Zaklady večnosti

JE

PDF vytvorené pomocou open source sady nástrojov mwlib. Ďalšie informácie nájdete na http://code.pediapress.com/ PDF generated at: Thu, 08 Sep 2011 04:30:03 UTC

Obsah
Články
HVIEZDA Vývoj
Vývoj hviezdy Vznik hviezdy Hviezda pred hlavnou postupnosťou Hlavná postupnosť Horizontálna vetva Asymptotická vetva obrov Dredge-up Nestabilný pruh Červená skupina Planetárna hmlovina Wolfova-Rayetova hviezda Supernova impostor Supernova Hypernova Hertzsprungov-Russellov diagram 1 2 2 4 6 7 9 10 12 13 14 15 20 21 21 28 28 34 34 35 39 40 40 41 41 43 45 45 46 48 50

Protohviezdy
Molekulárny mrak Herbigov-Harov objekt Hayashiho čiara Henyeyho stopa Premenná hviezda typu T Tauri

Typy
Podtrpaslík Podtrpaslík typu B Trpaslík (hviezda) Modrý trpaslík Oranžový trpaslík Červený trpaslík Žltý trpaslík

Podobor Obor (hviezda) Modrý obor Červený obor Jasný obor Nadobor Modrý nadobor Červený nadobor Žltý nadobor Hyperobor Žltý hyperobor Modrý tulák (hviezda) CH hviezda Hviezda typu S Premenná hviezda Nepravidelná premenná hviezda Polopravidelná premenná hviezda

51 52 54 54 55 57 58 59 60 61 62 63 64 64 65 69 69 70 70 72 72 73 74 75 75 76 77 78 78 80 80 81 81 82 83

Pozostatky
Biely trpaslík Čierny trpaslík Neutrónová hviezda Pulzar Magnetar

Specialna kompaktna hviezda
Q-hviezda Bozónová hviezda Gravahviezda

Spadnute hviezdy
Hnedý trpaslík

Struktura hviezdy
Jadro Slnka Konvektívna zóna Oblasť žiarivej rovnováhy Fotosféra Chromosféra

Koróna Slnečný vietor

83 85 87 87 88 89 90 92 92 112 112 113 113 117 118 118 118 120 120 121 122 128 129 129 132 132 133 134 135 135 136 139 139

Nukleosynteza
3-alfa reakcia Protón-protónový cyklus Héliový záblesk Uhlíkový cyklus

Vlastnosti
Spektrálna klasifikácia Vlastný pohyb Radiálna rýchlosť Hviezdna veľkosť Absolútna hviezdna veľkosť Zdanlivá hviezdna veľkosť Hmotnosť Slnka Metalicita Planetárna sústava Hviezdna sústava Dvojhviezda Kontaktná dvojhviezda Viacnásobná hviezda UBV systém

GALAXIA
galaxia

Hubblova schema
Eliptická galaxia Šošovková galaxia Špirálová galaxia Špirálová galaxia s priečkou Nepravidelná galaxia Trpasličia galaxia

Struktura
Supermasívna čierna diera

Aktivna galaxia
Aktívna galaxia Rádiová galaxia Seyfertova galaxia Blazar Kvazar

140 140 140 141 141 142 143 143 144 145 145 148 148 151 152 152 154 154 155 157 158 158 160 162 171 173 175 175 176 178 180 184 186 189 190

Interakcia
Interagujúca galaxia Satelitná galaxia Skupina galaxií Prázdnota (astronómia)

Zoznam galaxii
Zoznam galaxií Zoznam najbližších galaxií Zoznam kvazarov Absolútne čierne teleso Biela diera Chandrasekharova medza Dejiny astronómie Dilatácia času Fermión Fotón Hubblova schéma Hviezda Index lomu Infračervené žiarenie Kalibračný bozón Kerrova čierna diera Kozmológia Lorentzova transformácia Maxwellove rovnice Medzihviezdna hmota Metafyzika Occamova britva Priestoročas

licencie a prispievatelia 263 266 Licencie článkov Licencia 270 .Protohviezda Rýchlosť svetla Schwarzschildov polomer Schwarzschildova metrika Svetelný tok Svetlo Tachyón Teória relativity Teória strún Ultrafialové žiarenie Vesmír Všeobecná teória relativity Červia diera Čierna diera Špeciálna teória relativity Žiarenie gama 192 193 201 201 203 203 205 206 207 226 227 232 242 243 252 260 Referencie Zdroje článkov a prispievatelia Zdroje obrázkov.

1 HVIEZDA .

Čím je hviezda viac hmotná. pričom mení aj svoju farbu a z bieleho trpaslíka sa pomaly stáva hnedý trpaslík. Vzrastajúca teplota a tlak v jadre si vynúti opätovné zapálenie termojadrových reakcií. keď sa gravitačná sila opäť vyrovná s tlakovou. Nie všetky hviezdy však skončia rovnako. ochladnú a zmenia farbu na červenú. Po spálení zásob vodíka jednoducho termojadrové reakcie prestanú prebiehať. tým búrlivejšie prebiehajú termojadrové reakcie v jej vnútri a tým rýchlejšie spáli zásoby vodíka vo svojom jadre. Biely trpaslík postupne vychladne a zhasne a planetárna hmlovina sa rozptýli a stane sa súčasťou medzihviezdnej hmoty.hviezda Betelgeuse Stredne hmotné hviezdy Hviezdy s hmotnosťou približne hmotnosti Slnka (do 1. Všeobecne sa dá povedať. začne sa termojadrová fúzia vzniknutého hélia na kyslík a uhlík. Hviezda má tak malý polomer a pomaly chladne. planetárnej hmloviny a bieleho trpaslíka. To sa skončí. že nemá dostatočnú hmotnosť na vytváranie ťažších prvkov. ktorými hviezda prejde počas svojej existencie.2 Vývoj Vývoj hviezdy Vývoj hviezd je proces zmien. červený obor . zrednú. Vonkajšie vrstvy sa nafúknu. Keď vo hviezde prestane prebiehať jadrová fúzia. od svojho vzniku až po zánik. oblasť vzniku hviezd v galaxii M33. Z hviezdy sa stane červený obor. hmotné studené teleso . Napokon sa však minú aj zásoby hélia. nakoľko však už v jadre nie sú zásoby vodíka. Hviezdy hlavnej postupnosti vyžarujú svoju energiu rovnomerne a v ich jadre dochádza k premene ľahkého vodíka .čierny trpaslík. že hviezda môže skončiť v jednom zo štyroch štádií. NGC 604. Ak nastane stav. Vonkajšie vrstvy hviezdy sa znova začnú rozpínať. Tento proces trvá milióny alebo miliardy rokov. že hviezda je na hlavnej postupnosti.4 násobku hmotnosti Slnka) končia fázou červeného obra. končí jej produktívna časť života a nastáva pomalé uhasínanie. až sa napokon oddelia od hviezdy a vytvoria planetárnu hmlovinu. N a S neprejdú nijakým dramatickým gravitačným kolapsom. Jadro hviezdy sa začne zmršťovať. Z hviezdy sa stane biely trpaslík. . hnedí trpaslíci a hviezdy spektrálneho typu R. je porušená hydrostatická rovnováha a nastáva kontrakcia. počas ktorých hviezda emituje žiarenie. Ukončenie života hviezdy opäť závisí od jej hmotnosti. Hviezda sa začína zmršťovať. V tomto čase má hviezda pomerne rovnovážny stav.prócia na hélium. V takomto ustálenom stave hviezda vydrží ďalšie milióny rokov. Nakoniec sa z nej stane malé. Málo hmotné hviezdy Najmenej hmotné hviezdy. Hovoríme. Po spálení všetkých zásob vodíka v jadre sa hviezda začína dramaticky meniť. Jadro opäť pokračuje v gravitačnej kontrakcii a zmení sa na malého a hustého bieleho trpaslíka. Vo vonkajších vrstvách hviezdy pokračuje syntéza vodíka.

Obohacovanie medzihviezdnej hmoty Vonkajšie odhodené vrstvy hviezdy. že ani rýchlosť svetla nestačí na uniknutie z tohto priestoru. Znamená to. Začína sa podobne. ako v predchádzajúcom prípade. ako u bieleho trpaslíka. že jadro hviezdy nevydrží obrovskú teplotu a nastáva jav zvaný supernova. Elektróny sú postupne obrovským tlakom „vtlačené“ do protónov a vzniká látka zložená prevažne z neutrónov. pretože v jeho chemickom zložení sa objavujú (hoci len v stopových množstvách) prvky ako kyslík. prípadne pulzar. ktoré pokračuje v kontrakcii. Najhmotnejšie hviezdy Najhmotnejšie hviezdy začnú svoje posledné štádium vývoja podobne. alebo ako pozostatok supernovy. Takto sa medzihviezdna hmota obohacuje a ťažšie prvky. Pozri aj • vznik hviezdy • záverečné štádium vývoja hviezdy Všeobecné odvetvia astronómie Astrometria · Astrofyzika · Dejiny astronómie · Historická astronómia · Kozmológia · Galaktická astronómia · Extragalaktická astronómia · Nebeská mechanika · Vznik a vývoj galaxií · Planetológia · Stelárna astronómia · Vznik hviezd · Vývoj hviezd · Vznik a vývoj slnečnej sústavy . kontrakcia pokračuje. uhlík a železo. že časť hmoty Slnka a telies slnečnej sústavy pochádza z dávno zaniknutej hviezdy.4 do 3 hmotností Slnka. Takto vznikne neutrónová hviezda. ktorá má vo svojom okolí tak zakrivený časopriestor. Okolitá hmlovina sa niekedy tiež nazýva planetárna hmlovina. pri ktorom hviezda rozmetá približne 95 percent svojej hmoty a vytvorí sa hmlovina.Vývoj hviezdy 3 Hmotnejšie hviezdy Tretí typ smrti sa týka hviezd s hmotnosťou od 1. ak hviezda rotuje a emituje žiarenie. Ak má táto neutrónová hviezda stále hmotnosť viac ako 3 hmotnosti Slnka. Slnko je už hviezdou druhej alebo tretej generácie. Preto sa tento stav nazýva aj čierna diera. Tá však pokračuje až do takej miery. zvyšných 5 percent ostane v podobe maličkého jadra hmloviny. Prvé hviezdy vo vesmíre boli zložené výlučne z vodíka a hélia. až prekročí kritickú hranicu a nastáva zrútenie sa hmoty samej do seba a vznikne singularita. Táto druhá generácia hviezd však má na rozdiel od tej predchádzajúcej už väčšie zastúpenie ťažkých prvkov. či už ako planetárna hmlovina. z ktorých sa znova môžu sformovať hviezdy. Explózia hviezdy sa v takomto prípade nazýva supernova (prípadne hypernova ak je hmotnosť hviezdy výnimočne veľká). ktoré sú nevyhnutné pre vznik pevných (terestriálnych) planét a prípadného života. alebo pozostatok po supernove. Po výbuchu supernovy sa jadro dostane do štádia neutrónovej hviezdy. sa naďalej rozpínajú a postupne splynú s medzihviezdnou hmotou. Stanú sa súčasťou hmlovín. kontrakciou.

v skutočnosti sú tieto mračná nesmierne riedke a predstavujú lepšie vákuum. Hmota okolo každého z týchto zhlukov do nich postupne padá. Hmlovina M42 . Každé pôvodné kondenzačné centrum nabaľuje na seba ďalší okolitý materiál. Tieto mračná sa nazývajú tiež hviezdotvorné hmloviny. Hyashiho štádiu. ich hustota býva iba niekoľko atómov na centimeter kubický. Typickým príkladom globuly sú napríklad Thackerayove globuly v hmlovine IC 2944. aby mohla žiariť v infračervenom obore. Napríklad sa môže stať. zistili by sme pravý opak: životný cyklus hviezd je dynamický a často až neuveriteľne dramatický proces. ktoré priťahujú ďalší materiál. K tomuto názoru dospeli kvôli tomu. Alebo v jeho blízkosti vybuchne supernova a tlaková vlna opäť mračno premieša. Toto štádium predstavuje zárodok budúcej hviezdy. Kvôli veľmi malej hmotnosti jednotlivých častíc a obrovským vzdialenostiam medzi nimi je to veľmi dlhodobý dej. až sa za z astronomického hľadiska krátky čas z každého takéhoto chuchvalca hmoty vytvorí guľa zhruba o veľkosti slnečnej sústavy. niečo cez dvetisíc stupňov na povrchu. pričom tento dej sa veľaráz opakuje. pretože jednak sa míňa ako ho na seba priťahujú budúce hviezdy a . že popri takomto oblaku medzihviezdnej hmoty prejde nejaká hviezda a svojou gravitáciou spôsobí pohyb molekúl v mračne. Je na to príliš chladná. Tá rastie spolu s veľkosťou zhlukov. Mračnom nemyslíme čosi ako pozemské oblaky. ktorú nazývame protohviezda. že ich mali možnosť pozorovať iba počas nepatrného zlomku ich hviezdneho života. je Veľká hmlovina v Orióne. kde sa znova ohreje. utvoria sa jednotlivé gravitačné centrá.hviezdotvorná hmlovina Globuly v hmlovine IC 2944 mladé hviezdy vzniknuté v hmlovine v Orióne Po dosiahnutí takejto veľkosti sa začne jadro protohviezdy ohrievať.Vznik hviezdy 4 Vznik hviezdy Tento článok sa zaoberá procesom vzniku hviezd. ktorý však môže byť vonkajšími vplyvmi urýchlený. Vznik hviezdy Hviezdy vznikajú z chladných a riedkych prachových a plynových mračien. Ide prevažne o emisné hmloviny. Príkladom takých hmlovín. alebo Orlia hmlovina. V oboch prípadoch sa dajú častice do pohybu a v miestach. ktorého je však v hmlovine stále menej. Ohriata látka zo stredu stúpa k okrajom. postupne ohrieva aj okolitú látku a premiešava ju. Teplota protohviezdy sa postupne zvyšuje.Takáto guľa ešte nežiari vo viditeľnom svetle. aké sme schopní na Zemi vytvoriť. Hviezda sa nachádza v tzv. v ktorých vznikajú hviezdy. Je to ale dosť na to. že sa priťahujú a pomaly hýbu. tu sa ochladí a klesá k jadru. pričom jednotlivými zrážkami a premiešavaním molekúl vzrastá aj teplota látky. pri ktorom sa teplota na povrchu mení len málo. Tieto gravitačné centrá sa nazývajú globuly. kde sú zhluky najväčšie. Ide o chladné a v porovnaní s okolitým priestorom husté tmavé prachoplynové hmloviny približne guľatého tvaru. Ak by sme však začali vnímať čas v merítku života hviezd. Jednotlivé molekuly tohto mračna na seba pôsobia gravitačnou silou. čo má za následok. Hviezdy ľudia dlhé tisícročia považovali za stálice.

Pri asi 50% až 70% mladých hviezd sú nepriame dôkazy o existencii protoplanetárneho disku. Pozorovania naznačujú. závisí od hmotnosti hviezdy. ako deutérium. Po celý ten čas klesá ťažšie hélium smerom k jadru. že v ňom začnú spaľovať hélium. uhlíka. Vtedy sa centrálna časť hviezdy trochu stlačí a načnú aj vyššie vrstvy. dusíka. 5 Životný cyklus hviezdy Celý životný cyklus hviezdy závisí od jej hmotnosti. aby v nich mohlo dôjsť k jadrovej fúzii a stanú sa z nich tzv. Ako hviezda postupne tvorí ťažšie prvky.085 hmotnosti Slnka. lítium. aby stlačili svoje jadro tak. čím sa zvyšuje jeho teplota. Veľmi hmotní veľobri môžu dosiahnuť až záverečnú reakciu. aby došlo k jadrovej premene prvkov. Je to disk zvyškového materiálu. ktorá sa „usadí“ na hlavnej postupnosti H-R diagramu. napr. Menej hmotné protohviezdy nie sú schopné kontrakciou zahriať svoje centrálne časti na takú teplotu. že teplota a tlak v jadre sú dostatočne silné na to. To. Takýmto spôsobom postupne dochádza k fúziám stále ťažších prvkov. Proti tlaku energie vyžarovanej hviezdou pôsobí v opačnom smere jej gravitačná sila. koľkokrát sa začne spaľovať popol z predchádzajúcich reakcií. ako boli postupne vytvorené. berýlium či bór. kyslíka. kde jednotlivé vrstvy predstavujú chemické prvky tak. že hviezda je v hydrostatickej rovnováhe. V určitom štádiu. kým nevyčerpajú svoje obmedzené zdroje. hovoríme. Najprv dochádza k premene ľahších prvkov. Takýmto spôsobom sa spaľuje vodík a popolom tejto reakcie je hélium. keď zvyšujúca sa teplota v jadre dosiahne niekoľko miliónov stupňov. To znamená. každý deň. vlastnou váhou sa stláča. Životnosť protoplanetárneho disku je ohrozená. To sa však podarí len protohviezdam s hmotnosťou väčšou ako 0. pričom sa začnú vytvárať ďalšie prvky. Všeobecné odvetvia astronómie Astrometria · Astrofyzika · Dejiny astronómie · Historická astronómia · Kozmológia · Galaktická astronómia · Extragalaktická astronómia · Nebeská mechanika · Vznik a vývoj galaxií · Planetológia · Stelárna astronómia · Vznik hviezd · Vývoj hviezd · Vznik a vývoj slnečnej sústavy .Vznik hviezdy jednak je odfukovaný hviezdnym vetrom. pretože energia vznikajúca termonukleárnymi reakciami vyrovná gravitačný tlak a zabezpečí na dlhé obdobie rovnovážny stav hviezdy. v gravitačnej kontrakcii a s tým spojeným zahrievaním jadra však ďalej pokračuje. Ťažšie atómy už jadrovou fúziou nevznikajú. Gravitačná kontrakcia protohviezdy sa zastaví. Doteraz bola zdrojom energie iba gravitačná kontrakcia. Preto sa palivo spaľuje čoraz rýchlejšie. ak je v okolí viacero mladých hviezd. v ktorej sa uplatňuje protón-protónová reakcia (PP cyklus). Tento okamih sa považuje za okamih vzniku hviezdy. aj inertných plynov ako napríklad neónu. pri ktorej vzniká železo. kde sa hromadí. ktorý z novovznikajúcich hviezd začína prúdiť. Tie môžu svojím hviezdnym vetrom spôsobiť eróziu a postupný zánik disku. hnedí trpaslíci žiariaci prevažne v infračervenom obore. Pri dosiahnutí teploty okolo 10 miliónov stupňov dôjde k jadrovej reakcii. klesá aj energia uvoľnená ich vytváraním. Vytvorením nového prvku sa uvoľňuje energia potrebná pre život hviezdy. Pretože héliové hviezdne jadro je ťažšie ako vodíkové. Medzihviezdny materiál sa teda časom nabalí alebo odfúkne a budúca hviezda stratí možnosť zväčšovať svoju hmotnosť. aby táto reťaz za sebou idúcich jadrových reakcií pokračovala vznikom stále ťažších prvkov. Časom sa však všetok vodík v jadre minie. Málo hmotné hviezdy môžu skončiť iba pri spaľovaní vodíka na hélium a už nebudú dostatočne hmotné. Z energetického hľadiska je najvýdatnejším palivom vodík. že aj najväčšie protohviezdy nemajú viac ako zhruba 60-násobok hmotnosti Slnka. Celý proces začína v jadre. Začína sa spotrebúvať vodík z okolitého plášťa a celý proces sa postupne posúva smerom k povrchu. Po dostatočnom zvýšení teploty sa začne ďalšia jadrová reakcia. Hmotná hviezda môže postupne zahriať svoje jadro na potrebnú teplotu. vystúpi na scénu ďalší zdroj: termojadrová reakcia. Dochádza k vytváraniu jadier hélia z jadier vodíka. z ktorého sa môžu (ale nemusia) utvoriť planéty. až sa postupne začínajú pretvárať jednotlivé prvky každý mesiac. každú hodinu a hviezda sa začína podobať cibuli.

premenená hviezda typu FU Orionis (menej ako 2-násobok hmoty Slnka) alebo hviezda typu Herbig Ae/Be (2-8 násobok hmoty Slnka). Na Hertzsprungov-Russellovom diagrame. Môže tu patriť premenná hviezda typu T Tauri. Ak okolitý plynový a prachový obal rozptyľuje a tým sa zastavuje rast hviezdy. Predpokladá sa. že všetky hviezdy v tomto štádiu majú hustý protoplanetárny disk. V štádiu pred hlavnou postupnosťou existujú po dobu asi 1 % dĺžky života hviezdy (80 % existencie sú vo forme hviezd hlavnej postupnosti). Zdrojom energie týchto objektov je gravitačné zmršťovanie. Referencie [1] http:/ / en. PMS hviezda bude mať väčší polomer ako hviezda hlavnej postupnosti a tým pádom bude mať menšiu hustotu a povrchovú gravitáciu. Hviezda T Tauri Pozri aj • Protoplanetárny disk • Protohviezda • Hertzsprungov-Russellov diagram Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Pre-main sequence star [1] na anglickej Wikipédii. wikipedia. org/ wiki/ En%3Apre-main_sequence_star?oldid=374750001 .Hviezda pred hlavnou postupnosťou 6 Hviezda pred hlavnou postupnosťou Hviezda pred hlavnou postupnosťou (PMS hviezda alebo PMS objekt) je hviezda v štádiu. ktorý je miestom vzniku planét. PMS hviezdy môžu byť odlíšené od trpaslíkov hlavnej postupnosti použitím hviezdneho spektra pri meraní korelácie medzi gravitáciou a teplotou. tak takáto hviezda je považovaná za protohviezdu.5 násobok hmoty Slnka sa posúva na Hayashiho stopu (takmer vertikálne smerom nadol) a neskôr na Henyeyho stopu (takmer horizontálne doprava naproti hlavnej postupnosti). tak takáto sa považuje za hviezdu pred hlavnou postupnosťou. Takéto hviezdy sa stávajú opticky viditeľnými už po ich vzniku. štádium hviezdy pred hlavnou postupnosťou s hmotou väčšou ako 0. Ak okolitá hmota padá do centrálnej kondenzácie. keď ešte nedosiahla hlavnú postupnosť.

Hlavná postupnosť 7 Hlavná postupnosť Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

900 . Najchladnejší trpaslíci sú červení trpaslíci.2 1. Farby hviezdnych tried udávajú približnú reprezentáciu fotografickej farby hviezdy.35 1. okolo ktorej sa v diagrame nachádza väčšina hviezd. rovnako ako blízke spoločnice. Hodnoty svietivosti.700 7.Hlavná postupnosť 8 Hlavná postupnosť Hertzsprung-Russellovho diagramu je krivka. polomeru a hmotnosti sú v jednotkách Slnka. Existuje veľa dôvodov pre túto neostrosť.0 M/M☉ 158 58 16 5. Astronómovia občas hovoria o hlavnej postupnosti nultej éry (alebo ZAMS). Dokonca aj dokonalé pozorovania by viedli k neostrej hlavnej Hertzsprungov-Russellov diagram postupnosti.6 1. začiatku ich zániku. ak spaľuje vodík – čím takmer všetky hviezdy trávia väčšinu svojho „aktívneho“ života.08 1. pretože hmotnosť napokon nie je jedinou hviezdnou vlastnosťou. ktorí sa nachádzajú hneď pod hlavnou postupnosťou.5 miliardy rokov a zostane ňou ďalších 4.7 3.45 1. Spektrálna trieda Polomer Hmotnosť Svietivosť Teplota R/R☉ O2 O5 B0 B5 A0 A5 F0 F5 G0 G2 16 14 5. pretože tak spektrálny typ.0 1. rotácia alebo magnetické polia a ďalšie. V skutočnosti existujú hviezdy s veľmi nízkym obsahov kovov (podtrpaslíci). ktorá je ovplyvňovaná predovšetkým vzdialenosťou daných hviezd. keď začínajú vlastnú vodíkovú fúziu. Údaje hlavnej postupnosti Uvedená tabuľka uvádza typické hodnoty hviezdy hlavnej postupnosti. Je to čiara vypočítaná počítačovými modelmi.3 1. a takto vyznačujú dolnú hranicu neostrosti hlavnej postupnosti zásluhou chemického zloženia. zväčší sa a stane sa z neho červený obor. Chemické zloženie spojené so stupňom vývoja tiež mierne posúvajú hviezdu po hlavnej postupnosti. aj keď spaľujú vodík. ale na ktorú majú dopad aj na nevysvetlené dvojhviezdy.9 1.05 1. Skutočné hodnoty jednotlivých hviezd sa môžu meniť v rozmedzí 20-30%. ale že je trochu rozptýlená. kde sa nachádzajú hviezdy. ako aj svietivosť závisia na hmotnosti hviezdy iba v nultom rade.000 5.000 46.7 2. Hviezdy zvyčajne vstúpia na hlavnú postupnosť a vystúpia z nej v momente ich zrodu. že hlavná postupnosť nie je presná čiara. Keď sa v jadre minú zásoby vodíka.400 6.4 2. najdôležitejším z nich je stále nespoľahlivosť pozorovaní.600 8.200 9. Pri bližšom pohľade sa dá spozorovať.000 750 63 24 9.0 16.000 15.0 L/L☉ K 54. Táto línia je zdôrazňovaná. resp.0 4.200 6.5 1.6 1.8 1. Hviezdy umiestnené na tomto páse sa nazývajú hviezdy hlavnej postupnosti alebo trpasličie hviezdy.5 miliárd rokov. Naše Slnko je hviezda hlavnej postupnosti už asi 4.000 29.

ktorých množstvo hmoty je podobné Slnku.075 5. ktoré nasleduje hneď po vetve červených obrov u hviezd. Referencie [1] http:/ / en.64 0.500 5.98 0.75 0. ktoré sa nachádzajú v približne horizontálnej línii na Hertzsprungov–Russellovom diagrame.89 0.62 0.Hlavná postupnosť 9 G5 K0 K5 M0 M5 0. Mnohé hviezdy tejto vetvy pulzujú a tým sú známe ako RR Lyrae hviezdy.150 4. ktoré sú relatívne mladé (populácia I) a sú náprotivkom HB hviezd (populácia II).47 0.25 0. Horizontálna vetva hviezd je poháňaná héliovou fúziou v jadre cez 3-alfa reakciu a vodíkovou fúziou v plášti okolo jadra.95 0.83 0. wikipedia.36 0.70 0.200 Pozri aj • • • • • • • Hviezda typu O hlavnej postupnosti Hviezda typu B hlavnej postupnosti Hviezda typu A hlavnej postupnosti Hviezda typu F hlavnej postupnosti Hviezda typu G hlavnej postupnosti Hviezda typu K hlavnej postupnosti Hviezda typu M hlavnej postupnosti Zdroj • Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Main sequence [1] na anglickej Wikipédii. org/ wiki/ En%3Amain_sequence?oldid=13090953 Horizontálna vetva Horizontálna vetva je štádium vývoja hviezd.850 3.36 0. . Je pomenovaná podľa HB hviezd.450 3.18 0. Príbuznou triedou hviezd sú hviezdy známe ako červená skupina.

kde vodík vstupuje do fúzie.[2] Eventuálne. Asymptotická vetva obrov je označená AGB pre prípad hviezd s dvojnásobnou hmotou Slnka. ktorý zložením pripomína normálne [1] hviezdy. Toto je horizontálna vetva (populácia II hviezd) alebo červená skupina (populácia I hviezd). Prudký začiatok horenia hélia v jadre zastaví ochladzovanie hviezdy a zvýši svietivosť a hviezda sa presunie nazad smerom doľava na HR diagrame. pričom pri tejto ceste sa pohybuje .Horizontálna vetva 10 Pozri aj • Červená skupina • Metalicita • Asymptotická vetva obrov Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Horizontal branch [1] na anglickej Wikipédii. vrstvou hélia podstupujúceho fúziu. až teplota v jadre dosiahne hranicu 3x108 K. Svietivosť sa zvýši podstatne a z hviezdy sa stáva červený obor. ďalšou zónou. čoho výsledkom je tvorba uhlíka (známe ako horenie hélia).6-10 násobok hmoty Slnka) v neskoršom období svojej existencie. jadro sa zmenší a jeho teplota sa zvýši. org/ wiki/ En%3Ahorizontal_branch?oldid=361707322 Asymptotická vetva obrov Asymptotická vetva obrov je oblasť na Hertzsprungov-Russellovom diagrame obsadená malými až stredne veľkými hviezdami. čoho výsledkom je expanzia a ochladenie vonkajších vrstiev. Hviezda asymptotickej vetvy obrov (AGB) je červený obor. Týmto štádiom vývoja hiezd prechádzajú všetky malé až stredne veľké hviezdy (0. začína prebiehať horenie hélia. Vo vnútornej štruktúre je charakteristická centrálnym a nehybným jadrom z uhlíka a kyslíka. Hertzsprungov-Russellov diagram znázorňujúci vývoj hviezd rozdielnej hmoty. Referencie [1] http:/ / en. Po ukončení horenia hélia v jadre sa hviezda zase začína posúvať doprava po HR diagrame. čím sa vytvára hélium (horenie vodíka) a veľmi veľkým obalom z materiálu. Vývoj hviezdy Keď hviezda spotrebuje zásobu vodíka pri jadrovej syntéze v jadre. čím nasleduje trasu vedúcu do pravého horného rohu HR diagramu. wikipedia.

. Avšak počas doby 10000-100000 rokov oblasť začne byť zase aktívna. skorá AGB (E-AGB) a tepelne pulzujúca AGB (TP-AGB). tak sa vyvinú do krátko existujúcich protoplanetárnych hmlovín. Maserové molekuly sú SiO. AGB hviezdy majú prvky S-reakcie vo svojich spektrách. pričom strácajú obrovské množstvá hmoty vo forme hviezdneho vetra. sa materiál z jadra zamiešava do vonkajších vrstiev. keď sa materiál vďaka vetru začne miešať s medzihviezdnou hmotou na veľmi veľkom polomere. Odtiaľ pochádza názov asymptotická vetva obrov. Polomer hviezdy môže mať veľkosť astronomickej jednotky. Tento proces sa nazýva héliový záblesk alebo teplotný impulz. 2. kde vzniká vietor a strata hmoty je rozhodujúca. Počas tejto fázy sa hviezda zväčšuje do veľkosti obra a stáva sa z nej červený obor. Ďalšie dredge-upy môžu viesť k vzniku uhlíkatej hviezdy. Tento procesa sa nazýva dredge-up. pričom sa predpokladá. . Avšak vo vonkajších vrstvách protoplanetárneho obalu prebiehajú zaujímavé reakcie a vďaka veľkosti a malej optickej hrúbke sú jednoduchšie na pozorovanie.) presúvajú z fázy prachu do prachových zrniečok. Hviezdne vetry AGB hviezd sú často zdrojom maserového žiarenia. V tejto fáze hviezda uvoľňuje svoju energiu z fúzie vodíka v tenkej zóne. Protoplanetárne obaly AGB hviezd Obrovská strata hmoty AGB hviezd vytvára v ich okolí rozšírený protoplanetárny obal. Konečným osudom AGB obalu je fáza planetárnej hmloviny.fotolýza molekúl V zóne formovania prachu sa tzv. Počas E-AGB hlavným zdrojom energie je fúzia hélia v oblasti okolo jadra skladajúcej sa hlavne z uhlíka a kyslíka. 4. Dynamicky najzaujímavejšia činnosť vznika v blízkosti hviezdy.. Hviezda môže v AGB fáze stratiť 50-70 % svojej hmoty.termodynamická rovnováha pulzujúci hviezdny obal zóna formovania prachu chemicky neaktívna oblasť medzihviezdna UV radiácia .. a predpokladá sa. a OH. Hviezdy v tejto fáze svojho vývoja sú známe ako AGB hviezdy. ktoré prebiehajú iba niekoľko tisíc rokov. že môžu byť hlavnými centrami tvorby prachu vo vesmíre. AGB hviezdy sú typické dlhoperiodické premenné hviezdy. jej maximálny polomer môže byť vypočítaný približne na 3×1014 km (30 svetelných rokov). Vďaka dredge-up. Vďaka týmto impulzom. čím mení ich zloženie. 3. Teplota obalu je daná zahrievacími a ochladzujúcimi procesmi pre plyn a prach. Po tom ako tieto hviezdy stratia takmer celý svoj obal a ostáva iba jadro. 11 AGB fáza AGB fáza je rozdelená na dve časti. Novosformovaný prach takmer okamžite napomáha pri povrchových reakciách. H2O. ale klesá so zväčšujúcou sa radiálnou vzdialenosťou od fotosféry s teplotou 2000-3000 K. Pri stanovení dĺžky života AGB hviezdy jeden Myr (1 milión rokov) a vonkajšej rýchlosti 10 km/s.Asymptotická vetva obrov takmer po rovnakej trase ako bola jej trasa červeného obra. Toto je maximálna hodnota. Hviezdne vetry z AGB hviezd sú centrami vytvárania medziplanetárneho prachu. čím znova nahradí zónu vodíka. že nie je žiaden rozdiel rýchlostí medzi hviezdou a medzihviezdnou hmotou. Keď v oblasti fúzie dôjde hélium začína TP-AGB fáza. 5. Mg. refrakčné prvky (Fe. Zloženie obalu: 1. Si. vo vnútri ktorej leží teraz už neaktívna oblasť hélia. fotosféra .

Výsledkom je zvýšenie prebytku uhlíka v pomere ku kyslíku. Pozri aj Astronomický portál • • • • Červený obor Uhlíkatá hviezda Mira Planetárna hmlovina Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Asymptotic giant branch (http:/ / en. keď sa fúzia hélia v jadre blíži ku koncu. . Sun (2000). wikipedia. Hans Olofsson. org/ wiki/ En:dredge-up?oldid=375238766) na anglickej Wikipédii. L. kde sa povrchová konvektívna zóna rozširuje nadol do vrstiev s materiálom. Tento dredge-up spôsobuje vystupovanie hélia. Pozri aj • Uhlíkový cyklus • Nuklid Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Dredge-up (http:/ / en. keď hviezdy hlavnej postupnosti prechádzajú do vetvy červených obrov. Nucleosynthesis in AGB Stars.[2] Referencie [1] LAMBERT. org/ wiki/En:asymptotic_giant_branch?oldid=375419852) na anglickej Wikipédii. prúdenie premieša produkty uhlíkového cyklu. Cambridge University Press. pričom prebehne héliový záblesk zároveň s horením hélia. U hviezd 4 až 8-krát hmotnejších ako Slnko. Elements and the Cosmos. D. zatiaľ čo množstvo 12C a 16O sa zníži. [2] KWOK. IAU Symposium on AGB Stars. Prvý dredge-up nastáva.[1] Tento druhý dredge-up vyvrcholí vo zvýšení prebytku povrchového 4He a 14N. Habing. J. M. (1992). ISBN 0521623138. v ktorom prebieha nukleosyntéza. “Observational Effects of Nucleosynthesis in Evolved Stars”. ISBN 0-387-00880-2. Springer (2004). 92–109. ktorý môže vytvoriť uhlíkatú hviezdu. Asymptotic Giant Branch Stars. Dredge-up Dredge-up je perióda vo vývoji hviezdy. Montpellier [2] H. Výsledkom je zamiešanie produktov fúzie do vonkajších vrstiev atmosféry hviezdy. čoho vyvrcholením je druhý dredge-up. Výsledkom tohto konvektívneho mixovania je atmosféra indikujúca spektrálne stopy vodíkovej fúzie: 12C/13C a C/N pomery sú zmenšené a povrchový nadbytok lítia a berýlia môže byť znížený. Takéto nuklidy sa môžu objaviť v spektre hviezdy. University of Cambridge. The origin and evolution of planetary nebulae. ISBN 052141475X. and Forestini. uhlíka a produktov s-reakcie na povrch hviezdy. (1998).Asymptotická vetva obrov 12 Referencie [1] Lattanzio J.[2] Tretí dredge-up nastane po vstupe masívnej hviezdy do asymptotickej vetvy obrov. wikipedia.

hustota a teplota vrstvy He II sa zväčšuje. Hlbšie pod fotosférou v teplote 25000-30000 K začína vrstva He II (prvá ionizácia He). Vonkajšie vrstvy sa sťahujú a cyklus začína odznova.Nestabilný pruh 13 Nestabilný pruh Nestabilný pruh je takmer vertikálna oblasť na Hertzsprungov-Russellovom diagrame. Zvyšuje sa opacita a únik energie z vnútra hviezdy je efektívne absorbovaný. Fázový posun medzi radiálnou rýchlosťou hviezdy a jasnosťou závisí od vzdialenosti medzi zónou He II a hviezdnym povrchom vo hviezdnej atmosfére. Dolná časť pruhu sa javí ako Hertzsprungova medzera na HR diagrame. Cefeida. Pulzácie Hviezdy v nestabilnom pruhu pulzujú vďaka He III (dvojito ionizované hélium). He II sa začína transformovať na He III (druhá ionizácia). Keď sa hviezda sťahuje. premenná hviezda typu W Virginis. premenná hviezda typu SX Phoenicis a rýchlo oscilujúce Ap hviezdy).[1] Nestabilný pruh pretína hlavnú postupnosť v oblasti hviezd A a F (1-2 násobok hmoty Slnka) a rozširuje sa vertikálne nahor do vyšších svetelností. Zvyšuje sa teplota vrstvy a tým sa začína zväčšovať. . premenná hviezda typu RV Tauri. U normálnych A-F-G hviezd je vo hviezdnej fotosfére He neutrálne. Druhá ionizácia (He III) začína pri teplote 35000-50000 K. premenná hviezda typu Delta Scuti. v ktorej sa nachádzajú pulzujúce premenné hviezdy (patria sem aj premenná hviezda typu RR Lyrae. Po zväčšení teplota a hustota klesá a He III sa začína rekombinovať na He II. pulzujúci biely trpaslík.

čo je protikladom horizontálnej vetvy. Červená skupina Červená skupina je útvarom v Hertzsprungovom-Russellovom diagrame hviezd. Teoreticky sú absolútne svietivosti hviezd červenej skupiny značne nezávislé od zloženia alebo veku hviezdy. html). encyclopedia. encyclopedia. Hertzsprungov-Russellov diagram znázorňujúci vývoj hviezd rozdielnej hmoty. Zaraďujú sa sem jasnejšie hviezdy ako hviezdy hlavnej postupnosti pri rovnakej alebo vyššej povrchovej teplote (alebo chladnejšie hviezdy pri porovnateľnej svietivosti). wikipedia. ktorá znázorňuje vývoj hviezdy s dvojnásobkom hmotnosti Slnka. Na Hertzsprungovom-Russellovom diagrame sa nachádzajú vpravo. Pozri aj • Hertzsprungova medzera • Opacita Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Instability strip (http:/ / en. Považuje sa za bohatú na kovy. . org/ wiki/ En:instability_strip?oldid=366153271) na anglickej Wikipédii.Nestabilný pruh 14 Referencie [1] Cepheid instability strip (http:/ / www. A Dicionary of Astronomy. Červená skupina je označená RC na zelenej čiare. zatiaľ čo hlavná postupnosť je fázou horenia vodíka. takže slúžia ako štandardné sviečky na odhadovanie astronomických vzdialeností vo vnútri našej Galaxie. v okolitých galaxiách a hviezdokopách. prístup: 28-03-2010. com/ doc/ 1O80-Cepheidinstabilitystrip.com. Toto štádium vývoja hviezdy je fázou horenia hélia.

Planetárne hmloviny sú dôležitými astronomickými objektami. iba niekoľko tisíc rokov z typického života hviezdy dosahujúceho niekoľko miliárd rokov. produkty nukleárnej syntézy. Povaha planetárnych hmlovín nebola známa až do prvých spektroskopických pozorovaní v polovici 19. preto William Herschel. ako teraz vieme. objaviteľ Uránu. Referencie [1] http:/ / cfa-www. Mechanizmus vzniku takej širokej palety tvarov a rysov dosiaľ nebol celkom objasnený. Jeho pozorovania hviezd ukázali. aj keď. pozorovaná Charlesom Messierom v roku 1764 a zapísaná ako M27 v jeho katalógu hmlovín. NGC 6543. že mnoho planetárnych hmlovín má veľmi zložitú a rôznorodú morfológiu. V iných galaxiách sú planetárne hmloviny jedinými pozorovateľnými objektami poskytujúcimi informácie o chemickom zložení. Pozorovania Planetárne hmloviny sú zvyčajne slabo viditeľné objekty. Tento pojem nemá žiadnu súvislosť s planétami: názov pochádza z v minulosti predpokladanej podobnosti so vzhľadom obrích planét. že sa M27 a iné hmloviny podobajú plynovým obrom. nemajú s planétami nič spoločné. že mnoho hmlovín ako hmlovina Andromeda majú spektrá podobné hviezdnym – tieto hmloviny sa neskôr ukázali byť galaxiami.Červená skupina 15 Pozri aj • Asymptotická vetva obrov Externé odkazy • Krzystof Stanek . žiadna nie je viditeľná voľným okom.využívanie červenej skupiny pri odhade vzdialeností [1] (po anglicky) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Red clump [2] na anglickej Wikipédii. Neskôr zistil. wikipedia. pretože hrajú kľúčovú úlohu v chemickom vývoji galaxie. edu/ ~kstanek/ RedClump/ [2] http:/ / en. Jav netrvá dlho. Vracajú totiž materiál do medzihviezdneho priestoru a obohacujú ho tak o ťažké prvky. ktoré odhalili. že majú spojité spektrá s mnohými tmavými čiarami na nich navrstvenými. storočia. hmlovina Mačacie oko V posledných rokoch priniesol Hubblov vesmírny ďalekohľad snímky. V našej Galaxii poznáme asi 1 500 týchto objektov. pre nich presadil termín planetárna hmlovina. . harvard. Pre rozklad svetla používal optický hranol. William Huggins bol jedným z prvých pozorovateľov ich optického spektra. Prvá objavená planetárna hmlovina bola hmlovina Činka v súhvezdí Líšky. org/ wiki/ En%3Ared_clump?oldid=366286858 Planetárna hmlovina Planetárna hmlovina je astronomický objekt skladajúci sa z približne guľovej žiariacej zmesi plynov tvorenej niektorými typmi hviezd na konci ich života. Prvým objaviteľom so slabými ďalekohľadmi sa zdalo.

oproti predchádzajúcim možnostiam. Zatiaľ čo hélium sa skoro po objave v slnečnom spektru podarilo izolovať aj na Zemi. hustoty a početnosti výskytu hmlovín. na hneď ako teplota dosiahne 100 miliónov K. storočia technologický pokrok rozšíril štúdium planetárnych hmlovín. Tieto spektrálne čiary. že skôr ako neznámy prvok. centrálne hviezdy planetárnych hmlovín sú veľmi horúce. Po niekoľkých miliardách rokov hviezda vyčerpá svoje zásoby vodíka a v jadre už nie je dosť energie. ktoré by inak pri vyšších hustotách boli veľmi rýchlo deexcitované zrážkami [2] . čo vyvoláva myšlienku. Ako je vysvetlené ďalej. ale priemerné a menej hmotné hviezdy na konci vytvárajú planetárnu hmlovinu. keď hviezda vyčerpá všetko svoje nukleárne palivo. Hviezda sa zmení na červeného obra. Najjasnejšia z nich má vlnovú dĺžku 500. ktorá premieňa vodík na hélium v jej jadre. Ich jasnosť je ale veľmi malá. 16 Pôvod Planetárne hmloviny sú konečným štádiom vývoja väčšiny hviezd. sa nazývajú zakázané čiary.Planetárna hmlovina Naopak. Technológia CCD umožňuje. Typická hviezda vážiaca menej ako dvojnásobok hmotnosti Slnka strávi väčšinu svojho života žiarením produkovaným nukleárnou fúziou. Spektroskopické pozorovania ukazujú. pri pozorovaní hmloviny Mačacie oko. Jadro sa preto zmršťuje a zahrieva. Energia uvoľňovaná fúznymi reakciami zabraňuje gravitačnému kolapsu hviezdy a hviezda je preto stabilná. pri veľmi vysokom optickom rozlíšení dosiahnuteľnom nad zemskou atmosférou boli odhalené aj veľmi zložité štruktúry. že planetárne hmloviny sú vonkajšie vrstvy hviezdy odhodené do priestoru na konci jej života. Infračervené a ultrafialové štúdie planetárnych hmlovín dovolili omnoho presnejšie určenie teploty. Naše Slnko je veľmi priemernou hviezdou a iba malé množstvo hviezd má omnoho väčšiu hmotnosť ako ono. Jadro hviezdy pokračuje v zmršťovaní a zahrievaní. neviditeľné z pozemských observatórií. Hubbleov teleskop tiež ukázal. čo nezodpovedalo čiare žiadneho známeho prvku. že na tejto dĺžke vyžaruje dosiaľ neznámy prvok. Hmlovina Prstenec M57 v súhvezdí Lýra .7 nm známy prvok. Spektoskopické pozorovania teda ukazujú. Najskôr si vytvoril hypotézu. Vonkajšie vrstvy hviezdy sa naopak vďaka veľmi vysokej teplote predávanej z jadra začnú enormne rozpínať a potom sa stanú oveľa chladnejšími. ktorý nazval nebulium — podobná úvaha viedla k objavu hélia v slnečnom spektre v roku 1868. storočia Henry Norris Russell predložil hypotézu. Na začiatku 20.7 nanometrov. jadrá hélia sa začnú spájať a vzniká tak uhlík a kyslík. iba za dovtedy neznámych podmienok. Prechody elektrónov z týchto hladín dávajú pri kyslíku hodnotu 500. ktoré je možno uvidieť iba pri plynoch s veľmi nízkou hustotou. že aj keď sa mnoho hmlovín zo Zeme zdá byť jednoduchými a pravidelnými. Skôr ako súvislé spektrum s navrstvenými absorpčnými čiarami vykazuje hmlovina Mačacie oko a iné podobné objekty iba malý počet emisných čiar. V 20. no hneď ako vyčerpá svoj vodík. rokoch 20.7 nm. že hmloviny sú tvorené extrémne zriedeným plynom. že musia byť veľmi malé. Planetárne hmloviny teda možno chápať ako záverečnú fázu vývoja hviezdy. z čoho vyplýva. Hviezdy majúce viac ako niekoľko hmotností Slnka končia svoj život pri dramatickej explózií supernovy. videl veľmi odlišné spektrum[1] . omnoho presnejšie merania aj veľmi slabých spektrálnych čiar. zmršťovanie jadra zvýši teplotu asi na 100 miliónov K. Dnešné slnečné jadro má teplotu 15 miliónov K. storočia fyzici ukázali. ktorá by mohla brániť tlaku vonkajších vrstiev. Na konci 20. nebulium nie. Iba v okamihu. sa môže zmrštiť do tak malej veľkosti. vyžaruje s vlnovou dĺžkou 500. Hubbleov teleskop umožnil astronómom študovať svetelné emisie mimo viditeľného svetla. že všetky planetárne hmloviny expandujú. že v plyne s extrémne nízkou hustotou môžu elektróny obsadiť excitované metastabilné energetické úrovne v atómoch a iontoch.

ktoré sa sformovali. Hviezdy vytvorené veľmi skoro po začiatku vesmíru. Detail plantárnej hmloviny M27 (Činka) . Mrak sa stane planetárnou hmlovinou. Aj keď sú tieto ťažšie prvky iba malou časťou hviezdy. že hviezda sa stáva veľmi nestabilnou – malé zvýšenie teploty vedie k prudkému nárastu rýchlosti reakcií.Planetárna hmlovina Obnovenie fúznych reakcií zastaví kontrakciu jadra hviezdy. čím sa pre nás stanú neviditeľnými. že nie je schopná vydávať dosť ultrafialového žiarenia. Nakoniec sa ochladí natoľko. čo spôsobí jej svit. sú odhaľované stále hlbšie a hlbšie vrstvy s vyššou a vyššou teplotou. a len čo sa dostatočne rozplynú a dostanú do medzihviezdneho priestoru. Ako sa stále väčšia a väčšia časť atmosféry vzďaľuje od hviezdy. sa centrálna hviezda ochladzuje. aby udržala vzďaľujúce sa plyny ionizované. sú známe ako hviezdy populácie II (hviezdy 1. To znamená. 17 Životnosť hmlovín Plyny planetárnych hmlovín sa pohybujú od centrálnej hviezdy rýchlosťou niekoľkých kilometrov za sekundu. keď plyny expandujú. Hviezda sa stane bielym trpaslíkom a atómy a molekuly plynného mraku sa rekombinujú. ako vyžaruje svoju energiu — fúzne reakcie sa zastavujú. ktoré sa časom stanú dostatočne mohutnými na to. ťažšie prvky je možné vytvoriť pomocou nukleárnej fúzie iba vo hviezdach. obsahovali už od počiatku ťažšie prvky. Len čo obnažený povrch dosiahne teplotu 30 000 K. To vytvára mohutné pulzácie. že iba 2 % nárast teploty viac ako zdvojnásobí rýchlosť reakcií. generácie). Plyny z planetárnych hmlovín obsahujú veľký podiel prvkov ako uhlík. V rovnakej chvíli. pretože hviezda nie je dostatočne hmotná. astronómami súhrnne nazývanými kovy. Raný vesmír bol zložený takmer výlučne iba z vodíka a hélia. Fúzia hélia je extrémne citlivá na teplotu s reakčnou rýchlosťou úmernou T40. obsahujúce extrémne malé množstvá ťažších prvkov. zatiaľ čo mladšie hviezdy s vyšším podielom ťažších prvkov sú známe ako hviezdy populácie I (hviezdy 2. aby dosiahla teplotu jadra potrebnú pre fúziu uhlíka a kyslíka. To zapríčiňuje. generácie). Horenie hélia skoro vytvorí inertné jadro hviezdy z uhlíka a kyslíka obklopené šupkou hélia. . čo opäť zníži rýchlosť reakcií. aby došlo k ionizácii vyvrhnutej atmosféry. dusík a kyslík. majú významný dopad na jej vývoj. čo uvoľní veľké množstvá energie ďalej zvyšujúce teplotu. Héliová horiaca šupka rýchlo expanduje a ochladí sa. začne sa uvoľňovať dosť ultrafialových fotónov. obohacujú ho o ťažšie prvky.útvary nazývané kometárne uzly Galaktická recyklácia Planetárne hmloviny hrajú veľmi dôležitú úlohu v galaktickej evolúcii. aby odhodili celú hviezdnu atmosféru do priestoru. Nasledujúce generácie hviezd.[3] Vyvrhnuté plyny sa sformujú do mraku materiálov okolo teraz už odhaleného jadra hviezdy.

Planetárna hmlovina 18 Vlastnosti Fyzikálne vlastnosti Typická planetárna hmlovina má dĺžku zhruba jeden svetelný rok a obsahuje extrémne zriedený plyn s hustotou zvyčajne okolo 1000 častíc v cm3 – takže je asi biliarda-krát redší ako zemská atmosféra. že všetky jej ultrafialové fotóny sú absorbované a viditeľná hmlovina je obklopená množstvom neionizovaného plynu. ale môže to byť spôsobené gravitačnými interakciami s hviezdnym sprievodcom. V druhom prípade vyžaruje centrálna hviezda dosť ultrafialového žiarenia. Jedna je takmer pravouhlá. Ako hmlovina starne. posledné prieskumy. Približne 10 % planetárnych hmlovín sú prísne bipolárne a malé množstvo je asymetrické. ak je centrálna hviezda zložkou dvojhviezdy. Druhou možnosťou je narušovanie toku materiálu planétami vzdialenejšími od hviezdy vo chvíli. V prvom prípade je okolo hviezdy toľko hmoty. Nachádzajú sa väčšinou pri rovine Mliečnej cesty s najväčšou koncentráciou blízko galaktického centra. používali film Kodak Technical Pan spolu s veľmi kvalitným filtrom izolujúcim najsvetlejšie emisné čiary vodíka. planetárne hmloviny by mali byť symetrické alebo takmer guľové. ktoré sú absorbované.[4] Morfológia Všeobecne povedané. . Vo vonkajších objemnejších častiach hmloviny sú nízkoenergetické fotóny už pohltené a zostávajúce vysokoenergetické fotóny dávajú oveľa vyššie teploty. tým je horšie absorbovateľný a preto sú nízkoenergetické fotóny prvými. Ich vzácnosť je daná ich veľmi krátkym životom v porovnaní s celkovou dĺžkou života hviezdy. aby ionizovala všetok okolitý plyn. Mladšie planetárne hmloviny majú väčšiu hustotu. Žiarenie z centrálnej hviezdy ohrieva plyny na teploty asi 10 000 K. niekedy aj vyššiu ako 106 častíc na cm3. jej rozpínanie spôsobuje znižovanie hustoty. ktoré významne zvýšili počet známych planetárnych hmlovín. Iba veľmi výnimočne je možné ich vidieť v hviezdokopách. Napriek intuícii sa teplota plynov so vzrastajúcou vzdialenosťou od centrálnej hviezdy zvyšuje. Príčiny tak veľkého množstva foriem nie sú celkom objasnené. Čím energetickejší je fotón. Počet a rozdelenie V súčasnosti v našej galaxii. je však možné pozorovať široké spektrum tvarov a zložitých foriem. iba v jednom alebo dvoch prípadoch. poznáme asi 1500 planetárnych hmlovín. keď sa hmlovina formuje. Motýlia hmlovina Aj keď CCD prvky v modernej astronómii takmer úplne nahradili fotografický film. ktorá sa skladá z viac ako 200 miliárd hviezd. Hmloviny možno popisovať ako ohraničené žiarením alebo ohraničené hmotou. ktoré silno emitujú takmer všetky planetárne hmloviny.

Planetárna hmlovina 19 Súčasné témy štúdia planetárnych hmlovín Dlho pretrvávajúcim problémom štúdia planetárnych hmlovín je. 391 [4] Parker Q. Niektorí astronómovia to pripisujú prítomnosti malých teplotných fluktuácií vo vnútri planetárnych hmlovín. a pre vysvetlenie predpokladajú existenciu studených chuchvalcov obsahujúcich veľmi malé množstvo vodíka. 312. NGC 6153: a super-metal-rich planetary nebula?. Barlow M. Balick. že nezrovnalosti sú príliš veľké na to. Hartley M. Hajian.. The Origin of the Chief Nebular Lines. B. aby mohli byť vysvetlené pomocou teplotných vplyvov. 25 [5] Reed. A. 2430 [6] Soker N.S. rovnako ako v mnohých iných prípadoch. I. 585 . Storey P.. Proceedings of the 131st symposium of the IAU. Astronomical Journal. Monthly Notices of the Royal Astronomical Society.[6] Detail hmloviny NGC 6302 z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu Existujú dve odlišné cesty určovania početnosti kovov v hmlovinách. On the Spectra of some of the Nebulae. že dvojica centrálnych hviezd je zodpovedná za prinajmenšom niektoré z najzložitejších planetárnych hmlovín extrémnych tvarov. Sun Kwok. (1864). (1927). 330.J. ku ktorým sa vzťahujú rôzne typy spektrálnych čiar. 481 [7] Liu X.S. Miller W. Why every bipolar planetary nebula is 'unique'. a občas sa vyskytujú veľké nezrovnalosti medzi výsledkami odvodenými z týchto dvoch metód.A. 437 [2] Bowen.[5] Problém vytvárania širokého spektra rozmanitých tvarov hmlovín je kontroverznou témou. zatiaľ čo stroboskopické pozorovania Dopplerovho posunu odhalia rýchlosť expanzie v línii pohľadu.. (1987).A. Eds. Russeil D. Hubble Space Telescope Measurements of the Expansion of NGC 6543: Parallax Distance and Nebular Evolution. et al (2003) A Rich New Vein of Planetary Nebulae From the AAO/UKST Hα Survey.[7] Pozri aj • • • • Hmlovina Medziplanetárny priestor Vývoj hviezdy Biely trpaslík Referencie [1] Huggins W. Monthly Notices of the Royal Astronomical Society.. iní tvrdia. Torres-Peimbert. Porovnanie uhlovej expanzie s odvodenou rýchlosťou odhalí vzdialenosť hmloviny. Iba pre veľmi málo blízkych planetárnych hmlovín je možné určiť vzdialenosti zmeraním ich expanznej paralaxy: pozorovania s vysokým rozlíšením po niekoľkých rokoch ukážu expanziu hmloviny kolmo na líniu pohľadu. (2000). Aj tak niektorí astronómovia veria. A. 39. 295 [3] Renzini.. Planetary Nebulae: Their Evolution and Role in the Universe. Philosophical Transactions of the Royal Society of London. 154. že ich vzdialenosti nie sú presne určené. Väčšinou sa predpokladá.W. D.. and Ralph Sutherland. Publications of the Astronomical Society of the Pacific. Aj keď žiadne takéto chuchvalce doteraz neboli pozorované. 118. Ed S. Michael Dopita. (2002).R. že interakcie medzi vyvrhnutými materiálmi pohybujúcimi sa rozdielnymi rýchlosťami vysvetľujú väčšinu pozorovaných tvarov. et al (1999). Thermal pulses and the formation of planetary nebula shells.

html).html).Planetárna hmlovina 20 Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Planetárna hmlovina.cz/mlhoviny/planetarnimlhovinygalaxie.seds. Je to vývojové štádium veľmi hmotných hviezd.html) (po česky) • Tlačová správa o posledných pozorovaniach hmloviny Mačacie oko (http://chandra.cz/astrofyzika/ mlhoviny/nebul_3.astro.html) (po anglicky) • Planetární mlhoviny (http://www.harvard.cz: popis planetárnych hmlovín (http://www. Externé odkazy • Server http://www.aldebaran. stránky SEDS Messier (po anglicky) Wolfova-Rayetova hviezda Wolfova-Rayetova hviezda je hmotná hviezda s veľmi silným hviezdnym vetrom. fotografie (http://www.aldebaran. V našej Galaxii poznáme okolo 150 takýchto hviezd.cz/fotografie/nebulae_planet_1.html) (po česky) • Planetárne hmloviny v galaxiách (http://objekty.aldebaran.org/messier/planetar. Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Wolfova-Rayetova hviezda Umelcova predstava Wolf-Rayetovej hviezdy .edu/photo/cycle1/ 1220/index.

Tieto výbuchy sú jasnejšie ako najjasnejšie hviezdy viditeľné voľným okom. ďalej P Cygni. čím stratí veľké množstvo hmotnosti. ktorých jasnosť potom v priebehu týždňov či mesiacov opäť o mnoho radov klesá. K tomuto koncu vedú dve možné cesty: alebo ide o masívnu hviezdu. ktorými vznikajú extrémne jasné objekty zložené z plazmy. kde kmeňová hviezda prežila.Supernova impostor 21 Supernova impostor Supernova impostor je hviezdny výbuch. Je považovaný za extra silnú triedu nov.[chýba zdroj] Supernova Termín supernova sa vzťahuje na niekoľko typov hviezdnych explózií. ktorý vyzerá ako supernova. Najznámejším príkladom tohto procesu sú zvyšky SN 1604 (na obrázku vpravo). V oboch prípadoch výsledná explózia supernovy rozmetá obrovskou silou väčšinu alebo všetku hmotu hviezdy. ktorá má vo svojom spektre vodík a úzke spektrálne čiary ukazujú relatívne nízku rýchlosť plynu. pôvod a strata hmoty Supernova impostor sa javí ako mimoriadne slabá supernova typu vV. Vzhľad. Zvyšky Keplerovej supernovy. ale kmeňovú hviezdu nezničí. Predpokladá sa. ktorá vo svojom jadre vyčerpala zásoby paliva pre fúziu a začala sa zmršťovať pod silou svojej vlastnej gravitácie. Explózie supernov sú hlavným zdrojom všetkých prvkov ťažších ako kyslík a pri mnohých dôležitých . ktorá sa šíri do okolitého priestoru a formuje zvyšky supernovy. SN 1961 V a iné. Pôvod výbuchov nie je dosiaľ známy. SN 1604 Explózia uvádza do pohybu nárazovú vlnu. alebo o bieleho trpaslíka. dosiahol Chandrasekharovu medzu a prešiel termonukleárnou explóziou. že príčinou môže byť porušenie limitu svietivosti hviezdy. ktorý nahromadil materiál od svojho hviezdneho sprievodcu. Príklady Príkladom takéhoto výbuchu môže byť výbuch Eta Carinae v roku 1843.

tá je klasifikovaná ako typ II. že sa objavuje ako veľmi jasná nová hviezda na nebeskej sfére. ale na menšom priestore a odlišným mechanizmom. Klasifikácia Keď sa astronómovia snažili porozumieť explóziám supernov. 309-355 [1]) Základným prvkom rozdelenia je prítomnosť alebo neprítomnosť čiary vodíka. ako ho poznáme.Supernova 22 prvkoch zdrojom jediným. Výbuch supernovy je sprevádzaný obrovskými teplotami a za istých podmienok môžu fúzne reakcie počas vrcholnej fázy vyprodukovať niektoré z najťažších prvkov. inak ide o typ I. Napriek tomu je však zavádzajúce považovať supernovu za novú hviezdu. SN1994D „Nova“ znamená po latinsky „nový. 1997.“ čo sa vzťahuje na tomu. Ak spektrum supernovy obsahuje čiaru vodíka. Zhrnutie Typ I Žiadne Balmerove čiary vodíka Typ Ia Čiara Si II na 615. Dobrý popis týchto tried poskytuje anglická publikácia „Optické spektrá supernov“ od Filipenka (Annual Review of Astronomy and Astrophysics.0 nm Typ Ib Čiara He I na 587.6 nm Typ Ic Slabé alebo žiadne čiary hélia Typ II Má Balmerove čiary vodíka Typ II-P Plochá svetelná krivka Typ II-L Lineárny pokles svetelnej krivky (závislosť magnitúdy na čase) . prefix „super“ ju odlišuje od obyčajnej novy. pretože v skutočnosti ide o zánik hviezdy (alebo prinajmenšom jej radikálnu transformáciu na niečo odlišného). Supernovy vnášajú do medzihviezdnej hmoty ťažké prvky a obohacujú tak molekulové mračná. ktorou je tiež pomenovaná hviezda. Činnosť supernov významne ovplyvnila zloženie slnečnej sústavy a umožnila tak nakoniec chémiu života na Zemi. Volume 35. ktorá zvýšila svoju jasnosť. pp. ktoré sú dejiskom tvorby nových hviezd. klasifikovali ich podľa čiar rôznych chemických prvkov objavujúcich sa v ich spektre. ako je kalifornium. Napríklad všetok vápnik v našich kostiach a všetko železo v hemoglobíne boli syntetizované pri explózii supernov pred miliardami rokov. Okrem týchto skupín existujú podrobnejšie delenia podľa prítomnosti iných čiar alebo tvaru svetelnej krivky.

Podľa najširšie akceptovanej teórie je tento typ supernov výsledkom procesu. Uvažuje sa. začne v spektre dominovať svetlo emitované materiálom blízko jadra hviezdy: ťažké prvky syntetizované pri explózii. Najvzdialenejší jednoduchý objekt. že by uprednostňovali nejakú oblasť dnešných hviezdnych formácií. že rozpínanie vesmíru sa zrýchľuje. Nezdá sa. V prípade novy zapríčiní dopadajúca hmota fúznu reakciu materiálu blízko povrchu. Existujú isté dôkazy. V roku 1998 dali pozorovania supernov typu Ia neočakávaný výsledok — vyzerá to. najvýznamnejšími sú prvky skupiny železa. Teória zaoberajúca sa týmto typom supernov je podobná teórii nov. supernovy typu Ia možno spravidla nájsť vo všetkých typoch galaxií. Rádioaktívny rozpad 56Ni cez 56Co na 56Fe produkuje vysokoenergetické fotóny. ktorá sa uvoľní termonukleárnym zážihom (~1044 J). vrátane eliptických. nespôsobí však kolaps hviezdy. že sa stanú priehľadnými. Typ Ib a Ic Ranné spektrá typov Ib a Ic neobsahujú čiary vodíka ani výraznú kremíkovú absorpciu blízko 615 nanometrov. ktoré dominujú energetickému výstupu vyvrhnutej hmoty v strednodobom aj dlhodobom horizonte.Supernova 23 Typ Ia Supernovám typu Ia chýba hélium a obsahujú vo svojom spektre absorpčnú čiaru kremíku blízko svetelného vrcholu. pri ktorom uhlíko-kyslíkový biely trpaslík zhromažďuje hmotu z blízkeho hviezdneho sprievodcu. ktorou je vyvrhovaná hmota urýchľovaná na rýchlosť rádovo 10000 km/s. V okamihu maximálnej jasnosti obsahuje spektrum čiary stredne ťažkých prvkov od kyslíka po vápnik. až nakoniec dosiahne Chandrasekharovu medzu. Energia uvoľnená pri explózii spôsobí tiež extrémne zvýšenie jasnosti. Na rozdiel od iných typov supernov. že supernovy typu Ib sú výsledkom zrútenia Wolfových-Rayetových hviezd. Detaily jeho vzniku. aký bol kedy vo vesmíre detegovaný (galaxie a guľové hviezdokopy sa nepočítajú). zvyčajne červeného obra. Sú prakticky jediným nástrojom umožňujúcim meranie veľkých intergalaktických vzdialeností. Schematický nákres vzniku supernovy typu Ia Energia. v ktorej biely trpaslík naberá hmotu oveľa pomalšie a nedosiahne Chandrasekharovu medzu. v ktorých začne. Podobnosť tvarov profilov jasnosti všetkých známych supernov typu Ia vedie k ich používaniu ako štandardných sviečok v extragalaktickej astronómii. sú stále neznáme. umiestnenie a počet bodov. Mesiace po explózii. sú to hlavné produkty fúzie vo vonkajších vrstvách hviezdy. Supernovy typu Ia majú charakteristickú svetelnú krivku (graf jasnosti po explózii ako funkcia času). Predmetom veľkých debát je stále otázka premeny podzvukového šírenia plameňa (deflagrácia) do nadzvukovej detonácie. bola práve supernova SN 1997ff typu Ia vzdialená viac ako 11 miliárd svetelných rokov (viac ako 100 yottametrov). V istom bode tejto fázy slabého vrenia sa zapáli deflagračný plameň živený jadrovou fúziou. Nárast tlaku zvýši teplotu v okolí centra a začne perióda konvekcie dlhá asi 100 rokov. keď vonkajšie vrstvy expandujú natoľko. na rozdiel od nich pôvodcovia typov Ib a Ic stratili väčšinu svojich obálok následkom silných hviezdnych vetrov alebo interakciou so svojím sprievodcom. ktoré vyčerpali palivo vo svojich centrách. Za udalosťami ako sú supernovy typu II stojí pravdepodobne masívne hviezdy. spôsobí prudkú explóziu hviezdy a vznik nárazovej vlny. Dramatickému zrýchľovaniu šírenia plameňa napomáha Rayleighova-Taylorova nestabilita a interakcia s turbulentnými prúdmi. Typ supernov Ia uvoľňuje najväčšie množstvo energie medzi všetkými ostatnými známymi triedami supernov. že supernovy typu Ic môžu byť pôvodcovia niektorých typov .

Limitujúcim faktorom v tomto procese je množstvo energie uvoľnenej fúziou. železné jadro sa začne rúcať. vrstva hélia. tvorí sa degenerovaný elektrónový plyn a vzniká biely trpaslík. neón na horčík. Hélium vyprodukované v jadre sa tu hromadí.“ reakcia sa stlmí. Aj v priebehu jedného štádia sa jasnosť hviezdy nepravidelne mení — každý nový zážih fúzie vytláča prvky z fúzujúceho jadra do toho. pri prechode medzi nimi sa jadro zmršťuje. Aj keď reakcie v jadre milióny rokov vyžarovali energiu von a udržovali hviezdu v rovnováhe proti gravitácii. horčík na kremík a kremík na železo.“ ľahšie prvky uvoľňujú energiu pri fúzii a ťažšie pri štiepení. kyslík na neón. ktorých fúzia bola predtým nemožná. Vo hviezdach menších ako 10 hmotností Slnka sa uhlík produkovaný fúziou hélia ďalej nespaľuje a hviezda sa potom postupne ochladzuje. Zmršťujúce sa jadro produkuje vysokoenergetické gama lúče. Každý následný krok produkuje postupne ťažšie a ťažšie prvky. vrstva uhlíka a vrstva uhlíka meniaceho sa fúziou na ťažšie prvky.Supernova gama zábleskov. rozdiel hmotnosti 4. následkom čoho trvá oddelenie hviezdneho jadra od vonkajších vrstiev a dosiahnutie hustoty . Zmršťovanie jadra zvýši teplotu natoľko.3 miliónov ton je premenený na čistú energiu. obrátenom beta rozpade. gravitácia získa prevahu a začne jadro stláčať. je elektrón vtlačený do protónu. V jadre Slnka sa každú sekundu premení 589 miliónov ton vodíka na 584 miliónov ton hélia. čo nazývame „hviezdna obálka. ktorá je vyžiarená do priestoru. ktoré sú stále tesnejšie zviazané silnou interakciou. Keď sa v jadre hviezdy začne hromadiť železný „popol. nemôže ako zvyčajne vzdorovať tlakom plynu. uvoľní sa neutríno a vznikne neutrón. Postupne ako sa v centre vytvárajú ťažšie a ťažšie atómové jadrá. čo sa začne zmršťovať. a miesto toho nastupuje tlak elektrónovej degenerácie — odpor elektrónov proti stlačovaniu k iným elektrónom. elektróny a protóny sú tlačené k sebe. dokiaľ sa teplota v jadre nezvýši na úroveň. že ich môže druhotne spôsobiť akákoľvek supernova v závislosti na geometrii explózie. Pri tejto reakcii. ktoré závisí na väzobnej energii v atómových jadrách. Ak sa dosiahne Chandrasekharova medza. takže sa jadro. v zlomku sekundy zrúti. ako by uvoľňovali ľahšie jadrá. ktorá dovolí fúziu hélia. uhlík s héliom na kyslík. Tieto hviezdy prechádzajú postupnými štádiami vývoja. ktorá bude hrať úlohu menej ako 10 % života hviezdy. ako to bolo popísané vyššie. Bieli trpaslíci sa môžu neskôr stať supernovou typu I. náhle začínajú naopak energiu pohlcovať. jadrá týchto masívnych hviezd nadobúdajú vrstevnatú štruktúru podobnú cibuli. a novouvoľňovaná energia opäť nastolí rovnováhu medzi tlakom plynu a gravitáciou. dovolí gravitácii vtlačiť hmotu naspät do aktívneho jadra a začať tak nový cyklus. pri ktorej sa presiahne degeneračný tlak. Ako sa hustota zmršťujúceho sa jadra prudko zvyšuje. ktorá postupne prejde všetkými stupňami fúzie: vodík na hélium protón-protónovým cyklom.“ gravitácia do aktívnej oblasti tlačí viac a viac hmoty. vrstva hélia spájajúceho sa fúziou do uhlíka. Predstavuje „dno údolia nuklidov. Žiadna jadrová reakcia s jadrom železa však nemôže uvoľniť energiu. pomáhajú gravitácii. Nakoniec sa vodík v jadre premenou na hélium a postupným rozriedením vznikajúcim héliovým „popolom“ vyčerpá. čo znamená. pod ňou je vrstva vodíka spájajúceho sa fúziou do hélia. hélium na uhlík tri alfa reakciou. 24 Typ II Vyčerpanie paliva pre fúziu Hviezdy oveľa hmotnejšie ako Slnko sa vyvíjajú o dosť zložitejšími spôsobmi ako naša hviezda. môže ju iba absorbovať. Únik neutrína z jadra a odčerpávanie energie ďalej urýchľuje kolaps. Zrútenie jadra Železné (Fe) jadro hviezdy je pod obrovským gravitačným tlakom a pretože tu už nie je ďalšia fúzia. Najtesnejšie väzby v celom atómovom jadre má železo. masívna štruktúra veľkosti Slnka. až začne vytvárať atómové jadrá. dokiaľ ich elektrické priťahovanie neprekoná vzájomné vnútorné jadrové odpudzovanie. aj keď sa zároveň usudzuje. v procese známom ako fotodisociácia. Ešte väčšie hviezdy majú gravitáciu dostatočne silnú na vytvorenie teplôt a tlakov umožňujúcich fúziu uhlíka v jadre potom. že sa začne kratšia fáza fúzie hélia. chemickou značkou Fe. ktoré rozbíjajú niektoré železné jadra na 13 He a 4 neutróny. že uvoľňujú pri fúzii menej energie. Vonkajšia vrstva obsahuje vodíkový plyn. fúzia sa spomalí.

Počítačové modely sú úspešné vo výpočtoch chovania supernov typu II iba od chvíle. pretože však mechanizmu kolapsu 25 . ktoré narážajú do kolabujúcich vonkajších vrstiev hviezdy. ktorý sa z jadra sformoval. Neutrínová fyzika. je na pochopenie tohto procesu kľúčová. Pozemské urýchľovače sú schopné vytvoriť interakcie častíc.Supernova atómového jadra iba milisekundy. Ďalšou rozhodujúcou oblasťou výskumov je magnetohydrodynamika plazmy (MHD). Z predchádzajúceho vyplýva. jej chovanie počas zmršťovania jadra. Zvyšné jadro hviezdy sa môže v závislosti na svojej hmotnosti stať alebo neutrónovou hviezdou. jadro však v skutočnosti presiahne bod rovnováhy a podlieha nepatrnému pruženiu. z ktorej pôvodne pochádzali. vyššie hustoty si však môžu vynútiť jeho korekcie. že iba neutrína sú schopné ju v tej chvíli opustiť. Interakcie medzi neutrínami a inými časticami vo vnútri supernovy sú určované slabou interakciou. vytvárajúc nárazové vlny. dokončí proces deštrukcie pôvodnej hviezdy. že základný obraz kolapsu je v princípe správny. Väčšina gravitačnej potenciálnej energie kolapsu je premenená na 10 sekundový záblesk neutrín. astrofyzici sú schopní detailne predpovedať prvky produkované supernovou a ich očakávanú svetelnú krivku. spôsobujúcu jej explóziu. Počas explózie sú zachytávaním neutrónov vytvárané prvky ťažšie ako železo a vďaka tlaku neutrín na okraje „neutrínosféry“ je okolitý priestor obohatený oblakmi plynu a prachu bohatšími na ťažšie prvky. kde predpokladal. Takým prechodom môže byť hypotetická hyperónová hviezda. Pri tejto hustote bráni ďalšiemu stlačovaniu vzájomný odpor neutrónov spôsobený ich kvantovými vlastnosťami (ide o fermióny podliehajúce vylučovaciemu princípu). či už neutrín zvnútra. ako záblesky neutrín prenášajú energiu na zvyšok hviezdy a vytvárajú nárazovú vlnu. asi 1044 J je reabsorbovaná explodujúcou hviezdou. Kvarky sú opäť fermióny a vďaka Pauliho vylučovaciemu princípu by mali byť schopné vyrovnať gravitačný tlak vytvorením degenerovaného plynu podobne ako elektróny v prípade bielych trpaslíkov a neutróny v neutrónových hviezdach. ktorej neutrónový plyn bol stlačením ďalej degenerovaný a neutróny vybudené do stavu hyperónov. Oproti tomu interakcie medzi protónmi a neutrónmi sú ovplyvňované najmä silnou interakciou. takže štandardný model časticovej fyziky sa zdá byť v zásade v poriadku. tieto experimenty však zahŕňajú iba jednotlivé častice interagujúce s inými jednotlivými časticami. Existencia kvarkových hviezd. Ak je zárodok neutrónovej hviezdy. keď je nárazová vlna už vytvorená. že nerozumieme. mechanizmom zvrátenej konvekcie. Energia častíc je pomerne malá. ktorý má zabezpečiť včasné upozornenie komunity astronómov na prichádzajúcu explóziu supernovy v našej Galaxii. môže sa kolaps zastaviť ešte v štádiu kvarkovej hviezdy skladajúcej sa z kvark-gluónovej plazmy. ako sa vytvára „nárazová vlna. ako aj padajúcej hmoty zhora. Ak ignorujeme prvú sekundu explózie a predpokladáme. ktorých energia je oveľa vyššia. V roku 1990 jeden z modelov vysvetľoval tento fakt o. Neutrína produkované supernovou boli skutočne pozorované v prípade supernovy 1987A a ubezpečili astronómov. že explózia už začala. dostatočne masívny. Hlavným nevyriešeným problémom supernov typu II je. Energia pripadajúca na časticu v supernove je typicky desiatky až stovky MeV (1 až 150 pJ). založená na štandardnom modeli. pri ktorej sú výpočtové modely oveľa zložitejšie. Ak ani degeneračný tlak hyperónovej plazmy nie je schopný odolať gravitácii. že konvekcia. čiernou dierou. že fáza kolapsu jadra hviezdy je tak rýchla a energetická. pri ktorom sa uvoľní 1046 J. Prenos energie kolapsu do explózie Vieme. pokračuje v kolapse a skončí alebo priamo ako čierna diera alebo sa v závislosti na hmotnosti kolaps zastaví v niektorom z teóriou predpovedaných stabilných medzistavov. ako bola hviezda. V tomto okamihu je neutrónový degeneračný tlak dostatočný k vyrovnaniu gravitácie. ako bola pozorovaná pri supernovách. ktorej modelovanie je dobre zvládnuté. že na vznik explózie je nutné iba jedno percento vyžiarenej energie.“ kedy a ako sa „zastaví“ a znova načerpá energiu. Časť tejto energie. Niekoľko súbežne pracujúcich detektorov neutrín založilo SNEWS. z ktorej je vytvorená umierajúca hviezda. však zatiaľ nebola dostatočne podložená pozorovaním. je preto možné. že pri vysokých hustotách vo vnútri supernovy vznikajú neočakávané efekty. prípadne aj doteraz iba hypotetickou hyperónovou alebo kvarkovou hviezdou. systém varovania pred supernovami (Supernova Early Warning System). i. ale objasniť jeho získanie sa ukazuje byť veľmi ťažké.

že niektoré výnimočne veľké hviezdy môžu miesto toho pred svojím zánikom vytvoriť „hypernovu. Kým väčšina supernov typu II sa vyznačuje veľmi širokými emisnými čiarami. 26 Pomenovanie supernov Objavy supernov sú oznamované na Centrálu astronomických telegramov [2] Medzinárodnej astronomickej únie. ale nie všetok vodíkový obal. Predpokladá sa. že toto rozdielne chovanie má pôvod v obálke týchto hviezd. linear. ktorá zachytí energiu vyslanú vo forme gama lúčov a pomaly ju uvoľňuje. Tieto výtrysky emitujú intenzívne gama lúče a patria medzi niekoľko kandidátov na vysvetlenie gama zábleskov. Iraku. supernova v Kasiopeji. zatiaľ čo II-L v nej má „lineárny“ pokles (ang. atď. Podtypy supernov typu II Supernovy typu II možno ešte rozdeliť podľa tvaru ich svetelných kriviek na typy II-P a II-L. pozorovaná Tychom Brahem.Supernova supernovy rozumieme málo. Pre popis tejto kombinácie rysov typov II a Ib sa používa termín „typ IIb. • 1181 – SN 1181 – zaznamenaná čínskymi a japonskými astronómami. Udalosť samotná nastala vo vzdialenostiach stoviek alebo tisícok svetelných rokov od Zeme a tomu zodpovedá doba.“ V navrhnutom mechanizme hypernovy sa jadro extrémne masívnej hviezdy zrúti priamo do čiernej diery a dva extrémne energetické výtrysky plazmy sú vymrštené takmer svetelnou rýchlosťou z pólov jej rotácie. záznamy dokladajú pozorovania v Egypte. Významné supernovy Je potrebné si uvedomiť. AB. čo môže byť spôsobené interakciou obálky s medzihviezdnym materiálom. ktorá vydá obežník s prideleným názvom. Supernovy typu II je možné tiež ďalej rozdeliť podľa ich spektra. Prvých 26 supernov v roku dostáva písmena od A po Z. v priebehu týždňov či mesiacov. Číne. Supernovy Typu II-P majú veľkú vodíkovú obálku. Taliansku. Potom sa začína s AA. Názov sa skladá z roku objavu a jedno alebo dvojpísmenového označenia. • 1572 – SN 1572 – supernova v Kasiopeji. kde „n“ znamená „úzky“ (ang. ako napríklad SN 1987K a 1993J. exponenciálny v závislosti jasnosti na čase). ktoré stratili takmer celý. potom však. niektoré z nich majú relatívne úzke rysy. Pri niekoľkých supernovách. lineárny v závislosti magnitúdy na čase. že roky tu uvedené predstavujú okamih prvého pozorovania na Zemi. Krabia hmlovina je expandujúci oblak plynu vytvorený supernovou z roku 1054. narrow). ktorého kniha De Nova Stella dala podobným objektom názov „nova“. začali dominovať čiary hélia.“ Ide pravdepodobne o masívne hviezdy. zaznamenaný čínskymi astronómami a možno aj pôvodnými obyvateľmi Ameriky. zatiaľ čo pri type II-L sa predpokladajú oveľa menšie obálky premeňujúce menej gama žiarenia do viditeľného svetla. nazývame ich typ IIn. • 1054 – SN 1054 – začiatok formovania Krabej hmloviny. že zmenili typ: spočiatku vykazovali čiary vodíka. hraničné hmotnosti nepoznáme. Existujú špekulácie. Švajčiarsku. ktorú muselo svetlo na prekonanie tejto vzdialenosti prejsť. vodíková vrstva sa rýchlo stane opticky priesvitnou a odhalí hlbšie vrstvy. • 1006 – SN 1006 – extrémne jasná supernova. plateau). sa zdá. Typ II-P obsahuje vo svojej svetelnej krivke „plošinu“ (ang. čo znamená expanznú rýchlosť mnoho tisíc km/s. Ako zvyšky supernovy expandujú. jej pozostatkom je pravdepodobne divná hviezda 3C 58. Japonsku a pravdepodobne aj vo Francúzsku a Sýrii. .

edu/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=1997ARA%26A. pozorovaná Johannesom Keplerom. posledná supernova pozorovaná v Mliečnej ceste. štúdiom týchto objektov získavame o nich ďalšie vedomosti.CZ (po česky) Vedecký článok [6] o mechanizme explózie supernov Typu Ia (po anglicky) Vedecký článok [7] o spojení neutrín a supernov (po anglicky) Referencie [1] http:/ / adsabs. org/ abs/ astro-ph/ 0212054 [7] http:/ / arxiv. nepozorovaná zo Zeme.Supernova • 1604 – SN 1604 – supernova v Hadonosovi. php?clanek=1565 [6] http:/ / www.db_key=AST& amp. 27 Pozri aj Energetickú bilanciu výbuchu supernovy prekonáva iba málo javov vo vesmíre • kvazar • hypernova • gama záblesky Externé odkazy • • • • • Zoznam supernov [3] (po anglicky) SNEWS [4]. gov/ [5] http:/ / www. harvard. edu/ iau/ cbat. harvard. Je to najjasnejší zvyšok supernovy v rádiovom obore. cz/ index. harvard. • 1987 – Supernova 1987A vo Veľkom Magelanovom mračne. html [3] http:/ / cfa-www. arxiv. • 1885 – S Andromeda v galaxii Andromeda. odhaduje sa však.high=3f6510b0d828671 [2] http:/ / cfa-www. bnl. 35. predstavovala prvú možnosť otestovania moderných teórií formovania supernov. 309F& amp. • Cassiopeia A – supernova v Kasiopeji. . html [4] http:/ / snews. Supernovy po sebe často nechávajú zvyšky. Supernovu v roku 1604 použil Galileo ako dôkaz neplatnosti aristotelovskej dogmy o nemennosti nebies. systém varovania pred supernovami (po anglicky) Zvukové vlny rozmetajú supernovu [5] článok o prielome v modelovaní supernov na servere OSEL. že je ~300 rokov stará. objavená Ernstom Hartwigom. edu/ iau/ lists/ Supernovae. . org/ abs/ hep-ph/ 9901300 . bola pozorovaná hodinu po hodine od svojho začiatku. osel.

Hertzsprungov-Russellov diagram Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry .Hypernova 28 Hypernova Hypernova je teoreticky predpokladaný typ supernovy vznikajúci kolapsom na konci životného cyklu výnimočne hmotnej hviezdy. že práve ony spôsobujú gama záblesky. Tieto výtrysky emitujú intenzívne gama žiarenie a predpokladá sa. V hypernove sa jadro rúti priamo do čiernej diery a z pólov jej rotácie vytrysknú dva extrémne energetické prúdy plazmy dosahujúce takmer rýchlosť svetla.

nazývanej hlavná postupnosť. vedúcej z ľavého horného rohu (horúce a jasné) do dolného pravého rohu (chladnejšie a menej jasné). Vľavo . Pohľad na diagram odhaľuje. Diagram opisuje dva ekvivalentné pohľady. Presná transformácia z jednej osi na druhú nie je triviálna a závisí na použitých modeloch a ich parametroch (ako vek a zloženie). 29 Hertzsprung-Russellov diagram. zaznačuje teplotu hviezdy na jednej osi a svietivosť hviezdy na osi druhej. hviezdnou klasifikáciou a povrchovou teplotou hviezdy. pohľad teoretika. Druhý. Hertzsprungov-Russellov diagram je sústava pravouhlých súradníc v rovine. Jedným je hľadisko pozorovateľa.Hertzsprungov-Russellov diagram absolútna hviezdna veľkosť (MV) V stelárnej astronómii Hertzsprungov-Russellov diagram (zvyčajne označovaný skrátene ako H-R diagram alebo HRD) zobrazuje matematický vzťah medzi absolútnou hviezdnou veľkosťou. Bol vytvorený z údajov pre 22 000 hviezd z katalógu Hipparchos a 1000 z Glieseho katalógu blízkych hviezd. Bol navrhnutý približne v roku 1910 Ejnarom Hertzsprungom a Henrym Russellom. Najsilnejšie sú hviezdy zastúpené na diagonále. že hviezdy majú tendenciu spadať iba do určitých oblastí diagramu. Hlavná postupnosť je tiež označovaná rímskou číslicou V. Pozri napríklad práce Sekiguchiho a Fukugitu ohľadom transformácií medzi B-V farebným indexom a teplotou. Tieto dve veličiny je možné vypočítať z počítačových modelov. ktoré zaznamenáva vzťah farebným indexom hviezdy na jednej osi a absolútnou hviezdnou veľkosťou na druhej osi. Tieto dve veličiny môžu byť odvodené z pozorovaní. Na hlavnej postupnosti ostávajú hviezdy 90% obdobia svojho života a všetky spaľujú ľahký vodík na hélium. svietivosťou. H-R diagram sa používa na definovanie rozdielnych typov hviezd a na porovnanie teoretických predpovedí hviezdneho vývoja pomocou počítačových modelov so skutočnými pozorovaniami hviezd.

ak práve z hľadiska vývoja prechádzajú do inej oblasti. Vo hviezde sa postupne vyrovnáva tlak plynu a gravitácia a zostupuje na hlavnú postupnosť (bod 3). V tejto fáze sa nachádza Slnko. Keď hviezda spáli všetky svoje zásoby jadrového paliva (vodíka). V tom čase sa „odfúkne“ väčšina zostávajúceho zárodočného oblaku. Zahrievaním sa v jadre opäť zapália jadrové reakcie a začne sa spaľovať hélium. Toto je typické pre hviezdy hlavnej postupnosti. tým je jej teplota a žiarivosť väčšia a tým je hviezda bližšie k ľavému hornému koncu hlavnej postupnosti. Červení nadobri predstavujú záverečné vývojové štádiá hviezd hlavnej postupnosti a v ich jadrách je typické spaľovanie hélia na uhlík a kyslík. ktoré zvyšuje teplotu protohviezdy. málo žiarivé hviezdy ako Proxima Centauri alebo Barnardova hviezda v pravom spodnom rohu. Táto fáza trvá najviac niekoľko sto miliónov rokov. že čím je hviezda hmotnejšia. posunuté k jeho pravému spodnému okraju. Nad hlavnou postupnosťou sú červení obri a nadobri. Hviezdy s najväčšou absolútnou magnitúdou ako napríklad Rigel alebo Deneb sa nachádzajú v ľavom hornom rohu. K tejto premene dochádza na tzv. Väčší povrch však preváži úbytok teploty a hviezda žiari s omnoho väčšou intenzitou – žiarivý výkon v tomto období hviezdy je úmerný štvrtej mocnine hmotnosti. Slnko sa nachádza na hlavnej postupnosti so svietivosťou 1. Avšak z dôvodu pomalého pohybu fotónu od Hviezda s hmotnosťou M = 1 MS stredu hviezdy k povrchu sa prvé žiarenie dostane na povrch až za niekoľko miliónov rokov. V tejto dobe je . ktoré tu zotrvá ešte približne 5 miliárd rokov. Čím je hmotnejšia. Pokiaľ sa vnútorná stavba nemení. jej bod na diagrame zostáva stále na rovnakom mieste. Naberaním hmoty zo zárodočného mračna dochádza k gravitačnému zmršťovaniu. Hviezdy malých hmotností V bode 1 sa v mezihviezdnom zárodočnom mračne začína tvoriť hviezda (často sa blízko seba rodí viac hviezd a vznikajú tak dvojhviezdy. Aj Slnko je na hlavnej postupnosti. Hyashiho línii (bod 2). čo zapríčiní ďalšie zvýšenie teploty. Žiarivý výkon hviezdy je úmerný tretej mocnine hmotnosti – to znamená. Mimo týchto vymedzených oblastí sa hviezdy nachádzajú len vtedy. z ktorého sa za niekoľko sto miliónov rokov môžu vytvoriť planéty. viacnásobné hviezdy či dokonca hviezdokopy). Stabilná hviezda na hlavnej postupnosti strávi väčšinu svojho aktívneho života. 30 Vývoj hviezd na HR diagrame Povrchová teplota hviezdy a tým pádom aj jej umiestnenie na H-R diagrame závisí od vnútornej stavby hviezdy. Hviezda sa tým opäť rozopne a ochladne (bod 4).Hertzsprungov-Russellov diagram dole v diagrame možno nájsť bielych trpaslíkov. preto ostáva stále na rovnakom mieste približne v blízkosti stredu diagramu. Vďaka tomu sa začnú jadrové reakcie a protohviezda sa stáva hviezdou. Vývojové zmeny sa prejavujú posuvom pozdĺž takzvanej vývojovej dráhy. čo predstavuje absolútnu hviezdnu veľkosť (magnitúdu) približne 5. Slnko sa v tomto diagrame nachádza v blízkosti stredu. tým rýchlejšie spaľuje svoju hmotu a jej život je kratší. na hlavnej postupnosti. ktorých teplota aj svietivosť ostávajú počas dlhého obdobia takmer nemenné. Sú to vyhasínajúce degenerované jadrá hviezd s nízkou svietivosťou. začne sa vplyvom vlastnej gravitácie rútiť.

Biely trpaslík chladne veľmi pomaly. podobne ako v predchádzajúcom prípade. Tato fáza trvá najviac niekoľko sto miliónov rokov. Vo hviezde sa postupne vyrovnáva tlak plynu a gravitácia a hviezda zostupuje na hlavnú postupnosť (bod 3). Tým. Naberaním hmoty zo zárodočného mračna dochádza ku gravitačnému zmršťovaniu. Väčší povrch však preváži úbytok teploty a hviezda žiari s oveľa väčšou intenzitou – žiarivý výkon v tomto období hviezdy je úmerný štvrtej mocnine hmotnosti. Poznámka: • MS je hmotnosť Slnka • Príklad je uvedený pre hviezdu o hmotnosti Slnka 31 Hviezdy stredných a veľkých hmotností V bode 1 sa v medzihviezdnom zárodečnom mračne začína tvoriť hviezda (často sa rodí viac hviezd a vznikajú tak dvojhviezdy.Hertzsprungov-Russellov diagram hviezda o hmotnosti 1 MS stará približne 10 miliárd rokov a ďalších asi 5 miliárd rokov v tejto fáze zostane. Keď hviezda spáli všetky svoje zásoby jadrového paliva (vodík). Následkom toho sa zapáli ďalšie jadrové palivo – uhlík. Zahrievaním sa v jadre opäť zažnú jadrové reakcie a začne sa spaľovať hélium. Po vyčerpaní všetkého hélia už v hviezde nemôžu pre jej nízku hmotnosť začať ďalšie jadrové reakcie a hviezda sa začne gravitačne zmršťovať. tým rýchlejšie spaľuje svoju hmotu a jej život je kratší. že sa všetka zostávajúca hmota hviezdy zrúti do priemeru maximálne len niekoľko tisíc kilometrov. a preto hviezdy v tomto stave zostávajú bezo zmeny bilióny rokov. Hviezda odhodí svoje vonkajšie vrstvy a v jej zvyšných častiach dôjde ku gravitačnému zrúteniu do tzv. jej povrch ochladne a dostane sa do oblasti obrov (bod 4). K tejto premene dochádza na tzv. V tom čase sa „odfúkne“ väčšina zostávajúceho zárodočného oblaku. Hviezda s hmotnosťou 10 MS zotrvá na hlavnej postupnosti približne 150 miliónov rokov. čo zapríčiní ďalšie zvýšenie teploty. Avšak z dôvodu pomalého pohybu fotónov od stredu hviezdy (kde Hviezda s hmotnosťou M = 10 MS vznikli) k povrchu sa prvé žiarenie dostane von až za niekoľko miliónov rokov. . sa zvýši hustota a teplota a biely trpaslík preto dlhý čas žiari aj bez priebehu jadrových reakcií. začne pod vplyvom vlastnej gravitácie kolabovať. ktoré zvyšuje teplotu protohviezdy. Hviezda sa tým opäť rozopne. že čím je hviezda hmotnejšia. z ktorého sa za niekoľko sto miliónov rokov môžu vytvoriť planéty. Stabilná hviezda na hlavnej postupnosti strávi. viacnásobné hviezdy či dokonca hviezdokopy). V tejto fáze hviezda s hmotnosťou 10 MS zotrvá maximálne rádovo desiatky miliónov rokov. väčšinu svojho aktívneho života. bieleho trpaslíka (bod 5). Hyashiho línii (bod 2). Po vyčerpaní všetkého hélia hviezda v dôsledku svojej hmotnosti opäť začne kolabovať a tým aj zvyšovať teplotu v jadre. Hviezda zväčší svoje rozmery a žiarivosť a v HR diagrame sa dostáva do oblasti nadobrov (bod 5). Vďaka tomu sa zažnú termojadrové reakcie a protohviezda sa stáva hviezdou. Žiarivý výkon hviezdy je úmerný tretej mocnine hmotnosti – to znamená.

zažnú sa ďalšie jadrové reakcie ťažších prvkov. Tento stav nastáva pre hviezdu s hmotnosťou 50 MS vo veku približne 180 miliónov rokov. Naberaním hmoty sa zvyšuje teplota protohviezdy až napokon dôjde k zapáleniu termojadrových reakcií (bod 2) a hviezda zostúpi na hlavnú postupnosť (bod 3). Väčší povrch však preváži úbytok teploty a hviezda žiari s oveľa väčšou intenzitou – žiarivý výkon v tomto období hviezdy je úmerný štvrtej mocnine hmotnosti. Po vyčerpaní všetkého hélia hviezda v dôsledku svojej hmotnosti opäť začne kolabovať a tým aj zvyšovať teplotu v jadre. Hustota takéhoto jadra je obrovská – rádovo 1017 kg/m3. neutrónová hviezda obklopená medzihviezdnym mračnom. Po vyčerpaní uhlíkového jadrového paliva hviezda začne znova gravitačne kolabovať. Rázová vlna však narazí na malé jadro a odrazí sa späť.Hertzsprungov-Russellov diagram Po vyčerpaní uhlíkového jadrového paliva hviezda začne znova gravitačne kolabovať. Niektoré neutrónové hviezdy s veľkým magnetickým poľom a vysokými otáčkami sú pozorovatelné ako tzv. V tejto fáze hviezda s hmotnosťou 10 MS zotrvá maximálne rádovo desiatky miliónov rokov. supernovou (bod 6) intenzitou žiarenia rovnej niekoľkým miliónom sĺnk. Hviezda s hmotnosťou M = 50 MS Keď hviezda spáli všetky svoje zásoby jadrového paliva (vodík). Tato fáza trvá najviac niekoľko sto miliónov rokov. Po niekoľkých rokoch zostane na mieste hviezdy zrútené jadro s veľkosťou len niekoľko kilometrov s hmotnosťou minimálne 1. Hviezda sa tým opäť rozopne. . Obrovské sily rozmetajú plynnú atmosféru hviezdy a hviezda opúšťa hranice HR diagramu a stáva sa tzv. pozostatkom supernovy. Kým od zrodu hviezdy do tejto fázy uplynulo približne 250 miliónov rokov. viacnásobné hviezdy či dokonca hviezdokopy). Ďalší vývoj je rovnaký ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch. Hviezda s hmotnosťou 50 MS zotrvá na hlavnej postupnosti približne 100 miliónov rokov. Takáto obrovská hustota rozdrví aj jadrá atómov a vzniká tak tzv. Kolobeh jadrových reakcií prestane až vznikom železného jadra (železné jadro má totiž najúspornejšie riešenú stavbu atómového jadra a nemôže byť zapojené do žiadnej termojadrovej reakcie). Následkom toho sa zapáli ďalšie jadrové palivo – uhlík. ktoré bolo v predchádzajúcich fázach rozmetané do okolia. Pretože hmotnosť hviezdy je veľká. Hviezda ešte zväčší svoj objem a posúva sa na HR diagrame do bodu 6. Hviezda zväčší svoje rozmery a žiarivosť a v HR diagrame sa dostáva do oblasti nadobrov (bod 5). pulzary. čo zapríčiní ďalšie zvýšenie teploty.4 MS. Poznámka: • MS je hmotnosť Slnka • Príklad je uvedený pre hviezdu s hmotnosťou M = 10 MS 32 Najhmotnejšie hviezdy V bode 1 sa v medzihviezdnom zárodočnom mračne začína tvoriť hviezda (často sa rodí viac hviezd a vznikajú tak dvojhviezdy. ako je uhlík. začne pod vplyvom vlastnej gravitácie kolabovať. neutrónová hviezda zostane v tomto stave niekoľko triliónov rokov. Zahrievaním sa v jadre opäť zažnú jadrové reakcie a začne sa spaľovať hélium. jej povrch ochladne a dostane sa do oblasti obrov (bod 4).

html . AJ 120. uchicago. je ukončený približne po ďalších 20 miliónoch rokov.Hertzsprungov-Russellov diagram Gravitačný kolaps. ktorý nasleduje po vypálení všetkého jadrového paliva. journals. než je predpokladaná dĺžka existencie vesmíru). Kvôli obrovskej hmotnosti hviezdy prevážia gravitačné sily nad ostatnými silami držiacimi hmotu pohromade a hviezda sa zrúti sama do seba a opúšťa HR diagram ako čierna diera (bod 7). edu/ AJ/ journal/ issues/ v120n2/ 990160/ 990160. V tejto fáze čierna diera vydrží mnoho miliárd rokov. Poznámky: • MS je hmotnosť Slnka • Príklad je uvedený pre hviezdu s hmotnosťou M = 50 MS • Ešte hmotnejšie hviezdy (viac ako 120 MS hmotností Slnka) by boli nestabilné a vo vesmíre sa nevyskytujú 33 Pozri aj • • • • • Hviezda Hviezdna klasifikácia Hlavná postupnosť Obor (hviezda) Nadobor • Vznik hviezdy • Vývoj hviezd Externé odkazy • Sekiguchi and Fukugita. kým za Hawkingovým procesom úplne nevyparí (čo by však nastalo za oveľa dlhšiu dobu. teoreticky až do chvíle. 1072 (2000) [1] (v angličtine) Referencie [1] http:/ / www.

