vyplva, e esencie (podstaty) s zbyton a iluzrne scna, pretoe poznanie sa vytvra len na zklade sksenosti a logiky. Occamova britva sa d interpretova dvoma mierne odlinmi spsobmi. Prv mono popsa takto: Ak pre nejak jav existuje viacero vysvetlen, je lepie uprednostni to najmenej komplikovan. Uie chpanie Occamovej britvy sa tka asti jednej terie: Ak nejak as terie nie je pre dosiahnutie vsledkov nevyhnutn, do terie nepatr.

Histria
Korene toho, o sa stalo znmym ako Occamova britva, mono sledova v prcach filozofov ako John Duns Scotus (12651308), Tom Akvinsk (c. 12251274) a dokonca Aristoteles (384322 pred Kr.) (Charlesworth 1956). Termn Occamova britva sa prv krt objavil v roku 1852 v prcach Sira Williama Rowana Hamiltona (18051865), dvno po Occamovej smrti pribline v roku 1349. Occam nevymyslel termn "britva", take jeho asocicia s nm me by dan frekvenciou a efektvnosou s akou ju vyuval (Ariew 1976). A hoci formuloval princp rznymi spsobmi, najpopulrnejia verzia "britvy" nebola napsan nm, ale lovekom menom John Ponce z Corku v roku 1639 (Thorburn 1918).

Pouitie vo vede
Occamova britva je jednm zo zkladnch princpov i postupov, na ktorch spene stavia i sasn veda. Occamova britva riei problm nekonenej rozmanitosti teri, ktor ved k rovnakm vsledkom. Naprklad k Newtonovmu gravitanmu zkonu mono sformulova alternatvnu teriu, ktor vrav, e gravitan sila je v skutonosti polovin ne poda Newtonova zkona, a zvyok spsobuj inak neviditen a nemeraten trpaslci, ktor teles postrkuj tak, aby sa zdanlivo chovali poda Newtonovho zkona. Trpaslci vak s postrkovanm prestan v roku 2042, o bude znamena koniec znmych fyziklnych zkonov. Occamova britva z nespoetnho mnostva takchto alternatvnych teri vyber prve Newtonov zkon, ktor iadnych trpaslkov nepotrebuje.

Zdroje
ARIEW, Roger (1976). Ockham's Razor: A Historical and Philosophical Analysis of Ockham's Principle of Parsimony. Champaign-Urbana, University of Illinois. Charlesworth, M. J. (1956). "Aristotle's Razor". Philosophical Studies (Ireland) 6: 105112. Thorburn, W. M. (1918). "The Myth of Occam's Razor [1]". Mind 27 (107): 345-353.

Extern odkazy
FILIT [2] zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok.

Occamova britva

190

Referencie
[1] http:/ / www. hi. is/ ~sveinbt/ files/ papers/ MythOfOccamsRazor. pdf [2] http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvo/ occamova_britva. html

Priestoroas
Priestoroas alebo asopriestor je tvorrozmern priestor zjednocujci trojrozmern fyziklny priestor a as. Body priestoroasu zodpovedaj bodovm udalostiam. Vnmanie asu a priestoru ako nezvislch pojmov je zvisl na pozorovateovi, ale priestoroas je na pozorovateovi nezvisl a tvor zkladn rmec pre monos realizcie fyziklnych zkonov nezvislych na vzanej sstave vo vesmre. Priestoroas zaviedol Herman Minskowski v rokoch 1907 - 1908 (Einsteinov profesor matematiky).

Vlastnosti priestoroasu
Pri popise pohybu musme zaznamena nielen polohu, ale aj as, zaznamenvame udalosti. Zznam o kadej udalosti sa sklad vdy zo tyroch sel, kde tri z nich udvaj polohu udalosti v priestore a jeden daj udva as jej nastatia. Tto skutonos meme poveda aj inmi slovami: vetky objekty aj my sa pohybujeme nielen v priestore, ale aj v ase. Alebo by sme mohli poveda skrtene v priestoroase (alebo v asopriestore). Vetky udalosti, dianie okolo ns, ale aj vo vesmre sa odohrva v arne nazvanej priestoroas. Na prv pohad by sa mohlo zda, e takto mylienka dva dokopy priestor a as, len tm, e sme vymysleli akurt nov skrten nzov, neprinesie ni novho. Ukzalo sa vak, e v relativite je to jedna z klovch mylienok. Navye v terii relativity (v pecilnej, ale aj veobecnej) je dokonca nevyhnutn uvaova vdy dianie v rmci priestoroasu, nikdy nie osobitne v priestore a osobitne v ase.

Vpoet
Vpoet vzdialenosti bodov v priestore
Ak je vzdialenos medzi bodmi A a B je , resp. (pozri obr.), potom poda Pytagorovej vety v dvojrozmernom priestore bude tto vzdialenos:

Vpoet vzdialenosti dvoch bodov v priestoroase

Ak by ubovon in pozorovate pouil svoje sradnice (ozname ich s iarkou) a vypotal by:

Priestoroas potom

191

Obdobn vzorec plat aj pre trojrozmern priestor.

Vpoet vzdialenosti medzi udalosami

Aj medzi dvoma udalosami (bodmi v priestoroase), existuje ist druh vzdialenosti. Udalosti v relnom svete s vak odelen nielen v priestore ale aj v ase. Vo vpote vzdialenosti medzi udalosami vystupuje aj as, aj priestor - priestoroasov interval. Na obrzku s znzornen udalosti A a B, ktor sa lia o o . Priestoroasov Interval vypotame: , resp.

Vpoet vzdialenosti dvoch udalost v priestoroase

Tento vzorec je pre vzdialenos dan Pytagorovou vetou vemi podobn vpotu vzdialenosti medzi dvoma bodmi. Ak ubovon in pozorovate pouije svoje sradnice (ozname ich s iarkou) a vpota , dostane aj ten ist vsledok. Interval je pre vetkch pozorovateov rovnak, nemen sa, je invariantom: Z nemennosti tohto intervalu vidme okamite prekvapujci dsledok jednu z najvcch inovcii a zmien v naom chpan asu. Ak s pre dvoch pozorovateov rzne priestorov vzdialenosti a medzi danmi udalosami, musia by rzne aj doby a medzi ich nastatiami (priom je kontantn rchlos svetla ). Inak by sa interval nezachoval. Inmi slovami as nebe rovnako pre vetkch pozorovateov.

Pozri aj
Teria relativity

Extern zdroje
Uebn text pre gymnzium: Jozef Hanc; Slavomr Tuleja [1]

Referencie
[1] http:/ / vk. upjs. sk/ ~tuleja/ vscience/ relativita/ Relativita. pdf

Protohviezda

192

Protohviezda
Protohviezda alebo prahviezda je obdobie vvoja hviezdy po tom, ako oblaky vodka a hlia zaali kontrakciu a predtm, ako hviezda dosiahla hlavn postupnos. Protohviezda vznik z globuly, malej, tmavej, pribline guatej hmloviny gravitanou kontrakciou. Vaka gravitanej kontrakcii sa globula zmruje a zahrieva. Jej gravitan energia sa men na elektromagnetick iarenie, ktor vak predstavuje len zlomok iarenia uvoovanho neskr termojadrovmi Fotografia objektu Herbig-Haro 46/47 zskan Spitzerovm vesmrnym reakciami. Ide predovetkm o mlo alekohadom v oblasti spektra blzkeho infraervenmu iareniu. Podarilo sa tak energetick rdiov a infraerven iarenie. nahliadnu pod tmav hmlovinu, ktor zrodok hviezdy spravidla obklopuje. Teplota v centrlnej oblasti postupne narast od 10 Kelvinov, ktor mala v tdiu globule a po niekoko milinov Kelvinov. Spolu s teplotou narast v strede protohviezdy aj tlak. Poas svojho vvoja sa protohviezda posva po HertzsprungovomRussellovom diagrame zhora nadol po tzv. Hayashiho stope. Okolo protohviezdy sa niekedy me vytvori protoplanetrny disk, z ktorho mu vznikn planty. Gravitan kontrakcia sa zastavuje, hne ako v jadre protohviezdy zan prebieha termojadrov reakcie. Protohviezdam s hmotnosami blzkymi hmotnosti Slnka obyajne trv 10 milinov rokov, km sa z nich vyvin hviezdy hlavnej postupnosti. Protohviezdam s hmotnosou 15 hmotnost Slnka to trv kratie, okolo 100000 rokov.

Rchlos svetla

193

Rchlos svetla
Rchlos svetla vo vkuu sa presne rovn 299792458metrov za sekundu (1079252848.8km/h). Rchlos svetla sa zna psmenom c (dajne z latinskho celeritas, o znamen rchlos). Tto presn hodnota nie je uren meranm, ale definciou, nakoko samotn jednotka meter je definovan z hadiska rchlosti svetla a sekundy. Rchlos svetla v inom prostred (teda nie vo vkuu) je menia ako c (o definuje index lomu prostredia).

Prehad
Poda tandardnej fyziklnej terie sa vetko elektromagnetick iarenie vrtane viditenho svetla ri (alebo pohybuje) vo vkuu kontantnou rchlosou, veobecne znmou ako rchlos svetla. Tto fyziklna kontanta je oznaovan psmenom c. Vo veobecnej terii relativity je rchlos c tie rchlos renia sa gravitcie. Elektromagnetick zkony (ako s Maxwellove rovnice) hovoria, e rchlos elektromagnetickho iarenia c nezvis od rchlosti objektu vyarujceho iarenie; preto naprklad svetlo vyarujce z rchlo pohybujceho sa zdroja sa ri rovnakou rchlosou ako svetlo vyarovan zo statickho zdroja, hoci poda relativistickho Dopplerovho javu sa farba, frekvencia, energia a hybnos svetla zmen. Ak sa skombinuje pozorovanie s princpom relativity, vetci pozorovatelia nameraj rovnak rchlos svetla vo vkuu, nezvisle od vzanej sstavy pozorovatea alebo rchlosti objektu vyarujceho svetlo. Preto sa na c me pozera ako na fyziklnu kontantu a tento fakt je zkladom pecilnej terie relativity. Je dleit poznamena, e je to kontanta c, nie samotn svetlo, o je zkladom pecilnej relativity; preto ak je svetlo nejako upraven aby sa rilo rchlosou menou ako c, tak to priamo neovplyvn pecilnu teriu relativity. Pozorovatelia cestujci vekmi rchlosami zistia, e vzdialenosti a asy s zdeformovan (dilatovan) v slade s Lorentzovmi transformciami; transformcie vak deformuj vzdialenosti a asy takm spsobom, e rchlos svetla zostva kontantn. Osoba cestujca rchlosou blzkou rchlosti svetla by videla, e farba svetla vpredu (v smere pohybu) by bola s modrm posunom a farba vzadu s ervenm. Ak by sa informcia mohla ri rchlejie ako c v jednej vzanej sstave, tak by sa poruila kauzalita: v nejakch inch vzanch sstavch by bola informcia doruen skr ako by bola vyslan, take "prina" by bola pozorovan po "nsledku". Kvli dilatcii asu pecilnej relativity sa pomer medzi asom vnmanm vonkajm pozorovateom a asom vnmanm pozorovateom pohybujcim sa bliie a bliie rchlosti svetla bli k nule. Ak by sa nieo mohlo pohybova rchlejie ako svetlo, tak by nebol tento pomer relnym slom. Takto poruenie kauzality nebolo nikdy pozorovan.

Rchlos svetla

194

Inmi slovami, informcia sa ri do a z bodov z oblast definovanmi svetelnm kueom. Interval AB na diagrame vpravo je asov. To znamen, e tu mme sstavu sradnc, v ktorej udalos A a udalos B nastvaj na rovnakom mieste v priestore a lia sa iba v ase. Ak A predchdza B v tejto sstave sradnc, potom A predchdza B vo vetkch sstavch sradnc. Hypoteticky je mon premiestovanie hmoty (alebo informcie) z A do B a me tu nastva prinn vzah (kde A je prina a B je nsledok). Interval AC v diagrame je priestorov. To znamen, e tu mme sstavu sradnc, v ktorej sa udalos A a udalos C udiali sasne, oddelen iba priestorom. Hoci tu existuj sradnicov systmy, v ktorch A predchdza C (ako je to vyznaen) a sradnicov systmy, kde C predchdza A, okrem cestovania nadsvetelnou rchlosou nie je mon pre iadne teleso (ani informciu) cestova z A do C alebo z C do A. Preto tu neme existova iadna prinn svislos medzi A a C.

Sveteln kue definuje miesta, ktor s resp. nie s v kauzlnom kontakte.

Poda sasne benej defincie, prijatej v roku 1983, je rchlos svetla presne 299792458metrov za sekundu (pribline 3108metrov za sekundu alebo 30centimetrov za nanosekundu). Hodnota definuje permitivitu vkua ( ) v jednotkch SI ako:

permeabilita vkua (

) nezvis od

a v SI jednotkch je definovan ako: .

Tieto kontanty sa objavuj v Maxwellovch rovniciach, ktor popisuj elektromagnetizmus:

Astronomick jednotky s niekedy (obzvl v popularizovanch textoch) udvan v svetelnch rokoch. Sveteln rok je vzdialenos, ktor prejde svetlo za jeden rok, t. j. pribline 9,461012kilometrov).

Komunikcia
Rchlos svetla je dleit v komunikcii. Naprklad pre dan rovnkov obvod Zeme (40075km) a najkratou dobou na prenesenie informcie na druh stranu Zeme 0,067sekundy. je teoreticky

Skuton as prenosu vak trv dlhie. Sasti je to spsoben tm, e sa svetlo v optickom vlkne ri asi o 30 % pomalie a priame spojenia s zriedkav v globlnej komunikcii, ale aj kvli zdraniam v sieovch prepnaoch (switchoch) a opakovaoch. Typick as odozvy (ping) potaa medzi Austrliou a USA je v sasnosti asi 0,18sekundy. Rchlos svetla navye ovplyvuje nvrh bezdrtovej komunikcie. Konen rchlos svetla bola naprklad dos zreten pri komunikcii pozemnho centra Houston a Neila Armstronga, ke sa stal prvm lovekom na Mesiaci: Na kad odpove musel Houston aka takmer 3 sekundy, aj ke astronauti odpovedali okamite. (Pozri animciu (pohyb svetla zo Zeme na Mesiac).) Podobne je nemon aj okamit diakov ovldanie medziplanetrnej kozmickej lode. Naprklad pokia si pozemn kontrola uvedom problm a vesmrna lo prijme signl z pozemnho centra me trva aj niekoko hodn. Rchlos svetla sa vak me prejavi aj pri malch vzdialenostiach. V superpotaoch obmedzuje rchlos svetla posielania dt medzi procesormi. Ak pracuje procesor s frekvenciou 1GHz tak sa signl poas jednho cyklu dostane iba do vzdialenosti 300mm. Preto musia by procesory na obmedzenie latencie umiestnen tesne veda seba. Ak bud procesory pracova na vych frekvencich, rchlos svetla sa napokon stane obmedzujcim faktorom aj pri nvrhu procesora samotnho.

Rchlos svetla

195

Fyzika
Rovnak rchlos zo vetkch vzanch sstav
Je dleit si uvedomi, e rchlos svetla nie je rchlostnm obmedzenm v tradinom vnman. Pozorovate prenasledujci sveteln l nameria rovnak rchlos vzaovania sa od neho ako pozorovate v pokoji. To vedie k neobyajnm dsledkom pre rchlosti. Mnoh s zvyknut, e rchlosti sa stavaj: ak id dve aut proti sebe, kad z nich idce rchlosou 50 km/h, oakva sa, e kad z ut bude vnma to druh pribliujce sa celkovou rchlosou 50 + 50 = 100km/h. Avak pri rchlostiach pribliujcich sa rchlosti svetla sa z vsledkov experimentov stalo jasn, e toto pravidlo neplat. Dve vesmrne lode letiace proti sebe, obe letiace relatvnou rchlosou 90 % rchlosti svetla z hadiska pre nich nezvislho tretieho pozorovatea medzi nimi, nevnmaj pribliovanie rchlosou 90 % + 90 % = 180 % rchlosti svetla; namiesto toho vnmaj vzjomn pribliovanie pri rchlosti mierne niej ako je 99,5 % rchlosti svetla. Vsledok je dan Einsteinovm vzorcom stania rchlost:

kde v a w s rchlosti pozorovan tretm pozorovateom, a u je rchlos vzjomnho sa pribliovania, ktor vnmaj oproti sebe letiace vesmrne lode. V protiklade so veobecnou intuciou, nezvisle od relatvnej rchlosti, ktorou sa jeden pozorovate pribliuje k inmu, obaja nameraj rchlos prichdzajceho svetla ako kontantn hodnotu rovnajcu sa rchlosti svetla. Rovnica uveden vyie je odvoden Albertom Einsteinom z jeho pecilnej terie relativity, ktor vychdza z princpu relativity. Tento princp (pvodne navrhnut Galileim) vyaduje sprvanie sa fyziklnych zkonov rovnako vo vetkch vzanch sstavch. Rchlos svetla priamo dan Maxwellovmi rovnicami mus by rovnak pre kadho pozorovatea dsledok znejci fyzikom 19. storoia zjavne ako nesprvny. T sa domnievali, e rchlos dan Maxwellovou teriou je platn relatvne k svetlonosnmu teru. Michelson-Morleyho experiment, pravdepodobne najznmej a najuitonej nespen experiment v histrii fyziky, nemohol njs tento ter. Namiesto toho ukazoval, e rchlos svetla je kontantn vo vetkch vzanch sstavch. Hoci nie je ist, i Einstein poznal vsledky Michelson-Morleyho experimentu, bral kontantn rchlos svetla za fakt, chpuc to ako znovupotvrdenie Galileiho princpu relativity. Odvodil dsledky dnes znme ako pecilna teria relativity, ktor obsahuj vyie uveden, intucii odporujci, vzorec stania rchlost.

Vzjomn psobenie s priehadnmi materilmi

Svetlo je pri prechdzan materilov spomaovan na rchlos meniu ako c v pomere danm indexom lomu materilu. Rchlos svetla vo vzduchu je iba o mlo menia ako c. Hustejie mdia, ako naprklad voda a sklo, mu spomali svetlo ovea viac na hodnoty 3/4 a 2/3 c. Toto spomaovanie svetla je zodpovedn aj za vychlenie svetla na stynej ploche dvoch prostred s rznymi indexmi lomu. Tento jav sa nazva lom svetla alebo refrakcia. Kee rchlos svetla v materili zvis od indexu lomu a ten zvis od frekvencie svetla, svetlo rznych frekvenci prechdza v tom istom materili rznymi rchlosami. To me spsobi deformciu elektromagnetickch vn pozostvajcich z rznych frekvenci, o sa nazva disperzia alebo rozptlenie svetla. Vimnite si, e zmieovan rchlos svetla je pozorovan alebo meran rchlos v nejakom mdiu a nie skuton rchlos svetla (ako je pozorovan vo vkuu). V mikroskopickom meradle, predpokladajc, e sa elektromagnetick iarenie sprva ako astice (vlnovo-asticov dualita), je lom svetla spsoben opakovanm pohlcovanm a nslednm vysielanm fotnov, z ktorch sa sklad svetlo, atmami alebo molekulami cez ktor prechdza. V uritom zmysle sa svetlo ri iba cez vkuum medzi tmito atmami. Proces pohlcovania a nslednho vysielania trv ist as, preto sa vytvra dojem, e sa svetlo zdralo (t. j. stratilo rchlos) medzi vstupom a vstupom z mdia.

Rchlos svetla Svetlo sa po opusten mdia ri op svojou pvodnou rchlosou bez zskania dodatonej energie. To me znamena iba jedin rchlos svetla sa nikdy nezmenila. Alebo inak, predpokladajc, e sa elektromagnetick iarenie sprva ako vlna, naranie do atmov (hlavne elektrnov) interferuje s elektrickmi a magnetickmi poami iarenia, spsobuje spomalenie jeho renia.

196

Rchlejie-ako-svetlo pozorovania a experimenty

Experimentlne dkazy vykonan v poslednej dobe ukazuj, e skupinov rchlos svetla me prekroi c. V jednom experimente bola dosiahnut skupinov rchlos laserovch lov na extrmne krtkej vzdialenosti cez atmy czia 300-krt c. Tto technika ale neme by pouit na prenos informci rchlosou vyou ako c: rchlos prenosu informcie zvis od prednej rchlosti (rchlosti, pri ktorej sa prv nadnulov pulz pohne dopredu) a sin skupinovej a prednej rchlosti je rovn druhej mocnine normlnej rchlosti svetla v materili. Prekonanie skupinovej rchlosti svetla tmto spsobom je porovnaten s prekonanm rchlosti zvuku usporiadanm ud do dlhho radu s vekmi odstupmi. Ich lohou by bolo zakria Som tu! jeden po druhom v krtkych intervaloch meranch hodinkami s tm, e nemusia aka, pokia bud pou prechdzajcu osobu. Pri niektorch alch experimentoch svisiacich s nestlymi vlnami ako napr. tunelovanie sa me zda, e je prekonan rchlos svetla. Experimenty naznauj, e fzov rchlos nestlych vn me prekona c; avak aj v tomto prpade skupinov a predn rchlos neprekon c, take op nie je mon prenies informciu rchlejie ako c. V niektorch interpretcich kvantovej mechaniky mu by kvantov javy prenan rchlosami vymi ako c (v skutonosti bola interakcia dvoch telies oddelench priestorom bez znmeho sprostredkovatea interakcie dlho vnman ako problm kvantovej mechaniky: pozri EPR paradox). Naprklad kvantov stavy dvoch astc mu by prepojen, take stav jednej astice uruje stav druhej astice (napr. jedna mus ma spin + a druh ). A do pozorovania s astice v superpozcii dvoch kvantovch stavoch (+, ) a (, +). Ak sa astice oddelia a jedn z nich sa podrob pozorovaniu na zistenie jej kvantovho stavu, stav druhej astice je automaticky znmy. Ak sa predpoklad, ako je to v niektorch interpretcich kvantovej mechaniky, e informcia o kvantovom stave astice je loklna, potom je z toho mon vydedukova, e kvantov stav druhej astice sa zska svoj kvantov stav okamite po vykonan prvho pozorovania. Kee vak nie je mon ovplyvni, ktor kvantov stav zska prv astica pri jej pozorovan, ned sa informcia tmto spsobom prena. Zd sa, e fyziklne zkony nedovouj prena informcie dmyselnejie, o viedlo k formulcii pravidiel ako no-cloning teorma. Takzvan supersveteln pohyb (angl. superluminal motion) je tie pozorovaten pri niektorch astronomickch objektoch ako naprklad prd rdiovch galaxi a kvazarov. Ani v tomto prpade sa vak prdy nepohybuj rchlosou prekraujcou rchlos svetla: zdanliv supersveteln pohyb je projekcia javu spsoben objektami pohybujcimi sa rchlosami blzkymi rchlosti svetla v malom uhle vzhadom na vzdialenos pozorovanho objektu. Hoci to me znie paradoxne, nrazov vlny je mon vytvori elektromagnetickm iarenm. Prechdzanm nabitej astice cez izoltor sa naru jeho loklne elektromagnetick pole. Elektrny v atmoch izoltora s vytlaen a polarizovan poom nabitej astice a pri obnoven rovnovhy elektrnov v mdiu po skonen naruenia sa emituj fotny. (Vo vodii me by tto rovnovha obnoven bez emitovania fotnov.) Za normlnych okolnost tieto fotny vzjomne detrukne interferuj a nie je zisten iadne iarenie. Ak sa vak toto ruenie ri rchlejie ako je rchlos fotnov, potom fotny kontruktvne interferuj a zosiluj pozorovan radiciu. Vsledok (analogick k aerodynamickmu tresku) je znmy ako erenkov jav. Monos komunikova alebo cestova rchlejie ako svetlo je obbenou tmou vedecko-fantastickch diel. astice cestujce rchlejie ako svetlo, nazvan tachyny, boli sce popsan asticovmi fyzikmi, ale neboli ete pozorovan. Niektor fyzici, predovetkm Joo Magueijo a John Moffat, podporuj teriu, e svetlo sa rilo v minulosti omnoho rchlejie ako je jeho sasn rchlos. Tto teria sa nazva premenliv rchlos svetla. Jej podporovatelia tvrdia, e vysvetuje vea kozmologickch zhad lepie ako jej konkurenn teria rozpnania vesmru. Tto teria vak ete

Rchlos svetla nezskala irok podporu.

197

Experimenty so spomaovanm svetla

V istom zmysle sa kad svetlo prechdzajce cez in mdium ako vkuum ri kvli refrakcii pomalie ako c. Niektor materily vak maj neobyajne vysok index lomu: obzvl vysok je naprklad optick hustota Bose-Einsteinovho kondenztu. Skupina vedcov pod vedenm Lena Haua bola v roku 1999 schopn spomali sveteln l na rchlos asi 17 metrov za sekundu a v roku 2001 dokonca na okamih zastavi l.

V roku 2003 uspel Michail Lukin s vedcami Harvardskej univerzity a Lebedevovm intittom v Moskve v plnom zastaven svetla. To bolo dosiahnut jeho nasmerovanm do masy horceho rubdiovho plynu, ktorho atmy sa poda Lukinovch slov sprvali ako miniatrne zrkadl, vaka zasahovaniu dvoch riadiacich lov.

Prejavy lomu svetla ako je naprklad dha s spsoben pomalou rchlosou svetla v mdiu (v tomto prpade vody).

Histria
A do nedvnej minulosti bola rchlos svetla z vekej asti iba otzkou dohadov. Empedokles zastval nzor, e svetlo je nieo v pohybe a preto mus cestovanie trva urit as. Aristoteles naopak povedal, e svetlo je kvli prtomnosti nieoho, ale nie je to pohyb. Okrem toho, ak by malo svetlo konen rchlos, musela by by vemi vek; Aristoteles tvrdil npor na silu naej viery je prli vek aby sme tomu verili. Jednou zo starovekch teri videnia je, e svetlo je vyarovan z oka a nie odran z inho zdroja do oka. Z tejto terie odvodil Heron z Alexandrie argument, e rchlos svetla mus by nekonen, kee vzdialen objekty ako naprklad hviezdy sa zjavia hne ako sa otvor oko.

Stredovek a rano-modern terie

Islamsk filozofi Avicenna a Alhazen verili, e svetlo m konen rchlos, aj ke vina ostatnch filozofov shlasila v tomto bode s Aristotelom. Podobne za konen povaovala rchlos svetla aj aryansk kola filozofie v starovekej Indii. Johannes Kepler veril, e svetlo putuje neobmedzenou rchlosou, pretoe vo vonom priestore mu nestoja v ceste iadne prekky. Francis Bacon tvrdil, e to nemus by pravda, kee me existova pohyb prli rchly na to, aby sme to mohli vnma. Ren Descartes tvrdil, e ak by bola rchlos svetla konen, boli by Slnko, Zem a Mesiac viditene nezarovnan poas zatmenia Mesiaca. Kee iadne podobn odchlky neboli pozorovan, vyvodil, e rchlos svetla je nekonen. Dokonca bol Descartes presveden, e ak by bola rchlos svetla konen, tak by sa zrtil cel systm filozofie.

Meranie rchlosti svetla

Isaac Beeckman, Descartesov priate, navrhol experiment (1629) pri ktorom by sa pozoroval zblesk z kanna odrazen zo zrkadla vzdialenho asi mu. Galileo odporuil experiment (1638), kde by sa rchlos svetla merala pozorovanm oneskorenia medzi odkrytm lampa a jeho vnmania z uritej vzdialenosti. Descartes tento experiment kritizoval ako zbyton, kee experiment poas zatmenia Mesiaca, ktor mal lepie predpoklady na zistenie konenej rchlosti, bol negatvny. Tento experiment uskutonila Accademia del Cimento z Florencie a v roku 1667 s lampmi vzdialenmi asi 1 mu. iadne oneskorenie vak nebolo pozorovan. Robert Hooke nevysvetoval negatvny vsledok Galileovho experimentu ako potvrdenie nekonenej rchlosti svetla, ale iba ako to, e svetlo sa mus pohybova vemi rchlo.

Rchlos svetla Prv kvantitatvny odhad rchlosti svetla bol v roku 1676 spraven Rmerom, ktor tudoval teleskopom pohyb Jupiterovho mesiaca Io. Pretoe Io vchdza/vychdza z tieu Jupitera v pravidelnch intervaloch, je mon zmera trvanie orbitlneho prevratu. Rmer si vimol, e ak je Jupiter najbliie k Zemi, tak mal Io orbitlny prevrat okolo Jupitera kadch 42,5hodiny. Takisto pozoroval, e ako sa Jupiter a Zem od seba vzaovali, Io vychdzal z tiea Jupiteru postupne neskr. Bolo jasn, e vstupnm signlom trvalo dlhie pokia dosiahli Zem, ako sa Zem a Jupiter vzaovali. To bolo spsoben dodatonm asom, ktor bol potrebn pre svetlo na prekonanie dodatonej vzdialenosti medzi plantami, ktor sa naakumulovala medzi dvoma po sebe nasledujcimi signlmi. Podobne, asi o pol roka neskr, boli vstupy mesiaca Io do tiea Jupitera o nieo astejie, kee sa Zem a Jupiter pribliovali. Na zklade tchto pozorovan Rmer odhadoval, e na prejdenie priemeru obenej drhy Zeme by svetlo potrebovalo 22mint (o je dvojnsobok astronomickej jednotky). Pribline v tom istom ase bola vekos astronomickej jednotky odhadovan na 140milinov kilometrov. Christiaan Huygens vyrtal z tejto astronomickej jednotky a Rmerovho odhadu asu rchlos svetla na 1000 priemerov obenej drhy za mintu, o je asi 220000kilometrov za sekundu. Tto hodnota je ovea menia ako je sasne uznvan hodnota, ale je stle ovea vyia ako akkovek fyziklny jav znmy v tej dobe. Taktie Isaac Newton akceptoval konen rchlos svetla. V jeho knihe Opticks dokonca publikoval presnejiu hodnotu rchlosti svetla 16mint za priemer, ktor sm vyvodil (nie je znme i to bolo z Rmerovch dt alebo inak). Rovnak kaz bol nsledne pozorovan Rmerom na rotujcej kvrne na povrchu Jupitera. Aj neskorie pozorovania javu s troma inmi Galileovymi mesiacmi, kde to bolo aie pozorova, potvrdili predchdzajce zistenia. Dokonca ani tieto pozorovania a dkazy konenej rchlosti svetla neuspokojili kadho (predovetkm Jean-Dominiqua Cassina). Avak po pozorovaniach Jamesa Bradleyho (1728) bola hypotza nekonenej rchlosti svetla definitvne odmietnut. Bradley vyvodil, e svetlo hviezd dopadajce na Zem mus dopada z mierneho uhla, ktor sa d vypota porovnanm rchlosti Zeme na jej obenej drhe k rchlosti svetla. Tto pozorovan abercia bola asi 1/200 stupa. Bradleym vypotan rchlos svetla bola 298000 kilometrov za sekundu. To je iba o mlo niia hodnota ako je v sasnosti uznvan hodnota. Abercia bola rozsiahlo skman poas nasledujcich storo, predovetkm Friedrichom von Struve a Magnusom Nyrenom. Prv spen meranie rchlosti svetla pozemnm prstrojom vykonal Hippolyte Fizeau v roku 1849. Fizeauov experiment bol koncepne podobn nvrhom Beeckmana a Galilea. L svetla bol namieren na zrkadlo umiestnen vo vzdialenosti niekokch kilometrov. Na ceste od zdroja svetla ku zrkadlu preiel l rotujcim diskom so zrezmi. Pri uritej rchlosti rotcie disku prejde l smerom od zdroja jednm zrezom a pri nvrate nasledujcim zrezom. V prpade o i len malho zrchlenia resp. spomalenia rotcie disku, zasiahne l samotn disk (jeho zub) a Diagram Fizeau-Foucaultovho prstroja. nedostane sa nasp. Rchlos svetla sa d vypota zo znmej vzdialenosti zdroja a zrkadla, potu zrezov (resp. zubov) na disku a rchlosti rotcie. Rchlos svetla publikovan Fizeauom bola 313000kilometrov za sekundu. Tto metdu zdokonalil v roku 1872 Marie Alfred Cornu a v neskr v roku 1900 Joseph Perrotin. Leon Foucault vylepil Fizeauovu metdu nahradenm disku so zrezmi rotujcim zrkadlom. Foucaultov odhad publikovan v 1862 bol 298000kilometrov za sekundu. Foucaultova metda bola taktie pouit Simonom Newcombom a Albertom A. Michelsonom. Michelson pouil v roku 1926 rotujce zrkadl na zmeranie asu potrebnho pre svetlo na prejdenie vzdialenosti od Mount Wilson k Mount San Antonio a sp. Vsledkom tchto meran bola relatvne presne uren rchlos svetla na

198

Rchlos svetla 299796kilometrov za sekundu.

199

Relativita
Vaka prci Jamesa Clerka Maxwella bolo znme, e rchlos elektromagnetickho iarenia je kontanta definovan elektromagnetickmi vlastnosami vkua (permitivitou a permeabilitou). V roku 1887 bol uskutonen fyzikmi Albertom Michelsonom a Edwardom Morleyom vznamn experiment na meranie relatvnej rchlosti svetla k pohybu Zeme. Cieom tohto experimentu, nazvanho Michelson-Morleyho experiment, bolo meranie rchlosti Zeme pohybujcou sa svetlonosnm terom mdiom, o ktorom sa predpokladalo, e je potrebn na renie sa svetla. Ako je to znzornen na nkrese Michelsonovho interferometra, na rozdelenie la monochromatickho svetla (t. j. majceho iba jednu vlnov dku) do dvoch v pravom uhle sa od seba riacich lov bolo pouit zrkadlo s tenkou vrstvou striebra. Po opusten tohto zrkadla sa oba le odraj schmatick reprezentcia Michelsonovho interferometra, ako bol niekokokrt medzi zrkadlami aby preli oba le pouit pre Michelson-Morleyho experiment rovnak vzdialenos je poet odrazov pre oba le rovnak (poas skutonho Michelson-Morleyho experimentu bolo pouitch viac zrkadiel ako je to znzornen na obrzku). Po ich nslednom zlen vznikne vzorka kontruktvnej a detruktvnej interferencie. Aj mal zmena rchlosti svetla v oboch ramench interferometra (kvli tomu, e sa prstroj pohyboval so Zemou cez predpokladan ter) zmen dobu, ktor l potrebuje na prekonanie vzdialenosti, o sa prejav ako zmena vzorky interferencie. Vsledok experimentu bol negatvny. Ernst Mach bol jeden z prvch fyzikov, ktor tvrdil, e experiment vlastne vyvrtil teriu teru. Pokrok v oblasti teoretickej fyziky v tom ase u ponkal alternatvnu teriu, Lorentz-Fitzgeraldovu kontrakciu, ktor ponkala aj vysvetlenie negatvneho vsledku Michelson-Morleyho experimentu. Nie je ist, i Albert Einstein poznal vsledok Michelson-Morleyho experimentu, ale jeho negatvny vsledok vemi pomohol veobecnmu prijatiu jeho terie relativity. Einsteinova teria bola plne v slade s vsledkom experimentu: ter neexistoval a rchlos svetla bola rovnak v kadom smere. Kontantn rchlos svetla je jeden zo zkladnch postultov pecilnej terie relativity.