Hmlovina Eta Carinae . Tieto molekuly sú ťažko detekovateľné a na zistenie ich prítomnosti sa používajú molekuly oxidu uhoľnatého. hoci existujú dôvody pochybovať o tomto predpoklade. hlavne molekulárneho vodíka H2. ktoré vyplývajú z pozorovaní niektorých galaxií. Pomer medzi svietivosťou molekúl CO a hmotnosťou molekúl molekulárneho vodíka je približne konštantný.34 Protohviezdy Molekulárny mrak Molekulárny mrak (bohemizmus molekulárny oblak) alebo molekulárne mračno je typ medzihviezdneho oblaku. ktorého hustota a veľkosť umožňuje vznik molekúl.

Herbigov-Harov objekt 35 Herbigov-Harov objekt Herbigove-Harove objekty sú malé hmlovinám podobné objekty. Herbig a Haro pracovali nezávisle na štúdiách tvorby hviezd. storočí Sherburne Wesley Burnham. Herbigove-Harove objekty sa hojne vyskytujú v oblastiach tvorby hviezd a okolo jednej hviezdy je často vidno viac ako jeden. ktorí ich podrobne študovali boli George Herbig a Guillermo Haro. že T Tauri je veľmi mladá a premenlivá hviezda a je prototypom triedy podobných telies známych ako T Tauri hviezdy. Pozorovania Hubbleovho vesmírneho teleskopu odhaľujú komplexný vývoj HH objektov v priebehu niekoľkých rokov. že všetky objekty tohto typu sú neviditeľné v infračervenej časti spektra. ktoré boli také malé. že takmer vyzerali ako hviezdy. storočí Burnham. keď sa pozrel na hviezdu T Tauri pomocou 36-palcového refrakčného teleskopu na Lickovom observatóriu a všimol si malý útržok hmloviny neďaleko. Zistilo sa však. Objav a história pozorovaní Prvý Herbigov-Harov objekt pozoroval v neskorom 19. ktoré vznikli v dôsledku krátkej. po ktorých boli pomenované. keď hviezda z oblastí pólov vyvrhuje plyn s hmotnosťou niekoľkých Zemí pri rýchlosti niekoľko stoviek kilometrov za sekundu rovnobežne s rotačnou osou. HH objekty sú prechodným javom. Mierka predstavuje 1 000 AU. že vyžarovala nezvyčajné elektromagnetické spektrum s výraznými emisnými čiarami vodíka. Herbigov-Harov objekt HH47. ako ich časti tmavnú. nezaradili ju teda do odlišnej triedy objektov. ekvivalent asi 20-násobku veľkosti našej slnečnej sústavy alebo 1 000-násobku vzdialenosti Zeme od Slnka. neskôr sa stala známou ako Burnhamova hmlovina. že sú vedľajším produktom procesu tvorby hviezd. Päťdesiat rokov po Burnhamovom objave bolo objavených niekoľko podobných hmlovín. Bol však katalogizovaný iba ako emisná hmlovina. kým iné zosvetlievajú počas kolízií s koncentrovaným materiálom v medzihviezdnom médiu. ktoré ešte len dosiahnu stav rovnováhy medzi gravitačným kolapsom a tvorbou energie jadrovou fúziou v jadre. Objekty prvýkrát pozoroval v neskorom 19. odfotený pomocou HST. Herbig sa tiež pozeral na Burnhamovu hmlovinu a zistil. len niekoľko tisíc rokov trvajúcej etapy života mladej hviezdy. Tvoria sa. . Haro zistil. trvajú najviac niekoľko stoviek rokov. Haro aj Herbig urobili nezávislé pozorovania niekoľkých z týchto telies v priebehu štyridsiatych rokov. Viditeľne sa vyvíjajú počas pomerne krátkych časových období ako sa pohybujú ďalej od svojej rodičovskej hviezdy do oblakov plynu a medzihviezdneho priestoru (medzihviezdne médium). síry a kyslíka. Prví astronómovia. keď prvý krát analyzovali Herbigove-Harove onjekty a zistili. ale do štyridsiatych rokov neboli rozpoznané ako samostatný typ emisnej hmloviny .

že v nich nemohli byť hviezdy. ktoré objavil. že HH objekty sú vysoko ionizované a raní teoretici špekulovali. HH objekty pozostávajú prevažne z vodíka a hélia. Rýchla rotácia vnútorných častí týchto diskov vedie k emisii úzkych zväzkov čiastočne ionizovanej plazmy kolmo na rovinu disku. podobne ako tie. storočia pozorovania odhalili prvýkrát tryskovitú podstatu väčšiny HH objektov. keďže sa primárne zaoberal blízkymi hviezdami. ale nakoniec HH objekty boli pochopené ako materiál vyvrhnutý blízkymi mladými hviezdami a kolidujúci pri nadzvukovej rýchlosti s medzihviezdnym médiom. ktoré tvoria 75 % a 25 % ich hmotnosti. ale emisné čiary spektra HH objektov sú príliš slabé na to. ale keď sa dopočul o Harovych zisteniach. Avšak absencia infračerveného žiarenia z hmlovín znamenala. pričom výsledné rázové vlny tvoria viditeľné svetlo [1]. urobil podrobnejšie štúdie. symetricky oproti mladej hviezde. ktoré sú známe ako polárne výtrysky.Herbigov-Harov objekt 36 Následne po ich nezávislých objavoch sa Herbig a Haro stretli na astronomickej konferencii v Tucsone v Arizone. hoci menšou rýchlosťou [3]. pretože tieto by hojne vyžarovali infračervené svetlo. ale ich pohyby sú zložité. že vyvrhnutý materiál HH objektov je koncentrovaný do úzkych tryskajúcich zväzkov. že hmloviny môžu obsahovať protohviezdy. v porovnaní s priemerne 1 000/cm3 v oblastiach H II a planetárnych hmlovinách [5]. Keď tieto zväzky kolidujú s medzihviezdnym médiom. V raných osemdesiatych rokoch 20. . Fyzikálna charakteristika Emisia z HH objektov je spôsobená rázovými vlnami. podobne ako teploty iných ionizovaných hmlovín ako Oblasť H II a planetárne hmloviny. To pravdepodobne znamená. Menej ako 1 % hmotnosti HH objektov je tvorené ťažšími chemickými prvkami a ich množstvo je vo všeobecnosti podobné ako pri mladých hviezdach [4]. Zvyčajne sú celkom husté s hustotou od niekoľko tisíc do niekoľko desiatok tisíc častíc na cm3. Spektroskopické pozorovania ich Dopplerovho posunu hovoria o rýchlosti niekoľko stoviek kilometrov za hodinu. Sovietsky astronóm Viktor Ambartsumian telesá pomenoval a na základe ich výskytu v blízkosti mladých hviezd (starých niekoľko stoviek tisíc rokov) navrhol. Hviezdy sú často obkolesené akrečnými diskami počas prvých niekoľkých stoviek tisícov rokov svojej Schematický diagram vzniku HH objektov existencie. že do nich padá plyn. aby mohli byť vytvorené pri kolíziách s takou vysokou rýchlosťou. ktorý sa tvorí tým. sú príčinou vzniku malých útržkov svetlého žiarenia. ktoré vznikajú kolíziou s medzihviezdnym médiom. že nejaký z materiálov s ktorým kolidujú sa tiež pohybuje smerom preč. že môžu obsahovať horúce hviezdy s vysokou svietivosťou. ktoré tvorí HH objekty [2]. že by mohli predstavovať rané štádium tvorby hviezd typu T Tauri. Toto viedlo k pochopeniu. Neskoršie štúdie naznačovali. Herbig spočiatku neprikladal veľký význam telesám. HH objekty HH1 a HH2 ležia od seba asi jeden Celková vyvrhnutá hmota typického HH objektu sa odhaduje na 1-20 svetelný rok. čo je veľmi malé množstvo materiálu v porovnaní so ktorá vyvrhuje materiál pozdĺž svojej polárnej osi samotnou hmotou hviezdy [4]. Teploty pozorované v HH objektoch sú typicky okolo 8 000-12 000 K. hmotností Zeme. Štúdie ukázali.

ale tento pomer sa znižuje nepriamo úmerne so vzdialenosťou. Sú prevažne prítomné v oblastiach tvorby hviezd H II a často sa vyskytujú vo veľkých skupinách. . zobraz detail. Vlastný pohyb a variabilita Spektroskopické pozorovania HH objektov ukazujú. ale stále sa považuje za veľmi malý v porovnaní s celkovým počtom hviezd v Galaxii. len veľmi málo ich je vzdialených 1 pc. Tieto pozorovania tiež umožnili odhad vzdialeností niektorých HH objektov pomocou metódy expanzívnej paralaxy. To znamená. Jednotlivé uzly v rámci objektu môžu zvyšovať alebo znižovať jas či sa dokonca celkom stratiť. Pulzy môžu tvoriť výtrysky plynu pohybujúce sa rovnakým smerom. ale rozličnými rýchlosťami a interakcie medzi rozličnými tryskami vytvárajú tzv. Obrázky v odstupe piatich rokov odhaľujú pohyb materiálu v HH objekte HH47. takmer ako jediný zdroj energie. z čoho väčšina je príliš ďaleko aby boli rozlíšiteľné pri technických schopnostiach súčasných ďalekohľadov. Niektoré sú však viditeľné vo vzdialenosti niekoľko parsekov. ako sa rozptýlia. Erupcie výtryskov z rodičovskej hviezdy nastávajú skôr v pulzoch ako v stabilnom prúde. Pri svojom pohybe od rodičovskej hviezdy sa HH objekty výrazne vyvíjajú a ich jasnosť sa v priebehu niekoľkých rokov mení. Nárazy na konci trysky však môžu znova ionizovať časť materiálu. Zvyčajne je možné ich pozorovať blízko Bokovej globule (tmavá hmlovina obsahujúca veľmi mladé hviezdy) a často z nich žiaria. „pracovné povrchy“. zatiaľčo sa objavujú nové uzly. že medzihviezdne médium v ich blízkosti nie je veľmi husté a tak im umožňuje cestovať ďalej od zdroja predtým. kde sa stretávajú prúdy plynov a tvoria nové razové vlny. tvoriacich reťazec objektov pozdĺž polárnej osi rodičovskej hviezdy. Väčšina HH objektov leží do 1/2 parseku od svojej rodičovskej hviezdy. Počet známych HH objektov sa v posledných rokoch rýchlo zvyšoval. 37 Množstvo a rozloženie Dnes je známych viac ako 400 jednotlivých HH objektov alebo ich skupín. čo sa prejavuje ako svetlé „čapičky“ na konci trysiek. Popri zmenách spôsobených interakciami s medzihviezdnym médiom spôsobujú variácie aj interakcie medzi výtryskami pohybujúcimi sa rozličnými rýchlosťami v rámci HH objektu. že materiál je ionizovaný v polárnych výtryskoch a rekombinuje sa pohybom od hviezdy namiesto aby bol ionizovaný pri neskorších kolíziách. že sa pohybujú od rodičovských hviezd rýchlosťami približne 100-1 000 km/s.Herbigov-Harov objekt V blízkosti zdrojovej hviezdy je okolo 20-30 % plynu HH objektov ionizovaného. Často možno pozorovať niekoľko HH objektov. V posledných rokoch pozorovania pri vysokom optickom rozlíšení Hubbleovho vesmírneho teleskopu odhalili vlastný pohyb mnohých HH objektov pozorovaných v odstupe niekoľkých rokov. čo by mohlo naznačovať. Odhady hovoria o počte do 150 000 [6].

(1997). Boehm K. (1995).. že väčšina hviezd vzniká formou viachviezdnych systémov. kým objekty triedy III majú už iba stopové pozostatky pôvodného akrečného disku. Štúdie ukázali. (1999). ↑  Bacciotti F. že najväčšie HH výtoky sa môžu tvoriť pri dezintegrácii viacerých systémov.. Predpokladá sa. Morse J. II a III.J. IAU Symposium No. 3-18 2. 277-281 7. že v ich jadrách ešte nenastala jadrová fúzia. (1984). p. Referencie 1. Japan. and E. Tokio. Astrofizika. I. Triedy sú číslované preto. ↑  Dopita. a dôkazy nasvedčujú. Dordrecht. ktorá sa uvoľňuje ako do nich najjasnejších HH objektov padá materiál [8].. 50 Years of Herbig-Haro Research. Astrophysical Journal Supplement Series. čo naznačuje. 11-15. Proceedings of the Symposium.From OB associations to protostars. Jadrová fúzia začala v jadrách objektov triedy I. p. Astronomy and Astrophysics. Feb.. Väčšie množstvo infračerveného žiarenia znamená väčšie množstvo horúceho materiálu obklopujúceho hviezdu. p. (1981). in Star forming regions. Herbig-Haro Flows and the Birth of Stars. 182. II a III už boli definované. lebo objekty triedy 0 (najmladšie) ešte neboli objavené. že okolo 80 % hviezd. Star formation . F. Mannery E. From discovery to HST. Eislöffel J. Namiesto toho ich energia Herbigov-Harov objekt HH32 je jedným z pochádza iba z gravitačného potenciálu. p. vol. ktoré produkujú HH objekty sú v skutočnosti binárne alebo viacnásobné hviezdne systémy (dve alebo viac hviezd navzájom sa obiehajúcich). 63. Ionization and density along the beams of Herbig-Haro jets. kým triedy I. Padanie plynu a prachu už do veľkej miery ustalo v objektoch triedy II. D. Objekty triedy 0 sú staré iba niekoľko tisíc rokov. (1987). 117-138 5. ↑  Reipurth B.. najmladšie z nich sú ešte protohviezdy v procese formovania sa z okolitého plynu. 47. no. ale že väčšia časť sa rozbije predtým ako dosiahnu hlavnú postupnosť gravitačnými interakciami s blízkymi hviezdami a hustými mrakmi plynu [9]. A. čo je omnoho vyšší pomer ako sa vyskytuje pri hviezdach hlavnej postupnosti s nižšími hmotnosťami. M. že binárne systémy pravdepodobnejšie spôsobujú výtrysky tvoriace HH objekty.342. Benvenuti. Mar.717-735 6. (1978).. že sa stále zráža. 1978.W. Reipurth B. 1984. 1985 (A87-45601 20-90). Sú vo všeobecnosti stále zoskupené v hustých oblakoch prachu a plynu. Edited by Bo Reipurth and Claude Bertout. 1987. také mladé. The Herbig-Haro objects in the GUM Nebula. Science with the Hubble Space Telescope -. ale plyn a prach ešte stále padajú na ich povrch z okolitej hmloviny. L. vol.-Apr. Kluwer Academic Publishers.II. že sú pozorovateľné iba na infračervených a rádiových frekvenciách. Accretion and Proto-Planetary Disks. 20. Schreier 3.. vol. Astronómovia delia tieto hviezdy do tried 0. To môže naznačovať. 1-17 .H. p. Reidel Publishing Co. The Birth of Stars: Herbig-Haro Jets. Eds: P. ktoré zakrývajú všetko ich viditeľné svetlo a spôsobujú.. Emission line spectra of Herbig-Haro objects. ale ešte stále ich obklopuje disk plynu a prachu. v. On a connection between Herbig-Haro objects and flare stars in the neighborhood of the sun. D. p. ↑  Brugel E. podľa množstva vyžarovaného infračerveného žiarenia [7]. ↑  Bally J. ↑  Giulbudagian.Herbigov-Harov objekt 38 Rodičovské hviezdy Hviezdy stojace v pozadí tvorby Herbigových-Harových objektov sú všetky veľmi mladé. Macchetto. J. 237-241 4. Nov. ↑  Lada C. Heathcote S. 1997. 1-2. Astronomy and Astrophysics.

org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Brugel http:/ / en. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Lada [8] http:/ / en.F. ktoré sú celkom v rovnováhe – čo protohviezdy sú. p. wikipedia. Radio Continuum Jets from Protostellar Objects.. ktorá predstavuje vývoj svietivosti a teploty protohviezdy pri kontrakcii smerom k hlavnej postupnosti. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Andre [9] http:/ / en. (2004). Rodríguez L. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_reipurth2 [10] http:/ / casa. wikipedia. info/ encyclopedia/ H/ Herbig-Haro_object. Astronomický portál Referencie [1] http:/ / en. daviddarling.. 127. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Giuldbudagian http:/ / en. Referencie Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Hayashiho stopa [1] na českej Wikipédii. Astronomical Journal. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Dopita http:/ / en. colorado. html Hayashiho čiara Hayashiho čiara (Hayashiho medza. org/ wiki/ Cs%3Ahayashiho_stopa?oldid=6649973 . Svietivosť na počiatku Hayashiho čiary je veľmi vysoká. Chushiro Hayashi ju (v r. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Bacciotti http:/ / en. 122-141 9.. wikipedia. Barsony M. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Reipurth http:/ / en. p. Oddeľuje oblasť vznikajúcich nestabilných protohviezd (na diagame vpravo od Hayasiho čiary) od oblasti už vzniknutých stabilných hviezd v mechanickej rovnováhe (vľavo od Hayasiho čiary). Hayashiho stopa. Submillimeter continuum observations of Rho Ophiuchi A The candidate protostar VLA 1623 and prestellar clumps. Hayashiho dráha) fázy vzniku hviezdy. wikipedia. je takmer zvislá čiara v Hertzsprungovom-Russelovom diagrame. Astronomy. Ward-Thompson D. v. html [12] http:/ / sparky. Hayashiho vývojová stopa. pričom s kontrakciou rýchlo klesá. wikipedia. 1736-1746 39 Externé odkazy • Comprehensive catalogue of HH objects at the University of Colorado [10] • HH objects in the Encyclopedia of Astrobiology. and Spaceflight [11] • Animations of HH object jets from HST observations [12] Referencie [1] [2] [3] [4] [5] [6] [7] http:/ / en. wikipedia.. rice. ↑  Andre P. edu/ ~hartigan/ movies. wikipedia. Anglada G.. Astrophysical Journal. edu/ hhcat/ [11] http:/ / www. 1965) počítal pre hviezdy. wikipedia.Herbigov-Harov objekt 8. Bally J. 406. (1993). ↑  Reipurth B. avšak povrchová teplota stúpa. org/ wiki/ Herbigov-harov_objekt#endnote_Bally http:/ / en. wikipedia. wikipedia. vol.

Vlastnosti Sú to najmladšie viditeľné hviezdy.Henyeyho stopa 40 Henyeyho stopa Henyeyho stopa je stopa hviezd pred hlavnou postupnosťou s hmotou menšou ako polovica hmoty Slnka na Hertzsprungov-Russellovom diagrame na konci Hayashiho stopy. že majú väčší prebytok lítia ako Slnko a iné hviezdy hlavnej postupnosti. Je známe. Vol. Približne polovica hviezd typu T Tauri má protoplanetárne disky a väčšina týchto hviezd sa nachádza v dvojhviezdach. Podľa ich spektra sa usudzuje. ktoré sú približne 1000-krát silnejšie ako Slnko. Sú veľmi aktívne a premenlivé. Ich centrálna teplota je príliš nízka na spaľovanie vodíka. Referencie [1] Henyey. wikipedia. 396. Premenná hviezda typu T Tauri Hviezdy typu T Tauri sú triedou premenných hviezd pomenovaných po ich prototype. Nachádzajú sa v blízkosti molekulárnych mrakov a sú identifikované ich optickou premenlivosťou a silnými chromosférickými čiarami. energiu však získavajú z gravitačnej kontrakcie. G. Levée. 67. org/ wiki/ En:henyey_track?oldid=333356312) na anglickej Wikipédii.12 dní. Ich povrchová teplota je podobná ako teplota hviezd hlavnej postupnosti rovnakej hmotnosti. . storočia zistili. To trvá asi 100 miliónov rokov. že na nich existujú veľké oblasti hviezdnych škvŕn a vykazujú intenzívne a premenlivé gama žiarenie a rádiové vlny. No. kým sa hviezda neustáli na hlavnej postupnosti. Astronóm Louis G. T Tauri. Typicky rotujú v perióde 1 . p. Publications of the Astronomical Society of the Pacific. Henyey a jeho kolegovia v 50-tych rokoch 20. (1955). The Early Phases of Stellar Evolution.. pretože lítium sa ničí pri teplote okolo 2 500 000 K. Lelevier. R. R. že hviezdy pred hlavnou postupnosťou môžu ostať v rádioaktívnej rovnováhe v priebehu určitej doby pri prechode do hlavnej postupnosti. Prechádza na hlavnú postupnosť v takmer horizontálnom smere na Hertzsprungov-Russellovom diagrame (svietivosť ostáva takmer konštantná)..[1] Henyeyho stopa je charakteristická pomalým kolapsom pri takmer hydrostatickej rovnováhe. ale sú viditeľne jasnejšie. pretože majú väčší polomer. čo je v porovnaní so Slnkom (27 dní) veľmi málo.154-160 Pozri aj • Hayashiho stopa Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Henyey track (http:/ / en. L. D. Väčšinou majú veľmi silný hviezdny vietor.

41 Typy Podtrpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť .

čoho dôsledkom je malá. Tieto hviezdy reprezentujú neskoré štádium evolúcie niektorých hviezd.5 až 2 magnitúdy nižšou ako hviezdy hlavnej postupnosti rovnakého spektrálneho typu.[6] Dôležité podtrpaslíky • • • • • • Kapteynova hviezda Groombridge 1830 Mu Cassiopeiae 2MASS J05325346+8246465[7] 2MASS 0532+8246 SSSPM J1549-3544 . keď červený obor začne strácať vonkajšie vodíkové vrstvy ešte predtým ako jeho jadro začne spotrebovávať hélium. Vysvetlenie ich slabej jasnosti sa nachádza v ich metalicite. Sú to väčšinou hviezdy populácie II. Dôvody tejto predčasnej straty hmoty zatiaľ nie sú známe. pričom sa odvolával na sériu hviezd s neprirodzeným spektrom. teplejšia hviezda danej hmoty. niekedy označovaný ako "sd" je hviezda triedy svietivosti VI. ktoré boli predtým označované ako "prechodní bieli trpaslíci". tento jav sa nazýva ultrafialový prebytok. chladní podtrpaslíci (spektrálne typy od G do M) vytvárajú svoju energiu z vodíkovej fúzie.Podtrpaslík (MV) Podtrpaslík.[1] 42 Chladné podtrpaslíky Ako štandardné hviezdy hlavnej postupnosti. čo je spôsobené nižšou metalicitou. Podtriedy chladných trpaslíkov:[4] • chladný podrtpaslík: Príklad: SSSPM J1930-4311 (sdM7) • extrémny podtrpaslík: Príklad: APMPM J0559-2903 (esdM7)[5] Horúce podtrpaslíky Horúci podtrpaslíci spektrálnych typov O a B sú úplne inou skupinou objektov ako chladní podtrpaslíci. ako u hviezd hlavnej postupnosti. že ide o jeden z hlavných mechanizmov. tieto hviezdy neobsahujú prvky ťažšie ako hélium. ale pri vzájomnom pôsobení hviezd pri dvojhviezdach sa predpokladá. ktorý by mal okolo seba obiehajúce planéty.[3] Doteraz nebol objavený žiaden podtrpaslík. Označenie podtrpaslík vytvoril v roku 1939 Gerard Peter Kuiper.[2] Nižšia opacita tiež emituje vyžarovanie väčšieho množstva ultrafialového žiarenia pre rovnaký spektrálny typ príbuzný hviezde populácie I. Je definovaná ako hviezda so svietivosťou o 1. v Yerkesovej spektrálnej klasifikácii. Vznikajú vtedy. Nižšia metalicita znižuje opacitu vonkajších vrstiev a tlak radiácie. Podtrpaslíci typu B (majú väčšiu jasnosť ako bieli trpaslíci) sú významnou zložkou populácie horúcich hviezd starých hviezdnych systémov ako sú guľové hviezdokopy a eliptické galaxie.

ac. Journal of Astrophysics and Astronomy 26: 261. DOI: 10.1007/BF02702334 (http:/ / dx. edu/ abs/ 1999A& A. Hviezdy a ich spektrum. in/ jaa/ junsep2005/ index. 1007/ BF02702334). 2006. Burgasser. 645. C. pdf) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Subdwarf star (http:/ / en. (Cambridge: Cambridge UP. [5] APMPM J0559-2903: Najchladnejší známy extrémny podtrpaslík (http:/ / adsabs. . [7] The First Substellar Subdwarf? Discovery of a Metal-Poor L Dwarf with Halo Kinematics. 2003 (http:/ / research. James Kaler. 122. ias. Burgasser. org/ wiki/ En:subdwarf_star?oldid=320157301) na anglickej Wikipédii. org/ ~adam/ papers/ apj592_1186. S. " Pulsations in Subdwarf B Stars (http:/ / www. 62S) [6] Jeffery. et al. edu/ / abs/ 2006ApJ. 350L. . Podtrpaslík typu B Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky .Podtrpaslík 43 Pozri aj • Spektrálna klasifikácia Referencie [1] [2] [3] [4] Ken Croswell. . Davy. amnh. html)". Adam J. 1989). Objav extrémne chladných trpaslíkov (http:/ / adsabs. . 1995). (2005). org/ 10. The Alchemy of the Heavens. 1485B).. harvard. wikipedia. 87. Adam J. doi. Ibid. & Kirkpatrick. (New York: Oxford UP. J. harvard. 87-92. .

[1] Prevládajú na ultrafialových fotografiách. Osamelí podtrpaslíci môžu byť výsledkom splynutia dvoch bielych trpaslíkov. doi. S. ktorý vzniká ak červený obor stratí vonkajšie vodíkové vrstvy ešte predtým ako v jadre začne prebiehať fúzia hélia. ac.25 slnečného priemeru a teplota od 20000 do 40000 K. Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Subdwarf B star (http:/ / en. Tieto hviezdy patria do horizontálnej vetvy hviezd Hertzsprungov-Russellovho diagramu a reprezentujú skorý stupeň vo vývoji niektorých hviezd. " Pulzácia v podtrpaslíkoch typu B (http:/ / www. HW Virginis a V1093 Herculis. ale jedným zo základných mechanizmov tohto deja môže byť interakcia hviezd v systémoch dvojhviezd. (2005). Hmota týchto hviezd je približne polovica hmoty Slnka. org/ 10. org/ wiki/ En:subdwarf_b_star?oldid=371870562) na anglickej Wikipédii. ktorí sú jasnejší ako bieli trpaslíci. Predpokladá sa. jadrá špirálových a eliptických galaxií. Do tejto skupiny patria napríklad V391 Pegasi. Dôvody tejto predčasnej straty hmoty sú neznáme.Podtrpaslík typu B Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Podtrpaslík typu B je typ hviezdy podtrpaslíka so spektrom typu B. že sdB hviezdy sa stanú bielymi trpaslíkmi bez prechodu na obrov. Journal of Astrophysics and Astronomy 26: 261. ias. sú významnou súčasťou populácií horúcich hviezd starých hviezdnych systémov ako sú guľové hviezdokopy. pričom obsahujú iba 1 % vodíka a zvyšok tvorí hélium. . Podtrpaslíci typu B. Ich priemer je od 0. 44 Pozri aj • Podtrpaslík • Biely trpaslík Referencie [1] Jeffery.15 do 0. html)".1007/BF02702334 (http:/ / dx. 1007/ BF02702334). wikipedia. DOI: 10. C. in/ jaa/ junsep2005/ index.

08 násobok veľkosti Slnka. podtrpaslík Ide o hviezdy s relatívne malým priemerom a nízkou absolútnou jasnosťou. F. čím sa z nich stávajú červené obry s väčšou plochou povrchu. "M dwarfs: planet formation and long term evolution" (http:/ / www3. Keď sa vodíkové palivo modrých trpaslíkov úplne vyčerpá. Laughlin (2005). . Povrchové vrstvy červených trpaslíkov sa nestávajú viac priehľadnými pri zvýšení teploty. Žltý trpaslík je hviezda hlavnej postupnosti s hmotou porovnateľnou so Slnkom. Jeho veľkosť je približne 0. ktorá je hypotetickým štádiom červeného trpaslíka po hlavnej postupnosti. Modrý trpaslík Modrý trpaslík je hypotetická trieda hviezd. Referencie [1] Adams. Modrý trpaslík je malá hviezda.. Čierny trpaslík je biely trpaslík dostatočne ochladený tak. aby sa mohli vytvoriť. že už nevyžaruje žiadne viditeľné svetlo. G. modré trpaslíky pravdepodobne ešte vo vesmíre neexistujú. Hnedý trpaslík je subhviezdny objekt nedostatočnej veľkosti na fúziu vodíka na hélium. Predpoklad ich existencie je založený len na teoretických modeloch. Slnko je žltý trpaslík. • • • • • • • • Červený trpaslík je malá hviezda hlavnej postupnosti. ktoré nie sú dostatočne masívne aby sa z nich vytvorila supernova typu II.8 násobku hmoty Slnka. Biely trpaslík je konečným štádiom evolúcie hviezd.P. oranžový trpaslík je hviezda 0. zmenia sa na biele trpaslíky. patria tu hviezdy do 9-násobku hmoty Slnka. Bodenheimer. interscience.[1] Svietivosť hviezd sa zvyšuje s ich vekom a najjasnejšie hviezdy musia vyžarovať viac energie na udržanie rovnováhy.5 až 0. com/ cgi-bin/ abstract/ 112210517/ ?CRETRY=1& SRETRY=0). pretože vesmír nie je dostatočne starý. Hviezdy väčšie ako červené trpaslíky dosahujú rovnováhu pomocou zväčšenia svojej veľkosti. • Trpaslík je vo všeobecnosti ktorákoľvek hviezda hlavnej postupnosti triedy svietivosti V. ktorá sa vyvinie z červeného trpaslíka po spotrebovaní väčšiny jeho vodíkového paliva. Astronomische Nachrichten 326 (10): 913–919. prístup: 2008-06-28. C. wiley. Červené trpaslíky zväčšujú svoju intenzitu vyžarovania zvýšením ich povrchovej teploty čím sa zmenia na „modré“.Trpaslík (hviezda) 45 Trpaslík (hviezda) Trpaslík je súhrnné označenie pre odlišné triedy hviezd. Zatiaľ čo pri červených trpaslíkoch prebieha vodíková fúzia pomaly a vyžaruje sa teplo.

Oranžový trpaslík 46 Oranžový trpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

193–237. edu/ abs/ 1981A& AS. pp. Veľkosť týchto hviezd je medzi veľkosťou červených trpaslíkov triedy M a žltých trpaslíkov triedy G (napríklad ako Slnko). [2] SIMBAD. retrieved on May 6. 46. . obe jej zložky sú oranžové trpaslíky Pozri aj • Červený trpaslík Referencie [1] Empirical bolometric corrections for the main-sequence (http:/ / adsabs. Astronomy and Astrophysics Supplement 46 (November 1981). na rozdiel od 10 miliárd rokov v prípade Slnka. [3] (http:/ / www. html).5 do 0. . Ich hmotnosti dosahujú 0. G. H.[1] Patrí sem napríklad Alfa Centauri B a Epsilon Indi. . 2009.30 miliárd rokov. W. harvard. J. Pokiaľ sa na obežných dráhach okolo nich sformujú planéty. u-strasbg.[2] Tieto hviezdy sú zaujímavé z hľadiska mimozemského života. R. Habets and J. pretože sú to stabilné hviezdy hlavnej postupnosti veľmi dlho. newscientist. com/ article/ dn17084-orange-stars-are-just-right-for-life. u-strasbg. Heintze.Oranžový trpaslík 47 Oranžový trpaslík je hviezda hlavnej postupnosti spektrálneho typu K. okolo 15 . . fr/ simbad/ sim-id?Ident=Epsilon Indi). M. 2007. entries for Alpha Centauri B (http:/ / simbad. v takýchto podmienkach by mal život dosť času na vznik a vývoj.[3] Dvojhviezda 61 Cygni. 193H).9 hmotnosti Slnka a povrchovú teplotu od 4000 do 5200 stupňov Celzia. accessed on line June 19. fr/ simbad/ sim-id?Ident=Alpha Centauri B) and Epsilon Indi (http:/ / simbad.

O komediálnom seriáli pozri Červený trpaslík (seriál) Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .Červený trpaslík 48 Červený trpaslík Toto je článok o type hviezdy.

Na rozdiel od bielych trpaslíkov sú červené trpaslíky normálne plazmové hviezdy vytvárajúce vlastné elektromagnetické žiarenie. Medzi červených trpaslíkov patrí aj hviezda s najväčším známym vlastným pohybom. Barnardova hviezda.Proxima Centauri. Pre porovnanie. aj keď ich pozorovanie je pre ich malý žiarivý výkon ťažké. Ide o najčastejšie sa vyskytujúce hviezdy v Galaxii. vo vnútri ktorého môžu ešte prebiehať termojadrové reakcie zlučovania prócia na hélium.Červený trpaslík 49 Červený trpaslík je malá a relatívne chladná hviezda hlavnej postupnosti neskorého spektrálneho typu K alebo M. Na Hertzsprungovom-Russelovom diagrame sa nachádzajú v pravom dolnom rohu. Červené trpaslíky nikdy nezažihnú jadrovú fúziu hélia. Červené trpaslíky tvoria väčšinu všetkých hviezd. Je to najmenej hmotné teleso. najmenej hmotné a najmenej svietivé hviezdy vo vesmíre. Červené trpaslíky tak patria medzi najchladnejšie. často dosahujú len 1/10 000 žiarivého výkonu Slnka. až kým nespotrebujú všetok vodík. umelcova predstava extrasolárnej planéty Proxima Centauri napriek svojej veľkej blízkosti Zemi dosahuje jasnosť obiehajúcej okolo červeného trpaslíka len 11 magnitúd a preto ju nemožno pozorovať voľným okom ani triédrom. Pozri aj • trpaslík (hviezda) • červený obor Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červený trpaslík . Vďaka pomalému spaľovaniu vodíka majú enormne dlhú odhadovanú životnosť. Umelcova predstava červeného trpaslíka. Z našich 20 najbližších hviezd (vrátane Slnka) je až 13 červených trpaslíkov. Vyžarujú len málo svetla. zvoľna sa zmršťujú a zahrievajú. pohybuje sa od niekoľkých desiatok miliárd až po bilióny rokov. aby ktorýkoľvek červený trpaslík stihol opustiť hlavnú postupnosť. Od okamihu Veľkého tresku ešte neuplynulo dosť času. Jedným z najznámejších červených trpaslíkov je aj naša najbližšia hviezda . Lalande 21185 je štvrtý najbližší hviezdny systém Slnku a zároveň obsahuje planetárnu sústavu. takže sa nemôžu stať červenými obrami.

Žltý trpaslík 50 Žltý trpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Žltý trpaslík je malá žltá hviezda (1 . .1. Najznámejším žltým trpaslíkom je Slnko.4 hmotnosti Slnka) hlavnej postupnosti v procese spaľovania vodíka na hélium vo svojom jadre vplyvom jadrovej fúzie.

V Yerkesovej . Predpokladá sa. že sú to hviezdy. Podobry majú väčší priemer a nižšiu teplotu ako hviezdy podobnej hmotnosti v hlavnej postupnosti. ktoré sú jasnejšie ako hviezdy hlavnej postupnosti alebo trpaslíky. ale nie také jasné ako obry. ktoré prestali spaľovať vodík na hélium v jadre a stávajú sa z nich obry.Podobor 51 Podobor Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Podobor je trieda hviezd.

52 Pozri aj • • • • • Žltý podobor Biely podobor Oranžový podobor Modrobiely podobor Žltobiely podobor Obor (hviezda) Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry .Podobor spektrálnej klasifikácii je ich trieda svietivosti IV.

južná polárka • Capella (α Aurigae): žltý obor typu G • Pollux (β Geminorum): oranžový obor typu K • Mira (ο Ceti): červený obor typu M Betelgeuze. HST 53 Pozri aj • • • • Hlavná postupnosť Červený obor Modrý obor Podobor Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Obor (hviezda) . Obry patria do triedy svietivosti III Yerkesovej spektrálnej klasifikácie. Hviezdy malej hmotnosti ostanú na rovnakej jasnosti.Obor (hviezda) Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Obor je hviezda. najjasnejšia hviezda Plejád • Thuban (α Draconis): biely obor typu A • σ Octantis: žltobiely obor typu F. kým sa z nich stanú biele trpaslíky. Z masívnejších hviezd sa stanú omnoho jasnejšie jasné obry alebo nadobry. Medzi najznámejšie obry patria: • Regor (γ Velorum): modrý obor typu O • Alcyone (η Tauri): modrobiely obor typu B. v ktorej sa zastavili termonukleárne reakcie premeny vodíka na hélium v jej jadre.

planetárnej hmloviny. približne 1. okolo jadra však pokračuje spaľovanie vodíka.4 hmotnosti Slnka. Je to jedno zo záverečných štádií vývoja hviezd do 1.000-krát a tiež znižuje efektívna teplota. Patrí sem napríklad Aldebaran a Arktúr. Niektoré červené obry sú zahalené do prachového mraku. ktorý ich jasnosť znižuje. červenej farby. Tieto hviezdy sú veľmi horúce. Oveľa častejšie sú zastúpení v guľových hviezdokopách ako v otvorených hviezdokopách.000 až 10. čím sa zväčšujú a chladnú. Pulzujú len vrchné vrstvy hviezdy. V jadre sa spaľuje nahromandené hélium na uhlík a kyslík. najmä pulzujúcimi. Predpokladá sa. Modrým obrom je napríklad hviezda Adara. Spaľujú vodík bližšie k okraju hviezdy. Ich polomer je 10. že červenými obrami sa stanú hviezdy o približne hmotnosti Slnka po vyčerpaní zásob vodíka v jadre. Po odhodení vonkajších vrstiev prechádzajú červené obry do ďalšieho štádia . Červený obor má malé husté jadro a veľmi riedku rozsiahlu atmosféru. Často sú premennými hviezdami. lebo zväčšovanie hviezdy narastá rýchlejšie ako zväčšovanie jasnosti a tým hviezda chladne a jej farba sa posúva k červenému okraju spektra. tým je tento proces kratší.až 100násobný v porovnaní so Slnkom. Pozri aj • Modrý nadobor Modrý obor Zeta Orionis (Alnitak) Červený obor Červený obor je veľká hviezda mimo hlavnej postupnosti typu K alebo M. Porovnanie veľkosti červeného obra Aldebarana so Slnkom Hviezdam s hmotnosťou Slnka trvá prechod do štádia obra približne 100 miliónov rokov. Absolútna hviezdna veľkosť červených obrov je väčšia než 0 a môže za ňu veľký rozmer hviezdy. . majú veľkú absolútnu magnitúdu a emitujú modré viditeľné svetlo.Modrý obor 54 Modrý obor Modrý obor je hviezda spektrálneho typu O alebo B s hmotnosťou aspoň 18 hmotností Slnka. Povrchová teplota červeného obra sa pohybuje len od 2 000 do 4 000°C. Je to preto. Čím je hviezda hmotnejšia. Týmto sa veľmi zvýši jasnosť hviezdy.

Červený obor 55 Pozri aj • • • • Modrý obor Červený trpaslík Nadobor Červený nadobor Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červený obor Jasný obor Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry .

Medzi najznámejšie jasné obry patria: • • • • • • Adara (ε Canis Majoris): modrobiely jasný obor typu B Pherkad (γ Ursae Minoris): biely jasný obor typu A Sargas (θ Scorpii): žltobiely jasný obor typu F Dabih (β¹ Capricornis): žltý jasný obor typu G Alphard (α Hydrae): oranžový jasný obor typu K Rasalgethi (α¹ Herculis): červený jasný obor typu M 56 Pozri aj • • • • Nadobor Obor (hviezda) Červený obor Spektrálna klasifikácia . Sú to hviezdy prechodného typu medzi obrami a nadobrami.Jasný obor Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Jasné obry sú hviezdy triedy svietivosti II Yerkesovej klasifikácie.

Nadobor 57 Nadobor Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

. a Slnka. Tieto hviezdy sú extrémne horúce a jasné. s povrchovou teplotou od 20 000 do 50 000 °C. hviezda spektrálneho typu O. Z modrého nadobra sa môže stať červený nadobor. Algol. Ich hmotnosť je obyčajne od 10 do 50 hmotností Slnka na HRD a ich priemer dosahuje 1000 priemerov Slnka. ak sa jadrová reakcia z akéhokoľvek dôvodu spomalí. najväčšie a najjasnejšie v známom vesmíre. Počítačom vygenerovaný obrázok hviezdy Rigel zo vzdialenosti 1 AU Pozri aj • Modrý obor • Červený nadobor Porovnanie veľkostí Gamma Orionis.Nadobor 58 Nadobor je veľmi veľká hviezda s hmotnosťou 10 – 50 hmotností Slnka. Pozri aj • Červený nadobor • Modrý nadobor • Hyperobor Poloha nadobrov v H-R diagrame Modrý nadobor Modrý nadobor je obor. Sú to veľmi zriedkavé hviezdy a patria medzi najhorúcejšie.

Nadobor má priemer niekoľkostonásobne väčší než Slnko. Je jedným zo záverečných štádií vývoja veľmi hmotných hviezd. ale jeho vonkajšie vrstvy sú extrémne riedke. Nadobry nakoniec zanikajú ako supernovy. Príkladom červeného nadobra je Antares. Po vyhorení vodíka sa povrchové vrstvy týchto hviezd začnú rozpínať. Betelgeuze Pozri aj • Modrý nadobor • Červený obor • Nadobor Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červený nadobor . V jadre nadobra môže prebiehať spaľovanie ťažších prvkov až po železo. pričom hviezda najprv prejde do štádia červeného obra a až potom do štádia nadobra.Červený nadobor 59 Červený nadobor Červený nadobor je obrovská hviezda spektrálneho typu M. Červené nadobry vznikajú z hmotných hviezd hlavnej postupnosti po vyhorení vodíkových zásob v ich jadrách. Kvôli nízkej povrchovej teplote svieti červeným svetlom.

Žltý nadobor 60 Žltý nadobor Žltý nadobor je hviezda nadobor spektrálneho typu F alebo G. Boli zistené iba dve takéto supernovy . Podobne. Bibcode:  1986ARA&A. wikipedia. s.1146/annurev.329C (http:/ / adsabs.001553).[1] Tieto hviezdy sú zvyčajne 15 až 20-násobne hmotnejšie ako Slnko.aa. Až doteraz sa predpokladalo. .090186. In: Annual review of astronomy and astrophysics 24 (1986). Pozri aj Astronomický portál • Nadobor • Supernova • Spektrálna klasifikácia Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Yellow supergiant (http:/ / en. 24. Tieto systémy môžu byť pôvodcami vzácnych supernov prepojených so žltými nadobrami.org/10. harvard.090186.doi. Referencie [1] Chiosi... Andre: The evolution of massive stars with mass loss.24. ktoré sa spotrebúvajú v ich jadrách. 329C) . .24. org/ wiki/ En:yellow_supergiant?oldid=348601852) na anglickej Wikipédii. že iba málo nadobrov strávi dlhý čas v prechodnej žltej fáze. aj hviezdy tohto typu sú staršie a kolíšu medzi modrou a červenou fázou v závislosti od chemických prvkov.z väčšiny nadobrov sa stáva supernova v modrej (horúcej) fáze alebo červenej (studenej) fáze. . 366.24. Cesare – Maeder.001553 (http://dx. DOI: 10. ako každý iný nadobor. edu/ abs/ 1986ARA& A.1146/annurev.aa.

Hyperobor 61 Hyperobor Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) .

podobne ako Ró Cassiopeiae v súhvezdí Kasiopeja. ktorý poskytuje možnosť vzniku planetárnych sústav okolo týchto hviezd. čo je 120 hmotností Slnka. žltý hyperobor môže obsahovať konvektívne jadro obklopené rádioaktívnou zónou. Existujú 1 až 3 milióny rokov predtým. je masívna hviezda z rozšírenou atmosférou.[1] Vďaka extrémne vysokému tlaku v jadrách žltých hyperobrov. väčšia ako nadobor. pretože pri väčšej hmotnosti už nie je možné dosiahnuť rovnováhu hviezdy a hviezda by produkovala toľko energie. Vnútorná štruktúra Vzhľadom na súčasné fyzikálne modely hviezd. Chromosféra Vďaka absolútnej veľkosti týchto hviezd. ako vybuchnú ako supernova alebo hypernova. Javia sa ako extrémne zriedkavé hviezdy vo vesmíre. ktorých výsledkom bolo periodické alebo pokračujúce zahmlievanie hviezdy. žlté hyperobry sú menej efektívne v udržiavaní povrchového materiálu ako iné druhy hviezd. Z toho dôvodu majú veľmi veľkú. boli pozorované kvôli periodickým erupciám. vo všeobecnosti. ich jasnosť dosahuje miliardy svietivostí Slnka a ich teplota od 3. ktoré pozostávajú z rádioaktívneho jadra obklopeného konvektívnou zónou. V509 Cas)[2] HR 8752 IRC+10420 . Žlté hyperobry. Predpokladá sa. s hmotnosťou do 100 hmotností Slnka. prípadne celé jadro je tvorené z degenerovaného plynu. Kvôli veľkej rýchlosti spotrebovania jadrového paliva. dosahujúcou teoretickú hranicu hmotnosti hviezdy. Niekedy je možné identifikovať disk prachu a plynu. časti jadra. s hmotou približne 20 až 50-násobku hmoty Slnka. že po výbuchu hyperobra ako supernova alebo hypernova zo zvyšku hviezdy ostane čierna diera. väčšinou zostávajú v hlavnej postupnosti niekoľko miliónov rokov predtým ako sa sami zničia a zmenia na masívnu supernovu alebo hypernovu. že by došlo k jej rozpadu. ktorá môže byť klasifikovaná od neskorých A do K. čo je protikladom hviezd veľkosti Slnka. čo je najväčšia známa hviezda Žltý hyperobor Žltý hyperobor. Známe žlté hyperobry • • • • • Ró Cassiopeiae V382 Carinae HD 217476 (tiež v súhvezdí Kasiopeja.500 do 35. Porovnanie Slnka a VY Canis Majoris. rozšírenú atmosféru. Hyperobri sú najsvietivejšie hviezdy. navyše so silným magnetickým poľom a veľkým uvoľňovaním energie.000 K.Hyperobor 62 Hyperobor je masívna hviezda.

ktorá vysokou rýchlosťou opúšťa našu Galaxiu.org/publications/baas/v34n4/aas201/1007. Modrý tulák (hviezda) Modrý tulák je hviezda typu modrý obor.. a tým dodala zvyšným dvom veľkú rýchlosť. Michael A. wikipedia.Žltý hyperobor 63 Referencie [1] Seeds. uk/ dna/ h2g2/ A27746869) Pozri aj Astronomický portál • Hyperobor Externé odkazy • Miléniový výbuch hviezdy Ró Cassiopeiae (http://www. Tým získala potrebnú hmotnosť a teplotu. Opustenie Galaxie Je predpoklad.Constellations: Cassiopeia 'the Boastful Queen' (http:/ / www.h2g2 . že takáto hviezda bola súčasťou trojitého hviezdneho systému. co. aby mohla opustiť Galaxiu. Astronomy: The Solar System and Beyond. ktorý prechádzal blízko centrálnej čiernej diery. Brooks/Cole 2005 [2] BBC .htm) (po anglicky) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Yellow hypergiant (http:/ / en.aas. pričom posledná hviezda zrýchlila viac a „zhltla“ predchádzajúcu. Tá svojou gravitáciou jednu pritiahla. . org/ wiki/ En:yellow_hypergiant?oldid=326042116) na anglickej Wikipédii. bbc.

čo znamená že ich vek je v porovnaní s inými hviezdami priemerný. Pozorovaním v čase je možné vypozorovať dve zložky rýchlosti. Nie sú to jasné červené ani modré obry. z ktorej sa stal biely trpaslík. Tento typ hviezd má veľkú orbitálnu rýchlosť a obieha po relatívne malých dráhach. zhoda panuje iba v tom. ale modré hviezdy hlavnej postupnosti. Mnohé známe CH hviezdy patria medzi dvojhviezdy a predpokladá sa. tretia zložka sa dá získať meraním dopplerovského posunu spektra.04 pc od centra našej Galaxie. Pôvod S-hviezd je nejasný. ktorá sa vyznačuje prítomnosťou veľmi silných CH absorpčných čiar v svojom spektre. org/ wiki/ En%3Ach_star?oldid=333976158 Hviezda typu S Hviezdy typu S (alebo S-hviezdy) sú hviezdy za hranicou 0. z toho dôvodu je možné pozorovať aj zmenu rýchlosti. Referencie [1] http:/ / en. že v tesnej blízkosti centrálnej čiernej diery nemohli vzniknúť štandardnou cestou. Patria tu hviezdy populácie II. že sú to obyčajné hviezdy hlavnej postupnosti prevažne spektrálneho typu B0 – B9 MS. Oblasť výskytu týchto hviezd je zhruba vymedzená polomermi niekoľkých svetelných hodín a 0. Určovanie hmotnosti centrálnej čiernej diery S-hviezdy hrajú hlavnú rolu pri určovaní hmotnosti centrálnej čiernej diery. Pozri aj • Biely trpaslík Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku CH star [1] na anglickej Wikipédii. pričom z orbitálnych elementov ich dráh sa dá vypočítať hmotnosť centrálnej čiernej diery.CH hviezda 64 CH hviezda CH hviezda je hviezda. wikipedia. že všetky CH hviezdy môžu byť dvojhviezdami. S-hviezdy nepatria svojím spektrálnym typom do zvyšnej hviezdnej populácie. sú pravdepodobne výsledkom premiestnenia hmoty z bývalej klasickej uhlíkatej hviezdy. Tým sa získa informácia potrebná na spočítanie dráhy pozorovanej hviezdy. Astronómovia sú schopní namerať priamym pozorovaním dve zložky polohy S-hviezd. Z fotometrických a spektroskopických meraní sa zistilo. typické pre centrum Galaxie.04 pc od centrálnej čiernej diery. . obsahujú málo kovov a ich jas v porovnaní s C-N uhlíkatými hviezdami je podpriemerný. Podobne ako báriové hviezdy. Sú to totiž najbližšie pozorované hviezdy blízko centrálnej čiernej diery.

to znamená. žltí obri.1% počas 11-ročného slnečného cyklu). Interval zmien môže byť od desaťtisícin sekundy (pulzary) po celé roky až desaťročia (rekurentné novy). ktorej jasnosť a prípadne aj spektrum sa mení v pravidelných alebo nepravidelných intervaloch. zatiaľ čo najnižšie hodnoty krivky sú známe ako minimá. Vrcholy jasnosti na svetelnej krivke sa nazývajú maximá. ktoré sú porovnávané s nepremennými hviezdami známych hviezdnych veľkostí. Hviezda Algol bola známa ešte skôr. Sú pomenované podľa δ Cephei. Naše Slnko je dobrým príkladom hviezdy. Príklady typov spomedzi týchto tried sú uvedené nižšie. prvej objavenej premmennej hviezdy tohto typu. znamená to. Cefeidy sú dôležité. tým jasnejšia býva hviezda. Ich svietivosť je priamo závislá na ich perióde premennosti. Zmeny jasnosti môžu mať príčinu vo fyzikálnych zmenách na samotnej hviezde (fyzikálne premenné).Premenná hviezda 65 Premenná hviezda Premenná hviezda je hviezda. Keď sa pre cefeidu vykalibruje vzťah medzi periódou a svietivosťou. a majú periódy od jedného dňa až po niekoľko týždňov. ale môžu byť aj väčšie ako 10 magnitúd. je možné vytvoriť svetelnú krivku. kde dochádza k relatívne malým odchýlkam jasnosti (zvyčajne okolo 0. Táto kategória môže byť ďalej rozdelená na podskupiny: pulzujúcich a kataklizmatických (alebo eruptívnych) premenných. Pozorovaniami ich jasností. priamo . prípadne sa menia len medzi viacerými vybranými hodnotami. tiež s malou závislosťou na metalicite. a práve takéto hviezdy sa nazývajú premenné hviezdy. ktoré majú intrinzickú. že pozorovaním periódy cefeíd. Vačšina hviezd má takmer konštantnú svetelnosť. ktorí pulzujú vo veľmi pravidelných periódach. štandardných sviec. Fyzikálne premenné Fyzikálne premenné sú hviezdy. ktorú pozoroval v roku 1596 David Fabricius. vnútornú povahu premennosti svojej svetelnosti. pretože sú typom tzv. Prvá známa premenná hviezda je Mira Ceti. Pulzujúce premenné Cefeidy Jedným z najvýznamnejších typov premenných hviezd sú cefeidy. Polárka Pozorovanie premenných hviezd Premenné hviezdy sú vo všeobecnosti analyzované pomocou fotometrie a fotospektrometrie. pre veľa premených hviezd sa však tieto veličiny časom pomaly menia. Základnou charaketristikou premennej hviezdy je krivka svetelných zmien. Medzi premenné hviezdy patrí aj jedna z najznámejších hviezd na nočnej oblohe. že hviezda sama sa stáva jasnejšou a tmavšou. alebo môže ísť len o následok zákrytu v sústave dvojhviezd či natáčanie rôznych nepravidelných štruktúr na hviezde smerom k pozorovateľovi (geometrické premenné). Čím dlhšia je pulzačná perióda. Zmeny jasnosti môžu byť rádovo len v desatinách magnitúdy. U veľkého počtu hviezd však dochádza k významným zmenám svetelnosti. Pre pravidelné premmené hviezdy môže byť perióda premeny a jej amplitúda veľmi presne stanovená. no pri nej sa premenlivosť potvrdila až v roku 1667.

Nepravidelné premenné Zvyčajne ide o červených nadobrov. ktorí sa podrobujú veľmi veľkým pulzáciám. ktorí majú meniace sa hlboké a plytké minimá. ale patria do populácie II a tak majú nižšiu metalicitu a preto nepatrne iný vzťah perióda-svietivosť. Premenné typu δ Scuti Premenné typu δ Scuti sú podobné cefeidám. Premenné typu RR Lyrae Tieto hviezdy sú mierne podobné cefeidám.2 do 1. Premenné typu RV Tauri Tieto premenný hviezdy sú žltí nadobri. 66 Mira na zábere z Hublovho vesmírneho teleskopu . a teda sú vhodné indikátory pre vzdialenosti. Niekedy sa označujú ako Cefeidy typu II. ktoré vytvárajú veľmi zložité svetelné krivky. Polopravidelné premenné Polopravidelnými premennými sú zvyčajne červení nadobri. Majú tiež veľmi dobre stanovený vzťah perióda-svietivosť. ktorej zdanlivá hviezdna veľkosť sa mení od 0. Sú staršie ako cefeidy. Premenné typu Mira Ceti Premenné typu Mira Ceti sú veľmi chladní červení nadobri. patria do populácie II. Samotná Mira Ceti. Toto kolísanie dvojakých vrcholov má typicky periódu medzi 30 až 100 dňami. Niekedy majú náznak periodicity. Najznámejší známy príklad je polopravidelná premenná Betelgeuse. ale trochu slabšie a s kratšími periódami. Premenné typu W Virginis Tieto premenné sú veľmi podobné cefeidám. Pozorovania cefeíd sú veľmi dôležité pre stanovovanie vzdialeností galaxií vnútri našej lokálnej skupiny galaxií. ale taktiež prechádzať cez periódy nepravidelných premien.Premenná hviezda dostávame aj ich svietivosť. Často sa vyznačujú znásobenými periódami.2. Skupina týchto premenných môže občas vykazovať jednoznačnú periódu. a v minulosti boli niekedy označované ako kopové cefeidy. sa môžu zjasniť o niekoľko magnitúd pred ich ďalším pokračujúcim slabnutím. Ich vzdialenosť je potom ľahko dopočítateľná zo zdanlivej hviezdnej veľkosti. kolíše v jasnosti z takmer druhej magnitúdy a slabne až po deviatu magnitúdu. tiež známa ako ο (Omikron) Ceti. Počas periód zvyčajne niekoľkých mesiacov. ale nie sú tak svietivé. ktorá prepožičala celej skupine názov. Kedysi boli nazývané ako trpaslíčie cefeidy. Obvykle sa vyskytujú v guľových hviezdokopách. Znásobením tejto premenlivosti môžu nastať dlhodobé zmeny periód počas niekoľkých rokov.

no takisto aj zriedkavejšie veľké výbuchy. ktoré majú výbuchy trvajúce zhruba 5-20 dní nasledované tichou periódou typicky niekoľkosto rokov. Vytvárajú sa v blízkych binárnych sústavách a výbuchy sa môžu opakovať s periódov od dekád do storočia.Premenná hviezda 67 Kataklizmatické (eruptívne) premenné Supernovy Supernovy sú kataklizmatické (eruptívne) premenné hviezdy. Pomaly potom v pribehu niekoľkých mesiacov. zavisí to na správaní ich svetelnej krivky. v bode ktorom sa potom vytvorí mračno nepriesvitného prachu. Supernova môže v krátkom čase uvoľniť toľko energie ako celá galaxia. trvajúce dobu niekoľkých normálnych periód. ale po nepravidelných intervaloch náhle zoslabnú o mnoho magnitúd. či tisícročia. čo sa vytvorí prach a premiestni sa ďalej od hviezdy. u týchto hviezd nedochádza k periodickým zjasneniam. Supernovy môžu byť následkom zániku mimoriadne masívnych hviezd. ale na rozdiel od Supernova na pokraji galaxie NGC 4526 supernov nemajú za následok deštrukciu pôvodnej hviezdy. čo spôsobí. Trpaslíčie novy Trpaslíčie novy sú dvojhviezdy. mnohonásobne hmotnejších ako Slnko. Za zdroj tohto kolísania jasnosti sú považované epizódy formovania prachu v atmosfére hviezdy. pri ktorých boli pozorované občasné plošiny zjasnenia (na svetelnej krivke) nazývané zastávky. eventuálne ochladne pod teplotu kondenzácie prachu. . že pokles jasnosti pozorovanej hviezdy. pri ktorých sú pozorované frekventované malé výbuchy. hviezdy typu Z Camelopardalis. Novy Novy sú takisto výsledkom dramatických explózií. niekde na ceste medzi maximom a minimom jasnosti. čo rokov získavajú naspäť pôvodnú maximálnu jasnosť. kde pri prenose hmoty medzi komponentami dochádza k pravidelným vzplanutiam. Nova Cygni 1975 bola ostatnou veľmi jasnou novou v našej galaxii. pomalé alebo veľmi pomalé. Absolútna svietivosť neskoršie menovaného spôsobu je závislá na vlastnostiach svojej svetelnej krivky. Po tom. namiesto toho udržujú väčšinu času maximálnu jasnosť. dosiahla jasnosť až druhej magnitúdy. Hviezdy typu R Coronae Borealis Aj keď sú klasifikované ako eruptívne premenné hviezdy. Poznáme tri typy trpaslíčich nov: hviezdy typu U Geminorum. a hviezdy typu SU Ursae Majoris. sú to jedny z najenergetickejších udalostí vo vesmíre. Takisto môžu vzniknúť pri prenose hmoty na bielych trpaslíkov. takže tieto supernovy môžu pomôcť pri zisťovaní vzdialeností iných galaxií. Novy sú kategorizované ako rýchle.

Planetárne zákryty Hviezdy s planetárnymi sústavami sa môžu takisto prejavovať zmenami jasnosti. BB až BZ. V1500 Cygni.) Až sa minú jednotlivé písmená. R Andromedae. ináč nazývaný aj β Persei. sú vyvolané externými zdrojmi. u ktorých dochádza k pravidelným zábleskom. Zaclonené premenné Veľmi zriedkavým typom premennej hviezdy býva hviezda. ktorý si všimol. a tak ďalej až po ZZ . Jedna z najznámejších zákrytových premenných dvojhviezd je Algol. ktorá pred ňou prechádza. Až sa vyčerpá týchto 334 kombinácií. že obidve spolu vytvárajú dvojhviezdu. ktorej jas je dočasne znížený kvôli reflexnej hmlovine. napr. . (Tento systém pomenovania bol vyvinutý Friedrichom Argelanderom. 68 Geometrické premenné Zákrytové dvojhviezdy Zmeny jasností u geometrických premenných hviezd. Neskoršie objavy používajú nepoužité dvojice AA až AZ. premenné sú označené podľa poradia objavu a priradí sa im prefix V. Zvyšujú svoju jasnosť až o dve magnitúdy v priebehu niekoľkých sekúnd a potom oslabujú na normálu jasnosť v priebehu polhodiny alebo menej. Premenné hviezdy typu T Tauri Ide o mladé hviezdy s protoplanetárnymi diskami. Ak Hviezda T Tauri sú tieto pozorované z určitých uhlov. Jednou z najbežnejších príčin býva prítomnosť druhej hviezdnej spoločnice tak. jedna hviezda môže zakryje druhú. čím zapríčiní zníženie ich spoločnej vizuálnej jasnosti. ktorých premennosť je pravdepodobne spôsobená rôznymi nestabilitami v disku ako aj v ich atmosfére.Premenná hviezda Vzplanujúce hviezdy Známe tiež ako hviezdy typu UV Ceti sú tieto veľmi slabé hviezdy hlavnej postupnosti. napr. napr. ak sa ich planéty dostanú medzi Zem a danú hviezdu. použijú sa pre označenie ďalších objavených premenných v danom súhvezdí dvojice RR až RZ. Tieto zmeny sú oveľa menšie ako the s hviezdnymi spoločnicami a sú detekovateľné iba pri mimoriadne presných pozorovaniach. SS až SZ. že veľa premenných hviezd je červených a preto začal označovať premenné hviezdy od písmena R ako rot (červený). Pomenovanie premenných hviezd Hlavný článok: Označenie premenných hviezd V danom súhvezdí je prvým objaveným premenným hviezdam priradené označenie písmenami R až Z. a postupne po QQ až QZ (J sa vynecháva). RR Lyrae. Rotujúce hviezdy Hviezdy s rozmernými slnečnými škvrnami môžu vykazovať značné rozdiely v jasnosti pri rotácii a do zorného poľa sa dostávajú striedavo jasnejšie a tmavšie (škvrny) oblasti. ako sú pozorované pozemskými pozorovateľmi.

Amplitúda zmien môže dosahovať od niekoľko stotín magnitúd do niekoľkých magnitúd. • Eruptívne premenné hviezdy • Pulzujúce premenné hviezdy Polopravidelná premenná hviezda Polopravidelné premenné hviezdy je typ pulzujúcich premenných hviezd. Perióda sa pohybuje v rozsahu od 20 do viac ako 2000 dní. sprevádzanú alebo niekedy prerušovanú rôznymi nepravidelnosťami. aavso. Tieto premenné hviezdy sa delia na dve skupiny.Premenná hviezda 69 Pozri aj • Označenie premenných hviezd • Zoznam známych premenných hviezd. ktorej zmeny jasnosti nevykazujú žiadnu periodicitu. . org Nepravidelná premenná hviezda Nepravidelná premenná hviezda je typ premennej hviezdy. zatiaľ čo tvar svetelných kriviek môže byť odlišný v každom cykle. Sú to obry alebo nadobry prechodného a neskorého spektrálneho typu vykazujúce značnú periodicitu v zmenách ich jasnosti. obyčajne však 1 – 2 magnitúdy vo V filtri. Externé odkazy • Americká asociácia pozorovateľov premenných hviezd [1] (po anglicky) Referencie [1] http:/ / www.

70 Pozostatky Biely trpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť .

Známych je niekoľko tisíc pomerne blízkych bielych trpaslíkov. stredná hustota 2. preto je v mn. Polomery bielych trpaslíkov dosahujú obyčajne iba stotinu až tisícinu polomeru Slnka.2 M☉. ktorá dosahuje približne 1. Z malého rozmeru pri uvedenej hmotnosti vyplýva mimoriadne vysoká hustota. s-1. vzhľadom na jeho nízku svietivosť. bielych trpaslíkov. Z tohto vzťahu vyplýva teoretická odvodená horná hranica hmotnosti bielych trpaslíkov.5. Výskyt Biely trpaslík je záverečným štádiom vývoja obyčajných hviezd pomerne malej hmotnosti. v centrálnych častiach bieleho trpaslíka musí byť hustota ešte 5 až 10-násobne vyššia. K a je bez jadrových zdrojov energie. že jeho ionizovaný plyn sa stal pri vysokých hustotách degenerovaným plynom s výnimkou tenkej povrchovej vrstvy (hĺbka degenerácie). Sirius B je tiež našim najbližším bielym trpaslíkom vo vzdialenosti 8. svojimi rozmermi sa blížia skôr k planétam než k hviezdam. odhodia svoje vonkajšie vrstvy a zostane z nich inertné jadro zložené prevažne z uhlíka a kyslíka. Vnútro bieleho trpaslíka má teplotu okolo 10 mil. dosahujúca 106 g. tým je jeho polomer menší. 71 Fyzikálne charakteristiky Je to hviezda malých rozmerov a vysokej povrchovej teploty. s-2. úniková rýchlosť z povrchu je okolo 4 000 km.25m.cm-3. ktorý vznikne po skončení existencie hviezdy s malou alebo strednou hmotnosťou.85 polomeru Zeme). nie bieli trpaslíci) je astronomický objekt. 106 g. Atmosféra a fotosféra takej hviezdy sú veľmi husté. Rovnováha sa udržuje tým.4 M☉ (Chandrasekharova medza). povrchová teplota 32 000 K. Odhaduje sa. celkový čas chladnutia trvá okolo 1 mld.6 svetelného roka od Slnka. s-2. Gravitačné zrýchlenie na povrchu dosahuje 108 cm.Biely trpaslík (MV) Biely trpaslík (trpaslík je tu neživotné slovo. ich hrúbka však nepresahuje niekoľko desať metrov. že v celej Galaxii je asi 10 mld. hmotnosť 1. Hmotnosť známych bielych trpaslíkov je 0. Biely trpaslík predstavuje práve toto obnažené jadro hviezdy. j. spektrálneho typu B až G. uhlík a ťažšie prvky a že vodík môže byť už len v jeho tenkej atmosfére. s absolútnou jasnosťou o 8-12m slabšou v porovnaní s absolútnou jasnosťou normálnych hviezd hlavnej postupnosti rovnakého spektrálneho typu. Sírius A a Sírius B V planétarnych hmlovinách (ako napríklad v tejto NGC 246) je často vo vnútri biely trpaslík Z nízkej svietivosti a vysokej hustoty vyplýva. t.cm-3. počtom 3-10% hviezd Galaxie. ťažko objaviť. gravitačné zrýchlenie na povrchu 4. Tieto hviezdy nemajú dostatočnú hmotnosť na zapálenie termonukleárnej reakcie na spaľovanie uhlíka.108 cm. . Jeho teplota trvale klesá. Prvým známym bielym trpaslíkom je Sírius B (sprievodca hviezdy Sírius) s charakteristikami: polomer 5 400 km (0. vo veľkých vzdialenostiach sa dá. Biely trpaslík tak patrí medzi degenerované hviezdy.5. nahromadených v predchádzajúcich štádiách svojho vývoja. rokov.2 M☉. stanú sa z nich červené obry. Medzi polomerom a hmotnosťou bielych trpaslíkov je jednoznačný vzťah: čím je hmotnosť bieleho trpaslíka väčšia. že vo vnútorných oblastiach bieleho trpaslíka sa už všetky jadrá vodíka premenili termonukleárnymi reakciami na hélium. Biely trpaslík žiari najmä zo zásob tepelnej energie. absolútna vizuálna jasnosť 11. čísle biele trpaslíky.3 až 1.

než 4 hmotnosti Slnka. Tento materiál vzniká pri výbuchu supernovy extrémnym tlakom. ako 1. Čierny trpaslík Čierny trpaslík je zvyšok hviezdy o veľkosti Slnka. ktorý vznikne po výbuchu supernovy. Neutrónové hviezdy majú priemer 10-30 kilometrov. Pozorovanie osamotených neutrónových hviezd je ťažké.Biely trpaslík K bielym trpaslíkom patrí pravdepodobne aj skupina DC trpaslíkov. Neutrónová hviezda Neutrónová hviezda je vesmírny objekt. ktorá dosahuje väčšie hodnoty než 1014 g/cm3. 72 Pozri aj • • • • Hnedý trpaslík Červený trpaslík Spektrálna klasifikácia vývoj hviezd Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. pretože vesmír neexistuje dostatočne dlhú dobu na to. ktoré emituje iba žiarenie čierneho telesa. ktorý spôsobí zatlačenie elektrónov do atómových jadier a následnou premenou protónov na neutróny. prevažne z neutrónov. by gravitačný kolaps hviezdy pokračoval až do vzniku čiernej diery. Tlak degenerovaného neutrónového plynu pôsobí proti obrovskej vlastnej gravitácii a zabraňuje ďalšiemu gravitačnému kolapsu. Je to degenerovaná hviezda z neutrónového plynu. Zloženie Neutrónové hviezdy sú zložené z materiálu s extrémnou hustotou. hovoríme o pulzare. Jej hmotnosť je väčšia. Obrovská hmotnosť hviezdy stlačená do takého malého objemu znamená obrovskú hustotu. Prierez neutrónovou hviezdou Výskyt Umelecká predstava dvojhviezdy. pretože majú len veľmi malý povrch a to z nich robí veľmi slabé objekty. V súčasnosti nie je známy žiadny čierny trpaslík v našom vesmíre. záverečné štádium vývoja hmotných hviezd. pričom jedna zo zložiek je neutrónová hviezda.4 hmotnosti Slnka. z ktorej ostal biely trpaslík a postupne sa ochladil na teleso. silnou gravitáciou neutrónovej hviezdy je z nej strhávaná plazma a vytvára okolo neutrónovej hviezdy akréčny disk s . Ak neutrónová hviezda rotuje a vysiela pritom rýchle záblesky žiarenia. Častejšie sú pozorované ako zložky neutrónovej dvojhviezdy. na ktorú dopadá hmota druhej zložky Odhaduje sa. že v našej Galaxii sa nachádza okolo 30 miliónov neutrónových hviezd. ale menšia. aby nejaký vznikol. Pokiaľ je druhý člen dvojhviezdy plazmová hviezda. Po prekročení 4-násobku hmotnosti Slnka (táto hranica je známa ako Oppenheimerova-Volkoffova medza.

ktorý ukazuje okolité plyny v hmlovine. ich pozorovateľné správanie a základná fyzika sú odlišné. pri ktorých dodáva energiu žiareniu strata rotačnej energie hviezdy. no odvtedy už boli nájdené aj v röntgenovom a gama žiarení. Astronómovia dnes poznajú tri triedy pulzarov. ktoré môžeme pozorovať ako zdroje elektromagnetického žiarenia. Intenzita žiarenia sa mení s pravidelnou periódou. • Prvý dvojitý pulzar. s pulzovou periódou 1. Z toho dovodu nemôžeme vidieť všetky existujúce pulzary. • Prvý milisekundový Röntgenový pulzar. bol objavený v roku 1967. Zložený. Pulzary po prvýkrát odhalili na rádiových vlnových dĺžkach Jocelyn Bell a Antony Hewish v roku 1967. 73 Pulzar Pulzary sú rotujúce neutrónové hviezdy. • Magnetary.04 sekundy. • Röntgenové pulzary. čo sa zdôvodňuje rotáciou hviezdy. ktorých kužely nás pri otáčaní zasahujú. PSR B1937+21. PSR B1913+16.4-3658. do kuželov pri rovníku. ako maják. ktoré sú rozvírené pôsobením magnetického poľa a žiarenia pulzaru. Napríklad röntgenové pulzary sú pravdepodobne staré pulzary poháňané rotáciou. pri ktorých je zdrojom energie rozpad extrémne silného magnetického poľa. CP 1919 (dnes známy ako PSR B1919+21). Aj medzi nimi však existujú spojenia. • Prvý Röntgenový pulzar. ktoré hviezda emituje.337 sekundy a pulzom 0. Proces nahromadenia hmoty môže následne preniesť dostatok uhlovej hybnosti na neutrónovú hviezdu a „recyklovať“ ju na rotáciou poháňaný milisekundový pulzar. Za túto prácu dostal Hewish v roku 1974 Nobelovu cenu. ktorý dodáva energiu ich žiareniu: • Pulzary poháňané rotáciou. • Prvý milisekundový pulzar. ktoré už stratili väčšinu svojej energie a stali sa znova viditeľné po tom. Neutrónová hviezda sa totiž točí tak rýchlo. ktoré sa odlišujú zdrojom energie. aj keby boli pomerne blízko.Neutrónová hviezda vysokým uhlovým momentom. čo ich sprievodné hviezdy expandovali a začali presúvať hmotu na neutrónovú hviezdu. že odstredivá sila tvaruje žiarenie. Cen X-3. SAX J1808. Plazma dopadajúca na povrch disku prípadne až na povrch samotnej neutrónovej hviezdy sa prejavuje emisiou röntgenového žiarenia a systém sa prejavuje ako röntgenová dvojhviezda. opticko/röntgenový obrázok pulzaru Krabia hmlovina. ktoré pravidelne. Pulzar v súhvezdí Plachty Významné pulzary • Prvý rádiový pulzar. zasahujú určitú časť vesmíru. ale len tie. . Hoci všetky tri triedy tvoria neutrónové hviezdy. Obrázok nazvaný „100 postupných pulzov z pulzaru CP 1919“ sa objavil na prednej strane albumu Unknown Pleasures skupiny Joy Division. pri ktorých je zdrojom energie gravitačná potenciálna energia nahromadenej hmoty. potvrdzuje všeobecnú teóriu relativity a dokazuje existenciu gravitačných vĺn.

• Prvý dvojitý pulzarový binárny systém. aký bol kedy experimentálne zaznamenaný. Počas desaťročia bola magnetarová hypotéza akceptovaná ako možné fyzikálne vysvetlenie pozorovaných objektov ako sú SGR (Soft gamma repeater) a AXP (Anomalous X-Ray Pulsar). 27. najmä röntgenových lúčov a gama žiarenia. ktorej hlavným prejavom je extrémne silné magnetické pole. teda zapríčiniť smrť akéhokoľvek živého organizmu. PSR J0737-3039. 74 Pozri aj • Zoznam pulzarov • Zoznam röntgenových pulzarov Magnetar Magnetar je neutrónová hviezda. . Vplyv extrémne silného magnetického pola Magnetické pole magnetaru silné cca 10 GT (Giga Tesla) dokáže na vzdialenosť 1000 km zdeformovať atómy v živej hmote. decembra 2004. PSR B1257+12. Tieto objekty predpovedali Robert Duncan a Christopher Thompson v roku 1992. Rozpad nestabilnej kôry magnetaru doprevádza mohutné vysokoenergetické výboje.Pulzar • Prvý pulzar s planétami. • Magnetar SGR 1806-20 vyprodukoval najväčší výbuch energie v Mliečnej ceste.

org/ wiki/ En:q_star?oldid=355256965) na anglickej Wikipédii. ktoré absorbovali Q-ball. Existujú v neutrónových hviezdach. Názov Q-hviezda neznamená quarkovú hviezdu a často sa zamieňa s hviezdnou čiernou dierou. lanl. 2006 Pozri aj • Čierna diera • Hviezdna čierna diera • Quarkova hviezda Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Q star (http:/ / en. Kandidátom na takýto kompaktný objekt je V404 Cyg. . je stála Q-ball s veľkým baryónovým číslom B. Typy Q-hviezd: • Q-ball[1] • B-ball.75 Specialna kompaktna hviezda Q-hviezda Q-hviezda (tiež známa ako sivá diera) je hypotetický typ kompaktnej. wikipedia. Alexander Kusenko. ťažkej neutrónovej hviezdy so špeciálnym typom hmoty.[1] Referencie [1] Properties and signatures of supersymmetric Q-balls (http:/ / xxx. gov/ abs/ hep-ph/ 0612159).

1103/PhysRevD. supermasívna bozónová hviezda môže existovať v jadre galaxie a tým sa môžu vysvetliť mnohé vlastnosti aktívnych galaktických jadier. [2] Palenzuela. Cambridge University Press. Gravity from the ground up. prístup: 2009-04-22. org/ 10. edu/ abs/ 2008arXiv0812.. Lambiase.62. DOI: 10. G. ISBN 0521455065.[5] Pozri aj • Tmavá hmota Referencie [1] SCHUTZ. C. Lehner. Liddle. org/ 10. doi. S. "Orbital dynamics of binary boson star systems".104012 (http:/ / dx. Andrew R. Od roku 2002 neexistuje žiaden významnejší dôkaz. L.. S. R. 1016/ 0370-2693(90)90788-8). ktorý by podporoval existenciu takýchto hviezd. org/ wiki/ En:boson_star?oldid=361551704) na anglickej Wikipédii.1016/0370-2693(90)90788-8 (http:/ / dx.. Diego F. DOI: 10. 1103/ PhysRevD. 044036). 3470S). (2003). DOI: 10.[3] Prinajmenšom v teórii. Mark S. Avšak.77. Physics Letters B 251 (4): 507.. doi. S. Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Boson star (http:/ / en. (1990). Bernard F. (2008). [4] Torres. Liebling. "The cosmological formation of boson stars". 1103/ PhysRevD. teoreticky sa dajú zistiť pomocou pozorovania gravitačnej radiácie vyžarovanej dvojicou navzájom sa obiehajúcich bozónových hviezd.. wikipedia. (2000). Physical Review D 62 (10): 104012.[4] Tieto hviezdy boli tiež navrhnuté ako kandidáti na objekty tmavej hmoty. L. 62.044036 (http:/ / dx. .. [3] Madsen. Physical Review D 77 (4): 044036. 104012). Karmakar. arXiv. org/ 10. Boson star and dark matter (http:/ / adsabs. 3rd. doi.[1] [2] Bozónové hviezdy mohli vznikať pri gravitačnom zrútení v prvotných fázach veľkého tresku.Bozónová hviezda 76 Bozónová hviezda Bozónová hviezda je hypotetický astronomický objekt sformovaný z častíc nazývaných bozóny (bežné hviezdy sú sformované z fermiónov). Mukherjee. musí existovať stabilný typ bozónu s malým obsahom hmoty..1103/PhysRevD. Capozziello. [5] Sharma.. "Supermassive boson star at the galactic center?". S. 77. Aby mohol takýto typ hviezdy existovať. harvard.

• Stable gravastars – an alternative to black holes? [2] Visser. com/ scienceastronomy/ astronomy/ gravastars_020423. Teória veľmi blízka teórii gravahviezd (alebo možno dokonce iba iná formulácia tej istej teórie) je teória „hviezd z tmavej energie“. pdf . Nedostatok záujmu súvisí s tým. čím sa teória gravahviezd stáva ďalšou z mnohých špekulatívnych teórií. ako hviezda. ako predpokladajú Mazur s Mottolou – podľa dostupných informácií teda teória kvantovej gravitácie teóriu gravahviezd síce nevylučuje.space.com.Gravahviezda 77 Gravahviezda Gravahviezda (angl. Zrod gravahviezd by mohol byť príčinou pozorovaných zábleskov gama žiarenia.február 2004 (PDF) Referencie [1] http:/ / www. Pôvod označenia je jednoduchý: Hviezda. predpovedaný astrofyzikálnou teóriou. up. Nikde vo vnútri čiernej diery pritom nevieme nájsť miesto. aby sa priestor správal presne tak. ale ani ju nevyžaduje. kde by táto entropia mohla existovať. z ktorej sa sformovala). že gravahviezdy by boli riešením informačného paradoxu: zatiaľ neexistuje vysvetlenie pre obrovské množstvo entropie.apríl 2002. Teória gravahviezd predpokladá. ktoré je čiernym dieram prisudzované (čierna diera má zjavne biliónkrát viac entropie. ktorú v apríli 2005 navrhol kalifornský fyzik George Chapline. Predpokladá sa. Táto teória je pomerne nová. ktorá je tvorená GRAvitačným VÁkuom. beca/ phisky/ PhiSky%20Wiltshire. Mazur s Mottolou si všimli. a zatiaľ vzbudila medzi astrofyzikmi iba malý záujem. prejde priestor ako taký fázovým prechodom. pt/ pessoas/ luis. ktoré sa tento fenomén snažia vysvetliť. zabraňujúcim ďalšiemu zrúteniu a transformuje sa do podoby sférického prázdna obklopeného určitým druhom extrémne hustej hmoty. Táto teória by mohla nahradiť teóriu čiernych dier. ale pritom prináša iba obmedzené výhody oproti teórii čiernych dier. Predpokladá sa. čo tento problém rieši. že priestor vo vnútri gravahviezdy by bol extrémne zakrivený a obklopený bublinou neuveriteľne hustej a odolnej hmoty. html [2] http:/ / www. David L. že gravahviezdy majú veľmi malé množstvo entropie. V tejto podobe možno teóriu gravahviezd zaradiť aj medzi alternatívne kozmologické teórie. Matt. 10. gravastar) je hypotetický astronomický objekt. že pozorovateľný vesmír by sa celý mohol nachádzať vo vnútri jedinej obrovskej gravahviezdy. space. Wiltshire. in Theory [1] www. aby sa hviezda zrútila do jediného priestorového bodu s nekonečnou hustotou. fc. Externé odkazy • Thick-Skinned Gravastars Vie to Replace Black Holes. 23. A okrem toho ani v rámci kvantovej teórie gravitácie neexistuje žiadny nevyhnutný dôvod na to. nachádzajúcej sa vo fáze Bose-Einsteinovho kondenzátu. že namiesto toho. Mazur a Mottola dokonca prišli s myšlienkou. navrhnutou Pawlom Mazurom a Emilom Mottolom. že tento koncept vyžaduje prijatie veľmi špekulatívnej teórie kvantovej gravitácie.

78 Spadnute hviezdy Hnedý trpaslík Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť .

Niekedy sa označuje za hviezdu spektrálneho typu L. októbra 1994 na observatóriu Mount Palomar. niekedy aj viditeľné svetlo nízkych vlnových dĺžok (červené svetlo). 79 Vznik a vývoj Hnedé trpaslíky vznikajú podobným procesom ako hviezdy. Podľa predbežného odhadu je ich celkový počet v našej Galaxii porovnateľný s počtom hviezd. sa formuje protohviezda. Gliese 229b.Hnedý trpaslík (MV) Hnedý trpaslík je substelárny objekt. čím ho možno rozoznať od hviezd. teplota sa pohybuje okolo 3 000 000 kelvinov a hustota dosahuje hodnoty približne 104 až 107 kg/m3. kde je hustota najväčšia. Jeho svietivosť je miliónkrát slabšia. táto metóda však nie je spoľahlivá. ktorá však v porovnaní s termojadrovými reakciami hviezd hlavnej postupnosti prebieha pomerne krátko – nanajvýš 10 miliónov rokov. ale je bežný v atmosférach obrovských planét. Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hnedý trpaslík . Postupne sa premení na takmer nežiariaceho čierneho trpaslíka. V strede oblaku. ktorý nevyžaruje energiu vďaka termonukleárnym reakciám ako hviezdy hlavnej postupnosti. Hustota a teplota protohviezdy sa neustále zväčšuje. nie však veľkosťou. aby mohla prebehnúť aj nukleosyntéza ľahkého vodíka (prócia). až napokon jej hmota prejde do stavu elektrónovej degenerácie. pretože tá je u obidvoch typov objektov probližne rovnaká. Na začiatku roku 2000 bolo známych asi 100 hnedých trpaslíkov. ako svietivosť Slnka. Tým sa jej zmršťovanie zastaví ešte predtým. jeho objem sa však na rozdiel od objemu starnúcej hviezdy nemení. Odlíšenie hnedých trpaslíkov od málo hmotných hviezd a od obrovských planét je ťažké. ale teplota a tlak nie sú postačujúce na to. Tlak v jadre hnedého trpaslíka sa ustáli približne na hodnote 1016 Pa. ktorá nemá dostatočnú hmotnosť Hnedý trpaslík Gliese 229B (menší objekt vpravo na začatie termonukleárnych reakcií. ako sa dosiahol tlak a teplota v jadre potrebný na zapálenie termojadrových reakcií. Hnedý trpaslík sa väčšinou vyznačuje prítomnosťou lítia. ktorý sa nenachádza vo hviezdach. Hnedý trpaslík vzniknutý z protohviezdy sa považuje za prechod medzi planétou a hviezdou. bol objavený 27. Hnedý trpaslík vyžaruje vlastné rádiové a infračervené. Po ukončení jadrových reakcií hnedý trpaslík postupne chladne a jeho žiarivý výkon sa znižuje.08 násobkom hmotnosti Slnka. Na počiatku je chladný plynoprachový mrak. Jeho hmotnosť sa pohybuje medzi 13-násobkom hmnotnosti Jupitera a 0. V jeho jadre prebieha po určitú dobu nukleosyntéza deutéria. Ich ďalším poznávacím znakom je výskyt metánu. V jadre začne prebiehať fúzia deutéria a lítia. v tejto súvislosti sa s ním však možno stretnúť len zriedkavo. Prvý hnedý trpaslík. Hnedý trpaslík vzniká z protohviezdy. ktorý sa postupne zmršťuje a zahrieva. Niekedy sa pojem hnedý trpaslík od materskej hviezdy Gliese 229A používa aj na chladnúceho bieleho trpaslíka. Niektoré hnedé trpaslíky sú sprievodcovia hviezd. Od planét sa zase hnedé trpaslíky odlišujú povrchovou teplotou a žiarivosťou. iné naopak vznikli osamotene. ale má plne vodivý povrch a vnútro.

10 miliárd stupňov Celzia. rokoch 20. že doba rotácie môže byť 11 dní. vnútorná stavba Slnka a jeho jadro Jadro Slnka je zdrojom jeho energie. Jadro Slnka siaha od stredu do vzdialenosti asi 175 tisíc kilometrov.80 Struktura hviezdy Jadro Slnka Jadro Slnka je centrálna časť Slnka. aká by musela byť v jadre Slnka na to. kým vo vnútornej časti je to až 150 g/cm3. vyšla im nereálne vysoká hodnota . Prebieha tu jadrová fúzia jadier ľahkého vodíka (prócia) na hélium. storočia fyzici vypočítali teplotu. Zo štyroch jadier vodíka vzniká jedno jadro hélia. Jedna teória hovorí. . Takáto reakcia je typická pre všetky hviezdy hlavnej postupnosti. Vzniká tu všetka energia Slnka. nakoľko Slnko má diferenciálnu rotáciu. Tvoria ho hlavne voľné jadrá vodíka. aby bola prekonaná odpudivá sila mezdi dvoma protónmi. Hustota vonkajšej časti jadra je asi 20 g/cm3. Jeho tlak sa odhaduje na 150×109 atmosfér. V skutočnosti temrojadrové reakcie prebiehajú už pri oveľa nižšej teplote. Tlak žiarenia takto vznikajúceho pôsobí proti tlaku vznikajúceho pod vplyvom veľkej hmotnosti vonkajších vrstiev Slnka. že každú sekundu sa na energiu premení 5 miliónov ton hmoty. To znamená. Počet reakcií prebiehajúcich v jadre Slnka každú sekundu je 1038. Jeho teplota v strede sa odhaduje na 14 000 000 až 20 000 000 K. na okraji asi 7 000 000 kelvinov. Nie je presne známe. 0. Keď v 20. hélia a elektróny. To je vyžarované do okolitej vrstvy žiarivej rovnováhy. 10-27 kg hmoty sa premení na energiu.048 . Jadrové reakcie prebiehajúce vo vnútri Slnka môžeme zjednodušene zapísať takto: 1 2 3 H + 1H = 2H + elektrónové neutríno H + 1H = 3He + fotón gama žiarenia He + 3He = 4He + 1H + 1H Energia vzniká vo forme fotónov gama žiarenia. v ktorej prebiehajú termojadrové reakcie. akou rýchlosťou jadro Slnka rotuje. Umožňuje im to princíp neurčitosti.

Jej teplota je v rozsahu približne 7 . V Slnku zaberá približne 30% jeho vnútorného priestoru. ktorá leží medzi jadrom a konvektívnou vrstvou. Množstvo energie obsiahnutej vo vrstve žiarivej rovnováhy je také veľké. na hornej hranici je to asi 0. železa.) sú vďaka nízkej teplote schopné fotóny pohltiť a neemitovať ich ďalej.2 milióny Kelvinov. ktorú tieto fotóny strácajú sa mení na tepelnú energiu častíc vrstvy žiarivej rovnováhy. Je to najvrchnejšia z vnútorných častí Slnka. väčšie útvary sú supergranuly.. preto je tvorená plazmou. ale len veľmi málo sa ich vo forme gama žiarenia „pretlačí“ až na povrch. Hmota počas stúpania expanduje a ochladzuje sa. kým cez túto oblasť prejdú. ale prenáša sa od jadra smerom k povrchu Slnka. infračervené žiarenie alebo rádiové žiarenie. Oblasť žiarivej rovnováhy je tvorená slnečnou plazmou.2 g/cm 3 . ultrafialové žiarenie. bolo celé prestúpené konvekciou. že fotóny sa pohybujú rýchlosťou svetla. Do vrstvy žiarivej rovnováhy všetky fotóny vstupujú vo forme gama žiarenia. V tejto časti Slnka už nie sú teplota a tlak dostačujúce na to. dusíka. Má hrúbku asi 200 tisíc kilometrov a teplotu na dne okolo 2 miliónov Kelvinov. Energia. Po zapálení termojadrových reakcií v jadre Slnka sa energia vo väčšine jeho častí začala šíriť radiáciou a konvekcia ako spôsob šírenia energia zostala už len v konvektívnej zóne. Tento prenos energie je veľmi pomalý. že keby aj termojadrové reakcie Slnka zrazu prestali. Vrcholky výstupných prúdov z konvektívnej zóny možno pozorovať vo fotosfére ako granuly. Slnko by ostalo svietiť ešte niekoľko miliónov rokov. Ostatné sa počas prechodu touto vrstvou zmenia na röntgenové žiarenie.. neustále sú absorbované a emitované okolitou hmotou. Rozprestiera sa vo vzdialenosti od 175 tisíc až po 490 tisíc kilometrov od stredu Slnka. svetlo. Zahriata hmota spôsobuje v slnečnej plazme turbulenciu a ďalší prenos energie sa preto deje konvekciou. Neustálym pohlcovaním a absorbovaním zároveň klesá ich vlnová dĺžka. kyslíka. Hustota na dne tejto vrstvy je 20 g/cm3. V tejto oblasti už nijaké žiarenie nevzniká. Preto trvá tisíce až milióny rokov. Konvektívne prúdy vynášali na jeho povrch teplo spôsobené jeho gravitačnou kontrakciou. Tak ďaleko od jadra Slnka sa už prenos tepla žiarením stáva málo účinným.. Kým bolo Slnko ešte len protohviezdou. pretože niektoré ióny (uhlíka. Od oblasti žiarivej rovnováhy ju oddeľuje tenká styčná vrstva.Konvektívna zóna 81 Konvektívna zóna Konvektívna zóna je vrstva Slnka (prípadne akejkoľvek inej hviezdy hlavnej postupnosti) nachádzajúca sa medzi oblasťou žiarivej rovnováhy a fotosférou. vápnika. Napriek tomu. aby dochádzalo k termojadrovým reakciám. Oblasť žiarivej rovnováhy Oblasť žiarivej rovnováhy alebo vrstva žiarivej rovnováhy je vnútorná časť Slnka.

Fraunhoferove čiary. Jej spektrum je spojité a nachádzajú sa v ňom tmavé čiary . uhlík. Tento jav sa nazýva slnečná oscilácia. Názov fotosféra pochádza z gréckeho photos. je to oblasť. Slnečná fotosféra má hrúbku (podľa rôznych zdrojov) 200 až 500 km. v ktorej optická hĺbka nadobúda hodnotu rovnú jednej. Fotosféra skutočne emituje až 99% žiarenia Slnka. horčík. Tento jav sa nazýva granulácia. Fotosféra Slnka so skupinou slnečných škvŕn Vo fotosfére teplota smerom od stredu Slnka klesá. je to teda. Najlepšie preskúmaná je slnečná fotosféra. v ktorej plyn prestáva byť priehľadný pre fotóny a táto oblasť je pozorovateľná ako povrch hviezdy. Vo fotosfére sa okrem slnečných škvŕn a granúl vyskytujú aj supergranuly. prestáva byť priehľadný. pravdepodobne sa pohybuje okolo 10 000 km v priemere. V oblastiach slnečných škvŕn to môže byť len 4 000 Kelvinov. Inými slovami. Chemické zloženie fotosféry tvorí 90% vodíka. v ktorom objekt. Oscilácie Časti slnečného povrchu striedavo stúpajú a klesajú so strednou periódou okolo 300 sekúnd. Preto chladnejšie škvrny vyzerajú v porovnaní s okolitou fotosférou tmavšie. Hneď pod ňou sa nachádza konvektívna zóna a nad ňou chromosféra. najmä kyslík. Príčina vzniku oscilácii tiež nie je úplne známa.Fotosféra 82 Fotosféra Fotosféra je oblasť hviezdy. Priemerná teplota fotosféry sa pohybuje od 5 500 do 6 000 Kelvinov. Oscilácie sa dajú zistiť z posunu spektrálnych čiar v dôsledku Dopplerovho javu. Celý jej povrch pokrývajú stúpajúce a klesajúce prúdy plazmy. Rozmer stúpajúcich a klesajúcich oblastí nie je celkom presne stanovený. 2% pripadajú na iné prvky. obrie cely a fakuly. v chromosfére so stúpajúcou vzdialenosťou od stredu Slnka stúpa. Pretože hviezdy sú plynné gule. kremík a železo. 8% hélia. nemajú pevný povrch. avšak existuje hĺbka. alebo pri meraní intenzity žiarenia. predpokladá sa. napríklad hviezda. v porovnaní s inými časťami Slnka. dusík. . čiže je to najchladnejšia vrstva Slnka. čo znamená svetlo. že sú vzbudené zvukovými osciláciami Slnka. veľmi tenká vrstva.