Referencie
Historick referencie
Ole Rmer. Dmonstration touchant le mouvement de la lumire, Journal des Savans, 7 Dcembre 1676, pp.223236, Philosophical Transactions of the Royal Society no. 136, pp.893894; June 25, 1677. (Rmerova prca z 1676 v anglitine a francztine ako bitmapa: [1], a vo francztine ako text: [2]) Edmund Halley. Monsieur Cassini, his New and Exact Tables for the Eclipses of the First Satellite of Jupiter, reduced to the Julian Stile and Meridian of London, Philosophical Transactions XVIII, No. 214, pp 237256, Nov.Dec., 1694. H.L. Fizeau. Sur une experience relative a la vitesse de propogation de la lumiere, Comptes Rendus 29, 9092, 132, 1849.

Rchlos svetla J.L. Foucault. Determination experimentale de la vitesse de la lumiere: parallaxe du Soleil, Comptes Rendus 55, 501503, 792796, 1862. A.A. Michelson. Experimental Determination of the Velocity of Light, Proceedings of the American Association for the Advancement of Science 27, 7177, 1878. (Projekt Gutenberg Etext [3]) Simon Newcomb. The Velocity of Light, Nature, pp 2932, May 13, 1886. Joseph Perrotin. Sur la vitesse de la lumiere, Comptes Rendus 131, 731734, 1900. A.A. Michelson, F.G. Pease, and F. Pearson. Measurement Of The Velocity Of Light In A Partial Vacuum, Astrophysical Journal 82, 2661, 1935.

200

Modern referencie
Lon Brillouin. Wave propagation and group velocity. Academic Press Inc., 1960. John David Jackson. Classical electrodynamics. John Wiley & Sons, 2nd edition, 1975; 3rd edition, 1998. ISBN 0-471-30932-X Subhash Kak. The Speed of Light and Puric Cosmology. In T.R.N. Rao and S. Kak, Computing Science in Ancient India, strany 8090. USL Press, Lafayette, 1998. Prstupn ako e-print physics/9804020 [4] na arXiv. R.J. MacKay and R.W. Oldford. Scientific Method, Statistical Method and the Speed of Light, Statistical Science 15(3):254278, 2000. (Prstupne aj on-line: [5])

Referencie
[1] [2] [3] [4] [5] http:/ / dbhs. wvusd. k12. ca. us/ webdocs/ Chem-History/ Roemer-1677/ Roemer-1677. html http:/ / astro. campus. ecp. fr/ histoire/ roemer. html http:/ / www. gutenberg. org/ etext/ 11753 http:/ / uk. arxiv. org/ abs/ physics/ 9804020 http:/ / www. stats. uwaterloo. ca/ ~rwoldfor/ papers/ sci-method/ paperrev

Schwarzschildov polomer

201

Schwarzschildov polomer
Schwarzschildov polomer (nepresne gravitan polomer pozri niie) je kritick polomer, pri ktorom prechdza teleso danej hmotnosti v iernu dieru. Inmi slovamia: Objekt men ako jeho Schwarzschildov polomer sa nazva ierna diera. Tento termn sa pouva vo fyzike a astronmii, hlavne v terii gravitcie a veobecnej terii relativity. Zaviedol ho v roku 1916 Karl Schwarzschild. Pre teleso s hmotnosou M je dan vzahom

kde G je gravitan kontanta a c je rchlos svetla.

Svis s horizontom udalost a gravitanm polomerom

Pre nerotujce a elektricky nenabit teleso (iernu dieru) je horizont udalost povrch gule so stredom v centrlnej singularite. Schwarzschildov polomer (t. j. gravitan polomer) je v tomto prpade polomer tejto gule. Pre rotujce alebo elektricky nabit teleso (iernu dieru) je horizont udalost povrch elipsoidu so stredom v centrlnej singularite. Dve hlavn osi tohto elipsoidu s potom Schwarzschildov polomer a gravitan polomer. bb

Schwarzschildova metrika
Schwarzschildova metrika je najveobecnejie statick, sfricky symetrick, vkuov rieenie Einsteinovch rovnc gravitcie bez elektrickho nboja. Schwarzschildova metrika teda opisuje asopriestor generovan statickm (nerotujcim) guovm telesom. Geometria asopriestoru je potom oznaovan ako Schwarzschildova. Tto metriku mono poui aj na opis pomaly rotujcich objektov ako s hviezdy alebo planty. Svoj zmysel vak zskava a pri opise kompaktnch objektov typu neutrnovch hviezd alebo iernych dier (v tejto svislosti sa tie hovor o Schwarzschildovej iernej diere). Hoci je vina tchto relativistickch objektov dnes povaovan za (asto vemi rchle) rotujce objekty, hod sa tto metrika na maximlne zjednoduenie opisu fyziklnych procesov. ierna diera, ktor by mala generova Schwarzschildov asopriestor je hmotnou guou, ktor sa neprejavuje iadnou rotciou ani nbojom.

Metrika
Schwarzschildova metrika zapsan v Boyerovo-Lindquistovch sradniciach m tvar

kde

je gravitan kontanta,

je interpretovan ako hmotnos centrlneho objektu a

je tzv.

Schwarzschildov (alebo gravitan) polomer, ktor mono vyjadri ako

Schwarzschildova metrika

202

Vlastnosti
Schwarzschildova ierna diera sa vyznauje existenciou horizontu udalost, ktor bva v prpade Schwarzschildovej metriky oznaovan taktie ako Schwarzschildova sfra. Schwarzschildova sfra le na gravitanom polomere . Okrem Schwarzschildovej sfry existuje okolo Schwarzschildovy iernej diery tzv. fotnov sfra. Je to tak sfra, na ktorej vykonvaj fotny rovnomern kruhov pohyb okolo iernej diery. Ak polome vo Schwarzschildovej metrike , a , potom vydelenm dostaneme

Derivciou tohoto vzahu a aplikciou podmienky dostaneme pre polomer fotnovej sfry

vyjadrujcu rovnomernos kruhovho pohybu

Fotnov sfra teda le vo vzdialenosti existova iadne kruhov orbity. Schwarzschildova metrika je singulrna pre

. Fotnov sfra je vznan tm, e pod touto sfrou u nemu a taktie na Schwarzschildovej sfre . Singularita na

Schwarzschildovej sfre je vak dsledkom nevhodnej voby sradnc a me by odstrnen prechodom k inmu sradnicovmu systmu. Takto singularita je oznaovan ako sradnicov. Singularitu v bode nie je mon odstrni inou vobou sradnc a jedn sa teda o fyziklnu singularitu geometrie asopriestoru.

Pozri aj
Metrika Gravitan singularita Kerrova metrika Reissner-Nordstrmova metrika Kerrova-Newmanova metrika Kruskalove-Szekeresove sradnice

Sveteln tok

203

Sveteln tok
Sveteln tok je fotometrick fyziklna veliina, ktor oznauje sveteln energiu, ktor zdroj vyiari za asov jednotku, v tomto prpade za 1 sekundu. Je to vak energia posudzovan z hadiska citlivosti oka na rzne vlnov dky svetla. Symbol veliiny: Zkladn jednotka: lmen, znaka jednotky: lm

Svetlo
O svetle vo filozofii pozri svetlo (filozofia) Svetlo je elektromagnetick iarenie, ktor je vaka svojej vlnovej dke viditen okom, alebo veobecnejie elektromagnetick vlnenie od infraervenho po ultrafialov. Tri zkladn vlastnosti svetla (a elektromagnetickho vlnenia vbec) s svietivos (amplitda), farba (frekvencia) a polarizcia (uhol vlnenia). Kvli dualite astice a vlnenia m svetlo vlastnosti ako vlnenia, tak aj astice.

Viditen svetlo
Viditen svetlo je as elektromagnetickho spektra s frekvenciou 7,51014Hz (hertz) a 3,81014Hz, kde rchlos (c), frekvencia (f alebo ), a vlnov dka () zachovvaj vzah:

a rchlos svetla vo vkuu c0 je kontanta. Vlnov dka viditenho svetla vo vkuu, je teda 380nm (fialov zloka) a 780nm (erven zloka). Presnejie povedan tento rozsah je viditenm svetlom pre loveka. Niektor druhy ivochov vnmaj rozsah in naprklad vely ho maj posunut smerom ku kratm vlnovm dkam (ultrafialov svetlo), naopak niektor plazy vnmaj ako viditen aj to, o je pre loveka u infraerven iarenie. Rozsah vnmanch vlnovch dok je dan predovetkm tm, e v oblasti viditenho svetla je maximum elektromagnetickho iarenia zo Slnka dopadajceho na zemsk povrch, to znamen, e v tomto rozsahu je najlepie vidie.

Rchlos svetla
Rchlos svetla bola v histrii veakrt meran. Prv presn meranie vykonal Dn Ole Rmer v roku 1676. Pozoroval pohyb planty Jupiter a jeho mesiaca Io teleskopom a spozoroval odchlku v zdanlivej dobe obehu Io. Rmer vyrtal rchlos svetla na 227000km/s. Prv spen meranie pozemskmi prostriedkami vykonal Hippolyte Fizeau v roku 1849. Fizeau poslal zvzok svetla na zrkadlo vloiac mu do cesty toiace sa ozuben koleso. Pri znmej rchlosti otania kolesa vyrtal rchlos svetla na 313000km/s. Presn merania urili rchlos svetla na 299792458m/s. Rchlos svetla je vo vetkch smeroch vo vkuu rovnak a nezvis od vzjomnho pohybu zdroja a pozorovatea.

Svetlo

204

Lom svetla
V rznych prostrediach sa svetlo ri rznou rchlosou. Ke svetlo prechdza rozhranm medzi takmito dvomi rznymi prostrediami, spomauje sa (alebo zrchuje) a podlieha lomu. Spomalenie v danom prostred oproti vkuu vyjadruje jeho index lomu n, kde

kde je rychlos svetla vo vkuu a prostred n > 1.

rchlos svetla v danom prostred. Index lomu vo vkuu je n = 1 a v inom

Ke svetlo prechdza z vkua/materilu do inho materilu/vkua, frekvencia zostva rovnak, ale men sa vlnov dka. Ke l nedopad kolmo na rozhranie, zmen sa aj uhol renia. Lom na oovke sa vyuva v okuliaroch, lupch, kontaktnch oovkch, mikroskopoch i refraknch teleskopoch.

Optika
Veda zaoberajca sa tdiom svetla a jeho interakci s materilom sa nazva optika.

Farba a vlnov dka

Rzne vlnov dky mozog interpretuje ako farby, od ervenej s najvou vlnovou dkou (780 nm), po fialov s najmenou vlnovou dkou (380 nm). Hne veda viditenho svetla sa nachdza ultrafialov (UV), smerom do kratch vlnovch dok, a infraerven iarenie (IR), smerom do dlhch vlnovch dok. Napriek tomu, e udia nevidia infraerven iarenie, mu ho cti receptormi v pokoke ako teplo.

Meranie svetla
Nasledujcimi veliinami popisujeme svetlo: jas osvetlenie (jednotka: lux) sveteln tok (jednotka SI: lmen) svietivos (jednotka SI: kandela)

Svetlo tie popisuj: amplitda, farba (alebo frekvencia), a polarizcia.

Zdroje svetla
slanie tepla (iarenie ierneho telesa) iarenie iarovky slnen svetlo erav pevn astice v plameoch (ohe) atmov spektrlna emisia (emisie mu by stimulovan alebo spontnne) laser a maser (stimulovan emisia) LED plynov vbojky urchlenie vonho nosie prdu (zvyajne elektrnu)

Svetlo chemiluminiscencia fluorescencia fosforencia katdov iarenie bioluminiscencia sonoluminiscencia triboluminiscencia radioaktivn rozpad anihilcia pru astica-antiastica

205

In projekty
Wikicitty ponka citty od alebo o Svetlo Commons ponka multimedilne sbory na tmu Svetlo Wikislovnk ponka heslo slovnka svetlo

Tachyn
Tachyn (gr.) je hypotetick, doteraz nedokzan astica pohybujca sa iba nadsvetelnou rchlosou, ktor sa vyskytovala v boznovej terii superstrn. Oproti klasickm asticiam by sa tachyny sprvali paradoxne - so zvujcou sa energiou by sa spomaovali a so zmenujcou zrchovali. Z hadiska matematickho formalizmu s takto astice prpustn, ale iadna veobecnejie prijman sasn fyziklna teria ich neobsahuje, nie s potrebn k vysvetleniu iadneho pozorovanho javu. Poda princpu Occamovej britvy sa teda predpoklad, e neexistuj.

Extern odkazy
FILIT [1] zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok.

Referencie
[1] http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvt/ tachyon. html

Teria relativity

206

Teria relativity
Teria relativity Alberta Einsteina je dvojica fyziklnych teri: pecilna teria relativity a veobecn teria relativity. Tieto terie boli zostaven, aby vysvetlili fakt, e elektromagnetick vlny nepodliehaj Newtonovskm pohybovm zkonom. Bolo dokzan, e sa pohybuj kontantnou rchlosou, nezvisle na pohybe pozorovatea. Zkladnou mylienkou je, e dvaja pozorovatelia, ktor s vo vzjomnom pohybe, odmeraj odlin asov a priestorov intervaly tch istch udalost, ale fyziklna podstata pozorovanho javu bude pre oboch rovnak.

Pozri aj
Podrobn spracovanie sa nachdza v lnkoch: veobecn teria relativity pecilna teria relativity

Historicko-filozofick vplyvy
Pre vinu ud, ktorm bola newtonovsk fyzika so svojimi priamkami a pravmi uhlami dokonale zrozumiten, sa relativita stala len neuritm zdrojom znepokojenia. Chpali ju tak, e absoltny as a absoltna dka u ((9-10)) neplatia, e pohyb je krivoiary. V kozmickom dian odrazu prestala existova istota. 'Doba sa vymkla z kbov,' poznamenal kedysi smutne Hamlet. Teraz to bolo tak, ako keby sa zemsk os vymkla z losk a Zem sa potcala vesmrom bez uznvanch meradiel a pravidiel. Zaiatkom dvadsiatych rokov sa po prv raz medzi obyajnmi umi objavil nzor, e niet nijakch absoltnych hodnt. A e to plat nielen o ase a priestore, ale aj o dobre a zle a veden a vbec o vetkch hodnotch. Relativita sa zaala omylom - a mono osudovo - zamiea za relativizmus. Toto nepochopenie verejnosti neskuovalo nikoho viac ne samotnho Einsteina.

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Teria relativity

Teria strn

207

Teria strn
Teria strn je jednou z teri vetkho. Teria strn predpoklad, e zkladnmi stavebnmi kamemi hmoty nie s bezrozmern astice, ale jednorozmern struny, ktor vibruj rznymi spsobmi, zodpovedajcimi rznym druhom astc. Vetky interakcie sa redukuj na spjanie a rozpjanie strn. Teria strn zjednocuje veobecn teriu relativity a kvantov mechaniku, ktor s inak nezliten. Poda M-terie m vesmr namiesto tyroch rozmerov jedens rozmerov, z toho jeden asov a 10 priestorovch. Dodaton rozmery s vak zvinut do malej vekosti, preto unikaj priamemu pozorovaniu. V sasnosti existuje p konzistentnch, ale vzjomne sa odliujcich teri strn. Tieto terie s vak pevne zviazan dualitami, objavenmi v druhej strunovej revolcii v roku 1995. Pomocou tchto dualt zjednocuje tieto terie tzv. M-teria. Tto teria me existova v 11 rozmeroch priestoroasu. Mnoho vlastnost M-terie ete nie je vysvetlench. V sasnosti je teria strn najrozvinutejm pokusom svetovch fyzikov vysvetli pojmy ako s hmota, priestor a as. Struny a superstruny s poda tejto teria tm, o je zkladom reality tchto troch pojmov. Povedan kvantitatvnou logikou, struna je zkladnou jednotkou, ktor umouje to, e priestor existuje. Je to vibrujca forma energie, priom existuj struny uzavret a struny otvoren, s oboma koncami ukotvenmi v "naom" asopriestore. Prve existencia uzavretch strn je poda niektorch fyzikov prinou toho, e gravitcia je tak slab sila v porovnan naprklad s elektromagnetickou silou, je toti slabia rdovo 1036 krt. Uzavret struny, z ktorch s niektor (o je dan ich vibrovanm) nositemi gravitcie maj schopnos unikn z nho rozmeru do inho a tm sa dramaticky zniuje gravitan efekt v naej realite.

Princp
V podstate hmota - rzne atmy, i presnejie ich stavebn prvky je vlastne to, ako struny vibruj. Teria hovor, e struny s tak mal, e pokia by sme si predstavili atm ako nau slnen sstavu, struna je vek len asi ako strom. Na mikrorovni, v tzv. kvantovom svete bolo potrebn vyriei hlavne problm neuritosti (Heisenbergov princp neuritosti). Prepojenie tchto dvoch svetov umonila teria strn, ktor hovor, e vetko vo vesmre je vyplnen extrmne malmi vibrujcimi strunami energie, priom vak struny mu taktie nadobda extrmne vek rozmery, kedy sa hovor u o membrnach, i rovno brnach, ktor mu by priamo vesmrom samotnm, ie pri uznan monosti paralelnch vesmrov je tto vaha v mnonom sle. Populariztorom terie strn je americk astrofyzik Brian Greene. Greene strune uvdza, e struna je vlastne tm, o priamo prepja kvantov svet a makrosvet tm, e kvantov neuritos a chaotinos "stlmuje" svojou imanentnou integranou charakteristikou, priom vytvra aksi tunely ustleneho stavu a prve tieto tunely s vlastne podstatou superstrn, membrn i brn, ktor v konenom dsledku tvoria vlastne vesmr ako celok nachdzajci sa v nejakej vyej truktre. Teria strn vychdza z fyziklne overench vlastnost vesmru - aspo na rovni teoretickej fyziky - ako aj zo schopnosti vysvetli prepojenie vemi malho a vemi vekho priestoru v tzv. kvantovej terii vesmru a gravitciu, ktor je inak len obecne vysvetovan ako zakrivenie priestoru hmotnmi subjektami, priom bez strn ako zkladnho pletiva vesmru by bol prenos gravitanej i akejkovek inej energie v podstate nemon, resp. teoreticky by zostval len popsan, no nie vysvetlen. Teria strn, i teria vetkho zaloen na akceptcii existencie strn spja tzv. tandardn model vyvinut americkm fyzikom Stevenom Weinbergom a vysvetujci fungovanie troch zkladnch samostatnch sl elekromagnetickej, silnej jadrovej sily a slabej jadrovej sily s psobenm gravitcie, v jadre ktorej je struna ako nosite gravitcie, nahrdzajca dovtedy hypotetick nehmotn asticu. alm vznamnm vedcom v oblasti terie strn je Edward Witten , americk teoretick fyzik. Witten pri skman tzv. superstrn navrhol jednotiacu teriu strn, tzv. M-teriu, kde vysvetuje problm nezrovnalost v rznych nezvislch terich vetkho, ktorch bolo pvodne p. Rozpracoval teorm pozitvnej energie , ktor hovor, e

Teria strn za predpokladu dominantnej energetickej podmienky, masa asymptoticky plochho priestoroasu je ne-negatvna, vrtane problematiky spinorov vo veobecnej terii relativity. Venuje sa otzkam supersymetrie a Morseho terii, ktor analyzuje topolgiu mnohosti tdiom diferencilnych funkci . Supersymetria hovor, e kad elementrna astica m vdy svoju partnersk asticu, ktor sa od svojho partnera li polovicou spinu (tzv. superpartneri), t. j. pre kad bozn existuje vdy korepondujci fermin . Samotn M-teria v slade s teriou strn predpoklad, e existuje a 11 dimenzi priestoru, a hovor o dynamike nzkej entropie, t. j. o interakcii supergravitcie , s dvoj- a pdimenzionlnymi membrnami. Podrobn vklad (preklad z anglickej Wikipedia) Teria strn je teria vo vvoji v oblasti asticovej fyziky, ktor sa poka zjednoti kvantov mechaniku a veobecn relativitu.[1] Teria strn hovor, e elektrny a kvarky vntri atmov nie s objektami s nulovmi dimenziami, ale skr jednorozmern oscilujce linky ("struny"), ktor maj len dku, avak nie vku i rku. Teria tvrd, e tieto struny mu vibrova, m dvaj pozorovanm asticiam ich vu, nboj, hmotnos a spin. Najranej strunov model, boznick struny, zahal len bozny, hoci tento pohad sa vyvinul do terie superstrn, ktor tvrd, e spojenie je ("supersymetrick"), t. j. e existuje medzi boznmi a ferminmi, dvomi fundamentlnymi rozdielnymi typmi astc. Teria strn si taktie vyaduje existenciu niekokch dodatonch, nepozorovatench dimenzi vesmru, ktor sa pridvaj k naim trom priestorovm dimenzim (vka, rka a dka) a tvrtej dimenzii asu. M teria naprklad vyaduje, aby priestoroas mal jedens dimenzi.[2] Teria m svoj pvod v dulnom rezonannom modeli - prvkrt navrhnutom v r. 1969 Gabrielom Venezianom, ktor popsal silne interagujce hadrny ako struny. Odvtedy sa pojem teria strn rozvinul, aby zahrnul akkovek zo skupn prbuznch teri superstrn. D sa poveda, e "struny" u nie s viac povaovan za fundamentlne pre teriu, ktor je mon formulova taktie ako body alebo povrchy. Bolo rozvinutch p vekch teri strn, kad s inou matematickou truktrou, priom kad svojm spsobom najlepie popisovala in fyziklne okolnosti. Hlavnmi rozdielmi medzi jednotlivmi teriami boli principilne poty dimenzi v ktorch sa struny vyvjali, ako aj ich charakteristiky (niektor boli otvoren sluky, in uzavret sluky, ap.), avak vetky tieto terie sa zdali by sprvne. V polovici 90-tych rokov, strunov teoretick fyzik Edward Witten z Institute for Advanced Study usdil, e p vekch verzi terie strn v skutonosti mohli popisova jeden a ten ist fenomn z rznej perspektvy. Wittenova vsledn M-teria, navrhnut ako zjednotenie vetkch predchdzajcich superstrunovch teri tvrd, e struny s jednodimenzionlne "krajce" dvojdimenzionlnych membrn vibrujcich v 11-dimenzionlnom priestore. Ako vsledok mnohch vlastnost a princpov zdieanch tmito prstupmi (ako je holografick princp), ich vzjomnou logickou konzistenciou a faktom, ktor niektor zahrnuli do tandardnho modelu asticovej fyziky, mnoho vekch ijcich fyzikov (ako s Edward Witten, Juan Maldacena a Leonard Susskind) je presvedench, e teria strn je krokom smerom k sprvnemu fundamentlnemu popisu vesmru.[3] [4] [5] [6] Teria strn je prvm kandidtom pre teriu vetkho (TOE), spsob popisu znmych fundamentlnych sl (gravitanej, elektromagnetizmu, slabej sily, silnej sily), hmoty (kvarkov a leptnov) v matematicky plnom systme. Avak prominentn fyzici ako s Richard Feynman a Sheldon Lee Glashow kritizovali teriu strn za to, e neposkytla iadne kvantitatvne experimentlne predpovede.[7] [8] Ako akkovek in teria gravitcie, veobecne sa predpoklad, e testovanie terie priamo by si vyadovalo extrmne drah technick rieenia. Hoci priame experimentlne testovanie Terie strn zaha vek vskumy a vvoj systmov, existuje niekoko nepriamych experimentov, ktor me iastone potvrdi Teriu strn. Supersymetria (mylienka rozvinut zaiatkom 70. rokov poas vskumov na Terii strn) je teoreticky ustanoven prostrednctvom Terie strn a zd sa, e sa rozvja do sasnej experimentlne pochopenej Fyziky vysokch energi (asticov fyzika) (Supersymetria by sn mohla by objaven v CERNe, kde s skman energie, ktor by mohli motivova objavenie sa supersymetrickch astc). Taktie existencia dodatonch kompaktifikovanch dimenzi (Calabi-Yau priestorovos) by pravdepodobne mohla by objaven v CERNe permeciou gravitnu do vyieho dimenzionlneho priestoru (Membrna (M-Teria)).

208

Teria strn

209

Prehad
Teria strn tvrd, e elektrny a kvarky vntri atmu nie s 0-rozmern objekty, ale 1-dimenzionlne struny. Tieto struny sa mu pohybova a vibrova, dvajc pozorovanm asticiam ich vu, nboj, hmotnos a spin. Terie strn taktie zahaj objekty veobecnejie ako len struny, nazvan brny. Slovo brna, odvoden od "membrna", sa odkazuje na varietu vzjomne prepojench objektov, ako s D-brny, ierne p-brny a Neveu-Schwarzove 5-nsobn brny. Ide o rozren objekty, ktor s nabitmi zdrojmi pre diferencilnu formu zoveobecnenia vektorovho potencilu elektromagnetickho poa. Tieto objekty s vzjomne prepojen prostrednctvom systmu dualt. ierna diera-ako ierne p-brny s identifikovan s D-brnami, ktor s koncovmi bodmi pre struny a tto identifikcia sa nazva kalibrano-gravitan dualita. Vskum v tejto ekvivalencii viedol k novm poznatkom ohadom kvantovej chromodynamiky, zkladnej terie silnej jadrovej sily.[9] [10] [11] [12] Struny vytvraj uzavret sluky, a km sa nestretn s D-brnami, kde sa mu otvori do 1-dimenzionlnych liniek. Koncov body strn sa nemu odtrhn od D-brny, avak mu sa okolo nej kza. Kee o terii strn sa veobecne predpoklad, e je konzistentn s kvantovou gravitciou, mnoho vedcov dfa, e sa jedn o sprvny popis nho vesmru, m sa tto teria stva teriou vetkho. Existuj znme konfigurcie, ktor popisuj vetky pozorovan zkladn sily a hmotu, avak s nulovou kozmologickou kontantou a niektormi novmi poami.[13] Existuj tie in konfigurcie s odlinmi hodnotami kozmologickej kontanty, ktor s tzv. metastabiln, avak dlhotrvajce. Toto vedie mnohch vedcov k presvedeniu, e existuje najmenej jedno metastabiln rieenie, ktor je kvantitatvne identick so tandardnm modelom, s malou kozmologickou kontantou, ktor obsahuje tmav hmotu a priechodn mechanizmus pre kozmick inflciu. Nie je zatia znme, i teria strn m takto rieenie, ako ani to, koko vonosti teria ponechva pre vber detailov. pln teria zatia nem uspokojiv defincie pre vetky okolnosti, kee struny s najpriamoiarejie definovan prostrednctvom perturbanej terie. Kompletn kvantov mechanika brn vyej dimenzie sa nedefinuje ahko a vlastnosti terie strn pokia ide o kozmologick usporiadanie (asovo-zvisl prostredie) ete nie s plne vypracovan. taktie nie je jasn, i existuje nejak princp, poda ktorho teria strn vyber svoj vkuov stav, priestoroasov konfigurciu, ktor uruje vlastnosti nho vesmru (pozri topolgia terie strn).

Zkladn vlastnosti
Teria strn me by formulovan pokia ide o akn princp, bu ako Nambu-Gotova akcia alebo Polyakovovova akcia, ktor popisuje, ako sa struny pohybuj v priestore a ase. Pri absencii externch interakci, strunov dynamika sa riadi naptm a kinetickou energiou, ktor v kombincii produkuj oscilciu. Kvantov mechanika strn implikuje tieto oscilcie ako diskrtne vibran mdy, spektrum terie.

Levels of magnification: 1. Macroscopic level - Matter 2. Molecular level 3. Atomic level -- Protons, neutrons, and electrons 4. Subatomic level -- Electron 5. Subatomic level - Quarks 6. String level

Pri vzdialenostiach presahujcich rdium strn, kad oscilan md sa sprva ako rozdielny druh astice, so svojou hmotnosou, spinom a nbojom urenm strunovou dynamikou. Rozdeovanie a spjanie strn koreponduje s emisiami a absorpciou astice, o vytvra interakcie medzi asticami.

Teria strn Analgiou pre mdy strn je gitarov struna produkujca mnostvo rozlinch hudobnch tnov. Analogicky, rzne tny koreponduj s rznymi asticami. Jedinm rozdielom je, e gitarov struna je len 2-dimenzionlna a mete ou pohybova nahor a nadol. V skutonosti by gitarov struny boli kadou dimenziou a struny by mohli vibrova akmkovek smerom, o by znamenalo, e astice by sa mohli pohybova nielen v naej dimenzii, ale aj v inch dimenzich. Teria strn obsahuje ako otvoren struny, ktor maj dva samostatn koncov body, tak uzavret struny, ktor tvoria kompletn sluku. Tieto dva rzne typy strn sa sprvaj mierne odlinm spsobom, o dva dve odlin spektr. Naprklad, vo vine teri strn, jednm uzavretm strunovm mdom je gravitn, a jednm otvorenm strunovm mdom fotn. Pretoe dva konce otvorenej struny sa mu vdy stretn a spoji, vytvoriac uzavret strunu, strunov terie bez uzavretch strn neexistuj. Najranej strunov model boznickch strun, zahal iba bozny. Tento model popisuje, v dostatone nzkych energich, kvantovo-gravitan teriu, ktor taktie zaha (ak s obsiahnut aj otvoren struny) kalibran polia, ako naprklad fotn (alebo, veobecnejie, akkovek kalibran teriu). Avak, tento model nie je bez problmov. Navye, teria je zsadne nestabiln, a to v dsledku rozkladu (prinajmenom iastone) priestoroasu samotnho. Na dvaok, ako vyplva z nzvu, spektrum astc obsahuje len bozny, astice ktor sa, ako naprklad fotn, riadia istmi vymedzenmi pravidlami sprvania. Strune povedan, bozny s prinou radicie, ale nie hmoty, ktor je tvoren ferminmi. Zisovanie toho, ako me teria strn obsahova ferminy je vo svojom zklade veden objavenm supersymetrie, matematickch vzahov medzi boznmi a ferminmi. Terie strn, ktor obsahuj fermionick vibrcie s znme ako superstrunov terie; niekoko rznych druhov bolo popsanch, avak vetky sa dnes povauj za rzne limity M-terie. Niektor kvalitatvne vlastnosti kvantovch strn mono pochopi jednoduchm spsobom. Naprklad, kvantov struny maj naptie, vemi podobn benm strunm urobench z dvojvlkna; toto naptie sa povauje za fundamentlny parameter terie. Naptie kvantovej struny je zko prepojen na jej vekos. Uvaujme o uzavretej strune, ktor sa pohybuje v priestore bez externch sl. Jej naptie bude ma tendenciu ku kontrakcii na stle meniu sluku. Klasick intucia hovor, e by sa mohlo scvrkn na bod, ale toto by poruilo Heisenbergov princp neuritosti. Charakteristick vekos strunovej sluky bude rovnovha medzi silou naptia, ktor ju zmenuje a efektom neuritosti, ktor ju udriava "napnut". V dsledku toho, minimlna vekos struny je v zvislosti na strunovom napt.

210

Oblka sveta
Pohyb bodovej astice je mon popsa nrtom grafu jej pozcie (v jednej alebo dvoch dimenzich) oproti asu. Vsledn obrzok popisuje svetov linku astice (jej 'histriu') v priestoroase. Analogicky, podobn popis grafom je mon pre postup struny v ase; struna (jednorozmern objekt linka) sleduje povrch (dvojrozmernho priestoru), znmeho ako oblka sveta. Rzne mdy struny (reprezentujce rzne astice ako s fotn alebo gravitn) s povrchov vlny tohto priestoru. Uzavret struny vyzeraj ako mal sluky, a tak ich svetov oblka vyzer ako rrka, alebo, veobecnejie, Riemannov povrch (2-dimenzionlne orientovan priestor bez hranc (t. j. bez hrn). Otvoren struna vyzer ako krtka linka, a tak je svetov oblka vyzer ako prok, alebo, veobecnejie, Riemannov povrch, ktor je ohranien.

Teria strn

211

Struny sa mu rozpja a spja. Toto sa odra vo forme ich svetovej oblky (presnejie, v jej topolgii). Naprklad, ak sa uzavret struna rozpoj, jej svetov oblka bude vyzera ako jednoduch rrka rozpojen na dve (asto nazvan nohavice pozri obr. napravo). Ak sa rozpoj uzavret struna a jej dve asti sa neskr spoja, jej svetov oblka bude vyzera ako jednoduch rrka rozdelen na dve neskr spojen, o tie vyzer ako torus napojen na dve rrky (jedna predstavujca vchdzajcu strunu a druh vychdzajcu). Otvoren struna robiaca to ist bude ma svetov oblku vyzerajcu ako kruh pripojen na dva prky.

Interaction in the subatomic world: world lines of point-like particles in the Standard Model or a world sheet swept up by closed strings in string theory

Proces deliacej sa struny (alebo spjajcej sa struny) je globlny a nie loklny proces svetovej oblky: loklne, svetov oblka vyzer rovnako vade a nie je mon uri jeden bod svetovej oblky, kde sa del. Preto tieto procesy s integrlnou sasou terie a s popsan rovnakou dynamikou ako kontrola strunovch mdov. V niektorch strunovch terich (a to pre uzavret struny v type I a niektorch verzich boznickch strn), sa struny mu deli a spja v opanom smere ako v Mbiusovom prku alebo u Kleinovej fae). Tieto terie sa nazvaj neorientovan. Formlne, svetov oblka u tchto teri je ne-orientovatenm povrchom.

Duality
Koncom 80. rokov boli strunov teoretici presveden, e existuje p rznych teri strn: otvoren typ I, uzavret typ I, uzavret typ IIA, uzavret typ IIB, a teria pre dve vne heterotickej struny (SO(32) a E8E8).[14] Myslelo sa, e z tchto piatich teri len jedna je sprvna teria vetkho, a e tto teria bola teriou s nzkym energetickm limitom, s desiatimi priestoroasovmi dimenziami kompaktifikovanmi na tyri, o sa rovnalo fyzike pozorovanej v naom dnenom svete. Dnes panuje nzor, e tento obrzok nebol sprvny a e tchto p teri strn je vzjomne prepojench, akokeby ilo o pecilne prpady nejakej fundamentlnejej terie (ktor sa povauje za M-teriu). Tieto terie s prepojen prostrednctvom transformci nazvanch duality. Ak s dve terie prepojen dualitnou trasformciou, znamen to, e prv teria sa nejakm spsobom me transformova tak aby vyzerala ako druh teria. Dve terie s potom dulne vzjomne pokia ide o ich transformciu. Povedan in, tieto dve terie s matematicky odlin popisy tohto istho javu. Tieto duality prepjaj kvantity, o ktorch sa tie myslelo, e s nezvisl. Mierky vekch a malch vzdialenost, ako aj siln a slab sila, s kvantity, ktor boli vdy poznaen vemi rozdielnymi limitami sprvania sa fyziklneho systmu ako v klasickej terii poa, tak v kvantovej asticovej fyzike. Avak struny mu zastrie rozdiely medzi vekm a malm, silnm a slabm a takto sa tchto p vemi odlinch teri strn mohlo vzjomne prepoji. T-duality sa tkaj rozdielov u vekch a malch vzdialenost, km S-duality sa tkaj rozdielov medzi silnou a slabou silou. U-duality prepjaj T-duality a S-duality.