Pri prechode svetla chromosférou sa tvoria absorpčné čiary. Typická hustota častíc v koróne je 5 x 1017 častíc na cm3. Chromosféra Slnka (ružový kruh okolo mesačného kotúča) pozorovaná pri úplnom zatmení. najľahšie viditeľná počas úplného zatmenia Slnka alebo pomocou koronografu. pretože nie je taká výrazná ako fotosféra. Za normálnych okolností nie je pozorovateľná. je však pozorovateľná pri úplnom zatmení Slnka alebo pomocou spektroskopu. Je stokrát teplejšia než fotosféra. Fotografia slnečnej koróny počas zatmenia Slnka vo Francúzsku v roku 1999 Toto tepelné rozhranie. Siaha do vzdialenosti niekoľkých slnečných polomerov. V chromosfére sa vyskytujú spikuly.7 nanometrov. teda približne ako priemer Zeme. oddeľuje korónu tzv. Nad chromosférou sa nachádza koróna. Od spodnejšej vrstvy slnečnej atmosféry. flokuly. široká asi 10 000 km. Jej hrúbka je 2 000 až 10 000 kilometrov. Jej názov pochádza z gréckeho slova chromos – farba.Chromosféra 83 Chromosféra Chromosféra je tenká vrstva slnečnej atmosféry hneď nad fotosférou. Už v tridsiatych rokoch 20. Koróna je teda veľmi horúca. Tento predpoklad bol o niekoľko rokov potvrdený spektroskopicky. storočia sa na základe tvaru koróny pozorovanej pri zatmeniach objavili úvahy. Koróna Koróna je jasná plazmová slnečná atmosféra siahajúca milióny kilometrov do vesmíru. Teplota chromosféry sa pohybuje od 6 000 do 20 000 Kelvinov. kde sa teplota náhle mení z asi milióna Kelvinov v spodnej koróne na asi 20 000 Kelvinov vo vrchnej chromosfére je práve prechodová oblasť. že koróna musí mať teplotu milióny stupňov. prechodová oblasť. Je viac transparentná ako fotosféra. Koróna je najteplejšia vrstva slnečnej atmosféry. Preto prúdenie tepla nastáva smerom z koróny do nižších oblastí Slnka. fibrily. Hmota koróny neustále . pretože maximum jej žiarenia sa nachádza vo vodíkovej čiare H-alfa. erupcie a protuberancie. Má červenkastú farbu. závisí od polohy a od fázy slnečného cyklu. ale aj veľmi riedka. Podľa niektorých zdrojov je hranicou vrchnej koróny až heliopauza. Príčina takejto vysokej teploty koróny dodnes nebola nájdená. čomu zodpovedá vlnová dĺžka 656. milióny kilometrov do kozmu. chromosféry.

Takéto náhle úniky hmoty sa nazývajú výrony koronálnej hmoty alebo ejekcia koronálnej hmoty (po anglicky coronal mass ejection. Nachádzajú sa v nej rôzne štruktúry.vzniká emisiou iónou koronálneho plynu. ktorého nevýhoda však spočíva v tom. v rôznych štruktúrach vzrastá 5. • Koróna F (Fraunbhoferova koróna alebo prachová koróna) .vzniká rozptylom žiarenia na relatívne ťažších časticiach medziplanetárneho prachu. Vo vnútornej koróne sa vyskytujú približne 100 000 km vysoké koronálne slučky.5 až viac ako 10 slnečných polomerov. • Koróna E (emisná koróna) . že trvá len veľmi krátko. Hustota častíc v nich je oproti priemernej hustote K koróny zvýšená 3-10 krát. Koronálna kondenzácia je veľmi husté miesto v koróne.4 nm). koronálnych kondenzáciách. Pozorovanie koróny Keďže intenzita žiarenia koróny je miliónkrát nižšia. aby násilne otvorila uzavreté slučky magnetického poľa do tvaru neutrálneho prúdu. Toto množstvo sa zvyšuje až na miliardy ton pri slnečných erupciách. Jej spektrum je spojité. zelená čiara (530. ako žiarenie slnečného disku. Mesiac zatemňujúci Slnko možno čiastočne nahradiť koronografom.vzniká rozptylom svetla fotosféry na voľných elektrónoch. polárne lúče a tenké lúče. 84 Zložky žiarenia Korónu možno rozdeliť na niekoľko zložiek s odlišným pôvodom: • Koróna K (elektrónová koróna alebo koróna spojitého spektra) . Najvýraznejšie spektrálne čiary. ale pravdepodobne majú rovnakú základnú štruktúru. ktoré sa nazývajú jasné koronálne body. v ktorých sa pozoruje koróna sú červená čiara (637. oblúky. Účinné je pozorovanie Slnka z umelej družice alebo slnečnej sondy pomocou koronografu. Štruktúry Charakteristické štruktúry pre korónu sú koronálne lúče.4 nm) a žltá čiara (569. skratka CME).Koróna uniká do okolitého priestoru rýchlosťou asi milión ton každú sekundu. . Tieto výrony majú za následok zvýšený tok častíc slnečného vetra a s tým spojené následky ako magnetické búrky alebo polárnu žiaru. Sú dobre pozorovateľné v polárnych oblastiach Slnka a majú krátku životnosť.0 násobne a najvyššie hodnoty (okolo 1010 častíc na cm3) dosahuje v tzv. V K koróne nad koronálnymi dierami boli pozorované trhliny. pozorovať ju možno iba pri jeho zaclonení. Sú približne radiálne a rozprestierajú sa do vzdialeností 0. V jej spektre sa vyskytujú Fraunhoferove čiary. Polárne lúče sa v koróne vyskytujú pri minime slnečnej aktivity. Oblasti koróny s veľmi nízkou hustotou a nižšou teplotou sa nazývajú koronálne diery. úzke tmavé pruhy. Jej priemerná hustota v pokojných častiach je rádovo 108/cm3. Koronálne lúče vznikajú vtedy. Delia sa na niekoľko typov. Rozptýlené žiarenie F koróny nie je polarizované a jej pokračovaním v medziplanetárnom priestore je zvieratníkové svetlo. keď sa plazma v koronálnej kondenzácii stáva dostatočne horúcou na to. ako napríklad lúče.4 nm). ktorým sa však kvôli svetlu rozptýlenému v zemskej atmosfére nedajú pozorovať slabšie časti koróny. Na röntgenových snímkach boli objavené objekty s krátkou životnosťou. Ideálne podmienky na pozorovanie koróny vytvára úplne zatmenie Slnka.

Umelcova predstava interakcie slnečného vetra s magnetosférou Zeme História V roku 1958. dvaja recenzenti odmietli. Dômyselná detektívna práca potvrdila spektroskopickými meraniami túto neobyčajnú teplotu. že je ide o supervodič tepla. že nezáleží či kométa mieri k alebo od Slnka. Slnečným vetrom možno vysvetliť mnoho javov. Biermann predpokladal. sa môže nazývať hviezdny vietor). Približne v 30. jej chvost vždy mieri od Slnka. . Objav navždy zmenil u vedcov vnímanie vesmíru a pomohol vysvetliť mnohé javy od geomagnetickej búrky. Zachránil ju však vydavateľ Subrahmanyan Chandrasekhar (ktorý neskôr v roku 1983 dostal Nobelovu cenu za fyziku). plazma. Eugene Parker objavil. ktoré sú emitované z vrchnej atmosféry hviezdy (v prípade hviezdy inej ako zemského Slnka. storočia vedci vypočítali. Parker si uvedomil. pretože Slnko vyžaruje stabilný prúd častíc. Je zložený väčšinou z vysokoenergetických elektrónov a protónov ~ 500 keV). je takým dobrým vodičom tepla. ktorý musí byť predĺžený ďaleko do vesmíru. rokoch 20.Slnečný vietor 85 Slnečný vietor Slnečný vietor je prúd nabitých častíc (napr. že od Slnka vanie neprestajne silný tuhý vietor. ktoré vyraďujú vedenia elektrických sietí na Zemi. ktoré unikajú hviezdnej gravitácii vďaka ich veľkej termálnej energii. Tiež v 50-tych rokoch nemeckého vedca menom Ludwig Biermann zaujal fakt. V 60-tych rokoch bola táto hypotéza potvrdená cez priame satelitné pozorovania slnečného vetra. V polovici 50-tych rokov britský matematik Sydney Chapman spočítal vlastnosti plynu pri takých teplotách a zistil. A pretože gravitácia slabne. chvosty komét mieriace vždy od Slnka a vytváranie vzdialených hviezd. že aj keď slnečná koróna je silne priťahovaná gravitáciou Slnka. Parker ukázal. polárnu žiaru (známu aj ako auróra). že sa to deje. že žiara prúdiaca zo Slnka v Chapmanovom modeli a kometárny chvost odfukovaný od Slnka v Biermannovej hypotéze musia byť výsledkom toho istého javu. Pred týmto objavom vedci považovali vesmír za čisté vákuum. polárnu žiaru a iné slnečno-pozemské javy. ako geomagnetické búrky. že je stále veľmi horúca aj pri veľkých vzdialenostiach. ktoré neustále posúvajú chvost kométy ďalej. ktorú poslal do Astrophysics Journal v roku 1958. čo tiež umožnilo vysvetliť magnetické búrky. ktorá vyraďuje elektrickú rozvodnú sieť na Zemi. ktorý zaplňuje lokálny medziplanetárny Slnečný vietor priestor ionizovaným plynom (plazmou). kvôli spôsobu akým vystupuje do vesmíru (videné počas úplných slnečných zatmení). Práca. Odpor voči Parkerovej domnienke o slnečnom vetre bol silný. vonkajšia koronálna atmosféra uniká do medzihviezdneho priestoru. až za obežnú dráhu Zeme. keď sa vzdialenosť od Slnka zvyšuje. až po vytváranie vzdialených hviezd. že teplota slnečnej koróny musí byť milión stupňov Celzia.

čo je zanedbateľné množstvo oproti svietivému výkonu Slnka. Neobvykle energetické výbuchy slnečného vetra spôsobené slnečnými protuberanciami a ďalšími podobnými javmi slnečného počasia sú známe ako „solárne búrky“ a môžu vystaviť vesmírne sondy a satelity silným dávkam radiácie.Slnečný vietor 86 Vlastnosti V slnečnej sústave je zloženie slnečného vetra identické slnečnej koróne. Presné zloženie nebolo doteraz odmerané. že leží ďaleko za obežnou dráhou Neptúna. keď sa jej neotvorili padáky pri návrate do zemskej atmosféry. ale je známe. 25% hélia a zvyškové nečistoty. Bod. Približne 1 milión ton hmoty za sekundu sa stráca zo Slnka vytryskovanej ako slnečný vietor. aby zatlačila na medzihviezdnu látku sa nazýva heliopauza a je často považovaný za vonkajšiu „hranicu“ slnečnej sústavy. Priemer je 450 km/s. V blízkosti Zeme sa rýchlosť slnečného vetra mení od 200 do 889 km/s. Čiastočky slnečného vetra zachytené v zemskom magnetickom poli majú tendenciu sústrediť sa vo van Allenovom radiačnom páse a zapríčiňovať tak polárnu žiaru. Ostatné planéty s magnetickými poľami podobnými tomu zemskému majú tiež vlastné polárne žiary. Genesis vesmírna misia so zachytenými vzorkami sa vrátila na Zem v roku 2004 a jej vzorky sú analyzované. slnečná rotácia zakrúca slnečný vietor do špirálovitého vzoru a ťahá so sebou jeho magnetické čiary. no za touto vzdialenosťou sa slnečný vietor pohybuje smerom von bez ďalších vplyvov priamo zo Slnka. 73% vodíka. ktorý zodpovedá približne 4.5×109 kg) hmoty konvertovanej na energiu každú sekundu. nesie so sebou magnetické pole Slnka. Keďže slnečný vietor je plazma. html . Vzdialenosť k heliopauze nie je presne známa a pravdepodobne sa značne mení podľa aktuálnej rýchlosti slnečného vetra a lokálnej hustoty medzihviezdnej látky. Až do vzdialenosti približne 160 Gm (160 000 000 km). v ktorom už nie je sila slnečného vetra dostatočne silná. com/ news/ 2003/ 08/ 0827_030827_kyotoprizeparker. Slnečný vietor vydúva „bublinu“ v medzihviezdnej látke (zriedené plyny vodíka a hélia. nationalgeographic. bola však poškodená tvrdým pristátím. Pozri aj • • • • • • Magnetopauza Magnetosféra Ionosféra Tlaková vlna Wolf-Rayetova hviezda Slnečná plachetnica Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slnečný vietor Externé odkazy • Objaviteľ slnečného vetra [1] (po anglicky) Referencie [1] http:/ / news.5 Tg (4. ktorými je galaxia presiaknutá). keď dopadajú do Zemskej atmosféry blízko pólov.

Predchádzajúca reakcia však prebieha dostatočne rýchlo. Pri tomto procese trvajúcom niekoľko sekúnd a nazývanom héliový záblesk dôjde ku spáleniu 60 . html) Pozri aj Astronomický portál • Protón-protónový cyklus • Uhlíkový cyklus • Jadro Slnka Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku 3-alfa reakce (http:/ / en. ktoré opúšťajú hlavnú postupnosť a už nemajú dostatok vodíka pre udržanie protón-protónového cyklu vo svojom jadre. V tomto okamihu majú héliové jadrá dostatočnú kinetickú energiu. Schéma 3-alfa reakcie (reakcia energiu spotrebúva) Toto berýliove jadro je nestabilné a samovoľne by sa rozpadlo späť na dva héliové jadrá. pri ktorých z troch héliových jadier (Alfa častíc) vzniká jadro uhlíka. org/ wiki/ Cs:3-alfa_reakce?oldid=6612339) na českej Wikipédii.25 hmotnosti Slnka dochádza po spálení vodíka v jadre k elektrónovej degenerácii plynu. .80 % hélia v jadre. aby mohli prejsť coulombovou bariérou a spojením dvoch héliových jadier dochádza k vzniku jadra berýlia. Dochádza ku kolapsu jadra a nárastu teploty v centrálnej časti až radovo na ~100 × 106 K. Salpeterov proces[1] ) je rad niekoľkých reakcií. K tejto reakcii dochádza v starších hviezdach. aby v jadre hviezdy bolo stále trochu jadier berýlia. 3α reakcia. wikipedia. (http:/ / astroarrow. U hviezd s hmotnosťou do 2. cz/ hvezdy. Referencie [1] Hviezdy. Celková energia uvoľnená pri týchto dvoch reakciách je 7. Zapálenie 3-alfa reakcie vedie k prudkému rozšíreniu tejto reakcie po celom jadre a celkovému zvýšeniu jeho teploty. ic.275 MeV. Tie sa môžu zlúčiť s ďalším héliovým jadrom za vzniku stabilného jadra uhlíka.87 Nukleosynteza 3-alfa reakcia 3-alfa reakcia (3 alfa reakcia.

44 MeV) .. pričom jeden z nich sa mení na neutrón a vzniká deutérium (D)...... pri ktorých sa v konečnom dôsledku premenia jadrá vodíka 1H na jadrá hélia 4He. (+0. (+0.... ktoré môžu vstúpiť do ďalšej reakcie.Protón-protónový cyklus 88 Protón-protónový cyklus Protón-protónový cyklus (protónovo-protónová reakcia. . (+1.86 MeV) alebo . Zrážkou dvoch takýchto izotopov vzniká výsledný produkt. čo je približne 4. (+5.. ktorých hmotnosť veľmi nepresahuje hmotnosť Slnka..59 MeV) ... 4He..2 MeV.. (+0.. elektrónové neutríno (νe) a pozitrón (e+)... (+17......98 MeV) ... pričom sa uvoľňujú dva protóny.. Protón-protónový reťazec sa uplatňuje v centrálnych oblastiach hviezd pri teplotách 6..86 MeV) .. (+12.35 MeV) alebo . . Pri zrážke deutéria s ďalším protónom vzniká izotop hélia 3He a fotón gama žiarenia. (+1.13 MeV) .09 MeV) Pri vzniku jedného atómu hélia (He) sa uvoľní vo forme gama žiarenia celková energia okolo 26.2.... (+17.49 MeV) .5-16 miliónov K. Prebieha postupne nasledujúcimi čiastkovými reakciami (v zátvorke sa uvádza množstvo energie uvoľnenej pri jednotlivých reakciách): Schéma prvej možnosti priebehu protón-protónového cyklu začína zrážkou dvoch protónov (H)....10-12 J (zvyšok sa uvoľní vo forme elektrónových neutrín νe).. p-p cyklus) je cyklus jadrových reakcií. Protón-protónový cyklus je základným zdrojom žiarivej energie vo hviezdach..

ktorých hmotnosť je menšia ako 2. než zvýšená teplota vyrovná vzniknutý tlak a materiál v jadre prestane byť degenerovaný. U Slnka dôjde k héliovému záblesku asi za 5 . Rýchla produkcia energie pokračuje do tej doby. Akréčny disk okolo bieleho trpaslíka v binárnom hviezdnom systéme. Héliový záblesk na povrchu bieleho trpaslíka Pokiaľ sa biely trpaslík nachádza v binárnej alebo viacnásobnej sústave s hviezdou. nárastu teploty a tlaku v jadre. Hviezda se stane hviezdou tzv. Pretože degenerovaný plyn je dobrý vodič tepla.25 hmotnosti Slnka nedochádza k vzniku héliového záblesku. Objem jadra sa však v tejto chvíli nemení a tlak v jadre neklesá. U hviezd o hmotnosti vyššej než 2. Héliové jadrá vzniknuté počas protón-protónového cyklu sa začnú počas 3-alfa procesu spájať počas vzniku jadier uhlíka. . Toto hélium môže vytvoriť povrchovú šupku a pokiaľ sa stane dostatočne silnou. horizontálnej vetvy. keď tlak plynu už nemôže ďalej vyrovnávať gravitačné pôsobenie horných vrstiev.6 miliárd rokov. Héliový záblesk v jadre hviezdy U hviezd. Navonok sa zapálenie héliovej fúzie prejaví náhlym zjasnením hviezdy. Z materiálu v jadre sa stáva degenerovaný plyn. môže dôjsť k héliovému záblesku. dôjde k zapáleniu héliovej fúzie v jadre. v ktorej prebieha héliová fúzia.25 násobok hmotnosti Slnka nastáva héliový záblesk po spálení všetkého vodíka v jadre. Vplyvom teploty dôjde k expanzii vonkajších vrstiev a z hviezdy sa stáva červený obor. ktorých hmotnosť nepresahuje 2. Vplyvom gravitačného kolapsu dôjde k zmršteniu hviezdy. pretože ich jadro neprechádza stavom degenerovaného plynu. Keď teplota v jadre vystúpi na rádovo 100 x 106 K. ktorá obsahuje dostatok hélia. dochádza k rýchlemu zahriatiu ďalších oblastí jadra. K héliovému záblesku taktiež môže dôjsť na povrchu bielych trpaslíkov. ktorý sa prejaví ako nova. ak je ich materiál doplňovaný z inej hviezdy. To vedie k rýchlemu rozšíreniu oblasti.Protón-protónový cyklus 89 Pozri aj • Uhlíkový cyklus • Jadro Slnka Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. môže tento materiál prechádzať z tejto hviezdy za vzniku akréčneho disku na povrch bieleho trpaslíka. Jadro potom expanduje a dôjde k ochladeniu a reakcie pokračujú stabilným spaľovaním hélia.25 násobok hmotnosti . Héliový záblesk Héliový záblesk je názov pre náhle zapálenie héliovej fúzie v jadre hviezd. Reakcia priebeh mnohonásobne rýchlejšie než pri normálnej produkcii energie.

..1012 J). uhlíkovo-dusíkovo-kyslíkový cyklus....... (+2.55 MeV) .22 MeV) ..0.Héliový záblesk 90 Referencie Astronomický portál Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Heliový záblesk [1] na českej Wikipédii..... dusíka N a kyslíka O premenia v konečnom dôsledku jadrá vodíka H na jadrá hélia He. Referencie [1] http:/ / en... (+1. org/ wiki/ Cs%3Aheliov%C3%BD_z%C3%A1blesk?oldid=6469513 Uhlíkový cyklus Uhlíkový cyklus. (+1. Uhlíkový cyklus je základným zdrojom žiarivej energie hviezd s hmotnosťou presahujúcou hmotnosť Slnka. Prebieha postupne nasledujúcimi čiastkovými reakciami (v zátvorke množstvo energie uvoľnenej pri jednotlivých reakciách): Schéma priebehu CNO cyklu . wikipedia.0 MeV (4....... (+2.76 MeV) .76 MeV) .. zvyšok energie sa uvoľní vo forme neutrín νe. (+4. Cyklus sa uplatňuje v centrálnych oblastiach hviezd pri teplotách 16-50 mil... (+12.97 MeV) Celkové množstvo energie. K. (+7.. Okrem uvedených reakcií sa môžu zachytiť i ďalšie jadrá vodíka.13 MeV) . ktoré sa uvoľní pri vzniku jedného jadra hélia vo forme γ žiarenia je 25.19 MeV) Je možné... CNO cyklus alebo Betheho-Weizsäckerov cyklus je cyklus jadrových reakcií. pri ktorých sa za účasti uhlíka C. .94 MeV) .. čím sa uhlíkový cyklus premení na dvojitý uhlíkový cyklu: .60 MeV) . že väčšina dusíka 14 N pozorovaného v prírode sa utvorila uhlíkovým cyklom... (+0... (+2.. (+7..30 MeV) .

Uhlíkový cyklus 91 Pozri aj • Protón-protónový cyklus Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. .

Vlnové dĺžky sa odlišujú svojimi smermi. Nájdenie "otlačku" určitého excitovaného atómu alebo iónu v podobe spektrálnej čiary preto naznačuje. Tá svetlo rozdelí na zväzky rôznych vlnových dĺžok. G. Túto teplotu možno zistiť na základe absorbčných spektrálnych čiar. predovšetkým vo fotosfére. . kde trieda O označuje najteplejšie hviezdy a trieda M najchladnejšie. aká teplota panuje na povrchu hviezdy. F žlto-biele.chromosféry. IV a V. Ak bola teplota hviezdy určená väčšinou z absorpčných čiar. A. A biele. ktoré vyjadrujú šírku určitej absorpcie čiar v hviezdnom spektre.92 Vlastnosti Spektrálna klasifikácia Spektrálna klasifikácia je klasifikácia hviezd založená na teplote hviezdneho povrchu – fotosfére. Svetlo z fotosféry hviezd sa v prípade mriežkového spektrografu (typ štrbinového spektrografu) analyzuje Slnko má v Morgan-Keenanovej spektrálnej klasifikácii označenie triedy G2V. Ďalšou veličinou zahrnutou v Morgan-Keenanovej spektrálnej klasifikácii je svietivosť triedy vyjadrená rímskymi číslicami I. ktoré označuje desatinu rozsahu medzi dvoma hviezdnymi triedami. Objektív spektrografu sústredí tieto jednofarebné zväzky do ohniskovej roviny. čím sa vytvoria jednofarebné (monochromatické) obrazy vstupnej štrbiny nazývané spektrum. takže A5 je 5 desatín medzi triedami A0 a F0. kiss me". B modro-biele. Na zapamätanie si poradia tried sa niekedy využíva anglická mnemonika "Oh.[1] V spektre každá čiara predstavuje atóm alebo ión chemického prvku. V prípade spektrálnej klasifikácie ide o analýzu absorbčných čiar vytvorených atómami v hviezdnej atmosfére. štiepením optickou mriežkou. G žlté. Neformálne sa hviezdam jednotlivých spektrálnych typov prisudzujú takéto farby: O modré. III. B. be a fine girl /guy. ktoré energetické hladiny atómov rôznych prvkov sú obsadené a obsadenie energetických hladín zase priamo závisí od teploty prostredia. čo sú tmavé čiary v obraze získanom prístrojom zvaným štrbinový spektrograf. Morgan-Keenanovej spektrálnej klasifikácii. K oranžové a M červené. ale A2 predstavuje 2 desatiny plného rozsahu od A0 do F0. čiže rozličných farieb. V súčasnej klasifikácii hviezd. V súčasnosti sa väčšina hviezd označuje písmenami O. K a M. v ktorom sa atómy nachádzajú. nezvyčajné absencie čiar alebo širšie čiary môžu znamenať nezvyčajné chemické zloženie časti hviezdnej atmosféry . II. Poloha a intenzita absorbčných spektrálnych čiar závisí od toho. Preskok elektrónu na vyššiu hladinu (excitácia) až úplne odtrhnutie elektrónu od atómu (ionizácia) nastáva u rôznych chemických prvkov pri rôznych teplotách. F. Skutočná farba hviezdy určitého typu sa pri pozorovaní môže líšiť od týchto farieb v závislosti od optických podmienok a zdanlivej hviezdnej veľkosti. je spektrálne písmeno rozšírené o číslo 0 až 9.

700 K červená oranžovočervená 76. ktorá používala písmená A až O.08–0.1% M ≤ 3.6 R☉ 1. .15–1. Napríklad A0 je označenie najhorúcejších hviezd v A skupine a A9 najchladnejších v tejto skupine.6–1. Po roku 1890 sa táto klasifikácia postupne nahradila Harvardovou klasifikáciou.4–2.6% 1.[2] [3] [4] • Trieda I: biele a modré hviezdy so širokou ťažkou čiarou 21 cm ako Vega a Altair.45% Hmotnosť.000–30.700–5.5–5 L☉ 0.96–1.000 L☉ 25–30. pretože boli duplicitné s inými triedami.1 M☉ 1. Na ľahké zapamätanie sa používa anglická mnemonika "Oh. kňaz Angelo Secchi vytvoril tzv.7 R☉ ≤ 0.[6] V roku 1877 pridal piatu triedu: • Trieda V: hviezdy so spektrálnou čiarou ako sú Cih a Sheliak. • Trieda III: oranžové až červené hviezdy s komplexným pásom spektra ako sú Betelgeuze a Antares.000 K biela až modrobiela 7. ale triedy hviezd boli preskupené do dnešnej podoby.00003% 0.8 R☉ ≥ 30.6 L☉ ≤ 0. secchiove triedy pre klasifikáciu pozorovaného spektra. be a fine girl /guy.000 K biela žltobiela žltá A F G biela až modrobiela biela žltobiela silné stredné slabé 0.04 M☉ 0. Teplota (kelvin) Dohodnutá farba Zdanlivá farba [10] [11] [9] [12] Hmotnosť (hmotnosť Slnka) Polomer (polomer Slnka) Svietivosť (bolometrická) Čiara 21 cm Úlomky každého hlavná postupnosť ~0.500–10. Táto neabecedná schéma bola vytvorená z predchádzajúcej schémy.15 R☉ 0.1–16 M☉ 1.8–1. polomer a svietivosť uvedené pri každej triede sú vhodné iba pre hviezdy hlavnej postupnosti a nie pre červené obry.200–6. V súčasnej terminológii je táto trieda zhodná so skorou triedou hviezd B.8–6. kiss me".500 K 5. V súčasnej terminológii je táto trieda zhodná so súčasnou triedou hviezd M. Arcturus a Capella.45 M☉ ≥ 6. keď sa vzťahy medzi teplotami hviezd objasnili a niekoľko tried sa vynechalo. ktoré zaradil do odlišnej triedy: • Trieda IV: červené hviezdy s význačnými uhlíkovými pásmi a čiarami.000–7.7–0. Slnko je klasifikované ako G2.96 R☉ 0. V roku 1866 vytvoril tri triedy hviezdneho spektra.4 M☉ 0.6 R☉ 1. Triedy udávajú teplotu atmosféry hviezdy a zoradené sú od najteplejších po najchladnejšie.200 K oranžová žltooranžová 0.04–1.Spektrálna klasifikácia 93 Secchiove triedy Medzi rokmi 1860 a 1870 pioniersky spektroskopista.8 M☉ ≤ 0.4 R☉ 1. • Trieda I.4–1.000 L☉ 5–25 L☉ slabé stredné 10.5 L☉ K 3.13% Trieda O B ≥ 30.45–0.000 K modrá modrá modrobiela ≥ 16 M☉ 2. Hviezdy sú rozdelené podľa teploty povrchu od 2 000 do 40 000 kelvinov. • Trieda II: žlté hviezdy so slabšou čiarou 21 cm s viditeľnými kovovými čiarami.[5] V roku 1868 objavil karbónové hviezdy. ktorá môže mať viac podôb.000 K 6.[7] [8] Harvardova spektrálna klasifikácia Harvardova spektrálna klasifikácia je jednorozmerná schéma. tieto zahŕňajú súčasnú triedu A a počiatočnú triedu F. Tieto zahŕňajú súčasné triedy G a K ako aj neskoršiu triedu F. ako je Slnko.08 L☉ veľmi slabé veľmi slabé 12.6% 3% 7. podtyp Orion: podtyp triedy I s úzkymi čiarami v miestach širokých pásov ako sú Rigel a Bellatrix. Spektrálne triedy od O do M sa ďalej rozdeľujú arabskými číslicami 0 až 9.

História Raná spektrálna klasifikácia od Angela Secchiho zo 60. ktoré sa nedali zaradiť do žiadnej inej triedy. a M. L M N O P Q Neobjavilo sa v katalógu. A0. Prvým výsledkom jeho práce bol Draperov katalóg hviezdneho spektra publikovaný v roku 1890.[18] [19] V roku 1912 Cannonová zmenila typy B. ktoré. čím umiestnila súčasný typ B pred typ A. Ďalšie spektrá.[20] [21] Toto je v podstate moderná forma Harvardovej spektrálnej klasifikácie. avšak vyhodila všetky písmená okrem O. hoci nepoužívala na označovanie spektrálnych tried písmená. A. umiestnila podtyp Orion Secchiovej triedy I dopredu ako pozostatok Secchiovej triedy I. F. storočia rozdelila hviezdy na tie s významnými čiarami z vodíkových Balmerových sérií (trieda I s podtypom reprezentujúcim mnohé hviezdy zo súhvezdia Orión). Planetárne hmloviny.[13] V 80. ktorých spektrum vykazuje široké pásy (trieda III) a karbónové hviezdy (trieda IV). G. Wolf-Rayetovo spektrum so svetlými čiarami. K. F. IV a V.[14] [15] V roku 1897. trieda II jasné obry. podobne ako Slnko. poznámka Prevládajú vodíkové čiary. Tento katalóg využíval schému predtým používanú pri Secchiových triedach (I až IV). trieda IV podobry a trieda V trpaslíky. P a Q. dve desatiny k oranžovému trpaslíku". ktorých spektrum sa skladalo prevažne zo svetlých čiar. 94 Klasifikácia Draperovho katalógu hviezdnych spektier Secchi I II III IV Draper A. Bola prvou čo takto urobila. Jasnejšia hviezda Sírius má typ A1V. farebné hviezdy. B.[16] [17] V roku 1901 sa Annie Jump Cannonová vrátila k označovaniu písmenami. Napríklad Slnko je hviezda G2V.. B5. ktoré sa rozdelili do viacerých špecifických tried označených písmenami A až N. Trieda I sa vo všeobecnosti nazýva nadobry.. A. Antonia Mauryová. II. tie so spektrom. ktoré použila v tomto poradí. P pre planetárne hmloviny a Q pre hviezdy. Williamina Flemingová zaradila do tohto katalógu väčšinu druhov spektier. I. že hviezdy určitej triedy môžu mať rôznu svietivosť. rokov 19. že svietivosť je základným meradlom veľkosti hviezd. F2G. čo sa môže interpretovať ako "žltá hviezda. vykazujú vápnikové a sodíkové čiary (trieda II). ale sériu 22 očíslovaných typov od I po XXII. storočia astronóm Edward Charles Pickering začal s mapovaním hviezdneho spektra na Harvard College Observatory. Zaviedlo sa päť tried svietivosti: I. K. trieda III obry. D E.Spektrálna klasifikácia Pri zavedení Harvardskej klasifikácie bolo jasné. C. III. Boli použité aj písmená O. na B0. F2 a tak ďalej. ďalšia pracovníčka Harvardu. Zistilo sa. O pre hviezdy. B5A. rokoch 19. B. . ako aj P pre planetárne hmloviny a Q pre zvláštne spektrá. Použila tiež typy ako B5A pre hviezdy v polovici medzi typmi B a A. G. H. F2G pre hviezdy jednu pätinu cesty z F do G a podobne.

[22] Väčšina hviezd na oblohe. ktorú vidí pozorovateľ. Harvardská astronómka Cecilia Helena Paynová dokázala. zatiaľ čo K a M zase „neskorými typmi“. že ide o teplotnú postupnosť. Výsledkom sú podtypy. Pretože postupnosť klasifikácie antedatovala ľudské pochopenie. Niekedy je nazývané žltou hviezdou. B a A sú niekedy chybne nazývané „skorými typmi“. že je príliš jasné na rozoznanie akýchkoľvek farieb. svietivosti a povrchovej teploty hviezd. ktoré nie sú rozdelené žiadnym druhom matematického vyjadrenia intervalov. Slnko je biele. avšak skutočná farba Slnka je biela (okrem slnečných škvŕn) bez rozlišovania iných farieb a veľmi sa podobá absolútnemu čiernemu telesu s teplotou 5 780 K (farebná teplota). za ktorú je považovaná biela farba. Diagram absolútnej hviezdnej veľkosti. Zdanlivá farba je farba hviezdy. . pretože sú príliš matné pre rozoznanie farieb. prípadne s ďalekohľadom. Spektrá Harvardovej spektrálnej klasifikácie Dohodnuté a zdanlivé farby Dohodnuté farby sú v astronómii tradičné. Táto teória bola prvýkrát použitá na slnečnú chromosféru. Slnko patrí medzi hviezdy typu G. rozdelenie spektier medzi podtypy ako B3 alebo A7 záviselo od odhadu sily absorpcie vo hviezdnom spektre. pretože pri pozorovaní cez atmosféru sa javí ako žlté alebo červené. v ktorých je možné pozorovanie voľným okom. keď sa snaží opísať hviezdu na pozadí čiernej oblohy bez pozorovacej pomôcky. storočia indický fyzik Megh Nad Saha odvodil teóriu ionizácie rozšírením známych myšlienok fyzikálnej chémie rozkladu molekúl ionizáciou atómov.Spektrálna klasifikácia 95 Indikácia Harvardovej spektrálnej klasifikácie cez povrchovú teplotu bola pochopená až po jej vytvorení. Pri priamom pozorovaní sa javí ako biele. reprezentujú farby porovnateľné s hlavnou farbou hviezd triedy A. V 20-tych rokoch 20. s výnimkou tých najjasnejších. a potom na hviezdne spektrá. že spektrálna postupnosť OBAFGKM je v skutočnosti postupnosťou teploty. Hviezdy O. Používané tabuľkové farby sú štandardné farby D65. storočia. sa javí ako biela alebo modrobiela pri pozorovaní voľným okom bez pomôcok. Tieto zaradenia pochádzajú z modelov zo začiatku 20. ale to je spôsobené tým. Astronomické obrázky často používajú množstvo prehnaných farieb.

hustota plynu a tlak na povrchu obrov sú oveľa menšie ako u trpaslíkov. nazývaná aj MKK systém (iniciály autorov). Túto klasifikáciu predstavili v roku 1943 William Wilson Morgan.[23] V roku 1953. ktorá súvisí so svietivosťou. Tieto rozdiely sú viditeľné vo forme svietivostných javov. na rozdiel od Harvardovej klasifikácie.Spektrálna klasifikácia 96 Yerkesova spektrálna klasifikácia Yerkesova klasifikácia. po úpravách štandardov hviezd a kritérií klasifikácie. Keenan). bola schéma označená ako MK (William Wilson Morgan a Phillip C.[24] Ak je polomer obrov oveľa väčší ako polomer trpaslíkov pri rovnakej hmotnosti – gravitácia. ktoré ovplyvňujú šírku a intenzitu nameraných spektrálnych čiar. je založená na spektrálnych čiarach závislých od gravitácie na povrchu hviezdy. Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna . Phillip C. Keenan a Edith Kellman z observatória Yerkes Observatory. ktorá je založená na povrchovej svietivosti.

príklad: Deneb (spektrum A2 la) • Iab (stredne jasné nadobry) • Ib (menej jasné nadobry). príklad: Epsilon Reticuli (spektrum K1-2 IVa-III) • IVb. napríklad trieda Ia0-Ia bude veľmi jasný nadobor hraničiaci s hyperobrom.Spektrálna klasifikácia hviezdna veľkosť (MV) Rozoznávajú sa nasledovné triedy svietivosti: • 0 hyperobry • I nadobry • Ia-0 (hyperobry alebo veľmi jasné nadobry (pridané neskôr)). sú väčšinou označované predpísaním sd alebo esd(extrémny podtrpaslík) pred spektrom • sd. príklad: Gorgonea Tertia (spektrum M4 IIIa) • IIIab. Medzné symboly + / Príklad G2 I-II Vysvetlenie Hviezda sa nachádza medzi nadobrom a jasným obrom. príklad: AD Leonis (spektrum M4Vae) • Vab[25] • Vb. príklad: LH10 : 3102 (spektrum O7 Vz). • IVa. príklad: HR 6902 (spektrum G9 IIb) • III obyčajné obry • IIIa. príklad: Betelgeuze (spektrum M2 Ib) • II jasné obry • IIa. príklad: 85 Pegasi A (spektrum G5 Vb) • Vz. . príklad: Eta Carinae (spektrum – vlastné) • Ia (jasné nadobry). M2 IV/V Hviezda je buď podobor. príklad: δ Reticuli (spektrum M2 IIIab) • IIIb. príklad: HR 8752 (spektrum G0 Iab) • IIb. príklad: β Scuti (HD 173764) (spektrum G4 IIa) • IIab. alebo trpaslík. Spektrálny typ hviezdy nie je faktorom. 97 O9.5 IVb) • V hviezdy hlavnej postupnosti (trpaslíky) • Va. príklad: APMPM J0559-2903 (spektrum esdM7) • VII biele trpaslíky (používané zriedkavo) Existujú aj okrajové triedy. Príklady v tabuľke dole.5 Ia+ Hviezda je hyperobor. príklad: SSSPM J1930-4311 (spektrum sdM7) • esd. príklad: Pollux (spektrum K2 IIIb) • IV podobry. nachádza sa vo Veľkom Magellanovom mraku[26] • VI podtrpaslíky (používané zriedkavo). príklad: HR 672 A (spektrum G0.

Trieda O Hviezdy triedy O sú veľmi horúce a jasné. Relatívne veľkosti sú pre hlavnú postupnosť trpasličích hviezd. Nedávne pozorovania Spitzerovým vesmírnym ďalekohľadom naznačujú. Pretože ide o veľmi masívne hviezdy s extrémne horúcimi jadrami. Približne 1 z každých 800 hviezd v galaxii je typu B.5. Lambda Orionis. Majú dominantné čiary absorpcie a niekedy emisie pre He II čiary. Hviezdy triedy O sú príliš horúce a majú zložité okolie. z ktorých najvýznamnejšie sú v podtriede B2. C III) a neutrálne He čiary. tieto hviezdy ako prvé opúšťajú hlavnú postupnosť. že v okolí týchto hviezd sa nenachádzajú planetárne systémy kvôli fotoodparovaciemu efektu. čo je dôvodom prečo sa nachádzajú v blízkosti miesta. Delta Orionis. Zobrazené sú hviezdy do 8 mag. ktoré sú pridružené k veľkým molekulárnym mrakom. Theta¹ Orionis C. a mierne vodíkové čiary. Orion OB1 zoskupenie sa nachádza vo veľkej časti špirálového ramena našej galaxie a obsahuje veľa najjasnejších hviezd súhvezdia Orión. O III.[31] Príklady: Zeta Orionis.Spektrálna klasifikácia 98 Spektrálne typy Nasledujúca ilustrácia predstavuje triedy hviezd s farbami.[27] Niektoré z najmasívnejších hviezd sa nachádzajú v špeciálnej triede. jedinými podtypmi triedy O boli O5 až O9. kde vznikli.[27] Vlastný pohyb mladých modrých hviezd spektrálnych tried B a A na oblohe.5.[28] Keď bola v roku 1943 prvýkrát popísaná MKK klasifikácia. ktoré sa nazývajú OB asociácie. ktoré spaľujú svoje vodíkové palivo veľmi rýchlo. čo komplikuje pozorovanie ich spektier. Sú to Spektrum O5 V hviezdy. . Ich spektrum má neutrálne hélium. Hviezdy typu O a B sú veľmi silné a existujú iba krátky čas. ktoré nie sú až také silné ako neskoršie typy. zosilnené z O5 na O9 a významné vodíkové Balmerove čiary.[29] V roku 1978 bola MKK rozšírená o O4[30] a postupne boli pridávané ďalšie typy O2. Približne jedna z každých troch miliónov hviezd patrí do tejto skupiny. O3 a O3. Morgan-Keenanova spektrálna klasifikácia. najvzácnejšie hviezdy hlavnej postupnosti. Tieto hviezdy majú vyžarovanie približne miliónnásobne silnejšie ako je vyžarovanie Slnka. Si II. Ionizované kovové čiary zahŕňajú Mg II. modrej farby a väčšina ich vyžarovania sa nachádza v ultrafialovom rozsahu. významne ionizované (Si IV. Často sa zhlukujú do hviezdokôp. HD 93129A Trieda B Do triedy B patria veľmi jasné a modré hviezdy. Zeta Puppis. v akých ich vidí ľudské oko. N III.

Pre ich spektrum sú typické slabšie vodíkové čiary a ionizované kovy. sú biele alebo modrobiele.[27] Príklady: Vega. Do skupiny A patrí približne 1 z každých 160 hviezd hlavnej postupnosti. Ich farba je biela. Canopus. Približne jedna z každých 33 hviezd hlavnej postupnosti patrí do triedy F. Deneb. Altair Trieda F Canopus. Ch I) sa podobajú ionizovaným kovovým čiaram neskorších typov F. Spica. [32] Hviezdy triedy F majú zosilnené H a K čiary pre Ca II. Neutrálne kovy (Fe I. Trieda A Hviezdy triedy A patria medzi najčastejšie hviezdy pozorovateľné voľným okom. hviezda triedy F (vpravo). Si II) s maximom na A5. Prokyón . Mg II. Na prezeranie obrázka sú potrebné červeno-zelené 3D okuliare. najjasnejšie Plejády 3D zobrazenie (pre červeno-zelené okuliare) vlastného pohybu mladých modrých hviezd spektrálnych tried B a A na oblohe.Spektrálna klasifikácia 99 Príklady: Rigel.[27] Príklady: Arrakis. Otvorená hviezdokopa Plejády s mnohými jasnými hviezdami typu B (vľavo). Majú silné vodíkové čiary s maximom na A0. tiež čiary ionizovaných kovov (Fe II. Prítomnosť čiar Ca II je zosilnená. Sirius.

Prítomné sú aj molekulové zoskupenia oxidov titánu. Majú veľmi slabé alebo žiadne vodíkové čiary a väčšinou neutrálne kovy (Mn I. . že spektrum hviezd triedy K je veľmi vhodné pre život. Príklady: Slnko. Do tejto skupiny patrí približne každá ôsma hviezda hlavnej postupnosti. Epsilon Eridani.[27] Existuje predpoklad.Spektrálna klasifikácia 100 Trieda G Hviezdy triedy G sú pravdepodobne najznámejšie.[34] Príklady: Alfa Centauri B. Alfa Centauri A. Arcturus. Si I). Capella. Do tejto triedy patrí približne každá trinásta hviezda hlavnej postupnosti. už len z toho dôvodu. Vlastný pohyb hviezd spektrálnej triedy G na oblohe za -/+ 200 000 rokov. Tau Ceti Trieda K Do triedy K patria oranžové hviezdy. Aldebaran 3D zobrazenie (pre červeno-zelené okuliare) vlastného pohybu hviezd spektrálnej triedy G na oblohe za -/+ 200 000 rokov. ktoré sú najvýznamnejšie na G2. Niektoré K hviezdy sú obry a nadobry ako Arcturus.[33] Majú slabšie vodíkové čiary ako skupina F a neutrálne kovy. ktoré sú trochu chladnejšie ako Slnko. Najdôležitejšou hviezdou triedy G pre ľudstvo je Slnko.[27] Najdôležitejšie sú Ca II čiary H a K. Fe I. že medzi ne patrí aj Slnko.

ktoré majú spektrum väčšie ako L. ktoré sú veľmi nezvyčajné kvôli ich atmosfére tvorenej hlavne z hélia namiesto vodíka. Trieda W: Wolf-Rayet Trieda W alebo WR predstavuje superjasné Wolfove-Rayetové hviezdy. Rozšírené spektrálne typy Mnohé nové spektrálne typy sa začali používať po objavení nových typov hviezd.5. čím priamo odhaľuje ich héliové vrstvy. jedna z najväčších známych hviezd. Približne 76 % všetkých hviezd hlavnej postupnosti patrí do tejto triedy.[27] Väčšina týchto hviezd sú červené trpaslíky. To sa nachádza v rozhraní medzi M6. Betelgeuse a Mira. alebo niekedy aj kyslíka. zvyčajne prevyšujúce nad M5. ktorý sa vytvára pri ich vysokej teplote. Oxidy titánu môžu byť veľmi silné. Oxidy vanádu sa vyskytujú v neskorších M. Príklady: Betelgeuse. Predpokladá sa. Gliese 581 (červený trpaslík) Príklady: LEHPM 2-59[35] . Spektrum hviezd triedy M obsahuje čiary patriace medzi molekulové a neutrálne kovy. Trieda W je ďalej rozdelená na podtriedy WN (WNE skorý typ (early) a WNL neskorý typ (late)) a WC (WCE skorý typ.5 a M9. vodíkové čiary väčšinou chýbajú. Antares (nadobry) Príklady: Proxima Centauri. WCL neskorý typ a rozšírenú triedu WO). Barnardova hviezda. SSSPM J1930-4311 (podtrpaslík) Príklady: APMPM J0559-2903 (extrémny podtrpaslík) Príklady: Teide 1 (hnedý trpaslík). GSC 08047-00232 B[36] (hnedý trpaslík – spoločník) Betelgeuse je červený nadobor. Triedy horúcich modrých vyžarujúcich hviezd Spektrá niektorých veľmi horúcich modrých hviezd dokazujú vyžarovanie emisií uhlíka a dusíka. vzhľadom na prevahu dusíkových a uhlíkových emisných čiar v ich spektrách (a vonkajších vrstvách). ale patria sem aj obry a nadobry ako Antares. Fotografia z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu.Spektrálna klasifikácia 101 Trieda M Trieda M je najbežnejšou triedou hviezd. Do neskoršej M triedy patria aj teplejšie hnedé trpaslíky. že ide o umierajúce nadobry s ich vodíkovými vrstvami odfúknutými hviezdnym vetrom.[37] • Rozsah WR spektier: WR [37] Umelcova predstava Wolfovej-Rayetovej hviezdy WNE (WN2 až WN5 s nejakými WN6) WNL (WN7 až WN9 s nejakými WN6) .

Príklad spektra: Of/WNL[26] Je tu aj druhá skupina s týmto spektrom. Príklad: HD 152249 (OC) Príklad: HD 105056 (ON) Príklad: HD 2905 (BC) Príklad: HD 163181 (BN) „Rozrezané“ hviezdy Rozrezané hviezdy sú hviezdy so spektrom typu O a WN sekvenciou ich spektier. BC a BN. 102 . „Trieda“ OB V zozname spektier sa nachádza aj spektrum OB. prípadne o veľmi horúcu hviezdu triedy A“. V skutočnosti to nie je spektrum. Nachádzajú sa vo Veľkom Magellanovom mraku a ich označenie je Ofpe/WN9. Názov rozrezané pochádza z ich spektier s prierezom. ON. ale patrí do OB zoskupenia. Ich označenie je Of?p[26] (za ? sa dosadzuje číslo prislúchajúce danej hviezde). BC. Magnetické hviezdy typu O Sú hviezdy typu O so silným magnetickým poľom. BN: Hviezdy O a B príbuzné Wolfovým-Rayetovým hviezdam Prechodom medzi pravými Wolfovými-Rayetovými hviezdami a obyčajnými horúcimi hviezdami tried O a B sú triedy OC. takže pravdepodobne ide o hviezdu typu O alebo B. ON.[37] WC[37] WCE (WC4 až WC6) WCL (WC7 až WC9) WO (WO1 až WO4) • W: do 70000 K Príklady: WR124 (WN) Príklady: Regor (WC) Príklady: WR93B (WO) Triedy OC. ale ukazovateľ. že „spektrum tejto hviezdy je neznáme. Predstavujú krátke kontinuum od Wolfových-Rayetových hviezd po obyčajné OB hviezdy. chladnejšia prechodná skupina.Spektrálna klasifikácia Rozšírená WN trieda (WN10 až WN11) bola vytvorená pre zaradenie hviezd typu Ofpe/WN9. ktorý znamená.[37] WN/C stredná trieda medzi WR hviezdami bohatými na dusík a WR hviezdami bohatými na uhlík.

sa tu nikdy nevytvoria TiO. Niektoré z týchto objektov majú dostatočne veľkú hmotnosť na podporu jadrovej syntézy. ktoré majú veľmi slabé optické spektrum. Majú veľmi tmavočervenú farbu a najsvetlejšie infračervené žiarenie. • L.a VO-obsahujúce kondenzáty. V ich spektrách prevláda metán. 1300-200 K s kovovými hydrátmi a alkalickými kovmi prevládajúcimi v ich spektrách. Veľké hviezdy typu L sa nemôžu sformovať v izolovanom prostredí. L neznamená lítiový trpaslík. ktoré majú spektrum kvalitatívne odlišné od L trpaslíkov. takže celkovo sa tieto objekty môžu označovať ako L trpaslíky. Hypotetický spektrálny typ Y bol zarezervovaný pre objekty chladnejšie ako trpaslíky typu T. pretože väčšina týchto hviezd nemá vo svojich spektrách lítium.[38] Trieda L Trpaslíky triedy L dostali svoje označenie preto. že sú chladnejší ako hviezdy typu M a L je posledné písmeno abecedne najbližšie ku písmenu M. nie L hviezdy. Príkladom takejto hviezdy je V838 Monocerotis. Ich atmosféra je dostatočne chladná pre výskyt kovových hydrátov a alkalických kovov v ich spektrách. Príklady: SIMP 0136 (najjasnejší trpaslík typu T objavený na severnej pologuli)[43] Príklady: Epsilon Indi Ba & Epsilon Indi Bb Ak je súčasný výskum správny. ~700 –  1300 K.[39] [40] Kvôli nízkej gravitácii veľkých hviezd. nadobry typu L sa môžu sformovať po hviezdnej kolízii. Zo skúmania mnohých Protoplanetárnych diskov a mnohých hviezd v Galaxii môže byť niekoľko rádových veľkostí väčších ako sa v skutočnosti predpokladá. Tu sa zaraďujú červené a hnedé trpaslíky. tak triedy T a L môžu byť oveľa bežnejšie ako sa predpokladá. Avšak. . chladné hnedé trpaslíky s metánom v spektre.[39] [40] • T. Umelcova predstava trpaslíka typu L. Umelcova predstava trpaslíka typu T.Spektrálna klasifikácia 103 Triedy chladných červených a hnedých trpaslíkov Neobvyklé spektrálne typy L a T boli vytvorené pre klasifikáciu infračervených spektier chladných hviezd. Príklady: VW Hyi Príklady: 2MASSW J0746425+2000321 binárny[41] zložka A je trpaslíčia hviezda typu L zložka B je hnedý trpaslík typu L Príklady: LSR 1610-0040 (podtrpaslík)[42] Príklady: V838 Monocerotis (nadobor) Trieda T: metánové trpaslíky Trpaslíky triedy T sú chladné hnedé trpaslíky s povrchovou teplotou približne 700 až 1 300 K.

Ďalšou podskupinou chladných uhlíkatých hviezd sú hviezdy typu J. Trieda C: uhlíkaté hviezdy Hviezdy pôvodne klasifikované ako R a N sú teraz známe ako uhlíkaté hviezdy. Príklad: HD 137613. ktorých spektrum indikuje produkciu uhlíka pomocou héliového tri-alfa procesu. .[45] • Y.90-011401. • C: uhlíkaté hviezdy • C-R: pôvodne trieda reprezentujúca uhlíkaté hviezdy ekvivalentné neskorým G a skorým K hviezdam. ktorých neobvyklá atmosféra bola prevzatá z bývalej sprievodnej uhlíkatej hviezdy. Hoci boli takéto trpaslíky modelované [44] . • C-J: podtyp chladných hviezd typu C s vysokým obsahom 13CN. Príklad: R Leporis.3.Spektrálna klasifikácia Trieda Y Spektrálna trieda Y bola navrhnutá pre hnedé trpaslíky. K a M. Príklad: La Superba. veľmi chladné hnedé trpaslíky (teoretické) Od roku 2009. prevyšujúcu väčšinu uhlíkatých hviezd tvoria obry a nadobry. čím by sa tieto objekty mohli označovať ako typ YO. U obrov medzi týmito hviezdami sa predpokladá ich vlastná produkcia uhlíka. <600 K. Sú to červené obry na konci ich života.[46] Spektrá týchto objektov vykazujú absorpciu okolo 1. Tri príklady týchto hnedých trpaslíkov sú CFBDS J005910. Neskôr boli prepracované do jednoznačného uhlíkatého klasifikátora C s N0 začínajúcim približne na C6.[46] Delorme s kolektívom navrhol. ULAS J133553.7. Staré R a N triedy boli zaradené do normálneho systému klasifikácie.2 a ULAS J003402.45+113005. že táto charakteristická vlastnosť je spôsobená vďaka absorpcii z amoniaku a že by to malo byť chápané ako označenie prechodu medzi T-Y.[48] 104 Triedy uhlíkatých obrov Uhlíkaté hviezdy sú hviezdy. Predpokladá sa. najchladnejšie hnedé trpaslíky majú odhadovanú teplotu medzi 500 až 600 K a boli označené ako spektrálna trieda T9. neexistuje zatiaľ žiadna definícia prototypu ich spektrálnej sekvencie a žiadni predstavitelia tejto skupiny zatiaľ neboli pozorovaní. ktoré sú charakteristické veľkým výskytom molekúl 13 CN a tiež 12CN. ktoré sú chladnejšie ako trpaslíky typu T a majú kvalitatívne rozdielne spektrum. • C-N: pôvodne trieda reprezentujúca uhlíkaté hviezdy ekvivalentné neskorým K až M hviezdam.[49] Je známych len niekoľko uhlíkatých trpasličích hviezd. že viaceré hviezdy tejto triedy môžu byť dvojitými hviezdami. s nadbytkom uhlíka v atmosfére.[50] • C-Hd: vodíkovo-deficitné uhlíkaté hviezdy podobné ako neskoré G nadobry s pridanými CH a C2 zoskupeniami.[46] [47] Avšak túto vlastnosť je zložité odlíšiť od absorpcie vody a metánu[46] a iní vedci označili typ YO ako unáhlený. • C-H: populácia II analogická s C-R hviezdami.55 mikrometrov. Príklady: V Ari.77−005206. Príklad: S Camelopardalis. z ktorej je teraz biely trpaslík. So zvyšujúcim sa nadbytkom uhlíka a s nejakým súbežným S-procesom produkcie ťažkých prvkov sa spektrum týchto hviezd stáva stále viac odlišné od neskorších typov G. TT CVn.

. indikované atómovými alebo molekulovými uhlíkovými spektrálnymi čiarami. indikované ionizovanými héliovými. DK a DM). Príklady: S Ursae Majoris. spektrálnymi čiarami.Spektrálna klasifikácia Trieda S Hviezdy typu S majú čiary oxidu zirkoničitého popri (zriedkavo namiesto) oxidoch titánu a nachádzajú sa medzi hviezdami typu M a uhlíkatými hviezdami.[53] Rozšírené spektrálne typy bielych trpaslíkov:[53] • DAB: Biely trpaslík bohatý na vodík a hélium. • DX: spektrálne čiary sú nedostatočne jasné pre klasifikáciu do jednej z horeuvedených kategórií. Uhlík a kyslík sa viaže do molekúl oxidu uhoľnatého. He I. • DC: silné spektrálne čiary indikujúce jednu z horeuvedených kategórií. kde Teff je efektívna teplota meraná v kelvinoch. spektrálnymi čiarami. Predpokladá sa. He II.[53] [54] Na označenie bieleho trpaslíka. Príklady: Sirius B (DA2). indikované kovovými spektrálnymi čiarami (fúzia absolútnych spektrálnych typov bielych trpaslíkov DG. aj hviezdy typu S sú prevažne obry a nadobry. že sekvencia M → MS → S → SC → C-N je sekvenciou narastajúceho nadbytku uhlíka. • DZ: atmosféra bohatá na kovy. DO. a DZ. hviezd s nízkou hmotnosťou. Trieda D je ďalej rozdelená na spektrálne typy DA. DB. vykazujúci neutrálne héliové spektrálne čiary.[51] Tieto hviezdy majú nadbytok zirkónia a ďalších prvkov vytváraných pri S-procese. u ktorých už neprebieha jadrová syntéza a ktoré sa zmenšili na planetárnu veľkosť. DX. Podobne ako uhlíkaté hviezdy. Za typom nasleduje číslo udávajúce povrchovú teplotu bieleho trpaslíka. ale namiesto toho udávajú zloženie vonkajších vrstiev atmosféry bieleho trpaslíka. Pôvodne bolo toto číslo zaokrúhľované na jednu z cifier 1 až 9. ktorý vykazuje viac ako jednu spektrálnu štruktúru. • DQ: atmosféra bohatá na uhlík. Číslo je zaokrúhleným tvarom formy 50400/Teff. • DB: atmosféra bohatá na hélium. Tieto písmená sa netýkajú písmen používaných pri klasifikácii ostatných typov hviezd. HR 1105 Triedy MS a SC: uhlíkato-prepojené triedy Medzi triedou M a triedou S sa nachádza hraničná trieda MS hviezd. ktorá sa označuje SC alebo CS. Prokyón B (DA4). Sírius A a B (biely trpaslík typu DA2). Písmeno V sa používa na označenie pulzujúcich bielych trpaslíkov. DC. a ich nadbytok uhlíka a kyslíka je porovnateľný s hviezdami typu M. ale neskôr sa začali používať zlomkové hodnoty podobne ako hodnoty pod 1 a nad 9. môžu byť použité dve alebo viac písmen. ST Monocerotis (MS) Príklady: CY Cygni. indikované silnými Balmerovými vodíkovými spektrálnymi čiarami. DQ. Van Maanenova hviezda (DZ7)[52] Postupnosť typov bielych trpaslíkov:[53] • DA: atmosféra alebo vonkajšie vrstvy bohaté na vodík. • DO: atmosféra bohatá na hélium. BH Crucis (SC) 105 Klasifikácia bielych trpaslíkov Trieda D je modernou triedou používanou pre klasifikáciu bielych trpaslíkov. pričom sa pomaly ochladzujú. indikované neutrálnymi héliovými. Podobne existuje hraničná trieda medzi triedou S a C-N. Príklady: R Serpentis.

• DBZ: Kovový biely trpaslík bohatý na hélium. ! comp e [e] er ep eq ev f f* f+ (f) ((f)) ((f*)) ((f+)) h ha He wk k Spektrálne zvláštnosti hviezd Zmiešané a/alebo nejasné spektrálne hodnoty Existujú neznáme spektrálne zvláštnosti Spektrálna zvláštnosť Zložené spektrum Prítomné čiary emisií Prechod zakázanej čiary Centrum čiar emisií je slabšie ako okraje Čiary emisií so zvláštnosťou Čiary emisií s profilom P Cygni Spektrálne emisie dokazujúce variabilitu Emisie N III a He II ( chemický prvok.[61] Kód : . niekedy rozdelená na DOV a PNNV: horúci pulzujúci biely trpaslík bohatý na hélium.[56] • GW Vir.Spektrálna klasifikácia • DAO: Biely trpaslík bohatý na vodík a hélium. λ4640Å..[55] • DBV alebo V777 Her: pulzujúci biely trpaslík bohatý na hélium. & λ4642Å čiary [62] SiIV λ4089Å & λ4116Å sú emisie ku N III čiare Slabé čiary emisií pre He Zobrazuje silnú He II absorpciu sprevádzajú slabou N III emisiou [26] [26] WR hviezdy s emisnými čiarami kvôli vodíku [37] [37] [63] [62] WR hviezdy s vodíkovými emisiami viditeľné aj pri absorpcii aj pri emisii Slabé He čiary Spektrum s medzihviezdnymi absorpčnými štruktúrami . pozri Spektrálna čiara) NIV λ4058Å je silnejší ako NIII λ4634Å.[57] [58] [59] Tieto hviezdy sa vo všeobecnosti zaraďujú medzi PG 1159 hviezdy. avšak niektorí autori do tejto triedy nezahŕňajú PG 1159 hviezdy. Variabilné hviezdne označenia: • DAV alebo ZZ Ceti: pulzujúci biely trpaslík bohatý na vodík. Spektrálne zvláštnosti Dodatočná nomenklatúra vo forme malých písmen môže nasledovať za spektrálnym typom kvôli určeniu zvláštnych štruktúr v spektre. vykazujúci ionizované héliové spektrálne čiary. Objekty typu P sú planetárne hmloviny a objekty typu Q sú novy. po ktorom nasledujú rímske číslice.[57] [60] 106 Nehviezdne spektrálne typy: trieda P & Q Triedy P a Q sa občas používajú pre určité nehviezdne objekty. • DAZ: Kovový biely trpaslík bohatý na vodík..

Je tu niekoľko základných tried chemicky atypických hviezd. ako prototyp Delta Delphini Typy A a F hviezd so spektrom podobným krátkodobým nestálym hviezdam ako Delta Scuti Ak spektrum obsahuje rozšírené kovové štruktúry Abnormálne silné bárium Abnormálne silný vápnik Abnormálne silný chróm Abnormálne silné európium Abnormálne silné hélium Abnormálne silná ortuť Abnormálne silný mangán Abnormálne silný kremík Abnormálne silné stroncium Abnormálne silné technécium Spektrálne zvláštnosti bielych trpaslíkov Neisté označenie klasifikácie Magnetický biely trpaslík s detekovateľnou polarizáciou Prítomnosť čiar emisií Magnetický biely trpaslík bez detekovateľnej polarizácie Variablita Prítomnosť spektrálnych zvláštností m (n) [n] n nn neb p pq q s ss sh v w d Del d Sct Kód Ba Ca Cr Eu He Hg Mn Si Sr Tc Kód : P E H V PEC Napríklad. Atypické spektrum. Alioth (alebo Epsilon Ursae Majoris) má označenie spektrálneho typu A0pCr. . podobné spektru novy Prítomnosť červených a modrých posunov čiar Úzke "ostré" absorpčné čiary Veľmi úzke čiary Štruktúra lastúrovitých hviezd Rôznorodé spektrálne štruktúry (tiež "var") Slabé čiary (tiež "wl" a "wk") Typy A a F obrov so slabými vápnikovými H a K čiarami. kde sa spektrálne čiary počtu prvkov javia abnormálne silné. atypická hviezda. indikujúca základná klasifikácia A0 so silnými emisnými čiarami pre prvok chróm.Spektrálna klasifikácia 107 Rozšírené kovové štruktúry [26] [26] Široká ("hmlovinová") absorpcia kvôli otáčaniu Veľmi široká absorpčná štruktúra kvôli veľmi rýchlemu otáčaniu Primiešané spektrum hmloviny Nešpecifikovaná zvláštnosť.

harvard. 1997. . #5 (1912). Empirical bolometric corrections for the main-sequence. rokoch 20.. . Je to prvý známy štandardizovaný fotometrický systém. Annals of Harvard College Observatory 28. edu/ abs/ 1912AnHar. . [15] s. et nouvelles observations sur les taches solaires (http:/ / gallica. pretože fotografický film je citlivý na tieto farby. ISBN 0-521-58570-8... bnf. B a V znamenajú ultrafialové. Hearnshaw 1986. . 1P) . part 2 (1901). Hearnshaw 1986. [4] s. . Astronomy and Astrophysics Supplement Series 46 (november 1981). Cambridge: Cambridge University Press. Secchi. table). . prístup: 2007-09-26. bnf. 56. Bibcode:  1912AnHar. .. [14] The Draper Catalogue of stellar spectra photographed with the 8-inch Bache telescope as a part of the Henry Draper memorial. B. ISBN 80-200-0906-X. [13] s. G. Cannon and Edward C. 28. [6] s. [12] Tables VII. [17] Spectra of bright stars photographed with the 11-inch Draper Telescope as part of the Henry Draper Memorial. UK: Cambridge University Press. 27. 193–237. [16] s. UBV systém UBV systém alebo Johnsonov systém (prípadne Johnsonov-Morganov systém) je širokopásmový fotometrický systém na klasifikáciu hviezd podľa ich farby. Najpresnejšie určovanie vychádza z merania spektier.. 111–112. 106–108. 60.1P (http:/ / adsabs.. Hearnshaw. P. 60. edu/ abs/ 1901AnHar. 129C) pozri strany 139–143.27. Annals of Harvard College Observatory 27 (1890). [9] The Guinness book of astronomy facts & feats. 28. Cambridge. edu/ abs/ 1897AnHar. vendian. 115–164. . harvard.688 southern stars by means of their spectra. marec 2008. edu/ abs/ 1890AnHar. atnf. 134. s. [19] s. strany: 472-473. Pickering. ktoré sa merajú na hviezde na klasifikáciu v tomto systéme..Spektrálna klasifikácia 108 Fotometrická klasifikácia Hviezdy môžu byť klasifikované aj podľa ich fotometrických dát podľa nejakého fotometrického systému.. s. prístup 19. Academia. Habets and J. [20] Classification of 1. edu/ abs/ 1981A& AS. edu/ ~gott/ AST1002/ Additional_Notes/ Add_notes. Comptes Rendus des Séances de l'Académie des Sciences 63 (júl – december 1866).. [2] Analyse spectrale de la lumière de quelques étoiles.56. Pozri strany 1–4. [18] Spectra of bright southern stars photographed with the 13-inch Boyden telescope as part of the Henry Draper Memorial. Antonia C. au/ education/ senior/ astrophysics/ photometry_colour.. modré (blue) a vizuálne magnitúdy. Hearnshaw 1986. Annals of Harvard College Observatory 28. The Analysis of Starlight: One Hundred and Fifty Years of Astronomical Spectroscopy. Patrick Moore.. 129–263.. 62–63. fr/ ark:/ 12148/ bpt6k30204/ f623. s. Pickering.28.28. 623–625. Annie J. J. org/ mncharity/ dir3/ starcolor/ ). html). Australia Telescope Outreach and Education: (2004-12-21).129C (http:/ / adsabs. Secchi. Svietivosti sú odvodené od Mbol s použitím Mbol(☉)=4. part 1 (1897). 62–63. Maury and Edward C. . Hearnshaw 1986. Hearnshaw 1986. s. P. Voľba farieb je preto práve takáto. Bibcode:  1897AnHar. Bibcode:  1901AnHar. [11] What color are the stars? (http:/ / www. s. . fr/ ark:/ 12148/ bpt6k30204/ f364. [7] Classification of Stellar Spectra: Some History (http:/ / www. 364–368. Annie Jump Cannon and Edward C. Velká encyklopedie vesmíru. Referencie [1] Josip Klezcek (2002). R. . 60–63. 193H) . Bibcode:  1890AnHar.46. 117–119. Systém zaviedli v 50. harvard. Secchi 1866. harvard. Fotometrické systémy s viacerými farbami umožňujú precíznejšie určovanie hviezdnych tried a fyzikálnych parametrov. table). Napríklad UBV systém určuje triedy podľa spektra a svetelnosti. James B. Annals of Harvard College Observatory 56. 621–628. Bibcode:  1981A&AS. Kaler.75.115C (http:/ / adsabs. harvard. Heinze.193H (http:/ / adsabs. Mitchell Charity. 1986. s.. 1992. Comptes Rendus des Séances de l'Académie des Sciences 63 (júl – december 1866). [3] Nouvelles recherches sur l'analyse spectrale de la lumière des étoiles (http:/ / gallica. astro. J. . 1–128. Pickering. ufl. .. s. Pickering. 1M) pozri Tabuľku I. . storočia americkí astronómovia Harold Lester Johnson a William Wilson Morgan. Písmená U.1M (http:/ / adsabs. 115C) . W. [5] s. csiro. week5) [8] s. H. M. 0-900424-76-1 [10] The Colour of Stars (http:/ / outreach. — Vysvetľuje dôvod rozdielnosti vnímania farby. Hearnshaw 1986. ISBN 0-521-25548-1. Stars and Their Spectra: An Introduction to the Spectral Sequence. Edward C. VIII. 46. ..

J. Song. W. "An atlas of stellar spectra. 1522K). org/ 10. Astronomy and Astrophysics 493. 134017). org/ mncharity/ dir3/ starcolor/ ).Deacon and N. s. . edu/ Media/ happenings/ 20061003/ ) [29] An atlas of stellar spectra. .. edu/ abs/ 2002AJ. 2007. . doi. Bibcode:  2008A&A. Astronomy and Astrophysics 482. com/ 2009/ 08/ 10/ on-a-cosmological-timescale-the-earths-period-of-habitability-is-nearly-over/ ) august 2009 [35] Optical Spectroscopy of 2MASS Color-Selected Ultracool Subdwarfs (http:/ / xxx. and J. DOI: 10.Hambly. C. org/ 10. Keenan and E. Ill. Centre de Données astronomiques de Strasbourg. harvard. The Earth's period of habitability is nearly over (http:/ / spacefellowship. 1943. Philip Childs. D. W. Paul A. William Wilson Morgan (1973). DOI: 10. Vol. brown dwarf companion IMF.42. Bibcode:  2002AJ. 45. harvard. 1517–1526. február 2001). Chauvin et al.. Morgan. [41] Ultra-cool Diminutive Star Weighs In (http:/ / hubblesite. H. Crowther. Mitchell. edu/ doi/ full/ 10.1146/annurev. Lépine et al. prístup: 2006-05-13. Annual Reviews of Astronomy and Astrophysics 11: 29–50. A. lanl. doi. . harvard. Kellman. [39] Kirkpatrick et al. vendian. 1086/ 307414).. and predictions for detection of Y-type dwarfs.000333 (http:/ / dx.C. . 2008 [27] LeDrew. Chicago. . .. Burgasser et al. 1051/ 0004-6361:20079317). 29M& db_key=AST& data_type=HTML& format=& high=449aa1cc7c02014)". Kellman. DOI: 10. T. N. 1999). Barry. Delorme et al.. edu/ abs/ 1970BAAS.. edu/ abs/ 2007arXiv0704. aa.1086/307414 (http:/ / dx. 294B). Hearnshaw 1986. No. org/ newscenter/ archive/ releases/ 2004/ 51/ image/ a) [42] LSR 1610-0040: The First Early-Type L Subdwarf (http:/ / adsabs.11. DOI: 10. Keenan. edu/ abs/ 2008A& A.. doi. 090173. harvard. Three evolutionary critical Hypergiants: HD 33579. 32–33. [40] Kirkpatrick. 2006 (http:/ / xxx. [23] Morgan. 1086/ 339831).090173. org/ 10. edu/ / abs/ 2007ARA& A. doi. Kirkpatrick.2754W (http:/ / adsabs. 695. University of Chicago and Kitt Peak National Observatory. W.1051/0004-6361:20079317 (http:/ / dx. pp. [31] A New Spectral Classification System for the Earliest O Stars: Definition of Type O2. P.961D (http:/ / adsabs. 1051/ 0004-6361:200810038). fr/ simbad/ sim-id?Ident=CCDM+ J02319+ 8915& NbIdent=1& Radius=2& Radius. 1978.482. 000333). html). .1088/0004-637X/695/2/1517 (http:/ / dx.. 1088/ 0004-637X/ 695/ 2/ 1517). ipac. spitzer. . . . 177C). . Edith (1943). 1149Z) . R. 11. harvard. 42. Abt. gov/ abs/ astro-ph/ 0607305) [45] The minimum Jeans mass. u-strasbg. gov/ abs/ astro-ph/ 0609419) [44] Y-Spectral class for Ultra-Cool Dwarfs. harvard. fr/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=1973ARA& A. Chicago: The University of Chicago Press. Tapscott. 686. 2754W) 109 . edu/ level5/ March02/ Morgan/ Morgan_contents.053102. Bibcode:  2009A&A. " Dwarfs Cooler than M: the Definition of Spectral Type L Using Discovery from the 2-µ ALL-SKY Survey (2MASS) (http:/ / www. . . " Spectral Classification (http:/ / cdsads. edu/ abs/ 2009A& A. 2007 [38] Outstanding Issues in Our Understanding of L. . Bibcode:  2009ApJ. 1970 [26] Multiwavelength Systematics of OB Spectra (http:/ / adsabs.123. [32] SIMBAD Object query : CCDM J02319+8915 (http:/ / simbad. Leggett et al. edu/ level5/ ASS_Atlas/ frames.134017 (http:/ / dx. DOI: 10.1522. harvard. 123. . 49). [30] Revised MK Spectral Atlas for Stars Earlier than the Sun (http:/ / nedwww. edu/ abs/ 2003ApJ. harvard. #5 (máj 2002). org/ 10. arXiv:0704. edu/ / abs/ 2008RMxAC. [46] The Physical Properties of Four ~600 K T Dwarfs.1146/annurev. 2003c [43] Discovery of the brightest T dwarf in the northern hemisphere. caltech. org/ 10. Yerkes Observatory.. gov/ abs/ astro-ph/ 0412548). s.Spektrálna klasifikácia . Don C. . The University of Chicago press [24] Phillip C. with an outline of spectral classification". edu/ abs/ 2001JRASC. 121–122. 1149–1154. 591L. William Wilson. 961–971. J. 961D) . and Y Dwarfs (http:/ / adsabs. DOI: 10..astro.3: reaching the T-Y brown dwarf transition?. . S. [21] s. gov/ abs/ astro-ph/ 0610096). . 2006 [36] Astrometric and Spectroscopic Confirmation of a Brown Dwarf Companion to GSC 08047-00232 (http:/ / xxx. caltech. 482. Annual Reviews of Astronomy and Astrophysics 43 (1): 195–246.. edu/ cgi-bin/ nph-bib_query?bibcode=2000A& A. [25] A Low-Dispersion Luminosity Indicator for Solar-Type Dwarfs (http:/ / adsabs.. s. #3 (January 2009). Keenan. org/ 10. harvard. Walborn et al.. DOI: 10. "New Spectral Types L and T". The Real Starry Sky (http:/ / adsabs. 2Q.. Morgan.. edu/ abs/ 2009ApJ. The Astrophysical Journal 695. lanl. What color are the stars? (http:/ / www. 5W). HR 8752 & IRC +10420 (http:/ / adsabs. . caltech. 11. html). 053102. April 2007. Zuckerman and I. . 2754–2771. org/ 10.. harvard. [22] Charity. doi. K. The Astrophysical Journal 519 (2): 802–833. ISSN: 0004-637X. 163N& db_key=AST& data_type=HTML& format=) [34] On a cosmological timescale. W.90-011401. 2007 (http:/ / xxx. 1517L) .1149Z (http:/ / adsabs.aa. . journals. Nolan R. 1086/ 307414)". P. ipac. [33] Checking the yellow evolutionary void. with an outline of spectral classification (http:/ / nedwww. Adam J. 33. astro. doi.1517L (http:/ / adsabs. J. 493. 95. B.1086/339831 (http:/ / dx. . unit=arcmin& submit=submit+ id).R.. . lanl. Davy (July 10. doi. ISSN: 0066-4146. . Walborn. prístup: 2010-06-10. . #2 (apríl 2009). . . 1146/ annurev. G. . .1051/0004-6361:200810038 (http:/ / dx. 1 (celé No. uchicago. G. 353. . 1146/ annurev. Poznámka: Tabuľka 2 obsahuje chybu a tak sa pre potreby tohto článku používa 824 ako predpokladaný správny počet hlavnej skupiny hviezd [28] Planets Prefer Safe Neighborhoods (http:/ / www. Journal of the Royal Astronomical Society of Canada. N.. Accessed online September 18... Davy (2005). 2004 [37] Physical Properties of Wolf-Rayet Stars (http:/ / adsabs. harvard. #3 (máj 2008).493. s. [47] CFBDS J005910. . 95. The Astronomical Journal 123. u-strasbg. lanl. 32L).695. W.

837K). com/ howto/ basics/ 3305876. . 53. edu/ adc-cgi/ cat. 253–257. 2006 Pozri aj Astronomický portál • • • • • • • • • • • • • • • • Absolútne čierne teleso Absolútna hviezdna veľkosť Astrograf Balmerova séria Farebná teplota Hertzsprungov-Russellov diagram Hlavná postupnosť Hviezdna kinematika Ionizácia Metalicita Spektrálna čiara Spektrálny typ UBV systém Vývoj hviezdy Wolfova-Rayetova hviezda Zakázaná čiara . McCook and Edward M. Ziegler. Landstreet. edu/ abs/ 1990RPPh. 107Z). J. 104 [50] Spectral Atlas of Carbon Stars (Barnbaum+ 1996) (http:/ / adc. Quirion. O'Brien. [58] §1. . B. #2 (apríl 2000). 320B) 110 pozri abstrakt. s. Holberg. The Astrophysical Journal 571. Nagel and K. L45–L48. in Encyclopedia of Astronomy and Astrophysics. p. M. [56] White dwarfs. Astronomy and Astrophysics 426 (2004). Greenstein. P. edu/ abs/ 2000ApJ. The Astrophysical Journal 269. Paul Murdin. . 1M). . s.2008. s. M. D. Brassard.391. Ben Burningham et al.13885. 391. Astrophysical Journal Supplement Series 171 (2007). E. harvard. [48] Exploring the substellar temperature regime down to ~550K. 1078O). [53] A proposed new white dwarf spectral classification system (http:/ / adsabs. [60] UV spectroscopy of the hybrid PG 1159-type central stars of the planetary nebulae NGC 7094 and Abell 43 (http:/ / adsabs. C. 1111/ j. harvard. s. T. x). gov/ abs/ astro-ph/ 0612012). harvard. J. 512H). Terry D. Werner. edu/ abs/ 2004A& A. . . J. 512–518. [49] Bouigue. L. harvard. L. J. [54] A Catalog of Spectroscopically Identified White Dwarfs (http:/ / adsabs. 2006 [63] Early-type stars in the core of the young open cluster Westerlund2 (http:/ / xxx.1365-2966. 1–130. Fontaine. vol. Reports on Progress in Physics 53 (1990). ed. . 426L. 532. Vol. 2001. edu/ / abs/ 2009CoAst. s. 120.. 13885. lanl.. 1954 Astrophysical Journal. harvard. M. harvard. astro. s. Annales d'Astrophysique. G. . s. s. . . Shipman.Spektrálna klasifikácia . . #1 (máj 2002). G. . Koester and G. New York and Tokyo: Nature Publishing Group. R. 219–248. doi. . 171.. org/ 10. Maíz Apellániz et al. Detection of non-radial g-mode pulsations in the newly discovered PG 1159 star HE 1429–1209 (http:/ / adsabs.1111/j. Oswalt and E. 269. . . 2009 [61] SkyTonight: The Spectral Types of Stars (http:/ / skytonight. harvard. . George P. S. a G. s. A. 2008. The Astrophysical Journal Supplement Series 121.x (http:/ / dx. Bristol and Philadelphia: Institute of Physics Publishing and London. 253S). P. 837–915. D. html?showAll=y) [62] Pismis 24-1: The Stellar Upper Mass Limit Preserved (http:/ / xxx. 121. 1365-2966. gov/ abs/ astro-ph/ 0612622). edu/ abs/ 1983ApJ. . 320–333. pl?/ journal_tables/ ApJS/ 105/ 419/ ) [51] Keenan. edu/ abs/ 1999ApJS. Liebert. Astrophysical Journal 532. [55] Physics of white dwarf stars (http:/ / adsabs.320B (http:/ / adsabs. 159. #1 (November 2008)..Rauw et al. edu/ abs/ 2007ApJS. J. [57] Mapping the Instability Domains of GW Vir Stars in the Effective Temperature-Surface Gravity Diagram (http:/ / adsabs. . . Sion. Sion. 1954. . edu/ abs/ 2002ApJ. Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 391. H. jún 1983). . harvard. #1 (marec 1999). 45N). et al. 571.-O. Sion. edu/ abs/ 2008MNRAS. lanl.. M. 1078–1088. ISBN 0-333-75088-8. . Wegner. 17. P.484 [52] A Determination of the Local Density of White Dwarf Stars (http:/ / adsabs. DOI: 10. [59] The Extent and Cause of the Pre-White Dwarf Instability Strip (http:/ / adsabs. #1 (1. umd. Chanmugam. 219Q). harvard. Gilles Fontaine and François Wesemael. Bibcode:  2008MNRAS.

edu/~euve/sci/Resources_pubs_abstracts_j0720_burle.Spektrálna klasifikácia 111 Externé odkazy • Knižnice hviezdnych spektier.fr/ftp/cats/more/HIP/cdroms/docs/vol11sp.harvard.lanl. org/ wiki/En:stellar_classification?oldid=334926042) na anglickej Wikipédii...edu/abs/1997ApJ. UCM (http://www.tcu. G. Corsico. Montes. . H. Althaus (http://xxx.appstate. D.edu/dept/ physics/MK/MKbook.ssl.es/info/Astrof/invest/actividad/spectra. Corbally (http://www1.edu/abs/1995A&A.75K) (po anglicky) • Spektrálne typy katalógu Hipparcos (http://vizier.ucm.htm) (po anglicky) • K-skupina spektrálneho atlasu Wolfových-Rayetových hviezd (http://adsabs.aas.. wikipedia. 2MASS J01415823-4633574 (http://xxx.gov/abs/ astro-ph/0511462) (po anglicky) • Hviezdna spektrálna klasifikácia.edu/~mfanelli/imastro/The Hertsprung-Russell (HR) Diagram.harvard.lanl. gov/abs/astro-ph/0408237) (po anglicky) • Blízke DAO+dM binárne RE J0720-318: Rozvrstvený biely trpaslík s H vrstvou a možným otáčavým diskom (http://www. L. html) (po anglicky) • Intenzita periodických zmien pulzujúcich DB bielych trpaslíkov. .org/publications/baas/ v31n3/aas194/688..berkeley.htm) (po anglicky) • Objav veľmi mladého zoskupenia trpaslíkov typu L.486.html) (po anglicky) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Stellar classification (http:/ / en.420F) (po anglicky) • Vlastnosti WO Wolfových-Rayetových hviezd (http://adsabs. Gray a Christopher J.html) (po anglicky) • Rozdelenie a kinematika chladných kovových bielych trpaslíkov (http://www.295..u-strasbg. Richard O.pdf) (po anglicky) • Svetelné podskupiny (http://personal. A..

μ. Ak je známa vzdialenosť hviezdy. v km/s zo vzorca Vt = 4.Vlastný pohyb 112 Vlastný pohyb Vlastný pohyb. Vlastný pohyb sa určil pre viac ako 300 000 hviezd. asi 100 hviezd má vlastný pohyb väčší ako 0. Výsledky OBAFGKM na oblohe za -/+ 200 000 rokov. možno vypočítať z vlastného pohybu a paralaxy π tangenciálnu rýchlosť hviezdy V. v niektorých prípadoch v oblúkových sekundách za 100 r. Pozorovaný vlastný pohyb je daný skutočným pohybom hviezdy a pohybom Slnka. Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. ktorá sa dostane z pozorovaného vlastného pohybu po vylúčení vplyvu pohybu Slnka. Svetlo objektu s nenulovou radiálnou rýchlosťou bude ovplyvnené Dopplerovým javom a vlnová dĺžka svetla sa zväčší pri vzďaľujúcich objektoch (červený posun) alebo zmenší pri približujúcich sa objektoch (modrý posun).pozičný uhol. počítaný v stupňoch od S cez V.74. zväčša s veľmi malou presnosťou. Zložka vlastného pohybu. treba uviesť aj smer pohybu hviezdy .π-1.1" za rok. J.34" za rok). . Vlastný pohyb sa rozkladá obyčajne na zložky v ekvatoreálnych súradniciach μα a μβ. Vlastný pohyb sa zisťuje presným meraním polôh hviezd v dostatočne dlhých časových odstupoch Vlastný pohyb hviezd spektrálných tried (minimálne 20-50 rokov) s presnosťou až na 0. Ak sa uvádza iba celkový vlastný pohyb. sa nazýva pekuliárny pohyb hviezdy. Radiálna rýchlosť Radiálna rýchlosť je rýchlosť objektu v smere línie spojenej s pozorovateľom. meraní sa uvádzajú v katalógoch vlastných pohybov. Z k S. Najväčší známy vlastný pohyb má Barnardova hviezda (10. μ je zdanlivý uhlový pohyb hviezdy na oblohe vyjadrený v oblúkových sekundách za jeden rok. typický vlastný pohyb je niekoľko stotín oblúkovej sekundy za rok.003" za rok.

Rozlišuje sa: • zdanlivá hviezdna veľkosť • absolútna hviezdna veľkosť Toto je rozlišovacia stránka – navigačná pomôcka obsahujúca zoznam iných článkov. aby odkazoval priamo na konkrétnu stránku z hore uvedeného zoznamu. Absolútna hviezdna veľkosť Hertzsprungov-Russellov diagram Spektrálne typy Hnedé trpaslíky Biele trpaslíky Červené trpaslíky Podtrpaslíky Hviezdy hlavnej postupnosti („trpaslíky“) Podobry . aby ste sa k článku vrátili a opravili v ňom odkaz tak. ktorú autor článku myslel. prosíme Vás. ktoré by mohli mať rovnaký názov.Hviezdna veľkosť 113 Hviezdna veľkosť Hviezdna veľkosť alebo magnitúda je fotometrická veličina udávajúca jasnosť' hviezdy alebo iného objektu na oblohe v logaritmickej škále. Ak vás na túto stránku odkázal článok.

Deneb (-7. možno vypočítať jej absolútnu hviezdnu veľkosť takto: kde je 10 parsekov (≈ 32.1" (100 oblúkových milisekúnd). Čím temnejšie by objekty (zo vzdialenosti 10 parsekov) vyzerali. matematická rovnica uvádza vzťah zdanlivej magnitúdy s absolútnou magnitúdou cez paralaxu. Pre porovnanie.2). . keby bol pozorovaný zo štandardizovanej vzdialenosti.4 a Slnko má absolútnu vizuálnu magnitúdu 4. správne je pomenovanie bolometrická magnitúda. Naos (-7. Absolútne magnitúdy pre hviezdy sú vo všeobecnosti v rozsahu od -10 do +17.6). Veľa hviezd viditeľných voľným okom má absolútnu hviezdnu veľkosť. Keď hovoríme o celkovom výdaji energie.83 (slúži nám ako referenčný bod). Umožňuje porovnávať celkové jasnosti objektov bez ohľadu na ich vzdialenosti. Pri definovaní absolútnej hviezdnej veľkosti je potrebné presne určiť typ elektromagnetického žiarenia. 114 Absolútna hviezdna veľkosť pre hviezdy a galaxie (M) V stelárnej a galaktickej astronómii je štandardizovanou vzdialenosťou 10 parsekov (1 parsek je približne 3. ktorú by mal objekt.2616 svetelných rokov alebo 3×1013 kilometrov). Výpočet Ak poznáme vzdialenosť a zdanlivú hviezdnu veľkosť hviezdy. ktoré odmeriavame. Absolútne hviezdne veľkosti pre galaxie môžu dosahovať oveľa nižšie (jasnejšie) hodnoty. Rigel (-7. tým vyššia je ich absolútna hviezdna veľkosť.3) a Betelgeuze (-5. Napríklad obrovská eliptická galaxia M87 má absolútnu hviezdnu veľkosť -22.616 svetelných rokov) a je hviezdna vzdialenosť. Čím nižšia je absolútna magnitúda objektu. Sírius má obsolútnu magnitúdu 1.Absolútna hviezdna veľkosť Obry Jasné obry Nadobry Hyperobry absolútna hviezdna veľkosť (MV) Absolútna hviezdna veľkosť alebo absoltútna magnitúda (značka mag alebo M) je v astronómii zdanlivá hviezdna veľkosť (m). tým je väčšia jeho svetelnosť.0). ktorá by bola schopná zo vzdialenosti 10 parsekov vrhať tiene. alebo: kde je paralaxa hviezdy a je 1 oblúková sekunda (arcsec). Hviezda vo vzdialenosti desať parsekov má paralaxu 0.