Teria strn

212

Strunov terie Typ asopriestorov dimenzie 26 Boznick Detaily

len bozny, nie ferminy, t. j. len sily, nie hmota, ako s otvorenmi tak s uzatvorenmi strunami; hlavn nedostatok: astica s imaginrnou hmotnosou, nazvan tachyn, predstavujca nestabilitu v terii.

10

Supersymetria medzi silami a hmotou, ako s otvorenmi tak s uzatvorenmi strunami; bez tachynov; skupinov symetria je SO(32) Supersymetria medzi silami a hmotou, len uzavret struny viazan na D-brny; bez tachynov; nehmotn ferminy s ne-chirlne Supersymetria medzi silami a hmotou, len uzavret struny viazan na D-brny; bez tachynov; nehmotn ferminy s ne-chirlne Supersymetria medzi silami a hmotou, len uzavret struny viazan na D-brny; bez tachynov;heterotick, t. j. pravo- a avotoiv struny sa lia; skupinov symetria je SO(32) Supersymetria medzi silami a hmotou, len uzavret struny; bez tachynov; heterotic, t. j. pravo- a avotoiv struny sa lia; skupinov symetria je E8E8

IIA

10

IIB

10

HO

10

HE

10

Vimnite si, e typ IIA a typ IIB teri strn umouj pohyb cez 10-dimenzionlny priestoroas (nazvan jadro), km otvoren struny maj konce pripojen na D-brny, ktor s membrnami niej dimenzionality (ich rozmery s neprne 1, 3, 5, 7 or 9 v type IIA a prne 0, 2, 4, 6 or 8 v type IIB, vrtane asovho smerovania).

Extra dimenzie
Zaujmavou rtou terie strn je, e obsahuje predpovede o extra dimenzich. Poet dimenzi nie je fixovan iadnym konzistentnm kritriom, avak rieenia plochho priestoroasu predsa len existuj v tzv. "kritickch dimenzich". Kozmologick rieenia existuj v irej variete dimenzionalt a tieto sa lia rznymi dimenziamipresnejie rznymi hodnotami "efektveho centrlneho nboja", rtajcim stupne vonosti, ktor sa redukuj na dimenzionalitu v slabo zakrivench reimochs prepojen dynamickmi vzahmi.[15] Jednou z takchto teri je 12-rozmerov M-teria, ktor poaduje, e priestoroas mus ma 11 dimenzi,[2] v protiklade k obyajnm trom priestorovm dimenzim a tvrtej dimenzii asu. Pvodn terie strn z 80-tych rokov popisuj pecilne prpady M-terie, kde jedensta dimenzia je vemi mal kruh alebo priamka a ak s tieto formulcie povaovan za zkladn, potom teria strn poaduje desa rozmerov. Avak teria taktie popisuje vesmry ako je ten n, so tyrmi pozorovatenmi dimenziami, ako aj vesmry a s desiatimi plochmi priestorovmi rozmermi a taktie prpady, kedy pozcia v niektorch z dimenzi nie je popsan relnym slom, ale plne inm typom matematickej kvantity. A tak pojem priestoroasu nie je fixovan strunovou teriou: najlepie je ho myslie ako rzny v rznych okolnostiach.[16] Ni v Maxwellovej terii elektromagnetizmu alebo Einsteinovej terii relativity nedva tento druh predpoved; tieto terie vyaduj vloenie dodatonch dimenzi "oboma rukami", a tento poet je fixn a nezvisl na potencilnej energii. Teria strn dovouje vztiahnu poet rozmerov na skalr potencilnej energie. Technicky, toto sa deje kvli tomu, e pre kad samostatn poet predpovedanch dimenzi existuje kalibran anomlia, a kalibran anomlia me by vyven zahrnutm netrivilnej potencilnej energie do rovnice pre rieenie pohybu. alej, absencia potencilnej energie v "kritickej dimenzii" vysvetuje, preo s mon rieenia plochho priestoroasu. Toto je mon pochopi lepie kontatovanm, e fotn zahrnut v konzistentnej terii (technicky, astica nesca nboj vzahujci sa na neporuen kalibran symetriu) mus by nehmotn. Hmotnos fotnu, ktor je predpovedan teriou strn zvis od energie strunovho mdu, ktor reprezentuje fotn. Tto energia zaha prspevok z Casimirovho efektu, a to z kvantovej fluktucie v strune. Vekos tohto prspevku zvis na pote dimenzi, kee pre v poet dimenzi existuje viac monch fluktuci v strunovej pozcii. Preto, fotn v plochom priestoroase

Teria strn bude nehmotna teria konzistentnlen pre konkrtny poet dimenzi.[17] Ke sa urob prepoet, kritick dimenzionalita nie je tyri ako by sme sa mohli domnieva (tri osi priestoru a jedna asu). Podset X sa rovn vzahu fotnovej fluktucie v linernej dimenzii. Strunov terie plochho priestoroasu s 26-dimenzionlne v boznickom prpade, km superstrunov terie a M-terie zahaj 10 alebo 11 dimenzi pre ploch rieenia. U boznickch strunovch teri, 26 dimenzi pochdza od Polyakovovej rovnice.[18] Ponajc akoukovek dimenziou vou ako tyri, je nevyhnutn uvaova, ako sa tieto redukuj na tvor-dimenzionlny priestoroas. Kompaktn dimenzie Na vyrieenie tohto oividnho nesladu boli navrhnut dva spsoby. Prvm je kompaktifikova extra dimenzie t. j. es alebo sedem extra dimenzii, ktor s tak mal, e s nezistiten sasnmi experimentami. Pre zachovanie vysokho stupa supersymetrie, tieto kompaktifikcie musia by vemi pecilne, ako je reflektovan v ich holonmii. 6-dimenzionlna priestorovos mus ma SU(3) truktru, zvltny prpad (beztorznosti), ktor je SU(3) holonmiou, m sa stva Calabi-Yauovm priestorom, a 7-dimenzionlna priestorovos mus ma truktru G2i, s G2 holonmiou, ktor je op pecifick, jednoduch priestor. Takto priestory boli tudovan pri pokusoch prirovna teriu strn k 4-rozmernmu tandardnmu modelu, iastone v dsledku Calabi-Yau manifold (3D projection) vpotovej jednoduchosti, ktor bola mon predpokladom o supersymetrii. Neskor pokrok bol uroben kontruovanm realistickejch kompaktifikci bez stupa vonosti Calabi-Yau alebo bez G2 priestorovost. tandardnou analgiou pre toto je uvaovanie o viacrozmernom priestore ako o hadici. Ak je hadica nazeran z dostatonej vzdialenosti, zd sa, e m len jeden rozmer, dku. Skutone, predstame si guu, ktor je dostatone mal, aby sa vola do hadice. Hodiac takto guu do hadice, tto by sa viac-menej pohybovala len jednm smerom; v akomkovek experimente, ktor robme hdzanm g do hadice by jedin dleit pohyb bol jednorozmern, a to pozdne. Avak, ako sa lovek pribliuje k hadici, zisuje, e obsahuje aj al rozmer, priemer. A tak, mravec idci vntri nej by sa pohyboval v dvoch dimenzich (a mucha vletiaca do v troch). Tto "extra dimenzia" je viditen len z relatvnej blzkosti hadice, alebo ak do nej "vhodme" dostatone mal objekty. Podobne, extra kompaktn dimenzie s "viditen" len pri extrmne malch vzdialenostiach, alebo experimenovanm s astiacami s extrmne malou vlnovou dkou (rdu polomeru kompaktnej dimenzie), o v kvantovej mechanike znamen vemi vysok enerie (pozri dualita vlnovej astice). Scenr univerzlnej svetovej brny alom monosou je, e sme "uvznen" v dimenzionlnom (t. j. tri dimenzie priestoru plus dimenzia asu) podpriestore plnho vesmru. Ak s takto podmnoiny vnimonmi sstavami v rmci priestoru s vm potom dimenzi, potom typicky existuj vhodne umiestnen hmota a Yang-Millsove kalibran polia.[19] Tieto "vnimon sbory" s v Calabi-Yauovom priestore n-mnoiny a mu by popsan ako podpriestory bez loklnych deformci, podobn prasklinm na kuse papiera alebo v krytli, kde sa susedn priestor vznamne li od vnimonho podpriestoru samotnho. Avak, a do prce Randalla a Sundruma,[20] nebolo znme, e gravitcia tie me by vhodne lokalizovan na podpriestor; ich dkaz je, e takto kozmick scenr je realistick. Navye, priestoroas me by taktie stratifikovan, obsahujc straty (vrstvy) rznych dimenzi, aby sme mohli obva 3+1 dimenzionlnu vrstvu; takto geometrie sa vyskytuj prirodzene ako Calabi-Yauove kompaktifikcie.[21] Takto

213

Teria strn podpriestory s tzv. D-brnami, a preto takto modely s znme ako terie brnovho sveta. Efekt skrytch dimenzi V kadom prpade, gravitcia psobiaca v skrytch dimenzich oplyvuje ostatn negravitan sily ako je elektromagnetizmus. Kaluzova ran prca demontrovala, e veobecn relativita v piatich dimenzich v zsade predpoved existenciu elektromagnetizmu. Avak, kvli povahe Calabi-Yauovej rozmanitosti, iadne nov sily sa neobjavuj z malch vzdialenost, no ich tvar m zsadn vplyv na to, ako sa sily medzi strunami javia v naom tvorrozmernom vesmre. V zsade je preto mon dedukova povahu tchto extra dimenzi poadovanm konzistencie so tandardnm modelom, ibae toto zatia nie je praktick monos. Je tie mon extrahova informcie tkajce sa skrytch dimenzi testami precznosti gravitcie, avak doposia tieto len udali horn obmedzenia ohadom vekosti takchto skrytch dimenzi.

214

D-brny
alou kovou rtou terie strn je existencia of D-brn. Ide o membrny rozlinej dimenzionality (od nula dimenzilnej membrny o je fakticky bod cez 2-dimenzionlne membrny, 3-dimenzionlne objemy at). D-brny s definovan faktom, e s k nim pripojen hranice svetovej oblky. A tak D-brny mu emitova a absorbova uzavret struny; preto mu ma hmotnos (kee emituj gravitny) a v superstrunovch terich tie nboj (kee mu emitova uzavret struny, ktor s kalibranmi boznmi). Z pohadu otvorench strn, D-brny s objektami, ku ktorm s pripojen konce otvorench strn. Hovor sa, e otvoren struny pripojen na D-brnu na nej "existuj", a dvaj dvod na kalibran terie "existujce" na nej (kee jeden z mdov otvorench strn je kalibran bozn ako je fotn). V prpade D-brny tu bude jeden typ kalibranho boznu a budeme ma Abeliansku kalibran teriu (s kalibranm boznom fotnom). Ak existuje viacero paralelnch D-brn, potom bude existova viacero typov kalibranch boznov, ktor s prinou vzniku Neabelianskej kalibranej terie. D-brny s tak gravitanmi zdrojmi, na ktorch je postaven kalibran teria. Tto kalibran teria je prepojen na gravitciu (ktor dajne existuje v zhluku), take obyajne je kad z tchto dvoch rznych uhlov pohadu nepln.

Kalibrano-gravitan dualita
Kalibrano-gravitan dualita je v istch prpadoch zbiehajca sa dualita medzi kvantovou teriou gravitcie a kalibran teria v niom pote dimenzi. To znamen, e kad predpovedan fenomn a kvantita v jednej terii m analgiu v inej terii, so "slovnkom" prekladajcim jednu teriu do druhej.

Opis duality
V istch prpadoch kalibran teria ohadom D-brn je rozpojenie od gravitcie nachdzajcej sa v zhluku; a tak otvoren struny pripojen k D-brnam neinteraguj s uzavretmi strunami. Takto situcia sa nazva rozpojovac limit. V tchto prpadoch, D-brny maj dva nezvisl alternatvne popisy. Ako je popsan vyie, z pohadu uzavretch strn, D-brny s gravitan zdroje, a tak mme gravitan teriu priestoroasu s poami pozadia. Z pohadu otvorench strn, fyzika D-brn je popsan vhodnou kalibranou teriou. Preto v takchto prpadoch je asto uvdzan, e gravitan teria priestoroasu s vhodnmi poami pozadia je dulna (t. j. fyziklne ekvivalentn) ku kalibranej terii hranice tohto priestoroasu (kee podpriestor naplnen s D-brnami je hranicou tohto priestoroasu). Doteraz, tto dualita nebola v iadnom z prpadov dokzan, take panuje taktie nezhoda medzi strunovmi teoretikmi pokia ide o duality aplikovan na rzne modely.

Teria strn

215

Prklady a intucia
Najznmejm prkladom a prvm, ktor budeme tudova je dualita medzi Typom IIB superstruny na AdS5 S5 ( produktovom priestore p-dimenzionality Anti de Sitterov priestor p-sfry na jednej strane, a N = 4 supersymmetrickou Yang-Millsovovou teriou na tvor-dimenzionlnej hranici Anti de Sitterovho priestoru (bu v plochom tvor-dimenzionlnom priestoroase R3,1 alebo troj-sfre s asom S3 R). Toto je znme ako AdS/CFT correspondence[22] [23] , nzov asto pouvan pre kalibrano-gravitan dualitu vo veobecnosti. Tto dualitu si mono predstavi nasledovne: predpokladajme, e existuje priestoroas s gravitanm zdrojom, naprklad extrmna ierna diera.[24] Ke s astice vemi vzdialen od tohto zdroja, s popsan uzavretmi strunami (t. j. gravitanou teriou, alebo obyajne supergravitciou). Ako sa astice pribliuj ku gravitanmu zdroju, stle ich alternatvne mon popsa prostrednctvom uzavretch strn, resp. objektami podobnmi QCD strunami,[25] Struny v Seiberg-Dualovej terii]"</ref>[26] [27] , ktor s zloen z kalibranch boznov (glunov) a ostatnch stupov vonosti kalibranej terie.[28] Take, ak je mon (pri rozpojovacom limite) popsa gravitan systm ako dve samostatn oblasti jedna (zhluk) vemi vzdialen od zdroja, a druh blzko zdroja potom druh oblas me by tie popsan kalibranou teriou D-brn. Tto druh oblas (blzko zdroja) sa nazva limit blzko horizontu , kee obyajne existuje horizont udalosti okolo (alebo v) gravitanom zdroji. V gravitanej terii, jednm zo smerov v priestoroase je radilny smer, ktor ide od gravitanho zdroja pre (smerom od zhluku). Kalibran teria existuje len na D-brne samotnej, a tak nezaha radilny smer: je v priestoroase s o jednou dimenziou menej v porovnan s gravitanou teriou (v skutonosti, je v priestoroase identickom k hranici horizontu udalosti gravitanej terie). Predstavme si teraz, ako s tieto dve terie ekvivalentn: Fyzika gravitanej terie horizontu udalosti zaha len stavy v krupine (obvykl v terii strn), km teria poa zaha tie korelan funkciu mimo krupinu. Stavy v krupine v gravitanej terii horizontu udalosti je mon myslie ako popisujce len astice prichdzaj zo zhluku do oblasti horizontu udalosti, interagujce medzi sebou navzjom. V kalibranej terii s tieto "projektovan" na hranicu, take astice, ktor prdu do zdroja z rznych smerov bud ma v tejto terii kvantov fluktuciu (mimo krupiny) aleko navzjom od seba, km astice prichdzajce k zdroju takmer z rovnakej vzdialenosti bud ma (mimo krupinov) kvantov fluktuciu navzjom blzko k sebe. A tak uhol medzi prichdzajcimi asticami v gravitanej terii sa preklad do klovej vzdialenosti medzi kvantovou fluktuciou v kalibranej terii. Uhol medzi prichdzajcimi asticami v gravitanej terii sa vzahuje k radilnej vzdialenosti od gravitanho zdroja, v ktorej astice interaguj: m v je uhol, tm bliie ku zdroju musia astice by, aby mohli interagova navzjom. Na druhej strane, kla vzdialenosti medzi kvantovmi fluktuciami v kvantovej terii poa m vzah (inverzn) k energetickej kle v tejto terii, a tak mal polomer v gravitanej terii sa preklad na nzkoenergetick klu v kalibranej terii (t. j. IR reim terie poa), km vek polomer v gravitanej terii sa preklad na vysokoenergetick klu v kalibranej terii (t. j. UV reim terie poa). Jednoduch prklad tohto princpu je, e ak v gravitanej terii existuje nastavenie, v ktorom dilatan pole (urujce silu napojenia) kles s polomerom, potom jeho teria poa bude asymptoticky von, t. j. jeho napojenie sa bude zoslabova vo vysokch energich.

Kontakt s experimentom
Matematika strunovej terie me vies k novm poznatkom ohadom kvantovej chromodynamiky, kalibranej terie s jej fundamentlnou teriou silnej jadrovej sily. Panuje presvedenie, e bude objaven gravitan teria dulna ku kvantovej chromodynamike.[29] Matematick technika od tejto strunovej terie (the AdS/CFT correspondence) bola pouit na popis kvalitatvnych vlastnost kvark-glunovej plazmy v relativistickch kolzich akch inov;[9] [10] [11] [12] the physics, avak, ide vlune o tandardn kvantov chromodynamiku, ktor bola kvantitatvne modelovan lattice QCD metdami s dobrmi vsledkami.[30] Bola navrhnut tie alia potencilna forma dkazu pre teriu strn. Bolo by ou objavenie vekch kozmickch strn v priestore, sformovanch, ke Big Bang "rozril" niektor struny do astronomickch rozmerov. Ostatn terie vak predpovedaj kozmick struny s

Teria strn rozdielnymi fyziklnymi danosami (topologick defekty v rznych poliach. Nov fenomn konzistentn s verziami o terii strn me by pozorovan s novobudovanm Vekm Hadrnovm urchovaom. Boli by nm indikcie o anomlne vekej sile gravitcie na mikroskopickej rovni, o by bolo v slade s brnami interagujcimi medzi extra dimenziami prostrednctvom unikania gravitnov z jednej do druhej. Objav supersymetrie by tie mohol by povaovan za dkaz, kee teria strn bola prvou teriou, ktor ho poadovala, hoci s aj in terie, ktor obsahuj supersymetriu. Absencia supersymetrickch astc na energetickch hladinch prstupnch pre LHC by nemusela znamena koniec terie strn, kee supersymetria by mohla existova, avak mimo dosah akcelertoru.

216

Problmy a rozpory
Hoci teria strn pochdza z fyziky, niektor fyzici tvrdia, e jej v sasnosti netestovaten status znamen, e by mala by skr klasifikovan ako systematick sstava pre budovanie modelov v protiklade k fyziklnej terii.[31] Niektor id ete alej a hovoria, e teria strn ako teria vetkho je zlyhanm.[32] [33] Toto viedlo k verejnej debate v roku 2007,[34] [35] , kde jeden komenttor vyjadril svoj nzor takto: "Poas obdobia vye jednej genercie, fyzici nahali vhonok zvan teria strn. Zaiatok tohto znamenal koniec toho, o znamenalo tritvrte storoia pokroku. Tucty konferenci o terii strn, stovky doktortov, tisce tdi. Avak, napriek vetkej tejto aktivite, ani jedna testovaten predpove, ani jedna teoretick hdanka nebola vyrieen. V skutonosti, neexistuje iadna in teria, ktor by bola tak rozsiahlym sborom kalkulci naznaujcich, e teria me by pravdiv. A, ak aj je, tto teria m toko verzi, e jej praktick pouitie je vylen: Teria nioho." -- Jim Holt.[36]

Je teria strn prediktvna?

Teria strn ako teria vetkho bola kritizovan ako nevedeck, pretoe je tak ak ju experimentlne testova. Kontrovezie sa tkaj dvoch vlastnost: #Veobecne je rozren predstava, e akkovek teria kvantovej gravitcie by si vyadovala extrmne vysok energie na priame overenie, vyie ako rozsahy pri ktorch sa robia sasn experimenty ako Vek hadrnov urchova[37] me dosiahnu. 1. Teria strn, ako je v sasnosti chpan, m vek mnostvo rovnako monch rieen, zvanch strunov vku,[38] a tieto vku by mohli by dostane rozdielne na vysvetlenie takmer vetkch fenomnov, ktor meme pozorova pri nich energich. Ak s tieto vlastnosti sprvne, teria strn ako teria vetkho by mala mal alebo iadnu schopnos predpoveda v porovnan s fyziklnymi experimentami astc nich energi.[39] [40] Pretoe je tak ak teriu testova, niektor teoretick fyzici postavili otzku, i je vbec mon ju vola vedeckou teriou. Sem patria Peter Woit, Lee Smolin, Philip Warren Anderson,[41] Sheldon Glashow,[42] Lawrence Krauss,[43] and Carlo Rovelli.[44] Vetko modely strunovch teri s kvantovo mechanick, Lorentzove invarianty, unitrne a obsahujce Einsteinovu veobecn relativitu ako nzkoenergetick limit.[45] Preto pre falzifikciu terie strn by stailo falzifikova kvantov mechaniku, Lorentzove invariancie alebo veobecn relativitu.[46] A tak teria strn je falzifikovaten a vyhovuje defincii vedeckej terie poda Popperovskch kritri. Avak, pre ustanovenie presvedivho potencilu pre verifikovanie terie strn, predpove by mala by pecifick a nie zdiean akmkovek teoretickm modelom kvantovho poa alebo veobecnou relativitou. Jednm z takchto uniktnych predpokladov je strunov harmmia: pri dostatone vysokch energichpravdepodobne blzko kvantovo gravitane klystrunag-ako prirodzenos astc by zaala by zrejm. Mali by existova aie kpie vetkch astc korepondujce s vymi vibranmi stavmi struny. Avak nie je jasn, ako vysok s tieto energie. V najpravdepodobnejom prpade by boli 1014 times vyie ako tie, ktor s dnes prstupn pre urchova astc, LHC, kvli omu s tieto predpovede netestovaten akmkovek asticovm urchovaom v dohadnej budcnosti.

Teria strn

217

Moarina
Na odpove na tieto obavy, Cumrun Vafa a al spochybnili mylienku terie strn, e je kompatibiln so vetkm. Navrhuj, aby pravdepodobnejie teria fyziky nzkych energi bola v moarinch. Moariny s sborom teri , ktor by mohli by pravdiv, ak by nebol problm s gravitciou, avak ktor nie s kompatibiln so strunovou teriou. Prklad terie v moiari je kvantov elektrodynamika v limite vemi malho elektrnovho nboja. Tento limit dokonale vyhovuje terii kvantovho poa v tomto limite sa teria prenikania vlastne stle zlepuje. Avak v terii strn, v momente, kedy nboj najahej astice zane ma meniu hmotnos ako je hmotnos v prirodzench jednotkch, teria sa stva nekonzistentnou. Dvodom je, e dve takto nabit masvne astice sa bud vzjomne priahova viac ako elektrostaticky odpudzova a mohli by by pouit na vrobu iernej diery. Ak neexistuj iadne ahko nabit astice, tieto ierne diery by sa nemohli efektvne rozklada, o zahrauje rznym hypotetickm variantm alebo zvykom (aby sa mohli sformova). tdiom prkladov a z analzy vyparovanie iernej diery sa teraz akceptuje, e terie s malm nbojovm kvantom musia pochdza z ahko nabitch astc. Toto jedin plat vntri terie strnneexistuj iadne obmedzenia v terii kvantovho poa. To znamen, e objav novej kalibranej skupiny s malm kvantom nboja a len ako nabitmi astiacami by mohli sfalzifikova strunov teriu. Kee tento argument je vemi obecnspovajci len na vyparovan iernej diery a holografickom princpe, bolo navrhnut, aby tento predpoklad platil pre akkovek konzistentn holografick teriu kvantovej gravitcie, hoci frza "konzistentn holografick teriu kvantovej gravitcie" by rovnako mohla by synonymick s "teriou strn". Je treba poznamena, e vetky zkladn rty tandardnho modelu mu by zakomponovan do terie strn, aby tandardn model nebol moarinou. Toto obsahuje rty ako neabelianske kalibran skupiny a chirlne ferminy, ktor je ak zakomponova do nestrunovej terie kvantovej gravitcie.

Nezvislos na pozad
alia, staria forma kritiky je, e strunov teria je zvisl na pozad strunov teria popisuje perturban expanzie na fixnom pozad priestoroasu. Hoci teria m ist nezvislos na pozad topologick zmena je v nej zapoat proces a vmena gravitnov je ekvivalentn k zmene na pozad matematick kalkulcie v terii zvisia na vbere pozadia ako poiatonho bodu. To preto, e ako mnoho teri kvantovho poa, mnoho teri strn je stle formulovanch perturbane, ako divergentn srie aproximci. Hoci neperturban techniky znane pokroili vrtane konjektrnych kompletnch definci v priestoroase uspokojujc ist asymptoty pln neperturban defincia terie stle chba. Niektor vidia nezvislos na zklade ako fundamentlnu poiadavku terie kvantovej gravicie, a to obzvl kee veobecn relativita je u sama na zklade nezvisl. Niektor dfaj, e M-teria, alebo a neperturban oetrenie strunovej terie (teria strunovho poa bolo myslen neperturbane v 80. rokoch) a m formulciu nezvisl na pozad.

Preruenie supersymetrie
Centrlnym problmom pre aplikovanie je, e najlepie pochopen zklady strunovej terie pouvaj vea zo supersymetrickho zkladu terie, o m za vsledok asovo invariantn priestoroas: v sasnosti sa teria nedoke vysporiada s asovo podmienenm kozmologickm pozadm. Avak bolo navrhnutch niekoko modelov na vysvetlenie preruenia supersymetrie, najzaujmavej je KKLT model,[38] , ktor zaha brny a fluktucie na vytvorenie metastabilnej kompaktifikcie.

Rozloenie strunovej terie

Vkuov truktra terie, nazvan Rozloenie strunovej terie, nie je dobre pochopen. Strunov teria obsahuje nekonen poet samostatnch metastabilnch vku a mono a 10500 alebo viac ich koreponduje s vermrom, ktor je podobn tomu nmu so tyrmi dimenziami, vysokou planckovou klou, kalibranmi skupimai a chirlnymi ferminmi. Kad z nich koreponduje s inm monm vesmrom, s inmi sborom astc a sl.[38] Ak princp, ak vbec nejak, je mon poui na vber spomedzi tchto vku je otvorenou otzkou. Km neexistuj

Teria strn iadne kontinulne parametre v terii samotnej, existuje vek sbot monch vesmrov, ktor sa od seba mu vzjomne radiklne odliova. Niektor fyzici s presveden, e je to dobr vec, pretoe to me umoni prirodzen antropick vysvetlenie pozorovanch hodnt fyziklnych kontnt, obzvl malej hodnoty kozmologickej kontanty.[47] [48] Tvrd sa, e vina vesmrov obsahuje hodnoty pre fyziklne kontanty, ktor neved k obvatenm vesmrom (prinajmenom pre ud), a tak pravdepodobne ijeme v "najpriateskejom" vesmre. Tento princp je u zakomponovan na vysvetlenie existencie ivota na Zemi ako vsledku pre ivot priaznivej orbity okolo slnka strednej vekosti spomedzi nekonenho potu monch orbt (ako aj relatvne stabilnho umiestnenia v galaxii). Avak, kozmologick verzia antropickho princpu zostva vysoko kontroverzn, pretoe by bolo ak ak nie nemon pre Poppera ju falzifikova; a tak mnoh to neuznvaj za vedeck podloen.

218

alie kritri testovatenosti

Mnoho fyzikov silne oponuje mylienke, e teria strn nie je falzifikovaten, medzi nimi Sylvester James Gates: "A tak, nabudce, ak vm niekto povie, e strunov teria nie je testovaten, pripomete im, AdS/CFT spojenie ..."[49] AdS/CFT vzahuje strunov teriu na kalibran teriu a umouje kontakt s experimentami nzkych energi v kvantovej chromodynamike. Tento typu strunovej terie, ktor popisuje len siln interakcie, je ovea menej kontroverzn dnes, kedy existuj strunov terie vetkho (hoci pred 20 rokmi to bolo naopak). Na dvaok, Gates poznamenva, e vek unifikan prirodzenos v strunovch terich vetkho vyaduje, aby sa prepjacie kontanty vetkch tyroch sl stretvali v jednom bode renormalizcie preklovania skupiny. Toto je tie falzifikovaten argument, avak nie je obmedzen len na strunov teriu, no je zdiean vekmi unifikanmi teriami.[50] LHC bude pouit jednak pre testovanie AdS/CFT, ako aj pre kontrolu, i nedochdza k elektroslabosilnej unifikcii, ako sa to predpoved.[51]

Histria
Niektor zo truktr optovne zavedench do strunovej terie vznikli po prv raz ovea skr ako as programu klasickej unifikcie zapoatej Albertom Einsteinom. Prv, kto pridal piatu dimenziu ku veobecnej relativite bol nemeck matematik Theodor Kaluza v r. 1919, ktor poznamenal, e gravitcia v piatich dimenzich popisuje ako gravitciu, tak elektromagnetizmus v tyroch. V r. 1926, vdsky fyzik Oskar Klein podal fyziklnu interpretciu nepozorovatenej dimenzie--- je zabalen do malho kruhu. Einstein zaviedol nesymetrick geometrick tenzor, zatia o omnoho neskr Brans a Dicke pridali skalrny komponent ku gravitcii. Tieto mylienky by sa mali v rmci strunovej terie oivi, ke bud poadovan konzistennmi podmienkami. Strunov teria bola pvodne vyvinut poas 60-tych a zaatkom 70-tych rokov ako nikdy nie plne spen teria hadrnov, subatomickch astc ako s protn a neutrn, ktor s podriaden silnej interakcii. V 60-tych rokoch, Geoffrey Chew a Steven Frautschi objavili, e mezny vytvraj rodiny zvan Reggeho trajektrie, s hmotnosami vztiahnutmi na spiny spsobom, ktor neskr pochopili Yoichiro Nambu, Holger Bech Nielsen a Leonard Susskind ako vzahy, ktor sa oakvaj od rotujcich strn. Chew obhajoval vytvorenie terie pre interakcie tchto trajektri, ktor nepredpokladaj, e by mali by zloen zo nejakch fundamentlnych astc, ale boli by kontruovan svojimi interakciami z vlastnmi podmienkami konzistencie na S-matici. S-maticov prstup zapoal Werner Heisenberg v 1940-tych rokoch ako spsob kontruovania terie, ktor sa nespolieha na loklne pojmy priestoru a asu, ktor sa, ako bol Heisenberg presveden, rozdeuj na jadrov klu. Km kla bola mimo o mnoho stupov rozsahu, prstup, ktor obhajoval idelne vyhovoval pre teriu kvantovej gravitcie. Pracujc s experimentlnymi dajmi, R. Dolen, D. Horn a C. Schmid[52] rozvinuli niektor sumrne pravidl pre vmenu hadrnov. Ke sa astica a antiastica rozdu, virtulne astice sa mu vymeni dvomi kvalitatvne rozdielnymi spsobmi. V s-kanli, dve astice annihiluj, aby vytvorili doasn prechodn stavy, ktor sa rozpadaj do konench stavov astcs. V t-kanli si astice vymieaj stavy emisiami a absorpciou. V terii poa, dva prspevky sa zrtaj, jeden dvajci kontinulny prspevok pozadia, in dvaj maximlne stavy pri istch

Teria strn energich. V dajoch bolo jasn, e vrcholy uberali pozadiu--- autori to interpretovali tak, e t-kanlov prspevok bol dulny pre s-kanl jeden, o znamenalo, e oba popisovali cel amplitdu a zahali druh. Vsledok bol iroko publikovan Murray Gell-Mannom, o viedlo Gabriele Veneziano pre skontruovanie amplitdy rozdelenia, ktor mala vlastnosti Dolen-Horn-Schmidovej duality, neskr premenovanej na dualitu svetovej oblky. Amplitda potrebovala ply, kde sa astice objavuj, na priamych trajektrich, a existuje pecilna matematick funkcia, ktorej ply s rovnomerne umiestnen na polovici relnej lnie--- Gama funkcia--- ktor bola iroko pouit v Reggeho terii. Manipulciou kombinci Gamma funkci, Veneziano dokzal njs konzistentn amplitdu rozdelenia s plmi na priamych lnich, s vinou pozitvnymi reziduami, ktor poslchali dualitu a mali vhodn Reggeho klovanie pri vysokch energich. Amplitda by mohla vyhovova takmer lovmu rozmiestneniu dt, ako aj inmi Reggeho typom, a mali navrhnut integrlne zastpenie, ktor by mohlo by pouit pre zoveobecnenie. Poas nasledovnch rokov, stovky fyzikov pracovala s skompletizovanie zkladnho programu pre tento model, s mnohmi prekvapeniami. Veneziano sm objavil, e pre amplitdu rozdelenia astice, ktor sa objavuje v terii, zrejm podmienkami sebakonzistencie, najahia astica mus by tachyn. Miguel Virasoro a Joel Shapiro nali in amplitdu, dnes chpan ako uzatvoren struny, km Ziro Koba a Holger Nielsen zoveobecnili Venezianove integrlne zastpenie multiasticovho rozdelenia. Veneziano a Sergio Fubini zaviedli opertorov formalizmus pre vpoet amplitdy rozdelenia, ktor bol predchodcom konformnej terie,svetovej oblky, km Virasoro pochopil, ako odstrni ply s nesprvnymi reziduami za pouitia obmedzen stavov. Claud Lovelace vypotal slukov amplitdu, a poznamenal, e, e existuje inkonzistencia pokia dimenzia terie nie je 26. Charles Thorn, Peter Goddard a Richard Brower alej dokzali, e neexistuj iadne nesprvne prestupujce stavy v dimenzii menej i rovnej 26. V r. 1969 Yoichiro Nambu, Holger Bech Nielsen a Leonard Susskind zistili, e teria by mohla by popsan v priestore a ase pojmami strn. Amplitdy rozdelenia boli odvoden systematicky od aknho princpu, ktor rozvinuli Peter Goddard, Jeffrey Goldstone, Claudio Rebbi a Charles Thorn, priom udali priestoroasov rmec pre uhlov opertory, zaveden Venezianom a Fubinim a geometrick interpretciu pre Virasorove podmienky. V r. 1970, Pierre Ramond pridal k modelu ferminy, o ho viedlo k sformulovaniu dvoj-dimenzionlnej supersymetrie na zruenie nevhodnch stavov. John Schwarz a Andr Neveu pridali al sektor do ferminovej terie o nieo neskr. Vo ferminovch terich, kritick dimenzia bola 10. Stanley Mandelstam formuloval konformn teriu svetovej oblky ako pre bozn tak fermin, m vytvoril teoretick integrl cesty dvoj-dimenzionlneho poa na vygenerovanie opertorovho formalizmu. Michio Kaku a Keiji Kikkawa podali in formulciu boznickch strn, ako teriu strunovho poa, s nekonenm potom asticovch typov a s poami preberajcimi hodnoty nie na bodoch, ale na slukch a krivkch. V r. 1974, Tamiaki Yoneya objavil, e vetky znme strunov terie zahali nehmotn asticu spinu dva, ktor sa sprvala poda sprvnych Wardovch identt a nazvali ju gravitn. John Schwarz a Joel Scherk prili k rovnakmu zveru a urobili smel skok k nvrhu, e strunov teria je teriou gravitcie a nie teriou hadrnov. Optovne zaviedli KaluzaKleinov teriu ako spsob zrelnenia extra dimenzi. V rovnakom ase, kvantov chromodynamika bola uznan ako sprvna teria hadrnov, posunc tak pozornos fyzikov a oividne ponechajc zavdzac program v smetnom koi histrie. Strunov teria sa dostala z koa, avak poas nasledujcej dekdy vetky prce terie boli plne ignorovan. Napriek tomu, teria pokraovala v rozvoji stabilnm tempom vaka prci niekokch zanietencov. Ferdinando Gliozzi, Joel Scherk, a David Olive si v roku 1976 uvedomili, e originlne Ramondove a Neveu Schwarzove strungy boli samostatne inkonzistentn a bolo treba ich skombinova. Vsledn teria nemala tachyn, a bola preukzan ako priestoroasov supersymetria Johnom Schwarzom a Michaelom Greenom v r. 1981. V rovnakom roku, [[Alexander Markovich PolyakovAlexander Polyakov dal terii modern smeromo integrlnu formulciu, a rozsiahle pokraoval v rozvoji konformnej terie poa. V r. 1979, Daniel Friedan ukzal, e rovnice pohybu strunovej terie, ktor s zoveobecneniami Einsteinovch rovnc veobecnej relativity, objavench z rovnc

219

Teria strn Renormalizanej skupiny pre teriu dvoj-dimenzionlneho poa. Schwarz a Green objavili T-dualitu a skontruovali dve rzne superstrunov terie--- IIA a IIB korelovan poda T-duality, a terie typu I s otvorenmi strunami. Konzistenn podmienky boli tak siln, e cel teria bol takmer plne deterministick, len s niekokmi distrtnymi monosami. Zaiatkom 80-tych rokov, Edward Witten objavil, e vina teri kvantovej gravitcie nebola schopn zakomponova chiralitu ferminov ako je neutrno. Toto ho viedlo k spoluprci s Luis Alvarez-Gaumom na tdium poruen zkonov konzervcie v gravitanch terich s anomliami, uzatvrajc, e strunov terie typu I s nekonzistn. Green a Schwarz objavili prspevok k anomlii, ktor Witten a Alvarez-Gaum nepostrehli, ktor obmedzil kalibran skupinu strunovej terie typu I na (32). Pri postupnom chpan vpotov, Edward Witten zaal by presveden, e strunov teria je naozaj konzistentnou teriou gravitcie, a stal sa jej znmym obhajcom. V rokoch 1984 a 1986, stovky fyzikov zaalo pracova na tomto poli a toto sa niekedy nazva prv superstrunov revolcia. Poas tohto obdobia, David Gross, Jeffrey Harvey, Emil Martinec, a Ryan Rohm objavili heterotick struny. Kalibranou skupinou tchto uzavretch strn boli dve skupiny E8, a ktorkovek z nich mohla ahko a prirodzene zahrn tandardn model. Philip Candelas, Gary Horowitz, Andrew Strominger a Edward Witten zistili, e Calabi-Yauove priestory s kompaktifikcie, ktor chrnia realistick objem supersymetrie, km Lance Dixon a ostatn vypracovali fyziklne vlastnosti orbitlov, pecifick geometrick singularity dovolen v strunovej terii. Cumrun Vafa zoveobecnil T-dualitu od kruhov po arbitrrne dimenzie, vytvoriac matematick pole zrkadlovej symetrie. David Gross a Vipul Periwal objavili, e strunov perturban teria je divergentn spsobom, ktor naznaoval, e nov neperturban objekty chbali. V 90-tych rokoch, Joseph Polchinski zistil, e teria potrebuje vyiedimenzionlne objekty, zvan D-brny a identifikoval ich s rieeniami supergravitcie ierne diery. Tieto boli pochopen ako nov objekty navrhnut perturbanmi divergenciami, a otvorili nov pole pre bohat matematick truktru. Rchlo sa stalo zrejmm, e D-brny a ostatn p-brny, nielen struny, tvoria hmotn obsah strunovch teri, a bola objaven fyziklna interpretcia strn a brn--- s typom iernej diery. Leonard Susskind zahrnul holografick princp Gerardus t Hoofta do strunovej terie, identifikujc dlh vysokoexcitovan strunov stavy s obyajnmi termlnymi stavmi iernych dier. Ako bolo navrhnut 't Hooftom, fluktucie horizontu iernej diery, teria svetovej oblky alebo svetovho objemu, popisuje nielen stupne vonosti iernej diery, ale taktie vetkch blzkych objektov. V r. 1995, na vronej konferencii strunovch teoretikov na University of Southern California (USC), Edward Witten predniesol prejav o strunovej terii, ktor v zsade zjednotil p strunoch teri, ktor v tom ase existovali, m sa zrodila nov 11-dimenzionlna teria zvan M-teria. M-teria bola tie predchodcom v prci Paula Townsenda pribline v rovnakom ase. Horkovit aktivita, ktor v tom ase zaala sa tie niekedy nazva druh superstrunov revolcia. Poas tohto obdobia, Tom Banks, Willy Fischler Stephen Shenker a Leonard Susskind formulovali pln holografick popis M-terie ohadom IIA D0 brn,[53] prv defincia strunovej terie, ktor bola plne neperturban a bola konkrtnou matematickou realizciou holografickho princpu. Andrew Strominger a Cumrun Vafa vypotali entropiu istch konfigurci D-brn a nali zhodu a poloklasickou odpoveou pre extrmne nabit ierne diery. Petr Horava a Edward Witten stanovili 11-dimenzionlnu formulciu heterotickch strunovch teri, a ukzali, e orbitly rieia problm chirality. Witten poznamenal, e efektvny popis fyziky D-brn za nzkych energi je prostrednctvom supersymetrickej kalibranej terie, a poloil geometrick interpretcie matematickch truktr v kalibranej terii, ktor on a Nathan Seiberg objavili u skr pokia ide o umiestnenie brn. V r. 1997 Juan Maldacena poznamenal, e excitcie nzkych energi v terii blzko iernej diery pozostvaj z objektov blzkych k horizontu, o pre extrmne nabit ierne diery vyzer ako anti de Sitterov priestor. Poznamenal, e v tomto limite kalibran teria popisuje strunov excitciu blzko brn. A tak teoretizoval, e strunov teria na horizonte blzko geometrie extrmne nabitej iernej diery, anti-deSitterov priestoroas krt sfra s fluktuciou, je rovnako dobre popsan prostrednctvom nzkoenergetickej limitujcej kalibranej terie, N=4 supersymetrickej

220

Teria strn Yang-Millsovaej terie. Tto hypotza, ktor sa nazva AdS/CFT korepondencia, bola alej rozvinut Edwardom Wittenom, a Stevenom Gubserom, Igorom Klebanovom a Alexandrom Polyakovom, a je dnes iroko akceptovan. Je to konkrtny vsledok holografickho princpu, ktor m alekosiahle dsledky ierne diery, lokalitu a informcie vo fyzike, ako aj pre povahu gravitanch interakci. Prostrednctvom tohto vzahu strunov teria ukzala, e je prepojen s kalibranmi teriami ako kvantov chromodynamika a toto viedlo ku kvantitatvnejiemu pochopeniu sprvania sa hadrnov, o priviedli strunov teriu sp k jej koreom.

221

Pozri aj
Zoznam tm o strunovej terii Konformn teria poa F-teria Nejasn gule Mal strunov teria Slukov kvantov gravitcia Vzahy medzi strunovmi teriami a teriou kvantovho poa Strunov kozmolgia Supergravitcia

Normalizcia Zeta funkcie Slon vesmr

Referencie
[1] Sunil Mukhi(1999)" Teria strn: Detailn vod (http:/ / theory. tifr. res. in/ ~mukhi/ Physics/ string2. html)" [2] M. J. Duff, James T. Liu and R. Minasian Eleven Dimensional Origin of String/String Duality: A One Loop Test (http:/ / arxiv. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 9506/ 9506126v2. pdf) Center for Theoretical Physics, Department of Physics, Texas A&M University [3] Joseph Polchinski, "Vetko je v strunch?", Americk vedec, Janur-Februr 2007 Volume 95, . 1 (http:/ / www. americanscientist. org/ bookshelf/ pub/ all-strung-out) [4] "On the right track. Interview with Professor Edward Witten.", Frontline, Volume 18 - vydanie 03, Feb. 03 - 16, 2001 (http:/ / www. hinduonnet. com/ fline/ fl1803/ 18030830. htm) [5] Leonard Susskind, "Zadr! Toto plavidlo sa len vydalo na cestu...", Times Higher Education, 25 August 2006 (http:/ / www. timeshighereducation. co. uk/ story. asp?storyCode=204991& sectioncode=26) [6] Geoff Brumfiel, "Our Universe: Outrageous fortune", Nature, Nature 439, 10-12 (5 January 2006) | doi:10.1038/439010a; Published online 4 January 2006 (http:/ / www. nature. com/ nature/ journal/ v439/ n7072/ full/ 439010a. html) [7] "NOVA - The elegant Universe" (http:/ / www. pbs. org/ wgbh/ nova/ elegant/ view-glashow. html) [8] Jim Holt, "Unstrung", The New Yorker, October 2, 2006 (http:/ / www. newyorker. com/ archive/ 2006/ 10/ 02/ 061002crat_atlarge) [9] H. Nastase, The RHIC fireball as a dual black hole, BROWN-HET-1439, arXiv:hep-th/0501068, January 2005, [10] H. Nastase, More on the RHIC fireball and dual black holes, BROWN-HET-1466, arXiv:hep-th/0603176, March 2006, [11] H. Liu, K. Rajagopal, U. A. Wiedemann, An AdS/CFT Calculation of Screening in a Hot Wind, MIT-CTP-3757, arXiv:hep-ph/0607062 July 2006, [12] H. Liu, K. Rajagopal, U. A. Wiedemann, Calculating the Jet Quenching Parameter from AdS/CFT, Phys.Rev.Lett.97:182301,2006 arXiv:hep-ph/0605178 [13] Burt A. Ovrut (2006). "A Heterotic Standard Model". Fortschritte der Physik 54-(2-3): 160164. [14] S. James Gates, Jr., Ph.D., Superstring Theory: The DNA of Reality (http:/ / www. teach12. com/ ttcx/ coursedesclong2. aspx?cid=1284) "Lecture 23 - Can I Have that Extra Dimension in the Window?", 0:04:54, 0:21:00. [15] Simeon Hellerman and Ian Swanson(2006): " Dimension-changing exact solutions of string theory (http:/ / arxiv. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0612/ 0612051v3. pdf)".; Ofer Aharony and Eva Silverstein(2006):"[Supercritical stability, transitions and (pseudo)tachyons http:/ / arxiv. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0612/ 0612031v2. pdf]". [16] Polchinski, Joseph (1998). String Theory, Cambridge University Press. [17] Kalkulciu potu dimenzi mono obs pridanm stupov vonosti, ktor kompenzuj "chbajcu" kvantov fluktuciu. Avak, tento stupe vonosti sa sprva rovnako k priestoroasovm dimenzim len v niektorch aspektoch, a vsledn teria nie je Lorentzov invariant, a m in charakteristiky, ktor sa neobjavuj v relnom svete. Toto je znme ako linerna dilatcia alebo nekritick struna. [18] "Quantum Geometry of Bosonic Strings Revisited" (ftp:/ / ftp2. biblioteca. cbpf. br/ pub/ apub/ 1999/ nf/ nf_zip/ nf04299. pdf) [19] Pozri naprklad T. Hbsch, " A Hitchhikers Guide to Superstring Jump Gates and Other Worlds (http:/ / homepage. mac. com/ thubsch/ HSProc. pdf)", in Proc. SUSY 96 Conference, R. Mohapatra and A. Rasin (eds.), Nucl. Phys. (Proc. Supl.) 52A (1997) 347-351

Teria strn
[20] L. Randall and R. Sundrum, " Alternatva ku kompaktifikcii (http:/ / arXiv. org/ pdf/ hep-th/ 9906064)" Phys. Rev. Lett. 83 (1999) 4690-4693 [21] P.

222

Aspinwall, D. Morrison and B. Greene, " Calabi-Yauov moduli priestor, zrkadliaci mnohos a priestorovo-asov topologick zmenu v strunovej terii (http://arXiv.org/pdf/hep-th/9309097)", Nucl. Phys. B416 (1994) 414-480
[22] J. Maldacena, Vek N limit superkonformnch teri poa a supergravitcie,arXiv:hep-th/9711200 [23] Aharony, O., S.S. Gubser, J. Maldacena, H.Ooguri, Y. Oz (2000). " Large N Field Theories, String Theory and Gravity (http:/ / arxiv. org/ abs/ hep-th/ 9905111)" (subscription required). Phys. Rept. 323: 183386. DOI: 10.1016/S0370-1573(99)00083-6 (http:/ / dx. doi. org/ 10. 1016/ S0370-1573(99)00083-6).. [24] Robbert Dijkgraaf,Erik Verlinde a Herman Verlinde(1997)" 5D ierne diery a matrixov struny (http:/ / arxiv. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 9704/ 9704018v2. pdf)" [25] Minoru Eto,Koji Hashimoto a Seiji Terashima(2007)]" QCD String as Vortex (http:/ / arxiv1. library. cornell. edu/ PS_cache/ arxiv/ pdf/ 0706/ 0706. 2005v1. pdf) [26] Harvey B.Meyer(2005)" Zakrivenia svetovej oblky QCD struny (http:/ / arxiv. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0506/ 0506034v1. pdf)" [27] Koji Hashimoto(2007)" Cosmic Strings, QCD Strings and D-branes (http:/ / www2. yukawa. kyoto-u. ac. jp/ ~kiasyk2/ slides/ hashimoto. pdf)" [28] Piljin Yi(2007)" Prbeh o barynoch v gravitcii dulnej QCD (http:/ / www2. yukawa. kyoto-u. ac. jp/ ~gc2007/ pdf/ yi. pdf)" [29] For example: T. Sakai and S. Sugimoto, Hadrnov fyzika nzkych energi vholografike QCD, Prog.Theor.Phys.113:843-882,2005, arXiv:hep-th/0412141, December 2004 [30] Pozri naprklad Recent Results (http:/ / www. physics. indiana. edu/ ~sg/ milc/ results. pdf) z MILC vskumnho programu na MILC Collaboration homepage (http:/ / www. physics. indiana. edu/ ~sg/ milc. html) [31] David Gross, Perspectives (http:/ / video. tau. ac. il/ Lectures/ Exact_Sciences/ Physics/ stringfest/ OnDemand. html?11), String Theory: Achievements and Perspectives - A conference [32] Peter Woit's Not Even Wrong weblog (http:/ / www. math. columbia. edu/ ~woit/ wordpress/ ?cat=2) [33] Lee Smolin's The Trouble With Physics webpage (http:/ / www. thetroublewithphysics. com) [34] e.g. John Baez a odpovede na skupinovom weblogu The n-Category Cafe (http:/ / golem. ph. utexas. edu/ category/ 2007/ 02/ this_weeks_finds_in_mathematic_7. html) [35] John Baez weblog (http:/ / math. ucr. edu/ home/ baez/ week246. html) [36] Unstrung: The New Yorker (http:/ / www. newyorker. com/ archive/ 2006/ 10/ 02/ 061002crat_atlarge) [37] Elias Kiritsis(2007)" String Theory in a Nutshell (http:/ / press. princeton. edu/ chapters/ s8456. pdf)" [38] S. Kachru, R. Kallosh, A. Linde and S. P. Trivedi, de Sitter Vacua in String Theory, Phys.Rev.D68:046005,2003, arXiv:hep-th/0301240 [39] P. Woit (Columbia University), String theory: An Evaluation,February 2001, arXiv:physics/0102051 [40] P. Woit, Je teria strn testovaten? (http:/ / www. math. columbia. edu/ ~woit/ testable. pdf) INFN Rome March 2007 [41] "strunov teria je prvou vedou za stovky rokov, ktor je roben predbaconianskym spsobom, bez adekvtnych experimentlnych ukazovateov", New York Times, 4 January 2005 [42] "Pokia neexistuje iaden experiment, ktor by bolo mon urobi, ani iadne pozorovania, ktor by ukzali, mlite sa'. Teria je v bezpe, v permanentnom bezpe" NOVA interview (http:/ / pbs. org/ wgbh/ nova/ elegant/ view-glashow. html)) [43] "Strunov teria ete len mus dosiahnu svoj prv spech vo vysvetlen alebo predikcii ohokovek meratenho" New York Times, 8 November 2005) [44] see his Dialog on Quantum Gravity, arXiv:hep-th/0310077) [45] J. Polchinski, Teria strn, Cambridge University Press, Cambridge, UK (1998) [46] N. Comins, W. Kaufmann, Objav vesmru: Od hviezd po planty, W.H. Freeman & Co., p. 357 (2008) [47] N. Arkani-Hamed, S. Dimopoulos and S. Kachru, Predictive Landscapes and New Physics at a TeV, arXiv:hep-th/0501082, SLAC-PUB-10928, HUTP-05-A0001, SU-ITP-04-44, January 2005 [48] L. Susskind Antropick zloenie strunej terie, arXiv:hep-th/0302219, February 2003 [49] S. James Gates, Jr., Ph.D., Superstrunov teria: DNA realita "Prednka 21 - Mu 4D sily (bez gravicie) ma rady struny?", 0:26:06-0:26:21, cf. 0:24:05-0:26-24. [50] Idem, "Lecture 19 - Do-See-Do and Swing your Superpartner Part II" 0:16:05-0:24:29. [51] Idem, Lecture 21, 0:20:10-0:21:20. [52] Dolen, Horn, Schmid "Finite-Energy Sum Rules and Their Application to ?N Charge exchange" http:/ / prola. aps. org/ abstract/ PR/ v166/ i5/ p1768_1 [53] Banks, Fischler, Shenker and Susskind "M Teria ako Matrix Model: Splvanie" http:/ / arxiv. org/ abs/ hep- th/9610043v3

Teria strn

223

Further reading
Popular books and articles
DAVIES, Paul; Julian R. Brown(Eds.) (July 31 1992). Superstrings: A Theory of Everything?, Reprint, Cambridge: Cambridge University Press. ISBN 0-521-43775-X.*Gefter, Amanda (December 2005). Is string theory in trouble? (http://www.newscientist.com/article/mg18825305.800-is-string-theory-in-trouble. html?full=true). [[New Scientist]]. prstup: December 19, 2005. An interview with Leonard Susskind, the theoretical physicist who discovered that string theory is based on one-dimensional objects and now is promoting the idea of multiple universes.*Green, Michael (September 1986). Superstrings (http:/ / www. damtp. cam. ac. uk/ user/ mbg15/ superstrings/ superstrings. html). Scientific American. prstup: December 19, 2005.* GREENE, Brian (October 20 2003). The Elegant Universe: Superstrings, Hidden Dimensions, and the Quest for the Ultimate Theory, Reissue, New York: W.W. Norton & Company. ISBN 0-393-05858-1.| GREENE, Brian (2004). The Fabric of the Cosmos: Space, Time, and the Texture of Reality. New York: Alfred A. Knopf. ISBN 0-375-41288-3. GRIBBIN, John (1998). The Search for Superstrings, Symmetry, and the Theory of Everything. London: Little Brown and Company. ISBN 0-316-32975-4.* HALPERN, Paul (2004). The Great Beyond: Higher Dimensions, Parallel Universes, and the Extraordinary Search for a Theory of Everything. Hoboken, New Jersey: John Wiley & Sons, Inc.. ISBN 0-471-46595-X. HOOPER, Dan (2006). Dark Cosmos: In Search of Our Universe's Missing Mass and Energy. New York: HarperCollins. ISBN 978-0-06-113032-8.* KAKU, Michio (April 1994). Hyperspace: A Scientific Odyssey Through Parallel Universes, Time Warps, and the Tenth Dimension. Oxford: Oxford University Press. ISBN 0-19-508514-0.*Klebanov, Igor and Maldacena, Juan (January 2009). Solving Quantum Field Theories via Curved Spacetimes (http://ptonline.aip.org/journals/doc/PHTOAD-ft/vol_62/iss_1/28_1.shtml). Physics Today.* MUSSER, George (2008). The Complete Idiot's Guide to String Theory. Indianapolis: Alpha. ISBN 978-1-59-257702-6.* RANDALL, Lisa (September 1 2005). Warped Passages: Unraveling the Mysteries of the Universe's Hidden Dimensions. New York: Ecco Press. ISBN 0-06-053108-8.* SUSSKIND, Leonard (December 2006). The Cosmic Landscape: String Theory and the Illusion of Intelligent Design. New York: Hachette Book Group/Back Bay Books. ISBN 0-316-01333-1.* Taubes, Gary (November 1986). "Everything's Now Tied to Strings" Discover Magazine vol 7, #11. (Popular article, probably the first ever written, on the first superstring revolution.)* VILENKIN, Alex (2006). Many Worlds in One: The Search for Other Universes. New York: Hill and Wang. ISBN 0-8090-9523-8.*Witten, Edward (June 2002). The Universe on a String (http://www.sns.ias. edu/~witten/papers/string.pdf). (PDF) Astronomy Magazine. prstup: December 19, 2005. An easy nontechnical article on the very basics of the theory.Two nontechnical books that are critical of string theory: SMOLIN, Lee (2006). The Trouble with Physics: The Rise of String Theory, the Fall of a Science, and What Comes Next. New York: Houghton Mifflin Co.. ISBN 0-618-55105-0.* WOIT, Peter (2006). Not Even Wrong The Failure of String Theory And the Search for Unity in Physical Law. London: Jonathan Cape &: New York: Basic Books. ISBN 0-224-07605-1 & ISBN 978-0-465-09275-8.

Teria strn

224

Uebnice
Becker, Katrin, Becker, Melanie, and John H. Schwarz (2007) String Theory and M-Theory: A Modern Introduction . Cambridge University Press. ISBN 0-521-86069-5 Bintruy, Pierre (2007) Supersymmetry: Theory, Experiment, and Cosmology. Oxford University Press. ISBN 978-0-19-850954-7. Dine, Michael (2007) Supersymmetry and String Theory: Beyond the Standard Model. Cambridge University Press. ISBN 0-521-85841-0. Paul H. Frampton (1974). Dual Resonance Models. Frontiers in Physics. ISBN 0-805-32581-6. Gasperini, Maurizio (2007) Elements of String Cosmology. Cambridge University Press. ISBN 978-0-521-86875-4. Michael Green, John H. Schwarz and Edward Witten (1987) Superstring theory. Cambridge University Press. The original textbook. Vol. 1: Introduction. ISBN 0-521-35752-7. Vol. 2: Loop amplitudes, anomalies and phenomenology. ISBN 0-521-35753-5. Kiritsis, Elias (2007) String Theory in a Nutshell. Princeton University Press. ISBN 978-0-691-12230-4. JOHNSON, Clifford (2003). D-branes. Cambridge: Cambridge University Press. ISBN 0-521-80912-6. Polchinski, Joseph (1998) String Theory. Cambridge University Press. Vol. 1: An introduction to the bosonic string. ISBN 0-521-63303-6. Vol. 2: Superstring theory and beyond. ISBN 0-521-63304-4. Szabo, Richard J. (Reprinted 2007) An Introduction to String Theory and D-brane Dynamics. Imperial College Press. ISBN 978-1-86094-427-7. Zwiebach, Barton (2004) A First Course in String Theory. Cambridge University Press. ISBN 0-521-83143-1. Contact author for errata.Technical and critical: PENROSE, Roger (February 22 2005). The Road to Reality: A Complete Guide to the Laws of the Universe. Knopf. ISBN 0-679-45443-8.

Online materil
Schwarz, John H. (2000). Introduction to Superstring Theory (http://arxiv.org/abs/hep-ex/0008017). arXiv.org e-Print archive. prstup: December 22, 2005. Four lectures, presented at the NATO Advanced Study Institute on Techniques and Concepts of High Energy Physics, St. Croix, Virgin Islands, in June 2000, and addressed to an audience of graduate students in experimental high energy physics, survey basic concepts in string theory. Witten, Edward (1998). Duality, Spacetime and Quantum Mechanics (http://online.itp.ucsb.edu/online/ plecture/witten/). Kavli Institute for Theoretical Physics. prstup: December 16, 2005. Slides and audio from an Ed Witten lecture where he introduces string theory and discusses its challenges. Kibble, Tom (2004). Cosmic strings reborn? (http://arxiv.org/abs/astro-ph/0410073/). arXiv.org e-Print archive. prstup: December 16, 2005. Invited Lecture at COSLAB 2004, held at Ambleside, Cumbria, United Kingdom, from 10 to 17 September 2004. Marolf, Don (2004). Resource Letter NSST-1: The Nature and Status of String Theory (http://arxiv.org/abs/ hep-th/0311044/). arXiv.org e-Print archive. prstup: December 16, 2005. A guide to the string theory literature. Ajay, Shakeeb, Wieland et al. (2004). The nth dimension (http://thenthdimension.com/). prstup: December 16, 2005. A comprehensive compilation of materials concerning string theory. Created by an international team of students. Woit, Peter (2002). Is string theory even wrong? (http://www.americanscientist.org/issues/pub/ is-string-theory-even-wrong). American Scientist. prstup: December 16, 2005. A criticism of string theory.

Teria strn Veneziano,Gabriele," The Myth of the Beginning of Time (http://www.sciam.com/article. cfm?chanID=sa006&articleID=00042F0D-1A0E-1085-94F483414B7F0000)", May 2004. McKie,Robin," Setback as string theory of the universe is de-bunked (http://www.hindu.com/thehindu/ holnus/008200610091240.htm)", 2006-10-09. Harris, Richard (2006-11-07). Short of 'All,' String Theorists Accused of Nothing (http://www.npr.org/ templates/story/story.php?storyId=6377252). National Public Radio. prstup: 2007-03-05. A website dedicated to creative writing inspired by string theory. (http://banyancollege.org/scriblerus/) An Italian Website with various papers in English language concerning the mathematical connections between String Theory and Number Theory. (http://nardelli.xoom.it//stringtheory/) Minkel,J. R.," A Prediction from String Theory, with Strings Attached (http://www.sciam.com/article. cfm?chanId=sa003&articleId=1475A684-E7F2-99DF-355B95296BE6031C)", 2006-03-02. Chalmers, Matthew (2007-09-03). Stringscape (http://physicsworld.com/cws/article/indepth/30940). Physics World (http://physicsworld.com). prstup: September 6, 2007. An up-to-date and thorough review of string theory in a popular way. Woit, Peter. Not Even Wrong: The Failure of String Theory & the Continuing Challenge to Unify the Laws of Physics, 2006. ISBN 0-224-07605-1 (Jonathan Cape), ISBN 0-465-09275-6 (Basic Books) Schwarz, John (2001). Early History of String Theory: A Personal Perspective (http://online.itp.ucsb.edu/ online/colloq/schwarz1/). prstup: July 17, 2009.

225

Extern odkazy
Prednka Stevena Weinberga o CERN experimente - LHC (http://www.youtube.com/ watch?v=Zl4W3DYTIKw) Interview s Edwardom Wittenom (http://www.youtube.com/watch?v=iLZKqGbNfck&feature=channel_page) Teria strn - strun vklad s komentrom od Briana Greena od zaiatkov po sasnos s prezentciami sasnch najznmejch teoretickch fyzikov - Gabriele Veneziano, Leonard Susskind, Steven Weinberg, Edward Witten (http://www.youtube.com/watch?v=E7FV9aaiwKQ&feature=related) Dialogue on the Foundations of String Theory (http://www.mathpages.com/home/kmath632/kmath632.htm) at MathPages Superstrings! String Theory Home Page (http://www.sukidog.com/jpierre/strings/) Online tutorial CI.physics. STRINGS newsgroup (http://schwinger.harvard.edu/~sps/) A moderated newsgroup for discussion of string theory (a theory of quantum gravity and unification of forces) and related fields of high-energy physics. Not Even Wrong (http://www.math.columbia.edu/~woit/blog/) A blog critical of string theory. Superstring Theory (http://www.perimeterinstitute.ca/en/Outreach/What_We_Research/Superstring_Theory/ ) (http://www.youtube.com/watch?v=3ey8_fh6100&NR=1) Understanding the Standard Model Perimeter Institute for Theoretical Physics The Official String Theory Web Site (http://superstringtheory.com/) The Elegant Universe (http://www.pbs.org/wgbh/nova/elegant/) A Three-Hour Miniseries with Brian Greene by NOVA (original PBS Broadcast Dates: October 28, 8-10 p.m. and November 4, 8-9 p.m., 2003). Various images, texts, videos and animations explaining string theory. Beyond String Theory (http://www.phys.ens.fr/~troost/beyondstringtheory/) A project by a string physicist explaining aspects of string theory to a broad audience. Spinning the Superweb: Essays on the History of Superstring Theory (http://www.spinningthesuperweb. blogspot.com) A Science Studies' approach to the history of string theory (an elementary knowledge of string theory is required).

Ultrafialov iarenie

226

Ultrafialov iarenie
Ultrafialov iarenie (UV) je elektromagnetick iarenie o vlnovej dke od 100 nm do 400 nm, kratej ako viditen svetlo, ale dlhej ako mkk rntgenov iarenie. Del sa na blzke (380-200 nm), alek alebo vkuov (FUV, 200-10 nm) a extrmne (EUV alebo XUV, 1-31 nm). Ultrafialov oblas sa del na UVA s vlnovou dkou 315 nm a 400 nm, UVB s vlnovou dkou 280 nm a 315 nm a UVC s vlnovou dkou 100 nm a 280 nm. Objaven bolo v roku 1801 nemeckm fyzikom Ritterom a anglickm fyzikom Wollastom. Pre organizmy na Zemi je najintenzvnejm zdrojom UV iarenia Slnko. Zemsk atmosfra inne pohlcuje vinu tohto iarenia. innos pohlcovania kles s jeho klesajcou vlnovou dkou: zatia o v oblasti UV-C pohlcuje prakticky 100 %, v oblasti UV-B je to len 50-60 % a v UV-A 30 %. UV spektrum dopadajce na povrch Zeme je tvoren z 9099 % iarenm UV-A a 110 % iarenia UV-B. Na kadch 300 m vky rastie intenzita UV iarenia o 4 %. Vo vke 1 500 m je o 20 % vyia ako pri hladine mora.

Vplyv na iv organizmy
Ultrafialov iarenie psob na bunky mnohmi mechanizmami. Oiarenie ultrafialovmi lmi vyvolva inaktivciu vntrobunkovch enzmov, spomauje delenie buniek a navodzuje vznik mutci. Niektor ivochy s na citlivejie ako in, naprklad pre niektor (dovky Lumbricidae) m a smrteln inky. Najcitlivejie reagujce stavebn ltky ivch organizmov na UV iarenie s nenasten organick zleniny a z nich najviac tie, ktor maj konjugovan dvojn vzby. S to hlavne bielkoviny (v rmci nich zvl aminokyseliny tyrozn a tryptofn), nukleov kyseliny (predovetkm ich duskat bzy)a niektor pigmenty. Nukleov kyseliny absorbuj UV iarenie podstatne viac ako bielkoviny. Pretoe prenikavos UV iarenia je pomerne mal, zasahuje len povrchov vrstvy udskho organizmu a prejavuje sa na koi a oku.

UV iarenie a koa loveka

UV iarenie je pre loveka potrebn kvli syntze vitamnu D. Na vytvorenie potrebnho mnostva postauje niekoko desiatok mint denne. Nadmern vystavovanie koe vplyvom UVA a UVB iarenia vedie k jej pokodeniu. UVA iarenie zapriuje starnutie koe a negatvne ovplyvuje imunitn systm. Nadmern vystavovanie koe UVB iareniu (opaovanie) vyvolva splenie koe (zaervenanie). Pri intenzvnom a dlhodobom psoben me vies a k ndorom koe. Jednm zo spsobov, ako ochrni kou pred negatvnym vplyvom UV iarenia je pouvanie ochrannch prpravkov pred slnenm iarenm.

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Ultrafialov iarenie

Vesmr

227

Vesmr
V prvej polovici 20. storoia sa slovo vesmr (ang. universe) pouvalo na pomenovanie vetkho, o fyziklne existuje: celho kontinua asopriestoru, v ktorom existujeme, spolu so vetkou energiou a hmotou v om a vetkmi fyziklnymi zkonmi, princpmi a kontantami, ktor ho riadia. O porozumenie vesmru v najvch monch mierkach sa sna kozmolgia, veda, ktor vznikla z fyziky a astronmie. Poas druhej polovice 20. storoia viedol vznik pozorovacej kozmolgie, tie znmej ako fyziklna kozmolgia, k rozdeleniu vznamu slova vesmr medzi pozorovacch kozmolgov a teoretickch kozmolgov; t prv opustili snahy pozorova cel asopriestorov kontinuum, t druh sa o to stle pokaj v snahe njs najlogickejie domnienky na vymodelovanie celho asopriestoru, navzdory extrmnym akostiam v uren si empirickch (zaloench na sksenosti) obmedzen tchto pekulci a vyhn sa tak skznutiu do metafyziky.

Obrzok z viditenho svetla, prichdzajceho z najhlbch ktov vesmru. Autor: NASA, ESA, S. Beckwith (STScI) a HUDF tm.

Pojmy znmy vesmr, pozorovaten vesmr alebo viditen vesmr s asto pouvan na opsanie asti vesmru, ktor meme vidie alebo inak pozorova. T, ktor neveria v monos pozorova cel kontinuum mu pouva pojem n vesmr, odvolvajc sa tak len na t as, ktor je znma uom. Vesmr poda mimogalaktickej astronmie je nestacionrny, prebieha v om ten ist evolun proces. Vyvjaj sa jednotliv kozmick objekty a ich sstavy i cel vesmr v jeho najirch znmych meradlch.

o je to vesmr?
Vesmr je vetko o existuje vetok priestor a as aj hmota a energia v om. Nevie sa, ak je vesmr rozsiahly, pretoe stle sa formuje, rozpna a niektor vemi vzdialen oblasti navdy ostan mimo zraku astronmov. Vetka viditen hmota je vytvoren zo subatomrnych astc a vetky interakcie medzi tmito zkladnmi sasami riadia rovnak zkladn sily.

Universum - C. Flammarion, Woodcut, Paris 1888, Coloration : Heikenwaelder Hugo, Wien 1998

Rozpnanie/kolaps, vek a teria Vekho tresku

Najdleitej vsledok kozmolgie, e vesmr sa rozpna, pochdza z pozorovan ervench posunov a bol vyslen Hubbleovm zkonom. (Albert Einstein vo svojej terii relativity predpovedal poda svojich vsledkov rozpnanie sa vesmru.) Extrapolovanm (vyvodenm) tohto rozpnania sp v ase sa dostaneme a ku gravitanej singularite, o je skr abstraktn matematick idea, ktor sa me, ale tie nemus zhodova s realitou. To dalo vznikn terii Vekho tresku, ktor je dnes dominantnm modelom kozmolgie. Vek vesmru bol odhadnut na pribline 13,7 milird ( ) rokov s presnosou na 200 milinov rokov (poda projektu NASA s nzvom WMAP, ie Wilkinson Microwave Anisotropy Probe, o znamen Wilkinsonova mikrovlnn anizotropn sonda).