01 + 5*(1 + log10(0.750" a zdanlivú magnitúdu -0.rozumná prvá aproximácia pre planetárne telesá . kde je 1 au.03 + 5*(1 + log10(0.750)) = +4. je možné tiež vypočítať zdanlivú magnitúdu z akejkoľvek vzdialenosti : Absolútna hviezdna veľkosť pre planéty (H) Pre planéty. je jeho polomer a je 1 au (≈149. = 3476/2 km = 1738 km Zdanlivá hviezdna veľkosť Absolútnu hviezdnu veľkosť možno použiť pri výpočte zdanlivej magnitúdy telesa pri rôznych podmienkach.37 115 Zdanivá hviezdna veľkosť Ak je daná absolútna magnitúda .133)) = +0. Príklad Mesiac: je zdanlivá magnitúda Slnka zo vzdialenosti 1 au (-26. ktorá je zmysluplnejšia pre nehviezdne objekty.7 Vega má paralaxu 0.73). V tomto prípade je absolútna hviezdna veľkosť definovaná ako zdanlivá hviezdna veľkosť. uhol medzi priamkami telesom-Slnko a teleso-pozorovateľ. kométy a planétky (asteroidy) sa používa iná definícia absolútnej magnitúdy.18 vo vzdialenosti asi 773 svetelných rokov. podľa kosínusového pravidla dostávame: je fázový integrál (integrácia odrazeného svetla. číslo v rozsahu medzi 0 a 1) Príklad: (Ideálna difúzna zrkadlová sféra) .01 MVα Cen = -0. je geometrické albedo telesa (číslo medzi = 0.65 Alfa Centauri má paralaxu 0. Je to fyzikálne nemožná situácia.03 MVVega = 0. ak by sa nachádzal vo vzdialenosti jednej astronomickej jednotky (au) od Slnka a Zeme zároveň pri fázovom uhle nula stupňov.18 + 5*log10(32.12.Absolútna hviezdna veľkosť Príklady Rigel má vizuálnu magnitúdu mV=0. Výpočet Vzorec pre H: (absolútna magnitúda) kde 0 a 1). je fázový uhol. MVRigel = 0.133" a zdanlivú hviezdnu veľkosť +0. ktorú by mal daný objekt.6 Gm).616/773) = -6. ale je vhodná na účely výpočtov.

ktoré by odrážal difúzny disk rovnakého priemeru Vzdialenosti: je vzdialenosť medzi pozorovateľom a telesom je vzdialenosť medzi Slnkom a telesom je vzdialenosť medzi pozorovateľom a Slnkom Príklady Mesiac = +0.57 mau Aký jasný je Mesiac zo Zeme? Spln: = 0. (použitím dífúzneho zrkadla) (v skutočnosti približne -11. ( ≈ 2/3) (v skutočnosti -12. .5 Mm = 2. Prvá štvrť: = 90°. Pozri aj • Hertzsprung-Russellov diagram opisuje vzťah medzi absolútnou magnitúdou alebo svietivosťou oproti spektrálnemu typu alebo povrchovej teplote.25 = = 1 au = 384.Absolútna hviezdna veľkosť 116 Celofázová difúzna guľa odráža 2/3 z celkového svetla.7) Mesiac v splne odráža o 30% viac svetla než predpovedá dokonalé difúzne zrkadlo.0) Vzorec pre difúzne zrkadlo funguje lepšie pre menšie fázy.

ktorá je o päť väčšia. veľ.Zdanlivá hviezdna veľkosť 117 Zdanlivá hviezdna veľkosť Zdanlivá hviezdna veľkosť (iné názvy: zdanlivá veľkosť. Vzťah pre zdanlivú magnitúdu dvoch objektov .7 0 3. Je to teda množstva svetla prijatého z objektu. toho istého objektu v desaťnásobne väčšej vzdialenosti) zodpovedá zdanlivej hviezdnej veľkosti. značka m) je fotometrická veličina udávajúca jasnosť' hviezdy alebo iného objektu na oblohe v logaritmickej škále bez zohľadnenia jej či jeho vzdialenosti od pozorovateľa (porovnaj absolútna hviezdna veľkosť).6 −4.6 27 30 38 Slnko Mesiac v splne Maximálna jasnosť Venuše Maximálna jasnosť Marsu Najjasnejšia hviezda vo viditeľnom spektre: Sírius Druhá najjasnešia hviezda: Canopus Nulový bod podľa definície: Tým bola kedysi Vega Najslabšie hviezdy viditeľné z mestských oblastí Najslabšie hviezdy pozorovateľné voľným okom Najjasnejší kvazar Najslabšie objekty pozorovateľné vo viditeľnom svetle s 8m pozemskými ďalekohľadmi Najslabšie objekty pozorovateľné vo viditeľnom svetle s Hubblovým teleskopom Najslabšie objekty pozorovateľné vo viditeľnom svetle s plánovaným OWL (2020) Nebeský objekt (pozri aj Zoznam najjasnejších hviezd) Tieto sú iba približné hodnoty vo viditeľných vlnových dĺžkach (v skutočnosti tieto hodnoty závisia od presnej použitej pásmovej priepustnosti). hv. Stokrát menšia jasnosť (napr.8 −1. −26.4 −2. zdanlivá magnitúda. .73 −12. zdanlivá jasnosť.5 −0.Pogsonova rovnica Škála zdanlivých hviezdnych veľkostí Zdanl.0 6.0 12.

napríklad galaxií. mesiace a planéty). Pulzary vznikajú pri silných explóziách supernov.05 až do 150 (nadobri). aby tento model bol realizovateľný. Dnes akceptované teórie hovoria o vzniku planetárnych sústav zo slnečnej hmloviny. Pretože najväčšie zastúpenie vo vesmíre má vodík a hélium. sa nazýva slnečná sústava. Planetárna sústava Planetárna sústava je sústava zložená z aspoň jednej hviezdy a rôznych obiehajúcich telies (ako asteroidy. Naša vlastná planetárna sústava. Avšak je dnes známe. že pravdepodobnosť takejto „kolízie“ je príliš malá na to. ktoré by žiadna normálna planetárna sústava neprežila . Pôvod a vývoj planetárnych sústav Hlavné telesá slnečnej sústavy. Niektoré rané teórie hovorili o pôsobení ďalšej hviezdy. že planetárne sústavy okolo hviezd najpreskúmanejšej planetárnej sústavy. hmotnosť celej galaxie vrátane koróny je 3 – 6 biliónov Pozri aj Zoznam najťažších hviezd Metalicita Metalicita je pomer hmotnosti astronomického objektu prvkov iných ako vodík a hélium. Niektoré planetárne sústavy sa na našu vôbec nepodobajú. ktorý sa potom zhlukne do formy planét. astronómovia všetky ostatné prvky volajú kovy. Veľkosti podobných Slnku vznikajú ako časť toho istého procesu. Vo všeobecnosti sa predpokladá. vznikom hviezd. . ktorá prechádza extrémne blízko slnka a vytiahne za sebou materiál. Hmotnosť Slnka je približne 333 000 hmotností Zeme. Hmotnosť hviezd sa pohybuje od 0. v ktorej sa nachádza Zem a Slnko. hoci uhlík sa inak za kov nepovažuje. Je ekvivalentná hmotnosti Slnka. Napríklad hmlovina bohatá na uhlík sa nazýva bohatá na kovy. Hmotnosť centrálnej časti našej Galaxie je približne 200 miliárd . ktorý končí sú v správnej mierke.planéty by sa buď vyparili.Hmotnosť Slnka 118 Hmotnosť Slnka Hmotnosť Slnka je jednotka hmotnosti používaná v astronómii na vyjadrenie hmotnosti hviezd a hmotnejších objektov. (hnedí trpaslíci) . pretože planetárne sústavy boli objavené napríklad aj okolo pulzarov a to z jemných odchýliek v periódach pulzov elektromagnetického žiarenia. kométy.

net/ . pričom zanechali za sebou iba telesá veľkosti planét. Disk materiálu okolo hviezdy Fomalhaut. Planéty sa prípadne mohli vytvoriť v akréčnom disku. prvá objavená planetárna sústava. prvá objavená planetárna sústava pri pulzaroch. objavená v Apríl 1999 • PSR B1620-26 .naša planetárna sústava. prvá objavená viacnásobná planetárna sústava pri pulzaroch • Upsilon Andromedae . V pravom spodnom rohu je zväčšený záber planéty Fomalhaut b. že existujúce hviezdne spoločnice pulzarov sa výbuchom skoro úplne vyparili. prvá objavená viacnásobná planetárna sústava • PSR 1257+12 . ktorá sa stala prvou vyfotografovanou exoplanétou. prvá objavená viacnásobná exoplanetárna sústava.Planetárna sústava 119 alebo by náhlou stratou väčšiny hmoty centrálnej hviezdy unikli jej gravitačnému pôsobeniu.prvá viacnásobná extrasolárna planetárna sústava okolo hviezdy hlavnej postupnosti. extrasolar. Jedna z teórií hovorí. pričom samotná hviezda je na obrázku odtienená. ktorý obklopuje pulzary. August 2004) Pozri aj • Extrasolárna planéta • Zoznam hviezd s planétami Externé odkazy • Extrasolárne planetárne systémy [1] (po anglicky) Referencie [1] http:/ / www.prvá objavená extrasolárna planetárna sústava.dosiaľ najväčšia objavená extrasolárna planetárna sústava (4 planéty.prvá objavená planetárna sústava okolo viacnásobnej hviezdy • 55 Cancri . Významné planetárne sústavy • Slnečná sústava .

ktoré by mohli mať rovnaký názov. Dvojhviezda Dvojhviezda je • hviezdna sústava zložená z dvoch hviezd. V prvom prípade ide o tzv. Zložky dvojhviezdy obiehajú ťažisko. môže Najjasnejšia dvojhviezda na oblohe . Najznámejšou optickou dvojhviezdou. fyzickú dvojhviezdu jej zložky k sebe fyzicky patria. pozri dvojhviezda a viacnásobná hviezda • galaxia • galaxia alebo podobne veľká skupina hviezd (napr. Pokiaľ sa dvojhviezdy z našeho pohľadu pri svojom vzájomnom obehu pravidelne zakrývajú. Ak vás na túto stránku odkázal článok. ktoré sú na seba gravitačne naviazané • sústava (aspoň dvoch) hviezd. Pokiaľ sa hviezdy nachádzajú iba v zdanlivej blízkosti. Ak sa napríklad v sústave nachádza obor alebo nadobor a biely trpaslík.Hviezdna sústava 120 Hviezdna sústava Hviezdna sústava alebo zriedkavo hviezdny systém (angl. ktorých zložky sú k sebe natoľko blízko. aby ste sa k článku vrátili a opravili v ňom odkaz tak. Poznáme však aj dvojhviezdy. ktorú autor článku myslel. Uhlová vzdialenosť zložiek optickej dvojhviezdy je spravidla väčšia. aby odkazoval priamo na konkrétnu stránku z hore uvedeného zoznamu. jedna hviezda s planétami) Toto je rozlišovacia stránka – navigačná pomôcka obsahujúca zoznam iných článkov. ako uhlová vzdialenosť zložiek fyzickej dvojhviezdy. alebo dvojhviezdy. prosíme Vás. že majú spoločnú atmosféru. Najjasnejšou dvojhviezdou na oblohe je sústava Sírius v súhvezdí Veľkého psa. ako hmotnosť druhej. hviezdokopa). j. ktoré sú gravitačne viazané alebo • dvojica hviezd na oblohe v tesnej blízkosti pri sebe a nie sú gravitačne viazané. ale v skutočnosti sú od seba ďaleko. hovoríme o zákrytových premenných hviezdach.Sírius A a B ťažisko obehu ležať pod povrchom hmotnejšej hviezdy. nemusia sa nachádzať na rovnakom vývojovom stupni. Katalogizovaných je viac ako 78 000 dvojíc hviezd. Vizuálne dvojhviezdy dokážeme rozoznať ďalekohľadom. . iba vo výnimočných prípadoch. spektroskopické nie. hovoríme o optickej dvojhviezde. ktoré sú svojimi slapovými silami výrazne deformované do tvaru elipsoidov. ktoré spravidla leží mimo vnútra každej z nich. Fyzické dvojhviezdy delíme na vizuálne a spektroskopické. ktorú môžeme rozoznať aj voľným okom je Mizar a Alcor v súhvezdí Veľkej medvedice (Veľkého voza). keď je hmotnosť jednej hviezdy oveľa väčšia. ktorú sú na seba gravitačne naviazané • neodborne: planetárna sústava (t. takáto sústava sa môže stať novou. Jeho zložky sú takmer guľatého tvaru. Medzi najznámejšie zákrytové premenné hviezdy patrí Algol. Sú to takzvané tesné dvojhviezdy. star system) môže byť: • súhrnné označenie pre (gravitačne viazanú) dvojhviezdu a viacnásobnú hviezdu. Zložky dvojhviezdy zvyčajne obiehajú spoločné ťažisko. Hoci sú zložky sústavy dvojhviezdy približne rovnako staré. stellar system.

ktorej hviezdy sa nachádzajú tak blízko pri sebe. html). Andrew King. [3] pp. 2007. London: Imperial College Press. An Introduction to Astrophysical Fluid Dynamics. ktorého hviezdy majú spoločný plynový obal sa môže nazývať aj nadkontaktná dvojhviezda. Stellar Rotation. 51–53. New York: Cambridge University Press. org/ wiki/ En:contact_binary?oldid=364751478) na anglickej Wikipédii. . Pozri aj • Dvojhviezda • Binárna sústava (astronómia) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Contact binary (http:/ / en. ISBN 0-521-77218-4. Michael J. Accessed on line November 4.Dvojhviezda 121 Pozri aj • Binárna sústava (astronómia) Kontaktná dvojhviezda Kontaktná dvojhviezda je dvojhviezda. daviddarling. wikipedia. Douglas Lin. Binárny systém. The Internet Encyclopedia of Science. ISBN 1-86094-615-1. David Darling. 2000. [4] p. 2007. and Martin Ward. Stephen P. Cambridge. že sa dotýkajú alebo zdieľajú spoločný plynový obal. html). 231. The Internet Encyclopedia of Science. Maran. Jean Louis Tassoul. David Darling.[4] Takéto kontaktné dvojhviezdy sú známe ako W Ursae Majoris hviezdy. Referencie [1] contact binary (http:/ / www. 2006. info/ encyclopedia/ O/ overcontact_binary. UK. Accessed on line November 4. čo je odvodené od podobného typu hviezdy W Ursae Majoris. Jim Pringle. Thompson.[1] [2] [3] Takmer všetky známe kontaktné dvojhviezdy patria medzi navzájom sa zatemňujúce dvojhviezdy (jedna druhej spôsobujú zatmenie). info/ encyclopedia/ C/ contact_binary. daviddarling. [2] overcontact binary (http:/ / www.

nestabilné systémy. môže obsahovať fyzickú dvojhviezdu a ďalšiu optickú hviezdu (spoločníka). päťhviezdy. systém sa môže stať dynamicky nestálym.[4] Môžu byť rozdelené do dvoch tried. Zvyčajne.[8] [9] Dôvodom pre takéto usporiadanie je. Väčšina viacnásobných hviezd je usporiadaná hierarchickým spôsobom s menšou obežnou dráhou umiestnenou vo vnútri väčšej obežnej dráhy. príklad viacnásobnej hviezdy (umelcova predstava) Veľkosť systému viacnásobnej hviezdy sa pohybuje v strede medzi systémom dvojhviezdy.[1] [2] [3] Fyzické viacnásobné hviezdy sa vo všeobecnosti nazývajú aj viacnásobnými hviezdnymi sústavami.Viacnásobná hviezda 122 Viacnásobná hviezda Viacnásobná hviezda je systém pozostávajúci z troch alebo viacerých hviezd. Trojhviezda HD 188753. pričom podobne ako u dvojhviezd sú stabilné.[2] [5] Ďalšie viacnásobné hviezdy. čisto optická trojhviezda akou je Gamma Serpentis. akou je napríklad Alfirk.[10] Trojhviezda. sú veľmi mladé. alebo zriedkavo. s dvoma hviezdami na stabilných obežných dráhach a otvorenými hviezdokopami. dve hviezdy vytvoria uzatvorený dvojhviezdny systém a tretia hviezda obieha tento pár vo vzdialenosti oveľa väčšej ako sú obežné dráhy prvých dvoch hviezd. Väčšie systémy ako sú štvorhiezdy. čo vedie k vyvrhnutiu hviezdy z takéto systému. že ak veľkosti vnútorných a vonkajších obežných dráh sú porovnateľne veľké. ktoré odpovedajú týmto dvom extrémom. každá hviezda obieha okolo ťažiska systému. Predpokladá sa. V druhom prípade môže byť ich blízkosť iba domnelá. že vznikli vo hviezdnych "škôlkach" a rýchlo sa oddelili do stabilnej viacnásobnej hviezdy. vtedy je viacnásobná hviezda považovaná za fyzickú. označované ako trapezia. Príkladom takého systému je Trapéz v hmlovine Orión.[6] [7] Hierarchia Systémy trojhviezd Vo fyzickom systéme trojhviezd. . šesťhviezdy a tak ďalej sa štatisticky vyskytujú menej. v ktorej nie sú všetky hviezdy gravitačne spojené. V takýchto systémoch je málo interakcií medzi obežnými dráhami. vtedy ide o optický systém. Toto usporiadanie sa nazýva hierarchické. Väčšina týchto systémov sú trojhviezdy často označované ako trinary alebo temary. ktoré sa zo Zeme javia pri sebe blízko na oblohe. Toto môže byť dôsledkom fyzickej blízkosti hviezd a ich vzájomného gravitačného pôsobenia. ktoré majú komplexnejšiu dynamiku a obsahujú od 100 do 1000 hviezd.

Tento systém. Tento systém má vzdialenú viditeľnú obiehajúcu hviezdu Gliese 643 a ešte vzdialenejšiu Gliese 644C. mobilnom diagrame. (f) simplex. podobne ako d. ktoré môžu byť znázornené na tzv. kde centrum gravitácie nie je pevne fixované na jeden bod. Takto vzniká päťhviezda s hierarchiou 4 podobne ako v f. trojhviezda. A. Tento vzťah sa nazýva Interplay (súhra). takže ide o trojhviezdny systém.[9] [15] Väčšina týchto hierarchií sú buď stále systémy alebo trpia vnútornými poruchami.[19] [20] Trapézia Druhá známa trieda viacnásobných hviezd pozostáva z mladých trapézií. ale často sa vyskytujú v blízkosti alebo vo vnútri jasných hmlovín. (c) simplex. (d) simplex. zatiaľ čo Gliese 644B je spektroskopickou dvojhviezdou. Mobilný diagram e znázorňuje príklad štvorhiezdneho systému hierarchie 3 skladajúceho sa z jednej vzdialenej hviezdy obiehajúcej okolo blízkej dvojhviezdy.[16] [17] [18] Ostatné komplexné viacnásobné hviezdy sa časom teoreticky rozdrobia na menej komplexné systémy ako sú častejšie pozorované trojhviezdy. Môže byť aj štvorhviezdou hierarchie 2.multiplex. Skladá sa z viditeľnej dvojhviezdy (javí sa tak).[12] Maximálnou hierarchiou v A. (e) simplex. Tieto hviezdy nemajú štandardné hierarchické vzťahy. Mobilné diagramy: (a) mnohonásobný . ale pohybuje sa ako hviezdy menia svoje spoločné pozície. hviezdy Gliese 644A a Gliese 644B sú sformované do blízkej viditeľnej dvojhviezdy.Viacnásobná hviezda 123 Vyššia početnosť Hierarchické viacnásobné hviezdne systémy s viac ako troma hviezdami môžu vytvoriť viac komplikovaných usporiadaní. Na obrázku vľavo sú znázornené niektoré príklady. Jednoduchý diagram hierarchie 2 môže popisovať systém trojhviezdy ako je c. štvorhviezda hierarchie 2. prípadne aj štvorhviezdy. dvojhviezda. pomenovaných podľa viacnásobnej hviezdy známej ako Trapéz v srdci hmloviny Orión.[13] Napríklad. tiež známy ako Alpha Geminorum alebo α Gem. popisuje systém dvojhviezdy. Jednoduchý diagram hierarchie 3 môže popisovať systémy od štyroch do ôsmych hviezd. pričom jedna zložka dvojhviezdy je zároveň ešte bližšou dvojhviezdou. štvorhviezda hierarchie 3. Každá úroveň diagramu znázorňuje rozklad systému na dva alebo viac systémov s menšou veľkosťou.[11] Jednoduchý diagram hierarchie 1. Počet úrovní v diagrame sa nazýva hierarchia. päťhviezda hierarchie 4 Skutočným príkladom systému hierarchie 3 je Kastor. ako je znázornené v b.[21] Takéto hviezdy sa nakoniec upokoja a vytvoria blízku . ktorá po bližšom preskúmaní môže pozostávať z dvoch spektroskopických dvojhviezd. okolo ktorej obieha ďalšia nejasná hviezda. alebo štvorhviezdy ako je d. ale kompletné pre stabilné obežné dráhy. (b) simplex.[14] Vyššie hierarchie sú tiež možné. Tieto hviezdy na seba gravitačne pôsobia. ktorá sa javí ako červená trpaslíčia dvojhviezda. Tokovininovom katalógu viacnásobných hviezd y roku 1999 je 4. Týmto spôsobom bz y nej bola šesťhviezda hierarchie 3.[6] Takéto systémy nie sú vzácne.

Ak sa centrum hmoty nachádza vo vnútri masívnejšieho telesa. podobne ako systém Cháron-Pluto. ktorá bola kedysi súčasťou systému.r1 bude veľká polos obežnej dráhy druhého telesa. ale bola vyvrhnutá svojou veľkou rýchlosťou do medzihviezdneho priestoru. tak toto teleso sa bude javiť ako rozkmitané s postrehnuteľnou obežnou dráhou.) Dve telesá s rozdielnou hmotou obiehajú okolo spoločného barycentra.[21] Príkladom takýchto vyvrhnutých hviezd môžu byť AE Aurigae. Pozícia červeného kríža označuje centrum gravitácie systému.) Dve telesá s extrémne veľkým rozdielom v hmote obiehajú okolo spoločného barycentra (podobne ako systém Slnko-Zem) (e. Ťažiská hmoty Obrázky sú reprezentačné a nie simulované.) Dve telesá s veľkým rozdielom v hmote obiehajú okolo spoločného barycentra (podobne ako systémZem-Mesiac) (d.) Dve telesá s podobnou hmotou obiehajúce po elipse okolo spoločného barycentra.[22] [23] 124 Obežný pohyb viacnásobných hviezd Vypočítanie ťažiska dvojhviezd V prípade jednoduchej dvojhviezdy (r1). (b. (a. potom r1 bude veľká polos obežnej dráhy prvého telesa okolo ťažiska hmoty alebo barycentra. ktoré sa dostali do Trapéza v hmlovine Orión pred niekoľkými miliónmi rokov.) Dve telesá rovnakej hmoty obiehajú okolo spoločného ťažiska hmoty alebo barycentra.Viacnásobná hviezda dvojhviezdu so vzdialeným spoločníkom. a r2 = a . . ďalšou hviezdou. (c. Mu Columbae a 53 Arietis. vzdialenosť od ťažiska prvej hviezdy k ťažisku hmoty je daná: kde: a je vzdialenosť medzi dvoma hviezdnzmi stredmi m1 and m2 sú hmoty oboch hviezd Ak a je veľká polos obežnej dráhy na elipse jedného telesa okolo druhého.

C atď. môže poukazovať na odlúčenie od komponentu A. rovnaké číslo podsystému sa použije viac ako raz. • Metóda označovania Urban/Corbin . kde dva komponenty a podsystémy sú označené číslami podľa postupnosti objavenia. Tokovininov hviezdny katalóg viacnásobných hviezd používa systém. Prípony AB môžu byť použité na označenie páru skladajúceho sa z A a B.nehierarchická desatinná schéma. Podsystémy. V tomto prípade. systém s tromi optickými komponentami A. Pre systém označovania. štyrmi alebo viacerými číslicami. kde prípony použité vo Washingtonskom katalógu dvojhviezd sú rozšírené o dodatočné pripojenie písmen a čísel. Komponenty objavené v blízkosti už existujúceho komponentu môžu byť označované Aa. napríklad. Keď sa touto metódou popisuje nie-hierarchický systém. najširšiemu systému sa priradí číslo 1. čísla komponentov môžu byť udávané rôzne. Tokovininovom hviezdnom katalógu viacnásobných hviezd. Súčasné názvoslovie dvojhviezd a viacnásobných hviezd môže pôsobiť zmätočne pri rôznych spôsoboch rozdielneho označovania novoobjavených dvojhviezd. Ba atď. bude mať dva podsystémy označené číslom 1 označujúcim dve dvojhviezdy AB a AC. B a C. zatiaľ čo podsystémy obsahujúce jeho základné komponenty budú označené ako 11 a podsystémy obsahujúce jeho druhotné komponenty budú označené ako 12. napríklad. A.[28] • Postupný desatinný systém . v ktorom každý podsystém v mobilnom diagrame je kódovaný postupnosťou číslic. V mobilnom diagrame d (na obrázku hore). v závislosti od rôznych autorov (jeden dá A a druhý dá C). identifikovanie hierarchie vo vnútri systému je výhodnejšie pri identifikovaní podsystémov a vypočítavaní ich vlastností.[24] [25] Postupnosť písmen B. ak B a C boli potom spojené do dvojhviezd. pričom žiadne dva z nich nemôžu byť zoskupené do podsystému. A.hierarchická číselná schéma podobná ako Deweyov desatinný systém.. do označenia systémov. B. C atď.hierarchická schéma využívajúca veľké a malé písmená a arabské a rímske číslice.hierarchická schéma.[25] Názvoslovie v katalógu viacnásobných hviezd A. napríklad. ktoré sa objavia pod tým v mobilnom diagrame budú očíslované tromi. a horšie.Viacnásobná hviezda 125 Označenia a názvoslovie Označenia viacnásobných hviezd Komponenty viacnásobných hviezd môžu byť špecifikované pripojením prípon. označenia pri objavení optických dvojhviezd a označenia dvojhviezd v zatmení.[26] Budúce názvoslovie systémov viacnásobných hviezd Záznam podsystémov v A.[30] . Washingtonský katalóg viacnásobných hviezd . A. tak tieto budú mať označenie podsystémov 12 a 13.[27] Rokovania začaté v roku 1999 vyústili do štyroch navrhovaných schém na riešenie tohto problému:[27] • KoMa .[29] • WMC.

13A (http:/ / adsabs. Princeton University Press. . • Alfa Centauri je trojhviezda tvorená párom žltých trpaslíkov (Alfa Centauri A a Alfa Centauri B) a vzdialeným červeným trpaslíkom Proxima Centauri. pp. 124.161K (http:/ / adsabs. pp. Dordrecht. kde najbližšia hviezda je extrémne blízko k hlavnej hviezde . . fr/ viz-bin/ Cat?J/ A+ AS/ 124/ 75). a červeného trpaslíka HD 188753C.. pp.267. D. P. 9. ISBN 0-691-08445-9. W. Eggleton. . u-strasbg. B a C obehnú okolo seba každých 156 dní a ako skupina obehnú okolo A každých 25. [10] A Note on the Stability of Hierarchical Triple Stars with Initially Circular Orbits. Arcadio Poveda. Bibcode:  1994MNRAS. G.. and Alejandro Hernández-Alcántara. . " Hviezdy o vyššej početnosti (http:/ / adsabs.[33] ale jeho existencia je spochybnená nedávnymi výskumami. org/ messier/ bina. D. Double Stars. Christine Allen.Viacnásobná hviezda 126 Príklady • HR 3617 je viacnásobná hviezda s tromi hviedami. pp. (1978).katalóg fyzických viacnásobných hviezd (http:/ / adsabs.325. (1968). James Binney and Scott Tremaine. 66–67. . Bibcode:  2001MNRAS. HR 3617B. 75–84.IV. The triple-lined spectroscopic system Gliese 644. and Subtrapezia. alebo RHD 1 AB. 13–15. 13A) . Quarterly Journal of the Royal Astronomical Society 9: 388–400. D. David S. . Astronomy and Astrophysics Supplement Series 124 (July 1997).a catalogue of physical multiple stars. David S. web page. edu/ abs/ 1994MNRAS. Centre de Données astronomiques de Strasbourg ID J/A+AS/124/75 (http:/ / cdsarc. Dordrecht. harvard. [6] HEINTZ. α Cen AB. 343–357. Bibcode:  2006RMxAC.. ISBN 9027708851. edu/ abs/ 1997A& AS. . Obežná doba Proximy okolo α Cen AB je viac ako 500 000 rokov a nie je isté či na seba gravitačne pôsobia. 388E)". [3] Dvojhviezdy a viacnásobné hviezdy (http:/ / www. accessed May 26. . edu/ abs/ 2006RMxAC. W. Tokovinin. • HD 188753 je fyzická trojhviezda nachádzajúca sa vo vzdialenosti približne 149 ly od Zeme v súhvezdí Labuť. 25. HR 3617A. harvard. Trapezia. Reidel Publishing Company. 24. [4] p. harvard. A a B tvoria fyzickú dvojhviezdu. Reidel Publishing Company. 1997–1999. Reidel Publishing Company. . P. D. Tzevi Mazeh et al. Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 267.7 rokov. A. Kiseleva. php?project=HIPPARCOS& page=Double_stars). harvard. (1978). . Dordrecht. harvard. A. 75T). Anosova. [12] HEINTZ. Evans. oranžového trpaslíka HD 188753B. rssd. Referencie [1] Hipparcos: Dvojhviezdy a viacnásobné hviezdy (http:/ / www. [11] pp. 393–394. 1 (July 2001). 9. 161K) . 67–68. že sa dala zistiť iba vďaka gravitačným vplyvom na Polárke A (α UMi A). Reidel Publishing Company.. and J. a HR 3617C.. seds. Skladá sa zo žltého trpaslíka HD 188753A. W. (1978). 161–166. D. ISBN 9027708851. edu/ abs/ .[31] Stredne necentrálna obežná dráha dvojhviezdy spôsobuje najmenšiu vzdialenosť medzi hviezdami 11 AU a najväčšiu 36 AU. [5] HEINTZ. Quarterly Journal of the Royal Astronomical Society 9: 388–400. . Proxima je od nich vzdialená približne 15 000 AU. kým nebola v roku 2006 vyfotografovaná Hubbleovym vesmírnym ďalekohľadom. [13] MSC . Dordrecht. [2] MSC . Monthly Notices of the Royal Astronomical Society 325. 2007.tak blízko. zatiaľ čo C sa javí ako optická. D. edu/ abs/ 1968QJRAS.343M (http:/ / adsabs. harvard.25. ISBN 9027708851. [14] Štúdia viacnásobných hviezdnych systémov . 1. L. esa. html). A. edu/ abs/ 1968QJRAS. Double Stars. Tokovinin. [9] Evans. 1987.. D. A. Double Stars. Dvojhviezdy. ISBN 9027708851. D. accessed October 31. 388E)". #1 (March 1994). . (1968). 2007. [7] Runaway Stars. A aj B tvoria fyzickú dvojhviezdu označovanú ako Alfa Centauri AB. Galaktická dynamika. [8] HEINTZ. Táto vzdialenosť je aj tak porovnateľne malá s medzihviezdnymi vzdialenosťami. " Hviezdy o vyššej početnosti (http:/ / adsabs.[32] HD 98800 je štvorhviezdny systém nachádzajúci sa v TW Hydrae asociácii. P. . W. int/ index. 267. (1978). Extrasolárna planéta typu Horúci Jupiter pravdepodobne obieha okolo hlavnej hviezdy HD 188753A.[34] • severná hviezda Polárka alebo Alfa Ursa Minoris (α UMi) je systémom trojhviezdy. Revista Mexicana de Astronomía y Astrofísica (Serie de Conferencias) 25 (2006). web page.

html) (po anglicky) • Pomenovávanie nových extrasolárnych planét (http://www. (2007). Mason. harvard.1086/145866 (http:/ / dx. edu/ abs/ 1997A& AS. DOI: 10.. harvard..5 (WDS) (http:/ / ad. . R. mil/ wds/ ). A. (2005). [17] (http:/ / adsabs. [33] Konacki. . 75. 1046/ j. [27] William I. R. navy. Pozri aj • Dvojhviezda • Trojhviezda • Hviezdna sústava Externé odkazy • Knižnica dvojhviezd (http://ad. W. edu/ abs/ 2006POBeo. txt).4. V..H. 69F). D.T (2000). [25] Format. [21] HEINTZ. Hartkopf & Brian D. . . Dordrecht.Naval Observatory. G. org/ 10. . V. . DOI: 10.W. 48. 124. navy. "Pôvod vyvrhnutých hviezd". M. Hartkopf. doi. Tokovinin (April 18. Mazeh.space. org/ 10. .T. 75 (1970). 1086/ 317315). ISBN 9027708851. 1038/ nature03856). T.04419.S. 1995W). Ya.katalóg fyzických viacnásobných hviezd (http:/ / adsabs. PMID 16015323. DOI: 10. W. (1978). Reidel Publishing Company. Astrofis 3 (1977). . Wycoff. A. DOI: 10. (1978). Rubinov. D. 1365-8711. html). 45R). 2001. United States Naval Observatory. . 69-76-118. 2006.1051/0004-6361:20066835 (http:/ / dx. . navy. usno. 1140H). txt). A. prístup: 2008-09-12. On the designation of multiple stars (http:/ / ad. . . R. 209H). org/ 10. W. (1978). U. 1995–1997. . Double Stars. txt). Wertheimer. Astronomy Reports 48 (2004). pp. Harrington. Washington Visual Double Star Catalog. W. Udry. Astronomy and Astrophysics 466 (3): 1179–1183. pp.30 (1987). MSC . doplnok 124 (Júl 1997). prístup: 2008-09-12. Mason. . navy. usno.C. [15] HEINTZ. 1086/ 145866). M. Gary L. Fekel. Rubinov.. Mex. 65–66. Washington D. (2008).L. navy.. usno. edu/ abs/ 1987VA. "Vesmírne pohyby AE Aurigae a Mu Columbae v hmlovine Orión". edu/ abs/ 2004ARep. Segal. 155-160. B. Vistas in Astronomy. 1051/ 0004-6361:20066835). Rev. P. Wycoff.. V. [32] Are Proxima and α Centauri Gravitationally Bound? (http:/ / adsabs.. ISBN 9027708851.com/searchforlife/ 090319-seti-planet-nomenclature.mil/wds/dsl. [22] Blaauw. Double Stars. .usno. 80.114-118. de Zeeuw.I. prístup: 2008-09-12.. [28] Urban/Corbin Designation Method (http:/ / ad. harvard. edu/ abs/ 1970AJ. usno. 155Z). Námorné observatórium USA. [31] Mason. [26] §2.. W. harvard. R. Astronomical Journal 132. Astron.D. United States Naval Observatory. de Bruijne. usno. Brian D. mil/ wds/ wmc/ seq. D. . S. I. Hartkopf. [16] (http:/ / adsabs. Námorné observatórium USA.. Oddelenie astrometrie. .. 04419. S. . usno. . 3. Astrophysical Journal 119: 625. Harrington. #5 (November 2006). harvard. doi. . see §7–8 for a discussion of the quintuple system. 75–84. Jeremy G. mil/ wds/ wdsweb_format. P. A. navy.. org/ 10. Accessed on line August 20. Gregory Laughlin. doi. Mayor.html) (po anglicky) .1365-8711. . "An extrasolar giant planet in a close triple-star system". txt).. prístup: 2008-09-12. . mil/ wds/ wmc/ uc. a William I. . 155-160. harvard.navy. Dvojhviezdy. Reidel Publishing Company. (1954). 132. 209. Astrophysical Journal 544: 133–136. D. S. pp. 75T). doi.. Dordrecht: D.J. "No evidence of a hot Jupiter around HD 188753 A". Nature 436 (7048): 230–233. Morgan.1046/j. V. Washingtonský katalóg dvojhviezd (http:/ / ad..x (http:/ / dx. Zmätok v názvosloví dvojhviezd: The Washington Multiplicity Catalog (http:/ / ad. pp. mil/ wds/ wmc/ wmc_post191. Publications of the Astronomical Observatory of Belgrade. . D.1038/nature03856 (http:/ / dx. edu/ abs/ 2006AJ. x). Reidel Publishing Company.2001. mil/ wds/ wmc/ toko_hwds. [18] (http:/ / adsabs.. A.. Astronomical Journal.. ISBN 9027708851. Orlov. Astronómia a astrofyzika. . edu/ abs/ 1977RMxAA.Viacnásobná hviezda 2001MNRAS. DOI: 10.80 (2006). 30. 325. doi. . [30] A. [23] Hoogerwerf. Y. 343M) 127 . Francis C. [29] Sequential Designation Method (http:/ / ad. [34] Eggenberger. [20] (http:/ / adsabs. A. Zhuchkov. pp. 2000). pp. Dordrecht. org/ 10. [19] (http:/ / adsabs. [24] HEINTZ. J. harvard. Tokovinin. 2008.1086/317315 (http:/ / dx. pp.

edu. . APOD. APOD (http://apod.Viacnásobná hviezda 128 Individuálne ukážky • Trojhviezdny systém. Je to prvý známy štandardizovaný fotometrický systém. ako samotnou hviezdou. ktoré sa merajú na hviezde na klasifikáciu v tomto systéme. storočia americkí astronómovia Harold Lester Johnson a William Wilson Morgan.nasa.html) (po anglicky) • Alpha Centauri.pl/apod/ap020425.oa. UBV systém UBV systém alebo Johnsonov systém alebo aj Johnsonov-Morganov systém je širokopásmový fotometrický systém na klasifikáciu hviezd podľa ich farby.nasa. Voľba farieb je preto práve takáto.uj. B a V znamenajú ultrafialové. Napriek tomu veľké množstvo meraní bolo vykonaných práve týmto systémom. že hodnota tejto zložky ako aj pozorovaná magnitúda sa môže meniť s nadmorskou výškou a atmosférickými podmienkami. wikipedia. UBV systém má aj nevýhody. rokoch 20. apríl 2002 (http://apod. vrátanie mnohých jasných hviezd.gov/apod/ap020911.html) (po anglicky) • Systém Alfa Centauri. modré (blue) a vizuálne magnitúdy. že stredné vlnové dĺžky funkcií citlivosti sú 364 nm pre U. Filtre sa vyberajú takým spôsobom. Systém zaviedli v 50. To znamená. APOD (http://apod. 442 nm pre B a 540 nm pre V. 25. pretože fotografický film je citlivý na tieto farby.gov/apod/ap030323. Písmená U. Nulový bod farebných indexov B-V a U-B bol definovaný ako nula pre hviezdy A0 V neovplyvnené medzihviedznym sčervenaním.html) (po anglicky) Iné projekty Astronomický portál • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Viacnásobná hviezda Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Multiple star (http:/ / en. Krátky rozsah vlnovej dĺžky pre filter U je definovaný hlavne zemskou atmosférou. org/ wiki/ En:multiple_star?oldid=366492374) na anglickej Wikipédii.

nazývaných galaxie. Špirálová galaxia NGC 4414 v súhvezdí Vlasy Bereniky Typy galaxií Špirálová galaxia s priečkou NGC 1300 Galaxie existujú v troch základných typoch: eliptické. medzihviezdnym prachom a "tmavou hmotou". Trochu rozsiahlejší popis typov galaxií poskytuje Hubblova schéma. asi 10 – 20 % hmotnosti galaxie tvoria hviezdy. okrem našej galaxie aj mimogalaktická hmlovina. Hviezdy sa takmer vždy nachádzajú v skupinách. plyny a prach. . anagalaktická hmlovina. Galaxie držia pokope pôsobením gravitačnej príťažlivosti a jednotlivé galaktické zložky obiehajú spoločný stred.129 GALAXIA galaxia O našej galaxii. hviezdokôp. že vo väčšine galaxií sa nachádzajú superhmotné čierne diery. ktorej názov sa začína na veľké G pozri Galaxia (naša hviezdna sústava) Galaxia (. Obsahuje viac ako 150 miliárd hviezd a jej celková hmotnosť dosahuje zhruba hmotnosť bilióna Sĺnk (1 bilión = 1 000 000 000 000). Slovo galaxia bolo odvodené z gréckeho názvu našej vlastnej Galaxie – Mliečna cesta Κύκλος γαλακτικός (Κyklos galaktikos). iné názvy: (veľká) hviezdna sústava.s malým g. Naša vlastná galaxia – Galaxia (s veľkým G) alebo nepresne Mliečna cesta – je rozsiahla špirálová galaxia s priemerom 100 000 svetelných rokov a šírkou 25000 svetelných rokov. Existuje niekoľko dôkazov. umelecky aj mliečna cesta) je hviezdna sústava zložená z hviezd. Galaxie vznikajú z protogalaxií. špirálové a nepravidelné. hmlovín. spolu s plynmi. medzihviezdnej hmoty a tmavej hmoty.

by mohli byť samostatné galaxie. toto je podobné vlne spomalení. Nový typ galaxie. že hviezdy vstupujú a vystupujú do/z špirálových ramien. držaných pokope gravitačnými silami. Väčšie štruktúry. objavil v roku 2003 Dr Michael Drinkwater z Univerzity v Queenslande. že špirálové ramená sú oblasti s vysokou hustotou alebo s vlnami hustoty. Lokálna skupina je časťou Lokálneho superklastra. Teoreticky sa dá ukázať.galaxia 130 V špirálových galaxiách sú špirálové ramená približne tvaru logaritmickej špirály. viditeľných na nočnej oblohe. V roku 1845 skonštruoval William Parsons nový ďalekohľad. Ku koncu 18. obsahujúce do 50 galaxií. (správne) domnieval. storočia zostavil Charles Messier katalóg. Väčšina galaxií je gravitačne spojená s množstvom iných galaxií.Aj kvazary a blazary patria medzi galaxie. To znamená. tieto sú známe ako poľné galaxie. Naša galaxia je členom Lokálnej skupiny a spolu s galaxiou Androméda jej dominuje. podobne ako Slnečná sústava. Hoagov objekt Štruktúry na väčšej škále Priestor medzi galaxiami je relatívne prázdny. spomalí sa a tým ešte zvýši hustotu. Štruktúry. celkovo obsahuje Lokálna skupina asi 30 galaxií v priestore širokom 1 megaparsek. že pozostával z obrovského počtu matných hviezd. neskôr nasledovaný katalógom 5000 hmlovín. Prstencová galaxia. Predpokladá sa. medzigalaktických oblakov.plynu a tmavej hmoty. aj špirálové ramená rotujú okolo stredu. skupinách a niekedy aj osamotene. tiež známeho pod názvom Virgo Superklaster. že tento vzor vznikol narušením jednotne rotujúcej hviezdnej hmoty. Dejiny V roku 1610 použil Galileo Galilei ďalekohľad na štúdium svetlého pásu nočnej oblohy známeho ako Mliečna cesta a objavil. sa nazývajú galaktické skupiny. V roku 1755 sa Immanuel Kant vo svojej úvahe. pomocou ktorého bol schopný rozlišovať medzi eliptickými a špirálovitými hmlovinami. ktorá sa pohybuje pozdĺž diaľnice preplnenej vozidlami. že niektoré z hmlovín. Výsledný hviezdny disk by bol z nášho pohľadu z jeho vnútra videný ako pás na nebi. obsahujúce tisícky galaxií natlačených do relatívne malej oblasti sa nazývajú galaktické hviezdokopy (klastre). vychádzajúc zo skoršej práce Thomasa Wrighta. s výnimkou Nepravidelná galaxia NGC 6745 Len niekoľko galaxií existuje osamotene. usporiadaných v klastroch. avšak robia tak s konštantnou uhlovou rýchlosťou. obsahujúci 110 najjasnejších hmlovín a hviezdokôp. avšak oveľa väčšieho rozsahu. že galaxia by mohla byť rotujúce teleso obrovského počtu hviezd. . Tak ako hviezdy. Keď sa hviezda pohybuje smerom do ramena. Kant sa tiež domnieval. ultra kompaktná trpasličia galaxia. zhromaždený Williamom Herschelom. Superklastre sú gigantické množiny obsahujúce desiatky tisíc galaxií.

Bol schopný rozlíšiť vonkajšie časti niektorých špirálovitých hmlovín ako množiny samostatných hviezd a tiež umožnil odhadnutie vzdialeností k hmlovinám: boli príliš ďaleko na to. S použitím vylepšených ďalekohľadov bolo tiež možné sledovať vodíkový plyn aj v iných galaxiách. 131 Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Galaxia. Použitím prepracovaného prístupu dospel Jacobus Kapteyn v roku 1920 k obrázku malej (priemer 15 kiloparsekov) elipsoidnej galaxie so Slnkom blízko stredu. ktorý sa používa dodnes. čím potvrdil Kantovu skoršiu domnienku. Napriek tomu neboli hmloviny všeobecne uznané ako vzdialené samostatné galaxie.galaxia Tiež sa mu v niektorých hmlovinách podarilo rozpoznať individuálne bodové zdroje. V roku 1936 vytvoril klasifikačný systém pre galaxie. tzv. V roku 1944 predpovedal Hendrik van de Hulst mikrovlnné žiarenie vlnovej dĺžky 21 centimetrov. Súčasný obrázok našej galaxie sa objavil. rokov 20. že všetka viditeľná hmota galaxií (z hviezd a plynu) patrične nezodpovedá rýchlosti rotujúceho plynu. Toto žiarenie bolo pozorované v roku 1951 a umožnilo a umožňuje oveľa vylepšené štúdium Galaxie. V roku 2004 bola objavená galaxia Abell 1835 IR1916. čo ich viedlo k postulátu temnej hmoty. keďže nie je ovplyvnené pohlcovaním prachu. Obe analýzy zlyhali na nebratí do úvahy absorpcie svetla medzihviezdnym prachom. Tieto pozorovania viedli k postulátu (požiadavka) rotujúcej pruhovej štruktúry v strede Galaxie. tým pádom sa Dopplerov jav dá použiť na zmapovanie pohybu plynu v Galaxii. rokov 20. založená na katalogizovaní guľových hviezdokôp. storočia si vedci uvedomili. Iná metóda. Prvý pokus opísať tvar Mliečnej cesty a pozíciu Slnka v nej uskutočnil William Herschel v roku 1785 dôkladným spočítaním počtu hviezd v rôznych oblastiach oblohy. ktorá sa stala najvzdialenejšou galaxiou pozorovanou človekom. ktorú použil Harlow Shapley. až pokým záležitosť nevyriešil Edwin Powell Hubble na začiatku 20. aby boli súčasťou Mliečnej cesty. storočia. . až keď v roku 1930 Robert Julius Trumpler vyčíslil tento jav študovaním otvorených hviezdokôp. viedla k úplne odlišnému obrázku: plochý disk s priemerom 70kpc a Slnkom ďaleko od stredu. V 70. použitím nového ďalekohľadu. pochádzajúce z medzihviezdneho atómového vodíkového plynu. V roku 2000 bola objavená tmavá galaxia VIRGOHI21 (jej tmavosť bola verifikovaná a zverejnená až v súčasnosti (2005)). Hubblova schéma.

Napríklad naša vlastná Mliečna cesta práve teraz „trávi“ niekoľko malých galaxií. • Väčšie eliptické galaxie majú spravidla systém guľových hviezdokôp. modré hviezdokopy. charakterizovaný nasledovnými fyzikálnymi vlastnosťami: • Nemá žiadne alebo len bezvýznamné množstvo uhlovej hybnosti. nazývaných Populácia II. žiadne otvorené hviezdokopy. Nedávne pozorovania objavili vo vnútri niekoľkých eliptických galaxií popri iných štruktúrach mladé Gigantická eliptická galaxia NGC 4881 (guľovitá žiara v ľavom hornom rohu) leží na okraji klasteru galaxií s názvom Coma. • Pozostáva zo starých hviezd. čo sa dá vysvetliť zlučovaním galaxií. • Nemá žiadne alebo len bezvýznamné množstvo medzihviezdnej hmoty. žiadne mladé hviezdy. Tento tradičný portrét vylíčil eliptické galaxie ako galaxie. Nepredpokladala sa žiadna významná evolúcia. Podľa novej predstavy (stále celkom pokusnej) je eliptická galaxia výsledkom dlhého procesu. Tento proces zlučovania môže v niektorých prípadoch pokračovať až do súčasnosti a nie je limitovaný len na gigantické eliptické galaxie. pri ktorom sa niekoľko menších galaxií ľubovoľného typu zrazilo a zlúčilo do jednej väčšej. v ktorých sa po počiatočnej explózii skončil proces tvorenia hviezd a ktoré svietia len svojimi starnúcimi hviezdami. .132 Hubblova schema Eliptická galaxia Eliptická galaxia je typ galaxie v Hubblovej schéme.

Kvôli ich špirálovitým ramenám a ak sú natočené tvárou. Prach sa vo väčšine šošovkovitých galaxií nachádza v blízkosti jadra a sleduje svetelnú stopu galaktického jadra. org/ wiki/ En%3Alenticular_galaxy?oldid=297793523 .Šošovková galaxia 133 Šošovková galaxia Šošovková galaxia je prechodný typ galaxie medzi eliptickou galaxiou a špirálovitou galaxiou v Hubblovej schéme. ktoré reprezentujú niektoré z týchto tried je veľmi obtiažne. tým pádom majú veľmi malý počet novovznikajúcich hviezd. Šošovková galaxia NGC 5866 sa nachádza v súhvezdí Draka Guľatina Podľa de Vaucouleurs systému klasifikácie môžu byť šošovkovité galaxie rozdelené do troch podskupín založených na prítomnosti alebo absencii centrálnej guľovej štruktúry. Niektoré tieto variácie sú popísané nižšie. wikipedia. niektoré majú dočastné označenie (S0(rs)). prachový prstenec v blízkosti jadra galaxie NGC 1553 Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Lenticular galaxy [1] na anglickej Wikipédii. Morfologické variácie Aj napriek tomu. že šošovkovité galaxie nemajú toľko rôznych zmien ako špirálovité galaxie. ktoré už využili alebo stratili väčšinu zo svojej medzihviezdnej hmoty. Pozostávajú väčšinou zo starých hviezd (podobne ako eliptické galaxie). • Označenie SB0 sa dáva pri veľmi slabo viditeľnom jadre. Šošovkové galaxie patria medzi diskové galaxie (podobne ako špirálové galaxie). je hľadanie objektov. môžu byť rozdelené do niekoľkých podtried podľa vzhľadu. Nakoľko tieto označenia boli priate pre špirálovité galaxie. • Označenie SA0 sa dáva šošovkovým galaxiám bez zjavného jadra. je ich niekedy ťažké rozoznať od eliptických galaxií. Vnútorné prstence a podtypy s vykrojením S Niektoré šošovkové galaxie obsahujú vnútorné prstence (S0(r)) a S-vykrojenie (S0(s)). Má tvar šošovky s vypuklým jadrom a tenším diskom. avšak v jej disku chýbajú náznaky špirálovej štruktúry. Referencie [1] http:/ / en.

že elipsy sa plynule odlišujú v sklone so vzrastajúcou vzdialenosťou od stredu galaxie. že hviezdy sa pohybujú po mierne eliptických obežných dráhach a že orientácie týchto obežných dráh sú vo vzájomnom vzťahu. Špirálovité galaxie boli pomenované podla svetlých ramien vo vnútri disku. z ktorých je mnoho sústredených do guľovitých klastrov. a typicky aj supermasívnu čiernu dieru vo svojom strede. Domnievali sa. že eliptické obežné dráhy sú v niektorých oblastiach tesne vedľa seba a vytvárajú tak efekt ramien. sú to ramená. Disky špirálovitých galaxií majú tendenciu byť obklopené veľkými svetelnými kruhmi. ktoré odlišujú špirálovité galaxie od ich šošovkových náprotivkov. navždy. rotujúce teleso. bulge). Toto je znázornené na obrázku. je špirálová galaxia. Mliečna cesta. V týchto ramenách sa tvoria nové hviezdy.zhruba logaritmicky . ako sa pohybujú po svojich obežných dráhach. charakterizovaný nasledovnými fyzikálnymi vlastnosťami: • Značný celkový moment hybnosti. Naša Galaxia. . mladých hviezd. Lin a Frank Shu v roku 1964. Toto však odporuje vykonaným pozorovaniam. nazývaných Populácia II. Prvú akceptovateľnú teóriu vymysleli C. ktoré obiehajú stred galaxie. • Disk je ploché. obsahuje veľa starých hviezd. Je jasné. Po niekoľkých otočeniach galaxie by sa rameno zakrivilo natoľko. • Zložená z centrálnej vypukliny (angl. obklopenej diskom. napr. aby špirálovité ramená boli prejavom špirálovitých vĺn hustoty. Uvedomil si. že myšlienka hviezd usporiadaných permanentne v špirálovitom tvare bola neudržatelná kvôli „ohybovému dilema“ (angl. čiže špirálová s priečkou) podľa Hubbleovej postupnosti. winding dilemma). klasifikovaná ako Sbc (prípadne SBb. to znamená. lúčovité rameno (idúce od stredu po okraj ako v kolese) by sa pôsobením rotácie rýchlo zakrivilo.Špirálová galaxia 134 Špirálová galaxia Špirálová galaxia je typ galaxie v Hubblovej schéme. Navrhli. Pôvod špirálovitej štruktúry Prvým priekopníkom štúdií vytvárania špirálovitých ramien bol Bertil Lindblad. zložené z medzihviezdnej hmoty. a otvorených hviezdokôp. vo vločkovitých špirálach. Z toho dôvodu Vysvetlenie ramien špirálovej galaxie neostávajú hviezdy na tom mieste. • Vypuklina pripomína eliptickú galaxiu. ktorí majú diskovú štruktúru. Kedže rýchlosť rotácie galaktického disku sa mení v závislosti od vzdialenosti od stredu galaxie. na ktorom ich vidíme.z vypukliny. ktoré sa tiahnu . C. nazývaných Populácia I. že by omotalo galaxiu ešte pevnejšie. ale posúvajú sa z ramena do ramena tým. tvorenými hviezdami Populácie II. avšak žiadnu evidentnú špirálu. Hoci sú niekedy ťažko rozoznateľné.

ktorá neobsahuje žiadne typy štruktúr. ale až z koncov tzv. Treťou klasifikáciou nepravidelných galaxií sú nepravidelní trpaslíci. . Špirálové galaxie s priečkou patria do jednej zo štyroch tried Hubblovej klasifikácie galaxií. ktorej špirálové ramená vychádzajú nie z jadra galaxie. pretože často majú nízku metalicitu a relatívne nízke množstvo plynu. Nepravidelná galaxia Nepravidelná galaxia je galaxia. Galaktická priečka je pritom približne obdĺžnikovité pásmo jasných hiezd. • irr-II galaxia (Irr-II) je nepravidelná galaxia. Tento typ galaxií je dôležitý pri chápaní celkového vývoja galaxií. Existujú dva hlavné typy nepravidelných galaxií: • Irr-I galaxia (Irr-I) je nepravidelná galaxia. priečky. Väčšina týchto galaxií boli kedysi špirálovými alebo eliptickými galaxiami.Špirálová galaxia s priečkou 135 Špirálová galaxia s priečkou Špirálová galaxia s priečkou je špirálová galaxia. Niektoré nepravidelné galaxie sú špirálové galaxie zničené gravitáciou väčšieho suseda. SBa má na jadre najtesnejšie navinuté ramená a SBc má zase ramená najviac otvorené. Často obsahuje niektoré špirálové štruktúry Sm. ktoré sa vďaka gravitačným silám zdeformovali. ktorá obsahuje niektoré typy štruktúr. ale odkedy boli u nich objavené špirálové štruktúry. Sú veľmi podobné galaxiám z počiatku Vesmíru. ktoré ale nie sú dostatočné na to aby bola zaradená k niektorému typu galaxií Hubblovej schémy. chýba im jadro a špirálovitá štruktúra ramien. NGC 1427A. Hubblov vesmírny ďalekohľad rozvinutia ramien rozoznávame ešte podtypy SBa . v ktorej strede je jadro galaxie. Magellanove mraky boli kedysi klasifikované ako nepravidelné galaxie. nepodobá sa ani špirálovej galaxii. označovaní ako dl alebo dlrrs. ani eliptickej galaxii. Z priečky vzchádza jedno alebo viacero ramien. Nepravidelné galaxie obsahujú veľké množstvo plynu a prachu. často chaotický. ktorá nevyhovuje žiadnemu typu Hubblovej klasifikácie galaxií. Označujú sa ako SB a podľa stupňa NGC 1300. SBb a SBc. Naša Galaxia je podľa najnovších výskumov takisto špirálová galaxia s priečkou. štvrtý typ špirálovej galaxie s priečkou. Tvar týchto galaxií je rôzny. príklad nepravidelnej galaxie. boli preklasifikované ako SBm.

Trpasličie galaxie Podľa Hubblovej schémý je niekoľko typov trpaslíčich galaxií: • Eliptická galaxia: trpasličia eliptická galaxia (dE) a jej podtyp trpasličia sférická galaxia (dSph) • Nepravidelná galaxia: trpasličia nepravidelná galaxia (dI) • Špirálová galaxia: trpasličia špirálová galaxia Hobitie galaxie Nedávno vytvorený názov Hobitia galaxia sa používa na oznaćenie galaxií menších ako trpasličie galaxie. ktoré často objehajú okolo väčšej galaxie akou je aj Mliečna cesta. ktorá obieha okolo tej našej. Tieto galaxie sa nachádzajú v prstenci Leva. vesmírna sonda Galaxy Evolution Explorer objavila novo sa formujúce trpasličie galaxie z plynu obsahujúceho kovy. Referencie [1] http:/ / en. Vznik Súčasná teória predpokladá. Medzi trpasličie galaxie sa niekedy zaraďuje aj Veľký Magellanov mrak. ide o malé galaxie. Nakoľko. Najnovšie štúdie poukázali. org/ wiki/ En%3Airregular_galaxy?oldid=302211678 Trpasličia galaxia Trpasličia galaxia je malá galaxia zložená z niekoľkých miliárd hviezd. Miestni trpaslíci V Miestnej skupine galaxií sa nachádza veľký počet trpasličích galaxií. Galaxia Androméda alebo Galaxia v Trojuholníku. pričom ich obklopuje halo temnej hmoty. Slapové trpasličie galaxie vznikajú pri zrážke galaxií a interakcii ich gravitačných más. wikipedia. že mnohé trpasličie galaxie vznikli slapovými silami počas evolúcie Mliečnej cesty a galaxie Androméda. . sa sformovala sa spolupôsobenia tmavej hmoty alebo z plynu obsahujúceho kovy. oblaku vodíka a hélia okolo dvoch masívnych galaxií v Súhvezdí Leva. obsahujúci vyše 30 miliárd hviezd. čo je malý počet v porovnaní s Mliečnou cestou. že väčšina galaxií.Nepravidelná galaxia 136 Pozri aj • Trpasličia galaxia Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nepravidelná galaxia Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Irregular galaxy [1] na anglickej Wikipédii. zatiaľ čo iní ho pokladajú za normálnu galaxiu. Prúdy glaktického materiálu sú odnášané od pôvvodných galaxií. vrátane trpasličích. ktorá obsahuje 200 až 400 miliárd hviezd.

kope galaxií Coma a ďalšie. kope galaxií Pec. Jedným z predpokladov je. ktoré prišli o plyn a okolité hviezdy vplyvom slapových interakcií pri prechode cez veľké kopy galaxií.Hobitie galaxie [3] (po anglicky) . Tieto typy galaxií boli nájdené v kope galaxií Panna. Abell 1689.Trpasličia galaxia 137 Ultra pevní trpaslíci Ultra pevní trpaslíci (UCD) sú nedávno objavenou triedou vysoko kompaktných galaxií s veľkým počtom hviezd. Čiastočný zoznam trpasličích galaxií • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • Trpasličia galaxia Vodnár Trpasličia galaxia Veľký pes I Zwicky 18 IC 10 Veľký Magellanov mrak NGC 1569 NGC 1705 Trpasličia galaxia Pegas Trpasličia galaxia Fénix Trpasličia galaxia Strelec Trpasličia nepravidelná galaxia Strelec Trpasličia galaxia Sochár Trpasličia nepravidelná galaxia Sochár Sextans A Trpasličia galaxia Sextant Malý Magellanov mrak Trpasličia galaxia Tukan Trpasličia galaxia Malý voz Willman 1 Trpasličia galaxia Kýl Trpasličia galaxia Drak Trpasličia galaxia Pec Trpasličia galaxia Lev II Pozri aj • Hubblova schéma • Zoznam najbližších galaxií Externé odkazy • Satelitné galaxie Miečnej cesty [1] (po anglicky) • Hobitie galaxie [2] (po anglicky) • Veda . Naprieč majú dĺžku približne 200 svetelných rokov a 100 miliónov hviezd. že ide o jadrá trpasličích eliptických galaxií.

html http:/ / sciencenow. se/ ~ns/ mwsat. Referencie [1] [2] [3] [4] http:/ / www. html http:/ / www. astro. com/ scienceastronomy/ 070115_mm_hobbit_galaxies. org/ cgi/ content/ full/ 2007/ 109/ 1 http:/ / en. space. org/ wiki/ En%3Adwarf_galaxy?oldid=295586700 . uu. sciencemag.Trpasličia galaxia 138 Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Dwarf galaxy [4] na anglickej Wikipédii. wikipedia.

V máji 2004 oznámil Paolo Padovani a iní významní astronómovia svoj objav 30 predtým skrytých supermasívnych čiernych dier mimo Mliečnej cesty. Hore: umelcova predstava supermasívnej čiernej diery. ktorý je možný len za pomoci vysokej koncentrácie hmoty v strede. že existuje aspoň dvakrát viac týchto čiernych dier. ktorá poháňa motor aktívnej galaxie. že Mliečna cesta má v galaktickom strede jednu takúto supermasívnu čiernu dieru Sagittarius A*. je čierna diera. ktorej hmotnosť je v rozmedzí miliónov alebo miliárd hmotností Slnka. pretože polomer čiernej diery sa so zväčšujúcou hmotnosťou lineárne predlžuje. ako sa predtým predpokladalo. ktorý môže zaplniť tak malý priestor dostatočným množstvom hmoty. • Slapové sily v blízkosti horizontu udalostí sú podstatne slabšie. že šírka spektrálnych čiar je spojená s hmotnosťou čiernej diery. že takéto supermasívne čierne diery v stredoch mnohých galaxií sú „motormi“ aktívnych objektov. Stránka: chandra.edu/photo/2004/rxj1242/ Čierne diery takejto veľkosti môžu vzniknúť len dvomi spôsobmi: pomalým prírastkom hmoty (začínajúc z hviezdnej veľkosti) alebo nepriamo pôsobením vonkajšieho tlaku v prvých momentoch Veľkého tresku. Jediný v súčasnosti známy objekt. Predpokladá sa. o ktorých sa predpokladá. Vedci sa domnievajú. Supermasívna čierna diera má niektoré zaujímavé vlastnosti. Pretože je stredová singularita veľmi ďaleko od horizontu. Je tomu tak. Sagittarius A* je pravdepodobne supermasívna čierna diera v strede našej Mliečnej cesty (nachádza sa v súhvezdí Strelca). .139 Struktura Supermasívna čierna diera Supermasívna čierna diera je čierna diera. ak nie všetky galaxie majú vo svojom strede supermasívnu čiernu dieru. ktorý by cestoval smerom do stredu čiernej diery by nepociťoval významnú slapovú silu. Dole: obrázky. až pokým by sa nedostal do čiernej diery veľmi hlboko. ktorá obklopuje jadro blízkych galaxií. Väčšina. ktorá zhltáva hviezdu v galaxii RXJ 1242-11. hustota sa so štvorcom hmotnosti zmenšuje. ktorými sa líši od svojej menej hmotnej sesternice: • Priemerná hustota supermasívnej čiernej diery môže byť veľmi nízka. Ich objav tiež naznačil. ktorá si priťahuje hmotu z neďalekej hviezdy.harvard. Vľavo: röntgenová snímka. Prvý spôsob si vyžaduje dlhý čas a veľké množstvá dostupnej hmoty pre rast čiernej diery. Pre ďaleké aktívne galaxie sa predpokladá. v skutočnosti môže byť nižšia ako hustota vody. hypotetický astronaut. akými sú napríklad seyfertove galaxie a kvazary. Priame Dopplerove merania hmoty. že zobrazujú supermasívnu čiernu dieru. odhalili veľmi rýchly pohyb. Vpravo: optická snímka. Následne.

Táto energia v závislosti od typu galaxie môže byť emitovaná cez väčšinu elektromagnetického spektra. Astronómovia našli prvé rádiové vlny asi pred 50-timi rokmi. Seyfertové galaxie a rádiové galaxie. blazary. ako sú hviezdy. Galaxia sa môže stať aktívnou vtedy keď sa zrazí s inou galaxiou pretože pred zrážkou okolo čiernej diery nie je už žiadna hmota takže galaxia nie je aktívna ale po zrážke sa do okolia čiernej diery dostanú hviezdy. ktorej veľká časť energie nie je emitovaná obyčajnými zložkami galaxie.140 Aktivna galaxia Aktívna galaxia Aktívna galaxia je galaxia. ktoré vyžarujú silné rádiové vlny. röntgenovej a gama oblasti. Sú to vlastne aktívne galaxie. napríklad v infračervenej. Aktívne galaxie delíme podľa smeru výtrisku a intenzity na: Kvazary. prach a medzihviezdny plyn. ultrafialovej. . keď začali hladať rôzne typy energie prichádzajúcich z vesmírnych objektov. Aktívna galaxia M87 Rádiová galaxia Rádiová galaxia je galaxia. ktorá je intenzívnym zdrojom rádiového žiarenia. rádiovej. prach plyn ktoré začne "požierať" a emitovať žiarenie. Typická rádiová galaxia sa vyznačuje dvoma obrovskými mrakmi hmoty ďaleko od hlavnej časti galaxie. Žiarenie pochádza pravdepodobne zo supermasívnej čiernej diery ktorá pohlcuje hmotu v jej okolí a vydáva Hawkingovo žiarenie.

ktorý ich intenzívne študoval v 40-tych rokoch 20. pravdepodobne kvôli prítomnosti supermasívnej čiernej diery. Sú podtriedou aktívnych galaxií. Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Seyfertova galaxia Galaxia Kružidlo Blazar Blazar je galaxia s veľmi kompaktným a veľmi premenlivým rádiovým zdrojom v strede galaxie. Sú pomenované po astronómovi menom Carl Seyfert. ako je rýchlosť svetla. kedy sa nám zdá. Je to iba optický klam spôsobený tým. Z pólov čiernej diery vychádzajú tzv. čo znamená. Svetlo z centrálnej oblasti sa mení v intervaloch kratších ako rok.Seyfertova galaxia 141 Seyfertova galaxia Seyfertova galaxia je súhrnné označenie špirálovej alebo nepravidelnej galaxie obsahujúcej extrémne jasné jadro. storočia. že oblasť emisie musí byť v priemere menšia ako jeden svetelný rok. že výtrysky sa pohybujú rýchlosťou asi 99% rýchlosti svetla. výtrysky. ktoré končia v rádiových lalokoch. Niekedy hovoríme o nadsvetelných výtryskoch. že výtrysky sa pohybujú rýchlosťou väčšou. . Rádiovým zdrojom je pravdepodobne čierna diera uprostred galaxie.

pravdepodobne veľmi vzdialený a je charakterizovaný silným gravitačným poľom. že kvazary sú staré galaxie. NASA Vlastnosti kvazarov Kvazary pravdepodobne v strede obsahujú masívne čierne diery. Pozri aj • Zoznam kvazarov Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kvazar . že existovali pred miliardami rokov. pretože všetky známe pozorované kvazary sú veľmi vzdialené od našej galaxie. Pri kvazaroch však niektorí vedci s týmto vysvetlením nesúhlasia kvôli obrovskej energii. ak by sa skutočne nachádzali v takej vzdialenosti ako vyplýva z ich červeného posunu za predpokladu. Fotografia kvazaru. Astronómovia sa domnievajú. to znamená. ktorý je väčšinou priamo úmerný vzdialenosti. ktorú by museli kvazary vyžarovať. keď sa vesmír ešte len formoval do súčasnej podoby. že ho vysvetľujeme ako dôsledok rozpínania vesmíru.Kvazar 142 Kvazar Kvazar je kozmický objekt veľmi vysokej hmotnosti. ktoré sú zdrojom silného röntgenového žiarenia. Usudzuje sa tak na základe neobvykle veľkého červeného posuvu. veľmi silným červeným posunom a silným elektromagnetickým žiarením najmä v röntgenovej oblasti spektra.

mostov alebo priečok medzi susednými galaxiami atď. j. Interagujúce galaxie sú aj prstencové galaxie. z teoretických výpočtov vyplýva. že majú rovnaké zloženie ako špirálové ramená galaxií. t. že rozličné typy deformácií môžu vznikať vplyvom vzájomného slapového pôsobenia galaxií pri ich tesnom vzájomnom priblížení. . Prvý katalóg 356 integarujúcich galaxií vydal B. resp. reťazce galaxií. pri špirálových galaxiách sú dlhé a úzke. druhú časť tohto katalógu. Interagujúce galaxie sa v katalógu označujú písmenami W a poradovým číslom. niekedy až 30 %. A. trojica galaxií IC 3481. tri dvojice VV 224. pozostávajú z medzihviezdnej hmoty a hviezd. Spektrá týchto útvarov ukazujú. Pri niektorých interagujúcich galaxiách sa pozoruje zvýšenie rádiového žiarenia. Typické prípady interagujúcich galaxií: Wilsonova dvojica galaxií W 34 v súhvezdí Ryby s mostom a protiramenom. napr. často sú iba predĺžením špirálových ramien galaxií. Aj keď mechanizmus a príčina vzájomných interakcií nie sú jednoznačne objasnené. Chvosty sú častejšie ako mosty.143 Interakcia Interagujúca galaxia Interagujúce galaxie sú tesné páry alebo skupiny galaxií. utváraním chvostov alebo protiramien galaxií. v niektorých prípadoch dosahujú dĺžku až 100 000 ly. Pozri aj • pekuliárna galaxia Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. W 172 a W 165. NGC 4676 V kopách galaxií dosahuje počet interagujúcich galaxií v priemere 7 %. Anon. ktoré vzájomným pôsobením zapríčiňujú deformitu svojho tvaru a štruktúry. Mosty medzi galaxiami sú obyčajne krátke. IC 3483 spojená mostom. široké a jasné v prípade galaxií typu E a S0. Voroncov-Veľaminov v roku 1959 na základe fotografií palomarského atlasu oblohy (Atlas i katalog vzaimodejstvujuščich galaktik). Interakcia galaxií sa prejavuje rozličnými formami: deformáciou tvaru galaxií. s celkovou dĺžkou vyše 230 000 ly. niekedy však vychádzajú priamo z jadra galaxií. galaxia NGC 7135 s dlhým chvostom. napríklad W 16. W 226 a W 237 so silnými prejavmi vzájomných porúch. uverejnil v roku 1977. obsahujúcu 1 500 ďalších identifikovaných interagujúcich galaxií.

satelit Mliečnej cesty. ktorého Mliečna cesta gravitačne deformuje a časom zrejme úplne pohltí. Pozri aj • Interagujúca galaxia • Trpasličia galaxia Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Satellite galaxy [1] na anglickej Wikipédii. pretože galaxie sú väčšinou tvorené prázdnym priestorom. Veľký Magellanov mrak. ak je jedna porovnateľne väčšia ako druhá. Galaxie. Galaxia má svoje ťažisko. tak hovoríme o binárnom systéme. hmloviny). Referencie [1] http:/ / en. oddeliť časť z tej druhej alebo presunúť niektoré z objektov. wikipedia. Aj napriek tomu je tento typ galaxie tvorený množstvom objektom (hviezdy. Mierka v hornej časti obrázku je 100 000 svetelných rokov. planéty. ktoré sa stretnú. najväčšia satelitná galaxia našej Mliečnej cesty. Ak sú obidve galaxie približne rovnakej veľkosti. sa väčšia označuje ako primárna a menšia je satelitom. ktoré sa skladajú z jednotlivých atómov. org/ wiki/ En%3Asatellite_galaxy?oldid=288266851 . kde jedna galaxia končí a druhá začína. a majú svoje ťažisko.Satelitná galaxia 144 Satelitná galaxia Satelitná galaxia je galaxia. ktorá obieha väčšiu galaxiu vďaka gravitačnej príťažlivosti. ktoré nie sú navzájom prepojené. spojiť. V týchto prípadoch je niekedy ťažké zistiť. našej vlastnej galaxie. Tento systém sa dá prirovnať k telesám. Kolízie medzi galaxiami nemusia nutne znamenať aj kolízie medzi jednotlivými objektami. Príkladom takejto gravitačne pozmenenej galaxie je trpasličia galaxia Strelec. ktoré reprezentuje vážený priemer (podľa hmotnosti) z pozície každého jednotlivého objektu. Satelitné galaxie Mliečnej cesty. V páre objehajúcich galaxií. sa môžu zraziť.

sa občas nazývajú superprázdnoty. ktorá obsahuje veľmi málo alebo žiadne galaxie. je to najväčšia štruktúra vo vesmíre. sú menšie ako tie v redšom prostredí. ktoré sú gravitačne viazané a môžu vytvárať menšie skupinky trpaslíčích galaxií okolo obrích galaxií. väčšinou trpaslíčích eliptických alebo nepravidelných galaxií. Zoznam prázdnot Zoznam z roku 1994 obsahuje 27 super prázdnot do vzdialenosti 740 Mpc. Tieto dve galaxie majú okolo seba veľa menších. Jednotlivé veľké prázdnoty. # 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 Boötesova prázdnota (Veľká prázdnota) 21 Južná miestna superprázdnota Názov Vzdialenosť (h-1Mpc) Priemer (h-1Mpc) 134 207 216 241 129 236 248 201 96 246 160 227 246 167 241 222 216 119 119 216 88 96 72 86 92 72 100 76 112 144 92 106 94 68 98 74 94 102 108 78 143 116 . pričom je druhá najväčšia v Miestnej skupine po Galaxii Androméda.Skupina galaxií 145 Skupina galaxií Skupina galaxií je fyzické zoskupenie obyčajne niekoľkých desiatok galaxií. Naša Galaxia patrí do Miestnej skupiny galaxií. definované absenciou superhviezdokôp. Prázdnoty. satelitných. Prázdnota (astronómia) Prázdnota je v astronómii prázdne miesto medzi vláknami galaxie. Prázdnoty majú väčšinou priemer od 11 do 150 megaparsekov. ktoré sa nachádzajú v hustom prostredí.

Má približne 1/2 veľkosti Mikroskopickej prázdnoty. augusta 2007 observatóriom National Radio Astronomy Observatory. Prázdnoty Názov Rozmery Poloha Informácie Poznámky Prázdnota Eridanus Mikroskopická prázdnota Prázdnota Kozorožec Prázdnota Sochár Južná Prázdnota Eridanus Táto prázdnota je oddelená od prázdnoty Sochár skupinou galaxií. s priemerom 300 h-1Mpc a vo vzdialenosti 1800–3000 h-1 Mpc. ktorá oddeľuje dve galaxie. ak je skutočná.Prázdnota (astronómia) 146 22 23 246 219 96 72 104 74 80 70 24 Severná miestna superprázdnota 61 25 26 27 198 246 241 Nenachádzajú sa vo vyššie zobrazenej tabuľke: • Prázdnota Kozorožec • Prázdnota Eridanus alebo "Veľká prázdnota" objavená 24. Trhlina medzi galaxiami oddeľujúca prázdnotu Sochár a Mikroskopickú prázdnotu červeným posunom 1250km/s. Táto prázdnota je oddelená od prázdnoty Eridanus skupinou galaxií Južná Prázdnota Eridanus je prepojená s prázdnotou Eridanus dierou. zobrazenie vláken galaxie. Táto prázdnota. Mapa Vesmír do vzdialenosti 500 miliónov ly. bude oveľa väčšia ako ostatné prázdnoty. .

wikipedia. 67. . org/ wiki/ En%3Avoid_%28astronomy%29?oldid=283548916 .Prázdnoty [1] (po anglicky) • Animácie prázdnôt [2] (po anglicky) • Vizualizácia blízkych veľkých štruktúr [3] (po anglicky) Zdroj Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Void (astronomy) [4] na anglickej Wikipédii. html http:/ / tatania. . nl/ ~strous/ AA/ en/ boom/ bel. . ku.Prázdnota (astronómia) 147 Pozri aj • Kozmológia Externé odkazy • Vesmír . Referencie [1] [2] [3] [4] http:/ / www. astro. . phsx. edu/ full/ 1994ASPC. 21F http:/ / en. edu/ Voids/ http:/ / adsabs. uu. harvard.

eliptická galaxia M61 (NGC 4303) .špirálová galaxia M59 .špirálová Galaxia v Trojuholníku (NGC 598) M49 .špirálová galaxia .prstencová galaxia Šošovka Huchra HVC 127-41-330 IC 10 IC 1613 I Zwicky 18 Veľký Magellanov mrak Leo I LGS 3 M31 .eliptická galaxia M60 . ktoré majú alebo by mali mať vlastnú stránku vo Wikipédii.eliptická galaxia M51 (NGC 5194) M58 .148 Zoznam galaxii Zoznam galaxií Zoznamy galaxií [1] • • • • Galaxie Najbližšie galaxie Skupiny a kopy galaxií Kvazary Toto je zoznam galaxií.špirálová Galaxia Androméda (NGC 224) M32 (NGC 221) M33 . • • • • • • • • • • Abell 1835 IR1916 AM 0644-741 Androméda I Trpasličia galaxia Vodnár Trpasličia galaxia Veľký pes Trpasličia galaxia Kýl Centaurus A Galaxia Kružidlo Trpasličia galaxia Drak Dwingeloo 1 Galaxia Androméda • Dwingeloo 2 • Trpasličia galaxia Pec • • • • • • • • • • • • • • • • • • Hoagov objekt .

Zoznam galaxií • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • M63 (Galaxia Slnečnica) M64 (Čiernooká galaxia/NGC 4826) M65 .špirálová galaxia M100 (NGC 4321) M101 (Galaxia Veterník/NGC 5457) M102 (NGC 1275) M104 (Sombrérová galaxia) M105 .špirálová galaxia M99 .špirálová galaxia M74 (NGC 628) .šošovková galaxia M87 (Virgo A) .špirálová galaxia M110 (NGC 205) Maffei I Maffei II Galaxia (Mliečna cesta) NGC 1 .šošovková galaxia M86 .šošovková galaxia M85 .špirálová galaxia M108 .špirálová galaxia M89 .špirálová galaxia NGC 1275 NGC 1569 149 • NGC 1705 • NGC 2043 .špirálová galaxia M96 .špirálová galaxia M77 .špirálová galaxia M98 .špirálová galaxia M66 .špirálová galaxia M109 .špirálová galaxia M95 .špirálová galaxia NGC 147 NGC 185 NGC 300 NGC 404 NGC 891 .eliptická galaxia M90 .špirálová galaxia NGC 2 .špirálová galaxia NGC 3 NGC 55 .špirálová galaxia M91 .špirálová galaxia M94 .epiltická galaxia M106 .eliptická galaxia M88 .špirálová galaxia M81 (Bodeho galaxia/NGC 3031) M82 (Galaxia Cigara/NGC 3034) M83 (Galaxia Južný veterník/NGC 5236) M84 .

wikipedia.špirálová galaxia Trpasličia galaxia Tukan VIRGOHI21 Trpasličia galaxia Malý voz Willman 1 Wolf-Lundmark-Melotte (WLM) 150 Referencie [1] http:/ / en.špirálová galaxia NGC 3982 NGC 4038 NGC 4039 NGC 4395 NGC 4555 NGC 4565 NGC 4881 NGC 5078 .šošovková galaxia NGC 5195 .špirálová galaxia NGC 3109 NGC 3184 . org/ wiki/ Template:Zoznamy .Zoznam galaxií • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • • NGC 2403 .špirálová galaxia NGC 3628 .nepravidelná galaxia NGC 5866 NGC 6240 NGC 6822 (Barnardova galaxia) NGC 7331 NGC 7742 Trpasličia galaxia Pegas Trpasličia galaxia Fénix RXJ1242-11 Trpasličia galaxia Strelec Trpasličia galaxia Sochár Sextans A Trpasličia galaxia Sextant Malý Magellanov mrak ESO 269-57 .

8. 19. Galaxia Trpasličia galaxia Veľký pes Trpasličia galaxia Strelec Veľký Magellanov mrak (LMC) Malý Magellanov mrak (SMC) Trpasličia galaxia Malý voz Trpasličia galaxia Drak Trpasličia galaxia Sochár Trpasličia galaxia Sextant Trpasličia galaxia Kýl Trpasličia galaxia Veľký voz Trpasličia galaxia Pec Trpasličia galaxia Lev II Trpasličia galaxia Lev I Trpasličia galaxia Fénix Barnardova galaxia (NGC 6822) NGC 185 NGC 147 Galaxia Androméda (M31) Galaxia M32 (NGC 221) Galaxia M110 (NGC 205) Androméda I Androméda II Androméda III LGS 3 IC 1613 Galaxia v Trojuholníku (M33) Trpasličia galaxia Vodnár Názov Vzdialenosť od Slnka 0 25 000 ly 81 000 ly 160 000 ly 190 000 ly 205 500 ly 248 000 ly 254 000 ly 257 500 ly 283 500 ly 330 000 ly 427 000 ly 701 000 ly 890 000 ly 1 271 000 ly 1 760 000 ly 2 021 000 ly 2 152 000 ly 2 363 000 ly 2 363 500 ly 2 363 500 ly 2 363 500 ly 2 363 500 ly 2 363 500 ly 2 477 500 ly 2 494 000 ly 2 592 000 ly 2 608 000 ly Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie v Trojuholníku Satelit Galaxie Androméda Satelit Galaxie Androméda Poznámka Naša galaxia Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie Satelit Galaxie . 16. 10. 4. Mnohé vzdialenosti sú len odhadované a niektoré sa môžu líšiť od skutočnosti až o 50 % alebo i viac. 26. 14. 24. 17. 18. 5. 12. 27. 9. 3. 13. 22. 2. teda aj poradie je len približné. 23. Poradie 1. 11. 28. 25. 20. Vzdialenosti sú udávané vo svetelných rokoch. 21. 6. 15.Zoznam najbližších galaxií 151 Zoznam najbližších galaxií Zoznamy galaxií [1] • • • • Galaxie Najbližšie galaxie Skupiny a kopy galaxií Kvazary Toto je zoznam najbližších galaxií zoradených podľa vzdialenosti vzostupne. 7.

Trpasličia galaxia Tukan Wolf-Lundmark-Melotte (WLM) 3 064 500 ly Zoznam kvazarov Zoznamy galaxií [1] • • • • Galaxie Najbližšie galaxie Skupiny a kopy galaxií Kvazary Toto je zoznam známych kvazarov. Absolútne čierne teleso možno aproximovať dutým telesom s veľmi malým otvorom. reliktové žiarenie zodpovedá žiareniu absolútne čierneho telesa s teplotou 2. Žiarenie Slnka pomerne dobre zodpovedá žiareniu absolútne čierneho telesa s teplotou približne 5800 K. 30. ktoré z dutiny uniká cez malý otvor má vlastnosti žiarenia absolútne čierneho telesa. Absolútne čierne teleso je súčasne ideálny žiarič. zo všetkých možných telies tej istej teploty vysiela najväčšie množstvo žiarivej energie. ktoré sa vyžiari z povrchu absolútne čierneho telesa za jednotku času a rozloženie intenzity žiarenia podľa vlnových dĺžok závisí len od jeho teploty. zostáva v dutine a postupne je stenami dutiny pohltené. Experimentálne sa zistilo. ako do okolia odovzdáva.Zoznam najbližších galaxií 152 2 836 000 ly 29. čím je teplota telesa vyššia. Absorpčný koeficient absolútne čierneho telesa je 1 pre všetky vlnové dĺžky. ktoré úplne pohlcuje žiarenie všetkých vlnových dĺžok dopadajúce na jeho povrch. teda získava pohlcovaním energie od okolia rovnaké množstvo energie.7 K. Celkové množstvo energie. pretože teleso pri konštantnej teplote je v termodynamickej rovnováhe so svojím okolím. Steny dutiny neustále vysielajú a pohlcujú žiarenie a žiarenie. že množstvo vyžiarenej energie závisí od teploty a je tým väčšie. Vysielané žiarenie obsahuje elektromagnetické vlny rôznej vlnovej dĺžky a S rastúcou teplotou telesa sa vrchol intenzity žiarenia posúva ku kratším vlnovým dĺžkam . ktoré vniká do dutiny. Všetko žiarenie. • • • • • 3C48 3C212 3C273 QSO J1819+3845 Q0957+561 Absolútne čierne teleso Absolútne čierne teleso alebo čierne teleso alebo čierny žiarič je idealizované teleso. Experimentálna aproximácia absolútne čierneho telesa Schopnosť telesa vysielať elektromagnetické žiarenie úzko súvisí s jeho schopnosťou pohlcovať žiarenie.

ale nemusí to byť pravdivé. Množstvo vysielanej energie sa hodnotí pomocou spektrálnej hustoty žiarenia I(λ). . pričom . odvodil zákon žiarenia absolútne čierneho telesa Ten istý zákon pre frekvenciu kde • • • • • je množstvo energie na jednotku plochy za jednotku času vyžiarenej v jednotkovom priestorovom uhle vo frekvenčnom intervale a je teplota absolútne čierneho telesa je Planckova konštanta je rýchlosť svetla je Boltzmannova konštanta Na základe tohoto zákona Albert Einstein odvodil teóriu fotoelektrického javu.Absolútne čierne teleso experimentálne sa zistilo.897 768 5(51) × 10–3 m K Tento empirický vzťah sa nazýva Wienov posuvný zákon. b=2. by I smerovalo k nekonečnu. Pre malé a veľké hodnoty vlnovej dĺžky klesá k nule. Pri znižovaní λ k hodnotám ultrafialovej časti spektra. čo sa pokladá za samozrejmé. ktorej hodnota je Na základe predstavy. že príčinou zlyhania teórie bude niečo. 153 Wienov posuvný zákon Maximum I(λ) je pri istej hodnote λ(max). čo bolo v príkrom rozpore s experimentom. Tento nesúlad klasickej teórie s experimentom sa vo fyzikálnej literatúre nazýval ultrafialová katastrofa. Kvantový zákon žiarenia absolútne čierneho telesa Nemecký fyzik Max Planck sa zaoberal problémom žiarenia absolútne čierneho telesa a uvažoval. storočia Rayleigh a Jeans odvodili zákon žiarenia absolútne čierneho telesa v tvare: Tento vzťah sa nazýva Rayleighov-Jeansov zákon. podľa ktorej si harmonický oscilátor môže vymieňať energiu s okolím iba nespojite po istých kvantách hodnoty kde je frekvencia oscilátora a je Planckova konštanta. že relatívne množstvo energie žiarenia s istou vlnovou dĺžkou sa tiež mení. definovanej ako množstvo energie pripadajúcej na jednotkový interval vlnovej dĺžky. že teleso sa skladá z veľkého množstva takýchto oscilátorov. Zákon žiarenia absolútne čierneho telesa podľa klasickej fyziky Zo zákonov klasickej fyziky koncom 19. Vyslovil hypotézu.

tak váha horných vrstiev prekoná tlak degenerovaného plynu a dôjde k jeho zrúteniu do neutrónovej hviezdy. . Z hľadiska pozorovaní účinky bielej diery nemožno odlíšiť od účinkov čiernej diery. Chandrasekharova medza Chandrasekharova medza je maximálna hmotnosť bieleho trpaslíka (jedno z konečných štádií života hviezdy). pri ktorej ešte zostáva stabilný. Takéto teleso (sivú dieru) vzdialený pozorovateľ nemôže vidieť.9 × 1030 kg. ktoré bolo pôvodne pod svojím gravitačným polomerom (pod horizontom udalostí). Ak biely trpaslík túto hmotnosť prekročí.Biela diera 154 Biela diera Biela diera je hypotetické kozmické teleso. ale explozívnym procesom rozširovania s dostatočnou energiou (procesom opačným ako gravitačný kolaps) dostalo sa nad gravitačný polomer. Je rovná 2. Túto konštantu odvodil Subrahmanyan Chandrasekhar v roku 1930. že sa nachádza pod svojím gravitačným polomerom na začiatku explozívneho procesu. Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. Biela diera a sivá diera majú teoretický význam v kozmológii pri vysvetľovaní niektorých dôsledkov veľkého tresku. teda 1. kým čierna diera je v ňom na konci gravitačného kolapsu. Biela diera sa odlišuje od čiernej diery tým. začne v ňom prebiehať gravitačný kolaps a teleso sa opäť dostane pod gravitačný polomer. Existencia žiadnej bielej diery zatiaľ nebola potvrdená. a zrazu sa stalo viditeľným pre pozorovateľa v okolitom priestore.44 hmotnosti Slnka. len čo sa teleso dostane nad horizont udalostí. Ak energia explozívneho procesu nie je dostatočná a prevládne nad ňou gravitačná sila telesa.

Škorpión). Astronómia patrí medzi najstaršie vedné odbory v histórii ľudstva. záznamy o počasí a rôzne významné udalosti. Sumerská astronómia Praveké observatórium Stonehenge neďaleko O astronomických poznatkoch Sumerov je pomerne málo správ. Boli pravdepodobne prvými. slnko) považovali za bohov. keď vychádzala nad obzor. 365-dňový rok a 24-hodinový deň ostali po starovekých Egypťanoch až dodnes. významné body v obehoch planét. tisícročia pred Kr. Od Sumerov prevzali mytologické predstavy bohov putujúcich po nebi aj ostatné národy. Historikom astronómie pomáha aj astroarcheológia zaoberajúca sa datovaním. Babylončania prevzali kalendár od Sumerov. cez ktoré prechádza Slnko a pomenovali niekoľko hviezd. Neskôr prešiel viacerými úpravami. dátumy slnovratov a rovnodenností. Babylončania zaviedli aj zvieratníkový systém 12 súhvezdí. Začínalo obdobie záplav a staroegyptský nový rok. ich mená sa používajú dodnes. žatva). východy a západy Síria. planét a Mesiaca po oblohe. ale na deň jarnej alebo jesennej rovnodennosti. Níl sa rozvodňoval. ich polohu (aj polohu Mesiaca) vzhľadom ku hviezdam. Zapisovali do nich východy a západy Slnka a Mesiaca. ale neskôr prešli k solárnemu. Spolu s astronómiou mala veľký význam aj astrológia. analýzou a kritikou archeologických nálezov týkajúcich sa astronómie. Boli vryté do hlinených tabuliek a nazývajú sa astronomické diáre. Egypťania poznali málo súhvezdí. Na pozorovanie ľuďom slúžili vztýčené kamene alebo kamenné kruhy známe ako Henge. Mnohí astronómovia boli totiž aj astrológmi. že sa cez ne premieta pohyb Slnka. Babylonský nový rok nezačínal v zime.Dejiny astronómie 155 Dejiny astronómie Dejiny astronómie sú opisom vývoja astronómie od jej počiatkov až do dnešných čias. Všimli si. Vieme Salisbury vo Veľkej Británii že pred viac ako 5000 rokmi pomenovali už niektoré súhvezdia zvieratníka (napr. Ich poznatky prevzali všetky národy. a skatalogizovali najjasnejšie hviezdy. V astronómii tohto národa hralo veľkú úlohu náboženstvo. Niektoré významné nebeské objekty (napr. Egypťania spočiatku používali lunárny kalendár. Najdôležitejšiu úlohu hrala hviezda Sírius. jej počiatky treba hľadať už v starovekom Sumere na Blízkom východe. Oblohu mali rozdelenú na severnú a južnú časť. Staroveká astronómia Astronómia v staroveku sa zameriavala prevažne na zistenie presnej polohy nebeských objektov a na zavedenie vhodného kalendára najmä pre hospodárske úkony (siatie. . Babylonská astronómia Babylončania boli skvelými astronómami. Vždy. ktorí zostavili kalendár. Väčšina babylonských astronomických textov bola napísaná v rokoch 650-50 pred Kr. ktoré sa zaujímali o prírodné vedy. z ich blízkeho ale aj vzdialenejšieho okolia. ktorých mená sa zachovali dodnes. Staroegyptská astronómia Staroegyptská civilizácia uzrela svetlo sveta na sklonku 4.

že astronomické pozorovania sa vykonávali už okolo roku 4500 pred Kr. Bola to cena za pokračujúce pretrvávanie vesmíru. Mayská astronómia Astronómia mayskej civilizácie bola spolu s matematikou na vysokej úrovni. . Obradné budovy stavali tak. hviezdnou oblohou a vzdušným obalom medzi nimi. vznika detailná Kozmológia s božskými prírodnými silami: nebo. pretože pól považovali za sídlo samotného nebeského cisára. ako delenie zverokruhu do 360 stupňov s 12 znameniami odvodili aj priamo z prírody. posvätný (tzolkin).Dejiny astronómie 156 Čínska astronómia Prvé záznamy o astronomických pozorovaniach v Číne pochádzajú už zo 4. v 18. aby sa v určitý deň dali pozorovať východy a západy nebeských telies. U Číňanov hrala veľkú úlohu polárna hviezda. tzv. že svojimi rituálmi ovplyvňujú beh vesmíru. kométach. že nebeské telesá potrebujú ľudskú pomoc. že je cyklický a riadi sa pohybom Zeme okolo Slnka . V oboch sa dajú nájsť veľmi podobné veci. Čínski astronómovia zároveň aj astrológovia pracovali na cisárskom dvore. z ktorých boli najvplyvnejšie Chun-tchien. mesiace sa však rátajú rovnako ako dnes. Podobne sa rok zaokrúhľuje na 360 dní. Pozorovali zložený pohyb Slnka po oblohe. Sväté vajce je pôvodom sveta. že niektoré zo spoločných znakov. Slnko (ktoré starovekí Indovia považovali za žiariacu hviezdu). meteorických rojoch. škrupina je prazemou. Mayovia zostavili viacero paralelných kalendárov: občiansky (haab). Jantar Mantar v Jaipure (na obrázku). Z týchto dôvodov si mysleli. Polohu telies a všetky iné informácie si zaznamenávali do kroník a kódexov. ktorí sa obetovali. ale aj o precesii a slnečných škvrnách. zatmenia Slnka. Mayovia verili. Vypracovali niekoľko kozmologických teorií. Každú neobvyklú udalosť mali povinne hlásiť cisárovi (zatmenie Slnka. snažiaci sa zastaviť ich postup. Mayovia verili. Vo všeobecnosti je védska astronomia však veľmi podobná babylonskej. oheň a osem nebeských smerov. Je charakteristický tým. Obetovanie a smrť počas rituálov bola veľkým privilégiom a zabezpečovala nesmrteľnosť pre všetkých. Od roku 1000 pred Kr. dráhy planét prebiehali medzi slnkom a polárnou hviezdou. najmä Venušu. pozostáva zo 14 stavieb. tisícročia pred Kr. no zároveň je možné. Kchaj-tchien a Süan Jie. Jupiter spolu so svojimi mesiačikmi a Mesiac. i. Známych je tiež 5 observatórií. Tak dokázali predpovedať napr. Mesiac. Nad vzájomným ovplyvňovaním oboch kultúr sa vznáša mnoho otáznikov. Observatórium Jantar Mantar v Jaipure Druhý rozmach zažila indická astronómia okolo roku 500. Oblohu mali rozdelenú na 28 nerovnakých častí (siou) a vytvorili 290 súhvezdí. V ich záznamoch nájdeme zmienky o supernovách. je jej zaradenie vo väčšom rámci ťažké. že Zem je guľatá. Mesiaca alebo objavenie kométy).6 až 14. zem. dlhý počet a. ktorú im môžu poskytnúť ľudia počas slávnostných rituálov formou utrpenia. mučenia a obetovania sa. Najväčšie z nich. keď žil astronóm Arjabháta. že pohyb Slnka a Mesiaca po oblohe riadia dobrí bohovia a aj počas tmavej noci ich vedú podsvetím. no súčasne aj najpresnejší.solárny. Používali lunisolárny kalendár. Pozoruhodná podoba s kresťanstvom. hviezdy a planéty. Indická astronómia Niektoré tradície indickej kultúry v Indii naznačujú. Deň mal v každom ročnom období rôzne dĺžky (muhurtas s 9. Pretože védska astronómia je zašifrovaná vo veršoch. Na riešenie astronomických problémov používali narozdiel od Grékov viac algebru než geometriu. v ktorých sa pozorovalo a merali sa astronomické fenomény.4 hodinami). ktoré nechal založiť Jai Singh II. storočí v Dillí a Jaipure. Ich kalendár bol najzložitejší. Vedeli tiež. ktorému sa pripisuje koncept číslice nula. kde sú zlí bohovia.

Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZAA. Ak sa časový interval Δt medzi dvoma udalosťami meria hodinami v súradnicovej sústave pevne spojenej s pozorovateľom (vlastný čas). ktorá sa vzhľadom na pozorovateľa v pokoji pohybuje určitou konštantnou rýchlosťou. kt. že napríklad kozmonauti v kozmickej lodi pohybujúcej sa rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla budú starnúť pomalšie a po návrate na Zem budú mladší ako ich vrstovníci (paradox dvojčiat). preto sa so vzrastajúcou rýchlosťou nespomaľujú len pohybujúce sa hodiny. vzhľadom na ktorú sú udalosti v stave pokoja. spočívajúci v tom. časový interval Δt medzi tými istými udalosťami meraný hodinami v inerciálnej sústave. že čas plynie relatívne pomalšie v sústave. bude určený výrazom kde c je rýchlosť svetla. . vyplývajúci z Lorentzových transformácií. Časový interval medzi dvoma udalosťami je preto najmenší v tej súradnicovej sústave. Pozri aj • Chronologický prehľad dejín astronómie • Dejiny výskumu slnečnej sústavy Všeobecné odvetvia astronómie Astrometria · Astrofyzika · Dejiny astronómie · Historická astronómia · Kozmológia · Galaktická astronómia · Extragalaktická astronómia · Nebeská mechanika · Vznik a vývoj galaxií · Planetológia · Stelárna astronómia · Vznik hviezd · Vývoj hviezd · Vznik a vývoj slnečnej sústavy Dilatácia času Dilatácia času alebo spomaľovanie času je experimentálne overený poznatok špeciálnej teórie relativity. sa vzhľadom na pozorovateľa pohybuje rovnomerne rýchlosťou v (súradnicový čas).Dejiny astronómie 157 Stredoveká astronómia Astronómia v stredoveku bola šieste zo siedmych slobodných umení. Podľa teórie relativity je dilatácia času vlastnosťou samého času. ale aj všetky fyzikálne procesy. Z toho sa niekedy robí pochybný záver.

energia a hybnosť. aj fotón sa riadi kvantovou mechanikou. ale nie je ani vlnou. v zmysle nekonečného polčasu rozpadu. Moderná koncepcia fotónu bola rozvinutá Albertom Einsteinom. ani časticou. Má aj časticové. kvantum elektromagnetického poľa a základná "jednotka" svetla a všetkých ostatných foriem elektromagnetického žiarenia. ktoré popisuje vlnová dĺžka. Vo vákuu sa všetky fotóny pohybujú rýchlosťou svetla c. platí pre nich Pauliho vylučovací princíp a Fermiho-Diracovo rozdelenie (štatistika). Môžu vznikať a zanikať pri interakciách. Všetky elementárne častice sú buď fermióny (kvarky a leptóny vrátane elektrónu) alebo bozóny (častice. neutríno Kvarky Protón Neutrón Fotón Fotón (z gréckeho: φως (fos). Fotóny sa pôvodne nazývali „kvantá energie“. Má nulovú hmotnosť v pokoji a šíri sa rýchlosťou svetla. aj vlnové vlastnosti. tauón. ktorá je rovná 299 792 458 metrov za sekundu. ktorý vysvetlil experimentálne pozorovania. svetlo) je vo fyzike elementárna častica. frekvencia. v opačnom prípade prevažujú vlnové vlastnosti elektromagnetického žiarenia. Fotón je jedným z kalibračných bozónov.Fermión 158 Fermión Fermióny sú trieda elementárnych častíc s poločíselným spinom pomenovaná podľa talianskeho fyzika Enrica Fermiho. Vlastnosti Všetko elektromagnetické vlnenie. od rádiových vĺn po gama žiarenie. žiarenie sa prejavuje ako vlnenie. Ako všetky elementárne častice.elektrón. Životnosť fotónu je nekonečná. Príklady fermiónov • • • • Leptóny . Častice zložené z nepárneho počtu fermiónov sa chovajú tiež ako fermióny (napr. tzn. Fotón má spin 1 a jeho elektrický náboj je nulový. Fermióny majú antisymetrickú vlnovú funkciu. protón a neutrón. . Avšak častice zložené z párneho počtu fermiónov sa chovajú ako bozóny (napr. ktoré sa nezhodovali s klasickým vlnovým modelom svetla. ktoré sprostredkúvajú sily ako fotón či gluón). mezóny skladajúce sa z dvoch kvarkov). Fotón je teda stabilná častica. mión. je kvantované na fotóny. ktoré sú zložene z troch kvarkov a majú celkový spin 1/2). Časticové vlastnosti elektromagnetického žiarenia sa prejavujú predovšetkým pri vysokých frekvenciách (teda pri vysokých energiách fotónu).

môžeme určiť jeho relativistickú hmotnosť z predchádzajúceho vzťahu. je možné fotónu priradiť tiež Na základe relativistického vzťahu ekvivalencie energie a hmotnosti. kde je Planckova konštanta. určitú hmotnosť (nejde však o pokojovú hmotnosť. ktorá sa prejavuje zotrvačnými a gravitačnými vlastnosťami. pričom sa vždy (v súlade s postulátom špeciálnej teórie relativity) pohybuje rýchlosťou svetla. Špeciálne prístroje ako maser a laser môžu vytvoriť koherentný zväzok žiarenia. Táto energia (a teda aj hmotnosť) spôsobuje. platí: Vznik Fotóny vznikajú mnohými spôsobmi. že . je možné hybnosť fotónu a zo skutočnosti. ktorá je definovaná vzťahom: . tzn. . či pri anihilácii častíc. že na fotón pôsobi gravitácia podľa všeobecnej teórie relativity a on sám gravitačne pôsobi na okolie. je rýchlosť svetla vo vákuu a je vlnová dĺžka. že vyjadriť nasledujúcim spôsobom: Napriek tomu. je frekvencia. tzn. hmotnosť Fotón existuje iba v pohybe. Má preto nulovú pokojovú hmotnosť. . napríklad vyžarovaním pri prechode elektrónu medzi orbitálnymi hladinami. pozorovanie ohybu žiarenia okolo kozmických telies). Tieto javy boli potvrdené pozorovaním (napr. ktorá je nulová. Pokiaľ uvážime. ale o pohybovú hmotnosť). Dôsledkom jeho neustáleho pohybu je však nenulová energia. Hybnosť fotónu Pomocou relativistického vzťahu pre energiu pohybujúcej sa častice pokojová hmotnosť fotónu je nulová.Fotón 159 Energia. . že pokojová hmotnosť fotónu je nulová.

grafické znázornenie Hubblovej schémy Špirálová galaxia Pre tento druh galaxií sú typické výrazné špirálové ramená. Typy galaxií Eliptické galaxie Sú to galaxie v tvare elipsoidu (sféroidu). Medzi eliptické galaxie patrí napríklad Messier 32 v súhvezdí Androméda alebo galaxia Virgo A v súhvezdí Panna. . b alebo c. • Sc – málo výrazné jadro s ramenami ďaleko odvinutými. Tieto písmená určujú veľkosť jadra a rozvinutie ramien galaxie: • Sa – mohutné jadro s tesne navinutými ramenami. Špirálové galaxie sa označujú písmenom S za ktorým nasleduje písmeno a.Hubblova schéma 160 Hubblova schéma Hubblova schéma alebo Hubblova klasifikácia galaxií rozdeľuje galaxie podľa ich tvaru. Označujú sa písmenom E ku ktorému je pripojené číslo 0–7 vyjadrujúce elipticitu galaxie (sploštenosť elipsy). Hubblova ladička . • Sb – menšie jadro s ramenami viac otvorenými. EO je galaxia kruhového tvaru. Ide iba o grafické vyjadrenie tejto klasifikácie a nie o vývojové štádiá galaxií. ako predpokladal Hubble. Číslo je určené z veľkej (a) a malej osi (b) elipsy zo vzťahu 10(a-b)/a. Ich priemet na oblohu je elipsa alebo kruh. E7 galaxia s najväčším sploštením (galaxie s väčšou elipticitou neboli objavené). Typickým predstaviteľom špirálovej galaxie je napríklad voľným okom viditeľná Galaxia Androméda alebo Galaxia Veterník. Zaviedol ju v roku 1925 americký astronóm Edwin Hubble. ktoré vychádzajú z galaktického jadra. Graficky je táto klasifikácia znázornená ako Hubblova ladička. Každý z typov je ďalej rozdelený na ďalšie podtypy podľa tvarov.

• SBb – viac otvorené ramená. ale vybiehajú z koncov galaktickej priečky. Špirálová galaxia s priečkou je napríklad galaxia M91 v súhvezdí Vlasy Bereniky. • Irr II – narušené galaxie – napríklad interagujúce galaxie. ale špirálové ramená pri nich nevychádzajú z galaktického jadra. Označujú sa písmenami SB a podľa otvorenia ramien sa (podobne ako špirálové galaxie) delia na tri podskupiny: • SBa – tesne navinuté ramená. Nepravidelná galaxia je napríklad Galaxia Cigara v súhvezdí Veľká medvedica.Hubblova schéma 161 Špirálové galaxie s priečkou Majú tvar podobný špirálovým galaxiám. • SBc – ramená ďaleko odvinuté. ale oveľa menšie ako špirálové galaxie. Označujú sa písmenami Irr a delia sa na dve skupiny: • Irr I – nepravidelné galaxie. Šošovkovité galaxie Podľa Hubblovej schémy tvoria prechodový typ medzi eliptickou a špirálovou galaxiou (nie sú ale vývojovým prechodom týchto typov). Majú síce tiež jadro. Označujú sa SO. Pozri aj • • • • Galaxia Eliptická galaxia Špirálová galaxia Edwin Hubble . Ich disk má nepravidelnú štruktúru aj keď v ňom môže byť nezreteľná priečka. ktorému však chýba špirálová štruktúra. K predstaviteľom galaxií v tieto kategórii patrí galaxia M86 v súhvezdí Panna Nepravidelné galaxie Nepravidelným galaxiám chýba výrazná štruktúra. Tieto galaxie sa podobajú špirálovým galaxiám s výrazným jadrom a diskom.

Hviezda

162

Hviezda
O iných významoch výrazu Hviezda pozri Hviezda (rozlišovacia stránka).

Hviezda (nesprávne tiež stálica) je plynné (plazmové), približne guľovité teleso vo vesmíre, ktoré má vlastný zdroj žiarenia, ktoré drží pokope jeho vlastná gravitácia a ktoré má hmotnosť 0,02 až 100 hmotností Slnka. Vo hviezdach je sústredená väčšina pozorovateľnej hmoty vesmíru. Pod pojmom hviezda sa v starom chápaní myslel takmer každý objekt na nočnej oblohe ako planéta, kométa atď okrem Mesiaca. V užšom astronomickom význame sú hviezdy plynové guľovité objekty, ktoré majú vlastný zdroj žiarenia. V minulosti patrili k hviezdam len objekty, ktoré sa na nočnej oblohe zdanlivo nepohybujú (preto stálice) na rozdiel od bludíc (planét). Dôsledkom tejto zdanlivej nehybnosti utvárajú veľmi výrazné konfigurácie hviezd na oblohe, ktoré poznáme ako súhvezdia. V skutočnosti sa vo vesmíre pohybujú hviezdy obrovskou rýchlosťou až niekoľko sto kilometrov za sekundu, ale vzhľadom na ich obrovskú vzdialenosť sa voľným okom pozorovateľné zmeny v polohách hviezd prejavia až za storočia až tisícročia.

Hviezdy v otvorenej hviezdokope M41

Hviezdy patria medzi najpočetnejšie a najľahšie pozorovateľné vesmírne objekty aj bez optických prístrojov. Väčšinu ostatných telies vo vesmíre vidíme len preto, lebo odrážajú svetlo hviezd (napr. planéty), alebo sú budené k svojmu žiareniu žiarením hviezd (napr. emisné hmloviny). Hviezdy môžu byť centrami planetárnych sústav.

Vzdialenosti
Najbližšou hviezdou k Zemi je Slnko, vzdialené približne 149 597 871 km. Keďže vzdialenosti ostatných hviezd od Zeme sú obrovské, nemá zmysel vyjadrovať ich v kilometroch. Často sa vzdialenosti uvádzajú v jednotkách času, za ktorý priletí svetlo z hviezd na Zem. V tomto ohľade je Slnko od Zeme vzdialené asi 8,5 svetelných minút. Druhou je Proxima Centauri, vzdialená 4,3 svetelných rokov. Ďalšou používanou jednotkou na určenie vzdialenosti hviezd je tzv. parsek, ktorý má hodnotu asi 3,26 svetelného roka. Vzdialenosť jednotlivých hviezd od seba vo vesmíre je rôzna. Môže byť od niekoľkých svetelných hodín až po milióny svetelných rokov.

Hviezda

163

Chemické zloženie
Do objavu spektroskopie v 19. storočí sa nevedelo, z čoho sa hviezdy skladajú. Gustavovi Robertovi Kirchhoffovi sa v druhej polovici 19. storočia podarilo dokázať, že istá tmavá čiara v slnečnom spektre je spôsobená rozžeraveným sodíkom. Bola to prvá indícia objavu, že hviezdy sa skladajú z rovnakých chemických prvkov, ako telesá na Zemi. Nakoľko však zároveň všetko napovedalo tomu, že hviezdy sú veľmi horúce, tieto prvky sa vyskytujú väčšinou voľne a teda nie sú viazané v početných chemických zlúčeninách ako to poznáme na Zemi. Len najchladnejšie hviezdy majú na svojom povrchu niektoré jednoduché chemické zlúčeniny, napríklad TiO, CH a CN (na Slnku napr. OH, MgH, SiH). V dôsledku vysokej teploty je veľa atómov tiež ionizovaných. Zmes elektricky voľných nabitých častíc (iónov) a neutrálnych častíc sa nazýva plazma.

V jadrách hviezd, kde je teplota najvyššia a dosahuje minimálne 7 miliónov stupňov, je existencia akejkoľvek chemickej zlúčeniny nemožná. Hmota hviezd v týchto častiach je v stave atómových jadier a voľných leptónov. Niektoré záverečné štádiá hviezd nie sú zložené z plazmy, ale z tzv. degenerovaného plynu. Najzastúpenejší chemický prvok vo všetkých plazmových hviezdach je vodík. Po ňom nasleduje hélium. Ostatné prvky tvoria oproti vodíku a héliu len nepatrnú prímes, ktorej množstvo nie je pri všetkých hviezdach rovnaké. Závisí od veku hviezdy a od toho, koľkú generáciu hviezd od vzniku vesmíru hviezda predstavuje. Staršie hviezdy majú menšie zastúpenie ťažších chemických prvkov ako mladšie. Chemické zloženie hviezd sa časom mení v dôsledku termonukleárnych reakcií.

Slnko, naša najbližšia hviezda a zároveň z pohľadu Zeme najjasnejšia hviezda oblohy je logicky najlepšie preskúmanou hviezdou

Vlastnosti
Hviezdy majú rôzne fyzikálne vlastnosti, ktoré sa v určitých hraniciach líšia. Vlastnosti hviezd sú hmotnosť, svietivosť, polomer, teplota, spektrálny typ, hustota, premennosť.

Hmotnosť
Najvýznamnejšou charakteristikou hviezd je ich hmotnosť, ktorá určuje ich štruktúru a vývoj. Stredná hmotnosť hviezd je polovica hmotnosti Slnka. Prepdokladá sa, že v mladšom vesmíre vznikali hmotnejšie hviezdy, než pozorujeme dnes. Súčasné hmotnosti pozorovaných hviezd sa riadia tzv. Salpeterovym zákonom pomenovanom po astronómovi Edwinovi Salpeterovi, ktorý ho sformuloval. Zákon hovorí, že hviezdy s nízkou hmotnosťou sú oveľa početnejšie než hviezdy s vysokou hmotnosťou. Hviezdy s nízkou hmotnosťou sa totiž v súčasných podmienkach v galaxiách ľahšie formujú a ich život je oproti hmotnejším hviezdam tiež dlhší, pretože termojadrové reakcie v nich prebiehajú menej intenzívne a ich jadrové palivo teda dlhšie vydrží.

Hviezda

164

Určiť hmotnosť hviezdy pokiaľ tá nie je zložkou hviezdnej sústavy, je náročné. Jedna z metód je analýza jej spektra, ďalšia meranie svietivosti, ktorá je priamo závislá od hmotnosti hviezdy. V prípade dvojhviezdy astronómovia určia jej hmotnosť pozorovaním vzájomného obehu zložiek pomocou Keplerovych a Newtonovych zákonov. Hraničná hmotnosť Množstvo hmoty tvoriacej hviezdy je fyzikálnymi zákonmi obmedzené. Najmenšie hviezdy majú asi 8 % hmotnosti Slnka. Hviezdy s menšou hmotnosťou ako tento limit nemôžu existovať, Betelgeuze, jedna z najväčších známych hviezd pretože teplota a tlak v ich jadre by boli príliš nízke na zapálenie termojadrových reakcií. Na hornom hmotnostnom limite sa však teoretici nevedia zjednotiť. Väčšina odhadov sa pohybuje okolo 100-120 hmotností Slnka, pretože sa predpokladá, že väčšiu hviezdu by silný tlak žiarenia v jej vnútri roztrhal skôr, ako by dosiahla hlavnú postupnosť. Tomuto zodpovedajú aj pozorovania - pokiaľ sa niekedy pozorovala "hviezda" s väčšou hmotnosťou, podrobnejší rozbor ukázal, že ide minimálne o dvojhviezdu alebo hviezdokopu. Iné odhady horného limitu hovoria o 130-170 hmotnostiach Slnka. Niektorí stelárnici však nevylučujú ani hviezdu, ktorá by mohla byť 1000-krát hmotnejšia než Slnko. Najhmotnejšie hviezdy sú nadobri spektrálnych typov O2 a O3. Príkladom extrémne hmotnej hviezdy je hviezda éta Carinae.

Hustota
Priemerná hustota hmoty v hviezdach sa pohybuje od 1 / 10 000 000 (červení nadobri) až do 1 000 000 gramov (jednej tony) na cm3; (bieli trpaslíci). Objekty ako neutrónové hviezdy sú ešte podstatne hmotnejšie. Ich hustota hmoty dosahuje až 100 miliónov ton na cm³. Teplota a hustota plynov smerom do vnútra hviezdy rýchlo narastá. Povrchové teploty hviezd kolíšu rádovo od tisíc stupňov až po milión stupňov (neutrónové hviezdy). V jadrách hviezd pri obrovskom tlaku a teplote prebiehajú termonukleárne reakcie, ktoré sú zdrojom žiarenia hviezd. Aj rýchlosť rotácie a intenzity magnetického poľa hviezd je rôzna.

Veľkosť
Veľkosť hviezd kolíše v rozhraní od veľkosti desiatok kilometrov (neutrónové hviezdy) až do veľkosti tisícnásobkov priemeru Slnka (nadobri - napríklad Polárka). Polomery hviezd môžu byť 3000-krát väčšie než je polomer Slnka, na druhej strane najmenšia hviezda by sa zmestila do Liptovskej Mary. Vo všeobecnosti platí, že so vzrastajúcim priemerom hviezdy klesá jej hustota.

Jasnosť
Hviezdy na oblohe majú rôznu jasnosť, ktorá závisí jednak od žiarivosti hviezdy a jednak od jej vzdialenosti. Rôzna vzdialenosť hviezd od nás spôsobuje, že niektoré hviezdy sú pri pozorovaní zo Zeme jasnejšie (Vega, Sírius...) ako iné hviezdy, ktoré sú oveľa žiarivejšie, ale nachádzajú sa vo väčšej vzdialenosti (Rigel, Antares...). Jasnosť hviezd na oblohe určujeme tzv. vizuálnymi magnitúdami. Čím má vizuálna magnitúda menšie číslo, tým je hviezda jasnejšia. Najjasnejšia hviezda Sírius má magnitúdu -1,43, Vega 0,03, Polárka 2,13 a Slnko -26,7. Najslabšie hviezdy, ktoré vidíme ešte voľným okom, majú magnitúdu 6 a najslabšie hviezdy zachytené ďalekohľadmi na fotografických doskách majú magnitúdu až do 30. Hranica najslabších pozorovateľných hviezd sa so zdokonaľovaním pozorovacej techniky neustále posúva k vyšším magnitúdam.

Hviezda

165

Premennosť
Nijaká hviezda nežiari od svojho vzniku až po zánik konštantne. Tie hviezdy, ktoré však menia svoju jasnosť rýchlo (rádovo počas hodín až desaťročí) alebo o výrazné hodnoty sa označujú ako premenné. Príčina premennosti je u rôznych hviezd rôzna. Je to spôsobené buď tým, že ich zakrýva temnejší objekt (zákrytové hviezdy) alebo má premenlivosť fyzikálne príčiny od samotnej hviezdy, napr. pulzujúce hviezdy menia svoj priemer v určitom rozpätí a časovom úseku. Expandujúce hviezdy menia svoj priemer náhle obrovskými výbuchmi (supernovy pri výbuchoch zvýšia svoju jasnosť až 100-miliónkrát). Väčšina zmien jasností však nebýva taká dramatická, mnohé zmeny sú voľným okom nezachytiteľné. Hviezdy majú väčšie sklony k fyzikálnym zmenám jasnosti na začiatku (hviezdy typu T-Tauri) a na konci (Cefeidy, Miridy, supernovy...) svojho vývoja.

Mira Ceti, premenná hviezda v súhvezdí Veľryby s dlhým chvostom materiálu, ktorý uvoľnuje

Vnútorná stavba hviezdy
Hviezdy hlavnej postupnosti majú vo svojom vnútri veľmi podobnú stavbu. Rozdiely sú len v teplotách, od ktorých závisí aj to, aký typ jadrovej reakcie v hviezde prebieha. Vrstvy hviezdy smerom z vnútra von sú: • Jadro - najhorúcejšia a najhustejšia časť hviezdy. Jadrá sú zdroje energie hviezd, ktorá sa rôznymi spôsobmi prenáša na povrch hviezd a stadiaľ do okolitého prostredia. • Vrstva žiarivej rovnováhy - veľmi hrubá vrstva plazmy, ktorá obklopuje jadro. Fotóny elektromagnetického žiarenia, ktoré vznikli v jadre, prechádzajú touto vrstvou veľmi pomaly a ich vlnová dĺžka klesá. Kvôli veľkej hustote prostredia je fotón neustále pohlcovaný a vyžarovaný okolitou hmotou.

Porovnanie vnútornej stavby u hviezdy slnečného typu (vľavo) v červeným obrom (vpravo)

• konvektívna zóna - ešte chladnejšia vrstva hviezdy, v ktorej sa energia prenáša prúdením. Vrcholky zostupných a vzostupných prúdov môžeme vidieť na povrchu hviezdy ako útvary zvané granuly. • fotosféra - viditeľný (nie však pevný) povrch hviezdy. Je to najchladnejšia časť hviezdy, pri veľmi chladných hviezdach alebo v oblasti hviezdnych škvŕn (slnečných škvŕn) sa tam dokonca udržia chemické zlúčeniny. • Chromosféra - spodná časť atmosféry hviezdy. Teplota v chromosfére opäť začína stúpať. • koróna - najvrchnejšia, najhorúcejšia a najmenej hustá vonkajšia atmosféra hviezdy, ktorá sa postupne rozplýva do medzihviezdneho priestoru.

Hviezda

166

Vznik energie
Na to aby sa teleso dalo charakterizovať ako hviezda, musia v jeho vnútri prebiehať termojadrové reakcie alebo muselo fázou termojadrových reakcií prejsť v minulosti. Termojadrová reakcia je reakcia, pri ktorej sa jadrá atómov ľahkých chemických prvok zlúčia za vzniku ťažšieho prvku. Keďže jadrá atómov sú kladne nabité a navzájom sa silne odpudzujú, na spustenie temrojadrovej reakcie je potrebná veľmi vysoká teplota a tlak, ktoré tieto odpudivé sily prekonajú. U veľkej väčšiny hviezd (tzv. hlavnej postupnosti) vstupujú do reakcie jadrá najľahšieho známeho chemického prvku vodíka a výsledným produktom je hélium. Premena ľahkého vodíka na hélium môže prebiehať dvoma odlišnými spôsobmi a to protón-protónovým cyklom, alebo uhlíkovo-dusíkovo-kyslíkovým cyklom (nazývaným aj CNO cyklus podľa chemických značiek prvkov, ktoré sa ho účastnia). Na to, ktorý z týchto cyklov v jadre hviezdy prevláda má vplyv hlavne teplota v jadre. Do 16 miliónov stupňov je dominantný protón-protónový cyklus, nad touto hranicou prevláda CNO cyklus. Pre fungovanie CNO cyklu je nevyhnutná tiež prítomnosť týchto troch prvkov v jadre hviezdy. Pri obidvoch cykloch sa zhruba 1/140 hmoty premení na čistú energiu v súlade s Einsteinovou rovnicou E = mc².

Schéma protón-protónového cyklu

Hviezdy spaľujú vo svojich jadrách aj iné chemické prvky ako vodík. V protohviezdach počas ich vzniku postupne so vzrastajúcou teplotou a tlakom dochádza najprv k spaľovaniu ťažkého vodíka (deutéria), lítia, berýlia a bóru s vodíkom, kým dôjde na spaľovanie čistého ľahkého vodíka, ktorého je v jadre najviac. Výsledným produktom všetkých týchto reakcií je hélium. V starších hviezdach, ktoré sú blízko svojho zániku, však nastáva spaľovanie hélia a ďalších prvkov, ktorého výsledkom sú iné produkty (rôzne chemické prvky až po železo). Prvky ťažšie ako železo vznikajú v supernovách. Tieto druhy reakcií Schéma CNO cyklu majú veľký význam z hľadiska vzniku života vo vesmíre a terestrických planét vôbec, pretože jadrá starších hviezd sú jediným miestom, kde tieto chemické prvky vznikajú (nepočítajúc prvky, ktoré sú produktom samovoľného rozpadu ťažších jadier). Mladé hviezdy predtým, než dosiahnu hlavnú postupnosť (pozri nižšie) získavajú energiu gravitačnou kontrakciou podobne ako niektoré veľké planéty alebo hnedí trpaslíci. Gravitačná kontrakcia umožní vznikajúcej hviezde zvýšiť teplotu a tlak vo svojom vnútri natoľko, aby sa spustili termojadrové reakcie. Staré hviezdy po ukončení fázy jadrových reakcií môžu svietiť z nažiarených zásob. V oboch prípadoch (nedospelá aj stará hviezda) však tieto hviezdy vo viditeľnom spektre dosahujú len malý zlomok žiarivého výkonu, ktorý majú hviezdy s prebiehajúcimi termojadrovými reakciami.

ako dlho hviezda zotrvá v pomerne stabilnej fáze hlavnej postupnosti. ktoré sa naďalej scvrkávajú. zanikajú nenápadne . Hviezdy s hmotnosťou Slnka sa po vyhorení zásob Umelecká predstava o blízkom pohľade na vodíka začnú rozpínať . pretože tieto prvky ešte neexistovali. Prvé hviezdy.po vyhorení všetkého paliva pozvoľna chladnú až napokon úplne zhasnú. Hviezdy vznikajú aj v súčasnosti. necelý milión rokov. Vznikajú protohviezdy. Napokon Protohviezda teplota a tlak v jadre protohviezdy vzrastú natoľko. zrážka s iným mračnom. Najhmotnejšie hviezdy ukončujú svoj život mohutnou explóziou supernovy. V mračne sa začínajú tvoriť hustejšie oblasti. riedkych a studených mračien medzihviezdnej hmoty. prachoplynové mračno sa začne väčšinou pod vplyvom nejakého vonkajšieho faktoru (výbuch supernovy. . v šošovkových a nepravidelných galaxiách. Práve v týchto miestach je preto hviezdotvorba najpočetnejšia. Zároveň postupne stúpa jeho teplota a rýchlosť rotácie. hovoríme o emisnej hmlovine.. Ďalší vývoj To. Hmotnejšie hviezdy. Keď sa mračno zahreje natoľko. najbežnejší typ hviezdy v svoje vonkajšie obálky. Chladné. závisí od jej počiatočnej hmotnosti. boli pravdepodobne dosť odlišné od súčasných. Najvyšší vek hviezd sa odhaduje rádovo na niekoľko miliárd rokov. hviezda sa prestane ďalej zmenšovať a usadí sa na hlavnej postupnosti. Postupne začína voľnému gravitačnému rúteniu brániť vnútorný tlak. Prvé hviezdy taktiež neobsahovali prvky ťažšie než hélium. Hmota. Tieto mračná sa nachádzajú hlavne v ramenách špirálových galaxií. Tieto zárodky s hmotnosťou až desať tisíc slnečných hmotností ďalej kolabujú. Jednalo sa o nesmierne hmotné a žiarivé objekty s hmotnosťami od 15 do 500 hmotností Slnka. Ich životnosť však bola krátka. Potom odhodia červeného trpaslíka. že začne žiariť.. pretože termojadrové reakcie v ich jadrách prebiehajú omnoho búrlivejšie ako v málo hmotných hviezdach. búrlivé nestabilné objekty. paradoxne žijú kratšie.Hviezda 167 Vznik a vývoj Vznik hviezdy Hviezdy vznikajú z pôvodne chladných. takže o nejaký čas z nej môžu vzniknúť nové hviezdy. Najpočetnejšie hviezdy vo vesmíre.) zmršťovať. Gravitačná sila sa vyrovná s tlakom žiarenia prichádzajúceho z jadra. zárodky samotných hviezd. ktorá je hviezdou vyvrhnutá v podobe planetárnej hmloviny alebo zvyškov po výbuchu supernovy sa neustále rozpína. červení trpaslíci. ale veľmi husté degenerované objekty .neutrónové hviezdy alebo čierne diery. alebo dokonca hypernovy a ich jadrá sa menia na maličké. život oveľa hmotnejších obrov a nadobrov len milióny alebo dokonca len státisíce rokov.menia sa na červených obrov. ktoré sa stanú planetárnou hmlovinou a ich našej Galaxii malé skolabované jadrá ešte dlho svietia z nažiarených zásob ako bieli trpaslíci. ktoré vznikali vo vesmíre. Život hviezdy s hmotnosťou Slnka trvá celé miliardy rokov. že sa zapália termojadrové reakcie. mieša sa s medzihviezdnou hmotou a vracia sa tým do obehu.

hovoríme o štvorhviezde. To sú takzvané spektroskopické dvojhviezdy. Slnko tvorí pomerne zriedkavú výnimku medzi hviezdami tým. voľnejšia ako otvorená hviezdokopa. Sú to pomerne voľné skupiny desiatok až stoviek mladých hviezd. že až 70% všetkých hviezd vo vesmíre je viazaných v dvojhviezdnych systémoch. Najčastejším prípadom je dvojhviezda. Otvorená hviezdokopa (v ľavom spodnom okraji snímky) Niekedy obiehajú spoločné ťažisko tri hviezdy. Hviezdy v rámci hviezdokôp. alebo. Priestorovo ohraničená skupina určitého typu hviezd spoločného pôvodu. Takýto systém utvára napríklad Slnku najbližšia hviezda Alfa Centauri. že jedna zložka je oveľa hmotnejšia ako druhá. Známou viacnásobnou hviezdou je napríklad Trapéz v súhvezdí Orióna. Príkladom štvorhviezdy je Epsilon Lyrae. kedy dve približne rovnako staré hviezdy obiehajú okolo spoločného centra. . že nevytvára dvojhviezdny ani viacnásobný systém a nie je ani členom nijakej hviezdokopy. sa nazýva hviezdna asociácia. Odhaduje sa. menej hmotná zložka obieha okolo hmotnejšej podobne ako planéty obiehajú okolo Slnka. V takomto prípade hovoríme o trojhviezde. Najčastejšie tvorí trojhviezdnu formáciu centrálna dvojica hmotnostne viac-menej vyrovnaných hviezd. V okolí Slnka vznikajú hviezdy v útvaroch. Gravitačne tesne viazaných hviezd môže byť aj viac ako štyri. V minulosti v našej galaxii vznikali hviezdy aj v oveľa hustejších a kompaktnejších útvaroch obsahujúcich až milióny hviezd.Hviezda 168 Skupiny hviezd V molekulárnych mračnách vznikajú hviezdy v skupinách. Všetky hviezdy viditeľné na oblohe voľným okom a menšími ďalekohľadmi patria do našej Galaxie – Mliečnej cesty.galaxie. niektoré len mohutnejšími prístrojmi a niektoré sú pri sebe tak blízko. Niektoré dvojhviezdy možno rozlíšiť už malými ďalekohľadmi. ktoré obiehajú spoločné ťažisko a okolo nich v oveľa väčšej vzdialenosti obieha menej hmotná tretia zložka. Všetky hviezdy tvoria spolu s medzihviezdnou hmotou a obrovskými množstvami tmavej hmoty gigantické kompaktné systémy . ktoré zostávajú minimálne po určitý čas gravitačne viazané. Tieto zoskupenia sa nazývajú guľové hviezdokopy. Hviezdne systémy s viac ako dvoma zložkami sa označujú súhrnným názvom viacnásobné hviezdy. ktoré nazývame otvorené hviezdokopy. ktoré sa časom rozpadajú. ale aj hviezdy. Voľným okom vidíme na oblohe takúto dvojicu ako jeden bod. Hviezdy v guľových hviezdokopách sú silnejšie gravitačne viazané ako členovia otvorených hviezdokôp a často zostávajú spolu až do svojho zániku. Aj hviezdy zdanlivo vytrhnuté z galaxií (napríklad pri vzájomných kolíziách galaxií) spadajú pod gravitačný vplyv nejakej galaxie. ktorú tvoria dve dvojice hviezd obiehajúce okolo spoločného ťažiska. Ak spoločné ťažisko obiehajú štyri hviezdy. v súčasnosti však guľové hviezdokopy v Mliečnej ceste už nevznikajú. v prípade. ktoré sa už v hviezdokopách nenachádzajú väčšinou vytvárajú oveľa bližšie a stabilnejšie konfigurácie. že ani pri najvyššom dostupnom rozlíšení a ich nepodarí pozorovať ako dve oddelené hviezdy. Každá hviezda je súčasťou nejakej galaxie a obieha okolo jej jadra.

Umelcova predstava hviezd Sírius A (plazmová hviezda) a Sírius B (degenerovaná hviezda) . neutrónové hviezdy. Tieto hviezdy žiaria iba z nažiarených zásob. V poslednom desaťročí sa však začalo objavovať množstvo planét obiehajúcich okolo iných hviezd a v súčasnosti ich poznáme už viac ako 300. Všetky hviezdy viditeľné na oblohe voľným okom sú plazmové hviezdy. Patria sem obri. jedna z najhmotnejších a najžiarivejších známych hviezd • trpaslíkov a • podtrpaslíkov. Hertzsprungov-Russellov diagram. K a M) a 4 zriedkavých tried (Q. Sprievodné telesá Okolo niektorých hviezd sa zistila a dokázala existencia temných sprievodcov.-tych rokov 20. čo sú buď hnedí trpaslíci alebo planéty. storočia astronómovia nevedeli. v ktorých prebiehajú termojadrové reakcie a generujú si teda vlastné žiarenie. A) a hviezdy pozdného spektrálneho typu (G. ktoré sa stali malými degenerovanými hviezdami a preto sú nepozorovateľné. Hertzsprungov-Russellov diagram ukazuje. že hviezdy sa zoskupujú do dvoch vetiev. nadobri a hviezdy hlavnej postupnosti. Napriek tomu títo neviditeľní spoločníci gravitačne pôsobia na hviezdu. alebo čierne diery. F. Hertzsprungov-Russellov diagram ukazuje aj vývojovú cestu hviezd. C.sú to hviezdy. Podľa zdroju energie • plazmové hviezdy . V rámci tejto klasifikácie rozoznávame hviezdy ranného spektrálneho typu O. Môžu nimi byť bývalé plazmové hviezdy. K.hviezdy. Charakter spektra hviezdy určuje predovšetkým teplota hviezdnej atmosféry. prípadne nežiaria vôbec. O. G. ktorí sa nedajú pozorovať ďalekohľadmi a nie sú ani spektroskopickými dvojhviezdami. • degenerované hviezdy . B. N. v ktorých už neprebiehajú termojadrové reakcie a ich hmota je v degenerovanom stave. neutrónové hviezdy a čierne diery. Iné hviezdy majú zase oveľa menej hmotných spoločníkov.Hviezda 169 Triedenie hviezd Podľa teploty a svietivosti Hlavným zdrojom informácií o hviezdach je svetlo rozložené do spektra. R. S). B. A. Podľa spektra čiže teploty delíme hviezdy do ôsmich hlavných tried (W. či aj iné hviezdy majú planéty. Až do 90. V tomto diagrame je zreteľné delenie hviezd na: • • • • • nadobrov jasných obrov obrov podobrov hviezd hlavnej postupnosti (najpočetnejšia skupina) Éta Carinae. S). Hviezdy zakreslené do grafu podľa spektrálnej triedy a absolútnej veľkosti (svietivosti) dávajú tzv. a to hlavnej vetvy a vetvy obrov. Ide o bielych trpaslíkov. M. Patria sem bieli trpaslíci.

Zhruba každá šiesta hviezda viditeľná voľným okom na oblohe má svoje vlastné meno. SAO. ktorý zaviedol aj hviezdnu veľkosť (magnitúdu). gréčtiny. Gliese 165 B je druhá najhmotnejšia hviezda systému Gliese 165. ale bežne sa používa len okolo 100 mien.stehno) alebo ich úlohu v mytológii (Alcyone . menej hmotná B a tak ďalej. Pre najjasnejšie hviezdy oblohy sa zvyčajne používa Bayerovo označenie. Jednou z novodobo pomenovaných hviezd je napríklad Regor. Najhmotnejšia zložka systému má za svojim katalógovým označením písmeno A. Už malým ďalekohľadom ich uvidíme oveľa viac. Čísla v týchto katalógoch majú síce pridelené všetky hviezdy do určitej limitnej magnitúdy.jedna z mýtických Plejád). Pozostáva z gréckeho písmena za ktorým nasleduje genitív latinského názvu súhvezdia. Vzhľad hviezdy na oblohe je vždy bodový. ktoré popisovali ich vzhľad (napríklad Rutilicus . HD a iné. Autorom prvého hviezdneho katalógu bol Hipparchos. storočí.Hviezda 170 Názvy a označenie Už v minulosti dávali ľudia hviezdam rôzne mená. Polárka C je tretia najhmotnejšia hviezda systému Polárka. pretože hviezdy vo svetovom priestore vykonávajú vlastné pohyby. Kritériom. a to aj v najväčších ďalekohľadoch (výnimkou sa v nedávnej Mladé hviezdy otvorenej hviezdokopy Plejády minulosti stali hviezdy Betelgeuze a Mira). Polohu hviezd na oblohe určujeme súradnicami. prípadne z latinčiny. Vďaka scintilácii bezpečne môžeme rozoznať hviezdy od planét. v ktorom sa hviezda nachádza. Pokiaľ jasná hviezda viditeľná voľným okom nemá meno ani Bayerovo označenie. časť súhvezdia (Phacd . že namiesto písmena gréckej abecedy je číslica. Prechodom svetla hviezdy atmosférou Zeme dochádza ku scintilácii (trblietaniu hviezd). S objavom ďalekohľadu sa zvyšovalo množstvo pozorovateľných hviezd a tak sa začali vytvárať a používať rôzne hviezdne katalógy. podľa ktorého sú hviezdy s Flamsteedovym označením zoradené nie je ich jasnosť ale rektascenzia. Slabšie hviezdy nepozorovateľné voľným okom majú pridelené čísla v rozličných katalógoch napr. Prvé samostatné hviezdy boli v cudzích galaxiách pozorované až v 20. Je podobné Bayerovmu s tým rozdielom. používa sa väčšinou Flamsteedovo označenie.žltkastý). Všetky hviezdy viditeľné voľným okom alebo malým ďalekohľadom patria do našej Galaxie. Ich nehybnosť na oblohe je len zdanlivá. Napríklad Alfa Centauri A je najhmotnejšia hviezda systému (v tomto prípade trojhviezdneho) Alfa Centauri. Pozorovanie Za jasnej noci môžeme voľným okom vidieť pri ideálnom rovnom horizonte asi 3 000 hviezd. . ale v prípade jasných hviezd sa na označenie väčšinou používa vlastné meno či jedno z vyššie uvedených označení. Dnes používané mená pochádzajú väčšinou zo staroarabčiny. Novodobé pomenovanie hviezd vlastným menom je zriedkavé. u ktorých k scintilácii nedochádza. Osobitný princíp označenia platí pre hviezdy vo viacnásobných systémoch. Hviezdy sú označené od alfy až po omegu zvyčajne (nie však vždy) od najjasnejšej (alfa) až po najslabšiu (omega). k extinkcii a refrakcii.

Index lomu nie je pre svetlá všetkých farieb konštantný. mesiac a hviezdy. kde je rýchlosť svetla vo vákuu a rýchlosť svetla určitej frekvencie v danom opt. Index lomu je bezrozmerná veličina. Meranie indexu lomu Princíp merania Pre meranie indexu lomu sa najčastejšie využíva Snellov zákon lomu. október 2010. Z tejto definície vyplýva.63). ISBN 80-200-0906-X. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. ktorý obklopuje zem. 5. Eduard Pittich. Vo všetkých prostrediach okrem vákua je vždy n>1 {napr. vznikli slnko. vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. index lomu vody je 1. Alexandra Fuknová. • Najmasívnejšia hviezda sa ešte nenašla.Galaxie. ISBN 80-8067-074-9. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do rozličných kruhovitých pásov.Hviezda 171 Pohľady filozofov Anaximandros Anaximandros tvrdí. roč. že vo vákuu je n=1. ktoré môže byť označené symbolom RI. že prostredie x je opticky hustejšie ako prostredie y. že sa látka plodiaca od večnosti teplo a chlad pri vzniku tohto sveta oddelila a že z nej okolo vzduchu. • Josip Klezcek (2002). číslo.33. Academia. ak n prostredia x > n prostedia y. 9-12. definovaná vzťahom . ii. podľa ktorého index lomu druhého prostredia voči prvému sa vyjadruje podielom sinusu uhla dopadu na rozhranie týchto prostredí k sinusu uhla lomu v druhom prostredí pri prechode svetla z jedného prostredia do druhého: . Anna Lališová Vesmír 2 Hviezdy . sk/ ~filit/ fvh/ hviezdy_anaximandros-e. Velká encyklopedie vesmíru. • Róbert Čeman. prostredí. Bratislava : MAPA Slovakia Bratislava. ale závisí od frekvencie. html Index lomu Index lomu (n) je veličina charakterizujúca optické prostredie. Iné projekty • • Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Hviezda Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hviezda Zdroje • FILIT [1] – zdroj. XLI. Pozri aj disperzia. Referencie [1] http:/ / dent. fmph. uniba. Kozmos. s. V tejto súvislosti sa zavádza aj pojem optická hustota definovaný tak. Jednotka Index lomu je bezrozmerná veličina. čís. sírouhlíka 1. 2003. Definícia Index lomu prostredia je podiel rýchlosti svetla vo vákuu k rýchlosti svetla v prostredí.

Sú zmerané pre vlnovú dĺžku ?D s kombinovanou štandardnou neistotou uc = 1. Nadväznosť SMÚ vlastní dve sady hranolov a sadu kvapalných referenčných materiálov. Sú zmerané pre dve vlnové dĺžky ?D a ?e s kombinovanou štandardnou neistotou uc = 1. Kalibrácia stupnice pracovného etalónu 1. rádu . rádu meraním ich indexu lomu metódou odchýlky svetelného lúča pri prechode troma hranolmi. rádu.39 do 1. Hodnoty ich indexu lomu sú v rozsahu od 1. Sada hranolov – deväť pracovných etalónov primárneho etalonážneho rádu . Sada kvapalných referenčných materiálov ( RM ) – štyri certifikované Slovenské RM – pracovné etalóny 2.Index lomu 172 Realizácia stupnice Stupnica indexu lomu sa realizuje prostredníctvom hranolov z optického skla a kvapalných referenčných materiálov.sa vykonáva metódou odchýlky svetelného lúča pri prechode troma hranolmi porovnaním hodnoty použitého pracovného etalónu primárneho etalonážneho rádu a hodnoty nameranej kalibrovaným refraktometrom.84. 10-5. 10-6. Hodnoty ich indexu lomu sú v rozsahu od 1.71.je nadviazaná na Slovenský národný etalón.je nadviazaná na pracovný etalón 1.43 do 1. Kalibrácia stupnice pracovných meradiel – refraktometrov – sa vykonáva metódou hraničného uhla porovnaním hodnoty použitého pracovného etalónu príslušného rádu a hodnoty nameranej kalibrovaným meradlom. rádu sa vykonáva na pracovnom etalóne 1. Kalibrácia pracovných etalónov 2. rádu. ktorých geometria.66. vlastnosti materiálu a časová stabilita sú uvedené v TPM 7352-94. rádu .Pulfrichovho refraktometra s V-blokom . Hodnoty ich indexu lomu sú v rozsahu od 1. Sada hranolov – šesť pracovných etalónov 2.46 do 1.3 . . rádu je nadviazaná na pracovný etalón 1. Sú zmerané pre dve vlnové dĺžky ?D a ?e s kombinovanou štandardnou neistotou uc = 4 . 10-5.5 . Kalibrácia stupnice Kalibrácia sady pracovných etalónov primárneho etalonážneho rádu sa vykonáva meraním ich indexu lomu spektrogoniometrickou metódou minimálnej deviácie na goniometri Askania.

živé organizmy a všetky vesmírne objekty.63 eV. tiež prostredné IR (intermediate IR. Toto delenie nie je jednoznačne dané. kedy značne narastá vodná absorpcia. Delenie CIE International Commission on Illumination (CIE) odporúča delenie na tri pásma • • • • • • • • • NIR blízke (near) infračervené žiarenie. resp. IR-A podľa normy DIN. pričom červená je farba viditeľného svetla s najdlhšou vlnovou dĺžkou. IR-B podľa DIN. je definované podľa vodnej absorpcie SWIR krátkovlnné IR žiarenie (short wave). nakoľko vychádza z citlivosti ľudského oka.Infračervené žiarenie 173 Infračervené žiarenie Infračervené žiarenie je elektromagnetické žiarenie s vlnovou dĺžkou väčšou ako viditeľné svetlo a kratšou ako mikrovlnné žiarenie. Hranica medzi viditeľným spektrom a IR žiarením nie je presne definovaná. had) však majú spektrum „viditeľného svetla“ posunuté. vlnová dĺžka 1. prípadne sa orientujú len podľa žiarenia v tomto spektre. Zemská atmosféra na veľké vzdialenosti infračervené žiarenie pohlcuje. Iné živočíchy (napr. 3–8 µm LWIR dlhovlnné IR žiarenie (long wave) IR-C podľa DIN. Názov znamená „pod červenou“. Zdrojom infračerveného žiarenia je každý predmet v našom okolí.0012 a 1. Rozdelenie Infračervené žiarenie sa delí na pásma. Všetky telesa s teplotu menšou než 4000 Kelvinov vysielajú maximum svojho žiarenia v infračervenej oblasti.4–3 µm. energiu fotónov medzi 0. Nazýva sa tiež tepelné žiarenie. Herschel dal aj pomenovanie tomuto žiareniu. 8–15 µm FIR ďaleké (far) infračervené žiarenie 15–1000 µm . vlnová dĺžka 0. IIR). alebo rozšírené. MWIR strednovlnné IR žiarenie (medium wave) IR-C podľa DIN.4 µm. pri 1450 nm.76–1. Termografický obrázok psa Za objaviteľa infračerveného žiarenia sa považuje sir William Herschel. Infračervené žiarenie zaberá v spektre 3 dekády a má vlnovú dĺžku medzi 760 nm a 1 mm. V roku 1800 meral teplotu oblasti priliehajúcej k červenej oblasti spektra.

Infračervené žiarenie sa používa ako zdroj vyžarujúceho tepla (infračervené ohrievače. ktoré vyžaruje teleso • Astronomické ďalekohľady skúmajúce vesmír v oblasti IR žiarenia • Termografia je oblasť skúmania teplôt povrchov. na varenie a pečenie a pod. čo môže signalizovať zdravotné problémy. Takto sa analyzujú chladnejšie (teplejšie) miesta na ľudskom tele. vypaľovanie farieb. Je však pravdou. pričom sa jednotlivým vlnovým dĺžkam vyžarovaným z telies prideľujú farby z viditeľného spektra.1. O pásmo (Original) 1260–1360 nm E pásmo (Extended) 1360–1460 nm S pásmo (Short wavelength) 1460–1530 nm C pásmo (Conventional) 1530–1565 nm L pásmo (Long wavelength) 1565–1625 nm U pásmo (Ultralong wavelength) 1625–1675 nm C-pásmo je dominantné pre spojenia pomocou IR na dlhšie vzdialenosti. • Nahrievanie .675 µm. Za týmto účelom sa používa pásmo 1.0 – 3 µm MWIR 3 . sauny. že objekty pri izbovej teplote emitujú najviac žiarenia v pásme IR 8–12 µm.7 . alebo aktívne – osvetlenie priestoru v IR oblasti a sledovanie odrazeného žiarenia • Meranie teplôt na diaľku analýzou frekvencie IR žiarenia. sledujúce tepelnú emisiu nahriatych telies.5 µm LWIR 8 -12 (7 – 14) µm VLWIR 12 . • Spektroskopia slúži na detekciu vlastností materiálu (obvykle organických zlúčenín) na základe prenikania IR žiarenia vzorkou materiálu. • Liečebné účely – nahrievanie tela pomocou IR žiarenia – využíva sa prenikavosť IR žiarenia (schopnosť preniknúť tkanivom do určitej hĺbky).Infračervené žiarenie 174 Astronomické delenie • blízke IR žiarenie (0.(200-350) µm Delenie podľa citlivosti detektorov • • • • • NIR 0.5 µm • stredné IR žiarenie (5–30 µm).1. čím sa ohrievajú problémové miesta „pod kožou“. • Vojenské aplikácie – detekcia IR žiarenia motorov za účelom navedenia rakiet a zameriavania pre zbraňové systémy Zameriavacie systémy • Nočné videnie – pasívne. niekedy (25-40) .7-1) . tepelné snímky budov slúžia na účely detekcie úniku tepla a pod.0 µm SWIR 1. opravy asfaltových povrchov. Využíva sa hlavne na liečenie zápalov.260 . avšak faktom je že povrchy telies zahrievajú takmer všetky druhy elektromagnetického žiarenia.(25-40) µm • dlhé IR žiarenie (30–1000 µm) . niekedy (0. Rôzne molekulárne väzby pohlcujú žiarenie rôznych vlnových dĺžok. niekedy 5 . .7–5 µm).30 µm Tepelné žiarenie Infračervené žiarenie je často zamieňané za tepelné žiarenie (podľa citlivosti ľudského tela). odmrazovanie lietadiel. Využitie • Telekomunikácie Infračervené žiarenie sa často používa na prenos informácií na krátku vzdialenosť.

Má ergosféru. Rotujúca čierna diera spôsobuje zložitejšiu štruktúru priestoročasu vo svojom okolí. táto môže rotovať až niekoľko tisíckrát za sekundu. Ak pôvodná hviezda pomaly rotovala. podobne ako krasokorčuliar pri piruete. Dovtedy sa však môže z rotujúcej čiernej diery uvoľniť také množstvo energie. Po istom čase sa preto rotácia čiernej diery zastaví. resp. dajú sa vidieť jednotlivé vrstvy a štruktúry v rôznej hĺbke. Jej horizont udalostí je menší a nie je totožný s medzou nekonečne veľkého červeného posunu. • Globálne skenovanie tepelných pomerov a prúdení v oceáne z hľadiska globálneho otepľovania.Infračervené žiarenie • Infračervené lasery hlavne ako vysielače komunikačného lúča do optického kábla • Meteorológia – meteorologické satelity sú vybavené kamerami snímkujúcimi povrch zeme v IR oblasti. štandardného modelu) istý druh častice. ako nerotujúca. Delia sa podľa prenášanej interakcie na: • 8 gluónov. ktorý matematicky popísal jej vlastnosti. Úbytok hmotnosti však môže spôsobiť. ktoré zodpovedá až 29 % pôvodnej hmotnosti čiernej diery. . ktorý prenáša gravitačnú silu Kerrova čierna diera Kerrova čierna diera alebo rotujúca čierna diera je čierna diera. ktorý prenáša elektromagnetickú interakciu (elektromagnetická sila) • 2 bozóny W a 1 bozón Z. Pomocou týchto snímok sú schopné rozlíšiť typ a hrúbku mrakov. ktoré prenášajú silnú interakciu (jadrová sila) • fotón. globálnych predpovedí pre zemeguľu • Archeológia a história – kontrola umeleckých diel . ktorá „tvorí“ (teda prenáša) interakcie medzi časticami. 175 Kalibračný bozón Výmenná častica alebo kalibračný bozón alebo častica poľa je (podľa tzv. ktoré prenášajú slabú interakciu (rádioaktivita) • gravitón (len hypotetický). ktorá rotuje. Po kolapse hviezdy do čiernej diery. z ktorej sa Penrosovým procesom kinetická energia čiernej diery postupne uvoľňuje do okolitého priestoru. Pomenovaná je je podľa Roya Kerra. Oblasť medzi týmito dvoma medzami je ergosféra. že čierna diera prestane byť čiernou dierou a exploduje.pomocou IR žiarenia sa dá pozrieť „do obrazu“. pri zmršťovaní sa rotácia postupne zrýchľuje. ako aj tepelné pomery a prúdenia.

A. Dnešná kozmológia sa zaoberá predovšetkým rozdelením hmoty vo vesmíre. Dôležitá je najmä súvislosť s filozofiou. vývoja a zákonitostí vesmíru • zaoberá sa konečnosťou či nekonečnosťou priestoru a času. Výhodou dnešnej kozmológie je. Po objavení Newtonovho všeobecného zákona príťažlivosti sa kozmologický problém dal definovať ako fyzikálna úloha o správaní nekonečnej sústavy priťahujúcich sa hmotných telies. Rôzne ťažkosti. Časom vznikla v Európe tzv. konečný . stacionárny a pod. kde je arénou boja materializmu a idealizmu[chýba zdroj]. čiže trvania kozmu Keďže zatiaľ [chýba zdroj] vesmír ešte úplne nepoznáme (pozorujeme iba jeho časť). Ani relativistická kozmológia však nie je bez ťažkostí[chýba zdroj]. Dnes sa vo vede prevažne uznávajú[chýba zdroj] modely utvorené v 20. Friedmannom.Kozmológia 176 Kozmológia Kozmológia je odbor astronómie zaoberajúci sa tými vzťahmi. Tento systém bol po boji s cirkvou a scholastikou nahradený heliocentrickou sústavou. jej vzájomným pôsobením a pohybom.) a overuje ich na základe výsledkov pozorovaní mimogalaktickej astronómie a rádioastronómie. má charakter samostatnej vedy na hraniciach astronómie. ďalej premenou energie vo vesmíre a geometrickými vlastnosťami priestoru. . Úlohy Hlavné predmety činnosti: • zaoberá sa všeobecnými problémami štruktúry. zložitým pohybom planét musia byť skryté zákonité pravé pohyby[chýba zdroj] . tzv. podľa ktorej je nehybná Zem stredom vesmíru. v ktorých sa vesmír prejavuje ako celok. že za viditeľným. teoretickej fyziky a filozofie. kozmologické problémy. vyplývajúce z tohto chápania vesmíru odstránila relativistická kozmológia (čiže kozmológia založená na Einsteinovej teórii relativity). geocentrická sústava. Veľkoškálové štruktúry vesmíru podľa hindskej kozmológie Kolorovaná verzia anonymnej Flammarionovej rytiny Dejiny Prvé naivné kozmologické predstavy vznikli už v staroveku. Hoci sa považuje za súčasť astronómie. Vytvára preto len modely vesmíru (rozpínajúci sa. nekonečný. vedy a náboženstva[chýba zdroj]. založené na teórii relativity. rokoch fyzikom A. pulzujúci. Dospelo sa k nej akumuláciou pozorovaní [chýba zdroj] a na základe antického presvedčenia. že sa môže oprieť aj o bohaté pozorovania vesmíru[chýba zdroj]. ani nepoznáme všetky zákonitosti a vlastnosti hmoty či vesmírnych objektov. musí kozmológia pracovať na základe vytvorenia určitých predpokladov.

nie sú všetci rovnakej mienky. že zem spočíva na vode. pokiaľ ide o počet a druh takého počiatku. že je zemetrasenie. domnievajúc sa.Kozmológia 177 Tálesov názor na kozmológiu Tálesov názor na kozmológiu je takýto: Iní sa domnievali. zatiaľ čo ona sama ostáva zachovaná. z čoho sú všetky veci a z čoho ako z prvého vznikajú a do čoho ako posledného zanikajú. Zem je nesená vodou. je počiatkom všetkého). buď jediná. že počiatky vecí sú iba v podobe hmoty. pôvodca takejto filozofie. že potrava všetkých vecí je vlhká a že z vlhka vzniká a ním sa živí aj samo teplo (to však. veria preto. lebo sú tej mienky. a to. html . z ktorého pôvodne čerpal tento článok. sk/ ~filit/ fvk/ kozmologia_talesova-e. pričom podstata ostáva a menia sa len jej stavy. ostáva na povrchu vody ako drevo alebo niečo takého druhu. ktoré vraj zastával Táles Milétsky. hovorí. že nič nevzniká. že zem spočíva na vode). ii. Väčšina tých. z čoho všetko vzniká. Pohybuje sa vraj ako čln a pohyblivosťou vody sa potom otriasa. Pozri aj • Kozmogónia • Planetárna kozmogónia Externé odkazy • FILIT [1] – zdroj. Pravda. a vtedy ľudia hovoria. Toto učenie sme prevzali akonajstaršie. si myslela. že zem. Možno čerpal túto domnienku z pozorovania. fmph. že sa takáto podstata (fysis) vždy zachováva… Teda musí byť určitá podstata. vyhlasujú za prvok a počiatok (arché) vecí. Lebo to. čo sa prví zaoberali filozofiou. keďže je schopná plávať. alebo viaceré. Všeobecné odvetvia astronómie Astrometria · Astrofyzika · Dejiny astronómie · Historická astronómia · Kozmológia · Galaktická astronómia · Extragalaktická astronómia · Nebeská mechanika · Vznik a vývoj galaxií · Planetológia · Stelárna astronómia · Vznik hviezd · Vývoj hviezd · Vznik a vývoj slnečnej sústavy Referencie [1] http:/ / dent. že semená všetkých vecí majú vlhkú podstatu. Táles však. že je to voda (preto tiež hlásal. túto domnienku mal teda z tohto i z toho. uniba. z ktorých všetko ostatné vzniká. ani nič nezaniká.

Rýchlosť v smere osi y aj z je nulová a v čase merania sa os x pozorovateľa O prekrýva s osou x' pozorovateľa O'. O Lorentzovej transformácii sa môže uvažovať aj ako o rotácii v Minkowského priestoročase. V roku 1905 pomenoval Henri Poincaré Lorentzovu transformáciu po nemeckom fyzikovi a matematikovi Hendrikovi Antoonovi Lorentzovi (1853-1928). Ak vezmeme do úvahy fakt.t'). potom môžeme jednoducho vyvodiť nasledujúce hodnoty kontrakcie dĺžky a dilatácie času súradnicovej sústavy pozorovateľa O' vzhľadom k súradnicovej sústave pozorovateľa O: . Vzťah medzi referenčnou súradnicovou sústavou a jej Lorentzovou Obaja používajú svoju vlastnú karteziánsku transformáciou.z'. Lorentzova transformácia sa zapisuje v maticovej forme ako: kde sa nazýva Lorentzov faktor a . Pri nízkych rýchlostiach sa táto transformácia blíži ku Galileovej transformácii z klasickej fyziky: . že obaja pozorovatelia sú vzhľadom na seba v stave rovnomerného priamočiareho pohybu v smere osi x. Predpokladajme.t) a O' používa (x'.y'. že máme dvoch pozorovateľov O a O'. Vytvorili matematickú bázu pre Einsteinovu špeciálnu teóriu relativity. že rýchlosť svetla je konštantná vzhľadom na akúkoľvek inerciálnu súradnicovú sústavu (potvrdený v roku 1887 v Michelsonovom-Morleyovom experimente). Teraz predpokladajme.z.Lorentzova transformácia 178 Lorentzova transformácia Lorentzova transformácia vo fyzike znamená množinu štyroch rovníc používaných na prepočet súradníc priestoru a času pri prechode medzi inerciálnymi súradnicovými sústavami za predpokladu konštantnej rýchlosti svetla vo všetkých inerciálnych sústavách. súradnicovú sústavu na meranie časových a priestorových intervalov. O používa (x.y. Všeobecnejšia množina transformácií zahrňujúca tiež transláciu aj priestorovú rotáciu súradnicových ôs sa nazýva Poincarého grupa.

Lorentzova transformácia . Lorentzova transformácia bola poprvýkrát objavená a publikovaná Josephom Larmorom v roku 1897. V poradí prvá verzia transformácie bola ale publikovaná už v roku 1890 Hendrikom Lorentzom. Svoju konečnú verziu publikoval ten istý autor v roku 1899 a 1904. Larmorove a Lorentzove konečné rovnice neboli zapísané v modernej symbolike a forme, ale boli algebraicky ekvivalentné tým, ktoré publikoval v roku 1905 Henri Poincaré, francúzsky matematik, ktorý ich upravil, aby dal týmto štyrom rovniciam koherentnú a konzistentnú formu, v ktorej ich poznáme dnes. Obaja, Larmor aj Lorentz, objavili, že transformácia rešpektuje Maxwellove rovnice elektromagnetizmu. Prírodné zákony sú symetrické vzhľadom k Lorentzovej transformácii, to znamená, že ak na ne aplikujeme Lorentzovu transformáciu, nezmenia sa.

179

Web odkazy
• Interaktívny Java Applet [1] (kliknúť na červený obdlžnik)

Referencie
[1] http:/ / www. mathe-online. at/ mathint/ struct/ applet_b_lorentz. html

Maxwellove rovnice

180

Maxwellove rovnice

Elektromagnetizmus Elektrina · Magnetizmus Elektrostatika Elektrický náboj Coulombov zákon Elektrické pole Gaussov zákon Elektrický potenciál Magnetostatika Ampérov zákon Magnetické pole Magnetický moment Elektrodynamika Elektrický prúd Lorentzova sila Elektromotorická sila Elektromagnetická indukcia Faradayov-Lenzov zákon Posuvný prúd Maxwellove rovnice Elektromagnetické pole Elektromagnetické žiarenie Elektrický obvod Elektrická vodivosť Elektrický odpor Elektrická kapacita Elektrická indukčnosť Elektrická impedancia Elektrická rezonancia

Maxwellove rovnice sú základné zákony v makroskopickej teórii elektromagnetického poľa. Možno ich zapísať buď v integrálnom alebo diferenciálnom tvare. V integrálnom tvare opisujú elektromagnetické pole v istej oblasti a v diferenciálnom tvare v určitom bode tejto oblasti.

Maxwellove rovnice

181

Formulácia Maxwellových rovníc
Nižšie uvedený zápis je platný v jednotkách sústavy SI. V iných sústavách sa v zápise objavujú navyše konštanty ako napr. rýchlosť svetla c a (Ludolfovo číslo) v sústave CGS.

Prvá Maxwellova rovnica (zákon celkového prúdu, zovšeobecnený Ampérov zákon)
integrálny tvar

Cirkulácia vektoru H po ľubovolnej orientovanej uzavretej krivke c je rovná súčtu celkového vodivého prúdu I a posuvného prúdu , uzavretého krivkou c, Krivka c a ľubovolná plocha S, ktorú krivka vymedzuje sú navzájom

pravotočivo orientované. diferenciálny tvar

Rotácia vektoru intenzity magnetického poľa H je rovná hustote vodivého prúdu j a hustote posuvného (Maxwellovho) prúdu

Druhá Maxwellova rovnica (Zákon elektromagnetickej indukcie, Faradayov indukčný zákon)
integrálny tvar

Cirkulácia vektoru E po ľubovolnej orientovanej uzavretej krivke c je rovná záporne vzatej časovej derivácii magnetického indukčného toku prechádzajúceho plochou S, ktorá je ohraničená krivkou c. Krivka c a ľubovolná plocha S, ktorú krivka obopína, sú vzájomne orientované pravotočivo. diferenciálny tvar

Rotácia vektoru intenzity elektrického poľa E je rovná záporne vzatej derivácii magnetickej indukcie B.

Tretia Maxwellova rovnica (Gaussov zákon elektrostatiky)
integrálny tvar

Elektrický indukčný tok ľubovolnou von orientovanou plochou S je rovný celkovému voľnému náboju v priestorovej oblasti V ohraničenej plochou S. diferenciálny tvar

Divergencia vektoru elektrickej indukcie D je rovná objemové hustote voľného náboja ρ. Ekvivalentná formulácia: siločiary elektrickej indukcie začínajú alebo končia tam, kde je prítomný elektrický náboj.

Maxwellove rovnice

182

Štvrtá Maxwellova rovnica (Zákon spojitosti magnetického indukčného toku)
integrálny tvar

Magnetický indukčný tok ľubovolnou uzavrenou orientovanou plochou S je rovný nule. diferenciálny tvar

Divergencia vektoru magnetickej indukcie B je rovná nule. Ekvivalentná formulácia: neexistujú magnetické monopóly (neexistujú magnetické náboje). Fyzikálne premenné použité v Maxwellových rovniciach zhŕňa nasledujúca tabuľka
Označenie Význam intenzita elektrického poľa Jednotka SI V/m

intenzita magnetického poľa A/m elektrická indukcia magnetická indukcia hustota voľného náboja hustota prúdu C/m² T C/m³ A/m²

Materiálové vzťahy pre materiály s lineárnou závislosťou
Pre širokú triedu materiálov možno predpokladať, že sú veličiny hustota polarizácie P (C/m2) a hustota magnetizácie M (A/m) vyjadrené ako:

a že pole D a B sú s E a H sú zviazané vzťahmi:

kde: je elektrická susceptibilita materiálu, je magnetická susceptibilita materiálu, ε je elektrická permitivita materiálu a μ je magnetická permeabilita materiálu V nedisperznom izotropnom prostredí sú ε a μ skaláry nezávislé na čase, takže Maxwellove rovnice prejdú na tvar:

V homogénnom prostredí sú ε a μ konštanty nezávislé na polohe a možno teda ich polohu zameniť s parciálnymi deriváciami podľa súradníc.

Maxwellove rovnice Všeobecne môžu byť ε a μ tenzormi druhého stupňa, ktoré potom odpovedajú popisu dvojlomových (anizotropných) materiálov. Nehľadiac na tieto priblíženia však každý reálny materiál vykazuje istú materiálovú disperziu, kvôli ktorej ε alebo μ závisí na frekvencii. Pre väčšinu typov vodičov platí medzi prúdom a elektrickou intenzitou Ohmov zákon v tvare

183

kde γ je merná vodivosť daného materiálu.

Maxwellove rovnice ako vlnové rovnice potenciálov
Ekvivalentne (a často s výhodou) možno vyjadriť Maxwellove rovnice pomocou skalárneho a vektorového potenciálu a , ktoré sú definované tak, aby platilo

a

sa pritom nezmenia, ak od potenciálu

odčítame ľubovolnú

, alebo k

pričítame

, kde

je

ľubovolná skalárna funkcia. Preto pre jednoduchosť výsledných rovníc môžeme navyše zvoliť tzv. Lorentzovu kalibračnú podmienku

Maxwellove rovnice potom majú tvar vlnových rovníc v časopriestore

kde

je d’Alembertov operátor.

Zdroj
• Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Maxwellovy rovnice [1] na českej Wikipédii.

Referencie
[1] http:/ / en. wikipedia. org/ wiki/ Cs%3Amaxwellovy_rovnice?oldid=830204

atómových a molekulových iónov a voľných elektrónov. Infračervené žiarenie však takýmito oblakmi prechádza. Tieto 4 zložky sú navzájom úplne premiešané. Tmavý mrak. s rozmermi 10−4 až 10−5 cm. v Hmlovina B 33 známa aj ako Konská hlava. najhustejšie oblasti sú chladné a najhorúcejšie sú málo husté. Môžu ho ionizovať a zahriať na teplotu až niekoľko miliónov K. molekúl. alebo v ionizovanom stave (oblasť H II). uhlík. preto je tlak medzihviezdnej hmoty v rozličných oblastiach takmer rovnaký. . Najchladnejšie a najhustejšie oblasti sú v blízkosti galaktickej roviny. Práve v takýchto mrakoch vznikajú hviezdy. Medzihviezdny prach tvorí približne 1% celkovej hmotnosti medzihviezdnej hmoty a tvorený je drobnými.105 hmotností Slnka. V hustejších mrakoch dosahuje hodnota 10−9 na 1 cm³. ktoré prachom prechádza. Hustota prachových častíc v medzihviezdnom priestore je 10−13 častíc na 1 cm³. Vodík sa nachádza v plynovo-prachových hmlovinách v neutrálnom stave (vtedy hovoríme o oblasti H I). a skladajú sa z medzihviezdneho plynu a prachu. Kým v jednej oblasti je teplota len niekoľko Kelvinov. čo je 0. žiarením a magnetickými poľami. Skladá sa z atómov. ktorých priemer môže dosiahnuť až 40 pc a hmotnosť okolo 3.cm−3 (10 častíc na 1 cm³) a s teplotou 60 – 80 K tvorí mračná s priemerom 10 pc. neón. Najhustejšie oblasti medzihviezdnej hviezdy takmer sférického tvaru sa nazývajú globuly. Tieto mračná potom supernovy "rozfukujú" a tvoria tzv. rázové vlny. Medzihviezdny plyn s hustotou okolo 10−23 g. Pozostáva najmä z vodíka (70%). síra. čo je niekoľko tisíc častíc na 1 cm³).1 častice na 1 cm³. preto medzihviezdny prach absorbuje viditeľné svetlo hviezd. Tieto rozmery sú blízke vlnovej dĺžke viditeľného svetla. obyčajne v komplexoch plynovo-prachovej medzihviezdnej hmoty. Medzihviezdny plyn tvorí 99% celkovej hmotnosti medzihviezdnej hmoty. prachovými časticami.cm−3. po 10−20. hélia (28%) a ostatných ťažších chemických prvkov (kyslík. Fyzikálne podmienky medzihviezdneho plynu v rôznych oblastiach Galaxie sa navzájom veľmi odlišujú. argón). Hustota v teraz rodia hviezdy.Medzihviezdna hmota 184 Medzihviezdna hmota Medzihviezdna hmota je veľmi riedka hmota v priestoroch medzi hviezdami v našej Galaxii a v ostatných galaxiách tvorená plynom. Existujú v dvoch formách: svietiace a tmavé. pravdepodobne kremičitanovými alebo grafitovými zrniečkami predĺženého tvaru. dusík. v ktorom sa inej môže dosahovať až milióny Kelvinov. −25 oblakoch medzihviezdnej hmoty je rôzna (od 10 g. Difúzne hmloviny sú typickým príkladom optického prejavu medzihviezdnej hmoty.

1 %). Encyklopédia Astronómie. Medzihviezdna hmota je v našej Galaxii sústredená do tenkej vrstvy v jej základnej rovine s hrúbkou Otvorená hviezdokopa M45 obklopená reflexnou hmlovinou. je polarizované. v Malom Magellanovom mraku je to 32 % jeho celkovej hmotnosti. približne 200 – 300 pc. a kol.Medzihviezdna hmota 185 Medzihviezdna absorpcia svetla sa prejavuje medzihviezdnymi absorpčnými čiarami v spektrách hviezd. Na výskum špirálovej štruktúry celej Galaxie sa ako najvhodnejší prostriedok používa medzihviezdny neutrálny vodík. 0. Pôvodný prameň Hajduk. V eliptických galaxiách sa naopak medzihviezdna hmota takmer vôbec nevyskytuje (max. napr. zoslabením a sčervenaním svetla hviezd. Svietenie reflexných hmlovín zapríčiňuje rozptyl svetla na prachových časticiach medzihviezdnej hmoty. že predĺžené prachové častice s určitými magnetickými vlastnosťami sú orientované pozdĺž siločiar medzihviezdneho magnetického poľa. Obzor Bratislava.. V nepravidelných galaxiách je zastúpenie medzihviezdnej hmoty vyššie. Za súčasť medzihviezdnej hmoty v širšom zmysle môžeme považovať aj kozmické žiarenie. 371 – 372 . sústreďuje sa v nej predovšetkým do špirálových ramien. ktoré prechádza mrakmi medzihviezdnej hmoty. Svetlo hviezd. Štohl. Podobné zastúpenie ako v našej Galaxii má aj v iných špirálových galaxiách (1 – 10 %). 1987. J. A.. ktorý žiari v rádiovej oblasti na vlnovej dĺžke 21 cm. str. Tvorí 2% z celkovej hmotnosti Galaxie. čo možno vysvetliť tým.

zlo atď. esencia. filozofiu človeka (filozofická antropológia. • transcendentálna metóda . Stanovenie axióm je často v metafyzike vecou apriórnej samozrejmosti. Metafyziku zvyknú členiť podľa nemeckého osvietenského filozofa Christana Wolffa na filozofiu bytia (ontológia). Boh. keďže písomnosti o všeobecných a nehmotných skutočnostiach nevedel zaradiť pod konkrétny výstižný názov. ktoré sú za Fyzikou“ ). ako aj pokiaľ ide o jeho účel. Tradičné metódy metafyziky Tradičnými výskumnými metódami metafyziky sú: • špekulatívna metóda Špekulatívna metóda sa usiluje o komplexné nazeranie a úplný. zaradil za traktáty o fyzike (Fyzika). René Descarta. ktoré pojednávajú o duchovných a nehmotných skutočnostiach. Pojem vznikol ako výsledok Andronikovej bezradnosti. μετὰ čiže meta-) bežné. čo mu ako takému prináleží. v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. nemenné a večné entity alebo princípy. bytie jestvujúce poza empiricky okúsiteľné súcno (jestvujúcno). filozofia existencie) a filozofiu Boha (filozofická teológia). pričom písomnosti.Metafyzika 186 Metafyzika Metafyzika je také zameranie filozofie. „knihy. že témy o duchovných a nehmotných skutočnostiach v na prvý pohľad ťažko zaraditeľných spisoch siahajú poza (gr. nasledujúce po Fyzike“ resp. Budovanie axiomaticko-deduktívneho systému sa neosvedčilo nielen v geometrii. preto ich celkom úmyselne a výstižne nazval „metafyzičnom“ a daný súbor kníh Metafyzikou. ktoré sa usiluje uchopiť bytie ako také a to. Ten ako jeden z prvých vydavateľov a komentátorov Aristotelových spisov systematicky zoradil diela svojho majstra. storočia pr. [2] Etymológia pomenovania Autorom pojmu metafyzika je grécky filozof a predstaviteľ antickej peripatetickej školy Andronikos z Rodu z 1. založené na konštrukcii myšlienok a myšlienkových systémov bez jasného opierania sa o empirické dáta. Axiomatická metóda je jednoznačne naviazaná na logickú dedukciu. Jedná sa o teoretické a racionálne postihovanie pravdy. resp. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín „prvá filozofia“ (gr. zmyslovou empíriou postihnuteľné „fyzično“. ktoré sa snažia interpretovať vznik pojmu resp. ktoré ako základné vety myšlienkovej konštrukcie slúžia ako východiská. a to tak pokiaľ ide o svoje jestvovanie. Kr. Metafyzika je základná filozofická oblasť skúmania. tak ich založil za Fyziku. duša. kde toto súcno od neho bytostne a podstatne závisí. proté philosophia). prečo Andronikos z Rodu takto knihy zaradil a pomenoval: 1.[1] Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových. ale v rámci metafyziky aj v antickej klasike (napr. ktoré zase pojednávajú o hmotnej realite. nesmrteľnosť. • axiomatická metóda Axiómy sú postuláty. pretože z formulovanej axiómy filozof následne vyvodzuje (dedukuje) mnoho ďalších tvrdení. len rozumom postihnuteľných (inteligibilných) veciach (substancia. Poznáme dve hypotézy.) chápaných ako stále. vysvetliť. preto sa ich postulovanie stalo cieľom v rámci úplnej metodickej skepsy napr. v pôvodnej gréčtine τὰ μετὰ τὰ φυσικὰ βιβλία (tá metá tá physiká biblía – „knihy. takže usúdil. Andronikos ako stúpenec aristotelovského peripatetizmu veľmi dobre poznal Aristotelovo dielo. Predpona μετὰ (meta-) teda znamená „za“ alebo „poza“. Takto sa témam „za Fyzikou“ začalo vravieť ako metá-Physiká. kozmológiu. Platón) alebo v novovekej klasike trebárs u Barucha Spinozu. 2. Takto sa týmto písomnostiam začalo hovoriť Metafyzika. systematický výklad reality.

v ktorého kontexte Tomáš dichotómiu rieši. metaphysica specialis (špeciálna metafyzika) a. racionálna kozmológia (predmetom je svet ako taký) b. na ktoré rozum sám prísť nemôže. Jej predmetom sú najvšeobecnejšie príčiny jestvujúcna a bytia ako takého. počnúc Immanuelom Kantom. predkritickom období. dlho pretrvávajúce členenie metafyziky pochádza z pera nemeckého filozofa Christiana Wolffa. čo umožňuje a podmieňuje ľudské poznanie. takpovediac. Jeho rozlíšenie je reprezentatívne. Transcendentálnu metódu teda ako prvý používa Kant. vede istý teologický rozmer. že nie každý človek má prirodzenú vlohu alebo čas pre venovanie sa filozofii. že aj to je možné (na základe stvorenstva). V prospech dostatočnosti prirodzenej teológie resp. proté philosophía). Tomáš však argumentuje. takže ju možno konkretizovať ako ontológiu 2. múdrosť (gr.[3] Vzťah metafyziky a kresťanskej teológie Základný rozdiel medzi metafyzikou a kresťanskou teológiou sa rysuje predovšetkým u stredovekého scholastika Tomáša Akvinského v jeho diele Suma teologická. • deskriptívna metóda Táto metóda sa zameriava na najvšeobecnejší opis vzťahov a javov reality ako takej. ale by aj poskytla exkluzívnejšie informácie o metafyzične. kedy mu bol Wolff ešte vzorom. celej metafyziky. pričom určite nemožno obísť Aristotelovo chápanie „múdrosti“ (gr. sophía). význam tohto pojmu ustálil a transcendentálnym sa začalo nazývať to. transcendere – presahovať) v období scholastiky sa. priam až axiomatických príčin zabezpečuje tejto. božstva. Preto sa rozumovo budovaná metafyzika dá chápať ako postačujúca veda aj pre kresťana. deduktívne odvodených myšlienkových konštrukcií. racionálna psychológia (predmetom je duša človeka) c. ale sa rôznorodo miesili. ktorý s využitím prvkov scholastickej špekulácie a metodickej skepsy René Descarta nadviazal na Leibniza a stal sa tak významným systematikom nemeckej metafyzickej terminológie. keďže skúmanie prvotnej príčiny je totožné so skúmaním absolútneho metafyzična resp. keď metafyzika rozumom skúma absolútne metafyzično a tým nadobúda sama teologický rozmer?“ K tejto otázke sa dostáva Tomáš Akvinský na začiatku Teologickej sumy. aby sám svojím rozumom dospel k poznaniu božstva. racionálna teológia (predmetom je Boh či božstvo) Takéto delenie je známe už v období scholastiky a preberá ho aj Immanuel Kant vo svojom tzv. nadprirodzenú alebo zjavenú posvätnú náuku. že ona sama je v kontexte aristotelizmu vrchol ľudského poznania a dokonca i samotná blaženosť v kresťanskom zmysle znamená rozumové nazeranie Boha. Aristotelova teória vedeckého poznania vníma ako najdokonalejšie a najvyššie vedenie práve tzv. Podľa neho sa metafyzika člení na dve oblasti: 1. keďže ho presahujú. „Sophía“ ako múdrosť sa takto u Aristotela jednoznačne predstavuje ako vyvrcholenie celej „prvej filozofie“ (gr. Celé toto poznanie sa nadobúda realizáciou čisto rozumovej mohutnosti človeka vrátane logických. . 187 Klasické členenie Klasické. metaphysica generalis (všeobecná metafyzika) – tá sa zaoberá bytím a súcnom ako takým. metafyziky (u Aristotela sophía) hovorí učenie. Poznanie týchto úplne prvých. Tieto metódy nikdy neboli používané v čistej podobe. Týmto zjavením je kresťanská Biblia a u Tomáša aj kresťanská (katolícka) Tradícia. Otázkou sa teda stáva: „Je potrebná akási ďalšia (kresťanská) teológia. Takto sa podľa Tomáša Boh rozhodol zjaviť tzv. ktorá by tento problém nielenže riešila. ktorý pôsobisko metafyziky redukuje na skúmanie apriórnych štruktúr nášho vedomia.Metafyzika Po prvotnom synonymnom zamieňaní s pojmom „transcendentný“ (lat. hoci nevylučuje. posvätnej náuky). resp. sophía). keď obhajuje relevanciu kresťanskej teológie (alebo v jeho slovníku – tzv.

ktoré nepochádzajú z číreho rozumu. ktorý vedel využívať skúsenosť i experiment. ktorej by chcel vrátiť podľa možností čo najúplnejšiu autoritu. neu bearbeitet von G. sk/ ~filit/ fvm/ metafyzika. fmph. Cení si v ňom predovšetkým prírodovedca a mysliteľa. ktorý by sa dal popísať ako úsilie o elimináciu všetkej prípadnej vnútornej kontradikcie. zatiaľ čo kresťanská filozofia si dogmatickým spôsobom stanovuje axiómy zo spomínaného zjavenia a k rozumu má vzťah. z čoho vznikajú tzv. Praha. 668. A. uniba. pravdy z viery. Kol. J.) Encyklopédia Slovenska.: Úvod do filozofie. Aufl. pravdy z rozumu. SPN 1990. 2002. Bratislava. Toto rozlíšenie je totožné s rozlíšením filozofickej (prirodzenej) teológie a kresťanskej teológie. Za najväčšiu autoritu v oblasti filozofie považuje Aristotela. Lebo úlohou filozofie je podľa Bacona skúmanie skutočnosti a odhaľovanie zákonov. K-M. časť teoretickej filozofie.Metafyzika Vytýčený rozdiel medzi metafyzikou s teologickým rozmerom (u Aristotela sophía) a kresťanskou teológiou sa teda rysuje práve v kontexte zdroja ich informácií. čo môžem vedieť. zv. pretože jej výroky nemožno verifikovať. Olomouc : Nakladatelství Olomouc s. hľadanie odpovede na otázku. ešte pred ontológiou.[4] [5] • Roger Bacon stotožňuje filozofiu s vedou vôbec. názory na ňu Legowicz. ii. ktorý by sa mohol legitímným spôsobom prejavovať v náboženstve a umení. dáva miesto etike.[4] [6] • Metafyzika je podľa Levina transcendencia k druhému. o. r. autorov: Filosofický slovník. Z FILITu (http:/ / ii. Obzor 1972. r.. uniba. Referencie [1] [2] [3] [4] [5] [6] [7] Philosophisches Wörterbuch. sk/ ~filit/ fvm/ metafyzika_-_nazory_na_nu. http:/ / dent. III.[4] [5] • Metafyzika je podľa Rudolfa Carnapa výraz určitého životného pocitu. (22. autorov: Filosofický slovník. html .: Prehľad dejín filozofie. (Begrndet von H. čo môžem vedieť. Schmidt. Zdroje • Kol. ako aj metafyzika a etika patria podľa jeho mienky k prírodovedným a empirickým disciplínam. Metafyzika sa buduje len rozumom. Olomouc : Nakladatelství Olomouc s.[4] [6] • Podľa Kanta je metafyzika skúmanie toho. Metafyzika teda vylučuje všetky výpovede. Schischkoff) Stuttgart Kr"ner 1991. z čoho pochádzajú tzv. 444. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. 656 s. 304 s. Základy doxografie. ISBN 80-7182-064-4 • FILIT [7] – zdroj. o. 188 Názory na metafyziku • Podľa Aristotela je metafyzika prvá filozofia. Metafyzika nemôže byť však vedou. Tak filozofia prírody. fmph. Anzenbacher. html) Metafyzika. ktoré ju ovládajú. Veda 1979. Bratislava. Metafyzika má prednostné miesto pred ontológiou. zatiaľ čo kresťanská teológia sa inšpiruje aj kresťanským zjavením. 2002. s.. pretože sa otvára k možnej skúsenosti nekonečného a zároveň.

• Charlesworth. Externé odkazy • FILIT [2] – zdroj. Roger (1976). Tomáš Akvinský (c. Ockham's Razor: A Historical and Philosophical Analysis of Ockham's Principle of Parsimony. do teórie nepatrí. Occamova britva z nespočetného množstva takýchto alternatívnych teórií vyberá práve Newtonov zákon. čo bude znamenať koniec známych fyzikálnych zákonov. ktorí telesá postrkujú tak. M. Prvý možno popísať takto: Ak pre nejaký jav existuje viacero vysvetlení. J. dávno po Occamovej smrti približne v roku 1349. University of Illinois.Occamova britva 189 Occamova britva Occamova britva (Viliam z Ockhamu) je princíp ekonómie myslenia. Termín Occamova britva sa prvý krát objavil v roku 1852 v prácach Sira Williama Rowana Hamiltona (1805–1865). Zdroje • ARIEW. takže jeho asociácia s ním môže byť daná frekvenciou a efektívnosťou s akou ju využíval (Ariew 1976). Champaign-Urbana. (1918). ktorá vraví. W. • Thorburn. aby sa zdanlivo chovali podľa Newtonovho zákona. História Korene toho. Napríklad k Newtonovmu gravitačnému zákonu možno sformulovať alternatívnu teóriu. Philosophical Studies (Ireland) 6: 105–112. ak to nie je nevyhnutné (Entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem). že esencie (podstaty) sú zbytočné a iluzórne súcna. Použitie vo vede Occamova britva je jedným zo základných princípov či postupov. ktorý žiadnych trpaslíkov nepotrebuje. ale človekom menom John Ponce z Corku v roku 1639 (Thorburn 1918).) (Charlesworth 1956). a zvyšok spôsobujú inak neviditeľní a nemerateľní trpaslíci. ktoré vedú k rovnakým výsledkom. je lepšie uprednostniť to najmenej komplikované. M. podľa ktorého sa súcna nemajú zmnožovať. "The Myth of Occam's Razor [1]". možno sledovať v prácach filozofov ako John Duns Scotus (1265–1308). Z toho vyplýva. na ktorých úspešne stavia i súčasná veda. Occam nevymyslel termín "britva". Užšie chápanie Occamovej britvy sa týka časti jednej teórie: Ak nejaká časť teórie nie je pre dosiahnutie výsledkov nevyhnutná. Trpaslíci však s postrkovaním prestanú v roku 2042. . (1956). najpopulárnejšia verzia "britvy" nebola napísaná ním. že gravitačná sila je v skutočnosti polovičná než podľa Newtonova zákona. čo sa stalo známym ako Occamova britva. "Aristotle's Razor". A hoci formuloval princíp rôznymi spôsobmi. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. 1225–1274) a dokonca Aristoteles (384–322 pred Kr. pretože poznanie sa vytvára len na základe skúsenosti a logiky. Occamova britva rieši problém nekonečnej rozmanitosti teórií. Occamova britva sa dá interpretovať dvoma mierne odlišnými spôsobmi. Mind 27 (107): 345-353.

resp. Ukázalo sa však. Vlastnosti priestoročasu Pri popise pohybu musíme zaznamenať nielen polohu. že sme vymysleli akurát nový skrátený názov. ale aj vo vesmíre sa odohráva v „aréne“ nazývanej priestoročas. len tým. Záznam o každej udalosti sa skladá vždy zo štyroch čísel. fmph. zaznamenávame udalosti. Navyše v teórii relativity (v špeciálnej. html Priestoročas Priestoročas alebo časopriestor je štvorrozmerný priestor zjednocujúci trojrozmerný fyzikálny priestor a čas. sk/ ~filit/ fvo/ occamova_britva. neprinesie nič nového. ale aj čas.Occamova britva 190 Referencie [1] http:/ / www. ale priestoročas je na pozorovateľovi nezávislý a tvorí základný rámec pre možnosť realizácie fyzikálnych zákonov nezávislych na vzťažnej sústave vo vesmíre. Všetky udalosti. pdf [2] http:/ / dent.). nikdy nie osobitne v priestore a osobitne v čase. (pozri obr. Alebo by sme mohli povedať skrátene v priestoročase (alebo v časopriestore). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať. že takáto myšlienka dávať dokopy priestor a čas. hi. ale aj všeobecnej) je dokonca nevyhnutné uvažovať vždy dianie v rámci priestoročasu. is/ ~sveinbt/ files/ papers/ MythOfOccamsRazor. uniba. Vnímanie času a priestoru ako nezávislých pojmov je závislé na pozorovateľovi. ii. kde tri z nich udávajú polohu udalosti v priestore a jeden údaj udáva čas jej nastatia. že v relativite je to jedna z klúčových myšlienok. Priestoročas zaviedol Herman Minskowski v rokoch 1907 . dianie okolo nás. Výpočet Výpočet vzdialenosti bodov v priestore Ak je vzdialenosť medzi bodmi A a B je . potom podľa Pytagorovej vety v dvojrozmernom priestore bude táto vzdialenosť: Výpočet vzdialenosti dvoch bodov v priestoročase Ak by ľubovoľný iný pozorovateľ použil svoje súradnice (označme ich s čiarkou) a vypočítal by: . Túto skutočnosť môžeme povedať aj inými slovami: „všetky objekty aj my sa pohybujeme nielen v priestore. ale aj v čase“. Body priestoročasu zodpovedajú bodovým udalostiam.1908 (Einsteinov profesor matematiky).

pdf . sk/ ~tuleja/ vscience/ relativita/ Relativita. Inými slovami čas nebeží rovnako pre všetkých pozorovateľov. existuje istý druh vzdialenosti. nemení sa. Na obrázku sú znázornené udalosti A a B. musia byť rôzne aj doby a medzi ich nastatiami (pričom je konštantná rýchlosť svetla ). aj priestor . Výpočet vzdialenosti medzi udalosťami Aj medzi dvoma udalosťami (bodmi v priestoročase). je invariantom: Z nemennosti tohto intervalu vidíme okamžite prekvapujúci dôsledok – jednu z najväcších inovácii a zmien v našom chápaní času. Pozri aj Teória relativity Externé zdroje Učebný text pre gymnázium: Jozef Hanc. Priestoročasový Interval vypočítame: . Slavomír Tuleja [1] Referencie [1] http:/ / vk. Interval je pre všetkých pozorovateľov rovnaký. ktoré sa líšia o o . Ak ľubovoľný iný pozorovateľ použije svoje súradnice (označme ich s čiarkou) a výpočíta . resp. Vo výpočte vzdialenosti medzi udalosťami vystupuje aj čas. dostane aj ten istý výsledok. Udalosti v reálnom svete sú však odelené nielen v priestore ale aj v čase.Priestoročas potom 191 Obdobný vzorec platí aj pre trojrozmerný priestor. Inak by sa interval nezachoval. Ak sú pre dvoch pozorovateľov rôzne priestorové vzdialenosti a medzi danými udalosťami. Výpočet vzdialenosti dvoch udalostí v priestoročase Tento vzorec je pre vzdialenosť danú Pytagorovou vetou veľmi podobný výpočtu vzdialenosti medzi dvoma bodmi. upjs.priestoročasový interval.

Spolu s teplotou narastá v strede protohviezdy aj tlak. Protohviezda vzniká z globuly. Gravitačná kontrakcia sa zastavuje. . Okolo protohviezdy sa niekedy môže vytvoriť protoplanetárny disk. ktoré však predstavuje len zlomok žiarenia uvoľňovaného neskôr termojadrovými Fotografia objektu Herbig-Haro 46/47 získaná Spitzerovým vesmírnym reakciami. Podarilo sa tak energetické rádiové a infračervené žiarenie. Protohviezdam s hmotnosťou 15 hmotností Slnka to trvá kratšie. Ide predovšetkým o málo ďalekohľadom v oblasti spektra blízkeho infračervenému žiareniu. hneď ako v jadre protohviezdy začnú prebiehať termojadrové reakcie. tmavej. ako hviezda dosiahla hlavnú postupnosť. Jej gravitačná energia sa mení na elektromagnetické žiarenie. z ktorého môžu vzniknúť planéty. ako oblaky vodíka a hélia začali kontrakciu a predtým. Vďaka gravitačnej kontrakcii sa globula zmršťuje a zahrieva. Protohviezdam s hmotnosťami blízkymi hmotnosti Slnka obyčajne trvá 10 miliónov rokov. malej. približne guľatej hmloviny gravitačnou kontrakciou. Počas svojho vývoja sa protohviezda posúva po Hertzsprungovom–Russellovom diagrame zhora nadol po tzv. Hayashiho stope. ktoré mala v štádiu globule až po niekoľko miliónov Kelvinov. nahliadnuť pod tmavú hmlovinu. ktorá zárodok hviezdy spravidla obklopuje. kým sa z nich vyvinú hviezdy hlavnej postupnosti.Protohviezda 192 Protohviezda Protohviezda alebo prahviezda je obdobie vývoja hviezdy po tom. okolo 100 000 rokov. Teplota v centrálnej oblasti postupne narastá od 10 Kelvinov.

hoci podľa relativistického Dopplerovho javu sa farba. transformácie však deformujú vzdialenosti a časy takým spôsobom. Preto sa na c môže pozerať ako na fyzikálnu konštantu a tento fakt je základom špeciálnej teórie relativity. tak by nebol tento pomer reálnym číslom. Elektromagnetické zákony (ako sú Maxwellove rovnice) hovoria. čo je základom špeciálnej relativity. že vzdialenosti a časy sú zdeformované („dilatované“) v súlade s Lorentzovými transformáciami. že rýchlosť elektromagnetického žiarenia c nezávisí od rýchlosti objektu vyžarujúceho žiarenie. Takéto porušenie kauzality nebolo nikdy pozorované. Ak sa skombinuje pozorovanie s princípom relativity. Táto fyzikálna konštanta je označovaná písmenom c. Kvôli dilatácii času špeciálnej relativity sa pomer medzi časom vnímaným vonkajším pozorovateľom a časom vnímaným pozorovateľom pohybujúcim sa bližšie a bližšie rýchlosti svetla blíži k nule. energia a hybnosť svetla zmení. Rýchlosť svetla v inom prostredí (teda nie vo vákuu) je menšia ako c (čo definuje index lomu prostredia). preto ak je svetlo nejako upravené aby sa šírilo rýchlosťou menšou ako c. Ak by sa niečo mohlo pohybovať rýchlejšie ako svetlo. Je dôležité poznamenať. Pozorovatelia cestujúci veľkými rýchlosťami zistia. Osoba cestujúca rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla by videla. Rýchlosť svetla sa značí písmenom c (údajne z latinského celeritas. nakoľko samotná jednotka meter je definovaná z hľadiska rýchlosti svetla a sekundy. ale definíciou. Prehľad Podľa štandardnej fyzikálnej teórie sa všetko elektromagnetické žiarenie vrátane viditeľného svetla šíri (alebo pohybuje) vo vákuu konštantnou rýchlosťou. frekvencia. .Rýchlosť svetla 193 Rýchlosť svetla Rýchlosť svetla vo vákuu sa presne rovná 299 792 458 metrov za sekundu (1079252848. nie samotné svetlo. že farba svetla vpredu (v smere pohybu) by bola s modrým posunom a farba vzadu s červeným. že rýchlosť svetla zostáva konštantná. Táto presná hodnota nie je určená meraním. tak to priamo neovplyvní špeciálnu teóriu relativity. nezávisle od vzťažnej sústavy pozorovateľa alebo rýchlosti objektu vyžarujúceho svetlo. čo znamená rýchlosť). tak by sa porušila kauzalita: v nejakých iných vzťažných sústavách by bola informácia doručená skôr ako by bola vyslaná.8 km/h). všetci pozorovatelia namerajú rovnakú rýchlosť svetla vo vákuu. Vo všeobecnej teórii relativity je rýchlosť c tiež rýchlosť šírenia sa gravitácie. všeobecne známou ako rýchlosť svetla. preto napríklad svetlo vyžarujúce z rýchlo pohybujúceho sa zdroja sa šíri rovnakou rýchlosťou ako svetlo vyžarované zo statického zdroja. že je to konštanta c. takže "príčina" by bola pozorovaná po "následku". Ak by sa informácia mohla šíriť rýchlejšie ako c v jednej vzťažnej sústave.

t.067 sekundy. že tu máme sústavu súradníc. V superpočítačoch obmedzuje rýchlosť svetla posielania dát medzi procesormi. j. . v ktorej udalosť A a udalosť B nastávajú na rovnakom mieste v priestore a líšia sa iba v čase. že sa svetlo v optickom vlákne šíri asi o 30 % pomalšie a priame spojenia sú zriedkavé v globálnej komunikácii. ale aj kvôli zdržaniam v sieťových prepínačoch (switchoch) a opakovačoch. Hodnota definuje permitivitu vákua ( ) v jednotkách SI ako: permeabilita vákua ( ) nezávisí od a v SI jednotkách je definovaná ako: . potom A predchádza B vo všetkých sústavách súradníc. Rýchlosť svetla navyše ovplyvňuje návrh bezdrôtovej komunikácie. Ak A predchádza B v tejto sústave súradníc. Svetelný rok je vzdialenosť. prijatej v roku 1983. je teoreticky Skutočný čas prenosu však trvá dlhšie. Typický čas odozvy (ping) počítača medzi Austráliou a USA je v súčasnosti asi 0. nie sú v kauzálnom kontakte. v ktorých A predchádza C (ako je to vyznačené) a súradnicové systémy.18 sekundy. že tu máme sústavu súradníc. Komunikácia Rýchlosť svetla je dôležitá v komunikácii. okrem cestovania nadsvetelnou rýchlosťou nie je možné pre žiadne teleso (ani informáciu) cestovať z A do C alebo z C do A. (Pozri animáciu (pohyb svetla zo Zeme na Mesiac). Preto tu nemôže existovať žiadna príčinná súvislosť medzi A a C. Tieto konštanty sa objavujú v Maxwellových rovniciach. Svetelný kužeľ definuje miesta. ktorú prejde svetlo za jeden rok.46 × 1012 kilometrov). Napríklad pre daný rovníkový obvod Zeme (40075 km) a najkratšou dobou na prenesenie informácie na druhú stranu Zeme 0. Ak budú procesory pracovať na vyšších frekvenciách. Interval AB na diagrame vpravo je „časový“. rýchlosť svetla sa napokon stane obmedzujúcim faktorom aj pri návrhu procesora samotného. Interval AC v diagrame je „priestorový“. kde C predchádza A. Rýchlosť svetla sa však môže prejaviť aj pri malých vzdialenostiach. To znamená. Hypoteticky je možné premiestňovanie hmoty (alebo informácie) z A do B a môže tu nastávať príčinný vzťah (kde A je príčina a B je následok). ktoré popisujú elektromagnetizmus: Astronomické jednotky sú niekedy (obzvlášť v popularizovaných textoch) udávané v svetelných rokoch. informácia sa šíri do a z bodov z oblastí definovanými svetelným kužeľom. Preto musia byť procesory na obmedzenie latencie umiestnené tesne vedľa seba. Konečná rýchlosť svetla bola napríklad dosť zreteľná pri komunikácii pozemného centra Houston a Neila Armstronga.Rýchlosť svetla 194 Inými slovami. Sčasti je to spôsobené tým. ktoré sú resp. Podľa súčasne bežnej definície. keď sa stal prvým človekom na Mesiaci: Na každú odpoveď musel Houston čakať takmer 3 sekundy. Napríklad pokiaľ si pozemná kontrola uvedomí problém a vesmírna loď prijme signál z pozemného centra môže trvať aj niekoľko hodín. v ktorej sa udalosť A a udalosť C udiali súčasne. Ak pracuje procesor s frekvenciou 1 GHz tak sa signál počas jedného cyklu dostane iba do vzdialenosti 300 mm. To znamená. aj keď astronauti odpovedali okamžite. je rýchlosť svetla presne 299 792 458 metrov za sekundu (približne 3 × 108 metrov za sekundu alebo 30 centimetrov za nanosekundu). približne 9. Hoci tu existujú súradnicové systémy. oddelené iba priestorom.) Podobne je nemožné aj okamžité diaľkové ovládanie medziplanetárnej kozmickej lode.