Vesmr Avak cel je to zaloen na predpoklade, e zkladn model pouit pre analzu dt je sprvny. In metdy odhadnutia veku vesmru dvaj rozdielne hodnoty. Na druhej strane je tie mon, e vesmr sa nerozpna, ale naopak kolabuje. Svedia o tom tieto ist dkazy. Tto teria sa nazva Vek kolaps. Fundamentlny aspekt Vekho tresku meme aj dnes vidie v pozorovaniach, ktor ukazuj, e m alej od ns galaxie s, tm rchlejie sa od ns vzauj. Meme ho tie vidie v iaren kozmickho mikrovlnnho pozadia, ktor je najviac zoslabnut iarenie, ktor vzniklo krtko po Vekom tresku. Toto reliktov iarenie je pozoruhodne rovnomern vo vetkch smeroch, o sa kozmolgovia pokali vysvetli poiatonm obdobm prudkej inflcie, ktor nasledovala po Vekom tresku.

228

Vekos Vesmru a pozorovatenho vesmru

Nejestvuje zhoda, i je Vesmr konen alebo nekonen v priestorovej rozlohe a objeme. Avak pozorovaten vesmr, ktor pozostva zo vetkch oblast, ktor ns mohli od Vekho tresku ovplyvni, o je dan konenou rchlosou svetla, je urite konen. Okraj vesmrneho horizontu je 13,7milird svetelnch rokov vzdialen. Sasn vzdialenos (nazvan tie spolupohybujca sa vzdialenos, ang. comoving distance) k okraju pozorovatenho vesmru je via, nakoko sa vesmr rozpna; je odhadovan na pribline 78milird svetelnch rokov ( km). To by znamenalo, e spolupohybujci sa objem znmeho vesmru je rovn svetelnch rokov kubickch (za predpokladu, e je tto oblas dokonale guovit). Pozorovaten vesmr obsahuje pribline hviezd, zoskupench v pribline 125 miliardch galaxi, ktor vytvraj klastre a superklastre galaxi. Poet galaxi me by ovea v, o je zaloen na pozorovaniach Hubbleovho temnho poa (ang. Hubble Deep Field), vykonanch Hubbleovm vesmrnym alekohadom. itate by si mal uvedomi, e populrne, ako aj profesionlne vedeck lnky v kozmolgii asto pouvaj pojem vesmr, aj ke v skutonosti myslia pozorovaten vesmr. Deje sa tak preto, lebo nepozorovaten fyziklne javy s vedecky bezvznamn (to znamen, e nemu ovplyvni udalosti, ktor meme chpa a preto inne neexistuj). ijeme v strede vesmru, ktor pozorujeme, v zjavnom rozpore s Kopernikovm princpom, ktor hovor, e vesmr je viac alebo menej uniformn (rovnak) a nem rozoznaten stred. To je z toho dvodu, e svetlo sa neri nekonenou rchlosou a my robme pozorovania minulosti. m sa pozerme alej a alej, vidme veci z db blich a blich asu nula modelu Vekho tresku. A kee sa svetlo ri rovnakou rchlosou vo vetkch smeroch k nm, ijeme v strede nami pozorovatenho vesmru. Avak niektor objekty mimo pozorovatenho vesmru mu by v princpe pozorovan nepriamo. Naprklad, je teoreticky mon stretn pozorovatea na okraji nami pozorovatenho vesmru, ktor v minulosti pozoroval niektor galaxie, ktor opustili nami pozorovaten vesmr kvli rozpnaniu.

Tvar Vesmru
Dleitou otvorenou otzkou kozmolgie je tvar vesmru. V prvom rade, nie je znme, i je vesmr ploch alebo nie. To znamen, e sa nevie, i platia alebo neplatia pravidl Euklidovskej geometrie. V sasnosti vina kozmolgov ver, e pozorovaten vesmr je takmer ploch s loklnymi ohybmi, kde masvne objekty naraj asopriestor, tak ako jazero je skoro ploch. Tento nzor bol upevnen najnovmi dajmi zo sondy WMAP, ktor skmala akustick oscilcie v kolsan teploty iarenia kozmickho mikrovlnnho pozadia. Po druh, nevie sa, i je vesmr hromadne spojen. Poda tandardnho modelu Vekho tresku nem vesmr iadne priestorov hranice, no jednako me by priestorovo konen. D sa to pochopi pouitm dvojdimenzionlnej analgie: povrch gule nem iaden okraj, a predsa m konen plochu ( ). Je to dvojdimenzionlny povrch s kontantnm zakrivenm v tretej dimenzii. Trojdimenzionlnym ekvivalentom je neohranien guovit priestor,

Vesmr objaven Bernhardom Riemannom, ktor m konen objem (

229 ). V om s vetky tri dimenzie kontante zakriven v

tvrtej. (In monosti zahaj podobn eliptick priestor a valcovit priestor, kde s v rozpore s klasickou geometriou dva konce valca spojen dohromady, avak bez ohnutia valca. Tieto s tie dvojdimenzionlne priestory s konenmi plochami; takch existuje nespoetne vea. Avak gua m jedinen a mono aj viac estetick vlastnos, e vetky body na nej s geometricky podobn.) Ak je vesmr skutone neohranien, avak priestorovo konen, ako bolo opsan, potom by cestovanie po priamej drhe v ubovonom smere teoreticky spsobilo, e cestovate by sa po prejden drhy rovnajcej sa obvodu vesmru nakoniec dostal sp na miesto, odkia vytartoval (o je v naom sasnom chpan vesmru nemon, pretoe jeho vekos je ovea via ako vekos pozorovatenho vesmru). Presnejie povedan, mali by sme hviezdy a galaxie nazva obrazmi hviezd a galaxi, pretoe je mon, e vesmr je hromadne spojen (ang. multiply-connected) a dostatone mal (a m primeran, mono zloen tvar), take meme vidie okolo neho raz alebo aj viackrt v rznych, mono aj vo vetkch smeroch. (Predstavte si dom pln zrkadiel.) Ak je tomu tak, skuton poet fyzicky odlinch hviezd a galaxi by bol men ako sa mysl. Hoci tto monos nebola zatia vylen, vsledky poslednch vskumov kozmickho mirovlnnho pozadia ju robia vemi nepravdepodobnou.

Osud Vesmru
V zvislosti od priemernej hustoty hmoty a energie vo vesmre sa tento bude alej navdy rozpna alebo sa rozpnanie psobenm gravitcie spomal a nakoniec vesmr skolabuje nasp do seba, o sa nazva Vek zmrtenie (ang. Big Crunch). V sasnosti dkazy naznauj, e nielen e neexistuje dostaton mnostvo hmoty/energie, ktor by spsobilo optovn kolaps, ale sa aj zd, e rozpnanie vesmru sa zrchuje a bude sa zrchova po cel venos.

Multiverzum
Existuj pekulcie, e viacnsobn vesmry by mohli existova vo vyom multiverze (tie znmom ako megaverzum), priom n vesmr by bol jednm z nich. Defincia multiverza takto pozmeuje definciu vesmru, ako vetkho, o fyziklne existuje. Poda defincie, nie je spsob, ako by jeden z tchto vesmrov mohol ovplyvni alie; ak by sa dva vesmry mohli vzjomne ovplyvova, alebo by boli vzjomne prepojen (naprklad ervou dierou), boli by sasou jedinho vesmru. Prklady teri zavdzajcich pojem multiverzum s naprklad nasledujce: 1. V okamih vzniku iernej diery s vhodnou hmotnosou a rotciu me djs k takmu zakriveniu priestoroasu v jej vntri, ktor spsob nov Vek tresk a odtartuje tak in vesmr izolovan od toho nho. 2. Poda mnohosvetovej interpretcie kvantovej mechaniky formulovanej Hughom Everettom a rozpracovanej a spopularizovanej Bryceom Seligmanom DeWittom, v okamihu, ke dochdza k rozpadu vlnovej funkcie nejakej konkrtnej astice zo superponovanho stavu, nastva roztiepenie geometrie priestoroasu, dochdza k vzniku paralelnch vesmrov, priom v kadom z tchto vesmrov je astica v inom stave. V kadom z tchto vesmrov sa preto odohrva in histria. 3. Teria chaotickej inflcie (oznaovan tie ako teria bublinovch vesmrov) navrhnut fyzikom Andreiom Lindeom popisuje model kvantovch fluktuci na rovni inflci. Na pozad priestoroasovej peny me djs ku kvantovm fluktucim v zakriven tohto priestoroasu a k vzniku falonho vkua, tzv. bubliny. Bubliny s vyou mierou inflcie sa rozrastaj rchlejie a mu tak vytvori samostatn, izolovan oblasti, s rznym potom rozmerov, rznymi hodnotami fyziklnych kontnt a rznymi fyziklnymi zkonmi. Jednm z tchto vesmrov je n Vesmr. 4. V modeli opisujcom n vesmr ako prienik Euklidovej sfry a Lorentzovej deSitterovej metriky me dochdza k tunelovaniu vlnovej funkcie a k vzniku novch vesmrov mimo priestoroas toho nho Vesmru.

Vesmr 5. Poda brnovej kozmolgie inpirovanej teoretickmi objavmi v superstrunovej terii a M-terii je n viditen, tvorrozmern vesmr obmedzen brnou existujcou vntri viacrozmernho priestoru, ktorho dodaton rozmery s zvinut. Poda tejto terie mu alie brny mimo nho Vesmru interagova s tmto viacrozmernm priestorom aj medzi sebou navzjom a vyvola tak v naej brne javy, ktor tandardn kozmolgia nedoke predpoveda. Poda ekpyrotickej terie m dokonca n vesmr pvod v zrke dvoch paralelnch brn. Vetky tieto terie s v sasnosti povaovan viac-menej len za hypotzy.

230

In pojmy
Poas histrie sa pouvali rozlin pojmy na vyjadrenie celho priestoru, zahajc ekvivalenty vo viacerch jazykoch, ktor znamenaj nebes, kozmos a svet. Hoci slov ako svet a jeho ekvivalenty dnes v ostatnch jazykoch skoro vdy odkazuj na plantu Zem, predtm odkazovali na vetko, o existuje.

Filozofick nzory na vesmr

Aristoteles
Vesmr alebo kozmos poda Aristotela m rovnako ako Zem, ktor je jeho stredom, podobu gule. Sklad sa z mnohch sstredench nebeskch sfr, v ktorch sa pohybuj jednotliv hviezdy. Najbliie k Zemi je sfra Mesiaca, alej sfra Slnka a ostatnch plant a najalej od Zeme (sasne najbliie k prvmu hbateovi) je sfra nehybnch hviezd. Vetko, o sa nachdza od mesanej sfry smerom k Zemi, je vyplnen ltkou, ktor Aristoteles oznauje ako sublunrnu. Tto sa sklad zo tyroch ivlov (vody, zeme, vzduchu a oha). To o sa nachdza od mesanej sfry smerom k Slnku, plantam, pevnm hviezdam a k hranici vesmru, je vyplnen terom (AITHR), piatym prvkom, ltkou nadmesanch sfr. Z nej vytvoren teles s nemenn a nachdzaj sa v neustlom kruhovom pohybe, Zem sa men a je v pokoji.[1]

Pytagoras
Vesmr m poda Pytagora umiestnen vo svojom strede guat Zem.[2]

Bratia istoty
Vesmr poda Bratov istoty je emancia prapriny vetkho scna, Boha: z tejto prapriny vznikol emanciou postupne tvoriv rozum (al-`akl al-f`il), svetov dua (an-nafs al-kullja) a prasubstancia (al-hajl al-l), ktor s napospol duchovnej podstaty. Po nich pristpenm formy priestoru a asu vznikla druhotn substancia (al-hajl ath-thnija), hmota, z ktorej sa skladaj nebesk sfry, prvky sublunrneho sveta a z nich zloen nerasty, rastliny a ivochy. lovek je mikrokozmos. Jeho dua, ktor je obdobou a emanciou svetovej due, sa poznanm povzna nad hmotu, s ktorou je spojen na tomto svete vznikanie a zanikanie. Stupe tohto povznesenia nad hmotu vak nie pri vetkch uoch rovnak. Due, ktor sa povzniesli na vy stupe, dospievaj k poznaniu filozofiou, tie, ktor zostvaj na niom stupni, s odkzan na nboenstvo. Ale cie tohto poznania a povznesenia nad hmotu je ten ist, a sce vazstvo nad hmotou, ktor dosahuje svoj vrchol smrou. Smr jedinca je obdobou budceho zniku tohto sveta, ktor sa v nboenstve oznauje ako zmtvychvstanie, filozoficky povedan to bude nvrat svetovej due k praprine, k Bohu. [3]

Vesmr

231

Novokynizmus
Vesmr je z pohadu novokynizmu pod vldou jednho spolonho zkona. Tomuto zkonu podlieha nielen svet prrody, ale aj lovek a bohovia. Zeus, ako najvyia vesmrna sila, spojil bohov a ud do jednho kozmickho ttu, v ktorom m kad pozemsk spolonos primeran miesto a z ktorho si m bra vzor kad pozemsk tt. Teda vesmr spolu s lovekom tvor jednu univerzlnu kozmick monarchiu. Z kozmickho pokoja vesmru vyplva harmnia a pokoj medzi umi. Preto treba i v zhode s prrodou, a sce ivotom prce. Z toho vyplva poiadavka prinavrti prci ctu, lebo len vtedy sa stane prca astm nielen pre chudka, ale pre kadho loveka vbec. Prca ako bosk zkon a kozmick povinnos oslobod loveka z biedy, ktor zaprinila mylne chpan civilizcia.[4] [5]

Referencie
[1] Vesmr (aristoteles) FILIT (http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_aristoteles. html) zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok. [2] Vesmr (pytagoras) FILIT (http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_pytagoras. html) zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok. [3] Vesmr (bratia istoty) FILIT (http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_bratia_cistoty. html) zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok. [4] Legowicz, J.: Prehad dejn filozofie. Zklady doxografie. Bratislava, Obzor 1972. 668. [5] Vesmr (novokynizmus) FILIT (http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_novokynizmus. html) zdroj, z ktorho pvodne erpal tento lnok.

In projekty
Commons ponka multimedilne sbory na tmu Vesmr Wikicitty ponka citty od alebo o Vesmr

Veobecn teria relativity

232

Veobecn teria relativity

Veobecn teria relativity je teria o priestore, ase a gravitcii, ktor sformuloval Albert Einstein v rokoch 1911 a 1916 (zverejnen bola v roku 1916). Opisuje vzjomn psobenie (interakciu) priestoru a asu na jednej strane a hmoty (vrtane pol) na strane druhej. Jej hlavn vpove je, e gravitcia vlastne nie je ni in ako geometrick jav v zakrivenom tvorrozmernom asopriestore, presnejie: Hmotn teles s zdrojom gravitanho poa, ktor uruje metriku (vlastnosti) asopriestoru v danej oblasti, ktor zas naopak sptne ovplyvuje stav a pohyb telies v danej oblasti. Niektor vlastnosti: Teria aplikuje princp relativity na oblasti, v ktorch m rozhodujcu lohu gravitcia. Jej zkladom je princp ekvivalencie. Veobecn teria relativity je rozrenm pecilnej terie relativity a pre dostatone mal oblasti asopriestoru sa s ou stva identickou. V porovnan so pecilnou teriou relativity je pre laika ovea aie zrozumiten, existuje vak pre u dostaton mnostvo experimentlnych dkazov.

Gravitcia a zakrivenie priestoru

Veobecn teria relativity vyvodzuje gravitciu z geometrickho javu v zakrivenom asopriestore, pretoe kontatuje: Hmota (presnejie jej energia a hybnos) zakrivuje asopriestor vo svojom okol. Predmet, na ktor nepsob iadna sila, sa pohybuje medzi dvoma miestami asopriestoru vdy po najpriamoiarejiej trajektrii, takzvanej geodetickej iare.

Dvojrozmern zobrazenie zakrivenia asopriestoru. Prtomnos hmoty men geometriu asopriestoru a tto (zakriven) geometria je interpretovan ako gravitcia.

Prv vpove opisuje psobenie energie a hybnosti na asopriestor, druh naopak ide teda o vzjomn psobenie (interakciu) v pravom slova zmysle. U tvorrozmern asopriestor pecilnej terie relativity sa d ako nzorne predstavi - pri zakrivenom asopriestore je to o to aie. V zujme predstavivosti si vak mono pozrie situcie so znenm potom rozmerov. Naprklad v prpade dvojrozmernej zakrivenej krajiny zodpoved najpriamejiej trajektrii, ktor by prelo vozidlo s riadenm zafixovanm na jazdu rovno vpred. Ak by dve takto vozidl odtartovali na rovnku paralelne smerom na sever, stretli by sa na severnom ple. Pozorovate, ktor by nevedel o guovom tvare Zeme, by z toho vyvodil, e medzi dvomi vozidlami existuje praliv sila. V skutonosti ide o geometrick jav (guatos Zeme). Gravitan sily sa preto niekedy oznauj aj ako zdanliv sily.

Princp ekvivalencie
Kee najpriamejia drha asopriestorom prirodzene nezvis od hmotnosti, padaj vetky teles v gravitanom poli rovnako rchlo, o zistil u Galileo Galilei. Tto okolnos vysvetuje newtonovsk mechanika princpom ekvivalencie (= gravitan hmotnos a zotrvan hmotnos telesa s si rovn), ktor tmto vlastne veobecn teriu relativity vysvetuje. Presnejie mono poveda, e z klasickho princpu ekvivalencie vyplva, e pozorovate v uzavretom priestore bez pozorovania okolia nedoke z pohybu predmetov v priestore zisti, i je v stave beztiae

Veobecn teria relativity alebo vonho pdu. Einstein tento princp zoveobecnil takto: Pozorovate v uzavretom priestore bez informci zvonku neme vbec iadnym pokusom zisti, i je v stave beztiae alebo nie.

233

Hodiny v gravitanom poli

Vo veobecnej terii relativity nezvis chod hodn len od ich relatvnej rchlosti, ale aj od ich polohy (miesta) v gravitanom poli. Hodiny na kopci id pomalie ako hodiny v dol. Tento efekt je sce v pozemskom gravitanom poli vemi slabo badaten, ale naprklad navigan systm GPS ho zohaduje prslunou pravou frekvencie signlu, aby sa zabrnilo chybm pri urovan polohy.

Matematick truktra terie

Km pecilnu teriu relativity mono pochopi aj s pomerne slabmi znalosami matematiky, je veobecn teria relativity podstatne nronejia. Zakriven asopriestor sa opisuje pomocou metd diferencilnej geometrie, ktor nahradila euklidovsk geometriu nm znmeho plochho priestoru. Vznik zakrivenia sa opisuje pomocou einsteinovskch rovnc poa. S to diferencilne rovnice tenzorovho poa s desiatimi zlokami, ktor s analyticky ie pomocou matematickej rovnice - rieiten len v pecilnych prpadoch.

Kozmolgia
Km pecilna teria relativity plat za prtomnosti hmotnch telies len v oblastiach asopriestoru, ktor s tak mal, e zakrivenie mono zanedba, zaobde sa veobecn teria relativity bez tohto obmedzenia. Mono ju teda aplikova aj na cel vesmr preto hr centrlnu lohu v kozmolgii. Naprklad rozpnanie vesmru, ktor pozoruj astronmovia, primerane opisuj friedmannovsk rieenia einsteinovskch rovnc poa v kombincii s tzv. kozmologickou kontantou. Poda nich zaalo rozpnanie vesmru vekm treskom, ktor sa poda poslednch vskumov udial pred 13,7 miliardami rokov, a ktor mono chpa aj ako zaiatok priestoru a asu. Cel vesmr bol pritom skoncentrovan na priestorov oblas s priemerom Planckovej dky (cca. 1,6162410-35 m).

ierne diery
alou predikciou veobecnej terie relativity s ierne diery. Einsteinovi sa mylienka iernych dier vbec nepozdvala a bol presveden, e mus existova mechanizmus, ktor zabrauje vzniku takchto objektov. Poda sasnch pozorovan vak takto objekty vo vesmre skutone existuj, a to ako konen tdium vvinu hviezd pri vemi hmotnch hviezdach a v centrch viny galaxi.

Gravitan vlny
A napokon zo veobecnej terie relativity vyplva existencia gravitanch vn, ie loklnych deformci asopriestoru, ktor sa ria svetelnou rchlosou. Vznika maj pri zrchlen hmotnch telies. Tieto deformcie s vak tak mal, e sa ich dodnes nepodarilo priamo dokza. Explzia supernovy v roku 1987 mala vytvori dokzaten gravitan vlny. Tto prleitos storoia sme vak prepsli, pretoe v dsledku chbajcej predchdzajcej dohody boli vetky detektory gravitanch vn na celom svete v rozhodujcich sekundch vypnut z dvodu drby. Aspo nepriamo sa gravitan vlny podarilo dokza z pozorovan na sstavch dvojhviezd s pulzarmi.

Veobecn teria relativity

234

Matematick formulcia veobecnej terie relativity

Veobecn teria relativity (VTR) je teria gravitcie, asu a priestoru. Na prv pohad nie je zrejm, e tieto pojmy by mali by opisovan jedinou teriou. Albert Einstein tento svis genilne rozoznal a popsal.

Filozofick zklad VTR

V pecilnej terii relativity (TR) sa postuluje rovnocennos inercilnych vzanch sstav. To znamen, e fyziklne zkony maj rovnak matematick tvar pre vetkch pozorovateov, ktor sa pohybuj len zotrvanosou (stoja, alebo sa pohybuj rovnomerne priamoiaro). Tto poiadavka vedie k invariantnosti fyziklnych zkonov voi Poincarho grupe. Einstein si poloil otzku, preo by mala prroda preferova inercilne sstavy. Zrove si aj odpovedal: prroda sa o nae sstavy nestar, a preto musia by zkony rovnak pre vetkch pozorovateov. Snail sa preto zoveobecni TR tak, aby mali fyziklne zkony rovnak matematick tvar pre vetkch pozorovateov, inercilnych aj zrchlene sa pohybujcich. To je zkladn mylienka princpu relativity. Vekm skokom v Einsteinovch vahch bolo uvedomenie si, e pozorovate vone padajci v gravitanom poli sa cti by inercilny. Toto tvrdenie je znme ako princp ekvivalencie. Znamen to, e pozorovate vone padajci v gravitanom poli necti zotrvan sily a plat pre neho zkon zotrvanosti. Dleit je, e princp ekvivalencie plat len loklne, pretoe pri neloklnych meraniach sa uplatuj nehomogenity gravitanho poa.

Postulty VTR
Princp relativity poaduje, aby mali fyziklne zkony rovnak tvar vo vetkch sstavch. Kadej vzanej sstave zodpoved vhodn sradnicov sstava v priestoroase. To znamen, e fyziklne zkony musia ma tvar rovnosti dvoch velin, ktor si pri zmene sradnicovej sstavy transformuj rovnako, take rovnica si podr svoju platnos v kadej sstave. Tejto poiadavke veobecnej kovariancie vyhovuj tenzory a spinory. V TR je priestoroas hladkou varietou dimenzie 4, na ktorej je mon zavies globlne kartzske sradnice , v ktorch m metrick tenzor tvar

To je zmysel tvrdenia, e Minkowskho priestoroas je ploch. Predpokladajme teraz, e v skutonosti je priestoroas hladk varieta s nejakm veobecnm metrickm tenzorom. Na veobecnej variete nemusia existova vbec iadne globlne sradnice, tob nie kartzske. Metrick tenzor vyjadren v ubovonch loklnych sradniciach m tvar

Poda princpu ekvivalencie sa vak vhodnou sradnicovou transformciou d dosiahnu, e komponenty metrickho tenzora s v jednom bode dan diagonlnou maticou , o znamen, e kad priestoroas je loklne ploch. Pozorovate vone padajci v gravitanom poli zist, e loklne platia zkony TR. To, e metrick tenzor sa d loklne previes na diagonlny kanonick tvar plat vo veobecnosti na kadej hladkej variete. To, e v priestoroase bude ma signatru (+ - - -), je matematick formulcia princpu ekvivalencie. Ako uvidme, Einsteinove rovnice gravitanho poa s diferencilne rovnice pre metrick tenzor, ale jeho signatra z nich nevyplva. asto sa pouva opan signatra (- + + +), alebo (+ + + -). Podstatn je len to, e asov zloka mus ma opan znamienko ako priestorov. Signatry s touto vlastnosou sa nazvaj lorentzovsk. Nami pouvan signatra (+ - - -) je bene pouvan napr. v kvantovej terii poa a m niekoko vhod. o je vak dleitejie, tto signatra prirodzene vyplva zo spinorovej formulcie terie relativity. Vlastnm asom pozorovatea nazvame as, ktor ukazuj hodiny, ktor s voi tomuto pozorovateovi v pokoji. Pretoe vetky merania je nutn robi loklne, predpokladme, e poloha pozorovatea a poloha hodn splvaj. Pri svojom pohybe v priestore opisuje pozorovate ist krivku v asopriestore. Tto krivku budeme nazva

Veobecn teria relativity

235

svetoiara, o je doslovn preklad anglickho slova "worldline". Niekedy sa vak aj slovo "geodetika" preklad ako svetoiara, km v tomto texte pojmom geodetika oznaujeme ist pecilne svetoiary. Svetoiaru je mon ubovone parametrizova, zvome vak ako parameter vlastn as pozorovatea . Ak svetoiaru ozname , pohyb pozorovatea je

V ubovonch loklnych sradniciach

Vektor

dotykov k svetoiare ozname

. Jeho zloky s

Jeho norma je dan vzahom

Pritom

je rozdiel sradnc dvoch bodov na svetoiare vzdialench o infinitezimlnu parametrick vzdialenos

. Dka svetoiary na tomto seku je tzv. priestoroasov interval

a teda

Tto veliina je invariant, a preto ju meme vysli v ubovonch sradniciach. Predpokladajme, e

sradnice pozorovatea vone padajceho v gravitanom poli. Potom asov sradnica je toton s jeho vlastnm asom, teda

a pre ostatn sradnice

Z toho

Vidme, e dka svetoiary (priestoroasov interval) je len c-nsobkom vlastnho asu. Norma tvorrchlosti je potom

Pretoe interval a vlastn as sa lia len o multiplikatvnu kontantu, meme svetoiaru rovnako dobre parametrizova jej dkou. V tom prpade je tvorrchlos bezrozmern a normovan na jednotku:

V diferencilnej geometrii sa takmuto parametru hovor normlny. V teoretickej fyzike sa asto volia jednotky, v ktorch s fundamentlne kontanty ( ) rovn jednej. Potom asopriestorov interval a vlastn as meme stotoni.

Veobecn teria relativity

236

Pohyb pokusnej astice v zadanom gravitanom poli a linerna konexia

Zkladn idea VTR je, e priestoroas je hladk varieta s lorentzovskou signatrou. Geometria asopriestoru je zakdovan v metrickom tenzore , a uruje ju rozloenie hmoty (vetkch jej foriem, teda ltky aj pol). Prv, ne budeme skma ak je presn vzah medzi hmotou a geometriou, predpokladajme, e mme dan priestoroas s ubovonm fixnm metrickm tenzorom. Zaujma ns, ako sa bude v takomto priestoroase pohybova pokusn astica. Samozrejme, prtomnos tejto astice tie ovplyvuje vsledn geometriu, ale tento sptn vplyv predbene zanedbajme. Uvidme neskr, e nae vahy zostan sprvne. Nech svetoiara astice vone padajcej v gravitanom poli je parametrizovan jej vlastnm asom, t. j. jej sradnice s

Sstava spojen s touto asticou je (loklne) inercilna. Predpokladajme, e spojen s asticou. tvorrchlos m v tchto sradniciach zloky

s loklne geodetick sradnice

pretoe vlastn as je toton s asopriestorovm intervalom, t. j.

. Pretoe sstava spojen s asticou je

inercilna, 4-rchlos astice sa pri pohybe pozd svetoiary nemen, t. j. loklne

Toto nie je tenzorov rovnica, a plat len v uvaovanch sradniciach. Vieme vak, e kovariantn sradnica sa v geodetickch sradniciach redukuje na obyajn parcilnu derivciu. Je preto prirodzen postulova pre von asticu pohybov rovnicu

alebo bezsradnicovo

Je to rovnica geodetiky, a hovor, e 4-rchlos mus by paralelne prenan pozd svetoiary. Na tejto rovni sme teda postulovali, e von astica sa pohybuje po geodetike. Ako ale uvidme, tento fakt je dsledkom Einsteinovch rovnc. V tejto svislosti musme urobi jednu poznmku. Pre bodov asticu m bezsradnicov vyjadrenie rovnice geodetiky dobre definovan zmysel. Sradnicov vyjadrenie ale zaha kovariantn derivciu vo veobecnom smere . tvorrchlos bodovej astice je vak definovan len na svetoiare, preto jej derivcia vo veobecnom smere nem zmysel. Je preto uitonejie namiesto bodovej astice uvaova kontinuum, tzv. koherentn prach, v ktorom jednotliv "objemov elementy" neinteraguj, a teda sa chovaj ako von astice. Veliina je potom vlastne pole 4-rchlosti kontinua, podobne ako pole rchlosti v hydrodynamike. Takto budeme 4-rchlos naalej chpa, hoci budeme pre jednoduchos naalej hovori o astici. Dospeli sme zatia k tomu, e von astica sa pohybuje po geodetike, o znamen, e jej 4-rchlos (ktor je vlastne dotykovm vektorom ku svetoiare) je paralelne prenan pozd svetoiary. Sstavu spojen s vonou asticu nazvame geodetick sstava. Doposia sme nepecifikovali pravidlo paralelnho prenosu. Toto pravidlo je technicky opisovan linernou konexiou , a musme ho op postulova. Predstavme si, e geodetick pozorovate sa nachdza v nejakom (infinitezimlne malom) laboratriu a rob v om experimenty. Odmeria nejak veliinu reprezentovan 4-vektorom. Pretoe cel laboratrium sa aj s pozorovateom pohybuje po geodetike, tento 4-vektor je tie paralelne prenan pozd geodetiky. To znamen, e je kovariantne konatn pri pohybe po geodetike. To vak ete nezaruuje, e jeho dka sa nezmen, pretoe konexia je v princpe od metriky nezvisl. Je preto prirodzen poadova, aby sa dky vetkch paralelne prenanch 4-vektorov zachovvali. Nech je geodetika, po ktorej sa astica pohybuje. Nech je 4-vektor paralelne prenan pozd geodetiky, t. j.

Poadujeme, aby jeho norma ostala pri geodetickom pohybe kontantn, t. j.

Veobecn teria relativity

237

To bude splnen pre ubovon geodetiku len vtedy, ak samotn metrick tenzor bude kovariantne kontantn v ubovonom smere. Postulujeme preto

Ak navye predpokladme, e konexia je symetrick, t. j. bez torzie, podmienka kontantnosti metrickho tenzora u konexiu definuje jednoznane. Takto konexia sa nazva metrick, alebo kompatibiln s metrikou, alebo RLC (Riemannova-Levi-Civitova). Predpoklad nulovosti torzie zdvodnme za chvu. Linerna konexia je uren Christoffelovmi symbolmi. Nech je sradnicov bza vektorovch pol. Christoffelove symboly s definovan vzahom D sa ahko ukza, e Christoffelove symboly RLC konexie maj nasledovn vyjadrenie:

Prechodom k loklne geodetickej sradnicovej sstave mono docieli, e vetky Christoffelove symboly bud v danom bode priestoroasu nulov. Je nutn poznamena, e tto skutonos je jednm z prejavov toho, e Christoffelove symboly napriek trom indexom netvoria tenzor 3. rdu. Nenulov tenzor toti nie je mon sradnicovou transformciou vynulova. A naopak, nulov tenzor ostva nulov v kadej sstave. Geometrick vznam Christoffelovch symbolov je mnohorak. V prvom rade, s identicky nulov v kartzskom sradnicovom systme v plochom priestore. Ale aj v plochom priestore s nenulov v inch, ne kartzskych sradniciach, napr. sfrickch. V tomto zmysle s Christoffelove symboly mierou krivoiarosti sradnicovho systmu. Zdrazujeme, e priamo nesvedia o zakrivenosti priestoru samotnho. Je vak mon z nich skontruova Riemannov tenzor krivosti. Tento tenzor je nulov v plochom priestore a nenulov v zakrivenom. Pretoe je to tenzor, iadnou transformciou ho na zakrivenom priestore nemono vynulova, a to ani loklne. Pre apart VTR je dleit, e Christoffelove symboly definuj pravidlo paralelnho prenosu, a to cez kovariantn derivciu. T je pre vektorov pole dan nasledovne:

Pre zjednoduenie zpisu zavedieme nasledujcu, bene pouvan, konvenciu. Symbol derivciu vektora v smere bzovho vektora . Aby sme sa vyhli vypisovaniu ztvoriek, budeme jednoducho psa Problm s tmto zpisom je ten, e prsne vzat

znamen kovariantn -ta loka je

. Vsledkom tejto opercie je vektor, ktorho

je skalrna funkcia (hoci oznakovan indexom) a jej

kovariantn derivcia sa preto redukuje na parcilnu derivciu, bez doplnkovho lena s Christoffelovmi symbolmi. Napriek tomu budeme tto konvenciu pouva. Ak je fyziklny vznam Christoffelovch symbolov? Nech op asom, nech 4-rchlos je Rovnica geodetiky je potom je geodetika parametrizovan vlastnm

Ak zavedieme ubovon sradnice

, priom

sradnicov vyjadrenie rovnice geodetiky je

Veobecn teria relativity Ak tto rovnicu porovnme s klasickou Newtonovou pohybovou rovnicou

238

kde

je gravitan sila, vidme, e Christoffelove symboly hraj v tejto analgii lohu gravitanej sily. Avak,

km newtonovsk gravitan sila zvis len od polohy, do rovnice geodetiky vstupuj aj zloky 4-rchlosti. Vieme, e pozorovate vo vone padajcej sstave nepociuje gravitan silu. A skutone, Christoffelove symboly s v takejto sstave nulov. Tieto vahy ns oprvuj tvrdi, e Christoffelove symboly naozaj reprezentuj gravitan silu. Pretoe s zostaven z derivci metrickho tenzora, meme poveda, e zloky metrickho tenzora hraj lohu gravitanch potencilov.