Rýchlosť svetla priamo daná Maxwellovými rovnicami musí byť rovnaká pre každého pozorovateľa – dôsledok znejúci fyzikom 19. obaja namerajú rýchlosť prichádzajúceho svetla ako konštantnú hodnotu rovnajúcu sa rýchlosti svetla. Hoci nie je isté. každé z nich idúce rýchlosťou 50 km/h. Dve vesmírne lode letiace proti sebe. Avšak pri rýchlostiach približujúcich sa rýchlosti svetla sa z výsledkov experimentov stalo jasné. ktorá vychádza z princípu relativity. že každé z áut bude vnímať to druhé približujúce sa celkovou rýchlosťou 50 + 50 = 100 km/h. ako napríklad voda a sklo. stratilo rýchlosť) medzi vstupom a výstupom z média. že rýchlosť svetla nie je „rýchlostným obmedzením“ v tradičnom vnímaní. očakáva sa. pravdepodobne najznámejší a najužitočnejší neúspešný experiment v histórii fyziky. Vzájomné pôsobenie s priehľadnými materiálmi Svetlo je pri prechádzaní materiálov spomaľované na rýchlosť menšiu ako c v pomere daným indexom lomu materiálu. ktoré obsahujú vyššie uvedený. Rovnica uvedená vyššie je odvodená Albertom Einsteinom z jeho špeciálnej teórie relativity. že sa elektromagnetické žiarenie správa ako častice (vlnovo-časticová dualita). že rýchlosti sa sčítavajú: ak idú dve autá proti sebe. a u je rýchlosť vzájomného sa približovania. Michelson-Morleyho experiment. ktorou sa jeden pozorovateľ približuje k inému. . Proces pohlcovania a následného vysielania trvá istý čas. V mikroskopickom meradle. j.Rýchlosť svetla 195 Fyzika Rovnaká rýchlosť zo všetkých vzťažných sústav Je dôležité si uvedomiť. preto sa vytvára dojem. Hustejšie média. atómami alebo molekulami cez ktoré prechádza. chápuc to ako znovupotvrdenie Galileiho princípu relativity. vzorec sčítania rýchlostí. svetlo rôznych frekvencií prechádza v tom istom materiáli rôznymi rýchlosťami. že toto pravidlo neplatí. nezávisle od relatívnej rýchlosti. nevnímajú približovanie rýchlosťou 90 % + 90 % = 180 % rýchlosti svetla.5 % rýchlosti svetla. že zmieňovaná rýchlosť svetla je pozorovaná alebo meraná rýchlosť v nejakom médiu a nie skutočná rýchlosť svetla (ako je pozorovaná vo vákuu). Tí sa domnievali. To môže spôsobiť deformáciu elektromagnetických vĺn pozostávajúcich z rôznych frekvencií. Rýchlosť svetla vo vzduchu je iba o málo menšia ako c. Tento princíp (pôvodne navrhnutý Galileim) vyžaduje správanie sa fyzikálnych zákonov rovnako vo všetkých vzťažných sústavách. intuícii odporujúci. Výsledok je daný Einsteinovým vzorcom sčítania rýchlostí: kde v a w sú rýchlosti pozorované tretím pozorovateľom. nemohol nájsť tento éter. predpokladajúc. Tento jav sa nazýva lom svetla alebo refrakcia. Namiesto toho ukazoval. Keďže rýchlosť svetla v materiáli závisí od indexu lomu a ten závisí od frekvencie svetla. Pozorovateľ prenasledujúci svetelný lúč nameria rovnakú rýchlosť vzďaľovania sa od neho ako pozorovateľ v pokoji. že sa svetlo zdržalo (t. V protiklade so všeobecnou intuíciou. obe letiace relatívnou rýchlosťou 90 % rýchlosti svetla z hľadiska pre nich nezávislého tretieho pozorovateľa medzi nimi. že rýchlosť daná Maxwellovou teóriou je platná relatívne k svetlonosnému éteru. Odvodil dôsledky dnes známe ako špeciálna teória relativity. ktorú vnímajú oproti sebe letiace vesmírne lode. bral konštantnú rýchlosť svetla za fakt. či Einstein poznal výsledky Michelson-Morleyho experimentu. z ktorých sa skladá svetlo. čo sa nazýva disperzia alebo rozptýlenie svetla. že rýchlosť svetla je konštantná vo všetkých vzťažných sústavách. Mnohí sú zvyknutí. V určitom zmysle sa svetlo šíri iba cez vákuum medzi týmito atómami. je lom svetla spôsobený opakovaným pohlcovaním a následným vysielaním fotónov. môžu spomaliť svetlo oveľa viac – na hodnoty 3/4 a 2/3 c. To vedie k neobyčajným dôsledkom pre rýchlosti. storočia zjavne ako nesprávny. Toto spomaľovanie svetla je zodpovedné aj za vychýlenie svetla na styčnej ploche dvoch prostredí s rôznymi indexmi lomu. namiesto toho vnímajú vzájomné približovanie pri rýchlosti mierne nižšej ako je 99. Všimnite si.

Ak sa častice oddelia a jedná z nich sa podrobí pozorovaniu na zistenie jej kvantového stavu. (Vo vodiči môže byť táto rovnováha obnovená bez emitovania fotónov. stav druhej častice je automaticky známy.) Za normálnych okolností tieto fotóny vzájomne deštrukčne interferujú a nie je zistené žiadne žiarenie. predpokladajúc. spôsobuje spomalenie jeho šírenia. Niektorí fyzici. tunelovanie sa môže zdať. nedá sa informácia týmto spôsobom prenášať. že nemusia čakať. Prekonanie skupinovej rýchlosti svetla týmto spôsobom je porovnateľné s prekonaním rýchlosti zvuku usporiadaním ľudí do dlhého radu s veľkými odstupmi. Prechádzaním nabitej častice cez izolátor sa naruší jeho lokálne elektromagnetické pole. Napríklad kvantové stavy dvoch častíc môžu byť prepojené. Keďže však nie je možné ovplyvniť. takže opäť nie je možné preniesť informáciu rýchlejšie ako c. potom fotóny konštruktívne interferujú a zosilňujú pozorovanú radiáciu. Elektróny v atómoch izolátora sú vytlačené a polarizované poľom nabitej častice a pri obnovení rovnováhy elektrónov v médiu po skončení narušenia sa emitujú fotóny. Takzvaný supersvetelný pohyb (angl. Táto teória však ešte . nazývané tachyóny. pri ktorej sa prvý nadnulový pulz pohne dopredu) a súčin skupinovej a prednej rýchlosti je rovný druhej mocnine normálnej rýchlosti svetla v materiáli. nárazové vlny je možné vytvoriť elektromagnetickým žiarením. To môže znamenať iba jediné – rýchlosť svetla sa nikdy nezmenila. že svetlo sa šírilo v minulosti omnoho rýchlejšie ako je jeho súčasná rýchlosť. že fyzikálne zákony nedovoľujú prenášať informácie dômyselnejšie. superluminal motion) je tiež pozorovateľný pri niektorých astronomických objektoch ako napríklad prúd rádiových galaxií a kvazarov. jedna musí mať spin +½ a druhá −½). potom je z toho možné vydedukovať. narážanie do atómov (hlavne elektrónov) interferuje s elektrickými a magnetickými poľami žiarenia. Experimenty naznačujú. že skupinová rýchlosť svetla môže prekročiť c. Výsledok (analogický k aerodynamickému tresku) je známy ako Čerenkov jav. avšak aj v tomto prípade skupinová a predná rýchlosť neprekoná c. že sa elektromagnetické žiarenie správa ako vlna. čo viedlo k formulácii pravidiel ako no-cloning teoréma. Pri niektorých ďalších experimentoch súvisiacich s nestálymi vlnami ako napr. V niektorých interpretáciách kvantovej mechaniky môžu byť kvantové javy prenášané rýchlosťami vyššími ako c (v skutočnosti bola interakcia dvoch telies oddelených priestorom bez známeho sprostredkovateľa interakcie dlho vnímaná ako problém kvantovej mechaniky: pozri EPR paradox). boli síce popísané časticovými fyzikmi. Ich úlohou by bolo zakričať „Som tu!“ jeden po druhom v krátkych intervaloch meraných hodinkami s tým. Až do pozorovania sú častice v superpozícii dvoch kvantových stavoch (+½. Táto teória sa nazýva premenlivá rýchlosť svetla. Ak sa však toto rušenie šíri rýchlejšie ako je rýchlosť fotónov. Táto technika ale nemôže byť použitá na prenos informácií rýchlosťou vyššou ako c: rýchlosť prenosu informácie závisí od prednej rýchlosti (rýchlosti. Alebo inak. V jednom experimente bola dosiahnutá skupinová rýchlosť laserových lúčov na extrémne krátkej vzdialenosti cez atómy cézia 300-krát c. podporujú teóriu. že fázová rýchlosť nestálych vĺn môže prekonať c. ako je to v niektorých interpretáciách kvantovej mechaniky. Možnosť komunikovať alebo cestovať rýchlejšie ako svetlo je obľúbenou témou vedecko-fantastických diel. +½). 196 „Rýchlejšie-ako-svetlo“ pozorovania a experimenty Experimentálne dôkazy vykonané v poslednej dobe ukazujú. Ak sa predpokladá. že kvantový stav druhej častice sa získa svoj kvantový stav okamžite po vykonaní prvého pozorovania. Zdá sa. ale neboli ešte pozorované. −½) a (−½. Jej podporovatelia tvrdia. Ani v tomto prípade sa však prúdy nepohybujú rýchlosťou prekračujúcou rýchlosť svetla: zdanlivý supersvetelný pohyb je projekcia javu spôsobená objektami pohybujúcimi sa rýchlosťami blízkymi rýchlosti svetla v malom uhle vzhľadom na vzdialenosť pozorovaného objektu. že je prekonaná rýchlosť svetla. pokiaľ budú počuť prechádzajúcu osobu. predovšetkým João Magueijo a John Moffat. Častice cestujúce rýchlejšie ako svetlo.Rýchlosť svetla Svetlo sa po opustení média šíri opäť svojou pôvodnou rýchlosťou bez získania dodatočnej energie. ktorý kvantový stav získa prvá častica pri jej pozorovaní. že informácia o kvantovom stave častice je lokálna. Hoci to môže znieť paradoxne. že vysvetľuje veľa kozmologických záhad lepšie ako jej konkurenčná teória rozpínania vesmíru. takže stav jednej častice určuje stav druhej častice (napr.

História Až do nedávnej minulosti bola rýchlosť svetla z veľkej časti iba otázkou dohadov. To bolo dosiahnuté jeho nasmerovaním do masy horúceho rubídiového plynu. Robert Hooke nevysvetľoval negatívny výsledok Galileovho experimentu ako potvrdenie nekonečnej rýchlosti svetla. Francis Bacon tvrdil. ale iba ako to. Johannes Kepler veril. že rýchlosť svetla je nekonečná. Z tejto teórie odvodil Heron z Alexandrie argument. aby sme to mohli vnímať. Aristoteles naopak povedal. 197 Experimenty so spomaľovaním svetla V istom zmysle sa každé svetlo prechádzajúce cez iné médium ako vákuum šíri kvôli refrakcii pomalšie ako c. boli by Slnko. že svetlo je vyžarované z oka a nie odrážané z iného zdroja do oka. Okrem toho. že „svetlo je kvôli prítomnosti niečoho. ktorý mal lepšie predpoklady na zistenie konečnej rýchlosti. Skupina vedcov pod vedením Lena Haua bola v roku 1999 schopná spomaliť svetelný lúč na rýchlosť asi 17 metrov za sekundu a v roku 2001 dokonca na okamih zastaviť lúč. že ak by bola rýchlosť svetla konečná. keďže experiment počas zatmenia Mesiaca. že ak by bola rýchlosť svetla konečná. Niektoré materiály však majú neobyčajne vysoký index lomu: obzvlášť vysoká je napríklad optická hustota Bose-Einsteinovho kondenzátu. Žiadne oneskorenie však nebolo pozorované. že svetlo sa musí pohybovať veľmi rýchlo. že svetlo má konečnú rýchlosť. kde by sa rýchlosť svetla merala pozorovaním oneskorenia medzi odkrytím lampáša a jeho vnímania z určitej vzdialenosti. ale nie je to pohyb“. navrhol experiment (1629) pri ktorom by sa pozoroval záblesk z kanóna odrazený zo zrkadla vzdialeného asi míľu. Podobne za konečnú považovala rýchlosť svetla aj aryanská škola filozofie v starovekej Indii. Jednou zo starovekých teórií videnia je. tak by sa zrútil celý systém filozofie. ak by malo svetlo konečnú rýchlosť.Rýchlosť svetla nezískala širokú podporu. Meranie rýchlosti svetla Isaac Beeckman. V roku 2003 uspel Michail Lukin s vedcami Harvardskej univerzity a Lebedevovým inštitútom v Moskve v úplnom zastavení svetla. Prejavy lomu svetla ako je napríklad dúha sú spôsobené pomalšou rýchlosťou svetla v médiu (v tomto prípade vody). vyvodil. že to nemusí byť pravda. vďaka zasahovaniu dvoch „riadiacich“ lúčov. Aristoteles tvrdil „nápor na silu našej viery je príliš veľký“ aby sme tomu verili. bol negatívny. pretože vo voľnom priestore mu nestoja v ceste žiadne prekážky. keďže vzdialené objekty ako napríklad hviezdy sa zjavia hneď ako sa otvorí oko. Descartes tento experiment kritizoval ako zbytočný. Keďže žiadne podobné odchýlky neboli pozorované. že svetlo je niečo v pohybe a preto musí cestovanie trvať určitý čas. keďže môže existovať pohyb príliš rýchly na to. musela by byť veľmi veľká. Descartesov priateľ. Dokonca bol Descartes presvedčený. Stredoveké a rano-moderné teórie Islamskí filozofi Avicenna a Alhazen verili. že svetlo putuje neobmedzenou rýchlosťou. že rýchlosť svetla musí byť nekonečná. aj keď väčšina ostatných filozofov súhlasila v tomto bode s Aristotelom. . ktorého atómy sa podľa Lukinových slov správali „ako miniatúrne zrkadlá“. René Descartes tvrdil. Zem a Mesiac viditeľne nezarovnané počas zatmenia Mesiaca. Galileo odporučil experiment (1638). Empedokles zastával názor. Tento experiment uskutočnila Accademia del Cimento z Florencie až v roku 1667 s lampášmi vzdialenými asi 1 míľu.

Foucaultova metóda bola taktiež použitá Simonom Newcombom a Albertom A. boli vstupy mesiaca Io do tieňa Jupitera o niečo častejšie. Na ceste od zdroja svetla ku zrkadlu prešiel lúč rotujúcim diskom so zárezmi. Io vychádzal z tieňa Jupiteru postupne neskôr. Túto metódu zdokonalil v roku 1872 Marie Alfred Cornu a v neskôr v roku 1900 Joseph Perrotin. Bradleym vypočítaná rýchlosť svetla bola 298 000 kilometrov za sekundu. ktorý študoval teleskopom pohyb Jupiterovho mesiaca Io. Foucaultov odhad publikovaný v 1862 bol 298 000 kilometrov za sekundu. Rýchlosť svetla publikovaná Fizeauom bola 313 000 kilometrov za sekundu. ktorý bol potrebný pre svetlo na prekonanie dodatočnej vzdialenosti medzi planétami. spomalenia rotácie disku. kde to bolo ťažšie pozorovať. že ako sa Jupiter a Zem od seba vzďaľovali. asi o pol roka neskôr. Rovnaký úkaz bol následne pozorovaný Rømerom na rotujúcej „škvrne“ na povrchu Jupitera. potvrdili predchádzajúce zistenia. že na prejdenie priemeru obežnej dráhy Zeme by svetlo potrebovalo 22 minút (čo je dvojnásobok astronomickej jednotky). Avšak po pozorovaniach Jamesa Bradleyho (1728) bola hypotéza nekonečnej rýchlosti svetla definitívne odmietnutá. predovšetkým Friedrichom von Struve a Magnusom Nyrenom. Michelsonom. ktorá sa naakumulovala medzi dvoma po sebe nasledujúcimi signálmi. keďže sa Zem a Jupiter približovali. Lúč svetla bol namierený na zrkadlo umiestnené vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Leon Foucault vylepšil Fizeauovu metódu nahradením disku so zárezmi rotujúcim zrkadlom. nedostane sa naspäť. Táto hodnota je oveľa menšia ako je súčasne uznávaná hodnota. ktorý sa dá vypočítať porovnaním rýchlosti Zeme na jej obežnej dráhe k rýchlosti svetla. že svetlo hviezd dopadajúce na Zem musí dopadať z mierneho uhla. Rýchlosť svetla sa dá vypočítať zo známej vzdialenosti zdroja a zrkadla. Bolo jasné. V jeho knihe „Opticks“ dokonca publikoval presnejšiu hodnotu rýchlosti svetla – 16 minút za priemer. že výstupným „signálom“ trvalo dlhšie pokiaľ dosiahli Zem. Na základe týchto pozorovaní Rømer odhadoval. Aberácia bola rozsiahlo skúmaná počas nasledujúcich storočí. To je iba o málo nižšia hodnota ako je v súčasnosti uznávaná hodnota. Aj neskoršie pozorovania javu s troma inými Galileovymi mesiacmi. Takisto pozoroval. Pretože Io vchádza/vychádza z tieňu Jupitera v pravidelných intervaloch. Výsledkom týchto meraní bola relatívne presne určená rýchlosť svetla na 198 . ale je stále oveľa vyššia ako akýkoľvek fyzikálny jav známy v tej dobe. Bradley vyvodil.5 hodiny. že ak je Jupiter najbližšie k Zemi. tak mal Io orbitálny prevrat okolo Jupitera každých 42. Prvé úspešné meranie rýchlosti svetla pozemným prístrojom vykonal Hippolyte Fizeau v roku 1849. Christiaan Huygens vyrátal z tejto astronomickej jednotky a Rømerovho odhadu času rýchlosť svetla na 1 000 priemerov obežnej dráhy za minútu. Pri určitej rýchlosti rotácie disku prejde lúč smerom od zdroja jedným zárezom a pri návrate nasledujúcim zárezom. Taktiež Isaac Newton akceptoval konečnú rýchlosť svetla. Michelson použil v roku 1926 rotujúce zrkadlá na zmeranie času potrebného pre svetlo na prejdenie vzdialenosti od Mount Wilson k Mount San Antonio a späť. čo je asi 220 000 kilometrov za sekundu. zasiahne lúč samotný disk (jeho zub) a Diagram Fizeau-Foucaultovho prístroja. Dokonca ani tieto pozorovania a dôkazy konečnej rýchlosti svetla neuspokojili každého (predovšetkým Jean-Dominiqua Cassina). Táto pozorovaná „aberácia“ bola asi 1/200 stupňa. ktorú sám vyvodil (nie je známe či to bolo z Rømerových dát alebo inak). Podobne. Približne v tom istom čase bola veľkosť astronomickej jednotky odhadovaná na 140 miliónov kilometrov. To bolo spôsobené dodatočným časom. Rømer si všimol. počtu zárezov (resp. ako sa Zem a Jupiter vzďaľovali. zubov) na disku a rýchlosti rotácie. V prípade čo i len malého zrýchlenia resp. je možné zmerať trvanie orbitálneho prevratu. Fizeauov experiment bol koncepčne podobný návrhom Beeckmana a Galilea.Rýchlosť svetla Prvý kvantitatívny odhad rýchlosti svetla bol v roku 1676 spravený Rømerom.

90–92. 136.L. j. Cieľom tohto experimentu. 893–894. Einsteinova teória bola úplne v súlade s výsledkom experimentu: éter neexistoval a rýchlosť svetla bola rovnaká v každom smere. ktorá ponúkala aj vysvetlenie negatívneho výsledku Michelson-Morleyho experimentu. Fizeau. 214. Nie je isté. že je potrebné na šírenie sa svetla. (Rømerova práca z 1676 v angličtine a francúzštine ako bitmapa: [1].–Dec. Nov. pp. Konštantná rýchlosť svetla je jeden zo základných postulátov špeciálnej teórie relativity. 7 Décembre 1676. Comptes Rendus 29. June 25. či Albert Einstein poznal výsledok Michelson-Morleyho experimentu. o ktorom sa predpokladalo. bolo meranie rýchlosti Zeme pohybujúcou sa „svetlonosným éterom“ – médiom. 199 Relativita Vďaka práci Jamesa Clerka Maxwella bolo známe. že experiment vlastne vyvrátil teóriu éteru. ale jeho negatívny výsledok veľmi pomohol všeobecnému prijatiu jeho teórie relativity. Aj malá zmena rýchlosti svetla v oboch ramenách interferometra (kvôli tomu. Po opustení tohto zrkadla sa oba lúče odrážajú schématická reprezentácia Michelsonovho interferometra. 223–236. ktorý tvrdil. Ernst Mach bol jeden z prvých fyzikov. pp 237–256. 1677. . ktorú lúč potrebuje na prekonanie vzdialenosti. Journal des Sçavans. „Monsieur Cassini. No. pp. Po ich následnom zlúčení vznikne vzorka konštruktívnej a deštruktívnej interferencie. Pokrok v oblasti teoretickej fyziky v tom čase už ponúkal alternatívnu teóriu. čo sa prejaví ako zmena vzorky interferencie. 1849. že sa prístroj pohyboval so Zemou cez predpokladaný „éter“) zmení dobu. že rýchlosť elektromagnetického žiarenia je konštanta definovaná elektromagnetickými vlastnosťami vákua (permitivitou a permeabilitou).Rýchlosť svetla 299 796 kilometrov za sekundu. V roku 1887 bol uskutočnený fyzikmi Albertom Michelsonom a Edwardom Morleyom významný experiment na meranie relatívnej rýchlosti svetla k pohybu Zeme. ako bol niekoľkokrát medzi zrkadlami – aby prešli oba lúče použitý pre Michelson-Morleyho experiment rovnakú vzdialenosť je počet odrazov pre oba lúče rovnaký (počas skutočného Michelson-Morleyho experimentu bolo použitých viac zrkadiel ako je to znázornené na obrázku). • H. Ako je to znázornené na nákrese Michelsonovho interferometra. his New and Exact Tables for the Eclipses of the First Satellite of Jupiter. „Démonstration touchant le mouvement de la lumière“. Referencie Historické referencie • Ole Rømer. majúceho iba jednu vlnovú dĺžku) do dvoch v pravom uhle sa od seba šíriacich lúčov bolo použité zrkadlo s tenkou vrstvou striebra. nazvaného Michelson-Morleyho experiment. Lorentz-Fitzgeraldovu kontrakciu. na rozdelenie lúča monochromatického svetla (t. Výsledok experimentu bol negatívny. „Sur une experience relative a la vitesse de propogation de la lumiere“. Philosophical Transactions XVIII. reduced to the Julian Stile and Meridian of London“. 132.. 1694. a vo francúzštine ako text: [2]) • Edmund Halley. Philosophical Transactions of the Royal Society no.

(Prístupne aj on-line: [5]) Referencie [1] [2] [3] [4] [5] http:/ / dbhs. 71–77. 731–734. 1975. wvusd. (Projekt Gutenberg Etext [3]) • Simon Newcomb. Rao and S.G.W. ca. Pearson. In T. org/ etext/ 11753 http:/ / uk. uwaterloo. „The Velocity of Light“. 3rd edition.N.R. Academic Press Inc. • R. 200 Moderné referencie • Léon Brillouin. Wave propagation and group velocity.A. „Determination experimentale de la vitesse de la lumiere: parallaxe du Soleil“. The Speed of Light and Purāṇic Cosmology. John Wiley & Sons. Lafayette. fr/ histoire/ roemer. Michelson. 2nd edition. May 13. arxiv. Oldford. 1862. html http:/ / astro. Comptes Rendus 55. 1935. Pease. strany 80–90. k12. 1900. Comptes Rendus 131. Proceedings of the American Association for the Advancement of Science 27. campus. 26–61. 1960. „Scientific Method. ca/ ~rwoldfor/ papers/ sci-method/ paperrev . 1886. 501–503. Statistical Science 15(3):254–278. 2000. gutenberg. 1998. • A.Rýchlosť svetla • J. org/ abs/ physics/ 9804020 http:/ / www. and F. „Measurement Of The Velocity Of Light In A Partial Vacuum“. Astrophysical Journal 82. Kak.. Nature.L. Michelson. „Experimental Determination of the Velocity of Light“. F. 1878. USL Press. „Sur la vitesse de la lumiere“. Computing Science in Ancient India. Statistical Method and the Speed of Light“. pp 29–32. us/ webdocs/ Chem-History/ Roemer-1677/ Roemer-1677. Prístupné ako e-print physics/9804020 [4] na arXiv. • John David Jackson. Foucault. ecp. 792–796. 1998.A. html http:/ / www. • A. • Joseph Perrotin. stats. MacKay and R. ISBN 0-471-30932-X • Subhash Kak.J. Classical electrodynamics.

j. ktorá by mala generovať Schwarzschildov časopriestor je hmotnou guľou. ktorý možno vyjadriť ako .Schwarzschildov polomer 201 Schwarzschildov polomer Schwarzschildov polomer (nepresne gravitačný polomer — pozri nižšie) je kritický polomer. Inými slovamia: Objekt menší ako jeho Schwarzschildov polomer sa nazýva čierna diera. Čierna diera. Schwarzschildov (alebo gravitačný) polomer. Metrika Schwarzschildova metrika zapísaná v Boyerovo-Lindquistových súradniciach má tvar kde je gravitačná konštanta. hlavne v teórii gravitácie a všeobecnej teórii relativity. vákuové riešenie Einsteinových rovníc gravitácie bez elektrického náboja. Hoci je väčšina týchto relativistických objektov dnes považovaná za (často veľmi rýchle) rotujúce objekty. pri ktorom prechádza teleso danej hmotnosti v čiernu dieru. Dve hlavné osi tohto elipsoidu sú potom Schwarzschildov polomer a gravitačný polomer. Súvis s horizontom udalostí a gravitačným polomerom Pre nerotujúce a elektricky nenabité teleso (čiernu dieru) je horizont udalostí povrch gule so stredom v centrálnej singularite. bb Schwarzschildova metrika Schwarzschildova metrika je najvšeobecnejšie statické. Tento termín sa používa vo fyzike a astronómii. Túto metriku možno použiť aj na opis pomaly rotujúcich objektov ako sú hviezdy alebo planéty. Schwarzschildov polomer (t. Schwarzschildova metrika teda opisuje časopriestor generovaný statickým (nerotujúcim) guľovým telesom. Pre teleso s hmotnosťou M je daný vzťahom kde G je gravitačná konštanta a c je rýchlosť svetla. Svoj zmysel však získava až pri opise kompaktných objektov typu neutrónových hviezd alebo čiernych dier (v tejto súvislosti sa tiež hovorí o Schwarzschildovej čiernej diere). Geometria časopriestoru je potom označovaná ako Schwarzschildova. Pre rotujúce alebo elektricky nabité teleso (čiernu dieru) je horizont udalostí povrch elipsoidu so stredom v centrálnej singularite. hodí sa táto metrika na maximálne zjednodušenie opisu fyzikálnych procesov. je interpretované ako hmotnosť centrálneho objektu a je tzv. gravitačný polomer) je v tomto prípade polomer tejto gule. Zaviedol ho v roku 1916 Karl Schwarzschild. sféricky symetrické. ktorá sa neprejavuje žiadnou rotáciou ani nábojom.

Fotónová sféra je význačná tým. fotónová sféra. Singularita na Schwarzschildovej sfére je však dôsledkom nevhodnej voľby súradníc a môže byť odstránená prechodom k inému súradnicovému systému. Pozri aj • • • • • • Metrika Gravitačná singularita Kerrova metrika Reissner-Nordströmova metrika Kerrova-Newmanova metrika Kruskalove-Szekeresove súradnice . Takáto singularita je označovaná ako súradnicová. Schwarzschildova metrika je singulárna pre . Ak položíme vo Schwarzschildovej metrike . a . ktorý býva v prípade Schwarzschildovej metriky označovaný taktiež ako Schwarzschildova sféra. Singularitu v bode nie je možné odstrániť inou voľbou súradníc a jedná sa teda o fyzikálnu singularitu geometrie časopriestoru. na ktorej vykonávajú fotóny rovnomerný kruhový pohyb okolo čiernej diery. Okrem Schwarzschildovej sféry existuje okolo Schwarzschildovy čiernej diery tzv.Schwarzschildova metrika 202 Vlastnosti Schwarzschildova čierna diera sa vyznačuje existenciou horizontu udalostí. potom vydelením dostaneme Deriváciou tohoto vzťahu a aplikáciou podmienky dostaneme pre polomer fotónovej sféry vyjadrujúcu rovnomernosť kruhového pohybu Fotónová sféra teda leží vo vzdialenosti existovať žiadne kruhové orbity. Schwarzschildova sféra leží na gravitačnom polomere . že pod touto sférou už nemôžu a taktiež na Schwarzschildovej sfére . Je to taká sféra.

frekvencia (f alebo ν). značka jednotky: lm Svetlo O svetle vo filozofii pozri svetlo (filozofia) Svetlo je elektromagnetické žiarenie. Rýchlosť svetla je vo všetkých smeroch vo vákuu rovnaká a nezávisí od vzájomného pohybu zdroja a pozorovateľa. Je to však energia posudzovaná z hľadiska citlivosti oka na rôzne vlnové dĺžky svetla. a vlnová dĺžka (λ) zachovávajú vzťah: a rýchlosť svetla vo vákuu c0 je konštanta. farba (frekvencia) a polarizácia (uhol vlnenia). Niektoré druhy živočíchov vnímajú rozsah iný napríklad včely ho majú posunutý smerom ku kratším vlnovým dĺžkam (ultrafialové svetlo). v tomto prípade za 1 sekundu. Viditeľné svetlo Viditeľné svetlo je časť elektromagnetického spektra s frekvenciou 7. Prvé presné meranie vykonal Dán Ole Rømer v roku 1676. Tri základné vlastnosti svetla (a elektromagnetického vlnenia vôbec) sú svietivosť (amplitúda). . ktorá označuje svetelnú energiu. že v oblasti viditeľného svetla je maximum elektromagnetického žiarenia zo Slnka dopadajúceho na zemský povrch. • Symbol veličiny: Φ • Základná jednotka: lúmen. je teda 380 nm (fialová zložka) až 780 nm (červená zložka). alebo všeobecnejšie elektromagnetické vlnenie od infračerveného po ultrafialové. Presnejšie povedané tento rozsah je viditeľným svetlom pre človeka. kde rýchlosť (c). ktoré je vďaka svojej vlnovej dĺžke viditeľné okom. Pozoroval pohyb planéty Jupiter a jeho mesiaca Io teleskopom a spozoroval odchýlku v zdanlivej dobe obehu Io. že v tomto rozsahu je najlepšie vidieť.8×1014 Hz. naopak niektoré plazy vnímajú ako viditeľné aj to. to znamená. ktorú zdroj vyžiari za časovú jednotku.Svetelný tok 203 Svetelný tok Svetelný tok je fotometrická fyzikálna veličina. Rozsah vnímaných vlnových dĺžok je daný predovšetkým tým. tak aj častice. Rýchlosť svetla Rýchlosť svetla bola v histórii veľakrát meraná. čo je pre človeka už infračervené žiarenie. Rømer vyrátal rýchlosť svetla na 227 000 km/s. Presné merania určili rýchlosť svetla na 299 792 458 m/s. Prvé úspešné meranie pozemskými prostriedkami vykonal Hippolyte Fizeau v roku 1849. Pri známej rýchlosti otáčania kolesa vyrátal rýchlosť svetla na 313 000 km/s. Fizeau poslal zväzok svetla na zrkadlo vložiac mu do cesty točiace sa ozubené koleso. Kvôli dualite častice a vlnenia má svetlo vlastnosti ako vlnenia. Vlnová dĺžka viditeľného svetla vo vákuu.5×1014 Hz (hertz) až 3.

Svetlo

204

Lom svetla
V rôznych prostrediach sa svetlo šíri rôznou rýchlosťou. Keď svetlo prechádza rozhraním medzi takmito dvomi rôznymi prostrediami, spomaľuje sa (alebo zrýchľuje) a podlieha lomu. Spomalenie v danom prostredí oproti vákuu vyjadruje jeho index lomu n, kde

kde je rychlosť svetla vo vákuu a prostredí n > 1.

rýchlosť svetla v danom prostredí. Index lomu vo vákuu je n = 1 a v inom

Keď svetlo prechádza z vákua/materiálu do iného materiálu/vákua, frekvencia zostáva rovnaká, ale mení sa vlnová dĺžka. Keď lúč nedopadá kolmo na rozhranie, zmení sa aj uhol šírenia. Lom na šošovke sa využíva v okuliaroch, lupách, kontaktných šošovkách, mikroskopoch či refrakčných teleskopoch.

Optika
Veda zaoberajúca sa štúdiom svetla a jeho interakcií s materiálom sa nazýva optika.

Farba a vlnová dĺžka
Rôzne vlnové dĺžky mozog interpretuje ako farby, od červenej s najväčšou vlnovou dĺžkou (780 nm), po fialovú s najmenšou vlnovou dĺžkou (380 nm). Hneď vedľa viditeľného svetla sa nachádza ultrafialové (UV), smerom do kratších vlnových dĺžok, a infračervené žiarenie (IR), smerom do dlhších vlnových dĺžok. Napriek tomu, že ľudia nevidia infračervené žiarenie, môžu ho cítiť receptormi v pokožke ako teplo.

Meranie svetla
Nasledujúcimi veličinami popisujeme svetlo: • • • • jas osvetlenie (jednotka: lux) svetelný tok (jednotka SI: lúmen) svietivosť (jednotka SI: kandela)

Svetlo tiež popisujú: • amplitúda, • farba (alebo frekvencia), a • polarizácia.

Zdroje svetla
• sálanie tepla (žiarenie čierneho telesa) • žiarenie žiarovky • slnečné svetlo • žeravé pevné častice v plameňoch (oheň) • atómová spektrálna emisia (emisie môžu byť stimulované alebo spontánne) • laser a maser (stimulovaná emisia) • LED • plynové výbojky • urýchlenie voľného nosiče prúdu (zvyčajne elektrónu)

Svetlo • chemiluminiscencia • fluorescencia • fosforencia • • • • • • katódové žiarenie bioluminiscencia sonoluminiscencia triboluminiscencia radioaktivný rozpad anihilácia páru častica-antičastica

205

Iné projekty
• • • Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Svetlo Commons ponúka multimediálne súbory na tému Svetlo Wikislovník ponúka heslo slovníka svetlo

Tachyón
Tachyón (gr.) je hypotetická, doteraz nedokázaná častica pohybujúca sa iba nadsvetelnou rýchlosťou, ktorá sa vyskytovala v bozónovej teórii superstrún. Oproti klasickým časticiam by sa tachyóny správali paradoxne - so zväčšujúcou sa energiou by sa spomaľovali a so zmenšujúcou zrýchľovali. Z hľadiska matematického formalizmu sú takéto častice prípustné, ale žiadna všeobecnejšie prijímaná súčasná fyzikálna teória ich neobsahuje, nie sú potrebné k vysvetleniu žiadneho pozorovaného javu. Podľa princípu Occamovej britvy sa teda predpokladá, že neexistujú.

Externé odkazy
• FILIT [1] – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Referencie
[1] http:/ / dent. ii. fmph. uniba. sk/ ~filit/ fvt/ tachyon. html

Teória relativity

206

Teória relativity
Teória relativity Alberta Einsteina je dvojica fyzikálnych teórií: špeciálna teória relativity a všeobecná teória relativity. Tieto teórie boli zostavené, aby vysvetlili fakt, že elektromagnetické vlny nepodliehajú Newtonovským pohybovým zákonom. Bolo dokázané, že sa pohybujú konštantnou rýchlosťou, nezávisle na pohybe pozorovateľa. Základnou myšlienkou je, že dvaja pozorovatelia, ktorí sú vo vzájomnom pohybe, odmerajú odlišné časové a priestorové intervaly tých istých udalostí, ale fyzikálna podstata pozorovaného javu bude pre oboch rovnaká.

Pozri aj
Podrobné spracovanie sa nachádza v článkoch: • všeobecná teória relativity • špeciálna teória relativity

Historicko-filozofické vplyvy
Pre väčšinu ľudí, ktorým bola newtonovská fyzika so svojimi priamkami a pravými uhlami dokonale zrozumiteľná, sa relativita stala len neurčitým zdrojom znepokojenia. Chápali ju tak, že absolútny čas a absolútna dĺžka už ((9-10)) neplatia, že pohyb je krivočiary. V kozmickom dianí odrazu prestala existovať istota. 'Doba sa vymkla z kĺbov,' poznamenal kedysi smutne Hamlet. Teraz to bolo tak, ako keby sa zemská os vymkla z ložísk a Zem sa potácala vesmírom bez uznávaných meradiel a pravidiel. Začiatkom dvadsiatych rokov sa po prvý raz medzi obyčajnými ľuďmi objavil názor, že niet nijakých absolútnych hodnôt. A že to platí nielen o čase a priestore, ale aj o dobre a zle a vedení a vôbec o všetkých hodnotách. Relativita sa začala omylom - a možno osudovo - zamieňať za relativizmus. Toto nepochopenie verejnosti neskľučovalo nikoho viac než samotného Einsteina.

Iné projekty
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Teória relativity

Teória strún

207

Teória strún
Teória strún je jednou z teórií všetkého. Teória strún predpokladá, že základnými stavebnými kameňmi hmoty nie sú bezrozmerné častice, ale jednorozmerné struny, ktoré vibrujú rôznymi spôsobmi, zodpovedajúcimi rôznym druhom častíc. Všetky interakcie sa redukujú na spájanie a rozpájanie strún. Teória strún zjednocuje všeobecnú teóriu relativity a kvantovú mechaniku, ktoré sú inak nezlúčiteľné. Podľa M-teórie má vesmír namiesto štyroch rozmerov jedenásť rozmerov, z toho jeden časový a 10 priestorových. Dodatočné rozmery sú však zvinuté do malej veľkosti, preto unikajú priamemu pozorovaniu. V súčasnosti existuje päť konzistentných, ale vzájomne sa odlišujúcich teórií strún. Tieto teórie sú však pevne zviazané dualitami, objavenými v druhej strunovej revolúcii v roku 1995. Pomocou týchto dualít zjednocuje tieto teórie tzv. M-teória. Táto teória môže existovať v 11 rozmeroch priestoročasu. Mnoho vlastností M-teórie ešte nie je vysvetlených. V súčasnosti je teória strún najrozvinutejším pokusom svetových fyzikov vysvetliť pojmy ako sú hmota, priestor a čas. Struny a superstruny sú podľa tejto teória tým, čo je základom reality týchto troch pojmov. Povedané kvantitatívnou logikou, struna je základnou jednotkou, ktorá umožňuje to, že priestor existuje. Je to vibrujúca forma energie, pričom existujú struny uzavreté a struny otvorené, s oboma koncami ukotvenými v "našom" časopriestore. Práve existencia uzavretých strún je podľa niektorých fyzikov príčinou toho, že gravitácia je tak slabá sila v porovnaní napríklad s elektromagnetickou silou, je totiž slabšia rádovo 10−36 krát. Uzavreté struny, z ktorých sú niektoré (čo je dané ich vibrovaním) nositeľmi gravitácie majú schopnosť uniknúť z nášho rozmeru do iného a tým sa dramaticky znižuje gravitačný efekt v našej realite.

Princíp
V podstate hmota - rôzne atómy, či presnejšie ich stavebné prvky je vlastne to, ako struny vibrujú. Teória hovorí, že struny sú tak malé, že pokiaľ by sme si predstavili atóm ako našu slnečnú sústavu, struna je veľká len asi ako strom. Na mikroúrovni, v tzv. kvantovom svete bolo potrebné vyriešiť hlavne problém neurčitosti (Heisenbergov princíp neurčitosti). Prepojenie týchto dvoch svetov umožnila teória strún, ktorá hovorí, že všetko vo vesmíre je vyplnené extrémne malými vibrujúcimi strunami energie, pričom však struny môžu taktiež nadobúdať extrémne veľké rozmery, kedy sa hovorí už o membránach, či rovno bránach, ktoré môžu byť priamo vesmírom samotným, čiže pri uznaní možnosti paralelných vesmírov je táto úvaha v množnom čísle. Popularizátorom teórie strún je americký astrofyzik Brian Greene. Greene stručne uvádza, že struna je vlastne tým, čo priamo prepája kvantový svet a makrosvet tým, že kvantovú neurčitosť a chaotičnosť "stlmuje" svojou imanentnou integračnou charakteristikou, pričom vytvára akési tunely ustáleneho stavu a práve tieto tunely sú vlastne podstatou superstrún, membrán či brán, ktoré v konečnom dôsledku tvoria vlastne vesmír ako celok nachádzajúci sa v nejakej vyššej štruktúre. Teória strún vychádza z fyzikálne overených vlastností vesmíru - aspoň na úrovni teoretickej fyziky - ako aj zo schopnosti vysvetliť prepojenie veľmi malého a veľmi veľkého priestoru v tzv. kvantovej teórii vesmíru a gravitáciu, ktorá je inak len obecne vysvetľovaná ako zakrivenie priestoru hmotnými subjektami, pričom bez strún ako základného pletiva vesmíru by bol prenos gravitačnej či akejkoľvek inej energie v podstate nemožný, resp. teoreticky by zostával len popísaný, no nie vysvetlený. Teória strún, či teória všetkého založená na akceptácii existencie strún spája tzv. Štandardný model vyvinutý americkým fyzikom Stevenom Weinbergom a vysvetľujúci fungovanie troch základných samostatných síl elekromagnetickej, silnej jadrovej sily a slabej jadrovej sily s pôsobením gravitácie, v jadre ktorej je struna ako nositeľ gravitácie, nahrádzajúca dovtedy hypotetickú nehmotnú časticu. Ďalším významným vedcom v oblasti teórie strún je Edward Witten , americký teoretický fyzik. Witten pri skúmaní tzv. superstrún navrhol jednotiacu teóriu strún, tzv. M-teóriu, kde vysvetľuje problém nezrovnalostí v rôznych nezávislých teóriách všetkého, ktorých bolo pôvodne päť. Rozpracoval teorém pozitívnej energie , ktorý hovorí, že

Teória strún za predpokladu dominantnej energetickej podmienky, masa asymptoticky plochého priestoročasu je ne-negatívna, vrátane problematiky spinorov vo všeobecnej teórii relativity. Venuje sa otázkam supersymetrie a Morseho teórii, ktorá analyzuje topológiu mnohosti štúdiom diferenciálnych funkcií . Supersymetria hovorí, že každá elementárna častica má vždy svoju partnerskú časticu, ktorá sa od svojho partnera líši polovicou spinu (tzv. superpartneri), t. j. pre každý bozón existuje vždy korešpondujúci fermión . Samotná M-teória v súlade s teóriou strún predpokladá, že existuje až 11 dimenzií priestoru, a hovorí o dynamike nízkej entropie, t. j. o interakcii supergravitácie , s dvoj- a päťdimenzionálnymi membránami. Podrobný výklad (preklad z anglickej Wikipedia) Teória strún je teória vo vývoji v oblasti časticovej fyziky, ktorá sa pokúša zjednotiť kvantovú mechaniku a všeobecnú relativitu.[1] Teória strún hovorí, že elektróny a kvarky vnútri atómov nie sú objektami s nulovými dimenziami, ale skôr jednorozmerné oscilujúce linky ("struny"), ktoré majú len dĺžku, avšak nie výšku či šírku. Teória tvrdí, že tieto struny môžu vibrovať, čím dávajú pozorovaným časticiam ich vôňu, náboj, hmotnosť a spin. Najranejší strunový model, bozónické struny, zahŕňal len bozóny, hoci tento pohľad sa vyvinul do teórie superstrún, ktorá tvrdí, že spojenie je ("supersymetrické"), t. j. že existuje medzi bozónmi a fermiónmi, dvomi fundamentálnymi rozdielnymi typmi častíc. Teória strún si taktiež vyžaduje existenciu niekoľkých dodatočných, nepozorovateľných dimenzií vesmíru, ktoré sa pridávajú k našim trom priestorovým dimenziám (výška, šírka a dĺžka) a štvrtej dimenzii času. M teória napríklad vyžaduje, aby priestoročas mal jedenásť dimenzií.[2] Teória má svoj pôvod v duálnom rezonančnom modeli - prvýkrát navrhnutom v r. 1969 Gabrielom Venezianom, ktorý popísal silne interagujúce hadróny ako struny. Odvtedy sa pojem teória strún rozvinul, aby zahrnul akúkoľvek zo skupín príbuzných teórií superstrún. Dá sa povedať, že "struny" už nie sú viac považované za fundamentálne pre teóriu, ktorú je možné formulovať taktiež ako body alebo povrchy. Bolo rozvinutých päť veľkých teórií strún, každá s inou matematickou štruktúrou, pričom každá svojím spôsobom najlepšie popisovala iné fyzikálne okolnosti. Hlavnými rozdielmi medzi jednotlivými teóriami boli principiálne počty dimenzií v ktorých sa struny vyvíjali, ako aj ich charakteristiky (niektoré boli otvorené slučky, iné uzavreté slučky, ap.), avšak všetky tieto teórie sa zdali byť správne. V polovici 90-tych rokov, strunový teoretický fyzik Edward Witten z Institute for Advanced Study usúdil, že päť veľkých verzií teórie strún v skutočnosti mohli popisovať jeden a ten istý fenomén z rôznej perspektívy. Wittenova výsledná M-teória, navrhnutá ako zjednotenie všetkých predchádzajúcich superstrunových teórií tvrdí, že struny sú jednodimenzionálne "krajce" dvojdimenzionálnych membrán vibrujúcich v 11-dimenzionálnom priestore. Ako výsledok mnohých vlastností a princípov zdieľaných týmito prístupmi (ako je holografický princíp), ich vzájomnou logickou konzistenciou a faktom, ktorý niektorí zahrnuli do štandardného modelu časticovej fyziky, mnoho veľkých žijúcich fyzikov (ako sú Edward Witten, Juan Maldacena a Leonard Susskind) je presvedčených, že teória strún je krokom smerom k správnemu fundamentálnemu popisu vesmíru.[3] [4] [5] [6] Teória strún je prvým kandidátom pre teóriu všetkého (TOE), spôsob popisu známych fundamentálnych síl (gravitačnej, elektromagnetizmu, slabej sily, silnej sily), hmoty (kvarkov a leptónov) v matematicky úplnom systéme. Avšak prominentní fyzici ako sú Richard Feynman a Sheldon Lee Glashow kritizovali teóriu strún za to, že neposkytla žiadne kvantitatívne experimentálne predpovede.[7] [8] Ako akákoľvek iná teória gravitácie, všeobecne sa predpokladá, že testovanie teórie priamo by si vyžadovalo extrémne drahé technické riešenia. Hoci priame experimentálne testovanie Teórie strún zahŕňa veľké výskumy a vývoj systémov, existuje niekoľko nepriamych experimentov, ktoré môže čiastočne potvrdiť Teóriu strún. Supersymetria (myšlienka rozvinutá začiatkom 70. rokov počas výskumov na Teórii strún) je teoreticky ustanovená prostredníctvom Teórie strún a zdá sa, že sa rozvíja do súčasnej experimentálne pochopenej Fyziky vysokých energií (Časticová fyzika) (Supersymetria by snáď mohla byť objavená v CERNe, kde sú skúmané energie, ktoré by mohli motivovať objavenie sa supersymetrických častíc). Taktiež existencia dodatočných kompaktifikovaných dimenzií (Calabi-Yau priestorovosť) by pravdepodobne mohla byť objavená v CERNe permeáciou gravitónu do vyššieho dimenzionálneho priestoru (Membrána (M-Teória)).

208

. Kvantová mechanika strún implikuje tieto oscilácie ako diskrétne vibračné módy. Subatomic level . Keďže o teórii strún sa všeobecne predpokladá. čierne p-brány a Neveu-Schwarzove 5-násobné brány. každý oscilačný mód sa správa ako rozdielny druh častice. spektrum teórie. Atomic level -. taktiež nie je jasné. že je konzistentná s kvantovou gravitáciou. dávajúc pozorovaným časticiam ich vôňu. ktorá obsahuje tmavú hmotu a priechodný mechanizmus pre kozmickú infláciu. Úplná teória zatiaľ nemá uspokojivé definície pre všetky okolnosti. hmotnosť a spin. čo vytvára interakcie medzi časticami. základnej teórie silnej jadrovej sily.Quarks 6. Levels of magnification: 1. Čierna diera-ako čierne p-brány sú identifikované s D-bránami. s malou kozmologickou konštantou. Rozdeľovanie a spájanie strún korešponduje s emisiami a absorpciou častice.Teória strún 209 Prehľad Teória strún tvrdí.[9] [10] [11] [12] Struny vytvárajú uzavreté slučky. odvodené od "membrána". že elektróny a kvarky vnútri atómu nie sú 0-rozmerné objekty. koľko voľnosti teória ponecháva pre výber detailov. ako sú D-brány. ktorá popisuje. Subatomic level -. neutrons. keďže struny sú najpriamočiarejšie definované prostredníctvom perturbačnej teórie. ktoré sú koncovými bodmi pre struny a táto identifikácia sa nazýva kalibračno-gravitačná dualita. čím sa táto teória stáva teóriou všetkého. kde sa môžu otvoriť do 1-dimenzionálnych liniek. buď ako Nambu-Gotova akcia alebo Polyakovovova akcia. ktoré v kombinácii produkujú osciláciu. and electrons 4. nazývané brány. že sa jedná o správny popis nášho vesmíru. mnoho vedcov dúfa. Pri absencii externých interakcií. ako sa struny pohybujú v priestore a čase. ale 1-dimenzionálne struny.Protons. priestoročasovú konfiguráciu. Tieto struny sa môžu pohybovať a vibrovať. Nie je zatiaľ známe. ako ani to. náboj. Teórie strún taktiež zahŕňajú objekty všeobecnejšie ako len struny. Existujú známe konfigurácie. avšak dlhotrvajúce. ktoré je kvantitatívne identické so štandardným modelom. podľa ktorého teória strún vyberá svoj vákuový stav. Toto vedie mnohých vedcov k presvedčeniu. či teória strún má takéto riešenie. Koncové body strún sa nemôžu odtrhnúť od D-brány. ktoré sú nabitými zdrojmi pre diferenciálnu formu zovšeobecnenia vektorového potenciálu elektromagnetického poľa. Základné vlastnosti Teória strún môže byť formulovaná pokiaľ ide o akčný princíp. Slovo brána. ktoré sú tzv. Výskum v tejto ekvivalencii viedol k novým poznatkom ohľadom kvantovej chromodynamiky. avšak s nulovou kozmologickou konštantou a niektorými novými poľami. Ide o rozšírené objekty. so svojou hmotnosťou. strunová dynamika sa riadi napätím a kinetickou energiou. avšak môžu sa okolo nej kĺzať. až kým sa nestretnú s D-bránami. ktoré popisujú všetky pozorované základné sily a hmotu. Molecular level 3.[13] Existujú tiež iné konfigurácie s odlišnými hodnotami kozmologickej konštanty. že existuje najmenej jedno metastabilné riešenie.Matter 2. či existuje nejaký princíp. sa odkazuje na varietu vzájomne prepojených objektov.Electron 5. spinom a nábojom určeným strunovou dynamikou. Tieto objekty sú vzájomne prepojené prostredníctvom systému dualít. Macroscopic level . metastabilné. ktorá určuje vlastnosti nášho vesmíru (pozri topológia teórie strún). Kompletná kvantová mechanika brán vyššej dimenzie sa nedefinuje ľahko a vlastnosti teórie strún pokiaľ ide o kozmologické usporiadanie (časovo-závislé prostredie) ešte nie sú plne vypracované. String level Pri vzdialenostiach presahujúcich rádium strún.

že by sa mohlo scvrknúť na bod. že častice by sa mohli pohybovať nielen v našej dimenzii. rôzne tóny korešpondujú s rôznymi časticami. tento model nie je bez problémov. Analogicky. všeobecnejšie. Najranejší strunový model bozónických strun. matematických vzťahov medzi bozónmi a fermiónmi. Teórie strún. že gitarová struna je len 2-dimenzionálna a môžete ňou pohybovať nahor a nadol. ktoré obsahujú fermionické vibrácie sú známe ako superstrunové teórie. zahŕňal iba bozóny. Stručne povedané. veľmi podobné bežným strunám urobených z dvojvlákna. ktorá je tvorená fermiónmi. Teória strún obsahuje ako otvorené struny. struna (jednorozmerný objekt — linka) sleduje povrch (dvojrozmerného priestoru). Navyše. Tieto dva rôzne typy strún sa správajú mierne odlišným spôsobom. tak uzavreté struny. čo by znamenalo. ako napríklad fotón. v dostatočne nízkych energiách. Otvorená struna vyzerá ako krátka linka. alebo. Uvažujme o uzavretej strune. bozóny sú príčinou radiácie. avšak všetky sa dnes považujú za rôzne limity M-teórie. j. ako napríklad fotón (alebo. ako môže teória strún obsahovať fermióny je vo svojom základe vedené objavením supersymetrie. Napríklad. Riemannov povrch (2-dimenzionálne orientovaný priestor bez hraníc (t. ktorý je ohraničený. kvantové struny majú napätie. ale aj v iných dimenziách. ako vyplýva z názvu. . strunové teórie bez uzavretých strún neexistujú. V dôsledku toho. častice ktoré sa. všeobecnejšie. vytvoriac uzavretú strunu. ale toto by porušilo Heisenbergov princíp neurčitosti. podobný popis grafom je možný pre postup struny v čase. ktorá ju zmenšuje a efektom neurčitosti. ktorá taktiež zahŕňa (ak sú obsiahnuté aj otvorené struny) kalibračné polia. alebo. ktorý ju udržiava "napnutú". akúkoľvek kalibračnú teóriu). všeobecnejšie. Jediným rozdielom je. známeho ako obálka sveta. niekoľko rôznych druhov bolo popísaných. a to v dôsledku rozkladu (prinajmenšom čiastočne) priestoročasu samotného. Pretože dva konce otvorenej struny sa môžu vždy stretnúť a spojiť. a jedným otvoreným strunovým módom fotón. ale nie hmoty. V skutočnosti by gitarové struny boli každou dimenziou a struny by mohli vibrovať akýmkoľvek smerom. Na dôvažok. Rôzne módy struny (reprezentujúce rôzne častice ako sú fotón alebo gravitón) sú povrchové vlny tohto priestoru. toto napätie sa považuje za fundamentálny parameter teórie. Riemannov povrch. Tento model popisuje. jedným uzavretým strunovým módom je gravitón. ktoré tvoria kompletnú slučku. Zisťovanie toho. 210 Obálka sveta Pohyb bodovej častice je možné popísať náčrtom grafu jej pozície (v jednej alebo dvoch dimenziách) oproti času. čo dáva dve odlišné spektrá. Klasická intuícia hovorí. Výsledný obrázok popisuje svetovú linku častice (jej 'históriu') v priestoročase. minimálna veľkosť struny je v závislosti na strunovom napätí.Teória strún Analógiou pre módy strún je gitarová struna produkujúca množstvo rozličných hudobných tónov. Analogicky. kvantovo-gravitačnú teóriu. Uzavreté struny vyzerajú ako malé slučky. riadia istými vymedzenými pravidlami správania. ktorú majú dva samostatné koncové body. Charakteristická veľkosť strunovej slučky bude rovnováha medzi silou napätia. a tak je svetová obálka vyzerá ako prúžok. Avšak. teória je zásadne nestabilná. Jej napätie bude mať tendenciu ku kontrakcii na stále menšiu slučku. Napätie kvantovej struny je úzko prepojené na jej veľkosť. vo väčšine teórií strún. spektrum častíc obsahuje len bozóny. Napríklad. a tak ich svetová obálka vyzerá ako rúrka. ktorá sa pohybuje v priestore bez externých síl. bez hrán). Niektoré kvalitatívne vlastnosti kvantových strún možno pochopiť jednoduchým spôsobom.

Ak sú dve teórie prepojené dualitnou trasformáciou. Napríklad. Ak sa rozpojí uzavretá struna a jej dve časti sa neskôr spoja. U-duality prepájajú T-duality a S-duality. Tieto duality prepájajú kvantity. čo sa rovnalo fyzike pozorovanej v našom dnešnom svete. Interaction in the subatomic world: world lines of point-like particles in the Standard Model or a world sheet swept up by closed strings in string theory Proces deliacej sa struny (alebo spájajúcej sa struny) je globálny a nie lokálny proces svetovej obálky: lokálne. svetová obálka vyzerá rovnako všade a nie je možné určiť jeden bod svetovej obálky. tak v kvantovej časticovej fyzike. tieto dve teórie sú matematicky odlišné popisy tohto istého javu. že prvá teória sa nejakým spôsobom môže transformovať tak aby vyzerala ako druhá teória. že sú nezávislé. Povedané ináč. V niektorých strunových teóriách (a to pre uzavreté struny v type I a niektorých verziách bozónických strún). ak sa uzavretá struna rozpojí. znamená to. Dnes panuje názor. napravo). uzavretá typ I. že existuje päť rôznych teórií strún: otvorená typ I. Mierky veľkých a malých vzdialeností. a teória pre dve vône heterotickej struny (SO(32) a E8×E8). Avšak struny môžu zastrieť rozdiely medzi veľkým a malým. sú kvantity. ktoré boli vždy poznačené veľmi rozdielnymi limitami správania sa fyzikálneho systému ako v klasickej teórii poľa. T-duality sa týkajú rozdielov u veľkých a malých vzdialeností. Tieto teórie sa nazývajú neorientované. a že táto teória bola teóriou s nízkym energetickým limitom. silným a slabým a takto sa týchto päť veľmi odlišných teórií strún mohlo vzájomne prepojiť. akokeby išlo o špeciálne prípady nejakej fundamentálnejšej teórie (ktorá sa považuje za M-teóriu). kde sa delí. Tieto teórie sú prepojené prostredníctvom transformácií nazývaných duality. v jej topológii). sa struny môžu deliť a spájať v opačnom smere ako v Möbiusovom prúžku alebo u Kleinovej fľaše). s desiatimi priestoročasovými dimenziami kompaktifikovanými na štyri. Toto sa odráža vo forme ich svetovej obálky (presnejšie. jej svetová obálka bude vyzerať ako jednoduchá rúrka rozpojená na dve (často nazývaná nohavice — pozri obr. čo tiež vyzerá ako torus napojený na dve rúrky (jedna predstavujúca vchádzajúcu strunu a druhá vychádzajúcu). Dve teórie sú potom duálne vzájomne pokiaľ ide o ich transformáciu. rokov boli strunoví teoretici presvedčení. že tento obrázok nebol správny a že týchto päť teórií strún je vzájomne prepojených. Preto tieto procesy sú integrálnou súčasťou teórie a sú popísané rovnakou dynamikou ako kontrola strunových módov. kým S-duality sa týkajú rozdielov medzi silnou a slabou silou. . uzavretá typ IIB.Teória strún 211 Struny sa môžu rozpájať a spájať. svetová obálka u týchto teórií je ne-orientovateľným povrchom. Otvorená struna robiaca to isté bude mať svetovú obálku vyzerajúcu ako kruh pripojený na dva prúžky. jej svetová obálka bude vyzerať ako jednoduchá rúrka rozdelená na dve neskôr spojené. Duality Koncom 80.[14] Myslelo sa. ako aj silná a slabá sila. o ktorých sa tiež myslelo. uzavretá typ IIA. Formálne. že z týchto piatich teórií len jedna je správna teória všetkého.

ale úplne iným typom matematickej kvantity. 4. pravo. nie hmota. j. len sily. že priestoročas musí mať 11 dimenzií. Táto energia zahŕňa príspevok z Casimirovho efektu.heterotická.a ľavotočivé struny sa líšia. bez tachyónov. Toto je možné pochopiť lepšie konštatovaním. ako aj vesmíry až s desiatimi plochými priestorovými rozmermi a taktiež prípady. Hmotnosť fotónu. avšak riešenia plochého priestoročasu predsa len existujú v tzv. Počet dimenzií nie je fixovaný žiadnym konzistentným kritériom. A tak pojem priestoročasu nie je fixovaný strunovou teóriou: najlepšie je ho myslieť ako rôzny v rôznych okolnostiach. toto sa deje kvôli tomu. nazvaná tachyón.a ľavotočivé struny sa líšia. bez tachyónov. ktorý reprezentuje fotón. Teória strún dovoľuje vztiahnuť počet rozmerov na skalár potenciálnej energie. Technicky. pravo. častica nesúca náboj vzťahujúci sa na neporušenú kalibračnú symetriu) musí byť nehmotná. 7 or 9 — v type IIA a párne — 0. so štyrmi pozorovateľnými dimenziami. že obsahuje predpovede o extra dimenziách.[16] Nič v Maxwellovej teórii elektromagnetizmu alebo Einsteinovej teórii relativity nedáva tento druh predpovedí. a to z kvantovej fluktuácie v strune. len uzavreté struny viazané na D-brány. predstavujúca nestabilitu v teórii. a tento počet je fixný a nezávislý na potenciálnej energii. nehmotné fermióny sú ne-chirálne Supersymetria medzi silami a hmotou. Pôvodné teórie strún z 80-tych rokov popisujú špeciálne prípady M-teórie. len uzavreté struny viazané na D-brány. t. bez tachyónov. I 10 Supersymetria medzi silami a hmotou.[15] Jednou z takýchto teórií je 12-rozmerová M-teória. fotón v plochom priestoročase . skupinová symetria je SO(32) Supersymetria medzi silami a hmotou. kde jedenásta dimenzia je veľmi malý kruh alebo priamka a ak sú tieto formulácie považované za základné. Ďalej. ako s otvorenými tak s uzatvorenými strunami. absencia potenciálnej energie v "kritickej dimenzii" vysvetľuje. nie fermióny. že pre každý samostatný počet predpovedaných dimenzií existuje kalibračná anomália.[2] v protiklade k obyčajným trom priestorovým dimenziám a štvrtej dimenzii času. Veľkosť tohto príspevku závisí na počte dimenzií. hlavný nedostatok: častica s imaginárnou hmotnosťou. rátajúcim stupne voľnosti. skupinová symetria je SO(32) Supersymetria medzi silami a hmotou. j. kedy pozícia v niektorých z dimenzií nie je popísané reálnym číslom. vrátane časového smerovania). nehmotné fermióny sú ne-chirálne Supersymetria medzi silami a hmotou. heterotic. kým otvorené struny majú konce pripojené na D-brány. "kritických dimenziách".Teória strún 212 Strunové teórie Typ Časopriestorové dimenzie 26 Bozónické Detaily len bozóny. 3. potom teória strún požaduje desať rozmerov. že fotón zahrnutý v konzistentnej teórii (technicky. Kozmologické riešenia existujú v širšej variete dimenzionalít a tieto sa líšia rôznymi dimenziami—presnejšie rôznymi hodnotami "efektíveho centrálneho náboja". 5. len uzavreté struny. ktorá je predpovedaná teóriou strún závisí od energie strunového módu. ktorá požaduje. 6 or 8 — v type IIB. len uzavreté struny viazané na D-brány. tieto teórie vyžadujú vloženie dodatočných dimenzií "oboma rukami". 2. bez tachyónov. keďže pre väčší počet dimenzií existuje viac možných fluktuácií v strunovej pozícii. že typ IIA a typ IIB teórií strún umožňujú pohyb cez 10-dimenzionálny priestoročas (nazývaný jadro). Avšak teória taktiež popisuje vesmíry ako je ten náš. a kalibračná anomália môže byť vyvážená zahrnutím netriviálnej potenciálnej energie do rovnice pre riešenie pohybu. ktoré sú membránami nižšej dimenzionality (ich rozmery sú nepárne — 1. bez tachyónov. skupinová symetria je E8×E8 IIA 10 IIB 10 HO 10 HE 10 Všimnite si. ako s otvorenými tak s uzatvorenými strunami. Preto. prečo sú možné riešenia plochého priestoročasu. ktoré sa redukujú na dimenzionalitu v slabo zakrivených režimoch—sú prepojené dynamickými vzťahmi. t. t. j. Extra dimenzie Zaujímavou črtou teórie strún je.

že gravitácia tiež môže byť vhodne lokalizovaná na podpriestor. zdá sa. 6-dimenzionálna priestorovosť musí mať SU(3) štruktúru. ako sa tieto redukujú na štvor-dimenzionálny priestoročas. s G2 holonómiou. že sme "uväznení" v dimenzionálnom (t. ktorý robíme hádzaním gúľ do hadice by jediný dôležitý pohyb bol jednorozmerný. Podsúčet X sa rovná vzťahu fotónovej fluktuácie v lineárnej dimenzii. tri dimenzie priestoru plus dimenzia času) podpriestore plného vesmíru. že má len jeden rozmer. čím sa stáva Calabi-Yauovým priestorom. Avšak. Avšak. ktorá je SU(3) holonómiou. ich dôkaz je. alebo ak do nej "vhodíme" dostatočne malé objekty.Teória strún bude nehmotný—a teória konzistentná—len pre konkrétny počet dimenzií. Strunové teórie plochého priestoročasu sú 26-dimenzionálne v bozónickom prípade. Pre zachovanie vysokého stupňa supersymetrie. aby sme mohli obývať 3+1 dimenzionálnu vrstvu. aby sa vošla do hadice. A tak. priemer. ktorá je opäť špecifický. jednoduchý priestor. šesť alebo sedem extra dimenzii.[21] Takéto 213 . Ak je hadica nazeraná z dostatočnej vzdialenosti. mravec idúci vnútri nej by sa pohyboval v dvoch dimenziách (a mucha vletiaca doň v troch). ako sa človek približuje k hadici. Táto "extra dimenzia" je viditeľná len z relatívnej blízkosti hadice. Navyše. a 7-dimenzionálna priestorovosť musí mať štruktúru G2i. alebo experimenovaním s častiacami s extrémne malou vlnovou dĺžkou (rádu polomeru kompaktnej dimenzie). ktorá bola možná predpokladom o supersymetrii. a to pozdĺžne. potom typicky existujú vhodne umiestnená hmota a Yang-Millsove kalibračné polia. ako je reflektované v ich holonómii. 26 dimenzií pochádza od Polyakovovej rovnice. až do práce Randalla a Sundruma. Kompaktné dimenzie Na vyriešenie tohto očividného nesúladu boli navrhnuté dva spôsoby. Ak sú takéto podmnožiny výnimočnými sústavami v rámci priestoru s väčším počtom dimenzií. Štandardnou analógiou pre toto je uvažovanie o viacrozmernom priestore ako o hadici. U bozónických strunových teórií.[19] Tieto "výnimočné súbory" sú v Calabi-Yauovom priestore n-množiny a môžu byť popísané ako podpriestory bez lokálnych deformácií. Takéto priestory boli študované pri pokusoch prirovnať teóriu strún k 4-rozmernému štandardnému modelu. j. tieto kompaktifikácie musia byť veľmi špeciálne. zvláštny prípad (beztorznosti). Prvým je kompaktifikovať extra dimenzie t. Scenár univerzálnej svetovej brány Ďalšom možnosťou je. Podobne. Skutočne. podobné prasklinám na kuse papiera alebo v kryštáli. obsahujúc straty (vrstvy) rôznych dimenzií. zisťuje. kde sa susedný priestor významne líši od výnimočného podpriestoru samotného. kritická dimenzionalita nie je štyri ako by sme sa mohli domnievať (tri osi priestoru a jedna času).[18] Počínajúc akoukoľvek dimenziou väčšou ako štyri. priestoročas môže byť taktiež stratifikovaný. dĺžku. Neskorší pokrok bol urobený konštruovaním realistickejších kompaktifikácií bez stupňa voľnosti Calabi-Yau alebo bez G2 priestorovostí. táto by sa viac-menej pohybovala len jedným smerom.[20] nebolo známe. ktorá je dostatočne malá. kým superstrunové teórie a M-teórie zahŕňajú 10 alebo 11 dimenzií pre ploché riešenia. Hodiac takúto guľu do hadice. čiastočne v dôsledku Calabi-Yau manifold (3D projection) výpočtovej jednoduchosti. čo v kvantovej mechanike znamená veľmi vysoké enerie (pozri dualita vlnovej častice). predstame si guľu. že obsahuje aj ďalší rozmer. že sú nezistiteľné súčasnými experimentami. j. je nevyhnutné uvažovať. takéto geometrie sa vyskytujú prirodzene ako Calabi-Yauove kompaktifikácie.[17] Keď sa urobí prepočet. extra kompaktné dimenzie sú "viditeľné" len pri extrémne malých vzdialenostiach. ktoré sú tak malé. že takýto kozmický scenár je realistický. v akomkoľvek experimente.

avšak doposiaľ tieto len udali horné obmedzenia ohľadom veľkosti takýchto skrytých dimenzií. žiadne nové sily sa neobjavujú z malých vzdialeností. Kaluzova raná práca demonštrovala. Ako je popísané vyššie. fyzikálne ekvivalentná) ku kalibračnej teórii hranice tohto priestoročasu (keďže podpriestor naplnený s D-bránami je hranicou tohto priestoročasu). V prípade D-brány tu bude jeden typ kalibračného bozónu a budeme mať Abeliansku kalibračnú teóriu (s kalibračným bozónom fotónom). so "slovníkom" prekladajúcim jednu teóriu do druhej. potom bude existovať viacero typov kalibračných bozónov. kvôli povahe Calabi-Yauovej rozmanitosti. takže panuje taktiež nezhoda medzi strunovými teoretikmi pokiaľ ide o duality aplikované na rôzne modely. Je tiež možné extrahovať informácie týkajúce sa skrytých dimenzií testami precíznosti gravitácie. že sú k nim pripojené hranice svetovej obálky. Avšak. D-bránami. Z pohľadu otvorených strún.Teória strún podpriestory sú tzv. D-brány majú dva nezávislé alternatívne popisy. a tak otvorené struny pripojené k D-bránam neinteragujú s uzavretými strunami. preto môžu mať hmotnosť (keďže emitujú gravitóny) a — v superstrunových teóriách — tiež náboj (keďže môžu emitovať uzavreté struny. ktorú sú kalibračnými bozónmi). D-brány sú tak gravitačnými zdrojmi. fyzika D-brán je popísaná vhodnou kalibračnou teóriou. . V týchto prípadoch. j. gravitácia pôsobiaca v skrytých dimenziách oplyvňuje ostatné negravitačné sily ako je elektromagnetizmus. táto dualita nebola v žiadnom z prípadov dokázaná. z pohľadu uzavretých strún. na ktorých je postavená kalibračná teória. ktoré sú príčinou vzniku Neabelianskej kalibračnej teórie. Takáto situácia sa nazýva rozpojovací limit. takže obyčajne je každý z týchto dvoch rôznych uhlov pohľadu neúplný. Ak existuje viacero paralelných D-brán. Ide o membrány rozličnej dimenzionality (od nula dimenziálnej membrány — čo je fakticky bod — cez 2-dimenzionálne membrány. To znamená. Táto kalibračná teória je prepojená na gravitáciu (ktorá údajne existuje v zhluku). že všeobecná relativita v piatich dimenziách v zásade predpovedá existenciu elektromagnetizmu. V zásade je preto možné dedukovať povahu týchto extra dimenzií požadovaním konzistencie so štandardným modelom. Efekt skrytých dimenzií V každom prípade. a tak máme gravitačnú teóriu priestoročasu s poľami pozadia. Z pohľadu otvorených strún. a dávajú dôvod na kalibračné teórie "existujúce" na nej (keďže jeden z módov otvorených strún je kalibračný bozón ako je fotón). Hovorí sa. D-brány sú objektami. že otvorené struny pripojené na D-bránu na nej "existujú". že gravitačná teória priestoročasu s vhodnými poľami pozadia je duálna (t. ku ktorým sú pripojené konce otvorených strún. no ich tvar má zásadný vplyv na to. a preto takéto modely sú známe ako teórie bránového sveta. 3-dimenzionálne objemy atď). ako sa sily medzi strunami javia v našom štvorrozmernom vesmíre. 214 D-brány Ďalšou kľúčovou črtou teórie strún je existencia of D-brán. D-brány sú gravitačné zdroje. že každý predpovedaný fenomén a kvantita v jednej teórii má analógiu v inej teórii. Opis duality V istých prípadoch kalibračná teória ohľadom D-brán je rozpojenie od gravitácie nachádzajúcej sa v zhluku. D-brány sú definované faktom. Kalibračno-gravitačná dualita Kalibračno-gravitačná dualita je v istých prípadoch zbiehajúca sa dualita medzi kvantovou teóriou gravitácie a kalibračná teória v nižšom počte dimenzií. Preto v takýchto prípadoch je často uvádzané. A tak D-brány môžu emitovať a absorbovať uzavreté struny. ibaže toto zatiaľ nie je praktická možnosť. Doteraz.

takže častice. potom jeho teória poľa bude asymptoticky voľná. Jednoduchý príklad tohto princípu je. Stavy v škrupine v gravitačnej teórii horizontu udalosti je možné myslieť ako popisujúce len častice prichádzajú zo zhluku do oblasti horizontu udalosti. Táto druhá oblasť (blízko zdroja) sa nazýva limit blízko horizontu . že existuje priestoročas s gravitačným zdrojom. keďže obyčajne existuje horizont udalosti okolo (alebo v) gravitačnom zdroji. Predstavme si teraz. ktorý budeme študovať je dualita medzi Typom IIB superstruny na AdS5 S5 ( produktovom priestore päť-dimenzionality Anti de Sitterov priestor päť-sféry na jednej strane. V kalibračnej teórii sú tieto "projektované" na hranicu.[25] Struny v Seiberg-Dualovej teórii]"</ref>[26] [27] .[9] [10] [11] [12] the physics. ide výlučne o štandardnú kvantovú chromodynamiku. ktorá bola kvantitatívne modelovaná lattice QCD metódami s dobrými výsledkami. kým teória poľa zahŕňa tiež korelačnú funkciu mimo škrupinu. objektami podobnými QCD strunami. že bude objavená gravitačná teória duálna ku kvantovej chromodynamike.[24] Keď sú častice veľmi vzdialené od tohto zdroja.[30] Bola navrhnutá tiež ďalšia potenciálna forma dôkazu pre teóriu strún. alebo obyčajne supergravitáciou). názov často používaný pre kalibračno-gravitačnú dualitu vo všeobecnosti. v ktorej častice interagujú: čím väčší je uhol. ako sú tieto dve teórie ekvivalentné: Fyzika gravitačnej teórie horizontu udalosti zahŕňa len stavy v škrupine (obvyklé v teórii strún). t. Kontakt s experimentom Matematika strunovej teórie môže viesť k novým poznatkom ohľadom kvantovej chromodynamiky. a N = 4 supersymmetrickou Yang-Millsovovou teóriou na štvor-dimenzionálnej hranici Anti de Sitterovho priestoru (buď v plochom štvor-dimenzionálnom priestoročase R3. Bolo by ňou objavenie veľkých kozmických strún v priestore. ktoré prídu do zdroja z rôznych smerov budú mať v tejto teórii kvantovú fluktuáciu (mimo škrupiny) ďaleko navzájom od seba. Ako sa častice približujú ku gravitačnému zdroju. j. resp.[28] Takže. Túto dualitu si možno predstaviť nasledovne: predpokladajme. jeho napojenie sa bude zoslabovať vo vysokých energiách. Panuje presvedčenie.[29] Matematická technika od tejto strunovej teórie (the AdS/CFT correspondence) bola použitá na popis kvalitatívnych vlastností kvark-gluónovej plazmy v relativistických kolíziách ťažkých iónov. j.Teória strún 215 Príklady a intuícia Najznámejším príkladom a prvým. ktorý ide od gravitačného zdroja preč (smerom od zhluku). Toto je známe ako AdS/CFT correspondence[22] [23] .1 alebo troj-sfére s časom S3 R). že ak v gravitačnej teórii existuje nastavenie. V gravitačnej teórii. Ostatné teórie však predpovedajú kozmické struny s . a druhá blízko zdroja — potom druhá oblasť môže byť tiež popísaná kalibračnou teóriou D-brán. gravitačnou teóriou. UV režim teórie poľa). Uhol medzi prichádzajúcimi časticami v gravitačnej teórii sa vzťahuje k radiálnej vzdialenosti od gravitačného zdroja. škála vzdialenosti medzi kvantovými fluktuáciami v kvantovej teórii poľa má vzťah (inverzný) k energetickej škále v tejto teórii. ktoré sú zložené z kalibračných bozónov (gluónov) a ostatných stupňov voľnosti kalibračnej teórie. kým častice prichádzajúce k zdroju takmer z rovnakej vzdialenosti budú mať (mimo škrupinovú) kvantovú fluktuáciu navzájom blízko k sebe. Kalibračná teória existuje len na D-bráne samotnej. stále ich alternatívne možné popísať prostredníctvom uzavretých strún. kalibračnej teórie s jej fundamentálnou teóriou silnej jadrovej sily. avšak. v ktorom dilatačné pole (určujúce silu napojenia) klesá s polomerom. a tak malý polomer v gravitačnej teórii sa prekladá na nízkoenergetickú škálu v kalibračnej teórii (t. sú popísané uzavretými strunami (t. j. j. A tak uhol medzi prichádzajúcimi časticami v gravitačnej teórii sa prekladá do škálovej vzdialenosti medzi kvantovou fluktuáciou v kalibračnej teórii. kým veľký polomer v gravitačnej teórii sa prekladá na vysokoenergetickú škálu v kalibračnej teórii (t. a tak nezahŕňa radiálny smer: je v priestoročase s o jednou dimenziou menej v porovnaní s gravitačnou teóriou (v skutočnosti. IR režim teórie poľa). sformovaných. tým bližšie ku zdroju musia častice byť. je v priestoročase identickom k hranici horizontu udalosti gravitačnej teórie). interagujúce medzi sebou navzájom. Na druhej strane. napríklad extrémna čierna diera. keď Big Bang "rozšíril" niektoré struny do astronomických rozmerov. ak je možné (pri rozpojovacom limite) popísať gravitačný systém ako dve samostatné oblasti — jedna (zhluk) veľmi vzdialené od zdroja. aby mohli interagovať navzájom. jedným zo smerov v priestoročase je radiálny smer.

Lorentzove invarianty. 1. Lorentzove invariancie alebo všeobecnú relativitu.[41] Sheldon Glashow. ani jedna testovateľná predpoveď. kvôli čomu sú tieto predpovede netestovateľné akýmkoľvek časticovým urýchľovačom v dohľadnej budúcnosti. že teória strún ako teória všetkého je zlyhaním. tisíce štúdií.[43] and Carlo Rovelli. kde jeden komentátor vyjadril svoj názor takto: "Počas obdobia vyše jednej generácie. Ak sú tieto vlastnosti správne.[39] [40] Pretože je tak ťažké teóriu testovať.[36] Je teória strún prediktívna? Teória strún ako teória všetkého bola kritizovaná ako nevedecká. ako vysoké sú tieto energie. V skutočnosti. .[45] Preto pre falzifikáciu teórie strún by stačilo falzifikovať kvantovú mechaniku. keďže teória strún bola prvou teóriou. Avšak. Avšak nie je jasné. Avšak. Začiatok tohto znamenal koniec toho. Lee Smolin. čo znamenalo trištvrte storočia pokroku. predpoveď by mala byť špecifická a nie zdieľaná akýmkoľvek teoretickým modelom kvantového poľa alebo všeobecnou relativitou.Teória strún rozdielnymi fyzikálnymi danosťami (topologické defekty v rôznych poliach. Teória strún. teória strún ako teória všetkého by mala malú alebo žiadnu schopnosť predpovedať v porovnaní s fyzikálnymi experimentami častíc nižších energií. Tucty konferencií o teórii strún. avšak mimo dosah akcelerátoru. V najpravdepodobnejšom prípade by boli 1014 times vyššie ako tie. ktorá ho požadovala. vyššie ako rozsahy pri ktorých sa robia súčasné experimenty ako Veľký hadrónový urýchľovač[37] môže dosiahnuť. že akákoľvek teória kvantovej gravitácie by si vyžadovala extrémne vysoké energie na priame overenie. či je vôbec možné ju volať vedeckou teóriou. hoci sú aj iné teórie. ako je v súčasnosti chápaná. fyzici naháňali výhonok zvaný teória strún. 216 Problémy a rozpory Hoci teória strún pochádza z fyziky.[42] Lawrence Krauss. čo by bolo v súlade s bránami interagujúcimi medzi extra dimenziami prostredníctvom unikania gravitónov z jednej do druhej. ktorá by bola tak rozsiahlym súborom kalkulácií naznačujúcich. Nový fenomén konzistentný s verziami o teórii strún môže byť pozorovaný s novobudovaným Veľkým Hadrónovým urýchľovačom. napriek všetkej tejto aktivite. zvaných strunové vákuá. pre ustanovenie presvedčivého potenciálu pre verifikovanie teórie strún. že by mala byť skôr klasifikovaná ako systematická sústava pre budovanie modelov v protiklade k fyzikálnej teórii.[34] [35] .[46] A tak teória strún je falzifikovateľná a vyhovuje definícii vedeckej teórie podľa Popperovských kritérií.[44] Všetko modely strunových teórií sú kvantovo mechanické. že jej v súčasnosti netestovateľný status znamená. keďže supersymetria by mohla existovať. ak aj je.[31] Niektorí idú ešte ďalej a hovoria.[32] [33] Toto viedlo k verejnej debate v roku 2007. táto teória má toľko verzií. ktoré sú dnes prístupné pre urýchľovač častíc. stovky doktorátov. že teória môže byť pravdivá.Jim Holt.[38] a tieto vákuá by mohli byť dostačne rozdielne na vysvetlenie takmer všetkých fenoménov. Kontrovezie sa týkajú dvoch vlastností: #Všeobecne je rozšírená predstava. má veľké množstvo rovnako možných riešení. ktoré môžeme pozorovať pri nižších energiách. Jedným z takýchto unikátnych predpokladov je strunová harmómia: pri dostatočne vysokých energiách—pravdepodobne blízko kvantovo gravitačne škály—strunag-ako prirodzenosť častíc by začala byť zrejmá. A. niektorí teoretickí fyzici postavili otázku. že jej praktické použitie je vylúčené: Teória ničoho. Mali by existovať ťažšie kópie všetkých častíc korešpondujúce s vyššími vibračnými stavmi struny. Absencia supersymetrických častíc na energetických hladinách prístupných pre LHC by nemusela znamenať koniec teórie strún. LHC. ktoré obsahujú supersymetriu. Sem patria Peter Woit. pretože je tak ťažké ju experimentálne testovať. neexistuje žiadna iná teória. unitárne a obsahujúce Einsteinovu všeobecnú relativitu ako nízkoenergetický limit. Philip Warren Anderson." -. Boli by ním indikácie o anomálne veľkej sile gravitácie na mikroskopickej úrovni. Objav supersymetrie by tiež mohol byť považovaný za dôkaz. niektorí fyzici tvrdia. ani jedna teoretická hádanka nebola vyriešená.

teória sa stáva nekonzistentnou. že strunová teória je závislá na pozadí — strunová teória popisuje perturbačné expanzie na fixnom pozadí priestoročasu. Toto jediné platí vnútri teórie strún—neexistujú žiadne obmedzenia v teórii kvantového poľa. hoci fráza "konzistentná holografickú teóriu kvantovej gravitácie" by rovnako mohla byť synonymická s "teóriou strún". ako divergentné série aproximácií. že teórie s malým nábojovým kvantom musia pochádzať z ľahko nabitých častíc. Tento limit dokonale vyhovuje teórii kvantového poľa — v tomto limite sa teória prenikania vlastne stále zlepšuje. že objav novej kalibračnej skupiny s malým kvantom náboja a len ťažko nabitými častiacami by mohli sfalzifikovať strunovú teóriu. Cumrun Vafa a ďalší spochybnili myšlienku teórie strún. aby pravdepodobnejšie teória fyziky nízkych energií bola v močarinách. bolo navrhnuté. ak by nebol problém s gravitáciou. že je kompatibilná so všetkým. najzaujímavejší je KKLT model. Močariny sú súborom teórií . je možné použiť na výber spomedzi týchto vákuí je otvorenou otázkou. Avšak bolo navrhnutých niekoľko modelov na vysvetlenie prerušenia supersymetrie. Rozloženie strunovej teórie Vákuová štruktúra teórie. rokoch) a má formuláciu nezávislú na pozadí. ktorý zahŕňa brány a fluktuácie na vytvorenie metastabilnej kompaktifikácie. Je treba poznamenať. Niektorí vidia nezávislosť na základe ako fundamentálnu požiadavku teórie kvantovej graviácie. ak vôbec nejaký. Dôvodom je. tieto čierne diery by sa nemohli efektívne rozkladať. čo má za výsledok časovo invariantný priestoročas: v súčasnosti sa teória nedokáže vysporiadať s časovo podmieneným kozmologickým pozadím. Nezávislosť na pozadí Ďalšia. avšak ktoré nie sú kompatibilné so strunovou teóriou. kalibračnými skupimai a chirálnymi fermiónmi. Navrhujú. Hoci neperturbačné techniky značne pokročili — vrátane konjektúrnych kompletných definícií v priestoročase uspokojujúc isté asymptoty — plná neperturbačná definícia teórie stále chýba. To preto. Strunová teória obsahuje nekonečný počet samostatných metastabilných vákuí a možno až 10500 alebo viac ich korešponduje s vermírom. Prerušenie supersymetrie Centrálnym problémom pre aplikovanie je. Príklad teórie v močiari je kvantová elektrodynamika v limite veľmi malého elektrónového náboja. Štúdiom príkladov a z analýzy vyparovanie čiernej diery sa teraz akceptuje. aby tento predpoklad platil pre akúkoľvek konzistentnú holografickú teóriu kvantovej gravitácie.Teória strún 217 Močarina Na odpoveď na tieto obavy. staršia forma kritiky je. Hoci teória má istú nezávislosť na pozadí — topologická zmena je v nej započatý proces a výmena gravitónov je ekvivalentná k zmene na pozadí — matematické kalkulácie v teórii závisia na výbere pozadia ako počiatočného bodu. ktorý je podobný tomu nášmu — so štyrmi dimenziami.[38] Aký princíp. alebo a neperturbačné ošetrenie strunovej teórie (teória strunového poľa bolo myslené neperturbačne v 80. nazvaná Rozloženie strunovej teórie. Keďže tento argument je veľmi obecný—spočívajúci len na vyparovaní čiernej diery a holografickom princípe. mnoho teórií strún je stále formulovaných perturbačne.[38] . nie je dobre pochopená. To znamená. kedy náboj najľahšej častice začne mať menšiu hmotnosť ako je hmotnosť v prirodzených jednotkách. vysokou planckovou škálou. aby štandardný model nebol močarinou. že najlepšie pochopené základy strunovej teórie používajú veľa zo supersymetrického základu teórie. Každá z nich korešponduje s iným možným vesmírom. Avšak v teórii strún. s inými súborom častíc a síl. ktoré by mohli byť pravdivé. že dve takto nabité masívne častice sa budú vzájomne priťahovať viac ako elektrostaticky odpudzovať a mohli by byť použité na výrobu čiernej diery. Niektorí dúfajú. v momente. a to obzvlášť keďže všeobecná relativita je už sama na základe nezávislá. že M-teória. ktoré je ťažké zakomponovať do nestrunovej teórie kvantovej gravitácie. čo zahraňuje rôznym hypotetickým variantám alebo zvyškom (aby sa mohli sformovať). Kým neexistujú . že všetky základné črty štandardného modelu môžu byť zakomponované do teórie strún. Ak neexistujú žiadne ľahko nabité častice. Toto obsahuje črty ako neabelianske kalibračné skupiny a chirálne fermióny. že ako mnoho teórií kvantového poľa.

kto pridal piatu dimenziu ku všeobecnej relativite bol nemecký matematik Theodor Kaluza v r. Horn a C. Einstein zaviedol nesymetrický geometrický tenzor. ktorý popisuje len silné interakcie. iný dávajú maximálne stavy pri istých . R. a tak pravdepodobne žijeme v "najpriateľskejšom" vesmíre. medzi nimi Sylvester James Gates: "A tak. Niektorí fyzici sú presvedčení. Pracujúc s experimentálnymi údajmi. Na dôvažok. Kým škála bola mimo o mnoho stupňov rozsahu. že mezóny vytvárajú rodiny zvané Reggeho trajektórie. pretože by bolo ťažké ak nie nemožné pre Poppera ju falzifikovať. Avšak. pretože to môže umožniť prirodzené antropické vysvetlenie pozorovaných hodnôt fyzikálnych konštánt. virtuálne častice sa môžu vymeniť dvomi kvalitatívne rozdielnymi spôsobmi. je oveľa menej kontroverzný dnes. ako sa to predpovedá. Gates poznamenáva. jeden dávajúci kontinuálny príspevok pozadia. existuje veľký súbot možných vesmírov. aby vytvorili dočasné prechodné stavy.[47] [48] Tvrdí sa.. že by mali byť zložené zo nejakých fundamentálnych častíc. kedy existujú strunové teórie všetkého (hoci pred 20 rokmi to bolo naopak). 218 Ďalšie kritériá testovateľnosti Mnoho fyzikov silne oponuje myšlienke. dve častice annihilujú. ktorý neskôr pochopili Yoichiro Nambu. že teória strún nie je falzifikovateľná. a tak mnohí to neuznávajú za vedecký podložené. keď budú požadované konzistenčnými podmienkami. V 60-tych rokoch. Dolen. AdS/CFT spojenie . ktorý poznamenal. ktoré sa rozpadajú do konečných stavov častícs. tak elektromagnetizmus v štyroch. Holger Bech Nielsen a Leonard Susskind ako vzťahy. V teórii poľa. Keď sa častica a antičastica rozídu. ako aj pre kontrolu. avšak nie je obmedzený len na strunovú teóriu.[51] História Niektoré zo štruktúr opätovne zavedených do strunovej teórie vznikli po prvý raz oveľa skôr ako časť programu klasickej unifikácie započatej Albertom Einsteinom. no je zdieľaný veľkými unifikačnými teóriami. 1926. subatomických častíc ako sú protón a neutrón. V s-kanáli. obzvlášť malej hodnoty kozmologickej konštanty. Tieto myšlienky by sa mali v rámci strunovej teórie oživiť. V t-kanáli si častice vymieňajú stavy emisiami a absorpciou. ktoré sa očakávajú od rotujúcich strún. kozmologická verzia antropického prinícpu zostáva vysoko kontroverzná."[49] AdS/CFT vzťahuje strunovú teóriu na kalibračnú teóriu a umožňuje kontakt s experimentami nízkych energií v kvantovej chromodynamike. pripomeňte im. že veľká unifikačná prirodzenosť v strunových teóriách všetkého vyžaduje.. ako bol Heisenberg presvedčený. ale boli by konštruované svojimi interakciami z vlastnými podmienkami konzistencie na S-matici. Toto je tiež falzifikovateľný argument. že je to dobrá vec. prístup. ktoré nevedú k obývateľným vesmírom (prinajmenšom pre ľudí). Strunová teória bola pôvodne vyvinutá počas 60-tych a začatkom 70-tych rokov ako nikdy nie úplne úspešná teória hadrónov. s hmotnosťami vztiahnutými na spiny spôsobom. 1919. ktoré sa. dva príspevky sa zrátajú.je zabalená do malého kruhu. ktorý obhajoval ideálne vyhovoval pre teóriu kvantovej gravitácie. že gravitácia v piatich dimenziách popisuje ako gravitáciu. S-maticový prístup započal Werner Heisenberg v 1940-tych rokoch ako spôsob konštruovania teórie. ktoré sa od seba môžu vzájomne radikálne odlišovať. či nedochádza k elektroslabosilnej unifikácii. V r. nabudúce. Geoffrey Chew a Steven Frautschi objavili.Teória strún žiadne kontinuálne parametre v teórii samotnej. Tento princíp je už zakomponovaný na vysvetlenie existencie života na Zemi ako výsledku pre život priaznivej orbity okolo slnka strednej veľkosti spomedzi nekonečného počtu možných orbít (ako aj relatívne stabilného umiestnenia v galaxii). že strunová teória nie je testovateľná. že väčšina vesmírov obsahuje hodnoty pre fyzikálne konštanty. Prvý. ktoré sú podriadené silnej interakcii. D. ktoré nepredpokladajú. švédsky fyzik Oskar Klein podal fyzikálnu interpretáciu nepozorovateľnej dimenzie--. Tento typu strunovej teórie. zatiaľ čo omnoho neskôr Brans a Dicke pridali skalárny komponent ku gravitácii. rozdeľujú na jadrovú škálu. Chew obhajoval vytvorenie teórie pre interakcie týchto trajektórií. ak vám niekto povie. aby sa prepájacie konštanty všetkých štyroch síl stretávali v jednom bode renormalizácie preškálovania skupiny.[50] LHC bude použitý jednak pre testovanie AdS/CFT. ktorá sa nespolieha na lokálne pojmy priestoru a času. Schmid[52] rozvinuli niektoré sumárne pravidlá pre výmenu hadrónov.

V rovnakom roku. Amplitúdy rozdelenia boli odvodené systematicky od akčného princípu. Claudio Rebbi a Charles Thorn. Veneziano dokázal nájsť konzistentnú amplitúdu rozdelenia s pólmi na priamych líniách. Amplitúda potrebovala póly. Opätovne zaviedli Kaluza–Kleinovú teóriu ako spôsob zreálnenia extra dimenzií. že originálne Ramondove a Neveu Schwarzove strungy boli samostatne inkonzistentné a bolo treba ich skombinovať. a existuje špeciálna matematická funkcia. a bola preukázaná ako priestoročasová supersymetria Johnom Schwarzom a Michaelom Greenom v r. Joel Scherk. ktoré by mohlo byť použité pre zovšeobecnenie. V r.Teória strún energiách. ktorá sa správala podľa správnych Wardových identít a nazvali ju gravitón. ako teóriu strunového poľa. Veneziano sám objavil. 1974. a rozsiahle pokračoval v rozvoji konformnej teórie poľa. [[Alexander Markovich PolyakovAlexander Polyakov dal teórii modernú smeromo integrálnu formuláciu. zavedené Venezianom a Fubinim a geometrickú interpretáciu pre Virasorove podmienky.svetovej obálky. 1970. ktorá sa objavuje v teórii. ako odstrániť póly s nesprávnymi reziduami za použitia obmedzené stavov. a David Olive si v roku 1976 uvedomili. že rovnice pohybu strunovej teórie. že pre amplitúdu rozdelenia častice. Miguel Virasoro a Joel Shapiro našli inú amplitúdu. Michio Kaku a Keiji Kikkawa podali inú formuláciu bozónických strún. stovky fyzikov pracovala s skompletizovanie základného programu pre tento model. V rovnakom čase. Stanley Mandelstam formuloval konformnú teóriu svetovej obálky ako pre bozón tak fermión. že t-kanálový príspevok bol duálny pre s-kanál jeden. s väčšinou pozitívnymi reziduami. ktoré sú zovšeobecneniami Einsteinových rovníc všeobecnej relativity. V údajoch bolo jasné. kde sa častice objavujú. Peter Goddard a Richard Brower ďalej dokázali. Manipuláciou kombinácií Gamma funkcií. ale na slučkách a krivkách. Claud Lovelace vypočítal slučkovú amplitúdu. Veneziano a Sergio Fubini zaviedli operátorový formalizmus pre výpočet amplitúdy rozdelenia. dnes chápanú ako uzatvorené struny. Výsledok bol široko publikovaný Murray Gell-Mannom. Pierre Ramond pridal k modelu fermióny. čo ho viedlo k sformulovaniu dvoj-dimenzionálnej supersymetrie na zrušenie nevhodných stavov. avšak počas nasledujúcej dekády všetky práce teórie boli úplne ignorované. Holger Bech Nielsen a Leonard Susskind zistili. kým Ziro Koba a Holger Nielsen zovšeobecnili Venezianove integrálne zastúpenie multičasticového rozdelenia. ktorej póly sú rovnomerne umiestnené na polovici reálnej línie--. 1979. Jeffrey Goldstone. objavených z rovníc 219 . na priamych trajektóriách. 1981. Výsledná teória nemala tachyón. V r. ktorý rozvinuli Peter Goddard. že všetky známe strunové teórie zahŕňali nehmotnú časticu spinu dva. ktorá mala vlastnosti Dolen-Horn-Schmidovej duality.ktorá bola široko použitá v Reggeho teórii. že existuje inkonzistencia pokiaľ dimenzia teórie nie je 26. kým Virasoro pochopil. ktorý bol predchodcom konformnej teórie. Napriek tomu. posunúc tak pozornosť fyzikov a očividne ponechajúc zavádzací program v smetnom koši histórie. Strunová teória sa dostala z koša.autori to interpretovali tak. že strunová teória je teóriou gravitácie a nie teóriou hadrónov. John Schwarz a Joel Scherk prišli k rovnakému záveru a urobili smelý skok k návrhu. kvantová chromodynamika bola uznaná ako správna teória hadrónov. s nekonečným počtom časticových typov a s poľami preberajúcimi hodnoty nie na bodoch. čo viedlo Gabriele Veneziano pre skonštruovanie amplitúdy rozdelenia.Gama funkcia--. najľahšia častica musí byť tachyón. Daniel Friedan ukázal. že vrcholy uberali pozadiu--. John Schwarz a André Neveu pridali ďalší sektor do fermiónovej teórie o niečo neskôr. ako aj inými Reggeho typom. Amplitúda by mohla vyhovovať takmer lúčovému rozmiestneniu dát. a mali navrhnuté integrálne zastúpenie. že oba popisovali celú amplitúdu a zahŕňali druhý. čo znamenalo. Charles Thorn. Ferdinando Gliozzi. Tamiaki Yoneya objavil. že teória by mohla byť popísaná v priestore a čase pojmami strún. ktoré poslúchali dualitu a mali vhodné Reggeho škálovanie pri vysokých energiách. pričom udali priestoročasový rámec pre uhlové operátory. že. 1969 Yoichiro Nambu. s mnohými prekvapeniami. Počas nasledovných rokov. neskôr premenovanej na dualitu svetovej obálky. Vo fermiónových teóriách. V r. zrejmá podmienkami sebakonzistencie. kritická dimenzia bola 10. a poznamenal. že neexistujú žiadne nesprávne prestupujúce stavy v dimenzii menšej či rovnej 26. V r. čím vytvoril teoretický integrál cesty dvoj-dimenzionálneho poľa na vygenerovanie operátorového formalizmu. teória pokračovala v rozvoji stabilným tempom vďaka práci niekoľkých zanietencov.