Tenzor krivosti
Ako sme u vysvetlili, linerna konexia (reprezentovan Christoffelovmi symbolmi) priamo nepopisuje krivos priestoru. U preto nie, e Christoffelove symboly netvoria komponenty tenzora. Krivos je charakterizovan Riemannovm tenzorom krivosti (niekedy Riemannovm-Christoffelovm). Je to tenzor tvrtho rdu, a je definovan vzahom

V tomto defininom vzahu

je Riemannov tenzor,

s ubovon vektorov polia. Riemannov tenzor

teda udva komuttor kovariantnch derivci pri psoben na vektorov pole. Tret len na pravej strane je nutn, aby bol tenzor linerny vo vetkch argumentoch. V skutonosti v sradnicovej bze vypadne, kee bzov vektorov polia indukovan sradnicami komutuj. Sradnicovo potom posledn rovnica vyzer nasledovne:

Tto rovnos sa nazva aj Ricciho identita. Je zaujmav, e v tetrdnom formalizme (spolu s Bianchiho identitou) nahradzuje Einsteinove rovnice poa (napr. Newmanov-Penroseov formalizmus). Pre nami uvaovan metrick konexiu s komponenty Riemannovho tenzora voi sradnicovej bze nasledovn:

Riemmanov tenzor (so spustenm indexom) spa nasledovn identity:

Pozrime sa teraz na fyziklny vznam tenzora krivosti. Ukeme, e popisuje nehomogenity gravitanho poa, tzv. slapov sily. Tto interpretcia je zaloen na Jacobiho rovnici pre deviciu blzkych geodetk. Uvaujme kongruenciu geodetk, t. j. spojit mnoinu geodetk tak, e kadm bodom priestoroasu prechdza prve jedna geodetika, geodetiky sa nekriuj (kongruenciu kriviek meme chpa ako zoveobecnenie pojmu prdnice v kvapaline). Nech je pole 4-rchlost, t. j. pole vektorov dotykovch k tejto kongruencii, nech je vektorov pole "spjajce" susedn geodetiky. Presn defincia znie, e integrlne krivky vektorovho poa , teda tieto vektorov polia komutuj. Predstavme si dvoch pozorovateov na povrchu gule po geodetikch tartujcich zo severnho plu a koniacich v junom ple. Obaja tto pozorovatelia s inercilni, teda z pohadu kadho z nich sa pohybuj rovnomerne priamoiaro. Ak sa vak pozr jeden na druhho, zistia, e sa najprv vzauj (a po rovnk), a potom sa pribliuj (a po jun pl). Je zrejm, e aj ke s obaja pozorovatelia inercilni, voi sebe sa nepohybuj rovnomerne zrchuj a spomauj. Tento jav svis samozrejme s krivosou variety, a preto by mal by nejako opsan Riemannovm tenzorom. prechdzaj tmi bodmi kongruencie geodetk, na ktorch m rovnak hodnotu parameter, ktorm s geodetiky parametrizovan. Plat

Veobecn teria relativity Uvaujme blzke geodetiky na ubovonej variete spojen vektorom sa lia o veliinu , ktor meme nazva relatvnou rchlosou pozorovateov pohybujcich sa po tchto geodetikch. Tto rchlos sa pri pohybe men, take meme definova relatvne zrchlenie ako . Dotykov vektory tchto blzkych geodetk

239

Z defincie Riemannovho tenzora, vyuijc nulovos komuttora pol

, dostvame

Pretoe uvaovan krivky s geodetiky, posledn len je nulov, a prv len na pravej strane je nami definovan zrchlenie. Vyuijeme ete znovu, e obe polia komutuj, take dostaneme

Teda relatvne zrchlenie blzkych geodetk je dan Riemannovm tenzorom krivosti. Ak si predstavme fyziklne laboratrium konench rozmerov, teda nie infinitezimlne, vone padajce v gravitanom poli, zistme, e gravitan sila je v rznych bodoch laboratria rzna. Geodetiky jednotlivch ast laboratria sa toti vyznauj relatvnym zrchlenm, o zodpoved nehomogenite poa. Efektvne to zodpoved existencii slapovch sl.

Ricciho tenzor
Riemannov tenzor pripa tri mon kontrakcie. Kontrakcia cez dvojicu indexov, v ktorch je tento tenzor antisymetrick dva nulu, nenulov kontrakcie sa lia len znamienkom. Symetrick Ricciho tenzor druhho rdu definujeme ako

Jeho stopa sa nazva skalrna krivos:

Kontrakciou Bianchiho identt dostvame dleit vzah pre kovariantn divergenciu Ricciho tenzora

Ricciho tenzor je pre VTR dleit z tchto dvodov. Je to tenzor druhho rdu, rovnako ako tenzor energie-hmotnosti, ktor popisuje rozloenie hmoty v priestoroase. Je funkciou metrickho tenzora a jeho derivci, priom je linerny v druhch derivcich. Od novej terie musme poadova, aby v klasickej limite dvala rovnak vsledky ako star spen teria. Newtonov gravitan zkon je ekvivalentn Poissonovej rovnici, v ktorej sa vyskytuje Laplaceov opertor psobiaci na gravitan potencil. Vieme u, e analgiou gravitanho potencilu vo VTR s komponenty metrickho tenzora. Preto sa VTR mus v klasickej limite redukova na Poissonovu rovnicu pre metrick tenzor. Ak predpokladme, e geometria priestoroasu je dan rozloenm hmoty, znamen to, e tento vzah mus by vyjadren ako rovnos tenzora energie hybnosti, a nejakho tenzora druhho rdu, ktor obsahuje druh derivcie metrickho tenzora, a to linerne. Ricciho tenzor je zjavne vemi dobrm kandidtom.

Tenzor energie-hybnosti
tenzor energie-hybnosti je znmy u zo TR. Je to tenzor charakterizujci kontinuum a m nasledovn truktru:

V tomto zpise

je hustota tvorhybnosti kontinua, a

je jeho trojrozmern

tenzor naptia znmy z elementrnej mechaniky kontinua. Tenzor energie-hybnosti vak mono zoveobecni aj na

Veobecn teria relativity neltkov kontinuum, teda na polia. Pozrime sa, ako sa definuje tento tenzor v TR vo veobecnosti. Minkowskho ploch priestoroas sa vyznauje symetriou voi Poincarho grupe transformci. Tto grupa pozostva z translci (nehomognna as Poincarho grupy) a Lorentzovch transformci (homognna as, tzv. Lorentzova grupa). Lorentzova grupa pozosva z priestorovch trojrozmernch rotci a z tzv. boostov (niekedy hyperbolickc rotci). Boosty s rotcie v rovine urenej jednm asupodobnm a jednm priestorupodobnm vektorom. Veobecn Poincarho transformcia m tvar

240

kde

je translan 4-vektor a

je matica Lorentzovej transformcie. Je to matica, pre ktor plat

kde

je kanonick Minkowskho metrick tenzor.

To, e Minkowskho priestor je invariantn voi Poincarho grupe znamen, e jeho najveobecnej Killingov vektor je , kde je antisymetrick matica a

s genertory rotci (hyperbolickch aj priestorovch) a translci. V kvantovej mechanike by sme povedali, e s to opertory momentu hybnosti a hybnosti (a na faktor ). Tto invariancia sa slovne formuluje tak, e Minkowskho priestor je homognny (invariantn voi translcim) a izotropn (invariantn voi rotcim). To ale znamen, e akkovek izolovan sstava mus ma tie ist symetrie. Pre dobr predstavu uvaujme izolovan mechanick sstavu. Je zrejm, e nezle na tom, v ktorom mieste priestoru sa nachdza, jej asov vvoj mus by rovnak. Napr. plyn uzavret v ndobe s danou vntornou energiou bude ma rovnak tlak na Zemi, i v shvezd Andromdy (ak zanedbme psobenie gravitcie). To je invariantnos voi translcii v priestore. Takisto je jedno, i experiment budeme robi v pondelok, alebo v sobotu popoludn. Fyziklne zkony sa (verme) nemenia s asom, take izolovan sstava mus by invariantn voi translcii v ase. Tm sme vyerpali translcie. Ak si navye uvedomme, e nazle ani na tom, ako ndobu v priestore natome, ani na tom, i ndobu skma jeden inercilny pozorovate, alebo tak ist ndobu vo svojej rakete in pozorovate, meme kontatova, e izolovan sstava mus by invariantn voi Lorentzovm transformcim. Sformulujme to matematicky. Nech je hustota lagranginu sstavy charakterizovanej poom . Toto pole v

skutonosti me ma viac komponentov, ktor pre jednoduchos nevypisujeme. Lagrangin je funkciou samotnho poa a vetkch jeho derivci, teda gradientu. inok sstavy

je invariantn voi transformcii generovanej vektorom

uvedenom vyie. Symbolom

sme tu oznaili

objemov element asopriestoru v kartzskych sradniciach. Podotkame, e tento objemov element je invariantn voi Poincarho transformcim, pretoe do diferencilu nevstupuje kontantn translan vektor, a ako vyplva z defincie Lorentzovej matice, jej determinant je v absoltnej hodnote rovn jednej. Poiadavka invariancie inku voi translcim vedie k rovnici

kde

Veobecn teria relativity je tzv. kanonick tenzor energie-hybnosti. Nulovos jeho tvordivergencie predstavuje rovnicu kontinuity, loklny zkon zachovania. Podobne, poiadavka invariancie inku voi Lorentzovm transformcim vedie k zachovaniu tenzora momentu hybnosti

241

Kanonick tenzor energie-hybnosti nie je vhodn pre VTR. Z jeho defincie napr. vbec nie je zrejm, e je symetrick. Navye, toto vyjadrenie sa ned priamoiaro zoveobecni pre zakriven priestor. Vo VTR neexistuje preferovan grupa transformci, pretoe povolen s vetky sradnicov transformcie. To, o potrebujeme, je zska z inku pre hmotu symetrick tenzor druhho rdu, ktor sa bude zachovva, t. j. jeho kovariantn divergencia bude nulov. Rieenie je prekvapivo elegantn a hlbok. V terii (akchkovek) transformci bva zmienka o rozdieli medzi aktvnymi a pasvnymi transformciami. Pasvne s tie, pri ktorch nemenme skman truktru, ale sradnicov sstavu, v ktorej ju opisujeme. Pri aktvnych transformcich naopak nemenme sradnice, ale transformujeme objekt, ktor popisujeme. Oba pohady s plne ekvivalentn, a zle len na interpretcii v tom-ktorom konkrtnom prpade. Sradnicov zmena na variete je zjavne typick pasvna transformcia. Meme ju interpretova tak, e priestoroas (skman objekt) je objektvny a nezvisl na tom, ako ho pozorujeme. Realita je len jedna, ale rzni pozorovatelia ju mu vnma rzne. Akonhle si zvolme jednho konkrtneho pozorovatea, definujeme tm sradnicov systm. Zvolme si druhho pozorovatea, definujeme druh sradnicov systm. Je vak zrejm, e samotn priestoroas na sradniciach nezvis, a tranformcia z jednch sradnc do druhch nem nijak vplyv na vlastnosti priestoroasu samotnho. Nech s dva sradnicov systmy majce spolon oblas platnosti. V tejto oblasti pod sradnicovou , ku ktormu existuje zobrazenie inverzn

zmenou rozumieme zobrazenie

Pravidlo pre transformciu zloiek vektorovho poa njdeme jednoducho:

Aj tu je ale mon aktvna interpretcia. Zobrazenie samej na seba, ktor zobraz bod so sradnicami

meme chpa ako transformciu (difeomorfizmus) variety do bodu so sradnicami . Tm sa transformuj aj vetky

tenzorov polia, priom tranforman zkon je formlne plne rovnak ako pri sradnicovej zmene. Preto dve difeomorfn variety povaujeme vo VTR za ekvivalentn (relcia "by difeomorfn" je relciou ekvivalencie v matematickom zmysle). Kee poda princpu relativity vetky sradnicov systmy s fyziklne rovnako dobr, znamen to, e difeomorfn variety popisuj presne ten ist priestoroas, len v inch sradniciach. Fyziklne vsledky musia by rovnak pre vetky difeomorfn priestoroasy. Tomuto tvrdeniu (alebo inm jeho formm) sa hovor princp veobecnej kovariancie. V TR sme zkony zachovania formulovali na zklade invariancie voi Poincarho grupe. Vo VTR sme spoiatku nevideli nejak preferovan grupu, ale teraz vieme, e teria mus by invariantn voi difeomorfizmom. Tto poiadavku teraz sformulujeme matematicky, a bez detailnho odvodenia (viac pozri v hlavnom lnku Tenzor energie-hybnosti) ukeme, e vedie k zachovaniu veliiny, ktor nazveme tenzor energie-hybnosti. V TR je objemov element invariantn voi Poincarho transformcim, ale nie je invariantn voi ubovonej sradnicovej transformcii, ale transformuje sa cez Jacobin prslunej transformcie. Definujme formu objemu asociovan s metrickm tenzorom

Veobecn teria relativity Symbolom tu oznaujeme determinant metrickho tenzora. Forma objemu predstavuje to, o sa bene nazva

242

objemov element, ale je to tenzor voi ubovonm transformcim. Jej vznam je nasledovn: ak za jej argumenty dosadme ubovon 4 vektory z dotykovho priestoru, jej hodnota predstavuje objem rovnobenostena natiahnutho na tieto vektory. Nech negravitan hmota (ltka a negravitan polia) je popsan poom . inok negravitanej hmoty m tvar

kde

je 4-rozmern oblas s hranicou

. Lagrangin je funkciou metrickho tenzora, pretoe sa v om

vyskytuj rzne kontrakcie. Ozname

Nech

je difeomorfizmus variety samej na seba. Invariantnos terie voi difeomorfizmom vyaduje platnos rovnosti

Definujeme teraz tenzor energie-hybnosti ako funkcionlnu derivciu inku poda metrickho tenzora nasledovne:

Pozri aj
pecilna teria relativity

ervia diera
ervia diera je hypotetick fyziklny objekt umonen schopnosou priestoroasu vytvori skratku cez priestor a as. Tento fenomn po prvkrt opsali v roku 1935 Albert Einstein a Nathan Rosen ako tzv. Einsteinov-Rosenov most, o je vak iba jeden z hypotetickch monch druhov ervch dier. Nzov ervia diera sa vysvetuje na zklade analgie k ervovi, ktor sa z jednho bodu povrchu jablka prehrza samotnm jablkom na in bod na jeho povrchu, nepohybuje sa teda dvojrozmerne po povrchu, ale pouva trojrozmern stratku prve ervou dierou.

Poda terie mono prepoji dva vemi vzdialen body vo vesmre s vyuitm zakrivenia priestoroasu. Pozorovate prechdzajci ervou dierou nikdy neprekrauje rchlos svetla, no vzdialenos medzi tartom a cieom prekonva podstatne rchlejie ako sveteln l letiaci priamo. Vo fyzike a fikcii, ervia diera je hypotetickm topologickm fenomnom asopriestoru, ktor by v zsade mohol by "skratkou" cez asopriestor. Pre jednoduch vizulnu predstavu ervej diery, si sksme predstvi asopriestor ako dvoj-rozmern (2-D) plochu (pozri

ervia diera analogicky znzornen v dvoj-dimenzionlnom priestore

ervia diera

243

obrzok vpravo). Ak tento povrch "prelome" pozd (neexistujceho) tretieho rozmeru, vytvor to jednoduch obraz ervej diery "mostu". (Prosm berte do vahy, e tento obrzok je len vizualizcia, ktor umouje obrazne sprostredkova v podstate nezobraziten truktru existujcu v 4-och alebo viacerch rozmeroch.) ervia diera je teoretick, podobne ako tunel s dvoma koncami, kad v oddelench bodoch asopriestoru.

Diagram Schwarzschildovej ervej diery..

ierna diera
ierna diera alebo gravitan kolapsar je koncentrciou hmoty so skoro nekonenou hustotou, jej gravitan sila zabrauje niku akchkovek astc s vnimkou efektu nazvanho kvantov tunelovanie. Z toho vyplva, e ni, ani svetlo neme unikn gravitcii iernej diery, preto sa nazva ierna. Pojem ierna diera sa stal zauvanm, aj ke teria nespomna iadnu dieru v normlnom slova zmysle, ale oblas vesmru, z ktorej ni neunikne. Existenciu iernych dier predpoklad Einsteinova teria relativity. Poda klasickej veobecnej relativity, iadna hmota ani informcia neme prdi z vntra iernej diery k vonkajiemu pozorovateovi. Naprklad nie je mon dosta von iadnu z jej ast, ani odrazen svetlo od zdroja podobnho fotografickmu blesku, alebo zska akkovek informciu o ltke, ktor vstpila do iernej diery. Kvantovomechanick efekty vak dovouj ltke energiu vyarova z iernych dier v podobe rntgenovho iarenia, aj ke sa predpoklad, e iarenie nezvis od toho, o do iernej diery padlo v minulosti. Existencia iernych dier vo vesmre je dobre podloen astronomickmi pozorovaniami, hlavne zo tdia supernov, rntgenovho iarenia z aktvneho galaktickho jadra a sprvania hmoty a iarenia okolo nej.

Simulovan pohad na iernu dieru v blzkosti Mlienej cesty. Diera vi 10 hmotnost slnka a vzdialen je pribline 600km.

Histria
Predstavu telesa takho masvneho, e z neho ani svetlo nedoke unikn, navrhol anglick geolg John Michell v roku 1783 v prci zaslanej do Krovskej spolonosti. V tom ase bola Newtonovsk teria gravitcie a pojem nikovej rchlosti u dobre znme. Michell

Umelcova predstava iernej diery s blzko obiehajcou spolonicou, ktor presahuje jej Rocheovu medzu. Dovntra padajca hmota formuje akrny disk, priom as hmoty je vytryskovan vysokoenergetickmi polrnymi prdmi

ierna diera

244

vypotal, e teleso, ktorho polomer je 500-krt v ako polomer Slnka a zrove m rovnak hustotu, by malo na povrchu nikov rchlos rovn rchlosti svetla, a preto by bolo neviditen. Parafrzujc jeho slov: Ak by polomer gule rovnakej hustoty ako Slnko previl slnen polomer v pomere 500:1, potom by teleso padajce smerom k sfre z takmer nekonenej vky zskalo na jej povrchu rchlos viu ako rchlos svetla - len opticky, a ak nsledne predpokladme, e svetlo je priahovan k jej povrchu rovnakou silou v pomere k svojej vis inertiae (zotrvanej hmotnosti), spsobilo by to, e by sa, spolu s ostatnmi telesami, svetlo vyarovan z takho telesa k nemu vrtilo vaka jeho pralivosti.

al prklad iernej diery s blzko obiehajcou spolonicou. Obrzok bol vytvoren v programe Adobe Photoshop

Aj ke to nepovaoval za pravdepodobn, Michell uvaoval o monosti, e vea takch objektov, ktor nie je mon vidie, me vo vesmre existova. V roku 1796, franczsky matematik Pierre-Simon Laplace podporil t ist mylienku v prvom a druhom vydan svojej knihy Exposition du Systme du Monde. Tto podpora vak zmizla v alch vydaniach. Mylienke sa v 19. storo venovalo len mlo pozornosti, pretoe sa predpokladalo, e svetlo je vlnenie bez hmotnosti, teda neovplyvovan gravitciou. V roku 1915 Einstein vyvinul teriu gravitcie nazvan Veobecn teria relativity. Predtm ukzal, e gravitcia ovplyvuje svetlo. O niekoko mesiacov neskr Karl Schwarzschild ponkol rieenie pre gravitan pole bodovej hmoty, a dokzal, e nieo, o dnes volme iernou dierou, me skutone teoreticky existova. Schwarzschildov polomer je dnes znmy ako polomer nerotujcej iernej diery, ale v tom ase nebol dobre pochopen. Sm Schwarzschild ho nepovaoval za fyziklny. V 20. rokoch 20. storoia Subrahmanyan Chandrasekhar dokazoval, e pecilna relativita ukzala, e nevyarujce teleso nad istou hmotnosou, dnes znmou ako Chandrasekharova medza, by sa zrtilo do seba, pretoe by neexistovalo ni, o by tomu mohlo zabrni. Proti jeho argumentom sa postavil Arthur Eddington, ktor sa domnieval, e by nieo nevyhnutne kolapsu zabrnilo. V roku 1939 Robert Oppenheimer a H. Snyder predpovedali, e masvne hviezdy by sa mohli sta obeami dramatickho gravitanho zrtenia. ierne diery by mohli prirodzene vznikn. Tak objekty boli krtky as nazvan zmrznut hviezdy, kee zrtenie by bolo pozorovan rapdne spomaovan a so silne servenanm spektrom v blzkosti Schwarzschildovho polomeru. Tieto hypotetick objekty vak neboli predmetom vieho zujmu a do neskorch 60. rokov 20. storoia. Vina fyzikov si toti myslela, e by boli pecifickou vlastnosou silne symetrickch rieen opsanom Schwarzschildom a e prrodn gravitane kolabujci objekt by sa nestal iernou dierou. Zujem o ierne diery znovu vzplanul v roku 1967 s pokrokom v oblasti terie a pokusov. Stephen Hawking dokzal, e ierne diery s veobecnou vlastnosou Einsteinovej terie gravitcie a nie je mon sa im vyhn pri kolabovan niektorch objektov. Zujem sa v astronomickej komunite obnovil s objavom pulzarov. Krtko nato teoretick fyzik John Wheeler zaviedol vraz ierna diera. Dovtedy bol prleitostne pouit termn ierna hviezda. Termn sa objavil v prvch astiach serilu Star Trek a prleitostne sa pouval po roku 1967, najm preto, e niektor udia povaovali termn ierna diera za obscnny po preloen naprklad do francztiny alebo rutiny.

ierna diera

245

Kvalitatvna fyzika
Teria iernych dier je zvisl od veobecno-relativitistickej predstavy o zakriven asopriestoru: ich najpozoruhodnejie vlastnosti zvisia od zakrivenia geometrie vesmru okolo nich.

Horizont udalost
Povrch iernej diery sa oznauje ako horizont udalost, zdanliv guovit povrch obklopujci hmotu iernej diery. Na rovni horizontu udalost je nikov rchlos rovn rchlosti svetla. Preto neobyajne siln gravitan pole brni vetkmu vntri horizontu udalost, vrtane fotnov, unikn cez horizont udalost. astice spoza tejto oblasti sa mu prepadn cez horizont udalost, nikdy vak neunikn. Kee vntro horizontu udalost nemu opusti iadne astice, neexistuje monos posla iadnu informciu zvntra iernej diery pozorovateovi mimo nej. Veobecne sa predpoklad, e ierne diery nemaj iadne pozorovaten vlastnosti, ktor by boli pouiten na objasnenie ich vzoru vo vntri. Poda klasickej veobecnej relativity mono ierne diery plne charakterizova troma parametrami: hmota, uhlov moment a elektrick nboj. Tento princp je zhrnut frzou ierne diery nemaj vlasy. Objekty v gravitanom poli s predmetom spomalenia asu, nazvanho dilatcia asu. Tento fenomn bol potvrden experimentlne pri pokuse s raketou Scout v roku 1976[1] a berie sa do vahy naprklad pri GPS systme. V blzkosti horizontu udalost sa dilatcia asu zvyuje vemi rchlo. Z pohadu externho pozorovatea to vyzer tak, akoby objektu trvalo nekonene dlh as pribli sa k horizontu udalost, na hranici ktorho m svetlo vychdzajce z objektu pre pozorovatea spektrlny erven posun rovn nekonenu. Vzdialenmu pozorovateovi sa zd, e objekt pad stle pomalie, pribliuje sa, ale nikdy nedosiahne horizont udalost. Samotn objekt nemus ani spozorova bod, v ktorom prekro horizont udalost a z jeho pohadu sa tak stane v konenom ase: je to len vlastnos svetla opajceho blzkos iernej diery, pri ktorej to vyzer, e objekt nikdy horizont udalost nedosiahne.

Singularita
Veobecn relativita predpoved, e v strede iernej diery, za horizontom udalost, existuje singularita, miesto, kde je zakrivenie asopriestoru nekonen a gravitan sily s nekonene vek. asopriestor za horizontom udalost je pecifick v tom, e singularita je v kadej z pozorovateovch budcnost, a teda, e vetky astice vntri horizontu udalost sa pohybuj neprosne v smere k nej (Penrose a Hawking ). To znamen, e je tu konceptulna nezrovnalos v nerelativistickch poatiach iernej diery ako bolo pvodne navrhovan Johnom Michellom v roku 1783. V Michellovej terii sa nikov rchlos rovnala rchlosti svetla, ale bolo naprklad stle teoreticky mon vytiahnu objekt z iernej diery pouitm lana. Veobecn relativita takto medzery eliminuje, pretoe len o je objekt za horizontom udalost, jeho vlastn asov os obsahuje koniec asu samotnho, a nie je mon nvrat svetoiary von cez horizont udalost. Oakva sa, e budce zjemnenia alebo zoveobecnenia veobecnej relativity (predovetkm kvantovej gravitcie) zmenia pohad na podstatu vntra iernych dier. Vina teoretikov interpretuje matematick singularitu rovnc tak, e naznauj nekompletnos sasnej terie, a e na priblenie sa k singularite musia do hry vstpi nov fenomny.

ierna diera Otzka me by prli akademick, kee hypotza kozmickej cenzry predpoklad, e vo veobecnej relativite neexistuj hol singularity: vetky singularity s schovan za horizontom udalost a nemu by skman.

246

Pd dovntra
Predstavte si neastnho astronauta padajceho nohami napred smerom do stredu jednoduchej iernej diery Schwarzschildovho typu (nerotujca). m bliie sa dostane k horizontu udalost, tm dlhie trv fotnom, ktor vyaruje, unikn gravitanmu pou iernej diery. Vzdialen pozorovate uvid astronautov spomaujci sa zostup pri pribliovan k horizontu udalost, ktor zdanlivo nikdy nedosiahne. No z jeho vlastnho uhla pohadu astronaut prekro horizont udalost a dosiahne singularitu v konenom ase. V momente, ke prekro horizont udalost, ho nebude mon pozorova z vonkajieho vesmru. V ase pdu by si vimol, e jeho chodidl, potom kolen a tak alej sa dostvaj do zvujceho sa ervenho posunu, a km sa nestan neviditenmi. Ke sa pribliuje k singularite, gradient gravitanho poa od hlavy k chodidlm sa znane zv, bude sa cti natiahnut a nakoniec roztrhnut slapovmi silami: v jeho chodidlch bude cti omnoho viu gravitciu ako v rovni hlavy. Tento proces je znmy ako pagetizcia. Blzko singularity sa gradient stane dostatone vekm na roztrhanie atmov. Bod, pri ktorom sa slapov sily stan zhubnmi, zvis od vekosti iernej diery. Pre vemi vek ierne diery ako naprklad tie v stredoch galaxi, bude tento bod lea dos aleko od horizontu udalost, take astronaut ho me bezbolestne prekroi a i. Naopak pre mal ierne diery sa tieto slapov efekty mu sta osudnmi ovea skr ako sa astronaut pribli k horizontu udalost.

Rotujce ierne diery

Poda terie, horizont udalost nerotujcej iernej diery je guov a jej singularita predstavuje (neformlne povedan) jeden bod. V prpade, e ierna diera m uhlov moment otania (zdeden od hviezdy, ktor rotovala v ase jej gravitanho kolapsu), zana naahova asopriestorov okolie obklopujce horizont udalost efektom znmym ako Lense-Thirringov efekt. Tento rotujci priestor obklopujci horizont udalost sa nazva ergosfra a m elipsoidn tvar. Kee sa ergosfra nachdza mimo horizontu udalost, objekty v nej mu existova bez toho, aby spadli dovntra iernej diery. Pretoe sa vak sm asopriestor v ergosfre pohybuje, je pre objekty nemon zotrva v pevnej pozcii. Objekty pohybujce sa v ergosfre mu by za istch okolnost katapultovan von vemi vysokou rchlosou vaka energii (a uhlovmu momentu) dodanej iernou dierou. Odtia pochdza aj nzov ergosfra (pracujca sfra), pretoe je schopn vykonva prcu.

Entropia a Hawkingovo iarenie

V roku 1971 Stephen Hawking dokzal, e celkov plocha horizontov udalost akejkovek skupiny iernych dier sa nikdy nezmen. Toto tvrdenie sa prli podobalo na druh termodynamick zkon, priom plocha hr v tomto prpade lohu entropie. Preto Jacob Bekenstein navrhol, e entropia iernej diery je skutone mern ploche jej horizontu udalost. V roku 1975 Hawking aplikoval teriu kvantovho poa na zakriven asopriestor okolo horizontu udalost a objavil, e ierne diery mu emitova tepeln iarenie, znme ako Hawkingovo iarenie. Z prvho zkona mechaniky iernych dier vyplva, e entropia iernej diery sa rovn tvrtine plochy horizontu. Toto je veobecn vsledok a je aplikovaten na kozmologick horizonty ako de Sitterov asopriestor. Neskr bolo navrhnut, e ierne diery s objekty s maximlnou entropiou, o znamen, e maximlna entropia oblasti vesmru je entropia najvej iernej diery, ktor sa do oblasti zmest. Toto prirodzene viedlo k holografickmu princpu. Hawkingovo iarenie vznik hne za horizontom udalost a v sasnom ponman nenesie iadnu informciu o vntre iernej diery, pretoe je tepeln. To vak znamen, e ierne diery nie s plne ierne: dsledkom je, e hmota iernej diery sa asom pomaly vyparuje. Aj ke s tieto efekty zanedbaten pre astronomick ierne diery, s vznamn pre hypotetick vemi mal ierne diery, kde dominuj inky kvantovej mechaniky. V skutonosti sa predpoved, e mal ierne diery s vystaven vyparovaniu a prpadne mu zanikn pri vbuchu iarenia. Z toho dvodu m kad ierna diera, ktor u neme pohlcova aliu hmotu, konen dku ivota priamo zvisl od jej

ierna diera vekosti. 21. jla 2004 Stephen Hawking, v rozpore so svojimi predchdzajcimi zisteniami, prezentoval nov argument, e ierne diery predsa len emituj informciu o tom, o pohlcuj. Navrhol, e kvantov pertubercie horizontu udalost by mohli dovoli informcim unikn z iernej diery a ovplyvni vyvolan Hawkingovo iarenie[2] . Tto teria ete nebola prediskutovan vo vedeckej komunite, avak v prpade, e bude prijat, je pravdepodobn, e vyriei informan paradox iernych dier. Medziasom oznmenie o tejto novej terii pritiahlo nebval pozornos mdi.

247

ierne diery v skutonosti

Vytvorenie
Veobecn relativita (rovnako ako in metrick terie gravitcie) tvrdia nielen to, e ierne diery mu existova, ale v skutonosti priamo predpovedaj, e s vytvran prirodzene, kedykovek sa dostaton mnostvo hmoty zhust v danom priestore vo vesmre, vaka procesu nazvanmu gravitan zrtenie (gravitan kolaps). Ke do budcej iernej diery pribda hmota, jej gravitcia sa zvyuje alebo, v jazyku relativity zakrivenie priestoru v okol sa zvuje. Ak nikov rchlos v nejakej vzdialenosti od stredu dosiahne rchlos svetla, vytvor sa horizont udalost vntri ktorho mus hmota nevyhnutne prepadva do jednho bodu vytvrajc tak singularitu.

Umelcova predstava akrneho disku horcej plazmy obiehajcej okolo iernej diery (zdroj: NASA).

Kvantitatvna analza tejto mylienky viedla k predpovedi, e hviezda okolo trojnsobku hmotnosti Slnka na konci svojho vvoja (zvyajne ako neutrnov hviezda), sa takmer nevyhnutne zmrt na kritick vekos potrebn na natartovanie gravitanho zrtenia. Ke tento proces zane, nie je mon ho zastavi iadnou fyziklnou silou a vytvor sa ierna diera. Kolaps hviezdy vytvor iernu dieru aspo trikrt hmotnejiu ne Slnko. ierne diery menie ne tento limit mu by vytvoren iba vtedy, ak je ich hmota pod dostatonm tlakom z nejakho zdroja inho ako vlastn gravitcia. Predpoklad sa, e obrovsk tlaky potrebn pre takho zrtenie existovali vo vemi ranch tdich vvoja vesmru a mono pomhali vytvori prvotn ierne diery, ktor by mohli ma hmotnosti menie ako Slnko. Supermasvne ierne diery, obsahujce od milinov po miliardy slnench hmt, mu by vytvoren v prpade, e sa niekde vo vesmre tesn vek poet hviezd v relatvne malom priestore alebo s vekmi mnostvami hmoty kolabujcej do jadra iernej diery alebo opakovanmi fziami mench iernych dier. Predpoklad sa, e potrebn podmienky existuj v centrch niektorch (ak nie viny) galaxi, vrtane naej Mlienej cesty.

ierna diera

248

Uniknutie
Unikn z iernej diery sa d jedine vo forme Hawkingovho iarenia.preto ke je diera dos vek tak z nej zan astice unika a aj cel diera sa zane zmenova. m je potom diera menia tm rchlejie z nej astice unikaj a tm sa zmenuje a nakoniec z nej nezostane ni.

Pozorovanie
Teria hovor, e nememe objavi ierne diery poda svetla vyarovanho alebo odrazenho od hmoty v ich vntri. Tieto objekty vak mu by predpovedan z pozorovania javov v ich blzkosti, ako naprklad jav gravitanej oovky a hviezd, ktor zdanlivo obiehaj okolo priestoru, kde nie je viditen iadna hmota. Za najviditenejie efekty s povaovan tie, ktor pochdzaj z hmoty rtiacej sa do iernej diery, ktor (ako voda teca do odtoku) sa poda predpoved sstreuje do extrmne horcich a rchlo sa toiacich akrnych diskov okolo objektu, km je nm pohlten. Trenie medzi priahlmi znami disku spsobuje, e sa prehrieva a vyaruje vek mnostv rntgenovch lov. Toto zahrievanie je vnimone vkonn a me premeni okolo 50% hmoty na iarenie, v protiklade s nuklernou fziou, ktor doke konvertova iba niekoko mlo percent hmoty na energiu. alie predpokladan efekty s zke prdy astc v relativistickch rchlostiach vystrekujce popri osiach disku. Jednm z monch laickch vysvetlen je teria pingpongovej loptiky. Akrne disky, prdy a obiehajce objekty sa vak nenachdzaj len okolo iernych dier, ale aj okolo inch objektov, medzi ktor patr napr. neutrnov hviezda. Dynamika telies okolo tchto atraktorov, ktor nie s iernymi dierami, je vemi podobn dynamike telies v blzkosti iernych dier a v sasnosti je vemi komplexnm a aktvnym predmetom vskumu zahajcim magnetick polia a plazmov fyziku. Preto aj plat, e pozorovania akrnych diskov a obench pohybov vinou iba indikuj existenciu kompaktnho objektu s uritou hmotou a hovoria len vemi mlo o jeho podstate. Identifikcia objektu ako ierna diera vyaduje alie predpoklady, e iadny in objekt (alebo spojen systm objektov) neme by tak hmotn a kompaktn. Vina astrofyzikov pripa, e toto je tak prpad, kee poda veobecnej relativity sa mus akkovek koncentrcia hmoty dostatonej hustoty nutne zrti do iernej diery. Jeden dleit pozorovaten rozdiel medzi iernymi dierami a inmi kompaktnmi hmotnmi objektami je, e akkovek kolabujca hmota, ktor napokon naraz na takto kompaktn hmotn objekt v relativistickch rchlostiach, vyvol nepravideln intenzvne vzplanutia rntgenovho iarenia a in ak iarenie. Preto nedostatok takchto vzplanut okolo kompaktnej koncentrcie hmoty sa povauje za dkaz, e objekt je ierna diera bez povrchu, na ktor by hmota nhle narazila.

Nali sme ich?

Dnes evidujeme vemi vea nepriamych dkazov astronomickch pozorovan iernych dier v dvoch hmotnostnch psmach: ierne diery hviezdnej hmotnosti, s hmotnosou typickej hviezdy (415 hmotnost Slnka) supermasvne ierne diery s hmotnosou asi 1% hmotnosti typickej galaxie. Taktie existuje pr dkazov o iernych dierach so strednou hmotnosou, s hmotou pribline niekoko tisc hmotnost Slnka. Predpoklad sa, e z tchto iernych dier vznikaj supermasvne ierne diery. Kandidti na ierne diery hviezdnej hmotnosti boli identifikovan hlavne prtomnosou akrnych diskov sprvnej vekosti a rchlosti, bez nepravidelnch vzplanut, ktor s oakvan pri akrnych diskoch pri ostatnch kompaktnch objektoch. ierne diery hmotnosti hviezd by mohli zapriova vbuchy gama iarenia, aj ke pozorovania takchto vbuchov v spojen so supernovami alebo inmi objektami, ktor nie s iernymi dierami [3] znili pravdepodobnos tohto spojenia. Kandidti na masvnejie ierne diery boli najprv poskytnut aktvnymi galaktickmi jadrami a kvazarmi, objavenmi rdioastronmami v 60. rokoch 20. storoia. Vkonn premena hmoty na energiu trenm v akrnych

ierna diera diskoch okolo iernych dier je zrejme jedinm vysvetlenm pre vdatn mnostv energie generovanej tmito objektami. V skutonosti uvedenie tejto terie v 70. rokoch odstrnilo hlavn nmietku pre domnienku, e kvazary s vzdialenmi galaxiami toti, e iadny fyziklny mechanizmus neme generova tak mnostvo energie. Z pozorovan pohybov hviezd okolo galaktickch centier v 80. rokoch, dnes existuje veobecn predstava, e supermasvne ierne diery existuj v centrch viny galaxi, vrtane naej vlastnej Mlienej cesty. Sagittarius A* je dnes zhodne povaovan za vierohodnho kandidta pre polohu supermasvnej iernej diery v strede galaxie Mliena cesta. Sasn predstava je, e vetky galaxie by mohli ma supermasvnu iernu dieru v ich stredoch, a e tto ierna diera pohlcuje plyn a prach v strede galaxi, generujc tak obrovsk mnostv iarenia, a km nepohlt vetku okolit hmotu a proces sa zastav. Tto predstava tie pekne vysvetuje preo neexistuj iadne k nm blzke kvazary. Aj ke detaily ete stle nie s plne jasn, vyzer to, e rast iernych dier je dverne prepojen s rastom guovitej asti eliptick galaxia alebo vypuklina pirlovej galaxie v ktorej existuje. Je zaujmav, e neexistuje dkaz pre masvne ierne diery v stredoch uzavretch hviezdokp, o ukazuje na ich fundamentlnu odlinos od galaxi.

249

Prd vytryskovan galaxiou M87 na tomto obrzku je dajne spsoben supermasvnou iernou dierou v jej galaktickom strede

Mikro ierne diery

Vznik mikro iernych dier na Zemi v asticovom urchovai bolo trochu neisto ohlasovan[4] , dosia vak nebolo potvrden. Do dnench ias nie je znmy iadny pozorovan kandidt na prvotn

iernu dieru.

Matematick fyzika
ierne diery s predpovedan Einsteinovou teriou veobecnej relativity. Predovetkm sa vyskytuj vo Schwarzschildovej metrike, jednej z najskorch a najjednoduchch rieen Einsteinovch rovnc, objavench Karlom Schwarzschildom v roku 1915. Toto rieenie opisuje zakrivenie asopriestoru v okol nehybnho a sfricky symetrickho objektu, priom jeho metrika je , kde je tandardn len priestorovho uhla.

Poda Schwarzschildovho rieenia, priahovan objekt sa zrti do iernej diery, ak je jeho polomer men ako charakteristick vzdialenos, znma ako Schwarzschildov polomer. Pod tmto polomerom je asopriestor tak silno zakriven, e kad sveteln l vyarovan z tejto oblasti, nezleiac, ktorm smerom bol vyiaren, sa bude pohybova do stredu celho systmu. Nakoko relativita zakazuje omukovek sa pohybova rchlejie ako svetlo, vetko pod Schwarzschildovym polomerom vrtane zkladnch iastoiek priahovanho objektu sa zrti do stredu. V tomto bode sa vytvor gravitan singularita, oblas s teoreticky nekonenou hustotou. Pretoe dokonca ani svetlo neme unikn z vntra Schwarzschildovho polomeru, klasick ierna diera by sa skutone zdala ierna. Schwarzschildov polomer je dan

priom G je gravitan kontanta, m je hmotnos objektu a c je rchlos svetla. Pre objekt s hmotnosou Zeme, Schwarzschildov polomer je iba 9 milimetrov.

ierna diera Stredn hustota vntri Schwarzschildovho polomeru sa zmenuje so zvovanm hmotnosti iernej diery, take km ierna diera s hmotnosou Zeme by mala hustotu 21030kg/m3, supermasvna ierna diera s 109 slnenmi hmotnosami by mala hustotu okolo 20kg/m3, teda menej ako voda! Stredn hustota je dan

250

Kee Zem m stredn polomer 6378km, jej objem by musel by zmenen 4 1026 krt, aby sa zrtil do iernej diery. Pre teleso hmotnosti Slnka je Schwarzschildov polomer pribline 3km, omnoho men, ne sasn polomer Slnka, ktor je asi 700000km. Je tie vznamne men ako polomer, do ktorho sa Slnko napokon zmrt po vyerpan jeho nuklerneho paliva, o je niekoko tisc kilometrov. Hmotnejie hviezdy sa vak mu zrti ako ierne diery na konci ich ivotnost. Vo veobecnosti s ierne diery predpovedan aj inmi rieeniami Einsteinovch rovnc, ako naprklad Kerrova metrika pre rotujce ierne diery, ktor m kruhov singularitu. Potom mme Reissner-Nordstrmovu metriku pre nabit ierne diery. Posledn Kerr-Newmanova metrika je pre prpad nabitch a rotujcich iernych dier.

Nedvne objavy
V roku 2004 bola objaven kopa iernych dier, o rozrilo nae pochopenie rozdelenia iernych dier vo vesmre. Toto viedlo vedcov k vznamnej revzii predstv, ak je vlastne poet iernych dier v naom vesmre. Vaka objavom v roku 2004 sa predpoklad, e poet iernych dier je blzko pnsobku pvodnch odhadov. V jli 2004 astronmovia objavili obrovsk iernu dieru Q0906+6930, v strede vzdialenej galaxie v shvezd Vek medvedica (Ursa Major). Odhadn hmotnos a vek iernych dier nm me pomc uri vek vesmru[5] . V novembri 2004 tm astronmov oznmil objav prvej iernej diery so strednou hmotnosou v naej galaxii, obiehajcej pribline tri sveteln roky od Sagittarius A*. Tto stredn ierna diera s hmotnosou asi 1300 Snk sa nachdza vntri kopy siedmich hviezd, pravdepodobne ako zostatok masvnej skupiny hviezd, ktor bola roztrhan Galaktickm stredom [6] . Tento objav me podpori mylienku, e supermasvne ierne diery sa zvuj pohlcovanm blzkych mench iernych dier a hviezd. Vo februri 2005 bol objaven modr obor SDSS J090745.0+24507, opajci Mlienu cestu dvojnsobkom nikovej rchlosti (0,0022 rchlosti svetla). Trajektriu hviezdy je mon vystopova a sp ku galaktickmu jadru. Vysok rchlos tejto hviezdy podporuje hypotzu existencie supermasvnej iernej diery v strede naej galaxie.

Alternatvne modely
V sasnej dobe je posudzovanch niekoko alternatvnych modelov, ktor sa sprvaj ako ierna diera, ale bez singularity. Vina vedcov vak povauje tieto predstavy za neprirodzen, kee s omnoho zloitejie a neprinaj iadne pozorovaten rozdiely od iernych dier (pozri Occamova britva). Najvznamnejia z tchto teri je Gravahviezda (Gravastar). V marci 2005 fyzik George Chapline z Nrodnho laboratria Lawrencea Livermora v Kalifornii navrhol mylienku, e ierne diery neexistuj a e objekty v sasnosti povaovan za ierne diery s v skutonosti hviezdy z tmavej energie. Svoje zvery erp z kvantovomechanickch analz. Aj ke jeho nvrh m v sasnosti len mal podporu vo fyziklnej obci, je znane citovan v mdich[7] [8] . Medzinrodnej skupine vedcov sa po prv raz podarilo s vekou presnosou namera vzdialenos iernej diery od Zeme. S pouitm novej metdy a bez potreby klasickch matematickch vpotov astronmov prili vedci k zveru, e ierna diera situovan v shvezd Labu sa nachdza vo vzdialenosti 7 800 svetelnch rokov, o je takmer o polovicu menej, ako sa doteraz predpokladalo. Vskumnci z Holandskho intittu pre vesmrny vskum (SRON) sa zamerali na iernu dieru, ktor sused s umierajcou hviezdou V404 a zmerali jej rdiov emisie. Na to, aby zistili vzdialenos, pouili takzvan paralaktick uhol - systm, ktor berie do vahy zmenu v pozcii hviezdy poas celho roka, ako dsledok obiehania Zeme okolo Slnka. Hoci je spomnan technika u star, na takto el sa aplikovala po prv raz. Vedci uviedli, e existuje len

ierna diera 6-percentn pravdepodobnos chyby, priom u predchdzajcich typov meran dosahuje a 50 percent. Vedcom sa vaka meraniam podarilo zisti aj to, e ierna diera sa vyvinula z explzie supernovy a jej rchlos pohybu po vesmre dosahuje a 40 kilometrov za sekundu. Informciu zverejnil internetov portl abc.es.

251

Referencie
[1] Gravitational Red Shift [online]. . Dostupn online. (http:/ / hyperphysics. phy-astr. gsu. edu/ hbase/ relativ/ gratim. html) (po anglicky) [2] Hawking changes his mind about black holes [online]. www.nebulaawards.com, 15. jl 2004. Dostupn online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2004/ 040712/ full/ news040712-12. html) (po anglicky) [3] http:/ / www. wkap. nl/ prod/ b/ 0-7923-3784-0 [4] Lab fireball 'may be black hole' [online]. 2005. Dostupn online. (http:/ / news. bbc. co. uk/ 2/ hi/ science/ nature/ 4357613. stm) (po anglicky) [5] TARIQ, Malik. Massive Black Hole Stumps Researchers [online]. www.nebulaawards.com, 28. jn 2004. Dostupn online. (http:/ / www. space. com/ scienceastronomy/ heavy_blazar_040628. html) (po anglicky) [6] Second black hole found at the centre of our Galaxy [online]. 8. november 2004. (nature news) Dostupn online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2004/ 041108/ full/ news041108-2. html#B2) (po anglicky) [7] Black holes 'do not exist' [online]. 31. marec 2005. Dostupn online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2005/ 050328/ full/ news050328-8. html) (po anglicky) [8] Dark Energy Stars [online]. . Dostupn online. (http:/ / arxiv. org/ abs/ astro-ph/ 0503200) (po anglicky)

alia literatra
V anglitine
Thorne, Kip S. (1995). Black Holes and Time Warps Wald, Robert M. (1992). Space, Time, and Gravity: The Theory of the Big Bang and Black Holes ISBN 0-226-87029-4 Chandrasekhar, Subrahmanyan (1998). The Mathematical Theory of Black Holes Hawking, Stephen (1988). A Brief History of TimeAnd later editions. ISBN 0-553-38016-8 Clifford A. Pickover (1996), Black Holes: A Traveler's Guide More than 12,000 publicly available research articles on black holes (http://arxiv.org/find/astro-ph/1/ti:+ AND+black+hole*/0/1/0/all/0/1)

Pozri aj
Teria relativity Supermasvna ierna diera ervia diera Schwarzschildove ervie diery Teria strn Mikro ierna diera Gravahviezda Schwarzschildova metrika Schwarzschildov polomer Rotujca ierna diera Kompaktn hviezdy Biela diera Neutrnov hviezda

ierna diera

252

In projekty
Astronomick portl

Wikicitty ponka citty od alebo o ierna diera Commons ponka multimedilne sbory na tmu ierna diera

Extern odkazy
BOINC (http://www.boinc.sk)

V anglitine
FAQ on black holes (http://antwrp.gsfc.nasa.gov/htmltest/gifcity/bh_pub_faq.html) Schwarzschild Geometry (http://casa.colorado.edu/~ajsh/schwp.html) An extensive look at the formation & life of a Black Hole (http://www.armageddononline.org/blackhole.php) Tufts University: Student Project (Great Kid's Section) (http://hepguru.com/blackholes/)

Hong Kong University: Some information about Space (http://www.lcsd.gov.hk/CE/Museum/Space/ EducationResource/Universe/framed_e/index.html) Jilians Guide to Black Holes (http://www.dragonweave.com/gothos/html/black_holes/index.html) Supermassive Black Holes (http://csep10.phys.utk.edu/astr162/lect/active/smblack.html) Universe Today (http://www.universetoday.com/am/publish/blackholes.html) Black hole news stories

pecilna teria relativity

pecilna teria relativity (TR) je fyziklna teria publikovan v roku 1905 Albertom Einsteinom. Nahradzuje Newtonove predstavy o priestore a ase a zaha teriu elektromagnetickho poa reprezentovan Maxwellovmi rovnicami. Teria sa nazva pecilnou, lebo opisuje iba zvltny prpad Einsteinovho princpu relativity, kde sa vplyv gravitcie me zanedba. O desa rokov neskr publikoval Einstein veobecn teriu relativity, ktor zahrnuje aj gravitciu.

Motivcia pre pecilnu teriu relativity

Princp relativity zaviedol u Galileo Galilei. Prekonal star absolutistick pohad Aristotela a zastval nzor, e pohyb, alebo minimlne rovnomern priamoiary pohyb, m zmysel iba relatvne (pomerne) k nieomu inmu. alej tvrdil, e neexistuje absoltne referenn teleso, oproti ktormu by vetky ostatn veci mohli by meran. Galileo zaviedol aj sadu transformci nazvanch Galileove transformcie, ktor sa pouvaj dodnes a definoval 5 pohybovch zkonov. Ke Newton kontruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princp relativity a zredukoval poet zkladnch pohybovch zkonov na tri.

E=mc

Hoci sa zdalo, e Newtonova klasick mechanika funguje pre vetky javy zahrujce pevn teles, svetlo bolo stle problematick. Newton veril, e svetlo m asticov povahu, neskr sa vak zistilo, e model svetla ako prieneho vlnenia vysvetuje jeho vlastnosti omnoho lepie. Mechanick vlnenie sa ri v mdiu, a to ist bolo predpokladan pre svetlo. Toto hypotetick mdium bolo pomenovan svetlonosn ter. Zdalo sa, e mal ma niektor

pecilna teria relativity nezluiten vlastnosti, ako naprklad by extrmne tuh s ohadom na vysok rchlos svetla, na druhej strane takmer nehmotn, aby nespomaoval Zem pri jej pohybe v om. Predstava teru vzkriesila mylienku absoltnej vzanej sstavy, ktorou by bola t, ktor je v vzhadom k teru v pokoji. Na zaiatku 19. storoia zaali by svetlo, elektrina a magnetizmus povaovan za rzne aspekty elektromagnetickho poa. Maxwellove rovnice ukazovali, e elektromagnetick iarenie vysielan urchovanm elektrickm nbojom sa vdy ri rchlosou svetla. Tieto rovnice boli zaloen na mylienke existencie teru, v ktorom sa rchlos iarenia nemen v zvislosti na rchlosti pohybu zdroja. Tieto vlastnosti s analogick klasickmu mechanickmu vlneniu. Naproti tomu by sa mala v zvislosti na rchlosti pozorovatea, meni rchlos iarenia. Fyzici sa poksili vyui tto mylienku na zmeranie rchlosti Zeme vo vzahu k teru. Najznmej z tchto pokusov bol Michelson-Morleyho experiment. Pretoe tieto pokusy boli nespen, vylo najavo, e rchlos svetla sa nemen s rchlosou pozorovatea, a pretoe poda Maxwellovch rovnc sa nemen ani s meniacou sa rchlosou zdroja, mus by nemenn (invariantn) pre vetkch pozorovateov. Ete pred teriou relativity si Hendrik Lorentz a in vimli, e elektromagnetick sily sa lia v zvislosti od umiestnenia pozorovatea. Naprklad jeden pozorovate nemusel pozorova iadne magnetick pole v uritej oblasti, zatia o in, pohybujci sa smerom k prvmu no. Lorentz navrhol teriu teru, v ktorej objekty a pozorovatelia pohybujci sa vzhadom k nehybnmu teru podliehaj fyzickmu skracovaniu (Lorentz-Fitzgeraldova kontrakcia). Ukzalo sa, e tto teria by bola v plne zhode s vsledkami experimentov, ak by podliehal zmene navye aj as (dilatcia asu). Zdalo sa, e jeho teria umouje zladi teriu elektromagnetickho poa a klasick Newtonovu fyziku nahradenm Galileiho transformcie. Pri prci s rchlosami omnoho menmi ako je rchlos svetla bolo mon Lorentzove transformcie zanedba a vsledn zkony zjednodui do Galileiho transformcie. Lorentz navrhol platnos tejto terie pre vetky sily, vtedy si vak neuvedomil cel silu jeho terie. Tto teria, dnes nazvan Lorentzova teria teru, bola kritizovan dokonca i Lorentzom samotnm, pre jej zrejm ad hoc podstatu. Zatia o Lorentz navrhol rovnice Lorentzovej transformcie, Einsteinovm prnosom bolo vysvetlenie a odvodenie tchto rovnc zo zkladnejch princpov a bez predpokladu existencie teru. Einstein chcel zisti, o je nemenn (invariantn) pre vetkch pozorovateov. V pecilnej terii relativity sa zdanlivo zloit Lorentzove a Fitzgeraldove transformcie jasne odvodzuj z jednoduchej geometrie a Pytagorovej vety. Pvodn nzov terie bol O elektrodynamike pohybujcich sa telies (v nemeckom originli Zur Elektrodynamik bewegter Krper). Bol to Max Planck, kto odporuil termn relativita, ktor zdrazuje predstavu transformcie zkonov fyziky medzi pozorovatemi relatvne sa pohybujcimi jeden k druhmu. pecilna teria relativity sa obvykle zaober chovanm objektov a pozorovateov, ktor zostvaj v pokoji alebo sa pohybuj kontantnou rchlosou. V tomto prpade hovorme, e pozorovate je v inercilnej vzanej sstave. Umiestnenie a asy udalost zaznamenan pozorovatemi v rznych inercilnych vzanch sstavch je mon porovna pomocou rovnc Lorentzovej transformcie. O pecilnej terii relativity (alej TR) sa asto nesprvne uvdza, e neme by pouit na objekty a pozorovateov, ktorch pohyb nie je rovnomern ale zrchlen (neinercilne vzan sstavy). Dokazuje to naprklad problm relativistickej rakety, kde TR sprvne predpoved chovanie zrchovanch telies (tiel) v prtomnosti kontantnho alebo nulovho gravitanho poa alebo tch v rotujcej vzanej sstave. Tto teria iba nie je schopn opsa presne pohyb v gravitanch poliach, pri ktorom sa teleso dostva do miest s rznym gravitanm potencilom.

253

pecilna teria relativity

254

Postulty pecilnej terie relativity

Einsteinova zsluha je v tom, e sa dokzal sprvne zorientova v zmtku viacerch protichodnch poznatkov vtedajej doby, a e fyziku (aplikovan na inercilne sstavy) postavil na dvoch zkladnch postultoch: Prv postult (Princp relativity) Vetky fyziklne zkony musia by vo vetkch inercilnych sstavch invariantne vyjadren. Druh postult (kontantn rchlos svetla c) Rchlos svetla vo vkuu je vo vetkch inercilnych sstavch rovnak; alebo rchlos svetla je rovnak pre vetkch inercilnych pozorovateov, vo vetkch smeroch a nezvis na rchlosti objektu vyarujceho svetlo.

Matematick formulcia postultov

V prsne matematickej formulcii pecilnej terie relativity predpokladajme, e vesmr existuje v tvorrozmernom asopriestore M. Jednotliv body v asopriestore s udalosami; fyziklne objekty v asopriestore opeme ako svetoiary (ak predpokladme, e objekt je bodov) alebo svetoplochy (ak predpokladme, e objekt je v ako bodov). Svetoiary alebo svetoplochy opisuj iba pohyb objektu; objekt vak me ma aj in fyziklne charakteristiky ako energiu, hybnos, hmotnos, elektrick nboj, at. Okrem udalost a fyziklnych objektov majme navye triedu inercilnych pozorovateov (ktor mu alebo nemusia zodpoveda vlastnmu fyziklnemu objektu). Kad inercilny pozorovate je spojen s nejakou inercilnou vzanou sstavou. Tto vzan sstava poskytuje sradnicov systm so sradnicami pre udalosti v asopriestore M. Navye tto vzan sstava poskytuje sradnice pre vetky ostatn charakteristiky objektu v asopriestore, naprklad poskytuje sradnice pre hybnos a energiu objektu, sradnice pre elektromagnetick pole a pod. Predpokladajme, e pre akchkovek dvoch inercilnych pozorovateov existuje transformcia sradnc, ktor prevdza sradnice zo vzanej sstavy jednho pozorovatea do vzanej sstavy druhho pozorovatea. Tto transformcia nestanovuje iba prevod asopriestorovch sradnc , ale zaisuje aj prevod vetkch ostatnch fyziklnych sradnc, ako napr. pravidl prevodu pre hybnos a energiu , at. (V praxi je mon s tmito prevodnmi pravidlami efektvne pracova pomocou matematiky tenzorov.) alej predpokladajme, e vesmr sa riadi mnostvom fyziklnych zkonov. Matematicky sa d kad fyziklny zkon vyjadri vzhadom k sradnici niektorej inercilnej vzanej sstavy rovnicou (naprklad diferencilnou), ktor sa tka rznych sradnc rznych objektov v asopriestore. Typickmi prkladmi s Maxwellove rovnice a Newtonove pohybov zkony.

Prv postult (princp relativity)

iadny fyziklny zkon sa nemen transformciou sradnc z jednej inercilnej vzanej sstavy do druhej. Preto, ak sa objekt v asopriestore riadi matematickmi rovnicami popisujce fyziklny zkon v jednej inercilnej sstave, mus sa riadi tmi istmi rovnicami pri pouit v ubovonej inej inercilnej vzanej sstave.

Druh postult (kontantn rchlos svetla c)

Existuje zkladn kontanta a v s nasledujcou vlastnosou. Pokia A, B s dve udalosti majce sradnice inercilnej vzanej potom, vtedy . Neformlne, druh postult stanovuje, e objekty pohybujce sa rchlosou svetla c v jednej vzanej sstave sa bud nutne pohybova rchlosou svetla c vo vetkch vzanch sstavch. Ukzalo sa, e druh postult sa d a len vtedy, ak sstave , a sradnice a

v inej inercilnej vzanej sstave

pecilna teria relativity matematicky odvodi z prvho postultu a Maxwellovch rovnc, v prpade, e rchlos svetla c je dan permeabilita a

255 , kde

je permitivita vkua. Pretoe sa Maxwellovmi rovnicami riadi renie elektromagnetickho iarenia,

akm je naprklad svetlo, oznaujeme bene c ako rchlos svetla a druh postult sa d interpretova jednoducho ako tvrdenie, e elektrodynamika tak, ako bola popsan Maxwellovmi rovnicami, je sprvna, v protiklade so skorou teriou Galileovej relativity, ktor bola v rozpore s Maxwellovmi rovnicami (ak nepredpokladme existenciu teru). Formulcia druhho postultu tak, ako je dan vyie, vak nevyaduje existenciu elektromagnetickho poa ani Maxwellovch rovnc. Z druhho postultu je mon vyvodi jeho silnejiu verziu -- asopriestorov interval je invariantn pri zmench v inercilnej vzanej sstave. V predchdzajcej notcii to znamen, e

pre ubovon dve udalosti A, B. Tento vzah sa d vyui na odvodenie transformanch zkonov medzi vzanmi sstavami, pozri Lorentzova transformcia. Postulty pecilnej terie relativity sa daj vyjadri vemi strune pouitm matematickho jazyka pseudo-Riemannovch variet. Druh postult je potom tvrdenm, e tvordimenzionlny asopriestor M je pseudo-Riemannovou varietou vybavenou Lorentzovou metrikou g signatry (3,1), ktor je dan rovinnou Minkowskho metrikou v kadej inercilnej vzanej sstave. Tto metrika sa povauje za jednu z fyziklnych velin terie, pretoe sa istm spsobom men, ak zmenme vzan sstavu, a je ju mon preto vyui na opis fyziklnych zkonov. Prv postult tvrd, e zkony fyziky s invariantn, pokia s prezentovan vo vzanej sstave, pre ktor g je dan Minkowskho metrikou. Vhodou tejto formulcie je jednoduch porovnanie pecilnej terie relativity so veobecnou teriou relativity, ktor obsahuje tie dva postulty, ale je vynechan poiadavka, aby metrika bola Minkowskho metrikou. Galileiho princp relativity je limitnm prpadom pecilnej terie relativity v nerelativistickej limite tomto prpade zostva prv postult nezmenen, ale druh postult sa zmen nasledovne: Ak A, B s dve udalosti majce sradnice a sradnice . Ak navye a a , potom: . Fyziklna teria dan klasickou mechanikou a Newtonovou gravitanou teriou je v slade s Galileovm princpom relativity, ale nie so pecilnou teriou relativity. Naopak, Maxwellove rovnice nie s v slade s Galileovm princpom relativity, ak nepredpokladme existenciu teru. V prekvapivom mnostve prpadov sa daj odvodi fyziklne zkony v pecilnej terii relativity (ako naprklad znma rovnica ) kombinciou postultov pecilnej terii relativity s hypotzou, e fyziklne zkony v pecilnej terii relativity sa blia zkonom klasickej mechaniky v nerelativistickej limite. v jednej inercilnej sstave .V ,

v inej inercilnej vzanej sstave

, potom

Postavenie pecilnej terie relativity

pecilna teria relativity je presn iba vtedy, ak s gravitan inky zanedbaten alebo vemi mal. V ostatnch prpadoch mus by nahraden veobecnou teriou relativity. Vo vemi malch mierkach (ako naprklad Planckova dka a menie) je mon, e pecilna teria relativity neplat kvli efektom kvantovej gravitcie. Avak v makroskopickch mierkach a pri neprtomnosti silnch gravitanch pol pecilnu teriu relativity veobecne prijala cel fyziklna verejnos a vsledky pokusov, ktor sa ju zdaj vyvraca, s pripisovan nereprodukovatenm experimentlnym chybm. Naproti tomu veobecn teria relativity nie je stle dostatone experimentlne preveren a dokonca doteraz neboli vyvrten alternatvne terie gravitcie ako naprklad Brans-Dickeova teria.

pecilna teria relativity

256

Dsledky pecilnej terie relativity

pecilna teria relativity m niekoko dsledkov, ktor sa mu zda mnohm ako bizarn, medzi ktormi s: Doba medzi dvoma udalosami nie je medzi uvatemi nemenn, ale zvis na relatvnych rchlostiach medzi ich vzanmi sstavami (pozri Lorentzova transformcia). Dve sasn udalosti na dvoch rznych miestach v jednej vzanej sstave nemusia by sasnmi v druhej vzanej sstave. Rozmery (napr. dka) objektu zmeran jednm pozorovateom sa mu li od vsledkov merania toho istho objektu inmi pozorovatemi (pozri Lorentzova transformcia). Paradox dvojiat sa tka dvojiat, z nich jedno odlet v kozmickej lodi letiacou rchlosou blzkou rchlosti svetla. Ke sa vrti, zist, e druh dvoja, ktor zostalo na Zemi starlo omnoho rchlejie (alebo prv dvoja starlo pomalie). Rebrkov paradox, kde rebrk letiaci rchlosou blzkou rchlosti svetla je v gari, ktor je menia.

Hmotnos, hybnos a energia

Okrem zrevidovan predstv o priestore a ase vyaduje pecilna teria relativity takisto aj nov pohad na koncept hmoty, hybnosti a energie, ktor s dleitmi pojmami Newtonovej mechaniky. Podobne ako pecilna relativita dala do vzjomnho vzahu priestor a as, i u tchto ukazuje, e prakticky ide o rzne aspekty tej istej fyziklnej veliiny. Existuje niekoko rovnocennch ciest ako definova hybnos a energiu v TR. Jedna z metd pouva zkony zachovania. Aby tieto zkony zostali platn v TR, musia plati v kadej inercilnej sstave. Ak by sme vak urobili jednoduch mylienkov experiment s Newtonovmi definciami hybnosti a energie, zistme, e tieto veliiny v TR nie su zachovvan. Jedinou ich monou zchranou je urobi mal zmeny v defincich, ktor sa uplatnia iba pri relativistickch rchlostiach. Nasledujce nov defincie boli prijat ako sprvne pre hybnos a energiu v TR. Majme objekt o hmotnosti m pohybujci sa rchlosou v. Jeho energia a hybnos s dan vzahmi:

kde (Lorentzov faktor) je dan vzahom:

a c je rchlos svetla. Vraz , ktor sa v TR asto vyskytuje, pochdza z rovnc Lorentzovej transformcie. (D sa poveda, e jeho hodnota zhruba opisuje, ako vemi sa chovanie telesa li od klasickej mechaniky. Pre = 1 sa teleso sprva plne newtonovsky, a pre sa zvrazuj relativistick javy.) Vzah energie a hybnosti vyjadruje vzorec . Pre rchlosti omnoho menie ako je rchlos svetla sa aproximuje pouitm Taylorovho rozvoja a d sa zisti, e

Okrem prvho vrazu vo vyjadren energie (diskutovanho niie) s tieto vzorce presne v slade so tandardnmi definciami newtonovskej kinetickej energie. To je ako poadovan, lebo pri nzkych rchlostiach mus TR shlasi s newtonovskou mechanikou. Ak sa pozrieme na predchdzajce vzorce pre energiu, jeden z nich vyzer, e pokia je objekt v pokojovom stave (v = 0 a = 1), dostaneme nenulov energetick zvyok:

pecilna teria relativity Tto energia je nazvan pokojov energia. Pokojov energia nie je v rozpore s Newtonovou teriou, pretoe je kontantn, a o sa kinetickej energie tka, je podstatn iba rozdiel v energii. Ak vezmeme vzorec tak, ako je napsan, vidme, e v terii relativity plat, e hmotnos je iba alou formou energie. Tento vzorec sa stva dleitm naprklad pri meran hmotnosti rznych atmovch jadier. Porovnanm rozdielov hmotnost je mon predpoveda, ktor atmov jadr ukrvaj vek vntorn energiu, ktor me by uvonen jadrovmi reakciami. Tieto dta poskytli dleit informcie pri kontrukcii atmovej bomby. Dopady tohto vzorca na ivot v 20. storo z neho urobili jednu z najznmejch vedeckch rovnc.

257

O hmotnosti
asto, hlavne v starej literatre a v vodnch kurzoch fyziky, sa uvdza, e poda pecilnej terie relativity so zvyujcou sa rchlosou vzrast hmotnos telesa. Toto tvrdenie sa opiera o jednu definciu hmotnosti, ale v TR existuj dve rzne predstavy hmotnosti. Predchdzajca rovnica hovor o tzv. pokojovej hmotnosti. Tto hmotnos je nemennou veliinou v tom zmysle, e je rovnak pre vetkch inercilnych pozorovateov. Predovetkm sa pokojov hmotnos nezvyuje s rchlosou telesa. Inou definciou hmotnosti je relativistick hmotnos, ktor je dan vzahom

Pretoe rastie s rchlosou, takisto rastie aj relativistick hmotnos. Tto defincia je konzistentnejia s (relativistickou) dkou a asom a je vhodn pre viacero elov. Predovetkm je mon jednoducho odvodi rovnice pre energiu a hybnos

, ktor s platn vo vetkch vzanch sstavch. Pokia je rchlos rovn nule, relativistick a pokojov hmotnos s si rovn. O iadnej z tchto definci sa ned poveda, e je sprvna alebo nesprvna. Avak mnoh fyzici nemaj radi koncept relativistickej hmotnosti, pretoe sa men v Lorentzovej transformcii, a dvaj prednos vo formulovan TR invariantnmi veliinami. Naopak, pokojov hmotnos sa stala dleitou veliinou vo veobecnej terii relativity a v kvantovej terii pol. Vea fyzikov preto jednoducho hovor o hmotnosti, hoci maj na mysli pokojov hmotnos.

Sasnos a kauzalita

pecilna teria relativity

258

pecilna teria relativity pripa, e udalosti, ktor s sasn v jednej vzanej sstave, nemusia by sasn v inej vzanej sstave. Interval AB na diagrame vpravo je asov. To znamen, e tu mme sstavu sradnc, v ktorej udalos A a udalos B nastvaj na rovnakom mieste v priestore a lia sa iba v ase. Ak A predchdza B v tejto sstave sradnc, potom A predchdza B vo vetkch sstavch sradnc. Hypoteticky je mon premiestovanie hmoty (alebo informcie) z A do B a me tu nastva prinn vzah (kde A je prina a B je nsledok). Interval AC na diagrame je priestorov. To znamen, e tu mme sstavu sradnc, v ktorej sa udalos A a udalos B udiali sasne, oddelen iba priestorom. Hoci tu existuj sradnicov systmy, v ktorch A predchdza C (ako je to vyznaen) a sradnicov systmy, kde C predchdza A, okrem cestovania nadsvetelnou rchlosou nie je mon pre iadne teleso (ani informciu) cestova z A do C alebo z C do A. Preto tu neme existova iadna prinn svislos.

Sveteln kue

Geometria asopriestoru v pecilnej terii relativity

TR pouva rovn tvorrozmern Minkowskho priestor, obvykle oznaovan ako asopriestor. Tento priestor je vak vemi podobn tandardnmu trojrozmernmu Euklidovskmu priestoru a vaka tomu sa s nm vemi jednoducho pracuje. Diferencil vzdialenosti (ds) v kartezinskom trojrozmernom priestore je definovan ako: , Kde s diferencily troch priestorovch dimenzi. V geometrii TR je pridan tvrt dimenzia as s jednotkou c, take rovnica pre diferencil vzdialenosti sa zmen na: V mnohch situcich me by uiton povaova as za imaginrny (naprklad to me zjednodui rovnice). V takom prpade je v predchdzajcej rovnici nahraden a metrika sa zmen na:

Pokia pre zjednoduenie zmenme poet priestorovch dimenzi na dve, meme reprezentova fyziklny svet trojrozmernm priestorom:

Vidme, e nulov (sveteln) geodetiky leia pozd dvojkuea , alebo

a s definovan rovnicou

o dva rovnicu krunice o polomere r = c dt. Ak to rozrime do troch priestorovch dimenzi, koncov body nulovch geodetik bud sstredenmi guovmi plochami, kde polomer = vzdialenos c as.

pecilna teria relativity

259

Tento przdny dvojkue reprezentuje lniu pohadu z bodu v priestore. Vtedy, ke sledujeme hviezdy a povieme Svetlo tejto hviezdy, ktor mi dopad do oka, je X rokov star., tak sa prve pozerme pozd lnie pohadu, pozd nulov geodetiky. Pozerme sa na udalos vzdialen metrov a d/c seknd v minulosti. Z tohto dvodu je przdny sveteln dvojkue znmy takisto ako aj sveteln kuel. (Bod v avom dolnom rohu znzoruje hviezdu, poiatok sradnicovho systmu znzoruje pozorovatea a iara ku hviezde znzoruje nulov geodetiku lniu pohadu.)