že nové neperturbačné objekty chýbali. Green a Schwarz objavili príspevok k anomálii. Edward Witten predniesol prejav o strunovej teórii. uzatvárajúc. tvoria hmotný obsah strunových teórií. identifikujúc dlhé vysokoexcitované strunové stavy s obyčajnými termálnymi stavmi čiernych dier. a položil geometrické interpretácie matematických štruktúr v kalibračnej teórii. že v tomto limite kalibračná teória popisuje strunovú excitáciu blízko brán. ktoré chránia realistický objem supersymetrie. Pri postupnom chápaní výpočtov. V 90-tych rokoch. stovky fyzikov začalo pracovať na tomto poli a toto sa niekedy nazýva prvá superstrunová revolúcia. ktorý naznačoval. Gary Horowitz. Andrew Strominger a Cumrun Vafa vypočítali entropiu istých konfigurácií D-brán a našli zhodu a poloklasickou odpoveďou pre extrémne nabité čierne diery. Poznamenal. David Gross. že strunová perturbačná teória je divergentná spôsobom. že strunová teória je naozaj konzistentnou teóriou gravitácie. že celá teória bol takmer úplne deterministická. a teórie typu I s otvorenými strunami. čím sa zrodila nová 11-dimenzionálna teória zvaná M-teória. a ktorákoľvek z nich mohla ľahko a prirodzene zahrnúť štandardný model. David Gross a Vipul Periwal objavili. Horúčkovitá aktivita. že Calabi-Yauove priestory sú kompaktifikácie. na výročnej konferencii strunových teoretikov na University of Southern California (USC). a stal sa jej známym obhajcom. Tieto boli pochopené ako nové objekty navrhnuté perturbačnými divergenciami. Konzistenčné podmienky boli tak silné. ktorú on a Nathan Seiberg objavili už skôr pokiaľ ide o umiestnenie brán.Teória strún Renormalizačnej skupiny pre teóriu dvoj-dimenzionálneho poľa. Ako bolo navrhnuté 't Hooftom. ktorá v tom čase začala sa tiež niekedy nazýva druhá superstrunová revolúcia. V r. zvané D-brány a identifikoval ich s riešeniami supergravitácie čierne diery. Leonard Susskind zahrnul holografický princíp Gerardus ’t Hoofta do strunovej teórie.sú typom čiernej diery. N=4 supersymetrickej 220 . Počas tohto obdobia. ktorý Witten a Alvarez-Gaumé nepostrehli. Cumrun Vafa zovšeobecnil T-dualitu od kruhov po arbitrárne dimenzie. že väčšina teórií kvantovej gravitácie nebola schopná zakomponovať chiralitu fermiónov ako je neutríno. Petr Horava a Edward Witten stanovili 11-dimenzionálnu formuláciu heterotických strunových teórií. a Ryan Rohm objavili heterotické struny. ktorá bola plne neperturbačná a bola konkrétnou matematickou realizáciou holografického princípu. Edward Witten začal byť presvedčený. Edward Witten objavil. že strunová teória na horizonte blízko geometrie extrémne nabitej čiernej diery. fluktuácie horizontu čiernej diery. že excitácie nízkych energií v teórii blízko čiernej diery pozostávajú z objektov blízkych k horizontu. ale taktiež všetkých blízkych objektov. Witten poznamenal. Andrew Strominger a Edward Witten zistili. Willy Fischler Stephen Shenker a Leonard Susskind formulovali úplný holografický popis M-teórie ohľadom IIA D0 brán. ktorý obmedzil kalibračnú skupinu strunovej teórie typu I na (32). V r.IIA a IIB korelované podľa T-duality. ktorý v zásade zjednotil päť strunoých teórií.[53] prvá definícia strunovej teórie. Joseph Polchinski zistil. a bola objavená fyzikálna interpretácia strún a brán--. kým Lance Dixon a ostatní vypracovali fyzikálne vlastnosti orbitálov. M-teória bola tiež predchodcom v práci Paula Townsenda približne v rovnakom čase. 1995. špecifické geometrické singularity dovolené v strunovej teórii. čo pre extrémne nabité čierne diery vyzerá ako anti de Sitterov priestor. ktoré v tom čase existovali. nielen struny. popisuje nielen stupne voľnosti čiernej diery. teória svetovej obálky alebo svetového objemu. Jeffrey Harvey. Philip Candelas. V rokoch 1984 až 1986. je rovnako dobre popísaná prostredníctvom nízkoenergetickej limitujúcej kalibračnej teórie. a ukázali. Tom Banks. vytvoriac matematické pole zrkadlovej symetrie. anti-deSitterov priestoročas krát sféra s fluktuáciou. A tak teoretizoval. Emil Martinec. že orbitály riešia problém chirality. Kalibračnou skupinou týchto uzavretých strún boli dve skupiny E8. Začiatkom 80-tych rokov. 1997 Juan Maldacena poznamenal. Toto ho viedlo k spolupráci s Luis Alvarez-Gauméom na štúdium porušení zákonov konzervácie v gravitačných teóriách s anomáliami. že D-brány a ostatné p-brány. že teória potrebuje vyššiedimenzionálne objekty. a otvorili nové pole pre bohatú matematickú štruktúru. len s niekoľkými distrétnymi možnosťami. že efektívny popis fyziky D-brán za nízkych energií je prostredníctvom supersymetrickej kalibračnej teórie. Rýchlo sa stalo zrejmým. Schwarz a Green objavili T-dualitu a skonštruovali dve rôzne superstrunové teórie--. Počas tohto obdobia. že strunové teórie typu I sú nekonzistné.

James T. Je to konkrétny výsledok holografického princípu. htm) [5] Leonard Susskind. Cambridge University Press. com/ fline/ fl1803/ 18030830.. arXiv:hep-th/0501068.Rev.vydanie 03. Minasian Eleven Dimensional Origin of String/String Duality: A One Loop Test (http:/ / arxiv.). ktoré sa neobjavujú v reálnom svete. Duff. [11] H. [10] H. a má iné charakteristiky. 2001 (http:/ / www. Americký vedec. ktorý má ďalekosiahle dôsledky čierne diery. newyorker. Calculating the Jet Quenching Parameter from AdS/CFT. Hübsch. 10-12 (5 January 2006) | doi:10. J. Rasin (eds. teach12. html)" [2] M. [18] "Quantum Geometry of Bosonic Strings – Revisited" (ftp:/ / ftp2. Rajagopal.1038/439010a. Prostredníctvom tohto vzťahu strunová teória ukázala. a Stevenom Gubserom. A. " A Hitchhiker’s Guide to Superstring Jump Gates and Other Worlds (http:/ / homepage. pdf]". Frontline.97:182301. hinduonnet. tento stupeň voľnosti sa správa rovnako k priestoročasovým dimenziám len v niektorých aspektoch. 0:04:54. pdf) [19] Pozri napríklad T. [12] H. Supl. Liu. č. Phys. aspx?cid=1284) "Lecture 23 .D. A. BROWN-HET-1466. Toto je známe ako lineárna dilatácia alebo nekritická struna. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0612/ 0612031v2.. 0:21:00. ako aj pre povahu gravitačných interakcií. in/ ~mukhi/ Physics/ string2. a výsledná teória nie je Lorentzov invariant. html) [8] Jim Holt. U. Táto hypotéza. Ofer Aharony and Eva Silverstein(2006):"[Supercritical stability.. "A Heterotic Standard Model". čo priviedli strunovú teóriu späť k jej koreňom.The elegant Universe" (http:/ / www. com/ thubsch/ HSProc. R. James Gates.Teória strún Yang-Millsovaej teórie. lokalitu a informácie vo fyzike.2006 arXiv:hep-ph/0605178 [13] Burt A. [16] Polchinski. ktorá sa nazýva AdS/CFT korešpondencia.". Január-Február 2007 Volume 95. com/ archive/ 2006/ 10/ 02/ 061002crat_atlarge) [9] H. 25 August 2006 (http:/ / www. mac. Nature 439. pdf)". Texas A&M University [3] Joseph Polchinski. Wiedemann. a je dnes široko akceptovaná. "Unstrung". U. Nastase. Times Higher Education. arXiv:hep-ph/0607062 July 2006. Superstring Theory: The DNA of Reality (http:/ / www. nature. Nucl. org/ bookshelf/ pub/ all-strung-out) [4] "On the right track. in Proc. asp?storyCode=204991& sectioncode=26) [6] Geoff Brumfiel.) 52A (1997) 347-351 . org/ wgbh/ nova/ elegant/ view-glashow. že je prepojená s kalibračnými teóriami ako kvantová chromodynamika a toto viedlo ku kvantitatívnejšiemu pochopeniu správania sa hadrónov. Fortschritte der Physik 54-(2-3): 160–164. pbs. "Our Universe: Outrageous fortune". 221 Pozri aj • • • • • • • • • Zoznam tém o strunovej teórii Konformná teória poľa F-teória Nejasné gule Malá strunová teória Slučková kvantová gravitácia Vzťahy medzi strunovými teóriami a teóriou kvantového poľa Strunová kozmológia Supergravitácia • Normalizácia Zeta funkcie • Sloní vesmír Referencie [1] Sunil Mukhi(1999)" Teória strún: Detailný úvod (http:/ / theory. americanscientist. Liu. The New Yorker. March 2006. October 2. Igorom Klebanovom a Alexandrom Polyakovom. arXiv:hep-th/0603176. Wiedemann.Can I Have that Extra Dimension in the Window?".". pdf) Center for Theoretical Physics. January 2005. Phys. An AdS/CFT Calculation of Screening in a Hot Wind. SUSY 96 Conference. br/ pub/ apub/ 1999/ nf/ nf_zip/ nf04299.Lett. Ph. Mohapatra and A. Ovrut (2006). html) [7] "NOVA . Department of Physics. Avšak. Interview with Professor Edward Witten. "Zadrž! Toto plavidlo sa len vydalo na cestu. [17] Kalkuláciu počtu dimenzií možno obísť pridaním stupňov voľnosti. tifr. com/ nature/ journal/ v439/ n7072/ full/ 439010a. Rajagopal. "Všetko je v strunách?". org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0612/ 0612051v3. K.. Feb. com/ ttcx/ coursedesclong2. uk/ story. 2006 (http:/ / www. [14] S.16. K. co. 1 (http:/ / www. cbpf. transitions and (pseudo)tachyons http:/ / arxiv. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 9506/ 9506126v2. (Proc.. bola ďalej rozvinutá Edwardom Wittenom. ktoré kompenzujú "chýbajúcu" kvantovú fluktuáciu. Joseph (1998). The RHIC fireball as a dual black hole. String Theory. pdf)". BROWN-HET-1439. Jr. More on the RHIC fireball and dual black holes. biblioteca. Liu and R. Published online 4 January 2006 (http:/ / www. MIT-CTP-3757. timeshighereducation. [15] Simeon Hellerman and Ian Swanson(2006): " Dimension-changing exact solutions of string theory (http:/ / arxiv. Nature. res. Nastase. 03 . Volume 18 .

math. yukawa.Phys. ac. doi.2005. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 9704/ 9704018v2. A. org/ pdf/ hep-th/ 9906064)" Phys. R. cf.org/pdf/hep-th/9309097)". 4 January 2005 [42] "Pokiaľ neexistuje žiaden experiment. 83 (1999) 4690-4693 [21] P. Randall and R. utexas. QCD Strings and D-branes (http:/ / www2. Gubser.Meyer(2005)" Zakrivenia svetovej obálky QCD struny (http:/ / arxiv. ac.Erik Verlinde a Herman Verlinde(1997)" 5D Čierne diery a matrixové struny (http:/ / arxiv. Superstrunová teória: DNA realita "Prednáška 21 . Phys. edu/ ~woit/ testable. org/ 10. W. arXiv:physics/0102051 [40] P..A conference [32] Peter Woit's Not Even Wrong weblog (http:/ / www. UK (1998) [46] N. Lett. Horn. Woit (Columbia University). Maldacena. 357 (2008) [47] N. pdf)" [29] For example: T. org/ abs/ hep-th/ 9905111)" (subscription required). ´mýlite sa'. columbia. html)) [43] "Strunová teória ešte len musí dosiahnuť svoj prvý úspech vo vysvetlení alebo predikcii čohokoľvek merateľného" New York Times. Woit. columbia. edu/ ~woit/ wordpress/ ?cat=2) [33] Lee Smolin's The Trouble With Physics webpage (http:/ / www..g. pdf)" [28] Piljin Yi(2007)" Príbeh o baryónoch v gravitácii duálnej QCD (http:/ / www2.H. Prog. p. " Large N Field Theories. arXiv:hep-th/0501082. pdf) [26] Harvey B. pdf)" [25] Minoru Eto.D. math. Morrison and B. Kallosh. kyoto-u. John Baez a odpovede na skupinovom weblogu The n-Category Cafe (http:/ / golem.Theor. Polchinski. 1016/ S0370-1573(99)00083-6). pdf) z MILC výskumného programu na MILC Collaboration homepage (http:/ / www. Sakai and S. pdf) INFN Rome March 2007 [41] "strunová teória je prvou vedou za stovky rokov. February 2003 [49] S. il/ Lectures/ Exact_Sciences/ Physics/ stringfest/ OnDemand. org/ wgbh/ nova/ elegant/ view-glashow. 323: 183–386. indiana. Perspectives (http:/ / video. org/ abstract/ PR/ v166/ i5/ p1768_1 [53] Banks. J. edu/ chapters/ s8456. Susskind Antropické zloženie strunej teórie.Do-See-Do and Swing your Superpartner Part II" 0:16:05-0:24:29. indiana. de Sitter Vacua in String Theory. SU-ITP-04-44. Sundrum. Linde and S. html?11). Phys. jp/ ~kiasyk2/ slides/ hashimoto. org/ abs/ hep. Cambridge. ani žiadne pozorovania. New York Times. html) [36] Unstrung: The New Yorker (http:/ / www. "Lecture 19 .. String Theory: Achievements and Perspectives . thetroublewithphysics.2003.Môžu 4D sily (bez graviácie) mať rady struny?". Rev.S. D. H. Schmid "Finite-Energy Sum Rules and Their Application to ?N Charge exchange" http:/ / prola. Ph. S. jp/ ~gc2007/ pdf/ yi. Phys. James Gates. " Calabi-Yauov moduli priestor. arXiv:hep-th/0412141. Nucl. yukawa. 222 Aspinwall. 0:24:05-0:26-24. physics. Fischler. [50] Idem. aps. Hadrónová fyzika nízkych energií vholografike QCD.1016/S0370-1573(99)00083-6 (http:/ / dx. Oz (2000). P. arXiv:hep-th/0301240 [39] P. Teória strún. newyorker. Y. kyoto-u. HUTP-05-A0001. " Alternatíva ku kompaktifikácii (http:/ / arXiv. edu/ ~sg/ milc/ results. html) [35] John Baez weblog (http:/ / math. ph. bez adekvátnych experimentálnych ukazovateľov". Dimopoulos and S. ac. String theory: An Evaluation. edu/ category/ 2007/ 02/ this_weeks_finds_in_mathematic_7. cornell. v permanentnom bezpečí" NOVA interview (http:/ / pbs. edu/ PS_cache/ arxiv/ pdf/ 0706/ 0706. Sugimoto. arXiv:hep-th/0310077) [45] J. W. String Theory and Gravity (http:/ / arxiv. Objav vesmíru: Od hviezd po planéty. pdf)" [38] S. Trivedi. DOI: 10.Teória strún [20] L. January 2005 [48] L. B416 (1994) 414-480 [22] J. Kachru. O. html) [31] David Gross. ucr. tau. Rept. Je teória strún testovateľná? (http:/ / www. edu/ home/ baez/ week246. library. com/ archive/ 2006/ 10/ 02/ 061002crat_atlarge) [37] Elias Kiritsis(2007)" String Theory in a Nutshell (http:/ / press. edu/ ~sg/ milc. Arkani-Hamed. Lecture 21.D68:046005. Comins. ktoré by ukázali. org/ PS_cache/ hep-th/ pdf/ 0506/ 0506034v1. [52] Dolen. zrkadliaci mnohosť a priestorovo-časovú topologickú zmenu v strunovej teórii (http://arXiv. Freeman & Co. pdf)" [27] Koji Hashimoto(2007)" Cosmic Strings. Predictive Landscapes and New Physics at a TeV. SLAC-PUB-10928. Jr. Maldacena.arXiv:hep-th/9711200 [23] Aharony.. Greene. Shenker and Susskind "M Teória ako Matrix Model: Splývanie" http:/ / arxiv.. Kachru.Ooguri. Cambridge University Press. princeton. 2005v1. Veľký N limit superkonformných teórií poľa a supergravitácie. Kaufmann. [51] Idem. 0:20:10-0:21:20.February 2001. com) [34] e. arXiv:hep-th/0302219. physics.Koji Hashimoto a Seiji Terashima(2007)]" QCD String as Vortex (http:/ / arxiv1. Teória je v bezpečí.113:843-882. [24] Robbert Dijkgraaf.Rev. 8 November 2005) [44] see his Dialog on Quantum Gravity. 0:26:06-0:26:21. S. ktorý by bolo možné urobiť.th/9610043v3 . ktorá je robená predbaconianskym spôsobom. December 2004 [30] Pozri napríklad Recent Results (http:/ / www.

| GREENE. ISBN 0-375-41288-3. damtp.*Gefter. Time Warps. "Everything's Now Tied to Strings" Discover Magazine vol 7. 2005.*Green. Superstrings (http:/ / www.* SUSSKIND. Michael (September 1986).ias. New York: Ecco Press. New Jersey: John Wiley & Sons. Reprint. ISBN 0-8090-9523-8. Dark Cosmos: In Search of Our Universe's Missing Mass and Energy. Michio (April 1994). Edward (June 2002). Peter (2006).* Taubes. Indianapolis: Alpha. – An interview with Leonard Susskind. ISBN 978-1-59-257702-6. The Great Beyond: Higher Dimensions. Brian (October 20 2003). Juan (January 2009).Two nontechnical books that are critical of string theory: • SMOLIN. The Universe on a String (http://www. New York: Houghton Mifflin Co. on the first superstring revolution. Brian (2004). Julian R.aip.org/journals/doc/PHTOAD-ft/vol_62/iss_1/28_1. html?full=true). Time. edu/~witten/papers/string. Warped Passages: Unraveling the Mysteries of the Universe's Hidden Dimensions. ISBN 0-471-46595-X.*Witten.shtml). (Popular article. The Trouble with Physics: The Rise of String Theory. probably the first ever written. Hidden Dimensions. prístup: December 19. #11. Not Even Wrong The Failure of String Theory And the Search for Unity in Physical Law.*Klebanov.) (July 31 1992). The Complete Idiot's Guide to String Theory.W. • GRIBBIN. ISBN 0-393-05858-1.800-is-string-theory-in-trouble.* RANDALL. ISBN 0-06-053108-8. The Search for Superstrings. Parallel Universes. and the Tenth Dimension. Alex (2006). ISBN 0-316-32975-4. The Fabric of the Cosmos: Space.* KAKU.* WOIT. New York: Hill and Wang.pdf). Is string theory in trouble? (http://www. Amanda (December 2005).Teória strún 223 Further reading Popular books and articles • DAVIES. (PDF) Astronomy Magazine. London: Little Brown and Company. prístup: December 19. ISBN 0-618-55105-0. [[New Scientist]]. Knopf. Lisa (September 1 2005). and What Comes Next. the theoretical physicist who discovered that string theory is based on one-dimensional objects and now is promoting the idea of multiple universes. The Cosmic Landscape: String Theory and the Illusion of Intelligent Design. and the Texture of Reality. ISBN 0-521-43775-X. Reissue. the Fall of a Science. Many Worlds in One: The Search for Other Universes. Oxford: Oxford University Press. cam.com/article/mg18825305. New York: Hachette Book Group/Back Bay Books. ISBN 0-316-01333-1.* MUSSER. 2005.)* VILENKIN. – An easy nontechnical article on the very basics of the theory. Symmetry. Norton & Company. ISBN 0-224-07605-1 & ISBN 978-0-465-09275-8. Dan (2006). New York: Alfred A.newscientist. Cambridge: Cambridge University Press. Gary (November 1986). Igor and Maldacena. . Inc. Brown(Eds. ISBN 0-19-508514-0. uk/ user/ mbg15/ superstrings/ superstrings. Hoboken. and the Extraordinary Search for a Theory of Everything. John (1998). George (2008). Superstrings: A Theory of Everything?. New York: W. html). prístup: December 19. 2005. Paul (2004). Leonard (December 2006). Scientific American.sns. New York: HarperCollins. The Elegant Universe: Superstrings.* HALPERN. ac. Paul. Physics Today.. Solving Quantum Field Theories via Curved Spacetimes (http://ptonline.* GREENE. and the Quest for the Ultimate Theory. Lee (2006).. London: Jonathan Cape &: New York: Basic Books. and the Theory of Everything. ISBN 978-0-06-113032-8. • HOOPER. Hyperspace: A Scientific Odyssey Through Parallel Universes.

org/issues/pub/ is-string-theory-even-wrong). • Kiritsis. Roger (February 22 2005).org/abs/astro-ph/0410073/). Cambridge University Press. Cumbria. ISBN 0-521-86069-5 • Binétruy. Cambridge University Press. ISBN 978-0-19-850954-7. Cambridge University Press. The nth dimension (http://thenthdimension. and John H. arXiv. Clifford (2003). prístup: December 16. • Witten. prístup: December 16. Contact author for errata. • Ajay. Croix. • Marolf. • Polchinski. Schwarz and Edward Witten (1987) Superstring theory. 1: Introduction. Michael (2007) Supersymmetry and String Theory: Beyond the Standard Model. • Vol. • Vol. Shakeeb. ISBN 0-521-63303-6. The original textbook. Barton (2004) A First Course in String Theory. Knopf.org/abs/hep-ex/0008017). Joseph (1998) String Theory.com/). survey basic concepts in string theory. D-branes. presented at the NATO Advanced Study Institute on Techniques and Concepts of High Energy Physics. • Woit. Katrin. – Four lectures. • JOHNSON. and addressed to an audience of graduate students in experimental high energy physics. Tom (2004). 2005. Cambridge University Press.Teória strún 224 Učebnice • Becker. . ISBN 0-805-32581-6. 2: Loop amplitudes. • Michael Green. ISBN 0-679-45443-8. Cambridge University Press. Princeton University Press. American Scientist. from 10 to 17 September 2004. • Vol. Becker. – Invited Lecture at COSLAB 2004. Wieland et al. 2005. • Zwiebach. • Paul H.org e-Print archive. – A comprehensive compilation of materials concerning string theory. Virgin Islands. arXiv. (2000). Imperial College Press. John H. • Gasperini. prístup: December 22. United Kingdom. Melanie. Oxford University Press. – Slides and audio from an Ed Witten lecture where he introduces string theory and discusses its challenges. ISBN 978-0-521-86875-4.ucsb. Introduction to Superstring Theory (http://arxiv. ISBN 0-521-80912-6. Duality. prístup: December 16. Pierre (2007) Supersymmetry: Theory. Frampton (1974). Kavli Institute for Theoretical Physics. 2005. Richard J. Edward (1998). • Kibble. Cambridge: Cambridge University Press.org/abs/ hep-th/0311044/). St. Dual Resonance Models. Peter (2002). Schwarz (2007) String Theory and M-Theory: A Modern Introduction . ISBN 0-521-83143-1.Technical and critical: • PENROSE. Cambridge University Press. • Dine. prístup: December 16. ISBN 0-521-63304-4.americanscientist.itp.org e-Print archive. anomalies and phenomenology. Don (2004). Frontiers in Physics. 2: Superstring theory and beyond. The Road to Reality: A Complete Guide to the Laws of the Universe. (2004). Cosmic strings reborn? (http://arxiv. Elias (2007) String Theory in a Nutshell. Online materiál • Schwarz. arXiv.org e-Print archive.edu/online/ plecture/witten/). ISBN 0-521-35753-5. (Reprinted 2007) An Introduction to String Theory and D-brane Dynamics. 2005. – A guide to the string theory literature. ISBN 978-1-86094-427-7. ISBN 978-0-691-12230-4. Maurizio (2007) Elements of String Cosmology. Resource Letter NSST-1: The Nature and Status of String Theory (http://arxiv. prístup: December 16. • Szabo. Created by an international team of students. Spacetime and Quantum Mechanics (http://online. Experiment. • Vol. John H. 1: An introduction to the bosonic string. – A criticism of string theory. 2005. ISBN 0-521-85841-0. held at Ambleside. ISBN 0-521-35752-7. in June 2000. 2005. Is string theory even wrong? (http://www. and Cosmology.

. R.physics. • Not Even Wrong (http://www.fr/~troost/beyondstringtheory/) – A project by a string physicist explaining aspects of string theory to a broad audience. Steven Weinberg. National Public Radio.m.ca/en/Outreach/What_We_Research/Superstring_Theory/ ) • (http://www. 2007.sciam.mathpages. • Chalmers.com/ watch?v=Zl4W3DYTIKw) • Interview s Edwardom Wittenom (http://www.youtube.com/article. (http://nardelli.hindu. Early History of String Theory: A Personal Perspective (http://online.org/wgbh/nova/elegant/) – A Three-Hour Miniseries with Brian Greene by NOVA (original PBS Broadcast Dates: October 28. videos and animations explaining string theory. Physics World (http://physicsworld. • Spinning the Superweb: Essays on the History of Superstring Theory (http://www.Gabriele Veneziano.com/thehindu/ holnus/008200610091240.com) – A Science Studies' approach to the history of string theory (an elementary knowledge of string theory is required).youtube.com/home/kmath632/kmath632. 2009.sukidog.LHC (http://www. • Beyond String Theory (http://www.edu/~woit/blog/) – A blog critical of string theory. Robin.php?storyId=6377252).npr.stručný výklad s komentárom od Briana Greena od začiatkov po súčasnosť s prezentáciami súčasných najznámejších teoretických fyzikov .edu/ online/colloq/schwarz1/).youtube. 2006-03-02.com). Various images.youtube.ens.perimeterinstitute. prístup: July 17. ISBN 0-465-09275-6 (Basic Books) • Schwarz. ISBN 0-224-07605-1 (Jonathan Cape).htm) at MathPages • Superstrings! String Theory Home Page (http://www.it//stringtheory/) • Minkel. 8-10 p. 2003).math. John (2001). " Setback as string theory of the universe is de-bunked (http://www. 225 Externé odkazy • Prednáška Stevena Weinberga o CERN experimente . " The Myth of the Beginning of Time (http://www. 8-9 p.com/watch?v=iLZKqGbNfck&feature=channel_page) • Teória strún . J.com/) • The Elegant Universe (http://www. 2006.com/watch?v=E7FV9aaiwKQ&feature=related) • Dialogue on the Foundations of String Theory (http://www. . • A website dedicated to creative writing inspired by string theory. Matthew (2007-09-03). and November 4. STRINGS newsgroup (http://schwinger.com/cws/article/indepth/30940). " A Prediction from String Theory. • Harris. Short of 'All.sciam. cfm?chanId=sa003&articleId=1475A684-E7F2-99DF-355B95296BE6031C)".com/watch?v=3ey8_fh6100&NR=1) Understanding the Standard Model Perimeter Institute for Theoretical Physics • The Official String Theory Web Site (http://superstringtheory.ucsb. Edward Witten (http://www.' String Theorists Accused of Nothing (http://www. with Strings Attached (http://www. cfm?chanID=sa006&articleID=00042F0D-1A0E-1085-94F483414B7F0000)".com/jpierre/strings/) – Online tutorial • CI.phys. texts. blogspot. Gabriele. (http://banyancollege.itp. Stringscape (http://physicsworld.org/ templates/story/story. Peter. • Woit. prístup: September 6.htm)".edu/~sps/) – A moderated newsgroup for discussion of string theory (a theory of quantum gravity and unification of forces) and related fields of high-energy physics.Teória strún • Veneziano.harvard.pbs.columbia. • Superstring Theory (http://www.xoom.com/article. prístup: 2007-03-05. Not Even Wrong: The Failure of String Theory & the Continuing Challenge to Unify the Laws of Physics.spinningthesuperweb.org/scriblerus/) • An Italian Website with various papers in English language concerning the mathematical connections between String Theory and Number Theory.. Leonard Susskind. — An up-to-date and thorough review of string theory in a popular way.m. Richard (2006-11-07). 2006-10-09. May 2004. • McKie.

Najcitlivejšie reagujúce stavebné látky živých organizmov na UV žiarenie sú nenasýtené organické zlúčeniny a z nich najviac tie. UV spektrum dopadajúce na povrch Zeme je tvorené z 90–99 % žiarením UV-A a 1–10 % žiarenia UV-B. Ultrafialová oblasť sa delí na UVA s vlnovou dĺžkou 315 nm až 400 nm.Ultrafialové žiarenie 226 Ultrafialové žiarenie Ultrafialové žiarenie (UV) je elektromagnetické žiarenie o vlnovej dĺžke od 100 nm do 400 nm. spomaľuje delenie buniek a navodzuje vznik mutácií. ktoré majú konjugované dvojné väzby. Na vytvorenie potrebného množstva postačuje niekoľko desiatok minút denne. UVB s vlnovou dĺžkou 280 nm až 315 nm a UVC s vlnovou dĺžkou 100 nm až 280 nm. UV žiarenie a koža človeka UV žiarenie je pre človeka potrebné kvôli syntéze vitamínu D. Účinnosť pohlcovania klesá s jeho klesajúcou vlnovou dĺžkou: zatiaľ čo v oblasti UV-C pohlcuje prakticky 100 %. Pri intenzívnom a dlhodobom pôsobení môže viesť až k nádorom kože. Zemská atmosféra účinne pohlcuje väčšinu tohto žiarenia. Pre organizmy na Zemi je najintenzívnejším zdrojom UV žiarenia Slnko. Jedným zo spôsobov. 1-31 nm). Niektoré živočíchy sú naň citlivejšie ako iné. Iné projekty • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ultrafialové žiarenie . ako ochrániť kožu pred negatívnym vplyvom UV žiarenia je používanie ochranných prípravkov pred slnečným žiarením. napríklad pre niektoré (dážďovky – Lumbricidae) má až smrtelné účinky. Vplyv na živé organizmy Ultrafialové žiarenie pôsobí na bunky mnohými mechanizmami. nukleové kyseliny (predovšetkým ich dusíkaté bázy)a niektoré pigmenty. Nadmerné vystavovanie kože vplyvom UVA a UVB žiarenia vedie k jej poškodeniu. Ožiarenie ultrafialovými lúčmi vyvoláva inaktiváciu vnútrobunkových enzýmov. 200-10 nm) a extrémne (EUV alebo XUV. Pretože prenikavosť UV žiarenia je pomerne malá. Nukleové kyseliny absorbujú UV žiarenie podstatne viac ako bielkoviny. kratšej ako viditeľné svetlo. Delí sa na blízke (380-200 nm). Sú to hlavne bielkoviny (v rámci nich zvlášť aminokyseliny tyrozín a tryptofán). v oblasti UV-B je to len 50-60 % a v UV-A 30 %. Nadmerné vystavovanie kože UVB žiareniu (opaľovanie) vyvoláva spálenie kože (začervenanie). Vo výške 1 500 m je o 20 % vyššia ako pri hladine mora. ale dlhšej ako mäkké röntgenové žiarenie. ďaleké alebo vákuové (FUV. Na každých 300 m výšky rastie intenzita UV žiarenia o 4 %. UVA žiarenie zapríčiňuje starnutie kože a negatívne ovplyvňuje imunitný systém. Objavené bolo v roku 1801 nemeckým fyzikom Ritterom a anglickým fyzikom Wollastom. zasahuje len povrchové vrstvy ľudského organizmu a prejavuje sa na koži a oku.

Obrázok z viditeľného svetla. ktorú môžeme vidieť alebo inak pozorovať. storočia sa slovo vesmír (ang. Tí. aký je vesmír rozsiahly. pretože stále sa formuje. Všetka viditeľná hmota je vytvorená zo subatomárnych častíc a všetky interakcie medzi týmito základnými súčasťami riadia rovnaké základné sily. odvolávajúc sa tak len na tú časť. Flammarion. Vyvíjajú sa jednotlivé kozmické objekty a ich sústavy i celý vesmír v jeho najširších známych meradlách. tí prví opustili snahy pozorovať celé časopriestorové kontinuum. čo je skôr abstraktná matematická idea.C. Woodcut. ktorá je dnes dominantným modelom kozmológie. S. prichádzajúceho z najhlbších kútov vesmíru. Autor: NASA. Universum . O porozumenie vesmíru v najväčších možných mierkach sa snaží kozmológia. . navzdory extrémnym ťažkostiam v určení si empirických (založených na skúsenosti) obmedzení týchto špekulácií a vyhnúť sa tak skĺznutiu do metafyziky. To dalo vzniknúť teórii Veľkého tresku. Wien 1998 Rozpínanie/kolaps. storočia viedol vznik pozorovacej kozmológie. pochádza z pozorovaní červených posunov a bol vyčíslený Hubbleovým zákonom. čo znamená Wilkinsonova mikrovlnná anizotropná sonda). rozpína a niektoré veľmi vzdialené oblasti navždy ostanú mimo zraku astronómov. Vek vesmíru bol odhadnutý na približne 13. prebieha v ňom ten istý evolučný proces. Pojmy známy vesmír.) Extrapolovaním (vyvodením) tohto rozpínania späť v čase sa dostaneme až ku gravitačnej singularite. Paris 1888. ktorí neveria v možnosť pozorovať celé kontinuum môžu používať pojem náš vesmír. k rozdeleniu významu slova vesmír medzi pozorovacích kozmológov a teoretických kozmológov.7 miliárd ( ) rokov s presnosťou na 200 miliónov rokov (podľa projektu NASA s názvom WMAP. vek a teória Veľkého tresku Najdôležitejší výsledok kozmológie. pozorovateľný vesmír alebo viditeľný vesmír sú často používané na opísanie časti vesmíru.Vesmír 227 Vesmír V prvej polovici 20. Beckwith (STScI) a HUDF tím. spolu so všetkou energiou a hmotou v ňom a všetkými fyzikálnymi zákonmi. Coloration : Heikenwaelder Hugo. ktorá sa môže. tiež známej ako fyzikálna kozmológia. v ktorom existujeme. ktoré ho riadia. ESA. čiže Wilkinson Microwave Anisotropy Probe. princípmi a konštantami. Počas druhej polovice 20. ktorá je známa ľuďom. čo fyzikálne existuje: celého kontinua časopriestoru. ale tiež nemusí zhodovať s realitou. Nevie sa. ktorá vznikla z fyziky a astronómie. Vesmír podľa mimogalaktickej astronómie je nestacionárny. universe) používalo na pomenovanie všetkého. tí druhí sa o to stále pokúšajú v snahe nájsť najlogickejšie domnienky na vymodelovanie celého časopriestoru. (Albert Einstein vo svojej teórii relativity predpovedal podľa svojich výsledkov rozpínanie sa vesmíru. Čo je to vesmír? Vesmír je všetko čo existuje všetok priestor a čas aj hmota a energia v ňom. veda. že vesmír sa rozpína.

ktoré je najviac zoslabnuté žiarenie. Čitateľ by si mal uvedomiť. či je vesmír plochý alebo nie. že svetlo sa nešíri nekonečnou rýchlosťou a my robíme pozorovania minulosti.Vesmír Avšak celé je to založené na predpoklade. V súčasnosti väčšina kozmológov verí. nakoľko sa vesmír rozpína. čo sa kozmológovia pokúšali vysvetliť počiatočným obdobím prudkej inflácie. Po druhé. ktorá nasledovala po Veľkom tresku. ktoré ukazujú. . Táto teória sa nazýva Veľký kolaps. ktorý pozostáva zo všetkých oblastí. čo je založené na pozorovaniach Hubbleovho temného poľa (ang. Napríklad. Trojdimenzionálnym ekvivalentom je neohraničený „guľovitý priestor“. 228 Veľkosť Vesmíru a pozorovateľného vesmíru Nejestvuje zhoda. Je to dvojdimenzionálny povrch s konštantným zakrivením v tretej dimenzii. a predsa má konečnú plochu ( ). ktorá skúmala „akustické oscilácie“ v kolísaní teploty žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia. že je táto oblasť dokonale guľovitá). Avšak niektoré objekty mimo pozorovateľného vesmíru môžu byť v princípe pozorované nepriamo. vykonaných Hubbleovým vesmírnym ďalekohľadom. ang. že sa nevie. je určite konečný. Čím sa pozeráme ďalej a ďalej. je teoreticky možné stretnúť pozorovateľa na okraji nami pozorovateľného vesmíru. Svedčia o tom tieto isté dôkazy. Toto reliktové žiarenie je pozoruhodne rovnomerné vo všetkých smeroch. Tvar Vesmíru Dôležitou otvorenou otázkou kozmológie je tvar vesmíru. Pozorovateľný vesmír obsahuje približne hviezd. ktoré môžeme chápať a preto účinne neexistujú). ktorý pozorujeme. že nemôžu ovplyvniť udalosti. že vesmír sa nerozpína. že pozorovateľný vesmír je takmer plochý s lokálnymi ohybmi. Avšak pozorovateľný vesmír. že spolupohybujúci sa objem známeho vesmíru je rovný svetelných rokov kubických (za predpokladu. V prvom rade. lebo nepozorovateľné fyzikálne javy sú vedecky bezvýznamné (to znamená. Môžeme ho tiež vidieť v žiarení kozmického mikrovlnného pozadia. Podľa štandardného modelu Veľkého tresku nemá vesmír žiadne priestorové hranice. Okraj vesmírneho horizontu je 13. nie je známe. v zjavnom rozpore s Kopernikovým princípom. Iné metódy odhadnutia veku vesmíru dávajú rozdielne hodnoty. že populárne. ale naopak kolabuje. To znamená. je odhadovaná na približne 78 miliárd svetelných rokov ( km). či je Vesmír konečný alebo nekonečný v priestorovej rozlohe a objeme. tak ako jazero je skoro ploché. To je z toho dôvodu. ktorý hovorí. že základný model použitý pre analýzu dát je správny. ktorý v minulosti pozoroval niektoré galaxie. vidíme veci z dôb bližších a bližších času nula modelu Veľkého tresku. Tento názor bol upevnený najnovšími údajmi zo sondy WMAP. Fundamentálny aspekt Veľkého tresku môžeme aj dnes vidieť v pozorovaniach. Počet galaxií môže byť oveľa väčší. Dá sa to pochopiť použitím dvojdimenzionálnej analógie: povrch gule nemá žiaden okraj. Žijeme v strede vesmíru. Súčasná vzdialenosť (nazývaná tiež spolupohybujúca sa vzdialenosť. ktoré vytvárajú klastre a superklastre galaxií. žijeme v strede nami pozorovateľného vesmíru. To by znamenalo. ako aj profesionálne vedecké články v kozmológii často používajú pojem „vesmír“. Deje sa tak preto. Hubble Deep Field). aj keď v skutočnosti myslia „pozorovateľný vesmír“. či je vesmír hromadne spojený. zoskupených v približne 125 miliardách galaxií. tým rýchlejšie sa od nás vzďaľujú. nevie sa. kde masívne objekty narúšajú časopriestor. ktoré vzniklo krátko po Veľkom tresku. A keďže sa svetlo šíri rovnakou rýchlosťou vo všetkých smeroch k nám. ktoré nás mohli od Veľkého tresku ovplyvniť. comoving distance) k okraju pozorovateľného vesmíru je väčšia. či platia alebo neplatia pravidlá Euklidovskej geometrie. no jednako môže byť priestorovo konečný. že vesmír je viac alebo menej uniformný (rovnaký) a nemá rozoznateľný stred. ktoré opustili nami pozorovateľný vesmír kvôli rozpínaniu. čo je dané konečnou rýchlosťou svetla.7 miliárd svetelných rokov vzdialený. Na druhej strane je tiež možné. že čím ďalej od nás galaxie sú.

(Predstavte si dom plný zrkadiel. avšak bez ohnutia valca. pretože jeho veľkosť je oveľa väčšia ako veľkosť pozorovateľného vesmíru). V okamih vzniku čiernej diery s vhodnou hmotnosťou a rotáciu môže dôjsť k takému zakriveniu priestoročasu v jej vnútri. Tieto sú tiež dvojdimenzionálne priestory s konečnými plochami. s rôznym počtom rozmerov. .Vesmír objavený Bernhardom Riemannom. že všetky body na nej sú geometricky podobné. kde sú v rozpore s klasickou geometriou dva konce valca spojené dohromady. bubliny. že viacnásobné vesmíry by mohli existovať vo vyššom multiverze (tiež známom ako megaverzum). 3. avšak priestorovo konečný. Na pozadí priestoročasovej „peny“ môže dôjsť ku kvantovým fluktuáciám v zakrivení tohto priestoročasu a k vzniku falošného vákua. Bubliny s vyššou mierou inflácie sa rozrastajú rýchlejšie a môžu tak vytvoriť samostatné. Presnejšie povedané. pričom náš vesmír by bol jedným z nich. ale sa aj zdá. multiply-connected) a dostatočne malý (a má primeraný.) Ak je tomu tak. čo fyzikálne existuje. mali by sme hviezdy a galaxie nazývať „obrazmi“ hviezd a galaxií. odkiaľ vyštartoval (čo je v našom súčasnom chápaní vesmíru nemožné. boli by súčasťou jediného vesmíru. ktorý má konečný objem ( 229 ). takže môžeme vidieť okolo neho raz alebo aj viackrát v rôznych. 2. V ňom sú všetky tri dimenzie konštante zakrivené v štvrtej. Big Crunch). možno aj vo všetkých smeroch. Príklady teórií zavádzajúcich pojem multiverzum sú napríklad nasledujúce: 1. ako všetkého.) Ak je vesmír skutočne neohraničený. potom by cestovanie po „priamej“ dráhe v ľubovoľnom smere teoreticky spôsobilo. ako by jeden z týchto vesmírov mohol ovplyvniť ďalšie. V modeli opisujúcom náš vesmír ako prienik Euklidovej sféry a Lorentzovej deSitterovej metriky môže dochádzať k tunelovaniu vlnovej funkcie a k vzniku nových vesmírov mimo priestoročas toho nášho Vesmíru. ktoré by spôsobilo opätovný kolaps. ako bolo opísané. V súčasnosti dôkazy naznačujú. (Iné možnosti zahŕňajú podobný „eliptický priestor“ a „valcovitý priestor“. dochádza k vzniku „paralelných vesmírov“. 4. ktoré spôsobí nový „Veľký tresk“ a odštartuje tak iný vesmír izolovaný od toho nášho. Jedným z týchto vesmírov je náš Vesmír. Hoci táto možnosť nebola zatiaľ vylúčená. Teória chaotickej inflácie (označovaná tiež ako teória bublinových vesmírov) navrhnutá fyzikom Andreiom Lindeom popisuje model kvantových fluktuácií na úrovni inflácií. rôznymi hodnotami fyzikálnych konštánt a rôznymi fyzikálnymi zákonmi. ak by sa dva „vesmíry“ mohli vzájomne ovplyvňovať. nie je spôsob. Podľa definície. Osud Vesmíru V závislosti od priemernej hustoty hmoty a energie vo vesmíre sa tento bude ďalej navždy rozpínať alebo sa rozpínanie pôsobením gravitácie spomalí a nakoniec vesmír skolabuje naspäť do seba. že vesmír je hromadne spojený (ang. izolované oblasti. keď dochádza k rozpadu vlnovej funkcie nejakej konkrétnej častice zo superponovaného stavu. nastáva rozštiepenie geometrie priestoročasu. výsledky posledných výskumov kozmického mirovlnného pozadia ju robia veľmi nepravdepodobnou. Multiverzum Existujú špekulácie. Definícia multiverza takto pozmeňuje definíciu vesmíru. pretože je možné. čo sa nazýva „Veľké zmrštenie“ (ang. že nielen že neexistuje dostatočné množstvo hmoty/energie. Avšak guľa má jedinečnú a možno aj viac estetickú vlastnosť. V každom z týchto vesmírov sa preto odohráva iná história. pričom v každom z týchto vesmírov je častica v inom stave. skutočný počet fyzicky odlišných hviezd a galaxií by bol menší ako sa myslí. takých existuje nespočetne veľa. že cestovateľ by sa po prejdení dráhy rovnajúcej sa obvodu vesmíru nakoniec dostal späť na miesto. že rozpínanie vesmíru sa zrýchľuje a bude sa zrýchľovať po celú večnosť. Podľa mnohosvetovej interpretácie kvantovej mechaniky formulovanej Hughom Everettom a rozpracovanej a spopularizovanej Bryceom Seligmanom DeWittom. alebo by boli vzájomne prepojené (napríklad červou dierou). tzv. možno zložený tvar). v okamihu.

ktoré zostávajú na nižšom stupni. ktoré dosahuje svoj vrchol smrťou. Podľa tejto teórie môžu ďalšie brány mimo nášho Vesmíru interagovať s týmto viacrozmerným priestorom aj medzi sebou navzájom a vyvolať tak v našej bráne javy. zeme. sú odkázané na náboženstvo. ktoré znamenajú „nebesá“. predtým odkazovali na všetko. podobu gule. filozoficky povedané to bude návrat svetovej duše k prapríčine. látkou nadmesačných sfér. ktoré štandardná kozmológia nedokáže predpovedať. Smrť jedinca je obdobou budúceho zániku tohto sveta. dospievajú k poznaniu filozofiou. Z nej vytvorené telesá sú nemenné a nachádzajú sa v neustálom kruhovom pohybe.[1] Pytagoras Vesmír má podľa Pytagora umiestnenú vo svojom strede guľatú Zem. Táto sa skladá zo štyroch živlov (vody. Boha: z tejto prapríčiny vznikol emanáciou postupne tvorivý rozum (al-`akl al-fá`il). z ktorej sa skladajú nebeské sféry. Človek je mikrokozmos.[2] Bratia čistoty Vesmír podľa Bratov čistoty je emanácia prapríčiny všetkého súcna. 230 Iné pojmy Počas histórie sa používali rozličné pojmy na vyjadrenie „celého priestoru“. zahŕňajúc ekvivalenty vo viacerých jazykoch. Duše. sa poznaním povznáša nad hmotu. ktorého dodatočné rozmery sú zvinuté. Najbližšie k Zemi je sféra Mesiaca. Po nich pristúpením formy priestoru a času vznikla druhotná substancia (al-hajúlá ath-thánija). a síce víťazstvo nad hmotou. tie. čo existuje. hmota. rastliny a živočíchy. v ktorých sa pohybujú jednotlivé hviezdy. pevným hviezdam až k hranici vesmíru. ktorý sa v náboženstve označuje ako zmŕtvychvstanie. Hoci slová ako svet a jeho ekvivalenty dnes v ostatných jazykoch skoro vždy odkazujú na planétu Zem. planétam. Podľa bránovej kozmológie inšpirovanej teoretickými objavmi v superstrunovej teórii a M-teórii je náš viditeľný. Všetky tieto teórie sú v súčasnosti považované viac-menej len za hypotézy. ktorú Aristoteles označuje ako sublunárnu. piatym prvkom. vzduchu a ohňa). ktoré sú napospol duchovnej podstaty. [3] . Filozofické názory na vesmír Aristoteles Vesmír alebo kozmos podľa Aristotela má rovnako ako Zem. Jeho duša. s ktorou je spojené na tomto svete vznikanie a zanikanie.Vesmír 5. ďalej sféra Slnka a ostatných planét a najďalej od Zeme (súčasne najbližšie k prvému hýbateľovi) je sféra nehybných hviezd. ktorá je obdobou a emanáciou svetovej duše. k Bohu. je vyplnené éterom (AITHÉR). Ale cieľ tohto poznania a povznesenia nad hmotu je ten istý. ktoré sa povzniesli na vyšší stupeň. „kozmos“ a „svet“. čo sa nachádza od mesačnej sféry smerom k Zemi. Skladá sa z mnohých sústredených nebeských sfér. ktorá je jeho stredom. štvorrozmerný vesmír obmedzený bránou existujúcou vnútri viacrozmerného priestoru. Stupeň tohto povznesenia nad hmotu však nie pri všetkých ľuďoch rovnaký. Podľa ekpyrotickej teórie má dokonca náš vesmír pôvod v zrážke dvoch paralelných brán. Zem sa mení a je v pokoji. je vyplnené látkou. To čo sa nachádza od mesačnej sféry smerom k Slnku. prvky sublunárneho sveta a z nich zložené nerasty. svetová duša (an-nafs al-kullíja) a prasubstancia (al-hajúlá al-úlá). Všetko.

lebo len vtedy sa stane práca šťastím nielen pre chudáka. a síce životom práce. spojil bohov a ľudí do jedného kozmického štátu. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_novokynizmus. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_aristoteles. fmph. v ktorom má každá pozemská spoločnosť primerané miesto a z ktorého si má brať vzor každý pozemský štát. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_bratia_cistoty. Z toho vyplýva požiadavka prinavrátiť práci úctu. Teda vesmír spolu s človekom tvorí jednu univerzálnu kozmickú monarchiu. Z kozmického pokoja vesmíru vyplýva harmónia a pokoj medzi ľuďmi. Tomuto zákonu podlieha nielen svet prírody. ii. ktorú zapríčinila mylne chápaná civilizácia. html) – zdroj. ii. html) – zdroj. [3] Vesmír (bratia čistoty) FILIT (http:/ / dent. 668. fmph. ale aj človek a bohovia.Vesmír 231 Novokynizmus Vesmír je z pohľadu novokynizmu pod vládou jedného spoločného zákona. fmph.[4] [5] Referencie [1] Vesmír (aristoteles) FILIT (http:/ / dent. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. [5] Vesmír (novokynizmus) FILIT (http:/ / dent. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. ii. [2] Vesmír (pytagoras) FILIT (http:/ / dent. uniba. Bratislava. uniba. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. uniba. Obzor 1972. html) – zdroj. html) – zdroj. z ktorého pôvodne čerpal tento článok. ako najvyššia vesmírna sila. fmph. Iné projekty • • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vesmír Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Vesmír . Práca ako božský zákon a kozmická povinnosť oslobodí človeka z biedy. Zeus. sk/ ~filit/ fvv/ vesmir_pytagoras.: Prehľad dejín filozofie. Preto treba žiť v zhode s prírodou. ii. Základy doxografie. J. [4] Legowicz. uniba. ale pre každého človeka vôbec.

sa pohybuje medzi dvoma miestami časopriestoru vždy po najpriamočiarejšiej trajektórii. Niektoré vlastnosti: • Teória aplikuje princíp relativity na oblasti. ktorú by prešlo vozidlo s riadením zafixovaným na jazdu rovno vpred. Už štvorrozmerný časopriestor špeciálnej teórie relativity sa dá ťažko názorne predstaviť . Prvá výpoveď opisuje pôsobenie energie a hybnosti na časopriestor. presnejšie: Hmotné telesá sú zdrojom gravitačného poľa. V záujme predstavivosti si však možno pozrieť situácie so zníženým počtom rozmerov. že pozorovateľ v uzavretom priestore bez pozorovania okolia nedokáže z pohybu predmetov v priestore zistiť.Všeobecná teória relativity 232 Všeobecná teória relativity Všeobecná teória relativity je teória o priestore. Všeobecná teória relativity je rozšírením špeciálnej teórie relativity a pre dostatočne malé oblasti časopriestoru sa s ňou stáva identickou. v ktorých má rozhodujúcu úlohu gravitácia. čase a gravitácii. čo zistil už Galileo Galilei. Túto okolnosť vysvetľuje newtonovská mechanika princípom ekvivalencie (= gravitačná hmotnosť a zotrvačná hmotnosť telesa sú si rovné).pri zakrivenom časopriestore je to o to ťažšie. existuje však pre ňu dostatočné množstvo experimentálnych dôkazov. Prítomnosť hmoty mení geometriu časopriestoru a táto (zakrivená) geometria je interpretovaná ako gravitácia. padajú všetky telesá v gravitačnom poli rovnako rýchlo. na ktorý nepôsobí žiadna sila. V skutočnosti ide o geometrický jav (guľatosť Zeme). že z klasického princípu ekvivalencie vyplýva. Gravitácia a zakrivenie priestoru Všeobecná teória relativity vyvodzuje gravitáciu z geometrického javu v zakrivenom časopriestore. Princíp ekvivalencie Keďže najpriamejšia dráha časopriestorom prirodzene nezávisí od hmotnosti. Ak by dve takéto vozidlá odštartovali na rovníku paralelne smerom na sever. ktorú sformuloval Albert Einstein v rokoch 1911 až 1916 (zverejnená bola v roku 1916). stretli by sa na severnom póle. Opisuje vzájomné pôsobenie (interakciu) priestoru a času na jednej strane a hmoty (vrátane polí) na strane druhej. Presnejšie možno povedať. ktorý týmto vlastne všeobecnú teóriu relativity vysvetľuje. Pozorovateľ. ktoré určuje metriku (vlastnosti) časopriestoru v danej oblasti. • Jej základom je princíp ekvivalencie. či je v stave beztiaže . • Predmet. ktorý by nevedel o guľovom tvare Zeme. by z toho vyvodil. Gravitačné sily sa preto niekedy označujú aj ako zdanlivé sily. V porovnaní so špeciálnou teóriou relativity je pre laika oveľa ťažšie zrozumiteľná. Jej hlavná výpoveď je. takzvanej geodetickej čiare. Dvojrozmerné zobrazenie zakrivenia časopriestoru. že gravitácia vlastne nie je nič iné ako geometrický jav v zakrivenom štvorrozmernom časopriestore. druhá naopak – ide teda o vzájomné pôsobenie (interakciu) v pravom slova zmysle. Napríklad v prípade dvojrozmernej zakrivenej krajiny zodpovedá najpriamejšiej trajektórii. že medzi dvomi vozidlami existuje príťažlivá sila. ktorá zas naopak spätne ovplyvňuje stav a pohyb telies v danej oblasti. pretože konštatuje: • Hmota (presnejšie jej energia a hybnosť) zakrivuje časopriestor vo svojom okolí.

ktoré pozorujú astronómovia. ktorý sa podľa posledných výskumov udial pred 13. Napríklad rozpínanie vesmíru. a ktorý možno chápať aj ako začiatok priestoru a času. je všeobecná teória relativity podstatne náročnejšia. Einsteinovi sa myšlienka čiernych dier vôbec nepozdávala a bol presvedčený. Podľa nich začalo rozpínanie vesmíru veľkým treskom. Aspoň nepriamo sa gravitačné vlny podarilo dokázať z pozorovaní na sústavách dvojhviezd s pulzarmi. že musí existovať mechanizmus. Einstein tento princíp zovšeobecnil takto: Pozorovateľ v uzavretom priestore bez informácií zvonku nemôže vôbec žiadnym pokusom zistiť. Kozmológia Kým špeciálna teória relativity platí za prítomnosti hmotných telies len v oblastiach časopriestoru. a to ako konečné štádium vývinu hviezd pri veľmi hmotných hviezdach a v centrách väčšiny galaxií.riešiteľné len v špeciálnych prípadoch. že zakrivenie možno zanedbať. ktorý zabraňuje vzniku takýchto objektov. Tento efekt je síce v pozemskom gravitačnom poli veľmi slabo badateľný. aby sa zabránilo chybám pri určovaní polohy. Sú to diferenciálne rovnice tenzorového poľa s desiatimi zložkami. 1.61624·10-35 m). Explózia supernovy v roku 1987 mala vytvoriť dokázateľné gravitačné vlny. Hodiny na kopci idú pomalšie ako hodiny v údolí. Matematická štruktúra teórie Kým špeciálnu teóriu relativity možno pochopiť aj s pomerne slabými znalosťami matematiky. Zakrivený časopriestor sa opisuje pomocou metód diferenciálnej geometrie. primerane opisujú friedmannovské riešenia einsteinovských rovníc poľa v kombinácii s tzv. ale napríklad navigačný systém GPS ho zohľadňuje príslušnou úpravou frekvencie signálu. ktorá nahradila euklidovskú geometriu nám známeho plochého priestoru. Vznik zakrivenia sa opisuje pomocou einsteinovských rovníc poľa. či je v stave beztiaže alebo nie. Celý vesmír bol pritom skoncentrovaný na priestorovú oblasť s priemerom Planckovej dĺžky (cca. že sa ich dodnes nepodarilo priamo dokázať. Vznikať majú pri zrýchlení hmotných telies. Možno ju teda aplikovať aj na celý vesmír – preto hrá centrálnu úlohu v kozmológii. 233 Hodiny v gravitačnom poli Vo všeobecnej teórii relativity nezávisí chod hodín len od ich relatívnej rýchlosti.Všeobecná teória relativity alebo voľného pádu. . zaobíde sa všeobecná teória relativity bez tohto obmedzenia. ale aj od ich polohy (miesta) v gravitačnom poli. Čierne diery Ďalšou predikciou všeobecnej teórie relativity sú čierne diery. Tieto deformácie sú však také malé. kozmologickou konštantou. ktoré sú také malé. Túto príležitosť storočia sme však prepásli. Gravitačné vlny A napokon zo všeobecnej teórie relativity vyplýva existencia gravitačných vĺn. ktoré sú analyticky – čiže pomocou matematickej rovnice . Podľa súčasných pozorovaní však takéto objekty vo vesmíre skutočne existujú. ktoré sa šíria svetelnou rýchlosťou. pretože v dôsledku chýbajúcej predchádzajúcej dohody boli všetky detektory gravitačných vĺn na celom svete v rozhodujúcich sekundách vypnuté z dôvodu údržby. čiže lokálnych deformácií časopriestoru.7 miliardami rokov.

To. Signatúry s touto vlastnosťou sa nazývajú lorentzovské. Metrický tenzor vyjadrený v ľubovoľných lokálnych súradniciach má tvar Podľa princípu ekvivalencie sa však vhodnou súradnicovou transformáciou dá dosiahnuť. Znamená to. Dôležité je. že lokálne platia zákony ŠTR. je matematická formulácia princípu ekvivalencie. Postuláty VTR Princíp relativity požaduje. Zároveň si aj odpovedal: príroda sa o naše sústavy nestará. táto signatúra prirodzene vyplýva zo spinorovej formulácie teórie relativity. na ktorej je možné zaviesť globálne kartézske súradnice . Filozofický základ VTR V špeciálnej teórii relativity (ŠTR) sa postuluje rovnocennosť inerciálnych vzťažných sústav. takže rovnica si podrží svoju platnosť v každej sústave. že každý priestoročas je lokálne plochý. Pri svojom pohybe v priestore opisuje pozorovateľ istú krivku v časopriestore. Pretože všetky merania je nutné robiť lokálne. že Minkowského priestoročas je plochý. Každej vzťažnej sústave zodpovedá vhodná súradnicová sústava v priestoročase. Na všeobecnej variete nemusia existovať vôbec žiadne globálne súradnice. a preto musia byť zákony rovnaké pre všetkých pozorovateľov. ktoré sú voči tomuto pozorovateľovi v pokoji. Ako uvidíme. To znamená. ktorí sa pohybujú len zotrvačnosťou (stoja. že komponenty metrického tenzora sú v jednom bode dané diagonálnou maticou . To. Toto tvrdenie je známe ako princíp ekvivalencie. Pozorovateľ voľne padajúci v gravitačnom poli zistí. Čo je však dôležitejšie. že časová zložka musí mať opačné znamienko ako priestorové. ale jeho signatúra z nich nevyplýva. Einstein si položil otázku. Albert Einstein tento súvis geniálne rozoznal a popísal. Snažil sa preto zovšeobecniť ŠTR tak. predpokladáme. Túto krivku budeme nazývať . Vlastným časom pozorovateľa nazývame čas. v ktorých má metrický tenzor tvar To je zmysel tvrdenia. prečo by mala príroda preferovať inerciálne sústavy.. V ŠTR je priestoročas hladkou varietou dimenzie 4.-) je bežne používaná napr..Všeobecná teória relativity 234 Matematická formulácia všeobecnej teórie relativity Všeobecná teória relativity (VTR) je teória gravitácie. že tieto pojmy by mali byť opisované jedinou teóriou. Táto požiadavka vedie k invariantnosti fyzikálnych zákonov voči Poincarého grupe. aby mali fyzikálne zákony rovnaký tvar vo všetkých sústavách. pretože pri nelokálnych meraniach sa uplatňujú nehomogenity gravitačného poľa.+ + +). inerciálnych aj zrýchlene sa pohybujúcich. alebo sa pohybujú rovnomerne priamočiaro). že poloha pozorovateľa a poloha hodín splývajú.-). ktorá si pri zmene súradnicovej sústavy transformujú rovnako. v kvantovej teórii poľa a má niekoľko výhod. že v priestoročase bude mať signatúru (+ . že pozorovateľ voľne padajúci v gravitačnom poli necíti zotrvačné sily a platí pre neho zákon zotrvačnosti. že fyzikálne zákony majú rovnaký matematický tvar pre všetkých pozorovateľov. času a priestoru. Einsteinove rovnice gravitačného poľa sú diferenciálne rovnice pre metrický tenzor. ktorý ukazujú hodiny. tobôž nie kartézske. Nami používaná signatúra (+ . Tejto požiadavke všeobecnej kovariancie vyhovujú tenzory a spinory. čo znamená. Podstatné je len to. že metrický tenzor sa dá lokálne previesť na diagonálny kanonický tvar platí vo všeobecnosti na každej hladkej variete. že princíp ekvivalencie platí len lokálne. že v skutočnosti je priestoročas hladká varieta s nejakým všeobecným metrickým tenzorom. že pozorovateľ voľne padajúci v gravitačnom poli sa cíti byť inerciálny. Často sa používa opačná signatúra (. To je základná myšlienka princípu relativity. že fyzikálne zákony musia mať tvar rovnosti dvoch veličín. Predpokladajme teraz. Veľkým skokom v Einsteinových úvahách bolo uvedomenie si. alebo (+ + + -). Na prvý pohľad nie je zrejmé. aby mali fyzikálne zákony rovnaký matematický tvar pre všetkých pozorovateľov. To znamená.

kým v tomto texte pojmom geodetika označujeme isté špeciálne svetočiary. Jeho zložky sú Jeho norma je daná vzťahom Pritom je rozdiel súradníc dvoch bodov na svetočiare vzdialených o infinitezimálnu parametrickú vzdialenosť . Norma štvorrýchlosti je potom Pretože interval a vlastný čas sa líšia len o multiplikatívnu konštantu. pohyb pozorovateľa je V ľubovoľných lokálnych súradniciach Vektor dotykový k svetočiare označme . že dĺžka svetočiary (priestoročasový interval) je len c-násobkom vlastného času. že sú súradnice pozorovateľa voľne padajúceho v gravitačnom poli. teda a pre ostatné súradnice Z toho Vidíme. Potom časopriestorový interval a vlastný čas môžeme stotožniť. Svetočiaru je možné ľubovoľne parametrizovať. Niekedy sa však aj slovo "geodetika" prekladá ako svetočiara. priestoročasový interval a teda Táto veličina je invariant. . Dĺžka svetočiary na tomto úseku je tzv. Predpokladajme. Potom časová súradnica je totožná s jeho vlastným časom. zvoľme však ako parameter vlastný čas pozorovateľa .Všeobecná teória relativity 235 svetočiara. čo je doslovný preklad anglického slova "worldline". V tom prípade je štvorrýchlosť bezrozmerná a normovaná na jednotku: V diferenciálnej geometrii sa takémuto parametru hovorí normálny. V teoretickej fyzike sa často volia jednotky. v ktorých sú fundamentálne konštanty ( ) rovné jednej. Ak svetočiaru označíme . a preto ju môžeme vyčísliť v ľubovoľných súradniciach. môžeme svetočiaru rovnako dobre parametrizovať jej dĺžkou.

Predpokladajme. Požadujeme. Súradnicové vyjadrenie ale zahŕňa kovariantnú deriváciu vo všeobecnom smere . Toto pravidlo je technicky opisované lineárnou konexiou . Takto budeme 4-rýchlosť naďalej chápať. j. Odmeria nejakú veličinu reprezentovanú 4-vektorom. ako sa bude v takomto priestoročase pohybovať pokusná častica. Nech svetočiara častice voľne padajúcej v gravitačnom poli je parametrizovaná jej vlastným časom.Všeobecná teória relativity 236 Pohyb pokusnej častice v zadanom gravitačnom poli a lineárna konexia Základná idea VTR je. Prv. že máme daný priestoročas s ľubovoľným fixným metrickým tenzorom. Štvorrýchlosť má v týchto súradniciach zložky sú lokálne geodetické súradnice pretože vlastný čas je totožný s časopriestorovým intervalom. Pretože celé laboratórium sa aj s pozorovateľom pohybuje po geodetike. t. že jeho dĺžka sa nezmení. . že jej 4-rýchlosť (ktorá je vlastne dotykovým vektorom ku svetočiare) je paralelne prenášaná pozdĺž svetočiary. Geometria časopriestoru je zakódovaná v metrickom tenzore . jej súradnice sú Sústava spojená s touto časticou je (lokálne) inerciálna. že voľná častica sa pohybuje po geodetike. t. a určuje ju rozloženie hmoty (všetkých jej foriem. a musíme ho opäť postulovať. t. Je preto prirodzené postulovať pre voľnú časticu pohybovú rovnicu alebo bezsúradnicovo Je to rovnica geodetiky. Veličina je potom vlastne pole 4-rýchlosti kontinua. predpokladajme. Sústavu spojenú s voľnou časticu nazývame geodetická sústava. t. Pre bodovú časticu má bezsúradnicové vyjadrenie rovnice geodetiky dobre definovaný zmysel. Doposiaľ sme nešpecifikovali pravidlo paralelného prenosu. Pretože sústava spojená s časticou je inerciálna. j. Je preto prirodzené požadovať. Vieme však. že voľná častica sa pohybuje po geodetike. a platí len v uvažovaných súradniciach. tento 4-vektor je tiež paralelne prenášaný pozdĺž geodetiky. Ako ale uvidíme. To však ešte nezaručuje. Nech je geodetika. preto jej derivácia vo všeobecnom smere nemá zmysel. V tejto súvislosti musíme urobiť jednu poznámku. hoci budeme pre jednoduchosť naďalej hovoriť o častici. Samozrejme. tento fakt je dôsledkom Einsteinových rovníc. lokálne Toto nie je tenzorová rovnica. Na tejto úrovni sme teda postulovali. j. Uvidíme neskôr. aby jeho norma ostala pri geodetickom pohybe konštantná. že je kovariantne konšatný pri pohybe po geodetike. To znamená. pretože konexia je v princípe od metriky nezávislá. j. že naše úvahy zostanú správne. aby sa dĺžky všetkých paralelne prenášaných 4-vektorov zachovávali. Zaujíma nás. Štvorrýchlosť bodovej častice je však definovaná len na svetočiare. 4-rýchlosť častice sa pri pohybe pozdĺž svetočiary nemení. že priestoročas je hladká varieta s lorentzovskou signatúrou. . čo znamená. a hovorí. Predstavme si. podobne ako pole rýchlosti v hydrodynamike. t. že kovariantná súradnica sa v geodetických súradniciach redukuje na obyčajnú parciálnu deriváciu. než budeme skúmať aký je presný vzťah medzi hmotou a geometriou. po ktorej sa častica pohybuje. že 4-rýchlosť musí byť paralelne prenášaná pozdĺž svetočiary. ale tento spätný vplyv predbežne zanedbajme. v ktorom jednotlivé "objemové elementy" neinteragujú. j. tzv. teda látky aj polí). že geodetický pozorovateľ sa nachádza v nejakom (infinitezimálne malom) laboratóriu a robí v ňom experimenty. že spojené s časticou. Dospeli sme zatiaľ k tomu. prítomnosť tejto častice tiež ovplyvňuje výslednú geometriu. koherentný prach. Je preto užitočnejšie namiesto bodovej častice uvažovať kontinuum. Nech je 4-vektor paralelne prenášaný pozdĺž geodetiky. a teda sa chovajú ako voľné častice.

napr. konvenciu. že Christoffelove symboly RLC konexie majú nasledovné vyjadrenie: Prechodom k lokálne geodetickej súradnicovej sústave možno docieliť. Tá je pre vektorové pole daná nasledovne: Pre zjednodušenie zápisu zavedieme nasledujúcu. Je nutné poznamenať. Christoffelove symboly sú definované vzťahom Dá sa ľahko ukázať. Tento tenzor je nulový v plochom priestore a nenulový v zakrivenom. bez doplnkového člena s Christoffelovými symbolmi. ktorého je skalárna funkcia (hoci označkovaná indexom) a jej kovariantná derivácia sa preto redukuje na parciálnu deriváciu. nulový tenzor ostáva nulový v každej sústave. Zdôrazňujeme. že priamo nesvedčia o zakrivenosti priestoru samotného. Výsledkom tejto operácie je vektor. bežne používanú.Všeobecná teória relativity 237 To bude splnené pre ľubovoľnú geodetiku len vtedy. nech 4-rýchlosť je Rovnica geodetiky je potom je geodetika parametrizovaná vlastným Ak zavedieme ľubovoľné súradnice . že prísne vzaté znamená kovariantnú -ta žložka je . Predpoklad nulovosti torzie zdôvodníme za chvíľu. podmienka konštantnosti metrického tenzora už konexiu definuje jednoznačne. budeme jednoducho písať Problém s týmto zápisom je ten. Aby sme sa vyhli vypisovaniu zátvoriek. pričom súradnicové vyjadrenie rovnice geodetiky je . Nech je súradnicová báza vektorových polí. že Christoffelove symboly napriek trom indexom netvoria tenzor 3. bez torzie. než kartézskych súradniciach. Symbol deriváciu vektora v smere bázového vektora . Napriek tomu budeme túto konvenciu používať. j. a to cez kovariantnú deriváciu. V tomto zmysle sú Christoffelove symboly mierou krivočiarosti súradnicového systému. Pretože je to tenzor. A naopak. Lineárna konexia je určená Christoffelovými symbolmi. alebo RLC (Riemannova-Levi-Civitova). Postulujeme preto Ak navyše predpokladáme. žiadnou transformáciou ho na zakrivenom priestore nemožno vynulovať. Ale aj v plochom priestore sú nenulové v iných. Takáto konexia sa nazýva metrická. sférických. Geometrický význam Christoffelových symbolov je mnohoraký. sú identicky nulové v kartézskom súradnicovom systéme v plochom priestore. Pre aparát VTR je dôležité. Nenulový tenzor totiž nie je možné súradnicovou transformáciou vynulovať. ak samotný metrický tenzor bude kovariantne konštantný v ľubovoľnom smere. že Christoffelove symboly definujú pravidlo paralelného prenosu. rádu. Aký je fyzikálny význam Christoffelových symbolov? Nech opäť časom. t. V prvom rade. že konexia je symetrická. alebo kompatibilná s metrikou. Je však možné z nich skonštruovať Riemannov tenzor krivosti. a to ani lokálne. že táto skutočnosť je jedným z prejavov toho. že všetky Christoffelove symboly budú v danom bode priestoročasu nulové.

Tenzor krivosti Ako sme už vysvetlili. Vieme. Je zrejmé. teda tieto vektorové polia komutujú. Newmanov-Penroseov formalizmus). pole vektorov dotykových k tejto kongruencii. tzv. teda z pohľadu každého z nich sa pohybujú rovnomerne priamočiaro. Predstavme si dvoch pozorovateľov na povrchu gule po geodetikách štartujúcich zo severného pólu a končiacich v južnom póle. lineárna konexia (reprezentovaná Christoffelovými symbolmi) priamo nepopisuje krivosť priestoru. vidíme. Presná definícia znie. j. že popisuje nehomogenity gravitačného poľa. nech je vektorové pole "spájajúce" susedné geodetiky. že integrálne krivky vektorového poľa . že Christoffelove symboly naozaj reprezentujú gravitačnú silu. a je definovaný vzťahom V tomto definičnom vzťahu je Riemannov tenzor. že aj keď sú obaja pozorovatelia inerciálni. Christoffelove symboly sú v takejto sústave nulové. slapové sily. t. Ukážeme. spojitú množinu geodetík takú. že zložky metrického tenzora hrajú úlohu gravitačných potenciálov. Tretí člen na pravej strane je nutný. prechádzajú tými bodmi kongruencie geodetík. ktorým sú geodetiky parametrizované. A skutočne. Pre nami uvažovanú metrickú konexiu sú komponenty Riemannovho tenzora voči súradnicovej báze nasledovné: Riemmanov tenzor (so spusteným indexom) spĺňa nasledovné identity: Pozrime sa teraz na fyzikálny význam tenzora krivosti. Platí . geodetiky sa nekrižujú (kongruenciu kriviek môžeme chápať ako zovšeobecnenie pojmu prúdnice v kvapaline). že v tetrádnom formalizme (spolu s Bianchiho identitou) nahradzuje Einsteinove rovnice poľa (napr. Riemannov tenzor teda udáva komutátor kovariantných derivácií pri pôsobení na vektorové pole. kým newtonovská gravitačná sila závisí len od polohy. Uvažujme kongruenciu geodetík. a preto by mal byť nejako opísaný Riemannovým tenzorom. Pretože sú zostavené z derivácií metrického tenzora. že každým bodom priestoročasu prechádza práve jedna geodetika. aby bol tenzor lineárny vo všetkých argumentoch. Obaja títo pozorovatelia sú inerciálni. na ktorých má rovnakú hodnotu parameter. že Christoffelove symboly netvoria komponenty tenzora. Je to tenzor štvrtého rádu. môžeme povedať. j. Je zaujímavé. t. do rovnice geodetiky vstupujú aj zložky 4-rýchlosti. zistia. Tieto úvahy nás oprávňujú tvrdiť. Avšak. Tento jav súvisí samozrejme s krivosťou variety. Táto interpretácia je založená na Jacobiho rovnici pre deviáciu blízkych geodetík. Krivosť je charakterizovaná Riemannovým tenzorom krivosti (niekedy Riemannovým-Christoffelovým). Ak sa však pozrú jeden na druhého. že Christoffelove symboly hrajú v tejto analógii úlohu gravitačnej sily. že pozorovateľ vo voľne padajúcej sústave nepociťuje gravitačnú silu. sú ľubovoľné vektorové polia. keďže bázové vektorové polia indukované súradnicami komutujú. V skutočnosti v súradnicovej báze vypadne. Súradnicovo potom posledná rovnica vyzerá nasledovne: Táto rovnosť sa nazýva aj Ricciho identita. že sa najprv vzďaľujú (až po rovník).Všeobecná teória relativity Ak túto rovnicu porovnáme s klasickou Newtonovou pohybovou rovnicou 238 kde je gravitačná sila. Už preto nie. Nech je pole 4-rýchlostí. voči sebe sa nepohybujú rovnomerne zrýchľujú a spomaľujú. a potom sa približujú (až po južný pól).

a to lineárne. Kontrakcia cez dvojicu indexov. Tenzor energie-hybnosti však možno zovšeobecniť aj na . Dotykové vektory týchto blízkych geodetík 239 Z definície Riemannovho tenzora. takže dostaneme Teda relatívne zrýchlenie blízkych geodetík je dané Riemannovým tenzorom krivosti. teda nie infinitezimálne. aby v klasickej limite dávala rovnaké výsledky ako stará úspešná teória. dostávame Pretože uvažované krivky sú geodetiky. že analógiou gravitačného potenciálu vo VTR sú komponenty metrického tenzora. že tento vzťah musí byť vyjadrený ako rovnosť tenzora energie hybnosti. v ktorej sa vyskytuje Laplaceov operátor pôsobiaci na gravitačný potenciál. ktorý obsahuje druhé derivácie metrického tenzora. Je to tenzor druhého rádu. že obe polia komutujú. Preto sa VTR musí v klasickej limite redukovať na Poissonovu rovnicu pre metrický tenzor. že geometria priestoročasu je daná rozložením hmoty. Ak predpokladáme. Tenzor energie-hybnosti tenzor energie-hybnosti je známy už zo ŠTR.Všeobecná teória relativity Uvažujme blízke geodetiky na ľubovoľnej variete spojené vektorom sa líšia o veličinu . nenulové kontrakcie sa líšia len znamienkom. Ricciho tenzor je zjavne veľmi dobrým kandidátom. ktorú môžeme nazvať relatívnou rýchlosťou pozorovateľov pohybujúcich sa po týchto geodetikách. zistíme. Táto rýchlosť sa pri pohybe mení. Vieme už. znamená to. Symetrický Ricciho tenzor druhého rádu definujeme ako Jeho stopa sa nazýva skalárna krivosť: Kontrakciou Bianchiho identít dostávame dôležitý vzťah pre kovariantnú divergenciu Ricciho tenzora Ricciho tenzor je pre VTR dôležitý z týchto dôvodov. posledný člen je nulový. využijúc nulovosť komutátora polí . Využijeme ešte znovu. Je to tenzor charakterizujúci kontinuum a má nasledovnú štruktúru: V tomto zápise je hustota štvorhybnosti kontinua. Od novej teórie musíme požadovať. v ktorých je tento tenzor antisymetrický dáva nulu. a nejakého tenzora druhého rádu. rovnako ako tenzor energie-hmotnosti. pričom je lineárny v druhých deriváciách. Efektívne to zodpovedá existencii slapových síl. Newtonov gravitačný zákon je ekvivalentný Poissonovej rovnici. a prvý člen na pravej strane je nami definované zrýchlenie. Geodetiky jednotlivých častí laboratória sa totiž vyznačujú relatívnym zrýchlením. Ak si predstavíme fyzikálne laboratórium konečných rozmerov. ktorý popisuje rozloženie hmoty v priestoročase. Ricciho tenzor Riemannov tenzor pripúšťa tri možné kontrakcie. voľne padajúce v gravitačnom poli. a je jeho trojrozmerný tenzor napätia známy z elementárnej mechaniky kontinua. Je funkciou metrického tenzora a jeho derivácií. takže môžeme definovať relatívne zrýchlenie ako . že gravitačná sila je v rôznych bodoch laboratória rôzna. čo zodpovedá nehomogenite poľa.

To je invariantnosť voči translácii v priestore. teda na polia. kde je antisymetrická matica a sú generátory rotácií (hyperbolických aj priestorových) a translácií. Takisto je jedno. alebo takú istú nádobu vo svojej rakete iný pozorovateľ. v ktorom mieste priestoru sa nachádza. Boosty sú rotácie v rovine určenej jedným časupodobným a jedným priestorupodobným vektorom. či experiment budeme robiť v pondelok. Je to matica. Pre dobrú predstavu uvažujme izolovanú mechanickú sústavu. alebo v sobotu popoludní. Účinok sústavy je invariantný voči transformácii generovanej vektorom uvedenom vyššie. ktoré pre jednoduchosť nevypisujeme. že nezáleží na tom. V kvantovej mechanike by sme povedali. Lorentzova grupa). Sformulujme to matematicky. pretože do diferenciálu nevstupuje konštantný translačný vektor. Symbolom sme tu označili objemový element časopriestoru v kartézskych súradniciach. Táto grupa pozostáva z translácií (nehomogénna časť Poincarého grupy) a Lorentzových transformácií (homogénna časť. pre ktorú platí kde je kanonický Minkowského metrický tenzor. Ak si navyše uvedomíme. že akákoľvek izolovaná sústava musí mať tie isté symetrie. To ale znamená. že tento objemový element je invariantný voči Poincarého transformáciám. Všeobecná Poincarého transformácia má tvar 240 kde je translačný 4-vektor a je matica Lorentzovej transformácie. teda gradientu. že izolovaná sústava musí byť invariantná voči Lorentzovým transformáciám. a ako vyplýva z definície Lorentzovej matice. či v súhvezdí Andromédy (ak zanedbáme pôsobenie gravitácie). Táto invariancia sa slovne formuluje tak. či nádobu skúma jeden inerciálny pozorovateľ. že Minkowského priestor je invariantný voči Poincarého grupe znamená. Nech je hustota lagrangiánu sústavy charakterizovanej poľom . že jeho najvšeobecnejší Killingov vektor je . že sú to operátory momentu hybnosti a hybnosti (až na faktor ). Lorentzova grupa pozosáva z priestorových trojrozmerných rotácií a z tzv. Lagrangián je funkciou samotného poľa a všetkých jeho derivácií. Je zrejmé. ani na tom. To. Požiadavka invariancie účinku voči transláciám vedie k rovnici kde . jej časový vývoj musí byť rovnaký. ako sa definuje tento tenzor v ŠTR vo všeobecnosti. tzv. ako nádobu v priestore natočíme. že nazáleží ani na tom. plyn uzavretý v nádobe s danou vnútornou energiou bude mať rovnaký tlak na Zemi. Toto pole v skutočnosti môže mať viac komponentov. Napr.Všeobecná teória relativity nelátkové kontinuum. Minkowského plochý priestoročas sa vyznačuje symetriou voči Poincarého grupe transformácií. že Minkowského priestor je homogénny (invariantný voči transláciám) a izotropný (invariantný voči rotáciám). boostov (niekedy hyperbolickýc rotácií). Tým sme vyčerpali translácie. takže izolovaná sústava musí byť invariantná voči translácii v čase. Pozrime sa. jej determinant je v absolútnej hodnote rovný jednej. Fyzikálne zákony sa (veríme) nemenia s časom. môžeme konštatovať. Podotýkame.

ktorá zobrazí bod so súradnicami môžeme chápať ako transformáciu (difeomorfizmus) variety do bodu so súradnicami . že samotný priestoročas na súradniciach nezávisí. že priestoročas (skúmaný objekt) je objektívny a nezávislý na tom. Preto dve difeomorfné variety považujeme vo VTR za ekvivalentné (relácia "byť difeomorfný" je reláciou ekvivalencie v matematickom zmysle). ale rôzni pozorovatelia ju môžu vnímať rôzne. a bez detailného odvodenia (viac pozri v hlavnom článku Tenzor energie-hybnosti) ukážeme. v ktorej ju opisujeme. Z jeho definície napr. ktorý sa bude zachovávať. Je však zrejmé. pri ktorých nemeníme skúmanú štruktúru. Realita je len jedna. pričom tranformačný zákon je formálne úplne rovnaký ako pri súradnicovej zámene. Pasívne sú tie. V ŠTR sme zákony zachovania formulovali na základe invariancie voči Poincarého grupe. V teórii (akýchkoľvek) transformácií býva zmienka o rozdieli medzi aktívnymi a pasívnymi transformáciami. Nulovosť jeho štvordivergencie predstavuje rovnicu kontinuity. že je symetrický. t. Vo VTR neexistuje preferovaná grupa transformácií. lokálny zákon zachovania. čo potrebujeme. Môžeme ju interpretovať tak. Oba pohľady sú úplne ekvivalentné. ktorý popisujeme. kanonický tenzor energie-hybnosti. Riešenie je prekvapivo elegantné a hlboké. že difeomorfné variety popisujú presne ten istý priestoročas. a tranformácia z jedných súradníc do druhých nemá nijaký vplyv na vlastnosti priestoročasu samotného. V ŠTR je objemový element invariantný voči Poincarého transformáciám. Súradnicová zámena na variete je zjavne typická pasívna transformácia. Vo VTR sme spočiatku nevideli nejakú preferovanú grupu. ale teraz vieme. V tejto oblasti pod súradnicovou . ku ktorému existuje zobrazenie inverzné zámenou rozumieme zobrazenie Pravidlo pre transformáciu zložiek vektorového poľa nájdeme jednoducho: Aj tu je ale možná aktívna interpretácia. len v iných súradniciach. Definujme formu objemu asociovanú s metrickým tenzorom . definujeme tým súradnicový systém. Zobrazenie samej na seba. pretože povolené sú všetky súradnicové transformácie. toto vyjadrenie sa nedá priamočiaro zovšeobecniť pre zakrivený priestor. jeho kovariantná divergencia bude nulová. Tým sa transformujú aj všetky tenzorové polia. Nech sú dva súradnicové systémy majúce spoločnú oblasť platnosti. Keďže podľa princípu relativity všetky súradnicové systémy sú fyzikálne rovnako dobré. a záleží len na interpretácii v tom-ktorom konkrétnom prípade.Všeobecná teória relativity je tzv. ale transformuje sa cez Jacobián príslušnej transformácie. Podobne. požiadavka invariancie účinku voči Lorentzovým transformáciám vedie k zachovaniu tenzora momentu hybnosti 241 Kanonický tenzor energie-hybnosti nie je vhodný pre VTR. j. Zvolíme si druhého pozorovateľa. Tomuto tvrdeniu (alebo iným jeho formám) sa hovorí princíp všeobecnej kovariancie. ako ho pozorujeme. ale transformujeme objekt. vôbec nie je zrejmé. ale súradnicovú sústavu. Túto požiadavku teraz sformulujeme matematicky. že vedie k zachovaniu veličiny. že teória musí byť invariantná voči difeomorfizmom. je získať z účinku pre hmotu symetrický tenzor druhého rádu. ale nie je invariantný voči ľubovoľnej súradnicovej transformácii. definujeme druhý súradnicový systém. Navyše. ktorú nazveme tenzor energie-hybnosti. znamená to. Fyzikálne výsledky musia byť rovnaké pre všetky difeomorfné priestoročasy. Akonáhle si zvolíme jedného konkrétneho pozorovateľa. Pri aktívnych transformáciách naopak nemeníme súradnice. To.