Kue v oblasti t s informcie, ktore bod prijma, zatia o kue v oblasti +t s informcie, ktor bod vysiela.

Overovanie postultu pecilnej terie relativity

Michelson-Morleyho experiment - meranie pohybu teru vzhadom k Zemi; test smerovej invariantnosti rchlosti svetla Hamarov experiment - brnenie v pohybe teru Trouton-Noble experiment - moment sily na kondenztore Kennedy-Thorndike experiment asov kontrakcia Experimenty na testovanie vyarovacej terie dokzali, e rchlos svetla je nezvisl na rchlosti vyarujceho zdroja.

Prbuzne tmy
udia: Arthur Eddington | Albert Einstein | Hendrik Lorentz | Hermann Minkowski | Bernhard Riemann | Henri Poincar | Alexander MacFarlane | Harry Bateman | James Clerk Maxwell Relativita: Veobecn teria relativity | Einsteinov princp relativity | Galileiho princp relativity | sstava sradnc | inercilna vzan sstava | Lorentzove transformcie Fyzika: Newtonova mechanika | asopriestor | rchlos svetla | Dopplerov jav Matematika: Minkowskho priestor | svetoiara | svetoplocha | Lorentzova grupa | tenzor

pecilna teria relativity

260

Extern odkazy
Uebn text [1] (po esky) Teria relativity [2] - online uebnica (po esky) Astrofyzika [3] (po esky)

Referencie
[1] http:/ / vscience. euweb. cz/ relativita/ [2] http:/ / martin184. webpark. cz/ [3] http:/ / www. aldebaran. cz/ astrofyzika/

iarenie gama
iarenie gama (asto psan ako grcky znak gama, ) je vysoko energetick elektromagnetick iarenie vznikajce pri rdioaktvnych a inch jadrovch dejoch. iarenie gama je asto definovan ako iarenie s energiou fotnov nad 10 keV, o zodpoved frekvencim nad 2,42 EHz, resp. vlnovej dke kratej ako 124 pm, Do tohto spektra patr aj rntgenov iarenie. Fyziklny rozdiel medzi gama iarenm a rntgenovm iarenm nejestvuje, iarenia sa lia len svojim zdrojom. iarenie gama je druh ionizujceho iarenia. Do materilov prenik lepia ako iarenie alfa, alebo beta (korpuskulrne neelektromagnetick iarenia).
iarenie gama

Zdroj iarenia
Gama iarenie asto vznik spolu s alfa i beta iarenm pri rdioaktvnom rozpade jadier atmov. Ke jadro vyiari asticu alebo , nov jadro me by v excitovanom stave. Do niieho energetickho stavu me prejs vyiarenm fotnu gama iarenia podobne ako elektrn v obale atmu vyiarenm kvanta ultrafialovho iarenia. Prkladom me by beta rozpad kobaltu-60 60Co na nikel-60 60Ni, pri ktorom v prvom stupni najprv jadro kobaltu vyle asticu (teda elektrn e-) a elektrnov antineutrno e a premen sa na jadro niklu v excitovanom stave: Potom sa novo vzniknut excitovan jadro zbav prebytonej energie vyiarenm kvanta iarenia gama:

Vyiaren kvant iarenia gama maj v tomto prpade energiu bu 1,17MeV alebo 1,33MeV. Inm prkladom me by alfa rozpad amercia-241 241Am na Neptnium-237 237Np, ktor je podobne ako predchdzajci sprevdzan vyiarenm gama kvnt. Rozdiel je v tom, e teraz maj vyiaren kvant omnoho viac rznych energi, rovnako ako napr.. pri beta rozpade irdia-192 192Ir na platinu-192 192Pt.

iarenie gama

261

Fyziologick inky
Aj ke je iarenie gama menej ionizujce ako i , je pre iv organizmy vrtane loveka nebezpen. Spsobuje podobn pokodenia ako rntgenov iarenie: popleniny, rakovinu, mutcie. Preto je nutn sa pred inkami gama iarenia chrni. iarenie gama by pri prpadnom nuklernom konflikte spsobilo najviac mrt. Pokodzuje orgny ivch organizmov pri zvench dvkach. Dvky sa meraj v Grayoch (1 Gy = J/kg). Oiarenie ivocha alebo osoby nad 1 Gy spsobuje aktny radian syndrm alebo aktnu chorobu z oiarenia. Prejavuje sa pokodenm tkanv a buniek v tele, ktor sa intenzvne delia. To je zrodon a krvotvorn tkanivo a potom epitelov vstelka tenkho reva a epidermis. Z toho vyplva, e vysok dvky iarenia pokodia embryo alebo ftus v matkinom tele, prudko znia hladiny erytrocytov, leukocytov a trombocytov v krvi (= tzv. krvn forma radianho syndrmu). revn forma sa prejavuje nauzeou, zvracanm a malabsorpsiou, eventulne pokoden epitel predstavuje vborn miesto na osdlenie mikroorganizmami. Na koi pozorujeme erytm, epilciu (stratu vlasov) a dermatitdu.

Interakcia s hmotou
iarenie gama reaguje s materilmi troma hlavnmi spsobmi. Fotoelektrickm javom, Comptonovm javom a vznikom elektrn-pozitrnovho pru. Z nich prv dva spsobuj ionizciu atmov s ktormi sa kvant dostan do interakcie. Fotoelektrick jav vznik, ke fotn interaguje s elektrnom na orbite atmu a odovzd mu vetku energiu, o elektrnu umon popusti atm. Kinetick energia uvonenho elektrnu sa rovn energii fotnu znen o vzobn energiu elektrnu ktorou bol pvodne viazan v atme. Fotoelektrick jav je dominantn mechanizmus vmeny energie pre rontgenov iarenie a gama iarenie s energiou pod 50keV, u energetickejch prevauj in formy vmeny. Comptonov jav nazvan tie Comptonov rozptyl i Compton-Debyeov jav je interakcia fotnu s vonm, alebo slabo viazanm orbitlnym elektrnom, pri ktorom as energie fotnu umon nik elektrnu z atmu a zvyok energie je vyiaren v podobe menej energetickho fotnu. Tento jav je dominantn pre fotny o energich 100keV a 10MeV; pri jadrovom vbuchu je v tomto rozsahu energi vyiaren vina fotnov iarenia gama. Comptonov jav je relatvne nezvisl na atmovom sle interagujceho materilu. Vznik elektron-pozitronovho pru nastva pri prelete fotnu v dosahu coulombovskej sily jadra. Energia fotnu je vyuit na vznik pru elektrn-pozitrn. Na vznik tchto astc je potrebn 1,02MeV, (o je energetick ekvivalent dvoch pokojovch hmotnost elektrnu), zvyn energie sa zmen na kinetick energiu vznikajceho pru a jadra. Pozitrn m vemi krtky as rozpadu. Behom asi 10-8 s anihiluje s vonm elektrnom pri vyiaren dvoch gama fotnov s energiou po 511keV.

Tienenie gama iarenia

Na pohltenie iarenia je potrebn vek masu materilu. najvhodnejie s materily s vysokm atmovm slom a vysokou hustotou. m energetickejie je iarenie, tm hrub materil na tienenie je potrebn. Schopnos materilu pohlcova iarenie spravidla vyjadrujeme polohrbkou materilu, t. j. hrbkou cez ktor prejden iarenie gama zni svoju intenzitu na polovicu. Naprklad iarenie , s intenzitou 1cm olova zredukuje na 50 %, bude ma polovin intenzitu tie po prechode cez 6cm betnu.

iarenie gama

262

Pouitie
Vysokoenergetick povaha iarenia gama z neho vytvra inn prostriedok na hubenie baktrii a plesn, o sa vyuva pri sterilizcii lekrskych nstrojov, alebo pri oetrovan potravn. S vhodou sa pouva tie na ervotoom napadnut star dreven umeleck diela, ktor by chemiklie mohli pokodi. Aj ke iarenie gama samo osebe spsobuje rakovinu, pouva sa aj pri jej lieen. Prstroj gama n vyuva niekoko nzkoenergetickch lov z rznych smerov, ktor sa pretn v mieste ndoru a tm vytvoria vysokoenergetick bod, ktor doke znii napadnut bunku. Nzkoenergetick l samotn pritom bunky nezni. Vyuva sa tie v nuklernej medicne pre diagnostick ely. Ako zdroj iarenia sa pouvaj rdioizotopy napr. techncium-99m.

Dejiny
iarenie gama objavil franczsky chemik a fyzik Paul Ulrich Villard v roku 1900 pri tdiu urnu. Pomocou aparatry, ktor si sm postavil, pozoroval, e iarenie nie je ohban magnetickm poom. Spoiatku sa myslelo, e iarenie m asticov povahu, rovnako ako a . Britsk fyzik William Henry Bragg v roku 1910 ukzal jeho vlnov charakter tm, e ionizuje plyn obdobne ako rntgenov iarenie. V r. 1914 Ernest Rutherford a Edward Andrade dokzali zmeranm jeho vlnovej dky pomocou rntgenovej krytlografie, e iarenie gama je druh elektromagnetickho iarenia. Pomenovanie iarenie gama zaviedol Ernest Rutherford ako obdobu alfa a beta iarenia ete v dobe, ke nebol znmy rozdiel vo fyziklnej podstate tchto druhov iarenia.

Zdroje lnkov a prispievatelia

263

Zdroje lnkov a prispievatelia

Vvoj hviezdy Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3846102 Prispievatelia: Vznik hviezdy Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3625183 Prispievatelia: Hviezda pred hlavnou postupnosou Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3786911 Prispievatelia: Hlavn postupnos Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3899853 Prispievatelia: Horizontlna vetva Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3792767 Prispievatelia: Asymptotick vetva obrov Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3195738 Prispievatelia: Dredge-up Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3837568 Prispievatelia: Nestabiln pruh Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3084243 Prispievatelia: erven skupina Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3835462 Prispievatelia: Planetrna hmlovina Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3883163 Prispievatelia: Wolfova-Rayetova hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3878607 Prispievatelia: Supernova impostor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3813658 Prispievatelia: Supernova Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3898036 Prispievatelia: Hypernova Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3866264 Prispievatelia: Hertzsprungov-Russellov diagram Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3799590 Prispievatelia: Molekulrny mrak Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3654719 Prispievatelia: Herbigov-Harov objekt Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3852117 Prispievatelia: Hayashiho iara Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3856197 Prispievatelia: Henyeyho stopa Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3828108 Prispievatelia: Premenn hviezda typu T Tauri Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3448246 Prispievatelia: Podtrpaslk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3883444 Prispievatelia: Podtrpaslk typu B Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3843813 Prispievatelia: Trpaslk (hviezda) Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3887807 Prispievatelia: Modr trpaslk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3883542 Prispievatelia: Oranov trpaslk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3691275 Prispievatelia: erven trpaslk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3783450 Prispievatelia: lt trpaslk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3645173 Prispievatelia: Podobor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3753358 Prispievatelia: Obor (hviezda) Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3796593 Prispievatelia: Modr obor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3536396 Prispievatelia: erven obor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3870540 Prispievatelia: Jasn obor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3887497 Prispievatelia: Nadobor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3689612 Prispievatelia: Modr nadobor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3732952 Prispievatelia: erven nadobor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3703721 Prispievatelia: lt nadobor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3835506 Prispievatelia: Hyperobor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3889800 Prispievatelia: lt hyperobor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3891108 Prispievatelia: Modr tulk (hviezda) Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3893845 Prispievatelia: CH hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3895356 Prispievatelia: Hviezda typu S Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3887711 Prispievatelia: Premenn hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3746834 Prispievatelia: Nepravideln premenn hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3695686 Prispievatelia: Polopravideln premenn hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3732878 Prispievatelia: Biely trpaslk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3885250 Prispievatelia: ierny trpaslk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3766701 Prispievatelia: Neutrnov hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3783406 Prispievatelia: Pulzar Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3882575 Prispievatelia: Magnetar Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3564578 Prispievatelia: -

Zdroje lnkov a prispievatelia

Q-hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3408307 Prispievatelia: Boznov hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3806632 Prispievatelia: Gravahviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3033219 Prispievatelia: Hned trpaslk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3783438 Prispievatelia: Jadro Slnka Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3533469 Prispievatelia: Konvektvna zna Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3777341 Prispievatelia: Oblas iarivej rovnovhy Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3777393 Prispievatelia: Fotosfra Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3529069 Prispievatelia: Chromosfra Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3531379 Prispievatelia: Korna Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3458198 Prispievatelia: Slnen vietor Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3787568 Prispievatelia: 3-alfa reakcia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3592728 Prispievatelia: Protn-protnov cyklus Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3592772 Prispievatelia: Hliov zblesk Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3807637 Prispievatelia: Uhlkov cyklus Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3690300 Prispievatelia: Spektrlna klasifikcia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3746566 Prispievatelia: Vlastn pohyb Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3807980 Prispievatelia: Radilna rchlos Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3592124 Prispievatelia: Hviezdna vekos Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3076181 Prispievatelia: Absoltna hviezdna vekos Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3780914 Prispievatelia: Zdanliv hviezdna vekos Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3598191 Prispievatelia: Hmotnos Slnka Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3788516 Prispievatelia: Metalicita Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3658928 Prispievatelia: Planetrna sstava Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3883067 Prispievatelia: Hviezdna sstava Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3553830 Prispievatelia: Dvojhviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3881022 Prispievatelia: Kontaktn dvojhviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3597887 Prispievatelia: Viacnsobn hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3769988 Prispievatelia: UBV systm Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3034488 Prispievatelia: galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3806045 Prispievatelia: Eliptick galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3782292 Prispievatelia: oovkov galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3682283 Prispievatelia: pirlov galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3782293 Prispievatelia: pirlov galaxia s priekou Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3783473 Prispievatelia: Nepravideln galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3683057 Prispievatelia: Trpasliia galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3783477 Prispievatelia: Supermasvna ierna diera Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3833407 Prispievatelia: Aktvna galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3780915 Prispievatelia: Rdiov galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3844777 Prispievatelia: Seyfertova galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3635615 Prispievatelia: Blazar Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3771313 Prispievatelia: Kvazar Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3755225 Prispievatelia: Interagujca galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3801149 Prispievatelia: Satelitn galaxia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3842152 Prispievatelia: Skupina galaxi Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3459292 Prispievatelia: Przdnota (astronmia) Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3757912 Prispievatelia: Zoznam galaxi Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3783463 Prispievatelia: Zoznam najblich galaxi Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3775629 Prispievatelia: Zoznam kvazarov Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=1673094 Prispievatelia: Absoltne ierne teleso Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3771813 Prispievatelia: Biela diera Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3845451 Prispievatelia: -

264

Zdroje lnkov a prispievatelia

Chandrasekharova medza Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3584052 Prispievatelia: Dejiny astronmie Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3886287 Prispievatelia: Dilatcia asu Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3777236 Prispievatelia: Fermin Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3805732 Prispievatelia: Fotn Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3843986 Prispievatelia: Hubblova schma Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3882828 Prispievatelia: Hviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3867880 Prispievatelia: Index lomu Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3316138 Prispievatelia: Infraerven iarenie Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3889451 Prispievatelia: Kalibran bozn Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3784489 Prispievatelia: Kerrova ierna diera Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3686394 Prispievatelia: Kozmolgia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3762614 Prispievatelia: Lorentzova transformcia Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3695586 Prispievatelia: Maxwellove rovnice Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3875741 Prispievatelia: Medzihviezdna hmota Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3783459 Prispievatelia: Metafyzika Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3870114 Prispievatelia: Occamova britva Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3877942 Prispievatelia: Priestoroas Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3833985 Prispievatelia: Protohviezda Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3545935 Prispievatelia: Rchlos svetla Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3882566 Prispievatelia: Schwarzschildov polomer Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3726039 Prispievatelia: Schwarzschildova metrika Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3801267 Prispievatelia: Sveteln tok Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=2956940 Prispievatelia: Svetlo Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3899161 Prispievatelia: Tachyn Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3787518 Prispievatelia: Teria relativity Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3749997 Prispievatelia: Teria strn Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3879800 Prispievatelia: Ultrafialov iarenie Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3835518 Prispievatelia: Vesmr Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3878668 Prispievatelia: Veobecn teria relativity Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3773671 Prispievatelia: ervia diera Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3657684 Prispievatelia: ierna diera Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3892524 Prispievatelia: pecilna teria relativity Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3785110 Prispievatelia: iarenie gama Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3788245 Prispievatelia: -

265

Zdroje obrzkov, licencie a prispievatelia

266

Zdroje obrzkov, licencie a prispievatelia

Sbor:Nursery_of_New_Stars_-_GPN-2000-000972.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Nursery_of_New_Stars_-_GPN-2000-000972.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA, Hui Yang University of Illinois ODNursery of New Stars Sbor:Betelgeuse star (Hubble).jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Betelgeuse_star_(Hubble).jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Sbor:Orion Nebula - Hubble 2006 mosaic 18000.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Orion_Nebula_-_Hubble_2006_mosaic_18000.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA, M. Robberto (Space Telescope Science Institute/ESA) and the Hubble Space Telescope Orion Treasury Project Team Sbor:Bok globules in IC2944.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Bok_globules_in_IC2944.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Sbor:Orion Nebula - Hubble 2006 mosaic comparison.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Orion_Nebula_-_Hubble_2006_mosaic_comparison.png Licencia: Public domain Prispievatelia: Sbor:T Tauri.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:T_Tauri.jpg Licencia: neznmi Prispievatelia: Image:HR-diag-no-text-2.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HR-diag-no-text-2.svg Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: User:Spacepotato Sbor:H-R diagram.sk.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:H-R_diagram.sk.png Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Original uploader was Bebe at sk.wikipedia Sbor:Stellar evolutionary tracks-en.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Stellar_evolutionary_tracks-en.svg Licencia: Creative Commons Attribution 3.0 Prispievatelia: derivative work: Rursus (talk) Stellar_evolutionary_tracks-en.PNG: *derivative work: G.A.S Stellar_evolutionary_tracks.gif: Jesusmaiz Image:Portal.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Portal.svg Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: Portal.svg: Pepetps derivative work: Bitplane (talk) Sbor:HR-diag-instability-strip.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HR-diag-instability-strip.svg Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Rursus Obrzok:NGC6543.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:NGC6543.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Obrzok:M57 The Ring Nebula.JPG Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:M57_The_Ring_Nebula.JPG Licencia: Public domain Prispievatelia: The Hubble Heritage Team (AURA/STScI/NASA) Obrzok:M27 Knots.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:M27_Knots.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: C.R. O'Dell (Vanderbilt University) Obrzok:M2-9.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:M2-9.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: File:NGC 6302HST.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:NGC_6302HST.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA and A.Zijlstra (UMIST, Manchester, UK) Image:Commons-logo.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Commons-logo.svg Licencia: logo Prispievatelia: SVG version was created by User:Grunt and cleaned up by 3247, based on the earlier PNG version, created by Reidab. Sbor:Wolf-rayet.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Wolf-rayet.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:Keplers supernova.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Keplers_supernova.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/ESA/JHU/R.Sankrit & W.Blair Sbor:SN1994D.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:SN1994D.jpg Licencia: Creative Commons Attribution 3.0 Prispievatelia: Sbor:Progenitor of type Ia supernova sk.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Progenitor_of_type_Ia_supernova_sk.jpg Licencia: neznmi Prispievatelia: Redaktor:Adrian Sbor:Crab Nebula 1959.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Crab_Nebula_1959.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:HRDiagram.sk.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HRDiagram.sk.gif Licencia: Public Domain Prispievatelia: Original uploader was Bebe at sk.wikipedia Sbor:HR-diagram_01.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HR-diagram_01.png Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:Vitecek Sbor:HR-diagram_02.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HR-diagram_02.png Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:VitecekVt Hnvkovsk Sbor:HR-diagram_03.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HR-diagram_03.png Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:VitecekVt Hnvkovsk image:molecular.cloud.arp.750pix.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Molecular.cloud.arp.750pix.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Obrzok:HST HH47 image.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HST_HH47_image.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Obrzok:HH object diagram.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HH_object_diagram.svg Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Obrzok:HH1 and HH2 imaged by WFPC2.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HH1_and_HH2_imaged_by_WFPC2.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Obrzok:HH47_animation.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HH47_animation.gif Licencia: Public Domain Prispievatelia: Patrick Hartigan Obrzok:Herbig-Haro object HH32.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Herbig-Haro_object_HH32.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:61-cygni.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:61-cygni.jpg Licencia: Creative Commons Attribution 3.0 Prispievatelia: ESO, European Southern Observatory Image:Disambig.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Disambig.svg Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.5 Prispievatelia: Stephan Baum (converted to SVG by different users, see below) Sbor:RedDwarfNASA.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:RedDwarfNASA.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/Walt Feimer Sbor:RedDwarfPlanet.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:RedDwarfPlanet.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA and G. Bacon (STScI) Sbor:Alnitak sun comparision.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Alnitak_sun_comparision.png Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 3.0,2.5,2.0,1.0 Prispievatelia: CWitte Sbor:Aldebaran-Sun comparison-en.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Aldebaran-Sun_comparison-en.svg Licencia: Public Domain Prispievatelia: w:User:MysidMysid Sbor:H-R diagram.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:H-R_diagram.png Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Sbor:Rigel blue supergiant.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Rigel_blue_supergiant.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:1e9m comparison.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:1e9m_comparison.png Licencia: neznmi Prispievatelia: User:Paul Stansifer, and others (see "source") Sbor:Sun and VY Canis Majoris.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Sun_and_VY_Canis_Majoris.svg Licencia: Public Domain Prispievatelia: w:User:MysidUser:Mysid Sbor:Polaris_system.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Polaris_system.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/ESA/HST, G. Bacon (STScI) Original uploader was Hurricane Devon at en.wikipedia Sbor:Mira 1997.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Mira_1997.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Margarita Karovska (Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics) and NASA Sbor:Sirius A and B Hubble photo.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Sirius_A_and_B_Hubble_photo.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA Credit: H. Bond (STScI) and M. Barstow (University of Leicester) Sbor:NGC 246.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:NGC_246.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Obrzok:Crystal Project konquest.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Crystal_Project_konquest.png Licencia: neznmi Prispievatelia: Sbor:Neutronova-hvezda-vyrez.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Neutronova-hvezda-vyrez.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA Sbor:Accretion Disk Binary System.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Accretion_Disk_Binary_System.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:Chandra-crab.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Chandra-crab.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Optical: NASA/HST/ASU/J. Hester et al. X-Ray: NASA/CXC/ASU/J. Hester et al. Sbor:Vela Pulsar jet.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Vela_Pulsar_jet.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/CXC/PSU/G.Pavlov et al.

Zdroje obrzkov, licencie a prispievatelia

Sbor:Brown Dwarf Gliese 229B.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Brown_Dwarf_Gliese_229B.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:Vrstvy Slnka.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Vrstvy_Slnka.png Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:Sun projection with spotting-scope large.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Sun_projection_with_spotting-scope_large.jpg Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: User:SiriusB Sbor:Solar eclips 1999 5.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Solar_eclips_1999_5.jpg Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: Luc Viatour Sbor:Solar_eclips_1999_4.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Solar_eclips_1999_4.jpg Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: Luc Viatour Sbor:Magnetosphere rendition.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Magnetosphere_rendition.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: w:NASANASA Sbor:Voyager 1 entering heliosheath region.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Voyager_1_entering_heliosheath_region.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/Walt Feimer Sbor:Triple-Alpha_Process.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Triple-Alpha_Process.png Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: Sbor:FusionintheSun.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:FusionintheSun.svg Licencia: neznmi Prispievatelia: File:Accretion Disk Binary System.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Accretion_Disk_Binary_System.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: File:CNO Cycle.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:CNO_Cycle.svg Licencia: neznmi Prispievatelia: Sbor:Solar_prominence_from_STEREO_spacecraft_September_29,_2008.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Solar_prominence_from_STEREO_spacecraft_September_29,_2008.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA Sbor:H-R diagram.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:H-R_diagram.svg Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Rursus Sbor:Obafgkm noao big.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Obafgkm_noao_big.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Robert Nemiroff (MTU) & Jerry Bonnell (USRA) Sbor:Morgan-Keenan spectral classification.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Morgan-Keenan_spectral_classification.png Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Sbor:O5v-spectre.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:O5v-spectre.png Licencia: Public Domain Prispievatelia: Original uploader was Gypaete at fr.wikipedia Sbor:Ba_b_do8mag_c6_big.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Ba_b_do8mag_c6_big.gif Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike Prispievatelia: Alexander Meleg Sbor:Astro_4d_stars_proper_radial_ba_rg_8mag_big.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Astro_4d_stars_proper_radial_ba_rg_8mag_big.gif Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike Prispievatelia: Alexander Meleg Sbor:Pleiades-comet-Machholz.jpeg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Pleiades-comet-Machholz.jpeg Licencia: Attribution Prispievatelia: Rochus Hess Sbor:Canopus.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Canopus.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA Sbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_b_8mag_big.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_b_8mag_big.gif Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike Prispievatelia: Alexander Meleg Sbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_rb_8mag_big.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_rb_8mag_big.gif Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike Prispievatelia: Alexander Meleg Sbor:Sun920607.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Sun920607.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA Sbor:L-dwarf-nasa-hurt.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:L-dwarf-nasa-hurt.png Licencia: Public Domain Prispievatelia: R. Hurt/NASA Sbor:T-dwarf-nasa-hurt.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:T-dwarf-nasa-hurt.png Licencia: Public Domain Prispievatelia: R. Hurt/NASA Sbor:Astro_4D_stars_proper_radial_obafgkm_b_7mag_big.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Astro_4D_stars_proper_radial_obafgkm_b_7mag_big.gif Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike Prispievatelia: Alexander Meleg Sbor:Disambig.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Disambig.svg Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.5 Prispievatelia: Stephan Baum (converted to SVG by different users, see below) Sbor:Planets2008.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Planets2008.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Edits by Farry. Source image on English Wikipedia credited by original uploader to "Martin Kornmesser", and later an anonymous edit re-credited it to "zaria mayers" . Sbor:Fomalhaut with Disk Ring and extrasolar planet b.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Fomalhaut_with_Disk_Ring_and_extrasolar_planet_b.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA, P. Kalas, J. Graham, E. Chiang, E. Kite (University of California, Berkeley), M. Clampin (NASA Goddard Space Flight Center), M. Fitzgerald (Lawrence Livermore National Laboratory), and K. Stapelfeldt and J. Krist (NASA Jet Propulsion Laboratory) Sbor:HD188753 orbit.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HD188753_orbit.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:Mobile-diagrams.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Mobile-diagrams.png Licencia: Public Domain Prispievatelia: User:Spacepotato. Sbor:orbit1.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Orbit1.gif Licencia: Public Domain Prispievatelia: User:Zhatt Sbor:orbit2.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Orbit2.gif Licencia: Public Domain Prispievatelia: User:Zhatt Sbor:orbit3.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Orbit3.gif Licencia: Public Domain Prispievatelia: User:Zhatt Sbor:orbit4.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Orbit4.gif Licencia: Public Domain Prispievatelia: User:Zhatt Sbor:orbit5.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Orbit5.gif Licencia: Public Domain Prispievatelia: User:Zhatt Sbor:Tokovinin-multiple-star-notation.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Tokovinin-multiple-star-notation.png Licencia: Public Domain Prispievatelia: User:Spacepotato Sbor:HD 98800.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:HD_98800.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/JPL-Caltech/T. Pyle (SSC) Sbor:NGC 4414 (NASA-med).jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:NGC_4414_(NASA-med).jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA Headquarters Greatest Images of NASA (NASA-HQ-GRIN) Sbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA, and The Hubble Heritage Team STScI/AURA) Sbor:Hoag's object.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Hoag's_object.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA Sbor:NGC_6745.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:NGC_6745.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA Goddard Space Flight Center NASA-GSFC Sbor:NGC4881_HST_1995-07.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:NGC4881_HST_1995-07.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Hubble Space Telescope WFPC Team, NASA/ESA, STScI Obrzok:Ngc5866 hst big.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Ngc5866_hst_big.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA, and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Obrzok:NGC 1553 Hubble.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:NGC_1553_Hubble.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Original uploader was Friendlystar at en.wikipedia Obrzok:Spiral galaxy arms diagram.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Spiral_galaxy_arms_diagram.svg Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: User:Dbenbenn / User:Mysid Image:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA, and The Hubble Heritage Team STScI/AURA) Obrzok:Irregular_galaxy_NGC_1427A_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope).jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Irregular_galaxy_NGC_1427A_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope).jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA, and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Sbor:rxj1242_comp.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Rxj1242_comp.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Medium69 Sbor:M87 jet.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:M87_jet.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA)

267

Zdroje obrzkov, licencie a prispievatelia

Obrzok:Circinus.galaxy.750pix.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Circinus.galaxy.750pix.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:QuasarStarburst.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:QuasarStarburst.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:NGC4676.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:NGC4676.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, H. Ford (JHU), G. Illingworth (UCSC/LO), M.Clampin (STScI), G. Hartig (STScI), the ACS Science Team, and ESA Sbor:large.mc.arp.750pix.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Large.mc.arp.750pix.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:Satellite Galaxies.JPG Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Satellite_Galaxies.JPG Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.5 Prispievatelia: Richard Powell Image:Nearsc.gif Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Nearsc.gif Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.5 Prispievatelia: Richard Powell Image:Andromeda galaxy.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Andromeda_galaxy.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/JPL/California Institute of Technology Obrzok:Blackbody_sk.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Blackbody_sk.svg Licencia: Public Domain Prispievatelia: helix84 Sbor:Stonehenge Wide Angle.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Stonehenge_Wide_Angle.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:Jantar Mantar at Jaipur.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Jantar_Mantar_at_Jaipur.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Sbor:Hubbleova_ladicka.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Hubbleova_ladicka.png Licencia: Public Domain Prispievatelia: Original uploader was Adrian at sk.wikipedia Sbor:Hubble sequence photo.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Hubble_sequence_photo.png Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Sbor:Messier_041_2MASS.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Messier_041_2MASS.jpg Licencia: neznmi Prispievatelia: Two Micron All Sky Survey (2MASS), a joint project of the University of Massachusetts and the Infrared Processing and Analysis Center/California Institute of Technology, funded by the National Aeronautics and Space Administration and the National Science Foundation. Sbor:Mira.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Mira.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA Sbor:Red Giant convective zone.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Red_Giant_convective_zone.jpg Licencia: neznmi Prispievatelia: ESO Sbor:CNO Cycle.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:CNO_Cycle.svg Licencia: neznmi Prispievatelia: Sbor:Natal Microcosm.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Natal_Microcosm.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/JPL-Caltech Sbor:Tarantula nebula detail.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Tarantula_nebula_detail.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: The Hubble Heritage Team (AURA / STScI / NASA) Sbor:Eta Carinae (captured by the Hubble Space Telescope).jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Eta_Carinae_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope).jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA, and the Hubble SM4 ERO Team Sbor:Sirius A and B artwork.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Sirius_A_and_B_artwork.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, ESA Credit: G. Bacon (STScI) Sbor:Pleiades large.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Pleiades_large.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA, ESA, AURA/Caltech, Palomar Observatory Image:Wikiquote-logo.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Wikiquote-logo.svg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:Infrared dog.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Infrared_dog.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA/IPAC Sbor:Universum.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Universum.jpg Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.5 Prispievatelia: Heikenwaelder Hugo, Austria, Email : heikenwaelder@aon.at, www.heikenwaelder.at Sbor:Hinducosm Map1.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Hinducosm_Map1.svg Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: Sbor:LorentzT paused.JPG Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:LorentzT_paused.JPG Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Obrzok:Solenoid.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Solenoid.svg Licencia: Public Domain Prispievatelia: User Nmnogueira on en.wikipedia Image:Horsehead-Hubble.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Horsehead-Hubble.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA, NOAO, ESA and The Hubble Heritage Team STScI/AURA Image:Pleiades large.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Pleiades_large.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: NASA, ESA, AURA/Caltech, Palomar Observatory Sbor:Priestorocas vzdialenost dvoch bodov.JPG Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Priestorocas_vzdialenost_dvoch_bodov.JPG Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Jankaka Sbor: Priestorocas vzdialenost dvoch udalosti.JPG Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Priestorocas_vzdialenost_dvoch_udalosti.JPG Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Jankaka Sbor:Protostar Herbig-Haro 46 47.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Protostar_Herbig-Haro_46_47.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:light cone sk.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Light_cone_sk.png Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: Maros M r a z - User Maros on sk.wikipedia Sbor:TakakkawFalls2.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:TakakkawFalls2.jpg Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Sbor:Speed of light (Fizeau).png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Speed_of_light_(Fizeau).png Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Original uploader was Maros at sk.wikipedia Sbor:Interferometer slk.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Interferometer_slk.svg Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: ~~helix84 Image:Wiktionary-ico-de.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Wiktionary-ico-de.png Licencia: logo Prispievatelia: Sbor:Albert Einstein 1979 USSR Stamp.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Albert_Einstein_1979_USSR_Stamp.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: . Sbor:String theory.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:String_theory.svg Licencia: Creative Commons Attribution 3.0 Prispievatelia: MissMJ Sbor:World lines and world sheet.svg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:World_lines_and_world_sheet.svg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Kurochka, svg version by Actam Sbor:Calabi-Yau.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Calabi-Yau.png Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.5 Prispievatelia: en:User:Lunch Sbor:Hubble ultra deep field.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Hubble_ultra_deep_field.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: NASA and the European Space Agency. Sbor:spacetime_curvature.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Spacetime_curvature.png Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: User:Johnstone Sbor:Wormhole-demo.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Wormhole-demo.png Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Panzi Sbor:LorentzianWormhole.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:LorentzianWormhole.jpg Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 3.0 Prispievatelia: AllenMcC. Sbor:Black Hole Milkyway.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Black_Hole_Milkyway.jpg Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.0 Prispievatelia: Sbor:Accretion disk.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Accretion_disk.jpg Licencia: Public domain Prispievatelia: Sbor:ierna diera.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:ierna_diera.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Original uploader was Safo at sk.wikipedia Sbor:Cierna diera.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Cierna_diera.png Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Original uploader was Adrian at sk.wikipedia Sbor:BlackHole.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:BlackHole.jpg Licencia: Public Domain Prispievatelia: Sbor:light_cone_sk.png Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Light_cone_sk.png Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 Unported Prispievatelia: Maros M r a z - User Maros on sk.wikipedia

268

Zdroje obrzkov, licencie a prispievatelia

Sbor:sr1.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Sr1.jpg Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: Sbor:sr3.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Sr3.jpg Licencia: GNU Free Documentation License Prispievatelia: w:en:user:Kevin Baasuser:Kevin Baas Sbor:Gammadecay-1.jpg Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sbor:Gammadecay-1.jpg Licencia: Creative Commons Attribution 2.5 Prispievatelia: -

269

Licencia

270

Licencia
Creative Commons Attribution-Share Alike 3.0 Unported http:/ / creativecommons. org/ licenses/ by-sa/ 3. 0/