Pozorovateľ prechádzajúci červou dierou nikdy neprekračuje rýchlosť svetla. ktorý by v zásade mohol byť "skratkou" cez časopriestor. Vo fyzike a fikcii. Invariantnosť teórie voči difeomorfizmom vyžaduje platnosť rovnosti Definujeme teraz tenzor energie-hybnosti ako funkcionálnu deriváciu účinku podľa metrického tenzora nasledovne: Pozri aj • Špeciálna teória relativity Červia diera Červia diera je hypotetický fyzikálny objekt umožnený schopnosťou priestoročasu vytvoriť skratku cez priestor a čas. ale je to tenzor voči ľubovoľným transformáciám. Jej význam je nasledovný: ak za jej argumenty dosadíme ľubovoľné 4 vektory z dotykového priestoru. Forma objemu predstavuje to. Tento fenomén po prvýkrát opísali v roku 1935 Albert Einstein a Nathan Rosen ako tzv. nepohybuje sa teda dvojrozmerne po povrchu. červia diera je hypotetickým topologickým fenoménom časopriestoru. Názov červia diera sa vysvetľuje na základe analógie k červovi. čo sa bežne nazýva 242 objemový element. Označme Nech je difeomorfizmus variety samej na seba. Lagrangián je funkciou metrického tenzora. Podľa teórie možno prepojiť dva veľmi vzdialené body vo vesmíre s využitím zakrivenia priestoročasu. jej hodnota predstavuje objem rovnobežnostena natiahnutého na tieto vektory. čo je však iba jeden z hypotetických možných druhov červých dier. Einsteinov-Rosenov most. Pre jednoduchú vizuálnu predstavu červej diery.Všeobecná teória relativity Symbolom tu označujeme determinant metrického tenzora. si skúsme predstviť časopriestor ako dvoj-rozmernú (2-D) plochu (pozri Červia diera analogicky znázornená v dvoj-dimenzionálnom priestore . ktorý sa z jedného bodu povrchu jablka prehrýza samotným jablkom na iný bod na jeho povrchu. Nech negravitačná hmota (látka a negravitačné polia) je popísaná poľom . no vzdialenosť medzi štartom a cieľom prekonáva podstatne rýchlejšie ako svetelný lúč letiaci priamo. ale používa trojrozmernú stratku práve červou dierou. pretože sa v ňom vyskytujú rôzne kontrakcie. Účinok negravitačnej hmoty má tvar kde je 4-rozmerná oblasť s hranicou .

ani svetlo nemôže uniknúť gravitácii čiernej diery. Podľa klasickej všeobecnej relativity. žiadna hmota ani informácia nemôže prúdiť z vnútra čiernej diery k vonkajšiemu pozorovateľovi. Pojem čierna diera sa stal zaužívaným. Michell Umelcova predstava čiernej diery s blízko obiehajúcou spoločnicou. aj keď teória nespomína žiadnu „dieru“ v normálnom slova zmysle. pričom časť hmoty je vytryskovaná vysokoenergetickými polárnymi prúdmi . že z neho ani svetlo nedokáže uniknúť. Ak tento povrch "preložíme" pozdĺž (neexistujúceho) tretieho rozmeru. hlavne zo štúdia supernov. alebo získať akúkoľvek informáciu o látke. Napríklad nie je možné dostať von žiadnu z jej častí. ktorá vstúpila do čiernej diery. že nič. že žiarenie nezávisí od toho. vytvorí to jednoduchý obraz červej diery "mostu".Červia diera 243 obrázok vpravo). aj keď sa predpokladá. že tento obrázok je len vizualizácia. Kvantovomechanické efekty však dovoľujú látke energiu vyžarovať z čiernych dier v podobe röntgenového žiarenia. Dovnútra padajúca hmota formuje akréčny disk. Diagram Schwarzschildovej červej diery.) Červia diera je teoretická. Existencia čiernych dier vo vesmíre je dobre podložená astronomickými pozorovaniami. Diera váži 10 hmotností slnka a vzdialená je približne 600 km. jej gravitačná sila zabraňuje úniku akýchkoľvek častíc s výnimkou efektu nazývaného kvantové tunelovanie. V tom čase bola Newtonovská teória gravitácie a pojem únikovej rýchlosti už dobre známe. každý v oddelených bodoch časopriestoru. Existenciu čiernych dier predpokladá Einsteinova teória relativity. röntgenového žiarenia z aktívneho galaktického jadra a správania hmoty a žiarenia okolo nej. z ktorej nič neunikne. Simulovaný pohľad na čiernu dieru v blízkosti Mliečnej cesty. preto sa nazýva „čierna“.. ale oblasť vesmíru. História Predstavu telesa takého masívneho. navrhol anglický geológ John Michell v roku 1783 v práci zaslanej do Kráľovskej spoločnosti. ktorá presahuje jej Rocheovu medzu. Čierna diera Čierna diera alebo gravitačný kolapsar je koncentráciou hmoty so skoro nekonečnou hustotou. (Prosím berte do úvahy. Z toho vyplýva. podobne ako tunel s dvoma koncami. ktorá umožňuje obrazne sprostredkovať v podstate nezobraziteľnú štruktúru existujúcu v 4-och alebo viacerých rozmeroch. ani odrazené svetlo od zdroja podobného fotografickému blesku. čo do čiernej diery padlo v minulosti.

a preto by bolo neviditeľné. O niekoľko mesiacov neskôr Karl Schwarzschild ponúkol riešenie pre gravitačné pole bodovej hmoty. Tieto hypotetické objekty však neboli predmetom väčšieho záujmu až do neskorých 60. rokov 20. potom by teleso padajúce smerom k sfére z takmer nekonečnej výšky získalo na jej povrchu rýchlosť väčšiu ako rýchlosť svetla . Sám Schwarzschild ho nepovažoval za fyzikálny. Záujem sa v astronomickej komunite obnovil s objavom pulzarov. storočia. storočí venovalo len málo pozornosti. by sa zrútilo do seba. že nevyžarujúce teleso nad istou hmotnosťou. Také objekty boli krátky čas nazývané zmrznuté hviezdy. Krátko nato teoretický fyzik John Wheeler zaviedol výraz čierna diera. Myšlienke sa v 19. že veľa takých objektov. že špeciálna relativita ukázala. čo dnes voláme čiernou dierou. pretože by neexistovalo nič. by malo na povrchu únikovú rýchlosť rovnú rýchlosti svetla. ktoré nie je možné vidieť. V roku 1796. že by sa. keďže zrútenie by bolo pozorované rapídne spomaľované a so silne sčervenaným spektrom v blízkosti Schwarzschildovho polomeru. svetlo vyžarované z takého telesa k nemu vrátilo vďaka jeho príťažlivosti. V 20. že gravitácia ovplyvňuje svetlo. že masívne hviezdy by sa mohli stať obeťami dramatického gravitačného zrútenia. Termín sa objavil v prvých častiach seriálu Star Trek a príležitostne sa používal po roku 1967. Dovtedy bol príležitostne použitý termín čierna hviezda. storočia Subrahmanyan Chandrasekhar dokazoval. že by boli špecifickou vlastnosťou silne symetrických riešení opísanom Schwarzschildom a že prírodný gravitačne kolabujúci objekt by sa nestal čiernou dierou. najmä preto. ktorého polomer je 500-krát väčší ako polomer Slnka a zároveň má rovnakú hustotu. môže vo vesmíre existovať.Čierna diera 244 vypočítal. a ak následne predpokladáme. spôsobilo by to. Čierne diery by mohli prirodzene vzniknúť. Predtým ukázal. Snyder predpovedali. môže skutočne teoreticky existovať. ktorý sa domnieval. rokoch 20. Stephen Hawking dokázal. Záujem o čierne diery znovu vzplanul v roku 1967 s pokrokom v oblasti teórie a pokusov. že niektorí ľudia považovali termín „čierna diera“ za obscénny po preložení napríklad do francúzštiny alebo ruštiny. že by niečo nevyhnutne kolapsu zabránilo. že svetlo je vlnenie bez hmotnosti. ale v tom čase nebol dobre pochopený. . Väčšina fyzikov si totiž myslela. Schwarzschildov polomer je dnes známy ako polomer nerotujúcej čiernej diery. V roku 1915 Einstein vyvinul teóriu gravitácie nazývanú Všeobecná teória relativity. Michell uvažoval o možnosti. Táto podpora však zmizla v ďalších vydaniach. že niečo. V roku 1939 Robert Oppenheimer a H.len opticky. čo by tomu mohlo zabrániť. že čierne diery sú všeobecnou vlastnosťou Einsteinovej teórie gravitácie a nie je možné sa im vyhnúť pri kolabovaní niektorých objektov. francúzsky matematik Pierre-Simon Laplace podporil tú istú myšlienku v prvom a druhom vydaní svojej knihy Exposition du Système du Monde. že svetlo je priťahované k jej povrchu rovnakou silou v pomere k svojej vis inertiae (zotrvačnej hmotnosti). Ďalší príklad čiernej diery s blízko obiehajúcou spoločnicou. pretože sa predpokladalo. že teleso. Proti jeho argumentom sa postavil Arthur Eddington. dnes známou ako Chandrasekharova medza. teda neovplyvňované gravitáciou. Obrázok bol vytvorený v programe Adobe Photoshop Aj keď to nepovažoval za pravdepodobné. a dokázal. Parafrázujúc jeho slová: Ak by polomer gule rovnakej hustoty ako Slnko prevýšil slnečný polomer v pomere 500:1. spolu s ostatnými telesami.

kde je zakrivenie časopriestoru nekonečné a gravitačné sily sú nekonečne veľké. Všeobecná relativita takéto medzery eliminuje. ktoré by boli použiteľné na objasnenie ich výzoru vo vnútri. že singularita je v každej z pozorovateľových budúcností. zdanlivý guľovitý povrch obklopujúci hmotu čiernej diery. a že na priblíženie sa k singularite musia do hry vstúpiť nové fenomény. že v strede čiernej diery. že naznačujú nekompletnosť súčasnej teórie. Singularita Všeobecná relativita predpovedá. Častice spoza tejto oblasti sa môžu prepadnúť cez horizont udalostí. Na úrovni horizontu udalostí je úniková rýchlosť rovná rýchlosti svetla. pretože len čo je objekt za horizontom udalostí. Podľa klasickej všeobecnej relativity možno čierne diery úplne charakterizovať troma parametrami: hmota. akoby objektu trvalo nekonečne dlhý čas priblížiť sa k horizontu udalostí. miesto. ale bolo napríklad stále teoreticky možné vytiahnuť objekt z čiernej diery použitím lana. a teda. jeho vlastná časová os obsahuje koniec času samotného. V Michellovej teórii sa úniková rýchlosť rovnala rýchlosti svetla. vrátane fotónov. že objekt padá stále pomalšie. Keďže vnútro horizontu udalostí nemôžu opustiť žiadne častice. neexistuje možnosť poslať žiadnu informáciu zvnútra čiernej diery pozorovateľovi mimo nej. Z pohľadu externého pozorovateľa to vyzerá tak. uhlový moment a elektrický náboj. Väčšina teoretikov interpretuje matematickú singularitu rovníc tak. To znamená. že všetky častice vnútri horizontu udalostí sa pohybujú neúprosne v smere k nej (Penrose a Hawking ). existuje singularita.Čierna diera 245 Kvalitatívna fyzika Teória čiernych dier je závislá od všeobecno-relativitistickej predstavy o zakrivení časopriestoru: ich najpozoruhodnejšie vlastnosti závisia od zakrivenia geometrie vesmíru okolo nich. nazývaného dilatácia času. pri ktorej to vyzerá. že je tu konceptuálna nezrovnalosť v nerelativistických poňatiach čiernej diery ako bolo pôvodne navrhované Johnom Michellom v roku 1783. Samotný objekt nemusí ani spozorovať bod. približuje sa. Tento fenomén bol potvrdený experimentálne pri pokuse s raketou Scout v roku 1976[1] a berie sa do úvahy napríklad pri GPS systéme. Vzdialenému pozorovateľovi sa zdá. že budúce zjemnenia alebo zovšeobecnenia všeobecnej relativity (predovšetkým kvantovej gravitácie) zmenia pohľad na podstatu vnútra čiernych dier. v ktorom prekročí horizont udalostí a z jeho pohľadu sa tak stane v konečnom čase: je to len vlastnosť svetla opúšťajúceho blízkosť čiernej diery. Tento princíp je zhrnutý frázou „čierne diery nemajú vlasy“. Preto neobyčajne silné gravitačné pole bráni všetkému vnútri horizontu udalostí. V blízkosti horizontu udalostí sa dilatácia času zvyšuje veľmi rýchlo. Všeobecne sa predpokladá. a nie je možný návrat svetočiary von cez horizont udalostí. . že objekt nikdy horizont udalostí nedosiahne. ale nikdy nedosiahne horizont udalostí. nikdy však neuniknú. Časopriestor za horizontom udalostí je špecifický v tom. Očakáva sa. Objekty v gravitačnom poli sú predmetom spomalenia času. za horizontom udalostí. na hranici ktorého má svetlo vychádzajúce z objektu pre pozorovateľa spektrálny červený posun rovný nekonečnu. že čierne diery nemajú žiadne pozorovateľné vlastnosti. Horizont udalostí „Povrch“ čiernej diery sa označuje ako horizont udalostí. uniknúť cez horizont udalostí.

uniknúť gravitačnému poľu čiernej diery. je pre objekty nemožné zotrvať v pevnej pozícii. bude sa cítiť natiahnutý a nakoniec roztrhnutý slapovými silami: v jeho chodidlách bude cítiť omnoho väčšiu gravitáciu ako v úrovni hlavy. pretože je tepelné. že čierne diery nie sú úplne čierne: dôsledkom je. Toto tvrdenie sa príliš podobalo na druhý termodynamický zákon. konečnú dĺžku života priamo závislú od jej . že hmota čiernej diery sa časom pomaly vyparuje. kde dominujú účinky kvantovej mechaniky. 246 Pád dovnútra Predstavte si nešťastného astronauta padajúceho nohami napred smerom do stredu jednoduchej čiernej diery Schwarzschildovho typu (nerotujúca). že malé čierne diery sú vystavené vyparovaniu a prípadne môžu zaniknúť pri výbuchu žiarenia. Vzdialený pozorovateľ uvidí astronautov spomaľujúci sa zostup pri približovaní k horizontu udalostí. že čierna diera má uhlový moment otáčania (zdedený od hviezdy. pretože je schopná vykonávať prácu. že maximálna entropia oblasti vesmíru je entropia najväčšej čiernej diery. že celková plocha horizontov udalostí akejkoľvek skupiny čiernych dier sa nikdy nezmenší. že jeho chodidlá. známe ako Hawkingovo žiarenie. závisí od veľkosti čiernej diery. ktoré vyžaruje. Keď sa približuje k singularite. objekty v nej môžu existovať bez toho. že entropia čiernej diery sa rovná štvrtine plochy horizontu. gradient gravitačného poľa od hlavy k chodidlám sa značne zväčší. Blízko singularity sa gradient stane dostatočne veľkým na roztrhanie atómov. Z prvého zákona mechaniky čiernych dier vyplýva. Aj keď sú tieto efekty zanedbateľné pre astronomické čierne diery.Čierna diera Otázka môže byť príliš akademická. ktorá sa do oblasti zmestí. keď prekročí horizont udalostí. Z toho dôvodu má každá čierna diera. Bod. Keďže sa ergosféra nachádza mimo horizontu udalostí. pričom plocha hrá v tomto prípade úlohu entropie. V prípade. potom kolená a tak ďalej sa dostávajú do zväčšujúceho sa červeného posunu. Pretože sa však sám časopriestor v ergosfére pohybuje. až kým sa nestanú neviditeľnými. Tento rotujúci priestor obklopujúci horizont udalostí sa nazýva ergosféra a má elipsoidný tvar. pri ktorom sa slapové sily stanú zhubnými. Odtiaľ pochádza aj názov ergosféra („pracujúca sféra“). Naopak pre malé čierne diery sa tieto slapové efekty môžu stať osudnými oveľa skôr ako sa astronaut priblíži k horizontu udalostí. Rotujúce čierne diery Podľa teórie. Preto Jacob Bekenstein navrhol. horizont udalostí nerotujúcej čiernej diery je guľový a jej singularita predstavuje (neformálne povedané) jeden bod. V momente. tým dlhšie trvá fotónom. To však znamená. Toto je všeobecný výsledok a je aplikovateľný na kozmologické horizonty ako de Sitterov časopriestor. že čierne diery môžu emitovať tepelné žiarenie. aby spadli dovnútra čiernej diery. začína naťahovať časopriestorové okolie obklopujúce horizont udalostí efektom známym ako Lense-Thirringov efekt. Entropia a Hawkingovo žiarenie V roku 1971 Stephen Hawking dokázal. ho nebude možné pozorovať z vonkajšieho vesmíru. No z jeho vlastného uhla pohľadu astronaut prekročí horizont udalostí a dosiahne singularitu v konečnom čase. Pre veľmi veľké čierne diery ako napríklad tie v stredoch galaxií. ktorý zdanlivo nikdy nedosiahne. že čierne diery sú objekty s maximálnou entropiou. bude tento bod ležať dosť ďaleko od horizontu udalostí. Toto prirodzene viedlo k holografickému princípu. že vo všeobecnej relativite neexistujú holé singularity: všetky singularity sú schované za horizontom udalostí a nemôžu byť skúmané. Hawkingovo žiarenie vzniká hneď za horizontom udalostí a v súčasnom ponímaní nenesie žiadnu informáciu o vnútre čiernej diery. Neskôr bolo navrhnuté. že entropia čiernej diery je skutočne úmerná ploche jej horizontu udalostí. V skutočnosti sa predpovedá. ktorá rotovala v čase jej gravitačného kolapsu). Čím bližšie sa dostane k horizontu udalostí. takže astronaut ho môže bezbolestne prekročiť a žiť. ktorá už nemôže pohlcovať ďalšiu hmotu. V roku 1975 Hawking aplikoval teóriu kvantového poľa na zakrivený časopriestor okolo horizontu udalostí a objavil. V čase pádu by si všimol. čo znamená. Objekty pohybujúce sa v ergosfére môžu byť za istých okolností katapultované von veľmi vysokou rýchlosťou vďaka energii (a uhlovému momentu) dodanej čiernou dierou. Tento proces je známy ako špagetizácia. keďže hypotéza kozmickej cenzúry predpokladá. sú významné pre hypotetické veľmi malé čierne diery.

vytvorí sa horizont udalostí vnútri ktorého musí hmota nevyhnutne prepadávať do jedného bodu vytvárajúc tak singularitu. v jazyku relativity – zakrivenie priestoru v okolí sa zväčšuje. . môžu byť vytvorené v prípade. avšak v prípade. 247 Čierne diery v skutočnosti Vytvorenie Všeobecná relativita (rovnako ako iné metrické teórie gravitácie) tvrdia nielen to. že čierne diery môžu existovať. júla 2004 Stephen Hawking. v rozpore so svojimi predchádzajúcimi zisteniami. Supermasívne čierne diery. prezentoval nový argument. Kolaps hviezdy vytvorí čiernu dieru aspoň trikrát hmotnejšiu než Slnko. Táto teória ešte nebola prediskutovaná vo vedeckej komunite. jej gravitácia sa zvyšuje – alebo. 21. obsahujúce od miliónov po miliardy slnečných hmôt. Keď do budúcej čiernej diery pribúda hmota. ak je ich hmota pod dostatočným tlakom z nejakého zdroja iného ako vlastná gravitácia. že kvantové pertuberácie horizontu udalostí by mohli dovoliť informáciám uniknúť z čiernej diery a ovplyvniť vyvolané Hawkingovo žiarenie[2] . že hviezda okolo trojnásobku hmotnosti Slnka na konci svojho vývoja (zvyčajne ako neutrónová hviezda). Predpokladá sa. že bude prijatá. nie je možné ho zastaviť žiadnou fyzikálnou silou a vytvorí sa čierna diera. že sú vytvárané prirodzene. sa takmer nevyhnutne zmrští na kritickú veľkosť potrebnú na naštartovanie gravitačného zrútenia. ale v skutočnosti priamo predpovedajú. Kvantitatívna analýza tejto myšlienky viedla k predpovedi. že potrebné podmienky existujú v centrách niektorých (ak nie väčšiny) galaxií. Keď tento proces začne. že obrovské tlaky potrebné pre takého zrútenie existovali vo veľmi raných štádiách vývoja vesmíru a možno pomáhali vytvoriť prvotné čierne diery. že čierne diery predsa len emitujú informáciu o tom. Medzičasom oznámenie o tejto novej teórii pritiahlo nebývalú pozornosť médií. Navrhol. Čierne diery menšie než tento limit môžu byť vytvorené iba vtedy. Predpokladá sa. že vyrieši informačný paradox čiernych dier. že sa niekde vo vesmíre tesní veľký počet hviezd v relatívne malom priestore alebo s veľkými množstvami hmoty kolabujúcej do „jadra“ čiernej diery alebo opakovanými fúziami menších čiernych dier. Umelcova predstava akréčneho disku horúcej plazmy obiehajúcej okolo čiernej diery (zdroj: NASA). Ak úniková rýchlosť v nejakej vzdialenosti od stredu dosiahne rýchlosť svetla. vrátane našej Mliečnej cesty. čo pohlcujú. vďaka procesu nazývanému gravitačné zrútenie (gravitačný kolaps). je pravdepodobné.Čierna diera veľkosti. ktoré by mohli mať hmotnosti menšie ako Slnko. kedykoľvek sa dostatočné množstvo hmoty zhustí v danom priestore vo vesmíre.

že žiadny iný objekt (alebo spojený systém objektov) nemôže byť taký hmotný a kompaktný. Tieto objekty však môžu byť predpovedané z pozorovania javov v ich blízkosti. vyvolá nepravidelné intenzívne vzplanutia röntgenového žiarenia a iné ťažké žiarenie. ktorá napokon narazí na takýto kompaktný hmotný objekt v relativistických rýchlostiach. Jedným z možných laických vysvetlení je teória pingpongovej loptičky. Čierne diery hmotnosti hviezd by mohli zapríčiňovať výbuchy gama žiarenia. medzi ktoré patrí napr. Taktiež existuje pár dôkazov o čiernych dierach so strednou hmotnosťou. v protiklade s nukleárnou fúziou. ktoré nie sú čiernymi dierami [3] znížili pravdepodobnosť tohto spojenia. Výkonná premena hmoty na energiu trením v akréčnych . že pozorovania akréčnych diskov a obežných pohybov väčšinou iba indikujú existenciu kompaktného objektu s určitou hmotou a hovoria len veľmi málo o jeho podstate. Za najviditeľnejšie efekty sú považované tie. Preto aj platí. kde nie je viditeľná žiadna hmota. Toto zahrievanie je výnimočne výkonné a môže premeniť okolo 50% hmoty na žiarenie. Kandidáti na masívnejšie čierne diery boli najprv poskytnutí aktívnymi galaktickými jadrami a kvazarmi. Trenie medzi priľahlými zónami disku spôsobuje. ktoré zdanlivo obiehajú okolo priestoru. s hmotou približne niekoľko tisíc hmotností Slnka. Kandidáti na čierne diery hviezdnej hmotnosti boli identifikovaní hlavne prítomnosťou akréčnych diskov správnej veľkosti a rýchlosti. Identifikácia objektu ako čierna diera vyžaduje ďalšie predpoklady. Akréčne disky. aj keď pozorovania takýchto výbuchov v spojení so supernovami alebo inými objektami. ktorá (ako voda tečúca do odtoku) sa podľa predpovedí sústreďuje do extrémne horúcich a rýchlo sa točiacich akréčnych diskov okolo objektu. že akákoľvek kolabujúca hmota. Väčšina astrofyzikov pripúšťa. ktorá dokáže konvertovať iba niekoľko málo percent hmoty na energiu. Čím je potom diera menšia tým rýchlejšie z nej častice unikajú a tým sa zmenšuje až nakoniec z nej nezostane nič. Predpokladá sa. Pozorovanie Teória hovorí. že sa prehrieva a vyžaruje veľké množstvá röntgenových lúčov. že toto je taký prípad. prúdy a obiehajúce objekty sa však nenachádzajú len okolo čiernych dier. storočia. Preto nedostatok takýchto vzplanutí okolo kompaktnej koncentrácie hmoty sa považuje za dôkaz. bez nepravidelných vzplanutí. Našli sme ich? Dnes evidujeme veľmi veľa nepriamych dôkazov astronomických pozorovaní čiernych dier v dvoch hmotnostných pásmach: • čierne diery hviezdnej hmotnosti. že z týchto čiernych dier vznikajú supermasívne čierne diery. ktoré sú očakávané pri akréčnych diskoch pri ostatných kompaktných objektoch. že nemôžeme objaviť čierne diery podľa svetla vyžarovaného alebo odrazeného od hmoty v ich vnútri. že objekt je čierna diera bez povrchu. Dynamika telies okolo týchto atraktorov. Ďalšie predpokladané efekty sú úzke prúdy častíc v relativistických rýchlostiach vystrekujúce popri osiach disku. objavenými rádioastronómami v 60. ale aj okolo iných objektov.preto keď je diera dosť veľká tak z nej začnú častice unikať a aj celá diera sa začne zmenšovať. ako napríklad jav gravitačnej šošovky a hviezd. keďže podľa všeobecnej relativity sa musí akákoľvek koncentrácia hmoty dostatočnej hustoty nutne zrútiť do čiernej diery. Jeden dôležitý pozorovateľný rozdiel medzi čiernymi dierami a inými kompaktnými hmotnými objektami je. rokoch 20. na ktorý by hmota náhle narazila. ktoré nie sú čiernymi dierami. kým je ním pohltená.Čierna diera 248 Uniknutie Uniknúť z čiernej diery sa dá jedine vo forme Hawkingovho žiarenia. neutrónová hviezda. s hmotnosťou typickej hviezdy (4–15 hmotností Slnka) • supermasívne čierne diery s hmotnosťou asi 1% hmotnosti typickej galaxie. je veľmi podobná dynamike telies v blízkosti čiernych dier a v súčasnosti je veľmi komplexným a aktívnym predmetom výskumu zahŕňajúcim magnetické polia a plazmovú fyziku. ktoré pochádzajú z hmoty rútiacej sa do čiernej diery.

ak je jeho polomer menší ako charakteristická vzdialenosť. 249 Prúd vytryskovaný galaxiou M87 na tomto obrázku je údajne spôsobený supermasívnou čiernou dierou v jej galaktickom strede Mikro čierne diery Vznik mikro čiernych dier na Zemi v časticovom urýchľovači bolo trochu neisto ohlasované[4] . Do dnešných čias nie je známy žiadny pozorovaný kandidát na prvotnú čiernu dieru. že kvazary sú vzdialenými galaxiami — totiž. Toto riešenie opisuje zakrivenie časopriestoru v okolí nehybného a sféricky symetrického objektu. že supermasívne čierne diery existujú v centrách väčšiny galaxií. známa ako Schwarzschildov polomer. dosiaľ však nebolo potvrdené. Sagittarius A* je dnes zhodne považovaný za vierohodného kandidáta pre polohu supermasívnej čiernej diery v strede galaxie Mliečna cesta. ktorým smerom bol vyžiarený. rokoch odstránilo hlavnú námietku pre domnienku. vrátane našej vlastnej Mliečnej cesty. že všetky galaxie by mohli mať supermasívnu čiernu dieru v ich stredoch. sa bude pohybovať do stredu celého systému. vyzerá to. Pre objekt s hmotnosťou Zeme. generujúc tak obrovské množstvá žiarenia. Pod týmto polomerom je časopriestor tak silno zakrivený. V tomto bode sa vytvorí gravitačná singularita. nezáležiac. priťahovaný objekt sa zrúti do čiernej diery. Aj keď detaily ešte stále nie sú úplne jasné. Táto predstava tiež pekne vysvetľuje prečo neexistujú žiadne k nám blízke kvazary. pričom jeho metrika je . že žiadny fyzikálny mechanizmus nemôže generovať také množstvo energie. Je zaujímavé. klasická čierna diera by sa skutočne zdala čierna. až kým nepohltí všetku okolitú hmotu a proces sa zastaví. že neexistuje dôkaz pre masívne čierne diery v stredoch uzavretých hviezdokôp. Nakoľko relativita zakazuje čomukoľvek sa pohybovať rýchlejšie ako svetlo.Čierna diera diskoch okolo čiernych dier je zrejme jediným vysvetlením pre výdatné množstvá energie generovanej týmito objektami. že každý svetelný lúč vyžarovaný z tejto oblasti. jednej z najskorších a najjednoduchších riešení Einsteinových rovníc. čo ukazuje na ich fundamentálnu odlišnosť od galaxií. Z pozorovaní pohybov hviezd okolo galaktických centier v 80. Pretože dokonca ani svetlo nemôže uniknúť z vnútra Schwarzschildovho polomeru. Schwarzschildov polomer je iba 9 milimetrov. a že táto čierna diera pohlcuje plyn a prach v strede galaxií. rokoch. Matematická fyzika Čierne diery sú predpovedané Einsteinovou teóriou všeobecnej relativity. V skutočnosti uvedenie tejto teórie v 70. m je hmotnosť objektu a c je rýchlosť svetla. Podľa Schwarzschildovho riešenia. Schwarzschildov polomer je daný pričom G je gravitačná konštanta. objavených Karlom Schwarzschildom v roku 1915. oblasť s teoreticky nekonečnou hustotou. Súčasná predstava je. dnes existuje všeobecná predstava. Predovšetkým sa vyskytujú vo Schwarzschildovej metrike. všetko pod Schwarzschildovym polomerom – vrátane základných čiastočiek priťahovaného objektu – sa zrúti do stredu. kde je štandardný člen priestorového uhla. že rast čiernych dier je dôverne prepojený s rastom guľovitej časti — eliptická galaxia alebo vypuklina špirálovej galaxie — v ktorej existuje. .

0+24507. Vedci uviedli. Vysoká rýchlosť tejto hviezdy podporuje hypotézu existencie supermasívnej čiernej diery v strede našej galaxie. Tento objav môže podporiť myšlienku. jej objem by musel byť zmenšený 4 × 1026 krát. Posledná Kerr-Newmanova metrika je pre prípad nabitých a rotujúcich čiernych dier. Vo všeobecnosti sú čierne diery predpovedané aj inými riešeniami Einsteinových rovníc. Na to. ktorá susedí s umierajúcou hviezdou V404 a zmerali jej rádiové emisie. Pre teleso hmotnosti Slnka je Schwarzschildov polomer približne 3 km. Toto viedlo vedcov k významnej revízii predstáv. na takýto účel sa aplikovala po prvý raz. ktorý berie do úvahy zmenu v pozícii hviezdy počas celého roka. ako sa doteraz predpokladalo. ako napríklad Kerrova metrika pre rotujúce čierne diery. Výskumníci z Holandského inštitútu pre vesmírny výskum (SRON) sa zamerali na čiernu dieru. Vo februári 2005 bol objavený modrý obor SDSS J090745. Potom máme Reissner-Nordstrømovu metriku pre nabité čierne diery. že čierne diery neexistujú a že objekty v súčasnosti považované za čierne diery sú v skutočnosti hviezdy z tmavej energie. Medzinárodnej skupine vedcov sa po prvý raz podarilo s veľkou presnosťou namerať vzdialenosť čiernej diery od Zeme. je značne citovaný v médiách[7] [8] .systém.Čierna diera Stredná hustota vnútri Schwarzschildovho polomeru sa zmenšuje so zväčšovaním hmotnosti čiernej diery. čo rozšírilo naše pochopenie rozdelenia čiernych dier vo vesmíre. omnoho menší. Aj keď jeho návrh má v súčasnosti len malú podporu vo fyzikálnej obci.0022 rýchlosti svetla). Svoje závery čerpá z kvantovomechanických analýz. teda menej ako voda! Stredná hustota je daná 250 Keďže Zem má stredný polomer 6378 km. V novembri 2004 tím astronómov oznámil objav prvej čiernej diery so strednou hmotnosťou v našej galaxii. Vďaka objavom v roku 2004 sa predpokladá. Väčšina vedcov však považuje tieto predstavy za neprirodzené. Je tiež významne menší ako polomer. než súčasný polomer Slnka. ktorá bola roztrhaná Galaktickým stredom [6] . použili takzvaný paralaktický uhol . opúšťajúci Mliečnu cestu dvojnásobkom únikovej rýchlosti (0. Odhadnúť hmotnosť a vek čiernych dier nám môže pomôcť určiť vek vesmíru[5] . Táto stredná čierna diera s hmotnosťou asi 1300 Sĺnk sa nachádza vnútri kopy siedmich hviezd. aký je vlastne počet čiernych dier v našom vesmíre. že supermasívne čierne diery sa zväčšujú pohlcovaním blízkych menších čiernych dier a hviezd. keďže sú omnoho zložitejšie a neprinášajú žiadne pozorovateľné rozdiely od čiernych dier (pozri Occamova britva). aby zistili vzdialenosť. Nedávne objavy V roku 2004 bola objavená kopa čiernych dier. obiehajúcej približne tri svetelné roky od Sagittarius A*. Alternatívne modely V súčasnej dobe je posudzovaných niekoľko alternatívnych modelov. že čierna diera situovaná v súhvezdí Labuť sa nachádza vo vzdialenosti 7 800 svetelných rokov. že počet čiernych dier je blízko päťnásobku pôvodných odhadov. v strede vzdialenej galaxie v súhvezdí Veľká medvedica (Ursa Major). ktorá má kruhovú singularitu. Najvýznamnejšia z týchto teórií je Gravahviezda (Gravastar). V marci 2005 fyzik George Chapline z Národného laboratória Lawrencea Livermora v Kalifornii navrhol myšlienku. takže kým čierna diera s hmotnosťou Zeme by mala hustotu 2 × 1030 kg/m3. že existuje len . čo je niekoľko tisíc kilometrov. čo je takmer o polovicu menej. do ktorého sa Slnko napokon zmrští po vyčerpaní jeho nukleárneho paliva. aby sa zrútil do čiernej diery. ktoré sa správajú ako čierna diera. supermasívna čierna diera s 109 slnečnými hmotnosťami by mala hustotu okolo 20 kg/m3. ako dôsledok obiehania Zeme okolo Slnka. Trajektóriu hviezdy je možné vystopovať až späť ku galaktickému jadru. Hmotnejšie hviezdy sa však môžu zrútiť ako čierne diery na konci ich životností. ale bez singularity. S použitím novej metódy a bez potreby klasických matematických výpočtov astronómov prišli vedci k záveru. V júli 2004 astronómovia objavili obrovskú čiernu dieru Q0906+6930. pravdepodobne ako zostatok masívnej skupiny hviezd. ktorý je asi 700000 km. Hoci je spomínaná technika už stará.

Čierna diera 6-percentná pravdepodobnosť chyby, pričom u predchádzajúcich typov meraní dosahuje až 50 percent. Vedcom sa vďaka meraniam podarilo zistiť aj to, že čierna diera sa vyvinula z explózie supernovy a jej rýchlosť pohybu po vesmíre dosahuje až 40 kilometrov za sekundu. Informáciu zverejnil internetový portál abc.es.

251

Referencie
[1] Gravitational Red Shift [online]. . Dostupné online. (http:/ / hyperphysics. phy-astr. gsu. edu/ hbase/ relativ/ gratim. html) (po anglicky) [2] Hawking changes his mind about black holes [online]. www.nebulaawards.com, 15. júl 2004. Dostupné online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2004/ 040712/ full/ news040712-12. html) (po anglicky) [3] http:/ / www. wkap. nl/ prod/ b/ 0-7923-3784-0 [4] Lab fireball 'may be black hole' [online]. 2005. Dostupné online. (http:/ / news. bbc. co. uk/ 2/ hi/ science/ nature/ 4357613. stm) (po anglicky) [5] TARIQ, Malik. Massive Black Hole Stumps Researchers [online]. www.nebulaawards.com, 28. jún 2004. Dostupné online. (http:/ / www. space. com/ scienceastronomy/ heavy_blazar_040628. html) (po anglicky) [6] Second black hole found at the centre of our Galaxy [online]. 8. november 2004. (nature news) Dostupné online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2004/ 041108/ full/ news041108-2. html#B2) (po anglicky) [7] Black holes 'do not exist' [online]. 31. marec 2005. Dostupné online. (http:/ / www. nature. com/ news/ 2005/ 050328/ full/ news050328-8. html) (po anglicky) [8] Dark Energy Stars [online]. . Dostupné online. (http:/ / arxiv. org/ abs/ astro-ph/ 0503200) (po anglicky)

Ďalšia literatúra
V angličtine
• Thorne, Kip S. (1995). Black Holes and Time Warps • Wald, Robert M. (1992). Space, Time, and Gravity: The Theory of the Big Bang and Black Holes ISBN 0-226-87029-4 • Chandrasekhar, Subrahmanyan (1998). The Mathematical Theory of Black Holes • Hawking, Stephen (1988). A Brief History of Time—And later editions. ISBN 0-553-38016-8 • Clifford A. Pickover (1996), Black Holes: A Traveler's Guide • More than 12,000 publicly available research articles on black holes (http://arxiv.org/find/astro-ph/1/ti:+ AND+black+hole*/0/1/0/all/0/1)

Pozri aj
• • • • • • • Teória relativity • Supermasívna čierna diera Červia diera Schwarzschildove červie diery Teória strún Mikro čierna diera Gravahviezda Schwarzschildova metrika • Schwarzschildov polomer • Rotujúca čierna diera Kompaktné hviezdy Biela diera Neutrónová hviezda • • •

Čierna diera

252

Iné projekty
Astronomický portál

• •

Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Čierna diera Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čierna diera

Externé odkazy
• BOINC (http://www.boinc.sk)

V angličtine
• • • • FAQ on black holes (http://antwrp.gsfc.nasa.gov/htmltest/gifcity/bh_pub_faq.html) Schwarzschild Geometry (http://casa.colorado.edu/~ajsh/schwp.html) An extensive look at the formation & life of a Black Hole (http://www.armageddononline.org/blackhole.php) Tufts University: Student Project (Great Kid's Section) (http://hepguru.com/blackholes/)

• Hong Kong University: Some information about Space (http://www.lcsd.gov.hk/CE/Museum/Space/ EducationResource/Universe/framed_e/index.html) • Jilian’s Guide to Black Holes (http://www.dragonweave.com/gothos/html/black_holes/index.html) • Supermassive Black Holes (http://csep10.phys.utk.edu/astr162/lect/active/smblack.html) • Universe Today (http://www.universetoday.com/am/publish/blackholes.html) Black hole news stories

Špeciálna teória relativity
Špeciálna teória relativity (ŠTR) je fyzikálna teória publikovaná v roku 1905 Albertom Einsteinom. Nahradzuje Newtonove predstavy o priestore a čase a zahŕňa teóriu elektromagnetického poľa reprezentovanú Maxwellovými rovnicami. Teória sa nazýva špeciálnou, lebo opisuje iba zvláštny prípad Einsteinovho princípu relativity, kde sa vplyv gravitácie môže zanedbať. O desať rokov neskôr publikoval Einstein všeobecnú teóriu relativity, ktorá zahrnuje aj gravitáciu.

Motivácia pre špeciálnu teóriu relativity
Princíp relativity zaviedol už Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne (pomerne) k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileove transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri.

E=mc²

Hoci sa zdalo, že Newtonova klasická mechanika funguje pre všetky javy zahrňujúce pevné telesá, svetlo bolo stále problematické. Newton veril, že svetlo má časticovú povahu, neskôr sa však zistilo, že model svetla ako priečneho vlnenia vysvetľuje jeho vlastnosti omnoho lepšie. Mechanické vlnenie sa šíri v médiu, a to isté bolo predpokladané pre svetlo. Toto hypotetické médium bolo pomenované „svetlonosný éter“. Zdalo sa, že mal mať niektoré

Špeciálna teória relativity nezlučiteľné vlastnosti, ako napríklad byť extrémne tuhý s ohľadom na vysokú rýchlosť svetla, na druhej strane takmer nehmotný, aby nespomaľoval Zem pri jej pohybe v ňom. Predstava éteru vzkriesila myšlienku absolútnej vzťažnej sústavy, ktorou by bola tá, ktorá je v vzhľadom k éteru v pokoji. Na začiatku 19. storočia začali byť svetlo, elektrina a magnetizmus považované za rôzne aspekty elektromagnetického poľa. Maxwellove rovnice ukazovali, že elektromagnetické žiarenie vysielané urýchľovaným elektrickým nábojom sa vždy šíri rýchlosťou svetla. Tieto rovnice boli založené na myšlienke existencie éteru, v ktorom sa rýchlosť žiarenia nemení v závislosti na rýchlosti pohybu zdroja. Tieto vlastnosti sú analogické klasickému mechanickému vlneniu. Naproti tomu by sa mala v závislosti na rýchlosti pozorovateľa, meniť rýchlosť žiarenia. Fyzici sa pokúsili využiť túto myšlienku na zmeranie rýchlosti Zeme vo vzťahu k éteru. Najznámejší z týchto pokusov bol Michelson-Morleyho experiment. Pretože tieto pokusy boli neúspešné, vyšlo najavo, že rýchlosť svetla sa nemení s rýchlosťou pozorovateľa, a pretože – podľa Maxwellových rovníc – sa nemení ani s meniacou sa rýchlosťou zdroja, musí byť nemenná (invariantná) pre všetkých pozorovateľov. Ešte pred teóriou relativity si Hendrik Lorentz a iní všimli, že elektromagnetické sily sa líšia v závislosti od umiestnenia pozorovateľa. Napríklad jeden pozorovateľ nemusel pozorovať žiadne magnetické pole v určitej oblasti, zatiaľ čo iný, pohybujúci sa smerom k prvému áno. Lorentz navrhol teóriu éteru, v ktorej objekty a pozorovatelia pohybujúci sa vzhľadom k nehybnému éteru podliehajú fyzickému skracovaniu (Lorentz-Fitzgeraldova kontrakcia). Ukázalo sa, že táto teória by bola v úplne zhode s výsledkami experimentov, ak by podliehal zmene navyše aj čas (dilatácia času). Zdalo sa, že jeho teória umožňuje zladiť teóriu elektromagnetického poľa a klasickú Newtonovu fyziku nahradením Galileiho transformácie. Pri práci s rýchlosťami omnoho menšími ako je rýchlosť svetla bolo možné Lorentzove transformácie zanedbať a výsledné zákony zjednodušiť do Galileiho transformácie. Lorentz navrhol platnosť tejto teórie pre všetky sily, vtedy si však neuvedomil celú silu jeho teórie. Táto teória, dnes nazývaná Lorentzova teória éteru, bola kritizovaná dokonca i Lorentzom samotným, pre jej zrejmú ad hoc podstatu. Zatiaľ čo Lorentz navrhol rovnice Lorentzovej transformácie, Einsteinovým prínosom bolo vysvetlenie a odvodenie týchto rovníc zo základnejších princípov a bez predpokladu existencie éteru. Einstein chcel zistiť, čo je nemenné (invariantné) pre všetkých pozorovateľov. V špeciálnej teórii relativity sa zdanlivo zložité Lorentzove a Fitzgeraldove transformácie jasne odvodzujú z jednoduchej geometrie a Pytagorovej vety. Pôvodný názov teórie bol „O elektrodynamike pohybujúcich sa telies“ (v nemeckom origináli – „Zur Elektrodynamik bewegter Körper“). Bol to Max Planck, kto odporučil termín „relativita“, ktorý zdôrazňuje predstavu transformácie zákonov fyziky medzi pozorovateľmi relatívne sa pohybujúcimi jeden k druhému. Špeciálna teória relativity sa obvykle zaoberá chovaním objektov a pozorovateľov, ktorí zostávajú v pokoji alebo sa pohybujú konštantnou rýchlosťou. V tomto prípade hovoríme, že pozorovateľ je v inerciálnej vzťažnej sústave. Umiestnenie a časy udalostí zaznamenané pozorovateľmi v rôznych inerciálnych vzťažných sústavách je možné porovnať pomocou rovníc Lorentzovej transformácie. O špeciálnej teórii relativity (ďalej ŠTR) sa často nesprávne uvádza, že nemôže byť použitá na objekty a pozorovateľov, ktorých pohyb nie je rovnomerný ale zrýchlený (neinerciálne vzťažné sústavy). Dokazuje to napríklad problém „relativistickej rakety“, kde ŠTR správne predpovedá chovanie zrýchľovaných telies (tiel) v prítomnosti konštantného alebo nulového gravitačného poľa alebo tých v rotujúcej vzťažnej sústave. Táto teória iba nie je schopná opísať presne pohyb v gravitačných poliach, pri ktorom sa teleso dostáva do miest s rôznym gravitačným potenciálom.

253

Špeciálna teória relativity

254

Postuláty špeciálnej teórie relativity
Einsteinova zásluha je v tom, že sa dokázal správne zorientovať v zmätku viacerých protichodných poznatkov vtedajšej doby, a že fyziku (aplikovanú na inerciálne sústavy) postavil na dvoch základných postulátoch: • Prvý postulát (Princíp relativity) – Všetky fyzikálne zákony musia byť vo všetkých inerciálnych sústavách invariantne vyjadrené. • Druhý postulát (konštantná rýchlosť svetla c) – Rýchlosť svetla vo vákuu je vo všetkých inerciálnych sústavách rovnaká; alebo rýchlosť svetla je rovnaká pre všetkých inerciálnych pozorovateľov, vo všetkých smeroch a nezávisí na rýchlosti objektu vyžarujúceho svetlo.

Matematická formulácia postulátov
V prísne matematickej formulácii špeciálnej teórie relativity predpokladajme, že vesmír existuje v štvorrozmernom časopriestore M. Jednotlivé body v časopriestore sú udalosťami; fyzikálne objekty v časopriestore opíšeme ako svetočiary (ak predpokladáme, že objekt je bodový) alebo svetoplochy (ak predpokladáme, že objekt je väčší ako bodový). Svetočiary alebo svetoplochy opisujú iba pohyb objektu; objekt však môže mať aj iné fyzikálne charakteristiky ako energiu, hybnosť, hmotnosť, elektrický náboj, atď. Okrem udalostí a fyzikálnych objektov majme navyše triedu inerciálnych pozorovateľov (ktorí môžu alebo nemusia zodpovedať vlastnému fyzikálnemu objektu). Každý inerciálny pozorovateľ je spojený s nejakou inerciálnou vzťažnou sústavou. Táto vzťažná sústava poskytuje súradnicový systém so súradnicami pre udalosti v časopriestore M. Navyše táto vzťažná sústava poskytuje súradnice pre všetky ostatné charakteristiky objektu v časopriestore, napríklad poskytuje súradnice pre hybnosť a energiu objektu, súradnice pre elektromagnetické pole a pod. Predpokladajme, že pre akýchkoľvek dvoch inerciálnych pozorovateľov existuje transformácia súradníc, ktorá prevádza súradnice zo vzťažnej sústavy jedného pozorovateľa do vzťažnej sústavy druhého pozorovateľa. Táto transformácia nestanovuje iba prevod časopriestorových súradníc , ale zaisťuje aj prevod všetkých ostatných fyzikálnych súradníc, ako napr. pravidlá prevodu pre hybnosť a energiu , atď. (V praxi je možné s týmito prevodnými pravidlami efektívne pracovať pomocou matematiky tenzorov.) Ďalej predpokladajme, že vesmír sa riadi množstvom fyzikálnych zákonov. Matematicky sa dá každý fyzikálny zákon vyjadriť vzhľadom k súradnici niektorej inerciálnej vzťažnej sústavy rovnicou (napríklad diferenciálnou), ktorá sa týka rôznych súradníc rôznych objektov v časopriestore. Typickými príkladmi sú Maxwellove rovnice a Newtonove pohybové zákony.

Prvý postulát (princíp relativity)
Žiadny fyzikálny zákon sa nemení transformáciou súradníc z jednej inerciálnej vzťažnej sústavy do druhej. Preto, ak sa objekt v časopriestore riadi matematickými rovnicami popisujúce fyzikálny zákon v jednej inerciálnej sústave, musí sa riadiť tými istými rovnicami pri použití v ľubovoľnej inej inerciálnej vzťažnej sústave.

Druhý postulát (konštantná rýchlosť svetla c)
Existuje základná konštanta a v s nasledujúcou vlastnosťou. Pokiaľ A, B sú dve udalosti majúce súradnice inerciálnej vzťažnej potom, vtedy . Neformálne, druhý postulát stanovuje, že objekty pohybujúce sa rýchlosťou svetla c v jednej vzťažnej sústave sa budú nutne pohybovať rýchlosťou svetla c vo všetkých vzťažných sústavách. Ukázalo sa, že druhý postulát sa dá a len vtedy, ak sústave , a súradnice a

v inej inerciálnej vzťažnej sústave

Špeciálna teória relativity matematicky odvodiť z prvého postulátu a Maxwellových rovníc, v prípade, že rýchlosť svetla c je daná permeabilita a

255 , kde

je permitivita vákua. Pretože sa Maxwellovými rovnicami riadi šírenie elektromagnetického žiarenia,

akým je napríklad svetlo, označujeme bežne c ako rýchlosť svetla a druhý postulát sa dá interpretovať jednoducho ako tvrdenie, že elektrodynamika tak, ako bola popísaná Maxwellovými rovnicami, je správna, v protiklade so skoršou teóriou Galileovej relativity, ktorá bola v rozpore s Maxwellovými rovnicami (ak nepredpokladáme existenciu éteru). Formulácia druhého postulátu tak, ako je daná vyššie, však nevyžaduje existenciu elektromagnetického poľa ani Maxwellových rovníc. Z druhého postulátu je možné vyvodiť jeho silnejšiu verziu -- časopriestorový interval je invariantný pri zmenách v inerciálnej vzťažnej sústave. V predchádzajúcej notácii to znamená, že

pre ľubovoľné dve udalosti A, B. Tento vzťah sa dá využiť na odvodenie transformačných zákonov medzi vzťažnými sústavami, pozri Lorentzova transformácia. Postuláty špeciálnej teórie relativity sa dajú vyjadriť veľmi stručne použitím matematického jazyka pseudo-Riemannových variet. Druhý postulát je potom tvrdením, že štvordimenzionálny časopriestor M je pseudo-Riemannovou varietou vybavenou Lorentzovou metrikou g signatúry (3,1), ktorá je daná rovinnou Minkowského metrikou v každej inerciálnej vzťažnej sústave. Táto metrika sa považuje za jednu z fyzikálnych veličín teórie, pretože sa istým spôsobom mení, ak zmeníme vzťažnú sústavu, a je ju možné preto využiť na opis fyzikálnych zákonov. Prvý postulát tvrdí, že zákony fyziky sú invariantné, pokiaľ sú prezentované vo vzťažnej sústave, pre ktorú g je dané Minkowského metrikou. Výhodou tejto formulácie je jednoduché porovnanie špeciálnej teórie relativity so všeobecnou teóriou relativity, ktorá obsahuje tiež dva postuláty, ale je vynechaná požiadavka, aby metrika bola Minkowského metrikou. Galileiho princíp relativity je limitným prípadom špeciálnej teórie relativity v nerelativistickej limite tomto prípade zostáva prvý postulát nezmenený, ale druhý postulát sa zmení nasledovne: Ak A, B sú dve udalosti majúce súradnice a súradnice . Ak navyše a a , potom: . Fyzikálna teória daná klasickou mechanikou a Newtonovou gravitačnou teóriou je v súlade s Galileovým princípom relativity, ale nie so špeciálnou teóriou relativity. Naopak, Maxwellove rovnice nie sú v súlade s Galileovým princípom relativity, ak nepredpokladáme existenciu éteru. V prekvapivom množstve prípadov sa dajú odvodiť fyzikálne zákony v špeciálnej teórii relativity (ako napríklad známa rovnica ) kombináciou postulátov špeciálnej teórii relativity s hypotézou, že fyzikálne zákony v špeciálnej teórii relativity sa blížia zákonom klasickej mechaniky v nerelativistickej limite. v jednej inerciálnej sústave .V ,

v inej inerciálnej vzťažnej sústave

, potom

Postavenie špeciálnej teórie relativity
Špeciálna teória relativity je presná iba vtedy, ak sú gravitačné účinky zanedbateľné alebo veľmi malé. V ostatných prípadoch musí byť nahradená všeobecnou teóriou relativity. Vo veľmi malých mierkach (ako napríklad Planckova dĺžka a menšie) je možné, že špeciálna teória relativity neplatí kvôli efektom kvantovej gravitácie. Avšak v makroskopických mierkach a pri neprítomnosti silných gravitačných polí špeciálnu teóriu relativity všeobecne prijala celá fyzikálna verejnosť a výsledky pokusov, ktoré sa ju zdajú vyvracať, sú pripisované nereprodukovateľným experimentálnym chybám. Naproti tomu všeobecná teória relativity nie je stále dostatočne experimentálne preverená a dokonca doteraz neboli vyvrátené alternatívne teórie gravitácie ako napríklad Brans-Dickeova teória.

(Dá sa povedať. Pre rýchlosti omnoho menšie ako je rýchlosť svetla sa γ aproximuje použitím Taylorovho rozvoja a dá sa zistiť. Aby tieto zákony zostali platné v ŠTR. Jedna z metód používa zákony zachovania. To je ako požadované. že tieto veličiny v ŠTR nie su zachovávané. ako veľmi sa chovanie telesa líši od klasickej mechaniky. Ak sa pozrieme na predchádzajúce vzorce pre energiu. Podobne ako špeciálna relativita dala do vzájomného vzťahu priestor a čas. jeden z nich vyzerá. zistí. hybnosti a energie. ktoré zostalo na Zemi starlo omnoho rýchlejšie (alebo prvé dvojča starlo pomalšie). ktoré sa uplatnia iba pri relativistických rýchlostiach. ale závisí na relatívnych rýchlostiach medzi ich vzťažnými sústavami (pozri Lorentzova transformácia). kde rebrík letiaci rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla je v garáži. dostaneme nenulový energetický zvyšok: . že Okrem prvého výrazu vo vyjadrení energie (diskutovaného nižšie) sú tieto vzorce presne v súlade so štandardnými definíciami newtonovskej kinetickej energie. • Rebríkový paradox. • Dve súčasné udalosti na dvoch rôznych miestach v jednej vzťažnej sústave nemusia byť súčasnými v druhej vzťažnej sústave. z nich jedno odletí v kozmickej lodi letiacou rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. • Paradox dvojčiat sa týka dvojčiat. Jedinou ich možnou záchranou je urobiť malé zmeny v definíciách. ktoré sa môžu zdať mnohým ako bizarné. Majme objekt o hmotnosti m pohybujúci sa rýchlosťou v. zistíme. medzi ktorými sú: • Doba medzi dvoma udalosťami nie je medzi užívateľmi nemenná. a pre γ → ∞ sa zvýrazňujú relativistické javy. ktorá je menšia. Hmotnosť. Keď sa vráti. Nasledujúce nové definície boli prijaté ako správne pre hybnosť a energiu v ŠTR. že prakticky ide o rôzne aspekty tej istej fyzikálnej veličiny. že pokiaľ je objekt v pokojovom stave (v = 0 a γ = 1). Pre γ = 1 sa teleso správa úplne newtonovsky.) Vzťah energie a hybnosti vyjadruje vzorec . že druhé dvojča. Výraz γ. že jeho hodnota zhruba opisuje. ktorý sa v ŠTR často vyskytuje.Špeciálna teória relativity 256 Dôsledky špeciálnej teórie relativity Špeciálna teória relativity má niekoľko dôsledkov. musia platiť v každej inerciálnej sústave. hybnosť a energia Okrem zrevidovaní predstáv o priestore a čase vyžaduje špeciálna teória relativity takisto aj nový pohľad na koncept hmoty. ktoré sú dôležitými pojmami Newtonovej mechaniky. Ak by sme však urobili jednoduchý myšlienkový experiment s Newtonovými definíciami hybnosti a energie. • Rozmery (napr. i u týchto ukazuje. pochádza z rovníc Lorentzovej transformácie. lebo pri nízkych rýchlostiach musí ŠTR súhlasiť s newtonovskou mechanikou. dĺžka) objektu zmerané jedným pozorovateľom sa môžu líšiť od výsledkov merania toho istého objektu inými pozorovateľmi (pozri Lorentzova transformácia). Existuje niekoľko rovnocenných ciest ako definovať hybnosť a energiu v ŠTR. Jeho energia a hybnosť sú dané vzťahmi: kde γ (Lorentzov faktor) je daný vzťahom: a c je rýchlosť svetla.

pokojová hmotnosť sa stala dôležitou veličinou vo všeobecnej teórii relativity a v kvantovej teórii polí. ktorá je daná vzťahom Pretože γ rastie s rýchlosťou. Pokojová energia nie je v rozpore s Newtonovou teóriou. Naopak. hoci majú na mysli pokojovú hmotnosť. že je správna alebo nesprávna. storočí z neho urobili jednu z najznámejších vedeckých rovníc. hlavne v staršej literatúre a v úvodných kurzoch fyziky. ktoré sú platné vo všetkých vzťažných sústavách. O žiadnej z týchto definícií sa nedá povedať. relativistická a pokojová hmotnosť sú si rovné. Inou definíciou hmotnosti je relativistická hmotnosť. pretože je konštantná. že je rovnaká pre všetkých inerciálnych pozorovateľov. Veľa fyzikov preto jednoducho hovorí o hmotnosti. pokojovej hmotnosti. Predchádzajúca rovnica hovorí o tzv. vidíme. Porovnaním rozdielov hmotností je možné predpovedať. Súčasnosť a kauzalita . Dopady tohto vzorca na život v 20. ale v ŠTR existujú dve rôzne predstavy hmotnosti. 257 O hmotnosti Často. ktoré atómové jadrá ukrývajú veľkú vnútornú energiu. a čo sa kinetickej energie týka. že v teórii relativity platí. Táto hmotnosť je nemennou veličinou v tom zmysle. ako je napísaný. Avšak mnohí fyzici nemajú radi koncept relativistickej hmotnosti. Táto definícia je konzistentnejšia s (relativistickou) dĺžkou a časom a je vhodná pre viacero účelov. ktorá môže byť uvoľnená jadrovými reakciami. že podľa špeciálnej teórie relativity so zvyšujúcou sa rýchlosťou vzrastá hmotnosť telesa. je podstatný iba rozdiel v energii. Predovšetkým sa pokojová hmotnosť nezvyšuje s rýchlosťou telesa. sa uvádza. Toto tvrdenie sa opiera o jednu definíciu hmotnosti.Špeciálna teória relativity Táto energia je nazývaná pokojová energia. a dávajú prednosť vo formulovaní ŠTR invariantnými veličinami. Ak vezmeme vzorec tak. Predovšetkým je možné jednoducho odvodiť rovnice pre energiu a hybnosť . pretože sa mení v Lorentzovej transformácii. Tento vzorec sa stáva dôležitým napríklad pri meraní hmotnosti rôznych atómových jadier. Pokiaľ je rýchlosť rovná nule. Tieto dáta poskytli dôležité informácie pri konštrukcii atómovej bomby. že hmotnosť je iba ďalšou formou energie. takisto rastie aj relativistická hmotnosť.

v ktorých A predchádza C (ako je to vyznačené) a súradnicové systémy. že tu máme sústavu súradníc. môžeme reprezentovať fyzikálny svet trojrozmerným priestorom: Vidíme. kde C predchádza A. alebo a sú definované rovnicou Čo dáva rovnicu kružnice o polomere r = c · dt. Kde sú diferenciály troch priestorových dimenzií. že tu máme sústavu súradníc. Diferenciál vzdialenosti (ds) v karteziánskom trojrozmernom priestore je definovaný ako: . okrem cestovania nadsvetelnou rýchlosťou nie je možné pre žiadne teleso (ani informáciu) cestovať z A do C alebo z C do A. oddelené iba priestorom. ktoré sú súčasné v jednej vzťažnej sústave. Preto tu nemôže existovať žiadna príčinná súvislosť. v ktorej udalosť A a udalosť B nastávajú na rovnakom mieste v priestore a líšia sa iba v čase. Ak to rozšírime do troch priestorových dimenzií. potom A predchádza B vo všetkých sústavách súradníc. že nulové (svetelné) geodetiky ležia pozdĺž dvojkužeľa . v ktorej sa udalosť A a udalosť B udiali súčasne. nemusia byť súčasné v inej vzťažnej sústave. To znamená. V takom prípade je v predchádzajúcej rovnici nahradené a metrika sa zmení na: Pokiaľ pre zjednodušenie zmeníme počet priestorových dimenzií na dve. Svetelný kužeľ Geometria časopriestoru v špeciálnej teórii relativity ŠTR používa „rovný“ štvorrozmerný Minkowského priestor. V geometrii ŠTR je pridaná štvrtá dimenzia – čas – s jednotkou c. Interval AB na diagrame vpravo je „časový“. Tento priestor je však veľmi podobný štandardnému trojrozmernému Euklidovskému priestoru a vďaka tomu sa s ním veľmi jednoducho pracuje. kde polomer = vzdialenosť c · ±čas. takže rovnica pre diferenciál vzdialenosti sa zmení na: V mnohých situáciách môže byť užitočné považovať čas za imaginárny (napríklad to môže zjednodušiť rovnice). To znamená. . Hypoteticky je možné premiestňovanie hmoty (alebo informácie) z A do B a môže tu nastávať príčinný vzťah (kde A je príčina a B je následok). Interval AC na diagrame je „priestorový“. Ak A predchádza B v tejto sústave súradníc. obvykle označovaný ako časopriestor.Špeciálna teória relativity 258 Špeciálna teória relativity pripúšťa. koncové body nulových geodetik budú sústredenými guľovými plochami. Hoci tu existujú súradnicové systémy. že udalosti.

Overovanie postulátu špeciálnej teórie relativity • Michelson-Morleyho experiment .Špeciálna teória relativity 259 Tento prázdny dvojkužeľ reprezentuje „líniu pohľadu“ z bodu v priestore. Príbuzne témy • Ľudia: Arthur Eddington | Albert Einstein | Hendrik Lorentz | Hermann Minkowski | Bernhard Riemann | Henri Poincaré | Alexander MacFarlane | Harry Bateman | James Clerk Maxwell • Relativita: Všeobecná teória relativity | Einsteinov princíp relativity | Galileiho princíp relativity | sústava súradníc | inerciálna vzťažná sústava | Lorentzove transformácie • Fyzika: Newtonova mechanika | časopriestor | rýchlosť svetla | Dopplerov jav • Matematika: Minkowského priestor | svetočiara | svetoplocha | Lorentzova grupa | tenzor . keď sledujeme hviezdy a povieme „Svetlo tejto hviezdy. pozdĺž nulové geodetiky. test smerovej invariantnosti rýchlosti svetla • Hamarov experiment . že rýchlosť svetla je nezávislá na rýchlosti vyžarujúceho zdroja.bránenie v pohybe éteru • Trouton-Noble experiment . Z tohto dôvodu je prázdny svetelný dvojkužeľ známy takisto ako aj „svetelný kužel“. je X rokov staré. ktoré bod „vysiela“. Vtedy.meranie pohybu éteru vzhľadom k Zemi.) Kužeľ v oblasti −t sú informácie. počiatok súradnicového systému znázorňuje pozorovateľa a čiara ku hviezde znázorňuje nulovú geodetiku „líniu pohľadu“. ktore bod „prijíma“.“.moment sily na kondenzátore • Kennedy-Thorndike experiment – časová kontrakcia • Experimenty na testovanie vyžarovacej teórie dokázali. tak sa práve pozeráme pozdĺž línie pohľadu. zatiaľ čo kužeľ v oblasti +t sú informácie. ktoré mi dopadá do oka. Pozeráme sa na udalosť vzdialenú metrov a d/c sekúnd v minulosti. (Bod v ľavom dolnom rohu znázorňuje hviezdu.

alebo beta (korpuskulárne neelektromagnetické žiarenia). Do tohto spektra patrí aj röntgenové žiarenie. γ) je vysoko energetické elektromagnetické žiarenie vznikajúce pri rádioaktívnych a iných jadrových dejoch. Žiarenie gama je často definované ako žiarenie s energiou fotónov nad 10 keV.. žiarenia sa líšia len svojim zdrojom. Fyzikálny rozdiel medzi gama žiarením a röntgenovým žiarením nejestvuje. Žiarenie gama je druh ionizujúceho žiarenia. Do nižšieho energetického stavu môže prejsť vyžiarením fotónu gama žiarenia podobne ako elektrón v obale atómu vyžiarením kvanta ultrafialového žiarenia.online učebnica (po česky) • Astrofyzika [3] (po česky) Referencie [1] http:/ / vscience. . pri beta rozpade irídia-192 192Ir na platinu-192 192Pt. Rozdiel je v tom. cz/ relativita/ [2] http:/ / martin184. euweb. že teraz majú vyžiarené kvantá omnoho viac rôznych energií.Špeciálna teória relativity 260 Externé odkazy • Učebný text [1] (po česky) • Teória relativity [2] . aldebaran. resp. vlnovej dĺžke kratšej ako 124 pm. Do materiálov preniká lepšia ako žiarenie alfa. Žiarenie gama Zdroj žiarenia Gama žiarenie často vzniká spolu s alfa či beta žiarením pri rádioaktívnom rozpade jadier atómov. cz/ [3] http:/ / www. ktorý je podobne ako predchádzajúci sprevádzaný vyžiarením gama kvánt.33 MeV.42 EHz. webpark. nové jadro môže byť v excitovanom stave. Iným príkladom môže byť alfa rozpad amerícia-241 241Am na Neptúnium-237 237Np. čo zodpovedá frekvenciám nad 2. pri ktorom v prvom stupni najprv jadro kobaltu vyšle časticu β (teda elektrón e-) a elektrónové antineutríno νe a premení sa na jadro niklu v excitovanom stave: Potom sa novo vzniknuté excitované jadro zbaví prebytočnej energie vyžiarením kvanta žiarenia gama: Vyžiarené kvantá žiarenia gama majú v tomto prípade energiu buď 1. cz/ astrofyzika/ Žiarenie gama Žiarenie gama (často písané ako grécky znak gama. rovnako ako napr. Keď jadro vyžiari časticu α alebo β. Príkladom môže byť beta rozpad kobaltu-60 60Co na nikel-60 60Ni.17 MeV alebo 1.

hrúbkou cez ktorú prejdené žiarenie gama zníži svoju intenzitu na polovicu. Fotoelektrický jav vzniká. Žiarenie gama by pri prípadnom nukleárnom konflikte spôsobilo najviac úmrtí.Žiarenie gama 261 Fyziologické účinky Aj keď je žiarenie gama menej ionizujúce ako α i β. bude mať polovičnú intenzitu tiež po prechode cez 6 cm betónu. Črevná forma sa prejavuje nauzeou. epiláciu (stratu vlasov) a dermatitídu. Behom asi 10-8 s anihiluje s voľným elektrónom pri vyžiarení dvoch gama fotónov s energiou po 511 keV. eventuálne poškodený epitel predstavuje výborné miesto na osídlenie mikroorganizmami. Comptonov jav je relatívne nezávislý na atómovom čísle interagujúceho materiálu. najvhodnejšie sú materiály s vysokým atómovým číslom a vysokou hustotou. t. Na vznik týchto častíc je potrebné 1. že vysoké dávky žiarenia poškodia embryo alebo fétus v matkinom tele. rakovinu. j. Schopnosť materiálu pohlcovať žiarenie spravidla vyjadrujeme polohrúbkou materiálu. Napríklad žiarenie γ. leukocytov a trombocytov v krvi (= tzv. Z nich prvé dva spôsobujú ionizáciu atómov s ktorými sa kvantá dostanú do interakcie. Comptonovým javom a vznikom elektrón-pozitrónového páru. tým hrubší materiál na tienenie je potrebný.02 MeV. Fotoelektrický jav je dominantný mechanizmus výmeny energie pre rontgenové žiarenie a gama žiarenie s energiou pod 50 keV. To je zárodočné a krvotvorné tkanivo a potom epitelová výstelka tenkého čreva a epidermis. Tento jav je dominantný pre fotóny γ o energiách 100 keV až 10 MeV. pri ktorom časť energie fotónu umožní únik elektrónu z atómu a zvyšok energie je vyžiarený v podobe menej energetického fotónu. Preto je nutné sa pred účinkami gama žiarenia chrániť. pri jadrovom výbuchu je v tomto rozsahu energií vyžiarená väčšina fotónov žiarenia gama. Energia fotónu je využitá na vznik páru elektrón-pozitrón. zvracaním a malabsorpsiou. Čím energetickejšie je žiarenie. prudko znížia hladiny erytrocytov. čo elektrónu umožní popustiť atóm. Comptonov jav nazývaný tiež Comptonov rozptyl či Compton-Debyeov jav je interakcia fotónu s voľným. Spôsobuje podobné poškodenia ako röntgenové žiarenie: popáleniny. je pre živé organizmy vrátane človeka nebezpečné. (čo je energetický ekvivalent dvoch pokojových hmotností elektrónu). s intenzitou 1 cm olova zredukuje na 50 %. krvná forma radiačného syndrómu). Dávky sa merajú v Grayoch (1 Gy = J/kg). u energetickejších prevažujú iné formy výmeny. zvyšná energie sa zmení na kinetickú energiu vznikajúceho páru a jadra. Poškodzuje orgány živých organizmov pri zvýšených dávkach. Na koži pozorujeme erytém. Pozitrón má veľmi krátky čas rozpadu. Tienenie gama žiarenia Na pohltenie žiarenia γ je potrebné veľkú masu materiálu. . Prejavuje sa poškodením tkanív a buniek v tele. Kinetická energia uvoľneného elektrónu sa rovná energii fotónu γ znížené o väzobnú energiu elektrónu ktorou bol pôvodne viazaný v atóme. mutácie. Fotoelektrickým javom. alebo slabo viazaným orbitálnym elektrónom. Ožiarenie živočícha alebo osoby nad 1 Gy spôsobuje akútny radiačný syndróm alebo akútnu chorobu z ožiarenia. ktoré sa intenzívne delia. Z toho vyplýva. Vznik elektron-pozitronového páru nastáva pri prelete fotónu v dosahu coulombovskej sily jadra. Interakcia s hmotou Žiarenie gama reaguje s materiálmi troma hlavnými spôsobmi. keď fotón γ interaguje s elektrónom na orbite atómu a odovzdá mu všetku energiu.

technécium-99m. Dejiny Žiarenie gama objavil francúzsky chemik a fyzik Paul Ulrich Villard v roku 1900 pri štúdiu uránu. rovnako ako α a β. alebo pri ošetrovaní potravín. Nízkoenergetický lúč samotný pritom bunky nezničí. Využíva sa tiež v nukleárnej medicíne pre diagnostické účely. . V r. keď nebol známy rozdiel vo fyzikálnej podstate týchto druhov žiarenia. Spočiatku sa myslelo. že žiarenie nie je ohýbané magnetickým poľom. že ionizuje plyn obdobne ako röntgenové žiarenie. pozoroval. Ako zdroj žiarenia sa používajú rádioizotopy napr. ktorý dokáže zničiť napadnutú bunku. Aj keď žiarenie gama samo osebe spôsobuje rakovinu. Pomenovanie „žiarenie gama“ zaviedol Ernest Rutherford ako obdobu alfa a beta žiarenia ešte v dobe. ktoré by chemikálie mohli poškodiť. S výhodou sa používa tiež na červotočom napadnuté staré drevené umelecké diela. 1914 Ernest Rutherford a Edward Andrade dokázali zmeraním jeho vlnovej dĺžky pomocou röntgenovej kryštálografie. Prístroj gama nôž využíva niekoľko nízkoenergetických lúčov z rôznych smerov. Britský fyzik William Henry Bragg v roku 1910 ukázal jeho vlnový charakter tým. že žiarenie γ má časticovú povahu. že žiarenie gama je druh elektromagnetického žiarenia.Žiarenie gama 262 Použitie Vysokoenergetická povaha žiarenia gama z neho vytvára účinný prostriedok na hubenie baktérii a plesní. ktoré sa pretnú v mieste nádoru a tým vytvoria vysokoenergetický bod. ktorú si sám postavil. používa sa aj pri jej liečení. Pomocou aparatúry. čo sa využíva pri sterilizácii lekárskych nástrojov.

php?oldid=3887497  Prispievatelia: Nadobor  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3878607  Prispievatelia: Supernova impostor  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3786911  Prispievatelia: Hlavná postupnosť  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3732878  Prispievatelia: Biely trpaslík  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3753358  Prispievatelia: Obor (hviezda)  Zdroj: http://sk.php?oldid=3835462  Prispievatelia: Planetárna hmlovina  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3645173  Prispievatelia: Podobor  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3835506  Prispievatelia: Hyperobor  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3654719  Prispievatelia: Herbigov-Harov objekt  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3885250  Prispievatelia: Čierny trpaslík  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3796593  Prispievatelia: Modrý obor  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3883542  Prispievatelia: Oranžový trpaslík  Zdroj: http://sk.Zdroje článkov a prispievatelia 263 Zdroje článkov a prispievatelia Vývoj hviezdy  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3856197  Prispievatelia: Henyeyho stopa  Zdroj: http://sk.php?oldid=3783406  Prispievatelia: Pulzar  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3899853  Prispievatelia: Horizontálna vetva  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3448246  Prispievatelia: Podtrpaslík  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3893845  Prispievatelia: CH hviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3889800  Prispievatelia: Žltý hyperobor  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3870540  Prispievatelia: Jasný obor  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3837568  Prispievatelia: Nestabilný pruh  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3564578  Prispievatelia: - .php?oldid=3792767  Prispievatelia: Asymptotická vetva obrov  Zdroj: http://sk.php?oldid=3625183  Prispievatelia: Hviezda pred hlavnou postupnosťou  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3882575  Prispievatelia: Magnetar  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3895356  Prispievatelia: Hviezda typu S  Zdroj: http://sk.php?oldid=3783450  Prispievatelia: Žltý trpaslík  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3846102  Prispievatelia: Vznik hviezdy  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3746834  Prispievatelia: Nepravidelná premenná hviezda  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3813658  Prispievatelia: Supernova  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3852117  Prispievatelia: Hayashiho čiara  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3866264  Prispievatelia: Hertzsprungov-Russellov diagram  Zdroj: http://sk.php?oldid=3883163  Prispievatelia: Wolfova-Rayetova hviezda  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3732952  Prispievatelia: Červený nadobor  Zdroj: http://sk.php?oldid=3887711  Prispievatelia: Premenná hviezda  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3898036  Prispievatelia: Hypernova  Zdroj: http://sk.php?oldid=3084243  Prispievatelia: Červená skupina  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3828108  Prispievatelia: Premenná hviezda typu T Tauri  Zdroj: http://sk.php?oldid=3883444  Prispievatelia: Podtrpaslík typu B  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3691275  Prispievatelia: Červený trpaslík  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3799590  Prispievatelia: Molekulárny mrak  Zdroj: http://sk.php?oldid=3887807  Prispievatelia: Modrý trpaslík  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3766701  Prispievatelia: Neutrónová hviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3703721  Prispievatelia: Žltý nadobor  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3195738  Prispievatelia: Dredge-up  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3843813  Prispievatelia: Trpaslík (hviezda)  Zdroj: http://sk.php?oldid=3689612  Prispievatelia: Modrý nadobor  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3695686  Prispievatelia: Polopravidelná premenná hviezda  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3891108  Prispievatelia: Modrý tulák (hviezda)  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3536396  Prispievatelia: Červený obor  Zdroj: http://sk.

php?oldid=3769988  Prispievatelia: UBV systém  Zdroj: http://sk.php?oldid=3755225  Prispievatelia: Interagujúca galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3807980  Prispievatelia: Radiálna rýchlosť  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3806045  Prispievatelia: Eliptická galaxia  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3690300  Prispievatelia: Spektrálna klasifikácia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3782293  Prispievatelia: Špirálová galaxia s priečkou  Zdroj: http://sk.php?oldid=3658928  Prispievatelia: Planetárna sústava  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3592728  Prispievatelia: Protón-protónový cyklus  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3771813  Prispievatelia: Biela diera  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3592772  Prispievatelia: Héliový záblesk  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3531379  Prispievatelia: Koróna  Zdroj: http://sk.php?oldid=3408307  Prispievatelia: Bozónová hviezda  Zdroj: http://sk.php?oldid=1673094  Prispievatelia: Absolútne čierne teleso  Zdroj: http://sk.Zdroje článkov a prispievatelia Q-hviezda  Zdroj: http://sk.php?oldid=3783463  Prispievatelia: Zoznam najbližších galaxií  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3757912  Prispievatelia: Zoznam galaxií  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3597887  Prispievatelia: Viacnásobná hviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3844777  Prispievatelia: Seyfertova galaxia  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3833407  Prispievatelia: Aktívna galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3807637  Prispievatelia: Uhlíkový cyklus  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3787568  Prispievatelia: 3-alfa reakcia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3771313  Prispievatelia: Kvazar  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3780914  Prispievatelia: Zdanlivá hviezdna veľkosť  Zdroj: http://sk.php?oldid=3881022  Prispievatelia: Kontaktná dvojhviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3592124  Prispievatelia: Hviezdna veľkosť  Zdroj: http://sk.php?oldid=3783477  Prispievatelia: Supermasívna čierna diera  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3553830  Prispievatelia: Dvojhviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3783438  Prispievatelia: Jadro Slnka  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3780915  Prispievatelia: Rádiová galaxia  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3777393  Prispievatelia: Fotosféra  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3458198  Prispievatelia: Slnečný vietor  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3783473  Prispievatelia: Nepravidelná galaxia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3788516  Prispievatelia: Metalicita  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3682283  Prispievatelia: Špirálová galaxia  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3529069  Prispievatelia: Chromosféra  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3635615  Prispievatelia: Blazar  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3459292  Prispievatelia: Prázdnota (astronómia)  Zdroj: http://sk.php?oldid=3801149  Prispievatelia: Satelitná galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3883067  Prispievatelia: Hviezdna sústava  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3746566  Prispievatelia: Vlastný pohyb  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3683057  Prispievatelia: Trpasličia galaxia  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3598191  Prispievatelia: Hmotnosť Slnka  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3845451  Prispievatelia: - 264 .org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3806632  Prispievatelia: Gravahviezda  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3076181  Prispievatelia: Absolútna hviezdna veľkosť  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3782292  Prispievatelia: Šošovková galaxia  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3533469  Prispievatelia: Konvektívna zóna  Zdroj: http://sk.php?oldid=3034488  Prispievatelia: galaxia  Zdroj: http://sk.php?oldid=3777341  Prispievatelia: Oblasť žiarivej rovnováhy  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3775629  Prispievatelia: Zoznam kvazarov  Zdroj: http://sk.php?oldid=3033219  Prispievatelia: Hnedý trpaslík  Zdroj: http://sk.php?oldid=3842152  Prispievatelia: Skupina galaxií  Zdroj: http://sk.org/w/index.

org/w/index.php?oldid=3787518  Prispievatelia: Teória relativity  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3882828  Prispievatelia: Hviezda  Zdroj: http://sk.php?oldid=3316138  Prispievatelia: Infračervené žiarenie  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3788245  Prispievatelia: - 265 .php?oldid=3801267  Prispievatelia: Svetelný tok  Zdroj: http://sk.php?oldid=3892524  Prispievatelia: Špeciálna teória relativity  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3777236  Prispievatelia: Fermión  Zdroj: http://sk.php?oldid=3785110  Prispievatelia: Žiarenie gama  Zdroj: http://sk.php?oldid=3878668  Prispievatelia: Všeobecná teória relativity  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3805732  Prispievatelia: Fotón  Zdroj: http://sk.php?oldid=3879800  Prispievatelia: Ultrafialové žiarenie  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index.org/w/index.org/w/index.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3686394  Prispievatelia: Kozmológia  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?oldid=2956940  Prispievatelia: Svetlo  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3833985  Prispievatelia: Protohviezda  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3889451  Prispievatelia: Kalibračný bozón  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3835518  Prispievatelia: Vesmír  Zdroj: http://sk.php?oldid=3783459  Prispievatelia: Metafyzika  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3877942  Prispievatelia: Priestoročas  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3773671  Prispievatelia: Červia diera  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3867880  Prispievatelia: Index lomu  Zdroj: http://sk.php?oldid=3870114  Prispievatelia: Occamova britva  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia.Zdroje článkov a prispievatelia Chandrasekharova medza  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3875741  Prispievatelia: Medzihviezdna hmota  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?oldid=3843986  Prispievatelia: Hubblova schéma  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3762614  Prispievatelia: Lorentzova transformácia  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3784489  Prispievatelia: Kerrova čierna diera  Zdroj: http://sk.php?oldid=3899161  Prispievatelia: Tachyón  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3657684  Prispievatelia: Čierna diera  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?oldid=3726039  Prispievatelia: Schwarzschildova metrika  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.org/w/index.php?oldid=3882566  Prispievatelia: Schwarzschildov polomer  Zdroj: http://sk.php?oldid=3584052  Prispievatelia: Dejiny astronómie  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?oldid=3545935  Prispievatelia: Rýchlosť svetla  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?oldid=3695586  Prispievatelia: Maxwellove rovnice  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?oldid=3886287  Prispievatelia: Dilatácia času  Zdroj: http://sk.php?oldid=3749997  Prispievatelia: Teória strún  Zdroj: http://sk.org/w/index.

jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Obrázok:Crystal Project konquest.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:M57_The_Ring_Nebula.sk.php?title=Súbor:RedDwarfPlanet.jpg  Zdroj: http://sk.750pix.org/w/index.750pix.php?title=Súbor:Orion_Nebula_-_Hubble_2006_mosaic_comparison.wikipedia.Sankrit & W.org/w/index.wikipedia.png  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Súbor:Neutronova-hvezda-vyrez.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: w:User:MysidMysid Súbor:H-R diagram.wikipedia.php?title=Súbor:HR-diagram_03.wikipedia.wikipedia.org/w/index.svg  Licencia: logo  Prispievatelia: SVG version was created by User:Grunt and cleaned up by 3247.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: File:NGC 6302HST.php?title=Súbor:HH_object_diagram. Hester et al.0 Unported  Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:VitecekVít Hněvkovský image:molecular.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Obrázok:M57 The Ring Nebula. Hester et al.php?title=Súbor:Mira_1997.org/w/index.svg  Zdroj: http://sk. licencie a prispievatelia Súbor:Nursery_of_New_Stars_-_GPN-2000-000972.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:1e9m comparison.svg  Zdroj: http://sk. Barstow (University of Leicester) Súbor:NGC 246.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Súbor:Orion Nebula .wikipedia.png  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:HH1_and_HH2_imaged_by_WFPC2.wikipedia. Bond (STScI) and M.Hubble 2006 mosaic comparison.png  Zdroj: http://sk.wikipedia.arp.gif  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk. based on the earlier PNG version.jpg  Zdroj: http://sk.0 Unported  Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:Vitecek Súbor:HR-diagram_02. ESA.0 Unported  Prispievatelia: w:cs:Wikipedista:VitecekVít Hněvkovský Súbor:HR-diagram_03.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Commons-logo.php?title=Súbor:Wolf-rayet.wikipedia.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution 3.wikipedia.wikipedia Súbor:Mira 1997.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.php?title=Súbor:Keplers_supernova. X-Ray: NASA/CXC/ASU/J.png  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 3.org/w/index.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:Nursery_of_New_Stars_-_GPN-2000-000972.wikipedia.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: User:Spacepotato Súbor:H-R diagram.wikipedia.org/w/index.php?title=Súbor:Bok_globules_in_IC2944.wikipedia.0.wikipedia.org/w/index. ESA Credit: H.php?title=Súbor:1e9m_comparison.sk.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Obrázok:HH1 and HH2 imaged by WFPC2.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:Molecular.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:Disambig.wikipedia.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Margarita Karovska (Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics) and NASA Súbor:Sirius A and B Hubble photo.org/w/index.0 Unported  Prispievatelia: Portal.wikipedia.sk.jpg  Zdroj: http://sk.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Patrick Hartigan Obrázok:Herbig-Haro object HH32. G.wikipedia. Bacon (STScI) Original uploader was Hurricane Devon at en.php?title=Súbor:H-R_diagram.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Keplers supernova.org/w/index.php?title=Súbor:Betelgeuse_star_(Hubble).jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.A.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/CXC/PSU/G.wikipedia.org/w/index.php?title=Súbor:SN1994D.S Stellar_evolutionary_tracks.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3. Bacon (STScI) Súbor:Alnitak sun comparision.0  Prispievatelia: CWitte Súbor:Aldebaran-Sun comparison-en.org/w/index.php?title=Súbor:HR-diagram_01.php?title=Súbor:HR-diag-no-text-2.jpg  Zdroj: http://sk.2.wikipedia.php?title=Súbor:Rigel_blue_supergiant.org/w/index.wikipedia.0.5.org/w/index.org/w/index.wikipedia.JPG  Licencia: Public domain  Prispievatelia: The Hubble Heritage Team (AURA/STScI/NASA) Obrázok:M27 Knots.png  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Súbor:T Tauri.sk.php?title=Súbor:Sun_and_VY_Canis_Majoris.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Vela_Pulsar_jet.php?title=Súbor:NGC_246.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution 3.php?title=Súbor:Portal.png  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Alnitak_sun_comparision.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Chandra-crab.org/w/index.org/w/index.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:HST_HH47_image.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.wikipedia Súbor:Stellar evolutionary tracks-en.JPG  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Súbor:Orion Nebula .jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Obrázok:HST HH47 image.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: w:User:MysidUser:Mysid Súbor:Polaris_system. Hui Yang University of Illinois ODNursery of New Stars Súbor:Betelgeuse star (Hubble).org/w/index.wikipedia.5  Prispievatelia: Stephan Baum (converted to SVG by different users.svg: Pepetps derivative work: Bitplane (talk) Súbor:HR-diag-instability-strip.org/w/index.png  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Polaris_system.wikipedia.wikipedia. Manchester.php?title=Súbor:HR-diag-instability-strip.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/ESA/JHU/R.php?title=Súbor:Neutronova-hvezda-vyrez.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Original uploader was Bebe at sk.svg  Zdroj: http://sk.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Rursus Obrázok:NGC6543.wikipedia.Pavlov et al.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/ESA/HST.svg  Zdroj: http://sk.wikipedia. Súbor:Wolf-rayet.wikipedia.wikipedia. ESA and A.org/w/index.org/w/index. see below) Súbor:RedDwarfNASA.org/w/index.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:Rigel blue supergiant.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk. created by Reidab.svg  Zdroj: http://sk.R.jpg  Zdroj: http://sk. M.jpg  Zdroj: http://sk.Zdroje obrázkov. Súbor:Vela Pulsar jet.wikipedia.gif: Jesusmaiz Image:Portal.wikipedia.0  Prispievatelia: ESO.org/w/index.png  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:HRDiagram.PNG: *derivative work: G.wikipedia.php?title=Súbor:M2-9.php?title=Súbor:Orion_Nebula_-_Hubble_2006_mosaic_18000.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Obrázok:HH47_animation.php?title=Súbor:HRDiagram.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Chandra-crab.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/Walt Feimer Súbor:RedDwarfPlanet.jpg  Zdroj: http://sk. and others (see "source") Súbor:Sun and VY Canis Majoris.wikipedia.org/w/index.Zijlstra (UMIST.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index. .org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:Progenitor_of_type_Ia_supernova_sk.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.org/w/index. European Southern Observatory Image:Disambig.org/w/index.svg  Licencia: Creative Commons Attribution 3.2.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Obrázok:HH object diagram.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Original uploader was Bebe at sk.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.wikipedia.svg  Zdroj: http://sk. licencie a prispievatelia 266 Zdroje obrázkov.cloud.wikipedia.cloud.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:HR-diagram_02.php?title=Súbor:Accretion_Disk_Binary_System.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:Accretion Disk Binary System.wikipedia.wikipedia.php?title=Súbor:RedDwarfNASA.org/w/index.0  Prispievatelia: derivative work: Rursus (talk) Stellar_evolutionary_tracks-en.org/w/index.wikipedia Súbor:HR-diagram_01.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.jpg  Zdroj: http://sk.png  Licencia: neznámi  Prispievatelia: User:Paul Stansifer.wikipedia. UK) Image:Commons-logo.org/w/index.php?title=Súbor:H-R_diagram.arp.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA.php?title=Súbor:Crystal_Project_konquest.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:Herbig-Haro_object_HH32.php?title=Súbor:Stellar_evolutionary_tracks-en.php?title=Súbor:Crab_Nebula_1959.php?title=Súbor:M27_Knots.wikipedia.php?title=Súbor:NGC6543.png  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:61-cygni.php?title=Súbor:T_Tauri.jpg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Image:HR-diag-no-text-2.php?title=Súbor:Sirius_A_and_B_Hubble_photo.Blair Súbor:SN1994D.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.1.php?title=Súbor:Aldebaran-Sun_comparison-en.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA. ESA and G.org/w/index.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:61-cygni.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk. O'Dell (Vanderbilt University) Obrázok:M2-9.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: C.gif  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk.wikipedia.Hubble 2006 mosaic 18000.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.php?title=Súbor:NGC_6302HST.0  Prispievatelia: Súbor:Progenitor of type Ia supernova sk.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.jpg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Redaktor:Adrian Súbor:Crab Nebula 1959. Robberto (Space Telescope Science Institute/ESA) and the Hubble Space Telescope Orion Treasury Project Team Súbor:Bok globules in IC2944.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:HH47_animation.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Optical: NASA/HST/ASU/J.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.

png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: R.php?title=Súbor:Solar_eclips_1999_5.php?title=Súbor:L-dwarf-nasa-hurt.wikipedia.org/w/index. ESA.org/w/index. Kite (University of California.0 Unported  Prispievatelia: Luc Viatour Súbor:Magnetosphere rendition.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Obafgkm_noao_big. ESA.org/w/index.php?title=Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_b_8mag_big.wikipedia.wikipedia.org/w/index.gif  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.0 Unported  Prispievatelia: Luc Viatour Súbor:Solar_eclips_1999_4.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.wikipedia.wikipedia.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Spacepotato.org/w/index.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_rb_8mag_big.php?title=Súbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.org/w/index.wikipedia.wikipedia. Source image on English Wikipedia credited by original uploader to "Martin Kornmesser".5  Prispievatelia: Stephan Baum (converted to SVG by different users.php?title=Súbor:Solar_prominence_from_STEREO_spacecraft_September_29.org/w/index. Chiang.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Mobile-diagrams.wikipedia. E.wikipedia.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.0 Unported  Prispievatelia: Súbor:FusionintheSun.php?title=Súbor:Accretion_Disk_Binary_System.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: File:CNO Cycle.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.gif  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Edits by Farry.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.wikipedia. Fitzgerald (Lawrence Livermore National Laboratory). and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Súbor:rxj1242_comp.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA Goddard Space Flight Center NASA-GSFC Súbor:NGC4881_HST_1995-07.wikipedia.org/w/index.org/w/index.gif  Zdroj: http://sk.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Disambig.org/w/index.wikipedia. Berkeley).jpg  Zdroj: http://sk._2008.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:Orbit5. ESA.svg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: File:Accretion Disk Binary System.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:orbit3. M.php?title=Súbor:Vrstvy_Slnka.org/w/index. ESA.org/w/index.php?title=Súbor:M87_jet.jpg  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:L-dwarf-nasa-hurt. Graham.gif  Zdroj: http://sk.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:orbit4.wikipedia. Pyle (SSC) Súbor:NGC 4414 (NASA-med).jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk. and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) Obrázok:NGC 1553 Hubble. and K.wikipedia.php?title=Súbor:Rxj1242_comp.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Original uploader was Friendlystar at en.php?title=Súbor:Mobile-diagrams.wikipedia.org/w/index.svg  Zdroj: http://sk.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Pleiades-comet-Machholz.php?title=Súbor:Ngc5866_hst_big.org/w/index.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: R.php?title=Súbor:Fomalhaut_with_Disk_Ring_and_extrasolar_planet_b.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:orbit5.org/w/index.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Spacepotato Súbor:HD 98800.0 Unported  Prispievatelia: User:SiriusB Súbor:Solar eclips 1999 5.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA Headquarters Greatest Images of NASA (NASA-HQ-GRIN) Súbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Rursus Súbor:Obafgkm noao big.php?title=Súbor:NGC_1553_Hubble. Súbor:Fomalhaut with Disk Ring and extrasolar planet b.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia. Kalas.wikipedia.php?title=Súbor:Ba_b_do8mag_c6_big. licencie a prispievatelia Súbor:Brown Dwarf Gliese 229B.php?title=Súbor:Sun_projection_with_spotting-scope_large.wikipedia._2008.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index. and later an anonymous edit re-credited it to "zaria mayers" .php?title=Súbor:Triple-Alpha_Process.php?title=Súbor:Orbit3.wikipedia Súbor:Ba_b_do8mag_c6_big.org/w/index.php?title=Súbor:H-R_diagram.wikipedia.php?title=Súbor:NGC_4414_(NASA-med).php?title=Súbor:HD_98800.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.org/w/index.wikipedia.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:FusionintheSun.php?title=Súbor:Irregular_galaxy_NGC_1427A_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope).wikipedia. Clampin (NASA Goddard Space Flight Center).jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Robert Nemiroff (MTU) & Jerry Bonnell (USRA) Súbor:Morgan-Keenan spectral classification.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Sun projection with spotting-scope large.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: w:NASANASA Súbor:Voyager 1 entering heliosheath region.wikipedia.org/w/index.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.Zdroje obrázkov.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk. STScI Obrázok:Ngc5866 hst big.jpg  Zdroj: http://sk.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:Tokovinin-multiple-star-notation.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Vrstvy Slnka.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:O5v-spectre.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.org/w/index.php?title=Súbor:Sun920607. NASA/ESA.gif  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Astro_4d_stars_proper_radial_ba_rg_8mag_big.wikipedia.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA and The Hubble Heritage Team (STScI/AURA) 267 .php?title=Súbor:Hoag's_object.gif  Zdroj: http://sk. and The Hubble Heritage Team STScI/AURA) Súbor:Hoag's object.gif  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/JPL-Caltech/T.jpg  Zdroj: http://sk.gif  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Hubble Space Telescope WFPC Team.org/w/index.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:O5v-spectre.wikipedia.org/w/index.org/w/index.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.org/w/index.wikipedia. Súbor:orbit1. Hurt/NASA Súbor:T-dwarf-nasa-hurt.org/w/index.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3. ESA.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Astro_4d_stars_proper_radial_ba_rg_8mag_big.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Canopus.org/w/index. see below) Súbor:Planets2008.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.php?title=Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_obafgkm_b_7mag_big.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/Walt Feimer Súbor:Triple-Alpha_Process.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Share Alike  Prispievatelia: Alexander Meleg Súbor:Sun920607.php?title=Súbor:NGC4881_HST_1995-07.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.svg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: User:Dbenbenn / User:Mysid Image:Hubble2005-01-barred-spiral-galaxy-NGC1300.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_rb_8mag_big.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Brown_Dwarf_Gliese_229B.php?title=Súbor:NGC_6745.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index. P.wikipedia.org/w/index. Krist (NASA Jet Propulsion Laboratory) Súbor:HD188753 orbit.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:NGC_6745.php?title=Súbor:HD188753_orbit.gif  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User:Zhatt Súbor:orbit2.php?title=Súbor:T-dwarf-nasa-hurt.wikipedia.php?title=Súbor:Solar_eclips_1999_4.jpeg  Licencia: Attribution  Prispievatelia: Rochus Hess Súbor:Canopus.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Original uploader was Gypaete at fr.php?title=Súbor:Orbit2.svg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Medium69 Súbor:M87 jet.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.wikipedia. J.wikipedia.org/w/index. and The Hubble Heritage Team STScI/AURA) Obrázok:Irregular_galaxy_NGC_1427A_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope).gif  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Disambig.php?title=Súbor:Magnetosphere_rendition.jpg  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk.png  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia Obrázok:Spiral galaxy arms diagram.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Orbit4.org/w/index.php?title=Súbor:Morgan-Keenan_spectral_classification.svg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Súbor:Solar_prominence_from_STEREO_spacecraft_September_29.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:H-R diagram.wikipedia.php?title=Súbor:Orbit1.gif  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Tokovinin-multiple-star-notation.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?title=Súbor:Voyager_1_entering_heliosheath_region.wikipedia.wikipedia. Hurt/NASA Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_obafgkm_b_7mag_big.php?title=Súbor:Pleiades-comet-Machholz. Stapelfeldt and J.php?title=Súbor:Planets2008.wikipedia.jpeg  Zdroj: http://sk.org/w/index.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.php?title=Súbor:CNO_Cycle.php?title=Súbor:Spiral_galaxy_arms_diagram. M.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:Astro_4D_stars_proper_radial_g_b_8mag_big.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk. E.

galaxy.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:light_cone_sk. Austria.png  Zdroj: http://sk.wikipedia.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:QuasarStarburst.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:Mira.php?title=Súbor:LorentzianWormhole.wikipedia Súbor:BlackHole.0 Unported  Prispievatelia: ~~helix84 Image:Wiktionary-ico-de.php?title=Súbor:Hubble_sequence_photo.php?title=Súbor:Blackbody_sk.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.at.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Súbor:Hubbleova_ladicka.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.png  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: helix84 Súbor:Stonehenge Wide Angle.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 3.wikipedia 268 .wikipedia.wikipedia.at Súbor:Hinducosm Map1.wikipedia.php?title=Súbor:World_lines_and_world_sheet.wikipedia.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.org/w/index.php?title=Súbor:QuasarStarburst.org/w/index.org/w/index.JPG  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Jankaka Súbor:Protostar Herbig-Haro 46 47.wikipedia.php?title=Súbor:TakakkawFalls2.5  Prispievatelia: Heikenwaelder Hugo.750pix. Ford (JHU).wikipedia Súbor:Interferometer slk.wikipedia.org/w/index.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:Messier_041_2MASS.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA.wikipedia.JPG  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Jankaka Súbor: Priestorocas vzdialenost dvoch udalosti. ESA.wikipedia.php?title=Súbor:Pleiades_large.wikipedia.gif  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Two Micron All Sky Survey (2MASS).svg  Zdroj: http://sk. Súbor:Mira.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA Súbor:Red Giant convective zone.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Accretion_disk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:light cone sk.org/w/index.heikenwaelder. Súbor:Black Hole Milkyway.org/w/index.wikipedia. a joint project of the University of Massachusetts and the Infrared Processing and Analysis Center/California Institute of Technology.svg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk.org/w/index.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.org/w/index.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.org/w/index.png  Zdroj: http://sk.wikipedia.svg  Zdroj: http://sk. and the Hubble SM4 ERO Team Súbor:Sirius A and B artwork.php?title=Súbor:Hubble_ultra_deep_field.wikipedia.5  Prispievatelia: Richard Powell Image:Andromeda galaxy.org/w/index.User Maros on sk.wikipedia.svg  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.php?title=Súbor:Wikiquote-logo. AURA/Caltech.750pix.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: Súbor:Čierna diera. svg version by Actam Súbor:Calabi-Yau.org/w/index. ESA Credit: G. and ESA Súbor:large.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:Messier_041_2MASS.png  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Original uploader was Adrian at sk.JPG  Zdroj: http://sk. Palomar Observatory Image:Wikiquote-logo. the ACS Science Team.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: User Nmnogueira on en.wikipedia.wikipedia.wikipedia Súbor:TakakkawFalls2.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Speed_of_light_(Fizeau).png  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk. ESA.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA and the European Space Agency.wikipedia.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.org/w/index.php?title=Súbor:Čierna_diera.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:CNO_Cycle.wikipedia.org/w/index.php?title=Súbor:Sirius_A_and_B_artwork.wikipedia.php?title=Súbor:LorentzT_paused.wikipedia.php?title=Súbor:Wormhole-demo.org/w/index.gif  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia Súbor:Hubble sequence photo.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/IPAC Súbor:Universum. Hartig (STScI).php?title=Súbor:Large.jpg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:Speed of light (Fizeau).arp.wikipedia.png  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:Infrared_dog.5  Prispievatelia: en:User:Lunch Súbor:Hubble ultra deep field.mc. Illingworth (UCSC/LO). licencie a prispievatelia Obrázok:Circinus.org/w/index.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Original uploader was Maros at sk.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.5  Prispievatelia: Richard Powell Image:Nearsc.org/w/index.org/w/index.wikipedia.svg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Circinus.wikipedia.org/w/index.php?title=Súbor:Light_cone_sk. Bacon (STScI) Súbor:Pleiades large.wikipedia.php?title=Súbor:Protostar_Herbig-Haro_46_47.php?title=Súbor:Universum.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: User:Johnstone Súbor:Wormhole-demo.php?title=Súbor:Red_Giant_convective_zone.org/w/index.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Kurochka. www.php?title=Súbor:Solenoid.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Súbor:String_theory.png  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk. Súbor:spacetime_curvature.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: П.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.jpg  Zdroj: http://sk.php?title=Súbor:Cierna_diera.0  Prispievatelia: MissMJ Súbor:World lines and world sheet.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/JPL-Caltech Súbor:Tarantula nebula detail.0 Unported  Prispievatelia: Maros M r a z .org/w/index.User Maros on sk.php?title=Súbor:Black_Hole_Milkyway.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Original uploader was Adrian at sk.org/w/index.php?title=Súbor:Wiktionary-ico-de.0 Unported  Prispievatelia: Súbor:LorentzT paused.JPG  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.svg  Licencia: Creative Commons Attribution 3.0  Prispievatelia: Súbor:Accretion disk.wikipedia Image:Horsehead-Hubble.png  Licencia: logo  Prispievatelia: Súbor:Albert Einstein 1979 USSR Stamp.php?title=Súbor:Light_cone_sk.org/w/index.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Original uploader was Safo at sk.php?title=Súbor:Priestorocas_vzdialenost_dvoch_bodov.jpg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: ESO Súbor:CNO Cycle.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.php?title=Súbor:Andromeda_galaxy.wikipedia. G.png  Licencia: Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.php?title=Súbor:Nearsc.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: NASA/JPL/California Institute of Technology Obrázok:Blackbody_sk.0 Unported  Prispievatelia: Maros M r a z .Clampin (STScI).org/w/index.JPG  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Obrázok:Solenoid.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia Súbor:Cierna diera. Бендель Súbor:String theory.mc.svg  Licencia: neznámi  Prispievatelia: Súbor:Natal Microcosm.org/w/index.wikipedia.wikipedia.JPG  Zdroj: http://sk. Email : heikenwaelder@aon.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.JPG  Zdroj: http://sk.svg  Zdroj: http://sk. NOAO.wikipedia.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.org/w/index.php?title=Súbor:Stonehenge_Wide_Angle.png  Zdroj: http://sk.wikipedia.php?title=Súbor:BlackHole.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: NASA.php?title=Súbor:Horsehead-Hubble.php?title=Súbor:Hinducosm_Map1.php?title=Súbor:Interferometer_slk.png  Zdroj: http://sk. M.org/w/index. H. ESA and The Hubble Heritage Team STScI/AURA Image:Pleiades large.750pix.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Jantar Mantar at Jaipur.arp.wikipedia. ESA.php?title=Súbor:Eta_Carinae_(captured_by_the_Hubble_Space_Telescope). funded by the National Aeronautics and Space Administration and the National Science Foundation.org/w/index.wikipedia.750pix.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:Natal_Microcosm.org/w/index.jpg  Licencia: Public domain  Prispievatelia: The Hubble Heritage Team (AURA / STScI / NASA) Súbor:Eta Carinae (captured by the Hubble Space Telescope).php?title=Súbor:Jantar_Mantar_at_Jaipur.galaxy.wikipedia.php?title=Súbor:Tarantula_nebula_detail.org/w/index.org/w/index.php?title=Súbor:Albert_Einstein_1979_USSR_Stamp.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.wikipedia.php?title=Súbor:Calabi-Yau.php?title=Súbor:Spacetime_curvature.png  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Panzi Súbor:LorentzianWormhole.Zdroje obrázkov.php?title=Súbor:Pleiades_large.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.0  Prispievatelia: AllenMcC.JPG  Licencia: Creative Commons Attribution-Sharealike 2. G.wikipedia. Palomar Observatory Súbor:Priestorocas vzdialenost dvoch bodov.wikipedia.wikipedia.svg  Zdroj: http://sk.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.org/w/index.wikipedia.wikipedia.php?title=Súbor:Hubbleova_ladicka.png  Zdroj: http://sk.org/w/index.php?title=Súbor:Satellite_Galaxies.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Satellite Galaxies. AURA/Caltech.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:NGC4676.php?title=Súbor:Priestorocas_vzdialenost_dvoch_udalosti.jpg  Zdroj: http://sk.wikipedia.wikipedia.svg  Licencia: Public Domain  Prispievatelia: Súbor:Infrared dog.php?title=Súbor:NGC4676.org/w/index.jpg  Zdroj: http://sk.

php?title=Súbor:Sr3.Zdroje obrázkov.jpg  Zdroj: http://sk.org/w/index.5  Prispievatelia: - 269 .jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: Súbor:sr3.wikipedia.jpg  Zdroj: http://sk.jpg  Licencia: GNU Free Documentation License  Prispievatelia: w:en:user:Kevin Baasuser:Kevin Baas Súbor:Gammadecay-1.org/w/index. licencie a prispievatelia Súbor:sr1.org/w/index.php?title=Súbor:Sr1.wikipedia.jpg  Licencia: Creative Commons Attribution 2.wikipedia.php?title=Súbor:Gammadecay-1.

Licencia 270 Licencia Creative Commons Attribution-Share Alike 3. org/ licenses/ by-sa/ 3. 0/ .0 Unported http:/ / creativecommons.

Sign up to vote on this title
UsefulNot useful